1997 - 2007

Trenčianska univerzita

Alexandra Dubčeka v Trenčíne Fakulta špeciálnej techniky

Jozef Eliáš

DEJINY ZBRANÍ A ŠPECIÁLNEJ MOBILNEJ TECHNIKY

Trenčín 2007

2

Autor: Ing. Jozef Eliáš Recenzovali: Doc. Ing. Oto Barborák, PhD., mim. prof. Doc. Ing.Milan Jozefek, PhD. Za obsahovú a jazykovú stránku textu zodpovedá autor. Text neprešiel jazykovou úpravou. Schválila Edičná komisia Fakulty špeciálnej techniky Trenčianskej univerzity A. Dubčeka v Trenčíne dňa 19.10.2007 ako skriptá. Vydavateľ: Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne (TnUAD) Fakulta špeciálnej techniky (FŠT) © FŠT TnUAD, Trenčín 2007

3

Autor ďakuje doc. Ing. Otovi Barborákovi, PhD., mim. prof. a doc. Ing. Milanovi Jozefekovi, PhD. za starostlivú recenziu tejto študijnej literatúry. Autor tiež ďakuje Ing. Lukášovi Bridíkovi za pomoc pri príprave a vyhotovení grafickej časti k jednotlivým kapitolám.

4

OBSAH Úvod ...................................................................................................................5 1. Prvé zbrane .......................................................................................................6 1.1 Kyjaky a palcáty .................................................................................................6 1.2 Dýky a nože ........................................................................................................7 1.3 Praky a vrhacie zbrane.........................................................................................8 1.4 Sekery a kladivá ..................................................................................................9 1.5 Stredoveké luky a kuše .....................................................................................10 1.6 Meče ..................................................................................................................12 1.7 Kopije a tyčové zbrane ......................................................................................13 1.8 Brnenia ..............................................................................................................14 1.9 Bojové stroje .....................................................................................................15 1.10 Fúkačky a vzduchové zbrane ............................................................................17 2. Počiatky vojenstva, vznik a vývoj ručných zbraní ........................................18 2.1 Objav pušného prachu a jeho využitie v ručných palných zbraniach ...............19 2.2 Chronológia vývoja spúšťacích zámok .............................................................22 2.3 Používaná munícia a vznik jednotného náboja .................................................29 2.4 Zásobovací systém ručných palných zbraní ......................................................34 2.5 Základné rozdelenie ručných palných zbraní a ich použitie v bývalej čs. armáde a v Armáde SR.................................................................................36 2.5.1 Základné rozdelenie ručných palných zbraní.....................................................36 2.5.2 Použitie ručných palných zbraní v bývalej čs. armáde a v Armáde SR.............39 2.6 Trendy vývoja ručných palných zbraní v treťom tisícročí..................................47 3 Historický pohľad na vývoj delostreleckej a raketovej techniky.................48 3.1 Historický pohľad na vývoj delostreleckej techniky..........................................50 3.1.1 Vznik a vývoj delostrelectva..............................................................................50 3.1.2 Mažiare a mínomety ..... ....................................................................................56 3.1.3 Vývoj delostrelectva v Uhorsku a v Československu.........................................57 3.1.4 Protitankové delá ...............................................................................................60 3.1.5 Protilietadlové delá ............................................................................................61 3.1.6 Samohybné delá .................................................................................................64 3.1.7 Automatické delá ...............................................................................................66 3.1.8 Bezzáklzové delá ...............................................................................................67 3.1.9 Novodobé delostelectvo.....................................................................................69 3.2 Vznik raketovej techniky, jej základné rozdelenie a charakteristika..................71 4. Prechod od systému hypomobilných armád k automobilizmu a k obrnenej technike ...........................................................................................73 4.1 Prechod od systému hypomobilných armád k automobilizmu ...........................74 4.2 Prechod od systému hypomobilných armád k obrnenej technike .......................81 4.2.1 Vznik a vývoj tankov ..........................................................................................81 4.2.2 Tanky používané v bývalej ČSĽA a v Armáde SR............................................90 4.2.3 Ďalšie druhy obrnených bojových vozidiel ........................................................92 4.2.3.1 Mostné, vyslobodzovacie a žeriavové tanky ......................................................92 4.2.3.2 Obrnené transportéry pásové (OTP) a bojové vozidlá pechoty (BVP) ..............93 4.2.3.3 Obrnené automobily a kolesové obrnené transportéry .......................................96 4.3 Trendy vývoja novej obrnenej techniky a automobilov......................................98 Záver.................................................................................................................100 Použitá literatúra.............................................................................................101

5

.. ÚVOD Od prvých kyjakov a oštepov primitívneho človeka až po automatické zbraňové systémy, inteligentnú muníciu a laserové technológie dneška, sú dejiny ľudstva neodmysliteľne späté so súbežnými dejinami vojny a zbraní, ktorými sa viedli. Zbrane niekedy vznikali v súvislosti s požiadavkami prebiehajúcich konfliktov, inokedy sa objavy a vývoj nových zbraní stali katalizátorom, ktorý umožnil rozpútanie vojny. Skúsenosti, ktoré získalo ľudstvo z týchto kritických fáz svojho vývoja, dávajú za pravdu poznatkom a tvrdeniam, že spomínané obdobia boli tzv. „urýchľovačmi vedeckého a technického pokroku“. Súčasne sa stalo skutočnosťou, že vedenie vojen od predhistorických čias bolo trvalou súčasťou ľudského bytia. Skriptá sú určené predovšetkým pre študentov Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne študijných programov „Špeciálna strojárska technika“ a „Konštrukcia a výroba špeciálnej techniky“. Ich obsah tvorí história vzniku a vývoja zbraní a špeciálnej mobilnej techniky od najstarších vyhotovení až po tie dnešné, pritom autor tejto študijnej literatúry pri jej zostavovaní si nekládol za cieľ zahrnúť do jej obsahu a podrobne opísať všetky druhy zbraní (zbrane hromadného ničenia, raketové zbrane, zbraňové komplety a iné) a špeciálnej mobilnej techniky, pretože takáto práca by bola príliš obsiahla, ale dôraz položil na chronologické zmapovanie dejiny zbraní a ostatnej špeciálnej techniky od najstarších po zbrane a špeciálnej techniky, ktoré sa najčastejšie používali aj u nás, v súvislosti s vývojom ľudskej spoločnosti. Tento metodický postup má svoje opodstatnenie v tom, že možnosti spoločnosti vo vývoji a výrobe zbraní a špeciálnej mobilnej techniky nie sú určované iba požiadavkami vojenskej praxe, ale hlavne stupňom jej rozvoja v oblasti vedy a techniky i technologickými možnosťami. Tvrdenie, že súčasné zbrane sa vyvíjali zdokonaľovaním zbraní primitívnych, je opodstatnené. Keď sa pozrieme podrobnejšie na ich podstatu a používanie kedysi a dnes, vidíme v nich určité rozdiely, ktoré vyplývajú predovšetkým z doby, kedy ich posudzujeme a zo stavu poznania a úrovne spoločenského vývoja. Dôkazom toho je, že pokračovateľom primitívnych nožov sú rôzne bodáky, útočné a viacúčelové nože, luk, kuša a šíp a potom nasledujú ručné palné zbrane. Mosadzné delá a železné gule nahradili moderné delostrelecké zbrane a zbraňové systémy, mažiare nahradili mínomety, brnenia boli vystriedané nepriestrelnými vestami a pod.

Obr. 1 Od drevených kyjakov k riadeným strelám autor

6

1. PRVÉ ZBRANE

V súčasnej dobe, keď sa nové zbrane objavujú v rýchlom slede za sebou, pretrváva názor, že základná forma zbraní sa už niekoľko storočí takmer nemenila.

Prví ľudia našej planéty sa vyzbrojovali kyjakmi, sekerami, kladivami, palicami, mečmi, lukmi a inými zbraňami a aj keď sa postupne vyvíjali a používali ďalšie zbrane, mnohé z nich v určitých úpravách pretrvávajú do dnešnej doby. Hlavné dôvody sú v tom, že tieto zbrane sú stále účinné a tiež objavením mnohých vedných disciplín a technológií spracovania materiálov, dostali tieto zbrane novú dimenziu.

Keď sa vyriešil problém jednoduchej mechanickej funkcie zbraní, požiadavka na výkonnejšie zbrane si vynútila vývoj rôznych typov bojových obliehacích strojov. Využili sa pri nich poznatky získané z vývoja ručných zbraní - praku a luku, avšak vyžadovali značnú dômyselnosť v ich riešení, schopnom dosiahnuť oveľa väčší výkon a ničivý účinok. 1.1 Kyjaky a palcáty

Prvou zhotovenou zbraňou, ktorú používali naši predkovia, bola pravdepodobne palica (obr.1.1). Bola vybraná z konárov stromov, iných drevín, kostí alebo kameňa, mala vhodný tvar a jej hmotnosť na jednom konci predstavovala dostatočne hybnú silu predĺžením úderného ramena. Tak vznikali kyjaky (obr.1.1, 1.2). Často tieto materiály boli upravované a tvarované tak, aby sa čo najlepšie držali v rukách a mali ťažkú hlavicu. Zložitejšie palice pozostávali z drevenej rúčky, na ktorej bola pripevnená kamenná alebo kovová hlavica. Niektoré bojové palice mali na hlaviciach hroty a rôzne výčnelky na lepšie využitie ničivého účinku úderu. Pružné palice, ktoré sa v 14. storočí objavili v západnej Európe, mali závažie pripevnené na palicu reťazou alebo povrazom tak, aby sa predĺžil dosah pôsobnosti a zväčšila sa pohybová energia hlavice.

Obr. 1.2 Nulla nulla

Polynézsky bojový kyjak, či nulla nulla, zhotovený z jedného kusu dreva. Rukoväť je vyrezaná tak, aby umožnila pevné zovretie. Zakončená je ozdobným gombíkom, aby sa v zápale boja nevyšmykla.

Obr. 1.1 Typy palíc

7

Celokovové palice, nazývané palcáty (obr.1.3) - boli určené na boj proti rytierom, ktorí používali kovové brnenie. Niektoré palcáty mali hlavice s ostrými hrotmi, ktoré prenikali takýmto brnením a zranili rytierov.

Súčasné palice okrem toho, že nadobudli symbolický význam (a niektoré sú bohato zdobené), sú stále účinnou zbraňou. Obušok v rôznych modifikáciách patrí k štandardnej výzbroji policajných poriadkových zložiek. Niektoré druhy obuškov majú zamontovaný vysokonapäťový generátor, ktorý paralyzuje osoby, proti ktorým je použitý. Na obr. 1.3 sú znázornené tri kovové palcáty: vľavo talianska „zornička“ z Milána okolo r.1560,vyrobená zo železa a chemicky pohnedená proti korózii, zdobená zlatou tauziou, uprostred nemecký železný palcát, okolo r.1530, vpravo taliansky kyjak s obrubou, okolo r. 1580, tiež železný a zdobený zlatou tauziou.

Obr. 1.3 Celokovové palcáty 1.2. Dýky a nože

Dýky a nože môžeme charakterizovať ako jedny z najstarších zbraní. Historické

pramene uvádzajú ako prvé pazúrikové dýky, z doby 20 000 rokov p.n.l. Mali elipsovitý alebo klinovitý tvar, ktorý na jednej strane tvoril hrot a ostrie a na druhej strane bol pazúrik oblý, vhodný na držanie v ruke. Postupným vývojom sa stala rukoväť výraznejšou a tvarom sa prispôsobila dlani. Dýky sa zhotovovali z materiálov, ktoré umožňovali ostré zahrotenie (drevo, kosti, rohy), ale až objavením kovu bolo umožnené výrobcom lepšie tvarovanie. Prvým použitým kovovým materiálom bola meď, ktorú kovaním spracovatelia natoľko vytvrdili, že získala ostrú hranu a hrot.

Okolo r. 2000 p.n.l. sa čistá meď začala nahrádzať bronzom (zliatinou medi a cínu). Bronzové dýky (obr.1.4) a nože mali spočiatku veľmi podobný tvar ako medené, ktoré nahradili, ale vďaka tvrdosti bronzu sa stávali tenšími s lepšie tvarovanými rukoväťami (možnosť odlievania). Medzi rokom 1000 a 500 p.n.l. bronz postupne ustúpil železu, ktoré zostalo bežným materiálom na výrobu zbraní približne do 12. storočia .

Tvar noža a dýky (obr.1.6) bol až na výnimky daný materiálom a konštrukciou. Na bodanie sa používala rovná čepeľ a na rezanie čepeľ zakrivená tak, aby sa zvýšil jej rezací účinok. Zakrivená čepeľ sa používala na Strednom východe a v Indii.

Dýky a nože sú štandardnými prvkami výzbroje ozbrojených zložiek. Sú nimi vyzbrojené výsadkové jednotky a zvláštne oddiely na použitie v boji muža proti mužovi.

Obr. 1.4 Bronzová dýka s ozdobnou pošvou Pochádza zo 16. storočia p.n.l., nájdená v Taliansku, má tvarovanú rukoväť, ktorá umožňuje uchopenie s hlavicou na konci zohnutia, aby sa zabránilo vykĺznutiu z dlane.

8

Obr. 1.5 Dlhá dýka škótskych horalov

Prvé škótske dýky boli zvyčajne zhotovované zo zlomených čepelí mečov a podľa toho boli často robené tak, aby pripomínali svoj pôvod. Mali čepeľ s jedným ostrím, ale aj s krátkym falošným ostrím, tiahnucim sa niekoľko cm od hrotu. Od 18. storočia sa stali skôr súčasťou odevu, než skutočnými zbraňami a boli výrazne ozdobené. Obr. 1.6 Tvary dýk

1.3 Praky a vrhacie zbrane Kameň hodený rukou má malú rýchlosť, nízku pohybovú energiu a krátky dosah.

Preto sa robili pokusy, ako zvýšiť účinky hodu kameňa, predlžovaním páky ľudskej ruky. Najúspešnejšou zbraňou, pomocou ktorej naši predkovia vrhali kamene, bol prak.

K jeho úspešnému použitiu bola potrebná zručnosť, ktorú získavali bojovníci pravidelným cvičením (obr.1.7).

Konštrukcia praku je rôzna, líši sa podľa oblastí, kde sa praky používali. Najjednoduchšie praky sa zhotovovali z povrazov, iné - dokonalejšie praky mali kožené vrecúško, ktoré bolo predĺžené dvomi povrazmi, z ktorých jeden bol slučkou pripevnený k ruke vrhača a druhý povraz bol voľný a držaný medzi prstami. Po roztočení nad hlavou vrhača bol vhodný kameň (kus kovu), uvoľnením voľného povrazu vrhnutý do požadovaného smeru. Určitým vylepšením praku tejto konštrukcie bol fustibal, prak pripevnený na koniec palice. Pôvod tejto konštrukcie praku nie je známy, avšak existujú záznamy, že Rimania ju používali v treťom storočí p.n.l.

9

K vrhaniu sa používali i doteraz vyvinuté a osvedčené zbrane ako palice, sekery a nože, ktoré boli pre tento druh boja patrične upravené.

Palica získala ťažkú hlavicu a ľahšiu násadu, čím sa dala hádzať s veľkou presnosťou na značnú vzdialenosť. Stala sa úspešnou predovšetkým ako účinná ručná zbraň. Jej hlavný nedostatok bol v tom, že keď bola jedenkrát použitá a nedošlo k zraneniu nepriateľa, použil ju tento proti pôvodnému majiteľovi.

Použitie sekier a nožov ako vrhacích zbraní si vyžadovalo na zlepšenie možností ich letu tvarovú úpravu. Pôvodní obyvatelia Ameriky - Indiáni, vyvinuli tomahawk, ktorého jednoduchý tvar umožňoval jeho použitie nielen ako vrhaciu zbraň, ale aj ako nástroj na opracovanie dreva.

Obr. 1.7 Asýrski prakovníci Asýrsky reliéf z paláca v Ninive, okolo r. 650 p. n. l., zobrazuje vojakov s prakmi.

Niektoré severoafrické kmene zhotovovali zbrane, ktoré svojím tvarom pripomínali

sekeru alebo nôž, boli však výlučne určené na hádzanie. Často mali viacero čepelí, roztočili sa tak, že rotovali aj počas letu, takže cieľ nemusela zasiahnuť iba určitá časť zbrane. Typom takejto zbrane bol sikhský čakran, alebo vrhací kruh.

Vrhanie ako spôsob vymrštenia strely zaniklo v Európe v 14. storočí, avšak v 20. storočí sa vrátilo v podobe ručného granátu a katapultu, čo sa osvedčilo predovšetkým pri zákopovom vedení boja v I. svetovej vojne. Príkladom takejto zbrane je Westov katapult (obr.1.8), ktorý bol skonštruovaný nadporučíkom britskej armády Westom v roku 1915 a v roku 1916 bol úspešne vyskúšaný pri nehlučnom vrhaní granátov do nepriateľských zákopov. Rameno na pružinách sa stiahlo dole a na jeho koniec sa položil Millsov granát. Vytiahnutím závlačky sa rameno uvolnilo a vrhlo granát do vzdialených zákopov.

Obr. 1.8 Westov katapult 1.4 Sekery a kladivá

Sekery pravdepodobne patrili k prvým vyrábaným nástrojom. Prvé vzorky z

paleolitického obdobia (12 000 rokov p.n.l.) sa našli v Afrike a aj v Európe. Pri ich zhotovovaní sa postupne viac pozornosti venovalo vybrúseniu a tvarovaniu hlavíc sekier. Okolo roku 2 000 p.n.l. sa začínali používať sekery s dvojitým ostrím.

V tomto období sa objavil bronz a technika tvarovania kamenných sekier sa aplikovala na spracovanie kovu. Prvé bronzové sekery (obr. 1.9, 1.10) mali približne rovnaký tvar ako sekery zhotovené z kameňa, ale výrobcovia sa snažili ich prispôsobiť na použitie v domácnosti, alebo na bojisku.

10

Obr. 1.9 Sekery z doby bronzovej Obr. 1.10 Široká sekera Násady z ranej doby bronzovej Táto sekera so širokou čepeľou z doby (1800 – 1400rokov p.n.l.) bronzovej je ukážkou veľmi dobrej konštrukcie uchytenia k násade nitovaním, rovnako ako príkladom výhodného tvaru hlavice na opačnom konci. Najväčšími zmenami prešlo spojenie hlavíc s násadou. U prvých sekier sa hlavica k

násade priväzovala šnúrami alebo uväzovaním remienkami. Postupne sa v hlavici zhotovoval otvor, do ktorého sa zasúvala a upevnila násada. Výnimky sa vyhotovovali u niektorých druhov indických a perzských sekier, kde boli hlavica, čepeľ a násada vykované ako jeden kus.

Jednoduchšou zbraňou ako sekera bolo bojové kladivo (obr. 1.11). Malo tupú hlavu a zahrotené čelo, ktoré pripomínalo čakan. Túto zbraň používalo veľa primitívnych kmeňov a dali sa porovnávať s kamennými alebo železnými sekerami. V Európe sa rozšírili v 14. storočí, keď sa používalo krúžkové brnenie. Špicatá hlavica bojového kladiva dokázala preraziť brnenie a vážne poraniť protivníka. So špicatým čelom a tupým opačným koncom sa kladivo stalo dvojstrannou zbraňou, pretože tupý koniec mohol protivníka omráčiť alebo zraziť z koňa a druhý koniec - čakan prerazil brnenie a zasadil smrteľný úder. Bojové kladivo sa značne rozšírilo v 15. a 16. storočí. Jeho používanie postupne ustupovalo, keď sa vytrácali z bojiska rytieri v brnení. Podobne ako sekery, aj bojové kladivá sa stali symbolom spoločenského postavenia a hodnosti bojovníkov. Na obr. 1.11 sú znázornené dve zdobené bojové kladivá, pochádzajúce z konca 15. storočia. Horné kladivo je pravdepodobne francúzskeho pôvodu, s hrotom v tvare diamantu a jemne zahroteným čelom. Spodné je zrejme talianskeho pôvodu a má dlhé kovové lišty, ktoré zabezpečujú pevnejšie prichytenie k násade. Obr. 1.11 Bojové kladivá 1.5 Stredoveké luky a kuše

Luk je v podstate pružina, pomocou ktorej sa šíp vymrští vysokou rýchlosťou na

väčšiu vzdialenosť ako pri hode rukou. Umožňuje dosiahnuť väčšiu presnosť a silu, ktorá dáva šípu určitú priebojnosť.

Luk a šíp pochádzajú pravdepodobne zo severnej Afriky z obdobia paleolitu, odkiaľ sa rozšíril do Európy a Ázie. Niektoré pramene zvádzajú, že ich prvé použitie bolo pravdepodobne v Amerike, v Austrálii, najmenej 8 000 rokov p.n.l. Jednoduché luky sa

11

vyrábali z vetvy pružného stromu, na jednom konci ktorej bola priviazaná silná šnúra a na druhom konci bola slučka (obr. 1.13).

Šíp bol zhotovený z rovného dreva, na zadnej strane so zárezom, do ktorého sa nasadila tetiva (šnúra). Druhý koniec šípu bol upravený na hrot, ktorý bol z pôvodného dreva, kosti alebo kovu (obr. 1.12). Na dosiahnutie čo najväčšieho doletu šípu a jeho presnosti v stanovenom smere (stability letu) sa k strane šípu, kde sa nachádzal zárez pre tetivu, priväzovali 2-3 pierka. Obr. 1.12 Hroty doby bronzovej

Nie všetky luky sú symetrické so stredovým držaním. Japonské a vôbec ázijské luky

mali asymetrický tvar, s väčšou časťou nad uchopením luku rukou strelca. Takýto luk umožňuje dosiahnuť väčší dostrel šípu ako luk symetrický.

Z luku sa dá pomerne presne strieľať na vzdialenosť 50-100 m, s maximálnym dostrelom asi 200 m. Moderné laminátové luky, používané na športovú streľbu sú ešte výkonnejšie, ich dostrel je dvojnásobný. Z lukov sa dá strieľať pomerne rýchlo. Skúsený lukostrelec vystrelí asi 6 mierených striel za minútu.

1.14 Mechanický napinák

Mechanický napinák sa nosil osve. Keď bolo potrebné zbrane pripraviť na streľbu, nasadil sa na kušu, a na háčiky kladky sa natiahla tetiva. Potom strelec nasadil nohu do strmeňa na dolnom konci a otáčal kľukami. Tetiva sa naťahovala do výrezu

Obr. 1.13 Typy lukov v orechu. Prvá kuša sa objavila v Číne okolo r. 500 p.n.l. Podľa zachovaných záznamov bola v

Európe použitá kuša vo Francúzsku asi v r. 1100. Jedným zo zachovaných dokumentov bol záznam z druhého lateránskeho koncilu v r. 1139, ktorý okrem iného uvalil kliatbu na každého, kto by použil kušu proti kresťanovi.

12

Kuša je konštrukčne usporiadaná ako luk, ktorý je nasadený na opracovanú pažbu, ktorá sa opierala o rameno strelca. Kuša mala lučisko zložené z rohoviny, šliach a dreva, čím sa dosiahla taká pevnosť zbrane, že na napínanie tetivy sa museli používať mechanické pomôcky (obr. 1.14). Na pažbe bola umiestnená spúšť, pri ktorej stlačení sa tetiva uvoľnila a vystrelila šíp (šipku) s vysokou počiatočnou rýchlosťou, ktorá stačila prebiť krúžkové brnenie na vzdialenosť do 100 m.

I táto zbraň mala rôzne modifikácie. Výkonnejšie a modernejšie kuše mali dostrel do 300 m. Ich nevýhodou bol zdĺhavý spôsob napínania tetivy, pri použití niekoľkých napínacích pomôcok.

Kuša v sa v Európe s úspechom používala až do vynálezu prvých palných zbraní. Zachovali sa dokumenty, že anglická armáda používala kuše až do r. 1627. 1.6 Meče

Železo a bronz boli kovy, ktoré sa používali na výroby mečov. Prvé železo malo

pomerne zlú kvalitu a až postupne ako sa zdokonaľovalo spracovanie železa a jeho kalenie, dosiahla sa požadovaná akosť a meč sa stal spoľahlivou a funkčnou zbraňou.

Prvé bronzové meče vyrobené okolo r. 1500 p.n.l. mali k sebe prinitovanú rukoväť a čepeľ. Do r. 1000 p.n.l. sa vyvinula technika kovania čepele a rukoväte z jedného kusu. Tým vznikol charakteristický tvar meča doby bronzovej, ktorý bol vhodný na bodanie, i na sekanie. Čepeľ meča mala tvar listu. Na tŕň meča, ktorý bol na opačnej strane ako list, výrobcovia nasadili drevenú alebo kostenú rukoväť. S tvarom a formou mečov sa často experimentovalo, v snahe vyhovieť zákazníkom. Pôvodný tvar čepele v tvare listu s hrotom sa zachoval, avšak čepele sa v rôznych krajinách ohýbali a tak boli prispôsobené viac na sekanie. Takýto tvar čepele bol obľúbený najmä na Strednom východe. Rímski legionári si obľúbili krátky a široký

meč, ktorý nosili na pravej strane a výhodne ho používali pri boji zblízka.

Technológia tvarovania meča v ohni sa stala najpoužívanejšou metódou výroby mečov približne do 10. storočia, keď meč získal kužeľovitý tvar, ktorý vystriedal tvar listu. Výroba mečov a ich kvalitné nabrúsenie sa stalo medzi výrobcami zbraní prestížnou záležitosťou a meč sa stal pre svojich majiteľov viac než iba obyčajnou zbraňou (obr. 1.15). Títo im často pripisovali magické vlastnosti (Vikingovia).

Obr. 1.15 Vikingské zbrane Skupina Vikingských zbraní z 9. stor.

Zdokonalenie brnenia v 13. a 14. storočí spôsobovalo zmenu v konštrukcii meča.

Meče sa vyrábali zúžené s ostrým hrotom, aby ľahšie prenikali cez brnenia. Zmenila sa i dĺžka meča z 80 (90) cm na 130 (150) cm. Meč mal dlhšiu rukoväť, ktorá umožnila držať ho oboma rukami. Začali sa robiť zložitejšie rukoväte a záštity, ktoré chránili ruku bojovníka. Záštita mala širší tvar, znemožňovala poranenie prstov a zachytávala protiúder súperovho meča. Vznikol rapír alebo kord, štíhla, špicatá zbraň, ktorej výrobou sa preslávili výrobcovia zbraní v Nemecku, Španielsku a Taliansku. Niektoré druhy mečov sú znázornené na obr. 1.16.

Meč sa stal základnou zbraňou kavalérie (jazdectva ). Jeho tvar sa postupne menil, zohla sa jeho rovná čepeľ podľa vzoru šablí. Šabľa zostala iba s malými úpravami vo výzbroji

13

jazdeckých oddielov až do ich zániku (po II. svetovej vojne). Zvláštnym druhom meča sa stal fleuret, alebo kordík, ktorý postupne nahradil rapír. Ich použiteľnosť ako zbraní u vojenských oddielov bola zriedkavá.

Obr. 1.16 Druhy mečov 1.7 Kopije a tyčové zbrane

Kopija bola vo svojich počiatkoch drevená tyč so zahroteným koncom, na ktorý sa

postupne nasadzovali ostré pazúriky, neskoršie bronzové, železné a oceľové hroty. Kopije sa delili na bodné a vrhacie. Kopije v tvare dlhej piky boli najúčinnejšie v boji

zblízka a pri obrane proti nájazdom kavalérie (obr. 1.17). Ich účinnosť ako vrhacích zbraní sa zvyšovala použitím prakov. Najčastejšie sa používali tyčové zbrane s hlavicou v tvare vidlice a trojzubca. Halapartňa mal dlhú čepeľ s jedným ostrím, bola pripevnená na tyči. Iné tvary halapartní mali okrem ostria na opačnej strane hák, ktorý sa dal použiť na strhnutie jazdca z koňa alebo na podtrhnutie nepriateľského bojovníka.Kopije používali jazdci spočiatku obojručne. Neskoršie, po skvalitnení jazdeckej výstroje (strmeňov) jazdec držal kopiju pod pazuchou. Novšie bojové druhy kopijí boli ľahšie a ovládateľnejšie než ťažké, ktoré sa používali pri výcviku a pri rytierskych turnajoch.

Používanie tyčových zbraní zaniklo so zavedením palných zbraní. Tyčové zbrane používali Poliaci v bojoch s Friedrichom Veľkým (1712-1776), neskôr ich prevzali Napoleonove vojská. Kopije a ostatné tyčové zbrane boli druhom výzbroje jazdeckých oddielov až do I. svetovej vojny.

Obr. 1.17 Rímska kopija Niektoré typy francúzskych bojových sekier sú znázornené na Rímski bojovníci predvádzajú obr. 1.18 a 1.19. cisárovi svoj základný výstroj -kopiju“ pillum“ a krátky meč „gladius“.

14

Obr. 1.18 Bojová sekera Obr. 1.19 Sekera kombinovaná s mlatom Francúzska bojová sekera približne Francúzska bojová sekera na jednej strane z r. 1470. Má rovné ostrie vybiehajúce s veľkým oblúkovitým ostrím, na druhej strane na jednu stranu, na druhej strane je s mlatom vykovaným do ostrých hrotov. Hlavica ostrie vrúbkované. Na násadu je a hlavná časť násady sú vykované z jediného pripevnená štyrmi kovovými páskami kusa kovu. Kovová časť je nasadená a upevnená a asi v polovici jej dĺžky je chránič na drevenej násade. ruky diskovitého tvaru. 1.8 Brnenia

Brnenie bolo druhom obrany jednotlivca, ktoré sa používalo približne 600 rokov.

Podľa predpokladov a zachovaných jaskynných nákresov, ochranný štít vynašiel už praveký človek. Štít mal kostru z ohybného dreva, na ktorom bola natiahnutá zvieracia koža, ktorá po vysušení stvrdla ( obr.1.20).

Približne od r. 1500 p.n.l. používali na Strednom východe šupinové brnenia. Tieto boli zostrojené z veľkého počtu kovových plátkov, pripevnených na odev na spôsob rybích šupín. Nevýhodou tohoto brnenia bolo, že sa ním nedalo pokryť celé telo, takže niektoré jeho časti neboli chránené. Taktiež toto brnenie bolo drahé na to, aby sa ním vystrojili celé oddiely pešiakov ( obr. 1.21).

Obr. 1.20 Batterseaský štít Obr. 1.21 Brnenie starých Feničanov

Tento britský štít pochádzajúci z 1. storočia Bronzový pancier a pás sú súčasťou n.l. sa našiel na dne rieky Temže. Je to štít fenického brnenia z 8. storočia p.n.l. tepaný z bronzu.

15

Pružnejšiu a poddajnejšiu ochranu poskytovalo krúžkové brnenie, vyrobené zo vzájomne pospájaných kovových krúžkov. Takéto brnenie používali pravdepodobne Kelti (3. storočie p.n.l.) a aj rímske oddiely. Pôvodne ho tvorila drôtená košeľa, neskôr pribudli krátke nohavice, zástery a pančuchy. Zvláštny druh brnenia (plátové - lorica segmentata) používali rímski legionári. Brnenie bolo zhotovené zo spojených prekrývajúcich sa kovových pásov. Celok sa skladal z niekoľkých dielov (segmentov), zviazaných koženými pásmi. Legionári nosili aj bronzové alebo železné prilbice so sklopenými lícnicami, ktoré sa prichytávali remienkom pod bradou bojovníka. Kvalitnejšie boli vystrojené oddiely byzantských legionárov, ktoré uprednostňovali doštičkové brnenie, ktoré pozostávalo z malých pásikov železa, zviazaných navzájom tak, že vytvárali súvislú pružnú

Obr. 1.22 Vývoj stredovekého brnenia košeľu. V 11. storočí sa v západnej Európe používalo brnenie v podobe

dlhého opancierovaného kabáta (Hauberk, Kyrys) a prilbice (obr. 1.22). Tento druh panciera (Hauberk) bol upravený i pre jazdcov predĺžením až na kolená a pridaním otvorenej suknice, ktorá umožňovala nasadnúť na koňa a jazdiť. Ochranu jazdca doplňoval štít a plátové nákolenice. 1.9 Bojové stroje

Prvým bojovým strojom bolo pravdepodobne obliehacie baranidlo. Jeho použitie sa udáva okolo 7. storočia p.n.l. v boji Asýrčanov proti mestám Judei. Baranidlo predstavoval kmeň stromu a niesli ho toľkí muži, koľko sa ich z oboch strán baranidla zmestilo. Postupom času sa baranidlá zdokonaľovali, spevňovali sa ich úderné časti a umiestňovali sa na vozidlách, ktoré boli kryté strieškovou konštrukciou, potiahnutou kožou. Tá zabezpečovala ochranu bojovníkov vpred pôsobením obrancov, ktorí boli rozmiestnení na hradbách. Bojové stroje sa delili na: • stroje poháňané silou pružiny • stroje poháňané krútiacou silou • stroje využívajúce protiváhu.

16

Príkladom stroja poháňaného silou pružiny bola balista (obr. 1.23 a,b). Balistu tvoril zväčšený luk a šíp, ktoré boli niekedy pripevnené na kolesovom podvozku. Pružinová balista strieľala ťažké šípy na vzdialenosť asi 200 m, v závislosti na kvalite pružín (drevené lišty, pásy rohoviny).

a) b)

Obr. 1.23 a,b Rímske bojové stroje Kópie karolínskeho rukopisu z r. 1436: a) ballista quadrirotis – zariadenie na štyroch kolesách ťahané dvomi koňmi a slúžiace na

vrhanie kopijí, b) ballista fulminalis - ďalší zo strojov na vrhanie kopijí, ktoré boli stabilne uložené

do palebného postavenia.

Stroje využívajúce protiváhu (trebucket) mohli zvyšovať svoju účinnosť pridávaním závažia. Bol to v podstate systém praku, ktorý vrhal kamene (obr. 1.24). Nevýhodou bola jeho veľkosť a malá pohyblivosť pri premiestňovaní. Základom trebucketu boli dve rámové konštrukcie v tvare písmena A, ktoré boli pripevnení na drevenom podstavci. Medzi vrcholmi konštrukcií bolo na otočný čap uložené vrhacie rameno rôzneho tvaru (lyžica).

V porovnaní s oboma spomínanými strojmi mali bojové stroje využívané krútiaci moment niekoľko predností, ktoré spočívali v ich konštrukcii. Hlavným prvkom týchto bojových strojov bol zväzok povrazov alebo koží, ktoré sa skrúcali, čím sa dosiahlo napnutie materiálu, ako i potrebná sila na napínanie vrhacieho ramena. Keď

Obr. 1.24 Katapult krútiaca sila dosiahla potrebnú hodnotu, strela sa Vrhacie rameno ženie masívne položila na vrhacie rameno a toto sa uvoľnilo. protizávažie, umiestnené vpredu. Takýto stroj (Rimania ho nazývali onager) mohlo Pri nabíjaní sa sťahuje dvojitým vrhať kamene o hmotnosti 25-28 kg s presnosťou na rumpálom a kladkovým vzdialenosť okolo 100 m. usporiadaním. Strela sa vkladá do remienkového závesu (praku).

17

1.10 Fúkačky a vzduchové zbrane

Najstaršie zbrane, ktoré sa používali na vypudenie strely z hlavne, sa nazývali

fúkačky. Spájali sa so životom domorodcov v rôznych oblastiach sveta (južná Amerika, Borneo, Sumatra, Jáva). Silným fúknutím z úst do fúkačky je vypudená šipka, ktorá prekvapí človeka a zviera, až keď prerazí ich kožu, teda pôsobí bez varovania nápadným pohybom, či inými okolnosťami. Dostrel fúkačky je 40-50 m, veľkosť a dĺžka sú rozličné (1-5 m). Je vyrobená z rákosu alebo dreva, ktoré sú prevŕtané žeravým železom.

Pri skonštruovaní vzduchovej pušky sa aplikoval systém fúkačky, ktorý bol realizovaný vo vzduchovkách zásobníkom vzduchu, alebo na princípe pružiny, stláčajúcej pri výstrele vzduch.

Vynález a vývoj pušky vybavenej zásobníkom vzduchu sa pripisuje francúzskemu puškárovi Martinovi le Bourgeoys. Najstaršie zachované exempláre týchto pušiek sú z r. 1649 z dielne Hansa Khoelera z Kitzingu pri Wirzburgu v Nemecku. Táto puška svojím tvarom sa nelíšila od pušiek iných konštrukcií okrem zásobníka vzduchu, ktorý mal bankovitý tvar umiestňoval sa nad zbraňou, alebo pod ňou. Banka sa priskrutkovala na pušku, do hlavne sa nabila olovená guľka. Stlačením spúšte sa vysunula ihla, ktorá otvorila vzduchový ventil a umožnila krátke vyrazenie prúdu vzduchu, ktorý vypudil guľku z hlavne (princíp podobný bankám na plyn, ktoré sa používajú v domácnostiach).

Vzduchová puška (obr. 1.25, 1.26) skonštruovaná na princípe pružiny a stlačeného vzduchu využívala valec a piest. Mechanickým pôsobením sily pružiny na piest vo vzduchovom valci došlo k nabitiu zbrane, po stlačení spúšte sa uvoľnila pružina, táto stlačila vzduch, ktorý vypudil strelu z hlavne. Táto puška nebola veľmi úspešná, obľúbenejšia bola puška so vzduchovým zásobníkom (bankou), umiestneným nad zbraňou, pod ňou alebo v pažbe pušky, ktorú používali najmä športoví strelci. Model takejto pušky (Girardoni) používali oddiely rakúskej armády v r. 1790-1805. Po objavení perkusného systému palných zbraní sa vzduchové zbrane prestali používať.

Obr.1.25 Vzduchová puška Obr. 1.26 Vzduchová pištoľ

Vzduchovú pušku vyrobil Georg Wallis, Táto vzduchová pištoľ, jedna z páru, je anglický puškár okolo r. 1770. Pod puškou prisudzovaná Dursovi Eggovi, slávnemu je vzduchová pumpa, naplnil sa vzduchom zbrojárovi z konca 18. storočia. a pripevnil späť na pušku. Mal pružinový ventil, ktorý sa otvoril pomocou mechanizmu pušky, čím sa uvolnilo množstvo vzduchu, potrebného na jeden výstrel.

18

2. POČIATKY VOJENSTVA, VZNIK A VÝVOJ RUČNÝCH ZBRANÍ

Pred koncom prvého tisícročia nášho letopočtu boli dobre známe technológie spracovania kovu a existoval už celý rad zbraní (kyjaky, palcáty, dýky, nože, praky, vrhacie zbrane, meče, brnenia, sekery, kladivá, luky, kuše, kopije, a iné). Potom však došlo celkom k zásadnému zvratu v prirodzenom vývoji vojenstva. Bol objavený pušný prach. Aj naďalej sa však, a to počas celých stáročí, bežne používali meče a brnenia.

Pravdepodobne sa nikdy nepodarí zistiť meno vynálezcu pušného prachu alebo prvej pušky, ani miesto, kde k objavu došlo. Celá táto záhada vznikla vlastne vďaka cirkvi, podľa ktorej strelné zbrane a prach predstavovali nebezpečenstvo a tí, ktorí sa k nim hlásili, podstupovali riziko trestu. Akonáhle sa však nové skúsenosti rozšírili, stali sa strelné zbrane a prach nutnou súčasťou vojenskej výzbroje a vývoj sa zrýchlil.

Objavilo sa prvé delo. Keby sme mali posudzovať jeho účinnosť, zistili by sme, že oveľa väčšie škody narobilo v bojovej morálke protivníka, ako na jeho číselných stavoch. Záblesk, rana a kúdole dymu nahnali v 14. storočí jednoduchému vojakovi nemalú hrôzu, bez ohľadu na rozsah skutočných škôd, spôsobených samotnou streľbou. Faktom je, že prvé delá boli primitívne a vzhľadom na to, že nemali mieridlá, aj veľmi nepresné (obr. 2.1). Každý, koho strela zasiahla, sa mohol pokladať za mimoriadneho smoliara.

Prvé artilérie sa mohli pohybovať len pomaly. Podvozky sa objavili až oveľa neskôr, a tak museli delostrelci dopravovať svoje zbrane na bojisko na kárach, uložiť ich na drevené plošiny a odtiaľ potom strieľať. Ľahko sa mohlo stať, že keď sa smer boja náhle obrátil, padla artiléria do rúk nepriateľa. Pre tých, čo stihli zaujať postavenie ešte pred bojom, sa stávali delá obrannou zbraňou a kto mal čas poriadne zamieriť, mohol ich využiť pri obliehaní. V bežnom boji sa delá používali iba zriedkavo, pretože neboli dostatočne mobilné a

Obr. 2.1 Streľba z dela nemohli sa v tomto smere Ilustrácia z Belli Fortis od Conrada Leisera z Eichstattu vyrovnať iným zbraniam, najmä je asi z roku 1400 a ukazuje nám, ako sa zaobchádzalo v bitkách, pri ktorých sa vojsko s najstaršími delami. Železnú hlaveň podopiera drevený posúvalo z miesta na miesto. stlpik s jednoduchou vidlicou a vojak striela tak, že prikladá kus žeravého železa k zápalnému otvoru, alebo zátravke. Z dela sa postupne vyvinula ručná palná zbraň a aj keď to trvalo pomerne dlho, stala sa časom univerzálnou zbraňou, ktorá stierala rozdiely v spoločenskej, či vojenskej hierarchii.

19

2.1 Objav pušného prachu a jeho využitie v ručných palných zbraniach

Jedným z prevratných vynálezov v ľudských dejinách bolo objavenie zmesi nazývanej pušný prach. Historici dodnes nevedia presne určiť, kto a kedy prvý namiešal zmes pušného prachu alebo presnejšie čierneho prachu. Staršia literatúra zaoberajúca sa týmto problémom zastávala dnes už neudržateľnú teóriu o ázijskom pôvode. Podľa nej čierny prach objavili prví Číňania a znalosť o novom vynáleze sa šírila obchodnými cestami cez Indiu k Arabom a od nich cez Pyrenejský polostrov ďalej do Európy. Existujú dobové údaje o použití zápalných alebo výbušných zmesí v Ázii. Najstaršia známa správa je z vojenskej výpravy Alexandra Macedónskeho do Indie v r. 327 – 325 pred n.l.. Jeden z miestnych panovníkov bezúspešne použil proti gréckej falange bližšie nešpecifikované „ohnivé strely“. O niekoľko storočí neskôr podal správu o „umelej búrke“ Benátčan Marco Polo (1254 – 1323), ktorý navštívil Čínu. V Ázii poznali výrobu pyrotechnických zmesí s použitím liadku (sanitry), ktorý zvyšuje horľavosť a pri prehriatí v uzavretom priestore vybuchuje. Nemáme spoľahlivé údaje, že by Číňania, Indovia či Arabi boli poznali rafináciu surového liadku, t.j. výrobu dusičnanu draselného (KNO3), tvoriaceho podstatnú časť zmesi čierneho prachu. Konkrétne správy máme však z Európy. Markus Graeceus podal návod na zhotovenie zápalnej zmesi, z ktorých jedna je svojím zložením podobná čiernemu prachu. Najstaršie zachovaný opis dokumentu pod názvom „Liber ignium ad comburendos hostes“ pochádza z rokov 1225 až 1230. Autor ďalšieho receptu na výrobu čierneho prachu je dobre známy stredoveký filozof, alchymista a oxfordský profesor Roger Bacon (1214 – 1294). Bacon, jeden z najväčších učencov svojej doby, venoval veľkú pozornosť experimentálnemu skúmaniu prírodných vied. Pre pokusy, ktoré robil, obvinili ho z najťažšieho stredovekého zločinu – z „čiernej mágie“. Na svoju obhajobu napísal v r. 1260 list „De sekretis operibus artis et naturae et de nullitate magiare“, kde podáva vysvetlenie svojich pokusov a medzi iným aj návod na výrobu zmesi zloženej zo sanitry (liadku), síry a dreveného uhlia. (Byzantskí vojenskí inžinieri vyrábali pre potreby armády „ignus volans“, grécky oheň, ktorého zloženie bolo prísne chránené vojenským tajomstvom, takže ho nepoznáme.). Prvý pušný prach, známy i ako „hadí prach“ – mal jednu nevýhodu. Keď sa prenášal z miesta na miesto, obsah nádob sa pretriasol, ťažší liadok a síra sa usadzovali na dne nádoby a naopak ľahšie drevené uhlie zostávalo na povrchu. Strelec musel vždy pred použitím prach premiešať. K prvej inovácii v oblasti streliva došlo v 15. storočí a predpokladá sa, že to bolo vo Francúzsku. Tam sa začalo s technológiou, pri ktorej sa všetky tri zložky najskôr pomleli, potom sa dobre navlhčili a pomiešali. Výsledkom bola „placka“, ktorá sa sušila a lámala na kúsky, ktoré sa pretláčali cez sito. Tým sa získavali rovnako veľké granule, ktoré sa po nabití nestlačili tak ako „hadí prach“, takže plameň sa po zapálení takmer okamžite dostal k celej náloži. Porovnateľné množstvo tohto prachu bolo až tri razy účinnejšie ako „hadí prach“. Táto zmes bola odolnejšia proti vlhku, nevadili jej otrasy pri prenášaní, jednoduchšie sa s ňou zaobchádzalo a po výstrele z nej ostalo menej usadenín. Jej jedinou nevýhodou bolo, že bola príliš silná pre delá, ktoré sa v tom čase vyrábali a tak sa s jej bežným používaním muselo počkať až do rozšírenia odlievaných diel. Objav čierneho pušného prachu a jeho explozívnych účinkov, dávajúcich strele pohybovú energiu, princíp, ktorý sa používa dodnes, podmienil vznik a vývoj strelných palných zbraní. Rôzne archívne pramene spomínajú primitívne strelné zbrane už v prvej štvrtine XIV. storočia (obr. 2.2, 2.3). Najstaršie známe vyobrazenie novej zbrane poznáme z farebnej miniatúry rukopisu Waltera de Milemate „De Nobilitatibus, Sapientiis et Prudentiis Regum“ z r. 1326. Autor spisu bol poradcom a vychovávateľom anglického kráľa Eduarda III., veľkého obdivovateľa nových zbraní. Eduard neskôr použil dve delá v bitke pri Kreščaku v r.1346. V roku 1364 si objednala mestská rada v Perugii päťdesiat kusov hlavní

20

dlhých asi 25 cm. Posledná štvrtina XIV. storočia prináša veľa hodnoverných správ o strelných palných zbraniach. Nový vynález obohatil arzenál dovtedy známej vojenskej techniky. Koncom storočia mesto Ausburg vyslalo do boja špecializovaný oddiel tridsiatich mužov, vyzbrojených ručnými palnými zbraňami. V r. 1380 strieľajú obrancovia Moskvy na útočiacich Tatárov z palných zbraní a o rok neskôr mesto Norimberg uvádza v stave svojich ozbrojencov „štyridsaťosem žoldnierov s ručnými zbraňami“.

Obr.2.2 Loshultská puška Obr.2.3 Malokalibrová ručnica Túto bronzovú zbraň našli vo švédskom Liata hlaveň pripevnená k zvyškom pažby Loshulte. Zosilnené ústie napovedá, že pomocou železného pásika. Táto puška ide o vylepšený model, vychádzajúci zo ukazuje, že sa zmenšil kaliber oproti starších typov, u ktorých dochádzalo pôvodným ručným zbraniam. Vznik sa k roztrhnutiu ústia. Zbraň pochádza odhaduje na začiatok 15. storočia. asi z 2. polovice 14. storočia. V minulosti sa objavovali teórie, že ručné zbrane sú vývojovo staršie než delá. Tento názor vyplýval z bežnej skúsenosti, že najskôr sa robili veci menšie a až neskôr sa výrobca odvážil vyrábať väčšie kusy. V tomto prípade sa však vývoj uberal inak ako bolo zvykom, pretože na prvé pokusy s takou nebezpečnou látkou akou bol pušný prach, boli potrebné ťažké a silné zariadenia, z ktorých sa dalo strieľať s patričným odstupom. Iba tak bolo možné nazbierať potrebné skúsenosti s tým, ako zbraň funguje, ako i dostatok sebavedomia a odvahy zmenšiť zbraň a priblížiť si ju k telu. Prvé ručné zbrane boli vlastne zmenšené delá, aj keď vďaka svojim malým rozmerom sa dali skôr odlievať ako vyrábať zo železných pásov. Celkom prvý známy typ je tannenberská puška, pomenovaná podľa miesta nálezu v studni zrúcaniny hradu Tannenberg (ide o malý hrad v Hessensku). Vzhľadom na to, že hrad bol zničený už v r. 1399, nález musí byť zo staršieho obdobia. Tannenberská puška je odliata z bronzu, má osemhranný prierez, váži asi 127 kg a meria 317,5 cm. Vývrt má prierez 19,05 cm. Zbraň približne rovnakého veku, no so šesťhranným prierezom, vylovili z mora neďaleko Morku vo Švédsku. (To, že ručné zbrane jestvovali už v 14. storočí, dokumentuje aj záznam v účtovných knihách Privy Wardrobe z r. 1388.) Už v r. 1400 strelné zbrane bežne používajú všetky európske feudálne armády. Nová zbraň spôsobila úplnú revolúciu v hutníctve, technike a vojenstve, aj keď realizácia celého procesu vývoja a rozširovania palných zbraní trvala v skutočnosti dlhé desaťročia. Najstaršie ručné palné zbrane sa vyrábali odlievaním z bronzu, alebo sa kuli zo železa. Spomínané výrobné technológie sa používali súčasne a záviseli od miestnych zdrojov surovín. Na Slovensku bol v stredoveku dostatok banskoštiavnickej medi, a tak väčšinu najstarších zbraní odlievali z bronzu. Od začiatku XV. storočia sa paralelne vyvíjajú dva základné druhy ručných palných zbraní: a) ľahší typ s krátkou hlavňou (do 50 cm), ktorý bol umiestnený na drevenej tyči a

odpaľovaný z ruky, b) ťažší typ mal masívnu hlaveň, zapustenú do hrubej pažby.

21

Na zachytenie spätného nárazu pri výstrele mali ručné palné zbrane v pažbe zárez,

neskoršie priamo na hlavni pripevnený železný hák, ktorý na novších zbraniach už bol súčasťou hlavne. Odtiaľ je aj názov hákovnica (obr. 2.4, 2.5). Hák sa dal zachytiť o stenu, ale zrejme sa dal zaháknuť aj o bočnicu voza. Strelec tak mohol správne zamieriť a vystreliť bez toho, aby ho ohrozil spätný náraz. Puška z Morku, rovnako ako väčšina ostatných, mala hlaveň pripevnenú prevažne kovovými úchytkami k dlhej drevenej pažbe, ktorá slúžila na zameriavanie.

Obr. 2.4 Streľba z ručnice

Obr. 2.5 Švajčiarska hákovnica s dreveným stvolom, okolo r. 1400

Tieto pušky nachádzame na dobových kresbách, pochádzajúcich zo začiatku 15.

storočia. Z týchto ilustrácií vyplýva, že použitie háku umožňovalo strelcovi približne zamieriť na cieľ tak, že sa pozeral pozdĺž hlavne.

Už v r. 1411 sa však objavili prvé úvahy o technike mierenia. Na nemeckej rytine z toho istého roku je puška s luntovou zámkou s kohútom zahnutým do tvaru S, ktorý sa v strede otáčal smerom k pažbe. Na jednom konci (prednom) bol pripevnený kúsok lunty (šnúry), ktorá sa zdvihnutím druhého konca priložila k zápalnému kanáliku a došlo k výstrelu. Tento

22

systém umožňoval strelcovi držať zbraň oboma rukami a strieľať. Nemusel už balancovať so zbraňou pod pazuchou a zároveň manipulovať s horiacou luntou.

Najstaršiu palnú zbraň na Slovensku - bronzovú hákovnicu, vyrobenú asi v tridsiatych rokoch XV. storočia, má vo svojich zbierkach Slovenské národné múzeum v Bratislave. Na obr. 2.6 je znázornená bohato zdobená talianska puška s luntovou zámkou zo 17. storočia so zápalnou šnúrou v držiaku. Spúšť v tvare páky pritlačila horiacu zápalnú šnúru na panvičku s pušným prachom.

Obr. 2.6 Talianska puška s luntovou zámkou zo 17. storočia

2.2 Chronológia vývoja spúšťacích zámok

Od polovice 15. storočia dochádza ku zdokonaľovaniu palných zbraní. Odpaľovanie žeravým železom bolo nahradené luntovou zámkou (obr. 2.7, 2.9). Codex Germanicus z r. 1475 prináša detailný nákres luntovej zámky, ktorej pohyb závisel od pružiny, ovládanej spúšťovou pákou. Akonáhle bola zbraň nabitá, natiahol sa kohútik dozadu a panvička sa naplnila pušným prachom. Potom sa do čeľustí kohútika vložila zápalná šnúra (lunta). Stlačením spúšte sa uvoľnil kohútik, preklopil sa dopredu a pritlačil zápalnú šnúru na pušný prach, ktorý zapálil nálož. Koncom XV. storočia sa bežne používa puška s luntovou zámkou. V priebehu XVI. storočia ju začali používať všetky európske armády a po zavedení bodáka v XVII. storočí strelné zbrane vytlačili z výzbroje piku a puška sa stala hlavnou zbraňou pechoty.

Obr. 2.7 Luntová zámka

a) vonkajšia strana: 1 – žeravý koniec lunty, 2 – páka s čelusťou na uchytenie lunty, 3 – zámková doska, 4 – spúšťová páka b) vnútorná strana: 1 – predĺžené rameno spúšťovej páky nasadená na čape, 2 – spúšťová páka s listovou spružinou Ďalší pokrok vo vývoji ručných palných zbraní znamenalo zostrojenie kolieskovej zámky (obr. 2.8, 2.9). Tento typ bol založený na princípe iskrenia, spôsobeného trením kovu na pyrit. Kolieskovou zámkou sa začína nové obdobie strelných zbraní.

23

Obr. 2.8 Koliesková zámka – vnútorná strana

1 – trecí kohútik s čelusťami na uchytenie pyritu, 2 – posuvný vrchnáčik panvičky, 3 – panvička na pušný prach,4 – koliesko, 5 – listové pero, 6 – článkovaná retiazka, spájajúca listové pero s excentrom na koliesku, 7 – orech so západkou, ktorý blokuje natiahnutý zámok, 8 – listové pero západky Princíp činnosti kolieskovej zámky tvorí oceľové, asi 5 mm široké, tvrdo kalené a po obvode priečnymi zárezmi ryhované koliesko (princíp súčasného fajčiarskeho zapaľovača). Na osku kolieska je pripevnená niekoľkočlánková retiazka, spojená s listovou pružinou. Strelec s kľúčom nasadeným na osku natiahne pružinu, ktorá je v tejto polohe pridržovaná západkou. Stlačením spúšte sa uvoľnila pružina, ktorá previedla silu pružiny na koliesko retiazkou a excentrom. Prudké otočenie kolieska a trenie na pyrit, vložený do čeľusti kohúta spôsobí iskrenie a zapáli prach na panvičke. Vďaka tomuto typu zámky sa mohlo strieľať bez opory a dlhej prípravy.

Obr. 2.9 Systém luntovej a kolieskovej zámky

24

Nevieme, kto je skutočným vynálezcom kolieskovej zámky. Najstarší známy technický nákres zhotovil za svojho milánskeho pobytu v r. 1483 – 1489 Leonardo da Vinci (Codex Atlanticus). Leonardovu myšlienku úspešne realizovali v r.1490-1500 puškári najskôr v Brescii, Miláne a Norimbergu. Napriek tomu sa luntová zámka používala pomerne dlho vďaka nízkym nákladom na jej výrobu v porovnaní so síce technicky lepším, ale oveľa drahším kolieskovým systémom. V tej dobe dostali puškári príležitosť zdokonaliť svoje umenie pri výrobe bohato zdobených, elegantne vyvážených zbraní pre súkromných záujemcov, ktorí nešetrili a objednávali si pušky s kolieskovou zámkou. Tak sa tento systém postupne rozšíril. Zbrane s kolieskovou zámkou sa mohli nenápadne nosiť natiahnuté a nabité a dalo a z nich strieľať jednou rukou. Tak vznikli pištole. Strelná zbraň do jednej ruky sa výborne hodila pre kavaleristov, ktorí potrebovali voľnú ruku, aby mohli ovládať koňa. Už v r. 1549 boli vojaci francúzskej armády vyzbrojení párom pištolí pripevnených k sedlu a odvtedy zostala pištoľ najobľúbenejšou zbraňou jazdy. Habsburskej armáde v rokoch tridsaťročnej vojny účtovali výrobcovia muškiet s luntovou zámkou po tri zlaté, ale za jazdeckú karabínu s kolieskovou zámkou 8 zlatých. Ručné palné zbrane sa ďalej zdokonaľujú v druhej polovici XVI. storočia zostrojením kresadlovej zámky (obr. 2.10). Na rozdiel od kolieskovej zámky iskrenie nevzniká trením, ale úderom kremeňa o kov (vykresanie).

Obr. 2.10 Funkcia kresadlovej zámky

25

Podľa dostupných písomných prameňov bola prvou kresadlovou zámkou španielska tzv. miqueletova zámka (obr. 2.11), o ktorej existujú správy už z r. 1547. Jej vynálezcom bol najskôr Simon Marquette, syn talianského puškára, ktorý sa usadil v Španielsku. Skladala sa z kohútika, na ktorom boli uchytené čeľuste, do ktorých sa vsadzoval kúsok kresadla. Ďalšou súčasťou bola ocieľka, kovová doštička v tvare čiapočky, zakrývajúca panvičku a zachytávajúca tiež náraz kohútika uvoľneného po stlačení spúšte. Keď sa zbraň nabila pušným prachom a guľkou, natiahol sa kohútik tak, aby sa záchytka alebo priečny záver presunuli cez zámku a pridŕžali kohútik. Potom sa odklopila ocieľka smerom dopredu a panvička sa otvorila. Do panvičky sa nasypal pušný prach, puzdro sa preklopilo naspäť a prach sa nemohol vysypať. Po stlačení spúšte sa priečny záver uvoľnil, kohútik sa vymrštil dopredu a kresadlo udrelo na zadnú plochu ocieľky. Tak sa vykresali iskry a zároveň úder potlačil ocieľku dopredu, takže sa odklopila, panvička sa otvorila a vykresané iskry dopadli na pušný prach.

Takmer súčasne so španielskou miqueletovou zámkou sa objavila „snaphance“ -holandská kresadlová zámka (obr. 2.12). Pozostávala z rovnakých súčiastok ako zámka španielska, no líšila sa v niektorých dôležitých detailoch. Pružina kohútik netlačila, ale ťahala a ocieľka mala jedinú funkciu, a to vykresať iskry. Kryt panvičky bol samostatný posuvný diel s tiahlom, ktorým bol spojený s kohútikom, takže keď sa kohútik preklopil dopredu, zatlačil aj na kryt a panvička sa otvorila. Ďalší dôležitý rozdiel bol v umiestnení pružiny. Španielska zámka mala pružinu umiestnenú vonku, kde bola prístupnejšia a dala sa ľahšie opraviť. V prípade holandského systému bola pružina skrytá a tak aj lepšie chránená pred poškodením.

Obr. 2.11 Španielska kresadlová zámka Obr. 2.12 Holandská kresadlová zámka 1 – kresadlový kohút, 2 – pazúrik, 1 – kresadlový kohút, 2 – ocieľka, 3 – sťahovacia skrutka čelustí, 3 – panvička na pušný prach, 4 – pero 4 – ocieľka, 5 – mostík, 6 – bicie pero ocieľky, 5 – zámková doska

Kresadlová zámka mala viacero obmien, napr. pre Anglicko bola typická tzv.

jakobínska zámka, v škandinávskych krajinách bola známa švédska alebo baltská zámka, rozšírená v Škótsku a Rusku. V stredomorskej oblasti bola nazývaná „alla romana“ a „alla catana“.

Kresadlové zámky boli spoľahlivejšie a menej náročné na údržbu. Po r. 1645 sa rozšírilo používanie francúzskej kresadlovej zámky (obr. 2.13 a,b), ktorú vyrábali až do polovice XIX. storočia. Tiež vznikajú viacranové pušky s dlhou hlavňou a pištole.

26

Obr. 2.13 Francúzska kresadlová zámka

a) vonkajšia strana: 1 – kresadlový kohút, 2 – pazúrik, 3 – sťahovacia skrutka čeľustí, 4 – zámková doska, 5 – pero ocieľky, 6 – ocieľka, 7 – panvička na pušný prach b) vnútorná strana: 1 – bicie pero, 2 – mostík, 3 – orech, 4 – pero západky Jednou z najslávnejších viacranových pušiek bol Nockov guľomet (obr. 2.14).

Vynašiel ho v r. 1779 James Wilson a meno dostal podľa puškára Henryho Nocka. Zbraň sa skladala zo šiestich hlavní, obklopujúcich siedmu a prepojených s touto stredovou hlavňou otvormi. Iskry z kresadlového mechanizmu prešli zápalným kanálikom, ktorý viedol do komory stredovej hlavne. Keď boli nabité všetky hlavne, stlačením spúšte sa zapálila nálož v stredovej hlavni a vzniknutý záblesk prešiel cez otvory a zapálil prach i v ďalších šiestich hlavniach. Sedem guliek tak vyletelo viac-menej súčasne. Pôvodne mali všetky hlavne drážkovanie, s ktorými však boli pri nabíjaní problémy. Preto sa neskôr začali vyrábať s hladkými vývrtmi. Zvýšila sa tak rýchlosť streľby, zhoršil sa dostrel a presnosť.

Obr. 2.14 Nockov guľomet

27

Ďalšou zbraňou, ktorá neodmysliteľne patrí do tohto obdobia, je trombón (obr. 2.15). Mal krátku hlaveň veľkého kalibru a nabíjal sa malými guľkami. Bol obľúbený medzi sprievodcami dostavníkov a na lodiach. Pôvodne sa vyrábal s lievikovito rozšíreným ústím.

Obr. 2.15 Trombón

Trombón s kresadlovou zámkou z 18. storočia. Hlaveň je krátka, ale masívna. Jej priemer sa smerom od komory k ústiu zväčšuje, lievikovito sa rozširuje. V skutočnosti

rozšírené ústie nemalo vplyv na smer vystrelenej guľky.

V r. 1807 presbyteriánsky kňaz Alexander Forsyth zostrojil puškovú zámku, ktorá

zapaľovala prachovú náplň v hlavni pomocou traskavej zmesi. Táto zmes bola plnená do rôznych druhov zápaliek v tvare guľôčok, pásikov a valčekov. Mechanizmus zámky zostal nezmenený, namiesto panvičky a ocieľky mal novú zápalkovú, neskôr nazývanú perkusnú zámku (perkussion = náraz), komínik (piston), na ktorú sa nasadzovala zápalka z medeného plechu, plnená traskavou ortuťou (obr. 2.16, 2.17). Vďaka perkusným zámkam prestala byť streľba závislá od poveternostných podmienok a mohli sa začať vyrábať prakticky použiteľné revolvery. Vynález zápaliek na perkusné zámky si prisvojujú viacerí puškári, literatúra najčastejšie uvádza londýnskeho puškára Josepha Mintona a Josepha Egga.

Obr. 2.16 Perkusná zámka 1 – bicí kohút, 2 – zámková doska, 3 – komínik (pistón),

4 – uchytenie pistónu na zámkovej doske

28

Obr. 2.17 Vývoj perkusnej zámky

29

2.3. Používaná munícia a vznik jednotného náboja

Muníciu tvoril iba strelný prach a guľaté – sférické olovené strely. Hlaveň bola kovová rúra zozadu pevne uzavretá, vybavená zámkou a upevnená do drevenej pažby. Pre obdobie kresadlových zbraní bolo charakteristické veľké množstvo rôznych typov zbraní. Pre každý druh vojska boli zavedené zvláštne typy pušiek: dragúnske, kyrysnícke, husárske, horských strelcov, jazdecké karabíny a mušketony. Existoval veľký nesúlad v kalibroch zbraní, ktorý sa riešil tak, že si vojaci strely (gule) zodpovedajúcemu kalibru zbrane odlievali sami. Rovnako vymeniteľnosť súčiastok bola nemožná. Strely do pušiek s hladkým vývrtom hlavne sú znázornené na obr. 2.18.

Obr. 2.18 Strely do pušiek s hladkým vývrtom hlavne

a) základný typ strely používanej od 14. storočia do polovice 19. storočia b) strela LORENZ uvedená do rotácie pracovnými plynmi c) strela SCHÖN uvedená do rotácie odporom vzduchu d) strela NESSLER e) strela NESSLER Koncom XIX. storočia po objavoch v oblasti chémie a s rozvojom techniky sa objavili zásadné novinky, ktoré otvárali priestor k ďalšiemu rozvoju strelných zbraní. Začali sa vyrábať hlavne s vývrtom – s drážkami a poliami (obr. 2.19). Objavujú sa napr. systémy s dvoma drážkami, nabíjané guľatou strelou s nákružkom, alebo pozdĺžnou strelou s bočnými výstupkami. Strela mala rýchle otáčanie, väčšiu presnosť, väčší dostrel, lepšie balistické vlastnosti. Pretože v tejto dobe technológie ryhovania (drážkovania) hlavní už zaznamenali značný pokrok, chýbalo ešte vyriešiť nabíjanie strelnej zbrane zozadu. Tieto požiadavky sa v priebehu niekoľkých desaťročí vyriešili rôznymi systémami.

Obr. 2.19 Drážkované hlavne a strely, ktoré ľahko prechádzajú do nábojovej komory

a) hlaveň s dvoma drážkami b) guľatá strela s nákružkom c) podlhovastá strela s uškami d) prierez pušky WHITWORT

e) šesťuholníková strela k puške WHITWORT Počiatkom druhej polovice XIX. storočia sa začali používať rôzne systémy perkusných zadoviek. Prístup do vývrtu hlavne sa otváral zozadu, do nábojovej komory sa vložila strela a prachová náplň, často spojená papierovým obalom v jediný celok. Potom sa hlaveň uzavrela, natiahol sa kohút, nasadila zápalka na piston a zbraň bola pripravená

30

k výstrelu. Papierové nejednotné náboje ku kresadlovým perkusným puškám a zadovkám sú znázornené na obr. 2.20.

Obr. 2.20 Papierové nejednotné náboje

a, b) náboje ku kresadlovým puškám c, d) náboje k perkusným puškám e, f, g) náboje k perkusným drážkovaným puškám zadovkám

Najviac starostí spôsobil únik prachových plynov v záverovej časti štrbinami. Ani veľmi starostlivé opracovanie vzájomne sa dotýkajúcich plôch nezaisťovali spoľahlivé tesnenie, t.j. nepriedušné uzatvorenie nábojovej komory. Problém utesnenia bol vyriešený až s prechodom k použitiu jednotných nábojov, čo znamenalo veľký podnet k ďalšiemu vývoju zbraní. Zdokonaľovanie jednotného náboja je znázornené na obr. 2.21.

Obr. 2.21 Zdokonaľovanie jednotného náboja 1 – náboj pre Dreysyho ihlovku, 2 – náboj k perkusným zadovkám, 3 – systém Maynard, 4 – Flobertov náboj (1848), 5 – Lefaucheuxov náboj (1832), 6 – náboj Pettet (1855), 7 – náboj Boxer (1864), 8 – náboj Berdan (1865)

31

Jednotný náboj bol prvýkrát použitý pri tzv. ihlovkách (obr. 2.22). Ihlový bicí mechanizmus prevzal nemecký konštruktér Dreyse od Švajčiara Paulyho v roku 1827.

Obr. 2.22 Ihlovka

Papierová nábojnica spojovala v sebe všetky nevyhnutné prvky - prachovú náplň – strelu - zápalku. V polovici XIX. Stor. sa vykonalo mnoho pokusov na zdokonalenie náboja. V roku 1832 skonštruoval francúzsky puškár Lefaucheux (čítaj Lefoš) jednotný náboj so zápalkou zhotovenou kolíčkovou kovadlinkou, v r. 1842 Francúz Flobert vytvoril čiapočkovú zápalku so strelou v jednom celku a s okrajovým zápalom. Američan Berdan zostrojil zápalku pre stredový zápal s kovadlinkou na dne nábojnice a v r. 1867 Angličan Boxer skonštruoval zápalku s vnútornou kovadlinkou. Všetky tieto vynálezy umožnili výrobu jednotných nábojov, v ktorých nábojnica spojuje všetky potrebné časti k výstrelu v jeden celok. Dali tak nevyhnutný predpoklad k vytvoreniu zbraní nabíjaných zozadu. Výsledkom mnohých pokusov bolo zistenie, že najlepšie jednotné náboje sú náboje so stredovým zápalom, s kovovou nábojnicou, zhotovenou z jedného kusu, ktorá dokonale vyriešila problém utesnenia nábojovej komory (obr. 2.23, 2.24).

Obr. 2.23 Umiestnenie nárazovej zlože

a, b) americké náboje vkladané spredu e) náboj Lefaucheut f) náboj s okrajovým zápalom g) náboj so stredovým zápalom

32

Od šesťdesiatych rokov XIX. storočia sa začínajú všestranne rozširovať náboje so stredovým zápalom najskôr v poľovníckych zbraniach a neskôr aj v zbraniach vojenských.

Obr. 2.24 Dnešný guľový náboj so stredovým zápalom 1 – strela, 2 – nábojnica, 3 – hnacia náplň, 4 - zápalka

Záver je zariadenie, ktorým sa u zadoviek uzamyká alebo odomyká náboj v nábojovej komore. Zadovky, ktoré používali jednotný náboj so strelou sa rozdeľujú podľa konštrukcie záveru do niekoľkých skupín (obr. 2.25, 2.26). Sú to systémy so závermi:

• odklopnými, • sklopnými, • blokovými, • otočnými, • kyvnými, • odsuvnými, • lôžkovými.

Obr. 2.25 Závery odklopné, otočné a kyvné

1 – puška Wänzel (1867), 2 – Albini-Baranov, 3 – záver pušky Remington, 4 – puška Krnka (1869), 5 – puška Snider.

Puška Peabody s kyvným záverom: a) celkový pohľad, b) uzavretý záver, c) otvorený záver

33

Obr.b 2.26 Perkusné zadovky odsuvné a otočné

a) Maynard, b) Perry, c) Gwyn-Peabody, d) Green (kryt Maynard), e) Sharps, f) Benjamin

1 – perkusná zadovka Terry-Normann, 2 – puška Werndl s otočným záverom, 3 – perkusná zadovka Wilson

Zo všetkých záverov na jednotný náboj sa prejavili ako najlepšie odsuvné závery,

ktoré používajú na odomknutie hlavne otočenie záveru okolo svojej pozdĺžnej osi – tiež priamoťažné varianty a posuvné v puzdre záveru pomocou držadla.

Odsuvné závery zaisťovali spoľahlivé uzamknutie a najlepšie riešili vytiahnutie a vyhodenie prázdnej nábojnice a automatické natiahnutie bicieho ústrojenstva – vykonané pohybom záveru.

Súčasne s prácou na jednoranových, úplne spoľahlivých systémoch sa konštruktéri zaoberali vytvorením opakovačiek (obr. 2.27), pušiek s väčšou palebnou rýchlosťou. V tej dobe už existovalo mnoho druhov a systémov revolveru. Bolo prirodzené, že dochádzalo k pokusom využiť v prípade pušiek dosiahnutie palebnej rýchlosti revolverov. Po vzore revolveru vznikali aj revolverové pušky. Ich hlavným nedostatkom však bolo zdĺhavé nabíjanie, a tak aj dlhé prestávky v paľbe. Príchodom prvých opakovačiek so zásobníkom sa zastavil vývoj revolverových systémov.

34

Obr. 2.27 Systém opakovacích pušiek

2.4 Zásobovací systém ručných palných zbraní Palebná rýchlosť jednotlivých pušiek s jednotným nábojom sa zvyšovala najskôr tzv.

urýchľovačmi streľby (obr. 2.28). Omnoho významnejšie sa zvýšila rýchlosť streľby používaním nasadzovacích

zásobníkov (obr. 2.29). Náboje v nich boli tlakom profilovej pružiny privedené k nabíjaciemu otvoru a puzdru záveru a postupne boli po jednom nabíjané v závislosti na pohybe záveru.

Obr. 2.28 „Zrýchlovač“ nabíjania Obr. 2.29 Nasadzovací zásobník pod u jednoranových pušiek odsuvný záver pušky

Rôznych typov zásobníkov (obr. 2.30 a,b, 2.31) bolo v druhej polovici 19. storočia navrhnuté veľké množstvo. Objavili sa zásobníky umiestnené pod hlavňou, t.j. v hlavišti pažby. V prostriedku zbrane. Boli valcové alebo schránkové, pevne spojené so zbraňou, odnímateľné s jednoradovým alebo dvojradovým uložením nábojov.

35

Obr. 2.30 Rôzne varianty umiestnenia zásobníkov v zbraniach a) zásobník v hlavišti pažby so šikmým uložením nábojov,

b) zásobník pod hlavňou. Tlak pružiny vysunie náboj zo zásobníka na podávač. Zásobníky uložené pod hlavňou (obr. 2.30 b) mali napr. výhodu, že nezväčšovali

rozmer zbrane, mali dostatočnú kapacitu. Nevýhodou bolo zložitejšie podávanie nábojov, ale hlavné meniace sa ťažisko celej zbrane pri postupnom vyprázdňovaní zásobníka. Rovnaké nedostatky mali zásobníky uložené v hlavišti pažby (obr. 2.30 a). Zmena hmotnosti zásobníka, spojená s jeho postupným vyprázdňovaním neviedla ku zmene ťažiska pušky, iba v tom prípade, ak bol použitý stredový zásobník, uložený bezprostredne v blízkosti trvalého ťažiska zbrane.

Obr. 2.31 Pištoľové zásobníky s jednoradovým a dvojradovým uložením nábojov

a, b ) Beretta, c, d ) Browning Koncom 80. rokov 19. storočia bola vynájdená metóda, ako rýchlo naplniť zásobník

niekoľkými nábojmi naraz. Najskôr to bolo nabíjanie pomocou rámika a potom pomocou nabíjacieho pásku (obr. 2.32, 2.33.

Obr. 2.32 Nábojové rámiky

A. - asymetrický náboj, B.- rámik na tri náboje, C.- rámik na päť nábojov, D.- rámik na osem nábojov k samonabíjacej puške

36

Obr. 2.33 Nábojové pásky na päť nábojov s listovou pružinou Pre bezporuchovú činnosť stredových zásobníkov prispel aj nový tvar nábojov

s bezokrajovou nábojnicou s drážkou pri dne nábojnice. Ďalšou významnou udalosťou pre rozvoj zbraní bol objav bezdymného prachu.

Mimoriadne dôležité bolo to, že pri streľbe muníciou plnenou bezdymným prachom sa nevytváral dym, ktorý predtým (čierny prach) pri streľbe bránil v mierení a súčasne prezradil postavenie strelca. Najdôležitejšia bola skutočnosť, že bezdymný prach v porovnaní s čiernym prachom bol omnoho výkonnejší (tri až štyrikrát). To umožnilo značne zmenšiť rozmery a znížiť hmotnosť nábojov a pritom zlepšiť ich balistické vlastnosti.

Od začiatku 19. storočia do zavedenia bezdymného prachu sa zmenšil kaliber nábojov približne z 18 mm na 8 až 6,5 mm. Takéto veľké zmenšenie kalibru umožnilo ešte viac znížiť hmotnosť zbrane. Opakovacie pušky koncom 19. storočia, používajúce bezdymný prach, mali hmotnosť od 4 do 4,5 kg.

2.5 Základné rozdelenie ručných palných zbraní a ich použitie v bývalej československej armáde a v Armáde SR

Zbrane sú najstaršími nástrojmi človeka, ktorými pôvodne nahradzoval nedostatok prirodzených fyzických síl v boji s prírodou. Z tohto pohľadu mali zbrane veľký význam pri vývoji ľudstva. 2.5.1 Základné rozdelenie ručných palných zbraní

Zbraňou všeobecne rozumieme nástroj, prípadne zariadenie, prispôsobené k ranivému účinku na živý organizmus, alebo k ničeniu objektov. Zbraň by mala mať maximálny ranivý účinok.

Podľa spôsobu, akým je ranivá energia odovzdávaná cieľu, delíme zbrane takto: – Chladné zbrane – pôsobia na živý organizmus sekom alebo pichnutím čepele,

napr. oštep, dýka, meč, bodák, útočný nôž, – Úderné zbrane – účinkujú premenou pohybovej energie na deštrukciu

zasiahnutého miesta, napr. kyjak, buzogáň, palcát, – Palné zbrane – vystreľujú na diaľku strelu, ktorá svojou dopadovou energiou

rozrušuje zasiahnutý cieľ. Podľa zdroja pohybu energie vysielania strely sa palné zbrane delia na: – Mechanické, – Plynové, – strelné.

37

Podľa ovládania sa palné zbrane delia na: – ručné, – lafetované. Ručné palné zbrane môže prenášať a ovládať jedna osoba. Ak k tomu stačí jedna ruka,

hovoríme o zbraniach krátkych (pištole a revolvery). Ak sú k ovládaniu potrebné obe ruky, potom hovoríme o dlhej palnej zbrani, ktorá je obvykle vybavená pažbou k opretiu o rameno strelca.

Palnú zbraň, ktorá má veľkú hmotnosť a je uložená na podstavci alebo na lafete, označujeme ako lafetovanú zbraň, napr. ťažký guľomet, delo (húfnica, kanón).

Podľa nabíjania palné zbrane sa delia na: – predovky, – zadovky. Z hľadiska konštrukcie rozoznávame zbrane: – jednoranové, – opakovacie (neautomatické), – samonabíjacie, – automatické (samočinné). Jednoranové zbrane sú také, ktoré po každom jednotlivom výstrele musí strelec nabiť

novým nábojom. Neautomatické zbrane sa v prevažnej miere obsluhujú ručne, proces obsluhy zahrňuje

otvorenie uzáveru, zasunutie náboja do hlavne, nabitie, zatvorenie, prípadne uzamknutie záveru a zaistenie zbrane, ktoré môže byť aj samočinné. Celý rad neautomatických zbraní je vybavený zásobníkmi nábojov rôznych konštrukcií, z dôvodu zvyšovania rýchlosti streľby. Tieto zbrane voláme opakovacie.

Samonabíjacia zbraň má automatický funkčný cyklus s výnimkou spúšťania (iniciovania náboja).

Samočinná (automatická) zbraň – strieľa s dávkami alebo jednotlivými ranami. Automatickou zbraňou sa nazýva taká zbraň, ktorej energia prachových plynov je využitá nielen na uvedenie strely do pohybu, ale aj na uskutočnenie všetkých operácií potrebných na nové nabitie zbrane.

Postupný rozvoj zbraní a výrobných technológií viedol k ďalšiemu rozdeleniu zbraní. Podľa použitia zbrane sa delia na: – zbrane vojenské, – zbrane lovecké (poľovnícke), – zbrane športové, – zbrane špeciálne. Vojenské zbrane sú určené na ničenie živej sily protivníka, na ničenie a umlčovanie

jeho techniky a zariadení všetkého druhu. Lovecké zbrane sú predurčené k loveniu. Ide v podstate iba o ručné palné zbrane. Športové zbrane sú určené na základný výcvik v streľbe a na športové súťaženie. Zbrane špeciálne sa používajú na špeciálne účely (služby jednotky). Z vojenského hľadiska sa zbrane delia podľa druhov vojsk na pozemné, letecké,

námorné; podľa mohutnosti účinku na taktické, operačné a strategické, alebo podľa svojej povahy na obranné a útočné.

38

Vojenské zbrane sa delia na zbrane konvenčné a zbrane hromadného ničenia. Konvenčné (klasické vojenské zbrane) zahrňujú v podstate všetky druhy zbraní, okrem zbraní hromadného ničenia (ZHN).

Zbrane konvenčné rozdeľujeme na bodné, sečné, úderné - niekedy sa označujú ako chladné zbrane. Dnes sa vyskytujú v podobe bodákov, útočných nožov, šablí a pod.

Vrhacie - moderná obdoba nových vrhacích zbraní je ručný granát alebo bomba. Najväčšiu skupinu tvoria strelné zbrane záklzové, dnes výhradne palné. Zbrane palné sú: – záklzové – malé, veľkokalibrové a delostrelecké, – bezzáklzové – aktívne-reaktívne, raketové (spätný náraz je kompenzovaný

výtokom rýchlo prúdiacich spálených plynov).

Zbrane záklzové: a) malé – pištole, revolvery, samopaly, pušky, guľomety, granátomety, b) veľkokalibrové (lafetované) – veľkokalibrové guľomety, automatické kanóny a

automatické granátomety, c) delostrelecké – kanóny, húfnice, mínomety.

K malým vojenským zbraniam sa radia všetky druhy ručných palných zbraní, z ktorých najväčšiu skupinu tvoria zbrane tzv. malokalibrové, ručné granátomety a guľomety do kalibru 12,7 mm, ktoré sú umiestnené na dvojnožkách, podstavcoch alebo na jednoduchých závesoch na dopravu. Do skupiny malý zbraní patria:

• Pištole a revolvery sú určené na osobnú obranu priamou streľbou na krátke vzdialenosti (cca do 50 m). Požaduje sa okamžitý účinok. Dĺžka týchto samonabíjacích zbraní spravidla ovládaných jednou rukou, je ohraničená cca 210 mm a hmotnosťou 1 kg.

• Samopaly (útočné pušky) sú typické útočné osobné zbrane určené na priamu streľbu

do 200 m pri použití pištoľového streliva a do vzdialenosti 400 m pri použití skráteného puškového streliva. Prevažuje streľba dávkou. Dĺžka týchto zbraní nepresahuje 1000 mm a hmotnosť je cca 3,5 kg. Zásobník obsahuje 20 – 70 nábojov do kalibru 11,3 mm alebo 7,92 mm u skrátených puškových nábojov.

• Pušky – sú osobné zbrane, určené na priamu streľbu na relatívne väčšie vzdialenosti

600-800 m, čo umožňuje použitie väčšieho náboja, spravidla určeného pre guľomety. Moderné pušky sú samonabíjacie alebo samočinné, napriek tomu prevláda streľba jednotlivými ranami. Dĺžka pušiek v súčasnosti nepresahuje 1200 mm, hmotnosť je až 5 kg, zásobník obsahuje 10-30 nábojov do kalibru 8 mm. Pušky pre odstreľovačov sú vybavené optickým zameriavačom (laserom, kulimátorom).

• Guľomety – sa delia na ľahké, ťažké, letecké a tankové. Guľomet, ktorý je určený na

viac účelov, býva označený ako univerzálny guľomet.

o Ľahký guľomet - je určený ako hlavná zbraň družstva. Má približne rovnakú dĺžku ako puška, hmotnosť 8-11 kg, zásobník na 20-50 nábojov, v prípade použitia nábojových pásov sú závesné schránky na 50 - 100 nábojov.

39

o Ťažký guľomet je podporná zbraň, má vodné alebo vzduchové chladenie hlavne. Je určený k paľbe na vzdialenosť 1500 m a viac. S podstavcom máva hmotnosť 18-50 kg.

o Tankový guľomet je prispôsobený pre lafetáciu na vozidle. Je ovládaný priamo

(samostatne) alebo nepriamo (spriahnutý) v spojení s hlavnou zbraňou. Obyčajne nebýva vybavený mieridlami ale elektromagnetickým spúšťadlom pre diaľkové ovládanie.

o Letecký guľomet býva vybavený ešte synchrónnym zariadením.

• Ručné granátomety – sú určené ako doplňujúca výzbroj k malokalibrovým zbraniam.

Strela spravidla väčšieho kalibru obsahuje trhavinu a pôsobí na cieľ trieštivým, kumulatívnym alebo kombinovaným účinkom.

Triedenie vojenských malých ručných zbraní :

a) podľa uzamknutia záveru:

o neuzamknuté – dynamické, s delenou hmotou, s predzápalom, o čiastočne uzamknuté – trecie, brzdené plynmi, s redukovanou hmotnosťou,

s krátkym pohybom závorníka , o uzamknuté – sklopné, otočné, priamobežné, klinové, revolverové.

b) podľa náhonu funkčných mechanizmov:

o Zbrane využívajúce impulz výstrelu. Tieto zbrane využívajú spätný náraz. Podľa konštrukcie pôsobí spätný náraz výstrelu len na záver (hlaveň je pevná) alebo na záver a s ním spojenú hlaveň,

o Zbrane využívajúce impulz odoberaných plynov. Tieto zbrane sa vyznačujú

pevnou hlavňou. Čas plynov vzniknutých horením hnacej náplne je odvedená z hlavne a jej energia sa využíva na pohon funkčného mechanizmu,

o Zbrane využívajúcu energiu cudzieho zdroja. Sú to zbrane mechanizované, pri

ktorých funkcia automatiky je odvodená od cudzieho zdroja (motor, elektromotor).

2.5.2 Použitie ručných palných zbraní v bývalej československej armáde a v Armáde SR

Pištole V prvej polovici 20. storočia pechotnú výzbroj dopĺňali samočinné pištole, ktoré

vyrábala pražská zbrojovka Praga - pištoľ vz. 21 (obr. 2.34), Čs. zbrojovka v Brne (pištoľ Kadlec - Rolčík) a strakonická Zbrojovka - pištoľ Fox (obr. 2.35, 2.36). Česká zbrojovka v Strakoniciach, ako najväčší výrobca pištolí v ČSR, dodávala okrem samočinných pištolí aj vreckové pištole vz. 27 kalibru 7,65 mm (obr. 2.37), vz. 36 kalibru 6,35 mm a vz. 38 kalibru 9 mm.

40

Obr. 2.34 6,35 mm pištoľ Praga, model 21

Obr. 2.35 6,35 mm pištoľ Fox Obr. 2.36 7,65 mmpištoľ Fox

Obr. 2.37 7,65 mm pištoľ, vz. 27

Obr. 2.38 7,62 mm pištoľ, vz. 52

Začiatkom 50. rokov boli postupne do čs. armády zavedené pištole 7,62 mm Pi vz. 52 (obr. 2.38), ktoré začiatkom 80. rokov nahradili pištole 9 mm Pi vz. 81 a 82. Uvedené pištole v našej armáde sa používajú až dodnes. V súčasnej dobe je v Považských strojárňach a. s. Považská Bystrica vo vývoji 9 mm pištoľ PS – 97.

41

Samopaly Až do začiatku 90. rokov 20. storočia v čs. armáde používali predovšetkým

samopaly 7,62 mm vz. 24, 26 a 52 (obr. 2.39, 2.40, 2.41). V r. 1960 do čs. armády bol zavedený samopal 7,62 mm Sa vz. 58 (obr. 2.42) v modifikáciách P (pažba pevná), V (so sklopnou oporou) a Pi (s infrazameriavačom). Tiež je možné spomenúť samopal vz. 61 – škorpión, zavedený do čs. armády v roku 1963.

Obr. 2.39 7,62 mm samopal, vz. 24 Obr. 2.40 Samopal, vz. 26

Obr. 2.41 Čs. samopal, vz. 52 Obr. 2.42 7,62 mm samopal, vz. 58

Pušky

Až do r. 1938 do základnej výzbroje pešiaka i jazdca čs. armády patrila armádna puška vz. 24. V súčasnej dobe v armáde sa používa predovšetkým 7,62 mm odstreľovačská puška SVD – N1(DRAGUNOV) zavedená do výzbroje začiatkom 80. rokov a 12,7 mm odstreľovačská puška FALCON zavedená do armády v 90. rokoch.

Guľomety Guľometnú výzbroj v čs. armáde zastupovali predovšetkým rakúske ľahké guľomety

vz. 16A a ťažké guľomety vz. 7/12 sústavy Schwarzlose s kalibrom 8 mm. Vyrábala ich zbrojovka v Štajerskom Hradci (Rakúsko). V Prahe prešli do r. 1928 rekonštrukciou na Mauserovo strelivo(kaliber 7,92 mm) prakticky všetky ťažké guľomety Schwarzlose, ktoré čs. armáda používala až do r. 1938. V polovici 30. rokov sa zavádzali ťažký guľomet vz. 35 a vylepšený vz. 37 kalibru 7,92 mm (obr. 2.43). Od r. 1928 po vyradení rakúskych guľometov sa jediným ľahkým guľometom v čs. armáde stal guľomet ZB vz. 26 kalibru 7,92 (obr. 2.44).

Obr. 2.43 7,92 mm ťažký guľomet, vz. 37

42

Obr. 2.44 7,92 mm guľomet, vz. 26

Ľahké guľomety V prvých rokoch po oslobodení tvorili ľahké guľomety nemeckej, sovietskej a

československej konštrukcie základnú organickú výzbroj peších, streleckých, mechanizovaných a motostreleckých družstiev Československej ľudovej armády.

Nemecký guľomet MG-34 (obr. 2.45)

Obr. 2.45 Trofejný nemecký guľomet MG-34 na trojnožke, vz. 34 Základné údaje: kaliber 7,92 mm, celková dĺžka 1219 mm, hmotnosť 12,10 kg. dĺžka

hlavne 627 mm (hlaveň bola uložená v oceľovom plášti s chladiacimi otvormi, odporúčalo sa vymeniť ju po 250-tich ranách nepretržitej streľby, pretože sa zahriala až na teplotu 180°C – čo negatívne ovplyvňovalo činnosť záveru a obsluhu zbrane), teoretická rýchlosť streľby 800 až 900 rán/min., praktická rýchlosť streľby 300 až 400 rán/min. Spúšť mala dve časti: „E“ - na streľbu krátkymi dávkami a „D“ - dlhými dávkami, záverový mechanizmus pracoval na pružinovom rotujúcom systéme, počet vo výzbroji 4000 ks, (r.1946). Nevýhodou MG-34 boli časté závady spôsobené nečistotami a náročná údržba. Do príslušenstva patrilo aj päť kovových pásov, každý na 50 nábojov, ktoré sa dali navzájom spojiť a pás na 75 nábojov, uložených v kovovom zásobníku, používaný pri streľbe na vzdušné ciele. MG-34 sa dal použiť aj ako ťažký guľomet na trojnožke nazývanej „Dreifuss 34“.

43

Nemecký guľomet MG-42 (obr. 2.46)

Obr. 2.46 Trofejný nemecký guľomet MG-42

Základné údaje: kaliber 7,92 mm, celková dĺžka 1220 mm, dĺžka vzduchom chladenej hlavne s oceľovým plášťom a veľkými štvorcovými otvormi na odvádzanie tepla 530 mm, hmotnosť 11,60 kg, teoretická rýchlosť streľby 1200-1500 rán/min., praktická rýchlosť streľby 400-450 rán/min., počet vo výzbroji 3564 ks (r.1946). Ku guľometu náležal rovnaký typ pásov a nábojov ako MG-34, ktoré sa nasadzovali z ľavej strany. Používal sa aj bubnový zásobník na pás so 100 nábojmi. MG-42 sa využíval ako ľahký guľomet na dvojnožke, tiež i ako ťažký na upravenej trojnožke vz. 34. Jeho výhodou bola všestranná zameniteľnosť súčiastok. Po mobilizačných úpravách vo februári 1948 sa MG-34 a MG-42 z výzbroje peších jednotiek stiahli (na prelome rokov 1952/53). Asi 3500 kusov sa uložilo do skladov, v ktorých sa nachádzali ešte koncom 50-tych rokov. Sovietsky guľomet Degťarev (obr. 2.47)

Do výzbroje čs. armády bol prijatý v máji 1945 (koncom roka to bolo 2202 ks, neskôr sa počet zvýšil na 3500 ks).

Obr. 2.47 Sovietsky guľomet Degťarev

Základné údaje: celková dĺžka 1266 mm, dĺžka vzduchom chladenej hlavne, na konci ktorej bola namontovaná sklopná dvojnožka, 605 mm, teoretická rýchlosť streľby 500 rán/min., praktická rýchlosť streľby 250 rán/min., hmotnosť guľometu bez zásobníka 9,20 kg, s plným zásobníkom 11,90 kg, bubnový zásobník na 47 alebo 49 nábojov M08. Degťarev bola spoľahlivá, na obsluhu nenáročná zbraň. Pretože parametre nevyhovovali novým podmienkam boja, bol v r. 1948 predisponovaný z výzbroje peších útvarov „A“ do útvarov „D“ (mobilizačné potreby). V r. 1953 sa časť guľometov odpredala a ostatné po vyradení z výzbroje, sa použili pri výcviku. Československý guľomet vz. 26 (obr. 2.44)

Počtom asi 10 000 ks bol najrozšírenejším ľahkým guľometom vo výzbroji pozemného vojska v r. 1945-1954. Používal sa na stupni družstvo - rota. Od februára 1948 až do polovice roka 1952, bol jediným vzorom ľahkého guľometu v peších, motorizovaných a

44

mechanizovaných útvaroch typu „A“. Pri svojej činnosti využíval tak plynov na piest a predsuvnú spruhu. Záver bol v okamihu výstrelu pevne uzamknutý. Základné údaje: kaliber 7,92 mm, celková dĺžka 1165 mm, dĺžka vzduchom chladenej hlavne 602 mm (za 2,5 minúty nepretržitej streľby sa musela vymeniť pre vysokú teplotu), praktická rýchlosť streľby 200 rán/min., účinná streľba na pozemné ciele do 800 m, na vzdušné do 500 m, možnosť streľby jednotlivými ranami alebo dávkami, zásobník na 20 puškových nábojov. Z výzbroje bol stiahnutý koncom 50-tych rokov. Československý guľomet vz. 52. (obr. 2.48)

Výzbrojná komisia rozhodla v júni 1948 guľomet vz. 26 nahradiť novým „univerzálnym guľometom pre pechotu“. V júni 1945 dodala vojenskej správe niekoľko prototypov Zbrojovka Brno, z ktorých na skúškach najlepšie obstál Holkov model ZB 491. Po prerobení kalibru 7,5 mm na 7,62 mm vznikol nový model ZB 501. Po odstránení niektorých nedostatkov na mieridlách, vyťahovači a hlavni bol zaradený do výzbroje pod označením ľahký guľomet 7,62 mm vz. 52 (ďalej ĽG vz. 52). Pre potreby ozbrojených síl bolo do konca roka 1963 vyrobených 20 220 ks, z toho 18.000 pre armádu. Z jej výzbroje sa v r. 1955-56 uvoľnilo na vývoz 3 820 ks. Z ostatných ĽG vz. 52 bolo v r. 1958 8 000 ks prerobených na náboj vz. 43 a dodaných do výzbroje jednotiek 1. vojenského okruhu pod označením ĽG vz. 52/57.

Obr. 2.48 7,62 mm ľahký guľomet, vz.52

Základné údaje ĽG vz. 52: kaliber 7,62 mm, celková dĺžka 1045 mm, dĺžka hlavne so štyrmi pravotočivými drážkami 583 mm, úsťová rýchlosť strely 760 m/s, teoretická rýchlosť streľby 1000 rán/min. Bojová rýchlosť strely 800 rán/min., optimálna streľba na pozemné ciele do 800 m, na vzdušné ciele do 500 m, zásobník na 25 nábojov (nasadzoval sa na guľomet zvrchu), alebo kovový pás na 100 nábojov, možnosť streľby - jednotlivými ranami alebo dávkami, obsluha - strelec s pomocníkom. Do výbavy patrilo: záložná hlaveň, schránka na 12 zásobníkov, schránka na 4 pásy. Základné údaje ĽG 52/57: oproti vz. 52 mal čiastočné zmeny na vonkajšej strane puzdra záveru pridaním závesu pre schránku na pásy, nosič mušky mal v hornej časti krídla chrániča mušky, vďaka nábojom vz. 43 bola skrátená nábojová komora, teoretická rýchlosť streľby 850 rán/min., úsťová rýchlosť strely 735 m/s, 8 pásov na 50 nábojov. Na rozdiel od ĽG vz. 52, z ktorých sa časť odpredala a časť uložila do skladov na prelome 50-tych a 60-tych rokov, boli ĽG 52/57 vo výzbroji ešte v prvej polovici 60-tych rokov.

Ťažké guľomety. Pozemné vojsko malo vo výzbroji upravené nemecké guľomety MG-34 a 42,

sovietske Maxim vz. 10 a československé vz. 37. MG-34 a 42 boli upravené na ťažkú verziu pomocou trojnohého podstavca vz. 42 s hmotnosťou 23,5 kg, ktorý sa skladal zo spodného a vrchného dielu „rozsevného prístroja“, nástavca na streľbu proti lietadlám a nosných remeňov.

45

Sovietsky ťažký guľomet Maxim vz. 10 (ŤG vz. 10) Bol samočinnou zbraňou s uzamknutým záverom a krátkym spätným pohybom hlavne. Základné údaje: dĺžka hlavne 721 mm (časť prechádzala stredom 4 l valcového vodného chladiča), vývrt hlavne mal 4 pravotočivé drážky, ktoré sa v jej zadnej časti rozširovali do hladkej nábojovej komory, teoretická rýchlosť streľby 550 rán/min., praktická rýchlosť streľby r 300 rán/min., počet nábojov v tkanom alebo kovovom páse (GORJUNOV vz. 43) 250, dostrel 3000 m s nábojom M 08 alebo 5000m s puškovým nábojom M 30, hmotnosť 21 kg bez vody, s vodou 25 kg, podstavec na pozemné ciele s hmotnosťou 36 kg vz. SOKOLOV, hmotnosť ochranného štítu 36 kg, celková hmotnosť ŤG vz. 10 s podstavcom a štítom 65,4 kg bez vody, s vodou 69,4 kg, pri streľbe na lietadlá sa používal na podstavci vz. 31. Posledné guľomety boli vyradené z mobilizačných skladov v r. 1950. Československý guľomet vz. 37 (ŤG vz. 37)

Tvoril hlavný palebný prostriedok pechoty v r. 1945-1951. ŤG vz. 37 (obr. 2.49) bol samočinnou zbraňou s uzamknuteľným záverom a krátkym spätným pohybom hlavne, ktorá pre svoju činnosť využíval spätný tlak plynov na piest.

Obr. 2.49 Čs. guľomet, vz. 37 na podstavci ZB 308

Základné údaje: počet vo výzbroji 3700 ks (v r. 1949 znížený na 2752 ks), kaliber 7,92 mm, dĺžka 1095 mm, hmotnosť bez podstavca 19 kg, počet nábojov v kovovom páse 100, 200 alebo 250 ks, praktická rýchlosť streľby 500-550 rán/min., strelivo - puškový náboj mauserovho vzoru, účinný dostrel 2500 m, podstave ZB 308 (do r. 1946), neskôr ZB 309 (počet 3700 ks). ŤG vz. 37 bol stiahnutý z výzbroje v r. 1954 až 1955. Sovietsky guľomet GORJUNOV vz. 43 (ŤG vz. 43)

V Československu licenčne vyrábaná samočinná zbraň (obr. 2.50) s uzamykateľným záverom, ktorá pre svoju činnosť využívala tlak plynov na piest. Tvoril hlavnú guľometnú výzbroj pechoty v 50-tych a začiatkom 60-tych rokov.

Obr. 2.50 Sovietsky guľomet, vz. 43 Gorjunov na podstavci Degťarev

46

Základné údaje: kaliber 7,62 mm, dĺžka 1150 mm, dĺžka vzduchom chladenej hlavne bez tlmiča ohňa 720 mm, úsťová rýchlosť strely 800 m/s, teoretická rýchlosť streľby 500-700 rán/min., bojová rýchlosť streľby 300-350 rán/min., možnosti streľby krátkymi dávkami 10 až 30 rán, alebo nepretržitá streľba do 500 rán bez poškodenia hlavne, kadencia streľby sa dala regulovať plynovým regulátorom, účinná streľba na pozemné ciele s nábojom M 08 do 1500, s nábojom M 30 do 2500 m, kolieskový podstavec Degťarev s hmotnosťou 26,6 kg (umožňoval streľbu aj na vzdušné ciel), hmotnosť ŤG vz. 43 s podstavcom a ochranným štítom 40,4 kg, obsluha - strelec a pomocník. Do príslušenstva patrilo 5 oceľových pásov, každý na 50 nábojov a 1 na 250 nábojov.

Koncom 50. a začiatkom 60, rokov do čs. armády boli zavedené 7,62 mm univerzálny guľomet vz. 59L (ľahký) a T (ťažký tankový), ktoré sú znázornené na obr. 2.51 a 2.52. Z veľkokalibrových guľometov v armáde SR sa používajú 14,5 mm guľomet KPVT (zavedený do čs. armády v r. 1964), 7,92 mm ťažký guľomet vz. 37 a ľahký guľomet vz. 26.

Obr.2.51 7,62 mm univerzálny guľomet, vz. 59L

Je samočinná zbraň s vymeniteľnou, vzduchom chladenou hlavňou čs. výroby. Umožňuje streľbu nepretržitú, alebo dávkami, s maximálnym dostrelom 4800 m.

Obr. 2.52 7,62 mm univerzálny guľomet, vz. 59T

Je samočinná zbraň s vymeniteľnou, vzduchom chladenou hlavňou, určená na ničenie nekrytých a zamaskovaných skupinových cieľov, ale i na streľbu na útočiace lietadlá (vrtuľníky) a vznášajúce sa výsadky. Umožňuje streľbu nepretržitú, alebo dávkami,

s maximálnym dostrelom 4800 m.

Granátomety

Do čs. armády koncom 70. rokov 20. storočia bol zavedený 30 mm granátomet AGS 17, ktorý sa používa až dodnes.

47

2.6 Trendy vývoja ručných palných zbraní v treťom tisícročí Rozvoj strelných zbraní má omnoho väčšie možnosti v oblasti využívania nových

materiálov, a to nielen na výrobu súčiastok, ale aj na využitie nových zápalných a výbušných chemických látok, ako i v oblasti klasickej mechaniky.

Zmena niektorých vlastností vyvoláva celý rad kvalitatívnych zmien. Výskum a vývoj vo svete sa v súčasnej dobe zameriava na využívanie beznábojnicového streliva (útočná puška H& K) a reaktívnych striel (samopal, Girojet). Ich prípadné zavedenie si vyžiada zmenu konštrukcie náboja a tá si zasa vynucuje zmenu systému zapaľovania, odpadne prvok systému vyťahovania a vyhadzovania nábojníc, určite sa zmení aj oblasť kalibrovania zbrane, zásobovacia sústava, vonkajší tvar, hmotnosť a rozmery zbrane. Existuje rad tendencií, ktorými sa uberá vývoj a tieto sa môžu zdať často aj protichodné, ak neprihliadneme k účelu a špecifickým podmienkam, pri ktorých je zbraň využívaná.

Vo vývoji ručných palných zbraní sa napr. výrazne presadila tendencia zmenšovania kalibrov na 4,7 mm – 5,56 mm, ako pre automatické pušky, tak aj pre samopaly a ľahké guľomety. Prináša to jednak zníženie hmotnosti a rozmerov zbraní, zvyšuje rýchlosť strely, a palebný priemer jednotlivca, z druhej strany zmenší spätný náraz, zvýši počiatočnú rýchlosť strely, čím je umožnená streľba do diaľky 300 m s jedným nastavením cieľnika.

Napriek tomu súčasné tendencie amerických výrobcov revolverov a pištolí sledujú trend stáleho väčšieho a silnejšieho kalibru a tým aj väčšej hmotnosti zbrane. Kaliber zbrane sa pritom blíži polovici palca (12,7 mm).

Široké použitie plastických látok na pechotných zbraniach, napr. pažba, nadpažbie, podpažbie, zásobník – prináša zníženie hmotnosti, urýchľuje a často aj zlacňuje výrobu. To isté sa používa pri konštrukcii a výrobe pištolí.

Priekopnícke práce vo vývoji a zavedení plastických látok do výroby zbraní vykonali rakúske zbrojárske firmy Steyer Deimler AG a Gaston Glock. Radikálny odklon od dnes už bežných konštrukcií pištolí predstavuje pištoľ Colt a 11 American mod. 2000 so širokým uplatnením súčiastok z plastov, so záverom uzamykaním rotáciou hlavne. Jednoduchá konštrukcia s minimálnym počtom súčiastok zjednodušuje výrobu ale podobne zvyšuje prevádzkovú spoľahlivosť.

Tendencie vo vývoji ručných palných zbraní smerujú ku stavebnicovým konštrukciám s využitím maximálneho množstva spoločných dielov, a to nielen pri pechotných zbraniach, napr- útočná puška so skrátenou hlavňou, útočná puška, ľahký guľomet, ale aj pištoľ CZ 75, CZ 85, CZ75-Compact, CZ 85 Combat.

Všeobecné trendy smerujú tiež k ľahkým, mnohoranovým zbraniam s laserovými a kulimátorovými zameriavačmi s nočnými mieridlami a inými zameriavacími pomôckami, ktorí dávajú strelcovi vysokú pravdepodobnosť zásahu.

Nezanedbateľný trend vo vývoji ručných palných zbraní, najmä civilných, ponúkajú predovšetkým výrobky maximálne vychádzajúce v ústrety všetkým požiadavkám zákazníkov. Sú to predovšetkým bezpečnostné potreby strelca a jeho schopnosť ovládať zbraň. Vychádza sa z myšlienky, že čo pracuje samostatne, to sa nemôže zabudnúť, lebo to nie je možné obsluhovať chybným spôsobom. K užívateľovi smeruje aj snaha o dosiahnutie stále väčšieho pohodlia pre strelca, s riešením dizajnérskym a ergonometrickým použitím pre ľavákov aj pravákov, tlmením spätného nárazu, atď.

Podobné tendencie sa sledujú aj vo výrobe streliva do ručných palných zbraní.

48

3. HISTORICKÝ POHĽAD NA VÝVOJ DELOSTRELECKEJ

A RAKETOVEJ TECHNIKY Dejiny delostreľby siahajú do začiatku 14. storočia. Prvé delá sa nazývali vasi (latinsky nádoby), alebo pots-de-fer (po francúzsky železné hrnce) a mali naozaj tvar vázy. Šíp s hrotom omotaným kožou sa zastrčil do ústia tejto vázy a prach vo vnútri sa zapálil rozžeraveným železom. Táto metóda sa s drobnými zlepšeniami používala po päť nasledujúcich storočí.

Od polovice 15. storočia dochádza ku zdokonaľovaniu palných zbraní, vrátane diel . Objavila sa lafeta, ktorá výrazne zlepšila pohyblivosť delostrelectva, aj keď naďalej zostalo veľmi pomalé, pretože delostrelci museli doprevádzať svoje delá pešo. Začalo sa experimentovať s rôznymi typmi striel (obr. 3.1). Od kamenných gúľ sa prešlo k železným, neskôr ku guliam spojených reťazou a k dutým guliam, ktoré boli plnené zápalnou zmesou, alebo dokonca pušným prachom. Bolo však potrebné ešte veľa premýšľať, kým sa podarilo vyrobiť strelu, ktorá po dopade zaručene explodovala. Predstavy o výbušninách boli v tom čase dosť skreslené. Jedným z problémov, ktorý znamenal pre výrobcov diel len ťažko prekonateľnú prekážku, bola značná sila, ktorú bolo potrebné dosiahnuť pri odpaľovaní delovej gule. Niekedy došlo k zvýšenému treniu medzi zrnkami pušného prachu, ktorý vybuchol a roztrhol guľu skôr, než stačila opustiť hlaveň. Delá sa používali aj v námorníctve, i keď v najstarších dobách to bolo skôr pre efekt, než kvôli účinku. Účinnosť bola minimálna.

Obr. 3.1 Náboje do prvých diel Valturio vo svojom diele de Rei military ( o veciach vojenských), napísanom v 16.

storočí zaznamenal i neobyčajné typy diel. Jedno má tvar mažiara a bolo určené na streľbu

49

ponad obranné hradby, druhé má ochranné debnenie, ktoré slúži ako povoz i ako štít pred nepriateľskými strelami (obr. 3.2).

Obr. 3.2 Nezvyčajný typ dela

Sedemnáste a osemnáste storočie je možné nazvať obdobím zrelej jednoduchosti.

Podstatne sa zdokonalili palné zbrane, nabíjané spredu – tak ručnice, ako aj delá. Postupne s pokrokom náuky o zbraniach rozvíjalo sa aj vojenské umenie. Boli napríklad skonštruované mobilné delá, schopné rýchleho pohybu na bojisku, zaujímania taktického postavenia, pohotovej streľby a rýchleho presunu na nové pozície. Trvalo veľa rokov, kým sa zdokonalila metóda presunu mužstva aj s delami a kým zastaralý spôsob verbovania dedinských mužov ku koňom a k povozom nahradilo formovanie takých delostreleckých oddielov, ktoré sa pod nepriateľskou paľbou nerozutekali a v čase mieru zostali v zálohe pripravené pre prípad potreby.

Koncom 18. storočia je možné pozorovať ďalší rýchly vývoj u delostreleckých zbraní, i keď spočiatku zavedenie perkusného systému na veľkých zbraniach sa príliš neprejavilo. Oveľa dôležitejší bol vývoj spoľahlivého spôsobu nabíjania zozadu v spojení so systémom drážkovania. Najväčším problémom tu bol obrovský tlak a teplota vo vnútri zbrane. Doba si vyžadovala ťažké delá na boj s obrneným nepriateľom, no mnohé nové systémy po aplikácii na takéto ťažké zbrane zlyhali a armády mnohých štátov sa vrátili k delám nabíjaným spredu a očakávali lepšie a dokonalejšie konštrukčné varianty zbraní, nabíjaných zozadu.

V prvej svetovej vojne sa uplatnilo všetko, čo zbrojársky priemysel koncom 19. storočia vylepšil – rýchlopalné zbrane, výbušné granáty, opakovacie pušky, guľomety, míny a pod. Urýchlil sa aj vývoj nových zbraní, ktoré si vynucoval vojnový tlak – lietadlo, otravný plyn, ľahký guľomet a tank. Tie zase naopak viedli k vývoju protiopatrení, takže lietadlo podnietilo vznik protilietadlového dela, tank vznik protitankovej pušky a dela. Prvú svetovú vojnu trvalo zosobňujú tank a guľomet (spolu so zátarasami z ostnatého drôtu), aj keď bol ich účinok zrejme menší, než sa všeobecne predpokladá. Ale vojna bola prevažne vojnou delostreleckou s tisíckami diel, rozmiestnenými na oboch stranách a delostrelectvo sa stalo hlavnou príčinou strát ľudí a materiálu .

V období medzi prvou a druhou svetovou vojnou, ktoré trvalo 21 rokov, dosiahla veda a technika obrovský pokrok, čo po r. 1939 využili konštruktéri zbraní. Na začiatku vojny pochádzala väčšina zbraní ešte zo zásob z r. 1918, len malá časť prešla drobnými zmenami. Potreba zistiť letecký útok s dostatočným predstihom, umožňujúcim účinné obranné akcie, viedla k objavu radaru a k zrodu elektronického priemyslu.

Na rozdiel od vojny v r. 1914-1918 v druhej svetovej vojne dochádzalo k veľkému pohybu na rozsiahlych územiach, čo si vyžadovalo zapojenie obrovských armád. Tie samozrejme potrebovali nesmierne množstvo zbraní, takže sa muselo začať s ich hromadnou výrobou. Boli objavené nové zákony balistiky. Bezzáklzové zbrane, ktoré sa pokúšali vyrobiť konštruktéri už v 1. svetovej vojne, stali sa realitou, podobne ako projektil a zbrane so zbiehavým vývrtom.

Vývoj zbraní sa nezastavil ani po skončení vojny, čo sa samozrejme dá pripočítať tlaku, vyvolanému studenou vojnou. Po skončení vojny bol ako najpodstatnejší vývoj dvoch

50

druhov zbraní: nukleárnych zariadení a riadených striel. V tomto období tiež ovládla bojiská elektronika. Počítače, pôvodne vyvinuté na dešifrovanie kódov, neskôr na výpočet balistických tabuliek, zväčšili od r. 1990 svoju kapacitu a zmenšili svoj rozmer natoľko, že sa dali inštalovať namiesto mieridiel aj na pechotné pušky. Dnešné zbrane a zbraňové systémy sú vybavené toľkými elektronickými zariadeniami, že tieto stoja viac ako zvyšok zbraňového systému (vozidla). Zavedením elektroniky začína nová éra tak vo vývoji delostreleckej a raketovej techniky, ako aj vo vývoji zbraní vôbec.

3.1 Historický pohľad na vývoj delostreleckej techniky 3.1.1 Vznik a vývoj delostrelectva

Najstaršia zmienka o palnej zbrani sa objavila v anglickom rukopise „De Officiis Regnum“ (O povinnostiach kráľov), spísanom v r. 1326 (obr. 3.3). Je v ňom obrázok muža, strieľajúceho z malého dela. Napriek tomu, že pri obrázku nie je žiadny sprievodný text, pri pozornom štúdiu tohto vyobrazenia si možno všimnúť niekoľko zaujímavých detailov. Zadná časť zbrane má cibuľovitý tvar, smerom k ústiu sa hlaveň lievikovite rozširuje. To znamená, že naši predkovia vedeli, že v mieste samotnej explózie je potrebný silnejší materiál. Zdá sa, že delostrelec odpaľuje nálož pomocou žeravého železa, ktoré prikladá k zátravke. Tým sa potvrdzujú naše poznatky o najstarších odpaľovacích systémoch diel a že strela vychádzajúca z ústia má tvar šípu.

Obr. 3.3 Delo v tvare vázy

Najstarší opis strelnej zbrane v rukopise De officiis Regnum z r. 1326.

Prvá písomná zmienka o skutočnom dele pochádza z r. 1326, z dokumentu vydaného vo Florencii, ktorým sa držiteľ poveroval výrobou mosadzného dela a železných delových gulí na obranu mesta. V angličtine sa o tejto zbrani prvýkrát píše v r. 1338 v zmluve o dodávke diel pre správcu kráľovskej flotily. Z toho istého roku je i francúzska listina, obsahujúca podrobný opis vybavenia flotily, kotviacej v Harfleur, pripravenej na útok proti Angličanom. Je v nej zmienka o železnom dele, dodanom so 48 železnými guľami, sanitrou a sírou na výrobu prachu.

51

Ilustrácia z r. 1326 (obr. 3.3) zaznamenáva aj ďalší dôležitý moment: je to spôsob, akým sa delo upevňovalo. Zdá sa , že sa jednoducho zaprelo o vzperu, hoci tu sa možno domnievať, že umelecké poňatie zvíťazilo nad technickým. V skutočnosti strieľať takto zo zbrane len položenej na podstavci by skončilo najskôr tak, že by delo z podložky odletelo a bezpochyby aj zranilo delostrelca. Napriek tomu ilustrácia vystihuje podstatu veci, že prvé delá sa kládli na drevenú konštrukciu a mierili niekam do nepriateľských radov.

Vymoženosti - ako podvozok či mieridlá, sa objavili až oveľa neskôr. V historických dobách sa delostrelci uspokojili tým, že zariadenie vôbec fungovalo a škody spôsobené na morálke nepriateľa po výbuchu sa cenili rovnako ako materiálne škody spôsobené strelou. Predpokladá sa ,že prvé delá z doby r. 1326 boli vyrobené zo zliatiny bronzu alebo zvonoviny a boli typu všeobecne známeho, ako „pots-de-fer“, „vasi“ či „sclop“, ktorý pomerne skoro zanikol. Primitívne metódy odlievania aj nákladnosť zvonoviny prekážali pokusom o vyrobenie väčších diel. V priemere meral taký pots-de-fer asi meter a jeho vývrt mal priemer okolo 5 cm. Skoro sa však našla jednoduchšia a lacnejšia metóda výroby. Tvarová podobnosť medzi delovou hlavňou a sudom viedla k prevzatiu debnárskych technológií pri konštrukcii a výrobe diel. Až do druhej polovice 14. storočia sa pri výrobe zbrane kládli pozdĺžne železné pásy a tie sa potom spájali kovaním. Nakoniec prišli ešte železné pásky, ktorými sa ako obručami celá hlaveň spevnila. Preto sa na označenie hlavne začalo v angličtine používať slovo sud, po anglicky barel. Takáto hlaveň sa často obaľovala kožou a povrazom, čo slúžilo na ďalšie spevnenie a ako ochrana proti korózii. Z takto vyrobených diel sa strieľalo šípom, ktorého driek obalený kožou sa zastrčil do ústia dela (vázy) a strelný prach sa zapálil priložením rozžeraveného železa k zátravke. Táto metóda sa používala s niektorými zlepšeniami asi päť nasledujúcich storočí.

Tento spôsob výroby umožňoval konštruovať delá oveľa väčšie ako pri použití pôvodnej metódy odlievania. Už pred rokom 1377 sa objavujú záznamy o výrobe dela, ktoré bolo schopné vrhať kamenné gule o hmotnosti 90 kg a o dele pre vojvodu burgundského, do ktorého strely mali hmotnosť 200 kg, čo zodpovedalo vývrtu dela s priemerom 50 cm.

Nová technológia výroby pušného prachu zo začiatku 15. storočia znamenala, že delá tak ako sa doposiaľ vyrábali, nemohli využiť výhody novej výbušniny. Bolo potrebné zdokonaliť postup pri odlievaní väčších a silnejších diel. Našťastie tu boli bohaté skúsenosti s odlievaním zvonov a tak sa v polovici storočia stalo odlievanie diel z bronzu bežnou rutinou. Tak bežnou, že pri obliehaní Konštantínopolu v r. 1451 a ostrova Rhodos v r. 1480 odlievali Turci delá priamo na mieste pred mestskými hradbami. Boli to zbrane 6 m dlhé, strieľajúce obrovské kamenné gule kalibru 635 mm (25 palcov).

Keďže však bronz bol v porovnaní so železom drahý, začalo sa ešte v 16. storočí s odlievaním diel zo železa. V Anglicku boli prvé železné delá odliate v r. 1543. V tom čase dostalo delo aj kolesá a dalo sa ťahať záprahom koní alebo volov. Napriek tomu, že sa delá dali ľahšie prepravovať, samé mobilné neboli, a to až do čias vlády švédskeho kráľa Gustava II. Adolfa (1594-1632), kedy sa delostrelectvo stalo konečne natoľko mobilné, že dokázalo manévrovať v priebehu boja. Gustav II. Adolf svoje delostrelectvo rozdelil na dve časti – poľné a obliehacie.

Do kategórie obliehacích diel patrilo delostrelectvo, ktoré vystreľovalo gule s väčšou hmotnosťou ako 5,2 kg (12 libier). Poľné delá boli primontované na ľahké káry a kráľ tiež vymyslel slávne „kožené delá“, ľahké medené hlavne, previazané lanami a obalené kožou. Boli oveľa mobilnejšie, než čo sa dovtedy na bojisku objavilo a keď ich Gustav II. Adolf spojil s jazdou, mohol rozvinúť svoju jednoduchú taktiku, keď po streľbe nasledoval pohyb vpred. Po smrti Gustava II. Adolfa upadlo veľa z jeho nápadov do zabudnutia a delostrelectvo prešlo obdobím bez vývoja.

Držať si delostrelectvo bolo nákladné a to bol jeden zo zásadných problémov. Vyžadovalo si to veľa koní a tiež vycvičených delostrelcov, čo v čase mieru stálo veľmi veľa

52

peňazí. Tak sa stalo bežnou praxou, že si vojvodcovia prenajímali kone aj s pohoničmi na začiatku vojnového ťaženia a po jeho skončení ich znova prepúšťali. Preto nebolo výnimkou, že sa delá aj s obsluhou ocitli opustené, bez možnosti ďalšieho transportu. Nakoniec nezostalo iné, iba sa zmieriť s výdavkami na stále delostrelectvo a v r. 1716 vzniklo Anglické kráľovské delostrelectvo, prvý organizovaný kompletne vybavený oddiel s ťažnými zvieratami, povozmi a špeciálne vycvičenými vojakmi.

Zdokonalilo sa aj mierenie. Na začiatku to bola len otázka približného nasmerovania, hlavne na cieľ. Potom sa hlaveň zdvihla a delo vystrelilo. Podľa vzdialenosti cieľa delostrelec použil viac alebo menej pušného prachu. Ale už v r. 1500 sa používal tzv. delostrelecký kvadrant (obr. 3.4), jednoduché uhlové mieridlo s olovnicou na špagáte, zapustené do ústia hlavne, ktoré sa po správnom zdvihnutí hlavne dotýkalo klinu na závere. Okolo r.1578 sa ovládanie hlavne spresnilo, pri závere sa objavilo očko a skrutka.

Obr. 3.4 Ilustrácia z knihy vydanej v Nemecku v r. 1547 Ukazuje delostrelca pri výpočte námeru delostreleckého kusu pomocou sklonomeru

a kvadrantu s čiernobielou stupnicou Vývoj delostrelectva zásadne nepokročil až do vydania práce New Principles of

Gunnery (Nové konštrukčné princípy stavby zbraní) v r. 1742, ktorých autorom bol matematik a experimentátor Benjamin Robins. Jeho najvýznamnejším vynálezom bolo balistické kyvadlo. Bolo to drevené závažie, zavesené na čape, ktoré keď ho zasiahla delová guľa, opísalo oblúk. Pri známej hmotnosti závažia a po zmeraní oblúka sa dal vyrátať výkon dela a vyskúšať účinnosť rôznych druhov pušného prachu a nábojov.

Akonáhle Robins dokázal, že pri stavbe diel sa dá celý proces ovplyvniť meraním a výpočtami, vytvoril sa priestor aj pre ďalších vynálezcov a čoskoro sa objavili prístroje na meranie rýchlosti projektilu. Na konci 18. storočia prestala byť konštrukcia a stavba diel „čiernou mágiou“ a stal sa z nej vedný odbor.

Výkon sa teda už dal vypočítať a na rad prišli inovácie aj v ďalších oblastiach delostrelectva. Pri Gibraltare slúžil v r. 1787 v anglickom vojsku desiatnik Henry Schrapnel, ktorý prišiel na spôsob plnenia dutého náboja so zapaľovačom guľkami s malou náložou pušného prachu. Ukázal, že s presne odmeraným zapaľovačom je možné odpáliť granát veľmi nízko nad cieľom a že takto vystrelené guľky dokážu ničivo zasiahnuť priestor s priemerom 10 m. Po rokoch ďalších pokusov a skúšok sa v r.1803 predstavila guľová kartáčová strela. Používala sa jeden a pol storočia a bola známa ako šrapnel.

Napriek tomu, že delostrelectvo poznalo pojazdné podvozky už v 15. storočí, neprispelo to zvlášť k urýchleniu jeho manévrovacích schopností. Delostrelci pochodovali vedľa svojich zbraní a presun diel sa tak prispôsoboval rýchlosti pešieho postupu armády.

53

V mobilite delostrelectva užitočný kompromis našiel pruský kráľ Friedrich Veľký. Po nástupe na trón v r. 1740 zdedil po svojom otcovi silnú armádu. Aby bola zachovaná palebná sila, vymyslel jazdnú artilériu. Rozdiel medzi delami ťahanými koňmi a Friedrichovou jazdnou artilériou bol v tom, že jeho delostrelci išli na koňoch, takže celý oddiel sa pohyboval rýchlejšie. Delá boli ľahké, no dosť silné. Munícia sa prevážala ľahkými povozmi, ktoré postupne počas sedemročnej vojny (1756-1763) nahradili špeciálne dvojkolesové káry.

Friedrichove nápady sa v ostatnej Európe ujímali len veľmi pomaly, nakoniec sa jeho myšlienky presadili a začalo sa s kombináciou rôznych spôsobov. Skúšal sa spôsob vyčlenenia jednotky, v ktorej všetci muži sa niesli na koňoch. Náručný spôsob predstavoval systém, keď delostrelci sa niesli na náručných koňoch, ťahajúcich delá a povozy. Pri systéme s kolesňami sedeli delostrelci na delách a kolesňach Používali sa i ďalšie spôsoby presunu, keď sa delostrelci prepravovali na špeciálnych kárach a ďalší, pri ktorom sa viezli na vozoch spolu s muníciou. Počet koní a záprahu rozhodoval o veľkosti dela. Od začiatku 17. storočia až do začiatku 20. storočia sa stal záprah najdôležitejším hľadiskom pre konštrukciu diel. Za vhodný sa považoval šesť - záprah, ktorý mohol cválať s vozom nesúcim 1.500 kg, takže maximálna hmotnosť diel určených pre delostreleckú jazdu nepresiahla túto hodnotu.

Zavedenie pušiek zadoviek znamenalo, že pechota dostala do rúk zbrane, ktoré prekonali vtedajšie delá s hladkým vývrtom hlavne. Okolo polovice 19. storočia bol už vývoj ťažkých zbraní nabíjaných zozadu nevyhnutný.

Výhody nabíjania zozadu a drážkovanie boli všeobecne známe. Už v r. 1821 podal nadporučík britskej pechoty Croly technický návrh na delo nabíjané zozadu s drážkovanou hlavňou, ktoré by sa nabíjalo granátmi obalenými olovom. Podobný, ale technicky dokonalejší systém navrhol švédskej armáde barón Wahrendorff v r. 1846. V r. 1842 prišiel plukovník francúzskej armády Treuille de Beaulieu s návrhom na delo s hlbokým drážkovaním a granát s vodiacimi rebrami, ktorý sa vkladal do drážok v ústí hlavne. V r. 1845 navrhol major Cavalli z armády Sardínie dosť podobný systém hlavne s dvoma drážkami, do ktorých zapadal granát s krídelkami. Všetky tieto návrhy boli veľmi rýchlo posúdené a zavrhnuté z dôvodu výšky nákladov na prezbrojenie armád, ktoré boli vyzbrojené stále funkčnými delami s hladkým vývrtom.

Až Krymská vojna (1853 – 1856) sa stala katalyzátorom, ktorý vyniesol všetky tieto projekty opäť na povrch. Jedným z prvých bol anglický zbrojár Charles William Lancaster, ktorý vyvinul nový systém drážkovania. V podstate to bola hlaveň s oválnym vývrtom, ktorej os sa špirálovito stáčala. Plná strela mala tiež oválny prierez a pri priechode hlavňou sa roztočila. V r. 1885 sa všeobecne rozšírili delá nabíjané zozadu a uložené na oceľových lafetách. Pokrok zaznamenali i streliviny a iniciátory.

Napoleon III. mal o delostrelectvo skutočný záujem. Rozhodol sa pre systém Treuilla de Beaulieu, teda pre delo nabíjané spredu so šiestimi hlbokými drážkami. Nemecký Krupp prišiel s podobným konštrukčným návrhom, ale spojil ho so systémom nabíjania zozadu s posuvným oceľovým blokom na zadnej strane dela. Do bloku bol zapustený medený prstenec, ktorý zabezpečoval tesnenie komory. Najlepší projekt predložil William Amstrong, ktorý navrhol úplne revolučne poňatú zbraň, ktorá bola po dôkladných skúškach zaradená v r. 1859 do výzbroje britskej armády a vojnového námorníctva.

Najväčším konkurentom Amstronga bol ďalší britský inžinier Joseph Whitworth, ktorý vyprojektoval podobný systém ako Lancaster. Bola to hlaveň so šesťuholníkovým špirálovito stočeným vývrtom. Projektil mal tiež šesť strán a zapadal do vývrtu, pričom všetky strany boli šikmo zrezané, aby ich uhol zodpovedal uhlu drážkovania. Vyvinul aj unikátne zamykanie uzáveru, na ktoré použil veko v tvare čiapočky, ktoré sa naskrutkovalo na zadnú časť hlavne. Bol to jediný systém svojho druhu, ktorý bol vývojovo dotiahnutý k dokonalosti (obr. 3.5).

54

Obr. 3.5 Whitworthovo delo

Whitworthovo delo z r. 1860 s dvoma šesťbokými nábojmi, stojacimi pod ním. Blokový uzáver uzatvára zadnú časť zbrane a otvára sa čiastočným pootočením ťažkých rukovätí, čím

sa rozpojili navarky. Skrutkový zdvihák slúži na nastavenie uhla a otvorených mieridiel: predná muška na kolískovom čape a zadný cieľnik napravo od uzáveru.

Keď sa počas prvej svetovej vojny s jej zakopanými nepriateľskými armádami začalo

s taktikou obliehania, vojská na oboch stranách sa uchýlili k jednej z tradičných obliehacích zbraní – ťažkému a superťažkému (ďalekonosnému) delostrelectvu. Najväčšia mobilná delostrelecká zbraň mala predtým kaliber asi 220 mm (9 palcov), čo bola hranica daná použitím konskej sily. Ďalekonosné delá boli vyvinuté k tomu, aby umožnili paľbu do nepriateľského územia z pomerne bezpečnej vzdialenosti.

Pred začiatkom vojny vyvinula Británia 233 mm (9,2-palcovú) húfnicu, ktorá sa hneď začala vyrábať. Dokázala vystreľovať 131 kg (290 librové) náboje do vzdialenosti 9.114 m, jej celková hmotnosť bola 13 ton a prevážali ju na troch nákladných vozoch ťahaných koňmi. Odľahčenie sa dosiahlo znížením hmotnosti dela. Stratu stability, spôsobenú nízkou hmotnosťou, musela nešťastná posádka kompenzovať nahádzaním 9 ton hliny do „zásobníka na hlinu“ na prednej časti podvozku skôr, ako sa začalo strieľať.

Francúzsko postavilo v útočnej vojne 75 mm poľné delo a uprednostnilo tak pohyblivosť na úkor palebnej sily. Začalo tiež vyvíjať ťažšie delá a húfnice, ale trvalo až do začiatku roka 1917, kým sa ťažké delá od 155 mm po 300 mm začali objavovať za francúzskymi líniami.

Nemecká armáda zasa vedela, že nech by sa obrátila zo svojej krajiny na ktorúkoľvek stranu, ale najmä pozdĺž Meussy a do východného Francúzska, narazí na pevnosti, ktoré ju majú zastaviť. Preto nutne potrebovala ťažké delostrelectvo. V úvodnej fáze 1.svetovej vojny použili Nemci námorné 380 mm kanóny vo vežiach na obranu belgického pobrežia. tieto kanóny mali dostrel 26 km, pri použití granátov s hmotnosťou asi 750 kg umožňovali strieľať do tyla francúzskych postavení.

V r. 1900 postavil Alfred Krupp húfnicu s kalibrom 305 mm, ktorá vystreľovala 363 kg náboje do vzdialenosti 9 km. V r.1908 sa rozhodol postaviť 420 mm zbraň (obr. 3.6), vystreľujúcu 950 kg náboje do vzdialenosti 14,5 km. Keďže mala hmotnosť 175 ton, bola skonštruovaná tak, aby sa dala dopraviť po častiach vlakom a zmontovať až na mieste streľby. Nemecká armáda však požadovala, aby sa delo dalo dopravovať po cestách. Preto bol vyvinutý 43 tonový variant, schopný strieľať 816 kg náboje do vzdialenosti 9.300 m, ktorý sa dal rozložiť na 5 častí ťahaných traktormi (Daimler-Benz).

55

Obr. 3.6 Tučná Berta

Húfnica na obrázku je 42 cm Kruppova „Gamma“, staticky montovaná verzia mobilnej húfnice s kalibrom 42 cm Tučnej Berty, počas prvých skúšok na Kruppovej strelnici

v Meppene okolo r. 1912.

Profesor Rausenberg, Kruppov hlavný konštruktér a kapitán Becker, expert na balistiku v nemeckej armáde – spolupracovali na návrhu ďalekonosného dela, schopného strieľať až za spojenecké línie. Rausenberg sa v predvojnových rokoch zaoberal navrhovaním dela, ktoré by mohlo strieľať cez vrcholky Álp. Teraz z tejto teoretickej práce čerpal, aby skonštruoval delo, ktoré by mohlo bombardovať Paríž spoza nemeckých línií. Delo známe ako „Kaiser Wilhelm Geschutz“ alebo ľudovejšie „Parížske delo“ (obr. 3.7), bolo pozoruhodným strojárskym výrobkom. Konštrukčne vychádzalo s 380 mm kanónu, malo kaliber 280 mm, dĺžku hlavne 34 m, s dostrelom 116 km, granátom o hmotnosti 120 kg. S týmto delom vystrelili na Paríž od marca do augusta 1918 celkom 303 granátov. Zvýšenie dostrelu umožnilo, že toto delo na železničnom podvozku mohlo byť z taktického prostriedku palebnej podpory zaradené do skupiny operačno strategických prostriedkov delostreleckého pôsobenia. Strely vystreľované týmito delami mali oceľové rebrá, ktoré boli charakterizované špirálovitým stúpaním, rovnako ako drážkovanie hlavne. namiesto obvyklých 64 drážok u hlavne 210 mm kanónu mal vývrt „parížskeho dela“ 12 hlbokých a širokých drážok, v ktorých sa pohybovali oceľové rebrá striel.

Obr. 3.7 Parížske delo

V dobe druhej svetovej vojny bol Wehrmacht vyzbrojený viacerými vzormi

železničných diel (asi 14 druhov), ale iba 800 mm kanón, označovaný striedavo ako „Gustav“ alebo „Dora“ bol účinnejší. Na súčasnom bojisku by podobné zbrane neuspeli pre ich malú pohyblivosť, nízku rýchlosť streľby, rýchle opotrebenie hlavne a pre ich veľkú zraniteľnosť ).

56

3.1.2 Mažiare a mínomety

Mažiare a mínomety patria medzi delostrelecké zbrane, strieľajúce vrchnou skupinou uhlov, u ktorých sa energia spätného nárazu prenáša na zem pomocou lôžka. 3.1.2.1 Mažiare

Patria k najstarším druhom diel a zo zachovaných písomností je známe, že ich použil Mehmed II. pri obliehaní Konštantinopolu v r.1453. Mažiar v Európe bol známy pod menom bombarda a skladal sa z kovového hrnca, upevneného na drevenom lôžku. Používal sa k bombardovaniu pevností a miest a tiež k boju proti lodiam v pobrežných vodách. Bombardy ustúpili do pozadia s rozvojom iných druhov delostrelectva a zostali tam až do 1. svetovej vojny, kedy zákopové boje viedli k podobnej situácii ako obliehanie. Delostrelectvo na oboch stranách na to reagovalo zvýšením počtu ťažkých diel, určených k ničeniu obranných postavení. Angličania používali mažiare Cohorn, existujúce už od r. 1746, zatiaľ čo Francúzi vyvinuli 520 mm mažiar na železničnom podvozku. (Obliehací mažiar, britský a francúzsky mažiar viď obr. 3.8, 3.9, 3.10.)

Obr. 3.8 Obliehací mažiar Obr. 3.9 Britský mažiar konštrukcie z r. 1855 Kresba pochádza zo začiatku 17. K nabíjaniu slúži kladkostroj. storočia z Portugalska a znázorňuje mažiar v akcii.

Obr. 3.10 Francúzsky 370 mm mažiar so žeriavom

3.1.2.2 Mínomety

Na rozdiel od delostreleckého mažiaru, ktorý je starší o niekoľko storočí – sa prvýkrát objavil na počiatku 1. svetovej vojny. Má hladkú hlaveň a nabíja sa od jej ústia. Vystreľuje strelu (delostrelecká mína), stabilizovanú krídielkami. Strela letí podzvukovou rýchlosťou na rôzne vzdialenosti v závislosti od veľkosti výmetnej náplne. Strmá dráha letu strely umožňuje pri streľbe zaujímať skryté palebné postavenia, postavenie za terénnymi prekážkami na postreľovanie živej sily v zákopoch a vo vybudovaných úkrytoch. Hlavné konštrukčné prvky

57

mínometu predstavuje hlaveň, lôžko, oporný mechanizmus a zameriavač. Pri presunoch ho prenáša obsluha mínometu vlastnými silami.

Najlepší mínomet, ktorý sa objavil počas druhej svetovej vojny bol sovietsky 120 mm mínomet M 1938.

Po r. 1945 sa mínomety prehodnocovali podľa výsledkov dosiahnutých počas vojny. Najžiadanejšie boli mínomety s kalibrom 120 mm, dokonca sa pracovalo na ich zdokonaľovaní, najmä vo francúzskej spoločnosti Hotchkiss-Brandt a vo Fínsku. Niektoré krajiny jednoducho prevzali sovietsky a nemecký model a pridali niekoľko moderných prvkov.

Najvýraznejšou zmenou posledného obdobia konštrukcie mínometov bol vývoj nových mín, účinnejšie využívajúcich tlak plynov. Ako prví s nimi prišli Briti, ktorí ich navrhli pre svoje 81 mm mínomety (obr. 3.11), skonštruované v 60. rokoch.

Obr. 3.11 Britský mínomet L16 kalibru 81 mm Britský mínomet položil základ novým normám na presnosť streľby. Medzi muníciou

ležiacou pred mínometom sú zastúpené vysokovýbušné strely a svetlice.

Dnes sa mínomet považuje za zbraň s priemernou presnosťou na rozdiel od minulosti, keď sa používal na kobercové ostreľovanie. Tento konštrukčný variant začali vyrábať aj v USA a podobné zmeny je možné pozorovať za posledných 20 rokov aj v iných krajinách.

3.1.3 Vývoj delostrelectva v Uhorsku a v Československu

O výzbroji uhorskej pechoty hovorí snemové nariadenie z roku 1601. Podľa neho

magnáti a šľachtici boli povinní postaviť z každej tretej porty na jeden mesiac pešiaka dobre zaopatreného s „bombarda et armis“. Na rozkaz kráľa alebo hlavného veliteľa ich mali poslať do určeného tábora. Slovo bombarda, pôvodne označujúce delo, slúžilo v tom čase aj ako pomenovanie pre strelnú zbraň najpravdepodobnejšie mušketu.

Podľa váhy a kalibru sa delá delili na obliehacie a poľné. Osobitnú skupinu predstavovali dvojité hákovnice (tuplháky), malé delá o dĺžke 142–190 cm, ktoré vystreľovali olovené gule vážiace 285 g (16 lótov). Prevážali ich na vozoch. Každý prápor pechoty mal 10 strelcov z tuplhákov.

Poľné delá, nazývané Stücklein alebo Falkonet, sa prevážali tiež na vozoch ťahaných koňmi alebo ľuďmi, zvlášť keď išlo o presun na kratšie vzdialenosti. Strieľali viacfuntové (560 gr.) gule. Často sa používali na obranu tábora pred nečakaným útokom nepriateľa. Boli rozmiestnené po batériách (5 – 10 diel) a rozmiestnené okolo tábora medzi vozovou hradbou.

58

V otvorenej bitke sa používali delá nazývané „Feldschlange, Falkaune, Viertel- a Acht – kartaune“ a falkonety.

Na dobýjanie opevnenia sa používali ťažké a veľké delá kartauny (Groβ - Geschütz), Scharfmetze a mažiare.

Až do polovice 17. storočia delostrelectvo nebolo prísne vzaté ešte plnohodnotným druhom zbrane. Príslušníci delostrelectva tvorili akýsi cech. Napriek tejto skutočnosti aj tu dochádzalo k postupnému prechodu k trvalejšej službe. Delostrelci sa stávali v čase mieru platenými zamestnancami v zbrojniciach, pôsobili pri opravách a liatí diel a v čase vojen nastupovali ako vojaci. Delostrelectvo sa delilo na pevnostné a poľné. V oboch skupinách sa nachádzali delá rôznych kalibrov. Spravidla sa však v pevnostnom delostrelectve vyskytovali mažiare, húfnice a delá metajúce 5,5 až 16 kg gule a v poľnom delostrelectve kanóny, falkonety a delá vystreľujúce 2 až 11 kg strely.

V cisárskej armáde hlavne zásluhou Valdštejna došlo počas tridsaťročnej vojny k významným zmenám v zjednocovaní druhov a kalibrov diel. Pri dobíjaní pevností sa používali celé a polovičné poľné delá (Feldschlangy), ako aj mažiare väčších kalibrov. V poľnom delostrelectve polovičné a štvrtinové poľné delá (Halbe- a Vierteschlangy), ďalej štvrtinové a osminové tzv. kartauny a falkonety. Vynález lepších liatín, zlepšenie lafiet a zameriavacích zariadení zvýšili pohyblivosť a účinnosť diel. Akýmsi prechodom medzi mušketou a delom boli tzv. organové pušky, zbrane s viacerými hlavňami uloženými v rade vedľa seba alebo vo zväzku. Používala ich aj habsburská armáda.

Delá a mažiare sa podľa hmotnosti a charakteru terénu prepravovali buď ako celok, alebo rozložené, pomocou špeciálnych povozov ťahaných koňmi. Využívali sa predovšetkým pri dobývaní pevností a opevnených miest. Sústreďovali sa do batérií obohnaných násypmi a na dosiahnutie väčšieho efektu streľbu zameriavali na niekoľko vytypovaných najslabších miest. Dôležitú úlohu malo delostrelectvo pri obrane hradov a pevností.

V otvorených bitkách v poli hralo delostrelectvo popri pechote a jazdectve stále iba doplnkovú úlohu.

Najmarkantnejšími zmenami prešlo delostrelectvo, ktoré práve začiatkom 18. storočia definitívne stratilo pôvodný cechový či remeselnícky charakter a stalo sa nepostrádateľným tretím druhom vojska každej pravidelnej armády.

Delostrelectvo sa podľa spôsobu použitia diferencovalo na ľahké, teda najmä sprievodné delá pechoty, ďalej na poľné, ktoré sa nasadzovalo vo väčšom množstve a na určitých smeroch a napokon na obliehacie a pevnostné. V druhej polovici 18. storočia sa delostrelectvo začalo organizovať už aj do samostatných vyšších útvarov. Po roku 1772 vznikli 3 poľné delostrelecké pluky. Každý mal 4 prápory po 4 stotinách. Delostrelecká stotina mala 201 mužov. Samostatné jednotky tvorilo posádkové delostrelectvo príslušných pevností, ktoré zodpovedalo za výrobu i uloženie delostreleckej výzbroje a materiálu. Delostreleckú muníciu vyrábala najmä zbrojovka vo Viedni s filiálkou v Štajeri (Gratz).

Až do rakúsko – taliansko – francúzskej vojny roku 1859 k výraznejším zmenám nedošlo ani vo vybavení delostrelectva, kde sa využívali stále rovnaké typy poľných diel, húfnic a kanónov prakticky od šesťdesiatych rokov 18. storočia. Ich kalibre sa pohybovali v rozmedzí od 6- librových po 12- librové. Od štyridsiatych rokov sa popri kovových guliach používali ako strelivo aj šrapnely a neskôr delostrelectvo dostalo vlastný konský poťah. Po prehratej vojne v severnom Taliansku roku 1859, kde sa ukázala prevaha francúzskych diel s ryhovanou hlavňou, boli do habsburskej armády zavedené pohyblivé delá systému Wahrendorf, konštrukcie FML s veľmi dobrými parametrami. Boli ešte nabíjané spredu, ale mali väčší dostrel než iné delá. V šesťdesiatych rokoch oporou armády boli tri typy diel s ryhovanou hlavňou z bronzu. Poľné 4- librové delo vz. 1863, poľné 8- librové delo vz 1863 a horské 3- librové delo vz 1863. Maximálny dostrel 4- librového dela bol 3400 m. Aj s posádkou muničného vozu obsluhu dela vykonávalo 7 mužov. Poľné 8- librové delo vz 1863

59

s kalibrom 102 mm malo maximálny dostrel 3800 m a obsluhovalo ho celkovo 8 mužov. Ku každému delu bol pridelený aj jeden muničný voz. Okrem diel rakúska armáda disponovala raketometmi sústavy Halle.

V delostrelectve pokračoval trend zásadného prezbrojenia dokonalejšími delami s ryhovanou hlavňou, nabíjanou zozadu.

Koncom 19. storočia delostrelectvo využívalo štyri druhy striel: strely naplnené výbušným pušným prachom, šrapnely, zápalné strely a kartáčové strely. Zvýšil sa dostrel a pohyblivosť poľného delostrelectva a boriaca schopnosť pevnostného delostrelectva.

Poľné delostrelectvo bolo v sedemdesiatych rokoch 19. storočia vybavené rýchlopalnými delami M.75 s kalibrom 80 a 90 mm, vybavenými aj dvojkolesovým ťažným zariadením, ktoré ťahali ťažné zvieratá. Mali dostrel 4 km s najväčšou účinnosťou vo vzdialenosti 1800 až 2400 krokov. Horské delostrelectvo využívalo obdobný typ dela s menším 70 mm kalibrom. Delo sa prevážalo na ťažných zvieratách. V málo zvrásnenom teréne sa využívalo aj horské delo s 90 mm kalibrom. Do výzbroje delostrelectva boli zavádzané aj poľné húfnice so strmou dráhou strely vzor 4,99 s 100 mm kalibrom a vzor 4,99/4 s 150 mm kalibrom. Tie mali dostrel 6 km. Kanóny s 60 mm kalibrom M.5 mali donosnosť až 7 km.

Pevnostné delostrelectvo bolo vybavené obliehacími delami vzor M.80 s 120, 150 a 180 mm kalibrom, poľnými delami vzor M.75 s 90 mm kalibrom, húfnicami vzor M.80 s 90, 150 a 210 mm kalibrom. Neskôr pevnostnými kanónmi vzor M.98 a M.99 s 60 mm kalibrom a pevnostnými kanónmi vzor M.94 a M.95 s 8 cm kalibrom. Každé delo malo zásobu 1.000 nábojov a húfnica 800 nábojov. Najväčší dostrel mali obliehacie delá s 150 mm kalibrom a húfnice s 210 mm kalibrom a dostrelom 6.600 m.

V rámci vnútornej reorganizácie spoločnej armády sa počítalo v pechote a u strelcov s vybudovaním guľometných čiat a cyklistických oddielov, v jazdectve s postavením dvoch samostatných jazdeckých stotín. Výstavba delostrelectva sa mala urýchliť tak, aby každý vojenský zbor mal zodpovedajúcu delostreleckú podporu.

Zásadný význam pre budovanie znamenal návrh na vytvorenie vlastného delostrelectva a to tak, aby ešte v dobe mieru každá pešia divízia mala jednu delostreleckú brigádu, skladajúcu sa z ôsmich batérií a aby jazdecké divízie mali po jazdnej delostreleckej jednotke, skladajúcej sa z troch batérií.

V programe delostreleckého vyzbrojovania dôležitú úlohu hrali Škodove závody, ktoré už v rokoch 1890 – 1902 vyrábali pre potreby armády 11 druhov delostreleckých zbraní. V roku 1908 boli do armády zavedené ľahké poľné delá M.5 a M.8 a ľahké horské húfnice M.8. V súvislosti s napätím na Balkáne ríšsky minister vojny M. Auffenberg obišiel predbežné zdĺhavé schvaľovanie, koncom roku 1911 objednal dodávky ďalších diel a začiatkom októbra 1912 predložil požiadavku mimoriadneho úveru na vyzbrojenie armády vo výške 250 miliónov korún.

Na začiatku 1. svetovej vojny boli v arzenáloch bojujúcich armád predovšetkým rýchlopalné kanóny s kalibrom 75 a 76,5 mm a s dostrelom okolo 8 km. Ťažké delostrelectvo reprezentovali predovšetkým húfnice s kalibrom 150 mm, kanóny s kalibrom 100 mm a mažiare s kalibrom 210 mm. Za vojny prudko narástol počet húfnic, ťažkých diel a rýchlo sa rozvíjali nové zložky delostrelectva - protilietadlové a protitankové. Nakoľko sa mínomety, ako nová delostrelecká zbraň na začiatku 20. storočia osvedčili, došlo k ich masovému nasadeniu. Zdokonaľovali sa spôsoby použitia delostrelectva v útoku i v obrane. Dostrel delostrelectva sa zvýšil o 30 % a u hlavných typov bol koncom vojny vyšší ako 10 km.

Nemecko a Rakúsko – Uhorsko mali prevahu práve v konštrukcii ťažkých diel. Už na začiatku vojny použila nemecká armáda ťažké tzv. J mažiare s kalibrom 420 mm (známe ako „tučná Berta“) na rýchle dobytie belgických pevností (obr. 3.6), pričom najúspešnejšiu konštrukciu ťažkých diel používala rakúsko – uhorská armáda. Išlo o úspešný mažiar vz. 11,

60

s kalibrom 305 mm. Vyrobili ich 24 kusov a prepravované boli kolesovými traktormi. Mažiar mal dostrel 9600 m a úspešne bol využitý na západnom fronte proti belgickým a francúzskym pevnostiam. Vylepšený vzor11/16 mal dostrel 12 300 m. Okrem toho rakúsko–uhorská armáda mala vo výzbroji aj húfnice vz. 16 s kalibrom 380 mm, kanóny d/45 s kalibrom 350 mm, ktoré mali dostrel 31 500 m. Tieto zbrane, ako aj väčšinu delostreleckej výzbroje rakúsko – uhorskej armády vyrábala plzeňská Škodovka. Podnik bol schopný pokryť v plnom rozsahu požiadavky vojenskej správy, a tak zabezpečiť už začiatkom 20. rokov základné vybavenie čs. armády potrebným delostreleckým materiálom. Typovo však tento materiál pochádzal ešte z obdobia rakúsko–uhorskej armády. Mnohé staršie vzory sa nachádzali v pomerne veľkom počte vo výzbroji čs. armády. Napríklad v roku 1923 to bolo ešte 786 diel, z ktorých predovšetkým horské húfnice vz 14/16, vz. 16/19 s kalibrom 100 mm a aj menej rozšírené hrubé húfnice vz. 25 s kalibrom 150 mm prešli čiastočnou modernizáciou. Uvedená delostrelecká výzbroj tvorila ešte aj v prvej polovici 30. rokov jadro čs. ľahkého a hrubého delostrelectva.

Okrem ľahkého a hrubého delostrelectva boli do čs. armády už v prvých rokoch po vzniku ČSR zavedené aj jednotky ťažkého delostrelectva. Bolo vybavené najmä typmi, ktoré konštrukčne vznikli už v priebehu prvej svetovej vojny, ale ich výroba sa rozbehla až po vzniku republiky. V roku 1924 malo čs. ťažké delostrelectvo osemnásť mažiarov vz. 18 s kalibrom 210 mm, šesť kanónov vz. 16 s kalibrom 240 mm a sedemnásť mažiarov vz. 16 s kalibrom 305 mm. Neskôr do výzbroje pribudli aj nové plzeňské delá tohto radu. Išlo o kanón NOa vz. 28 s kalibrom 150 mm a mažiar ONa vz. 28 s kalibrom 220 mm. (Presunutie písmen v označení malo znamenať, že obidve delá používali jednotné lafety.)

V prvej polovici 30. rokov vyšli z plzenských dielní nové typy ľahkých a hrubých diel, ktoré postupne nahradili starú výzbroj a ich konštrukčná hodnota sa vyrovnala vtedajšej svetovej úrovni. V roku 1933 čs. armáda zaradila do svojej výzbroje ľahký kanón vz. 30 s 80 mm kalibrom. Nová húfnica vz. 30 s 100 mm kalibrom sa dostala do výzbroje armády až v roku 1936 a používalo ju len zborové delostrelectvo. Výzbroj hrubého delostrelectva doplnila na sklonku 30. rokov hrubá húfnica vz. 37 s 150 mm kalibrom. Z radu pechotných diel bol najznámejší kanón vz. 36 so 40 mm kalibrom, ktorý vďaka svojej výbornej účinnosti sa mal zavádzať po skúškach v lete 1938 predovšetkým do výzbroje čs. opevnení.

Dlhý čas nenašli v čs. armáde uplatnenie mínomety, ktoré väčšina čs. delostrelcov odmietala, považovala ich za východisko z núdze. Začiatkom 30. rokov dal podnet na výraznejšie zavádzanie mínometov do armádnej výzbroje hlavný štáb, ktorý oceňoval predovšetkým ich ľahkosť a malé výrobné náklady. Niektoré vzory, ako napríklad ľahký mínomet vz. 17 s 90 mm kalibrom, hrubý mínomet vz. 18 so 140 mm kalibrom a ťažký mínomet vz. 17 s 260 mm kalibrom čs. armáda používala už od svojho vzniku. Najmodernejším mínometom čs. výroby bol mínomet vz 36 s 8 cm kalibrom, ktorý vojenská správa od roku 1937 zaviedla do vybavenia mínometných rôt peších divízií.

3.1.4 Protitankové delá

Keď sa v r. 1916 objavili prvé tanky, malo to radikálny vplyv na strategické myslenie. Nemci sa domnievali, že pomocou poľných diel a trhavých granátov môžu úspešne čeliť novému vynálezu. Mýlili sa však a uvedomili si to až po drtivých porážkach, utrpených od tankov v r. 1917 a 1918. Aj keď delostrelectvo dokázalo ničiť slabé pancierové tanky, bežné poľné delá s pomerne nízkou úsťovou rýchlosťou a veľkým rozptylom, nemohlo zaručiť dostatočný počet zásahov v takom čase, aby zabránilo protiopatreniam doprovodného delostrelectva a pechoty.

V podmienkach sústredeného delostreleckého útoku za prvej svetovej vojny obvykle tank za hustej paľby unikol priamemu zásahu. Slabé pancierovanie chránilo nielen pred

61

črepinami delostreleckých granátov a mínometov, ale i pred strelami z ručných palných zbraní. Pohyblivosť i palebná sila tanku prispievali taktiež k jeho ochrane.

Zavádzanie zbraní proti tankom bolo pozoruhodne pomalé pravdepodobne v dôsledku pôvodného presvedčenia Nemcov, že tank je len novinka bez väčšieho praktického významu. Prvé tanky bolo možné zastaviť obvyklými trhavými granátmi poľných diel a stalo sa bežným zvykom vysunúť niekoľko diel ďaleko dopredu ako protitankovú clonu. V r. 1918 vyrobila spoločnosť Rheinmetall z Düsseldorfu prvý špeciálny protitankový kanón kalibru 37 mm s nízkym obrysom a veľkým odmerom pre sledovanie pohyblivých cieľov.

V povojnových rokoch v mnohých krajinách boli toho názoru, že boj proti tankom majú viesť tanky, postupne však uznali, že pokiaľ nepriateľský tank unikne brániacemu sa tanku, bude môcť ľubovoľne zasahovať v hĺbke cudzieho územia. Výsledkom bola požiadavka na nejakú protitankovú zbraň pre prvosledovú pechotu.

V priebehu 30. rokov trend smeroval ku konštrukcii tankov väčšej hrúbky panciera, čo malo za následok vývoj výkonnejších protitankových zbraní. Mnoho krajín preto začalo vyzbrojovať svoje armády ľahkými kanónmi kalibru 37 – 40 mm, s hmotnosťou okolo 453 kg (1.000 libier).

Nemecký 37 mm kanón PAK 36 je vynikajúcim zástupcom tejto triedy zbraní a jeho celková koncepcia bola široko napodobňovaná. Do r.1938 pokrok v konštrukcii tankov smeroval k zvýšeniu kalibru diel. V Británii vznikol 57 mm a v Nemecku 50 mm kanón, sovietska armáda zatiaľ vylepšila svoj exnemecký 37 mm kanón výmenou hlavne za novú 45 mm hlaveň vlastnej konštrukcie. Žiadne z týchto diel však nebolo ukončené pred vypuknutím vojny a v úvodných ťaženiach sa používali len delá malého kalibru. Neskôr konštruktéri opäť zhodnotili vývojové trendy tankov a začali premýšľať ešte o ťažších zbraniach. Nemci v tejto dobe používali už svoj 88 mm protilietadlový kanón k plneniu protitankových úloh, nešlo však o zbraň určenú k tomuto účelu a ako náhrada za používaný 50 mm kanón bol navrhnutý kanón kalibru 75 mm.

Ťažké protitankové delá len v obmedzenom množstve zaviedli do výzbroje predovšetkým z dôvodu nadmernej váhy. Ďalším faktorom, ktorý prispel k zníženiu významu veľkých protitankových diel bolo zdokonaľovanie streliva v priebehu vojny.

K prvému protitankovému delu domácej výroby, ktorým bol kanón proti útočnej vozbe (P.Ú.V.), vz. 34 s 37 mm kalibrom, vyrábaný plzenskou Škodovkou, pribudol neskôr ešte kanón P.Ú.V., vz. 37 s 37 mm kalibrom. Okrem Plzne sa vyrábal sériovo aj v pobočnom závode Škodovky v Dubnici n./Váhom. V r. 1938 sa v Plzni síce rozbehla príprava sériovej výroby kanóna P.Ú.V., vz. 38 so 47 mm kalibrom, ale z časových dôvodov sa už nedostal do jednotiek čs. armády. Dôležitosť protitankových diel vo výzbroji čs. brannej moci zvyšovalo aj to, že čs. armáda bola nedostatočne vybavená inými prostriedkami protitankovej obrany. PT puška, ktorú mala začať vyrábať v priebehu roka 1938 brnenská Zbrojovka pod kódovým označením „W“, bola v septembri 1938 len v štádiu vojskových skúšok. Aj PT míny vz. T-36-II začala produkovať továreň v Poličke až v lete 1938. Zvláštnu skupinu protitankových zbraní tvoria ručné protitankové zbrane. Prierazný účinok striel týchto zbraní nebol vysoký, dosahoval iba niekoľko cm. Pri väčšom (správnom) sklone pancierov dochádzalo ku sklzom a odrazom striel. Po nasadení obrnených vozidiel a tankov s hrúbkou panciera presahujúcich 100 m, stratili tieto zbrane na svojom význame. 3.1.5 Protilietadlové delá

Ako uvádzajú historické dokumenty, protilietadlové delostrelectvo vzniklo 13. júna 1794. V ten deň francúzska armáda, postupujúca pod Napoleonovým vedením k Rýnu, rozmiestnila množstvo ukotvených pozorovacích balónov a Rakúšania na ne začali strieľať z dvoch 17-librových húfnic.

62

Ďalší pokus so vzdušným delostrelectvom sa urobil počas obliehania Paríža v r. 1870. Francúzi používali balóny na dopravu správ a dôležitých osôb z mesta, a tak nemecká armáda zadala Alfredovi Kruppovi objednávku na výrobu špeciálneho 25 mm dela, namontovaného na dvojkolesovom voze. Tomuto zariadeniu sa občas podaril zásah, no letcov v balónoch to neodradilo.

Špecializované protilietadlové zbrane sa datujú od r.1909. V tom čase sa už vzducholode a lietadlá objavujú aj na Frankfurtskej medzinárodnej výstave, kde sa v tom roku vystavovali špeciálne „protibalónové zbrane“, ktoré vyrábali dve nemecké firmy – Krupp a Erhardt. Boli to ľahké rýchlopalné delá namontované na šasi motorového vozidla, určeného na prenasledovanie lietadiel a strieľalo sa z nich počas jazdy (obr. 3.12).

Obr. 3.12 Motorové balónové delo Jednou z prvých protilietadlových zbraní, skonštruovaných len na tento účel, bolo toto

motorové balónové delo vyrobené firmou Erhardt v Düsseldorfe v r. 1909. Malo namontované 75 mm delo v rotačnom boxe.

Ministerstvá vojny zaznamenali rozvoj lietadiel a v čase, keď vypukla 1. svetová

vojna, bolo už vyrobených niekoľko špecializovaných protilietadlových zbraní. Briti vyvinuli 3-palcové delo a 1-librový protilietadlový rýchlopalný kanón Maxim „Pom-Pom“ (obr. 3.13). Francúzi namontovali svoje 75 mm poľné delo M1897 na lôžko umožňujúce strmý uhol paľby a vytvorili tak veľmi účinnú zbraň.

Obr. 3.13 Pom-Pom Mk VIII

Prvé vozy nemali na ústiach hlavní tlmiče výšľahu, inak sa konštrukčne nelíšia. Túto obľúbenú zbraň obdržali lode, doky i skladištia. Pre použitie pozemného vojska bola lafeta

upravená pre možnosť montáže na pohyblivý podvozok.

63

Nečudo, že Nemci začali vojnu objednávkou pol tucta diel od Kruppa a Erhardta, ktoré

boli vystavené vo Frankfurte v r. 1909. Premontovali tiež množstvo svojich štandardných 77 mm poľných diel na lôžka s vysokým uhlom a to isté urobili aj s ukoristenými rýchlopalnými ruskými poľnými delami 3-palcovéhoj kalibru, ktoré nazývali Flugabwehrkanone (delo protilietadlovej obrany). Tento názov sa čoskoro skrátil na „Flak“ (obr. 3.14), čo je od tých čias štandardný názov pre protilietadlovú paľbu (delá).

Obr. 3.14 Štandardná protilietadlová verzia nemeckého protilietadlového dela Flak 18 s kalibrom 88 mm

Bol vyvinutý firmou Krupp v r. 1932 a tvoril základ nemeckého systému protivzdušnej obrany.

Vzdušné sily bojujúcich krajín v r.1915 prešli od obyčajného získania informácií

k agresívnejšej úlohe a výrobcom tak vznikli nové možnosti odbytu. Pre ľahké lietadlá sa štandardnou výzbrojou stal guľomet, ťažšie stroje však potrebovali niečo väčšieho. To viedlo k vývoju rady kanónov a veľkokalibrových guľometov. Väčšina z nich nesplnila však očakávanie. Jeden z nich Oerlikon – však bol úspešný. Spoločnosť Oerlikon (obr. 3.15) prerazila so zbraňou s rýchlosťou streľby 550 rán za minútu so zásobníkom na 60 nábojov.

Obr. 3.15 Oerlikon MkII

Základným nedostatkom delostreleckej výzbroje čs. armády bolo jej obmedzené

využívanie v dôsledku dlhodobého podceňovania úlohy protilietadlovej techniky. Z radu protilietadlových diel sa žiada spomenúť aspoň protilietadlový kanón so 7,5 mm kalibrom a PL kanón vz. 37 s 80 mm kalibrom.

Ľahký protilietadlový kanón bol mimoriadne pohyblivý a schopný rýchlo zaujať palebné postavenie. Zásadnou požiadavkou bola schopnosť rýchlej zmeny odmeru i námeru,

64

pretože pri malej vzdialenosti cieľa bola jeho uhlová rýchlosť veľmi vysoká. Najrozšírenejšie kalibre boli 20 mm a 40 mm. Druhé uvedené kanóny boli menej pohyblivé ako 20 mm, silnejšia náplň trhaviny v ich strelách však prakticky zaručovala zostrelenie lietadla. Rýchlosť ich streľby bola zvyčajne 120 rán za minútu a účinný dostrel do 1.500 m.

Ťažké protilietadlové delá mohli ničiť ciele do vzdialenosti 18.300 m. V dôsledku veľkej výšky a rýchlosti cieľov boli ich systémy riadenia strely veľmi zložité a potreba streľby najväčších granátov si vynútila automatické nabíjanie. Vysoká úsťová rýchlosť, nutná pre skrátenie doby letu strely a vysoká kadencia potrebná pre zvýšenie pravdepodobnosti zásahu viedli k rýchlemu opotrebovaniu vývrtu hlavne a rýchlej strate presnosti týchto diel.

Vynález reaktívneho motora umožnil lietadlám dosahovať väčšie výšky a lietať väčšou rýchlosťou, takže ťažké protilietadlové delo je dnes už zastaralé. Pravdepodobnosť zásahu poklesla natoľko, že všetky súčasné armády ho už vyradili z výzbroje a nahradili protilietadlovými riadenými strelami, ktoré môžu za letu meniť smer, majú veľký výškový dostrel a samočinne vyhľadávajú a ničia vzdušné ciele skôr, než môžu dosiahnuť bodu zhodenia púm.

Narastajúce používanie veľmi rýchlych reaktívnych stíhacích bombardérov na bojisku viedlo k zachovaniu ľahkých 20 mm a 30 mm PL kanónov s veľmi vysokou kadenciou, často vybavených veľmi zložitými riadiacimi systémami (obr. 3.16).

Obr. 3.16 Delo protivzdušnej obrany

Medzi inými aj nemecká armáda používa na účely protivzdušnej obrany 20 mm dvojhlavňové delo Rheinmetall Rh202. Systém má elektrický pohon a zbraň je schopná vypáliť

1000 striel za minútu. Má optický zameriavač s prídavným počítačom, schopným vypočítať prvky streľby vzhľadom na rýchlosť pohyblivého cieľa.

3.1.6 Samohybné delá

Samohybné delostrelectvo, t.j. poľné delostrelectvo na pásovom alebo kolesovom podvozku možno rozdeliť na dve hlavné skupiny: samohybné delá, ktoré sa používajú rovnako ako iné poľné delá - sú však pohyblivejšie a delá priamej podpory, schopné nasledovať pechotu a podporovať ju streľbou.

Okrem niekoľkých málo vydarených pokusov spred r. 1914 uložiť protilietadlové delá na motorové vozidlá, prvé samohybné delá, hodné toho mena, boli skonštruované vo Francúzsku zakrátko po objavení tanku.

Pomerne veľké množstvo 155 mm diel upevňovali na pásový podvozok skonštruovaný pánmi Schneiderom a St. Chamondom, ich pohyblivosť však bola malá a tak sa tieto pokusy zastavili.

65

Ďalší vývoj nastal v r. 1926, keď britská armáda postavila Birchovo delo, pomenované podľa vrchného veliteľa delostrelectva. Použili pritom Vickersov tankový podvozok so špeciálnou nadstavbou na upevnenie 18-librového dela, ktorá umožňovala delo použiť buď ako poľnú zbraň, alebo pri protivzdušnej obrane.

V Nemecku bol skonštruovaný SIG 33 (Schweres Infanterie Geschutz). Bola to 15 cm húfnica, umiestnená na vrchnej konštrukcii s ľahkým tankovým podvozkom Pzkw I. Prvú sériu vyrobili v r. 1940 a odvtedy opustilo montážne linky celkom 282 kusov. Ďalším typom (tzv. Hummel) bola dlhšia húfnica rovnakého kalibru umiestnená na podvozku Pzkw III. Týchto vyrobili asi 600 kusov. Obidva typy boli „čisté“ samohybné delá, pretože mali síce rovnakú funkciu ako delostrelectvo, ktoré bolo treba na bojisko dotiahnuť, ale v teréne boli oveľa pomalšie.

Väčšina nemeckých samohybných diel patrila k útočným zbraniam. Boli takmer rovnako dobre obrnené ako tanky, takže sa mohli pohybovať v čele útoku a priamo ostreľovať nepriateľské vojenské oporné body a zbrane.

Sovieti používali samohybné zbrane iba pri útokoch a na podvozky umiestňovali delá s čo najväčším kalibrom. Prvé bolo 76 mm protitankové delo SU-76 na podvozku odvodenom od staršieho ľahkého tanku s otvorenou konštrukciou hore a s otočnou vežou. Potom prešli na model SU-5, uložený na podvozku tanku T-34 s obrnenou konštrukciou a s delom na čelnej strane. Čoskoro sa na podvozky T-34 začali montovať delá s kalibrom 85 mm a SU-85 sa zmodernizovali zavedením 100 mm diel (obr. 3.17). Napokon v r.1943 nastúpili dve ťažké zbrane ISU-122 a ISU-152. Obe mali ťažký tankový podvozok KV-1 a delá s kalibrom 122 a 152 mm. Bola to naozaj účinná posila, ktorú mohli v prípade potreby využiť aj na nepriamu streľbu.

Obr. 3.17 Samohybné delo 100 mm SD-100 Bolo vyrobené v bývalom Československu. Maximálny dostrel 16000 m, maximálna rýchlosť

streľby z miesta 8 rán/min. 28 tonové vozidlo s osádkou 4 mužov dosahovalo maximálnu rýchlosť na cestách 55 km/hod.

Na obr. 3.18 je znázornený samohybný 30 mm protilietadlový dvojkanón vz. 53/59. Je samohybná protilietadlová zbraň s dvoma 30 mm protilietadlovými samočinnými kanónmi, umiestnenými na terénnom pancierovanom vozidle P-V3S. Umožňuje viesť účinnú paľbu do vzdialenosti 3500 m na vzdušné ciele, je čs. výroby. Do čs. armády bola zavedená v roku 1964.

Obr. 3.18 Samohybný 30 mm protilietadlový dvojkanón vz. 53/59

66

3.1.7 Automatické delá

Názov delo sa dlho vzťahoval na všetky delostrelecké zbrane, ale od 30. rokov sa ním označujú najmä automatické zbrane s kalibrom 20-30 mm. (Dnes je to samostatná trieda zbraní, ktorú možno zaradiť medzi zbrane malé (kaliber do 15 mm) a delostrelecké (kaliber od 35 mm).

Tak ako iné zbrane, aj automatické delo najprv objavili, potom upadlo do zabudnutia a napokon ho znovu objavili. Jeho začiatky siahajú až do r. 1895. Išlo o delo typu Maxim, nazývaný „Pom-Pom“. V podstate to bol guľomet Maxim, ale s väčším kalibrom (37 mm).

V r. 1914 začal Nemec Becker pracovať na projekte ťažkého 20 mm guľometu pre vzducholode. Konštrukčné práce sa dosť pretiahli, v r.1917 sa však Beckerovo delo konečne dostalo do výroby a posádky zepelinov a bombardérov Gotha mali proti silám Dohody v rukách výkonnú zbraň s výbušnou muníciou. Po skončení 1. svetovej vojny predal Becker svoje patenty a technické výkresy švajčiarskej spoločnosti Seebach Maschinenfabrik, ktorá pokračovala vo výrobe Beckerovej zbrane, ale už pod novým názvom Semag. Nemecký Rheinmetall prostredníctvom svojej švajčiarskej filiálky v Solothurne postavil 20 mm delo, ktoré sa v r. 1930 stalo súčasťou výzbroje nemeckého námorníctva ako protilietadlová zbraň.

Ako protitankové zbrane sa tieto 20 mm delá nepoužívali veľmi dlho. Boli priveľmi ťažké na to, aby sa dali ľahko prenášať a okrem toho sa v 30. rokoch objavili tanky s pevnejším pancierom, takže stratili aj účinnosť. Ako zbraň protileteckej obrany, aj ako zbraň pre lietadlá však boli neprekonateľné.

Nemci i Francúzi začali používať letecké delá ešte pred vypuknutím 2. svetovej vojny, kým Británia a USA ostali verné guľometom, a to až do prelomu rokov 1939 a 1940, keď sa v bojoch prednosti diel jasne prejavili.

Po r. 1945 sa delo stalo výzbrojou lietadiel. V protivzdušnej obrane sa prestalo používať, pretože ako zbraň proti rýchlym prúdovým lietadlám bolo absolútne nevyhovujúce. Aby uspelo, muselo by páliť veľmi rýchlo, teda bolo potrebné vyvinúť rýchlopalnú zbraň. Američania v snahe vyprodukovať takú zbraň sa v r. 1956 vrátili ku Gatlingovmu viachlavňovému delu (obr. 3.19) a pripojili k nemu elektrický pohon. Rýchlosť 6.000 výstrelov za minútu dosiahol rýchlopalný 20 mm kanón typu Vulcan, ktorým v 60. rokoch vyzbrojovali stíhačky. Gatlingov princíp ale s kalibrom 30 mm prevzali aj sovietske ozbrojené sily.

Obr. 3.19 Gatlingovo delo

Americké delo typu GAU-8/A so siedmimi 30 mm hlavňami, hlavná zbraň tanku A-10 Avenger. Vypáli 4200 ran/min. Strelivo je uložené v zásobníku s obsahom 1350 nábojov a do

zbrane sa nabíja bezčlánkovým podávacím systémom.

V 70. rokoch po zdokonalení zameriavania a riadenia paľby bolo delo ako protilietadlová zbraň rehabilitované. Laserové zameriavacie zariadenia, elektrooptické a ľahké

67

rádiolokátory, ktoré fungovali aj v nepriaznivých podmienkach, uľahčili sledovanie letu prúdových lietadiel. Úplne autonómne delá s riadiacim zariadením namontovaným na ľahkých obrnených vozoch, využívajú mnohé armády na ochranu pohybujúcich sa kolón. Ako príklad možno uviesť americké systémy protivzdušnej obrany Vulcan, francúzsky Dassault TA-20, nemecké tanky Gepard a Wildcat a taliansky Sentinel od firmy Breda.

V poslednom čase prevzali rýchlopalné delá aj námorné sily. Používajú ich na likvidáciu rakiet, pohybujúcich sa tesne nad hladinou. Agregáty pozostávajúce zo štyroch 20 alebo 25 mm diel sú napojené na rádiolokátor a umiestnené na mobilnom lôžku.

3.1.8 Bezzáklzové delá

Vo všeobecnosti možno povedať, že najťažšou časťou bežných diel je podvozok alebo lafeta. Sile, ktorá sa uvoľňuje pri streľbe z dela, čelí ťažký a masívny hydropneumatický záklzový systém a rovnako robustná a ťažká musí byť aj konštrukcia, odvádzajúca zvyškový náraz do zeme. Ak by sa spätný náraz podarilo eliminovať, dal by sa celý systém na jeho potláčanie odstrániť a celá lafeta by sa tak dala podstatne odľahčiť (obr. 3.20).

Obr. 3.20 Vývoj bezzáklzového dela

A) Dve strely vypálené z jednej hlavne opačnými smermi vzájomne ruší spätný ráz. B) Davisov systém: protiváha olovených brokov vyrovnáva hmotnosť strely. C) Moderný systém firmy Krupp: spalné plyny unikajú vysokou rýchlosťou z výtokovej

trysky v zadnej časti hlavni. Pokúšal sa o to celý rad projektantov. Prvý, komu sa to v prvom desaťročí 20. storočia

podarilo, bol veliaci dôstojník amerického vojnového námorníctva Davis. Prišiel na jednoduchý nápad - ako k sebe zadnými stranami pripevniť dve hlavne. V prvej bol projektil, v druhej príslušné množstvo sekaného olova a kolomaže. Po odpálení prachovej náplne v spoločnej komore vystrelili obe telesá zo svojich hlavní a keďže ich váha a zrýchlenie boli totožné, oba spätné nárazy sa vyrovnali a zbraň zostala na mieste.

V 30. rokoch pracovali na tejto myšlienke projektanti na nemeckej i sovietskej strane. V Nemecku spolupracovali na projekte firmy Krupp a Rheinmetall a v r.1940 dostali nemecké výsadkové oddiely ľahké 75 mm delá LG (Light Gun). Základným nedostatkom LG1 (obr. 3.21) bolo, že lafeta bola príliš ľahká a teda aj dosť slabá. Neskoršie modely, či už s kalibrom 75 alebo 105 mm túto nevýhodu nemali.

68

Obr. 3.21 Nemecké delo LG1 LG1 kalibru 75 mm bolo prvým hromadne používaným bezzáklzovým delom, ktoré sa

rozšírilo najmä medzi nemeckými paradesantnými oddielmi po pristátí na Kréte.

Británia vyvinula celý rad bezzáklzových diel na základe projekčných návrhov navigačného inžiniera sira D. Burneya. Počas 2. svetovej vojny vyprojektoval experimentálnu 20 mm zbraň a armáda si uňho objednala zbrane s kalibrom 87, 94 a 95 mm. Použitie diel proti obrneným cieľom naznačilo ďalší smer vývoja. Klasické protitankové zbrane dosiahli príliš veľké rozmery a prestali byť praktické. Zdalo sa, že by ich mohli nahradiť ľahké bezzáklzové delá s granátmi s kumulatívnou náložou. Británia a USA začali nový vývojový program, ktorý vychádzal z ich vlastných, cez vojnu dosť rýchlo vykonaných projekčných návrhov. Prvé prototypy sa objavili v 50. rokoch. USA vyrobili 90 a 106 mm delá RCL a Británia delá označené BAT (Battalion – Anti-Tank) s kalibrom 120 mm. K princípu bezzáklzových diel sa vrátil aj Sovietsky zväz, ktorý začal s výrobou 73, 82 a 107 mm zbraní.

K nevýhodám bezzáklzových diel patrí vyšľahnutie plameňa a horúcich plynov z difuzéru. To znamená, že za zbraňou musí byť voľný priestor. Okrem toho je zášľah znamením, podľa ktorého sa dá ľahko určiť poloha zbrane. Z toho dôvodu sa bezzáklzové delá vo funkcii hlavnej zbrane protitankovej obrany nahradili ľahkými raketovými strelami.

Na obr. 3.22 je znázornený 82 mm bezzáklzový kanón vz. 59A čs. výroby. Je dynamicko-reaktívna zbraň, ľahká a účinná, určená na boj s tankami a obrnenými vozidlami. Do čs. armády bola zavedená v roku 1964. Maximálny dostrel je 7560 m. Kanón sa dopravuje v závese za ťažným nákladným automobilom, alebo môže byť prevážaný na korbe transportéra.

Obr. 3.22 82 mm bezzáklzový kanón vz. 59A

69

3.1.9 Novodobé delostrelectvo

Od konca vojny r. 1945 do polovice 60. rokov vývoj delostreleckej techniky stagnoval. Obrovská ničivá sila atómových zbraní predčila všetko, čo by mohlo spôsobiť delostrelectvo. Postupne sa však stalo jasné, že jadrové zbrane by boli často nedostupné a nukleárne strely by boli príliš drahé a málokedy dostatočné. Naviac vzdušné sily, pokiaľ išlo o presné zásahy, len o niečo prevýšili úroveň z 2. svetovej vojny. Druhým dôvodom nedostatočného záujmu o delostrelectvo bola otázka kontroly. Pokiaľ bolo možné sledovať delostrelecké ciele z predsunutých línií pechoty, nebol nijaký dôvod vyvíjať ďalšie zbrane dlhého doletu, ktoré by mohli presne zasiahnuť cieľ. Ďalším výsledkom zaujatia nukleárnymi zbraňami bolo, že letecké sily zdôrazňovali strategickú úlohu a zanedbávali svoju zodpovednosť za podporu, vrátane sledovania zásahov.

Rozhodnutím NATO z r.1955 bola Británia nútená prezbrojiť delostrelectvo delami kalibru 105 a 155 mm, ktoré predtým nepoužívala. Preto sa museli vyrobiť nové zbrane. Bolo rozhodnuté, že sa kúpia talianske húfnice typu M-56 kalibru 105 mm a americké zbrane typu SP M44 s kalibrom 155 mm. Potom sa rozhodlo o skonštruovaní typu SP (self-propellet), čo bola samohybná zbraň kalibru 105 mm, používajúca štandardnú americkú muníciu. Výsledkom bol typ Abbot, mobilná zbraň na novú muníciu s dostrelom 18.600 yardov. Zbraň sa prevážala na otočnej veži veľmi rýchleho obrneného pásového vozidla. „Light Gun“ (ľahká zbraň) mohli vzdušné sily použiť na palubách lietadiel a helikoptér. Používala rovnakú muníciu a mala rovnaký dostrel.

Američania vyvinuli celú sériu samohybných zbraní rôznych kalibrov. Základnou otázkou bola výroba zariadení, ktoré by mohli prežiť atómovú vojnu. Nakoniec Američania zostali pri zbrani typu M109 s kalibrom 155 mm ako svojej štandardnej kmeňovej zbrani, ktorú prevzali Briti a ďalšie krajiny NATO.

Začiatkom 60. rokov sa venovala väčšia pozornosť zameriavaniu cieľa, čo viedlo k používaniu diaľkovo riadených lietadiel bez pilotov, vybavených kamerami. Prvé typy týchto lietadiel boli citlivé na rušenie a v 70. rokoch boli nahradené lietadlami lietajúcimi po dopredu určených trasách. Takto naprogramované lietadlá boli voči elektronickému rušeniu odolné. televízne linky poskytovali informácie v reálnom čase. Tieto lietadlá umožňovali delostrelectvu vidieť hlboko na územie nepriateľa.

V r. 1966 vyrobil švédsky výrobca Bofors Bandkanon významný typ samohybnej zbrane s kalibrom 155 mm, ktorá sa automaticky dobíja zo zásobníka so 14 nábojmi. Zbraň vystreľovala 28 kg ťažkú strelu do vzdialenosti 28.000 yardov. Bol to technický zázrak, ale zdal sa časovo pomalý a nevhodný. Zbraň vážila okolo 60 ton a dosahovala maximálnu rýchlosť 18 míľ/hod.

V tom istom čase začali Británia, Nemecko a Taliansko spolupracovať na vývoji zbrane kalibru 155 mm FH 70 (poľná húfnica 70. rokov). Bola to zbraň s hlavňou dlhou 39 kalibrov, oveľa dlhšou ako bolo u húfnic bežné.

Nová skupina munície pre typ FH70 sa v armáde začala používať v r. 1978. Používali sa strely s hmotnosťou 43,5 kg a dostrelom 15,5 míle. S dokonalejšie vyvinutými strelami sa dostrel zvýšil až na 20 míľ.

Koncom 70. rokov vyrobilo Francúzsko samohybnú húfnicu, ktorá znamenala prelom vo vývoji. Húfnica typu GCT 155 mm (obr. 3.23) mala plne automatizovaný systém velenia umiestnený vo veži. Na ovládanie zbrane stačili dvaja vojaci – mierič a nabíjač.

70

Obr. 3.23 Samohybná húfnica GCT kalibru 155 mm

Na obsluhu štandardnej francúzskej samohybnej zbrane stačili dvaja muži –strelec a nabíjač.

V našej armáde sa taktiež preorientovalo na vykonštruovanie modernej samohybnej

kanónovej húfnice s kalibrom 155 mm (155 mm ShKH ZUZANA), znázornená na obr. 3.24 a 3.25 (na kolesovom a na pásovom podvozku).

Autonómny delostrelecký komplet, vyznačujúci sa dobrou manévrovateľnosťou v teréne, vysokou presnosťou paľby a ďalekým dostrelom s muníciou vyrobenou v podnikoch zbrojárskeho priemyslu SR, ako i s muníciou zavedenou v armádach NATO. Nabíjanie zbrane je plnoautomatizované. Delostrelecký zbraňový systém môže viesť paľbu priamou i nepriamou streľbou, jednotlivými ranami, salvami a na určité vzdialenosti je možné využiť i tzv. salvový efekt (vystrelenie 4 rán pod rôznymi uhlami so súčasným dopadom do jedného cieľa). Komplet je vybavený systémom riadenia paľby, toponavigáciou a spojovacími prostriedkami. Uvedené takticko – technické požiadavky radia 155 mm ShKH vz. 2000 medzi najmodernejšie delostrelecké zbraňové systémy na svete.

Komplet je montovaný na podvozok TATRA 815 (8x8) s možnosťou prepravy 4 osôb obsluhy s rýchlosťou 80 km/hod po cestách a 20 km/hod v teréne s jazdným dosahom 750 km a brodivosťou 1400 mm. Komplet môže byť tiež montovaný na podvozok tanku T-72 M1.

So 155 mm ShKH vz. 2000 „ZUZANA“ začiatkom roku 1997 bol úspešne ukončený vývoj vojskovými skúškami, pričom boli overené požadované takticko – technické údaje a užívateľské vlastnosti stanovené Armádou SR. Do výzbroje Armády SR bola 155 mm samohybná kanónová húfnica zavedená v marci roku 1997 a v apríli 1998 nakúpené prvé 4 ks pre Armádu SR.

Delostrelecký zbraňový systém splňuje požiadavky v súlade s normami NATO (STANAG) vrátane humanitárnych environmentálnych kritérií a bezpečnostných opatrení pre ochranu vlastnej obsluhy.

155 mm ShKH vz. 2000 „ZUZANA“ spĺňa požadované kritériá moderného zbraňového systému budúcnosti : - autonómnosť zbraňového systému, - automatický nabíjací systém, - vysoký stupeň taktickej i strategickej mobilnosti, - jednoduchá obsluha, - krátky čas na prípravu palebného postavenia a začatia paľby, - rýchle zvinutie zbraňového systému, možnosť prepravy vzduchom, - ochrana obsluhy, munície a vlastnej zbrane,

71

- dobrá priechodnosť terénom, - relatívna nezávislosť na podporných prostriedkoch, - moderné spojovacie prostriedky, - vysoká presnosť zásahu cieľa a mohutný ničivý účinok munície.

Obr.3.24 155 mm samohybná kanónová Obr.3.25 155 mm samohybná kanónová húfnica ZUZANA na kolesovom húfnica ZUZANA na pásovom podvozku podvozku 3.2 Vznik raketovej techniky, jej základné rozdelenie a charakteristika

Jedným z dôsledkov prvej svetovej vojny bolo, že sa vedecké úsilie zameralo na vývoj

nových hnacích látok – bezdymového pušného prachu. Tu treba tiež hľadať korene technológie výroby veľkých „zŕn“, hnacích látok vhodných na použitie do rakiet. Priekopníkmi tejto technológie sa stali Nemci, ktorí v 20. rokoch začali robiť pokusy s raketami.

Už v roku 1931 pracovali na silnej protilietadlovej rakete, no nakoniec od tohto výskumu upustili a dali prednosť vývoju delostreleckej rakety. Výskumné práce pokračovali po celý zvyšok desaťročia a až v roku 1940 sa do výzbroje dostala raketová strela Nebelwerfer s kalibrom 15 cm.

Prvýkrát boli rozmiestnené v severnej Afrike a ZSSR v roku 1941 a spôsobili nepriateľovi značné, najmä morálne škody.

Nemecká armáda pokračovala aj vo vývoji rakiet na tekutý pohon a vyrobila rakety typu Nebelwerfer s kalibrom 28 a 32 cm s rovnakým motorom. Hlavica s kalibrom 28 cm bola traskavá, tridsaťdvojka bola zápalná. Nasledoval ďalší model. tentoraz s kalibrom 21 cm, pri ktorom projektanti použili podobné viachlavňové pojazdné odpaľovacie zariadenie ako na pôvodné strely s kalibrom 15 cm, no s predĺženým dostrelom na 12 tisíc metrov, na rozdiel od staršieho typu s dostrelom 7,5 tisíc metrov.

Aj vojenské sily Sovietskeho zväzu sa zaoberali štúdiom rakiet z hľadiska ich možného použitia ako podporného prostriedku pre delostrelectvo. Keď prišli Nemci s nebelwerferom s kalibrom 15 cm, odpovedali Sovieti kaťušami BM – 13, ktoré prezývali Stalinov organ, podľa hluku, ktorý počas letu robili. Bolo to odpaľovacie zariadenie umiestnené na nákladnom voze, strieľajúce salvy deväťdesiattrilibrových rakiet s kalibrom 13 cm na vzdialenosť 5500 metrov. Okrem toho skonštruovali aj účinnú raketu s kalibrom 82 cm, odpaľovanou z lietadla na pozemné ciele. Prvý raz ich použili proti Japoncom pri Mandžusku v roku 1939. Postupne nimi bolo počas vojny vyzbrojené takmer celé sovietske letectvo útočiace na pozemné ciele a najlepšie sa osvedčili proti tankom.

Americkí raketoví konštruktéri vyvinuli rotačnú raketu s kalibrom 4,5 palca, odpaľovanú z pojazdného viachlavňového zariadenia. Najvýznamnejšou americkou raketovou

72

zbraňou bola tarasnica (v angl. bazooka). Bola výsledkom výskumných prác uskutočňovaných v 20. rokoch uznávaným odborníkom Robertom H. Goddárdom. Zbraň tvoril dutý valec z ľahkého kovového materiálu, ktorý vojak držal na ramene a z ktorého sa odpaľovala rotačná raketa.

Raketové zbrane sú v súčasnej dobe najúčinnejším prostriedkom ničenia nepriateľských cieľov vo všetkých armádach sveta. Môžu ničiť ciele : • pevné i pohyblivé s neobmedzeným dosahom, • s možnosťou využitia skupinových úderov veľkej mohutnosti, • s možnosťou ničenia rýchle sa pohybujúcich cieľov v rôznych výškach za ľubovoľných

poveternostných podmienok. Nosiče rakiet so strategickým určením sa využívajú aj k mierovým účelom pri výskume

kozmického priestoru, pri vynášaní ľudských posádok a rozmiestňovaní satelitov v kozme. Z hľadiska výzbroje druhu vojska, rakety delíme na :

- rakety „ZEM – ZEM“ (Z – Z), - rakety „ZEM – VZDUCH“ (Z –V ), - rakety „VZDUCH – VZDUCH“ (V – V ).

Z hľadiska navedenia na cieľ rakety delíme na : • raketové systémy s neriadenými raketami – medzi tieto systémy sa radia zbrane

využívajúce raketový pohon k doprave strely na cieľ. Medzi neriadené rakety zaraďujeme: - ručné protitankové raketové zbrane (pancierovky), - raketomety (Rm vz. 70, LARS 110 mm, RAP 140 mm, SMERČ ....) - taktické neriadené rakety (LUNA, HONEST JON ....),

• raketové systémy s riadenými raketovými strelami, medzi riadené rakety zaraďujeme : a/ protitankový raketový komplet s protitankovými riadenými strelami, PTRS sú označované podľa použitého systému riadenia na :

- PTRS 1. generácie – navádzanie rakety je riešené prostredníctvom mikrokábelu trojbodovým systémom : oko operátora, stopovka rakety a cieľ. Presnosť zásahu cieľa je závislá na zručnosti operátora. Tento systém je odolný voči vonkajšiemu rušeniu (MALJUTKA ...),

- PRTS 2. generácie – tento systém navedenia je poloautomatický, operátor prostredníctvom optického zameriavača sleduje pohyblivý cieľ, pričom sú povelové signály prenášané na riadiaci systém ku korekcii riadenej strely. Tento systém riadenia nie je odolný voči rušeniu IČ žiarením (MILAN, DRAGON, KONKURZ ...)

- PTRS 2,5. generácie – systém riadenia je založený na navádzaní po laserovom paprsku,

- PTRS 3. generácie – systém riadenia na základe uložených charakteristík cieľa, sleduje cieľ až do jeho zásahu (systém „vystrel a zabudni“), PTRK delíme podľa spôsobu prepravy na :

- nesené (obsluhou), - vezené (stíhač tankov, bojové vozidlo pechoty, vrtuľníky),

b/ raketové systémy protilietadlových riadených striel,

73

c/ raketové systémy taktických rakiet v posledných dvadsiatich rokoch sú svetovými raketovými veľmocami vyrábané aj riadené rakety s taktickým dosahom s raketovým motorom na tuhé pohonné hmoty,

d/ operačno – taktické raketové systémy : Operačné – taktické rakety sú predurčené prevažne na prepravu jadrových hlavíc

na cieľ do vzdialenosti až 1000 km. Sú vybavené spravidla autonómnym inerciálnym riadiacim systémom. (LANCE, PLUTON, SCAD ...). Sú vybavené raketovým motorom na kvapalné raketové pohonné hmoty, ale aj raketovým motorom na TPH.

e/ strategické rakety : Sú predurčené na prepravu jadrových hlavíc (aj nukleárnych) na vzdialenosti

niekoľko tisíc kilometrov, najnovšie vyrábané strategické rakety, tzv. globálne nemajú obmedzený dolet, to znamená, že môžu zasiahnuť cieľ na ktoromkoľvek mieste na zemeguli. Strategické rakety sú navádzané prevažne autonómnym inerciálnym riadiacim systémom.

4. PRECHOD OD SYSTÉMU HYPOMOBILNÝCH ARMÁD

K AUTOMOBILIZMU A K OBRNENEJ TECHNIKE Proces, ktorý sa na poli hospodárskeho rozvoja začal anglickou priemyselnou revolúciou a ktorý v priebehu jedného storočia od základu zmenil materiálny obraz sveta, sa koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia ešte zrýchlil. Iba v období rokov 1880 a 1913 sa priemyselná výroba vo svete takmer zoštvornásobila, objem medzinárodného obchodu sa strojnásobil. Na konci 19. storočia sa v technike výroby a štruktúre hospodárstva rozvinutých krajín objavili kvalitatívne nové prvky. Rozvinula sa druhá priemyselná revolúcia, nazývaná tiež vedecko-technickou revolúciou, vzrástol význam nových energetických zdrojov, najmä nafty a elektriny, železo vytlačila jemnejšia oceľ, parný stroj musel prepustiť miesto parnej turbíne, pod vplyvom nových spaľovacích a elektrických motorov došlo k zásadným zmenám v technológii priemyselnej výroby a v doprave, ktorá spätne pôsobila na rozvoj hospodárstva. Objavili sa nové priemyselné odvetvia, ako priemysel chemický, elektrotechnický, automobilový, letecký a ďalšie sa rýchlym tempom zdokonaľovali. Vznikali veľké továrenské koncerny špecializujúce sa na zbrojnú výrobu, ktoré ovplyvňovali aj štátnu politiku svojich krajín a rôznymi ekonomickými pákami zasahovali aj do vývoja ekonomicky slabších štátov. Prudký rozvoj dopravy podnietil rast svetového obchodu, urýchľoval industrializáciu a ťažbu surovín v oblastiach dovtedy málo prístupných a stal sa integrujúcim faktorom svetového hospodárstva. Dochádzalo k tesnejšiemu spojeniu medzi technikou, výrobou a vedou. Tieto procesy boli sprevádzané stupňujúcim sa napätím a vyostrením rozporov medzi najsilnejšími európskymi mocnosťami i medzi priemyselne vyspelými štátmi a kolóniami. Nerovnomerný hospodársky vývoj jednotlivých krajín a nevyváženosť ich koloniálnej držby viedli k opakujúcim sa sporom, k zmenám v pomere síl a k snahe tento pomer síl zmeniť vo vlastný prospech. O svoje imperialistické „práva“ sa hlásili nové mocnosti, ktoré začali doháňať a predbiehať klasické priemyselné mocnosti, akými bolo Anglicko a Francúzsko, a to predovšetkým USA, Nemecko a Japonsko. Ich politiku čoraz viac určovala snaha o nové rozdelenie sveta. Prejavom týchto ambícií boli aj ozbrojené konflikty a vojny pred 1. svetovou vojnou. V rokoch 1894-1895 vojna medzi Japonskom a Čínou, v rokoch 1899-1902 anglicko-búrska vojna, v roku 1898 americko-španielska vojna, v rokoch 1900-1902 vojenská intervencia svetových mocností v Číne, v rokoch 1904-1905 rusko-japonská vojna, v roku 1905 tzv. marocká kríza, anexia Bosny a Hercegoviny Rakúsko-Uhorskom roku 1908, v roku 1911 druhá marocká kríza, v rokoch 1911-1912 taliansko-turecká vojna a obe balkánske

74

vojny v rokoch 1912-1913. Za stavu všestranného priemyselného a vedecko-technického rozvoja, v podmienkach, keď sa mocenský zápas a vojenská sila povýšili na prvoradú formu v presadzovaní konkurenčných záujmov, vzrástol význam militarizmu, a tým aj rozvoja vojenstva v nebývalej miere. Hospodársky a priemyselný rozvoj, zavádzanie novej technológie, využívanie novej techniky a technologických postupov vo výrobe, nebolo charakteristické iba pre najvyspelejšie európske krajiny, ale zachytilo – i keď s určitým oneskorením – aj Uhorsko. priemyslu na modernej technologickej báze. To spolu so zvyšujúcimi sa investíciami umožňovalo oveľa prudší rozvoj technického pokroku a spriemyselňovania. V období rokov 1890-1910 vzrástol počet ľudí pracujúcich v priemysle a v baníctve o 64,5%, výkon strojov používaných v priemysle v rokoch 1884-1913 stúpol ročne v priemere o 7,4%. Priemerný ročný rast priemyselnej výroby v posledných desaťročiach pred prvou svetovou vojnou sa pohyboval okolo 4%. Tento relatívne rýchly rast však nedosahoval rast priemyselnej výroby vyspelých európskych krajín a zaostával aj za Rakúskom. Z hľadiska zbrojného potenciálu Uhorska bolo dôležité to, že podobne ako v Rakúsku, aj tu najmä od deväťdesiatych rokov 19. storočia zaznamenalo veľký rozvoj železiarstvo a oceliarstvo, niektoré odvetvia strojárskeho priemyslu, i priemysel zbrojársky.

Obr. 4.1

Názorný príklad, akým vývojom prešla automobilová technika za uplynulých 100 rokov.

4.1 Prechod od systému hypomobilných armád k automobilizmu

Použitie automobilov pre vojenské účely súvisí s prvými dopravnými prostriedkami, ktoré používali tepelný motor. Prvý jazdy schopný samohybný voz s motorom zostrojil francúzsky vojenský inžinier E.Cugnot (1769), ktorý k jeho pohonu použil parný stroj (obr. 4.2). Rovnaký pohon využil aj český vynálezca Josef Božek, ktorý svoj parný voz (obr. 4.3), vtedy prvý automobil v strednej Európe predviedol verejnosti v r. 1815 v Prahe. Voz E. Gugnota bol predurčený na prepravu diel a munície. Ďalšie použitie automobilov pre vojenské účely je známe z krymskej vojny (1853-56) a anglicko-búrskej vojny (1899-1902).

Obr. 4.2 Prvé jazdyschopné samohybné vozidielko s parným pohonom Vozidlo bolo predvedené v Paríži a dosahovalo maximálnu rýchlosť 4,5 km/hod.

75

Obr. 4.3 Božkov parný stroj, prvý automobil v strednej Európe, predvedený v Prahe v roku 1815

V Uhorsku na cvičeniach v r. 1901 a 1902 sa už vyskúšalo viacero typov automobilov pre

potreby armády. Ich zavádzanie do armády sa v širšom meradle začalo po nástupe generála Conrada do funkcie náčelníka generálneho štábu. V r. 1906 boli vydané predpisy, ktoré určovali spôsob odovzdávania a využívania civilných automobilov a motocyklov pre potreby armády. Na vybavenie honvédstva automobilmi bola v r. 1909 zriadená Uhorská dobrovoľná automobilová spoločnosť, ktorá v čase vojny slúžila ako súčasť ozbrojených síl.

Búrlivý rozvoj automobilov je spojený s vynálezom a použitím spaľovacieho motora v druhej polovici 19. storočia. Prvým automobilom so spaľovacím motorom a súčasne prvým automobilom, ktorý sa stal v strednej Európe základom priemyselnej výroby automobilov, bol voz, „PRÄSIDENT“ (obr. 4.4), vyrobený v r. 1897 v „Kopřivnickej vozovni“ (neskoršie n.p. TATRA). Prvé štvorkolesové vozidlo mladoboleslavskej firmy Laurin a Klement (neskoršie ŠKODA AZNP) vzniklo v r. 1901. V r.1907 vznikla „Pražská továreň na automobily“, ktorá po svojom spojení v r.1909 s „Českomoravskou továrňou na stroje“ používa od r.1910 značku „PRAGA“. Behom prvej svetovej vojny dodávali všetky tri uvedené automobilky svoje výrobky bývalej rakúsko-uhorskej armáde.

Obr. 4.4 Prvý automobil so spaľovacím motorom v strednej Európe PRÄSIDENT

Vyrobený v roku 1897 v Kopřivnickej vozovni. Dosahoval maximálnu rýchlosť 27 km/hod. s výkonom 4,4 kW (6k).

76

Prvý automobil s benzínovým motorom pre vojenské účely použili v taliansko-tureckej vojne Taliani (1911-1912). V počiatočnom období prvej svetovej vojny (1914-1918) mali jednotlivé armády vo výzbroji zavedený malý počet automobilov, napr. Francúzsko 170, Rusko 711, ktoré sa vyznačovali malým jazdným dosahom, nízkou prevádzkovou spoľahlivosťou, obmedzenou nosnosťou a malou schopnosťou pohybu mimo komunikácie. V priebehu prvej svetovej vojny sa však prednosti automobilov preukázali tak presvedčivým spôsobom, že ich všetky bojujúce armády urýchlene zaviedli do svojej výzbroje a koncom vojny už malo napr. Francúzsko 92.000, Anglicko 76.000, Nemecko 59.000 vojenských automobilov. V Sovietskom zväze začína vlastná výroba po ukončení občianskej vojny. Prvý nákladný automobil o nosnosti 1,5 t s označením AMO-F-15 bol vyrobený v r. 1924. Rozmach automobilového priemyslu v ZSSR začína v rokoch 1932-1933 (Moskovský závod, Gorkovský závod, závod Lichačevského) a v tomto období tiež začína výroba viacnápravových automobilov.

Rozvoju zbrojného priemyslu v Československu do r.1920 bránila predovšetkým zložitá vojensko-politická situácia a úvahy o miličnom systéme armády. Až definitívne rozhodnutie o vybudovaní stálej armády spojené s prijatím branného zákona a rozsiahle štátne objednávky znamenali stabilizáciu rozvoja tohto priemyselného odvetvia.

V období po 1. svetovej vojne čs. automobilky venovali značnú pozornosť automobilom určeným armáde pre terénnu prevádzku.

V prvej polovici 20. rokov sa domácim zbrojným podnikom podarilo presadiť vlastný výrobný program do takej miery, že sa v priebehu niekoľkých rokov stali výhradným dodávateľom zbraní a munície pre čs. brannú moc.

V oblasti motorizácie armády malo Československo spoľahlivú oporu v rozsiahlom a na vtedajšie pomery vyspelom automobilovom priemysle, ktorý bol sústredený v Škodových závodoch v Plzni, v Mladej Boleslavi, Tatre Kopřivnici a v Zbrojovke Praga v Prahe –Žižkove, ktorá sa napokon r. 1926 stala súčasťou pražského koncernu Českomoravská Kolben-Daněk (ČKD.

Už v r.1920 produkcia čs. automobiliek tvorila celé dve tretiny všetkých používaných automobilov v armáde. Na armádnych objednávkach sa najväčšmi podieľali Škoda Plzeň a Mladá Boleslav (do r.1925 ako firma Laurin a Klement), Tatra Kopřivnice a do r.1926 aj Zbrojovka Praga. Pneumatiky čs. armáde dodávali také firmy, ako francúzsky Michelin, zlínsky Baťa a bratislavský Matador, ktorý vznikol v r.1906 pod názvom „Továreň na výrobu gumového tovaru“. Špeciálne potreby jednotlivých druhov vojsk, najmä delostrelectva, sa týkali kolesových delostreleckých ťahačov „ U“ a „Z“ vz. 20, ktoré vyrábala Škoda Plzeň, rovnako ako trojnápravové vozidlá Tatra T-22 (obr. 4.5), T-24 (obr. 4.6), T-25 (obr. 4.7) a traktory. Motocykle armáda dovážala z Veľkej Británie. Technické údaje vybraných typov automobilovej techniky sú uvedené v tab. 4.1.

Obr. 4.5 Nákladný automobil Obr. 4.6 Nákladný automobil TATRA-24 TATRA-22

77

Obr. 4.7 Nákladný automobil TATRA-25

Tab.4.1 Základné parametre vybraných vojenských automobilov, vyrobených medzi dvomi

svetovými vojnami v ČSR

Továrenská značka

TATRA PRAGA ŠKODA

Typ T22 T24/63 T25 RV SV 404Nd 656D Motor: - počet valcov - objem [dm3] - výkon [kW] - druh paliva - chladenie

4 4,712 44,1 BA kvap.

6 12,214 84,6 BA kvap.

6 12,214 88,2 BA kvap.

6 3,468 50 BA kvap.

6 7,793 68,4 BA kvap.

4 5,702 53 BA kvap.

6 8,55 77,2 NM kvap.

Počet náprav [ks]

3 3 3 3 3 2 3

Užitočná hmotnosť podvozku [t]

3 6 ťahač, ťažná sila navijáka 6-10 ton

2 4 6 12

Začiatočné obdobie motorizácie armády sa najprv vyznačovalo rýchlym rozvojom, no koncom 20. rokov sa prejavil postupný útlm. Príčiny čiastočne spočívali v nepochopení celosvetového vývojového trendu v modernizácii armády. Avšak hlavným dôvodom boli hospodárske záujmy agrárnej strany, ktorá v armáde uprednostňovala hypomobilnú trakciu, čiže konskú prepravu. Táto celkom prirodzene zase umožňovala rozsiahly obchod s krmivami, ktorý bol sprevádzaný okrem iného celým radom korupčných afér. Vybrané vozidlá typu PRAGA a ŠKODA uvedené v tab. 4.1 sú znázornené na obrákoch 4.8 a 4.9.

Obr. 4.8 Nákladný automobil PRAGA RV Obr. 4.9 Nákladný automobil ŠKODA 404 Nd

78

V období po 2. svetovej vojne sa za najvýznamnejšie druhy a typy vojenských automobilov vyrábaných v bývalej ČSSR považujú:

• Ľahký terénny nákladný automobil zn. TATRA T-805, ktorým výrobca veľmi úspešne

nadviazal na predvojnové typy T-92, T-93. Vozidlo T-805 sa vyznačovalo výbornými jazdnými vlastnosťami v teréne.

• Stredný nákladný terénny automobil T-128, neskoršie bol nahradený automobilom Praga V3S (obr. 4.10), ktorý nadväzuje na bohatú tradíciu výroby terénnych automobilov.

• Ťažký nákladný automobil zn. TATRA typy T-111, T-138, T-148, T-813, T-815 (obr. 4. 11 a 4.12). Tieto vozidlá majú úpravy pre zabezpečenie spustenia motorov za nízkych teplôt, úpravy pre štart s využitím vonkajšieho zdroja, majú väčšiu brodivosť, zlepšené rozloženie hmotnosti na jednotlivé kolesá a tým i zlepšenie adhéznych schopností a prechodnosti terénom.

Technické údaje vybraných typov nákladných a osobných terénnych automobilov sú uvedené v tab. 4.2 a 4.3. Tab. 4.2 Základné parametre vybraných typov automobilov čs. produkcie vyrobených

v povojnovom období Parametre / Typ T 805 P-V3S T 138 T 148 T 813 T 815

Nosnosť - terén [t] - cesta [t]

1,5 1,5

3 5

8 12

9,8 13

7,5 7,5

12 12

Prípojná nosnosť - terén [t] - cesta [t]

1,6 2

3,1 3,5

10 30

10 30

12 65

15 70

Motor: - Počet valcov - Palivo - Výkon [kW]

8 BA 55

6 NM 72

8 BA/NM 134

8 NM 153

12 NM 184

12 NM 265

Maximálna rýchlosť [km.h-3] - Pohon - Brodivosť [m]

78 4x4

60 6x6 0,8

72 6x6 1,2

77 6x6 1,4

80 8x8 1,4

80 8x8 1,4

Obr. 4.10 Stredný nákladný terénny Obr. 4.11 Ťažký terénny nákladný automobil PRAGA V3S automobil TATRA 148 VNM

79

Obr. 4.12 Automobily TATRA-815

a) automobil TATRA-815 4x4 b) automobil TATRA-815 6x6 c) automobil TATRA-815 8x8

Tab. 4.3 Základné parametre vybraných typov osobných a ľahkých nákladných terénnych

automobilov používaných v čs. armáde a v Armáde SR v povojnovom období

Parametre / Typ GAZ-69 GAZ-69A GAZ-66 UAZ-469B Pohotovostná hmotnosť [kg] 1525 1535 3470 1590 Nosnosť [kg] 650 425 2000 800 Dĺžka [m] 3,85 3,85 5,655 4,025 Šírka [m] 1,85 1,75 2,322 1,805 Výška [m] 2,03 1,92 2,52 2,05 Svetlá výška [m] 0,21 0,21 0,315 0,3 Pohon 4x4 4x4 4x4 4x4 Typ motora M-20 M-20 GAZ-66 UMZ-451MPočet valcov motora 4 v rade 4 v rade 8 do V 4 v rade Výkon motora [kW/k] 40,5 /55 40,5 /55 85 /115 52,9 /72 Palivo benzín benzín benzín benzín Maximálna rýchlosť [km/hod.] 90 90 90 - 95 100 Počet miest 2 + 6 5 2 7 Karoséria 2 – dverová 4 - dverová 2 - dverová 4 – dverová Typy osobných a ľahkých terénnych automobilov, uvedených v tab. 4.3 sú znázornené na obr. 4.13 – 4.16.

Obr. 4.13 Osobný terénny automobil Obr. 4.14 Osobný terénny automobil GAZ-69A UAZ-469B

80

Obr. 4.15 Ľahký nákladný terenný automobil Obr. 4.16 Automobil ŠKODA 1203 GAZ-66 valník

Uvedené typy automobilov boli vyrobené v rôznych modifikáciách s rôznymi

prídavnými a nadstavbovými prvkami, ak o napr. automobily sanitné (obr. 4.17), cisternové (obr. 4.18), požiarne, skriňové (obr. 4.19), vyslobodzovacie (obr. 4.20) a iné automobily pre špeciálne účely (obr. 4.21).

br. 4.17 Sanitný automobil UAZ 450A Obr.4. 18 Cisternový automobil TATRA-138C

Obr. 4.19 Skriňový automobil Obr. 4.20 Vyslobodzovací automobil AV-8 PRAGA V3S SK

Obr. 4.21 Automobil mostný AM-50

81

Vojenské automobily používané v jednotlivých armádach sú dnes najviac používaným druhom vojenskej techniky. Prevahu majú viacnápravové automobily a ťahače s taktickými pneumatikami, viacokruhovými brzdovými sústavami, s úpravami zabezpečujúcimi spustenia motora i za extrémnych klimatických podmienok. Jednotlivé ovládacie prvky sú vybavené servomechanizmami. Vozidlá sa vyznačujú kompaktnou konštrukciou, znižuje sa potreba času na ošetrovanie pri výraznom zvýšení prevádzkovej spoľahlivosti. 4.2 Prechod od systému hypomobilných armád k obrnenej technike

Najvýznamnejšími predstaviteľmi boja vedeného spoza chráneného, koňmi ťahaného

voza, boli husitskí vzbúrenci v Čechách v 15. storočí. Avšak plná realizácia tejto myšlienky bola odložená o niekoľko storočí. Na Západnom fronte v r. 1915 čelili proti sebe stojace nepriateľské armády nepreniknuteľnou húštinou ostnatého drôtu s podporou guľometov. Taktická potreba zlomiť mŕtvy bod vojny viedla k obnoveniu bojového vozidla.

Na obr. 4.22 je znázornený príklad, dokumentujúci vývoj tankovej techniky za uplynulých 80 rokov.n

Obr. 4.22

Názorný príklad – dokumentujúci, akým vývojom prešla tanková technika za uplynulých 80 rokov. Vedľa seba stoja jeden z priekopníkov tankov a moderný tank

Americkej armády M1A1 ABRAMS

4.2.1 Vznik a vývoj tankov

Pásový traktor vynašli v Británii (v spoločnosti Hornsby) v r. 1908. Britskej armáde bol predvedený v r.1909 a získal cenu 1.000 libier za najlepšie terénne vozidlo, ale nepodarilo sa mu získať od armády zákazky. Hornsby potom predal patenty americkej Holt Company, kde bolo väčšie pole pôsobnosti pre tento typ stroja. Na konci r.1914 si pplk. Ernest Swinton ako oficiálny britský vojnový dopisovateľ vo Francúzsku, píšuci správy pre všetky britské noviny, spomenul na list, ktorý dostal v júli toho roku. Písal mu jeden juhoafrický banský inžinier a upozornil ho na Holtov traktor. Inžinier sa domnieval, že traktor vybavený pancierovou karosériou a guľometom by mohol byť tým prostriedkom, ktorý prenikne drôtmi a dosiahne prielom. Tejto myšlienky sa chytili technickí experti a armáda a v r.1916 sa konečne objavil tank. Bol postavený v poľnohospodárskej strojárenskej firme Fosters v Lincolne. Mal podlhovastý, dopredu zošikmený tvar, takže zvažujúce sa pásy predku ho mohli prepraviť cez zákopy alebo z nich. Na každej strane mal delo a guľomet (pokiaľ to bol tank „muž“), alebo dva guľomety (ak to bola žena“). Vnútri bol umiestnený motor o výkone 105 HP spolu s 9-člennou posádkou, z ktorej sa štyria muži delili o riadenie (obr. 4.23). Prvá modifikácia je znázornená na obr. 4.24.

82

Obr. 4.23 Prvý tank „MATKA“ Obr. 4.24 Tank Mark I z r. 1916 na skúškach Burton-Parku v Lincolne Jedná sa o prvú modifikáciu – rám so sieťou,

20. januára 1916. Kolesá v zadnej časti ktorý bráni vybuchovaniu ručných granátov na slúžili, ako pomocný prostriedok riadenia. streche.

Francúzi vyvinuli svoje vlastné návrhy. Tie sa objavili ako Saint Chamond (obr. 4.25) so

75 mm delom, namontovaným na boku tohto super stroja. Ani jeden nebol veľmi úspešný a Francúzi usúdili, že také opachy nezapadajú do ich koncepcie. Namiesto toho prijali od Renaulta návrh na ľahké vozidlo (obr. 4.26) pre dvoch mužov, vyzbrojené len guľometom, so zámerom zaplaviť bojisko týmito rýchlymi strojmi. Ich použitie sa však neosvedčilo tak, ako sa očakávalo.

Obr. 4.25 St. Chamond Obr. 4.26 Ľahký tank Renault FT 17 Francúzsky tank niesol vpreduv75 mm delo a Hmotnosť 6,7 t, osádka 2 muži, 4 guľomety. Obsluhovala ho 9-členná posádka. kanón Puteaux s kalibrom 37 mm. Po prvý raz bo pužitý v apríli 1917. Tanky ako bojový prostriedok, boli prvýkrát použité za 1. svetovej vojny 15.9.1916 (pri

bitke na Somme) Britmi. K dispozícii mali vtedy spolu 59 tankov, z toho iba 49 bolo použiteľných a Napriek tomu, že počiatočné bojové nasadenie týchto tankov ešte neprinieslo očakávané výsledky, aj tak sa stali do konca 1. svetovej vojny významným bojovým prostriedkom.

Britské tanky mali celkový tvar stále rovnaký. Postupne však boli vylepšené silnejšími panciermi, výkonnejšími motormi a ľahším ovládaním. Hlavným problémom prvých strojov bolo riadenie týchto kolosov na mäkkej blativej pôde, rozrytej dlhotrvajúcim bombardovaním. Okrem toho neboli veľmi spoľahlivé. Ale tam, kde bola pôda tvrdšia a taktika brala do úvahy bojovú silu tankov, boli výsledky povzbudivé, ako ukázali bitka pri Cambrai v novembri 1917.

Nemci prijímali tank len pomaly. Bol spočiatku taký neefektívny, že si mysleli, že to ani za to nestojí. Potom sa objavili lepšie a spoľahlivejšie pancierové tanky, Nemci začali brať túto myšlienku vážne a pracovať na konštrukcii svojho vlastného tanku. Výsledok bol tank A7V (obr. 4.27), ktorý bol značne veľký, vyzbrojený 57 mm delom a 6 guľometmi MAXIM, posádku tvorilo 18 mužov a poháňali ho 2 motory Daimler-Benz s výkonom 100 HP. Týchto tankov sa vyrobilo iba 20 kusov. Nemci použili tiež veľa ukoristených britských tankov.

83

Obr. 4.27 Nemecký Sturmpanzerwagen A7V Obr. 4.28 Ruský Christie-rýchly tank BT-7

(útočný obrnený voz) z roku 1917 Objavil sa prvýkrát v roku 1935, mohol sa pohybovať na pásoch, alebo na kolesách. Prácu na vývoji tanku v medzivojnovom období brzdilo nedostatočné financovanie armád

zo strany vlád, pochybnosti o jeho využití v boji, zlé projekty a technické problémy. V Nemecku sa k tomu naviac pridali podmienky mierovej zmluvy. Jedinou krajinou, v ktorej sa tanky vyrábali masovo, bol Sovietsky zväz, kde vyvinuli niekoľko kvalitných typov. V ostatných rozhodujúcich krajinách sa tanky vyrábali po niekoľkých kusoch, na ktorých sa testovali rôzne konštrukčné varianty. Pritom sa stále diskutovalo o tom, či majú tanky bojovať samostatne, alebo sa majú zapojiť do bojov po boku pechoty.

Do r.1939 používali armády množstvo najrôznejších tankov, ktoré sa odlišovali kvalitou i úžitkovou hodnotou. Nemecko a Sovietsky zväz sa rozhodli pre viacúčelový tank, pričom Sovieti sa poistili vyvinutím aj ďalších typov, ako napr. ľahký tank T-26, BT7 (obr. 4.28), stredný tank T-28 a ťažký tank T-35. Ich BT7 (rýchly tank 7) s veľkými kolesami a mäkkým závesom (ktorý navrhol Američan Walter Christie), mal vynikajúce vlastnosti pri jazde v teréne. Na ceste dosahoval rýchlosť až 45 72,5 km za hodinu, šikmý pancier bol hrubý 22 mm a bol vybavený delom s kalibrom 45 mm. Ťažký sovietsky tank T-35 bol asi posledným, nie veľmi úspešným predstaviteľom tankov z 30. rokov s viacerými otočnými vežami. Na pohľad bol síce impozantný, ale so svojimi piatimi, osobitne riadenými hlavicami, bol veľmi ťažko ovládateľný.

Nemecko disponovalo ľahkými Pzkfw (Panzerkampfwagen), čo bol vlastne výcvikový tank s delom kalibru 20 mm. Pzkw bolo 9-tonové vozidlo s pancierom hrubým 30 mm a delom s kalibrom 20 mm. Typ Pzkfw III (obr. 4.29) bol na začiatku 2. svetovej vojny hlavnou oporou obrnených divízií. Bol to vynikajúci stroj s hmotnosťou 20 t s pancierom hrubým 30 mm a delom kalibru 50 mm. Dosahoval rýchlosť 25 míľ za hodinu. Ďalší typ Pzkw IV bol do masovej výroby zaradený v r.1939, ale vyrobených ich bolo iba málo kusov. Bola to unikátna zbraň s hmotnosťou 18 t, s pancierom hrubým 30 mm a výkonným delom kalibru 75 mm. Dosahoval rýchlosť 18 míľ za hodinu. V neskorších rokov vojny bol základom obrnených jednotiek.

Veľká Británia a Francúzsko sa rozhodli pre dve triedy tankov: - ťažké „pechotné“ tanky mali sprevádzať útoky pechoty, - ľahké (rýchlejšie) tanky nahradili jazdectvo. Francúzsky ťažký tank 30 t Char B1 (obr. 4.30) mal 40 mm pancier, 47 mm delo a dosahoval rýchlosť cca 27 km/hod.

Obr. 4.29 Nemecký stredný tank PzKpfW III Obr. 4.30 Francúzsky tank Char B

84

Spojením konštrukčných návrhov Renaulta a Hotchkissa (H-35) vznikol ľahký tank s hmotnosťou asi 10 t, chránený pancierom hrubým 20 mm a s delami kalibru 47 mm. Dosahoval rýchlosť okolo 24 km za hodinu. Britský pechotný tank prezývaný Matilda, bol známy svojou ťažkopádnosťou. Obsluhovali ho dvaja muži, mal hmotnosť 11 t, pancier hrubý 60 mm, kanón s kalibrom 50 mm a dosahoval rýchlosť 13 km za hodinu. Britské ľahké tanky Cruiser Tank Mark III a Mark IV s hmotnosťou 14 t mali 30 mm hrubý pancier.

Briti a Francúzi používali aj veľmi ľahké tanky s hmotnosťou 5-7 t, ale počas občianskej vojny v Španielsku (1936-1939) sa ukázalo, že protitankové zbrane ich ľahko zneškodnia. Na základe rovnakej skúsenosti Francúzov z r, 1940 bol ľahký tank v r. 1941 už prekonanou zbraňou. Občas sa využíval iba v letecky prepravovaných jednotkách a na Ďalekom východe.

Obrnené oddiely USA boli v r. 1939 vybavené staršími typmi z r. 1918 a najrôznejšími skúšobnými modelmi vyvinutými v 30. rokoch. Američania sa napokon rozhodli pre tank stredného typu Medium M2, ktorého výrobca dostal v auguste 1939 objednávku na 15 kusov. Triedu ľahkých tankov predstavoval Light M2. Ďalší vývoj udalostí tento trend zmenil. V konštruktérskom vývojovom centre Rock Island Arsenal prebiehal sústredený výskum, ktorého výsledkom bol nový typ závesu na kužeľovej pružine v kombinácii s hviezdicovým leteckým motorom. Tento typ v rôznych modifikáciách sa udržal až do r.1945. Spojené štáty, ktoré pozorne sledovali udalosti v Poľsku a vo Francúzsku, dospeli k záveru, že M2 s pancierom hrubým 25 mm a kalibru 37 mm na otočnej veži, nezodpovedá ich požiadavkám. Opäť sa preto začalo s vývojom tanku strednej triedy Medium M3 s pancierom hrubým 50 mm a delom kalibru 37 mm na otočnej veži, ako i delom kalibru 75 mm na bočnej kolesnicovej plošine. Motor s výkonom 340 konských síl umožňoval tomuto tanku pohybovať sa rýchlosťou 24 km za hodinu. Neskôr ho použila britská armáda v západnej púšti. Britská armáda ho považovala za spoľahlivé a účinné bojové vozidlo, pokiaľ sa naň neútočilo zo strany, na ktorej nebola kolesnicová plošina.

Koncom r. 1940 sa v Nemecku sériovo vyrábal Pzkw III a IV. Američania pracovali na prvom modeli M3 a Briti vyvinuli nové verzie ľahkých tankov Covenenter a Crusader a pechotný tank Matilda II. Okrem toho sa zavádzala výroba ďalšieho pechotného tanku, nazývaného Valentine, ktorého konštruktérom bol Vickers. Všetky britské tanky mali delá kalibru 40 mm, čo ich znevýhodňovalo oproti Nemcom. Okrem toho sa ukázalo, že obidva ľahké typy sú veľmi nespoľahlivé. Z Covenentera sa dokonca stal iba tréningový tank. Matilda II (27 t, pancier hrubý až 78 mm) sa vcelku osvedčil a bol veľkým pokrokom oproti typu Mark I. Valentine, 17 t vozidlo so 65 mm pancierom a maximálnou rýchlosťou 24 km za hodinu sa začal vyrábať v sériách, ktoré prekonávali všetky ostatné typy. Z celkového počtu 8275 vyrobených kusov bolo 1390 dodaných do Sovietskeho zväzu.

Vyzbrojovanie čs. armády tankovou technikou až do prelomu desaťročia obmedzovala programová neujasnenosť, ale aj vojensko-politické záujmy Francúzska, ktoré Československu striedavo ponúkalo a odmietalo predať svoje tanky. Čs. hlavný štáb prostredníctvom francúzskej vojenskej misie napokon rozhodol, že zakúpi niekoľko francúzskych ľahkých Renaultov s výhradným použitím na výcvikové účely. Tak čs. armáda v 20. rokoch disponovala iba siedmimi francúzskymi tankami typového radu Renault M18 vz. 17 (obr. 4.26).

Čs. armáda v druhej polovici tridsiatych rokov venovala zvýšenú pozornosť delostrelectvu ako celku a osobitne sa orientovala na problém jeho nedostatočnej pohyblivosti. Prvá domáca aktivita, smerujúca k výrobe kolesovo-pásovej techniky sa spájala s firmou Českomoravská Kolben-Daněk (ČKD) Praha a jej vývojovým programom výroby tankovej techniky. Zo začiatku išlo o produkciu tzv. „tančíkov“, čo bolo v tom čase viac-menej módnou záležitosťou armád (obr. 4.31).

V r. 1930 koncern zakúpil vo Veľkej Británii 3 tančíky typu Carden-Loyd, ktoré okrem vojenských skúšok mali poslúžiť na získanie konštrukčných poznatkov. V tom istom roku sa

85

v ČKD zrodili tri prototypy tančíkov Praga P-I. Ich skúšky sa však skončili nezdarom a nedostatky do dôsledkov neodstránila ani modernizácia tohto prototypového radu. Avšak po intervencii vplyvných finančných kruhov, minister národnej obrany agrárnik B. Bradáč nariadil začiatkom r. 1933, aby armáda objednala bez ďalších skúšok tančíky P-I vz. 33 (obr. 4.31). Najprv išlo o 15 vozidiel, v priebehu r.1933 sa ich počet zvýšil na 70 kusov. Chybnosť tohto kroku sa potvrdila hlavne počas septembrovej mobilizácie v r. 1938.

Otázkou výroby vlastných ľahkých a stredných tankov sa hlavný štáb síce zaoberal od r.1926, ale až začiatkom 30. rokov nadobudol tento záujem presnejšiu podobu. Konštrukčná kancelária ČKD od r. 1930 rozpracovala súbežne so sériovou výrobou tančíkov aj prototypový rad ľahkého tanku Praga P-II. Už jeho prvé skúšky potvrdili, že v porovnaní s tančíkmi pôjde o vydarenejší výrobok. V apríli 1933 MNO objednalo v ČKD 50 týchto ľahkých tankov. Ich sériová výroba sa začala až v novembri toho istého roka a položila základy pre výrobu ďalších typov čs. tankovej techniky, akým bol aj tank Š-IIa, používaný v armáde pod označením ĽT vz. 35. Do apríla 1938 čs. armáda prevzala do svojej výzbroje 149 týchto ľahkých tankov napriek tomu, že pri ich sériovej výrobe sa vyskytlo viacero technických problémov.

Obr. 4.31 Tančík vz. 33 Obr. 4.32 Prototyp stredného tanku V-8-H Výzbrojný program v rokoch 1938-1939 umožňoval čs. armáde, aby zakúpila aj ďalšie

tanky. Pozornosť sa začala sústreďovať na výrobu stredných tankov. V tejto súvislosti sa obrátil hlavný štáb opäť na ČKD a Škodovku s požiadavkou na vykonanie konštrukčných skúšok ľahkých a stredných tankov, ktoré sa v týchto koncernoch buď už vyrábali, alebo existovali len v prototypovom rade, prípadne boli určené na export. Zo stredných tankov najlepšie obstál pri skúškach tank V-8-H (obr. 4.32). Tank V-8-H mal hmotnosť 15 t, pancierovanie 10-32 mm, kanón kalibru 47 mm, 2 guľomety a dosahoval rýchlosť 48 km za hodinu a ktorý spolu s ľahkým tankom TNH, pod označením ĽT vz. 38 objednalo MNO (300 + 150) v apríli 1938 u ich výrobcu ČKD.

ĽT vz 38 mal hmotnosť 8 t, pancierovanie 8-25 mm, kanón kalibru 37 mm, 2 guľomety a dosiahol rýchlosť 34 km za hodinu. Tieto tanky boli v rôznych modifikáciách vyrobené pre Rumunsko, Irán, Švédsko, Peru a licenčne boli vyrobené vo Švajčiarsku.

V priebehu 2. svetovej vojny sa postupne vyrábali tanky s čoraz hrubším a kvalitnejším pancierom. Zlepšila sa aj ich pohyblivosť a ich delá boli prevažne väčšie a účinnejšie. Prvým veľkým prekvapením bol sovietsky tank strednej triedy T-34 (obr. 4.33), ktorý mnohí odborníci považovali za najlepší tank, aký bol počas 2. svetovej vojny vyrobený. Vzhľadom na jeho kvality zastavili Sovieti výrobu všetkých ostatných typov s jedinou výnimkou, ktorou bol nový ťažký tank model KV. V priebehu niekoľkých ďalších rokov vyrobilo 42 tovární 18.000 tankov typu KV a vyše 40.000 T-34. T-34 mal hmotnosť 26 t, delo kalibru 76 mm a

86

pancier hrubý 45 mm. Akonáhle sa výroba rozbehla naplno, dosiahli vďaka nemu sovietske tankové jednotky prevahu nad Nemcami.

Obr. 4.33 Sovietsky tank T-34

Američania si čoskoro uvedomili, že bočné 75 mm delo na typoch M-3 (pre Britov to bol

„Lee“) nie je výhodné a urýchlene ho nahradili novým typom M4 Sherman. Tento zaujal medzi tankami armády USA najdôležitejšie miesto. Bol vybavený delom kalibru 75 mm rovnako ako M-3, ale delo bolo umiestnené na klasickej otáčavej veži, pancier mal hrúbku 55 mm. Dosahoval rýchlosť 40 km za hodinu. Americký priemysel do konca vojny vyrobil 58.000 tankov M-4. Nepodarilo sa mu vyvinúť však ťažký tank, ktorý by kvalitou zodpovedal Shermanu.

Ku kladným vlastnostiam Shermanov patrila spoľahlivosť a jednoduchosť výroby i údržby. Britom sa pokusy o výrobu nového tanku nedarili až do r. 1944, keď vyvinuli model Cromwell. Mal delo kalibru 75 mm, chránil ho 76 mm hrubý pancier a dosahoval rýchlosť 64 km za hodinu. V čase invázie v Normandii v r. 1944 to bol najlepší britský tank. Nepodarilo sa ho žiaľ vyrobiť však dostatočné množstvo, takže obrnené jednotky britskej armády používali vo veľkom americké Shermany.

V tom čase sa už prestali robiť rozdiely medzi pechotnými a ľahkými tankami. Posledným pechotným tankom bol Churchill, ktorý sa často používal na špeciálne úlohy. Úspešnosť Cromwella viedla k tomu, že sa konštruktéri zamerali na univerzálne modely. Tak vznikol Centurion, ktorý však už do vojny nestačil zasiahnuť.

Nemecko sa ponáhľalo odpovedať na T-34 a koncom r. 1942 predstavilo Pzkfw V Panther. Bol to najlepší vojenský tank. Pancier mal hrubý 80 mm, s dobrým sklonom, delo kalibru 75 mm a dosahoval rýchlosť 45 km za hodinu. Bol však aj zdrojom určitých konštrukčných problémov a ustavičných ťažkostí pri výrobe. Dopyt po ťažkých tankoch mal uspokojiť Pzkfw VI Tiger, ktorý sa začal vyrábať v auguste 1942. Bol to v tom čase najťažší tank na svete, mal hmotnosť 56 t, pancier dosahoval hrúbku 100 mm a bol vyzbrojený veľmi silným delom kalibru 88 mm s dlhou hlavňou. Poslednou verziou bol King Tiger, ktorý sa objavil v novembri 1944. Mal hmotnosť 70 t, chránil ho 150 mm hrubý pancier a ešte účinnejšie delo kalibru 88 mm. Obidva typy však spôsobovali problémy pre svoju nespoľahlivosť.

Dobre skonštruovaný tank sa musí vyznačovať rovnováhou medzi ochranou (pancierom), pohyblivosťou a účinnosťou streľby. Britské a americké tanky spĺňali požiadavky na prvé dve vlastnosti, nemecké tanky ich však prekonávali v účinnosti streľby. Medzi Spojencami sa do r.1945 jedine Sovietom podarilo vyvinúť dobre vyvážený tank T-34. V r. 1934 sa do konca rozhodli posilniť výzbroj T-34 z pôvodného kalibru 76 mm na 85 mm. T-34 mal vysokú pohyblivosť, danú výkonným 12 valcovým motorom V-2 o výkone 368 kW a zlepšenou konštrukciou podvozku s nezávisle odpruženými pojazdnými kolesami, širokými koľajovými pásmi, zabezpečujúcimi vysokú priechodnosť málo únosným terénom.

87

Ešte v priebehu 2. svetovej vojny sa na podvozkoch tankov prvýkrát objavujú aj rôzne účelové nadstavby, predovšetkým mostné, ženijné a uvoľňovacie. K tomuto obdobiu sa vzťahuje tiež prvé hlboké brodenie a využitie dymu pre maskovacie účely.

Tab. 4.4 Parametre najpoužívanejších tankov vyspelých armád v období 2.svetovej vojny

Nemecko Anglicko USA Parametre / Typ

PANTHER TIGER CROMWELL SHERMAN Hmotnosť [t] 45 56 28 32 Osádka (osôb) 5 5 5 5 Kanón [(počet-kaliber] 1-75 1-88 1-75 1-75 (76) Guľomety [počet – kaliber] 2-7,92 2-7,92 2-7,92

1-7,69 2-7,62 1-12,7

Výkon motora [kW] 515 478 442 368 Jazdný dosah [km] 177 100 160 150 Max. rýchlosť [km/hod.] 46 38 52 48 Max. sila panciera [mm] 80-100 100 65 38-76

V povojnovom období prebieha ďalšia modernizácia tankov vo všetkých armádach,

pričom mimoriadna pozornosť je venovaná zvyšovaniu ich odolnosti proti účinkom zbraní hromadného ničenia a od 70. rokov tiež proti účinkom neutrónových zbraní.

Štyridsiate a päťdesiate roky vytvorili už takmer konkrétne kategórie ľahkých (asi do 20 ton), stredných (asi do 50 ton) a ťažkých (nad 50 ton) tankov, z ktorých hlavným nosným typom sa vo väčšine armádach stali stredné tanky, ktoré majú zvyčajne túto charakteristiku: hmotnosť 36-40 ton i viac, osádka 3-4 muži, výzbroj – tankový kanón s drážkovanou alebo hladkou hlavňou kalibru 90-152 mm, s počiatočnou rýchlosťou strely až 2.000 m za sekundu, tankový kanón (spriahnutý s guľometom) alebo rýchlopalný kanón malého kalibru (spravidla do 20 mm), protilietadlový guľomet (najčastejšie kalibru 12,7 mm). Ďalej bývajú vo výzbroji tankov ručné granáty, signálne pištole, samopaly a iné. Niektoré tanky bývajú vyzbrojené ďalšími prostriedkami ničenia, ako sú protitankové riadené strely, granátomety a pod.

Postupne vznikajú tiež kritériá a názory na rozdelenie tankov do kategórií prvej, druhej,

tretej a štvrtej generácie. Kritériá a názory na rozdelenie tankov podľa generácií je niekoľko. My však sa

prikloníme k najrozšírenejšiemu deleniu, ktoré zaraďuje povojnové typy zavedené do výzbroje armád na prelome 40. a 50. rokov, do kategórie tankov l. generácie. Do tejto kategórie sa dajú zaradiť napr. sovietske tanky T-54, americké tanky M-47, M-48 alebo britské tanky CENTURION.

Šešťdesiate roky predstavujú v oblasti vývoja tankovej techniky ďalšie výrazné zdokonalenie konštrukcie, ktoré zaraďujú tanky do 2. generácie. U tankov 2. generácie bol kladený hlavný dôraz na zvyšovanie palebných možností cestou vyššieho kalibra, stabilizácie kanóna a na komplex opatrení, smerujúcich k zlepšeniu pohyblivosti. Dôležitou požiadavkou bolo tiež zvýšenie ochrany osádky proti zbraniam hromadného ničenia. Do tejto kategórie sa dajú zaradiť napr. ruské tanky T-64, T-72 (obr. 4.34), nemecké tanky LEOPARD 1 (obr. 4.35), americké tanky M-60 (obr. 4.36), britské tanky CHIEFTAIN (obr. 4.37), alebo francúzske tanky AMX 30 (obr. 4.38). Skoro všetky typy tejto generácie sa postupne podrobili rozsiahlej modernizácii a tak sa priblížili úrovni tankov nasledujúcej generácie.

88

Tab. 4.5 Parametre najrozšírenejších tankov vyspelých armád 70. rokov Parametre / Typ M60A1

USA M60A2 USA

LEOPARD 1 NSR

AMX-30 Francúzsko

CHIEFTAIN Anglicko

Hmotnosť [t] 46 45 41,5 36 52 Osádka [osôb] 4 4 4 4 4 Kanón [poč.-kaliber] 1-105 1-152 1-105 1-105 1-120 Guľomet [poč.-kalib.] 1-7,62 1-7,62 1-7,62 1-7.62 1-7.62 PL guľomety 1-12,7 1-12,7 1-7,62 1-12,7 1-7,62 Výkon motora [kW] 552 552 610 530 515 Jazdný dosah [km] 500 550 600 500 400 Jazda pod vodou v hĺbke [m]

5 5 4 4 5

Obr. 4.34 Tank stredný T-72

Obr. 4.35 Nemecký tank LEOPARD Obr. 4.36 Americký tank M60A2

Obr. 4.37 Britský tank CHIEFTAIN Obr. 4.38 Francúzsky tank AMX30 Tanky 3. generácie, z ktorých prvé boli zavedené do výzbroje vyspelých armád sveta na

prelome 70. a 80. rokov sa vyznačujú už integrovaným systémom riadenia paľby, streleckým počítačom, zdokonalenou stabilizáciou kanóna v dvoch rovinách, vybavením tanku modernou optoelektronikou a pomerne vysokou úrovňou balistickej ochrany. Do tretej generácie tankov sa dajú zaradiť napr. nemecký tank LEOPARD 2, britský tank CHALLENGER (obr. 4.39), americký tank M-1 ABRAMS (obr. 4.40), alebo ruský tank T-80 (obr. 4.41). Tieto tanky dosahujú kvalitatívne vysoké bojové hodnoty, ktoré sú podmienené možnosťami účinného boja v noci, za všetkých klimatických podmienok i účinnou paľbou za pohybu okolo 2.000 m.

89

Obr.4.39 Britský tank Challenger 2 Obr.4.40 Americký tank M1A2 Abrams

Obr.4.41 Ruský aktívny tank T-80U Tanky tejto generácie sú už vo väčšom rozsahu vybavené automatickými systémami,

ktoré pracujú nezávisle na činnosti osádky. Kategória tzv. stredného tanku ustúpila dnes už rozšírenejšiemu označeniu – hlavný

bojový tank – MBT (Main Bettle Tank) i z dôvodov stále sa zvyšujúcej bojovej hmotnosti nových typov. Súčasný vývoj tankov smeruje k 4. generácii, kam napr. podľa francúzskeho názoru je možné zaradiť bojový tank AMX LECLERC (obr. 4.42) a tiež aj ruský tank T-90 (obr. 4.43). K tejto generácii sa približujú aj modernizované verzie tankov 3. generácie hlavných výrobcov tankovej techniky z USA, Nemecka a Anglicka.

Obr. 4.42 Francúzsky tank Lecrerc

a b

Obr.4.43 Ruský tank T-90 a – pohľad zozadu, b- veža tanku T-90

90

4.2.2 Tanky používané v bývalej ČSĽA a v Armáde SR Bývalé Československo po skončení druhej svetovej vojny zakúpilo licenčné podmienky

na výrobu obrnenej techniky sovietskej typovej rady T-34 (obr. 4.33), neskôr T-54 (obr. 4.44), T-55 a v prvej polovici 70. rokov i tanky T-72(obr.4.45). Koncentrácia zbrojárskeho priemyslu bola situovaná na Slovensko, kde sa budoval moderný vojensko-priemyselný komplex. Slovenský zbrojársky priemysel plne pokryl potrebu vtedajšej ČSĽA. V 60. rokoch bola podľa licenčnej technickej dokumentácie začatá výroba stredného tanku T-55, ktorý bol postupne modernizovaný. Modernizácia prakticky začala úpravami na obmenu T-55A a bola ukončená v polovici 80. rokov komplexnou modernizáciou, ktorej výsledkom bol tank T-55AM2 (obr.4.46). Modernizáciou tanku T-55 sa zvýšila jeho bojová hodnota, predovšetkým sa podarilo dosiahnuť podstatného zvýšenia palebnej sily, efektívnosti streľby a ochrany tanku. Pri hodnotení bojových možností a takticko-technických parametrov dosahuje modernizovaná verzia T-55 AM2 približne kvalít nemeckých tankov LEOPARD 1A3, amerických M60 A3, alebo francúzskych tankov AMX30B2. Jednotlivé modernizačné verzie bývalej čs. armády majú typové označenie T-55A, T-55 AM1 a T-55AM2.

Obr. 4.44 Stredný tank T-54A Obr. 4.45 Stredný tank T-72 Tank T-55 AM2 má štvorčlennú posádku, kanón kalibru 100 mm, spriahnutý guľomet

PKT kalibru 7,62 mm, guľomet PLK 38/46 kalibru 12,7 mm. Má zvýšenú palebnú silu a účinnosť, zvýšenú odolnosť, zabudovaný systém riadenia paľby KLADIVO, systém na detekciu a indikáciu laserového ožiarenia SDIO, strelecký systém BASTION.

Obr.4.46 Stredný tank T-55 A M2

91

Tanky T-72 zavedené do výzbroje koncom 70. rokov boli dodávané jednotkám hlavne

v priebehu prvej polovici 80. rokov. Postupne sa uskutočnila modernizácia na verziu T-72 M a od r. 1986 boli postupne všetky tanky rady T-72 modernizované na verziu T-72M1.

Najnovšia slovenská modernizovaná verzia T-72 M2 MODERNA (obr. 4.47) mala premiéru v r.1994 na medzinárodnej výstave vojenskej techniky IDET 94. Podstatným spôsobom bola zdokonalená pancierová ochrana, pohyblivosť a palebná sila. Zvýšenie priemernej rýchlosti v teréne až o 10% zabezpečuje nový motor o výkone 625 kW (a viac), čo predstavuje zvýšenie o 50 kW v porovnaní s pôvodným typom. Celkový tvar a siluetu tanku formuje návesná súprava dynamickej ochrany, ktorá výrazným spôsobom prispieva k zvýšeniu balistickej ochrany.

Obr.4.47 Tank T-72 M2 MBT MODERNA Stredný tank T-72 M2 má trojčlennú osádku, bojovú hmotnosť 43,5 t, je vyzbrojený

125 mm kanónom 2A46 s hladkým vývrtom, stabilizovaným v dvoch rovinách, spriahnutým guľometom PKT kalibru 7,62 mm, dvoma protilietadlovými kanónmi KAA 20 mm a zadymovacími granátmi. je vybavený systémom riadenia paľby, dennými a nočnými pozorovacími a zameriavacími prístrojmi, protipožiarnym zariadením a zariadením chrániacim trojčlennú osádku pred účinkami zbraní hromadného ničenia.

92

Tab. 4.6 Takticko-technické dáta hlavných typov tankov používaných v bývalej ČSĽA a v Armáde SR

Dáta/typ T-34 T-54 T-55 T-55AM2

T-72M1 T-72M2

Bojová hmotnosť tanku (t) 32 36 36 41,5 41,5 43,5 Dĺžka tanku (m) 8,1 9 9 9 9,53 9,53 Šírka tanku (m) 3 3,27 3,27 3,76 3,37 3,59 Výška tanku (m) 2,7 2,4 2,35 3,03 2,19 2,19 Max. rýchl. po ceste/v teréne (km/hod.)

55/25 50/20 50/24 50/20 60/35-45- 60/35-45

Kanón-kaliber (mm) 85 100 100 100 125 125 Max.dostrel kanóna (m) 14.000 15.600 14.600 14.600 9.400 9.400 Protilietadlový guľomet 1-17,7 1-12,7 1-12,7 2-20 Max. dostrel PL guľ. (m) 3.500 3.500 6.000 2.000 Spriahnutý(pevný)guľomet 1-7,62 2-7,62 2-7,62 1-7,62- 1-7,62 1-7,62 Max. dostrel spriah. guľ. (m) 1.500 2.200 2.200 2.200 3.800 1.800 Počet členov obsluhy 4 4 4 4 3 3 Spodný guľ. so zameriavač. 1-7,62 Max. dostrel spod. guľometu 1.000

4.2.3 Ďalšie druhy obrnených bojových vozidiel Bojové tanky ako také nemôžu uspokojiť požiadavky na celú bojovú činnosť, pretože je nemožné a nie je ani žiadúce sústrediť všetky schopnosti do jediného vozidla. Preto bolo nutné vyvinúť špecializované obrnené vozidlá, s cieľom zabezpečiť ostatné špecifické požiadavky bojovej činnosti. Tak boli vyvinuté mostné a vyslobodzovacie tanky, žeriavové tanky, obrnené automobily, obrnené transportéry pásové a kolesové, bojové vozidlá pechoty, ale aj samohybné húfnice, nosiče riadených striel, protilietadlové tanky a ďalšie druhy obrnených bojových vozidiel. 4.2.3.1 Mostné, vyslobodzovacie a žeriavové tanky

Na podvozkoch štandardných tankov prvýkrát objavujú rôzne účelové nadstavby,

predovšetkým mostné, ženijné a vyslobodzovacie ešte v priebehu 2. svetovej vojny. Ich vývojom sa však podrobnejšie zaoberá v povojnovom období. V bývalej ČSĽA boli použité mostné, vyslobodzovacie a žeriavové tanky (MT, VT, JT) a tanky so ženijnými nadstavbami na podvozkoch tanku T-34 (obr.4.48). Neskoršie s ich vývojom sa pokračovalo na podvozkoch tanku typu T-55A (MT-55A, VT-55A) – viď obr. 4.49, 4.50. V súčasnej Armáde SR sa používajú mostné a vyslobodzovacie tanky konštruované na podvozkoch tanku typu T-55A a na podvozkoch T-72 (MT-72, VT-72) – viď obr. 4.51.

Obr. 4.48 Vyslobodzovací tank VT-34 Obr. 4.49 Vyslobodzovací tank VT-55A

93

Obr. 4.50 Mostný tank MT-55A Obr. 4.51 Vyslobodzovací tank čs. výroby VT-72 Tab. 4.7 Hlavné takticko-technické dáta vyslobodzovacích prostriedkov Parametre /typ VT-34 VT-55A VT-72 Dĺžka tanku s ostrohou [m] 7,85 7,12 8,15 Šírka tanku [m] 3 3,275 3,59 Výška tanku v pochodovej polohe [m] 2,46 2,25 2,65 Pohotovostná hmotnosť tanku [t] 31 35 46,5 Počet členov obsluhy 2 3 2 Max. ťažná sila hlav. navijáka [kN] 60 250 300 Max. ťažná sila pomoc. navijáka [kN] 0,5 8 10 Max. nosnosť žeriavu [t] 1,5- 2 19 4.2.3.2 Obrnené transportéry pásové (OTP) a bojové vozidlá pechoty (BVP)

Požiadavka na bezpečnú prepravu živej sily pod nepriateľskou paľbou až do bodu zasadnutia, kde začína vlastná akcia, viedla k vyvinutiu obrnených transportérov. Niektoré boli konštruované pre tento účel, ako nemecké polopásové obrnené vozy, napr. SdKfz 251 (obr. 4.52) vyrobené už pred rokom 1939, iné improvizované, ako britské pásové typy prestavené z tankov po demontovaní veže. Dlho však už pred ukončením vojny bola snaha o bojaschopnosť obrnených vozidiel aspoň pre účely vlastnej obrany – postačoval aj jediný guľomet vo vežičke alebo na konzole, i keď Nemci používali ochranné štíty.

Obr. 4.52 Nemecký obrnený polopásový voz SdKfz 251

Po vojne začali práce na špecializovaných OT – väčšinou pásových, ale i kolesových

s dobrou schopnosťou plávať. V polovici 60. rokov už boli na svete požiadavky na vozidlo pre prepravu pechoty s účinnou vlastnou výzbrojou – kanón alebo riadené strely, alebo obe

94

spolu – a prvýkrát sa takýto stroj objavil v r. 1967, kedy Rusi predviedli typ BMP-76. Toto obrnené bojové vozidlo prevezie 8 pešiakov, má trojčlennú osádku a je vyzbrojené 73 mm kanónom a malou protitankovou riadenou strelou (v kóde NATO „SAGGER“). Veľa ďalších krajín vyvinulo svoje vlastné bojové vozidlá pechoty (BVP). Typickým príkladom je nemecký MARDER (kuna), s pohyblivosťou stredného tanku, hmotnosťou 14 ton (14.225 kg), vyzbrojený 20 mm kanónom a prevážajúci 10 pešiakov. V bývalej ČSA, ako aj v dnešnej armáde boli a sú stále používané obrnené transportéry typu:

OT-62 (obr. 4.53) a jeho odvodené typy - OT-62A (AUTOBUS), veliteľské stanovište OT-62R2, OT-62R4MT s rozšírením spojovacích zariadení a OT-62DTP (dielňa technickej pomoci),

OT-90 postavený na podvozku BVP-1 a jeho odvodené typy VP-90 (veliteľské pracovisko), VPV (vyslobodzovacie pásové vozidlo), DTP-90 (dieľňa technickej pomoci), OZ-90 (vozidlo pásové zdravotnícke odsunové), SVO (samohybný výbušný odmíňovač), AMB-S (ambulancia sanitná), ShM-120 PRAM (samohybný mínomet), DP-90 (delostrelecká pozorovateľňa) a ZV-90 (zdrojové vozidlo),

OT-810 - polopásový OT (obr. 4.54) a jeho odvodený typ OT-810 R2 používaný ako spojovací prostriedok pre technické pozorovanie do 80. rokov. Z bojových vozidiel pechoty nosnými typmi v našej armáde sú:

BVP-1 (obr. 4.55) a jeho odvodené typy BVP-1K a bojové prieskumné vozidlo BPzV BVP-2 (obr. 4.56) a jeho odvodený typ BVP-2K.

Taktiež sa používa pásový obojživelný transportér PTS s veľkou ťažnou plochou,

schopný prekonávať vodné prekážky plavbou so značnou záťažou.

Obr .4.53 Obrnený transportér OT-62 Obr.4.54 Polopásový obrnený transportér OT-810

Obr. 4.55 Bojové vozidlo pechoty BVP–1 Obr. 4.56 Bojové vozidlo pechoty BVP–2

95

Tab. 4.8 Hlavné technicko-taktické parametre obrnených transportérov OT-810 a OT-62 Parametre / typ OT-810 OT-62 Hmotnosť vozidla v bojovej pohotovosti [t] 7,6 13 (bez osádky) Obložnosť 12 mužov (1,4 t) 20 mužov (2 t) Dĺžka vozidla [m] 5,71 7 Šírka vozidla [m] 2,19 3,14 Výška vozidla [m] 2,1 2 (2,375) Maximálna rýchlosť vozidla [km/hod.] 60 58,4 Priemerná rýchlosť na poľných cestách [km/h.] 25-30 25-35 Rýchlosť pri plavbe dopredu/dozadu [km/hod.] 0,7 m brod 10,8/5 Guľomet UK-59-7,62mm 1x7,62 mm Maximálny dostrel [m] 4.800 4.800 Tarasnica 1xT-21-82 mm Maximálny dostrel [m] 2.800 Tab. 4.9 Hlavné takticko-technické údaje bojových vozidiel pechoty Parametre / typ BVP-1 BVP-2 Rozmery vozidla: dĺžka [m] šírka [m] výška [m]

6,375 2,94 2,068

6,735 3,15 2,25

Bojová hmotnosť [t]

13,25 14

Maximálna. rýchlosť: po ceste [km/hod] v teréne [km/hod] vo vode [km/hod]

65

40 – 45 7

65

40 – 50 7

Akčný rádius [km]

550 – 600 550 – 600

Výzbroj: kanón dostrel [m] spriahnutý guľomet PKT dostrel [m] PTRS strela Vrhač dymových granátov

73 mm 2A 28

1300 7,62 mm

3800 9S428

9M14M -

30 mm 2A 42

2500 7,62 mm

3800 9M113

9P135M 902V, 6 ks

Počet prepravovaných osôb 3 + 8

3 + 7

96

4.2.3.3 Obrnené automobily a kolesové obrnené transportéry

Prvým obrneným automobilom domácej výroby sa stal automobil Škoda vz. 23 (tiež pod českým označením „Želva“), ktorého technologickú konštrukciu dokončil plzenský závod v lete r. 1924 (obr. 4.57). Do výzbroje čs. armády sa stal o pol roka neskôr a až do začiatku 30. rokov tvoril podstatnú časť výzbroje čs. obrnených jednotiek. Skúsenosti získané pri jeho používaní uplatnili plzenskí odborníci pri konštrukcii obrneného automobilu Škoda PA-III, ktorý vo výzbroji čs. jednotiek zostal až do r. 1939 pod označením ťažký OA (Škoda) vz. 27. Posledný obrnený automobil čs. výroby z konca 20. rokov, ktorý sa od dvoch predchádzajúcich podstatne konštrukčne líšil, vyrobila kopřivnická Tatra. Od r. 1929 sa v tomto závode upravoval sériový podvozok automobilu Tatra T-30 a tu sa zrodil aj návrh vybaviť tento automobil obrnenou karosériou. Takto upravené vozidlo prijala armáda do svojej výzbroje ako OA (Tatra) vz. 30. V celkovom počte 51 kusov sa veľmi dobre osvedčil v r. 1938 v českom pohraničí.

Obr. 4.57 Obrnený automobil Škoda vz. 23

Výhody kolesových obrnených vozidiel už nie sú tak zreteľné ako u pásových OT, zvlášť

z hľadiska priechodnosti. V zásade majú nad pásovými strojmi výhodu v ekonomickejšej prevádzke, vyššej rýchlosti a vo väčšom jazdnom dosahu. Ich pomerne tichý pohyb môže byť rozhodujúci pre úspech pri plnení prieskumných úloh, pre ktoré sú predovšetkým využívané. majú tiež výhodu pri udržovaní poriadku v prípade občianskych nepokojov. V bývalej ČSA boli používané kolesové obrnené transportéry typu:

stredný obojživelný kolesový obrnený transportér OT-64 (obr. 4.58) a jeho odvodené typy OT-64A (AUTOBUS), veliteľské stanovište OT-64/R2 a dielňa technickej pomoci DTP-64,

ľahký kolesový obrnený transportér OT-65 (obr. 4.59) a jeho odvodené typy OT-65A, OT-65CH a ďalšie,

obrnený transportér BRDM-2, prieskumno-hliadkové vozidlo (obr. 4.60)a jeho odvodený typ obrnený prieskumný transportér BRDM-2rch, ktorý je kolesové obrnené obojživelné vozidlo so špeciálnym vybavením pre vykonanie radiačného a chemického prieskumu,

obrnený transportér BTR-60PB (obr. 4.61), ktorý je bojové vozidlo, ktorého koncepcie umožňuje viesť bojovú činnosť priamo z vozidla a jeho odvodený typ veliteľské stanovište PU-12 .

Obr. 4.58 Stredný obojživelný Obr. 4 59 Ľahký kolesový obrnený transportér OT-65 Kolesový obrnený transportér OT-64

97

Obr. 4.60 Obrnený transportér BRDM-2 Obr. 4.61 Obrnený transportér BTR-60PB Tab. 4.10 Hlavné takticko-technické údaje kolesových obrnených transportérov Parametre / typ

OT-65 OT-64 BRDM-2 BTR-60 PB

Pohotovostná hmotnosť [t] 6,34 12,3 7,2 10,3 Dĺžka vozidla [m] 5,76 7,44 5,75 7,22 Šírka vozidla [m] 2,5 2,5 2,35 2.825 Výška vozidla [m ] 2,0 2,06 2,31 2,42 Pohon 4x4 8x8 4 x 4 8x8 Typ motora Csepel D-414 T-928 GAZ-41 GAZ-49B

2 ks Počet valcov [ks] 6 v rade 8 do V 8 do V 6 v rade Max. rýchlosť [km/hod.] 87 95 95 – 100 80

Brodivosť plávajúce plávajúce plávajúce plávajúce

Rýchlosť plavby [km/hod.] 9,2 9 9 – 10 9 – 10

14,5 mm KPVT

14,5 mm KPVT

14,5 mm KPVT

Výzbroj – tankový guľomet

7,62 mm vz. 43/66

7,62 mm PKT

7,62 mm PKT

V súčasnej dobe sa pracuje na vývoji obrneného automobilu TATRAPAN (obr.4.62).

Výskumnú etapu projektu TATRAPAN realizovali v druhej polovici osemdesiatych rokov vo VZÚPV 010 Vyškov (Výskumný a skúšobný ústav pozemného vojska). Vyrobili a odskúšali funkčnú vzorku vozidla v transportnom variante a definovali takticko-technické požiadavky na vývoj. Etapu ukončili v r. 1990.

Obr.4.62 Pancierový terénny automobil TATRAPAN

98

Vývojové práce začali v r. 1990 v ZTS – Výskumno-vývojovom ústave a.s. Martin v spolupráci s VZÚPV 010 Vyškov, VAB SIPOX a.s. Bánovce n./Bebravou a PPS a.s. Detva. Prvým variantom z plánovaného radu vozidiel TATRAPAN, ktorý realizoval ZTS-VVÚ a.s. Martin v spolupráci s uvedenými partnermi, je transportné vozidlo označované TATRAPAN T1. TATRAPAN T1 je pancierovaný terénny automobil so zvýšenou streleckou odolnosťou na báze podvozku TATRA 815 – 6 x 6. Je určený na prepravu 10-12 osôb s výzbrojou a výstrojom na komunikáciách a v teréne. Vozidlo umožňuje:

jazdu v náročnom a málo únosnom teréne, prechod zamoreným územím, streľbu organickými zbraňami osádky z troch zakrytých strieľní vo dverách skrine, nekrytú streľbu z otočnej vežičky na strope skrine 12,7 mm protilietadlovým guľometom

NSV a nekrytú streľbu z otočnej vežičky na strope kabíny 7,62 mm guľometom PKT, jazdu v noci s použitím nočných pozorovacích prístrojov a rádiové spojenie.

4.3 Tendencia vývoja novej obrnenej techniky a automobilov Smery rozvoja tankov Vývoj nových tankov vyžaduje v súčasnej dobe nielen komplexný pohľad na úlohu a koncepčné riešenie tanku na začiatku budúceho tisícročia, ale tiež značný ekonomický a technologický potenciál. V oblasti palebnej sily je zrejmý prechod na kanóny kalibru 120 a 125 mm, perspektívne sa dá počítať i s vyššími kalibrami, napr. 140 mm. U súčasných tankov 3. generácie i vyvíjaných tankov 4. generácie sa dá už hovoriť o vysokom stupni automatizácie riadenia paľby, využívajúce strelecké počítače, laserové diaľkomery, moderné noktovízory a celý systém senzorov. oblasť ochrany tankov sa stáva ďaleko zložitejším problémom, ako tomu bolo v minulosti. Zväčšovanie dosahu a ničivých účinkov nových protitankových zbraní, možnosť ich pôsobenie na tank z rôznych smerov - teda i na doteraz menej chránené miesta a niektoré ďalšie aspekty, stavia pred vyriešením účinnej ochrany tankov kvalitatívne nové úlohy. K zvýšeniu ochrany by mala prispieť vyššia obratnosť tanku, menšie rozmery s výrazne nižšou siluetou, poprípade neustále skúmaná bezvežová, polovežová alebo iná netradičná koncepcia tanku. Prebiehajúci modernizačný proces potvrdzuje, že samotné technické zdokonalenie tanku ešte nemusí automaticky predstavovať výrazné zvýšenie jeho bojových možností. Výsledný efekt mnohokrát znižuje malá spoľahlivosť, vysoká náročnosť na výcvik osádok, zložitosť vlastnej obsluhy tanku, psychologické aspekty a iné. Tieto nedostatky sa prejavia väčšinou až v priebehu prevádzky. Smery rozvoja tankov v Armáde SR: • modernizácia perspektívnych tankov T-72, • vývoj a výroba inovovaného tanku na báze T-72M2-bojový prostriedok odpovedajúci

požiadavkám kladeným na tanky 21. storočia, • náhrada tankov T-55AM2 za tanky inovovanej rady, prípadne za tanky T-72M2.

Ciele modernizačných opatrení: podstatné zvýšenie palebnej sily – vývojom modernej protitankovej munície a

skvalitnením systému riadenia paľby, i pre vedenie palebnej činnosti v noci, zvýšenie odolnosti – aplikáciou dynamickej (výbušnej) ochrany a zvýšenie inertnosti

vezených zásob streliva a pohonných hmôt

99

zvýšenie mobilnosti – zdokonalením výkonnosti pohonnej jednotky a spoľahlivosti transmisie tanku.

Ľahké tanky sú a budú vyvíjané predovšetkým na vykonanie dvoch úloh. Jednou

z nich bude úloha ľahkého bojového vozidla s dominantnou prepraviteľnosťou. Druhou úlohou bude prieskum.

Bojové ľahké tanky budú stále relatívne ľahké, ale budú oveľa ťažšie vyzbrojené než predtým. Príkladom je obrnený kanónový systém XM2 (USA), ktorí výsadkovým silám poskytne 105 mm kanónom palebnú silu mnohých dnešných tankov.

Špecializované prieskumné ľahké tanky budú vybavené radarom, elektrooptickými a iným senzormi, namontovanými na teleskopické stožiare a vybavené komunikačnými zariadeniami i na zber a prenos informácií.

kategóriou príbuznou k ľahkým tankom sú kolesové kanónové vozidlá. Predpokladá sa, že sa stanú oveľa výkonnejšími a účinnejšími, než sú v súčasnej dobe používané. Výzbroj budú tvoriť strednotlaké a vysokotlaké 105 mm kanóny. kanónové kolesové vozidlá budú operovať na veľké vzdialenosti a budú dosahovať vysoký stupeň operačnej mobility. Bojové obrnené vozidlá Najľahšiu kategóriu bojových obrnených vozidiel tvoria extrémne ľahké obrnené vozidlá, určené na hliadkovacie, prieskumné, spojovacie a podobné úlohy. Predpokladá sa širšie využitie týchto vozidiel ako nosičov rôznych zbraňových systémov. Vo väčšom rozsahu sa uvažuje s ich využívaním pre vzdušné výsadkové sily. tieto vozidlá budú celo-pancierované, čo vytvára predpoklady širšieho bojového použitia. Druhú kategóriu bojových obrnených vozidiel tvoria kolesové obrnené transportéry. Ich dôležitosť a expanzívne zavádzanie plynie zo stále sa zlepšujúcich výkonových parametrov, predovšetkým v teréne. Sú značne lacnejšie pri prevádzke, než pásové bojové vozidlá pechoty. Vývoj týchto vozidiel smeruje k dosahovaniu vyšších trvalých rýchlostí, čo znamená väčšiu operačnú mobilitu Zníži sa negatívny vplyv hluku a vibrácií na osádku a prepravované osoby. Dominovať bude viackolesový pohon a nezávislé zavesenie kolies, čím sa zlepší priechodnosť v členitom a aj v málo únosnom teréne. bežne zavedený bude systém centrálneho dohusťovania pneumatík. Robustný systém podvozku a dobrý prístup do priestoru osádky bude zabezpečený i pri nižšom obryse vozidiel, než majú pásové obrnené vozidlá. Výzbroj vozidiel bude analogická ako u pásových vozidiel, t.j. od guľometu 14,5 mm po kanóny 30 mm, 40-45 mm, granátomety, odpaľovacie zariadenia PTRS a ďalšia výzbroj. Pre tesnú súčinnosť s tankami v náročnom teréne sa predpokladá použitie obrnených pásových vozidiel, ktoré by mali tvoriť tretinu kategóriu bojových obrnených vozidiel. Hlavný dôraz pri vývoji týchto vozidiel bude položený na ich vyzbrojenie ťažšími zbraňovými systémami a zvýšenou ochranou. Pritom má byť zachovaný účel vozidla – prepravovať pechotu. Preto oveľa viac pozornosti bude potrebné venovať pancierovej ochrane v kombinácii s pasívnymi prvkami ochrany vozidla. Automobilová technika Automobilová technika vyžaduje vývoj a výrobu dodávkových automobilov, stredných i ťažkých terénnych automobilov v podmienkach priemyslu SR. Osobné terénne automobily i autobusy najvýhodnejšie je riešiť medzi kooperačnou výrobou v priemysle SR a dovozom.

100

ZÁVER Zbrane je možné rozdeliť do troch základných kategórií, a to pred vynálezom

strelného prachu, po vynáleze strelného prachu a po vynáleze spaľovacieho motora. Každá z týchto troch etáp bola podstatne kratšia ako tie predchádzajúce, ale mala

podstatne väčší vplyv na svetové dejiny. Zbrane z doby pred strelným prachom umožňovali zabíjať len na krátku vzdialenosť a výrazne obmedzovali schopnosť viesť iné ako bezvýznamné vojny z hľadiska prežitia ľudstva. Zbrane z éry strelného prachu poskytli človeku omnoho väčšiu ničivú silu. Zbrane z doby spaľovacieho motora otvorili potom možnosť zničenia ľudstva pomocou zbraní mohutnej sily a dosahu, samonavádzacích a samohybných.

Od konca vojny r. 1945 do polovice 60. rokov vývoj delostreleckej techniky stagnoval. Obrovská ničivá sila atómových zbraní predčila všetko, čo by mohlo spôsobiť delostrelectvo. Postupne sa však stalo jasné, že jadrové zbrane by boli často nedostupné a nukleárne strely by boli príliš drahé a málokedy dostatočné. Naviac vzdušné sily, pokiaľ išlo o presné zásahy, len o niečo prevýšili úroveň z 2. svetovej vojny. Druhým dôvodom nedostatočného záujmu o delostrelectvo bola otázka kontroly. Pokiaľ bolo možné sledovať delostrelecké ciele z predsunutých línií pechoty, nebol nijaký dôvod vyvíjať ďalšie zbrane dlhého doletu, ktoré by mohli presne zasiahnuť cieľ. Ďalším výsledkom zaujatia nukleárnymi zbraňami bolo, že letecké sily zdôrazňovali strategickú úlohu a zanedbávali svoju zodpovednosť za podporu, vrátane sledovania zásahov. Súčasné tempo vedecko-technického rozvoja bude v budúcich 20. rokoch minimálne zachované. Základom technického rozvoja vojenskej techniky budú výsledky rozvoja z civilného sektoru a ich prenos do oblasti vojenstva. Zvlášť sa bude táto fáza týkať informačných technológií, ktoré podstatným spôsobom ovplyvnia ďalšie smerovanie výzbroje pozemného vojska a vedenia bojovej činnosti. Obrnené bojové vozidlá, predovšetkým tanky, priniesli v tomto storočí revolučný zvrat do vojenstva na Zemi. Pokiaľ však cieľom armády bude obsadiť a zaistiť nepriateľské územie, zostane tank ústredným prvkom každého budúceho konfliktu.

Perspektívna výzbroj a technika prejde procesom modernizácie, cieľom ktorej bude zvýšiť bojovú hodnotu, efektívnosť a účinnosť týchto prostriedkov. Ciele vyzbrojovania sú zabezpečené modernizáciou, hlavne avionických a zbraňových systémov letectva, tankovej techniky, prieskumných prostriedkov a postupným zavádzaním účinnejších protitankových prostriedkov, obranných protilietadlových systémov, zvyšovaním dostrelu a presnosti delostreleckých systémov, zavádzaním prostriedkov nočného videnia a vybavením účinnými zatarasovacími prostriedkami. Nezastupiteľný význam pri napĺňaní cieľa vyzbrojovania v rámci výstavby Armády SR bude mať zavádzanie automatizovaných systémov velenia, riadenia a spojenia a účinných prostriedkov rádioelektronického boja.

101

POUŽITÁ LITERATÚRA [1] Kol. autorov: Vojenské dejiny Slovenska. Diel I–V. MO SR, Bratislava 1993-1997. [2] Kol. autorov: Vojenské dějiny Československa. Díl II-V. Praha, NV 1989. [3] Chant, Ch.: Jak fungují zbraně. Svojtka a Vašut 1997. [4] Hogg, Ian V.: Velká obrazová encyklopédia zbraní. Cesty 1996. [5] Kol. autorov: Dějiny vojenského umění od nejstarších dob do 2. svetové války. Praha,

NV 1968. [6] Bumbál, I.,Eliáš, J.: Dejiny špeciálnej techniky. Textová a obrazová časť, Trenčín,

TnUAD 2001 [7] Eliáš J.: Vývoj pancierovej ochrany bojových vozidiel. Trenčín, TnUAD 2007 [8] Kříbek, J.: Ruční zbraně. I. část. Brno, PL DIR 1995. [9] Frenzl, J.: Ruční palné zbraně. Uherský Brod, COPt 1996. [10] Kulašík, K.: Puškárstvo – remeslo patich storočí. [11] Caras, I.: Střelivo do ručních palných zbraní. Praha, ARS – ARM 1995. [12] Žak, A.B.: Revolvery a pistole. Praha, NV 1989. [13] Žak, A.B.: Puška a samopaly. Praha, NV 1989. [14] Lugs, J.: Ruční palné zbraně I a II. Praha, NV 1956. [15] Kol. autorov: Speciální technika I, II. Praha, NV 1976. [16] Eliáš, J.: Špeciálna mobilná technika na pásových podvozkoch. Trenčín, TnUAD 2002. [17] Eliáš, J.: Mobilná technika na kolesových podvozkoch. Trenčín, TnUAD 2002. [18] Kol. autorov: Tanková a automobilová technika v Českolovenské armádě. FMO

Praha, NV 1992. [19] Rotmistrov, P.A.: Doba a tanky. Praha, NV 1974. [20] Porázik, J. – Oravec, J.: Veterány. Vydavateľstvo technickej a ekonomickej literatúry,

Bratislava 1987. [21] Kuba, A.: Atlas našich automobilov 1., 2. Nakladateľstvo dopravy a spojov. Praha

1987, 1988. [22] Kuba, A. – Spremo, M.: Atlas našich automobilov 3. Nakladateľstvo dopravy a spojov. Praha 1989. [23] Popelínský, L.: Československé automatické zbraně a jejich tvůrci. Praha, NV 1999. [24] Soukup, M.: Tanky I-IV. VA Brno, ESo-video 1995. [25] Lepič, V.: Hlavní takticko-technické data tankové a automobilní techniky ČSLA.

Praha, NV 1976. [26] Kol. autorov: Katalóg výzbroje, techniky a materiálov Armády SR. MO SR, Bratislava

1994, 1996. [27] Eliáš, J.: Procesy prebiehajúce pri prenikaní strely oceľovým pancierom. Písomná

práca k dizertačnej skúške. Trenčín, TnUAD 2006 [28] Macháček, D.: Moderní tanky. Armor 7-8/1997, 9-10/1997, 1-2/1998 [29] Kol. autorov: Příručka pro řidiče GAZ 66. Praha, NV 1977. [30] Hejl, Z. – Hvalčák, F. – Lehocký, J. – Richter, M.: Příručka řidiče UAZ 469. Praha,

NV 1976. [31] Malach, A.: Příručka řidiče automobilu PRAGA V3S. Praha, NV 1984. [32] Zelinka, J. – Farka, A.: Příručka řidiče automobilu T-148 (T-138). Praha, NV 1977. [33] Příručka pro řidiče šasi TATRA 815. TATRA, oborový podnik Kopřivnice 1985. [34] Iglo, J.: Příručka řidiče OT-65. Praha, NV 1977, 1990. [35] Lupták, V.: Príručka vodiča obrneného transportéra OT-64. Praha, NV 1990.

102

[36] Hejl, Z. – Richter, M.: Příručka řidiče obrněného transportéru BRDM-2 a BTR-60 PB. Praha, NV 1979.

[37] Ludvík, J.: Bojové vozidlo pěchoty. Praha, NV 1986. [38] Lacko-Bartoš, K.: Príručka vodiča BVP-2. Praha, NV 1991. [39] Houser, M.: Příručka řidiče tanku T-34/85. Praha, NV 1978. [40] Richter, M.: Příručka řidiče tanku T-55 a T-55A. Praha, NV 1976, 1986. [41] Ščepita, I.: Příručka řidiče tanku T-72. Praha, NV 1990. [42] Apológia. Časopis Armády SR. Trenčín 1993-2004.

103

Autor: Ing. Jozef Eliáš Názov: DEJINY ZBRANÍ A ŠPECIÁLNEJ MOBILNEJTECHNIKY Náklad: 80 ks Rozsah: 104 strán Tlač: Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne Vydanie: prvé Rok vydania: 2007 Text neprešiel jazykovou úpravou Kategória publikačnej činnosti: BCI – Skriptá a učebné texty ISBN 978-80-8075-227-9 EAN 9788080752279

104

ISBN 978-80-8075-227-9 EAN 9788080752279