vojenskÁ histÓria · vojenskÁ histÓria 4/2019 vydÁva vojenskÝ historickÝ Ústav v bratislave...

VOJENSKÁ HISTÓRIA

4/2019

VYDÁVA VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV V BRATISLAVE

Časopispre vojenskú históriumúzejníctvoa archívnictvo

© Vojenský historický ústav, Bratislava 2019

www.vhu.sk

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť publikovaného časopisu nesmie byť reprodukovaná alebo použitá a šírená v akejkoľvek forme a akýmikoľvek prostriedkami, elektronicky alebo mechanicky, vrátane kopírovania, digitalizácie alebo uchovávaná v akýchkoľvek informačných pamätiach, databázach a informačných pamätiach, databázach a informačných systémoch bez predchádzajúceho písomného súhlasu Vojenského historického ústavu a autorov.

Príspevky vyjadrujú názory autorov a nemusia byť totožné so stanoviskom vydavateľa a redakcie.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

OBSAH

ŠtúdieDOMOKOS, Gyӧrgy: From Imprisoned Embezzler to Commander. The Appointment of Joseph Priami to Commander of Bratislava, 1663. .........................................7PLACHÝ, Jiří: „Dlouhé“ 20. století plk. Karla Kubíčka. ................................................................29KOZOLKA, Jaroslav: Vojenský vysokoškolský internát (1943 – 1945). II. časť .........................53PÚČIK, Miloslav: Československá vojenská rozviedka a potenciálny vojnový konflikt medzi „Východom“ a „Západom“. 3. časť. ...........................................................................82

Dokumenty a materiályVYHLÍDAL, Milan: Sokol, legionář a příslušník protinacistického odboje štábní kapitán Antonín Longa (1898–1945). .....................................................................................119MASKALÍK, Alex: „Uvedomelý“ list Viliama Širokého. Povojnový povyšovací proces v čs. brannej moci v perimetri mocných. .............................................................................130POLNAR, Stanislav: Československé strategické a doktrinální myšlení mezi lety 1945 a 1948. ...........................................................................................................................................137

SpomienkyJán Nosál z Pezinka, vojak čs. légií v Rusku. (Ed.: M. Stanová) ....................................................151

Vojenské múzejníctvoKONEČNÝ, Martin: Muzeum Armii Krajowej v Krakove. .........................................................167

RecenzieMOTYKA, Grzegorz: Volyň 1943. Genocidní čistka – fakta, analogie, historická politika. (M. Konečný) ..........................................................................................................................175MIČIANIK, Pavel: Malá vojna Maďarska proti Slovensku 1938 – 1939. (R. Manik) .......................................................................................................................179

Anotácie, glosy ...............................................................................................................................182Kronika...............................................................................................................................................191

VOJENSKÁ HISTÓRIA

3

INHALT

StudienDOMOKOS, Gyӧrgy: Vom inhaftierten Veruntreuer zum Kommandant. Die Ernennung von Joseph Priami zum Oberbefehlshaber von Pressburg, 1663. .............................7 PLACHÝ, Jiří: Das „lange“ 20. Jahrhundert des Oberst Karel Kubíček. ........................................29 KOZOLKA, Jaroslav: Das militärische Hochschulinternat (1943 – 1945). Teil II. ...........................53 PÚČIK, Miloslav: Der tschechoslowakische Militärnachrichtendienst und der potenzielle bewaffnete Konflikt zwischen „Ost“ und „West“. Teil 3. ........................................82

Dokumente und MaterialienVYHLÍDAL, Milan: Stabshauptmann Antonín Longa – Mitglieder des Sokol-turnverbandes, Legionär und Angehöriger der antinationalsozialistischen Widerstandsbewegung..........................................................................................................................119MASKALÍK, Alex: Ein „klassenbewusster“ Brief Viliam Široký’s. Prozess der Rangerhöhung im tschechoslowakischen Militär in der Nachkriegszeit aus der Sicht der Machthaber. .....................................................................................................................130POLNAR, Stanislav: Das strategische und doktrinäre Denken in der Tschechoslowakei zwischen 1945 und 1948. ...............................................................................137

Erinnerungen Ján Nosál aus Pezinok, Soldat der tschechoslowakischen Legion in Russland. (Ed.: M. Stanová). ..................................................................................................................................151

Militärische MuseumskundeKONEČNÝ, Martin: Das Museum der Polnischen Heimatarmee (Armia Krajowa) in Krakau. ...............................................................................................................................................167

Rezensionen ......................................................................................................................................175Annotationen, Glossen ...............................................................................................................182Chronik................................................................................................................................................191

VOJENSKÁ HISTÓRIA

4

CONTENTS

Studies DOMOKOS, Gyӧrgy: From Imprisoned Embezzler to Commander. The Appointment of Joseph Priami to Commander of Bratislava, 1663. ....................................7 PLACHÝ, Jiří: The „Long” 20th Century of Col. Karel Kubíček. .................................................29KOZOLKA, Jaroslav: Military College Boarding School (1943 – 1945). Part II. .......................53PÚČIK, Miloslav: Czechoslovak Military Intelligence and Potential Military Conflict between the “East” and “West”. Part 3. ................................................................................82

Documents and Materials

VYHLÍDAL, Milan: Sokol, the Legionary and Member of the Anti-Nazi Resistance. Staff Captain Antonín Longa (1898–1945). .......................................................................................119MASKALÍK, Alex: “Conscious” Letter by Viliam Široký. Post-war Promotion Process in the CS Armed Forces in the Perimeter of the Powerful. ......................................130 POLNAR, Stanislav: Czechoslovak Strategic and Doctrinal Thinking between 1945 and 1948. ........................................................................................................................137

Memoires

Ján Nosál from Pezinok, soldier of the CS Legions in Russia. (Ed. M. Stanová) ............................151

Military MuseologyKONEČNÝ, Martin: Home Army Museum (Armia Krajowa) in Kraków. .................................167

Reviews ...............................................................................................................................................175Annotations, Glossary ...............................................................................................................182 Chronicle ............................................................................................................................................191

VOJENSKÁ HISTÓRIA

5

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ŠTÚDIE

FROM IMPRISONED EMBEZZLER TO COMMANDER.THE APPOINTMENT OF JOSEPH PRIAMI TO COMMANDER OF BRATISLAVA, 1663

GYÖRGY DOMOKOS

DOMOKOS, G.: From Imprisoned Embezzler to Commander. The Appointment of Joseph Priami to Commander of Bratislava, 1663. Vojenská história, 4, 23, 2019, pp 7-28, Bratislava.The author of this study focused on new strategic situation after the fall of the Nové Zámky (September 1663). The loss of the fortress, which had a high importance in the defence of the fore-field of Vienna, caused extreme panic in the military and political leadership of the Habsburgs. Although the difficult terrain did not favour the Ottoman armies that might attack Vienna from this direction, the possibility of such an action could not be ruled out. Bratislava with its completely outdated defence system needed to be reinforced. Montecuccoli proposed Colonel Joseph Priami to this position, who had previously worked at the fortifications of Prague and had a significant experience as a field officer. The Emperor assigned Priami to be the commander of Bratislava. Priami also presented the plans of fortification, but these were not realized partly because of the usual financial difficulties, and partly because of the essential improvement in the strategic situation. However, in this otherwise usual story, the real curiosity is the person of Priami and his appointment to this responsible position. Priami’s past was far from being immaculate, he embezzled the pay and the recruiting money of his regiment, made dealings with the supply of his soldiers, left unpaid debts, and was imprisoned three times because of some of these crimes. At the same time, he tried to push forward himself at all times and everywhere in order to get ahead. The present study seeks to answer two questions: first, why a person with such an antecedent was placed in the above-mentioned important position, and secondly, to what extent Priami’s plans to strengthen Bratislava corresponded to the professional requirements and the current possibilities.Military History. Habsburgh Monarchy. Bratislava in the 17 th Century. Joseph Priami to commander of Bratislava, 1663.

With the fall of the Nové Zámky (September 27, 1663), a completely new strategic situation emerged. The loss of the fortress, which had a high importance in the defence of the fore-field of Vienna, caused extreme panic in the military and political leadership of the Habsburgs. Although the difficult terrain did not favour the Ottoman armies that might attack Vienna from this direction, the possibility of such an action could not be ruled out. Bratislava with its completely outdated defence system stood on one of possible paths of attack, which was therefore urgently needed to be reinforced. However, beyond the material conditions, a person also had to be found to create these plans and who could manage the construction works. Montecuccoli proposed Colonel Joseph Priami to this position, who had previously worked at the fortifications of Prague and had a significant experience as a field officer. The Emperor assigned Priami to be the commander of Bratislava. Priami also presented the plans of fortification, but these were not realized partly because of the usual financial difficulties, and partly because of the essential improvement in the strategic situation. However, in this otherwise usual story, the real curiosity is the person of Priami and his appointment to this responsible position. Priami’s past was far from being

VOJENSKÁ HISTÓRIA

7

immaculate, he embezzled the pay and the recruiting money of his regiment, made dealings with the supply of his soldiers, left unpaid debts, and was imprisoned three times because of some of these crimes. At the same time, he tried to push forward himself at all times and everywhere in order to get ahead. However, these should not be judged according to the morality of today; many similar cases occurred most probably at that time. The present study seeks to answer two questions: first, why a person with such an antecedent was placed in the above-mentioned important position, and secondly, to what extent Priami’s plans to strengthen Bratislava corresponded to the professional requirements and the current possibilities.

The members of the garrison who were still alive left the abandoned Nové Zámky1 at noon of September 27th, 1663,2 and the Ottomans took possession of fortress they obtained by a long siege. Nové Zámky became the centre of the last vilayet they established in Hungary. The loss of the fortress, which had a high importance in the defence of the forefield of Vienna, caused extreme panic in the military and political leadership of the Habsburgs, and so they issued a lot of immediate defensive measures.3 First of all, they sent even more troops to reinforce the army, defending the Žitný ostrov4 ever since the siege of Nové Zámky began and made great efforts to reinforce the nearby castles to be ready for the defence. The military situation became more serious, when the Ottoman army returning to its winter quarters took first, on October 12th, Nitra,5 then on November 1st Levice,6 and on that same day, after a month of fighting, the defenders of Nógrád abandoned their castle, as well.

In light of the new strategic situation the military leadership in Vienna first of all attempted to reinforce those points, which could prevent the brake-through of the Ottomans towards Vienna.7 If we study the hydrographical map of the land,8 we can see, that the most important objective was to guard the line of the River Váh. The key positions of that were the four-bastion-fortress of Kolárovo,9 built from wood and soil,10 erected at the fork of the Váh and Danube, and also Šintava, Hlohovec and Šaľa.11 However, the Ottomans attacked these, as well, and while Šintava prevailed,12 Hlohovec fell at the second siege attempt.13

The area guarded by the mentioned castles was quite watery, which could greatly slow the advance of bigger army units. The same was true for the Žitný ostrov region itself, which the Turkish and Tartar light cavalry was able to cross, inspite all this. It has done this several times in the past and will do so later, as well.14 To by-pass this difficult terrain, two different ways could be used, one in the North, another to the South. But to go around on the southern path, the Ottomans had to cross the Danube, which manoeuvre was always considered to be dangerous; furthermore, Komárno15 also threatened the Ottomans’ manoeuvres here.

1 Germ. Neuheusel, Hung. Érsekújvár.2 For the exact time of abandon see: ÖStA KA AFA 1663/9/113c.3Ausgewaehlte Schriften des Raimund Fürsten Montecuccoli General-Lieutenant und Feldmarschall, Hrsg. von der Direktion des K. und K. Kriegs-Archivs, bearbeitet von Alois Veltzé, Bd. II, Wien–Leipzig, 1899, 406–407.4 Germ. Schütt, Hung. Csallóköz.5 Germ. Neutra, Hung. Nyitra.6 Germ. Lewenz, Hung. Léva.7 At the same time an order was sent to General Souches to occupy the passes leading to Moravia. ÖStA KA HKR Prot. 29 September 1663 No. 126. Reg. Bd. 327. f. 208r.8 Military Map Collection, Budapest, B IX b 255.9 Germ. Gutta, Hung. Gúta.10 ÖStA KA AFA 1663/12/4c, ÖStA FHKA HF Prot. 11 October 1663 Reg. Bd. 871. f. 477v–478r. See the layout: ÖStA KA Kartensammlung K VII k 198-200 (its date is given by its inscription, because it was part of the document with the signature ÖStA KA HKR Akt. 1663 Okt. No. 39 Exp; the document was scrapped).11 Šintava: Germ. Schintau, Hung. Sempte, Hlohovec: Germ. Freistadt, Hung. Galgóc, Sellye: Germ. Schelle or Schelia, Hung. (Vág)Sellye.12 ÖStA KA AFA 1663/9/9, 9a, 19.13 ÖStA KA AFA 1663/9/54, further ibid. HKR Prot. 18 October 1663 No. 89. Reg. Bd. 327. f. 242v.14 See e.g. ÖStA KA AFA 1663/9/43 and 126. This latter informing us, that 7000 Turkish–Tartar horsemen are marching towards Bratislava on the left bank of the Danube.15 Germ. Komorn, Hung. Komárom.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

8

Even if they could have neutralized Komárno, behind that stood the fortress of Győr kept on building for two decades, which covered the arid passage between the Hanság and Szigetköz regions.16

Theoretically, the less watery country at the upper flow of River Váh was accessible for the Ottomans from Nitra, which lay more to the north.17 By turning to the south from there they could advance on a better terrain along the foot of the Carpathian Mountains. At the end of this road stood the Bratislava18 Castle, which, due to its entirely outdated defence works, was totally unsuitable to stop the Ottomans. It was not incidental, that an elaborate plan was put together at this time to fortify the Bratislava Castle. Reinforcing the castle became necessary not only against a presumed Ottoman attack, but also because the castle and the town got an important role in the campaign as a first line logistic hub. The shipments coming from the Hereditary Lands could be delivered easily on the Danube till Bratislava,19 where a lot of water-mills and bakeries were in operation.20

So, the intended reinforcement of Bratislava Castle and Town with a modern defence system was a direct result of the military situation. The first determined step happened in mid July 1663, when Count Miklós Pálffy, the főispán (the chief officer) of Preßburg County and Captain of Bratislava Castle,21 and also Count István Zichy, the Chief of the Hungarian Chamber asked the Aulic War Council to assign Engineer-Colonel Jacob von Holst22 to handle the matter of the defence of Bratislava.23 The War Council also thought this to be reasonable, as they instructed Raimondo Montecuccoli, the Commander-in-Chief of Emperor’s army in Hungary, on July 24th to put a garrison of 150 troops in the castle, further Holst had to devise a plan on how to reinforce Bratislava.24

We can think, nothing interesting happened after that: Holst drew up his plan and then the construction began at a snail’s pace and with shortage of money, as usual. These last two occurred, of course, but Holst did not get the chance to plan anything. Although the Archbishop of Esztergom, György Lippay reported to the Hungarian Chamber on August 9th, that Holst arrived to the spot and started handling not only the construction of the castle, but with the building a boat-bridge as well,25 however at the same time Montecuccoli wrote to the War Council, that „Der Obriste Holst Habe die Schütt Zwar recognoscirt, aber wegen Verfertigung einer brukhen Zur Correspondenz vnpracticirlich befunden”,26 which is a really interesting statement to see in writing about an experienced military engineer. The ‘punishment’

16 The importance of Győr is indicated best by the fact that money was allocated for its fortification during the siege of Nové Zámky. ÖStA FHKA HF Prot. 15 September 1663 Reg. Bd. 871. f. 423v.17 The citizens of Trnava (Germ. Tyrnau, Hung. Nagyszombat) reported to Johann Spork in Bratislava on September 24th, that the Ottomans laid a bridge on the Váh and advanced toward Trnava. ÖStA KA AFA 1663/9/104.18 Germ. Preßburg, Hung. Pozsony.19 ÖStA FHKA HF Prot. 26 September 1663 Reg. Bd. 871. f. 451r.20 See ÖStA KA AFA 1663/9/25, 6 September, Johann Syber’s report to Montecuccoli about the logistic.21 He filled this office between January 25th, 1654 and 1679. Fallenbüchl, Zoltán, Állami (királyi és császári) tisztségviselők a 17. századi Magyarországon, Adattár, Budapest, 2002, 227.22 For his person see Domokos, György, Hadmérnöki vita Szatmárról a XVII. század második felében, Hadtörténelmi Közlemények 119(2006:4) 1059–1071, Domokos, György–Hausner, Gábor, Zrínyi-Újvár és ostroma Jacob von Holst helyszínrajza tükrében, in Portré és imázs. Politikai propaganda és reprezentáció a kora újkorban, szerk. G. Etényi, Nóra–Horn, Ildikó, Budapest, 2008, 241–264.23 ÖStA KA HKR Prot. July 1663 No. 77. Exp. Bd. 325. f. 275r.24 ÖStA KA HKR Prot. 24 July 1663, No. 111. Reg. Bd. 327. f. 138r. Holst’s mission was supported by Miklós Pálffy, főispán of Preßburg County and by István Zichy, Chief of the Hungarian Chamber, as well. Ibid. July 1663 No. 77. Exp. Bd. 325. f. 275r, No. 180. f. 284r. To take in the garrison was not easy either, the correspondence with Palatine Wesselényi went on even at the end of August. Ibid. 29 August 1663 No. 79, No. 80. Reg. Bd. 327. f. 169v. At the end of September Graf von Rottal chamberlain was sent to Bratislava for conciliation. Ibid. 28 September 1663 No. 126. Reg. Bd. 327. f. 208r. Finally, the War Council got tired of the veil and foresaw violence if the garrison were not taking in. Ibid. 30 September 1663 No. 128. Reg. Bd. 327. f. 208v–209r.25 ÖStA KA HKR Prot. 9 August 1663 Exp. Bd. 325. f. 294v–295r.26 ÖStA KA HKR Prot. August 1663 No. 20. Exp. Bd. 325. f. 314v.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

9

came quickly, with Montecuccoli sending Holst shortly after to the River Váh.27 It was mentioned later, that he reported about the retrenchments constructed around Bratislava,28 but the plans of fortifying the castle and the town was made by another person in the end.

But even assigning that new person proved not to be so simple. Montecuccoli did not get any explicit directive about Bratislava almost for an entire month, he was only instructed to pay attention on the castle and to put a garrison in it.29 He undoubtedly had enough problems of his own, having an army too small to attack the Ottomans besieging Nové Zámky, so he could only defend the Žitný ostrov. But on September 16th Pálffy suggested to Montecuccoli to assign Colonel Joseph Priami30 to command the garrison consisting of Tyrolean troops, because he „sich alhier sehr bemühet vndt arbeitet”, and asked Montecuccoli to obtain the Emperor’s support for this.31

Pálffy’s letter did not say, if he was aware of Priami’s military and ethical past. Regarding the former, there could not have been any object against him, and fortunately, we have a wealth of documents about his activity as a military engineer. Priami himself collected and copied the bigger part of these documents concerning this matter (1661, 1666, 166732) to certify his former activity to the Emperor and to prove, that he was the right man for the position he even wished to fill. It is obvious, that we must treat these with a grain of salt, because, as we will see from the following, Priami’s life had a sinister side, parallel to the positive side he emphasized in his letters to the Emperor.

According to the mentioned documents Priami was appointed to the commander of Tábor Castle already in 1646,33 where he got the task to continue the fortifications work ceased despite of the Emperor’s order and to send a detailed report of the works.34 Almost at the same time, he put in a claim for the vacant position of major (Obristwachtmeister) in the Conti regiment, in which he was supported by the Archduke Leopold as well.35 Two years later, he was already the commander36 of Wittingau.37 He was trusted in October 1649 to take over the key fortress of Eger from the occupying Swedish troops and to stay there until the arrival of the new commander.38 After that, since his regiment-commander found him to be an experienced and competent officer – he was already lieutenant-colonel (Obristleutnant) at that time – he tasked him with investigating some fortresses39 vacated 27 ÖStA KA HKR Prot. August 1663 No. 95. Exp. Bd. 325. f. 320v. He had to be there, however, at the end of August, as Emperor Leopold ordered in his instructions to the Hungarian Chamber that the materials needed for fortification were handed over to Holst. ÖStA FHKA HFU 23 August 1663 (Kt. 494) f. 117–118. Holst was already not mentioned in the answer of Hungarian Chamber dated September 12th. Ibid. 12 September 1663 (Kt. 495) f. 23–26.28 ÖStA KA HKR Prot. October 1663 No. 11. Exp. Bd. 325. f. 377v.29 ÖStA KA HKR Prot. 29 August 1663 No. 80. Reg. Bd. 327. f. 169v, 4 September No. 24. f. 182r–v, 6 September No. 33. f. 184r, 7 September No. 37. f. 186r etc.30 Joseph Priami Freiherr von Rovorat, Herr auf Lißna und Wistritz. His assignment to colonel: ÖStA KA HKR Prot. 29 December 1653 No. 37. Reg. Bd. 308. f. 159r. The document about his nomination to ‘Freiherr’ was signed on August 13th, 1656. ÖStA KA HKR Akt. 1661 Juli No. 66. Exp. s.f. Lit. B, ibid. HKR Prot. August 1656 No. 151. Exp. Bd. 313. f. 477v.31 ÖStA KA AFA 1663/9/ad 65 f. 186r. Incidentally, Pálffy wrote almost openly, he suggested Priami, because there was a certain Lieutenant Johann Mersch serving under him, perhaps a relative to the colonel with the same name, who wants to enter service and whom Montecuccoli should include in the muster list of Priami’s regiment...32 ÖStA KA HKR Akt. 1661 Juli No. 66. Exp. s.f., ibid. 1666 März No. 52. Exp. s.f., ibid. 1667 Juni No. 116. Exp. f. 22–45. At that three signatures 48 documents can be found, some of them were attached multiple times by Priami.33 ÖStA KA HKR Akt. 1661 Juli No. 66. Exp. s.f. Lit: D, 29 January 1646. This document was attached by Priami to his petition of 1666. Ibid. 1666 März No. 52. Exp. s.f. Lit: A, 29 January 1646. Hereinafter I give only the first occurrence of the repeatedly attached documents. Although there are some minor differences between them, the essence of them remained unchanged.34 ÖStA KA HKR Akt. 1661 Juli No. 66. Exp. s.f. Lit: G, Ferdinand III to Priami, 9 June 1646. 35 Ibid. Lit: F, Archduke Leopold to Priami, 23 February 1646.36 ÖStA KA HKR Akt. 1661 Juli No. 66. Exp. s.f. Lit: L, Ferdinand III to Priami, 26 August 1648.37 A settlement in South-Bohemia, today Třeboň.38 Ibid. Lit: H, 6 October 1649 and Lit: H, 18 October 1649. Ottavio Piccolomini to Priami.39 In the original text Friedland, today Frýdlant v Čechách; Grabenstein, today Grabštejn; Teschen, in fact Tetschen, today Děčín; Prix, in fact Brüx, today Most, Hněvín Castle, all of them are situated in Bohemia.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

10

by the Sweden after the Westphalian Peace.He was to create blueprints for them and to offer a proposal to fortify and equip them.40 In my opinion, these charges show, how valuable he was in this respect for his superiors.

Later, from the beginning of the 1650’s his name is mentioned more often with regards to the fortification of Prague. The Bohemian Governor wanted to assign Priami already in October 1650 to direct the ongoing construction works, but the Emperor did not want not trust anybody with this task for the time being.41 Some progress did happen from the point of view of Priami, in June 1651, when the Bohemian Chamber got an order from the Emperor to dispatch three inspectors – among them Priami – to supervise the fortifications of Malá Strana (Germ. Kleinseite).42 Obviously, Priami was assigned, because beside the other two persons, Niclas von Schönfeldt and Alesch Wratislaw von Mitrowitz, both councillors of the Bohemian Chamber, only he was experienced in fortifications. This is proved very well by the expert report submitted by the commission dated November 22nd, which attest to Priami’s skill, and although all of them signed that report, it is very likely, that it was made by Priami alone.43

Priami, despite rejection and the obtaining a position in the commission, attempted again and again throughout 1651 to get the supervising of the fortification works, not only in Prague, but in the entire Bohemian region.44 A short essay about the necessity of the fortresses published by him in August, dedicated directly to Ferdinand III shows the depth of his resolve.45 However, pushing himself forward in that manner meant a totally normal method of prevalence in that time, we should not condemn him.

Priami did not give up, next year he tried again. This time he would have even taken on the supervisor’s position for a much smaller pay („gegen einem geringen interteniment”), and he was supported by the Bohemian Chamber,46 moreover, Archduke Karl Ferdinand of Tyrol (1628–1662) intervened on his behalf, as well.47 However, the Aulic War Council told Priami in the name of the Emperor, that this position would not be filled. The reasoning for that was that the commissioner, who is performing the inspection, must also supervise the construction works, because one official’s payment can be saved that way.

Surprisingly, some days after this rejection Priami got an order from the Aulic War Council, that he had to present a written report about the plan he made to fortify the town.48 Priami mentioned, that he had already submitted this in April to the Bohemian Chamber, and he thought, that they would forward it to the War Council. Of course, he submitted the report again, while he supplicated the position of the inspector and proved his own qualification at the same time. Priami attached not only his new reports about the Malá Strana and Nové Město (Germ. Neustadt) of Prague written on September 3rd, but some of the documents 40 ÖStA KA HKR Akt. 1661 July No. 66. Exp. s.f. Report of Don Innocentio Conti about Priami’s mission, 20 November 1649, ibid. Lit: M, order of Don Innocentio Conti to Priami, 20 November 1649. For the execution of the order see ibid. Lit: M, Rudolph Graf Colloredo to Don Innocentio Conti, 22 January 1650.41 ÖStA KA HKR Prot. 12 October 1650 Exp. Bd. 300. f. 460r, November No. 11. f. 469r–42 ÖStA FHKA HF Prot. 19 June 1651 Reg. Bd. 823. f. 625r. The order was repeated on July 4th. ÖStA KA HKR Akt. 1666 März No. 52. Exp. s.f. Lit: P, 4 July 1651. See further: ÖStA KA HKR Prot. July 1651 No. 9. Exp. Bd. 303. f. 276r. It is strange that there is not any trace of this transliteration in the register books of the Aulic Chamber.43 ÖStA KA HKR Akt. 1652 September No. 98. Exp. s.f. Lit: B, 22 November 1651.44 ÖStA KA HKR Prot. February 1651 No. 17. Exp. Bd. 303. f. 41v, December No. 39. f. 515r–v. It seems quite certain that there were two separate tasks here, because the committee had to make a survey (Abmessung), while Priami wanted to get the supervision of the construction (Inspektion).45 „Discorso fatto circa la necessita del fortificar de Stati, o Confini, e Frontiere, specialmente del Regno di Boemia, in breue compendio humilissimamente rappresentato, dal Tenente Colonello Gioseppe Baron Priami suo fidelissimo Vasallo.” ÖStA KA HKR Akt. 1652 September No. 98. Exp. Prague, 15 August 1651.46 ÖStA KA HKR Prot. 16 August 1652 Exp. Bd. 303. f. 227r–v, ÖStA FHKA HF Prot. 16 August 1652 Exp. Bd. 825. f. 346v–347r, 16 August f. 347r.47 ÖStA KA HKR Prot. August 1652 No. 20. Exp. Bd. 303. f. 236v.48 ÖStA KA HKR Akt. 1661 Juli No. 66. Exp. s.f. Lit: N, 22 August 1652. See further: ÖStA KA HKR Prot. 22 August 1652 No. 44. Reg. Bd. 305. f. 96r, the War Council to Lieutenant-Colonel Priami.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

11

made by him in the previous year and in April as a member of the committee, furthermore his printed memorandum, as well.49 This provides us with multiple explanations. First, it seems obvious, that making these plans was part of an order he got as a supervisor, although is not confirmed by any written document (at present). We can find in the sources the exact expression ‘surveying’ (Abmessung), and the report submitted on November 22nd, 1651 was indeed that type of document.50 On the other hand, it is possible, that he took the initiative in his own hand, as in the case of his printed proposals, hoping to attract the attention of the War Council, and attain the dearly yearned office of the inspector. If this happened, he reached his goal. The third, least likely possibility is that he was employed at the construction works in some way in the end.

The last presumption is contradicted by that in December 1654 he supplicated the position of Giovanni Pieroni, who was holding this office until his death at that time.51 The War Council did not precipitate his decision this time around either, but Priami remained resolute, in 1655 he would once again take part in the supervising of the Bohemian fortifications’ construction,52 in 1656 he submitted a report regarding the shortcomings of the Visehrad fort in Prague, requesting the supervision of the works at the same time.53 However, it seems that no mind was paid to his opinion at first.54 But, after a few days it was written to the Bohemian Chancellery, that the construction could be continued where Priami’s plan was „vndißputierlich”.55 So this means that Priami’s remarks listened to at the least, so he again succeeded in that one payed attention him and had to deal with him.

We can presume, that Ferdinand III rewarded him for his zeal, when promised to give him a regiment,56 “when the occasion arises”, and later, on September 18th, 1656 assigned him – not to the position of Pieroni of course – among the commissioners supervising the Bohemian fortresses.57 Priami already got an order previously to make the ground-plan of the Malá Strana, together with his two colleagues.58 The position of supervisor of the fortifications of Prague was filled by Martin Stier at the end, after a long protraction, in July 1657.59

49 ÖStA KA HKR Akt. 1652 September No. 98. Exp. s.f. This is the first document of a dossier, on which, however, we cannot find any date. The supplements A-G have been attached to that document. The ones marked with F and G relate to the September 3rd report.50 See note 43.51 Pieroni died before October 28th, 1654. ÖStA KA HKR Prot. 28 October 1654 Reg. Bd. 310. f. 179r. Priami submitted his application once in December. Ibid. December 1654 No. 50. Exp. Bd. 307. f. 383r.52 ÖStA KA HKR Prot. February 1655 No. 69. Exp. Bd. 311. f. 60v.53 Ibid. March 1656 No. 161. Exp. Bd. 313. f. 176v. 54 Ibid. 22 March 1656 No. 214. Reg. Bd. 314. f. 134r.55 Ibid. 28 March 1656 No. 253. Reg. Bd. 314. f. 143v–144r. The order sent to Obrist Feldwachtmeister Johann Freiherr von der Cron, commander of Prague, contained the same, by what “mit dem fortifications baw, so weit derselbe vndisputirlich oder nit mangelhafft, embsig forth zu fahren”. ÖStA KA HKR Akt. 1667 Juni No. 116. Exp. f. 35, Lit: B, 31 March 1656.56 ÖStA KA HKR Akt. 1661 Juli No. 66. Exp. s.f. 29 July 1656.57 Ibid. Lit: Q, 18 September 1656. The other two persons were Obrist Feldwachtmeister von der Cron and Francesco Pieroni, son of the deceased Giovanni Pieroni. See further: ÖStA KA HKR Prot. 18 September 1656 No. 120. Reg. Bd. 314. f. 368r, ibid. 18 September 1656 No. 121. Reg. Bd. 314. f. 368r–v, ibid. 18 September 1656 No. 122. Reg. Bd. 314. f. 368v.58 Together with Martin Stier and Francesco Pieroni. ÖStA KA HKR Akt. 1661 Juli No. 66. Exp. Lit: P, Ferdinand III to Priami, 16 September 1656.59 ÖStA KA HKR Prot. 7 July 1657 No. 40. Reg. Bd. 317. f. 262v, 9 July No. 65. f. 265r. The deceased Giovanni Pieroni could have been a prominent person, as there were more people beside Priami, who applied for his vacant place: first of all his son, Francesco, then a certain Christoph Hartman Mezler, a certain Filiberto Lachese, a certain Burnacini, further Guilelmus Segers d’Ideghem, who in fact was that Wassenhoven, who was the alleged planner of Zrínyi-Újvár, and of course Stier also announced his claim at that time. In order: ÖStA KA HKR Prot. November 1654 No. 60. Exp. Bd. 307. f. 347r; 14 November 1654 f. 326r, f. 326v; November 1654 No. 60. f. 347r; December 1654 No. 99. f. 388r; 27 November 1654 f. 334r, December No. 38. f. 381v; November 1654 No. 2. f. 339r. I note that I cannot get rid of the idea that the military leadership has deliberately delayed the decision, taking advantage of the fact that the applicants did not spare any time and money to deserve the favour of the lords of Vienna and earn the post.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

12

If somebody would think, that Priami, reaching the hard-won office of the supervisor, leaned back satisfied, then they are mistaken. Priami supplicated the rank of Generalquartiermeister [General Quartermaster] already in May 1657.60 He did this maybe, because the War Council gave him another task in the meantime: he must lead 300 troops of the de Mers regiment from Silesia to Collato regiment in Moravia.61 Supposedly, this new command was in connection with the Emperor’s promise, that he would get a regiment. But the Aulic War Council and the Court Chamber came into conflict with each other over this matter, and Priami also lost office he has fought so hard for for a long time now.62

What we saw from Priami’s life hitherto, we can consider an ordinary fight for prevalence common at that time, and as an ordinary career, even though there were only a few persons, who were considered as good company commanders and engineers at the same time. However, the events of in 1658 show that behind the emerging military career of Colonel Priami hid a less venerable ethical antecedent. Not that all the things written below would have been something unique at that time, and we should not judge these with today’s mindset. All in all, Priami forgot to mention those things that come hereunder when he proved again and again his own capabilities to the Emperor.

According to the sources, Wilhelm Graf von Lamboy Generalfeldmarschall,63 a veteran of the Thirty Years War, got an order from the Emperor to draft a proposal for an unnamed archduke on a competent officer, who could raise a regiment. The general suggested Priami, „deßen beraiths bekhanten valor die künfftige thaten besser alß meiner feder an tag geben werden”.64 Later it would be known, that this archduke was none other than Karl Ferdinand of Tyrol, who already once made interceded on Priami’s behalf. Already in May the delegate of the archduke conferred with Priami and with the commander of the other regiment to be raised, colonel Bliere about the recruiting money and the portion of the soldiers.65 We know from an entry in the register-book from August, that these two regiments, recruited in Tyrol, would have been given temporarily to Spanish service to fight in Spanish Netherland.66 The recruiting ended in October, while the two Obrister67 asked their troops to be mustered at that time, although accomplishing it, it seems, did not happen even in May of next year.68 It should also be mentioned that the Court Chamber already in June 1659 was uncomfortable with the low strength of both before-named regiments, but the War Council shrugged off the petition addressed to them, saying that they could only say anything until after the muster would happen.69

60 ÖStA KA HKR Prot. June 1657 No. 49. Exp. Bd. 316. f. 341r.61 Ibid. 18 August 1657 Exp. Bd. 316. f. 457v, f. 458r–v, ibid. 18 August 1657 No. 70. Reg. Bd. 317. f. 289r.62 Ibid. 23 August 1657 Exp. Bd. 316. f. 460r–v, 6 September f. 515v, ÖStA FHKA HF Prot. 10 September 1657 Exp. Bd. 845. f. 488r.63 Same approx. as the General in the British and the US army (four-star general).64 ÖStA KA HKR Akt. 1661 Juli No. 66. Exp. s.f. Lit: R, 24 February 1658.65 ÖStA KA HKR Prot. May 1658 No. 58. Exp. Bd. 318. f. 191v, ibid. 17 May 1658 No. 37. Reg. Bd. 319. f. 110r. I must note here that the more I tried to discover the military and financial background of raising these regiments, the more confused things became. There were several obvious correlations that could not be substantiated with resources, while others were incomprehensible for lack of documents. For this reason, and because the exploration of this direction diverges from the original purpose of my paper and does not fit into the scope of this essay, I omit to explain this background in more detail.66 ÖStA KA HKR Prot. August 1658 No. 64. Exp. Bd. 318. f. 325v. See further ibid. April 1659 No. 109. Exp. Bd. 320/1. f. 158r–v.67 That rank here meant really ‘colonel’, but in other cases can be simply commander of a given unit, or, e.g. in Hungary, in the border defence system, the commander of a military district.68 Ibid. October 1658 No. 22. Exp. Bd. 318. f. 370v, and ibid. 18 May 1659 Exp. Bd. 320/1. f. 178r–v, May 1659 No. 19. Exp. f. 183v. The muster of the troops happened in August in the end, after they were launched toward Bavaria. Ibid. August 1659 No. 117. Exp. Bd. 320/1. f. 341v.69 ÖStA FHKA HF Prot. 28 June 1659 Reg. Bd. 855. f. 333v, ÖStA KA HKR Prot. 28 June 1659 Exp. Bd. 320/1. f. 220r–221r. The Aulic Chamber repeated his question in March 1660, and that time they got already a meaningful answer. ÖStA FHKA HF Prot. 13 March 1660 Reg. Bd. 859. f. 117v, ÖStA KA HKR Prot. 16 April 1660 Exp. Bd. 321. f. 137v.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

13

It has been a common story so far, but in June 1658, for an unknown reason, the idea was raised to recruit another five hundred soldiers to Priami’s regiment.70 However, no progress had been made in this case until April 1659, perhaps for financial reasons. But then 7500 gulden recruiting money was allocated for Priami for that very task.71 As it turned out later, Priami did recruit some soldier, but did not use up the entire sum. As a first sign that something was wrong, Priami was summoned to Vienna by the Emperor’s command dated on September 23rd, for an unknown reason for the time being, and his regiment was assigned to von der Cron, with the additional order that the soldiers should not obey Priami.72 The seriousness of the situation is indicated by the fact that two weeks later a measure was taken, to keep Priami in prison and make him account for the money.73 Consequently, after arriving in Vienna, he was probably charged and imprisoned right away. Priami, of course, immediately supplicated his release and to raise a commission to investigate his case, but the decision was that until he has not responded to the accusations against him and does not justify himself, he would not leave from the prison.74

And if this had not been enough, his Lieutenant-Colonel, Hans Jakob Graf zu Wolkenstein reported him soon after as well that he abused his regiment’s supply, withholding the bigger part of it, and that’s why a lot of soldiers deserted.75 The lieutenant-colonel turned with his complaint to von der Cron, Priami’s former commanding officer in Prague, who forwarded it to the War Council. However, it was more of a trouble for Priami that the lieutenant-colonel handed over von der Cron the accounts of the regiment, which he also sent to Vienna, where it was given to a Generalkriegskommissar (chief war commissar) for inspection.76 Later the other officers of the regiment joined the accusation as well77 and then they did a detailed testimony against their former commander.78 Priami, of course, defended himself, as he could, but his attempts seemed to remain unsuccessful.79 It is especially interesting that after Priami’s imprisonment, Archduke Karl Ferdinand, of Tyrol suggested to not reorganize the regiment, but to trust it to Lieutenant-Colonel Wolkenstein.80

Strangely enough the Court Chamber seemed to have no knowledge of the problems concerning the regiments of Priami and Bliere for a year, at least there is no trace of it in the sources as of yet. They turned to the War Council for information only in March 1660 enquiring how many people were actually in the two regiments, how much the shortage was, and from whom could the Court Chamber regain the unused recruiting money.81

Knowing all this, it is quite surprising that in June 1660 the Emperor “ex plenitudine potestatis” suspended the charges against Priami, although he did not release Priami’s debt, he had to pay it back in full by all means. Furthermore, according to the Emperor’s command, 70 ÖStA KA HKR Prot. 19 June 1658 No. 32. Reg. Bd. 319. f. 143r, No. 33. f. 143v, ibid. June 1658 No. 92. Exp. Bd. 318. f. 250r–v.71 ÖStA FHKA HF Prot. 7 April 1659 Reg. Bd. 855. f. 187v, ÖStA KA HKR Prot. 7 April 1659 No. 29. Reg. Bd. 320/2. f. 75v. However, the money was probably taken only in May. Ibid. 16 May 1659 Reg. Bd. 855. f. 253v.72 ÖStA KA HKR Prot. 23 September 1659 Exp. Bd. 320/1. f. 366r, see further ibid. 23 September 1659 No. 61, 62. Reg. Bd. 320/2. f. 218r.73 Ibid. 6 October 1659 No. 13. Reg. Bd. 320/2. f. 233v, see further ibid. 14 October 1659 Exp. Bd. 320/1. f. 416v.74 Ibid. 19 October 1659 Exp. Bd. 320/1. f. 417r, October 1659 No. 76. f. 431v.75 Ibid. 19 October 1659 Exp. Bd. 320/1. f. 417r, October 1659 No. 92. f. 434v–435r, [8] October 1659 No. 125. f. 438r, and ibid. 21 October 1659 No. 109. Reg. Bd. 320/2. f. 251r–v.76 Ibid. 21 October 1659 No. 109. Reg. Bd. 320/2. f. 251r–v, 29 November 1659 No. 93, 94. f. 278r, ibid. October 1659 No. 92. Exp. Bd. 320/1. f. 434v–435r, November 1659 No. 152. f. 483v–484r.77 Ibid. November 1659 No. 152. Exp. Bd. 320/1. f. 483v–484r.78 Ibid. 7 February 1660 Exp. Bd. 321. f. 39r–40v.79 Ibid. November 1659 No. 125. Exp. Bd. 320/1 f. 479v–480r, ibid. 14 February 1660 Exp. Bd. 321. f. 45r. At that time, he even demanded that the unjustly accusing officers be imprisoned.80 Ibid. November 1659 No. 125. Exp. Bd. 320/1. f. 479v–480r. The suggestion was supported also by von der Cron. Ibid. November 1659 No. 152. f. 483v–484r.81 ÖStA FHKA HF Prot. 13 March 1660 Reg. Bd. 859. f. 117v, ÖStA KA HKR Prot. 16 April 1660 Exp. Bd. 321. f. 137v, [13] April 1660 No. 14. f. 148r.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

14

Priami and the officers of his regiment must forget (literally “in vergessenheit stellen”) the disputes between them, nobody should want compensation nor desire revenge.82

Then the things seemed to return to normal. At the end of June 1660 Priami was reinstated to the head of his former regiment.83 However, it is easy to imagine that the officers and the soldiers did not want to accept this situation, because a rebellion broke out in the regiment soon after.84 We can assume this to be reasonable grounds, given that a new report was filed about arguments flaring up once again between Priami and his officers. The War Council sent a commissioner to investigate.85 For the time being, we do not know what provoked the fresh turn of the case of recruiting money, perhaps it was delay in Priami’s repayment, but at the end of August the Emperor ordered to arrest Priami once again and to prosecute him. So, when he was fleeing from his rebellious soldiers, he ran into another regiment which happened to be marching there, the Generalkriegskommissar who stayed at them and already learned about the imperial command of August 27 put him under arrest.86

He was only just imprisoned when the War Council already asked the Emperor to release Priami.87 We do not know when this happened at last but after this the Court Chamber did not let the case slide. They made requests repeatedly to the War Council that they should let them know what measures were taken to coerce Priami into repaying the unused recruiting money, the sum of 3877 gulden 22 kreutzer.88 The Court Chamber’s patience ran out in February 1661, when the Bohemian Chamber was instructed to enforce the claims upon Priami, if necessary.89 The threat have not had much effect, because Priami asked for an investigation himself in June 1661, while he tried to stop the still ongoing (!) distraint. The Court Chamber however sternly refused and said that he had two weeks to repay the sum, then there would be no more delay, the distraint would be started.90 Despite this, the Court Chamber told the Bohemian Chamber in July to put the distraint on hold until the commissions-report arrives.91

Of course, Priami had not the slightest intent to pay, and strangely enough, the Court Chamber, in a letter to the Bohemian Chamber on August 7th, still talked about Priami’s debt in a permissive tone.92 Two weeks later, however, they wrote very firmly to the War Council and the government of Lower Austria, indicating that Priami had been found guilty by the commission and demanded that Priami be put in prison until he repaid his debt.93 The response of War Council was more than interesting as it said on August 25th that they no longer have any authority over Priami, because the Emperor dismissed him from military

82 ÖStA KA HKR Prot. 12 June 1660 Exp. Bd. 321. f. 220r, ibid. 12 June 1660, No. 35, 36, 37. Reg. Bd. 322. f. 100r–100v. In that Archduke Karl Ferdinand, of Tyrol could have also had a part, who asked deliberately, that Priami’s officers should not get hurt. Ibid. June 1660 No. 5. Exp. Bd. 321. f. 224r.83 Ibid. July 1660 No. 24. Exp. Bd. 321. f. 277r.84 Ibid. [5] August 1660 No. 47. Exp. Bd. 321. f. 305v, [13] August 1660 No. 75. f. 314r–v.85 Ibid. August 1660 No. 75. Exp. Bd. 321. f. 314r–v, August No. 91. f. 316v, September No. 28. f. 332r. (the document dated on August 31st), and ibid. 9 August 1660 No. 48. Reg. Bd. 322. f. 155v. Priami made excuses, Wolkenstein reported the reasons, the officers testified against him again. Ibid. September 1660 No. 4. Exp. Bd. 321. f. 328r–v.86 Ibid. [3] September 1660. No. 36. Exp. Bd. 321. f. 334r–v. The Emperor’s command has not yet appeared. Another interesting thing is that when Priami’s rebellious soldiers wanted to be led by their lieutenant colonel and major to the designated place, Priami attacked them in anger, during which quarrel his life was threatened.87 Ibid. 3 September 1660 No. 15. Reg. Bd. 322. f. 171r–v.88 Ibid. 26 November 1660 Exp. Bd. 321. f. 429v–430v. (the request dated on November 12th), ÖStA FHKA HF Prot. 29 November 1660 Exp. Bd. 854. f. 621r–v, ÖStA KA HKR Prot. 7 December 1660 Exp. Bd. 321. f. 526r–v. (the request dated on November 29th), ÖStA FHKA HF Prot. 11 February 1661 Exp. Bd. 861. f. 89v. It is clear from that latter entry that Priami committed himself to the repayment, as well.89 ÖStA FHKA HF Prot. 11 February 1661 Exp. Bd. 861. f. 99v.90 ÖStA FHKA HF Prot. 13 June 1661 Exp. Bd. 861. f. 431v–414r. Here is the exact information that only 274 people

were recruited instead of 500.91 ÖStA FHKA HF Prot. 2 July 1660 Reg. Bd. 863. f. 350r.92 Ibid. 7 August 1661 Reg. Bd. 863. f. 408r.93 Ibid. 23 August 1661 Reg. Bd. 863. f. 440r, 29 August f. 441r.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

15

service.94 Despite this, Priami was imprisoned nonetheless, but he supplicated for his release already on September 5th. The Court Chamber did not want to hear of it of course.95 In fact, an entry of similar content indicates a few weeks later that his total deficit in the money for recruiting, paying, and provisioning was over 20.000 gulden.96 How long he had to stay in prison and whether he actually paid his debt, is not clear from the sources.97

Of course, Priami did not only embezzled the pay of the soldiers, he was not a fair guest either. An example for this was the unfortunate owner of Gold Eagle’s Inn, a certain Thomas Wider, to whom Priami owed a fortune of 199 gulden.98

Things did not go well in Priami’s regiment either. In 1660, when the rationalization of the war economy was discussed, Priami’s unit was mentioned as a negative example, where the regiment-staff was too large, and the strength of prima plana had more officers than privates in it.99 It should be noted that at that time there was no unprecedented selling of the officer’s posts for cash.

Priami did a number on his regiment-secretary as well, probably because he turned to the War Council for the 500-gulden debt Priami owed him, and the War Council wanted to claim this amount in Priami’s estate in Lisna.100 Priami had imprisoned the secretary, a certain Johann Kling,101 who would then secure his release by revealing to the Chamber of the abuses Priami had committed.102 Priami did not leave that matter alone and he protested against the secretary’s release, and suggested, that Kling be “in bandt vnd eyßen hier in stadtgraben, oder auf ein hungarischen granitz hauß zuuerschaffen”.103 Whether as a result of Priami’s protest or simply because the Court Chamber’s unwillingness to deal with the issue, the secretary were told that he must seek his right in a legal way.104 As we will see later, the case was not over yet.

After such an antecedent, while Priami disappeared from the sources I studied for a whole year, we can only see his name next in June 1663 where Montecuccoli suggested to the War Council to send Priami to Győr, although to what end is unknown.105 When he entered back to military service, whether on his own initiative, or on a call, we do not know, but this is reinforced by the fact that after sending him to Győr he was asking money for his armament immediately, and in July he was already requesting his pay.106 All in all, he got an order directly from Montecuccoli on September 6th to go to Bratislava first, then from there to the Žitný ostrov, where he must evaluate, how both places could be defended, and on his return he must report first to Pálffy, then to Montecuccoli himself.107 It may be assumed that

94 ÖStA KA HKR Prot. 25 August 1661 Exp. Bd. 323. f. 366r. This defence was said later: ibid. 19 May 1662 Exp. Bd. 325. f. 170v–171r.95 ÖStA FHKA HF Prot. 5 September 1661 Exp. Bd. 861. f. 583r, ibid. 26 September 1661 Reg. Bd. 863. f. 483r, 1 October f. 497r.96 Ibid. 24 September 1661 Exp. Bd. 861. f. 608r–v, ibid. 26 September 1661. Reg. Bd. 863. f. 483r. 97 The last entry, when he supplicated his discharge, dated in December 1661. ÖStA KA HKR Prot. December 1661 No. 111. Exp. Bd. 323. f. 545r.98 ÖStA KA HKR Prot. 10 April 1660 Exp. Bd. 321. f. 131v, April No. 42. f. 151v.99 Ibid. [21] January 1660. No. 77. Exp. Bd. 321. f. 28r.100 Ibid. November 1660 No. 64. f. 447r, see further ibid. December 1660 No. 87. f. 559v. Lisna is today in Ukraine as Лішна (Lishna).101 Ibid. 20 September 1661 Exp. Bd. 323. f. 406r.102 ÖStA FHKA HF Prot. 10 September 1661 Reg. Bd. 863. f. 441r, 18 September 1661 f. 467r-v, and see the previous note.103 ÖStA KA HKR Prot. September 1661 No. 90. Exp. Bd. 323. f. 421v.104 ÖStA FHKA HF Prot. 11 October 1661 Exp. Bd. 861. f. 640v.105 ÖStA KA HKR Prot. June 1663 No. 74. Exp. Bd. 325. f. 240v.106 Ibid. June 1663 No. 92. f. 243r, July 1663 No. 149. f. 282r.107 ÖStA KA HKR Akt. 1666 März No. 52. Exp. s.f. Lit: F, 6 September 1663, ibid. HKR Prot. [7] September 1663 No. 98. Exp. Bd. 325. f. 351v. Priami’s report to Puchheim, commander of Komarno see ibid. AFA 1663/9/73 f. 198–199, 18 September.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

16

this mission was largely due to the ongoing concern of the War Council for the dangerous military situation and for Bratislava.108

We do not know whether this mission had anything to do with Pálffy’s earlier proposal on September 16th to Montecuccoli on the assignment of Priami in Bratislava, but Montecuccoli wrote in his report to the War Council at the end of September, that he „schlägt zum capo vor den obristen Priami, alß welcher die fortification verstehet”.109 Montecuccoli received the approval of the War Council dated September 30th,110 and he officially informed Priami on October 2nd.111

According to the preserved reports, however, Priami had already lost himself profoundly in the fulfilment of the task he has got from Montecuccoli by that time, which is indicated by a relatively detailed, seemingly ready plan signed by him and dated on September 9th, and also some lists of necessities wrote at the same time.112 It is hardly believable, that he could visit Bratislava and the Žitný ostrov in three days, report to Pálffy and Montecuccoli, then still have enough time to create this plan. Because Pálffy wrote in his letter to Montecuccoli on September 16th, that he has sent Priami to the Žitný ostrov by Montecuccoli’s order.113 It is much more feasible in my opinion that Priami, who, as we have seen, has been kept in the area since June at least, went ahead with creating plans from his own diligence – as he did previously in Prague –, maybe to catch Pálffy’s and Montecuccoli’s attention. Obviously, Montecuccoli also knew Priami’s experience in the fortification, so it might be assumed, as well, that he charged Priami to create the plans, then, when he saw that he could produce results, he supported his appointment.114

Acquiring the post of commander seemingly gave a fresh impetus to Priami’s activities, while Montecuccoli informed the War Council already on October 1st about the request of Priami for the needed supplies.115 He himself wrote to Pálffy on September 3rd and asked him to obtain money, materials and peoples to fortify the castle and the town, because there was only little time left to construct anything in that year, and to support his request for them at the War Council. In the same letter, Priami informed Pálffy that he had been repairing the old parapets fronting the hill opposite to the castle, further he began to build a crownwork as well.116 He related to Montecuccoli in a long report dated on October 21st on the fortifications that had started and that are being planned.117

Priami actually made four different plans to fortify Bratislava. The first one has the date of September 9th (Figure 1),118 the second one is Fig. No. 8. forming part of the report from 108 ÖStA KA HKR Prot. 4 September 1663 No. 24. Reg. Bd. 327. f. 182r–v, 6 September 1663 No. 33. f. 184r, 7 September 1663 No. 37. f. 186r, 10 September 1663 No. 51. f. 189v–190r.109 Ibid. November 1663 No. 104. Exp. Bd. 325. f. 432r–v. The entry refers to the letters from Montecuccoli sent on September 27th, 28th and 29th!110 Ibid. 30 September 1663 No. 128. Reg. Bd. 327. f. 208v–209r.111 ÖStA KA HKR Akt. 1666 März No. 52. Exp. s.f. Lit: G, Lit: H, 2 October 1663, ibid. 1667 Juni No. 116. Exp. f. 28. Lit: F, 2 October 1663. Montecuccoli especially stressed that the Emperor had appointed Priami on his proposal. 112 „Eigendliche delinneation oder grundrißt deß königlichen schloß zu Prespurg, wie sich anietzo befundet vnd waß annach noch guett beduncken interim als anstreichen, caßten abscheinet vnd pallisaten in der fortification besser zuuerse-hen daran gebauth könte werden. Schloß Prespurg, den 9. 7bris Anno 1663.” ÖStA KA Kartensammlung K VII k 251-1. Its original location from which it was took off: ÖStA KA AFA 1663/10/3c f. 400. The lists are the followers: ibid. 1663/10/3a f. 396. a list of artillery and ammunition needed to protect Bratislava; ibid. 1663/10/3b f. 398. list of food and supplies need-ed for the garrison for a quarter in case of blockade; ibid. 1663/10/3c1 f. 401–403. “Militarische Disposition deß König: Schloß Prespurg betreffent den 9. 7bris 1663”, with Montecuccoli’s addition on the f. 403v; ibid. 1663/10/3c2 f. 404–405. dividing of the garrison and artillery; ibid. 1663/10/3c3 f. 406r. same as the 3b. All of them was dated September 9th.113 ÖStA KA AFA 1663/9/ad 65 f. 186r, 16 September 1663. Priami reported from Kolárovo September 18th. Ibid. 1663/9/73 f. 198r–v.114 This latter option seems to be correct just for that because the whole material of Bratislava’s fortification got into Alte Feldakten as a part of the literary estate of Montecuccoli.115 ÖStA KA HKR Prot. 1 October 1663 No. 119. Exp. Bd. 325. f. 392r–v.116 ÖStA KA AFA 1663/10/2 f. 390r, 3 October.117 Ibid. 1663/10/3 f. 375–376, 21 October.118 See note 112. The pictures were numbered according to order of their mention.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

17

October 21st (Figure 2).119 Both contains Priami’s ideas to fortify only the castle. The third one is a comprehensive, complex plan that treats the castle and the city as a whole. Although it was found together with a report from December 4th, the plan has, however, nothing to do with that, and since it is without a date, it can only be assumed from its elaboration that this is the latest (Figure 3).120 In addition, the Fig. No. 7. also forming part of the October report should be listed as well (Figure 12), which shows the fortifications surrounding the city, as well, and its ideas for the castle’s fortification is almost identical to those of the Fig. No. 5 (Figure 9).121 Aside from these, seven full or partial plans for the October 21st report were also preserved.122

Priami’s plan dated on September 9th is relatively simple (Figure 1). He placed four small bastions (p) on the corners of the four-square palace (c),123 and in front of the palace’s sides similarly small sized ravelins. He wanted to fortify the area surrounding the palace (h), encircled by a medieval wall (j) again with four, fully revetmented bastions (O), as well, which would have kept the area under the castle under fire.124 Two of them, on the eastern side, were planned on the corners, in front of the old walls, but on the north-western corner (11), not coverable by firearms, he designed two new bastions and a curtain between them to replace the medieval walls. Where he would preserve the old walls, he suggested to strengthen them with palisades (n). A relatively wide dry ditch would have been dug around the whole defence system. The weakest point of Bratislava’s defence was the western side, where a small valley spread in front of the castle (it has mostly filled up for present day), but on the opposite site of that valley rose a hill which gave a perfect strong point for the attacking artillery.125 Priami wanted to secure this dangerous place twice as much, so he planned a hornwork (q) on the projection on the western side of the palace126 and a crownwork (R) on that threatening hill, in such a way as not to build walls, but he wanted to extract soil from inside the new defence works, which probably would be used to fill the bastions of the other side. As far as the crownwork is concerned, Priami remarked that its furthest point would be just a distance of a musket-shot away from the palace, so it could be covered from the palace above.127 Priami also wanted to block the shore below the castle hill with walls (s, w) to protect the ship-mills essential for the provisioning of the army, and the boat-bridge(s) for the crossing (u).

The plan seems simple enough, where Priami apparently kept in mind the quick and inexpensive realisation. But in this case, the allocation of the four bastions have been aimed at reinforcing the medieval wall around the castle is food for thought. Although Priami depicted them as if they were standing on the plateau, they actually extended far above the steep slope of the castle hill,128 causing two serious problems. On the one hand, the stable construction of the defence works designed on such a steep place caused enormous 119 ÖStA KA AFA 1663/12/2m f. 476. It is interesting and difficult to explain that this and the other drawings attached to it are part of the October 21th report, as the content of that proves, and have nothing to do with the documents with signatures 1663/12/2, 2a and 2b, but the appendices of the October 21th report, together with Priami’s first plan, dated on September 9th.120 ÖStA KA AFA 1663/12/2d f. 468.121 Ibid. 1663/12/2n f. 477, and 2k f. 474.122 Ibid. 1663/12/2e, f, g, h, j, l f. 469–475. (Figure 6 to 11).123 Their faces would have been just 100 Viennese feet, say c. 32 m long, their height, obviously depending on time and money, 20–40 feet, say c. 6,5–13 m. 1 Viennese feet = 31,6 cm. Bogdán, István, Magyarországi hossz- és földmértékek, 1601–1874, Budapest, 1990, 150.124 Their faces would have been 130 feet, say c. 42 m long.125 For their present location see notes 131–135.126 Its width would have been 200 feet, say c. 64 m.127 Priami gives 66 fathom, which is 660 feet, that is approx. 210 m. This, based on tests with contemporary weapons, depending, of course, on the calibre of the weapon, remained far below the reach of muskets, and was able to fit into their effective range, but it was too far for a targeted fire.128 See the 3D-visualizing of the popular satellite map application on the Internet.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

18

structural problems, and therefore they were everything but not cheap and fast, on the other hand, this produced extremely high walls, which provided an excellent target for the siege artillery.129

The details of the draft presented here can only be inferred from epigraphs, and there is not any known report as of yet similar to the October 21st report.130 The value of the latter is increased by the fact that, on the one hand, we know the related plans – unfortunately this is quite rare –, on the other hand, in some occasions Priami explained here, what and why he wanted to build – it is not too common either.Describing his plans, Priami began with the most endangered point, the western side of the palace. It turns out, that the now only small depression here, just below the palace,131 was considered by Priami to be suitable for the enemy to take up positions there. That’s why he recommended the hornwork here,132 otherwise the attackers could not have been fired upon from the palace, because they would have been covered by the eastern side of the valley.

He then discussed the problem of the hill standing 400 feet (about 130 m) away on the western side,133 which he suggested to be levelled or be fortified. Seemingly, he did not insist on the former solution, because he does not mention it any more in his report. He suggested another way to decrease the danger. On the western side of the hill, on both side of the mountain ridge stretching to the west,134 200 feet distance from each other, there are two deep clefts still today,135 which he wanted to connect with a big ditch, as he showed on the Fig. No. 7. (sign ‘NB.’ – Figure 4).136 A bridge would have led over this ditch, and on its hither side, it would be enough to build a simple parapet for the musketeers sweeping the ditch and the opposite side. According to his argument, the primary way to impede the enemy advance would be demolishing the buildings, destroying the bridges, and cutting off the roads. The latter would have happened here as well and this way the enemy would have not been able to drag cannons near the ridge to the immediate vicinity of the castle and this solution would also save money because the crownwork would not have to be built.

He then explains why the other drawings were made. In his opinion, an enemy attacking with big force might easily have gotten close to the castle between the houses of the city and could have undermined the walls if they do not do something about it. His suggestions for this can be seen on Fig. No. 1-7. He himself found Fig. No. 5. (Figure 5) to be the best, considering the superiority of the Ottomans in artillery and in man-power, against which, as he noted with some smugness, these would have been the appropriate defence works. He also claimed that this plan No. 5. is following the general rule of fortification, that is the closer the defence works (bastions) are to each other, the stronger is the defence.137 Furthermore

129 On the eastern side of the palace, at the bastion planned in front of the medieval castle wall, the current level of the castle yard is 195 m, while the base of the bastion would have stood at 170 m, which would have meant 25 m height. But even if Priami adjusts the upper level of the bastion to the bottom of the old wall at the time of realization, it would have been at 185-188 m height, that means, that 15-18 m tall walls should have been built! Just for the sake of example, the Bürgerbastei in Graz Castle stay on a less steep slope, but its walls are still about 10m high. A few decades later, in mountain fortresses built or upgraded by Vauban, we encounter similar dimensions – see e.g. Mont-Dauphin, Briancon, Grenoble in France, Exilles and Fenestrelle in Italy - but they were constructed by the strong France of Louis XIV.130 See notes 119–122.131 The section of Palisády in front of the palace.132 ÖStA KA AFA 1663/12/2f Lit: D, f. 470 (Figure 7). In the location of the present-day Západná terasa.133 This hill is hardly noticeable on the present-day terrain. If Priami’s data are correct, the eastern edge of the hill, that was 400 feet from the western side of the Západná terrace, is approx. at the crossroads of Námestie Alexandra Dubčeka and Strelecka.134 It is stretching approx. under the present-day Mudroňová.135 The southern cleft locates between the Mudroňová, the Fialkové údolie and the Slepá, the northern one between the Bartoňova and the Partizánska.136 ÖStA KA AFA 1663/12/2n f. 477.137 According to the plan, the distance between the salients of the two north-western bastions would have been 80-90 fathom, the faces 26, the flanks 13, and the curtain 40 fathom long.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

19

he added, that the flanks would be secure, because they are standing in the right angle, that’s why they could not be attacked from the valley nor with artillery, nor with mines by the enemy. Consequently, he continued, until the flanks were intact, they could also cover the faces. By his opinion 6 to 8 heavy cannons of 24 pounds would be needed on each flank, which would be supported by numerous light cannons and handguns.

We cannot be surprised by Priami’s self-confidence knowing his antecedent. Then again, his plan – in the light of contemporary trends – was far from perfect. It is noteworthy that, contrary to his own statement, Priami did not focus on the strengthening of the cityward side, but of the (north)western one. His conclusion that the proximity of the defence works increased the effectiveness of the defence, was right, at the very least in the sense that adjacent defence works must be within the effective range of the firearms. However, this is far from enough to provide proper defence. For example, at this time, the generally accepted design principle was that the salient of the bastions should have been rectangular or something very close to that, because it was the easiest way to ensure the mutual cover of the bastions. However, we do not see this here.

Another obvious problem was that because of design shortcomings a curtain-flank was created almost everywhere, i.e. the extension of the face of the given bastion reached the adjacent bastion not at the junction of the curtain and the flank but crossed the curtain before this point.138 The complicated phrasing simply means that in this case the cannons on the flank of a bastion could not fire parallel to the face of the adjacent bastion, so it would not be ‘sturmfrei’ [c. free from attacks] using the untranslatable German word. Priami has obviously adapted his plan to the terrain when it was put on paper, but this does not explain its shortcomings. It should be noted that the already indicated construction problems caused by the bastions planned for the steep slope would have been present here as well. It outright astonishing how much firepower Priami demanded. So many and such large calibre cannons were not available even in the largest and most important fortresses in Hungary, not to mention in such a second(third?)-line castle, also, the mass use of small arms was considered much more effective for defensive fire at that time.139

Most probably at the end of the document Priami wanted to discuss in fact the aforementioned Fig. No. 8 (Figure 2), but he actually continued to talk about Fig. No. 7 (Figure 4), because the castle and city fortifications can be seen together in the latter. Interestingly, the defence works were built in front of the medieval walls of the city, outside the ditch, he named ravelins, although their form corresponded to bastions, but according to their function and layout, they really seem to be rather ravelins. By the way he noted on the plan, that the four ravelins marked by a continuous line were already being built with the consent of the city authorities, but the others indicated with dashed line still had to be discussed.

So, Priami did not make any substantive reference to Fig. No. 8. (Figure 2) in this document, but its inscriptions fortunately give some indication. Here, the primary defence would have been provided by a four-bastion fortress (a-a) built around the palace, the western side of which actually would have replaced the previously mentioned hornwork, completed by a ravelin (c). Here he drew more clearly, how he imagined connecting the clefts (G) on both sides of the ridge with a ditch (H) above which the passage would have been provided by a wooden bridge (F). The ravelins marked with a dotted line and the two hornworks (E) were planned to be built around the palace just later.

138 For this problem and for the meaning of the fortification terms see my previous study in this periodical: Domokos, György, Building History of Fortress of Leopoldov, Vojenská História 21(2017:1) 38–60.139 See further Ufano, Diego, Archeley. s. l. 1630, 55–56; Dilich, Wilhelm, Krieges-Schule, Frankfurt am Main, 1689, 463–469; Ausgewaehlte Schriften... op.cit. Bd. II, 1899, 93, 325, and 216; Vauban, Sebastien LePrestre de, A Manual of Siegecraft and Fortification (Mémoire pour servir d’instruction dans la conduite des sieges et dans la défense des places, Leiden, 1740), Translated with an introduction by George A. Rothrock, s. l. 1968, 141.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

20

Finally, we should speak of the drawings only mentioned in Priami’s report. Among them, Fig. No. 1 and 2 (Figure 6 and 8) which show only the defence works planned around the palace, which can be considered as variants of the September 9th plan. In my opinion, plan No. 3. (Figure 9) is a kind of prelude to plan No. 8, as the hornwork here has also become a part of the walls around the palace, and here we can find the ravelin defending the western side, as well. The floor plan that resembles a tenaille (scissor) was not unknown in the age, many of the engineers have tried it, and it could have been effective for such small fortifications. Plan No. 4 (Figure 10) could be the prelude to plan No. 5 (Figure 5), although its feasibility could be uncertain knowing the terrain in the area. Its advantage was, however, that the defence system would have consisted of a single, coherent unit, which would have made the defence much easier. The plan No. 6 (Figure 11) also conceives a single defence unit of this kind, in which Priami would have included that hill, which was considered to be dangerous. The feasibility raises questions here also.

Priam submitted the report reviewed above to Montecuccoli, who has studied it, then forwarded it to the Emperor with the drawings and his own observations.140 However, in addition to the usual news and list of necessities, he expressed his opinion that plan No. 8 would be realizable the “most convenient” way but added that the walls facing the hills on the western side should be constructed so that they cover the areas behind them and prevent their cannonade. Montecuccoli’s statement about the fortification of the city is a good illustration of contemporary relations, because, according to him, it would be costly to demolish the houses of the suburbs due to the new fortifications, and the fortification itself would be very expensive, furthermore the villas (Lusthaus) of the Hungarian magnates were standing there, who would not be happy about their destruction. So, it should be discussed what to do, whether the Hungarian nobles finally would fortify the place at their own expense, or they would demolish their houses themselves.

In the report dated October 21st, Priami made an interesting note, which, in the light of the relations of that age, seems to be as if somebody deliberately challenges fate, but of course it can be understood that, knowing the circumstances, he wanted to face the inevitable events. He offered, that an expert, somebody familiar with the area, should also give an opinion on his plans. However, proofing the chronological order of the events, this offer has become obsolete, because Wenzel Fürst von Lobkowitz, the Chief of the Aulic War Council (1649–1665) asked earlier Giovanni Giacomo Tensini, the famous Italian military engineer serving the Emperor to make his expert opinion. Tensini gave in his answer dated October 31st,141 that means, it could have not written about the October 21st document, which, as we have seen, was sent to Vienna by Montecuccoli only on October 30th. It is also clear from the content of Tensini’s writing that he then judged the earlier plan of September 9th.

Tensini rejected the reinforcement of the rectangular palace itself,142 because he thought the four small bastions were more dangerous than useful. He did not explain, what he meant by that, but he suggested that the whole castle should be fortified, because the palace would not stand the cannonade. He remarked that the planned bastions could be built later, but because he also felt the construction problems of the defence works to be built on the steep slopes,143 he came to the conclusion that, due to the urgency of time, a wide and deep ditch surrounded by palisades would have to be digged before the castle-walls, in which the 140 ÖStA KA AFA 1663/10/4 f. 409–410. 30 October.141 Ibid. 1663/10/1 f. 387r–388v. 31 October. The Italian-language letters used in my study were translated by Levente Nagy, whose help I thank here. 142 Tensini used the words palazzo and the castello for the palace and the entire castle. See Tensini’s map made for his later report. ÖStA KA AFA 1663/12/2c.143 His text is here rather abstruse, because he writes, “since the soil cannot be kept” – presumably the amount of soil required to fill the large bastions –, that’s why it is safer to dig the ditch.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

21

palisades would have served as a covered way. He would not have deployed the artillery in the palace, but on the cavaliers raised on the corners of the old castle-wall.144 Tensini seems to have been believer in the active defence, because he thought that some well defended and hided sorties would be needed as well. Generally, he suggested to fortify the hills out of the castle, too, for the possibility to attack the enemy from above.

We do not know, if Priami got Tensini’s opinion, or not, but there isn’t any trace of it anyway, that the latter had any particular influence on the plans of the report on October 21st. A month later, however, Montecuccoli also asked Tensini for his expert opinion. Unfortunately, we do not know again the reason for this, although it would be interesting to know, if it was just a normal check, or neither Lobkowitz nor Montecuccoli trusted Priami. In this case, however, we can be sure that Tensini knew Priami’s report and the related plans of October 21st, because Tensini’s report, dated December 3rd, even though he did not say it anywhere, was a single comprehensive criticism of Priami’s plans made up until that time. Tensini would have kept nothing from them except the hornwork on the western side of the castle (see Figure 12). He was thinking on a higher level than Priami, who focused strictly on the exact task, to fortify the castle and the town of Bratislava, while Tensini’s concept included the securing of the connections and the fortifications of other important points besides the existing ones. Knowing the financial state at that time and the anomalies at the construction works, it is clear that not even Priami’s plans could be realized, let alone Tensini’s grand ideas, but I may not go far beyond the truth when I say that this shows the difference between the expertise of the two persons. Of course, I am not saying that Priami was not adept at fortification.

Tensini proposed a simple solution, which according to the form and the shaping of the defence works was very similar to the defence system constructed at that time around Prague.145 As we can see on the drawing attached to his report, the town of Bratislava, together with almost the entire suburb, was intended to be surrounded with a single huge wall stretching in a semicircle from castle hill to the Danube (between points 3 and 4), consisting of 8 full and 1 half bastions. The castle hill, however, was not included in these fortification plans, Tensini would only keep, as I mentioned, the hornwork (1) securing the western side.146 It was explained, that the neighbour hills could be used for the defence of the castle,147 the distant ones did not pose a threat and the defence works to be built would have dominated the fore-field and would have given protection against the hills. According to him, it would be unnecessary to fortify the castle, because it was capable to repel the Ottoman raids even in his present state, but even after fortifying it would not be able to do more. Besides, the castle was too narrow, which means, it could not take up the inhabitants in the time of a siege. The solution proposed by him, however, could eliminate all those problems, the ‘old town’ encircled by the medieval wall could serve as a last refuge, if necessary. In addition, the extended defence zone would ensure the river crossing, as well as linking with the Žitný ostrov.

As I said, Tensini considered it important to fortify other points besides the castle and the town. He would close the riverbank with the retrenchment A-A to secure the boat-bridges (E, G148) from that side, and planned a fortified bridgehead (D) on the opposite bank. The 144 It is signed with numbers 9, 10 and 11 in the drawing. The mention of these is one of the elements that identified about what plan Tensini speaks.145 See e.g. the map suffixed to the already mentioned commission report from 1652. ÖStA KA HKR Akt. 1652 September No. 98. Exp. Lit: B, s. f.146 What the object numbered 2 is in the fact, was not given by Tensini, he mentions it simply as pezza, which means a stain, a piece of canvas, a carpet, or a cutted piece, perhaps the latter can be interpreted as an enclosed place.147 Probably Tensini also thought of the western hills, considered by the Priami as dangerous, which he would have somehow wanted to strengthen.148 He noted from the bridge G that this would be necessary because it would ensure the two-way movement of the troops in the same time.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

22

crossing to the Žitný ostrov would be served by two additional bridge (F), where a small six-bastion fort (B) would have provided the cover.

Contrary to the previous case, we can be sure here that Tensini’s report got to Priami, because the large-scale fortification including the suburbs, proposed by Tensini, can be find on Priami’s last, well-elaborated plan as well, perhaps made still in December,149 although in a much smaller size. Priami here actually summarized all his ideas up until that time. He wanted to reinforce the castle-hill based on plan No. 8. from October, with the exception, that he added the crownwork to the hilltop considered to be dangerous on the western side. In front of that we can see the ditch connecting the clefts on both sides of the ridge with the bridge whose western bridgehead would have been covered by a small ravelin-like work. As an addition, he drew the walls stretching from the crownwork and from the south-eastern corner to the Danube, which, as we saw earlier, would have protected the bridges and watermills.

With overlapping colours and lines, the fortification of the city seems confusing, but if we read the inscriptions, they gain meaning immediately. The ravelins shown on the outside of the ditch in front of old city wall, which was perhaps already partially completed, but was always aimed to be temporary, were the same as that of Fig. No. 7. of October, but they have been elaborated on much more, and the adherent glacis has completely surrounded the city. What Priami drew in front of all that, was, as I said, very similar to Tensini’s idea, but it was much smaller and consisted only of six and one half-bastions instead of eight. Priami, contrary to Tensini, also displayed ditch, counterscarp, covered way, places of arms and glacis in front of the bastioned wall and placed a hornwork on the shore of the Danube, on the east side, obviously to protect the junction of the ditch and of the Danube, and further to impede bypassing the wall from the water. Priami added some new element, a bridgehead on the opposite end of the bridge, as well as the retrenchments defending the riverbank of the Danube under the city.

It is uncertain, whether Priami intended this to be a final plan or just to reassure his superiors. Its elaboration and seeming thoroughness are in favour of the former, but the design of the defence around the city, in my opinion, is rather rough. If we take a closer look at the form of the bastions, their layout and their relative position to each other, we can discover elementary defects. If these were thought of seriously by Priami, then we must have serious doubts about his competence. It has never occurred even at the planning phase that the flank and the curtain would have closed an acute angle, as it would be impossible to sweep the face of the adjacent bastion. This angle was always right or even more so an obtuse angle. Curtain-flanks also emerged in several places, which defect was already mentioned earlier. The glacis was not wide enough, which, if it would have been too low because of that, did would not have protected the walls from the cannon fire, but if its height would have been correct, it would have been so steep that it would have created a dead angle for the cannons of defence. Unfortunately, in the absence of a description or a detailed explanation, we cannot yet say what Priami’s intention was.

We do not know if any higher-level decision was made on, what should happen exactly with the construction,150 but after that the fortification of the castle and the city continued in the usual way. Priami has made a lot of requests to the Aulic War Council and to the Emperor to finally get the money and materials needed to continue the work, and the weapon and ammunition needed to equip the garrison, but with not much success. It is likely that he became more and more tired of the futile struggle, because he asked for a regiment, more 149 We can only deduce this from the signature, which, however, as we have seen in the case of the other plans, does not necessarily refer to the source’s date of origin.150 All we know is that in December 1664 a draft was negotiated in which Priami and Tensini agreed. ÖStA KA HKR Prot. December 1664 No. 77. Exp. Bd. 328. f. 611r–v.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

23

precisely, its command from the War Council in March.151 His intention to leave must have been serious, because at the beginning of April they were already looking for an engineer who would lead the construction works of Bratislava as his successor.152 However, Priami remained, as he still supplicated for the necessities of the construction work in July, but he applied for the command of the Schönkirchen regiment in August.153 His name contacted last Bratislava in October 1664 when he asked the Emperor for a decree for the military and the inhabitants to obey him as their superior.154 Meanwhile, as a ‘reformierte officier’, even his due portion him was reduced, he got only the half of the previous amount, even less than his other fellow officers in the same rank.155 Finally, in June 1665, the Emperor, referring to the peace with the Ottomans, retired him, but with the proviso that he would be reactivated if necessary.156 His two attempts prove, that he would not accept his retirement. First he applied for the councillor’s post of the War Council in August of the same year,157 then in March 1666, for the regiment of his former commander of Prague, Generalwachtmeister von der Cron, who had died in the meantime, and at the same time for the commanding post of von der Cron in Prague.158 However, this office was received by Generalwachtmeister Wolfgang Friedrich Cobb Freiherr von Neiding, which is known, because in June 1667 Priami tried to obtain the vacant post in Prague again, after Cobb’s relocation to Großglogau.159

Despite his retirement, the things he committed in the past caught him repeatedly. In May 1667, he requested the help of the War Council as he was imprisoned again because of his 500 gulden debt to his former regiment secretary.160 In January 1668 he had to defend himself because he had been charged by the Aulic War Chancellery for a debt of 1000 gulden.161 In military affairs, we can see him for the last time in the sources at that time he supplicated for his colonel’s pay and the recruiting money he had previously paid already.162 Priami’s last known mention was in December 1671, when the Emperor ordered to pay him a subsidy of 600 gulden.163

****Anyone, who has ever visited Bratislava or seen it on a picture, not to mention the popular

satellite map applications on the Internet, would be looking vainly for the realization of these large-scale plans or their traces. Apart from a few minor pieces, nothing was realized. There are two possible reasons for this. One is the lack of money repeated again and again and the other is the change in the strategic situation. On May 3rd, 1664, the Emperor’s troops led by Generalfeldzeugmeister Louis Raduit de Souches recaptured Nitra and on June 14th Levice. As a result, Nové Zámky, surrounded by Komarno, Nitra, Levice, seemed less dangerous, and the movement of the garrison was also restricted by the watery Váh-valley, but the threat to Bratislava was definitely reduced. By the way, Montecuccoli wrote to the War Council already in February 1664, that, according to the commander of Magyaróvár, the 151 ÖStA KA HKR Prot. March 1664 No. 56. Exp. Bd. 328. f. 112r.152 ÖStA KA HKR Prot. [2] April 1664 No. 10. Exp. Bd. 328. f. 150v–151r.153 ÖStA KA HKR Akt. 1667 Juni No. 116. Exp. f. 26. Lit: F, 28 July1664, ibid. HKR Prot. August 1664 No. 124. Exp.

Bd. 328. f. 415r.154 ÖStA KA HKR Prot. October 1664 No. 85. Exp. Bd. 328. f. 516r.155 ÖStA KA HKR Prot. 16 September 1664 Exp. Bd. 328. f. 437v–438r.156 ÖStA KA HKR Akt. 1666 März No. 52. Exp. s.f. Lit: M, 20 June 1665. At that time, it was promised him a slightly

higher pay.157 ÖStA KA HKR Prot. August 1665 No. 105. Exp. Bd. 329. f. 396r.158 ÖStA KA HKR Akt. 1666 März No. 52. Exp. s.f. There are twenty different annexes to this document, in which he

tried to prove his and his family’s loyalty to the Emperor.159 ÖStA KA HKR Akt. Juni 1667 No. 116. Exp. f. 40–41, 45, Lit: B.160 ÖStA KA HKR Prot. May 1667 No. 9. Exp. Bd. 332. f. 252v–253r.161 ÖStA KA HKR Prot. 4 January 1668 Exp. Bd. 332. f. 8v.162 ÖStA KA HKR Prot. January 1668 No. 40. Exp. Bd. 332. f. 16v.163 ÖStA FHKA HF Prot. 10 December 1671 Exp. Bd. 901. f. 658r.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

24

construction of Magyaróvár, Bratislava and Šintava was on hold due to lack of materials.164 Later almost no mention was made about the fortification of Bratislava, only about the matters of its garrison stationed there.165

Finally, we need to answer two questions: first, how Priami’s plans corresponded to solving the given situation, and secondly, how he became from an imprisoned embezzler to commander of Bratislava’s castle, which involved a really high responsibility in that time. Either of them has an easy answer.

To the first question I can say that Priami was apparently aware that the limited time and material available made it impossible to implement larger plans. Indeed, he restricted himself to the most necessary fortifications. I judge his last plan made in December more as a response to the criticism given by Tensini, rather than an idea to be actually realized. From a point of view of fortifications, his work left much to be desired, but some of these problems can also be on the account of the above-mentioned barriers. It cannot be denied that he had the appropriate experience and knowledge, but the depth of this knowledge in the light of the plans for Bratislava is questionable.

Regarding the second question, we have only one piece of data that can at least seemingly try to explain that – as we have seen – Montecuccoli suggested the appointment of Priami with respect to his expertise in fortifications.166 However, this in itself does not seem to be sufficient, especially in the light of the former events. Especially since many well-trained military engineers were at the service of the military leadership in Vienna, from the previously mentioned Jakob von Holst to the builder of Győr, Joseph Wymes, but we can also mention Martin Stier, Giovanni Giuseppe Spalla, Lucas Georg Ssicha, or even Tensini. It obviously affected the decision that he was a troop commander and an engineer at the same time, thus the War Council saved the pay of one person. For my part, however, I would look for the real reasons elsewhere. On the one hand, he had prestigious patrons behind him such as Karl Ferdinand, Archduke of Tyrol in the 1650s, and later Miklós Pálffy or Montecuccoli.167 And we know exactly how important such relationships were – in this age as well – in the advancement of a given person. On the other hand, based on the small amount of data, features of Priami’s personality, that may not be sympathetic to us like his violence or his unscrupulousness also contributed to his advance.168 However, these qualities – I emphasize again – should not be measured by the moral standard of our time. So, I think that Colonel Priami, who was incarcerated on multiple occasions, who cannot be considered a decent man at all, but who has seen a lot and was very experienced, most probably acquired the command of the Bratislava Castle for his above listed relations and qualities.

164 ÖStA KA AFA 1664/2/15 f. 93, 17 February165 Until now, I have found a single document relating to this, in which 1000 gulden was ordered fortifying Bratislava. ÖStA FHKA HFU 22 September 1664 f. 99–105.166 See note 109.167 Obviously, there could be many such personalities in the background, about whom the sources do not tell anything.168 For example, he was already threatened with imprisonment due to embezzled recruiting money when he applied for a post of artillery-colonel at the army of the Elector of Mainz with the greatest peace of mind. ÖStA KA HKR Prot. [21] August 1661 No. 201. Exp. Bd. 323. f. 398v–399r.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

25

Abbreviations

Bd. BandExp. Expeditf. folioÖStA FHKA HF Prot. Österreichisches Staatsarchiv, Finanz- und Hofkammerarchiv,

HoffinanzprotokollenÖStA FHKA HFU Österreichisches Staatsarchiv, Finanz- und Hofkammerarchiv,

Hoffinanz UngarnÖStA KA AFA Österreichisches Staatsarchiv, Kriegsarchiv, Alte FeldaktenÖStA KA HKR Akt. Österreichisches Staatsarchiv, Kriegsarchiv, Akten des

Wiener HofkriegsratesÖStA KA HKR Prot. Österreichisches Staatsarchiv, Kriegsarchiv, Protokollen des

Wiener HofkriegsratesReg. Registraturs.d. sine datos.f. sine folio

List of Figures

Fig. 1 Priami’s first plan, September 9th, 1663. ÖStA KA Kartensammlung K VII k 251-1Fig. 2 Priami’s plan Fig. No. 8, October 21st, 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2mEpigraph: dise ist widerumb das könig: schloß Preßburg mit 4 Bolbergkh litt: a fortificiert,

dasselbigeaber an dem wahl zu ligen komen, dabey zu mörckhen, daß eins litt: a:b: auf die höhe mit der faccie langet, auch daruor ein halbermondt litt: c gelägt werden konndte, der eben dahin vnd so weitt mit der spitze alß iezt ein hornberkh ausserste boligon angeben, litt: d zu ligen komet; mit der zeit können auch soliche außwerckhe vermög litt E. gebawtF Jst ein bruchen [Brücke] vber zweyen thallen litt: G wann dieselbe zuzamen gefürdt werden solten zu machen, deren zweyen thallen oben weitte litt: H edwan in die 200 schuen zu graben seindt möchten / J ist ein berg der einweder explaniert oder sonsten fortificiert werden solte, K seindt weinberg, L. ist ein höhe die nottwendig zublieben

Fig. 3 Priami’s grand plan, December (?) 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2dFig. 4 Priami’s plan Fig. No. 7, October 21st, 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2nEpigraph: Jst das könig: schloß und stadt Preßburg grundriß zusehen, wie dieselbigen mit

etlichen schanzen und revelinen interim versehen, und dafür aufgeworffen werden. die 4 reuelin mit dünsten gezeignet litt: aa werden, mit bewilligung des burgermeister vnd rath anietzo gebawet, die mit puncten aber annoch darvber zu resoluiren sein wirdt

Fig. 5 Priami’s plan Fig. No. 5, October 21st, 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2kEpigraph: Seind 2 haubt: und real-proportionirte bollwerkke, deren eüserste polligone in die

90 ruthen kommen, eine mächtigen gewalt zu widerstehenFig. 6 Priami’s plan Fig. No. 1, October 21st, 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2eEpigraph: Jst eine figur mit halber bollwerkke an dem wall angehenkketFig. 7 Priami’s plan Fig. Lit: D, October 21st, 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2fFig. 8 Priami’s plan Fig. No. 2, October 21st, 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2gEpigraph: Jst eben wie vorige 1. an dem wall, doch mit mehr flanken und 2 ganze bollwerkke

VOJENSKÁ HISTÓRIA

26

Fig. 9 Priami’s plan Fig. No. 3, October 21st, 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2hEpigraph: Jst noch stärkker als 1 und 2, zu mal nicht allein an dem haubtschloß und mauren

forn ganze bollwerk von qvader stükken aufgeführet, sondern noch darvor an den wall andere flanken kömmen und darzwischen der graben bleiben thut

Fig. 10 Priami’s plan Fig. No. 4, October 21st, 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2iEpigraph: Jst wie die dritte, an dem haubtschloß aller das an stat 2 halbe, alda 3 ganze

bollwerk, deren auserste distanz in die 60 ruthen kommen, stärkker als die vorige zu sein erscheinet

Fig. 11 Priami’s plan Fig. No. 6, October 21st, 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2lEpigraph: Diese fig: ist gestellet, wann man die schädliche berge mit dem schloß in die

fortification bringen wolteFig. 12 Tensini‘s plan, October 31st, 1663. ÖStA KA AFA 1663/12/2c

GYÖRGY DOMOKOS: BEBÖRTÖNZÖTT SIKKASZTÓBÓL VÁRPARANCSNOK. JOSEPH PRIAMI KINEVEZÉSE POZSONY PARANCSNOKÁNAK, 1663

Érsekújvár elestével (1663. szeptember 27.) teljesen új stratégiai helyzet állt elő, elveszett Bécs védelmének egyik fontos erőssége. Bár a terepadottságok nem kedveztek az ebből az irányból esetleg Bécs felé támadó oszmán seregeknek, egy ilyen akció lehetőségét azonban nem lehetett kizárni. Ez pedig óriási pánikot keltett a Habsburg kormányzat köreiben. Az egyik ilyen lehetséges támadási úton helyezkedett el Pozsony amúgy teljesen elavult védrendszerű vára, amelyet épp ezért sürgősen meg kellett erősíteni. Ehhez azonban az anyagi feltételek megteremtésén túlmenően egy olyan személyt is kellett találni, aki a szükséges terveket el tudja készíteni és irányítani tudja a kivitelezést. Montecuccoli Joseph Priami ezredest javasolta e posztra, aki korábban már dolgozott Prága erődítéseinél, továbbá komoly csapattiszti múlttal is rendelkezett. Az uralkodó ki is nevezte Priamit Pozsony parancsnokának, aki be is nyújtotta az erődítési terveket, ezek azonban a részben a szokásos anyagi okok miatt, részben a stratégiai helyzet jelentős javulása folytán nem valósultak meg. Az amúgy szokványos történetben az igazi érdekesség azonban Priami személye és kinevezése e felelősségteljes posztra. Priami előélete ugyanis korántsem volt makulátlan, elsikkasztotta ezrede toborzópénzét, üzletelt a katonák ellátmányával, kifizetetlen adósságokat hagyott maga után, s ezen bűnök egyike-másika miatt háromszor is börtönbe vetették. Ugyanakkor arcátlan magabiztossággal igyekezett saját személyét mindenütt és mindenkor előtérbe helyezni, hogy előbbre jusson. Mindezeket azon-ban nem szabad a mai kor erkölcse szerint megítélni, akkoriban nagy valószínűséggel sok hasonló eset történt. Jelen tanulmány két kérdésre keresi a választ: először arra, miért pont egy ilyen előéletű személy kerül az említett fontos pozícióba, másodszor arra, hogy a Priami által Pozsony megerődítésére készített tervek mennyiben feleltek meg a szakmai követelményeknek, illetve a pillanatnyi lehetőségeknek.

GYÖRGY DOMOKOS: VOM INHAFTIERTEN VERUNTREUER ZUM KOMMANDANT. DIE ERNENNUNG VON JOSEPH PRIAMI ZUM OBERBEFEHLSHABER VON PRESSBURG, 1663

Mit dem Fall von Neuhäusel am 27. September 1663 entstand eine völlig neue strategische Situation, da eine der wichtigen Festungen der Verteidigung Wiens verloren ging. Obwohl die Terrainbedingungen für einen eventuellen Angriff gegen Wien aus dieser Richtung für die osmanischen Heere nicht günstig waren, konnte die Möglichkeit einer solchen Aktion nicht ausgeschlossen werden. Dies verursachte große Panik in den Kreisen der Habsburger

VOJENSKÁ HISTÓRIA

27

Regierung. Entlang eines dieser möglichen Angriffsrouten befand sich die Pressburger Burg – deren Schutzsystem übrigens völlig veraltet war, und deshalb eiligst verstärkt werden musste. Neben den materiellen Voraussetzungen war es auch nötig, eine Person zu finden, die die Pläne entwerfen und die Ausführung leiten konnte. Montecuccoli empfahl für diesen Posten Obrister Joseph Priami, der früher schon an der Befestigung Prags gearbeitet hatte, sowie über eine ernsthafte Vergangenheit als Truppenoffizier verfügte. Der Kaiser ernannte Priami zum Kommandanten von Pressburg, der die Befestigungspläne auch vorlegte; diese wurden aber teils aus den üblichen finanziellen Gründen, teils wegen der bedeutenden Verbesserung der strategischen Lage nicht verwirklicht. Das wirklich Interessante in der ansonsten gewöhnlichen Geschichte ist die Person Priamis und seine Ernennung auf diesen verantwortungsvollen Posten. Sein Vorleben war nämlich keineswegs makellos, er hatte die Rekrutierungsgelder seines Regiments veruntreut, betrieb Geschäfte mit der Verpflegung der Soldaten, hinterließ unbezahlte Schulden, und wegen einigen dieser Straftaten wurde er dreimal auch ins Gefängnis gesperrt. Gleichzeitig war er versucht, seine Person immer und überall in den Vordergrund zu schieben, um weiter nach vorne zu kommen. All dies darf jedoch nicht nach der Moral der heutigen Zeit beurteilt werden, damals kamen aller Wahrscheinlichkeit nach viele ähnliche Fälle vor. Vorliegende Abhandlung sucht die Antwort auf zwei Fragen: erstens, warum kam eine Person mit solchem Vorleben auf genannten wichtigen Posten; und zweitens, inwiefern die von Priami entworfenen Pläne den fachlichen Anforderungen, sowie den augenblicklichen Möglichkeiten entsprachen.

GYÖRGY DOMOKOS: OD UVÄZNENÉHO DEFRAUDANTA AŽ PO VELITEĽA. VYMENOVANIE JOZEFA PRIAMIHO ZA VRCHNÉHO VELITEĽA BRATISLAVY V ROKU 1663

Po páde Nových Zámkov 27. septembra 1663 nastala celkom nová strategická situácia, v dôsledku ktorej prišla obrana Viedne o jednu veľmi dôležitú pevnosť. Hoci terén pre prípadný útok na Viedeň z tohto smeru nebol pre osmanské vojsko výhodný, napriek tomu sa však takáto možnosť nedala celkom vylúčiť. Nová situácia vyvolala veľkú paniku v kruhoch habsburskej vlády. Pozdĺž tejto jednej z možných línií útoku sa nachádzal Bratislavský hrad, ktorého obranný systém bol celkom zastaraný a musel sa urýchlene posilniť. Okrem materiálnych predpokladov bolo potrebné nájsť aj osobu, ktorá by naprojektovala plány a dozerala aj na ich realizáciu. Montecuccoli navrhol do tejto funkcie plukovníka Jozefa Priamiho, ktorý sa už predtým podieľal na opevňovaní Prahy a v minulosti mal aj praktické skúsenosti ako dôstojník. Cisár vymenoval J. Priamiho za veliteľa Bratislavy, ktorý predložil aj plány nového opevnenia. Tieto práce sa však nerealizovali sčasti pre zvyčajné finančné dôvody a sčasti kvôli zlepšeniu celkovej strategickej situácie. Zaujímavosťou na tomto, inak bežnom príbehu, je osoba J. Priamiho a jeho vymenovanie do tejto zodpovednej funkcie. Jeho predchádzajúci život nebol totiž v žiadnom prípade bezúhonný. Zdefraudoval peniaze pre regrútov svojej jednotky, robil obchody s proviantom pre vojakov, zanechal množstvo dlhov a kvôli týmto trestným činom bol aj trikrát uväznený. Zároveň sa pokúšal všade a vždy pretláčať do popredia svoju osobu a dostať sa vyššie na kariérnom rebríčku. Toto však nemôžeme posudzovať na základe dnešnej morálky, lebo v tom čase so všetkou pravdepodobnosťou bolo podobných prípadov viac. Predložený príspevok hľadá odpovede na dve otázky: po prvé, prečo sa dostáva osoba s takýmto životom na dôležitý post; po druhé, do akej miery zodpovedali plány J. Priamiho odborným požiadavkám a momentálnym možnostiam.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

28

VOJENSKÁ HISTÓRIA

29

„DLOUHÉ“ 20. STOLETÍ PLK. KARLA KUBÍČKA

JIŘÍ PLACHÝ

PLACHÝ, J.: The „Long” 20th Century of Col. Karel Kubíček. Vojenská história, 4, 23, 2019, pp 29-52, Bratislava.In the form of biographical probe, the study follows the stories of an individual, the Czech officer Karel Kubíček (1896–1964) against the backdrop of historical events of the “turbulent” 20th century. As a passionate patriot, he returned from the World War 1 as the officer of CS Legions in Russia, serving as a professional soldier in the CS Army for two interwar decades. However, for personal reasons, he remained in its armed forces even after the formation of the Slovak State. He participated in the fights against Hungary, Poland and the campaign to USSR. In 1944, as the regiment commander in Italy, he switched to the Allies and joined the CS foreign resistance. Although being of pro-Czechoslovak and anti-Fascist mindset, even participating in the rescue of Jewish citizens, during his service in Belarus, he was forced to act against his conviction and take responsibility for the repressions against the captured Soviet Partisans. In February 1948, he first attempted for coexistence with the new regime, however, as soon as in spring 1950, he was released from the Army. Afterwards, the Communist regime used his war activity in the mid-1950’s in preparing a new surge of cleaning in the Army. In the process, not managed fully correctly, he was then sentenced for “war crimes” to nine years of prison, to be released in 1957.Military History. Czechoslovakia. 20th century. CS legions in Russia, CS Army officer corps, Small War of 1939, Slovak Army, Security Divisions, war crimes, CS Foreign Army in Great Britain, Karel Kubíček (1896–1964).

Jméno Karla Kubíčka je dnes prakticky neznámé. Přestože byl talentovaným vojákem, jeho profesní kariéra se na první pohled nelišila od řady jiných. Začíná na bojištích 1. světové války a anabází ruských legií a pokračuje dvěma desetiletími mírové služby, která strávil především ve východoslovenských posádkách. Poněkud výjimečné rysy nabírá až v letech 2. světové války, kdy se jako český důstojník zúčastnil v podstatě všech tažení slovenské armády, aby si v posledním roce války oblékl uniformu čs. zahraničního vojáka. K „normálu“ se vrací opět v letech poválečných – přes nadějné vyhlídky a slibný profesní vzestup v letech třetí republiky, až po nucený odchod do výslužby nedlouho po komunistickém převratu. Má však ještě jednu nečekanou dohru, a sice zatčení a soud v polovině 50. let, jehož důvodem byla sice Kubíčkova účast na represích vůči civilnímu obyvatelstvu a partyzánům v době jeho služby v SSSR, který však nepostrádal rysy politicky zneužitého procesu. Naznačuje tak dva dosud poněkud stranou pozornosti české historiografie stojící problémy – prvním je účast českých vojáků nejen na bojové činnosti, ale i na válečných zločinech spáchaných slovenskou armádou a druhým pak míra zneužití této problematiky komunistickým režimem.

Mládí a legie

Karel Kubíček se narodil 13. srpna 1896 v Kroměříži jako třetí ze čtyř synů1 v rodině krej-čího Jana Kubíčka a jeho ženy Rosalie, rozené Michalíkové. Jeho otec se výrazně politicky angažoval a patřil ke spoluzakladatelům české sociálně demokratické strany a její odborové organizace ve městě.

1 Starší bratr Vojtěch (nar. 1888) byl od roku 1913, kdy se vrátil z Německa, městským strážníkem v Kroměříži. Jan žil v Berlíně, kde pracoval jako pozlacovač až do roku 1927, kdy byl vypovězen zpět do Československa a zemřel v roce 1937 v Kroměříži. Mladší bratr Jaroslav (nar. 1904) pracoval u ČSD v Přerově.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

30

V Kroměříži vychodil obecnou školu a tři třídy měšťanky. Po jejím ukončení v roce 1910 pokračoval ve studiu na dvouleté obchodní škole. Současně s tím vykonával praxi u kroměřížské firmy Fischel. Roku 1910 mu zamřela matka. Jak sám později uvedl, jeho rodina žila v té době ve velmi tíživých materiálních podmínkách a často měli hlad. Jejich situace se však přeci jen poněkud zlepšila po té, co se otec někdy okolo roku 1907 stal díky svému angažmá v sociálně demokratické straně kontrolorem nemocenské pokladny.

V roce 1911 přerušil školu a odjel z rodného města do Berlína, kde už žil a pracoval jeho starší bratr Jan. U něj se učil malířem pokojů a po večerech navštěvoval kurzy na umělecké škole. Řemeslu se sice naučil, výuční list však nemohl obdržet, protože bratr neměl oficiální živnostenskou koncesi. V Berlíně v té době žil i jeho druhý bratr Vojtěch. Po roce a čtvrt, koncem roku 1912, se Karel vrátil do Kroměříže, aby dostudoval.2 V následujícím roce mu ve věku 51 let zemřel otec.

Obchodní škola byla jakýmsi mezistupněm mezi učením a střední školou. Nebyla zakončena maturitou a její absolventi nacházeli uplatnění především jako nižší úředníci komerčních firem a společností. Kubíček však po absolutoriu hledal uplatnění těžce, nějakou dobu byl údajně nezaměstnaný a přivydělával si jako natěračský pomocník.3 Pak se na něj konečně usmálo štěstí a v květnu 1914 získal místo jako skladník a korespondent u firmy Adolf Mautner v hlavním městě monarchie, tedy ve Vídni.

Nedlouho po té však vypukla Velká válka. Povolávací rozkaz se nakonec nevyhnul ani Karlu Kubíčkovi. Dne 2. listopadu 1915 byl odveden a v polovině prosince narukoval jako „landšturmák“ k c. a k. pěšímu pluku č. 3 (K. u. K. Infanterie Regiment No 3). Ten měl velitelství v Těšíně. Jeden z jeho pěších praporů byl sice umístěný v Kroměříži, avšak Kubíček prodělal základní výcvik v Brně. Po jeho skončení odjel počátkem května následujícího roku s XXI. pochodovým praporem na východní frontu, kde se 8. června 1916 dostal v Haliči do ruského zajetí.

Díky výchově v rodině byl od mládí uvědomělým českým vlastencem. V zajateckém táboře Rybnoje4 vstoupil již počátkem září 1916 do Svazu československých spolků na Rusi, 6. listopadu 1916 podal přihlášku do československých legií a 12. prosince 1916 se stal důvěrníkem organizace českých zajatců v tomto táboře.5

Dne 18. července 1917, krátce po bitvě u Zborova, byl jako střelec presentován ve sborové stanici čs. vojska na Rusi v Borispolu nedaleko Kyjeva. Následujícího dne byl zařazen k 7. čs. střeleckému pluku. Sloužil u 1. roty a počátkem srpna byl odeslán do plukovní poddůstojnické školy. Po jejím úspěšném absolvování byl 12. října 1917 povýšen na desátníka a 14. července 1918 na šikovatele (tedy rotmistra). Jako poddůstojník velel družstvu, od léta 1918 pak četě.

Jako legionář se v této době také zřejmě poprvé setkal se slovenskou „problematikou“. K 7. střeleckému pluku byli totiž zařazováni především slovenští dobrovolníci. Jeho spolubojovníkem zde byl např. pozdější slovenský generál a ministr národní obrany Ferdinand Čatloš. U tohoto pluku strávil Karel Kubíček rok.

2 Časovou souslednost svých osudů v letech 1910–1915 líčil Kubíček v pozdějších dokumentech často rozdílně. O přerušení školy a odjezdu do Berlína psal např. ve vlastnoručním životopise z roku 1951. Jinde však uváděl, že ob-chodní školu dostudoval v červnu 1912 a následně strávil rok v učení v Berlíně. 3 Podle jiných životopisů pracoval jako obchodní příručí u firmy Hlavsa a Bouček v Kroměříži, v květnu 1914 nastoupil stejné místo u firmy Vokáč v Příboru a tam zůstal až do března 1915. Asi měsíc pak působil v Poličce a do Vídně odjel teprve po té. Jinde zas datoval odjez do Vídně na počátek roku 1915.4 Rybnoje leží nedaleko Rjazaně, asi 200 kilometrů jihovýchodně od Moskvy. Během pobytu v Rusku přijal také pra-voslavné jméno Vasil, které však po návratu do vlasti již nepoužíval. Je tedy možné, že přechodně konvertoval k pra-voslaví. Později však opět uváděl římsko-katolické vyznání. Před příchodem do Rybnoje pobýval v zajateckém táboře nedaleko Kyjeva a pak v prostoru Carycinu (dnešního Volgogradu). V Rybnoje byl s dalšími zajatci nasazen na stavbu nákladového nádraží.5 Vojenský ústřední archiv – Vojenský historický archiv (VÚA – VHA) Praha, Sbírka poslužných spisů legionářů, Karel Kubíček, nar. 1896.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

31

Od května 1918 se účastnil bojů proti bolševikům.6 V době od poloviny června do 17. srpna 1918, kdy byl přidělen k „nově se formujícím částem“, sloužil v řadách 5. roty 11. čs. střeleckého pluku. Na „Nikolajevské frontě“ byl 4. října 1918 byl v bojích u „sela“ Kamenky lehce raněn do obličeje.7 Podle hodnocení svých nadřízených byl: „Příkladně chrabrý a vytrvalý v nejkritičtějších okamžicích boje.“8

V prosinci 1918 byl „za chrabrost a vynikající službu v posledních bojích jako i za věrné a svědomité plnění svých povinností“ jmenován praporčíkem.9 Jednalo se o první důstojnickou hodnost, která byla v lednu následujícího roku přejmenovaná na hodnost

„podporučíka“. V té době byl od 13. listopadu 1918 frekventantem důstojnické školy v Kyštině, kterou ukončil v březnu následujícího roku. Ke své jednotce se již nevrátil, ale byl přemístěn k 3. čs. střeleckému pluku „Jana Žižky“. Zde byl do června 1919 zařazen jako mladší důstojník, resp. velitel čety výzvědné roty, následně pak u poddůstojnické školy, 5. roty a později jako pobočník velitele 2. praporu. Během této doby se zúčastnil bojů nejen proti bolševikům, resp. bolševickým partyzánům, ale i proti jednotkám samozvaného zabajkalského atamana Grigorije Michajloviče Semjonova. Po celou dobu své služby v legiích byl hodnocen jako nadprůměrný voják, což dokládá jeho povýšení o dva hodnostní stupně dne 26. června 1920.

To však bylo již na cestě z Ruska do vlasti. Dálný východ opustil XX. transportem legií na lodi Mount Vernon, které vyplula z Vladivostoku 13. dubna 1920. Loď se zhruba třemi a půl tisíci legionáři (většinou příslušníky 3. čs. střeleckého pluku) mířila přes Japonsko do San Francisca. Odtud dále Panamským průplavem do Karibského moře. U ostrova Haiti však měl Mount Vernon poruchu. Legionáři museli být přepraveni do USA, kde čekali několik týdnů na novou loď, která je pak odvezla přes Gibraltar do Terstu, který byl pro většinu transportů čs. vojáků konečnou stanicí. Odtud pak pokračovali vlaky přes Rakousko do nezávislého Československa, kam dorazili 15. srpna 1920. Novým posádkovým městem 3. čs. střeleckého pluku se stala Kubíčkova rodná Kroměříž. Krátce na to, 29. srpna 1920, byl jmenován pobočníkem velitele pluku plk. Matěje Němce.10 Za účast ve Velké válce byl vyznamenán Československým válečným křížem 1918, Revoluční medailí a Spojeneckou medailí.

Důstojníkem armády meziválečného Československa

V té době se rozhodl pro dráhu vojáka z povolání a po návratu z dovolené byl v říjnu 1920 aktivován. K 1. lednu 1921 byl povýšen na kapitána. Až do konce dubna toho roku při tom sloužil u 3. čs. střeleckého pluku, jednak v rodné Kroměříži a následně v pohraničním Jablunkově, kde zastával místo pobočníka velitele I. praporu (nováčků). V té době absolvoval i kurz velitelů rot v Opavě. Následně byl 28. dubna 1921 přidělen (a na podzim téhož roku pak trvale přemístěn)11 k pěšímu pluku 20, který měl v té době velitelství ve východoslovenských Michalovcích. Nejprve sloužil jako velitel čety, od května 1921 byl velitelem 7. roty. Později tvrdil, že šlo o trest za to, že jako důstojník asistenčního oddílu odmítl zasáhnout proti dělnickým demonstracím v Uherském Hradišti.

Na východě republiky také prožil dramatické události, které málem vyústily v novou válku se sousedním Maďarskem. Dne 20. října 1921 zahájil svůj druhý pokus o návrat

6 V té době se nacházel se svojí jednotkou na střední Sibiři. Dne 26. května 1918 se účastnil jako velitel družstva obsa-zení Novonikolajevska (dnes Novosibirsk) a dále bojů o Baranul asi 1 500 kilometrů východně od Čeljabinska.7 Na přelomu září a října 1918 se např. účastnil bojů u Změjevky (29. září), Andrejevky (30. září – 1. října), Pokrovskoje (2. října), Kamenného Brodu, resp. Kamenky (3. – 4. října). Po návratu z nemocnice se ve dnech 13. – 14. října 1918 bojů u Isjakajeva atd. (Archiv bezpečnostních složek Praha, fond Správa vyšetřování StB – vyšetřovací spisy, archivní číslo V-1949 MV.)8 VÚA – VHA Praha, Sbírka poslužných spisů legionářů, Karel Kubíček, nar. 1896.9 Tamtéž.10 Tamtéž.11 V době od 16. září do 26. října 1921 se ještě přechodně vrátil k pěšímu pluku 3.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

32

a uchopení vlády v zemi excísař Karel I. Z Šoproně, kde přistál, zahájil triumfální tažení na Budapešť. O tři dny později již legitimisté stáli na jejím předměstí, kde však byli zasta-veni jednotkami věrnými admirálu Horthymu. Téhož dne vyhlásila československá vláda částečnou mobilizaci a začala stahovat vojenské jednotky k maďarským hranicím. Pokusu o restauraci Habsburků však „odzvonili“ sami Maďaři. Karel byl internován a následně odjel na portugalskou Madeiru, kde nedlouho na to, 1. dubna 1922, zemřel. Čs. mobilizace byla odvolána 8. listopadu 1921.

Kpt. Kubíček na východním Slovensku zůstal několik dalších let. Pravděpodobně právě ve dnech mobilizace zde potkal svojí životní družku 20-ti letou Šaru (Šarlotu) Pahovou, temperamentní dívku rusínsko-maďarsko-slovenského původu12, která jej pak provázela životem v dobrém i zlém více než čtyři dekády. Sňatek uzavřeli 5. srpna 1923 v řecko-kato-lickém kostele v Nacině Vsi u Michalovců. Manželům se zanedlouho narodila dcera, která však ve dvou měsících zemřela. Další děti již neměli.13

Sám Kubíček měl v té době také řadu mimoslužebních zájmů. V kvalifikační listině je v roce 1922 uvedeno mezi „zvláštnímu znalostmi“: „malíř, cyklista, jezdec, fotograf, pla-vec“.14 Později hrál tenis a přibyla i záliba v automobilismu. Z cizích jazyků ovládal němčinu a ruštinu. Podle hodnocení z roku 1923 byl: „Bystrý, důvtipný, veselý, podnikavý, umělec-ky založený, občas poněkud pohodlný, velmi energický. […] Jeho neobyčejné nadání dává naději, že v budoucnosti, až se povahově úplně ustálí, bude velice dobrým důstojníkem.“15

Počátkem dubna 1926 byl přemístěný jako velitel roty k pěšímu pluku 41 do Čadce na čes-ko-slovensko-polském pomezí, avšak již po roce, 15. dubna 1927, se vracel zpět do Micha-lovců. To už měl hodnost štábního kapitána, do níž byl povýšený v červenci 1926. U pěšího pluku 20 převzal velení nejprve 7. a v září téhož roku 11. polní roty. V této funkci vydržel až do roku 1931 – v polovině dubna převzal velení 5. a koncem září toho roku pak 4. polní roty.

V polovině září 1933 se na několik let vrátil do „historických zemí“. Byl přemístěn k pě-šímu pluku 31 „Arco“, jehož velitelství sídlilo v Jihlavě. Také zde byl ustanoven na místo velitele roty (nejprve 7., od 17. listopadu téhož roku pak 4.). V době od 31. srpna do 3. října 1936 přechodně velel I. praporu. K 1. lednu 1937 byl povýšen na majora pěchoty a současně s tím ustanoven zástupcem velitele I. praporu. Od října 1937 navštěvoval kurz velitelů oddí-lů v Praze, který úspěšně ukončil koncem ledna 1938.16 Nedlouho před vyhlášením mimo-řádných opatření na obranu republiky, na konci dubna 1938, byl ve stejné funkci přemístěn ke II. praporu, který byl současně s tím poslaný do nové posádky, do Dačic.

Během zářijové mobilizace byl velitelem II. praporu pěšího pluku 81, tedy mobilizačního pluku stavěného pěším plukem 31, který byl po zformování v Jihlavě poslán do prostoru Znojma. Velitelem pluku plk. Miroslavem Hradečným byl 13. října 1938, devět dní před rozpuštěním jednotky, hodnocen jako: „Iniciativní, energický, samostatný, poněkud lehko-myslný. […] Dobrý velitel praporu ve svazu.“17 Po demobilizaci se vrátil zpět do Dačic, resp. do nedaleké Telče.

Poslední předválečná změna jeho působiště byla do značné míry osudová. Tři týdny před okupací, 20. února 1939, byl trvale přidělený k pěšímu pluku 16, a to jako velitel I. praporu ve východoslovenském Sabinově. 12 Její otec Demeter (1879–1935) pocházel z Podkarpatské Rusi a hlásil se k rusínské, resp. ukrajinské národnos-ti. Profesí byl učitelem. Matka Karolina, roz. Sirmayová (1871–1937) byla rodačkou z Naciny Vsi. Starší sestra žila v Maďarsku. Mladší, nevlastní sestra byla manželkou aktivního důstojníka československé, resp. slovenské armády pplk. Ladislava Požeského. Kubíčkova jednotka byla na podzim roku 1921 v Nacině Vsi přechodně dislokována.13 Karel Kubíček měl nemanželského syna Karla, který se narodil v roce 1922.14 VÚA – VHA Praha, Sbírka kvalifikačních listin, Karel Kubíček, nar. 1896.15 Tamtéž.16 Kromě toho absolvoval v roce 1922 ekvitační školu v Bratislavě a roku 1925 střelecký kurz pro důstojníky pěšího vojska v Milovicích. Roku 1928 pak vykonal stáž u dělostřeleckého pluku 12 v Užhorodě.17 VÚA – VHA Praha, Sbírka kvalifikačních listin, Karel Kubíček, nar. 1896.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

33

V jeho řadách se zúčastnil také tzv. Homolova puče, tady vojenského zásahu proti radikálnímu křídlu Hlinkovy slovenské ludové strany, majícímu zamezit odstředivým tendencím ve východní části československého spolkového státu. V noci z 9. na 10. března 1939 byla prezidentem republiky odvolána slovenská autonomní vláda a premiérem místo Jozefa Tisa jmenován Ján Sivák. Současně s tím bylo na Slovensku vyhlášeno stanné právo a armáda začala obsazovat veřejné budovy a strategické komunikace. Jeden ze slovenských důstojníků pěšího pluku 16 k tomu později poznamenal: „Zo štvrtku na piatok tj. z 9. na 10. marca 1939 previedli generáli voj.[enský] puč. Dňa 9. marca 1939 o 21:00 hod. všetci gážisti českej národnosti nastúpili u svojich jednotiek. O 22:00 hod. objavili sa prvé ozbrojené voj.[enské] hliadky, vedené českými gážistmi, ktoré obsadili všetky verejné budovy. Došlo k prvému zatýkaniu verejných činiteľov a slovenských národovcov, ktorých rad radom pochytali a autami dopravovali na rôzne miesta Slovenska a Moravy. Veliteľstvo p. pl. 16 bolo v stálej permanencii. Jednotky dostali úplnú poľnú výstroj a náboje. Slovákom gážistom zakázali nosiť zbrane a vždy boli kontrolovaní a dopresádzaní jedným českým gážistom. Dňa 10. marca v časných hodinách ranných objavili sa vyhlášky podpísané veliteľom VI. zboru div. gen. Ondrejom Mézlom, ktorý vzal do svojich rúk všetku moc správnu a sudcovskú.“18

Přestože armáda znovu dokázala, že její morálka a akceschopnost politickými otřesy posledních měsíců nijak neutrpěla, přijatá mimořádná opatření musela být na nátlak Berlína během 10. března odvolána. Minula se tak zcela účinkem a politickou situaci spíš vyostřila. Poté, co nový premiér Karol Sidor odmítl naléhání nacistických emisarů na vyhlášení slovenské nezávislosti, odjel 13. března 1939 do Berlína za Adolfem Hitlerem Jozef Tiso spolu s Ferdinandem Ďurčanským a následujícího dne vyhlásil zemský sněm v Bratislavě slovenskou nezávislost.

Malá válka a slovenská agrese proti Polsku

Vyhlášení „slovenského štátu“ znamenalo zároveň vznik slovenské armády. To zároveň znamenalo odchod značné části vojáků prezenční služby původem z českých zemí a z Podkarpatské Rusi, ale především českých důstojníků a rotmistrů. Od pěšího pluku 16 jich do 26. března 1939 odešlo 76 (z toho 52 důstojníků). Zatímco mužstvo mohlo být alespoň částečně nahrazeno slovenskými vojáky, kteří se recipročně vraceli z českých posádek, a příslušníky pěti ročníků záloh, povolanými 15. března do služby, především za vyšší důstojníky náhrada chyběla. Velení všech tří pěších praporů převzali nadporučíci (!)19. Velitelem celého pluku zůstal přechodně Čech, mjr. Richard Matějka.

Nestabilní situace, v níž se ozbrojené síly nového státu nacházely, se ve svůj prospěch pokusilo využít Maďarsko. Přestože diplomaticky Slovensko již 15. března 1939 uznalo, o pouhé dva dny později požádal maďarský vyslanec v Berlíně, aby jim bylo dovoleno o 10 – 20 kilometrů dál na západ „přeložit“ dosavadní hranici mezi Slovenskem a jimi okupovanou Podkarpatskou Rusí, kterou označili za „před dvaceti léty Čechy provizorně vedenou“.20 Německo, hlavní garant slovenské „nezávislosti“ s tím vyslovilo souhlas.

Dne 23. března 1939 v půl šesté ráno neočekávaně začal maďarský útok. Maďaři během dne dosáhli téměř všech vytyčených cílů. Obsadili 42 slovenských vesnic, včetně okresního města Sobrance. Pěší pluk 16 se ocitl v první linii. Již 18. března byl na hranice odeslán III.

18 LACKO, Martin (ed.). Proti Poľsku. Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2007, s. 139. ISBN 978-80-89335-00-875.19 Velitelem I. praporu se stal npor. Š. Kuchár, II. praporu npor. Anton Nevrkla a III. praporu npor. Štefan Želinský. (Tamtéž, s. 142.)20 MIČIANIK, Pavel. Malá vojna Maďarska proti Slovenskej krajine a Slovenskému štátu (október 1938 – máj 1939). In LACKO, MALATINSKÝ (edd.), Malá vojna v marci 1939 a jej miesto v pamäti národa. Bratislava – Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku – Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939–1945, 2016, s. 47.

34

VOJENSKÁ HISTÓRIA

prapor a 22. března 1939 odpoledne odjely do Humenného i zbývající jednotky pluku. V té době mjr. Karel Kubíček zřejmě znovu převzal od npor. Kuchara velení I. praporu.21

Pod velením pplk. gšt. Augustína Malára byla ještě před útokem zformována „východní skupina“ slovenské armády, resp. Velitelství východního Slovenska. Ihned po maďarské agresi byly vytvořeny tři bojové skupiny: „Zemplínská“, „Stakčínská“ a „Prešovská“. První dvě jmenované přešly následujícího dne ráno do protiútoku ve směru na Sobrance. Ten však ztroskotal a město se nepodařilo osvobodit. Útok se zastavil zhruba na linii Vyšná Rybnica – Gajdoš – Nižná Rybnica – most na Uhu severně od Vysoké nad Uhem – Stretavka

– Budkovce.22 Morálka slovenských vojáků upadala: „Úplnému kolapsu slovenskej obrany v úseku

Zemplínskej skupiny zabránil jej nový energický veliteľ mjr. Karol Kubíček a najmä príchod posíl.“23 Velení skupiny zhruba v síle pěší brigády převzal Kubíček od pozdějšího ministra národní obrany, poslance Štefana Haššíka, který byl kapitánem v záloze a po 14. březnu se přihlásil jako dobrovolník.24 Do oblasti konfliktu se zatím podařilo přesunout další posilové slovenské jednotky. Na 25. března 1939 byl naplánován nový protiútok, který měl Maďary vytlačit do výchozích postavení. Ten se však již z důvodu německého diplomatického nátlaku a uzavření dohody o příměří neuskutečnil.

Menší střety mezi maďarskými a slovenskými jednotkami však pokračovaly i nadále a to i po té, co 26. března příměří vstoupilo v platnost. Jednotky Zemplínské skupiny si počínaly aktivněji než jejich protivníci – 26. března vytlačily Maďary přechodně z obce Remetské Hamre a 31. března po dělostřeleckém ostřelování maďarských pozic u Nemecké Poruby, Hli-viště, Nižné Rybnice a Sobranců obsadily jí podřízené pěší jednotky strategickou kótu 114.25

Po skončení bojů měl být Kubíček „za odměnu“ odsunut do protektorátu. Díky slovenské manželce a intervenci plk. Malára se mu však podařilo zůstat. Během první reorganizace slovenské armády byl 15. května 1939 pěší pluk 16 přečíslovaný na pěší pluk 2. Téhož dne byl mjr. Kubíček formálně převzat do služeb „slovenského štátu“. V té době velel výcvikovému středisku a prvního červencového dne byl v rámci pluku ustanoven velitelem III. praporu v Bardejově.26

Pěší pluk 2 (krycí označení „Rastislav“) se na konci srpna 1939 stal součástí slovenské polní armády. V jejím rámci byl začleněn do 3. divize („Rázus“), pod velením plk. gšt. Augustína Malára, složené dále z pěšího pluku 21, dělostřeleckých pluků 3 a 4 a dalších jednotek.27 Na počátku války proti Polsku, do níž Slovensko vstoupilo 1. září 1939 po boku nacistického Německa, byla určena jako kryt severovýchodních slovenských hranic.

21 LACKO (ed.), Proti Poľsku, ref. 18, s. 142.22 CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dějiny Slovenska, V. zväzok 1939–1945. Bratislava : Magnet Press, 2008, s. 16, ISBN 978-80-89169-16-0. Autoři uvádí nepřesně jako velitele Zemplínské skupiny od 25. března 1939 pplk. jezd. Fran-tiška Pousku (také důstojníka české národnosti a bývalého legionáře). 23 Tamtéž, s. 52. Zemplínská skupina byla složená z pěšího pluku 20, I. praporu pěšího pluku 16 a dalších jednotek.24 Štefan Haššík, nar. 25. listopadu 1898, Dlhé Pole. V roce 1917 absolvoval Královskou uherskou kadetní školu v Péc-si. V řadách čs. armády se zúčastnil bojů proti Maďarům v roce 1919 a až do roku 1929 byl důstojníkem z povo-lání. V následujících letech se angažoval v HSLS jako její oblastní tajemník pro Zemplín v Michalovcích. Roku 1935 byl zvolen poslancem pražského parlamentu. Od října 1938 byl pověřencem slovenské vlády ve státobezpečnostních a politických otázkách pro Zemplín, od prosince 1938 současně jako vládní delegát autonomní vlády u MNO v Praze a poslanec slovenského sněmu. Následně stál v čele šarišsko-zemplínské a později Nitranské župy. Dne 5. září 1944 byl jmenován ministrem národní obrany bratislavské vlády. Po skončení války uprchl do zahraničí. Žil v Itálii, USA a Argentině. Zemřel v srpnu 1985. (CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti Slovenska 1939–1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 84-85. ISBN 978-80-89523-20-7.) 25 MIČIANIK, Pavel. Malá vojna Maďarska proti Slovenskej krajine a Slovenskému štátu (október 1938 – máj 1939). In LACKO, MALATINSKÝ (edd.) Malá vojna v marci 1939, ref. 20, s. 54-56.26 VÚA – VHA Praha, Sbírka Osobních spisů vojáků, Karel Kubíček, nar. 1896.27 BAKA, Igor. Slovenská republika a nacistická agresia proti Poľsku. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2006, s. 87. ISBN 978-80-96-937516.

35

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Kubíčkův prapor byl již 18. srpna v rámci zabezpečení hranic rozmístěn severně od Bardějova, v prostoru Zborov – Tarnov, spolu s dělostřeleckým plukem 4. Slovenské jednotky nebyly po vypuknutí války v tomto úseku pasivní. Snažily se o výpady, které by vázaly polské síly a odhalily sílu a obranná postavení protivníka. Narážely však na poměrně silný polský odpor, takže na obou stranách byly ztráty na životech. Třetí prapor pluku pod Kubíčkovým velením již 1. září 1939 odpoledne podnikl výpad do prostoru Konieczna.

Po týdnu, 7. září 1939, byl však pěší pluk 2 přesunut do sestavy 2. divize, jejímž velitelem byl generál II. třídy Alexander Čunderlík.28 Přestože se ani tato divize neměla podílet na okupaci Polska, právě Kubíčkův prapor představoval výjimku. Již následujícího dne přesunul své velitelství z pohraničního Ľubotína do nedaleké obce Muszyna, nacházející se asi dva kilometry za polsko-slovenskou hranicí. Dne 12. září však velitelství pluku vydalo rozkaz ke stažení svých jednotek zpět na slovenské území.

V prvních dvou týdnech války pluku velel mjr. Ján Stenzinger, dne 14. září 1939 byl však vystřídán právě mjr. Karlem Kubíčkem.29 Dne 17. září se pluk stáhl z hranic zpátky do vnitrozemí. Velitelství bylo umístěno ve Slovenských Raslavicích jižně od Bardějova a 10. října se přestěhovalo do Prešova, kde proběhla demobilizace povolaných záložníků.30

Jako zastupující velitel zůstal v čele pěšího pluku 2 asi pět týdnů. V polovině listopadu 1939 byl vtělený do kmenového počtu 3. divize. Jeho funkční zařazení v té době není zcela jednoznačné. Do své původní funkce velitele III. praporu pěšího pluku 2 se vrátil v polovině února 1940. V květnu téhož roku obdržel „Vojenské vyznamenanie Za hrdinstvo II. a III. stupňa“31 a současně medaili –„Pamätná medaila Za obranu Slovenska v marci 1939, a Stužku – „Javorina – Orava“.

Po celou dobu vojenské služby byl Kubíček hodnocen jako velmi dobrý voják. Jeho nadřízení si na něm cenili především praktických vojenských znalostí, logického úsudku a rychlého rozhodování. Přestože jeho civilní i vojenské vzdělání nebylo nijak impozantní, stoupal na hodnostním i funkčním žebříčku. Je tedy zřejmé, že k vojenskému řemeslu měl přirozené nadání, které dokázal využít v dobách míru, ale především během války – jak v legiích, tak i v roce 1939. Nejlepším důkazem jeho schopností může být právě to, že byl jako český důstojník ponechán v aktivní službě ve slovenské armádě.32

Pěší pluk 2 byl v říjnu 1940 přejmenován na pěší pluk 6, což ovšem nemělo žádný dopad na Kubíčkovo zařazení. Jeho pozice v „nové“ slovenské společnosti však přesto nebyla nijak stabilní. Na jaře 1941 žádala např. místní organizace Hlinkovy slovenské lidové strany v Bardějově, aby Kubíček byl jako Čech svého místa zbaven, protože se ke slovenské

„pospolitisti“ chová „nepěkně“, což pobuřuje místní obyvatelstvo, a žádala, aby byl z města „vykázán“. Generální sekretariát HSLS postoupil 25. června 1941 spis bratislavské Ústředně Státní bezpečnosti, která však v Kubíčkově chování neshledala na základě vyjádření 28 Tamtéž, s. 87. Na s. 98 citované práce jako datum převedení III. praporu pěšího pluku 2 do podřízenosti 2. divize uvedeno 11. září 1939.29 Tamtéž, s. 87. Podle výpisu z kroniky pěšího pluku 2 došlo k výměně na velitelském místě již 7. září 1939. LACKO (ed.), Proti Poľsku, ref. 18, s. 146.30 Tamtéž.31 Vyznamenání označené jako „Medaila za hrdinskosť“ obdržel již 29. června 1939. V odůvodnění ministr národní obrany generál Čatloš napsal: „Udeľujem Vám za to, že ste ako veliteľ severnej časti skupiny michalovskej prejavil hlavne v kritických dňoch 23. a 24. marca 1939 neobyčajnú húževnatosť a iniciatívu, nebojácnosťou, rozvahou a kľudom i vpredu na bojovej čiare vplýval ste mravne a príkladne na podriadených veliteľov a mužstvo.“ (ABS Praha, f. Správa vyšetřování StB – vyšetřovací spisy, a. č. V-1949 MV.)32 Za rok 1939 obdržel od velitele pluku mjr. Jána Stenzingera „výtečnou“ (tedy nejlepší možnou) kvalifikaci plnou su-perlativů. Stenzinger (nar. 16. května 1886) byl rakousko-uherským důstojníkem z povolání. Z československé armády byl na konci roku 1925 nedobrovolně přeložený do výslužby. V roce 1928 byl vyšetřován v Tukově aféře a reaktivovaný byl teprve po vzniku slovenského státu v polovině května 1939. S takovým životopisem nelze předpokládat, že by legionářské důstojníky české národnosti protěžoval bezdůvodně. (CSÉFALVAY a kol., Vojenské osobnosti Slovenska 1939–1945, ref. 24, s. 225-226.)

VOJENSKÁ HISTÓRIA

36

Ministerstva národní obrany žádné závady. Podle vlastního tvrzení byl Kubíček v té době, přesněji řečeno od 15. května do 21. června 1941, postaven mimo činnou službu.33

Po napadení Sovětského svazu byl však povolán zpět a již 26. června 1941 odjel jako velitel III. praporu pěšího pluku 6, který byl součástí slovenské armádní skupiny vyslané po boku vojsk Osy do SSSR, do „pole“.

Počátkem července 1941 překročily slovenské jednotky hranice Generálního Gouvernementu a po několika dnech vstoupily na území západní Ukrajiny, které bylo od září 1939 okupováno Sovětským svazem.34

Výše uvedená stížnost bardějovských ludáků pak měla ještě malou dohru. Když koncem srpna 1941 přijel Kubíček do Bardějova na krátkou dovolenou, vypravil se za představeným místního františkánského kláštera kvardiánem Augustinem Novickým, který současně zastával funkci předsedy místní organizace HSLS, s tím, že si všechno vyříkají „po chlapsku“. To však řeholník odmítl a temperamentní důstojník si v důsledku toho vysloužil zahájení trestního stíhání pro přečin útisku.35

V Sovětském svazu, na Slovensku a v Itálii

Po bitvě u Lipovce došlo z rozhodnutí generála Ferdinanda Čatloše k zásadní reorganizaci slovenských jednotek na východní frontě. Na základě jeho rozkazu z 26. července 1941 byla vytvořena Zajišťovací divize pod velením plk. gšt. Benedikta Dúbravce, kterého 17. září vystřídal plk. gšt. Augustin Malár. Divize byla určena pro strážní službu na obsazeném sovětském území.36

Tvořily jí dva pěší pluky (101 a 102), dělostřelecký pluk 31, náhradní pěší prapor, jízdní přezvědný oddíl, spojovací prapor 1, ženijní rota 3 a 14. lehká protiletadlová baterie.37 Mjr. Karel Kubíček byl velitelem I. praporu pěšího pluku 102 (krycí označení „Ocel“), který vznikl z jeho původního praporu.

Koncem srpna, po ukončení formování divize, byl vydán rozkaz k přesunu do oblasti Starokostiantyniv (Старокостянтинів)38, ležící již v Říšském komisariátu Ukrajina, kde měli Slováci vystřídat německé jednotky. Přesun trval až do 25. září 1941. Nadřízeným německým velitelstvím byl však cílový prostor divize ještě dvakrát změněn – nejprve na Bílou Cerekev a pak na oblast Žitomiru, kde se divize soustředila 6. října. Kontrolovala prostor o rozloze asi 30-tisíc kilometrů čtverečných, zasahující částečně i do jižního Běloruska (Slovensko v té době mělo rozlohu něco přes 38-tisíc km2). Jedním z nejdůležitějších úkolů, které měly slovenské jednotky na tomto území vykonávat, byl boj proti partyzánskému hnutí. To zde bylo zpočátku velmi slabé. V lesích se sice skrývala řada příslušníků Rudé armády, jednalo se však především o vojáky, kteří byli politickými pracovníky, nebo 33 VÚA – VHA Praha, f. Evidence čs. vojenských osob v zahraničí za 2. světové války, sign. 24-13/78/214. 34 Toto území bylo k 1. srpnu 1941 jako pátý, „haličský“ distrikt připojeno ke Generálnímu gouvernementu. 35 Slovenský národní archiv (SNA) Bratislava, f. Ústředna Státní bezpečnosti, sign. 209-97-87. Vojenský historický archiv (VHA) Bratislava, f. Ministerstvo národní obrany v Bratislavě II. oddělení, sign. 53/41-23/2/3/1. Dne 29. říj-na 1941 byl Kubíček v této záležitosti vyslechnut velitelem pěšího pluku 102 pplk. Hrabczem. Následně proti němu zahájila odbočka Vojenské prokuratury v Popravě trestní stíhání nejen pro přečin útisku, ale i pro přečin rozšiřování poplašných zpráv, kterého se měl během rozmluvy s Novickým dopustit výrokem: „Keby ste videli, čo sa tam robí, ako sa tam vraždí. Poliak Ukrajinca, Ukrajinec Poliaka a všetkých Nemci […] , a disciplinárního přestupku zaviněného tím, že se snažil přemluvit bardějovského veřejného notáře Jána Fernandyho, aby na jaře 1941 nepřednášel oslavný projev o Adolfu Hitlerovi. Obžaloba byla podána 26. března 1942. Kubíček byl však nakonec ve všech jejích bodech osvobozen. (Tamtéž.)36 CSÉFALVAY a kol., Vojenské dějiny Slovenska, V. zväzok 1939–1945, ref. 22, s. 87-88.37 Tamtéž.38 Přímo ve Starokostiantynivu byl dislokován i Kubíčkův prapor. Jeho vojáci tam vykonávali strážní službu a prováděli bojový výcvik. Po přesunu byl prapor krátce v Žitomiru a zhruba v polovině října 1941 se přesunul do Ovruče a jejího okolí. (ABS Praha, f. Historický fond, a. č. H-770.)

VOJENSKÁ HISTÓRIA

37

byli židovského původu a snažili se z tohoto důvodu vyhnout zajetí. Právě v podzimních měsících však začínalo, částečně v důsledku nacistické represivní politiky, namířené proti civilnímu obyvatelstvu, nabírat na síle.

V závěru roku 1941 došlo k rozsáhlým změnám velitelského kádru Zajišťovací divize.39 V souvislosti s ní ukončil své působení na východní frontě i mjr. Karel Kubíček. Nedlouho předtím se dostal do sporu s novým velitelem pěšího pluku 102 pplk. Michalem Lokšíkem. Hodnocení, které mu 10. prosince 1941 před návratem na Slovensko vystavil, bylo hotovou profesní popravou: „Od 27. 6. – 3. 12. 1941 konal službu v poli u p. pl. 6 a p. pl. 102 ako veliteľ práporu. Vo svojej funkcii sa neosvedčil. Kladené mu úkoly splnil tak na 50 %. Málo svedomitý, ignoruje svojich predstavených i pred hodnosťou nižšími, nedisciplinovaný, demagóg so špatným vplyvom na svojich podriadených. Funkciu veliteľa práporu môže zastávať iba pod dozorom. Málo slušný, v reči prostoreký a nevybieravý, málo dbalý o svoj zovňajšok. Z hľadiska národného a stavovského nepovažujem menovaného za hodného byť v slovenskom dôstojníckom zbore.“40 Lokšík přitom převzal velení pluku na konci listopadu, tedy jen několik dní před tím, než vznikl tento dokument. Dosavadní průběh jeho vojenské kariéry se při tom podobal profesnímu životopisu Kubíčkova předchozího velitele, mjr. Stenzingera (viz výše). Byl rakousko-uherským důstojníkem z povolání, po vzniku ČSR byl převzat do čs. armády, avšak již v lednu 1921 měl být zatčen, protože byla odhalena jeho spolupráce s cizí rozvědkou. Dezertoval do Rakouska a na Slovensko se vrátil až v květnu 1939, kdy zároveň nastoupil službu ve slovenské armádě. Na východní frontě zůstal do listopadu 1942, kdy byl odvolán. Patřil k zastáncům „tvrdého“ přístupu k místnímu civilnímu obyvatelstvu. Jeho činnost zde byla i důvodem k jeho penzionování v únoru 1944. Na konci války byl přijat do Waffen-SS, kde mu byla přiznána hodnost SS-Standartenführer-a, tedy plukovníka. Po skončení války se mu podařilo zmizet. V nepřítomnosti byl v Československu jako válečný zločinec odsouzen k trestu smrti.41

Z východní fronty se do Prešova Kubíček vrátil již 20. prosince 1941. Nedopadl přeci jen tak tvrdě, jak žádal Lokšík a v polovině ledna 1942 se stal velitelem IV. praporu Východní pracovní skupiny42 v Podolinci. V té době se opět nápadně zlepšilo jeho služební hodnocení. Jeho přímý nadřízený mjr. Aurel Rumann v říjnu 1942 mj. napsal: „Má zmysel pre povinnosť a zodpovednosť. Je iniciatívny, snaživý, nebojácny, odvážny, zodpovednosti sa nevyhýba. K podriadeným prísny, energický a starostlivý, k predstaveným ukáznený, zdvorilý, sebavedomý a priamy, k seberovným kamarátsky. […] Svojím jednaním a vystupovaním pôsobí k podriadeným veľmi dobre. Po stránke odbornej spôsobilý k výcviku dôst.[ojníckeho] zboru. Dobre schopný k vedeniu jemu podriadenej jednotky jak takticky, tak administratívne. […] Spôsobilý k vedeniu pluku.“ V následujícím roce znovu dosáhl stupně kvalifikace „výborný“.43

Až do jara 1942 při tom sloužil ve slovenské armádě jako „protektorátní“ státní příslušník. Na základě usnesení předsednictva bratislavské vlády z 18. března 1942 (a na to navazujícího dekretu ministra národní obrany) měl z tohoto důvodu být k 30. červnu ze služeb slovenské armády propuštěný a následně „daný k dispozici“ protektorátním úřadům, což v podstatě znamenalo nucenému vysídlení do českých zemí. K 1. červenci se měl hlásit 39 CSÉFALVAY a kol., Vojenské dějiny Slovenska, V. zväzok 1939–1945, ref. 22, s. 87-88.40 VÚA – VHA Praha, Sbírka kvalifikačních listin, Karel Kubíček, nar. 1896.41 CSÉFALVAY a kol., Vojenské osobnosti Slovenska 1939–1945, ref. 24, s. 153-154.42 Pracovní sbor vznikl v lednu 1941. V té době se skládaly z šesti pracovních praporů a samostatné 8. pracovní roty složené ze slovenských Němců. Šestý prapor byl určený pro Romy a Židy (na rozdíl od ostatních byl označený jako

„robotný“). K 15. listopadu 1942 měl IV. pracovní prapor pod Kubíčkovým velením celkem 1 782 příslušníků. (Tamtéž, s. 77, 104-105.)43 K 15. dubnu 1943 byl přeložený ze stavovské skupiny důstojníků pěchoty do „Pracovného sboru národnej obrany“ (PSb.).

38

VOJENSKÁ HISTÓRIA

na Ministerstvu sociální péče v Praze. Není zřejmé, zda šlo o nějakou dohru jeho sporu s Lokšíkem, nicméně Kubíček dokázal s pomocí svých přátel na toto rozhodnutí účinně reagovat tím, že 10. dubna 1942 získal naturalizací slovenské státní občanství a domovskou příslušnost do obce Stará Ľubovňa.44 Jak propuštění z armády, tak odsun do „protektorátu“ se tím staly bezpředmětnými.

Krátce na to po něm také z obsazených českých zemí natáhlo svoje chapadlo německé Gestapo. Brněnská řídící úřadovna zachytila dopis, který Kubíčkovi psal jeho známý z doby služby u pěšího pluku 31 „Arco“ škpt. Bohumír Nitsch, který byl v té době propuštěný z vězení.45 Na jaře 1943 během „pracovní“ cesty na Slovensko Kubíčka v Podolinci vyhledal gestapák Wolfgang Dyck a konfident Viktor Ryšánek. Vydávali se za členy českého odboje hledající spojení na Slovensko a vykázali se fiktivním doporučením od škpt. Nitsche. Dyck byl brněnským Němcem a Ryšánek bývalým rotmistrem československé armády z povolání a členem Obrany národa, kterého se Gestapu po zatčení podařilo „obrátit“. Tuto roli nehráli poprvé a působili velmi přesvědčivě.46 Cílem mělo být vytvoření „volavčí“ sítě Gestapa na Slovensku.

Podařilo se jim zcela získat Kubíčkovu důvěru. Podle Dyckovy poválečné výpovědi jim mj. řekl, že: „… při prvním rozkazu z Londýna stane se hnutí odporu všeobecným a spontánním.“47 První stín podezření zasel Dyck svým chováním ve služebné Anně Andrejovské, s níž se pokoušel flirtovat. Pikantní na tom je, že Andrejovská se ve skutečnosti jmenovala Malvína Glücková, byla židovského původu a u Kubíčkových se ukrývala před rasovým pronásledováním. Se svým podezřením se hned svěřila Šarlotě Kubíčkové. Ta pak, zatímco muži pokračovali v rozhovoru, prohledala v předsíni odložené věci návštěvníků. Podle monogramu na oblečení, který nesouhlasil se jménem, jehož užil Dyck, zjistila, že něco není v pořádku. Naznačila pak svému muži, aby byl opatrný. Ten si s provokatéry sice domluvil schůzku, avšak ta již neproběhla. Dyck se svého původního záměru zcela nevzdal a v roce 1944 se při své další cestě na Slovensko pokusil Kubíčka znovu vyhledat.48 Ten však již byl v té době v Itálii.

Během služby ve slovenské armádě byl Kubíček několikrát vyznamenán. Kromě již výše zmíněných medaili obdržel v červenci 1941 symbolický Kříž odboje 3. stupně, který sloven-ským vojákům měl nahrazovat nošení československých vyznamenání. Nakonec obdržel vyznamenání i za své působení na východní frontě, a to „Vojenný víťazný kríž IV. triedy“.

V době, kdy působil u Pracovního sboru na Slovensku, zůstávala Zajišťovací divize na obsazeném území Sovětského svazu. Počátkem srpna 1943 byla reorganizována na 2. pěší divizi a Němci uvažovali o jejím nasazení na frontu. To však vedlo ke zvýšenému počtu dezercí. Mimo jiné i v důsledku toho přehodnotilo OKW svůj původní záměr a 12. 44 Na kopii příslušného dokumentu založeném v Kubíčkově kvalifikační listině je poznámka Ministerstva národní obrany v Bratislavě z 29. dubna 1943: „Neplatné. Má slov. štátne občianstvo podla §-u 5. úst. zák. č. 255/1939 Sl. z.“45 Bohumír Nitsch (nar. 30. listopadu 1900, roku 1945 si změnil jméno na Nyč) byl za činnost v odboji zatčen 10. září 1939 a odsouzen na dva a půl roku káznice. Po odpykání trestu byl ještě do začátku prosince 1942 v ochranné vazbě v Brně „Pod Kaštany“. Po roce 1945 vstoupil do KSČ a stal se důstojníkem Reicinova Obranného zpravodajství. Podílel se na řadě nezákonných provokací a po únoru 1948 i na přípravě politických procesů. Sám byl však vlnou čistek sme-ten a v letech 1952–1960 vězněn. Zemřel 20. srpna 1986 v Praze. (Zdeněk VALIŠ, Plukovník Bohumír Nitsch – Nyč. Dostupné on-line: http://virtually.cz/archiv.php?art=9245 k 20. 5. 2019.)46 Podobně sehráli úlohu odbojářů např. při zatčení velitele výsadkové skupiny ZINC npor. Oldřicha Pechala na br-něnské přehradě dne 2. června 1942. Parašutista však přelomil pouta a postavil se přesile gestapáků. Během bitky byl Dyck Pechalem vážně zraněn. (Blíže: BŘEČKA, Jan. Dopadení npor. Oldřicha Pechala. In Historie a vojenství, 4, 2006, s. 49-58. ISSN 0018-2583)47 ABS, f. Správa vyšetřování StB – vyšetřovací spisy, a. č. V-1949 MV.48 Wolfgang Dyck (nar. 28. ledna 1915 v Brně-Jundrově) i Viktor Ryšánek (nar. 25. prosince 1902 v Brně) byli po válce zatčeni a Mimořádným lidovým soudem v Brně odsouzeni k trestu smrti. Ryšánek byl popraven 7. října 1946 a Dyck 26. února 1947. (LIŠKA, Otakar a kol. Tresty smrti vykonané v Československu v letech 1918–1989. Praha : ÚDV, 2006, s. 58, 129. ISBN 80-86621-09-X.)

39

VOJENSKÁ HISTÓRIA

října 1943 zaslalo bratislavskému MNO rozhodnutí, na jehož základě byla divize znovu reorganizována. O čtyři dny později z ní vznikla Technická brigáda, mající v sestavě pěší pluky 101 a 102. ženijní prapor 12, železniční stavební rotu 12, 3. lehkou protiletadlovou baterii, kombinovanou spojovací rotu a pomocné jednotky. Koncem října zahájila brigáda v síle asi tří tisíc mužů přesun z Běloruska do Itálie, konkrétně do oblasti Ravenny.49

Dne 28. listopadu 1943 byl mjr. Kubíček pověřen velením pěšího pluku 101 a současně s tím byl také znovu odeslaný „do pole“. K tomu později uvedl, že požádal designovaného velitele technické brigády plk. Ladislava Bodického, který byl také ruským legionářem,50 aby mohl odjet do Itálie s ním.

Velení pluku převzal prvního prosincového dne v Cervii, městě ležícím jižně od Ravenny na jadranském pobřeží.51 V lednu 1944 byl pluk přesunut asi 180 kilometrů jižně od Říma, kde byli vojáci nasazeni na budování opevnění, tzv. Hitlerovy linie, v prostoru Monte Cassina. Počátkem března byla brigáda přesunuta do oblasti mezi spojeneckým předmostím u Anzia a Římem, kde se podílela na budování tzv. Caesarovy linie. Již po dvou týdnech však slovenští vojáci odjeli do prostoru u města Avezzano ve střední Itálii. Tam jim byl svěřen stejný úkol. Pátého červnového dne roku 1944 přišel rozkaz k novému přesunu, tentokrát na tzv. Gótskou linii. Den před tím Spojenci vstoupili do Říma. V den, kdy byla zahájena dlouho očekávaná invaze do Normandie, dorazil 101. pluk do prostoru Rieti, asi 80 km vzdálené od výchozích pozic. Mjr. Kubíček si nechal svolat velitele praporů a náhradní roty a oznámil jim, že se rozhodl přejít na stranu Spojenců. Zároveň je vyzval, aby jej následovali. O svém úmyslu informoval i štáb brigády.52

Spolu s intendantem divize mjr. Michalem Kolpákem, npor. Gabrielem Bibeněm, npor. Imrichem Erössem, kpt. Antonem Wiesnerem, por. Štefanem Kremnickým53 a několika dalšími vojáky svůj úmysl téže noci realizovali. Během přesunu trvajícího až do 20. června 194454 hlásil pěší pluk 101 celkem 61 „nezvěstných“.55

Osudy Kubíčkovy skupiny v následujících dvou týdnech jsou líčeny různě. Podle jedné verze narazili v okolí Rieti na oddíl partyzánů vedený britským důstojníkem SOE, podplukovníkem Robinsonem a složený především z Černohorců.56

Po přechodu fronty 19. června 1944 byl Kubíček nějakou dobu Brity internován57 a vyslýchán. Následně se v Římě přihlásil u Čs. vojenské mise u Hlavního velitelství spojeneckých sil v Itálii do československé zahraniční armády. Přes Neapol, kde se nalodil

49 CSÉFALVAY a kol., Vojenské dějiny Slovenska, V. zväzok 1939–1945, ref. 22, s. 129.50 Bodický sloužil od konce srpna 1917 u 7. čs. střeleckého pluku. Od září 1941 do října 1943 velel Pracovnímu sboru slovenské armády. (František CSÉFALVAY a kol., Vojenské osobnosti Slovenska 1939–1945, ref. 24, s. 25.)51 K 1. září 1944 měl pluk celkem 1 106 mužů, z toho 23 důstojníků. (VHA Bratislava, f.: Zajišťovací divize – velitelství, karton 6, válečný deník pěšího pluku 101 září – říjen 1944.)52 Národní archiv (NA) Praha, f. Ministerstvo vnitra – Londýn, sign. 2-90/17880.53 Michal Kolpák (1909–2000) a npor. Gabriel Bibeň (1912–?) byli u Náhradního tělesa ve Velké Británii prezentováni 4. listopadu 1944. Kolpák byl od ledna 1945 až do konce války přidělen k Hlavnímu velitelství v Londýně. Bibeň na konci války sloužil spolu s npor. Wiesnerem (1912–?) u Čs. výcvikového střediska nedaleko Cambridge. Kremnický na konci války sloužil u ženijní roty Čs. samostatné obrněné brigády na frontě u Dunkerku. Dalším důstojníkem pěšího pluku 101, který byl do přechodu zasvěcený a následně (spolu s plk. Imrem) přeběhl ke Spojencům, byl např. kpt. Augustin Hujsa (1912–?). Ten přijel do Velké Británie 24. ledna 1945 a na konci války sloužil u Čs. tankového výcvikového stře-diska v severní Anglii. (NA Praha, f. Ministerstvo vnitra – Londýn, sign. 2-90/16297.)54 Během přesunu bylo změněno původní místo určení, kde měla být brigáda rozmístěna a přesun do nových posádek tak trval až do 20. června 1944.55 CSÉFALVAY a kol., Vojenské dějiny Slovenska, V. zväzok 1939–1945, ref. 22, s. 130. Pěší pluk 102 hlásil dokonce 144

„nezvěstných“. 56 Jinde uvádí Kubíček pouze to, že se s pěti dalšími slovenskými důstojníky a osmi muži ukrývali v obci Sant´Angelo a vyčkávali příchodu Spojenců. (NA Praha, f. Ministerstvo vnitra – Londýn, sign. 2-90/17880.)57 Zdá se, že až do chvíle prezentace v čs. zahraniční armádě byli slovenští vojáci z hlediska britských úřadů v postavení válečných zajatců. V Alžíru Kubíček pobýval v zajateckém táboře číslo 204 „Afrika“ (zajatecké číslo 114 637). (Tamtéž.)

40

VOJENSKÁ HISTÓRIA

29. července 1944 a Alžír pak odjel do Velké Británie.58 Během výslechů poskytl Spojencům cenné zprávy, mj. o slovenské armádě, poměrech na Slovensku, opevnění, které budovaly slovenské jednotky, nebo o vojenských letištích.59

Velení pěšího pluku 101 po něm převzal pplk. Jaroslav Kmickievič. Následně došlo ke střídání i na postu velitele technické brigády, resp. 2. technické divize.60 Dne 7. července 1944 vystřídal plk. Ladislava Bodického, který se vrátil na Slovensko, plk. Ján Imro. Také on však po třech týdnech přešel na stranu Spojenců.61

Důstojníkem československé zahraniční armády na Západě

Do Velké Británie Kubíček dorazil teprve po třech měsících – 16. září 1944 připlul do Liverpoolu na lodi S. S. Empire Pride. Dne 23. září 1944 byl spolu se dvěma dalšími slovenskými důstojníky, npor. Františkem Janočko-Lukačem a por. Štefanem Kremnickým62 prezentován u pomocné roty Náhradního tělesa čs. zahraniční armády v přímořském letovisku Southend-on-Sea v hrabství Essex.63

K 1. prosinci 1944 se stal velitelem nově zřízeného Československého sběrného střediska (Czechoslovak Transit Camp) v belgickém Oostende. Velkou Británii opustil následujícího dne, 2. prosince 1944, na palubě lodi LST 322 (Tank Landing Ship) vyplouvající z temžského přístavu Tilbury a směřující přímo do Oostende, kam dorazila 3. prosince 1944. Spolu s Kubíčkem se na ní plavilo i jeho 14 podřízených jako

„přední sled“.64 V následujících měsících se počet příslušníků Střediska zvyšoval. Podle systematizace z 5. prosince 1944 mělo mít 25 tabulkových míst (velitel, zástupce velitele, lékař, zpravodajský důstojník, výkonný rotmistr, správce materiálu, řidič-mechanik, 2 zdravotní poddůstojníci, pomocník výkonného rotmistra, účetní rotmistr, 3 písaři, 4 řidiči, 2 kuchaři, 2 příkazníci a tříčlenná odvodní komise sestávající z lékaře, písaře a řidiče).

58 Kubíček po válce několikrát zdůrazňoval, že díky výpovědím, které poskytli Spojencům, byla z příslušníků tech-nické brigády později zformována výsadková skupina COURRIER V. Jejím velitelem byl bývalý velitel spojovací roty technické brigády npor. Imrich Eröss, který přešel na stranu Spojenců společně s Kubíčkem. Dalšími členy skupiny byli poddůstojníci téže jednotky des. František Holý a svob. Jozef Chramec. Skupina však nebyla určena pro Itálii, ale pro Slovensko (byla vysazena 6. září 1944 v prostoru Liptovského Svätého Mikuláše) a její úkol byl definován velitelem Čs. vojenské mise u štábu J. B. Tita pplk. Františkem Hieke-Stojem, který v té době působil v Bari. (Srov.: ŠOLC, Jiří. Bylo málo mužů. Českoslovenští parašutisté na západní frontě za druhé světové války. Praha : Merkur, Praha 1991, s. 249-251.)59 ABS Praha, f. Z, sign. Z-7-8/70–71. 60 K 1. červenci 1944 došlo k přejmenování z technické brigády na 2. technickou divizi. 61 Ján Imro dorazil do Velké Británie již v polovině srpna 1944 a byl zařazený ke Štábu pro vybudování branné moci v Londýně. V listopadu 1944 byl na stáži u Čs. samostatné obrněné brigády na frontě u Dunkerku a v lednu 1945 se stal přednostou výcvikové skupiny 3. oddělení Hlavního velitelství v Londýně. 62 Štefan Kremnický (nar. 23. listopadu 1910, Drahovce, okr. Piešťany) a František Janočko-Lukáč (nar. 28. dubna 1913, Byster, okr. Košice-vonkov) zakončili válku jako důstojníci Čs. samostatné obrněné brigády na frontě u Dunkerku. Kremnický u Ženijní roty a Janočko-Lukáč jako velitel Lehkých dílen 6. Prezentace byla provedena rozkazem MNO k 20. září 1944. (VÚA – VHA Praha, f. Evidence čs. vojenských osob v zahraničí za 2. světové války, sign. 24-13/78/214.)63 MNO v Londýně přijalo směrnici o zařazování příslušníků tzv. slovenské armády do čs. zahraničních jednotek 1. června 1944. Základem pro přiznání hodností u důstojníků, byly hodnosti dosažené v čs. armádě k 13. březnu 1939, resp. první důstojnická hodnost. (ABS Praha, f. Hlavní správa Vojenské kontrarozvědky, sign. 302-133-7.) Na počátku roku 1945 sloužilo v čs. zahraniční armádě na západní i východní frontě 63 důstojníků a rotmistrů „převzatých“ ze slovenské armády. Jednalo se čtyři vyšší důstojníky (kromě Kubíčka a Imra ještě pplk. Viliam Lichner a mjr. Michal Kolpák), 30 nižších důstojníků z povolání, 12 záložních důstojníků, 13 důstojnických zástupců, přebíraných v hod-nostech podporučíků a čtyři rotmistry. (VÚA – VHA Praha, f. Ministerstvo národní obrany – Londýn, sign. 20-6-2.)64 Kromě Kubíčka se jednalo o čtyři důstojníky (kpt. Evžen Steiner, npor. JUDr. František Spitz a npor. MUDr. Stanislav Novák), jednoho rotmistra (rtm. Václav Mlátilík), jednoho aspiranta (čet. asp. Valtr Kraus), pět poddůstojníků (des. Ladislav Ladocha, des. František Konečný, des. Eduard Nalevajka, svob. Josef Clay, svob. Alfred Grauer) a čtyři vojíny (voj. Miroslav Jarkovský, voj. František Koch, voj. Alois Musiol, voj. Josef Šustík). K dispozici měli jeden osobní automobil Humber 4 x 2 Staff Car a jedno nákladní auto Dodge. (VÚA – VHA Praha, f.: Styčná skupina u Čs. samostatné obrněné brigády, k. 10.)

41

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Kapacita Střediska měla dosahovat až 400 osob. K zabezpečení výcviku mu mělo být přiděleno 250 britských pušek.65

Středisko bylo zřízeno na základě výnosu londýnského Ministerstva národní obrany z 2. prosince 1944 zpětně k poslednímu listopadovému dni u britského 60. tranzitního tábora (Transit Camp 60).66 Současně s tím MNO vymezilo také jeho úkoly: „Přezkušovati zvláštními orgány („létající komise“) zdravotní způsobilost pro zařazení do polních jednotek osob ve věku od 18 do 40 let. Shromažďovati zdravotně způsobilé ve středisku. Případně prověřovati je z hlediska státní spolehlivosti, nestali-li se tak dříve. Připravovati a zabezpečiti řádný odsun ze Sběrného střediska do Velké Británie. Prováděti nebo opakovati základní vojenský výcvik až do nalodění. V otázkách náboru a shromažďování dobrovolníků udržovati styk s vojenským attaché v Bruselu a Paříži, kteří jsou zodpovědní za nábor ve svých zemích, a se styčnými důstojníky u 21 A. Gp.“67 Kubíček měl pravomoci velitele vojskového tělesa a jeho přímým nadřízeným byl velitel Náhradního tělesa ve Velké Británii plk. Petr Novák. Jako hospodářská jednotka bylo středisko podřízeno od 8. prosince 1944 velitelství Čs. samostatné obrněné brigády operující v prostoru Dunkerku na francouzsko-belgickém pomezí.68

Dne 21. února 1945 byl Kubíček povýšený do hodnosti podplukovníka pěchoty s účinností k 28. říjnu 1944. Velitelem Střediska zůstal až do konce války a řídil pak jeho repatriaci do vlasti. V době dočasně působil v jižní Francii jako velitel čs. náborové komise69 a jeho nadřízeným byl čs. vojenský a letecký přidělenec v Paříži pplk. gšt. Rudolf Bulandr. S ním ostatně úzce spolupracoval již od svého příjezdu na kontinent. Poslední transport dobrovolníků odesílaný z Francie do Velké Británie přímo, odjel z přístavu Le Havre dne 6. prosince 1944. Další již byly Bulandrem směřovány do tábora v Oostende.70

V prosinci 1944 navíc konečně došlo k uzavření dohody mezi čs. a francouzskou vládou, potvrzené britským War Office, která umožňovala odvést do čs. zahraniční armády kontingent 2 000 branců. Existovala však celá řada omezení, jenž naplnění této dohody ztěžovala.71

Branná povinnost trvala podle předválečného branného zákona až do 50. roku věku záložníka. Vzhledem ke specifickým podmínkám exilové armády existovala po celou dobu války v tomto směru jistá omezení. Podle směrnic londýnského MNO z roku 1944 neměli být např. do Velké Británie odesíláni vojáci starší 40 let. Pouze u specialistů (mechaniků, strojníků, řidičů atd.) bylo možné učinit jistou výjimku. Z dochované dokumentace je zřejmé, že Kubíček se tímto nařízením neřídil příliš striktně a jeho nadřízenými mu to bylo vytýkáno.72 Přestože dodržování tohoto nařízení odporovalo čs. právnímu řádu a de facto oslabovalo

65 ABS Praha, f. Hlavní správa Vojenské kontrarozvědky, sign. 302-133-7.66 Tamtéž.67 Tamtéž, sign. 302-133-8.68 Doplňování Čs. samostatné obrněné brigády, která se na přelomu srpna a září 1944 vylodila ve Francii, se zhruba dvoutřetinovými válečnými počty bylo pro čs. vojenské úřady od podzimu 1944 primárním úkolem. Díky nízkým početním stavům byla brigáda nakonec pověřena úkolem vést obléhání severofrancouzského přístavu Dunkerk. Nábor narážel např. ve Francii na značné obtíže. Systém výcviku nových branců byl navíc velmi zdlouhavý. Vojáci získaní náborem ve Francii a v Beneluxu byli odesíláni přes Sběrné středisko v Oostende k Náhradnímu tělesu do Velké Británie, kde prodělali základní výcvik. Vojáci určení k dalšímu výcviku takových osádek byli dále odesíláni do Čs. tankového výcvikového střediska v severní Anglii. Výcvik dalších vojenských specializací probíhal až do jara 1945 u NT. Následně bylo zřízeno Čs. výcvikové středisko v okolí Cambridge. To se týkalo v podstatě všech, bez ohledu na to, zda v Československu prodělali prezenční vojenskou službu nebo ne. Čs. samostatná obrněná brigáda dosáhla plných válečných počtů teprve v posledních týdnech války, kdy bylo již na její zasazení na pohyblivou frontu příliš pozdě. 69 Do té doby působili v jižní Francii tři čs. styční důstojníci – v Bordeaux, Marseille a v Lyonu, vyslaní sem koncem listopadu 1944. (ABS Praha, f. Hlavní správa Vojenské kontrarozvědky, sign. 302-133-7.)70 VÚA – VHA Praha, f. Velitelství vojenské zpravodajské služby, sign. 37-267/11/18. 71 Podobné dohody uzavřeli ve stejné době Francouzi také s Poláky a Belgičany.72 Např. v transportu, který vypravil do Velké Británie 22. prosince 1944, bylo osm nevyhovujících branců. (ABS, sign. 302-133-7.)

VOJENSKÁ HISTÓRIA

42

zahraniční jednotky, mělo pro něj MNO své důvody. Britský War Office totiž striktně trval na tom, aby do Spojeného království byli odesíláni jen zdravotně způsobilí branci, kteří by nerozšiřovali řady civilních exulantů nepřinášejících žádný užitek spojeneckému válečnému úsilí a žijících z podpor. Proto nesměli být k nástupu služby povoláni ani ti, kteří u odvodu obdrželi zdravotní klasifikaci „B“. Vojenskému atašé ve Francii, resp. v Belgii byla pak vyhrazena pravomoc rozhodovat o politické spolehlivosti brance, které byla nezbytným předpokladem jeho zařazení do čs. zahraničních jednotek. Odsun odvedených ve Francii a v Beneluxu byl veden právě přes sběrné středisko v Oostende. Také bývalí příslušníci čs. jednotek ve Francii z let 1939–1940 museli splňovat tyto podmínky. Jedinou výjimkou bylo to, že nemuseli být bezpodmínečně české, nebo jiné slovanské národnosti. Důležité však bylo jejich bezúhonné chování v letech 1940–1944. Zárukou pro přijetí do čs. armády nebyla ani příslušnost k jednotkám FFI. Do Velké Británie nebyli odesíláni ani ženatí branci (!) vzhledem k nevyjasněným podmínkám vyplácení finančních podpor manželkám a dětem nacházejícím se na osvobozeném území. U horníků a jiných odborníků73 byl třeba souhlas francouzských úřadů. Ty však byly v jeho udělování velmi laxní a snažily se, aby chod důležitých hospodářských podniků nebyl nijak ohrožen.74 Existovala celá řada dalších důvodů, proč bylo možné uchazeče o službu v armádě odmítnout. To vše nesmírně ztěžovalo nábor a z čs. jednotek dělalo něco jako exkluzivní klub.

Upřesněním pravomocí Střediska ze 17. ledna 1945 byla stanovena kompetence působnosti čs. vojenského přidělence v Paříži, Bruselu a Čs. vojenské mise u SHAEF.75

Nábor do čs. zahraničních jednotek ve Francii a v Beneluxu byl zastaven na základě rozka-zu velitele Čs. vojenské mise v Londýně brig. gen. Bruna Sklenovského 25. května 1945. Ko-nec války zřejmě Kubíčka zastihl ve Francii, kde vedl nábor. Následně se vrátil do Oostende.

Středisko tvořilo v květnu 1945 celkem 30 mužů, z toho osm důstojníků. Kromě pplk. Kubíčka se jednalo o kpt. Evžena Steinera, kpt. Františka Brauna, npor. MUDr. Stanislava Nováka, npor. JUDr. Františka Spitze, por. Emila Krautmanna a ppor. MUDr. Matouše Poláška. Počátkem června 1945 se Středisko podílelo na zahájení činnosti tří čs. vojenských velitelství, určených k třídění německých zajatců, hlásících se k čs. státní příslušnosti a tím také k repatriaci do Československa. První bylo zřízeno ve Francii, v Romilly-sur-Seine, druhé v porýnském Ludwigshafenu a třetí v Hechtsheimu nedaleko Frankfurtu nad Mohanem. K těmto velitelstvím byla přidělena také část personálu Střediska. Tím bylo zároveň také splněno jeho poslání a velitel Čs. vojenské mise ve Velké Británii požádal War Office o jeho zrušení a odeslání do osvobozené vlasti.

Středisko bylo zrušeno 14. června 1945. Devět jeho příslušníků, včetně pplk. Kubíčka, se toho dne vydalo (pravděpodobně oklikou přes Paříž) na týden trvající cestu do vlasti. Sedm příslušníků střediska bylo odveleno ke třem nově vzniklým čs. vojenským velitelstvím, které měly v Německu a ve Francii dokončit prověřování německých zajatců čs. státní příslušnosti a 12 mužů pod velením kpt. Steinera zůstalo v Oostende a likvidovalo šestiměsíční existenci střediska. Dva důstojníci byli přiděleni k čs. vojenské misi v Paříži.76

73 Kromě horníků se jednalo o železničáře, osoby zaměstnané v elektrárnách, dělníky v ocelářském průmyslu, rolníky a výpomocné síly v hospodářství, zaměstnance veřejné dopravy, osoby na veřejných stavbách a pracích, zaměstnance v docích a techniky u dálkových spojů (telekomunikací). (Tamtéž.)74 Tamtéž. 75 Úřad čs. vojenského atašé u belgické a lucemburské vlády zastával od poloviny června 1943 do konce března 1945 plk. gšt. Alois Fišera, který nejprve sídlil v Londýně a od prosince 1944 v Bruselu. Velitelem Čs. vojenské mise při Vrchním velitelství spojeneckých expedičních sil byl od 1. dubna 1944 do 1. května 1945 div. gen. Ondřej Mézl – Gak. Od 1. října 1944 jí byla podřízena také Čs. vojenská mise u 21. skupiny armád sídlící v Paříži (mjr. Václav Pán) a v Bruselu (mjr. gšt. Jaroslav Lizálek, od konce března 1945 plk. gšt. Václav Havelský). (ZUDOVÁ-LEŠKOVÁ, Zlatica. Zapomenutá elita. Českoslovenští vojenští diplomaté v letech 1938–1945. Praha : Mladá fronta – Historický ústav AV ČR, 2011, s. 133, 196-197. ISBN 978-80-7286-195-8.)76 ABS Praha, f. Hlavní správa Vojenské kontrarozvědky, sign. 302-133-6.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

43

Za účast v zahraničním odboji byla Kubíčkovi kromě obligatorní Čs. vojenské pamětní medaile se štítkem Velká Británie udělena ještě Čs. medaile Za zásluhy I. a II. stupně (obě v roce 1946).

Jeho manželka Šarlota se zúčastnila Slovenského národního povstání v řadách partyzánské skupiny „Ščors – Čapajev“. Koncem října 1944 byla zajatá a vězněná v Kežmaroku. Měla být deportována do koncentračního tábora, ale během transportu se jí podařilo uprchnout a až do konce války se skrývala.

V armádě osvobozeného Československa

Počátkem července 1945 se pplk. Kubíček stal zástupcem velitele VII. (armádního) sboru. Po skončení tohoto přechodného přidělení byl 14. srpna 1945 jmenován velitelem 12. pěšího pluku v Levicích.77 Zůstal nestraníkem, avšak podle pozdějších hodnocení dával najevo své prozápadní postoje a projevoval spíš podporu politice Demokratické strany. Vedle spojenectví se SSSR, které uznával, mluvil o nutnosti spojeneckých svazků se západními velmocemi. Veřejně pak dával najevo názor, že do armády politika nepatří.

K 28. říjnu 1946 byl povýšen na plukovníka pěchoty (s účinností k 4. květnu 1943) a 1. prosince 1947 ustanoven zástupcem velitele 9. divize v Nitře.78 Jeho nadřízeným byl

„Železný kapitán“, v té době již plk. gšt. Ján Stanek, který přišel současně s ním z místa velitele 4. rychlé divize v Žilině.79

V poválečných letech se v Kubíčkových hodnoceních objevují opět jen superlativy. Jeho nadřízení (přestože např. mezi ním a Stankem nijak srdečné vztahy nepanovaly) opakovaně konstatují, že má ambici zastávat velitelské místo u vyššího svazku, a že by toho byl po patřičném teoretickém školení schopen. To znovu potvrzuje dobrou profesionální pověst, které se těšil. Bylo mu 50 let, jeho kariéra vrcholila a on jistě pomýšlel na to, že by jí mohl završit jako divizionář s generálskými ratolestmi. Schopnosti k tomu mu nechyběly a účast v prvním i druhém odboji vyvažovala nedostatky v dosavadním vzdělání a možná i jistou lehkovážnost, kterou měl v povaze.80

Nedlouho před únorovými událostmi, 10. února 1948, podal přihlášku do Komunistické strany Slovenska. Byl přijat, avšak členství v komunistické straně ztratil 28. února 1950, údaj-ně z toho důvodu, že přestal platit členské příspěvky a zúčastňovat se stranických schůzí.81

Během komunistického převratu zaujal pasivní, vyčkávací stanovisko. Rozhodnutím Armádního poradního sboru byl přesto 13. března 1948 odeslán na nucenou dovolenou a stal se tedy jednou z prvních obětí čistek v armádě. Dal však jasně najevo, že je ochotný s novým režimem spolupracovat a byl tedy k 8. červnu 1948 znovu povolaný do služby a zařazený na své původní místo.

Se svým přímým nadřízeným plk. Stanekem však nenavázal příliš srdečný vztah, což se plně projevilo právě v té době. Stanek si stěžoval, že Kubíček „organisuje v Nitře karetní a pijácké společnosti, kazí důstojníky odloučené od svých rodin (…) Jeho chování je 77 Pluk byl součástí 2. divize (velitelství v Banské Bystrici). Jejím velitelem byl od poloviny června 1945 do července 1947, resp. do prosince téhož roku (velitel 2. brigády) plk., resp. brig. gen. Július Nosko.78 Divize nesla od jara 1948 čestný název „Druhého odboja“.79 Ján Stanek (1909–1996) velel 9. divizi do 31. května 1949. V září téhož roku byl zatčen. Po něm převzal velení divize plk. Dezider Kalina.80 Ani ve vyšším věku nepatřil zrovna k ukázkově ukázněným důstojníkům. Dne 22. ledna 1946 např. hrál v kavárně

„Denk“ v Levicích s jiným důstojníkem hazardní karetní hru „Očko“. Když byl po zavírací hodině vyzván strážmistrem SNB k tomu, aby z podniku odešel, vyprovodil jej se slovy: „Odchod bez pocty, úřední výkon si můžete vyřídit někde za dveřmi, nakopu Vás do zadku.“ Měl se tím dopustit přečinů proti stráži a veřejné mravnosti, za což proti němu vojenský prokurátor v Banské Bystrici zahájil stíhání. Výsledek řízení sice není znám, stíhání však nezabránilo ani jeho povýšení, ani postupu na vyšší funkci. Podobných prohřešků měl od 20. let „na svědomí“ několik. (VÚA – VHA Praha, Sbírka kvalifikačních listin, Karel Kubíček, nar. 1896.)81 Při prověrkách v roce 1949 byl podán návrh, aby byl prověřen pouze jako kandidát strany.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

44

podobné maďarské džentry.“ Dále si stěžoval, že v Kubíčkově společnosti bylo urážlivě mluveno o KSČ i o samotném Stalinovi.82 Vadil mu i Kubíčkův bouřlivý vztah s manželkou, která neváhala řešit rodinné spory na veřejnosti. Stejně závažné bylo podle Staneka i to, že si dovolila ministra národní obrany generála Ludvíka Svobodu na veřejnosti nazvat

„Ludvou“.83 Kubíček si naproti tomu stěžoval, že jako zástupce nemá přidělenou žádnou konkrétní agendu a je odsouzený k nucené nečinnosti.

V srpnu 1949 byl Kubíček podruhé odvolaný z funkce zástupce velitele divize a stal se přísedícím Odvolacího kárného výboru v Praze. Šlo však jen o přechodné zařazení a v říjnu téhož roku byl ustanoven přednostou skupiny na IX. oddělení hlavního štábu. Ještě před odchodem z Nitry byl vypracovaný návrh na jeho penzionování, jehož realizace se přemístěním jen na několik měsíců posunula.

Své penzionování, o němž bylo pro Kubíčkovu „neupotřebitelnost“ rozhodnuto na za-sedání ÚPS dne 13. ledna 1950, pak stvrdil incidentem na „Leninově večeru“, pořádaném v Choceradech o pět dní později. Zúčastnil se jej s několika dalšími důstojníky jako frek-ventant vojensko-politického kurzu pořádaného v nedalekém Komorním Hrádku. Kubíček na něm v povznesené náladě řekl jednomu ze slovenských důstojníků: „…ja som socialista, socialistom zostanem a komunistom nikdy nebudem.“84 Na zpáteční cestě pak vypadl z je-doucího vozu. Tímto svým chováním poškodil „dobré jméno“ armády. Celou věc po skonče-ní kurzu udal výše zmíněný (a v dokumentech nejmenovaný) slovenský důstojník. Je možné, že tato věc byla také pravým důvodem jeho vyloučení z KSS, k němuž došlo nedlouho po té (viz výše). Do výslužby odešel po téměř 35 letech strávených v uniformě k 1. květnu 1950.

Rozhodl se zůstat na Slovensku a v témže měsíci nastoupil civilní zaměstnání jako úředník Okresního národního výboru v Levicích. Po roce, v létě 1951, si našel místo u podniku Chemodroga v Topolčanech, kde krátce před tím, 1. května 1951, nastoupila jako vedoucí prodejny i jeho manželka. Tam dělal do léta 1952. Pak do konce listopadu 1952 působil jako písař v cukrovaru v obci Pohronský Ruskov u maďarských hranic a následně už pracoval jen jako brigádník. Angažoval se ve Svazu protifašistických bojovníků a zastával místo tajemníka okresní organizace v Levicích.

Válečný zločinec, nebo oběť komunistické justice?

V květnu 1953 byla Karlu Kubíčkovi, tak jako jiným „horlivým přisluhovačům kapitalistického režimu“ (tedy legionářům a důstojníkům západní zahraniční armády) výrazným způsobem snížena výsluha, kterou dosud pobíral. Na tento projev zvůle reagoval přípisem adresovaným Ministerstvu národní obrany, v němž se sice obhajoval, avšak také desavuoval svojí minulost snad více, než bylo nutné. Není třeba zdůrazňovat, že i přes to bylo jeho odvolání bezvýsledné.85

Dne 27. března 1955 byl Karel Kubíček v Levicích zatčen a následně odvezen do ruzyňské věznice.86 Důvodem byly 13 let staré události z doby, kdy jako důstojník Zajišťovací divize velel v jižním Bělorusku dvěma protipartyzánským výpravám. Vyšetřování vedla Hlavní 82 Těchto výroků se na oslavě Kubíčkova svátku v listopadu 1948 dopustil škpt. Nanák. Plk. Stanek se to měl dozvědět od svých informátorů. Nanáka okamžitě zprosti služby a celou věc ohlásil na nadřízené velitelství Vojenské oblasti 4. (ABS Praha, f. Hlavní správa Vojenské kontrarozvědky, sign. 302-63-1.)83 Kubíček se se Svobodou ovšem osobně znal již z doby služby v legiích a stejně tak Svobodu osobně znala i Kubíčkova manželka.84 VÚA – VHA Praha, Sbírka osobních spisů vojáků, Karel Kubíček, nar. 1896.85 Tamtéž.86 Před tím byl „rozpracován“ Správou Vojenské kontrarozvědky 2. vojenského okruhu v akci s krycím označením

„PENSISTA“. Svazek byl zničen v prosinci 1983 (archivní číslo 34 473 VKR). Datum, kdy byla akce zahájena, není z do-chovaných záznamů zřejmé. (https://www.abscr.cz/jmenne-evidence/, dostupné k 13. 5. 2019.) Stejným útvarem byl od prosince 1958 veden svazek tajného spolupracovníka s krycím jménem „VRBA“ na jméno Karel Kubíček. V registru svazků však chybí u tohoto záznamu datum narození. Není tedy zřejmé, zda nejde o shodu jmen. V prosinci 1959 byl svazek předán Oddělení VKR v Banské Bystrici. Záznam o ukončení spolupráce chybí. (Tamtéž.)

VOJENSKÁ HISTÓRIA

45

správa Vojenské kontrarozvědky a bylo ukončeno 18. června 1955 vypracováním žaloby. I když byl více než pět let civilistou, bylo rozhodnuto, že řízení bude vedeno před vojenským soudem a 29. července 1955 na něj Vyšší vojenská prokuratura v Praze podala obžalobu.

Vraťme se tedy znovu do podzimních měsíců roku 1941, kdy vojáci slovenské Zajišťovací divize působili na ukrajinsko-běloruském pomezí. První protipartyzánská akce, kterou jednotky divize provedly, se odehrála 17. října 1941.87 Šlo však zatím jen o srážku poměrně malého rozsahu, která proběhla v okolí běloruského města Mazyr (Мазыр). Postupem doby však byla v okolí města Skorodnoje (Скароднае), severně od Ovruči (Овруч)88 identifikována partyzánská skupina v počtu asi 100 – 150 bojovníků, proti kterým byla velitelem pěšího pluku 102 plk. Karolem Hrabczem nařízena akce. Jejím velením byl pověřen velitel I. praporu, mjr. Karel Kubíček. Se svým štábem sídlil v osadě Valavsk (Валаўск) ležící několik kilometrů severozápadně od Skorodnoje.

Během této akce se však slovenské jednotky do přímého kontaktu s partyzány nedostaly, pouze nedaleko osady Medvednoje vypálily 16. listopadu 1941, třetího dne akce, jejich opuštěný tábor. Bylo zadrženo jen několik civilistů, podezřelých z podpory partyzánů. Ti byli údajně převezeni do Ovruče a následně předáni Němcům. Kubíček k tomu však později uvedl, že šlo asi o osm místních občanů, kteří se na základě jeho výzvy se zárukou beztrestnosti sami přihlásili u starosty (bývalého předsedy místního sovětu) v obci Skorodnoje a byli po provedení výslechu propuštěni na svobodu. To potvrzovali i jeho bývalí podřízení, kteří podobnou výzvu vyhlásili i ve Valavsku a v Medvednoje. Také zde byli ti, kteří se dobrovolně přihlásili propuštěni na svobodu. Kubíček byl bezpochyby zastáncem přátelské koexistence slovenských jednotek s místním obyvatelstvem a s jeho názorem se ztotožňoval i velitel pluku pplk. Hrabecz.89

Přes neúspěch první akce bylo rozhodnuto na ní navázat novou trestnou výpravou, jenž začala 22. listopadu 1941. Záminkou k ní bylo napadení slovenské jezdecké čety partyzány, které se však obešlo beze ztrát na životech.90 Velením byl opět pověřen mjr. Kubíček. Jeho jednotky tentokrát provázel místní lesník. Ten je přivedl až do blízkosti partyzánského tábora.91 Slovenským vojáků se tentokrát podařilo zajmout velitele partyzánů Petera Rohozenka, který se vzdal po té, co po něm npor. Tibor Samo hodil útočný granát. O několik dní později byl zajat další partyzán Peter Ušakov. Oba kladli ozbrojený odpor. Spolu s nimi bylo zatčeno opět několik osob podezřelých z „podpory partyzánů“, včetně dvou žen, Niny Sokolovské a jisté Olgy.92 Celkem mělo být zatčeno devět osob.

Již během předchozích akcí dostal Kubíček podle svých poválečných výpovědí rozkaz k popravám zajatců. Situaci vyhrotil nástup nového velitele pěšího pluku 102, pplk. Michala Lokšíka, který na vykonání rozkazu trval.93 Kubíček to však odmítl s tím, že ani Wehrmacht neprovádí popravy, ale přenechává špinavou práci SS. Údajně dokonce žádal, aby popravy

87 Této problematice byla ve slovenské historiografii po roce 1989 věnována poměrně velká pozornost. Naposledy srov.: BAKA, Igor. Zapojenie pešieho pluku 102 Zaisťovacej divízie do nemeckých protipartyzánskych akcií na prelome ro-kov 1941/1942. In Vojenská história, 4, 2018, s. 82-101. ISSN 1335-3314. Tato práce také nejpodrobněji popisuje prob-lematiku protipartyzánských akcí, které proběhly pod Kubíčkovým velením. 88 Skorodnoje leží v Bělorusku, několik kilometrů od dnešní ukrajinsko-běloruské hranice. Ovruč je na Ukrajině.89 ABS, f. Správa vyšetřování StB – vyšetřovací spisy, a. č. V-1949 MV.90 Po boji byl jeden slovenský voják nezvěstný. Druhý den se však v pořádku vrátil ke své jednotce.91 Jeden z jeho podřízených byl zajat mezi partyzány a po výslechu se rozhodl se slovenskými vojáky spolupracovat. Část místních obyvatel spolupracovala se Slováky dobrovolně, přesto, že partyzáni „kolaboranty“ popravovali. Dalším byl např. předseda vesnického sovětu v obci Skorodnoje.92 Šlo pravděpodobně většinou o místní obyvatele. Rohozenko před válkou údajně pracoval na vedoucím místě v kol-chozu ve Valavsku, Nina Sokolovská tam měla být agronomkou. Olga byla učitelkou. (ABS, f. Správa vyšetřování StB

– vyšetřovací spisy, a. č. V-1949 MV.)93 Kubíček telefonicky žádal pplk. Hrabcze o zrušení rozkazu, ten mu však odpověděl, že to není možné, vzhledem k tomu, že velení pluku již převzal pplk. Lokšík. Ten důrazně trval na tom, aby všichni zajatí partyzáni byli oběšeni na návsi v obci Skorodnoje.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

46

vykonávali členové Hlinkovy gardy. Nakonec se rozhodl po poradě s několika svými důstoj-níky nařídit popravu jen v případě Rohozenka a Ušakova, kteří byli zajatí se zbraní v ruce. Obě ženy byly propuštěny na svobodu a zbývající zajatci byli předáni na velitelství pluku do Ovruče. Následně měli být předáni Němcům. Ti údajně některé z nich popravili, jiní však putovali do zajateckých táborů. Jejich další osud je nejasný a nebyl předmětem vyšetřování.

Poprava Rohozenka a Ušakova byla vykonána 1. prosince 1941 za obcí Skorodnoje. Popravčí četě složené ze dvou slovenských vojáků, kteří se dobrovolně přihlásili, velel npor. Tibor Samo.94 Šlo vůbec o první oficiální exekuci provedenou příslušníky Zajišťovací divize na okupovaném sovětském území. Jak již víme, krátce na to byl Kubíček zbaven velení a se zcela negativním hodnocením odeslán zpět na Slovensko. Pro vojáky pěšího pluku 102 nastala pod velením pplk. Lokšíka „nová éra“ poznamenaná neobyčejně tvrdým zacházením s civilním obyvatelstvem, při němž se slovenští vojáci dopouštěli řady válečných zločinů.95

Velením protipartyzánských akcí byl Kubíček pověřen pplk. Hrabczem paradoxně právě proto, že patřil k „nespolehlivým“ důstojníkům. Měl tím získat další zásluhy a prokázat loajalitu. Připomeňme jen, že ve stejné době proti němu bylo vedeno vyšetřování pro podezření z „útisku“ kvardiána františkánského kláštera a předsedy místní organizace HSLS Augustina Novického, který proti němu v Bardějově intrikoval (viz výše).

Kubíček byl v březnu 1955 zatčen na základě výpovědí právě Tibora Sama, který byl před tím rozpracován Vojenskou kontrarozvědkou v akci „LIŠÁK“.96 V té době byl již ve vazbě. Jeho osud se vyvíjel zcela jinak, než osud jeho bývalého velitele. V létě 1942 byl jako důstojník Rychlé divize na východní frontě zraněn a vypuknutí Slovenského národního povstání jej zastihlo jako velitele I. praporu pěšího pluku 4 u východoslovenské armády. Byl zajat, avšak v polovině prosince 1944 byl propuštěn a znovu nastoupil službu ve slovenské armádě. V polovině ledna 1945 přešel k partyzánům. Po skončení války zůstal jako důstojník z povolání v československé armádě a úspěšně prošel i poúnorovými prověrkami. V roce 1955 byl již podplukovníkem a náčelníkem skupiny plánovacího a programového oddělení bojové přípravy velitelství 2. vojenského okruhu v Trenčíně.97

Sám Kubíček celou událost zprvu nepopíral.98 Argumentoval však skutečnostmi, které považoval za dostatečně polehčující, především tím, že exekuce byly nařízeny velitelem pluku a měly se týkat všech zadržených během obou akcí, včetně žen a civilistů. On naopak 94 V době protipartyzánských akcí byl Samo velitelem pomocné roty I. praporu, jejíž součástí byla přechodně i jezdecká četa. Zároveň vykonával funkci zpravodajského důstojníka a dočasně Kubíčkova pobočníka (v této funkci zastupoval npor. Ernesta Nevického). Po dobu nepřítomnosti por. Jána Záhoráka jej také zastupoval ve funkci velitele jezdecké čety. 95 Sám Lokšík byl, jak již víme, z východní fronty odvolán v listopadu 1942 a jeho činnost zde vedla k rozhodnutí o jeho penzionování v únoru 1944. Během jím nařízených protipartyzánských akcí se zvlášť nechvalně proslavila jez-decká četa pod velením por., resp. npor. Jána Záhoráka. Ten měl také během jedné z těchto akcí v obci Skorodnoje nechat zatknout Ninu Sokolovskou, jednu z žen, které nechal mjr. Kubíček propustit na svobodu. Podle výpovědí svých podřízených jí Záhorák fyzicky ztýral a nakonec jí nechal popravit. 96 Akce byla vedena Správou VKR 2. vojenského okruhu v Trenčíně. 97 Narodil se 1. prosince 1914 v Novém Městě pod Šiatrom jako Tibor Szabó. Roku 1934 maturoval na vyšší hos-podářské škole v Košicích a v letech 1935–1937 absolvoval prezenční vojenskou službu. V civilu působil jako učitel na obecné škole. Od ledna 1938 byl důstojníkem v další činné službě. Za svojí činnost na východní frontě v letech 1941–1942 obdržel mj. německý Železný kříž II. třídy a několik slovenských vyznamenání. Byl však také zároveň nositelem „Partyzánského odznaku“. V letech 1948–1952 byl kandidátem, resp. členem Komunistické strany Slovenska. Funkci náčelníka skupiny u velitelství 2. vojenského okruhu vykonával od listopadu 1952. Těsně před zatčením byl za vzorné plnění služebních povinností navržen na udělení medaile Za zásluhy o obranu vlasti. Roku 1949 mu bylo uděle-no osvědčení podle zákona č. 255/1946 Sb. (VÚA – VHA Praha, Sbírka osobních spisů vojáků, Tibor Samo, nar. 1914.)98 První protokol, který s ním byl sepsán po převozu do Prahy na základě výslechu v noci z 28. na 29. března 1955 začíná slovy: „Ano, svoji zločinnou činnost doznávám.“ (ABS, f. Správa vyšetřování StB – vyšetřovací spisy, a. č. V-1949 MV.) Výslech trval podle záznamu téměř čtyři hodiny (byl zahájen před půlnocí a skončil v půl čtvrté ráno). Že však nešlo o nějakou „spontánní“ výpověď, ale spíš o výsledek nátlaku vyšetřujících orgánů, svědčí to, že výsledkem byl stěží dvoustránkový protokol. Noční výslech byl jedním z porušení procesně právních předpisů, které vyšetřování případu provázely.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

47

odmítl rozkaz v této šíři vykonat a podařilo se mu prosadit, aby byl omezen jen na ty, kteří byli zadrženi se zbraní v ruce a kladli slovenským vojákům odpor. Na svou obhajobu samo-zřejmě uváděl i střet s velitelem pluku, který mu jeho bývalí spolubojovníci dosvědčovali.99

Samo při výsleších dosvědčil, že Kubíček s exekucemi nesouhlasil a byl jimi velmi rozrušen. Dále uvedl, že o metodách, které používal velitel jezdecké čety por. Ján Záhorák100 (vypalování domů civilistů, z nichž chtěl dostat informace o partyzánech) se Kubíček dozvěděl až zpětně a ostře je odsuzoval. Také jeho bývalý pobočník Ernest Nevický (v té době plukovník Čs. lidové armády) potvrdil, že: „… nesouhlasil s popravami zajatců, […] snažil jejich provedení zabránit“101, avšak zároveň uvedl, že se obával úplně odmítnout rozkaz, protože mu Lokšík vyhrožoval postavením před polní soud.

Jednoznačně bylo prokázáno, že Kubíček byl rozhodně antifašistického smýšlení. V roce 1944 si na něj např. přímo u prezidenta Jozefa Tisa stěžovali dva bývalí poddůstojníci s tím, že během služby u Zajišťovací divize podrýval bojovou morálku jemu svěřených jednotek.102

Pravděpodobně ve strachu z výše trestu začal Kubíček v průběhu vyšetřování odmítat jakýkoliv podíl na vině a ne moc přesvědčivě se hájil tím, že s popravami neměl vůbec nic společného. Je otázka, do jaké míry mu to pomohlo, nebo naopak uškodilo. Spíš to druhé, protože obžaloba mohla zlehčit věrohodnost jeho dalších výpovědí. Průběh vyšetřování a soudního řízení však nese známky politického procesu, v němž neměla být nalezena spravedlnost a potrestána stará vina. O tom svědčí mj. pozornost, kterou vyšetřovatelé věnovali Kubíčkově službě v legiích a účasti v bojích na Sibiři v letech 1918–1920. Chtěli tím dokázat jeho domnělou nenávist k Sovětskému svazu. Během výslechu 17. června 1955 mu byla např. položena otázka: „Z Vašich vojenských dokladů i životopisu […] však vyplývá, že jste bojoval aktivně proti sovětským vojskům již po velké říjnové [socialistické] revoluci. Jak vysvětlíte své protisovětské smýšlení?“103 Výslechy byly vedeny manipulativním způsobem a vyšetřovatelé v dalším postupu využívali jen toho, co se jim samotným hodilo.

Protipartyzánské akce jednotek Zajišťovací divize nebyly po válce věcí neznámou. Úřadem žalobce u Národního soudu v Bratislavě byl před únorem 1948 prošetřován i Kubíčkův podíl na nich, přičemž však proti němu nebylo ani zahájeno trestní stíhání.

Ani žádná z výše zmíněných polehčujících skutečností, tedy především to, že proti rozkazu nadřízených nevykonal exekuce v takovém rozsahu, jaký po něm byl žádán a dokonce některé zatčené propustil na svobodu, nebyla Vyšším vojenským soudem v Praze, kde se 2. září 1955 konalo hlavní líčení, vzata v úvahu a u soudu nebyli připuštěni ani svědci, kteří mohli vypovídat v Kubíčkův prospěch.104 Jeho jednání bylo hodnoceno jako vojenská zrada podle § 6 odst. 1 zákona č. 50/1923 Sb. v tehdy aktuálním znění.

Při hodnocení Kubíčkovy činnosti se také vůbec neobjevila skutečnost, že spolu se svou manželkou zachránili svojí známou z Bardějova Malvínu Hazaiovou – Glückovou, občanku židovského původu, kterou zaměstnávali na falešné dokumenty jako pomocnici

99 VÚA – VHA Praha, f. Vyšší vojenský soud Praha, sp. zn. T 53/55.100 Ján Záhorák, nar. 6. ledna 1915 v Dolní Suči, okr. Trenčín. Záhorák byl v roce 1948 za činnost na východní frontě spolu se svým zástupcem Michalem Husárikem (nar. 18. prosince 1919) odsouzen Lidovým soudem v Bratislavě. 101 VÚA – VHA Praha, f. Vyšší vojenský soud Praha, sp. zn. T 53/55.102 ABS, f. Správa vyšetřování StB – vyšetřovací spisy, a. č. V-1949 MV; VHA Bratislava, f. MNO Bratislava II. oddělení, sign. 55-53/2/54, 60.103 Četař v záloze Ján Hanáček a svob. v zál. Pavel Farkaš (v civilu dělníci Škodových závodů v Dubnici nad Váhem) počátkem července 1944 napsali: „Aký neblahá a špatný vplyv majú českí dôstojníci na našu armádu, ktorí žiaľ Bohu sú ešte v nej, vidieť napr. z prípadu v pluku 102. U toho bol veliteľom práporu mjr. Kubíček (Čech). jeho mužstvo začalo smýšlať československy, nemalo chuť bojovať. Keď prišiel pán pplk. Lokšík, toho majora hneď odstránil a mužstvo bolo ako vymenené, ba najlepšie z celého pluku.“ (Tamtéž.)104 Předsedou senátu byl plk. JUDr. Hynek Havlíček, jeho členy plk. Zuska a plk. Bača. Prokurátorem byl kpt. JUDr. Vajnlich. V odvolacím líčení rozhodoval senát ve složení: plk. JUDr. Jaroslav Mančal (předseda), plk. Karel Smrčka, plk. Jaromír Machač (soudci z lidu), pplk. JUDr. Václav Kadlec, kpt. JUDr. Josef Dufek (soudci). Hlavní vojenskou proku-raturu zastupoval plk. JUDr. Jiří Laška. (Tamtéž.)

VOJENSKÁ HISTÓRIA

48

v domácnosti od poloviny listopadu 1942 až do konce války. Podle jejího svědectví pomohli Kubíčkovi i dalším osobám pronásledovaným z rasových důvodů.105

Kubíček byl uznán vinným v plném rozsahu obžaloby a odsouzen k trestu odnětí svobody v délce devět let nepodmíněně. Dále ke ztrátě čestných práv občanských na pět let a k propadnutí 1/3 majetku. Jak Kubíček, tak i prokurátor se proti rozsudku odvolali. Vojenské kolegium Nejvyššího soudu v Praze však 27. září 1955 obě odvolání zamítlo a potvrdilo prvoinstanční rozsudek. Na základě návrhu obhájce však bylo soudem zároveň přijato usnesení, podle nějž mu byla na základě amnestií z let 1953 a 1955 prominuta třetina a následně další třetina zbytku trestu. V praxi to znamenalo výsledné snížení trestu na čtyři roky odnětí svobody. Žádost o milost, kterou podala Šarlota Kubíčková, byla 3. listopadu 1955 zamítnuta. V souvislosti se soudním rozhodnutím mu byla Kubíčkovi také odebrána hodnost plukovníka v záloze.

Tibor Samo byl již 9. srpna 1955 odsouzen senátem vojenského kolegia Nejvyššího soudu pro zločin vojenské zrady (za použití stejné právní kvalifikace) na 18 let odnětí svobody a dále k řadě vedlejších trestů.106 Kromě účasti na popravě Rohozenka a Ušakova107 se zodpovídal z popravy dalšího sovětského občana, kterou vykonal dne 3. února 1942.108 V březnu 1942 se pak měl účastnit další protipartyzánské akce, při níž projevil mimořádnou aktivitu a dva zajatce osobně zastřelil. Na závěr svého působení u Zajišťovací divize měl být navíc přísedícím u německého „náhlého soudu“, který poslal na smrt asi tři desítky sovětských civilistů.109

Zdá se, že procesy s bývalými důstojníky slovenské armády v polovině 50. let otevíraly cestu k další v podstatě politicky motivované čistce v Československé lidové armádě, která vyvrcholila v roce 1958. Jejími obětmi se stali kromě slovenských vojáků také bývalí příslušníci protektorátního Vládního vojska. To, že v ozbrojených složkách komunistického režimu přežili nejdéle bývalí vojáci, kteří se odboje neúčastnili buď vůbec, nebo jen v závěrečné fázi války je do jisté míry symptomatické. Předpokládalo se, že právě díky tomu budou loajální i vůči novému státnímu zřízení, což se ve většině případů také potvrdilo. Přestože většinou nezastávali nejvyšší velitelská místa, ve vztahu k „dělnickým kádrům“, které byly do armády povolávány po únoru 1948, představovali profesionální a odborně připravený segment důstojnického sboru. Jejich role však již v polovině 50. let nebyla tak velká a proto byl čas zahájit poslední fázi „očisty“ lidové armády. Procesy proti vojákům obviněným z válečných zločinů mohly, kromě jakéhosi pozdního pokusu o vypořádání se s válečnou minulostí, této čistce poskytnout jisté zdůvodnění.Kromě Sama a Kubíčka byl zatčen také bývalý velitel I. praporu pěšího pluku 101 mjr. Martin Strapák110 a kpt. Ladislav

105 Malvína Hazaiová, roz. Glücková (nar. 6. července 1909) byla v této věci vyslechnuta 8. června 1955 ve svém bydlišti v Kráľovském Chlmci. (ABS, f. Správa vyšetřování StB – vyšetřovací spisy, a. č. V-1949 MV.)106 Jednalo se o ztrátu čestných práv občanských na osm let, propadnutí poloviny majetku a povinnosti uhradit náklady trestního řízení. Proti rozsudku nebylo odvolání. Také zde však soud konstatoval, že na Samovy skutky se vztahují prezidentské amnestie z let 1953 a 1955, takže si ve vězení měl odpykat pouze osm let. Následně mu byla 14. října 1955 odejmuta hodnost podplukovníka. Zatčen byl 27. ledna 1955. (VÚA – VHA Praha, Sbírka osobních spisů vojáků, Tibor Samo, nar. 1914.)107 Někde uváděn také jako Kravčenko.108 Tento muž byl zadržen místní kolaborantskou milicí, vzhledem k tomu, že u sebe neměl žádné doklady. Tvrdil, že je bývalým sovětským vojákem a vrací se do místa svého bydliště. Samo dal rozkaz k jeho popravě údajně přesto, že jej od toho ostatní slovenští důstojníci zrazovali. 109 VÚA – VHA Praha, Sbírka osobních spisů vojáků, Tibor Samo, nar. 1914.110 Martin Strapák (nar. 10. září 1894 v Pezinku), byl za 1. světové války příslušníkem čs. legií v Rusku. Do roku 1929 byl důstojníkem z povolání čs. armády. Roku 1939 byl reaktivován. U Zajišťovací divize v SSSR působil od března 1942 jako velitel praporu a od května 1943 byl velitelem pěšího pluku 102. Tuto funkci vykonával do prosince 1943. Během povstání byl v německém zajetí. Od prosince 1944 opět působil ve slovenské armádě, naposledy jako velitel posádky v Trnavě. Do čs. armády převzat nebyl. (František CSÉFALVAY a kol., Vojenské osobnosti Slovenska 1939–1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013, s. 228.)

VOJENSKÁ HISTÓRIA

49

Gindl111. „Rozpracováni“ ze strany VKR byli další slovenští důstojníci, a to jak aktivní (plk. Ernest Nevický, mjr. Jozef Palkovič a mjr. Vladimír Kuchta), tak ti, kteří byli již po válce, nebo po komunistickém převratu z armády propuštěni (pplk. Ján Daňo, kpt. Štefan Vajda, kpt. Ján Baláž).112

Vazbu Kubíček strávil v Praze na Pankráci a v Ruzyni. Trest pak vykonával v Nápravně-pracovním táboře ve Valdicích u Jičína. Jeho zdravotní stav byl v té době velmi špatný – lékařský posudek z března 1956 uvádí, že trpí akutním kloubovým revmatismem, obtížemi od zduření předstojné žlázy a močového měchýře, u nichž nebylo možné vyloučit ani nádorové onemocnění, rozedmou plic a degenerací svalu srdečního: „Žádná z těchto chorob není však té povahy, že by bezprostředně ohrožovala jmenovaného na životě, ale rozhodně všechny v souhrnu činí jej trvale invalidním…“113, konstatuje dokument. Ani to však nebylo shledáno jako dostatečný důvod k přerušení výkonu trestu. Následně bylo zamítnuto několik dalších návrhů na obnovu procesu a předčasné propuštění.

Ve vězení Kubíček nakonec strávil jen o málo víc, než dva roky. Na svobodu byl rozhodnutím Vojenského obvodového soudu v Pardubicích podmínečně propuštěn dne 16. května 1957.

Po propuštění se vrátil do Levic, kde s manželkou bydleli v ulici Nádražný rad číslo 19. Ještě z výkonu trestu podal Kubíček žádost o revizi procesu, v níž uvedl, že během soudního líčení docházelo k porušování socialistické zákonnosti. Ta však byla vojenským kolegiem Nejvyššího soudu zamítnuta 15. dubna 1958.

Dne 7. května 1961 mu byl milostí presidenta Antonína Novotného prominut vedlejší trest ztráty čestných práv občanských. Až do své smrti se marně snažil o revizi svého případu, který považoval za zmanipulovaný.

Karel Kubíček, legionář i zahraniční voják druhého odboje, důstojník armády první, druhé i třetí československé republiky, aktivní účastník Malé války a tažení slovenské armády v Polsku, Sovětském svazu i v Itálii, bývalý člen komunistické strany perzekvovaný komunistickým režimem, zemřel 12. listopadu 1964, ve věku 68 let, v Levicích a byl pohřben na tamním městském hřbitově.114

V roce 1968 požádala jeho manželka o soudní rehabilitaci a přiznání vojenského vdovského důchodu. Vyšším vojenským soudem v Trenčíně byl i tento návrh zamítnut usnesením z 10. února 1970, které 18. června téhož roku potvrdilo i vojenské kolegium Nejvyššího soudu v Praze.115 Následně byla v červnu následujícího roku definitivně zamítnuta i žádost o provedení resortní rehabilitace.

J. PLACHÝ: DAS „LANGE“ 20. JAHRHUNDERT DES OBERST KAREL KUBÍČEK

Der Beitrag beschäftigt sich mit dem Lebensschicksal des tschechischen Offiziers Karel Kubíček, der am 13. August 1896 in Kroměříž (dt. Kremsier) geboren wurde. Im Jahre 1915 rückte er in die österreichisch-ungarische Armee ein. Im Ersten Weltkrieg wurde Kubíček an der Ostfront in Russland gefangen genommen. Nach der Entlassung aus der Gefangenschaft trat er in die tschechoslowakischen Legionen bei und nahm als Legionär an der sog. Anabasis durch Sibirien, wie die Kämpfe gegen die Bolschewiken bezeichnet werden, teil. Nach seiner Rückkehr in die Heimat im Jahre 1920 wurde er zum 111 Ladislav Gindl (nar. 12. ledna 1917 v Kremnici), byl odsouzen již v roce 1951 na 20 let odnětí svobody. Důstojníkem z povolání se stal teprve v květnu 1939. Od června 1941 do prosince 1942 a znovu od června do října 1943 se účastnil tažení do SSSR. Bojoval v SNP a následně byl Němci zajat. Po propuštění ze zajetí vstoupil do služeb Hlinkovy gardy. Do čs. armády byl převzat teprve v roce 1948 a krátce na to zatčen. (Tamtéž, s. 73-74.)112 Tamtéž.113 Tamtéž.114 E-mailové sdělení Městského úřadu v Levicích autorovi studie ze dne 19. 3. 2018.115 ABS, f. Správa vyšetřování StB – vyšetřovací spisy, a. č. V-1949 MV.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

50

Berufsoffizier. Einen Großteil seiner militärischen Laufbahn verbrachte er in der Slowakei. Währen des sog. Kleinen Krieges gegen Ungarn im März 1939 war er als Befehlshaber der Sempliner Gruppe der slowakischen Armee tätig. Als Tscheche und Staatsangehöriger des „Protektorats Böhmen und Mähren“ bis 1942 galt er als Ausnahmeerscheinung. Die slowakischen Behörden haben seinen Aufenthalt in der Slowakei genehmigt, mehr noch – er war Angehöriger der slowakischen Wehrmacht. Als slowakischer Offizier nahm er am sog. Feldzug gegen Polen und fast zwei Jahre später, seit Juni bis Dezember 1941, auch am Ostfeldzug gegen die Sowjetunion teil. Als Bataillonsbefehlshaber konnte er seine militärischen Fähigkeiten unter Beweis stellen und wurde mehrfach durch militärische Orden ausgezeichnet. Gleichzeitig galt er jedoch als „Tschechoslowakist“ und Antifaschist. Zusammen mit seiner Ehefrau gewährte er bis zum Ende des Zweiten Weltkriegs Unterschlupf einer Person, die wegen ihrer Rassenherkunft verfolgt wurde. Nach seinem Konflikt mit einem deutschgesinnten slowakischen Vorgesetzten wurde er im Dezember 1941 in die Slowakei zurückversetzt und zum Befehlshaber eines Arbeitsbataillons ernannt. Ende November 1943 wurde er zum Befehlshaber des Infanterieregiments 101 ernannt und nach Italien versetzt. Im Juni 1944 ist er zu den Alliierten übergelaufen und stellte sich in die Dienste der tschechoslowakischen Auslandsarmee. Im September 1944 gelangte er nach London und Anfang Dezember 1944 wurde er zum Befehlshaber der neuerrichteten tschechoslowakischen Erfassungsstelle im belgischen Oostende ernannt. Dieses Amt pflegte er bis zum Ende des Weltkriegs. Nach seiner Rückkehr in die Slowakei wurde Kubíček zum Kommandanten des 12. Infanterieregiments des tschechoslowakischen Armee in Levice und im Dezember 1947, als Oberst der Infanterie, auch zum stellvertretenden Befehlshaber der 9. Division ernannt. Unmittelbar nach der kommunistischen Machtübernahme in der Tschechoslowakei im Februar 1948 reichte er seinen Mitgliedsantrag in die Kommunistische Partei der Tschechoslowakei ein, wurde aber trotzdem aus dem aktiven Dienst entlassen. Im Juni 1948 wurde diese Entscheidung widerrufen. Im Frühling 1950 wurde Kubíček jedoch definitiv aus den Diensten der tschechoslowakischen Armee entlassen. Danach lebte er in Levice. Im März 1955 wurde er festgenommen und vor das Militärgericht gestellt. Er wurde wegen seiner Teilnahme am Anti-Partisanenkampf während seiner Dienstzeit bei der slowakischen Sicherungs-Division in der UdSSR im Jahre 1941 angeklagt. Das Gericht hat ihn für schuldig erklärt und zu einer neunjährigen Freiheitsstrafe verurteilt. Es fehlte zwar nicht an realen Grundlagen für das Gerichtsverfahren, allerdings weißte dieses auch eine Reihe von Merkmalen, die für die politischen Gerichtsprozesse typisch waren. Die Tatsache, dass Kubíček als Antifaschist am Widerstandskampf aktiv teilgenommen hatte, Hilfe an Personen leistete, die wegen ihrer „Rassenherkuft“ politisch verfolgt wurden und zu guter Letzt einige gefangengenommenen Partisanen wider Willen seines Vorgesetzten freigelassen hatte, wurde vom Gericht nicht berücksichtigt. Im Mai 1957 wurde er wegen seinem schlechten Gesundheitszustand freigelassen. Seine Bemühungen um eine Neuauflage des Gerichtsprozesses blieben erfolglos. Kubíček starb am 12. November 1964 in Levice.

Seznam použité literatury:

BAKA, Igor. Slovenská republika a nacistická agresia proti Poľsku. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2006. ISBN 978-80-96-937516.

BAKA, Igor. Zapojenie pešieho pluku 102 Zaisťovacej divízie do nemeckých protipartyzánskych akcií na prelome rokov 1941/1942. In Vojenská história, 4, 2018, s. 82-101. ISSN 1335-3314

VOJENSKÁ HISTÓRIA

51

CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dějiny Slovenska, V. zväzok 1939–1945. Bratislava : Magnet Press, 2008. ISBN 978-80-89169-16-0.

CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939 – 1945. Bratislava : Vojenský historický ústav, 2013. ISBN 978-80-89523-20-7.

LACKO, Martin (ed.) Proti Poľsku. Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2007. ISBN 978-80-89335-00-875.

MIČIANIK, Pavel. Malá vojna Maďarska proti Slovenskej krajine a Slovenskému štátu (október 1938 – máj 1939). In Martin LACKO – Michal MALATINSKÝ (edd.), Malá vojna v marci 1939 a jej miesto v pamäti národa. Bratislava – Krakov : Spolok Slovákov v Poľsku

– Múzeum ozbrojených zložiek SR 1939–1945, 2016.

ŠOLC, Jiří. Bylo málo mužů. Českoslovenští parašutisté na západní frontě za druhé světové války. Praha : Merkur, 1991.

ZUDOVÁ-LEŠKOVÁ, Zlatica. Zapomenutá elita. Českoslovenští vojenští diplomaté v letech 1938–1945. Praha : Mladá fronta – Historický ústav AV ČR, 2011. ISBN 978-80-7286-195-8.

Oslavy 5. výročí „nezávislého“ Slovenska 15. března 1944 v Římě. Mjr. Karel Kubíček (označený číslem 1) jako velitel pěšího pluku 101. Před ním (označen číslem 2) slovenský vyslanec ve Vatikánu Karol Sidor. (ABS Praha).

VOJENSKÁ HISTÓRIA

52

Karel Kubíček jako důstojník čs. zahraniční armá-dy po příjezdu do Velké Británie na podzim 1944. (VÚA – VHA Praha)

Na poválečném snímku jako plukovník a velitel 12. pěšího pluku v Levicích (1946–1947). (VÚA – VHA Praha)

Karel Kubíček na vězeňské fotografii z roku 1955. (ABS Praha)

Po propuštění z armády počátkem 50. let 20. století. (VÚA – VHA Praha)

Tibor Samo jako důstojník čs. armády na snímku z října 1951. (VÚA – VHA Praha)

VOJENSKÁ HISTÓRIA

53

VOJENSKÝ VYSOKOŠKOLSKÝ INTERNÁT (1943 – 1945). II. časť

JAROSLAV KOZOLKA

KOZOLKA, J.: Military College Boarding School (1943 – 1945). Part II. Vojenská história, 4, 23, 2019, pp 53-81, Bratislava.The second part of the study provides additional information about the activity of the Military College Boarding School between 1943 and 1945, until its demise in March 1945. The study points out to the Boarding School activity in the academic year of 1943/1944, change in organisation valid from January 1944, consisting of its integration under the Military Academy in Bratislava and the change of its title to the Department of Military Undergraduates, with the original purpose and tasks remaining the same. The Boarding School learners started to be called military undergraduates thereafter. The outbreak of the Slovak National Uprising (SNU) on 29 August 1944 significantly affected the Boarding School operation in the second half of 1944. A part of the military undergraduates and the Boarding School commander got involved in the SNU and the rest left to go home. The study also deals with the final stage of the Boarding School existence, when the Ministry of National Defence in Bratislava renewed its operation in October 1944, however, with only a part of the military undergraduates continuing their studies. The Boarding School was definitely dissolved at the end of March 1945, as a result of the Red Army approaching Bratislava and its activity was not renewed after the liberation of Slovakia.Military History. Slovakia. Army of the 1st Slovak Republic. Military Education. Military College Boarding School (1943 – 1945). Part II. 20th century.

Projekt Vojenského vysokoškolského internátu (VVI) po uplynutí akademického roka 1942/1943, napriek rôznym počiatočným problémom a nedostatkom v jeho činnosti, ktoré však boli charakteristické pre každú novozriadenú vojenskú školskú inštitúciu, preukázal svoju životaschopnosť. Činnosť VVI zároveň potvrdila, že myšlienka zriadenia VVI bola pre slovenskú brannú moc vhodným riešením pre zabezpečovanie dôstojníkov z povolania s vysokoškolským vzdelaním. Komplikácie týkajúce sa zabezpečenia vojenského výcviku nastali u frekventantov VVI, ktorí študovali v zahraničí. V priebehu akademického roka 1942/1943 nemohli absolvovať vojenský výcvik na VVI tak ako frekventanti študujúci na slovenských vysokých školách. Tí ho pritom absolvovali priebežne, počas celého akademického roka 1942/1943. V júli 1943 sa venovali praktickému bojovému výcviku a štúdiu vojenských predmetov. V dňoch 19. až 20. júla 1943 absolvovali frekventanti VVI ostré školské streľby na posádkovej strelnici v Bratislave.1 V dňoch 28. až 30. júla 1943 frekventanti VVI absolvovali s „veľmi uspokojivým výsledkom“ písomné skúšky zo všetkých vyučovaných vojenských predmetov,2 okrem tých, ktorí boli záložnými dôstojníkmi v hodnosti poručíka3 a frekventantov VVI, určených za inštruktorov vojenského výcviku. Ostrých strelieb a písomných skúšok sa nezúčastnili tiež študenti farmácie a frekventanti VVI, ktorí boli v tom čase chorí. Títo frekventanti VVI však písomné skúšky z vojenských

1 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. Oddiel vojenských vysokoškolákov, 5. 8. 1943. Vec: Prehľad výcviku frekventantov VVI.2 Tamže. 3 Frekventantmi VVI, študujúcimi na slovenských vysokých školách, ktorí boli v hodnosti por. v zál. boli: Michal Stenchlák, Ondrej Takáč, Jozef Zvara, Ján Vdoviak, Mariana Vestenický, František Targoš, Tomáš Mihálik, Viliam Cramer a Jozef Hurban. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. Oddiel vojenských vysokoškolákov, 5. 8. 1943. Vec: Prehľad výcviku frekventantov VVI. Príloha č. 1

VOJENSKÁ HISTÓRIA

54

predmetov absolvovali na jeseň 1943, okrem frekventantov VVI, ktorí boli dôstojníkmi.4 Sedem frekventantov VVI bolo pri skúškach z vojenských predmetov neúspešných, a preto ich museli zopakovať tiež na jeseň roku 1943.5

Frekventanti VVI, študujúci na SVŠT po skončení akademického roka 1942/1943, ako aj absolvovaní vojenského výcviku v júli 1943, následne vykonali povinnú letnú prax v auguste 1943 vo vojenských útvaroch a zariadeniach6 na základe nariadenia s mocou zákona č. 54/1943 Sl. z. o povinnom zamestnávaní poslucháčov vysokých škôl technických počas prázdnin7, ktorý nahradil pôvodné nariadenia s mocou zákona č. 94/1941 Sl. z. o povinnom zamestnávaní poslucháčov vysokých škôl technických počas prázdnin. Frekventanti VVI, študujúci na v Bratislave na SU a vysokých školách, absolvovali povinnú letnú prax podľa nariadenia s mocou zákona č. 55/1943 Sl. z. o pracovnej povinnosti poslucháčov vysokých škôl a absolventov škôl stredných,8 ktorý nahradil nariadenia s mocou zákona č. 145/1941 Sl. z. o pracovnej povinnosti poslucháčov vysokých škôl a absolventov škôl stredných. Následne frekventanti VVI nastúpili v septembri 1943 na mesačnú dovolenku.

Frekventanti VVI, študenti veterinárstva v Hannoveri, sa po skončení akademického roka 1942/1943 vrátili na Slovensko až 1. septembra 1943, pričom od 2. septembra 1943 nastúpili priamo na prázdninovú odbornú prax vo vojenských útvaroch a zariadeniach, ktorú vykonávali až do 30. septembra 1943. Odbornú prax však vykonávali iba desiati študenti, nakoľko traja sa museli vrátiť do Hannoveru z dôvodu vykonania probačnej skúšky.9 Dovolenku mali od 1. októbra 1943 do 30. októbra 1943 a od 1. novembra 1943 nastúpili na ďalšie vysokoškolské štúdium, v ktorom však už nepokračovali na Vojenskej veterinárskej akadémii v Hannoveri,10 ale na Vysokej škole zverolekárskej vo Viedni,11 na ktorú boli premiestnení na základe záverov rokovaní ministra NO gem. I. tr. Ferdinanda Čatloša s nemeckou stranou.

Frekventanti VVI študujúci na Technickej vysokej škole v Stuttgarte (Technische Hochschule Stuttgart),12 sa po absolvovaní prvého ročníka školy vrátili na Slovensko, kde v auguste 1943 boli odoslaní na dovolenku.13 Na základe školských osnov však museli absolvovať po skončení akademického ročníka 1942/1943 cez prázdniny odbornú prax, buď 4 Inštruktormi boli predovšetkým študenti technických odborov Ladislav Červeň, Alojz Hauskrecht, Gustáv Husárik, Rudolf Chrýbik, Ján Kolesár, František Lamoš – Beňovský a Michal Žiak, ďalej študenti práva Ervín Čierny, Anton Lesyk a Juraj Ollé, študent filozofickej fakulty Ladislav Valentík a medik Štefan Forgáč. In Tamže, príloha č. 1. 5 Tamže, Príloha č. 1.6 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. VVI, č. j. 110 Dôv./1943 z 21. 5. 1943. Vec: Prázdninová prax frekv. VVI – pridelenie.7 Podľa § 1 ods. 1 nariadenia s mocou zákona č. 54/1943 Sl. z. o povinnom zamestnávaní poslucháčov vysokých škôl technických počas prázdnin, boli poslucháči vysokých technických škôl (okrem poslucháčov kreslenia) konať vo svojom odbore prázdninovú prax. Podľa § 1 ods. 2 nariadenia boli povinní absolvovať prax aj absolventi vysokých škôl technických, ak dovtedy absolvovaná prax nebola dostačujúca podľa predpisov. 8 Podľa § 1 ods. 1 nariadenia s mocou zákona č. 55/1943 Sl. z. o pracovnej povinnosti poslucháčov vysokých škôl a absolventov škôl stredných, boli poslucháči vysokých škôl a absolventi stredných škôl, slovenskí štátni občana povinní cez prázdniny konať poľnohospodárske alebo iné práce. Podľa § 4 ods. 1 predmetného nariadenia s mocou zákona, pracovnej povinnosti nepodliehali poslucháči, ktorí konali vojenskú službu, poslucháči lekárstva a lekárnictva, ktorí boli Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky zadelení do nemocníc alebo lekární, poslucháči zverolekárstva, určovaní na prax Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, poslucháči vysokých škôl technických, ktorí konali povinnú prázdninovú prax podľa osobitných predpisov, poslucháči trvalo zamestnaní štátom alebo v súkromných podnikoch a poslucháči bohoslovia. 9 HUSÁR, Ladislav. Slovenské veterinárstvo v rokoch 1939-1945. Košice : Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov, 2001, s. 157. ISBN 80-968464-7-7.10 Tamže.11 Tamže.12 Išlo o frekventantov VVI Jozefa Bednárika, Rudolfa Mitschiana, Jozefa Modrovicha, Júliusa Rybára a Karola Trizuliaka. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. Oddiel vojenských vysokoškolákov, 5. 8. 1943. Vec: Prehľad výcviku frekventantov VVI. Príloha č. 1.13 VHÚ-VHA Bratislava, f. spisy spravodajské 53-43-88-1, šk. 118. Technische Hochschule Stuttgart, Praktikantenamt der Technischen Hochschule Stuttgart, Abteilung für Maschineningenieurweson, Elektrotechnik und Luftfahrt, 15. 7. 1943, Betrifft: Slowakische Militärhochschüle (Technická vysoká škola Stuttgart, kancelária stáží Technickej vysokej školy, katedra strojárstva, elektrotechniky a leteckej dopravy. Vec: Slovenskí vojenskí študenti).

VOJENSKÁ HISTÓRIA

55

v leteckom závode Dornier vo Friedrichshafene, alebo v leteckom závode Messerschmitt v Augsburgu,14 pričom o ich zaradení na stáže obdobne, ako aj o zaradení všetkých nemeckých študentov leteckého inžinierstva na stáže, rozhodoval Nemecký výskumný ústav letectva v Berlíne – Adlershofe (Der Deutschen Versuchsanstalt für Luftfahrt).15 Vedenie vysokej školy sa preto obrátilo na slovenského vojenského a leteckého atašé gen. II. tr. Augustína Malára, s ktorým riešila daný problém.16 Gen. II. tr. Augustín Malár sa následne obrátil na slovenské MNO a veliteľstvo VVI, ktoré súhlasili s odoslaním slovenských študentov na prázdninovú odbornú prax do nemeckých leteckých závodov.17 Frekventant VVI Jozef Modrovich, jeden zo študentov leteckého inžinierstva v Technickej vysokej škole v Stuttgarte, sa po skončení prvého ročníka vysokej školy rozhodol predčasne ukončiť štúdium a požiadal o premiestnenie na Slovensko k peš. pl. 3. Ešte absolvoval prázdninovú odbornú prax v leteckom závode Junkers-Werke v Dessau, následne bol dňom 31. októbra 1943 premiestnený z VVI k Leteckému parku.18

Celkový počet príslušníkov VVI sa po skončení akademického roka 1942/1943 z via-cerých príčin mierne znížil oproti októbru 1942. Najčastejšími dôvodmi zníženia počtu frekventantov VVI bolo zanechanie vysokoškolského štúdia alebo nezáujem frekventantov VVI o výkon služby dôstojníka z povolania19 alebo spáchanie závažnejších disciplinárnych priestupkov. Dôvodom na vyradenie ďalších frekventantov VVI bol ich zlý zdravotný stav,20 čo im však neprekážalo v pokračovaní vo vysokoškolskom štúdiu, teraz už v postavení ci-vilných študentov.

MNO trvalo, aby frekventanti VVI nielen absolvovali vojenský teoretický a praktický výcvik a tak sa stali plnohodnotnými dôstojníkmi, mali primerané študijné výsledky počas vysokoškolského štúdia, ale aj aby spĺňali náročné morálne kritériá, kladené na dôstojníkov z povolania. Preto sa u nich skúmala aj ich štátna spoľahlivosť. Podľa štandardne uplatňovaných spravodajsko-policajných postupov tej doby boli na základe zistení obranného oddelenia MNO a štátno-bezpečnostných orgánov viacerí frekventanti VVI označení ako osoby s pochybnou štátnou spoľahlivosťou. Za takýchto boli označení napr. frekventanti VVI Zoltán Breza a Belo Uhnák, obaja študenti architektúry vo Viedni, ako aj frekventanti VVI Jozef Bunganič a Alfréd Biringer (študenti práva na SU) a ďalší frekventanti VVI,21 pričom veliteľstvu VVI bolo v týchto prípadoch odporučené ich nenápadne pozorovať a svoje zistenia o ich správaní a názoroch malo oznámiť obrannému oddeleniu MNO.22 V prípade vojenského vysokoškoláka Zoltána Brezu bolo napokon na 14 ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944 2. Bratislava : Magnet – Press Slovakia, 2000, s. 27. ISBN 80-968073-6-6.15 VHÚ-VHA Bratislava, f. spisy spravodajské 53-43-88-1, šk. 118. Technische Hochschule Stuttgart, Praktikantenamt der Technischen Hochschule Stuttgart, Abteilung für Maschineningenieurweson, Elektrotechnik und Luftfahrt, 15. 7. 1943, Betrifft: Slowakische Militärhochschüle (Technická vysoká škola Stuttgart, kancelária stáží Technickej vysokej školy, katedra strojárstva, elektrotechniky a leteckej dopravy. Vec: Slovenskí vojenskí študenti). 16 Tamže.17 VHÚ-VHA Bratislava, f. spisy spravodajské 53-43-88-1. MNO, č. j. 272.182 Dôv./voj. at. 1943 zo 16. 8. 1943. Vec: Frekventanti VVI – prax, dobrozdanie.18 In VA-CR Trnava. Osobný spis Jozefa Modrovicha. Dotazník vyplnený Jozefom Modrovichom 19. 5. 1966, s. 1-2, Životopis Jozefa Modrovicha z 26. 9. 1963, s. 1. Kmeňový list Jozefa Modrovicha; VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. Oddiel vojenských vysokoškolákov, 5. 8. 1943. Vec: Prehľad výcviku frekventantov VVI. Príloha č. 1.19 Veliteľstvo VVI podalo návrh na vylúčenie frekventantov VVI Jozefa Pokorného a Juraja Holbu. Jozef Pokorný dezertoval z VVI a nebolo o ňom známe miesto pobytu. Preto bolo naňho podané aj trestné oznámenie. Juraj Holba sa drzo správal voči nadriadeným a mal absolútne nevojenské správanie, pričom nespĺňal podmienky štúdia a výcviku vo VVI. VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. VVI, č. j. 158.Dôv/1943 z 22. 7. 1943. Vec: Frekventanti VVI – návrh na vylúčenie a premiestnenie.20 Zo zdravotných dôvodov boli z voj. služby a z VVI prepustení frekventanti VVI Jozef Kašša, Juraj Brtka a Ján Janúšek. In Tamže.21 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. MNO, obranné oddelenie, č. j. 404.375/Dôv.obr.1942 zo 7. 1. 1943. Vec: Frekventanti VVI Bratislava – vyšetrenie spoľahlivosti; VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. VVI, č. j. 281.dôv.1943 z 15. 12. 1943. Vec: frekv. Alfréd Biringer - návrh na vylúčenie z VVI.22 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. MNO, obranné oddelenie, č. j. 404.375/Dôv.obr.1942 zo 7. 1. 1943. Vec: Frekventanti VVI Bratislava – vyšetrenie spoľahlivosti.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

56

základe nepriaznivých študijných výsledkov a z dôvodov politickej a štátnej nespoľahlivosti rozhodnuté o jeho vylúčení z VVI.23

Na základe uvedených dôvodov, zväčša pre nepriaznivé študijné výsledky a pre nezáujem o službu dôstojníka z povolania, spojeného s porušovaním disciplíny, sa počet frekventantov VVI v akademickom roku 1942/1943 mierne znížil. MNO však malo záujem na vyštudovaní približne rovnakého počtu vysokoškolákov a v tých študijných odboroch, ktoré boli stanovené pri vzniku VVI v októbri 1942. Preto MNO pristúpilo po skončení akademického roka 1942/1943 na doplnenie počtov frekventantov VVI náborom nových frekventantov VVI. Časť z nich boli začínajúci študenti prvého ročníka vysokoškolského štúdia, ďalšiu časť z nich sa podarilo získať náborom medzi vysokoškolskými študentmi vyšších ročníkov. Aj tak bol stav frekventantov VVI v októbri 1943 oproti októbru 1942 nižší, keďže v októbri 1942 ich bolo 213 a v októbri 1943 ich bolo 203.24 U vylúčených frekventantov VVI sa dôsledne vyžadovalo nahradenie doby, po ktorú boli počas vysokoškolského štúdia v zaopatrení vojenskej správy, okrem tých, ktorí boli vylúčení z VVI zo zdravotných dôvodov. Túto dobu vylúčení frekventanti VVI mali nahradiť výkonom vojenskej prezenčnej služby pri vojenských útvaroch. Keďže šlo o maturantov, bolo im umožnené absolvovať Školu na výchovu dôstojníkov v zálohe (ŠDZ).

Štúdium frekventantov VVI na slovenských vysokých školách v akademickom roku

1943/1944

Akademický rok 1943/1944 na Slovenskej univerzite (SU) a ostatných vysokých školách na Slovensku bol v znamení najvyššieho počtu zapísaných vysokoškolských študentov v rokoch 1939 – 1945, čo vyplývalo, okrem iného, aj zo skutočnosti, že v akademickom roku 1942/1943 SVŠT otvorila sedem nových ročníkov a VOS päť nových ročníkov na základe rozšírenia štúdia o nové odbory.25 Pre všetkých vysokoškolských študentov, teda aj pre frekventantov VVI, sa štúdium v akademickom roku 1943/1944 na fakultách SU a vysokých školách v Bratislave začalo vykonaním riadneho zápisu na škole, ktorý bol od 27. septembra do 9. októbra 1943.26

Po absolvovaní dovoleniek v septembri 1943 frekventanti VVI od 1. októbra 1943 nastúpili na štúdium do VVI a pokračovali v štúdiu v akademickom roku 1943/1944. V októbri 1943 z celkového počtu 203 frekventantov VVI študovalo na slovenských vysokých školách 62 študentov medicíny, 9 študentov farmácie, 23 študentov práva, 12 študentov filozofickej fakul-ty, 16 študentov stavebného inžinierstva, 14 študentov chemického inžinierstva, 24 študentov strojného inžinierstva, 3 boli študentmi poľnohospodárskeho inžinierstva, 5 bolo študentov lesného inžinierstva, 1 študent zememeračského inžinierstva, 4 študenti elektrotechnického inžinierstva, 10 študentov komerčného inžinierstva.27 Zvyšná časť vojenských vysokoškolá-kov študovala veterinárnu medicínu, architektúru a letecké inžinierstvo naďalej v zahraničí.

Pre vytvorenie čo najlepších podmienok pre štúdium frekventantov VVI, predovšetkým študujúcich na slovenských vysokých školách, sa veliteľstvo VVI v akademickom roku

23 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 483. VVI, č. j. 291.dôv./1943 z 22. 12. 1943. Vec: Frekv. Breza Zoltán - návrh na vylúčenie z VVI; VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 483. VVI, č. j. 455.312/dôv.I/2.1944 z 24. 1. 1944. Vec: Breza Zoltán, frekv. VVI – návrh na vylúčenie z VVI.24 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO obyčajné, 1942, šk. 293. MNO, č. j. 75.482.II/2-1942 zo 14. 9. 1942. Vec: Vojenský vysokoškolský internát – zriadenie. Čl. VIII. Podmienky prijatia voj. vysokoškolákov.; VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. VVI, č. j. 227 dôv./1943 zo 14. 10. 1943. Vec: Prehľad o VVI a soznam velit. sboru VVI – prehľad. Príloha č. 1 „Prehľad o VVI“. 25 Kol. autorov. Päť rokov slovenského školstva 1939-1943. Bratislava : Štátne nakladateľstvo, 1944, s. 324.26 Kol. autorov. Slovenská univerzita v Bratislave. Soznam osôb, ústavov a prednášok. Zimný semester študijného roku 1943-44. Bratislava : Akademický senát SU, 1943, s. 98.27 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. VVI, č. j. 227 dôv./1943 zo 14. 10. 1943. Vec: Prehľad o VVI a soznam velit. sboru VVI – prehľad. Príloha č. 1 „Prehľad o VVI“.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

57

1943/1944 snažilo zlepšiť ich ubytovacie priestory, aj keď možnosti na ich zlepšenie boli malé. Frekventanti VVI boli aj s veliteľstvom VVI naďalej umiestnení v kasárňach M. M. Hodžu v Bratislave, v ktorých však neboli pre potreby VVI vyčlenené dostatočné priestory, vo VVI chýbal predovšetkým dostatok učební pre frekventantov VVI. Časť ubytovacích priestorov bola príliš chladná, nakoľko budova internátu bola pôvodne postavená ako skladište.28 Veliteľstvo VVI, ktoré v septembri 1943 pripravovalo organizačné opatrenia na otvorenie akademického roka 1943/1944, preto vylepšovalo ubytovacie priestory frekventantov VVI. Pripravoval sa program vojenského výcviku frekventantov VVI v novom akademickom roku, v ktorom mali byť zohľadnené skúsenosti zo zabezpečovania vojenského výcviku v predošlom akademickom roku, poznamenané pomerne značnou mierou improvizácie.

V januári 1944 došlo k reorganizácii slovenskej brannej moci, v rámci ktorej vznikli nové inštitúcie, niektoré sa pretransformovali, zmenili sa kompetencie, ale aj názvy a obsah činnosti niektorých vojenských zložiek.29 Organizačnou zmenou prešiel aj VVI, keď minister NO gen. I. tr. Ferdinand Čatloš rozhodol, že od 1. januára 1944 bude VVI zrušený ako samostatná školská inštitúcia. Bolo zrušené veliteľstvo VVI, samotný Oddiel vojenských vysokoškolákov, v ktorom boli sústredení všetci frekventanti VVI, bol po stránke výcvikovej, administratívnej a kmeňovej pričlenený k VAK pod názvom Oddelenie vojenských vysokoškolákov (OVV).30 Zároveň došlo k premenovaniu frekventantov VVI na vojenských vysokoškolákov. Akceptoval sa tak pôvodný návrh z roku 1942, aby bol VVI navrhovaný ako súčasť VAK.31 Napriek týmto zmenám sa v praxi naďalej bežne používal teraz už nesprávny názov VVI, a to až do zániku slovenskej brannej moci.

Vojenskí vysokoškoláci tak boli na základe organizačnej zmeny podriadení veliteľovi VAK, ktorým bol plk. pech. Alojz Králik.32 Na VAK tak existovali tri oddelenia, a to 28 Tamže. 29 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 453. MNO, č. j. 457.400 Dôv. 2/4.1944 z 22. 1. 1944. Vec: Organizácia Brannej moci SR za brannej pohotovosti štátu; PAŽUROVÁ, Helena. Prípravy budovania obrany na severovýchodnom Slovensku (január – máj 1944). In TÓTH, Dezider (ed.) Generál Július Nosko. Príspevky z odborného seminára k 100. výročiu narodenia Júliusa Noska, Tisovec, 6. júna 2007. Banská Bystrica : M SNP, 2011, s.128-129. ISBN 978-80-89514-04-5.30 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. MNO, č. j. 278.077/Dôv. III./4-1943 z 21. 12. 1943. Vec: Vojenský vysokoškolský internát – zrušenie ako samostatná kmeňová jednotka a pričlenenie k VAK.; VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. MNO, č. j. 277.346 I/3.1943 z 27. 11. 1943. Vec: Vojenský vysokoškolský internát – pričlenenie k VAK. 31 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1942, šk. 264. MNO, č. j. 99.686 Dôv.-III/15-1942 z 23. 6. 1942. Vec: Oddiel vysokoškolákov – zriadenie – prípravné práce; VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1942, šk. 264. MNO, Vložka k č. j. 99.686 Dôv.-III/15-1942 z 24. 6. 1942.32 KRÁLIK, Alojz (16. 6. 1895 Vyšný Svidník – ?). V r. 1916 absolvoval gymnázium v Prešove. V máji 1916 ako jednoročný dobrovoľník nastúpil k 32. poľnému jágerskému práporu, absolvoval ŠDZ v Košiciach. Od 16. 12. 1916 vel. družstva a následne čaty. Dňa 26. 2. 1917 bol odoslaný na ruský front. K 1. 10. 1917 povýšený na dôst. zást. Od januára 1918 veliteľ čaty, zúčastnil sa bojov na Ukrajine, neskôr zástupca veliteľa roty. Od 16. 6. 1918 premiestnený na talianske bojisko. Od 20. 3. 1919 príslušník čs. armády v hodnosti por. pech. Od 25. 3. 1919 veliteľ čaty peš. pl. 67 v Prešove a v Olomouci, v júni 1919 premiestnený k peš. pl. 14 v Moste. Od 1. 9. 1919 do 20. 5. 1920 vel. čaty a roty, pridelený k etapovému práporu VII v Slovenskej Ľupči, Žiline a vo Vrútkach. Od mája 1920 do júna 1924 postupne spravodajský dôst., osvetový náč., pobočník vel. roty v hran. pr. 10 v Trebišove. Od 1. 11. 1921 npor. pech, od 1. 7. 1924 premiestnený k ZVV v Užhorode, pridelený k 2. sprav. odd. štábu ZVV. Od 1. 10. 1925 do 14. 9. 1931 zaradený pri hran. pr. 10 v Trebišove ako vel. čaty a pobočník veliteľa. Od r. 1929 kpt. pech, od 15. 9. 1931 premiestnený k peš. pl. 28 v Prahe ako vel. čaty, dočasný veliteľ roty a veliteľ roty. V r. 1935 absolvoval kurz pre vel. rôt v Miloviciach. Od 1. 4. 1936 škpt. pech. V čase všeobecnej mobilizácie čs. brannej moci od 23. 9. do 17. 10. 1938, veliteľ práporu peš. pl. 78 v Mozolíne. Od 16. 12. 1938 vel. roty pracovného pr. 101. Od 17. 12. 1938 až do rozbitia ČSR v marci 1939 inštruktor BV a zástupca čs. voj. správy pri HV HG v Bratislave. Po vzniku Slov. štátu zaradený do hor. peš. pl. 2 v Ružomberku. Dňom 17. 5. 1939 povýšený na mjr. pech., prednosta 2. sprav. oddelenia HVV v Bratislave. V priebehu poľ. ťaženia proti Poľsku v septembri 1939 pridelený k hlavnému velit. HG v Bratislave, organizoval mobilizáciu príslušníkov HG a vytváranie z nich strážne a pracovné prápory HG. Od 1. 7. 1940 pplk. pech., dňom 30. 9. 1940 premiestnený peš. pl. 1 v Bratislave, zástupcu veliteľa pluku. Od 8. 12. 1941 do 29. 4. 1942 sa zúčastnil ťaženia proti ZSSR, veliteľ mot. peš. pl. 20 u RD, účastník bojov pri Golodajevke a Dimitrijevke. Po návrate z poľa pridelený k MNO, prednosta odd. pre branné účely Vojenskej správy. Od 1. 7. 1943 plk. pech. V roku 1943 pôsobil päť mesiacov v poli ako vel. peš. pl. 101 u ZD. V roku 1944 veliteľ VAK v Bratislave. Dňa 29. 8. 1944 zastupoval neprítomného veliteľa bratislavskej posádky. Pod vplyvom udalostí v dňoch 29. a 30. 8. 1944 v Bratislave sa nervovo zrútil a odišiel na zdrav. dovolenku. Z poverenia ministra NO Štefana Haššíka bol od 15. 9. 1944 ustanovený za hlavného veliteľa žandárstva na Slovensku, neskôr veliteľa finančnej stráže. Po skončení druhej svetovej vojny dekrétom MNO z 21. 9. 1948 nebol povolaný do činnej služby dôstojníka čs. brannej moci. Bola mu ponechaná iba hodnosť škpt. pech., bol odoslaný na dovolenku s čakaním. Dňom 1. 4. 1949 bol preložený do výslužby.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

58

oddelenie vojenských akademikov, oddelenie vojenských vysokoškolákov a oddelenie ašpirantov (frekventantov školy na výchovu dôstojníkov pechoty a delostrelectva v zálohe). V dôsledku tejto zmeny bol pôvodný veliteľ VVI pplk. konc. PhDr. Gregor Zapletal premiestnený k MNO, oddeleniu vojenskej propagandy. Ostatní členovia veliteľského zboru pôvodného VVI boli premiestnení k VAK, pričom mjr. del. Miloš Vesel pre svoje skúsenosti s riadením Oddielu vojenských vysokoškolákov v rámci VVI bol tiež premiestnený k VAK a ustanovený za veliteľa OVV. Pobočníkom veliteľa VAK pre OVV bol ustanovený stot. konc. Jozef Bránsky.33 K OVV boli pričlenení aj npor. pech. Ján Solár, rtk. rtm. hosp. Anton Paška a rtk. rtm. poč. Ján Sopko.34

Už skôr, v januári 1943, došlo k organizačnej zmene na MNO, na základe ktorej bol zrušený Inšpektorát brannej moci, ktorému podliehali vojenské školy aj s VVI.35 Na základe rozkazu ministra NO z 2. apríla 1943 bol VVI spolu s ostatnými vojenskými školami podriadený priamo ministrovi NO, ktorý ich riadil prostredníctvom I. náčelníka štábu MNO a 2. oddelenia: Výcvik – školy.36 Vojenské V marci 1944 došlo k ďalšej čiastkovej organizačnej zmene, dotýkajúcej sa zmeny podriadenosti vojenských škôl. Od 15. marca 1944 bol štáb MNO rozdelený na štáb ministra a Hlavné vojenské veliteľstvo (HVV). Na základe rozdelenia právomocí medzi štáb ministra a HVV pripadol OVV spolu s VAK, Vysokou vojennou školou a ďalšími vojenskými inštitúciami do právomoci HVV.37 Na HVV priamo riadil vojenské školy I/2 oddelenie: generálneho štábu, konkrétne jeho podriadená súčasť, a to I/2-3 oddelenie: školy, výcvik a telovýchova.38

Veliteľ VAK plk. pech. Alojz Králik po pričlenení VVI k VAK od januára 1944 sa v krátkom čase stihol oboznámiť s dovtedajším fungovaním OVV, so špecifikami štúdia vojenských vysokoškolákov na civilných vysokých školách a na fakultách SU. Tie vyplývali zo študijných plánov jednotlivých vysokých škôl a fakúlt SU, ale aj zo špecifických nárokov jednotlivých študijných odborov na prednášky, praktické cvičenia, odbornú prax a pod. Okrem iného mal možnosť sa bližšie oboznámiť s rozsahom vojenskej teoretickej výchovy a praktického výcviku vojenských vysokoškolákov, ako aj s nedostatkami v ich výcviku a výchove. Preto ešte v marci 1944 navrhol MNO zásadnejšie zmeny vo vojenskom výcviku vojenských vysokoškolákov. V návrhu poukázal, že vojenskí vysokoškoláci v priebehu akademického roka z objektívnych dôvodov len v minimálnej miere absolvujú vojenský teoretický a praktický výcvik, týždenne maximálne v rozsahu jedného dňa, v prípade niektorých vojenských odborných predmetov len niekoľko hodín. Namietol, že vojenskému výcviku vojenských vysokoškolákov sa mohol venovať iba jediný dôstojník zbraní z povolania, a to veliteľ OVV mjr. del. Miloš Vesel, nakoľko jeho zástupca bol dôstojníkom konceptnej služby, a výpomocnými inštruktormi boli iba záložní dôstojníci, ktorí sami boli vojenskými vysokoškolákmi.39 Vyhodnotil, že vojenské vzdelanie poskytované vojenským vysokoškolákom je všeobecné, minimálne a nedostačujúce pre službu dôstojníka z povolania. Preto navrhol MNO, aby čas prázdnin, a to júl a august v rokoch 1944 a 1945, bol vyhradený na vojenský výcvik a školenie vojenských vysokoškolákov podľa 33 Stot. konc. Jozef Bránsky bol sám študentom SVŠT, odboru poľnohospodárske inžinierstvo v r. 1942 až 194. Vysokoškolské vzdelanie však ukončil v Košiciach. In VA-CR Trnava, osobný spis Jozefa Bránského. Životopis Jána Bránskeho z 13. 8. 1951.34 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. MNO, č. j. 278.077/Dôv. III./4-1943 z 21. 12. 1943. Vec: Vojenský vysokoškolský internát – zrušenie ako samostatná kmeňová jednotka a pričlenenie k VAK; VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1943, šk. 383. MNO, č. j. 277.346 I/3.1943 z 27. 11. 1943. Vec: Vojenský vysokoškolský internát – pričlenenie k VAK.35 CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska - V. zväzok 1939-1945. Bratislava : MAGNET PRESS, Slovakia a VHÚ Bratislava, 2008, s. 138-139. ISBN 978-80-89169-16-0. 36 Tamže, s. 139.37 PAŽUROVÁ, ref. 29, s.128-129. 38 Tamže; CSÉFALVAY a kol., Vojenské dejiny Slovenska, ref. 35, s. 144-145. 39 Jeden z inštruktorov OVV bol por. pech. Viliam Cramer, ktorý bol zároveň vojenským vysokoškolákom, študentom práva, absolvent VAK. In VA – CR Trnava. Evidenčný list a záznam o službe Viliama Cramera.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

59

učebnej osnovy, ktorú predložil spolu s hlásením. Výcvik vojenských vysokoškolákov mali viesť štyria dôstojníci pechoty z povolania z VAK. V mesiaci september v rokoch 1944 a 1945 mali vojenskí vysokoškoláci podľa návrhu veliteľa VAK absolvovať prázdninovú dovolenku.40 Pre vojenských vysokoškolákov, študujúcich v zahraničí alebo študujúcich technické odbory, ktorí zo študijných dôvodov nemohli absolvovať výcvik, navrhol, aby po skončení poslednej štátnej skúšky boli pridelení podľa absolvovaného študijného odboru k ŠDZ, zriadenej v rámci VAK, resp. k niektorej zo ŠDZ, určených na výchovu záložných dôstojníkov služieb, kde by absolvovali výcvik dôstojníka v zálohe.41 Až potom mali byť menovaní do dôstojníckych hodností. Veliteľ VAK zároveň upozornil, že takýto model vojenského vzdelávania vojenských vysokoškolákov by prichádzal do úvahy iba vtedy, ak by bol realizovaný namiesto povinnej prázdninovej praxe.42 Návrh veliteľa VAK však nemohol byť z objektívnych dôvodov prijatý, preto bol nakoniec odmietnutý, a veliteľ VVO mjr. del. Miloš Vesel bol poverený, aby v júni 1944 absolvoval konzultácie na jednotlivých zložkách MNO a správach Vojenskej správy (VS) ohľadom zadelenia vojenských vysokoškolákov na prázdninovú prax.43 Štúdium na vysokých školách totiž okrem štúdia a absolvovania skúšok vyžadovalo aj absolvovanie odbornej praxe.

Aj v akademickom roku 1943/1944 muselo vedenie OVV aj s MNO riešiť problémy štúdia viacerých vojenských vysokoškolákov, keď niektorí z vojenských vysokoškolákov, predovšetkým pre zlé študijné výsledky, výnimočne aj pre závažné problémy s vojenskou disciplínou, museli byť z VVI vylúčení a následne preradení na výkon vojenskej prezenčnej služby. Jej dĺžka bola upravená podľa násobku dĺžky ich zaradenia vo VVI, ktorý poskytoval frekventantom VVI komplexné materiálne a ďalšie zabezpečenie počas ich štúdia.44 Na druhej strane boli vojenskí vysokoškoláci aj v akademickom roku 1943/1944 predmetom zvýšeného záujmu vojenských spravodajských orgánov, ktoré o nich naďalej zhromažďovali informácie, o ich kontaktoch so „závadovými“ skupinami a pod. Obranné oddelenie MNO v rámci skúmania štátnopolitickej spoľahlivosti sledovalo napr. aj stretávanie sa frekventantov VVI s osobami maďarskej národnosti,45 čo malo odporovať záujmom Slovenskej republiky. Veliteľstvo VVI muselo spoločne s MNO riešiť aj otázku výkonu vojenskej služby vojenských vysokoškolákov, ktorí nastúpili na VVI v hodnostiach strelníkov. Títo síce boli v najnižších hodnostiach mužstva, a teda mali postavenie vojakov prezenčnej služby, 40 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. VAK, č. j. 3186/Dôv.1944 zo 17. 3. 1944. Vec: Frekventanti VVI – návrh voj. výcviku (výchovy) v dobe školských prázdnin.41 V rámci vojenského výcviku mali vojenskí vysokoškoláci absolvovať predmety taktika pechoty, poradový výcvik, bojový, poľný a spravodajský výcvik, výcvik v streľbe, chemický výcvik, náuka o zbraniach, styk a spojenie, všeobecné služobné knihy (predpisy), úprava terénu, náuka o teréne a jeho znázornenie, organizácia, hospodársko-správna agenda a vojenská administratíva, zdravotná správa, telesná výchova, mravná a spoločenská výchova. Vojenskí vysokoškoláci mali následne absolvovať písomné, ústne a praktické skúšky. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. VAK, č. j. 3186/Dôv.1944 zo 17. 3. 1944. Vec: Frekventanti VVI – návrh voj. výcviku (výchovy) v čase školských prázdnin. 42 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. VAK, č. j. 3186/Dôv.1944 zo 17. 3. 1944. Vec: Frekventanti VVI – návrh voj. výcviku (výchovy) v dobe školských prázdnin. Príloha č. 1. Všeobecná osnova a prehľad predmetov, počtu hodín, koeficientov a skúšok. Príloha č. 2. Časový rozvrh vyučovacích hodín podľa učebnej osnovy pre oddelenie vojenských vysokoškolákov. 43 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO - HVV, č. j. 470.746/Dôv.I/2-3.1944 z 25. 6. 1944. Vec: Prázdninová prax frekventantov VVI – pridelenie.44 Na základe návrhu veliteľa VVI pplk. konc. PhDr. Gregora Zapletala rozhodlo MNO o prepustení študenta architektúry vo Viedni Zoltána Brezu z VVI a preložení frekventanta VVI k vojenskému útvaru na výkon vojenskej prezenčnej služby, a to pre študijný neprospech, neukáznenosť a z dôvodu nevyhovujúcej štátnej a politickej spoľahlivosti. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. VVI, č. j. 291.dôv.1943 z 22. 12. 1943. Vec: frekv. – návrh na vylúčenie z VVI; VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 455.312-Dôv.-I/2-1944 z 12. 1. 1944. Vec: Breza Zoltán, frekv. VVI – návrh na vylúčenie z VVI.45 Takto obranné oddelenie MNO napr. informovalo velenie VVI, aby nenápadne sledovalo frekventanta VVI slob. ašp. Elemíra Siváka (medika), ktorý sa mal stretávať s občanmi maďarskej národnosti. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 455.344-Dôv.-I/2-1944 z 15. 1. 1944. Vec: Sivák Elemír slob. ašp., t. č. frekv. VVI – štátna spoľahlivosť – šetrenie.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

60

no predsa len mali osobitné postavenie, nakoľko sa v mnohom odlišovali od bežných vojakov prezenčnej služby, čo vyplývalo z ich postavenia študentov civilných vysokých škôl. Velenie VVI, neskôr VAK a OVV, sa tiež muselo zaoberať viacerými požiadavkami vojenských vysokoškolákov. Išlo napr. o riešenie požiadavky, aby ženatí vysokoškoláci mali právo v dňoch zo soboty na nedeľu a z nedele na pondelok byť ubytovaní mimo kasární, slobodní vojenskí vysokoškoláci zo soboty na nedeľu. Ďalšou požiadavkou vojenských vysokoškolákov, ktorej bolo vyhovené, bolo oprávnenie nosiť civilný odev, ktoré im osobitne vydával veliteľ OVV46 a iné požiadavky. V máji 1944 sa vo VAK okrem 142 vojenských akademikov nachádzalo aj 185 vojenských vysokoškolákov spolu s vojenskými vysokoškolákmi študujúcimi v zahraničí, ktorí boli príslušníkmi OVV.47 Ich počet sa neustále menil podľa toho, koľko vojenských vysokoškolákov bolo v OVV vylúčených z rôznych závažných dôvodov, resp. pre nevyhovujúci zdravotný stav.

Vojenskí vysokoškoláci, ktorí študovali na univerzite a vysokých školách v Bratislave dňa 16. júna 1944, zažili prvé bombardovanie Bratislavy americkým letectvom.48 Nad územím Slovenska dochádzalo k početným vzdušným bojom medzi bombardovacími a stíhacími lietadlami americkej 15. leteckej armády a leteckými stíhacími útvarmi ríšskej protivzduš-nej obrany. Počas náletov bolo niekoľko amerických lietadiel nad Slovenskom zostrelených, z ktorých sa podarilo zachrániť viacerým letcom. Na Slovensku boli dňa 26. júna 1944 za-jatí štyria americkí letci a ešte v ten istý deň aj piaty letec. Postupom času sa skupinka ame-rických zajatcov rozrástla k 14. júlu 1944 až na 27 mužov, ktorí sa nachádzali na rôznych miestach západného Slovenska (Bratislava, Trenčín). Na základe rozhodnutia ministra NO gen. I. tr. F. Čatloša boli dočasne premiestnení do internátu OVV,49 ktorý sídlil v kasárňach Jazdeckého priezvedného oddielu I v Bratislave.50 Tu bol pre nich zriadený provizórny zaja-tecký tábor. Ranení americkí letci boli hospitalizovaní vo vojenskej nemocnici 1 a v štátnej nemocnici v Bratislave a v štátnej nemocnici v Trenčíne.51 Predstava MNO bola, že zajatec-ký tábor bude vo VAK. Voči nariadeniu MNO, aby bol zajatecký tábor definitívne zriadený v kasárňach VAK, sa veliteľ VAK plk. pech. Králik zásadne ohradil z viacerých dôvodov.52 Preto minister NO rozhodol, že dočasný zajatecký tábor zatiaľ zostane vo VVI. Za dočas-ný zajatecký tábor zodpovedal veliteľ OVV mjr. del. Miloš Vesel, čo bolo pre amerických letcov mimoriadne pozitívne, nakoľko veliteľ OVV bol zapojený do odboja a americkým letcom vychádzal v ústrety, pomáhal im po všetkých stránkach. Keď sa počet zajatých ame-rických letcov postupne zvyšoval, MNO vzhľadom na nevyhovujúce životné podmienky zajatých letcov rozhodlo, že zajatecký tábor bude premiestnený do Griňavy,53 k čomu na-koniec aj došlo. Vojenskí vysokoškoláci mali možnosť počas krátkeho pobytu amerických letcov v ubytovacích priestoroch OVV s nimi komunikovať, nadväzovať kontakty.

Rok 1944 bol na fakultách SU, ako aj na ostatných bratislavských vysokých školách v znamení stále viac sa zvyšujúceho počtu antifašisticky orientovaných študentov, ale aj 46 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. OVV, č. j. 340/Dôv.1944 z 21. 3. 1944. Vec: vykonávanie služby strelníkov pridelených jednotlivým ministerstvám – pokyn. 47 VHÚ-VHA Bratislava, f. VPV, šk. 6. Posádkové veliteľstvo Bratislava, e. č. 61 Taj./1944. Vec: Početné stavy vojenských osôb v posádke Bratislava za máj 1944. 48 Dňa 20. 9. 44 bola Bratislavu druhýkrát bombardovaná americkým letectvom. Ďalšie bombardovania Bratislavy prebehli už počas štúdia vojenských vysokoškolákov v akademickom roku 1944/1945 dňa 14. 10. 1944, dva nálety dňa 6. 12. 1944, ďalej dňa 7. 2. 1945 (Bratislava bola bombardovaná ako náhradný cieľ) a dňa 26. 3. 1945, kedy bola bombardovaná Bratislava – Rača. 49 ŠUMICHRAST, Peter. Vojenský zajatecký tábor v Grinave (leto 1944). In Vojenská história, roč. 11, 2007, č. 4, s. 166. ISSN 1335-3314.50 PEJS, Oldřich. K otázce zajateckého tábora v Grinavě v léte 1944. In LACKO, Martin – KLUBERT, Tomáš – VARŠO, Ivan (zost.). Historické rozhľady V/2009. Bratislava : Historické rozhľady, občianske združenie, 2009, s. 121. ISSN 978-83-7490-277-9. http://files.rozhlady.webn ode.sk/200000085-b3310b42ac/V-pejs-s.pdfIn 51 ŠUMICHRAST, ref. 49, s. 166. 52 PEJS, ref. 50, s. 121.53 KAŠŠÁK, Peter. Vojna jednej posádky. Bratislava : LULU COM, 2017, s. 78-79. ISBN 978-1-365-77183-5.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

61

časti vysokoškolského profesorského zboru, ktorý svoje protifašistické zmýšľanie verejne prejavoval aj na pôde vysokých škôl, dokonca aj v posluchárňach.54 Medzi antifašisticky orientovaných vysokoškolských študentov patrili aj viacerí vojenskí vysokoškoláci, ktorí vo svojej činnosti museli byť mimoriadne opatrní. Oporou v ich protirežimovej činnosti bol predovšetkým veliteľ OVV mjr. del. Miloš Vesel, sám presvedčený odporca režimu, ktorý sa aktívne zapájal do odbojovej činnosti.

V znamení zvyšujúceho sa napätia v slovenskej spoločnosti, spôsobeného približovaním sa frontu k severovýchodným hraniciam Slovenska, nepriaznivým vývojom na frontoch pre nacistické Nemecko a zvyšovaním protinemeckých a protirežimových nálad, v júni 1944 vojenskí vysokoškoláci, študujúci v Bratislave, ukončili letný semester akademického roka 1943/1944 vykonaním skúšok.

Vojenskí vysokoškoláci študujúci v zahraničí v akademickom roku 1943/1944

Časť frekventantov VVI, ktorá začala vysokoškolské štúdium v zahraničí, v akademickom roku 1943/1944 naďalej študovala na vysokých školách v Nemecku. Ich počet sa oproti predošlému akademickému roku mierne znížil, ich počet neustále mierne kolísal, nakoľko niektorí z vojenských vysokoškolákov predčasne ukončili vysokoškolské štúdium.

V samotnej Viedni sa však počet frekventantov VVI výrazne zvýšil. Na fakulte architektúry na Vysokej škole technickej vo Viedni (Technische Hochschule Wien) zostali študovať už iba dvaja vysokoškolskí študenti architektúry. Do Viedne však pribudlo trinásť vojenských vysokoškolákov, študujúcich veterinárnu medicínu, ktorí boli premiestnení z Vojenskej veterinárskej akadémie v Hannoveri na Vysokú školu veterinársku (Tierärztliche Hochschule) vo Viedni.55 Pôvodne štrnásty študent veterinárnej medicíny por. v zál. Ján Targoš po absolvovaní jedného semestra v Hannoveri zanechal štúdium na tejto škole a prešiel na štúdium pôdohospodárstva na Slovensku.56 Dôvodom prechodu študentov veterinárnej medicíny z Hannoveru do Viedne bola skutočnosť, že mesto Hannover ako významné priemyselné centrum nacistického Nemecka bolo od roku 1943 opakovane cieľom mohutného bombardovania spojeneckým letectvom.57 V dôsledku častého a mohutného bombardovania bol ohrozený život a zdravie frekventantov VVI. Časté bombardovanie Hannoveru malo za následok aj ďalší neželaný efekt, ktorým bolo časté prerušovanie výučby.

Keďže študenti veterinárnej medicíny mali vo Viedni študovať na civilnej vysokej škole, počas ich sústredenia vo VVI na jeseň 1943, pred odchodom do Viedne im boli odobraté uniformy, nakoľko ďalej mali študovať v civilnom odeve.58 Frekventanti VVI vo Viedni si museli individuálne na privátoch zabezpečiť ubytovanie. Pred odchodom dostali značný finančný príspevok na štúdium, pretože vo Viedni mali oproti Hannoveru zvýšené výdavky.59 Paradoxne sa však ich životné podmienky, ako aj celková situácia premiestnením z Hannoveru do Viedne, sa až tak zásadne nezmenili, nakoľko už v roku 1943 a predovšetkým v rokoch 1944 a 1945 bola Viedeň taktiež opakovane bombardovaná mohutnými spojeneckými náletmi. V septembri 1944 počas mohutného bombardovania Viedne americkým letectvom dokonca pri nálete zahynuli traja slovenskí študenti veterinárnej medicíny, ktorí síce neboli frekventanti VVI, ale boli spolužiakmi vojenských

54 Kol. autorov. Päťdesiat rokov Slovenskej vysokej školy technickej. Bratislava : Alfa, 1987, s. 46-47. ISBN 063-183-87.55 HUSÁR, ref. 9, s. 159; ŠKODA, Rastislav. Slovenskí študenti na štúdiách veterinárstva za 2. svetovej vojny. (Viedenskí študenti). Bratislava : IRIS, 2014, s. 30. ISBN 978-80-8153-023-4.56 Tamže.57 Celkovo bolo v Hannoveri v dôsledku náletov zničených až 60 % zástavby mesta. In SKALA, Jakub. Německo v plamenech. https://www.mises.cz/clanky/nemecko-v-plamenech-839.aspx58 ŠKODA, ref. 55, s. 136. 59 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

62

vysokoškolákov, s ktorými sa zo štúdia osobne poznali.60 Ďalším negatívom pre študentov veterinárnej medicíny bolo, že sa im oproti štúdiu v Hannoveri zásadnejšie zvýšili finančné náklady. V Hannoveri mali pôvodne zabezpečené ubytovanie, stravu a ďalšie potreby v rámci nemeckej vojenskej vysokej školy, no vo Viedni si všetko museli zabezpečovať sami, vrátane ošatenia a študijných pomôcok. Týmto krokom bolo dosiahnuté, že všetci slovenskí študenti veterinárnej medicíny, študujúci vo Veľkonemeckej ríši, teda aj tí, ktorí neboli frekventantmi VVI, boli sústredení vo Viedni. Tak sa vo Viedni vytvorila veľká komunita slovenských študentov veterinárnej medicíny. Frekventanti VVI zároveň z Viedne mohli častejšie navštevovať príbuzných na Slovensku, zabezpečovať si stravu a finančné prostriedky. Všetci trinásti vojenskí vysokoškoláci, študujúci veterinárnu medicínu, bez väčších problémov, dokázali pokračovať v štúdiu na novej škole.

Problémy pri štúdiu v akademickom roku 1943/1944 zažívali tiež teraz už iba štyria vojenskí vysokoškoláci študujúci letecké inžinierstvo v Stuttgarte,61 nakoľko aj toto mesto taktiež patrilo k významným priemyselným centrám Nemecka. Stuttgart bol opakovane cieľom bombardovania spojeneckého letectva už od novembra 1942, a to až do konca druhej svetovej vojny, ktorého intenzita sa postupne zvyšovala. Mesto zažilo spolu 53 náletov, pri ktorých bolo zničené a ľahlo popolom centrum mesta. Bolo zbombardovaných skoro 60 % domov.62

V letnom semestri akademického roka 1943/1944 vo Viedni tiež študovali dvaja vojenskí vysokoškoláci, študenti práva Pavol Posluch a Elemír Strmeň na základe dohody nemeckej a slovenskej strany na Vysokej škole medzinárodného obchodu vo Viedni (Hochschule für Welthandel in Wien),63 na ktorú boli vyslaní, aby sa podrobnejšie oboznámili s nemeckým obchodným právom. Išlo iba o jednosemestrovú „stáž“ na Vysokej škole medzinárodného obchodu, ktorej účelom bolo zoznámiť slovenských študentov práva s medzinárodným obchodným právom, tak ako sa vyučovalo a ponímalo v Nemecku a so zvyklosťami v medzinárodnom obchode, nakoľko nacistické Nemecko bolo najvýznamnejším zahraničným obchodným partnerom Slovenska. Osobitne to platilo v rezorte MNO, pre ktoré bolo nacistické Nemecko najvýznamnejším dodávateľom moderných zbraní a pod.

Vojenskí vysokoškoláci v horúcom lete 1944 a v Slovenskom národnom povstaní Leto 1944 bolo na Slovensku v znamení blížiacich sa zásadných zmien v celej slovenskej

spoločnosti, osobitne v slovenskej brannej moci. Nacistické Nemecko a jeho spojenci prehrávali na všetkých frontoch, k hraniciam Slovenska sa blížili vojská Červenej armády. Vývoj situácie na frontoch druhej svetovej vojny mal vplyv aj na príslušníkov slovenskej brannej moci, ktorej stále väčšia časť sa začala názorovo obracať proti nacistickému Nemecku. Ilegálna Slovenská národná rada (SNR), vytvorená v decembri 1943, zjednocujúca komunistický a nekomunistický odboj na Slovensku64 a Vojenské ústredie (VÚ), vytvorené

60 Išlo o študentov veterinárnej medicíny Pavla Karáska, Ladislava Pitoňáka a Štefana Slivku, spolužiakov vojenských vysokoškolákov študujúcich veterinárne medicínu. In ŠKODA, ref. 55, s. 32. 61 Jeden zo študentov leteckého inžinierstva, a to Jozef Modrovich bol ku dňu 21. 10. 1943 preradený z VVI k Leteckému parku, nakoľko zanechal štúdium na škole. In VA-CR Trnava. Osobný spis Jozefa Modrovicha. Dotazník vyplnený Jozefom Modrovichom 19. 5. 1966, s. 1. 62 SKALA, Jakub. Německo v plamenech. In https://www.mises.cz/clanky/nemecko-v-plamenech-839.aspx; Stuttgart. In ihttps://cs.wikipedia.org/wiki/Stuttgart63 Predmetné štúdium bolo vojenským vysokoškolákom Pavlovi Posluchovi a Elemírovi Strmeňovi povolené rozhodnutím I/2 odd. MNO pod č. j. 556.004/1944. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. OVV, príloha k č. j. 365 Dôv./1944. Vec: Právnici (pozn. autora: prázdninová prax študentov práva).64 ŠTVRTECKÁ, Anna. Vznik Slovenskej národnej rady v roku 1943. In Slovenské národné povstanie 1944. (Sborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938 – 1945.) Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 202-206. ISBN 71-033-65; JABLONICKÝ, Jozef. Z ilegality do povstania. Kapitoly z občianskeho odboja. Banská Bystrica : DALI-BB, s.r.o. pre M SNP, 2009, s. 163-177. ISBN 978-80-89090-60-0.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

63

27. apríla 1944 ako jej vojenský orgán,65 pripravovali ozbrojené povstanie. VÚ, na čele ktorého bol pplk. gšt. Ján Golian, sa venovalo organizačným a materiálnym prípravám ozbrojeného povstania, začalo vytvárať ilegálnu sieť veliteľských funkcií vo vojenských posádkach na celom území Slovenska.66 Do odbojovej činnosti bol postupne zapájaný stále väčší počet dôstojníkov. Okrem občianskeho a komunistického odboja na Slovensku pripravoval štátny prevrat a prechod slovenskej armády na stranu spojencov aj minister NO gen. I. tr. F. Čatloš s úzkou skupinou vyšších dôstojníkov, verných Čatlošovi.67

Stupňujúce protinemecké nálady sa nevyhli ani príslušníkom OVV, z ktorých viacerí sa aktívne zapojili do odbojovej činnosti, vrátane jej veliteľa. Veliteľ OVV mjr. del. Miloš Vesel bol pokrokového zmýšľania, dlhodobo zapojený do odbojovej činnosti.68 V rámci príprav SNP sa pôvodne počítalo aj so zapojením VVI do Povstania. Podľa plánov veliteľ VVI s vojenskými vysokoškolákmi, vojenskými akademikmi a čatou ľahkých tankov mali po vyhlásení Povstania vyjsť do ulíc a vojensky obsadiť Bratislavu a vykonať mobilizáciu. Za pomoci žandárov a polície mali oslobodiť politických väzňov, pozatýkať členov nemeckej vojenskej misie a slovenskej vlády, predstaviteľov Hlinkovej gardy (HG) a nem. Freiwillige Schutzstaffel (FS) a vyčistiť miesta, kde by kládli odpor nemecké ozbrojené formácie a brániť Bratislavu pred nemeckou armádou.69 Okolo mjr. del. Miloša Vesela sa vytvorila skupina protinacisticky orientovaných dôstojníkov a vojenských vysokoškolákov, medzi ktorými vynikal vojenský vysokoškolák Ľudovít Šolc. Tomu sa podarilo nadviazať spoluprácu aj s mnohými ďalšími protifašisticky orientovanými vysokoškolskými študentmi.70

Leto v roku 1944 bolo v znamení očakávania nasledujúcich udalostí. Atmosféra v spoločnosti bola napätá, významne sa na Slovensku zvýšila partizánska činnosť.71 Bratislavská vláda so svojím represívnym aparátom už nemohla byť garantom udržateľnosti režimu, nakoľko armáda a časť bezpečnostno-represívneho aparátu, predovšetkým časť žandárstva, prestali byť oporou režimu.72 Tento vývoj mal zásadný vplyv na ďalšiu existenciu OVV a ďalšie osudy vojenských vysokoškolákov.

Vojenskí vysokoškoláci boli po skončení akademického roka 1943/1944 a vykonaní skúšok a zápočtov v júli 1944 odoslaní na štvortýždňovú dovolenku.73 Po jej ukončení sa museli hlásiť vo VAK, v OVV, odkiaľ mali byť odoslaní na povinnú odbornú prax.

Vojenskí vysokoškoláci mali aj v lete 1944 v súlade s vládnym nariadením č. 94/1941 Sl. z. o povinnom zamestnaní poslucháčov vysokých škôl technických a nariadenia s mocou zákona č. 145/1941 Sl. z. o pracovnej povinnosti poslucháčov vysokých škôl a absolventov stredných škôl, opätovne absolvovať dvojmesačnú prázdninovú prax vo svojich odboroch. Účelom tejto praxe bolo, tak ako v predošlom akademickom roku, oboznámiť ich s prak-

65 JABLONICKÝ, Jozef. Z ilegality do povstania. Kapitoly z občianskeho odboja. Banská Bystrica : DALI-BB, s.r.o. pre Múzeum SNP, 2009, s. 178-192. ISBN 978-80-89090-60-0; FREMAL, Karol. Politické prípravy Slovenského národného povstania z hľadiska celoslovenského i regionálneho v roku 1944. In SYRNÝ, Marek a kol. autorov. Slovenské národné povstanie - Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014, s. 283-286. ISBN 978-80-89514-30-4; CSÉFALVAY, František – KÁZMEROVÁ, Ľubica. Slovenská republika 1939-1945. Chronológia najdôležitejších udalostí. Bratislava : HÚ SAV, 2007, s. 119. ISBN 978-80-969782-2-9.66 SEGEŠ, Vladimír a kol. autorov. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha : OTTOVO NAKLADATELSTVÍ s.r.o., 2015, s. 380-382. ISBN 978-80-7451-459-2; Kol. autorov. Dôstojníci a štáby povstaleckej armády. Banská Bystrica : M. O. Enterprise pre Múzeum SNP, 1994, s. 10-11. ISBN 80-85342-05-7; HRADSKÁ, Katarína a kol. autorov. Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava : VEDA vydavateľstvo SAV, 2015, s. 373-374. ISBN 978-80-224-1351-0. 67 JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji I. Štúdie a články. Bratislava : Kalligram, 2004, s. 24-25. ISBN 80-7149-681-2. 68 CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. Bratislava : VHÚ, 2013, s. 256-257. ISBN 978-80-89523-20-7.69 VESEL, Mirko. Vojenská príprava a vyhlásenie povstania. Bratislava : Slovak Academic Press, 1994, s. 53. ISBN 80-85665-39-5; TAKÁČ, Ladislav. V krutom storočí. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, s. 38. ISBN 80-7165-382-9.70 ROŠKOVÁ, Miroslava – BORIKOVÁ, Mária. Nezabúdame. Bratislava : Rektorát SVŠT, 1984, s. 43.71 JABLONICKÝ, Z ilegality do povstania, ref. 65, s. 294-304, 317-330. 72 Tamže73 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. VVI, č. j. 365 Dôv./1944 z 31. 5. 1944. Vec: Prázdninová prax frekventantov VVI – pridelenie.

64

VOJENSKÁ HISTÓRIA

tickým životom a činnosťou vo svojich študijných odboroch.74 MNO sa snažilo zabezpečiť, aby ju vojenskí vysokoškoláci absolvovali podľa možností vo vojenských útvaroch, úradoch a ústavoch, a iba v prípade, ak to nebolo možné, tak v štátnych alebo súkromných podni-koch.75 Prázdninovú prax mali vykonať v dĺžke osem týždňov, v období od 1. augusta do 30. septembra 1944.76 Na základe rozhodnutia MNO bol veliteľ VVO mjr. del. Miloš Vesel poverený, aby v júni 1944 absolvoval konzultácie na jednotlivých zložkách MNO a sprá-vach Vojenskej správy (VS), ohľadom zadelenia vojenských vysokoškolákov na prázdnino-vú prax.77 Tieto rokovania mali zásadný vplyv na to, ktorí z vojenských vysokoškolákov sa počas odbornej praxe mali možnosť zapojiť do SNP. Mjr. del. Miloš Vesel už dňa 27. júna 1944 hlásil na MNO – HVV splnenie rozkazu a predložil zoznam vojenských vysokoškolá-kov s návrhom ich pridelenia k vojenským útvarom, zariadeniam a ústavom, ako aj k civil-ným závodom a ústavom.78

Bolo nutné odoslať časť vojenských vysokoškolákov na prax do civilných zariadení a podnikov, predovšetkým tých študentov SVŠT,79 ktorí mali odbornú prax absolvovať v civilných strojárskych a hutníckych podnikoch. Vojenskí vysokoškoláci, ktorí študovali odbor chemické inžinierstvo,80 boli odoslaní na prax do civilných chemických závodov, štu-denti odboru poľnohospodárske inžinierstvo boli odoslaní na prax k vojenským hospodár-skym majetkom a k štátnemu výskumnému ústavu. Študenti stavebného inžinierstva boli odoslaní na prázdninovú prax k úradom vojenského štátneho stavebného dozoru v Seredi, Ružomberku, Liptovskom Sv. Petre a k ďalším úradom, časť z nich aj k MNO, odboru sta-vebníctva.81 Študenti elektrotechnického inžinierstva boli zaradení na prax do Slovenských elektrární a do Handlovských uhoľných baní, študenti lesného inžinierstva boli pridelení k Vojenskému lesnému podniku v Malackách. Študenti práva boli pridelení k vojenským justičným úradom v Bratislave, Banskej Bystrici, Poprade a Prešove, ako aj k intendancii Veliteľstva divíznej oblasti 1 v Trenčíne (VDO1).82 Študenti komerčného inžinierstva boli na prázdninovú prax pridelení k veliteľstvám Pracovných skupín PSb NO a k intendancii VDO1. Študenti medicíny boli pridelení do vojenských nemocníc a vojenských kúpeľných ústavov, študenti farmácie vykonávali prax v lekárňach a vojenských nemocniciach.83

Odlišné bolo rozhodnutie v prípade vojenských vysokoškolákov Pavla Poslucha a Elemíra Strmeňa, študentov právnickej fakulty SU, ktorí boli odoslaní absolvovať letný semester na Vysokej škole medzinárodného obchodu vo Viedni. Na Slovensku preto nemohli absolvovať

74 FORMÁNEK, Bedrich (zost.). Päťdesiat rokov Slovenskej vysokej školy technickej. Bratislava : ALFA, vydavateľstvo technickej a ekonomickej literatúry, 1987, s. 44-45. ISBN 063-183-87.75 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. VVI, č. j. 365 Dôv./1944 z 31. 5. 1944. Vec: Prázdninová prax frekventantov VVI – pridelenie. 76 Tamže.77 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO - HVV, č. j. 470.746/Dôv.I/2-3.1944 z 25. 6. 1944. Vec: Prázdninová prax frekventantov VVI – pridelenie.78 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. OVV, č. j. 372.Dôv./1944 z 27. 6. 1944. Vec: Prázdninová prax frekventantov VVI – zadelenie.79 Študenti strojného inžinierstva boli zaradení na prázdninovú prax do Slovenskej strojárne a zlievarne, úč. spol. Vyhne, Zbrojovky Brno v Považskej Bystrici, Banskej a hutnej úč. spol. v Trnave, Coburg, úč. spol. v Trnave, Továrne na dopravné prostriedky v Trenčianskych Biskupiciach, Továrne na lietadlá, Mráz v Nitre, Hlavnej vojenskej rádiovej ústredne v Bratislave, Vojenského technického a chemického ústavu v Zemianskych Kostoľanoch a do ďalších závodov a zariadení. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. OVV, č. j. 372.Dôv./1944 z 27. 6. 1944. Vec: Prázdninová prax frekventantov VVI – zadelenie. Príloha o pridelení študentov strojného inžinierstva.80 Študenti chemického inžinierstva boli určení na prázdninovú prax do Chemickej továrne, Jozef Pálffy v Smoleniciach, závodu Spolok pre chemickú a hutnú výrobu v Novákoch, Slovenských papierní úč. spol. v Ružomberku, Továrne na remene, uč. spol. v Liptovskom Sv. Martine, Baťa – Svit, úč. spol. v Batizovciach a ďalších tovární. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. OVV, č. j. 372.Dôv./1944 z 27. 6. 1944. Vec: Prázdninová prax frekventantov VVI – zadelenie. Príloha o pridelení študentov chemického inžinierstva. 81 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. OVV, č. j. 372.Dôv./1944 z 27. 6. 1944. Vec: Prázdninová prax frekventantov VVI – zadelenie. Príloha o pridelení študentov stavebného inžinierstva.82 Tamže. Príloha o pridelení študentov práva.83 Tamže. Prílohy o pridelení študentov elektrotechnického inžinierstva, lesného inžinierstva, komerčného inžinierstva, medicíny a farmácie.

65

VOJENSKÁ HISTÓRIA

prázdninovú prax, nakoľko letný semester na tejto škole trval od apríla až do augusta 1944.84 V objekte internátu OVV po odchode vojenských vysokoškolákov na prázdninovú prax

na začiatku augusta 1944 zostala len pomocná čata, ktorá zabezpečovala poriadok v priesto-roch internátu,85 ako aj približne tridsať vojenských vysokoškolákov, vykonávajúcich prázd-ninovú prax pri vojenských útvaroch, ústavoch a zariadeniach, ako aj civilných podnikoch, nachádzajúcich sa v Bratislave.86

Okrem vojenských vysokoškolákov, študujúcich na Slovensku, mali prázdninovú prax ab-solvovať aj vojenskí vysokoškoláci študujúci v zahraničí. Na Slovensko sa dostavili študenti veterinárnej medicíny z Viedne, ako aj ostatní vojenskí vysokoškoláci. Študenti veterinár-nej medicíny vo Viedni boli odoslaní na stáže k viacerým vojenským útvarom, do vojenské-ho žrebčína v Motešiciach a remontného strediska v Liptovskom Sv. Mikuláši.

Po tom, ako boli vojenskí vysokoškoláci odoslaní v lete 1944 na prázdninovú prax po celom Slovensku, veliteľ OVV mjr. del. Miloš Vesel požiadal o dočasné premiestnenie do Ružomberka,87 kde sa zdržiavala jeho manželka so synom. Žiadosti mjr. Vesela bolo vyho-vené a v období od 15. júla 1944 do 30. septembra 1944 bol premiestnený k del. pl. 2 v Ru-žomberku ako jeho dočasný veliteľ. Zároveň vykonával aj funkciu posádkového veliteľa Ružomberka.88 Späť k OVV mal nastúpiť dňa 1. októbra 1944. Počas jeho neprítomnosti vo OVV v lete 1944 ho zastupoval veliteľ roty vojenských vysokoškolákov stot. konc. Jozef Bránsky.89 Mjr. del. Miloš Vesel sa už do Bratislavy k VVI nevrátil, nakoľko sa s ružomber-skou posádkou zapojil do Povstania.90

V prípravách na ozbrojené povstanie mala svoje miesto aj Bratislava, ako politické a hos-podárske centrum Slovenska s ústrednou vládou. Pre odboj bola Bratislava významná aj z vojenského hľadiska, nakoľko v nej a v jej bezprostrednom okolí bolo dislokovaných množstvo vojenských útvarov, ústavov a zariadení. Svoje miesto v prípravách na ozbrojené povstanie malo mať aj OVV, ako súčasť VAK. Práve príslušníci VAK, na čele s veliteľom OVV mali podľa pôvodných plánov spolu s ďalšími útvarmi a jednotkami pomôcť obsadiť Bratislavu, zaujať obranu, vykonať mobilizáciu,91 no situácia sa vyvinula zásadne odlišne.

Po zahájení SNP dňa 29. augusta 1944 v Bratislave nebol prítomný mjr. del. Miloš Vesel. Chaos zmenami na poste povstaleckého veliteľa Bratislavy spôsobil, že nakoniec nedošlo k zmobilizovaniu bratislavskej posádky a k zabezpečeniu jej prechodu na povstalecké úze-mie.92 Vojenskí akademici a väčšina vojenských vysokoškolákov sa v čase zahájenia SNP nenachádzala v Bratislave, takže spoločne s ďalšími príslušníkmi bratislavskej posádky ne-mohli zasiahnuť do situácie v Bratislave. Bratislave chýbal aj odhodlaný povstalecký veliteľ. Navyše bratislavský režim si za pomoci domácich Nemcov a prichádzajúcich nemeckých jednotiek dokázal udržať kontrolu nad Bratislavou. Dňa 31. augusta 1944 do Bratislavy prišli prvé nemecké policajno-bezpečnostné jednotky Sicherheitsdienstu a Sicherheintspoli

84 Letný semester na Vysokej škole medzinárodného obchodu vo Viedni trval do 12. 8. 1944, následne mali študenti absolvovať predpísané skúšky a zápočty. Kol. autorov. Hochschule für Welthandel in Wien. Personel – und Vorlesungs – Verzeichnis. Sommersemester 1944. Wien : 1944, Hochschule für Welthand, s. 8. https://www.wu.ac.at/filead min /wu/o/uniarchive/Digitalisate/Vorlesungsverzeichnisse/Hochschule_f%C3%BCr_Welthandel/1944_Sommersemester.pdf 85 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 460. Vesel Miloš, mjr. del., veliteľ VVI zo 4. 7. 1944. Vec: Pridelenie k del. pl. 2 – prosba.86 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. VVI, č. j. 340/Dôv.1944 z 21. 3. 1944. Vec: vykonávanie služby strelníkov pridelených jednotlivým ministerstvám – pokyn.87 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 460. Vesel Miloš, mjr. del., veliteľ VVI zo 4. 7. 1944. Vec: Pridelenie k del. pl. 2 – prosba.88 TAKÁČ, ref. 69, s. 32. 89 Tamže.90 Kol. autorov. Dôstojníci a štáby, ref. 66, s. 11, 125, 127, 134. 91 TAKÁČ, ref. 69, s. 38. 92 JABLONICKÝ, Samizdat o odboji I, ref. 67, s. 18-29, 36-46, 50-64; JABLONICKÝ, Z ilegality do povstania, ref. 65, s. 345-355.

66

VOJENSKÁ HISTÓRIA

zei.93 Dňa 1. septembra 1944 vstúpila do Bratislavy časť bojovej skupiny Waffen-SS „Schill“, ktorá Bratislavu obsadila a začala odzbrojovať bratislavskú posádku.94 Nemecké okupačné jednotky začali v Bratislave od 1. septembra 1944 prioritne odzbrojovať slovenské jednotky a obsadzovať vojenské kasárne, veliteľstvá, vojenské ústavy a úrady.

Nemecké okupačné jednotky mali príkaz obsadiť okrem iných vojenských objektov aj kasárne VAK a kasárne JPO 1, v ktorých bol aj internát OVV.95 Veliteľ VAK plk. pech. Alojz Králik kritickú situáciu bratislavskej posádky, ktorá sa vyvinula obsadením Brati-slavy nemeckou armádou, psychicky nezvládol a skolaboval. Následne bol zo zdravotných dôvodov zbavený velenia VAK, bol odoslaný na liečenie. Neskôr bol menovaný za hlavného veliteľa žandárstva a finančnej stráže.96 Plk. pech. Alojz Králik bol vo funkcii veliteľa VAK nahradený riadnym profesorom VAK mjr. del. Vojtechom Zámockým,97 ktorý sa tak aspoň formálne na krátky čas stal aj nadriadeným OVV. Napriek tomu, že aj Veliteľská rada VAK bola za odchod VAK na povstalecké územie, toto sa nakoniec nepodarilo zrealizovať. Ne-podarilo sa včas pripraviť prostriedky na prevoz techniky a príslušníkov VAK a OVV na povstalecké územie. Kasárne VAK boli náhle obkľúčené nemeckou armádou a jednotkami SS, následne bola VAK obsadená.98 Vo VAK vznikla neprehľadná situácia. Časť prísluš-níkov VAK, predovšetkým časť veliteľského a pedagogického personálu, ako aj niekoľko vojenských akademikov, ašpirantov a ďalších príslušníkov školy opustili kasárne VAK.

Pobočník veliteľa OVV, dočasne zastupujúci veliteľa OVV, stot. konc. Jozef Bránsky vo VVI zostal nielen počas jej obsadzovania nemeckou armádou, ale aj neskôr, nakoľko bol chorý a sám ako vysokoškolák SVŠT mal vykonať niekoľko skúšok.99 V internáte OVV, ktorý nebol v priestoroch kasární VAK, ale v kasárňach JPO 1, sa okrem stot. konc. Jozefa Bránskeho nachádzala iba časť veliteľského personálu, okolo tridsať vojenských vysoko-školákov, ktorí boli zaradení podľa svojej študijnej odbornosti v rámci prázdninovej odbor-nej praxe v bratislavských vojenských útvaroch, ústavoch a úradoch, v civilných závodoch a inštitúciách.100 Časť z týchto vojenských vysokoškolákov, ktorí sa nachádzali v internáte VVI, postupne dezertovala,101 niektorí z nich sa presunuli na povstalecké územie alebo sa ukrývali u príbuzných a na ďalších miestach.

Začiatok Slovenského národného povstania dňa 29. augusta 1944 zastihlo vojenských vysokoškolákov na povinnej prázdninovej praxi, roztrúsených po celom území Slovenska. Väčšina z vojenských vysokoškolákov, najmä tí, ktorí sa nachádzali na povstaleckom území, pridelení k rôznym vojenským útvarom a zariadeniam, ako aj k civilným podnikom, boli ako vojaci v činnej službe v hodnostiach strelníkov a v ašpirantských hodnostiach (absol-venti ŠDZ) ubytovaní počas povinnej praxe podľa možnosti v miestnych vojenských ka-sárňach a podliehali aspoň sčasti vojenskému režimu.

93 Tamže, s. 64-65; CSÉFALVAY, KÁZMEROVÁ, ref. 65, s. 135. 94 Tamže, s. 136.95 JABLONICKÝ, Samizdat o odboji, ref. 67, s. 86-94. 96 KOLLÁR, Pavol. Koniec existencie Vojenskej akadémie armády Prvej Slovenskej republiky, rkp. s. 1.97 JABLONICKÝ, Samizdat o odboji, ref. 67, s. 89. 98 Tamže, s. 89-90.99 VA-CR Trnava, osobný spis Jozefa Bránskeho. Životopis Ing. Jozefa Bránskeho z 13. 8. 1951. 100 Na prázdninovú odbornú prax v Bratislave boli zaradení viacerí vojenskí vysokoškoláci, a to študent chemického inžinierstva Juraj Rácik k SVŠT, študent strojného inžinierstva por. Michal Stenchlák k Hlavnej vojenskej rádiovej ústredne, študent stavebného inžinierstva Štefan Gál k MNO-VS stavebníctvo, študent komerčného inžinierstva Ján Kolesár a študent filozofie Ladislav Kubaško k Pracovnej skupine 1, študent filozofie Ladislav Valentík k školskému a výcvikovému oddeleniu MNO, študenti práva por. aut. Viliam Cramer, dôst. zást. ašp. Anton Lesýk, Jozef Bunganič, Juraj Ollé a Juraj Brza k bratislavským vojenským justičným orgánom, študenti medicíny Timotej Ollé, Ivan Blaho, Pavol Zeman a ďalších trinásť študentov medicíny k Vojenskej nemocnici 1, študenti farmácie Jaroslav Kresánek, Ladislav Kňažko Pavol Pobeha a ďalší vojenskí vysokoškoláci. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. OVV, 372. Dôv./1944 z 27. 6. 1944. Vec: Prázdninová prax frekv. VVI – pridelenie. 101 Jedným z nich bol por. aut. Viliam Cramer, ktorý po prepustení z hospitalizácie vo Voj. nemocnici 1 na konci septembra 1944 z OVV dezertoval. In VA-CR Trnava, osobný spis Viliama Cramera. Kmeňový list a životopis Viliama Cramera.

67

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Vojenskí vysokoškoláci, ktorí sa nachádzali na povstaleckom území, sa automaticky ako vojenské osoby zväčša stali príslušníkmi 1. čs. armády na Slovensku. Menšia časť z nich sa pripojila k partizánskym jednotkám. Tí vojenskí vysokoškoláci, ktorí sa nechceli zapojiť do SNP, sa vrátili z prázdninovej praxe zväčša domov, neskôr sa ukrývali pred núteným nasadením na opevňovacie práce, ku ktorému dochádzalo v poslednom období existencie Slovenskej republiky.

Väčšinou boli vojenskí vysokoškoláci v rámci 1. čs. armády na Slovensku zaradení vo funkciách, ktoré zodpovedali ich študijnému odboru,102 resp. vykonávali strážnu službu103 alebo boli zaradení na najnižších veliteľských postoch, ako velitelia čiat. Vojenskí vyso-koškoláci, medici Karol Horečný, František Mayer, Jan Prikryl, Zoltán Bielek a ďalší, boli zaradení ako pomocný zdravotnícky personál vo vojenských poľných nemocniciach.104

S odstupom rokov je veľmi ťažké zmapovať účasť všetkých vojenských vysokoškolákov, ktorí sa zúčastnili SNP. Z radov študentov SVŠT sa SNP zúčastnili viacerí vojenskí vyso-koškoláci, medzi nimi študent chemickotechnologického inžinierstva SVŠT Milan Králik,105 študent strojného inžinierstva SVŠT poručík Ľudovít Šolc106 a ďalší.

Tá časť vojenských vysokoškolákov, ktorá sa do SNP z rôznych dôvodov nezapojila, po čiastočnej konsolidácii bratislavského režimu v októbri 1944, reagovala na výzvu MNO a vrátila sa do Bratislavy, aby pokračovala vo vysokoškolskom štúdiu.

Veľké obavy o ďalšie štúdium po začatí SNP mali vojenskí vysokoškoláci, ktorí študovali veterinárnu medicínu a architektúru vo Viedni, ako aj na technickej vysokej škole v Stutt-garte, nakoľko nemali informácie, či budú môcť v štúdiu pokračovať. Ich situácia sa neskôr vyjasnila.

Záverečná etapa existencie OVV

V dôsledku rozhodného postupu nemeckej armády sa jej podarilo rýchlo obsadiť Brati-slavu, ktorá sa tak stala oporou Tisovej vlády. Za nového ministra Národnej obrany bol už dňom 5. septembra 1944 namiesto gen. I. tr. Ferdinanda Čatloša menovaný Štefan Haššík,107 102 Do SNP sa zapojili dokonca aj vojenský vysokoškolák, študent veterinárnej medicíny, študujúci vo Viedni, ktorý v lete 1944 vykonával prázdninovú odbornú prax na území Slovenska. Išlo Ladislava Bohuša, ktorý počas SNP prešiel na povstalecké územie do Banskej Bystrice, bol zaradený ako veterinár k peš. pl. 3, k Vojenskej konskej nemocnici vo Zvolene, neskôr v oblasti Klenovca. In VA-CR Trnava, osobný spis Bohuša Ladislava, Krátky osobný spis Ladislava Bohuša. Žiadosť Ladislava Bohuša o výpis z evidencie z 31. 10. 1973. 103 Napr. vojenský vysokoškolák Pavol Husárik bol po zahájení SNP zaradený k údernej jednotke „Gerlach 3“, zväčša vykonával strážnu službu. In VA-CR Trnava. Osobný spis Pavla Husárika. Životopis Pavla Husárika z 22. 8. 1951. 104 Na prázdninovú odbornú prax vo Vojenskom kúpeľnom ústave Sliač boli zaradení MUC. Karol Horečný, MUC. František Mayer, MUC. Jan Prikryl, MUC. Zoltán Bielek, ktorí boli po zahájení SNP zaradení do Vojenskej nemocnice v Sliači „Konrád“. In Kol. autorov. Dôstojníci a štáby, ref. 66, s. 172-173. 105 Vojenský vysokoškolák Milan Králik (24. 8. 1924 – 13. 9.1944) bojoval ako člen partizánskeho oddielu na Hornej Nitre v rámci 4. taktickej skupiny. Padol dňa 13. 9. 1944 počas bojov pri obrane povstaleckého územia medzi Novákmi a Nitrianskymi Sučanmi. In STU v Bratislave. Pripomíname si SNP. https://www.stuba.sk/sk/diani-na-stu/prehlad-aktualit/pripo miname-si-snp.html?page_id=8379; ROŠKOVÁ, BORIKOVÁ, ref. 70, s 10.106 Vojenský vysokoškolák, študent SVŠT por. Ľudovít Šolc (15. 10. 1921 – 9. 9. 1944) sa aktívne zapojil do SNP, stal sa veliteľom roty v rámci Prvej československej partizánskej brigády J. V. Stalina. V septembri 1944 sa zúčastnil obranných bojov v Turci, kde sa vyznamenal. Pri ústupových bojoch dňa 9. 9. 1944 padol. In STU v Bratislave. Slovenské národné povstanie a naša škola. https://www.stuba.sk /sk/stu/historia/slovenske-narodne-povstanie-a-nasa-skola.html?page_id=8380#solc107 HAŠŠÍK, Štefan (25. 11.1898 Dlhé Pole – 8. 1985 Cleveland, USA).V r. 1909 – 1914 absolvoval štyri triedy reálky v Nitre, v r. 1914 – 1917 štyri ročníky na Kráľovskej uhorskej kadetnej škole v Pécsi. V r. 1917 absolvoval armádnu školu v Inote. Následne zaradený k honv. peš. pl. 15 v Trenčíne ako vel. čaty. V máji r. 1918 por. pech. a odvelený na taliansky front. Po skončení prvej sv. vojny sa v decembri 1918 prihlásil do čs. armády, veliteľ roty peš. pl. 17. V marci r. 1919 pre-miestnený k čs. husárskej eskadróne v Komárne, následne odoslaný na východné Slovensko, kde sa zúčastnil bojov proti Maďarskej republike rád ako veliteľ roty. V roku 1920 premiestnený k peš. pl. 41 v Písku, vel. roty a pobočník veliteľa práporu. V novembri 1920 prevelený k 2. (sprav.) odd. KVV v Užhorode, od júna 1923 npor. pech., následne prevelený k 2. odd. MNO – HŠ ako dôst. pátracej skupiny. V r. 1925 vstúpil do Rodobrany, zriadenej v rámci HSĽS. V júli 1925 bol na vlastnú žiadosť prepustený z voj. služby. Na voj. činnú službu opäť nastúpil v decembri r. 1926 k peš. pl. 41 v Žiline ako vel. čaty. V r. 1927 premiestený k peš. pl. 44 do Liberca. V apríli 1928 bol na vlastnú žiadosť preradený k četníctvu na skúšobnú dobu, zo zdravotných dôvodov sa však vrátil do svojej pôvodnej funkcie. V r. 1928 bol zaradený k 2. odd.

majúci za úlohu obnoviť slovenskú armádu, ktorej vznik proklamoval prezident SR Dr. Jozef Tiso už dňa 2. septembra 1944 vo svojom rozhlasovom prejave o návrate k 14. marcu 1939.108 Nový minister NO spolu s náčelníkom štábu ministra pplk. gšt. JUDr. Jozefom Parčanom109 a referátom pre výcvik a školy MNO-HVV po čiastočnom obnovení armády, sa snažili okrem iného aj o obnovu vojenského školstva, bez ktorého nebolo možné armádu doplňovať kvalifikovaným veliteľským a odborným personálom. Obnoviť vojenské škol-stvo sa im síce podarilo, avšak nie v takom rozsahu a kvalite, akým disponovala slovenská branná moc do leta 1944. Postupne došlo k čiastočnému obnoveniu činnosti Vysokej vo-jennej školy,110 k obnoveniu činnosti ŠSVR,111 ako aj VAK112 a v rámci nej aj k obnoveniu činnosti OVV.113

Na prípravách obnovenia vojenského školstva sa podieľal predovšetkým referát pre výcvik a školy, zriadený na MNO-HVV spolu s náčelníkom štábu MNO. Zo strany MNO bola venovaná osobitná pozornosť obnoveniu OVV. KVV Košice. V máji 1929 bol preložený k peš. pl. 17 do Trenčína, v júli 1929 bol preložený na vlastnú žiadosť do zálohy. V r. 1933 bol povýšený na kpt. pech. v zál. V r. 1929 vstúpil do HSĽS, pôsobil ako obvodný tajomník strany pre Zemplín v Michalovciach. Od r. 1935 poslanec Národného zhromaždenia za HSĽS. V období od októbra 1938 do marca 1939 poverenec autonómnej vlády pre Zemplín a od decembra 1938 vládny delegát autonómnej vlády na MNO v Prahe. Od marca do decembra 1939 poverenec vlády SR pre Zemplín v otázkach štátno-bezpečnostných a politických. Poslanec Snemu Slovenskej krajiny, po vzniku Slovenského štátu v Sneme člen branného výboru. Počas maďarskej agresie v marci 1939 sa dobrovoľne prihlásil do armády, velil Zemplínskej bojovej skupine. Zúčastnil sa ťaženia proti Poľsku ako veliteľ I. práporu pešieho pluku 3, ktorý bol v zostave 2. divízie. V r. 1940 bol na čele Šarišsko-zemplínskej župy v Prešove a predseda župnej organizácie HSĽS. Od októbra 1940 do septembra 1944 stál na čele Nitrianskej župy. Organizátor diskriminačných protižidovských opatrení. Po vypuknutí SNP bol 5. 9. 1944 menovaný za ministra národnej obrany. Podliehala mu aj časť agendy MV, ako aj všetky zložky bezpečnostného aparátu Slovenskej republiky. Pred oslobodením Slovenska emigroval, ukrýval sa v Rakúsku a Taliansku. Dňa 15. 9. 1945 v Kirchbergu založil Úniu slovenských komba-tantov ako „vojenskú organizáciu pre všetkých občanov od 18 do 60 rokov“, ktorú tvorili bývalí príslušníci slov. armády. V novembri r. 1947 bol Národným súdom v neprítomnosti odsúdený na trest smrti zastrelením. V roku 1948 emigroval do USA, neskôr sa premiestnil do Argentíny, kde naďalej budoval organizáciu kombatantov. 108 KORČEK, Ján. Slovenská republika 1943-1945. K pôsobeniu mocensko-represívneho aparátu a režimu. Bratislava : MO SR, 1999, s. 158. ISBN 80-88842-22-0; HRADSKÁ, Katarína – FABRICIUS, Miroslav (ed.). Jozef Tiso. Prejavy a články (1944 – 1947). Bratislava : HÚ SAV, 2010, s. 10-11. ISBN 978-80-970060-8-2; Denník Slovák, r. 26, č. 199, mimoriadne vydanie z 3. 9. 1944.109 PARČAN (pôvodne PARČAMI) Jozef, JUDr. (16. 2. 1909 Velký Citeň – 3. 12. 1980 Washington, USA). Dôstojník čs. armády, neskôr slov. brannej moci. V r. 1929 absolvoval obchodnú akadémiu v Mukačeve, následne absolvoval voj. prezenčnú službu pri peš. pl. 36 v Košiciach, kedy absolvoval ŠDZ pechoty. Od 1. 4. 1931 na vlastnú žiadosť absolvoval dobrovoľnú činnú službu, od 30. 9. 1931 vojenský akademik vo VA v Hraniciach. VA ukončil 16. 7. 1933 ako por. pech., pričom bol zaradený k peš. pl. 30 vo Vysokom Mýte ako veliteľ čaty. Absolvoval štátne skúšky z maďarčiny, poľštiny a ruštiny. Od 1. 8. do 31. 10. 1935 absolvoval kurz pre leteckých pozorovateľov zbraní v Prostějove, dňom 1. 11. 1935 letecký pozorovateľom pechoty, v dobe od 1. 11. 1935 do 30. 11. 1936 zaradený do letky 9 let. pl. 3 v Piešťanoch. Následne zaradený k peš. pl. 30, od 1. 11. 1936 poľný letecký pozorovateľ pechoty. V r. 1936 – 1937 učiteľ a inštruktor zaradený v Pechotnom učilišti v Miloviciach, od r. 1937 npor. pech., od 3. 11. 1937 do 23. 9. 1938 poslucháč VVŠ v Prahe. Počas mobilizácie čs. armády v r. 1938 pridelený k veliteľstvu 14. div. v Kroměříži. Od 30. 11. 1938 zaradený k peš. pl. 12 s určením ako pobočník prideleného zástupcu MNO pri vláde ČSR pre Podkarpatskú Rus. Od 14. 3. 1939 príslušník slov. brannej moci, príslušník peš. pl. 12 vo Zvolene, od 15. 5. 1939 zaradený pri veliteľstve 3. div. v Prešove ako prednosta 3. odd. Po úspešnom vykonaní skúšok na dôstojníka gen. štábu na MNO, od 15. 12. 1939 dôstojník gšt. Od 1. 1. 1940 stot. gšt., od 1. 3. 1940 prednosta 1. org. a mob. odd. MNO, dňa 13. 11. 1940 povýšený na mjr. gšt. Od 31. 12. 1940 prednosta vojenského dopravníctva Vojenskej správy (VS). Od 23. 12. 1941 do 3. 5. 1942 odoslaný do poľa v ZSSR, zaradený u štábu veliteľstva RD. Od 4. 5. do 30. 4. 1943 prednosta vojenského dopravníctva VS. Od 1. 5. 1943 vojenský atašé v Bukurešti a v Sofii. 30. 6. 1944 promoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Od 5. 9. 1944 pplk. gšt., od 10. 9. 1944 náčelník štábu HVV. Na konci 2. svetovej vojny spolu s vládou SR, MNO a ďalšími úradmi v apríli 1945 evakuoval do Rakúska. Zostal v zahraničí, kde pracoval pre francúzsku voj. rozviedku. Dlhodobo pôsobil v národne orientovaných exilových združeniach, a to v Slovenskom akčnom výbore; Slovenskej národnej rade v zahraničí, v Únii slovenských kombatantov a ďalších. Zomrel v exile.110 KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940 – 1942. III. časť. In Vojenská história, č. 3, roč. 21, 2017, s. 52-54. ISSN 1335-3314.111 KOZOLKA, Jaroslav. Štátna slovenská vojenská reálka (1942-1945) II. časť. In Vojenská história, č. 1, roč. 23, 2019, s. 84-89. ISSN 1335-3314.112 Minister NO Štefan Haššík v októbri 1944 rozhodol, že rota vojenských vysokoškolákov a oddiel vojenských vysokoškolákov naďalej zostane súčasťou reorganizovanej armády, čo prakticky znamenalo obnovenie činnosti VAK. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 465.391/Dôv.-3b-1944 zo 14. 10. 1944. Vec: Veliteľ voj. akademikov a voj. vysokoškolákov – určenie.; ŠKULTÉTY, Jozef. Kontrarevolučné úsilie Tisovej vlády v období Slovenského národného povstania (september 1944 – apríl 1945). In Slovenské národné povstanie 1944. Sborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938 – 1945). Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 552-553. ISBN 71-033-65113 Tamže; KORČEK, Slovenská republika 1943-1945, ref. 109, s. 161, 200.

68

Veliteľ OVV stot. konc. Jozef Bránsky vo svojom návrhu z 18. septembra 1944 zmeniť status vojenských vysokoškolákov na vojenských štipendistov, teda na civilné osoby, ktoré by po dobu štúdia poberali vojenské štipendium ako civilné osoby. Ďalej navrhol, aby bol určený jeden dôstojník, ktorý by kontroloval ich štúdium a nárok na štipendium, vyplácal ho a prípadne navrhoval by jeho zrušenie pre neprospech. Po absolvovaní vysokoškolského štúdia a dôstojníckych skúšok by boli vojenskí vysokoškoláci menovaní za dôstojníkov.114 MNO pôvodne súhlasilo s návrhom stot. konc. J. Bránskeho, keď vydalo nariadenie z 19. septembra 1944, ktorým sa malo zrušiť OVV a status vojenských vysokoškolákov mal byť zmenený na vojenských štipendistov. Vydaniu nariadenia mal predchádzať súhlas vlády Slovenskej republiky so zrušením OVV. Vojenskí štipendisti na Slovensku mali dostávať štipendium 1.200 Ks, a študujúci v zahraničí 1.400 Ks. Bolo určené na uhradenie ubytovania, stravovanie a zakúpenie študijných pomôcok. Likvidáciu OVV mala zabezpečiť Hospodárska správa VAK, ktorá mala tiež vyplácať štipendium. Intendancia MNO mala zabezpečiť pre vojenských vysokoškolákov po zrušení OVV ich ubytovanie na vysokoškolských internátoch. Dovtedajší výkon vojenskej služby u OVV sa im mal započítavať do celkovej dĺžky výkonu vojenskej služby. Návrh riešil aj otázku predčasného ukončenia vyplácanie vojenského štipendia pre neprospech a pod.115

Ministrom NO bolo po konzultáciách a zvážení všetkých výhod a nevýhod ponechania alebo zrušenia OVV rozhodnuté, že OVV nezanikne a nezmení sa charakter vojenských vysokoškolákov na vojenských štipendistov.116 Dôvodom pre nezavedenie návrhu do života bolo, že MNO chcelo obnoviť v čo najširšej miere vojenské školstvo spred leta 1944. Ďalej bolo rozhodnuté, že po obnovení OVV bude naďalej podliehať VAK. Vojenskí vysokoškoláci a vojenskí akademici boli vedení v evidencii 1. peš. pl. Domobrany. Minister NO dal svojím rozhodnutím zo 14. októbra 1944 vojenských akademikov a vojenských vysokoškolákov k dispozícii 1. peš. pl. Domobrany, ktorého veliteľ ich mal zaradiť do funkcií podľa potreby, na základe čoho sa fakticky stali príslušníkmi Domobrany.117

MNO ešte v septembri 1944 vyzvalo všetkých vojenských vysokoškolákov a vojenských akademikov, na ktorých malo dosah, aby sa do 1. októbra 1944 dostavili do VAK k pokračovaniu v štúdiu. Výzvu sprvu uposlúchlo iba niekoľko vojenských akademikov a vojenských vysokoškolákov. Dňa 4. októbra 1944 sa do VAK dostavilo prvých deväť vojenských vysokoškolákov.118 Následne sa dňa 9. októbra 1944 do VAK dostavilo ďalších osem vojenských vysokoškolákov.119 Postupne sa dostavili do VAK aj ďalší. MNO napokon akceptovalo prihlasovanie vojenských vysokoškolákov až do 20. októbra 1944, s tým, že najneskôr do tohto dňa sa museli hlásiť na VAK zápisné na vysoké školy, ktoré im MNO následne vyplatilo.120 Samotný riadny zápis na fakulty SU a vysoké školy sa v akademickom roku 1944/1945 do zimného a letného semestra vykonával od 25. septembra do 7. októbra 1944.121

114 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. VVI, bez č. j. z 18. 9. 1944. Vec: Frekventanti VVI – zmena na voj. štipendistov – návrh. 115 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 475.982/Dôv-I/2-3.1944 z 19. 9. 1944. Vec: Frekventanti VVI – zmena na vojenských štipendistov – nariadenie. 116 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 465.391/Dôv.-3b-1944 zo 14. 10. 1944. Vec: Veliteľ voj. akademikov a voj. vysokoškolákov – určenie.117 Tamže. 118 Išlo o vojenských vysokoškolákov por. pech. v zál. Tomáša Mihalka, por. spoj. v zál. Michala Stenchláka, por. del. v zál. Jozefa Zvaru, vojenských vysokoškolákov Karola Durdíka, Františka Pellu a ďalších. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO, dôverné, 1944, šk. 483. VAK. Rota voj. akademikov, č. j. 181/1944 z 5. 10 1944. Vec: Vojenskí akademici, príchod k VAK – hlásenie.119 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO, dôverné, 1944, šk. 483. VAK. Rota voj. akademikov, č. j. 184/1944 z 10. 10. 1944. Vec: Voj. akad. a frekv. VVI, príchod k VAK – hlásenie. 120 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 465.391/Dôv.-3b-1944 zo 14. 10. 1944. Vec: Veliteľ voj. akademikov a voj. vysokoškolákov – určenie.121 Kol. autorov. Vysoká obchodná škola v Bratislave. Program na študijný rok 1944/1945. Bratislava : VSO, 1944, s. 28.

69

VOJENSKÁ HISTÓRIA

70

MNO sa pri obnovení činnosti OVV nesústredilo iba na udržanie čo najväčšieho počtu vojenských akademikov, ale vyvinulo iniciatívu, nábor do OVV medzi civilnými študentmi vyšších ročníkov vysokých škôl v Bratislave. Takto sa im podarilo aspoň čiastočne doplniť počty vojenských vysokoškolákov. Na základe náboru boli napokon do OVV prijatí noví vojenskí vysokoškoláci Emil Kudlička, študent SVŠT, Jozef Tkáč, študent VOŠ122 a ďalší.

Ku dňu 30. októbru 1944 bolo podľa evidencie 1. peš. pl. Domobrany vo VAK vedených 56 vojenských akademikov a 68 vojenských vysokoškolákov.123 Skutočný počet vojenských vysokoškolákov sa však neustále menil. Z evidencie 1. peš. pl. Domobrany k 1. novembru 1944 vyplýva, že vojenských vysokoškolákov bolo k uvedenému dňu už dovedna 65124 a ku dňu 15. decembra 1944 už iba 49.125

Viacerí vojenskí vysokoškoláci sa prihlásili na VAK po 20. októbri 1944 a v mesiaci november 1944, až po vojenskej porážke SNP, keď už prebiehal na univerzite a vysokých školách akademický rok 1944/1945. Išlo dovedna o tridsať vojenských vysokoškolákov.126 Príchod tejto skupiny vojenských vysokoškolákov vyvolával podozrenie, že pred príchodom na VAK sa zúčastnili SNP, a ich príchod súvisel až s potlačením SNP. V Domobrane už naplno prebiehala mašinéria spravodajských previerok príslušníkov Domobrany, ktoré sa vzťahovali aj na vojenských vysokoškolákov. Skúmalo sa, či sa oneskorene prichádzajúci vojenskí vysokoškoláci zúčastnili SNP v rámci 1. čs. armády na Slovensku alebo pri partizánoch. Preverovaním bolo zistené, že sa z tridsiatich prihlásených vojenských vysokoškolákov zúčastnilo SNP dovedna trinásť. Preto boli títo vojenskí vysokoškoláci z OVV vylúčení a boli premiestení k 1. peš. pl. Domobrany s tým, že boli zväčša následne urýchlene odoslaní k 2. technickej divízii (2. TD) do Talianska.127

MNO muselo z OVV vylúčiť aj ďalších vojenských vysokoškolákov. Viacerí vojenskí vysokoškoláci, ktorí sa prihlásili vo VAK a pokračovali vo vysokoškolskom štúdiu, mali rôzne disciplinárne problémy, resp. zlý študijný prospech. Preto muselo napokon MNO dňa 26. októbra 1944 na základe návrhu veliteľa OVV rozhodnúť o ich vylúčení z OVV a premiestnení k JPO 1. Zároveň boli predurčení k odoslaniu k 2.TD v Taliansku. Minister NO ich však vzhľadom na absolvovaný vojenský výcvik a civilné stredoškolské vzdelanie s maturitou povýšil do hodnosti dôstojníckeho zástupcu. Zároveň s vylúčením z OVV im bola určená doba výkonu vojenskej prezenčnej služby podľa záväzku, ktorá bola závislá od dĺžky ich pobytu vo OVV.128 Dňom 30. novembra 1944 boli vylúčení z OVV ďalší dvaja vojenskí vysokoškoláci, a to jeden na základe vlastnej žiadosti a ďalší pre

122 VHÚ-VHA Bratislava, f. VAK, 1944, šk. 2. Hlavný protokol roty voj. vysokoškolákov šk. roč. 1944/1945. 123 KOLLÁR, Pavol. Koniec existencie Vojenskej akadémie armády Slovenskej republiky, rkp., s. 1.124 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 454. 1. peší pluk Domobrany, Príloha č. 1 k č. j. 2135/Dôv.1944 z 1. 11. 1944125 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 454. 1. peší pluk Domobrany, Príloha č. 1 k č. j. 4024/Dôv.1944 z 15. 12. 1944. 126 Jednalo sa o vojenských vysokoškolákov Jána Bellana, Ľudevíta Beráneka, Viktora Chrenka, Zoltána Bieleka, Antona Lesyka, Júliusa Kováčika, Štefana Šurku, Ivana Žáryho, Ladislava Valentíka a ďalších. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO, dôverné, 1944, šk. 483. VAK, č. j. 7207/Dôv.1944 z 29. 11. 1944. Vec: Soznam voj. vysokoškolákov, ktorí sa prihlásili po 20. okt. 1944 – predloha. Príloha č. 1. Soznam voj. vysokoškolákov, ktorí sa prihlásili vo VAK, VVI po 20. októbri 1944.127 Jednalo sa o Ľudevíta Beráneka, Štefana Jakuša, Františka Lamoša – Beňovského, Antona Lesyka, Vladimíra Masného, Jozefa Mišútha, Alexandra Ružičku, Bartolomeja Slobodníka, Jozefa Štuchala, Štefana Šurka, Karola Benjamína Vazana, Pavla Zemana a Ivana Žáryho. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO, dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 480.641/Dôv.-3b-1944 zo 14. 12. 1944. Vec: Voj. vysokoškoláci, ktorí sa prihlásili po 20. októbri 1944 – vylúčenie z VVI a premiestnenie k 1 ppl Domobrany.128 Na základe rozhodnutia náčelníka štábu MNO pplk. gšt. JUDr. Jozefa Parčana boli k 26. 10. 1944 vylúčení z OVV z disciplinárnych dôvodov a pre neprospech vojenskí vysokoškoláci Ladislav Lipka, Štefan Mareček, Leopold Švorc, Pavol Mudrončík, Václav Pilný, Jozef Demečko, Viliam Kada a Karol Sucháč. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO, dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 477.564./Dôv.-3b-1944 z 25. 10. 1944. Vec: Mareček Štefan, Švorc Leopold, Mudrončík Pavol, Pilný Václav, Demečko Jozef, Kada Viliam, Sucháč Karol a Lipka Ladislav, frekv. VVI - vylúčenie z VVI a odoslanie so poľa k 2. Tech. div.; VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO, dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 477.872.Dôv./dopl.o.1944 z 24. 11. 1944. Vec: Frekventanti VVI, vylúčenie z VVI a premiestnenie k JPO 1.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

71

nedisciplinovanosť.129 K 1. decembru 1944 bol z OVV na základe vlastnej žiadosti prepustený ďalší vojenský vysokoškolák, a to Anton Lesyk, ktorý bol menovaný do hodnosti por. let. v zál. a bol preložený k 1. peš. pl. Domobrany s tým, že následne bol premiestnený k 2. TD do Talianska.130 K veliteľstvu 2. TD v Taliansku sa dostavil dňa 31. januára 1945, pričom neskôr zohral významnú úlohu v rámci odbojovej činnosti príslušníkov 2. TD v Taliansku na konci druhej svetovej vojny.131

SNP zasiahlo do ďalšieho štúdia aj u tých vojenských vysokoškolákov, ktorí študovali v zahraničí. Z dovedna trinástich vojenských vysokoškolákov, ktorí študovali v akademickom roku 1943/1944 veterinárnu medicínu vo Viedni, po ich návrate na Slovensko na jeseň 1944, sa na základe výzvy MNO prihlásilo na VAK iba desať a následne boli v dňoch 28. až 30. novembra 1944 postupne odoslaní na ďalšie štúdium do Viedne.132 Obdobne boli za účelom pokračovania štúdia do Viedne odoslaní aj vojenskí vysokoškoláci, študujúci architektúru. Vojenskí vysokoškoláci, ktorí študovali vo Viedni, boli v súvislosti so SNP v októbri 1944 postupne predvolaní na Policajné riaditeľstvo vo Viedni, kde sa podrobili pohovorom s policajnými orgánmi za účelom rozhodnutia, či im budú vydané povolenia na ďalšie štúdium vo Viedni. Keďže u nich neboli zistené žiadne politické prekážky pre ďalšie štúdium, všetci dostali povolenie.133 Minister NO u týchto vojenských vysokoškolákov rozhodol, že im bude naďalej vyplácané vojenské štipendium tak ako predtým, ale iba počas ich pobytu v zahraničí, ktoré sa im vyplatilo pri ich odchode do cudziny.134

Časť vojenských vysokoškolákov sa ani po potlačení SNP neprihlásila späť do armády, do VAK. Viacerí z nich, ako aj viacerí vojenskí akademici, sa prišli ukryť do Bratislavy a jej okolia. Dôvodom, prečo sa nechceli prihlásiť do obnovovanej armády, bola predovšetkým obava z represií pre ich účasť v SNP, prípadne za vyhýbanie sa vojenskej službe. Viacerých z nich s vypätím síl pomáhal ukrývať aj mjr. pech. M. Koreň – Bakara, veliteľ vojenských akademikov a vojenských vysokoškolákov.135 Tak sa podarilo predísť ich zaisteniu a odvlečeniu do zajateckých táborov, prípadne ich nasadeniu na kopanie zákopov.136

OVV ako súčasť VAK bol pôvodne umiestnený v internáte, ktorý sa nachádzal v Hodžo-vých kasárňach, kde bol dislokovaný aj JPO 1. Po obnovení činnosti VAK a OVV, musel sa OVV premiestniť do priestorov VAK. Pôvodné vybavenie OVV, výstrojný, stavebno-uby-tovací, proviantný a ďalší materiál, potrebný pre fungovanie OVV, ako aj osobné veci frek-ventantov VVI, uložené v internáte v Hodžových kasárňach, po zabratí internátu nemeckou armádou v septembri 1944 boli rozkradnuté.137 Bolo preto potrebné vynaložiť nemalé ma-teriálne a finančné prostriedky na to, aby bola obnovená nielen činnosť VAK, ale aj OVV.138 129 Z OVV boli prepustení k 30. 11. 1944 vojenskí vysokoškoláci des. ašp. Alfréd Biringer na vlastnú žiadosť a d. zást. ašp. Štefan Forgáč pre neukáznenosť, pričom boli premiestnení k štábnej rote MNO a neskôr k 2.TD v Taliansku. In VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO, dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 479.861./Dôv.-3b-1944 z 30. 11. 1944. Vec: Biringer Alfréd, des. ašp. a Forgáč Štefan, d. zást. ašp., frekv. VVI - vylúčenie z VVI a odoslanie do poľa. 130 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO, dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 479.389./Dôv.-3b-1944 zo 7. 12. 1944. Vec: Lesyk Anton, dôst. zást. ašp., frekv. VVI, prepustenie z VVI a odoslanie do poľa. 131 ŠTEFANSKÝ, Václav. Slovenskí vojaci v Taliansku 1943 – 1945. Bratislava : VIA, MO SR, 2000, s. 48-51, 88. ISBN 80-88842-32-8.132 ŠKODA, ref. 55, s. 30. 133 Tamže, s. 153. 134 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 465.391/Dôv.-3b-1944 zo 14. 10. 1944. Vec: Veliteľ voj. akademikov a voj. vysokoškolákov – určenie.135 VA-CR Trnava, osobný spis mjr. pech. Metoda Koreňa – Bakaru. Prihláška pre dôstojníkov a rotmajstrov z povolania do čs. armády, s. 9. Osvedčenie škpt. konc. Kornela Ďuranu z 5.12.1946. 136 Vojenskí vysokoškoláci, ktorí sa obdobne ako ďalší vysokoškoláci skrývali pred nasadením na opevňovacie práce, že budú v rámci nich odvlečení na práce do Nemecka. In BAKA, Igor. K nasadeniu civilného obyvateľstva na opevňovacie práce počas nemeckej okupácie Slovenska v rokoch 1944 – 1945. In PEKNIK, Miroslav (ed.). Slovenské národné povstanie 1944 súčasť európskej antifašistickej rezistencie v rokoch druhej svetovej vojny. Bratislava : Ústav politických vied SAV v spolupráci s M SNP v Banskej Bystrici, 2009, s. 173. ISBN 978-80-224-1090-8. 137 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO, dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 146.949/Dôv.intend.1944 z 12. 12. 1944. Vec: VVI v Bratislave – umiestnenie a materiálne zaopatrenie.138 Vojenskí vysokoškoláci boli vo VAK ubytovaní s vojenskými akademikmi v školskej budove, spoločne sa stravovali v jedálni VAK.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

72

V polovici októbra minister NO Š. Haššík definitívne rozhodol, že rota vojenských akademikov a oddiel vojenských vysokoškolákov zostávajú naďalej v reorganizovanej armáde.139 Za veliteľa roty vojenských akademikov a vojenských vysokoškolákov bol ustanovený mjr. pech. Metod Koreň – Bakara140 a jeho zástupcom stot. konc. J. Bránsky. Veliteľ roty vojenských akademikov a vojenských vysokoškolákov mal vo vzťahu k podriadeným priznanú právomoc veliteľa samostatného oddielu. Jeho zástupca mal v pôsobnosti kontrolu štúdia a študijných výsledkov vojenských vysokoškolákov. Tých vojenských vysokoškolákov, ktorí nevykazovali žiadny prospech alebo v predpísanej dobe nevykonali stanové skúšky, mal mjr. pech. Metod Koreň – Bakara právo navrhovať na vylúčenie z OVV.141

Okrem riešenia organizácie OVV a jeho veliteľského zboru v nových podmienkach muselo MNO riešiť aj ďalšie problémy, dotýkajúce sa vojenských vysokoškolákov, ako napr. finančné, ubytovacie a ďalšie. Tým vojenským vysokoškolákom, ktorí študovali na Slovensku, totiž neboli v septembri 1944 vyplatené peňažné náležitosti, nakoľko MNO čakalo na vydanie vládneho nariadenia, ktoré ich malo upraviť. Tento nepriaznivý stav pretrvával až do novembra 1944.142 Opačný prístup MNO zvolilo pri vyplatení zápisného na vysoké školy a pri vyplácaní štipendií u tých vojenským vysokoškolákov, ktorí študovali v zahraničí. Tieto náležitosti boli vyplatené obratom, ešte pred ich odchodom na štúdium do cudziny.143

Celková situácia v akademickom roku 1944/1945 v Bratislave pre vysokoškolských študentov na SU a ďalších vysokých školách v Bratislave nebola priaznivá. Front sa nezadržateľne blížil k Bratislave. V uvedenom akademickom roku študovalo v Bratislave v dôsledku SNP a pre blížiaci sa front oveľa menej vysokoškolských študentov, než v predošlých akademických rokoch.144 Vyučovanie muselo byť opakovane prerušované spojeneckým bombardovaním Bratislavy a jej okolia. Vyučovanie navyše komplikovalo nasadzovanie vysokoškolských a stredoškolských študentov spolu s civilným obyvateľstvom

139 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 465.391/Dôv.3b-1944 zo14.10.1944. Vec: veliteľ voj. akademikov a voj. vysokoškolákov – určenie.140 KOREŇ – BAKARA, Metod (2. 1. 1908, Liptovská Osada – ?). Po absolvovaní ľudovej školy a osemročného gymnázia, ktorú ukončil maturitou v r. 1929, pričom ešte v tomto roku bol riadne odvedený a 1. 10. 1929 nastúpil k výkonu voj. prezenčnej služby k hor. práp. 5, absolvoval ŠDZ v Košiciach. V dobe od 30. 9.1930 do 31. 8. 1932 absolvoval VA v Hraniciach, od 1. 1. 1932 ppor. pech. v zál., od 31.8.1932 por. pech. a zaradený k peš. pl. 42 Terezín, postupne ako veliteľ čaty vo viacerých rotách, od 1. 10. 1936 npor. pech., Absolvoval viacero kurzov, zákopnícky kurz v Ženijnom učilišti Litoměřice, kurz veliteľov delových vozov obrnených vlakov, delostrelecký aplikačný kurz v Delostreleckom učilišti Olomouc, strelecký kurz v Pechotnom učilišti Milovice. Od septembra 1937 bol premiestnený k hran. práp. 2 v Jozefove, od 31. 3. 1938 pobočník veliteľa náhradnej roty, od 1. 9. 1938 do 15. 11. 1938 veliteľ 3. roty. Po vzniku samostatného Slovenského štátu najprv zaradený k veliteľstvu 16. div. v Ružomberku, neskôr od mája do novembra 1939 k samostatnému práporu I v Banskej Štiavnici (od 1. 12. 1939 reorganizovaný na hor. peš. pl. 6), od 17. 5. 1939 stot. pech. V septembri 1939 sa zúčastnil ťaženia proti Poľsku. Po zriadení VAK v Banskej Bystrici bol k 1. 11. 1939 premiestnený VAK a zaradený ako veliteľ roty voj. akademikov. Od 10. 7. 1941 do 11. 8. 1941 bol odoslaný do poľa, zúčastnil sa ťaženia proti ZSSR ako veliteľ I. práp. u peš. pl. 4., opätovne bol odoslaný na východný front od 5. 11. 1942 do 12. 7. 1943 v RD ako vel. II. práp. u mot. peš. pl. 21, k 1. 1. 1943 povýšený na mjr. pech. Od 1. 10. 1943 veliteľ roty voj. akademikov vo VAK v Bratislave. SNP sa nemohol zúčastniť pre vážnu chorobu, zostal v Bratislave, po obnove činnosti VAK koncom r. 1944 bol ustanovený za veliteľa voj. akademikov a voj. vysokoškolákov. Na základe žiadosti bol opäť prijatý do čs. armády 25. 1. 1947 so zaradením k peš. pl. 25, od 1. 6. 1948 odoslaný na dovolenku s čakaním a k 1. 12. 1948 preložený do výslužby.141 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 465.391/Dôv.3b-1944 zo14.10.1944. Vec: veliteľ voj. akademikov a voj. vysokoškolákov – určenie.142 Tamže. 143 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 465.391/Dôv.3b-1944 zo14.10.1944. Vec: veliteľ voj. akademikov a voj. vysokoškolákov – určenie.144 Napr. na SVŠT sa počet študujúcich študentov od akademického roka 1939/1940 neustále zvyšoval, až v akademickom roku 1943/1944 na škole študovalo až 1 724 študentov. V dôsledku SNP a oslobodzovania Slovenska v akademického roku 1944/1945 na SVŠT študovalo už iba 1 148 študentov, teda približne o tretinu menej. In Kol. autorov. 10 rokov Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. 1938 - 1945. Pamätnica. Bratislava : Vydal profesorský zbor SVŠT, 1948, s. 52; Kol. autorov. Päťdesiat rokov Slovenskej vysokej školy technickej. Bratislava : Alfa, 1987, s. 42, 44. ISBN 063-183-87.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

73

na nútenú pracovnú povinnosť, a to na opevňovacie práce v Bratislave, na kopanie zákopov.145 Týchto prác sa museli zúčastňoval aj vojenskí vysokoškoláci. Vysokoškolským študentom pri vyhýbaní sa opevňovacím prácam hrozilo vylúčenie zo štúdia, prípadne aj väzenie. Tieto skutočnosti závažným spôsobom sťažovali štúdium v zimnom semestri akademického roka 1944/1945, v dôsledku čoho nemohol byť v zimnom semestri zabezpečený normálny chod vysokých škôl. Preto neskôr, po skončení druhej svetovej vojny, v období od mája do augusta 1945 sa musel zimný semester zopakovať spolu s letným semestrom.146

Okrem problémov so štúdiom vojenských vysokoškolákov v zimnom semestri akademického roka 1944/1945, súvisiacich s ich nasadzovaním na opevňovacie práce, bola nemenej komplikovaná aj ich situácia po stránke materiálnej, výstrojnej a ubytovacej. Ich ubytovacie priestory po príchode do VAK na základe výzvy ministra NO na jeseň 1944 bolo nedostatočné a nevhodné pre ubytovanie. Ubytovacia situácia sa nezlepšovala ani v nasledujúcom období. Preto sa zo strany vojenských vysokoškolákov a vojenských akademikov množili sťažnosti z dôvodu nevhodného ubytovania a životných podmienok. Na základe sťažností minister nariadil kontrolu ubytovacích priestorov vojenských vysokoškolákov. Kontrola, ktorú dňa 23. novembra 1944 vykonala komisia intendančných dôstojníkov zaradených na MNO, na čele s prednostom Intendancie MNO plk. int. Filipom Cramerom,147 mjr. int. Jozefom Zajáčkom a por. hosp. v zál. Bohumírom Šteklom, sa zamerala na ubytovanie, stravovanie a ústroj vojenských vysokoškolákov a vojenských akademikov. V osobe plk. int. F. Cramera išlo o vysokého dôstojníka intendancie, ktorý bol vo veci osobne zainteresovaný, nakoľko jeho syn por. aut. Viliam Cramer bol tiež vojenským vysokoškolákom, študentom práva.148 Komisia zistila zásadné nedostatky, nedostatočnú starostlivosť o vojenských vysokoškolákov a vojenských akademikov, najmä po stránke ubytovacej. Preto bol urýchlene vypracovaný nový ubytovací plán pre VAK a OVV, ktorý mal zabezpečiť čo najdôkladnejšie využitie ubytovacích kapacít a priestorov pre študijné účely. Učebne mali byť pri OVV rozdelené tak, aby každá z nich slúžila ako študovňa pre štúdium vysokoškolákov konkrétneho jedného vysokoškolského odboru.149 Komisia okrem iných skutočností konštatovala aj fakt, že o vojenských vysokoškolákov sa nedostatočne starali ich nadriadení velitelia, nebolo zabezpečené dostatočné vykurovanie ubytovacích priestorov, a vojenskí vysokoškoláci nedostávali žold.150 Uvedený nepriaznivý stav sa za výdatnej pomoci Intendancie MNO, predovšetkým jej prednostu plk. int. F. Cramera, darilo postupne odstraňovať. Pocity plk. int. F. Cramera pri výkone kontroly v OVV museli byť veľmi zmiešané, nakoľko jeho syn, vojenský vysokoškolák a inštruktor v OVV por.

145 KORČEK, Slovenská republika 1943 – 1945, ref. 109, s. 183-184; KOVÁČ, Dušan. Bratislava 1939 – 1945. Mier a vojna v meste. Bratislava : Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, 2017, s. 188. ISBN 978-80-8114-925-2.146 Kol. autorov. 10 rokov Slovenskej vysokej školy technickej, ref. 145, s. 52.147 CRAMER, Filip (1. 2. 1886 Viedeň – 28. 10. 1950 Bratislava). Po absolvovaní kadetskej pechotnej školy v r. 1907-1911 úspešne absolvoval aj Technickú vojenskú akadémiu, neskôr ak intendantský kurz, následne dôstojník intendantstva, Počas 1. svetovej vojny vykonával rôzne funkcie v rámci intendančnej služby pri pluku, následne pri intendanciách divízie a zboru. Po vzniku ČSR bol dňa 5. 12. 1918 ako kpt. int. prijatý do čs. brannej moci, pridelený k int. službe ZVV pre Moravu a Sliezsko. Od februára 1919 prednosta intendancie 4. peš. divízie, od dňa 11. 1. 1920 zástupca prednostu intendancie. Od r. 1921 škpt. int., od r. 1923 mjr. int. Od februára 1929 pridelený k ZVV Košice. Od novembra 1929 zástupca prednostu intendancie zboru, od 1. 1. 1937 pplk. int. Po vzniku Slovenského štátu prijatý do slov. brannej moci, od mája 1939 prednosta intendancie VV 1. V marci 194 povýšený na plk. int. V septembri 1940 nadobudol slovenské štátne občianstvo. Od 1. 1. 1940 premiestnený k VPV, od v máji 1941 prednosta Intendancie VS MNO. V ťažení proti ZSSR od júna do septembra 1941 prednosta intendancie armádneho zboru. V r. 1944 preradený do výslužby, ale zaradený v prechodnej činnej službe ako intendančný poradca MNO. Dňa 15. 11. 1944 reaktivovaný a zaradený prednosta Intendancie MNO až do apríla 1945. Po druhej svetovej vojne mu bolo odobraté čs. štátne občianstvo a bol degradovaný.148 VA-CR Trnava, osobný spis Viliama Cramera. 149 VHÚ-VHA Bratislava, f. MNO, dôverné, 1944, šk. 483. MNO, č. j. 146.949/Dôv.intend.1944 z 12. 12. 1944. Vec: VVI v Bratislave – umiestnenie a materiálne zaopatrenie.150 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

74

aut. Viliam Cramer151 dňa 30. septembra 1944 dezertoval z OVV a ukrýval sa na rôznych miestach, neskôr spolupracoval so spravodajskou partizánskou jednotkou ČA mjr. Petrova, pričom po ňom pátrali slovenské a nemecké bezpečnostné orgány.152

Akademický rok 1944/1945 bol výnimočný pre OVV v tom, že v ňom ukončili vysokoškolské štúdium prví vojenskí vysokoškoláci, ktorí nastúpili pôvodne do VVI na jeseň roku 1942 ako poslucháči vyšších ročníkov vysokých škôl. K 1. októbru 1944 čerství absolventi vysokých škôl, ktorí úspešne vykonali dôstojnícke skúšky, boli menovaní do prvých dôstojníckych hodností nadporučíkov. Išlo o npor. stav. Ing. Štefana Gála (absolvent SVŠT),153 npor. pech. JUDr. Pavla Peter Poslucha, npor. pech. JUDr. Elemíra Strmeňa, npor. pech. JUDr. Jozefa Bunganiča a npor. pech. JUDr. Juraja Jána Ollého (absolventov Právnickej fakulty SU).154

K 1. decembru 1944 boli menovaní do prvej dôstojníckej hodnosti nadporučíka ďalší vojenskí vysokoškoláci, absolventi vysokoškolského štúdia, a to npor. zdrav. MUDr. Elemír Sivák (absolvent Lekárskej fakulty SU), npor. tech. zbroj. Ing. Juraj Rácik (absolvent SVŠT) a npor. konc. Ladislav Valentík (absolvent Filozofickej fakulty SU).155 Npor. konc. Ladislav Valentík bol krátko po menovaní do dôstojníckej hodnosti premiestnený k 2. peš. pl. Domobrany v Trenčíne a bol určený za veliteľa Štátnej slovenskej vojenskej reálky, ktorej činnosť bola obnovená na začiatku roka 1945 v Trenčíne.156

Od začiatku roka 1945 sa v Bratislave stále viac sťažovalo vyučovanie na vysokých školách, keď sa vysokoškoláci a s nimi aj vojenskí vysokoškoláci museli zúčastňovať opevňovacích prác,157 kopali zákopy a okopy, bunkre a kryty, stavali protitankové i protipechotné prekážky a zátarasy, ktoré sa mali stať súčasťou obrany pevnosti Bratislava. Od februára 1945 sa pracovná povinnosť rozšírila na všetkých mužov až do 60 rokov veku.158 Vojenským vysokoškolákom nepomohlo ani to, že boli vojakmi prezenčnej služby, nakoľko centrálnym orgánom, riadiacim opevňovacie práce bolo MNO159, a opevňovacích prác sa zúčastňovali aj iné skupiny príslušníkov armády. Tieto pracovné povinnosti úplne narušili vyučovanie na vysokých školách. Letný semester akademického roka 1944/1945 prebiehal už iba formálne, v atmosfére blížiaceho sa frontu.160 151 CRAMER, Viliam (22.06.1922, Bratislava – ?). V r. 1932 – 1940 absolvoval Štátne reálne gymnáziu v Košiciach, ktoré ukončil maturitou. V r. 1940 bol odvedený a bol pridelený k aut. práp. I v Nitre, neskôr premiestnený k aut. práp. 11 v Banskej Bystrici. V r. 1941 absolvoval s výborným prospechom poddôstojnícku školu. V júli až septembri 1941 bol odoslaný do poľa v rámci ťaženia do ZSSR ako vodič štábneho vozidla. Od 15. 10. 1941 do 4. 10. 1941 absolvoval I. ročník VAK. Od októbra 1942 bol frekventantom VVI, študujúcim na právnickej fakulte SU. Od 1. 4. 1943 d. zást. aut., k 1. 6. 1943 menovaný do hodnosti por. aut. V čase zahájenia bol po operácii slepého čreva. Po prepustení z nemocnice dňa 30. 9. 1944 dezertoval z OVV, chcel sa dostať k 1. čs. armáde na Slovensku, čo sa mu nepodarilo. Následne sa skrýval v Bratislave a okolí. Bol preto trestne stíhaný voj. prokurátorom pre zbehnutie, hľadala ho aj ÚŠB. Jeho otec plk. Int. F. Cramer mal preto problémy s bezpečnostnými orgánmi režimu, napriek tomu kryl svojho syna. V. Cramer v ilegalite spravodajsky spolupracoval so spravodajskou partizánskou jednotkou ČA mjr. Petrova a s odbojovým pracovníkom a spolužiakom z OVV, tiež študentom práva, Antonom Lesykom. Po druhej sv. vojne bol prijatý do čs. armády, zaradený k Automobilovému učilišťu v Nitre, neskôr pri aut. práp. 8 v Košiciach. K 1. 2. 1946 bol prepustený z armády. V r. 1947 mu bola bez odôvodnenia odňatá hodnosť por. aut., ďalej len voj. v zál. a preradený k PTP 56, bol perzekvovaný. Musel vykonávať robotnícke povolania, pracoval aj v baniach. In VA-CR Trnava, osobný spis Viliama Cramera. 152 VA-CR Trnava, osobný spis Viliama Cramera. Životopis Viliama Cramera zo 17. 4. 1969.153 Osobný vestník MNO, r. VI, č. 8 z 1. 11. 1944, s. 70.154 Osobný vestník MNO, r. VI, č. 8 z 1. 11. 1944, s. 71.155 Oznamovateľ Domobrany, r. I, č. 1 z 15. 1. 1945, s. 11.156 KOZOLKA, Štátna slovenská vojenská, ref. 112, s. 85-86. 157 Ak chceli vysokoškoláci pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu museli odpracovať minimálne šesť týždňov. Pri zápise do letného semestra mali predkladať osvedčenie o absolvovaní zákopových prác. Od januára 1945 sa limit pre vysokoškolákov zrušil a mohli byť využívaní na zákopové práce nepretržite. In BAKA, ref. 137, s. 169-178. 158 KORČEK, Ján. Ľudácky režim a ozbrojené sily 1. SR pri oslobodzovaní Slovenska v roku 1945. ŠTEFANSKÝ, Václav (zost.). Záverečná fáza 2. svetovej vojny a oslobodenie Slovenska. Zborník príspevkov a materiálov z medzinárodnej vedeckej konferencie v Bratislave 25. – 26. apríla 1995. Bratislava : VHÚ, 1996, s. 65-66; BAKA, ref. 137, s. 169-178. 159 Tamže, s. 65.160 SLEZÁKOVÁ, Miroslava. Počiatky a rozvoj novodobého vysokého školstva. In KUDLÁČOVÁ, Blanka (ed.). Pedagogické myslenie, školstvo a vzdelanie na Slovensku v rokoch 1918-1945. Trnava : Vydavateľstvo Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2016, s. 241. ISBN 978-80-8082-955-1.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

75

Začiatok roka 1945 bol v znamení očakávania oslobodenia Slovenska, čo prakticky znamenalo zánik Slovenskej republiky. Na základe celkového vývoja na frontoch a osobitne bojov na Slovensku, kde sa sovietska Červená armáda (ČA) spolu s rumunskými a československými jednotkami nezadržateľne približovali k Bratislave, bolo zrejmé, že v krátkom čase bude územie celého Slovenska oslobodené. Preto sa v Bratislave pripravoval evakuačný plán, ktorý zahŕňal opustenie Slovenska nielen slovenskej vlády, ale aj ďalších ústavných, najvyšších štátnych a straníckych činiteľov s rodinami. Plán zahŕňal aj evakuáciu MNO, vojenských, žandárskych a ďalších jednotiek.161 Z Bratislavy sa mala stať podľa nemeckých predstáv „pevnosť“ (nemecky Die Festung Pressburg), ktorú mali brániť nemecké jednotky. Bratislava bola nemeckým vrchným vedením vyhlásená za pevnosť 14. decembra 1944.162

Súčasťou evakuačných plánov na MNO bol aj ústup vojenských jednotiek, dislokovaných v Bratislave a v jej okolí. MNO preto muselo okrem iného rozhodnúť aj o ďalšom osude VAK a OVV. V prípade vojenských akademikov, ktorých výučba a výcvik mali rýdzo vojenský charakter, nebol problém rozhodnúť, a MNO nariadilo, aby sa vojenskí akademici pod vedením stot. pech. Alfonza Hôrku, ktorý vo velení nahradil mjr. pech. Metoda Koreňa

– Bakaru pre jeho závažné onemocnenie,163 presunuli do Trenčína, kde bola v tej dobe tiež dislokovaná Štátna slovenská vojenská reálka (ŠSVR). Vojenskí vysokoškoláci a ŠSVR sa mali následne spojiť do kompaktnej vojenskej jednotky, ktorá mala byť následne nasadená do obranných bojov.164

Pri OVV bolo rozhodovanie zásadne komplikovanejšie. Vojenskí vysokoškoláci boli predovšetkým študentmi rôznych odborov civilných vysokých škôl a až v druhom rade boli vojakmi. Ich bojová hodnota oproti vojenským akademikom bola oveľa nižšia. Pre štát bolo pritom dôležitejšie, aby vojenskí vysokoškoláci radšej pokračovali vo vysokoškolskom štúdiu, a to pre stále pretrvávajúci celkový nedostatok vysokoškolsky vzdelaných Slovákov. Po zvážení všetkých podstatných faktorov nakoniec minister NO rozhodol, že OVV nebude presunutý spolu s časťou vojenských akademikov do Trenčína. OVV mal byť rozpustený s tým, že vojenskí vysokoškoláci budú ďalej pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu ako civilné osoby. Rozhodnutie prakticky tiež znamenalo, že sa rozpustením OVV prerušil vojenským vysokoškolákom výkon ich vojenskej služby. Nemalo však ísť o trvalé rozpustenie OVV. OVV mal byť neskôr podľa plánov ministra NO obnovený, pokiaľ by to celková situácia v budúcnosti dovolila. Zároveň by sa do OVV opätovne povolali vojenskí vysokoškoláci, na dokončenie vysokoškolského štúdia. Vojenskí vysokoškoláci mali po rozpustení OVV podľa vývoja celkovej situácie na Slovensku a osobitne v Bratislave, ako aj podľa svojich možností a na vlastné náklady naďalej pokračovať v štúdiu na bratislavskej univerzite a vysokých školách.

Vojenskí akademici boli z Bratislavy v marci 1945 evakuovaní podľa evakuačných plánov do Trenčína, časť z nich mala byť už skôr, vo februári 1942, presunutá do kurzu v Znojme.165 V marci 1945 zároveň došlo k rozpusteniu OVV, s tým, že sa mala neskôr, podľa nerealisticky optimistického predpokladu o možnom neskoršom zlepšení situácie na fronte a opätovnom obsadení Slovenska nemeckou armádou, sa mala jeho činnosť obnoviť. Koncom marca 1945 zároveň došlo k celkovému zániku VAK, keď ju opustil aj pomocný personál.166 Druhá svetová vojna sa však blížila k jej koncu, po zahájení Bratislavsko-brnianskej operácie ČA 161 KORČEK, Slovenská republika 1943 – 1945, ref. 109, s. 185, 187; CSÉFALVAY a kol., Vojenské dejiny Slovenska, ref. 35, s. 254-255. 162 KOLLÁR, ref. 96, s. 315-317; KOVÁČ, ref. 146, s. 188-189. 163 VA-CR Trnava. Osobný spis Metoda Koreňa – Bakaru. Prihláška Metoda Koreňa – Bakaru do čs. armády z 24. 5. 1946, s. 3. 164 ABS Praha, f. 302-296-1. Zápisnica o pohovore s Alfonzom Hôrkom z 23. 5. 1958 v Brezne, vyhotovená dôstojníkom Správy vojenskej kontrarozviedky 2. Vojenského okruhu, s. 1-2.165 KOLLÁR, Pavol. Koniec existencie Vojenskej akadémie armády Prvej Slovenskej republiky, rkp., s. 2-3.166 Tamže, s. 4.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

76

dňa 25. marca 1945 sa front priblížil až k Bratislave.167 Na univerzite a vysokých školách v Bratislave sa z dôvodu blížiaceho sa frontu k mestu prerušilo štúdium, na úradoch a pracoviskách sa prestalo pracovať, v meste fungovala mestská hromadná doprava iba do 1. apríla 1945, od 2. apríla 1945 bola prerušená mestu dodávka elektriny a plynu.168 V Bratislave prebehli boje priamo v meste, pričom ČA oslobodila Bratislavu dňa 4. apríla 1945. Priamy boj o samotné mesto Bratislavu sa začal 2. apríla 1945, bola oslobodená obec Vajnory, ktorá bola súčasťou obranného systému Bratislavy, po predošlej delostreleckej a leteckej príprave bola prelomená nemecká obrana pri Rači a Vrakuni. Postupne bol oslobodený Prievoz, okolie továrne Dynamit – Nobel a Koliba. Boje vyvrcholili dňa 4. apríla 1945, keď sa boje zvádzali priamo v uliciach Bratislavy. Bratislava bola oslobodená ešte dňa 4. apríla 1945 a Petržalka o deň neskôr.169

Tí vojenskí vysokoškoláci, ktorí sa rozhodli zostať v Bratislave, osobne zažili frontové udalosti a boje o oslobodenie Bratislavy v období veľkonočných prázdnin. Väčšina vojenských vysokoškolákov pokiaľ mohla, odcestovala k svojim rodinám mimo Bratislavy, niektorí opustili Slovensko spolu s prezidentom SR, Dr. Jozefom Tisom, činiteľmi ústredných a iných štátnych orgánov, predstaviteľmi HSĽS a HG, jednotkami armády a žandárstva.

Po obnovení Československa čs. armáda nejavila záujem o zriadenie obdobnej školskej inštitúcie, akou bol OVV, zriadený v slovenskej brannej moci. U bývalých vojenských vysokoškolákov nebol zo strany čs. armády väčší záujem ani o ich začlenenie do utváraných čs. vojenských škôl, aj keď na rozdiel od nich chovancom ŠSVR bola daná ponuka, aby sa prihlásili do opätovne zriadenej čs. Vojenskej akadémie v Hraniciach, čo však využil len jeden chovanec ŠSVR.170

Po oslobodení Bratislavy došlo k postupnému prechodu k bežnému životu mesta. Obnovenie vysokoškolského vyučovania komplikoval fakt, že viaceré budovy a učebne jednotlivých fakúlt SU, SVŠT a VOŠ boli poškodené a vyplienené, ako to bolo v prípade učební Právnickej fakulty SU,171 boli zničené, stratené alebo odcudzené školské zariadenia a pomôcky a pod.172 Bezprostredné boje v uliciach mesta, bombardovanie, delostrelecká a mínometná paľba nespôsobili vážnejšie škody na zariadeniach jednotlivých fakúlt SU, ako aj SVTŠ a VOŠ. V niektorých z budov a zariadení univerzity a vysokých škôl boli zriadené provizórne frontové nemocnice,173 resp. ich inak využívala armáda.174 Zakrátko po oslobodení sa život v Bratislave dostal do normálnych koľají, obnovila sa činnosť všetkých fakúlt SU a vysokých škôl, v dôsledku čoho mohli teraz už bývalí vojenskí vysokoškoláci spolu s ostatnými vysokoškolskými študentmi pokračovať v štúdiu.

Ďalšie osudy vojenských vysokoškolákov, či už študujúcich na Slovensku v Bratislave, vo Viedni a v Stuttgarte, boli rôzne. Keďže čs. armáda po slovenskej brannej moci u vojenských vysokoškolákov neprevzala ich záväzky k armáde za obdobie ich zaradenia vo OVV, tieto zanikli. Ďalej študujúcim bývalým vojenským vysokoškolákom táto skutočnosť skomplikovala ich ďalšie štúdium. Zanikol im totiž nárok na hradenie svojich nákladov na vysokoškolské štúdium, ktoré dovtedy hradila Vojenská správa. To najviac postihlo tých bývalých vojenských vysokoškolákov, ktorí študovali v zahraničí a pôvodne dostávali štipendium z bratislavského MNO.175

Na bývalých vojenských vysokoškolákov, pôvodne slúžiacich v OVV sa v obnovenej ČSR vzťahovala branná povinnosť podľa čs. právneho poriadku. Tým z nich, ktorí aj po skončení 167 CSÉFALVAY a kol., Vojenské dejiny Slovenska, ref. 35, s. 240. 168 CSÉFALVAY, KÁZMEROVÁ, ref. 65, s. 164. 169 Tamže.170 DIVINEC Tibor. Ako si to pamätám ja. Spomienky na Slovenské národné povstanie. rkp., s. 18.171 Kol. autorov. Univerzita Komenského v Bratislave 1945-1955. Bratislava : Rektorát UK, 1957, s. 408.172 Kol. autorov. Päťdesiat rokov Slovenskej vysokej školy, ref. 145, s. 114. 173 Kol. autorov. 50 rokov Univerzity Komenského, ref. 54, s. 45.174 Kol. autorov. 10 rokov Slovenskej vysokej školy technickej, ref. 145, s 64. 175 ŠKODA, ref. 55, s. 29.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

77

druhej svetovej vojny ďalej študovali na vysokých školách v Bratislave a v zahraničí, bolo umožnené, aby dokončili vysokoškolské štúdium, počas ktorého dostali odklad výkonu vojenskej služby.176 Vojenskí vysokoškoláci, ktorí po druhej svetovej vojne nedokončili vysokoškolské štúdium, boli povolaní na výkon vojenskej prezenčnej služby, ale bez povinnosti nahradiť dobu, ktorú strávili vo VVI, neskôr v OVV.

Príslušníci veliteľského a vojenského inštruktorského zboru OVV, vrátane jeho veliteľa mjr. del. Miloša Vesela,177 významného účastníka SNP, mal po skončení druhej svetovej vojny rôzny osud. Pplk. konc. PhDr. Gejza Zapletal, stot. konc. Jozef Bránsky, mjr. pech. Metod Koreň – Bakara a ďalší dôstojníci zväčša po skončení druhej svetovej vojny na krátky čas pokračovali vo vojenskej službe v čs. armáde. Po zmene režimu v ČSR v dôsledku februárových udalostí roku 1948 boli títo dôstojníci z armády prepustení.178

Záver

Slovenská branná moc po vzniku v marci 1939 musela od základov vybudovať celý systém vojenského školstva. Podarilo sa jej vybudovať celú sieť vojenských škôl. Zriadením Vojenského vysokoškolského internátu a Štátnej slovenskej vojenskej reálky v roku 1942 došlo k symbolickému dotvoreniu systému slovenského vojenského školstva.

VVI mal vo vojenskom školstve osobitné miesto, nakoľko sám neposkytoval vysokoškolské vzdelanie, ale zabezpečoval vojenské odborné vzdelanie a vytváral čo najoptimálnejšie podmienky pre štúdium vysokoškolákov, frekventantov VVI/OVV na vysokých školách. Zriadením VVI chcelo MNO do budúcnosti systémovo riešiť potrebu dôstojníkov s vysokoškolským vzdelaním v civilných odboroch, ktorí boli pre fungovanie armády naliehavo potrební. Dôvodom zriadenia VVI bolo zabezpečenie vysokoškolsky vzdelaných dôstojníkov, predovšetkým lekárov, farmaceutov, veterinárov, právnikov, absolventov filozofickej fakulty, chemikov, absolventov technického vysokoškolského vzdelania, architektov a absolventov ďalších vysokoškolských odborov, ktorých bol v armáde akútny nedostatok.

Zriadenie VVI bolo v slovenskej spoločnosti prijaté pozitívne, o vstup do VVI bol v radoch vysokoškolákov značný záujem. MNO sa úspešne darilo náborom priebežne zabezpečovať dostatok vojenských vysokoškolákov nielen z radov poslucháčov prvých ročníkov, ale aj vyšších ročníkov vysokých škôl. Popularita VVI vyplývala predovšetkým z toho, že VVI, neskôr premenovaný na OVV a pričlenený k VAK, vysokoškolským študentom ponúkal komplexné materiálne a finančné zabezpečenie, ako aj úhradu nákladov spojených s výdavkami na štúdium vysokej školy. Hradila ich totiž Vojenská správa. Vysokoškolákov od vstupu do VVI/OVV neodradili ani nevýhody v podobe povinnosti vykonávať vojenskú službu počas štúdia na vysokej škole, nosenia vojenskej rovnošaty, dodržiavať vojenský režim, ubytovanie vo vojenskom objekte a povinnosť absolvovať počas vysokoškolského štúdia vojenskú teoretickú prípravu a praktický výcvik.

Napriek tomu, že VVI/OVV ako vojenská školská inštitúcia existoval iba okolo dva a pol roka, za obdobie svojej krátkej existencie preukázal svoje opodstatnenie a potenciál. Na rozdiel od ŠSVR, ktorú pre zánik Slovenskej republiky nestihol absolvovať žiadny chovanec, viacerí vojenskí vysokoškoláci úspešne stihli ukončiť vysokoškolské vzdelanie a stali sa dôstojníkmi. Existencia OVV sa napokon skončila na jar 1945 zánikom Slovenskej republiky. 176 Jeden z vojenských vysokoškolákov, študent veterinárnej medicíny por. del. Ernest Lazar, ktorý bol nemeckej národnosti, sa po skončení štúdia vo Viedni do ČSR nevrátil a zostal žiť v Rakúsku. In ŠKODA, ref. 55, s. 30, 98. 177 Veliteľ OVV mjr. del. Miloš Vesel, účastník odboja a SNP v povojnovej čs. armáde zastával významné posty, v r. 1948 bol ustanovený veliteľom 10. del. brigády, neskôr 7. del. brigády, bol povýšený na plk. del., ale k 1. novembru 1949 bol odoslaný na dovolenku s čakaním a dňom 1. mája 1950 bol preložený do výslužby. In VHÚ-VÚA Praha. Zbierka KmL a KvL. Kmeňový list Miloša Vesela.178 VHÚ-VÚA Praha. Zbierka KmL a KvL. Kmeňové listy Gejzu Zapletala, Jozefa Bránskeho a Metoda Koreňa Bakaru.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

78

J. KOZOLKA: DAS MILITÄRISCHE HOCHSCHULINTERNAT (1943 – 1945). TEIL II. Nachdem das akademische Jahr 1942/1943 im Militärischen Hochschulinternat sein

Ende nahm, absolvierten seine Frequentanten im Sommer 1943 die geplante militärische Vorbereitung und die pflichtmäßige Fachpraxis, gefolgt von Ferien. Im Herbst 1943 begann wieder das akademische Schuljahr 1943/1944, in dessen Verlauf man sich von einigen Frequentanten trennen musste. Der Grund dafür waren meistens unzureichende Studienergebnisse, disziplinarischen Verstöße oder Gesundheitsgründe. Frequentanten des Militärischen Hochschulinternats, die ihr Studium an der Militär-Veterinär-Akademie in Hannover absolvierten, wurden nach Wien in die Tierärztliche Hochschule (heute Veterinärmedizinische Universität) versetzt. Im Januar 1944 kam es zur Umorganisierung, als das Militärische Hochschulinternat der Militärischen Akademie (kurz: VAK) angegliedert und in Abteilung militärischer Hochschüler (kurz: OVV) umbenannt wurde. Zum Kommandanten der Abteilung wurde Hptm. der Artillerie Miloš Vesel ernannt. Die Frequentanten wurden fortan als militärische Hochschüler bezeichnet. Nach Abschluss des Studienjahres 1943/1944 absolvierten die militärischen Hochschüler im Sommer 1944 die militärische Vorbereitung und die pflichtmäßige Fachpraxis in den jeweiligen Truppenteilen und Militäreinrichtungen, als auch in zivilen Betrieben in verschiedenen Gebieten der Slowakei, je nach Studienfach. Der Ausbruch des Aufstands in der Slowakei (Slowakischer Nationalaufstand) am 29 August 1944 bedeutete eine grundlegende Zäsur für die Abteilung militärischer Hochschüler. Als Folge des Aufstands kam es zur Auflösung der slowakischen Armee. Einige militärische Hochschüler samt Kommandant Hptm. der Artillerie M. Vesel nahmen aktiv am Slowakischen Nationalaufstand teil, andere warteten auf den Verlauf der Geschehnisse in ihren Heimatorten. Der neuernannte slowakische Verteidigungsminister Štefan Haššík setzte neue Maßnahmen zur Organisierung der Armee um und zeigte sich um die Erneuerung des militärischen Schulwesens bemüht. Im Oktober 1944 wurde die Tätigkeit der Militärischen Akademie und im Rahmen ihrer organisatorischen Struktur auch der Abteilung militärischer Hochschüler wieder aufgenommen. Allerdings nahmen nicht alle Studenten am Unterricht teil, da sich einige den Aufständischen angeschlossen haben und aus der sich des Kollaborations-Regimes, dessen Einflussbereich sich nun hauptsächlich auf Bratislava beschränkte, als unzuverlässig galten. Am erneuten Unterricht nahm auch ein Teil slowakischer Studenten teil, die in Stuttgart und Wien ihr Studium fortsetzten. Im März 1945 stand die Front des Zweiten Weltkriegs vor den Toren Bratislavas. Die slowakische Regierung ergriff Maßnahmen zur Evakuierung und beschloss, den Sitz der höchsten Staatsämter, der Armeeführung und des Verteidigungsministeriums, als auch verschiedener Militäranlagen und Truppenteile auf das Gebiet Österreichs zu verlegen. Bis Ende März 1945 wurde die Abteilung militärischer Hochschüler vorrübergehend aufgelöst und hat ihr Lehrbetrieb nach der Befreiung der Slowakei nicht mehr aufgenommen.

Zoznam použitej literatúry:

BAKA, Igor. K nasadeniu civilného obyvateľstva na opevňovacie práce počas nemeckej okupácie Slovenska v rokoch 1944 – 1945. In PEKNIK, Miroslav (ed.). Slovenské národné povstanie 1944 súčasť európskej antifašistickej rezistencie v rokoch druhej svetovej vojny. Bratislava : Ústav politických vied SAV v spolupráci s M SNP v Banskej Bystrici, 2009. ISBN 978-80-224-1090-8.

CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské dejiny Slovenska - V. zväzok 1939-1945. Bratislava : MAGNET PRESS, Slovakia a VHÚ Bratislava, 2008. ISBN 978-80-89169-16-0.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

79

CSÉFALVAY, František – KÁZMEROVÁ, Ľubica. Slovenská republika 1939-1945. Chronológia najdôležitejších udalostí. Bratislava : HÚ SAV, 2007. ISBN 978-80-969782-2-9.

CSÉFALVAY, František a kol. Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. Bratislava : VHÚ, 2013. ISBN 978-80-89523-20.7.

FORMÁNEK, Bedrich (zost.). Päťdesiat rokov Slovenskej vysokej školy technickej. Bratislava : ALFA, vydavateľstvo technickej a ekonomickej literatúry, 1987. ISBN 063-183-87.

FREMAL, Karol. Politické prípravy Slovenského národného povstania z hľadiska celoslovenského i regionálneho v roku 1944. In SYRNÝ, Marek a kol. autorov. Slovenské národné povstanie - Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2014. ISBN 978-80-89514-30-4.

HRADSKÁ, Katarína – FABRICIUS, Miroslav (ed.). Jozef Tiso. Prejavy a články (1944 – 1947). Bratislava : HÚ SAV, 2010. ISBN 978-80-970060-8-2.

HRADSKÁ, Katarína a kol. autorov. Slovenská republika 1939 – 1945. Bratislava : VEDA vydavateľstvo SAV, 2015. ISBN 978-80-224-1351-0.

HUSÁR, Ladislav. Slovenské veterinárstvo v rokoch 1939-1945. Košice : Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov, 2001. ISBN 80-968464-7-7.

JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji I. Štúdie a články. Bratislava : Kalligram, 2004. ISBN 80-7149-681-2.

JABLONICKÝ, Jozef. Z ilegality do povstania. Kapitoly z občianskeho odboja. Banská Bystrica : DALI-BB, s.r.o. pre M SNP, 2009. ISBN 978-80-89090-60-0.

KAŠŠÁK, Peter. Vojna jednej posádky. Bratislava : LULU COM, 2017. ISBN 978-1-365-77183-5.

Kol. autorov. Päť rokov slovenského školstva 1939-1943. Bratislava : Štátne nakladateľstvo, 1944.

Kol. autorov. Vysoká obchodná škola v Bratislave. Program na študijný rok 1944/1945. Bratislava : VSO, 1944, s. 28.

Kol. autorov. Slovenská univerzita v Bratislave. Soznam osôb, ústavov a prednášok. Zimný semester študijného roku 1943-44. Bratislava : Akademický senát SU, 1943.

Kol. autorov. 10. rokov Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. 1938 - 1945. Pamätnica. Bratislava : Vydal profesorský zbor SVŠT, 1948.

Kol. autorov. Univerzita Komenského v Bratislave 1945-1955. Bratislava : Rektorát UK, 1957.

Kol. autorov. 50 rokov Univerzity Komenského. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave 1969.

Kol. autorov. Päťdesiat rokov Slovenskej vysokej školy technickej. Bratislava : Alfa, 1987. ISBN 063-183-87.

Kol. autorov. Dôstojníci a štáby povstaleckej armády. Banská Bystrica : M. O. Enterprise pre Múzeum SNP, 1994. ISBN 80-85342-05-7.

Kol. autorov. Hochschule für Welthandel in Wien. Personel – und Vorlesungs – Verzeichnis. Sommersemester 1944. Wien : 1944, Hochschule für Welthand. https://www.wu.ac.at/filead min/wu/o/uniarchive/Digitalisate/Vorlesungsverzeich

KOLLÁR, Pavol. Koniec slovenskej armády. In CSÉFALVAY, František – PÚČIK, Miloslav (zost.). Slovensko a druhá svetová vojna. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie v Bratislave 29.-31.mája 2000 organizovanej Vojenským historickým ústavom a Historickým ústavom SAV. Bratislava : VHÚ, 2000.

KORČEK, Ján. Slovenská republika 1943 – 1945. K pôsobeniu mocensko-represívneho aparátu a režimu. Bratislava : MO SR, 1999. ISBN 80-88842-22-0

KORČEK, Ján. Ľudácky režim a ozbrojené sily 1. SR pri oslobodzovaní Slovenska v roku 1945.

ŠTEFANSKÝ, Václav (zost.). Záverečná fáza 2. svetovej vojny a oslobodenie Slovenska. Zborník príspevkov a materiálov z medzinárodnej vedeckej konferencie v Bratislave 25. – 26. apríla 1995. Bratislava : VHÚ, 1996.

KOVÁČ, Dušan. Bratislava 1939 – 1945. Mier a vojna v meste. Bratislava : Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, 2017. ISBN 978-80-8114-925-2.

KOZOLKA, Jaroslav. Vysoká vojenná škola 1940 – 1942. III. časť. In Vojenská história, č. 3, roč. 21, 2017. ISNN 1335-3314.

KOZOLKA, Jaroslav. Štátna slovenská vojenská reálka (1942-1945) II. časť. In Vojenská história, č. 1, roč. 23, 2019. ISSN 1335-3314.

PAŽUROVÁ, Helena. Prípravy budovania obrany na severovýchodnom Slovensku (január - máj 1944.). In TÓTH, Dezider (ed.) Generál Július Nosko. Príspevky z odborného seminára k 100. Výročiu narodenia Júliusa Noska, Tisovec, 6. júna 2007. Banská Bystrica : M SNP, 2011. ISBN 978-80-89514-04-5.

PEJS, Oldřich. K otázce zajateckého tábora v Grinavě v léte 1944. In LACKO, Martin - KLUBERT, Tomáš - VARŠO, Ivan (zost.). Historické rozhľady V/2009, Bratislava: Historické rozhľady občianske združenie, 2009. ISSN 978-83-7490-277-9. http://files.rozhlady.webn ode.sk/200000085-b3310b42ac/V-pejs-s.pdf

ROŠKOVÁ, Miroslava – BORIKOVÁ, Mária. Nezabúdame. Bratislava : Rektorát SVŠT, 1984.

SEGEŠ, Vladimír a kol. autorov. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha : OTTOVO NAKLADATELSTVÍ s.r.o., 2015. ISBN 978-80-7451-459-2.

SLEZÁKOVÁ, Miroslava. Počiatky a rozvoj novodobého vysokého školstva. In KUDLÁ-ČOVÁ, Blanka (ed.). Pedagogické myslenie, školstvo a vzdelanie na Slovensku v rokoch 1918-1945. Trnava : Vydavateľstvo Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2016. ISBN 978-80-8082-955-1.

80

ŠKODA, Rastislav. Slovenskí študenti na štúdiách veterinárstva za 2. svetovej vojny. (Viedenskí študenti). Bratislava : IRIS, 2014. ISBN 978-80-8153-023-4.

ŠKULTÉTY, Jozef. Kontrarevolučné úsilie Tisovej vlády v období Slovenského národného povstania (september 1944 – apríl 1945). In Slovenské národné povstanie 1944. (Sborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938 – 1945.) Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965. ISBN 71-033-65

ŠUMICHRAST, Peter – KLABNÍK, Viliam. Slovenské letectvo 1939 – 1944 2. Bratislava : Magnet – Press Slovakia, 2000. ISBN 80-968073-6-6.

ŠUMICHRAST, Peter: Vojenský zajatecký tábor v Grinave (leto 1944). In Vojenská história, roč. 11, 2007, č. 4. ISSN 1335-3314.

ŠTEFANSKÝ, Václav. Slovenskí vojaci v Taliansku 1943 – 1945. Bratislava : VIA, MO SR, 2000. ISBN 80-88842-32-8.

ŠTVRTECKÁ, Anna. Vznik Slovenskej národnej rady v roku 1943. In Slovenské národné povstanie 1944. (Sborník príspevkov z národnooslobodzovacieho boja 1938 – 1945.) Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1965. ISBN 71-033-65.

TAKÁČ, Ladislav. V krutom storočí. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003. ISBN 80-7165-382-9.

VESEL, Mirko. Vojenská príprava a vyhlásenie povstania. Bratislava : Slovak Academic Press, 1994. ISBN 80-85665-39-5.

81

82

VOJENSKÁ HISTÓRIAVOJENSKÁ HISTÓRIA

ČESKOSLOVENSKÁ VOJENSKÁ ROZVIEDKA A POTENCIÁLNY VOJNOVÝ KONFLIKT MEDZI „VÝCHODOM“ A „ZÁPADOM“.1 3. časť

MILOSLAV PÚČIK

Czechoslovak Military Intelligence and Potential Military Conflict between the “East” and “West”. Part 3. Vojenská história, 4, 23, 2019, pp 82-118, Bratislava.The study addresses the specific topic of the Military Intelligence of the Czechoslovak Socialist Republic (Intelligence Directorate of the General Staff of the Czechoslovak People s Army - ČSĽA) during the so called Cold War (time span 1960 – 1989). It focuses on each capabilities of the Military Intelligence built in the context of the tasks performed by the ČSĽA within the Warsaw Pact. Emphasis is put on the intelligence reconnaissance on operational level, intelligence reconnaissance on strategic level and their task in the individual areas of interests. These were located within a predictable area of a future war conflict. The study also focuses on the building of intelligence networks, legal and illegal residencies, the recruitment of assets, the building of contingency wartime intelligence networks, the deployment of reconnaissance assets against central and auxiliary objects of interests in the zone of frontline operations of the ČSĽA, the training of contingency assets units and the exploitation of illegal border crossings to the Federal Republic of Germany (West Germany) and Austria for assets’ training. The emphasis of the study lies on the preparation of the Military Intelligence for a potential war conflict with a presumed adversary – NATO.Military Intelligence. Czechoslovakia. 1960 – 1989. Legal and Illegal Residencies. Intelligence Reconnaissance on Operational Level. Intelligence Reconnaissance on Strategic Level. Intelligence Networks. Central and Auxiliary Objects of Interests.

Agentúrna sieť 23. oddelenia v tomto období ešte „...nebola plne schopná plniť informačné úlohy...“.2 Hlavné ústredie na tento stav reagovalo a rozhodlo zmeniť koncepciu náborovej činnosti. Novú koncepciu začalo skúšobne aplikovať najmä v krízových priestoroch.

Podľa zachovaných archívnych dokumentov sa agentúrna sieť oddelenia (k 1. februáru 1975) skladala z 3 agentov, 4 vedomých informátorov, 16 spolupracovníkov (v záujmových priestoroch pôsobili už dlhodobo – pozn. M. P.) a 5 spolupracovníkov v ČSSR. Časť agentúrnych prostriedkov prevzala od 2. oddelenia Spravodajskej správy GŠ ČSĽA.

V súvislosti s predpokladaným variantom vzniku mimoriadnej situácie bolo s jednotlivými agentúrnymi prostriedkami vybudované agentúrne spojenie. Malo zabezpečiť podmienky pre kontaktovanie na určených miestach a trasách „po aktivácii dohodnutými kódmi“. Iné prostriedky v tomto období sa nepoužívali.

Vzhľadom na vzdialené záujmové priestory a charakter agentov velenie agentúrneho úseku rozhodlo realizovať formu ich riadenia prostredníctvom rezidentúr, ktoré už pôsobili v týchto priestoroch. Agentúrne rádiové spojenie do krízových oblastí sa podarilo vybudovať do 31. marca 1975. Technické vybavenie rezidentúr bolo na porovnateľnej úrovni s 2. oddelením strategického agentúrneho prieskumu.

V druhej polovici 70. rokov 20. storočia Hlavné ústredie rozhodlo v rámci 23. oddelenia a podriadených rezidentúr uskutočniť niekoľko organizačných zmien a čiastočne prerozdeliť agentúrne prostriedky. Velenie vojenskej rozviedky podľa zachovanej 1 Štúdia je z hľadiska rozsahu rozdelená na tri časti, ktoré na seba chronologicky nadväzujú a riešia problematiku, ktorá vytvára relatívne uzatvorené celky. Táto časť uzatvára celú problematiku.2 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 233 „Stav a perspektívy rozvoja agentúrneho úseku“.

83


agentúrnej dokumentácie oficiálne zrušilo rezidentúru v Afganistane z „politických hľadísk“, ktoré bližšie nešpecifikovalo. Rezidentúru v Albánsku posilnil jeden príslušník. V Indii a v Alžírsku „...po zvážení...“ rozhodlo neobsadiť funkcie legalistu a sekretára. V Indii, naopak, zriadilo funkciu „šifranta“. Po vyhodnotení predpokladaného významu rezidentúry v krízovom priestore rozhodlo o začatí procesu jej budovania v Libanone, a to pod krytím obchodného pridelenca a 2. tajomníka Zastupiteľského úradu. Pre vyššie uvedené funkcie vyčlenilo neobsadené tabuľkové miesta v Alžírsku a v Indii.3

Vojenská spravodajská komunita získavala a vyhodnocovala informácie aj o vojenskom a agentúrnom prieskume NATO. Na základe týchto informácií a ich analýzy ho vojenskí spravodajskí analytici rozdelili na strategický a taktický. Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky vo svojej analýze z roku 1970 hodnotila, že strategický prieskum NATO získava údaje o možnostiach, zraniteľných miestach, rôznych variantoch a metódach činnosti ozbrojených síl cudzích štátov.4

Podobne ako strategický agentúrny prieskum vojenskej rozviedky ČSĽA, tak aj strategický prieskum NATO získaval informácie o všetkých „zložkách“, ktoré vytvárali vojenský potenciál daného štátu, prípadne vojenskej koalície. Vojenská kontrarozviedka na základe vyhodnotenia získaných poznatkov identifikovala tieto prioritné oblasti: vojenská geografia, doprava a spojenie, štátne zriadenie, hospodárstvo, veda, ozbrojené sily a veliteľský zbor. Spravodajský prieskum NATO hodnotila ako mimoriadne dôležitý prvok v procese plánovania aliančných operácií veľkého rozsahu.

Taktický prieskum NATO mal podľa poznatkov vojenskej kontrarozviedky nariadené v zameraní získavať dôležité informácie „z užšieho spektra“.5 Jeho spravodajské produkty sa najčastejšie využívali pri plánovaní a vedení bojovej činnosti. Podobne ako operačný agentúrny prieskum vojenskej rozviedky ČSĽA aj tento druh prieskumu NATO sa zameral na získavanie nevyhnutných údajov pre plánovanie a vedenie bojovej činnosti. Vyžadovali sa najmä údaje o silách protivníka, jeho možnostiach a slabých miestach, poveternostných podmienkach a konfigurácii terénu v predpokladanom priestore vedenia bojovej činnosti.

Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky predpokladala, že okrem agentúrnej rozviedky začalo NATO preferovať význam technického prieskumu. Mal to byť druhý najdôležitejší zdroj hodnoverných informácií v procese získavania dôležitých údajov o ČSĽA a obranyschopnosti ČSSR.

Voči ČSĽA a ČSSR sa v tomto období využíval okrem agentúrneho prieskumu aj rádiový prieskum, rádiotechnický prieskum, rádiolokačný prieskum, optický prieskum a fotografický prieskum.

Na základe získaných informácií a odborných konzultácií so sovietskou stranou ich vojenská kontrarozviedka vyhodnotila ako najpravdepodobnejšie spôsoby, ktorými potenciálny protivník vykonával prieskum.6

Rádiový prieskum podľa informácií vojenskej kontrarozviedky spočíval v odpočúvaní činnosti rádiových staníc ČSĽA. Potenciálny protivník na základe získaných poznatkov dokázal pomerne presne určiť ich počet a dislokáciu. Tento druh prieskumu intenzívne využíval, a vojenskí spravodajskí analytici Spravodajskej správy GŠ ČSĽA a Hlavnej správy kontrarozviedky predpokladali, že touto činnosťou dokázal získať ucelený obraz o „druhej strane“ (o ČSSR a jej armáde – pozn. M. P.).73 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 233 „Stav a perspektívy rozvoja agentúrneho úseku“.4 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 338 „Správa o štátobezpečnostnej situácii za rok 1969“.ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 46 „Bezpečnostná situácia v ČSĽA“.ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 322 „Charakteristika súčasnej štátobezpečnostnej situácie v ČSĽA“.ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 49 „Niektoré aspekty súčasnej operatívnej situácie v ČSĽA“.ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 399 „Úloha VKR v boji proti diverzii protivníka“. 5 Tamže.6 Tamže.7 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

84

Potenciálny protivník tento druh prieskumu vykonával formou nasadenia prijímacích a zameriavacích zariadení. Umožňoval mu odpočúvať momentálne pracujúce rádiové vysielače v pásme veľmi krátkych vĺn (VKV), a to až na vzdialenosť do 50 kilometrov (km) a v pásme krátkych vĺn (KV) dokonca na vzdialenosť 1 000 a viac km. Umiestnením rádiových prijímačov v lietadlách alebo družiciach sa predpokladalo značné zvýšenie dosahu rádiového prieskumu.

Analytici vojenskej rozviedky na základe zaznamenaných príznakov predpokladali, že v prípade umiestnenia prijímača VKV v lietadle vo výške 3 až 5 km by sa zvýšila možnosť zachytenia a spracovania signálu až zo vzdialenosti 300 – 400 km.

Spravodajskí analytici vojenskej rozviedky a vojenskej kontrarozviedky dôkladne vyhodnotili všetky druhy zdrojových informácií a dospeli k spoločnému poznaniu. Zhodli sa v tom, že výsledky rádiového prieskumu (metódy odpočúvania a zameriavania – pozn. M. P.) umožňovali v danej dobe spravodajským službám potenciálneho protivníka pomerne presne vyhodnocovať dislokáciu, organizáciu operačnej a bojovej zostavy ČSĽA a jednotlivých veliteľských stanovíšť.

Napríklad získané poznatky vojenskej kontrarozviedky potvrdili pôvodné predpoklady o vysokej efektivite odpočúvania rádiostaníc lietadiel. Operačná správa GŠ ČSĽA verifikáciou týchto poznatkov potvrdila, že potenciálny protivník v danej dobe získal presný počet leteckých útvarov, ich dislokáciu, presuny na iné letiská, počty pilotov jednotlivých útvarov, ich vycvičenosť a pripravenosť pre plnenie bojových úloh. Metódou porovnávania

„normálnej“ a zvýšenej, prípadne zníženej rádiovej prevádzky v pásmach vymedzených pre činnosť vojenských staníc ČSĽA v určitom priestore dokázali analytici – špecialisti (SIGINT – pozn. M. P.) vyhodnotiť vo veľmi krátkej dobe mimoriadnu činnosť vojsk.

Systematickým vyhodnocovaním odpočúvania a zamerania vojskových rádiostaníc, ktoré boli v prevádzke počas veliteľsko-štábnych cvičení s cvičiacimi vojenskými útvarmi, dokázal potenciálny protivník zistiť „...so značnou presnosťou...zámer a činnosť cvičiacich na takticko-operačnom stupni...“.8

Na základe vyhodnotenia získaných poznatkov a konzultácií so sovietskou stranou dospeli vojenskí spravodajskí analytici k záveru, že rádiovým prieskumom získava potenciálny protivník relevantné podklady na účinné rušenie rádiovej prevádzky v rámci celej ČSĽA. Konštatovali, že vysoká účinnosť rádiového prieskumu voči ČSĽA bola daná aj geografickou polohou vtedajšej ČSSR, konfiguráciou terénu na jej západnej hranici (poskytovala výhody najmä potenciálnemu protivníkovi – pozn. M. P.), dislokáciou dôležitých bojových divízií pozemných vojsk a umiestnením niektorých výcvikových priestorov v západnej časti Čiech (Boletice, Dobrá Voda a Doupov – pozn. M. P.).9

Rádiotechnický prieskum sa najčastejšie využíval so zámerom odhaliť a zistiť rádiolokátory a iné technické zariadenia ČSĽA, ich dislokáciu a technickú charakteristiku. Potencionálny protivník tento druh spravodajstva využíval nepretržite. Zameral ho najmä na zisťovanie dôležitých údajov o rádiotechnických prostriedkoch protivzdušnej obrany, letectva, raketového vojska a delostrelectva.

Systematickým monitorovaním činnosti potenciálneho protivníka sa podarilo na základe viacerých agentúrnych zdrojov verifikovať pôvodné predpoklady o tomto druhu prieskumu. Hlavné ústredie vysoko ocenilo relevantné informácie, že rádiotechnický prieskum voči ČSĽA vykonávali rádiotechnickí pátrači, ktorí mali vo vybavení citlivé rádiolokačné prijímače.

Potenciálny protivník z informácií, ktoré získali jeho rádiotechnickí pátrači, dokázal v danej dobe vyhodnotiť bojovú zostavu protivzdušnej obrany a iných súčastí ČSĽA, ktoré 8 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 48 „Niektoré faktory charakterizujúce súčasnú operatívnu situáciu z hľadiska kontrarozviednej ochrany ČSĽA“. 9 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 81 „Dohoda o súčinnosti služieb strategickej rozviedky Varšavskej zmluvy v napätej medzinárodnej situácii“.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

85

mali k dispozícii rádiotechnické prostriedky. Vojenská kontrarozviedka predpokladala, že „...nepriateľ dokázal vyhodnotiť aj spôsob výcviku...“10 týchto súčastí a ich potenciálne použitie v predpokladanej bojovej činnosti. Podobne ako v prípade rádiového prieskumu aj takto získavané dôležité údaje sa využívali najmä pre efektívne rušenie a ničenie rádiotechnických zariadení ČSĽA.

Rádiolokačný prieskum vykonával potenciálny protivník prostredníctvom rádiolokátorov s cieľom zistiť sily, prostriedky a objekty ČSĽA. Základným predpokladom zisťovania a identifikovania týchto cieľov bola schopnosť ich povrchu odrážať dostatočné množstvo elektromagnetickej energie späť k rádiolokátoru za dodržania podmienky priamej viditeľnosti.11

Vojenskí spravodajskí analytici vyhodnotili, že pozemný rádiolokačný prieskum pozemných cieľov sa vykonával najmä v noci a v podmienkach zníženej viditeľnosti. Predpokladali, že jednou z prioritných úloh bolo zisťovať „...prítomnosť a pohyb živej sily...“12 a bojovej techniky. Význam tohto druhu prieskumu sa zvyšoval jeho spôsobilosťou postupne nahradiť dôležité vizuálne pozorovanie.

Vzdušný rádiolokačný prieskum vykonávali vycvičení špecialisti z lietadiel, ktoré mali vo výbave špeciálne rádiolokátory schopné zaznamenať definované ciele až do vzdialenosti 90 km. Rozlišovacia schopnosť sa odhadovala na úrovni 5 – 50 m. Určený bol do priestoru pozdĺž štátnej hranice ČSSR. Jeden z vypracovaných predpokladov vojenskej kontrarozviedky odhadoval, že potenciálny protivník s využitím modernej techniky dokázal identifikovať aj objekty zamaskované proti tomuto druhu prieskumu.

Potenciálny protivník vykonával rádiolokačný prieskum vzdušných cieľov spravidla zo zeme. Zameral sa najmä na zisťovanie prostriedkov vzdušného a kozmického napadnutia. Umožnil tak včasné aktivovanie vlastných prostriedkov protivzdušnej obrany, výstražné varovanie vojsk a obyvateľstva. Vyhodnotením čiastkových poznatkov a údajov dokázal potenciálny protivník vytvoriť ucelený obraz o celkovej činnosti letectva, spôsoboch uskutočňovania výcviku a bojovej pripravenosti.

Poznatky získané prostredníctvom rádiového a rádiolokačného prieskumu poskytovali vojenským spravodajským analytikom možnosť vytvárať si systematický a v niektorých časových úsekoch dokonca aj komplexný prehľad o dislokácii, organizácii, počtoch, spôsoboch výcviku a pripravenosti letectva ČSĽA.

Optický prieskum dopĺňal poznatky, získané vizuálnym prieskumom osôb pohybujúcich sa v danom čase v blízkosti monitorovaných záujmových objektov. Vizuálny prieskum v prihraničnom priestore vykonávali z vhodných pozemných stanovíšť a v niektorých prípadoch aj z vrtuľníkov do vzdialenosti 10 až 20 km. Dôležitou súčasťou optického prieskumu bol fotografický prieskum.

Fotografický prieskum sa v danej dobe stal dôležitou súčasťou optického prieskumu. Vo-jenskí spravodajskí analytici ho považovali za „...účinný zdroj objektívnych informácií zobra-zujúcich skutočný stav...“ snímkovaných objektov alebo činnosti v „...okamžiku expozície...“.13

Fotografovaním v rôznych časových intervaloch bolo možné získať časové rozloženie informácie. Analytik si potom mohol pomocou metód komparácie a analógie vytvoriť prehľadnú schému o zmenách v stave sledovaných objektov a prostredia v záujmovom priestore.

Fotografické snímky, ktoré sa spracovali podľa požiadaviek z Hlavného ústredia, bývali najčastejšie podľa optickej osi zvislé, šikmé alebo panoramatické. Podľa použitého druhu 10 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 36 „Niektoré faktory charakterizujúce súčasnú operatívnu situáciu z hľadiska kontrarozviednej ochrany ČSĽA“.11 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 46 „Bezpečnostná situácia v ČSĽA“.12 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 81 „Dohoda o súčinnosti služieb strategickej rozviedky Varšavskej zmluvy v napätej medzinárodnej situácii“.13 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zvýšenie účinnosti vojenskej strategickej rozviedky“.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

86

fotografického materiálu sa najčastejšie vyhotovovali čiernobiele, farebné, infračervené a „spektrozonálne“.

Fotografovanie záujmového priestoru na rôzny fotografický materiál uľahčovali spravodajským analytikom proces vyhodnocovania hlavných a pomocných záujmových objektov. Používaný „inframateriál“ pomáhal najmä v procese identifikácie nielen dôležitých záujmových objektov, ktoré sa maskovali prírodnými prostriedkami, ale aj nemaskovaných objektov za menej priaznivých fotografických podmienok. Spektrozonálne snímky umožnili identifikovať aj objekty maskované umelými prekážkami (nesmeli mať zhodnú

„spektrozonálnu remisiu“ – pozn. M. P.). Za dobrej viditeľnosti a v závislosti od konfigurácie terénu mohol sa fotografický prieskum

vykonávať z pozemných stanovíšť až do vzdialenosti 20 km. Systém vybudovaných stálych pozemných stanovíšť najmä z územia NSR a v menšej mie-

re z Rakúska využíval najmä pozemný prieskum. V 70. rokoch minulého storočia vojenská kontrarozviedka nevylučovala ani iné štáty. Nedokázala to však v danom období jednoznač-ne potvrdiť. Tento druh prieskumu bol podľa požiadaviek na získanie informácií doplňo-vaný aj činnosťou na dočasných pohraničných stanovištiach s využitím mobilnej techniky.

Pozemný prieskum vykonávaný zo stanovíšť na území NSR využíval najčastejšie tie, ktoré boli dislokované v blízkosti štátnej hranice ČSSR a v „dostatočnej“ hĺbke nemeckého územia. Stále stanovištia v blízkosti štátnej hranice lokalizovali agentúrne prostriedky vojenskej rozviedky ČSĽA v týchto nižšie uvedených priestoroch.

Stanovište „Hoher Bogen“. Nachádzalo sa v horskom masíve Hoher Bogen na kótach Schwarzriegel, Eckstein a Akorsriegel. Vojenská rozviedka ho vyhodnotila ako stredisko rádiového, rádiotechnického a rádiolokačného prieskumu s možnosťami vykonávania vizuálneho a fotografického prieskumu. Predpokladala, že malo za úlohu zisťovať strediská a organizáciu rádiovej a rádiolokačnej prevádzky, používané frekvencie a iné technické parametre. Súčasne malo aj dešifrovať rádiovú prevádzku. V prípade potreby sa predpokladalo rušenie rádiovej a rádiolokačnej prevádzky. Priestor stanovišťa „Hoher Bogen“ poskytoval vhodné podmienky na pozemný rádiolokačný, vizuálny a fotografický prieskum najmä v smere: Nýrsko, Janovice nad Úhlavou, Klatovy, Domažlice a Kdyně.14

Strediská využívali jednotky sektoru F 72. spojovacieho pluku – Bad Kötzting, prieskumný oddiel 318. rádiového odpočúvacieho práporu USA – Rimbach a oddiel francúzskeho vojenského letectva. Vojenská rozviedka ČSĽA mala v tomto období určenú úlohu získať relevantné údaje o Veliteľstve sektoru F, ktoré sa skladalo z troch oddelení. Jedno z nich vykonávalo rádiový a rádiotechnický prieskum. Príslušníkov tohto oddelenia pravidelne školili z češtiny, ruštiny, poľštiny a maďarčiny.15

Stanovište „Schneeberg“ malo podobné zameranie ako stanovište „Hoher Bogen“. Vykonávalo rádiový, rádiotechnický a rádiolokačný prieskum. Objekt využívala jednotka zo 72. spojovacieho pluku, ktorá mala posádku dislokovanú v mestečku Wunsiedel. Využívali ho aj príslušníci 318. rádiového odpočúvacieho práporu USA. Obsluhu tvorili príslušníci nemeckého BW a americkej armády. Agentúrne prostriedky nasadené v tomto priestore získali informácie o tom, že príslušníkov pravidelne školili a mali znalosti nemčiny, češtiny, ruštiny a poľštiny.16

Stanovište „Hof“. Vojenská rozviedka ČSĽA vyhodnotila, že v priestore malo byť vybudované moderné rádiolokačné stredisko. Predpokladala stredisko riadenia letectva USA. Získané údaje indikovali, že objekt mal byť vybavený špičkovou technológiou so schopnosťou monitorovať vypúšťanie rakiet až na území vtedajšieho ZSSR. Súčasne nebol 14 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zvýšenie účinnosti vojenskej strategickej rozviedky“. 15 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 48 „Niektoré faktory charakterizujúce súčasnú operatívnu situáciu z hľadiska kontrarozviednej ochrany ČSĽA“.16 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

87

vylúčený variant kontroly územia ČSSR a bývalej NDR. Na začiatku 70. rokov 20. storočia agentúrne prostriedky vojenskej rozviedky identifikovali v tomto objekte 6 rádiolokátorov a ďalšie bližšie neupresnené rádiotechnické zariadenia. Súčasne zistili, že väčšina personálu používala civilný odev.17

V hĺbke záujmového priestoru NSR boli zistené ďalšie dôležité objekty. Jeden z nich spra-vodajskí analytici identifikovali ako základňu rádiového odpočúvacieho práporu USA – Her-zogenaurach. Agentúrne prostriedky, ktoré objekt monitorovali ho označili ako „HERZO BASEUS ASA FLD. STA – 318 th. US ASA BN/CORPS“. Analytici vojenskej rozviedky predpokladali na základe získaných čiastkových údajov a poznatkov o počte objektov, ich umiestnení a počte personálu, že to mohlo byť s vysokou pravdepodobnosťou hlavné stre-disko „rádioprieskumnej služby“ armády USA zameranej proti ČSSR. Intenzívnym moni-torovaním záujmového priestoru zistili, že jednotky práporu absolvovali „...neustále rôzne cvičenia a výjazdy, čo pravdepodobne súvisí s činnosťou proti ČSSR...“.18 Tento predpoklad potvrdilo niekoľko overených faktov získaných z iných zdrojov. Napríklad vozidlá práporu sa zaznamenávali v rôznych vybudovaných rádiotechnických objektoch v prihraničnom pásme ČSSR (napr. pri stanovištiach rádiotechnického prieskumu „Hoher Bogen“ a „Schneeberg“ – pozn. M. P.). Stredisko „Bad Aibling – Mistraching“ agentúrne prostriedky vojenskej rozvied-ky identifikovali ako rádiové odpočúvacie stredisko USA. Objekt bol označený ako „US AIB-LING ASA FLD STATION“. Nachádzal sa v ňom 320. prápor rádiového odpočúvania.

Pozemný rádiolokačný prieskum mal nepretržite nasadené na monitorovanie lietadiel nad územím ČSSR moderné rádiolokátory PVO armády USA a nemeckého BW. Nachádzali sa v celej hĺbke územia NSR.

V priebehu letov pozdĺž štátnej hranice ČSSR v rôznej vzdialenosti a v rôznych výškach vykonával aj vzdušný prieskum. Za týmto účelom potenciálny protivník najčastejšie nasadzoval lietadlá RC – 54, RC – 130, RB – 57 D2, OV 1 MOHAWK a ďalšie typy. Okrem lietadiel sa na tento druh prieskumu využívali aj z vrtuľníky typu OH – 13, UH 1 D, ALOUETTE a CH – 34. Napríklad vo vyhodnotenom období v mesiacoch január až november 1969 bolo zaznamenaných dovedna 1 207 letov prieskumného charakteru. Z tohto počtu spravodajskí analytici identifikovali 528 obletov hraníc. V rámci nich vykonávali rádiový, rádiotechnický a rádiolokačný prieskum. Ďalších 679 zaznamenaných letov bolo vykonaných v tesnej blízkosti štátnej hranice s cieľom vizuálneho a fotografického prieskumu dôležitých vojenských objektov.19

Lietadlá RC – 54 lietali po trase Schweinfurt – Bayreuth – Grafenwöhr, Passau a späť v priemernej výške 7 000 m. Napríklad v roku 1969 uskutočnili 156 letov.

Lietadlá RC – 130 lietali po rovnakej trase ako RC – 54. Trasu prelietavali priemerne 7 až 8- krát tam a späť. V roku 1969 bolo dovedna zaznamenaných 30 dlhodobých obletov.

Lietadlá RB – 57 D 2 vykonali v roku 1969 dovedna 10 letov v stratosférickej výške (zaznamenané boli vo výške 18 000 až 20 000 m). Časť ich trasy viedla v blízkosti štátnej hranice a časť v hĺbke 100 kilometrov. Tieto lety analytici vojenskej rozviedky vyhodnotili ako pravdepodobný rádiový a rádiotechnický prieskum.

Lietadlá OV 1 MOWAHK mali v danej dobe špičkové technologické vybavenie. Napríklad disponovali aj zariadením pre šikmé rádiolokačné snímkovanie terénu. Lietali pravidelne po trase Bamberg – Grafenwöhr – Deggendorf a späť v zaznamenanej priemernej výške 3 000 až 4 000 m. Napríklad v roku 1969 uskutočnili dovedna 295 letov.

Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky vo svojej analýze porovnala obdobie rokov 1966 – 1968 s rokom 1969 a dospela k záveru, že v roku 1969 sa počet obletov štátnej hranice 17 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 48 „Niektoré faktory charakterizujúce súčasnú operatívnu situáciu z hľadiska kontrarozviednej ochrany ČSĽA“.18 Tamže.19 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 46 „Bezpečnostná situácia v ČSĽA“.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

88

VOJENSKÁ HISTÓRIA

zvýšil takmer o 40 %. Predpokladala, že toto zvýšenie súviselo nielen s dislokovaním časti sovietskych vojsk na území ČSSR a zmien v dislokácii prostriedkov rádio-technického vojska a protivzdušnej obrany štátu, ale aj redislokovaním mnohých vojenských útvarov ČSĽA.20

V prihraničnom pásme bolo v tomto zaznamenaných aj 679 letov, ktoré vykonali vrtuľníky. Intenzita tohto druhu prieskumu sa zvyšovala približne rovnomerne vo všetkých sektoroch po celej dĺžke štátnej hranice. V porovnaní s obdobím rokov 1966 – 1968 sa v roku 1969 zvýšila o 84 %.

Kozmický prieskum vykonávali družice, ktoré prelietavali ponad územie ČSSR v rôznych smeroch a v rôznych výškach. Spravodajská správa GŠ ČSĽA vyhodnotila na základe získaných informácií, že tento druh prieskumu USA pravdepodobne vykonávali od roku 1961. Na začiatku 70. rokov 20. storočia analytici vojenskej rozviedky ČSSR identifikovali, že na prieskumných družiciach, ktoré sú určené na fotografický prieskum, sú nainštalované špeciálne zariadenia. Tieto mali podľa ich odborného odhadu umožniť za priaznivých poveternostných podmienok rozpoznať objekty s veľkosťou niekoľkých metrov. Napríklad väčšiu bojovú techniku, vojenské lietadlá, vojenské objekty a ďalšie dôležité civilné objekty.21

Družice určené na rádiotechnický prieskum mali prístroje, ktoré umožňovali zaznamenať a analyzovať všetky základné druhy vysielania rádiových a rádiotechnických zariadení.

Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky vyhodnotila, že vyššie uvedený spôsob umož-ňoval v danej dobe „...zisťovať činnosť, dislokáciu a technické parametre rádiolokátorov, komplexov PVO, rádiotechnických zariadení, ktoré boli v danej dobe skúšané vo vývojových pracoviskách...“.22

Spravodajskí analytici vojenskej rozviedky upozorňovali na závažnú skutočnosť, že ČSĽA v danej dobe nedisponovala účinnými prostriedkami na detekciu a identifikáciu prieskumných umelých družíc. Za zvlášť negatívny faktor, ktorý znižoval stav bezpečnosti, považovali fakt, že relevantné informácie o vypustení a charaktere týchto prieskumných družíc mali kompe-tentné zložky ČSSR a ČSĽA k dispozícii až s niekoľkomesačným oneskorením.

Problematika kozmického prieskumu potenciálneho protivníka a účinná ochrana proti nemu na konci 60. rokov minulého storočia bola ešte len v počiatočnej fáze. Charakterizoval ju proces získavania základných informácií a pokusy o sformulovanie účinných protiopatrení. Garantom riešenia tohto problému sa stala špeciálna skupina z Vojenskej akadémie Antonína Zápotockého v Brne. Mala za úlohu riešiť najmä otázky pasívnej ochrany proti uvedenému druhu prieskumu. Velenie vojenskej kontrarozviedky túto problematiku už tesne po začatí činnosti komisie neodôvodnene zúžilo len na „...včasnú detekciu a rozlišovanie nepriateľských kozmických telies a problém hlásnej služby o preletoch družíc nad územím ČSSR...“.23

Vojenská kontrarozviedka priebežne zaznamenávala a následne analyzovala niekoľko prípadov rádiotechnického prieskumu na území ČSSR. Napríklad v roku 1969 vyhodnotila niekoľko relevantných poznatkov, ktoré získala dlhodobým a systematickým monitorovaním Veľvyslanectva USA (Praha 1, Tržiště 15 – pozn. M. P.) a rezidencie Veľvyslanectva USA v ČSSR (Praha 6, Majakovského 11 – pozn. M. P.). Predpokladala, že v budovách sú nainštalované rádiotechnické zariadenia. Personál „obsluhy“ mali podľa viaczdrojových informácií tvoriť „...špecialisti legalizovaní v diplomatických funkciách...“.24

Vojenská kontrarozviedka intenzívne monitorovala aj iné zastupiteľské úrady vybraných „kapitalistických štátov“. Predpokladala, že vyškolení pracovníci týchto zastupiteľských

20 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 46 „Bezpečnostná situácia v ČSĽA“.21 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zvýšenie účinnosti vojenskej strategickej rozviedky“.22 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 46 „Bezpečnostná situácia v ČSĽA“.23 Tamže.24 Tamže.


89

úradov používajú na cestách vo vnútrozemí ČSSR miniatúrne prístroje a s ich použitím dokážu vykonávať efektívny rádiotechnický prieskum. Analytici vojenskej kontrarozviedky vylúčili variant, že by špičkové technické zariadenia boli zverené „...agentúre či už z radov vízových cudzincov, alebo čs. občanov...“.25 Predpokladali, že hustá komunikačná sieť a „...voľný pohyb prakticky po celom území ČSSR...“26 vytvárali optimálne podmienky na plnenie vyššie uvedených prieskumných úloh. Dospeli k záveru, že tento špecifický druh prieskumu mohli vykonávať „...len odborne vyškolení príslušníci kapitalistických ZÚ...“.27

Vo väčšine prípadov súčasne zaznamenali nasadenie prostriedkov rádiového, rádiotechnického, rádiolokačného a fotografického prieskumu. Podľa vojenských spravodajských analytikov to bol jeden zo závažných indikátorov, ktorý potvrdzoval nový trend – komplexnosti technického prieskumu. V danom období išlo o veľmi dôležitý poznatok, pretože nepretržitým a kombinovaným vykonávaním technického prieskumu dokázal potenciálny protivník získať značné množstvo hodnotných informácií. Týkali sa najmä dislokácie vojenských a dôležitých civilných objektov a zariadení, bojovej prípravy vojsk, ich vybavenosti rôznymi druhmi bojovej techniky a zbraní.

Vojenskí spravodajskí analytici rozviedky a kontrarozviedky predpokladali, že vyššie uvedený druh prieskumu „...je súčasťou komplexne vykonávanej rozviedky proti ČSĽA a armádam Varšavskej zmluvy...“.28 Vojenská kontrarozviedka práve v tomto období získala inštrukcie pre vojenských atašé niektorých „kapitalistických“ štátov, ktoré nakoniec tento predpoklad potvrdili (napríklad akcia „Bratislava“ – pozn. M. P.).

Na základe spektra vyhodnotených poznatkov, ktoré Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky a Spravodajská správa GŠ ČSĽA získali od rádiového, rádiotechnického a rádiolokačného prieskumu ČSĽA, dokázali analytici – špecialisti posúdiť účinnosť technického prieskumu potenciálneho protivníka.

Napríklad vo vyhodnotení PVOŠ činnosti letectva potenciálneho protivníka, ktoré mala k dispozícii vojenská kontrarozviedka v roku 1969, sa konštatovalo, že nad územím NSR bolo zistených a „...plynule vedených...“ dovedna 30 351 cieľov.29 Z nich cez deň 25 072 a v noci 5 279. Za normálnych poveternostných podmienok to bolo 17 843 cieľov a v zhoršených 12 508.

Z vyššie uvedeného celkového počtu sa vo vyhodnotení vojenských spravodajských analytikov v spolupráci s Operačnou správou GŠ ČSĽA predpokladalo, že 65 % z nich bude

„cvičných – bojových“, asi 10 % mali predstavovať lety taktického letectva a vojskového letectva. Súčasne sa pri týchto letoch potvrdila súčinnosť s pozemnými jednotkami, a to najmä 20. mechanizovanej divízie, 4. obrnenej brigády, 3. mechanizovanej brigády, 2. ľahkého obrneného pluku a niektorých oddielov zbraní hromadného ničenia. Približne 4 % mali tvoriť lety prieskumného charakteru. Zvyšné percentá tvorili lety dopravných civilných a vojenských lietadiel v letových trasách a v priestoroch letiskových uzlov.30

Vojenská rozviedka a vojenská kontrarozviedka sa zhodli v hodnotení, že v porovnaní s rokom 1968 sa zmenila taktika prieskumných letov. Väčšina z nich sa vykonávala v malých výškach, čo sťažovalo ich plynulé sledovanie prostriedkami rádiolokačného prieskumu. Podstata prijatého opatrenia spočívala v tom, že rádiový prieskum čiastočne dokázal doplniť niektoré potrebné údaje o lietadlách. Prostriedky rádiového prieskumu dokázali v danom období zisťovať požadované ciele do hĺbky 300 km od štátnej hranice. Po nasadení týchto prostriedkov vojenskí spravodajskí analytici konštatovali, že boli „...spoľahlivo upresnené

25 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 46 „Bezpečnostná situácia v ČSĽA“.26 Tamže.27 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 399 „Úloha VKR v boji proti diverzii protivníka“.28 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zvýšenie účinnosti vojenskej strategickej rozviedky“. 29 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 399 „Úloha VKR v boji proti diverzii protivníka“. 30 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

90

VOJENSKÁ HISTÓRIA

typy lietadiel, ktoré vykonávali prieskumné oblety...“31 pozdĺž štátnej hranice. Výnimkou boli lietadlá typu RB 57 D 2 pri obletoch v stratosférických výškach.

Vojenskí spravodajskí analytici z rozviedky a kontrarozviedky a odborníci z Operačnej správy GŠ ČSĽA navrhovali v armádnych podmienkach niekoľko opatrení. Podľa ich názoru mohli znížiť výsledný efekt prieskumu, ktorý vykonával potenciálny protivník.

V rámci ČSĽA navrhli „technicko-organizačné opatrenia“. Vojenskí odborníci konštatovali, že vzhľadom na spôsoby „...nepriateľa jeho, prostriedky a objekty...“,32 z ktorých sa rádiový, rádiotechnický, rádiolokačný a optický prieskum vykonával, nebolo možné v období mieru eliminovať ho „...zničením, dôsledným rušením, umlčovaním...“.33 V obecnej rovine túto problematiku riešil aj predpis Zákl – 3 – 1 (práv), ktorý v časti pod názvom „Ochrana utajovaných skutočností v ČSĽA“ uvádzal niektoré opatrenia proti prieskumu protivníka.

Operačná správa GŠ ČSĽA začala na konci 60. rokov 20. storočia pripravovať predpis „Organizácia a riadenie boja s rádioelektronickými prostriedkami nepriateľa“. Predpis je možné charakterizovať ako pokus o komplexné riešenie problematiky opatrení proti rádiovému, rádiotechnickému a rádiotechnickému a rádiolokačnému prieskumu.

V uvedenom období zostávali v platnosti „Smernice pre boj s rádioelektronickými prostriedkami nepriateľa“. Tieto boli neskôr vydané v roku 1967 vo forme Rozkazu ministra národnej obrany č. 004/67. Ochranu pred rádiovým prieskumom protivníka riešil predpis Spoj – 51 – 3 „Ochrana rádiového a smerového spojenia pred nepriateľským rušením“.

Problematiku rádiotechnických zariadení ČSĽA rozoberal predpis PVO – 51 – 24 „Ochrana rádiotechnických zariadení a systémov pred nepriateľským rádiotechnickým prieskumom a rušením“. Analýza vojenskej kontrarozviedky konštatovala, že najlepšie opatrenia boli rozpracované u protilietadlových raketových komplexov („Smernice pre rádiolokačné maskovanie a organizáciu kmitočtovej služby“ – pozn. M. P.).

Z vyššie uvedených dôvodov sa začali v rámci ČSĽA urýchlene realizovať opatrenia na maximálne možné eliminovanie možností rádiotechnického prieskumu potenciálneho protivníka. Osvedčilo sa napríklad rádiotechnické maskovanie vlastných rádiotechnických prostriedkov. Podstata týchto opatrení spočívala v ukrytí (crateológia) vyžarovanej elektromagnetickej energie a sťažení vyhodnotenia rádiotechnických prevádzok.

Problematiku boja proti rádiotechnickým prostriedkom protivníka v rámci ČSĽA organizovalo 9. oddelenie Operačnej správy GŠ ČSĽA. Opatrenia proti rádiovému prieskumu boli v gescii spojovacieho vojska GŠ ČSĽA, ktoré zabezpečovalo aj šifrovaciu službu v rámci ČSĽA (8. oddelenie SSV GŠ ČSĽA – pozn. M. P.).

Kompetentné zložky realizovali ochranu pred optickým prieskumom najmä v čase prípravy a vykonania vojenských cvičení. Podstata prijatých opatrení spočívala v maskovaní (predpis Žen – 2 – 5 „Maskovacie prostriedky a technika maskovania“ – pozn. M. P.). Toto opatrenie aplikovali aj v prípade dôležitých vojenských objektov, ktoré sa nachádzali v blízkosti štátnych hraníc a u raketových jednotiek. Neskôr do tejto kategórie zaradili aj niektoré dôležité objekty vo vnútrozemí. Tvorili samostatnú oblasť, pretože ich bolo potrebné maskovať pred kozmickým prieskumom (predpis Žen – 2 – 15 „Projektovanie utajovaných stavieb z hľadiska maskovania“ – pozn. M. P.).

Vzhľadom na vyhodnotenú účinnosť technického prieskumu potenciálneho protivníka a obmedzenú možnosť zabrániť mu v získavaní „určitých informácií o ČSĽA“, malo významnú úlohu „klamanie nepriateľa“. Uvedená problematika sa riešila v predpis s obmedzenou platnosťou Oper – 1- 4 „Operačné maskovanie“. Problém spočíval v tom, že uvedený predpis riešil maskovanie len v prípade vypuknutia vojnového konfliktu. Špecifické otázky maskovania sa riešili len okrajovo v predpise Spoj – 51 – 3 a Žen – 2 – 12.31 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 399 „Úloha VKR v boji proti diverzii protivníka“. 32 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 46 „Bezpečnostná situácia v ČSĽA“. 33 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 327 „Podvratná činnosť protivníka proti ozbrojeným silám“.


91

Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky vyhodnotila, že „...nepriateľ vykonáva prieskum komplexne a nepretržite...“.34 Z tohto dôvodu navrhovala, aby rovnako komplexné protiopatrenia prijala nielen ČSĽA, ale v ČSSR a v rámci Varšavskej zmluvy ako celku.

Podstata navrhovaného riešenia spočívala vo vytvorení „...orgánu, ktorý by komplexne a centrálne...“35 nepretržite vyhodnocoval ciele, spôsobilosti a účinnosť prieskumu potenciálneho protivníka. Na základe toho mal prijímať efektívne opatrenia. V danom období však v rámci ČSĽA neexistoval žiadny kompetentný „orgán“. Činnosť jednotlivých zložiek nebola koordinovaná a vytvorený systém nebol účinný.

Vyššie uvedené odborné predpisy a smernice riešili ochranu pred technickým prieskumom len čiastkovým spôsobom. Väčšina opatrení platila len vo vojnovom stave.

Hlavá správa vojenskej kontrarozviedky konštatovala, že „...z tohto dôvodu boli mnohé opatrenia v mierovej dobe nepoužiteľné...“.36 Súčasne upozornila na závažný problém, ktorého podstata spočívala v tom, že niektoré prijaté opatrenia neboli plnené „...často buď z nedbalosti, alebo pre nedostatok materiálových a ľudských predpokladov...“.37

Vojenskí spravodajskí analytici Hlavného ústredia upozorňovali na fakt nevyhnutnosti potrebného množstva relevantných informácií o cieľoch, prostriedkoch, taktike a organizácii technického prieskumu potenciálneho protivníka. Absencia týchto informácií negatívne ovplyvňovala vyhodnotenie reálnych spôsobilostí uvedeného prieskumu potenciálneho protivníka voči ČSĽA. S týmto problémom potom priamo súvisela aj schopnosť vojenskej rozviedky a kontrarozviedky správne posúdiť oblasti činnosti ČSĽA, ktoré sa dostali alebo sa mohli dostať do centra záujmu potenciálneho protivníka.

Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky začala v poslednej tretine 60. rokov minulého storočia intenzívne venovať pozornosť technickému prieskumu potenciálneho protivníka. Podnetom pre toto zameranie bola modernizácia ČSĽA, a to najmä protilietadlových raketových komplexov a novej rádiolokačnej a leteckej techniky.

Príslušníci vojenskej kontrarozviedky mali v zameraní nariadené odhaľovať osoby na území ČSSR, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom snažili získať poznatky o vyššie uvedenej technike. Ďalším preventívnym opatrením bolo ich aktívne participovanie na vypracovaní systému komplexnej ochrany o zavádzanej bojovej technike a zbraní do ČSĽA pred všetkými druhmi prieskumu potenciálneho protivníka. Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky vo svojej činnosti úzko spolupracovala „so sovietskymi súdruhmi“ a špecifickými opatreniami dosiahla aj úzku súčinnosť s „príslušnými funkcionármi MNO“.

Vojenskej kontrarozviedke sa potom podarilo presadiť, aby sa v rámci „oddelenia proti-rádiotechnickej služby“ vytvorila skupina so zameraním na riešenie problematiky rádio-technickej bezpečnosti. Neskôr vznikla aj „špeciálna jednotka rádiotechnickej bezpečnosti“.

Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky využila prijímané opatrenia na úseku boja proti technickému prieskumu na zvýšenie svojho vplyvu v armádnom prostredí. V poslednej tretine 60. rokov 20. storočia zintenzívnila „pracovné kontakty“ najmä so súčasťami ministerstva národnej obrany, a to Spravodajskou správou GŠ ČSĽA, Operačnou správou GŠ ČSĽA, ženijným vojskom, letectvom, protivzdušnou obranou štátu, spojovacím vojskom a Vojenskou akadémiou A. Zápotockého.

Súčasne navrhovala vytvoriť v rámci ČSĽA „špecializované pracovisko“, ktoré by kom-plexne riešilo všetky otázky ochrany vojsk pred všetkými druhmi technického prieskumu. V tomto pracovisku si chcela vojenská kontrarozviedka vytvoriť bázu „...stálych kontaktov a uplatniť účinnejší vplyv...“38 v armádnom prostredí.

34 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 369 „Činnosť rozviedok protivníka proti ČSĽA“.35 Tamže.36 Tamže.37 Tamže.38 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 391 „Charakteristika štátobezpečnostnej situácie v štáte a ČSĽA“.

92

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Vojenská kontrarozviedka mala vo svojej organizačnej štruktúre39 vytvorený 3. odbor, ktorý mal úlohu získavať „po vlastnej línii“ relevantné poznatky o technickom prieskume protivníka.

Odborníci z Operačnej správy GŠ ČSĽA a jednotlivých druhov vojsk spoločne s vojenskými spravodajcami vyhodnotili na základe získaných poznatkov možnosti rádiotechnického prieskumu, ktorý vykonávali rozviedky potenciálneho protivníka.

Analyzovali najmä prieskum zaznamenaný z pozemných stanovíšť „kapitalistických“ štátov, ktoré susedili s ČSSR. V akciách „RADAR“ a „BUDIŠOV“ 40 vyhodnocovali aj poznatky o prieskume z lietadiel, ktoré boli vybavené „rádiolokačnými pátračmi“ a z prieskumných družíc. Čiastkové analýzy potvrdili prvotné predikcie, že presnosť údajov o dislokácii rádiolokátorov ČSĽA ovplyvňovali najmä technické parametre prieskumného zariadenia a jeho vzdialenosť od vysielajúcich rádiolokátorov. Tieto údaje spravodajský prieskum potenciálneho protivníka dokázal verifikovať aj vizuálnym prieskumom.41

Spravodajská správa GŠ ČSĽA vypracovala scenár, ktorý v danej dobe vierohodne charakterizoval uvedený proces verifikovania. Jeho podstata vychádzala z predpokladu, že analytici potenciálneho protivníka po získaní určitého množstva poznatkov o činnosti rádiolokátorov ČSĽA z nového priestoru alebo typu vyhodnotia najskôr jeho parametre (frekvencia, opakovacie frekvencie, charakter impulzov, spôsob snímania, spôsob činnosti atď. – pozn. M. P.). Následne mal byť potom u už skôr vyhodnotených rádiolokátorov určený aj typ. Na základe nových poznatkov o rádiolokátoroch mali byť vypracované predpoklady o pravdepodobnej dislokácii v teréne. Následne mal byť tento predpoklad verifikovaný vizuálnym prieskumom.42

Vojenská kontrarozviedka s vysokou pravdepodobnosťou predpokladala, že na vizuálny prieskum sa budú využívať prioritne vojenskí a leteckí pridelenci.43 Niektorí z nich už mohli byť vybavení aj „malými rádiolokačnými pátračmi“. Okrem pridelencov sa na túto činnosť školili a nasadzovali aj „vízoví cudzinci“. Výsledky akcií „RADAR“ a „BUDIŠOV“ potvrdzovali, že „vízových cudzincov“ využívala najmä rozviedka NSR.44

Na základe vyhodnotenia poznatkov z vyššie uvedených akcií vojenská kontrarozviedka presadzovala po svojej línii opatrenia so zámerom obmedziť alebo úplne znemožniť vykonávanie vizuálneho prieskumu. Tieto opatrenia súviseli so zavádzaním nových rádiolokátorov do dovtedy nevyužitých priestorov dislokácie.

V roku 1970 sa do výzbroje rádiotechnických útvarov protivzdušnej obrany vojsk v rám-ci ZVO postupne zaviedli nové rádiolokátory typu P – 40. Spolu ich bolo v období od konca apríla do mája 1970 dodaných 7 kusov. Disponovali nimi tieto vojenské útvary: 2. rádiotechnický prápor – Rožmitál pod Třemšínem. (OVKR 259. protilietadlovej batérie, odbor VKR 1. armády), 1. rádiotechnický prápor – Holýšov (1. oddelenie odboru VKR 1. armády) a 4. rádiotechnický prápor – Drhovice (1. oddelenie odboru VKR 4. armády). V rámci rádiotechnického vojska 7. armády protivzdušnej obrany štátu išlo o rádioloká-tory typov P – 12 a P – 15 dislokované v posádkach: Rožňava – Silice (64. rádiotechnický prápor Zvolen), Polička (54. rádiotechnický prápor), Borotice u Znojma (61. rádiotechnický prápor), Moravské Budějovice (61. rádiotechnický prápor – rtpr), Chropyně (62. rtpr) a Mi-chalovce (64. rtpr).45 39 ABS Brno – Kanice, f .A/18 – 81 „Návrh dočasného štatútu čs. kontrarozviedky“.40 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 414 „Súhrnné poznatky k rozboru súčasného stavu kontrarozviednej práce proti VLP KZÚ v ČSSR“.41 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zvýšenie účinnosti vojenskej strategickej rozviedky“.42 Tamže. 43 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 414 „Súhrnné poznatky k rozboru súčasného stavu kontrarozviednej práce proti VLP KZÚ v ČSSR“.44 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 325 „Správa o súčasnej štátobezpečnostnej situácii v ČSSR“.45 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

93

Rádiolokátory patrili medzi vojenskú techniku, ktorú vojenská kontrarozviedka na základe poznatkov získaných z akcie „BRATISLAVA“46 vyhodnotila ako mimoriadne

„citlivú“. V centre pozornosti potenciálneho protivníka zostala pomerne dlhý čas. Jeden z dôvodov súvisel s rozmiestnením časti intervenčných sovietskych vojsk na území ČSSR.47

Na základe vyhodnotenia akcie vojenskej kontrarozviedky „RADAR“ sa urýchlene prijímali bezpečnostné opatrenia. Ich primárny cieľ spočíval v tom, aby „nepriateľ“ nebol schopný upresniť vizuálnym prieskumom dislokáciu rádiolokátorov z miest, ktoré nebolo možné v danej dobe dobre účinne kontrolovať. Najčastejšie šlo najmä o komunikácie s hustou premávkou, väčšie obce a vzdialené komunikácie. Vojenská kontrarozviedka z tohto dôvodu navrhla priestory, ktorých pozorovanie znemožňovala prirodzená konfigurácia terénu. Hlavné ústredie nakoniec ako variantné riešenie schválilo použitie „...zvislých masiek, vyhradenie priľahlých komunikácií len pre miestnu dopravu...“.48

Obranné opatrenia49 vojenskej kontrarozviedky zahrňovali aj využitie svojich prostriedkov, a to „agentúru a dôverníkov“ z príslušníkov konkrétneho vojenského útvaru, skryté a pohyblivé hliadky z príslušníkov daného vojenského útvaru a vhodných osôb v „civilnom priľahlom prostredí“. Vojenská kontrarozviedka „...vlastný dôvod opatrení...“50 utajovala.

Po vojenskej intervencii časti vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a zvlášť po rozmiestnení časti sovietskych vojsk na území ČSSR sa celý agentúrny úsek vojenskej rozviedky ČSĽA ocitol v situácii, keď musel riešiť náročné a niekedy aj kontroverzné výzvy.

Agentúrny úsek sa v koncom 60. rokov minulého storočia skladal z oddelení.51 1. oddelenie – operačného agentúrneho prieskumu (1. skupina – NSR, 2. skupina –

Francúzsko, 3. skupina – nábor na KVS, Vojenské úrady – Paríž a Berlín – pozn. M. P.). Dovedna malo toto oddelenie 75 tabuľkových miest. Naplnenosť sa dostala na úroveň 85,5 %.

2. oddelenie – strategického agentúrneho prieskumu (1. skupina – Rakúsko, Švajčiarsko, Belgicko a Holandsko, 2. skupina – Veľká Británia, USA, Kanada, Kuba a Mexiko, 3. skupina – Taliansko, severná Afrika, Blízky východ a Ázia, Vojenské úrady – Londýn, Washington, Ottawa, Havana, Rím, Damašk, Alžír, Hanoj a Kábul – pozn. M. P.). Oddelenie malo plánovaných spolu 62 tabuľkových miest. Jeho naplnenosť dosiahla 100 %.

Hlavné ústredie vyčlenilo 1. a 2. oddeleniu naviac „samostatné tabuľkové stavy“ pre „pátračov – legalistov“ , ktorí mali pôsobiť vo vybraných objektoch ministerstva zahraničných vecí, ministerstva zahraničného obchodu v Československých aerolíniách, cestovnej kancelárii ČEDOK a v Československom rozhlase v počte 51 tabuľkových miest pre zahraničné pracoviská. Ďalších 51 tabuľkových miest určilo pre prípravu v krycích podnikoch. Naplnenosť tabuľkových počtov legalistov dosiahla úroveň 82,5 %.52

V rámci agentúrneho úseku plnilo špecifické úlohy 3. oddelenie – špeciálneho zabezpečenia agentúrneho prieskumu (1. skupina – dokladovej dokumentácie, 2. skupina – agentúrnej situácie, 3. skupina – operatívnej evidencie a archívu a 4. skupina – ochrany agentúrneho prieskumu – pozn. autora). Oddelenie malo plánovaných 31 tabuľkových miest. Naplnenosť dosiahla úroveň 81,5 %.46 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 431 „Akcia BRATISLAVA“.47 Tamže, f A/18 – 6 „Zápis Koordinačnej rady kontrarozviedok,1969“. 48 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zvýšenie účinnosti vojenskej strategickej rozviedky“.49 ABS Brno – Kanice, f. A/18 – 9 „Plán hlavných úloh čs. kontrarozviednych orgánov a ich odborných úsekov na rok 1970“.50 ABS Brno – Kanice, f. A 30 inv. j. 327 „Podvratná činnosť protivníka proti ozbrojeným silám“.51 Funkciu zástupcu Náčelníka spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum odovzdal 1. 12. 1969 plk. Josef Drong (do Spravodajskej správy GŠ ČSĽA prišiel z krajskej správy ŠtB v Hradci Králové – pozn. M. P.). Funkciu však prestal vykonávať od 8. augusta 1969. Komisia ministra národnej obrany konštatovala, že „...v kritických dňoch au-gusta 1968 nesplnil úlohu politického vedúceho, čo sa odrazilo na postojoch, názoroch a správaní jeho samotného...“ a niektorých jeho podriadených. Prevzal ju pplk. Josef Kravar (od 25. 11. 1969 do 30. 3. 1977) a aktívne sa zapojil do tzv. konsolidačného procesu. Bol predsedom komisie, ktorá vykonávala pohovory s príslušníkmi Spravodajskej správy GŠ ČSĽA a zabezpečovala tzv. očistu od pravicovo zameraných príslušníkov a pasívnych členov KSČ.52 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie ZN pre agentúrny prieskum, 1969“.

94

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Schválený štatút (4. 10. 1978) charakterizoval 3. oddelenie ako orgán Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre: zabezpečenie agentúrneho prieskumu falzifikátmi dokladov krajín záujmových priestorov, vyhodnotenie agentúrnej situácie (vrátane „agentúrnej dokladovej situácie“53 – pozn. M. P.) v týchto priestoroch, archiváciu agentúrnych materiálov, zhotovovanie československých a spravodajských dokladov, lustrácie v operatívnych evidenciách Spravodajskej správy GŠ ČSĽA a FMV a rozvoj mechanizácie, automatizácie, výpočtovej techniky a videotechniky v prospech operatívnych oddelení (do 80. rokov 20. storočia sa používal termín „agentúrnych“ – pozn. M. P.).54

Oddelenie sa skladalo z troch skupín. 1. skupina plnila úlohy agentúrnej dokladovej doku-mentácie. 2. skupina rozpracovávala problematiku komplexnej agentúrnej situácie v záuj-mových priestoroch NSR, USA, Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia, Holandsko, Belgic-ko, Švajčiarsko, Rakúsko, Španielsko, Portugalsko, Juhoslávia a oblasť Blízkeho východu. 3. skupina riešila úlohy centrálnej evidencie osôb a prostriedkov operatívnych oddelení, za-bezpečovania lustrácií, využitia operatívneho archívu, zabezpečovania československých a spravodajských dokladov. Naviac musela riešiť problematiku rozvoja mechanizácie a au-tomatizácie nielen v rámci 3. oddelenia, ale aj celého agentúrneho prieskumu.55

Vývojové technické stredisko 07 (1. skupina – „tajnopisná“, 2. skupina – analyticko-chemická a technologická, 3. skupina – polygrafická, 4. skupina – polygraficko-technická, 5. skupina – materiálová a 6. skupina – tajná tlačiareň – pozn. M. P.). Toto stredisko malo plánovaných 61 tabuľkových miest. Naplnenosť dosiahla úroveň 93,3 %.

4. oddelenie – legalizácie a prípravy malo plánovaných dovedna 11 tabuľkových miest. Naplnenosť bola na úrovni 88,4 %.

Výcvikové stredisko 06 (1. skupina – špeciálnej prípravy a 2. skupina – jazykovej prípravy – pozn. M. P.). Stredisko malo plánovaných 23 tabuľkových miest. Naplnenosť dosiahla úroveň 90 %.

Celkom mal agentúrny úsek v roku 1969 plánovaných 365 tabuľkových miest. Naplnenosť sa podarilo zvýšiť na úroveň 88,8 %.56

V 70. rokoch minulého storočia57 sa agentúrny úsek organizačne členil na: 1. oddelenie – operačného agentúrneho prieskumu, 2. oddelenie – strategického agentúrneho prieskumu pre oblasť Európa a Amerika, 23. oddelenie – strategického agentúrneho prieskumu pre oblasť Stredný a Ďaleký východ, 3. oddelenie – zabezpečenia agentúrnej činnosti, 4. oddelenie – agentúrneho náboru, špeciálnej prípravy a legalizácie, 18. oddelenie – šifrovej služby, Spravodajský inštitút, VTS 07 – Výskumné a skúšobné stredisko a 17. samostatná skupina – obrany a ochrany.

Zachované archívne dokumenty uvádzajú 324 osôb ako plánovaný počet príslušníkov agentúrneho úseku. Skutočný počet bol nižší, a to 282 osôb. Ambiciózne plánovaný počet dôstojníkov – legalistov na úrovni 102 osôb sa z rôznych dôvodov nepodarilo naplniť. Sku-točný počet bol 69 osôb. Celková personálna naplnenosť agentúrneho úseku dosiahla úro-veň 83 %. Operatívna časť bola poddimenzovaná a jej naplnenosť dosiahla len 73 %. Tento stav napriek kritike z velenia agentúrneho úseku pretrvával dlhodobo. Zhoršil sa najmä v období od počiatku tzv. normalizácie a výrazne negatívne ho ovplyvňovalo niekoľko vĺn personálnych čistiek až do roku 1975.58

53 „ADS“ – agentúrna dokladová situácia bol súhrn zákonov, nariadení a zvyklostí, ktoré určovali a ovplyvňovali rozsah evidencií a kontrol osôb a dokladov, spôsoby výroby, vystavenia a používania dokladov.Agentúrna terminológia. 1983. 54 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 523 „Pôsobnosť 3. oddelenia špeciálneho zabezpečenia agentúrnej činnosti v mieri“.55 Tamže.56 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie ZN pre agentúrny prieskum, 1969“.57 V roku 1977 odovzdal funkciu zástupcu náčelníka spravodajskej správy pre agentúrny prieskum plk. Josef Kravar (v dňoch 1.2. – 9.2.1977). Túto funkciu prevzal plk. Karel Sochor (neskôr povýšený do hodnosti generálmajor). ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie ZN pre agentúrny prieskum, 1969“.58 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie ZN pre agentúrny prieskum, 1969“.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

95

Operatívne oddelenia mali v záujmových priestoroch nasadených 42 agentov, 19 vedomých informátorov a 70 spolupracovníkov. Na území ČSSR zabezpečovalo celý komplex agentúrnej činnosti 142 spolupracovníkov. Zabezpečovacie oddelenia agentúrneho úseku mali 15 spolupracovníkov na domácom území.

Počty agentúrnych prostriedkov boli nasledovné: 1. oddelenie malo v záujmovom priestore nasadených 26 agentov, 3 vedomých informátorov a 16 spolupracovníkov. Na území ČSSR malo 77 spolupracovníkov. 2. oddelenie malo 14 agentov, 10 vedomých informátorov, 38 spolupracovníkov a na domácom území 54 spolupracovníkov. 23. oddelenie malo 2 agentov, 6 vedomých informátorov, 16 spolupracovníkov a na domácom území pôsobilo 11 spolupracovníkov. Zo zabezpečovacích oddelení malo 3. oddelenie 4 spolupracovníkov, ktorí pôsobili na domácom území. 4. oddelenie malo 11 spolupracovníkov pôsobiacich na území ČSSR.59

Hlavné ústredie v závere 70. rokov minulého storočia60 konštatovalo, že v oblasti náboru agentúrnych prostriedkov a výstavbe agentúrnych sietí došlo v porovnaní s predchádzajúcim výcvikovým rokom k výraznému progresu, a to až o 26 %.

Požiadavky na získavanie nových agentúrnych prostriedkov a výstavbu agentúrnych sietí sa zo strany Hlavného ústredia neustále stupňovali, a to od konca 50. rokov 20. storočia. Enormný tlak súvisel najmä s negatívnymi dôsledkami po „prevale“ mjr. Františka Tišlera (25. 7. 1959), vojenskej intervencii v auguste 1968, následných plošných personálnych čistkách a prípadom pplk. Františka Vojtáska v roku 1978.

Zvyšovanie kvantity získaných informačných správ (v roku 1978/79 to bol nárast o 2 % – pozn. M. P.) s ich vyššou informačnou hodnotou sa stalo dlhodobým trendom (v roku 1977/78 sa hodnota správ zvýšila v prípade cenných o 32 % a v prípade hodnotných o 20 % – pozn. M. P.). Vo výcvikovom roku 1978/79 došlo k nárastu najmä informačných správ z oblasti vojenskej techniky, a to až o 105 %. Hlavná spravodajská správa OS ZSSR vysoko hodnotila najmä vzorky bojovej techniky a technickej dokumentácie.61

Agentúrny úsek riadil úrady vojenských a leteckých pridelencov v 20 krajinách. V roku 1980 boli nové úrady zriadené v NSR, Angole a v Belgicku. Dlhodobo pretrvávali problémy s výberom a prípravou vhodných kandidátov na obsadenie funkcií na úradoch vojenských a leteckých pridelencov.

Vážne problémy pretrvávali v obsadzovaní funkcií legalistov. Tieto funkcie sa v záujmových priestoroch podarilo s ťažkosťami naplniť len na 47 %. Hlavné ústredie po prijatí spektra rôznych opatrení nereálne predpokladalo, že sa ich podarí naplniť v časovom horizonte dvoch až troch rokov. V roku 1977 sa napríklad snažilo vytvoriť podmienky na riešenie uvedeného problému formou prípravy na „výjazd do zahraničia“. Do intenzívnej prípravy zaradilo dovedna 40 príslušníkov Spravodajskej správy GŠ ČSĽA. Z nich 21 malo krytie legalizačných funkcií na určených ministerstvách a centrálnych úradoch. Realita však bola iná. Situáciu naviac komplikovali nie priam ideálne podmienky spolupráce s ministerstvom vnútra. Náčelník GŠ ČSĽA generálplukovník Karel Rusov v roku 1979 musel opäť len kriticky konštatovať, že uzatvorenie novej dohody „...sa zo strany ministerstva vnútra odsúvalo...“.62

Prieskum v mierových podmienkach organizovali a vykonávali aj prostriedky vojskového, rádiového, rádiotechnického a vzdušného prieskumu ZVO a 10. leteckej armády. Vo výcvikovom roku 1978/79 problematiku systému prieskumu riešil (okrem agentúrneho)

59 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 234 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie ZN pre agentúrny prieskum, 1969“.60 Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ ČSĽA medzi odovzdávajúcim genplk. K. Rusovom a preberajúcim genpor. M. Blahníkom je datovaný 30. novembra 1979. ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 5 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ ČSĽA 1. ZNMO za spravodajskú oblasť“ . 61 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 5 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ ČSĽA 1. ZNMO za spravodajskú oblasť“.62 Tamže.

96

VOJENSKÁ HISTÓRIA

„Plán prieskumu hraničného priestoru a určených objektov na území NSR, Rakúska a Francúzska“.

Vojskový prieskum63 hraničného priestoru Nemeckej spolkovej republiky a Rakúska vy-konávali pozorovacie a dôstojnícke prieskumné hliadky s využitím technických prostried-kov prieskumu. (Po februárovom mocenskom prevrate v r. 1948 bol v priebehu r. 1949 po-stupne vojskový prieskum postupne zrušený.) V pásme ZVO museli byť nepretržite obsa-dené 4 pozorovacie stanovištia. Ich počet sa zvyšoval v dôsledku vývoja bezpečnostnej situácie v záujmových priestoroch.

Vo výcvikovom roku 1978/79 bolo nepravidelne obsadzovaných dovedna 39 pozorovacích stanovíšť. Nachádzali sa v priestore štátnej hranice. Vojenská rozviedka organizovala súčinnosť prieskumných hliadok s Pohraničnou strážou Federálneho ministerstva vnútra ČSSR na základe Smernice Všeob – sm – 16.

Spravodajská správa GŠ ČSĽA vypracovávala a distribuovala denné, periodické (mesačné, polročné a ročné – pozn. P. M.), tematické a zvláštne spravodajské informácie. Tieto poskytovala v súlade s platným zákonom oprávneným predstaviteľom politického systému a armády. Takmer 85 % z poskytnutých tvorili spravodajské informácie vojensko-politického charakteru. Napríklad vo výcvikovom roku 1978/79 distribuovala určeným funkcionárom 306 zvláštnych spravodajských informácií. Svojím zameraním a obsahom reagovali najmä na aktuálny vývoj bezpečnostnej situácie v hlavných záujmových priestoroch. Napríklad Generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ G. Husákovi poskytla 106 spravodajských informácií.

Hlavné ústredie v nasledujúcom období presadilo trend zvyšovania nielen počtu spracovaných a distribuovaných spravodajských informácií, ale aj ich „...kvality, aktuálnosti, operatívnosti...“.64 Súčasne nariadilo výrazne zvýšiť produkciu s vojenským obsahom a s dôrazom na problematiku NATO, NSR, Francúzska a USA.

Prieskumná technika pochádzala v prevažnej miere zo ZSSR. Časť špeciálnej techniky si vojenská rozviedka zabezpečovala nielen vlastným vývojom, ale aj vojensko-výskumnou základňou ministerstva národnej obrany a vývojových technických strediskách (VTS) 07 a 08 GŠ ČSĽA. Časť bola produktom československého priemyslu.

V rokoch 1978 a 1979 sa podarilo plne zabezpečiť vojskový, špeciálny a vzdušný prieskum podľa plánovaných tabuliek počtov. Stav technického zabezpečenia odrážal reálnu úroveň vojenskej techniky, ktorú mala ČSĽA k dispozícii. Niektoré druhy techniky už zastarali. Napríklad zariadenia vzdušného prieskumu nebolo možné použiť na fotografovanie v noci bez použitia osvetľovacích zdrojov. Chýbali prostriedky leteckej prepravy malých skupín, veliteľské prieskumné vozidlá už nezodpovedali náročným kritériám nasadenia v priestore. Napríklad obrnené transportéry OT – 65 mala ČSĽA vo výzbroji už 18 rokov. Modernizácia pri týchto druhoch prieskumu sa plánovala na obdobie nasledujúcich 10 rokov.65

Rádiový a rádiotechnický prieskum mal k dispozícii techniku, ktorá nebola moderná, ale ešte dokázala plniť „...plánované bojové úlohy...“.66 Rámcové a nové prieskumné útvary, vytvárané v rokoch 1978 a 1979, mali k dispozícii len staršiu techniku. Zachytávanie moderných špeciálnych druhov spojenia – rádiový prieskum družicových spojov zabezpečoval GŠ ČSĽA a čiastočne stupeň front (v hodnotenom období Západný vojenský okruh) technikou, ktorá pochádzala z vlastného vývoja. Čiastočne aj „zvláštnym dovozom z kapitalistických štátov“. Zachytenie zložitejších druhov impulznej a fázovej modulácie nebolo technicky možné. V rokoch 1978 a 1979 sa začal proces nevyhnutnej modernizácie, ktorý výrazne pokračoval aj v období nasledujúcich 10 rokov.

Na všetkých stupňoch velenia v spravodajskej oblasti sa negatívne prejavoval citeľný 63 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 5 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ ČSĽA 1. ZNMO za spravodajskú oblasť“.64 Tamže.65 Tamže.66 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

97

nedostatok technických prostriedkov utajeného velenia. Spravodajská správa GŠ ČSĽA zabezpečovala svojimi prostriedkami vývoj a výrobu aj špeciálnej spravodajskej techniky pre potreby agentúrneho, špeciálneho rádiového prieskumu a špeciálneho rádiového spojenia. Limitujúcim faktorom sa stala rastúca technická, ekonomická a personálna náročnosť vývoja špeciálnych spravodajských prostriedkov.

V rámci reorganizačných zmien bol na stupni front – ZVO vytvorený 22. výsadkový pluk zvláštneho určenia. Priamo podliehal 2. oddeleniu vševojskového a hĺbkového prieskumu (zrušil sa 7. výsadkový prápor zvláštneho určenia, v roku 1982 ho premenovali na 22. výsadkový pluk špeciálneho určenia a 31. 10. 1987 reorganizovali na 22. výsadkovú brigádu špeciálneho určenia – pozn. M. P.).

Na báze zrušeného 7. spojovacieho uzla došlo k vytvoreniu 5. miesta riadenia Náčelníka spravodajskej správy – front vo vojnovej a mierovej organizácii. Hlavné ústredie rozhodlo vytvoriť v organizačnej štruktúre 7. rádiového pluku zvláštneho určenia automatizovaný kom-plet KV. Z dôvodu zavedenia „automatizovaného rádiotechnického pátrača RAMONA“ musel byť v organizačnej štruktúre 7. rádiotechnického pluku vytvorený 3. rádiotechnický prápor.67

Spravodajská správa GŠ ČSĽA vybudovala na svojej úrovni „Projekčné výpočtové stredisko“ a „Výpočtové stredisko rádiového prieskumu 78. rs ZU“. V rámci tohto útvaru zriadila aj pracovisko pre prieskum družicového spojenia ozbrojených síl NATO.

Personálna naplnenosť v závere 70. rokov 20. storočia dosiahla úroveň 87,7 % (naplnenosť vrátane podriadených útvarov bola 88 %, to výrazne prekračovalo celoarmádny priemer – pozn. M. P.). Velenie vojenskej rozviedky vypracovalo odhad, v ktorom predpokladalo, že do roku 1985 odíde väčší počet skúsených spravodajských dôstojníkov, pretože splnili nárok na starobný dôchodok. Neustále zvyšovanie počtu tých, ktorí odchádzali zo zdravotných dôvodov sa nepodarilo vyriešiť ani do konca 80. rokov minulého storočia.68

Uvedený negatívny trend odchodu skúsených spravodajcov mal byť čiastočne zmiernený vytvorením vhodných podmienok pre tých, u ktorých sa predpokladalo zotrvanie v činnej službe aj po splnení nároku na starobný dôchodok.

Z hľadiska národnostného zloženia bolo 87 % dôstojníkov českej národnosti a 12 % slovenskej. U práporčíkov dosiahla česká národnosť až 96 % a len 3 % slovenskej.69

Vekové zloženie tiež nebolo ideálne. Tento stav pretrvával niekoľko rokov. Napriek intenzívnej náborovej činnosti sa nepodarilo splniť počty získaných schopných a perspektívnych dôstojníkov, ktorí by splnili náročné kritériá. Hlavné ústredie opäť aj v tejto oblasti schválilo zámer „...začať postupne omladzovať predovšetkým agentúrny úsek...“.70 Čiastočne sa ho podarilo naplniť.

V organizačnej štruktúre agentúrneho úseku došlo koncom 70. rokov 20. storočia71 k čiastočným zmenám. Tvorili ho operatívne a zabezpečovacie oddelenia. Výsledná štruktúra mala túto podobu: 1. oddelenie – operačného agentúrneho prieskumu, 2. oddelenie – strategického agentúrneho prieskumu pre oblasť západnej Európy a Ameriky, 25. oddelenie – strategického agentúrneho prieskumu pre oblasť strednej Európy, 23. oddelenie – strategického agentúrneho prieskumu pre oblasť Stredného a Ďalekého východu, 4. oddelenie – agentúrneho náboru z vlastného územia, 3. oddelenie – špeciálneho zabezpečenia, 18. oddelenie – šifrovej služby, VTS 07 – vývoja a špeciálnej techniky, 26. oddelenie – prípravy kádrov a 17. samostatná skupina – kontroly a rozboru.67 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 5 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ ČSĽA 1. ZNMO za spravodajskú oblasť“.68 Tamže.69 Tamže.70 Tamže.71 V roku 1981 odovzdal funkciu zástupcu náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny úsek generálmajor Karel Sochor (stal sa náčelníkom I. správy ZNB, od 1. 3. 1981 do 30. 4. 1989). Funkciu prevzal plk. Jaroslav Straka (v dňoch 4. 2. – 20. 2. 1981). ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 239 „Protokol o odovzdaní a prevzatí funkcie ZN spravodajskej správy GŠ“.

98

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Personálna naplnenosť agentúrneho úseku dosiahla v roku 1981 úroveň 88 %. V záuj-mových priestoroch pôsobilo na oficiálnych funkciách 49 spravodajských dôstojníkov, čo predstavovalo naplnenosť 84,8 % (plánovaný počet: 58 osôb). Pod legalizačným krytím pô-sobilo dovedna 27 spravodajských dôstojníkov (plánovaný počet: 51 osôb), čo predstavovalo 53 %-nú naplnenosť.

Agentúrny úsek mal celkom obsadených 303 tabuľkových miest (plánovaný počet: 341osôb – pozn. M. P.), čo predstavovalo naplnenosť tohto úseku na úrovni 88,8 %. Jednou z priorít plukovník. Jaroslav Straka ako nového zástupcu náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny úsek prezentoval v období nástupu do funkcie prioritu – venovať adekvátnu pozornosť „»práci s kádrami«, výberu, rozmiestňovania, poznania...“.72 Presa-dzoval urýchlené doplnenie „zahraničných pracovísk“.

V roku 1981 mal agentúrny úsek dovedna 400 agentúrnych prostriedkov. Časť z nich tvo-rili spolupracovníci na domácom území.73

V záujmových priestoroch v zahraničí pôsobili agentúrne prostriedky týchto oddelení: 1. oddelenie riadilo 20 agentov a 2 spolupracovníkov, 2 oddelenie riadilo 10 agentov, 14 ve-domých informátorov a 13 spolupracovníkov, 23. oddelenie riadilo 9 agentov, 7 vedomých informátorov a 26 spolupracovníkov, 25. oddelenie riadilo 12 agentov a 15 vedomých infor-mátorov a 10 spolupracovníkov a 3. oddelenie riadilo len 1 spolupracovníka. V záujmových priestoroch pôsobilo dovedna 51 agentov, 36 vedomých informátorov a 52 spolupracovní-kov (spolu 139 agentúrnych prostriedkov – pozn. M. P.).74

Na území ČSSR riadil agentúrny úsek dovedna 261 spolupracovníkov. Najviac z nich riadilo 1. oddelenie, a to 167. Ostatné oddelenia riadili tieto počty spolupracovníkov: 2. oddelenie 27, 23. oddelenie 14, 25. oddelenie 31 a 3. oddelenie 2 spolupracovníkov.

Smernice pre agentúrnu činnosť „vojenského výzvedného spravodajstva“ z roku 1980 definovali, že jeho prioritným cieľom je „...boj proti hlavnému nepriateľovi v celosvetovom meradle...“.75

Hlavného nepriateľa charakterizovali ako „...imperialistický štát (alebo zoskupenie), kto-rého sila a prostriedky sú rozhodujúcou základňou pre organizovanie a koordinovanie agresívnych vojenských, hospodárskych, politických a ideologických akcií...“.76 Smernice uvádzali, že tieto akcie mali byť namierené proti „socialistickej sústave“, proti ČSSR ako jej súčasti, „pokrokovým silám“ v ktorejkoľvek oblasti sveta a národným osloboditeľským hnutiam. Velenie vojenskej rozviedky za „hlavného globálneho nepriateľa“ označilo USA. V európskej dimenzii ho predstavovala predovšetkým NSR a „...vrcholné orgány agresív-neho zoskupenia NATO...“.77

Primárnym kritériom, ktorý sa používal pri hodnotení činnosti vojenskej rozviedky v ce-lom období tzv. studenej vojny, bol boj proti takto definovanému „hlavnému nepriateľovi“.

Hlavné ústredie hodnotilo ako trend neustále zhoršovanie agentúrnej situácie v záuj-mových priestoroch. Nariadilo v „agentúrno-operatívnej“ práci presadzovať individuálny a nestereotypný prístup ku každému prípadu, ktorý sa riešil.

Podľa účelnosti sa v tomto období odporúčali rôzne metódy. Smernice uvádzajú tieto nižšie uvedené metódy.

Realizovanie procesu „nepretržitej“ náborovej činnosti vo všetkých prípadoch, keď je to možné aj pod „cudzou vlajkou“78. Používanie v etapách rozpracovávania a náborovej čin-72 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 239 „Protokol o odovzdaní a prevzatí funkcie ZN spravodajskej správy GŠ. 73 Tamže.74 Tamže.75 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 „Smernice pre agentúrnu činnosť VVZ“.76 Tamže.77 Tamže.78 „Práca pod cudzou vlajkou“ – druh agentúrnej spolupráce, kedy agentúrny prostriedok nevedel, že pracoval pre VVZ. Domnieval sa, že ide o spoluprácu pre iný štát alebo určitú inštitúciu v záujmovom štáte. V procese získania agentúrneho prostriedku na spoluprácu nevystupoval pátrač ako príslušník vlastného štátu.Agentúrna terminológia. 1983.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

99

nosti preverených a skúsených „agentov – typárov“ a „agentov – búračov“. Rozpracováva-nie, získavanie a používanie agentúrneho aparátu z tretích krajín. Riadenie „cennej agen-túry“ 79 v krajine „hlavného nepriateľa“ z Hlavného ústredia, prípadne aj z tretích krajín.

V nevyhnutných prípadoch priameho spojenia legálnej rezidentúry s agentúrnou sieťou sa vyžadovalo dôsledne používať neosobné spojenie, a to najmä s využitím technických prostriedkov80. Osobné spojenie sa obmedzovalo výhradne len na dôležité „odovzdávacie a inštruktážne schôdzky“ s tou časťou agentúrnej siete, ktorá mala dôkladnú legalizáciu (civilné krytie) alebo, keď nebolo možné z hľadiska charakteru prípadu vylúčiť osobný styk.

V špecifických prípadoch sa mohol po schválení Hlavným ústredím udržiavať aj osob-ný styk so spolupracovníkmi a „kádrovými príslušníkmi“ cudzích spravodajských služieb, vrátane kontrarozviedok. Korešpondoval so zámerom aktívneho typovania a dezinformo-vania. Mal byť tak dosiahnutý cieľový stav zvýšenej bezpečnosti príslušníka „vojenského výzvedného spravodajstva“ v záujmovom priestore.

Systematickú stykovú činnosť realizovali nielen ako základ „legálnej výzvednej činnos-ti“, ale aj za účelom krytia a dezinformačnej činnosti. Zámer spočíval v dosiahnutí stavu „...neustáleho zamestnávania kontrarozviednych orgánov nepriateľa...“.81 Sofistikované dezin-formačné systémy vytvárala ŠtB v spolupráci so Spravodajskou správou GŠ ČSĽA, a to na základe ročných plánov dezinformácií. Spravodajskej komunite NATO zámerne „podsúva-li“ (poskytovali) falošné informácie, ktoré sa vytvárali na základe pravdivých faktov, aby si ich potenciálny protivník mohol verifikovať. Zámerom bolo zmiasť ho a vyvolať u neho také aktivity, ktoré mohla systematicky monitorovať a vyhodnocovať spravodajská komu-nita ČSSR. V činnosti tohto protivníka sa následne monitorovali a potom dôsledne analy-zovali dôležité signály, ktoré mali cennú informačnú hodnotu. Spravodajské služby (najmä kontrarozviedka) nepretržite realizovali aj „spravodajské hry“. Bola to dlhodobá zámerná klamná činnosť. Napríklad kontrarozviedka potenciálneho protivníka s „prebúraným“82 agentúrnym prostriedkom VVZ „...a/alebo nasadeným provokatérom sa snažila dezinfor-movať VVZ...“ 83 a získať relevantné poznatky o jeho činnosti.84

Vojenské výzvedné spravodajstvo ČSSR plnilo v tomto období úlohy pomocou jednotli-vých článkov agentúrnej siete. Tieto mali v danej agentúrnej situácii záujmového priestoru možnosť pracovať priamo v „hlavných záujmových objektoch“, ktoré mali pre agentúrny prieskum najväčší význam (v niektorých prípadoch aj „pomocných záujmových objektoch“, pretože boli využívané na prenikanie do „hlavných záujmových objektov“ – pozn. M. P.). Prípadne mali možnosť do nich prenikať, alebo mali úzky vzťah s osobami, ktoré v „hlav-ných záujmových objektoch“ pracovali.

79 „Cenný agent“ bol agent – prameň, ktorý poskytoval prevažne cenné a veľmi cenné správy. „Agent – prameň“ bol agent s priamymi možnosťami poskytovať správy z objektu prevažne vo forme dokumentárnych materiálov, ktoré požadovalo HÚ. Agentúrna terminológia. 1983.80 Napríklad „tajnopisné spojenie“, „prostriedky neviditeľného záznamu“, „karbon“, „tajný atrament“, „tajný atrament“,

„tajný text“, „krycí text“, „mikročítačka“, „preparovaný film“, „David“, „latentná kópia“, „dvojaká snímka – negatívna“, „dvojaá snímka – pozitívna“, „Blanka“, „kopírovací papier“, „metalfoto“, „špeciálne rádiové spojenie“ a ďalšie.Agentúrna terminológia. 1983.81 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 „Smernice pre agentúrnu činnosť VVZ“.82 „Prebúranie“ bol proces získania agentúrneho prostriedku alebo inej záujmovej osoby VVZ kontrarozviedkou záujmového štátu s cieľom zrealizovania provokačnej akcie alebo spravodajskej hry.Agentúrna terminológia. 1983.83 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 „Smernice pre agentúrnu činnosť VVZ“.84 „Provokatér“ bola osoba riadená nepriateľskou kontrarozviedkou s cieľom preniknúť do agentúrnej siete VVZ a pracovať v nej podľa pokynov kontrarozviedky. Prípadne to bola záujmová osoba alebo agentúrny prostriedok VVZ, ktorý bol získaný nepriateľskou kontrarozviedkou s podobným cieľom. „Podstavenie provokatérov – podstava“ bolo aktívnym opatrením kontrarozviedky, ktoré spočívalo vo vyslaní svojich orgánov a spolupracovníkov do prostredia vyhľadávaného pátračmi pri budovaní operatívnej stykovej základne, prípadne k záujmovým osobám VVZ. Cieľom bolo dosiahnuť nadviazanie styku a jeho ďalšie riadenie kontrarozviedkou.Agentúrna terminológia. 1983.

100

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Vojenská rozviedka ČSSR ako objekty záujmu určila: ozbrojené sily a tie zložky štátneho aparátu a bezpečnostného systému štátu, v ktorých sa vypracovávali vojenské doktríny, strategické plány a taktika boja proti krajinám tzv. Východu. Určenie „hlavných“ a „pomocných záujmových objektov“ vyplývalo z úloh dlhodobého plánu velenia ČSĽA a velenia Varšavskej zmluvy. Ďalším dôležitým faktorom sa stávali aj závery analýzy vojenského potenciálu konkrétneho protivníka.85

Smernica pre riadenie strategickej rozviedky z roku 1979 definovala túto rozviedku ako súčasť agentúrneho úseku Spravodajskej správy GŠ ČSĽA. Bola dôležitým prvkom bezpečnostného systému pri zaistení obranyschopnosti nielen ČSSR, ale aj členských krajín Varšavskej zmluvy. Jej špecifické postavenie v rámci vojenskej spravodajskej komunity vyplývalo z jej mimoriadne dôležitej úlohy, a to nepretržitého monitorovania a vyhodnocovania varovných indikátorov o vojenskej hrozbe „...náhleho napadnutia štátov socialistického spoločenstva imperialistickými agresormi...“.86

Strategická rozviedka mala za úlohu prioritne získavať poznatky a informácie o varovných („výstražných“, „kritických“) indikátoroch, ktoré by odhaľovali „...zámery velenia NATO na rozpútanie a vedenie vojny...“87 proti členským krajinám Varšavskej zmluvy.

Ďalšou dôležitou úlohou bolo nepretržite získavať relevantné informácie, ktoré by umožňovali analyzovať a hodnotiť vojenskú politiku NATO a jeho jednotlivých členov.

Z hľadiska regiónov, v ktorých prebiehal zápas o mocenský vplyv so „Západom“, bol pre vojenskú rozviedku ČSSR určený región Blízkeho východu, Ázia a „krajiny tretieho sveta“. Zvlášť sa museli vyhodnocovať tie krízové oblasti a geopolitické ohniská, ktoré mali potenciál ovplyvniť situáciu v Európe.

V súvislosti s predpokladaným vojnovým konfliktom sa kládol veľký dôraz na sústavné monitorovanie a vyhodnocovanie „priestoru EURÓPA“. V tomto priestore musela strategická rozviedka získavať informácie o vojenskej politike a ekonomike „...jednotlivých európskych štátov s dôrazom na krajiny NATO...“88. Špecifické zameranie sa vzťahovalo na získavanie poznatkov o použití, výstavbe a organizácii ozbrojených síl európskych členských štátov NATO. Dôraz sa kládol aj na nepretržité monitorovanie aplikovania metodiky uvádzania NATO do bojovej pohotovosti a hodnotenie stavu operačnej a bojovej prípravy vojsk.

V „priestore ZÁMORIE“ (Kanada a USA) sa agentúrna činnosť orientovala na získavanie poznatkov o zámeroch USA voči krajinám Varšavskej zmluvy v „priestore EURÓPA“ a voči ďalším „...socialistickým krajinám v iných častiach sveta...“.89 Špecifickou úlohou na konci 70. rokov minulého storočia bolo monitorovať vývoj vzájomných vzťahov medzi USA a Čínou a postoj USA k rozvojovým krajinám. Analytici vysoko hodnotili aj zaznamenané indikátory o variantoch použitia vojsk USA a Kanady v „priestore EURÓPA“, ich uvedenia do bojovej pohotovosti a pripravenosti na prepravu do stredoeurópskeho priestoru vedenia bojovej činnosti.90

Dôležitý význam mal aj „priestor KRAJÍN TRETIEHO SVETA“. Zvláštny dôraz sa kládol na tie krízové oblasti a geopolitické ohniská, ktoré mali potenciál negatívne ovplyvniť vojensko- politickú situáciu v Európe. Špecifickú pozornosť venovala vojenská rozviedka aj úsiliu o zvýšenie vplyvu USA a ČĽR v týchto krajinách. Z hľadiska komplexného hodnotenia určených krajín tretieho sveta Hlavné ústredie nariadilo získavať aj informácie o ich vnútropolitickom vývoji, zahraničnopolitickej orientácii a nové prvky vo vzťahoch. V oblasti výstavby, výcviku a modernizácie ozbrojených síl týchto krajín a ďalších vplyvných 85 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 „Smernice pre agentúrnu činnosť VVZ“. 86 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 b „Návrh Smernice pre riadenie strategickej rozviedky“. 87 Tamže.88 Tamže.89 Tamže.90 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

101

aktérov medzinárodných vzťahov, ktorí sa v nich snažili presadiť (napríklad Čínska ľudová republika, Japonsko a Izrael – pozn. M. P.), sa činnosť agentúrnych prostriedkov vojenskej rozviedky sústredila na získanie informácií o druhoch a množstve bojovej techniky, ktorú im dodávali „kapitalistické štáty“.91

Úlohy pre strategickú agentúrnu rozviedku (strategický agentúrny prieskum) v tomto období rozpracovalo aktualizované „Nariadenie zástupcu náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum“. Toto nariadenie vydávalo vždy konkrétne oddelenie Hlavného ústredia na príslušný výcvikový rok.

Splnenie rozsiahleho spektra úloh, ktoré mala určené strategická rozviedka, si vyžadovalo vybudovanie kvalitných, dostatočne početných a „hlboko zakonšpirovaných“ agentúrnych sietí v konkrétnych záujmových priestoroch. Budovať takéto siete mali ako prvoradú povinnosť všetky orgány riadiacich článkov agentúrneho strategického prieskumu. Smernica z roku 1979 jednoznačne vyžadovala „...tejto úlohe podriadiť všetku inú činnosť...“.92

Strategická rozviedka musela budovať agentúrne siete nielen pre podmienky mieru, ale aj na predpokladané obdobie zvýšeného napätia a vojnového konfliktu.

V mierových podmienkach budovala a riadila tieto druhy agentúrnych prostriedkov: agentov a spolupracovníkov. Kategóriu vedomých informátorov riadili v období mieru orgány a rezidentúry, ktoré pôsobili v záujmových priestoroch.

Z agentúrnych prostriedkov sa v mierovom období najčastejšie využívali a riadili títo agenti: „agent – prameň“ (A/P), „agent – rezident“ (A/R), „agent – chodec“ (A/CH), „agent – typár“ (A/T), „agent – búrač“ (A/B), „agent – krycia adresa“ (A/KA), „agent – krycí telefón“ (A/KT) a „agent – živá agentúrna schránka“ (A/ŽAS).93

V prípade potreby mohli byť v mierovom období budované aj ďalšie agentúrne prostriedky s cieľom zaistiť nielen osobné a neosobné agentúrne spojenie, ale aj agentúrne rádiové spojenie.

V období zvýšeného napätia alebo vojnového konfliktu narastal význam nielen vyššie uvedených agentov, ale aj ďalších agentov zaisťujúcich príjem a odovzdávanie správ, ako aj ďalších úloh strategickej rozviedky. Z tohto dôvodu bolo nevyhnutné už v mierovom období budovať ďalšie druhy agentúrnych prostriedkov. Medzi ne je možné zaradiť: „agent

– spojka“ (A/S), „agent – spojka inštruktor“ (A/SI), „agent – radista“ (A/RA), „agent – rádioinštruktor“ (A/RI) a „agent – konšpiračný byt“ (A/KB).94

91 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 b „Návrh Smernice pre riadenie strategickej rozviedky“. 92 Tamže.93 „Agent – prameň“ podľa agentúrnej terminológie „...pracoval trvale...“ a mal osobný prístup k požadovaným informáciám hlavného záujmového objektu. Tieto informácie mali prevažne „dokumentárny charakter“. „Agent – rezident“ absolvoval špeciálny výcvik (Smernica z roku 1979 uvádzala pojem „školenie“ – pozn. M. P.) na Hlavnom ústredí. To ho oprávňovalo k tomu, aby riadil agentúrnu rezidentúru. „Agent – chodec“ mal vytvorené podmienky k tomu, aby pôsobil (Smernica uvádzala pojem „pohyboval sa“ – pozn. M. P.) v určitom záujmovom priestore a získaval tak špecifické poznatky formou pozorovania, odpočúvania a „vyzvedaním“ („zvídáním“). Tieto poznatky bol aj schopný poskytovať Hlavnému ústrediu. „Agent – typár“ plnil prevažne špecifické organizačné úlohy v procese náborovej činnosti. Jeho činnosť bola zameraná na vyhľadávanie vhodných osôb a ich typovanie pre agentúrnu spoluprácu. „Agent – búrač“ plnil špecifické organizačné úlohy v procese náborovej činnosti s cieľom získať (Smernica túto činnosť nazývala ako „búranie“ – pozn. M. P.) vhodný typ na agentúrnu spoluprácu. „Agent – búrač“ mohol byť súčasne aj „agentom – typárom“. „Agent – krycia adresa“ bol prostriedok určený pre neosobné agentúrne spojenie s cieľom prijať a ďalej odovzdať poštovú zásielku. „Agent – krycí telefón“ bol tiež prostriedkom agentúrneho spojenia. Na rozdiel od „agenta – krycia adresa“ to bol prostriedok osobného agentúrneho spojenia s cieľom prevziať, uschovať a odovzdať agentúrny materiál. „Agent – živá agentúrna schránka“ bol ďalším špecifickým prostriedkom osobného agentúrneho spojenia s cieľom prevziať, uschovať a odovzdať špecifický agentúrny materiál. Agentúrna terminológia. 1983.94 „Agent – spojka“ bol prostriedkom nielen osobného, ale aj neosobného agentúrneho spojenia s cieľom zabezpečiť prevzatie a odovzdanie agentúrnych materiálov alebo k obsluhe „mŕtvych agentúrnych schránok“ (MAS). „Agent

– spojka inštruktor“ bol prostriedok osobného agentúrneho spojenia, prostredníctvom ktorého riadil riadiaci orgán iný agentúrny prostriedok. „Agent – radista“ bol prostriedkom agentúrneho rádiového spojenia, ktorý zabezpečoval vysielanie a prijímanie rádiogramov. „Agent – rádioinštruktor“ bol prostriedkom agentúrneho spojenia, prostredníctvom ktorého uskutočňoval riadiaci orgán školenie iného agentúrneho prostriedku v agentúrnom rádiovom spojení (napr. A/RA, A/P – pozn. M. P.). „Agent – konšpiračný byt“ bol prostriedok, ktorý umožňoval uskutočniť schôdzky alebo agentúrne spojenie vo svojom byte. Agentúrna terminológia. 1983.

102

VOJENSKÁ HISTÓRIA

V tomto období vzrástol význam ďalšieho dôležitého agentúrneho prostriedku, a to vedomých informátorov. Smernica z roku 1979 ich charakterizovala ako „zvláštne agentúrne prostriedky“. Žili a pracovali na území vlastného štátu alebo v zahraničí. Mali vytvorené podmienky prístupu k hodnotným informáciám, ktoré vyžadovalo Hlavné ústredie. Agentúrne úlohy plnili vedome. Nebolo s nimi organizované agentúrne spojenie.

Vedomí informátori pochádzali väčšinou z náborových báz vojenských a civilných príslušníkov diplomatického zboru, pracovníkov cudzích zastupiteľských úradov, iných cudzích štátnych príslušníkov pracujúcich v záujmových priestorov „...a/alebo i funkcionárov vlastného štátu...“.95 Väčšina z nich plnila agentúrne úlohy len dočasne, a to v priebehu výkonu konkrétnej funkcie.

Cieľ riadenia vedomých informátorov spočíval v ich prevedení do kategórie agentov. Tento proces sa zásadne realizoval až po ich návrate späť do ČSSR.

Na rozdiel od mierového obdobia mali byť vedomí informátori v období zvýšeného napätia a vojnového konfliktu riadení „nelegálnymi“ rezidentúrami, agentmi – rezidentmi

„...a / alebo priamo hlavným ústredím...“96 prostredníctvom agentov „...a / alebo spolupracovníkov...“.97

Vedomí informátori, ktorí v minulosti pôsobili v záujmových priestoroch a potom sa vrátili späť do vlastných krajín, mohli byť opäť aktivovaní a získavaní pre spoluprácu ako agenti prostredníctvom „nelegálnych“ rezidentúr „...a / alebo agentov či spolupracovníkov – búračov...“.98 V prípade, že sa podarilo úspešne obnoviť agentúrnu spoluprácu, tak sa s nimi organizovalo agentúrne spojenie.

Ďalšiu kategóriu tvorili spolupracovníci. Velenie vojenskej rozviedky do tejto kategórie zaraďovalo občanov ČSSR, ktorí vykonávali agentúrnu činnosť a riadili ich orgány strategickej rozviedky.

Výstavba každej agentúrnej siete v záujmových priestoroch bola realizovaná prostredníctvom náborovej činnosti.

Agentov v záujmových priestoroch získavali priamo orgány strategickej rozviedky, a to rezidentúry, ktoré pôsobili v týchto priestoroch.

Ďalší variant spočíval v ich získavaní prostredníctvom vybudovaných agentúrnych prostriedkov v záujmových priestoroch. V tejto činnosti sa využívali aj rezidentúry a agentúrne prostriedky, ktoré pôsobili v „tretích krajinách“. Z nich potom budovali agentúrnu sieť v konkrétnom záujmovom priestore.99

Nevylučovala sa ani forma získavania z vlastného územia. Náborovú činnosť mohli rea-lizovať aj vyslané pomocné agentúrne prostriedky do záujmových štátov s cieľom typovať a „búrať“ agentov ako napríklad „spolupracovník – typár“ a „spolupracovník – búrač“.

Osvedčené sa najmä typovanie a „búranie“ osôb, ktoré mali agentúrne možnosti a súčas-ne mali aj väzby na ČSSR (najmä rodinné, pracovné a turistické). Ďalšou využívanou ná-borovou bázou na získanie spolupracovníkov sa stali osoby – cudzí štátni príslušníci, ktorí mali dlhodobý pobyt v ČSSR (najmä študenti, externisti a rôzni odborníci – pozn. M. P.).100

Agenti vykonávali náborovú činnosť z vlastného územia až na základe podrobnej analýzy náborových báz, vytypovania vhodných osôb na získanie pre agentúrnu spoluprácu. Uvedená činnosť sa uskutočňovala na vlastnom území a v spolupráci a s pomocou Ministerstva vnútra ČSSR. Celý proces musel byť zrealizovaný tak, aby nedošlo k narušeniu konšpirácie a prezradenia agentúrneho záujmu Hlavného ústredia.101

95 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 b „Návrh Smernice pre riadenie strategickej rozviedky“. 96 Tamže.97 Tamže.98 Tamže. 99 Tamže.100 Tamže.101 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

103

Nábor vedomých informátorov sa uskutočňoval nielen v záujmových priestoroch, ale aj na „vlastnom území“.

V záujmových priestoroch získavali vedomých informátorov najčastejšie metódou zoznamovania sa so záujmovými „stykmi“102, „známosťami“ a „záujmovými adresami“ z databázy vhodných osôb. Tieto mohli poskytovať rezidentúram relevantné informácie, ktoré si vyžiadala Spravodajská správa GŠ ČSĽA. Proces získania týchto osôb za vedomých informátorov realizovali orgány legálnej rezidentúry „a / alebo“ spolupracovníci. Vo výnimočných prípadoch to mohli zrealizovať aj iné agentúrne prostriedky, ktoré však v „Smernici...“ z roku 1979 neboli konkrétne uvedené.

Vedomých informátorov na „vlastnom území“ získavali z náborovej bázy osôb, ktoré mali určité „vzťahy do ČSSR“. Najčastejšie to boli vzťahy na oficiálnej a alebo pracovnej úrovni. Tieto osoby museli byť ochotné na základe vhodných motívov103 poskytovať relevantné informácie, dokumenty a vzorky vojenskej alebo inej techniky, o ktoré malo Hlavné ústredie jednoznačný záujem.

Spolupracovníci získavali na základe „Smernice pre prácu so spolupracovníkmi“ z roku 1978 (č.j. 0050785/1 – 78). Rozhodujúcim kritériom pre ich získanie sa stávali politické a kádrové predpoklady. Súčasne sa posudzovali aj osobné a charakterové vlastnosti.104

Velenie vojenskej rozviedky presadzovalo, aby sa v procese náborovej činnosti uplatňovala zásada, že osoby získavané za spolupracovníkov mohli byť len tie, ktoré mali potenciál čo najkvalitnejšie splniť úlohy v jednotlivých záujmových priestoroch.

„Päťročný plán výstavby agentúrnej siete Spravodajskej správy GŠ ČSĽA“ sa stal základom procesu budovania agentúrnych sietí v jednotlivých záujmových priestoroch. Tento plán musel byť pravidelne upresňovaný na každý výcvikový rok. Úlohy z tohto plánu sa ďalej rozpracovali do „Nariadenia pre činnosť oddelenia strategického agentúrneho prieskumu“ na výcvikový rok.105

Metodický postup pri budovaní agentúrnych sietí vychádzal zo „Smernice pre nábor a riadenie spolupracovníkov“ a zásad, určených pre nábor a riadenie agentúrnych prostriedkov v záujmových priestoroch a z „vlastného územia“.

Strategickú agentúrnu rozviedku riadil zástupca Náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum. Vo svojom nariadení určil hlavné smery zamerania a úlohy v jednotlivých oblastiach činnosti na budúci výcvikový rok. Tieto vychádzali z podrobného vyhodnotenia dosiahnutých výsledkov a možností jednotlivých rezidentúr. Predmetné nariadenie ešte musel schváliť náčelník Spravodajskej správy GŠ ČSĽA.106

Náčelník oddelenia strategického agentúrneho prieskumu uvedené nariadenie rozpra-coval do formy ročných nariadení pre jednotlivé skupiny. V nich na základe vyhodnotenia výsledkov a možností v základných smeroch činnosti určil úlohy na nasledujúci výcviko-vý rok v oblasti budovania agentúrnej siete v konkrétnom záujmovom priestore, v riadia-cej a informačnej činnosti. Súčasne určoval aj termínované organizačné úlohy, ktoré sa týkali spracovania jednotlivých plánovacích a pracovných dokumentov. Toto nariadenie schvaľoval zástupca náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum.107

Náčelníci skupín na základe nariadenia náčelníka oddelenia vydali nariadenie pre 102 Styk – „ST“ bola záujmová osoba, s ktorou orgán alebo prostriedok agentúrneho prieskumu nadviazal priamy osobný styk a bolo u nej obvykle známe len priezvisko a pracovné zaradenie.Agentúrna terminológia. 1983. 103 Motívy agentúrnej spolupráce boli motívy, ktoré mali trvalý pozitívny vplyv na pokračovanie agentúrnej spolupráce. Prípadne to mohli nové dôvody na zotrvanie v agentúrnej spolupráci. Najčastejšie to boli: „motív ideovo-politický“, „motív strachu/obáv a kompromitácie“, „motív materiálno-finančný“, „motív vzájomných sympatií“,

„motív zvláštnych pohnútok“ a „motív osobných vlastností a zvláštnosti povahy“.Agentúrna terminológia. 1983.104 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 b „Návrh Smernice pre riadenie strategickej rozviedky“.105 Tamže.106 Tamže.107 Tamže.

104

VOJENSKÁ HISTÓRIA

konkrétne rezidentúry v záujmových priestoroch a jednotlivcov, ktorí vykonávali agentúrnu činnosť z „vlastného územia“.

Nariadenie náčelníka konkrétnej skupiny pre rezidentúru sa skladalo z troch častí. V prvá časť obsahovala vyhodnotenie dosiahnutých výsledkov, ktoré rezidentúra dosiahla v jednotlivých urečených hlavných smeroch. V druhá časť hodnotila možnosti rezidentúr v jednotlivých základných smeroch ich činnosti. Táto časť už obsahovala aj prijaté závery k zameraniu činnosti na ďalšie obdobie. Tretia časť obsahovala určené konkrétne finálne úlohy s postupnými cieľmi v jednotlivých hlavných oblastiach, ktoré mali byť splnené v nasledujúcom výcvikom roku. Uvedené nariadenie schvaľoval náčelník oddelenia.108

Na základe vydaných nariadení oddelenia a skupiny vypracovali ročné plány.Základným plánovacím dokumentom bol „Ročný plán orgánov v záujmovom priestore“

(jednotlivca vykonávajúceho činnosť z „vlastného územia“ – pozn. M. P.). Náčelník konkrétnej skupiny tento dokument rozpracoval podľa jednotlivých hlavných smerov činnosti. Na tejto úrovni už musela byť vypracovaná aj metodika ich plnenia s termínovanými cieľmi na splnenie „finálnej úlohy“. Túto úlohu určil náčelník skupiny.109

Plán rezidentúry predstavoval súhrn ročných plánov jednotlivých orgánov, ktoré pôsobili v danom záujmovom priestore. Ročné plány jednotlivých orgánov schvaľoval náčelník príslušnej skupiny. Rezident už potom nemusel koncipovať iný súhrnný dokument.

Skupina na Hlavnom ústredí vypracovala „Ročný plán skupiny“, ktorý mal charakter súhrnného dokumentu. Vychádzal z ročných plánov jednotlivých príslušníkov skupiny. Schvaľoval ho náčelník príslušného oddelenia.

Jednotlivé oddelenia strategického agentúrneho prieskumu vypracovali na základe ročných plánov skupín „Ročný plán oddelenia“. Schvaľoval ho zástupca náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum. Plán vždy obsahoval metodické a časové plnenie úloh oddelenia jednotlivými prostriedkami vo všetkých oblastiach jeho činnosti. Tento plán obsahoval aj inú problematiku, ktorú náčelník oddelenia rozdelil do oblastí: riadiaca a kontrolná činnosť, veliteľská a odborná príprava, personálne zámery striedania orgánov na konkrétnych rezidentúrach a iné činnosti podľa špecifického zamerania konkrétneho oddelenia agentúrneho prieskumu.110

Uvedená „Smernica...“ definovala periodické vyhodnotenie splnenia nariadených úloh ako jednu z hlavných požiadaviek riadiacej činnosti všetkých článkov strategickej rozviedky.

Prijaté šifry zo záujmových priestorov tvorili jeden zo základných informačných zdrojov, ktoré sa pravidelne využívali vo forme periodického denného vyhodnotenia. Tieto museli byť na základe nariadenia vyhodnotené najskôr vo forme ústneho dokladu nadriadenému náčelníkovi.111

Mesačné vyhodnotenie vypracoval rezident podľa „Plánu rezidentúry na príslušný mesiac“. Zasielal ho na Hlavné ústredie vo forme súhrnného dokumentu. Vypracoval ho podľa určených vzorov „...hlásenia orgánu a rezidentúry...“. Plán rezidentúry na príslušný mesiac schvaľoval náčelník konkrétnej skupiny na Hlavnom ústredí. Tento dokument predkladal náčelníkovi príslušného oddelenia. O splnení úloh mu dával „ústny doklad“. Súčasne mu navrhoval spektrum rôznych opatrení na nasledujúci mesiac. Rezidentúra ich po schválení dostávala formou šifry, a to vo forme pokynov, nariadení a metodickej pomoci.112

Štvrťročné vyhodnotenia vypracovali riadiace orgány na základe štvrťročných hlásení jednotlivých orgánov. Na základe vyhodnotenia riadiacich orgánov rezidentúry ich schvaľoval náčelník príslušnej skupiny. Vyjadroval sa k nim aj rezident. Náčelník skupiny

108 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 b „Návrh Smernice pre riadenie strategickej rozviedky“.109 Tamže.110 Tamže.111 Tamže.112 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

105

po ústnom doklade predkladal náčelníkovi oddelenia vyhodnotenie vo forme „predpísaných tabuliek“. Podrobné tabuľky nakoniec predkladal náčelník oddelenia za celé oddelenie zástupcovi Náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum. Vyžadoval sa aj „ústny doklad“.113

Polročné vyhodnotenie sa vyžadovalo v pravidelnej periodicite vždy za prvý polrok aktuálneho výcvikového roka. Od stupňa rezident vyššie sa vyžadovala písomná forma. Rezident bol povinný podľa vzoru „hlásenia orgánu a rezidentúry“ vypracovať „Hlásenie rezidentúry za prvý polrok“. V ňom vyhodnotil všetky riadiace orgány rezidentúry. Hlásenie zaslal náčelníkovi príslušnej skupiny, ktorý k nemu vypracoval svoje vyjadrenie. Schvaľoval ho náčelník oddelenia. Náčelník skupiny okrem toho svojmu priamemu nadriadenému podával aj „ústny doklad“. Súčasne svojmu priamemu nadriadenému predkladal vo forme tabuliek stav splnenia úloh podľa ročného plán. Velenie vojenskej rozviedky vyžadovalo rozbor hlavných smerov činnosti s dôrazom na oblasť budovania agentúrnej siete v záujmovom priestore a plnenie informačnej činnosti. Doklad obsahoval aj návrh opatrení v druhom polroku výcvikového roka.114

Náčelník oddelenia v ďalšej fáze predkladal zástupcovi Náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum písomné hlásenie o stave plnenia úloh v príslušnom polroku a návrh opatrení. Hlavné ústredie pri predkladaní písomných hlásení od úrovne skupina vyššie vyžadovalo „...diferencovaný ústny rozbor u schvaľujúceho náčelníka...“.115

Na záver každého výcvikového roka rezident predkladal „Hlásenie rezidentúry o činnosti za príslušný výcvikový rok“ podľa schváleného vzoru hlásenia. V tomto hlásení rezident musel dôsledne vyhodnotiť všetky riadiace orgány rezidentúry. Postup schvaľovania bol podobný ako v hlásení za polrok.

Dosiahnuté výsledky strategickej agentúrnej rozviedky za príslušný výcvikový rok vypracoval zástupca Náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum vo forme hlásenia o splnení úloh agentúrneho úseku a predkladal ich Náčelníkovi Spravodajskej správy/ZN GŠ ČSĽA.

Rozsah, obsah a forma agentúrnych písomností, ktoré vypracovával úsek strategickej rozviedky, vychádzali zo zvláštnych smerníc a vzorov písomností.

V dennom riadení agentúrnej činnosti sa osvedčila forma organizačných šifier, ktoré vždy vypracoval riadiaci orgán rezidentúry. Vyjadrovali sa k nim náčelník príslušnej skupiny a náčelník oddelenia agentúrneho úseku Spravodajskej správy GŠ ČSĽA. V konečnom štádiu ich schvaľoval zástupca Náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum a Náčelník Spravodajskej správy/ZNGŠ.116

Forma „žltých lístkov“ sa stala základom periodického riadenia z úrovne Hlavného ústredia. Od ostatnej dokumentácie rezidentúry boli odlíšené žltou farbou. Väčšinou obsahovali vyhod-notenie predchádzajúceho obdobia, vyhodnotenie jednotlivých akcií, popis činnosti reziden-túry v konkrétnom období. V niektorých prípadoch obsahovali aj metodickú a inštruktážnu pomoc v prospech splnenia hlavných úloh. „Žlté lístky“ vypracoval vždy riadiaci orgán rezi-dentúry. Vyjadroval sa k nim náčelník príslušnej skupiny. Postupne ich schvaľoval náčelník oddelenia a zástupca Náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum.

Porady s orgánmi a rezidentmi patrili medzi hlavné formy riadenia. Bývali buď riadne alebo mimoriadne. Pre riadne porady sa spravidla využívali príjazdy orgánov – rezidentov na dovolenku do ČSSR. Na mimoriadnu poradu rezidentov povolávali v nutných a „neodkladných“ prípadoch, kedy sa vyžadoval okamžitý bezprostredný osobný styk.

Z hľadiska organizovania riadnych porád na stupni oddelenia musel byť vypracovaný 113 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 b „Návrh Smernice pre riadenie strategickej rozviedky“.114 Tamže.115 Tamže.116 Tamže.

106

VOJENSKÁ HISTÓRIA

plán porád. Schvaľoval ho náčelník oddelenia a predkladal ho „k podpisu“ aj zástupcovi Náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum.

Mimoriadnu poradu navrhoval náčelník oddelenia zástupcovi náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum, ktorý schvaľoval povolanie rezidenta na poradu do ČSSR.

Na každú z vyššie uvedených porád vypracoval riadiaci orgán rezidentúry – rezident písomnú prípravu, ktorú mu následne museli schváliť náčelník príslušnej skupiny a náčelník oddelenia. Záznam z týchto porád schvaľoval zástupca Náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum.

Podľa „Smernice...“ z roku 1979 rezidentúry v záujmových priestoroch fungovali ako hlavný výkonný orgán oddelenia strategického prieskumu. Personálne otázky rezidentúr riešili náčelníci všetkých stupňov. Do tohto procesu zainteresovali aj príslušné politické a stranícke orgány.117

Na základe ročných a trojročných plánov, spracovaných na úrovni zástupcu náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum, prebiehalo striedanie a obsadzovanie funkcií na zahraničných pracoviskách. Schváliť ich však musel ešte náčelník Spravodajskej správy/ZN GŠ ČSĽA. Vo väčšine prípadov akceptoval návrh svojho zástupcu pre agentúrny prieskum. V súlade s uvedenými plánmi mal náčelník oddelenia určenú povinnosť spracovať a predložiť požadované personálne materiály. Dôraz v nich kládol na morálno-politické a „odborné kvality“ kandidáta na vycestovanie do záujmového priestoru. Uvedené kvality posudzovala v súlade s predpisom Kádr 1 – 7 „komisia pre vycestovanie do zahraničia“. Jej predsedom bol zástupca Náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre agentúrny prieskum.118

V podklade pre ministra národnej obrany (20. 1. 1983) náčelník Spravodajskej správy GŠ ČSĽA generálporučík Josef Brož v súvislosti s úlohami strategickej rozviedky presadzoval zámer, že v súvislosti so zvyšovaním pravdepodobnosti vzniku ozbrojeného konfliktu sa agentúrny prieskum musí „...viac profilovať ako vojenský prieskum...“.119 Ministrovi Martinovi Dzúrovi argumentoval, že splnenie tohto zámeru bude vyžadovať od agentúrnych prostriedkov „...smelšie prenikať do hlavných vojenských a vojensko-politických objektov nepriateľa...“. 120

Vojenská rozviedka mala vo svojom zameraní určenú ako jednu z priorít získavanie a vyhodnocovanie poznatkov o príprave potenciálneho protivníka na začatie ozbrojeného konfliktu. V 80. rokoch 20. storočia sa v porovnaní so začiatkom 60. rokov tohto storočia hlavné záujmové objekty a hlavné záujmové priestory nezmenili. Opäť to boli USA, NSR, Francúzsko a NATO ako celok.

Systematicky zvyšovaný tlak Hlavného ústredia od začiatku 80. rokov minulého storočia na náborovú činnosť sa čiastočne prejavil v období 1980 – 1983, kedy sa podarilo získať priemerne ročne 14 nových agentov. Získať takýto vysoký počet agentov bolo mimoriadne náročné. Navyše sa podarilo zvýšiť aj ich kvalitu. 121

Generálporučík Josef Brož vo vyššie uvedenom doklade ministrovi národnej obrany ako príklad vyzdvihol 12 nových agentov, z ktorých v roku 1982 až 70 % dosiahlo hodnotenie

„cenní“. V porovnaní s obdobím 70. rokov minulého storočia sa podľa náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA zvýšila úroveň kvality agentov o 300 %. Toto hodnotenie potvrdzovali aj získané správy. Informačná hodnota týchto správ už mala určené nové náročnejšie kritériá. 122

Správy, ktoré získal agentúrny prieskum v rokoch 1980 – 1983, dosiahli podľa týchto kritérií známky 3 až 5 a predstavovali zvýšenie o viac ako 100 %. Trend zvyšovania kvality 117 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 238 b „Návrh Smernice pre riadenie strategickej rozviedky“.118 Tamže.119 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 246 „Podkladové materiály, 1983 – 1990“.120 Tamže.121 Tamže.122 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

107

agentúrnych sietí sa prejavil aj v počte správ získaných od agentov. Podiel týchto správ v uvedenom období predstavoval až 50 % z celkového počtu správ, ktoré získal agentúrny prieskum. V období 70. rokov minulého storočia podiel týchto správ predstavoval 25 %, čo vyvolalo kritiku zo strany velenia vojenskej rozviedky.123

Spravodajská správa GŠ ČSĽA mala v roku 1983 dovedna 98 agentúrnych prostriedkov, z nich 68 agentov (podľa genpor. J. Broža 42 z nich sa podarilo získať v období troch rokov

– pozn. M. P.) a 30 vedomých informátorov. Z celkového počtu agentov predurčili pre plnenie strategického agentúrneho prieskumu

45 a pre operačnú agentúrnu rozviedku 23. Z hľadiska hodnoty agentov strategického agentúrneho prieskumu dosiahlo 13 z nich hodnotenie „cenný agent“, 17 „agent strednej hodnoty“ a 15 „agent slabšej hodnoty“.

Bojovú a mobilizačnú pohotovosť zabezpečovalo 7 agentov a 2 spolupracovníci (4 agenti v NSR, 1 agent v Taliansku, 1 agent v Španielsku, 1 agent v Portugalsku, 1 spolupracovník v Maroku a 1 spolupracovník vo Švédsku – pozn. M. P.).124

Strategická rozviedka geograficky rozdelila agentúrne siete do záujmových priestorov. Z celkového počtu 45 agentov ich do krajín NATO nasadila 31. Z nich pôsobili 4 v USA, 14 v NSR, 5 vo Veľkej Británii, 1 v Holandsku, 1 v Belgicku, 2 v Taliansku, 3 v Portugalsku a 1 v Dánsku. Okrem nich 3 agenti pôsobili v dôležitých európskych krajinách, ako napríklad Rakúsko (2 agenti) a Španielsko (1 agent). Zostávajúcich 11 agentov pôsobilo v krajinách, ktoré sa nachádzali v krízových oblastiach. Boli to: Sýria (4 agenti), Irak (1 agent), Afganistan (1 agent), Angola (1 agent) a India (3 agenti). 125

Hlavné ústredie v roku 1983 zaradilo do procesu prípravy ďalších 10 agentov. Ich úspešné nasadenie umožnilo „pokryť“ časť hlavných záujmových objektov v týchto záujmových priestoroch: USA, Veľká Británia, Švajčiarsko a Západný Berlín.

Náčelník Spravodajskej správy GŠ ČSĽA generálporučík Josef Brož konštatoval, že v „...rozvojových krajinách sa nepodarilo vytvoriť podmienky pre plnenie úloh bojovej a mobilizačnej pohotovosti agentúrnej siete...“. 126

Na základe posúdenej agentúrnej hodnoty agentov zamerali na získavanie správ z týchto oblastí: medzinárodno-politická (7 agentov), vojenská a vojensko-politická (19 agentov), vojenská technika a získavanie vzoriek bojovej techniky (14 agentov). Na plnenie náborových úloh vyčlenili 3 agentov a dvoch agentov nasadili ako „nelegálov“ („ilegalisti“).

Všetky agentúrne prostriedky operačného agentúrneho prieskumu pôsobili v roku 1983 v jednom záujmovom priestore – NSR. Agentúrna sieť v tomto priestore mala v zameraní určené tieto oblasti: stráženie prostriedkov jadrového napadnutia (6 agentov), stráženie objektov (4 agenti), prieskum predpokladaného priestoru vedenia bojovej činnosti (6 agentov), vojenské otázky – taktika a operačné umenie (5 agentov), technická dokumentácia a vzorky bojovej techniky (2 agenti).127

Agenti dosiahli túto hodnotu: 2 „cenní agenti“128, 14 „agentov strednej hodnoty“ a 7 „agentov slabšej hodnoty“. V polovici 80. rokov 20. storočia sa podarilo bojovú a mobilizačnú pohotovosť zabezpečiť u 20 agentov, začlenených do „vojnových agentúrnych rezidentúr“.

Na doplnenie agentúrnej siete v záujmovom priestore – NSR bolo na obdobie pred začatím vojnového konfliktu a v priebehu frontovej operácie pripravených na nasadenie 17 agentúrnych chodeckých skupín a 30 agentúrnych prieskumných skupín.

123 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 246 „Podkladové materiály, 1983 – 1990“.124 Tamže.125 Tamže.126 Tamže.127 Tamže.128 V agentúrnej terminológii z roku 1983 bol definovaný aj „hodnotný agent“. Bol to preverený a dôveryhodný agent. Plnil spoľahlivo agentúrne úlohy. U neho bola zabezpečená aj plná využiteľnosť v mimoriadnej situácii a počas vojnového konfliktu.

108

VOJENSKÁ HISTÓRIA

23. oddelenie129 strategického agentúrneho prieskumu po viac ako desaťročnej existencii dostalo novú pôsobnosť, ktorú velenie agentúrneho úseku schválilo 14. augusta 1986 (schválil ju zástupca náčelníka správy pre agentúrny prieskum genmjr. Jaroslav Straka – pozn. M. P.). Náčelníkom oddelenia bol v tomto období plk. Přemysl Kšait.

Toto oddelenie strategického agentúrneho prieskumu fungovalo ako „orgán spravodajskej správy GŠ ČSĽA pre riadenie a výkon“ agentúrneho prieskumu v oblastiach Stredného a Ďalekého východu, Afriky a Balkánskeho polostrova. V uvedených záujmových priestoroch pôsobili rezidentúry, ktoré oddelenie nielen budovalo, ale aj riadilo. Súčasne riadilo agentúrnu sieť v danom záujmovom priestore.

Náčelník oddelenia periodicky riadil činnosť rezidentúr formou tzv. žltých listov (niekedy sa používal aj pojem „žlté lístky“ – pozn. M. P.), v ktorých hodnotil uplynulé obdobie činnosti rezidentúry, vydával periodické alebo ad hoc nariadenia a prípadne poskytoval

„metodickú pomoc“.23. oddelenie agentúrneho strategického prieskumu zriaďovalo rezidentúry za účelom

plnenia zámerov a úloh „vojenského výzvedného spravodajstva“. Vzhľadom na špecifické podmienky agentúrneho prostredia v záujmových priestoroch a plnenie úloh rezidentúry fungovali ako jedno alebo viacčlenné. Rezident a pátrači rezidentúry pôsobili vo funkcii hlavných výkonných orgánov strategickej rozviedky v zahraničí. Plnili predovšetkým úlohy výstavby agentúrnej siete a riadili agentúrne prostriedky. Súčasne získavali a zasielali do Hlavného ústredia nariadené „informačné správy“, plnili organizačné úlohy na úseku agentúrnej situácie a agentúrnej dokladovej situácie a organizácie agentúrneho spojenia. Všetky tieto úlohy plnili pod krytím legálnej funkcie.130 Skupiny 23. oddelenia sa skladali z jednotlivých riadiacich orgánov.

Prvá skupina riadila činnosť týchto rezidentúr: „AŠANT“ (Adis Abeba – Etiópia), „BABYLON“ (Damašk – Sýria), „BANKA“ (Bejrút – Libanon), „DUNA“ (Alžír – Alžírsko), „MANGO“ (Luanda – Angola), „NIL“ (Káhira – Egypt), „VEGA“ (Rabat – Maroko), „TIGRID“ (Bagdad – Irak), Skupina tiež pripravovala agentov na dlhodobé pôsobenie v uvedených krajinách.131

Druhá skupina riadila činnosť týchto rezidentúr: „GANGA“ (Dílí – India), „POLOM“ (Belehrad – Juhoslávia), „KANDAHÁR“ (Kábul – Afganistan), „JASMÍN“ (Peking – Čína),

„SURY“ (Pchojongjang – Severná Kórea), „ADRIA“ (Tirana – Albánsko). Skupina podobne ako prvá zodpovedala tiež za výcvik a prípravu „...orgánov vyslaných do rezidentúr...“.132

Správy získavali na základe požiadaviek jednotlivých oddelení „úseku informačnej služ-by Spravodajskej správy GŠ ČSĽA“ (tzv. odkrytá časť „A“). Náčelník oddelenia s náčelní-kom 18. oddelenia šifrovej služby organizoval a vytváral podmienky pre fungovanie šifro-vej služby.

Revidovanú pôsobnosť 25. oddelenia strategického agentúrneho prieskumu (oblasť Stredná Európa) schválil zástupca náčelníka Spravodajskej správy GŠ ČSĽA generálmajor Jaroslav Straka 1. septembra 1986. Pôsobnosť oddelenia vypracoval jeho náčelník plk. Ivan Bačina.133

Dokument charakterizoval oddelenie ako „...orgán Spravodajskej správy GŠ na plnenie úloh strategickej rozviedky v určených záujmových priestoroch...“.134 Záujmovou oblasťou v danom období bola „Stredná Európa“, v ktorej sa nachádzali hlavné záujmové priestory. 129 23. oddelenie strategického agentúrneho prieskumu bolo vybudované vo februári 1973. Neskôr v roku 1978 vzniklo 25. oddelenie ako ďalšie oddelenie strategického agentúrneho prieskumu so zúženým geografickým zameraním na Európu.130 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 526 „Pôsobnosť 23. oddelenia spravodajskej správy v mieri“.131 Tamže.132 Tamže.133 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 526 „Pôsobnosť oddelenia strategického agentúrneho prieskumu Spravodajskej správy GŠ (oblasť Stredná Európa) za brannej pohotovosti štátu“.134 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

109

Agentúrne prostriedky mali určené niektoré „...kapitalistické štáty s cieľom získavať trvalo správy o zámeroch nepriateľa proti ČSSR a ostatným štátom Varšavskej zmluvy...“.135

Agentúrne prostriedky, ktoré riadilo 25. oddelenie, získavali správy z oblastí: vojensko-politického vývoja, koncepcií a zámerov na vedenie vojny, vývojových tendencií v NATO s dôrazom na uskutočňovanie mobilizačných opatrení, vzoriek bojovej techniky a technickej dokumentácie, zámerov vojensko-technického vývoja a vojenského využitia kozmického priestoru. Zo získaných správ analytická časť vyhodnocovala varovné indikátory hrozby príprav a vzniku vojnového konfliktu.

Oddelenie riadilo rezidentúry v určených záujmových priestoroch. Súčasne v nich budovalo a riadilo aj agentúrne siete. V niektorých archívnych dokumentoch sa zameranie oddelenia charakterizuje ako „strategický prieskum blízkeho dosahu“.

Organizačnými stupňami riadenia a rozhodovania boli: náčelník oddelenia a náčelníci skupín (1., 2., a 3., ) na Hlavnom ústredí, náčelník 4. skupiny – v legalizácii a rezidenti na zahraničných pracoviskách. Náčelník 1. skupiny súčasne pôsobil aj ako zástupca náčelníka oddelenia.136

Jednotlivé skupiny mali pôsobnosť v rámci oddelenia určenú nasledovne: 1. skupina riadi-la rozviednu činnosť zameranú na hlavné záujmové objekty v záujmových priestoroch NSR (rezidentúry „HVOZD“ – Kolín n/Rýnom, „BORY“ – Bonn), Západný Berlín (rezidentúra

„OSTROV“) a Rakúsko (rezidentúra „PRŮSEK“ – Viedeň). 2. skupina mala určené tieto zá-ujmové priestory: Francúzsko (rezidentúra „MÝTINA“ – Paríž), Belgicko (rezidentúra „PA-LOUK“ – Brusel), Holandsko (rezidentúra „ROKLE“ – Haag), Luxembursko a Švajčiarsko (rezidentúra „PASEKA“ – Bonn). 3. skupina mala nariadené vykonávať rozviednu činnosť a „...ostatné agentúrne úlohy...“ predovšetkým z vlastného územia. Súčasne sa podieľala na výbere, príprave, vysielaní a riadení „ilegalistov“ („nelegálov“). Hlavné ústredie zriadilo 4. skupinu (podľa návrhu z roku 1985 – pozn. M. P.) so zámerom riadiť krycie pracovisko v podmienkach Federálneho ministerstva zahraničného obchodu ČSSR. V tomto období sa musel nevyhnutne riešiť dovoz embargovanej techniky. Variant pod legalizačným krytím referátu zvláštnych dovozov v rámci podniku zahraničného obchodu TRANSAKTA sa uká-zal ako ideálny. V období zvýšeného napätia sa mala skupina podľa schváleného variantu stiahnuť späť na Hlavné ústredie, kde by plnila úlohy v rámci 3. skupiny.137

Informačný úsek Spravodajskej správy GŠ ČSĽA analyzoval poznatky a informácie z viacerých zdrojov. Oblasti spravodajského záujmu pokrývali jeho jednotlivé oddelenia.138

19. oddelenie „operačno-taktickej a technickej informácie“ zodpovedalo za monitorovanie a vyhodnocovanie oblasti výstavby, vyzbrojovania a operačno-taktických zásad použitia ozbrojených síl NATO, Francúzska a Rakúska. Analyzovalo vedecko-technický rozvoj a jeho využívanie v procese vývoja nových zbraňových systémov. Súčasne vyhodnocovalo aj jeho vplyv na vedenie „...ozbrojeného zápasu hlavných kapitalistických štátov...“.139 Oddelenie analyzovalo aj všetky relevantné poznatky a informácie o operačnej príprave

„Stredoeurópskeho priestoru vedenia bojovej činnosti“ a tylové zabezpečenie bojovej činnosti ozbrojených síl NATO a Francúzska.

Prvá skupina 19. oddelenia vypracovávala spravodajské informácie so zameraním na bojové kvality a trendy rozvoja cudzej vojenskej techniky s dôrazom na zbrane hromadného ničenia. Ďalšou dôležitou monitorovanou a analyzovanou oblasťou boli zbrane, bojová technika a hlavné trendy vo vyzbrojovaní pozemného vojska, vojenského letectva a rádioelektronických prostriedkov ozbrojených síl NATO, Francúzska, Rakúska, 135 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 526 „Pôsobnosť oddelenia strategického agentúrneho prieskumu Spravodajskej správy GŠ (oblasť Stredná Európa) za brannej pohotovosti štátu“.136 Tamže.137 Tamže.138 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 134 007 c Rezidentúra HVOZD „Sledované oblasti spravodajského záujmu“.139 Tamže.

110

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Španielska a Portugalska. V druhej polovici 80. rokov minulého storočia sa orientovalo aj na získanie a vyhodnocovanie informácií o technických prostriedkoch, ktoré mali byť určené na vedenie vojnového konfliktu v kozmickom priestore.140

Druhá skupina 19. oddelenia mala za úlohu monitorovať a vyhodnocovať základné aspekty budovania ozbrojených síl členských štátov NATO, Francúzska, Rakúska, Švajčiarska, Španielska a Portugalska. Mimoriadne dôležitou oblasťou bolo získavanie a vyhodnocovanie poznatkov a informácií o operačnej príprave „Stredoeurópskeho priestoru vedenia bojovej činnosti“. Dôraz sa kládol na spravodajské vyhodnotenie bezpečnostného prostredia v predpokladanom pásme proti ČSSR. Z hľadiska problematiky budovania ozbrojených síl mala táto skupina striktne určené tieto záujmové priestory: USA, NSR, Francúzsko, Rakúsko, Španielsko a Portugalsko.141

Tretia skupina 19. oddelenia sa zamerala najmä na nepretržité monitorovanie a vyhodnocovanie všetkých informácií, ktoré obsahovali relevantné údaje o zásadách vedenia bojovej činnosti a operácií, taktických a operačných normách, zásadách použitia zbraní hromadného ničenia, logistickom zabezpečení do stupňa armádny zbor, vrátane. Systematicky vyhodnocovala aj informácie o použití vojenského a vojskového letectva ozbrojených síl s dôrazom na ozbrojené sily NSR, USA a Francúzska v podmienkach

„Stredoeurópskeho priestoru vedenia bojovej činnosti“.142

Prvá skupina 20. oddelenia vyhodnocovala vojensko-politické informácie z hľadiska dl-hodobého vývoja vnútornej, zahraničnej a vojenskej politiky členských štátov NATO a dô-ležitých európskych neutrálnych krajín. Táto skupina 20. oddelenia analyzovala aj prob-lematiku zbrojárskej výroby a spolupráce v rámci NATO. Jedným z produktov skupiny boli analýzy a prognózy v rôznych časových horizontoch. Monitorovala a vyhodnocovala aj náročnú problematiku exportu zbraní a bojovej techniky do rozvojových krajín. Vyhod-nocovanie vojenských (obranných) výdavkov a rozpočtov, ekonomických príprav členských krajín NATO na predpokladaný variant vojnového konfliktu mala skupina určené ako ďal-šiu prioritnú oblasť. Aktualizované museli byť základné údaje o ekonomike týchto krajín.143

Druhá skupina 20. oddelenia sa zameriavala na vypracovanie spravodajských informácií operatívneho charakteru o vnútornej, zahraničnej a vojenskej politike členských krajín NATO, dôležitých európskych neutrálnych štátov a kľúčových aktérov („hráčov“) krízových oblastí v strednej Amerike, Blízkeho, Stredného a Ďalekého východu a Afrike. Hlavné ústredie postupne vo svojich nariadeniach rozšírilo náplň činnosti tejto skupiny o zhromažďovanie „materiálov encyklopedického charakteru“ k uvedeným krízovým oblastiam. Tieto materiály využívali spravodajskí analytici ako vierohodné podklady nielen pri vypracovaní denných a zvláštnych spravodajských informácií, ale aj iných spravodajských produktov operatívneho charakteru.144

Tretia skupina 20. oddelenia sa zameriavala na analýzu vojenských doktrín NATO a jednotlivých členských krajín Aliancie, ale aj Rakúska a Švajčiarska. Vyhodnocovala pomer síl potenciálnych protivníkov v stredoeurópskom priestore vedenia bojovej činnosti, plány použitia strategických útočných síl a jadrových síl v tomto predpokladanom priestore budúceho vojnového konfliktu. Analyzovala zásady použitia jednotlivých druhov ozbrojených síl v európskom a „Stredoeurópskom priestore vedenia bojovej činnosti“, mobilizačný potenciál, plány rozvinutia a operácií NATO. Vypracovávala aj špeciálny spravodajský produkt so zameraním na vyhodnotenie skúseností z lokálnych vojen, štruktúru riadiacich orgánov NATO a jednotlivých členských krajín tejto aliancie, systémov 140 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 134 007 c Rezidentúra HVOZD „Sledované oblasti spravodajského záujmu“.141 Tamže.142 Tamže.143 Tamže.144 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

111

velenia a riadenia ozbrojených síl. Rozhodnutím velenia vojenskej rozviedky sa zameranie skupiny v 80. rokoch 20. storočia rozšírilo o problematiku protiraketovej obrany, PVO, militarizáciu kozmu, strategických útočných a obranných síl.145

21. oddelenie malo vo svojom zameraní definovanú špecifickú problematiku bojovej pohotovosti ozbrojených síl NATO a Francúzska ako jednu z prioritných oblastí. Oddelenie ďalej vyhodnocovalo bojovú a operačnú prípravu pozemného vojska, vojenského letectva a síl PVO NATO a Francúzska. Agentúrne prostriedky, ktoré riadilo oddelenie získavali aj potrebné informácie zamerané na bežný výcvik, činnosti vo vojenských výcvikových priestoroch (zvlášť v južnej časti NSR), cvičenia, reálne presuny, prelety určených typov lietadiel a rôznych prostriedkov vzdušného prieskumu. Oddelenie riešilo aj problematiku bojovej a operačnej prípravy taktických a operačných a taktických prostriedkov jadrového napadnutia, ktoré sa nachádzali v „Stredoeurópskom priestore vedenia bojovej činnosti“ (napríklad PE -2, PE – 1 A, RS LANCE, PLUTON, RS BGM – 109 G, lietadlá nosiče taktického letectva, atómové delostrelectvo – pozn. M. P.). Analytici na základe informácií vyhodnocovali široké spektrum indikátorov o činnosti strategických prostriedkov jadrového napadnutia v európskom priestore, činnosti lietajúceho systému riadenia a varovania NAEW/AWACS, činnosti a zoskupení vojenského námorníctva NATO v európskom priestore (vrátane ich cvičení). Okrem NATO vyhodnocovali aj dôležité vojenské cvičenia neutrálnych krajín Európy. 21. oddelenie vyhodnocovalo aj činnosť, počty, zoskupenia organizácie a vyzbrojovania ozbrojených síl „...kapitalistických štátov v krízových oblastiach...“.146

Velenie agentúrneho úseku bolo na konci 70. rokov minulého storočia naplnené na 100 % plánovaných počtov generálov a dôstojníkov, čo predstavovalo 7 generálov a dôstoj-níkov. Z hľadiska národnostného zloženia bolo 6 českej a 1 slovenskej národnosti. Iba 2 prís-lušníci velenia mali agentúrny kurz v dĺžke nad 10 mesiacov. Väčšina z nich (6 príslušníkov) mala fyzický vek nad hranicou 45 rokov. Vo vojenskej spravodajskej komunite pôsobili viac ako 15 rokov. Funkciu náčelníka agentúrneho úseku a súčasne aj zástupcu náčelníka spra-vodajskej správy GŠ ČSĽA vykonával generálmajor K. Sochor.147

17. samostatnú skupinu sa podarilo naplniť na 60 % plánovaných počtov, čo predstavovalo 3 dôstojníkov (plánovaných 5 dôstojníkov). Pôsobili tu 3 dôstojníci českej národnosti. Nikto z nich nemal vysokoškolské vzdelanie a dvaja absolvovali viac ako 10-mesačný spravodajský kurz. Vo vojenskej rozviedke pôsobili viac ako 15 rokov. Náčelníkom skupiny bol plukovník V. Moláček.148

1. oddelenie dosiahlo naplnenosť na 96 % plánovaných počtov. Skutočný počet dôstojníkov bol 23 (plánovaných 24 dôstojníkov). Z nich sa 18 hlásilo k českej národnosti, 3 slovenskej a 2 inej. Podľa vekového zloženia 11 z nich malo menej ako 40 rokov a 12 malo vekovú hranicu nad 45 rokov a viac. Z nich 6 absolvovalo spravodajský kurz v trvaní viac ako 10 mesiacov a 7 malo vojenské vysokoškolské vzdelanie (5 nemalo vysokoškolské vzdelanie

– pozn. M. P.). Z hľadiska dĺžky praxe vo vojenskej rozviedke malo 8 príslušníkov do 5 rokov, 6 v rozpätí od 5 do 15 rokov a 9 príslušníkov malo spravodajskú prax nad 15 rokov. Náčelníkom oddelenia bol plukovník V. Krulich.149

2. oddelenie dosiahlo úroveň naplnenosti na 83 % plánovaných počtov dôstojníkov. Zo skutočného počtu 47 príslušníkov oddelenia pôsobilo na Hlavnom ústredí 19 dôstojníkov (plánovaných 20). Na zahraničných pracoviskách pôsobilo 13 dôstojníkov (plánovaných 18) a 15 legalistov zaradilo velenie agentúrneho úseku do procesu prípravy pre jednotlivé rezidentúry (plánovaných 22). Oddelenie riadilo rezidentúry v Londýne, Washingtone, 145 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 134 007 c Rezidentúra HVOZD „Sledované oblasti spravodajského záujmu“.146 Tamže.147 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Rozbor súčasnej situácie a perspektív kádrového doplnenia agentúrneho úseku v rokoch 1979 – 1985“.148 Tamže.149 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Agentúrny úsek 1979 – 1985, počty“.

112

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Ottawe a Ríme, kde pôsobili vojenskí a leteckí pridelenci a ich zástupcovia. Vo Washingtone, Londýne, Madride, Ottawe a v Ríme pôsobili aj „samostatné rezidentúry“. 2. oddelenie malo dovedna plánovaných 60 dôstojníkov. K českej národnosti sa hlásilo 39, 5 slovenskej a 3 inej. Z nich 33 absolvovalo spravodajský kurz v trvaní viac ako 10 mesiacov (šesť malo civilné vysokoškolské vzdelanie a 23 malo vojenské vysokoškolské vzdelanie – pozn. M. P.). Podľa vekového zloženia 25 z nich dosiahlo fyzický vek nižší ako 40 rokov, 8 v rozpätí od 41 do 45 rokov a 14 sa nachádzalo nad vekovou hranicou 45 rokov a viac. Z hľadiska dĺžky praxe vo vojenskej rozviedke malo 14 príslušníkov oddelenia prax do 5 rokov, 20 v rozpätí od 5 do 15 rokov a 13 príslušníkov malo nad 15 rokov odbornej praxe. Náčelníkom oddelenia bol plukovník J. Straka.150

23. oddelenie malo plánovaných 39 dôstojníkov. Skutočný počet dosiahol 30 dôstojníkov. Naplnenosť oddelenia sa priblížila úrovni 77 % z plánovaných počtov. Na Hlavnom ústredí pôsobilo 11 dôstojníkov (plánovaných 13), v záujmových priestoroch vykonávalo činnosť na rezidentúrach v Káhire, Damašku, Dillí, Hanoji, Havane, Alžíri, Kábule, Tripolise, Bagdade, Belehrade, Pekingu, vo Fenjane, a v Lisabone 16 dôstojníkov (plánovaných 22). V legalizácii boli 3 dôstojníci (plánovaní 4). Velenie vojenskej rozviedky zriadilo v Tirane a vo Vietname „samostatné rezidentúry“. Z hľadiska národnostného zloženia oddelenia sa hlásilo k českej 25 príslušníkov oddelenia, 4 k slovenskej a k inej národnosti. Podľa vekového zloženia 10 z nich bolo mladších ako 40 rokov, a 20 dosiahlo vekovú hranicu nad 45 rokov a viac. Z hľadiska dĺžky praxe vo vojenskej rozviedke malo 6 príslušníkov oddelenia prax do 5 rokov, 8 v rozpätí od 5 do 15 rokov a 16 príslušníkov malo nad 15 rokov odbornej praxe. Agentúrny kurz v trvaní viac ako 10 mesiacov absolvovalo 29 príslušníkov oddelenia. Náčelníkom oddelenia bol plukovník V. Hataš.151

25. oddelenie sa podarilo v porovnaní s ostatnými oddeleniami naplniť len na 70 % plá-novaných počtov dôstojníkov (plánovaných 108 dôstojníkov). Zo skutočného počtu 76 prí-slušníkov oddelenia na Hlavnom ústredí pôsobilo 24 dôstojníkov, čo predstavovalo 100 % z plánovaných počtov. Vo funkcii vojenských a leteckých pridelencov vykonávalo činnosť 8 dôstojníkov vo Viedni, Západnom Berlíne, Bruseli, Haagu a v Paríži (plánovaných 10). V legalizácii pôsobilo 44 dôstojníkov (plánovaných 74). Oddelenie riadilo aj „samostatné rezidentúry“ vo Viedni, Paríži, Berne, Západnom Berlíne, Bonne a v Kolíne n./Rýnom. Z hľadiska národnostného zloženia sa 64 príslušníkov oddelenia hlásilo k českej národnosti a 12 k slovenskej. Z nich 52 absolvovalo spravodajský kurz v trvaní viac ako 10 mesiacov (šesť získalo civilné vysokoškolské vzdelanie a 48 vojenské vysokoškolské vzdelanie – pozn. M. P.). Podľa vekového zloženia bolo 52 z nich mladších ako 40 rokov, 4 v rozpätí od 41 do 45 rokov a 20 dosiahlo vekovú hranicu nad 45 rokov a viac. Z hľadiska dĺžky praxe vo vojenskej rozviedke malo 25 príslušníkov oddelenia prax do 5 rokov, 33 v rozpätí od 5 do 15 rokov a 18 príslušníkov nad 15 rokov odbornej praxe. Náčelník oddelenia bol plk. J. Babáček.152

3. oddelenie dosiahlo ideálnu naplnenosť, a to na 100 % plánovaných počtov dôstojníkov. Zo skutočného počtu 22 príslušníkov oddelenia sa 22 hlásilo k českej národnosti. Z nich 7 absolvovalo spravodajský kurz v trvaní viac ako 10 mesiacov (traja mali civilné vysokoškolské vzdelanie – pozn. M. P.). Podľa vekového zloženia boli 2 z nich mladší ako 40 rokov, 2 mali vekovú hranicu v rozpätí od 41 do 45 rokov a 18 dosiahlo vekovú hranicu nad 45 rokov a viac. Z hľadiska dĺžky praxe vo vojenskej rozviedke mal 1 príslušník oddelenia prax do 5 rokov, 2 v rozpätí od 5 do 15 rokov a 19 príslušníkov malo nad 15 rokov odbornej praxe. Náčelník oddelenia bol plukovník J. Zuzaňák.153 150 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Rozbor súčasnej situácie a perspektív kádrového doplnenia agentúrneho úseku v rokoch 1979 – 1985“.ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Agentúrny úsek 1979 – 1985, počty“.151 Tamže.152 Tamže.153 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

113

4. oddelenie malo taktiež ideálnu naplnenosť, a to 100 % plánovaných počtov dôstojníkov. Zo skutočného počtu 28 príslušníkov oddelenia sa 22 hlásilo k českej národnosti, 5 k slovenskej a 1 k inej národnosti. Z uvedeného počtu príslušníkov oddelenia mali len 3 spravodajský kurz v trvaní viac ako 10 mesiacov (dvaja mali civilné vysokoškolské vzdelanie

– pozn. M. P.). Podľa vekového zloženia mali 4 z nich menej ako 40 rokov fyzického veku, 2 boli v rozpätí od 41 do 45 rokov a 22 dosiahlo vekovú hranicu 45 rokov a viac. Z hľadiska dĺžky praxe vo vojenskej rozviedke mal 1 príslušník oddelenia prax do 5 rokov, 8 v rozpätí od 5 do 15 rokov a 19 príslušníkov malo nad 15 rokov odbornej praxe. Náčelník oddelenia bol plukovník V. Mlejnek.154

Spravodajský inštitút sa podarilo naplniť na 90 % plánovaných počtov dôstojníkov. Zo skutočného počtu 64 príslušníkov inštitútu (plánovaný počet 71 dôstojníkov) tvorilo 19 dôstojníkov „stály stav“ (plánovaný počet 21 dôstojníkov). Počet poslucháčov bol 45 (plánovaných 50). Z hľadiska národnostného zloženia sa 56 dôstojníkov hlásilo k českej národnosti a 8 k slovenskej. 49 z nich bolo mladších ako 40 rokov (45 poslucháčov), 3 mali fyzický vek v rozpätí od 41 do 45 rokov a 12 dosiahlo vekovú hranicu 45 rokov a viac. Z hľadiska dĺžky praxe vo vojenskej rozviedke malo 48 príslušníkov inštitútu prax do 5 rokov, 4 v rozpätí od 5 do 15 rokov a 12 príslušníkov nad 15 rokov odbornej praxe. Náčelníkom inštitútu bol plukovník J. Kalista.155

Pracovisko VTS – 07 dosiahlo naplnenosť na úrovni 82 % plánovaných počtov dôstojní-kov. Zo skutočného počtu 14 príslušníkov oddelenia sa k hlásilo 13 k českej národnosti a 1 k slovenskej. Podľa vekového zloženia 4 z nich boli mladší ako 40 rokov, 2 v rozpätí od 41 do 45 rokov a 22 dosiahlo vekovú hranicu 45 rokov a viac. Z hľadiska dĺžky praxe vo vojenskej rozviedke mal 1 príslušník oddelenia prax do 5 rokov, 8 v rozpätí od 5 do 15 rokov a 19 prís-lušníkov malo nad 15 rokov odbornej praxe. Náčelník strediska bol plukovník J. Přivratský.156

18. oddelenie dosiahlo tiež ideálnu naplnenosť na úroveň 100 % plánovaných počtov dôs-tojníkov. Zo skutočného počtu 19 príslušníkov oddelenia sa hlásilo 17 k českej národnosti a 2 k slovenskej. Podľa vekového zloženia bolo 9 z nich mladších ako 40 rokov, 3 mali fy-zický vek v rozpätí od 41 do 45 rokov a 7 malo vekovú hranicu 45 rokov a viac. Z hľadiska dĺžky praxe vo vojenskej rozviedke získalo 9 príslušníkov oddelenia prax do 5 rokov, 2 v rozpätí od 5 do 15 rokov a 8 príslušníkov nad 15 rokov odbornej praxe. Náčelník oddelenia bol plukovník Č. Garcias.157

Agentúrny úsek sa podarilo na konci 70. rokov minulého storočia naplniť na úroveň 83 %, čo podľa jeho velenia nebol ideálny stav. Z plánovaných 400 generálov a dôstojníkov bol skutočný počet 333. Organizovanosť v KSČ dosiahla v tomto období 99,8 % (330 členov KSČ). Z hľadiska pôvodného povolania malo 112 robotnícke, 33 úradnícke, 153 boli „štu-dujúci“ a 35 z nich personalisti zaradili do kategórie „ostatní“. Z celkového počtu generálov a dôstojníkov slúžilo na agentúrnom úseku 285 Čechov, 41 Slovákov a 7 malo inú národnosť. Agentúrny kurz v dĺžke nad 10 mesiacov absolvovalo len 40 príslušníkov. Podľa vekového zloženia bolo 165 z nich mladších ako 40 rokov, 26 malo fyzický vek v rozpätí od 41 do 45 rokov a 142 dosiahlo vekovú hranicu 45 rokov a viac. Z hľadiska dĺžky praxe vo vojenskej rozviedke malo 116 príslušníkov oddelenia prax do 5 rokov, 86 v rozpätí od 5 do 15 rokov a 131 príslušníkov malo uznaných nad 15 rokov odbornej praxe.158

V období rokov 1979 – 1985 evidovali stranícke organizácie až 99,9 % príslušníkov agentúrneho úseku organizovaných v KSČ (3 nestraníci, z ktorých dvaja pracovali na Spravodajskom inštitúte a jeden na 18. oddelení – pozn. M. P.). 154 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Rozbor súčasnej situácie a perspektív kádrového doplnenia agentúrneho úseku v rokoch 1979 – 1985“. ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Agentúrny úsek 1979 – 1985, počty“.155 Tamže.156 Tamže.157 Tamže.158 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Agentúrny úsek 1979 – 1985, počty“.

114

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Národnostné zloženie podľa autorov analýzy nebolo optimálne. Prijímané opatrenia dlhodobo neprinášali očakávaný efekt. Národnosť českú malo 85,6 % príslušníkov agentúrneho úseku, 12,3 % sa hlásilo k slovenskej a 2,1 % malo inú národnosť.159

Z hľadiska vzdelania získalo 67,9 % príslušníkov tohto úseku civilné vysokoškolské vzdelanie, 12 % nemalo vysokoškolské vzdelanie, ale absolvovalo agentúrny kurz v trvaní viac ako 10 mesiacov a 20,1 % príslušníkov nemalo vysokoškolské vzdelanie a neabsolvovalo ani dlhodobý agentúrny kurz. Túto skupinu tvorili najmä špecialisti zabezpečovacieho úseku, ktorí však dosiahli dlhoročnú odbornú prax v rámci agentúrneho úseku.160

Vekové zloženie nebolo podľa analýzy optimálne a „...nezodpovedalo potrebám agentúrnej práce...“. Štruktúra agentúrneho úseku podľa fyzického veku bola v uvedenom období nasledovná: 28,2 % osôb nad 50 rokov, 15,9 % vo veku od 45 do 49 rokov, 6,9 % osôb vo veku od 40 do 44 rokov, 7,2 % osôb vo veku od 35 do 39 rokov, 11,5 % osôb vo veku od 30 do 34 rokov, 27,6 % vo veku od 25 do 29 rokov a 2,7 % tvorili osoby mladšie ako 25 rokov.161

Z hľadiska dĺžky praxe u Spravodajskej správy GŠ ČSĽA sa stav podobal vekovému zloženiu. Velenie agentúrneho úseku konštatovalo, že ho negatívne ovplyvnil najmä urých-lený proces náboru prevažne mladých dôstojníkov. Autori analýzy hodnotili, že „...súčasná štruktúra nezodpovedá potrebám agentúrnej práce...“. Až 34,8 % príslušníkov agentúrneho úseku nedosiahlo potrebnú prax u Spravodajskej správy GŠ ČSĽA, pretože bola kratšia ako 5 rokov (väčšina z nich nemala skúsenosti ani z agentúrnej práce v zahraničí – pozn. M. P.), 25,8 % získalo prax u Spravodajskej správy GŠ ČSĽA v rozpätí od 5 do 15 rokov a 39,4 % tvorili skúsení spravodajskí dôstojníci s odbornou praxou nad 15 rokov (131 príslušníkov, z ktorých však až 111 odchádzalo v roku 1985 do výsluhového dôchodku – pozn. M. P.).162

Naplnenosť agentúrneho úseku dosiahla v období rokov 1979 – 1985 nasledovnú úroveň: v roku 1979 pôsobilo na tomto úseku 341 dôstojníkov (plánovaný stav 400, naplnenosť na 85,2 %), 32 práporčíkov (plánovaný stav 36, naplnenosť na 91,6 %), v roku 1980 sa počet zvýšil na 352 dôstojníkov (plánovaný stav 400, naplnenosť na 88, %), 34 práporčíkov (plánovaný stav 36, naplnenosť na 94,4 %), v roku 1981 došlo k zvýšeniu na úroveň 368 dôstojníkov (plánovaný stav 400, naplnenosť na 92 %), 34 práporčíkov (plánovaný stav 36, naplnenosť na 94,4 %), v roku 1982 sa zvýšil o 10 a dosiahol počet 378 dôstojníkov (plánovaný stav 425,naplnenosť na 88,9 %), 34 práporčíkov (plánovaný stav 36, naplnenosť na 94,4 %), v roku 1983 bol stabilizovaný na úrovni 383 dôstojníkov (plánovaný stav 425, naplnenosť na 90,1 %), 36 práporčíkov (plánovaný stav 34, naplnenosť na 94,4 %), v roku 1984 nedošlo k zvýšeniu počtu dôstojníkov (plánovaný stav 425, naplnenosť na 92,7 %), 34 práporčíkov (plánovaný stav bol 36, naplnenosť na 94,4 %), v roku 1985 sa počet dôstojníkov zvýšil na úroveň 394 (plánovaný stav 425, naplnenosť na 95 %), 36 práporčíkov (plánovaný stav 34, naplnenosť na 94,4 %).163

Hlavné ústredie napriek dlhoročným snahám o preniknutie do hlavného záujmového objektu – NATO muselo koncom 80. rokov minulého storočia priznať neúspech, že „...od konca 50 – tých rokov sa nepodarilo preniknúť priamo do niektorého z orgánov NATO...“.164 159 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Agentúrny úsek 1979 – 1985, počty“. 160 Tamže.161 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Rozbor súčasnej situácie a perspektív kádrového doplnenia agentúrneho úseku v rokoch 1979 – 1985“.162 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Agentúrny úsek 1979 – 1985, počty“. 163 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 236 „Rozbor súčasnej situácie a perspektív kádrového doplnenia agentúrneho úseku v rokoch 1979 – 1985“.164 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 5 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ 1.Z MNO za spravodajskú oblasť“.V zápise, ktorého vypracovanie sa datuje 20. októbra 1987 (nový N GSŠ genplk. Miroslav Vacek ho podpísal 20. novembra 1987 – pozn. M. P.) sa uvádza, že v období od roku 1983 do roku 1987 sa kládol dôraz na výstavbu kvalitnej agentúrnej siete. Náborová činnosť bola koncentrovaná na získavanie cenných agentov, a to najmä typu

„agent – prameň“. Generálplukovník Miroslav Blahník pri odovzdávaní funkcie N GŠ ČSĽA hodnotil výsledný efekt v náraste kvality agentúrnej siete o 60 %, čo sa malo prejaviť aj vo „...zvýšení informačnej hodnoty získaných správ o 118 %, z toho u správ hodnotených veľmi cenná o 300 %...“.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

115

Hlavná spravodajská správa GŠ OS ZSSR, naopak, vysoko ocenila, že jej v období 1983 – 1987 československá vojenská rozviedka poskytla 40 vzoriek bojovej techniky. Napríklad pri plnení výskumných úloh ČSĽA to predstavovalo úsporu 200 miliónov Kčs.165

Agentúrny úsek Spravodajskej správy GŠ (v niektorých dokumentoch najmä z obdobia 80. rokov 20. storočia bol používaný aj termín „Agentúrny prieskum“ – pozn. M. P.) riadil v tomto období úrady VLP v 22 štátoch. Ďalej riadil aj 6 zahraničných pracovísk pod civilným krytím.166

Vzdelávaniu príslušníkov bola venovaná zvýšená pozornosť. Dôraz sa kládol najmä na agentúrny prieskum. 1987 Od 1. septembra 1987 bol na základe skúseností zo ZSSR aplikovaný model trojročného postgraduálneho štúdia. Celkom začalo študovať 40 poslucháčov. Zvýšený sa najmä počet hodín na jazykovú prípravu. Už od roku 1985 sa podarilo veleniu agentúrneho úseku zvýšiť počet príslušníkov tohto úseku, ktorí ovládali dva a viac cudzích jazykov.167

Dlhoročnou problémovou oblasťou zostávalo personálne obsadenie rezidentúr. Rozhodnutím Rady obrany štátu sa pre Spravodajskú správu GŠ ČSĽA vyčlenilo 51 tabuľkových miest legalistov v jednotlivých záujmových priestoroch. Niekoľko rokov ich však Hlavné ústredie nedokázalo všetky obsadiť. Napríklad v roku 1987 bolo obsadených 37 funkcií a 3 legalisti plnili výzvedné úlohy z územia ČSSR pod krytím federálneho ministerstva obchodu. Vyriešiť tento problém malo 18 príslušníkov Spravodajskej správy GŠ ČSĽA, ktorých velenie vojenskej rozviedky urýchlene zaradilo do procesu odbornej prípravy.168

Pravidelné analýzy agentúrnej situácie v hlavných záujmových priestoroch hodnotili trvalé zhoršovanie kontrarozviednej situácie. Hlavný dôvod spočíval v tom, že bezpečnostné a kontrarozviedne služby výrazne zdokonalili účinné opatrenia voči činnosti vojenských a civilných rozviedok krajín tzv. Východného bloku.

Vo výmenných spravodajských informáciách medzi krajinami tohto bloku sa konštatovalo, že „...najvážnejšiu hrozbu predstavujú priame akcie proti orgánom rozviedok...“.169 Spravodajskí analytici vyhodnotili ako najefektívnejšie: kompromitácie, vyhostenie, organizovanie provokácií a úspešné nasadzovanie „podstavov“ do agentúrnych sietí. Najzložitejšiu kontrarozviednu situáciu vyhodnotili v Nemeckej spolkovej republike, kde navyše aktívne pôsobili aj spravodajské služby USA, Veľkej Británie a Francúzska.170

Velenie agentúrneho úseku na základe vyhodnotenia skúseností z rokov 1983 – 1985 vypracovalo v riadení agentúrneho prieskumu dlhodobý plán hlavných úloh a opatrení na roky 1986 – 1995. V tomto dokumente definovalo záväznú úlohu, aby sa hlavnou metódou agentúrnej práce v roku 1995 stala ilegálna činnosť. Schválilo aj úlohu okamžitého aplikovania „...najmodernejších poznatkov vedy a techniky...do agentúrneho spojenia, šifrovej služby...a analytickej činnosti...“.171

Okrem agentúrneho úseku získavali hodnotné informácie aj prostriedky vojskového, hĺbkového, špeciálneho, vzdušného, rádiového a rádiotechnického prieskumu. Boli to priamo podriadené útvary Spravodajskej správy GŠ ČSĽA.

78. rádiové stredisko zvláštneho určenia GŠ ČSĽA (78. rs ZU GŠ ČSĽA) plnilo úlohy rádiového prieskumu s dôrazom na objekty určených hlavných veliteľstiev a bojovej pohotovosti spojeneckých síl NATO a ozbrojených síl niektorých jeho členských štátov, 165 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 5 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ 1.Z MNO za spravodajskú oblasť“.166 Tamže.167 Tamže.168 Tamže.169 Tamže.170 Tamže.171 Tamže.

116

VOJENSKÁ HISTÓRIA

jadrové prostriedky a systém skladovania a zásobovania jadrovou muníciou. Tieto úlohy plnilo v súčinnosti so Sovietskou armádou, NĽA NDR, PĽA a MĽA.172

Rádiový prieskum (civilná rádiorozviedka mala vybudované prostriedky v oblasti Chebu na Bukovej hore, v okolí mesta Sušice, Poledníka a pri Bratislave – pozn. M. P.) sa v tomto období vykonával v pásme krátkych vĺn (KV) v priestore Litoměřice (aj z družicových spojov) a Slovenský Grob. V pásme ultra krátkych vĺn (UKV) zo stanovíšť na štátnej hranici v priestoroch Čerchov a Dyleň. Rádiové zameriavanie v pásme KV sa vykonávalo zo stanovíšť Kralovice, Chotěšov, Újezd u Uničova a Slovenský Grob. V prospech tejto siete pôsobili aj zameriavače Národnej ľudovej armády NDR, Poľskej ľudovej armády a Maďarskej ľudovej armády. Maďarská skupina zabezpečovala obsluhu vlastného zameriavača, ktorý dislokovala v priestore Chotěšov.173

V roku 1989 sa spôsobilosti rádiového prieskumu z pozemných stanovíšť rozšírili nasade-ním lietadla AN – 26 na vykonávanie vzdušného rádiového prieskumu.

Spojovací uzol Spravodajskej správy GŠ ČSĽA plnil úlohy zo stacionárnych pracovísk stálej dislokácie v posádke Praha (podľa plánovanej redislokácie mal byť v roku 1990 premiestnený do posádky Litoměřice – pozn. M. P.). Jeho hlavná náplň v mierovom období spočívala v zabezpečení špeciálneho rádiového spojenia s prostriedkami strategického a operačného agentúrneho prieskumu. Súčasne plnil aj mimoriadne dôležitú úlohu zabezpečenia súčinnostného spojenia so spravodajskými správami armád Varšavskej zmluvy.

Rádiový a rádiotechnický prieskum vykonávali v mierovom období tieto útvary: 78. rá-diové stredisko (rs) zvláštneho určenia (ZU) GŠ ČSĽA, 7. rádiotechnická brigáda ZU ZVO (Zbiroh – pozn. M. P.), 71. a 74. rpr (rádiový prápor) ZU armád a roty rádiového a rádiotech-nického prieskumu štyroch motostreleckých divízií (2., 15., 19. a 20.) a dvoch tankových divízií (1. a 9.).174

Hlavné ústredie na základe konzultácií a odporúčania velenia Varšavskej zmluvy presadilo vytvorenie dvoch rádiotechnických plukov zvláštneho určenia (v roku 1988 rtp. ZU 4. armády a v roku 1989 rtp ZU 1. armády – pozn. M. P.) na báze rádiových a rádiotechnických práporov zvláštneho určenia.

Velenie vojenskej rozviedky považovalo rádiový a rádiotechnický prieskum za hlavné zdroje operatívnych a denných informácií o činnosti vojsk NATO v pásme prieskumu ČSĽA.

Vzdušný prieskum bez narušenia štátnej hranice zabezpečoval 47. prieskumný letecký pluk 10. leteckej armády. Vo výcvikom roku bolo naplánovaných priemerne 300 letových hodín. Rádiotechnický vzdušný prieskum zabezpečovali lietadlá typu SU M4R a MiG – 21R (priemerne 20 vzletov mesačne). Vizuálny a fotografický vzdušný prieskum vykonávali lietadlá typu L – 29R (priemerne 10 vzletov mesačne).175

Vojskový vizuálny vzdušný prieskum sa realizoval formou 6 až 8 vrtuľníkových obletov štátnej hranice v pásme jednotlivých divízií a armád mesačne (priemerne 200 letových hodín ročne).

Vojenská rozviedka venovala zvýšenú pozornosť vzdušnému prieskumu prechodov štátnej hranice na jednotlivých smeroch. S cieľom overiť a upresniť zistený nový objekt v priestore štátnej hranice museli spravodajskí dôstojníci ZVO udržiavať trvalú bojovú pohotovosť. V súčinnosti s vyčlenenými posádkami vrtuľníkov systému protivzdušnej obrany štátu (PVOŠ) museli byť schopní do 60 minút vykonať štart a začať plniť prieskumnú úlohu.

Vojskový prieskum hraničných priestorov Nemeckej spolkovej republiky a Rakúska realizovali osvedčené dôstojnícke prieskumné hliadky s využitím technických prostriedkov 172 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 5 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ 1.Z MNO za spravodajskú oblasť“.173 Tamže.174 Tamže.175 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

117

prieskumu. Analytici hodnotili získané správy ako „...dobré, pretože mali význam pre zaznamenanie zmien...“176 v režime ochrany štátnych hraníc uvedených štátov.

Informačná činnosť Spravodajskej správy GŠ ČSĽA bola výsledkom nepretržitej analýzy „...veľmi početných vstupných informácií z legálnych a nelegálnych zdrojov...“.177 Hlavné ústredie presadzovalo ako dlhodobý trend dosiahnutie stavu, aby spravodajské informácie distribuované ministrovi národnej obrany a určeným vedúcim funkcionárom KSČ mali vždy

„...vyššiu informačnú hodnotu...maximálnu využiteľnosť, zvlášť zlepšenie operatívnosti...“ a boli výsledkom „...hlbšej analytickej práce...“.178

Uvedenú činnosť zabezpečoval Informačný úsek179 (tzv. odkrytá časť „A“, niekedy býva v publikovaných odborných textoch nesprávne uvádzaný ako „Úsek informačnej služby“ – pozn. M. P.). Organizačne sa členil na oddelenia rôzneho zamerania: 19. oddelenie operačno-taktických a technických informácií, 20. oddelenie spravodajských informácií strategického charakteru, 21. samostatné oddelenie – spravodajské stredisko a 22. samostatné oddelenie

– študijné, vydavateľské a racionalizácie (pôvodne 22. samostatná skupina). Oddelenia mali niekoľko skupín, ktoré sa zameriavali na analyzovanie a vypracovanie

spravodajských informácií strategického, operačného a taktického charakteru, o vojenskej technike, výstavby ozbrojených síl, operačnej prípravy priestoru vedenia bojovej činnosti, vojenského a vojensko-politického charakteru. 180

V roku 1987 vzniklo 24. oddelenie projekčného a výpočtového strediska. Zámer spočíval vo vytvorení funkčného systému automatizácie informačnej činnosti, agentúrneho, rádiového a rádiotechnického prieskumu modernou výpočtovou technikou tohto oddelenia. Tento zámer sa nepodarilo úplne zrealizovať. Hlavný problém spočíval v nedostatočnom personálnom obsadení odborníkmi.181

Spravodajskí analytici vypracovávali a produkovali spravodajské informácie vo forme denných, periodických (mesačné a ročné), tematických (informácie, pomôcky, predpisy) a zvláštnych (určené pre najvyšších armádnych a straníckych funkcionárov – pozn. M. P.). Najväčšiu časť vždy tvorili spravodajské informácie vojensko-politického charakteru (takmer 70 %).182

Od roku 1977 produkcia spravodajských informácií dosahovala ročne úroveň niekoľkých stoviek. Napríklad vo výcvikom roku 1977/78 dosiahol počet pre ministra národnej obra-ny úroveň 600 spravodajských informácií a pre generálneho tajomníka ÚV KSČ 176. Naj-častejšie sa v nich analyzovala najmä problematika NATO, Nemeckej spolkovej republiky, Francúzska a USA ich ozbrojených síl, výcvik, spôsobov vedenia bojovej činnosti, rozpoč-tov, programov výzbroje a modernizácie. Požadovali sa aj spravodajské informácie s prog-nózami činnosti protivníka v pásme proti ČSSR. Takýto druh produktov bol mimoriadne náročný nielen z hľadiska získania relevantných poznatkov, ale aj na kvalitu analytikov.183

So zámerom skvalitniť prácu s informáciami, zvýšiť informačnú pohotovosť a poskytovať komplexnejšie podklady pre riadiacu činnosť vzniklo v roku 1977 projektové a výpočtové pracovisko v priestore kasární Ořechovka. Pracovisko vybavené modernými počítačmi EC 1046 dokázalo zabezpečiť prenos požadovaných dát na jednotlivé pracoviská.176 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 5 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ 1.Z MNO za spravodajskú oblasť“.177 Tamže.178 Tamže.179 „IÚ“ bol časťou Spravodajskej správy GŠ ČSĽA, ktorá sa zaoberala informačnou činnosťou o vojenskej politike, vojenskom a ekonomickom potenciály, zbraňových systémoch a zostavách ozbrojených síl nepriateľa. „Informačná činnosť – zhromažďovanie, triedenie, štúdium, analýza a zhodnotenie výzvedných správ, ich zhrnutie do tematických či súhrnných informačných dokumentov písomných, ústnych alebo zaznamenaných na technických médiách a ich predkladanie príslušným orgánom. 180 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 5 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ 1.Z MNO za spravodajskú oblasť“.181 Tamže.182 Tamže.183 Tamže.

118

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Komplexná modernizácia všetkých úsekov a oblastí činnosti Spravodajskej správy GŠ ČSĽA mala byť realizovaná v súlade s uznesením 19. zasadnutia Kolégia MNO až v prie-behu 90. rokov 20. storočia. Čiastočná modernizácia sa uskutočnila v rokoch 1986 – 1990.

Spravodajská správa GŠ CŠĽA (vrátane jej tzv. zakrytej časti – 248. prevádzkového práporu) dosiahla v roku 1987 naplnenosť na úrovni 89 % (dôstojnícke funkcie na 89,4 % a práporčícke na 89,2 %). Napríklad podriadený útvar – 78. rádiové stredisko zvláštneho určenia sa podarilo personálne naplniť na 92,8 % dôstojníkov a 92,5% práporčíkov. Bola to najvyššia úroveň personálneho naplnenia.184

Pomerne vysokú úroveň personálneho naplnenia mala aj tzv. zakrytá časť – 248. prevádz-kový prápor. Naplnenosť u dôstojníkov dosiahla 92,8 % (plánovaných 559, skutočný počet 519) a u práporčíkov sa podarilo udržať úroveň na 87,2% (plánovaných 118, skutočný počet 103). Plánované funkcie legalistov sa nepodarilo naplniť podľa pôvodného zámeru a napl-nenosť na 77,4 % nebola ideálna (plánovaných 102 dôstojníkov, skutočný počet bol 79).185

Personálna naplnenosť Spravodajskej správy GŠ ČSĽA s podriadenými útvarmi dosiahla koncom 80. rokov 20. storočia u dôstojníkov úroveň 90,5 % (plánovaných 859, skutočný počet 778), u práporčíkov 90,6 % (plánovaných 407, skutočný počet 369) a u „občianskych pracovníkov“ 81,3 % (plánovaných 177, skutočný počet 144 ). 186

Vysokú úroveň dosiahla organizovanosť v KSČ. Na konci 80. rokov minulého storočia sa ju podarilo udržať na úrovni 99,7 % u dôstojníkov a 78,4 % u práporčíkov.

Z hľadiska národnostného zloženia je možné konštatovať, že sa nepodarilo zvýšiť predpokladaný podiel príslušníkov slovenskej národnosti. V dôstojníckom zbore pôsobilo 19 % Slovákov a v práporčíckom len 6 %. Po odchode silných ročníkov do dôchodku sa podarilo v roku 1987 stabilizovať vekové zloženie. Najviac dôstojníkov dosiahlo fyzický vek do 40 rokov (57 %). Vo vekovej hranici do 50 rokov slúžilo 23 % a nad 50 rokov 23 %. Úroveň vysokoškolského vzdelania získalo 84 % dôstojníkov.187

M. PÚČIK: DER TSCHECHOSLOWAKISCHE MILITÄRNACHRICHTENDIENST UND DER POTENZIELLE BEWAFFNETE KONFLIKT ZWISCHEN „OST“ UND

„WEST“. TEIL 3.

Die Studie befasst sich mit den spezifischen Problemen des tschechoslowakischen militärischen Nachrichtendienstes (Nachrichtenverwaltung des Generalstabs der Tschechoslowakischen Volksarmee - ČSLA) in der Zeit des Kalten Krieges (Zeitraum 1960

- 1989). Sie konzentriert sich auf die individuellen Fähigkeiten der militärischen Aufklärung, die im Zusammenhang mit den Aufgaben der ČSLA im Rahmen des Warschauer Pakts aufgebaut wurden. Der Schwerpunkt liegt auf der operativen Agenturaufklärung, der strategischen Agenturaufklärung und ihren Aufgaben in den einzelnen Interessengebieten. Diese befanden sich auf dem vermeintlichen Territorium des künftigen Kriegskonflikts. Die Studie konzentriert sich auch auf den Aufbau von Agenturnetzwerken, den Aufbau von legalen und illegalen Residenzen, die Rekrutierung von Agenturressourcen, den Aufbau von Reserve- und Kriegsagenturnetzwerken, den Einsatz von Mitteln der Aufklärungsagentur für Haupt- und Nebenobjekte von Interesse im Bereich der Frontoperation der ČSLA, die Ausbildung von Läufergruppen, Nutzung der illegalen Grenzübergänge in die BRD und nach Österreich, um die Agenturmittel auszubilden. Der Schwerpunkt der Studie liegt in der Vorbereitung der militärischen Aufklärung für einen möglichen Kriegskonflikt mit dem mutmaßlichen Gegner - der NATO.184 ABS Praha, f. ZSGŠ, BF č. 5 „Zápis o odovzdaní a prevzatí funkcie N GŠ 1.Z MNO za spravodajskú oblasť“.185 Tamže.186 Tamže.187 Tamže.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

119

DOKUMENTY A MATERIÁLY

SOKOL, LEGIONÁŘ A PŘÍSLUŠNÍK PROTINACISTICKÉHO ODBOJE. ŠTÁBNÍ KAPITÁN ANTONÍN LONGA (1898–1945)

MILAN VYHLÍDAL

VYHLÍDAL, M.: Sokol, the Legionary and Member of the Anti-Nazi Resistance. Staff Captain Antonín Longa (1898–1945). Vojenská história, 4, 23, 2019, pp 119-129, Bratislava.Author of the published study deals with the fate of the officer engaged in the Three Aldermen (or just Aldermen) group within the anti-Nazi resistance. However, his life was much more colourful and gradually affected perhaps by all the breakthrough moments of our new history. As an 18-year-old young man, he got to the Eastern front as the private of the Austrian-Hungarian Army, where he later fell into captivity and enrolled into the forming Czechoslovak Legions. After fighting in the units of the 8th Rifle Regiment and return to the free state, he remained in the Army. He completed the military education at the Military Academy in Hranice na Moravě and towards the end of the 1930’s was involved in the search group of the considerably exposed 2nd (intelligence) department of the Headquarters in Prague. Here, he met his future colleagues and friends from the anti-Nazi resistance, in particular the Staff Captains Alois Čáslavka and František Fárek. They were the men he was working with in the Three Aldermen resistance group, specialised mainly in the intelligence activity and significantly cooperating with the exile reporters around the Col. of the Gen. Staff František Moravec. After the group was revealed by the Gestapo, Longa spent the rest of the war in German prisons. In April 1945, he lived to see the liberation, nevertheless, never returned home to his family. Since his liberation practically, he became missing and his fate remain shrouded in mystery until this day.Military History. Czechoslovakia. Personal Data. Anti-Nazi resistance. Antonín Longa.

Odbornější veřejnost bude jméno výše uvedeného důstojníka znát především kvůli jeho angažmá ve skupině Tři konšelé (nebo jen Konšelé) v rámci protinacistického odboje. Jeho život byl však mnohem barvitější a postupem doby do něj zasáhly snad všechny zlomové okamžiky našich novodobých dějin. Coby osmnáctiletý mladík se jako vojín rakousko-uherské armády dostal na východní frontu, kde posléze padl do zajetí a přihlásil se do formujících se československých legií. Po bojích ve svazku 8. československého střeleckého pluku a po návratu do svobodného státu v armádě setrval. Doplnil si patřičné vojenské vzdělání na Vojenské akademii v Hranicích na Moravě a koncem třicátých let byl v hodnosti štábního kapitána zařazen do pátrací skupiny značně exponovaného 2. (zpravodajského) oddělení Hlavního štábu v Praze. Zde se také seznamuje se svými budoucími kolegy a přáteli z protinacistického odboje, především se štábními kapitány Aloisem Čáslavkou1 a Františkem Fárkem2. S nimi také po nacistické okupaci pracoval v odbojové skupině Tři konšelé specializující se především na zpravodajskou činnost a významně spolupracující s exilovými zpravodajci kolem osoby plk. gšt. Františka Moravce. Po odhalení skupiny 1 Biografii škpt. Aloise Čáslavky na velice dobré úrovni zpracovala v roce 2015 studentka FF UP v Olomouci Klára Procházková ve své magisterské práci. PROCHÁZKOVÁ, Klára. Životní osudy zpravodajského důstojníka a vojenského diplomata plukovníka Aloise Čáslavky (1899–1963). Olomouc : FF UP v Olomouci (Magisterská diplomová práce), 2015.2 Aktuálně k osobě škpt. Františka Fárka VYHLÍDAL, Milan. První ze Tří konšelů. Zpravodajský důstojník štábní kapitán František Fárek (1894 – 1973). In Vojenská história, 2019, roč. 23, č. 1, s. 123-145. ISSN 1335-3314.

120

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Gestapem Longa prožil zbytek války v německých věznicích. V dubnu roku 1945 se dočkal i osvobození, ale domů k rodině se přesto nikdy nevrátil. Prakticky od svého osvobození se stal nezvěstným a jeho další osudy tak do dnešních dnů zůstávají obestřeny tajemstvím.

Mládí a služba v čs. legiích v Rusku (1898–1920)

Antonín Longa se narodil 15. července 1898 v severozápadních Čechách, v malé obci s názvem Poplze nedaleko Libochovic. V letech 1910 až 1912 studoval na reálném gymnáziu v Roudnici nad Labem a následně pracoval jako praktikant v továrně. Již v uvedené době byl aktivním Sokolem a je nutné podotknout, že sokolská myšlenka ho provázela a ovlivňovala po celý život. Další směřování Antonína Longy bezesporu ovlivnila 1. světová válka. V dubnu roku 1916 ho odvedli do R-U armády a 11. května 1916 byl prezentován u Pěšího pluku 3 (Infanterie Regiment Nr. 3) v Brně, s jehož pochodovým praporem se krátce po svých osmnáctých narozeninách v srpnu roku 1916 ocitl na východní frontě, nejprve v Haliči, posléze v Karpatech.3

V řadách R-U armády ovšem nesetrval dlouhý čas. Již v lednu následujícího roku byl při bojích v Karpatech raněn a padl do zajetí. Nějaký čas se léčil v nemocnici v Moskvě a posléze ho transportovali asi čtyři sta kilometrů severovýchodně od Moskvy do zajateckého tábora ve městě Kostroma. Tam také projevil ochotu vstoupit do československých legií. Dne 25. září 1917 byl v Berezani na dnešní Ukrajině, kde se jednotka formovala, prezentován jako střelec 5. roty 7. čs. střeleckého pluku Tatranského. V místě ale obecně panovaly těžké materiální podmínky. Samotný stav tábora byl také z počátku nevyhovující. S uvedenou věcí možná souvisí jedna epizoda z Longova vojenského života. Z jeho osobních materiálů totiž vyplývá, že koncem prosince 1917 se nevrátil z dovolené a byl dokonce nějaký čas považován za sběha. Kdy se k jednotce přesně vrátil a jaké to pro něj mělo následky, není z uvedených dokumentů bohužel zřejmé.4

Jisté je, že počátkem března roku 1918 dostal zformovaný pluk rozkaz na přesun z Berezaně směrem na Kursk. Longova 5. rota spolu s dalšími jednotkami pluku spadala do 3. ešalonu, která se přesunovala vlakem přímo z Berezani. Celkový stav pluku v oné době čítal 165 důstojníků a 2 895 střelců.5

Koncem října roku 1918 Antonín Longa obdržel první pochvalu a plné uznání za statečné a obezřetné konání výzvědné služby v bojích u Tatarské Birmy a Lebeděvky. Poté se účastnil bojů při ochraně transsibiřské magistrály u Kargatu a na řece Bělé. Při pobytu pluku v Tomsku byla celá posádka několikráte přehlížena velitelem čs. vojska na Rusi gen. Janem Syrovým a vrchním velitelem spojeneckých vojsk v Rusku francouzským gen. Maurice Janinen. Při přehlídce československých vojsk ve městě dne 14. dubna gen. Janin vyznamenal dva československé důstojníky a 25 poddůstojníků a střelců. Mezi takto vyznamenanými nechyběl ani střelec Antonín Longa, který obdržel francouzskou Bronzovou medaili. V květnu roku 1919 byl Longa převeden do výzvědné roty 7. střeleckého pluku a koncem května se dočkal dalšího vyznamenání. Nyní pro změnu obdržel z rukou gen. Radoly Gajdy ruský Kříž sv. Jiří IV. stupně.6

Koncem listopadu 1919 vyjel 7. střelecký pluk z Tomska směr na východ s úkolem vystřídat části 4. čs. střeleckého pluku na úseku Zima-Polovina, aby se tento mohl dát směrem dále na východ. Dopravní možnosti železnice se nacházely na velice nízké úrovni 3 VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikačních listin, Kvalifikační listina Antonína Longy, Kvalifikační listina – Část I.4 VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikačních listin, Kvalifikační listina Antonína Longy, Kvalifikační listina – Část I. a Sb. Poslužných listů legionáře, Poslužný list legionáře Antonína Longy, Čís. 28076.5 IVIČIČ, Václav. Tatranci. Dějiny 7. střeleckého tatranského pluku od jeho založení do návratu do vlasti. Praha : Památník odboje, 1924, s. 27-28.6 VÚA-VHA Praha, Sb. Poslužných listů legionáře, Poslužný list legionáře Antonína Longy, Služební výkaz a IVIČIČ, Tatranci, ref. 5, s. 161.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

121

a situace šla dokonce tak daleko, že československé vojsko muselo z obav z možných stávek vydržovat železniční zaměstnance a horníky z kamenouhelných dolů. Navzdory těžké situaci se v únoru roku 1920 Antonín Longa dočkal povýšení do hodnosti svobodníka.7

Po dalších peripetiích vlaky 7. pluku dorazily 24. dubna na vladivostocké předměstí. O měsíc později se svobodník Antonín Longa spolu s dalšími konečně nalodil na britskou loď Ixion a společně vypluli přes Tichý oceán směr kanadský Vancouver. Ihned po příjezdu do Kanady byli pasažéři parníku Ixion přepraveni železnicí dále směr na východ do Quebeku. Zde se počátkem července části 7. střeleckého pluku, včetně výzvědné roty s Antonínem Longou, nalodily na bývalou ruskou zaoceánskou loď Carica a vypluly směrem do německého Cuxhavenu, kam dorazily 19. července. Železnicí přes Lipsko a Drážďany se naši vojáci dostali do Podmokel, kde si užili první oficiální uvítání na půdě svobodné republiky. Po krátce zastávce se pokračovalo směrem do Prahy, kam Antonín Longa se svými spolubojovníky dorazil 22. července 1920.8

Služba v československé armádě (1920–1939)

Po návratu do samostatné republiky v Longovi dozrálo přesvědčení v armádě setrvat. V letech 1920 až 1923 v Praze prošel přípravnou službou pro poddůstojníky z povolání a současně působil, již v hodnosti rotmistra, jako instruktor Vojenské školy pro tělesnou výchovu MNO. Není se čemu divit. Jeho kolega František Fárek na něj po válce vzpomínal jako na všestranného sportovce, cvičitele v malostranském Sokole a také jako na autora několika pořadových cvičení. Závodil v různých sportovních disciplínách, například v šermu, střelbě, běhu, plavání, jízdě na koni a lyžování. Se Sokolem také velice často jezdil do zahraničí.9

Longově vojenské kariéře významně pomohlo absolvování Vojenské akademie v Hranicích na Moravě, odkud byl po úspěšném studiu vyřazen v roce 1925 v hodnosti poručíka pěchoty. Následně prošel aplikační školou v Milovicích a pak již nic nebránilo jeho službě přímo u jednotky.10

V letech 1926 až 1935 prošel různými funkcemi u Pěšího pluku 5 TGM v Praze, naposledy zde působil ve funkci velitele spojovací čety. Na konci ledna 1935 byl přidělen trvale k Zem-skému vojenskému velitelství v Praze. Zásadní pro další události a vlastně i osudy Antonína Longy je specifické služební zařazení. Pracovat začal jako referent u značně exponovaného 2. (zpravodajského) oddělení HŠ, kam se natrvalo a oficiálně dostal v prosinci roku 1937. V ofenzivní sekci vojenského zpravodajského ústředí v Praze měl štábní kapitán Longa zpr-vu na starost evidenci speciálních spisů týkající se Maďarska11 a dokumentaci všeobecného rázu.12 Nemusíme podtrhovat důležitost uvedeného zařazení ve druhé polovině třicátých 7 VÚA-VHA Praha, Sb. Poslužných listů legionáře, Poslužný list legionáře Antonína Longy, Služební výkaz IVIČIČ, Tatranci, ref. 5, s. 172-173.8 IVIČIČ, Tatranci, ref. 5, s. 188-192.9 VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikačních listin, Kvalifikační listina Antonína Longy, Kvalifikační listina – Část I.a FÁREK, František. 14. prosince 1939. - Škpt. Longa, pplk. gšt. Houška a ing. Budík zatčeni. - Výslechy u gestapa. - Lékařská prohlídka na Pankráci. - Výslechy o spolupráci šoféra Záruby. - Výslechy pplk. gšt. Houšky a jeho tragická smrt. - Dílčí doznání škpt. Fárka a škpt. Longy. - Výslechy o činnosti některých agentů 2. odd. před 15./III. 1939 (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 2 a NA, Policejní ředitelství Praha II – všeobecná spisovna 1941–1950, sign. L-2270/4, Tiskopis na žádost o cestovní pas z roku 1922.10 VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikačních listin, Kvalifikační listina Antonína Longy, Kvalifikační listina – Část I.11 Svou roli bezesporu sehrála znalost maďarštiny. Z jazyka v roce 1934 dokonce vykonal univerzitní zkoušku. VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikačních listin, Kvalifikační listina Antonína Longy, Kvalifikační listina – Část I.12 VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikačních listin, Kvalifikační listina Antonína Longy, Kvalifikační listina – Část I. a KOKOŠKA, Jaroslav – KOKOŠKA, Stanislav. Spor o agenta A 54. Praha : Naše vojsko, 1994, s. 57. ISBN 80-206-0437-5. Škpt. Longa působil coby referent 2. oddělení HŠ až do rozpuštění čs. branné moci v červnu roku 1939. Byl charakterizován jako „výborný zpravodajský důstojník“. Plk. gšt. František Moravec ho celkově za rok 1938 hodnotil nejvyšším možným stupněm, tedy jako výtečného. VÚA-VHA Praha, Sb. Kvalifikačních listin, Kvalifikační listina Antonína Longy, Kvalifikační listina – Část II, Vložka za kvalifikační rok 1938.

122

VOJENSKÁ HISTÓRIA

let. V době sílícího tlaku ze strany nacistického Německa a Horthyovského Maďarska stáli zvláště českoslovenští zpravodajci před značně těžkými úkoly.

Není bez zajímavosti, že z titulu své nové funkce Antonín Longa přicházel také do styku s pověstným spolupracovníkem československé vojenské zpravodajské služby Paulem Thümmelem, alias agentem A-54. Například v prosinci roku 1937 se spolu s dalšími zpravodajci pod vedením plk. gšt. Františka Moravce účastnil schůzky s A-54 v Krušných horách a nacházel se také u dalšího setkání v březnu následujícího roku. V létě roku 1938 se pak v Praze podílel na utajené akci, která měla podobu agenta A-54 za účelem následného ztotožnění zachytit na fotografii a filmový pás.13

Na zpravodajském ústředí v Praze škpt. Longa prožil také mobilizaci československé branné moci, přesun mobilizovaných útvarů do Vyškova na Moravě, Mnichov a tragické události spojené s odstoupením našeho pohraničí nacistickému Německu a Polsku.

Po mnichovských událostech Antonín Longa přešel u pátrací skupiny k nově zřízené odposlouchávací službě. Jednalo se o přísně tajné pracoviště, kde docházelo k odposlechu a záznamu meziměstských hovorů některých cizích zastupitelských úřadů, jmenovitě především Německa, Francie, Velké Británie, Maďarska, Itálie, Polska, Ruska a Jugoslávie.14

V protinacistickém odboji (1939)

Do nového roku 1939 okleštěný československý stát vstupoval ve značně nejisté atmosféře. Po zaktivizování slovenských politických kruhů v březnu roku 1939 začala pražská vláda nad slovenskou částí svého území pomalu ztrácet kontrolu. Škpt. Antonín Longa byl jako zvláštní pozorovatel počátkem března vyslán do Banské Bystrice a jeho kolegové z 2. oddělení pak do dalších slovenských měst. Dne 13. března je ústředí všechny radiogramem odvolalo zpět do Prahy. O jejich zprávy na hlavním štábu vzhledem k okolnostem již ale nikdo nestál.15

Bezprostředně po legendárním odletu zpravodajské skupiny plk. gšt. Moravce do Velké Británie se Antonín Longa s dalšími příslušníky oddělení horečně pustil do likvidace zpravodajských dokumentů. Materiálu bylo tolik, že vyžadovalo zapojení nejen všech příslušníků 2. oddělení, ale dokonce také jejich manželek. Dle vzpomínek pamětníků plameny pohlcující rozsáhlý zpravodajský archiv dosahovaly značných výšek a světlo s létajícím popelem zneklidňovalo obyvatelé kolem Vítězného náměstí, kde hlavní štáb sídlil. Brzy ráno 15. března pak do Prahy dorazily první německé jednotky a v dopoledních hodinách byla budova hlavního štábu obsazena.

Je jisté, že zpravodajská sestava, která v březnu 1939 unikla do Velké Británie, měla přece jen poměrně úzkou profesionální základnu. Jak Antonín Longa, tak jeho přátelé Čáslavka a Fárek byli Moravcem zahrnuti do seznamu několika desítek osob, které se měly za pomoci některých zastupitelských úřadů pokusit odejít do exilu. V Londýně zpočátku zřejmě neměli povědomí, že téměř všichni, kteří měli zpravodajskou přítomnost na Západě posílit se buď sami, nebo v rámci vznikajících ilegálních struktur zapojili již do odboje. To se samozřejmě týkalo také Antonína Longy a jeho přátel.16

Zanedlouho došlo také k navázání kontaktů mezi vznikajícími zpravodajskými centry v exilu a v Protektorátu. V jedné z prvních Longových zpráv pro plk. Moravce z počátku května roku 1939 se uvádělo: „…jsme zde tři, kteří v noci na 15./3. rukou dání svatě jsme si přislíbili, že se neopustíme navzájem, že neopustíme rodiny, které tu zůstaly samy, a že ze 13 KOKOŠKA, Jaroslav – KOKOŠKA, Stanislav. Spor o agenta A 54, ref. 12, s. 68 a 76-77 a 94. 14 VÚA-VHA, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-153-34, Pátrací skupina, Věc: O-služba, zřízení, fol. 1.15 FÁREK, František. Příslušníci 2. odd. hl. štábu mjr. Bohumil Dítě, škpt. Frant. Fárek, škpt. Antonín Longa, škpt. Josef Rybář, škpt. Oskar Olmer jako zvláštní pozorovatelé březnových událostí 1939 na Slovensku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10-11.16 KOKOŠKA, Jaroslav – KOKOŠKA, Stanislav. Spor o agenta A 54, ref. 12, s. 134-135.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

123

všech sil budeme pracovati ke zrození naší III., jak pevně věříme, šťastné a věčné republiky“. Ve zprávě Longa uvedl také kryptonymy svých nejbližších spolubojovníků – Franta Fousatej a Lojza Diplomat. Naši zpravodajci v exilu ihned věděli, o koho jde. V blízké budoucnosti jak v Longovi, tak ve Františku Fárkovi a Aloisi Čáslavkovi, tedy ve skupině Tři konšelé, nalezli oddané spolupracovníky.17

Uvedenou skutečnost v exilu jednoznačně kvitovali s nadšením, protože ne všichni z jejich bývalých kolegů byli s nimi ochotni spolupracovat. Mezi významné kritiky odletu plk. Moravce patřil především přednosta studijní skupiny A. 2. oddělení HŠ plk. gšt. František Havel s některými svými podřízenými. Nutno ovšem podotknout, že ne všechny soudy snášené ze strany Havla na Moravce byly nezasloužené. Havel se dokonce kvůli převzetí určitých materiálů z bývalé pátrací skupiny dostal do konfliktů s Čáslavkou a Fárkem. Informace o situaci a náladách na likvidovaném 2. oddělení, samozřejmě svým způsobem subjektivně zabarvené, se dostávaly do Longových zpráv určených pro zahraničí.18

Přes všechny potíže se během poměrně krátké doby podařilo otevřít informační kanál mezi Protektorátem a zpravodajskými strukturami v zahraničí. Je nutno podotknout, že v této fázi bylo značně nápomocni francouzští zpravodajští exponenti19, kteří v Praze ještě stále pobývali. Mezi nejvýznamnější bezesporu patřil major Henri Gouyou, který před válkou v Praze pracoval pod krytím korespondenta l Agence Radio.20 Důležitou osobou pro spojení s francouzskými kolegy se stal Jan Záruba, původní profesí číšník, nicméně od roku 1935 řidič na francouzském velvyslanectví. Z titulu svého povolání celkem nerušeně vykonával také řadu cest do Francie.21

Tři konšelé přes francouzské partnery do zahraničí posílali rozsáhlé zpravodajské elaboráty o okupaci českých zemí22, o nacistických bezpečnostních složkách a o organizaci a síle Wehrmachtu na protektorátním území. V uvedeném jim značně pomáhali také bývalí zpravodajští analytici plk. gšt. Tomáš Houška s mjr. gšt. Josefem Zuskou. Samotného sběru zpráv se zúčastnila také rozvětvená síť železničních zaměstnanců.

Spolupráce s Francouzi ale začala postupem doby váznout. Podle Františka Fárka nebyl francouzský podíl úměrný československému snažení. Tři konšelé navíc zjistili, že jejich zprávy pro kolegy do zahraničí někdo od Francouzů čte. K zásadnímu selhání došlo při akci spojené s odsunem rodin zpravodajských důstojníků. Původního Moravcova představa byla, že jejich odsun do bezpečí proběhne za účasti francouzského nebo britského diplomatického 17 NA, f. Svaz protifašistických bojovníků – ústřední výbor Praha (nezpracováno), Milý šéfe (zpráva z 3. května 1939). Organizace skupiny byla následující: František Fárek se stal vedoucím skupiny, Čáslavka dostal na starost styk se zahraničními legacemi a kontakty s rodinami uprchlých důstojníků a Antonín Longa měl v dikci správu finančních prostředků, vedení pokladních záznamů, redakci písemného styku s cizinou a odbojový archiv a jeho úkryt. FÁREK, František. Situace v 2. odd. dne 15./III.1939. - Příjezd Abwehru. - Major Abwehru žádá plk. Svobodu o uvolnění kanceláří. - Členové Abwehru v P-1. - Ustavení odbojové skupiny důst. 2. oddělení. - Jednání s angl. voj. Attaché Gibsonem. - Návštěva francouzského vyslanectví. - Spolupráce s franc. voj. attaché d´Abordem a jeho přidělencem mjr. Henri Gouyou (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 5.18 NA, f. Svaz protifašistických bojovníků – ústřední výbor Praha (nezpracováno), Souhrnná zpráva č. 1 (zpráva přiložena k dopisu z 3. května 1939). V srpnu roku 1939 dokonce Antonín Longa zprostředkoval doručení výhružného dopisu plk. Moravce pro plk. Havla do jeho bydliště na pražském Žižkově. VÚA-VHA, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-144-1, Pro plk. Havla (zpráva z 2. 8. 1939), fol. 19.19 Podle Čáslavkových vzpomínek došlo k rychlému navázání spojení právě přes Francouze, ačkoli se snažili využít také britských partnerů. Čáslavka, k otázce přes koho bylo navázáno spojení se zahraničím, po válce dosti otevřeně uvedl: „…ne přes pana Gibsona [exponent britské zpravodajské služby mjr. Harold Gibson – pozn. M.V.], který byl nepřístupný, protože se v této situaci prostě posral [Sic!] – promiň mému výroku. Gibson udělal mnoho, ba snad všechno, ale jen pro šéfa [plk. gšt. Františka Moravce – pozn. M. V.] /letadlo, odvezení hlavního materiálu atp./, ale pro nás doma nic“. ABS, f. Historický fond StB (f. H), inv. j. H-664, podsvazek č. 4 (Materiály o práci býv. voj. rozvědky), Opis (nedatovaná zpráva Aloise Čáslavky), fol. 41.20 NA, f. Policejní ředitelství Praha – všeobecná spisovna 1941–1950, sign. Z 483/5, Srážka dvou osobních automobilů a stavitel Vondrášek lehce raněn.21 NA, f. Policejní ředitelství Praha – všeobecná spisovna 1941–1950, sign. Z 483/5, Policejnímu ředitelství doplňovacímu oddělení sboru uniformované stráže bezpečnosti. 22 Nejnověji na uvedené téma BINAR, Aleš. Hodnocení vojenské okupace českých zemí v březnu 1939 v dokumentech XIII. armádního sboru. In Historie a vojenství, 2018, sv. 67, č. 1, s. 4-27. ISSN 0018-2583.

124

VOJENSKÁ HISTÓRIA

zastoupení v okupované Praze. Přes všechny ujištění ze strany mjr. Gouyou, který si od našich zpravodajců již v předmnichovském období vysloužil přezdívku Šmidra, Francouzi ale k této důležité záležitosti přistupovali značně liknavě.

Původní francouzský plán počítal, že paní Moravcová s dcerami a paní Tichá, Palečková a Franková odjedou v doprovodu prověřených Francouzů s francouzskými pasy za hranice. Zbytek manželek zpravodajských důstojníků měl odcestovat na své pasy, ke kterým by se pomocí úplatků opatřily propustky, tzv. Durchlassscheiny. Podle návrhu měly být dámy s českými pasy rozděleny ještě do dvou samostatných skupin. Zvlášť do Varšavy měla odjet paní Fořtová, Tauerová a Cignová a do italského letoviska Villaregia paní Bartíková, Strankmüllerová a Fryčová. Pro tento plán dostal Longa od plk. Moravce dokonce plnou moc při zacházení s finančními prostředky.23

Odsun rodin do zahraničí se stal také osobní záležitostí plk. Moravce a jeho spolupracovníků. Současně byl nezbytným předpokladem pro to, aby naši zpravodajci v zahraničí získali k práci potřebný klid a mohli naplno rozvinout své aktivity proti nacistickému Německu.

Pro nedůvěru ve francouzské partnery a stále zhoršující se bezpečnostní situaci se lidé kolem Františka Fárka rozhodli evakuaci provést zcela vlastní invencí a prostředky, a to co nejrychleji. Původní varianty selhaly, proto Longův přítel, Alois Čáslavka, na hranicích provedl sondáž a několikrát ji přešel. V červenci roku 1939 pak Čáslavka rodiny v několika skupinách přes hranice převedl. Jelikož jeho manželka byla Židovka, rozhodl se do Polska odejít také. Po jejich bezpečném odsunu Moravcovi lidé naplno rozvinuli zpravodajskou práci proti Hitlerovu Německu.24

Mimo zpravodajskou činnost se Longa s Fárkem zabývali také tipováním osob vhodných pro odchod do zahraničí. Týkalo se to zvláště letců. Pro tyto účely disponovaly dostatkem finančních prostředků.25 S vydatnou Longovou pomocí do zahraničí odešel například gen. Jan Sergěj Ingr.26 Podle Františka Fárka měl Longa mimo to na starost také vedení deníku skupiny. Po Fárkově zatčení ho měl spolu s dalšími materiály a osobními zbraněmi zakopat někde v Suchdole, konkrétně v blízkosti svého rozestavěného rodinného domu. Longa se však po válce domů nevrátil a poválečné pátrání vyznělo bohužel naprázdno.27

Koncem srpna 1939 spojení s francouzskými partnery vázlo. Naše exilová ústředna v zahraničí o tom věděla, nicméně považovala za důležité je udržovat dál. Pokud by ovšem možná účelnost nepřevyšovala bezpečnostní rizika, bylo podle instrukcí ústředí rozhodnutí na další spolupráci s Francouzi plně na Antonínu Longovi. Po chřadnoucí spolupráci s francouzskými zpravodajci, byly alespoň navázány kontakty s polskými partnery.28

23 NA, f. Svaz protifašistických bojovníků – ústřední výbor Praha (nezpracováno), Milý Toníku (zpráva z 5. června 1939) a VÚA-VHA, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-144-1, PAÚ Karla, čj. 101/39, Věc: situační hlášení, fol. 4. Antonín Longa disponoval poměrně značnými finančními obnosy. Jeho úkolem bylo také původní měnu měnit na německé marky a posílat zpět do zahraničí. Koncem dubna roku 1939 Longa přes francouzské prostředníky obdržel 599 680 Korun. VÚA-VHA, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-144-1, Likvidační záznam, fol. 8.24 Více k odchodu zpravodajských rodin do zahraničí například VYHLÍDAL, Milan. První ze Tří konšelů. Zpravodajský důstojník štábní kapitán František Fárek (1894–1973). In Vojenská história, 2019, roč. 23, č. 1, s. 134-135. ISSN 1335-3314.25 VÚA-VHA, Sb. Velitelství vojenské zpravodajské služby (Sb. 37), sign. 37-144-1, Milý Toníku (dopis z 27. 4. 1939), fol. 9.26 ABS, f. Historický fond StB (f. H), inv. j. H-664, podsvazek č. 4 (Materiály o práci býv. voj. rozvědky), Opis (nedatovaná zpráva Aloise Čáslavky), fol. 41.27 FÁREK, František. Fárek, Longa a Čáslavka do výslužby. - První zpráva z Londýna. Gen. Ingr. - Gen. Eliáš. - Odsun rodin jedenáctky za hranice. - Dr. Hora z pol. řed. V Praze. - Fárek a Longa „Konšelé“. - Čáslavkova zpráva z Londýna.

- Čáslavkův životopis. - Mjr. gšt. Toscani (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 15; FÁREK, František. Září a říjen 1939. - Potíže se spojením do Londýna. - Zprávy o činnosti gestapa. - Čeští policejní zaměstnanci ve službách gestapa. - Krim. asistent Emil Šíp. - Vrch. polic. tajemník František Čmolík. - Několik poznámek k práci skupiny a poměrech, v nichž rozvíjela svoji činnost (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10-11.28 VÚA-VHA, f. Ministerstvo národní obrany Londýn, sign. 20-29-1, Věc: Spojení Alfons (záznam z 19. srpna 1939), fol. 72 a Milý Alfonsi! (zpráva z 21. srpna 1939), fol. 73 a FÁREK, František. Spolupráce odbojové skupiny 2. odd. s polskými zpravodajskými orgány (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 5–6.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

125

Zatčení a věznění (1939–1945)

Ačkoli Antonín Longa s Františkem Fárkem operovali víceméně samostatně, tak také jich se bytostně dotkly zásahy Gestapa proti domácímu odboji. V listopadu 1939 byl zatčen František Fárek a 14. prosince Antonín Longa s Tomášem Houškou. U Houšky německá tajná policie navíc našla materiály, které měly být zničeny. Pod tlakem tvrdých výslechů Houška nakonec v prosinci 1939 spáchal sebevraždu skokem z okna Petschkova paláce.

Tvrdým výslechům byli podrobení jak Fárek, tak Longa. Na jedno takové kolo z března roku 1940 po válce vzpomínal sám František Fárek. Při několikahodinovém čekání v tzv. biografu v Petschkově paláci, kde zatčení často dlouhé hodiny čekali na předvolání k výslechu, „přivedli Fleischerovi Holomci [příslušník pražského Gestapa Oskar Fleischer

– pozn. M. V.] do biografu Pečkárny pod paždí člověka. V zešeřelé místnosti nebyla jeho tvář k poznání. Samá podlitina, z úst i nosu mu kapala krev a jenom podle vlasů a šatů jsem poznal Longu. Sám vládce biografu, polizeimeister Menzel, byl jeho vzezřením pohoršen a netajil se tím i vůči orgánům gestapa“. Svou roli zde mohl sehrát také fakt, že se Longa předchozího dne při převozu pokusil o útěk.29 Nic nebránilo ale tomu, aby se postupem doby stal doslova mistrem ve zhotovování a odesílání motáků při výměně šatstva a prádla. Řada z nich se dochovala do dnešních dnů.30

V září roku 1940 jejich hlavní vyšetřovatel, nechvalně známý Oskar Fleischer, šňůru dlouhých výslechů skončil. Longa s Fárkem tak měli být v brzké době předáni německému soudu. Následně byli převezeni do věznice v Drážďanech. Poté vystřídali ještě několik zařízení. V prosinci roku 1941 se k soudu v Berlíně dostali ještě společně s řidičem francouzského velvyslanectví Josefem Zárubou, který zajišťoval řadu schůzek s francouzskými partnery. Lidový soudní dvůr naštěstí jejich vlastní činnost, na rozdíl od Gestapa, spatřoval především v ilegální pomoci rodinám uprchlých zpravodajských důstojníků. Také během přelíčení oba dva obžalování vše, co se dalo, svalovali na Aloise Čáslavku, kterému již žádné nebezpečí nehrozilo. Konečnému rozsudku, který pro oba čítal desetiletý trest káznice, pomohla neschopnost státního zástupce prokázat aktivní spojení se zahraničím. Antonín Longa s Františkem Fárkem si mohli částečně oddechnout, protože obžaloba pro oba navrhovala trest smrti.31 Podle Fárka si Longa přesto po rozsudku neodpustil rozmarnou poznámku:

„Franto, to je vlastně od nich svinstvo, že nás neosvobodili!“32

Josefa Zárubu soud dokonce obvinění zbavil. Z nabyté svobody se ale netěšil dlouho. Koncem ledna roku 1942 ho opětovně zatklo pražské Gestapo. Posléze byl transportován do koncentračního tábora v Osvětimi, kde 24. srpna roku 1942 bohužel zemřel.33

Již 18. prosince byli Longa s Fárkem převezení do káznice v Ebrachu v Bavorsku, do věznice kdysi v proslaveném cisterciáckém opatství, kde první noc strávili ve společné cele. Tam podle vzpomínek oba zakusili hodně zimy. Longa zde začal v řemenárně šít vojenské opasky. František Fárek po válce vzpomínal zvláště na Hauptwachtmeistera Schütze, který 29 FÁREK, František. 14. prosince 1939. - Škpt. Longa, pplk. gšt. Houška a ing. Budík zatčeni. - Výslechy u gestapa. - Lékařská prohlídka na Pankráci. - Výslechy o spolupráci šoféra Záruby. - Výslechy pplk. gšt. Houšky a jeho tragická smrt. - Dílčí doznání škpt. Fárka a škpt. Longy. - Výslechy o činnosti některých agentů 2. odd. před 15./III. 1939 (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 2–3.30 FÁREK, František. 14. prosince 1939. - Škpt. Longa, pplk. gšt. Houška a ing. Budík zatčeni. - Výslechy u gestapa. - Lékařská prohlídka na Pankráci. - Výslechy o spolupráci šoféra Záruby. - Výslechy pplk. gšt. Houšky a jeho tragická smrt. - Dílčí doznání škpt. Fárka a škpt. Longy. - Výslechy o činnosti některých agentů 2. odd. před 15./III. 1939 (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 9.31 ABS Praha, f. Německé soudy v Říši (f. 141), sign. 141-63-3/196, In Namen des deutschen Volkes, 4, fol. 196.32 FÁREK, František. Samovazba v Moabitu. - Moji sousedé. - Škpt. Jaroslav Gardavský odsouzen k smrti. - Škpt. Fárek, škpt. Longa a šofér Záruba před lidovým soudem v Berlíně. - Právní zástupce dr. Müller - Hof. - Rozsudek. - Zárubův konec. - Transport do káznice v Ebrachu. - Zaměstnání v káznici. - Sabotáže. - Setkání v Hofu. - Setkání v berlínském Alexu. - Longa odchází do Bayreuthu. - Výslechy v Berlíně. - Štědrý večer 1943 v Bamberku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 10-11.33 NA, f. Policejní ředitelství Praha – všeobecná spisovna 1941–1950, sign. Z 483/5, Polizeibezirkskommissariat Bubenetsch a Bezpečnostní odd. Bubeneč – úřední záznam.

126

VOJENSKÁ HISTÓRIA

si v káznici na Antonína Longu zasedl a ztrpčoval mu život, jak jen mohl. Neustále mu zvyšoval denní penzum a nikdy nebyl s ničím spokojen, přičemž Longa fyzicky a psychicky strádal. Naštěstí zanedlouho došlo k jeho transportování do Bayreuthu.34

Nejasná smrt (1945)

V Bayreuthu se v dubnu roku 1945 Antonín Longa také dočkal osvobození americkou armádou. Tím také začíná dosti nejasná a bohužel závěrečná kapitola jeho života. Dne 12. dubna byl podle všech indicií ještě živý. Působil jako jeden z funkcionářů sběrného tábora pro vězně v Kulmbachu a domů do Prahy poslal rodině ještě pozitivně laděnou zprávu.35

Posléze se měl spolu s dalším bývalým vězněm, Rudolfem Vyletou36, dát k dispozici americké armádě pro plnění zpravodajských úkolů na československém území. Dne 29. dubna měli být dopraveni na frontu na Šumavě, někde do prostoru Svaté Kateřiny, a od té doby byli nezvěstní.37

S největší pravděpodobností je tak na prahu svobody zavraždili ustupující němečtí vojáci. Jejich těla se nikdy nepodařilo nalézt a taktéž pátrání přeživších kamarádů – Františka Fárka a Aloise Čáslavky vyznělo naprázdno. Po dvou letech, tedy v dubnu roku 1947, byl již podplukovník in memoriam soudně prohlášen za mrtvého.38 Tímto úředním aktem se pak definitivně uzavřel život Sokola, legionáře, předmnichovského důstojníka a účastníka protinacistického odboje Antonína Longy.

M. VYHLÍDAL: STABSHAUPTMANN ANTONÍN LONGA – MITGLIEDER DES SOKOL-TURNVERBANDES, LEGIONÄR UND ANGEHÖRIGER DER ANTINATIONALSOZIALISTISCHEN WIDERSTANDSBEWEGUNG

Der vorliegende Beitrag stellt den Versuch einer Kurzbiographie des tschechoslowaki-schen Legionärs, Offiziers und Mitglieder des antinationalsozialistischen Widerstandkamp-fes, Stabshauptmanns Antonín Longa (1898–1945) dar. Da sich in seinem Leben fast alle Schicksalsereignisse der neueren tschechoslowakischen Geschichte widerspiegelten, kann er in gewisser Hinsicht als eine Art Begleiter durch die tschechoslowakische Militärgeschichte der ersten Hälfte des 20. Jahrhunderts. Als historische Quellen zur Verfassung des Beitrags dienten vor allem Materialien aus dem Bestand der Prager Archive (Das Militärische Zentral-archiv – Militärhistorisches Archiv/ VÚA-VHA, Archiv der Sicherheitsbehörden/ABS, und das Nationalarchiv der Tschechischen Republik). Einen nicht minder wichtigen Stellenwert hatten auch die Dokumente aus dem Nachlass von František Fárek, dem Kammeraden und Kampfgefährten von Longa.

Antonín Longa wurde 1898 in der kleinen Ortschaft Poplze im nordwestlichen Teil Böh-mens geboren. Im Ersten Weltkrieg kämpfte Longa als Soldat der österreichisch-ungarischen Armee an der Ostfront, wurde in Russland gefangen genommen und nach der Entlassung 34 FÁREK, František. Samovazba v Moabitu. - Moji sousedé. - Škpt. Jaroslav Gardavský odsouzen k smrti. - Škpt. Fárek, škpt. Longa a šofér Záruba před lidovým soudem v Berlíně. - Právní zástupce dr. Müller - Hof. - Rozsudek. - Zárubův konec. - Transport do káznice v Ebrachu. - Zaměstnání v káznici. - Sabotáže. - Setkání v Hofu. - Setkání v berlínském Alexu. - Longa odchází do Bayreuthu. - Výslechy v Berlíně. - Štědrý večer 1943 v Bamberku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka), s. 12.35 VÚA-VHA Praha, Sb. Osvědčení podle zákona 255/46. Sb., Osobní spis Antonína Longy, Věc: Žádost o doplnění Osvědčení podle zákona 255/46 Sb.36 Rudolf Vyleta (1912–1945?), dozorce vězňů ve věznici krajského soudu v Plzni. Dne 19. května roku 1943 byl zatčen Gestapem, protože umožňoval spojení zatčených osob s vnějším světem. V prosinci stejného roku 1943 byl v Drážďanech odsouzen k šestiletému trestu káznice. Podle dochovaných materiálů byl na rozdíl od Longy nezvěstný až od 16. dubna 1945. Ke dni 16. dubna 1947 byl pak úředně prohlášen za mrtvého. VÚA-VHA Praha, Sb. Osvědčení podle zákona 255/46. Sb., Osobní spis Rudolfa Vylety.37 VÚA-VHA Praha, Sb. Osvědčení podle zákona 255/46. Sb., Osobní spis Antonína Longy, Věc: Žádost o doplnění Osvědčení podle zákona 255/46 Sb.38 VÚA-VHA Praha, Sb. Osvědčení podle zákona 255/46. Sb., Osobní spis Antonína Longy, Prohlášení za mrtvého - opis.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

127

aus der Gefangenschaft trat er in die tschechoslowakischen Legionen bei. Zusammen mit anderen tschechischen und slowakischen Legionären kehrte er nach dem Weltkrieg aus Rus-sland zurück nachhause und wurde zum Mitglied der neugegründeten tschechoslowakischen Armee. Er war tätig als Instruktor der militärischen Leibesübung und nach der Erlangung der notwendigen militärischen Bildung wurde er zum Offizier. Ende der dreißiger Jahre des 20. Jh. wurde er der damals exponierten 2. (nachrichtendienstlichen) Abteilung im Hauptstab in Prag zugeteilt.

In der Prager Zentrale war er in der Fahndungsgruppe tätig. Hier erlebte er im Mai und September 1938 die außerordentlichen Maßnahmen, u.a. die Verkündung der Mobilisierung. Im März 1939, als die Besatzung des böhmischen Teils der Republik durch das nationalso-zialistische Deutschland zum Greifen nahe war, wurde er zu einem der Protagonisten der Vernichtung der vertraulichen nachrichtendienstlichen Unterlagen in der Prager Zentrale.

Unmittelbar nach der Besatzung der Tschechoslowakei durch Deutschland stellte sich Lon-ga in die Dienste der Widerstandsbewegung. Er trat der Widerstandsgruppe “ Tři konšelé ˮ bei. Zusammen mit anderen ehemaligen Kollegen aus der nachrichtendienstlichen Abteilung, darunter StHptm. František Fárek und Alois Čáslavka, überreichte er nachrichtendienstliche Informationen an die sich im Aufbau befindende tschechoslowakische militärische Wider-standsbewegung im Ausland (u.a. an die nachrichtendienstliche Expositur geführt von Oberst i Gst. František Moravec in Großbritannien). Seine Tätigkeit wurde jedoch enthüllt und Ende 1939 wurde er zusammen mit František Fárek von der Gestapo festgenommen. Im außeror-dentlichen Gerichtsverfahren wurde er zu zehn Jahren Gefängnisstraffe verurteilt. Bis zum Ende des Zweiten Weltkriegs verblieb er im Gefängnis als politischer Häftling des national-sozialistischen Deutschlands.

Im April 1945 wurde er zusammen mit anderen Häftlingen von den Soldaten der amerika-nischen Armee befreit. Sein weiteres Schicksal wirft viele Rätsel auf, die bis heute nicht ge-klärt werden konnten. Angeblich sollte er von den vorrückenden amerikanischen Truppen mit nachrichtendienstlichen Aufgaben beauftragt worden. Anscheinend wurde er schon im April 1945 von den sich zurückziehenden Truppen der deutschen Wehrmacht ermordet.

Seine körperlichen Überreste konnten nicht gefunden werden und im Jahre 1947 wurde er somit amtlich für tot erklärt.


BINAR, Aleš. Hodnocení vojenské okupace českých zemí v březnu 1939 v dokumentech XIII. armádního sboru. In Historie a vojenství, 2018, sv. 67, č. 1, s. 4-27. ISSN 0018-2583.

FÁREK, František. 14. prosince 1939. - Škpt. Longa, pplk. gšt. Houška a ing. Budík zatčeni. - Výslechy u gestapa. - Lékařská prohlídka na Pankráci. - Výslechy o spolupráci šoféra Záruby.

- Výslechy pplk. gšt. Houšky a jeho tragická smrt. - Dílčí doznání škpt. Fárka a škpt. Longy. - Výslechy o činnosti některých agentů 2. odd. před 15./III. 1939 (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Fárek, Longa a Čáslavka do výslužby. - První zpráva z Londýna. Gen. Ingr. - Gen. Eliáš. - Odsun rodin jedenáctky za hranice. - Dr. Hora z pol. řed. V Praze. - Fárek a Longa „Konšelé“. - Čáslavkova zpráva z Londýna. - Čáslavkův životopis. - Mjr. gšt. Toscani (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Příslušníci 2. odd. hl. štábu mjr. Bohumil Dítě, škpt. Frant. Fárek, škpt. Antonín Longa, škpt. Josef Rybář, škpt. Oskar Olmer jako zvláštní pozorovatelé březnových událostí 1939 na Slovensku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

128

VOJENSKÁ HISTÓRIA

FÁREK, František. Samovazba v Moabitu. - Moji sousedé. - Škpt. Jaroslav Gardavský odsouzen k smrti. - Škpt. Fárek, škpt. Longa a šofér Záruba před lidovým soudem v Berlíně. - Právní zástupce dr. Müller - Hof. - Rozsudek. - Zárubův konec. - Transport do káznice v Ebrachu. - Zaměstnání v káznici. - Sabotáže. - Setkání v Hofu. - Setkání v berlínském Alexu. - Longa odchází do Bayreuthu. - Výslechy v Berlíně. - Štědrý večer 1943 v Bamberku (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Situace v 2. odd. dne 15./III.1939. - Příjezd Abwehru. - Major Abwehru žádá plk. Svobodu o uvolnění kanceláří. - Členové Abwehru v P-1. - Ustavení odbojové skupiny důst. 2. oddělení. - Jednání s angl. voj. Attaché Gibsonem. - Návštěva francouzského vyslanectví. - Spolupráce s franc. voj. attaché d Abordem a jeho přidělencem mjr. Henri Gouyou (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Spolupráce odbojové skupiny 2. odd. s polskými zpravodajskými orgány (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

FÁREK, František. Září a říjen 1939. - Potíže se spojením do Londýna. - Zprávy o činnosti gestapa. - Čeští policejní zaměstnanci ve službách gestapa. - Krim. asistent Emil Šíp. - Vrch. polic. tajemník František Čmolík. - Několik poznámek k práci skupiny a poměrech, v nichž rozvíjela svoji činnost (nepublikovaný rukopis v držení prof. Jiřího Fárka).

IVIČIČ, Václav. Tatranci. Dějiny 7. střeleckého tatranského pluku od jeho založení do návratu do vlasti. Praha : Památník odboje, 1924.

KOKOŠKA, Jaroslav – KOKOŠKA, Stanislav. Spor o agenta A 54, Praha : Naše vojsko, 1994. ISBN 80-206-0437-5.

PROCHÁZKOVÁ, Klára. Životní osudy zpravodajského důstojníka a vojenského diplomata plukovníka Aloise Čáslavky (1899–1963). Olomouc : FF UP v Olomouci (Magisterská diplomová práce), 2015.

VYHLÍDAL, Milan. První ze Tří konšelů. Zpravodajský důstojník štábní kapitán František Fárek (1894–1973). In Vojenská história, 2019, roč. 23, č. 1, s. 123–145. ISSN 1335-3314.

Antonín Longa patřil od mladých let k aktivním Sokolům. (Zdroj: NA)

Antonín Longa ve stejnokroji českosloven-ského důstojníka. (Zdroj: Jiří Fárek)

VOJENSKÁ HISTÓRIA

129

Longa se v průběhu věznění stal přeborníkem ve psaní motáků. Své manželce jich zaslal desítky. (Zdroj: Jiří Fárek)

Poslední zpráva plná naděje v brzké shledání. Domů se však nikdy nevrátil. (Zdroj: Jiří Fárek)

130

VOJENSKÁ HISTÓRIA

„UVEDOMELÝ“ LIST VILIAMA ŠIROKÉHO. POVOJNOVÝ POVYŠOVACÍ PROCES V ČS. BRANNEJ MOCI V PERIMETRI MOCNÝCH

ALEX MASKALÍK

MASKALÍK, A.: “Conscious” Letter by Viliam Široký. Post-war Promotion Process in the CS Ar-med Forces in the Perimeter of the Powerful. Vojenská história, 4, 23, 2019, pp 130-136, Bratislava.This material deals with one of the accompanying phenomena of the post-war CS Army Command Corps staffing, which in the context of power struggle between the civilian and Communist forces underwent heavy politicization. In the case of the Army, confrontation was reflected in the fight for the form, character and political orientation of its senior command corps, with obvious gradual restriction of the influence of the commanders in favour of political entities and their nominees. In particular, this concerned the group of officers and generals holding the highest positions in the hierarchy of the Army organism. This process was closely reflected even at the nationality level of its composition, where the "Slovak issue" phenomenon in the renewed CS Army became even more pronounced. The submitted document vividly proves that the selection of the senior commander cadre of the strongest armed unit could not escape the attention of any of the political party leaders. Military History. Czechoslovakia. Post-war period. The Issue of Promotion in the CS Army.

Nedeliteľnou súčasťou mocenského zápasu medzi čs. občianskymi a komunistickými silami v rokoch 1945 – 1948 bol i zápas o brannú moc, ako znel dobový názov čs. armády. V konkrétnej podobe sa premietal do boja o podobu, charakter a politickú orientáciu jej veliteľského zboru, ktorá bola zjavná, napriek deklarovanej apolitickosti. Riešenie personálnej problematiky negatívne determinovalo stretávanie často protichodných politických koncepcií a názorov na spôsob jeho budovania, výchovy a výcviku i zahraničnej vojensko-politickej orientácie. Jej nedeliteľnou súčasťou bola i „slovenská otázka“, ktorá sa premietala do úlohy zabezpečiť primerané zastúpenie Slovákov vo všetkých inštitúciách vojenskej správy z hľadiska funkčného zaradenia i hodnostného profilu.

Antagonistické rysy mocenského zápasu ale armádny organizmus výrazne polarizovali. Jeho velenie bolo doňho vedome zaťahované a personálna výstavba politizovaná. Najviac sa koncentroval na oblasť ovplyvňovania výstavby vyššieho veliteľského zboru, kde bolo evidentné postupné obmedzovanie vplyvu veliteľov v prospech politických subjektov a ich nominantov. Osobitne sa to týkalo skupiny dôstojníkov a generálov zastávajúcich v hierarchii armádneho organizmu najvyššie pozície. Tento proces sa úzko odrážal aj v národnostnej rovine jej výstavby, kde sa fenomén „slovenskej otázky“ v obnovenej čs. armáde zviditeľnil najviac. Nemalé ambície Slovákov tu zodpovedali nielen snahe predísť opakovaniu situácie z predmníchovskej armády, kde ignorácia slovenského prvku viedla k jeho totálnej absencii vo výstavbe armádnej elity, ale i snahe slovenských politických orgánov mať na čele kľúčového mocenského nástroja „svojich ľudí“. Fakt, že nebolo z čoho vyberať, si ale slovenská politická reprezentácia uvedomovala veľmi jasne.Vývoj „slovenskej otázky“ sa tu totiž úzko odvíjal od kvality veliteľských kádrov, ktoré boli reálne k dispozícii a ktorými sa mohol veliteľský zbor bezprostredne dopĺňať. Slovenská strana od začiatku ťahala za kratší koniec, keďže na výchovu nových bol potrebný istý čas a momentálne bolo možné využiť len príslušníkov niekdajšej slovenskej brannej moci. Jednalo sa síce o zdroj odborne pripravených a vycvičených vojnových veteránov

VOJENSKÁ HISTÓRIA

131

s nezanedbateľnými bojovými skúsenosťami, avšak ich funkčné zaradenie a hodnostný postup priamo poznamenala nedôvera najvyšších vládnych a armádnych kruhov v ich štátnu spoľahlivosť, ktorú podnecovala predovšetkým účasť väčšiny z nich na ťažení proti ZSSR po boku Wehrmachtu. Problém ich akceptovateľnosti predstavoval prakticky neriešiteľný problém – obzvlášť za situácie, keď sa vzájomné súperenie politických strán nieslo v znamení značnej averzie celého politického spektra voči slovenskému elementu všeobecne.Veteráni boli navyše roztrieštení, čo vyplývalo z rivality a nevraživosti medzi jednotlivými skupinami, z ktorých každá sa pri povyšovaní a obsadzovaní funkcií cítila byť oproti druhej nedocenená a poškodená. Najostrejšie spory, prerastajúce až do osobných útokov a invektív, sa sústreďovali predovšetkým na otázky účasti či neúčasti v odboji a na ťažení proti ZSSR, ako aj hodnotenia odbojových zásluh, resp. miery angažovanosti a spolupráce s klérofašistickým režimom i Nemcami, patriace medzi základné kritériá zotrvania v brannej moci. Nervózna až frenetická atmosféra sa pritom prehlbovala s postupným dotváraním štruktúry čs. vojenskej správy a v bezprostrednej nadväznosti na výsledky prác prijímacích komisií, majúcich právomoc rozhodnúť o ich ďalšom osude. Situáciu už v júli 1945 plasticky vykreslil veliteľ 4. oblasti gen. Mikuláš Markus – „niektorí dôstojníci sa cítia byť ukrivdení ... Mnohí by chceli byť určení na vyššie funkcie a toto by chceli dosiahnuť intrigami a udavačstvom na kamarátov.“1 O neblahých zjavoch bol informovaný aj štátny tajomník MNO gen. Mikuláš Ferjenčík – „vzájomné udávanie ... má svoj pôvod zpravidla v nízkych zištných /rivalitných/ dôvodoch, lebo v závisti, často s využitím a zneužitím politicko-straníckej príslušnosti, alebo cestou zástupcov politických strán, teda možno priamo povedať, že akýmsi spôsobom nátlaku.“2 „Susedský, osobničkársky a protekčný“ prístup v presadzovaní vlastných záujmov nebol ani zďaleka ojedinelý, vplyvná známosť vítaná.3

Dokladom toho, ako bol povyšovací proces pod drobnohľadom politických subjektov, je aj predkladaný dokument z konca októbra 1946, ktorého autorom bol vtedajší námestník predsedu vlády Viliam Široký – toho času jeden z najmocnejších mužov KSČ a blízky spolupracovník Klementa Gottwalda.4 List bol adresovaný vtedajšiemu ministrovi národnej obrany (nestraníkovi, avšak v skutočnosti tajnému sympatizantovi KSČ) armádnemu generálovi Ludvíkovi Svobodovi v predvečer rozsiahleho povyšovania, ku ktorému došlo 19. februára 1947. Treba zdôrazniť, že išlo o najpočetnejšie a súčasne i jednorázovo najúspešnejšie povýšenie dôstojníkov slovenskej národnosti v rámci spoločnej československej brannej moci v celej dovtedajšej histórii Slovákov. 13 ich bolo menovaných do generálskej hodnosti, 2 boli v generálskej hodnosti povýšení a 202 ďalších bolo povýšených v ostatných dôstojníckych hodnostiach.5 Vo vyššej dôstojníckej hodnosti od majora až po generála ich tak už v brannej moci dovedna pôsobilo 422, z toho v najvyššej hodnosti 17 (ak nerátame brigádneho generála Jána Ambruša, toho času na poslaneckej dovolenke).

Krátky hutný list je zaujímavý hneď z niekoľkých hľadísk. Plasticky ukazuje, že výber vyšších veliteľských kádrov najsilnejšej ozbrojenej zložky nemohol ostať mimo pozornosť špičiek žiadnej z politických strán. O odporúčané dobrozdania pre vyvolených, resp. hanu „tých druhých“, nebola núdza a Širokého list z tohto rámca nijako nevybočuje. Už konštatovanie z jeho úvodu je pre celý proces viac než signifikantné: „Dovoľ mi, aby som Ti predložil mená dôstojníkov, povýšenie ktorých by skutočne posilnilo armádu a autoritu jej vedenia medzi slovenskými dôstojníkmi, i tých, ktorí nesložili skúšku naprostej oddanosti 1 VHA Bratislava, Dôverný rozkaz veliteľa 4. Oblasti č. 7 z 2. júla 1945.2 VÚA – VHA Praha, f. MNO / Státní tajemník 1945, karton 10, inv.č. 501, č.j. 101.146.3 ABS Praha, f. Hlavní správa vojenské kontrarozvědky, sign. 302-151-3.4 VÚA – VHA Praha, f. MNO / Politický kabinet 1946, karton 8, inv.č. 217, č.j. 1.916.5 VÚA – VHA Praha, Osobní věstník MNO č. 14/1947.

132

VOJENSKÁ HISTÓRIA

našej štátnej myšlienke, poťažne nemajú kvalifikáciu a preto by nemali byť pojatí do prípadného zoznamu povýšiť sa majúcich ... v záujme našej armády a najmä v záujme autority dôstojníckeho sboru.“ List, okrem iného, dokumentuje skutočnosť, že i napriek tomu, že prebiehajúce reformné a transformačné zmeny nielen v čs. brannej moci boli v tomto období čoraz závislejšie od silnejúceho postavenia komunistov, účelová spolupráca s druhou stranou ostávala pre KSČ stále nevyhnutnou. Svedčí o tom viacero faktov: 1) „úspešnosť“ Širokého lobingu len v skupine dôstojníkov navrhovaných na povýšenie do hodnosti plukovníka a vyššie sa pohybovala na úrovni 36 % (ak nerátame, že 2 podplukovníci navrhovaní na povýšenie o 2 stupne boli miesto generála povýšení „len“ na plk.) a pri osobách, ktoré preň neboli „prijateľné“, bola „úspešnosť“ 50 %-ná; 2) v návrhu Svobodovej odpovede (ktorý sa zachoval len v podobe konceptu, takže nie je isté, či bol takto aj oficiálne zaslaný) sa okrem iného Gottwaldovmu námestníkovi pripomína, že povyšovania dôstojníkov (osobitne vyššej hodnostnej kategórie) realizuje výlučne výberová komisia a v prípade dôstojníkov slovenskej národnosti po dohode s Úradom štátneho tajomníka, obsadeným v tom čase na základe reciprocity slovenskou stranou (konkrétne Ferjenčíkom); 3) medzi osobami, ktoré Široký na povýšenie neodporúčal, sa objavili niektorí vojaci už v tom čase podozriví z prílišnej horlivosti v čase svojho pôsobenia na východnom fronte. Napriek tomu zo zoznamu na menovanie do generálskej hodnosti vyradené neboli. Za všetkých uveďme J. P. Kunu, ktorého zodpovednosť ako veliteľa Zaisťovacej divízie za podiel na genocíde ukrajinského obyvateľstva bola zrejmá.6 Jeho prípad na druhej strane poukazuje aj na „politickú korektnosť“ pri zohľadňovaní návrhov slovenskej strany (ktorá musela pracovať v prípade vyššieho veliteľského zboru len s uvedenými kádrami), keď rešpektujúc ustanovenia vládneho programu o zabezpečení česko-slovenského pomeru podľa zásady

„rovný s rovným“ nemohli odignorovať všetky.Otázkou ostáva, prečo v zozname „odporúčaných adeptov“ figurovali práve uvedené

osoby a aký vzťah ku KSČ (a či vôbec nejaký) mali. Dôstojníci, za ktorých povýšenie sa V. Široký zasadzoval (ako napr. Ján Imro, Otto Wagner či Cyril Kuchta), boli vtedy vnímaní ako protikomunisticky ladení, čo by mohlo evokovať, buď že sa jednalo o tajných sympatizantov, alebo sa strana pokúsila ich takýmto spôsobom pred demokratickými silami kompromitovať a aj takýmto spôsobom do budúcna de facto odstaviť. Na druhej strane to, že sa vo väčšine prípadov jednalo o kádre blízke strane, by zasa potvrdzovala skutočnosť, že viac než ¼ z nich pôsobila v zložkách výchovno-osvetového aparátu a obranného spravodajstva, t. j. zložkách, ktoré boli pod plnou kontrolou KSČ. Z dovedna 30-tich osôb po februárovom prevrate až 2 dosiahli generálsku hodnosť (Manica, Marcely), 1 bol v generálskej hodnosti povýšený (Imro) a 9 bolo povýšených na plukovníkov (Korenko, Kuchta, Kleskeň, Koval, Drugda, Rapoš, Takáč, Gajdoš, Horváth). Nič na tom nemení ani fakt, že väčšina z nich (podobne ako všetci ostatní) musela z armády odísť na prelome 40. a 50. rokov v súvislosti s vyrovnávaním sa režimu so slovenskou nacionalistickou úchylkou.V prípade viacerých osôb, ktoré sa budú v liste spomínať, bude poznámkový aparát

spresňovať prepis ich mien a uvádzať doplňujúce údaje o ich vtedajšom funkčnom i hodnostnom zaradení. Výber sa bude týkať výlučne vojakov, ktorí v predmetnom období pôsobili vo vyšších dôstojníckych hodnostiach od podplukovníka vyššie, resp. sa k nim prepracovali po februári 1948. Dokument z pražského Vojenského historického archívu publikujeme v pôvodnom znení, bez akýchkoľvek jazykových a gramatických úprav, v snahe zachovať jeho autenticitu. Tá umožní plasticky zachytiť spôsob uvažovania i celkový prejav niekdajšieho popredného „aparatčíka“, odzrkadľujúci úroveň jeho vzdelania.

6 BAKA, I. Zapojenie pešieho pluku 102 Zaisťovacej divízie do nemeckých protipartizánskych akcií na prelome rokov 1941/1942. In Vojenská história, roč. 22, 2018, č. 4, s. 82-101. ISSN 1335-3314.

133

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Dokument:

VILIAM ŠIROKÝ7

NÁMESTNÍK PREDSEDU VLÁDYREPUBLIKY ČESKOSLOVENSKEJ Praha, dňa 21. októbra 1946

Veľavážený pán kolega,

už dlhší čas dochádzajú ku mne dôstojníci, ktorí sa ponosujú na určité zjavy pri povyšovaní dôstojníkov slovenskej národnosti. Poukazujú najmä na to, že kým niektorí dôstojníci, ktorí sa zachovali v dobe neslobody čestne, a účinne prispeli v oslobodzovacom boji, sú pri povyšovaní obchádzaní, iní, často so špatnou charakteristikou alebo bez účasti na oslobodzovacom boji, postupujú a sú povyšovaní. Takéto hlasy sa v ostatných týždňoch povážlivo rozmnožily a to v súvislosti s povyšovaním, ktoré údajne má byť vyhlásené k 28. októbru.8 Neviem, či sa takéto povyšovanie skutočne chystá. Ničmenej, ako sa zdá, následkom indiskrécie medzi dôstojníkmi hovorí sa o konkrétnych menách dôstojníkov, ktorí majú byť povýšení a iní, ktorí majú byť znova obídení. No, napriek tomu mám si za povinnosť upozorniť na tieto veci, najmä na to, že ďalšie povyšovanie dôstojníkov, ktorí pre postup nemajú vecnú a morálne-politickú kvalifikáciu, práve tak ako aj obídenie schopných, zaslúžilých a republike oddaných dôstojníkov by neposlúžilo dobrej veci a vyvolalo by zlú krv.

Dovoľ mi, prosím, aby som Ti predložil mená dôstojníkov, povýšenie ktorých by skutočne posilnilo armádu a autoritu jej vedenia medzi slovenskými dôstojníkmi, i tých, ktorí nesložili skúšku naprostej oddanosti našej štátnej myšlienke, poťažne nemajú kvalifikáciu a preto by nemali byť pojatí do prípadného soznamu povýšiť sa majúcich.

Veľavážený pánarm.gen. Ludvík SVOBODA9

minister národnej obranyPraha

V prvej kategorii tých, na povýšenie ktorých sa zasadzujem, uvádzam brig.gen. Jána Imru.10 Pred nejakým časom bola proti nemu vedená kampaň, no, ako som sa presvedčil, gen. Imro je republike a jej ľudovodemokratickému zriadeniu oddaný a jeho chybou bolo to, že si košický vládny program vykladal mechanicky, územne. V minulosti sa osvedčil svojim slovanským presvedčením, nesmluvavo odmietavým postojom voči tzv. slovenskému štátu, čo aj dokázal tým, že sa nechcel zúčastniť a ani nezúčastnil ťaženie proti SSSR, a keď bol poslaný do Talianska, prešiel k spojencom. V Anglii žiadal o odoslanie do SSSR.

V prípade povyšovania navrhoval by som ďalej, aby si láskave vzal do úvahy: na povýšenie na brig.gen. plk.pech. Branislava Manicu, účastníka 1. zahraničného odboja, ktorého pre účasť na ilegálnom hnutí za druhej svetovej vojny Tisova vláda poslala do penzie.11

7 Viliam Široký (1902 – 1971), v rokoch 1945 – 1953 predseda KSS a námestník predsedu vlády Československa. Popredný apredstaviteľ centralistického a dogmatického krídla slovenskej politiky, v rokoch 1953 – 1963 predseda vlády Československa.8 Povýšenie (realizované s účinnosťou k 25. októbru 1946) sa týkalo takmer výlučne dôstojníkov českej národnosti, ktorí počas svojej služby na Západe, prípadne počas nečinnosti v Protektoráte, nemali možnosť byť povyšovaní tak ako Slováci v brannej moci Slovenskej republiky. Táto tzv. renominácia mala de facto vyrovnať hodnostné rozdiely vo veliteľskom zbore, vytvorené počas vojny i krátko po nej.9 Ludvík Svoboda, v rokoch 1945 – 1950 minister národnej obrany Československa (arm. gen. 1945), za vojny veliteľ čs. východných jednotiek v ZSSR, v rokoch 1968 – 1975 prezident ČSSR.10 Ján Imro, v rokoch 1946 – 1947 II. podnáčelník HŠ (brig. gen. 1945, div. gen. 1948).11 Branislav Manica, v rokoch 1945 – 1949 prednosta správy výchovy a osvety 4. oblasti (brig. gen. 1948).

134

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Bol jedným z hlavných organizátorov slov.nár.povstania po partizánskej línii, hlavne v Turci a B. Bystrici. Za povstania bol náčelníkom hlavného partizánskeho štábu a v tejto funkcii sotrval v horách až do príchodu ČA. – Plk. gšt. Jána Krnáča, terajšieho veliteľa posádky v Bratislave.12 Účastnil sa činne vojenských príprav povstania, za čo bol 1.IX.1944 Tisovou vládou zatknutý, preto sa nemohol zúčastniť povstania samého. – Plk. pech. Viliama Lichnera, jediného vyššieho dôstojníka slovenskej národnosti v našom sbore v SSSR.13 Bol účastníkom bojov v Karpátoch, potom pri obrane povstaleckého územia a konečne organizátorom partizánskej brigády na strednom Slovensku. Je oddaný ČSR a jej ľudovodemokratickému zriadeniu; má úprimný pomer k SSSR. O jeho povýšenie na brig.gen. sa zasadzuje aj Sdruženie zahraničných vojakov. – Plk. pech. Jakuba Hluchého, ktorý, súc českej národnosti, ako dôstojník Tisovej armády pracoval od roku 1939 ilegálne a zúčastnil sa povstania.14

Ak by došlo na povyšovanie na plukovníkov, prosím Ťa vzať v úvahu pplk.pech. Pav-la Marcelliho, ktorý roku 1942 prešiel so svojou jednotkou k ČA a od tých čias až do kon-ca zúčastnil sa všetkých bojov I. čs. armádneho sboru, pričom bol ťažko ranený.15 O jeho povýšenie sa zasadzuje aj Sdruženie zahraničných vojakov. – Pplk.pech. Vojtecha Strelku16, ktorý bol účinným účastníkom slov.nár.povstania a konečne pplk.pech. Wagnera, dôstojníka zahraničného vojska, českej národnosti, ktorý sa zúčastnil na všetkých bojoch na západe a potom na východe.17 Wagner sa veľmi dobre osvedčil v bojoch proti benderovcom, čím sa stal mimoriadne obľúbeným u obyvateľstva. – Na podplukovníkov: mjr.gšt. Jána Juraja Ko-renku, ktorý sa zúčastnil na povstaní a neskoršie bol náčelníkom štábu partizánskej skupiny Čapajev.18 Napísal niekoľko brožúr o povstaní a partizánskych bojoch. – Mjr.tank. Cyrila Kuchtu, ktorý v spojení s ilegálnym vedení pripravoval povstanie: vyzbrojoval partizánov a koncom augusta zajal v Turč.Sv.Martine vojenskú misiu s dôležitým spravodajským materi-álom.19 Za povstania bol pomocníkom gen. Osmolova20 a v horách podnáčelníkom hlavného partizánskeho štábu. – Mjr.del. Júliusa Kleskeňa: účastnil sa povstania, potom u partizánov.21

Pri prípadnom povyšovaní na majorov, prihováral by som sa za týchto dôstojníkov: škpt.tank. Karol Šulc – zahraničný vojak, príslušník I. čs.armádneho sboru a účastník jeho bojov; škpt.Ing. Hugo Koval, zahraničný vojak, t.č. veliteľ školy pre osvetových dôstojníkov22; škpt. Ján Drugda – prešil na stranu Červenej armády už v roku 1941.23 Je teraz osvetovým dôstojníkom. – Škpt. Branislav Rapoš: príslušník zahraničnej armády.24 Shodený ako parašutista, bojoval v slov.nár.povstaní. – Škpt Jozef Let, bol dôstojníkom zahraničného vojska. Z Anglie sa hlásil do SSSR, kde sa pri Dukle osvedčil ako jeden z najlepších veliteľov rôt. Dôstojník dobrých osobných vlastností a demokratického smýšľania. – Škpt. Ján Džunda – účastník povstania neskoršie u partizánov, kde sa veľmi dobre osvedčil. – Škpt.del. Dr. Mikuláš Langer, účastník povstania – teraz zástupcom veliteľa osvety u VO-4 a redaktorom „Bojovníka“. – Škpt. del. Ing. Otto Biheller: dôstojník zahraničného vojska, účastníkov bojov I. čs.armádneho sboru v SSSR od začiatku.25 – Škpt.del. Bartolomej

12 Ján Krnáč, v rokoch 1946 – 1948 veliteľ posádky Bratislava (plk. 1944).13 Viliam Lichner, v rokoch 1946 – 1950 prednosta Dopravného odboru MNO (brig. gen. 1947).14 Jakub Hluchý, v rokoch 1946 – 1947 veliteľ delostrelectva 4. oblasti (plk. 1944).15 Pavel Marcely / Marcelly, v rokoch 1945 – 1947 prednosta obranného spravodajstva 4. oblasti (plk. 1947, brig. gen. 1950).16 Vojtech Strelka, v rokoch 1945 – 1947 veliteľ pešieho pluku 23 (pplk. 1945).17 Otto Viktor Wagner, v rokoch 1945 – 1947 veliteľ pešieho pluku 20 (plk. 1947).18 Ján Juraj Korenko, v rokoch 1946 – 1948 prednosta Spravodajského odd. 4. oblasti (pplk. 1948, plk. 1949).19 Cyril Kuchta, v rokoch 1945 – 1947 veliteľ 4. (resp. 14.) tankovej brigády (pplk. 1947, plk. 1954).20 Alexej N. Asmolov, v roku 1944 veliteľ Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku (plk. 1943).21 Július Kleskeň, v rokoch 1945 – 1947 poslucháč Vysokej školy válečnej Praha (pplk. 1952, plk. 1968).22 Hugo Koval, v rokoch 1945 – 1947 veliteľ Školy osvetových dôstojníkov Praha (mjr. 1947, pplk. 1948, plk. 1949).23 Ján Drugda, v rokoch 1945 – 1947 prednosta výchovy a osvety 10. divízie (mjr. 1947, pplk. 1952, plk. 1970).24 Branislav Rapoš, v rokoch 1945 – 1948 referent Odd. obranného spravodajstva HŠ (mjr. 1949, pplk. 1952, plk. 1954).25 Otto Biheller, v rokoch 1945 – 1947 referent Odd. obranného spravodajstva HŠ (pplk. 1945).

VOJENSKÁ HISTÓRIA

135

Semenďák: účastník slov.nár.povstania; škpt. Imrich Orlický, stal sa poručíkom už roku 1938. – Škpt.tank. Ján Achymský26, bol účastníkom slov.nár.povstania, takisto škpt.aut. Ján Kováč a škpt.let. Ján Zubrík.

V tejto súvislosti chcel by som uviesť mená dôstojníkov, ktorí by si – vzhľadom na svoju vojenskú kvalifikáciu a zaslúžilú činnosť v odboji zaslúžili, v prípade povyšovania, povýšenie o dve hodnosti.

Je to predovšetkým pplk. Ján Stanek, ktorého postoj a účinkovanie ho odporúča na povýšenie na brig.generála.27 Pplk. Ján Stanek sa ako bývalý zpravodajský dôstojník veľmi účinne zapojil do príprav povstania, kým za povstania sa preslávil pri obrane Telgártu. Z nemeckého zajatia utiekol, aby sa zúčastnil partizánskych bojov v Taliansku. O jeho obľúbenosti a veliteľských kvalitách mohol si sa osobne presvedčiť na oslave výročia povstania. Novšie sa pplk. Stanek osvedčil v bojoch proti benderovcom. – Ďalej uvádzam a odporúčam na povýšenie o dve hodnosti pplk.int. Jána Snopku, účastníka príprav povstania a povstania samého.28 Na povýšenie na podplukovníkov odporúčam: škpt.pech. Antona Takáča29, veľmi schopného dôstojníka, ktorý sa osvedčil za povstania a partizánskych bojov, škpt.pech. Jána Dušana Hudeca, účastníka povstania od začiatku. Škpt. Hudec sa osvedčil na jar tohto roku pri potieraniu benderovských tlúp na Hornej Orave, kde dokázal svoju oddanosť k republike a jej ľudovodemokratickému zriadeniu. – Škpt.del. Pavol Gajdoš sa prebojoval v roku 1942 na stranu ČA, r. 1943 pracoval v moskovskom rozhlase. Za bojov 1. čs.arm.sboru bol osvetovým dôstojníkom. Účastník povstania a partizánskej vojny.30 O jeho povýšenie sa zasadzuje aj Sdruženie zahraničných vojakov. – Škpt.del. Boris Horváth zorganizoval za povstania delostrelectvo na povstaleckom území, kde bol potom veliteľom 3. taktickej skupiny.31

Ako vidíš, vedie ma v tejto otázke výlučne snaha, aby boli povýšení dôstojníci zahraničného vojska, ďalej účastníci povstania a konečne dôstojníci, ktorí neboli vedení alibizmom a vytrvali v boji. Myslím, že pri povyšovaní dôstojníkov slovenskej národnosti majú byť tieto kvality rozhodujúce, ak chcem upevniť jednotnosť československej armády a jej demokratického, protifašistického ducha. Bol by som veľmi rád, keby pri prípadnom povyšovaní sa uplatňovalo toto hľadisko. Pri tom by som chcel vysloviť svoj názor o niektorých z tých dôstojníkov, o ktorých sa povráva, že majú byť povýšení, hoci nemajú tie náležitosti, ktoré treba dnes predpokladať u československých dôstojníkov. Chcel by som obrátiť Tvoju pozornosť na niektoré prípady z pomedzi tých, o ktorých sa povráva v súvislosti s údajným povyšovaním, a poprosiť Ťa, aby si znovu uvážil – v prípade, že by mali byť povýšení, či je to v záujme našej armády a najmä v záujme autority dôstojníckeho sboru.

Hovorí sa, že brig.gen. Ján Ambruš – hoci bol nedávno povýšený, má byť znovu povýšený, a to na div.generála.32 Sám najlepšie vieš, že tento vysoký dôstojník nesúhlasí s našou zahraničnou a vojenskou politikou, ktorá sa chce v prípade potreby opierať o ČA. Ambruš bol počas vojny v diplomatickej službe nevelel vyšším bojovým jednotkám v zahraničí. – Ďalší je prípade plk.gšt. Júliusa Nosku, ktorý bol do roku 1943 horlivým stúpencom Tisovho režimu a obdivovateľom Nemcov.33 Ako taký bol aktívnym veliacim účastníkom v bitke pri Lipovci. – Plk.pech. Pavol Kuna dal ako veliteľ zaisťovacej divízie Tisovej armády súhlas

26 Ján Achimský, v rokoch 1945 – 1948 veliteľ tankového práporu 24. tankovej brigády (mjr. 1947).27 Ján Juraj Stanek, v rokoch 1945 – 1947 veliteľ 4. rýchlej divízie (plk. 1947).28 Ján Snopko, v rokoch 1945 – 1951 prednosta (resp. náčelník) Výstrojného odd. MNO (plk. 1947).29 Anton Takáč, v rokoch 1946 – 1949 prednosta Pátracej skupiny OBZ 4. oblasti (mjr. 1947, pplk. 1948, plk. 1954).30 Pavol Gajdoš, v rokoch 1945 – 1947 zást. náčelníka Hl. správy výchovy a osvety MNO (mjr. 1947, pplk. 1948, plk. 1953).31 Boris Horváth, v rokoch 1945 – 1949 veliteľ delostreleckého pluku 2 / 10 (mjr. 1947, pplk. 1948, plk. 1968 reaktivácia). Za SNP velil delostrelectvu 3. taktickej skupiny, nie samotnej skupine, ako to z textu mylne vyplýva.32 Ján Ambruš, v rokoch 1946 – 1948 poslanec Národného zhromaždenia na poslaneckej dovolenke (brig. gen. 1946).33 Július Nosko, v rokoch 1945 – 1947 veliteľ 2. divízie (brig. gen. 1947).

136

VOJENSKÁ HISTÓRIA

svojmu podriadenému pplk. Lokšíkovi k vypaľovaniu ukrajinských dedín.34 V tejto funkcii sa na východnom fronte obohacoval na a korisť poslal domov. Za spoluprácu s Nemcami si vyslúžil rad „Adler“.35 V rozhovoroch prezrádza protičeské smýšľanie. – Horlivým Tisovým stúpencom bol tiež plk.int. Vojtech Danielovič.36 Obdivoval Nemcov a gardistov kládol dôstojníkom za vzor. Za Tisovej éry rýchle postupoval. Pridal sa k povstaniu, no už dva dni pred príchodom Nemcov chodil po B. Bystrici v civile, a potom sa ničoho nezúčastnil až do príchodu ČA. Hovorí sa, že jeho nedbanlivosťou sa dostaly intendančné sklady na povstaleckom území do nemeckých rúk. – Plk.pech. Černek má 7 tisovských a nemeckých vyznamenaní: je známy ako horlivý zástanca slovensko-nemeckej spolupráce a fašistického režimu.37 Ešte i dnes prejavuje vyložený protičeský, protižidovský a protisovietsky postoj. Nositeľ rádu „Adlera“. – Plk.tank. Čáni mal k povstaniu obojaké stanovisko.38 Pred Nemcami, keď ho zajali, sa vyslovil o partizánoch ako o „bande“, s ktorou nemal nič spoločného. Keď bol Nemcami zaistený, intervenovala zaň Deutsche Partei. – Aktívnym dôstojníkom, ktorý požíval dôveru tisovcov, je aj pplk.gšt. Štefan Murgaš.39 Už roku 1938 bol vyhliadnutý za inštruktora HG. Na východnom fronte si vyslúžil nemecký železný kríž /1943!/. Neskoršie mal organizovať vojenskú akciu povstania v Bratislave. Ako je známe, v Bratislave sa nič nestalo. Preto, keď prišiel do B.Bystrice, dal ho gen. Golian zaistiť. Po obsadení Bystrice sa už neúčastnil bojových akcií. – Pplk.pech. Ján Kovačovič prišiel do povstania iba v druhej polovici septembra 1944 – a mnohí, čo znajú jeho činnosť, nevedia ešte ani dnes, ako a na čí podnet sa tam dostal.40 Je známy svojimi protičeskými rečami. Pplk.pech. Anton Vick je tuhý gardista, ktorý nemá kladný pomer k štátnemu zriadeniu a forme našej republiky.41 – Pplk.del. Ernest Spišiak bol stotníkom v HG a i dnes je prívržencom tisovského režimu, bez kladného pomeru k ľudovodemokratickej armáde.42 Je zaujatý proti zahraničným vojakom. – Mjr.del. Július Illečko získal nemecký železný kríž I. triedy za svoje účinkovanie na východnom fronte. Nemá kladný pomer k štátnemu zriadeniu republiky. – Mjr.zdrav. MUDr. Jozef Hog sa nezúčastnil povstania ani inej bojovej činnosti.43 Je známy ako bývalý arizátor, ktorý z povstaleckého územia odišiel do Bratislavy. – Škpt. Imrich Krasňanský bol ako alkoholik už za tisovskej éry preložený k pracovnej službe. Tento jeho stav trvá i dnes. – Škpt. Anton Smieško bol dôstojníkom domobrany. Predtým bol pobočníkom Šmiglovského44, veliteľa nitrianskeho pešieho pluku, ktorý zradil povstanie. /Šmiglovský bol národným súdom odsúdený na smrť a popravený/. Z povstaleckého územia odišiel Smieško do Bratislavy, kde ho Haššík urobil profesorom na vojenskej akadémii. – Škpt. Karol Králiček je dôstojníkom nízkych kvalít, ktorý pre svoje smýšľanie mal za Tisovej éry dobré postavenie vo vojsku. – Škpt. MVDr. Anton Krchňavý dal na javo svoje smýšľanie tým, že v prítomnosti svedkov vypichol oči na Stalinovom obraze. – Mjr.duch. Štefan Rakús sa nezúčastnil ani povstania ani inej odbojovej činnosti.

Prosím Ťa, aby si to, čo tu uvádzam vzal pri prípadnom povyšovaní láskave do úvahy.

Zostávam s výrazom hlbokej úctyTvoj45

34 Pavol Kuna, v rokoch 1945 – 1947 veliteľ VIII. zboru (brig. gen. 1947).35 Záslužný rád Nemeckého orla (Verdienstorden vom Deutschen Adler) bol určený pre významných cudzincov, sympatizantov nacizmu.36 Vojtech Danielovič, v rokoch 1946 – 1948 veliteľ tyla 4. oblasti (gen. int. 1947).37 Ján Černek, v rokoch 1945 – 1947 veliteľ 9. divízie (plk. 1944).38 Štefan Čáni, v rokoch 1945 – 1947 technický zástupca veliteľa tankového vojska HŠ (plk. 1944).39 Štefan Murgaš, v rokoch 1945 – 1949 náčelník štábu veliteľstva pechoty HŠ (pplk. 1949).40 Ján Kovačovič, v rokoch 1945 – 1948 veliteľ pešieho pluku 39 (resp. 17) (pplk. 1945).41 Anton Vick, v rokoch 1946 – 1947 frekventant kurzu pre veliteľov vojskových telies Praha (plk. 1947).42 Ernest Spišiak, v rokoch 1946 – 1947 zástupca veliteľa delostreleckého pluku 154 (plk. 1947).43 Jozef Hogh, v rokoch 1945 – 1949 prednosta Chirurgického odd. Vojenskej nemocnice Ružomberok (pplk. 1947).44 Ján Šmigovský, v roku 1944 veliteľ nitrianskej posádky (pplk. 1944).45 Vlastnoručný podpis Viliama Širokého.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

137

ČESKOSLOVENSKÉ STRATEGICKÉ A DOKTRINÁLNÍ MYŠLENÍ MEZI LETY 1945 A 1948

STANISLAV POLNAR

POLNAR, S.: Czechoslovak Strategic and Doctrinal Thinking between 1945 and 1948. Vojenská história, 4, 23, 2019, pp 137-150, Bratislava.The study analyses the Czechoslovak strategic and doctrinal thinking between 1945 and 1948. There were no idealistic visions about the position of Czechoslovakia as the bridge between the East and West of Europe among the political representatives of that era. This was supposed to address the questions of international relationships, business exchange as well as defence policy. However, the fact that the Soviet Union liberated a majority of the Czechoslovak territory enforced the Sovietization of the domestic warfare, which is proved by the Košice Government Program. Germany remained in the position of the main enemy, even if it was questionable whether or not it could actually impose a threat for Czechoslovakia. However, there were voices both among the domestic politicians and military experts saying that aggression can arrive from different directions, such as Hungary. The army doctrine focused on the technical questions, in particular the army and the tank troops development. Even the partisan war concept and nuclear conflict possibility were accepted, even if the United States of America did not have any nuclear strategy for the European war area just after 1945. Military History. Military Strategy – Military Doctrine – Army Doctrine – Third Republic – Czechoslovak Foreign Policy between 1945 and 1948.

Myšlení o válce nelze v Československu let 1945 – 1948 chápat jinak, než jako součást celospolečenského diskurzu. Jednalo se o problematiku, která z oblasti ryze bezpečnostní přerůstala směrem k celospolečenské debatě. Předmětem předkládaného textu není charakteristika politických poměrů tří prvních poválečných let. Diskuze o strategické obraně a vojenské doktríně však aktuální stav politiky bezpochyby odrážela. Třetí Československá republika je dnes zpravidla označována za „hybridní režim“1, v němž se prolínaly prvky prvorepublikové demokracie s nesvobodou tak, jak ji přinesl komunistický převrat po únoru 1948. Prolínáním různých strategických koncepcí se logicky vyznačovalo i tehdejší uvažování o obraně státu, jehož hlavní rysy budou v tomto textu představeny.

Sovětizace a poválečná představa mostu mezi Východem a Západem

Zásadní roli pro poválečné bezpečnostní zakotvení Československa měl bezpochyby pre-zident republiky dr. Edvard Beneš. Z hlediska obnovy státu v předmnichovské podobě byly Benešovy plány a politické činy zřejmé. Při hledání konkrétního místa československého stá-tu v osvobozené Evropě však přirozeně narážel na politickou realitu konce války a rané doby po osvobození. Proto lze v jeho politice vysledovat různé, mnohdy i částečně pro-tichůdné tendence. Často a velmi rád zdůrazňoval nutnost udržet poměr orientace

„50:50“ mezi Východem a Západem, i když průběh osvobození republiky posiloval zce-la zřejmě sílící sovětský vliv. Beneš vnitřně neakceptoval vměšování Sovětského svazu do československých záležitostí. Vlastní prostor si paradoxně chtěl vytvořit tím, že nabádal československé diplomaty, aby na mezinárodním fóru důsledně sledovali sovětskou politiku a ani v nejmenším jí nekladli odpor.2 V tomto ohledu sloužil za odstrašující příklad polský 1 BÍLEK, Jaroslav – LUPTÁK, Lubomír. Československo 1945 – 1948: Případ hybridního režimu? In Středoevropské politické studie, 2014, roč. XVI, s. 188–189. ISSN 1212-7817. 2 TÁBORSKÝ, Eduard. Prezident Beneš mezi Západem a Východem. Praha : Mladá fronta, 1993. s. 251. ISBN 80-204-0365-5.

138

VOJENSKÁ HISTÓRIA

vývoj. Sověti zcela ignorovali polskou exilovou vládu v Londýně, a aby posílili své posta-vení, uznali 1. srpna 1944 tzv. Lublinský výbor jako prozatímní vládu pod svou kontro-lou. Z hlediska ryze vojensko-politického neměl Beneš příliš široký manévrovací prostor a zajisté nechtěl následovat neblahý polský příklad. Navíc jej výrazně limitovala Smlouva o přátelství, vzájemné pomoci a poválečné spolupráci mezi ČSR a SSSR z 12. prosince 1943. Navozovala vztah nejtěsnější spolupráce ve válce s Německem a dotýkala se široce i pová-lečné strategické spolupráce. Obsahovala výslovný závazek o vzájemné vojenské pomoci pro případ poválečného německého útoku.3 Tento právní závazek posilovala i proklamace, že smluvní strany se zavázaly neuzavírat žádné spojenectví zamířené proti partnerovi a to na dobu nejméně dvaceti let. Hlavní nepřítel byl tedy na nejvyšší politické i právní úrovni dopředu určen a zůstává otázkou, do jaké míry se jednalo o skutečné přesvědčení smluvních stran, či sovětské zastírání snah co nejvíce ovlivňovat poválečnou československou vojen-skou politiku.

Cestu k tomuto vývoji připravil Mnichov spolu s politikou appeasementu. K Sovětům přirozeně vzhlížela moskevská politická reprezentace KSČ, ale některé prosovětské posto-je zastávali i všichni rozhodující politici československého prozatímního státního zřízení v Londýně. Jednalo se zejména o ministra zahraničí Jana Masaryka a v neposlední řadě již zmiňovaného státního ministra v tomtéž ministerstvu Huberta Ripku, což ostatně od-povídalo jeho národně-socialistické orientaci. Ten uveřejnil v květnu 1944 v Londýně své úvahy o československém postavení v Evropě. SSSR a ČSR spojovalo v jeho představách úzké mezinárodně-politické spojenectví jako nezbytný předpoklad a záruka československé bezpečnosti. Uvedená vize splývala s uznáním oprávněnosti a úspěchů sovětské politiky po revoluci v roce 1917. Její myšlenkový potenciál představoval definitivní odumření vel-mocenské politiky ruských carů, a naopak uznání suverenity, nezávislosti a rovnoprávnos-ti malých národů střední a východní Evropy. Zánik ruského imperialismu Ripka spojoval s údajnou demokratizací vnitřních sovětských poměrů spolu s růstem lidového vlastenectví, jež se zrodilo z mohutného nástupu všech národů SSSR ve válce proti německému nacismu. Pozitivně hodnocená sovětizace v tomto ohledu pohřbila jednak archaický panslavismus a dále zapříčinila definitivní porážkou německé ideologie „Drang nach Osten“.

Druhá světová válka platila v tomto ohledu za stmelující faktor mezi Východem a Zápa-dem, které fašistická agrese spojila do jedinečného politického celku bojujícího za „mír“. Do tohoto globálního rámce Ripka integrálně řadil československou diplomacii, která nemohla reálně fungovat bez sovětské zahraniční politiky. Připomínal v tomto ohledu květnovou smlouvu z roku 1935, která upravovala vzájemnou pomoc v případě bezpečnostní hrozby nebo reálného nepřátelského útoku. Dle Ripky nemělo být v tomto ohledu pochyb o tom, že v září 1938 byl Sovětský svaz reálně připraven přijít Československu na pomoc a v jeho prospěch vojensky zasáhnout. Státní ministr se zařadil v dalších úvahách do dlouhé řady našich myslitelů, kteří často podléhali zásadní iluzi o vlivu českého národa na běh evrop-ských událostí. Toto přeceňování sice mělo geografický základ v klíčovém postavení čes-kých zemí ve středu Evropy. Nicméně, Ripkovo tvrzení o tom, že poměr mocenských sil v Evropě se odvozuje od stavu našeho národní a státního života, neodpovídalo reálné situaci a stavu v mezinárodních vztazích. Aby československý stát byl svobodný a nezávis-lý, a aby Východ i Západ měly zásadní zájem na jeho síle a nezávislosti, dokonce povýšil na celoevropskou potřebu.4 Náš národní zájem na zajištění vlastní bezpečnosti se měl pro-jevit i trvalým zájmem o doplňující spojenectví se západními demokraciemi, konkrétně s Francií. Mimo vojenských otázek Ripka zdůrazňoval i hospodářskou spolupráci exportní československé ekonomiky, které se měla orientovat azimutově do všech světových stran. 3 CHOLÍNSKÝ, Jan. Klíč k sovětizaci Československa. In Paměť a dějiny, 2013, roč. 7, č. 2, s. 12. ISSN 1802-8241. 4 RIPKA, Hubert. S Východem a Západem. Londýn : Čechoslovák, 1944, s. 62.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

139

Hubertu Ripkovi nelze podsouvat apriorní zaujatost, nedostatek informovanosti nebo cílené politické a propagandistické zaměření, i když i tyto prvky jeho úvahy obsahovaly. Válka nebyla roku 1944 ještě dobojována a skutečné poválečné záměry SSSR nebylo možné předvídat. V březnu 1947 se však v Ústavodárném Národním shromáždění ne příliš odliš-ně vyjadřoval i ministr zahraničí Jan Masaryk. Tak se stalo více než rok po Churchillově Fultonské řeči, která předznamenala vypuknutí studené války. Za životní zájem Českoslo-venska v zahraniční politice považoval bezpečnostní zajištění proti Německu, podíl na světovém obchodu a upevnění vlastní cesty k uspořádání domácích politických záležitostí. Proti Německu mělo sloužit samozřejmě spojenectví s SSSR, doplněné o pakty s Polskem a též s Francií. Značný přínos pro Československo slibovalo členství v Organizaci spoje-ných národů, v jehož mírotvornou úlohu Masaryk alespoň verbálně věřil. Zejména o spoje-necké smlouvě s Polskem (10. března 1947) soudil, že může ve smyslu upevnění slovanství výrazně zvýšit obranyschopnost republiky před novou německou agresí.5

Realita vztahů s poválečným Polskem však může svědčit o idealismu či až účelovos-ti slov prvního pováleného ministra zahraničí. Československo-polské vztahy lze mezi lety 1945 a 1947 charakterizovat mnoha slovy, nikoliv však jako dobré či dokonce přátel-ské. Právě z polské strany se schylovalo k prvnímu ozbrojenému konfliktu, v němž Čes-koslovensko bojovalo po květnu 1945 o podobu svých hranic. Náš londýnský politický exil od roku 1943 „sondoval“, jaký bude polský poměr k uznání předmnichovské českosloven-ské hranice na Těšínsku, jež obývala silná a sebevědomá polská menšina. Prosovětská lub-linská exekutiva tuto hranici nikdy výslovně neuznala. Sověti nezaujali zřetelné stanovis-ko, a když se po osvobození ujmula těšínských záležitostí československá správa, vzbudilo to na polské straně silnou vlnu nelibosti.6 Československé i polské vojenské přípravy se konaly s takovou intenzitou, že k vypuknutí pohraniční války chyběl doslova poslední krok. Je složitě pochopitelné, že dva slovanské státy tolik poškozené právě skončeným válečným kataklyzmatem dokázaly agresivně uvažovat a k řešení vzájemných rozporů demonstrovat hrozbu použití ozbrojené síly. Dne 2. června 1945 dokonce vydal náčelník hlavního štábu čs. armády striktní rozkaz, dle něhož bylo provedeno zajištění československo-polské hra-nice v úseku od Vrbna pod Pradědem po Jablunkov a jeho cílem bylo zabezpečit na tom-to úseku klid, pořádek spolu s rázným postupem proti živlům nepřátelským Českosloven- sku (!). Jednotky čs. armády navíc v Kladsku a Ratibořsku postoupily o několik kilometrů do nitra polského území.7 Situace se postupně normalizovala a zejména polská strana doufala, že Těšínsko vymění za území v Kladsku. Přišel čas na politické řešení a to zejména poté, co dal J. V. Stalin v červenci 1946 zřetelně najevo, že pohraniční spory mezi svými satelity Sověti tolerovat nebudou a vyvinul na obě strany nátlak, aby uzavřely spojeneckou smlou-vu. V únoru 1947 nakonec SSSR donutil československou vládu jednání dokončit, hranice mezi oběma státy zůstaly v podobě z roku 1945 a o měsíc později byla uzavřena Janem Masarykem tolik idealizovaná československo-polská smlouva. V platnosti zůstaly hranice téměř totožné s jejich předmnichovskou podobou.8

Československému politickému vedení nelze upřít všestrannou snahu o odstraně-ní účinků mnichovského paktu, ale na druhé straně ani jistou míru politické naivity a špatného vyhodnocení situace. Události v poválečném světě a rozkol v protifašistické ko-alici se ubíraly jiným směrem hned po ukončení válečných operací, což vyplývá, když ne 5 MASARYK, Jan. Ani opona, ani most … . In HLAVÁČEK, Petr (ed.). Západ nebo Východ?: české reflexe Evropy 1918

– 1948. Praha : Academia, 2016, s. 750. ISBN 978-80-200-2606-4. 6 FRIEDL, Jiří – JIRÁSEK, Zdeněk. Rozpačité spojenectví: Československo-polské vztahy v letech 1945 – 1949. Praha : Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 2008, s. 334. ISBN 978-80-86463-23-7.7 BÍLEK, Jiří. Vojenské aspekty čs.-polského sporu o Těšínsko v roce 1945 (Vyhrocení situace v červnu 1945). In Historie a vojenství, 1999, roč. 48, č. 2, s. 328-329. ISSN 0018-2583. 8 BÍLEK, Jiří. Vojenské aspekty čs.-polského sporu o Těšínsko v roce 1945. (Od ozbrojených zámyslů k politickému řešení). In Historie a vojenství, 2000, roč. 49, č. 2, s. 263-264. ISSN 0018-2583.

140

VOJENSKÁ HISTÓRIA

přímo z průběhu Jaltské konference (4. až 11. únor 1945), tak poměrně zřetelně z událostí na spojenecké konferenci v Postupimi na přelomu července a srpna téhož roku. Výsledná pozice Československa v sovětské zájmové sféře pramenila z již zmíněné vstřícnosti jeho vedoucích politiků, dlouhodobého českého rusofilství a konečně z geopolitického zájmu SSSR o kontrolu středoevropských poměrů jako případného vojenského nástupiště proti ka-pitalistickému Západu. To ve výsledku mnohonásobně umocnil zájem nad bezpečnostním zajištěním státu pro případ německé agrese, i když lze široce diskutovat, do jaké míry byla po skončení druhá světové války skutečně reálná. Československá politika činila pro tento cíl Sovětům nikdy nekončící řadu ústupků9 a to na úkor svobody a volnosti v hlavním poli-tickém a strategickém rozhodování. To jen umocňovalo následky faktu, že republiku spolu s hlavním městem osvobodila v převážné míře Rudá armáda, a nikoli v úvahu též přicházející armáda americká. Naše odmítnutí Marshallova plánu v červenci 1947 je snad nejzřetelněj-ším projevem sovětské dominance v československé diplomacii, přičemž se nejednalo pouze o hospodářskou otázku. ČSR přišla nejen o významnou „ekonomickou injekci“, nýbrž i pevněji zapadla do sovětských vojensko-politických úvah v rozhořívajícím se konfliktu s teď již bývalými západními spojenci.

Výše uvedené z našeho státu činilo nepřímý cíl strategických úvah Spojených států ame-rických, ač si to československé doktrinální myšlení otevřeně nepřipouštělo. Za hlavní faktor považovalo v prvních poválečných letech jednoznačně německou hrozbu. Poněkud překvapivě nebylo v Evropě uplatněno jaderné odstrašování, i když první nukleární explozi

„Trinity“ USA provedly již 16. července 1945. Během Postupimské konference J. V. Stalin na diplomatickou hrozbu10 jaderným úderem nereagoval a přes nukleární údery na japon-skou Hirošimu a Nagasaki neměl Washington komplexní strategii, jak tuto zásadní výhodu použít v evropském prostoru. Nový vojenský konflikt v Evropě byl po květnu 1945 těžce zdůvodnitelný, a proto se počítalo zejména s politickými a ekonomickými nástroji. SSSR si však udržoval převahu v konvenčních pozemních silách 3:1 a samotné Československo jeho jednotky opustily až v listopadu 1945. Proces demobilizace amerických ozbrojených sil rychle pokračoval a sovětská psychologická převaha tak i v hlubokém míru přesvědčivě působila. Sovětští stratégové včetně Stalina navíc nepřikládali zpočátku jaderným zbra-ním žádnou rozhodující úlohu a nepokládali je za prostředky hromadného ničení tak, jako v dnešní době. Jinak řečeno, americký jaderný potenciál se počítal v jednotkách kusů a vý-roba nukleárních zbraní byla ještě příliš zdlouhavá a především nákladná. I přes výše uve-dené se téměř okamžitě a naplno rozběhl sovětský jaderný výzkum, který měl brzy ukončit éru amerického nukleárního monopolu. Z toho pramenící sovětská neústupnost však jen zvyšovala politické napětí mezi supervelmocemi a spolu s SSSR se do pozice prvořadé stra-tegické hrozby dostávaly i země, v nichž Moskva cílevědomě posilovala své pozice.

Postoje Sovětů a tím i rozhodující rámec pro bezpečnostní zajištění Československa určujícím způsobem formoval stranický vůdce J. V. Stalin. Ten se v roce 1945 domníval, že nehrozí bezprostřední nebezpečí vypuknutí nového světového konfliktu. Vedení SSSR zdůrazňovalo, že první socialistické zemi světa velmi významně prospělo vítězství nad Německem a Japonskem a získala tak silné postavení v mezinárodní politice. Získání rozho-dujícího vlivu v Polsku, na Sachalinu a Kurilských ostrovech fyzicky obepnulo sovětský stát dodatečnými nárazníkovými zónami. Moskva dále vycházela z toho, že liberální společ-nosti v USA a Velké Británii jsou unaveny právě skončeným světovým konfliktem, což je-jich vládám nemůže získat masovou podporu pro nové válečné dobrodružství. A posledním faktorem, který posiloval Stalinovo přesvědčení o nepravděpodobnosti nového konfliktu, byl objektivně nízký stav amerického jaderného arzenálu. Sovětský vůdce a jeho lidový ko-9 SMETANA, Vít. Ani vojna, ani mír: velmoci, Československo a střední Evropa v sedmi dramatech na prahu druhé světové a studené války. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2016, s. 412. ISBN 978-80-7422-358-7.10 FUČÍK, Josef. Stín jaderné války nad Evropou. Praha : Mladá fronta, 2010, s. 23. ISBN 978-80-204-2199-9.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

141

misař zahraniční J. V. Molotov se v průběhu postupimských jednání příliš neznepokojovali americkými narážkami na vlastnictví nukleární zbraně i proto, že odhadovali jejich počet na jednu nebo dvě. Maršál G. K. Žukov v roce 1955 specifikoval své těsně poválečné odhady na pět až šest amerických jaderných bomb, které dle jeho tehdejšího přesvědčení nemohly mít na výsledek možné třetí světové války žádný rozhodující význam.11 Na druhé straně však Sověti chtěli omezit vliv americké „jaderné diplomacie“ na poválečné uspořádání světa. Prá-vě proto Stalin usiloval o neutralizaci atomového monopolu Washingtonu a nezměnil názor na mezinárodní vztahy či základní trendy sovětské zahraniční politiky. To však nevylučo-valo usilovné práce SSSR na vývoji vlastní nukleární zbraně. Rozpad válečného spojenectví se tak stal nevyhnutelným.12

Americká administrativa přešla v letech 1946 – 1947 ke konceptu zadržování komunismu, jenž balancoval mezi ústupky a přímým potlačením. Prostředky zahraniční politiky a vojenské strategie se tak propojily do známé Trumanovy doktríny, jejíž prvotním impulsem se stalo zastavení rostoucího vměšování SSSR do řeckých a tureckých vnitřních záležitostí. S tím souvisely i zpřesňující se plány na leteckou strategickou ofenzivu, v jejímž rámci měla být tisícovka amerických bombardérů B-29 použita k ničení sovětských průmyslových aglomerací, civilní městské infrastruktury a obecně všeho, co udržovalo Sovětský svaz v chodu. Přípravy na jadernou konfrontaci se však netýkaly žádného československého cíle. A to i přes to, že náš malý středoevropský stát se stával více a více součástí velkých strategií, které dalekosáhle překračovaly naše národní zájmy. Američtí plánovači předpokládali sovětský útok na západní Evropu, Blízký východ a Koreu. Ozbrojené síly USA počítaly s globální obrannou celé západní polokoule, vyklizením evropského kontinentu kromě Velké Británie a udržení klíčového Suezského průplavu. Spolu s tím měly být vytvořeny námořní základny na Islandu a Azorských ostrovech a zničeno sovětské loďstvo. Vyklizení Evropy však nemělo být definitivní. Od roku 1948 bylo počítáno s vyčleněním části jaderných zbraní na zpomalení případného sovětského tažení Evropou,13 což by však již československé území bezprostředně poznamenalo. V tomtéž roce dostáhl americký nukleární arzenál počtu celých 110 kusů.

Právě v tomto globálním strategickém rámci je nutné posuzovat subjektivní představy československého politického vedení od konce války do mocenského zvratu v únoru 1948. Přesvědčení o vlastním dějinném poslání na křižovatce Evropy sice českému národu nikdy nechybělo, zvláště však po roce 1945 se však stalo něčím, co jen málo odpovídalo skutečné-mu významu a hodnotě státu a jeho postavení ve hře velmocí. Poněkud více vypovídajícím faktorem je tudíž reálný vojenský pohled na poválečné možnosti československé obrany.

Obrana státu v nové strategické situaci

Vojenské úvahy se přirozeně netýkaly pouze otázky hlavních spojeneckých koalic a je-jich možností, nýbrž zahrnovaly i úvahy o podobě příštího válečného konfliktu s celým souvisejícím souborem opatření technické a organizační povahy. To stejné se týkalo i charakteristiky všech v úvahu přicházejících nepřátel. A v neposlední řadě myšlenky smě-řovaly k předvídání možné podoby příští války. Všechny uvedené přístupy se však tak či onak dotýkaly pozměněného geografického rámce, který úzce souvisel s novou geopolitic-kou situací, do níž se osvobozená republika dostala v závislosti na výsledku vojenských operacích a související proměně politické situace ve střední Evropě. Lze s jistou dávkou

11 HOLLOWAY, D. Stalin a bomba: Sovětský svaz a jaderná energie 1939 – 1956. Praha : Academia, 2008. s. 183. ISBN 978-80-200-1642-3.12 Tamtéž, s. 439. 13 GALATÍK, Vlastimil – KRÁSNÝ, Antonín – ZETOCHA, Karel. Vojenská strategie. Praha : MO ČR – PIC MO, 2008, s. 96. ISBN 978-80-7278-475-2.

142

VOJENSKÁ HISTÓRIA

zjednodušení tvrdit, že tvar státního území spolu s jeho umístěním na mocenském průsečí-ku Evropy již obranu republiky neovlivňoval tak výrazně, jako otázka přátelského či naopak nepřátelského sousedství.

Zásadní strategický význam představovala ztráta Podkarpatské Rusi a její včlenění do rámce SSSR. Československo tak získalo se Sovětským svazem společnou hranici v celko-vé délce 98 km. Již opakovaně zmiňovaná postupimská konference věnovala mimořádnou pozornost obnově nezávislého polského státu a zásadním způsobem naznačila jeho podobu včetně základního principu vedení nových státních hranic. Velmi zjednodušeně řečeno se jeho západní hranice posunula hluboce do nitra bývalého Německa až na linii toku řeky Odry. Spojenci podepsaný dokument z konference alespoň po formální stránce vycházel z představy, že pevná existence svobodného Polska je jednou ze záruk mírových vztahů v poválečné Evropě.14 Jako mávnutím kouzelného proutku se bývalých 750 km předlouhé československo-německé hranice přeměnilo na hranici československo-polskou. Její celko-vá délka představovala 1 391 km. I když však oba státy stály na straně vítězné koalice, ne-plynulo z toho, že československá hranice je v tomto ohledu pevnou zábranou před jakouko-liv cizí agresí. To již ostatně plyne z uvedených skutečností o sporu o Těšínsko z roku 1945. I přes tyto zdroje neklidu však ČSR obranu svého území v tomto ohledu výrazně posílilo. Z hlediska maďarského sousedství se ve fyzickém slova smyslu nic zásadního nezměnilo, pouze náš stát získal na úkor tohoto souseda území tří obcí.15 Z tehdejšího úhlu pohle-du však naši obranu zcela zásadně posilovala přítomnost sovětských jednotek v okolních státech, a to jak v okupační rakouské zóně, Maďarsku a Polsku, tak v neposlední řadě též díky úseku německých hranic od Nisy až po ašský výběžek v délce 439 km, které náležely k sovětské okupační zóně v Německu. S novými geopolitickými poměry souvisela i změna kvalitativní v tom smyslu, že ČSR již neměla uvnitř svých státních hranic občany, jež mohli znamenat potenciální bezpečnostní hrozbu. Přes všechny excesy odsunu německé menšiny z let 1945 – 1946 stát ztratil zhruba 2,5 milionu obyvatel, který z hlediska zajišťování jeho obrany představoval přinejmenším problematický činitel. Oproti roku 1938 tak klesl celko-vý počet obyvatelstva až o jednu třetinu.

Popsaný stav ovlivňoval i úvahy o československé obraně, které se po roce 1945 příliš ne-lišily od konceptů, jež vznikaly v rámci londýnského MNO. Sovětské spojenectví a jeho vo-jensko-politická pozice ve střední Evropě podporovala stanoviska, která vycházela z faktu, že strategicky má republika zajištěn hluboký týl. Ať již hodnotíme tehdy neotřesitelné spo-jenectví s SSSR z jakéhokoliv úhlu pohledu, mělo zásadní vliv na domácí vojenské teore-tické myšlení. V případě napadení, kdy nebylo pochyb o tom, že se počítalo v první řadě s německým vpádem, nikdo nezpochybňoval reálnost vojenské pomoci Moskvy i dalších menších spojenců. Toto dogma dovolovalo upřednostňovat plány na úpornou obranu Čech, o němž se ve strategickém uvažování stále hovořilo jako o „českém čtverci“. Nepočítalo se s ničím jiným, než že se ČSR bude bránit v rámci východního spojenectví a právě prostor Čech v užším slova smyslu bude jako nejvíce na západ vysunutá část obrany předmětem prvního útoku. První činností československé armády se měla tedy stát obrana na místě, přičemž se však počítalo s faktem, že se bude jednat o činnost časově a prostorově omeze-nou. Malá hloubka obrany se ostatně od roku 1918 nikterak nezměnila, stejně jako důraz na obranu Prahy a Plzně, která stále vystupovala jako důležitá civilizační a průmyslová centra. Obrana se sekundárně dotýkala i Moravy, ale i zde zpočátku ne jinak, než vzhledem k našim omezeným podmínkám v defenzivním pojetí. Udržení Čech vystupovalo jedno-14 Závěrečný dokument z Postupimské konference konané ve dnech 17. července až 2. srpna 1945, podepsaný J. Stalinem, C. R. Attleem a H. Trumanem v angličtině [02-04-19]. Dostupné z: https://www.mzv.cz/jnp/cz/o_ministerstvu/historie_a_osobnosti_ceske_diplomacie/druha_svetova_valka_a_jeji_dusledky/dokumenty/postupimsky_protokol.html. Vytvořeno: 04. 06. 2004. 15 KRUPIČKA, Jiří. Československá vojenská správa v letech 1945 – 1948. In Sborník archivních prací, 1994, roč. XLIV., č. 1, s. 69-70. ISSN 0036-5246.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

143

duše jako klíčový úkol, který mohl nejlépe napomoci sovětské vojenské pomoci. Po jejím příchodu se na druhé straně zcela nevylučovala ofenzíva na nejpravděpodobněji německé území za našimi hranicemi.

S uvedenými časem a prostorem podmíněnými úvahami se přirozeně pojily i představy o konkrétnější podobě budoucího válečného konfliktu. Příští válka měla být totální a dlouhodobá, což vycházelo ze zkušeností právě skončené druhé světové války. Rozhodu-jící střet se měl odehrávat mezi velmocemi, tedy ve velkých prostorách, ale též v blízkosti československých hranic, přičemž ČSR měla bojovat na straně formujícího se východního bloku. V domácím odborném diskurzu se nepředpokládalo, že československá armáda bude provádět samostatně strategickou bojovou činnost. Z prvotní obrany „českého čtverce“ však bylo možné vyvozovat, že taktickou obranu na určitých úsecích státních hranic armáda provádět bude. Otázka použití jaderných zbraní se v domácím vojenském myšlení nikterak hlouběji nerozpracovávala, protože v souladu se sovětským pohledem nepřevažoval názor o jejich zásadní revolučnosti pro vývoj vojenství. Na druhé straně tento poněkud laxní pří-stup vycházel z pochopitelné úvahy, že držení nukleárních bojových prostředků je výsadou velmocí, tedy do roku 1949 pouze Spojených států amerických. Úloha domácích odborníků spočívala tedy v detailním sledování a vyhodnocování aktuální situace na tomto směru vojenského umění.16

Díky nesporným, i když draze zaplaceným úspěchům sovětského vojenského umění se tyto koncepty výrazně promítly jak do poválečné výstavby a bojové přípravy českosloven-ské armády, tak do podoby domácího vojensko-teoretického myšlení. Týkalo se to strategic-ké, operační i taktické úrovně. Velitelský sbor i odborná obec tyto trendy přijímala, i když ne bezvýhradně, ale na druhé straně rozhodně více, než sovětské zkušenosti politického a hospodářského charakteru, jež tak či onak otázku obrany republiky ovlivňovaly. Nové impulzy dostala i snahy o vymezení pojmu vojenské doktríny, který se přes podobnou ter-minologii začal obohacovat o nové prvky. Synonymicky se používaly i další termíny jako například válečná doktrína, doktrína armády, čs. vojenská doktrína, státní branná doktrína či doktrína branné moci.17 Po roce 1945 se vojenská doktrína chápala jako souhrn zásad o výcviku vojsk a způsobu boje, který byl kodifikován do vnitřních řádů a předpisů branné moci. Armáda tak měla dostat jednotné pojetí a srozumitelný myšlenkový i jazykový rámec pro rychlé rozhodování. Zejména se rozšiřovalo doktrinální pojetí platné do roku 1938, které se soustředilo pouze na armádu a v užším pojetí rozpracovávalo zásady vojenského výcviku a způsoby boje. Novátorský přístup již přesahoval rámec prvorepublikové Vysoké školy vá-lečné (1921 – 1938, 1945 – 1948), která aplikovala válečné zkušenosti na domácí podmínky a tak přinášela jistý díl k vybudování československé doktríny, i když ta nebyla formálně kodifikována. Důraz začal být v nových podmínkách kladen na politickou a sociální podsta-tu války, na bližší charakteristiku strategických cílů ozbrojeného konfliktu jako aktivního nástroje pokračování politiky. To vše se promýšlelo v kontextu vojenské výstavby státu a přípravu jejích obyvatel a armády na příští válku.

Vliv sovětského myšlení o válce na československou poválečnou strategii a doktrínu šlo velmi dobře odůvodnit na základě Stalinových úvah o povaze boje proti německým agre-sorům, který později dostal označení Velká vlastenecká válka. Sovětský vůdce se k otázce její povahy vyjádřil v rozhlasovém projevu již 3. července 1941, tedy v době, kdy se SSSR hroutil pod údery nacistického wehrmachtu a ovládnutí budoucích satelitů ve východní a střední Evropě včetně Československa mohl reálně předvídat jen málokdo. Válku s Německem označil za ozbrojený konflikt nového typu, který se vymykal představě 16 ZUBEK, Eduard. Úsilí velení armády o nové pojetí obrany ČSR po 2. světové válce. In Vojenská mysl, 1970, roč. 20, č. 6, s. 7. 17 KLUČINA, Petr [et al.]. Vojenské dějiny Československa: V. díl (1945 – 1955). Praha : Naše vojsko, 1989, s. 75. ISBN 80-206-0056-6.

144

VOJENSKÁ HISTÓRIA

o pouhém fyzickém střetu dvou armád. Konflikt chápal silně ideologicky, kdy zdůraz-ňoval nutnost odporu proti fašistickému světovému názoru. Důraz na vyhnání okupantů ze Sovětského svazu však samozřejmě ze Stalinova slovníku nevymizel, protože Velkou vlasteneckou válku už tehdy charakterizoval jako formu pomoci všem evropským národům a státům, které byly nacismem poraženy a ovládnuty. Doslova hovořil o jejím splynutí s bo-jem evropských a amerických národů za osvobození a to včetně národa německého, který neztotožňoval s jeho nacistickou vládou.18 Je tedy zcela zřejmé, že principy vítězné války, která Sověty dovedla až do Berlína, měly dle uvedeného pojetí předem daný potenciál ovliv-ňovat vojenské myšlení i ve všech Rudou armádou ovládnutých státech.

Přechodné období ve výstavbě československé armády

Otázka poválečné armádní doktríny a konkrétní výstavba čs. branné moci se nesly v du-chu široké politizace a do značné míry i rezignace na tvorbu domácí doktrinální soustavy. V tomto ohledu problematický vývoj vycházel z vysoce politického dokumentu, kterým se pro poválečné Československo stal Košický vládní program. Ten na svém prvním zasedání dne 5. dubna 1945 schválila československá vláda již na osvobozeném území republiky. Jeho třetí část hovořila zcela jasně. Organizace, výzbroj a výcvik poválečné československé armády měly být stejné, jako organizace, výzbroj a výcvik Rudé armády. Vycházelo se z toho, že vítězné vojenské umění sovětských ozbrojených sil zabezpečí dostatečný potenciál pro obranu státu. Prvorepubliková apolitičnost branné moci již dle téhož dokumentu nebyla na pořadu dne s tím, že představuje podceňování morálního faktoru a nemůže nikdy vést k úspěšnému vedení bojové činnosti. V obecné úrovni se jednalo o výchovu všech vojen-ských osob ve státním, demokratickém a antifašistickém duchu, což však mohlo být inter-pretováno velmi široce nebo přímo účelově. K tomu měla sloužit hlavní správa výchovy a osvěty MNO spolu s podřízenou soustavou osvětových důstojníků. Uvedené prosazování politických hledisek směřovalo v první řadě vůči velitelskému důstojnickému sboru. Dů-sledek a cíl těchto opatření, tedy co nejužší spolupráce s Rudou armádou,19 mohl být jediný. Domácí ozbrojené síly se musely považovat za širší součást koaličních sil, i když organizace Varšavské smlouvy pod vedením SSSR vznikla až o celých deset let později. Zůstává tedy otázkou, jak široký prostor pro domácím myšlením ovlivněnou výstavbu ozbrojených sil ČSR vůbec zůstal.

Pokud lze hovořit o tříbení názorů domácích vojáků a odborníků na optimální organizaci obnovované čs. branné moci, můžeme mezi nimi poznat tři základní myšlenkové proudy. V rámci nich se uplatňovaly v první řadě osobní zkušenosti jejich protagonistů. První skupina plně respektovala ideje Košického vládního programu. Za vzor považovala sovětskou armádu a je logické, že zde můžeme řadit především bývalé příslušníky 1. čs. armádního sboru v SSSR spolu s menší skupinou prvorepublikových příslušníků armády. Druhý okruh tvořili vojáci, kteří sloužili v západních jednotkách pod bezprostředním vlivem londýnského MNO a svou inspiraci čerpali zejména z amerických a britských zkušeností. Určitým sentimentem se vyznačovalo seskupení bývalých příslušníků předmnichovské armády, kteří svou inspiraci získali v podmínkách před rokem 1938. Výslednicí se stal poněkud neujasněný vývoj, který ukončil až Únor 1948. Navazovalo se na prvorepublikovou strukturu vševojskových svazků, kterou doplňovali vlivy z východních i západních armád, kam můžeme počítat zkušenosti z existence tankových brigád a sborů. Sovětský mobilizační systém nebyl v popisovaném přechodném období našemu hlavnímu štábu znám. Dislokace útvarů, která se po roce 1948 masivně přesouvala k západní československé hranici, se ještě plně neprosadila, a proto 18 STALIN, Josef Vissarionovič. O Veliké vlastenecké válce Sovětského svazu. Praha : Naše vojsko, 1953, s. 13. 19 Košický vládní program: Program nové československé vlády Národní fronty Čechů a Slováků. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1974, s. 6.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

145

do značené míry přežívala operační sestava hluboce členěné obrany z dob 1. republiky. Tomu ostatně odpovídalo rozložení všech čtyř vojenských oblastí. MNO jako centrální státní orgán pro správu vojenství se poměrně značně byrokratizoval a rozšiřoval nad rámec potřeb armády, která nedosahovala počtů z doby před mnichovskými událostmi. K 1. dubnu 1947 působilo na ministerstvu obrany celkem 3 000 osob, přičemž totéž ministerstvo z doby první ČSR zahrnovalo pouze zhruba 1 100 vojenských osob a občanských zaměstnanců. V mnoha ohledech představovalo administrativně strnulý aparát, který pracoval často duplicitně.20

Diskuze a střety nad podobou československé armády po roce 1945 se přirozeně neo-mezovaly na ryze vojenské prostředí, ale probíhaly i na nejvyšší úrovni zákonodárných a výkonných orgánů. Zde je přirozeně neovlivňoval pouze úzký odbornický pohled vojáků, ale roli zde hrály i politické faktory a boj o ovládnutí osvobozené republiky. Z hlediska moci zákonodárné se jednalo v první řadě o Branný výbor Ústavodárného shromáždění ČSR, který se po volbách v květnu 1946 sešel do dubna 1948 celkem na 36 schůzích, jejichž program často obsahoval důležité body k otázce poválečné výstavby armády. Týkalo se to například otázky pravomoci vojenských velitelů jako orgánů státní správy. Klíčovou se stala zejména jejich obvodová působnost zahrnující úkony správní povahy vůči všem vojen-ským útvarům určitého obvodu bez ohledu na jejich organizační příslušnost. Typicky šlo o mravně-politickou výchovu a osvětu, posádkové a ubytovací záležitosti, strážní službu, správu cvičišť či střelnic, asistenční záležitosti nebo činnost kárných výborů pro oblast ká-zeňského práva. Zásadní změnou, kterou v tomto ohledu přinesl konec druhé světové války, se stala další reorganizace čs. armády, kdy se sborová velitelství transformovala na úroveň taktických svazků. Jejich původní správní působnost se přenesla na velitelství konkrétních vojenských oblastí.21

Politický podtext měla i obnovená zasedání Nejvyšší rady obrany státu (NROS), která se k výstavbě armády vyjadřovala na svých zasedáních v letech 1946 a 1947. Prezident republiky se hned při její první schůzi dne 23. října 1946, kterému osobně předsedal, vyjádřil k její zásadní úloze při výstavbě poválečné československé branné moci. Opřel se při tom plně o zákon o obraně státu22 z roku 1936, který označil stále za nepostradatelnou právní základnu přípravy československého státu na válku. Specifikoval tuto právní normu svou obsahovou náplní i rozsahem jako nejdůležitější předpis pro oblast obrany. Prezident se vyjádřil v širších souvislostech i o vzájemných vztazích mezi politikou a brannou mocí. V širším pojetí musela být dle jeho slov celá příprava obrany státu přizpůsobena politickým a válečným cílům, které armádě stanovovala vláda. Konkrétně se jednalo o určení síly branné moci, tj. počtu strategických a vyšších vojenských jednotek, jejich organizace a materiálního vybavení. Dr. Edvard Beneš chápal odpovědnost vlády za přípravu obrany státu v doktrinálním a strategickém smyslu v tom nejširším slova smyslu. Nejvyšší výkonný orgán v jeho pojetí odpovídal za brannou výchovu a morální přípravu celého národního celku spolu s hospodářskými přípravami všech odvětví pro potřeby armády, kam řadil otázky finanční, zásobovací, budování dopravní a spojovací sítě, výrobu dopravních prostředků atd.23

První schůze NROS přinesla i některé momenty, které částečně zpochybňují tehdejší jednostrannou orientaci na vojensko-politickou spolupráci s SSSR. První bodem pořadu jednání se stalo vypracování návrhů na postupné vybudování a vyzbrojení čs. branné moci, 20 ŠIZLING, Václav. Košický vládní program a poválečná organizace ČSLA. In Vojenská mysl, 1970, roč. 20, č. 5, s. 5. 21 MINAŘÍK, Pavel. Úloha branného výboru Ústavodárného Národního shromáždění v období let 1946 – 1948. In Armáda v zápase o politickou moc v Československu v letech 1945 – 1948. Brno : Univerzita obrany, 2005, s. 124–125. 22 Zákon o obraně státu ze dne 13. května 1936 č. 131/1936 Sb. z. a n.23 Vojenský historický archiv Praha (dále VHA), f. Vojenská kancelář prezidenta republiky 1945 – 1977, karton 5, čj. 215, 25 listů. Proslov pana presidenta republiky na 1. schůzi Nejvyšší rady obrany státu, s. 3.

146

VOJENSKÁ HISTÓRIA

úkolů pro válečný průmysl a plánů s tím spojených finančních úhrad. Návrhy přednesl a odůvodnil ministr národní obrany gen. Ludvík Svoboda. Následně se rozvinula debata, které se účastnili všichni přítomní členové NROS a jednomyslně se shodli na přijetí usnesení, jehož bod a) lze považovat za velmi pozoruhodný. Ministru národní obrany se tímto ukládalo, aby NROS předložil plány postupného vybudování a vyzbrojení naší armády, které vyplývaly ze spojenecké smlouvy se Sovětským svazem, z dalších spojeneckých smluv a v neposlední řadě též ze speciálních československých potřeb a zkušeností druhé světové války.24 Původ-ně se počítalo, že návrh bude zdůrazňovat pouze činnost na základě „smlouvy s SSSR“. Tato koncepce však neprošla diskuzí a účastníci schůze tím dali zřetelně najevo, že ustanovení Košického vládního programu o výhradní orientaci na Sovětský svaz není přece jen ne-zpochybnitelným dogmatem. Podobně se vybudování československé armády mělo opírat o „speciální vlastní“, tedy ryze československé potřeby. Období mezi lety 1945 – 1948, tedy v některých ohledech, nesplývalo s následným vývojem po únorových událostech s tenden-cemi totální sovětizace celého československého vojenství.

První schůzi NROS reflektovalo ve svých strategických úvahách MNO v tom ohledu, že vznikla a v červnu 1947 byla Generálnímu sekretariátu obrany státu předložena ministrem národní obrany Zpráva o postupném vybudování a vyzbrojení československé branné moci.25 Lze z ní vyvozovat úzkou spjatost mezi stanovením hlavního nepřítele a konkrétní výstav-bou armády, jinak řečeno mezi státní vojenskou a armádní doktrínou. Dle tohoto dokumentu měla být na základě Košického vládního programu vybudována mírová čs. branná moc tak, aby po mobilizaci mohlo Československo postavit na obranu svého teritoria co největší po-čet vlastních ozbrojených sil a to proti svému západnímu sousedu. Zpráva za klíčové faktory považovala v první řadě geografickou situaci ČSR, zejména dlouhou hranici s Německem a Rakouskem (1 348 km). Je tedy zřejmé, že právě z tohoto prostoru se očekával rozhodující nepřátelský útok. Jednalo se bezesporu o rozlehlou obrannou frontu, a proto MNO chtělo zálohy silně motorizovat a vybavit tanky tak, aby tyto po rychlém doplnění na válečné stavy mohly kdekoliv pokrýt, posílit či vytvořit obrannou linii, respektive přejít z obrany do útoku. Druhým, tentokrát technickým, faktorem určujícím výstavbu domácí armády se stal prudký růst kapacit letectva a dělostřelectva. Výslednicí těchto úvah se stala již naznačená organizace vyšších jednotek do čtyřech oblastí a osmi sborů a to v počtu deseti pěších divizí, šesti divizí motorizovaných, jednoho tankového sboru a osmi divizí leteckých a konečně jedné dělostřelecké. Celkem to představovalo v prezenční službě celkem 186 857 vojenských osob.

Třetí schůzi NROS z 25. června 1947 lze hodnotit jako další příklad skutečnosti, jak strategické a politické úvahy o hlavním nepříteli bezprostředně ovlivňovaly podobu a dislokaci československé armády. A opět lze poznamenat, že tyto uvažování nelze ani s časovým odstupem označovat za uniformní či ryze prosovětské, a to nemluvě o někte-rých vlastních návrzích o originální výstavbě československé armády. Předmětem jednání této třetí schůze se stala právě výše uvedené zpráva ministra národní obrany o postupném vybudování a vyzbrojení československé branné moci. Rozproudila se nad ní velmi živá debata, v niž se objevily zajímavé názory jak z oblasti politiky a vojenství, stejně jako me-zinárodních vztahů a strategie. Bývalý agrárník a po roce 1945 člen Demokratické strany Ján Lichner prezentoval v tomto ohledu velmi samostatné názory, které nemohly být z titulu jeho funkce státního tajemníka v MNO zůstat nepovšimnuty. Lichner se zejména odvolával na to, že současná dislokace branných sil se zcela lišila od té z roku 1938. Do roku 1938 stála 24 VHA Praha, f. Nejvyšší poradní orgány v armádě (1945 – 1956), inv. č. NROS č. 6. Generální sekretariát obrany státu. Zápis o 1. schůzi Nejvyšší rady obrany státu konané dne 23. října 1946, s. 7. 25 VHA Praha, f. Nejvyšší poradní orgány v armádě (1945 – 1956), inv. č. NROS č. 6. Generální sekretariát obrany státu. Věc: Zpráva ministra národní obrany o postupném vybudování a vyzbrojení československé branné moci a návrh na usnesení NROS, čj. 14058/ taj. gen. sekr. OS 1947 ze dne 23. 5. 1947, s. 1–2.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

147

čs. armáda obrácena k východu, kdežto nyní se těžiště obrany nacházelo na západě státu. V tomto ohledu jej podpořil národní socialista a náměstek předsedy vlády Petr Zenkl, který nesouhlasil se zněním zprávy v tom ohledu, že obranné přípravy směřovaly „proti naše-mu západnímu sousedu“.26 Místo toho navrhl otázku přeformulovat tak, aby tyto přípravy směřovaly „proti nepříteli“. Tím měl být lépe vyjádřen smysl československých vojenských opatření v tom smyslu, že směřovaly proti veškerým možným nepřátelským útokům, tedy vedeným také ze severní a jižní světové strany. Náčelník hlavního štábu generál Bohumil Boček na to reagoval a charakterizoval naše operační plány jako zaměřené proti Německu, avšak počítající i s možnými útoky i ze severu a jihu.

Předseda vlády, komunista Klement Gottwald, se Zenklovými názory zcela zásadně ne-souhlasil. Uvedl, že československá vláda dává armádě politické a strategické cíle, dle nichž hlavní štáb připravuje konkrétní operační plány. Za východisko československé obrany považoval situaci, kdy Sovětský svaz ovládal Berehovo.27 Proto nemohlo být těžiště čes-koslovenské obrany na východě republiky, ale na západě v historických zemích jednoduše z toho důvodu, že Německo zůstávalo pro Gottwalda i nadále hlavním nepřítelem. Výsostně politickou věcí vlády dle něj zůstávalo vést takovou zahraniční politiku, aby si ČSR kryla boky svého státního území a to s pomocí slovanských východních spojenců. Komunistický premiér při tom vycházel z představy, že Maďarsko neutralizoval Sovětský svaz a to na roz-díl od potenciálně nebezpečného Rakouska. Státní tajemník Lichner však stále odporoval s tím, že nepřátelské akce z maďarské strany nelze úplně vyloučit a dislokační záměr vyja-dřuje současně i základní pojetí československé obrany. Prezident Edvard Beneš pak zaujal neurčité stanovisko a nepokládal bližší specifikaci nepřítele žádný zásadní význam s tím, že strategický plán obrany bude v NROS projednán později.28 Pestrou paletu názorů v rámci třetí schůze NROS rozšířil Klement Gottwald návrhem o rozdělení armády na dvě složky, kdy jedna bude procházet vojenskými výcvikem a druhá pracovat na obnově národního hospodářství a to včetně povolání žen do aktivní služby. Jinak řečeno, branci se jeden rok měli cvičit se zbraněmi a druhý plnit úkolů dvouletého budovatelského hospodářského plá-nu (1947 – 1948). Prezident i ministr národní obrany armádní generál Ludvík Svoboda však svorně tento návrh odmítli s poukazem na to, že nadměrné plnění pracovních úkolů podrý-vá bojeschopnost, vojenské umění i kázeň ve vojscích.29

Období let 1945 až 1948 bylo pro Československo křižovatkou v mnoha ohledech, což plně platí i pro oblast vojenského myšlení. Stále sílící sovětský vliv nelze zpětně zpochy-bňovat, avšak nejednalo se o zcela jednosměrnou cestu. Vidět budoucího nepřítele pouze na západě od československých hranic odmítala část politické i vojenské veřejnosti. Vliv výsledků druhé světové války a osvobození Československa Rudou armádou nebylo možné zpochybnit, ale důsledky těchto skutečností na druhé straně nebyly natolik dominantní, aby zcela potlačily promýšlení dílčích možností československé obrany. I přes naznačená ome-zení se však jednalo o myšlenkově svobodnější a otevřenější atmosféru než byla ta, která ovládla československý prostor po únorových událostech roku 1948. Ať tak či onak však představa Československa jako strategického mostu ve střední Evropě neodpovídala geopo-litické realitě ani vnitřním poměrům ve státě.

26 VHA Praha, f. Nejvyšší poradní orgány v armádě (1945 – 1956), inv. č. NROS č. 8. Generální sekretariát obrany státu. Věc: Zasedání NROS za předsednictví pana presidenta republiky, čj. 967dův. 1947. Zápis o 3. schůzi Nejvyšší rady obrany státu konané dne 25. června 1947, obsah 17 listů, s. 5. 27 Berehovo – je město v Zakarpatské oblasti na západní Ukrajině u hranic s Maďarskem. 28 VHA Praha, f. Nejvyšší poradní orgány v armádě (1945 – 1956), inv. č. NROS č. 8. Generální sekretariát obrany státu. Věc: Zasedání NROS za předsednictví pana presidenta republiky, čj. 967dův. 1947. Zápis o 3. schůzi Nejvyšší rady obrany státu konané dne 25. června 1947, obsah 17 listů, s. 6. 29 Tamtéž, s. 13.

148

VOJENSKÁ HISTÓRIA

S. POLNAR: DAS STRATEGISCHE UND DOKTRINÄRE DENKEN IN DER TSCHE-CHOSLOWAKEI ZWISCHEN 1945 UND 1948

Die kurze historische Epoche der sog. Dritten Tschechoslowakischen Republik in den Jahren 1945-1948 stand u.a. im Zeichen der Erneuerung der Abwehrkraft des Staates. Diese wurde beeinflusst durch die starke Stellung der Sowjetunion, deren Streitkräfte in entscheidender Weise an der Befreiung der Tschechoslowakei von der deutschen nationalsozialistischen Besatzung beteiligt waren. Das Kaschauer Regierungsprogramm vom April 1945 stellte die sowjetische Rote Armee als ein Beispiel für die Erneuerung der tschechoslowakischen Armee. Es ging vor allem um die Fragen der Militärausbildung, Ausrüstung und der gesamten Militärdoktrin. Das strategische Denken der Tschechoslowakei beschränkte sich allerdings keineswegs nur auf das Bündnis mit der Sowjetunion. Als Hauptfeind und die größte potentielle Bedrohung galt zwar immer noch Deutschland, jedoch den tschechoslowakischen nichtkommunistischen Politikern schwebte der Gedanke vor, die Republik dank ihrer strategisch wichtigen Lage in Zentraleuropa als eine Art symbolische Brücke zwischen Ost und West zu verankern. Im Nachhinein kann man dieses Konzept als einen vom Idealismus getragenen, uneingeschränkten Glauben an die Hilfsbereitschaft des osteuropäischen Verbündeten erklären, das beeinflusst war durch die enttäuschende Haltung der Westmächte während der für die Tschechoslowakische Republik schicksalhaften Ereignisse im September 1938 (das sog. Münchener Abkommen). Als ein konkretes Beispiel dieser Überlegungen der tschechoslowakischen Kreise gilt der Grenzstreit mit Polen, der sich im Sommer 1945 voll entfaltete. Bis 1948 verlief in den höchsten Ämtern der Tschechoslowakei eine rege Diskussion betreffend Einstellung der Verteidigung des Landes, die alles andere als einseitig war. Auf der Seite der nichtkommunistischen Politiker wurden Stimmen laut, die behaupteten, die Tschechoslowakei müsse ihre Verteidigung nicht nur gegen Deutschland, sondern auch gegen den weiteren traditionellen Feind – nämlich Ungarn, ausrichten. Darüber hinaus spielte die ČSR eine wichtige Rolle in den strategischen Überlegungen des sich anbahnenden Kalten Kriegs. Dabei wurde auch die Eventualität eines nuklearen Kriegs in Europa in Erwägung gezogen, wenn zwar die Vereinigten Staaten von Amerika noch zu dieser Zeit über keine atomare Strategie für Europa verfügten. Die tschechoslowakische Militärdoktrin war durchaus offen auf neue Einflüsse und trotz starker Eingriffe in die inneren Angelegenheiten der Republik seitens der Sowjetunion entwickelte sie sich langsam in Richtung einer modernen Auffassung der Kampfführung. Deutlich wurde diese Tendenz bei den Bemühungen um eine tiefgreifende Mechanisierung der Armee und bei der Einführung der Panzer, die geleitet war durch den Willen, den Anforderungen einer höchst bewegungsreichen und manövrierreichen Kampfführung gerecht zu werden. Gleichzeitig aber wurde auch der Gedanke eines asymmetrischen Partisanenkampfes von der Militärdoktrin aufgegriffen. Bis zur kommunistischen Machtübernahme in Februar 1948 entfaltete sich in den Kreisen der militärischen Fachleute trotz der sowjetischen Eingriffe ein sehr offener Gedankenaustausch. Dabei wurden auch einige Erfahrungen der westlichen Staaten berücksichtigt, die von den tschechoslowakischen Soldaten, die im Zweiten Weltkrieg in der britischen Royal Airforce, bzw. der Panzerbrigade kämpften, vorgetragen und befürwortet wurden. Eher konservativ agierten auch einige Offiziere, die vor 1938 in der tschechoslowakischen Armee gedient haben und nach 1945 in den aktiven Militärdienst wieder aufgenommen wurden. Nach der kommunistischen Machtübernahme war auch das tschechoslowakische Militärwesen einer totalen Sowjetisierung ausgesetzt. In den strategischen Überlegungen der Sowjetunion spielte die Tschechoslowakei eine wichtige Rolle als vorgeschobenes Aufmarschgebiet in Ostmitteleuropa, das den sowjetischen Landtruppen den Vorstoß gegen die westeuropäischen Länder ermöglichen sollte.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

149


BÍLEK, Jaroslav – LUPTÁK, Lubomír. Československo 1945 – 1948: Případ hybridního režimu? In Středoevropské politické studie, 2014, roč. XVI, s. 188–214. ISSN 1212-7817.

BÍLEK, Jiří. Vojenské aspekty čs. - polského sporu o Těšínsko v roce 1945 (Vyhrocení situace v červnu 1945). In Historie a vojenství, 1999, roč. 48, č. 2, s. 325–353. ISSN 0018-2583.

BÍLEK, Jiří. Vojenské aspekty čs. - polského sporu o Těšínsko v roce 1945. (Od ozbrojených zámyslů k politickému řešení). In Historie a vojenství, 2000, roč. 49, č. 2, s. 235–265. ISSN 0018-2583.

FUČÍK, Josef. Stín jaderné války nad Evropou. Praha : Mladá fronta, 2010. ISBN 978-80-204-2199-9.

FRIEDL, Jiří – JIRÁSEK, Zdeněk. Rozpačité spojenectví: Československo-polské vztahy v letech 1945 – 1949. Praha : Nakladatelství Aleš Skřivan ml., 2008. ISBN 978-80-86463-23-7.

GALATÍK, Vlastimil – KRÁSNÝ, Antonín – ZETOCHA, Karel. Vojenská strategie. Praha : MO ČR – PIC MO, 2008. ISBN 978-80-7278-475-2.

HOLLOWAY, D. Stalin a bomba: Sovětský svaz a jaderná energie 1939 – 1956. Praha : Academia, 2008. ISBN 978-80-200-1642-3.

CHOLÍNSKÝ, Jan. Klíč k sovětizaci Československa. In Paměť a dějiny, 2013, roč. 7, č. 2, s. 3–15. ISSN 1802-8241.

KLUČINA, Petr [et al.]. Vojenské dějiny Československa: V. díl (1945 – 1955). Praha : Naše vojsko, 1989. ISBN 80-206-0056-6.

Košický vládní program: Program nové československé vlády Národní fronty Čechů a Slováků. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1974.

KRUPIČKA, Jiří. Československá vojenská správa v letech 1945 – 1948. In Sborník archivních prací, 1994, roč. XLIV., č. 1. Praha : Vydavatelství a nakladatelství MV ČR. s. 68–142. ISSN 0036-5246.

MASARYK, Jan. Ani opona, ani most … . In HLAVÁČEK, Petr (ed.). Západ nebo Východ?: české reflexe Evropy 1918 – 1948. Praha : Academia, 2016, s. 748–754. ISBN 978-80-200-2606-4.

MINAŘÍK, Pavel. Úloha branného výboru Ústavodárného Národního shromáždění v období let 1946 – 1948. In Armáda v zápase o politickou moc v Československu v letech 1945 – 1948. Brno : Univerzita obrany, 2005. s. 107–154.

RIPKA, Hubert. S Východem a Západem. Londýn : Čechoslovák, 1944.

SMETANA, Vít. Ani vojna, ani mír: velmoci, Československo a střední Evropa v sedmi dramatech na prahu druhé světové a studené války. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2016. ISBN 978-80-7422-358-7.

150

VOJENSKÁ HISTÓRIA

STALIN, Josef Vissarionovič. O Veliké vlastenecké válce Sovětského svazu. Praha : Naše vojsko, 1953.

ŠIZLING, Václav. Košický vládní program a poválečná organizace ČSLA. In Vojenská mysl, 1970, roč. 20, č. 5, s. 3-11.

TÁBORSKÝ, Eduard. Prezident Beneš mezi Západem a Východem. Praha : Mladá fronta, 1993. ISBN 80-204-0365-5.

ZUBEK, Eduard. Úsilí velení armády o nové pojetí obrany ČSR po 2. světové válce. In Vojenská mysl, 1970, roč. 20, č. 6, s. 3-11.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

151

SPOMIENKY

JÁN NOSÁL Z PEZINKA, VOJAK ČS. LÉGIÍ V RUSKU

NOSÁL, Ján. Nosál from Pezinok, soldier of the CS Legions in Russia. Vojenská história, 4, 23, 2019, pp 151-166, Bratislava.The published memory of the so called Great War participant introduces chronologically the events he was experiencing since his recruitment to the Army in October 1914 and subsequent secondment to the Russian front. For a brief time, he was reallocated to the Carpathians with his unit (a marching company) and back to the Eastern front in September 1915 where he was taken captive. The author describes the conditions and activity in captivity. He states that with the approaching front, the conditions were changing and in the spring of 1917, they started building the barracks for the wounded for the Red Cross. In 1918, he outlines the events after the return to the active war events day by day, describing the travel through Siberia in the effort to get to the East, to Vladivostok and then back to his homeland in 1920.Russia. World War 1. CS Legions in Russia. Ján Nosál. Memoirs.

Publikovaná spomienka účastníka tzv. Veľkej vojny, Jána Nosála, približuje udalosti, ktoré prežil ako radový vojak od odvedenia do rakúsko-uhorskej armády v októbri 1914, následne na východnom fronte, kde sa r. 1915 dostal do zajatia. Autentická výpoveď o podmienkach v ruskom zajatí a udalostiach má tiež chronologický sled. Spomienka, v podobe stručných poznámok, je zároveň svedectvom, ako sa radoví vojaci – v tomto prípade v pozícii zajatcov „odrezaných od okolitého sveta“, zorientovali vo vojnovom dianí. Udalosti autor začal zapisovať podrobnejšie od jari 1917, keď sa činnosť zajatcov zintenzívnila práve v súvislosti s približovaním sa frontu. Odráža sa v nich sibírska anabáza, a veľkú časť napokon tvoria zápisky späté s dlhou cestou z ruského Ďalekého východu – Vladivostoku späť do vlasti v r. 1920. Spomienka, v snahe zachovať jej autenticitu, je prepísaná podľa originálu v miestnom dobovom pezinskom dialekte, spestrenom tzv. vojenskou hantírkou, ktorú používali vojaci v ruských légiách. Pre lepšiu zrozumiteľnosť sme nejasné či skomolené výrazy uviedli na správnu mieru v poznámkach pod čiarou. Predmetné zápisky nasledujú po základných biografických údajoch, ktoré nám poskytli jeho príbuzní.

****

Ján Nosál (21. 8. 1893, Pezinok – 17. 12. 1974, Pezinok). Pochádzal z rodiny drobného vinohradníka Jána Nosála a Kataríny Köszegyovej. Ján Nosál starší zomrel 29. mája 1951 a Katarína Nosálová, rodená Köszegyová, 4. júla 1950. Mal troch súrodencov – Samuela, Katarínu a Marínu.

Ján Nosál mladší (autor denníka) po vychodení šiestich tried ľudovej školy zostal pomáhať rodičom vo vinohrade a príležitostne pracoval ako brigádnik na železnici. Do vojny bol odvedený v októbri 1914. Po návrate z Veľkej vojny v roku 1920 na železnici získal trvalé zamestnanie ako výhybkár, resp. hradlár. Zároveň pracoval aj vo vlastnom vinohrade, a to aj po jeho začlenení do JRD. Vlastnil aj malú stolársku dielňu. Na železnici pracoval až do januára 1954, keď bol kvôli zdravotnému stavu uznaný za neschopného ďalšej služby a v januári 1955 sa stal dôchodcom.

152

VOJENSKÁ HISTÓRIA

V roku 1928 (26. 11.) sa oženil s Juditou Sodomovou, pochádzajúcou z Modry – Kráľovej, s ktorou mal troch synov – Jána (ktorý zomrel po pár mesiacoch života), Milana (7. 6. 1931

– 5. 11. 2016), budúceho evanjelického kňaza a Dušana (6. 10. 1935 – 4. 10. 1996).Bol veľkým pedantom, o čom svedčí aj faktografický štýl zápiskov jeho denníka, ktorý si

viedol až do leta 1969. Napriek skutočnosti, že v denníku takmer vôbec nevenuje pozornosť vojnovým záležitostiam, svoju legionársku minulosť si veľmi vážil a okrem iných aktivít

sa v roku 1948 zúčastnil v Chomutove trojdňových osláv 30. výročia založenia 9. pešieho pluku Karla Havlíčka Borovského (pluk vznikol v Samare v auguste 1918).

**** Ján Nosál narodený dňa 21. Augusta roku 1893 v Pezinku, okres Modra, župa Bratislavská,

zem Slovensko. Odvedený roku 1914 dňa 4. Októbra v meste Bratislava, narukovaný dňa 26. októbra 1914 k bývalému pluku číslo 72 v Bratislave, v Trnave vycvyčen a roku 1914 v mesiaci Decembri odeslán na rusku frontu 3 márš kompaniu1 do rusko polska2 k dedine zvanej „Kočina“.

Z rusko polska za nejaký krátky čás preložený celý pluk do „Karpat“, kde sme chodili sem a tam, až konečne sem sa 31. Marca 1915 vyslobodil a poslali ma do nemocnice na Moravu, do Hodonína, sem mal odmrznuté nohy. Odtud asi za šest týdnu ma poslali do Videnského Nového mesta3 a za malý krátky čas asi o 30 km dal do stanici „Grimenstein4“ na čerstvý vzduch. Misto, čo sem mal ist domu, ja sem išel dal a prosba5 mi ležala v nemocnici ve Videnském Novém Meste, asi za dva týdne ma poslali na hlavnú prehliadku a hned sem se dostal do Bratislavy do špitalskej kasárni6 ku svému pluku.

Potom sem byl poslán do Palfi kasarní7, dostám8 sem dva týdne dovolenej. Po dovolenej hned zase nové šaty a behom 4 dní sme išly znovu na front, sme sa pohybovali okolo

„Zlatej Lipi“ a mestečka „Sokalov“9, kde nás russi rozprášili a 11.septembra 1915 u dediny Berezavice zajali, odehnaly do „Kijeva“ a potom [do] tak zvanej „Darnici“10 dobre to sídlo zajatých. Za nejakých pet dní vybrali asi 200 mužu a poslali do Jekaterinoslavskej gubernice11 na jedno komando12. Nedaleko boly nemecké kolonie a kozacké dediny. Roboty sme nemali žádnej, jídlo by bolo zbavylo13, ale zato sme nepostavaly, ked sme chtely fajčit a pit sladký čaj. Sme sa bavyli pleteným košú, pruta14 bolo dost, celé honi, neskor sme ani to nesmeli, lebo sa chodylo k tým nemcom a to rusi nechtely, na tých mali rešpek15. Asi 1 3. pochodová rota.2 Ruského Poľska.3 Nachádzajúceho sa na juh od Viedne. 4 Grimmenstein, obec v Dolnom Rakúsku.5 Žiadosť.6 Špitálska kasáreň. Išlo o kasáreň na Špitálskej ulici (v priestore uličnej čiary Rajskej ulice až po Markušovu). Počas obliehania mesta napoleonskými vojskami tu bol vojenský špitál, v roku 1849 ruský lazaret. Za Rakúsko-Uhorska bola kasárňou cis. a kráľ. spoločnej armády. Za 1. ČSR sa nazývala Svätoplukova kasáreň. R. 1973 bola budova asanovaná. Pozri: VYČÍSLÍK, A. Vojenské pamiatky Bratislavy. Bratislava : Obzor, 1974, s. 64.7 V priestore Pálfiovského kaštieľa (dal postaviť Pavol Pálfi r. 1630) na Palisádoch. Od r. 1870 boli budovy paláca používané ako delostrelecká kasáreň. Pozri tamže.8 Preklep, má byť dostal.9 Správne Sokolovo.10 V začiatkoch 1. svetovej vojny vznikla blízko Kyjeva uprostred borovicového lesa „Darnica“, ohradená zo všetkých strán ostnatým drôtom ako prestupná stanica pre väčšinu vojakov zajatých cárskymi vojskami. Bol najznámejším a najhorším zajateckým táborom na území Ruska; ležal v Černigovskej gubernii, oficiálny názov: Kijevskij izolacionno-propustnoj punkt dlja plemennych. V r. 1915 mal 25 stanov, administratívu budovu a drevenú kuchyňu. 11 Jekaterinoslavská gubernia, jedna z významných gubernií (1803 – 1925), vznikla vyčlenením z Novoruskej gubernie Ruského impéria, rozprestierajúca sa v juhovýchodnej časti Ukrajiny v povodí rieky Dneper, vtedy s hlavným mestom Jekatrerinoslav, za čias socializmu Dnepropetrovsk, od. r. 2016 Dnipro.12 Rozumej veliteľstvo.13 Rozumej: dalo sa jesť.14 Prútia.15 Rozumej: pred nimi mali rešpekt.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

153

za mesiac odišlo 100 mužu do uhelných baní na prácu, ostatných v krátkem časi sebraly a hnaly bliž frontu, po ceste nás v jednej dedine zastavily, tam sme stály aspon týden, tak sa nás nazbíralo asi 1000 a potom nás asi týden čítaly16. Ked nás očítali, vehnaly nás do jedného dvora a tam to začalo. Kerý mal sivý mantl17 ten mu vyzlékly a daly mu ruský kabát takzvaný „pinčák“, potom sa fasovaly rukavice a teplé onučky18. To sme už vedeli že ideme na dekunky19, do tej dobrej roboty.

Minaš20 bola jako pre psa, o hrachové zrnko sme tahaly losa21, kdo si može vzat. Tak bola polévka hustá, chleba bolo málo aj ten bol špatný, mohel sneho robyt knedle. Vší sme mali jako maku. Za nejaký čas sme odešly na ti jejich zvané „Okopi22“ do Minskej gubernije23. Sme sa vezli vlakem asi týden ve dne v noci, jest mal ten, kdo ukradel a peniaze ostaly vojakom, kerý nás hnaly. Došly sme na misto, ubytovaly nás do tých jejich zemlanek, v jednej [boli]chorí. [Do] dedini nebolo daleko, čo sme mali robyt jako24 si políhat a odpočinut, ale jak nás to prekvapilo, keď sme pod strechu, pod keru sme ležaly, videly hvezdičky svítyt. Kachle boly jedni na celý barák, okolo teho si posedali vojaci a teplo nemohlo ist nikam, tak nám bolo zimnejší jako venku. Na druhý den sme išly fasovat inštrment lopati, čakane, pili, sekery, štangle25 a hned do roboty. Zadelily nás mezi cibylu26, ale bolo moc snehu a zima, nám se nechtelo robyt, tak nás musely nahanat a byt27, aby sme robyly. Cibylom sme robyli zle, boly tam same mladé dievčence.

Netrvalo to dlho a nás zajatých odehnaly preč z dekunku28, hned sme inštrment29 odovzdaly a čekali, čo bude s nami dál. Roztrhaly sme si boty, asi 200 mužu, ostatny se spravyly nemocný a tak sme sa dostaly z tých slávnych baráku ven. V dedine, kde sme boly na kvartýri30, nám nebolo špatno, nemaly sme zádnej roboty, len čo sme chodyly do kuchyne na žradlo31. Nás potom nazvaly bosi komando a maly sme sa prec32 celu zimu dobre. Pominula tá velká zima, dali nám každému boty a nejaké prádlo a zas sme išly na ty slávne dekunky, ale už sme boly sami, už nebolo medzi nami cibylu33. Ale jak sme boli na svoju past,34 prez celý den nebolo inše počut len rabotaj a rabotaj, zato kerý mohol sa dekovat35, šak sa aj skoval, lebo sa nám robyt nechtelo za tu trochu polévky, čo dávaly, ale nebolo pomoci, čo sme zmeškaly, tak sme musely dohánat, nikde nás nenechaly dlho, jak už sme vedely, kde maju cibuly, zemáky a nejaké maso, už nás hnaly preč, naráz sa stalo jak sme večeraly, že došly k nám ty cibyly z dediny hledat zemáky a prasatá, ale nanašly nišť.

Tu k nám prišel jeden voják a hovorí, že by potreboval pre jedného cibyla na stanici 20 mužu, že kerý by chtely íst, hned sme sa hlásili slováci, poláci aj madari a už sa mazalo36 na tu stanicu. No nám sa to hned zalubylo, lebo tu boly velké skladišťa, čo človek chtel tu 16 Zratúvali.17 Mantel – kabát.18 Onuce – kus látky na ovinutie dolnej časti nohy, chodidla, do obuvi, slúžili miesto ponožiek a chránili tak nohy hlavne pred mrazom.19 Úkryty.20 Jedlo, strava.21 Sme losovali.22 Okopy – názov miestnej časti v Bielorusku; okop – umelá priekopa v teréne slúžiaca ako kryt na streľbu, pozorovanie a pod. 23 Minská gubernia v r. 1793 – 1921 v Bielorusku.24 Než.25 Kovové tyče.26 Civilov.27 Biť.28 Úkryt.29 Pracovné náradie.30 V ubytovni.31 Hovorový výraz pre jedlo.32 Predsa.33 Civilov.34 Odkázaní sami na seba.35 Ukryť.36 Utekalo.

154

VOJENSKÁ HISTÓRIA

bolo všetkého a to sme mi práve potrebovaly. Len prvé dne sme na to nemaly času si všetko omrkat37, lebo jak sme tam došly, cibyl38 nám hovorí, čo budeme robyt, ale sa nás nepýtal jestli sme jedly, ale nie, len tež kričal nada rabotat39. Tak to išlo ale jeden týden, potom sa to obrátilo, aj pre nás nebolo žádnej roboty a 15 kopejek denne sme dostali, jestly sme robyly [a]lebo nie. To nám trvalo celé leto a nám sa to lúbilo, každý sme už vypadaly dobre, tak že sa nám u roty aj čudovaly, jak dobre vypadame, každý bol dobre oblečený a mal aj nejaké kopejky ve vačku. U roty sme neboly dlho, lebo sme išly zas s jednym cibylem kopat studnu a kupelnu robyt pre vojsko, to sme zas robyly celú zimu.

Na jaro 1917 roku išla naša rota bližej frontu robyt pre Červený kríž baraky pre ranených vojaku. Špatno by nebolo bývalo aj tam, keby bol bývaj pokoj, ale nemec lítal v eroplánoch, ve dne v noci a jak nejde40 videl 4 vojaku už po nich strílal, nehledel jestly sú to rusi alebo zajatí. Chlapi ostávaly nemocní jeden za druhým, takže za mesiac nás odešlo nejakých 70 do nemocnice do Pruska, ja sem bol mezi nima též nemocný na cinku41. Našemu kapitánovy se to nelubylo ale si nemohol pomoct, velice se bál že všetkých chlapu uzná doktor nemocných, že on bude muset íst na frontu a tej sa velice bál. A tam to ešte horšie jako na fronte bolo, mi čo sme išly na stanicu nemocní, nám zabyl[o] troch chlapu. Asi za púl dna došel vlak Červený kríž a ten nás zebral a odvezel až do Moskvy do Nikolajevských kasárny, kde bola nemocnica pre samich zajatich. Každý den dovezly 3 alebo 4 vlaky, tam ich obraly, kerý mal čo dobré mu zebraly a zas ho poslaly dál. Ja sem v Moskve bol asi jeden mesiac, ale keď mi nemohli pomoct, sem si povídal, že idem preč, lebo sem mislel, že pujdem na druhý svet jak to vypadalo se mnu. Do nemocnice sem došel s jednu palicu a za týden sem potreboval dve.

Konečne došel sanitarský vlak a nás sebral a odvézel nás do dediny „Melekes“ do Simbirskej gubernije42. Tam boly asi 4 pivovare, tam došly za mnu známy ze Šenkvíc: Šikula a Švarc, který mi potom nosily nejaké kopejky, lebo tam boly na robote v tých pivovarech, tak sa mali dobre. V Melekesi sem preležal asi dva mesace až sem bol zdravý. Ja sem počítal, že nás nechajú tam na robote s tyma druhýma, ale ma to ošálylo43 velice. Z nemocnice nás zebraly a odvezly do ujezdného mestečka44 menem „Stavropol45“ do Samarskej gubernie46 velmi vzdalené od železnice. A za to reka „Volga“ tekla pri samem mestečku, tam nás dali do turmi-areštu47 asi 250 chlapu a hned vartu48 k nám, aby sme nemohly ist ven. Tam sme sa naučily aj žebrat, jak se který dostal na ulicu, tak už išel po dedinách pýtat chleba, takže bol venku aj tri dni, dokát49 nedonesel aspon 10 alebo 15 kilo chleba. V tej turme50 sem bol celkom asi 11 mesiacu, tak že nás to aj mrzlo51 to ležány, málo sme robyly, tak sme aj málo jedly. Potom nás odtal odvezly do „Samare“52 a nás to nekerých53 hnevalo, tak sme išly do 37 Bližšie zmapovať, resp. preskúmať.38 Civil.39 Treba pracovať.40 Niekde.41 Zákal očí.42 Názov jednej z ruských gubernií v r. 1796 – 1924, centrom Simbirsk – mesto na rieke Volge, v r. 1924 premenovaná na Ulianovskú guberniu, a mesto dostalo názov Ulianovsk (do r. 1992).43 Oklamalo.44 Mesto gubernie.45 Mesto leží na juhu Ruskej federácie – v Severokaukazskom federálnom okruhu, v Stavropoľskej vysočine v Predkaukazsku; centrum Stavropoľského kraja. Počas občianskej vojny (centrum Stavropoľskej gubernie) tu prebiehali boje a bolo viackrát dobyté červenou armádou. V r. 1935 – 1943 mesto nieslo názov Vorošilovsk.46 Zrejme preklep, správne by mala byť uvedená Stavropoľská gubernia.47 Žalára.48 Stráž.49 Pokiaľ.50 Vyhnanstvo.51 Správne mrzelo.52 Správne Samary, mesto leží na východe európskej časti Ruskej federácie, na ľavom brehu rieky Volgy, obklopené Žigulskými horami od r. 1935 – 1991 nieslo názov Kujbyšev (pomenovanie podľa Valeriána Kujbyševa, popredného miestneho komunistického funkcionára), dnes opäť Samara. V čase 2. sv. vojny tu sídlilo vedenie komunistic. strany a veľvyslanectvá. 53 Niektorých.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

155

našého vojska ku dňu 5. Septembra 1918 roku, po obede sme dostaly prazdný vagon ve vlaku a hned sme sa tam aj stehovaly. Na druhý den zas došly nejaký k nám, tak nás bol hned plný vagon.

Za pár dní sme mali ísť do Simbirska54, lebo už to smrdelo55, ale sme nešly, lebo už ho dobyly rusi. Nás potom poslaly celú rotu do muničnej továrny do „Ivaščenkovo“ a odtad se vyvážela munícia do ruska každý den aspon 4 vlaky. Za krátky čas sme musely utekat, lebo to už smrdelo na všetky strani, ale jaká pomoc56, držat sa muselo, keď sme vojaci. Naša rota potom odešla do „Jekaterinburgu“57, tam sme boly krátky čas a zas zpátky do mesta „Ufa58“, tam sme držaly službu na mostoch, na stanici a po meste, vydržaly sme tam až do posledku aj sme tam skoro ostaly na čisto59. V Ufe sme odbavyly Vanoce, behaly sme po stanici sem a tam čo sme nemohly najst náš vlak, lebo do služby sme išly z jednej gymnázie, kde sme boly na kvartýry, za šest dní sa to všetko zmenilo. Ked sme už našly nás vúz, kde boly naše veci, bolo tam počut nejaké ženské hlasi, sme si myslely že to neni náš vúz, ale potom na nás volali naši kamarady, že tam máme našu bagáž, aby sme len išly do vagona. Vejdeme do vagona, to bola podívaná, v každém kúte niečo kričalo, samé ženy a deti, no my v prvem rade hledaly sme naše veci, jestly sú v poriadku. Tak sme sa potom motaly asi dva mesiace po vagonoch, hned služba tam a na druhý den zas inde, nijaký život. Konečne 3. Marca 1919 sme vyšly z mesta „Čejlabinska60“ a 5.marca sme došly do dediny „Šumická“, kde stál 9ty pluk, ke keterému sme boly pridelený. Ja sem se dostál k prvej rote kapitána Brezina. V kasárnach sme staly asi jeden mesiac a zas spátky do vagonu a 11. aprila 1919 sme sa pohly vlakem ze „Šumichu“, aby sme skušovaly tu Sibirskú dráhu61.

13.4. o 11 hod sme došly do stanica Petro Pavlovsk62 a večer sa išlo preč.

14.4 na obed sme došly do stanice Bulaevo a tam sme staly pet dní.

19.4. ráno sme vyšly z Bulaeva a 20.4. sme prišly do stanice Tatarskaja.

21.4. ráno sme vyšly z Tatarskej, na obed sme došly do stanice Barabínska, okolo 10 hod. sa vyšlo večer, sa došlo do stanice Čulimska, stálo sa den.

23.4. ráno sa vyšlo z Čulimska, pred obedem sme došly do Novo Nikolajevska63, večer sme prišly do stanice Bolotnaja, tu sme stály do pul noci.

54 Ruské mesto na rieke Volga v Simbirskej gubernii, od r. 1924 nieslo názov Ulianovsk (narodil sa tu V. I. Ulianov Lenin – ruský revolucionár, politik a teoretik, ale aj Alexander Kornilov – druhý predseda ruskej dočasnej vlády v r. 1917), od r. 1992 opäť Simbirsk, v obč. vojne centrum protiboľševických síl. 55 Prenesený význam – bolo cítiť napätie.56 Vo význame: ale čo sa dalo robiť?!57 Mesto v severozápadnej časti Uralu, v Sverdlovskej oblasti. V Jekaterinburgu sídlilo velenie uralského frontu, neskôr Jekaterinburská skupina sibírskej armády. (V júli 1918 tu bola zavraždená posledná cárska rodina; z rodu Romanovcov – Mikuláša II.) Čs. legionári v bojoch proti boľševikom postupne ovládli celý Stredný a Južný Ural. Pôsobili tu až do jari 1919. Mesto v r. 1924 – 1992 mesto nieslo názov Sverdlovsk. Vtedajšie boje legionárov v meste dnes pripomína v meste jeden z najkrajších pamätníkov čs. legionárov v Rusku – pamätník v tvare štátneho znaku, čiernej farby, s menami vyrytými zlatými písmenami. 58 Na Urale – centrum Baškirska.59 Natrvalo.60 Čeľabinsk, mesto na východných svahoch Uralu; Počas ruskej občianskej vojny sa 14. – 17. mája 1918 odohral na železničnej stanici krvavý incident, v dôsledku toho, že boľševická vláda začala prednostne prepravovať na západ zajatcov Centrálnych mocností a znemožňovať čs. transporty smerujúce z frontu smerom na východ. Bezprostredným podnetom incidentu bolo ťažké zranenie jedného legionára maďarským zajatcom z okoloidúceho vlaku, ktorého legionári následne usmrtili. Sovieti potom uväznili niekoľkých československých politikov zdržiavajúcich sa v Moskve a légie sa následne rozhodli, že si vynútia prejazd cez Sibír silou a dostali sa do vojny s boľševickou červenou armádou, pričom obsadili magistrálu od Povolžia až po Tichý oceán. 61 Myslí sa Transsibírska magistrála.62 Petropavlovsk – mesto leží na juhovýchodnom pobreží Kamčatského polostrova.63 Ruské mesto na rieke Ob, v juhovýchodnej časti Západosibírskej roviny (od r. 1925 Novosibirsk).

156

VOJENSKÁ HISTÓRIA

24.4. v noci sme vyšly z Bolotnej, ráno sme už videly zhoretu a pobúranú stanicu Tajga, o 11 hod sme vyšly z Tajgi, okolo 4 hod. po obede sme prišly do stanice Marinsk64.

25.4. sme prišly o 2 hod. do stanice Burgatova. 26.4. večer sme vyšly ze stanice Bugatrovo65.

27.4. v noci sme prišly do stanice Černogorskaja, 28.4. ráno sme vyšly z Černogorskej, na obed sme dorazili do Krasnojarska66, tu sme odebraly garnizonnú67 službu na pár dní, tu teče hrubá68 rieka zvaná „Jenisej69“, tu sem se zešel s Guštafikem Valentem po prvý krát, který ma nepoznal.

15.5. sme v noci odešly z Krasnojarska na výpravu do tajgi, asi 40 verst sme išly vlakem, ráno sme z vlaku visedly a nedaleko stanici sme v dedine „Margensk“ nocovaly.

16.5. 1919 sme vyšly z Margenska a začaly sme bludit po lesoch a hledaly sme tí čajky70, čo nám nedaly pokoj.

17.5. ráno sme vyšly z dediny, čo sme nocovaly v nej, na obed už bolo počut strílat bolševické čajky, našej rozvedky zabyly koňa. Po obede sme do tej dediny došly, čo z nej strílaly, menem „Kubinska“, dedinu naši zapálily a išlo sa dál do druhej dediny menem

„Zosnovska“ tam sme nocovaly.

18.5. o 6 hod ráno sme vyšly, okolo 4tej hod po obede sa začalo nastupovat na dedinu menem „Michaljovku71, odtad sa72 vyhnaly a išlo sa zpátky do „Zosnovskej“, na jeden den odych.

20.5. ráno sa vyšlo a prešlo sa cez dedinu „Michajlovku“ a okolo trech hodin sa došlo do dediny „Kiajsk“73. Na druhý den, to jest 21.5. po obede sa vyšlo z Kiajsku74, okolo 4tej hod po obede sme došly do malej dedinky menem „Tulup“, tam sme oddychaly dva dni.

23.5. sme vyšly z Tulupu, nedaleko sme došly k rieke „Maňa75“, tekla k dedinke „Neirva“76, dál sa nemohlo íst, za vodu boly mongolské hranice, tak sme sa cez Tulup vrátily zpátky77 do Kiajska78 a tam sme ostaly asi 5 dní stát.

29.5. ráno sa vyšlo z Kiajska a zpátky cez dedinu Michaljovku79 do Zosnovky a tam sa stálo dva dni.

1.6.1919 ráno sa išlo do predku do Kiajska80.

64 Správne Mariinsk.65 Správne Burgatovo.66 Mesto v povodí rieky Jenisej, založili ho kozáci v 17. st. ako pevnosť pred nájazdmi Tatárov. Nachádza sa na sever od severného cípu Mongolska; dnes sa poníma ako hranica medzi západnou a východnou Sibírou.67 Prevzali službu posádky.68 Dôležitá.69 Je jednou z najvodnatejších ruských riek a dôležitou dopravnou tepnou.70 Guľomety.71 Správne Michajlovku. 72 Nás.73 Kijajskoje.74 Z Kijajskoje.75 Mana.76 Narva.77 Naspäť.78 Kijajskoje.79 Správne Michajlovku.80 Kijajskoje.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

157

2.6. sa vyšlo z Kiajska a zpátky do dediny Michaljovky81, tu sme oddychaly82 osem dní.

10.6. o pul noci sa vyšlo z Michaljovky83 pred dedinu Kiajsk84, nad Tulupami sa ostalo stát na vrškoch a chodilo sa do služby.

11.6. ja sem onemocnel, na obed sem odešel do dediny Kiajska85 a tam sem ostal na okolodku86 ležat asi tri dni.

14.6. sem odešel z Kiajska87, večer sem došel na plukovný okolodek na stanicu „Kamarčaga“ a hned večer nás odvezly do Krasnojarska, tam sem bol asi 5 dní.

19.6. ráno sme se štábnym vlakem vyjely z Krasnojarska a 20.6. ráno sme prišly do stanice „Kansk“.

21.6. večer sme vyšly ze stb okolodku88 a došly sme rozjezd „Filimonovo“, tam sa stálo celý den.

23.6. sme vyšly z rozjezdu Filimonovo a večer sme prišly do „Kanska“.

24.6. ráno sme sa začaly stehovat do mesta do jednej gymnazie na bolšoj89 ulici, hned sme prebraly gernizionnu službu a mosty cez rieky „Kan“.

18.7. sme išly z Kanska na most do služby asi na 12 dní a zas spátky do Kanska.

7.8. sme boly na rozjezde Filomovo90, išly do stanice Bošnakovo91 a na druhý den spátky do Kanska.

8.8. sme išly do služby na Kan II.

28.8. sme došly zpátky do Kan.

14.9. bola u nás delegácia z vlasti.

16.9. na večer sme z Kanska odešly.

17.9. na ráno sme došly na stanicu „Finskaja“, zdalená92 asi 83 verst93 od Kanska, tam sme zmenily 8. rotu od našeho pluku.

14.11. nás došel zamenit 11. pluk na stanicu Finsku, mi sme išly zpátky na Kan II do služby.

26.11. išel vlakem prez Kansk general Janin.94

Nový rok 1920

81 Michajlovka.82 Oddychovali.83 Michajlovky.84 Kijajskoje.85 Kijajskoje.86 Ošetrovňa.87 Kijajskoje.88 Štábnej ošetrovne.89 Boľšaja – v preklade Veľká.90 Správne Filimonovo.91 Bošňakovo.92 Vzdialená.93 92 829 m; versta – stará ruská dĺžková miera, alebo ruská míľa, 1 versta=1 067 m; 94 Brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, hlavný veliteľ spojeneckých vojsk Dohody na Sibíri.

158

VOJENSKÁ HISTÓRIA

10.1. bola zrážka na Kane II. Bol to od 10.pluku 1.prapor, vezel na mosty zmenu, jak prišly zpátky, narazily na náš stojací vlak, podporučík Karel Šimunek od 1.roty 9.pluku bol privalený a pred večerem zomrel.

15.1. o 2 hod sa vyšlo z Kanu II a večer sa prišlo do stanice „Iljanska“, ale už bolo pilno95, lebo išel vlak za vlakem asi 10 metru.

16.1. v noci sme vyšly ze stanice Iljanskej ale bola rozebraná trať mezi stanicami Iljansku a Ingašu, vyšinul sa od 11.pluku štábny vlak, 4 muži uhorely.

20.1. sme prišly o 11 hod ve dne do stanice „Tajšetu“96.

21.1. na ráno sme vyšly z Tajšetu a 24.1. sme prišly do stanice „Nižna Udinska“97.

25.1. sme vyšly večer z Nižna Udinska98 a 26.1. pred pul nocu sme prišly do stanice Tulun.

27.1. ráno sme vyšly z Tulunu, 28.1. po obede sme prišly do stanice „Zima“.

30.1. sme vyšly ze stanice Zima a 31.1.l sme prišly do stanice „Čeremchovo“99, tu sme stály asi jeden mesiac a chodily sme do služby.

21.2. po obede o 5tej hod sme vyšly z Čeremchova a večer sle prišly do stanice „Polovina“, ráno sme vyšly z Poloviny a 22.2. po obede sme prišly do stanice „Innokentenska“, tak asi za den sme odešly na vojenni gorodek100.

26.2. sa vyšlo z voj.gorodku a došly sme do hrubej101 stanici menem „Irkutsk“102. V noci sme vyšly a 27.2. večer sme prišly do stanice „Sludenka“103.

28.2. sme po obede vyšly zo Sludenka104 a 29.2. na ráno sme prišly do stanice „Mysovaja“105, pred večerem sme vyšly a 1.3. ráno sme prišly do stanice „Ilka“ „Divizionnaja“.

4.3. Sme prišly do stanice „Ilka“.

7.3. sme vyšly zo st. Ilka a 8.3. na ráno sme prišly do „Petrovských závodu“.

24.3. po obede sme vyšly a v noci sme prišly do stanice „Chilku“, ráno sme vyšly a 26.3. pre[d] obedem sme prišly do stanice „Mogron“.

29.3. pred večerem sme vyšly z Mogronu a 30.3. pred obedem sme došly do stanice

95 Naponáhlo.96 Bol tu vytvorený zadný voj 3. divízie, do ktorého určil každý pluk jeden prápor, v ňom zostal aj nem. 2. prápor. Zadný voj opustil Tajšet 27. 1. In: Výtah z dějin pěšího pluku 9 Karla Havlíčka Borovského. K 10. výročí bitvy u Buzuluku a k jubilejním slavnostem ve dnech 5. a 6. července 1928. Most 1928, s. 2397 Nižnyj Udinsk. 29. januára 1920 tu došlo k urputným bojom. 98 Nižného Udinska.99 Nachádzali sa tam veľké uhoľné doly v Strednej Sibíri.100 Vojennyj Gorodek – v preklade Vojenské mestečko – názov stanice.101 Rozumej významnej.102 Irkutsk – najväčšie mesto v okolí Bajkalu, dôležitá stanica Transsibírskej magistrály. V r. 1918 tu bol zriadený osobitný, tzv. Výchovný tábor pre Slovákov. Vykonávala sa tu tak vojenská, ako aj výchovná činnosť, ktorú zabezpečoval aj takmer tridsaťčlenný inštruktorsko-vychovávateľský zbor nižších slovenských dôstojníkov a vyšších poddôstojníkov. Medzi nimi boli napríklad ppor. Vladimír Ballo, práp. Ladislav Bodický, por. Ferdinand Čatloš, por. Igor Daxner, ppor. Pavel Kuna, por. Branislav Manica, por. Michal Širica, kpt. Rudolf Viest a ďalší.103 Sljuďanka – leží na juhozápadnom konci Bajkalského jazera, severne od pohoria Chamar – Daban.104 Sljuďanky.105 Mysovaja – prístavné mesto na juhovýchodnom brehu Bajkalu.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

159

„Čita I“106 a po obede sme prejíždely107 Čitu II.

31.3. na ráno sme prišly do stanice „Adrianovka“.

1.4. po obede sme vyšly z Adrianovky a 2.4. na ráno o 7 hod sme prišly do stanice „Olovnaja“ a 2.4. na večer sme prišly do stanice „Borzja“.

3.4. sme vyšly z Borzja a 4.4. ráno sme prišly do „Mandžurie“108, pred obedem sme odešly a večer sme došly do stanice „Chaljar“.

6.4. o 4 hod po obede sme vyšly a večer sme prišly do stanice „Mjenduche“.

7.4. sme vyšly a večer sme prišly do stanice „Buchedu“.

8.4. večer sme vyšly z Buchedu a 9.4. ráno sme došly do „Šalantuj“ a večer sme odešly.

10.4. pred obedem sme prišly do stanice „Cicigar“

17.4. sme vyšly z Cicigaru a 18.4. sme prišly do stanice „Iantuntun“ okolo sú veľké pustaciny109, tu je aj mnoho divej zvery.

20.4. o 2 hod sme vyšly a pred obedem sme došly do stanice „Anda“.

21.4. ráno sme vyšly a pred večerem sme prišly do stanice „Charbin“.

22.4. o 4 hod ráno sme vyšly a na obed prišly do stanice „Imjampo“, po obede sme vyšly a 23.4. ráno sme prišly do stanice „Chandaochesi“, v noci sme odešly.

24.4. na obed sme prišly do stanice „Mulin“, večer o 11 hod sme odešly.

25.4. ráno sme prišly do stanice „Pogranična“, tu sme stály dva dni.

27.4. pred obedem sme vyšly a došly na stanicu „Grodekovo“, kde sme staly asi 6 dní.

3.5. po obede sme vyšly a večer sme prišly do stanice „Nikolsk Ussurijsky“110 staly sme tu tri dni.

6.5. ráno sme vyšly a večer sme došly do stanice „Razdolnaja“.

10.5. bol vydaný Japoncum bronevik111 „Orlík“ u Chaj.

10.5. po obede sme vyšly a večer sme prišly do stanice „Ugolnaja“, tu je už záliv z mora.

12.5. sme vyšly a večer sme prišly do stanice „Okajanska“.

14.5. pred obedem sme vyšly a na obed sme prišly na prvný riečku112.

19.5. pred obedem sme vyšly z prvej rečky a po obede sme prišly do prístavného mesta „Vladivostok“.

106 V juhovýchodnej Sibíri, dnes Zabajkalsko.107 Prechádzali.108 Mandžusko, od r. 1905 patrilo Japonsku.109 Pustatiny.110 Nikoľsk Ussurijskij.111 Obrnený vlak.112 V preklade Prvá Riečka – názov jednej z časti rozľahlého Vladivostoku. Bol tu zberný tábor, ktorý mali čs. legionári od r. 1918 pod kontrolou.

160

VOJENSKÁ HISTÓRIA

19.5. na obed odchádzala loď „Grook“113 a lod „Keemon“114 prišla.

20.5. pred obedem sme odevzdaly naše kufri do vagonu, o 5 hod odpoledne odešla lod „Keemon“, 2. mun. park.

21.5. na obed odhádzal americký križák „Souke Dakota“115 a pred večerem sa dostávala letná uniforma kanada.

22.5. po obede došla americká lod „Šerman“116 , 2 jizd.pluk. Po obede došla anglická lod „Iksion“117 , 7.pluk a uderný prápor.

23.5. po obede odplula lod „Iksion“.

24.5. o 1 hod odpoledne odjíždy americká lod „Šerman“, 2.jizd.pluk118, ženy a naša obozna119, vozatajstvo.

26.5. po obede sme opustyly vagony a stehovaly sme sa do kasární zdálenej asi 6 verst od mesta.

29.5. prišla lod „Edelin“120, nakladal sa 10.pluk.

1.6. vyplul z prístavu, v ten den prišla americká lod „Dollár“121, 8.pluk a 1.jizdný122.

5.6. doobeda sme maly lekársku prehliadku a 6.6. sme dostaly prápor a bol vyznamenán francuzskym vál. krížem123.

8.6. sme sa nákladaly na lod „Protesillaus“124, bolo práve pred západem slnka jak sa naša lod pohla z prístavu „Vladivostockého“, po obede jak sme nákladaly, bol špatný čas, hrmelo a pršelo, ale na večer sa málo vyjasnilo.

9.6. ráno sme stávaly, bolo zamračené, vetr, hmla, vlny boly dost velké, na palube nebolo možné obstát, o 7 hod sme snídaly, každý dostal čaj a buchtu. Každý bol zvedavý, jak to na tej lody vypadá, ale ponevádž bol velký nával 2600 mužu, že sa človek nemohol pohnut nikde. Na obed bola bramborová polévka s porciu mäsa, po obede koncert na palube, za malu chvílu večera guláš, mäsa málo, celý den zamračené.

10.6. ráno sme stavalý a už bolo vydet na obydvoch stranách kopce „Japonské“. Jak sme dochádzaly na vätšu vodu, začínalo to s nama húpat, more hrálo, na snídany čaj a buchta a k tomu, každý dva muži jednu maslovu konzervu, na obed polévka barané mäso, po obede sme sa bavyly jako kerý chtel, večera jak včera, na lavo od nás bylo vydet nejaké kopce, aj jednu lod sme stretly, celý den zamračené, zima a more je rozbúrené, tak že je už dost nemocných na morsku nemoc.

113 Americká loď Crook.114 Anglická loď.115 Správne South Dakota.116 Správne sa píše Sherman.117 Správne Ixion.118 2. jazdecký pluk.119 Trén – vojenský zásobovací oddiel.120 Angl. loď Edellyn.121 Správne Dollar.122 1. jazdecký.123 Orig. „Croix de guerre avec palmes“.124 Správne Protesilaus. Zloženie: 9. pluk, štáb delostrelectva 3. divízie, 3. ľahký delostr. pluk, 3. ťažká divízia, zborový oddiel.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

161

Popis anglickej lodi menom „Protesilaus“: 18 metru široká, 150 metru dlhá, 13 metru vysoká, z teho je 7 metru ponoru. Naloženo 2300 tún uhla, 100 tún spály denne, má 900 tun pitnej vody, má dva šrouby, každý sa otočí za minutu 80 krát, stroje majú silu 5000 koní, plavba z Vladivostoku do Vancouveru čini 4300 anglických míl, denne prejde 320 míl, stavaná v roku 1909, unese 20000 tun. Velitel lodi kapitán Donald Mansfeld.

11.6. o 6 tej hod stávame, počasie je jedn[a]ké chladno a zamračeno, už nám to zas nastalo jako na vojne, od 6tej hod do pul sedmej sa umívame, potom je snídany, st[r]etly sme lod, počasie sa nezmenilo, zima, vetr, zamračené, more je trocha utýšené, ale nás to húpa.

12.6. o 6 tej hod. stávame, počasie je porad špatné, snídany jak obyčajno, obed bol málo lepší, lebo sme robyly bunt125, mäso barané a zemiaky očistené. Po obede rozdával „americký strýčko“126 podarky čukolád, cigareti a sirky127, potom na jedného muža, sa fajčilo sa, každý sa oholil, zas sme dostaly suchary po 5 kusku na jednoho muža, zatim128 bola večera zemiaky a gulaš, večer na palube kino a koncert, more je rozbúrené, celý den zamračené.

13.6. v nedelu ráno o 6 hod. stávame, umívat, potom snídany, potom sa na palubu vyvetrat, obed jako običajno, do večery sa bavyme, po večery na palube kino a koncert, more rozbúrené.

14.6. stávame jak običajne, strava je jednaká, po obede je koncert, celý den je zamračené, hmla a zima, more rozbúrené.

15.6. o 6 hod stávame, strava jak običajne, čítame, bavíme sa, večer kino a koncert, je zamračené ale more je tyché. Tu sa nám stratilo celých 24 hodín129, máme dvakrtách130 útery alebo stredu.

16.6. strávame131 jako jindy, strava je jednaká, dostali sme 4 muži jednu maslovú konzervu a jednu zavareninu, večer kino, more trocha hraje, celý den je zamračené.

17.6. stávame jak običajne, chleba nám o pul funta pridaly, aj polévka bola lepšia, fizula132 je v nej, celý den pršalo, hmla.

18.6. jak sme stávaly hned ráno nás osvýtylo slnko a bolo celý den dost slnečko. Strava jak običajne, k večeru jasno a vetr.

19.6. v sobotu ráno stávame, bolo trochu jasno, chvílami nejaké mračenka zastýraly slnko, po obede podarky od amerického strýčka, potom lekarská prehlídka, zas na palube koncert. O 4 hod. pobede sme predjely na pravo od nás jednu lod.

20.6. stávame jak običajne, strava je jednaká, po obede sme vydely na levo nejaké kopce, celý den zamračené, voda je tychá.

21.6. pondelí ráno sme stávali skoro, mali sme pohon, na svitany sme stály blízko majáku, bola tam jedna velká lod, tu prišla k nám komisia, trocha sa postálo, za chvílu zas dál, už sme išly mezi kopce a na nich bol snech, po obed[e] sme sa pakovaly133, každý svoju bagáž 125 Hrmot.126 V prenesenom význame Červený kríž.127 Zápalky.128 Potom.129 Posun sa dá vysvetliť rozdielnymi časovými pásmami.130 Preklep, má byť dvakrát.131 Preklep – má byť vstávame.132 Fazuľa.133 Balili sme si veci.

162

VOJENSKÁ HISTÓRIA

a vinášaly na palubu, zatial bol obed. Po 12 hod. sme došly do pristavu „Vancuver“134, hned sme sa vylodovaly, ale ponevač135 velice pršalo, tak sme ostaly v jednich magazinoch136 na pristave, tu sme dostaly od amerického Červeného kríža podarky: pomaranče, cigarety a čokoládu, potom sa išlo pomaly na stanicu, pred večerem sme boly ve vagonech, každý mal svoje místo. O 7 hod sme vyšly ze stanici Vancuver137, večera bola ve vlaku a znamenitá, guláš, kafé a chléb, všetko prichystané len posedat a jest.

22.6. v utery sme stávaly neskorše, hned bolo snidany, sme sa vezly porad138 mezi kopci a tunely, k obedu zemiaky, párek a kafe, k večery guláš a kafe. Za 24 hodin sme urazily 508 míl, takže sme nemohly ist na precházku na stanicu alebo si nečo kupit, počasí špatné, prší celý den, ale nám to nevady, mi sme v suchu.

23.6. ráno sme z tých kopcu vyšly, už je rovina, len také menšie lesy trvaju dalej. Okolo 10 hod sme prišly do mesta „Edmonton“139, tu sme sa išly trocha prejst do mesta, išla s nama muzika, tak sme prešly v celej paráde mestom, pred obedem sme vyšly a ve vlaku sme dostaly lenunk140, na strelca 9 dolaru a 78 centimu. Na obed mäso, maslo a kafe a išlo sa porad preč. Krajina tu bola pekná, mnoho farmí, bolo videt po stanicách dost ludí, len ked sme nemaly čas sa bavyt141.

24.6. ráno pršalo, potom sa skoro vyjasnilo, išly sme peknu krajinu, na husto bolo vydet domi, pri každem dome je vydet hospodarske stroje. Snidany marmelada, maslo a kafe. Na stanici stojime málo, asi 5 minut, videt pekné stavanie domky, k obedu maslo, syr a kafe, večera guláš, maslo a kafe. V 12 hod v noci sme došly do mesta „Vinnipeg142“, asi 1 hodinu sme stáli.

25.6. ráno stávame, začínaly malé kopce a jazerá, prez celý den sa vezeme medzi kopci, obed bol slabý, večeru sme ani nejedly, lebo sme maly strach, že budeme od nej nemocný, večer začína rovina, celý den pomaly pršalo.

26.6. v sobotu ráno stávame, je jasno, snídany bola fizula na husto, maslo a kafé, kraj je dost rovný, je lesnatý a vydet malé jazerá. Obed marmelada, maslo a kafe, zem je málo obydlená.

27.6. v nedelu ráno stávame skoro poneváč sa už musíme pakovat, okolo obeda sme vyšly z vagonu, išly sme asi na dva kilometre do lagru „Valkastir“143, je to jedna velká pažic144, kde sa može zložit pár tisíc vojáku pod palatky145, tu sme si postavyly palatky a prebývaly v nich asi 28 dní, nedaleko je mesto „Quebec“146.

28.6. na druhý den ráno sme robyly jako mravci, jaždý okolo svojej palatky sme to chcely mat vyparádené, po obede bola paráda147, prišiel k nám anglický generál.

134 Vancouver, frankofónne kanadské mesto na východe krajiny.135 Keďže.136 V obchodoch.137 Vancouver.138 Neustále.139 Dnes mesto v kanadskej provincii Alberta.140 Žold.141 Na zábavu.142 Winnipeg je najväčšie mesto v kanadskej provincii Manitoba.143 Správne Valkartier.144 Trávnatá plocha.145 Stany.146 Mesto frankofónnej provincie v Kanade.147 Prehliadka.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

163

29.6. ráno stávame, bolo pekné počasí, tak sme sa vybraly na rieku prat prádlo a obšívat, kerý mal čo.

30.6. bola do obeda velká búrka, po obede pršalo.

1.7. to jest ve štvrtek je v Kanade národný svátek, tak zas len paráda, bol pekný den, to sa nám lubilo, večer sa dalo pršat a pršalo tri dni.

5.7. večer sme slavyly památku M. Jána Husa nedaleko táboru na jednej pažici148 bola naložená hranica ohna, mi sme tam večer išly všetci oslavovat, večer bol pekní, od každého pluku bol jeden rečník, spomínal na staré doby a časi.

7.7. ve stredu bola veselost, bol lenunk, a to má každý voják rád, strelec dostal 3 dolare 87 centimu, celý den prší.

8.7. je pekné počasie, boly zas doplatky strelec 7 doláru 33 centimu. Na obed odchádzal z tábora „Valkastir149“ uderný prápor a šest rot od sedmého pluku na prístav, nasedly na lod

„Carica“.150

13.7. sme dostaly lenunk151, strelec 3 doláre 85 centimu.

14.7. po obede odchádzal z tábora posledek152 7.pluku a nejaká čast 8.pluku na lodi „Belgia“153.

15.7. na obed odchádzal posledek 8.pluku na lodi „Valencia“154.

17.7. večer sme dostaly lenunk155 strelec 4 doláre, 78 centimu.

18.7. ráno sme skoro stávaly, hned sa vyšlo z tábora „Valkastir“156, okolo 8 hod sme sedaly do vagonu, z našeho transportu išel jeden pluk.

19.7. ráno sme boly na stanici „Mongeton“, je to dost velké mesto. Večer sme prišly na velké mesto menem „Truro“, okolo pul noci sme došly do prístavu „Halifaksu157“ a pred obedem sme sa nalodily na lod „Minekahda158“.

20.7. pred večerom o 6 hod sme opuštaly „Kanadu“ a vyšle sme z pristavu „Halifaksu“, bolo zamračené, trocha poprchalo. Na našej lodi sme sa vezly 9.pluk, 1 jizdny159, baterka160 od 3.devízie161, celkem nás bolo na lodi 3 a pul tisíc. Hned jak sme sa pohly z prístavu, už to začínalo s náma húpat, počasie špatné.

21.7. v stredu sa trocha vyjasnilo, v noci sme prešly nejaký ostrov, jídlo by ešte ušlo, hlavne sa nám jednalo o místo na spaní, teho sme maly opravdu málo, sme spávaly jak malé

148 Na voľnom priestranstve.149 Správne tábor Walcartier.150 Carica – pôvodne ruská loď, ktorú držali Angličania v zálohe za nezaplatené dlhy.151 Žold.152 Zvyšok.153 Belgic. Bez veliteľstva 8. pluku, III/8. a plukovnej hudby154 III. prápor 8. pluku, veliteľstvo pluku a plukovná hudba.155 Žold.156 Valkartier.157 Halifax.158 Minnekahda.159 Jazdecký.160 Batéria.161 Preklep – má byť divízie.

164

VOJENSKÁ HISTÓRIA

deti, každý si zavesil na dva háky plachtu a do rána sa mohel hynčovat162 jak malé decko, až ho to omrzí, počasie je dost pekné.

22.7. ve štvrtek stávame, je dost pekne, jasno, len chvílami prejdu nejaké kúsky mračna po obloze. Už z nás mnoho nemocných na morskú nemoc, po obede je hmla, potom koncert, večer kino, k večeru sa málo zamračilo.

23.7. hned z rána je pekné počasie, slnko svieti, nedaleko sme stretly dve lode, po obede koncert na palube, večer kino, v noci bolo videt nejakú lod, počasie je pekné.

24.7. ráno stávam, sem nejaký smutný, neni mi nejako dobre, okolo desiatej sem už veselý. Neskur163 sme stretly lodky plachtárky, išly blizko nás, mi sme si myslely, že ich tí vlny zakrijú. Strava nestojí za moc, snídaní kaša, aj to ani žáden nejedel, každý strávi svuj čas na palube, lebo je pekný čas164. Obed též nestojí za mnoho, po obede mám službu, je dobre, že je pekné počasie, lebo v lodi je špatný vzduch, tak možeme byt na palube, po večery koncert a kino, počasie pekné.

25.7. zamračené, hned ráno je chladno, takže musíme byt viac v kajutách než venku, snídany chléb, maslo a kafe, po obede je pekne, tak všetko ide na palubu až do večera, po večery koncert a kino, stretly sme dve velké lode, počasie večer mizerné, zamračené a veter.

26.7. voda je dost tichá, zato spodný prúd to vlný tak, že to s nama hupe, snídany jak običajne, stretly sme jednu velkú lod, obed sa minul, po obede na palubu, ale bolo zima, tak sa každý tahal do nutra lebo sa mu nechtelo byt venku, večera nebola výborná, ale musíme vydržat, ked neni lepší, počasie špatné.

27.7. ráno sme stávaly a docházaly k mnoho lodám rybárskym, snídany jako običajne, po obede sme na palube, už bolo videt preletovat vodných vtáku, tak sme mislely, že sme už neni daleko od roviny, aj jeden maják bolo vydet, nedaleko bolo vydet skalnaté brehy, na levej strane je vydet kopce a mnoho svetel, bol to nejaký pruplav alebo kanál.

28.7. hned ráno je zamračeno, ale za to je dost teplo, sme stále na palube, čekámu165 tu chvílu, kedy zastavíme, už sme všetci veselejší, lebo lode chodá166 sem a tam, tak sa máme na čo dývat, po obede se spustyla velká hmla, takže nebolo daleko vydet. Okolo 4 tej hod sa kopce stratyly a nastalo šíre more, počasie je špatné hmla a prší.

29.7. ráno je zamračené, snídany jako običajne, každú chvílku je videt kopce, po obede sme sa blížili k prístavu, o 4 hod sme ostaly stát na šírej vode, ponevač nebolo v prístave místo. Prístavné mesto, kde sme sa vylodyly, sa menuje „Cukshafen“167, pekné mesto, vysoké domy a čistota, okolo prístavu všetko zelené a pekná rovina. Večer o 5 hod prišla lod

„Valencia“ kterú sme na šírem mori predešly.

Celá naša cesta z Halifaksu168 do Cukshafenu je dlhá 3092 míl, celkem sme jely 207 hodin a 10 minut, za hodinu sme ušly 14,9 uzlu169.

162 Hojdať.163 Neskôr.164 Pekné počasie.165 Čakáme.166 Premávajú.167 Cuxhaven, prístavné mesto v Dolnom Sasku (Nemecko).168 Halifaxu.169 1 námorný uzol = rýchlosť jednej námornej míle za hodinu.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

165

30.7. ráno sa skoro vylodyl 8.pluk170, na obed pritáhla naša lod do prístavu. Celý den sme maly pohon, počasie je smutné, po obede odešly vlakem 1.jízdny171, technická172 a baterky173, naše kufre sa též už vykladaly, po večeri sme dostaly podárky čukolád, tabak velvet a cigareti, mimo teho každý dostal stravu na tri dni.

31.7. ráno sme skoro stávaly, hned bolo snídany o 10 hod bol obed, vylodily sme sa, nedaleko bola stanica a hned do vagonu, o 12 hod sme vyšly s vlaken z Cukshafsenu174, o 1 hod sme boli na stanici „Gadenburg“175, o 2 hod na stanici „Stade“. Dokola je pekná krajina, potom sme došly do stanice „Harburg“176, tu je mnoho ovocných stromu, mesto pozostáva vačšinu z fabrík, pekné vysoké domy, okolo 7 hod sme došly do stanice „Uelzen“177 velká stanica, tu nás vyšibovaly do jedného šturca178 a stály sme tu celú noc, pred obedem nás vytáhly na stanicu.

1.8. sme vyšly ze stanice „Uelzen“ a od hlavnej dráhy sme sa obrátyly na pravo, a je tu pekné pole a úrodné. O 2 hod sme došly na stanicu „Bergen“179, o 3 hod na stanici „Salzvedel180“, vetšia stanica, dokola pekná rovina, místami sú kúsky lesa, dost je to obydlené, tu je vydet v krížoch obilí. O 4 hod sme došly na stanici „Schӧnfeld“ a tu nás zas zanechali do rána, precházaly sme menše stanice. Ráno sme prišly do stanice „Magdeburg“, pekná a stanica a velké mesto, o 11 hod sme vyšly z Magdeburgu, tu sú ešte hrubé181 stanice „Stassfurt“ a „Leopoldhall“, dokola mnoho fabrík, pekná rovina, nedaleko stanice „Gűsten“. O 3 hod už začínaly malé kopce a lesi. O 4 hod sme došly na stanicu „Mansfeld“, mnoho fabrík, je tu pekná rovina, uroda pekná, o pul pátej sme boly na stanici „Reistedt“ nedaleko je dlhý tunel. O 5 hod sme boly na stanici „Sangerhausen“, mnoho fabrik, uroda pekná, došly sme na dost velkú stanicu „Artern“, o pol desátej večer sme došly na hrubú stanicu „Erfurt“, je to velké mesto, mnoho fabrík, 20 minut sme stály a išly dál.

3.8. ráno sme stávaly, bolo videt kopce a lesi, o 6 tej hod sme boli na stanici „Ludvigstadt“, okolo 7 hod. sme boly na stanici „Rotenkirchen“, hrubá stanica, kopce sú už menše, nedaleko je stanica „Štokheim“182, tu začínala žatva, na poli bolo videt len samé ženy kosit, aj na všetkých polných prácach. O pul devátej sme boli na stanici „Kronach“183, pekné mestečko, mnoho fabrík, je tu velký hrad, pekné lesi, mezi nima rieka. Kolem 10 hod sme prišly na stanicu „Lichtenfeld“, o 11 hod na stanicu „Bamberg“, dost velké mesto, mnoho fabrík, dookola pekná rovina, úroda pekná. O 12 hod sme došly na stanicu „Forchheim“184, do okola fabriky, malé lesi, o 1.hod na stanici „Erlangen“185, nedaleko dlhý tunel, mnoho fabrík, o pul druhej sme došly do stanice „Furt“186, hrubé mesto, mnoho fabrik, tí sa tahajú až po mesto. O 2 hod po obede sme prišly do stanice „Nürnberg“, hrubé mesto, mnoho fabrík, mesto je moc staré, dokola je pekná rovina, nedaleko je stanica „Ottonsoos“187, tu sa rodí mnoho 170 Transport zabezpečovala loď Dollar.171 1. jazdecký pluk.172 2. technická rota.173 Batérie.174 Cuxhavenu.175 Badenburg.176 Hamburg – Harburg, mesto v severnom Nemecku.177 Nemecké mesto v Dolnom Sasku.178 Zarážadlo, resp. na jednu kopu, hromadu.179 Mesto Bergen. 180 Salzwedel – nemecké mesto v Sasku-Anthaltsku181 Dôležité stanice.182 Stockheim.183 Mesto v Bavorsku.184 Okresné mesto v severnom Bavorsku. 185 Mesto v Bavorsku.186 Nemecké mesto Fürth, neďaleko Norinbergu.187 Otoonsoos

166

VOJENSKÁ HISTÓRIA

chmelu, je viac lesú a kopcú. O pul 6 hod večer sme prišly do stanice „Neukirchen“188, nedaleko je hrad na vysokem kopci, jedeme mezi kopci a lesem, tu je stanica „Rosenberg“189, hrubá železná fabrika, málo roviny. O 7 hod sme prišly do stanice „Amberg“190, tu je už viac lesu, o pul devatej sme boly na stanici „Sveindorf“, nedaleko hrubá rieka, dokola malé kopce.

4.8. po pul noci sme došly na hranice, o pul štvrtej sme došly na stanicu „Domažlice“, pred obedem sme prišly do stanice „Plzeň“, večer okolo 9 hod sme vyšly.

5.8. ráno o pul osmej sme došly do „Mostu“ a šly sme do kasárny za mestem, strava nebola moc dobrá, tu sme sa bavyly asi týden a pomaly každý den nejaký išiel domu.

11.8. ráno o 6 hod. sme vyšly zo stanice „Most“, o pul 12tej hod. sme prišly do stanice „Praha Wilsonovo nádraží“, tu sme sa nebavyly191 dlho, okolo 4 tej hod. sme boly na stanici „Kolín“, za nejakú chvílu na stanici „Pardubice“, o 9 hod. večer na stanici „Česká Trebová“. O pul jednej v noci sme došly do stanice „Brno“, o 7 hod ráno sme vyšly.

12.8. pred obedem sme prišly do „Bratislavy“ a tu sme sa rozešly každý na druhu stranu do svého domova. Ja sem prišiel domu po obede o 2 hodinách, teda 12.8.1920 do Pezinka. Potom sem sa nejaký čas motal doma, až ma to omrzelo a sem išiel do Bratislavy skrz nejakú službu.

1.10.1920 sem sa dostal do železničnej stanice „Modra-Šenkvice“ k zácviku za výhybkára.

22.3.1921 sem začal robyt samostatnú službu vyhybkára v železničnej stanici „Modra-Šenkvice“.

Edične spracovala Mária Stanová

188 Nachádza sa v Nemecku, Hesensku, na brehu rieky Rýn.189 Sulzbach-Rosenberg, nemecké mesto v Bavorsku.190 Nemecké mesto v Bavorsku.191 Nezdržali.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

167

VOJENSKÉ MÚZEJNÍCTVO

MUZEUM ARMII KRAJOWEJ V KRAKOVE

MARTIN KONEČNÝ

KONEČNÝ, M.: Armia Krajowa Museum in Krakow. Vojenská história, 4, 23, 2019, pp 167-174, Bratislava.The Home Army (Armia Krajowa) in Polish was the largest underground armed group in the territory of the occupied Poland during World War 2. In the summer of 1944, it had up to 400,000 members and belonged to the most influential organisations of this type in Europe. Its activity since 2000 is documented in the specialised museum in Krakow, the only one of its kind in the whole country. Today, the Museum preserves more than 8,000 collection items and the Museum Library has more than 11,500 books. The Museum owns a numerous collection of uniforms, headgear, helmets, military armament and equipment of the members of underground armed groups as well as their German and Soviet counterparts. Another group that is richly represented are the infantry firearms – pistols, repeating rifles, assault rifles, machine guns. Interesting part of the exhibition comprises the home-made explosives, pistols and machine guns used by the Polish mainly during the Warsaw Uprising. The permanent exposition of the Museum is extensive and displays the period of World War 2 in the occupied Polish territory very comprehensively and interactively at the same time. The Home Army Museum in Krakow interconnects the latest trends and principles of the museum work – high professionalism, interactive elements (film displays, audio recordings, possibility to touch the artefacts) and what is most important, the rare collection items are presented aesthetically and functionally in different ways.Military Museology. Occupation of Poland during World War 2. Home Army. Warsaw Uprising. Resistance Groups.

Poľský národ patril počas druhej svetovej vojny k tým, ktoré čelili cielenému vyvražďovaniu totalitnými mocnosťami. Milióny Poliakov prišli o život v nemeckých a sovietskych koncentračných a pracovných táboroch, boli zastrelení bezpečnostnými zložkami okupantov, či odsúdení na smrť hladom počas nútených presunov do nehostinných oblastí Sovietskeho zväzu. Približne 7 miliónov občanov medzivojnovej Poľskej republiky bolo v rokoch 1939 – 1945 zavraždených (z tohto počtu bolo 2,8 milióna podľa nemeckých zákonov prehlásených za Židov).1 Ďalšie státisíce Poliakov boli vystavené každodennej krutej životnej realite, ktorú im pripravili okupačné úrady – ponižovanie, bitie, fyzické tresty, väzenie, mučenie a odsúdenie na pomalú smrť vyčerpaním, hladom a odopieraním zdravotnej starostlivosti. Tieto skutočnosti je potrebné vedieť a neustále si ich pripomínať, aby sme nezabudli, aké strašné zločiny boli spáchané v mene zvrátených totalitných režimov nacizmu a komunizmu.

Vojenská porážka Poľska v septembri 1939 a jeho následná okupácia Nemeckom a Soviet-skym zväzom viedli nielen k vyššie spomenutému masovému vyvražďovaniu obyvateľstva, ale aj k okamžitému vzniku hnutia odporu. Poľskí vojaci, ktorí prežili mesiac trvajúce boje a nepadli do zajatia, vytvorili ilegálne ozbrojené oddiely postupne prerastajúce do rozsiahlej podzemnej armády, známej od roku 1942 ako Krajinská armáda (poľsky Armia Krajowa, ďalej v texte aj AK).2 Krajinská armáda bola najväčšou podzemnou ozbrojenou skupinou 1 Údaje pochádzajú z textových panelov Múzea Krajinskej armády v Krakove, podobne ako všetky základné informácie k popisovaným exponátom v tomto príspevku.2 K histórii Krajinskej armády pozri rozsiahle dielo poľských autorov: PELCZYNSKI, T. a kol. Armia Krajowa v dokumentach 1939 - 1945. Vol. I – VI. Wroclaw – Warszawa – Kraków : Zakład Narodowy im. Ossolińskich Wydawnictwo, 1991.

168

VOJENSKÁ HISTÓRIA

na území okupovaného Poľska v druhej svetovej vojne. V lete roku 1944 mala až 400 000 členov a patrila k najvplyvnejším organizáciám tohto typu v Európe. Jej vznik a pôsobe-nie dokumentuje špecializované múzeum v Krakove, jediné svojho druhu v celom Poľsku.3 Prostredníctvom činnosti Krajinskej armády v ňom spoznáme aj strastiplný osud poľského národa, ktorý hrdinsky vzdoroval plánu totalitných mocností na jeho zdecimovanie. In-špiratívne príklady odvahy poľských občanov, vojakov a vlastencov sú jedným z dôvodov, prečo návštevu tohto miesta pamäti vrelo odporúčam nielen priaznivcom vojenskej histórie.

Hlavnou úlohou poľských odbojových skupín v rokoch 1939 – 1945 bol boj proti nemec-kým a sovietskym okupantom a príprava povstania poľského národa, ktoré mali rozpútať, keď na to nastanú vhodné podmienky. V roku 1942 sa príslušníci odboja spojili (okrem komunistov) a vytvorili spoločnú podzemnú armádu, známu pod názvom Armia Krajowa (AK). Príslušníci AK mali na konte útoky na nemecké policajné jednotky a stanice, ale aj teroristické útoky na mosty, železničnú i cestnú sieť či vlakové súpravy. Vojaci Krajinskej armády tvorili hlavnú silu aj počas Varšavského povstania, ktoré vypuklo v auguste 1944 v bývalom hlavnom meste Poľska. Členovia AK spolu s civilistami hrdinsky dva mesiace viedli svoj nerovný boj s omnoho silnejším nepriateľom, ktorý nakoniec povstanie utopil v krvi. Od leta 1944 do januára 1945 zažívala Krajinská armáda krušné chvíle, keďže mu-sela bojovať nielen proti Nemcom, ale jej príslušníci boli vo veľkom zatýkaní aj sovietskou tajnou políciou NKVD a deportovaní na Sibír. Po vytlačení Wehrmachtu z oblastí predvoj-nového východného Poľska obsadila toto územie Červená armáda, ktorá sa k členom AK správala nepriateľsky. Po skončení druhej svetovej vojny a nástupe komunizmu bola AK cielene vymazávaná z poľských dejín a jediné zásluhy v boji proti nacizmu si prisvojovali komunisti. Členovia AK boli perzekvovaní, väznení, stali sa občanmi druhej kategórie. Pl-nej rehabilitácie sa dočkali až po roku 1989, keď komunistický režim v Poľsku padol.

Po zvrhnutí totalitnej moci prišli bývalí príslušníci AK z okolia Krakova s nápadom skon-taktovať ďalších spolubojovníkov zo všetkých končín Poľska i zo zahraničia a zriadiť múze-um venované poľskému ozbrojenému odboju za druhej svetovej vojny. Starostlivo desiatky rokov ukrývané fotografie, dokumenty, uniformy, vyznamenania, zbrane, výstroj i osobné predmety vojakov AK uzreli svetlo sveta a začali sa zhromažďovať v Krakove. Pomoc po-skytli aj vtedajší poľskí armádni dôstojníci i predstavitelia mesta Krakov a Malopoľského vojvodstva. Za sídlo nového múzea bola určená budova, postavená ešte v roku 1911 pre potreby rakúsko-uhorskej armády (Krakov bol sídlom I. armádneho zboru).4 Po desiatich rokoch neúnavnej zberateľskej a dokumentačnej činnosti otvorili v roku 2000 Múzeum Krajinskej armády v Krakove, ktoré sa nachádza na ulici Wita Stwosza 12 (oficiálny názov v poľštine znie Muzeum Armii Krajowej im. Gen. Emila Fieldorfa „Nila“ w Krakowie).

Je to jediná inštitúcia tohto typu zameraná na výskum činnosti poľských ozbrojených podzemných skupín počas druhej svetovej vojny. Pomocou dobových artefaktov pútavo približuje osud poľského národa a jeho boj proti nemeckým a sovietskym okupantom. Dnes múzeum uchováva vyše 8 000 zbierkových predmetov a muzeálna knižnica má vyše 11 500 kníh. Po rekonštrukcii v roku 2011 sa priestory múzea zväčšili na súčasných 6 500 m2. Stála expozícia múzea je skutočne rozsiahla a nachádza sa na dvoch podlažiach. Zobrazuje (najmä) obdobie druhej svetovej vojny na území okupovaného Poľska veľmi komplexne, podrobne, no zároveň moderne a interaktívne.

Expozícia múzea je rozdelená na niekoľko hlavných tematických okruhov, ktoré sa vnú-torne členia na významovo súvisiace menšie celky. Autori expozície postupovali pri jej inštalovaní chronologicky a tak sa návštevník po vstupe do výstavných priestorov ocitne 3 Základné informácie o múzeu sú dostupné na webovej stránke https://muzeum-ak.pl/.4 TURIK, R. Posádkové mestá v rakúsko-uhorskej monarchii pred 1. svetovou vojnou. Dostupné na internete: http://www.kvhbeskydy.sk/posadkove-mesta-v-rakusko-uhorskej-monarchii-pred-1-svetovou-vojnou-ii/. [cit. 26.7.2019].

VOJENSKÁ HISTÓRIA

169

najprv v 30. rokoch minulého storočia, v medzivojnovom Poľsku. Interaktívna mapa mu ukáže jednotlivé vojvodstvá a mestá, ktoré boli do septembra 1939 súčasťou Poľskej repub-liky. Priestor je venovaný predstaveniu poľskej armády, jej uniforiem, výzbroje a výstroja. Popisy pri niektorých uniformách prezentujú aj životné príbehy ich nositeľov, bojové nasa-denie, vyznamenanie v boji či tragický osud po páde do zajatia. Obyčajný kus textílie tak vďaka tomu dostáva úplne iný rozmer – silný, no väčšinou tragický.

Ďalšia časť výstavných priestorov pojednáva o vojenskej operácii Nemecka a Sovietske-ho zväzu proti Poľsku v septembri 1939. Detailne je predstavená napríklad obrana Varšavy alebo obsadenie Ľvova. Podrobnejšie sú priblížené niektoré epizódy vojny a boje poľských jednotiek s nemeckými či sovietskymi agresormi. Prípad Ľvova ukazuje obzvlášť tragický osud vojakov i civilistov počas vojny. Najprv síce odolávali nemeckému útoku, napokon sa však rozhodli kapitulovať a vydať mesto Sovietom. Predtým dostali sľub, že vojaci i civilisti budú môcť odísť do Maďarska či do Rumunska, no keď sa Sovieti mesta zmocnili, nastolili iné pravidlá. Väčšina domov bola vyrabovaná, dôstojníci zatknutí NKVD a deportovaní do tábora Starobiľsk, kde boli na jar 1940 popravení.

Rozsiahly tematický okruh rozpráva o živote Poliakov a Židov v rokoch 1939 – 1941, keď bola bývalá Poľská republika rozdelená medzi dve totalitné mocnosti. Textové panely pribli-žujú formy nemeckej i sovietskej okupácie, rozdiely i podobnosti. Návštevník sa dozvie aj o postavení Židov v Nemcami okupovanej časti Poľska, vytváraní židovských ghett, a fun-govaní koncentračných táborov. Popis života v Sovietmi okupovanej časti si všíma najmä násilné zavádzanie ruštiny, bieloruštiny a ukrajinčiny do škôl a úradov v poľských mestách, prenasledovanie domnelých triednych nepriateľov a násilné presídľovanie poľských rodín do nehostinných oblastí Sovietskeho zväzu. Samostatný textový panel je venovaný Katynskej masakre, kde sovietske bezpečnostné zložky na jar 1940 popravili vyše 21 000 dôstojníkov poľskej armády a polície. Väčšina z nich bola zastrelená guľkou do hlavy. Výstavné priestory obsahujú zaujímavé trojrozmerné exponáty, ktoré sa viažu k vyššie opisovaným udalostiam. Mimoriadne vzácna je uniforma poddôstojníka SS pôsobiaceho ako stráž v nemeckých kon-centračných táboroch na začiatku vojny. Nemecké bezpečnostné zložky na území okupova-ného Poľska reprezentuje uniforma člena poriadkovej polície s opaskovou prackou a vyzna-menaním. Vystavené sú aj odevy poľských väzňov z nemeckých koncentračných táborov, často spolu s predmetmi osobnej potreby, ktoré sa podarilo zachrániť. Nechýbajú listy a fo-tografie ich najbližších. V expozícii nájdeme aj snímky z koncentračného tábora Osvienčim, z Varšavského ghetta a portréty Poliakov prenasledovaných nemeckými okupantmi.

Zásadným zlomom (nielen) v dejinách poľskej okupácie počas druhej svetovej vojny bol jún 1941 a Operácia Barbarossa – nemecký útok proti Sovietskemu zväzu. Nemci sa zmoc-nili aj územia predvojnovej Poľskej republiky, ktoré po septembri 1939 obsadili Sovieti. Za-čala sa germanizácia bývalého východného Poľska, násilné vysídľovanie Poliakov z tohto regiónu a naopak príchod nových nemeckých kolonistov. Dobové nemecké vyhlášky pre obyvateľstvo na obsadených územiach sú zväčšené, vytlačené a sprevádzajú návštevníka počas prehliadky expozície. Dotvárajú tak tiesnivú atmosféru, spolu s tlmeným svetlom a reprodukovaním rozhlasových prejavov predstaviteľov nemeckej vládnej moci.

Niekoľko vitrín je venovaných militáriám, najmä nemeckej, v menšej miere poľskej a so-vietskej proveniencie. Zastúpené sú však aj talianske, československé, britské a americké zbrane, výzbroj a výstroj. Múzeum Krajinskej armády má v expozícii obrovskú zbierku ručných strelných i chladných zbraní – opakovacích, samonabíjacích a útočných pušiek, piš-tolí, revolverov, samopalov, guľometov, granátov, bodákov a nožov. Spomedzi opakovacích pušiek sú vystavené napríklad rakúsko-uhorský typ Mannlicher M95, nemecký typ Mauser K98k, sovietsky typ Mosin 1891/30, československá puška vzor 24 a mnohé ďalšie. Sa-mopaly reprezentujú nemecké MP 38, MP 40, talianska Beretta M38/42, britský Sten MK

170

VOJENSKÁ HISTÓRIA

II, americký Thompson M1928 i legendárna poľská Blyskawica, používaná najmä počas Varšavského povstania. Múzeum vlastní desiatky nemeckých guľometov MG 34 a MG 42.

V ďalších častiach expozície sa už autori primárne zamerali na detailné predstavenie poľ-ských odbojových skupín počas druhej svetovej vojny, medzi ktorými dominovala Krajin-ská armáda. Aby boli historické fakty podané pútavou formou, prezentované sú aj životné osudy, činy a citáty najznámejších predstaviteľov poľského odboja. Návštevník si môže pozrieť ich fotografie v uniforme i v civile, zoznámiť sa s ich pôsobením v jednotlivých rokoch vojny, ale neraz i tragickým koncom. Po mnohých dôstojníkoch Krajinskej armády sa zachovali aj ich osobné predmety, roky ukrývané najbližšími príbuznými. Vystavené sú aj uniformy, súčasti výstroja a výzbroje, či vojenské vyznamenania. Veľmi vzácnym dobo-vým artefaktom je originálna štandarda inšpektorátu Krajinskej armády v Ľvove, pravdepo-dobne z roku 1943. Po roku 1946 ju bývalí príslušníci AK odniesli z Ľvova a ukryli v Poľsku. V roku 1994 bola nanovo posvätená v Krakove a stala sa súčasťou zbierkového fondu múzea.

Ďalší tematický okruh sa venuje predstaveniu výcviku veliteľov Krajinskej armády vo Veľkej Británii a následnej vojenskej spolupráci so západnými spojencami. Dôstojníci Kra-jinskej armády vykonávali pre Spojencov špionážne úlohy a vďaka ich odhaleniam (poda-rilo sa im napríklad zistiť informácie o rakete typu V2) bolo napríklad bombardované ne-mecké raketové stredisko v Peenemünde. Textové panely podrobne opisujú formu výcviku špeciálnych poľských jednotiek a ich výsadky na územie okupovaného Poľska. V rokoch 1941 – 1944 sa uskutočnilo 82 výsadkových operácií. Nie všetky prebehli úspešne. Ne-mecká protivzdušná obrana zostrelila niekoľko spojeneckých lietadiel, napríklad americký bombardér B-24 Liberator pri obci Lysa Góra v noci 17. augusta 1944. V múzeu je vystave-ný poškodený ťažký guľomet M2 Browning vymontovaný z veže tohto zostreleného lietadla. Vzdušným výsadkom, výzbroji a výstroju pilotov lietadiel je venovaná samostatná vitrína. Vhodným doplnením je dioráma znázorňujúca výsadok dvoch parašutistov z lietadla.

Varšavské povstanie prebiehajúce od augusta do októbra 1944 bolo najväčším ozbroje-ným vystúpením Poliakov proti okupačnej moci v období druhej svetovej vojny. Má svoje miesto aj v Múzeu Krajinskej armády v Krakove. Autori expozície vystavili prilby povstal-cov (nemecká M35 a poľská M28 s červenobielymi rozlišovacími znakmi), rukávové pásky, vlajky, opakovacie pušky i samopal Blyskawica. Hrdinský boj povstalcov i civilistov zlomili Nemci brutálnou silou až po dvoch mesiacoch. Varšavské povstanie bolo utopené v krvi a stalo sa akousi labuťou piesňou Krajinskej armády. Straty, ktoré táto odbojová organizácia utrpela, už nebolo možné adekvátne nahradiť. Navyše, z východu na územie predvojnové-ho Poľska prenikla Červená armáda, ktorá z neho vytláčala Nemcov. K príslušníkom AK sa však Sovieti správali nepriateľsky, prenasledovali ich a transportovali do pracovných táborov v Sovietskom zväze. Dioráma zachytáva výsluch príslušníka AK predstaviteľmi sovietskych bezpečnostných zložiek a je doplnená aj o zvukový záznam, ktorý navodzuje veľmi stiesňujúce pocity.

V januári 1945 generál Leopold Okulicki oficiálne rozpustil Krajinskú armádu. V mú-zeu si môžete prečítať jeho posledný rozlúčkový prejav pre členov AK. Odbojové skupiny v Poľsku však automaticky nezanikli. Transformovali sa, operovali v menších oddieloch a zameriavali sa na ochranu ľudí pred komunistickým terorom a veľmi často aj na bránenie poľských civilistov (najmä vidiečanov) pred ukrajinskými nacionalistickými jednotkami.5 Nikdy však už nenadobudli silu a postavenie, aké mala v čase svojho najväčšieho rozmachu Krajinská armáda. Partizánsky odboj bol do roku 1952 bezpečnostnými zložkami komunis-tického režimu systematicky potlačený.6 5 K boju Krajinskej armády (a jej nástupníckych poľských odbojových skupín) proti oddielom ukrajinských nacionalistov (najmä OUN-B a UPA) na území dnešného Poľska a Ukrajiny pozri aktuálnu publikáciu MOTYKA, G. Volyň 1943. Genocidní čistka – fakta, analogie, historická politika. Praha : Academia, 2018. ISBN 978-80-200-2857-0.6 K téme odbojových skupín v Európe po skončení druhej svetovej vojny existuje vynikajúca publikácia v slovenčine, LOWE, K. Krutý kontinent. Európa krátko po druhej svetovej vojne. Bratislava : Premedia, 2014. ISBN 9788081591303.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

171

Múzeum Krajnskej armády v Krakove v sebe prepája najmodernejšie trendy a zásady mú-zejníckej práce – vysokú odbornosť, interaktívne prvky (filmové ukážky, zvukové nahrávky, diorámy) a predstavenie vzácnych zbierkových predmetov esteticky a funkčne rôznymi spô-sobmi. Priblíži nám osudy ľudí, ktorí bojovali, trpeli a umierali za oslobodenie svojej vlasti spod nacistickej i komunistickej diktatúry a zaplatili za to cenu najvyššiu. Návštevu týchto miest pamäti považujem v dnešnej dobe plnej zľahčovania a spochybňovania zločinov oboch totalitných režimov za nesmierne dôležitú. Pripomínajú nám krehkosť slobody a demokracie, ktorých stráženie a bránenie by malo byť nikdy nekončiacou úlohou každého z nás.

Výcvik príslušníkov poľskej armády v medzivojnovom období

Poľná blúza a lodička kapitána delostrelectva poľskej armá-dy Tadeusza Pawlikowského (1910 – 1953). V roku 1941 ho v Ľvove zatkla NKVD a skončil v gulagu. Prihlásil sa do poľskej armády v ZSSR, s ktorou sa dostal opäť do rodnej krajiny. Po uchopení moci komunistami bol prenasledovaný, zatknutý a v roku 1953 spáchal vo väzení samovraždu.

Pôvodne nemecká prilba M35 a poľská prilba M28, obe používané Poliakmi počas Varšavského povstania v roku 1944.

172

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Uniforma kapitána ženistov poľskej armády vzor M36. Na uniforme je odznak za vernú službu a spomienkový odznak z vojenskej školy. Väčšina vyznamenaní je len v stužkách.

Uniforma poddôstojníka SS, ktorý pôsobil ako stráž v nacistických koncentračných táboroch. Uniforma je z druhej polovice 30. rokov minulého storočia.

Ťažký guľomet M2 Browning z veže amerického bombardéra B-24 Liberator, ktorý bol zostrelený Nemcami neďaleko obce Lysa Góra 17. augusta 1944.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

173

Uniforma príslušníka nemeckého žandárstva (gendarmerie), z prelomu 30. a 40. rokov minulého storočia s opaskom a hliníkovou prackou. Tieto uniformy používali aj žandári slúžiaci v Generálnom Gouvernemente.

Štandarda inšpektorátu Krajinskej armády v Ľvove, pravdepodobne z roku 1943. Po roku 1946 ju bývalí príslušníci AK odniesli z Ľvova a ukryli v Poľsku. V roku 1994 bola nanovo posvätená v Krakove a stala sa súčasťou zbierkového fondu múzea.

Stefan Olkuśnik z Miechowa ako poddostojník poľskej armády v 20. rokoch 20. storočia (vľavo). V januári 1945 ho zatkla NKVD za členstvo v Krajinskej armáde a skončil v gulagu. Na fotografii vpravo ten istý človek po návrate zo sovietskeho väzenia v decembri 1945.

174

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Múzeum Krajinskej armády disponuje obrovskou zbierkou zbraní, najmä nemeckej proveniencie.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

175

RECENZIE

MOTYKA, Grzegorz. VOLYŇ 1943. GENOCIDNÍ ČISTKA – FAKTA, ANALOGIE, HISTORICKÁ POLITIKA. Praha : Academia, 2018, 230 s. ISBN 978-80-200-2857-0.

V apríli 2015 prijal ukrajinský parlament zákony, týkajúce sa histórie Ukrajiny v 20. sto-ročí. Členovia Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) a príslušníci Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) boli zákonom uznaní za „bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí“. Zákon nijak neprihliadal na to, že členovia oboch organizácií spáchali počas druhej svetovej vojny etnické čistky a zločiny proti ľudskosti, keď chladnokrvne vyvražďo-vali civilné obyvateľstvo najmä v oblasti Volyne a Haliče (dnes sa tieto regióny nachádzajú na území Poľska a Ukrajiny). Článok 6 spomínaného zákona, okrem iného, obsahuje nasle-dujúci bod: „Verejné popieranie legality boja za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí sa pokla-dá za urážku pamiatky bojovníkov za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí, urážku dôstojnosti ukrajinského národa a je protiprávne.“ Tvorcovia tohto zákona išli tak ďaleko, že postihujú za verejne prednesený pohŕdavý postoj k bojovníkom za nezávislosť Ukrajiny nielen ukra-jinských štátnych príslušníkov, ale aj cudzincov. Zákon sa, samozrejme, týka aj historikov, bádateľov a publicistov zaoberajúcich sa dejinami Ukrajiny počas druhej svetovej vojny či priamo dejinami OUN a UPA.

Hoci sa objavili snahy o presadenie novely, ktorá by znemožnila trestne stíhať historikov za ich verejne prednesené názory o bojovníkoch za nezávislosť Ukrajiny v 20. storočí (ktoré by mohli spĺňať definíciu pohŕdavé), doteraz schválená nebola. Každý, kto na Ukrajine spracúva dejiny OUN a UPA, si musí dávať obrovský pozor na to, aký bude jeho výstup k danej problematike. O slobode na ukrajinskej akademickej pôde a nezávislom bádaní v súvislosti s dejinami Ukrajiny počas druhej svetovej vojny nemôže byť po prijatí týchto zákonov ani reči. Historici sú nútení robiť autocenzúru svojich myšlienok a textov počas konferencií, diskusií a odborných debát, aby sa vyhli prípadnému súdnemu stíhaniu. Hrozba však (teoreticky) visí aj nad odborníkmi na OUN a UPA, ktorí nemajú ukrajinskú štátnu príslušnosť.

Tento zákon vzbudil vlnu nevôle a pobúrenia najmä v susednom Poľsku, keďže práve Poliaci boli najčastejšími obeťami etnických čistiek, ktoré riadili a vykonávali členovia OUN a UPA. Spoločné konferencie a sympóziá poľských a ukrajinských historikov k danej problematike, ktoré sa dovtedy pravidelne konali striedavo na Ukrajine a v Poľsku, sa výrazne zredukovali. Je evidentné, že v tejto atmosfére a v tieni týchto zákonov nebude možné pokračovať v úsilí o zmiernenie napätia medzi poľským a ukrajinským národom v otázke ich spoločnej minulosti počas druhej svetovej vojny.

Spomínané zákony síce výrazne obmedzili možnosť publikovania historickej pravdy v otázke zločinov spáchaných členmi OUN a UPA na Ukrajine, ale akoby pohli k zvýšenej aktivite poľských historikov, bádateľov, novinárov a umelcov. V roku 2016 prišiel do kín film Volyň poľského režiséra Wojciecha Smarzowského a okamžite vzbudil obrovský ohlas. Na Ukrajine bolo dokonca zakázané jeho verejné premietanie, ale v súkromí si ho zjavne pozrelo množstvo Ukrajincov, keďže vyvolal vlnu protestov. Film realisticky až naturalisticky zobrazuje spoločenskú situáciu na Volyni v rokoch 1939 – 1944 a zameriava

176

VOJENSKÁ HISTÓRIA

sa najmä na predstavenie súvislostí a samotného priebehu etnických čistiek páchaných Ukrajincami na poľskom, ale aj židovskom obyvateľstve. Dielo získalo ocenenie Najlepší poľský film a kladne ho prijala aj svetová odborná verejnosť.

Kto sa chcel dozvedieť o krutostiach spáchaných na Volyni viac, mohol siahnuť po knihe poľského historika Grzegorza Motyku s príznačným názvom Volyň 1943, ktorá vyšla v roku 2016 v Krakove. O dva roky neskôr ju v českom preklade Martina Veselku prinieslo na trh pražské vydavateľstvo Academia. Kniha, prirodzene, nemohla vzbudiť až taký ohlas ako vyššie spomenuté filmové dielo, aj keď jeho autorovi teoreticky hrozí na Ukrajine rovnaký postih ako režisérovi Smarzowskému. Motyka je naslovovzatý znalec problematiky poľsko-ukrajinských vzťahov v období počas druhej svetovej vojny a dokáže o týchto tragických udalostiach veľmi sugestívne rozprávať. Recenzovaná publikácia je príkladom toho, ako má vyzerať odborná práca, ktorej primárnym cieľom je predstaviť historické skutočnosti pravdivo a očistiť ich od roky tradovaných mýtov. Problematika činnosti OUN a UPA a ich

„boj proti všetkým“ počas druhej svetovej vojny je sama o sebe nesmierne zložitá. Chce to skutočné majstrovstvo priblížiť zásadné a dôležité aspekty formou odbornou a zároveň nesmierne zaujímavou a strhujúcou. Rád by som napísal, že sa to veľmi dobre číta – v súvislosti s obsahom publikácie a z úcty k obetiam týchto strašných zločinov sa mi však toto slovné spojenie nezdá úplne šťastné.

V kapitole Genocida skrytá za krutostmi autor najprv približuje politickú situáciu a spoločenské pomery na súčasnom poľsko-ukrajinskom pohraničí, ktoré tvoria historické regióny Volyň a Halič. Zameriava sa na vznik Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), jej činnosť, pôsobenie počas existencie medzivojnovej Poľskej republiky, prináša profily jej ideových vodcov. Hodnotné sú najmä vyjadrenia, ktoré autor získal vďaka rozsiahlemu výskumu v archíve OUN v Kyjeve. Ten obsahuje, okrem iného, aj dielo Mychajla Kolodzinského Ukrajinská nacionalistická vojenská doktrína, ktoré autor dokončil vo vyhnanstve v roku 1938. Stalo sa akousi základnou príručkou pre budúcich vojenských i politických predákov OUN a UPA, a pre bádateľov je dôležité podrobne sa s ním zoznámiť. Motyka z neho aj hojne cituje, čo čitateľovi len pomáha lepšie porozumieť koreňom krvavého ukrajinsko-poľského konfliktu.

Udalosti na Volyni spáchané v roku 1943 totiž plne pochopíme len vtedy, ak vezmeme do úvahy názory Kolodzinského, ktoré adresoval svojim verným ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny: „Zmyslom nášho povstania nie je len zmena politického zriadenia, ale rovnako očista Ukrajiny od cudzieho, nepriateľského živlu, rovnako ako od nezdravej časti toho vlastného. Iba počas povstania bude vhodná príležitosť, aby bol z územia západnej Ukrajiny doslova do posledného jedinca vybitý poľský živel, čím by sa zároveň skoncovalo s námietkami poľského rázu ohľadom daného územia. Obyvateľstvo je nutné terorizovať a prinútiť k úteku za Vislu. Nie je možné pripustiť, aby po dobytí územia západnej Ukrajiny tu poľský živel zostal a žil vedľa Ukrajincov. Táto oblasť musí byť v budúcom ukrajinskom štáte národnostne čisté územie.“ Motyka explicitne uvádza vetu z Kolodzinského diela, ktorou sa riadili velitelia OUN a vďaka tomu sa zločin na Volyni stal synonymom bezprecedentnej krutosti, akej je človek voči človeku schopný: „K nepriateľskému živlu je nutné počas povstania pristupovať s takou mierou krutosti, aby sa ešte desiata generácia potom bála k Ukrajine čo i len pozrieť.“ Žiada sa dodať, že Kolodzinského nasledovníci vo vedení OUN (spomínaný predák OUN zomrel v roku 1939 na Podkarpatskej Rusi) sa jeho príkazom riadili do bodky.

Na príkladoch citovania z dokumentov, denníkov a hlásení jednotlivých veliteľov OUN Motyka presvedčivo vyvracia rokmi zaužívané tvrdenia, že masakra poľského obyvateľstva na Volyni bola výsledkom spontánneho výbuchu nenávisti ukrajinského ľudu voči svojim

VOJENSKÁ HISTÓRIA

177

bývalým utlačovateľom. Na niekoľkých miestach v knihe Motyka explicitne zdôrazňuje, že etnická čistka na Volyni a v Haliči v rokoch 1943 – 1945 bola plánovaná, riadená a systematicky vykonávaná veliteľmi OUN a UPA a v žiadnom prípade ju nemôžeme označovať ako povstanie ukrajinských sedliakov.

Rovnako nesprávne je tvrdenie, že väčšiny vrážd sa dopustili obyčajní Ukrajinci. Naopak, ukrajinské vidiecke obyvateľstvo bolo k týmto akciám OUN násilím donútené, ak nepomohla ani masívna agitácia a propaganda. Vraždenie poľského, ale i židovského obyvateľstva vykonávali najmä ozbrojené oddiely OUN a partizáni z UPA. Len v niektorých prípadoch asistovalo aj ukrajinské obyvateľstvo. Spôsob vraždenia civilistov bol však zámerne nevýslovne krutý a bol vykonávaný typickými poľnohospodárskymi nástrojmi (cepy, sekery, vidly, kladivá, nože), takže mal vyvolať zdanie, že za ním stoja krvilačné bandy primitívnych sedliakov. Motyka uvádza príklady, kedy bolo ukrajinské obyvateľstvo pod hrozbou trestu smrti prinútené zúčastniť sa týchto akcií OUN. Na druhej strane vypichol aj niekoľko svedectiev o hrdinských činoch Ukrajincov, ktorí zachraňovali svojich poľských susedov. Dôsledné búranie historických mýtov súvisiacich s tragickými udalosťami na Volyni na základe svedectiev z dobových prameňov vidím ako jeden z hlavných prínosov tejto publikácie.

Motyka (hoci je Poliak) dôrazne odmieta už aj na Slovensko sa šíriace absolútne nezmyselné zovšeobecňovanie, že všetci Ukrajinci boli za druhej svetovej vojny fašisti a kolaborovali s Nemcami. Etnické čistky na Volyni a v Haliči v rokoch 1943 – 1945 má na svedomí približne 45 000 ľudí (väčšinou členov OUN a UPA, v menšej miere civilné ukrajinské obyvateľstvo), ktorí tvoria len 1 % ukrajinského obyvateľstva žijúceho vo vyššie spomenutom období na území západnej Ukrajiny (asi 5 miliónov). Keď už vyjadrujeme tento šialený zločin číslami: od 9. 2. 1943 do 18. 5. 1945 bolo na Volyni a v Haliči zavraždených približne 100 000 Poliakov. 300 – 400 000 Poliakov muselo utiecť zo svojich domovov, aby si zachránili život. Počtom mŕtvych sa táto etnická čistka radí k jednej z najhorších v druhej svetovej vojne, autor ju porovnáva najmä s plánovaným vraždením Srbov v Nezávislom štáte Chorvátsko v rokoch 1941 – 1945 (venuje tomu celú kapitolu s názvom Chorvatská analogie: ustašovská genocida).

Možno to vyznie prekvapujúco, ale Motyka sa v publikácii príliš nezaoberá detailným popisovaním masakrovania poľského obyvateľstva ukrajinskými nacionalistami a partizánmi. Uviedol niekoľko spôsobov vraždenia Poliakov a predpokladá, že čitateľ si hrôzu v podobe umlátenia kladivom alebo upálenia v stodole nepraje „vychutnávať“ na 200 stranách. Podá základné informácie a čísla, ale chce ísť viac do hĺbky – prečo sa tieto krutosti diali, aká bola odpoveď Poliakov a ako to poznamenalo poľsko-ukrajinské vzťahy. Veľmi zaujímavé sú aj pasáže, kde Motyka prináša ojedinelé vyjadrenia členov OUN, ktorí nesúhlasili s vraždením civilistov len preto, že boli poľskej národnosti. Nech už bola ich motivácia akákoľvek, niektorí nižšie postavení velitelia OUN si uvedomovali, že tento zločin zanechá navždy krvavú škvrnu na štíte ukrajinského národa.

V kapitole Sovětské násilné potláčení Ukrajinské povstalecké armády a její mýtus predstavuje autor obdobie rokov 1944 – 1952, keď ukrajinskí nacionalisti a partizáni viedli ťažký, ale márny boj za nezávislosť Ukrajiny proti sovietskym bezpečnostným zložkám. Ich cieľom bolo vytvorenie nezávislého ukrajinského štátu, a preto vystupovali odhodlane aj proti Nemcom, aj proti Sovietom. Je potrebné zdôrazniť, že to bola mimoriadne krutá vojna. Jednotky NKVD i armády prečesávali lesy (kde predpokladali partizánske tábory) za podpory obrnenej techniky i letectva a často vraždili aj civilné ukrajinské obyvateľstvo, ktoré nemalo s UPA vôbec nič spoločné. Od začiatku roka 1944 do februára 1945 zabili Sovieti na Volyni 21 352 a zatkli 24 026 „banditov“. Väčšinu tvorili členovia OUN a UPA, no medzi

178

VOJENSKÁ HISTÓRIA

obeťami čistiek boli aj civilisti. V Československu sa život po skončení druhej svetovej vojny síce pomaly, ale predsa len vracal do mierového stavu, no u našich východných susedov zúrila krvavá vojna, ktorá stála životy tisícov nevinných obetí. Nepreženieme, ak povieme, že v podstate každá rodina na západnej Ukrajine bola zasiahnutá týmito represáliami zo strany sovietskeho režimu. Motyka uvádza, že v rokoch 1944 – 1951 nechal Stalin zabiť, zatknúť alebo deportovať zo západnej Ukrajiny až 450 000 ľudí!

Ukrajinské obyvateľstvo na Volyni a v Haliči sa vo veľkej miere stavalo na odpor proti opätovnej sovietizácii a aktívne pomáhalo partizánom v boji proti oddielom NKVD. Ukrajinci mali svoje tragické predvojnové skúsenosti so Stalinom a komunistickým režimom a nemienili svoju krajinu odovzdať bez odporu. OUN a UPA sa teraz zamerali na boj proti Sovietom, ktorí sa stali nepriateľom číslo 1. Pri skúmaní danej problematiky je dôležité mať na pamäti vyššie uvedené čísla obetí spomedzi Ukrajincov. Práve to Motyka zdôrazňuje na niekoľkých miestach publikácie – členovia OUN a UPA bojovali za vytvorenie samostatnej Ukrajiny s takým oduševnením, že neváhali pre túto vec obetovať bez mihnutia oka to najcennejšie, vlastné životy. Desiatky tisíc Ukrajincov padli v boji proti Nemcom i Sovietom počas druhej svetovej vojny a umierali ešte aj niekoľko rokov po nej. Akýkoľvek bádateľ, skúmajúci problematiku vzťahu súčasnej generácie Ukrajincov k predkom pôsobiacim v OUN a UPA by mal tento aspekt zohľadniť. Bez toho nie je možné pochopiť, prečo je kult UPA na západnej Ukrajine taký silný aj v súčasnosti.

Načrtnuté súvislosti rozoberá Motyka aj v poslednej kapitole s názvom Volyň 1943 v historické politice Polska a Ukrajiny. Zameral sa na obdobie po páde komunistického režimu v Poľsku a na Ukrajine a ako sa oba národy vyrovnávali so spoločnou tragickou minulosťou počas druhej svetovej vojny. Tieto záležitosti priemerný český a slovenský čitateľ asi príliš nesleduje a neorientuje sa v problematike názorových posunov v otázke etnických čistiek na Volyni za ostatných 30 rokov. Motyka prináša podrobné vyjadrenia z oboch táborov, poľského i ukrajinského. Treba skonštatovať, že Poliaci sa stále nedočkali toho, aby Ukrajinci pripustili, že v rokoch 1943 – 1945 na Volyni a v Haliči OUN a UPA vykonávali plánovanú genocídu poľského obyvateľstva s cieľom etnicky vyčistiť toto územie. Ukrajinci sa síce za individuálne zločiny príslušníkov OUN a UPA ospravedlnili, ale zásadne odmietajú, že šlo o plánovanú agresiu voči poľskému obyvateľstvu s cieľom vyhladiť ho. „Nikto netvrdí, že sa jednotliví členovia UPA a OUN nedopúšťali vojnových zločinov, najmä v ťažkom období druhej svetovej vojny. Ale žiadna veľká a plánovaná protipoľská akcia, o ktorej často hovoria poľskí bádatelia, nikdy nebola a nemohla byť. Neexistoval žiadny rozkaz k uskutočneniu čistky a ukrajinské podzemie ani nemalo možnosť takúto akciu zrealizovať“, vyjadril sa v roku 2016 po prijatí spomínaných kontroverzných zákonov riaditeľ Ukrajinského inštitútu národnej pamäti Volodymyr Vjatrovyč. Žiada sa dodať, že ukrajinskí politici i historici ani neuznávajú všeobecne uvádzané číslo 100 000 mŕtvych Poliakov, ale znižujú ho na približne 40 000. Je to neúcta k pamiatke zavraždených mužov, žien, detí, starcov a vážne narúša možnosť pokračovania zmysluplného dialógu.

Motyka v publikácii korektne uvádza predpokladané počty obetí v ukrajinsko-poľskom konflikte v rokoch 1943 – 1947. Počty zavraždených Poliakov som už niekoľkokrát spomenul. Obete na ukrajinskej strane sa odhadujú na maximálne 15 000 mŕtvych. Bol to výsledok odvetných akcií poľskej Zemskej armády a poľských domobrancov, ktorí vypaľovali dediny a vraždili ukrajinské obyvateľstvo. Násilnosti boli oficiálne ukončené v máji 1945, keď sa oba tábory zhodli na tom, že majú dôležitejšieho spoločného nepriateľa – Sovietov (k lokálnym akciám však dochádzalo aj po tomto dátume). Práve počty obetí hrajú v spomínanej otázke vzájomných vzťahov Poľska a Ukrajiny aj dnes veľkú úlohu. Ako politické gesto a prejavenie dobrej vôle sa Poliaci ospravedlnili za zločiny na ukrajinskom

VOJENSKÁ HISTÓRIA

179

obyvateľstve, ale za to očakávali, že Ukrajinci odsúdia genocídu páchanú OUN a UPA a prejavia ľútosť nad omnoho vyšším počtom poľských obetí konfliktu. To sa však doteraz nestalo. Pritom verejné prijatie historickej pravdy, vysporiadanie sa s ňou, ospravedlnenie za zločiny spáchané v minulosti a prejavenie ľútosti by posunulo poľsko-ukrajinské vzťahy na úplne novú úroveň.

Vážnym nedostatkom publikácie je absencia podrobných máp opisovaných regiónov v jednotlivých historických obdobiach. Kniha obsahuje síce obrazovú prílohu, ale len jednu mapu, aj to z obdobia existencie medzivojnovej Poľskej republiky. Pritom text je plný názvov miest, obcí, mikroregiónov na dnešnej západnej Ukrajine a v juhovýchodnom Poľsku. Nie je možné od čitateľa očakávať, že bude automaticky ovládať historickú geografiu Volyne a Haliče. Pre lepšie pochopenie aktivít OUN a UPA a priebehu jednotlivých ťažení v rámci poľsko-ukrajinského konfliktu je pohľad do mapy minimálne žiaduci (ja som si pri štúdiu musel pomáhať vlastným atlasom). Nedokázal som sa stotožniť s dĺžkou doplnkovej kapitoly o chorvátskych ustašovcoch (34 strán), ktorú autor pripojil ako analógiu s vyvražďovaním Poliakov na Volyni. Odbočka k Chorvátom bola pri celkovom rozsahu knihy podľa mňa príliš veľká a narušila plynulý tok textu o situácii na Ukrajine. Viac priestoru mohlo byť radšej venovaného rozboru vzťahov Poliakov a Ukrajincov pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Postavenie Ukrajincov v Poľskej republike malo ďaleko od rovnoprávnych občanov a aj táto skutočnosť istou mierou napomohla tragickým udalostiam z roku 1943. Tieto výhrady však neznižujú celkový dobrý dojem z recenzovanej publikácie. Je záslužné, že sa odborné texty o OUN a UPA dostávajú aj v prekladoch k českému a slovenskému čitateľovi. V dnešnej dobe informačnej vojny a neustáleho manipulovania histórie rôznymi subjektmi je objektívny a vyvážený pohľad na Ukrajinu v období druhej svetovej vojny nesmierne cenný.

Martin Konečný

MIČIANIK, Pavel. MALÁ VOJNA MAĎARSKA PROTI SLOVENSKU 1938 – 1939. DALI-BB, s. r. o., 526 s. ISBN 978-80-8141-203-5.

Táto rozsiahla monografia sa týka našich národných dejín v období 5. 10. 1938 – 31. 5. 1939, pre ktoré Pavel Mičianik uvádza vo vzťahu ku konfliktu s Maďarským kráľovstvom označenie Malá vojna. Autor práce je pritom v historickej obci známy predovšetkým svojím štvorzväzkovým dielom Slovenská armáda v ťažení proti Sovietskemu zväzu 1941 – 1944 vydanom v rokoch 2007 až 2012, ako aj ďalšími prácami z obdobia druhej svetovej vojny.

Entrée publikácie predstavuje oboznámenie s načrtnutou problematikou v Predslove, kde autor porovnáva Malú vojnu medzi Slovenskom a Maďarskom s modernými hybridnými konfliktmi, ako napr. vojnou z roku 2011 v Líbyi. V tomto predslove nechýba ani venovanie monografie všetkým obetiam Malej vojny i príslušníkom bezpečnostných síl Česko- Slovenska a Slovenska brániacim naše územie pred cudzou agresiou.

Nasleduje Úvod s podrobným popisom iredentistických snáh Maďarska voči územiu Slovenska v období medzi dvoma svetovými vojnami vrátane u nás nepríliš známeho pôsobenia Maďarskej fašistickej iredentistickej strany. Prvá kapitola Príprava Maďarska na ozbrojený konflikt s ČSR už pojednáva o ozbrojených silách i bezpečnostných zboroch Maďarského kráľovstva, ich výzbroji a podniknutých prípravách na vojenský konflikt s Československou republikou. Nevynecháva ani zriadenie Gardy otrhancov (Rongyos Gárda) a Slobodných oddielov (Szabadcsapatok), ktoré v Malej vojne diverzne pôsobili na

180

VOJENSKÁ HISTÓRIA

území Slovenska. Venuje sa aj stavu Československej brannej moci v pre ČSR osudnom roku 1938, kde zdôrazňuje známe nízke zastúpenie Slovákov medzi armádnymi dôstojníkmi (3,4 %). Záver úvodnej kapitoly tvorí situácia na Slovensku po mobilizácii, Mníchovskej dohode, I. viedenskej arbitráži a vyhlásení autonómie, marginalizovať nemožno ani autorom uvádzaný fakt o 164 samovraždách československých vojakov v tomto období.

Kapitola je uvedená pokusmi o vnútornú destabilizáciu Začiatok Malej vojny proti Slovensku a Podkarpatskej Rusi južného Slovenska v septembri 1938 vrátane útoku na Rimavskú Sobotu z 5. 10 1938 ohlasujúcom počiatok Malej vojny. Nasleduje popis vyloďovacej akcie maďarských teroristov pri Štúrove o deň neskôr a ich útoku na najvýchodnejšiu časť Československa – Podkarpatskú Rus.

V kapitole Od komárňanských rokovaní po viedenskú arbitráž opisuje autor českosloven-sko-maďarské rokovania v Komárne od 9. októbra 1938, kreáciu maďarských národných rád na južnom Slovensku a znovuobnovenie nepokojov vrátane zmeny taktiky útokov teroristov i zintenzívnenia maďarských vzdušných provokácií. Zaoberá sa aj evakuáciou územia od-stúpeného Maďarsku po prvej Viedenskej arbitráži, a to aj s bližším pohľadom na odchod štátnych orgánov i osôb z Košíc ako východoslovenskej metropoly.

Štvrtá kapitola Vojenské obsadenie južného Slovenska maďarskou armádou sa bližšie venuje obsadeniu Žitného ostrova i ďalších častí juhu Slovenskej krajiny Maďarským kráľovským honvédstvom, ale i perzekúciám nemaďarskej časti obyvateľstva týchto okupovaných území. Pozorného čitateľa dozaista zaujme z množstva autorom uvádzaných faktov aj údaj o 100 000 Slovákoch a Čechoch vyhnaných z teritória odovzdaného Maďarsku Československom po rozhodnutí arbitrov.

V poradí piata kapitola Pokračovanie Malej vojny proti Slovenskej krajine rozoberá situáciu na autonómnom území po I. viedenskej arbitráži i maďarské snahy o pripojenie ďalších slovenských obcí do „starej vlasti“. Podrobne popisuje vzburu v Štítnickej doline z novembra 1938 či vojenský prepad obce Slanec z 19. 12. 1938, ako aj ďalšie maďarské provokácie a česko-slovenské protiopatrenia.

Rozsahom najväčšia šiesta kapitola Prípravy na konečnú likvidáciu Česko-Slovenska sumarizuje prípravu maďarských regulárnych i nepravidelných polovojenských jednotiek na okupovanom území bývalej Č–SR, boj pri Rozvegove na autonómnej Karpatskej Ukrajine, špionáž Maďarska proti Druhej česko-slovenskej republike i osud zajatých česko-slovenských vojakov.

V siedmej kapitole Vznik Slovenského štátu a príprava maďarskej agresie sa možno oboznámiť so situáciou v súvislosti s vyhlásením nezávislosti Slovenska 14. marca 1939, v rámci gradovania politickej situácie je v monografii uvedená aj zmienka o snahe príslušníkov Freiwillige Schutzstaffel spáchať atentát na veliteľa Hlinkovej gardy Karola Sidora dňa 12. 3. 1939 odpálením ekrazitovej nálože pri jeho byte. Autor pokračuje v kapitole popisom obsadenia zvyšku Karpatskej Ukrajiny ozbrojenými silami Maďarska i existenciou ozbrojených zložiek v samostatnom Slovensku. Autorom uvádzaný počet Slovákov spomedzi dôstojníkov četníctva na území novovzniknutého štátu potvrdzuje ich nízke zastúpenie – len 16,4 %. Kapitola obsahuje aj formovanie slovenskej armády na východnom Slovensku pod velením pplk. gšt. Augustína Malára.

Kapitola Maďarská vojenská agresia proti Slovenskému štátu už priamo rozoberá útok maďarských ozbrojených síl na východné Slovensko 23. 3. 1939 a následný slovenský protiútok. Zdôraznená je aj úloha slovenského letectva a vzdušných bojov z 24. marca 1939.

Deviata kapitola Bombardovanie Spišskej Novej Vsi a mobilizácia Slovenska približuje čitateľom nálet Kráľovského maďarského letectva na Spišskú Novú Ves z 24. marca 1939, zabezpečenie južných hraníc Slovenska, ďalej slovenskú mobilizáciu a prísun posíl

VOJENSKÁ HISTÓRIA

181

na východ krajiny. Záver kapitoly predstavuje prípravu druhého slovenského protiútoku a uzatvorenie prímeria platného od 26. 3. 1939.

Kapitola Bojové akcie po uzatvorení prímeria a rokovania sa zaoberá doznievajúcimi konfliktmi slovenských a maďarských vojakov, stabilizáciou frontu a stiahnutím dobrovoľníkov z bojovej línie. V rámci maďarsko-slovenských rokovaní a ďalších územných strát Slovenska autor poznamenáva, že medzi obyvateľstvom tohto odstúpeného územia mali Maďari zastúpenie len v marginálnom rozsahu 0,08 %.

Predposledná kapitola Ukončenie Malej vojny zaznamenáva koncentráciu maďarských vojsk na južných hraniciach Slovenska a posledné incidenty na tejto hranici až do konca mája 1939.

Záverečná kapitola Skúsenosti z Malej vojny a dozvuky počas vojny s Poľskom mapuje bilanciu bojov, priame i nepriame straty Slovenska na živej sile i vojenskej technike a úlohu Hlinkovej gardy v bojoch na východnom Slovensku. Nevynecháva ani maďarské provokácie pred a počas konfliktu Slovenska s Poľskom. Záver poskytuje chronologický a faktografický prehľad autorom skúmaného obdobia.

Pozitívne možno hodnotiť, že Pavel Mičianik sa doteraz takto podrobne nespracovanej problematiky slovensko-maďarského konfliktu z rokov 1938 – 1939 zhostil s vervou jemu vlastnou. Tak ako pri iných jeho prácach aj predkladaná monografia svedčí o veľkom penze pôvodných prameňov, z ktorých čerpal a viacjazyčných zdrojoch jeho vedeckého výskumu. Dielo pritom vhodne dopĺňajú prílohy vrátane sumarizácie slovenských strát z predmetného konfliktu, dobových letákov či úryvkov z vtedajšej krásnej literatúry. Hodnotu publikácie neznižujú ani drobné faktografické nepresnosti, ako napr. uvedenie práporčíckej hodnosti zászlos ako podporučík (alhadnagy) či generálskeho rangu generálmajor (vezérörnagy) ako brigádny generál. Obdobne Béla Kun nebol v roku 1919 v Maďarsku hlavou exekutívy vo funkcii predsedu Revolučnej vládnej rady, keďže zastával len post ľudového komisára zahraničia a premiérom bol Sándor Garbai. Oficiálne označenie Maďarskej republiky rád pritom bolo Maďarská sovietska federatívna socialistická republika. Kniha Pavla Mičianika Malá vojna Maďarska proti Slovensku 1938 – 1939 si však pozornosť nielen odbornej, no i širokej dejinami sa zaoberajúcej verejnosti určite v roku 80. výročia ukončenia tohto konfliktu zaslúži. Jej autor sa totiž zvolenej téme venoval bezo zvyšku a s encyklopedickým záberom všetkých atribútov tohto konfliktu.

Rudolf Manik

182

VOJENSKÁ HISTÓRIA

ANOTÁCIE, GLOSY

VRÁBEL, Ferdinand a kolektív. ŠTEFÁ-NIK OČAMI DETÍ a pre deti. Bratislava : Nadácia M. R. Štefánika, 2019, 30 s., fo-tografie, kresby, životopis. ISBN 978-80-972465-2-5.

Väčšina publikácií o generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi je určená pre dospelých a na deti a žiakov základných škôl sa väčšinou zabúda. Preto Nadácia M. R. Štefánika v Bratislave prišla s nápadom vydať štefánikovskú publikáciu pre najmenšie deti a žiakov základných škôl. Dielo sa podarilo a spolu so žiakmi Základnej umeleckej školy P. M. Bohúňa v Dolnom Kubíne a žiakmi Základnej školy Tupolevova 20 v Bratislave sa zrodila publikácia, ktorá najmenším čitateľom približuje Štefánika detskému svetu prístupným spôsobom. Okrem známej generálskej fotografie Štefánika a mohyly na Bradle prináša knižka kresby približujúce epizódy zo života a pôsobenia tejto našej významnej osobnosti. K jej lepšiemu pochopeniu prispela aj detská korektúra žiakov základnej školy v Bratislave a detské písmo pri jednotlivých obrázkoch. Kniha je záujemcom prístupná v Legiovlaku a bude expedovaná do základných škôl na Slovensku, kde Nadácia M. R. Štefánika inštaluje svoje výstavy k storočnici vzniku Československej republiky a tragického konca života M. R. Štefánika.

Kniha bola publiku predstavená v Čaplo-vičovej knižnici v Dolnom Kubíne 15. júna 2019 spolu s veľmi vydarenou novou bronzo-vou bustou generála M. R. Štefánika, ktorú zhotovil mladý nadaný akademický sochár Stanislav Kľúčik, tiež absolvent Základnej umeleckej školy P. M. Bohúňa v Dolnom Kubíne. Bustu umiestni magistrát Dolného Kubína na vhodné miesto po úpravách, kto-ré sa plánujú na ulici M. R. Štefánika.

Ferdinand Vrábel

DROBŇÁK, Martin – TURIK, Rado-slav – SZABÓ, Viktor (eds.). SLOVENSKO A PRVÁ SVETOVÁ VOJNA I. Zborník prí-spevkov z medzinárodnej vedeckej konfe-rencie. Humenné : Klub vojenskej histórie Beskydy; Košice : Štátna vedecká knižnica v Košiciach, 2018, 288 s. ISBN 978-80-570-0576-6.

V roku 2018 si celá spoločnosť pripomí-nala sté výročie ukončenia prvej svetovej vojny, ktorá zmenila geopolitické, ekono-micko-hospodárske či kultúrno-spoločen-ské pomery nielen na európskom kontinente, ale na celom svete. Z pohľadu našich dejín predstavuje prvá svetová vojna výrazný historický medzník, vďaka ktorému sa na troskách habsburskej monarchie po prvý-krát objavil spoločný, na demokratických princípoch vybudovaný, štát Čechov a Slo-vákov. Práve problematikou prvej svetovej vojny, ktorá sa v posledných rokoch teší zá-ujmu nielen odbornej, ale i laickej verejnos-ti, sa zaoberali historici na medzinárodnej konferencii konanej v dňoch 22. a 23. feb-ruára 2018 v priestoroch Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, z ktorej bol, vďaka spolupráci s Klubom vojenskej histórie Bes-kydy, publikovaný i zborník.

Zborník, ktorý na prvý pohľad čitateľa zaujme pútavou obálkou, kde sú na prednej strane vyobrazení vojaci rakúsko-uhorskej armády, je celkovo rozdelený do piatich samostatných tematických častí – Vojenské aspekty (str. 7 – 148), Hospodárske, ekono-mické a spoločenské aspekty (str. 149 – 186), Spomienky, dobová tlač a propaganda (str. 187 – 222), Vojnové cintoríny a pamätníky (str. 223 – 256) a Archeológia (str. 257 – 279). Dovedna na 288 stranách je prezentovaných 21 odborných príspevkov historikov zo Slo-venska, Česka, Poľska, Maďarska a Ukra-jiny. Ako nám napovedá názov zborníka, autori sa vo svojich odborných príspevkoch prevažne zameriavali na súvislosti späté s územím dnešného Slovenska, prípadne slovensko-ukrajinsko-poľského pohraničia, ale nevynechali ani témy presahujúce hra-nice vtedajšieho severovýchodného Uhor-

VOJENSKÁ HISTÓRIA

183

ska. V prvej najobsiahlejšej časti zborníka autori rozoberajú nasadenie Michalovčanov na frontoch svetovej vojny, účinkovanie cisárskeho a kráľovského pešieho pluku č. 85, úspechy i neúspechy vojnových letcov z dnešnej Bratislavy, vplyv vojny na mesto Stropkov, boje rakúsko-uhorských i rus-kých vojsk na prelome rokov 1914 až 1915 v Karpatoch, každodenný život vojakov rakúsko-uhorskej armády na haličskom bo-jisku či vzburu slovenských vojakov v Kra-gujevci. Druhú časť zborníka otvára štúdia venujúca sa v súčasnosti stále nie veľmi per-traktovanej problematike týkajúcej sa pô-sobeniu umelcov, konkrétne z Košíc, počas Veľkej vojny. Ďalšie dve štúdie analyzujú jednak každodenný život v najsevernejšej župe vtedajšieho Uhorska, Oravy, v rokoch 1914 až 1918 a prevratové udalosti na Slo-vensku v rokoch 1918 až 1919. Tretia tema-tická časť sa začína príspevkom rozobera-júcim denník grófky Ilony Andrássyovej, ktorej manžel Pál Esterházy narukoval na front v zložkách rakúsko-uhorskej armády, avšak domov sa už nikdy nevrátil. V ďal-šom príspevku autori analyzujú dodnes zachovaný vojnový album II. práporu cisár-skeho a kráľovského „košického“ pešieho pluku č. 34 s unikátnymi fotografiami, ktoré zachytávajú vojakov v každodennom nasa-dení na bojovom poli či v zázemí. Posledný príspevok rozoberá dobovú regionálnu tlač zo Spiša. Predposledná kapitola zborníka obsahuje príspevky venované cintorínom, pamätníkom a pietnym miestam z čias prvej svetovej vojny, ktoré majú nielen historickú hodnotu, ale sú taktiež dôležitým prvkom prírodnej scenérie a zatiaľ nedoceneným artiklom pri rozvoji cestovného ruchu v re-gióne. Posledná časť zborníka ponúka dve archeologické štúdie, z ktorej jedna je veno-vaná analýze výskumných aktivít zamera-ných na mapovanie reliktov z prvej svetovej vojny v priestore karpatského frontu a dru-há zhŕňa doteraz získané poznatky z archeo-logického výskumu na cintoríne v Turanoch nad Ondavou v okrese Stropkov na seve-rovýchode Slovenska. Okrem odborných príspevkov publikácia obsahuje vyše 100

dobových fotografií, ilustrácií, máp a schém, ktoré vhodne dopĺňajú odborné príspevky.

Publikácia nielenže ponúka množstvo cenných poznatkov týkajúcich sa udalos-tí Veľkej vojny, ale taktiež poukazuje na výskumné tendencie a smerovanie v akti-vitách historikov. Práve širokospektrálny záber tém publikovaných v zborníku Slo-vensko a prvá svetová vojna I. (2018) napo-máha pri odkrývaní zabudnutej časti našej histórie, ktorá výrazne ovplyvnila život na-šich predkov.

Matúš Burda

JAHELKA, Tomáš – JANČIGA, Roman (eds.). Z BOJOV ZA SLOBODU. SPOMIEN-KY SLOVENSKýCH LEGIONÁROV. Bra-tislava : Communio Minerva, 2018, 158 s., fotogr. ISBN 978-80-89019-34-2.

Knižné vydanie spomienok slovenských legionárov má byť pripomienkou a vyjadre-ním úcty ich odvahe a hrdinstvu v roku sté-ho výročia vzniku Československa občian-skym združením Communio Minerva, kto-ré svojou činnosťou nadväzuje na historický odkaz vydavateľstva Minerva z 19. storočia. Spomienky sa uchovali vďaka rodine Tva-rožkovcov, z ktorej pochádzali tiež známe legionárske osobnosti. V tomto súbore však ide o doteraz nepublikované spomienky väčšinou málo známych alebo neznámych legionárov zo Slovenska. Ich výpovede sú pohľadom zdola a významne dotvárajú čs. prvoodbojovú mozaiku, dianie na ruskom či talianskom fronte, sibírsku anabázu a v nie-ktorých prípadoch i život v oslobodenej vlasti. Spomienky boli zhromaždené v 30. rokoch 20. storočia ako súčasť dotazníkovej akcie, ktorú organizovalo vedenie Združe-nia slovenských legionárov. Z oslovených však zareagovali len niektorí, vyplnený do-tazník zaslalo 148 legionárov, z ktorých sa v 16 prípadoch zachovali aj čitateľné spo-mienky písané rukou alebo na písacom stro-ji. Niektorí prikladali aj vzácne fotografie buď skupinového charakteru alebo osobné portrétové zábery.

184

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Pre zachovanie autentickosti publikova-ných spomienok editori urobili len základ-né gramatické a lexikálne úpravy, a menej zrozumiteľné archaizmy nahradili vhodný-mi synonymickými výrazmi. Kontextuálne jasné a zrozumiteľné nárečové a nespisovné slová zachovali v pôvodnom znení. Skorigo-vali však geografické názvy oblastí a miest, ktoré legionári písali väčšinou vo fonetic-kom tvare.

V stručných jednostranových, alebo nao-pak rozsiahlych, niekoľko desiatok strano-vých spomienkach sa legionári zmieňujú o situácii na fronte, uvádzajú rôzne príbehy a zážitky z jednotlivých bitiek, z mimod-bojovej vojenskej každodennosti, z poby-tu v nemocniciach, zajateckých táboroch a podobne. Zdieľajú rôzne postrehy a osob-né dojmy z vojenského spolunažívania Slo-vákov a Čechov, z ich spolupráce, ako aj predstavy o spolužití v spoločnom demo-kratickom štáte, nádeje na nový život.

Rozsahom i štýlom písania a zazname-návania udalostí, postrehov a osobných po-stojov sa vynímajú spomienky Augustína Malára, ktorého odvážne a odbojné zmýš-ľanie a vystupovanie výrazne ovplyvňovalo a podnecovalo spolubojovníkov. Už v no-vembri 1915 odchádzal na ruský front so slovami „Ak sa nemám vrátiť k slobodnému národu, nevrátim sa nikdy.“ Opisuje situá-ciu v mnohonárodnostnej rakúsko-uhorskej armáde, presun na talianske bojisko, zaja-tie, snahy o umožnenie vstupu do niekto-rej z dohodových armád, osobné stretnutie s Benešom, vznik a činnosť dobrovoľníc-kych pracovných práporov a následných bojových jednotiek, komplikovaný návrat do vlasti a tiež aj boje o Slovensko v ro-koch 1918 – 1919. Nasleduje jeho prednáška z roku 1934 Význam armády a brannosti národa, ktorú predniesol na akadémii dňa brannosti v Trnave.

Rozpomienky Rudolfa Gabriša na 1. sve-tovú vojnu, účasť v odboji a na poprevratové obdobie vo vlasti, patria tiež medzi tie roz-siahlejšie. Konkrétne dianie dokumentuje na viacerých miestach aj originálnym zne-ním oficiálnych dokumentov (správa sekre-

tariátu Čs. národnej rady v Paríži, prípisy, rozkazy a pod.). Nasledujú spomienky od Andreja Strýčka, Jána Moskála, Jana Pavli-ka, Jána Huja, Jána Straška, Izidora Hamší-ka, Jozefa Mokrého, Jozefa Urgasa, Michala Dubovského, Jozefa Halušku, Jozefa Džaví-ka, Pavla Štrbáka, Jozefa Sagana a Martina Pajgerta.

Spomienkové výpovede obsahujú aj kritické zmienky o čs. prvorepublikovej politike, ekonomickej situácii, napätých národnostných vzťahoch, o ľudskej závisti a neprajnosti, o nepochopení a nedocenení niekoľkoročného úsilia, strádania a riskova-nia vlastného života v mene národnej slo-body a štátnej samostatnosti od ľudí v bez-prostrednom i širšom okolí. Sú tu aj ponosy a opisy žalostnej osobnej situácie legionára, ktorý sa do nej dostal kvôli zlému zdravot-nému stavu, ktorý mu nedovoľuje pracovať, ale nedostáva sa mu pochopenia, hoci ide o dôsledky vojnových čias. Kniha spomienok obsahuje aj menný zo-znam slovenských legionárov, ktorí do-tazník vyplnili a zaslali legionárskemu združeniu, na ukážku tri kópie originálov vyplnených dotazníkov, potvrdenie o účas-ti v zahraničnom odboji a zaujímavý výber vzácnych fotografií.

Božena Šeďová

DROBŇÁK, Martin a kol. MEDZILA-BORCE 1914 – 1918. Medzilaborce : Mesto Medzilaborce; Klub vojenskej histórie Bes-kydy, 2018, 304 s. ISBN 978-80-570-0491-2.

Prvá svetová vojna, ktorá priamo zasiahla na prelome rokov 1914 a 1915 územie súčas-ných okresov Bardejov, Svidník, Stropkov, Humenné, Medzilaborce a Snina, ponúka množstvo podnetov pre historické bádanie z oblasti hospodárstva, demografie, kul-túrno-spoločenských zmien, politiky, vo-jenstva či konfesie. Kolektív autorov pod vedením Mgr. Martina Drobňáka, predsedu Klubu vojenskej histórie Beskydy, ktorý sa dlhodobo prezentuje ako vojenský historik zaoberajúci sa udalosťami prvej svetovej

VOJENSKÁ HISTÓRIA

185

vojny na území vtedajšieho severovýchod-ného Uhorska a najmä vznikom a vývojom pietnych miest z doby Veľkej vojny, zosta-vil s ďalšími historikmi a podporou mesta Medzilaborce dvojjazyčnú (slovenský ja-zyk – poľský jazyk) odbornú publikáciu venovanú mestu Medzilaborce v rokoch prvej svetovej vojny. Reflexia obdobia prvej svetovej vojny z pohľadu regionálnej prob-lematiky aplikovanej na konkrétne mesto či región doposiaľ absentovala a aj mono-grafie obcí zachytávali udalosti rokov 1914 až 1918 len veľmi sporadicky a obmedzili sa len na všeobecné informácie vrcholiace vznikom prvého spoločného štátu Čechov a Slovákov na konci októbra 1918. Kniha Medzilaborce 1914 – 1918 ponúka čitateľovi v deviatich častiach možnosť nazrieť do zá-verečnej fázy existencie Rakúsko-Uhorska, keď vplyvom ruských útočných ambícií boli Medzilaborce dvakrát obsadené a obyva-teľstvo bolo vystavené ukrutnosti svetovej vojny. Úvodná časť (s. 11 – 16) je venovaná všeobecným informáciám a predstaveniu projektu, vďaka ktorému sa publikácia rea-lizovala. V prvej kapitole s názvom Medzi-laborce pred rokom 1914 (s. 17 – 22) sa čita-teľ v stručnosti dozvedá základné poznatky o vývoji mesta, ktorý determinovala vysoká miera vysťahovalectva do zahraničia, nedo-statočné pracovné uplatnenie, nízka úroveň vzdelanosti a chudoba. Druhá kapitola Me-dzilaborčania vo Veľkej vojne (s. 23 – 96) je svojím obsahom jedinečná, keďže ponú-ka zoznam padlých, ranených a nezvest-ných príslušníkov rakúsko-uhorskej armády a československých legionárov pochádzajú-cich z Medzilaboriec. Takýmto zoznamom zostaveným na základe archívnych materiá-lov z Budapešti, Viedne, Prahy a Bratislavy v súčasnosti disponuje len veľmi málo obcí na Slovensku, keďže seriózny výskum prvej svetovej vojny z pohľadu konkrétneho regió-nu sa doposiaľ nerealizoval. V súčasnosti má zoznam padlých, ranených, nezvestných vojakov a československých legionárov z územia súčasného Slovenska spracované napríklad mesto Michalovce. Tretia kapito-la nazvaná Ťažiskový bod karpatského fron-

tu – Medzilaborce 1914/1915 (s. 97 – 200) je najobsiahlejšou časťou publikácie a ponúka analýzu bojového nasadenia rakúsko-uhor-skej, ruskej a neskôr i nemeckej armády na území severovýchodného Slovenska, pri-čom práve Medzilaborce sa stali strategicky dôležitým operačným bodom pre obe boju-júce strany, keďže cez mesto prechádzala dôležitá železničná trať smerujúca z vnút-rozemia Uhorska na front v Karpatoch a Haliči. V poradí štvrtá kapitola Vojnové cintoríny a pamätníky v Medzilaborciach (s. 201 – 222) analyzuje vznik a vývoj pietnych miest v hornozemplínskom meste od prvej svetovej vojny naprieč celým 20. storočím až do súčasnosti, pričom musíme podotknúť, že práve cintoríny a pietne miesta sú často jediným pozostatkom pripomínajúcim ka-taklizmu Veľkej vojny. Výskumu a zmapo-vaniu pamätníkov z čias prvej svetovej voj-ny sa ako jediný v ucelenej forme venoval historik Juraj Babják, ktorý výsledky svojej práce zhrnul do publikácie Bolesť v kame-ni ukrytá: Pomníky padlým v prvej svetovej vojne na Slovensku (2016) a jeho aktivity treba do budúcnosti rozvíjať. Nasledujúca časť s názvom O projekte „Poľsko-sloven-ské cestovanie v čase“ (s. 223 – 228) infor-muje o vzájomnej kooperácii medzi mestom Medzilaborce, Prešovským samosprávnym krajom a Združením Karpatského Eurore-giónu, ktorá vyústila do realizácie viace-rých projektov podporujúcich udržanie kul-túrneho dedičstva a zvýšenie cestovného ru-chu v regióne severovýchodného Slovenska. Kapitola 1918 – 2018 (s. 229 – 282) obsahuje fotografický materiál z tradičného podujatia organizovaného Klubom vojenskej histórie Beskydy Karpaty 1914/1915 21. apríla 2018, kde sa prezentovali kluby vojenskej histórie, a všetkým návštevníkom okrem bohatého sprievodného programu ponúkli i ukážku bojového nasadenia. V závere publikácie nechýba sumár (s. 283 – 286) a použitá lite-ratúra (s. 287 – 292). Celá publikácia obsa-huje množstvo dobových fotografii, schém, tabuliek a máp, ktoré každý záujemca o vo-jenské dejiny určite ocení.

Matúš Burda

186

VOJENSKÁ HISTÓRIA

MAŇAS, Miroslav – ALBERTOVÁ, Simona. LEGIONÁRI Z CINOBANE. Pra-ha : Československá obec legionářská, 2019, 215 s., fotografie, kresby a mapky v texte, pramene, literatúra. ISBN 978-80-87919-58-3.

Zo spolupráce člena Československej obce legionárskej Čecha, resp. Moravana Miroslava Maňasa z Valašských Klobúkov, a členky Matice slovenskej v Cinobane, okr. Lučenec, Simony Albertovej, sa zrodila veľ-mi prínosná publikácia Legionári z Cinoba-ne, ktorú autori pripravili pri príležitosti od-halenia pomníka cinobanským legionárom a padlým v prvej svetovej vojne. Z uvedenej obce a z blízkych Turíčok a Katarínskej Huty bolo až dvanásť legionárov, z toho bolo päť ruských, päť francúzskych a dvaja talianski legionári; k nim treba ešte pripočí-tať aj jedného príslušníka talianskeho domo- braneckého práporu. Publikácia, ktorú ČsOL vydala na kvalitnom papieri v slo-venskom jazyku, prináša základný prehľad o vzniku svetovej vojny a rakúsko-uhorskej armáde (str. 11 – 18), druhoch a dejinách légií (str. 19 – 86), opis cesty z Vladivosto-ku do Terstu na transportnej lodi americkej armády Logan podľa denníka ruského le-gionára Jána Marka (str. 89 – 114), prehľad o útvaroch čs. légií v Rusku, Francúzsku a Taliansku (str. 114 – 118) a ďalšie kapitoly. Autori venovali osobitnú pozornosť legio-nárom slovenskej národnosti, vzniku Čes-koslovenska a bojom o územnú celistvosť štátu na Těšínsku a na Slovensku. Práve aj v okolí Lučenca, Cinobane a Lovinobane sa odohrali v júni 1919 veľmi intenzívne boje s maďarskými boľševikmi (str. 162 – 178). Na stranách 186 – 207 sa nachádzajú me-dailóny jednotlivých legionárov. Veľkým prínosom je uverejnená časť z denníka J. Marka, ktorý opisuje strasti i radosti takmer dvojmesačnej cesty na lodi Logan po oce-ánoch a moriach a prináša aj menej známe detaily o tejto záverečnej časti anabázy čs. legionárov – o ich problémoch, strave, kaž-dodennom živote, zdravotných ťažkostiach a podobne. Keďže na Slovensku je legio-

nárskej literatúry stále málo, treba oceniť komplexný prístup autorov k téme a aj to, že sa im podarilo vyhľadať viacerých potom-kov cinobanských legionárov, u ktorých sa nachádzajú aj menej známe fotografie, ko-rešpondencia, denníkové zápisky a ďalšie dokumenty, z ktorých časť je uverejnená v publikácii. Na legionárov sa najmä na Slovensku v minulosti zabúdalo. Podľa au-torov „je táto knižka spôsobom, akým si ich môžeme uctiť a pripomenúť ich legionársky odkaz, ktorý bol roky utláčaný ... A nezabú-dajte ani vy – na žiadneho z nich, na žiadny príbeh človeka opísaný v tejto publikácii, na žiadnu historickú udalosť tu spomenu-tú – lebo ľudstvo vymrie vtedy, keď vymrie jeho odkaz a ľudskosť vymrie vtedy, keď si nikto nebude vedieť spomenúť na činy dob-ra a spravodlivosti. A to nesmieme dopustiť.“

Ferdinand Vrábel

DUDEK, Josef. UČITEL NA FRONTĚ. Deník legionáře Josefa Dudka. Praha : Čes-koslovenská obec legionářská, 2019, 350 s., fotografie v texte, prílohy. ISBN 978-80-87919-44-6.

Denník talianskeho legionára Josefa Dudka vyšiel už ako desiaty zväzok úspešnej edí-cie Paměti Československé obce legionářské (ČsOL). Prvýkrát ide o spomienky talian-skeho legionára a tým sa v rámci edície obsiahli všetky tri najdôležitejšie časti čes-koslovenského revolučného vojska v prvej svetovej vojne. Kniha vyšla k stému výro-čiu bojov na Slovensku, v ktorých zohrala talianska légia významnú úlohu a v ktorých sa zúčastnil aj Dudek ako príslušník 34. pe-šieho pluku čs. légií. Trvalo dve desaťročia, kým sa denník legionára Dudka podarilo vydať tlačou. Jeho dcéra Jarmila prepísala denník na stroji a v roku 1997 ho poslala do súťaže spomienkových a historických prác, ktoré usporiadali Český svaz bojovníků za svobodu a Historický ústav Akademie Čes-ké republiky. Denník Josefa Dudka vyhral prvú cenu, ale k sľúbenému vydaniu pre ne-dostatok financií vtedy nedošlo a až teraz sa o jeho vydanie pričinila ČsOL.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

187

Vypuknutie vojny zastihlo Jozefa Dudka na prázdninách po ukončení 3. ročníka učiteľ-ského ústavu v Kroměříži. V prvom odvo-de ho však pre očnú chybu neodviedli a tak mohol štúdium doštudovať. Keďže straty rakúsko-uhorskej armády na frontoch rástli, na ďalšom odvode ho už uznali za schopné-ho vojenskej služby, a preto v lete 1915 na-stúpil do vojenskej služby. Najprv ho poslali na dôstojnícky výcvik do Tirolska. Najprv bol v Halle a potom v dôstojníckej škole v Innsbrucku. Už z domu a z učiteľského ústavu bol presvedčeným českým vlasten-com, ale v dôstojníckych kurzoch a v zmie-šaných nemecko-českých útvaroch sa stretol s protičeskými postojmi časti nadriadených aj kolegov. To v ňom jeho češstvo len po-silnilo. V januári 1916 bojoval na východ-nom fronte, kde sa zranil. Po vyliečení ho preložili na taliansky front a v lete 1916 sa zúčastnil protiruskej ofenzívy opäť na vý-chodnom fronte keď bolo potrebné zasta-viť postup vojsk generála A. A. Brusilova. V apríli 1917 bol už zase na južnom fronte na rieke Soča, kde sa v máji 1917 dostal do talianskeho zajatia. Tu sa stretol prvý raz s informáciami o československom zahra-ničnom vojsku, čo ho spolu s rastúcim ne-priateľstvom rakúskych Nemcov a Maďarov v zajateckom tábore priviedlo k tomu, že si podal prihlášku do čs. vojska. Ako prísluš-ník 34. pešieho pluku sa zúčastnil v bojoch o kótu Doss Alto 21. septembra 1918 a ne-skôr aj v bojoch na Slovensku.

Ako vzdelaný učiteľ si počas svojej vojenskej služby písal denník, ktorý obsahuje veľa zaujímavých informácií ako z ruského, tak aj z talianskeho frontu a neskôr aj z bojov na Slovensku. Keďže počas obdobia 1915 – 1919 bol niekoľkokrát aj na dovolenke alebo sa liečil zo zranenia, všímal si aj situáciu v tyle a informuje o pomeroch v zázemí. Dudek mal bohaté skúsenosti na rôznych úsekoch frontu – ako rakúsko-uhorský vojak bol dvakrát na východnom fronte a dvakrát na talianskom fronte, ako taliansky legionár bojoval v Taliansku a potom na Slovensku. Jeho denník prináša mnohé podrobnosti a aj neznáme

údaje z bojov ako na strednom Slovensku (Lučenec, Lovinobaňa atď.), tak aj na juhu západného Slovenska (Komárno, Nové Zámky, Šaľa a okolie). Jeho zápisky sú často až otrasným svedectvom o útrapách, ktoré prežívali vojaci na frontoch prvej svetovej vojny – vysiľujúce pochody, nedostatok spánku a jedla, všadeprítomná zima, vlhko alebo zase horúčava, nedostatok pitnej vody, hlodavce a parazity, pritom neustále ostreľovanie delami, mínami, šrapnelmi či guľometmi, nestále podozrenia zo zrady, útlak dôstojníkov nemeckej národnosti atď. Dudek píše, že sa po celý čas stretával s veľkou nedôverou u svojich nemeckých nadriadených, ale i kolegov. Pramenilo to z toho, že Česi vojnu so Srbskom a potom s Ruskom nevítali s takým nadšením ako Nemci či Maďari. Na začiatku minulého storočia panovali v Čechách silné pocity slovanskej vzájomnosti, a v Rusku našlo uplatnenie mnoho českých odborníkov, učiteľov či Sokolov. Vojnu chápali ako protislovanskú, čím sa Nemci, Rakúšania ani Maďari netajili. Mnoho Čechov sa preto snažilo vyhnúť frontu, dávali sa zajať, alebo prebiehali priamo k nepriateľovi. Následne mnohí zajatci českého a slovenského pôvodu sa hlásili ako dobrovoľníci do vojenských jednotiek, z ktorých sa tvorili československé légie v Rusku, Francúzsku a Taliansku. Podľa najnovších výskumov nebolo pravdivé tvrdenie, že zajatie pražského pešieho pluku č. 28 v apríli 1915 v Karpatoch prebehlo tak, že celý pluk prešiel k Rusom aj za zvukov hudby na čele. Samotné rakúske vyšetrovanie ukázalo, že pluk bojoval a splnil svoju povinnosť, aj keď sa potvrdilo, že časť pluku mala kontakt s agitátormi z Českej družiny. Zajatie časti pluku bolo skôr výsledkom starostlivo pripravenej akcie z ruskej strany a z rozvratu frontu. Behom úspešných ruských ofenzív podobný osud stretol aj ďalšie jednotky, čo, samozrejme, nedôveru Nemcov a Maďarov voči vojakom slovanského pôvodu len posilňovalo. Na talianskom fronte dezercie Čechov a Slovákov neboli také časté ako na východnom fronte, pretože Taliani sa

188

VOJENSKÁ HISTÓRIA

k prebehlíkom správali s veľkou nedôverou a vzťahy Čechov a Slovákov k Talianom boli iné ako k Srbom a Rusom. V Taliansku, na rozdiel od Ruska, žilo len málo našich krajanov a Taliansko veľmi dlho nepodporovalo rozbitie Rakúsko-Uhorska. Všetky tieto zložité vzťahy na pozadí vojny zachytáva aj Dudek vo svojom denníku, ktorý je tak cenným prameňom pre vojenských historikov.

Ferdinand Vrábel

LUTHER, Daniel. BRATISLAVA ČES-KO-SLOVENSKÁ. Putovanie z monarchie do Slovenského štátu. Bratislava : Marenčin PT, 2018, 143 s., fotografie v texte, použitá literatúra. ISBN 978-80-569-0146-5.

O začleňovaní Slovenska a aj o tom, ako sa Bratislava stala jeho hlavným mestom je už pomerne rozsiahla literatúra a to prevaž-ne z pier pamätníkov a aj historikov. Občas sa tejto témy chytia aj národopisci a to je aj prípad Daniela Luthera. Tento autor už v roku 2009 vydal knihu „Z Prešporka do Bratislavy“ a predtým spolupracoval aj na kolektívnom diele „Taká bola Bratislava“ vydanom v roku 1991. Hoci sa anotovaná publikácia dotýka prevažne historických tém, sám Luther považuje za dôležité čitate-ľovi pripomenúť, že knižka sa pridržiava zá-sad historickej etnografie, teda, že vychádza prevažne len zo zápisov tej doby. V tom je klad, ale zároveň aj nedostatok anotovanej publikácie. Kniha je o vážnych historických udalostiach spred sto rokov a výpovede svedkov, teda autorov zápiskov tej doby, je potrebné dopĺňať aj inými historickými pra-meňmi a aj výsledkami bádania historikov. Iba tak možno dospieť k čo najobjektívnej-šiemu pohľadu na túto zložitú problematiku.

Aká to bola doba, keď sa pred sto rokmi Bratislava, vtedy vlastne Prešporok, sta-la súčasťou Česko-Slovenskej republiky a hlavným mestom Slovenska? Budovanie nového štátu nebolo na Slovensku jedno-duché. Po desaťročiach zosilnenej maďa-rizácie mali Slováci iba málo vlastnej inte-ligencie. Podľa zakladateľa slovenskej so-

ciológie Antona Štefánka bolo v školskom roku 1913/14 v Uhorsku 229 stredných škôl s takmer 80-tisíc študentmi. K Slovákom sa spomedzi nich hlásilo len o niečo viac ako tisíc. Podľa štatistiky z roku 1910 do-sahovala negramotnosť na území Slovenska takmer 27 percent. Ako uviedol Jozef Let-trich vo svojom spise o dejinách Slovenska, bolo na území Slovenska v tom čase 12 447 uhorských štátnych zamestnancov. Z nich sa k dispozícii novej Československej re-publike dalo len 35. Ostatní sa považovali za Maďarov a odopreli novému štátu posluš-nosť. Z 948 stoličných úradníkov prešlo do československej štátnej služby len 18, z 823 mestských úradníkov len 11, zo 660 profe-sorov len 10 a zo 464 sudcov iba jeden.

Na mnoho z toho dobrého, čo Českoslo-venská republika napriek svojim chybám Slovákom dala, sa dnes už zabudlo. Ale súčasníci zaznamenali aj tú úžasnú zmenu, aká sa vďaka spoločnému štátu Slovákov s Čechmi udiala napríklad aj v Bratisla-ve: „Štvrtý rok po založení Československej republiky nebola ešte Bratislava po strán-ke národnej naša. Vyzeralo to tak, že keď som počul niekoho v električke v tom čase po slovensky hovoriť, pristúpil som k nemu, predstavili sme sa a išli sme si pod viechu vypiť. Ale naša zdravá a dravá priebojnosť o krátky čas poslovenčila hlavné mesto. Pri-chádzali vtedy do Bratislavy stovky a tisícky slovenských úradníkov, robotníkov a inteli-gencie, aby vybudovali novú Bratislavu, slo-venskú Bratislavu...“ A v tom im pomáhali aj tisícky Čechov, ktorí nepochybne život mesta obohatili po každej stránke. Nielen Bratislava, ale celé Slovensko a Slováci

„najviac získali a vzrástli v Československu“. Luther sa o tom vo svojej stručnej knihe aj zmieňuje, ale nie vždy s dostatočným dôra-zom. Práve tu sa prejavuje najviac to, že au-tor je národopisec a nie historik. Veľmi zjed-nodušene a aj s faktografickými omylmi sa vysvetľujú udalosti z rokov 1918 – 1919. Na-príklad aj notoricky známe slová Andreja Hlinku o „nevydarenom manželstve s Ma-ďarmi“ datuje Luther do marca 1918 (s. 13), hoci je všeobecne uznávaný dátum dôvernej

VOJENSKÁ HISTÓRIA

189

schôdzky slovenských vlastencov 24. máj 1918 v Turčianskom Svätom Martine. Nápad nemeckých a maďarských elít, aby sa Preš-porok vyhlásil za „otvorené mesto“ s ná-zvom „Wilsonovo mesto“ nemohol uspieť a išlo tu iba o zúfalé a aj pokrytecké líškanie sa americkému prezidentovi. Slovenská tzv. dočasná vláda nebola ustanovená v Skalici 4. novembra 1918 (veď tam prišla až 6. no-vembra), ako autor uvádza na strane 30, hoci už o stranu ďalej správne píše, že sa z Prahy vypravila na Slovensko 4. novembra... Po-dobné omyly sú aj pokiaľ ide o vojenské obsadzovanie Prešporka a aj o udalosti, keď došlo v meste k incidentom medzi nemec-kým a maďarským obyvateľstvom na jednej a legionármi na druhej strane. Nepocho-piteľné je aj datovanie všeobecne známej Trianonskej dohody na jún 1919 (s. 33), hoci vtedy sa ešte na Slovensku tvrdo bojovalo s Kunovými boľševikmi. Autor správne pri-pomína oneskorené a falošné snahy maďar-ských predstaviteľov v Prešporku presved-čiť Slovákov, aby Uhorsko, resp. nové Ma-ďarsko, neopúšťali, veď tam im bude údajne lepšie v akejsi autonómii, ako v spoločnom štáte s Čechmi. Necitlivý prístup vtedajšej vedúcej skupiny prešporského meštianstva veľmi názorne ukazuje stanovisko, ktoré sformuloval A. Zalkai. Podľa neho vraj Česi, ale ani Slováci nemajú právo na toto mesto, ktoré patrilo k Uhorsku a bolo založené uhorskými Nemcami... Akoby nikdy ne-bola žiadna veľkomoravská epocha, zápisy o Braslavovom hrade (Breslavaspurch) atď. A vôbec sa už nezamýšľal ani nad tým, kedy prišli do Uhorska Nemci, a že do Uhorska, ktoré pomáhali spoluzakladať, patrili vždy aj Slováci, resp. ich predkovia. Vrcholom lživých tvrdení bolo až arogantné stano-visko zhromaždenia v Redute 23. novem-bra 1918, ktoré protestovalo „ proti vyňatiu mesta Pozsony z tela maďarskej ľudovej republiky a začleneniu do úplne cudzieho štátu“ s tým, že mesto je od svojho vzniku bez prerušenia organickou súčasťou Uhor-ska atď. Ruka v ruke s tým išlo aj falšovanie štatistických údajov, ktorými Maďari zni-žovali nielen podiel Slovákov v meste, ale

aj Nemcov a neprimerane navyšovali počet Maďarov, ktorí v skutočnosti netvorili ani tretinu obyvateľov Prešporku.

Autor veľmi nedôsledne vysvetľuje, prečo maďarskí odborníci a inteligencia opúšťali po zmene režimu mesto a museli byť nahra-dení odborníkmi z Čiech. Je známe, že ak by úradníci maďarskej národnosti zložili prísa-hu vernosti (vyžadoval a dodnes ju vyžaduje každý štát), nemuseli odísť, len sa v určitej lehote museli naučiť po slovensky. Ale oni nechceli slúžiť vraj Čechom a dúfali, že pomery prevažujú iba dočasne v prospech Československa a o krátky čas dôjde k ob-noveniu Uhorska, resp. maďarskej nadvlády.

Kniha o tom, ako sa Prešporok stal Brati-slavou a ako sa začlenil do Československa je dosť stručná, ale napriek tomu obsahuje naozaj viacero vážnych faktografických omylov a zjednodušených interpretácií. Na-priek tomu je potrebné ju zaznamenať, lebo jej najcennejším prínosom sú mnohé a ve-rejnosti aj menej známe dobové fotografie. Publikácia zároveň názorne dokumentuje aj úskalia interdisciplinárneho prístupu – ten-toraz národopisného a historického k spra-covaniu významnej témy našich národných dejín.

Ferdinand Vrábel

MANIAK, Marcel. NIKDY VIAC! Príbeh vypálených obcí. Poprad : Popradská tlačia-reň, vydavateľstvo s.r.o., 2019, 240 s. ISBN 978-80-89613-26-7.

Vojenský historik Marcel Maniak je ve-rejnosti známy najmä svojimi početnými prácami s regionálnou tematikou druhej svetovej vojny v našom geografickom priestore. Dosvedčujú to najmä jeho posled-né publikácie Padli za našu slobodu (2013), Malý Slavkov (2014), Protifašistický odboj v okrese Poprad a Kežmarok (2014), Oslo-bodenie (2015), Nezabúdame (2017) či Par-tizánska obec Liptovská Teplička (2018).

Pri príležitosti 75. výročia vypuknutia Slovenského národného povstania historik Marcel Maniak vydal ďalšiu publikáciu s názvom Nikdy viac! Príbeh vypálených

190

VOJENSKÁ HISTÓRIA

obcí (2019), ktorej primárnou úlohou je po-núknuť čitateľovi komplexný zoznam vypá-lených obcí, rómskych osád, hradov, zám-kov, kaštieľov a turistických chát v rokoch 1944 a 1945. Autor si zaumienil doplniť neú-plný zoznam vypálených obcí, ktorý vypra-covalo Múzeum slovenského národného po-vstania (ďalej len Múzeum SNP) v Banskej Bystrici v roku 2008. Taktiež chcel korigo-vať a rozšíriť informácie obsiahnuté v pub-likácii Fašistické represálie na Slovensku (1990), ktorá mapuje osud obcí vypálených počas Slovenského národného povstania. Podľa zistení Múzea SNP bolo v dôsledku nacistických represálií vypálených 105 obcí a zomrelo viac ako 5 300 ľudí, pričom Mar-cel Maniak, na základe archívneho výsku-mu, komunikácie s predstaviteľmi jednot-livých obcí, analyzovaní obecných mono-grafii, kroník, novinových správ, odbornej literatúry a webových stránok obcí a miest, dospel k počtu 222 obcí a osád, z ktorých 169 bolo vypálených v dôsledku nacistickej odvety za pomoc partizánskym skupinám.

Samotná publikácia v rozsahu 240 strán je rozčlenená do piatich základných kapi-tol. Po úvodných slovách sa môžeme začí-tať do krátkej autorovej básne Nikdy viac!, ktorou umocňuje celý obsah knihy a názov básne sa stal i názvom samotnej knihy. Na nasledujúcich stranách sú stručne charakte-rizované jednotky zapojené do vypaľovania slovenských sídel v závere druhej svetovej vojny. Nasledujúce tri kapitoly ponúkajú krátke profily každej jednej vypálenej obce, pričom niektoré sú obohatené aj o autentic-ké výpovede preživších či o zápisky z kro-ník. Prirodzene, autor začína najprv opisom vypaľovania obcí na východnom Slovensku (str. 19 – 106) a plynule pokračuje sídlami na strednom (str. 107 – 166) a západnom Slovensku (str. 167 – 190). Posledná kapitola (str. 191 – 216) je venovaná profilom vypá-lených hradov, zámkov a kaštieľov v rokoch 1944 a 1945, pričom musíme podotknúť, že takáto, aspoň stručná sumárna charakte-ristika, v slovenskej vojenskej historiogra-fie doposiaľ absentovala, keďže už vyššie zmenená publikácia Fašistické represálie

na Slovensku (1990) zachytávala osud len časti vypálených obcí a miest. Súčasťou tejto kapitoly je aj krátke zhrnutie škôd, ktoré spôsobili jednotky podieľajúce sa na vypaľovaní ľudských obydlí. V závere pub-likácie nesmie chýbať ani použitá literatúra a archívne zdroje, z ktorých autor pri konci-povaní práce vychádzal.

Publikácia je o to prínosnejšia, že au-tor v nej pracoval s archívnymi prameňmi a zbierkami z Vojenského historického ústa-vu v Bratislave a Múzejného oddelenia vo Svidníku, Múzea SNP v Banskej Bystrici, Štátneho archívu v Prešove – pracovisko ar-chív Humenné, Krajského múzea v Prešove

– Kaštieľ Hanušovce nad Topľou, Mestského múzea v Starej Turej, Múzea Tokajíckej tra-gédie v Tokajíku či Krajského pamiatkové-ho úradu v Žiline, čím sa obsah publikácie stáva pre čitateľa autentickým, zaujímavým a taktiež i odborným.

Publikácia, ktorá čitateľa poteší púta-vým grafickým vyhotovením, je obohatená o viaceré dobové i súčasné fotografie obcí, pamätníkov či pamätných tabúľ. Aj napriek tomu, že autor pracoval s archívnym mate- riálom a množstvom obecných monografií, je kniha jednoduchá a prístupná aj pre neza-interesovaného čitateľa, ale na druhej strane ponúka priestor na ďalšie precíznejšie báda-nie, keďže pri niektorých obciach absentujú podrobnejšie opisy procesu evakuácie a ná-sledného vypaľovania obce nacistickými predstaviteľmi. Nech je kniha s názvom Ni-kdy viac! mementom pre súčasnú, ale i ďal-šiu generáciu a aby sa na osudy vypálených obcí, osád, zámkov, kaštieľov a chát, ktoré obývali obyčajní ľudia, mladí i starí, nikdy nezabudlo a každoročne si aj vďaka auto-rovmu počinu neustále pripomínali ukrut-nosti druhej svetovej vojny a nacistického režimu na našom území.

Matúš Burda

191

VOJENSKÁ HISTÓRIA

KRONIKASPOMIENKA NA BOJE PRI HRONSKEJ BREZNICI V JÚNI 1919

Začiatkom júna 2019 sa v rámci pohybu Legiovlaku na Slovensku (5. – 12. júna 2019) v Hronskej Breznici uskutočnila aj spomienka na boje s maďarskými boľševikmi v júni 1919. Najprv sa na miestnom cintoríne, kde je hromadný hrob dvanástich padlých maďarských červených vojakov (naši v tamojších bojoch mali vtedy len štyroch ranených), jedenástich slovenských partizánov a troch neznámych francúzskych partizánov, uskutočnila ekume- nická bohoslužba za zmierenie a položenie vencov na hromadný hrob obetí vojen v rokoch

192

VOJENSKÁ HISTÓRIA

1919 a 1944. Potom sa na miestach bojov v roku 1919 uskutočnila bojová ukážka, ktorú v spolupráci s obecnými úradmi v Hronskej Dúbrave a Hronskej Breznici zabezpečil Klub vojenskej histórie Beskydy, Klub historickej techniky vo Zvolene, Československá obec legionárska a Nadácia M. R. Štefánika v Bratislave.

V tomto úseku útočili Maďari od konca mája 1919 svojou 80. samostatnou brigádou v hlavnom smere od Salgótarjánu a Fiľakova cez Lučenec smerom na Detvu a Zvolen. Vo vedľajšom smere postupovali cez Sklabiňu, Modrý Kameň a Lešť na Litavu. Veliteľ lučen-skej skupiny generál Letovský nemal žiadne zálohy, preto ustúpil do priestoru Dobrá Niva, Vlčia Jama, Detva a výšina Fangov. Časti lučenskej skupiny, ktoré bránili úsek Krupiny v sile slabého práporu sa museli stiahnuť cez Svätý Anton do Banskej Štiavnice a neskôr do Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom), pričom Maďari prenikli cez Dobrú Nivu až ku Zvolenu a mesto 7. júna obsadili. Situácia sa zlepšila až po príchode plukovníka Josefa Šnejdárka z Těšínska, ktorý prevzal velenie nad lučenskou skupinou (vtedy ju premenovali na 2. čs. divíziu) 4. júna 1919. Priviedol so sebou dva prápory a jednu batériu. Šnejdárek upevnil disciplínu, scelil obrannú líniu od Badína až po Hrochoť a v dňoch 8. – 10. júna zastavil útoky Maďarov.

Podľa pokynov veliteľa čs. armády mala 2. divízia po tom, ako sa 7. divízia pevne usadí v Leviciach, začať postup pravým krídlom cez Banskú Štiavnicu. Šnejdárek túto úlohu rozdelil na tri etapy:

1. najskôr mala byť dobytá Banská Štiavnica novými posilami a súčasnou podporou II. brigády od Banskej Bystrice na Zvolen,

2. potom mala byť obsadená Hronská Breznica za podpory skupiny z Banskej Štiavnice,3. následne mal byť dobytý Zvolen za podpory skupiny z Hronskej Breznice.V ďalšom sa počítalo s postupom na Detvu za podpory IV. brigády rozmiestnenej v ob-

lasti Brezna. Druhou etapou ofenzívy malo byť dosiahnutie demarkačnej čiary v priestore Šahy – Lučenec – Rimavská Sobota.

Prvé tri ciele stanovené Šnejdárkom sa podarilo splniť, ale postup na demarkačnú čiaru sa potom spomalil, lebo nebolo už voľných jednotiek, ktoré by ho podporili.

Šnejdárek sformoval v Kremnici aj novú skupinu troch práporov a jednej batérie. Týmto jednotkám velil major Bláha. Skupina 10. júna obsadila opäť Banskú Štiavnicu a v dňoch 15. – 17. júna postupovala cez Devičany v smere na Levice. Súčasne kombinovaný prápor kapitána Johannesa postupoval na Hronskú Breznicu. Maďari tu mali značnú presilu a mali k dispozícii aj obrnený vlak a delostrelectvo. Johannes preto obsadil len výšiny na západ od Jalnej, aby tak znemožnil prenikanie nepriateľa na západ. Šnejdárek posilnil jednotky útočiace na Hronskú Breznicu 10. júna o ďalší prápor (bol to II. prápor 25. streleckého pluku), batériu a obrnený vlak, pričom velenie zveril majorovi Šidlíkovi. Vzápätí však Šnej-dárek musel tieto posily odvolať, lebo sa získali informácie o zámere Maďarov zaútočiť na Kremnicu. Maďari súčasne 10. júna dosiahli úspech proti jednotkám útočiacim od Banskej Bystrice pri Badíne.

Dňa 11. júna sa situácia dostatočne vyjasnila, a preto naše jednotky podnikli nový útok na Hronskú Breznicu. Operácia sa začala 12. júna súčasným postupom jednotiek kapitána Johannesa od západu a jednotiek majora Bláhu od juhozápadu (Banskej Štiavnice). III. prá-por 54. pluku dorazil po namáhavom nočnom pochode cez hornatý a zalesnený terén cez Močiar 12. júna ráno na výšiny západne od Hronskej Breznice a zaútočil na obec guľomet-nou paľbou. Maďari boli neočakávaným útokom prekvapení a ich delostrelectvo bolo z boja vyradené. Až po čase sa spamätali a podnikli protiútok. V kritickej situácii prešli jednotky kapitána Johannesa do protiútoku a prenikli do obce. Maďari, vidiac nezdar svojej akcie, ustúpili. Popoludní sa však pokúsili o znovudobytie Hronskej Breznice, ale ich útok, hoci ho podporoval aj obrnený vlak, bol odrazený.

VOJENSKÁ HISTÓRIA

193

V bojoch o Hronskú Breznicu naši ukoristili 4 delá a ďalší vojenský materiál a zajali 50 maďarských boľševikov. Na sever od obce sa našli ešte ďalšie dve delá. Naši mali v bojoch štyroch ranených. Jedna pešia rota III. práporu 54. pluku postupovala od Banskej Štiavnice smerom na Hronskú Breznicu, ale v oblasti Banskej Belej narazila na nepriateľský odpor. Po získaní posíl z Banskej Štiavnice čs. jednotky úspešne čelili maďarskému práporu, ktorý sa potom stiahol a pod dojmom straty Hronskej Breznice ustúpil smerom na Krupinu. Rota potom postupovala ďalej a cez Kozelník dorazila do Hronskej Breznice k tamojšiemu čs. práporu. Po boji prevzal velenie opäť major Šidlík, ktorý sa sem vrátil z Kremnice a privie-dol aj ako posilu II. prápor 25. streleckého pluku.

Šidlíkova skupina začala 12. júna o 21. h v dvoch prúdoch ďalší postup na Budču a Zvolen a Ostrú Lúku. Skupina postupujúca na Budču narazila na silnú odpor, ktorý posilňoval aj maďarský obrnený vlak a musel ustúpiť až do Hronskej Breznice. Časť skupiny postupujú-ca na južnej strane cesty do Budče však o polnoci prenikol do obce, ale na svitaní 13. júna musela tiež ustúpiť nazad do Hronskej Breznice. Čs. útok bol neúspešný pre svoju predčas-nosť a nervozitu našich jednotiek, ktoré sa v tme ťažko orientovali o pozíciách nepriateľa a preto sa ich časť vymkla kontrole velenia a samovoľne sa vrátila do Hronskej Breznice. Po dobytí Zvolena a jeho zabezpečení ponechal Šnejdárek v Hronskej Breznici jeden prápor a dve batérie pod velením kpt. Zacpala, ostatné sily pod velením majora Šidlíka presunul do oblasti Banskej Štiavnice. Najbližším cieľom boli Levice a okolie.

V ďalších bojoch v oblasti Dekýša a Jabloňoviec narazili čs. jednotky na prudký odpor Maďarov a ich postup sa dočasne zastavil. V bojoch pri Devičanoch sa vyznamenala aj skupina slovenských dobrovoľníkov z Turca pod velením nadporučíka Ráztockého. Odpor Maďarov sa podarilo zlomiť až 17. júna, keď skupina prenikla do Bátoviec. Ďalší postup našich však Maďari útočiaci od Levíc opäť zastavili a zatlačili jednotky skupiny až za Hron. Bláhova kupina sa potom stiahla do priestoru Pukanec – Bohunice, kde ju zastihlo zasta-venie bojov 24. júna 1919. Jadro divízie podniklo 13. júna útok na Zvolen a mesto dobylo. Získaná bola aj Krupina, Hontianske Nemce, Detva, Mýtna a Divín. 22. júna iná časť divízie obsadila Novú Baňu a prienikom do Hronského Beňadiku uzavrela údolie Hrona od juhu.

V rámci pohybu Legiovlaku sa uskutočnili návštevy viacerých škôl, dovedna niekoľko tisíc návštevníkov, na železničných staniciach vo Vrútkach, v Hronskej Dúbrave, Banskej Štiavnici a v Lučenci. V Banskej Štiavnici sa po sto rokoch uskutočnilo aj vysvätenie hrobu československého vojaka Fratiška Broža, ktorý tu padol v júni 1919, a rekonštrukcia známej fotografie plukovníka Josefa Šnejdárka s jeho štábom na vyvýšenine oproti banskoštiavnic-kej Kalvárii.

Ferdinand Vrábel

VEDECKÁ KONFERENCIA V BRNE – OZBROJENÉ SILY A ČESKOSLOVENSKÝ ŠTÁT

V dňoch 18. – 19. júna 2019 sa v Brne uskutočnila medzinárodná vedecká konferencia pod názvom „Ozbrojené sily a československý štát“. Organizovala ju Katedra vojenského ume-nia Univerzity obrany – Brno. Výnimočnosť medzinárodnej vedeckej konferencie spočívala aj v tom, že v tomto roku nebola zorganizovaná žiadna podobná konferencia.

Tematicky zahrňovala problematiku budovania ozbrojených síl československého štátu v rôznych obdobiach jeho existencie, a to od vzniku ČSR, predmníchovské obdobie a boj za jeho obnovu v období druhej svetovej vojny. Špecificky sa zamerala aj na kontroverz-né obdobie existencie politického systému v rokoch 1945 až 1989 a úlohy ozbrojených síl a bezpečnostných zložiek. Tematicky konferenciu uzatváral blok venovaný ozbrojeným si-lám bývalého Československa v medzinárodných väzbách. Organizátori nevynechali ani

194

VOJENSKÁ HISTÓRIA

problematiku vojenského umenia, ktorej sa dnes už v našich podmienkach odborne venuje len málokto.

Na medzinárodnej vedeckej konferencii aktívne participovali vedeckí pracovníci Vojen-ského historického ústavu Matej Medvecký a Miloslav Púčik. Obidvaja vystúpili s hodnot-nými referátmi k problematike československého vojenského spravodajstva. Venovali sa ob-dobiu prvých rokov po skončení druhej svetovej vojny a obdobiu tzv. studenej vojny (1960

– 1989). Vo svojich vystúpeniach prezentovali doposiaľ vedecky nespracovanú problematiku. Tieto príspevky budú organizátori publikovať v kolektívnej monografii v roku 2020.

Medzinárodná vedecká konferencia prekvapila aj organizátorov množstvom prihlásených vedeckých pracovníkov z vedeckých ústavov, univerzít, vysokých škôl a archívov. Z tohto dôvodu sa vedecké rokovanie konalo v dvoch sekciách.

Medzinárodná vedecká konferencia otvorila mnoho zaujímavých odborných otázok, účastníci najmä v neformálnych diskusiách prezentovali originálne pohľady na riešenú problematiku. V sekciách A a B odznelo dovedna 37 vedeckých príspevkov. Samotný počet účastníkov a posun vo vedeckom poznaní niektorých prezentovaných odborných problémov ozbrojených síl a československého štátu svedčí o úspešnom naplnení jedného z cieľov orga-nizátorov tejto konferencie. Patrí im za to zaslúžené uznanie.

Miloslav Púčik

SPRÁVA O PÚTI PO BOJISKÁCH NA SLOVENSKU A PODKARPATSKEJ RUSI V ROKU 2019

V dňoch 2. – 10. júla 2019 sa z iniciatívy Ministerstva obrany Českej republiky a Čes-koslovenskej obce legionárskej (ČsOL) v Prahe uskutočnila púť po bojiskách na južnom a východnom Slovensku a tiež na Podkarpatskej Rusi. Stalo sa tak pri príležitosti 100. vý-ročia zápasu o územnú integritu mladej Česko-Slovenskej republiky a obrany Slovenska pri vpáde maďarských boľševických gárd Bélu Kuna. Počas tejto akcie sa uskutočnilo 75 pietnych aktov pri pomníkoch a hroboch padlých príslušníkov domáceho vojska, četníkov, Sokolov, legionárov a dobrovoľníkov. V rámci púte navštívili jej účastníci známe bojiská a hroby padlých – napríklad, Kysak-Obišovce, Košická Belá, Medzev, Zalužice, Turňa nad Bodvou, Lučenec, Veľký Ďur, Šurany, Komárno, Bajč, Nové Zámky, Vráble atď. – ale aj novoobjavené zabudnuté a neudržiavané hroby v mestách, ale hlavne v menších obciach: Levice, Fričovce, Chmiňany, Klenov, Žipov, Šamudovce, Rudník, Lenka, Holiša a inde. Po-zitívnou skúsenosťou je, že na väčšine pietnych aktov sa zúčastnili aj zástupcovia obecných a mestských samospráv a tam, kde hroby nie sú v náležitom stave, prisľúbili aj nápravu s finančnou pomocou Ministerstva vnútra SR a Ministerstva obrany ČR.

V rámci akcie pátrali jej účastníci aj po zabudnutých hroboch našich padlých na Pod-karpatskej Rusi v obciach Činadijevo a Svajlava, ale hroby sa ani po dlhšom čase pri reko-gnoskácii terénu nepodarilo nájsť. V týchto prípadoch bude potrebný zrejme dôkladnejší archívny výskum a aj spolupráca s miestnymi autoritami.

Pri tejto príležitosti prebehli aj prípravné rokovania so zástupcami obce Badín a Sereď o príprave obnovenia odstránených legionárskych pomníkov. K uvedenej púti vydalo ústre-die ČsOL aj špeciálne slovenské číslo časopisu Legionářský směr s písomnými, mapovými aj fotografickými materiálmi, ktoré boje v rokoch 1918 – 1919 približujú. Súčasťou tohto čísla je aj v súčasnosti známy prehľad padlých v bojoch pred sto rokmi na Slovensku. Súčas-ťou celej akcie bolo aj nakrúcanie ďalšej časti dokumentárneho seriálu o československých légiách, tentoraz časti „Boja na Slovensku“ a rekonštrukcia známej ikonickej fotografie plukovníka Josefa Jiřího Šnejdárka v pozadí s kalváriou v Banskej Štiavnici.

Ferdinand Vrábel

VOJENSKÁ HISTÓRIA

195

VOJENSKÝ HISTORICKÝ ÚSTAV NA CELOŠTÁTNYCH OSLAVÁCH 75. VÝROČIA SNP V BANSKEJ BYSTRICI

Dňa 29. augusta 2019 sa v Banskej Bystrici za účasti najvyšších ústavných činiteľov Slovenskej republiky, členov vlády Slovenskej republiky, ako aj ďalších významných domácich a zahraničných hostí, vrátane posledných žijúcich priamych účastníkov po-vstania, uskutočnili celonárodné oslavy 75. výročia Slovenského národného povstania. V rámci osláv jedného z najvýznamnejších historických medzníkov v moderných dejinách Slovenskej republiky sa v bašte Slovenského národného povstania, Banskej Bystrici, usku-točnila slávnostná vojenská prehliadka príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky,

196

VOJENSKÁ HISTÓRIA

doposiaľ najväčšia v dejinách našej vlasti. Vojenskí múzejníci na ňu zapožičali 15 histo-rických bojových zástav dokumentujúcich históriu vojenských útvarov a zväzkov dislo-kovaných na území Slovenska v rôznych historických obdobiach, ako aj bojových zástav vojenských útvarov a zväzkov, pod ktorými Slováci bojovali na bojiskách prvej svetovej vojny a druhej svetovej vojny. Za účelom historickej vernosti pochodujúcich jednotiek pre-zentujúcich 1. československú armádu na Slovensku a partizánov zapožičali zo zbierok Vojenského historického múzea aj 75 ks zbierkových predmetov (pištole, samopaly, pušky, guľomety), ktoré boli vo výzbroji povstaleckej armády a partizánov bojujúcich proti nemec-kým okupačným vojskám a ich domácom prisluhovačom v Slovenskom národnom povstaní. Návštevníci kultúrno-spoločenského podujatia mali možnosť uvidieť aj bohatý sprievodný program, ktorý sa počas osláv odohrával v areáli Múzea Slovenského národného povstania. Vojenskí múzejníci zo Svidníka počas tohto programu prezentovali múzejné zbierkové pred-mety – ručné palné zbrane a guľomety pochádzajúce z obdobia prvej svetovej vojny, medzi-vojnového obdobia, druhej svetovej vojny a povojnového obdobia. Informovali pri tom o vý-voji prezentovaných historických zbraní, ich zavedení do výroby a využití v jednotlivých bojujúcich armádach. Návštevníci podujatia sa mohli od svidníckych múzejníkov dozvedieť nielen zaujímavé informácie o prezentovaných zbierkových predmetoch, ale aj informácie o expozíciách Vojenského historického múzea vo Svidníku, na Dukle a v Piešťanoch.

www.vhu.sk

VOJENSKÁ HISTÓRIA

197

13. ROČNÍK PODUJATIA „DEŇ OZBROJENÝCH ZLOŽIEK A ZÁCHRANNÝCH SYSTÉMOV S DEŤMI

Dňa 7. septembra 2019 sa v priestoroch Vojenského historického múzea v Piešťanoch usku-točnil pod záštitou ministra obrany SR Petra Gajdoša a primátora mesta Piešťany Petra Jan-čoviča už 13. ročník podujatia „Deň ozbrojených zložiek a záchranných systémov s deťmi“. VHÚ spoločne s ostatnými organizátormi pripravili pre návštevníkov deň naplnený bohatým programom, v rámci ktorého príslušníci ozbrojených a záchranných zložiek pútavou formou predstavili mladej generácii modernú, ale aj historickú techniku, ktorá bola zaradená do výzbroje armád dislokovaných na území Slovenska. Zároveň odprezentovali ich vysokú pro-fesionálnu pripravenosť na obranu vlasti a ochranu zdravia, ako aj majetku našich občanov. Na úvod programu nad areálom Vojenského historického múzea v Piešťanoch preleteli stíhacie lietadlá MiG-29 z taktického krídla Sliač, a súčasťou programu bol aj zoskok príslušníkov pa-dákovej, výsadkovej a záchrannej služby Vzdušných síl ozbrojených síl Slovenskej republiky. Okrem príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky sa v rámci podujatia predstavili aj naši policajti, colníci, hasiči a príslušníci väzenskej a justičnej stráže, ako aj kluby vojenskej histórie. Veľký záujem vyvolala ukážka leteckého súboja z obdobia druhej svetovej vojny, kto-rú pripravila spoločnosť Retro Sky Team Košice. Pre najmenších priateľov vojen-skej minulosti Slovenska pripravili aj rôzne súťaže, ako aj ukážky výzbroje a vý-stroja. V rámci programu mali možnosť nahliadnuť do leteckej, tankovej a obrnenej techniky prezentovanej v Stálej expozícii Vojenského historického múzea v Piešťanoch. Okrem niekoľko tisíc priaznivcov vojenskej minulosti Slovenska, ale aj súčasných ozbrojených síl a zložiek, sa na podujatí zúčastnili viacerí predstavitelia ozbrojených síl Slovenskej republiky, ako aj osobnosti kultúrno-spoločenského a politického života. V tejto súvislosti treba osobitne spomenúť účasť náčelníka Generálneho štábu ozbrojených síl Slovenskej republiky generála Daniela Zmeka, poslancov Slovenskej národne rady, štátnej správy a miestnej samosprávy, ako aj zahraničných vojenských a leteckých pridelencov akreditovaných v Slovenskej republike. Sme pevne presvedčení, že tak ako sa po všetkých stránkach vydaril 13. ročník podujatia

„Deň ozbrojených zložiek a záchranných systémov s deťmi“, tak sa vydarí aj 14. ročník podu-jatia „Deň ozbrojených zložiek a záchranných systémov s deťmi“, na ktorý sa už dnes tešíme.

www.vhu.sk

198

VOJENSKÁ HISTÓRIA

MEDZINÁRODNÁ KONFERENCIA O POĽSKEJ OBRANNEJ VOJNE

Dňa 11. septembra sa v poľskom meste Krakov uskutočnila medzinárodná vedecká kon-ferencia na tému „September 1939 v južnom Poľsku“. Podujatie zorganizovalo miestne oddelenie Instytutu Pamieci Narodowej ako súčasť množstva sprievodných akcií, ktorými si poľská verejnosť v týchto dňoch pripomína 80. výročie tragických udalostí vypuknutia druhej svetovej vojny. Ako napovedá už samotný názov konferencie, pozornosť sa koncen-trovala najmä na udalosti, ktoré sa v súvislosti s prepadnutím Poľska nacistickým Nemec-kom odohrávali v jeho južnej časti. Samotná konferencia bola rozdelená do štyroch blokov. Prvé dva sa venovali problematike možností poľskej obrany v južnom Poľsku ako aj so samotnou bojovou činnosťou v tomto úseku frontu. Pozornosť referentov sa sústredila na strategické prípravy a plány oboch strán konfliktu, priebeh vojenských udalostí, obranné postavenia poľskej armády atď. Predmetom ďalších dvoch blokov boli otázky spojené s po-stavením poľskej spoločnosti počas vojny, zločinmi a terorom prichádzajúcich okupačných jednotiek. Na konferencii rezonovala tiež otázka podielu vtedajšej Slovenskej republiky na agresii proti Poľsku. Nemecká armáda totiž využívala jej územie ako vlastný nástupný priestor a slovenská vláda umožnila využitie svojej armády pri útoku proti Poľsku. Na konferencii aktívne vystúpil tiež vedecký pracovník Vojenského historického ústavu v Bra-tislave PhDr. Igor Baka, PhD. s príspevkom Účasť slovenskej armády na prepadnutí Poľska. Reálna agresia či symbolická účasť? Podujatia sa zúčastnil tiež konzul Generálneho konzu-látu SR v Krakove Slavomír Nagy.

www.vhu.sk

VOJENSKÁ HISTÓRIA

199

AUTORI ČÍSLADr. Gyӧrgy DOMOKOS, Vojenský historický inštitút a Vojenské historické múzeum Budapešť (Hadtörténelmi Intézet és Múzeum Budapest, Kapisztran tér 13, Budapest) Maďarsko, email: [email protected]

PhDr.. Jiří PLACHÝ, PhD., Vojenský historický ústav, U Památníku 2/1600, Praha 3, 130 05, Česká republika, e-mail: [email protected]. JUDr. Jaroslav KOZOLKA, LL. M., MBA, Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, Slovenská republika, email: [email protected]

plk. v. zál. Dr. Miloslav PÚČIK, CSc., Vojenský historický ústav, Krajná 27,821 04 Bratislava, Slovenská republika, email: [email protected]

PhDr. Milan VYHLÍDAL, PhD., Univerzita obrany v Brně, Kounicova 65, 602 00 Brno, Česká republika, email: [email protected]

Mgr. Alexej MASKALÍK, PhD., Vojenský historický ústav, Krajná 27,821 04 Bratislava, Slovenská republika, email: [email protected] JUDr. et PhDr. Stanislav POLNAR, Ph.D. et Ph.D., Univerzita obrany v Brně, Kounicova 65, 60 200 Brno-střed, Česká republika, email: [email protected]

Mgr. Martin KONEČNÝ, PhD., Letná 20, 04001 Košice, Slovenská republika, email: [email protected]

VOJENSKÁ HISTÓRIA

POKYNY PRE AUTOROV

Spôsob odovzdávania rukopisov

Príspevky do Vojenskej histórie odovzdávajte, resp. posielajte zásadne v textových edito-roch Word. Poznámky vrátane bibliografických odkazov je potrebné vkladať pomocou programu WORD na vkladanie poznámok/odkazov pod čiarou – nie písať ich mecha-nicky vzadu za textom štúdie. Súhrnný zoznam použitej literatúry treba uvádzať v abe-cednom poradí na konci príspevku. K štúdii je potrebné pripojiť abstrakt (v slovenčine do 10 riadkov), 5 kľúčových slov v slovenskom aj anglickom jazyku; resumé v slovenčine v rozsahu cca jednej strany, zaslať osobné údaje o autorovi: rodné číslo, adresu, číslo účtu v tvare IBAN, telefonický a emailový kontakt, adresu zamestnávateľa. Zaslaním príspevkov a osobných údajov dávajú autori redakcii a určeným pracovníkom plný súhlas na ich spra-covanie, pričom tí plne rešpektujú pravidlá GDPR na ochranu osobných údajov.Text sa nepokúšať zalamovať ani špeciálne upravovať, odstavce bez tabulátora! Písmo Times New Roman, veľkosť 12, normal, bez zvýrazňovania. Riadkovanie 1,5. V prípade priamych citácií písať kurzívou, bez zvýrazňovania. Poznámky: Písmo Times New Roman, veľkosť 10, riadkovanie 1. Obrazové prílohy poprosíme zasielať čierno-biele samostatne vo formáte jpg, jpeg, bmp v rozlíšení min. 300 dpi a riadne označené a identifikovatené. V texte uveďte popiskom, kde by mal byť obrázok umiestnený. Tabuľky, grafy je potrebné zasielať v osobitnom súbore v štandarde xls, xlsx (excel).

Rozsah príspevkov

Rozsah štúdií, vrátane poznámkového aparátu, by nemal prekročiť 40 strán (minimálny má rozsah 15 s.) Recenzie môžu byť v rozsahu do 15 strán, anotácie maximálne do 3 strán. Pri anotáciách a recenziách je potrebné uvádzať ISBN.Počet normostrán sa počíta podľa počtu znakov (1 800 znakov vrátane medzier na stranu).

Základnou citačnou normou je STN 690 (01 0197) – Dokumentácia. Bibliografické odkazy

Odkaz na monografie

VÁROŠ, Milan. Posledný let generála Štefánika. Bratislava : International, 1994, s. 56. ISBN 80-215-0149-9.PEJSKAR, Jožka (ed.). Poslední pocta : Památník na zemřelé československé exulanty v letech 1948 – 1981. B. m. : Konfrontace, 1986, sv. 2., s. 118-121. ISBN 3 8577 01 203.(v prameni neuvedené miesto vydania: bez miesta; podobne aj pri neuvedenom vydavateľstve: b. v., roku: b. r.)

Odkaz na štúdie (v prípade, že je uvedený v zborníku aj editor, uveďte ho za názvom zborníka):ŠPIRKO, Dušan – LUPTÁK, Miroslav. Obrana bratislavského predmostia vo francúzsko-rakúskej vojne roku 1809. In Vojenská história, 2002, roč. 6, č. 1, s. 9-10. ISSN 1335-3314.(pri cudzojazyčných zdrojoch uvádzať v príslušnom jazyku, napr. anglický zdroj: In Army History, 2003, vol. 59, no. 1, p. 13-15.)DEIGHTON, Leon. Blitzkrieg : Od Hitlerova nástupu po pád Dunkerque. Prel. Kárník, Zdeněk. Praha : Argo, 1994, s. 85. ISBN 80-85794-08-X.

200

VOJENSKÁ HISTÓRIA

Odkaz na už citovaný zdroj v texte

PEJSKAR, ref. 2, s. 97; číslo ref. je číslo poznámky pod čiarou, v ktorej sa nachádza citovaná práca 1.-krát s celým bibliografickým údajom

- v prípade, že v jednej poznámke sú uvedené dva pramene toho istého autora, v ďalších poznámkach uvádzame aj prvé slová názvu prameňa: PEJSKAR, Poslední, ref. 2, s. 93.

- autor nemusí uvádzať mená všetkých pôvodcov citovaného diela (druhého, tretieho) alebo ak má citované dielo viacerých ako troch pôvodcov, uvádzame: ŠPIRKO, Dušan et al.

- v prípade viacerých miest vydania, alebo názvov vydavateľstiev, píšeme bodkočiarku alebo čiarku: Praha : Naše vojsko; Bratislava : Magnet Press, 1999,

- údaje v bibliografickom popise citovaného prameňa sa uvádzajú v jazyku prameňa až po údaj o rozsahu.

Odkaz na archívny dokumentMVSR-Slovenský národný archív v Bratislave (ďalej SNA), f. Minister Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska, 1918-1928 (ďalej f. ), škatuľa (ďalej šk.) č. 277, sign. č. 1234/1920 prez.Pri opakovaných záznamoch uvádzať Tamže, s. 8 (nie tamtiež)

- najfrekventovanejšie skratky archívov: SNA Bratislava, VÚA-VHA Praha, VHA Bratislava, NA Praha, AM SNP B. Bystrica,

Používanie skratiek a označovanie

Skratkou pre označovanie strán alebo strany je s., ročníky časopisov a čísla zborníkov sa uvádzajú arabskými číslicami. Pokiaľ sú dokumenty v edíciách číslované, je potrebné uvádzať okrem strán aj číslo.

Redakčná rada si vyhradzuje právo na základe vyžiadaných odborných posudkov rozhodnúť o uverejnení, prípadne vrátení príspevku. Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú.

201

OBSAH ROČNÍKA VOJENSKEJ HISTÓRIE 2019ŠTÚDIE

ČERVENKA, Juraj: Vojenský pilot rakúsko-uhorského letectva Jozef Kiss a jeho nasadenie na juhotirolskom fronte v kontexte talianskych archívnychprameňov. 3/2019/44DOMOKOS, Gyӧrgy: From Imprisoned Embezzler to Commander. TheAppointment of Joseph Priami to Commander of Bratislava,1663. 4/2019/7HURBANIČ, Martin: Dve výpravy v jednom roku? K otázke chronológiepočiatku východorímskych ťažení proti Avarom v období vlády cisára Maurikia (582 – 602). 1/2019/7KINCSES, M. Katalin: Die Problematik der Feldmedizin Ungarns der frühenNeuzeit. 3/2019/7KOZOLKA, Jaroslav: Štátna slovenská vojenská reálka (1942 – 1945). II. časť. 1/2019/69KOZOLKA, Jaroslav: Vojenský vysokoškolský internát (1942 – 1943). I. časť. 2/2019/36KOZOLKA, Jaroslav: Vojenský vysokoškolský internát (1943 – 1945). II. časť. 4/2019/53MEDVECKÝ, Matej: Vojenské výzvedné spravodajstvo v roku 1946. 3/2019/66NOVÁKOVÁ, Lucia – ROHÁČ, Peter: Vojenstvo a náboženské rituályv antickom Grécku. II. časť. 2/2019/7PEJS, Oldřich: Osud slovenských posádek v okupovaném západoslovenskémúzemí. 1/2019/45PLACHÝ, Jiří: „Dlouhé“ 20. století plk. Karla Kubíčka 4/2019/29PÚČIK, Miloslav: Československá vojenská rozviedka a potenciálny vojnovýkonflikt medzi „Východom“ a „Západom“. 1. časť. 2/2019/61PÚČIK, Miloslav: Československá vojenská rozviedka a potenciálny vojnovýkonflikt medzi „Východom“ a „Západom“. 2. časť. 3/2019/92PÚČIK, M.: Československá vojenská rozviedka a potenciálny vojnový konfliktmedzi „Východom“ a „Západom“. 3. časť 4/2019/82SCHNEIDER, Filip: The Byzantine anabasis of the Hungarian Prince Béla. 1/2019/24

DOKUMENTY A MATERIÁLY

ČERVENKA, Juraj: Letecké operácie nad Piavou počas poslednej rakúsko-uhorskej ofenzívy v júni 1918. 1/2019/94GRAUS, Igor: Stanovy habsburského Vojenského Radu Márie Terézie z roku 1757. 3/2019/132CHOVANEC, Jaroslav: Štátoprávne koncepcie o Slovensku v kontexte Slovenského národného povstania. 3/2019/174MASKALÍK, Alex: „Uvedomelý“ list Viliama Širokého. Povojnovýpovyšovací proces v čs. brannej moci v perimetri mocných. 4/2019/130POLNAR, Stanislav: Československé strategické a doktrinální myšlení mezilety 1945 a 1948. 4/2019/137PLAVEC, Michal: Angriffsgruppe Schultheiss. Nasazení Luftwaffe ze slovenských letišť proti Polsku v září 1939. 3/2019/156VAVRUŠ, Ján: Kragujevac – nové pohľady na známe dokumenty. 2/2019/93VYHLÍDAL, Milan: První ze tří konšelů. Zpravodajský důstojník štábníkapitán František Fárek (1894–1973). 1/2019/123VYHLÍDAL, Milan: Sokol, legionář a příslušník protinacistického odboještábní kapitán Antonín Longa (1898–1945). 4/2019/119

202

SPOMIENKY

Ján Nosál z Pezinka, vojak čs. légií v Rusku. (Ed.: M. Stanová) 4/2019/151

VOJENSKÉ MÚZEJNÍCTVO

KONEČNÝ, Martin: Nemecká vojenská technika v tankovom múzeu Munster(1918 – 1945). 1/2019/146KONEČNÝ, Martin: Muzeum Armii Krajowej v Krakove. 4/2019/167

ROZHĽADY

JANECOVÁ, Tamara: Na margo Čatlošových poznámok k románu Kto seje vietor (Milo Urban). 2/2019/116

DISKUSIA

ŠRÁMEK, Pavel: Ferdinand Čatloš za mobilizace v září 1938 ještě jednou. 2/2019/143

RECENZIE

ANDRIESSEN, J. H. J.: První světová válka v dokumentární fotografii. 4. upravené vydanie. (M. Burda) 1/2019/157ČAPLOVIČ, Miloslav – ZAŤKOVÁ, Jana: Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny. Vojenské dejiny Slovenska 1914 – 1919 slovomi obrazom. (P. Valachovič) 3/2019/200FRANKS, Norman: Sopwith Camels over Italy 1917-1918 . (J. Červenka) 2/2019/155GALLÍK, Martin: Za cisára pána. (M. Burda) 2/2019/151GRAUS, Igor: Pro virtute et merito. Vznik a vývoj vyznamenaní doroku 1815. Panovnícke, dynastické, pontifikálne, záslužné a dámske radya dekorácie. (L. Sokolovský) 2/2019/149 HUSÁK, Otakar: JDI! Vzpomínky legionáře Otakara Husáka. Kniha II. (F. Vrábel) 1/2019/158JAŠEK, Peter: Biľak. Zradca alebo kolaborant? (M. Medvecký) 1/2019/160Pohľady na slovenskú politiku po roku 1989, I. a II. časť. (J. Chovanec) 2/2019/155LONDÁK, Miroslav: Šikova ekonomická reforma a Slovensko. (D. Segeš) 3/2019/204MIČIANIK, Pavel: Malá vojna Maďarska proti Slovensku 1938 - 1939. (R. Manik). 4/2019/179MOTYKA, Grzegorz: Volyň 1943. Genocidní čistka – fakta, analogie, historická politika. (M. Konečný) 4/2019/175 BIBLIOGRAFIA

ŠEĎOVÁ, Božena: Rok 1938 vo vojensko-politických súvislostiach vývoja v Československu v 30. rokoch 20. storočia. Výberová bibliografia prácpublikovaných v rokoch 2007 – 2018. 1/2019/162ŠEĎOVÁ, Božena: Vojenská história Slovenska. Výberová bibliografia XXIII.- 2016. 2/2019/159

203

VOJENSKÁ HISTÓRIA

204

VOJENSKÁ HISTÓRIA

205

ANOTÁCIE, GLOSY

BALÍK, Stanislav: Českoslovenští legionáři a Josef Šnejdárek. (F. Vrábel) 1/2019/186BÍLEK, Jiří: Kyselá těšínska jablíčka. Československo-polské konfliktyo Těšínsko 1919,1938,1945. (J. Zaťková) 3/2019/209BUSCH, Reinhold: Přežili jsme Stalingrad. Vzpomínky příslušníků 6. armádymaršála Pauluse. (B. Šeďová) 2/2019/189ČAPLOVIČ, Dušan – ČAPLOVIČ, Miloslav: Osmičky v našich dejinách. (M. Stanová) 1/2019/195DROBŇÁK, Martin a kol.: Medzilaborce 1914 – 1918. (M. Burda) 4/2019/184DROBŇÁK, Martin – TURIK, Radoslav – SZABÓ, Viktor (eds.): Slovenskoa prvá svetová vojna I. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie.(M. Burda) 4/2019/182DUDEK, Josef: Učitel na frontě. Deník legionáře Josefa Dudka. (F. Vrábel) 4/2019/186FLOSMAN, Martin: S orlem i lvem, příběhy českých vojenských duchovníchod 17. století do první světové války. (P. Chorvát) 2/2019/188JAHELKA, Tomáš – JANČINGA, Roman: Z bojov za slobodu.Spomienky slovenských legionárov. (B. Šeďová) 4/2019/183KRACÍK, Karel: Ze života zajatých Rusů u nás. (T. Janecová) 2/2019/188LIŠKA, Václav a kol.:Příjezd T. G. Masaryka do vlasti. (F. Vrábel) 1/2019/188LUTHER, Daniel: Bratislava česko-slovenská. Putovanie z monarchie do Slovenského štátu. (F. Vrábel) 4/2019/188MAJER, Petr: Rudolf Josiek – neznámý hrdina z Třince. (F. Vrábel) 1/2019/189MANIAK, Marcel: Nikdy viac! Príbeh vypálených obcí. (M. Burda) 4/2019/189MAŇAS, Miroslav – ALBERTOVÁ, Simona: Legionári z Cinobane.(F. Vrábel) 4/2019/186MARJINA, Valentina Vladimirovna: SSSR – Slovakija1939 – 1945 gg: Vojenno-političeskije aspekty. (ZSSR – Slovenskov rokoch 1939 – 1945: Vojensko-politické aspekty). (T. Janecová) 1/2019/193MERCER, generál Alexander Cavalié: Waterloo – Deník z tažení. (F. Vrábel) 1/2019/184RISTVEYOVÁ, Katarína. „ZA MAĎARSKÉ MAĎARSKO“. Menšinováotázka v maďarskej politike na odstúpenom území Komárňanskej župyv rokoch 1938 – 1945. (F. Vrábel) 1/2019/192RYCHLÍK, Ján: Rozpad Rakousko-Uherska a vznik Česko-Slovenska. (J. Zaťková) 3/2019/208VARRIALE, Paolo: Francesco Baracca – una biografia. Edizioni RivistaAeronautica. (J. Červenka) 1/2019/185VRÁBEL, Ferdinand a kol.: Štefánik očami detí a pre deti. (F. Vrábel) 4/2019/182ŽIŽKOVÁ, M. – ŠRÁMEK, P. – LÁŠEK, R: Já se generálem nenarodil,arm. gen. Ludvík Krejčí. Z písemností hlavního velitele čs. Armády nejeno roce 1938. (P. Chorvát) 1/2019/191

KRONIKA

Argonne 1918 – 2018 (K stému výročiu bojov čs. Légií vo Francúzsku– Vouziers, Chestres, Terron - sur – Aisne). (F. Vrábel) 1/2019/205Dobrovoľníci obnovili najväčší cintorín z 1. svetovej vojny na Slovensku.(M. Burda) 1/2019/201

VOJENSKÁ HISTÓRIA

205

Klub vojenskej histórie Beskydy a výstavné projekty venované téme1. svetovej vojny (aktivity v rokoch 2014 – 2018). (M. Drobňák) 1/2019/198Konferencia európsky unikát. (R. Papáč) 3/2019/210Návšteva príslušníkov NATO vo Vojenskom historickom múzeu Piešťany.(www.vhu.sk) 2/2019/197Noc múzeí a galérií vo VHÚ – VHM. (wwww.vhu.sk) 3/2019/217Nový pamätník na bojisku 1. svetovej vojny na vrchu Kaštielik. (M. Drobňák) 1/2019/203Odhalenie pamätníka padlým vojakom v prvej svetovej vojne v obci Veľký Grob. (I. Červenková) 1/2019/207Ošetrovanie zbierkových predmetov VHÚ – VHM v rokoch 2016 – 2018. (www.vhu.sk) 2/2019/192 Pietny akt v Gbelciach 29. novembra 2018. (F. Vrábel) 1/2019/210Podujatím „Kvety krvi“ si v Humennom pripomenuli ukončenie 1. svetovejVojny. (M. Burda) 1/2019/206Slávnostná promócia knihy Slovensko a Slováci vo víre prvej svetovej vojny.(www.vhu.sk) 1/2019/210Spomienka na boje pri Hronskej Breznici v júni 1919. (F. Vrábel) 4/2019/191Správa o púti po bojiskách na Slovensku a Podkarpatskej Rusi v roku 2019. (F. Vrábel) 4/2019/194Vedecká konferencia v Brne – ozbrojené sily a československý štát. (M. Púčik) 4/2019/193Vernisáž výstavy „Kvety vďaky“ v centrálnej expozícii VHM vo Svidníku. (www.vhu.sk) 3/2019/216Veteráni z 2. svetovej vojny vo Vojenskom historickom múzeu.(www.vhu.sk) 3/2019/218Vojenskí historici si pripomenuli významný deň – Deň delostrelectva a raketového vojska. (www.vhu.sk) 2/2019/196Vojenský historický ústav na celoštátnych oslavách 75. výročia SNPv Banskej Bystrici. (www.vhu.sk) 4/2019/195Výstava boje o Slovensko v roku 1919 a francúzska vojenská misiav Košiciach. (www.vhu.sk) 3/2019/211Výstava „Legionári – naši hrdinovia Veľkej vojny 1914 – 1918“ v Belgicku.(www.vhu.sk) 1/2019/211V Humennom odhalili pamätnú tabuľu vojakom 1. svetovej vojny. (M. Burda) 1/2019/206V Trnave odhalili pamätnú tabuľu na pamiatku trom padlým četníkom. (M. Burda) 1/2019/209V Trnave si pripomenuli 100. výročie ukončenia prvej svetovej vojny. (M. Burda) 1/2019/209Zrod expozície venovanej protivzdušnej obrane. (www.vhu.sk) 1/2019/204II. ročník medzinárodnej vedeckej konferencie Slovensko a prvá svetová vojna.(M. Burda) 2/2019/19813. ročník podujatia „Deň ozbrojených zložiek a záchranných systémov s deťmi“. (www.vhu.sk) 4/2019/19719. konferencia vojenských historikov Euroatlantickej Pracovnej skupiny preštúdium konfliktov v Budapešti. (M. Medvecký) 3/2019/212

Vojenská história 4/2019 Časopis pre vojenskú históriu, múzejníctvo a archívnictvo

Vydáva Vojenský historický ústav v Bratislavev spolupráci s Ministerstvom obrany SR

Editor a šéfredaktor: plk. Mgr. Miloslav Čaplovič, PhD.Výkonná redaktorka: Mgr. Mária StanováKontaktná adresa: [email protected]

Grafická úprava: Mill Valley, s. r. o.

Redakčná rada: doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD. (predseda), PhDr. Igor Baka, PhD. (podpredseda), PhDr. Milena Balcová, PhDr. Viliam Čičaj, CSc., PhDr. Igor Graus, PhD., doc. Mgr. Michal Habaj, PhD., Mgr. Peter Chorvát, PhD., Mgr. Peter Kralčák, PhD., Mgr. Matej Medvecký, PhD., PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Richard Pavlovič, PhD., pplk. v zál. PhDr. Peter Šumichrast, PhD., doc. PhDr. Pavol Valachovič, CSc.Medzinárodný redakčný kruh: pplk. Dr. Tibor Balla, DrSc. – Hadtörténeti Intézet és Múzeum, Budapest; Dr. István Janek, PhD. – Magyar Tudományos Akadémia Bölcsészettudományi Kutatóközpont Történettudományi Intézet, Budapest; PhDr. Michal Lukeš, PhD. – Národní muzeum, Praha; Mgr. Mateusz Gniazdowski, PhD. – Ośrodek Studiów Wschodnich, Warszawa; PhDr. Jiří Rajlich – Vojenský historický ústav, Praha; Dr. Harold E. Raugh, Jr., U.S. Army Europe, APO AE 09096 USA; Dr. Martin Zückert – Collegium Carolinum Forschungstelle für bömischen Länder, München

Časopis je indexovaný v medzinárodných databázach:The Central European Journal of Social Sciences and Humanities (CEJSH)European Reference Index for the Humanities and Social Sciences (ERIH PLUS)

Vychádza štyrikrát ročne.Rozširuje: Vojenský historický ústav, Krajná 27, 821 04 BratislavaFax: + 421/2/48207719

Schválené do tlače dňa: 30. 9. 2019EV734/08IČO vydavateľa: 00309591NepredajnéISSN 1335-3314Tlač: HSa MO SR, OdVČ, PoO, Kutuzovova 8, Bratislava

Na obálke je portrét s vyobrazením gen. M. R. Štefánika na jednej zo sériových poštových známok Československej republiky vydanej 28. 10. 1945. Autor návrhu a rytec: Jindra Schmidt.

206