Recenzenti:Doc. PhDr. Jozef Kredátus, PhDPhDr. Anna Žilová, PhD

© Jana Levická

ISBN flO-fl^D7i4-3ů-3

OBSAH

Uvod 5

1. Vývoj metodiky sociálnej práce 71.1. Klasifikácia metód 18

2. Sociálna práca s jednotlivcom 272.1. Etapy sociálnej práce s jednotlivcom 342.1.1. Oboznámenie sa s prípadom 362.1.2. Sociálne hodnotenie - sociálna diagnostika 422.1.3. Sociálna intervencia 472.1.4. Diskusia 492.1.5. Zakončenie prípadu 50

3. Sociálna práca so skupinou 533.1. Etapy sociálnej práce so skupinou 59

4. Sociálna práca s komunitou a so spoločnosťou 714.1. Sociálna práca s komunitou 714.2. Sociálna práca so spoločnosťou 78

5. Vybrané metódy sociálnej práce 835.1. Diagnostikovanie alebo metóda hodnotenia 835.2. Sociálna terapia 893.3. Sociálna rehabilitácia 935.4. Sociálne služby 995.4.1. Formy sociálnych služieb 1005.4.2. Všeobecný cieľ sociálnej služby 1015.5. Poradenstvo v sociálnej práci 1045.5.1. Bazálna úroveň v sociálnom poradenstve 1075.5.2. Sociálny pracovník - poradca 1095.6. Sociálna prevencia 110

Záver 117

Použitá literatúra 119

Nadácia časopis vydavatelstvo

pre uvedenie duchovných

hodnot do života

^ a z pnde deň,keď po pokorení wsrmai,

skrotení vetia, pnlrou,odliuu Q zemské]

pnťažlroosti zaňieTmempižrooi situ lásktf.

/5 v ten deň po druhýkrátv dennach suetaobjavíme oheň

fnlhard de Cbardm

ÚVODOM

Nárast sociálnych problémov v spoločnosti si vyžiadal aj opätovnéotvorenie študijného odboru sociálna práca na vysokých školácha univerzitách u nás.

Požiadavka kvalifikovaných odborníkov, pripravených pomáhať riešiťa zvládať problémy každodennej reality, postavila pred vzdelávateľovviaceré otázky: Čo má byť obsahom vzdelávania budúcich sociálnychpracovníkov? Aké vedomosti a zručnosti by mali tvoriť povinné minimum,ktoré má škola poskytnúť svojim absolventom? A ako im toto minimum čonajefektívnejšie přiblížit?

Samozrejme, že ak vzdelávatelia uvažovali nad základnýmiteoretickými poznatkami a praktickými skúsenosťami, ktoré si študenti počasštúdia postupne musia osvojiť, dostali sa aj k otázke metód sociálnej práce.

Po znovuotvorení študijného odboru sociálna práca sme v prvomrade siahali po pôvodnej domácej literatúre, ktorá ale všetka pochádzalaz obdobia krátko po druhej svetovej vojne, čiže z obdobia, kedy prišlov Československu k zatvoreniu vysokoškolskej prípravy sociálnychpracovníkov. Neskôr sa začali domáci autori zaoberať zahraničnouliteratúrou, a to najmä nemeckou a anglickou, v snahe zistiť kam saposunula problematika v oblasti metód sociálnej práce v zahraničí. Zmenyv oblasti metód nie sú len kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. Pokiaľ sadomáca sociálna práca plne uspokojila so stagnáciou v teoretickej oblastia s používaním minimálneho počtu odborných metód, v západnej Európe,USA a inde prišlo nielen k rozšíreniu metód, čo do počtu, ale v poslednomobdobí sa čoraz dôraznejšie presadzuje názor, reprezentovaný napr.Barkerom, že problematike by prospelo, keby sme terminologické spojeniemetódy sociálnej práce nahradili novším a výstižnejším označením íypyintervencie Chytil (2002 s. 38)', odvolávajúci sa práve na Barkera zastávanázor, že rovnako vhodné by bolo pre potreby teórie, praxe ako aj prepotreby prípravy profesionálov hovoriť o nasledovných typoch intervencie:

• individuálna sociálna práca,• skupinová sociálna práca,• komunitná práca.

1 Podrobne|šle vid v dizertačné] prací O. Chytila K problematice využívaní terminologie ve výuce sociálniprace Trnava, FZaSP 2002

-5-

Ak sa má termín intervencia udomácniť v domácej terminológiisociálnej práce, pokladám za vhodnejšie používať nasledovnéterminologické spojenia:

• individuálna sociálna intervencia,• skupinová sociálna intervencia,• komunitná sociálna intervencia.

Pretože základná terminológia by mala byť akceptovaná celouakademickou obcou ako aj sociálnymi pracovníkmi v praxi, autorka naBarkerovu požiadavku síce upozorňuje, ale používa až do ukončenia u násešte len započatej diskusie kritizované označenie metódy sociálnej práce.

Otázka metodického konania sociálnej práce je v domácichpodmienkach nedostatočne rozpracovaná. Existujúce úvahy sa zoberajúterminologickými otázkami sprevádzajúcimi túto oblasť. Hľadajú a dávajúodpovede na otázky.

- Čo je metóda sociálnej práce?- Ktoré metódy v sociálnej práci pokladáme za hlavné?- Čo je technika?- Čo je metodika atď.2

Problematika metód sociálnej práce je u nás zatiaľ riešená torzovite,v rozsahu dvoch-troch kapitol, spravidla zaradených do práce zaoberajúcejsa sociálnou prácou vo všeobecnej rovine. Metódy používané v praxisociálnej práce sa preberajú z iných vedných disciplín (predovšetkýmz psychológie, sociológie a pedagogiky) bez náležitej odbornej diskusieo vhodnosti ich aplikácie na oblasť sociálnej práce. Pokiaľ sa tak dejev praxi, v snahe rýchle nájsť vhodné riešenie, je to situácia logická,pochopiteľná a ospravedlniteľná. Pokiaľ sa tak deje v školách, mali by smesa nad situáciou vážne zamyslieť. Autorka predloženej práce, právez uvedeného dôvodu, pokladá chýbajúcu diskusiu k problematike metódsociálnej práce za stav, ktorý by sme mali v podmienkach Slovenska čonajskôr zmeniť.

Práca, ktorú máte pred sebou si nenárokuje obsiahnuť všetky známemetódy sociálnej práce. Jej cieľom je poukázať na problematiku a otvoriťdiskusiu v oblasti metód sociálnej práce.

2 Problematike metód sociálnej práce sa na Slovensku venovali J. Čechová (2002), Haunlova (2002),Levická (im. 2000. 2002). M Schavel (1999. 2001). Š Slneženec (1996. 1998), Žilová (2000, 2002)

-€-

\yroj metodiky MK'tainvj putu'

1. VÝVOJ METODIKY SOCIÁLNEJ PRÁCE

„Metodológia je tou časťou vedy, ktorá sa zaoberá budovaním metód, s

ktorými disponuje vedná oblasť. Naviac, ak vnímame sociálnu prácu viacako umenie než ako vedu, potom budeme používať skôr termín metodikaa budeme ho chápať v zmysle opisu a výskumu „spôsobu alebo spôsobovkonania" zaužívaných v sociálnej práci, alebo ako spôsob postupovania,zodpovedajúci pevne stanovenému poradiu a stálym zásadám..." (deRobertis, C. 1998, s. 86)

Žilová, A. (2000) pod pojmom metodológia sociálnej práce rozumievedu, ktorá sa zaoberá teoretickými, gnozeologickými, logickýmia psychologickými otázkami metód, metodických postupov a metodík ako ajprincípov a zákonov vedeckého bádania jako tvorivého procesu. Žilová(2000) zdôrazňuje, že súčasťou metodológie je aj tvorba, hodnotenie efektupoužívaných metód, ale aj metód používaných v oblasti empirickéhovýskumu a následne pri tvorbe teoretických zovšeobecnení.

Metodika sociálnej práce predstavuje súhrn známych a vedeckyakceptovaných metód, postupov a techník, ktoré sú používané v praktickeji teoretickej rovine sociálnej práce. Žilová (2000) aj Strieženec (1999) sazhodujú v názore, že metodiku sociálnej práce môžeme chápať jako súborustálených pravidiel, ktoré umožňujú, aby si z nich sociálny pracovníkvybral najvhodnejší spôsob pomoci pre svojho klienta.

Metodika sociálnej práce ako ucelený súbor pracovných metód alebopostupov, sa v oblasti sociálnej práce nezjavila náhle, ale je výsledkomdlhoročného, systematického prispôsobovania sa pracovných postupovz oblasti humanitných vied potrebám sociálnej praxe na strane jedneja úsilia o rozvoj vlastných pracovných postupov na strane druhej.V počiatkoch tohto snaženia sociálna práca využívala predovšetkým metódyz psychológie, sociológie, pedagogiky či ekonómie, antropológie a pod. Totokonanie sociálnych pracovníkov bolo podložené snahou o využitiedostupných informácií pri hľadaní odpovedí na konkrétne sociálno-ekonomické problémy (Herpin In: de Robertis, C. 1998, s. 82). Vo vývojimetodiky sociálnej práce je možné identifikovať dva základné smery:

1) Smer, ktorý je charakteristický praktickým používaním niektorýchnáhodne zvolených metód a ich prispôsobovaním sa sociálnej realite.Sociálni pracovníci si na základe subjektívneho odhadu volili určitú

metódu, ktorou sa podobný problém riešil v ich predchádzajúcej praxi. Pri

-T-

jej praktickom použití si zaznačovali celý priebeh riešenia prípadu, všetkymodifikácie známeho postupu a výsledky, ktoré nim v praxi dosiahli. Tiečinnosti, ktoré viedli k očakávaným výsledkom, odporúčali k používaniukolegom a rovnako poukazovali na nevhodnosť postupov, ktoré sa ukázaliako chybné. V podstate teda išlo o kolegiálnu podporu, výmenu vlastnýchskúseností s použitými postupmi, prostredníctvom ktorých dospelik zlepšeniu klientovej situácie. Tieto pracovné postupy sa do sociálnej prácezavádzali bez hlbšej vedeckej analýzy.

2) Smer, ktorý je charakteristický vedeckým spracovaním používanýchmetodických postupov.Tento smer od svojho začiatku bol postavený na vedeckom úsilí

vypracovať súbor vhodných metód pre novo sa rozvíjajúcu oblasťvedeckého poznávania - sociálnu prácu, išlo najmä o metodické postupyorientované na rozvoj výskumnej činnosti v sociálnej práci. Tento smer sausiloval tiež o vedecké vysvetlenie úspešnosti, či neúspešnosti pracovnýchpostupov použitých v praktickej činnosti s klientom.

Pre pracovné postupy používané sociálnymi pracovníkmi bolacharakteristická orientácia na riešenie konkrétnych sociálno-ekonomickýchproblémov. K prirodzeným snahám počas celého vývoja metodikysociálnej práce patrí aj úsilie o prijatie definície metódy ako pracovnéhonástroja sociálnej práce. Medzi prvé a najznámejšie definície metódysociálnej práce patrí jej nasledovné vymedzenie, autorkou ktorého je MaryRichmond: „Metóda, vo všeobecnom zmysle slova, je usporiadaním sérierôznych činností zameraných na dosiahnutie určitého cieľa. Analýza techníksociálnych služieb bola by nekompletná, keby jej predmetom bolo ibavymenovanie elementov, bez vnútorných súvislostí a nie metóda, ktoráumožňuje ich vhodné použitie s ohľadom na ich podriadenosť konkrétnemucieľu" (tamtiež, s. 15). K prvým publikovaným pokusom o teoretickéobjasnenie pojmu metóda sociálnej práce v Európe môžeme zaradiťdefinície uvedené v záverečných prácach študentiek parížskej EcoleNormále Sociále (tamtiež), ktoré boli obhájené v r. 1937 a 1938 a podľa C. deRobertis tieto práce patria k prvým pokusom o definíciu pojmu metódasociálnej práce. Ich autorkami sú absolventky parížskej ENS: M. Gailhard,J. Lalouette a M. Douroy de Bruignac, ktoré sa v svojich prácach opieralio Richmondovej definíciu metódy. L. Lalloutte (tamtiež, s. 16) chápalametódu ako sled fáz - jednotlivých etáp, ktorým sú priradené konkrétnečinnosti a stanovené je ich presné poradie: zber a analýza faktov, hľadaniepríčin, výber dostupných zdrojov a spôsob ich využitia, konaniecharakteristické pre sociálnu službu.

-s-

Vývoj metodiky sociálnej práce

Chápanie metody ako presne stanoveného sledu následných krokovsa v metodologii sociálnej práce s malými modifikáciami udržalo v podstatedodnes. Pričom od začiatku dvadsiateho storočia teoretické úsilie v tejto

"oblasti smerovalo k opisu a vysvetleniu jednotlivých používaných postupov.Od 20. rokov minulého storočia sa hovorí o troch rovnocennýchmetodických postupoch sociálnej práce a to o sociálnej práci s jednotlivcom,sociálnej práci so skupinou a sociálnej práci s komunitou. Demarkačnýmfaktorom sa tak stal počet klientov, s ktorými sociálny pracovník pracuje.Postupne sa v sociálnej práci zjavovali ďalšie metodické postupy,orientované na riešenie konkrétnych problémových situácií (na označeniektorých sa niekedy používal aj pojem techniky) a tieto sa podľa počtuklientov zaraďovali k jednotlivým metódam sociálnej práce.

V teoretickej rovine je viditeľné úsilie autorov o definovanie metódysociálnej práce na základe etáp sociálnej práce, ktoré zostávajú vždyzachované, čím vzniká vonkajší dojem teoretickej jednotnosti.

Otázka metód sociálnej práce sa opätovne otvorila v 70-tych rokoch ajpreto, že tradičné delenie metód používaných v sociálnej práci podľa počtujej aktérov (čiže sociálna práca individuálna, skupinová, komunitná) sa dnesoznačuje za prekonané. Pričom chápanie pojmu metóda, ako spôsobu alebocesty, ktorá nás vedie k vopred stanovenému cieľu sa takmer nezmenilo.O metóde sa stále uvažuje ako o určitej vecnej, logickej a časovej postupnostiprítomnej v praktickej činnosti sociálneho pracovníka. V prácachzaoberajúcich sa metodikou sociálnej práce sa tak môžeme stretnúť s dvomiprístupmi k definovaniu metódy sociálnej práce:

1) prístup "charakteristický snahou definovať metódu na základe jejvonkajších charkteristík, kam môžeme zaradiť napr. nasledovnúdefiníciu od Cristiny de Robertis (tamtiež, s. 85): „Metóda sociálnejpráce je spôsob postupovania sociálneho pracovníka, ktorý sa začínaprvým stretnutím s klientom a trvá až do skončenia práce s týmtoklientom". Sem patri tiež Striežencove (1996) chápanie metódysociálnej práce, ktorý ju vymedzuje ako „postup, návod, ktorýmdospievame k výsledku, súhrn pochodov a pravidiel k dosiahnutiužiaduceho cieľa".

2) prístup orientovaný na objasnenie, opísanie a analyzovaniejednotlivých krokov, charakteristických pre konkrétne profesionálnekonanie. Charvátová (1999, s. 7.) chápe metódu ako „súhrn návodovna splnenie určitej úlohy, ktoré vychádzajú z metodológie príslušnéhovedeckého alebo aplikovaného odboru s cieľom viac, či menejnormatívnym spôsobom zabezpečiť vzájomnú pórov nate ľnosť

-9-

rozličných výsledkov". Stretneme sa s ním najmä u autorov, ktorí saorientujú na určité špecifické polia sociálnej práce a v oblastimetodiky sa zoberajú metódami orientovanými práve na tú-ktorúšpecifickú oblasť sociálnej práce. Táto skupina autorov je veľmirôznorodá a spája jú odmietavý prístup k tzv. klasickému chápaniupojmu metóda a navrhujú, ako napr. Pfaffenberger (In: Schilling, J.,1999), hovoriť radšej o formách práce, metodike či metodickýchsystémoch a metodickej práci, s čím súhlasia aj Staub - Bernasconi(1995), Meinhold a iní, ktorí hovoria o potrebe rozvoja konceptumetodického konania. Koncept metodického konania je podľa nichvedeckou odpoveďou na otázky kladené praxou a nie len teoretickoudiskusiou o obsahu pojmu metóda, kedze sa orientuje na spracovaniepraktických krokov realizovaných v každodennej sociálnej praxi.Chápaním metódy ako presne vymedzeného a definovanéhospôsobu poznávania a riešenia sociálnych javov, t.j.:• identifikovania a definovania sociálneho problému, prípadne

sociálnej situácie,• eliminovania, alebo zmierňovania nepriaznivej situácie, ktorú

označujeme jako sociálne problémovú,• vyhodnocovania účinnosti sociálnych opatrení a spôsobu

rehabilitácie,• sociálneho výskumu a následne zovšeobecnenia získaných

výsledkov,• tvorby a rozvoja samotných metód sociálnej práce, metodiky

a modelov sociálnej práce.V súvislosti s otázkou metód sa stretávame s termínom technika,

resp. techniky sociálnej práce. Techniku sociálnej práce môžeme chápaťako návod na použitie metódy, alebo na jej modifikáciu, prispôsobenie tak,aby zodpovedali špecifickým problémom, vyplývajúcim z klientovejsituácie. Technika je tak spôsobom, ktorý umožňuje klientovi v spolupráciso sociálnym pracovníkom niečo získať, niečoho dosiahnuť. Hartl a Hartlová(2000) chápu techniku ako činnosť, alebo tiež aj ako pracovný postup, ktorýslúži k naplneniu vytýčeného cieľa. Metódu tak môžeme chápať ako cestua techniku ako spôsob, ktorým túto cestu prekonáme. Nákonečný (1996)v tejto súvislosti hovorí o sociálnych technikách, ktoré chápe ako všetko,čo človek robí a to jako vedome i nevedome. Sociálne techniky zahŕňajúrôzne druhy komunikácie, vrátane telesného kontaktu, gestiky či mimiky.Nákonečný (1996) sociálne techniky chápe ako inštrumentálne aktivity,ktorými môžme dosiahnuť stanovený cieľ v interakcii s inými osobami.

-10-

includiky SOLIUIIWJ piuiv

Cristina de Robertis (1998) vývoj metodiky sociálnej práce rozdelilado piatich etáp:

1) mimovoľne formovanie metód sociálnej práce v období prechodu oddobročinnej, voluntanstlckej podoby sociálnej práce k profesionálnejsociálnej práci (roky 1900 - 1920),

2) vypracovanie metodiky sociálnej práce, v Európe výrazneovplyvnené rozvojom sociálnej práce v USA (roky 1920 - 1940),

3) prechod od používanej „klasickej" metodiky k jej rozšíreniua dopracovaniu o metódy zamerané na sociálnu analýzu so zreteľomna realizované úlohy (roky 1940 - 1955),

4) znovu objavenie významu metódy „case work" (roky 1955 - 1960),5) objavenie, respektíve znovuobjavenie významu práce so skupinou,

so spoločnosťou-komunitou, a tiež komplexného prístupu (začínajúcod 60-tych rokov).Oproti tomu Johannes Schilling (1999) proces vývoja metód (metódy

používané ako v sociálnej práci, tak i v sociálnej pedagogike) rozdelil doštyroch vývojových fáz a to:

1. fáza: začiatky (začiatok 20. storočia)2. fáza: preberanie amerických modelov (50-te roky)3. fáza: kritika metód (1968 - 1975)4. fáza: diferenciácia (80-te roky)Schillingovo triedenie do štyroch fáz v podstate akceptuje tie isté

skutočnosti vo vývoji metodiky sociálnej práce, podľa ktorýchpristupovala k spracovaniu problematiky aj Cristina de Robertis a predsav koneč.nom dôsledku Schilling zdôrazňuje viac vývojový aspektmetodiky sociálnej práce. Čo je možno dané skutočnosťou, že Cristina deRobertis sa zamerala predovšetkým na rozvoj metód používanýchv oblasti sociálnych služieb, zatiaľ čo J. Schilling sa pozerá na vývoj metódsociálnej práce vo všeobecnosti. Optimálnym, pre zachyteniea pochopenie vývoja metód sociálnej práce, sa zdá byť kombináciaSchilingovho prístupu a prístupu C. de Robertis. Pre túto kombináciuhovoria nasledovné skutočnosti.

i. Obdobie, ktoré Schilling označuje ako 1. fázu alebo začiatok vývojametód, končí podľa Schillinga až v 50-tych rokoch. Celé toto obdobieje chápané ako zápas o vytvorenie vlastných potrieb, t.j. nemeckýchmetód sociálnej práce / sociálnej pedagogiky. Toto chápanie neodrážacelkový vývoj metód ani v nemeckeckej sociálnej práci / sociálnejpedagogiky. Nakoľko nemecká sociálna pedagogika disponovala užv tomto období väčším počtom metód.

2. Štvrtá a piata etapa vo vývoji metód sociálnej práce v modelivypracovanom Cristinou de Robertis sa orientuje na dianie v oblastitroch klasických metód sociálnej práce, a to sociálnej práce v oblastisociálnych služieb s jednotlivcom, so skupinou a komunitou. Cristinade Robertis sa nezaoberá bližšie vývojom iných, tzv. modernýchmetód sociálnej práce.

3. Časovú hranicu, ako u Schillinga tak i u de Robertis predstavujú 80-teroky, teda ani jeden model, z ktorého sme v práci vychádzali,nezachytáva dianie posledných dvoch desaťročí.

Vychádzajúc z uvedeného potom môžeme vo vývoji metodikysociálnej práce idenifikovať šesť výrazných období.:

1) Mimovoľne formovanie v období prechodu od dobročinnej,voluntaristickej podoby sociálnej práce k profesionálnejsociálnej prace (roky 1900 - 1920).V počiatočných fázach formovania sa sociálnej práce ako vednej

disciplíny nemôžeme hovoriť o existencii uceleného systému pracovnýchpostupov v sociálnej práci. Používané pracovné postupy boli sociálnymipracovníkmi volené bud'to náhodne, na základe podobnosti so situáciouz inej oblasti (napr. z pedagogiky, psychológie a pod.), alebo intuitívne nazáklade životných skúseností sociálneho pracovníka. Až so zvyšujúcim sapočtom klientov sociálnej práce prichádza k snahe o vybudovanie jejvedeckého základu a tým aj o vybudovanie súboru overených pracovnýchpostupov, ktoré by pomáhali sociálnym pracovníkom úspešne riešiťjednotlivé sociálne prípady.

Veľkým impulzom pre rozvoj metód sociálnej práce bol vznikjednotlivých škôl sociálnej práce, ktoré sa o.i. zameriavali aj na prípravusociálnych pracovníkov v oblasti vhodných metodických postupovpoužívaných v praxi sociálnej práce. Je to obdobie, v ktorom vychádzaklasické dielo z oblasti metodiky sociálnej práce Social Diagnosis od MaryRichmond.

2) Vypracovanie metodiky sociálnej práce, výrazne ovplyvnenérozvojom sociálnej práce v USA (roky 1920-1940)V tomto období vyšiel francúzsky preklad diela Mary Richrnondovej

- Nové metódy asistencie, sociálnych služieb a individuálnej práce (192G),ktoré sa rýchlo rozšírili v celej Európe, a to aj preto, že v roku 1928 sa v Parížiuskutočnil prvý medzinárodný kongres zameraný na sociálne služby,ktorého sa zúčastnilo 1033 delegátov. Na kongrese, ktorého sa zúčastnili

-12-

V U uj lltíhnlltí) SK)ClUUi''j (.HULL

všetky zakladatelky (zakladatelia) škôl sociálnej práce, sa diskutovalo ajo Richmondovej práci. Z konferenčných príspevkov bol spracovaný materiálo rozsahu 2548 strán, z čoho problematike metód individuálnej sociálnejpráce bolo venovaných 287 strán. V tridsiatich rokoch sa rozpracovali najmänasledovné metódy sociálnej práce: sociálna diagnostika, plánovaniepostupov sociálnej práce - etapy sociálnej práce, sociálna terapia (Krakešová-Došková, M., 1946). Ich rýchlemu rozšíreniu napomohli aj ďalšie dvamedzinárodné kongresy, a to v roku 1932 vo Frankfurte (zameraný nasociálne služby a rodinu) a v roku 1936 v Londýne (zameraný na sociálneslužby a spoločnosť).

3) Prechod od používanej metodiky k jej rozšíreniu a rozpracovaniuo metódy zamerané na analýzu so zreteľom na realizovanieúlohy (roky 1940 - 1955).V tomto období prišlo k posilneniu postavenia sociálnych asistentiek,

čomu napomohlo aj organizovanie medzinárodných kongresov sociálnychasistentiek od roku 1946, ktoré sa zameriavali aj na problematiku významua funkcií sociálnej asistentky, analýzu činností vykonávaných sociálnymiasistentkami a pod. Termín metóda je nahradený termínom „technika -techniky" (de Robertis, C. 1998, s. 17).

Pričom medzi základné techniky boli zaradené:• návšteva v rodine a dohľad nad ňou,• finančná pomoc,• ošetrovateľská pomoc,• pomoc orientovaná na oblasť hygieny,• psychologická pomoc a pod.

4) Znovuobjavenie významu metódy „case work" (roky 1955-1960)Špecifické problémy v povojnovom období viedli v oblasti sociálnej

práce k niektorým zmenám. A to:• k presunu významu od výkonovej, individuálnej práce

k administratívnemu chápaniu sociálnej práce• k odtrhnutiu výkonovej časti sociálnej práce (teda priamej práce

s klientom) od administratívnej časti tejto práceMetóda case work začala opätovne nadobúdať na popularite medzi

sociálnymi asistentkami po Medzinárodnej konferencii sociálnej prácev roku 1950 v Paríži. Po Konferencii sa vďaka finančnej podpore z USA naniektorých sociálnych školách začala vyučovať metóda „case work".Napríklad škola v Paríži pripravovala sociálnych pracovníkov prevažne

-13-

židovského pôvodu, ktorí mali ísť pracovať do Izraelu a Severnej Afriky.Metóda case work sa rozšírila aj vďaka OSN, ktorá v rokoch 1950 - 1953organizovala odborné semináre pre prípravu sociálnych asistentiek, naktorých sa sociálni pracovníci oboznamovali s metódou case work. ANASorganizovala tiež cyklus seminárov zameraných na túto metóduz psychologického pohľadu.

Rýchlemu rozšíreniu metódy case work napomáhala aj politickáatmosféra. V období tzv. studenej vojny, sa západná Európa orientovala naUSA nielen pre ekonomickú pomoc, ktorú USA poskytovali jednotlivýmkrajinám, ale aj preto, že jej boli cudzie sociálno-politické princípy „východu",na ktorých sa budovala sociálna práca v ZSSR. O znovubjavení metódy casework v Európe hovoríme aj preto, že európske krajiny mechanickyneprevzali metódu vypracovanú Mary Richmondovou, ale snažili sa v tejtometóde využiť poznatky z psychológie a najmä psychoanalýzy.

Dopad zdôrazňovania významu metódy case work viedolk niekoľkým zmenám:

1. znamenal prechod od sociálnej asistencie, ktorá bola závislá odpolitiky konkrétnej inštitúcie a jej cieľov k orientácii na podporujednotlivca zameranej na dosiahnutie samostatnosti,

2. case work vyžadoval čo najkomplexnejšie znalosti o jednotlivcoviz pohľadu psychológie, sociológie, či práva, čo prispelok budovaniu sociálnej práce ako vedy,

3. sociálna práca, ktorá vyžadovala široké spektrum vedomostí,prestala byť v Európe dobročinnou činnosťou podliehajúcoupanujúcej móde,

4. táto metóda prispela aj k zmene profilu sociálneho pracovníka, odktorého sa začali vyžadovať hlbšie znalosti psychológie,pedagogiky, ošetrovateľstva,

5. prísne administratívne nároky, vyžadujúce konkrétne znalosti prevýkon profesie sociálneho pracovníka pozitívne vplývali navytváranie vnútornej hierarchie profesie sociálneho pracovníka,pričom prišlo k rozlíšeniu medzi jednotlivými postami v závislostiod vzdelania sociálnych pracovníkov. Pre výkon tejto profesie sana niektorých pracovných pozíciách začína v Európe vyžadovaťvzdelanie univerzitného typu.

5) kritické obdobie (1961 - 1980)Začiatkom 70. rokov bolo spochybnené klasické delenie metód

sociálnej práce a to najmä pod vplyvom prác Pincusa a Minahanovej (In:

-H-

I u oj melodiky siKHifm'j pmce

Přihodová, A., 2000). Pincus-Minahanová požadujú, aby sociálny pracovníkbol schopný používať celý rad metód a intervencií, pričom vychádzajúz tzv. generalistickej podstaty sociálnej práce a reagujú tak vlastne naširoké spektrum problémových okruhov, ktorými sa musí sociálnypracovník počas svojej profesionálnej kariéry zaoberať. Najlepšímprostriedkom na zvládnutie tohto príliš širokého spektra problémov sa javínová metóda, ktorú nazvali generalistickou metódou práce odrážajúcouzmienený fakt. Generalistická metóda je vlastne založená na rešpektovaníprincípu malutifaktoriálnosti a interdisciplinárnosti sociálnej práce.

Dnešná prax posudzuje opodstatnenosť ich požiadavky. V realitesa sociálni pracovníci nezaoberajú len „jednotlivcom", „skupinou", či„komunitou". Každý jedinec je členom určitého spoločenstva bez ohľaduna reálne interpersonálne väzby existujúce v danom spoločenstvea každé ľudské spoločenstvo sa skladá z jeho individuálnych členov. Akchce byť sociálny pracovník vo svojej práci úspešný, musí rešpektovaťvšetky fakty, ktoré sa na jeho úspešnosti môžu podieľať. To znamená, žepri práci s jednotlivcom musí mať na zreteli fakt, že tento jednotlivec ječlenom nejakej konkrétnej užšej i širšej spoločnosti, skupiny, že žijev konkrétnom sociálnom prostredí, atď. a opačne. Pri práci so skupinou,musí sociálny pracovník nielen vnímať, akceptovať konkrétnych,jednotlivých členov skupiny, ale musí sa pokúsiť využiť ich ako k rozvojujednotlivca, tak i celej skupiny.

Klasické delenie metód sociálnej práce podľa počtu zúčastnenýchklientov, teda na základe kvantitatívneho prvku prevažujúceho nadsamotným problémom, kritizovali tiež Schaorta a Bisne. Rauschenbach (In:Schilling, J., 1999) udáva, že metodickej trojhviezdičkovosti odzvonilo.Nehovoríme o klasických metódach sociálnych služieb, ale nahradzujemeich inými výstižnejšími výrazmi ako napríklad:

• formy, spôsoby, koncepcie, princípy práce,• stratégie,• intervencie, či intervenčné stratégie,• techniky,• prostriedky.Diskusie o metódach sociálnej práce napokon vyústili začiatkom

osemdesiatych rokov do nového delenia metód používaných v praxisociálnej práce, pre ktoré je charakteristická deľba metód do dvochzákladných prúdov, a to sú metódy viažuce sa na:

1. mikroprax - metódy orientujúce sa na jednotlivca, rodinu alebomalé skupiny,

-15-

Alutmiy

2. makroprax - sa zameriava na zlepšenie a zmeny celej spoločnosti. Ideteda o metódy orientujúce sa na navrhovanie a evaluáciu služieb,teda na sociálnu prácu realizovanú na úrovni komunity.Ako uvádza Chytil (2002), makroprax sa týka najmä štyroch

hlavných oblastí sociálnej práce a to plánovania, správy, hodnotenia,organizovania komunity

Tento model bol niektorými autormi, medzi ktorých patria napríkladZastrow, Barker, Novotná, Schimmerlingová, Řezníček, Galuske a.i. rozšírenýo metódy viažuce sa k mezo-praxi.

S týmto trojrozmerným modelom sa stotožňuje aj väčšinaslovenských autorov. K mikrorovine sociálnej práce sa tak viažu metódypoužívané v práci s jednotlivcom. K mezorovine sociálnej práce patriametódy používané pri práci s rodinou a inými skupinami. K makrorovinesociálnej práce zaradujeme metódy používané pri práci s komunitou, obcou,spoločnosťou.

Ako nové metódy jednotliví autori uvádzajú:• poradenstvo, terapia, supervízia,• procesuálne orientované metódy ako sociálna technika a krízová

intervencia,• sociálno-pedagogický pohľad,• multiperspektívne postupy.Autori sú jednotní v tom, že terminológiu považujú za nejasnú

a nesprávnu. Pfaffenberger preto navrhuje hovoriť namiesto o metódachradšej o formách práce, o metodike, či metodických systémoch a metodickejpráci. Rozlišovať tieto pojmy a ich obsahy v teórii i praxi môžeme až vtedy,keď je v relizácii sociálnej práce / sociálnej pedagogiky tento rasterdostatočne zabudovaný, teda keď je v nej štruktúrovaný, revidovanýa reflektovaný. Tradičné metódy a praktické kompetencie sociálnych služiebuž neboli postačujúce pre identifikáciu profesie. Kvalitatívne nové sociálnekrízové stavy viedli k rozvoju a diferenciácii nových foriem práce a dali dopochodu rozvoj, ktorý sa stal skoro neprehľadným. (Schilling, J., 1999)V tomto období sa case work stala dominantnou metódou v prípravesociálnych pracovníkov. V jednotlivých školách sociálnej práce sa sícehovorilo aj o sociálnej práci so skupinou či komunitou, ale tieto metódy saspomínali ako doplnkové k metóde case work. Až sociálna realita v období60. rokov znova poukázala na význam sociálnej práce so skupinou, sociálnejpráce s komunitou a sociálnej práce orientovanej na spoločnosť ako celok.V Západnej Európe zaznamenali presun obyvateľstva v oblastizamestnanosti z poľnohospodárstva do priemyslu. Toto obdobie je

-16-

Výuoj metodiky sociálnej práce

charakteristické tiež rozvojom technickým, ako aj problémami v oblastinárodných ekonomík, politicko-ideologickými problémami a pod.

6) zmeny v metodike sociálnej práce vo vzťahu ku globalizačnýmtendenciámGlobalizácia, ktorá sa stala hybným činiteľom práve v období 80. a 90.

rokov, ovplyvnila nielen svetovú ekonomiku, ale aj sociálnu realituv jednotlivých štátoch. Utvoril sa nový ekonomický priestor - Európskaúnia, so spoločnou menou, s možnosťou pracovnej migrácie obyvateľstvaEU, s nárastom počtu nezamestnaných, drogovo závislých, s nárastomdlhodobo chorých a terminálne chorých, so zvyšujúcim sa priemernýmvekom, nárastom svetovej biedy a hladu na strane jednej a nárastomekonomickej prosperity niektorých krajín na strane druhej. Táto realitaviedla k potrebe prehodnotenia niektorých foriem sociálnej pomoci, napodporu tretieho sektora, na metódy práce so závislými, s chorými na AIDSa pod. Ukázalo sa, že sociálna práca disponuje celistvým súborommetodických postupov, ktoré sú zamerané na najoptimálnejšie riešenie preklienta problémovej sociálnej situácie, ktoré sa nemôžu používať izolovane,ale ich úspešnosť je závislá na schopnosti sociálneho pracovníka voliťvhodné kombinácie viacerých pracovných metód. Sociálny pracovníkv súčasnosti by mal teda ovládať všetky známe metódy sociálnej prácea vedieť ich vhodne používať. O nutnosti používania viacerých metódv súčasnej sociálnej práci hovoríme hneď z niekoľkých dôvodov, a to najmä:

• potreba celistvého spracovania osvedčených pracovnýchpostupov a permanentné dobudovávanie tohto systému jepredpokladom kvalitnej a modernej metodiky sociálnej práce,

• kvalitne prepracovaná metodika je predpokladom oboznámeniasa s celým jej rozsahom profesionálnymi sociálnymi pracovníkmiako aj dobrovoľníkmi, t.j. profesionálnou prípravou sociálnychpracovníkov v oblasti metód sociálnej práce,

• praktické ovládanie metód sociálnej práce je predpokladomadekvátnej voľby vhodnej formy pracovnej metódy sociálnehopracovníka s konkrétnym klientom.

V súčasnosti môžeme hovoriť o komplexnom systéme metódsociálnej práce, čiže o existujúcej metodike sociálnej práce. Napriek tomu,tento systém nepokladáme za uzavretý a nemenný. Je samozrejmé, že dotohto systému budú patriť ďalšie metódy, najmä metódy orientujúce sa naoblasť inštitucionálnej sociálnej práce a na metódy práce so spoločnosťou.Tieto metódy, poznamenané novým prístupom k chápaniu sociálnych

-17-

problémov a interakcie jednotlivec - spoločnosť, sa v zvýšenej miere začalirozvíjať začiatkom osemdesiatich rokov. Predpokladáme, že najmäsociálna práca so spoločnosťou môže priniesť nové a svojím dosahomvýznamné metodické postupy sociálnej práce, ovplyvnené novým typomspoločnosti, ktorá vznikla na konci minulého storočia - EU. Existujúcesystémy sociálnej práce sa líšia aj v dôsledku rôznorodého prístupujednotlivých autorov k riešeniu tejto problematiky. Pri objasňovaníjednotlivých metodických postupov sa v metodike sociálnej prácepostupne vytvorilo viacero kritérií alebo hľadísk, ktoré majú funkciuindikátora, teda prvku určujúceho zaradenie - respektíve nezaradeniekonkrétnej pracovnej metódy do skupiny. K najfrekventovanejšímindikátorom je možné zaradiť napríklad časové, demografické, statusové,výkonové či činnostné hľadisko.

1.1. KLASIFIKÁCIA METÓD

Sociálna práca podobne ako je tomu napríklad v psychológii, filozofii,pedagogike, sociológii atď, používa metódy, ktoré by sme mohli zatriediť dotroch skupín:

1. metódy používané takmer vo všetkých spoločensko-vednýchdisciplínách, samozrejme po ich aplikácii na konkrétnu oblasťpoznania. Na význam týchto metód pre sociálnu prácu upozornilNicolas Herpin (In: de Robertis, C, 1998), pričom zdôrazňoval, že akoobjekt tak i cieľ je veľa razy spoločný pre viaceré humanitné vednédisciplíny, čo je dôvodom používania spoločných metodickýchpostupov v tzv. humanitných vedách. Patria sem metódy ako napr.:• analytická metóda - logicko-analytická (alebo regresívna) metóda,

syntetická, alebo progresívna metóda, induktívna metóda,deduktívna metóda, genetická metóda, deskriptívna metóda,axiomatická metóda, empirická metóda, výskumné metódy,historiografické metódy a pod.,

2. metódy spoločné viacerým disciplínám. Používané predovšetkýmv psychológii, pedagogike, sociológii a sociálnej práci a v niektorýchiných vedných disciplínách:• Mořenová sociometrická metóda, metóda kauzálnych atribúcií,

zážitkové metódy.exemplifikácie, heuristika, metódy optimálnejkomunikácie, hodnotenie,

-18-

Vývoj melodiky sociálnej prace

\ 3. melódy vlastné sociálnej práci, teda metódy ktoré vznikli priamov oblasti praxe sociálnej práce a ktoré sú podľa Herpina (tamtiež) natrhu intelektuálnej tvorivosti originálnym príspevkom dometodológie. Zároveň sa predpokladá, že každá z týchto novýchmetód by mohla prispieť k vyriešeniu potencionálnych krízhroziacich spoločnosti. Dnes ide o širokú skupinu metód, ktoréz hľadiska ich vnútorných charakteristík môžeme na základe určitýchdemarkačných hľadísk rozdeliť napr. do nasledovných skupín:

Časové hľadiskoklasické metódy - sociálna práca s jednotlivcom, prípadová SP,

- sociálna práca so skupinou,- sociálna práca s komunitou.

moderné metódy - sociálny managment,- sociálne projektovanie,- sociálne plánovanie.

Delenie na klasické a moderné metódy sociálnej práce je následkomprirodzeného vývoja vo vnútri sociálnej práce. V počiatočnom období, t.j.v med.zjvojriovom období, sa v metodike sociálnej práce hovorilo o trochzákladných druhoch metód sociálnej práce."Z uvedeného vyplýva, žeukazovateľom, na základe ktorého sa metódy delili, bol počet klientovs ktorými sa pracovalo. „Moderné metódy" sa rozvíjali v podstate odzačiatku formovania sa sociálnej práce, ale ich charakteristiky, cielea výsledky, neboli teoreticky dostatočne definované. Takisto je význam tejtoskupiny-metód viazaný na rozvoj teórie sociálnej práce. Až keď sa sociálnapráca sformovala ako veda, mala dostatok argumentov pre odbornézdôvodnenie potrebnosti rozvoja svojich „nových metód".

Demografické hľadiskoDeliacich faktorov je viacero napr. vek, kedy môžeme hovoriť o:

- sociálnej práci s deťmi,- sociálnej práci s mládežou,- sociálnej práci s dospelou populáciou,- sociálnej práci s občanmi vyššieho veku,

alebo pohlavie, na základe čoho môžeme hovoriť asociálnej práci soženami a o sociálnej práci s mužmi,podľa príslušnosti k etniku potom ide napr. o^sociálnu prácus etnickými skupinami, alebo u nás sociálnu prácu s Rómami a pod.

-19-

Melody sociálnej prace

Statusové hľadiskoDeliacim faktorom je postavenie klienta v spoločnosti:

- sociálna práca so zamestnanými,- sociálna práca s bezdomovcami,- sociálna práca so spoločensky neprispôsobenými osobami,- sociálna práca s migrantami,- sociálna práca s etnickými minoritami, atď.

s Podľa miesta výkonu- sociálna práca terénna, )- sociálna práca inštitucionálna,- sociálna práca komunitná,- sociálna práca ambulantná.

Podľa druhu vykonávanej činnosti / aktivity- sociálne služby,- sociálne poradenstvo, -- sociálna prevencia,'- sociálnoprávna ochrana, ^- penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť,- sociálna prevencia, L

- supervízia,- dávky,- poistenie, •- antiopresívne techniky, ''- negociácia,- mediácia,- náhradná rodinná starostlivosť,- posudzovanie potrieb -- sprostredkovanie,- sociálna terapia atď.,- krízová intervencia,- sociálne intervencia,- multiperspektívná prípadová práca,- streetwork, ""- vzdelávanie profesionálov,- sociálny výskum, •-- sociálna diagnostika, v y

-20-

Vyou/ metodiky sociálnej práce

Pričom práve toto hľadisko najvýraznejšie odráža obsahovúrôznorodosť metód sociálnej práce.

Možno práve praktické poznanie, že sociálny pracovník nevystačí vosvojej praxi s jedinou „správnou" metódou, ale musí pri svojej prácivyužívať viacero metód, ktoré obmieňa podľa potreby, bolo pre väčšinuteoretikov, zaoberajúcich sa metodikou sociálnej práce, dôvodom preprijatie delenia metód sociálnej práce v závislosti na počte klientov. V praxisa v sociálnej práci tzv. čisté metódy takmer nepoužívajú. Každá"metóda,používaná v reálnej praxi, obsahuje v sebe aj prvky iných metód.Orientácia na klasické metódy sociálnej práce je aj v súčasnosti výraznápráve v USA, ktoré sú označované za kolísku zrodu tejto klasifikácie.K polemike o nevyhnutnosti prísne štruktúrovanej metodiky sociálnejpráce prispela aj Cristina de Robertis svojim tvrdením, že explicitnechápaná metóda (ako špecifický spôsob práce charakteristickej prekonkrétnu vednú oblasť) „je iba spôsobom na dorozumievanie saintelektuálov, ktorí nemajú každodenný kontakt s realitou sociálnehopracovníka, alebo im tento kontakt chýba úplne." (de Robertis, C, 1998, s.81). Sociálny pracovník v každodennej práci používa viacero pracovnýchmetód bez toho, aby si priamo „vyčleňoval" konkrétnu metódu, aby jejpoužitím vylúčil inú metódu.

Michael Galuske (2001) zastáva názor, že z hľadiska funkcie metodiky,pre vedecké smerovanie sociálnej práce je dôležitejšie venovať sa riešeniunasledovných otázok:

- Čo všetko ovplyvňuje využitie existujúcich metód sociálnej práce?- Ktoré individuálne charakteristiky osobnosti sociálneho pracovníka

pôsobia pri výbere metódy?- Či a ako ovplyvňuje osobnosť klienta voľbu pracovnej metódy?- Akým spôsobom ovplyvňuje spoločnosť sociálneho pracovníka

pri voľbe konkrétneho pracovného postupu?- Ako vplýva príslušnosť sociálneho pracovníka ku konkrétnej

inštitúcii na jeho profesionálnu orientáciu sa v metodike sociálnejpráce?

Metodika sociálnej práce by mala tak sústrediť svoje budúce úsilie navyriešenie troch základných úloh a to:

- aké perspektívy z hľadiska subjektívneho funkciovania ponúkasociálnemu pracovníkovi (ide najmä o otázky profesionálnehorastu, zvyšovania odbornosti, profesionálneho zvládania záťažea pod.),

-21-

- aké perspektívy ponúka sociálnej práci ako vedeckej i praktickejrealite (čím teda prispeje do odbornej diskusie, čo bude predmetjej výskumu a pod. a akým prínosom budú nové teoreticképoznatky pre oblasť praxe),

- aké perspektívy ponúka klientovi (bude sa klient stretávať skôrs pomocou a sprevádzaním, alebo s kontrolou a obmedzovanímjeho suverenity?).

K najakceptovanejším klasifikáciám v oblasti metód sociálnej prácepatrí Hainesove (1975) delenie metód, ktoré vychádza z účasti klienta narealizácii danej metódy. Metódy, ktoré sa orientujú priamo na prácu s klientomoznačuje Haines ako bezprostredné alebo priame metódy a metódy, priktorých sa nepredpokladá účasť klienta Heines nazýva nepriame.

Vychádzajúc z tohto prístupu je potom možné pristúpiť k nasledovnejklasifikácii metód sociálnej práce:

Tab. c. /: Klasifikácia metód sociálnej práce

Metódy orientované nabezprostredné - priame konanie

/. Objasnenie - podporovanie- objasňovanie,- podporovanie,- sebaporozumenie.

2. Informovanie - edukácia- informačná pomoc,- materiálna pomoc,- výchovná pomoc.

3. Persuázia- poradenstvo,- konfrontácia,- persuázia.

Metódy orientované nanepriame konanie

/. Organizácia - dokumentácia- organizácia „priestoru",- organizácia času,- dokumentácia.

2. Programovanie a plánovaniemetodického konania

- vstupné fázy tvorby skupiny,- organizácia dočasného delenia

skupiny,- aktivity napomáhajúce - tvorba

programu skupiny.

3. Metodické konanie zacielené nazmenu správania klienta.

-22-

iyvoj iiieluútR) sui-taínej pnite

4. Dohľad - ovplyvňovaniepomocou autority:

- kontinuita pracovnýchpostupov,

- rozhodovanie o požiadavkácha obmedzeniach,

- dohľad.

5. Rozširovanie kontaktov - tvorbanových možností:

- rozširovanie sociálnej siete,- odhaľovanie nových možností,- využívanie a tvorba štruktúr

prostredia alebo účasť v nich.

6. Strukturovanie pracovnýchvzťahov s klientom:

- štruktorovanie v čase,- využívanie miesta,- koncentrácia na hlavné ciele.

4. Spolupráca s inými sociálnymipracovníkmi

- kontakt,- koordinácia,- tímová práca,- konzultačná činnosť.

5. Metodické konanie na pozadísociálnych inštitúcií

• sociálna pomoc,- negociácia,- lobovanie,- lobovanie alebo hrozba?

Metodika sociálnej práce sa neorientuje len na vymenovaniepoužívaných metód a analýzu ich vnútornej štruktúry a úspešnosti riešenia.Zaoberá sa tiež vzťahom medzi metódou a cieľom práce, vplyvom hodnôt navýber metódy a realizáciu zvoleného metodického postupu a tiež skúmamožnosti ovplyvňovania profesionálneho konania mandátom sociálnehopracovníka a kompetenciami, ktorý mu tento mandát dáva, na oblasťmetodiky sociálnej práce.

Prax sociálnej práce ukazuje, že k najdôležitejším cieľom sociálnejpráce patrí:

1. Pomáhať jednotlivcom i skupinám pomenovať a vyriešiť alebo aspoňminimalizovať problémy, vznikajúce z poruchy rovnováhy medziklientom a jeho okolím.

2. Poukazovať na potencionálne oblasti, v ktorých môže prísťk poruchám rovnováhy medzi individuom či skupinou a prostredíms cieľom predchádzať vzniku nerovnováhy.

3. Objavovať, poukazovať a rozvíjať na maximálne možnú mierupotenciál jednotlivca, skupiny či spoločnosti.

-23-

Sociálna práca sa odvoláva na význam a prirodzenú hodnotu človekaa na závislosť, ktorá vzniká medzi indivíduom a spoločnosťou. Zdôrazňuje,že v celých demokratických dejinách ľudskej spoločnosti môžeme sledovaťúsilie o zachovanie významu jednotlivca a ochranu jeho individuality.

Civilizovaná spoločnosť dneška bola vytvorená ľuďmi, pre nichsamotných a mala by teda slúžiť jednotlivcom i skupinám. Táto služba bynemala byť orientovaná len na celok, ale tiež na jej jednotlivé časti, čiže naindividuálne ľudské bytosti. V 80. - 90. rokoch 20. storočia sa v sociálnejpráci čoraz častejšie objavujú práve otázky funkčnosti celku z pohľadujednotlivca, skupiny, či komunity. Koncom 20. storočia sa zvýšená pozornosťopätovne venuje vplyvu spoločnosti na optimálne fungovanie rodiny.Niektorí autori3 poukazujú na nutnosť zmeny prístupu vo vzťahu celkua jeho časti (systém a jeho subsystémy), zdôrazňujúc človečenstvo akonajvyššiu morálnu a sociálnu hodnotu. Scott Brian (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998, s. 67) upozorňuje, že hodnoty v sociálnej práci sú„rôzne definované", a neexistuje žiadna jednotná klasifikácia hodôt sociálnejpráce. Vo všeobecnosti sa kladie dôraz na význam dôstojnosti každéhojednotlivca a na sebaurčenie klienta. Vychádzajúc z týchto filozofickýchpostulátov potom v sociálnej práci môžeme sledovať nasledovné:

1. Jednotlivec sa stáva predmetom najväčšieho záujmu spoločnosti.2. Jednotliví členovia spoločnosti sú na sebe navzájom závislí.3. Jednotlivci nesú vzájomnú spoločnú zodpovednosť.4. Existujúce ľudské potreby sú rovnaké pre všetkých, ale každý jedinec

je osobnosťou neopakovateľnou, líšiacou sa od iných.5. Zásadným atribútom každej demokratickej spoločnosti je využitie

celého potenciálu každého jej člena a prijatie zodpovednostiprostredníctvom aktívnej účasti vo verejnom živote spoločnosti.Spoločnosť je povinná posilňovať také hodnoty, ktoré napomáhajú

prekonávaniu prekážok alebo zabraňujú ich vzniku.Tieto hodnoty pritom našli v sociálnej práci vyjadrenie ako zásadné

princípy, a to:• hodnota jednotlivca,• hodnota výnimočnosti jedinca,• hodnota sebaurčenia.Súčasťou metodológie sociálnej práce je aj riešenie terminologických

otázok súvisiacich s problematikou metód a metodických postupov. Zdanlivobezproblémová oblasť skrýva v sebe niekoľko zásadných problémov, ktoré

3 Helen Perlmanová, Scott Brian, W.E. Gordon, R.W. Roberts , de Robetis a ďalší

-24-

Vývoj metodiky soctulnej prace

sú dôsledkom mechanického spôsobu prekladu zahraničnej odbornejterminológie do slovenského jazyka, bez rešpektovania platných obsahovýchvýznamov slovenského jazyka. Tento problém sa vzťahuje nielen na oblasťnajnovších poznatkov, ale súvisí aj s najstaršími a najustálenejšími pojmamisociálnej práce u nás a to sú (vo vzťahu k metodike) pojmy sociálna prácainidividuálna a sociálna práca komunitná.

-25-

-9Z-

d fawnr

ôutiumu piut.a

2. SOCIÁLNA PRÁCA S JEDNOTLIVCOM

Sociálna práca s jednotlivcom je historicky najstaršou metódousociálnej práce. Toto tvrdenie sa vzťahuje rovnako na praktickú rovinusociálnej práce, ktorú predstavuje v jej začiatkoch neformálna susedskápomoc, ako aj na teoretickú oblasť sociálnej práce. Snaha vedecky podložiťprofesiu sociálna práca začína práve teoretickým rozpracovaním postupusociálneho pracovníka s jeho konkrétnym klientom. V USA sa už v 19. storočístretávame s požiadavkou individuálneho prístupu pri riešení sociálnychproblémov v spoločnosti. V roku 1843 bol v USA založený Spolok prezlepšenie podmienok chudobných, ktorý sa zaoberal otázkami riešeniachudoby a pristupoval k pomoci (v porovnaní so vtedajšou praxouamerickej sociálnej práce) oveľa individuálnejšie. Cieľom spolku bolonavštevovať chudobných v ich domoch, podporovať ich, nakoľko to jepotrebné, pomáhať im pri získavaní práce, povzbudzovať ich pridosahovaní samostatnosti, viesť ich k úcte samých k sebe, pestovaťu nich návyky a v konečnom dôsledku poskytovať aj nevyhnutnúmateriálnu pomoc (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998, s. 63).

V roku 1877 sa v USA zjednotili charitatívne organizácie do Združeniacharitatívnych organizácií (tamtiež). Vznik COS dal impulz k rozvojuindividuálnej sociálnej práce. Hlavnými tézami COS boli: potreba vedenia čonajúplnejších záznamov o prípade, potreba centrálnej evidencie, významnávštev -dobrovoľných sociálnych pracovníkov v domácnostiach klientaa pod. Záznamy vedené v COS neskôr poslúžili aj pre výskum zaoberajúci sarealizovaním materiálnej podpory na individuálnom princípe.

Práve títo rodinní „inšpektori / vizitári" prispeli k rozvoju sociálnejpráce zistením, že nie všetci chudobní sú rovnakí, a preto nesmú byťposudzovaní rovnako a teda je potrebné zaobchádzať s nimi podľa ichindividuálnych potrieb. V roku 1866 na Národnej konferencii charitatívneja penitencionárnej práce, ktorá sa uskutočnila v Bostone, sa veľa delegátovzasadovalo za prijatie zásad individualizácie sociálnej práce. Za cieľsociálnej práce COS vyhlásila „preniknutie" do individuality jednotlivcas cieľom obnoviť schopnosť jeho funkciovania.

V roku 1905 vznikol v USA Spolok služieb rodine, k zakladatelkámktorého patrili i M. Richmondová a Francis H. Kleanová. Tento spolokposkytol služby viac ako tisícke klientov a o forme a účinnosti poskytnutejpomoci si viedol záznamy. Richmondová a Kleanová spracovali tieto

-27-

záznamy o poskytnutých službách, ktoré Spolok vydal pod názvom „SocialCasework" (tamtiež). Táto práca patrí k prvým rozsiahlejším publikáciámz oblasti metodiky sociálnej práce a aj jej prispením sa vo svete udomácnilooznačenie tohto spôsobu práce pojmom sociálna práca prípadová (socialcase work).

Na začiatku 20. storočia boli pre prípadovú sociálnu prácucharakteristické najmä nasledovné aktivity:

- hľadanie práce pre členov rodín, ktoré sa nachádzali v problémoch,- zabezpečenie školy pre deti,- umiestnenie detí zanedbávaných, podvyživených a opustených,

v opatrovateľských inštitúciách, pričom v tejto oblasti dominovalnázor, že ak nie je možné zmeniť prostredie, je potrebné vybraťz neho jednotlivca, a to i vtedy, ak by malo prísť k rozdeleniu rodiny.Vývoj názorov na prípadovú sociálnu prácu v medzivojnovom

období si môžeme priblížiť prostredníctvom jej chápania vybranýmiautormi:

1) Podľa Mary Richmondovej (1922) sa na sociálnej práci s prípadomzúčastňujú procesy, ktoré prostredníctvom svedomitej práce,prostredníctvom aktivít, v ktorých sa jednotlivec prispôsobujeprostrediu, rozvíjajú jeho osobnosť.

2) Jeanette Regensburgová (In: Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 11998, s. 61) chápala prípadovú sociálnu prácu ako metódu„pozorovania" (za účasti sociálneho pracovníka) schopnosti klientapostaviť sa čelom k problému ako celku, alebo k jeho časti ako ajpozorovanie jeho praktického konania (činnosti).

3) S. Bowers (tamtiež, s. 62): Prípadová práca je umenie, v ktoromznalosť vedy o vzťahoch medzi ľuďmi, alebo o schopnosti udržiavaťtieto vzťahy, pôsobí na mobilizáciu odolnosti klienta a rezervyspoločnosti, s cieľom zlepšiť adaptáciu sa jednotlivca na celok alebo naakúkoľvek časť jeho spoločného prostredia.Rozvoj prípadovej sociálnej práce v 20. rokoch minulého storočia

ovplyvnila aj rozvíjajúca sa psychoanalýza, ktorá upriamila pozornosť napríčinno-dôsledkové vzťahy medzi jedincom a jeho prostredím. Desaťročiepo prvej svetovej vojne (1918 - 1928) sa tak nieslo v znamemí úsiliao využitie psychosociálnych obsahov v metodickom konaní orientovanomna oblasť prípadovej práce, zdórazňujúc závažosť riešených problémov.Dôsledkom tejto orientácie na využívanie znalostí psychológie bolo ajposunutie jednotlivca do centra odbornej pozornosti sociálnychpracovníkov. Emócie, konflikty a ich tlemenie, skúmanie vplyvu

•Vx Kiliiu piucu $ jednotlivcom

podvedomia a dedičnosti na socializáciu klienta sa stali integrálnousúčasťou prípadovej sociálnej práce. Pod vplyvom psychosociálnejorientácie sa sociálni pracovníci rozhodli uprednostniť pred materiálnymiformami pomoci metodické postupy orientované na oblasť svojpomoci.

Sociálne a ekonomické zmeny vyvolané veľkou hospodárskou krízouovplyvnili aj orientáciu prípadovej sociálnej práce. Toto obdobie so sebouprináša rad programov zameraných na oblasť nezamestnanosti. Situácia sivyžiadala, aby sa ekonomický rozmer sociálnej práce nanovo prehodnotil.Pre obdobie veľkej hospodárskej krízy je okrem upriamenia pozornosti naekonomické aspekty sociálnej práce charakteristická aj „propagácia"individuálnych programov zvládania nezamestnanosti. Do poprediavedeckého záujmu sociálnej práce sa dostali otázky ako:

• triedne rozdiely v normách a hodnotách ako determinanty reakcie nadanú situáciu, stabilita spoločnosti a stabilita jednotlivca,

• rodina, dynamika rodinných vzťahov, interakcia medzi členmi rodiny.V teórii sociálnej práce sa rozpracúva rodinná diagnóza, rodinnáterapia a pod.Závažnosť problémov, spájajúcich na niekoľko rokov celé ľudské

spoločenstvo, ako nezamestnanosť, chudoba, kriminalita spojenás extrémnou chudobou, nárast nákazlivých chorôb priamo súvisejúcichs biedou atď. boli pozadím, na ktorom sa sociálna práca prípadová začala ajv Európe vnímať ako najlepšie riešenie spomínaných problémov.S prístupom, používaným v americkej sociálnej práci, sa do európskejsociálnej práce preniesol aj termín, ktorý sa v bývalom Československuneprispôsobil potrebám ani jedného jazyka (českého či slovenského). Tátoskutočnosť bola spôsobená priamym prekladom odborného termínuz americkej angličtiny, pričom sa nerešpektovala skutočnosť, že obsahovo sapojem „case work" úplne nestotožňuje s významom sociálnej práces jednotlivcom. Na túto skutočnosť reagovali viacerí autori, diskusia o tomtoprobléme však zostáva aj naďalej otvorená a preto v prácach európskychi domácich autorov je možné nájsť nasledovné označenia:

a) individuálna sociálna práca,b) sociálna práca s jednotlivcom,c) prípadová sociálna práca,d) case work.

Všetky štyri terminologické spojenia sa vzťahujú na aktivitysociálneho pracovníka zamerané na prácu s jedným, konkrétnym klientom.Kým v americkej literatúre sa stretávame viac s pojmom prípadová sociálnapráca, respektíve case work, v európskej literatúre nachádzame všetky štyri

-29-

Melody

spôsoby pomerne rovnomerne zastúpené. V domácej literatúre sa používaprevažne termín individuálna sociálna práca. Chápanie terminologickéhospojenia prípadovej sociálnej práce ako synonyma k pojmu individuálnasociálna práca sa javí z hľadiska lexiky slovenského jazyka ako nienajšťastnejšie riešenie. V teoretickej rovine sa nám tak ponúka niekoľkozaujímavých otázok:

• Je sociálna práca, ktorú realizuje sociálny pracovník so svojímklientom skôr prácou individuálnou alebo prípadovou?

• Môžeme riešiť individuálne problémy klienta, bez rešpektovania jehorodiny, alebo je potrebné riešiť problém klienta ako súčasti určitejrodiny?

• Môžeme chápať pod pojmom prípad aj viac ako jedného klienta?• Ak ide o sociálnu prácu individuálnu, čo chceme použitím prívlastku

„individuálna" zdôrazniť - že pracujeme s jedným klientom, alebo žesociálny pracovník rešpektuje princíp individuálneho prístupu?

• Je vôbec možné, aby sa na individuálnej sociálnej práci podieľaliviacerí odborníci? A ak to nie je možné, ako vysvetlíme, že trendyposledných dvadsiatich rokov ukazujú práve na úspechy dosiahnutév rámci tímovej spolupráce odborníkov?Je tiež potrebné vziať do úvahy skutočnosť, že „prípadová práca" sa

môže viazať aj na skupinu, či komunitu. Napríklad ak sa budeme venovaťproblematike nezamestnanosti v určitej komunite, je možné z jazykovéhohľadiska označiť túto skutočnosť ako prípad. Termín prípadová sociálna prácamôžeme použiť aj vo vzťahu k riešeniu skupiny mladistvých delikventov, ktoríspoločne spáchali trestný čin. „Sociálny prípad" je chápaný ako problémovásituácia, v ktorej sa ocitol jednotlivec, skupina alebo spoločnosť.

Nakoniec takéto chápanie obsahu sociálnej práce prípadovej môžemevidieť aj v americkej sociálnej práci, ktorá chápe prípadovú sociálnu prácuako prácu s jednotlivcami a ich rodinami. Řezníček poukazuje na skutočnosť,že niektoré teórie sociálnej práce, ako ekologická (enviromentálna) školaa teória životného behu alebo životných fáz, odlišnosť individuálneja skupinovej sociálnej práce úplne popierajú alebo ignorujú (Řezníček, I.1994). Tieto teórie vychádzajú zo skutočnosti, že na procese zmeny, ktorý jehlavným cieľom individuálnej sociálnej práce, sa okrem samotného klientaspolupodieľa aj jeho životné prostredie, čiže do interakcie sociálnypracovník klient, je potrebné doplniť práve pôsobenie prostredia, čím sapotláča individuálny charakter sociálnej práce.

Termín prípadová sociálna práca do teórie sociálnej práce zaviedlau nás Krakešová-Došková (1946), ktorá ho použila na označenie

-30-

•Sor/íi/mi práca s jednotlivcom

individuálneho riešenia problémov jednotlivca, čiže sociálneho prípadu.Sociálnym prípadom, podľa nej, je človek, ktorý nie je schopný vlastnýmisilami prekonávať životné problémy a prekážky, s ktorými sa stretáva priplnení svojich ľudských funkcií, úloh, roli ako napríklad:

• rodičovská,• manželská,• pracovná,• hospodárska,• výchovná.

Krakešová vo svojich prácach upozorňovala, že vo väčšine prípadovjednotlivec zlyháva vo viacerých funkciách súčasne. Práve táto kumuláciafunkcionálnych neúspechov privádza jednotlivca do situácií, z ktorých neviesám nájsť východisko. Ako hovorí Strieženec (1999), u jednotlivca prichádzak narušeniu vnútorných i vonkajších vzťahov voči sebe samému ako aj vočisvojmu sociálnemu okoliu.

Príčinou „zlyhania", respektíve neschopnosti nájsť riešeniez problémovej situácie býva náhla, nečakaná zmena sociálnej reality(nezamestnanosť, epidémia, živelná katastrofa a podobne), ktorú jednotlivecneočakáva, nie je teda na ňu pripravený.

Lamser (1972) pokladá za „sociálny problém" tie vývojové tendenciev medziľudských vzťahoch, ktoré sú pokladané za obtiažne a ktorým savenuje pozornosť formou korektívnych a vyrovnávacích opatrení. Podľaneho o sociálnom probléme hovoríme až vtedy, keď problém presahujeosobnú situáciu, zasahuje väčší počet ľudí a vyžaduje riešenie.

Ak- má byť snaha o vyriešenie problému úspešná, je potrebnákvalifikovaná znalosť problému, ktorý jednotlivec chce riešiť.

Kvalifikovaná znalosť sociálneho problému predstavuje zvládnutiesúboru teoretických informácií o problémovom jave a tiež súboru odbornýchčinností, ktorý sa v teórii sociálnej práce označuje ako metódy sociálnej práce.

V teoretickej rovine otázka riešenia sociálneho problému si najskôrvyžiadala prepojenie poznatkov sociológie a psychológie, neskôr pribudlipoznatky z ďalších vedných oblastí. Psychologické poznatky do sociálnejpráce priniesla Robinsonova a neskôr jej nástupcovia, ktorí poukazujú navýznam využitia poznatkov z psychológie v sociálnej práci.

Robinsonova vo svojom diele: Premena psychológie na sociálnu prácuprípadovú hovorí o štyroch stupňoch vývoja prípadovej sociálnej práce:

1) úsilie spoločnosti zmeniť „sociálne úchylné indivíduá" trestom alebonásilím, alebo ich odstrániť či izolovať od spoločnosti (žobráci,chorí, mrzáci),

-31-

Aleluúv sociálnej piate

2) snaha o zavedenie vonkajšej klasifikácie sociálnych prípadov, tedao ich rozdelenie na vdovy, siroty, alkoholikov, zanedbané deti,a stanovenie zvláštnych spôsobov práce s jednotlivými skupinami,

3) úsilie o vedeckú analýzu sociálneho problému, ku ktorému prispelaaj práca Mary Richmondovej Social Diagnosis (Sociálna diagnóza),

4) záujem o samotného klienta - vstup psychologie so snahou nájsťkorene problému v osobnej skúsenosti klienta.V slovenskom jazyku má termín „prípad" viacero možných obsahov,

neoznačuje teda explicitne len prácu s jedným klientom. Ak by sme chceliplne rešpektovať praktiku slovenského jazyka, mali by sme sa prikloniťk forme: sociálna práca s jednotlivcom a logicky potom sociálna práca soskupinou, atď. Pod sociálnou prácou s jednotlivocom sa rozumie priamykontakt sociálneho pracovníka s klientom v záujme vyriešenia jeho sociálneproblémovej situácie, pričom dôraz sa kladie rovnomerne na možné vplyvykoreniace v osobnosti klienta (vplyvy mikroprostredia), ako aj na možnévplyvy pôsobiace v jeho okolí. Súčasťou klientovho mikroprostredia,z hľadiska sociálnej práce, je aj jeho rodina, preto pri riešení klientovýchproblémov venujeme rodine a vzťahom v nej mimoriadnu pozornosť.V tomto smere zodpovedá sociálna práca s jednotlivcom americkémuchápaniu sociálnej práce prípadovej, ktorá prípadovú sociálnu prácuvymedzuje ako prácu s jednotlivcami a ich rodinami.

Hoci termín sociálnej práce s jednotlivcom navodzuje dojem jedinejpoužívanej metódy, v skutočnosti ide o súbor metód zameraných na priamypracovný kontakt s jedným klientom Samotná realizácia tejto metódy jeveľmi rôznorodá, v závislosti od modelu či prístupu, ktorý si volí konkrétnysociálny pracovník. Tak napríklad desaťročie po prvej svetovej vojne (1918-1928) sa nieslo v znamemí úsilia o využitie psychosociálnych obsahovv metódach sociálnej práce orientujúcich sa na riešenie problémov. City,emócie, tlemenie konfliktov a či potreba pochopenia vplyvu podvedomia naporuchy socializácie jedinca sa stali integrálnou súčasťou prípadovejsociálnej práce. Sociálne a ekonomické problémy vyvolané veľkouhospodárskou krízou zmenili aj optiku sociálnej práce a následne priniesli ajnové postupy do sociálnej práce s jednotlivcom, orientované na oblasťnezamestnanosti. Táto situácia si vyžiadala, aby sa ekonomický rozmersociálnej práce nanovo prehodnotil. Pre obdobie veľkej hospodárskej krízyje okrem upriamenia pozornosti na ekonomické aspekty sociálnej prácecharakteristická aj „propagácia" osobných / individuálnych programovzvládania nezamestnanosti. Do popredia vedeckého záujmu sociálnej prácesa dostali otázky, ako:

-32-

Six minu práca s jednotliucom

• triedne rozdiely a ich prejavy v oblasti akceptácie sociálnych noriem,ktoré v tom čase boli chápané ako determinanty reakcie na danúsituáciu, stabilita spoločnosti a stabilita jednotlivca a následnemetodické postupy orientované na proces socializácie,

• rodina, dynamika rodinných vzťahov, interakcia medzi členmi rodiny.V teoretickej rovine sa rozpracovala metóda rodinnej diagnostiky,rodinnej terapie a pod.Rozvoj diagnostiky, ako metódy sociálnej práce sa spája aj s 50. rokmi,

kedy je badateľný vplyv psychosociálnej, funkcionálnej orientácie naproblém. O psychosociálnej práci sa ako prvá zmienila Hamiltonová(Skidmore-Thackerey, 1998), ktorá prišla v roku 1941 s tzv. organizmickýmprístupom. Hamiltonová poukázala na vzájomné pôsobenie jednotlivcaa jeho okolia, ktorí spolu vytvárajú jeden organizmus. Na jej prácunadviazala H. Perlmanová (tamtiež, s. 74), ktorá v práci Social Casework,vydanej v roku 1957 prichádza s prístupom orientovaným na riešenieproblému. Cieľom prípadovej práce je podľa Perlmanovej zangažovat' klientana riešení problému, zmobilizovať jeho vnútorný potenciál a využiť ajmožnosti, ktoré ponúka klientove okolie. Oproti tomu pre 60. roky v sociálnejpráci s jednotlivcom je charakteristická orientácia na modifikáciu správaniaa v 80. rokoch sme zaznamenali rozšírenie vplyvu napr. behaviorálnychprístupov, selektívnej intervencie, optimálnej komunikácie, antiopresívnychtechník atď.

Sociálni pracovníci pri individuálnej sociálnej práci využívajúmetódy vychádzajúce nielen z rôznych vedných oblastí, ale tiež z rôznychteoretických" prístupov, ktoré sociálni pracovníci obohacujú vlastným,individuálnym štýlom, výsledkom čoho sú nové, originálne prístupy v prácis klientom. Neustála inovácia používaných prístupov, metód či odbornéhokonania profesionálov je v sociálnej práci daná predovšetkým novýmisituáciami, ktoré každodenná realita prináša. Týmto sa samozrejme rozvíjaaj samotná teória sociálnej práce, posilňujúca najmä metódy.

Táto rôznosť sa prejavuje napr. v porovnaní americkej a európskejsociálnej práce. Hoci je nesporné, že európska „prípadová práca" bolaformovaná pod vplyvom amerického case work-u, nepreberala túto metóduabsolútne, ale prispôsobovala si ju vlastným tradíciám a hodnotám.V európskych krajinách sa stretávame s väčším vplyvom pedagogiky nasociálu prácu, jako je tomu v USA. Sociálna práca, najmä v stredoeurópskompriestore, sa orientuje viac na prácu s hodnotovými postojmi, s persuázioua tiež je tu výraznejšie úsilie o prepojenosť individuálnych problémovs problémami celku a pod.

-33-

Ďalším dôležitým krokom vo vývoji sociálnej práce bolo rozšíreniezámerného pôsobenia sociálnych pracovníkov z klientov sociálnej práce ajna formovanie vedomých spoločenských postojov jednotlivých členovspoločnosti. Niektoré problémy, ako napríklad zanedbávanie, či týranie detí,starostlivosť o zdravotne postihnutých, či starých ľudí a pod., saodtabuizovali, a v rámci úsilia o väčšie zaangažovanie spoločnosti na riešeníspomínaných problémov sa vyvinuli nové pracovné postupy, z ktorýchnajznámejšou sa stala práve sociálna prevencia.

K najvýraznejším trendom v oblasti metód sociálnej práce v 80-tychrokoch patrí orientácia na svojpomoc.

Sociálna práca s jednotlivcom patri k naj rozpracovanějším oblastiammetód sociálnej práce. V teoretickej rovine sa sociálna práca s jednotlivcomzaoberá otázkami životného cyklu, vplyvu rodiny na úspešnú socializáciujednotlivca, na problémové správanie a možnosti jeho nápravy,interakčnými výmenami atď.

Z hľadiska praxe sa očakávania sociálnych pracovníkov upierajúk otázkam maximalizácie úspešnosti riešenia individuálnych sociálnychproblémov. V známych metodických postupoch v sociálnej prácis jednotlivcom je možné identifikovať spoločné etapy, ktoré sú obsiahnuté vovšetkých metódach, ktoré sociálny pracovník pri práci s klientom používa.

2.1. ETAPY SOCIÁLNEJ PRÁCE

Termínom etapa označujeme určitý špecifický úsek práce s klientom,ktorý je dobre vydeliteľným úsekom z metódy ako celku. Každá etapa môžemať vo vzťahu k metóde ako celku svoj vlastný, špecifický cieľ. Sociálna prácas jednotlivcom je v podstate komplexom postupných krokov, usporiadanýchdo celku v určitom logickom slede, rešpektujúcom väzbu následnýchkrokov. Z hľadiska teoretického spracovania sa problematika metód sícevyznačuje jemnými odchýlkami, ale v podstate sa všetci autori zhodujú nazoradení potrebných krokov, charakteristických pre túto metódu.

Americká škola (Novotná, V.-Schimmerlingová, V., 1922), reprezentovanáv tejto oblasti najmä Richmondovou a Robinsovou mala pomerne silný vplyvaj na rozvoj našej sociálnej práce s jednotlivcom, a to ako v období rokov1918 - 38, tak i po rekonštrukcii tohto vedného odboru v roku 1991.

Richmondová hovorila o piatich základných etapách sociálnej práce,ktorými sú:

-34-

MKMIIIU praco sjediiottwiom

1) etapa sociálnej evidencie a prvého kontaktu,2) sociálna diagnostika,3) etapa vypracovania sociálneho plánu,4) sociálna terapia,5) etapa overovania výsledkov/účinnosti sociálnej terapie.

Francúzska škola, reprezentovaná Cristinou de Robertis (1998),vymedzuje tri základné etapy alebo fázy sociálnej práce a to:

1) oboznámenie sa s prípadom,2) hodnotenie / stanovenie sociálnej diagnózy,3) intervencia a zakončenie.

Kombináciou oboch prístupov je vytovrený nový model, ktorý jezároveň vnútorne dostatočne diferencovaný tak, aby mohol byť vhodnýmmodelom najmä počas školskej prípravy budúcich sociálnych pracovníkov,ale tiež môže fungovať ako „kontrolný model" sociálnych pracovníkovv praxi v prípade, že z rozličných dôvodov sa nedarí úspešne riešiťklientovu situáciu. Tento model sa skladá zo štyroch základných okruhov:

A) Oboznámenie sa s prípadom:a) kontakt,b) analýza prípadu (situačná analýza),c) evidencia.

B) Sociálne hodnotenie:a) sociálna diagnostika,b) plán práce,c) voľba pracovných metód.

C) Sociálna intervencia:a) sociálna terapia, rehabilitácia,b) poradenstvo atď,c) diskusia.

D) Zakončenia prípadu

* Z teoretického pohľadu sa sociálna práca zaoberá otázkami ako je:význam prvého kontaktu pre úspešnosť riešenie,súbor informácií potrebných pre prácu s klientom,evidencia prípadu,otázky optimálnej pracovnej atmosféry, analýza,

-35-

lej pmce ^ _

pravidlá optimálnej komunikácie, hodnotenie, plán práce,p p j ,/"•y sociálna intervencia, kontrakt atď.

2.1.1. Oboznámenie sa s prípadom

Sociálny pracovník sa s klientom môže stretnúť za rôznych okolností:• klient prichádza sám za sociálnym pracovníkom,• inštitúcia, v ktorej je sociálny pracovník zamestnaný, poverí

sociálneho pracovníka prácou s konkrétnym klientom,• klient prichádza na podnet inej inštitúcie napr. polície, či súdu, školy

a pod.,• na základe upozornenia iného občana alebo inštitúcie je klient

predvolaný.

Podnet, na základe ktorého klient prichádza, môže významnoumierou ovplyniť prístup klienta k spolupráci so sociálnym pracovníkom. Prioboznamovaní sa s konkrétnym prípadom, sociálny pracovník by malvenovať dostatočnú pozornosť aj tejto otázke. Je vhodné, aby si položila zodpovedal niekoľko otázok typu:

Kto „ohlásil" prípad?V čom mene (v mene koho)?Komu je adresovaný prípad (sťažnosť, žiadosť)?V tejto fáze práce s klientom sociálny pracovník si musí uvedomiť, že

mnohí klienti (aj keď prichádzajú iniciatívne, aby vyhľadali pomoc)očakávajú od sociálneho pracovníka „lokálne" prevzatie zodpovednosti zariešenie vlastného prípadu. Je to dané vplyvom predchádzajúcichskúseností z oblasti medicíny, práva alebo s kontaktom s kňazmi. Na rozdielod týchto profesií, kde hlavným aktérom je profesionál, ktorý rozhodne akoďalej, v sociálnej práci je potrebné aby profesionál, teda sociálny pracovník,od začiatku cielene zaangažoval klienta na riešení jeho vlastného prípadu.

Sociálny pracovník vystupuje v tomto vzťahu ako „sprievodca",„poradca". Hlavným aktérom zostáva klient.

Aktívny prístup klienta je potrebné posilňovať počas celého trvaniatohto vzťahu. V prvej fáze, pri oboznamovaní sa s prípadom sociálnypracovník musí preto zhodnotiť aj klientov prístup k riešeniu problému,schopnosti samostatne rozhodovať o možnostiach riešenia.

-36-

iiiu p l u m 5 ]*číiit(juiUi-uin

a) Prvý kontak s klientom

Priebeh prvého kontaktu ako sme už spomínali môže byť do značnejmiery ovplyvnený dôvodom klientovho príchodu. Skutočnosť, či klientprichádza dobrovoľne, alebo nedobrovoľne poukazuje aj na možné výhody,respektíve obtiaže v počiatočnej komunikácii. V každom prípade však prvéstretnutie so sociálnym pracovníkom nie je pre klienta tak jednoduché, akoby to mohlo nezainteresovanej osobe pripadať. Prax ukazuje, že klienti majúpri prvom kontakte nasledovné pocity.

• „túžia, aby ich niekto vypočul,• > túžia, aby im bola poskytnutá pomoc,• .prichádzajú si pre radu,• dúfajú, že niekto iný je schopný nájsť riešenie ich problému,

Klienti však nie vždy disponujú pozitívnymi očakávaniami.V prípade, ?e k sociálnemu pracovníkovi prichádzajú nedobrovoľne, aleboich problém je pridlho neriešený, ich príchod môže byť sprevádzaný tiežnáslednými pocitmi:

• pochybnosť o schopnosti profesionála vyriešiť jeho problém,• nedôvera v odborníkov,• klient prežíva vlastnú situácia doprevádzanú často pocitmi

bezradnosti, zbytočnosti, vlastného zlyhania,• odmieta hovoriť o vlastných problémoch,• nechuť čokoľvek meniť, či riešiť atď.

Aj napriek tejto skutočnosti by mal sociálny pracovník usilovať o to,aby klient pri prvom stretnutí s ním nadobudol presvedčenie, že:

• sociálny pracovník prejavil o jeho problém skutočný záujem,• že chápe tento „problém" tak, ako ho klient predkladá,• že sociálny pracovník je kompetentný pomôcť mu pri riešení jeho

problému.Za tým účelom by mal sociálny pracovník nadviazať najoptimálnejšiu

formu spolupráce s klientom, čo pri prvom kontakte znamená predovšetkýmvytvorenie priateľskej atmosféry a otvorenie komunikácie. Vo fáze prvéhokontaktu sa sociálny pracovník v rámci rozhovoru prostredníctvom spätnejväzby ubezpečuje o správnom pochopení „problému" z pohľadu klienta.V tejto chvíli nie je dôležitá skutočnosť, ako daný problém vníma sociálnypracovník, kde vidí príčiny vzniku problému atď. Sociálny pracovník a klientby mali prísť k zhode v tom, čo považujú za problém a čo teda budú riešiť.Prvý kontakt s klientom tak môžeme označiť aj za fázu rozpoznávania aleboaj odhaľovania problému. Táto etapa býva charakteristická otvorenosťou

-37-

klienta voči eventuálnej pomoci, či rade a jeho pripravenosťou „nechať saviesť", ale tiež aktívne spolupracovať pri riešení svojho problému,v závislosti od typu osobnosti klienta.

Sociálny pracovník musí teda vedieť, že ak ho klient vyhľadal sám,alebo prišiel na doporučenie, ale dobrovoľne, potom je klient:

• pripravený na možné zmeny,• má vlastnú motiváciu ku zmene,• disponuje predstavou o tom, ako riešiť vlastnú sociálnu situáciu,

a to často razy aj v prípade, že klient dobrovoľne nevyhľadásociálneho pracovníka.

Základnými metódami, ktoré v tejto etape sociálny pracovník používasú rozhovor a pozorovanie, ktoré umožňujú získať dostatok potrebnýchinformácií pre začatie spolupráce s klientom.

Neoceniteľnou pomocou, o ktorú sa musí v tejto etape sociálnypracovník opierať, je dobré zvládnutie komunikačných zručnosti, najmäschopnosti zapájať klienta do rozhovoru a schopnosti empatickéhopočúvania. Sociálny pracovník by vo svojom repertoári mal mať tiežniekoľko techník „topenia ľadov", čiže techník orientovaných naodstraňovania prirodzených rozpakov na strane klienta, neistoty, či určitejobavy z tohto stretnutia, ktoré môžu pôsobiť ako prekážka v nadviazaníkomunikácie.

Dobrý profesionálny vzťah medzi sociálnym pracovníkom a jehoklientom sa buduje od prvého kontaktu. Biestek (Skidmore, R. A.-Thackerey,M. G. 1998) hovorí o potrebe vybudovať kvalitný vzťah, pre ktorý platianasledovné princípy: individualizácia, vyjadrovanie pocitov, kontrolovanáemočná zaujatosť, akceptácia, neodsudzujúci prístup, klientovo právo nasebaurčenie, dôvernosť informácií.

Takýto vzťah sa buduje postupne a jeho predpokladom je skutočnýzáujem o klienta, jeho problémy a tiež schopnosť podať tento záujem naprofesionálnej úrovni, to znamená: presvedčivo, ale nevtieravo, na bázedôvery, ale nie „dôvernosti". Obojstranná dôvera je predpokladomakejkoľvek spolupráce. Vzájomná výmena „dôverných" informácií meníprofesionálny vzťah na súkromný, ktorý v konečnom dôsledku môže viesťk strate objektívneho prístupu ku klientovi.

K ďalším chybám, ktoré môžu sťažiť spoluprácu sociálnehopracovníka a klienta patria najmä haló efekt (posudzovanie klienta nazáklade prvého dojmu), zlé načasovanie, nedostatok súkromia pri prácis klientom, autoprojekcia atď.

-38-

S(KUttihí / JÍ um .s j

V etape prvého kontaktu také zručnosti ako schopnosť vnímavéhopočúvanie, prejavy akceptácie klienta, porozumenie pre jeho problém, účasťna riešení problému a pod., majú terapeutický účinok. Klient pri optimálnomprvom kontakte poskytuje pre vnímavého pozorovateľa veľa informácií,správne porozumenie ktorých si vyžaduje kvalitnú detailnú analýzu situáciealebo prípadu či problému. Tieto informácie tvoria širšie pozadiekonkrétneho sociálneho prípadu.

b) Analýza prípadu (situačná analýza)

Ústrednou časťou analýzy, na ktorú sa sociálny pracovník sústreďujev tejto etape práce s kientom je osobná a rodinná analýza, ktorá sa označujeaj pojmami osobná a rodinná anamnéza.

Osobná analýza / anamnézaMusí obsahovať všetky základné informácie o klientovi, to znamená:

meno, dátum narodenia, adresa, informácie o priebehu jeho doterajšiehoživota, najmä tie, ktoré on sám hodnotí ako výrazne pozitívne či negatívne,vzťah k rodine a k známym, pracovisku, pracovné a iné úspechy čizlyhania a podobne. Súčasťou osobnej analýzy sú aj fakty, ktoré klientuvádza ako dôvod stretnutia so sociálnym pracovníkom, taktiež klientoveočakávania od stretnutia ako aj jeho hodnotenie vlastnej situácie, možnostia návrhy.

Rodinná analýza / anamnézaAlebo tiež analýza užšieho prostredia, obsahuje základné informácie

o všetkých členoch rodiny ako sú napr. rodičia, súrodenci, starí rodičia,manžel, manželka, deti. Súčaťou rodinnej analýzy je napr. aj analýzabytových podmienok, dostatok súkromia, kohezita rodiny atď.

Analýza širšieho prostrediaSociálny pracovník sa usiluje získať všetky dostupné informácie

o pracovisku klienta, o jeho postavení formálnom aj neformálnom napracovisku, o atmosfére, vzťahoch, úspechoch a zlyhaniach. Pri deťoch zapracovisko pokladáme školu.

Sociálny pracovník sleduje aj individuálne plány klienta, ichexistenciu či absenciu, ale tiež aj mieru ich realizácie.

Špecifickou súčasťou analýzy prostredia je sociálna infrastrukturaprostredia, v ktorom sa klient bežne pohybuje. Cieľom tejto analýzy je

-39-

j pi

vytypovať všetky vhodné inštitúcie, či organizácie, ktoré by mohli poskytnúťklientovi pomoc, alebo oporu.

Analýza situácie predpokladáa) kvalitný zber všetkých informácii, ktoré majú vzťah k danému

problému,b) hľadanie vzájomných súvislostí,c) analýzu zistených skutočností, na význam ktorej upozorňuje F.

Lesimple (de Robertis, C. 1998).Základom pre~jeT~ odborné zvládnutie je kvalitná profesionálna

príprava sociálneho pracovníka a to najmä z oblasti psychológie, sociológie,ekonomiky, poradenstva atď.

K predpokladom zvládnutia tejto fázy, popri vedomostiach zospomínaných vedných odborov, patrí dobrá znalosť regionálnejproblematiky (aktuálna výška regionálnej nezamestnanosti, inštitucionálnasieť a pod.).

Sociálny pracovník v tejto fáze vyberá z informácií tie najdôležitejšiefakty, ktoré by mohli mať rozhodujúci vplyv na situáciu, resp. na sociálnukolíziu. Aby bol výber týchto faktov správny, sociálny pracovník si musístanoviť určité „kritériá", na základe ktorých výber faktov uskutočňuje. Tietokritériá nie sú a nemôžu byť „stabilné, ale musia byť dynamickyprispôsobované podľa konkrétneho sociálneho prípadu, ktorý je v tomtovzťahu určujúcim faktorom

sociálny pracovník klient

problém

Pre správne dešifrovanie tohto vzťahu sociálny pracovník musípredovšetkým vedieť pracovať s takými kategóriami ako sú napr.problémové situácie, podnety, spoločnosťou akceptované potreby, klientoveočakávania.

Analýza situácie predpokladá schopnosť sociálneho pracovníkapružne reagovať na zistené zmeny a tieto tvorivo zakomponovať dopredstavy o klietovom probléme —> jeho príčinách, prežívaní, o možnostiach

-40-

MHIÍMUI pnuti $ jeiinolttLLuni

riešenia. Samotná situačná analýza je svojou podstatou strešným pojmompre rad jednotlivých analýz, ktoré tvoria:

• všeobecný kontext, t.j. všeobecná situácia alebo tiež sociálnarealita v ktorej sa nachádza klient a tá je daná konkrétnym typomspoločnosti, stupňom jej rozvoja, politickou organizovanosťou.Patria sem tiež služby sociálne, výchovné, opatrovateľské a pod.,ktoré sú pre klienta dostupné, ale tiež vývoj sociálnej práce a jejpostavenie v spoločnosti (či a do akej miery je v spoločnostiakceptovanou službou),

• analýza prostredia - pri tejto analýze v praxi sa ukazuje vhodnákombinácia dvoch základných prístupov:A vedecky prístup (je vedeckejší a objektívnejší)

Sociálny pracovník využíva výsledky štatistických zistenía podobne, pričom sleduje najmä:- vplyv teritória na situáciu klienta (dedina —> veľkomesto?),- vplyv politiky (sociálnej politiky, ekonomiky) na situáciu

jednotlivca a možnosti riešenia problému,- vplyv infrastruktury na podmienky života klienta,- analýza bytových podmienok - starý byt, nový byt, rodinný

dom, blok.B empirický prístup, pri ktorom sa sociálny pracovník opiera

o vlastnú skúsenosť, tento prístup je v porovnanís predchádzajúcim založený na subjektívnom chápaní situácieklienta, čo môže znamenať, že pri analýze prostredia môže prísťk nesprávnemu zhodnoteniu niektorých faktov.

Analýza sociálnej infrastruktury sa zameriava predovšetkým nazhodnotenie a možnosti sociálnej siete a toho.čo pre klienta môže sieťposkytnúť ako napr. kultúru, vzdelanie, obchodnú sieť a pod.

Analýza miesta výkonu práce- Ide o neštátny subjekt?- Ide o dom sociálnych služieb?- Ide o administratívno-správne centrum?- Ide o verejnú správu?- Aký vzťah má miesto výkonu práce pre klienta?

-41-

iĽj [/nite

Výsledkom týchto „analýz" potom je:a) porozumenie, spoznanie problému, rozpoznanie skutočného

konfliktu, ktorý klient chce riešiťb) zahájenie potreby zmeny —> teda toho, čo bude potrebné riešiť

c) Evidencia

Na základe týchto aktivít robí sociálny pracovník záver „analýzy",čiže stanovuje sociálnu diagnózu alebo jej pracovnú verziu. V závere tejtoetapy sociálny pracovník stanovuje tzv. predbežnú alebo pracovnú verziusociálnej diagnózy klienta, ktorá je vlastne prirodzeným výsledkomukončenia analytického prístupu k sprostredkovaným informáciám priprvom kontakte.

Richmondová (In: de Robertis, C. 1998) odporúčala, aby si počascelého obdobia sociálny pracovník viedol potrebné záznamy, v ktorých byboli obsiahnuté všetky získané informácie.

Pre ľahšiu orientáciu a väčšiu prehľadnosť ich odporúča zaradiť dotroch informačných skupín:

a) evidencia prípadu - alebo tiež reálna evidenciaO existencii všetkých sem zaradených informáciách sa sociálnypracovník môže sám v prípade potreby presvedčiť. Ide o evidenciuosôb osobne zúčastnených na prípade.

b) svedecké tvrdeniaIde o výpovede „tretích osôb" - susedia, súrodenci, rodičia,kolegovia. Pričom Krakešová (1946) odporúča zaradené informáciedeliť do dvoch podstupňov:- čo svedkovia osobne videli, zažili,- čo svedkovia počuli (neboli priamymi účastníkmi), tzv. nepriame

svedectvá.c) iné informácie

Sem zaraďuje sociálny pracovník všetky ostatné, resp. inak získanéinformácie, ktoré nezaradil do dvoch predchádzajúcich skupín.

2.1.2. Sociálne hodnotenie - sociálna diagnostika

Predpokladom správne stanovenej sociálnej diagnózy je kvalitnásociálna anamnéza, ktorú získal sociálny pracovník počas prvej etapy práces klientom.

-42-

IIM i»a<.u s jednolití tam ,

ÍSprávna sociálna anamnéza obsahuje dostatok údajov o klientovi,

jeho roďme, školských, pracovných, partnerských úspechoch, problémoch,atď. Pre občanov so zdravotným postihnutím alebo s patologickými formamisprávania sa do sociálnej anamnézy zaraďuje aj „lekárska anamnéza",psychologický posudok a pod. Sociálna anamnéza je vlastne praktickýmvyústením analýzy záťažovej situácie klienta.

Mohli by sme ju tiež označiť za předstupeň sociálnej diagnózy.Z týchto informácií sociálny pracovník vychádza počas celého

procesu sociálnej diagnostiky, ktorej cieľom je nielen identifikovať problém,ale aj zistiť ako problém vznikol, akým spôsobom sa vyvíjal, čo pôsobilo akoposilňovač tohto vývoja alebo ako prekážka a podobne.

Krakešová-Došková už v 30. - 40. rokoch upozorňovala na význampoznania „životnej histórie klienta" pre jeho ďalší vývoj. „

a) Sociálna diagnóza tak obsahuje informácie:• o osobnosti klienta,• o vzťahoch klienta k jeho užšiemu i širšiemu sociálnemu

prostrediu,• o situácii, v ktorej sa klient nachádza,• reálny popis „všeobecnej" situácie, v ktorej klient žije, čiže z jeho

užšieho i širšieho prostredia.

Náročnosť problému, s ktorým sa klient a sociálny pracovníkv reálnej praxi stretávajú, predpokladá úzku spoluprácu profesionálov,ktorých cieľom je intervencia v prospech klienta. Aby mohol byť processociálnej diagnostiky objektívny, sociálny pracovník hodnotí len zistenéfakty, rešpektuje odborné stanoviská iných zainteresovaných odborníkov,ako napr. psychológa, lekára, právnika, pedagóga, atď. Sociálny pracovníkpri robení záverov pracuje s faktami.

Niektorí autori používajú na označenie výsledného produktuhodnotiacej činnosti, termíny ako:

• sociálna diagnóza,• psychosociálna bilancia,• diagnostické hodnotenie a pod.Postupne sa v niektorých krajinách upúšťa od používania termínu

sociálna diagnóza s odôvodnením, že tento termín má výrazne medicínskyakcent, pričom práca na správnom stanovení sociálnej diagnózy mávýrazne odlišný charakter od medicínskych prístupov k diagnostikea diagnóze. Sociálny pracovník nemôže hovoriť o „chorobe sociálnej" či už

-43-

ri

iiiíi1ii

.wťiuu y bULiuliie

I

vo vzťahu k jednotlivcovi alebo skupine, ktorú by bolo možné opísaťprostredníctvom jej symptómov, etiológie, rozvoja, a vytvoriť tak určitý„klinický obraz", ktorý by bol použiteľný pre všetkých, resp. ktorý by sa dalprenášať z človeka na človeka.

Ďalší rozdiel je aj v prístupe profesionálov:Lekár najskôr stanoví diagnózu, potom určí liečbu a čaká spolu

s pacientom na zmenu, ako dôsledok liečby.Sociálny pracovník takisto usiluje najskôr o určenie diagnózy, teda

hlavného problému, ale už pri odhaľovaní základného sociálnehoproblému zapája do činnosti aj klienta, ktorý je spoluaktéromdiagnostikovania. Po stanovení problému ďalej aktívne pracuje naočakávanej zmene spolu s klientom.

Samotný termín, sociálna diagnóza obsahuje stagnujúci prvok, čižestanovím diagnózy, ako keby sa predikovalo satnovenie „spôsobu liečby".

Pretože sociálny pracovník musí aktívne spolupôsobiť v smereočakávacej zmeny, sa v niektorých krajinách (napr. vo Francúzsku) začalpoužívať skôr termín hodnotenie. Hodnotenie, resp. zhodnotenie ako termínobsahuje v sebe dynamický prístup sociálnej práce k poznávaniu klienta.Hovorí sa aj o empatickom vzťahu sociálny pracovník <-> klient, ktorý jepredpokladom systemického prístupu sociálneho pracovníka ku klientovi.

Sociálny pracovník a klient sa musia vzájomne rešpektovať, čo saprakticky prejavuje zo strany sociálneho pracovníka rešpektovaním„problému" klienta a zo strany klienta rešpektovaním voľby dostupnýchnápravných prostriedkov ako aj foriem práce.

b) Plán práce s klientomPri vypracovávaní „projektu" alebo plánu práce sociálny pracovník

musí rešpektovať tri hlavné problémy:a) špecifickosť cieľov (či celkových alebo čiastkových),b) stanovenie kategórie účastníkov zapojených do práce

- pre jednotlivca,- pre skupinu, komunitu,

(najčastejšie ide o individuálnu prácu alebo prácu s malouskupinou),

c) voľbu foriem práce, stratégiu postupov.

Sociálny pracovník si robí prognózu vývoja prípadu klienta a to akooptimálnu, čiže ako sa môže prípad klienta vyvýjať najoptimálnejšie, takaj negatívnu pronózu, čiže najhoršiu variantu vývoja problému. Na

-44-

základe prognózy by si mal stanoviť vhodné korektívne zásahy a následneplán práce.

Plán práce s klientom môže sociálny pracovník urobiť niekoľkýmispôsobmi:

a) plán práce vypracuje sociálny pracovník a klienta s ním zoznámi akos niečim daným, záväzným,

b) plán práce vypracúva spolu s kientom.Takýto prístup je z hľadiska cieľov práce s klientom optimálnym

spôsobom na aktivizáciu klienta od jeho začiatku.Medzi klientami sociálnej práce je však pomerne veľká skupina, ktorá

v začiatkoch nie je schopná (z rôznych dôvodov) byť rovnocennýmpartnerom pri tvorbe plánu. V takomto prípade by sociálny pracovník malvypracovať plán práce sám a rozložiť ho do jednotlivých krokov. Taktopripravený plán by mal prediskutovať s klientom. V tejto etape sociálnypracovník klientovi nielen predkladá plán práce, ale mu aj vysvetľujedôvody, pre ktoré zaradil jednotlivé kroky do pracovného plánu, ako ajočakávania od realizácie týchto krokov.

V prípade, že by mal klient voči niektorej časti výhrady, alebo bys určitými krokmi v pláne nesúhlasil, sociálny pracovník by mal celý plánešte raz prehodnotiť.

Pôvodný plán práce by mal realizovať len vtedy, ak je to jedinývhodný spôsob riešenia klientových problémov.

Inak by mal v spolupráci s klientom vypracovať nový plán, ktorý byvhodne nahradil pôvodný.

Po tejto etape by mala nasledovať jasne deklarovaná vôľa zo stranyklienta plán realizovať. Vhodnou súčasťou tohto aktu je uzavretie kontraktu.Sociálny pracovník a klient uzatvárajú spolu dohodu (kontrakt) o ďalšomspoločnom postupe.

Táto dohoda môže mať dve formy:- ústnu,- písomnú.

Forma dohody je závislá od:- osobnosti klienta,- miery dôvery v klienta,- závažnosti sociálneho problému.

Ústna forma dohody môže byť pre klienta prejavom dôvery v jehoschopnosti a môže ho povzbudiť v jeho úsilí o pozitívnu zmenu. Ak jeosobnosť klienta dostatočne stabilná, potom na realizáciu pracovného plánuje ústna forma dohody postačujúca.

-45-

Písomná forma dohody je vhodná pri nestabilnom type klienta, priklientovi, ktorý má nízku motiváciu meniť vlastnú situáciu, alebo ktorýchodí na stretnutia nedisciplinované atď.

Písomná forma dohody je vnímaná týmto typom klientov ako„závažnejšia" a preto pôsobí účinnejšie ako slovná.

Po vypracovaní plánu práce a uzavretí dohody o jeho realizácii,sociálny pracovník rozpracuje jeho úseky na jednotlivé kroky, ktoré zasadído realizačného časového plánu a doplní ho menami všetkýchzainteresovaných účastníkov tohto procesu. A to ako profesionálnymispolupracovníkmi (psychológ, právnik, lekár, atď.), tak i osobamiz klientovho prirodzeného prostredia (manžel, rodičia, súrodenci ...) a tiež,ak je to možné, osobami z pracovného prostredia klienta (kolegovia z práce,školy ...).

Všetky osoby zaradené do plánu musia byť vopred o ich úloháchinformované a musia sa dobrovoľne podieľať na činnosti.

Účasť klienta na procese zmenyKlient musí byť od samého začiatku partnerom sociálneho pracovníka.

Sociálny pracovník a klient spolu plán schvaľujú, rozhodujú spolu o ľuďoch,ktorí by mohli klientovi pomôcť pri realizácii jeho osobnej zmeny.

Klient a sociálny pracovník v pravidelných intervaloch hodnotiajednotlivé kroky realizácie plánu, jeho úspešnosť, či neúspešnosť a spolurobia prípadné korekcie.

Len ak je klient aktívnym a rovnocenným partnerom sociálnehopracovníka, môže sa uskutočniť celková predpokladaná zmena.

Realizáciou pracovného plánu nesleduje sociálny pracovník lenvyriešenie jednej konkrétnej sociálne problémovej situácie v živote klienta.Sociálny pracovník sa zároveň stáva „učiteľom" klienta, ktorý v konkrétnejzáťažovej situácii učí klienta riešeniu životných problémov. Učí ho, ako môžezvládať vlastné problémy, ako mobilizovať vlastné sily a kde hľadať pomoc.

c) Voľba pracovných metódPoslednou súčasťou druhej etapy je voľba takých metodických

postupov, ktoré majú najvyšší predpoklad priviesť nás k úspešnémuvyriešeniu klientovho problému. Sociálny pracovník sa môže napríkladrozhodnúť pre využitie metódy distribúcie klienta. To znamená, že pozvážení reálnych potrieb klienta a vlastných vedomostí, zručnostía kompetencií „distribuje", teda odosiela svojho klienta k inémuodborníkovi. Podľa typu problému ho môže odporučiť k psychológovi,

-46-

buuulnu pram s jednolliLtoin

psychiatrovi, na iný typ sociálneho pracoviska (úrad práce, sociálnapoisťovňa, azylový dom a pod.)- Druh problému tiež rozhoduje o tom, čiv tejto etape, po odoslaní klienta inému odborníkovi, sa spoluprácas klientom ukončí, alebo bude pokračovať ďalej. Okrem samotnéhoproblému o tejto skutočnosti rozhoduje aj klient.

2.1.3. Sociálna intervencia

Intervencia predstavuje vlastné jadro sociálnej práce s klientom.Týmto termínom sa označuje plánovaný, koordinovaný postup pri riešeníklientovho problému. V procese intervencie má mať klient psychickú ajpraktickú oporu v sociálnom pracovníkovi.

V tejto etape používa sociálny pracovník celú škálu pracovnýchmetód, s ktorými pracuje. Konkrétne volená metóda, alebo skôr skupinametód je závislá od:

a) osobnosti klienta (vek a pod.),b) problému, s ktorým klient prichádza,c) prostredia.

Metódy, s ktorými pracujú sociálni pracovníci v súčasnosti, už dávnoprekročili rámec troch klasických metód.

Van der Laan (1998) za základnú metódu sociálnej práce označujerozhovor, ktorý by sme mohli označiť ako zámernú, organizovanú výmenuinformácií medzi minimálne dvomi zúčastnenými. Podľa cieľov, ktorésociálny, pracovník sleduje, rozlišujeme nasledovné typy rozhovorov:klasický, diagnostický, poradenský, terapeutický a pod.

Podľa stupňa naliehavosti klientovho problému rozlišujeme intervenciu:a) bežnú,b) krízovú.

Bežná intervencia je určená klientovi, ktorého problém umožňujepostupné, pokojné riešenie, kedy sociálny pracovník s klientompracuje počas pravidelných, dohodnutých stretnutí na základe vopredvypracovaného plánu.

Krízová intervencia je určená pre klienta v akútnej krízovej situácii.Tento typ intervencie sa poskytuje v čase, ktorý je potrebný pre klienta, tedaaj bez toho, aby sme si stretnutie vopred dohodli, či naplánovali. Klientvyžadujúci krízovú intervenciu sa nachádza v silnom emočnom napätí, ktorébýva často razy doprevádzané stresom. V prevažnej miere klient túto situáciuvníma ako neriešiteľnú, ba nezriedka až ako život ohrozujúcu. Tieto pocity

-47-

Aletuíly Mualnej prace

môžu rovnako vychádzať zo sociálnej reality, teda z reálnej situácie v ktorej saklient ocitol, ako z fantazijných produktov klientovej mysle (napr. priniektorých duševných poruchách, alebo pri užívaní drogy...). Možností prektoré sa klient ocitne v kríze je celý rad a sociálny pracovník si musí byťvedomý toho, že väčšina týchto problémov je v skutočnosti tak náročná, že jejzvládnutie si často vyžaduje zainteresovanie viacčlenného pracovného tímu.V krízových situáciách obzvlášť vystupuje do popredia význam lokálnychsociálnych sietí, ktoré môžu byť nápomocné pri riešení klientovej situácie.

Intervencia, ako etapa, ktorá predstavuje vlastnú prácu s klientom navyriešení jeho situácie, má výrazné agogické pozadie, ktoré spočíva:

a) vo vedení klienta k svojpomoci,b) v snahe o obnovenie dôvery klienta vo vlastné schopnosti,

(v správnosť odhadu, vlastného úsudku, správnosti riešenia) zdravejmiery dôvery vo vlastné okolie,

c) vedeni klienta k pomoci iným a podobne.Práve preto v tomto období má pre klienta mimoriadny význam

podpora poskytovaná klientovým prostredím - profesionálmi, inýmiklientmi, rodinou, kolegami... Pričom významovo rovnako pre klienta jedôležitá emocionálna aj materiálna, vecná opora.

Spôsob intervencie vychádza z potrieb klienta a sociálny pracovník jezodpovedný za nájdenie spôsobu takých riešení, ktoré sú prínosom pre klienta.

Do intervencie íokrem samotnej sociálnej terapie) patri:• rozhovor,• písanie žiadostí,• vedenie klienta k svojpomoci,• posilňovanie odolnosti klienta,• výcvik komunikačných zručností,• objektívne hodnotenie situácie,• realitná terapia,• vedenie iných k pomoci klientovi,• využívanie vlastných schopností a poznatkov (ako aj poznatkov

a schopností spolupracovníkov, kolegov) v prospech klienta a tos cieľom podpory klienta v emocionálnej a sociálnej rovine,

• správny odhad a zhodnotenie rizika atď.V rámci sociálnej práce individuálnej sa na Slovensku uplatňujú

predovšetkým jej nasledovné modifikácie:- prípadová sociálna práca (Krakešová, 1946),- behaviorálne orientovaná sociálna práca,- terapeuticky orientovaná sociálna práca.

-48-

Hlavné zásady intervencie:1) Právo klienta na riešenie vlastného problému v rámci jeho možnosti

a schopností

2) Akceptácia klienta takého, aký je. Viera, že klient je schopný zmenya že je schopný nápravy vlastnými silami.

3) Hľadať silné stránky klientovej osobnosti. Pri hodnotení situáciea stanovovaní cieľov sociálny pracovník spolupracuje s klientom,snažiac sa nájsť spoločné hodnoty.

4) Mlčanlivosť v osobných veciach klienta.

5) Sociálny pracovník nesie profesionálnu zodpovednosť za dobrorodiny. Rodinu ako celok nikdy nepúšťa zo zreteľa, bez ohľadu na to,či intervenciu potrebuje jej jeden člen, alebo viacero členov jednejrodiny.

6) Sociálny pracovník je zodpovedný nielen pred klientom, ale aj predsebou samotným, spoločnosťou a pred profesionálnou obcou a pod.

7) Novinky treba používať v zhode so stanovenými cieľmi práce. Novéinformácie, ktoré môžu mať pre klienta význam, je sociálny pracovníkpovinný sprístupniť.

Etapa sociálnej intervencie býva tiež označovaná aj ako etapa sociálnejterapie. Na tomto pomenovaní opätovne je badateľný vplyv medicínskyorientovanej sociálnej práce, ktorá je charakteristická práve prenášanímmedicínských termínov do terminologického jazyka sociálnej práce.

Modernejšie označenie „sociálna intervencia" sa používa naoznačenie celého súboru metodických postupov prostredníctvom ktorýchpracuje sociálny pracovník s klientom, pričom terapia zostáva len v pozíciijednej z možných pracovných metód sociálneho pracovníka.

2.1.4. Diskusia

Diskusia s klientom má byť jednou z foriem práce, ktoré musia byťprítomné počas celého kontaktu sociálneho pracovníka s klientom.

-49-

Prostredníctvom diskusie si sociálny pracovník permanentne overuje akosa klient vyrovnáva s vlastnou situáciou, aké zmeny zaznamenal, či sinespomenul na niektoré nové skutočnosti a pod. Diskusia má byť vecná,otvorená a má byť výsledkom empatického prístupu sociálnehopracovníka ku klientovi.

V záverečnej etape práce s klientom má diskusia obsiahnuťrekapituláciu celého obdobia spolupráce s jasným zhodnotením všetkýchkladov i záporov, ktoré táto spolupráca priniesla. Má byť jasným, aledôstojným zakončením spolupráce.

2.1.5. Zakončenie prípadu

Sociálny pracovník ukončuje prácu s klientom zo štyroch dôvodov:1. že spolu s klientom vyriešili problém, v tomto prípade musí byť jasné

pre klienta, že spoločná práca na riešení problému sa skončila.Klient by v tejto etape mal odchádzať s dôverou vo vlastnéschopnosti, že dokáže do budúcnosti prevziať iniciatívu za riešeniemožných ďalších problémov sám.

2. Ak klient dlhodobo odmieta zodpovedne pristupovať k riešeniuvlastných problémov. Klient (v prípade, že ide o dospelú osobu,disponujúcu so všetkými svojimi právami) môže odmietnuť zúčastniťsa zmeny, ktorú mu predkladá sociálny pracovník, ak:a) týmto svojim konaním neohrozuje svoju vlastnú existenciu,b) neohrozuje osoby, ktoré sú na ňom závislé, napr. maloleté deti,c) svojím postojom a správaním neporušuje platný právny poriadok.Akokoľvek je to v našich podmienkach nezvyklé, sociálny pracovník

je povinný akceptovať rozhodnutie klienta.Ak sa napríklad klient rozhodne žiť ako bezdomovec, sociálny

pracovník mu môže ponúknuť pomoc pri riešení jeho situácie, ale ak budeklient trvať na tom, že aj naďalej chce žiť ako bezdomovec, sociálnypracovník by mal jeho rozhodnutie rešpektovať.

3. K ukončeniu práce s klientom môže prísť aj z dôvodov zmenybydliska klienta, respektíve sociálneho pracovníka,

4. K špecifickým dôvodov ukončenia práce s klientom patrí napr. nástupklienta do výkonu trestu odňatia slobody, na liečenie, alebo exitus.

-50-

MKiaína puKU .s jeOnoílu utni

Na výkon sociálneho pracovníka okrem znalostí z oblasti metodikysociálnej práce má vplyv aj jeho osobná orientácia na niektorý z prúdovexistujúcich v sociálnej práci.

V sociálnej práci s jednotlivcom môžeme identifikovať najmänasledovné prúdy:

• psychosociálny (k staviteľom predstaviteľom patri napr. F.Hollisová, Hamiltonová, Austin),

• funkcionálny (Taft, Robinsonova, Smaleyová),• prístup orientovaný na riešenie problému (Perlmanová),• prístup orientovaný na úlohy (Reid, Epsteinová),• behaviorálny (Thomas).Okrem uvedených smerov v sociálnej práci s jednotlivcom sa

môžeme stretnúť tiež s delením, ktoré vychádza podľa prevahy poskytovanejaktivity zo strany sociálneho pracovníka4 a síce:

- diagnostický alebo medicínsky smer(Tento prístup je založený na prístupe expert - klient, sociálnypracovník je chápaný jako „odborník" na klientove problémy, najmäna oblasť diagnostiky, odhaľovania „chorých aspektov" v správaní saklienta a na odporúčanie jeho liečby - terapie.),

- terapeutický smer(Terapeuticky orientovaná sociálna práca sa usilovala poskytnúťjedincovi možnosť vytvoriť si so sociálnym pracovníkom vzťahzaložený na dôvere a spolupráci. Najmä posunutie riešeniaproblémov klienta do oblasti rodinnej terapie môžeme hodnotiť jakoprínos k rozvoju metód sociálnej práce.),

- biograficky orientovaná sociálna práca(Nittelom (In: Chytil, 2002) presadzovaná sociálna práca s jednotlivcomrozširuje vlastný biografický kontext otnografickú perspektívu, čím savytvárajú lepšie možnosti pre pochopenie klienta.),

- integračná sociálna práca(Založená najmä na psychologicko-pedagogickom poradenstve,prostredníctvom ktorého sa usiluje o multifaktoriálnu analýzuproblémovej situácie klienta, odhalenie potenciálnych rozporova predloženie čo najširšej ponuky možných riešení. Integračnýprístup sa orientuje aj na zapojenie okolia do riešenia klientovhoproblému.),

4 K autorom presadzujúcim lento prístup patria napr Wendt (1991), Shulman (In Chytil, 2002). Meinhold

(In Staub-Bernsconi (1995) a i

-5/-

S\JLÍtftllt?J Lft

- multifunkčné prístupy(Boli vypracované v sociálnej práci so zameraním na tzv. rizikovéhoklienta ako sú obete domáceho násilia, závislí na alkohole, drogách,klienti s psychiatrickým ochorením, po výkone trestu atď.).

V sociálnej práci s jednotlivcom sa v súčasnosti môžeme stretnúťnielen s viacerými prúdmi, určujúcimi praktický spôsob práce s klientom,ale tiež s novými etapami, ktoré sa týkajú íázovania, čiže stanoveniapostupnosti jednotlivých krokov. Čoraz častejšie sa ako etapa objavujeklarifikácia, čiže etapa objasňovania, ktorá býva zaraďovaná niekedy akoprvá, vstupná etapa, častejšie však ako druhá etapa, respektíve fáza sociálnejpráce s jednotlivcom. Autorka zastáva názor, že vzhľadom k významuprvého kontaktu s klientom, ako aj ku skutočnosti, že nie vždy má sociálnypracovník toľko informácií, času a v neposlednom rade tiež dôvery klienta,aby bolo vhodné pristúpiť k objasňovaniu klientovho problému jevhodnejšie zaradiť tento krok do druhej etapy sociálnej práces jednotlivcom. Klarifikácia predpokladá nielen pomenovanie problému, aletiež odhalenie príčin jeho vzniku, jej začlenenie do etapy tvorby sociálnejdiagnózy preto môžme označiť za optimálne.

Z didaktických dôvodov autorka zastáva názor, že by bolo žiaducechápať klarifikáciu ako relatívne samostatný krok v sociálnej prácis jednotlivcom, ktorého prevažná časť má byť vykonaná v etape hodnotenia.Takéto začlenenie dáva dostatočný priestor pre nácvik klarifikácie a najmäpre pochopenie významu, ktorý táto časť práce má pre klienta.

Sociálnu prácu s jednotlivcom je možné chápať ako formu osobnejpomoci (Wendt, 1991), ktorá v 20. storočí nadobudla komplexný charakter,vyžadujúci podporu okolia, predovšetkým rodiny. Napriek vstupu ďalšíchaktérov do prípadu, zotrváva táto metóda na pozíciách pomoci plánovanejpre jedného, konkrétneho klienta.

\ -52-

Sociálna práca so skupinou

3. SOCIÁLNA PRÁCA SO SKUPINOU

Práca so skupinou sa začala rozvíjať predovšetkým ako špecifickámetóda práce organizovaná v rámci rôznych náboženských a svojpomocnýchhnutí. V USA aj v Európe postupne vznikajú a rozvíjajú sa spolky zameranéna riešenie sociálnych problémov. Skutočný rozvoj tejto metódy všaknastáva až koncom 19. a začiatkom 20. storočia.

Pre ilustráciu uvádzame niekoľko informácií, viažucich sa k vývojusociálnej práce so skupinou. Napr.-.

- v rokoch 1855-1865 vznikli medzinárodne uznávané mládežníckeorganizácie YMCA a YCCA,

- v roku 1884 v Londýne otvorili Toynbee House,- v roku 1886 Jane Addamsová založila Hull House.

Hnutie settlementov, čiže hnutie zamerané na zakladanie mestskýchcentier priamo v najchudobnejších štvriach, ktoré ponúkali ich obyvateľompomoc, vzniklo koncom 19. storočia v Anglicku.

Skidmore - Thackeray (1998) uvádzajú, že hlavným prínosom týchtoinštitúcií bolo vytvorenie možností pre chudobných a ukrivdených. Centrá- settlementy, ktoré v mestách vznikli im umožnili, aby prostredníctvomskupinovej interakcie jednotlivci rozvíjali svoju osobnosť a obohatili takvlastný život. V praxi si sociálna práca so skupinou získala uznanie užkoncom dvadsiatych rokov 20. storočia, ale teoretické rozpracovanie tejtometódy bolo nedostatočné.

Jedným z dôvodov bola aj skutočnosť, že táto metóda sa začalarozvíjať práve v období rozkvetu psychoanalýzy, ktorá spolu s teóriouosobností bola viac rozvíjaná, ako princípy práce s malou skupinou,programovo orientované na vzdelávanie, rekreáciu a terapiu. Napriek tomuvšak už v roku 1923 sa na pôde Western Reserve University (tamtiež)uskutočnil prvý kurz zameraný na sociálnu prácu so skupinou.

Sociálna práca so skupinou bola oficiálne zaradená medzi hlavnémetódy sociálnej práce v roku 1935 na Národnej konferencii sociálnej práce(tamtiež, s. 238), kde boli prijaté nasledovné ciele sociálnej práce soskupinou:

1. Pomáhať členom skupiny, aby sa učili aktívnej účasti na životeskupiny a prostredníctvom toho rozvíjali vlastné chápanieproblémovej situácie a posilňovali svoju občiansku zodpovednosť,aby sa začali zaujímať o sociálne dianie v spoločnosti.

-53-

Melou) .w(-iulnej prute

2. Prostredníctvom rozvoja skupiny, prispieť k rozvoju individuálnychpotenciálov jednotlivých členov a k obohateniu ich života.

3. Zabezpečovať prirodzený vzrast a rozvoj sociálneho funkciovaniačlenov skupiny.

4. Zabraňovať sociálnej dysfunkcii u členov skupiny.5. Poskytovať pomoc a oporu jednotlivcom, ktorí žijú v dysfunkčných

sociálnych vzťahoch, alebo tým, ktorí to potrebujú vzhľadom na ichsociálnu situáciu.0 rok neskôr, teda v roku 1936, vznikla Národná asociácia pre

štúdium skupinovej sociálnej práce a o ďalší rok (teda v roku 1937) následnevznikla aj Americká asociácia vzdelávania v skupinovej práci.

V roku 1939 Grace L. Coyle (tamtiež) definovala sociálnu prácu soskupinou ako druh formujúceho procesu uskutočňovaného v záujmovýchskupinách, vo voľnom čase účastníkov za účasti „vedúceho". Cieľom skupinyje vzrast a rozvoj členov prostredníctvom využitia skúseností skupiny, alebovyužitia pomoci skupiny k dosiahnutiu svojich životných cieľov.

Dorothea F. Sullivanová (tamtiež) sociálnu prácu so skupinouchápala predovšetkým ako metódu rozvoja osobnosti, pri ktorej skupinapredstavuje hlavný nástroj.

Skupinová sociálna práca má za cieľ nápravu funkciovania skupinya dosahovanie spoločne vytýčených cieľov. Práca so skupinou je metódouorientovanou na odstraňovanie alebo elimináciu prekážok v oblastisociálnej interakcie jej jednotlivých členov, na schopnosť tvoriť a dosahovaťspoločné ciele. Podľa Gisely Konôpky (tamtiež, s. 87), skupinová sociálnapráca je metódou, ktorej činnosť je zameraná na jednotlivých členovskupiny. Cieľom je zlepšenie individuálnej kvality života prostredníctvomúčasti v skupine, diferencovane, v súlade s potrebami skupiny. Napriekskutočnosti, že skupina tvorí „celok", sociálny pracovník, nesmie zabudnúťna individuálne prejavy a potreby jej jednotlivých členov. Medzijednotlivcom a skupinou nejde o dichotómiu. Indivíduum sa môžesebarealizovať, alebo pochopiť vlastnú hodnotu len prostredníctvomvlastnej účasti v skupine. Vďaka spolunáležitosti ku skupine môže jedineczažiť pocit bezpečia, prijatia, zakúša pocity spojené s prevzatímzodpovednosti za iných v rámci skupinových vzťahov. Gisela Konôpkaupozorňuje, že sociálny pracovník by si mal byť vedomý nielen pozitívnejsily skupiny, ale aj skutočnosti, že táto sila môže byť pre jednotlivca ajzhubnou. Podľa nej ide o metódu, ktorá v konečnom dôsledku smerujek najkomplexnejšiemu rozvoju jednotlivca prostredníctvom jeho vzťahov soskupinou. Sociálna práca so skupinou sa zameriava aj na ovládnutie umenia

-54-

.Sot uilna prúca so skupinou

„zapojiť sa" do skupiny prostredníctvom nadviazania osobných kontaktovs členmi skupiny, spolupodielania sa na plánovaní a realizovanískupinových činností, ale tiež umením „vycúvať", odísť zo skupiny, ak je topre jednotlivca potrebné. V skupine sa jednotlivec učí prosociálnymzručnostiam, potrebným pre jeho bežný život.

Názov sociálna práca so skupinou navodzuje dojem, že všetkyaktivity majú byť zamerané v prospech skupiny. Skupina však v tomtoprípade nie je cieľom, ale prostriedkom pôsobiacim v smere očakávanýchzmien jej jednotlivých členov, v smere zvyšovania individuálnej kvalityjednotlivých členov skupiny. Hlavným cieľom sociálnej práce so skupinou jedosiahnutie zmeny v oblasti sociálneho funkcionovania jej členov,prostredníctvom ich účasti v skupine. Sociálny pracovník sa zameriava vosvojich aktivitách rovnako na pomoc jednotlivým členom skupiny ako napomoc skupine ako celku. Skupinová sociálna práca je metódou i procesomvypracovným na to, aby si ľudia mohli zvýšiť kvalitu svojho životaa zvyšovať svoj potenciál tak, ako je to len možné.

Metóda sociálnej práce so skupinou osôb môže pomôcť skupine:1. dosiahnuť spoločne stanovené ciele,2. dosiahnuť zmenu požadovanú členmi skupiny, ktorí majú problémy

individuálne, rodinné, pracovné a pod.,3. napomôcť členom k samorozvoju a k svojpomoci, a tak obohatiť

individuálne osobnosti,4. využiť skupinovú terapiu /a účelom odstránenie nežiaducich

a zaťažujúcich prejavov, zážitkov v živote jednotlivých členov a pod.Sociálny pracovník pracujúci so skupinou, umožňuje rôznym

skupinám také funkciovanie, aby bolo možné využiť skúsenosti zísakanév rámci skupinovej interakcie na rozvoj osobnosti. Sociálna interakcia akočinnosť programovo plánovaná, ktorá má pozitívne ovplyvňovať rozvojosobnosti, sa orientuje na dosiahnutie skupinou zvolených cieľova koncentruje sa predovšetkým na vytváranie takých pocitov v skupine,ktoré by slúžili normálnym, prirodzeným potrebám rozvoja, zabraňovali bysociálnej dysfunkcii a upevňovali by ciele výchovné a rehabilitačné, aleboby zaangažovali členov k účasti na spoločných akciách a prijímali byspoluzodpovednosť za úspech skupiny.

Práca so skupinou je zároveň špecifickou oblasťou teóriesociálnej práce. Ako oblasť teórie sociálnej práce sa zaoberá otázkami„susedstva, ženskou otázkou, možnosťami využitia sociálnej práce soskupinou v nemocniciach, v nápravno-výchovných zariadeniach,oragnizáciách atď."

-55-

nej piuce

Ako metóda alebo proces sa sociálna práca so skupinou orientuje nariešenie problémov jednotlivcov, rodín i spoločnosti pomocou skupiny akonástroja za účasti profesionálov, ktorých úlohou je pomoc - bezprostrednái následná - pri získavaní spôsobilosti členov skupiny k riešeniu problémov.Jej základným prostriedkom je využitie sily medziľudskej interakcie pre ichdobro pri riešení sociálnych problémov, alebo pre obohatenie života,uľahčenie interakcie a vzťahov prostredníctvom plánovaných programova konania. Ciele a úlohy sociálnej práce so skupinou sú závislé na výberekonkrétneho modelu práce.

Catherine Popelová a Beulah Rothmanová (de Robertis, 1998) stanovilitri základné modely:

1. Sociálne orientovný model2. Nápravný model3. Interakčný model

1. Sociálne orientovaný model - Model spoločných cieľovTento model obsahuje činnosti zamerané na realizáciu skupinových

záujmov a často býva uplatňovaný na základe očakávaní takých súčastíspoločnosti, akými sú napríklad občianske organizácie, rodičovské výbory,susedstva atď. V literatúre sa v súvislosti s ním môžeme stretnúť ajs termínom model spoločných cieľov.

Skupiny slúžiace spoločným cieľom vznikajú a trvajú z dôvoduspoločne vytýčených záujmov, ktoré upevňujú skupinové vzťahy.V posledných rokoch sa táto metóda spája s možnosťou regulácie problémovspájaných s rozvojom i rastom spoločnosti.

Tento model práce so skupinou je postavený na nasledovných zásadách:• objasňovať smerovania politických agentúr,• pozitívne využívať možnosti miestnych organizácií,• stotožniť sa s cieľmi organizácie, ktorých ste členmi,• vypracovávanie správ,• poznanie alternatív a ich následkov.

Základom tohto modelu sú zásady demokracie, ktoré sa stalištandardom pre každú prácu so skupinou. Každý pracovník, bez ohľadu najeho formálne postavenie, sa usiluje o presadenie základných princípovdemokracie v práci so skupinou. Z hľadiska cieľov je orientovaný naúspešnú socializáciu členov skupiny.

V teoretickej rovine sa venovali tejto otázke Middleman, Cox, Breton,Lee a Parson (Skidmore-Thckerey, 1998).

-56-

Sociálna práca >o skupinou

2. Nápravný modelNápravný, alebo terapeutický model je orientovaný klinicky.

Skupina tu plní rolu činiteľa vyvolávajúceho a posilňujúceho očakávanézmeny. Sociálny pracovník uľahčuje interakciu medzi jednotlivými členmiskupiny s cieľom dosiahnutia zmeny u jednotlivcov, alebo pomáhajednotlivcom pri dosiahnutí sebestačnosti a zlepšenia vlastnéhofunkciovania. Sociálny pracovník napomáha skupine dosiahnuť pozitívnezmeny vo funkciovaní skupiny ako celku. Zaoberá sa problémamidysfunkcie v skupine a tiež vzťahmi jednotlivých členov aj mimoskupiny. Skupinová práca orientovaná na nápravu má možnosti širokéhouplatnenia v nemocniciach, nápravných inštitúciách, rodinných vzťahoch,v poradenstve v školách, v strediskách zdravia atď.

Predstavitelia: Vinter, Garvin, Rose (In: Skidmore-Thckerey, 1998).

3. Interakčný modelIde o model opierajúci sa o vzájomnosť, spolupatričnosť členov

skupiny. Tento model slúži rovnako jednotlivcovi i spoločnosti. Vychádzaz faktu, že jednotlivca je možno vidieť, porozumieť mu a liečiť ho lenv kontexte rôznych systémov i podsystémov, do ktorých prináleží. Dôraz jekladený na spolupatričnosť, ktorá vzniká medzi jednotlivcoma spoločenskou skupinou. Model vzájomných cieľov vychádza zosystémovej relácie medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Spolupatričnosť jecentrálnym bodom sociálnej práce. Malá skupina je poľom, na ktorom jemožné kultivovať a usmerňovať ako individuálne, tak i spoločenskéfunkciovanie. *

Sociálny pracovník plní úlohy facilitátora, mediátora apod. Úlohou jenaučiť tvoriť a udržiavať potrebnú sociálnu sieť, prijímať a dávať sociálnuoporu, hľadať nové možnosti riešenia. K dispozícii skupine je obraz určitéhokonkrétneho ideálneho stavu skupiny a tiež aj systém vzájomnej pomoci.Model nie je teda závislý na konkrétnom probléme, ktorý skupina rieši, alepráve skupina je možnosťou k jeho riešeniu. Neobsahuje ani terapeutickéciele, ani programy politických, či veľkých sociálnych zmien. Pozornosť sakladie na zaangažovanosť v medziľudských vzťahoch.

K predstaviteľom patria: Schultze, Gitterman, Shulman (Skidmore,R. A. - Thackerey, M. G. 1998).

-57-

Clara Kaiserová vypracovala nasledovné zásady sociálnej práce soskupinou (tamtiež):

1. Cieľom sociálneho pracovníka pracujúceho so skupinou je pomáhaťčlenom skupiny pri dosahovaní väčšej miery nezávislosti a rozvojaich individuálnej schopnosti svojpomoci.

2. K určeniu vhodného spôsobu pomoci využíva sociálny pracovníkvedecké metódy ako sú napríklad observácia, analýza, či diagnóza.

3. Metóda sociálnej práce so skupinou vychádza z predpokladu, žesociálny pracovník sa bude orientovať na vytvorenie pozitívnychväzieb so skupinou, na tvorbu vzťahov medzi členmi skupinya koncentruje svoje úsilie na potreby jednotlivcov, na skupinovéciele vyjadrené prostredníctvom výpovedí jednotlivcov aleboprostredníctvom správania sa členov skupiny. Pričom musí vedieťdiferencovať medzi voľnými a náhodnými vzťahmi a medzi vzťahmi,ktoré je možné využiť k rozvoju skupiny.

4. Najdôležitejším nástrojom pri budovaní skupinových vzťahov jeosobnosť samotného sociálneho pracovníka. Sociálny pracovník bymal preto dobre poznať svoje možnosti. K jeho vlastnostiamokrem iného by mala patriť disciplína, schopnosť prejavovať city,spontaneita, akceptácia, atď.

5. Sociálny pracovník síce musí akceptovať všetkých členov skupiny,ale nemusí akceptovať každé správanie.

6. Správanie sociálneho pracovníka ku skupine je na jednej stranevymedzené schopnosťou byť empatický voči jednotlivým členomskupiny a na strane druhej cieľmi a požiadavkami skupiny ako celku.

7. Vzájomné vzťahy medzi sociálnym pracovníkom a skupinou sivyžadujú, aby sa ako osobnosť vyznačoval flexibilitou, kreativitou,ľudským prístupom k problémom a aby disponoval nielendostatočnými vedomosťami, ale aj ustáleným systémom hodnôt,ktoré by sa mal usilovať prenášať do skupinových vzťahov.

8. Východiskovým bodom práce so skupinou je jej aktuálny stav.K zmenám, zameraným na rozvoj jednotlivých členov skupiny musísociálny pracovník pristupovať postupne, nenásilne, bez rigidnéhovnucovania, bez očakávania zmien plánovaných zvonku mimoskupiny.

9. Konštruktívny prístup v práci so skupinou znamená, že sa s ňoujedná rozvážne, rovnako vážne vnímajúc jednotlivcov i skupinu.Formy práce so skupinou sú rôznorodé a odrážajú okrem inéhoi osobnostné rysy sociálneho pracovníka, zvolený program,

-58-

i><H.tultt<J pruca so skupinou

skupinovú interakciu ako aj reflexiu jednotlivých členov na dianiev skupine.

10. Individualizácia ako jedna z čŕt práce so skupinou, je založená nafakte, že jednotlivec sa v skupine nestráca, nezaniká. Práve naopak.Jednotlivec sa v skupine prebúdza, prostredníctvom nej vnímavlastnú individualitu, učí sa porozumieť sebe samému a podobne.Skupina mu poskytuje možnosť byť súčasťou celku.

11. Udržať skupinu v rovnováhe si vyžaduje umenie ovládať interakčnéprocesy. Sociálny pracovník musí mať schopnosť vycítiť, kedy jemožné konflikty otvárať, riešiť a kedy je potrebné otvorenie konfliktuodložiť, zastaviť, v ktorom momente konflikt v skupine ukončiť.Sociálny pracovník pracujúci so skupinou by mal ovládať umeniepomáhať jednotlivým členom skupiny aj pomocou ich umiestneniado takých vzťahov, ktoré im môžu byť pri riešení ich problémovprospešné. Vedieť využívať zdroje skupiny na pomoc jej jednotlivýchčlenov je z hľadiska rozvoja skupiny dôležitejšie, ako individuálneposkytovaná pomoc samotným sociálnym pracovníkom.

Sociálny pracovník v práci so skupinou by mal vedieť využívaťverbálnu aj neverbálnu stránku komunikácie. Význam nonverbálnejkomunikácie vystupuje do popredia najmä pri práci s detskými skupinami,so skupinami s niektorým zdravotným postihnutím a so skupinamizloženými z občanov vyššieho veku.

Sociálny pracovník v tomto type skupinovej sociálnej práce využívai metódu mediácie za účelom pomoci pri uspokojovaní potrieb zbiehajúcichsa v skupine.

Skupinová sociálna práca sa chápe ako živý systém založený navzťahu klient - pracovník. Sociálny pracovník nepracuje pre klienta, ales klientom. Teoreticky tento model vychádza z teórie systémov, teórie poľa,teórie psychosociálnej a zo zásad sociálnej práce.

3.1. ETAPY PRÁCE SO SKUPINOU

Ak hovoríme o etapách sociálnej práce so skupinou, je potrebné siuvedomiť, že v podstate hovoríme o vývojových fázach skupiny.

Vo všeobecnosti je možné v práci so skupinou rozoznať päť etáp vovývoji skupiny:

-59-

]. Preafilačné obdobie - preaľilačná fáza tvorby skupiny

Ide o činnosti smerujúce k vytvoreniu skupiny, ktoré tvoria akúsivstupnú fázu k samotnej sociálnej práci so skupinou. Je to obdobie, v ktoromsociálny pracovník uvažuje o zostavení skupiny - o počte klientov,o problémoch, ktoré budú riešiť, o výbere klientov do skupiny, o možnýchvzťahoch, ktoré sa v skupine môžu vytvoriť a podobne. Preafilačné obdobiekončí formálnym zostavením skupiny. Z hľadiska obsahového zameraniačinnosti, ktorými sa sociálny pracovník zaoberá, môžeme preafilačnéobdobie rozdeliť na dve fázy.

Prvá fáza sa orientuje na tvorbu skupiny. Formovanie skupiny môžeprebiehať v podstate niekoľkými spôsobmi:

- už existujúca skupina sa sama obracia na sociálneho pracovníka sožiadosťou o pomoc,

- výber a tvorbu skupiny robí sociálny pracovník,- sociálny pracovník „prevezme" skupinu, čiže skupina bola

zorganizovaná niekým iným.Sociálny pracovník sa rozhoduje o spôsobe práce so skupinou

a spracováva základné informácie o jednotlivých členoch skupiny, vyberáadekvátne metódy práce. Sociálny pracovník by mal zvážiť charakterovévlastnosti jednotlivých členov skupiny a ich možný vplyv na skupinu. Malby vedieť odhadnúť či budú v prospech skupiny, respektíve či niektoráz vlastností nemôže byť príčinou konfliktu. Mal by vedieť rozpoznať:

- aké vzťahy sú medzi členmi skupiny,- aké majú rodinné zázemie, pracovne prostredie,- možnosť využiť členstvo v skupine ako motiváciu v práci so skupinou,- dôvod, pre ktorý sa chcú zúčastniť práce so skupinou.

Správne zhodnotenie vnútorných (motivácia, zainteresovanosťčlenov skupiny), ako aj vonkajších faktorov (napr. tlak okolia) môženapomôcť sociálnemu pracovníkovi ešte pred prvým osobným kontaktomso skupinou stanoviť nielen hlavný problém skupiny ako celku, ale ajponúknuť skupine perspektívu, pripraviť sa na prácu, odhadnúť dynamikuskupiny. Sociálny pracovník musí tiež zvážiť, či disponuje on sám aleboprostredníctvom inštitúcie, ktorú reprezentuje, kompetenciami potrebnýmina riešenie problému.

Druhá fáza je určená na vypracovanie projektu práce so skupinou.Projekt musí obsahovať:

-60-

Sociálna práca so skupinou

- hlavné ciele sociálneho pracovníka, ktoré chce dosiahnuť pri práci soskupinou,

- definovanie potrieb skupiny a zdrojov, ktoré môže pre skupinu použiť.Po tomto období začína priama práca so skupinou, v ktorej takisto

môžeme rozlíšiť určité špecifické úseky, opakujúce sa pri práci s každouskupinou, čiže jednotlivé etapy.

Prvá etapa práce so skupinou sa začína prvým stretnutím skupiny.Sociálny pracovník pri prvom stretnutí skupiny by nemal zabudnúť na potrebu:

- navzájom zoznámiť všetkých členov skupiny,- dohodnúť sa na pravidelných stretnutiach, určiť čas, miesto a trvanie

stretnutí,- stanoviť predpokladanú dĺžku spoločnej práce (stanoviť čas skončenia

c, práce so skupinou),- vysvetliť pravidlá, ktoré bude skupina dodržiavať,- prediskutovať možnosti a podmienky rozšírenia skupiny,- vysvetliť ciele a význam spolupráce,- poukázať na dôležitosť aktívnej účasti na práci v skupine.

Sociálny pracovník si v začiatkoch stavia vlastný cieľ, respektíveniekoľko cieľov, ktoré chce pri práci so skupinou dosiahnuť. Tieto ciele jepotrebné oddeliť od cieľov jednotlivých členov skupiny a taktiež od tých,ktoré si na začiatku postaví skupina ako celok. Ako vidíme v práci soskupinou sa nám úplne samozrejme vytvárajú tri kategórie cieľov, ktorébude potrebné v nasledovnom období rešpektovať. Umenie spočívav zosúladení Všetkých cieľov tak, aby počas práce skupiny boli postupnerealizované všetky sledované ciele. 0 umení hovoríme aj preto, že nezriedkasú niektoré z vytýčených cieľov až antagonistické. Sociálny pracovník sapotom musí usilovať o ich zosúladenie.

Cieľom skupiny môže byť napr.:- odhalenie problémov,- uspokojenie individuálnych potrieb jednotlivých členov skupiny,- prijímanie zodpovednosti,- robenie rozhodnutí a preberanie zodpovednosti,- naučiť sa pracovať v skupine a so skupinou,- rozvoj skupiny - rozvoj jej vzťahov, sily reálneho konania.

Zloženie skupinyZloženie skupiny je dôležitým aspektom. Rozhoduje o „životnosti"

skupiny. Skupina pre jej prácu a pre stavanie a dosahovanie cieľov potrebuje

-6Í-

aby jednotliví členovia skupiny boli navzájom solidaritní, kooperativní, abysa navzájom dokázali rešpektovať. Preto je potrebné pri tvorbe skupinyuvažovať o dvoch faktoroch a to o veľkosti skupiny a jej „jednorodosti."

Veľkosť skupiny môže byť rozličná. Nemala by však skupine brániťv komunikácii medzi jednotlivými členmi. V skupine presahujúcej 20-25 členovsa vzájomná komunikácia, ako aj tvorba osobných kontaktov výrazne sťažuje.

Malé skupiny, t.j. skupiny s počtom členov menším ako 8, vyžadujúväčšiu aktivitu od svojich členov. Dávajú priestor na vyjadrenie vlastnýchpredstáv a na prejavenie individuálnych vzťahov voči jednotlivým členomskupiny. Nadviazané vzťahy dosahujú osobnejší charakter. Čím je skupinamenšia, tým väčší dokáže vytvoriť tlak na jednotlivca, aby sa podriadilnormám prijatých skupinou. Ciele takejto skupiny sú obtiažnemodifikovateľné. Skupina je ľahko ohroziteľná rôznymi faktormi. Napr. užuvažovanie o tom, že by odišiel niekto zo skupiny ohrozuje jej stabilitua narušuje prácu skupiny a v konenčnom dôsledku aj jej funkčnosť.

Skupiny, ktoré majú od 10 - 20 členov, disponujú s menejintenzívnymi a menej hlbokými interpersonálnymi vzťahmi. Umožňujúdostatok možností pre komunikáciu v skupine. Viac sa tu objavuje tiežtendencia k anonymite, v prípade, že niektorý z členov sa na chvíľupotrebuje uchýliť do anonymity.

Štruktúra skupiny je viacej formálna, usiluje sa dodržiavať všetkyformality ako napríklad určené role, program, organizáciu stretnutí atď. Čoumožňuje viac vyniknúť tým členom skupiny, ktorí disponujú určitýmidominantnými vlastnosťami, väčšou aktivitou a pod., takéto typy sa častostávajú tzv. neformálnymi vodcami skupiny.

Homogénnosť skupiny, okrem samotnej veľkosti ovplyvňujú tiež takéfaktory ako sú zhody vo veku, v pôvode, spoločnej kultúre, rase, či etnikuatď. Malé rozdiely v uvedených faktoroch výrazne neohrozujú súdržnosťskupiny, môžu však vplývať na jej atmosféru a komunikáciu v skupine.

Vek môže byť vhodným kritériom pri tvorbe skupiny u detí a mládeže.Dospelí vek ako kritérium pre tvorbu skupiny neakceptujú. Vhodnejšímikritériami sú pre dospelých kritéria ako vzdelanie, príslušnosťk určitej sociálnej vrstve, spoločná profesionálna orientácia apod. Pri tvorbeskupiny musíme mať túto skutočnosť na pamäti a potom je potrebné skupinuzostaviť a viesť tak, aby sme zabezpečili jej stabilitu.

Účasť a prítomnosť členovJe treba vedieť či jednotliví členovia skupiny sa práce v skupine

zúčastňujú dobrovoľne alebo nie.

-62-

<. mínu pultu M J sKíi

V zásadách, ktoré boli pre sociálnu prácu so skupinou prijaté, saokrem iného hovorí, že účasť členov v skupine má byť dobrovoľná. Pomernečasto sa však stáva, že skupiny s dobrovoľnými účastníkmi sú v skutočnostitvorené tlakom, čiže členstvo v nich je jednotlivým členom skupinynanútené. Toto platí najmä pre skupinovú prácu organizovanú v inštitúciáchako sú napríklad školy, nemocnice, či detský tábor atď. Takisto tlak okolia jeniekedy dôvodom pre účasť v skupine, kedy sa jednotlivec stáva členomskupiny z rozhodnutia inštitúcie.

Tiež okolie, rodina, kurátor a podobne, môžu vyvinúť tlak natoľkosilný, že jednotlivec na začiatku odmietajúci zúčastniť sa skupinovejpráce, sa napokon pod týmto tlakom rozhodne pre „dobrovoľnú účasť"na skupine.

Otvorenosť či uzavretosť skupiny.Či bude skupina pracovať ako uzavretý celok, teda ako skupina so

stálym počtom členov, ktorí sa zúčastňujú na práci skupiny, bez možnostizapojenia nových členov, alebo bude otvoreným systémom, do ktoréhomôžu počas práce vstúpiť noví aktéri je závislé nielen na dohode sociálnehopracovníka a skupiny. Pri rozhodovaní o otvorenosti či zatvorenosti skupinyzohráva jednu z najdôležitejších úloh, dôvod, obsah problémov skupinyalebo tiež orientácia na činnosť.

Ako otvorené pracujú väčšinou skupiny, ktoré sa orientujú navýchovné či rekreačne-výchovné ciele.

Pričom aj pre otvorené skupiny platí, že existuje určité stále jadro,ktoré sa pravidelne zúčastňuje na práci skupiny a pôsobí ako tunel, vytváravždy nové vzťahy so všetkými účastníkmi práce v skupine. Keby stále jadroneexistovalo, nemohli by sme hovoriť o skupine. Oproti tomu napríkladskupiny svojpomocné či terapeuticky orientované existujú len akozatvorené systémy.

Vyber členovSpôsob výberu členov skupiny má pre prácu so skupinou niekoľko

významov./. Ak výber robí sociálny pracovník, alebo inštitúcia pre ktorú pracuje, je

potrebné mať na zreteli, že:a) účasť v skupine môže byť chápaná ako prestížna, ak

• bol výber členov prísny,• je obtiažne dostať sa do skupiny,• má daná inštitúcia vysoký status,• ponúka príťažlivé obsahy a podobne.

-63-

o \ MCiutnej fjiace

b) účasť v skupine môže byť však rovnako chápaná ako stigmatizujuca,

!

ako „trest", a podobne.• ak má inštitúcia „zlý image",• ak ponuka nezaujímavé obsahy práce pre skupiny,• ak prevažne pracuje s členmi, ktorí sa stali účastníkmi práce

J v skupine pod nátlakom a pod., teda ak členovia chápu vlastnúúčasť v skupine ako trest.

i 2. Ak bol výber členov robený vysielajúcou inštitúciou je treba mať na• zreteli, že:

a) členovia skupiny v počiatočných fázach jej práce môžu maťprivysoké očakávania na iniciátora vzniku skupiny, budú odsociálneho pracovníka očakávať realizovanie všetkých svojich

' individuálnych cieľov,b) členovia skupiny môžu byť nastavení „pasívne" ako konzumenti,

I ich aktivita nebude dosahovať potrebnú mieru,i* c) pri práci so skupinou môžu nastať problémy pri vytyčovaní cieľov,

komunikácii, atď.5 3 Ak bol výber robený na základe prejaveného záujmu - prihlásením sa.j žiadosťou či už na základe telefonickej žiadosti o zaradenie do

skupiny, atď.:! a) očakávania jednotlivých členov skupiny môžu byť niekedy ažj nereálne,

b) skupina sa pomerne dobre adaptuje, ľahšie pracuje na stanoveníÍ hlavných skupinových cieľov,j c) účasť býva pravidelná,

d) aktivita členov býva primeraná,e) vlastné, dobrovoľné rozhodnutie vstúpiť do skupiny ovplyvňuje

\ celkovú atmosféru v skupine.

2. etapa formovania sa skupiny!\ V tejto etape sa vytvárajú skupinové „pozície", riešia sa otázky moci,

začínajú sa budovať vzťahy a vytvára sa skupinová komunikácia. Vytvárajúsa vnútorné väzby, členovia na seba berú určité roly a vytvárajú si normypre fungovanie skupiny (Řezníček, I. 1994). Je to teda obdobie, v ktorom satvorí vnútorná štruktúra skupiny, jej hierarchia a v ktorom si skupina volísvojho neformálneho vodcu.

-64-

Sociálna práca so skupinou

3. etapa - Udržiavanie skupiny

Vnútorné vzťahy v skupine dosahujú určitej miery stability, jednotlivíčlenovia dokážu z interpersonálnych väzieb získať podporu pre svojekonanie. V tejto etape sa tvoria najoptimálnejšie podmienky pre fungovanieskupiny. Skupina si vytvára vlastnú skupinovú identitu, ktorá je vo svojejpodstate odrazom jej jednotlivých členov. Táto etapa je zároveň obdobím,v ktorom jednotlivci môžu rozvíjať vlastné schopnosti a záujmy.

4. etapa - etapa diferenciácie alebo etapa konfliktov

V štvrtej etape prichádza k výraznému presadzovaniu individuálnychzáujmov, k porušovaniu niektorých skupinových noriem, alebodohodnutých foriem akceptovateľného správania sa a pod., čo môžev niektorých prípadoch viesť k roztržkám v skupine, alebo až k otvorenémukonfliktu. Inokedy môže takéto správanie byť podnetom pre „vyčistenie"atmosféry v skupine. Po počiatočnom napätí nastáva ukľudnenie, ktorémôže byť nasledované zlepšením fungovania skupiny a môže napomôcťk dosiahnutiu skupinových cieľov.

5. etapa ukončenia práce so skupinou

Ide o záverečnú etapu, ktorá má obsahovať zhodnotenie práceskupiny za celé predchádzajúce obdobie. Členovia skupiny pod vedenímsociálneho p'racovníka rekapitulujú priebeh práce skupiny, analyzujú jejčinnosť v jednotlivých etapách, hodnotia pozitíva i negatíva práce skupinya vyjadrujú sa k splneniu či nenaplneniu cieľov skupinovýchi individuálnych. Skutočnosť, že sociálny pracovník oficiálne ukončuje prácuso skupinou ešte nemusí znamenať prerušenie kontaktu jednotlivých členovskupiny. Naopak, novo získaný „sociálny kapitál" (kapitál založený namedziľudských vzťahoch) má fungovať aj po organizovanej práci soskupinou ako zdroj neformálnej sociálnej opory.

Schilling (1999) upozorňuje, že sociálny pracovník by mal maťdostatočné poznatky o fázach práce so skupinou, tak aby bol schopný rozlíšiťnástup jednotlivých vývojových fáz skupiny a to: fázy počiatočnej, fázy bojao moc, harmonickej fázy, fázy diferenciácie a fázy riešenia. Schillingovooznačenie jednotlivých etáp práce vychádza z najvýraznejších aktivít, ktorév skupine v danej fáze prebiehajú. Ďalej by mal mať sociálny pracovník dostatokznalostí o stmeľovaní členov skupiny a o vytváraní skupinových princípov.

-65-

Melody soLiutnej prace

Pri práci so skupinou je potrebné rešpektovať:- situáciu skupiny ako celku a tiež situáciu jednotlivých členov skupiny,- pracovať so silami jednotlivca,- spolupráca celku je lepšia ako súťaž jednotlivcov,- vytvárať priestor na potrebné rozhodnutia,- vytvárať priestor na vyjadrenie všetkým členom skupiny v rovnakej

miere,- vytvárať nevyhnutné výchovné hranice,- nestavať sa zbytočne do pozícii vodcu skupiny.

V slovenskej sociálnej práci používame jednotný názov pre všetkyaktivity sociáleho pracovníka pracujúceho so skupinou. V americkejlietratúre5 oproti tomu sa rozlišuje medzi termínmi skupinová sociálna práca(angl. social groupe work), skupinová terapia {group therapy), sociálna prácaso skupinami (social work with groups).

Chytil (2002, s. 70) upozorňuje na základné podobnosti a rozdielymedzi jednotlivými druhmi práce so skupinou, tak ako ich spracovaliMiddleman a Goldberg.

Tab. c. 2: Základné podobnosti a rozdiely medzi jednotlivými druhmi práceso skupinou, tak ako ich uvádza Chytil

Zam

eran

iepo

zorn

osti

Poža

dova

néve

dom

osti

Pohľ

ad n

akli

ento

v

Skupinovásociálna práca

Primárne na skupinu,sekundárne najednotlivca

Skupinová štruktúraa proces, spôsobyintervencie (napr.sociálne cielený alebointerakčný model)

Členovia skupiny

Skupinováterapia

Primárne najednotlivca,sekundárne naskupinu

Ego psychológia,intrapsychicképrocesy, relevantnéteórie intervencie

Účastnici

Sociálna prácaso skupinou

Primárne na skupinu,sekundárne, aleborovnocenne najednotlivca

Skupinová štruktúraa proces, individuálnapsychológia, teóriaučenia, relevantnéteórie intervencie

Členovia skupiny

5 pozri prace Skidmore-Thackerey (1998), Pŕihodova (2000). Galuske (2001), Chytil 2002) a i.

-66-

ialriu ptaní .so $kuf>tfiou

Inte

rakc

iaO

bsah

(náp

lň)

Stup

eňpr

ofes

ioná

lnej

kont

roly

Hyb

ná s

ila.

zmen

y

Vzť

ah k

uka

ždod

enne

j ži

votn

ejsk

úsen

osti

klie

ntov

Hod

noty

e dôležitá pri činnos-i, sledovaní a dosaho-

vaní spoločnýchskupinových cieľov(dôraz je kladený namaximalizáciu vzájom-nej pomoci)

tôzne témy a aktivitynavrhnuté členmi čipracovníkom v súlades potrebami a záujma-mi členov

Vízky - Pracovník dá-va priestor slobodnejvôli a spontánnej ko-munikácii medzi člen-mi skupiny

Skupinový proces sámvedie ku zmenea k rastu jednitlivýchčlenov, skupín a cezsociálnu akciu i k zme-ne širšieho prostredia

Skupina je mikrokoz-mom, závery urobenév skupine je možnépreviesť na vzťahyv širšom prostredí

Vzájomná pomoc, sku-pinová autonómia, de-mokratickérozhodovanie, všeo-becné dobro

[e zameraná na inter-pretáciu psychodyna-niky každéhoúčastníka (dôraz jedadený na interakciujrofesionál-účastník)

nterpretácia súčas-ného správania vosvetle minulých vzťa-nov a individuálnejdynamiky

Vysoký - Profesionálje vnímaný akoexpert, je v centrea kontroluje prejavyinterakcie

Zmena vyplýva z pria-mej interpretívnej inte-rakcie medziprofesionálom a účast-níkom a porozumeniasebe samému

Súčasné správanie jevnímané ako repliká-cia minulého nežiadú-ceho správania, pokiaľsa toto správanie od-halí, nebude sa už o-pakovať mimo skupinu

Dôvernosť, otvorenosťa úprimnosť, autonó-mia členov, názor pro-fesionála

le zameraná na dosa-lovanie spoločnýchcieľov a na individuál-nu a/alebo interperso-nálnu dynamiku,maximalizáciu vzájom-nej pomoci, rozvojskupiny na úroveňautonómneho systému

•tôzne témy a/alebo ak-tivity navrhnuté členmialebo pracovníkom,štruktúrované aktivityzamerané na dosahova-nie špecifických, krát-kodobých cieľov

Nízky až vysoký -V závislosti na cielia obsahu, pracovníksplnomocňuje, je me-diátorom, alebo po-máha pri porozumenípodstaty problému

Hybnou silou je skupi-nový proces, porozu-menie podstate veci,obsah

Čokoľvek klienti vy-riešia alebo získajúv skupine je aplikova-teľné na vzťahy v šir-šom prostredí,členovia môžu po-kračovať ako svojpo-mocná skupina

Záväzok vzťahujúci sak práci skupiny (špeci-fikovaný v kontrakte),vzájomná pomoc,skupinový rozvoja autonómia, spolu-patričnosť ku skupine

-67-

Aleluay iociu/;ie; uiuce

Ako sme už povedali, skupinová sociálna práca či sociálna práca soskupinou nie sú totožné so skupinovou terapiou a to aj napriek skutočnosti,že práca v skupine môže mať liečebný účinok. Rozdiel o.i. spočíva ajv správaní sa profesionála, ktorý si pri terapii počas celého kontaktu soskupinou udržiava pozíciu experta, čiže toho, ktorý riadi celú prácu skupiny.

V sociálnej práci so skupinou sa môžeme podľa cieľa a obsahu prácestretnúť s nasledovnými typmi skupín:

- rekreačné skupiny,- skupiny zamerané na sociálne zručnosti,- vzdelávacie skupiny,- skupiny zamerané na riešenie problémov a rozhodovanie,- svojpomocné skupiny,- skupiny orientované na socializáciu,- terapeutické skupiny,

encouterové skupiny.Sociálnu prácu so skupinou je tak možné chápať jako metódu, ktorá

využíva dynamiku skupiny súčasne k dvom cieľom a to k posilneniu skupinyako celku a zároveň prostredníctvom interakcie jedotlivca so skupinouusiluje o zlepšenie jeho sociálneho fungovania. Podľa Philipsa (In: Chytil,2002) je charakteristickým znakom skupiny práve proces interakcie členovskupiny, ktorý je cielene stimulovaný a riadený sociálnym pracovníkom.

Sociálna práca so skupinou sa v minulosti orientovala na trizákladné úlohy:

1) zmeniť životné podmienky chudobných,2) vytvoriť podmienky pre rozvoj osobností, ktoré by boli vzormi

demokratickými, sociálnymi a morálnymi,3) poskytnúť možnosť emočného vyrovnania sa s obtiažnymi situáciami.

Nemeckí autori sa prikláňajú k chápaniu sociálnej práce so skupinouako k sociálno-pedagogickej práci so skupinou (Galuske, M. 2001)6, pričomspoločným východzím momentom je skutočnosť, že sociálna práca soskupinou je chápaná ako metóda práce s malou skupinou, ktorá využívavýchovné metódy. Cieľom sa stáva dosiahnutie zmeny v myslení a konaníindividuálnych klientov uprostred skupiny aj mimo nej. Tieto zmeny sa dejúv nasledovných krokoch:

1) sprístupniť potrebné informácie,2) diskutovať o problémoch,

6 Galuske (2001) podobne ako J Schilling (J99Í)) presadzuje koncepciu pedagoglcko-socialneho konania,kde pedagogické teorte a metódy tvoria základ aj pre prax sociálnej prace Podobný názor zastavala a)A. Salomonova, Thlerch, Latke a ďalší (In: Schilling, 1999 a Engelke. E )

-68-

Sociálna piaca so skupinou

3) hľadať, navrhovať a nachádzať riešenia,4) diskutovať o optimálnych spôsoboch realizácie skupinových plánov,5) analýza diania v skupine, vyvodzovanie záverov.

Sociálny pracovník / sociálny pedagóg pracujúci so skupinou svojouosobnou zaangažovanosťou ovplyvňuje dianie v skupine, sprostredkovávainformácie, vyberá a navrhuje skupine formy a metódy práce, pomáhapochopiť význam sociálnych noriem a porozumieť vzťahom jednotliveca celok. Sociálna práca so skupinou tak plne využíva pedagogické metódya princípy, aby mohla dosiahnuť svoj primárny cieľ a tým je rozvojindividuálnych potenciálov členov skupiny, schopnosť empatie a asertivity,zručnosti v tímovej práci a pod.

Práca so skupinou je tak miestom vzájomného ovplyvňovania saa prostriedkom výchovného pôsobenia. Skupinu môžeme chápať akopedagogický nástroj, ktorým chceme u jednodtlivých členov podporiť sociálnezrenie, osobnostný rast, vzdelanie, nápravu sociálneho fungovania a pod.

Nároky kladené na sociálneho pracovníka pri práci so skupinou:• sociálny pracovník pozná a rozumie dynamike skupiny, vie ju využiť

v prospech jej členov,• sociálny pracovník vie vnímavo sledovať a vhodne usmerňovať dianie

v skupine,• pozná a rozumie (ázovaniu procesu pomáhania,• rozumie rolovému správaniu,• ovláda metódy a techniky práce so skupinou• pomáha rozvíjať koopertívnu komunikáciu v skupine,• pomáha budovať systém vzájomnej pomoci,• vie viesť skupinu k jej osamostatneniu,• dobrovoľne a zodpovedne plní úlohu konzultanta skupiny,• pomáha skupine budovať, dodržiavať a hodnotiť pravidlá pre

spoločné fungovanie atď.Pri dobrom fungovaní sa skupina stáva miestom, kde je možné

trénovať sociálne zručnosti, učiť sa rozumieť procesom prebiehajúcimv spoločnosti, diskutovať o „životných témach", zvládať krízové situáciea poskytovať potrebnú pomoc a podporu iným.

Mohli by sme teda súhlasiť s definíciou skupinovej sociálnej prácetak, ako ju ponúka Knippenkotter (In: Chytil, 2001, s. 85) a síce, že je to„vedomá práca so vzťahmi vo vnútri skupiny, s jej členmi, so situáciamiv skupine tak, že sa u členov skupiny rozvíja potenciál, ktorý slúžik ďalšiemu rozvoju členov skupiny. Skupinový pracovník (Groupworker) ječlovek disponujúci schopnosťou vedome pracovať so vzťahmi v skupine".

-69-

AILI'JU /k lUtin

-70-

.Sot lalriii /»»<(/ .s komunitou a M> spolotnoslou

4. SOCIÁLNA PRÁCA S KOMUNITOU A SO SPOLOČNOSŤOU

Pôvodne sa termínom sociálna práca s komunitou označovala tá časťsociálnej práce, ktorá presahovala sociálnu prácu s jednotlivcom, rodinoua skupinou. Sociálna prác^jj<ornurntou, aleb tiež komunitná sociálna prácatak v sebe zahŕňala prácu so všetkými druhmi komunity ako aj prácu sospoločnosťou ako celkom. Až posledné dve desaťročia sa stretávame sozdôrazňovaním rozdielov medzi sociálnou prácou s komunitou a "sociálnou—prácou so spoločnosťou. Chytil (2002) poukazuje pri tom na skutočnosť, žesa to deje v období, kedy prišlo k utlmeniu sociálnej práce s komunitouv západoeurópskych krajinách a USA.

4.1. SOCIÁLNA PRÁCA S KOMUNITOU

Příhodová (2000) označila sociálnu prácu s komunitou za najmladšiuz trojice metód, rozlišovaných podľa predmetu, na ktorý je orientovaná.

Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu zaujímavo vyznieva JPo_pplov_(Příhodová, A. 2000) názor, že komunitná sociálna práca má j>yoje koreneako v americkom hnutí settlementov, tak aj v robotníckom hnutíorientovanom na sociálne istoty, na boj za zaistenie sociálnych požiadaviekako právnych nárokov a pod. Takto chápaná komunitná práca má potomsvojich významných predstaviteľov až v 19. storočí. Ktoré z týchto tvrdení jebližšie k pravde? Problém možno spočíva v nejednotnom chápaní obsahupojmu „komunita", kde dnes existuje viac ako stovka rôznych definícií. Prepotreby tejto práce sa javí výhodným použiť Kellerovo (In: Veľkýsociologický slovník, 1996, s. 512) chápanie komunjty, ktorý jucharakterizoval ako „sociálny útvar charakterizovaný jednak.zvláštnynv-typom sociálnych väzieb vo vnútri, medzi členmi, jednak špecifickýmpostavením navonok, v rámci širšieho sociálneho prostredia."

Keller, ale rovnako i Calkown, Light a iní rozlišujú medzi komunitoua spoločnosťou. Tieto dva pojmy, ktoré sa v sociálnej práci často nie právenajvhodnejšie stotožňujú, v ich prácach, ale tiež v prácach napríkladPagneho, Zastrowa, Tónniesa a ďalších, sa nachádzajú jasne oddelené.

Non-Violence Study Group (Skidmore, R. A.-Thackerey, 1998) v rokuvymedzila obsah pojmu komunita v sociálnej práci ako jednotku, ktorá je

-71-

dostatočne veľká pre dosiahnutie politického vplyvu a dostatočne malá, ''aby mohli byť v nej realizované vzťahy ku každému jej členovi, pričom jejčlenovia disponujú dostatočnými zdrojmi pre vytvorenie alternatívnychinštitucionálnych opatrení. Ide o jednotku schopnú kvalitnej sociálnej analýzy, \v ktorej su sociálne vzťahy alterminopolné materiálnymi podmienkami. j

Vychádzajúc zo spomínaných autorov, sociálnu prácu s komunitouchápame ako metódu sociálnej práce, ktorá pomáha ľuďom žijúcim na určitom iúzemnom celku pri riešení konkrétnych životných situácií Pri svojej prácis komunitou sociálny pracovník musí rešpektovať biologické, etnické, isociálne, ekonomické, kultúrne a iné osobitosti obyvateľov komunity. |

Younghusbandová (Novotná, V.-Schimmerlingová, V. 1992, s. 87) a inísa koncom 70. rokov pokúsili podať súhrn základných princípov a cieľov,ktoré sa najvýraznejšie presadili v sociálnej práci s komunitou. Podľa nich:

1. Sociálny pracovník pracujúci s komunitou musí rátať s neustálym jnapätím v komunite, ktoré je spôsobené potrebami členov komunitya dostupnými zdrojmi na ich uspokojenia, ktorými komunita disponuje.

2. Sociálny pracovník preto musí viesť komunitu k optimálnemuvyužívaniu vlastných, ako aj všetkých dostupných prospešných izdrojov.

3. Konflikty spôsobujú tiež záujmy rozličných skupín žijúcich v komunite,rozličné názory, ideály atď.

4. Sociálny pracovník by mal vedieť pre prospech komunity zúžitkovaťtie individuality, ktoré komunita akceptuje ako prirodzené autority,ktoré majú dôveru a rešpekt komunity.Praktický i teoretický záujem o sociálnu prácu s komunitou koncom

70. rokov bol ovplyvnený nielen silným študentským hnutím, ale tiežpostupným narastaním chudoby vo svete, problémy ktorej už nevládaliriešiť jednotlivé štáty bez pomoci dobrovoľníkov. Nárast sociálnychproblémov znamenal tiež nárast poptávky po sociálnych službách.Existujúce sociálne služby neposkytovali ani všetky druhy požadovanýchslužieb a ani občania neboli vždy spokojní s kvalitou poskytovaných služieb.Sociálna práca s komunitou prichádza preto s obnovenou stratégiou, ktorása postupne stáva hlavnou ideou prúdu orientujúceho sa na prácus komunitou a tou je pomoc k svojpomoci. Sociálna práca s komunitou takpreberá dve úlohy:

1) aktivizovať obyvateľov určitej lokality / komunity k jej aktívnemupretváraniu,

2) vytvára akýsi nárazník, obranný val, ktorý je postavený medzinedostatok sociálnych služieb a požiadavku komunity po nich.

-72- ^

Sociálna práca s komunitou u so spoločnostou

V dôsledku sociálno-ekonomického vývoja v jednotlivých krajináchsociálna práca s komunitou na konci 70. rokov dočasne stratila na svojejaktuálnosti. K jej oživeniu prichádza zase v 80. rokoch, kedy sa do poprediadostávajú práve nepedagogické kompetencie sociálnych pracovníkov

— Sociálni pracovníci sa zaoberajú záujmami a želaniami (ajnenaplnenými) obyvateľov komunity, ktorých sa dotýkajú problémy komunity.Sociálni pracovníci postupne preberajú úlohy moderátorov, teda tých, ktorísprostredkovávajú komunikáciu medzi správou mesta a jej obyvateľmi, čiobyvateľmi konkrétnej mestskej časti. Je samozrejmé, že v období narastajúcejnezamestnanosti, chudoby, nedostatku sociálnych bytov, náraste pouličnéhonásila atď. sa sociálna práca s komunitou javí ako dobrá alterntíva. Narastajúcenáklady na sociálne služby viedli k snahe o dosiahnutie spolupráce obyvateľovkomunity a následne k obnove jej prirodzených zdrojov. Hlavným cieľomje znova uschopniť komunitu, čiže navrátiť jej pôvodnú funkčnosť. Sociálnypracovník preto zastáva rolu koordinátora, učiteľa, katalyzátora,zplnomoňovateľa, analyzátora, poradcu, faciiitátora, vyjednávača a pod.

V 90. rokoch začína byť výraznejší nedostatok peňazí, ktoré boli nakomunitné projekty poskytované. Paradoxne s úbytkom finančnýchprostriedkov narastá potreba práce na vytváraní a obnove infrašturuktúry.V súvislosti s tým sa začína v sociálnej práci s komunitou hovoriť ajo komunitnej ekonomike, ktorá sa o.i. orientuje na odhaľovanie potrebnýchzdrojov priamo v lokálnej komunite, poukazuje na spôsoby ich odhalenia,ale aj lobovanie za ich získanie a využitie. Koncom tisícročia sa definitívnepresadila požiadavka trvalo udržateľného rozvoja.

Sociálna práca s komunitou sa zameriava na nasledovné aktivity:• komunitnú starostlivosť,• rozvoj komunitných organizácií,• komunitný rozvoj,• komunitné plánovanie,• komunitné vzdelávanie,• komunitné akcie,• feministická komunitná práca,• anitrasistická komunitná práca. '

Sociálny pracovník pracujúci s komunitou by sa mal predovšetkýmusilovať o:

- dôkladné poznanie potrieb a problémov komunity,- aby ním navrhnuté riešenia akceptovala komunita,- o zapojenie všetkých obyvateľov komunity do riešenia problémov,- o realizáciu reálnych zmien (Žilová, A. 2002).

-73-

Melody sociálnej prace

V sociálnej práci s komunitou môžeme podobne ako je to ajv sociálnej práci s jednotlivcom či skupinou, nájsť päť základných"\etáp,ktorými sú:

Prvá etapa, ktorej cieľom je zber informácií.Sociálny pracovník si zisťuje všetky dostupné informácie o komunite

s cieľom porozumieť problému komunity. K základným informáciám v tejtoetapejjatria nasledovné informácie:

i a) demografické údaie o štruktúre:- produktívne - neproduktívne obyvateľstvo,- muži, ženy, deti,- vekové zloženie,- ekonomicko - sociálne zloženie (založené na príjme a profesii

obyvateľov komunity),- vzdelanostná štruktúra,- sociálna štruktúra: vdovy, siroty, dôchodcovia, zdravotne postihnutí

občania a pod.,- politická štruktúra,- etnické zloženie,- náboženská orientácia členov komunity atď.

b) informácie o infrastruktuře:- bytová otázka (rodinné domy, panelová výstavba,...),- siete: voda, plyn, elektrina,- cesty,- telefóny,- inštitúcie: škola, zdravotné stredisko, knižnica, kino, športové kluby,

telocvnične a pod.,- sociálna sieť- samosprávne inštitúcie: obecný úrad.vyšší územný celok, okresný

úrad, krajský úrad, úrad práce, poisťovne, banky,...- zamestnávatelia podľa druhu činnosti: služby, priemysel, obchod,

poľnohospodárstvo atď.,- kontakty s okolím: so susednými obacami, okresmi, či krajmi, so

zahraničnými partnermi.c) informácie o formálnych i neformálnych vodcoch komunity

- meno starostu a profesionálne informácie o ňom,- mená politických lídrov, respektíve významných či najaktívnejších

členov jednotlivých politických strán žijúcich, pracujúcich alebopochádzajúcich z danej komunity,

-74-

hogging piuni > komunitou u .so s

- informácie o najvýznamnejších osobnostiach hospodárskeho životakomunity (riaditelia podnikov, firiem a pod.),

- informácie o intelektuáloch pôsobiacich v komunite,^.. - informácie o duchovných vodcoch komunity a pod.

i' d) iné informácie:- história komunity,- prírodné zdroje,- možosti využitia lokality v prospech rozvoja komunity,- životné prostredie a pod.

Druhá etapa, etapa diagnostická, v ktorej sa sociálny pracovník usilujeo stanovenie hlavného problému komunity a odhalenie príčin tohto problému.V princípe sa využívajú zhodné metodické postupy ako pri diagnostikovaníproblémov jednotlivca, či skupiny. Rozdiel spočíva v množstve zozberanýchúdajov a v náročnosti ich správneho roztriedenia, analyzovania a odhaľovaniakauzálnych atribúcií. Na vzniku a rozvoji sociálnych obtiaží komunity sa

"podieľa veľké množstvo faktorov a pre ich správnu identifikáciu a preporozumenie týmto problémom sa javí najoptimálnejšia spolupráca už počastejto etapy s akceptovanými členmi komunity.

Tretia etapa sa orientuje na navrhovanie projektov zameraných nariešenie sociálnych problémov komunity a na stanovenie vhodnýchmetodických postupov a taktík v práci s komunitou.

Špecifikom práce sociálneho pracovníka v tejto situácii je častonedostatočné poznanie sociálneho pracovníka so všetkými členmi územnejkomunity. Preto sa v práci s územnou komunitou odporúčajú využívat takétechniky ako napr. prezentácia pred členami obce, organizovaná miestnousamosprávou, organizovanie večerov otázok a odpovedí, vystúpeníexpertov k danému problému ale tiež napr. anketové metódy,prostredníctvom ktorých získavame informácie o názoroch komunity a takďalej. K modernejším metódam zaraďujeme informácie pre občanovsprostredkovávané miestnymi médiami (domáca televízia, rozhlasovástanica a tlač). Žiaľ toto sú prostriedky dostupné len veľkým mestám,s výnimkou tlače. Aj malé okresné mestečká majú väčšinou vlastnúregionálnu tlač. V lokalitách, kde nie je možné mediálně kanály do prácezainteresovať, môže sociálny pracovník .využiť informáciu občanovprostredníctvom miestneho rozhladu, či letákov. Cieľom je nielen podaťinformáciu o pripravovaných aktivitách, ale tiež vzbudiť o ne záujem a nájsťpotenciálnych spolupracovníkov priamo v komunite. Aktivity vykonávané

-75-

aieiuuy MLiuiiidJ prute

bez záujmu členov komunity sú v podstate neúspešné. Cieľom sociálnejpráce je nielen vyriešiť daný problém, ale aj naučiť riešiť problémy.

Na Slovensku máme dostatok skúseností so svojpomocnými,neformálnymi skupinami, s dobrovoľnou účasťou občanov na budovaníniektorých dôležitých zariadení (rozvod vody, plynu a pod.), ktoré boliv minulosti realizované aj vďaka občianskym iniciatívam. Je potrebné ichzhodnotenie a následne stanovenie možností využitia v ďalšej sociálnejpráci s komunitou. V tejto etape dôležitú úlohu zohrávajú práve miestneautority, ktoré môžu presvedčiť ostatných členov komunity o význame,cieľoch či správnosti stanovených postupov. Môžu pôsobiť tiež ako aktuálnyvzor pre zapojenie sa do plánovanej zmeny.

V tretej etape je tak vytvorený spoločný plán ktorý obsahuje:- vytýčené hlavné ciele,- zvolené pracovné postupy,- určené hlavné zdroje (finančné i personálne),

stanovený kalendár - čiže plán práce rozvrhnutý do konkrétnychtermínov, so špecifickým dôrazom na kontrolu kľúčových momentovprojektu,

- zodpovedné osoby,- stratégiu v prípade nepredvídaných udalostí a pod.

Štvrtá etapa predstavuje vlastne samotnú realizáciu projektu./Realizovať projekt začíname okamžite po jeho prijatí v komunite

a vytýčení postupov na dosiahnutie cieľov. Táto etapa má niekoľkodôležitých úsekov:

• využitie existujúcich komunitných zdrojov - predovšetkým služiebpri odstraňovaní sociálnych problémov komunity,

• získanie podpory mimo zdrojov komunity,• informácie o dosiahnutých úspechoch.

Je dôležité, aby sme hneď v počiatkoch vedeli využiť dostupnélokálne zdroje. Vloženie miestnych zdrojov do projektu:

- zvyšuje zainteresovanosť komunity na jeho realizácii,- umožňuje začať s realizáciou projektu okamžite, čiže dosiahnuť aspoň

minimálnu zmenu (už začatie prác na projekte komunita môže vnímaťako sociálnu zmenu), čím nestrácame počiatočný elán členov komunity,

• - informácie o vlastnej snahe komunity môžu posilniť pomoc (najmäfinančnú) z prostriedkov mimo komunity,

• - zakladajú predpoklad na udržateľnosti projektu aj po odchodesociálneho pracovníka z komunity.

-76-

pian! Í, kuniaiuiuu u >o s

Významnou súčasťou štvrtej etapy je pravidelná a dostatočne prístupnáinformovanosť členov komunity o práci na projekte, o dosahovanýchúspechoch, ale tiež o problémoch a komplikáciách, ktoré pri realizáciiprojektu môžu nastať. Najväčším nepriateľom nie je čiastočný neúspech, alenedostatok informácií.

Piata etapa sa orientuje na prezentovanie výsledkov dosiahnutých prispoločnej realizácii projektu a záverečné hodnotenie. Sociálny pracovník bymal zhodnotiť všetky pozitívne charakteristiky komunity, s ktorými sa stretol.Mal by vyzdvihnúť tie skutočnosti, ktoré robia komunitu odolnou, silnejšoua schopnou riešiť v budúcnosti sociálne problémy s využitím miestnychzdrojov, vrátane personálnych zdrojov. Takisto by mal vedieť poukázať naeventuálne nedostatky, napr. chyby v komunácii komunity, nerešpektovanie ~~niektorých pravidiel a pod., ktoré sa počas práce s komunitou prejavili. Jehoúlohou nie je kritika komunity, ale odhalenie silných i slabých stránokkomunity a poukázanie na význam týchto znalostí v budúcnosti.

Termín sociálna práca s komunitou je potrebné chápať ako strešnýpojem, obsahujúci rôzne teoretické koncepty a prístupy. Hlavným cieľom jesplnomocniť, uschopniť komunitu k riešeniu problémov vlastnými zdrojmi.Do tejto metódy sa okrem samotného sociálneho pracovníka, ktorý vystupujeako koordinátor, učiteľ, usmerňovateľ a pod., zapájajú klienti -občania, ktorísú aktívnymi účastníkmi plánovaných zmien a tiež zástupcovia mocenskýchštruktúr, ktorí vystupujú ako spolupracovníci, či podporovatelia.

Niektoré metódy uplatňujúce sa v komunitnej sociálnej práci:• braimstorming - využíva sa v etape diagnostikovania hlavných

problémov komunity a hľadania možnosti riešenia,• delfská metóda,• intervenčné metódy - metódy smerujúce k riešeniu problému,• fundraising - získavanie finančných prostriedkov,• lobing,• mediácia,• negociácia, atď.

Jednotlivé metódy používané v sociálej práci s komunitou«môžemerozdeliť do troch základných modelov:

a) lokálny alebo komunitný rozvoj,b) sociálne plánovanie,c) sociálna akcia.

Pod sociálnou akciou sa v teórii sociálnej práce rozumie aktivitaspoločnosti zamierená na zmeny v mocenskej štruktúre, legislatíve,

-77-

v sociálnych normách a pod. Sociálna akcia sa spája s riešením takýchproblémov ako sú sociálna nespravodlivosť, nerovnosť, deprivácia,znevýhodnenné postavenie jednotlivcov či skupín. Pri tomto modele savvjjžívajújaké metódy ako konfrontácia, vyjednávnie, občianske protesty atď.

Pre úplnosť treba uviesť, že niektorí autori7 vymedzujú komunitunielen alco lokálne spoločenstvo ako sídelnú komunitu (Žilová: In Tokárová,2002), ale hovoria napr. o terapeutickej, tradičnej, občianskej či duchovnejkomunite.

4.2. SOCIÁLNA PRÁCA SO SPOLOČNOSŤOU

Sociálny pracovník sa usiluje porozumieť problémovým situáciáma pomôcť ľuďom, aby sa sami dokázali postaviť problému, porozumieť mua nájsť riešenia daného problému. Akým spôsobom môže sociálna prácapomôcť spoločnosti ako celku? Nie je táto ambícia prehnaná? A koho, alebočo máme na mysli ak hovoríme o sociálnej práci so spoločnosťou?

Spoločnosťou rozumieme v sociálnej práci veľké územné celky,presahujúce klasické chápanie územnej komunity. Najčastejšie akospoločnosť chápeme celý štát, respektíve určité krajinské usporiadaniea pod. V podmienkach Slovneska by sme sa potom orientovali na SR akourčitý špecifický celok, alebo by sme sa v rámci sociálnej práce sospoločnosťou orientovali na jednotlivé kraje. Menšie územné celky súpredmetom komunitnej sociálnej práce.

V čom spočíva odlišnosť sociálnej práce s územnou komunitoua sociálnej práce so spoločnosťou?

1) Sociálna práca s úzmenou komunitou sa orientuje na pomocmenšiemu počtu občanov, pričom hľadáme špecifiká prameniacepráve v danej komunite a riešenia problémov môžu byť niekedyakceptované a realizovateľné len v danej komunite, ktorej je našapomoc určená. Oproti tomu práca so spoločnosťou je orientovaná navšetkých členov spoločnosti a jej výsledky by v konečnom dôsledkumali byť riešením pre spoločnosť ako celok.

2) Sociálna práca s komuitou sa orientuje na aktuálne, niekedy by smemohli povedať až na akútne situácie, teda na situácie, vyžadujúceokamžité riešenie (čím pri územnej komunite máme na mysli časové

T pozri napr Harll. P (1997), Žilová. A (1999, 2000)

-78-

Hlina I>HKÍI s KOIIWIIIIUU u .so it

obdobie v rozpätí od jedného roka do piatich rokov). Sociálna prácaso spoločnosťou sa zaoberá problémami komunikácie celku,organizácie a vedenia spoločnosti, plánovania a prognózovaniavývoja sociálnej situácie v spoločnosti, overovania funkčnostisociálnych systémov a pod. Z uvedeného je zrejmé, že časovýhorizont s ktorým sa v tejto skupine metód stretávame sa pohybujev rozpätí od 5 rokov vyššie.

F. Cox, J. Erlich, J. Rothman a J. Tropman (Skidmore, R. A.-Thackerey,M. 1998) rozlišujú tri základné metódy práce so spoločnosťou, a to:

a) Lokálny rozvoj, ktorý je pokladaný za najreálnejší spôsobdosahovania plánovaných zmien v spoločnosti. Lokálny rozvoj akospôsob práce so spoločnosťou je založený na zaangažovaní čonajväčšieho počtu občanov na spoločenskom dianí. Táto metódavyužíva také pracovné techniky, ako je svojpomoc, vzdelávanie,dobrovoľníctvo, tvorba lokálnych stredísk, atď.

b) Sociálne plánovanie, ktoré sa spája s riešením takých závažnýchotázok života spoločnosti, akými sú napríklad demografický vývoj,kriminalita, predovšetkým kriminalita mládeže, bytová otázka, otázkyverejného zdravia, tvorby fungovania sociálneho poistenia a pod.Sociálne plánovanie si vyžaduje, aby bol v spoločnosti dostatokšpičkových odborníkov z oblasti sociálnej analýzy, prognózovania,odborníkov disponujúcich riadiacimi schopnosťami a tiež odbornikovovládajúcich stratégiu a riadenie v štátnom aparáte atď.

c) Sociálne konanie orientované na sociálne akcie. Táto metóda jezameraná na reálne vytváranie podmienok „na prežitie", v súlades medzinárodnými zásadami sociálnej spravodlivosti, demokraciea humanizmu. Ide v konečnom dôsledku o dlhoročné úsiliesociálnych pracovníkov zamerané na dosiahnutie zásadných noriema ich presadenie do štátom záväznej formy, t.j. do legislatívy. Tvorbakvalitnej sociálnej legislatívy je prioritou sociálnej práce sospoločnosťou. Samozrejme, že tieto metódy nesmerujú len k tvorbenovej sociálnej legislatívy, ale aj k jej presadzovaniu v sociálnychinštitúciách a to hlavne v oblasti kontroly doržiavania záväznýchpostupov a spôsobov práce sociálnych pracovníkov s občanmi.Pracuje sa tu predovšetkým s takými oblasťami, ako napríklad prácas menšinami, ženská otázka, radikalizmus v politických hnutiach,rovnosť príležitostí, starostlivosť o občanov so zdravotnýmpostihnutím či o starých ľudí atď.

-79-

iWť/oiM XH laľiej picne _______

Sociálna práca so spoločnosťou sa orientuje najmä na nasledovnéaktivity:

• výskum,• plánovanie,• koordinácia,• organizácia,• financovanie,• legislatíva,• administratíva,• konzultácie,• výchova a vzdelávanie, •,• združenia, organizácie,• negociácia, ,• lobing,• propagácia a reklama.

Pričom najväčší význam 20 spomínaných metód sa pripisuje právemetóde organizácie spoločnosti. Organizácia spoločnosti je metódou práceso spoločnosťou ako celkom (Puch, H. J., 1997) a obsahuje v sebe trirozdielne aspekty:

1. Používa na označenie stavu, situácie či stupňa organizácie,dezorganizácie či neorganizácie danej spoločnosti.

2. Je to oblasť praxe obsahujúca rôznorodé inštitúcie zaoberajúce sazisťovaním potrieb spoločnosti. Cieľom súčasného chápania jeobjasnenie procesu organizácie spoločenstva a role sociálnehopracovníka v riešení problémov spoločnosti.

3 Je to spôsob usporiadania spoločnosti.Organizácia spoločnosti, ako metóda sociálnej práce sa začala rozvíjať

spolu s tzv. klasickými metódami sociálnej práce, jej definitívne presadeniesa ako samostatnej metódy však vzhľadom na šírku problémov s ktorýmipracuje sa uskutočnilo až v druhej polovici 20. storočia.

V roku 1939 na Štátnej konferencii sociálnej práce v USA bolauskutočnená prvá významná diskusia o organizácii spoločnosti akopracovnom postupe, ktorá napokon vyústila do nasledovných zistení:

1) že organizácia spoločnosti je samostatnou pracovnou metódou,2) pri jej aplikácii je potrebné rozlišovať či hovoríme o metóde sociálnej

práce alebo o všeobecnom organizovaní spoločnosti3) Organizácia spoločnosti ako metóda, nie je určovaná len sociálnou

prácou. Iné vedné oblasti - napríklad politika, sociológia, ekonómia čipedagogika sa takisto zaoberajú riešením tohto problému.

-80-

Sociálna praco s komunitou a so spoločnostou

4) Organizácia spoločnosti podľa potreby sociálnej pomoci plní v štátešpecifické úlohy.

5) Ide o najnáročnejšiu metódu celej sociálnej práce. A to ako z pohľaduvyžadovaných vedomostí, zručností, tak i z pohľadu náročnostipráce, závažnosti riešených úloh, či očakávaní klientov.

6) Ide o metódu sociálnej práce, ktorá sa najmä v posledných rokochdynamicky vyvíja a prispôsobuje sa podmienkam meniaceho sasveta, podmienkam globálnej spoločnosti. Preto je potrebné jejvenovať mimoriadnu pozornosť.

Už v roku 1970 Arnold Garin upozornil na všeobecný trend smerujúcik nárastu inštitúcií sociálnej pomoci a poukázal na skutočnosť, že tietoinštitúcie budú potrebovať profesionálov, ktorí budú špičkovýmiodborníkmi práve v oblasti plánovania a organizovania.

Medzi základné zásady organizácie spoločnosti, vychádzajúc zozásad stanovených C. F. McNeil (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G. 1998, s.183), po ich doplnení môžeme zaradiť najmä nasledovné požiadavky:

1. Organizácia spoločnosti ako prostriedok sociálnej pomoci sa zaoberáľuďmi a ich potrebami. Jej cieľom je obohatenie ľudského životaprostredníctvom zdrojov.

2. Hlavným klientom je spoločnosť, ktorú označujeme ako sídlo, mesto,obec, štát, národ. Popritom sa rýchlym tempom vyvíja medzinárodnáspoločnosť.

3. Organizácia spoločnosti vychádza z reálnej situácie spoločnostia potrieb jej členov.

4. Soločnosti treba rozumieť a akceptovať ju v jej všeobecnom stave,čiže v stupni konkrétneho historického vývoja.

5. Všetky disproporcie jednotlivých členov dlhodobo pôsobiacev zdravotnej a sociálnej oblasti sa dotýkajú nielen jednotlivýchčlánkov spoločnosti, ale aj spoločnosti ako celku.

6. Konečným cieľom organizácie spoločnosti je reprezentovanievšetkých záujmov i všetkých elementov populácie pre ich plnú účasťna živote spoločnosti.

7. Meniteľnosť ľudských potrieb u zväzkov medzi ľuďmi a uprostred ľudíči skupín vytvára dynamiku procesu, ktorý si vyžaduje aktualizáciumetód sociálnej práce.

-si-

fĎaľšou metódou, s ktorou sa v súvislosti so sledovanou

problematikou môžeme stretnúť, je metóda zastupovania klienta. Vyvinulasa zo známejších foriem práce, ku ktorým patrí tútorstvo či kuratela.

Sociálna práca so spoločnosťou používa nasledovné techniky práce:1. pomoc pri definovaní cieľov a stanovovaní priorít spoločnosti,2. pomoc skupinám v spoločnosti,3. vedenie účastníkov v obtiažnych situáciách,4. iniciovanie konania prostredníctvom vzdelávania atď.

K metódam práce so spoločnosťou, ktoré nadobudli na aktuálnostikoncom uplynulého tisícročia, zaraďujeme aj tzv. antiopresívne prístupyv sociálnej práci. !de o metódy ktoré sú zamierené na znižovaniediskriminačného a opresívneho správania v spoločnosti.

-82-

i yuiuin.

5. VYBRANÉ METÓDY SOCIÁLNEJ PRÁCE

Súbor metód, ktorými v súčasnosti sociálni pracovníci disponujú, jeveľmi obsiahly. Ako sme spomínali už v úvode práce, sociálny pracovníkv bežnej praxi nepoužíva tzv. čisté metodické postupy. Takmer vždy ideo kombináciu minimálne dvoch ustálených spôsobov práce, pričomo dominancii použitej metódy rozhoduje cieľ práce a pomerné množstvometódy, ktorú pri svojej práci s klientom sociálny pracovník používa.Ide napríklad o kombináciu rozhovoru a pozorovania, rozhovorua administrácie a pod.

Pre upresnenie je treba dodať, že termínom „klient sociálnej práce"sa v praxi neoznačuje len jednotlivý, konkrétny človek, ale tiež rodina,skupina či komunita, alebo spoločnosť pre ktorú sociálny pracovníkpracuje. Termínom klient môžeme v praxi označiť aj inštitúciu, ktorá siobjednala naše služby.

V nasledovnej časti uvádzame niekoľko vybraných metód sociálnejpráce tak, aby sme priblížili čitateľovi základné metodické postupypoužívané v sociálnej praxi a pritom priblížili aj štyri druhy metódspomínané v predchádzajúcej časti práce a to: sociálnu prácus jednotlivcom, sociálnu prácu so skupinou, sociálnu prácu s komunitoua sociálnu prácu so spoločnoťou.

5.1. DIAGNOSTIKOVANIE, ALEBO METÓDA HODNOTENIA

0 diagnostikovaní a diagnostike bola reč už v predchádzajúcichkapitolách. Nie je možné, hovoriť o etapách, alebo fázach, sociálnej prácea nespomenúť diagnostikovanie. Táto metóda (nech ju už nazývamediagnostikovaním, diagnostikou alebo hodnotením a pod.) sa oprávneneoznačuje jako bazálna metóda sociálnej práce. Zručnosť vedieť čonajpresnejšie a najrýchlejšie odhaľovať problémy svojich klientov je prvoupožiadavkou na výkon sociálneho pracovníka.

V rámci SR sa zaviedol pojem sociálna diagnóza eštev medzivojnovom období. Tento termín nadobudol svoj vlastný obsah a jeakceptovaný ako v oblasti sociálnej praxe, tak i v oblasti nanovo sakoncipujúcej teórie sociálnej práce. Javí sa preto výhodnejšie zostať

-83-

e] piut

v rámci slovenskej terminologie sociálnej práce pri používaní termínusociálna diagnóza.

Strieženec (1999, s. 110) uvádza, že diagnóza je poznávacia operácia,ktorou sa určuje, do ktorej triedy patrí nejaká vec alebo proces a ktoré sújeho individuálne znaky. Zastávame názor, že takéto chápanie sa vzťahujeskôr na proces diagnostikovania a samotnú diagnózu je potom potrebnéchápať ako výsledok tohto procesu, čiže ako spoznanie a označenie tohosociálneho problému klienta, ktorý je treba riešiť.

V sociálnej práci ide o vymedzenie najpodstatnejšícha najvýznamnejších znakov, charakteristických pre klientovu situáciu. Proceskomplexnej diagnostiky je výsledkom spolupráce odborníkov pri získaní čonajobjektívnejších poznatkov o klientovi za účelom stanovenia jeho sociálnejdiagnózy. Ako na to poukazuje už spomínané chápanie „hodnotenia"reprezentované francúzskou školou sociálnej práce, predovšetkým Cristinoude Robertis, ale tiež aj americkou školou sociálnej práce (USA), reprezentantiktorej chápu sociálnu diagnostiku ako spoločnú činnosť sociálnehopracovníka a klienta, ako ich spoločné hľadanie cesty a riešenia.

Diagnostikovanie, respektíve hodnotenie situácie v ktorej sa klientnachádza, je procesom postupne odhaľujúcim závažné skutočnosti, ktoré môžunejakým spôsobom vplývať na vznik a vývoj problémovej situácie klienta.

Z metodologického hľadiska práve v procese diagnostikovania jenajzretelnejšie badať vzťah medzi metódou a technikou. Z hľadiska cieľa,ktorým je určiť klientov hlavný problém a odhaliť príčiny jeho vzniku,metódou ktorú zvolíme je práve diagnostikovanie. Samotné diagnostikovaniesa však realizuje celou skupinou vhodne volených metodík a techník.

Prevažnú väčšinu informácií o klientovi čerpá sociálny pracovníkz rozhovu s klientom, ktorý za týmto účelom vedie (tzv. diagnostickýrozhovor). Pričom si všíma v rovnakej miere verbálnu aj nonverbálnustránku komunikácie, čiže používa pozorovanie ako ďalšiu formu práce.Sociálny pracovník venuje pozornosť takým sprievodným javom ako jezrozumiteľnosť podávaných informácií, jasnosť kladených otázok,schopnosť formulovať otázky, prejavy úzkosti - potenie, chvenie,neschopnosť držať očný kontakt. Takisto motorické prejavy - instabilita,gestikulácia, práca s telom a pod., môžu byť zdrojom dôležitých informáciio klientovi. Emočný stav klienta sa dá poznať na základe prejavov jehotemperamentu (striedanie nálad, netrpezlivosť, výbušnosť, plačlivosť),rečového rytmu, poruchy dychu a podobne. Pozorovanie je neoddeliteľnousúčasťou procesu diagnostikovania, čiže ide o zámerné a koncentrovanésledovanie klienta, prostredníctvom ktorého sociálny pracovník získava

-84-

Vybrané metody sociálne; práce

informácie o klientovom správaní, o spôsobe vystupovania, o bytovýchpodmienkach, o vzťahoch klienta s jeho okolím, o vzťahu k materiálnymveciam, o názoroch klienta atď. Počas pozorovania sledujeme najmänasledovné oblasti:

- rečový prejav (plynulosť, zajakavosť, nesúvislé, ako by nedopovedanévety, zrýchlené tempo reči - rapt, príliš hlasitý, alebo nedostatočnepočuteľný prejav, ...),

- chvenie rúk, neprirodzené potenie,- prejavy hyperaktivity (podupávanie, poklopávanie, „vrtenie sa", ...),- prejavy prílišného nadšenia, či nadmernej plachosti,- oblečenie,- záujmy atď.

Okrem vyššie uvedených faktov, ktorým má sociálny pracovníkvenovať pozornosť, nemal by zabúdať zistené výsledky zahrnúť docelkového záverečného hodnotenia, teda do diagnózy.

V prípade potreby sociálny pracovník môže použiť ďalšie technikyako napr. techniku topenia ľadov, empatického počúvania atď. Všetky tietotechniky nám uľahčujú správne prehodnotenie klientovej situácie.Umožňujú nám odhaliť prípadnú tenziu klienta, úsilie vyhnúť sa priamejodpovedi, snahu zamlčať pravdu, alebo až otvorene klamať atď.

Pri diagnostikovaní si všímame aj klientove osobné a profesionálneväzby, ide o priame pomenovanie vzťahov založených na dôverea priateľstve (predovšetkým partnerské vzťahy), vzťahy orientované naochranu iných "(napr. na ochranu detí, ale tiež na ochranu tej časti ľudí, zaktorých nesie klient profesionálnu zodpovednosť), na partnerstvoa spoluprácu (pracovné, kolegiálne vzťahy, status, ktorý klient v pracovnomkolektíve získal a pod.). Samozrajme, že sociálny pracovník si rovnako všímaaj klientove negatívne vzťahy, zmarené vzťahy atď.

Do tejto skupiny ale zaraďujeme tiež akýkoľvek materiál, ktorýposkytuje informáciu o kientovi. Môžu to byť napr. pracovné výsledkyklienta, ocenenia, diplomy, listy, správy, hodnotenia z pracoviska odnadriadených, podriadených, kolegov a pod. Ďalším informačným zdrojommôžu byť materiály o klientovi, teda informácie získané od inýchodborníkov. Čiže k použitým technikám práce priradíme tiež štúdium spisova komparooanie získaných informácií o klientovi.

Špecifický druh informácií o klientovi nám poskytuje jehomikroprostredie. Čiže napr. domácnosť, pracovné miesto a pod.

-85-

Metódy sociálne] prúce

Ivo Řezníček (1994) doporučuje, aby sme sa počas procesudiagnostikovania sústredili na nasledovné okruhy informácií:

- identifikačné údaje,- dôvod pre začatie sociálnej práce,- rodinné zázemie klienta,- mezoprostredie klienta (kamaráti, postavenie v spoločnosti),- zamestanie a ekonomická situácia klienta,- bytové podmienky,- spôsob dopravy do zamestnania, \- telesný stav (oblasť fyzického zdravia, hygiena ...),- intelekt, dosiahnutie vzdelania,- emocionálne správanie klienta,- schopnosť riešiť problém,- spôsob stravovania,- pocity v oblasti osobného bezpečia,- celkový dojem z klienta.

Mohli by sme konštatovať, že v podstate neexistuje informácia, ktorúby sme nemohli v procese spoznávania klienta zúžitkovať.

Tento úsek práce by mal vyústiť do plánu práce s klientom, ktorý jerobený nielen pre správny a profesionálny prístup k organizácii následnýchstretnutí sociálneho pracovníka s klientom, ale predovšetkým je robený akoplán zmien, ktorých chce dosiahnuť klient za podpory sociálneho pracovníka.Preto je nevyhnutné, aby sociálny pracovník vedel potrebné informácie nielenzískavať, ale aby ich vedel aj správne roztriediť a aby poznal, ktoré informáciesú dôležité. K diagnostickým zručnostiam ale nepatrí len schopnosť informáciezískavať. Sociálny pracovník musí vedieť ako má s informáciami narábať. Toznamená, že sociálny pracovník by mal vedieť informácie triediť,vyhodnocovať, analyzovať a odhaľovať ich vzájomné súvislosti.

Sociálny pracovník robí nasledovné hodnotenia:• zhodnocuje nové fakty,• prehodnocuje skutočnosti,• vyhodnocuje rôzne fázy práce s klientom, jeho aktivitu,• spoluprácu a pod,• zhodnocuje možné kauzálne súvislosti a vplyvy, ktoré sa mohli podieľať

na vzniku a vývoji klientovho problému.

Hodnotenie / diagnostikovanie sa neorientuje len na problémy,ktoré je potrebné riešiť. V procese hodnotenia sa analyzujú rovnako

-86-

\ybiane nietudy sociálnej pnu, e

pozitívne ako negatívne fakty, čím je proces i výsledok hodnotenia preklienta menej zraňujúci.

Hodnotenie / diagnostikovanie pripúšťa skutočnosť, že táto činnosťobsahuje aj subjektívny rozmer, čo je dané rešpektovaním obidvochprístupov k spracovaniu faktov rozumovým (intelektuálnym) ajemocionálnym.

Hodnotenie / diagnostikovanie je proces, ktorého sa klient aktívnezúčastňuje.

Samotný proces diagnostikovania môžeme rozdeliť na:- dynamické poznávanie (osoba - problém - situácia),- klinické poznávanie (fungovanie osobnosti klienta),- genetické poznávanie,- vstupné poznávanie,- operačné (aktuálne) poznávanie, r

- priebežné poznávanie,- záverečné poznávanie.

Počas procesu diagnostikovania by medzi sociálnym pracovníkoma klientom mala panovať zhoda v snahe:

• odhaliť a pomenovať problém,• postaviť správny cieľ,• nájsť možnosti riešenia.

Súčasťou diagnostiky je aj klarifikácia, ktorú v tejto väzbe chápemeako techniku zameranú na objasňovanie, vysvetlovanie situácie, príčin jejvzniku, vrátane stručného načrtnutia prognózy a možností riešenia.Klarifikácia je tak prirodzeným zavŕšením diagnostikovania.

V tabuľke č. 3 sú zahrnuté niektoré kľúčové požiadavky naschopnosti a vedomosti, ktorými má sociálny pracovník pri diagnostikovanídisponovať. Tretia časť tabuľky obsahuje konkrétne príklady sledovanýchinformácií o klientovi.

-87-

Síeiody sociálne] práce

Tab. č. 3: Kľúčové schopnosti a vedomosti vyžadované od sociálnehopracovníka v procese diagnostikovania klienta

Sledovanéoblasti

INFO

RM

ÁC

IE 0

KLI

ENTO

VIPR

OFE

SIO

NÁL

NE

ZRU

ČN

OST

IIN

FOR

MÁC

IE0

PRO

STR

EDÍ

Vyžadovanévedomosti

- identifikačné údaje,

- dôvod k sociálnej práci,- rodinné zázemie,

- vzťahy s prostredím,

- telesný stav,- vzdelanie, intelekt,- emocionalita klienta,- ekonomická situácia klienta,

- temperamentové vlastnosti,

- sociálne zručnosti,

- osobnostné črty.

- viesť rozhovor,- hodnotiť fakty,- analyzovať ich,- robiť závery,- získať a udržať si dôveru

klienta,- plánovať prácu s klientom,

- odhadovať vývoj situácie,

- rešpektovať klienta.

- znalosti z oblasti teritológie,- informácie o sociálnej sieti,- situácia v oblasti

zamestnanosti,- demografické údaje,- infrastruktura prostredia.

Informácieo klientovi

- meno, dátum narodenia,bydlisko,

- udávané potiaže,- stav, počet detí, vzťahy

v rodine,- pozícia na pracovisku, vzťahy

v zamestnaní,- zdravie, choroba, postihnutie,- základné, stredné, VŠ,- tenzia, strach, citová instabilita,- aký má klient príjem,

nehnuteľný majetok, úspory,- cholerik, sangvinik, flegmatik,

melancholik,- asertivita, schopnosť

koopervať,- zodpovednosť, presnosť,

kreativita, lenivosť...

- spoľahlivosť,- dôvera,- presnosť,- dodržiavanie termínov,

- schopnost zvládat zátažovésituácie,

- výbušnosť, zlá autokontrolaatď.,

- prijatie zmeny,- progres.

- usporiadanie bytu,- dostupnosť služieb,- možnosti rekvalifikácie.

metody sociálnej prace

Ak má sociálny pracovník dostatok informácií o probléme, jepotrebné, aby o danom probléme uvažoval v troch rovinách (Novotná, V.-Schimmerlingová, V., 1992), a to:

a) z pohľadu konkrétnej sociálnej situácie, čiže konkrétnych sociálnychpodmienok,

b) so zreteľom na ľudí, ktorí hodnotili klientovu situáciu ako problémovú,či niežiadúcu,

c) sociálny pracovník musí zvážiť aj dôvody, či príčiny, ktoré mohli byťpríčinou tohto hodnotenia.Čiže v procese diagnostikovania sociálny pracovník vždy berie do

úvahy aj podmienky, v ktorých bolo hodnotenie inými osobami robené,možnú mieru subjektívneho vplyvu na zhodnotenie klientovej situácie a tiežsa zaujíma o dôvody, ktoré viedli jednotlivých zúčastnených aktérov k tomu,že klientovu situáciu označili ako problémovú.

Až po spoznaní všetkých dostupných faktov, ich následnomoverení a zistení vzájomných súvislostí môže sociálny pracovníkstanoviť diagnózu, teda určiť hlavný problém klienta.

V sociálnej práci pritom zdôrazňujeme skutočnosť, že odborník musíbyť počas celej práce s klientom pripravený na možnú zmenu hlavnejdiagnózy, podľa toho, ako sa budú v procese práce s klientom vynárať ďalšiedôležité skutočnosti.

5.2. -SOCIÁLNA TERAPIA

Sociálna práca využíva rôzne terapeutické metódy, základy ktorýchv našich podmienkach môžeme hľadať v oblasti medicíny, psychológie,sociológie, či pedagogiky, predovšetkým špeciálnej a liečebnej pedagogiky.

K formovaniu sociálnej terapie koncom 19. storočia prispel aj RichardCabot, ktorý pôsobil v General Masachusetts Hospital v Bostone (Skidmore,R. A.-Thackerey, M. G., 1998). Cabot upozorňoval na vhodnosť, aby savytvorila „opatrovateľská služba", ktorú by sme dnes mohli nazvať ajsociálnou službou. Cieľom tejto služby by bola pomoc pri riešení rodinných(partnerských či výchovných), ekonomických či iných problémovpacientov, ktoré fungujú ako prekážka v procese uzdravovania.

Takto formulovaný obsah opatrovateľskej služby, ktorá by dopĺňalazdravotnícku starostlivosť poskytovanú lekármi a sestrami, jej dáva jasnúorientáciu na oblasť sociálnej práce.

-89-

Melou)

Sociálno-terapeutický prístup, ktorý pôvodne vyšiel z požiadavieklekárov a sestier, postupne si vytvoril vlastný ucelený systém, prekračujúcirámce zdravotníckeho pôsobenia, ktorý dnes označujeme sociálnou terapiou.

Sociálna terapia je svojou podstatou sociálno-výchovnýmpôsobením na klienta s cieľom dosiahnuť nápravu (sanáciu) pomerovv osobnom živote klienta. Sanácia sa realizuje prostredníctvomkonkrétnej formy sociálnej pomoci.

Sociálna terapia je proces, ktorý je založený na dynamickej interakciimedzi klientom a sociálnym pracovníkom. V tomto procese ide o vedomé úsilieo formovanie názorov, presvedčení, postojov, citov a konania klientov.

Úlohou sociálneho pracovníka je mobilizovať individuálne zdrojev klientovi samotnom, ako aj potenciálne zdroje v klientovombezprostrednom okolí, cielene vytvárať možnosti pre získanie nových,predovšetkým pozitívnych zážitkov klienta.

Z hľadiska terapeutického účinku je potrebné dodržiavať všetkypodmienky podporujúce pozitívne účinky sociálnej terapie. Z faktorov, ktoréovplyvňujú priebeh a výsledok sociálnej terapie, uvádzame predovšetkým:

• vhodnosť terapeutického prostredia,• dodržiavanie harmonogramu stretnutí spolupôsobiacej osoby,• poskytovanie kvalitných a objektívnych informácií,• konkrétna pomoc atď.

Z teoretického hľadiska sa otázkam sociálnej terapie venovali F. Haag,Rogers, Richmmondová, Krakešová-Dokšová, Goldberg, Lang, Sokolowska,Satirová, Hanzlíček, Kratochvíl atď.

Podľa prístupu jednotlivých autorov môžeme dnes hovoriť o:- komunikačnej terapii,- výchovno-sociálnej terapii,- rodinnej terapii,- realitnej terapii,- behaviorálnej terapii,- krízovej intervencii,- socioterapii atď.

Sokolowska (1986), ktorá pri vymedzení socioterapie vychádzalaz poslania, ktoré jej pripisuje WHO, chápe socioterapiu ako činnosť, ktorá máposkytnúť chorému alebo chorobou ohrozenému jedincovi dostatokmožností na vytvorenie sociálnych kontaktov, ktoré sú priaznivé pre udržaniealebo znovuvytvorenie jeho primeraného sociálneho správania. PodľaSokolowskej je hlavnou úlohou socioterapie posilnenie, obnovenie a udržaniepacientovho záujmu o reálny spoločenský život a reálne sociálne vzťahy.

-90-

Vybiune meUxiy soaatne] piut_e

Hanzlíček (1983), ktorý sa zaoberal touto problematikou vo vzťahuk jedincom so zdravotným postihnutím, chápe socioterapiu ako jedenz prejavov sociálnej rehabilitácie orientovanej na zníženie sociálnychdopadov postihnutia.

Kredátus (2001, s. 123), ktorý sa venuje možnostiam využitiasocioterapie v práci osôb závislých na alkohole, vyzdvihuje významsocioterapeutického klubu, poslaním ktorého „v procese doliečovania jepomáhať, poúčať i učiť novému reštrukturovanému životnému spôsobu bezalkoholu s adekvátnym riešením záťažových situácii typu neprimeranýchúloh a požiadaviek, problémových situácií, frustrácií, konfliktova zvládnutia stresov."

Žilová (1999, 2000) poukazuje na možnosti využitia socioterapiev práci s dlhodobo nezamestnanými osobami.

K najčastejšie používaným metódam v sociálnej terapii, radíme:- terapeutický rozhovor,- rozbor problémovej situácie, r- terapeutické skupiny,- realitnú terapiu,- rodinnú terapiu V. Satirovej,- naratívnu terapiu,- systemickú terapiu,- behaviorálnu terapiu,- Riegrovu terapiu ostrova rodiny a pod.

Wovotná-Schimmerlingová (1992) uvádzajú, že základným nástrojomsociálnej terapie je osobný kontakt s klientom, ktorý klientovi poskytujemožnosť anlyzovať vlastnú problémovú situáciu a hľadať jej riešenia.Možnosť hovoriť o svojom probléme, analyzovať ho s inou osobou, hľadaťa nachádzať riešenia obsahuje v sebe nesporný terapeutický účinok.

K metódam používaným v rodinnej tarapii patri aj sanáciarodinného prostredia, ktorá sa zameriava na obnovu, alebo na úpravurodinného prostredia tak, aby spĺňalo požiadavky spoločnosti kladené navýchovné prostredie rodiny. Môžeme teda povedať, že ide o využitiepoznatkov z pedagogiky, psychológie, sociológie a sociálnej práce priprevýchovnom pôsobení na rodinu. V § 13 zákona NR SR č. 195/98 Z.z.v znení následných úprav sa hovorí, že: „Výchovná činnosť je najmäpôsobenie na prirodzené sociálne prostredie dieťaťa, na zlepšenie vzťahovmedzi rodičmi a deťmi, na zlepšenie vzťahov medzi manželmi navzájom, akje výchova dieťaťa vážne ohrozená alebo vážne narušená, alebo pôsobenie

•91-

Metody sotiulnej prace

na obnovu rodinného prostredia, z ktorého boli deti vyňaté pre zlyhanievýchovnej funkcie rodiny. Výchovná činnosť sa vykonáva najmä v rodinnomprostredí dieťaťa."

Zákon teda jasne stanovuje komu a za akých podmienok má byťposyktnutá sociálnymi pracovníkmi odborná pomoc a zároveň stanovuje ajcieľ tejto spolupráce s členmi rodiny, tým je náprava výchovného prostrediarodiny. Sanácia rodinného prostredia je teda metóda, ktorá sa zameriava nazmenu funkčnosti rodiny ako systému a na navodenie vhodnej sociálnejklímy. Za týmto účelom musí sociálny pracovník mať nasledovné vedomosti:

• informácie o štruktúre rodiny, vrátane poznania rolí, ktoré v danejrodine zaujímajú jej jednotliví členovia,

• musí poznať funkcie rodiny a podmienky, v ktorých ich rodina môžeoptimálne plniť,

• mať vedomosti o rodinnej interakcii a vedieť tieto väzby v rodineidentifikovať,

• mať skúsenosti s diagnostikou rodiny a vedieť odhaliť príčiny vznikukonfliktov v rodine,

• musí vedieť pracovať s konfliktmi,• mal by poznať rodinné pravidlá - ich tvorbu, mechanizmus, zavádzanie,

dôsledky neakceptácie ako aj dôsledky nevhodných pravidiel atď.

V spolupráci s členmi rodiny sa potom sociálny pracovník usiluje o:- správne pomenovanie problémov rodiny,- najrýchlejšie a najpresnejšie identifikovanie skrytých problémov rodiny,- odhalenie príčin vzniku problémov,- uskutočnenie situačnej analýzy rodiny,- vytvorenie podmienok pre prácu rodiny so sociálnym pracovníkom,- stanovenie si spoločných cieľov,- vytýčenie pracovných postupov a termínov,- prijatie potrebných pravidiel pre vzájomnú spoluprácu a pod.

Sociálny pracovník pri sanácii rodinného prostredia nesmiezabudnúť, že jeho úlohou o.i. je tiež:

• poskytovať všetkým členom rodiny vhodnú psychosocíálnu oporu,• viesť rodinu k dosahovaniu vytýčených cieľov a k prekonávaniu

prekážok,• posilňovať funkcieschopnosť rodiny ako celku,• posilňovať nezávislosť, slobodu a sebadôveru jednotlivých členov

rodiny,

-92-

\\biuiw metody MKiíiliwj prace

• viesť ich k vzájomnej úcte a tolerancii• pomôcť im získať potrebné sociálne kompetencie (ktoré môžu

využívať aj mimo rodinu),• urobiť reštrukturalizáciu vzťahov v rodine,• umožniť, aby rodina úplne prevzala iniciatívu a zodpovenosť.

Naznačené problémy a úlohy sociálneho pracovníka sú obsahovobohaté, vyžadujú primerané množstvo vedomostí, skúseností a tiežovládanie značného množstva techník, ktoré počas sanácie rodinnéhoprostredia sociálny pracovník vhodne kombinuje.

Najčastejšie ide o nasledovné metodické postupy: mediácia,negociácia, klarifikácia, interpretácia, konfrontácia, selektívneposilňovanie, komunikačný tréning, rodinná dohoda, rodinnýmonitoring, technika paradoxov. V poslednom období sa rozvíjajú novéstratégie práce s rodinou, k najúspešnejším z nich môžeme zaradiť tzv.video-home trainig.

5.3. SOCIÁLNA REHABILITÁCIA

WHO v roku 1969 definovala rehabilitáciu ako komplexné,koordinované využívanie medicínskych, sociálnych, výchovnýcha pracovných prostriedkov na výcvik alebo precvičovanie jednotlivca donajvyššej možnej miery s cieľom umožniť mu začlenenie alebo znovuzačlenenie do spoločnosti. Pod spoločenským začlenením rozumieme jehoaktívnu účasť na pracovnom procese, vzdelávaní alebo ďalších aktivitáchspoločenského a verejného života, ale tiež rozvoj kontaktov a aktivítv súkromnom živote. Pričom v praxi rozoznávame rozdiely medzihabilitáciou, ktorú chápeme ako proces prvotného začlenenia jedinca dospoločnosti (o habilitácii hovoríme najmä vo vzťahu k deťom)a rehabilitáciou, čiže novým, opätovným začlenením jedinca do spoločnosti.

Sociálna rehabilitácia je vo svojej podstate metodickým postupom,usilujúcim sa o opätovné začlenenie tých klientov do spoločnosti, ktorí sa ocitlina rôzne dlhé obdobia mimo aktívne spoločenské dianie napr. z dôvodovnariadeného inštitucionálneho pobytu, zdravotného postihnutia, sociálnenepriaznivých podmienok a pod. Napriek veľkej variabilite, danej rozličnouskladbou klientely sociálnej práce, v úsilí o opätovné začlenenie klienta dospoločnosti môžeme nájsť u všetkých klientských skupín niekolTco spoločnýchprincípov, ktoré by mal sociálny pracovník v práci s klientom rešpektovať.

-93-

I. Orientácia na potreby klientaPotreby sú internou normou klienta, ktorú si jedinec vytvára

postupne na základe vplyvu jeho prostredia, predchádzajúcich životnýchskúseností, vzdelania, dostupných možností a podobne. Hierarchia potrieb,ktorú si jedinec buduje v priebehu svojho života, býva častokrát narušená,respektíve býva nenaplnená v dôsledku tých životných situácií, následkomktorých sa jedinec stáva klientom sociálnej práce. Tento proces zmenyživotnej situácie klienta býva sprevádzaný často razy radom negatívnychemócií ako napríklad strach, neistota, pocit opustenosti atď., ktoré sťažujúinterakciu klienta s jeho okolím a nezriedka bývajú dôvodom jehosociálneho vylúčenia.

Sociálny pracovník, ktorý s klientom pracuje, by si mal byť vedomýnasledovných skutočnosti:

a) významu potrieb vo všeobecnosti,b) významu tzv. nemateriálnych potrieb,c) individuálneho chápania a pociťovania potrieb klientom.

Samozrejme, že vo svojom úsilí sa sociálny pracovník orientuje napomoc pri zlepšovaní sociálnej reality klienta ako v rovine materiálnychpotrieb, tak i v rovine nemateriálnych potrieb.

K základným potrebám, na ktoré sa zameriava sociálny pracovníkv procese sociálnej rehabilitácie patria-

• istota a bezpečie,• súkromie,• stabilita,• dôvera a sebadôvera,• ľudské kontakty,• komunikácia.

Práve prostredníctvom pôsobenia na oblasť nemateriálnych potriebmôžeme pomôcť klientovi získať vnútorný pokoj, nové ľudské kontakty,odhaliť možnosti, nájsť životný optimizmus a posilniť jeho dôveruv pozitívne očakávania.

II. Orientácia na klienta ako individualituExistujúce formy, postupy a metódy práce, ktoré sa postupne vyvíjali

až nadobudli praktické aj teoretické vyjadrenie v jednotlivých metódachsociálnej práce sú vo svojej podstate priemerovanou formou pomoci.Priemerovanou v tom zmysle, že sú určené „priemernému" a teda zároveň

-94-

\\t)HltW IIU'1(HÍ\ MH UltlitJ fi

neexistujúcemu človeku. V oblasti saturácie materiálnych potrieb sa tentopriemer odráža od reálnych skutočností ako napríklad od ceny nevyhnutnevynaložených financií na bývanie, stravu a podobne. Takto taxatívnestanovené dávky a rozsah niektorých služieb sú určené na pokrytie naozajtej najspodnejšej hranice ekonomickej potrebnosti. Cieľom tejto skupinymetód a foriem pomoci nie je zabezpečiť prostredníctvom ekonomickejformy pomoci štátu psychosociálnu stabilitu klienta, ale len pomôcť„prežiť" mu určité obdobie. Špecifické postavenie v tomto smere mákompenzácia zdravotného postihnutia. Zdravotne postihnutý občan jev zmysle sociálnej práce a sociálnej legislatívy chápaný ako občan, ktorýz objektívnych (zdravotných) dôvodov je dlhodobo až trvalo obmedzenýalebo vylúčený z možnosti uplatnenia sa na bežnom trhu práce. V súlades týmto chápaním sú potom ekonomické formy pomoci vnímané akonáhradné ekonomické zdroje, ktoré majú zabezpečiť občanovi vhodnéživotné podmienky a sú potom nastavované vyššie ako iné formyekonomickej pomoci.

Ekonomické formy pomoci klientovi sú vždy priemerované. Aj prikompenzácii sociálnych dôsledkov zdravotného postihnutia, založenej naindividuálnom prístupe ku klientovi, sa sociálny pracovník pohybujev systéme priemerovaných nárokov klienta, daných patričnou legislatívou(v súčasnosti reprezentovanou predovšetkým zákonom č. 195/98 v znenínásledných úprav).

Rozsah foriem a miera pomoci sú legislatívne stanovenéa ohraničené minimom a maximom možnosti ekonomickej pomoci presnevymedzenej zákonom.

V tej časti sociálnej praxe, v ktorej sa sociálny pracovník orientuje napriame pôsobenie na klienta, má k dispozícii pomerne širokú škálu foriema metód pomoci. Tieto mimoekonomické formy pomoci orientovanépredovšetkým na oblasť psychosociálneho fungovania klienta plneumožňujú realizáciu požiadavky individuálneho prístupu ku klientovi.

Umožňujú sociálnemu pracovníkovi, aby volil a preferoval tie formypráce s klientom, ktoré v najoptimálnejšej miere odrážajú potreby, predstavya požiadavky klienta.

Mohli by sme povedať, že účinnosť sociálnej práce smerujúcak integrácii klienta do spoločnosti je priamo úmerne závislá na schopnostisociálneho pracovníka prispôsobiť pracovné metódy individuálnympotrebám klienta.

-95-

Aieltxiy

HI. Orientácia na zachovanie suverenity klienta a podporovaniejeho kompetencií

Len klient, ktorý vníma sám seba ako jedinca schopného robiťrozhodnutia, niesť zodpovednosť, plánovať zmenu, bude schopný tútozmenu aj dosiahnuť.

Takýto klient sa stáva v pravom zmysle partnerom sociálnehopracovníka, je schopný prinášať nové návrhy a riešenia vlastnej situáciea realizovať vlastné očakávania.

Klient, vedomý si vlastnej hodnoty a reálnych možností je schopnýpoznať a ujať sa svojich kompetencií. Stáva sa aktívnym pri presadzovanísvojich oprávnených záujmov, dokáže nájsť možné zdroje pomoci a to akov členoch vlastnej rodiny, tak i v širšom prostredí.

Kompetencie, o ktorých klient rozhoduje samostatne, nielenposilňujú sebavedomie a sebestačnosť klienta, ale priaznivo pôsobia aj narozvoj tých schopností klienta, ktoré sú potrebné k získaniu nezávislostiklienta na svojom okolí.

Klient je v pravom zmysle odborníkom na vlastné problémy a preto máprávo žiadať, aby o ich riešení rozhodoval on, aby tieto rozhodnutia moholsám realizovať a aby mu pritom bola poskytnutá primeraná odborná pomoc.

IV. Orientácia na image sociálneho klientaKlient sociálnej práce je človekom potrebujúcim pomoc odborníka

pri riešení svojich problémov.Takto isto by sme mohli vnímať napríklad klienta - človeka, ktorý

prichádza za architektom, aby mu naprojektoval dom, klienta prichádzajúcehoza právnikom, dožadujúceho sa realizácie vlastných práv, klienta-pacienta,hľadajúceho pomoc u odborníka-lekára, atď. Všetci títo „klienti" súspoločensky akceptovaní a vyhľadanie vyššie spomínaných foriem pomoci jechápané ako prirodzenosť, bez akýchkoľvek negatívnych nánosov.

Čím je teda iná pozícia klienta sociálnej práce?Prečo ju sprevádza tak silné vnútorné i vonkajšie odmietanie? Pozícia

klienta sociálnej práce je rozdielna práve v negatívnom spoločenskomchápaní skutočností vedúcich k zmene, následkom ktorej občan potrebujepomoc spoločnosti. Z historického vývinu samotnej profesie vidíme, žejednotlivec potrebujúci niektorú z foriem sociálnej pomoci bol aj v minulostivo vedomí ostatných členov spoločnosti vnímaný veľmi negatívne a topredovšetkým ako lajdák, žobrák, kriminálnik, kripel, neschopný atď.„Strešná" spoločnosť sa síce snažila týmto ľuďom pomáhať, ale zároveňsvoju pomoc zdôrazňovala rozdielom medzi ňou a tými, ktorým bola jej

-96-

Vybraně metody sociálnej prúce

pomoc určená. Negatívny image klienta sociálnej práce bol natoľko silný, žeho nestačil prekonať ani nárast klientov, ktorý sa o pomoc spoločnostiuchádzajú z dôvodov dočasnej straty zamestnania, nedostačujúcehoekonomického príjmu, vysokého životného veku, straty rodičov, choroby čizdravotného postihnutia. A to aj napriek upozorneniu, ktoré môžeme nájsťuž v prácach J. Adamsovej, A. Salomonovej a ďalších, že s rozvojomspoločnosti, predovšetkým s rozvojom jej poznania a s vývojom techniky,bude narastať aj počet ľudí vyžadujúcich sociálnu starostlivosť spoločnosti.Aj napriek veľkému počtu klientov v súčasnosti (odborné odhady hovoria,že približne každý štvrtý až piaty človek potrebuje počas svojho životaurčitú formu sociálnej pomoci), sa pojem „klient" sociálnej práce neustálechápe negativisticky.

Táto skutočnosť pôsobí nepriaznivo predovšetkým na samotnéhoklienta, na tvorbu jeho sebaobrazu, posilňuje autoaverzívne sklony, ktorév konečnom dôsledku môžu viesť k sebapoškodzovaniu klienta ba ažk pokusom o autodeštrukciu klienta. Toto negatívne chápanie pozície klientasociálnej práce posilňuje v jedincovi pocity bezmocnosti, frustrácie,spoločenskej nežiadanosti, bezcennosti, atď.

Je preto z hľadiska individuálneho prežívania a celkového zvládnutiasociálne-problémovej situácie klienta nevyhnutne potrebné pôsobiť aj navnímanie image klienta v spoločnosti, ale tiež pracovať s klientom nasebaprijatí v roli klienta sociálnej práce.

Z hľadiska časovej organizácie sociálnej rehabilitácie môžeme hovoriťo preventívnej, aktuálnej a následnej rehabilitačnej starostlivosti.

Preventívna rehabilitačná starostlivosť sa zameriava napredchádzanie vzniku chýb alebo porúch (napr. ozdravovacie pobyty prebaníkov, preventívna práca s mládežou, zdravý životný štýl a pod.)

Aktuálna rehabilitačná starostlivosť nastupuje bezprostredne povzniku sociálne problémovej situácie, s cieľom odstrániť, alebo zmierniťdopad tejto situácie na klienta. Podľa dĺžky trvania môže byť aktuálnarehabilitačná starostlivosť krátkodobá (v trvaní niekoľko dní) a dlhodobá(v trvaní niekoľko rokov).

Následná rehabilitačná starostlivosť je súbor služieb,nadväzujúcich na aktuálnu rehabilitačnú starostlivosť. U niektorých klientovprerastajú do tzv. celoživotnej starostlivosti.

-97-

Metodybtiiiatnej prace

Sociálna rehabilitácia zahŕňa opatrenia, ktoré uspôsobujú jednotlivcapre život v spoločenskom prostredí, pre kontakty s inými ľuďmi. Ako taká jeimanentnou zložkou sociálnej práce.

Sociálna rehabilitácia sa zameriava predovšetkým na nasledovné oblasti:• samostatnosť, nezávislosť na pomoci iných (ovládanie sebaobslužných

prác, domácich prác, schopnosť používať dopravné prostriedky,vybavovať si svoje osobné záležitosti, nakupovať a pod.),

• dorozumievanie sa - okrem bežnej hovorovej reči ide o zvládanierôznych druhov náhradnej komunikácie (posunková reč, systémMAKATON, počítače ...),

• dobré spoločenské vystupovanie, orientované na budovaniepozitívneho klientského image,

• oblasť individuálnych záujmov,• rodinný život - hospodárenie, udržiavanie bytu, výchova detí,

spolunažívanie členov rodiny vrátane otázok sexuálneho spolužitiamanželov.

Formy sociálnej rehabilitácie sú závislé od veku a problému klienta.Súčasťou sociálnej rehabilitácie sú aj socio-terapeutické programy so

zameraním na posilnenie sebadôvery, zmenu postojov klienta, na oblasťkomunikácie a asertívneho správania a pod.

Pri dospelých klientoch sa zameriavame v sociálnej rehabilitácii natie oblasti, o ktorých predpokladáme, že môžu byť z hľadiska klientazdrojom budúceho napätia, poruchy rodinných väzieb, dvsfunkčnéhosprávania a pod.

Ide predovšetkým o úsilie dosiahnuť zmenu v nasledovnýchoblastiach:

- zmena v pracovnom zaradení,- zmena postavenia v rodine,- zmena životného režimu, záujmov,- zmena vo vzťahu k iným ľuďom,- zmena životného prostredia atď.

-98-

lyDiuiie IIWUKIYioiiuiiiij prace

5.4. SOCIÁLNE SLUŽBY

Sociálna služba je špeciálny súbor činností, zameraných nauspokojovanie individuálnych aj kolektívnych potrieb, ktoré sa vykonávajúiným spôsobom, ako prevodom materiálnych statkov.

Friedläuder, Walter / Pfaffenberger, Hans: „Sociálne služby sa snažiapomôcť individuám, skupinám a spoločenstvám pri dosahovanímaximálneho stupňa sociálneho, duševného a telesného blahobytu ... Cieľomnieje len pomáhať jednotlivcovi, rodine alebo skupine osôb v ich sociálnychvzťahoch, ale zahrňuje aj zlepšenie všeobecných sociálnych podmienokpomocou zvýšenia zdravotného a hospodárskeho štandardu a prihováranímsa za lepšie bytové a pracovné podmienky a konštruktívne sociálnezákonodárstvo." (In: Schilling, J., 1999)

Do tohoto súboru patria predovšetkým činnosti, zamerané na:• zabezpečovanie primeraných životných podmienok pre ľudí ktorí

svoju situáciu nevedia zvládnuť sami,• vytváranie vhodných podmienok, ktoré by zabránili vzniku alebo

nárastu negatívnych spoločenských javov,• vytváranie podporných aktivít, ktoré zamedzia nepriaznivý sociálny

vývin jednotlivca, rodiny či spoločnosti.Z historického pohľadu ide o najstaršiu súčasť sociálnej práce.

Záujem o sociálne služby, ich profesionalizáciu, miesto v spoločnosti a pod.bol markantný najmä na začiatku 20. storočia.

- S organizovanou formou sociálnej služby sa môžeme stretnúť napr.pri zakladaní prvých inštitúcií pre handicapovaných jednotlivcov, ktorýchnajväčší rozvoj nastal koncom 18. a začiatkom 19. storočia. Sociálna služba,zameraná na ľudí žijúcich mimo tieto inštitúcie sa začína rozvíjať až koncom19. storočia. Napr. podľa Mac Dowellovej (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G.,1998) v USA začali v 80. rokoch 19. storočia vznikať tzv. settlementy -strediská sociálnej služby, Neighbourhood Houses - Domy pre sociálnupomoc v susedstve, úlohou ktorých bolo pomáhať jednotlivcom i rodinámvo svojom bezprostrednom okolí. Aby bola táto pomoc kvalifikovaná,vznikali v USA tzv. obecné centrá a školy pre výcvik v sociálnej službe.

O vzrastajúcom záujme o sociálne služby svedčí aj usporiadanieMedzinárodného Kongresu sociálnej služby, ktorý sa uskutočnil v júli1928 v Paríži.

Išlo vôbec o prvý svetový kongres zameraný na sociálnu a zdravotnústarostlivosť, ktorého súčasťou boli štyri samostatné kongresy prepojené

-99-

navzájom organizačne i programovo. Okrem už spomínaného kongresusociálnej služby išlo o:

• Medzinárodný kongres pre bytové otázky a výstavbu miest,• Medzinárodný kongres verejnej i dobrovoľnej sociálnej pomoci,• Medzinárodný kongres starostlivosti o matku a dieta.

Medzivojnové obdobie bolo pre sociálnu prácu a tým aj pre sociálnuslužbu veľmi plodným. Svoj podiel' na tom mala prvá svetová vojna, rozšírenieTBC, veľká hospodárska kríza a pod. javy, ktoré priniesli do spoločnosti radvýrazných spoločenských problémov, od vyriešenia ktorých záviseli nielenosudy jednotlivcov, či ich rodín, ale svojím rozsahom ovplyvňovali situáciuv konkrétnom štáte. Obdobie po II. svetovej vojne, mimo tzv. východnú zónu,v podstate pokračovalo v započatom smere rozvoja sociálnej služby s tým, žesa venovalo aj novým problémom, ako napr. problematika hladu a chorobnostiv krajinách tretieho sveta, rast kriminality, drogová scéna, AIDS atď.

Právo na starostlivosť bolo od začiatku formované ako normatívnapožiadavka, napĺňanie ktorej garantuje štát a jeho orgány. V praxi to znamená,že sú definované prípady, v ktorých je štát povinný prípadne oprávnený,opatrovateľský, ale tiež kontrolne intervenovať v prospech občana.

Tieto historicky rozdielne formy zospoločenšťovania sociálnej politikya sociálnych služieb sa odrážajú v rozvoji oboch oblastí a ich osobitnomvzájomnom vzťahu až do súčasnosti. Osobitný vzťah spočíva v neustálompresúvaní problémov sociálnej politiky na sociálnu starostlivosťa administráciu.

Sociálnou politikou sa zaoberajú poskytovatelia sociálnych služieb,politické strany, hospodárske zväzy, parlament a ministerstvá prácea sociálnych vecí. Sociálne služby (teda sociálna pedagogika a sociálnapráca) sú chápané ako súčasť sociálnej politiky. Ako upozorňuje Schilling(1999), spôsob myslenia politikov je ale iný, ako náš. Ak sociálni pracovnícimajú na mysli postihnutého človeka a jeho sociálnu situáciu, politikom ideo to, ako založiť, obhájiť, podporiť, začleniť sociálne projekty. Musia vidieť,že zámer je spojený s prijateľným programom, s realizovateľným pravidlom,s trendom, s ktorým bude verejnosť súhlasiť. Ich myslenie je taktické, dopodstatných otázok sa púšťajú len ak sú nevyhnutné pre informovanosť.

5.4.1. Formy sociálnych služieb

V priebehu historického vývoja sa postupne od najprirodzenejšejformy sociálnej služby, za ktorú môžeme označiť opatrovateľskú službu,

-100-

Vybrané meíódy sociálne] práce

rozvinula celá škála služieb, ktorú podľa časového hľadiska môžeme rozdeliťna klasické a moderné služby.

Ku klasickým formám sociálnych služieb patria- inštitucionálna starostlivosť o chorých, starých a zdravotne

handicapovaných občanov,- útulky pre bezdomovcov,- penitenciárna a postpenitenciárna starostlivosť,- opatrovateľská starostlivosť,- organizovanie spoločného stravovania.

Moderné formy sociálnych služiebV súčasnosti k moderným formám sociálnych služieb patria, napr.:

- dôchodkové pripoistenie, cieľom ktorého je ľahšie zvládnutieekonomických problémov v starobe. Toto pripoistenie ako prvé bolouzákonené v SRN,

- domáce opatrovateľské (aj ošetrovateľské) služby,- intermediálně, poloinštitucionálne formy starostlivosti, ktoré sa začali

rozširovať už v 80. rokoch. Tzv. denné pobyty pre deti, mládež alei dospelých zdravotne handicapovaných občanov a pre občanovvysokého veku,

- street worker - sociálny asistent, pracovník pre prácu so staršímideťmi a mládežou v ich prirodzenom prostredí. Táto služba patrí dooblasti prevencie a je zameraná na ochranu pred sociálnoupatológiou, prostredníctvom ponuky pozitívnych alternatívnychčinnosti, orientuje sa na tzv. „zdravý životný štýl", najčastejšímiklientami sú drogovo závislí,

- prepravné služby pre zdravotne postihnutých,- personel asistent - osobný asistent, ako nová kvalita opatrovateľských

služieb,- zabezpečovanie podmienok na prežitie, sú to služby orientované na

tú skupinu občanov, ktorí samotní nemajú záujem na zmene vlastnejsociálnej situácie a nespolupracujú ani so sociálnymi pracovníkmi.V oblasti sociálnych služieb sa najvýznamnejšie prejavuje vzťah

sociálnej práce a sociálnej politiky.

-101-

Melody botialnej prace

5.4.2. Všeobecný der sociálnej služby

Cieľom organizovania sociálnej služby je zabezpečenie a ochranasociálneho blaha, čiže určitej úrovne kvality života všetkých občanov, ktoráje vyjadrená v oficiálnej sociálnej politike štátu. Prekročenie tejto úrovneznamená nárast klientov, závislých na sociálnej pomoci štátu, sociálnychnepokojov, kriminality, zvýšenie chorobnosti, atď., čo v konečnom dôsledkuvedie k ochromeniu štátu ako politického orgánu, a tým aj k ohrozeniu tejčasti jeho občanov, ktorí sociálnu službu nepotrebujú.

Úloha štátu pri realizácii sociálnych služiebAk sa uvažuje o zriaďovaní a poskytovaní akejkoľvek sociálnej

služby, očakáva sa od štátu, že ako garant určitej kvality života všetkýchsvojich občanov, bude to práve štát, kto túto službu riadi a bude znášaťnáklady na jej prevádzku.

Ako však zdôrazňuje Paul Spicker (1996, s. 10) „štát nie je anijediným ani hlavným poskytovateľom sociálnych služieb", pretože existujeešte veľa možností, ktoré sa v spoločnosti v oblasti sociálnych služiebprirodzene aktivujú.

Odborníci z oblasti sociálnej politiky, ktorá je rozhodujúcim článkompre oblasť sociálnych služieb, za posledných sto rokov vypracovali veľarôznych teórií o úlohe štátu pri realizácii sociálnych služieb. Od absolútnejzodpovednosti štátu za ich rozvoj, až po jeho riadiacu a kontrolnú úlohu.

Najčastejšie sa môžeme stretnúť s optimálnym delením služieb do trochskupín, a to:

• verejný sektorVerejný sektor, čiže sociálne služby financované a riadené štátom,

možno chápať ako „prostriedok, pomocou ktorého štát prevádza svojupolitiku" (Spicker, 1996, s. 10). Aby mohol realizovať vlastnú sociálnu politiku,je potom potrebné, aby v rámci verejného sektoru boli zriaďované služby:

- potrebné na udržanie minimálnej všeobecnej životnej úrovne. Idepredovšetkým o reziduálnu starostlivosť, tvoriacu určitúzáchrannú sieť pre ľudí, ktorí sa nedokážu inak vyrovnať so svojousociálnou realitou,

- služby, ktorými vykonáva štát zároveň i kontrolnú činnosť, napr.v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže,

- služby, ktoré sú z ekonomického hľadiska výhodnejšie priorganizácii štátom.

-102-

Vylaane metody bociulnej prute

Pričom väčšina autorov, medzi nimi napr. Hayek, Titmuss, Spicker, saprikláňa k názoru, že štát by mal pristupovať k budovaniu sociálnych služiebaž potom, keď sa dokáže, že ostatné sektory zlyhali.

• súkromný sektorDo súkromného sektoru patria sociálne služby, ktoré sú poskytované

súkromnými fyzickými či právnickými osobami, môžu vznikať ako:a) alternatíva k štátnym službám,b) doplnok k štátnym službám.Zriaďovanie sociálnych služieb nesie so sebou vždy určité riziká.

K týmto rizikám patrí možnosť ich náhleho zrušenia z dôvodu ekonomickejstratovosti, negatívna selekcia, a pod.

• dobrovoľníciJe to sektor veľmi pestrý, tvorený malými spolkami miestneho

významu až po veľké, profesionálne organizácie.Rozsah služieb poskytovaný prostredníctvom dobrovoľníkov je

mimoriadne široký. Zameriavajú sa na všetky úseky sociálnej práce od detiaž po prácu v hospicových službách.

Tiež činnosti, ktoré dobrovoľníci vykonávajú, sú veľmi rôznorodé. Ideo práce manuálneho charakteru, ale tiež o priamu prácu s klientom,o organizovanie tejto činnosti, získavanie finančných prostriedkov načinnosť atď.

Dobrovoľníctvo svojím charakterom pôsobí ako doplnková službak službám zriaďovaným štátom.

- Ekonomické aspekty sociálnych služiebSociálne služby sú z pohľadu klienta významnou aktivitou, pretože

mu pomáhajú zvládnuť mimoriadnu sociálnu situáciu, v ktorej sa ocitola z pohľadu štátu ide o ekonomicky nákladnú aktivitu. Preto do oblastisociálnych služieb patria aj otázky ich ekonomickej racionality a efektivity.Pri rozhodovaní o ich množstve a rozsahu sa uplatňujú v štáte tak nielenhumanisticko-sociálne kritériá, ale zo strany štátu sú to predovšetkýmparciálne hospodárske záujmy.

Ekonomické kritériá veľa razy rozhodujú o zriadení či nezriadeníurčitej formy sociálnej služby. Ekonomická náročnosť poskytovanýchslužieb je natoľko závažnou otázkou, že formy a druhy sociálnych služieb,ktoré je štát povinný poskytovať na vlastné náklady, bývajú vyjadrenéspravidla v legislatívnych normách konkrétneho štátu, na Slovensku je tov súčastnosti najmä zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci.

-103-

tticíuuy sunul nej piuce

5. 5. PORADENSTVO V SOCIÁLNEJ PRÁCI

Poradenstvo vo forme neodborného, laického „radenia si" je prítomnév celých dejinách ľudstva. Až na prelome 19. a 20. storočia sa začína formovaťporadenstvo ako metóda v niektorých oblastiach ľudskej práce.

Do odbornej pracovnej metódy sa poradenstvo začína transformovaťpráve v novo sa formujúcej vednej oblasti, v sociálnej práci.

Pri zrode poradenstva v sociálnej práci, teda sociálnehoporadenstva, stáli lekári8, psychológovia9, sociológovia10, pedagógovia11

a pod., ktorí opúšťali hranice vlastnej vednej disciplíny s cieľomnapomôcť nájsť riešenia pre klienta. Vlastná, materská disciplína nebolaschopná ponúknuť tie riešenia, ktoré by klientov problém minimalizovali,alebo odstránili, pretože problém, ktorý klient potreboval riešiť, nebolvždy v kompetencii tej-ktorej vednej disciplíny. Napríklad v oblastimedicíny išlo o problematiku TBC vo vzťahu k extrémnej chudobe,medicína vedela nájsť riešenia pre oblasť liečby TBC, ale tieto nebolidostupným riešením pre extrémne chudobných. V psychológiiišlo napríklad o problematiku narušených partnerských vzťahov, ktorýchpríčinou bola nezamestnanosť a pod.

Výsledkom úsilia nájsť riešenie týchto problémov bolo na stranejednej vytvorenie hraničných disciplín ako sociálne lekárstvo, sociálnapsychiatria, sociálna psychológia, sociálna pedagogika atď., a na stranedruhej rozvoj novej vednej oblasti sociálnej práce, vrátane jej metód kuktorým patrí aj sociálne poradenstvo. Sociálne poradenstvo, ktoré sa akometóda začalo rozvíjať na začiatku 20. storočia, sa stalo účinnou pomôckouv práci sociálneho pracovníka. Rozvoju sociálneho poradenstva napomohliaj prvé teoretické práce zamerané na odborné, vedecké spracovaniepoznatkov novej vednej oblasti - sociálnej práce, ktoré v Európe aj v USA sazačali rozširovať predovšetkým v 30. - 40. rokoch nášho storočia.

K týmto prácam patria napríklad od Alice Salomonovej: Sociálnadiagnóza, Sociálna terapia, Robinsonovej: A changing psychology in socialcase work (Premena psychológie na sociálnu prácu prípadovú). Veľkývýznam pre rozvoj sociálneho poradenstva mali inštitúcie, ktoré saprioritne vo svojej činnosti zameriavali práve na poradenstvo. V ČSR,ktoré v tom období dosahovalo v poradenstve svetovej špičky, vznikli

8 Alice Salomon. Richard Cabot, B C Reynolds a I9 V Robinsonova. J S Plant10 Hayes, Payot, Blaha11 H Radlinská, J. Schilling

-104-

Vybrané metody sociálnej prace

postupne inštitúcie ako napríklad: Česká akademie pro sociální prácu,Masarykova akademie práce, Psychotechnický ústav, Sociálni ústav ČSRa iné. Ak sa zamýšľame nad sociálnym poradenstvom, musímenevyhnutne konštatovať, že táto vo svete úspešne rozvíjaná metódasociálnej práce, ktorú môžeme pokladať za prvý stupienokv poradenstve, u nás je v teoretickej oblasti dnes známa len úzkejskupinke ľudí. Je to výsledok násilného prerušenia budovania sociálnejpráce ako teoretickej disciplíny po roku 1948. Počas tohto obdobia sa vosvete dobudoval ucelený systém poradenstva, v rámci ktorého môžemenájsť napríklad:

- sociálne poradenstvo,- pedagogické poradenstvo,- psychologické poradenstvo,- právne poradenstvo,- zdravotnícke poradenstvo,- ekonomické poradenstvo,- daňové poradenstvo,- ekologické poradenstvo a iné.

V súčasnosti môžeme teda hovoriť o vybudovanom systémeodborného poradenstva, ktorý často razy pracuje s identickým klientomv rámci jeho individuálneho vývinu.

Jednotlivé druhy poradenstva, ktoré sa navzájom dopĺňajú, sa počasvývoja poradenstva vnútorne ďalej diferencovali. Táto diferenciácia boladôsledkom nárastu klientely v danej oblasti a rozšírenia problematiky, ktorúporadca musel s klientom riešiť.

U nás týmto vývojom prešlo nerušene predovšetkým psychologickéa pedagogické poradenstvo. O týchto dvoch smeroch v slovenskomporadenstve môžeme bez problémov vyhlásiť, že majú dobudovanýporadenský systém, čiže majú:

- jednotné chápanie poradenstva v rámci vlastnej vednej oblasti,- rozpracovanie metodiky a techniky,- vlastné teoretické práce, ako aj teoretické práce zahraničných

odborníkov,- stanovené, kto a za akých podmienok môže vykonávať poradenstvo,- majú dobudované vonkajšie atribúty, ku ktorým patrí dobrá

legislatíva, existencia „stavovskej", respektíve profesionálnejorganizácie, ochraňujúcej záujmy poradcov a iné. Po roku 1990 sado tohto systému veľmi rýchle zapojilo predovšetkým právnea daňové poradenstvo.

-105-

Melódy sociálnej prace

Sociálne poradenstvo, ktoré sa u nás výrazne oklieštilo, má v zahraničítakisto dobudovaný vlastný interný systém. Potrebu jeho urýchlenéhodobudovania, ako v teoretickej, tak i praktickej rovine u nás vyvolal:

1. prudký nárast novej klientely a objavenie sa nových problémov, ktorénaša sociálna realita nepoznala, ako napríklad fenoménnezamestnanosti, drogová závislosť, nárast detskej agresivity,a podobne,

2. možnosť poskytovania sociálneho poradenstva neštátnym subjektomv zmysle § 84 zákona NR SR č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci.Realizácia sociálneho poradenstva vo vyspelých krajinách v rámci

neštátnych subjektov je bežným javom. Vzhľadom na štandardný postup,kedy súhlas s výkonom takejto činnosti je potvrdzovaný alebo priamovydávaný profesionálnou, či stavovskou organizáciou príslušného typu, bysa očakávalo, že podobne ako u iných poradenských činností aj súhlask vykonávaniu sociálneho poradenstva sa bude rozhodovať napríkladv Komore sociálnych pracovníkov, alebo v Komore sociálnych poradcova podobne. Vzhľadom k tomu, že v rámci sociálnej práce nemáme takútoorganizáciu zákon č. 195/1998 rieši tento citlivý problém tak, že k výkonu akosociálneho poradenstva, tak i sociálnej prevencie neštátnymi subjektami jepotrebné povolenie, ktoré vydáva Ministerstvo práce, sociálnych vecía rodiny SR.

Táto časť je legislatívne upravená v zákone v § č. 12, 66, 67, 76 a 84.MPSVaR SR pre účely tohto zákona v zmysle ustanovení § 12 vymedzujeobsah sociálneho poradenstva nasledovne:

(1)Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na zistenie

rozsahu a charakteru hmotnej núdze alebo sociálnej núdze, na zisteniepríčin jej vzniku, na poskytnutie informácií o možnostiach riešenia hmotnejnúdze alebo sociálnej núdze a na usmernenie občana pri voľbea uplatňovaní foriem sociálnej pomoci, sociálne poradenstvo sa poskytujenajmä rodinám.

(2)V rámci sociálneho poradenstva možno občanovi odporučiť

poskytnutie odborných poradenských služieb špecializovanými inštitúciami.Takto vymedzené chápanie sociálneho poradenstva je dostatočné pre

výkon a realizáciu jeho niektorých činností v zmysle spomínaného zákona.

-106-

n j t ' I U

Vzhľadom na skutočnosť, že sociálne poradenstvo svojím dopadomna klienta patri medzi poradenstvo psychologické, zdravotnícke či právne, jepotrebné, aby malo vybudovanú aj vlastnú teoretickú základňu, metodikua inštitúcie, ku ktorým sa bude viazať atď, a samozrejme, aby boldobudovaný aj systém špecializovanej prípravy sociálnych poradcov,vrátane supervízie.

Prečo potom nestáhneme jednoducho po existujúcich prácachzahraničných autorov a neurobíme odborný preklad?

Z jednoduchého dôvodu. Sociálna realita každého štátu je natoľkoodlišná, že v oblasti teórie sociálnej práce je potrebné ju rešpektovať a priteoretickom rozpracúvaní sociálnej práce je potrebné akceptovať sociálnurealitu ako jeden z najvýznamnejších komponentov v sociálnej práci.

Pokým prejavy onkologického ochorenia, alebo ochorenia AIDS, čimenej závažných foriem niektorých iných ochorení nemusia mať regionálnycharakter, nezamestnanosť, ako spoločenský jav, sa bude značne líšiť(v dopade na klienta) podľa krajiny, štátu v ktorom klient žije. Preto v rámcisnáh o rozpracovanie teórie sociálneho poradenstva a sociálnej terapie jepotrebné rešpektovať vlastnú sociálnu realitu a sociálne prostredie.

Znalosť teoretických poznatkov a praktických skúseností zozahraničia nám môže tento proces tvorby značne uľahčiť a predovšetkýmurýchliť. Čo teda vieme o sociálnom poradenstve?

1. Sociálne poradenstvo, aj napriek snahám niektorých autorov, jerealitou a vo vyspelých krajinách patrí k najdôležitejším častiam•systému všeobecného poradenstva.

2. Sociálne poradenstvo je najstaršou súčasťou poradenskéhosystému zameraného na človeka.

3. Sociálne poradenstvo, obdobne ako iné druhy poradenstva,môžeme rozdeliť na základné, čiže bazálne sociálne poradenstvo a naodborné sociálne poradenstvo. Respektíve môžeme toto delenie nazákladné a odborné poradenstvo vnímať ako poradenstvovykonávané na rôznych úrovniach.

5.5.1. Bazálna úroveň v sociálnom poradenstve

Na tejto úrovni poskytuje sociálny pracovník informácie o existujúcichpredpisoch, nariadeniach, obmedzeniach, a podobne, daných legislatívnymi,respektíve inými normami a informácie o dostupných formách pomoci.

-107-

Mohli by sme teda povedať, že bazálna úroveň v sociálnomporadenstve má výrazne informačný charakter. V určitých situáciách môžebyť táto úroveň sociálneho poradenstva postačujúca k tomu, aby klientzvládol ďalšie riešenie sám, bez intervencie sociálneho pracovníka.V prípade, že pracovník zváži potrebu intervencie iného odborníka „odošle",čiže distribuuje klienta k inému odborníkovi. Z uvedeného vyplýva, že tátoúroveň v sociálnom poradenstve má dva výrazné znaky, a to:

A) informačný charakter,B) distribučný charakter.

Sociálny pracovník tu je v role poradcu - informátora, alebo poradcu- distributora. Od sociálneho pracovníka poskytujúceho tento druhporadenských služieb očakávame zvládnutie najzákladnejšíchproblémových situácií a práve preto môžeme túto úroveň poradenstvaoznačiť aj ako bazálne sociálne poradenstvo.

Odborné sociálne poradenstvo je určené klientovi, pri ktorom saukázalo, že bazálne sociálne poradenstvo je nepostačujúce pre odstráneniejeho sociálnych problémov. Odborné sociálne poradenstvo predstavujekvalitatívne vyšší stupeň a vyznačuje sa najmä nasledovnými znakmi - ideo činnosť, respektíve súbor činností:

• má teda činnostný charakter,• táto činnosť je určená na podporu klienta, na dosiahnutie zmeny

spoločenskej reality prostredníctvom podpory klienta,• miera podpory klienta zo strany sociálneho pracovníka je

individuálna, podľa potreby konkrétneho klienta,• táto činnosť sa zameriava na riešenie reálne existujúcich ťažkostí

a problémov, ktoré sú výsledkom sociálnej reality klienta a ktoréklient zároveň vníma ako zaťažujúce a neriešiteľné,

• z časového hľadiska ide o činnosť skôr krátkodobú,• predpokladom úspešnosti činnosti je odbornosť sociálneho

pracovníka.V rámci odborného poradenstva sa aj u nás objaví potreba jeho užšej

špecifikácie. Sociálna realita je príliš široká na to, aby sociálny pracovník -poradca si vždy vystačil len so sumou síce odborných, ale predsa lenvšeobecných vedomostí, zručností, či postupov a podobne. Narastajúcespoločenské problémy, rozširujúca sa klientela, ktorá obsahuje všetkyvekové kategórie nás zákonite privedie k odbornému špecializovanémuporadenstvu, čiže k poradenstvu, ktoré sa bude cielene orientovať na určitúoblasť sociálnych problémov, alebo na určitý okruh sociálnych klientov. Ajkeď zdanlivé zúženie problematiky môže evokovať v niekom zúžené

-los-

i \t>uiiiť iiwttuJy ̂ ocmtfiej pruce

chápanie potreby vedomosti, schopností, či poradenských zručností, tentodruh poradenstva pokladám za „nadstavbový". Pre výkon odbornéhospecializovaného poradenstva bude musieť sociálny pracovník - poradcarozšíriť svoje vzdelanie o ďalší prvok, o „špecializáciu". Napríklad v prípade,že by chcel sociálny pracovník - poradca pracovať s deťmi s poruchamisprávania, vyžadovalo by si poradenstvo pre túto klientelu rozšírenie jehozákladných poznatkov (získaných štúdiom svojho odboru), doplnenieo sumár poznatkov a zručností potrebných pre výkon poradenskej činnostia získanie aspoň minimálnych znalostí z etopédie. Čiže špecializáciav odbornom poradenstve nemá a nemôže nastupovať ako súčasť základnejprípravy sociálneho pracovníka. Špecializované odborné poradenstvopredpokladá zvládnutie tejto prípravy, pracovnú skúsenosť a až potom„špecializáciu", čiže orientovanie sa na určitý špecifický problémový okruh.Odborné sociálne poradenstvo je určené klientovi. Džuka (1991, s. 5) zaklienta pokladá osobu, ktorá spĺňa štyri základné predpoklady:

a) vyhľadá poradcu sama,b) má aspoň minimálnu vôľu vniesť do tejto spolupráce vlastnú iniciatívu,c) je schopná a ochotná nadviazať komunikatívny kontakt,d) svet a samu seba nevníma ako „totálne determinované" (tamtiež, s. 238).

5.5.2. Sociálny pracovník - poradca

Sociálny pracovník - poradca musí popri samozrejmej požiadavkekvalitnej odbornej prípravy, rozšírenej o potrebné poradenské zručnostidisponovať predovšetkým:

• zrelou osobnosťou,• morálnym statusom,• schopnosťou empatie.

Řezníček (1994, s. 75) medzi osobnostné predpokladykvalifikovaného sociálneho pracovníka zaraďuje aj tvorivosť, flexibilitudôraznosť, schopnosť improvizácie a podobne. Domnievam sa, že tietoosobnostné predpoklady, ktoré Řezníček požaduje od každéhokvalifikovaného sociálneho pracovníka, by mali byť aj súčasťou disponibilitysociálneho pracovníka - poradcu.

Ako pripraviť práve takéhoto sociálneho pracovníka - poradcu jenesmierne zaujímavá otázka. Už len pri vytyčovaní základnýchproblémových okruhov - Čo by malo tvoriť curriculum?, Aké výcviky,tréningy by mal absolvovať?, Aká by mala byť supervízia a koľko by mala

-109-

< j jjL

trvat? atď., je zrejmé, že ide o ďalší, obsahovo náročný okruh problémov,ktorý je potrebné komplexne rozpracovať.

5.6. SOCIÁLNA PREVENCIA

Prevencia, ktorá sa vzhľadom na závažnosť situácie, viaže u násnajmä s prevenciou orientovanou na oblasť závislostí, je pojmom oveľaobsahovo širším.

Termín „prevencia" vo všeobecnosti označuje činnosti orientovanéna zabránenie niečomu (čomukoľvek). V pozitívnom zmysle môžemetento termín chápať ako činnosť nasmerovanú na minimalizáciuantisociálnych problémov vyskytujúcich sa v živote jedntlivcov, rodín,skupín alebo ešte lepšie také konanie, ktoré bráni vzniku týchtoproblémov. V teoretickej rovine sa pojmom prevencia označujú tiečinnosti, ktorých cieľom je zabrániť patologickým prejavom v životespoločnosti vo všeobecnosti.

V širšom zmysle slova môžeme pod pojmom prevencia v sociálnejpráci označiť:

- činnosti orientované na predchádzanie, zabránenie vzniku problému,- činnosti následné, ktoré sa začínajú s cieľom nedovoliť opakovanie

sa problému,- činnosti zamerané na znižovanie dopadov nežiaduceho konania.

Prevencia sa usiluje o udržanie normálneho funkciovania jednotlivca,ako člena spoločnosti, o udržanie jeho medziľudských kontaktov, ktorénapomáhajú jeho integrácii do spoločnosti.

Termín „prevencia" si sociálna práca, podobne ako niektoré iné,požičala od medicíny, predovšetkým z verejného zdravotníctva, a spolus termínom prijali sociálni pracovníci i niektoré ciele a zásady viažuce sak tomuto termínu.

Leavell a Clark (Skidmore, R. A.-Thackerey, M. G., s. 326) prebraliz medicíny aj delenie prevencie na jej tri základné etapy, a to primárnu -zameraná na predchádzanie problémov, sekundárnu - včasnú diagnózua poskytnutie včasnej a účinnej pomoci a terciárnu - organizovanienáslednej starostlivosti.

-110-

\ \ bnme metody siKiulnej prace

Prevencia má terapeutický charakter

Wittman (tamtiež, s. 324) upozorňuje na skutočnosť, že prevencia sav sociálnej práci zameriava práve na oblasť sekundárnej a terciárnejprevencie. Wittman už začiatkom 70. rokov upozorňuje, že takýto pristúpprevencie je nedostatočný a je potrebné, aby sa sociálna práca viacejorientovala na oblasť primárnej prevencie. Hlavným cieľom by sa podľaWittmana malo stať vypracovanie takých všeobecných zásad a pracovnýchpostupov, ktoré by posilňovali všetky kladné stránky existencie spoločnostitak, aby bolo možné zabrániť narastajúcim prípadom sociálnej patológie.Všeobecne sa prevencia pokladá za jednu z najmladších metód sociálnejpráce. Ale zásady prevencie môžeme nájsť napríklad v 16. storočí v práciJuana Luisa Vives (Schilling, j. 1999), ktorý sa zaoberal možnosťami riešeniachudoby v spoločnosti. Vivesovo riešenie chudoby je vo svojejjednoduchosti nadčasové, spočíva v spolupráci jednotlivca a celku. Jehosystém je postavený na štyroch základných momentoch:

1. Všetci chudobní sú povinní pracovať. Povinnosť pracovať, podobneako pomáhať, sú hodnoty, ktoré sa v spoločnosti presadili právev období humanizmu a renesancie. Z náboženského hľadiska je prácapokladaná ešte vždy za boží trest, ale Vives už poukazuje aj na prácuako prirodzenú životnú nutnosť na strane jednej a na radosť, ktorúpráca poskytuje na strane druhej.

2. Spoločnosť má pomáhať chudobným zabezpečiť prácu. Vives žiadal,aby sa mladiství vyučili remeslu, dospelí chudobní aby sa vrátilik remeslu, ktorému sa vyučili. Ti dospelí, ktorí neovládajú remesloalebo vzhľadom k ich veku či zdraviu, nie sú schopní remeslovykonávať, majú sa venovať jednoduchým pomocným prácam.

3. V individuálnych prípadoch, kedy sa jedinec ocitá v núdzovom stave,môže mu byť poskytnutá pomoc. Pri poskytovaní tejto nevyhnutnejpomoci je potrebné prešetriť všetky príčiny jej vzniku a pomoc nemábyť všeobecná, čiže pre každého rovnaká, ale jej miera má byťvýrazne individuálne posudzovaná.

4. Význam výchovy v živote chudobných. Ľudia by mali byť morálnepodporovaní a vychovávaní tak, aby sa z nich stali dobrí občaniaa kresťania. Deti chudobných by mali takisto navštevovať školy, kdesa im má dostať dobrej výchovy.

V dejinách by sme našli viacero podobných príkladov, kedy sapožaduje, aby sa náprava sociálnopatologických javov, vyskytujúcich sa

Meludy sociálne/ prace

v spoločnosti, opiera o požiadavku predchádzania týchto javov. Podobnénázory ako u Vivesa môžeme nájsť aj u A. Salomonovej (In: Schilling, J., 1999,s. 37), ktorá za hlavné úlohy sociálnej starostlivosti pokladá:

1. Podporovať a rozvíjať u človeka schopnosti, ktorými disponuje.2. Zachovať a chrániť tie schopnosti, predchádzať a zabraňovať

poškodeniu záujmov človeka.3. Podľa možnosti obnovovať stratené schopnosti, reparovať a vyrovnávať

poškodenia.4. Pokiaľ už nie je možná reparácia, zaopatřovat' a chrániť bezmocných

ľudí.Prevencia je chápaná oveľa širšie a nie len ako odborné konanie na

predchádzanie kriminality, či drogovej závislosti.V zmysle v zákone č. 195/98 Z.z. o sociálnej pomoci je prevencia

v § 5 definovaná nasledovne:Sociálna prevencia je odborná činnosť na predchádzanie

a zabraňovanie príčin vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúchpsychického vývinu, fyzického vývinu alebo sociálneho vývinu občana.

Sociálna prevencia sa má poskytovať občanovi s cieľom aktivovaťjeho prirodzené zdroje a jeho schopnosti tak, aby predovšetkýmneprichádzalo ku vzniku sociálne patologických situácií v jeho živote, aletiež má mobilizovať jeho zmeny v prípade, že sa občan ocitol v stavehmotnej alebo sociálnej núdze.

Vidíme, že aj napriek pomerne pestrej histórii tejto metody sas prevenciou spájajú predovšetkým jej tri základné funkcie, ktoré spomínaluž Weiner Boehm (tamtiež):

/. ObnovaSociálna práca sa orientuje na elimináciu tých faktorov v procese

interakcie, ktoré vedú k narušeniu vzťahov. Cieľom je navrátenienajvyššieho stupňa spoločenského funkciovania. Presadzujú sa tu metódyrehabilitačné a kuratívne.

2. Zaistenie zdrojovIde predovšetkým o zdroje, ktorými disponuje sám jedinec. Tieto

zdroje ležia v intelektuálnej, emocionálnej a duchovnej zložke osobnostičloveka. Hlavným nástrojom rozvoja týchto ľudských rozmerov je výchova.

NápravaV prípade, že príde k odchýlke od akceptovaných sociálnych noriem,

vyvýja sociálna práca aktivity smerujúce k náprave.Rozdiel medzi obnovou a nápravou spočíva v tom, že obnova

nastupuje ešte predtým, ako prišlo zo strany jedinca k poruchám správania.

-112-

\ybiune metody sociálnej prace

O náprave hovoríme vtedy, keď v dôsledku nepriaznivých životných situáciisa u jedinca vyvinolo asociálne správanie.

3. Prevencia si vyžaduje:a) Predchádzanie vzniku problémov, ku ktorým dochádza pri interakcii

medzi jednotlivcami a skupinami.b) Predchádzanie sociálno-patologických javov prostredníctvom

výskumu orientovaného na tzv. sociálne infekcie.

Sociálna prevencia sa spája s niekoľkými špecifickými problémami:1. Znalosti o fungovaní spoločnosti, ľudskom správaní, o osobnosti sú

v porovnaní s úrovňou poznania v prírodných vedách ešte lenv začiatkoch. Vieme, že spoločnosť nefunguje optimálne, ale neviemeako spoločnosť k optimálnemu fungovaniu priviesť.

2. Ďalším špecifickým problémom je nedostatok istoty, či náprava bolaspôsobená vďaka práci sociálneho pracovníka, alebo či na jedincaalebo skupinu nepôsobil aj nejaký iný prvok.

Buell (In: Schilling, 1999) predpokladal, že pre úspešnosť prevencie jedôležitých šesť bodov:

1. epidemiológia,2. rodina,3. systemika,4. diferenciácia klasifikácie,5. agresivita,6. hodnotenie.

Herrigen (tamtiež, s. 75) pod prevenciou rozumie „súhrn všetkéhoúsilia v konkrétnej spoločnosti pôsobiaceho proti vzniku sociálnychprípadov alebo abnormálnych životných osudov."

Herrigen popri klasickej klasifikácii prevencie na primárnu, sekundárnua terciárnu hovorí tiež o dvoch základných stratégiách v prevencii:

• prevencia orientovaná na ľudí,• prevencia orientovaná na štrukturálne opatrenie.

Na prevenciu je potrebné pozerať v troch rovinách:a) Prevencia ako samostatná oblasť sociálnej práce.b) Prevencia ako metóda.c) Prevencia ako princíp sociálnej práce.

-113-

Melody sociálnej prace

a) Prevencia ako samostatná oblasť sociálnej práceAk je teda cieľom prevencie zabraňovať vzniku a rozvoju sociálno-

patologických javov v spoločnosti, sociálna prevencia sa nutne musízaoberať vymedzením ohruhu týchto javov. Medzi sociálno-patologické javyz pohľadu sociálnej práce zaraďujeme najmä extrémnu chudobu,nezamestnanosť, antisociálne správanie, kriminalitu, rovnako kriminalitujuvenilnú, prostitúciu, závislosti, rasizmus, či náboženskú intoleranciu.

b) Prevencia ako princíp sociálnej práceZ uvedeného vyplýva, že sociálna prevencia zachytáva veľkú oblasť

sociálnej práce. Vzhľadom na šírku a závažnosť problému sa sociálnaprevencia ako prístup sociálnej práce musí odraziť predovšetkým v kvalitnejsociálnej politike a následne v dobrej sociálnej legislatíve.

Pokiaľ nebude sociálna politika akceptovať prevenciu, ako základnúmetódu pri tvorbe oficiálnej politiky vlády a jej realizácie v štáte, teda pokiaľprostredníctvom sociálnej politiky sa nebude zabezpečovať popri redistribúciepríjmov aj úprava podmienok na trhu práce, ako aj riešenie problémovintegrácie skupín obyvateľstva žijúceho na okraji spoločnosti, prípravaobčanov na integráciu, ochrana rodiny a garancia základných ľudských práva slobôd atď., nebude v spoločnosti princíp prevencie dostatočne usídlený.

Štátna sociálna politika sa prostredníctvom svojich zložiek ako súnapríklad vzdelávacia, bytová, zdravotná, rodinná atď. orientuje vždy na určitéproblémové oblasti, ktoré chce špeciálne posilňovať. Vzhľadom k citlivostia náročnosti sledovaných problémových oblasti je nevyhnutné, aby základnéprincípy sociálnej politiky našli svoje vyjadrenie aj v sociálnej legislatíve.

Nie je tajomstvom, že investície do prevencie sociálno-patologickýchjavov v spoločnosti sú nižšie ako náklady na ich odstraňovanie.

Správne vedená prevencia je problémom, dotýkajúcim sa spoločnostiako celku. Vo vzťahu k sociálnej práci hovoríme preto o sociálnej prevencii,aby sme ju odlíšili od aktivít vykonávaných v iných oblastiach.

V zmysle zákona 195/98 Z.z. je sociálna prevencia určená najmäneplnoletým členom spoločnosti, teda k deťom a mládeži, uvedený zákonhovorí, že sociálna prevencia sa vykonáva najmä vtedy, ak:

- doterajšia výchova je vážne ohrozená, alebo vážne narušená,- ide o dieťa s poruchami správania,- ide o žiaka, ktorý zanedbáva povinnú školskú dochádzku,- ide o dieťa, ktorému bola súdom nariadená ústavná výchova, alebo

uložená ochranná výchova,- sa maloletý (mladistvý) dopustil konania so znakmi trestného činu.

-114-

unť nwluOy SULIUIIIĽ] piUL

Z hľadiska vecnej postupnosti môžeme hovoriť o sociálnej prevenciiprimárnej, sekundárnej a terciárnej, pričom každá z nich používa vlastné ,metódy práce. Napr. k najznámejším metódam primárnej prevencie, ktorá jezameraná na vytváranie najvhodnejších podmienok pre vývoj detía mládeže ako aj na skvalitnenie ich sociálneho usmernenia, patria tzv. peergroup, večery otázok a odpovedí, zábavné popoludnia, metóda známa íako zdravý životný štýl a iné. !

Pri sekundárnej sociálnej prevencii, ktorej cieľom je zabrániťprehlbovaniu už vzniknutých porúch, sociálny pracovník volí predovšetkým ímetódy a techniky zamerané na posilňovanie vôľového konania, zvyšovanie Iemočnej a stresovej odolnosti ako sú napr. situačné či inscenačné metódya podobne. Osobitný význam pre detského klienta majú tzv. výchovno- ŕrekreačné tábory. i

V terciárnej sociálnej prevencii majú najväčší význam individuálneprogramy, resocializačné metódy a techniky, postpenitenciárna .starostlivosť a ďalšie. |

Najvýznamnejšou metódou, viažucou sa k sociálnej prevencii, je 'vyhľadávacia činnosť sociálneho pracovníka. Ako už naznačuje názov ideo vyhľadávanie maloletých, ktorých:

- rodičia z vážnych dôvodov nemôžu alebo nechcú riadne plniť svojerodičovské práva a povinnosti,

- rodičia svoje práva zneužívajú, alebo závažným spôsobomzanedbávajú plnenie rodičovských povinnosti.Predmetom vyhládávacej činnosti sociálnych pracovníkov sú tiež

maloletí:- s poruchami správania,- pre ktorých treba zabezpečiť náhradnú rodinnú starostlivosť,- u ktorých je dôvodné podozrenie z týrania, alebo pohlavného

zneužívania,- ktorí sú ohrození z iných vážnych dôvodov.

Vyhľadávanie detí a mládeže, ktorí potrebujú pomoc či podporu jeprvým krokom k naplneniu sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže. Ideo aktívnu metódu, iniciátorom ktorej má byť samotný sociálny pracovníkv spolupráci s tzv. rozšíreným sociálnym prostredím dieťaťa. Na tento krokpotom nadväzuje nápravná činnosť, ktorá predstavuje súhrn postupovzameraných na dosiahnutie pozitívnej zmeny a odstránenie nedostatkov vo tvýchovných pomeroch rodiny. Pri nápravnej činnosti sociálny pracovníkveľa razy spolupracuje s psychológom, so školou, zamestnávateľom rodičaa podobne. Ak chceme dosiahnuť aspoň minimálnu úspešnosť v prevencii

-115-

Melou)

alebo v oblasti riešenia akútnych stavov detských klientov, je potrebnápredovšetkým širokospektrálna spolupráca všetkých zainteresovanýchodborníkov.

Sociálna prevencia sa nám tak môže javiť skôr ako špecifická oblasť,alebo základný princíp sociálnej práce a nie jako jediná metóda.V skutočnosti tu, podobne jako v iných oblastiach, prichádza k prelínaniuvšetkých troch spomínaných skutočností. Sociálnu prevenciu chápeme ajjako oblasť sociálnej práce, aj ako princíp a tiež jako súbor metodickýchpostupov, ktorými sa v danej oblasti pracuje.

-116-

ZÁVER

Metódy sociálnej práce predstavujú základné profesionálnekompetencie, ktorých zvládnutie by sa malo preniesť do úrovní zručnostítak, aby sociálny pracovník bol schopný rýchlo sa rozhodovať pri výbereoptimálnej pracovnej metódy.

V sociálnej práci, viac ako v ktorejkoľvek inej vednej disciplíne, sastretávame s prelínaním jednotlivých pracovných postupov, metód, počasjedného pracovného stretnutia s klientom. Zvolená metóda musízodpovedať nielen cieľu práce sociálneho pracovníka, ale aj typu klienta akoindividuálnej ľudskej bytosti, situácii, ktorá môže byť dynamická,premenlivá ap. Novo vzniknutá situácia si častokrát vyžaduje aj zmenupracovnej metódy tak, aby čo najvhodnejšie reagovala na zmenu situácie.

Sociálny pracovník nevystačí vo svojej praxi s jedinou správnoumetódou, ale musí pri svojej práci využívať viacero metód, ktoré obmieňapodľa potreby. V praktickej činnosti sa v sociálnej práci tzv. čisté metódynepoužívajú. Takmer každá metóda, ktorú v praxi používame, obsahujev sebe aj prvky niektorých iných metód.

Sociálny pracovník teda nepracuje s jedinou konkrétnou metódou,ale v práci používa celý súbor osvedčených metód, ktoré strieda nielenpri rôznych typoch klienta, ale aj pri rozličných situáciách v práci s týmistým klientom.

Zvládnutie metód sociálnej práce predpokladá o.i. aj ovládaniezákladných poznatkov z oblasti psychológie (predovšetkým vývinoveja sociálnej psychológie), zo sociológie, pedagogiky a pod. Nevyhnutnousúčasťou je tiež znalosť a ovládanie inštrumentária sociálnej práce. Až nazáklade týchto poznatkov môže sociálny pracovník zodpovedne rozhodovaťo výbere a použití konkrétnej metódy .

Pre voľbu adekvátnej metódy je nepostačujúca len znalosť situácie(problému), v ktorej sa jedinec nachádza, ale nevyhnutnosťou sú ajinformácie o type klienta (manipulatívny, agresívny, depresívny, suicidálny,labilný...) a taktiež dynamika problému. Napr. nezamestnanosť - Aká jesituácia v oblasti zamestnanosti? Stabilná, teda pomer zamestnanýcha nezamestných občanov je dlhodobo rovnaký, alebo sa dynamicky mení?Narastá, či klesá? Ak narastá, narastá plošne, alebo len regionálne? Atď.

Metódy sú tak len súčasťou širšej odbornej prípravy profesionálov -sociálnych pracovníkov.

-U7-

V neposlednom rade na voľbu a použitie konkrétnej metódy sociálnejpráce má vplyv aj osobnosť sociálneho pracovníka. Jeho vlastnáosobnostná štruktúra vytvára predispozíciu voliť určité konkrétne pracovnépostupy vyyhovujúce jeho mentalite, dynamike, morálnym postojom,profesionálnym názorom a podobne.

-118-

ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

1. Barker, R.: The Social Work Dictionary. Maryland, NASW 19912. Džuka, J.: Príručka psychologického poradenstva. Bratislava, FiF UK 19913. Engelke, E.: Soziale Arbeit als Wissenschaft. Eine Orientierung. Freiburg

im Breisburg, Lambertus Verlag 19924. Engelke, E.: Theorien der Sozialen Arbeit. Eine Einfuhrung. Freiburg im

Breisburg, Lambertus Verlag 1992 - 400 s. ISBN 3-7841-0891-15. Galuske, M.: Methoden der Sozialen Arbeit. Munchen, Juventa Verlag

2001. 344 s. ISBN 3-7799-441-76. Haag, F.: Sociálna terapia. Interný materiál FzaSP TU - nepublikovaný

preklad.7. Hanzlíček, L.: Psychiatrická encyklopedie. Díl VIII. Praha, VÚP 19838. Heines, J.: Skills and Methods in Social Work. London, Constabl Ed. 19759. Charvátová, D.: Metódy sociálnej práce pre 1. ročník študijného odboru

sociálnoprávna činnosť, Bratislava SPN 1990, ISBN 80-0&0060&010. Charvátová, D. - Pinkas, K.: Metódy sociálnej práce pre 2. ročník

študijného odboru sociálno-právna činnosť. Bratislava, SPN 1990,ISBN 80-08-01148-3

11. Chytil, O.: K problematice využíváni terminologie ve výuce sociálnípráce. Dizertačná práca. Trnava, FZaSP TU 2002

12. Keller: Komunita. In: Velký sociologický slovník. I. sv. Praha, Karolinum1996

13. Krakešová - Dosková, M.: Psychogeneze sociálních případu. O vznikusociální úchylnosti. Praha, Nová Osvěta 1946

14. Kredátus, J.: Sociálnopsychologické aspekty doliečovania alkoholikov.In: Zdravotná výchova, 21, 1985, č. 4, s. 210 - 215

15. Laan, G. van der: Otázky legitimizace sociálni práce. Boskovice, Albal 199816. Lamser, V.: Životní běh a sociální situace člověka. Praha, MPSV 197217. Levická, J.: Sociálna práca ako vedná disciplína. In: Sociálna práca

a zdravotníctvo. 1, 2000, 1, s. 7 - 1618. Levická, J.: Sociálnoprávna ochrana detí a mládeže. Trnava, FZaSP 1998.

ISBN 80-88908-34-519. Levická, J.: Vývoj a súčasný stav sociálneho poradenstva. In: Sociálne

poradenstvo. Trnava, FZaSP TU 1998, s. 19 - 2720. Levická, J.: Sociálna práca ako veda In: Sociálna práca a zdravotníctvo. 2,

2001, 1-2, s. 5 - 20

-J/9-

21. Nekonečný, M.: Motivace lidského chování. Praha, Academia 1996. 270 s.ISBN 80-200-0592-7

22. Novotná, V.-Schimmerlingová, V.: Sociální práce, její vývoj a metodicképostupy. Praha, UK 1992. ISBN 80-7066-483-5

23. Pnhodová, A.: Komunitní práce - modely a etapy. Rigorózna práca.Trnava, FZaSP TU 2000

24. Puch, H. J.: Organization im Sozialbereich. Breisgau, Lambertus Verl.1997. 231 s. 1S3N 3-7841-0736-2

25. De Robertis.C: Metodyka dzialania w pracy sociálnej. Katowice, Šlask1998. 300 s. ISBN 83-7164-109-5

26. Řezníček, I.: Metody sociální práce. Praha, SLON 1994. 75 s.ISBN 80-5886-00-1

27. Richmond, M.: What is Social Work? New York, Russel Suge Foundation 192228. Sokolowska,M.: Sociológia medycyny. Warszawa, PZWL 198629. Schavel, M: Perspektívy v príprave a ďalšom vzdelávaní zamestnancov

sociálnej sféry. In: Práca a sociálna politika, 1999, 7, č. 430. Schavel, M.: Koncepcia rozvoja sociálneho poradenstva na Slovensku.

Dizertačná práca. Trnava, FZaSP TU 200131. Schilling, J.: Sociálna práca hlavné smery vývoja sociálnej pedagogiky

a sociálnej práce. Trnava, FZaSP 1999. 272 s. ISBN 80-88908-54-X32. Skidmore, R. A.-Thackeray, M. G.: Wprowadzenie do pracy socjalnej.

Katowice, Šlask 1998. 366 s. ISBN 83-7164-102-833. Spicker, P.: Poskytování sociální péče. In: Sociální politika, 1996, 22,

č. 7 - 8 , s. 10-1134. Staub-Bernasconi, S.: Systemtheorie, soziale Probléme und Soziale Arbeit:

lokal, national, international odere vom Ende der Bescheidenheit. Bern,Paul Haupt Verl. 1995. 451 s. ISBN 3-258-05005-8

35. Strieženec, Š.: Slovník sociálneho pracovníka. Trnava, AD 1996. 255 s.ISBN 80-967589-0-X

36. Strieženec, Š.: Úvod do sociálnej práce. Trnava, AD 1999. 215 s.ISBN 80-967589-6-9

37. Tokárová a kol.: Sociálna práca. Kapitoly z dejín, teórie a metodikysociálnej práce. Prešov, FiF PU 2002. 572 s. ISBN 80-8068-086-8

38. Žiaková, E. - Cechová, J. - Kredatus, J.: Psychosociálně aspekty sociálnejpráce. Prešov, FiF PU 2001. ISBN 80-8068-060-4

39. Žilová, A.: Kapitoly z teórie sociálnej práce. Žilina, PF UMB BanskáBystrica a IVP Žilina 2000. ISBN 80-7100-783-8

40. Žilová, A.: Sociálna práca alebo socioterapeutológia? In: Práca a sociálnapolitika, 8, 2000, č. 6, s. 8

-120-

41. Žilová, A.: Sociálna práca ako vedný odbor. In: Práca a sociálna politika,VII., 1999, č. 1 - 2, s. 9 - 10

42. Wendt, W. R.: Oekosozial Denken und Handeln. Grundlagen undAnwendlungen in Sozialarbeit. Freiburg im Breisgau, Lambertus 1990

-121-

Autor: Levická JanaNázov: Metódy sociálnej práceTlač: VeV, s. r. o.Vydanie: I.Náklad: 500 ksRozsah: 122 strán