Školský časopis - edupage · hurá, už to vieme!!! spoločná fotka na pamiatku ... zlyžovať...
TRANSCRIPT
Školský časopis
Šk. rok: 2014/2015
Základná škola s MŠ
Kamenica nad Cirochou
Zimné akcie
Zima síce začala už v decembri, ale len podľa kalendára, lebo vonku to vyzeralo, ako keby bola jar.
Ani Martin neprišiel na bielom koni, Katarína bola na blate, no ani Vianoce neboli na ľade, ako to
sľubovala pranostika. Niektorí dokonca stavali snehuliakov z blata. Nám to až tak nevadilo, lebo sme
sa tešili na všetky radosti, ktoré nás čakali.
Mikuláš prišiel aj bez snehu a nezabudol ani na darčeky – aspoň sladkosti. Ani po ňom sa sneh
neukázal. Skôr prišli Vianoce, ale ešte predtým sme si ich pripomenuli Vianočnou tvorivou dielňou.
My ôsmaci sme robili ikebany a myslím, že sa nám naozaj vydarili. Ostatní žiaci zhotovovali rôzne
ozdoby, dekorácie, sladkosti a dobroty, od ktorých sa nám až slinky zbiehali. Ale len sme trochu
ochutnali a všetko išlo na Vianočnú burzu, ktorá bola v kultúrnom dome pred Vianočnou
akadémiou. To už sa rodičia i celá obec usadila v kinosále kultúrneho domu, aby si pozreli pekný
kultúrny program, ktorý pre nich pripravili žiaci základnej a materskej školy. Navodili sme vianočnú
atmosféru, zaželali si pekné Vianoce a rozišli sme sa domov užiť si sviatočné chvíle i vianočné
prázdniny.
Každý sa už tešil na Vianoce: na darčeky(mohli byť aj lepšie), hoci už dávno vieme, že Vianoce
nie sú len o darčekoch, na koledovanie Dobrej noviny(tam sme boli skoro všetci chlapci z 8. ročníka,
ba aj naša spolužiačka Danka a poviem vám, bolo to dosť namáhavé), na bohatú večeru(najmä na
šalát), na stretnutie celej rodiny(hoci sme boli hluční, ale každý niečo priniesol), ale hlavne na
návštevu kostola(najmä tu polnočnú), kde sme privítali narodeného Ježiška.
Čakali sme aj na zázrak v podobe snehu. Veď nás čaká lyžiarsky a snehu nikde! Ani počas
Vianočných prázdnin nebolo ani trochu snehu, ale potom sa ukázal a padal, a padal, až ho bolo všade
plno. Vodiči ani cestári z neho nemali radosť, ale my deti sme sa hneď pustili do stavania snehuliakov,
ba aj iglu sme si postavili, chodili sme sa sánkovať a tešili sa na lyžiarsky. Po lyžiarskom sme sa
vrátili do školy(poniektorí ostali ležať doma s chrípkou) a všetko sme zavŕšili fašiangovým
karnevalom. O ňom aj o lyžiarskom sa dočítate v tomto časopise.
Za ôsmakov Ľubo a Timo
Korčuliarsky kurz 24. – 28.11.2014
Na korčuliarskom kurze sme boli v novembri. Celý týždeň sme sa prvé 2 hodiny učili a potom sme
nabalení výstrojom a dobrotami od mamy nasadli do autobusu, ktorý nás odviezol na zimný štadión do
Humenného. Boli s nami naše pani učiteľky Straniaková a Škovranová, pani vychovávateľka Hnátová
a pán učiteľ Holp, ktorí to mali niekedy ťažké. Kým nás všetkých poobúvali, pošnurovali korčule, aby
sme mali pevné nôžky a potom to trápenie na ľade! Lebo začiatky, to bol samý pád. Ešteže sa nikomu
nič nestalo. Rozdelili nás do troch skupín podľa toho, ako nám to išlo. V každej skupine sme sa niečo
naučili, a keď sme vyhladli, cez prestávku sme sa najedli a zohriali teplým čajom od mamy. Keď nám
to už celkom išlo, chlapci si priniesli hokejky a mohli hrať hokej a dievčatá sa hrali na budúce
krasokorčuliarky. Bolo to zábavné. Prišli nás povzbudiť aj niektorí rodičia a pán riaditeľ s pani
zástupkyňou, ktorá nás na pamiatku vyfotila.
V posledný deň – piatok – nikto z nás neodišiel naprázdno. Z korčuliarskeho kurzu sme si odniesli
medailu za statočnosť a šikovnosť, sladkú odmenu a hlavne kopec zážitkov a skúseností, ktoré sme
neskôr počas zimných prázdnin využili pri korčuľovaní s našimi rodičmi a súrodencami. Ďakujeme!
Spomienky prvákov a druhákov zapísala pani učiteľka Straniaková
Ťažké začiatky Už viem padať! Poď, spolu nám to pôjde ľahšie!
Hurá, už to vieme!!!
Spoločná fotka na pamiatku
Plavecký výcvik 2.-12.12.2014
Naši piataci a šiestaci sa v decembri zúčastnili na plaveckom kurze,
kde sa neplavci naučili základy plávania a tí, ktorí už vedia plávať, sa
zdokonaľovali v rôznych plaveckých štýloch. Inštruktormi boli pán
riaditeľ Tokár, pán učiteľ Holp a pani učiteľky Straniaková a Frívaldská.
Okrem radosti z toho, že im odpadlo vyučovanie, sa mohli do sýtosti
vyšantiť v bazéne humenskej plavárne. Všetci sa zhodli na tom, že to bolo
perfektné, ale krátke. Tu sú niektoré ich názory a spomienky:
Karolínka: Mne sa najviac páčilo, že sme boli rozdelení do skupín, ja
som bola v tej, kde boli neplavci. Najprv sme plávali s doskami, to mi celkom išlo, a potom sami, to už bolo
ťažšie. Plávať celkom sama som sa síce nenaučila, ale aj tak to bolo super.
Tadeáš: Mne sa páčilo, že som postúpil do vyššej skupiny k pánu učiteľovi Holpovi, ktorý ma učil plávať
„gravla“ (správne má byť „kraula“, ale hlavne že sa ho naučil). Veľa sme pretekali a cez prestávku sme boli takí
hluční, až som myslel, že na nás spadne celá budova.
Simonka: Bolo super, naučili sme sa plávať na „žabu“ aj na „kravla“. Učili sme sa aj skákať z mostíkov.
Spočiatku nám to nešlo, ale keď nám to učitelia ukázali, my sme to pochopili a stále skúšali, tak sme to nakoniec
všetci urobili dobre.
Terezka: Mne sa páčilo, ako sme skákali do vody, ktorá bola super, že sme mali aj 15-minútové voľné plávanie,
že sme mali prestávku na jedlo. Nepáčilo sa mi, že sme boli natískané v jednej uličke všetky dievčatá, že
hranolky v bufete boli studené, že sme museli mať celé plavky a čiapky a že sme sa museli potom vrátiť do
školy.
Kika: Páčilo sa mi, ako sme plávali na „kralva“ (zase nejaký nový štýl?), aj sme dýchali pod vodou (žeby im
narástli žiabre?)
Lukáš: Na plaveckom sa mi páčilo to, že som bol pri pánovi učiteľovi Holpovi, že sme skákali do vody hrali
„hudbal“(asi vymysleli nejaký nový šport), boli sme v hlbšej vode a veľa sme sa nasmiali. A v bufete bolo wifi.
Denis: Naučil som sa nové plavecké štýly – kraul, prsia aj splývanie. Najviac sa mi páčilo potápanie a najviac
som sa tešil z diplomu. Nepáčila sa mi voda, čo mi „ušla do nosu“. Ani to, že sa tam niektorí bili.
Elenka: Bolo tam toho viac, napríklad potápanie, skákanie aj plávanie cez prekážky.
Maxim: Mne sa páčilo všetko, hlavne to, že tam bola sranda.
Miloš: Rozdelili nás do skupín. Ja som bol v prvej, kde boli najlepší plavci. Hoci som už vedel plávať, aj tak
som sa veľa naučil, hlavne rôzne štýly. Mohli by sme si to zopakovať aj na budúci rok.
Samo: Veľmi som sa tešil, ale, bohužiaľ, stihol som si užiť iba tri dni.
Miriam: Aj ja som stihla pre chorobu iba týždeň, ale aj tak som sa naučila niečo nové, napríklad som sa zlepšila
v splývaní, v skákaní na rybičku. Dôležité bolo prekonať strach, potom to už išlo. A tej vody koľko som sa
napila! To by mi vystačilo aj na celé dva týždne.
Šimon: Ako dobrý plavec som bol v prvej skupine, ale zažil som aj trochu strachu pri skákaní na rybičku. Potom
som už zvládol skočiť aj salto, aj do kruhu. Nepáčili sa mi rôzne preteky, lebo nie som veľmi súťaživý typ.
Najviac sa mi páčil bufet, kde sme si oddýchli aj sa občerstvili. A som rád, že som neochorel.
Nika: Vždy na začiatku sme mali rozcvičku nasucho aj vo vode, aby sme sa rozhýbali. Bol to najlepší výlet.
Taňka: Tešila som sa, keď ma preložili do 1. skupiny. Najradšej som mala skákanie na rybičku, najhoršie mi
išlo splývanie. Naučila som sa otvárať oči pod vodou, čo mi doteraz nešlo.
Jakub: Učiteľ nám ukazoval, ako zachrániť topiaceho sa človeka. Neviem, či by som to dokázal.
Mišo: Bol som v prvej skupine. Tak veľmi som plával a skákal, až sa mi roztrhli plavky.
Danka: Veľmi rada plávam, preto sa mi to veľmi páčilo. Robili sme rôzne veci, mne sa najviac páčilo skákanie
do vody „na bombu“. A tiež to, že pri vyhodnocovaní pán riaditeľ povedal, že som z dievčat najlepšia plavkyňa.
Lyžiarsky výcvik
Prvý februárový týždeň sme strávili na Drienici, kde sme sa učili lyžovať. To bol hlavný cieľ
lyžiarskeho výcviku, ktorý pre siedmakov, ôsmakov a deviatakov pripravilo vedenie školy. No pre
nás bolo dôležité aj to, že sme týždeň strávili mimo domu, uliali sme sa z vyučovania a zažili sme
kopec srandy. Takže naši inštruktori, ktorými boli pán riaditeľ Tokár, pán farár Sepeši, pani učiteľka
Škovranová a pán učiteľ Holp, to s nami nemali vôbec ľahké.
Po príchode a ubytovaní nás rozdelili do skupín a hneď sme sa išli lyžovať. Zo začiatku bol trochu
zmätok, ale postupne sme sa v tom zorientovali. V našej skupine boli samé dievčatá, čo nám
vyhovovalo. Aj tak najzábavnejšie boli voľné večery, kde sme sa navrieskali a naskákali tak ako sa na
pubertiakov patrí. Laura
Bolo tam veľa dobrých aj horších vecí. Najprv tie dobré: Hoci som na lyžiach nikdy predtým
nestál, za krátky čas som sa naučil nielen stáť na lyžiach, ale aj šliapať do kopca, brzdiť, ba aj lyžovať
v pluhu (asi som rodený talent alebo to bola vďaka výbornému inštruktorovi – pánovi farárovi?). Na
druhý deň som sa vyviezol na vleku(tiež prvýkrát v živote). Štvrtok bol super, lebo sme lyžovali až
zvrchu a mali sme aj večerné lyžovanie. A posledný deň? Ten bol najlepší, lebo sme mohli ísť voľne
a rýchlo. Takže všetko bolo super. A to zlé? Asi iba jedna vec, a to jedlo. Bolo fakt hrozné!
Tomáš
Každý deň sme zažili kopec srandy aj sme sa vždy niečo naučili. Hoci ma preradili do slabšej
skupiny, mne to celkom vyhovovalo, lebo pán farár nám pekne vysvetlil, čo máme robiť. Na druhý
deň sa na oblohe roztrhlo vrece so snehom a celý deň snežilo. Vyzerali sme ako snehuliaci. Počas
lyžovačky sa u mňa striedali pocity strachu a radosti, ale nakoniec tá radosť zvíťazila.
Juraj
Bolo to super. Neveril som, že za 4 dni sa z nováčika stane taký zdatný lyžiar, ktorý dokáže
zlyžovať celý svah. Prvé dni sa, samozrejme, nezaobišli bez pádov. Padali sme cestou hore, cestou,
dolu, ba aj cestou vo vlaku. Iba jedlo nestálo za nič. Ani ten pes, čo sme ho mali pod oknom, to
nechcel jesť.
Ľubo
Ja som chcel ísť hneď prvý deň domov, pretože mi to vôbec nešlo, častejšie som bol na zemi ako na
lyžiach. Ale čím viac som lyžoval, tým viac sa mi to páčilo. Vďaka pánovi farárovi, ktorý bol podľa
mňa najlepším lyžiarom. Christian
Na lyžiarsky som sa aj tešil, ale viac som sa asi bál, ako mi to pôjde, lebo som na lyžiach stál
prvýkrát a vôbec som nevedel, ako sa mám pohybovať. Ubytovanie bolo dobré, ja som mal s Ľubom
najväčšiu izbu. Šimon
Najlepší inštruktor Ideme na to! Už to vieeem!
Exupéryho modlitba (Úvaha)
„Ty vieš, ako veľmi potrebujeme priateľstvo. Daj, aby som dorástol na túto najkrajšiu,
najťažšiu, najriskantnejšiu a najnežnejšiu vec života.“ Antoine de Saint Exupéry
V poučkách sa hovorí, že modlitba je náboženská skladba. No v modlitbe ide o niečo viac. Je to
rozhovor človeka s Bohom. V modlitbe človek prosí Boha o zdravie, prácu, lásku alebo peniaze.
Niekedy aj o hlúposti, ktoré sa nám zdajú v tom okamihu dôležité. V mojom prípade prosím Boha
napríklad aj o to, aby nebola písomka.
Viem, že sú dôležitejšie veci, ktoré môžu ovplyvniť náš život. Kým sme deťmi, sme pod
ochrannými krídlami rodičov. Ale keď vyrastieme, je čas nastúpiť do vlaku dospelosti, samostatnosti
aj za cenu, že nastúpime do nesprávneho vlaku. Budeme robiť chyby a zároveň sa na nich poúčať.
Zamilovať sa, sklamať, nie raz, dvakrát, ale často. Preto potrebujeme pri sebe blízkeho človeka –
priateľa.
Exupéry vo svojej modlitbe prosí, aby dorástol na najkrajšiu vec v živote a to je priateľstvo. Ak
máš dobrého priateľa, máš viac ako on. Nie je to len najkrajšia vec, ale aj veľmi riskantná. Človek
nikdy nevie, čo sa v tom druhom človeku skrýva. V súčasnosti žijeme v dobe, kde je láska peniazmi,
úprimnosť je faloš a úsmev herecký výkon. Preto si treba dávať pozor. Vždy treba byť krok vpred pred
konkrétnym človekom. No najnežnejšia vec je preto, lebo človek sa má o koho oprieť. Priateľovi sa
môžeme zveriť s ťažkosťami, aj s radosťami. Ale nie dôležité sa len zdôveriť so svojimi problémami,
treba zároveň vypočuť toho druhého. Tiež ho treba podržať, ak potrebuje. Skrátka, pomáhať si
navzájom.
Nájsť si priateľa je pekná vec. Ale treba si dávať pozor, s kým sa človek spriatelí.
Laura Poláková 8.A
Exupéryho modlitba
(Úvaha)
„Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko.“
Antoine de Saint Exupéry
Odmala som bol vedený k modlitbe a k úcte k Bohu. Už ako štvorročný som začal miništrovať
a už vtedy ma to napĺňalo radosťou, pokojom a zbožnosťou. Teraz sa tá moja radosť mení, akoby
stráca. Nie kvôli mojej viere k Bohu, ale hlavne sa pokúšam hľadať Boha aj medzi mladými našej
farnosti. Všetci len niečo chceme, očakávame, ale málo dávame. Aj ja osobne Boha viac prosím, ako
ďakujem za to, čo mi dáva. Boh nás isto počúva a prihovára sa k nám. A to nielen cez kňaza, ale
hlavne cez každodenné veci. Boha vidíme nielen v človeku, ale aj v krásach prírody, ktorá nás
obklopuje. Hlavne keď je ticho a počuť šum lístia, spev vtákov,
žblnkot potoka.
Autor chce povedať, že nie všetko ide ľahko. Človek by nemal
žiť v tom, že mu všetko spadne samo do lona. Musí k tomu
vynaložiť svoje úsilie. Ja sa to snažím pochopiť, ale trvá mi to
dlhšie ako v detstve, keď bolo všetko jednoduchšie. Teraz je to
ťažké, keď je všade naokolo toľko lákavých vecí a príležitostí na
to, aby sme podľahli pokušeniu, ale treba sa o to aspoň pokúsiť.
Boh nás učí samostatnosti a dal nám slobodnú vôľu, využime ju!
Prekonajme svoju pohodlnosť a lenivosť. Viem, čom hovorím,
lebo je to aj o mne. Ale ja sa o to aspoň snažím. Naozaj!
Juraj Stebila 8.A
Pane Bože, dnes sme
mali písomku. Daj nech
je Madrid hlavným
mestom Estónska
John Green: Na vine sú hviezdy
Práve som dočítala veľmi smutnú knihu. Každá kniha, kde sa hovorí
o smrti, je smutná. A táto je o zomieraní mladých ľudí, čo je ešte smutnejšie.
Rozprávačom i hlavnou hrdinkou je mladé dievča Hazel, ktorej
diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy a choroba zasiahla aj pľúca a ona už
nemala ani žiť, ale vďaka pokusnej liečbe je stále nažive a s pomocou
dýchacieho prístroja bojuje o svoj život. Stretáva sa na sedeniach s rovnako
postihnutými mladými ľuďmi. Tam sa aj zaľúbi do Augusta, ktorému pre
rakovinu amputovali nohu. Spolu sa vydajú do Amsterdamu za autorom jej
obľúbenej knihy. Prežívajú tam romantické chvíle, ktoré však netrvajú dlho,
lebo Augustovi sa choroba vrátila a on onedlho zomiera.
Napriek strašnej chorobe a blížiacej sa smrti sa dokázali spolu zabaviť, prežívať lásku ako všetci
zdraví mladí ľudia a často si robiť žarty zo seba i z iných. A pre tento ich postoj mi tá kniha
nepripadala až taká strašná, ako sa na prvý pohľad zdala. Dokonca som sa aj často zasmiala, napríklad
keď išli pomstiť svojho už úplne slepého kamaráta Isaaca, lebo ho opustila priateľka, a spolu hádzali
vajcia na jej auto.
Neviem, ako by som ja dokázala žiť s takou strašnou chorobou a dúfam, že sa mi to nikdy nestane,
ale obdivujem ľudí, ktorí sa napriek ťažkej chorobe nevzdávajú a vedia sa tešiť z každej maličkosti.
Preto by som odporúčala prečítať si túto knihu každému, kto sa trápi pre každú maličkosť.
A ešte pekné myšlienky:
„Bez bolesti by sme nevedeli, čo je radosť.“
„Bolesť si treba vytrpieť.“
„Každý človek túži po tom, aby po sebe niečo
zanechal. Všetci chceme, aby si nás zapamätali.
Zo všetkého najväčšmi ma trápi, že sa stanem
ďalšou zabudnutou obeťou v odvekej
a prízemnej vojne proti chorobám. Chcem po
sebe niečo zanechať.“
Laura Poláková 8.A
Rozlúčka s bývalou pani učiteľkou
„Kto v srdci žije, neumiera.“
Dňa 20. januára 2015 vo veku 71 rokov zomrela bývalá učiteľka ZŠ
Kamenica nad Cirochou pani Valéria Gossanyiová. Na našej škole
pôsobila dlhých 39 rokov ako učiteľka 1.- 4. ročníka. Jej rukami prešlo
mnoho žiakov, ktorí si na ňu isto spomenú. Bola aj manželkou
dlhoročného riaditeľa ZŠ Kamenica nad Cir. pána Štefana Gossanyiho
a matkou vychovávateľky školskej družiny pani Valérie Bokšovej.
„Žiadna smrť nemôže byť zlá, ak jej predchádzal dobrý život.“
Exupéryho modlitba
Neprosím o zázrak, Pane, ale o silu pre všedný život. Nauč ma
umeniu malých krokov. Sprav ma vynaliezavým a vynachádzavým, sprav
ma sebaistým v správny čas. Obdar ma jemnocitom, aby som dokázal
odlíšiť prvoradé od druhoradého. Prosím o silu disciplíny a miery, aby som
len tak neprekĺzol životom a svoje dni si rozumne rozdelil. Aby som
neprespal záblesky svetla života, a aby som si aspoň tu a tam našiel čas
na umelecký zážitok. Umožni mi utvrdiť sa v tom, že snívať o minulosti či
budúcnosti mi neprospieva. Pomôž mi čo najlepšie zvládnuť to, čo je
najbližšie, pomôž mi pokladať práve prežívanú hodinu za najdôležitejšiu.
Ochráň ma pred naivnou vierou, že v živote musí ísť všetko hladko. Daruj
mi triezve poznanie, že ťažkosti, porážky, neúspechy a sklamania sú
súčasťou života, že vďaka nim rastieme a dozrievame. Pripomínaj mi, že
rozum sa často stavia proti srdcu. Pošli mi v pravej chvíli niekoho, kto má odvahu povedať mi pravdu
s láskou. Chlieb náš každodenný daj mi pre telo i dušu. Prosím Ťa o prejav Tvojej lásky, priateľské
echo a aspoň tu a tam náznak, že som užitočný. Viem, že veľa problémov sa rieši nekonaním; daj, aby
som dokázal čakať. Nech vždy nechám Teba i ostatných dohovoriť. To najdôležitejšie si človek
nehovorí sám; býva mu povedané. Ty vieš, ako veľmi potrebujeme priateľstvo. Daj, aby som dorástol
na túto najkrajšiu, najťažšiu, najriskantnejšiu a najnežnejšiu vec života. Vnukni mi pravú chvíľu
a pravé miesto, kde môžem zanechať balíček dobra - slovami, či bez slov. Chráň ma pred strachom, že
by som mohol premárniť svoj život. Nedaj mi to, čo si želám, ale to, čo potrebujem. Nauč ma umeniu
malých krokov! Antoine De Saint-Exupéry
„PANE, TY VIEŠ AKO VEĽMI POTREBUJEME PRIATELSTVO“
Antoine de Saint Exupéry
Modlenie. Pre mnohých možno cudzie slovo. Aj napriek tomu sa každý v ťažkej chvíli obracia so
svojimi prosbami na Boha. Koľkí z nás sa stávajú tými najveriacejšími ľuďmi pred ťažkou skúškou
alebo písomkou. Ja sa modlím pravidelne. Som k tomu vedená už od malička. No príde mi nesprávne
to, že ľudia sa obrátia k Bohu, len keď niečo potrebujú.
Je to ako s priateľmi. Nie každý, kto si hovorí priateľ, ním naozaj je. Nie nadarmo sa hovorí, že
priateľa spoznáš v ťažkej chvíli. Koľkí „priatelia“ sa na nás obrátia len vtedy, keď niečo potrebujú?
Koľkí „priatelia“ na nás zabudnú, keď nie sú v našej spoločnosti? Na koľkých priateľov sa môžeme
spoľahnúť, keď to naozaj potrebujeme? Koľkí skutoční priatelia pri nás ostanú v ťažkej chvíli
a neodídu ako mnohí iní? Každý potrebuje priateľa. Nemusia byť piati, šiesti, desiati. Stačí len
jeden pravý priateľ, ktorý nás nesklame. Priateľa, ktorému sa budeme môcť zveriť, poradiť sa, tešiť sa
s ním. Priateľa, ktorý nás strpí napriek našim chybám a bude nám oporou. Bez priateľa by sme boli
úplne sami. Nemali by sme sa na koho obrátiť, komu sa zveriť.
Ja osobne považujem za priateľov všetkých blízkych ľudí, ktorý sa podieľajú na mojom živote.
Snažím sa byť ku každému dobrá, každému pomôcť, dať nejakú tú radu, vypočuť ho. Viem, že
nemôžem očakávať, že sa mi to od každého vráti, že ma pochopia a že budem mať v nich takú dôveru
ako oni vo mne. No verím, že raz sa mi to určite vráti. Hoci nie od všetkých, ale od tých pravých
priateľov sa mi to vždy vráti.
Niekedy je dôležitejšie dávať než brať.
Alžbeta Šulovská 8.A
Išlo dievča po vodu
Na hodinách literatúry sme preberali balady. Tak som si v školskej knižnici našla a
prečítala knihu Išlo dievča po vodu. Je tam veľa pekných slovenských ľudových
balád. Všetky sa mi páčili, hoci boli smutné. Niekoľko som si vybrala a zapísala:
Išli hudci horou
Téma: Mamka prekliala dcéru,tá sa premenila na drevo,z ktorého si muzikanti vyrobili
husle a zahrali nešťastnej matke pod oknom.
Hlavná myšlienka:Máme si rozmyslieť,čo povieme.
Mne sa na tejto balade nepáčilo to, že matka zakliala svoju dcéru, hoci to potom
oľutovala.
Jeden otec dobrý
Téma: Jeden otec vychoval tri dcéry. Keď sa vydávali, dal každej peniaze, aby sa oňho v starobe postarali. Tej
najmladšej dal najmenej. Keď už nevládal, šiel najprv k najstaršej dcére, no tá mu vyniesla šránok, nech sa naň
bars aj obesí. Stredná mu doniesla suchú kôru, nech sa ňou zadrhne. Iba tá najmladšia ho milo privítala, vyniesla
mu stoličku. Otec si sadol na stoličku a vypustil dušičku.
Hl. myšlienka: Nevďačnosť dcér k otcovi.
Na tejto balade sa mi pačilo, že tá, ktorá dostala najmenej, tak sa zachovala najlepšie a nepáčilo sa mi, ako sa
zachovali k otcovi tie staršie dcéry.
Potom ty,má milá
Téma: Muž hovoril dievčaťu, že keď jej na veži kohútik zaspieva, bude jeho žena a ona uverila a vyniesla
kohúta. Potom jej sľúbil, že keď vyrastie na jej stole ľalia, bude jeho žena a ona položila ľaliu. A nakoniec, keď
prepláva Dunaj od kraja do kraja, bude jeho žena. Ona plávala, no v prostriedku zastala, lebo už nevládala. Ešte
na panenky volala, že sa nemaju dať falošným mládencom oklamať.
Hl. Myšlienka: Nemáme veriť falošným sľubom.
Mne sa na tejto balade nepačilo to, že mládenec oklamal dievča.
Danka Bodzionyová 6.A
Potopa z knihy Staroveké grécke báje a povesti
Báje, mýty rozprávajú príbehy z dávnych čias. Pomocou fantázie vysvetľujú veci a javy, ktoré si ľudia
nevedeli vysvetliť a pochopiť rozumom. Tak ich pripisovali rôznym božstvám, nadprirodzeným silám.
Najkrajšie sú grécke báje. O niektorých sme hovorili na dejepise – Trójska vojna a Odyseove cesty, iné sme
čítali na hodinách literatúry – Daidalos a Ikaros. Ja som ich prečítal všetky. Najviac ma zaujala báj Potopa, ktorá
mi pripomína príbeh o potope sveta, ktorý je v Biblii.
Hlavné postavy: Zeus, kráľ Lykon
Vedľajšie postavy: Deukailon a Pyrha, bohyňa Themis, bohovia a ľudia
Hlavná myšlienka: Nemáme byť pyšní, chamtiví a namyslení
Krátky obsah: Najvyšší grécky boh Zeus zostúpil na Zem, lebo sa naštval, že ľudia vraždili, lúpili, kradli a
uctievali iných bohov. Prišiel do pevnosti, kde žil pyšný kráľ Lykon. Ten zabil svojho sluhu, uvaril ho a
ponúkol ho Diovi, aby sa presvedčil či to ako boh rozpozná. Ten sa ešte viac nazlostil, premenil Lykona na
vlka, zničil mu pevnosť a na Zem zoslal potopu. Keď sa vrátil do nebies,
pozoroval svet a uvidel, že Deukailon a Pyrha boli spravodliví. A tak voda
ustúpila. Deukailon a Pyrha šli do chrámu bohyne Themis a s veľkým žiaľom sa
k nej modlili, aby im pomohla vzkriesiť ľudí. Bohyňa Themis sa nad nimi
zľutovala a povedala im, aby si zahalili tvár, zobrali kamene a hádzali ich za
chrbát. A postupne z mäsa a kostí vznikol nový druh človeka.
Páčilo sa mi, že bohyňa Themis pomohla ľuďom a že sa našli aspoň dvaja
spravodliví. Nepáčilo sa mi, ako kráľ pre svoju pýchu urazil Dia a pre jeho podlý
čin museli pykať všetci ľudia. A ľudia by sa mali nad sebou zamyslieť skôr, ako
ich stihne trest za ich zlé skutky.
Šimon Saxun 6.A
Zátišia od našich
malých umelcov
Kresby talentovaných
šiestačiek
Víťazné práce šk. kola výtvarnej časti súťaže Európa v škole
Pripravovala: Mgr. Jitka Frívaldská
Karneval
Zábava, masky, tanec. Detský smiech sa ozýval z každej strany. Na karnevale sa zabávali
rozprávkové bytosti, zvieratká, vojaci, šašovia z celej školy. Naša telocvičňa sa zmenila na
rozprávkovú sálu. V tejto sále sa konali aj rôzne súťaže, na ktorých boli súťažiaci odmenení
sladkou odmenou. Všetci predviedli svoje tanečné kroky a na záver sa rozdávali ceny
najkrajším maskám. Pravdaže, aby ostatné masky neboli smutné, pretože všetky boli pekné
a dali si na sebe záležať boli obdarované všetky. To všetko sme mohli zažiť v pondelok na
karnevale. Alžbeta Šulovská 8.A
Vtipy
Janko prosí sestru, aby mu požičala svoju fotku. Sestra fotku vyberie a pýta sa ho:
„Načože ju vlastne potrebuješ?“ „ Zajtra máme geografiu a máme doniesť fotku
nejakej prírodnej katastrofy!“
Pani učiteľka vysvetľuje v triede: „Hovoríme, že krava sa otelila, mačka sa okotila.
Povie niekto ďalší príklad?“ Móricko sa hlási: „Prosím, žralok sa ožral.“
Učiteľ sa pýta študenta: „Čo je polovica z 8?“ „Nepovedali ste či horizontálne alebo
vertikálne?“ „Čo tým myslíš?“ „No horizontálne je to 0 a vertikálne 3.“
Sťažuje sa syn mame: „Mami, mne sa dnes nechce do školy. Učitelia ma tam nemajú
radi, žiaci ma nemajú radi, ani ten školník ma nemá rád.“ „Nič sa nedá robiť, musíš
ísť.“ „ Ale ja fakt nechcem.“ „No ty musíš ísť, však si riaditeľ!“
Status chlapca na Facebooku: "Máme matiku a nudím sa“. Komentár od učiteľa:
"Poď k tabuli, Jožo!"
Janko na hodine vyrušuje, a tak mu pani učiteľka povie: „Keď si taký múdry, tak
poď sem a povedz mi sedem divov sveta!“ Janko prišiel pred tabuľu a začne: „ Prvý
div, druhý div, tretí div...“
Učiteľ hovorí žiakom: Ak sa nezačnete učiť, tak z vás minimálne 50% prepadne!
- Ale, pán učiteľ, toľko nás tu ani nie je.
Príde dcéra domov a hovorí: Mami, dnes ma v škole zbili! A mama na to:
- Ja viem, videla som to na youtube.
Ferko sa pýta pani učiteľky: „Pani učiteľka, dám vám hádanku: je to veľké, chlpaté,
ma to 8 nôh a 6 očí, čo je to?“ „Neviem, Ferko, tak čo to je?“ „To neviem ani ja, ale
sedí vám to na hlave.“
Pani učiteľka sa pýta: „Peťko, čím chceš byť, keď budeš veľký?“
„ Debilom.“ „Čože?!?“ „Keď chodíme spolu s ockom, stále mi niekoho ukazuje a
hovorí: Pozri, aké Porsche má ten debil, Aha, akú vilu si ten debil postavil, Kukaj,
aká kočka sa vlečie s tamtým
debilom.“
Škola volá. Tak nedvíhaj!!!
Euro sa skloňuje
Slovo euro bolo kodifikované do
slovenského jazyka, a preto sa má
skloňovať. ! A to podľa vzoru mesto, nie
žena (mám päť eur, nie päť „eury“ ani
päť „euro“!!!)
Zimník – školský časopis, štvrťročník, 2. číslo, február 2015
Vydáva: Základná škola s MŠ Kamenica nad Cirochou, Osloboditeľov 204, 06783 Kamenica nad
Cirochou
Vychádza: od roku 2012
Redakčná rada: Laura Poláková – šéfredaktorka, Juraj Stebila – predseda redakčnej rady, Ema
Šutayová, Alžbeta Šuľovská, Miriam Gičová
Jazyková a štylistická úprava: Mgr. Alžbeta Harakaľová
Technická spolupráca: Ing. Bernardína Suchárová