ETIKA V SOCIÁLNEJ PREVENCII

Andrej Mátel

Podľa renomovaného amerického Slovníka sociálnej práce je etika

systémom morálnych princípov a pohľadov na to, čo je dobré a čo zlé.

Je aj filozofiou zaoberajúcou sa správaním jednotlivcov, skupín, profesií

alebo kultúr (Barker, 2003, s. 147). V súčasnosti je etika akceptovanou

vedeckou disciplínou, ktorej objektom skúmania je mravnosť. Ňou sa

rozumie spôsob správania jednotlivca v súlade so všeobecne

uznávanými mravnými normami a so svojím svedomím. Systém

pravidiel a noriem, ktoré určujú správanie a konanie ľudí je označovaný

ako morálka. Pomerne často – hoci veľmi zjednodušene – býva etika

označovaná ako náuka o morálke. Zvyčajne bývajú etika a morálka

v beţnej reči nesprávne zamieňané a pouţívané ako synonymá.

Rozlišovanie medzi nimi je však potrebné. Morálka predstavuje pravidlá

ľudského správania, kým etika ako filozofická disciplína skúma

podstatu a pôvod týchto pravidiel a hľadá zdôvodnenie, prečo je určité

konanie dobré a vyţaduje sa od jednotlivých členov spoločnosti (Mátel,

2010, s. 10). Etické otázky sú v súčasnom postmodernom svete oveľa

naliehavejšie ako v minulosti, keď bola morálka súčasťou istého

filozoficko-náboţenského svetonázoru (napr. kresťanstva, marxizmu).

Uţ francúzsky filozof a literárny kritik Jean-François Lyotard (1924 –

1998) vo svojom diele Postmoderná situácia uviedol, ţe to, čo nás

urobilo „postmodernými“, bola skutočnosť, ţe sme sa stali

nedôverčivými voči metanaráciám, čiţe veľkým príbehom, ktoré nám

majú pomáhať orientovať sa vo svete (por. Lyotard, 1993, s. 97-98). Pre

postmodernú etiku sú charakteristické nasledujúce črty (por. Banks,

2006, s. 64-71):

Morálny pluralizmus – rôznorodosť a rozdielnosť rozličných

etických teórií;

malé rozprávania, napr. príbehy klientov v sociálnych

sluţbách;

diškurzívne analýzy – dohody zaloţené na dišputách;

konštrukčné opisy poznatkov a hodnôt – podľa ktorých

nejestvuje objektívna realita nezávislá od ľudských subjektov.

V rámci etiky sa v súčasnosti dostáva do popredia pomáhajúcich

profesií aplikovaná a profesijná etika. Aplikovaná etika skúma etické

aspekty konkrétnych problémov ţivota človeka, či uţ v kaţdodennom

- 2 -

ţivote (napr. etika ţivota a smrti), alebo v rámci profesijnej činnosti

(etika sociálnej práce, bioetika, medicínska a ošetrovateľská etika,

environmentálna etika, učiteľská etika atď.). Ňou zostáva etika v úzkom

vzťahu k reálnym problémom ţivota človeka a k jeho profesii. V rámci

aplikovanej etiky sa dá rozlíšiť profesijná etika, ktorá aplikuje

všeobecné mravné normy na konkrétnu profesijnú činnosť (Mátel, 2010,

s. 8). Vnútri konkrétnej profesie, napríklad sociálnej práce, môţeme

rozlišovať etiku jednotlivých oblastí činnosti pracovníka vzhľadom na

ich povahu alebo cieľové zameranie, napr. etiku v sociálnej práci so

seniormi, etiku hospicovej starostlivosti, etiku sociálneho výskumu, ale

aj etiku v sociálnej prevencii.

Mravné konanie sociálneho pracovníka

Byť mravnou osobou znamená byť osobou, ktorá je schopná byť

mravne zodpovedná za svoje činy (Kutnohorská, 2007, s. 11). Mravnosť

je moţná len v slobode a s dostatočnou schopnosťou uţívania rozumu.

V rámci profesijnej činnosti je ideálom, keď eticky zodpovedné konanie

vychádza z vnútra pomáhajúceho pracovníka a je v zhode s jeho

svedomím, oným „stráţcom a pozorovateľom dobra a zla v človeku“,

ako ho nazval Seneca. Mravnosť by mala byť integrálnou zloţkou

osobnosti kaţdého sociálneho pracovníka. Podobne ako profesionáli

z ostatných pomáhajúcich profesií, aj sociálni pracovníci by mali byť

pre svojich klientov istými mravnými autoritami. Zvlášť aktuálne to

platí v prevencii antisociálneho správania a celom procese

odstraňovania sociálno-patologických javov, pretoţe tieto bývajú často

spojené s nemorálnym a delikventným správaním jednotlivcov alebo

skupín. Sociálny pracovník, ktorý sám nadmerne poţíva alkohol, nikdy

nedokáţe náleţite pomôcť klientom závislým na alkohole. Sociálna

pracovníčka, ktorá dlhodobo nekomunikuje so svojimi vlastnými

rodičmi, bude len ťaţko pomáhať klientkam bez domova, aby hľadali

najprv pomoc u svojich rodičov a príbuzných.

Hodnoty v sociálnej práci

Jednou z najdôleţitejších oblastí skúmania súčasnej profesijnej etiky

sú hodnoty. V sociálnej práci i ostatných pomáhajúcich profesiách

určujú hodnoty povahu práce a povahu vzťahu medzi pracovníkom

a klientom, kolegami navzájom i širšou spoločnosťou. Sú taktieţ

kľúčové pri riešení etických problémov a dilem. Hodnota je všeobecný

- 3 -

pojem pre všetko, čo si ceníme, váţime, čo povaţujeme za dôleţité

a významné pre človeka. Hodnota vyjadruje taktieţ fakt, ţe slobodná

voľba nie je celkom ľubovoľná, lebo hodnota je to, prečo dávame

niečomu prednosť, čo našu voľbu určuje. Aby sme si mohli mravné

hodnoty uvedomovať, porovnávať ich, musíme mať nejaký hodnotový

cieľ, podľa ktorého niektoré konanie uprednostňujeme, iné potláčame,

aţ si vytvoríme isté poradie, čiţe určíme hierarchiu hodnôt. Táto potom

znamená, ţe by mala byť dávaná prednosť tej hodnote, ktorá stojí

z hľadiska etických kategórií vyššie. Dôleţité pri mravnom zvaţovaní je, aby sme vedeli rozlišovať

osobné hodnoty, profesijné hodnoty, spoločenské hodnoty a hodnoty zamestnávateľských organizácií. V ideálnom prípade môţu byť tieto

v súlade, ale nezriedka dochádza aj k ich konfliktu. Aj v takýchto

prípadoch sa očakáva od sociálnych pracovníkov, aby robili uváţené

eticky zodpovedné rozhodnutia. V rámci jednotlivých profesií sa odborníci na etiku v súčasnosti snaţia rozlišovať tie hodnoty, ktoré sú

pre výkon danej profesijnej činnosti najpodstatnejšie a bez ktorých by

v nej chýbalo niečo zásadné. Tieto bývajú povaţované za kľúčové. Ich výber je pomerne zloţitý a závisí od mnoţstva faktorov. Kľúčové

hodnoty pomáhajúcich profesií nie sú nemennými veličinami, ale

podliehajú mnohým zmenám v spoločnosti i samotnej profesii. Ak

nastane v profesijnej komunite zhoda s ich výberom, tieto sú zvyčajne ťaţiskom profesijného etického kódexu v danej krajine alebo inštitúcii.

Napríklad americká Národná asociácia sociálnych pracovníkov

(NASW) identifikovala šesť kľúčových hodnôt, ktoré sú súčasťou amerického etického kódexu sociálnej práce (2008). Sú nimi: 1. služba,

2. sociálna spravodlivosť, 3. dôstojnosť a hodnota človeka, 4. dôležitosť

ľudských vzťahov, 5. integrita, 6. kompetencia. Na porovnanie Britská

asociácia sociálnych pracovníkov identifikovala a zahrnula do svojho etického kódexu (2002) rovnakých päť základných hodnôt, okrem

dôleţitosti ľudských vzťahov. Kanadská asociácia sociálnych

pracovníkov k predošlým piatim kľúčovým hodnotám pridáva v svojom etickom kódexe (2005) aj dôvernosť v profesionálnej praxi.

Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov opakovane označila za

zásadné pre sociálnu prácu dva princípy, resp. hodnoty, ktorými sú

rešpektovanie ľudských práv a sociálnej spravodlivosti (por. definíciu sociálnej práce na generálnom zhromaţdení v Montreale, 2000).

Európsky sociálny model je v Európskej únii zaloţený na rešpekte

k základným ľudským hodnotám za ktoré sa povaţujú dôstojnosť,

- 4 -

sloboda, právo, solidarita a participácia. Sociálne sluţby európskych štátov musia rešpektovať práve tieto hodnoty (Tomeš, 2010, s. 37).

Etické kódexy sociálnej práce

Etický kódex označuje súbor písomne formulovaných etických princípov, hodnôt a štandardov relevantných a normatívnych pre

jednotlivú profesiu, inštitúciu alebo organizáciu. V sociálnej práci

môţeme rozlíšiť viacero typov etických kódexov. Medzinárodné a nadnárodné asociácie sa snaţia o formulovanie základných etických

princípov a hodnôt sociálnej práce do podoby medzinárodného etického

kódexu. V súčasnosti je moţné povaţovať za aktuálny medzinárodný

etický kódex sociálnej práce dokument „Etika v sociálnej práci – vyhlásené princípy“ Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov

(IFSW) a Medzinárodnej asociácie škôl sociálnej práce (IASSW) z roku

2004. Tento dokument sa snaţí na všeobecnej úrovni predloţiť zásadné

etické princípy pre súčasnú sociálnu prácu, pričom rozpracovanie špecifických a podrobných etických zásad a ich dodrţiavanie necháva

na národných asociáciách jednotlivých krajín. Jeho základná štruktúra

pozostáva z nasledujúcich piatich častí: 1. Úvod

2. Definícia sociálnej práce

3. Medzinárodné dohovory

4. Princípy 4. 1 Ľudské práva a ľudská dôstojnosť

4. 2 Sociálna spravodlivosť

5. Profesionálne správanie Na Slovensku je doposiaľ platný Etický kódex sociálnych

pracovníkov Slovenskej republiky pochádzajúci z roku 1997. Jeho

základná štruktúra je nasledovná:

I. Preambula II. Základné etické princípy v sociálnej práci

1. Normy pre vystupovanie a správanie sociálneho pracovníka

2. Etická zodpovednosť voči klientom 3. Etická zodpovednosť voči kolegom

4. Etická zodpovednosť voči zamestnávateľom

5. Etická zodpovednosť voči svojej profesii

6. Etická zodpovednosť voči spoločnosti

Tento kódex deklarovala v Ţiline Asociácia sociálnych pracovníkov na

Slovensku (ASPS), ktorá vychádzala vtedy z aktuálneho etického

- 5 -

kódexu IFSW (1994). Ţiaľ, slovenský etický kódex je vzhľadom na

súčasný medzinárodný etický kódex v mnohých oblastiach zastaraný

a ASPS v súčasnosti nevykazuje ţiadnu činnosť. Za deficitné oblasti

slovenského národného kódexu môţeme spomenúť napríklad absenciu:

etickej zodpovednosti sociálnych pracovníkov voči sebe;

povinnosti spolupráce so školami sociálnej práce;

zodpovednosť voči celému pracovisku (v Slovenskom etickom

kódexe chýba zodpovednosť zamestnávateľov voči

zamestnancom);

antidiskriminácia;

dôraz na silné stránky klientov a ich zmocnenie;

celostný prístup ku klientom.

Aktualizovanie etického kódexu sociálnych pracovníkov povaţujeme

za jednu z najdôleţitejších priorít rozvoja etiky sociálnej práce na

Slovensku.

Od etických kódexov sociálnej práce moţno rozlíšiť etické kódexy

právnických subjektov, či uţ firiem, zdruţení alebo zariadení sociálnych

sluţieb. Tieto bývajú koncipované adresnejšie a konkrétnejšie

vzhľadom na povahu danej inštitúcie a cieľové skupiny klientov.

Etika v sociálnej prevencii

Pod sociálnou prevenciou v tejto kapitole rozumieme cielené

a systematické jednanie zamerané na eliminovanie, resp.

minimalizovanie sociálnych podmienok, ktoré spôsobujú alebo

prispievajú k vzniku sociálno-patologických alebo sociálno-

ekonomických problémov jednotlivcov, skupín, rodín alebo komunít.

Prevencia je na jednej strane integrálnou súčasťou sociálnej práce, na

strane druhej je špecifickou činnosťou, ktorá má svoje osobité ciele,

priority, metódy a techniky. Práve cez prevenciu sociálna práca veľmi

úzko konverguje k ďalším pomáhajúcim profesiám a vedným

disciplínam, akými sú sociálna politika, sociálna pedagogika, sociálna

psychológia, kriminológia, zdravotníctvo a sociológia.

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsime o predstavenie práve tých

hodnôt a etických princípov, ktoré povaţujeme za zásadné pre sociálnu

prevenciu vzhľadom na jej tri základné úrovne.

1. Hodnoty a etika v primárnej prevencii

Za kľúčovú hodnotu v tejto oblasti povaţujeme sociálnu

spravodlivosť a jej dôsledné rešpektovanie. Ideálom, ku ktorému sa

- 6 -

vzhľadom na túto hodnotu môţeme pribliţovať, sú podmienky

v ktorých majú všetci členovia spoločnosti rovnaké základné práva,

ochranu, príleţitosti, povinnosti a sociálne výhody (por. Barker, 2003).

Etický princíp NASW (2008) vzhľadom na túto hodnotu znie: „Sociálni

pracovníci odstraňujú sociálnu nespravodlivosť. Usilujú o sociálnu

zmenu, zvlášť v prospech zraniteľných a utláčaných jednotlivcov

a skupín ľudí. Toto úsilie sa primárne týka chudoby, nezamestnanosti,

diskriminácie a ďalších foriem sociálnej nespravodlivosti.“ Vzhľadom

na sociálnu politiku zdôrazňuje v tejto súvislosti Botek (2009, s. 10)

preventívnu sociálnu ochranu, ktorou sa verejnoprávne subjekty snaţia

pomocou príkazov a zákazov predísť nepriaznivým ţivotným

udalostiam. Tomeš (2010, s. 37) vzhľadom na európsky sociálny model

pripomína, ţe „občan má právo na primerané dôstojné podmienky. Ak

má občan právo, má štát povinnosť.“ Medzinárodný etický kódex

IFSW/IASSW (2004) v tejto súvislosti uvádza princíp solidárnej prace

– sociálni pracovníci majú povinnosť čeliť sociálnym podmienkam,

ktoré prispievajú k sociálnemu vylúčeniu, stigmatizácii alebo útlaku,

a pracovať smerom k inkluzívnej spoločnosti. Práve toto je oblasť, kde

prostredníctvom účinnej a včasnej primárnej sociálnej prevencie

môţeme prispieť k začleneniu do spoločnosti tých, ktorí sú v ohrození

vzniku sociálnej núdze. Najviac zraniteľnými vzhľadom na sociálne

vylúčenie sú chudobní ľudia, fyzicky alebo psychicky hendikepované

osoby, ďalej osoby, ktoré boli v minulosti odsúdené za páchanie trestnej

činnosti a príslušníci národnostných a etnických skupín (u nás zvlášť

Rómovia). V mnohých prípadoch je najefektívnejšou cestou odstránenia

utrpenia jednotlivcov zmena vonkajších podmienok v spoločnosti.

Sociálni pracovníci by preto mali obzvlášť napomáhať k zlepšovaniu

kvality ţivota práve osobám, skupinám a komunitám, ktoré sú najviac

ohrozené sociálnym vylúčením, vrátane aktívnej účasti na národnej

a regionálnej sociálnej politike (Mátel, 2010, s. 126).

Vzhľadom na hodnotu sociálnej spravodlivosti sa často pojednáva

o profesionálnej a etickej povinnosti čeliť (negatívnej) diskriminácii.

Sociálny pracovník alebo pracovníčka by mali rešpektovať jedinečnosť

kaţdého človeka bez akejkoľvek diskriminácie, teda bez ohľadu na jeho

pôvod, etnickú príslušnosť, rasu, farbu pleti, materský jazyk, vek,

pohlavie, rodinný stav, zdravotný stav, sexuálnu orientáciu, ekonomickú

situáciu, náboţenské a politické presvedčenie a bez ohľadu na to, ako sa

podieľa na ţivote celej spoločnosti.

- 7 -

Primárna prevencia je v súčasnosti zvyčajne chápaná ako

interdisciplinárna veda a multidisciplinárna prax. Ústrednou axiómou

sociálnej práce v pohľade na človeka vzhľadom na ciele sluţieb

primárnej prevencie je v zameraní na celé jeho prostredie, vrátane

správania, jeho psychológie, sociálno-kultúrne a fyzické udalosti

(Bloom, 2004, s. 1895). Vzhľadom na nevyhnutnosť spolupráce nielen

s kolegami v sociálnej práci, ale aj ďalšími odborníkmi z iných

pomáhajúcich profesií, sú dôleţité etické zodpovednosti voči kolegom.

Vzťah medzi kolegami by mal primárne viesť k spolupráci a vzájomnej

konzultácii v procese komplexnej pomoci jednotlivým klientom,

skupinám a komunitám. Aktívna spolupráca môţe významne prispieť

k zvýšeniu kvality poskytovania sluţieb prevencie. V sociálnej

prevencii je potrebné vyhnúť sa rezortizmu, aby sa klientom poskytla čo

najkomplexnejšia pomoc. Sociálni pracovníci by v celom procese

spolupráce mali rešpektovať znalosti a skúsenosti kolegov a kolegýň,

ako aj rozdiely v názoroch a prístupoch. Pristupujú k nim s úctou

a dôverou. Kritické pripomienky môţe vyjadriť na vhodnom mieste

vhodným spôsobom.

2. Hodnoty a etika v sekundárnej prevencii

V sekundárnej prevencii ide o úsilie zamedziť väčšiemu rozsahu

alebo závaţnosti problémov prostredníctvom včasnej identifikácie ich

výskytu, včasným nájdením a izolovaním od pôsobenia na ďalšie osoby

(Barker, 2003, s. 385).

V sekundárnej prevencii pracujeme s konkrétnym jedincom alebo

skupinou, ktorí sú v ohrození. Za kľúčovú hodnotu môţeme označiť

dôstojnosť a hodnotu človeka. S kaţdou ľudskou bytosťou sa má

zaobchádzať ako s osobou bez ohľadu na to kým je, alebo čo vykonala.

Sociálni pracovníci by preto mali zaobchádzať s kaţdým človekom

starostlivo a úctivo, majúc na pamäti individuálne rozdiely, kultúrnu

a etnickú rôznorodosť. Vzhľadom na účinnú sociálnu prevenciu by sme

spolu s NASW mohli za ďalšiu zásadnú hodnotu označiť dôležitosť

ľudských vzťahov. Práve schopnosť vytvoriť s klientmi vzťah,

v ktorom budú jedinci v ohrození vnímať sociálneho pracovníka nielen

ako odborníka, ale do istej miery ako priateľa, môţe byť v procese

prevencie zásadným. Zvlášť mladí ľudia si cenia priateľstvo

a partnerstvo, ale odmietajú tútorov, kritikov a všetkých, ktorí ich

primárne hodnotia. V celom procese prevencie sú veľmi účinnými

nástrojmi pomoci ďalšie osoby, ktoré mali osobnú skúsenosť so

- 8 -

sociálno-patologickým javom, na ktorý je prevencia zameraná a sú

ochotní o svojej skúsenosti vydávať svedectvá a komunikovať v rámci

diskusie. Takéto svedectvá a diskusie, ktoré sa realizujú v otvorených

vzťahoch dôvery, bývajú jedny z najúčinnejších nástrojov prevencie.

Sociálni pracovníci vhodným výberom nástrojov pre jednotlivé

preventívne aktivity vyjadrujú svoju kompetenciu. Do kompetencií

sociálnych pracovníkov patrí okrem náleţitého vysokoškolského

vzdelania a ďalších tréningov v oblasti ich špecifickej pôsobnosti aj

poznanie hraníc vlastnej kompetencie a schopnosť zaangaţovať ďalších

odborníkov a iné osoby, ktoré môţu pomôcť k účinnejšej prevencii

a eliminácii sociálnych problémov svojich klientov.

Medzi dôleţité zodpovednosti voči klientom, ktoré by sme mohli

zdôrazniť v rámci sekundárnej prevencie, patria prvoradosť záujmu

o klientov, dôvernosť informácií, vyhýbanie sa poniţujúcemu

a chybnému spôsobu komunikácie a rešpektovanie odlišnosti a špecifík

jednotlivcov alebo skupín. Prvoradosť záujmu o klientov znamená, ţe

z profesionálneho hľadiska sú prvoradé záujmy klienta, nie záujmy

sociálneho pracovníka ani organizácie, v ktorej pracuje. Veľmi dôleţité

je pritom osobné nasadenie sociálnych pracovníkov, aby konali vo

vzťahu ku klientkam a klientom s účasťou, empaticky, starostlivo,

vyuţijúc všetky svoje vedomosti a zručnosti. Rešpektovanie dôstojnosti

a ľudských práv všetkých ľudí nie je v protiklade – ba práve naopak –

s rôznorodosťou a jedinečnosťou kaţdej osoby, skupiny alebo

komunity. Aj etické princípy IFSW/IASSW (2004) zdôrazňujú potrebu

uznania rôznorodosti: Sociálni pracovníci majú rozpoznať a rešpektovať

etnickú a kultúrnu rôznorodosť v spoločnostiach, kde pracujú, berúc

pritom v úvahu individuálne, skupinové a komunitné odlišnosti. Veľmi

dôleţitou poţiadavkou v tejto oblasti je holistický prístup, čiţe jednať

s kaţdým človekom ako s celostnou bytosťou s jeho bio-psycho-

spirituálno-sociálnymi zloţkami. Sociálni pracovníci sa majú zaujímať

o jednotlivého človeka vo vnútri rodiny, komunity, spoločenského

a prirodzeného prostredia. Medzi dôleţité aspekty ţivota osôb, ktorým

by mali sociálni pracovníci porozumieť, patrí aj rasová, národnostná

a kultúrna príslušnosť, osobné hodnoty a zvyky.

Americký NASW kódex (2008) uvádza, ţe sociálni pracovníci

nesmú pouţívať ponižujúci (pohŕdavý) jazyk vo svojej komunikácii

s klientmi ani o nich. Majú pouţívať úctivý a zdvorilý jazyk vo všetkých

formách komunikácie. Práve vhodnou komunikáciou môţeme budovať

aj v sociálnej prevencii vzťah zaloţený na dôvere a rešpekte.

- 9 -

Informácie, ktoré sa sociálni pracovníci dozvedia od klientov v priebehu

poradenského vzťahu, leţia v oblasti dôvernosti. Barker (2003:90)

definuje dôvernosť informácií ako „etický princíp, podľa ktorého

sociálny pracovník alebo iný profesionál nesmie poskytnúť informácie

o klientovi bez jeho súhlasu. Tieto informácie zahŕňajú identitu klienta,

obsah rozhovorov, profesionálne mienky o klientovi a materiály zo

záznamov. Dôvernosť však nezabraňuje poskytovať náleţité informácie

o klientoch kolegom v pracovnej organizácii.“ Sociálni pracovníci by

nemali poskytnúť ţiadnu informáciu o klientovi bez jeho

informovaného súhlasu, a to akejkoľvek tretej strane (okrem zákonných

výnimiek), pri audio a video záznamoch rozhovoru, účasti na výskume

a podobne.

3. Hodnoty a etika v terciárnej prevencii

V terciárnej prevencii pomáhajú rozličnými rehabilitačnými úsiliami

sociálni a ďalší odborníci pracovníci klientom, ktorí uţ mal skúsenosť

s daným problémom, aby sa zotavil z jeho negatívnych dôsledkov

a nadobudol dostatočnú silu, ktorá mu zabráni k návratu (Barker, 2003,

s. 433).

Okrem vyššie zmienených hodnôt, princípov a zodpovedností, by

sme v rámci tejto úrovne prevencie zdôraznili najmä dôleţitosť

autonómie, sebaurčenia, spoluúčasti a zmocnenia klientov. Koncept

autonómie vyjadruje spôsobilosť osoby zaistiť si svoje vlastné potreby,

vykonávať nezávislé konania bez kontrolovania inými (Barker, 2003,

34). V procese detoxikácie a resocializácie (napr. drogovo závislých

osôb) býva dočasnou nevyhnutnosťou pouţiť direktívne

a paternalisticky orientované prístupy v rámci terapie. V terciárnej

prevencii je veľmi dôleţitou úlohou sociálnych pracovníkov, aby

napomáhali klientom v ich samostatnosti bez nutnosti kontroly zvonku.

Aj slovenský etický kódex (1997) akcentuje dôleţitosť samostatnosti

a autonómie: Sociálny pracovník sa zo všetkých síl snaţí v čo najväčšej

miere podporovať snahu klienta rozhodovať o svojej budúcnosti

samostatne. Vo veľmi úzkom vzťahu s právom na sebaurčenie je právo

na spoluúčasť. V terciárnej prevencii sa snaţíme o to, aby išlo

o spoluúčasť sociálnych pracovníkov na riešení problémov klientov

(teda nie opačne o spoluúčasť klientov na riešení ich problémov

sociálnymi pracovníkmi).

V sociálnej práci je potrebné zamerať sa na silné stránky

jednotlivcov alebo skupín, ktorí sa nachádzajú v terciárnej prevencii.

- 10 -

Cieľom takéhoto prístupu je podporiť ich zmocnenie, čo veľmi presne

vyjadruje anglický koncept empowerment. Ide o jeden z kľúčových

konceptov sociálnej práce v súčasnosti, zvlášť pri práci s ľuďmi, ktorí sú

zraniteľnejší, utláčaní alebo ţijú v chudobe (por. NASW, 2008). Ním sa

v sociálnej práci môţe rozumieť proces posilňovania jednotlivcov,

skupín alebo komunít do tej miery, aby boli schopní a zmocnení

k vlastnému zodpovednému a iniciatívnemu sociálnemu správaniu.

V tomto procese sa nezameriavame na sociálnu patológiu alebo sociálny

problém, ale klienta podporujeme v jeho silných stránkach a pomáhame

mu nájsť potenciál ukrytý v ňom samotnom. Aby v tomto procese nebol

klient sám, veľmi dôleţitou súčasťou terciárnej prevencie sú

svojpomocné a podporné skupiny, kde sa klienti s rovnakou alebo

podobnou sociálnou diagnózou vzájomne podporujú a pomáhajú si

v procese posilňovania a zmocňovania. Aj v tejto etape sú ľudské

vzťahy dôleţitou hodnotou, bez ktorej by sociálna prevencia nebola

dostatočne účinná a efektívna.

Citovanie: MÁTEL, Andrej. 2010. Etika a etický prístup v sociálnej prevencii. In:

SCHAVEL et al. Sociálna prevencia. 3. vyd. Bratislava : VŠZaSP

sv. Alţbety, 2010. 266 s. ISBN 978-80-89271-22-1, s. 69-81.

(Pri citovaní článku prosím o oznámenie na e-mailovú adresu:

andrej.matel@gmail.com)