UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

FILOZOFICKÁ FAKULTA

Bratislava 2014 Bronislava Búciová, DiS. art

Školiace pracovisko: Katedra etnológie a muzeológie

Študijný odbor: 3.1.3. Etnológia

1. ročník bakalárskeho stupňa

Školiteľka: doc. PhDr. Hana Hlôšková, CSc.

ŽIVOT A TVORBA JOZEFA BÚCIHO,

ŠÍRITEĽA ĽUDOVÝCH TRADÍCIÍ V OBCI DOLNÁ ŽDAŇA

Študentská vedecká a odborná konferencia

Poďakovanie

Chcela by som poďakovať Jozefovi Búcimu a jeho manželke Filoméne Búciovej za

venovaný čas, ochotu, cenné informácie a v neposlednom rade za sprístupnenie svojich

scenárov, ktoré mi poslúžili ako podklad k napísaniu práce.

V Bratislave, dňa 31. 3. 2014 Bronislava Búciová

Abstrakt

Práca prezentuje osobnosť a tvorbu Jozefa Búciho, ktorý sa zaslúžil o zachovanie zvykov

v obci Dolná Ždaňa. V práci sa snažím analyzovať jeho scenáre, ktoré napísal pre dolnoždansku

folklórnu skupinu. Práca obsahuje aj niekoľko notových ukážok piesní. Keďže piesne boli

jednou z dominujúcich vecí v scenároch, môžeme si vďaka nim lepšie predstaviť melodiku

a spevnosť danej oblasti. Na konci práce uvádzam spomienky niektorých členov folklórnej

skupiny, ktorí popisujú fungovanie folklórnej skupiny. Cieľom práce je poukázať na to, aký

dôležitý môže byť pre svoju oblasť šíriteľ ľudových tradícii.

Obsah:

1 Úvod .................................................................................................................................... 1

2 Jozef Búci a jeho život ........................................................................................................ 2

3 Formovanie osobnosti J. Búciho so zreteľom na záujem o folklór..................................... 5

4 Folklórne pásma .................................................................................................................. 8

4.1 Rok na dedine .............................................................................................................. 8

4.2 Páračky ........................................................................................................................ 9

4.3 Predžatvie .................................................................................................................. 10

4.4 Pltiarstvo .................................................................................................................... 11

4.5 Včelárska nedeľa ....................................................................................................... 12

4.6 Príprava na jarné prace .............................................................................................. 13

4.7 Na Kašeje vŕšku ......................................................................................................... 14

4.8 Poďakovanie gazdovi ................................................................................................ 15

5 Zo spomienok niektorých účinkujúcich folklórnej skupiny ............................................. 18

6 Záver ................................................................................................................................. 21

Použitá literatúra ...................................................................................................................... 22

1

1 Úvod

Veľkou motiváciou k napísaniu tejto práce bola možnosť vybrať si tému, ktorá ma zaujíma a ku

ktorej by som mala potrebný materiál na spracovanie. Moja voľba preto prirodzene smerovala

k oblasti, v ktorej som vyrastala. Rodina ma vždy viedla k zachovávaniu tradícii, ktoré u nás

doma stále žijú a tradujú sa. Som veľmi rada, že tieto tradície zbieral, uchovával a šíril nositeľ

ľudových tradícii, Jozef Búci. Keďže ma s Jozefom Búcim spája blízky rodinný vzťah, potešila

som sa možnosti napísať prácu o jeho osobnosti, ktorá sa nemalou mierou zaslúžila o to, aby sa

na zvyky v obci Dolná Ždaňa nezabudlo. Vďaka tomu, že som veľmi dobre poznala scenáre,

ktoré napísal Jozef Búci, považovala som ich za cenný materiál ako východisko k napísaniu

práce.

Ťažisko práce spočíva na dvoch hlavných pilieroch, a to na opise života Jozefa Búciho a na

jeho tvorbe. Druhá kapitola je zameraná hlavne na jeho život a záujmy počas obdobia mladosti.

V tretej kapitole dávam dôraz na jeho záujem o kultúru a folklór, ktorým sa formovala jeho

tvorivá osobnosť.

Ako som už spomenula, podkladom k napísaniu tejto práce boli početné scenáre, ktoré napísal

Jozef Búci. Ďalšia kapitola je venovaná analýze jeho scenárov. Pri ich tvorení sa jeho osobnosť

naplno vykryštalizovala. Scenárov, z ktorých som vychádzala pri písaní práce, bolo osem.

V jednotlivých pásmach Jozef Búci verne opisuje špecifické obradové prejavy z danej oblasti.

Niektoré scenáre som v práci nepoužila z toho dôvodu, že mali jeden a ten istý námet a boli len

trochu pozmenené. Malé obmeny sa týkali zmeny osôb, dialógov, ktoré boli „šité na mieru“

každej osobe, alebo sa týkali obmeny piesní. Hlavný motív však ostával v scenári nezmenený.

Scenáre obsahujú cenné informácie o spôsobe života ľudí na prelome 19. a 20. storočia

v regióne Stredného Pohronia.

Vďaka jeho dôslednej práci a mimoriadnej osobnosti s umeleckými schopnosťami majú pre nás

jeho scenáre veľkú náučnú a estetickú hodnotu. Počas scénického prezentovania scenárov

folklórnou skupinou sa sústredil Jozef Búci na reprezentačnú a zábavnú funkciu predvedenia.

Tieto funkcie však nikdy nestaval nad vernosť obsahu.

2

2 Jozef Búci a jeho život

Narodil sa 25. júna 1938 do remeselníckej rodiny Jozefovi Búcimu a Márii rodenej Haršai. Otec

bol povolaním krajčír a matka ženou v domácnosti. Vyrastal v rodnom dome s číslom 108

v Dolnej Ždani na strednom Slovensku aj so svojou nevlastnou sestrou Emíliou.

V danom období sa škôlka v obci nenachádzala, a tak boli deti vychovávané doma. Z toho

dôvodu sa často hrával s bratrancami, s ktorými vyrastal na spoločnom dvore. Celé obdobie

detstva prežil na dvoch miestach – v rodnej Dolnej Ždani a u starej mamy na Malom Kiari,

v tom čase Kis Kér. Táto obec sa nachádza pri Leviciach. V rokoch 1938-45 bola súčasťou

Maďarska.

Podľa rozprávania si pamätá ako dieťa obavu z prekračovania hranice medzi dvoma štátmi:

„Ako malého ma rodičia nemohli prepravovať cez hranicu bez pasu, a tak ma pašovala stará

mama vo veľkom prútenom koši na chrbte. Vtedy som musel byť veľmi potichu, aby ma nenašli

maďarskí žandári. Potom som u nej trávil celé prázdniny.“

Ako väčší má už aj veselšie spomienky a veľmi dobre si pamätá na hranicu medzi dnešným

Slovenskom a Maďarskom, ktorá sa nachádzala na území dediny Kozmálovce. Spomína si na

maďarských žandárov, ktorí mali veľké, pekne sfarbené kohútie perá na klobúku. Keďže

častejšie chodil na Malý Kiar, vedel aj po maďarsky. Žandári ho už poznali a často na neho

kričali: „Józsika, mész vissza Kérre? Jožinko, ideš zase na Kiar?“ Mal s nimi dobrý vzťah. Pri

príchode mu podávali aj ruku na privítanie. U starej mamy prežil láskyplné obdobie. Veľmi sa

mu páčilo, že tam bolo mnoho ovocia: hrušky, jablká a aj ovocie, ktoré sa v tej dobe v Dolnej

Ždani nepestovalo, ako napríklad melóny a hrozno.

Doma sa s ostatnými deťmi najradšej hrávali hry na Piceka, Jánošíka, Nemcov, Partizánov. Boli

to: „...rôzne takéto klasické hry pre chlapcov...väčšinou sme sa hrávali vonku na pažiti a tam to

nemalo chybu.“

Aj keď hračky boli v tom období vzácnosťou, jeho otec často cestoval po celej republike, a tak

mu doniesol z ciest niekoľko krásnych hračiek. Najradšej mal bieleho medvedíka, ktorého mu

otec priniesol z Prahy. Spomína si na motorku na kľúčik, vláčik, drevené vyrezávané hračky,

kocky. Mať loptu bolo veľkou vzácnosťou, väčšinou boli urobené z handier. Ako jediný mal

futbalovú loptu, ktorú mu darovala ako osem ročnému jeho stará mama. „To si pamätám, že

táto stará mama moja... tak tá mi raz k môjmu sviatku kúpila futbal. No, to bola rarita v celej

dedine...chlapci sa išli za tým futbalom dolámať.“

3

V ľudovej škole v Dolnej Ždani vychodil 5 rokov. Ľudová škola bola „jednotriedka“ a počas

vojny ich učitelia Gálusovci pozývali k sebe do kuchyne, pretože sa báli vojenského útoku na

školu. To bolo počas prvej triedy. Trieda bola zariadená lavicami, tabuľou a voľnou lavicou

vpredu, nazývanou tiež dereš alebo somárska lavica. Sedieť v nej bola veľká hanba. Učili sa

tak, že ten kto vedel pekne písať, písal na tabuľu a ostatní odpisovali z nej do zošitov. Často

hrávali aj divadelné hry, vystúpenia O vĺčkovi, Ujo Rojko kráľom1 a iné. Keď bolo počas vojny

nedostatok potravín rodičia zaplatili určitý poplatok za jedlo, ktoré dovážala UNRA2. „Veľmi

dobré to bolo, bolo to nezvyklé. V tom období boli aj žuvačky, cukríky, a také rôzne veci, ktoré

nikdy pred tým sme ani nevideli v obchode.“

Vyššou školou bola „meštianka“. Chodili do nej pešo po drevenom moste, pretože sa

nachádzala v susednej dedine v Hliníku nad Hronom. Skladala sa z piatich budov, ktoré boli

väčšinou drevené až na jednu murovanú budovu. V roku 1953 ukončil vyššiu školu. V nej robil

svoje prvé záverečné skúšky zo slovenského jazyka, matematiky, prírodopisu a hudobnej

výchovy. Pamätá si to kvôli tomu, že sa menila štátna mena.

Po skončení vyššej školy chcel študovať geológiu. V tom období boli limity pre prijímanie

počtu študentov na takýto odbor veľmi malé. Kvôli naplnenému limitu školy, desať študentov

v ročníku, išiel napokon študovať silno prúd na elektrotechnickú školu Jozefa Murgaša do

Banskej Bystrice. V Banskej Bystrici sa mu veľmi páčilo. Spomína si, že sa často hovorilo: „Za

živa v Bystrici, po smrti v nebi.“

V tom čase sa začalo obdobie, ktoré najviac formovalo jeho osobnosť z hľadiska záujmu

o kultúru. Veľmi na neho vplývali profesori, ktorí mali vrúcny vzťah ku kultúre. Jedným z nich

bol aj profesor Schofr, matematik. Pod jeho vedením hrali od Martina Kukučína Mladé letá.

Hru režíroval Kákoš3 z Bratislavy, hrali aj s vtedy veľmi známymi hercami napríklad s Paľom

Bielikom a s Martou Černickou, s ktorou tancoval. Počas hrania hry mali družbu s Táborom

a Prahou, kde aj vystupovali. „To boli krásne zážitky, veselosť, no ako študenti. Samozrejme

morálka a dôslednosť boli na prvom mieste.“

1 Dielo od: GREGUŠ, F. Št., celý názov: Ako chcel byť ujo Rojko kráľom.

2 UNRA alebo UNRRA- United Nations Relief and Rehabilitation Administration bola americká dobročinná organizácia, ktorá počas druhej svetovej vojny poskytovala pomoc Európe potravinami, liekmi. 3 Režisér v Slovenskom národnom divadle, v Bratislave.

4

Popri strednej škole tancoval v dolnoždánskom folklórnom súbore. Začal v ňom tancovať ako

15 ročný a bol najmladším účinkujúcim. V tom čase ho už prijali k mládencom. Zaplatil

v krčme s ďalšími piatimi kamarátmi mládenecký krst. Zvolil si krstného otca zo starších

mládencov, ktorý mu bol vzorom. Potom už mohli chodiť večer sami po dedine. Viac ich

nenaháňali starší mládenci. „To sa vedelo, tento zaplatil, tento nezaplatil.“ Páčilo sa im to, boli

na to hrdí. O dva roky na to v Dolnej Ždani tento zvyk zanikol.

Jedným zo spolu tancujúcich v súbore bol aj Marián Kalický, neskôr tanečník SĽUKu. Najviac

tancovali tance z Horehronia, odzemok, Medveďku daj labku „to bolo najkrajšie“ a iné. Súbor

založil učiteľ Kliman. Počas štúdia v Banskej Bystrici kvôli mnohým povinnostiam a príprave

na maturitu už nemal čas tancovať.

Venoval sa tiež športu. K lietaniu mu dopomohol ďalší profesor Ondrej Hudba. Lietal na

vetroni, na letisku v Očovej a po troch mesiacoch prípravy skákal s padákom. Má na konte 17

samostatných zoskokov. Chcel lietať aj na motorovom lietadle, ale rodičia mu nepodpísali

reverz. Ak by sa niečo stalo, platili by za lietadlo 250 000 Čsks. Na prvý let ho pripravoval

Juraj Kriváň, majster sveta v parašutizme. Venoval sa aj cyklistike. Zúčastnil sa na rýchlostných

pretekoch, majstrovstvách banskobystrického okresu. Umiestnil sa ako druhý. Hrával hokej za

dorast v Banskej Bystrici. Trénoval skoky na lyžiach, lyžoval v Dukelských pretekoch a plával.

Hneď po škole prvého júna 1957 začal pracovať v závode ZSNP v Žiari nad Hronom. Od

prvého októbra však musel nastúpiť na povinnú vojenskú službu, ktorú slúžil v Piešťanoch.

Tam pri príležitosti MDŽ viedol a robil réžiu folklórnych predstavení. Nacvičoval folklórne

tance, väčšinou kruhové ale aj párové. Piesne a námety na pásma čerpal hlavne z rodnej dediny.

Všetko čo zozbieral a vedel, preniesol do folklórnych pásiem. Scenár prispôsoboval aj podľa

piesní, ktoré poznal harmonikár.

Po vojenskej službe sa vrátil naspäť do pôvodného zamestnania. Oženil sa 5. októbra 1958

s Filoménou Prôčkovou. Spolu s ňou vychovával dve deti, dcéru Tatianu a syna Branislava.

Popri práci začal chodiť na vysokú školu, detašované pracovisko STU do Zvolena. Mal

vychodených šesť semestrov vysokej školy, ale kvôli pocitu krivdy na skúške ju zanechal

v šiestom semestri. Mal pocit, že na vysokej škole nie je spravodlivosť. Ďalšie dva opravné

termíny nevyužil.

5

3 Formovanie osobnosti J. Búciho so zreteľom na záujem

o folklór

Umelecká osobnosť Jozefa Búciho sa formovala počas celého života. Ovplyvňovali ho udalosti,

spoločenská situácia a prostredie, v ktorom vyrastal. Najväčší vplyv však mali na neho

stretnutia a rozhovory s ľuďmi, ktorých dôverne poznal od svojho detstva alebo ich spoznal

počas svojho života.

Domáce zázemie bolo kultúre veľmi naklonené. Odmalička rád počúval piesne, ktoré spieval

jeho otec. Aj sestra Emília vedela krásne spievať. Prirodzene sa tak u neho vyvinul záujem

o ľudovú pieseň. Ľudové piesne často počúval aj v rádiu. „Bola to radosť počúvať, a vtedy mi

tak prirástlo k srdcu to folklórne dianie nášho Slovenska.“

Napísal niekoľko scenárov k folklórnym pásmam. Prvýkrát napísal scenár pri príležitosti osláv

narodenín svojej sesternice, Eleny Čepčekovej4. Spevácka ženská skupina, poprosila Jozefa

Búciho, aby vymyslel a napísal k tejto príležitosti pásmo. Keďže mal tvorivú osobnosť a

skúsenosti s rôznymi estrádami5, prirodzene pôsobil ako vhodný človek na túto úlohu. Po dlhom

presviedčaní, na ktorom má veľkú zásluhu jeho manželka Filoména, napísal pásmo Rok na

dedine. Toto pásmo aj celé scénicky pripravil. Ako sám o tom povedal: „to všetko kvôli

Čepčekovej. Sála bola do prasknutia plná. Malo to šmrnc“. Kvôli veľkému úspechu, ktoré malo

toto predstavenie, sa vedúca speváckej skupiny pani Glezgová zaslúžila o prepojenie

spolupráce. Toto predstavenie malo pravdepodobne veľký úspech aj kvôli tomu, že sa naň

veľmi radi pozerali starší ľudia, pretože zachytával ich „dávno„ minulý život. Od toho času

vystupoval Jozef Búci ako účinkujúci, scenárista, režisér a aj ako vedúci folklórnej skupiny. Do

pásiem vkladal svoje vedomosti, ktoré čerpal určitým spôsobom z rodinných zvykov, z

rozprávania rodičov a starších ľudí.

S Elenou Čepčekovou sa stretával veľmi často. Bohatým zdrojom inšpirácie boli aj rozhovory

s ňou. Ona sa venovala skôr umeleckému písaniu poézii a prózy. Spolu s ňou a s bratrancami

chodili na Vianoce a Nový rok po rodine spievať a vinšovať. „Veľmi radi sme chodili po

domoch spievať, bola to krásna zvyklosť.“ Vedomosti hlavne získaval od ľudí, ktorí ešte

vykonávali tieto „pomaly zabudnuté“ práce a zvyky. Najmä však z toho, keď sa rozprával so

4 * 26. januára 1922, Dolná Ždaňa – † 6. januára 1992, Bratislava. 5 Zábavno-umelecký program.

6

staršími pltníkmi a gazdami, ktorí chodili na „dolniaky“ počas žatevných prác. Najviac mu

rozprával o týchto prácach otec Eleny Čepčekovej, Ondrej Kaša.

Človekom, ktorý mu radil v rozličných tradíciách bola „starká Pavleje“ 6, mama jeho ženy.

V minulosti sa zúčastňovala na každej dôležitej udalosti, ktorá sa konala na dedine. Vďaka

všetkým zvykom a piesňam, ktoré poznala bola veľmi vyhľadávanou. Práve s ňou pri písaní

scenárov veľa diskutoval o danej problematike. Vo svojich scenároch sa snažil verne zachytiť

život skôr narodených ľudí, generácie pred nimi. Spomína si, že aj vďaka tomu bola ich

folklórna skupina veľmi obľúbená v rámci celého žiarskeho okresu. Všetky scenáre, ktoré

napísal mu sú blízke. Tvoril ich, vkladal do nich veľa svojho času a snahy.

Pre zachovanie nehmotného dedičstva ďalším generáciám nahral v roku 1988 ľudové piesne,

ktoré si ešte pamätali staršie ženy. Cez víkend k sebe s manželkou pozývali staršie ženy

a nahrávali ich na kotúčový magnetofón. „Všetko to boli osobnosti skôr narodené, krásne

spievali. Pri nahrávaní sme strávili strašne veľa hodín.“ Nahratých bolo okolo 150 piesní.

Z týchto nahrávok čerpal veľa ľudových piesní, ktoré použil vo svojich scenároch.

Jeho obľúbenou piesňou bola Konopa, konopa. Spieval ju často na svadbách a spoločenských

udalostiach na dedine, väčšinou dvojhlasne so svojím kamarátom. Na svadbách robil aj veľakrát

starejšieho v širšej rodine aj známych.

2. Zaťuká, zaťuká šuhajko volačí,

zapáčili sa mu moje čierne oči.

3. Moje čierne oči, moje čierne očká,

veť si vás namočím večer do potôčka.

4. Večer do potôčka, ráno do pohára,

abi odvikali švárneho šuhaja.

6 Paulína Prôčková, rodená Tesáková 1920-2003 bola dôležitou nositeľkou tradícii nie len v dedine, ale aj v jej okolí. Aj dnes pri skúmaní ma často odkazujú na ňu, že ona „všetko vedela“.

5. Šuhaju, šuhaju čerťi ťa túlajú,

do tej tmavej noci vikoleš si oči.

6. Vikoleš si jedno, to ťi bude škoďiť,

vikoleš si druhé, gto ťa buďe voďiť.

7. Kebi to pán Boch dal, že bi ťa voďila,

gďe največia jama tam bi ťa soťila.

7

8. Tam bi ťa soťila, že bis krki zlámal,

že bi si ďioučence viacej uš ňeklamal.

Kvôli čiastočnej strate sluchu sa zriekol režírovania a pôsobenia vo folklórnej skupine. Neskôr

sa snažil vychovať aj následníkov, ktorým požičiaval scenáre. Neskôr sa podujali na vedenie

detského súboru pod názvom Struška manželia Dávidoví. Po vyrastení mládeže a nástupom na

stredné školy sa niektorí z nich presunuli do súboru Hron, ktorého nácviky sa konajú v Žiari

nad Hronom. Tak ostala v Dolnej Ždani pôsobiť iba ženská spevácka skupina, ktorá nepretržite

funguje od 9. mája 1973.

8

4 Folklórne pásma

4.1 Rok na dedine

Toto pásmo bolo napísané pri príležitosti päťdesiatich piatich narodenín Eleny Čepčekovej,

v roku 1977. Bolo to prvé pásmo, ktoré napísal Jozef Búci. Hralo sa na dedine v kultúrnom

dome. Bolo napísané, aby stručne pripomenulo ľuďom niektoré zvyky starých otcov a matiek.

Nosnou časťou scenára sú zozbierané staré piesne a zvyky, ktoré sa viazali k ročným

obdobiam- letu, jeseni, zime a jari. Preto je aj scenár akoby rozčlenený do štyroch častí. Hrala

sa tu aj scénka s názvom Na spevácky, ktorá sa odohrávala v súčasnosti.

Rok na dedine sa začína priblížením obyčajného, už pomaly zabudnutého života. Dej sa

odohráva na stráňach a lúkach pri dolnoždanskom medokýši. Znázornené bolo hrabanie sena

za pomoci hrablí. Začínali sa spievať trávnice: Ovseňisko, Ej slňiečko horúce, Ej zabelej sa

zabelej a Sadaj slnko sadaj. Tieto piesne sa v Dolnej Ždani spievali menej, ale boli všeobecne

známe. Starším ľuďom pripomínali vôňu nakoseného sena, lúčnych kvetov, chuť medokýša aj

chvíle strávené na Stružke a Patočine7. Spevom s harmonikou Keď som išiel cez tie hori, Pod

oblôčkom v záhradôčke a Žala naša Aňička sa končí letné obdobie.

Na jeseň, keď sa úroda začala z polí zvážať a mládenci museli ísť k odvodu, spievali si po

dedine aj tieto piesne: Za ďeďinou na kopečku, Načo sťe ma mamko má, V Novej Baňi za

vojačka,...... V scénke „Na odvode“ sa mládenec snažil „vykrútiť“ z vojny. Vyhováral sa na

chorobu, robil sa hluchý a slepý. Diváci to hodnotili ako veľmi zábavné.

Cez zimu sa často konali priadky, počas ktorých sa spievali tematické piesne: Praďme že len,

praďme, V Dolnej Ždaňi každí mesiac alebo Načo som na sveťe. Ženy sa prekárali, spievali si

a očakávali mládencov, ktorí im vrabcami vždy rozlietali perie. Pri príchode ich „poponúkali

hriatôm“ a mladé dievčence si s nimi aj zatancovali. Scéna bola pripravená ako gazdovská izba

s lavicami, stolmi, kolovratmi a praslicami.

Po piesni: Dňes sa mi o ťebe zdalo nasleduje scénka, ktorej účelom bolo naznačiť, ako to bývalo

v rodinách, v ktorých chce raz žena nad mužom vládnuť a inokedy muž nad ženou. Scénka sa

nazývala: „Na spevácky.“ Bola kritická, vtipne zobrazovala súčasný život na dedine.

7 Stružka bola časť lúk a polí, ktoré sa nachádzali v Dolnej Ždani na druhej strane Hrona. Patočina bol jarok s porastom stromov, na ktorého okraji bol pasienok.

9

Znázorňovala ako išli ženy na spevácky a ako pokritizovali všetko, čo na dedine bolo zle. Muži

sa na to vždy tešili, pretože mohli ísť do krčmy. Scénka sa odohrávala v súčasnosti. Počas nej

sa však spievali prekáravé ľudové piesne ako: Kač, kač, Kačena, Pri stuďienki prala plienki

a iné. Bola to scénka veselá, ktorá mala u ľudí veľký úspech.

Celé pásmo sa ukončilo Fašiangom, tancom a piesňami: Fašiange, Ťuríce, Močila konope,

Konope velkie, Tuto nám ňedali, tuto nám dajú...

Jozef Búci si v tomto pásme najviac cenil piesne, ktoré nadchli aj vtedajšie obecenstvo.

Spomína si, ako sa pri niektorých piesňach ku spevu pripojili diváci a spievala celá sála. Scénku

Odvod napísal „len“ pre pobavenie publika. V celom tomto pásme robil popri režírovaní aj

konferenciera. Pri prezeraní scenárov si na ne spomína takto: „Bože, ako som to mohol všetko

napísať takto. Ani sa mi nechce veriť, že som toto všetko ja napísal.“

4.2 Páračky

Páračky sa odohrávali večer. Scenár bol napísaný preto, že: „to bola zvyklosť, ktorá sa u nás

robila. Ženy, ktoré chovali husi si nazbierali perie a nechali si ho do obdobia vianočného. Vtedy

oddychovali po sezónnych prácach a mohli začať párať perie. Na páračkách sa mi najviac

páčili dedinské prekáračky, ktoré ospevovali slobodné dievčatá a mládencov, ktorí boli

zúčastnení na páračkách.“

Scénka sa odohrávala v kuchyni alebo obývacej miestnosti s lavicami, stoličkami, hrncami

perím, vankúšmi s nepopáraným perím a so starými gliedenými misami8. Znázorňovalo sa tu

vzájomné pomáhanie si pri páraní. „Pokiaľ neprišli mládenci sa len sedelo, páralo a spievalo.

Ako vstúpili mládenci zahral harmonikár a mladé dievčence s chlapcami začali tancovať. Po

ukončení párania gazdiná ponúkala s koláčmi, gazda s domácou pálenkou. Najviac to bola

rožovica- pálenka z raže.“

Pásmo je popretkávané piesňami kvôli tomu, aby mládenci vedeli kam majú zavítať. Gazdiná:

„No diouke ale spievajte, aby mládenci počuli kde sa páračke.“ Gazda: „Veru, veru, aby bolo

veselo, aby tí mládenci do toho nášho gazdovstva potrafili.“ Spievali sa piesne ako Na tom

vŕšku balzamovom, Slúžila som v Bistrici, Hora, hora papierová, Pupenka, pupenka.

Pokračovalo sa rozprávaním strašidelných príbehov, na ktorých miestach v obci alebo okolo

8 Kovové misy zdobené smaltom.

10

nej ľudí mátalo. Najzábavnejšou časťou bol príchod mládencov, ktorí vbehli dnu a pustili

vrabcov do peria. Pán Búci hovorí. „Na páračkách to tak vždy chodilo a vyvádzali sa rôzne

peststvá. Pri vystúpení sa však nehádzali vtáčiky, to sa len predstieralo. Do peria sa fúklo a ono

sa celé sa rozlietalo.“9 Táto scénka obecenstvo rozveselila. Mládenci sa hneď pripojili k ženám

a spoločne spievali: A v tej Dolnej Ždaňi, Pije, pije na kolaji ftáča. Po zatancovaní a spievaní

sa ženy dohadujú, v ktorom dome pôjde prvá dievka pod čepiec. Nakoniec sa začínajú ľudia

rozchádzať a ďalšia gazdiná pozýva na druhý deň k sebe na páračky.

Páračky opisuje aj Andrej Kliman10 vo svojej štúdii Život a národopisné zvyky v Hliníku nad

Hronom: „Keďže na páračky chodievali aj dievky a staršie dievčatá, okolo domu čoskoro sa

zhromaždili i mládenci, ktorí tam rozličné šibalské kúsky vyvádzali. Robili to pre obveselenie

najmä mladších účastníčok páračiek, aby ich nimi upozornili na seba.“11

Na skúšanie programu si autor spomína: „Nacvičovalo sa dobre, ľudia boli disciplinovaní,

účinkovali mladí aj starí. Pásmo sa hralo aj v kultúrnom dome. Po vypustení vrabcov bola

veľká sranda. Ostali v sále lietať až do druhého dňa a ráno sa vypustili von“. S pásmom

vystupovali v roku 1978 aj na Folklórnych slávnostiach na Podhorí.

4.3 Predžatvie

Scenár sa začína príchodom starkého s vnučkou a ďalšími deťmi. Prichádzajú aj ďalší

účinkujúci s rekvizitami: s plátnom, vedrami, trepačkami12... Popri speve sa hrajú deti rôzne

hry ako napríklad Oli, oli Janko. Chlapi viažu povriesla, ženy si pripravujú plátno a trepú

konope do rytmu piesní: Máča ďievča konope, Dolnoždanske zvoni, F tej izbički za dverami.

Časom im prídu na pole pomôcť aj mladší mládenci a dievčence. Deti popri nich behajú a hrajú

sa: Tkáme plátno tkáme, Šijeme vrecia, šijeme. Keď sa začne stmievať ukončujú práce a so

spevom: Dolu Dolnou Ždaňou bistrá voda hučí, odchádzajú z pódia. Ako posledný na scéne

ostáva starký s deťmi: „Ej, deťúrence, či nám dneska tu zas dobre bolo. Ej, škoda, že už musíme

aj my ísť. No, poďme!“

9 Poznámka autorky: z rozprávania starých rodičov si pamätám, ako starý otec chodil s mládencami hľadať do sena na humno vrabce, ktoré tam zimovali. Keď ich našli, na páračkách u Prôčkov (v rodnom dome jeho manželky) ich vpustili do peria a mali z toho veľkú radosť. Potom si u nich pozabávali a aj ich niečím ponúkli. 10 Kňaz, náboženský spisovateľ, historik, zberateľ ľudových tradícii (1902-1980). Pochovaný v Hliníku nad Hronom. 11 KLIMAN, A.: Život a národopisné zvyky v Hliníku nad Hronom, 1975, s. 104. strojopis. 12 Inak trlica: náradie, ktorým sa oddeľovala drevnatá časť stoniek ľanu a konopy od vlákna.

11

„Nacvičovalo sa vždy vonku. Ženy bielili plátno, trepali konope, muži robili povriesla a mali

snopy z ražnej slamy, lebo tá bola najväčšia. Povriesla13 polievali aj na scéne, aby boli mäkšie,

tie sa potom stáčali. Práca mala byt zvýraznená, pár dialógov a spev to dokresľovali. Aj deti

vystupovali. Zapojili sa svojou hrou, pokiaľ dospelí robili.“

4.4 Pltiarstvo

Najviac sa Jozefovi Búcimu zo všetkých pásiem páčilo práve toto pásmo. „Bolo napísané

vyslovene kvôli tomu, lebo starkí chodili s plťami až do Parkanu14. Celé rodiny ich

odprevádzali, lúčili sa s nimi. Bolo to smutnejšie pásmo. Báli sa, či sa šťastlivo vrátia. Piesne

boli tiež vybraté vážne. Keď nastupoval mladý pltník, musel dať pltnícky sľub, že bude

poslúchať starého pltníka vo všetkom.“

Ako aj pri niektorých iných pásmach sa aj toto začína príchodom pltníkov s piesňou. Bola to

pieseň: Tejto noci ňespím aňi hoďinku. Počas celého pásma sa vedú dialógy medzi pltníkmi.

Piesní je tu v porovnaní s inými pásmami oveľa menej. Pltníci kontrolujú náklad, či majú

v poriadku plte. Príde pán a dohaduje sa s vedúcim pltníkom. Zatiaľ ľudia spievajú pieseň

Dolnoždanski plťiari.

2. Hľadali si hľadali, aľe veru ňenašli.

Šej- háj, hľadali si hľadali, hľadali si

hľadali, aľe veru ňenašli.

3. Šetke ďiouke pospali, čo frajerou

ňemali. Šej- háj všetke ďiouke pospali,

všetke ďiouke pospali, čo frajerou

ňemali.

13 Stočené zväzky slamy na viazanie snopov. Robili sa pri žatevných prácach. 14 Nazývalo sa tak mesto Štúrovo.

4. Len tá jedna ňespala, čo frajera čakala.

Šej- háj, len tá jedna ňespala, len tá

jedna ňespala, čo frajera čakala.

5. Frajer veru ňeprišiou na plťe on

odišou. Šej- háj, frajer veru ňeprišiou,

frajer veru ňeprišiou, na plťe on

odišou.

12

Podľa obsahu by sme pieseň mohli zaradiť k pltníckym piesňam s ľúbostnou tematikou. A. M.

Húska poznamenáva: „Mocnou inšpiráciou bol pltník i pre slovesnú umeleckú tvorbu našich

ľudových más, ako sa nám ona zachovala vo forme pltníckej ľudovej piesne, ľudovej rozprávky

alebo vo forme porekadiel a zvykov.“15

V scénke sa predvádzal aj krst nového pltníka, kde sa ho pýtajú, či bude plniť rozkazy, hájiť

právo pltníka a či dá na cestách pokoj ženskému pokoleniu. Na poslednú požiadavku nechce

pristúpiť, avšak po bitke po zadku veslom súhlasí aj s touto podmienkou. Na rade je už samotný

krst: „Splnil si všetky podriadenia a stávaš sa riadnym pltníkom. Dodrž, čo si prisľúbil!“ Potom

dostane trikrát po zadku veslom so slovami: „Hore Hronom, dole Hronom a vždy len Hronom!“

Po krste sa lúčia piesňou: Keť som ja choďieval. Nastupujú na plte a odchádzajú. Ľudia sa

začínajú pomaly rozchádzať až na jedno dievča, ktoré ostáva dlho hľadieť za pltníkmi.

Pred vystúpením si spravili plte. Pri pódiu plť, ktorá bola na kolieskach ťahali a pltníci pri tom

kývali. „Obecenstvo tlieskalo ako strhané.“ Všetky pásma mu boli srdcu blízke, považoval ich

za „dolnoždansky klenot“, ktorý mohol vystaviť na folklórnych slávnostiach. „Bolo nezvyklé.

Ľudia ho prijali s aplauzom.“ Vystupovali s ním na folklórnych slávnostiach na Podhorí aj na

12. folklórnych slávnostiach pod Poľanou, na Detve.

Celé folklórne pásmo „Pltníctvo“ je dôležitým zdrojom informácii o pltníkoch na rieke Hron.

Už v roku 1966 písal Doc. Dr. Pavel Ondrus CSc. o zániku pltníctva na Hrone16. Existuje málo

zdrojov, z ktorých by sme pri štúdiu pltníctva na Hrone mohli čerpať. Vďaka pásmu máme

lepšiu predstavu, ako vyzeral krst mladého pltníka. Ďalšie podoby pltníckeho krstu uvádza A.

M. Húska v diele: Slovenské pltnícke zvykoslovie a folklór.17 V ňom sa však zameriava len na

povodie Váhu.

4.5 Včelárska nedeľa

Bola napísaná na nedeľu 15. júla 1984. Hrala sa v prírode pri včelíne u jedného dolnoždánčana,

Števa Prôčku. Počas scenára prebieha dialóg konferenciera a včelára, ako sa darí jeho včelám,

obsahom sú vtipné príhody so včelami a aj história včelárstva objavená v historických

dokumentoch. Scenár obsahuje veľa prísloví, ktoré sa týkajú včelárstva: „Nedobrý muž, syn či

15 HÚSKA, A. M.: Slovenské pltnícke zvykoslovie a folklór. In Slovenský národopis, 3, Bratislava, 1955, s. 317. 16 ONDRUS,P.: Výskum slovnej zásoby slovenských nárečí, Slovenské pedagogické nakladateľstvo Bratislava, 1966, s. 132. 17 HÚSKA, A. M.: Slovenské pltnícke zvykoslovie a folklór. In Slovenský národopis, 3, Bratislava, 1955, s. 321-322.

13

zať, žena, svokra, dcéra mať, pravidlom sa starým riaď, udobriť ho medom hľaď.“ V určitých

miestach pásma sa hralo na fujare a ženská skupina spievala už novšie piesne ako: F tej našej

ďeďinke. Na konci sa spievala pieseň, ktorá odznela aj pri otvorení včelárskej „paseky“

v Kráľovej pri Senci v roku 1932: Slávnostný pochod slovenských včelárov.

Umelecky si Jozef Búci toto pásmo najmenej cenil. Mal pocit, že nedopadlo tak, ako si

predstavoval. Napriek tomu malo toto pásmo u ľudí úspech. Prítomným včelárom sa veľmi

páčilo. On si naopak myslel, že mohlo byť lepšie pripravené. „Bolo napísané narýchlo. Zapojili

sme do programu aj včelárov, nielen ľudí zo súboru.“ Napriek kritike autora si myslím, že

pásmo je hodnotné početnými prísloviami a zábavnými príhodami zo života. Taktiež ma zaujal

historický vývoj chovania včiel v danej obci. V scenári sa spomína zápis z kláštora v Hronskom

Beňadiku, ktorý dokazuje chov včiel v Dolnej Ždani už v roku 1760. Zo 14 úľov boli včelári

povinný odvádzať dane v podobe vosku, medu aj medoviny. Ďalšie zápisy o včelárení

pochádzajú až o vyše sto rokov neskôr, a to z roku 1898. V tom roku začal včeláriť Štefan

Prôčka a od jeho včelárenia sa začína odvíjať vznik včelárstva v obci.

4.6 Príprava na jarné prace

Scéna na javisku bola pripravená podobne ako pri scenári Na gazdovskom dvore. Znázorňuje

vzájomné pomáhanie si ľudí pri rôznych prácach ako: vyberanie zemiakov, repy, ktoré boli pre

gazdov poľnohospodárov dôležité. Na gazdovský dvor prišli ľudia a hlásili sa gazdovi na

pomoc. Preberali sa „krumple“, ženy triedili mak, semiačka repy a spievali si. Starší gazdovia

zaúčali mladých, ako sa má siať jačmeň a žito. Raz zasiali gazdovia a druhýkrát to po nich

opakovali mládenci. Spievali sa piesne: V našom dvore a Dolnoždanske šíre pole. Pokojnú

atmosféru prác narušila len roztržka medzi manželmi, keď žena hrešila muža. Bol pripitý a sial

žito nie na ich roli, ale na susedovej. Občas sa dievčatá posmievali mládencom prekáračkami18

ako im siatie nejde. Po skončení prác sa začali zberať domov a popri tom želali gazdom veľa

úžitku z úrody:

„Gazda i gazdiná naša,

nech Vám mak dobre rastie

by ho dostatok bolo doma

veď koláčov čo nevidieť

za chvíľu bude treba...“

18 Žartovné piesne.

14

Veršovačky so želaním hojnosti si Jozef Búci skladal sám. Pri prezeraní a rozpamätávaní

scenára si poznamenal: „Neboli ľudia, ktorí by mi pomohli, ako sa to hovorilo a ďakovalo

gazdom. Bolo to solídne pásmo, na to pásmo som celkom zabudol. Najviac sa mi v ňom páčila

pieseň Dolnoždanske šíre pole. Nebolo zdĺhavé a malo to šmrnc.“ Pásmo napísal v roku 1984.

4.7 Na Kašeje vŕšku19

Pásmo bolo napísané v roku 1986. Zachytávalo zábavu na dedine. Zábavy sa robili vonku na

voľnom priestranstve preto, lebo neboli iné dostupné priestory pre zábavu mladých ľudí.

Účinkovali v nej hlavne mladí ľudia. Hlavnou témou je dedinská tancovačka, na ktorej sa

niektoré gazdiné začnú hádať, že jedna druhú po dedine ohovára. Prebieha vtipný dialóg:

„Počuj Pavla, či ty ten jazyk máš na ohováranie alebo aj na modlenie.......Podľa božej pravdy

viac na modlenie.....Fuj, že ma budeš ohovárať, že si na páračkách viacej vypijem......Ty piješ

a určite si ožratá aj včil....“ Znázorňoval sa denný život, teda hádky medzi susedami, ale aj ich

udobrenie. Spievali sa piesne a tancovalo sa. Z tancov sa tancoval čardáš, ako vo väčšine scénok

a odzemok. Účinkujúci boli oblečení v tradičnom, dolnoždanskom, slávnostnom ľudovom

odeve. Vystúpenie sa konalo k príležitosti 600. výročia založenia obce. Sám autor tancoval na

tomto predstavení odzemok: „Ľudia boli prekvapení, že som to ešte ako 50 ročný dokázal

zatancovať.“ Aj v scenári sa pripomenula táto skutočnosť slovami: „Jano, 50-ka na krku a ty

krepčíš ako mládenec...To ja by som už nedokázav. Tú stávku si vyhral......Štefan platíš, nedá

sa nič robiť. Teraz už len k Líškovi a fľašu kúpiť.“ Išlo o stávku, či dokáže za „pálenô“

zatancovať odzemok.

Pásmo sa predvádzalo aj na Podhorí počas folklórnych slávností. Pri tejto príležitosti o nich

Spravodaj Podhorie20 napísal:

„Dolnoždánska folklórna skupina patrí medzi tie kolektívy, kde z vynikajúcej speváckej skupiny

žien sa vytvorila dobrá folklórna skupina, ktorá sa s piesňovým materiálom citlivo zaoberá,

starostlivo ho triedi a vyberá tie najkrajšie a najzabudnutejšie piesne nášho regiónu. I keď

scenár tvorí a zostavuje vedúci folklórnej skupiny za pomoci všetkých členov, predsa chceme

zvýrazniť, že piesňový materiál vyhľadávajú a zapisujú práve ženy tohto kolektívu, ktoré

19 Bolo to vyvýšené miesto, ktoré sa nachádzalo na dolnom konci dediny a rástla na ňom obrovská lipa. 20 Spravodaj VI: folklórnych slávností 1986.

15

slovenskú ľudovú pieseň ľúbia a pristupujú k jej interpretácii s úctou. Ako sa po práci v Dolnej

Ždani „na Kašeje vŕšku“ spolu stretávali ženy, dievky i muži, dozvieme sa na 6. folklórnych

slávnostiach. V ich vystúpení okrem krásne, od srdca vyspievaných piesní nebudú chýbať ani

žarty, príslovia a porekadlá. Folklórnu skupinu vedie s. Jozef Búci.“

Podotkla by som, že ľudové piesne si členky ženskej speváckej skupiny zapisovali do zošitov

a uchovávali si ich vďaka tomu dlhšie v pamäti. Tieto piesne vedeli od svojich rodičov a starých

rodičov. Členkou v ženskej speváckej skupine je aj manželka pána Búciho - Filoména Búciová,

ktorá učila ženy najstaršie piesne. Veľa piesní do scenárov sa vyberalo aj z nahrávok, ktoré

nahral Jozef Búci od starých žien na magnetofón. Tie potom spolu s manželkou prepisovali

a učili aj ostatných členov folklórnej skupiny. Taktiež by som podotkla, že konkrétne v tomto

pásme sa nevyskytujú ani príslovia a ani porekadlá.

4.8 Poďakovanie gazdovi

Sám autor hovorí o scenári: „Poďakovanie gazdovi sa praktizovalo vždy, keď dal gazda prácu

ostatným dedinčanom, ktorí žili v danej dedine. Po skončení žatvy sa spravil veniec, prišlo sa

do gazdovho dvoru, zaspievalo sa a za všetko sa poďakovalo. To je aj náplňou celého scenáru.

Na konci harmonikár začal hrať a gazda s gazdinou tancovali so žencami. Skončilo sa to

ponúkaním žencov koláčmi.“ Do pásma vymyslel vlastné ďakovné príhovory:

„Gazda náš dobrý. Pominulo jaro, pominulo leto, ubieha aj z jeseni, a tak ako po tie roky, aj

čil sme prišli do tvojho dvora, aby sme aj ctenú rodinu pozdravili. Poďakovali za tvoje

dobrodenia, ktoré nám preukazuješ a zaisťuješ obživu u pána Drdoša.“

Jozef Búci čerpal námet od ľudí, ktorí v minulosti odchádzali na sezónne práce hlavne na Malý

Kiar. Gazda Drdoš býval na Malom Kiari a zamestnával veľa ľudí. Spievali sa piesne so

žartovnou tematikou: Keď ja buďem muža maťi, Dajže paňe, dajže, A tam dole na járečku,

Ňeská sobota, Poslední večer. Účinkujúci mali oblečené staré žatevné oblečenie: mladšie ženy

boli vo farbiarskych21 sukniach a košeliach, staršie v tmavom tradičnom ľudovom odeve a muži

v bielych košeliach a gatiach s čiernymi lajblíkmi.

Ľudia v Dolnej Ždani sa živili prevažne roľníckou a pltníckou prácou. Kvôli lepšiemu zárobku

odchádzali na „dolniaky“. Odtiaľ donášali aj piesne, ktoré sa časom udomácnili v ich obci

21 Modrotlač.

16

a regióne. Jednou z takýchto piesní je aj ľudová pieseň: Žali sme mi žitko. Kvôli veľkému

výberu piesní nebola napokon zaradená Jozefom Búcim do folklórneho pásma. Táto pieseň bola

obľúbená a dodnes žije v povedomí ľudí v Dolnej Ždani. Jednotlivé slohy z tejto piesne

môžeme nájsť aj v práci Eleny Prandovej-Boškovej, ktorá ich vo svojom článku popisuje ako

dve samostatné piesne. Pieseň známa v Dolnej Ždani obsahuje celkovo deväť slôh. Tretiu

a piatu slohu, uvádza vo svojej práci Elena Prandová ako pieseň s nezisteným nápevom.22 Pri

porovnaní zápisu piesne z Dolnej Ždani a od Eleny Prandovej23 môžeme vidieť veľkú podobu

v nápeve, v tempe aj aj v slovách. V druhej slohe piesni sa spieva: Gazda náš, gazda náš, dajže

nám oldomáš, dajže nám ho z láski, zožali sme kláski. Aj vďaka podobným slovám môžeme

usúdiť, že ide o podobnú, možno aj tú istú ľudovú pieseň.

2. Gazda náš, gazda náš, dajže nám

oldomáš, dajže nám ho z láski, zožali

sme kláski.

3. Gazda náš, gazda náš, veselú čelaď

máš, a to všetko pre to, že ju dobre

chováš.

22 BOŠKOVÁ, E.: Niektoré poznatky zo života sezónnych poľnohospodárskych robotníkov v oblasti Žiaru nad Hronom. In Slovenský národopis, IX, Bratislava, 1961, s. 426 a 430. 23

4. Ráno mrveňicou, večer šošovicou,

akože viňďeme hore kopaňicou.

5. Gazda náš, gazda náš, ti naše

gazďisko, také máš bajúzi ako

kocúrisko.

17

6. Poďme domou šeci usilovní ženci,

veť sa nám uš varí kotná suka

v hrnci.

7. Kotná suka v hrnci s dvaciaťima

šťenci každému žencovi, po jednom

šťencovi.

8. Poďme domou z pola komu dobrá

vôla komu ňie je k vôli ňech nocuje

v poli.

9. A ja bich a ja bich v poli nocovala,

kebi ja v majeri frajera ňemala.

18

5 Zo spomienok niektorých účinkujúcich folklórnej skupiny

Gabriela Ružičková, 64 ročná

Účinkovala vo väčšine pásiem okrem prvého, kedy bola na vystupovanie primladá. Rada si

spomína na nacvičovanie pásiem a ich predvádzanie na javisku. „To bol sviatok, keď sme

s pásmom v dedine vystupovali. Pásma, to bola proste veselosť. Voľakedy sa žilo veselšie, Jozef

Búci zakomponoval do pásiem ťažkú prácu avšak ukázal, že bol vždy aj čas na zábavu. Snažili

sme sa verne stvárniť život. Scenár na Kašeje vršku napísal tak, aby ukázal ten čas nájdený na

zábavu. Pretože ľudia boli voľakedy živí nielen prácou, ale aj zábavou.

Podľa Gabriely Ružičkovej bolo pre Jozefa Búciho najťažšie zaangažovať potrebných

účinkujúcich. „Najväčší problém bol s chlapmi. Ani jeden, ani druhý nechcel ísť.“

„Samotné nacvičovanie prebiehalo veľmi dobre.“ Na začiatku povedal ľuďom návrh a potom

hľadal piesne, ktoré by sa k danej tematike hodili. „Jozef Búci natočil kopu starých piesní na

kazetu. Tie piesne sa potom dali harmonikárovi a ten sa ich naučil. Väčšinou sa nacvičovalo

na Podhorie a muselo sa to nacvičiť rýchlo.“ Scenáre boli teda písané hlavne kvôli folklórnym

slávnostiam a k príležitosti prezentovať Dolnú Ždaňu ako obec bohatú na ľudové piesne

a zvyky. Ako účinkujúci v súbore prechovávali obdiv k napísanému scenáru: „na to potrebuješ

mať aj fantáziu a Jozefovi Búcimu veru nechýbala fantázia v tomto smere.“ Jozef Búci doniesol

na skúšku hotový scenár. Pri nacvičovaní samotného scenára sa niečo vynechalo a niekedy

pridalo. Veľa sa aj improvizovalo. Jozef Búci mal na starosti aj réžiu. „On ľudí usmerňoval to

povieš takto a to takto“. Dôraz kládol na to, aby sa verne zobrazoval minulý život. „Všetko

malo byť zobrazené hodnoverným spôsobom. Tá réžia bola taká, aby zobrazila, ako sa v tom

čase žilo a ako to prebiehalo. Veľkým poradcom mu bola starká Paulínka, ona nás aj obliekala.

Chceli sme ukázať, ako to vypadalo. Zo všetkých pásiem mali najväčší ohlas Pltníci. Mne sa

však najviac páčili Trepačky.“

Ako posledné sa nacvičovalo pásmo Páračky k príležitosti 620. výročia obce Dolná Ždaňa.

Gabriele Ružičkovej sa zdalo, že pri nacvičovaní nebola súhra medzi mladšími a staršími

účinkujúcimi. „Oni chcú nacvičiť ale iným štýlom, nie ako voľakedy. Nemali k tomu taký vzťah.

Chceli to nacvičovať po novom, nie tak ako to má byť. Aj spôsob spevu dievčat bol úplne iný.

Dnes dievčatá kričia po východniarsky. Voľakedy sa tak však nespievalo v Dolnej Ždani,

spievalo sa jemnejšie.“

19

Filoména Búciová, 74 ročná

Manželka Jozefa Búciho účinkovala vo všetkých pásmach, ktoré Jozef Búci napísal. Keďže

pochádzala z roľníckej rodiny, rodičom často pomáhala pri práci. Napísané scenáre jej

pripomínali detstvo a „dievoctvo“. Zo všetkých pásiem sa jej najviac páčili Páračky

a Predžatvie. „Spomínam si, ako nám staršie ženy počas páračiek rozprávali strašidelné

príbehy o vodení svetlonosov. Spievali sa aj početné piesne, hlavne prekáračky. Na to si najviac

pamätám. Keďže môj manžel chodil zamlada vyvádzať šibalstvá s chlapcami na páračky, tieto

svoje spomienky sa snažil zapracovať aj do scenárov.“

Jozef Búci dokázal za pomerne krátky čas napísať celý scenár. Hlavnou zložkou boli piesne

a tie vyberal spolu so svojou manželkou. Ak už bol scenár napísaný, dohodol sa s účinkujúcimi

na termíne skúšok. Na skúškach určil postavy a celý scenár režíroval podľa svojich predstáv.

„Napísanie scenáru mu netrvalo dlho. Napísal ho podľa hlavnej myšlienky a potom sa čítali

scenáre. On vždy povedal čo treba robiť.

Ako som už v niektorých kapitolách tejto práce spomenula, Jozef Búci písal scenáre podľa

skutočnosti. Jeho manželka mu bola poradcom nielen pri vyberaní piesní, ale aj pri opisovaní

poľnohospodárskych prác. „V pásme Predžatvie sa spievali ždánske piesne, aby práca išla od

ruky. Znázorňovalo sa spracovanie konôp. Najviac sa mi páčila pieseň Kač, kač kačena.

Scenáre neboli len s pracovným zameraním, ale veľa sa aj spievalo, napríklad v scenároch

Zábava pod Lipinou a Na Kašeje vršku.“

Hlavnou zložkou pásma boli početné piesne a znázornená práca. „Najdôležitejšie bolo to, aby

bolo pásme dobre predvedené a piesne dobre zaspievané, teda aby piesne krásne zneli.“

„K záujmu o folklór sme viedli aj naše deti a vnúčatá, ktoré sme zapájali do folklórnych

pásiem.“ Na vystúpenia stále radi spomínajú. Ľudové piesne sa u nich doma stále spievajú pri

rôznych príležitostiach.

Anastázia Matušková, 72 ročná

Na nacvičovanie folklórnych pásiem spomína s radosťou. Mala rada všetky pásma aj kvôli

tomu, že na nich zažili veľa zábavy. Pri nácviku sa stretli účinkujúci a nacvičovalo sa

v kultúrnom dome v obci. „Jozef Búci pripravil scenár a dohodlo sa na skúškach. Skúšky sme

mávali najprv jedenkrát do týždňa kým sme sa to stihli naučiť, a potom aj viackrát do týždňa.

20

Keď bolo pred vystúpením nacvičovalo sa aj každý deň. Jozef Búci dbal na to, aby bolo všetko

dobre nacvičené.“

Pred vystúpením na folklórnych slávnostiach na Podhorí alebo Slávnostiach pod Poľanou na

Detve, predvádzali pásmo aj v obci. „Generálka pre ľudí z obce sa konala v kultúrnom dome

alebo na spravenom pódiu vonku za kultúrnym domom. Niekedy sa pásmo predvádzalo aj podľa

skutočnosti. Keď sme nacvičovali Pltníkov, chlapi splavovali na pltiach Hron. My sme ich

čakali na brehu. Vtedy sa celá scénka odohrávala na brehu Hrona a divákom sa to veľmi páčilo.

Všetci sme boli samozrejme v krojoch presne tak ako to bolo v minulosti.“

Aby sa pásmo čo najviac približovalo k tomu ako sa voľakedy žilo, poprosil o pomoc Jozef

Búci „starkú Pavleje“. „Počas nacvičovania pásma Páračiek zavolal Jozef Búci starkú Pavleje

a tá nás učila ako máme priasť. Vtedy bolo veľmi veselo, pretože žiadna z nás nikdy nepriadla.

Museli sme sa to naučiť aby bolo všetko tak, aby to bolo čo najdôveryhodnejšie.“.

Do pásiem sa zapájali všetky generácie. „V pásmach účinkovala naša generácia, starí ľudia

ale aj deti, ktoré si robili panáčikov zo zemiakov a špajdlí. Voľakedy to nebolo tak ako teraz,

že v súboroch účinkujú len mladí. U nás účinkovali aj starší, pretože sme znázorňovali ako sa

skutočne žilo.“

Rekvizity si ľudia podonášali svoje. Jozef Búci povedal, čo za rekvizita by to mala byť a každý

z účinkujúcich niečo pohľadal. Veľa ľudí malo v období účinkovania súboru všetko potrebné

doma. „Každý sme si doniesli potrebné kolovrátky, praslice a všetko, čo bolo treba.“ Nikdy si

nemuseli nič požičiavať a na vystúpenia si dokázali všetko zohnať a spraviť sami.

21

6 Záver

V práci som sa snažila poukázať na to, aká dôležitá bola osobnosť Jozefa Búciho, ktorý sa

zaslúžil veľkou mierou o zachovanie informácii o spôsobe života ľudí v Dolnej Ždani. V jeho

životopise môžeme nájsť informácie o tom, ako sa u neho vyvinula osobnosť smerujúca

k vedeniu folklórnej skupiny.

Hlavným dokladom jeho záujmu o folklór sú scenáre s folklórnou tematikou. Ešte skôr ako

začal písať samotný scenár, zhromaždil si informácie o danej téme, ktorú chcel predviesť na

javisku. Chodil za svojimi informátormi, ktorí mu sprostredkovali obraz svojho spôsobu života.

Tieto informácie vložil do scenárov. Poznatky zakomponoval do scenárov a aj vďaka tomu je

v nich čitateľná snaha o faktografickosť.

Do scenárov vložil veľa ľudových zvykov a piesní. V nich sa odrazila jeho snaha o zozbieranie

vedomostí, pretože veľa času venoval zhromažďovaniu a nahrávaniu ľudových piesní v obci.

Tie tvorili veľkú časť scenára. Každú pieseň zakomponoval tak, aby prirodzene dopĺňala obsah

scenára.

V scenároch sa ukázali aj umelecké kvality Jozefa Búciho. Scenáre mali predovšetkým vysokú

estetickú funkciu. Vďaka dôveryhodnému zobrazovaniu práce na javisku sa objavovala aj

funkcia náučná. Jozef Búci pri režírovaní pásma dával dôraz na to, aby sa fakty zobrazovali

podľa skutočnosti. Počas nácviku pásiem nebol na ľudí prísny, ale sa ich snažil zaujať

a motivovať. Vedel robiť aj kompromisy pod podmienkou, že sa zachová vernosť zobrazovanej

témy.

Témy pásiem si vyberal podľa toho, čo sa mu videlo najviac hodnotné pre zobrazenia na javisku

alebo to, k čomu mal najbližší vzťah. Vďaka svojej vytrvalosti dokázal viesť súbor niekoľko

rokov.

Veľkou podporou preňho bola manželka Filoména Búciová, ktorá mu pomáhala s výberom

piesní do scenárov. Každý napísaný scenár odkladala, a tak aj vďaka nej ostali dodnes scenáre

zachované. Počas pôsobenia folklórnej skupiny si Dolná Ždaňa uchovala v pamäti svoj

repertoár piesní a zvyky, ktoré boli pre obec typické. Práve pre ich zachovanie bol Jozef Búci

kľúčovou osobou v obci Dolná Ždaňa.

22

Použitá literatúra

BOŠKOVÁ, E. (1961). Niektoré poznatky zo života sezónnych poľnohospodárskych

robotníkov v oblasti Žiaru nad Hronom. (Vol. IX). Bratislava: In Slovenský národopis .

HÚSKA, A. M. (1955). Slovenské pltnícke zvykoslovie a folklór. (3, Ed.) Bratislava: In

Slovenský národopis.

KLIMAN, A. (1975). Život a národopisné zvyky v Hliníku nad Hronom, nepublikovaný

strojopis.

ONDRUS, P. (1966). Výskum slovnej zásoby slovenských nárečí. Bratislava: Slovenské

pedagogické nakladateľstvo.

SPRAVODAJ VI. folklórnych slávností. (1986). Podhorie.

23

Prílohy

24

Príloha A: Fotografie z rodinného albumu

Obrázok 1: Jozef Búci pri tanci vo folkórnej skupine z Dolnej Ždane ako 15 ročný, v kruhu

druhý sprava.

Obrázok 2: Po skončení pásma Rok na dedine, Jozef Búci v hornom rade druhý zľava.

25

Obrázok 3: Scénka Na odvode. Jozef Búci v strede.

Obrázok 4: Jozef Búci pri tanci vo folklórnom pásme Na Kašeje vŕšku v roku 1986.

26

Obrázok 5: Pásmo Pltníci, Jozef Búci vpredu v klobúku.

Obrázok 6: Ženská spevácka skupina v pásme Páračky.

27

Obrázok 7: Ženská spevácka skupina v tradičnom ľudovom odeve z Dolnej Ždane.

Obrázok 8: Celá folklórna skupina, v roku 1996.

28

Príloha B: Kópia scenáru: Pltiarstvo

29

30

31

32

33

Príloha C: Pamätné listy

34

35

36

37

Príloha D: DVD

Pásmo: Pltiarstvo, rok 1996, FS Dolná Ždaňa.