UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVEPEDAGOGICKÁ FAKULTA

KATEDRA SOCIÁLNEJ PRÁCE

PSYCHOSOCIÁLNA REHABILITÁCIA U ĽUDÍ S DUŠEVNÝMI

PORUCHAMI A MOŽNOSTI SOCIÁLNEJ PRÁCE

BAKALÁRSKA PRÁCA

BRANISLAV KRAJČOVIČ

2010

1

PSYCHOSOCIÁLNA REHABILITÁCIA U ĽUDÍ S DUŠEVNÝMI

PORUCHAMI A MOŽNOSTI SOCIÁLNEJ PRÁCEBAKALÁRSKA PRÁCA

BRANISLAV KRAJČOVIČ

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

PEDAGOGICKÁ FAKULTAKATEDRA SOCIÁLNEJ PRÁCE

Štúdijný odbor: Sociálna práca

Vedúca bakalárskej práce: Mgr. Dušana Štrbáková

BRATISLAVA 2010

2

ABSTRAKT

KRAJČOVIČ, Branislav: Psychosociálna rehabilitácia u ľudí s duševnými poruchami a

možnosti sociálnej práce. Bakalárska práca, Univerzita Komenského. Pedagogická fakulta,

Katedra sociálnej práce. Vedúca bakalárskej práce: Mgr. Dušana Štrbáková, Bratislava :

Pedagogická fakulta UK, 2010. 63 s.

Práca prináša analýzu psychosociálnej rehabilitácie u ľudí s duševnými poruchami (tiež

označovaná ako psychiatrická rehabilitácia) a možností uplatnenia sociálneho pracovníka pri

realizácii rehabilitácie (v podmienkach komunitnej starostlivosti o ľudí s duševnou poruchou

na Slovensku). Psychiatrická rehabilitácia je samostatnou metódou liečby, prevencie a

zvyšovania kvality života popri farmakoterapii a psychoterapii. Zameriava sa na ľudí so

závažnou a pretrvávajúcou duševnou poruchou, u ktorých môže dochádzať k vzniku

postihnutia, hendikepu, sociálnemu vylúčeniu, závislosti od profesionálnej podpory a zníženiu

kvality života. Cieľom psychiatrickej rehabilitácie je redukcia alebo odstránenie týchto

negatívnych následkov. Sociálny pracovník sa môže podieľať, aj sám zabezpečovať rôzne

rehabilitačné aktivity. Na realizáciu niektorých rehabilitačných programov potrebuje

predchádzajúci psychoterapeutický, alebo iný výcvik. Rehabilitácia sa často realizuje v

prostredí komunitnej starostlivosti. Oblasť komunitnej starostlivosti o ľudí s duševnými

poruchami sa na Slovensku pomaly rozvíja a zabezpečujú ju predovšetkým mimovládne

organizácie. Niektoré formy sa zatiaľ využívajú len málo (chránené bývanie, chránené

zamestnávanie a case management). Veľmi dôležitým strategicko-koncepčným dokumentom

v súvislosti s komunitnou starostlivosťou o ľudí s duševnými poruchami na Slovensku je

Národný program duševného zdravia.

Pozn.: Pojmy psychosociálna rehabilitácia u ľudí s duševnými poruchami a psychiatrická

rehabilitácia používam ako ekvivalentné.

Kľúčové slová: duševné poruchy, psychosociálna rehabilitácia, psychiatrická rehabilitácia,

psychosociálne programy, sociálna práca, komunitná starostlivosť o ľudí s duševnou

poruchou

3

OBSAH

ABSTRAKT............................................................................................................................. 3

OBSAH.................................................................................................................................... 4

ZOZNAM SKRATIEK............................................................................................................. 6

SLOVNÍK TERMÍNOV........................................................................................................... 6

0 ÚVOD................................................................................................................................... 7

1 ZDRAVIE A CHOROBA..................................................................................................... 9

1.1 ZDRAVIE.............................................................................................................. 9

1.2 DUŠEVNÉ ZDRAVIE A DUŠEVNÁ PORUCHA.............................................. 10

1.2.1 K terminológii – duševná choroba alebo duševná porucha?................... 10

1.2.2 Duševné zdravie...................................................................................... 10

1.2.3 Duševná porucha.................................................................................... 10

1.2.4 Modely duševného zdravia a duševnej poruchy..................................... 12

1.3 ZHRNUTIE .......................................................................................................... 13

2 ANALÝZA CIEĽOVEJ SKUPINY..................................................................................... 15

2.1 ĽUDIA S DUŠEVNOU PORUCHOU................................................................. 15

2.2 CIEĽOVÁ SKUPINA PSYCHIATRICKEJ REHABILITÁCIE.......................... 16

2.3 PSYCHÓZY......................................................................................................... 18

2.3.1 Schizofrénia........................................................................................... 19

2.3.2 Bipolárna afektívna porucha.................................................................. 22

2.4 DLHODOBÝ PRIEBEH DUŠEVNEJ PORUCHY............................................. 23

2.5 DUŠEVNÉ PORUCHY, POSTIHNUTIE A HENDIKEP.................................... 24

2.6 LIEČBA................................................................................................................ 26

3 PSYCHOSOCIÁLNA REHABILITÁCIA......................................................................... 29

3.1 REHABILITÁCIA............................................................................................... 29

3.1.1 Vymedzenie pojmu rehabilitácie........................................................... 29

3.1.2 Cieľové skupiny rehabilitácie................................................................ 29

3.1.3 Zložky ucelenej rehabilitácie................................................................. 30

3.1.4 Zhrnutie................................................................................................. 30

3.2 PSYCHOSOCIÁLNA (PSYCHIATRICKÁ) REHABILITÁCIA........................ 31

3.2.1 Terminológia – Psychosociálna alebo psychiatrická?........................... 31

4

3.2.2 Definícia a ciele psychiatrickej rehabilitácie......................................... 32

3.2.3 História a vývoj..................................................................................... 33

3.2.4 Rehabilitácia a iné terapeutické metódy................................................ 35

3.2.5 Hodnoty a princípy psychiatrickej rehabilitácie.................................... 38

3.2.6 Proces a štruktúra rehabilitácie.............................................................. 39

3.2.7 Oblasti psychiatrickej rehabilitácie....................................................... 41

3.2.8 Prostredie rehabilitácie.......................................................................... 41

3.2.9 Komunitná starostlivosť a psychiatrická rehabilitácia.......................... 42

4 SOCIÁLNA PRÁCA A PSYCHIATRICKÁ REHABILITÁCIA....................................... 45

4.1 FORMY KOMUNITNEJ STAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU A

PSYCHIATRICKÁ REHABILITÁCIA.............................................................. 45

4.1.1 Forma a rozsah sociálnych služieb........................................................ 45

4.1.2 Denný psychiatrický stacionár............................................................... 46

4.1.3 Rehabilitačné stredisko.......................................................................... 47

4.1.4 Socioterapeutické kluby......................................................................... 47

4.1.5 Svojpomocné skupiny ľudí s duševnou poruchou a ich príbuzných...... 48

4.1.6 Case management – Prípadové vedenie................................................ 48

4.1.7 Podporované bývanie............................................................................ 49

4.1.8 Chránená dielňa a chránené pracovisko................................................ 49

4.1.9 ADOS – Agentúra Domácej Ošetrovateľskej Starostlivosti.................. 50

4.2 MOŽNOSTI UPLATNENIA SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA ......................... 50

4.3 AKTIVITY PSYCHIATRICKEJ REHABILITÁCIE.......................................... 52

4.3.1 Sociálne poradenstvo............................................................................. 52

4.3.2 Práca s rodinou...................................................................................... 53

4.3.3 Psychosociálne a rehabilitačné programy.............................................. 54

ZÁVER.................................................................................................................................. 58

ZOZNAM CITOVANÝCH PRAMEŇOV............................................................................. 59

PRÍLOHA 1............................................................................................................................ 62

5

ZOZNAM SKRATIEK

NPDZ – Národný program duševného zdravia

WHO/SZO – World Health Organisation/Svetová Zdravotnícka Organizácia

ICIDH-2 – International Classification of Functioning, Disability and Health/Medzinárodná

klasifikácia funkčnosti, znevýhodnenia a zdravia podľa Svetovej zdravotníckej organizácie

MKCH-10 – Medzinárodná Klasifikácia Chorôb (10. revízia) podľa Svetovej

zdravotníckej organizácie

Zelená kniha – Zlepšovanie duševného zdravia obyvateľstva. K stratégii duševného

zdravia pre Európsku úniu, 2005, RADA EURÓPSKEJ ÚNIE

SLOVNÍK TERMÍNOV

antipsychotiká, neuroleptiká– psychofarmaká na liečbu psychóz

anxiolytiká – psychofarmaká na zmiernenie napätia, úzkosti

case management – prípadové vedenie

empowerment – „splnomocnenie“ klienta prostredníctvom poskytovania informácii,

nácvikom zručností a preberaním časti zodpovednosti za vlastnú liečbu

ergoterapia – liečba prácou, pracovná terapia

evidence-based program – liečebný program založený na dôkazoch, podložený výzkumom

efektivity

extramurálny – mimo múrov psychiatrickej nemocnice, oddelenia, mimoústavný

intervencia – odborný zásah, aktivita s určitým cieľom

psychosociálna rehabilitácia (u ľudí s duševnými poruchami) – tiež označovaná ako

psychiatrická rehabilitácia, psychosociálne intervencie, psychosociálne programy alebo

rehabilitačné programy v psychiatrii

recovery – úzdrava, zotavenie, koncepcia používaný v psychosociálnej rehabilitácii u ľudí s

duševnou poruchou

relaps – recidíva, návrat ochorenia

stigmatizácia – „označkovanie“ človeka a negatívne predstavy a očakávania o takto

stigmatizovanom človeku (spája sa s predsudkami, prispieva k sociálnemu vylúčeniu)

6

0 ÚVOD

„Odhaduje sa, že v priebehu jedného roka viac ako 27 % dospelých Európanov zažilo

aspoň jednu formu duševnej choroby.“

(Zelená kniha, 2005, s. 4)

„Bez duševného zdravia niet skutočného zdravia.“

(tamtiež)

Duševné zdravie je neodmysliteľnou súčasťou celkového zdravia človeka. Ťažkosti v oblasti

duševného zdravia sú veľmi rozšírené a majú jednoznačne závažné dôsledky pre život

jednotlivca, komunity aj spoločnosti (Zelená kniha, 2005; SZO 2005).

Skupina ľudí s duševnými poruchami je veľmi rôznorodá (vek, pohlavie, dosiahnuté

vzdelanie, socio-ekonomická úroveň a pod). Prejavy duševných porúch sú rozmanité, ich

príčina je často podmienená viacerými faktormi. Priebeh je rozličný aj pri jednom type

poruchy. Duševná porucha môže viesť k obmedzeniu aktivity (activity limitations) a

participácie (participation restrictions) (podľa ICIDH-2), v staršej terminológii nazývanými

postihnutie a hendikep. Ľudia s duševnou poruchou sú ohrození sociálnym vylúčením a

prehlbovaním závislosti od inštitúcií, stigmou spojenou s problémami v oblasti duševného

zdravia, následne diskrimináciou a nedostatkom rovnosti príležitostí (NPDZ).

Človeka chápeme ako jedinečnú, bio-psycho-sociálnu (niektorí dodávajú, že aj

duchovnú) bytosť (holistické chápanie človeka). Tieto jednotlivé aspekty človeka sú medzi

sebou prepojené a ovplyvňujú sa navzájom. Zmena v jednej oblasti spôsobí zmenu v

ostatných. Ak súhlasíme s uvedeným holistickým chápaním, mali by sme túto koncepciu

človeka zohľadniť aj pri liečbe, prevencii a zvyšovaní kvality života ľudí s duševnou

poruchou.

Terapeutických postupov je mnoho a nie každý sa rovnako zameriava na všetky

aspekty človeka a jeho života. Zameranie určitého postupu pri liečbe iba na určitý aspekt

existencie človeka samozrejme neznamená, že tento postup je menej hodnotný. Práve

špecializácia totiž umožňuje skúmať daný aspekt do väčšej hĺbky. No ak sa stotožňujeme s

holistickým chápaním človeka, potom by sa malo aj k liečbe pristupovať komplexne. To

7

znamená venovať primeranú pozornosť všetkým aspektom bytia človeka s duševnou

poruchou (a jeho rodine i sociálnemu okoliu). Zohľadniť jeho jedinečnosť (biologickú,

psychickú aj sociálnu) a vziať do úvahy konkrétnu situáciu, v ktorej sa v daný čas nachádza.

Z interakcie medzi týmto jedinečným človekom a vonkajším prostredím, situáciou vyplývajú

jeho špecifické potreby.

Farmakoterapia, psychoterapia, psychosociálna (psychiatrická) rehabilitácia – každá z

nich má svoje špecifické možnosti a nezastupiteľné pole pôsobnosti pri liečbe, prevencii

recidívy a pri zlepšovaní kvality života človeka s duševnou poruchou. Takisto v rôznej miere

pracujú s jeho sociálnou sieťou.

V tejto práci sa zameriavam práve na psychosociálnu rehabilitáciu (označovaná aj ako

psychiatrická rehabilitácia) ako špecifickú metódu (Höschl et al., 2002). Analyzujem jej

teoretické východiská, cieľovú skupinu, ciele, zameranie, možnosti a význam.Taktiež

analyzujem možnosti uplatnenia sociálneho pracovníka v praxi psychosociálnej rehabilitácie a

to v kontexte komunitnej starostlivosti o ľudí s duševnou poruchou na Slovensku.

Ciele mojej práce sú nasledovné:

● analýza psychosociálnej rehabilitácie u ľudí s duševnými poruchami

○ analýza pojmov duševné zdravie a duševná porucha

○ analýza cieľovej skupiny psychosociálnej rehabilitácie

○ analýza psychosociálnej rehabilitácie

● analýza možností uplatnenia sociálneho pracovníka pri realizácii psychosociálnej

rehabilitácie (v kontexte komunitnej starostlivosti o ľudí s duševnou poruchou na

Slovensku)

○ analýza foriem komunitnej starostlivosti o ľudí s duševnou poruchou na Slovensku

○ analýza možností uplatnenia sociálneho pracovníka pri realizácii psychosociálnej

rehabilitácie

Na začiatok ešte poznámku k rodovým označeniam. Pri používaní mužského rodu

mám, samozrejme, na mysli vždy obe pohlavia (teda napríklad sociálneho

pracovníka/sociálnu pracovníčku, klienta/klientku a pod).

8

1 ZDRAVIE A CHOROBA

Všetky intervencie a preventívne aktivity (teda aj psychosociálna rehabilitácia) v oblasti

starostlivosti o duševné zdravie usilujú o dosiahnutie, udržanie alebo podporu duševného

zdravia a zmiernenie alebo odstránenie následkov duševných porúch. V tejto oblasti sa

neustále narába s pojmami duševné zdravie, duševná choroba, duševná porucha. Naším

cieľom je analyzovať psychosociálnu rehabilitáciu u ľudí s duševnou poruchou, preto najprv

potrebujeme urobiť pokus o vymedzenie týchto pojmov.

Keďže duševné zdravie je integrálnou súčasťou celkového zdravia, začneme od

zdravia ako takého. Následne sa budeme zaoberať duševným zdravím a duševnou poruchou.

1.1 ZDRAVIE

Neexistuje jednotná definícia zdravia. Křivohlavý (2001) uvádza rôzne teórie, ktoré sa snažia

vymedziť, čo pojem zdravie znamená. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) ponúka

definíciu zdravia, ktorá je asi najrozšírenejšia. Podľa WHO je zdravie stav, keď je človeku

úplne dobre, a to tak fyzicky, ako aj psychicky, aj sociálne. Nie je to len neprítomnosť

choroby a chorľavosti (Křivohlavý, 2001). Samozrejme, existujú aj iné vymedzenia pojmu

zdravie.

Křivohlavý definuje zdravie inak, podľa neho je zdravie „celkový (telesný, psychický,

sociálny a duchovný) stav človeka, ktorý mu umožňuje dosahovať optimálnu kvalitu života a

neprekáža obdobnému snaženiu druhých ľudí” (Křivohlavý, 2001, s. 40). Pričom „kvalita

života je definovaná s ohľadom na spokojnosť daného človeka s dosahovaním cieľov

určujúcich smerovanie jeho života“ (podľa metódy SEIQoL1; Křivohlavý, 2001, s. 40). Týmto

svojím poňatím zdravia Křivohlavý v podstate rozširuje definíciu WHO o duchovnú zložku a

kvalitu života. Navyše dodáva, že súčasťou zdravia je stav (teda aj správanie), ktoré

neprekáža obdobnému snaženiu (snaženiu o zdravie a kvalitu života) druhých ľudí.

1 Skratka SEIQoL znamená Schedule for the Evaluation of Individual Quality of Life –

Program hodnotenia individuálnej kvality života (Křivohlavý, 2001, s. 243)

9

1.2 DUŠEVNÉ ZDRAVIE A DUŠEVNÁ PORUCHA

1.2.1 K terminológii – duševná choroba alebo duševná porucha?

Na označenie opaku duševného zdravia sa používajú dva termíny – duševná choroba a

duševná porucha. Veľa autorov (a to aj v slovenskom preklade Zelenej knihy alebo NPDZ)

používa tieto pojmy súbežne. Uprednostňovanie termínu duševná porucha pred termínom

duševná choroba je možno snahou o zmiernenie stigmatizujúceho nádychu.

1.2.2 Duševné zdravie

Keď sa pozrieme na definíciu zdravia podľa WHO, tak z nej vyplýva, že duševné zdravie je

integrálnou súčasťou zdravia ako takého a bez duševného zdravia nie je celkové zdravie

možné (WHO, 2007).

Svetová zdravotnícka organizácia opisuje duševné zdravie ako „stav telesnej a

duševnej pohody, v ktorom si jednotlivec uvedomuje svoje schopnosti, dokáže zvládnuť

obvyklý životný stres, môže pracovať produktívne a úspešne a dokáže byť prínosom pre svoju

spoločnosť“ (Zelená kniha, 2005, s. 4).

V NPDZ sa uvádza, že neexistuje jednoznačná definícia duševného zdravia. Môžeme

ho ale aspoň opísať pomocou rôznych znakov. Medzi základné znaky duševného zdravia patrí

(NPDZ – ÚVOD, s. 4): „vedomie vlastnej hodnoty, uvedomenie si vlastných možností,

psychický pocit pohody, schopnosť vytvárať a udržiavať hodnotné vzťahy“. Chápanie

duševného zdravia, poruchy a ich aspektov je (podľa NPDZ) sociálne a kultúrne podmienené.

Odlišné teórie vyzdvihujú napríklad: „osobnostnú zrelosť, sebaaktualizáciu, sebaprijatie,

pozitívne vzťahy s inými, nezávislosť, schopnosť prispôsobiť sa prostrediu, naplnenie zmyslu

života, osobnostný rozvoj, pocit spolupatričnosti“ (NPDZ – ÚVOD, s. 4).

1.2.3 Duševná porucha

Charakteristika

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO, Mental disorders) podáva charakteristiku

duševných porúch: „Duševné poruchy pozostávajú zo širokého poľa problémov, s rôznymi

symptómami. Každopádne sú všeobecne charakteristické určitou kombináciou abnormálnych

myšlienok, emócií, správania a vzťahov k iným. Príkladmi sú schizofrénia, depresia, mentálna

retardácia a poruchy v dôsledku zneužívania drog. Väčšinu týchto porúch je možné úspešne

10

liečiť.”

Klasifikácia

Základné delenie duševných porúch a porúch správania je podľa Medzinárodnej klasifikácie

chorôb (10. revízia) nasledovné (MKCH-10, s. 220):

● F00 – F09 Organické duševné poruchy vrátane symptomatických

● F10 – F19 Poruchy psychiky a správania zapríčinené užitím (užívaním)

psychoaktívnych látok

● F20 – F29 Schizofrénia, schizotypové poruchy a poruchy s bludmi

● F30 – F39 Afektívne poruchy

● F40 – F48 Neurotické, stresom podmienené a somatoformné poruchy

● F50 – F59 Poruchy správania spojené s fyziologickými poruchami a somatickými

faktormi

● F60 – F69 Poruchy osobnosti a správania dospelých

● F70 – F79 Duševná zaostalosť - mentálna retardácia

● F80 – F89 Poruchy psychického vývinu

● F90 – F98 Poruchy správania a emočné poruchy vznikajúce zväčša v detstve a počas

dospievania

● F99 Nešpecifikovaná duševná porucha

Symptómy a priebeh

Duševné poruchy sa môžu prejavovať symptómami v rôznych oblastiach (podľa WHO,

Mental disorders):

● fyzické symptómy – napr. bolesti a narušenie spánku

● emocionálne symptómy – napr. pocity smútku, strachu, úzkosti, napätia

● kognitívne symptómy – napr. problémy uvažovať jasne, abnormálne presvedčenia,

narušenie pamäti

● symptómy v oblasti správania – napr. agresívne správanie, neschopnosť vykonávať

každodenné úlohy, nadmerné užívanie látok

● symptómy v oblasti vnímania – napr. videnie a počutie vecí, ktoré iní nevidia,

nepočujú

11

Priebeh duševných porúch môže byť krátkodobý, strednodobý, dlhodobý alebo trvalý

(chronický) (podľa Pěč, Probstová et al., 2009, s. 97; Eikelmann, 1999, s. 16).

Príčiny

Duševné poruchy môžu vzniknúť na základe rôznych vplyvov, tieto faktory sa navzájom

ovplyvňujú a môžu sa vyskytovať súčasne (spracované podľa Mahrová, Venglářová a kol.,

2008, s. 70 – 71):

● biologický (organický) vplyv – genetické, vrodené, získané poruchy počas života

následkom zranenia, nádoru, poruchy výživy, zápalu, atrofie

● psychogénny vplyv

● sociálny vplyv

Pre lepšie porozumenie vzniku duševných porúch poslúži tzv. model psychosociálnej

vulnerability. Podľa tohto modelu „každý človek disponuje nejako silnou osobnosťou,

nejakou mierou zraniteľnosti alebo, naopak, stability. V závislosti na tom je potom schopný

znášať a zvládať určitú mieru stresu” (Mahrová, Venglářová a kol., 2008, s. 70). Zraniteľný

človek znesie nižšiu mieru záťaže ako človek stabilný, u ktorého sa „symptómy duševnej

poruchy… objavia až pri pôsobení silných alebo kumulovaných stresorov” (tamtiež).

1.2.4 Modely duševného zdravia a duševnej poruchy

Otázka, čo je to duševné zdravie a duševná porucha, nie je doteraz vyriešená (NPDZ). V

Národnom programe duševného zdravia SR, ktorý bol vypracovaný v roku 2002 (na

odporúčanie Svetovej zdravotníckej organizácie), sa hovorí o dvoch základných modeloch

duševného zdravia a duševnej choroby.

● Kontinuálny model – v tomto modeli sú duševné zdravie a duševná porucha vnímané

ako dva krajné, protiľahlé póly toho istého kontinua. „Väčšina ľudí sa nachádza

niekde medzi týmito dvoma krajnými polohami. Hranica medzi zdravím a chorobou

nie je rigidná, ale skôr plynulá a podlieha spoločenským vplyvom a vplyvom

prostredia. Podľa tohto modelu môže ochorieť ktokoľvek, ak je vo svojom

psychosociálnom prostredí vystavený dostatočne silnému stresu.“ (NPDZ, s. 3).

● Oddelený model – podľa tohto modelu sú duševné zdravie a duševná choroba

považované za dva protipóly tvoriace dichotomické rozdelenie. Človek je buď zdravý

12

alebo chorý (teda napĺňa diagnostické kritériá pre určité ochorenie). „Tento model

zdôrazňuje biologický prístup k skúmaniu duševných porúch a predpokladá, že tieto

poruchy majú genetickú, biologickú alebo neurochemickú príčinu“ (NPDZ, s. 3).

1.3 ZHRNUTIE

Jednotné definovanie zdravia a choroby, duševného zdravia a duševnej poruchy sa ukazuje

ako problematické, keďže jeho chápanie je sociálne a kultúrne podmienené. Rôzne prístupy

zdôrazňujú odlišné aspekty správania a prežívania v snahe o definovanie stavu duševného

zdravia. Napriek tomu by sme sa mohli pokúsiť vyzdvihnúť určité základné črty pri

posudzovaní zdravia a choroby (poruchy).

Po prvé je to stanovisko, že duševný a sociálny aspekt je rovnako dôležitou súčasťou

zdravia ako aspekt somatický. Toto chápanie je obsiahnuté v definícii zdravia podľa WHO.

Príkladom môže byť aj snaha NPDZ (s. 3 a 7) o zabezpečenie rovnakého prístupu k

starostlivosti o duševné zdravie ako o zdravie telesné, taktiež aj prekonanie marginalizácie

problémov v oblasti duševného zdravia. Niektorí autori pridávajú aj duchovnú zložku zdravia.

Po druhé, pri definovaní zdravia a choroby je možné postupovať z dvoch smerov –

objektívneho (v zmysle interpersonálneho) a subjektívneho. Objektívnym hľadiskom mám na

mysli spoločensky akceptované normy zdravia a porúch (príkladom môže byť MKCH),

objektívny tu neznamená skutočne alebo viac pravdivý, skôr je to v zmysle „interpersonálny“

(ide o konsenzus viacerých ľudí). Subjektívnym pohľadom je vnímanie samotného jedinca.

Tieto dva pohľady sú obsiahnuté v definícii WHO – objektívny ako určitý nález spĺňajúci

diagnostické kritériá (systému vytvoreného konsenzom), subjektívny ako pocit fyzickej,

psychickej a sociálnej pohody. Pre starostlivosť v oblasti duševného zdravia z uvedeného

vyplývajú určité dôsledky. Keďže posudzovateľom vlastného zdravia je aj samotný klient

(subjektívne hľadisko), vzniká potreba zapojiť človeka s duševnou poruchou a jeho

príbuzných do procesu hodnotenia poskytovaných služieb (čo je aj jedným zo zámerov

NPDZ).

Ďalej je to kvalita života. Ak má stav zdravia aj svoju subjektívnu zložku (v zmysle

spokojnosti), tak kvalita života úzko so zdravím súvisí, pretože vplýva na celkovú spokojnosť

a pohodu jednotlivca. V prípade duševných porúch nemusí vymiznutie príznakov v priebehu

liečby zaručovať uspokojivú kvalitu života a dosiahnutie subjektívnej spokojnosti (Paličková,

13

2009). Funkčné postihnutie môže v prirodzenom prostredí pretrvávať aj po výraznej redukcii

symptómov v dôsledku klinickej liečby (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 98), práve v tejto

oblasti môže byť psychosociálna rehabilitácia nápomocná.

14

2 ANALÝZA CIEĽOVEJ SKUPINY

Skupina ľudí s duševnými poruchami je veľmi rôznorodá a psychosociálna rehabilitácia sa z

tejto širokej skupiny ľudí zameriava iba na jej časť. Najprv sa budeme v krátkosti zaoberať

skupinou ľudí s duševnou poruchou vo všeobecnosti, následne z nej vyčleníme cieľovú

skupinu psychosociálnej rehabilitácie a bližšie ju charakterizujeme.

2.1 ĽUDIA S DUŠEVNOU PORUCHOU

Podľa kontinuálneho modelu zdravia a choroby je prechod medzi zdravím a chorobou

plynulý, väčšina ľudí sa nachádza medzi dvoma krajmi tohto spektra (duševným zdravým a

duševnou chorobou). „Môže ochorieť ktokoľvek, ak je vo svojom psychosociálnom prostredí

vystavený dostatočne silnému stresu“ (NPDZ, s. 3). Ak vychádzame z uvedeného modelu, tak

existuje rozsiahla skupina ľudí s nejakými ťažkosťami v duševnej oblasti (pravdepodobne

neexistuje človek, ktorý by ich nezažil). Iba časť ľudí však spĺňa diagnostické kritériá určitej

klasifikovanej duševnej poruchy (napríklad podľa systému MKCH-10). Táto skupina ľudí s

duševnými poruchami je veľmi rozmanitá, rozdiely môžu byť napríklad:

● v type poruchy – neuróza, psychóza, porucha osobnosti, afektívne poruchy,

psychosomatické choroby, závislosti a i. (MKCH-10, s. 220)

● v priebehu na začiatku poruchy – akútny alebo plazivý nástup poruchy (Hell,

Schüpbach, 2004, s. 50)

● v dĺžke trvania – krátkodobá, dlhodobá až trvalá, teda chronická (Pěč, Probstová et al.,

2009, s. 97; Eikelmann, 1999, s. 16)

● príčiny vzniku – biologické, psychogénne a sociálne vplyvy (Mahrová – Vengářová a

kol., 2008), častá je ich kombinácia

● v demografických ukazovateľoch – vek, pohlavie

● v miere postihnutia (obmedzenia aktivity) – narušenie výkonu sociálnych rolí,

obmedzenie schopnosti udržiavať vzťahy, zvládať bežný deň a pod. (Pěč, Probstová et

al., 2009, s. 100 – 101)

● v miere hendikepu (obmedzenia participácie) – stigmatizácia, nezamestnanosť v

dôsledku duševnej poruchy a pod. (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 100 – 101)

15

● v miere ohrozenia samovraždou

● duálna diagnóza – okrem jednej duševnej poruchy môže byť prítomné aj zneužívanie

návykových látok alebo výskyt viacerých duševných porúch súčasne, prípadne

mentálna retardácia (Höschl et al., 2002, s. 569)

● osobnosť a osobná história

● iné

Tieto a ďalšie faktory vplývajú na celkovú závažnosť duševnej poruchy, na mieru, akou

duševná porucha narúša bežný život jednotlivca, somatické zdravie, duševnú rovnováhu a

pohodu, sociálne vzťahy a jeho/jej fungovanie v spoločnosti. Z uvedených rozdielov

vyplývajú aj odlišné potreby jednotlivých ľudí s duševnou poruchou vzhľadom na špecifickú

situáciu v ktorej sa nachádzajú (a to aj špecifické potreby a postupy v oblasti liečby a

prevencie).

Ako sme už uviedli, psychosociálna rehabilitácia je určená iba pre časť zo skupiny

ľudí s duševnými poruchami. Konkrétne ide o skupinu ľudí so závažnou a pretrvávajúcou

duševnou poruchou.

2.2 CIEĽOVÁ SKUPINA PSYCHIATRICKEJ REHABILITÁCIE

Psychiatrická rehabilitácia je zameraná na ľudí so závažnou a pretrvávajúcou duševnou

poruchou. Dôležitá je aj miera narušenia jednotlivých oblastí života človeka a jeho

fungovania v spoločnosti, vzťahoch a každodennom živote (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 97).

Na otázku, prečo je rehabilitácia zameraná práve na ľudí s pretrvávajúcou a závažnou

duševnou poruchou, je možné odpovedať z dvoch strán. Po prvé, z hľadiska špecifickej

situácie a potrieb práve tejto skupiny ľudí s duševnou poruchou, ktorá súvisí s postihnutím

(obmedzením aktivity), hendikepom (obmedzením participácie), stigmou, dlhodobou

hospitalizáciou, narušením sociálnych a komunikačných zručností, oblasťou bývania,

zamestnania, vzdelávania a voľného času. Po druhé je to z hľadiska zamerania a cieľov

psychosociálnej rehebilitácie, ktorá reaguje a odpovedá práve na tieto špecifické potreby a

ponúka možnosti, ktoré farmakoterapia alebo psychoterapia neponúka (tie, samozrejme, majú

svoju vlastnú oblasť pôsobenia, v ktorej sú nezastupiteľné).

16

Jestvuje viacero vymedzení skupiny ľudí s dlhodobou duševnou poruchou. Začneme u

Libermana (1988; podľa Pěč, Probstová et al., 2009, s. 97), ktorý ponúkol klasickú definíciu

dlhodobo duševne chorých. Jeho definícia sa skladá z tzv. troch „D” (disease, duration,

disability), teda:

● ochorenie schizofrénie, afektívnej poruchy alebo poruchy osobnosti

● trvanie choroby dlhšie ako dva roky

● prítomnosť postihnutia, pričom „postihnutie“ – disability, je možné definovať ako stav

obmedzujúci aktivitu alebo fungovanie určitej osoby, ktorý vyžaduje zabezpečenie

väčším počtom služieb v dlhšom časovom úseku“ (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 97)

Iné vymedzenie skupiny ľudí s pretrvávajúcou duševnou poruchou ponúka Goldman z roku

1988 (Matoušek et al., 2005, s. 136): „Dlhodobo duševne chorí sú tí jedinci, ktorí trpia

duševnou poruchou (organické poškodenia CNS, schizofrénia, depresívna alebo manická

porucha, paranoidná alebo iná psychóza) alebo iným ochorením, ktoré sa môže stať

dlhodobým a môže znížiť funkčnú kapacitu alebo nepriaznivo ovplyvňuje tri a viac z

nasledovných základných aspektov denného života: osobnú hygienu a sebaobsluhu,

smerovanie (ciele), medziľudské vzťahy, sociálne transakcie, učenie a rekreáciu, ekonomickú

sebestačnosť.”

Novšou koncepciou je SMI – Severe Mental Illness, čiže závažná duševná choroba.

Začal sa používať namiesto pojmu „chronicky duševne chorý“ alebo „dlhodobo duševne

chorý“, a to s cieľom znížiť ich stigmatizujúci nádych (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 97).

Pojem SPMI – Severe and Persistent Mental Illness, čiže závažná a pretrvávajúca duševná

choroba, používa americká SAMSHA (The Substance Abuse and Mental Health Services

Administration). „Pri definovaní tohto pojmu upresňuje veľké funkčné postihnutie tak, že

musí spĺňať jeden z nasledovných bodov:

● plánovaný alebo realizovaný suicidálny pokus v posledných 12 mesiacoch alebo

● chýbanie legitímnej produktívnej roly alebo

● závažné poškodenie roly v hlavných produktívnych rolách alebo

● závažné poškodenie v interpersonálnej oblasti ako dôsledok predchádzajúcej totálnej

sociálnej izolácie, chýbanie intimity v sociálnych vzťahoch alebo neschopnosť dôvery

v ostatných ľudí či chýbanie sociálnej podpory“ (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 97).

17

Mohli by sme teda zhrnúť, že hlavnými jednotiacimi prvkami pri stanovovaní kritérií na

vymedzenie cieľovej skupiny (pre psychosociálnu rehabilitáciu u ľudí s duševnou poruchou)

je prítomnosť nasledovných prvkov:

● závažná duševná porucha (psychóza, ochorenie schizofrénneho okruhu, afektívna

porucha alebo porucha osobnosti, organické poškodenie CNS),

● dlhodobosť duševnej poruchy

● narušenie sociálnych rolí, interpersonálnej oblasti, prítomnosť postihnutia alebo

hendikepu v súvislosti s duševnou poruchou

Pozrime sa teda bližšie na tieto jednotlivé faktory – niektoré zo závažných duševných porúch

(konkrétne schizofréniu a bipolárnu afektívnu poruchu), dlhodobý priebeh poruchy,

postihnutie a hendikep.

2.3 PSYCHÓZY

“Psychóza je spoločný pojem pre skupinu porúch, respektíve príznakov, ktorých spoločnou

charakteristikou je, že vedú k závažnému porušeniu schopností človeka správne vnímať

realitu a schopností ovládať a riadiť vlastné správanie. Pod psychotické poruchy zaraďujeme

skupinu porúch, kde patrí aj schizofrénia a jej príbuzné poruchy (schizoafektívna psychóza,

schizofreniformná psychóza, schizotypová porucha) a pojem psychotické správanie sa

vzťahuje na také prejavy v správaní pacienta, keď pacient koná pod vplyvom vážne

zmeneného vnímania reality, porúch myslenia a motivácie, pričom svoje správanie nevie

ovládať či korigovať“ (Heretik ml., 2009).

Psychotické symptómy a správanie sa môže vyskytovať okrem schizofrénií aj pri

iných poruchách. Príkladom sú afektívne poruchy (poruchy nálady, napr. bipolárna afektívna

porucha), akútna intoxikácia niektorými drogami (marihuana, pervitín, LSD), alebo demencie

(tamtiež).

Hahlweg a Dose (2000, s. 80) uvádzajú niekoľko základných faktov o psychózach:

● Jeden zo sto ľudí zažije psychotickú epizódu.

● K symptómom patria:

○ bludné predstavy alebo nesprávne presvedčenia

18

○ halucinácie, poruchy vnímania a neobvyklé hlasy

○ ťažkosti s myslením, cítením a správaním

● Presná príčina ešte nie je známa, zdá sa však, že sa vyskytuje porucha biochémie v

mozgu.

● Záťaže a napätia zhoršujú symptómy a môžu viesť k prepuknutiu ochorenia.

● Ľudia, ktorí ochorejú na psychózu, k tomu majú možno zvláštnu náchylnosť.

● U niektorých ľudí sa psychóza úplne vylieči, u niektorých časť ťažkostí ale pretrváva

a môže dochádzať k recidívam.

● Aj keď neexistuje žiaden všeliek, predsa len možno predchádzať recidívam a je možné

zvládať ťažkosti v bežnom živote.

● Príbuzní a priatelia môžu veľmi pomôcť, keď človeka, ktorý ochorel na psychózu,

povzbudia k tomu, aby postupne opäť nadobúdal svoje predchádzajúce schopnosti a

učil sa zaobchádzať účinnejšie a úspešnejšie so záťažami.

2.3.1 Schizofrénia

Emil Kraeplin zaviedol pojem „dementia praecox“ („predčasné zhlúpnutie“) v roku 1896 pre

skupinu rôznorodých klinických obrazov (vyčlenil ale zvlášť „manio-depresívnu psychózu“,

ktorej prognózu považoval za priaznivejšiu), a stal sa tak moderným zakladateľom konceptu

schizofrénie. Samotný pojem „schizofrénia“ (ako „rozštiepenie duše“) zaviedol v roku 1911

Eugen Bleuler. Hovoril o „skupine schizofrénií“. Všimol si totiž, že nie všetky poruchy

zahrnuté do Kraeplinovho konceptu postihujú intelekt a vyúsťujú do demencií. Pojem

„schizofrénia“ navrhol preto, že „najelementárnejšie poruchy sa podľa neho týkali

nedostatočnej jednotnosti, roztrieštenosti a rozštiepenosti myslenia, cítenia a chcenia a

subjektívneho pociťovania osobnosti“ (Hahlweg, Dose, 2000, s. 2).

Existuje viac druhov schizofrénie, preto sa niekedy hovorí skôr o schizofréniách (Hell,

Schüpbach, 2004). Pre schizofrénne poruchy sú charakteristické deformácie v myslení a

vnímaní a neprimeraná alebo otupená afektivita, kapacita intelektu je zvyčajne zachovaná, aj

keď časom môžu nastať určité kognitívne defekty (MKCH-10, s. 228).

Symptómy

Schizofrénia sa prejavuje rozmanitými príznakmi. Rozlišujú sa tzv. pozitívne a negatívne

symptómy. Pri pozitívnych (tiež nazývaných aj produktívnych) symptómoch sa prejavujú

19

príznaky, ktoré by z hľadiska duševného zdravia prítomné byť nemali. Naopak, pri

negatívnych symptómoch práve chýbajú určité prejavy správania a cítenia, ktoré by prítomné

mali byť.

Pozitívne symptómy sa vyskytujú v akútnej fáze ochorenia. Negatívne symptómy sa objavujú

často po odoznení akútnej fázy (Hahlweg, Dose, 2000, s. 5), keď nastáva obdobie vyhasínania

(tzv. reziduálna fáza).

Hahlweg a Dose (2000, s. 2 – 9) rozlišujú pozitívnu a negatívnu symptomatiku

nasledovne:

● Pozitívne (produktívne) symptómy:

○ Formálne poruchy myslenia – roztrieštené myslenie (nesúvislá reč, skákanie z

témy na tému, tvorba nových slov (neologizmy)

○ Obsahové poruchy myslenia – rôzne druhy bludov (vzťahovačný blud, perzekučný

blud – prenasledovanie a pod., velikášsky blud, bludy týkajúce sa tela,

vkladanie myšlienok, šírenie myšlienok, odoberanie myšlienok a i.)

○ Halucinácie – rôzne druhy (zvukové, zrakové, hmatové, čuchové a chuťové)

○ Afektívne poruchy – ambivalencia (rozporné city), paradoxné afekty (smutné

správy s úsmevom, veselé s plačom)

○ Poruchy sebacitu – derealizácia, depersonalizácia (pocity neskutočnosti seba alebo

sveta)

○ Psychomotorické poruchy – manierovanosť/bizarnosť (bežné pohyby, gestika,

mimika a reč sú neprirodzené), stereotypné pohyby a pod.

● Negatívne symptómy:

○ Sociálne stiahnutie sa

○ Afektívne oploštenie – chudobná afetivita (ľahostajnosť)

○ Pokles dynamogénie – poruchy vôle, môžu viesť k narušeniu pracovnej činnosti a

výkonu rolí

○ Strata záujmov

○ Ochudobnenie reči – mutizmus (mlčanie)

Súčasťou schizofrénie môže byť aj tzv. kognitívny deficit, ktorý sa vyskytuje u 40 – 60 %

pacientov. Znamená to poruchy v oblasti kognitívnych funkcií, ako sú pozornosť, pamäť,

20

myslenie (Marsalová et al., 2006, s. 256 – 260). Spomedzi kognitívnych funkcií sa javí byť

najvýraznejšie poškodená pamäť (tamtiež). Úroveň poruchy pamäti zostáva v čase stabilná a

nezhoršuje sa (na rozdiel napríklad od demencie).

Výskyt schizofrénií

Schizofrénia je závažné a pomerne časté ochorenie. Životná prevalencia sa pohybuje okolo 1

%, to znamená že v priemere jeden zo sto dospelých ochorie počas života na schizofréniu.

Schizofrénie sa vyskytujú približne rovnako často u mužov ako u žien (pomer je teda 50 ku

50). Muži zvyknú ochorieť skôr, v priemere medzi 20 – 25 rokom, ženy v priemere o 5 rokov

neskôr, teda medzi 25 – 30 rokom. Štúdie Svetovej zdravotníckej organizácie naznačujú, že

výskyt schizofrénie je nezávislý na kultúre a rase (Hahlweg, Dose, 2000, s. 23).

Priebeh

Nástup schizofrénie môže byť rýchly alebo plazivý. Samotný priebeh je veľmi rozmanitý. Na

jednej strane spektra je úplný ústup symptómov, čiže vyliečenie po jednej (akútnej) fáze bez

následkov. Na druhom konci je ťažký dlhodobý (chronický) priebeh. Medzi týmito dvoma

koncami spektra sa nachádzajú rôznorodé priebehy, striedanie viacerých akútnych fáz, ktoré

sa striedajú s obdobiami čiastočného ústupu až úplného vymiznutia symptómov na určitý čas.

(Hahlweg, Dose , 2000; Hell, Schüpbach, 2004).

Asi 25 % pacientov zažije iba jednu fázu, 50 % zažije viaceré fázy, pričom u nich

môže dôjsť k určitému stupňu postihnutia v sociálnej oblasti, ale viac alebo menej sú sociálne

prispôsobení. U zvyšných 25 % pacientov má ochorenie chronický priebeh (Hahlweg, Dose,

2000, s. 23 – 25).

Môže dôjsť aj k spoločnému výskytu (komorbidite) schizofrénie a závislostí od

návykových látok (alkohol, medikamenty, ilegálne drogy). V takom prípade ide o pacienta s

tzv. duálnou diagnózou a tomu je potrebné prispôsobiť aj postup liečby. Liečia sa obe poruchy

(teda schizofrénia aj závislosť) súčasne (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 26).

Riziko suicídia je vysoké, pohybuje sa okolo 10 % (Hahlweg, Dose, 2000, s. 23).

Príčiny

Jednoznačná príčina schizofrénie nebola doteraz určená. Na vzniku schizofrénie sa zrejme

podieľa viac faktorov, medzi ktorými dochádza k vzájomnej interakcii (Hell, Schüpbach,

21

2004, s. 64). „Od polovice 70. rokov chápeme schizofréniu ako dôsledok vzájomného

pôsobenia dvoch faktorov – dispozície (zraniteľnosti – „vulnerability“) a záťaže („stresu“);

podľa tejto teórie dedičná a/alebo získaná vloha disponuje k zlyhaniu adaptívnych funkcií

duševného života pod vplyvom záťaže … Takouto záťažou môžu byť aj psychologické a

sociálne faktory“ (Libiger; in: Höschl et. al., 2002). Toto je tzv. model vulnerability a stresu.

2.3.2 Bipolárna afektívna porucha

Bipolárna afektívna porucha (tiež označovaná ako maniodepresívna psychóza) patrí medzi

tzv. afektívne poruchy čiže poruchy nálady (spolu s depresívnou a manickou epizódou a

inými poruchami) Hlavnou črtou afektívnych porúch „je zmena v afektoch alebo nálade do

depresie (skľúčenosti so sprievodnou úzkosťou alebo bez nej), alebo do mánie (rozjarenosti).

Zmenu nálady zvyčajne sprevádza zmena celkovej úrovne aktivity“ (MKCH-10, s. 233).

Bipolárna afektívna porucha sa prejavuje striedaním rôznych fáz ochorenia (manická

alebo depresívna), ktoré sú protipólmi (Trenckmann, Bandelow, 2005). Každá táto fáza môže

nadobúdať rôznu silu. Napríklad epizóda mánie sa môže (podľa MKCH-10, s. 233)

pohybovať od hypománie (mierne nadnesená nálada, zvýšená energia, aktivita, duševná aj

fyzická výkonnosť, veľavravnosť, znížená potreba spánku, pocit dobrej pohody), cez mániu,

až po mániu s psychotickými príznakmi (neprimerane nadnesená nálada až nekontrolovateľné

vzrušenie, hyperaktivita, problémy s udržaním pozornosti, nafúknuté sebavedomie,

psychotické príznaky, ako sú grandiózne bludy, halucinácie).

Podobne aj epizóda depresie môže byť od ľahkej (zhoršenie nálady, zníženie energie,

aktivity), cez stredne ťažkú (v dôsledku depresie sa už vyskytujú veľké ťažkosti pri

pokračovaní v každodennej činnosti), ťažkú (veľa somatických príznakov, suicidálne

myšlienky a činy), až po ťažkú (hlbokú) depresiu s psychotickými príznakmi (pridružené sú aj

bludy, halucinácie, veľké obmedzenie pohybovej aktivity, život môže ohroziť aj dehydratácia,

hladovanie alebo samovražda) (podľa MKCH-10, s. 235).

Manické fázy trvajú dva týždne až 4 – 5 mesiacov, fázy depresie okolo 6 mesiacov v

priemere až do jedného roka (Mahrová, Venglářová, 2008, s. 79). Depresívna aj manická fáza

sú akútnymi fázami ochorenia. Medzi týmito akútnymi fázami nezanecháva bipolárna

porucha u väčšiny ľudí „žiadne závažné postihnutia; intelekt a osobnosť nie sú nijako trvalo

poškodené“ (Trenckmann, Bandelow, 2005, s. 58).

„Bipolárne afektívne poruchy sú vrodenou dispozíciou podmienené ochorenia“ a

22

„menej ako 1 % obyvateľstva má takúto dedične podmienenú dispozíciu“ (Trenckmann,

Bandelow, 2005, s. 56). Na ich liečbu sa využívajú stabilizátory nálady (predovšetkým lítium)

a medikamentózna liečba sa využíva aj na prevenciu návratu ochorenia (tamtiež).

2.4 DLHODOBÝ PRIEBEH DUŠEVNEJ PORUCHY

Dlhodobý (chronický) priebeh ochorenia je možný v podstate u všetkých duševných porúch,

ale „najviac sú postihnutí ľudia s ...psychózami, s ťažkými poruchami osobnosti, so

závislosťami a demenciami” (Eikelmann, 1999, s. 16). Do rozvoja komunitného typu

starostlivosti sa ľudia s dlhodobým priebehom závažnej duševnej poruchy „nachádzali vo

veľkých psychiatrických nemocniciach … a v začiatkoch rozvoja občianskej spoločnosti

patrili k absolútne znevýhodňovaným okrajovým skupinám” (tamtiež).

Chronický priebeh poruchy ovplyvňuje život po mnohých stránkach, môže sa spájať

so stratou zamestnania, bývania, narušením sociálnych kontaktov a vzťahov, komunikačných

zručností, zmysluplného využívania voľného času, stigmatizáciou, znížením socio-

ekonomickej úrovne a pod.

2.5 DUŠEVNÉ PORUCHY, POSTIHNUTIE A HENDIKEP

„Takmer každé psychické ochorenie môže viesť k postihnutiu …(ktoré) vzniká postupne a

obmedzuje človeka v jeho živote,“ človek tak „nemôže viac spĺňať svoje životné roly“

(Eikelmann, 1999, s. 27). Toto platí najmä pre ľudí so schizofrénnymi psychózami a inými

psychotickými ochoreniami, so závislosťou, organickými psychózami a ťažkými poruchami

osobnosti (tamtiež). Funkčné postihnutie môže v prirodzenom prostredí pretrvávať aj napriek

výraznému obmedzeniu symptómov pomocou klinickej liečby (Pěč, Probstová et al., 2009, s.

98).

Poškodenie, postihnutie a hendikep sú charakterizované nasledovne (podľa Pěč, Probstová et

al., 2009, s. 100 – 101; Eikelmann, 1999, s. 28 – 30):

● Poškodenie (impairment) – akákoľvek strata alebo abnormalita psychologickej,

fyziologickej alebo anatomickej štruktúry alebo funkcie. Poškodenie sú symptómy

choroby a kognitívne deficity, ktoré odrážajú štrukturálnu alebo funkčnú patológiu

mozgu, príkladom poškodenia sú symptómy choroby (halucinácie, bludy).

23

● Postihnutie (disability alebo obmedzenie aktivity/activity limitations2) – funkčná

strata, narušenie schopnosti človeka vykonávať určitú aktivitu. Príkladom postihnutia

môže byť neschopnosť nadviazať a udržať s niekým vzťah, plniť sociálne roly a pod.

● Hendikep (obmedzenie participácie/participation restrictions) – zahŕňa v sebe

reakciu sociálneho okolia na postihnutie (prípadne aj poškodenie), vzniknúť tak môže

nezamestnanosť, bezdomovectvo, sociálna izolácia, diskriminácia a stigmatizácia (toto

sú príklady hendikepu).

Poškodenie (impairment) môže viesť k postihnutiu (activity limitations), a to následne k

hendikepu (participation restrictions). Táto reťaz príčin a následkov ale nemusí byť v

skutočnosti takto priamočiara, medzi jednotlivými úrovňami totiž dochádza k neznámym

alebo cirkulárnym účinkom (Eikelmann, 1999, s. 28 – 29). Postihnutie môže viesť k zhoršeniu

pôvodnej poruchy – napríklad depresívny človek sa nevie sústrediť a je nevýkonný, stratí

prácu a v dôsledku nezamestnanosti sa ešte viac rozvinie jeho depresia (tamtiež).

Postihnutie a hendikep môže v súvislosti s duševnou poruchou nadobúdať napríklad

nasledovné formy (spracované podľa Eikelmann, 1999, s. 31) – Tab. 1 (s. 25).

2 V klasifikácii ICIDH-2 (International Classification of Functioning, Disability and Health

– Medzinárodná klasifikácia funkčnosti, znevýhodnenia a zdravia) podľa Svetovej

zdravotníckej organizácie je pojem postihnutie (disability) nahradený pojmom

„obmedzenie aktivity“ (activity limitations ) a pojem hendikep je nahradený pojmom

„obmedzenie participácie“ (participation restrictions) (ICIDH-2, 1999, s. 14). Zrejme v

snahe o zmiernenie stigmatizujúceho nádychu slov postihnutie a hendikep. „Táto nová

terminológia ale nie je zatiaľ v literatúre o psychiatrickej rehabilitácii používaná“ (Pěč,

Probstová et al., 2009, s. 101).

24

Tab. 1 Duševné poruchy, poškodenie, postihnutie a hendikep

Poškodenie

(impairment)

Postihnutie

(disability alebo obmedzenie

aktivity)

Hendikep (obmedzenie

participácie)

Narušené môžu byť napr.:

v emočnej oblasti:

- afektivita

- motivácia

- záujem

- zaťažiteľnosť

- sebadôvera

v kognitívnej oblasti:

- vnímanie

- koncentrácia

Obmedzené môžu byť napr.

schopnosti:

- plniť pracovné požiadavky

- plniť sociálne roly

- zvládať bežný deň

- budovať a udržiavať sociálne

kontakty

- využívať medicínske,

kultúrne a sociálne ponuky

Sociálnym dôsledkom môže

napr. byť:

- strata pracovného miesta

(pracovný zostup)

- nezamestnanosť

- strata trvalého bydliska

- strata sociálnych kontaktov,

sociálna izolácia

- stigmatizácia a diskriminácia

Závažná a pretrvávajúca duševná porucha môže vo svojich dôsledkoch viesť k ťažkému

zdravotnému postihnutiu (preukaz ZŤP), človek nie je schopný sa plne zaradiť do bežného

pracovného procesu a poberá invalidný dôchodok. Táto skupina ľudí potrebuje rôzne sociálne

služby. Pre ich využívanie je nutný určitý stupeň odkázanosti na sociálnu službu a

odkázanosti na inú fyzickú osobu (6 rôznych stupňov I-VI). Podľa nového Zákona o

sociálnych službách 448/2008 Z.z. sa tento stupeň odkázanosti preposudzuje komisiou VÚC.

Kritériá posudzovania odkázanosti sú zamerané na schopnosť sebaobsluhy (hygiena, pohyb

a pod.), „ktorá je väčšinou u ľudí s duševným ochorením v poriadku. Je tu preto riziko, že

človeku s duševným ochorením nebude priznaný dostatočný stupeň odkázanosti fyzickej

osoby na pomoc inej osoby, teda nebude mu prisúdená možnosť využitia služby pobytu v

dennom zariadení“ (Bražinová). Na pobyt v Rehabilitačnom stredisku alebo v Domove

sociálnych služieb je potrebný stupeň odkázanosti minimálne V.

Kritériá posudzovania miery odkázanosti podľa zákona 448/2008 zamerané na

sebaobsluhu a nezohľadňujúce špecifická postihnutia (obmedzenia aktivity) v dôsledku

duševnej poruchy sú diskriminačne postavené. Pre porovnanie, v ICIDH-2 (Medzinárodná

klasifikácia funkčnosti, znevýhodnenia a zdravia podľa WHO) sú zohľadňované aktivity ako

25

je napríklad učenie sa, schopnosti potrebné pri riešení problémov, komunikácia,

interpersonálne aktivity, nadviazanie a udržanie neformálnych alebo intímnych vzťahov a i.

(ICIDH-2, 1999, s. 42 – 45).

2.6 LIEČBA

„V súčasnosti prevláda názor, že len komplexná a systematická liečba …môže priaznivo

ovplyvniť celkový priebeh a prognózu ochorení z okruhu schizofrénie“ (Krajčovičová, 2004,

s. 254). Príčiny duševných porúch sú totiž často multifaktoriálne (tzn. na ich vzniku sa

podieľajú rôzne biologické, psychické a sociálne faktory) a samotná duševná porucha môže

(priamo alebo nepriamo) viesť k narušeniu rôznych oblastí života človeka, vzniku postihnutia

a hendikepu. Preto by aj liečba mala byť komplexná. Farmakoterapia, psychoterapia a

rehabilitácia sú odlišné liečebné postupy, ktoré „sa navzájom nevylučujú, ale sa dopĺňajú“

(Hell, Schüpbach, 2004, s. 81).

Farmakoterapia

Farmakoterapia je základnou metódou pri liečbe porúch schizofrénneho okruhu a účinnosť

neuroleptickej liečby (liečba antipsychotikami) „akútnych schizofrénnych psychóz je

jednoznačne dokázaná množstvom dobre kontrolovaných štúdií“ (Hahlweg, Dose, 2000, s.

54). Pri liečbe sa využívajú najmä neuroleptiká (antipsychotiká), ktoré účinne zmierňujú

predovšetkým produktívne symptómy, ako sú halucinácie a bludy (Hell, Schüpbach, 2004, s.

88). Na ovplyvnenie nálady sa používajú rôzne typy antidepresív alebo stabilizátory nálady.

Anxiolytiká slúžia na zmiernenie úzkosti a napätia.

Psychofarmaká môžu mať rôzne (často prechodné) vedľajšie účinky, preto je dôležitá

edukácia pacienta, aby nedošlo k prerušeniu liečby svojvoľným vysadením liekov pacientom

(čo môže viesť k zhoršeniu stavu). Lekár môže pacientovi predpísať lieky na zmiernenie

vedľajších účinkov (ako sú napr. tras rúk, nepokoj nôh a pod).

Psychoterapia

Podľa Kratochvíla môžeme za psychoterapiu označiť „liečebné pôsobenie na chorobu,

poruchu alebo anomáliu psychologickými prostriedkami“ (Kratochvíl, 2006, s. 14), pričom

toto zameranie na poruchu je účelné doplniť aj pozitívnou orientáciou na „zvládanie

26

problémov“ a „napomáhanie harmonickému rozvoju osobnosti“ (tamtiež).

Existuje mnoho rôznych smerov a škôl psychoterapie, vymenovať môžeme niektoré:

dynamická, kognitívna, behaviorálna, gestalt psychoterapia, komunikačná psychoterapia,

existenciálna a humanistická psychoterapia, eklektický a integratívny prístup a i. (podľa

Kratochvíl, 2006, s. 19). Tieto rôzne smery sa líšia vlastným výkladom mechanizmu

duševných porúch, terminológiou, systémom a metódami (Mahrová, Venglářová, 2008, s. 94).

Psychoterapeutické prístupy používané pri liečbe schizofrénie je možné rozdeliť na tri

hlavné typy (Praško a kol.; in: Krajčovičová, 2004, s. 252): investigatívna (odkrývacia,

dynamická) psychoterapia, podporná (suportívna) psychoterapia, psychosociálne intervencie a

nácviková psychoterapia (zahŕňa behaviorálne prístupy, rodinnú terapiu, psychoedukačné

prístupy, kognitívno-behaviorálnu terapiu a psychosociálne intervencie, kognitívnu

rehabilitáciu a nácvik sociálnych spôsobilostí). Nie všetky typy psychoterapie sú rovnako

vhodné a účinné pri liečbe schizofrénie, použitie psychoterapie záleží aj od stavu pacienta (v

akútnej fáze nie je psychoterapia vhodná) (Krajčovičová, 2004, s. 254).

Podľa Prašku a kol. (in: Krajčovičová, 2004, s. 254) sa pri liečbe schizofrénie ukázali

postupy dynamickej psychoterapie ako neúčinné až škodlivé, efekt podpornej psychoterapie je

mierny vzhľadom k psychosociálnemu fungovaniu, psychopatológii a zníženiu relapsu

ochorenia, ale zlepšuje spoluprácu pacienta s terapeutom. Vzhľadom na rehabilitáciu a

resocializáciu u ľudí so schizofréniou sa ako účinné ukázali psychoedukačné programy

zamerané na celú rodinu a nácvik sociálnych zručností, ich efekt je časovo ohraničený

(tamtiež). Tréning sociálnych zručností a rôzne kombinované tréningy a programy postavené

na princípoch kognitívno-behaviorálnej psychoterapie, sa nachádzajú na rozhraní medzi

psychoterapiou a rehabilitáciou (Matoušek et al., 2005, s. 138), preto aj nároky na vzdelanie

sociálneho pracovníka sú u nich vyššie.

Rehabilitácia

Psychiatrická rehabilitácia sa orientuje prevažne na zmiernenie alebo odstránenie obmedzenia

aktivity (postihnutia) a obmedzenia participácie (hendikepu), pričom v súčasnosti zahŕňa

veľké množstvo rôznych rehabilitačných programov (Matoušek et al., 2005, s. 139). Oblasti

rehabilitácie je možné vo všeobecnosti rozdeliť na rehabilitáciu v oblasti práce, bývania,

vzdelávania, sociálnych kontaktov a voľného času, (Pěč, Probstová et al., 2009). Bližšie sa

budeme rehabilitácii u ľudí s duševnými poruchami venovať v nasledujúcej kapitole.

27

Zhrnutie

Iba malý počet ľudí so schizofréniou „môže byť liečený len jednou terapeutickou metódou“

(Hell, Schüpbach, 2004, s. 108). Schizofrénne ochorenia postihujú rôzne stránky bytia

človeka, zasahujú do telesných, sociálnych a rodinných aspektov jeho života, ohrozujú

prežívanie, pociťovanie seba aj kognitívne funkcie ako sú pamäť, pozornosť a myslenie

(tamtiež). Vo svojich dôsledkoch môžu viesť k sociálnemu vylúčeniu, zníženiu sociálneho

statusu a stigmatizácii, a aj finančným ťažkostiam. Terapeutický prístup, ktorý je

jednostranný, preto zväčša nie je dostatočný (Hell, Schüpbach, 2004, s. 108). Pri uplatňovaní

jednotlivých metód (aj rôznymi odborníkmi) by tieto mali byť zosúladené, aby si navzájom

neprotirečili a neohrozovali tak klienta, ktorý tieto rôznorodé metódy (či služby) využíva

(tamtiež).

28

3 PSYCHOSOCIÁLNA REHABILITÁCIA

Psychosociálna rehabilitácia je jednou z metód liečby, prevencie a zvyšovania kvality života u

ľudí s duševnou poruchou. Je špecifickou metódou popri farmakoterapii a psychoterapii.

Zameriava sa predovšetkým na ľudí so závažnou a pretrvávajúcou duševnou poruchou, jej

hlavným cieľom je zmiernenie alebo odstránenie postihnutia, hendikepu a zvyšovanie kvality

života. Psychosociálna rehabilitácia súvisí s komunitným typom starostlivosti o ľudí s

duševnou poruchou. Rehabilitácia sa vyvíjala v súčinnosti s rozvojom komunitnej

starostlivosti o ľudí s duševnou poruchou, a taktiež sa často realizuje v komunitnom prostredí.

V tejto kapitole začneme pri rehabilitácii vo všeobecnom chápaní, prejdeme k analýze

psychosociálnej (psychiatrickej) rehabilitácie a na záver kapitoly sa v krátkosti venujeme

komunitnej starostlivosti o ľudí s duševnou poruchou (v súvislosti s psychosociálnou

rehabilitáciou).

3.1 REHABILITÁCIA

3.1.1 Vymedzenie pojmu rehabilitácie

Pojem rehabilitácia sa skladá z latinského slova „habilitas” (schopnosť) a predpony „re”

(znovu, opäť), jedná sa o navrátenie určitých schopností, zručností.

“Rehabilitácia je súbor postupov, ktorých cieľom je umožniť osobám so zdravotným

postihnutím, aby dosiahli a zachovali si optimálnu fyzickú, zmyslovú, intelektovú, psychickú

alebo sociálnu úroveň funkcií a boli v najvyššej možnej miere nezávislí” (Matoušek et al.

2005, s. 92).

3.1.2 Cieľové skupiny rehabilitácie

Rehabilitácia môže byť zameraná na osoby s rôznym typom znevýhodnenia, spomenúť by

sme napríklad mohli:

● telesne znevýhodnených

● zmyslovo znevýhodnených

● rečovo znevýhodnených

● mentálne znevýhodnených

29

● znevýhodnenie v súvislosti s duševnou poruchou

3.1.3 Zložky ucelenej rehabilitácie

V súčasnosti začína byť rehabilitácia chápaná ako interdisciplinárny odbor obsahujúci nielen

zdravotnícke aktivity vo forme fyzioterapie, ale aj starostlivosť v oblasti sociálno-právnej,

pedagogickej, psychologickej a iných oblastiach (in Matoušek et al., 2005, s. 92). Novosad

(2000; in: Matoušek et al., 2005, s. 92) uvádza (v duchu koncepcie ucelenej rehabilitácie) jej

jednotlivé zložky :

● Zdravotná (liečebná) rehabilitácia – operačná náprava, farmakoterapia, fyzioterapia,

ergoterapia (sebaobsluha, liečba prácou a pod.)

● Psychologická rehabilitácia – zvládnutie psychickej krízy, zmena sebahodnotenia a

životnej orientácie a pod.

● Sociálna rehabilitácia – materiálne zabezpečenie, legislatívna ochrana,

(re)socializácia, (re)integrácia a pod.

● Pedagogická rehabilitácia – oblasť vzdelávania, výchovy, prípravy na budúce

povolanie, rozvoj samostatnosti a pod.

● Pracovná rehabilitácia – profesijná príprava, prieskum trhu pracovných príležitostí,

kariérne poradenstvo a pod.

● Voľnočasová rehabilitácia – športové, záujmové, kultúrne, rekreačné, sebavzdelávacie

aktivity a pod.

3.1.4 Zhrnutie

Cieľom rehabilitácie je navrátenie schopností, zručností a rozvoj nezávislosti. Rehabilitácia

môže byť zameraná na rôzne cieľové skupiny. Koncepcia ucelenej rehabilitácie ponúka

komplexnú rehabilitáciu, ktorá má viac zložiek orientovaných na rôzne oblasti života človeka.

Sústredím sa na cieľovú skupinu znevýhodnených v dôsledku duševnej poruchy.

Na označenie rehabilitácie u tejto cieľovej skupiny sa používajú dva rôzne pojmy –

psychosociálna rehabilitácia u ľudí s duševnou poruchou a psychiatrická rehabilitácia. Je

preto potrebné ujasnenie týchto pojmov.

30

3.2 PSYCHOSOCIÁLNA (PSYCHIATRICKÁ) REHABILITÁCIA

„Sedem rokov som žil ako vo väzení. Vlastne vo väzení je to asi lepšie, tam

má človek aspoň nejaké vzťahy, bez ohľadu na to, aké sú. V psychóze ste sám. Najprv

som akýkoľvek papier od úradov ignoroval, lebo som bol “v inej galaxii”. Potom

som sa ho desil, mal som pocit, že je to nepreniknuteľná džungľa, v ktorej som zase

sám. Absolvoval som nejaký program o liekoch a nervových receptoroch, ale nikto

mi nepovedal, ako mám žiť.”

(Matoušek et al., 2005, s. 135)

3.2.1 Terminológia – Psychosociálna alebo psychiatrická?

Na označenie rehabilitácie u ľudí s duševnou poruchou sa používajú dva (v súčasnosti

ekvivalentné) názvy – „psychosociálna” a „psychiatrická” rehabilitácia. Ďalej sa používajú

pojmy ako psychosociálne intervencie alebo psychosociálne programy. Vachková (2008)

uvádza, že väčšina autorov používa tieto termíny striedavo.

Pojmy „psychosociálna” a „psychiatrická” rehabilitácia sa v súčasnosti používajú ako

ekvivalentné. Do 90. rokov označoval pojem psychosociálna rehabilitácia prácu

profesionálov, ktorí zo svojho repertoáru skôr vylučovali biologickú liečbu a nepoužívali pri

rehabilitácii liečbu liekmi. Na druhej strane, pojem psychiatrická rehabilitácia sa do 90. rokov

približoval viac k biologickej psychiatrii a pri rehabilitácii sa farmakoterapia využívala

(rehabilitácia sa zameriavala na nácvik zručností a rozvoj zdrojov podpory). V 90. rokoch už

bola jasná potreba spojiť tieto dva koncepty rehabilitácie u ľudí s duševnou poruchou a oba

pojmy sa začali používať súčasne (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 94 – 95).

Termín „psychiatrická” sa využíva najmä kvôli tomu, že jednoznačne vymedzuje

cieľovú skupinu rehabilitácie – teda ľudí s duševnou poruchou. Z pojmu „psychosociálna

rehabilitácia” totiž nie je na prvý pohľad zrejmá cieľová skupina (keďže psychosociálna alebo

sociálna rehabilitácia sa môže uplatňovať aj pri iných zdravotných znevýhodneniach –

napríklad telesných či mentálnych). Psychosociálna rehabilitácia je komplexným, uceleným

typom rehabilitácie a nie je zameraná – ako by názov psychosociálna mohol naznačovať – iba

na psychologickú a sociálnu rehabilitáciu, ale aj na oblasť práce, bývania, vzdelávania,

voľného času apod.

V tejto práci budem mať pod pojmom „psychosociálna rehabilitácia” na mysli

31

psychosociálnu rehabilitáciu u ľudí s duševnou poruchou, a pojem „psychosociálna” a

„psychiatrická” budem používať ako ekvivalentné.

3.2.2 Definícia a ciele psychiatrickej rehabilitácie

V pojme psychiatrická rehabilitácia slovo „psychiatrická” popisuje postihnutie, na ktoré sa

pomoc zameriava a slovo „rehabilitácia” reflektuje zameranie na zlepšenie funkcií v

špecifickom prostredí (Höschl et al., 2002, s. 623).

Anthony a Cohen (1983; in: Höschl et al., 2002, s. 623) ponúkajú výstižnú definíciu,

ktorá zodpovedá modernému poňatiu psychiatrickej rehabilitácie. Psychiatrická rehabilitácia

je „spektrum metód a prístupov v starostlivosti o osoby s duševným ochorením, ktorých

zámerom je asistencia osobám s duševným ochorením za účelom zvýšenia ich schopností a

zručností tak, aby boli úspešné a spokojné v prostredí, ktoré si vyberú, s čo najmenšou mierou

kontinuálnej profesionálnej podpory“.

Podľa Boučeka (2004, s. 233) zahŕňa psychiatrická rehabilitácia „všetky pochody a

opatrenia, ktoré sledujú cieľ znovuzaradenia pacienta postihnutého duševnou poruchou do

bežného života. Jej cieľom je zároveň zlepšenie kvality života pacientov, posilnenie ich viery

vo vlastné schopnosti pri zvládaní samostatného pohybu v spoločnosti”.

V Anthonyho a Cohenovej definícii je obsiahnuté poslanie (cieľ, zámer)

psychiatrickej rehabilitácie. Týmto poslaním (cieľom) je „pomáhať ľuďom s psychiatrickým

postihnutím zvýšiť ich schopnosť úspešne fungovať a byť spokojní v prostredí, ktoré si sami

vyberú, a to s čo najmenšou mierou profesionálnej podpory“ (Vachková, 2008, s. 136). Medzi

hlavné ciele psychiatrickej rehabilitácie by sme na základe uvedeného mohli zaradiť:

opätovné nadobudnutie stratených (prípadne získanie nových potrebných) schopností,

zručností a funkcií, zmiernenie alebo odstránenie postihnutia, hendikepu a sociálnej exklúzie,

sociálna integrácia, zvýšenie kvality života, rozvoj nezávislosti, samostatnosti a

empowerment.

Psychiatrická rehabilitácia je teda špecifická metóda (súbor metód) odlišná od

psychoterapie a farmakoterapie, ktorá je určená na dosiahnutie uvedených cieľov (zámeru,

poslania). Táto metóda (psychiatrická rehabilitácia) vychádza z určitých formulovaných

hodnôt a pri dosahovaní stanovených cieľov sa riadi určitými princípmi. Jednotlivé

intervencie, štruktúra, proces a prostredie psychiatrickej rehabilitácie sú prispôsobené týmto

hodnotám a princípom a prejavujú sa v nich.

32

Podľa zákona o sociálnych službách 448/2008 Z. z. § 21 je sociálna rehabilitácia

definovaná nasledovne:

(1) Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti,

sebestačnosti fyzickej osoby rozvojom a nácvikom zručností alebo aktivizovaním schopností

a posilňovaním návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri

základných sociálnych aktivitách.

(2) Ak je fyzická osoba odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby, sociálna rehabilitácia

podľa odseku 1 je najmä nácvik používania pomôcky, nácvik prác v domácnosti, nácvik

priestorovej orientácie a samostatného pohybu, výučba písania a čítania Braillovho písma a

sociálna komunikácia.

3.2.3 História a vývoj

Za najhlbšie korene psychiatrickej rehabilitácie by sa zrejme dalo označiť poskytovanie

príjemného prostredia, hudby alebo liečba prácou už v staroveku. V 19. storočí, v ére tzv.

morálnej terapie, sa začal využívať aktívny program, objavili sa poznatky svedčiace o

terapeutickej hodnote štruktúrovanej aktivity. Snaha začala byť venovaná aj opätovnému

návratu do spoločenského života a vyhľadávaniu zamestnania za pomoci asistencie (Pěč,

Probstová et al., 2009, s. 94 – 95).

Po druhej svetovej vojne vznikla potreba zamestnať mnoho ľudí s telesnými

postihnutiami. Povojnové štátne programy pracovnej rehabilitácie (pôvodne určené pre ľudí s

telesným postihnutím) boli v USA a Veľkej Británií následne rozšírené aj na ľudí s duševnou

poruchou (Höschl et al., 2002).

Vo Veľkej Británií a USA prebiehal v druhej polovici 20. storočia proces

deinštitucionalizácie. Išlo o proces zatvárania veľkých psychiatrických nemocníc a

prepúšťanie pacientov. U veľkej skupiny prepustených pretrvávali funkčné postihnutia a

neboli preto schopní postarať sa o seba sami. Túto skupinu tvorili z veľkej časti bývalí

pacienti trpiaci schizofrénnymi alebo afektívnymi poruchami a z menšej časti ťažkými

neurózami a niektorými poruchami osobnosti (Vachková, 2008, s. 136). Sieť mimoústavných

zariadení (denný/nočný stacionár, rehabilitačné centrá, chránené bývanie a zamestnávanie

a pod.) nebola dostatočne prepracovaná, plánovaná a organizovaná. V dôsledku toho mala

deinštitucionalizácia aj negatívne dôsledky (v USA v 60. rokoch, v Taliansku koncom 70. a vo

Veľkej Británií v 80. rokoch). „Veľa chronicky chorých pacientov nebolo po prepustení z

nemocníc pod kontrolou a dostatočnou zdravotníckou starostlivosťou“ (Krajčovičová, 2009,

33

s. 32).

Psychiatrická rehabilitácia začala vznikať v 50. rokoch minulého storočia a rozvíjala

sa z dvoch smerov. „Prvý smer prichádzal „zhora“: Britské a americké vládne výnosy

umožnili deinštitucionalizáciu a vznik komunitných centier duševného zdravia, s ktorými bola

rehabilitácia spojená“ (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 95). Druhý smer – „zdola“,

predstavovali klubové centrá (clubhouse). Išlo o svojpomocné kluby zakladané ľuďmi, ktorí

mali skúsenosť s psychiatrickou liečbou. Začali si najímať profesionálov (vrátane sociálnych

pracovníkov), objavil sa pojem psychosociálna rehabilitácia. Z klubových centier vznikli

niektoré rehabilitačné programy (Pěč, Probstová et al., 2009). V súvislosti s rozvojom

komunitných centier sa do rehabilitácie zavádzajú „princípy prístupnosti, komplexnosti a

kontinuity služieb, čo vedie k novým formám starostlivosti, ako napríklad prípadového

vedenia (case management), advokácie, svojpomocných hnutí, asertívneho vyhľadávania“

(Pěč, Probstová et al., 2009, s. 95). Od 60. rokov sa rehabilitácia rozvíjala systematickejšie a v

90. rokoch sa pôvodné dva prúdy (psychiatrická rehabilitácia a psychosociálna rehabilitácia)

spojili.

Proces deinštitucionalizácie teda umožnil rozvoj komunitnej starostlivosti v psychiatrii

a súvisel aj so vznikom psychiatrickej (psychosociálnej) rehabilitácie ako zvláštnej metódy,

ktorá mala napomáhať realizácii komunitnej starostlivosti v praxi (Höschl et al., 2002).

Na území Čiech a Slovenska prebiehal vývoj psychiatrickej rehabilitácie odlišne oproti

svetovému trendu. Do roku 1989 „uniformné zdravotnícke inštitúcie, presadzujúce iba

medicínsky model liečby duševných chorôb, neumožňovali dostatočné možnosti socioterapie

a kreativity nutnej pre rozvoj rehabilitačných aktivít“ (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 96).

Rehabilitácia sa realizovala v lôžkových zariadeniach (rôzne formy ergoterapie), extramurálne

dielne boli výnimkou (tamtiež).

Po roku `89 vznikajú rôzne neštátne neziskové organizácie, venujúce sa otázkam

duševného zdravia a psychiatrickej rehabilitácii, ktoré „ako prvé rozvíjali princípy komunitnej

starostlivosti o duševné zdravie“ (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 96). Celkový trend prechodu

od štátneho paternalizmu k decentralizácii, väčšej rozmanitosti služieb a aktívnejšej

participácii sa odráža aj v Reforme psychiatrickej starostlivosti v SR, ktorá vznikala už od

roku 1990. Jadrom tejto reformy je, aby psychiatrická starostlivosť bola regionalizovaná,

dostupná a dostatočne diverzifikovaná (Hašto et al., 1999). V roku 2004 schválila vláda SR

Národný program duševného zdravia (vypracovaný na odporúčanie Svetovej zdravotníckej

34

organizácie), ktorého tri hlavné okruhy sa týkajú oblasti prevencie, participácie a

decentralizácie (NPDZ – ÚVOD; Krajčovičová, 2009). Medzi tromi hlavnými úlohami NPDZ

z hľadiska organizácie služieb figuruje aj deinšitucionalizácia, rozvoj komunitnej siete a

domácej starostlivosti (NPDZ, s.4). V súvislosti s NPDZ prebiehajú rôzne programy v oblasti

rozvoja komunitnej starostlivosti o duševné zdravie na Slovensku (Krajčovičová, 2009).

Snahou je, aby starostlivosť o ľudí s duševnou poruchou bola primárne orientovaná na

potreby týchto ľudí, a nie na potreby inštitúcií.

3.2.4 Rehabilitácia a iné terapeutické metódy

Pri liečbe a aj vo fáze doliečovania (ktorá môže byť dlhodobá) sa uplatňujú rôzne metódy.

Používajú sa farmakoterapeutické, psychoterapeutické, socioterapeutické a rehabilitačné

postupy. Pre lepšie porozumenie psychiatrickej rehabilitácie ako špecifickej metóde s vlastnou

oblasťou pôsobenia, je potrebné pozrieť sa na jej vzťah k iným metódam liečby a

doliečovania u duševných porúch.

Rehabilitácia a farmakoterapia

Vymedzenie rehabilitácie voči farmakoterapii sa javí ako najmenej problematické, na rozdiel

od vzťahu psychoterapie a socioterapie k rehabilitácii.

Farmakoterapia je jedna z foriem biologickej liečby (ďalšou formou biologickej liečby

je napríklad elektrokonvulzívna terapia, inzulínová terapia, spánková deprivácia), ide o

medikamentózu liečbu psychofarmakami. Farmakoterapia je účinná najmä pri redukcii

produktívnych psychotických symptómov (halucinácie, bludy a pod.) a v oblasti profylaxie

recidívy (tzn. predchádzaniu návratu, zhoršenia symptómov). Na negatívnu symptomatiku

(sociálne stiahnutie sa, mlčanlivosť a pod.) ale zaberá menej (Hell, Schüpbach 2004).

Krajčovičová (2004) uvádza, že samotná „biologická-psychofarmakologická liečba

nestačí odstrániť, prípadne znížiť na minimum všetky symptómy schizofrénie, vrátane

kognitívneho deficitu“ (poruchy pamäti, pozornosti, myslenia).

„Aj keď počas klinickej liečby dôjde k výraznému obmedzeniu symptómov ochorenia,

funkčné postihnutie môže v prirodzenom prostredí pretrvávať“ (Pěč, Probstová et al., 2009, s.

98). Príkladom funkčného postihnutia môže byť obmedzenie schopnosti budovať a udržiavať

sociálne vzťahy, zvládať bežný deň alebo plniť sociálne roly či pracovné požiadavky

(Eikelmann, 1999, s. 29). Mnoho ľudí s duševnou poruchou okrem toho musí čeliť ďalším

35

náročným situáciám – malý finančný príjem, nedostatočná informovanosť o službách a

možnostiach získania finančných dávok, nedostatočná sociálna opora a pod.

Na základe viacerých štúdií sa ukázalo, že „v liečbe a doliečovaní ochorení v okruhu

schizofrénie má najväčší význam kombinácia biologickej-psychofarmakologickej liečby spolu

so psychosociálnymi ...postupmi” (Krajčovičová, 2004). Väčšina autorov považuje

psychosociálne zamerané intervencie (tzn. psychiatrickú rehabilitáciu) za komplementárne k

farmakologickým intervenciám (Vachková, 2008).

Rehabilitácia a psychoterapia

Počas liečby a v priebehu doliečovania psychických porúch sa podľa Boučeka (2004, s. 233)

“rehabilitácia v mnohých aspektoch prekrýva s psychoterapeutickými a socioterapeutickými

postupmi, takže stanovenie presnej hranice nie je nevyhnutné a býva otázkou dohody

poskytovateľov starostlivosti”. Naopak, podľa Höschla et al.. (2002, s. 623) je “nielen z

teoretického hľadiska, ale hlavne pre praktické účely dobré odlišovať terapiu a rehabilitáciu,

aj keď sa často obe aktivity odohrávajú v tesnej blízkosti alebo simultánne”. Zdôvodňuje to

tým, že pri nedostatočnom odlíšení rehabilitácie od terapie hrozí riziko, že rehabilitácia nie je

vnímaná “ako špecifická metóda so špecifickými cieľmi, ale ako “chudobná sestra terapie”,

ktorá je vykonávaná hlavne v prípade, ak terapia zlyháva” (tamtiež).

Rozdiely medzi rehabilitáciou a terapiou sa ukážu pri porovnaní zamerania

rehabilitácie a terapie. “Terapia sa zameriava prevažne na symptómy a ich odstránenie.

Rehabilitácia sa zameriava prevažne na funkcie a ich posilňovanie” (tamtiež). Leitner a

Drasgow (1972; in: Höschl et al., 2002, s. 623) definujú “rehabilitáciu ako indukciu zdravia,

na rozdiel od terapie, kde ide prevažne o redukciu choroby”. Anthony taktiež vymedzil

rehabilitáciu voči liečbe. Podľa neho sa liečba zaoberá predovšetkým poškodením –

odstraňuje symptómy choroby, rehabilitácia pôsobí na postihnutie a hendikep (Vachková,

2008 s136). Toto Anthonyho chápanie by zrejme zodpovedalo jednému z princípov

psychiatrickej rehabilitácie, ako ho uvádza Anthony (2002; in: Pěč, Probstová et al., 2009, s.

99): “rehabilitácia je primárne zameraná na zlepšenie schopností a kompetencií ľudí s

psychiatrickým postihnutím“. A taktiež by sa dalo dať do súvislosti s hodnotami

psychiatrickej rehabilitácie: “namiesto redukcie symptómov či dosiahnutia vhľadu sa

rehabilitácia zameriava na každodenné fungovanie” (Farkas, Anthony a Cohen 1989; in: Pěč,

Probstová et al., 2009, s. 99 – 100).

36

Rehabilitácia je teda odlišná od psychoterapie, líšia sa najmä svojím rozdielnym

primárnym zameraním. Rehabilitácia aj psychoterapia sú špecifické metódy. Navzájom sa ale

nevylučujú, v uvedenom poňatí sú tieto prístupy komplementárne.

Rehabilitácia a socioterapia

Podľa Mahrovej (Mahrová, Venglářová a kol., 2008) sa socioterapia zameriava a podporuje

predovšetkým to, čo je zdravé, každodenné, bežné, sústreďuje sa na konkrétny svet (pošta,

práca, banka), zoberá sa aj bežnými potrebami jedinca (potreba jesť, mať kde spať, bývať,

pracovať, potreba vzťahov, intimity, sexu, práce a pod). Na rozdiel od uvedeného sa

psychoterapia zameriava na „patológiu“, vytrháva klienta zo skutočnosti, každodennosti. V

takomto chápaní socioterapie sa hranice medzi socioterapiou a psychiatrickou rehabilitáciou

stierajú a oba pojmy pôsobia ako ekvivalentné (Mahrová a Venglářová ani rehabilitáciu

samostatne nevyčleňujú).

Podľa Kalinu (1987, s. 66 – 68) zahŕňa socioterapia liečebný režim, pracovnú terapiu,

kultúrne a športové aktivity, terapeutickú komunitu, socioterapeutický klub, chránené dielne,

medziľudské vzťahy a najrôznejšie bežné ľudské činnosti (socioterapiu uvádza popri

psychoterapii a farmakoterapii, rehabilitáciu nevyčleňuje).

Eikelmann (1999) odlišuje socioterapiu a psychiatrickú rehabilitáciu. Pri vymedzovaní

rehabilitácie vychádza z Anthonyho, Libermana a Stockdilla, podľa ktorých sa rehabilitácia

zameriava na prevenciu chronifikácie duševnej poruchy, redukciu postihnutia, hendikepu,

rozvoj samostatnosti, prevzatie zodpovednosti a zlepšenie kvality života (Eikelmann, 1999, s.

75 – 76). Pod pojmom socioterapia rozumie Eikelmann „ovplyvnenie psychického ochorenia

a psychicky chorého intervenciou v sociálnom kontexte. Dôležitými súčasťami socioterapie

sú napr. ergoterapia a pracovná terapia. Patria sem aj mnohé iné terapeutické postupy“

(Eikelmann, 1999, s. 81). Mohli by sme povedať, že socioterapia v Eikelmannovom poňatí

spočíva v terapeutickom pôsobení rôznych sociálnych faktorov, pôsobením dynamiky

skupiny, práce, stimulovaním rozvoja nových záujmov a činností, narábaním s voľným časom

a pod. Nejasnosti však pretrvávajú, keďže uvedené socioterapeutické postupy jednoznačne

plnia rehabilitačné funkcie a napĺňajú ciele psychiatrickej rehabilitácie.

Vzťah medzi socioterapiou a rehabilitáciou je nejasný. Mnoho postupov zaraďovaných

autormi (Eikelmann, 1999; Kalina, 1987) pod socioterapiu plní rehabilitačnú funkciu a ciele

psychiatrickej rehabilitácie.

37

Zhrnutie

Môžeme teda zhrnúť, že rehabilitácia, psychoterapia a farmakoterapia sú špecifické metódy,

pričom každá z týchto metód má svoje hlavné zameranie, pole pôsobnosti, svoje možnosti a

obmedzenia. Sú medzi sebou nezastupiteľné. Môžu sa uplatňovať súbežne, navzájom sa

nevylučujú, skôr sa výhodne dopĺňajú a podporujú. Vzťah psychiatrickej rehabilitácie a

socioterapie sa ukazuje ako nejasný a tieto pojmy v mnohom splývajú.

3.2.5 Hodnoty a princípy psychiatrickej rehabilitácie

Medzi základné východiská rehabilitácie patria jej hodnoty a princípy. Kľúčovými hodnotami

rehabilitácie sú (Farkas, Anthony a Cohen, 1989; in: Pěč, Probstová et al., 2009, s. 99 – 100):

● Orientácia na osobu: Rehabilitácia sa orientuje na celú osobu, nielen na chorobu či

symptómy. Zásadný význam má vzťah medzi profesionálom a klientom, takisto aj

hranice tohto vzťahu.

● Fungovanie: Namiesto redukovania symptómov či dosiahnutia vhľadu sa rehabilitácia

zameriava na každodenné fungovanie.

● Podpora: Asistencia je poskytovaná iba do tej miery, pokiaľ je chcená a potrebná.

Rehabilitácia sa vyhýba nevyžiadanej asistencii (interferencii).

● Špecifikum prostredia: Rehabilitácia sa vždy sústreďuje na špecifický kontext, v

ktorom osoba žije, vzdeláva sa, socializuje sa či pracuje. Napríklad pokrok, ktorý sa

podarí dosiahnuť v oblasti práce, sa nemusí dariť v rámci rodiny.

● Začlenenie: Jedinec s funkčným postihnutím je aktívnym partnerom rehabilitácie,

podieľa sa na rozhodnutiach, rozumie metóde.

● Výber: Kladie sa dôraz na občianske práva klienta – právo vybrať si, kde chce

pracovať, žiť, či sa chce liečiť či nie.

● Orientácia na výsledok: Hodnotí sa pozitívny vplyv rehabilitácie na fungovanie a

spokojnosť klienta.

● Potenciál pre rast: Rehabilitácia sa zameriava na zlepšenie úspechu a spokojnosti

osôb bez ohľadu na to, či sa táto osoba v súčasnosti ocitla v problémoch. Každý má

potenciál pre rast, aj ak momentálne stagnuje.

Anthony (2002; in: Pěč, Probstová et al., 2009, s. 99) uvádza nasledovné princípy

psychiatrickej rehabilitácie:

38

● Rehabilitácia je primárne zameraná na zlepšenie schopností a kompetencií ľudí s

psychiatrickým postihnutím.

● Prínosom psychiatrickej rehabilitácie pre klienta je zlepšenie správania v prostredí,

ktoré potrebuje.

● Psychiatrická rehabilitácia sa zameriavala na zlepšenie zručností v oblasti bývania,

vzdelávania a práce u osôb s psychiatrickým postihnutím.

● Dve základné intervencie psychiatrickej rehabilitácie sú rozvoj klientových schopností

a rozvoj zdrojov podpory v okolí.

● Aktívna účasť a začlenenie osôb v rehabilitačnom procese sú základným kameňom

rehabilitačného procesu.

● Prechodné zvýšenie závislosti môže viesť k postupnej nezávislosti.

● Dlhodobá terapia liekmi je často nevyhnutným, ale málokedy dostatočným doplnkom

rehabilitačnej intervencie.

● Psychiatrická rehabilitácia je eklektická v použití rôznych techník.

● Nádej je hlavnou zložkou rehabilitačného procesu.

“Wilken a Hollander (1999) vyzdvihujú nasledovné princípy rehabilitácie:

emancipácia, normalizácia a participácia…, ktoré sa uplatňujú vo všetkých rehabilitačných

postupoch. Emancipácia znamená obnovu sociálnych rolí“, súvisí so splnomocňovaním

(empowerment), keď si klienti presadzujú svoje práva. Normalizácia znamená pomôcť

klientovi napĺňať čo najviac sociálnych rolí. “Participácia je podieľanie sa klienta na

rozhodovaní až k dosiahnutiu úplnej autonómie” (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 100).

3.2.6 Proces a štruktúra rehabilitácie

Rehabilitácia je proces, ktorý je v zásade možné rozdeliť na tri fázy (podľa Höschl et al.,

2002, s. 624 – 625):

● Diagnostická fáza: Prvým krokom je nadviazanie pracovného spoločenstva a

definovanie cieľov, ktoré chce klient dosiahnuť. Druhým krokom je porozumenie

tomu, aké schopnosti sú potrebné na dosiahnutie definovaného cieľa a spoločné

zhodnotenie, aké schopnosti má klient v súčasnosti a aké nie (môže ísť napríklad o

obliekanie, dobré verbálne vyjadrovanie, schopnosť odmietnutia, narábanie s

financiami a pod). Ďalšou zložkou je aj preskúmanie a ohodnotenie zdrojov prostredia,

39

nachádzanie podporných zdrojov, popis ich súčasného využívania a odhad možností

ich rozvoja a využívania.

● Fáza plánovania: Plán rehabilitácie musí vychádzať z popisu stavu a stanovených

priorít v rozvoji schopností a zdrojov. V pláne sa rozvíja predstava o potrebnom

rozvoji schopností a zdrojov podpory v prostredí. Obsahom rehabilitačného plánu je

popis potrebných intervencií, rozdelenie zodpovednosti, popis účasti klienta a časová

postupnosť na základe formulácie čiastkových cieľov.

● Intervenčná fáza: Týka sa konkrétneho rozvoja a posilňovania schopností klienta a

rozvoja či prispôsobovania prostredia. V tejto fáze je klient pripravovaný, aby vedel

využívať schopnosti, ktoré už má, ale nevyužíva. Ak sa zistí, že klient potrebné

zručnosti nemá, tak nastupuje nácvik nových zručností. Počas prípravy na tréning je

definovaný obsah zručností a podľa toho aj naplánovanie jednotlivých krokov.

Dôležité je čo najviac klienta zapojiť do formulovania cieľov a stratégií ich

dosahovania a postupovať od jednoduchšieho k zložitejšiemu. V oblasti rozvoja

zdrojov napojiť klienta na už existujúce zdroje a služby v prostredí, ktoré pomôžu

naplniť jeho potreby. Ak nejaký zdroj alebo služba nezodpovedá celkom potrebám

klienta, ale existuje pritom možnosť jeho modifikácie, aby lepšie odpovedala na

klientove potreby, tak treba využiť túto možnosť.

Pre všetky fázy rehabilitačného procesu existujú všeobecné odporúčania (Höschl et al., 2002,

s. 625): jasné definovanie cieľov, rozprávať klientovi zrozumiteľnou rečou, brať vážne ciele

navrhnuté klientom, ak sú ciele priveľké, rozdeliť ich na menšie, upresniť a zjednodušiť ich,

stanovovať realistické plány, rešpektovať, ak klient určitý plán odmietne .

Štruktúra rehabilitačného programu môže podporiť proces rehabilitácie, a to

prostredníctvom troch spôsobov (Vachková, 2008, s. 136):

● Pracovné postupy – pozostávajú z „programovej politiky a procedúr, ktoré popisujú

ako bude rehabilitačná služba poskytovaná“.

● Rehabilitačné aktivity – „organizované aktivity medzi rôznymi ľuďmi a programom,

vznikajúce pri každodennom fungovaní programu“.

● Dokumentácia – „spôsob zaznamenávania poskytnutej rehabilitačnej služby a

obsahuje súbor všetkých informácií, relevantných k rehabilitácii v individuálnych

záznamoch“.

40

3.2.7 Oblasti psychiatrickej rehabilitácie

Vo všeobecnosti môžu byť rehabilitačné aktivity (programy, intervencie) rozdelené podľa

toho, na akú životnú alebo osobnú oblasť sa zameriavajú (Vachková, 2008, s. 138):

● Bývanie

● Práca

● Sociálna sieť

● Rekreácia

● Svojpomoc

● Vzdelávanie

3.2.8 Prostredie rehabilitácie

Z hľadiska prostredia, v ktorom sa rehabilitácia môže realizovať, je možné vymedziť

nasledovné (podľa Vachková, 2008):

● Nemocničné prostredie – psychiatrická rehabilitácia sa realizuje v nemocnici.

● Mimonemocničné (komunitné) prostredie – psychiatrická rehabilitácia sa realizuje v

komunite (mimo nemocnice), príkladom je denný stacionár, socioterapeutický klub,

chránená dielňa, rehabilitačné centrum a pod.

Aj keď je rehabilitácia v zásade orientovaná komunitne, pretože väčšina ľudí (aj s vážnou

duševnou poruchou a postihnutím) chce radšej žiť v prirodzených podmienkach, nemusí sa

rehabilitácia realizovať iba v komunite. Časť pacientov a ich príbuzných môže totiž

(napríklad v akútnej fáze ochorenia alebo aj dlhodobo) dávať prednosť pobytu v nemocnici

(Vachková, 2008).

„Prostredie (rehabilitačného) programu je vytvárané filozofiou rehabilitácie a je

definované sieťou zariadení, ktoré k programu patria, a kontextom, v ktorom program

pracuje“ (Vachková, 2008, s. 138). Filozofiou programu sú princípy a hodnoty rehabilitácie.

Sieť zariadení je tvorená rôznymi formami komunitnej starostlivosti (denný stacionár,

chránená dielňa, rehabilitačné centrum a pod). Kontextom programu môžu byť aktivity

nesúvisiace priamo s rehabilitačným procesom, ale odrážajú sa v nich princípy rehabilitácie.

Príkladom môžu byť miestne zvyklosti, prispôsobenie prevádzkových hodín potrebám

klientov (víkend, večer, sviatok), participovanie klientov na chode a organizácii zariadenia

(Vachková, 2008).

41

3.2.9 Komunitná starostlivosť a psychiatrická rehabilitácia

„Presunutie starostlivosti z nemocnice do komunity, teda komunitnej

starostlivosti, vedie k väčšej spokojnosti užívateľov so službami, zvýšenej kvalite

života, znižuje počet dní hospitalizácie, je lacnejšia a nevedie k zvýšeniu kriminality,

agresivity a mortality“

(Vachková, 2008, s. 139)

Komunitná starostlivosť je určitá forma starostlivosti v psychiatrii, ktorá sa rozvíjala v

súvislosti s procesom deinštitucionalizácie. Psychiatrická rehabilitácia a komunitná

starostlivosť o ľudí s duševnou poruchou spolu úzko súvisia a zoznámenie sa s komunitnou

starostlivosťou má vzhľadom k psychiatrickej rehabilitácii význam z viacerých dôvodov.

Rehabilitácia je totiž jednou z koncepcií komunitnej starostlivosti (Weeghel; in: Pěč,

Probstová et al., 2009, s. 19). Rehabilitácia sa rozvíjala a bola presnejšie definovaná v

súvislosti s deinštitucionalizáciou a komunitným typom starostlivosti o ľudí s duševnou

poruchou, keďže rehabilitácia je „jednou z metód napomáhajúcich k naplneniu myšlienky

komunitnej starostlivosti“ v praxi (Höschl et al., 2002, s. 623).

Komunitnú starostlivosť teda môžeme chápať ako pozadie, na ktorom sa rehabilitácia

rozvíjala a z ktorého čerpá, a súčasne aj ako prostredie (nemocničné a mimonemocničné –

rehabilitačné centrá a pod), v ktorom sa rehabilitácia ako metóda uplatňuje.

Definovanie komunitnej starostlivosti v psychiatrii

„Ako komunitná starostlivosť je označovaný systém terapie, pomoci a podpory, ktorý je

obsahovo aj organizačne usporiadaný tak, aby bol schopný pomôcť ľuďom aj s vážnejším

psychickým postihnutím žiť čo možno najviac v podmienkach bežného života, subjektívne čo

najuspokojivejším spôsobom“ (Höschl et al., 2002, s. 625).

To, že rehabilitácia je metóda realizovaná v rámci komunitnej starostlivosti vyplýva z

Breierovej definície, ktorý komunitnú starostlivosť definuje „ako vyváženú, navzájom

prepojenú nemocničnú a mimonemocničnú liečbu, ktorá zahŕňa všetky biologické a

psychosociálne postupy. Je poskytovaná v pacientovej prirodzenej komunite, čo najbližšie k

jeho bydlisku, bez vytrhnutia z pôvodných sociálnych väzieb, s možnosťou integrovať sa do

pôvodnej komunity“ (Breier, 2005; in: Krajčovičová, 2009, s. 31). Rehabilitácia je teda

42

metóda (psychosociálny postup), ktorá môže byť uplatňovaná v rámci komunitnej

starostlivosti, pričom komunitná starostlivosť zahŕňa liečbu v nemocničnom aj

mimonemocničnom prostredí.

Komunitný typ starostlivosti nie je „celkom nová technológia stojaca vedľa tzv.

klasickej nemocničnej starostlivosti. Pojmom komunitná starostlivosť je označovaná nová

paradigma celého psychiatrického systému“ (Höschl aet al., 2002, s. 625). V komunitnej

starostlivosti sa používajú metódy z inštitucionálnej starostlivosti, niektoré sú pozmenené a

niektoré vznikli až v súvislosti s komunitnou starostlivosťou (tamtiež). Psychiatrická

rehabilitácia sa s procesom deinštitucionalizácie stala „jednou z metód napomáhajúcich k

naplneniu myšlienky komunitnej starostlivosti“ (Höschl et al., 2002, s. 623) a v dôsledku toho

bola aj viac rozvíjaná a presnejšie definovaná ako predtým.

Koncepcie komunitnej starostlivosti

Na základe medzinárodnej literatúry vyčlenil Weeghel (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 19 – 27)

päť významných koncepcií a smerov rozvoja komunitnej starostlivosti o ľudí s duševnými

poruchami:

1. Koncepcia zotavenia (recovery) – zotavenie neznamená úplné vyliečenie, ide skôr o

aktívnu akceptáciu choroby a obmedzení, znovuzískanie kontroly nad svojím životom,

prebratie iniciatívy, zodpovednosti, učenie sa zaobchádzať so stresormi a

symptómami, súčasťou je empowerment (posilnenie, prebratie zodpovednosti,

aktivity), je to aktivita, ktorú musí urobiť samotný človek s duševnou poruchou,

ostatní mu môžu poskytnúť výraznú podporu.

2. Rehabilitácia – zameranie na funkčné zotavenie, emancipáciu, empowerment, redukciu

postihnutia a hendikepu, rehabilitáciu v oblasti bývania, práce, vzdelávania,

sociálnych kontaktov a voľného času

3. Podpora spoločenskej akceptácie (destigmatizácia) – stigmatizácia a „seba-

stigmatizácia“ môže obmedzovať spoločenskú participáciu, pôsobiť dlhodobý stres,

demoralizáciu, depresiu, znižovať sebavedomie, viesť k diskriminácii. Existujú tri

typy antistigmatizačných intervencií: protest, osveta, kontakt, dôležitá je aj

antidiskriminačná legislatíva.

4. Intervencie typu evidence-based – ide o intervencie a programy, ktoré sú založené na

dôkazoch, podložené výskumom a meraním ich efektivity. Príkladom sú nasledovné

43

programy a intervencie:

● ACT – Asertívna komunitná liečba (Assertive Community Treatment)

● IMR – Manažment choroby a zotavenia (Illness Management and Recovery)

● IPS – Individuálne umiestnenie a podpora (Individual Placement and Support)

● IPT – Integrovaný psychoterapeutický program pre pacientov so schizofréniou

● Psychoedukácia – edukácia ohľadom choroby určená pacientovi a jeho

blízkym

● IDDT – Integrovaná liečba klientov s duálnou diagnózou (Integrated Dual

Diagnosis Treatment)

5. Komunitný podporný systém (CSS – Community Support System) – je viac ako iba

program psychiatrickej starostlivosti. „Je to koordinovaná sieť osôb, služieb a

opatrení, ktorého súčasťou sú samotné osoby so závažnými psychickými poruchami a

ktorá ich mnohými spôsobmi podporuje v ich snahách participovať v spoločnosti“

(Pěč, Probstová et al., 2009, s. 23). „Súčasťami CSS sú: identifikácia a vyhľadávanie

klientov, psychická a somatická zdravotná starostlivosť, krízová intervencia, podpora

v bývaní, podpora hmotného zabezpečenia, svojpomoc..., rehabilitačné programy,

podpora rodiny a ďalších najbližších, osveta, zameraná na verejnosť, ochrana, hájenie

záujmov, prípadové vedenie a „vylaďovanie“ medzi týmito súčasťami“ (Anthony a

Blanch, 1989; in: Pěč, Probstová et al., 2009, s. 23).

Tieto koncepcie navzájom súvisia, môžu byť prepojené a realizované spoločne.

Napríklad psychiatrická rehabilitácia vychádza (okrem iného) z konceptu zotavenia

(recovery) a súčasne sa v rehabilitácii uplatňujú rôzne intervencie typu evidence-based

(psychoedukácia, IMR a i.). Rehabilitácia uskutočňovaná napríklad formou psychosociálneho

centra alebo združenia pacientov a ich príbuzných, priateľov má aj destigmatizačný efekt

(prostredníctvom kontaktu a osvety). Zariadenie, v ktorom sa rehabilitácia uplatňuje, môže

byť napojené na iné zariadenia, a byť tak súčasťou komunitného podporného systému

(napríklad prepojenie združenia pacientov a príbuzných na chránenú dielňu, rehabilitačné

centrum, socioterapeutický klub alebo denný stacionár).

44

4 SOCIÁLNA PRÁCA A PSYCHIATRICKÁ REHABILITÁCIA

4.1 FORMY KOMUNITNEJ STAROSTLIVOSTI NA SLOVENSKU A

PSYCHIATRICKÁ REHABILITÁCIA

Ako sme už uviedli, psychiatrická rehabilitácia sa môže realizovať buď v nemocničnom

alebo mimonemocničnom (komunitnom) prostredí, tzn. v prostredí rôznych extramurálnych

zariadení komunitnej starostlivosti. Na Slovensku pozostáva sieť komunitných zariadení z

týchto foriem (podľa Krajčovičová, 2009, s. 34): denné (psychiatrické) stacionáre,

socioterapeutické kluby, svojpomocné skupiny chorých a ich príbuzných, pridať by sme

mohli rehabilitačné centrá. Ďalšími formami komunitnej starostlivosti, ktoré sa na Slovensku

pomaly rozvíjajú sú: case-management, chránené bývanie, chránené dielne a chránené

zamestnávanie (tamtiež).

Veľmi dôležitá je dostupnosť zariadení. Podľa Reformy psychiatrickej starostlivosti v

SR by sa z hľadiska vzdialenosti malo zariadenie nachádzať do 25 km od miesta bydliska,

alebo 1 hodiny cesty verejným dopravným prostriedkom, pričom zariadenia by mali byť

zriaďované predovšetkým regionálne (určitý počet zariadení na región o počte obyvateľov 60

– 150 000) (Hašto et al., 1999).

4.1.1 Forma a rozsah sociálnych služieb

V komunitných zariadeniach sa poskytujú rôzne sociálne služby. Podľa zákona o sociálnych

službách 448/2008 Z.z. môže byť sociálna služba poskytovaná nasledovnými formami:

● Terénna forma sociálnej služby

● Ambulantná forma sociálnej služby – napríklad rehabilitačné stredisko môže mať

pobytovú alebo ambulantnú formu

● Pobytová forma sociálnej služby

● Iná forma sociálnej služby – telefonická alebo s použitím komunikačných technológií

Z hľadiska rozsahu sa sociálna služba poskytuje na neurčitý čas alebo na určitý čas.

45

4.1.2 Denný psychiatrický stacionár

Denný stacionár je „spojovacím článkom medzi ambulantnou starostlivosťou a

hospitalizáciou“ (Bouček, 2004, s. 234). Podľa „Metodického pokynu na zriadenie a

prevádzku denných psychiatrických stacionárov“ sú stacionáre charakterizované nasledovne:

„Psychiatrické stacionáre sú zariadeniami špecializovanej ambulantnej psychiatrickej

starostlivosti, v ktorých sa pacientom s duševnými chorobami a poruchami počas dňa

poskytuje komplexná psychiatrická liečba s osobitným dôrazom na psychoterapiu,

psychiatrickú rehabilitáciu a psychosociálnu rehabilitáciu. Zámerom je dosiahnuť taký stupeň

uzdravenia, ktorý umožňuje čo najúplnejšiu pracovnú a/alebo sociálnu reintegráciu chorých

do spoločnosti. Zámerom je tiež prevencia hospitalizácie“ (Vestník MZ SR, 2006).

Integrálnou súčasťou stacionára je špecializovaná ambulancia, ktorá plní funkciu prijímaciu,

doliečovaciu a zabezpečuje predpisovanie liekov pre pacientov psychiatrického stacionára.

Stacionár má vypracovaný presný denný program, ktorý zahŕňa terapeutický režim,

lekárske vizity, liečebné prostriedky (aktivity), preventívne programy a osvetovú činnosť,

pričom základom je terapeutická komunita. Pacient trávi v stacionári obvykle 6 – 8 hodín

denne (zvyšok času trávi vo svojom prirodzenom sociálnom prostredí) a to počas obdobia 4 –

12 týždňov. Po tomto období sa pacient vracia späť buď do ambulantnej psychiatrickej

starostlivosti alebo do starostlivosti psychiatrickej ADOS (case-manažment).

Komplexná starostlivosť zahŕňa nasledovné: „psychoterapia (rôzne techniky),

edukácia, práca s rodinou, pohybová terapia, relaxácie, ergoterapia, nácvik psychosociálnych

spôsobilostí, krízová intervencia, sociálna pomoc a starostlivosť, case-manažment, tréningové

programy, readaptačné prístupy a iné“ (Čl.8). Túto starostlivosť zabezpečuje

multidisciplinárny tím, ktorého súčasťou je popri iných odborníkoch (psychiater,

psychoterapeut, liečebný pedagóg atď.) aj sociálny pracovník. Tím zostavuje

individualizovaný liečebný program podľa potrieb konkrétneho pacienta.

Z hľadiska poskytovania sociálnych služieb podľa zákona o sociálnych službách

448/2008 Z.z. (§ 40), sa v dennom stacionári poskytuje sociálna služba fyzickej osobe, ktorá

je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby a je odkázaná na sociálnu službu v zariadení len na

určitý čas počas dňa. V dennom stacionári sú poskytované tieto sociálne služby: pomoc pri

odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby, sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia,

stravovanie. Zabezpečovaná je pracovná terapia a záujmová činnosť. Sociálne poradenstvo je

poskytované aj rodine alebo inej fyzickej osobe, ktorá zabezpečuje pomoc fyzickej osobe v

46

domácom prostredí, na účel spolupráce pri sociálnej rehabilitácii.

Denné stacionáre by podľa Metodického pokynu MZ SR mali byť prepojené s

lôžkovými psychiatrickými zariadeniami, psychiatrickými ambulanciami, rehabilitačnými

centrami, organizáciami pacientov a ich príbuzných a aj Agentúrami domácej ošetrovateľskej

starostlivosti (ADOS) pre psychiatrických pacientov (Čl. 9).

„Spokojnosť pacientov s liečbou a kvalita ich života je vyššia počas liečby v dennom

stacionári v porovnaní a hospitalizáciou... denné stacionáre znižujú počet rehospitalizácií a

vedú takmer k 1/3 redukcii ekonomických nákladov na liečbu“ (Krajčovičová, 2009, s. 33).

4.1.3 Rehabilitačné stredisko

Rehabilitačné stredisko poskytuje ľuďom s duševnou poruchou „systematickú dennú

mimonemocničnú starostlivosť. Cieľom rehabilitačného strediska je u klienta priaznivo

ovplyvniť priebeh ochorenia, predchádzať prejavom a príznakom duševného ochorenia a

napomôcť integrácii klienta do spoločnosti“ (Bražinová).

V rehabilitačnom centre sa vykonávajú aktivity ako napríklad ergoterapia (liečba

prácou), osobné pohovory, nácvik sociálnych zručností, práca v umeleckých a pracovných

dielňach, edukačné programy a sociálne poradenstvo. Z hľadiska zákona o sociálnej pomoci

č. 195/1998 Z.z. v znení neskorších predpisov ide o sociálnu prevenciu formou rehabilitačnej

činnosti a sociálne poradenstvo (Bražinová).

Podľa zákona o sociálnych službách 448/2008 Z. z. (§ 37) sa v rehabilitačnom

stredisku poskytuje sociálna služba fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na pomoc inej fyzickej

osoby, poskytuje sa: sociálna rehabilitácia, sociálne poradenstvo, pomoc pri odkázanosti na

pomoc inej fyzickej osoby. Ubytovanie, stravovanie, pranie, upratovanie, žehlenie a údržba

bielizne a šatstva sa poskytuje iba v prípade, ak rehabilitačné stredisko neposkytuje sociálne

služby ambulantnou formou. Ak sa poskytuje pobytová sociálna služba v rehabilitačnom

stredisku, možno ju poskytovať len na určitý čas. V rehabilitačnom stredisku sa poskytuje

sociálne poradenstvo aj rodine alebo inej fyzickej osobe, ktorá zabezpečuje pomoc fyzickej

osobe odkázanej na pomoc inej fyzickej osoby v domácom prostredí, na účel spolupráce pri

sociálnej rehabilitácii.

4.1.4 Socioterapeutické kluby

Prostredníctvom klubov dochádza k stretnutiu medzi bývalými a súčasne hospitalizovanými

pacientmi. Tieto „kluby umožňujú bývalým pacientom pravidelný kontakt (zvyčajne 1x

47

týždenne) v neformálnom prostredí. Program stretnutí si volia pacienti sami, niekedy za

prispenia odborníkov z centra“ (Bouček, 2004, s. 234). Klub podporuje spoločenský kontakt,

redukuje sociálnu izoláciu, zlepšuje stabilitu a zvyšuje kvalitu života (tamtiež).

4.1.5 Svojpomocné skupiny ľudí s duševnou poruchou a ich príbuzných

„Ich podstatou je spolupráca s rodinami pacientov, ako aj kontakty so zdravotníckymi

organizáciami a zariadeniami. Plánujú sa voľnočasové aktivity, edukačné akcie“

(Krajčovičová, 2009, s. 34), voľnočasové aktivity sú súčasťou sociálnej rehabilitácie, keďže si

„v nich klienti obnovujú svoje spoločenské zručnosti a schopnosti komunikácie“ (Bražinová).

Svojpomocné organizácie vznikajú formou mimovládnych organizácií (tretí sektor) a

plnia viacero funkcií: umožňujú tak výmenu dôležitých informácií, osobných skúseností,

emocionálnu podporu, môžu zastupovať záujmy skupiny ľudí s duševnou poruchou,

formulovať a tlmočiť ich potreby, môžu využívať služby odborníkov, spolupracovať s

profesionálnymi organizáciami vrátane služieb krízovej intervencie, pomoci pri problémoch s

bývaním a zamestnávaním (podľa NPDZ – ÚVOD). „Môžu robiť návrhy pre zlepšenie

plánovania, realizácie, hodnotenia a inšpekcie aktivít v oblasti duševného zdravia a

Regionálneho plánu integrovanej starostlivosti o duševné zdravie” (NPDZ – ÚVOD, s. 6).

Tieto rôzne aktivity (edukácia, podpora atď.) podporujú proces úzdravy (recovery),

aktivizujú účastníkov, pomáhajú redukovať emocionálne napätie, znižovať vplyv stresu, a

preto majú aj preventívny účinok voči relapsu ochorenia, taktiež pomáhajú zvyšovať kvalitu

života ľudí s duševnými poruchami, ale aj ich príbuzných.

4.1.6 Case management – Prípadové vedenie

„Case mannagement... sa objavil v 60. rokoch 20. storočia ako metóda koordinácie služieb a

spôsob práce s ľuďmi, ktorým závažné duševné ochorenie spôsobuje ťažkosti vo viacerých

oblastiach života“ (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 140).

„Úlohou prípadového pracovníka je zaoberať sa komplikovanými problémami klienta

v celej ich šírke“ (Matoušek et al., 2008, s. 68). A aby mohol pracovník naplniť svoju úlohu,

potrebuje „dobre poznať možnosti, ponuku a poslanie najrôznejších inštitúcií poskytujúcich

sociálne služby, rovnako aj spôsoby, ako s nimi komunikovať a ako na ne smerovať klientov“

(Matoušek et al., 2008, s. 68). Dôležité je napojenie na ďalších odborníkov a pracoviská či už

profesionálne alebo svojpomocné, keďže sprostredkovanie potrebných služieb je podstatnou

48

úlohou case managementu (tamtiež).

Existuje viac modelov case managementu, odlišnosť je okrem iného aj v miere

nadviazania vzťahu medzi prípadovým manažérom a klientom. Ako efektívnejšia forma case

managementu sa ukazuje prístup, v ktorom pracovník okrem sprostredkovávania, koordinácie

služieb a priameho vybavovania potrebných náležitostí aj nadväzuje s klientom dlhodobý

terapeutický vzťah a niektoré služby aj sám poskytuje (Matoušek et al., 2005). Jestvuje aj tzv.

Model intenzívneho case managementu (Assertive Community Treatment – ACT), ktorý

realizuje multidisciplinárny tím. Tento typ intenzívneho case managementu sa vo svete

osvedčil (NPDZ – ÚVOD) a je praktikovaný aj v Čechách.

4.1.7 Podporované bývanie

Samostatnosť a nezávislosť je jedným z hlavných cieľov psychiatrickej rehabilitácie.

Podporované bývanie stimuluje samostatnosť klientov a ich zodpovednosť, podporuje ich v

riešení každodenných prekážok. „Znižuje sa tak ich ďalšia závislosť od psychiatrickej

starostlivosti“ (Bražinová).

Podľa zákona o sociálnych službách 448/2008 Z.z. (§ 34) sa v zariadení

podporovaného bývania poskytuje sociálna služba fyzickej osobe, ktorá je odkázaná na

pomoc inej fyzickej osoby, ak je odkázaná na dohľad, pod ktorým je schopná viesť

samostatný život. Dohľad na účely poskytovania sociálnej služby v zariadení podporovaného

bývania je usmerňovanie a monitorovanie danej fyzickej osoby pri zabezpečovaní

sebaobslužných úkonov, úkonov starostlivosti o svoju domácnosť v rámci zariadenia a

základných sociálnych aktivít. Rozsah dohľadu poskytovaného v zariadení podporovaného

bývania sa určuje v hodinách alebo súhrnom úkonov, pri ktorých fyzická osoba potrebuje

dohľad. V zariadení podporovaného bývania sa okrem dohľadu poskytuje: ubytovanie,

sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov. Ďalej sa

utvárajú podmienky na prípravu stravy a vykonáva sa sociálna rehabilitácia (podľa zákona

448/2008). Na Slovensku je podporované bývanie pre ľudí s duševnou poruchou zatiaľ málo

využívanou službou (Krajčovičová, 2009; Bražinová).

4.1.8 Chránená dielňa a chránené pracovisko

Zamestnanie je zdrojom príjmu, zmysluplnou činnosťou, poskytuje príležitosti na rozvoj

sociálnych kontaktov, sebadôvery, napomáha integrácii do komunity a môže pozitívne

49

prispievať ku kvalite života (Bražinová). Chránené zamestnávanie plní rehabilitačnú funkciu.

Podľa zákona o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

5/2004 Z.z. (§ 55) chránená dielňa a chránené pracovisko sú pracoviská zriadené právnickou

alebo fyzickou osobou, v ktorých pracuje najmenej 50 % občanov so zdravotným

postihnutím, ktorí nie sú schopní nájsť si zamestnanie na otvorenom trhu práce, alebo

pracoviská, na ktorých sa občania so zdravotným postihnutím zaškoľujú a v ktorých sú

pracovné podmienky vrátane nárokov na pracovný výkon prispôsobené zdravotnému stavu

občanov so zdravotným postihnutím.

Chránené zamestnávanie sa pre skupinu ľudí s duševnými poruchami využíva na

Slovensku minimálne (Bražinová).

Na postupy pri rehabilitácii v oblasti zamestnania sa zameriava rehabilitačný program

IPS (individuálne umiestnenie a podpora na pracovisku) a budeme sa mu venovať samostatne

(viď. 4.3.3).

4.1.9 ADOS – Agentúra Domácej Ošetrovateľskej Starostlivosti

ADOS je forma ošetrovateľskej pomoci klientovi, ktorá sa realizuje v jeho domácnosti.

Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti sú na Slovensku už od polovice 90. rokov,

ale využitie tejto služby pre ľudí s duševnou poruchou je pomerne nové (Bražinová). V

takomto prípade hovoríme o špecializovanej, alebo psychiatrickej ADOS (je službou, s ktorou

sa počíta aj NPDZ). Na Slovensku existuje špecializovaná ADOS pri Psychiatrickej

nemocnici Hronovce a Psychiatrickej nemocnici Michalovce (Bražinová).

4.2 MOŽNOSTI UPLATNENIA SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA

„Sociálna práca je spoločenskovedná diciplína aj oblasť praktickej činnosti, ktorej cieľom je

odhaľovanie, vysvetľovanie, zmierňovanie a riešenie sociálnych problémov … Sociálny

pracovníci pomáhajú jednotlivcom, rodinám, skupinám aj komunitám dosiahnuť spôsobilosti

k sociálnemu uplatneniu alebo ho získať späť“ (Matoušek a kol., 2008 s. 11). Svojim

zameraním a zručnosťami majú sociálni pracovníci čím prispieť k riešeniu rôznych

nepriaznivých situácií, do ktorých sa ľudia s duševnou poruchou dostávajú.

Vo všeobecnosti sa sociálni pracovníci pri práci so skupinou ľudí s duševnou poruchou

môžu špecializovať v niektorej z nasledovných oblastí (podľa Matoušek et al., 2005, s. 138):

50

● Psychiatrická rehabilitácia – oblasť bývania a práce, sociálna rehabilitácia a

psychoedukácia

● Tréning sociálnych zručností alebo kombinované tréningy postavené na princípoch

kognitívno-behaviorálnej terapie (táto oblasť je na rozhraní rehabilitácie a

psychoterapie)

● Psychoterapia – rodinná, individuálna, skupinová

● Case management (prípadové vedenie)

Medzi ďalšie možnosti práce sociálneho pracovníka patrí (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 131):

● Práca s rodinou – psychoedukácia, podpora, sociálne poradenstvo

● Sociálno-právne poradenstvo pre pacientov a ich príbuzných

● Práca v prirodzenom prostredí pacienta

● Pomoc združeniam pacientov a ich príbuzných – „Sociálny pracovník môže na žiadosť

svojpomocných organizácií cielene pomôcť niektorou zo svojich zručností (napr.

pomoc pri žiadosti o grant, pri príprave kurzu a pod.)“ (Matoušek et al., 2005, s. 151)

Na realizácii psychiatrickej rehabilitácie sa podieľa tím odborníkov s rôznou špecializáciou

(psychiater, psychológ, sociálny pracovník, psychoterapeut, ergoterapeut, liečebný pedagóg a

i.). Ďalšou oblasťou uplatnenia sociálneho pracovníka je jeho pôsobenie a rola v

multidisciplinárnom tíme:

● Multidisciplináry tím – rola sociálneho pracovníka spočíva predovšetkým v práci s

rodinou a sociálnou sieťou klienta (informuje aj ostatných členov tímu), sociálny

pracovník môže pracovať ako case manager (prípadový manažér), poskytovať

sociálne poradenstvo, alebo sa podieľať na rehabilitačných aktivitách (Pěč, Probstová

et al., 2009, s. 131).

Sociálny pracovník sa podieľa aj na:

● Administratívna činnosť – administratívna správa organizácie, vypracovanie projektu

a žiadosť o priznanie grantu, starostlivosť o záznamy jednotlivých klientov.

51

4.3 AKTIVITY PSYCHIATRICKEJ REHABILITÁCIE

Psychiatrická rehabilitácia pozostáva z rôznych metód a postupov, ktoré sú používané na

dosiahnutie jej cieľov (zníženie alebo odstránenie postihnutia a hendikepu, podpora a rozvoj

samostatnosti, nezávislosti a i.). Sociálny pracovník sa môže v rôznej miere podieľať alebo

sám zabezpečovať niektoré z týchto postupov. Rôzne metódy vyžadujú rôznu úroveň

vzdelania, a tak sociálny pracovník môže niektoré z uvedených metód realizovať iba po

splnení špecifických kvalifikačných predpokladov (napr. predchádzajúci psychoterapeutický

výcvik, vzdelanie v aplikovanej metóde alebo programe).

4.3.1 Sociálne poradenstvo

V zákone 448/2008 § 19 je sociálne poradenstvo definované ako „odborná činnosť zameraná

na pomoc fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii.“ Vykonáva sa na úrovni základného

alebo špecializovaného poradenstva, pričom forma poskytovania môže byť ambulantá alebo

terénna.

● Základné sociálne poradenstvo „je posúdenie povahy problému fyzickej osoby,

rodiny alebo komunity, poskytnutie základných informácií o možnostiach riešenia

problému a podľa potreby aj odporúčanie a sprostredkovanie ďalšej odbornej pomoci.

Základné sociálne poradenstvo je súčasťou každej sociálnej služby poskytovanej

podľa tohto zákona“.

● Špecializované sociálne poradenstvo „je zistenie príčin vzniku, charakteru a rozsahu

problémov fyzickej osoby, rodiny alebo komunity a poskytnutie im konkrétnej

odbornej pomoci“.

Základné sociálne poradenstvo sa zameriava na poskytovanie potrebných informácií o

nárokoch, dostupných službách a taktiež sprostredkovanie či odporučenie ďalšej odbornej

pomoci. Špecializované sociálne poradenstvo sa zameriava na samotné poskytovanie pomoci

a konkrétneho riešenia daného problému.

Podľa Gaburu (2005, s. 34) môžeme sociálne poradenstvo definovať ako „aplikovaný

odbor s empiricko-vedeckým základom, ktorý má svoje teoretické východiská a aj praktickú

aplikáciu“. Sociálne poradenstvo sa odlišuje od psychologického poradenstva práve

zameraním na oblasť prostredia, potrieb a vzťahov, pričom sa zaoberá aj materiálnym a

52

sociálnym prostredím klienta. „Predmetom sociálneho poradenstva je širšia oblasť

medziľudských vzťahov, možnosti rastu a dozrievania jedinca, spôsob sebarealizácie človeka,

zvládnutie sociálnych rolí“ (Gabura, 2005, s. 34). Dôležitú úlohu zohráva vzťah medzi

klientom a sociálnym pracovníkom (poradcom).

4.3.2 Práca s rodinou

Rozvoj komunitnej starostlivosti a pokroky vo farmakoterapii viedli k skráteniu hospitalizácií

a presunu ťažiska starostlivosti z psychiatrických nemocníc do siete komunitných zariadení.

Rodiny sa tak stávajú primárnymi ošetrovateľmi (Baudin, 2001; in: Matoušek et al., 2005, s.

144). Toto „viedlo k zvýšenej záťaži rodín v rámci rehabilitácie prípadne ošetrovania a

starostlivosti“ o ľudí s duševnou poruchou (Hahlweg, Dose, 2000, s. 26). „Viac ako polovica

príbuzných schizofrénnych pacientov sa sťažuje na vlastné psychické symptómy, vyžadujúce

si liečbu väčšinou depresie a úzkosti“ (tamtiež). Aj napriek vysokej záťaži má rodina veľký

potenciál pre opateru a toleranciu, príbuzní sa však môžu cítiť nedostatočne informovaní o

ochorení, môžu si priať viac podpory a výraznejšie zapojenie do terapeutického procesu

(tamtiež).

Cieľom intervencií pri práci s rodinou je reagovať na potreby členov rodiny aj klientov

(Matoušek et al., 2005, s. 145). Medzi tieto potreby môžeme zaradiť (podľa Matoušek et al.,

2005, s. 144; Pěč, Probstová et al., 2009, s. 204 – 207): dostatok informácií o chorobe a

možnostiach liečby, ako reagovať v krízových situáciách, ako zvládať prejavy poruchy,

potreba podpory, možnosť zdieľania záťaže a pod. Jasná, efektívna, otvorená komunikácia,

akceptácia, predchádzanie obviňovaniu, narábanie s kritikou, emóciami (s formou ich prejavu

a zdieľaním), redukovanie nadmernej emocionálnej angažovanosti (extrémna starostlivosť a

robenie si starostí, obetovanie sa), udržovanie sebadôvery, presvedčenia o zvládnuteľnosti

situácie, všetky tieto faktory v rodinnej interakcii môžu znižovať stres v rodine, a tak pôsobiť

proti recidíve ochorenia (Hahlweg, Dose, 2000, s. 34 – 39, Matoušek et al., 2005, s. 144).

Sociálny pracovník môže pri práci s rodinou plniť nasledovné funkcie (podľa

Matoušek et al., 2005, s. 144 – 145): koordinátor tímu pri práci s rodinou, terénna práca v

domácom prostredí rodiny, nácvik sociálnych zručností, psychoedukácia rodinných

príslušníkov a klienta, práca s rodinou môže byť individuálna alebo skupinová, sociálny

pracovník môže podporovať vznik a rozvoj svojpomocných organizácií pacientov a ich rodín,

ak má potrebný výcvik, tak sa môže podieľať aj na rodinnej psychoterapii. Rodinné

53

intervencie môžu ďalej zahŕňať krízovú intervenciu, emocionálnu podporu a nácvik zvládania

symptómov choroby a pridružených problémov (Vachková, 2008, s. 139).

4.3.3 Psychosociálne a rehabilitačné programy

Psychiatrická rehabilitácia sa realizuje aj prostredníctvom rôznych psychosociálnych

programov, psychoedukácie a tréningom sociálnych a komunikačných zručností. Sociálny

pracovník sa môže podieľať na realizácii týchto programov, aj keď niekedy je podmienkou

predošlý psychoterapeutický výcvik a následné absolvovanie výcviku v danom programe.

„Ukazuje sa, že komprehenzívne programy sú účinnejšie ako jednotlivé intervencie.

Príkladom môže byť kognitívna rehabilitácia samotná, zaradená do komplexnejšieho

programu alebo psychoedukácie. Kombinácia liečby a psychosociálnych rehabilitačných

intervencií je účinnejšia ako samotná liečba a samotné psychosociálne rehabilitačné

intervencie“ (Vachková, 2008, s. 139).

Psychoedukácia

Podstatou psychoedukácie je poskytnutie potrebných informácií klientovi, rodinným

príslušníkom, prípadne iným blízkym (Bouček, 2004, s. 234; Pěč, Probstová et al., 2009, s.

204 – 205). Tieto informácie sa týkajú povahy ochorenia (diagnóza, prejavy, možné príčiny,

prognóza, priebeh), liečby (metódy, alternatívy, vedľajšie účinky psychofarmák), ošetrovanie

(akú rolu budú mať príbuzní, na koho sa obrátiť v prípade krízy). Rodina a blízki sa učia, ako

zaobchádzať s psychotickými symptómami, ako reagovať v prípade krízy (ohrozovanie seba,

iných).

Sociálny pracovník sa môže podieľať na realizácii psychoedukácie (Matoušek et al.,

2005, s.144). Môže ju uskutočňovať buď sám, alebo v súčinnosti s inými odborníkmi

(napríklad psychiater môže realizovať časť psychoedukácie súvisiacu s medikáciou a

vedľajšími účinkami psychofarmák).

Psychoedukácia vychádza z modelu vulnerability a stresu a zohľadňuje pritom

výsledky zo štúdií Expressed Emotion (Hahlweg, Dose, 2000, s. 86). Expressed Emotion (EE)

je koncepciou o prejavovaných emóciách – kritike, hostilite a nadmernej emocionálnej

angažovanosti, ktorá sa prejavuje ako veľké robenie si starostí, hyperprotektivita (nadmerné

ochraňovanie), obetovanie sa. Vysoké EE (deštruktívna kritika, hostilita, nadmerné

ochraňovanie a i.), štýl a vzorce rodinnej komunikácie (neefektívna a poruchová

54

komunikácia), obviňovanie a pod. pôsobí stresujúco a môže prispievať k recidíve ochorenia

(Hahlweg, Dose, 2000, s. 34 – 39). Psychoedukácia sa tak okrem poskytovania informácií o

ochorení a liečbe môže zameriavať aj na zlepšovanie komunikácie (redukovať tak stres a

pôsobiť preventívne voči relapsu ochorenia), poskytuje sa “pomoc k svojpomoci” a opatrenia

sú orientované na kvalitu života celej rodiny, nielen pacienta (Hahlweg, Dose, 2000, s. 86).

Existujú rôzne psychoedukačné programy, ktoré sa môžu líšiť vo svojej forme:

stretnutie s jednou alebo viacerými rodinami, prítomnosť alebo neprítomnosť pacienta

(Hahlweg, Dose, 2000, s. 86).

Tréning sociálnych spôsobilostí

Efektívne interpersonálne správanie má pozitívne dôsledky pre človeka, medzi inými

napríklad nájdenie a udržanie si priateľov, obmedzenie vplyvu stresorov, pomáha taktiež pri

napĺňaní materiálnych potrieb a dosahovaní samostatnosti (Pěč, Probstová et al., 2009).

Sociálne spôsobilosti sú definované ako „akékoľvek správanie, ktoré nám pomáha

komunikovať primerane naše emócie a potreby a dosahovať naše interpersonálne ciele“ (Pěč,

Probstová et al., 2009, s. 83). Tieto spôsobilosti sa dajú zlepšiť tréningom (tréning vychádza z

behaviorálnej terapie, sociálnej psychológie, teórií sociálneho učenia a i.). Keďže stresové

podnety sú rizikovým spúšťacím faktorom psychóz (model vulnerability a stresu) a lepšie

sociálne spôsobilosti pomáhajú stres redukovať (napríklad pomocou posilnenia sociálnej

siete), tak „tréning sociálnych spôsobilostí môže zlepšiť dlhodobú prognózu... chronických

pacientov“ (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 85).

Tréning sociálnych spôsobilostí sa zameriava na formu aj obsah reči, paralingvistiku

(výška a zafarbenie hlasu a pod) a ďalšie neverbálne prejavy (posturika – držanie tela,

proxemika – vzdialenosť, haptika – dotyky atď.). Jestvujú rôzne modely tréningu sociálnych

spôsobilostí, medzi nimi aj tzv. Základný model Tréningu sociálnych spôsobilostí (Pěč,

Probstová et al., 2009). Tréning môže prebiehať individuálne alebo skupinovo. Dôležité je

jeho prepojenie s každodenným životom jedinca. Bennett (Watts a Bennett, 1983; in: Pěč,

Probstová et al., 2009, s. 97) totiž ukázal, že „reagovanie a správanie človeka v určitej situácii

závisí od prostredia“, a že schopnosti naučené v chránenom prostredí sa automaticky

neprenášajú do bežného nechráneného prostredia (tamtiež).

55

IPT – Integrovaný psychoterapeutický program

IPT (Integrovaný psychoterapeutický program/tréning) „je skupinový program pre tréning

kognitívnych funkcií, nácvik sociálnych zručností a riešenie problémov“ kombinujúci

prístupy kognitívneho tréningu (kognitívnej rehabilitácie), skupinovú dynamiku a kognitívno-

behaviorálne metódy (napr. modelovanie, opakovanie, posilnenie atď.) (Pěč, Probstová et al.,

2009, s. 190). Je rozdelený do piatich podprogramov, ktoré sú hierarchicky usporiadané s

narastajúcou náročnosťou. Tieto podprogramy sú tematicky orientované: prvý – kognitívne

diferencovanie, druhý – sociálne vnímanie, tretí – verbálna komunikácia, štvrtý – sociálne

zručnosti, piaty – interpersonálne riešenie problémov. „Prvé dva a čiastočne aj tretí

podprogram (tzv. kognitívna terapia) sú indikované aj pre schizofrénnych pacientov s

výraznou kognitívnou dysfunkciou, silnou sociálnou úzkosťou..., negatívnou symptomatikou

alebo nižšou motiváciou k terapii“ (vykonáva sa počas hospitalizácie alebo v dennom

stacionári), často sú to pacienti s predošlou dlhodobou hospitalizáciou (tamtiež). Časť

tretieho, štvrtý a piaty podprogram sú náročnejšie, určené motivovanejším pacientom (skôr s

kratšími hospitalizáciami), alebo tým, ktorí ukončili prvé tri podprogramy. Dajú sa aplikovať

v dennom stacionári alebo aj ambulantne (tamtiež).

Program je čiastočne (prvé tri podprogramy) zameraný na kognitívnu rehabilitáciu,

tzn. na zmiernenie kognitívnych porúch (kognitívneho deficitu), ako sú poruchy pamäti,

poruchy exekutívnych funkcií (plánovanie, tvorba konceptu, riešenie problémov atď) a

porúch pozornosti. Kognitívny deficit je súčasťou symptomatiky schizofrénie a na tieto

kognitívne poruchy sa napájajú poruchy sociálnych funkcií, následne aj sociálnych rolí (Pěč,

Probstová et al., 2009 s. 77). Kognitívna rehabilitácia a zmiernenie kognitívneho deficitu

preto úzko súvisí s tréningom sociálnych zručností (podporuje ho), redukcie postihnutia (napr.

neschopnosti nadviazať vzťah, udržať rozhovor a pod.), hendikepu (následná neschopnosť

udržať si prácu) a obnove stratených sociálnych rolí. Práve v IPT je integrovaná kognitívna

rehabilitácia (ako predstupeň) a tréning sociálnych zručností.

V Českej republike sa tento program uplatňuje, na Slovensku sa porovnávala jeho

modifikovaná forma (MIPT – Modifikovaný Integrovaný Psychoterapeutický Tréning) s

psychoedukačným programom PRELAPSE (Heretik ml., 2002). Na vykonávanie IPT u

pacientov so schizofréniou je potrebný predošlý psychoterapeutický výcvik a následný výcvik

v IPT (Pěč, Probstová et al., 2009). Sociálny pracovník by teda tento program mohol

vykonávať iba za uvedených podmienok.

56

IMR – Manažment choroby a zotavenia

Cieľom IMR (Illness management and recovery – manažment choroby a zotavenia) je tzv.

self-management choroby (Leczová, 2008, s. 308), dobré informovanie pacientov o ochorení,

„naučiť ich zručnostiam, ktoré im pomôžu lepšie zvládať svoje ochorenie, a naučiť ich získať

kompetencie potrebné pre opätovné získanie kontroly nad svojím životom a pre

uskutočňovanie osobných cieľov“ (Pěč, Probstová et al., 2009, s. 25). Prostredníctvom IMR

sa klienti učia zvládať svoju chorobu a brať svoj život viac do vlastných rúk (súvis s

konceptmi empowermentu a recovery) (tamtiež).

IMR je programom, ktorý sa snaží v sebe integrovať rôzne psychosociálne postupy do

kohézneho a zrozumiteľného celku (Leczová, 2008; Pěč, Probstová et al., 2009). Program sa

skladá z desiatich modulov a zahŕňa tak oblasti ako napríklad: stratégie zotavenia,

psychoedukáciu, model vulnerability a stresu, zvládanie stresu, budovanie sociálnej opory,

tréning sociálnych zručností a iné (Leczová, 2008, s. 309; Pěč, Probstová et al., 2009, s. 25).

Tento program prebiehal v roku 2008 v troch zariadeniach na Slovensku

(Psychiatrická nemocnica P. Pinela, Psychiatrická nemocnica v Michalovciach a v

rehabilitačnom stredisku Integra o. z.) a bola skúmaná jeho implementácia a efektivita (v

porovnaním s na Slovensku už zaužívaným psychoedukačným programom PRELAPSE)

tohto programu na Slovensku (Leczová, 2008, s. 310).

IPS – Individuálne umiestnenie a podpora na pracovisku

Pri rehabilitácii v oblasti práce sa javí efektívnejší postup priameho umiestnenia na dané

pracovné miesto (bežné pracovné miesto, väčšinou však nie na plný úväzok) s poskytovaním

podpory a súbežného tréningu. Na rozdiel od postupu, pri ktorom sa najprv trénujú zručnosti

v chránených podmienkach a umiestnenie na pracovné miesto je až druhým krokom (Pěč,

Probstová et al., 2009, s. 26 – 27; Vachková, 2008; NPDZ – ÚVOD, s. 6). „Schopnosti

naučené v chránenom a podporujúcom prostredí sa automaticky neprenesú do prostredia

bežného, nechráneného“ (Watts a Bennet, 1983; in: Pěč, Probstová et al., 2009, s. 97).

Program IPS je teda založený na princípe podporovaného zamestnávania (na rozdiel

od chráneného zamestnávania). V IPS sa postupuje systémom „place-then-train“, na rozdiel

od iných postupov typu „train-then-place“ (Pěč, Probstová et al., 2009), ktoré sa osvedčili

menej (NPDZ – ÚVOD, s. 6).

57

ZÁVER

Hlavnými cieľmi tejto práce bola analýza psychosociálnej rehabilitácie u ľudí s duševnými

poruchami a analýza možností uplatnenia sociálneho pracovníka pri rehabilitácii. Po tejto

analýze sme dospeli k nasledovným záverom.

Závažná a pretrvávajúca duševná porucha môže viesť k narušeniu rôznych oblastí

života človeka (práca, bývanie, sociálne zručnosti a vzťahy, voľný čas, štúdium), vzniku

postihnutia, hendikepu, sociálnemu vylúčeniu, stigmatizácii, zníženiu kvality života.

Psychiatrická rehabilitácia sa zameriava na zmiernenie alebo odstránenie postihnutia a

hendikepu, jej cieľom je rozvoj nezávislosti, samostatnosti a zvyšovanie kvality života ľudí so

závažnou a pretrvávajúcou duševnou poruchou. Farmakoterapia, psychoterapia aj

psychiatrická rehabilitácia sú samostatnými a navzájom nezastupiteľnými metódami. Každá

disponuje určitými možnosťami a každá má aj svoje hranice. Tieto metódy sa nevylučujú, ale

výhodne dopĺňajú.

Sociálni pracovníci sa môžu podieľať alebo sami realizovať rôzne rehabilitačné

aktivity a programy, zabezpečovať proces a pôsobiť v prostredí rehabilitácie. Na realizáciu

niektorých programov ale potrebujú predchádzajúci psychoterapeutický (alebo iný) výcvik.

Veľký priestor pre uplatnenie rehabilitačných aktivít existuje v extramurálnom,

komunitnom prostredí. Sieť rôznych druhov komunitných zariadení, zameraných na

starostlivosť o ľudí s duševnou poruchou, nie je na Slovensku dostatočne rozvinutá. Niektoré

formy sa zatiaľ prakticky ani nevyužívajú (case management, chránené bývanie). V súčasnosti

sa táto oblasť starostlivosti pomaly rozvíja.

Kritériá posudzovania odkázanosti fyzickej osoby na sociálnu službu, alebo inú

fyzickú osobu, podľa zákona o sociálnych službách 448/2008 Z.z. nezohľadňujú špecifiká

skupiny ľudí s duševnými poruchami. Vnímam preto tieto kritériá ako diskriminačné. Na

základe nevhodne postavených kritérii nemusia byť ľuďom s duševnou poruchou dostupné

sociálne služby, ktoré by potrebovali (prípadne im môže byť odobraný nárok na doteraz

využívané sociálné služby).

Ciele, ktoré som si stanovil v úvode tejto práce považujem za primerane naplnené.

58

ZOZNAM CITOVANÝCH PRAMEŇOV

BOUČEK, J. 2004. Rehabilitace v psychiatrii. Psychiatria pre prax, č. 5, 2004, s. 233 – 235.

Dostupné na:

<http://www.solen.sk/index.phppage=pdf_view&pdf_id=1907&magazine_id=2> (cit.

5. 3. 2010)

BRAŽINOVÁ, A.: Sociálna rehabilitácia ľudí s duševnými poruchami. Dostupné na:

<http://www.nrozp.sk/index.php/soc-rehabilitacia/psychicke-postihnutie/98-socialna-

rehabilitacia-ludi-s-dusevnymi-poruchami> (cit.14. 2. 2010)

EIKELMANN, B. 1999. Sociálna psychiatria – Základné poznatky a prax. 1. vyd. Trenčín:

Vydavateľstvo F, 1999, 152 s. ISBN 80-88952-02-6

GABURA, J. 2005. Sociálne poradenstvo. 1. vyd. Bratislava: Občianske združenie Sociálna

práca, 2005. 221 s. ISBN 80-89185-10-X

HAHLWEG, K., DOSE, M. 2000. Schizofrénia. 1. vyd. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2000. 122

s. ISBN 80-88952-03-4

HAŠTO, J., BREIER, P., ČERNÁK, P., RAKÚS, A. et al. 1999. Reforma psychiatrickej

starostlivosti v SR. 1. vyd. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2000. 88 s. ISBN 80-88952-00-

X

HELL, D., SCHÜPBACH, D. 2004. Schizofrénie – Poradca pre pacientov a príbuzných. 2.

slovenské vydanie, aktualizované a prepracované. Trenčín: Vydavateľstvo F, 2004,

159 s. ISBN 80-88952-19-0

HERETIK, A., ml. 2002. Psychoedukačné programy: Porovnanie efektu PRELAPSE a MIPT

v liečbe schizofrénie. Výsledky výskumu. Psychiatria, 9, 2002, č. 3/4 s. 126 – 139.

Dostupné na: <http://www.psychiatria-

casopis.sk/files/psychiatria/3-4-2002/psy34-2002-cla7.pdf> (cit. 16. 3. 2010)

HERETIK, A., ml. 2009. Psychóza <http://www.zdravie.sk/sz/content/671-36909/

Psychoza.html> Uverejnené: 10. 02. 2009 (cit. 14. 3. 2010)

HÖSCHL, C., LIBIGER, J., ŠVESTKA, J. 2002. Psychiatrie. 1. vyd. Praha: Tigis, spol. s

r. o., 2002, 895 s. ISBN 80-900130-1-5

ICIDH-2 – International Classification of Functioning and Disability. Beta-2 Draft Full

Version July 1999 Assessment,World Health Organization Geneva, Switzerland.

Dostupné na: <http://www.sustainable-design.ie/arch/Beta2full.pdf>

59

KALINA,K. 1987. Jak žít s psychózou?. 1. vyd. Praha : Avicenum, zdravotnické

nakladatelství, 1987. 252 s. ISBN 08-080-87

KRAJČOVIČOVÁ, D. 2004. Nefarmakologické možnosti ovplyvnenia porúch kognitívnych

funkcií a sociálnych spôsobilostí pri schizofrénii. Psychiatria pre prax č. 5, 2004, s.

252 – 254. Dostupné na: <http://www.solen.sk/index.php

page=pdf_view&pdf_id=833&magazine_id=2> (cit. 13. 3. 2010)

KRAJČOVIČOVÁ, D. 2009. Komunitná liečba v psychiatrii – jej ciele a význam.

Psychiatria-psychoterapia-psychosomatika. č. 1, 2009, s. 31 – 36. Dostupné na:

<http://www.psychiatria-casopis.sk/files/psychiatria/1-2009/PSY1-2009-cla4.pdf>

(cit. 5. 3. 2010)

KRATOCHVÍL, S. 2006. Základy psychoterpie. 5. vyd., aktualizované. Praha : Portál, 2006.

383 s. ISBN 80-7367-122-0

KŘIVOHLAVÝ, J. 2001. Psychologie zdraví. 2. vyd. Praha: Portál, 2001. 279 s. ISBN

80-7178-774-4

LECZOVÁ, D. 2008. Program „Manažmet choroby a zotavenia“ pre pacientov s ťažkou

duševnou poruchou. Psychiatria pre prax. č. 6, 2008, s. 308 – 310. Dostupné na:

<http://www.solen.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3486&magazine_id=2> (cit.

5. 3. 2010)

MAHROVÁ, G., VENGLÁŘOVÁ, M. a kol. 2008. Sociální práce s lidmi s duševním

onemocněním. 1. vyd. Praha : Grada, 2008. 168 s. ISBN 978-80-247-2138-5

MARSALOVÁ, A., PRÁZNOVSKÁ, L., HERETIK, A. ml., ALAKŠA, D. 2002. Poruchy

pamäti u pacientov so schizofréniou. Psychiatrie pro praxi. č. 6, 2002, s. 256 – 260

<http://www.solen.cz/pdfs/psy/2002/06/03.pdf> (cit. 5. 3 2010)

MATOUŠEK, O., KOLÁČKOVÁ, J., KODYMOVÁ, P. (eds). 2005. Sociální práce v praxi.

1. vyd. Praha: Portál, 2005. 351 s. ISBN 80-7367-008-X

MATOUŠEK, O. a kol. 2008. Metody a řízení sociální práce. 2. vyd. Praha: Portál, 2008. 380

s. ISBN 978-80-7367-502-8

MKCH-10 – Medzinárodná klasifikácia chorôb, 10. revízia, V. kapitola, Duševné poruchy a

poruchy správania. Dostupné na:

<http://www.uzis.sk/infozz/mkch/mkch-10/cast0500.pdf> (cit. 25. 2. 2010)

NPDZ. Národný program duševného zdravia. Dostupné na:

<http://74.125.77.132/search?q=cache:zCzLsuH8QmwJ:www.health.gov.sk/

60

redsys/rsi.nsf/0/8890f38f4d30914dc1257257003b98f7/%24FILE/

NPDZ.doc+npdz&cd=1&hl=sk&ct=clnk&gl=sk&client=firefox-a> (cit. 11. 3. 2010)

NPDZ – ÚVOD. Národný program duševného zdravia. Dostupné na:

<http://74.125.77.132/search?q=cache:cux2gSqFeUcJ:

www.health.gov.sk/redsys/rsi.nsf/0/8890f38f4d30914dc1257257003b98f7/%24FILE/

uvod.doc+npdz+uvod&cd=2&hl=sk&ct=clnk&gl=sk&client=firefox-a> (cit. 11. 3.

2010)

PALIČKOVÁ, M. 2009. Co může psychiatrie, aneb vymizení příznaků nemoci nezaručuje

kvalitní život. Psychiatria pre prax. č. 2, 2009, s. 85 – 87. Dostupné na:

<http://www.solen.sk/index.php?page=pdf_view&pdf_id=3701&magazine_id=2> (cit.

5. 3. 2010)

PĚČ, O., PROBSTOVÁ, V. et al. 2009. Psychózy – psychoterapie, rehabilitace a komunitní

péče. 1. vyd. Praha: Triton, 2009. 256. ISBN 978-80-7387-253-3

SZO – Svetová Zdravotnická Organizace. 2005. Evropská onference ministrů o duševním

zdraví 2005. Helsinky, Finsko, 12.– 15. ledna 2005. Překlad: čeština

TRENCKMANN, U., BANDELOW, B. 2005. Psychiatria a psychoterapia – Odporúčané

informácie pre pacientov, príbuzných, priateľov. 1. vyd., preložil a doplnil J. Hašto.

Trenčín : Vydavateľstvo F, 2005. 270 s. ISBN 80-88952-26-3

VACHKOVÁ, L. 2008. Sociální a rehabilitační programy pro duševně nemocné. Psychiatria

pre prax. č. 3, 2008, s. 136 – 140. Dostupné na: <http://www.solen.sk/index.php?

page=pdf_view&pdf_id=3243&magazine_id=2> (cit. 5.3.2010)

WHO – World Health Organisation. Mental disorders. Dostupné na: <http://www.who.int/

topics/mental_disorders/en/> (cit. 23. 2. 2010)

WHO – World Health Organisation. 2007. Mental health: Strengthening mental health

promotion, 2007. Fact sheet no. 220. Dostupné na: <http://www.who.int/mediacentre/

factsheets/fs220/en/index.html> (cit. 23. 2. 2010)

Zákon č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách

ZELENÁ KNIHA. 2005. Zlepšovanie duševného zdravia obyvateľstva. K stratégii duševného

zdravia pre Európsku úniu. Brusel : 2005, RADA EURÓPSKEJ ÚNIE. Dostupné na:

<http://ec.europa.eu/health/ph_determinants/life_style/mental/green_

paper/mental_gp_sk.pdf> (cit. 12. 3. 2010)

61

Príloha 1

Organizácie a zariadenia pôsobiace v oblasti psychosociálnej rehabilitácie

● Psychiatrické liečebne – 12

○ Plešivec, Hronovce, Pezinok, Veľké Zálužie, Michalovce, Sučany, Kremnica,

Veľké Leváre, Prešov, Sabolovce, Michalovce, Predná Hora

● Psychiatrická klinika – 3

○ FnSP Bratislava, Martin, Pezinok

● Psychiatrické oddelenia pri NsP

○ nachádzajú sa takmer vo všetkých väčších mestách.

● Denné stacionáre

○ 13 pre dospelých

○ 3 pre deti

○ 1 gerontopsychiatrický stacionár

● Rehabilitačné stredisko – 6 na celom území Slovenska○ Radosť Michalovce

○ Radosť Košice

○ Opora G+N Rimavská Sobota

○ Delfín Zvolen

○ KRÍDLA Bratislava

○ MOST Bratislava

● Chránené bývanie – 2

○ Rimavská Sobota, Michalovce

● Chránené dielne:

○ celkovo je na Slovensku zaregistrovaných 4611 chránených dielní. Z toho iba

mizivé percento je určené pre ľudí s psychickými poruchami. Napríklad na území

Bratislavy je iba jedna. Chránené dielne sú v Michalovciach a Hronovciach.

● Organizácie participujúce na skvalitňovaní života ľudí s duševnými poruchami,

ich príbuzných a priateľov:

○ Liga za duševné zdravie

62

○ ODOS (otvorme dvere, otvorme srdcia)

○ Slovenská asociácia pacientov a pacientských organizácií – Premeny

○ Slovenské združenie príbuzných a priateľov – OPORA

○ Integra Michalovce

● Občianske združenia ľudí s duševnými poruchami:

○ Viktória Bratislava

○ KRÍDLA Bratislava

○ Trend G+N Rimavská Sobota

○ Pozdrav Michalovce

○ Delfín Zvolen

○ Sanare Banská bystrica

○ Pohľad Košice

○ Omega Trenčín

○ Zdravá duša Považská bystrica

○ Dotyk Pezinok

○ Mozaika Žilina

○ Šťastie si Ty Prievidza

○ Prvosienka Partizánske

○ No a čo? Stará Ľubovňa

● Občianske združenia príbuzných:

○ Vedieť žiť Bratislava

○ Radosť Košice

○ Opora Michalovce

○ Opora G+N Rimavská Sobota

○ Krídla Bratislava

○ Opora Zvolen

Pozn.: zoznam uvedených organizácií a zariadení si nenárokuje byť kompletným a

vyčerpávajúcim (zdroj údajov – internet).

63