Dejiny sna a hľadanie jeho podstaty

Väčšina z nás prežila údiv a dotyk iracionálna pri spomienke na neobyčajný sen,

ktorý uchvátil myseľ svojim čarom a krásou. Sny fascinovali ľudí od nepamäti. Ich priestor

umožňuje človeku prežiť snovú realitu, ktorá uchvacuje ľudí doteraz. Sen má nekonečne

veľa podôb a každý jeden je jedinečný, ale materiál a scenár potrebný na vytvorenie snu

môže mať obecnejší charakter a poukazovať na určitú povahu snu. Ľudská zvedavosť

motivuje ľudí poznávať svet vecí a ich funkcie. Sen sa stal od dávnoveku záujmom

pozornosti pre jeho tajomnú povahu a pre funkciu, ktorú vykonáva. Rôzne doby, národy a

osobnosti sa rôznymi spôsobmi a teóriami vymedzovali voči snu a procesu snenia. V tejto

práci chcem podať základný pohľad na sen a na prístupy, ktoré mali vysvetliť podstatu

a pôvod snu, pri hľadajúc najmä na dejinnú stránku tohto problému.

Medzi najstaršie dochované písomné doklady o snoch patria tzv. Listy mŕtvych, ktoré

majú pôvod v Starej a Strednej ríši Egypta (asi 2740- 1760 pred. Kr.).1 Dokladajú, že

Egypťania verili v možnosť styku s mŕtvymi v snoch, kde na nich mohli takisto pôsobiť. Pre

Egypťanov sen existoval nezávisle na nich, spiacemu človeku bolo umožnené vidieť sen

a nie snívať ho v našom slova zmysle. Sen bol vnímaný ako neskutočný a rýchlo

pominuteľný, ale tiež aj ako miesto kontaktu s bohmi. Táto možnosť spojenia

s nadpozemským svetom bola dôvodom veriť v liečivé účinky spánku a sna, ale podobne

mohla činnosťou démonov privodiť chorobu. Jedným z takýchto démonov bol ihkubus,

osol s ľudskými nohami, ktorý počas spánku človeka znásilnil a oplodnil ho svojím

jedovatým semenom. Ako prevenciu proti neprajným účinkom sna používali zaklínadlá

a mágiu. Zmysel a význam sna mohli ľudia hľadať u bohov, alebo využívali výkladu sna,

ktorého hlavné princípy boli hra so slovami a symbolizmus- vecné spojenia

a kontrasty.2Sen bol pre Egypťanov svetom ohraničujúci svet ľudí a svet bohov, démonov

a mŕtvych.1/ Spánek a sny/ uspřádali Jiří Starý a Jozef Hrdlička. Praha: Herrmann&synové, 2008 – 288 s. (Svět archaických kultur; 3) ISBN 978-80-87054-12-3

2Tamt.,

Dôležitý medzník v histórii poznania predstavuje grécka kultúra, ktorá ako prvá sa

snažila vysvetľovať svet racionalisticky, tento prechod môžeme tiež nazvať prechodom od

mýtu k logu, kde logos má význam rozumu, princípu. Gréci ako iné staré kultúry

pristupovali k snu, ako k samostatne existujúcej entite nezávislej na nich, bolo zvykom

vravieť: „videl som sen“, nie „sníval som sen“. Gréci všeobecne rozlišovali medzi snami

signifikantnými a nesignifikantnými. Signifikantné sny obsahovali niekoľko typov snov. Na

prvom mieste bol sen symbolický, ktorý sa podobal hádanke, využíval spleť metafor

a k porozumeniu jeho zmyslu bol potrebný výklad. Druhým typom je tzv. horama či

„videní“, tento typ snu explicitne predpovedal budúce udalosti. A posledným typom je tzv.

chrénatismos či „veštba“, kde sprostredkovane cez nejakú významnú osobnosť alebo

božstvo boli priamo oznamované budúce udalosti či rady do života. Tento typ snu je hojne

využívaný Homérom v Illiade a Odyseovi.3

Medzi prvého racionalistu v histórií, ktorý priznal pôvod snu samotnému človeku

môžeme považovať Hérakleita. Jadro jeho filozofie je tvorené protikladností jednotlivých

súcien, ktoré medzi sebou neustále bojujú, ale práve tento boj zaručuje ich harmóniu,

jednotu sveta, kde logos predstavuje riadiacu funkciu. Hérakleitos jazyk je viacvýznamový

a metaforický, preto sa v jeho zlomkoch stretávame s nejednoznačným vymedzením snu

a spánku. Hérakleitos priznáva spánku deficitný charakter, pretože spiaci človek nie je

schopný vnímať protiklady a obracia sa k vlastnému svetu.4 No zároveň sa spiaci človek aj

naďalej podieľa na utváraní sveta. Hérakleitos rozdeľuje ľudí na dva typy, na tých ktorí sú

schopní vnímať skutočnú povahu sveta a na tých, ktorí si jej nie sú vedomí a ich psychický

stav pripodobňuje k stavu spánku. Pre Hérakleita je spánok nevyhnutným protikladom

bdenia, kde ich striedanie je neustálym bojom jedného proti druhému.

3Dodds, R., E., Řekové a iracionálno, 1.vyd. Praha: OIKOYMENH 2000. 350 s. ISBN 80-7298-

011-

4 / Mikeš, V., Obrazsnu a spánku u Hérakleita a Platóna a jehofilosofickésouvislosti, in: Listyfilologické, 130(2007), s. 229-249

K vrcholu antickej filozofie patrí filozof Platón. Platón počas svojho života dospel

k dvom odlišným teóriám o pôvode sna. Prvú teóriu Platón predkladá v Ústave, kde sen je

vlastný spiacemu a je výrazom prirodzenosti duše a jeho postoja k životu. Platón delí dušu

na tri zložky, žiadostivú, vznetlivú a rozumovú. Aká zložka duše prevláda pred spánkom,

takej povahy budú sny. Stav duše najlepšie vykresľuje sen najmä pred zaspávaním.

V našom ponímaní by Platón mohol poukazovať na hypnagogické predstavy. Ak prevládne

rozumová zložka, duša sa môže rozpomínať na svet ideí a poznávať pravdu. Možnú

vešteckú funkciu považoval za prejav pôsobenia rozumovej zložky. Odlišnú predstavu

o pôvode vešteckého snu Platón vyslovuje v Timaiovi. Za zložku umožňujúcu tohto typu

snu, Platón pokladá najnižšiu zložku žiadostivosť, ktorá je v istom zmysle základným

prístupom k pravde. Je to prístup iracionálny a preto je potrebný rozumový výklad snu.5

Platón sa v svojich dialógoch vyjadruje o snoch rozporne, u Sokrata má často sen funkciu

daimona, božského radcu, no na druhej strane považuje Platón sen za nestály a prchavý

klam, kde človek vníma neskutočné vnemy.

Ako prírodovedec pristupoval k otázke snu a spánku ďalší antický filozof Aristotelés.

Schopnosť spánku prisudzoval všetkým živočíchom. Každý živočích má zmysly, ktorými

vníma svet a istú nehybnosť týchto zmyslov nazývame spánok. Bdelo vnímať môžeme iba

určitý čas pretože vnímanie ako činnosť nejakého ústroja, potrebuje oddych v podobe

spánku. Aristotelés si myslí, že zmysly majú spoločný orgán, ktorý podmieňuje ich funkciu,

pričom poškodenie nejakého zmyslu nemusí spôsobiť zmenu v hlavnom ústroji. Spánok

oddeľuje od jemu podobných stavov ako mdloba, bezvedomie, pretože sú to stavy,

v ktorých nie je možné vnímať. Za počiatok vnímania, ktorý je totožný s počiatkom

pohybu, Aristotelés považuje srdce. Rozumová zložka a vnímanie sú dve mohutnosti tela,

ktorými poznávame. Sen nevzniká na základe dráždenia zmyslov, ako aj vnímanie, ale aj

tak sme schopný vnímať obrazy a ich vlastnosti v sne. Podľa Aristotela sny pramenia

z predstavivosti, pričom proces predstavovania vzniká, ako pohyb vytvárajúci sa na

skutočnom vnímaní. Sen patrí do vnímavej mohutnosti, ale iba pokiaľ je tou mohutnosťou

5 / Mikeš, V., Obrazsnu a spánku u Hérakleita a Platóna a jehofilosofickésouvislosti, in: Listyfilologické, 130(2007), s. 229-249

predstavovanie.6 Vnem je pohyb, ktorý trvá aj bez vonkajšieho podnetu, má povahu

dráždivého pohybu, pričom úbytkový pohyb z vnemu je v duši zastúpený ako možnosť. Ak

sa prerušia sily ktoré ho tlmia, začne sa realizovať. Aristotelés vysvetľuje samostatný

proces snenia na funkcii prúdenia krvi, ktorá vyvoláva svojím tokom príslušné podráždenie

zmyslov a produkuje fantazijné vnemy podobné ilúziám. Sen nám nevraví, že je sen a aj

tak sme schopný si uvedomiť, že to čo vidíme je iba sen. Toto vedomie vzniká podľa

Aristotela na základe pozostatku vnemu. Pre Aristotela nemá veštecká funkcia snu

rozumný základ, ale ani nepopiera jej existenciu. Aristotelés píše: „ je nutné uznať, že sny

sú buď príčinami dejov, alebo ich príznakmi, alebo javy, ktoré sa s nimi nahodilo zhodujú,

a to buď všetko dokopy, alebo niečo z toho, alebo iba jedno“.7 Tak isto ako Hippokrates

uznával, že určitý druh snu môže vypovedať o neduhu nejakého orgánu. Podľa Aristotela

môže byť sen nasmerovaný do budúcnosti, ako predstava určitej situácie, ale aj do

minulosti, ako istý spôsob reflektovania už prežitého. Aristotelés priznáva sny i zvieratám

a tým vylučuje možnosť, žeby boli zosielané božstvom, ale povaha snov je podľa neho

daimonská, pretože príroda je daimonská a nie božská. Aristoteles mieni, že osoby

zhovorčivé a melancholickej povahy mávajú všemožná videnia. Myseľ jednoduchých ľudí

nesmeruje k uvažovaniu a racionalizácii, ale je akoby „prázdna a jednoduchá“, bez

myšlienkovitá. Ak je takáto myseľ uvedená do pohybu, pohybuje sa trpne smerom

udaným príčinou, ktorá tento pohyb spôsobila. Za najlepších vykladačov snov pokladá

tých, ktorí dokážu pozorovať podobnosti a na ich základe vypátrať pôvodné vnemy.

Aristotelov vypracoval komplexný a racionálny prístup k snom. V niektorých jeho

myšlienkach môžeme nájsť obsahovú blízkosť terajším poznatkom ohľadom spánku

a snenia.

K významným ranným kresťanským mysliteľom patrí sv. Augustín, ktorý poskytol svoj

pohľad na sen v diele Vyznania. Sen je podľa neho fantazijný obraz, cez ktorý sa môžu

vyjavovať aktívne myšlienky alebo pasívne vízie. Zdroj sna sa preňho stáva ľudský mozog,

6Kríž, A., Mráz, M.,Aristotelés, Člověk a příroda, Praha: Svoboda 1984. 1. Vyd. 507 s. ISBN 25-

149-84

7Tamt.,

ktorý svojou činnosťou vytvára obrazné vnemy. Možnosť Božského zjavenia neodmieta,

ale považuje tento typ snu skôr za výnimku, najviac sa podľa neho v snoch prejavujú

priania snívajúceho a výrazy ľudských potrieb.8 Sen nepovažuje za možný spôsob ako

spoznávať pravdu.

S nástupom kresťanstva sa otázka sna dostáva do úzadia a je považovaný za produkt

diabla, i keď sama biblia obsahuje záznamy rôznych snov. S istým zľahčením môžeme

povedať, že sen sa stal počas celého stredoveku v Európe zakázaným bodom poznávania,

výklad sna bol pokladaný za zlú mágiu. Ale opačný pohľad zaujímali v Arabskom svete, kde

snu a jeho výkladu priznávali veľkú dôležitosť, miestom kde sa kĺby veda s umením. Starí

Arabi zastávali názor, že duša vníma sen a myseľ ho poznáva. Na stredoveké islamské

názory o snoch pôsobili najmä tieto myšlienky. A to Galemova teória, že sny sú odraz

pomeru šťav v tele a jeho umiestnenie kognitívnych procesov do mozgu. Filozofia

novoplatonistov, ktorá uznáva dôležitú úlohu sna pri procese poznávania a odkrývania

princípov sveta.9 V arabskom svete veria, že diabol nemôže vziať na seba podobu nejakej

náboženskej postavy v sne. Výrazný vplyv na utváranie teórií mal v arabskom svete prorok

Muhammad. Sám sa rád venoval výkladu snu a sen považoval za jednu zo 4 možných

spôsobov ako Boh môže byť v spojení so svojimi vyvolenými. Neuznával veštecké praktiky,

ale veril, že posolstvá vyobrazené v snoch v spojení s výkladom môžu predikovať

budúcnosť. Prorok Muhammad rozlišoval medzi snovým videním a vlastnými sny, kde

funkciou snové videnia je dať na vedomie nejakú dobrú správu alebo varovanie, pričom

vlastné sny pochádzajú od diabla a prinášajú zlo.

K významným filozofom islamského sveta patril Ibn Sína ( Avicenna). Je po Galemovi

tvorcom druhého najvýznamnejšieho diela o psychofyziologických funkciách. Avicenna

rozdeľoval psychológiu na dve podľa neho nezlučiteľné oblasti, na prírodovedeckú

a metafyzickú. Vo svojom najvýznamnejšom diele „ Kanón Medicíny“, pojal psychiku

materialisticky a dal ju do jasnej spojitosti s mozgom. Vo svojej knihe o výkladu snu tvrdí,

8Ostřanský, B., Arabská oneirokritika ve středověku a v současnosti, Praha: OÚ AV ČR 2005.

324 s. ISBN 80-85425-56-4

9Tamt.,

že oneirokritika( náuka o výkladu snu) má svoje základné korene a všeobecné pravidlá,

ktoré sa odvíjajú od povahy sna. Za pôvod sna považuje ľudskú predstavivosť, ktorá je

vlastná ľudskej duši. Sny rozdeľuje na pravdivé, ktoré má zmysle vykladať a zmätené.

Osoby, ktoré sú spôsobilé k výkladu sna by podľa Avicenny mali byť kultúrne vzdelané

a mali by mať znalosť zákona súladu a protikladu. Na výklad sna je veľmi potrebné poznať

osobnosť snívajúceho, povedané jeho slovami: „ sny odpovedajú tomu, komu sa zdajú“.10

Veľké európske obrodenie záujmu o sen nastalo v 19. Storočí, pod vplyvom

romantizmu. Romantizmus vnímal sen ako možné miesto stretnutia s múzou, ktoré môže

človeku otvoriť nové rozmery a dodať potrebný vzhľad do problému či jednoducho

človeka zapáliť pre tvorbu. K významným bádateľom v oblasti snov patrili Alfréd Maury,

markýzHerveydeSaint-Denis a K.A. Scherner.11

Alfréd Maury je tvorcom diela Spánok a sny. Je známy ako priekopník

v experimentálnom navodzovaní sna vonkajšími podnetmi. Za zdroj sna považoval najmä

senzorické podnety, ale aj neucelené spomienky, fantázie a dojmy. Vyjadril tiež myšlienku,

že sen sa oplatí zapisovať iba hneď po prebudení, lebo s postupom času na snový obsah

čoraz viacej vplýva vedomá projekcia a cenzúra dotyčného subjektu.

Jeho súčasníkom a oponentom bol markýz Hervey de Saint-Denis, ktorý sa zaujímal

o sny od mladého veku a podrobne si ich aj zapisoval. Napísal dielo Sny a prostriedky ako

ich riadiť. V tejto knihe sa venuje tiež problému lucidného sna, opisuje svoje lucídne, ale aj

iné sny. Na tomto mieste by bolo možno vhodné spomenúť, že už 8 st.n.l. existoval

tibetský budhistický kláštor, ktorý cvičil určitú formu jogy, ktorá sa zameriavala na

udržanie bdelého vedomia v sne.12Títo mnísi chápali sen ako čisto duševný výtvor

snívajúceho. Podľa názoru markýza sú sny predovšetkým zabudnuté spomienky.

Absurdita a zmätenosť snových obrazov je spôsobená deformáciou prvotných dojmov.

10Tamt.,

11Ostřanský, B., Arabská oneirokritika ve středověku a v současnosti, Praha: OÚ AV ČR 2005. 324 s. ISBN 80-85425-56-4

12Laberge, S., Lucidní snění, Praha: DharmaGaia 2006. 285 s. ISBN 80-86685-63-2

Jedným z najvýznamnejších príspevkov k štúdiu sna v 19. Storočí patrí dielo K.A.

Schernera nazvané Život snov. V sne sa zoslabuje duševná činnosť, dochádza

k decentralizácií psychiky. Dôsledkom tejto decentralizácie sa od základu mení

poznávanie, chcenie a predstavivosť, kde úbytky týchto psychických fenoménov majú skôr

podobu mechanizmov a umocňuje sa pôsobenie fantázie. Scherner je tvorcom tiež

konceptu snovej symbolizácie. Podľa jeho poznatkov má snová fantázia nevôľu priameho

vyjadrovania a uprednostňuje využívanie zástupných obrazov a symbolov. Sám zahájil

výskum týchto snových symbolov a vypracoval tiež akýsi „snový slovník“.

Veľký medzník v oblasti snov a psychológie nastáva vydaním Freudovej knihy

„Výklad snov“ v roku 1899 a neskorším založením psychoanalýzy.Freud sa pozeral na sen

ako na čisto psychický fenomén a videl v ňom prejav nevedomia, tej časti psýché, ktorá je

skrytá. Freud považoval sen za ochrancu spánku, tým že transformuje neprijateľné obsahy

vychádzajúce z nevedomia do prijateľnej podoby a uvoľňuje tak energiu viazanú na tieto

obsahy. Už pred Freudom, Ján Evanjelista Purkyně predpojal teóriu o psychologickej

potrebe snov v svoje stati „ O spánku, snech a stavech príbuzných“, ktorú vydal v roku

1857, kde tiež poukazuje na osviežujúcu funkciu sna pre psychickú rovnováhu. Freud

tvrdil, že sny sú nepriame splnenia vytesnených prianí, ktoré nereflektujú iba terajšie

priania, ale sú tiež prejavom prianí siahajúcich až do detstva. Sen čerpá materiál najmä zo

zážitkov z posledných dní, ale aj z minulosti. Podľa Freuda na človeka pôsobia dve

protichodné tendencie: „ princíp slasti a princíp reality“.13 Princíp reality ako istý druh

psychického mechanizmu, ktorý smeruje človeka k socializácii a zachovávaní

spoločenských noriem a neustále pracuje pod pudom sebazáchovy. Obmedzovanie

pudových a sexuálnych potrieb pod tlakom spoločenských zákonov vyvoláva podľa Freuda

v človeku konflikt a odsúva tieto obsahy do nevedomia. Tieto obsahy sa v snoch môžu

prejaviť iba v pozmenenej podobe, musia prejsť cenzúrou. Sám popísal psychické

mechanizmy, ktorými dochádza k úpravám snov. Nazýval ich „snovou prácou“ a patrí tu

„konsolidácia“- zjednotenie názorov a predstav do jedného obrazu, „substitúcia“-

nahradenie neprijateľnej predstavy za niečo menej rušivé, „reprezentácia“- vizualizácia

13Aeppli, E., Psychologie snu 2. Vyd. Praha: Sagittarius 2001. 200 s. ISBN 80-86270-04-1

myslenia, premena myšlienok na predstavy a nakoniec „ symbolizácia“- kde neutrálny

objekt preberá nejaké aspekty zo sexuálneho života, alebo nepriamo poukazuje na osoby,

ktoré sú spiacemu v nevôli.14 Freud píše tiež o sekundárnej korekcii, potrebe

prerozprávania sna pre jeho pochopenie, ale tým sa sen stáva ešte viacej neprehľadným.

Freud rozlišuje medzi manifestným a latentným obsahom sna. Manifestný obsah je

priamou rekapituláciou sna a latentný obsah je vyjadrovaný v reči symbolov. Symbol sa

stáva kľúčom k pochopeniu snov. Podľa Freuda sa libido ako zdroj sexuálnej energie

nachádza v skrytej forme v každom sne. Dôležitým bodom výkladu snov u Freuda sa stáva

vzťah rodiča a dieťaťa, najmä náklonnosť dieťaťa k rodičovi opačného pohlavia a v boji

o absolútnu priazeň rodiča s rodičom rovnakého pohlavia. Freud vytvoril komplexnú

vedeckú teóriu výkladu sna, ktorá prisudzoval dôležitú úlohu sna v psychickom živote

človeka.

Jeho žiakom a zakladateľom individuálnej psychológie bol Alfred Adler. Adler

nachádzal zmysel života v túhe po moci. K tomuto cieľu smeruje každé úsilie človek, najmä

ak sa snaží kompenzovať pocit menejcennosti. Aranžovanie je postavenie svojej osoby do

pozície strádajúceho, do stredu pozornosti okolia, najmä svojej rodiny. Nevedomie

považuje Adler za „aranžmá“, za lesť psýchy. Sen je podriadený mocenským nárokom

človeka, je akýmsi ospravedlnením, že sa nechováme tak, ako by sme sa mali chovať.

Adlerovými slovami: „Úkolom každého sna je vyvolať takú náladu, aká je najvhodnejšia

k dosiahnutiu predsavzatého cieľa“.15 Adler predpokladá, že človek dokáže privolať sny,

aby napomáhali svojim prejavom k dosahovaniu cieľov.

K významným osobnostiam psychológie patrí zakladateľ analytickej psychológie Carl

Gustav Jung. Jung vypracoval brilantnú teóriu výkladu snov a mimoriadnou mierou prispel

k pochopeniu významu snov v ľudskom živote. Sen chápe ako priame, neskryte vyjadrenie

nevedomých procesov. Problém výkladu sna sa podľa Junga nenachádza v cenzúre, ale

v povahe spôsobu akým nevedomie dáva najavo svoje obsahy. Reč nevedomia je plná

symbolov neriadiacich sa logikou, ani bežnými pravidlami. Sám Jung pokladal za

14Freud, S., Výkladsnů, 4.Vyd.Pelhřimov: Novátiskárna 2003. 400 s. ISBN 80-86559-16-515Aeppli, E., Psychologie snu 2. Vyd. Praha: Sagittarius 2001. 200 s. ISBN 80-86270-04-1

najvhodnejšie, aby význam symbolu určoval samostatný klient pomocou metódy voľných

asociácií.16Sen je akýmsi zrkadlom psychiky, pričom obraz zrkadla sa premieta do významu

symbolu, ktorý je vyjadrením naše ho Ja, ale i istých vrodených, nevedomých obsahov ,

ktoré Jung nazýva „kolektívne nevedomie“. Jung nachádzal v snoch výpoveď

o individuálnom procese, ktorým sa človek stáva tým, čím je preňho prirodzené byť. Podľa

neho sa v individuálnych snoch vyjadrujú motívy, ktoré nachádzame v starých bájkach,

mýtoch a rozprávkach, pričom sa v reči snov vyskytujú všeobecné ľudské obrazy, ktoré sú

autochtónni a môžu sa objavovať v rôznych dobách a miestach. Sen má pre človeka najmä

kompenzačnú funkciu, reflektuje samostatné prežívanie a predkladá vedomiu idey, ktoré

nahrádzajú prázdne miesta vo vedomí. Jung uznával, že nie všetky sny majú kompenzačnú

funkciu, ale že existujú sny, ktoré svojou funkciou vykonávajú iný účel. Jedným z ďalších

typov snov sú sny prospektívne, ktoré mimo zmyslovo predvídajú priebeh bytia

a poskytujú informácie, ktoré si vedomou cestou nie sme schopný uvedomiť a ktoré nám

napomáhajú k zvládaniu budúcich situácii. Sen je ukazovateľom možného spôsobu riešenia

situácie v forme obraznej, archaickej, ale aj achetypickej. Jung nepopiera fenomén

vešteckého snu, ale tento typ sna pokladá za výnimočný. Jung porozumel, že sny je možné

vykladať dvojitým spôsobom a to na objektívnej rovine, vo vzťahu k vonkajšej životnej

situácii, alebo subjektívne ako obraz vnútorného javu alebo procesu. Jung rozlišuje medzi

manifestným obsah sna a latentným zmysel sna. Takisto rozlišuje medzi „reduktívnym“ a

„konštruktívnym“ spôsobom výkladu sna. Reduktívny je taký, ktorý nepovažuje snový

obraz za symbol, ale za znak, ktorý pochádza z nejakej vzpomienky z minulosti, z nejakého

psychického procesu či javu. Reduktívny spôsob nachádza u Frueda, ale aj u Adlera,

pretože považujú sen iba za odraz nezrelých sexuálnych pudov (Freud), alebo mocenských

ambícii osobnosti (Adler). Konštruktívny alebo tiež syntetický spôsob, ktorý chápe sen ako

dielo spracovania nevedomých obsahov, ktorý obsahuje v sebe symbolický výraz,

vyplývajúci z predchádzajúceho psychického života.

16Hocpe, H., R., Průvodce po SEBRANÝCH SPISECH C. G. Junga, 1.vyd. Brno: Tomáš Janáček

1994. 216 s. ISBN 80-900802-9-4

Začiatkom 50. Rokov Eugene Aserinsky ako študent zbierajúci údaje počas výskumu

spánku spozoroval u detí rýchle, šklbavé, ale pritom koordinované pohyby očí pri

zavretých viečkach. Tento fakt vtedy hlásil svojmu profesorovi Nathanielu Kleitmanovi

a začali tieto rýchle očné pohyby študovať spôsobom, že probantov prebúdzali počas REM

spánku, pričom väčšina osôb prebudených počas týchto rýchlych očných pohyboch (rapid

eye movements) referovala, že práve prežívala sen a jasne si ho dokázala vybaviť. Kleitman

v spolupráci s ďalším svojim študentom Williamom Dementom začali zaznamenávať

priebeh spánku pomocou elektroencelografu a s jeho použitím zistili, že počas spánku sa

zreteľne mení aktivita mozgu.17 Táto metóda sníma elektrické signály mozgovej činnosti

a výsledkom je elektroencefalogram – EEG. Na EEG sa dá jasne pozorovať REM fáza

a nREM fáza. William Dement začiatkom 60. Rokov prevádzal výskum so snovou

depriváciou. Týmto výskumom potvrdil psycho-hygienickú funkciu snu a jeho

nenahraditeľnosť v zdravom psychickom živote. Dement počas opakujúcich nocí budil

probandov ihneď po tom ako upadli do REM spánkovej fáze. Počas niekoľko nocí

pokračoval s prebúdzaním snívajúcich, avšak po zopár nepresnívaných nociach začali

subjekty ihneď upadať do REM spánkovej fáze. V bdelom stave sa objavovali narušené

kognitívne funkcie, ľudia sa cítili unavení a podráždení.

V roku 1981 sa Stephen Laberge po sérii výskum v oblasti lucídneho snenia zaslúžil

o uznanie tohto fenoménu akademickou obcou za vedecky platný fakt a otvoril cestu

vedeckého poznávania lucidného sna, sna v ktorom je možné nadobudnúť plného

vedomia počas spánku.18

V súčasnej dobe môžeme pozorovať odklon od vytvárania originálnych koncepcií

vykladajúcich sny a skôr nachádzame systémy, ktoré zahrňujú praktické úvahy ako chápať

sny v každodennom živote. Medzi najnovšie získané poznatky z oblasti snov, patrí fakt, že

počas snenia sa nám aktivujú rovnaké mozgové centrá riadiace nejakú špecifickú činnosť,

17Plháková, A., Učebniceobecnépsychlogie, Praha: Academia 2004. 1. Vyd. 472 s. ISBN 978-80-200-

1499-3

18Laberge, S., Lucidní snění, Praha: DharmaGaia 2006. 285 s. ISBN 80-86685-63-2

ako pri bdelom prežívaní.19 V tejto dobe existuje množstvo prúdov a názor na sny, niekoľko

málo ich tu spomeniem. Nový pohľad na sny prináša „ praktická psychológia“ Calvina

Halla, ktorý túto problematiku rozobral v knihe Význam snov. Na základe množstva

rozborov snov zistil, že dramatickosť snov je najväčšia v ranných snoch, a že s postupom

času spánku sa sny stávajú čoraz viacej fantastickejšími. Tiež zistil, že ženské sny sú

ovplyvňované menštruačnou fázou.20 Ďalším významným príspevkom v tejto oblasti je

kniha Anny Faradayové - Sila snov.Autorka chápe sen ako prostriedok, ktorý nám

umožňuje nahľadať do rozsiahlej oblasti našej psychiky. Sama rozlišuje medzi troma

rozličnými pohľadmi na sen. Pohľad von, sen napomáha porozumieť vonkajšiemu svetu,

najmä tým faktorom, ktoré sme v bdení vnímali podprahovo. Pohľad do zrkadla, sen nám

sprostredkúva subjektívnu pravdu a pohľad do vnútra, sú to sny v určitých špecifických

obdobiach, ktoré nám umožňujú vzhľad do najhlbších sfér Ja a môžu predznamenávať

dôležité životné obraty.21 Podobným spôsobom sa voči snom vymedzil aj priekopník

Gestaltterapie Fritz Perls. Jeho metóda je založená na oživovaní snových obsahov, chápe

sen ako skrytý poklad v osobnosti. Sen je istým inštrumentom, ktorý nám napomáha brať

ohľad na tie fragmenty osobnosti, ktorým nevenujeme pozornosť alebo ich pred sebou

skrývame.22 Sen má napomáhať harmónii osobnosti a prispievať k dosahovaniu cieľov.

Najlepším spôsobom, ako sen použiť je znovu ho prežiť, oživiť ho a nie rozkladať ho na

jednotlivosti a tie interpretovať. Medzi ďalších významných psychológov patrí zakladateľ

existencionálnej psychológie Medard Boss. Sen chápe ako priame vyjadrenie psychického

života snívajúceho bez použitia akejkoľvek symboliky.23 Snové splnenie priania je podľa

19http://www.aktuality.sk/clanok/196567/pokrok-na-ceste-k-citaniu-snov/

20Ostřanský, B., Arabská oneirokritika ve středověku a v současnosti, Praha: OÚ AV ČR

2005. 324 s. ISBN 80-85425-56-4

21Tamt.,

22Tamt.,

23Boss, M., Včera v noci se mi zdálo, 1.vyd. Praha: Grada Avicenum 1994. 184 s. ISBN 80-

85424-74-6

neho zrejmé a môže byť ľahko rozpoznateľné. Boss navrhuje, aby snívajúci ponechal snom

voľný priebeh, pretože ak sa mu prehrajú jasne a zreteľne, pochopí podstatu ich

existencionálnej povahy, následkom čoho porozumie čo zlé a dobré znamenali.

K významným psychológom 20. storočia patrí Erich Fromm. Ten vo svojej štúdii Sny

a mýtyrozdelil symboly do troch skupín ( symboly konvenčné, náhodné a univerzálne).

Myslí si, že jazyk snov je jediným univerzálnym jazykom ľudstva.24

Ľudia sú stále a stále budú zvedaví, čo sa deje v hlavách iných ľudí. Predstava

zobrazovania snov na obrazovke, ich totožné zachytenie pomocou „magických“ prístrojov

privádza človeka k úsmevu, ale pritom ukazuje hranice, ktoré sa človek stále pokúša

posúvať ďalej. Stále väčší záujem sa v tejto dobe upriamuje na neurologické vedy, ktoré

prinášajú množstvo poznatkov o biologickom usporiadaní mozgu, jeho funkciách

a pochopeniu jeho podstaty ako celku skladajúceho sa z množstva častí. Molekula DMT

a jej rozpad v mozgu človeka sa dáva práve do súvislosti s tvorbou snov. Obrazné

zachytenie snov na základe mozgovej činnosti je krásny sen, ktorý sa raz možno

v skutočnosť premení. Sny sú jedinečným darom prírody, plné tajomstiev a prekvapení, ale

pritomčasto realistickejšie ako skutočnosť samá. Ich existencia budí v človeku údiv

a prináša mu možnosť prežitia toľkých možných príbehov, unášajúc hodo sveta vecí

nevšedných.

Zoznam použitej literatúry:

Aeppli, E., Psychologie snu 2. Vyd. Praha: Sagittarius 2001. 200 s. ISBN 80-86270-04-1

Boss, M., Včera v noci se mi zdálo, 1.vyd. Praha: Grada Avicenum 1994. 184 s. ISBN 80-

85424-74-6

24Ostřanský, B., Arabská oneirokritika ve středověku a v současnosti, Praha: OÚ AV ČR

2005. 324 s. ISBN 80-85425-56-4

Dodds, R., E., Řekové a iracionálno, 1.vyd. Praha: OIKOYMENH 2000. 350 s. ISBN 80-

7298-011-4

Freud, S., Výkladsnů, 4.Vyd.Pelhřimov: Novátiskárna 2003. 400 s. ISBN 80-86559-16-5Hocpe, H., R., Průvodce po SEBRANÝCH SPISECH C. G. Junga, 1.vyd. Brno: Tomáš

Janáček 1994. 216 s. ISBN 80-900802-9-4

Jung, G., C., Výbor z díla I. Základné otázky analytickej psychologie a psychoterapie

v praxi, 1.vyd. Brno: Tomáš Janáček 1996. 436 s. ISBN 80-85880-12-1

Kríž, A., Mráz, M.,Aristotelés, Člověk a příroda, Praha: Svoboda 1984. 1. Vyd. 507 s.

ISBN 25-149-84

Laberge, S., Lucidní snění, Praha: DharmaGaia 2006. 285 s. ISBN 80-86685-63-2

Mikeš, V., Obrazsnu a spánku u Hérakleita a Platóna a jehofilosofickésouvislosti, in:

Listyfilologické, 130(2007), s. 229-249

Ostřanský, B., Arabská oneirokritika ve středověku a v současnosti, Praha: OÚ AV ČR

2005. 324 s. ISBN 80-85425-56-4

Plháková, A., Učebniceobecnépsychlogie, Praha: Academia 2004. 1. Vyd. 472 s. ISBN

978-80-200-1499-3

Spánek a sny/ uspřádali Jiří Starý a Jozef Hrdlička. Praha: Herrmann&synové, 2008 –

288 s. (Svět archaických kultur; 3) ISBN 978-80-87054-12-3