Stres

Autori

Beáta Bellušová

Emma Gašparíková

Lucia Ličáková

Lucia Simonidesová

Ročník a trieda

1.Dots

Predmety a konzultanti

Ch - RNDr. Mária Smreková

B - Mgr. Jana Šutriepková

Externá konzultantka - Mgr. Ezster Bögi, PhD.

Rok

2019

Čestné prehlásenie

Čestne prehlasujem, že som náš projekt vlastnoručne písala a informácie v ňom použité sú z overených, dôveryhodných zdrojov.

……………………

…………………..

…………………..

…………………....

Beáta Bellušová

Emma Gašparíková

Lucia Ličáková

Lucia Simonidesová

V Bratislave 17. 10. 2019

Obsah

Čestné prehlásenie1Obsah2Úvod4Čo je to stres?53 fázy reakcie na stres6Limbický systém7Čo to je?7Amygdala7Hypotalamus7Hipokampus7Prefrontálny kortex8Spolupráca častí limbického systému8Akútny a chronický stres9Základné porovnanie9Nie každý stres je zlý10Akútny stres13Účinok13Hormóny14Chronický stres15Účinok15Hormóny16Práca mozgu počas stresovej situácie18SAV - pokusy s potkanmi18Nové objavy19Sympatikoadrenálny systém vs. HPA os20Telo pod vplyvom stresu23Tehotenstvo23Potenie23Útok alebo útek24Motýle v bruchu27Príjem potravy a trávenie27Dôsledky dlhodobého stresu29Kardiovaskulárne ochorenia30Imunitný systém31Metabolizmus32Reprodukčný systém33Samice33Samci34Nervový systém34Iná forma stresu - Oxidačný stres35Poškodenie DNA36Záver40Bibliografia41Resumé SJ43Resumé ANJ44Resumé NEJ45

Úvod

V tomto projekte sme sa zamerali na spracovanie problematiky stresu. Rozhodli sme sa pre spracovanie tejto témy, nakoľko so stresom sa stretávame každodenne, všetkých nás ovplyvňuje, či už v dobrom, alebo v zlom a nie vždy sa s ním vieme vysporiadať. Stres patrí medzi veľmi moderné a vážne problémy. Dozviete sa, čo je to stres, ako stres rozdeľujeme, ako stres ovplyvňuje nás a náš mozog, aké ochorenia môžu zo stresu vzniknúť, aké procesy v našom tele prebiehajú po zaznamenaní stresovej situácie a mnohé ďalšie. V rámci nášho projektu sme sa zúčastnili aj prednášky od vedkyne zo Slovenskej akadémie vied, z Ústavu experimentálnej farmakológie a toxikológie, ktorá nám priblížila tému, ako vplýva stres na potkany a ako súvisia zvieracie reakcie na stres s tými ľudskými. Taktiež nám ukázala, ako sa mení štruktúra mozgu potkanov vplyvom dlhodobého stresu. Konkrétne informácie nájdete na nasledujúcich stranách.

Čo je to stres?

Problematikou stresu sa zaoberali viacerí autori. Jedným z nich je aj Hans Selye, ktorý stres charakterizuje ako nešpecifikovanú, poplachovú a obrannú reakciu, ktorou sa organizmus bráni narušeniu homeostázy ako základného predpokladu adaptácie na vonkajšie prostredie. Anglické slovo “stress” pochádza zo starého francúzskeho slova “estrecier” (prinútiť sa, použiť úsilie). Slovo “estrecier” je odvodené z latinského slova “strictus” (príčastie minulé od slovesa “stringere”, čiže uťahovať, stláčať). Stres teda znamená byť vystavený vonkajším silám alebo tlakom. Taktiež stres môžeme definovať ako podnet spôsobujúci narušenie, ktoré sa nedá kompenzovať. Podnet, ktorý stres vyvoláva, sa nazýva stresor. Vieme ich rozdeliť do viacerých skupín: vonkajšie a vnútorné, kognitívne a nekognitívne.

Vonkajšie stresory - stresujúce situácie, príhody, pravidlá, zvuky alebo iné usmernenia, ktoré na náš organizmus pôsobia zvonku a nie je ich možné ihneď zmeniť. Medzi vonkajšie stresory patrí napríklad:

· fyzické prostredie (hluk, prudké svetlo, horúčava, uzavretý priestor...)

· nedostatočné podmienky bývania (hluk, znečistenie, preplnenosť a chudoba)

Vnútorné stresory - pôsobia na náš organizmus zvnútra a často ich nie je možné zmeniť. Pre ich zvládnutie a prekonanie je potrebná odborná pomoc. Medzi vnútorné stresory patrí napríklad:

· súčasti životného štýlu (kofeín, nedostatok spánku, nabitý program...)

· negatívny postoj (pesimistické myslenie, sebakritika...)

· psychický postoj (nerealistické očakávania...)

Nekognitívne stresory - nevnímateľné zmyslami, aktivácia imunitného systému napríklad pri infekcii, biologických procesoch (vírusy, plesne…), poškodenie tkaniva autoimunitnými, alebo inými imunopatologickými procesmi

Kognitívne stresory - vnímateľné zmyslami

· fyzické: poranenie, popálenie

· chemické: žieraviny, jedy, dusivé plyny

· psychosociálne: úmrtie blízkej osoby, strata zamestnania, strach, choroba ohrozujúca život

· chirurgický zákrok: krvácanie

3 fázy reakcie na stres

1. poplachová fáza - mobilizácia: organizmus mobilizuje obranné možnosti a pripravuje sa na ,,boj alebo útek”. Táto fáza varuje, že stresový faktor je prítomný. Ako prvé sa objavia telesné reakcie. Vylučuje sa väčšie množstvo adrenalínu, zvyšuje sa srdcový tep, krvný tlak, zrýchľuje sa dýchanie, krv z menej potrebných orgánov na boj o život (napr. tráviace orgány, rozmnožovacie orgány) sa presúva do svalov.

2. fáza rezistencie - odolávanie a odpor: nastáva vtedy, ak stres prekročí varovnú hranicu. Po tejto fáze sa v organizme vytvorí špecifická obrana, ktorá chráni organizmus, ktorý bojuje so stresorom a snaží sa naň adaptovať alebo ho prekonať. Ak táto fáza trvá pridlho, fyzický aj duševný stav jedinca sa zhoršuje a objavujú sa choroby súvisiace so stresom, ako je napríklad vysoký krvný tlak, srdcovocievne ochorenia, žalúdočné vredy, ale aj iné tráviace problémy.

3. fáza vyčerpania - pri tejto poslednej fáze sa človek stáva anxióznym (chorobný stav úzkosti ako príznak mnohých psychoneuróz). Organizmus podlieha stresu, nedokáže mu naďalej odolávať. Za bežných okolností, ak nastane stresová situácia, stres vyjde na povrch a potom mizne. Ale ak stresory (príčina stresu) pôsobia naďalej, dochádza k poškodeniu a oslabeniu imunitného systému. Taktiež môže viesť k depresii, rezignácii a niekedy dokonca aj smrti.

Limbický systémČo to je?

Súčasť centrálnej nervovej sústavy cicavcov. Vysoké cicavce ho majú lepšie vyvinutý. Riadi emotívne správanie. Je dôležitý aj pre sexuálne správanie. Skladá sa z nasledujúcich častí (amygdala, hypotalamus, hipokampus, prefrontálny kortex…).

Amygdala

Je časť limbického systému, skupiny štruktúr, spojených so spracovaním emócií. Mozgové centrum strachu. Pripravuje telo na najvyššiu pohotovosť dlhodobý/chronický stres zväčšuje jej veľkosť, tým pádom zvyšuje jej aktivitu a vytvára sa v nás viac pocitu strachu a úzkosti. Amygdala je najlepšie známa svojou úlohou pri spracovaní stresových situácií.

Hypotalamus

Hypotalamus sa nachádza v spodnej časti mozgu, zhruba medzi spánkami. Delí sa na prednú, strednú a zadnú časť. Funkcie tohto orgánu sú rozličné, okrem kontroly uvoľňovania chemických poslov je centrom pre termoreguláciu, centrom pre hlad, príjem potravy a smäd, centrom pre riadenie funkcií vegetatívneho nervstva, sexuálnych funkcií atď. Reguluje uvoľňovanie hormónov prostredníctvom prednej hypofýzy. Dostáva podnety od kortizolu a od mozgových štruktúr. Uvoľňuje sa ňom Kortikotropín stimulujúci hormón (CRH).

Hipokampus

Je dôležitý pre správne učenie, priestorovú orientáciu alebo ukladanie nových informácií. Chronický stres vedie k zníženému počtu nervových buniek v hipokampe, čo spôsobuje zvýšenú aktivitu amygdaly, väčší pocit úzkosti, nesprávne vyhodnotenie vážnosti stresovej situácie. Hipokampus hrá kľúčovú úlohu pri vytváraní nových spomienok. Dáva strach do kontextu so skúsenosťou. Je dôležitý pre kognitívne procesy.

Prefrontálny kortex

Nachádza sa v prednej časti lebky. Táto časť mozgu je zodpovedná za abstraktné myslenie a za našu schopnosť rozhodovať sa. Potláča funkciu amygdaly, ak ide o zbytočný poplach. Vyhodnocuje vážnosť stresovej situácie. Má protichodnú funkciu s amygdalou. Pomáha prekonať náročné situácie a umožňuje racionálne vyhodnotenie nebezpečenstva.

Spolupráca častí limbického systému

Ak sa objaví nejaká stresová situácia, amygdala, ako centrum strachu, dáva podnety na stresovú reakciu a racionálny prefrontálny kortex potláča funkciu amygdaly, medzi týmito dvoma štruktúrami prebieha veľmi intenzívna komunikácia. Amygdala neustále dáva podnety na stresovú situáciu a prefrontálny kortex ju neustále potláča. Hipokampus dáva situáciu do kontextu so skúsenosťou (napr., ak stretneme medveďa v lese, hrozí nám nebezpečenstvo a hipokampus vyhodnotí, že telo sa musí pripravovať na útek, ak však medveďa uvidíme v zoologickej záhrade, hipokampus spojí danú situáciu so skúsenosťou a vyhodnotí, že nám nehrozí žiadne nebezpečenstvo a že amygdala vytvárala iba planý poplach).

Akútny a chronický stresZákladné porovnanie

Stresom je označovaná reakcia organizmu na záťažovú situáciu, ktorú vyhodnotí ako možnosť ohrozenia a pri ktorej dochádza k narušeniu rovnováhy. Keďže naše telo sa pokúša stratenú rovnováhu získať späť, využíva všetky dostupné mechanizmy. Pri pohľade do minulosti je to pochopiteľné. Ak predchodca človeka zahliadol medzi stromami niečo nezvyčajné, amygdala (časť mozgu zodpovedná za podnety strachu) usúdila, že to môže byť lev a náš predok rýchlo zvolil stratégiu útek. Nebolo až tak podstatné, či amygdala situáciu nevyhodnotila nesprávne, pretože ostať na mieste mohlo mať oveľa fatálnejšie dôsledky.

V dnešnej dobe sú prejavy akútneho stresu rovnaké. Pociťujeme zvýšený výkon srdca a intenzitu dýchania, zníženú únavu kostrových svalov, svaly a mozog získavajú rýchly zdroj glukózy, energiu, zvyšuje sa ich prekrvenie. A naopak, klesá výkonnosť tráviaceho a reprodukčného systému. Náš organizmus sa pripravuje na útek alebo útok.

Ak však stres pôsobí dlhodobo, nahromadená energia, ktorá sa nezužitkuje, sa podieľa na rozvoji tzv. civilizačných chorôb, napríklad srdcovocievnych ochorení. Výsledkom je pôsobenie chronického stresu a hormónov, ktoré sa pri ňom vylučujú.

Nie každý stres je zlý

Ľudia častokrát používajú pojem stres pre označenie niečoho, čo spomaľuje a robí náročnejšou ich pracovnú činnosť, výraz ,,byť pod tlakom” väčšinou znamená negatívny a nechcený stav. Málokto si uvedomuje, že určitá dávka stresu je pre náš výkon nevyhnutná.

V roku 1908 prišli vedci Robert Yerkes a John Dodson na zaujímavú skutočnosť týkajúcu sa ľudského výkonu. Nazýva sa obrátené U, podľa jeho tvaru. ktorý

Obr. 1

Ich objav spočíval v tom, že pri nízkej úrovni stresu je výkon slabý, pri vyššej úrovni, tzv. bode zvratu sa zlepší, ale pri ďalšom zvyšovaní stresu zase klesá. David Rock v knihe: „Jak pracuje váš mozek” popisuje túto skutočnosť na príklade cesty autom. Muž menom Paul nasadol do auta a vyráža na stretnutie so svojím potenciálnym klientom. Uvedomuje si, že počas cesty nebude musieť riešiť žiadne pracovné telefonáty ani e-maily a to spôsobuje, že sa mu uľaví a začne sa cítiť spokojne a uvoľnene. Po pár minútach zistí, že ide nesprávnym smerom, cestou, ktorou vozieva ráno dcéru do školy. Myšlienka, že bude meškať, ho rozruší a zvýši mu bdelosť. Aby sa nezdržal v popoludňajšej zápche, zíde z diaľnice a prepletá sa menšími uličkami. Takýto spôsob šoférovania si vyžaduje značné sústredenie. Tesne pred začatím stretnutia v ňom vzrastie napätie a vyvolá v ňom spomienku na dobu, keď nejaké stretnutie nestihol. To ho tak rozruší, že prehliadne odbočku a stratí ešte viac času a na stretnutie príde minútu po dohodnutom termíne.

Táto modelová situácia ukazuje, prečo príliš veľké uvoľnenie nie je dobré, ak chceme niečo dosiahnuť. Vo chvíli, keď Paul začal šoférovať, mal upokojenú myseľ a cítiť sa spokojne. Až tak spokojne, že sa poriadne nesústredil na to, čo robí. Primalý tlak spôsobuje nesústredenie, priveľký zase pocit stresu. Pre lepšie pochopenie je dôležité nasledujúce vysvetlenie. Nervové bunky mozgu, neuróny, nie sú priamo spojené s ďalšími neurónmi. Medzi nimi sú malé medzery nazývané synapsie. Z elektrického signálu, ktorý ide telom neurónov, sa na synapsii stáva chemický signál. Synapsia má na obidvoch stranách receptory, ktoré od týchto chemických signálov prijímajú správy. Tie môžu byť exhibičné, takže dávajú pokyn neurónu, aby urobil niečo viac, alebo inhibičné, keď má neurón urobiť niečoho menej. Tento komunikačný systém je známy tiež pod pojmom iskrenie. Neurobiologička z Yale University Amy Arnsten zistila, že správne zaiskrenie synapsie v prefrontálnom kortexečasť mozgu spojená s racionálnym uvažovaním závisí od dostatočného množstva dvoch neurochemických látok - dopamínu a norepinefrínu, známeho aj ako noradrenalín. Ak je ich hladina príliš nízka, pociťujeme znudenosť a nedostatok podnetov a ak ich je naopak priveľa, zažívame stres. Prečo to tak funguje, vysvetľuje A. Arnsten: ,,Keď ste sa ešte úplne neprebudili, alebo ste na konci dňa unavení, je veľmi obtiažne sa zorganizovať, alebo sa prinútiť k akejkoľvek zložitejšej činnosť vyžadujúcej aktivitu prefrontálneho kortexu. A keď ste pod veľkým stresom, dochádza k vylučovaniu masívnych dávok norepinefrínu a dopamínu, čo spôsobuje, že sa siete rozpájajú a vedie to k celkovému vypínaniu nervového iskrenia. Výsledkom je, že si nervové bunky navzájom oznamujú len „zlomok informácií.” Pre správne fungovanie prefrontálneho kortexu musí mozog obrovskému počtu neustále sa meniacich spojov dodávať presné množstvo týchto dvoch neurochemických látok. Nie je preto prekvapivé, že sústrediť sa nám občas pripadá tak náročné.

Ako teda zabezpečiť tú správnu hladinu stresu? V tejto súvislosti je ešte dôležité spomenúť, že okrem delenia stresu na akútny a chronický poznáme taktiež eustres a distres. Eustres je odvodený od slova eufória a je to ten „dobrý” stres: motivuje, pomáha zamerať pozornosť a energiu konkrétnym smerom, trvá relatívne krátko a spôsobuje vzrušenie. Zažívame ho napríklad pri adrenalínových aktivitách či športe. Distres spôsobuje znepokojenie, zhoršuje výkon a vyplýva zo situácií, ku ktorým máme odpor. Ak si teda chceme zvýšiť hladinu eustresu, máme dve možnosti. Zvýšiť bdelosť alebo prebudiť záujem.

Podľa už spomínanej knihy D. Rocka: „Jak pracuje váš mozek” je najrýchlejšie a najjednoduchšie zvýšiť si hladinu noradrenalínu tým, že danej činnosti priradíme známku naliehavosti, napríklad, ak sa nevieme sústrediť na písanie nejakej práce, predstavíme si, že ju nestíhame odovzdať, prípadne sú v nej chyby. To je chémia strachu. Keď sa niečoho bojíme, zaručene sme bdelí a venujeme tomu intenzívnu pozornosť. Dôležité je však nedovoliť, aby predstava začala žiť vlastným životom. Naším cieľom je len prebudiť mozog, aby nám to zvýšilo motiváciu, nie spôsobiť, aby ho ovládol strach. To by výkon zaručene zhoršilo.

Druhá možnosť vedie cez zvýšenie dopamínu. Ide o prebudenie záujmu, ktoré vzniká pri objavení akéhokoľvek nového podnetu. Aj malé deti sa zaujímajú o všetko nové a humor spočíva vo vytváraní neočakávaných spojení. Pri využití pozitívnych očakávaní alebo humoru nemáme strach, prebudenie záujmu nemá preto na telo negatívne dôsledky.

Akútny stresÚčinok

Akútny stres pôsobí na organizmus v rozmedzí niekoľkých sekúnd až minút a spôsobuje narušenie rovnováhy. Reakcie naň sa týkajú momentálnej hrozby a sú spojené s aktiváciou autonómneho nervového systému a HPA osi. Výsledkom je reagovanie útokom alebo útekom. Aby však tie boli možné, niečo sa musí v dôsledku akútneho stresu v tele zmeniť. Hodnoty srdcovej činnosti a krvného tlaku začnú okamžite vzrastať. Presmerovanie krvného prietoku k orgánom podieľajúcim sa na stresovej reakcii (srdce, pľúca, priečne pruhované svalstvo, mozog) im umožní adekvátne reagovať. Dýchanie sa zrýchli, pľúca potrebujú viac kyslíka, krvný tlak pomáha zásobovať dané orgány o pridané množstvo krvi. Pociťujeme zníženú únavu kostrových svalov. Metabolické procesy sú krátkodobo zablokované, energia smeruje práve do potrebných orgánov a do mozgu. Zvýšenie pozornosti a kognitívnych funkcií umožňuje rýchle spracovanie signálov, aby mohlo byť pripravené najvhodnejšie riešenie na prekonanie ohrozujúcej situácie. Tento stres v dnešnej dobe nezabezpečuje len záchranu života, pomáha nám aj v banálnejších situáciách vyžadujúcich krátkodobú motiváciu a zlepšenie výkonu. Strach a naliehavosť vytvoria potrebnú mieru sústredenia pri fyzických a rutinných úlohách.

Ďalšou významnou zložkou adaptačnej stresovej reakcie je imunitný systém. Organizmus sa musí pripraviť na pôsobenie nepredvídaných podnetov a situácií. Preto je dôležitá jeho ochrana pred potenciálnym vniknutím patogénov, teda mikroorganizmov schopných vyvolať ochorenie iného organizmu, v dôsledku poranenia súvisiaceho s touto stresovou situáciou.

Samozrejme, nie všetky účinky sú žiaduce. U osôb s obmedzenou schopnosťou zvládať záťaž, buď na základe somatických alebo psychických chorôb, môže mať akútna stresová reakcia poškodzujúci účinok. V konečnom dôsledku nám ale tento stres skôr pomáha, napokon, funguje to presne ako s rastom svalstva. Pri posilňovaní sa popretŕhajú svalové vlákna a počas nasledujúcich pár dní majú čas, aby opäť zrástli a stali sa pevnejšími a silnejšími. Rovnako to funguje u ľudí: stresová reakcia s možnosťou zotavenia je lepšia ako tá chronická krátkodobá.

Hormóny

Uvoľňovanie katecholamínov z drene nadobličiek (adrenalín, noradrenalín, dopamín) spôsobuje aktiváciu amygdaly, ktorá následne spustí emočnú odpoveď na stresujúcu reakciu. Taktiež potláča aktivitu v oblasti prefrontálneho kortexu týkajúcu sa racionálneho myslenia, koncentrácie, krátkodobej pamäti. Katecholamíny spolu s glukokortikoidmi zároveň znižujú pôsobenie glukózy v tkanivách, ktorých aktivita sa nezvyšuje. Samotný adrenalín zvyšuje činnosť srdca. Vylučuje sa z dôvodu prípravy tela na nadmernú záťaž. Na prekonanie akútnej stresovej reakcie je nevyhnutný, avšak práve ten je príčinou, že časté stresové situácie prispievajú k rozvoju kardiovaskulárnych ochorení.

Noradrenalín je tiež istým spúšťačom biologických procesov v našom organizme. Je zodpovedný za zvýšenú aktivitu nášho organizmu, ktorej doba trvania nie je dlhá.

Chronický stresÚčinok

Ak sme dlhodobo vystavení nadmernej záťaži, pociťujeme chronický stres. Typické príklady z každodenného života bežného človeka sú napríklad strach o prácu, neprimerané požiadavky a úlohy, spôsobuje ho taktiež trauma v detstve, šikana, závažné životné udalosti typu strata práce ale aj cvičenie. To je jedno z mála pozitívnych príkladov a spočíva v tom, že pri pravidelnom posilňovaní sú svaly vystavované dlhotrvajúcej záťaži, čo má na svedomí ich zosilnenie. Na rovnakom princípe funguje aj otužovanie v studenej vode. Tieto dôsledky sa však nedajú právoplatne považovať za chronický stres, skôr ide o pravidelné vystavovanie sa akútnemu stresu, keďže pri obidvoch platí možnosť zotavenia. Odhliadnuc od špeciálnych príkladov, pôsobenie chronického stresu má pre ľudský organizmus väčšinou negatívne dôsledky.

Jeden z jeho najvýznamnejších účinkov je zmena štruktúry mozgu. Dokáže skrátiť výbežky aj znížiť počet nervových buniek v prefrontálnom kortexe, ktorý je racionálny a potláča funkciu amygdaly, aj v hipokampe. Ten hrá dôležitú úlohu pri tvorbe nových spomienok a zapamätávaní si faktov, netýka sa však pamäti, ktorá je schopná učiť sa nové zručnosti, napríklad hrať na hudobný nástroj. Pri stresovej reakcii má na starosti kontext, to znamená, že ak vidíme medveďa v zoologickej záhrade, vďaka hipokampu zareagujeme úplne inak, ako keby sme medveďa stretli v lese. Strach, na ktorý dáva podnet amygdala, spojí s existujúcou skúsenosťou. To znamená, že ak je jeho funkcia utlmená, stresové podnety z centra strachu - amygdaly - nemá okrem prefrontálneho kortexu čo tlmiť. To vysvetľuje, prečo ľudia dlhodobo vystavení chronickému stresu môžu byť precitlivení.

Chronický stres okrem toho narušuje rovnováhu neurotransmiterov, čiže ovplyvňuje prenos informácií, a znižuje hladinu serotonínu, ktorý nám bežne pomáha stresové situácie zvládať. To všetko kvôli vylučovaniu hormónu, ktorý sa volá kortizol.

Hormóny

Kortizol patrí medzi glukokortikoidy, čo sú hormóny produkované v strednej vrstve kôry nadobličiek, ktoré riadia látkovú premenu sacharidov. Na samotnom kortizole nie je nič zlé, ráno, keď je jeho hladina najvyššia, nám pomáha vstať a zabezpečuje, že celý deň vydržíme pracovať. Jeho produkcia je odpoveďou organizmu na fyzický alebo emocionálny stres, inak povedané, zvyšuje pohotovosť organizmu pri záťažových situáciách, napríklad aj pri hladovaní. Vylúčenie do krvi je prevenciou proti tvorbe zápalov. Úlohou kortizolu je zablokovať viaceré protilátky, ktoré by zápal mohli spustiť. Tento jav je užitočný pri krátkodobom strese. Pri dlhodobom vystavovaní organizmu stresovým podnetom sú vo zvýšenej miere potrebné napríklad biele krvinky - dôležitá súčasť imunitného systému. Tie sú však stále blokované kortizolom, čoho následkom je nielen zvýšenie pravdepodobnosti ochorenia, ale aj náročnejšia rekonvalescencia.

Okrem zablokovania protilátok pôsobí na hypotalamus a hypofýzu v snahe potlačiť tvorbu hormónov CRH a ACTH.

Medzi ďalšie hlavné účinky kortizolu patrí uskladňovanie energie. To má význam, ak by sme sa mali neskôr zase dostať do stresovej reakcie, kde ju využijeme, lenže pri chronickom strese prechádzame z jednej do druhej bez možnosti odpočinku a zotavenia. Uskladňovanie energie má v tomto prípade skôr negatívny účinok - oberá nás o energiu potrebnú na vyrovnanie sa s nadmernou záťažou. Najvýznamnejším problémom je dĺžka trvania jeho vylučovania. Hoci napríklad adrenalín a noradrenalín sa prestanú vylučovať po dvoch - troch hodinách od pôsobenia stresového podnetu, kortizol sa vylučuje dlhú dobu, stále odčerpáva energiu. Tým pádom spôsobuje dlhodobé vyčerpanie organizmu a pokles imunity. Chronický stres totiž na rozdiel od akútneho pôsobí na imunitný systém jedinca inhibične, čiže utlmuje jeho činnosť. Ako je to možné, vysvetľuje Boris Mravec vo svojej diplomovej práci Stres a adaptácia: „Stresová reakcia je určená na ochranu organizmu pred akútnym ohrozením homeostázy a za normálnych okolností je časovo ohraničená. Preto za normálnych okolností neurálna reakcia a hormóny, ktoré sú uvoľnené počas reakcie nepôsobia tak dlho, aby vyvolali výraznejšie narušenie činnosti imunitného systému. Avšak v situáciách, v ktorých je stresová reakcia hyperaktívna, alebo dochádza k jej dlhodobej aktivácii, môže dôjsť až k imunosupresii (obmedzeniu schopnosti organizmu reagovať na podnet tvorbou protilátok), a tým k narušeniu homeostázy. V opačnom prípade, ak je stresová reakcia hypoaktívna, organizmus môže byť viac náchylný na vznik ochorení spojených s nadmernou aktivitou imunitného systému.”

Adrenokortikotropný hormón (ACTH) sa syntetizuje v prednom laloku hypofýzy, reguluje produkciu kortizolu v nadobličke. Najväčšia koncentrácia hormónu ACTH je ráno a najnižšia je večer. Sekréciu tohto hormónu ovplyvňujú stresové situácie. Stresová situácia podnecuje uvoľňovanie hormónu CRH a následne hormónu ACTH z hypofýzy.

Vylučovanie kortikotropínu-stimulujúceho hormónu (CRH) nastáva vplyvom stresovej situácie, je uvoľňovaný z hypotalamu. V prípade stresovej situácie dá hormón CRH podnet hypofýze, aby začala produkovať hormón ACTH. Zvýšená tvorba hormónu CRH môže byť spojená s Alzheimerovou chorobou alebo s depresiou.

Práca mozgu počas stresovej situácie

Keď telo zaregistruje nebezpečenstvo, alebo sa vyskytne nejaká náročná alebo stresová situácia, vyšle sa informácia do amygdaly. Odtiaľ ide signál do ďalšej časti, nazývanej hypotalamus. Táto časť mozgu odošle informáciu do hypofýzy. Vďaka tomu sa signál o nebezpečenstve dostane k nadobličkám, ktoré začnú do krvného obehu uvoľňovať adrenalín. Celý tento zložitý proces trvá len pár sekúnd. Pár sekúnd od uvedomenia si nebezpečenstva až po uvoľnenie adrenalínu do krvi a následnej reakcie na nebezpečenstvo.

SAV - pokusy s potkanmi

Pracovníci SAV skúmali ako vplýva chronický stres na potkany. Po ukončení výskumu hľadali spojitosť medzi správaním potkanov a ľudí. Výsledky boli veľmi podobné, akoby boli pri ľudskom organizme. Pri dlhodobom stresovaní potkanov boli potkany oveľa bojazlivejšie a úzkostlivejšie, taktiež mali väčšie problémy s pamäťou. Na zisťovanie výsledkov používali vedci rôzne metódy, ako napríklad:

Test poľa v tvare +, pričom jedno rameno bolo uzatvorené a jedno otvorené: keď položia zdravého potkana do uzavretého ramena, po chvíli vyjde na rameno otvorené a začne sa rozhliadať po okolí, zatiaľ čo vystresovaný potkan zostane buď iba v uzavretom ramene, alebo sa pozrie von a zalezie opäť do uzavretého ramena.

Bazénik s ostrovčekom: Potkany vedia veľmi dobre plávať, ale plávu neradi, takže sa snažia dostať na pevninu. Zdravý potkan nájde ostrovček pomerne rýchlo a opakovanými pokusmi ho nachádza stále rýchlejšie a rýchlejšie. Vie si zapamätať, kde sa ostrovček nachádza a ide priamočiaro za ním. Vystresovaný potkan hľadá ostrovček oveľa dlhšie a opakovanými pokusmi sa čas na nájdenie ostrovčeka nezlepšuje. Nevie si zapamätať, kde sa ostrovček nachádza a stále v bazéniku blúdi. Potkan s alzheimerom ostrovček vôbec nenájde a nevie ani rozoznať kedy je ráno, obed a večer.

Plávanie vo valci: Keď vložia zdravého potkana do zaváraninovej fľaše naplnenej asi do polovice vodou, potkan sa bude dlho snažiť dostať von aj napriek tomu, že sa mu to nepodarí. Vystresovaný potkan sa bude chvíľu snažiť vydriapať hore, ale po chvíli to vzdá a bude len ležať na hladine, vystresovaný potkan takmer úplne stratí pud sebazáchovy, nebude mať snahu dostať sa z nádoby von.

Bludisko v tvare Y, pričom v jednom z ramien bola potrava: Ak vložili zdravého potkana do bludiska, našiel potravu pomerne rýchlo a keď ho tam opakovane vkladali, zapamätal si, kde sa potrava nachádzala a do ostatných ramien ani nešiel. Stresovanému potkanovi trvalo oveľa dlhšie potravu nájsť a opakovaným testovaním si stále nevedel zapamätať, v ktorých ramenách bludiska sa nachádzala potrava. Nedokázal si ani zapamätať, v ktorých častiach bludiska už bol a v ktorých ešte nie.

Nové objavy

Vplyvom chronického stresu sa zmenšuje prefrontálny kortex a hipokampus a rastie amygdala (centrum strachu), čo znamená že sa zvyšuje aktivita amygdaly na úkor hipokampu a prefrontálneho kortexu a dôsledkom je zvýšená náchylnosť na depresie, jedinec je úzkostlivejší, bojazlivejší (potkany sa boja a zostávajú v uzavretých častiach bludiska).

Chronický stres vedie k zníženému počtu nervových buniek v hipokampe (je dôležitý na pamäť a ukladanie nových informácií), jedinec si potom nedokáže ukladať nové informácie, oveľa náročnejšie si niečo zapamätá (napríklad potkany nevedia nájsť cestu k ostrovčeku, alebo si nevedia zapamätať, v ktorej časti bludiska sa nachádza potrava).

Chronický stres narušuje rovnováhu neurotransmiterov, znižuje hladinu serotonínu, ktorý nám pomáha zvládať stresové situácie a vzbudzuje v nás pocit dobrej nálady (potkany potom strácajú chuť zachrániť si život).

Kortizol si uskladňuje energiu, ak je vplyvom chronického stresu kortizol dlhodobo vylučovaný, tak stále uskladňuje energiu a odoberá ju z organizmu, čo vedie k tomu, že organizmus je vyčerpaný a unavený a oslabuje sa imunitný systém.

Chronický stres mení štruktúru mozgu, zmenšuje sa neuronálna sieť.

Obr. 2

Celý organizmus pracuje v rovnováhe a chce v nej aj ostať, ak nejaký stresor, alebo zmena vonkajšej podmienky naruší našu homeostázu, telo spraví všetko preto, aby vrátilo organizmus do rovnováhy.

Samice potkanov sú oveľa bojazlivejšie, citlivejšie a náchylnejšie na stres.

Prežívanie stresu je veľmi individuálne, každý jedinec ho prežíva odlišne.

Po skončení pôsobenia daného stresora je návrat do pôvodného stavu organizmu veľmi individuálny, niekedy sa vrátiť ani nedá.

Sympatikoadrenálny systém vs. HPA os

Sympatikoadrenálny systém spôsobuje zvýšenú hepatálnu a svalovú glykogenolýzu, zníženú únavu kostrových svalov, ďalej spôsobuje zvýšený výkon srdca, ktorý je dôsledkom zvýšenej kontraktility srdca a zvýšeného srdcového tepu a taktiež zvýšenú intenzitu dýchania. Pri aktivácii sympatikoadrenálneho systému sa telo pripravuje na boj alebo útek, všetka krv sa sústreďuje do mozgu alebo do nôh, zníži sa prísun krvi do tráviacich orgánov. Vylučuje sa adrenalín a noradrenalín.

Obr. 3

HPA os sa aktivuje pri dlhodobom alebo chronickom strese. Z hypotalamu sa uvoľňuje CRH, ktorý stimuluje uvoľňovanie hormónu ACTH, ktorý sa uvoľňuje z prednej hypofýzy a stimuluje uvoľňovanie kortizolu. Kortizol sa uvoľňuje z kôry nadobličiek a potláča tvorbu CRH a ACTH.

Obr. 4

Telo pod vplyvom stresu

Stres sa spája s rôznymi telesnými ťažkosťami, ako napríklad srdcovými chorobami, poruchami spánku či kožnými problémami (ekzémy). Podľa jednej štúdie sa dokonca ženy v stresujúcich povolaniach dostávajú do obdobia menopauzy skôr ako ženy, ktoré nie sú pod takým veľkým vplyvom stresu. Stres však vplýva aj na naše psychické zdravie a spôsobuje emocionálne ťažkosti ako úzkosť a depresiu.

Stres je skrátka všade. Je to problém, s ktorým zápasia ľudia bez ohľadu na vek či pohlavie. Stretávame sa s ním v správach, v novinách, píše sa o ňom v mnohých článkoch na internete a často aj pri konverzáciách počas dňa. V niektorých školách si dokonca učitelia myslia, že je potrebné vypracovať programy, ktoré by naučili žiakov ako sa vyrovnávať so stresom. Stres trápi dokonca aj deti v predškolskom veku. V niektorých škôlkach sa preto zaviedli hodiny relaxácie a joga pre najmenších.

Tehotenstvo

Dokázalo sa, že stres a úzkosť sa prenášajú na plod už od štvrtého mesiaca tehotenstva. Hladina stresových hormónov stúpa a klesá v závislosti od ich hladín v matkinej krvi. Niekedy tento stres súvisí s vážnejšími problémami, ako sú vrodené chyby, predčasný pôrod či tehotenské kŕče. Pol roka pred počatím sa dokonca môže spájať aj s rizikom predčasného pôrodu. Čo sa týka predčasných pôrodov, najkritickejší je posledný mesiac pred termínom pôrodu. Ak sa budúca mamička veľmi obáva a je v ustavičnom strese, často sa jej môže spustiť pôrod skôr. Tieto pôrody často sprevádzajú rôzne ťažkosti. Odborníci preto odporúčajú, aby ženy brali stres počas tehotenstva rovnako vážne ako iné faktory, napríklad stravovanie.

Potenie

Pot delíme do dvoch skupín. Termoregulačný pot a emocionálny. Je normálne, že po fyzickej námahe, ako je napríklad cvičenie v posilňovni alebo túra, sa u vás prejaví pot. Nie je to nič nezvyčajné. Termoregulačný pot, ako to je uvedené aj v názve, má za úlohu regulovanie teploty nášho tela. To znamená, že keď vykonávame nejakú fyzicky namáhavú aktivitu, naše telo sa začne zahrievať. Vtedy nastúpi pot a naše telo ochladí. Tento pot vyvolá chladiaci efekt nie len na koži ale aj na krvných zakončeniach prechádzajúcich tesne pod ňou. Vďaka tomu sa ochladí krv a tiež orgány, do ktorých prúdi. Narozdiel od toho emocionálny pot sa objaví v psychicky namáhavých stituáciách. Ked sa cítime nekomfortne, sme v strese, tak sa objavia náznaky potu. Emocionálny pot sa zväčša objaví v podpazuší, na chodidlách a dlaniach, na dekolte alebo na chrbte a často sa aktivujú aj malé potné žľazy na čele. Človek, ktorý sa nachádza v nepríjemnej situácií, a začne sa potiť, sa často obáva, že si to niekto všimne a tým pádom je ešte vo väčšom strese. Začne sa potiť viac a dostáva sa do nepríjemného začarovaného kruhu. Najhoršie na tom je, že emocionálny pot často zapácha viac ako termoregulačný.

Útok alebo útek

Tento pojem pochádza z anglického FIGHT OR FLIGHT. A dá sa povedať, že je to jedna z vecí, vďaka ktorej sme prežili. Ide totiž o spôsob, akým náš mozog uvažuje. V minulosti, keď praveký človek stretol mamuta, jeho mozog potreboval rýchlo reagovať.

Naša myseľ sa skladá z dvoch častí. Prvú časť nazvime Systém 1. Je ako študent, ktorý vie veľmi málo ale hrnie sa do odpovedania na každú otázku. Odpovedá automaticky a intuitívne. Druhú časť nazvime Systém 2. Toto je úplný opak prvého študenta. Je zväčša tichý, ale zato veľmi múdry. Potrebuje sa sústrediť, pracuje pomaly a robí uvážené kroky. Systém 1 využívame cca 85% nášho času. Je veľmi významný napríklad z evolučného hľadiska lebo nám pomáha prežiť. Táto časť mozgu je napríklad zodpovedná za systém útok alebo útek. Predstavme si, že je nejaký človek v lese a stretne medveďa. Hneď ako ho vidí nastupuje stres z nevedomosti čo bude ďalej a strach. Naše telo sa automaticky prepne do stavu stuhnutia a náš mozog nás znehybní, aby sme dostali šancu skryť sa pred predátorom. To vysvetľuje, prečo so sebou mykneme, keď sme vystrašení. Je to zapríčinené tým, že sa svaly rapídne stiahnu. Náš mozog potom situáciu rýchlo prepočíta, a vtedy nastupuje takzvané fight or flight. Ak teda nie je možné ukryť sa, zaháji sa útek. Mozog okamžite uvoľní adrenalín do nášho krvného obehu a zrýchli tep srdca. Útok sa zaháji, ak je nebezpečenstvo príliš blízko. Pri takýchto situáciách reaguje amygdala, čo je časť mozgu zodpovedná za naše emócie. Dostane signál z dvoch zdrojov. Náš hypotalamus spracuje vec, ktorú vidíme, a ak ju považuje za nebezpečnú, tak pošle informáciu do amygdaly a tá zaháji základnú reakciu, ktorou je uskočenie a stuhnutie. Tento signál ide aj do mozgovej kôry, ktorá spracuje to, čo vidíme a opäť pošle do amygdaly signál, ktorý určí či zaútočíme alebo utečieme.

Okrem toho, že náš mozog vyhodnocuje situáciu, sa však deje oveľa viac vecí. Keď teda uvidíme medveďa, tak sa nám rozšíria zreničky. Nie nadarmo sa hovorí, že strach má veľké oči. V daný moment totiž náš mozog potrebuje čo najrýchlejšie spracovať informácie z okolia, preto sa zrenička rozšíri, aby bol náš pohľad jasnejší. Zastaví sa nám produkcia slín, zvýši sa srdečná frekvencia, srdce začne biť s veľkou pravidelnosťou a krv sa rýchlejšie okysličuje. Pečeň začne čo najrýchlejšie spracovávať cukor, aby sa dostal do všetkých dôležitých svalov. Krv sa nám presunie do hlavných svalov. Dostaneme sa skrátka do krátkodobého stresu. Stúpne nám v tele kortizol. Kortizol nám znižuje schopnosť logicky uvažovať a dobre si veci pamätať. Uvažujeme vtedy v podstate ako dravé zviera, ktoré chce prežiť. Logické uvažovanie by v danej situácií príliš zaneprázdňovalo našu myseľ a naša myseľ sa potrebuje sústrediť iba na jedno. Ako prežiť. Kortizol nám pomáha na tento zážitok zabudnúť.

Obr. 5

V minulosti sa však človek častejšie vystavoval takýmto situáciám. V súčasnosti už neutekáme pred mamutmi alebo tigrami. Tieto stresové faktory nahradili skôr šéfovia, termíny, učitelia atď. A slovné spojenie útok alebo útek je už viac-menej obrazné. Predstavte si, že do triedy príde učiteľ a vyvolá vás k tabuli. Je to samozrejme stresujúca situácia, ale nech je naša túžba utiecť z triedy akokoľvek veľká, nemôžeme to spraviť. A ani to neurobíme. Naše telo však stále rozmýšľa rovnako, a to formou útok alebo útek. Vďaka tomuto sme takí čitateľní. Existuje niekoľko prejavov stresu v neverbálnej komunikácií. Napríklad:

· keďže sa človek nemôže schovať, vytvorí aspoň pomyselnú bariéru

· krv sa presunie do nôh, ktoré sú pripravené kedykoľvek vyštartovať

· zrýchli sa nám tep

· zvýši sa tlak

· telo smeruje k východu

· príde nám nevoľno

· preháňanie

· zvýšené potenie

· hľadanie oporného bodu

· znehybnenie

· gestá rúk a nôh symbolizujúce: sústredenie, zachytenie sa, útok…

· gestá tváre

· tempo reči a tón hlasu

· môže sa objaviť potreba vymočiť sa

· pri väčšom strese sa vyskytuje aj trasenie tela

· zlá koncentrácia

· znížená pozornosť

· sucho v ústach alebo ťažkosti s prehĺtaním

· a veľa ďalších

Je dôležité uvedomiť si, že tieto vegetatívne prejavy nedokážeme ovplyvniť. Aj po náročnom tréningu sa tieto neverbálne prejavy nakoniec nejako prejavia. Sú to často mikrogestá, ktoré trvajú iba milisekundu a dokáže ich vidieť iba odborník. Ale sú tam, lebo tieto procesy vychádzajú z mozgu a sú podvedomé. Takže nech sa snažíme akokoľvek, to, že sme v strese, neskryjeme.

Motýle v bruchu

Táto fráza sa zväčša používa v knihách väčšinou pri opise nejakého stretnutia chlapca a dievčaťa. Je to tiež stresujúca situácia, lebo obaja chcú, aby to dobre dopadlo. Je jedno ako veľmi stresujúce to je a nezáleží na tom, že nikto z rande utiecť nechce. Naše telo je skrátka v strese a začne aplikovať metódu fight or flight. Zvýši sa nám tep a krv sa naženie do srdca a aj do svalov nôh. Avšak krv sa ženie preč od tráviacej sústavy, čo spôsobuje, že cievy obklopujúce žalúdok a črevá sa priškrtia a svaly sa stiahnu. A práve pokles prítoku krvi spôsobuje pocit motýľov v bruchu. Sexuológovia sa domnievajú, že za to môže evolúcia. Od nájdenia toho správneho partnera totiž závisí plodenie potomstva a teda zachovanie rodu.

Príjem potravy a trávenie

Ľudia pod vplyvom stresu často volia vysoko energetické potraviny a potraviny s vysokým obsahom cukru či tuku. Teda takzvané chutné jedlá. V druhu prijatých potravín sa muži a ženy líšia. Ženy pod vplyvom stresu častejšie volia menej vhodné potraviny s vysokým obsahom energie. V situáciách bez stresu však častejšie siahnu po zdravších potravinách. Na rozdiel od toho muži sa v strese stravujú zdravšie a v situáciách bez stresu neváhajú siahnuť po potravinách bohatých na cukry či tuky. Konzumácia týchto “nezdravých” potravín je spojená aj so zlepšením nálady, zníženým vnímaním stresu a zníženou koncentráciou kortizolu. Väčšinou, keď sa robia experimenty ohľadom stravovania sa v strese, väčšina uvádza, že v stresovom období častejšie jedia malé jedlá a často vynechávajú hlavné jedlá dňa. Študenti sa napríklad pred namáhavou skúškou často pretekajú v tom, kto príde skôr na toaletu. Zatiaľ čo sympatický nervový systém je zodpovedný za stiahnutie väčšiny svalov, jeden sa naopak uvoľňuje. Máme na mysli análny zvierač. Keď je teda telo v strese často nezostáva obsah čriev na svojom mieste. Telo sa aj takýmto spôsobom snaží zbaviť nadbytočnej záťaže a v prípade úteku, vám pomôcť bežať o niečo rýchlejšie.

Dôsledky dlhodobého stresu

Keď je organizmus vystavený stresu vzniká v tele poplachová reakcia, ktorá aktivuje mozog, žľazy s vnútorným vylučovaním, svalstvo, srdce, pľúca, imunitný a nervový systém. Organizmus sa pripravuje rýchlo konať. Následkom je napríklad zvýšenie tepu, prekrvenie svalstva a uvoľnenie energie potrebnej na rýchlu reakciu organizmu.

3

Telesné symptómy sú počas stresu často najnápadnejšie, nazývame ich aj psychosomatické, a sú to napríklad búšenie srdca, únava, nevoľnosť, potenie sa, chvenie tela, mrazenie, hnačka, migréna, sucho v ústach, slabosť v nohách… nie sú spôsobené telesným ochorením, ale stresom. Tieto dočasné zmeny v organizme, spôsobené akútnym stresom však nie sú nebezpečné. Trvajú kým nepominie stav pohotovosti tela, potom sa telo opäť vráti do normálneho stavu. Dejú sa v rámci prípravy tela na boj a útek, keď treba nebezpečenstvu čeliť alebo pred ním uniknúť. Problém nastáva až vtedy, keď sme stresu vystavení dlhodobo, tieto zmeny sa v nás dejú často, a postupne teda vplyv už chronického stresu prerastá do rôznych ochorení a poškodzuje naše zdravie. Chronický stres je v modernej spoločnosti častým javom, spôsobuje ho napríklad strach z vylúčenia zo zamestnania, zlé medziľudské vzťahy a pod. Ak stres pôsobí dlhodobo, energie sa hromadí veľa, no časť z nej sa nevyužije, pretože stresové reakcie moderného človeka prebiehajú bez primeranej fyzickej záťaže, takže nedochádza k adekvátnemu využitiu energie. Energia sa potom namiesto pomáhania organizmu podieľa na rozvoji rôznych chorôb. Chronická aktivácia stresovej reakcie však nie je priamym a samostatným spúšťačom ochorení. V mnohých prípadoch je chronický stres faktor, ktorý ovplyvňuje vznik chorôb nepriamo, alebo ich vzniku napomáha. Významným faktorom je najčastejšie v spojitosti s kardiovaskulárnymi ochoreniami, ochoreniami gastrointestinálneho systému, civilizačnými ochoreniami, narúša funkciu imunitného a nervového systému a spôsobuje aj psychické poruchy.

Kardiovaskulárne ochorenia

Keď sme v strese, srdce prečerpáva viac krvi, bije rýchlejšie, zrýchľuje sa prúdenie krvi, zvýši sa objem krvi prúdiacej v obehu a zvyšuje sa krvný tlak. Z dlhodobého hľadiska táto záťaž môže oslabiť činnosť srdca. Keď je telo vystavené stresu príliš často a dlho, môže sa zvýšiť riziko ochorenia srdca a ciev. Fajčenie a strava s vysokým obsahom tuku sú hlavnými príčinami vzniku týchto ochorení. Stresová reakcia je významným nepriamym faktorom, keďže okrem vplyvu na srdcovo cievny systém sa podieľa aj na problémoch so stravovaním a vznikom závislosti. Typický človek v uponáhľanej dobe pod dlhodobým vplyvom stresu ako najpraktickejšiu voľbu často zvolí rýchle občerstvenie resp. Fastfood, kde je spomínaný vysoký obsah tuku. Ako bolo spomínané, moderné problémy si nevyžadujú veľký výdaj energie, a časť z nej sa ukladá vo forme tuku. Ak sa tuku nahromadí príliš, jedným z dôsledkov je ateroskleróza. Ateroskleróza je ochorenie tepien, ktoré spôsobuje ukladanie tuku, najmä cholesterolu do poškodenej cievnej steny, čo postupne zmenšuje ich priechodnosť. Môže dôjsť aj k zablokovaniu tepien, čo vedie k mozgovej mŕtvici a zlyhaniu srdca.

Pri stresovej reakcii vylučuje telo množstvo hormónov, napríklad katecholamíny (adrenalín a noradrenalín) a glukokortikoidy (kortizol). Katecholamíny majú v malých množstvách priaznivý účinok na reguláciu funkcií srdca, pretože zvyšujú silu kontrakcií srdca - srdce prečerpá väčší objem krvi a telo je schopné podať lepší výkon, vo vysokých koncentráciách však môže pod ich vplyvom dôjsť k vyprázdneniu energetických zásob kardiomyocytov (špeciálnych buniek tvoriacich tkanivo srdcovej svaloviny), a tým až k poškodeniu srdcovej svaloviny. Dôsledkom zvýšeného množstva katecholamínov pôsobiacich v ľudskom tele je aj nadmerné zväčšenie srdca, zápaly srdcového svalu, odumieranie buniek srdcovej svaloviny, poškodenia kardiomyocytov a rôznych iných ochorení srdca vyvolaných katecholamínmi. Môže dôjsť aj k funkčnej hypoxii (nedostatku kyslíka), keďže katecholamíny zvyšujú srdcovú frekvenciu a silu srdcových kontrakcií a srdcové svalstvo potrebuje väčšie množstvo kyslíka. Na druhej strane sťahy koronárnych artérií (ciev, ktoré privádzajú kyslík do srdca) spôsobujú zníženie ich prietoku, čo vedie k zníženiu prísunu kyslíka do srdca. Srdce si tak na základe týchto zmien vyžiada viac kyslíka, ale kyslíka je do srdca privádzaného menej, čo môže viesť k jeho nedostatku (funkčnej hypoxii).

Imunitný systém

Akútny stres pôsobí na činnosť imunitného systému stimulačne, spustí preventívny mechanizmus, aby zabránil potenciálnemu rozvoju infekcie. Na rozdiel od akútneho stresu, chronický pôsobí na imunitný systém inhibične - utlmujúco. Príkladom je atrofia - zmenšenie týmusu. Týmus je žľaza, ktorá vytvára biele krvinky a rôzne hormóny na regulovanie imunity. Stresová reakcia odvádza tieto látky do dôležitých častí organizmu, ktoré sa musia vyrovnať so stresom, napríklad do mozgu, srdca a svalov. Ak stres pôsobí dlhodobo, biele krvinky a hormóny z týmusu prestávajú plniť svoju funkciu ochrany organizmu proti nákaze infekciami, imunitný systém nefunguje správne a telo je menej odolné voči chorobám. Organizmus sa teda ľahšie nakazí bežnými chorobami ako prechladnutie, chrípka a herpes. Narušenie imunitného systému chronickou stresovou reakciou ovplyvňuje aj nádory, ktoré sa môžu vyskytovať v organizme. Stále však neexistuje dôkaz, že stres je priamo zodpovedný za vznik nádorov. Zatiaľ je známe, že je jedným z faktorov, čo urýchľuje nárast a šírenie nádorov, tvorbu a vývoj nádorových buniek. Nárast nádorov ovplyvňujú hormóny vylučované z drene nadobličiek, napríklad glukokortikoidy (hormóny tvorené v kôre nadobličiek, napr. kortizol), pretože obmedzujú tvorbu protilátok v lymfocytoch a makrofágoch a keď pôsobia dlhodobo, negatívne pôsobia na tieto imunitné funkcie, a tým umožňujú nádorom šíriť sa. Tento účinok stresovej reakcie na nádorové bunky sa však výrazne líši medzi jednotlivými hormónmi a typmi nádorov. Tieto hormóny napríklad účinkujú na vaskularizáciu nádorového tkaniva, čiže pomáhajú tvoriť nové cievy v nádorových tkanivách, a tým pádom nádory lepšie prežívajú. Tento vplyv však podľa štúdii platí univerzálne pre viacero typov nádorov. Glukokortikoidy sa paradoxne využívajú pri liečbe autoimunitných ochorení (ochorení, pri ktorých je imunitný systém príliš aktívny a ničí bunky vo svojom vlastnom organizme), a to vďaka ich imunosupresívnym účinkom (= glukokortikoidy majú vplyv na spomalenie imunitného systému). Dôkazom vplyvu stresu na vývoj nádorov je napríklad to, že obmedzenie rozsahu stresovej reakcie, prostredníctvom emočnej a sociálnej podpory pacientov s nádormi, pozitívne ovplyvňuje prežívanie týchto onkologických pacientov.

Metabolizmus

Pri stresovej reakcii dochádza k zmenám metabolizmu sacharidov. V prípade akútnej stresovej reakcie je táto zmena prospešná, pretože zmeny sú zamerané na mobilizáciu energetických zdrojov. Hormóny glukokortikoidy zvyšujú hladiny glukózy, ktorá je hlavným zdrojom energie pre mozog a kostrové svaly. Dlhodobé pôsobenie stresu spôsobuje, že glukokortikoidy zvyšujú hladinu inzulínu, kvôli kombinácii pôsobenia psychosociálnych stresorov a prijímania vysokoenergetickej čiže vysokotukovej stravy, ktorú si ľudia často z pohodlnosti zvolia. Glukokortikoidy taktiež zapríčiňujú zvýšený príjem potravy jedinca, pretože sa snažia nahromadiť dostatok energie na zvládnutie stresovej situácie. Avšak moderné problémy si nevyžadujú veľký výdaj energie, keďže nie sú spojené s fyzickou námahou. Nevyužitá energia sa začne ukladať vo forme tukových zásob. Nadmerný energetický príjem z dlhodobého hľadiska môže viesť k vzniku takzvaného metabolického syndrómu - ten vzniká kombináciou metabolických a srdcovocievnych porúch. Nimi sú napríklad hypertenzia (vysoký krvný tlak), obezita, v závažnejších prípadoch aj inzulínová rezistencia. Tieto poruchy následne môžu zapríčiniť vznik diabetu typu 2, zlyhanie obličiek, kardiovaskulárne poruchy, narušenie kognitívnych funkcii... Ak by sme však prijímali nutrične vyváženú stravu, riziko vzniku týchto ochorení by sa výrazne znížilo, pretože energetické zásoby by sa udržali na optimálnej úrovni. Tento typ stravy pomáhal jedincom v minulosti prežiť aj obdobia bez potravy, ale taktiež zvládnuť stresové situácie. Dôkazom týchto tvrdení je, že pri experimentoch, kde bola jedna skupina stresu vystavených potkanov kŕmená „nezdravou” - vysokotukovou stravou, a druhá prijímala „zdravú” - vyváženú stravu s primeraným množstvom zložiek, sa známky metabolického syndrómu objavili len v skupine kŕmenej vysokotukovou stravou. Organizmus týchto potkanov zareagoval na podanie glukózy zvýšením hladín inzulínu. Avšak v organizmoch nestresovaných potkanov, ktoré boli kŕmené týmto typom stravy, nenastala táto reakcia. V prípade druhej skupiny potkanov exponovaných stresu, ktoré dostali vyváženú stravu, sa hladiny inzulínu po podaní glukózy nelíšili od hladín v organizmoch stresu nevystavených potkanov.

Reprodukčný systém

Organizmus reaguje na akútny stres aj zvýšením hladín luteinizačného hormónu, čiže pohlavného hormónu tvoreného adenohypofýzou (=predná časť podmozgovej žľazy), ktorý urýchľuje produkciu progesterónu a estrogénu u žien a testosterónu v mužskom organizme. Organizmus je tak nabudený a pripravený podať výkon. Avšak dlhodobý stres pôsobí na reprodukčný systém inhibične, spomaľuje tvorbu luteinizačného hormónu a v konečnom dôsledku teda vplýva na plodnosť jedincov oboch pohlaví.

Samice

Spomalenie reprodukčného systému je spôsobené aj stresom aktivovanou HPA (hypotalamo - hypofýzo - adrenokortikálnou) osou, následne tvorbou hormónov glukokortikoidov, ktoré napríklad spomaľujú činnosť samičej gonadálnej osi (spomaľujú tvorbu pohlavných buniek). Glukokortikoidy taktiež spomaľujú rast maternice a pôsobia inhibične na tvorbu luteinizačného hormónu, a teda aj na tvorbu progesterónu a estrogénu. Uvedené účinky glukokortikoidov sú zodpovedné za ,,hypotalamickú” stresovú amenoreu - poruchu menštruačného cyklu. Okrem stresu na jej vznik vplývajú aj úzkosť, depresia, poruchy prijímania potravy (anorexia, podvýživa) a nadmerná fyzická aktivita. Amenorea bola pozorovaná napríklad v organizmoch vrcholových športovkýň, príslušníčok vojenských síl, žien v koncentračných táboroch a väzenkýň odsúdených na smrť. Na menštruačný cyklus negatívne vplýval najmä psychosociálny stres, telesné vyčerpanie, obmedzený príjem živín (prípadne hladovanie) a rôzne kombinácie týchto faktorov. Pod ich vplyvmi bola narušená funkčnosť hypotalamo-hypofýzo-ovariálnej osi (HPO) - gondálnej osi. HPO os bola hypofunkčná, t.j. nevykazovala dostatočnú činnosť, zatiaľ čo HPA os bola hyperfunkčná - nadmerne aktívna.

Samci

V mužskom organizme glukokortikoidy spomaľujú tvorbu testosterónu, keďže pôsobia na hypofýzu, ktorá tvorí luteinizačný hormón. Vplyvom chronického stresu sa môže znižovať vylučovanie luteinizačného hormónu, ktorý pôsobí na Leydigove bunky, ktoré sú zodpovedné za vznik testosterónu. Táto inhibícia má za následok pokles tvorby spermií, pokles libida a fertility (plodnosti).

Nervový systém

Pri akútnej stresovej reakcii často pociťujeme úzkosť. Úzkosť je definovaná ako druh psychickej bolesti a je neznesiteľná, pretože je to druh vnútorného napätia. Samotná úzkosť však nie je zlá, pretože nám pomáha rýchlo konať a triezvo uvažovať. Výskumy tímu slovenskej farmakologičky prof. PharmDr. Daniely Ježovej, DrSc. ktoré sa zaoberajú vplyvom stresu na úzkosť a depresiu zistili, že akútnu úzkosť zvládajú rôzne typy ľudí inak. Existujú úzkostní ľudia, teda takí, čo majú napríklad problém s vystupovaním na verejnosti a horšie zvládajú stresové situácie, ale nemajú žiadnu diagnózu ani poruchu, je to ich povahová črta. Je rozšírený názor, že títo ľudia nezvládajú stresové situácie, pretože na ne reagujú nadmerne. Tento fakt však nebol dokázaný, a tím D. Ježovej zistil, že nadmerne úzkostní ľudia mali pod vplyvom stresovej reakcie zvýšenú srdcovú frekvenciu viac ako tí, čo úzkostliví nie sú, ale paradoxne ich organizmus na stresovú reakciu nereaguje nadmerne, ale práve naopak podmerne. Hladiny hormónov, napríklad kortizolu vylučované počas pôsobenia stresu boli u úzkostných ľudí menšie. Ich organizmy na akútny stresový podnet reagovali neadekvátne a hormóny, ktoré potrebovali na zvládnutie stresu sa vylučovali v malých množstvách.

Chronický stres, najmä psychosociálny (problémy v medziľudských vzťahoch) a fyzický (nadmerné vyčerpanie v práci, nedostatok spánku a živín, ...) má vplyv aj na vývoj panickej úzkosti. Je to spôsobené zväčšovaním amygdaly pri dlhodobo pôsobiacom strese. Amygdala ukladá skúsenosti jedinca (jeho obavy, nádeje, sklamania), a na základe nich vyhodnocuje všetky nové podnety a informácie. Rozlíši, či sú pre náš organizmus nebezpečné alebo nie. Keď amygdala vyhodnotí, že sme v ohrození, mozog automaticky reaguje zvýšením pozornosti, prestane racionálne uvažovať a spustí obranné reflexy. Pri panickom záchvate dochádza v mozgu aj v tele k hyperaktivite adrenalínu a noradrenalínu. V mozgu sa aktivujú neuróny, ktoré vyhľadávajú noradrenalín a v tele sa aktivujú neuróny na vyhľadávanie adrenalínu. Vďaka tomu si situácie vyvolávajúce panický záchvat zapamätáme, a aj v situácii, ktorá nie je nebezpečná, ale len pripomína okolnosti predchádzajúcich panických záchvatov, organizmus spustí falošný poplach. Potom sa môže stať, že v situácii, ktorá je úplne normálna, sa nám rozbúcha srdce, zaleje nás pot, ťažko dýchame, máme pocit ohrozenia, aj keď naň nedá mozog podnet.

Iná forma stresu - Oxidačný stres

Kyslík, tvoriaci 21% atmosféry Zeme, vznikajúci pri fotosyntéze, je pre všetky živé organizmy, a teda aj pre ľudí životne dôležitá molekula. Ale existujú aj iné, toxické formy kyslíka. Sú nimi reaktívne molekuly kyslíka ROS (reactive oxygen species). Tieto molekuly spolu s reaktívnymi molekulami dusíka RNS (reactive nitrogen species) môžu vznikať počas metabolizmu aeróbnych organizmov (organizmov, ktoré potrebujú kyslík na prežitie) v mitochondriovom elektrón-transportnom reťazci, počas zápalových reakcií imunitného systému pri boji proti vírusom alebo baktériám, počas fyzickej záťaže, alebo v procese starnutia. Ich zdrojmi sú však aj radiácia, znečistené životné prostredie, slnečné žiarenie, fajčenie a ozón. ROS a RNS sú vysokoreaktívne látky, keďže obsahujú jeden alebo viacero nespárovaných elektrónov vo svojej valenčnej vrstve. Ak sú vo vysokých koncentráciách alebo v prítomnosti iónov kovov, spôsobujú vznik oxidačného stresu v bunke. Oxidačný stres je definovaný ako vytvorenie oxidácie biomolekúl, t.j. proteínov (bielkovín), aminokyselín, lipidov (tukov) a deoxyribonukleových kyselín (DNA). Oxidácia bielkovín sa prejavuje ako aktivácia/inaktivácia rôznych enzýmov, čo vedie k porušeniu receptorov a následne k zastaveniu niektorých signálnych dráh (enzýmy už nie sú schopné prenášať informácie). Lipidy, ktoré sú jedna zo zložiek bunkových membrán, sú veľmi dobre prístupné ROS/RNS, čo vedie k peroxidácií lipidov. Voľné radikály vezmú lipidom elektróny a spôsobia narušenie bunkových membrán a integrity medzi nimi. Peroxidácia lipidov má za následok napríklad poškodenie pečene.

Poškodenie DNA

Za 65% oxidačných poškodení DNA je zodpovedný vysokoreaktívny hydroxylový radikál (častica, ktorá má nespárovaný jeden alebo viac elektrónov) (OH)⎺, a teda má najväčší podiel na oxidácií biomolekúl. Doba jeho existencie je krátka, a preto účinkuje najmä na mieste svojho vzniku (v tomto prípade v bunke). Tvorí sa napríklad pri Fentonovej reakcii - reakcia oxidujúceho peroxidu vodíka a redukujúcich katiónov kovov:

H₂O₂ + Fe²ᐩ + Hᐩ → (OH)⎺ + Fe³ᐩ + H₂O

Fe²ᐩ -1 elektrón → Fe³ᐩ O +2 elektróny → O⁻²

Vplyv voľného radikálu a iných reaktívnych molekúl sa predpokladá približne v 100 druhoch ochorení. Sú nimi napríklad Alzheimerova choroba, očné ochorenia, diabetes, imunologické ochorenia, ateroskleróza, zápalové procesy a Parkinsonova choroba.

Žiadna zložka molekuly DNA sa pôsobeniu ROS/RNS nevyhne. Ich vplyv vedie k mnohým modifikáciam a prípadne až k poškodeniu genetického materiálu. Avšak neporušenosť DNA je základným predpokladom funkčnej genetickej informácie, ľudského genómu a života, a každá zmena v jej molekulovej štruktúre sa pokladá za poškodenie.

DNA je molekula, ktorej základnou jednotkou je nukleotid. Nukleotid sa skladá z dusíkatých báz, deoxyribózy a kyseliny H₃PO₄. Jednotlivé nukleotidy sú pospájané fosfordiesterovými väzbami a vytvárajú vlákno DNA. Molekula DNA je tvorená dvojzávitnicou 2 antiparaelných vlákien, ktoré sú spojené vodíkovými väzbami medzi dusíkatými bázami. Dusíkaté bázy sú puríny - adenín a guanín a pyrimidíny - tymín a cytozín. Pozorujeme komplementárnosť párovania - purín sa spáruje s pyrimidínom. Vďaka tomu môže vznikať vlákno alebo dvojzávitnica. V DNA sa adenín páruje s tymínom A-T a guanín tvorí pár s cytozínom G-C. V každom vlákne sa teda nachádza rovnaká informácia s tým, že jedno vlákno je negatívom druhého. Genetická informácia sa tak má šancu zachovať aj v prípade poškodenia jedného vlákna. Na základe nižšie uvedenej chemickej štruktúry (Obr. 6) je DNA vysokoreaktívna molekula (kvôli prítomnosti amino- (-NH2) a keto- (R₁-C(=O)-R₂)skupín).

Obr. 6

ROS a RNS negatívne vplývajú na všetky zložky DNA, teda na deoxyribózu, fosfordiesterové väzby a na dusíkaté bázy. Oxidačný stres deoxyribózy spočíva v odtrhnutí atómu vodíka od uhlíkových atómov, čo má za následok vznik cukrových radikálov k uvoľneniu nepoškodených báz z DNA a tvorbu apurínových/ apyrimídinových miest. K takto poškodenému DNA sa pri replikácií môže replikovať iný nukleotid, čím sa DNA ďalej deformuje. Z dusíkatých báz oxiduje najmä guanín, a to za vzniku 8-oxoguanínu. Oxidovaný guanín sa však už nespáruje s cytozínom, ale s adenínom. Pri následnom zdvojovaní DNA sa k nesprávne zaradenému adenínu naviaže tymín. Vznikne molekula DNA, ktorá má v danom mieste namiesto bázy G-C bázu T - A. DNA sa tomuto a iným poškodeniam bunky pod vplyvom oxidačného stresu snaží vyhnúť, a preto si vytvorila “obranný” mechanizmus. Ním je antioxidácia, čiže vychytávanie reaktívnych buniek. Bunka sa chráni napríklad pomocou antioxidačných enzýmových systémov. Ak však k poškodeniu DNA dôjde, tak sa pomocou kontrolných mechanizmov pozastaví bunkový cyklus, aby sa mutácia DNA nešírila na dcérske bunky. Bunka DNA následne poškodenie opraví, alebo ak je príliš rozsiahle a závažné, bunka sa ďalej nedelí, prípadne spustí apoptózu - naprogramovanú smrť bunky. Napriek snahe bunky zachovať sa v nepoškodenom stave sa v jednej bunke organizmu objaví až 50000 poškodení, čo tvorí 0,0014% z báz ľudského genómu. Vo väčšine prípadov však bunka vďaka vyvinutým opravným mechanizmom poškodenie odstráni. Avšak v prípade zlyhania týchto mechanizmov dochádza vplyvom chemických látok k spomínaným mutáciam (zmenám dusíkatých báz v molekule DNA) v génoch, ktoré kontrolujú delenie buniek a zodpovedajú za súdržnosť ľudského genómu. Bunka sa potom mení na nádorovú, a ďalej sa v tejto podobe delí. A keďže je ľudstvo v súčasnosti viac vystavené chemickým látkam, je oxidačný stres v bunke pomerne častým javom. Tým pádom narastá riziko mutácií DNA a zvyšuje sa počet jedincov trpiacich rakovinou. Rakovina sú ochorenia, ktoré sú charakterizované rýchlym a nekontrolovateľným delením (poškodených) buniek v tkanivách a orgánoch organizmu. Vzniku týchto ochorení predchádza nahromadenie mutácií v dôležitých génoch ľudského tela, o rakovine teda môžeme povedať, že je to choroba génov. Chemické látky vplývajúce na výskyt rakoviny nazývame karcinogény. Veľká časť týchto látok sú zároveň aj mutagény, teda látky spôsobujúce poškodenia dusíkatých báz v molekule DNA.

Obr. 7 - vznik rakoviny

Záver

Tento projekt nás naučil, že stres nie je vždy len negatívny. Pomáha nám zvládať zložité situácie a triezvo a rýchlo uvažovať, keď je to potrebné. Stereotypný názor, že stres je nepriateľ človeka a je to len nežiaduci dôsledok modernej doby, v ktorej žijeme, teda nie je úplne pravdivý. Stres môže zachrániť aj poškodiť život človeka. V malej miere je takzvaný akútny stres prospešný, a to aj z evolučného hľadiska, vďaka nemu boli ľudia schopní rýchlo ujsť pred nebezpečenstvom, prípadne mu čeliť. Ak sa však vyskytuje v našom živote často a vo veľkej miere, môže mať spolu s inými faktormi za následok rôzne zdravotné poruchy. Zaujímavé je aj prežívanie stresu v organizme človeka a zvieraťa. Napriek niekoľkým odlišným znakom pri prežívaní stresu sa dá, na základe pokusov robených na iných živočíchoch, celkom spoľahlivo odhadnúť aj stresovú reakciu ľudského organizmu.

Bibliografia

ROCK, D.: Jak pracuje váš mozek. Praha: Pragma, 2010, s. 85-140. ISBN 978-80-7349-242-7

KLEPOCHOVÁ, A.: Toto všetko stres robí s vaším telom a psychikou. In: Webmagazín [online] Aktualizované 26. 05. 2014 [cit. 2019-09-16] Dostupné:

KONÍČKOVÁ, J.: Čo spôsobuje chronický stres a prečo v ňom nesmiete žiť neustále? In: Eduworld.sk [online] 2019 [cit. 2019-09-16] Dostupné:

Kolektív autorov: Mechanisms of stress in the brain. In: Nature neuroscience [online] č. 18, (2015), s. 1353-1363. Aktualizované 25. 09. 2015 [cit. 2019-09-16] Dostupné:

BARTOŠOVIČOVÁ, M.: Ako stres ovplyvňuje fungovanie mozgu? In: Veda na dosah [online] Aktualizované 10. 09. 2018 [cit. 2019-09-22] Dostupné:

Kolektív autorov: Psychické problémy a imunitný systém. In: Imunoglukan [online] Aktualizované 15. 04. 2019 [cit. 2019-09-27] Dostupné:

BARTOŠOVIČOVÁ, M.: Stres a depresia. Ako s nimi žiť? In: Veda na dosah [online] Aktualizované 24. 11. 2016 [cit. 2019-09-27] Dostupné:

MRAVEC, B.: Stres a adaptácia. Bratislava: Faber, 2011, s. 189-237. ISBN 978-80-8095-067-5

Kolektív autorov: Definícia stresu. In: Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Trenčíne [online] [cit. 2019-09-16] Dostupné:

PRAŠKO, J. a spol.: Panická porucha a jak ji zvládat. Praha: Galén, 2012, ISBN 978-80-7262-424-9 Dostupné:

JEŽOVÁ, D.: Stres a depresia. Bratislava: Prednáška v Slovenskej akadémii vied, 2016 Dostupné:

MIDDLETONOVÁ, K.: Stres. Bratislava: Ikar, 2012, ISBN 978-80-551-2907-5

SUŠANINOVÁ, P.: Tu je vysvetlenie toho, prečo cítime motýle v bruchu, keď sme nervózni. Interez, 2019 Dostupné:

Resumé SJ

V projekte sme sa zameriavali na náš každodenný stres z biologicko-chemického pohľadu. Preskúmali sme rôzne druhy stresu, ako sú eustres a distres, chronický a akútny stres a ich dopad na ľudské telo. Tiež sme sa zaoberali samotným vznikom stresu, jeho definovaním a hormónmi, ktoré jeho prežívanie silno ovplyvňujú. Dôležitou súčasťou stresovej reakcie je snaha o obnovenie rovnováhy, my sme sa pozreli na to, ako sa s touto záťažou vyrovnávajú jednotlivé orgány ľudského tela. Zaujímavou skúsenosťou bolo porovnávanie prežívania stresu u človeka a u zvierat; pri tejto príležitosti sme absolvovali prednášku od pracovníčky z Ústavu experimentálnej farmakológie a toxikológie, na ktorej sme sa dozvedeli ako súvisí stresová reakcia ľudí a zvierat. V poslednej časti nášho projektu sme skúmali ochorenia, do ktorých môže stres vyústiť. Jednou z najdôležitejších informácií do budúcnosti je to, že reakcia na stres a jeho priebeh je vysoko subjektívnou záležitosťou. To znamená, že akokoľvek kvalitná terapia bude vynájdená, nikdy nepomôže všetkým. Napokon, úplne sa zbaviť stresu nedá, ani to nie je žiaduci stav, lebo stres nám pomáha v situáciách, v ktorých by sme to možno ani nečakali.

Resumé ANJ

In this project we focused on every- day stress that people are facing. We explained and compared several types of stress: eustress and distress, acute and chronic stress, and their impact on the human body. We also wrote about how stress forms in human body, how is it defined, and how hormones in our body influence the duration of stress. Organisms react to stress, they try to restore the balance they lost, and we discussed how the organs in human body face and react to stress. We were surprised by the difference in how human and animal bodies behave under the impact on stress. We have found out the differences and similarities between reaction of animal and human bodies on the lecture of Eszter Bögi, the scientist working in an Institute of experimental pharmacology and toxicology. In the last part of our project we discussed the consequences of stress - diseases. One of the most important information about stress is that every single human reacts differently, and behaves differently under the impact of stress. No matter how hard people try, the cure that helps everybody with facing and surviving stress, simply can not be made. After all, stress is not always bad, it is a natural part of our lives, and it is important, because it helps us in situations, in which we would least expect it.

Resumé NEJ

Im Projekt haben wir uns auf unseren täglichen Stress aus biologisch-chemischer Hinsicht orientiert. Wir haben verschiedene Arten von Stress geforscht, wie Eustress und Distress, chronischer und akuter Stress und ihre Auswirkung auf den menschlichen Körper. Auch haben wir die Ursache von Stress, seine Definition und die Hormone, die sein Durchleben stark beeinflussen, geforscht. Ein wichtiger Teil der Stressreaktion ist auch das Bemühen um die Erneuerung des Gleichgewichts, wir haben darauf geschaut, wie sich die einzelnen menschlichen Organe mit dieser Belastung abfinden. Eine interessante Erfahrung war der Vergleich von Stressempfinden bei Menschen und Tieren. Bei dieser Gelegenheit absolvierten wir einen Vortrag einer Mitarbeiterin der Anstalt für Experimentelle Pharmakologie und Toxikologie, wo wir erfahren haben, wie die Stressreaktionen von Tieren und Menschen zusammenhängen. Eine der wichtigsten Informationen für die Zukunft ist, dass die Reaktion auf Stress und dessen Verlauf eine hoch subjektive Angelegenheit ist. Das heisst, es kann welch auch immer qualitative Therapie erfunden werden, so wird diese niemals allen helfen können. Letztendlich, es ist nicht möglich, den Stress für immer zu beseitigen, dies ist auch kein erwünschter Zustand, denn der Stress hilft uns in Situationen, in denen wir es vielleicht gar nicht erwartet haben.