skutočná história v pozadí da vinciho kódu

SKUTOČNÁ HISTÓRIA

V POZADÍ

DA VINCIHO

KÓDU

RH-DOTLAC 31.8.2005 8:03 Stránka 1

Copyright © 2005 by Sharan Newman

Slovak edition © 2005 by Eastone, s.r.o.Translation © 2005 Tatiana Langová, Silvia Rybárová

All rights reserved including the right of reproduction in whole or in part in any form. This edition published by arrangement with The Berkley Publishing Group, a member of Penguin Group (USA) Inc.

Z anglického originálu Sharan Newman, The Real History Behind the Da Vinci Code, vydaného v roku 2005 vydavateľstvom The Berkley Publishing Group preložila TatianaLangová a Silvia Rybárová. Básne v hesle Isaac Newton prebásnila Jana Báliková.

Vydalo vydavateľstvo Eastone Books, divízia spoločnosti Eastone, s.r.o., Bratislava, 2005.

www.eastonebooks.sk

Jazyková korektúra: Jozefína Chňapková, Miriam PokornáCover design: Zdenko ŠtefkovičLayout: Robert Zelník

Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s.r.o., Banská Bystrica

ISBN: 80-89217-02-8

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nesmie byť nijakým spôsobom reprodukovaná alebo rozmnožovaná bez predchádzajúceho písomného súhlasu majiteľa autorských práv.

Poznámka vydavateľa:Všetky odkazy na konkrétne strany knihy Da Vinciho kód sa vzťahujú k slovenskému vydaniu, ktoré vydalo Vydavateľstvo Slovart v roku 2004.


Všetkým skutočným historikom,ktorí sa moria a prehrabávajú v archívoch len kvôli nádeji,

že sa aspoň trochu priblížia k poznaniu pravdy.


OBSAH

Obsah ................................................................................................7Poďakovanie ....................................................................................11Úvod ................................................................................................13

25. december – Prvý sviatok vianočný ...........................................17Apokryf ............................................................................................20Aringarosa, Manuel .........................................................................23Bafomet ............................................................................................24Castel Gandolfo / Vatikánske observatórium ..................................27Cilice ...............................................................................................29Cocteau, Jean ..................................................................................32Codex Leicester ...............................................................................38Crux Gemmata ................................................................................41Čarodejnice .....................................................................................43Da Vinci, Leonardo .........................................................................51Dagobert, kráľ .................................................................................59Les Dossiers Secrets ........................................................................63Evanjelium podľa Filipa ...................................................................66Evanjelium Podľa Márie ..................................................................70Fache, Bezu ......................................................................................73Faukman, James ...............................................................................75Fibonacciho postupnosť / ϕ (fí) .......................................................77Filip Pekný .......................................................................................80Gnostici ...........................................................................................87Godefroi de Bouillon .......................................................................93Gregor Veľký, pápež .......................................................................98

7


Chauvelová, Marie ........................................................................104Isis ..................................................................................................107Kabala ............................................................................................111Kacírstvo .......................................................................................116Klement V., pápež .........................................................................123Konštantín Veľký ..........................................................................129La Lingua Pura ...............................................................................138Louvre ............................................................................................140Malleus Maleficarum .....................................................................146Mária Magdaléna ...........................................................................150Merovejovci ...................................................................................161Minstreli ........................................................................................166Mithras ..........................................................................................169Mona Lisa ......................................................................................175Nag Hammadi ...............................................................................180Newton, Isaac ................................................................................183Nicejský koncil ..............................................................................191Nodier, Charles .............................................................................201ODAN ...........................................................................................203Opus Dei .......................................................................................205Panna / Madona v skalách .............................................................217Pápežstvo / Vatikán .......................................................................221Pei, I. M. ........................................................................................242Peiova pyramída / Pyramide Inversée ...........................................245Pope, Alexander ............................................................................248Posledná večera Leonarda da Vinciho ..........................................251Posvätné ženstvo ...........................................................................258Priorstvo Sionu ..............................................................................265Rosekruciáni ..................................................................................268Rosslynská kaplnka ........................................................................273Royal Holloway ............................................................................282Saint Sulpice ..................................................................................284Sauniere, Jacques ...........................................................................290

8


Slobodomurárstvo .........................................................................295Svätý grál .......................................................................................306Symbolika ruže ..............................................................................313Tarot ..............................................................................................316Teabing, Leigh ...............................................................................320Templári .........................................................................................321Templársky chrám v Londýne .......................................................338Tuileries .........................................................................................342Villette, Ch teau de .......................................................................344Vitruviov muž ................................................................................348Westminsterské opátstvo ...............................................................351Wren, Christopher ........................................................................358Zürišská depozitná banka ..............................................................362Zvitky od Mŕtveho mora ..............................................................364Ženy v ranom kresťanstve ..............................................................369

9


POĎAKOVANIE

Pri zbieraní materiálu pre túto knihu by som sa nezaobišla bez nasledujúcich ľudí.Pomáhali mi najlepšie ako vedeli – všetky omyly alebo nesprávne pochopené veci súlen a len moje.

Stuart Beattie, riaditeľ Rosslyn Trust – za to, že mi pomohol zorganizovať návštevuv Rosslyn a poskytol fotografiu kaplnky bez lešenia.

Profesor Malcolm Barber, University of Reading – za to, že si prečítal a spripomien-koval časť o templároch a za veľmi príjemný obed v univerzite.

Olivia Hsu Decker, majiteľka Ch teau Villette – za to, že si veľkodušne prečítala časť,venovanú Ch teau a za to, že mi umožnila použiť jej fotografie zámku.

Dianne di Nicola, ODAN – za informácie o Opus Dei, za to, že sa so mnou podelilao svoje skúsenosti s touto organizáciou a mala pochopenie pre moju roztržitosť.

Profesor Harold A. Drake, UC Santa Barbara – za to, že ma naučil všetko, čo viemo rímskych dejinách a poučil ma o nicejskom koncile.

Aviva Cashmira Kakar – za prácne zisťovanie podrobností v Paríži, na ktoré somnemala čas, a za spravenie lepších fotografií, než sú tie moje.

Linda, Tom, Thomas, Carl, Rachel a Rose – za podporu, povzbudzovanie a prečíta-nie si niekoľkých častí, aby v nich overili logické súvislosti.


Alison Newman – za náčrt pôdorysov a skice, urobené vo veľmi krátkom čase.

Profesorka Barbara Newman, Northwestern University – za rady ohľadne posvät-ného ženstva. (Nie, bohužiaľ, nie sme v žiadnom príbuzenskom vzťahu.)

Barbara Peters, Poisoned Pen Press – za to, že mi navrhla, aby som túto knihuvôbec napísala.

M. Michel Rougé z farnosti St. Sulpice – za to, že sa so mnou podelil o svoje roz-siahle vedomosti o kostole a jeho histórii.

Emeritný profesor Jeffrey Burton Russel, UC Santa Barbara – za to, že si overoval, či správne chápem veci, týkajúce sa kacírov, gnostikov a čarodejníc.

Dr. Georgia Wright, National Coalition of Independent Scholars – za to, že miposkytla ubytovanie, kým som potrebovala používať knižnicu v Berkeley, a že mivenovala kus času na úkor svojej vlastnej práce a dala odporúčania ohľadne zbieraniamateriálu o Da Vincim.

12

SKUTOČNÁ HISTÓRIA V POZADÍ DA VINCIHO KÓDU


ÚVOD

„Je ťažké rozlíšiť fakty od legendy… Nenašiel som jednotný názorna to, čo vlastne fakt je; závisí to od uhla pohľadu. Je však zaují-mavé, že legenda – ktorá je už vo svojej podstate skreslená – podávaudalosti oveľa prijateľnejším spôsobom. Na legende sa zhodnú všetci,nikto sa však nezhodne na faktoch.“

MICHAEL CONEYThe Celestial Steam Locomotive

Všetci veríme v legendy, v takej či onakej podobe. Všetci verímev mýty. Spoločnosti fungujú na princípe spoločne zdieľanej viery.

Popularita Da Vinciho kódu je toho príkladom. Príbeh je thrilleromv klasickom zmysle slova: nevinný človek obvinený z vraždy, honbaza vzácnym artefaktom, tajomné kliky v pozadí, snažiace sa hlavné-mu hrdinovi pomôcť, či ho naopak zadržať. Všetky tieto prvky súnám známe. Na ne ešte bolo navŕšené ohromujúce množstvo ezote-rických povier a útržky čohosi, čo by sa dalo nazvať dejinami. Tie tiežprispeli svojím dielom k celkovému nádychu tajomna. Napokon je tuzmes niekoľkých najpopulárnejších legiend západnej civilizácie:svätý grál, templári, križiacke výpravy, spolu s možnosťou, že niekoľ-ko najslávnejších mužov (vždy mužov) v dejinách viedlo ešte iný,skrytý život. Je to skvelý mix!

Keď vyšiel Da Vinciho kód, ľudia ma začali žiadať, aby som impomohla odlíšiť, čo je v spomínanej knihe legendou a čo faktom. Ako


medievalistka a autorka románov som preskúmala pozadie mnohýchtém, vyskytujúcich sa v knihe – tých, okolo ktorých sa točí celázápletka, aj tých, o ktorých sa jednotlivé postavy iba letmo zmienia.Po niekoľkých mesiacoch ustavičných otázok som sa rozhodla svojeodpovede na ne napísať, namiesto toho, aby som ich stále dookolaopakovala. A tu je výsledok.

Napriek tomu, čo väčšinu z nás učili v škole, dejiny sa neskladajúiba z kráľov, bitiek a dátumov. Dejiny, to sú ľudia; protirečiví, nevy-počítateľní, chaotickí a komplikovaní ľudia.

Keď som začala učiť na univerzite, jeden kolega mi povedal, žemám dve voľby: buď môžem študentom klamať, alebo ich uviesť dozmätku. Ako sa domnievam, chcel tým povedať, že v desaťtýždňo-vom prípravnom kurze, ktorý pokrýva všetko od začiatku histórie poKarola Veľkého, nie je možné vysvetliť celú zložitosť dejín. Dokoncaaj niečo oveľa užšie, ako je napríklad priemyselná revolúcia, je potreb-né zhrnúť a zjednodušiť, a vynechať tak veľa vecí, ktoré pôsobili na ľudí tej doby. Aby sme zvládli enormný rozsah tohto predmetu,museli sme si vytvoriť kategórie, ako „renesancia“ alebo „priemyselnárevolúcia“.

Pretože som si zvolila zmätok, je len dobre, že som si ako kariérunevybrala univerzitu a namiesto toho publikovala väčšinu svojhovýskumu v podobe románov. Má to aj isté nedostatky, pretože romá-ny sú, samozrejme, vymyslené príbehy. Tie svoje sa usilujem vytváraťtak, aby boli čo najpresnejšie, ale vždy príliš neskoro zistím, že ešteexistuje informácia, ktorú som predtým nemala, alebo skutočnosť,ktorú som nepochopila.* Ďalším problémom, týkajúcim sa presnostihistorických románov je, že každý čitateľ do knihy prenáša svojevlastné potreby a predsudky. I ja tak robím, keď čítam. Ak je teda jed-nou z postáv v knihe pokrytecký biskup, chamtivý rytier alebo týranámanželka, čitatelia sa môžu domnievať, že takí boli aj všetci ostatníbiskupi, rytieri a manželky tej doby.

14


* Doteraz celkom nechápem, ako používať kušu.


Je to jednoducho v našej povahe. A je v nej tiež to, že si vyberie-me istú informáciu z románu alebo filmu a zapamätáme si ju ako fakt.Nejde o nič nové. Ľudia v stredoveku mali tiež sklony veriť tomu, čohovorili romány; platilo to najmä v prípade legendy o kráľovi Artušovi,ktorá je typickým príkladom západnej legendy.

Nad touto skutočnosťou často nariekali aj „serióznejší“ doboví autori.V trinástom storočí sa Gottfried zo Štrasburgu, ktorého príbeh o grálinebol taký obľúbený ako pikantnejšia verzia od Wolframa z Eschenba-chu, sťažoval: „[Títo autori sú] výmyselníci najdivnejších historiek…ktorí v jednom kuse podvádzajú a klamú zadubené mysle, ktorí odpadmenia na zlato pre malé deti.“1 O storočie skôr sa historik Williamz Newburghu, ktorý sám vedel splietať celkom dobré historky, zúfalousiloval presvedčiť čitateľov, že nesmierne populárne Dejiny Británie odGeoffreyho z Monmouthu, obsahujúce prvé príbehy o Merlinovia kráľovi Artušovi, sú celé iba nezmyslom „a malo by sa nimi opovrhovať“.

To však nie je mojím zámerom. Táto kniha je zamýšľaná ako sprie-vodca Da Vinciho kódom. Objasňujem v nej pozadie mnohých téma miest, spomínaných v tejto knihe. Heslá som usporiadala podľaabecedy, aby si čitateľ mohol vyhľadať iba tie veci, ktoré ho v danommomente zaujímajú.

Pre tých, ktorých začnú fascinovať určité konkrétne aspekty knihy,napríklad súdny proces s templármi, som pripojila zoznam erudova-ných kníh, kde si o nich môžu prečítať viac. Pretože väčšina ľudí nieje posadnutá bádaním tak ako ja, pokúšala som sa nájsť knihy, písanézrozumiteľnou rečou.

Pre tých, ktorí azda zdieľajú moju formu šialenstva, som pridalahojný počet poznámok pod čiarou, aby si mohli overiť všetko, čotvrdím, a vyvodiť si z toho vlastné závery. Ak však chcete iba rýchluinformáciu o danej téme, pokojne ich ignorujte.

15

ÚVOD

1 Citované v: Malcolm Barber. The New Knighthood, str. 74.


A ak ma nabudúce niekto požiada, aby som mu objasnila istý fakt,na ktorý narazil v Da Vinciho kóde, uľahčene si vydýchnem a podám mutúto knihu.

Verím, že z nej budete mať úžitok.

16



25. DECEMBER –PRVÝ SVIATOK VIANOČNÝ

ikto nevie, kedy sa Ježiš narodil. Evanjeliá to neuvá-dzajú. Jediným oporným bodom je príbeh o pastie-roch, pasúcich na poliach svoje stáda, vyrozprávanýv Lukášovi.1 Učenci sa na základe toho domýšľajú, že

musela byť jar alebo leto. V raných časoch kresťanstva sa dátumunarodenia nevenovalo veľa pozornosti. Za dôležitý sa považoval deňJežišovej smrti a jeho vzkriesenia. Cirkevný otec Origen sa vyjadril,že kresťania by vôbec nemali oslavovať svoje narodeniny, „pretože jeto pohanský zvyk“.2

Ranokresťanskí autori sa pokúšali o presné stanovenie dátumuJežišovho narodenia – hlavne preto, aby uspokojili ľudskú zvedavosť.Jeden rozhodol, že to muselo byť v ten istý deň, keď Boh stvorilslnko. A pretože podľa jeho výpočtu bol prvým dňom stvorenia 25.marec – deň jarnej rovnodennosti, Ježiš sa musel narodiť 28. marca.3

N


Toto sa však neujalo – azda preto, že nejaký chytrák poukázal nafakt, že pokiaľ nie je stvorené slnko, iba ťažko môže nastať rovno-dennosť. V každom dave sa jeden taký nájde.

Jedna skupina, známa ako baziliáni, verila, že Ježiš sa nestalBohom, kým ho Ján nepokrstil. Táto myšlienka sa neskôr začalapovažovať za herézu (kacírstvo) a stala sa súčasťou iného hnutia,nazývaného adoptianizmus. Baziliáni sa z nejakého dôvodu, známehoiba im, rozhodli, že sa krst konal 6. januára a nazvali tento deň epifá-niou (zjavením).4

Zimné sviatky sa medzi ľuďmi tešili pomerne veľkej obľube. Bolivítanou protiváhou k jarným veľkonočným sviatkom, a čo je dôleži-tejšie, takmer každé iné náboženstvo malo v čase okolo zimnéhoslnovratu svoj deň hodovania (Boží hod) – deň s najmenším počtomhodín slnečného svetla. Zrušiť takéto zvyky bolo ťažké.

Keď baziliáni po nicejskom koncile upadli do nemilosti, sviatokepifánie začal znamenať deň, keď traja králi uzreli nedávno narode-ného Ježiša, hoci názor, že to bol aj deň Ježišovho krstu, pretrvávalešte niekoľko storočí.5 Stále tu však bol problém dňa Ježišovho naro-denia.

V Ríme existovalo mnoho zimných sviatkov. 25. december sapovažoval za deň narodenia Mithrasa, boha, ktorý sa spájal so sln-kom. Bol to aj deň zrodenia boha Slnka, Apolóna. Brumálie, sviatokboha vína Bakcha (Dionýsa u Grékov), sa tiež oslavovali v ten istýdeň.6 Nenašla som žiadnu súvislosť s Osirisom či Adonisom, ako je touvedené v Da Vinciho kóde, ale to neznamená, že nijaká nie je.

Dôvod stanovenia dátumu Ježišovho narodenia na 25. decembernebol tajomstvom. Ak mali ľudia v tento deň tak či onak niečo osla-vovať, prečo potom nespraviť dôvodom na oslavu to, čo zodpovedákresťanskej viere?

Rím zrejme po prvýkrát oslavoval Vianoce 25. decembra okoloroku 336. Konštantinopolis ho nasledoval v roku 379, Egypt v roku435. Cirkvi v Palestíne vzdorovali do šiesteho storočia a arménskacirkev ešte stále svätí Vianoce 6. januára.

18



19

25. DECEMBER – PRVÝ SVIATOK VIANOČNÝ

1 Lukáš 2:82 Origen. Komentár k Matúšovi. Uvedené v: Hendrik F. Strander, „Christmas“,

v knihe Encyclopedia of Early Christianity. Red. Everett Ferguson et al. Garland Publishing,New York, 1990, str. 206.

3 Tamže.4 Tamže.5 Stephen C. McCluskey. Astronomies and Cultures in Early Medieval Europe. Cambridge UP, 1998,

str. 34–36.6 Jeffrey Burton Russel. Witchcraft in the Middle Ages. Cornell UP, Ithaca, NY, 1972, str. 68.


oreň slova „apokryf“ pochádza z gréckeho apocryphos,to znamená „skrytý“. Význam slova sa odchýlil odjeho pôvodného zmyslu a teraz sa používa na označe-nie informácie, ktorá je nepodložená alebo nedôvery-

hodného pôvodu, napríklad „apokryfický príbeh“. Mnohé ranokresťanské písomnosti boli neskôr označené za apokry-

fické. Dôvody na to sa rôznili. Niekedy údajný autor jednoduchonemohol daný text napísať. Petrovo evanjelium bolo napísané dlho potom, ako apoštol zomrel, a tak nebolo zahrnuté do Nového zákona.Ďalšie texty zas iba opakovali to, čo už bolo v iných, bez pridaniaakýchkoľvek nových informácií. Niektoré sa považovali za kacírskealebo nereálne. Do tejto kategórie patrí mnoho gnostických textov.Iné boli napísané v štýle obľúbených gréckych romancí a z toho dôvo-du vyznievali podozrivo. Ďalšie sa považovali za absolútne ortodoxné,ale nie dostatočne staré. Akceptované boli iba spisy, ktoré napísali

APOKRYF

K


apoštoli alebo ich priami nasledovníci. Vylúčenie textu však nie je toisté ako jeho zakázanie.

Niektoré z apokryfických textov sa stratili. Možno sa nikto nepo-staral, aby boli rozmnožené. Možno sa všetky exempláre medziča-som niekam zapatrošili. Je veľa prác, o ktorých vieme na základeodvolávok v iných knihách, ale nemáme ich, jednoducho preto, žeich zničil požiar, povodeň, vojna, myši alebo nedostatok záujmu.Mnohé z toho, čo sa zachovalo, pretrvalo iba vďaka šťastiu či náho-de. Platí to dokonca aj o literatúre výnimočnej kvality. Anglosaskýepos Beowulf existuje napríklad iba v jednom rukopise.

Uvedomenie si týchto skutočností môže byť dôvodom, prečo cisárKonštantín poveril svojho biografa Eusébia, aby vyrobil päťdesiatexemplárov Biblie (iba Nového zákona). Eusébius pripravil zoznamkníh, o ktorých si myslel, že by do nej mali byť zahrnuté.1 On alenemal posledné slovo. Zatiaľ čo štyri evanjeliá spolu s niektorými Skut-kami apoštolov a Listami sv. Pavla boli schválené pomerne skoro,neskorší zostavovatelia pridávali ďalšie knihy, alebo ich naopak vyne-chávali podľa toho, aký mali na vec názor.

Ani na Starom zákone sa jeho zostavovatelia v prvých storočiachcelkom nezhodli. Základom židovskej viery sa stala Tóra, teda prvýchpäť kníh, ale nerozhodlo sa, ktoré ďalšie knihy by mali byť zahrnuté.Práve preto boli Zvitky od Mŕtveho mora takým vzrušujúcim nále-zom – ukázali, koľko toho existovalo zo Starého zákona už v roku 75p.n.l.2 Niektoré knihy, ktoré do Starého zákona zaradili kresťania,rabíni napokon vyhlásili za apokryfické.

Z väčšiny apokryfického materiálu sa urobilo dostatočné množstvokópií na to, aby príbehy, ktoré sa v ňom nachádzajú, vstúpili do širo-kého povedomia ako súčasť pravého učenia. Príbeh o svätej Veronike,ktorá svojím závojom utrela a osušila Ježišovu tvár, je ako súčasťKrížovej cesty zobrazený v každom katolíckom kostole na svete.Veronika však nie je v Biblii. Príbeh Petra, ktorý stretáva Krista počassvojho úteku z Ríma a je poslaný naspäť, aby čelil smrti umučením,patrí k apokryfickým. To, že sa tieto príbehy nedostali do Biblie

21

APOKRYF


neznamená, že boli zavrhnuté. Do niektorých súborov textov si našlicestu dokonca aj gnostické príbehy.

Nasledujúce knihy obsahujú zoznam apokryfických textov, ktoréboli preložené do angličtiny. Budete prekvapení zistením, koľkéz nich sú vám známe.

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA

The Ante-Nicene Fathers Vol. VIII. Red. Alexander Roberts a JamesDonaldson, prepracoval A. Cleveland Coxe. Wm. B. EerdmansPublishing, Grand Rapids, MI, 1995.

Bart D. Ehrman. Lost Scriptures: Books That Did Not Make It into the NewTestament. Oxford UP, 2003.

–––––––. The Orthodox Corruption of Scripture: The Effect of Early Christolo-gical Controversies of the Text of the New Testament. Oxford UP, 1993.

J. K. Elliot, red. The Apocryphal Jesus: Legends of the Early Church. OxfordUP, 1996.

22


1 Eusebius, The History of the Church. Preklad: G. A. Williams. Penguin Books. New York 1965,str. 424.

2 Norman Golb, Who Wrote the Dead Sea Scrolls? Simon & Schuster, New York 1995, str.327–361.


ARINGAROSA, MANUEL

eno španielskeho biskupa organizácie Opus Dei v DaVinciho kóde znamená v taliančine „červený haring“*.Keďže však viem, ako rád sa autor hrá so slovamia konceptmi, nemusí to byť jediné správne vysvetlenie.

Pretože Opus Dei je súkromné prelátstvo zodpovedajúce sa ibapápežovi, Aringarosa nemá územnú diecézu, ale je súčasťou sieteOpus Dei.

Aj v štandardnej cirkevnej hierarchii sú biskupi a kardináli, ktorísympatizujú s cieľmi Opus Dei.

M

* Výraz „red herring“ (červený haring) v angličtine v prenesenom význame znamená falošnústopu (pozn. red.).


očas súdneho procesu s templármi jedno z obvineníznelo, že uctievajú modlu nazvanú „Bafomet“. Inkvizí-tori to zrejme považovali za úplne prijateľné, pretožeto meno už počuli. V stredoveku väčšina Európanov

vedela o islamskej viere iba málo. Korán bol preložený do latinčinyv roku 1140 na žiadosť Petra Ctihodného, opáta z Cluny.1 Väčšina ľudísa však o ňom dozvedela prostredníctvom vymyslených príbehov.

Francúzske chansons de geste, príbehy o hrdinských činoch veľkýchbojovníkov, boli plné bojov proti „saracénom“, čo bol vtedajší výraz premoslimov. V týchto príbehoch boli saracéni predstavovaní ako pohani,uctievajúci množstvo bohov, medzi nimi Apolóna a „Bafometa“.

Bafomet sa v chansons de geste objavuje v rozličných podobách, vždyv súvislosti s islamom. Napríklad v epose z dvanásteho storočia Aymeride Narbonne je Bafomet jedným zo saracénskych kráľov z Norbonne,proti ktorému musí Aymeri bojovať.

BAFOMET

P


Rois Baufumez…avec aus .xx. paien arméQui Deu ne croient le roi de majestéNe sa mere hautisme

Kráľ Bafomet…s dvadsiatimi pohanskými bojovníkmi,ktorý neverí v Boha, kráľa vznešeného,ani v jeho matku vysoko na nebesiach.

11 302–3062

V križiackej básni z konca dvanásteho alebo začiatku trinásteho sto-ročia Chanson d’Antioche vystupuje postava pomenovaná „Bausumés“alebo „Baufremé“, ktorá je strýkom istého saracénskeho bojovníka.3

Enfances Guillaume z trinásteho storočia má tiež moslimskú postavupomenovanú Balfumés.4

Všeobecne prevláda názor, že „Bafomet“ je skomolenina mena„Mohamed“, a z ligvistického hľadiska je to možné. Ja som však taktopomenovaných našla iba saracénskych kráľov alebo pánov.

Neexistuje nijaká informácia, ktorá by naznačovala, že Bafometbolo meno starovekého boha plodnosti. Opis „modly“, ktorý podaliviacerí templári, hovoril o hlave bradatého muža, ktorá zastupovalacelú škálu možností – „zosobňovala Bafometa, predstavovala osobus názvom Yalla (saracénsky výraz [pravdepodobne Alah]), bola točiernobiela modla a bola to drevená modla“.5

Záver, ku ktorému som dospela, je taký, že templári naozaj mohlimať vo svojich kostoloch nejaký druh relikvie. Relikviár v podobehlavy bol bežný, aj keď išlo iba o časť z lebky svätca. Rovnako tammohla byť aj hrudná kosť svätca. Ako poznám metódy inkvizítorov,mohlo ísť iba o jeden relikviár v Paríži, alebo nemusel existovať vôbecžiadny relikviár. Dobrý vyšetrovateľ dokáže človeka prinútiť, aby sapriznal takmer k hocičomu aj bez toho, aby sa uchýlil k mučeniu.Obvinenia proti templárom vyzerajú ako vystrihnuté z príručky

25

BAFOMET


„Kacírstvo pre ťažko chápajúcich“. Bafomet je iba malou obmenoustarého príbehu.

26


1 Charles Bishko. Peter the Venerable and Islam. Princeton UP, Princeton, NJ, 1964, str. 32.2 Aymeri de Narbonne. Red. Louis Demaison. Société des Anciens Textes Fran ais, Paris 1987,

str. 13–14.3 La Chanson de Jérusalem. Red. Nigel R. Thorp. Alabama UP, 1992, str. 236, riadok 9019.4 Les Enfances Guillaume. Société des Anciens Textes Fran ais, Paris 1935, str. 117, riadok 2755.5 Malcom Barber. The Trial of Templars. Cambridge UP, 1978, str. 62.


CASTEL GANDOLFO /VATIKÁNSKE OBSERVATÓRIUM

atikánske observatórium bolo postavené koncom šest-násteho storočia. Vzniklo na základe želania pápežaGregora XIII. upraviť nezrovnalosti v juliánskomkalendári, používanom od čias Júlia Caesara. V priebe-

hu stáročí nedostatok presnosti pri meraní roka spôsobil, že sa kalen-dár dostal o desať dní mimo skutočného obdobia. Vo Veternej veži voVatikáne sa nachádzala poludníková čiara, ukazujúca rovnodennosť,ktorá potvrdila, že dni podľa solárneho cyklu už viac nezodpovedajúmesiacom.

Gregor teda požiadal jezuitov v Rímskom kolégiu, aby tento kalen-dár zreformovali. A odvtedy vo Vatikáne existovalo observatórium.

Pravé Vatikánske observatórium, zvané Specula Vaticana, (doslov-ne „zrkadlo Vatikánu“) však založil v roku 1891 pápež Leo XIII.Pôvodne sa nachádzalo za dómom Baziliky Svätého Petra, ale v trid-siatych rokoch 20. storočia už kvôli mestským svetlám nebolo dobre

V


vidieť menej jasné hviezdy. A tak pápež Pius XI. vyčlenil pápežskézáhrady pri svojom letnom sídle, zámku Gandolfo, aby sa stali mies-tom nového observatória.1

Castel Gandolfo bol postavený na mieste, kde predtým stála vila,patriaca cisárovi Domiciánovi (81–96). Ako letné sídlo pápežov odčias Urbana VIII. (1623–1644)2 sa zámok využíval na menej formálnestretnutia vedcov a prijímanie návštev hodnostárov.

Do roku 1981 už bola obloha pre observatórium v Castel Gandol-fo príliš jasná. V súčasnosti sa skutočné Vatikánske observatóriumnachádza v Tucsone v Arizone, kde Vatikán v spolupráci so Stewar-dovým observatóriom vybudoval na Mount Graham optický infračer-vený teleskop.

Zámok Gandolfo dnes využíva staré observatórium na konferencie,stretnutia a administratívne účely. Archívy sú sprístupnené učencom,zaujímajúcim sa o dejiny vedy.3

28


1 J. N. D. Kelly. The Oxford Dictionary of Popes. Oxford UP, 1986, str. 318.2 Tamže, str. 280.3 Pokiaľ nie je uvedené inak, všetky informácie v tomto hesle boli prevzaté z Výročnej

správy Vatikánskeho observatória z roku 1999, Elizabeth J. Maggio, red.


CILICE

ilice“ je výraz pre košeľu zo srsti, nazvanú tak preto,lebo bola pôvodne zhotovená zo surovej vlny kôz,pochádzajúcich z Cilicie, provincie v Malej Ázii. Lewisand Short, môj nepostrádateľný latinský slovník, uvádza,

že Ciliciáni boli „neslávne známi tým, že si úzkostlivo strážili svojesúkromie“.1 Nuž, tu sa človeku ponúka priestor na uplatnenie fantázie.

Košele z kozej srsti boli prideľované rímskym vojakom a námorní-kom – zrejme boli oveľa húževnatejší ako stredovekí hriešnici, ktoríich nosili za trest. Keď bol zavraždený Thomas Becket, zistilo sa, žepod svojím prepychovým arcibiskupským habitom mal oblečenúkošeľu zo srsti „ktorá sa len tak hemžila všami a červami“.2 Je pre mňanepredstaviteľné, že by niekto mohol niečo také nosiť a mal pritomveslovať alebo odrážať barbarov.

Košeľa zo srsti bol jediný význam, v ktorom sa slovo „cilice“ použí-valo počas stredoveku. Neskôr však slovo zjavne začalo označovať

C


ešte iný prostriedok na kajanie sa. Ide o pás s kovovými hrotmi, urče-ný na nosenie okolo stehna. Držala som (ale nemala na sebe) jedentaký pás a spomínané ostne sú mimoriadne ostré. Sú otočené tak, žesa zarývajú do tela ako malé háčiky na ryby. Tento nástroj mal zaúlohu zahnať sexuálnu žiadostivosť. Keď som zháňala viac informáciína internete, zistila som, že na niektorých ľudí to má dnes práveopačný účinok, ale ďalej som túto vec neskúmala.

Hoci sa cilice používala medzi katolíckymi mníchmi až do päťde-siatych rokov 20. storočia, v súčasnosti sú takéto praktiky neprípust-né, s výnimkou jej používania ako „výchovného prostriedku“ v Opus

Dei. Jeho zakladateľ Josemaría Escrivá napísal: „Buď požehnaná,bolesť. Buď milovaná, bolesť. Buď pochválená, bolesť… Buď velebe-ná, bolesť.“3

V prípade, že by niekomu život neposkytoval dostatok bolesti navelebenie, ešte vždy je k dispozícii cilice.

30


Cilice. Foto s láskavým dovolením ODAN


31

CILICE

1 Charlton T. Lewis a Charles Short. A Latin Dictionary. Oxford UP, 1879 (reprint z r. 1989), str. 330.

2 „… cilicio pediculis et vermibus referto involutum.“ John of Salisbury. Letters Volume II,The Later Letters (1163 – 1180). Red. W. J. Millor a C. N. L. Brooke. Oxford Medieval Texts,Oxford 1979, str. 734.

3 The Way. (Anglický preklad knihy s názvom Camino, 1950), Scepter Press, 2002, str. 49.


ean Cocteau sa narodil v roku 1889 a zomrel v roku1963 – toľko je isté. Medzitým sa tak veľa ráz pretvoril,že čítanie jeho životopisu je ako pozeranie do kalei-doskopu. Bol básnikom, hercom, umelcom, režisérom

a dramatikom. Bol tiež sústavne sa meniacim predstavením.Narodil sa 5. júla v mestečku Maison-Laffitte neďaleko Paríža.1

Otec bol solídny buržoázny právnik, a tiež amatérsky maliar; jehostarý otec z matkinej strany zbieral umelecké diela.2 V roku 1898jeho otec spáchal samovraždu, azda kvôli finančným nezdarom.O dosahu, aký to malo na Jeana, diskutovali mnohí filmoví kriticia životopisci – bez toho, aby dospeli k nejakému spoločnému záveru.

Cocteau sa stal súčasťou umeleckého a divadelného sveta v Parížiešte pred svojím dvadsiatym rokom. Jeho talent pretaviť svoj život doumenia fascinoval mnohých etablovaných autorov, hercov a umelcov.Na javiskách sa čítala jeho poézia, maľoval plagáty k baletom Sergeja

COCTEAU, JEAN

J


Ďagileva.3 Bol priateľom Andrého Gidea, Mauricea Ravela, MarcelaProusta a Clauda Debussyho. Fascinoval ho Picasso, ktorý ho zvyčaj-ne toleroval, ale to bolo všetko.

Prvá svetová vojna sa Cocteaua dotkla do značnej miery tým, žev nej prišli o život niektorí jeho najlepší priatelia. Jeho vlastná vojnabola rovnako čudná ako jeho fantázie a poskytla základ pre jehoknihu Tomáš podvodník. Časť vojny strávil ako šofér sanitky pre Červe-ný kríž a vtedy na vlastné oči videl utrpenie zranených, najmä pobombardovaní Remeša.4 Neskôr sa stal neočakávaným návštevníkomaristokratickej spoločnosti vojakov Fusilers Marins, až kým sa nezis-tilo, že v skutočnosti nikdy nebol odvedený.5

Súčasťou – aj keď len okrajovou – Cocteauovho života bolo v tejdobe jeho priateľstvo s letcom Rolandom Garrosom,5 ktorý hov prvých dňoch vojny často brával so sebou lietať. Garros bol v roku1915 zostrelený a uväznený Nemcami, ale v roku 1918 sa mu podari-lo utiecť. Trval na tom, že sa vráti do služby a v októbri 1918 ho opäťzostrelili. Jeho smrť Cocteaua hlboko zarmútila.

Počas dvadsiatych rokov si Jean Cocteau naozaj prišiel na svoje –písal množstvo hier a pokračoval v maľovaní plagátov k baletnýmpredstaveniam. Dal sa tiež na fajčenie ópia. Stravinský sa vyjadril, žejeho fajčenie a pobyty v liečebniach, ktoré sa tešili veľkej pozornostimédií, slúžili iba na to, aby mohol písať. „Myslím, že si svoj pobytv sanatóriách predlžuje dobrovoľne… Tieto zariadenia sú príjemné,tiché miesta, v ktorých sa dobre píšu knihy.“7

V roku 1925 napísal Cocteau prvú knihu zo svojej trilógie Orfeus.Zanedlho potom ho Stravinský požiadal, aby napísal libreto pre jehooperu Oidipus Rex. Zdá sa, že v tom čase sa Cocteau rozhodol vrátiťku katolíckej viere, hoci bez toho, aby spravil nejaké zmeny vo svo-jom bohémskom štýle života, s výnimkou pokusu vzdať sa ópia.

Hoci bol Cocteau úspešný tak v divadle, ako aj v literatúrea umení, jeho najväčší úspech prišiel s novým médiom – filmom.V roku 1932 bol do kín uvedený jeho prvý film, Krv básnika, a u kriti-kov sa stretol s veľkým úspechom. Počas nasledujúcich desiatich

33

COCTEAU, JEAN


34


rokov, často v dymovom opare, napísal viacero hier, prešiel okolosveta za osemdesiat dní a krátky čas bol manažérom úspešného boxe-ra v kategórii páperovej váhy, Al Browna.

V roku 1937 sa stretol s mladým hercom Jeanom Maraisom, ktorýsi zahral hlavné úlohy v niekoľkých jeho neskorších filmoch. Marais

Mladý básnik, portrét Jeana Cocteaua, 1912,Roman Brooks. CNAC.MNAM/Dist. Réunion des MuséesNationaux/Art Resource, NY


sa tiež stal jeho stálym spoločníkom. V roku 1939 bol Marais odve-dený do francúzskej armády. O tom, čo tam zažil, rozpráva jednamilá historka. Slúžil v kasárňach vo Vosges, hornatej časti východ-ného Francúzska, a bola mimoriadna zima. Módna návrhárka CocoChanel poslala Maraisovi pár nádherných rukavíc. On jej však odpí-sal, že ich nemôže nosiť, pretože nikto iný z vojakov rukavice nemá.8

Táto epizóda odráža, ako sa odlišoval od Cocteaua a prečo s egocen-trickým umelcom tak dobre vychádzal.

Druhá svetová vojna zo začiatku Cocteaua znepokojovala ibav tom, že by preň mohlo byť ťažšie dostať sa k ópiu. Keď Nemci vtrhlido Paríža, utiekol do Perpignonu. Neskôr, keď sa vrátil Jean Marais,dvojica sa rozhodla, že sa presťahuje späť do Paríža.

Čítala som mnoho protichodných názorov na vzťah Cocteauak nacistickým okupantom. Niektorí vravia, že ich podporoval, inízase, že robil len to, čo musel, aby mohol ďalej pracovať. Cocteau,vďaka svojej nemeckej pestúnke, hovoril plynulo po nemecky. Požia-dal o povolenie uviesť jednu zo svojich hier v Comédie Fran aise a ajho dostal. Natočil tiež úspešný film L’Eternel Retour, prerozprávanie prí-behu o Tristanovi a Izolde. Keď bol zadržaný a deportovaný jehopriateľ Max Jacob, práve Cocteau bol osobou, ktorej sa mu podariloposlať správu. Cocteau spolu s ďalšími protestoval u Nemcov protijeho deportácii, a podarilo sa im získať príkaz na Jacobovo prepuste-nie, prišiel však príliš neskoro.9

Na konci vojny Cocteau nepatril k tým, ktorí boli obvinení z kola-borácie. Môj záver znie, že mal rád Nemcov, nenávidel nacistova jednoducho sa ponoril do svojho vlastného sveta, dúfajúc, že zléčasy pominú. Po vojne Cocteau vytvoril svoje najznámejšie filmy, vrátane dobovej adaptácie príbehu Kráska a zviera. Dostalo sa mu oce-není vo Francúzsku i na medzinárodnom poli. Hoci mal aféry s inýmimužmi a občas so ženami, Jean Marais mu ostal verný a bol s ním, keďumieral.10

Dossiers Secrets uvádzajú Cocteaua ako veľmajstra Priorstva

Sionu. Je ťažké predstaviť si ho v úlohe vodcu tajnej organizácie, a to

35

COCTEAU, JEAN


najmä z jedného dôvodu – jeho život bol ako otvorená, aj keď mlá-deži neprístupná kniha. Ďalším dôvodom je to, že po celý životzostal katolíkom. Prečo bol teda zaradený na zoznam veľmajstrovPierra Plantarda?

Je možné, že Plantard, antisemita a sympatizant nacistov, predpo-kladal, že Cocteau súhlasí s jeho názormi. Cocteauov film o Tristanovibol natočený pod patronátom nacistov. Napísal tiež hru s názvomRytieri okrúhleho stola. V tejto hre sa Artušov zámok nachádza v stavedrogového opojenia. Niektorí rytieri sú preč v honbe za grálom, inísa len tak potulujú naokolo. Stav opojenia udržuje zloprajný Merlin.Do tohto surrealistického sveta prichádza Galahad, bezúhonnýrytier, ktorý ich všetkých prebudí a prinúti vidieť reálny svet: „Pravdaje odhalená a je ťažké ju zniesť.“11 Na konci sa zdá, že všetky ťažkostiboli iba snom a do Camelotu zavíta skutočný život. Merlin sa ponúkne,že vráti Camelot späť do stavu snenia, no Artuš vyhlási, že dá pred-nosť „skutočnej smrti pred neskutočným životom“.12

Táto hra možno Plantarda presvedčila, že Cocteau súhlasil s nacis-tickou predstavou o Galahadovi ako dokonalom príklade árijskéhohrdinu, a preto by ho mal pridať na svoj zoznam veľmajstrov. Je tiežmožné, že nevedel o Cocteauovej záľube v ópiu.

Cocteau napísal esej nazvanú „Bez symbolov“, v ktorej tvrdil, žesymboly nikdy nepoužíval, pretože sú „nenáročným únikom pre leni-vého diváka, ktorý sa vyhýba intuitívnemu alebo emocionálnemuvkladu tým, že sa spolieha na význam, ktorý bol obrazu pridelenýprostredníctvom symbolu“.13 Mnohým jeho čitateľom a divákom savšak javí, že celé jeho dielo je čistý symbolizmus. Ak je tak, ideo súkromný, individuálny svet symbolov, taký nestály ako dym.

36


1 Zhodou náhod Maison-Laffitte z veľkej časti projektoval Mansard, ktorý tiež vypracovalplány pre Ch teau Villette.

2 Elizabeth Sprigg a Jean-Jacques Kihm. Jean Cocteau, the man and the mirror. Coward McCann,New York 1968, str. 20.

3 Tamže, str. 48.


37

4 Francis Steegmuller. Cocteau, A Biography. Little, Brown and Co., Boston 1970, str. 126.5 Sprigg and Kihm, str. 59.6 Pozri časť o Zürišskej depozitnej banke.

7 Steegmuller, str. 325.8 Sprigg a Kihm, str. 144.9 Tamže, str. 160–161.

10 Steegmuller, str. 495–496.11 Jean Cocteau. „Les Chevaliers de la Table Ronde.“ v Theatre, Tome I. Grasset, 1957, str. 325

(preklad je môj).12 Tamže, str. 414.13 Tanya Danger. „Coctelian Neoplatonism.“ v Cinema of Jean Cocteau. Red. C. D. E. Tolton, Legas,

New York 1999, str. 27.

COCTEAU, JEAN


nihu poznámok, nazývanú dnes Codex Leicester,napísal Leonardo da Vinci pravdepodobne v Milánev rokoch 1506 až 1510. „Sú písané sépiovým atramen-tom na 18 voľných, obojstranných hárkoch papiera so

štruktúrou plátna (tzv. linen paper), zložených tak, aby spolu tvorili72 strán.“1 Veľká časť poznámok sa venuje pohybu vody, Da Vincihopozorovaniam a teóriám, týkajúcim sa hydrológie. Písaný je jehotypickým zrkadlovým písmom. Kódex je usporiadaný do kapitola Leonardo ho zrejme ešte počas svojho života zamýšľal vydať.2 Pre-tože však bol perfekcionista, zdá sa, že ho nikdy nepovažoval zadostatočne pripravený.

Kódex bol súčasťou majetku, ktorý Leonardo zanechal svojmu žiako-vi a spoločníkovi Francescovi Melzimu. Prešiel na sochára Guglielmadella Portu a potom, v roku 1690, na maliara Guiseppe Ghezziho.Ghezzi ho v roku 1717 predal Thomasovi Cokeovi, ktorý sa neskôr stal

CODEX LEICESTER

K


CODEX LEICESTER

39

grófom z Leicesteru. Rodina grófa si zápisky ponechala až do roku1980, keď ich kúpil Američan Armand Hammer. Ten sa rozhodol, že ichnazve Codex Hammer.3

V roku 1994 kúpil rukopis Bill Gates, šéf Microsoftu, za 30.8 milió-nov dolárov. „Už od detských čias,“ povedal, „ma Da Vinci fascinovala zároveň mi bol inšpiráciou. Jeho zápisky odrážajú tvorivý potenciálľudskej mysle, silu invencie a objavovania – prečo je obloha modrá,prečo mesiac svieti a prečo je možné nájsť morské lastúry na vrchol-koch hôr.“4 Gates znovu zaviedol názov Codex Leicester a má houložený v špeciálnej miestnosti svojho domu s reguláciou svetla i vlh-kosti.5 Rukopis bol zapožičaný do niekoľkých múzeí a bola vydanánádherná kniha s reprodukciami jeho stránok.6

Zápisky sú skvelým príkladom toho, ako pracovala Leonardovamyseľ – neustále všetko skúmal a nebol spokojný s nezodpovedanýmiotázkami. Ukazujú tiež, že bol vedcom takpovediac od prírody. Zas-

Codex Leicester. © Art Resource, NY


tával v tej dobe tradičný názor, že svet bol stvorený zo štyroch prv-kov – vzduchu, ohňa, vody a zeme – a toto ovplyvnilo jeho závery.Čerpal tak z rímskych, ako aj stredovekých pojednaní, stavajúc naprácach svojich predchodcov. A vo svojej logike sa niekedy parádnemýlil – ako keď sa domnieval, že mesiac je pokrytý vodou. „Mesiac sosvojím odrazeným svetlom nesvieti tak, ako svieti slnko, pretože svet-lo slnka nedopadá na jednoliaty povrch mesiaca, ale na hrebene vĺnjeho vôd.“7 Vychádzal pritom zo svojich pozorovaní vody a optiky,dôkladne premyslených a ilustrovaných.

Codex Leicester nám tiež umožňuje zistiť, ako Leonardo pristupo-val k praktickým problémom odvodňovania močiarov okolo Milánaa budovania kanálov, priehrad a mostov. Francúzsky kráľ Ľudovít XII.,v tom čase aj vládca Milána, uznával Leonardovho génia do takejmiery, že mu umožnil, aby robil svoje pokusy v Naviglio GrandeCanal.8 Močiare tam však zostali. Zápisky tiež ukazujú, ako zaujatosa Leonardo venoval svojim projektom a ako ľahko sa dal rozptýliťotázkami, ktoré boli pre danú záležitosť iba okrajové, sledujúc rôzneuhly, až sa v nich pôvodná otázka takmer úplne stratila.

Som si istá, že mnoho čitateľov s ním v tomto bude sympatizovaťtak veľmi, ako s ním sympatizujem ja.

40


1 Michael Desmond. „Leonardo Da Vinci a Codex Leicester.“ V: Leonardo da Vinci: The CodexLeicester - Notebook of a Genius. Powerhouse Publishing, Sydney, Australia, 2000, str. 14.

2 Leonardo da Vinci. The Notebooks of Leonardo Da Vinci. Usp. a prekl.: Edward MacCurdy.Konecky Konecky, Old Saybrook, CT, 2003 (reprint), str. 741.

3 Desmond, str. 17.4 Citované v: Seattle-Post-Intelligencer, 1997.5 Tamže.6 Pozri poznámku 1 vyššie.7 Da Vinci, str. 292-293.8 Desmond, str. 19.


CRUX GEMMATA

rux Gemmata, teda kríž zdobený drahokamami, je staro-veký symbol kresťanov. Je možné, že začal ako reakciana pohanské posmešky, týkajúce sa kríža ako symbolupotupnej smrti. Ozdobenie kríža drahokamami mu pri-

dalo na vznešenosti. Jeho prvé verzie možno nájsť v mozaikách,pochádzajúcich už z tretieho storočia.

Od čias neskorej antiky sa kríž zdobený drahokamami vyskytovalbežne, a to jednak ako dekorácia v kostoloch, ale aj medzi bohatýmikresťanmi. Počet drahokamov zo začiatku nebol dôležitý, ale neskôrsa stalo zvykom, aby kríž obsahoval trinásť kameňov, predstavujúcichKrista a dvanásť apoštolov.

C


Mozaika Crux gemmata zo San Apollinaire, Ravenna, Taliansko.

© Alinari/Art Resource, NY


ČARODEJNICE

äčšina z nás získala svoj prvý dojem z čarodejníc pro-stredníctvom filmov, ako Snehulienka alebo Čarodejníkz krajiny Oz. Čarodejnica v nich bola starena, oblečenáv čiernom, občas s vysokým špicatým klobúkom.

A z nejakého dôvodu nevedela prehovoriť bez toho, aby zo sebavydala šialený chechot. Odkiaľ sa vzal tento obraz? A aká je skutoč-ná čarodejnica?

Predstava o čarodejniciach prešla počas tisícročí zmenami. Aždonedávna bolo čarodejníctvo vždy skôr spojené s istým druhomkontroly nad prírodou, než s jednotou s ňou. Hoci sa prírodná mágiavyskytuje po celom svete, sústredím sa len na Európu, ktorá tvorípozadie pre témy v Da Vinciho kóde.

Predovšetkým, výrazy pre dnešné slovo „čarodejnica“ sa v mno-hých jazykoch líšia už aj v samotnom koreni slova. Strix a scobaxpochádzajú zo slov, znamenajúcich „škriekavá sova“*, vták, ktorý

V


v noci lieta a vydáva pritom príšerný zvuk (možno chechot?). Malefi-cus, latinský výraz, znamenajúci „ten, kto robí zlo“ a hexe, pochádzajú-ci zo starogermánskeho slova, znamenajúceho „nočný duch“, majújednoznačne temné konotácie. Sortilegus, divinator a mathematicus sú všet-ko latinské výrazy pre toho, kto vie čítať budúcnosť, ale mohli by savzťahovať aj na čarodejnice.1 A nakoniec je tu ešte anglosaské slovowicca, znamenajúce „ten, kto čaruje“.**

V staroveku sa považovalo za prirodzené, aby človek pred akoukoľ-vek významnou životnou zmenou alebo politickým rozhodnutímzvýšil svoje šance na úspech tým, že zistí, ako to dopadne; preto savybral za expertom. A bolo z čoho si vyberať! Najprestížnejšie boliorákulá, ktoré prijímali informácie priamo od bohov. Potom nasledo-vali veštci, ktorí veštili z vnútorností, a neskôr – s podstatne menšímmnožstvom neporiadku – z hviezd. Existovali tiež jasnovidci, ktorídostávali informácie v podobe videní a snov. Všetci títo boli akcepto-vaní, dokonca vítaní.

Medicína, mágia a náboženstvo boli vždy navzájom prepojenéa úplne sa od seba neoddelili ani do dnešného dňa. Keďže podľa sta-rovekého pohľadu na svet boli ľudia mikrokozmom, teda akýmsizosobnením ostatnej prírody, bolo zrejmé, že na to, aby človek doká-zal liečiť svoje neduhy, musel rozumieť živlom a vedieť ich riadiť.2

A pretože náboženstvo vyhlasovalo, že celú prírodu vrátane ľudskéhospoločenstva riadia božstvá, bolo len logické žiadať ich, aby zasiahlia pomohli vyliečiť choroby či zranenia.

Ale aj napriek tomu, že z mágie mohlo vzísť veľa dobrého, stále sana ňu hľadelo s podozrením a strachom, a to aj dlho pred nástupoméry kresťanstva. Prečo?

44


* Ide o druh sovy, ktorá sa volá Plamienka driemavá.** Viem, že to môže vyzerať ako puntičkárstvo, ale privádza ma to k šialenstvu. Wicca je

mužského rodu. Wicce je ženského. Oba výrazy Sasi vyslovovali ako „wiča“. Ľudia si todnes môžu vyslovovať ako chcú, ale nech mi netvrdia, že pôvodný výraz je „wicka“.Ďakujem, hneď sa cítim oveľa lepšie.


Problém v podstate spočíval v zneužívaní moci. Ak môže mágialiečiť, potom sa logicky dá predpokladať, že môže aj škodiť. Ľudia,ktorí majú schopnosť robiť to prvé, sú automaticky podozrievaní, žerobia aj to druhé. Klasický príbeh Medey a apokryfický kresťanskýpríbeh Šimona Mága sú varovným príkladom toho, čo sa stane, keďsa dobrí mágovia dajú na zlé chodníčky.

Počas neskorého staroveku a väčšiny stredoveku bolo ako čarodej-níctvo aktívne odsudzované iba takéto zneužívanie moci. Stredovekéknihy o liečení obsahovali aj zaklínadlá – občas kresťanské, občaspohanské, občas išlo iba o nezmyselné slová. Neznamenalo to však,že by sa liečitelia nepovažovali za kresťanov, iba to, že boli v záujmeliečby ochotní napojiť sa aj na iné zdroje. Pozitívna mágia – aj keďs ňou náboženskí vodcovia teoreticky vyjadrovali nesúhlas, keďžepodľa nich išlo o pakt s diablom – bola považovaná za súčasť života.Keď však niekto – najmä niekto významný – začal náhle chradnúť,stal sa impotentným alebo stratil plodnosť, tiež sa začal obzerať okoloseba, najmä po svojich nepriateľoch, a zisťovať, či v tom náhodounemajú prsty.

Počas prvých rokov kresťanstva bolo hlavnou starosťou cirkvivykoreniť paganizmus†. Jedným zo spôsobov, ako to dosiahnuť, boloposkytnúť ľuďom alternatívu k pohanským bohom, ktorí zodpovedaliza liečenie. V niektorých prípadoch sa odvolávalo priamo na Ježiša,ale častejšie sa kresťanom odporúčalo modliť sa k niektorému zo svät-cov, a ten sa potom mal za nich prihovoriť v nebi. Gregor z Tours,ktorý žil v šiestom storočí, uvádza prípady, keď pohanskí doktorineboli pri liečbe ľudí úspešní, ale keď dotyčných liečili olejom a pra-chom z hrobky svätého Martina, okamžite sa uzdravili.3

Jeden z možných dôvodov, prečo bolo čoraz viac žien obviňova-ných z čarodejníctva, a to najmä z jeho použitia v medicínskychzáležitostiach, bol zvyšujúci sa počet cechov lekárov a chirurgov.

† Paganizmus je pojem, ktorý sa používa na všeobecné označenie rôznych typov prírodnéhopolyteistického náboženstva (pozn. red.).

45

ČARODEJNICE


Súviselo to so vznikom univerzít koncom dvanásteho storočia.Namiesto učňovského systému sa medicína začala vyučovať v ško-lách, a do tých ženy väčšinou nemali prístup. Muži, ktorí po skonče-ní univerzity dostali od štátu licenciu, na základe ktorej mohli vyko-návať prax, horlivo prenasledovali všetkých, čo liečili bez licencie –situácia, ktorá existuje ešte aj dnes. Práve títo štátom neregulovaníliečitelia boli často obviňovaní z čarodejníctva.4 V stredoveku boli začarodejníctvo ľudia popravení iba zriedkavo. Keď však začali hony na čarodejnice, oficiálna nedôvera voči tým, ktorí podávali liekysúkromne, už nejaký čas existovala.

Rané stredoveké zákonodarstvo vo svojom odhodlaní odstrániťpaganizmus v skutočnosti „čarodejnice“ ochraňovalo, a to tvrdením,že vlastne neexistujú. Saský zákon z konca ôsmeho storočia hovorí:„Ak ktokoľvek, podvedený diablom, na spôsob pohanov uverí, že sanejaký muž či žena zaoberá čarodejníctvom a požiera ľudí, a ak nazáklade svojho presvedčenia [túto osobu] upáli … bude mu vymera-ný trest smrti.“5

Ľudia sa však len ťažko vzdávajú presvedčení, ktoré im pomáhajúporozumieť svetu okolo nich. Namiesto odstránenia negatívnychcharakteristík pohanských bohov sa ich temné sklony začali pripiso-vať ľuďom. Kanibalizmus, upírstvo, schopnosť premeniť sa na niečoiné a lietať – to všetko boli veci, ktoré údajne robili pohanskí boho-via. Postupne sa však začali prisudzovať čarodejniciam, ktoré ichmuseli získať od samotného diabla.6

Aj keď bolo čarodejníctvo zakázané, trvalo ešte dlhý čas, kým bolvôbec niekto v západnej Európe za tento zločin popravený. Prvémuvinníkovi v roku 820 iba oholili hlavu a vozili ho dookola na somáro-vi. Anglosaský zákon z desiateho storočia zas posielal tých, ktorípraktizovali čarodejníctvo, do vyhnanstva.7

Dvanáste storočie však bolo obdobím veľkých spoločenských ajekonomických zmien. Zároveň to bolo obdobie, keď sa množstvoľudí začalo spýtavo pozerať na správanie predstaviteľov cirkvi. Vys-kytli sa vážne pokusy o reformáciu cirkvi, a to tak zvnútra, ako aj

46



zvonka. Zároveň s tým existovala túžba, ktorá bola v kresťanstvevždy prítomná – vrátiť sa späť k „čistej“ apoštolskej cirkvi. A mnohýmpopulárnym hnutiam sa to aj začalo dariť. Niektoré, ako nasledovníciFrantiška z Assisi, sa stali súčasťou ortodoxnej cirkvi. Iné, ako katari,sa príliš vzďaľovali od normy a boli kruto potlačené. A ďalšie, ako val-déni či bägänz’, pokračovali v tichosti, nepredstavujúc žiadnu hrozbupre spoločnosť, a existujú ešte aj dnes.

Práve v tomto čase sa začalo v obvineniach premiešavať čarodej-níctvo s kacírstvom. O kacíroch sa tvrdilo, že uzavreli pakt so sata-nom. Vo svojich podzemných skrýšach sa údajne oddávali orgiám,počas ktorých sa sfúkli sviečky a každý mal sex s osobou, ktorá sanachádzala najbližšie – či už to bol muž, alebo žena. Stavali sa doradu, aby zodvihli mačke chvost a pobozkali jej anus. Deti, ktorévzišli z týchto orgií, boli zabité a zjedené.8

Ak sú vám tieto obvinenia povedomé, je to preto, lebo sa počasviac ako dvoch tisícročí používali proti takmer každej „kacírskej“ sku-pine. Rimania z nich obviňovali kresťanov, kresťania z nich obviňova-li pohanov, potom kacírov, a nakoniec čarodejnice. Obvinenia sav rôznych obmenách objavovali vždy, keď mala určitá skupinka ľudístretnutia, z ktorých boli ostatní vylúčení, a ktorých priebeh držaliv tajnosti. Postupne som dospela k názoru, že skutočná definícia„orgie“ znie: „skvelá párty, na ktorú ma nikto nepozval“, alebo „zábava,ktorú si užíva niekto iný“.

Toto je dôvod, prečo verím, že obvinenia proti templárom boliz veľkej časti vymyslené.

Rovnaké obvinenia boli použité pri prvej poprave heretikov v roku1022 v Orléans vo Francúzsku. V trinástom storočí sa ešte stále klá-dol dôraz na kacírstvo, čo so sebou prinieslo ďalšie neľudskosti.Začiatkom pätnásteho storočia však už začali obviňovať čarodejniceiba z čiernej mágie.

Dôvody na to sú rôzne. Jeden spočíva v opätovnom vážnom pokuseo reformáciu cirkvi, ktorý viedol k vzniku príliš horlivých kazateľov,ako bol Bernardino de Sienna. Ten vyzýval svojich poslucháčov, aby

47

ČARODEJNICE


sa obrátili proti každému, kto používal mágiu, aj keď ju používal naliečenie, či ochranu proti démonom. V podozrievavosťou nabitejatmosfére, ktorá sprevádzala jeho kázne, bolo obvinených veľa žien,hoci upálená bola zrejme iba jedna, ktorá sa priznala, že zavraždilatridsať detí.9

Rozšírenie právneho systému, spolu so zavedením techník vypo-čúvania a zvyšujúcim sa využívaním mučenia, ktoré bolo predtýmzakázané, mohli tiež prispieť k nárastu čarodejníckych procesov.10

Dokonca sa mohlo stať, že ľahšej identifikácii takzvaných čarodej-níc napomohol vynález tlačiarenského stroja. V roku 1486 bola napí-saná kniha Malleus Maleficarum, príručka pre lovcov čarodejníc,ktorá sa stala jednou z prvých tlačených kníh. Používala sa nasledu-júcich dvestopäťdesiat rokov.

Kým čarodejnice popravovali aj v katolíckych krajinách, najhorli-vejší lovci čarodejníc existovali v nových protestantských štátoch –v Anglicku, Nemecku, vo Švajčiarsku a v Amerike. Je možné, že pro-testanti videli v čarodejniciach pozostatky katolíckych „povier“,podobne ako prví katolíci v pohanoch.

Martin Luther považoval čarodejníctvo za kacírstvo. Raz rozprávalpríbeh o tom, ako jeho vlastnú matku trápila čarodejnica. Jedenz jeho učeníkov sa opýtal, či majú čarodejnice moc aj nad dobrýmiľuďmi. „Určite,“ odpovedal. „Naša duša sa dá oklamať… verím, žemoje choroby nie sú prirodzeného pôvodu; je to čistá mágia.“11

Čarodejnice nazýval teufelshurn, alebo „diablove pobehlice“ a dodával,že „s týmito ženami netreba mať súcit; všetky by som ich upálil.“12

Neveril však, že by čarodejnice mohli zmeniť podobu, alebo lietať.„Sú to len diablove klamy, nie skutočnosť.“13

Jean Calvin súhlasil s Lutherom. Odsúdil čarodejnice spolus mágmi, veštcami a praktikami „prosenia mŕtvych o radu“, ktoré spá-jal s „pápeženectvom“, teda rímskym katolicizmom.

Posledná poprava čarodejníc v Európe sa konala v roku 1775v nemeckom meste Kempten.14 Keď som ho navštívila, dozvedelasom sa, že to bolo mesto, v ktorom Adolf Hitler vyhral svoje prvé

48



voľby. Nepodarilo sa mi zistiť, či to tak naozaj bolo, ale príbeh je zau-jímavý tým, aké prepojenie sa tu ponúka.

Ako medievalistka musím dodať, že najviac čarodejníc bolo popra-vených v období od roku 1450 do roku 1750, v dobe, ktorá sa voväčšine kníh o histórii nazýva „renesanciou“, alebo „osvietením“. Ichpočet nebol 30 miliónov, ako sa uvádza v Da Vinciho kóde. To by boloviac, ako celá vtedajšia populácia Európy. Za tisíc rokov ich bolo skôrokolo dvestotisíc, najviac počas uvedeného tristoročného obdobia.15

Niektoré z nich si mohli o sebe myslieť, že sú čarodejnice. Mám všakpodozrenie, že väčšina si to nemyslela. Samozrejme, z dnešnéhopohľadu je jedno, čo si o sebe mysleli. Myslím, že väčšina ľudí bysúhlasila s tým, že aj jediná upálená čarodejnica je viac než dosť.

Bolo by fajn, keby sme hon na čarodejnice mohli s istotou považo-vať za vec minulosti, ktorú osvietená spoločnosť odmieta, ale nedáv-na história svedčí o tom, že to tak nie je. Jednoducho sa len zmenilascéna pre čarodejnícke procesy – z náboženstva na politickú ideoló-giu. Jediné „vylepšenie“, ktoré vidím, je to, že súčasné „čarodejnice“ súoboch pohlaví.

Väčšina z ľudí, ktorí čarodejnice súdili, skutočne verila v existenciučiernej mágie a v jej zneužitie na deštrukciu spoločnosti. Pre všeo-becné blaho bolo preto potrebné použiť extrémne metódy. Budúcagenerácia historikov rozhodne, či naše hony na čarodejnice boli viacoprávnené, ako tie v minulosti.


Valerie I. J. Flint. The Rise of Magic in Early and medieval Europe. PrincetonUP, 1991.

Richard Kieckhefer. Magic in the Middle Ages. Cambridge UP, 1989.

49

ČARODEJNICE


Jeffrey Richards. Sex, Sex, Dissidence and Damnation: Minority Groups in theMiddle Ages. Routledge, London, 1991.

Jeffrey Burton Russell. Witchcraft in Medieval Europe. Cornell UP, 1981.

„Witchcraft.“ Encyclopedia Britannica, 2002, Vol. 25, str. 92–98.

50


1 Jeffrey Burton Russell. Witchcraft in Medieval Europe. Cornell UP, 1981, str. 16. ProfesoroviRusselovi patrí poďakovanie za to, že si túto časť prečítal a spripomienkoval.

2 Darrel W. Amundsen. Medicine, Society and Faith in the Ancient and Medieval Worlds. JohnsHopkins UP, 1996. Podrobne sa tu rozoberá tento koncept.

3 Gregory z Tours.4 Tamže, str. 206.5 Russell, str. 69.6 Valerie I. J. Flint. The Rise of Magic in Early Medieval Europe. Princeton UP, 1991, str. 68–71.7 Russell, str. 73.8 Jeffrey Richards. Sex, Dissidence and Damnation: Minority Groups in the Middle Ages. Routledge,

London, 1991, str. 76–81; Russell, str. 86–89.9 Richard Kieckhefer. Magic in the Middle Ages. Cambridge UP, 1989, str. 194.

10 Tamže, str. 199–200.11 Martin Luther. Tischreded. No. 3491, str. 355–56. v: Alan Charles Kors and Edward Peters

(red.), Witchcraft in Europe 400–1700; a Documentary History. UP Press, Philadelphia, 2001,str. 265.

12 Tamže. No. 3953. str. 31 – 32. v: Kors and Edwards, str. 263.13 Kors and Edwards, str. 265.14 Bengt Ankarloo and Stuart Clark. Witchcraft and Magic in Europe; the Eighteenth and Nineteenth

Centuries. Univ. of Penn. Press, Philadelphia, 1999, str. 163.15 Russell, str. 95.


DA VINCI, LEONARDO

tretej hodine ráno, 15. apríla [1452], sa mi narodilvnuk, syn môjho syna Peira. Pomenovali sme ho Lionar-do. Pokrstil ho kňaz Piero di Batolomeo z Vinci.“1

Toto je oficiálne oznámenie príchodu jedného z naj-brilantnejších a najtajomnejších mužov všetkých čias – Leonarda daVinci – na svet. Hoci bol Leonardo nemanželským dieťaťom, rodinajeho otca ho prijala za svojho a od jeho štvrtého roku ho aj vychovávala.V priebehu niekoľkých mesiacov po Leonardovom narodení si každýz jeho rodičov vzal iného partnera. Zdá sa, že nevlastní rodičia z jedneji druhej strany mali chlapca radi, a to až tak, že ešte dlho po tom, akodospel, začínal Leonardo listy, adresované manželke svojho otca, oslo-vením „Drahá a milá matka“.2

O jeho detstve toho vieme veľmi málo. Keď mal približne pätnásťrokov, otec ho vzal so sebou do Florencie, kde vstúpil do učeniak umelcovi menom Andrea de Verrocchio, ktorý bol sochárom, odlie-

O


vačom bronzu, návrhárom kostýmov, a tiež maliarom.3 Vo Verrocchio-vom štúdiu mal Leonardo k dispozícii všetko, čo potreboval pre rozvojsvojho talentu.

Leonardo tam zostal aj po dovŕšení dvadsiateho roku, kedy saväčšina učňov už osamostatňovala. Už vtedy mal povesť brilantného,ale nespoľahlivého človeka. Toto sa znova a znova potvrdzovalo pocelý jeho život, počas ktorého zanechal veľa prác nedokončených,alebo ich navrhol, ale pracovať na nich nikdy nezačal.

V roku 1476 bol spolu s ďalšími tromi mužmi obvinený zo sodomiena sedemnásťročnom mladíkovi, ktorý stál umelcom ako model a volalsa Jacopo Saltarelli. Hoci sa prípad dostal pred súd, obvinenia bolistiahnuté.4 Viac informácií o prípade niet. Leonardo sa o tom vo svojichzápiskoch nikdy nezmienil a počas jeho života sa už nevyskytli žiadneiné klebety ohľadne jeho sexuality. Jeho zápisky však obsahujúpoznámky, ktoré – zdá sa – naznačujú, že sa Leonardo jednoduchoo sex príliš nezaujímal: „Intelektuálna vášeň vytláča zmyselnosť,“5

napísal. Tiež: „Zmysly sú pozemského pôvodu; rozum je pri rozjímaníod nich oddelený“.6 A napokon „Akt rozmnožovania a časti tela, ktorésa na ňom zúčastňujú, sú také odpudzujúce, že keby nebolo krásnychtvárí a… nahromadeného nutkania, príroda by prišla o ľudský druh.“7

Takto nehovorí človek, zaujímajúci sa o akýkoľvek fyzický vzťah,či už s mužom, alebo ženou. Freud by si na tom zgustol – a aj to uro-bil: vypracoval Leonardovu analýzu, Leonardo da Vinci a jeho spomienky nadetstvo. Táto práca bola do značnej miery zdiskreditovaná, ale ukazuje,ako málo o sebe Leonardo prezradil. Stále tu zostáva veľa priestoru našpekulácie.

Leonardo mal v posledných rokoch svojho života predsa len jedenveľmi blízky vzťah – s istým mladým učňom, Francescom Melzim,ktorého prijal do učenia, keď žil v Miláne. Povaha ich priateľstva všaknebola vonkajšiemu svetu nikdy objasnená. Melzi ostal s Leonardompo zvyšok Da Vinciho života. Leonardo vo svojej poslednej vôliodkázal peniaze svojim nevlastným bratom, s ktorými mal spory.Melzi sa však stal vlastníkom všetkých jeho písomností.8

52



Vo svojich neskorších rokoch si Leonardo vzal k sebe aj mladéhochlapca menom Gian Giacomo de Caprotti, ktorého vždy volal ibaSalai, alebo „malý diabol“.9 V roku 1497 si poznačil zoznam šatstva,ktoré kúpil pre Salaia. Na jeho konci dodáva, že „Salai ukradol soldi(hotovosť)“.10 Hoci bol Salai nenapraviteľný zlodej, Leonardo muposkytol peniaze, oblečenie a prístrešok, a keď bol starší, využíval hoako poslíčka. Leonardo nikdy nevysvetlil, prečo Salaia držal vo svojejdomácnosti. Iste už chápete, prečo Freud považoval tohto muža zatakého fascinujúceho.

Žiadna z kníh jeho poznámok, tisícok strán spísaných počas mno-hých rokov, nehovorí veľa o Leonardových citoch alebo jeho každo-dennom živote. Napísané sú zrkadlovým písmom, azda preto, aby ichuchoval v tajnosti, ale pravdepodobnejšie je, že Leonardo bol ľaváka takto písať bolo preňho ľahšie. Písanie zľava doprava ľavou rukouznamená, že ruka otiera časť, ktorá je už popísaná, a tým rozmazávastránku. Sprava doľava to funguje lepšie. Nezdá sa, že by to bol kód.Leonardo sa jasne vyjadril, že chce, aby mnohé z jeho prác boli jed-ného dňa zverejnené. Na mnohých miestach oslovuje domneléhočitateľa. Veľa poznámok o anatómii a maľovaní má formu pokynovpre študentov umenia. Dokonca budúceho maliara žiada: „Metódypretlače [anatomických kresieb] vyučujem poriadne, tak, ako sa má,a zaprisahávam vás, ktorí prídete po mne, nepripusťte, aby vás obme-dzovala hrabivosť.“11

Je možné, že Leonardo mal v úmysle vydať svoje dielo sám, alejeho tendencia rozptyľovať sa ho odvádzala na rôzne bočné chodníč-ky. Nikdy neusporiadal svoje písomnosti natoľko, aby z nich spravilaspoň jednu knihu.

Medzi ľuďmi, zdá sa, vládne mylná predstava, že Leonardo častopracoval pre rôznych pápežov, ale tak to nie je. Hoci si pontifikátkoncom pätnásteho storočia najímal umelcov, Leonardo nikdy nedo-stal pápežskú objednávku na maľbu alebo sochu. Jediná vec, ktorúzrejme spravil, boli návrhy pre pápeža Lea X., týkajúce sa najlepšiehospôsobu, ako odvodniť mokriny okolo Ríma.12 Niekoľko mesiacov

53

DA VINCI, LEONARDO


teda skutočne žil ako hosť u pápeža Lea, ktorý mu dovolil potĺkať sanaokolo a pokračovať vo svojom anatomickom výskume pitvanímmŕtvol v rímskej nemocnici.13

Väčšiu časť života strávil Leonardo najprv v službách LodovicaSforzu, Vojvodu milánskeho, a potom kráľa Francúzska. V Milánenamaľoval Lodovicovu milenku Ceceliu a tento portrét je známy akoDáma s hranostajom. Väčšinu jeho času však zabralo navrhovanie vojenských opevnení a zbraní pre vojvodu. V Miláne tiež vypracovalnávrh nevestinca „s pravouhlými chodbami a tromi samostatnýmivstupmi,14 aby klientela mohla vchádzať a vychádzať s menším rizi-kom, že dôjde k trápnemu stretnutiu“. Neviem, či bol vôbec postavený.Tak mnoho z Leonardových nápadov nikdy neopustilo stránky jehozápisníkov!

Niektoré veci sa mu však podarilo dokončiť. Práve v Miláne Leo-nardo namaľoval svoju prvú verziu Madony v skalách. Od vojvodutiež dostal objednávku, aby na stenu refektária kláštora Santa Mariadelle Grazie namaľoval Poslednú večeru. Podrobnejšie o týchto prá-cach hovorím na inom mieste knihy.

Keď bol Sforza porazený a vládu nad Milánom prevzali Francúzi,Leonardo nejaký čas pracoval pre nich a potom sa zamestnal u Cesa-re Borgiu, syna pápeža Alexandra VI. a brata Lucrezie. Cesare chcel,aby pre neho navrhol opevnenia a vodné cesty. V službách Borgiov-cov Leonardo dlho nezostal; v roku 1503 sa vrátil do Florencie.Napriek tomu si však našiel čas spriateliť sa s mužom rovnako cynic-kým, ako bol on sám – Niccolom Machiavellim. Machiavelli zariadil,aby Leonardo dostal objednávku na vytvorenie jednej nástennejmaľby v sieni Florentskej mestskej radnice. Ďalšiu nástennú maľbumal namaľovať Michelangelo. Ani jedna z nich nebola nikdy dokon-čená. Leonardo vraj o projekt stratil záujem. Od toho, aby musel Flo-renťanom vrátiť peniaze, ho však zachránilo pozvanie francúzskehokráľa.13

Leonardo dožil svoj život vo Francúzsku, na panstve v Cloux,neďaleko kráľovskej rezidencie v Ambois v údolí Loiry. Mladý kráľ

54



DA VINCI, LEONARDO

55

Fran ois I. nežiadal od neho nič, okrem privilégia môcť sa s ním roz-právať – v ktorúkoľvek hodinu – a, och, možno ešte zopár trikov napobavenie spoločnosti, ako bol mechanický lev, ktorý Fran oisa zdan-livo napadol, ale potom sa mu vzdal.

Jediné maľby, ktoré si Leonardo priniesol do Francúzska, boli Madonaa dieťa so sv. Annou, Mona Lisa a jedna maľba, znázorňujúca Jána Krsti-teľa. Všetky tieto maľby sa teraz nachádzajú v Louvri. Na poslednejspomínanej je Ján ako mladý, takmer androgýnny muž so záhadnýmúsmevom. Hoci pre to nie je nijaký dôkaz, vždy som sa sama seba

Leonardo da Vinci. © HIP / Scala / Art Resource, NY


pýtala, či by to nemohol byť portrét Salaia. Viac ako svätca mi Leo-nardov Ján pripomína očarujúceho lapaja.

Počas svojich posledných pár rokov strávil Leonardo veľa časutým, že si do svojich zápisníkov kreslil skice s témou veľkej povodne,ktorá spôsobí zánik sveta. Jeho vlastný svet sa skončil 2. mája 1519.Dom v Cloux teraz slúži ako múzeum, v ktorom možno vidieť mode-ly niektorých jeho vynálezov v skutočnej veľkosti.

V Da Vinciho kóde sa naznačuje, že Leonardo bol proti všetkýmnáboženstvám, ale najmä proti rímskokatolíckemu. Jeho dielo to všaknepotvrdzuje.

Leonardo toho o náboženstve napísal veľmi málo. Zdá sa, že bolpodobne ako mnohí ľudia jeho doby znechutený predávaním odpust-kov (niečo ako „priepustky z pekla“).16 Vysmieval sa z františkánov,ale zároveň ich chválil. Jeho dobrým priateľom bol Fra Luca Pacioli,ktorý bol františkánskym matematikom. Leonardo kresbami ilustrovaljeho knihu O božských rozmeroch, čo bola téma blízka Leonardovmusrdcu.17

Všetko nasvedčuje tomu, že Leonardo bol kresťanom, aj keď istým„roztržitým“ spôsobom. Zabezpečil, aby sa za neho po jeho smrtiodslúžila omša a to isté zariadil aj pre svoju domácu Caterinu, keďzomrela.18 Jeho rukopisy sú popretkávané odkazmi na Boha, predo-všetkým v súvislosti s prírodou a stvorením sveta.

Z dvoch citátov v Da Vinciho kóde, ktoré mal Leonardo údajne pove-dať o Biblii, jeden pochádza z jeho tirády proti nekromancii, čižečiernej mágii.19 Druhý, „Oslepujúca nevedomosť nás zvádza z cesty. Ó, biednismrteľníci, otvorte oči!“, pochádza z rovnako vášnivej kritiky, avšaknamierenej na ľudí, ktorí neštudujú matematiku.20

Pokiaľ ide o myšlienku, že by ktokoľvek zvolil Leonarda za vodcuakejkoľvek skupiny, najmä takej tajnej a významnej ako Priorstvo

Sionu, jednoducho si to neviem predstaviť. Tento chlapík by strávilšesť mesiacov navrhovaním zasadacej siene, s prestávkami na preskú-manie vlastností používaného dreva a nájdenie najlepšieho spôsobu,ako omietnuť stenu, a možno by popritom ešte urobil nejaké pitvy

56



termitov, a potom by o celú vec stratil záujem a začal sa venovaťniečomu inému.

Leonardo bol geniálny, tajomný a uzavretý muž. Bol tiež absolútnenevyspytateľný pokiaľ išlo o jeho záujmy, a nespoľahlivý. Ľudia jehodoby tieto jeho vlastnosti poznali a tí, ktorí ho niečím poverili, to čos-koro oľutovali. Dnes by bol tŕňom v päte svojej univerzity – neschop-ný doštudovať a získať akademickú hodnosť, ale príliš geniálny na to,aby sa ho zbavili.

Zdá sa, že pre všetkých, ktorí ho poznali, bola práve toto „Da Vin-ciho dilema“.


Serge Bramly. Leonardo: Discovering the Life of Leonardo Da Vinci. Preklad:Sian Reynolds. Edward Burlingame Books, New York 1991.

Kenneth Clark. Leonardo da Vinci. Viking, 1988.

Leonardo da Vinci. The Notebooks of Leonardo Da Vinci. Prekl. a red. EdwardMacCurdy, Konecky and Konecky. Old Saybrook, CT. (Existujúďalšie preklady poznámok, mnohé s obrázkami jeho kresieb.Okrem Codex Leicester som nenašla nijaké, ktoré by boli v takomporadí, v akom ich Leonardo napísal. Zdá sa, že redaktori vždycítia potrebu ich usporiadať. Ja by som však radšej sledovala, akojeho myseľ preskakovala z témy na tému.)

57

DA VINCI, LEONARDO


58


1 Allessandor Vezzosi. Léonard de Vinci, Art et science de l’univers. Tr. Fréderic Morvan a NathaliePalma. Decouvertes Gallimard, 1996, str. 13. (Anglický preklad – autorka tejto knihy.)

2 Vezzosi, str. 16.3 Robert Wallace, et al. The World of Leonardo 1452–1519. Time Life Books, New York 1966,

str. 13.4 Vezzosi, str. 40. Wallace, str. 16.5 Leonardo da Vinci. The Notebooks of Leonardo Da Vinci. Prekl. a red. Edward MacCurdy.

Konecky and Konecky. Old Saybrook, CT, nd. Codex Atlanticus. str. 358 v.a. str. 66. 6 Codex Trivulziano, str. 60. a,. v Notebooks, str. 67.7 Notebooks, str. 97.8 Wallace, str. 148.9 Tamže, str. 58.

10 Notebooks, str. 1158.11 Tamže. Fogli A 8 v. p. 97. (folio) v origináli.12 Michael Desmond. „Leonardo Da Vinci and the Codex Leicester.“ v Leonardo da Vinci,

the Codex Leicester – Notebook of a Genius. Powerhouse Museum, Sydney, Australia, 2000, str. 13.13 Wallace, str. 50.14 Tamže, str. 79.15 Tamže, str. 124.16 Notebooks, str. 1112, „On the Selling of Paradise.“17 Wallace, str. 29.18 Notebooks, str. 1129.19 Tamže, str. 81. Citát v knihe Da Vinciho kód (str. 244) znie: „Mnohí si z bludov a falošných

zázrakov urobili živnosť a podvádzajú hlúpe davy.“20 Notebooks, str. 83.


DAGOBERT, KRÁĽ

ri objasňovaní rodokmeňa potomkov Márie Magdalényv Da Vinciho kóde sa Teabing pýta Sophie, či vie o kráľoviDagobertovi. Sophie si spomína iba na to, že to bolmerovejský kráľ, ktorého počas spánku bodli do oka.

Teabing súhlasí a dodáva, že Dagobert bol zavraždený na podnet Vati-kánu, s pomocou Pipina d’Heristal. Hovorí Sophie, že Dagobertovmusynovi Sigibertovi sa našťastie podarilo uniknúť. Medzi jeho potomkovpatrí Godefroi de Bouillon, ktorý, ako jej Teabing pripomína, bolzakladateľom Priorstva Sionu.

Môj výskum však naznačuje, že Teabing a Sophie asi prespali hodi-ny, na ktorých v škole preberali dejiny Francúzska. Ale nemám im tocelkom za zlé. Prameňov, týkajúcich sa franskej histórie v dobáchmerovejských kráľov, je málo a často si protirečia. A je v nich prílišveľa vládcov s rovnakými alebo podobnými menami. V tomto prípadenapríklad problém spočíva v tom, že existovali traja králi Dagoberti.1

P


Existovali tiež traja Pipinovia, ale ani jeden z nich nebol spojený sosmrťou žiadneho z Dagobertov. Pokúsme sa ich teda roztriediť.

DAGOBERT I.

Dagobert I. vládol približne v rokoch 623–632 alebo 629–639; kroni-kári sa v týchto dátumoch rozchádzajú. Mal najmenej päť žien a ešteviac konkubín. Podľa toho, čo vieme, mal dvoch synov, Sigiberta III.od jeho konkubíny Regentrude a Chlodovika II. od jeho druhejmanželky Nanthilde.2 Obaja sa dožili dospelého veku, vládli v rozlič-ných častiach Franskej ríše a mali potomkov.3

Keď bol Dagobertov syn Chlodovik II. ešte stále dieťaťom, Dago-bert mu zveril Neustrijské kráľovstvo (severozápadné Francúzsko), aby v ňom vládol.4 Za chlapcovho poručníka a poradcu si Dagobertvybral Pipina I. z Landau a Pipin mu podľa všetkého v tejto funkciiverne slúžil. Bol s Chlodovikom v Neustrii5, keď Dagobert zomrel na„výtok zo žalúdka.“6 Pipin zomrel nasledujúci rok. V žiadnej z kroníknie je ani zmienka o nepriateľstve medzi Dagobertom a poručníkomjeho syna. Dagobert I. sa vo Francúzsku medzi ľuďmi považuje za svä-tého, do veľkej miery vďaka tomu, že založil mnoho kláštorov vrátanekráľovského opátstva svätého Denisa, ktoré leží severne od Paríža.Sigibert III. si vzal za manželku ženu menom Himiltrude a až do svo-jej smrti v roku 656 panoval v Austrázii (severovýchodné Francúzsko).Zanechal jedného syna a jednu dcéru. Nikdy nebol v exile.

DAGOBERT II.

Keď Sigibert III. v roku 656 zomrel, nastal boj o moc. Dagoberta II.,Sigibertovho syna, zvrhla z trónu koalícia šľachticov, ktorej členom bol aj Grimoald, syn Pipina I. Grimoald následne poslal Dagoberta II.do exilu v Írsku, dosadil na trón svojho vlastného syna Childeberta

60



a vyhlásil, že si ho Sigibert adoptoval. To sa však nepáčilo Dagobertov-mu bratrancovi Chlodovikovi III., kráľovi Neustrijcov. Chlodovik dalGrimoalda v roku 659 priviesť do Paríža a popraviť. Pokiaľ je známe,Grimoald nezanechal žiadnych iných potomkov okrem syna, ktoréhodosadil na trón, a ktorý bol možno tiež zavraždený. Pipinov rodpokračoval cez Grimoaldovu sestru Beggu, matku Pipina II. z Heristalu.

Ešte stále ma vnímate?Po Grimoaldovej vražde sa stal panovníkom Austrázie syn Chlo-

dovika III., Childerik. Pohneval si však niekoľko šľachtických rodín, v dôsledku čoho bol aj so svojou tehotnou manželkou počas jednejcesty napadnutý a zavraždený. V tom istom čase priviezla DagobertaII. naspäť z exilu koalícia, do ktorej možno patril Pipin II., Grimoal-dov synovec.

O panovaní Dagoberta II., ktoré trvalo iba od roku 676 do roku679, neexistujú takmer žiadne informácie. Najobsažnejším zdrojomje biografia svätého Wilfrida, arcibiskupa z Yorku, pochádzajúcaz ôsmeho storočia, ktorú napísal mních menom Eggidus. Práve arci-biskup bol sprostredkovateľom, ktorý zariadil, aby sa Dagobert II.vrátil do Austrázie. Zdá sa však, že Dagobert mal radšej ostaťv Írsku. Podľa Života svätého Wilfrida, keď sa raz Wilfrid vracal cezAustráziu domov z Ríma, stretol jedného zo šľachticov, ktorý mupovedal, že Dagobert sa ukázal byť naničhodným kráľom, ktorý„plienil mestá a pohŕdal radou starších“, a tak bol zavraždený.7

O Pipinovi z Heristalu tam nie je žiadna zmienka a predpokladá sa,že Dagobertova smrť bola výsledkom všeobecnej dohody. V knihesa nehovorí nič o metóde jeho popravy. Dagobert II. nezanechalnijakých potomkov.

DAGOBERT III.

To nás privádza k Dagobertovi III., ktorý bol kráľom od roku 711 doroku 715-716. Jeho otcom bol kráľ Childebert, synovec Dagoberta II.

61

DAGOBERT, KRÁĽ


Childebert panoval sedemnásť rokov. Zomrel v roku 710. Neexistujenijaká zmienka o tom, že by bol zavraždený. Po celý ten čas bol Pipinz Heristalu majordómom paláca a zostal ním ešte prvý rok panovaniaDagoberta III.8

Pipin II. zomrel rok po tom, ako Dagobert III. nastúpil na trón.Pipin po sebe zanechal syna-bojovníka, Karola Martela (prezývanéhoKladivo). Karol rozšíril franské územie a v bitke pri Tours porazilislamskú inváziu merovejského územia. Karolov syn, Pipin III., pre-zývaný Krátky, bol jediný z Pipinov, ktorý mal čosi do činenias pápežom, ale v tej dobe už neboli nažive nijakí Dagoberti.

Ľahko sa dá pochopiť, že mali postavy v Da Vinciho kóde z toho takýzmätok. Spletitými rodinnými zväzkami Merovejovcov sa viac zaobe-rám na inom mieste tejto knihy. Nie je ľahké ich sledovať. Napríkladprvá manželka Dagoberta I. bola sestrou druhej manželky jeho otca.Takže jeho nevlastný brat Chlodovik II. bol zároveň aj jeho synov-com. Takéto veci sa diali často.

Akokoľvek, Teabingov príbeh o vzťahu niektorého Dagobertas niektorým Pipinom musíme zaradiť medzi vymyslené časti knihy.

Jediná biografia Dagoberta, o ktorej viem, je vo francúzštine.Bohužiaľ.

62


1 Čo sa týka rodokmeňa, pozri heslo o Merovejovcoch.

2 Laurent Theis. Dagobert, un roi pour un peuple. Fayard, 1982, str. 13.3 Liber Historiae Francorum, kap. 43. V: Late Merovingian France, History and Hagiography 640-720.

Red. a prekl. Paul Fouracre a Richard A. Gerberding. Manchester UP, 1996, str. 87–88.4 Ide azda o franský ekvivalent toho, keď dieťaťu darujete bicykel?5 Západná časť merovejského územia; dnes ide zhruba o oblasť okolo Paríža a Burgundsko.6 Theis, str. 15.7 Eggidus. Vita Wilfridi, kap. 28. Citované v: J. M. Wallace-Hadrill. The Long-Haired Kings.

Methuen Co., 1962, Medieval Academy Reprints of Teaching, 1982 (prekladv úvodzovkách je môj).

8 Liber Historiae Francorum, kap. 50. Fouracre a Gerbeding, str. 94.


LES DOSSIERS SECRETS

es Dossiers Secrets d’Henri Lobineau (Tajné záznamy Henri-ho Lobineaua) je jeden zo série dokumentov, ktoréboli v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia uloženévo Francúzskej národnej knižnici (Bibliotheque Natio-

nale). BN je niečo podobné ako Kongresová knižnica v Spojenýchštátoch. S vedeckým preukazom je možné nazrieť do čohokoľvekv knižnici.1 Rovnako tu môže byť akýkoľvek materiál uložený a je mupridelená signatúra.

Dossiers boli do knižnice uložené v roku 1967. Skladajú sa z rozlič-ných máp, erbov, výstrižkov z novín a množstva rodokmeňov, ktorénie sú podložené odvolávkami na iné dokumenty. Sú tu tiež niektorépergameny, ktoré údajne pochádzajú z čias Francúzskej revolúcie.Toto však vyvrátil Bill Putnam a John Edward Wood, ktorí zistili, žebiblické citácie na pergamenoch pochádzajú z Biblie vytlačenej kon-com devätnásteho storočia.2

L


Zdá sa, že cieľom Dossiers bolo zdokumentovať a vedecky podložiťtvrdenie muža menom Pierre Plantard, že je potomkom Dagoberta

II., a teda právoplatným kráľom Francúzska. Genealogické tabuľkytotiž sledujú príbuzenskú líniu od Dagoberta k rodine Plantardovcov.V poznámke sa uvádza, že tabuľky pochádzajú z „pergamenu, nesú-ceho znak a kráľovskú pečať Blanky Kastílskej. Našiel sa ukrytý v jed-nej zo štyroch drevených volút vizigótskeho piliera v Rennes-le-Chteau“.3 (Pozri heslo Jacques Sauniere.)

V záznamoch sa nachádza aj časť o Priorstve Sionu, o ktorom viacpíšem na inom mieste tejto knihy. Ide o jednu z prvých zmienoko tejto organizácii a opäť nie je ničím podložená. Zoznam veľmaj-strov Priorstva bol možno tiež vykonštruovaný Plantardom.

Príbehy okolo Dossiers Secrets by mohli poskytnúť materiál pre tucetrománov – a možno aj poskytnú. Zdá sa, že boli od začiatku do koncavýmyslom Plantarda, muža, ktorý zrejme nechcel nič iné, iba sa vrátiťdo romantickej artušovskej minulosti. Náznakom toho je aj meno,ktoré si zvolil pre zostavovateľa rodokmeňa Plantardovcov a Sinclai-rovcov. Lobineau je meno známeho (no dobre, tak iba v niektorýchkruhoch) historika a benediktínskeho mnícha zo sedemnásteho sto-ročia, Guya Alexisa Lobineaua (1666–1727), ktorý okrem mnohýchiných hrúbkou úctyhodných, ale užitočných zväzkov napísal aj viac-dielne dejiny Bretónska.4

Najzáhadnejšou vecou čo sa Dossiers Secrets týka však je pre mňa toto:ak mali byť tajné, prečo potom boli uložené v Národnej knižnici, kdesi ich môže prečítať hocikto? Keby som sa ja pokúšala ochrániť veľkýpoklad, toto by bola tá posledná vec, ktorú by som spravila. Nechámvšak na čitateľoch, aby to posúdili sami.

64


1 Ak sa danému materálu práve neobnovuje väzba alebo ak ho nepoužíva niekto iný a akneštrajkujú ľudia, ktorí zbierajú a roznášajú knihy. Mne sa prihodila každá z týchto vecí.

2 Bill Putnam a John Edwin Wood. The Treasure of Rennes-le-Ch teau: A Mystery Solved. SuttonPublishing, Gloucestershire 2003, str. 110.

3 Putnam and Wood, str. 110. Ak sa chcete o Rennes-le-Ch teau dozvedieť viac, pozriteheslo Jacques Sauniere.


4 Konzultovala som dejiny Bretónska a mám jeho prácu o opátstve St. Denis. Pretože sa veľaz toho, čo cituje, počas Francúzskej revolúcie stratilo, za tie roky, ktoré strávil v archívochk nemu prechovávam veľkú náklonnosť. Nezaslúži si byť spájaný s takýmto kanadskýmžartíkom.

65

LES DOSSIERS SECRETS


vanjelium podľa Filipa je jedným z textov z Nag Ham-

madi, ktorý upútal pozornosť pre svoje údajné uznáva-nie žien vo vedúcom postavení.1 Tento text má veľadier, doslovných dier v papyruse, a tak je niektoré

časti ťažké rozlúštiť. Zdá sa však, že to, čo máme, uvedenú domnien-ku podporuje. Toto nekanonické evanjelium však obsahuje omnohoviac, než len vyhlásenie o práve žien na moc – ak je to vôbec to, čochcel autor povedať.

Tento text je známy ako Evanjelium podľa Filipa iba preto, že Filipje jediným (mužským) učeníkom, ktorý sa v ňom spomína.2 Kontextale naznačuje, že ho napísal Filipov učeník, jeden z gnostikov valentín-skej sekty – tej, ktorá verila, že väčšina kresťanov „si zamieňa vyobra-zenia Boha za… skutočnosť.“3 Na tomto mieste autor uvádza niekoľkopodobenstiev na objasnenie vrstiev, ktoré ležia medzi ľudskými byto-sťami a skutočným pochopením Boha.

EVANJELIUM PODĽA FILIPA

E


V Evanjeliu podľa Filipa sa opakovane objavuje jedna téma, a topotreba spojenia mužských a ženských „síl“. K tejto téme existujemnožstvo podobenstiev, týkajúcich sa svadby, ktoré sú podľa mňapôvabné. Jedno napríklad objasňuje, ako môže zlo zaútočiť na každúsilu jednotlivo, pretože žena alebo muž sediaci osamote sú ľahkoukorisťou pre zvodcov. „Ale keď vidia muža a jeho ženu sedieť vedľaseba, ženské zlo nemôže vstúpiť do muža a ani mužské zlo nemôževstúpiť do ženy. Ak teda anjel a jeho obraz tvoria jednotu, žiadenz nich sa neodváži vstúpiť ani do muža, ani do ženy.“4 Po tomtonasleduje viac na tému spojenia muža a ženy: „Keď bola Eva eštev Adamovi, smrť neexistovala. Keď sa od neho oddelila, objavila sasmrť.“5 A tiež: „Však tí, ktorí sa spojili v svadobnej komnate, už viacnebudú rozdelení.“6

A práve v tomto kontexte musíme vidieť časť textu o Márii Mag-daléne. Nachádzajú sa v ňom dve relevantné pasáže: „S Pánom vždykráčali tri: Mária – jeho matka, jej sestra a Magdaléna, ktorú nazý-vajú jeho milenkou. Mária je jeho sestra, aj jeho matka, aj jehomilenka.“7 Niektorí prekladatelia prekladajú slovo „milenka“ ako„družka“.8 Koptský text tohto evanjelia je vo veľmi zlom stave a aký-koľvek preklad má celú škálu možných významov.

Všetky preklady, ktoré som konzultovala, sa zhodujú na časti, cito-vanej aj v hesle o Márii Magdaléne, v ktorej Ježiš Máriu často bozká-va – zrejme na ústa. Ostatní učeníci sa pýtajú „Prečo ju máš radšej akonás všetkých?“ Spasiteľ im na to odvetil: „Prečo vás nemilujem tak akoju? Ak sú slepec a ten, kto vidí, v tme, nie je medzi nimi nijaký roz-diel. Keď sa však rozvidnie, potom vidiaci uvidí svetlo, ale ten, kto jeslepý, zostane v tme.“9

Všetky tieto poznámky môžu čitateľa viesť k domienke, že autorEvanjelia podľa Filipa sa pokúša povedať, že Ježiš a Mária boli mužoma ženou*. Kontext iných gnostických tvrdení v tomto texte všaknaznačuje, že ich spojenie bolo iba duchovné.

67


* v zmysle, že Mária bola Ježišovou manželkou (pozn. red.).


Predpokladá sa, že Evanjelium podľa Filipa je kompiláciou rôznychzasväcovacích ceremónií alebo kázní spojených s prípravou na získanieplnoprávneho členstva v komunite.10 U väčšiny raných kresťanskýchskupín to bolo zvykom. Tí, ktorí sa o kresťanstve ešte iba učili, malidovolené zúčastniť sa len na časti bohoslužieb – pred prijímanímsviatosti oltárnej museli odísť.

V Evanjeliu sa tiež nachádzajú pasáže, ktoré svedčia o tom, že saautor držal gnostických učení o ľudstve a Zemi. „Svet vznikol omy-lom. Pretože ten, kto ho vytvoril, ho chcel vytvoriť nezničiteľnýma nesmrteľným. Nepodarilo sa mu však dosiahnuť to, v čo dúfal.“11 Jezrejmé, že tu nejde o Boha, ktorý by vytvoril dobrý svet. Ide o gnos-tického demiurga, nižšiu bytosť. Autor ho nazýva „duchom sveta“. „Keďtento duch fúka, prináša zimu. Keď však dýchne Svätý duch, prichá-dza leto.“12

Evanjelium podľa Filipa je ťažké – a nielen kvôli dieram v texte.Pôsobí nesúvisle a veľká časť z neho je vyjadrená v podobe mystic-kých odkazov, ktoré môžu mať veľa významov. Sú všetky narážky nasexuálne spojenie metaforické? Pravdepodobne áno. Väčšina gnostic-kých skupín brala asketizmus veľmi vážne. Majú všetky zmienkyo ženách ako rovnocenných s mužmi iba filozofický charakter? To sinemyslím. Moje chápanie tejto veci spolu so štúdiom prvých dvestorokov kresťanstva ma privádza k názoru, že skupina, ktorú chcel Filiposloviť, zahŕňala tak mužov, ako aj ženy. Dúfajme teda, že tak, akomali byť rovnocennými v nebi, boli považovaní za rovnocenných ajna zemi.


„The Gospel of Philip.“ v: The Nag Hammadi Library, red. JamesM. Robinson, HarperSanFrancisco, 1988.

68



1 Ann Graham Brook. Mary Magdalene, the First Apostle; the Struggle for Authority. HarvardTheological Studies, Harvard UP, 2003, str. 90-91; Elaine Pagels. The Gnostic Gospels.Vintage Books, Random House, New Yoork, 1979, str. xv.

2 Wesley W. Isenberg, prekl. „The Gospel of Philip.“ v: The Nag Hammadi Library, red. James M. Robinson, HarperSanFrancisco, 1988.

3 Elaine Pagels. The Gnostic Gospels. Vintage Books, 1979, str. 83.4 „The Gospel of Philip“, str. 149.5 Tamže, str. 150.6 Tamže.7 „The Gospel of Philip.“ v: Lost Sciptures: Books that did not make it into the New Testament,

red. & prekl. Brad D. Ehrman, Oxford UP 2003, str. 41.8 „The Gospel of Philip.“ prekl. Wesley W. Isenberg. v: The Nag Hammadi Library,

red. James M. Robinson, HarperSanFrancisco, 1988., str. 1459 Ehrman, str. 22. Pozri tiež heslo Mária Magdaléna.

10 Isenberg, „Introduction to the Gospel of Philip“, str. 14111 „Gospel of Philip“, str. 15412 Tamže, str. 155

69



áriino evanjelium má v anglickom preklade menej akotri strany a dnes existuje iba v dvoch rukopisoch.V oboch chýbajú strany a v listinách sú diery. Jeden jev gréčtine, čo bol pravdepodobne pôvodný jazyk,

druhý je koptský preklad. Prvý pochádza z tretieho storočia, druhýz obdobia približne o sto rokov neskôr.1

Hoci Evanjelium podľa Márie nebolo nájdené spolu s textmi z Nag

Hammadi, predpokladá sa, že ide o rovnakú tradíciu.2

Zachovaný text má dve časti. V prvej je niekoľko Ježišových výro-kov vo forme otázok a odpovedí. Ide o koniec oveľa dlhšieho textu,dnes už neexistujúceho. Výroky sa týkajú povahy hmoty a hriechua majú gnostický nádych, predovšetkým pokiaľ ide o učenie o hrie-chu. Hriech páchajú ľudia v dôsledku toho, že majú pozemské telo.„Pripútanie sa k hmote zapríčiňuje vznik žiadostivosti proti prírode.“3

George MacRae a R. McL. Williams v knihe The Nag Hammadi Lib-

EVANJELIUM PODĽA MÁRIE

M


rary prekladajú tú istú časť ako „[Z hmoty sa zrodila] vášeň, ktorej sanič nevyrovná, pochádzajúca z (niečoho, čo je) proti prírode.“4 Totoje dôvod, prečo – ak nečítate koptsky – je dobré pozrieť sa do viacako jedného prekladu.

Oba tieto výklady odzrkadľujú gnostickú nechuť k materiálnemusvetu. Zhodujú sa aj v nasledujúcej časti, v ktorej Mária utišujevystrašených apoštolov a Peter ju žiada o radu: „Sestra, vieme, žeSpasiteľ ťa miloval viac ako ostatné ženy. Povedz nám slová Spasiteľa,ktoré si pamätáš – o ktorých vieš, (ale) my nie.“5

Máriinou odpoveďou nie spomienka na niektorý z rozhovorov,ktorý mala s Ježišom v súkromí počas jeho života, ale to, že apošto-lom porozpráva o svojej nedávnej vízii, v ktorej jej Ježiš vysvetlil, akomožno víziu obdržať a – po prerušení v podobe niekoľkých chýbajú-cich strán – o ceste duše do neba.

Apoštol Peter i jeho brat Ondrej sú týmto zmätení. Peter vzápätíspochybňuje Máriinu pravdovravnosť. „Naozaj bez nášho vedomiahovoril s nejakou ženou? Máme sa k nej obrátiť a počúvať ju? Dávaljej azda prednosť pred nami?“6

Zaujímalo by ma, či tento odsek bol aj v dnes neexistujúcom origi-náli, keďže to bol Peter, kto najprv požiadal Máriu, aby hovorila,predpokladajúc, že má nejaké súkromné informácie. Petrov vyzývavýpostoj k Márii je niečo, čo sa vyskytuje aj v iných apokryfických

evanjeliách: v evanjeliu podľa Tomáša, evanjeliu podľa Egypťanova v Pistis Sophia.7 Môže tu ísť o skutočný konflikt medzi Márioua Petrom, alebo môže ísť o symbolické vyjadrenie veľkej diskusie,prebiehajúcej v ranej cirkvi medzi stúpencami apoštolskej tradíciea osobného poznania Boha.

Mám podozrenie, že dôvod, pre ktorý tento text nebol zahrnutýdo kanonického Nového zákona, nespočíval v tom, že ho možnonapísala žena, alebo že z nej robí jednu z hlavných postáv ranéhokresťanstva, ale to, že odráža mystickú stránku kresťanstva, ktorá,hoci nebola nikdy úplne potlačená, nemala miesto v organizáciia fungovaní cirkvi.

71

EVANJELIUM PODĽA MÁRIE


Ak si sami prečítate evanjelium, všimnete si, že sa v ňom nikdeneuvádza, ktorá Mária to vlastne hovorí. Mohla to byť Mária Magda-

léna alebo Mária z Betánie, či dokonca nejaká iná Mária, o ktorej ničnevieme. Azda sa niekedy nájde úplnejšia verzia a my sa dozviemeviac o žene, ktorá učila apoštolov.

72


1 Karen L. King. „The Gospel of Mary (BG8502,l)“ Úvod. V: The Nag Hammadi Libraryv angličtine. Red. James M. Robinson. HarperSanFrancisco, 1978, str. 523–524.

2 Jean-Yves Leloup. The Gospel of Mary Magdalene. Preklad Joseph Rowe. Inner Traditions,Rochester, VT, 2002, str. 5–6.

3 Tamže, str. 27.4 The Nag Hammadi Library, str. 525.5 Tamže.6 Tamže, str. 526.7 Tamže, str. 524. Odporúčam čitateľovi predovšetkým evanjelium Pistis Sophia.

Je to fascinujúci dokument. Okrem iného uvádza, že Eva stvorila Adama.


skutočná história v pozadí da vinciho kódu

Documents