osobny cennik pre drd - zlodej · pamätáte. ale na gympli som bol hrozný. ja keď som sa začal...

Prečo nie?

O S T A T N Í V I D I A , T O Č O J E , A P Ý T A J Ú S A : P R E Č O ? J A V I D Í M , Č O B Y M O H L O B Y Ť , A P Ý T A M S A :

Cena: 10,- Sk

3. ročník Zima 2004

Imatrikulačky

Stužkové

Najlepšou drogou je šport Hochschorner a Minčík sú EKO

Pošmyknutia jazyka

2 Prečo nie?

Redakcia časopisu Prečo nie? Gymnázium

Ulica L. Sáru 1 841 05 Bratislava

Uprednostníme, ak nám svoje príspevky dodáte na diskete

alebo e-mailom. Môžete nám ich však zasielať aj napísané strojom, prípadne čitateľne rukou. Rukopisy autorom nevraciame, preto si urobte kópiu svojho príspevku.

Privítame, ak nám spolu s príspevkom zašlete aj fotografie na uverejnenie.

V závere príspevku je potrebné uviesť presné meno autora a kontakt.

Uzávierka jarného vydania bude 14. februára 2005.

e-mail: [email protected] web:

www.gymls.edu.sk

Redakčná rada: Boďová Zuzana – III. A

Hamlík Ján – III. A Hrdina Juraj – Sx. B

Kissová Ingrid – IV. E Křížová Katarína – Sx. A

Mitrová Kristína – I. A Ostrovská Sofia – II. A

Potoczký Martin – IV. A Szemző Juraj – T. A

Šmidtová Lenka – IV. A Tehlárová Katarína – III. A

Šéfredaktor: Kumová Katarína – IV. E

Konzultant: PaedDr. Vieroslava Otrubová, CSc.

Technická úprava: Bc. Peter Kvito

Ilustrácie:

Roman Pavlík – IV. E Tereza Otrubová, Kv. A

Prípravu do tlače a tlač sponzorsky a výrobne zabezpečil: IŠ-SET, s.r.o. Tlačené na recyklovanom papieri

Foto na obálke: Dušan Školník, IV.E: Protihráčka pána profesora M. Brišša na Memoriáli Vladislava Podolské-ho sa nevzdáva, ale odhodlane, rukami - nohami bráni...

3 Prečo nie?

Ahojte! Len pred troma týždňami skončila uzávierka jesenného čísla a už píšem ďalší úvodník. A aj keď vy ho budete čítať až niekedy v ďalekom decembri, teraz je ešte november. Vonku už klesla teplota pod nulu a náš taliansky profesor Sandro Betti dokonca (po štvr-týkrát v živote) videl sneh. Na Hlavnom námestí začali stavať stánky na vianočné trhy a ja sa už vytešujem, ako sa tam budeme s kamarátmi prechádzať a bude nám snežiť do vianočného punču:-) Ale nás všetkých asi práve zamestnávajú Via-noce, stresujeme sa niekde v Auparku, ujde sa aj neja-ká tá predvianočná hádka. Ale zas na druhej strane nás čaká aj veľa príjemného - vypekanie koláčikov (teda hlavne pojedanie), maratón rozprávok, v ktorých sa vždy všetko skončí dobre (na rozdiel od večerných správ, kde nám po piatich infarktoch ukážu šantiace šteniatka) a PRÁZDNINY!!! A k tomu ešte najnovšie číslo Prečo nie?! Čo viac si možno priať?!?:-) Určite sa vám budú páčiť až tri stránky výro-kov profesorov (ale aj študentov), veď „prekecne“ sa občas každý. No a ak by ste mali pocit, že vianočná pohoda sa začína meniť na vianočný stres, vyskúšajte „vianočnú relaxáciu“, ktorú pre vás napísal Juro. Noví redaktori sa tiež činili a tak si môžete prečítať naprí-klad recenziu Jána Hamlíka a básničky Zuzky Boďo-vej. No a Ingrid sa na Ekotopfilme podarilo odchytiť a vyspovedať jedného z olympionických bratov Hoch-schornerovcov. Verím, že si všetci oddýchneme a tak frázovo, ale úprimne

krásne Vianoce a do nového roka všetko pekné! Vám za celú redakciu želá Katarína Kumová

Obsah Náš rozhovor - s Rasťom Mišíkom 4 Cestujeme - Tak dobre ako sa len dá 7 Čím sme odlišní? - GLS v talianskom projekte 8 - Výlet do Ústavu experimentálnej onkológie 9 Čo je nové - Imatrikulačky 10 - Psychologička 10 - Galéria GLS 10 Aktuálne - k transsexualite 12 Bez komentára 13 Pošmyknutia jazyka 14 Vieš prežiť v škole? 16 Vieme prežiť v škole? (Ehm, práci?) 17 Environmentálky - Podarilo sa! 18 Ezoterika - Vianočná relaxácia 19 Hudba - Lenny Kravitz 20 Šport - Hochschorner a Minčík sú eko 21 - Najlepšou drogou je šport! 22 Závislosti - na cigaretách 24 Holubník 25

4 Prečo nie?

Náš rozhovor ...s fotografom Rasťom Mišíkom Maturoval na Gymnáziu na Ulici L. Sáru v polovici 90. rokov minulého storočia. Od r. 1995 do r. 2001 študoval fotografiu na VŠVU v Bratislave u prof. Miloty Havrán-kovej. Prvú výstavu fotografií mal v Galérii GLS. ”Ozajstnou” expozíciou s názvom Bratislava inak sa pre-zentoval v Danube ešte ako druhák na VŠVU. Aktuálne pripravuje výstavu Štiavnica v Slovenskom kultúrnom inštitúte vo Viedni. Rastík, pamätáš sa na 40. výročie GLS? Prečo? Lebo súčasťou pamätnej výstavy SVOJI, kde vy-stavovali bývalí a súčasní žiaci školy, boli aj Tvoje práce. A podľa mňa boli najlepšie a najefektnejšie spomedzi fotiek, kresieb a malieb. Spomeň si, in-štaloval si ich sám. Pomá-hala ti Martinka, taká pekná blondínka. Ozaj, čo je s ňou? Sme spolu. Už päť rokov. O týždeň máme svadbu, done-siem Vám oznamko. Také veselé sme chceli. Z gympla si Ťa všetci pamätajú s Adrikou. Boli ste riadne protiklady. Ona výborná a vzorná žiačka, a Ty problémový. Vieš o nej niečo? Ani nie. Má muža. Nejakého Belgičana. Ale s tými proti-kladmi to je fakt. Ja niektorých ľudí iritujem do krajnosti. Oni ma tak nenávideli, že to bolo brutálne. Aj na vysokej škole. To myslíš spolužiaci alebo učitelia? Aj, aj. Ale mal si aj sympatizantov. No áno, samozrejme. Bolo to buď- alebo. Študoval si u profesorky Havránkovej... S ňou to bola pohoda. Je to osobnosť slovenskej fotogra-

fie. Nesnažila sa človeka tlačiť do niečoho, skôr rozvíjala to, čo bolo v človeku. V Zelenom dome boli jej veci, ak si pamätáte. Ale na gympli som bol hrozný. Ja keď som sa začal smiať, som nemohol, ja som skončil. Zo mňa boli učitelia hotoví. Ja som mal diktáty tak, že 5, 5, 4, 5, 5, 5. Môžem to tak napísať? Jasné! Tak to bolo. Fakt! To je hotové nešťastie, aký som bol ja žiak. Ale vedel som odhadnúť profesorov, na koho si treba dať pozor. Tak som naháňal body na referátoch. Ako keby si bol len včera na koberci u triednej. Fyzic-ky sa mi zdáš stále rovnaký. Ale nie. Zostarol som. Ukážem Vám fotky. Starneme vše-tci. Nezadržateľne. A ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Človeka trápenie zmení. Trápenie príde vtedy, keď vás chce osud priviesť na nejakú inú cestu. Aká bola tvoja diplomovka? V záhrade v Banskej Štiavnici som fotil jeden strom. Rok som ho fotil, ako sa mení. A spravil som také kompozície, že pod obrázkom toho stromu boli detaily na diaľničné značky. A nápisy na tých značkách boli, že šípka rovno viedla do Biblie, odbočka doprava ohlasovala Pannu Zá-zračnicu alebo ďalšia, že život je fajn. No a na poslednej fotke som do značiek umiestnil iniciály mojich profeso-rov, že M.H., L.S., Ďakujem a Dovidenia. Ešte ako chlapec na gymnáziu si fotil stromy. Pamä-tám sa, že si spravil jeden krásny obrázok stromu, kto-rého korunou prestupovala tvár Tvojho otca. Je to vďačná symbolika. A môj otec bol krásny človek. Akurát pred týždňom som fotil tú moju záhradu. Tvoju? Áno, otcovský dom a záhradu. Miro Čársky tam býva. Čo tam, prosím Ťa, robí Miro? Píše. A robí správcu. Píše do Sme. Vyšla mu aj kniha Ti-sícdvestotridsať kilometrov od mora. On často so svojím otcom splavoval Dunaj. A na Dunaji sú také značky, že koľko kilometrov ste od mora. Miro! Keď mi dal čítať scenár, vďaka ktorému ho prijali na VŠMU na scenáristiku, som zamrela, koľko tam mal chýb. Reku, čo si neprišiel opraviť si tie strašidelné hrúbky? Len sa smial. Prijali ho. A ten sce-nár bol taký dobrý, že by podľa neho mohli okamžite spraviť film. Ináč Miro, robil pravopisné chyby, ale on sa to čítaním a fotografickou pamäťou naučil. Ale ja mám s tým problé-my dodnes. Teraz naposledy mal taký geniálny článok

5 Prečo nie?

v Sme o ľavičiaroch a pravičiaroch. Prečo hovoríš o jeho otcovi v minulom čase? Zomrel. Urobil som výstavu na jeho počesť. Volalo sa to, Bol raz jeden nekonečný Stano. Tri-štyri mesiace pred jeho smrťou. Boli to voľné ilustrácie na Malého princa. Čo on na to? On veľa nenarozprával. Miro je po ňom. Ale rodinnú tradí-ciu, čo sa týka profesie, porušil. Jeho otec, dedo aj pradedo boli chýrni lekári, však viete. Miro ich ako stredoškolák kreslil. Také recesistické ob-rázky. Aj ich vystavil v škole. No a jeho otec, (Stanislav Čársky) onkológ, bol najväčší odborník na rakovinu hrubého čreva. A zomrel na rakovinu hrubého čreva. Človek niekedy nedokáže pomôcť sám se-be. Všetkým ostatným áno. Len sebe nie. Pozdravíš Mira? Jasné, ďakujem. Miro je úplný opak mňa a už roky sa ka-marátime a spolupracujeme. Teraz mu vlastne šéfujem. V decembri 2003 som založil neziskovú organizáciu PARK PIARG n. o. Miro je člen správnej rady, ja som riaditeľ. ??? To musí mať zo zákona takéto štruktúry, že revízor, riadi-teľ, správna rada. Viceprimátor Štiavnice je tiež člen správ-nej rady. Čo je to PIARG? To je pôvodný názov Štiavnických Baní, kde je ten rodný dom môjho otca. Miro tam býva na prízemí. V tom dome organizujeme workshopy pre umelcov - VŠ výtvar-ného zamerania.

To ako prebieha taký workshop? Tak, že im zabezpečím materiál, ubytovanie, stravu a môžu maľovať v plenéri. Koľkí? Tento rok bolo šesť študentov.

Musia vám byť povďační za takú možnosť. No, ako ktorí. Viete, začínajúci umelci sú ,,veľkí” umelci. Nahnevalo ma napríklad, že hrali karty, taký čudný prí-stup. Hovorím im: ,,Choďte robiť, kým je pekne, môže začať pršať!“ A aj naozaj, keď sa schystali, začalo pršať. Ako dlho trvá workshop? Desať dní. Mám už premyslené, ako eliminovať škodlivé vplyvy v budúcom ročníku. Toto čo je za fotku? To sme v Čunove. S Mirom otvárame sezónu v marci. A končíme v októbri. Vy ste ako tie ľadové medvede? Niééé, to nie. Keď sa 13.marca kúpete? Ako dlho vydržíš vo vode? 20-30 sekúnd. To okamžite zoberie teplotu z tela, to je úplne total-brutal. Ale zas-nie som chorý. Ako dlho to robíte? Roky. Zdá sa, že v Tvojej tvorbe rezonuje Štiavnica. Od narodenia tam chodím. Je to také meditatívne prostre-die, kde sa máte čas zastaviť a obdivovať krásu prírody, architektúry. Moje fotky panorámy Štiavnice sa ocitli aj v Newsweeku. V auguste 2002 napísala Katka Krosnár pôvodom Češka článok o problémoch udržiavania kultúr-nych pamiatok, ako to chátra. V článku The End of Inno-cence (koniec nevinnosti). Okrem toho jarného a jesenného otužovania robíš ne-jaký šport, že tak dobre vyzeráš?

Ďakujem za kompliment, ale nie. Mám po otcovi aj po mame takú postavu, že môžem jesť aj nejesť a furt som rovnaký. V Amerike napríklad po polroku intenzívneho, prepytujem, žrania som pribral kilo. Ty si bol v Amerike? Pol roka som bol na Slippery Rock University v Pennsyl-

6 Prečo Nie?

vánii na študijnom pobyte. Z toho dva týždne v New Yor-ku. Tam som to kilo zhodil. Som sa tešil, že prídem pri-bratý ako všetci z Ameriky, a nič. Ale zažil som tam kopu srandy. Oni tí Američania majú všade americké zástavy, je to až neuveriteľné. Fotil som tam botu, ozdobenú ame-rickou zástavou. Namaľoval som ju, normálne farbami a s čiernym pozadím ju fotil. A vznikol zvláštny efekt. Oni tí Američania mali už vtedy laserové stroje, laserom sa exponuje. Keď som to doniesol do školy, škrabkali moji učitelia a spolužiaci fotku, mys-leli si, že som to namaľoval na hotovú fotku, nešlo im to do hlavy. Do jesenného čísla nám dal rozhovor Tvoj brat Braňo. Zabral u neho Tvoj príhovor. Branino je šikovný človek. Obdivujem ho. Odmalička. V 1984 bol napríklad v Zlíne, vtedy ešte v Gottwaldove, vy-hlásený za najlepšieho detského herca v Československu. Veľmi sa mi nepodobáte. Ale my sme veľmi podobní. Fyzicky nie, ale psychicky a duševne veľmi. On je ale oveľa spoločenskejší. Vždy ove-ľa viac chodil do partie. Môj svet bol viac introvertnejší ako jeho. Zdanie niekedy klame. Branko prišiel do školy, my sedíme v Tvojom kráľov-stve. Je z teba podnikateľ? PPI s.r.o. je len spolovice moja. Mám spoločníka. Začali sme 1.apríla 2004 v lamačskom Tescu. Čo si viac, podnikateľ alebo umelec? No, som v dosť nešťastnej konštelácii. Mám obchodného ducha a aj umelecké cítenie a sú to hrozne rozporuplné veci. Podnikám a robím fotky, ale či som umelec alebo podnikateľ, neviem. Dobré podnikanie je napokon tiež umenie. Čo Ťa živí? Tuná mám stály plat. A keď Ti uverejnili fotky v Newsweeku? Samozrejme, za to zaplatili dobre. Mal si aj inde uverejnené fotky? Ja sa na to nesústreďujem. To treba vyhľadávať. Nechcete si urobiť fotku? Skúsiť, ako sa to robí? Čo ja viem? Budem sa pozerať. To sú mašiny! Trvá to dve minúty. Martinka je na tej fotke úplný anjelik. Takže zajtra nerobíš, škoda no. Ahoj! To je brigádnička? Áno, Barborka. Študuje fotografiu na VŠVU, je v druhom

ročníku. Vidíte, normálne robím uzávierku, počítam pe-niaze... Ale pripravuješ aj výstavu vo Viedni. Áno, dúfam, že prídete na vernisáž. 1.decembra v Slovenskom kultúrnom inštitúte. Bude to Štiavnica. Dáš mi obrázok do školského časopisu? Tento sa mi páči. Veže tej kaplnky zo štiavnickej Kalvárie ako ke-by vyrastali z kopca a obloha je až gýčovito krásna. To kedy si fotil? Pred dvoma-tromi rokmi. Ideš sa ženiť. Čo si sľubuješ od manželstva? Nič. My už vlastne päť rokov žijeme ako manželia. Sľu-bujem si, že Martinka zostane rovnaká a bojím sa, že sa zmení a ona si sľubuje, že sa zmením a ja sa obávam, že ostanem rovnaký. To je taký vtip, viete. Kde budete mať hostinu? Na Starom Zámku, v Banskej Štiavnici, v Rytierskej sále.Úplná romantika. Koľko budete mať hostí? Okolo šesťdesiat. Odstavím stroje a môžeme ísť. Ďakujem za rozhovor. A želám Ti, nech Ti všetko per-fektne vyjde - v manželstve, v umení i v podnikaní! Všetko najlepšie! Viera Otrubová

7 Prečo nie?

Cestujeme Tak dobre ako sa len dá Keď odlieta lietadlo Poznáte ten pocit, keď niekam cestujete, sedíte na letis-ku a jednoducho viete, že ste niečo zabudli? Fajn, tak ja som tento pocit nemala. Bola som si istá, že mám všetko, no vlastne aj keby nie, už by som to nemala kam dať. Môj kufor dosahoval nadváhu 8 kíl a ani som ho nevládala zdvihnúť. Neviem celkom, čo som tam všetko mala, ale šesť týždňov je šesť týždňov a anglické počasie je anglické počasie… (kto tam bol, vie o čom hovorím!) Počas príprav na moju cestu som sa najviac tešila n a jeden moment, keď konečne uvidím z lietadla anglic-ké pobrežie. No jediné, čo som videla z malého okien-ka, bola hmla a kopa zlovestných šedých oblakov. Anglicko ma privítalo tým, čím je povestné – dažďom. Nový domov Kým som sa vymotala z malého a útulného letiska Gat-wick (z ktorého ma boleli ruky aj nohy a nevedela som nájsť východ), prešla dobrá polhodinka a teraz som už začala panikáriť. Nielenže meškalo lietadlo, teraz som už meškala aj ja a ten taxikár, čo na mňa čakal, tam už dávno čakať nemusel… Samozrejme, kto si to zabudol posunúť hodinky o hodinu naspäť? Do Brightonu, mestečka pri mori, som sa nakoniec do-stala a môj kufor bol vynesený na druhé poschodie, čo doteraz považujem za malý zázrak. Privítala ma moja „hostmama“ Paula v župane a jej 15-ročná dcéra Kerri, ktorej som teda nerozumela ani slovo. Aj my tak rých-lo rozprávame? Obidve ale boli ku mne veľmi milé a ukázali mi dom. Všetky izby mali niečo spoločné, a to všelijaké malé drobnosti, fotky, keramické postavič-ky, detské kresby a plyšové zvieratká. Tie teda boli všade – aj na záchode. Tak som sa ocitla v malej izbič-ke s veľkou modrou posteľou a zelenými stenami, von-ku fúkal vietor a pršalo a zdola sa ozývali anglické hla-sy… neuveriteľné. Na druhý deň, samozrejme, lialo ako z krhly. Môj prvý školský deň. Paula ma odprevadila na autobus (dvojposchodový J) po tom, ako som sa naučila zatvá-rať bránku na dvore a celkom zmokla. Z autobusu ma vysadili v polovici kopca a zachráň sa, ako vieš. Jasné,

že som netušila, ktorým smerom je škola. Ale ktorý blázon by sa vybral hore kopcom? Tento pud sebazá-chovy ma zachránil a nakoniec som spozorovala školu na druhej strane námestia podľa fotky v katalógu. Vo vstupnej hale čakal učiteľ, ktorý ma poslal do triedy. Teraz viem, že to bol Niall, vedúci štúdia, a musel sa na mne dobre zabávať. V každom prípade to ale nedal najavo, čo je vlastne charakteristické pre všetkých Angličanov. Za žiadnu cenu by sa neznížili na urazenie niekoho druhého. V triede ma čakal vstupný test a pohovor a po týchto procedúrach som bola zaradená do triedy Upper – intermediate. Potom nasledovala ob-hliadka školy a výklad o živote v Anglicku… Moja škola sa volala St. Giles a bola to medzinárodná college pre všetkých ľudí z celého sveta, ktorí sa prišli naučiť po anglicky. Stretla som tam snáď všetky ná-rodnosti pod jednou strechou, čo sa veľmi hodí naprí-klad na prekladanie zahraničných pesničiek. Toľko po-behujúcich živých slovníkov! Najčastejší obyvatelia školy boli Turci a Švajčiari, Číňania a Arabi (na kto-rých je lepšie dávať si pozor – ak ste dievča J), no vy-skytli sa aj Nemci, Španieli, Švédi, Brazílčania… a jeden Holanďan, ktorý vyzeral ako veterný mlyn. U-čitelia boli tiež z rôznych končín sveta, tuším ma neu-čil ani jeden „pravý“ Angličan. St. Giles mala aj vlast-nú kantínu so šéfkuchárom Talianom, takže na obedy bývali väčšinou lasagne, televíznu miestnosť s videom a čo bolo najkrajšie, Internet zadarmo. Škola stála vlastne v centre, bol to len kúsok napravo k moru a naľavo k nákupnému centru (kde mohli zmiznúť všetky moje peniaze?), našťastie nám ale prvý deň dali mapu mesta, aj keď vedeli, že sa stratíme. Prvý deň sa stratí KAŽDÝ. Všetky tie anglické domčeky totiž vy-zerajú rovnako a uličky sú rovnako upravené s rovnako pokoseným trávnikom a keď som išla poobede domov, veru som nevedela, či trafím do toho svojho dvora – boli totiž rovnaké. Keď nebola škola Po úvodnom „orientačnom“ týždni som prišla na spô-sob, ako tam prežiť. Zistila som, že z domu si treba brať dáždnik aj slnečné okuliare, obe budem potrebo-vať. Keď ráno svieti slnko, večer bude zima a keď prší, na obed sa vyjasní. Ak príliš fúka vietor, nechodím na pobrežie, lebo ma môže odfúknuť a kvôli vetru vždy so sebou nosím gumičku do vlasov. Pri nastupovaní do autobusu musím stáť pekne v rade, aj keby sa blížil hu-rikán a šoférovi autobusu sa treba pri vystupovaní po-ďakovať, väčšinou mi odďakuje naspäť. Hlavne, že pri jedle si neželajú dobrú chuť a slovko „prosím“ v mojej rodine tiež veľa neznamenalo. V žiadnom prípade sa

ale nesmiem otočiť za dvoma punkermi držiacimi sa za ruky, alebo tučnou slečnou, čo neodhadla dĺžku svojej sukne. Veď aj ja keby som si na seba dala krabicu od topánok a na hlavu mrkvu, nikoho by to netrápilo. Možno by to nazvali „rozhodne zaujímavým spôsobom módy,“ ale iba keby som sa niekoho spýtala na názor. Ak sa náhodou stratím, stačí vbehnúť do hocijakého obchodu, všade mi pomôžu. Taktiež nemajú problém len tak sa mi prihovoriť, ako keď sme s kamarátkou kupovali zmrzlinu – pokladníčka v obchode: „Toto je rozhodne najlepšia zmrzlina.“ – alebo kvety – ujo v čiernom klobúku na ulici: „A to je už deň matiek?“ Angličania sú najodvážnejší kuchári na svete. Neboja sa skombinovať jednoducho čokoľvek, a tak sa stane, že sa mi na jednom tanieri na večeru ocitlo curri mäso, fazuľa, ryža, hranolky a chlieb s maslom a ešte ako de-zert čokoládový krém. Zvládnu to len silné žalúdky. Takisto treba mať silný žalúdok pri prechádzaní cez cestu. Najlepšie sa totiž prechádza, keď svieti červená a valia sa červené autobusy z každej strany. Niet nad ranné súboje s premávkou. No najdôležitejšia zásada znie: Čaj sa pije zásadne s mliekom. A Angličania sú naň veľmi hrdí. Kráľovná, čaj a futbal sú v tejto krajine nedotknuteľné. Keďže škola mi končila o jednej popoludní, poobedia som mala vždy voľné. Čo nebol veľký problém, kto by sa nechcel len tak pár týždňov flákať? Na pobreží bolo postavené veľké mólo s kolotočmi, kaviarňami a hracími automatmi, no ak priveľmi fúkalo, riskovala som na ňom svoj život. Oveľa bezpečnejšie bolo kino alebo bowling, taktiež nakupovanie (ale to mi z finančného hľadiska nevydržalo dlho:). V piatok sme si chodili so spolužiakmi sadnúť do pubu a odtiaľ o jedenástej, vtedy sa zatvárajú všetky puby, do klubu. Tieto zábavky sú však povolené len osobám starším ako 18 rokov a tým, čo vedia ako sa dostať cez svalna-té gorily kontrolujúce občiansky preukaz (teda mne). Tajomstvo neprezradím, raz na neho možno prídete sami J. Keď skončila škola Postupne som si zvykla na svoj bezstarostný život, no aj tak najkrajšie bolo spoznávanie nových ľudí a ich krajín. Odísť od nich sa mi teda nechcelo. Aj keď má-me internet. Ale každá „zábava“ sa raz skončí, a tak, keď moje lietadlo opäť pristálo na bratislavskom letis-ku, privítala ma SMS-ka od kamošky Slovenky, s ktorou som sa spoznala v Brightone: Vitaj v realite. Katarína Křížová

8 Prečo Nie?

Čím sme odlišní

GLS v talianskom projekte Qualita Do Roviga Začiatkom novembra sme sa na Hlavnej stanici v počte troch študentov (Miriam, Veronika a ja) a dvoch profe-soriek (Lehotská, Štroffeková) nalodili na vlak do Viedne. Tam sme prestúpili a začali smerovať do Be-nátok, presnejšie do Roviga. Práve do tohto talianskeho mestečka bola naša škola prizvaná zúčastniť sa na pro-jekte s názvom Qualita. Aj keď sme v tej chvíli netuši-li, čo nás čaká, pripravené sme boli na všetko (aspoň súdiac podľa môjho ruksaku napchatého jedlom:-). Na stanicu v Rovigu nás prišla vyzdvihnúť Amy, jedna z organizátoriek projektu, ktorá nás odviezla do hote-la. Ešte v ten istý deň sme sa stretli so starostom pro-vincie a s Albertom Russom, talianskym prezidentom UN.IM.I.S na Slovensku, ktorý našu školu do tohto projektu navrhol. Večer sme ešte absolvovali oficiálnu večeru s ostatnými organizátormi projektu a úplne una-vené šli spať. Projekt Druhý deň sme sa spolu s ďalšími pätnástimi školami zúčastnili konferencie k projektu Qualita. Organizátori rozprávali o projekte (niekedy snáď až zbytočne kom-plikovane a nekonkrétne) a potom prišlo aj na nás. Pani profesorka Lehotská predstavila slovenský školský sys-tém a Miriam taliansku sekciu (za čo zožala od prekva-pených Talianov pochvalu - najmä za taliančinu). Aj keď budúci rok by sa to malo zmeniť, tento rok sú do projektu zapojené výhradne školy z Veneta a - my. Projektu sa zúčastňuje vždy len jedna trieda z každej školy. Študenti sú „klienti“ a profesori „výrobcovia“. V zásade však ide o to, zlepšiť kvalitu všetkého, čo sa našej triedy týka – vyučovania, známok, komuniká-cie... Projekt bude trvať celý školský rok a za tento čas sa musíme pokúsiť zmeniť niektoré veci v chode našej triedy. Reprezentovať aj oddýchnuť si Účel nášho výletu bol hlavne reprezentačný a taký bol aj jeho priebeh. Podarilo sa nám však nadviazať kon-takt so školou Edmondo de amicis v Rovigu. Nič nie je isté, ale možno s nimi bude jedna z našich tried robiť budúci rok výmenu, hovorilo sa aj o mesačnej stáži niekoľkých študentov. Ušla sa nám aj podrobná pre-

9 Prečo nie?

hliadka ich školy a spoznali sme pár študentov, s ktorými sme sa boli potom poflákať po Rovigu. Na štvrtý deň sme zamierili späť na Slovensko. „Nanešťastie“ vlak z Benátok nám šiel až večer, takže sme mali ešte niekoľko hodín na vysvietené benátske uličky a - práve nezaplavené - Námestie sv. Marka. No, našu úlohu v Rovigu sme splnili (aj keď práca na pro-jekte je pred nami) a pár dňový oddych od školy tiež nebol zlý:-) a aj keď neviem, ako to všetko dopadne, teším sa, že zas o rok sa do Roviga na vyhlásenie víťa-zov vrátime. Katarína Kumová

Po pomerne chaotickom začiatku sme konečne zistili kto, kde, kam a s kým má ísť. A prehliadka sa mohla začať. Pozreli sme si rôzne laboratóriá, kde nám všet-ko vysvetlili, ukázali a odpovedali na úplne všetky naše (aj keď niekedy dosť od veci J)otázky. Neskôr sme pozerali dokumentárny film o tom, čo títo vedci skúmajú. Videli sme aj rôzne chemické procesy a iné zaujímavosti. Po filme sme si užili „pár minút slávy“ rozhovorom pre rádio a znovu sme pokračovali v prehliadke, na ktorej sme si konečne mohli aj my niečo vyskúšať- narábanie s centrifúgou - nie však s kolotočom, ale funguje to na približne rovnakom princípe -všetko od seba oddeliť. No bohužiaľ náš sen ísť do nejakého nebezpečného labáku a vyskúšať niečo nebezpečné sa nám nesplnil. Pretože, ako sa hovorí, bezpečnosť je prvoradá. No nevadí. Po cca dvojhodinovej zaujíma-vej prehliadke sme sa vrátili do nášho krásneho GLS a bohužiaľ sme už poslednú hodinu nestihli J. A myslím, že nikto sa nesťažoval, že kedy to už skončí…až na obetavých lektorov… Lucia Ciranová

Výlet do Ústavu expe-rimentálnej onkológie Aj keď ten názov znie trochu odstrašujúco, nie je to tak. Deviateho novembra mala ísť tercia a oktáva na Deň otvorených dverí do Ústavu experimentálnej on-kológie Slovenskej akadémie vied. Avšak práve v tento deň začalo snežiť, a tak krásny sen o uliatí sa zo školy bol ihneď fuč. No napriek tomu počas tretej hodiny vtrhla do našej triedy triedna, že nech počúvame roz-hlas: „ triedy tercia a oktáva, ktoré majú ísť na exkur-ziu do Ústavu atď.., nech sa dostavia o 10:10 do vesti-bulu školy“ totiž to jedna mamina ukecala autobusára (toho, čo parkuje pred našou školou), aby nás odviezol. Ešte ani nezvonilo a my sme už vyleteli z triedy ku skrinkám a o chvíľu sme sa natlačení viezli v autobuse až na Kramáre. Konečne v cieli! Pred vchodom sme sa zoradili do sku-pín po pätnásť a každá skupina dostala svojho lektora.

10 Prečo nie?

Čo je nové Imatrikulačky Na našu veľkú nedočkavosť, na tú strašnú túžbu vybur-covať svoje mladistvé hormóny sa s veľkým „hurá!“ konali imatrikulačky. 16.11. 2004 mali naši prváčiko-via GLS po niekoľkých rokoch konečne tú česť a ich imatrikulačky boli odsúhlasené.

Čo by pre nás neurobili naši profesori! Občas síce s našou usilovnosťou hrozilo, že sa nič konať nebude,ale dopadlo to s „happyendom“. Vyzbierali sa peniaž-ky, nacvičil sa horko-ťažko program a mohlo sa začať narúšanie nočného kľudu obyvateľov pri Dome kultúry v Dúbravke. Usilovní, vyvalení z tej masy ľudí v hľadisku a niektorí sa možno cítiaci aj trápne, prváci predviedli svoje pred-stavenia. Hneď nato odmenení diplomom, posiľňujú-cim nápojom a pleťovou maskou z vajec a múky sa o-dobrali tancovať. Diskotéka prebiehala bez akýchkoľvek zranení a tak isto bez stavu, keď študent chlipným pohľadom, už ne-vediac o sebe, hľadí na fľašu s nápojom, ktorý je do 18 rokov nepredajný. To sa však týkalo len našich, napod-iv tento rok krotkých študentov. Väčšine študentov GLS neznáma osoba z inej školy tohtoročnú krotkosť porušila, takže naši noví profesori majú o jednu skúse-nosť so žiakmi viac. Ale bolo aj niečo, na čo sa pozera-lo omnoho lepšie, a to chalani, ktorí nám s veľkou ra-dosťou a hrdosťou predviedli svoje tanečné kreácie.

A tak sa nakoniec naše vydrankané imatrikulačky skončili a každý s povznesenou náladou odišiel domov alebo doraziť sa do mesta. Linda Hobinková

Psychologička Máme novú psychologičku, Mgr. Zdenku Némethovú z Krajskej pedagogicko-psychologickej poradne s cen-trom výchovnej a psychologickej prevencie so sídlom na Brnianskej 47. Dôležitá informácia pre záujemcov o stretnutie: klien-tov prijíma v žiackej knižnici každý štvrtok, počas vyu-čovania.

Galéria GLS

11 Prečo Nie?

12 Prečo nie?

Aktuálne ...k transsexualite Uväznený v cudzom tele... Pravda...Povery...Predsudky... Média mlčia, spoločnosť je nevedomá, ľudia odsudzu-jú. I tak by sa dal charakterizovať problém každého jedného človeka z päťsto. Transsexualita. Jediná chyba je v neinformovanosti. A práve nevedo-mosť nás podmieňuje odsudzovať takýchto ľudí. Transsexualita nie je úchylka ani choroba (nedá sa to liečiť). Je to porucha sexuálnej identity – jedinec túži žíť a chce byť akceptovaný ako člen opačného pohla-via. Obvykle je nespokojný s vlastným anatomickým pohlavím. Dalo by sa to nazvať ako omyl Stvoriteľa... Títo ľudia mávajú sprvu depresie, netušia prečo. Len cítia, že niečo nie je v poriadku. Prídu na to a majú ešte väčší strach. Myslia si o sebe, že sú úchylaci, nenávidia sa za to. V takomto okamihu je veľmi dôležité nájsť pomoc, najlepšie odbornú – psychológ, neskôr sexuo-lóg. Pretože i transsexuál môže viesť spokojný život, len to má o niečo ťažšie. Technika ide dopredu a posledných pár rokov dostali transsexuáli možnosť šťastne a vyrovnane žiť. Podstúpia zmenu pohlavia, ktorá trvá približne štyri roky. Je to dlhá a strastiplná cesta. Inde vo svete i v Českej republike operačnú zmenu pohlavia hradí poisťovňa, u nás ostáva tento problém nevyriešený. Transsexuáli ostávajú naďalej diskriminovaní, častokrát sa od nich odvrátia aj ich naj-bližší... Zmena pohlavia Transsexuáli väčšinou žiadajú o zmenu pohlavia, aby ich telo zodpovedalo duševným pocitom. Zmeniť my-seľ tak, aby zodpovedala pocitom transsexuála nie je medicínsky možné. Zmenu pohlavia predchádzajú dlhé psychologické, psychiatrické a nakoniec aj sexuologic-ké vyšetrenia, ktoré majú s určitosťou stanoviť diagnó-zu. Potom nasleduje zahájenie hormonálnej terapie a následne musí transsexuál určitú dobu (najmenej 1 rok) začať žiť ako príslušník opačného pohlavia – je to súčasť zmeny pohlavia. Až potom je možné pristúpiť k chirurgickej operácii(ako som už spomínala, tak na Slovensku to nie je žiadna lacná záležitosť). Až 70% preoperovaných transsexuálov začne žiť spo-

kojný život. Bohužiaľ ten ostatok nevie čeliť tlaku ve-rejnosti, priateľov, rodiny a siahnu si na život.... Je to naozaj nutné? Čo nie je transexualita?! Transsexualita nijako nesúvisí s trasvestitizmom. Transvestiti sú (len) muži, nosia ženské šaty, lebo ich to teší, sú však na svoju mužskosť hrdí (to sa o mužovi, ktorý je dušou žena, povedať nedá). Transsexualita nesúvisí s homosexualitou! Homosexu-alita je o sexuálnej orientácii, transsexualita je o sexuálnej identite. A už vôbec to nie je fetišický transvestizmus! Takíto ľudia nosia šaty opačného pohlavia, aby dosiahli sexu-álneho vzrušenia. Takže otvorme naše srdcia a naučme sa tolerovať tých, ktorí to najviac potrebujú. Sú veci, za ktoré človek ne-môže, život sa s nami zahráva a možno zajtra zistíte, že váš najlepší priateľ je transsexuál. Buďte pripravení vnímať realitu s čistou mysľou a bez predsudkov. Buďte pripravení podať pomocnú ruku, pretože srdcom nevnímame telo, ale dušu... M. Žilinská

(zdroj: internet; thanks www.google.com)

13 Prečo nie?

Bez komentára

Memoriál Vladislava Podolského, piatok 12.11.2004 od 16:00 až sobota 13. 11. 16:00...

14 Prečo nie?

Pošmyknutia jazyka

p.p.Závodná: - To sú takí divočáci -...čo som povedala na hodine a nechceli mi uveriť, tí gangstri vaši! p.p.Čerevková: - A teraz idem robiť takúto fintičku... - No,doma ste si študovali, čiže neštudovali... - Svieti slnko, tuším si musím doniesť šiltku... (Maťo búcha po stole) p.p.Hanzelová:,,Vieš čo, založ si kapelu, keď chceš.” p.p.Očková: - A pri písaní tej úlohy si skákal na trampolíne? - Davy šumeli a šušťali... - Čierna je teda o moc farebnejšia ako tmavomodrá... - Čóóó? Inteligentná otázka! - Napíšem nadpis a čítam si, teda ani nie tak ja jako vy... - Fluktuant je človek, ktorý niekedy chodí do školy a niekedy nie. - Tlak je v pneumatike stále rovnaký, jedine, že by som dostala defekt... - To je nechutné, že žalovať, prídeš ma oboznámiť so situáciou. - Je rozdiel, či stupím na nohu s týmito besnými topán-kami alebo v ihličkových lodičkách... -

Teplomer tam netrepem, natrepem tam hrniec... žiak: ,,Tu mám ospravedlnenie” p.p.Očková: ,,Tu mám očko na pančuche…” žiak: ,,Hrajme sa, že som mal úlohu.“ p.p.Očková: ,,Hraj sa, ako chceš, Jaro…” p.p.Hančovská: - Donesiem ti káčeríka s povrázkom a budeš si ho ťa-hať po chodbe... - Zober si veci Jarík and go! - Tak chceš toho káčeríka alebo nie? p.p.Kočan: ,,Múdry sa učí v škole, len hlupák sa učí doma.” žiačka: ,,A vy ste sa kde učili?” p.p.Kočan: ,,Vyspinkaná? žiačka: ,,Ne! p.p.Kočan: Hovorí sa nie. žiačka: ,,Sorry, nie. p.p.Pacúchová: ,,Nerobíš dejepis,tak vypadni! Jožko: ,,Ja som si len kreslil. p.p.Pacúchová: ,,Horthyho si si nakreslil? p.p.Drahoš: - Pre tých...oných...slepých - Je ich jako v Indii bohov. (Pri vysvetľovaní učiva) - To sa oplatí! To máš 6400 Sk za kilo! - A mlieko, to je úplná trauma, to ide horom, dolom. - Žiarlivosť je dôsledok nedostatku sebavedomia. - Ja nechcem byť kaleráb, ja chcem byť nejaký oný klingon na nejakom tom oné klingone. - Oni píšu tou hatmatilkou. - Turecko je strašne malé a susedí so samými divnými krajinami. - Toľko mrkvy, čo som tu zožral za tri roky som v ži-vote nezožral. Iva: ,,Prečo ste taký vyobliekaný,pán profesor?” p.p.Drahoš: ,,Rodičko! Idem baliť mamičky!” p.p. Drahoš: „1.5.2004 Slovensko vstúpilo do E.U.“ Gabika: „Však to už bolo. My sme členmi?“ p.p. Drahoš: „To už hádam všetci vedia.“ Gabika: „Ale nemusí to každý vedieť.“ p.p.Lisá: - To vplýva tak na teba tento tlak? On je pod tlakom! Mrzuté!

15 Prečo nie?

- Dámy, pokiaľ nemáte sekretárky, bolo by dobré to písať. p.p.Rusňák - A teraz sa ten génius mení tak trochu na psychopata... - Kto tam má dve jednotky, môže mať prinajhoršom 2. Kto tam má 1 a 2 je to 2.Komu stačí 3, stačí mu aj 4. - Vráťme sa teraz k Metodovi, ktorého sme minulý týž-deň nechali vo väzení... - Spokojný profesor - nič lepšie nie je. p.p.Rusňák:,,Maťo, otvor okno.” Maťo:,,Ale mne ťahá potom na kríž.” p.p.Ostrovská: - Zavesím ťa na škripec a stiahnem z kože tupou žilet-kou. - Nenávidela som telesnú. Vždy som tam len tak stála a čakala, kým na mňa padne lopta. - Cez prázdniny si bola niekde, kde veľmi fučalo, že? Všetko ti vyfučalo z hlavy! - Si taká nenápadná ako žehlička na púšti. - Šibnutosť je podľa mňa dobrá vlastnosť. Aj vás mám rada preto, že ste takí blázniví. Kubo:,,pani profesorka, prepáčte, že nemám domácu úlohu.” p.p. Ostrovská:,,Prines ju zajtra, lebo inak vykrvá-caš!” p.p. Doležálková: - Zabudol si si gumu, to je jasné - zamilovaný! p.p. Chovanová: - Čo otváraš hubu jak kapor? - Ja ti škrknem! Pod zadkom zápalkou! p.p. Dudák: - Keď predstavujem ten nový systém, cítim sa ako ma-sový vrah! (o novom spôsobe hodnotenia Aj) p.p. Končalová: ,,Napíše ti pes sms? Nie nenapíše. A prečo ti ju nenapíše? Má síce city, pocity, ale nemá čo?“ Lucka P. 1.E: ,,Prsty!!!“ p.p. Kollár: ,,Viete, prišiel som neskoro, lebo som mal jednu študentku v kabinete...“ 1. E: ,,Ahá!“ p.p. Kollár: ,, ...ale vy to nechápete, ja som jej musel niečo ukázať...“ 1. E: ,,Samozrejme!“

p.p. Kollár: ,,... na počítači...“ Noro, 1.E: ,,To sa dá robiť aj na počítači? To nám mu-síte ukázať!“ p.p. Kollár: ,,A nejako sa to pretiahlo!“ 1.E : ,,Samé sa to pretiahlo?“ Katka M. 1.E: ,,Eva, máš toho vtáka?“ p.p. Kollár: ,,Hovoríš múdro Dorota. Až je mi to div-né.“ Marica V. 1.E: ,,Io uško.“ (Správne: Io esco.) p.p. Kollár: ,,A ja mám dve.“ p.p. Kollár: ,,Čo si robila cez víkend?“ Marica V. 1.E: ,,Urobila som sa sprchou!“ (povedané v taliančine) p.p. Lajčáková. ,,Koľko máš súrodencov?“ Lucia D. 1.E: ,,400!“ p.p. Kollár: ,,Dare del Lei.“ ( Dať Vám - vykanie ) Marica V. 1.E: ,,Ako? Dám Vám?“ p.p. Kollár: ,,Hej? A to len tak?“ Lucia C. 1.E: ,,Aj Vy ste boli taký blbý ako my?“ p.p. Kollár. ,,Takže, tvoje meno a priezvisko...“ p.p. Otrubová: ,,Už v minulosti Indiáni fajčili fajku mieru.“ Maťo T.1.E: ,,Áno, ale náčelníci si fajčili iba medzi sebou, nikdy nie aj s obyčajnými Indiánmi!“ SB: „Fúj, fúj, fúj...“ (na hodine etickej výchovy) p.p. Otrubová: „Vy ste si ešte nikdy negrgli?“ Mišo: „Poviem aspoň pardón!“ Adam: „Veď som povedal!“ Matúš: „Hovno si povedal.“ Marica, 1.E: ,,... con dome!“

16 Prečo nie?

Dominika, 1.E: ,,Moje hobby sú: varenie de-tí, ... .“ (povedané v taliančine) Andrej, 1.E: ,,Cs - uhlík fosforečný...“ Mišo, Kv.A: „Adam zo sexty A, on tam nebol, on je inteligent, on je múdry, šak ja som s ním do škôlky chodil. Jarka, Kv. A: „To preto je taký múdry!“ p.p. Betti: - Nestihol som opraviť všetky, lebo včera prišiel Bush. Vlastne Bohuš. - Ty si Pavarotti medzi kýchajúcimi. p.p. Betti: „Idem autom smerom na Lamač, chce niekto ísť?“ Pavlína: „Ja idem tým smerom.“ p.p. Betti: „Ale potom niekde vystúpiš?!“

test pre študentov: Vieš prežiť v škole? (pozn.: tento test v žiadnom prípade nie je seriózny, vaše pripomienky, nápady a urážky mi pokojne mô-žete zanechať na vrátnici) Niekedy to vôbec nie je ľahké. Všade na nič netušia-cich študentov číha nebezpečenstvo v podobe záker-ných písomiek, ničivých skúšaní a niekedy až smrtiacej nudy. Každý z nás má však nejaké „zbrane“. Ako sa ty správaš v týchto hraničných situáciách? 1. Na nudnej hodine a/ upadneš do kómy b/ počítaš kachličky okolo umývadla c/ pozoruješ ako z teba uniká život d/ prekreslíš významného národného buditeľa v učebnici na batmana 2. Pri vyvolávaní a/ sa krčíš pod lavicou b/ sa krčíš v lavici c/ horúčkovito sleduješ svoje topánky d/ znehybnieš a zavrieš oči 3. Pri písomke a/ predstieraš škúľavosť pravého oka b/ sa snažíš spomenúť kam si ukryl ťahák c/ obdivuješ to OKNO! d/ čakáš na osvietenie 4. Nemáš úlohu lebo a/ ti ju zjedol mladší brat b/ ti ju zjedla mladšia sestra c/ keď si šiel z domu ešte si ju mal! d/ „žiadna nebola – to by som si ju urobil!“ 5. Potrebuješ sa dostať zo školy takže a/ použiješ akýkoľvek únikový východ – okno, umý-vadlo, dieru v streche... b/ predstieraš náhly nervový záchvat c/ „pán vrátnik, ahá, svišť!“ Šup, a už ma niet! d/ sa trebárs aj prekopeš 6. /m/učíš sa a/ päť minút pred zvonením b/ päť minút po zvonení c/ ešte to tak! d/ čo vravíš? urážaš ma?!

17 Prečo nie?

Hodnotenie testu: prevaha odpovedí A Zdravo sa vyhýbaš skrytým nástrahám. Školu sa snažíš brať hlavne z humorom (ale pozor, to, že profesor za-budol ako pokračovať, nie je smiešne!). Máš celkom slušnú šancu na prežitie. prevaha odpovedí B V škole si v strehu, vieš, že je plná z ničoho nič sa ob-javujúcich písomiek, výsluchov (pardón, odpovedí) a jedálenských experimentov školskej kuchyne. Spolie-haš sa na svoju schopnosť vybŕdnuť z týchto nepríjem-ných situácií, improvizáciu a náhle vnuknutia. prevaha odpovedí C V škole prežívaš bez problémov a s minimálnou ujmou na zdraví. Za tie roky si sa v tom naučil/a chodiť, to vidno na profesionálnom spôsobe, akým si krúžkoval/a odpovede v teste. Občas však snáď neuškodí dávať na seba väčší pozor. prevaha odpovedí D Škola je podľa teba nebezpečné miesto, ktorému je lep-šie sa vyhnúť a preto využívaš každú príležitosť za-chrániť si zdravú kožu. Riadiš sa heslom: kto sa bojí, nech nechodí do školy! Ťažko je ti odporovať a čudujem sa, že si bol/a vôbec ochotný vypracovať náš test, veď v škole jeden nikdy nevie... Katarína Kumová

test pre učiteľov: Vieme prežiť v škole? (Ehm, práci?)

(pozn.: tento test je úplne seriózny (no, nie tak cel-kom...), vaše pripomienky, nápady a urážky prijí-mam osobne v konzultačných hodinách v nedeľu od 1900 - 2100. Kameňovanie každý piatok od 1500 hod. Podobnosť odpovedí na výroky kolegov je neúmy-selná a čisto náhodná, rovnako ako aj podobnosť na test, ktorý tomuto predchádza...) Kedy to bolo v práci ľahké? Namiesto pokojne stráve-ného času pri kávičke (ako pomaly v každej inej robo-te...) tu na nás číhajú študenti (v presile najmenej 15:1) a nimi spôsobený krik a hluk. Naša práca pripomína snahy púťových kúzelníkov zaujať deti na jarmoku, zároveň sme aj akísi dozorcovia, a na každú hodinu svojej práce sa musíme pripravovať rovnako dlho ako celé naše študentské publikum dokopy. Okrem učenia by sme navyše vraj mali aj vychovávať... Ako teda skúsený pedagóg rieši krízové situácie každo-denného procesu? Poďme sa spolu pozrieť... 1. Na nudnej hodine a/ si čítam noviny a pozorujem lietadielka ktoré lietajú okolo mňa. b/ ..akej nudnej hodine??? c/ zisťujem že mám takmer prázdnu triedu. Žeby ko-nečne pandémia chrípky? d/ som rád, že je v triede konečne ticho a preberiem aj nasledujúce tri látky... 2. Pri vyvolávaní a/ sa snažím si vymyslieť čo možno najzložitejšie pora-die, aby nik nevedel kedy pôjde... b/ zásadne nevyvolávam. c/ zisťujem že mám takmer prázdnu triedu. Žeby ko-nečne pandémia chrípky? d/ skúšam zaradom. Každému sa ujde. 3. Pri písomke a/ zrazu nič nevidím a nepočujem. b/ zásadne nie som v triede. Aj tak si to všetko pove-dia... c/ zisťujem že mám takmer prázdnu triedu. Žeby ko-nečne pandémia chrípky? d/ študenti zrazu nič nevedia a nerozumejú. 4. Neurobil som si prípravu lebo a/ som opravoval písomky.

18 Prečo nie?

b/ ...príprava? To je čo?? c/ tuším že budem mať takmer prázdnu triedu. Kedy konečne príde pandémia chrípky? d/ ...ale ja mám prípravu!? Načo tu bola táto otázka? 5. Potrebujem sa dostať zo školy takže a/ si vypíšem tlačivo – oznámenie neprítomnosti na pracovisku... b/ načo? Ja tu aj tak takmer nikdy nie som... c/ ma začalo bolieť hrdlo a idem k lekárovi. Žeby chrípka prišla aj na mňa? d/ ...ale ja som tu rád! Ostanem tu až do konca pracov-nej doby! 6. Do práce prichádzam a/ unavený. b/ električkou alebo autom - nie je to jedno? c/ ráno. d/ aspoň 15 minút pred hodinou, aby som sa stihol pri-praviť a zapísať dochádzku. Hodnotenie testu: Ak ste na väčšinu otázok boli schopní odpovedať, is-totne patríte do úzkeho, takmer rodinného kruhu profe-sorov GLS a Vaši študenti z Vašich hodín majú veľkú radosť. Pokračujte teda vo svojej záslužnej práci, raz sa určite dočkáte aj zodpovedajúceho (o)hodnotenia :o) PK

Environmentálky

Naša škola bola vyhlásená za... Celé naše ekopodsvetie...;-) V stredu 3. novembra sa okolo deviatej ráno začali na rakúskom veľvyslanectve schádzať ľudia. Väčšina z nich boli profesori stredných škôl, ale našli sa medzi nimi aj študenti. Spájalo ich predovšetkým ekologické cítenie a projekt „Ekoškola“. Ten prebiehal počas mi-nulého školského roku a bolo v ňom zapojených deväť bratislavských škôl, medzi nimi aj GLS. Celý rok sa naše profesorky Ondejičková, Višňovská, študenti a mnohí ďalší snažili spraviť našu školu viac eko. Jed-ným z výsledkov a najväčších úspechov je zber triede-ného odpadu v škole. No a po behaní, vybavovaní a zmenách (k lepšiemu!) prišlo okrem dobrého pocitu aj vyhlasovanie výsledkov projektu, odovzdávanie cer-tifikátov a slávnostný obed:-). Celú konferenciu, rov-nako ako projekt, organizovalo CEEV Živica. Koordi-nátori projektu Juraj Hipš a Petra Ježeková, ktorí počas roku spolupracovali so zapojenými školami, konferen-ciu moderovali. Keďže rozličným ekologickým aktivi-tám sa na školách venujú väčšinou tí istí ľudia, ktorí sa takto stretávajú na rôznych konferenciách a projektoch, atmosféra bola osobnejšia – každý tam niekoho poznal.

Bio, eko Celé dopoludnie sa rozprávalo o projekte, školy pred-stavovali svoje ekologické aktivity. Cez prestávky bola pripravená biokáva a iné biologické mňamky (produkty pestované na biofarmách – bez použitia a-

19 Prečo nie?

kýchkoľvek chemických prostriedkov, teda rozhodne zdravšie). Konferencia bola spestrená vystúpením stre-doškolákov – väčšinou aktivistov Živice (za našu školu aj ja a Miška). Najprv bola módna prehliadka, na ktorej sme sa za doprovodu indickej hudby predvádzali v modeloch ušitých (polepených, zcvaknutých) vý-hradne z odpadových materiálov (áno, vyzerali sme zvláštne a modely z nás trochu opadávali, ale čo by sme nespravili pre prírodu:-). Potom baby zahrali na píšťalkách a pritom Even zarecitovala báseň z knihy Myslet jako hora.

Certifikát No a celá konferencia bola zakončená vyhlasovaním Ekoškôl, na ktorom sa dokonca na pár sekúnd objavil Ľubo Roman, ktorý odovzdal školám certifikát. Aj keď sme to na začiatok nečakali, naša škola bola ohodnote-ná už po jednom roku práce ako dvojhviezdičková E-koškola. No a potom sa už všetci vyhladovaní účastníci vrhli na pripravený vegetariánsky obed. Nie každý síce dokázal stráviť indickú kuchyňu, ale všetci odchádzali z konferencie spokojní. S certifikátom, pocitom za-dosťučinenia, novými nápadmi a chuťou do práce – veď projekt pokračuje! Katarína Kumová

Ezoterika Vianočná relaxácia Táto relaxácia je vhodná pre všetkých, ktorí by sa radi uvoľnili pred, alebo po ťažkom dni. Relaxujeme toľko, koľko to naše telo potrebuje, čo je približne desať mi-nút. Zaujmite pohodlnú polohu. Nie je dôležité či stojí-te, sedíte alebo ležíte, dôležité je, aby vás nič nevyru-šovalo a aby ste sa cítili čo najpríjemnejšie a najpohodlnejšie. Zhlboka sa nadýchnite a vydýchnite. Svoju myseľ upriamte len na hlboký nádych a hlboký výdych. Nemyslite na problémy, starosti či nepríjemné zážitky. To všetko je za vami. Vnímate ako s každým nádychom do vás vstupuje prúd pozitívnej energie a s každým výdychom vydychujete toxické látky, ktoré telo nepotrebuje. Ak cítite nejaké napätie alebo nepo-hodlie, pokúste sa ho odstrániť. Každý váš nádych a výdych vás posunie o krok bližšie k úplnému telesné-mu i duševnému uvoľneniu. Keď ste harmonizovali svoje telo, spomeňte si na va-šich blízkych, priateľov a známych, s ktorými počas sviatkov pokoja a mieru nebudete. Pošlite im aspoň takto, na diaľku pozitívnu energiu a lásku. Spomeňte si aj na ľudí, ktorí sú počas Vianoc osamotení. Pri relaxá-cií si môžete pustiť hudbu, ktorá je vám príjemná, a s ktorou sa vám spájajú nejaké príjemné zážitky. Ako dobrý ukľudňujúci prostriedok môže poslúžiť aj vonná sviečka, nemala by byť však príliš éterická, aby vás nevyrušovala neupriamovala vašu pozornosť. Rela-xovať môžete vždy, keď cítite, že to potrebujete. Nie-ktorí ľudia so slabou imunitou si takto môžu posilniť obranyschopnosť organizmu a tým byť odolnejší voči čoraz väčšiemu počtu civilizačných chorôb. Príjemnú relaxáciu! Juraj Hrdina

20 Prečo nie?

Hudba Lenny Kravitz

Pokiaľ vás na kolenách hojdali legendy jazzu aký-mi určite sú Aretha Fran-klin, Duke Ellington, či dokonca Ella Fitzgeraldo-vá, môžete si dovoliť na-hrať všetky (no takmer všetky) svoje albumy ako cez kopirák od Jimmy Hendrixa a Led Zeppelin, byť oblečený do handier a pritom ešte stíhať rocko-vého lámača sŕdc (nie gi-tár, to robil Hendrix), volá-te sa pravým menom Leo-nard Kravitz. Syn ruského žida Sy Kravitza a Roxie Rokerovej rode-nej Bahamčanky, (fíha, to je ale kozmopolitný pôvod), sa na strednej škole spoznal zo Slashom z GUNS N'ROSES (vl. menom Saul Hudson), ktorý si odbrnkal niektoré gitarové riffy na Kravitzovej prvotine Let Lo-ve Rule (1989). Oženil sa s herečkou Lisou Boneti (Show Billa Cosbyho) a cez Henriho Hirscha (milovníka starého dobrého rocku) ho do svojho náru-čia prichýlila nahrávacia spoločnosť Virgin Records. A spravila dobre.

Veď päť nasledujúcich Kravitzových albumov Mama Said (1991), Are You Gonna Go My Way (1993), Circus(1995), Five(1998), Greatest Hits(2000), mali prudko stúpajúcu krivku pre-daja. Album Greatest Hits získal dokonca aj na Slovensku Platinovú Platňu, predalo sa viac ako 20 000 kúskov. Dnes, v časoch čierneho trhu s hudbou, si môžu o takýchto číslach čítať rozprávky aj legendy ty-

pu Elán. Platňa s výstižným názvom Lenny (2001) sa držala ešte stále v rovine úspechu (Grammy za pieseň Dig In), ale po úspechu Greatest Hits to bol len slabý odtieň. Pád z rockového neba do najhlbšej priepasti prišiel až s albumom Baptism (2004). Ten hneď po vydaní prak-ticky zmizol zo všetkých rebríčkov predaja či počúva-nosti. Najväčším „úspechom” bolo druhé miesto naj-hranejšieho klipu (Where Are We Runnin´) na stanici MTV. Dúfajme, že to Lennyho Kravitza neodradí od ďalšej hudobnej tvorby (v Hollywoode totiž pripravuje svoj prvý film Barbecue and Bar Mitzvah), lebo inak nám neostáva nič iné, len spoločne s Lennym konštato-vať: „Rock And Roll Is Dead”. Ján Hamlík

Zdroje: časopisy SPARK časopis ROCK REPORT

stovky hodín počúvania jeho CD-čiek

21 Prečo nie?

Šport Hochschorner a Minčík sú eko Možno by aj vás prekvapilo, keby ste na Ekotopfilme stretli slovenských olympionikov, Pavla Hochschornera a Juraja Minčíka. Títo vodní slalomári, ako tvrdia, majú veľmi radi prírodu, a tak neodmietli pozvanie ani na túto akciu. Ako prvý na moje otázky o kariére a o svojom živote od-povedal P. Hochschorner, za ním J. Minčík. P. Hochschorner: V koľkých rokoch ste sa začali venovať športu a prečo? Aktívnejšie sme začali športovať v pätnástich rokoch. Vtedy sme vlastne vyskúšali tento šport, išli sme na prvé majstrovstvá Európy juniorov, kde sa nám zadarila aj me-daila. Potom sme pri tomto športe ostali a začali sa mu viac venovať.

Kto vás k športovaniu viedol? Dotlačil nás do toho otec, vravel že máme ísť vyskúšať majstrovstvá Európy. Neskôr sme už začali trénovať z vlastnej vôle, pretože sme zistili, že môžeme niečo do-siahnuť. Ako vaše úspechy pokračovali ďalej? Jednoducho. Začali sme trénovať a išlo to hore. Aký je váš najkrajší zážitok zo športovej kariéry? Myslím si, že olympiáda je taký vrchol všetkého. Keď sa

vám niečo podarí na olympiáde, tak je to asi ten najlepší zážitok. Aké máte vzťahy s novinármi a médiami napríklad po návrate z olympiády? K tomu to všetko patrí, aj ten mediálny tlak. Takže ste už vlastne zvyknutý. Zvykli sme si po olympiáde v Sidney, musíme sa s tým vyrovnať. Snažíme sa aj niektoré veci ignorovať, keď sú menej dôležité, ale väčšinou pozvania novinárskych be-sied prijímame. Lepšie je, keď o nás ľudia vedia, akoby sme sa ich mali strániť. Stalo sa vám už niekedy, že ste si o sebe prečítali niečo nepravdivé, čo ste nemohli a nechceli nechať tak? Ako ste reagovali? Stalo sa to veľakrát. Potom sme aj komunikovali s daným denníkom a s osobou, čo článok písala. Dúfam, že nebudem mať podobné problémy. Keď napíšeš to, čo som povedal. Nevadí vám niekedy ten prehnaný záujem? Mne osobne to nevyhovuje, ale snažím sa s tým vyrovnať. Patrí to k tomu. Čo si myslíte o olympijských hrách, ktoré by sa mali uskutočniť v Tatrách? Síce by to bolo pekné, ale myslím si, že nám chýba straš-ne veľa štadiónov, na ktorých by sa hralo. Športovísk je strašne málo a stálo by to veľa financií. Prečo ste dnes na Ekotopfilm prišli? Zaujímate sa o ekológiu bližšie? Myslím si, že náš šport je dosť spätý s prírodou. Prišli sme na pozvanie kompetentných ľudí a aj v minulosti sme sa podieľali na tomto stretnutí. Je pekné, keď nás pozývajú na takéto akcie, pretože je to dobré aj pre nás. Aký máte vy osobne vzťah k ekológii? Separujeme odpad, dávame ho do kontajnera. (Smiech) Všetko dokopy? Niekedy sa to triedi. Papier sa dáva inde, nie ako ostatný odpad.... Čo robíte vo voľnom čase? Keď sa dá tak športujeme kondičné športy, napríklad bi-cykel a podobne. Strašne radi pozeráme filmy. Ktorý je váš najobľúbenejší?

22 Prečo nie?

Asi všetky rovnako. Najradšej mám tie, čo som ešte nevi-del, novinky a podobne. Juraj Minčík: Aké sú vaše najväčšie športové úspechy? Asi ten najväčší bolo tretie miesto na olympijských hrách v Sidney. Čakali ste iný výsledok? Na Olympiáde som bol krôčik od druhého miesta, ale keďže na ňom bol Mišo Martikán.... Ja som si strašne že-lal získať medailu a tú som získal, čiže nechcem sa poze-rať dozadu a byť sklamaný, skôr som sa tešil z toho tretie-ho miesta. Aký máte vzťah s Michalom Martikánom? Na začiatku, keď sme boli ešte mladí a neskúsení, tak sme sa považovali za obrovských konkurentov a tá konkuren-cia sa prenášala aj do súkromného života. Teraz sme troš-ku starší, rozumnejší, viac rozumieme tomuto svetu a som veľmi prekvapený, že si rozumieme aj do takej miery, že sa tolerujeme, sme kamaráti a nie je medzi nami žiadny konflikt. Čo okrem športu rád robíte? Som veľmi rád, že končím školu, a tak sa motám okolo vody. To ma baví najviac. Všetky aktivity spojené s vodou ako rafting a iné. Sú to také aktivity ako majú všetci ostatní mladí ľudia. Aký je váš názor na olympijské hry v Tatrách? Samozrejme, bol by som nesmierne šťastný a určite by pomohlo aj Slovensku, keby sa niečo takéto zorganizova-lo, no na druhej strane si myslím, že je to veľmi náročný projekt. Môj osobný názor je, že Slovensko je už len krôčik k tomu, aby dokázalo usporiadať takéto obrovské športo-vé slávnosti. Určite to nebude o šesť rokov, ale troška ne-skôr, ale myslím si že slovenskému olympizmu by to ur-čite pomohlo. V súčasnosti sa veľa hovorí hlavne o hokeji. Nepociťu-jete utláčanie vodného slalomu, ktorý pritom ostáva v úzadí? Áno, mám pocit, že ten náš šport ešte nie je na takej úrov-ni, ako hokej a myslím, že ani nikdy nebude, lebo hokej priťahuje masy ľudí, koná sa takpovediac medzi nimi, hrá sa aj štyrikrát do týždňa, na rozdiel od vodného slalomu, ktorý je sezónnou záležitosťou. Rád by som ale pripome-nul, že vodný slalom na Slovensku čo sa týka výsledkov je na prvom mieste a to nám závidí celý „vodácky“ svet.

Aký je váš vzťah k environmentalistike? Ja som tomu naklonený, pretože si myslím, že príroda je veľmi dôležitá. Jedným zo živlov je voda, ktorá ma živí a teší ma. Bez toho by to jednoducho nefungovalo, takže dúfam, že všetky riečky ostanú stále také krásne a čisté. Budem sa o to snažiť aj ja, nielen preto, že som športo-vcom, ale aj pre zachovanie pre budúce generácie. Ako si predstavujete vašu budúcnosť? Mám pocit, že môj život sa bude uberať smerom k prírode a k športu. Vôbec sa tomu ani nebránim, skôr sa na to te-ším, lebo ma nelákajú žiadne kancelárie a stresové situá-cie, ktorých aj tak zažívam dosť. Ale sú to také príjemné stresové situácie. Ingrid Kissová „Najlepšou drogou je šport!“

Tohtoročný basketbalový maratón alebo aj Memori-ál Vladislava Podolského bol od tých predchádzajú-cich trošku odlišný. Tento rok sa začínalo v piatok- 12.11.2004 o 16.00 a končil sa v sobotu o 24 hodín neskôr. Prečo sa vlastne maratón volá aj memoriál? Bol tak pome-novaný na počesť Vladi-slava Podolského, na kto-rého sa spomína ako na

vynikajúceho vedúceho telocvikárskeho kabinetu, či ako na učiteľa alebo priateľa. Vlado alebo Vladko, ako ho radi nazývajú naši profesori, bol pri zrode maratónu, taktiež bol pri druhom a treťom. O rok sa na jeho pamiatku mara-tón premenoval na memoriál, dovtedy sa volal iba 24 ho-dinový basketbal. Na Vladislava Podolského sa spomína aj ako na organizátora mnohých športových súťaží. Tento rok maratón otvoril ako aj po iné roky náš pán riaditeľ príhovorom, v ktorom sa zmienil, ako o úžasnej droge práve o športe. V príhovore spomenul aj, že by si rád zah-ral s tímom VIP, no bohužiaľ tento rok mu to akosi nevy-šlo. No nakoniec v tíme VIP zažiarili stále esá ako páni profesori Tkáč, Brišš či Polónyi.

23 Prečo nie?

Tímov sa vytvorilo osem, šancu zahrať si dostali aj naši bývalí žiaci. Basketbal na škole si získal opäť ďalšie tvá-re, ktoré si s chuťou a plným športovým nasadením radi zahrali, niektorí po prvýkrát, niektorí po druhý, iní aj po štvrtý či piaty. Hudba bola zabezpečená vynikajúco, in-tenzívne sa jej venoval Tomáš Oravec, ktorí kvôli pred-časnému zraneniu nemohol hrať so svojím tímom. Z reproduktorov tento rok znelo aj viacej starších vecí, ale na svoje si prišli aj všetci prívrženci hip – hopu. Pod ob-čerstvenie, a to nielen občerstvenie fyzické ale aj psychic-ké a napríklad aj o zapisovanie bodov či nejaké to uprato-vanie sa podpísalo 8 milých dievčat z 3. a 4.E , ktoré oplývali humorom celý maratón aj keď nad nimi mal strážnu ruku p.p. Polónyi. Tohto roku sa okrem krásneho maratónskeho trička, ušlo každému aj po 3. pároch znač-kových ponožiek, a aj samotné ocenenia na konci boli bo-haté, čo svedčí o vynikajúcej organizátorskej práci našej profesorskej telocvikárskej elity. Taktiež ak sa bol niekto pozrieť v malej telocvični pred maratónom, neuveril by, že je možné aby sa tam dalo spať, kvôli prachu, ktorý sa tam vytvoril pri výmene okien to tam vyzeralo ako v snehobielej krajine, no naši profesori si poradili, upratali to, za čo im patrí veľká vďaka a taktiež tým, ktorí sa na tejto činnosti podieľali. Počas denných hodín ma-ratónu prišli okrem rodi-čov povzbudiť hráčov priatelia, či množstvo uči-teľov. K samotnému ma-ratónu by som už len do-dal, že zranení bolo málo a hlavne nie škaredých, taktiež sa navzájom tole-rovali hráči zo súperiacich tímov, takže basketbalový zážitok možno zhodnotiť ako úžasný. Aj napriek niektorým skorým odcho-dom hráčov z budovy sa maratón podaril, ale viac sa nám už zdôveril p.p Tkáč, ktorý to aj s p.p. Briššom ťahali ostošesť aj v skorých ran-ných či neskorších hodinách. A odkiaľ to stále berie energiu vekovo najstarší pán profe-sor Polóniy? Zdôveril sa, že je to práve z mladosti, kedy sa venoval ešte stolnému tenisu, gymnastike či volejbalu. Teraz mu k jeho kondícii prispieva práca na záhradke, či rúbanie dreva. A ako sám dodáva sa „na staré kolená“ ve-nuje cyklistike. Iste ste si ho nielen raz všimli ako odchá-dza či prichádza na ňom do alebo zo školy v červeno-modrom drese. I on sám bol žiakom Vladislava Podolské-

ho a neskôr sa stali kolegami. Ako ste sa pripravili na tohtoročný maratón? Kvôli minuloročným zraneniam som prakticky rok bas-ketbal nehral. Dva mesiace som sa však intenzívne veno-val spinningu, takže som s kondíciou žiadne problémy nemal. Svaly však boleli statočne. Pocity pred maratónom? Zmiešané, nevedel som, ako to po ročnej pauze dopadne. Pocity po maratóne? Veľmi dobré. V posledných troch zápasoch som už bol opäť vo svojej starej koži. Je aj pre vás najlepšou drogou šport? Áno, je. Ktorý bol v tieto dni váš najzaujímavejší zápas? Asi ten posledný. Prvých 10 minút bolel, ale keď sa to rozbehlo, tak to už šlo. Prihodilo sa vám tento rok na maratóne nejaké zrane-nie? Chvalabohu nie. Aký je váš najzaujímavejší zážitok vôbec zo všetkých maratónov? V každom sa niečo zaujímavé našlo. Posledné slovíčko je ku organizácii, či k predčasnému odchodu niektorých hráčov. Najviac sa mi páčili chlapci, ktorí basketbal hrávajú pre svoje potešenie. Tí poctivo nastupovali do každého zápa-su, aj keď to bolelo, alebo nešlo. Dokázali sa prekonať. Mrzí ma prístup tzv. „hviezd“, ktoré keď to už mali vy-hrané, odišli, lebo už vraj o nič nešlo. Absolútne nepocho-pili hlavnú myšlienku maratónu. Nie je umením vyhrať, keď to niekto denno-denne trénuje a všetci tí registrovaní hráči si vytvoria svoj vlastný tím, naopak je umením pre-konať samého seba a bojovať v každom zápase, o každý kôš, aj keď viem, že na to prvé miesto nevystúpim. V tomto ma totálne sklamali chlapci z víťazného tímu, ktorí by sa snáď na posledné zápasy ani nepozbierali, ne-byť nášho bu-bu-bu, keď sme zistili, že niektorí zmizli. Potoczký Martin

24 Prečo nie?

Závislosti

Na fajčení Vedeli ste, že dym z cigariet znečisťuje ovzdušie omnoho viac ako plyny z áut? Prišli na to talianski vedci, ktorí tvrdia, že taká obyčajná cigareta zne-čisťuje naše okolie až trikrát viac! Toto je jeden z mnohých argumentov, ktorý by každého fajčiara mohol prinútiť zamyslieť sa nad dôsledkami fajče-nia. Nakoniec až 80% všetkých fajčiarov by chcelo prestať s týmto „zlozvykom“. Podarí sa to iba pia-tim percentám, tým najvytrvalejším. Dlhodobé následky Prečo vlastne ľudia vôbec začínajú fajčiť? Dostanete sa do kruhu priateľov, alebo do práce, kde je „in“ po-čas voľnej chvíle „zapáliť si“, a tak sa celá táto lavína spustí. V danej chvíli ale nikto nemyslí na to, čo sa zatiaľ odohráva v jeho tele, ako organizmus reaguje na príjem nikotínu, drogy, ktorá príchodom do mozgu vyvoláva celý rad psychologických zmien. Okrem toho, že človek sa stane závislým, stáva sa aj citlive-jším voči chorobám, hlavne srdcovým a pľúcnym. Nikotín totiž zasahuje do funkcií centrálneho ner-vového systému, a tým vyvoláva zrýchlenie srdcovej činnosti a zvýšenie krvného tlaku. Tieto následky môžu pretrvať aj niekoľko rokov po skončení s fajčením. Čierne čísla Na svete žije asi miliarda fajčiarov, z ktorých každých desať sekúnd umrie jeden z nich. Väčšinou ide o už spomínané príčiny srdcových a nádorových ochorení pľúc, poruchy krvného obehu a približne ďalších 20 rôznych chorôb. Kým nie je neskoro V súčasnosti sa dostali na trh nové bylinkové cigarety (zložené zo 4 liečivých rastlín), ktoré by mali pomôcť pri odvykaní. Síce mnohým ich „vôňa“ pripomína marihuanu, sú výnimočné tým, že neobsahujú nikotín. Dôležitá v tejto situácii je ale pevná vôľa a motivácia, prečo s fajčením prestať. Pomôcť môžu aj tzv. nikotí-nové náhrady (náplaste, žuvačky, ...), ktoré sú na trhu dostupné už 20 rokov a sú užitočné pri začiatku odvy-kania.

Čo vás čaká Ak sa vám podarí nefajčiť aspoň jeden deň, telo sa vám odmení vylúčením oxidu uhličitého z pľúc. Ak vydržíte minimálne týždeň, zlepší sa vám krvný obeh a budete sa cítiť omnoho lepšie. Päť mesiacov si budete musieť po-čkať na to, aby vám funkcia pľúc vzrástla o 10%. Jeden z tých menej dôležitých dôvodov prečo prestať je aj to, že ušetríte a na zastávke sa už nebudete musieť báť pokuty za fajčenie. Ingrid Kissová

25 Prečo nie?

Holubník

Obsah - Otrubová, V.: K obsahu - Rumpel, M., PB: Vstupné - Bistáková, J., PB: Už som na gymnáziu - Čupec-Hladký, D., PB: Prijímacie skúšky na GLS - Kubecová, M., PB: Zostala som doma - Ivovič, M., PB: Noví kamaráti - Macková, A., PB: Bolelo ma brucho - Juríková, K., PB: Dobrá škola - Bukan, P., PB: Kakao - Mokrý, J., PB: Som rád študentom - Chinoracký, M., PB: Som už primán - Kaplocký, J., PB: Musel som zabiť draka - Weidlerová, N., PB: A vyšlo to! - Potúčková, K., PB: Nestíhame - Marek, J., PB: Nebolo mi všetko jedno - Cao Thang Hong Ngoc, S., PB: Sandra, do kelu s tebou - Kolláriková, M., PB: Triasli sa mi kolená - Přidalová, B., PA: Rozprávka o prosím, ďakujem a prepáč - Catherina, N., PA: Prosím, ďakujem a prepáč - Barančoková, L., PA: Ako babka Ďakujemka s dedkom Prosímkom pomohli Prepáčovi - Wolfl, R., PA: Prosím, Ďakujem a Prepáč - Krázel, V., PA: Prosím, Ďakujem a Prepáč - Kostičová, Z., PB: Rozprávka o Prosím, Ďakujem a Prepáčovi - Bátoryová, V., PA: Prosím, Ďakujem a Prepáč - Krčmárová, S., Pavlišová, M., Gabčo, P., Vojtko, M., Londáková, K., Lehocský, M., SB: Jeleň pri jazierku - Vojtko, M., SB: Lev a myš - Gabčo, P., SB: Vlk tĺk a zajac - Bilisics, A., SB: O víle Dôvere - Vrzgulová, A., SB: Ľahostajnosť - Krbová, K., SB: Koza - Ondrejičková, Z.: Milí študenti. Prepáčte... - Stužková slávnosť 4. B Uríčková, D.: Vážení prítomní, milí študenti! 4.B: Milý profesorský zbor, milí rodičia, milí hostia! - Stužková slávnosť 4. A Piatnicová, E.: Prívet Danayová, L.: Ehmm... - Vokál, R., OA: Domov - Slezák, M., OA: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať - Boďová, Z., 2.A: The Prayer

26 Prečo nie?

K obsahu V dnešnom holubníku prinášame výber z vašich prvých a jedných z posledných literárnych pokusov. Primáni béčkari opísali a vyrozprávali svoje dojmy z prijímacích skúšok na GLS, áčkari zas vymýšľali na hodine etickej výchovy rozprávku o troch zázračných slovách, tak sú za dobrú prácu v časopise... Sekundánom sa tiež zadarilo pri pokuse prebásniť Ezopovu bájku Jeleň pri jazierku, keď si sami potvrdi-li teóriu, že bájka môže mať aj básnickú formu. Niektorých z nich kopla múza silnejšie a napísali vlastné veršo-vané bájky s poučným koncom, alebo krátke prózy o personifikovaných hodnotách, tak sú tu tiež. Prežívame čas adventu, očakávania, novej nádeje. Aktuálne uverejňujeme prvotinu členky krúžku škol-ský časopis, prváčky Janky, a anglicko-slovenskú verziu básní Zuzany Boďovej.

V novembri a decembri sa stužkami nádeje ozdobili naši štvrtáci, piataci a oktaváni. Čo si na stužkovej povedali štvrtáci s pani zástupkyňou a s pani profesorkami triednnymi Vám sprostredkúvame uverejnením ich prívetov zo stužkovej slávnosti. Éčkarov a oktavánov sme kvôli termínu uzávierky tohto čísla nestihli. Ako ná-hradu uverejňujeme dva príspevky – eseje oktavánov Roba a Mateja, ktorí si po ročnom pobyte v Amerike vylia-li srdce v písomnej časti rozdielovej skúšky zo slovenského jazyka a literatúry na minuloročnú maturitnú tému: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať.

Ak nás cez vianočné voľno naozaj čítate a myslíte si, že aj vy by ste také dokázali a ľavou zadnou, chyť-te sa pera a do toho! Nech máme čo dať do jarného čísla. Príjemnú pohodu a inšpiráciu Vám želá

Viera Otrubová a literárna redakcia celá

Vstupné Ôsmeho júna bolo pekné letné ráno. Zobudil som sa a vedel som, že tento deň bude dôležitý. Čakali ma prijímacie pohovory na GLS. Už pred rokom som chcel byť gymnazista, ale mi to nevyšlo. Keďže chodí do tejto školy aj moja staršia sestra, rozhodol som sa, že sa nevzdám a skúsim to ešte raz. Ráno som sa pripravoval ako v každý iný školský deň. Aj keď som vedel, že bude iný, s mamou sme sa dohodli, že ho budeme považovať za obyčajný deň. Keby skúšky dobre nedopadli, už sa k tomu nebudeme vra-cať. Nasadli sme do auta, skontrolovali sme pomôcky a zaradili sme sa do zápchy v Karlovej Vsi. Postupne sme sa predrali pred školu. Tam som sa musel zaradiť do skupiny. Starší študenti nás odviedli do triedy. Pani profesorka vošla do triedy a začala vyberať päťdesiat korún. Vtedy som s hrôzou zistil, že som si zobral pomôcky a desiatu, ale peniaze nie. Pani profesorke som sa osprave-dlnil, ale stále som mal strach, že keď som nezaplatil vstupné, pošlú ma von. Prijímačky sa mi zdali primerane náročné. Mal som pocit, že som sa dobre pripravil. Len ma stále trápi-lo, či nevypadnem kvôli vstupnému. Vonku ma čakala mama, krstná mama a bratranec. Mama sa ma snažila uk-ľudniť, že ten poplatok dá pri najbližšej príležitosti do poriadku. Ja som sa síce tváril, že som sa ukľudnil, ale v skutočnosti som sa ukľudnil, až keď som našiel svoj kód medzi prijatými uchádzačmi. Dovtedy ma stále trápilo, že ma diskvalifikujú. Nakoniec si budem pamätať z celých prijímačiek ako najťažšiu záležitosť čakanie na výsledok nie kvôli testom, ale kvôli chybe, ktorú už ne-chcem zopakovať, aby som sa nemusel cítiť bezmocný a neistý ako vtedy. Matej Rumpel P.B

Už som na gymnáziu Na prijímacie skúšky som sa snažila čo najlepšie pripraviť. Začal sa školský rok a ja som si kúpila rôzne príručky z matematiky a slovenčiny. Doma som v nich začala nedočkavo listovať. Zarazil ma však príklad hneď na prvej strane. Pretočila som ju a s hrôzou som zistila: “Veď ja neviem vy-

27 Prečo nie?

počítať ani jeden príklad z matematiky!” Rýchlo som pozrela do slovenčiny. Vlasy mi však vstávali dupkom nad diktátmi, ktoré som si čítala. Prišiel sa ku mne pozrieť otec, čo robím. Ukázala som mu tú príručku a zo strachom v očiach vravím: “Tati, ja sa na to gymnázium nedostanem. Neviem vypočítať ani jeden príklad .” Ocino ma však ubezpečil, že mi aj s maminou budú pomáhať. A tak som sa začala učiť. Každý večer, keď mal ocino čas, priniesla som matematiku a spolu sme rátali. Mamina mi nadiktovala dik-tát najľahší, aký našla v príručke. Nedopadol najlepšie, ale veď bol prvý. Ako dni ubiehali, vedela som viac a viac. Zrazu tu bola zima a s ňou sneh a prázdniny. Testy ma prestávali baviť, nuž si hovorím: “Cez prázdniny si budem užívať bez školy a bez testov.” Akonáhle však začal školský rok, bolo to tu zas. Stále dokola. Čas sa krátil a onedlho som už sedela v lavici na Gymnáziu L. Sáru. Moje dojmy z neho boli takéto: “Tá škola je veľmi pekná, aj žiakov tu majú milých.” Pani profesorka slovenčiny nám nadiktovala diktát, a potom rozdala test. Keď potom zazvonilo, pýtala som sa ostatných detí, ako to zvládli. Každé mi povedalo, že to bolo ľahké. “Keď to bolo ľahké, prečo sa sem niektorí nedostanú?” pomyslela som si. Po skúškach som išla rovno domov. Rodičia sa vypytovali a ja som im odpovedala na to, čo som vedela. Brat ma ubezpečil, že sa tam nedostanem. Mýlil sa. Už som na gymnáziu a premýšľam, ako sa asi tvária deti, ktorým sa to zdalo ľahké a teraz tu nie sú so mnou. Julka Bistáková P.B

Prijímacie skúšky na GLS Keď sme dostali na základnej škole prehľad o gymnáziách, vyvolil som si GLS. Prečo práve túto školu? Počul som dobrý chýr o profesoroch a škole a zaujal ma francúzsky jazyk. Pripravoval som sa na prijímačky spolu s mamičkou, ako som najlepšie vedel, pretože som si myslel, že nebudú ľahké. Po dvoch mesiacoch príprav prišiel ten deň- “deň skúšok”. Keď som si pozrel testy, uvedomil som si, že sú naozaj jednoduché, možno sa mi to iba zdalo, pretože som sa učil. Netrpezlivo som čakal na výsledky skúšok. Čas sa mi vliekol. Veľmi som chcel, aby ma prijali. A bolo to tak! Moje číslo bolo “nad čiarou” v zozname uchádzačov! Bol som šťastný. Aj rodičia sa teši-li. Vynaložená námaha priniesla odmenu - prijali ma a spolu s rodičmi som potom oddychoval na dovolenke v Egypte. Dominik Čupec – Hladký P.B

Zostala som doma Celý školský rok 4. ročníka som sa pripravovala na skúšky. Učila som sa doma s rodičmi. Ku koncu školského roka sa blížil termín skúšok. Jeden deň pred ním som dostala vysokú teplotu. Skúš-ky som sa nezúčastnila, čo mi bolo veľmi ľúto. Doma som zostala niekoľko dní. Po chorobe som chodila ďalej do školy a čakala som na náhradný termín. Blížil sa koniec školského roka a bála som sa, aby som skúšky nemusela robiť cez prázdniny. Neskôr som sa dozvedela, že skúšky budú na dru-hý deň. Najprv som riešila skúšky zo slovenčiny, potom z matematiky. Nebolo to náročné. Na gymnázium som bola prijatá. Preto som veľmi rada. Michaela Kubecová P.B

28 Prečo nie?

Noví kamaráti Keď ma pani učiteľka na začiatku štvrtej triedy navrhla na osemročné gymnázium, najprv som začala protestovať, že ja tam nepôjdem. Hlavnou príčinou, prečo som nechcela ísť, boli moje kamarátky. Mali sme v triede veľmi dobrý kolektív. Nakoniec som sa predsa rozhodla, že skúsim urobiť prijímacie skúšky. Od toho dňa som začala robiť všetko pre to, aby som sa na gymnázium dostala. V škole i doma som za-brala ako nikdy. Doma som sa pripravovala riešením mnohých testov z minulých rokov. Keď sa v škole robili rôzne matematické olympiády, Pytagoriády, Klokan, Maks, vo všetkých som sa snažila uspieť čo najlepšie. A moje učenie sa na týchto matematických súťažiach aj odzrkadlilo. V každej súťaži som na našej škole bola naj-lepšia. Ako sa blížili prijímacie skúšky, začala som sa čoraz viac obávať, ako to všetko dopadne. Nastal deň, keď sa mali konať prijímacie skúšky. Vstúpila som do miestnosti a čakala som, kedy nám rozdajú testy. Ako prvý nám dali test zo slovenčiny. Zdal sa mi veľmi ľahký. A tak postupne zo mňa opadlo na-pätie a nervozita. Matematiku som už riešila hravo. Keď som sa vrátila domov, všetci sa ma pýtali, ako bolo. Mne sa vtedy už všetko zdalo super. Ale vo svojom vnútri som predsa len tŕpla, či som sa na školu dostala alebo nie. V ten deň, keď boli vyhlásené výsledky, mi odľahlo na srdci. Prvý sa išiel pozrieť na výsledky tatino, pretože ja som sa bála. Vracal sa s úsmevom na tvári a mne bolo hneď jasné, že som prijatá. Mohla som sa ísť pozrieť i ja! Dlho som nevedela nájsť svoje číslo, no odrazu ho vidím. Vyskočila som od radosti a celá naša rodi-na sa veselo vybrala domov. Až keď som už bola doma, som si naplno uvedomila, že zo mňa konečne opadol všetok strach a tréma. Cez prázdniny som sa spolu s rodičmi a súrodencami vybrala na dovolenku do Grécka a až tam som úpl-ne zabudla na svoje starosti. Ako sa blížil 2. september, začala som sa tešiť na novú školu a nových priateľov. Milica Ivovič P.B

Bolelo ma brucho Tento deň bol ako každý iný, no predsa v niečom bol odlišný. Mala som absolvovať prijímacie skúšky na GLS. Prvá ranná myšlienka bola, ako to všetko dopadne. Nechcela som už na to neskôr myslieť, a tak mi ma-mina poradila, ako sa zbaviť trémy. Cestou do školy mi ocino hovoril, že síce je to dôležité, ale keby mi to opan-talo myseľ, nevedela by som sa poriadne sústrediť na test. Keď sme prišli ku gymnáziu, vzhľadom na to, že mám chorú nohu, ma ocino odviedol až do triedy, kde mi zaželal veľa šťastia. Obzerala som si triedu a všetko , čo bo-lo v nej. Po asi desiatich minútach prišiel pán profesor rozdal nám papier, na ktorý sme mali napísať svoje údaje. Keď odišiel, prišla pani profesorka na slovenský jazyk. Začala diktovať diktát. Keď sme ho napísali, začali sme písať písomku. Bála som sa, že to nezvládnem, a bolelo ma brucho. Po zazvonení som išla na chodbu, kde som sa stretla so spolužiačkami zo základnej školy. Rozprávali sme si, čo sme ako napísali do písomky. Dodebatovali sme a už bol čas ísť do triedy. Sadla som si. Prišiel pán profesor na matematiku. Hneď sme začali písať. Keď som skončila, až do zazvonenia som si to kontrolovala a balila sa. Po skončení prijímacích skúšok zo mňa tréma opadla. Bol to celkom pekný deň, lebo som písala prijímacie skúšky na vytúžené Gymnázium Ladislava Sáru. Alžbeta Macková P.B

Dobrá škola Keď som sa ráno zobudila, zistila som, že nie je obyčajný deň. Bolo 8. mája, a to znamenalo, že sú prijí-macie skúšky. Keď som si na to spomenula, začalo ma bolieť brucho. Ale bola som rada, že môžem skúsiť niečo nové.

29 Prečo nie?

Keď som prišla do triedy, nebolo tam veľa detí. Došla som trochu skôr, tak som si prezerala triedu. Ani som nezbadala, zrazu bola plná detí. “Za chvíľu príde pani učiteľka,” pomyslela som si. A bola to pravda. Pani profesorka Boržíková nám hovorila “pravidlá” skúšok. Pani učiteľky, teraz už viem, že pani profesorky sa vymenili. Tá, ktorá prišla do triedy držala nejaké pa-piere. Rozdala nám ich. Boli to testy zo slovenského jazyka. Najskôr sme písali diktát. Pani profesorka, ktorá nám ho diktovala, hovorila veľmi potichu. Po diktáte sme prešli na gramatiku. Tá už bola ťažšia. Keď sme do-končili testy, mali sme prestávku. Zjedla som veľa čokolády, lebo mamina tvrdí, že ukľudňuje. V takýchto prípa-doch ju rada poslúcham. Prišiel rad na matematiku. Zadania som musela viackrát čítať, lebo na prvýkrát som ničomu nerozumela. Už som mala len desať minút na skontrolovanie. Začala som byť nervózna. Všetci sa už balili. Nikto iný už nepí-sal, len ja. Takmer som to nestihla. Test som odovzdala len krátko pred koncom. Bolo tam veľa chytákov, ale zvládla som to. Keď som zistila, že som prijatá, zvýskla som od radosti. Netušila som, že je to až taká dobrá škola. A som veľmi rada, že som tu. Katarína Juríková P.B

Kakao Toto boli moje druhé skúšky. Najprv som robil skúšky na Grosslingovu. Nedostal som sa. To je snáď jasné. No potom som robil na Gymnázium Ladislava Sáru. Došiel mi lístoček s kódom, na ktorý som, samozrej-me, vylial kakao. No moja šikovnosť ešte pokračovala. V diktáte som urobil 7 chýb. No to som zistil až neskôr. Najskôr som totiž ten kód s poliatym kakaom zle prečítal, a tak som si myslel, že som sa nedostal. Až keď som raz prišiel ku babke a tá mi začala gratulovať k tomu, že som sa dostal. Začal som jej vysvetľovať, že som sa nedostal, no ona to stále len opakovala a opako-vala: “Ty si sa dostal!” Už, už som si myslel, že jej preskočilo, keď tu došiel môj dedko a hovoril mi, že som ten kód zle prečítal. Bol sa tam sám pozrieť a zistil, že som bol 38. No keďže ja som šikovné dieťa, začal som ská-kať od radosti a na dedkovom dáždniku som si vytkol členok. Zavolal som mame a hovoril som jej, že som sa dostal, lenže- ona to už predtým vedela, len mi to nechcela povedať. No ja som sa miesto toho, aby som sa ďalej radoval, naštval som sa a tá moja šikovnosť prekypela, a keď som doma umýval riad, “náhodou” sa mi vyšmykli dva taniere a rozbili sa. Tak toto je celý môj príbeh o prijímačkách. No teraz som rád, že som tu. Peter Bukan P.B

Som rád študentom Bol som štvrták na základnej škole v Dúbravke, keď som sa rozhodol, že pôjdem na prijímacie skúšky na osemročné gymnázium. A vtedy mamina vyhlásila, že je potrebné, aby som chodil na doučovanie zo slovenského jazyka a mate-matiky. Tak sme začali hľadať krúžky, ktoré žiakov pripravujú na prijímacie skúšky. Každý utorok som zostal v škole po vyučovaní písať diktáty, učiť sa gramatiku a riešiť príklady, až sa mi z hlavy parilo. Akoby som toho učenia nemal dosť, vďaka mojej aktívnej mamine mi pribudol ďalší kurz prípravy, kto-rý som absolvoval každú sobotu od 8.30 do 11.45. Najhoršie bolo pre mňa vstávanie. Avšak stálo to za to. Keď prišiel čas prijímacích pohovorov, overiť moje vedomosti, mal som trocha trému. Moje obavy však boli zbytočné. Bol som so sebou spokojný. Veľmi som potešil nielen seba, rodičov, ale aj učiteľov, ktorí ma pri-pravovali a mali zásluhu na mojom úspechu. Som rád, že som sa stal študentom osemročného gymnázia, ktoré by som rád ukončil maturitnou skúš-kou. Jozef Mokrý P.B

30 Prečo nie?

Som už primán Už od prvého ročníka základnej školy som tušil, že učenie ma bude zaujímať. A mal som pravdu. Už som sa nevedel dočkať 2. stupňa. Rozhodnutie skúsiť šťastie na gymnáziu privítali moji najbližší s radosťou. Najdôležitejším krokom bolo zaslanie prihlášky. Odvahu som mal, veď aj môj najlepší kamarát to chcel skúsiť. Moji rodičia ma prihlásili na doučovanie. Myslel som si, že to nie je potrebné, veď kto by chcel chodiť do školy aj v sobotu? Tie sobotňajšie vstávania a týrania na doučovaniach, keď moji kamaráti hrali vonku futbal, ma však úspešne previedli cez prijímacie skúšky. Dúfal som, že som testy zvládol, ale to čakanie na výsledky mi da-lo zabrať. Teraz som už druhý mesiac primán na gymnáziu a veľmi sa snažím, aby som svojimi výsledkami potešil nielen svojich rodičov, no hlavne samého seba. Matej Chinoracký P.B

Musel som zabiť draka Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden tretiak. To som bol ja. Bolo to na konci tretieho ročníka, keď som sa rozhodol, že pôjdem na gymnázium. Lenže medzi mnou a gymnáziom ako veľká rieka stáli skúšky. Túto prekáž-ku som musel zdolať, keď som sa chcel dostať na gymnázium. Cez leto som sa začal pripravovať. Požičal som si testy. Niekedy som sa učil sám, niekedy s maminou. V štvrtej triede sme nemali veľa učenia, a tak som mal viac času na prípravu. Niekedy som nemohol ísť von. Hneď, keď som prišiel domov, začal som sa učiť do školy. Potom nasledovala príprava na skúšky. Málokedy mi vystal čas aj na hranie počítačových hier. Niekedy sa mi ani nechcelo učiť, ale musel som to prekonať. Skúšky sa už blížili a ja som sa začal menej učiť. Neviem prečo, ale bolo to tak. Deň pred skúškami sa nemuselo ísť do školy. Ja som o tom nevedel, tak som prišiel. Na skúškach som mal trému. Bál som sa, že ma nezoberú. Skúšky boli ako drak, ktorého som musel zabiť, aby som dosiahol svoj cieľ dostať sa na gymnázium. Ja som túto prekážku prekonal. Skončil som 53. Brali 60 detí. Mal som veľkú radosť z toho, že ma prijali. Tak toto boli moje skúšky na Gymnázium Ladislava Sáru. Jozef Kaplocký P.B

A vyšlo to! Keď som sa v utorok, 8. júna zobudila, bolelo ma brucho. Nebola to žiadna choroba, ale strach z prijímačiek, ktoré ma čakali na Gymnáziu L. Sáru. Skúšky sa začínali až o ôsmej, ale keď sme s mamou o pol ôsmej prišli pred školu, bola tam poriadna tlačenica. Vyše 170 štvrtákov a piatakov- a všetci sa chceli dostať na gymnázium, kde mohli prijať len 60. Roz-lúčila som sa s mamou a napätá som čakala, čo sa bude diať. Asi po dvadsiatich minútach konečne prišla do triedy profesorka. Všetko nám vysvetlila. Dozvedeli sme sa, že najprv budeme písať diktát a test zo slovenčiny. Diktát bol dosť ťažký, ale zvládla som ho. Potom nám profesorka rozdala test. Prečítala som si otázky. Nevedela som jedinú vec. Lepšie povedané, nevedela som správnu odpoveď. Potom nasledoval test z matematiky. Vypracovala som ho asi za 30 minút. A potom som si ho kontrolo-vala a kontrolovala, až som si nebola istá takmer ani jednou odpoveďou. A vtedy som si spomenula, čo mi pove-dala mama: “Len neškrtaj správne odpovede!” Tak som sa uistila, že mám všetko dobre, a verila som si. Po prijímačkách ma rodičia pozvali do pizzerie. Tam zo mňa spadla tréma a začala som veriť, že to vy-jde. A vyšlo to! Nina Weidlerová P.B

31 Prečo nie?

Nestíhame! Bolo pekné ráno a čakali ma prijímacie skúšky na Gymnázium Ladislava Sáru. Pravdu povediac, netešila

som sa a mala som veľkú trému. Pomaly som sa chystala a zrazu oco zakričal: “Štvrť na osem!” Ja som sa zľakla, že nič nestíham. Mama ma upokojovala, že všetko je v poriadku, a že všetko stíhame. Lenže s mojou nervozitou a strachom, že nestihne-me skúšky to bolo čoraz horšie a horšie. Ocino naštartoval auto a frčali sme do školy ostošesť. No nanešťastie bola veľká zápcha. Ja som povedala: “No super, som si istá, že takto nič nestíhame!” Maminku chytili nervy a zakričala: “Ticho! Všetko stíhame!” Ja som sa už našťastie upokojila, lebo som zahryzla do voňavej sladkej čo-kolády. Nakoniec sme tam došli načas. Na písomke som nemala takmer žiadnu trému a skúšky som urobila na jednotku. Katarína Potúčková P.B

Nebolo mi všetko jedno Moja mama sa rozhodla, že budem robiť skúšky na Gymnázium Ladislava Sáru. Nebolo mi hneď všetko jedno, lebo sa mi nechcelo toľko učiť, ale napokon sa tak naozaj stalo. Každý deň som robil tri až päť testov a to sa mi vážne nechcelo. Neraz sa stalo, že bolo také cvičenie, ktoré som nevedel vyriešiť ani ja, ani moja mama a nesedelo ani riešenie. Väčšinou sa však na to po dlhšom čase prišlo. Nastal deň prijímačiek. Nestihli sme s mamou autobus, nebolo nám všetko jedno, lebo sme nemuseli prísť načas. Našťastie sme prišli na to, že to bol predchádzajúci autobus, ktorý meškal. Keď sme prišli do školy, rozdeľovali nás do skupín. Ja som písal prijímacie testy v triede číslo 158. Tak, a výsledok už poznáte. Ján Marek P.B

Sandra, do kelu s tebou! Boli to moje druhé prijímačky. Chodila som na doučovania rok pred prijímačkami. Nemala som ich moc rada, ale keď som chcela spraviť prijímačky, musela som na ne chodiť. Čas bežal a zostali mi dva týždne. Mama mi vtedy kúpila Testy do prímy 2004 z matiky a povedala mi, aby som celú tú knižku vyriešila za tie dva týždne. Bola som nútená si švihnúť, aj keď neviem prečo. Ešte som ju nestihla vyriešiť celú a dva týždne boli preč. Už tu boli tie prijímačky! Mala som strach a hrozne ma bolelo brucho. Kamoška mi povedala, že to budú len dve hodiny písania, že keď mám na blbosti, musím mať aj na toto. Ja som na to mala, lebo mám na všetko, ale vedela som, že to nebudú dve hodiny písania, ale dve hodiny strachu. Ani som si nevšimla a už som bola v triede. Chvíľu som si prezerala triedu, a potom prišla pani profesorka. Chcela nás všetkých rozosmiať, aby sme vyhnali von oknom stres. Prešla hodina, prestávky, prešla ďalšia hodina a už som vonku! Prešlo niekoľko dní a sú tu výsledky. Nechcela som sa ísť pozrieť na bránu, a preto som požiadala kamošku, aby tam šla. Neskôr mi zavolala späť a povedala veľmi smutným hlasom, že sa tam moje dve spolužiačky nedostali a ešte povedala: “Sandra, do kelu s tebou, ale odchádzaš z našej školy!” To znamenalo, že som ich spravila. Bola som šťastná kvôli rodičom, ale smutná, že odchádzam z Karlovky! No ale teraz som tu a viem, že P.B je lepšia ako P.A. Proste sme najlepší! Sandra Cao Thang Hong Ngoc P.B

32 Prečo nie?

Triasli sa mi kolená Chodila som do školy na Karloveskú 32. Behom tretej triedy som sa dozvedela o osemročných gymná-ziách. Povedala som si, že aj ja sa tam dostanem. Jedného dňa, keď som sa vrátila domov, podišla som k mame a opýtala som sa jej, čo si o tom myslí ona. Povedala mi, že keď chcem ísť, tak nech idem, ale je ešte skoro o tom uvažovať. Povedala som to aj tatinovi, ktorý z toho moc nadšený nebol. Prešli letné prázdniny a už tu bol september. Tatinovi sa to stále moc nepáčilo, ale už k tomu pristupoval asi tak, že keď chcem, tak nech idem. Ale bol tu háčik- moje spolužiačky mi narozprávali, že na gymnáziách sú prijímačky aj z jazyka, ktorý sme my na našej škole nemali. Rozprávala som to doma. Mamina pozná pár ľudí, ktorí majú deti na gymnáziách alebo tých, ktorý sa nedostali a vedela, že bez doučovania sa nedostanem ani ja. Vybavili mi teda doučovanie. Chodila som naň každú sobotu okrem sviatkov. Prvú sobotu sme písali vstupné testy, podľa ktorých nás rozdelili do skupín. Ja som sa dostala do najlepšej skupiny A z obidvoch pred-metov. Tak som zistila, že prijímačky z jazyka sa robia len na Tilgnerovej a iných vybraných gymnáziách. Čas ubiehal a ubiehal a ubiehal... a tu ma mama jedno ráno zobudí a povie: “Mišenka, zobuď sa, prijímačky čakajú.” Tak som vstala, umyla, najedla a obliekla sa. Pobalila som si svoje haky- paky a šli sme. Triasli sa mi kolená a keď som zbadala tú hŕbu ľudí pred školou, zatriasli sa mi ešte viacej. Vtedy sa mi zdalo nemožné byť 52. v tom kŕdli detí. Keď sme sa pretlačili dopredu a zistili sme moje číslo triedy a rozlúčili sme sa, prišla som ku dievčaťu s mojím číslom, ktorá ma odviedla do triedy. O pol desiatej sme začali písať diktát zo slovenského jazyka, a po-tom písomku. Vypustili nás po dopísaní na chodby. Po prestávke sme napísali matematiku. Po prijímačkách som odišla za mamou do roboty. Všetko som jej vyrozprávala. Tak to bolo aj s ostatnými rodinnými príslušníkmi. Mamina sa o tri dni išla pozrieť na školu. Medzi prijatými som bola, aj keď 52. Prijatá som bola, všetci natešení až na mňa. A to preto, že nám ešte neprišlo potvrdenie o mojom prijatí. Čakali sme, čakali, až prišlo. To, že teraz píšem tento sloh a zajtra budem v škole, ma stálo dvadsaťjeden nadrilovaných sobôt a jeden celý pondelok. Michaela Kolláriková P.B

Rozprávka o prosím, ďakujem a prepáč Zazvonil budík. Ako je teplučko pod mojou perinkou, pomyslel si Ferko. No ja sa opäť musím trepať do školy! Ani som si nestihol napísať domácu úlohu z etiky. Čo sme to vlastne mali? Napísať čosi o troch zázračných slovkách: Prosím, Ďakujem a prepáč. Čože už sú to len za zázračné slová? Veď ja si vystačím aj bez nich. Miesto PROSÍM poviem “daj mi!” , miesto ĎAKUJEM “no konečne!” a miesto PREPÁČ- “trhni si!” Veď je to jednoduché. Ako si zaumienil, tak aj urobil. Zabával sa na tom, ako ľudia na jeho správanie udivene pozerajú. Večer si spokojný ľahol do postele. To však netušil, aký hrôzostrašný sen sa mu prisní. Ocitol sa vo svete zloduchov. Dostal ukrutný strach a pokúsil sa odtiaľ utiecť. Zbytočne kričal: “Kde sú všetci, rýchlo poďte sem, kde toľko trčíte, dofrasa! Vezmite ma konečne odtiaľto!” Ráno sa zobudil celý spotený a kričal na mamu. “Mami, prosím ťa, poď sem!” Vtom sa mama zjavila vo dverách. Spokojný, s úsmevom na tvári povedal: “Ďakujem ti, mamička, že si prišla.” Až teraz pochopil význam tých čarovných slovíčok. Barbora Přidalová P.A

Prosím, ďakujem a prepáč Žili raz v jednom paneláku tri dievčatá. Jedna sa volala Viera, druhá Katka a tretia Nikola. Všetky sa za-

33 Prečo nie?

čali hádať, lebo každá hovorila iné čarovné slovo. Viera tvrdila, že najčarovnejšie je slovo ďakujem. Katka hovo-rila, že najčarovnejšie slovo je prepáč a Nikola zas, že najčarovnejšie slovo je prosím. Toľko sa hádali, až sa po-bili. Potom sa však udobrili, pretože to nikam neviedlo. Viera povedala: „Ďakujem, že ste ma poučili.” Katka zas: “Prepáčte,” a Nikola povedala: “Prosím, nehnevajte sa!” A tak pochopili, že všetky tieto slová sú čarovné. Nathalie Catherina P.A

Prosím, Ďakujem a Prepáč V električke sedeli Prosím, Ďakujem a Prepáč. Zrazu nastúpil starý pán. Prosím povedal: “Prosím, sadni-te si!” “Ďakujem.” “Nie je za čo.” Zrazu bol skrat a s električkou to riadne hrklo. Prepáč odletel až na starého pána. Povedal: “Prepáčte!” Richard Wolfl P.A

Prosím, Ďakujem a Prepáč Ďakujem a Prepáč boli najlepší kamaráti. Jedného dňa v zime sa Ďakujem a Prepáč hrali na brehu za-mrznutej rieky. Zrazu sa pod nimi prelomil ľad. Našťastie išiel okolo neznámy muž a pomohol im. Ďakujem mu veľmi ďakoval a Prepáč prosil o prepáčenie, že ho obťažovali. Potom sa neznámeho muža spýtali, ako sa volá. Odpovedal im, že sa volá Prosím. A dodal: “Prosím, nemusíte mi to odplácať!” A tak sa z nich stali najlepší ka-maráti. Vojto Krázel P.A Rozprávka o Prosímovi, Ďakujemovi a Prepáčovi

Žili raz traja bratia Prosím, Ďakujem a Prepáč. Vždy boli k sebe dobrí a milí. Ale v jeden škaredý uprša-ný deň k nim na návštevu prišla ich teta Závisť. Prišla ich od seba oddeliť. Oni to však ani netušili. Tak im závi-dela, že sú stále spolu, až sa jej podarilo ich rozhádať. Prepáč sa so svojimi bratmi tak pohádal, že sa od nich od-sťahoval. Dozvedela sa o tom ich matka Vďačnosť. Jej materinská láska ju priviedla až k Prepáčovi. Porozpráva-la sa s ním a Prepáč pochopil, že spravil chybu. Hneď zašiel za svojimi bratmi a ospravedlnil sa im. Bratia ospra-vedlnenie prijali. Prepáč sa presťahoval naspäť k nim a odvtedy ich už nikto nerozdelil. Zuzana Kostičová P.B

Prosím, Ďakujem a Prepáč Žil raz jeden chlapec vo veľmi chudobnej dedine. Bol zlý, všetko ničil a tak bola dedina čoraz chudob-nejšia a chudobnejšia. Jeden slnečný deň prišli do dediny traja bratia: Prosím, Ďakujem a Prepáč. Keď sa dozve-deli, čo sa deje, začali učiť chlapca svoje mená. Chlapec najskôr nechcel, no napokon sa predsa začal učiť mená troch bratov. Keď ich už vedel, naučil sa ich aj používať. Odvtedy dedina zbohatla. A traja bratia Prosím, Ďaku-jem a Prepáč pomáhajú dodnes. Čarovné slová prosím, ďakujem a prepáč sú v živote dôležité. Veronika Bátoryová, P.A

34 Prečo nie?

Ako babka Ďakujemka s dedkom Prosímkom pomohli Prepáčovi

Žila raz babka Ďakujemka s dedkom Prosímkom v malej chalúpke na okraji lesa. Raz k nim dobehol ich

priateľ Prepáč a žiadal ich o pomoc. „Prečo?“ spýtala sa babka. „Naháňajú ma policajti a obvinili ma zo smrti jednej starej babky.“ „Ako ti môžeme pomôcť?“ spýtal sa dedko. „Povedzte im, že som čestný človek a nikomu by som neublížil. Ja ani neviem kto to urobil,“ hovoril

Prepáč. Do chalúpky vbehli policajti a chceli zatknúť Prepáča. Vtom sa babka postavila pred Prepáča

a vyrozprávala im celú pravdu a všetko sa dobre skončilo. Dedko Prosímko ich vyprevadil a rozlúčil sa s nimi. A odvtedy žili babka Ďakujemka, dedko Prosímko aj ich priateľ Prepáč šťastne až kým nepomreli

a nikdy sa im žiadna krivda nestala.

L. Barančoková, P.A

Jeleň pri jazierku Keď jeleň pil z jazera na svoj obraz pozeral. Parohy mám nádherné, vyzerajú vznešene. Iba nohy tenké sú, ťažko ma v diaľ donesú. Vtom lev skočiť chystal sa jeleň tryskom vyráža. Krásne parohy sa pletú s vetvami lev hryzie jeleňa zubami. V živote dôležité je kým si a nie, čo o sebe myslíš si. Soňa Krčmárová S.B

Jeleň pri jazierku Jeleň statný nohy mal, parohy však obzeral. Parohy mal pekné, nohy však vraj tenké. Prikradol sa k nemu lev, no neuspel. Najprv mu utiekol, ale neskôr ho dobehol. Parohy mu zavadzali, a preto ho zabrzdili. Pohŕdal on nohami tenkými, ale pekné parohy ho zradili. Miroslava Pavlišová S.B

Jeleň pri jazierku

Statný jeleň vychvaľuje rohy, Nie však svoje nohy. Skočil po ňom lev, Bolo počuť hrozný rev. Pri úteku nohy dobré, No v lese rohy - to je blbé. Lev po ňom skočil, jeleň však neodbočil. Lev ho chňápe, lev ho žerie Už si mäso domov berie.

Peter Gabčo S.B

Vlk tĺk a zajac V malom lese žil raz vlk, bol to však veľký tĺk. Zvieratá ho obchádzali, lebo ho neradi mali. Iba zajko maličký mal z neho len srandičky. Vlk sa chystal na zajaca, pomôže mu pri tom pasca. Chystal jamu tri noci, bez cudzej pomoci. Zakryť túto jamu bolo nutné, aby do nej padlo mäsko chutné. Keďže ten vlk, bol naozaj tĺk. Zabudol on, kde ju vykopal, sám sa do nej skotúľal. Peter Gabčo S.B

35 Prečo nie?

Ľahostajnosť Dôvera a vľúdnosť- sestry sa rozhodli, že budú pomá-hať všetkým a všetkému. Vdychovali zdravie chorým, uzmierili pohádaných... Raz natrafili na veľmi zúbože-nú bytosť. Bola špinavá, chorá, ranená. Sestry jej pomohli, ale bytosť len vstala a odišla- bola to ľahostajnosť. Betka Vrzgulová S.B

Jeleň pri jazierku Jeden jeleň bol raz veľmi smädný, obzeral sa- myslel, že je pekný. Na parohy bol on veľmi hrdý, na nohy mal zas názor tvrdý. Vtom potichu prišiel k nemu lev, zľakol sa jeleň, keď počul jeho rev Celý vyplašený beží do lesa, lev sa teší- naje sa jeho mäsa. Jeleňa však prezradili parohy, chcel vstať, nemohol však na nohy. Vzdychol si- zradili ho parohy, nohy, čo si myslel, že sú rárohy. Marek Vojtko S.B

Jeleň pri jazierku Statný jeleň obzerá sa, a v jazierku prezerá sa. Nohy si neradostne obzerá, na brehu pekného jazera.

Parohy veľmi pekné mal, ale veľmi ich vychvaľoval. Parohy svoje preveľmi obdivuje, nebezpečenstvu pozornosť nevenuje. Odrazu lev z húštiny prudko zaútočí, na škaredých nohách rýchlo preč jeleň beží. Už- už levovi ľahko jeleň unikol, keď tu sa v lese krásnymi parohmi zacvikol. To, čo si veľmi neceníme, môže nás často zachrániť, kým obdivované a krásne pohromu môže spôsobiť. Mišo Lehocký S.B

Koza Žila jedna koza stará Sedem malých kozliat mala. Tu, hľa, prišiel slávy deň, Bolo treba poživeň Mamka prácu kozám dala, Ale kozľa jediné, Bolo stále lenivé. To nedobre, tam nedobre, To nerobiť, tam nerobiť. A keď došlo k odmenám, Mamka rečie, Kozľaťu ja nič nedám! Ty si kozľa lenivé, Dostaneš len prašivé! Kristína Krbová S.B

Stužková slávnosť 4.B

Milí študenti. Prepáčte. Milé dámy, milí páni, vážení rodičia, milí hostia, kolegyne, kolegovia. Sú chvíle v živote každého z nás, na ktoré nikdy nezabudneme. Zostanú v našich spomienkach a celý život sa k nim radi vraciame. Pre vašich rodičov i pre vašich učiteľov sú to spomienky, pre vás je to však krásna prítomnosť. Iste si spomínate, milí rodičia, keď ste priviedli svoju dcérku, svojho synčeka po prvýkrát do školy. V pamäti sa vám vybavia ťažké chvíle lúčenia, keď mali ostať sami bez pomoci tých najbližších. Nejedna slzička vtedy stekala po tvári. Povyrástli a rozhodli sa spolu s vami, že chcú robiť prijímačky na Gymnázium L. Sáru. Prežili svoj prvý veľký školský úspech v živote. Prišiel rok 2001 a vaše deti prešli bránou našej školy. Ubehli ďalšie tri roky a zrazu pred nami stoja mladí dospelí ľudia, krásni, sebavedomí, plní očakávaní. A čo Vy, milí študenti? Naozaj sa cítite sa dospelí? Alebo by ste radšej ešte zostali na chvíľu deťmi? Máte už dosť toho poučovania? Musíte sa stále podriaďovať rodičom a učiteľom? Prečo Vás už konečne nechcú

36 Prečo nie?

akceptovať? Príliš veľa otázok. Odpoveď je ale niekde uprostred. Aj my sme kedysi stáli na prahu dospelosti a túžili po uznaní. Teraz sme však bohatší o množstvo skúseností a presiaknutí pocitom zodpovednosti. Pamätá-me si na našu mladosť a na naše chyby a chceme, aby ste boli lepší. Deťmi naďalej zostanete, len ste tým svojim rodičom trochu povyrástli. Ale ani tomu druhému neutečiete, čaká Vás predsa skúška dospelosti. Prichádza naj-ťažšie obdobie Vášho života, v ktorom sa bude rozhodovať o Vašej budúcnosti, o Vašej existencii. Čaká Vás no-vá maturita. Treba, aby ste toto obdobie vydržali, aby ste obstáli v tejto skúške. Želám vám pohodu pri príprave na maturitnú skúšku! Želám vám chápajúcich skúšajúcich, ktorí dokážu odhaliť vaše vedomosti! Aby sme na budúci rok o takomto čase mohli byť hrdí na našich vysokoškolákov. Vám, rodičom, držím palce, aby ste ich mali radi, aby ste ich vydržali podporovať a investovali do nich všetko, čo môžete, pretože je to jedna z najlepších investícií v živote človeka. Verím, že to, čo investujete do vašich detí, sa vám v živote určite vráti. Mojim kolegom želám veľa síl a trpezlivosti, najmä pani profesorke triednej, ktorá bude mať najviac práce, ale aj najviac nervov. Dúfam, že sa bez problémov dostanete k zelenému maturitnému stolu. Nová maturi-ta vás šetriť nebude, takže vám neostáva nič iné, len nám dokázať, že námaha nebola zbytočná. O chvíľu vám pripnú zelenú maturitnú stužku. Stužku mladosti a nádeje. Budete ju stále nosiť pri sebe a veriť, že budete úspešní. Prijmite moje poďakovanie za pozvanie na dnešnú stužkovú slávnosť, že môžem prežívať spolu s vami túto vzácnu chvíľu. Želám vám aj vašim rodičom krásny večer, ktorý sa vryje do pamäti krásnymi nezabudnu-teľnými spomienkami. Ešte raz príjemný večer! RNDr. Zuzana Ondrejičková, zástupkyňa riaditeľa GLS

Vážení prítomní, milí študenti! Dovoľte, aby som aj ja povedala pár slov v tento krásny a nezabudnuteľný večer. Stojíte na rozhraní dvoch chvíľ, z ktorých jedna Vám už nedovolí vrátiť sa späť do čias bezstarostnosti a hier, a tá druhá bude od Vás žiadať vyspelosť, múdrosť, rozvahu, pracovitosť a pevnosť charakteru. Ja nepochybujem, že tieto vlastnosti už máte, a že ich ešte viac rozviniete, aby ste dosiahli svoje túžby a sny. Prajem Vám vo vašom dospelom živote veľa šťastia, zdravia a síl, aby ste prekonali všetky prekážky, ktoré Vás ešte čakajú. Tou prvou ozajstnou bude maturita. Verím, že ju všetci zvládnete, niekto hravo, niekto úporne. Vždy ste boli pracovití, a keď ste vedeli, čo chcete dosiahnuť, aj sa Vám to podarilo. Menšie neúspechy počas Vášho štú-dia nech sú pre Vás inšpiráciou a výzvou na ceste za vaším cieľom. Tak vykročte do života smelo, učte sa, vzdelávajte, ale aj zabávajte, a nezabudnite zostať ľuďmi milými, úprimnými a krásnymi, akými pre mňa, Vašu triednu, všetci do jedného ste. Dagmar Uríčková, triedna 4.B

37 Prečo nie?

Milý profesorský zbor, milí rodičia, milí hos-tia! Dovoľte mi privítať Vás na našej stužkovej slávnosti. Chcela by som v mene celej triedy povedať pár viet, pár veršov. Pamätáš si mami, ako si ma prvýkrát chytila nežnými rukami? Ja som otvorila očká a usmiala sa na Teba. Bola som Tvoj najkrajší kúsok neba. Oci, venujme chvíľku spomienke na deň, kedy ma mama priniesla v bielej perinke. Vzal si ma na ruky a láska sa šírila nocou. Pozrel si na mňa a prvýkrát sa cítil otcom. Odvtedy ubehlo už mnoho rokov od prvých zúbkov, prvých krokov, cez prvé hádky, prvé modriny, až po prvé tie najkrajšie chvíle v kruhu rodiny.

Keď sme už vyrástli z čias hračiek a bábik, začali nás úplne iné veci vábiť. Lyžovačky, diskotéky, kamaráti... To bolo pre nás najdôležitejšie a naše problémy a sny čím ďalej zložitejšie. Naše nočné výlety sa začali predlžovať až do rána a v našej knihe detstva sa pretočila posledná strana. Prišla puberta a s ňou veľa trápenia a vy, rodičia, ste neboli vždy plní pochopenia. Tak isto my sme neboli vždy dokonalí, ale povedzme si pravdu, dokonalosť každého raz unaví. No napriek všetkým odvrávaniam, všetkým hádkam chceme Vám povedať, Vám otcom i matkám, že sme šťastní, že práve vy ste pri nás stáli

s veľkou láskou a trpezlivosťou nás vychovávali, v šťastí i nešťastí sme vo Vás našli priateľa, Vaše pripomenutia a rady nám dávali veľa. I keď to vyzeralo, že Vaše rady nám nie sú po vôli, v mnohých chvíľach nám práve ony pomohli. Vďačíme Vám za život a za to akí sme, za všetko čo pre nás robíte, Vás neskonalo ľúbime. Na Vás milí profesori, nesmieme zabúdať, veď kto iný nás stihol toľko naučiť, toľko nám toho dať? Vy ste boli tí, čo napriek nášmu odporu našli vždy dosť síl a snažili ste sa mať na nás len ten najlepší vplyv. Naučili ste nás existovať v reálnom svete. A my? Veď vy to dobre viete. Chceli sme vedieť všetko, chcel to každý z nás, no na druhej strane sme v škole nechceli strácať svoj drahocenný čas.

Odolávali ste našim protestom a manierom, avšak, keď sme niečo chceli, vedeli sme zahrať anjelov. Bolo to s nami ťažké, my to vieme, a preto Vám za pevné nervy a ochotu ďakujeme. Dnes si pripneme zelené stužky ako symbol nádeje, že sa na nás po maturite, aspoň kúsok šťastia usmeje. Že keď sa po úspešnej skúške dospelosti rozbehneme do sveta, budeme schopní odolávať nástrahám pravého života.

ĎAKUJEME.

38 Prečo nie?

Stužková slávnosť 4.A (doplniť dátum)

Vážené dámy, vážení páni, moji milovaní maturanti! Zišli sme sa tu v tento slávnostný večer, ktorý nám všetkým isto dlhé roky ostane v pamäti. Vám, rodi-čom, pretože vidíte, ako vaše malé deti vyrástli v dospelých a samostatných ľudí; Vám, žiakom, pretože pre Vás je táto chvíľa jedinečná a neopakovateľná; Vám, učiteľom, pretože pred sebou opäť vidíte budúcich úspešných absolventov nášho gymnázia, nuž a v neposlednom rade ostane tento moment navždy v mojej pamäti, pretože ste boli, drahá 4.A, mojou prvou triedou. Tak, ako ste sa pred vyše troma rokmi učili zvládať úlohy a problémy gymnazistov Vy, tak som sa to s Vami učila i ja. Keď som sa stala Vašou triednou profesorkou, zmocnili sa ma pocity neistoty, strachu, až pani-ky. Spolu sme prekonávali problémy menšie i väčšie a moje pocity sa postupne menili v sympatiu, náklonnosť a lásku. Cesta k riešeniu problémov bola niekedy jednoduchá a priamočiara, inokedy kľukatá a plná prekážok. Dnes tu predo mnou stojíte mladí, krásni a slávnostní. A na tejto škole sa pred Vami vinie posledná kľu-katá cestička, s poslednou prekážkou na konci. A ja Vám želám, aby ste túto prekážku hravo preskočili, pretože my – všetci tu v tejto sále – vo Vaše schopnosti veríme. O chvíľočku Vám pripnem zelené stužky, ktoré nech a-ko symbol žiaria na Vašej hrudi, ako symbol dospelosti a ako predzvesť úspešnej maturity. Rada by som sa všetkým v tejto sále poďakovala. Vám, mojim žiakom, za to, že roky strávené na tejto škole spolu s Vami, boli väčšinou príjemné. Vám, rodičom, za to, že ste zo svojich detí vychovali čestných a zodpovedných ľudí. A Vám, mojím kolegom, za to, že ste sa týmto žiakom s trpezlivosťou venovali a naďalej venujete. Moje nasledujúce slová hovorievajú mnohí. Verte však, že ich myslím úprimne a vychádzajú z hĺbky môjho srdca. Moji drahí maturanti! Onedlho opustíte brány tejto školy. Vedzte však, že moje srdce i moje dvere ostanú pre Vás navždy otvorené. Na záver by som Vám všetkým rada popriala príjemné prežitie, tohto nádherného večera. Ďakujem.

Prívet Mgr. Evy Piatnicovej, triednej profesorky 4A GLS

Ehmm... Ehmmm... Prajeme Vám príjemný skorý podvečer, dámy a páni. Milé vedenie školy, milí profesori, rodičia, drahé naše polovičky

a ostatní zo združenia priateľov školy. Dúfam, že ste už pohodlne usadení a budete nás pozorne počúvať,

pretože Vám máme naozaj čo-to povedať. Na srdci toho máme mnoho, a času tak málo, aby sme Vám vyjad-

rili tie pocity radosti, strachu zároveň, vzrušenia a nesmiernej vďaky. Ako sa tak na Vás pozerám, je Vás tu veľmi veľa, a mnohí z vás sa

navzájom ani nepoznáte. Je tu však niečo, čo Vás všetkých spája. A sme to práve MY. My 37, kvôli ktorým ste sem dnes prišli, aby sme si užili svo-jich, nazvime to, 5 minút slávy.

Ako ste si už určite všimli, tie 4 roky nás tak trochu zmenili. Niektorí sme trochu povyrástli, niektorým nám zmužnel hlas, alebo sa nám menila farba či dĺžka vlasov, štýl hudby či obliekania. Z nás sa za ten čas stali muži, ktorým sa ženy samé vrhajú do náruče! A my sme rozkvitli v šarmantné mladé ženy, inteligentné, emanci-pované... No, skrátka očarujúce!

To všetko svedčí o tom, že sme stále niečo hľadali. A chtiac či nechtiac nás to zmenilo. A dnes tu každé-ho z nás napĺňajú iné sny, túžby a predstavy. Ďaľšie 4 roky z nášho života uplynuli ako voda. Ešte sme sa nesta-čili zmieriť s prekročením tej magickej hranice dospelosti, a život nás už tlačí ďalej. Dnes tu pred Vami stojíme, zistiac, že sme vlastne hľadali sami seba. A podaktorí z nás sa ešte nenašli... A tí, čo si myslia, že sa už našli, sa môžu v živote ešte veľakrát stratiť. Pretože človek sa hľadá celý život, a my si to uvedomujeme, stojac tu dnes, na jeho prahu.

Ale ja si myslím, že o našu triedu sa báť nemusím. Náhoda, alebo osud nás spojili, a vytvorili sme kolek-

39 Prečo nie?

tív z dokonale rôznych typov ľudí a chutí. Každý z nás je dobrý v niečom inom, a tak vo všeobecnosti si myslím, že so životom sa budeme vedieť popasovať.

Veď kde nájdete pokope toľkých právnikov, sčítaných ekonómov, múdrych lekárov a svetaznalých žur-nalistov. A možno aj budúcich politikov. Neviem ako Vy, ale ja nás tam už vidím... Noo, je to pekný pohľad... Ale tak ako nás tu vidíte dnes, za to, čo sme, a čo z nás ešte len bude, vďačíme predovšetkým Vám, milí rodičia.

Priviedli ste nás na svet, aby sme preň urobili niečo veľké... Sprevádzali ste nás ním, až kým sme sa nepostavili na vlastné nohy... Vychovali ste nás tak, že svojim príkladom by sme mohli ísť vzorom... Podporili ste nás v ťažkých chvíľach, stáli ste pri nás v ťažkých životných situáciách, utierali naše slzy...

A keď aj dnes nejaké padnú, dúfam, že to budú slzy šťastia. Viedli ste nás v našom snažení dosiahnuť už nejaké tie prvé veľké ciele. A preto sme dnes tu ! Aby sme

jeden z nich, tých významných medzníkov nášho života, oslávili. Nie náhodou boli jednými z našich prvých slov, slová mama či oco. Boli to slová, na ktorých sme začali budovať naše veľké myšlienky, prostredníctvom ktorých si Vám teraz dovoľujem , za nás všetkých, vyjadriť jedno veľké, úprimné a srdečné ĎAKUJEM ...

Chceli by sme poďakovať našim drahým pani profesorkám a pánom profesorom, za ich trpezlivosť, obe-tavosť, pomoc, radu a hlavne za vedomosti, ktorými nás obohatili.

A osobitá vďaka patrí našej triednej, pani profesorke Piatnicovej, ktorá s nami „bojuje“ už 4. rok. Nie každý deň bol ružový, a nie vždy nad nami svietilo slnko. Občas sme vystrkovali rožky, ale to len na oživenie tých fádných dní, presedených v školských laviciach, ktoré nám, aj keď tomu ešte nevieme uveriť, vraj budú chýbať. Chceli by sme Vám vyjadriť vrelú vďaku za všetko, čo ste pre nás urobili. I za zvýšený hlas, pretože vieme, že bol mienený s dobrým úmyslom. I za ten 4-ročný boj s našou nezávideniahodnou absenciou... Určite Vám niečo hovoria slová: „Áno, áno pani profesorka, zajtra, určite zajtra. Na 100% zajtra... „ A vy ste sa nad tým vždy len milo pousmiali.

A za to by sme Vám teraz 37-hlasným zborom chceli vysloviť naše Ď A K U J E M E .... No, ale čas sa nám už kráti. A ako je známe : Nič netrvá večne... Tak aj my sa s Vami už budeme musieť

rozlúčiť. Tak ako aj s našimi spoločnými 4 rokmi, ktoré sa už onedlho premenia len na krásnu spomienku, na ktorú budeme vďaka Vám všetkým, a nepochybne aj nám, 17 dievčatám a 20 chlapcom, už len s úsmevom spo-mínať....

Ešte raz pekný večer a príjemnú zábavu praje Linda, Kubo, a celá naša 4. A.

40 Prečo nie?

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať

Ktovie koľko je ľudí, ktorí si vedia vážiť skutočnú hodnotu domova. Pre väčšinu je to samozrejmosť, nad ktorou sa ani nezamýšľajú, ale, keď sa dostanú zo svojho príbytku preč, až vtedy si uvedomia, aký je domov nepostrádateľný a kto a čo všetko im chýba. Počas odlúčenia bývajú chvíle, kedy by sme obetovali veľa, len aby sme už mohli byť späť. Aj keď nie vždy je situácia doma príjemná a pohodová, domov je symbol, zdroj spomienok, radostí, sta-rostí i nádeje. Je to múr, o ktorý sa môžeme oprieť, kedy potrebujeme a vieme, že sa nikdy nezbúra a my nespad-neme s ním. Každá stena múru predstavuje člena nášho najbližšieho okolia. Z týchto stien je postavený jeden veľký dom, ktorý symbolizuje všetko, čo je pre nás v živote podstatné a na čom si zakladáme. Základy sme si začali stavať, keď sme boli malí a pomaly ako dospievame budujeme jednu stenu za druhou, zodpovedajúc za svoje skutky a vzťahy. Ak nezačneme správne stavať od základov, neskôr sa to len ťažko dá opraviť a uviesť do poriadku. To platí o každej sfére na svete. Treba začať dobre a premyslene stavať od základov ďalšie poschodie. Veď nemôžme viesť nákladné auto, keď sa vieme len bicyklovať. Pre mňa je táto „pevnosť“ veľmi dôležitá, lebo viem, že keby sa mi čokoľvek stalo, zlého alebo dobrého, dvere mám vždy otvorené do všetkých jej zákutí. Život sa skladá z maličkostí, z drobností a radostí každodenného života, ktorými si spríjemňujeme a obohacujeme dni. A preto musíme dbať aj na to, aby v našom dome steny neboli holé, lebo to značí nudu, bez-nádej a prázdnotu života. Musíme si zveľaďovať každý centimeter stien, aby boli plné toho, čo máme radi. Keď je náš dom pekne plný, to značí, že aj náš život je pestrý, bohatý a zaujímavý. Takýto domov sa potom ťažko o-púšťa. Určite sú ľudia, ktorí si to nepripustia a neveria v hodnotu domova. Je možné, že oni v období odlúčenia spomínajú na domov s láskou a s túžbou vrátiť sa späť. A tí, čo tento pocit nepoznajú, musia mať srdce z kameňa a takým niet pomoci. Ľudia, ktorý nemyslia na vlastný domov v dobrom, nemajú radi iných, a teda nemôžu byť ani spokojní sami zo sebou. Každý z nás sa niekedy potrebuje „oprieť o múr“, „vyliať“ svoje starosti a ťažkosti a očistiť si svedomie. Ale tí, ktorý to dusia v sebe, nemôžu byť šťastný... Žiť v pocite bezpečnosti, súcitu, spoľahlivosti a dôvery, teda v najdôležitejších ľudských hodnotách, je najrozumnejšie, najprirodzenejšie a najzdravšie. Odlúčenie od domova je často jedna z najťažších skúšok v živote. Nevieme čo nás tam čaká, ako nás príjmu ľudia, ako tam bude...Vládne v nás neistota z toho, kam to vlastne ideme?! S pribúdajúcim časom sa in-tenzita podobných otázok zvyšuje. Keď sa ocitneme v novom prostredí, všetko sa nám zdá iné ako to, na čo sme boli zvyknutí. Musíme si osvojovať nové zvyky, spôsoby a nadväzovať nové vzťahy. Všetko sa nám zdá, že do-ma je lepšie. Ľudia nás akceptujú ako cudzinca, ale to je samozrejmé. Chce sa nám plakať i nadávať na všetko, čo nové stretávame a uvedomujeme si, ako nám známe domáce prostredie chýba. Už to nie je ten zabehaný pro-ces, na ktorý sme boli zvyknutí. Musíme sa prispôsobovať! Prechod od navyknutého režimu na nový je asi naj-ťažšia vec. Spomienky sa vynárajú čoraz častejšie a neraz by sme dali všetko za to, aby sme aspoň na chvíľu boli späť s krásnej krajine pod Tatrami. Nie nadarmo sa u nás už po stáročia hovorí : „Všade dobre, doma najlepšie. “ A toto neplatí len na Slo-vensku, ale kdekoľvek na svete. „Home, sweet home.“ Môžem potvrdiť, že veta „Domov sú ruky na ktorých smieš plakať“ je skutočne pravdivá a platí či pre chudobných, či bohatých, či mladých alebo starších. Áno, do-mov sú ruky, na ktorých môžeš zmierniť svoj žiaľ, ale i bolesť svojich blízkych. Rovnako však platí veta, že do-mov sú ruky, na ktorých sa môžeš radovať z úspechov svojich najbližších. Matej Slezák

Domov

Domov...Čo pre vás znamená toto slovo? Je to azda len päť písmen? Aký skutočný význam skrýva týchto pár znakov? Zamyslime sa všetci na chvíľu. Čo sa nám objaví pred očami, keď pomyslíme na domov? Každému niečo iné. Niektorí uvidia palác plný pokladov, iní pokrčené kartónové krabice…To nie je všetko! Rád by som sa podelil o to, čo si predstavujem ja.

41 Prečo nie?

The Prayer

I looked in my pray and I don´t see you, I try to listen but somehow I don´t hear you. I can´t see your face in the sky anymore, And the pictures I look at aren´t real anymore. I ask the angels whats wrong day after day, Sometimes they smile, sometimes they just say… They say to me that simple thing I can never do, I can’t do it and I don’t want to too. When I need you, you are not there, And as seasons change I don’t feel safe. In my prayers I please God to give me a clue, To tell me what’s wrong and not to feel blue. I hate this feeling that makes me scream, I tear my cheeks even when I dream. I thought they sent you from up there somewhere, From up above where we all will be going one day. It felt like Eden when the two of us met, And the beauty of the Mother Nature where the movie was set. The whole romance felt so right, I never knew it would change and be so tight. But as I sit here all alone in my bed, I feel used, lonely and ashamed. I have no one to hug and no one to look at, And I’m sorry for the kisses we shared.

Modlitba

Pozrela som sa do mojich modlitieb, nevidím Ťa tam. Pokúšam sa počúvať, ale nepočujem Ťa. Na nebi už viac nevidím Tvoju tvár, A fotky, na ktoré sa pozerám sú už minulosťou. Deň čo deň sa pýtam anjelov čo sa deje. Niekedy sa smejú, niekedy iba povedia... Povedia mi tú najjednoduchšiu vec, ktorú nikdy urobiť nemôžem, Nemôžem a nechcem to urobiť. Keď Ťa potrebujem, Ty tam nie si. A ako sa ročné obdobia striedajú, necítim sa bezpečne. V mojich modlitbách prosím Boha, aby mi pomohol, Aby mi povedal, čo sa deje a aby som sa necítila tak zvláštne. Neznášam tento pocit, chce sa mi z toho kričať, Plačem dokonca aj keď spím. Myslela som si, že Ťa poslali odniekiaľ s tade zhora, Odtiaľ zhora, kde sa všetci raz poberieme. Bolo to ako v raji, keď sme sa stretli, A tá krásna príroda, kde sa to odohrávalo. Celá tá romanca sa mi javila správna, Netušila som, že sa to zmení a bude to také prázdne. Ale ako tu tak sedím sama v posteli, Cítim sa využitá, opustená a strápnená. Nemám koho objať, a nikoho, na koho sa pozrieť. A ľutujem všetky bozky, ktoré som Ti opätovala. Zuzana Boďová, 3.A

Zjavilo sa mi v hlave mnoho obrazov. Najprv som videl planétu Zem. O chvíľu sa priblížila Európa, Slovensko, Bratislava, Karlova Ves a Adámiho ulica. Zazrel som moju bránu a konečne aj dvere od bytu. Toto je všetko? To má byť môj domov? Ani zďaleka nie. Moja izba, nábytok, počítač či posteľ. Materiálne veci ne-vytvoria pocit domova nikdy. Čo ďalej? Som bezdomovec? Nie! Potrebujem viacej vecí ! Rodina. Mama a ses-tra už hneď vytvoria domov? Ešte to nie je hotové…Pridám pravidlá, podľa ktorých sa doma riadim. Povinnos-ti, ktoré musím vykonávať bez odhovárania. Stále mám pocit, že som tých “pár” znakov nedokázal naplniť. Do-kladám spomienky, roky života a zážitkov. Dodám taktiež pocit bezpečia. Ten pocit tak silný, ako keď som do-stal do rúk môj prvý kľúč. Okorením to nakoniec rešpektom, súkromím a …Obývačkou. Pýtate sa prečo? Lebo si teraz predstavujem spoločné večerné chvíle s ľuďmi, ktorých mám rád. Každý nech si pridá to svoje, ktoré potrebuje. Napriek tomu ostáva posledný kúsok. Uvedomenie, respektíve pochopenie. Znalosť, že som jedným z tých šťastných so strechou nad hlavou a láskou pod ňou. Keď sa spoja všetky tieto veci do jednej množiny, vytvoria jednu nekonečne zložitú funkciu. Ruky. Na nich môžem plakať… Domov. Je to veľmi ťažké definovať absolútnu hodnotu toho jednoduchého slova, pretože je nevyčísliteľná. Ten hrejivý pocit na srdci jediný pošepká, že si tam, kde sa nemusíš báť. Bol som rok preč. Keď som sa vrátil, pla-kal som, pretože som doma. Vône, pocity, dotyky, a obrazy ma vítali. Dostali sa mi do duše a moji najbližší ma objali. Bolo to nádherné, a predsa mi tiekli slzy…Od radosti alebo bolesti, nič to nemení, lebo domov sú ruky, na ktorých môžeme plakať. Robert Vokál

42 Prečo nie?

Poznámky

43 Prečo nie?

Poznámky

osobny cennik pre drd - zlodej · pamätáte. ale na gympli som bol hrozný. ja keď som sa začal...

Documents