67

KUPU

JTE

IBA

OD P

REDA

JCU

S PR

EUKA

ZOM

JANUÁR ‘07

nb67.indd 1nb67.indd 1 13.12.2006 18:25:3913.12.2006 18:25:39

67

ŠPIÓN2

Po UT ST ·T PI SO NE Po UT ST ·T PI SO NE Po UT ST

JANUÁR 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17FEBRUÁR 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14MAREC 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14APRÍL 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11MÁJ 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16JÚN 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13JÚL 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11AUGUST 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15SEPTEMBER 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12OKTÓBER 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17NOVEMBER 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14DECEMBER 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12

ëakujeme, Ïe nám pomáhatezachrániÈ ohrozen˘ch ºudí Na‰ou snahou je, aby sa pohºad na ºudí, ktorí sa bezprizorne potulujú

na uliciach stal raritou. Zahraniãné skúsenosti ukazujú, Ïe fungujúca

pomoc pre bezdomovcov zniÏuje ich poãet a dáva ‰ancu kaÏdému,

kto padne na dno, postaviÈ sa na vlastné nohy. NOTA BENE uÏ 5 rokov

dáva ºuìom bez domova ‰ancu pomôcÈ si sám, získaÈ sebúctu

a nezávislosÈ. Aj vìaka Vám.

Cykáda viniãná (Tibicen Haematodes)

Roháã obyãajn˘ (Lucanus Cervus)

Modliv(Mantis

nb67.indd 2nb67.indd 2 13.12.2006 18:26:0013.12.2006 18:26:00

67

Z OBSAHU 3

Kódex predajcučasopisu

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťa-žovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti na po máhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným

predajcom.11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finanč nej čiastky prijatej od kupujúceho.12. Predajca nesmie od kupujúceho

požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

20 - 21 Príbeh 32 Rozhovor28 - 31 Pútnik

8 - 11 Téma 12 - 13 Do tucta 14 - 15 Reportáž

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Moslimovia v EurópeNeprišli nás pozabíjať. Priviedla ich k nám túžba po lepšom živote. Sami prišli do iného sveta. Priniesli si so sebou vieru, ktorej sa nevzdávajú. Na Slovensku sú zatiaľ skôr „exoti“, Európa je však živá aj nimi.

Nosí šťastieMá čierne remeslo. Aj oblečený chodí zásadne v čiernom. Mundúr je súčasť tradície, vzbudzuje dôveru. Po meste sa premáva na starom, zato spoľahlivom bicykli. Volá ho „bavorák“. Väčšinou však lozí po strechách.

Blázni zo samotyBývajú na samote pri českom Kolíne, cestujú po svete, na jeseň sušia jabĺčka a žijú tak, ako sa im páči. Príklad – Ben odišiel do obchodu po mlieko prvého marca a vrátil sa tretieho januára. Medzitým sa túlal po Slovensku, spoznával ľudí a krajinu.

EurozelenáčV zapadnutej dedinke, kde je elektrina ešte neznámym pojmom, zapriaha muž kone do rozsypaného voza, aby sa zviezol do obchodu. Na sídlisku zatiaľ Gigi Becali veľkodušne uhrádza za obyvateľov zničených barakov nedoplatky za elektrinu…

VeronikaTehotná Daniela z bratislavskej lavičky porodila dievčatko. „Som šťastná, že už nemusí dostávať psychofarmaká. Vyvíja sa v poriadku,“ s úľavou povie Gitka, Veronika náhradná mama, Danielina sestra. Vie, že bola letnou senzáciou v rozpálenej Bratislave.

Baba do partieHoci herečka Petra Polnišová zo zábavnej relácie S.O.S. divákov doháňa smiechom k slzám, aj ju občas prepadne pocit beznádeje a únavy. „Viem, že nie som ideál, ale nebudem sa kvôli tomu mindrákovať.“

nb67.indd 3nb67.indd 3 13.12.2006 18:26:2713.12.2006 18:26:27

EDITORIÁL

67

KONTAKTY4

Podivné zvyky? Ďakujeme V roku 2006 nám pomohli a podporili nás:Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Ministerstvo kultúry SR, Ministerstvo financií SR, Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Open Society Found, John F. Monhart a priatelia, Homeless World Cup Office, Slovenské elektrárne, Nadácia SPP, Európsky sociálny fond, Xline, Jacob Fleming Group, Microsoft, Anta Agni, Matúš Bakyta – autodoprava, Contec, Sony, Konto Orange, Domains.sk, Motorola, HVB Bank, Bratislava – Staré Mesto, INSP, Zoznam, SOCIA, Sky Europe, Petit press, Akzent Media, Soria & Gray, Escom, Tesco, Protokon, Baumit, Markíza, Slovenský rozhlas, Slovenský paralympijský výbor, Únia nevidiacich, Sony.Ďakujeme!

OZ Proti prúdu

Nemám rada silvestrovské párty. Zväčša sa vybičujem k žoviálnemu úsmevu a snažím sa utajiť, že

som suchár a práve snívam o tom, aby sme si posadali po indiánsky okolo ohňa a uchechtávali sa, či slzili pri historkách z minulého roka. Láka ma po celom roku poskladať svoju minulosť do mozaiky, kde má všetko svoje miesto. Apropo rituály. Podivné zvyky pestovali aj naši predkovia v oblastiach stredného Slovenska. Obľúbeným zvykom na Nový rok bolo chodiť vinšovať s dreveným hadom, ktorý mal v hlave zapálenú sviečku a na jazyku napichnuté jablko. Nechcem našim predkom krivdiť, ale je trošku podozrivé, že umývanie sa a prezliekanie do čistých šiat na Nový rok bol najbežnejší novoročný rituál na celom Slovensku. Novoročné vatry naši predkovia zapaľovali, aby odohnali zlé sily. Je to viac než ušľachtilý cieľ, ktorý sa trochu skomplikoval v novom poňatí petárd a ohňostrojov. Ťažko to vysvetliť môjmu psovi, ktorý sa celú noc pretrasie schovaný na záchode.

Čítala som, že na Kube a vo Venezuele je veľmi sympatická novoročná tradícia poprechádzať sa s prázdnym kufrom okolo sídliska. Veria tam, že im to prinesie šťastie na ich cestách počas nasledujúceho roka. Okrem toho je to vraj dobrá príležitosť poklábosiť si so susedmi. Myslím, že každá tradícia, akokoľvek banálna, ktorá vytvára podmienky, aby sa ľudia spolu stretli a zasmiali, je geniálna. John z medzinárodnej organizácie na pomoc bezdomovcom tvrdí, že jednou z hlavných príčin bezdomovectva je individualizmus. Ľudia sa bežne nestretávajú so svojimi susedmi inak než na schodoch, neorganizujeme spoločné komunitné akcie, kde by vznikli a upevnili sa kamarátske vzťahy. Ani my tu na Slovensku už na Nový rok neobchádzame susedov v maskách so želaním všetkého dobrého. A to je celkom škoda. Posilnili by sa tak širšie sociálne väzby a mnohí potenciálni bezdomovci by neostali so svojimi problémami sami. Hm, čo tak tento rok zaklopať pár susedom na dvere s kufrom, hadom či s miskou koláčikov...

SANDRA TORDOVÁ

Inzercia

nb67.indd 4nb67.indd 4 13.12.2006 18:27:5413.12.2006 18:27:54

SMS PRE PREDAJCOV

67

KONTAKTY 5

8.12.2006 14:00Predajca pri Slovenskom rozhlase v BA ma vzdy pre kazdeho usmev a mile slova, ktore urcite potesia! Obdivujem ho, ze sa dokaze v kazdej chvili usmievat. Drzim mu palce!

8.12.2006 21:01Prijemne ma prekvapil mladik s usmevom a casopisom ktoreho sa da uz stretnut aj u nas. V blave su uz sucastou mestskych centier. Tomu mlademu muzovi vo vranove zelam vela odvahy a vytrvalosti! Jana Dragulova, Vranov n. T.

10.12.2006 12:21Lubos – Rozhovory 2: asi tak nejako to citim i ja. No vdaka Panu Bohu, ze ma stale obklopuje ludmi, ktori vidia aj nieco ine ako len seba. S modlitbou za vsetkych, ktori ju potrebuju, ostava Lubica.

11.12.2006 13:04Lubos, dakujem za slova, ktore ma chytili za srdce, dakujem za ten dotyk. Mas talent, vieru a nadej, viac ani netreba na novy zaciatok. Boh Ta zehnaj! Mirka

Dobrá večera s našimi predajcami má svojich prvých závislých, ktorí svojimi „esemeskami“ hrajú vabank. Áno, alebo nie. V najbližšom čase očakávame ďalších „závislákov“ pachtiacich sa za dobrou večerou v luxusnej bratislavskej indickej reštaurácii KRIŠNA, alebo v boteli MARÍNA na vlnách Dunaja priamo pod hradom. Vďaka láskavosti majiteľov sa u nich bude môcť vyžrebovaný „posielač sms“ najesť do prasknutia. Žrebujeme zo všetkých sms, ktoré prídu na naše redakčné číslo! Nevynechávame ani tie najkritickejšie.

Na vysokej nohe

� Tentoraz si na indickej kuchyni zgustli naši nepravidelní čitatelia Július a Juraj. Túto chutnú odmenu im posunula ich kolegyňa, naša pravidelná čitateľka Mirka, ktorá, žiaľ, nemohla prísť. Čakať sme na ňu nemohli, pretože nás tlačil predvianočný termín z tlačiarní. Ani predajcu sme sa nedočkali. Asi boli v adventnom období príliš zanepráznení. FOTO: MARTIN ŠARAPATA

� Prosím dobrých ľudí, ak majú nepotrebné oblečenie na zimu a starší bicykel, ktorý nepotrebujú, o ich darovanie. Prosím, nechajte mi odkaz vo výdajni Nota bene. Ďakujem.Ľuboš 325, Stromová ulica

� Hľadám lacnejší podnájom. Som opatrovateľ, kuchár, masér. Štrnásťročná prax s certifikátmi. Kontaktujte ma na tel. čísle 0914 252 117. Ďakujem.Marián 430

INZERCIA

najlacnejšia registrácia domén .eu

REGISTRÁCIA DOMÉN.sk .com .net .org .info .biz .cz

PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

WWW.DOMAINS.SKInzercia

POZOR!Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak,

adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

0 9 1 5 7 7 9 7 4 6

nb67.indd 5nb67.indd 5 13.12.2006 18:28:0313.12.2006 18:28:03

Skôr ako som definitívne zakotvil v Nota bene, reagoval som na e-mailovú výzvu OZ Proti prúdu

s prosbou o pomoc pri organizovaní vianočného večierka pre bezdomovcov v bratislavskom PKO. Nota bene som poznal ako každý Bratislavčan. Tí ľudkovia si moje sympatie získali najmä tým, ako trpezlivo čakali a s pokorou prijímali pomoc tých, ktorí si časopis kupovali.

Vianočný večierokSociálna pracovníčka Kačena, ktorá večierok organizovala, prijala moju ponuku na rýchlokurz latino tancov pre bezdomovcov a zrazu som bol súčasťou programu. V PKO sa v ten večer zišlo okolo sto ľudí. Sedeli pri

stoloch, jedli kapustnicu, rozprávali sa, smiali… Pohodová rodinná atmosféra. A na javisku zatiaľ prebiehal program. Moje latino malo ísť po kúzelníkovi z radov predajcov Nota bene. Jano bol veľký šoumen a pre úspech pridával jeden kúsok za druhým, takže nakoniec sa na moje latino ani nedostalo. Bol to však taký silný zážitok, vidieť týchto ľudí tak nádherne v pohode, že mi to ani neprišlo veľmi ľúto.

Stanový táborPre niektorých z týchto príjemných ľudí to boli Vianoce posledné. Zima si vybrala daň na životoch za ľahostajnosť Bratislavy. V tejto zúfalej situácii aspoň jeden človek, vtedajší minister vnútra Vladimír Palko, pomohol. Vďaka jeho rozhodnutiu Úrad civilnej ochrany postavil vo Vrakuni stanový tábor. Odvtedy nezomrel v Bratislave ani jeden bezdomovec. Ľudia z úradu civilnej ochrany, ktorí tábor prevádzkovali, neboli profesionálni záchranári, ale bežní zamestnanci, úradníci a odborní pracovníci úradu. Veci sa riešili za chodu. Zháňali sme autá na streetwork, dezinfekčné prostriedky, dobrovoľníkov… Len čo sa najtuhšia zima skončila a rozhodlo sa o zložení stanov, chladné počasie sa vrátilo. A opäť sa stal zázrak. Presvedčili sme františkánov, aby poskytli svoju Kláštornú vináreň na desať dní bezdomovcom a v spolupráci s Robom z Mea Culpy sme zorganizovali dobrovoľníkov.

IniciatívaBolo nám jasné, že takáto zima sa už nesmie opakovať. Že ľudia predsa nemôžu zomierať

67

VLANI6

MOJ ROK s Nota bene

Nota bene dáva šancu ľuďom bez domova zaradiť sa späť do spoločnosti, alebo aspoň žiť dôstojnejší život.

Stanové mestečko zachraňovalo minulú zimu tých, ktorí o všetko prišli.

ˇ

nb67.indd 6nb67.indd 6 13.12.2006 18:28:1913.12.2006 18:28:19

67

VLANI 7

na uliciach len preto, že je tu nedostatok zariadení, ktoré by ich prijali. Preto vznikla Iniciatíva 10. Desať mimovládnych organizácií vyzvalo štátne inštitúcie na spoločné rokovania s cieľom, aby budúcu zimu nezomrel ani jeden bezdomovec z dôvodu nedostatku pomoci. Až do jesene sme hľadali spôsob, ako presvedčiť kompetentných, že riešenie tejto otázky je potrebné, že naše návrhy sú reálne a v zahraničí bežné. Napriek ústretovosti niektorých z nich sa nepodarilo prekonať najzávažnejší problém – priestory.

FutbalV lete visel vo vzduchu futbal. Aj tento rok sme sa chceli s naším bezdomoveckým tímom zúčastniť na celosvetovom turnaji bezdomovcov. Tento raz sa však konal v Juhoafrickej republike. Kde vziať peniaze na letenky? Opäť sa na nás usmialo šťastie. Ozvala sa nám reklamná agentúra Soria & Gray s otázkou, čo pre nás môžu urobiť. A vznikla reklamná kampaň, Peter Nuňez si napriek svojej vyťaženosti našiel čas na produkciu, a vďaka tomu sme získali sponzorov a mohli sme zaplatiť letenky na majstrovstvá do Kapského Mesta. Hrali sme oduševnene, tímovo a už tradične fér. Okrem 2. miesta v 6. skupine sme pre Slovensko aj tento rok vybojovali najvyššiu morálnu trofej – Cenu za fair play.

5. narodeninyPočet pobočiek na celom Slovensku nám narástol na 20 a sme 7. najpredávanejší mesačník v priebehu 5 rokov. Na 5. narodeniny časopisu Nota bene sme rozpútali prudkú zábavu na Námestí SNP v Bratislave. Na pódiu sa vystriedali takmer

všetky hudobné štýly a hudba sa nielen počúvala, ale sa aj tancovalo. Raper by povedal: bola to masívna akcia.

DivadloAj tento rok sa vďaka našej kolegyni Renáte podarilo našim predajcom nacvičiť divadelnú hru. Napísala ju Renáta, jej názov Oktagon vymysleli samotní účinkujúci. Oktagon – klietka, kde prebiehajú zápasy bez pravidiel – je symbol pocitu bezdomovcov na ulici. Výkony hercov neboli o technike. Boli o realite, pravde a nefalšovanom smútku.

Chránená dielňaNa jeseň sa nám podarilo získať priestory na Trenčianskej ulici, v ktorých sme začali organizovať klubové aktivity pre bezdomovcov. Ale Martinovi už dlhšie vŕtala v hlave myšlienka založiť chránenú dielňu, ktorá by tvorila medzistupeň medzi

predajom Nota bene a klasickým zamestnaním. Jej zmyslom je pomôcť ľuďom bez domova opätovne získať návyky potrebné pre zaradenie sa do bežného pracovného života. Chránená dielňa dáva prácu štrnástim ľuďom. Pred Vianocami vyrábala adventné vence, uvidíme, čím budeme pokračovať.

Ak chcete vedieť, ako to ide v Nota bene ďalej, zaregistrujte sa na našom webe www.notabene.sk a pravidelne vám budeme zasielať informácie o tom, čo máme nové.

TEXT: JARO ŠIPOŠ, AUTOR JE FUNDRAISOR A MANAŽÉR INZERCIE

FOTO: DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA JE FOTOGRAFKA A PUBLICISTKA

JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE ZÁSTUPKYŇA ŠÉFREDAKTORA

ČASOPISU GOLDMAN

Ondro, hviezda divadelnej hry Oktagon.

Slovensko na majstrovstvách sveta bezdomovcov vo futbale.

Na oslave piatych narodenín časopisu Nota bene.

nb67.indd 7nb67.indd 7 13.12.2006 18:29:0013.12.2006 18:29:00

Neprišli nás pozabíjať. Priviedla ich k nám túžba po lepšom živote. Sami prišli do iného

sveta. Priniesli si so sebou vieru, ktorej sa nevzdávajú. Utečenci, prisťahovalci, moslimovia. Na Slovensku sú zatiaľ skôr „exoti“, Európa je však živá aj nimi.

Islam je druhé najväčšie monoteistické náboženstvo na svete. Pochádza z rovnakého základu ako judaizmus a kresťanstvo. Jeho stúpenci, moslimovia, sú tí, ktorí sa oddane oddávajú do vôle Božej (Alláhovej).Pre mnohých ľudí Západu je islam nezlučiteľný s demokraciou. Západné

kultúry sa nedokážu stotožniť najmä so základným vnímaním sveta a spoločenského diania. Moslimovia často nerozlišujú medzi osobným a spoločným, náboženským a svetským, duchovným a materiálnym.Bosna a Hercegovina je balkánska krajina, v ktorej počas vojen v bývalej Juhoslávii moslimov na niektorých miestach doslova vyhladzovali. Uprostred nej sa každoročne koná najväčšie moslimské zhromaždenie v Európe. Dnes je už pokojné, nebránia mu ani komunisti, ani vojaci a bojovníci. Na stále zamínovaný kopec Ajvatovica nad dedinou Prusac každoročne prichádzajú tisícky moslimov. Spomienkový pochod na Ajvatovicu pripomína v mnohom kresťanskú púť. Tunajší moslimovia od kresťanov prevzali veľa zvyklostí.

Vydržať a neriskovaťIbrahim má päť detí a päť vnúčat. Dvaja najmladší potomkovia nám spríjemňovali večerný rozhovor hrou s bakelitovými kalašnikovmi. Ich detské ručičky niekedy nevládali natiahnuť spúšť. Dedo im medzi rečou pomáhal.Od vojny Ibrahim kríva na jednu nohu. Keď Srbi ostreľovali Prusac z kopca nad dedinou, dostal zásah. „Počas bojov som zostal doma, nikam som neutekal,“ hovorí.Púť na Ajvatovicu je v päťkilometrovom finále prechádzkou mínovým lesom. Hrozivé výstražné tabule odradia aj od akejkoľvek potreby. Nič to, že priamo na lúke je zúfalo málo záchodov. Radšej vydržať ako riskovať... Nikomu ani na to nezíde použiť hlúpy argument: A čo ma má roztrhať? Les tak zostáva čistý. Možno by bolo dobré povešať podobné tabule aj na stromy okolo

67

TÉMA8

V dnešnom svete ťažko povedať, kto je kde doma

Euromoslimovia

V bosenskej dedine Prusac sa každoročne zhromaždia

tisícky pútnikov na najväčšej moslimskej púti v Európe.

nb67.indd 8nb67.indd 8 13.12.2006 18:29:4013.12.2006 18:29:40

našich pútnických miest. Tam to často vyzerá oveľa nebezpečnejšie.Islam sa delí na dva smery: sunnitský a šíitsky. Rozdiel spočíva v spôsobe, akým hlásajú Božie riadenie. Sunniti väčšinou prijímajú proroctvá tak, ako ich prijalo moslimské spoločenstvo, kým šíiti sa o radu obracajú k osvieteným učiteľom immámom. Tí údajne dedia schopnosť vykladať náboženské pravdy. Väčšina šíitov v súčasnosti čaká na zjavenie „skrytého immáma“. Ich hlavnými teológmi sú nateraz fundamentalistickí mudžahídovia.Na svete žije jedna miliarda a dvesto miliónov moslimov. Deväťdesiat percent z nich sú Sunniti.

Daj ti Alláh zdravieDedinka Prusac sa každoročne na konci júna premení na veľké jarmočisko. Púť na kopec Ajvatovica je konská dávka konského trusu a kopytami zvíreného prachu nad tisíckami peších. Korán kladie veriacim na srdce, aby nezabúdali obdarovať chudákov

a postihnutých. Byť žobrákom si tu však vyžaduje viac, ako len natŕčať ruky za almužnou. Treba byť výrečný a dookola odriekať priania najlepšieho každému, kto by mohol byť prípadný darca, a opísať, prečo sa žobrajúci dostal do takejto

nelichotivej situácie. Ako v rozprávke. Napríklad: „Daj ti Alah dobrého zdravia a veľa pekných a šťastných deti a dlhý

život, keď obdaríš neboráka, úbohého vojnového veterána, ktorému mína odtrhla nohy, keď bránil tvoju vlasť pred besniacim nepriateľom. Obdar otca piatich deti túžiacich po lepšom živote...“Moslimovia musia odovzdať dva a pol percenta svojho príjmu a niečo zo svojho majetku na dobročinné účely.Korán je zostavený zo zjavení proroka Mohameda, je neomylné Slovo Božie, zoslané z nebies a je nemenné. Učí, že nad všetkým je Boh, ale súčasne vyzýva k ľudskej zodpovednosti.V prvom a druhom storočí jestvovania islamu vypracovali teológovia a právnici Šaríu, kódex správania, ktorý by mali dodržiavať všetci moslimovia. Obsahuje „vedomosti o všetkom“, vrátane najintímnejších záležitostí alebo úchyliek týkajúcich sa rodinného života.

Fastfoody a mešitaMoslimovia sa usadili v celej západnej Európe. Najmä v metropolách si časom

67

TÉMA 9

Viete, že:� V Bratislave pod hradom stáli ešte

v sedemdesiatych rokoch zvyšky mešity. Mešita bola hneď vedľa židovskej synagógy a katolíckeho dómu.

� Libanonská reštaurácia je v našom hlavnom meste na Židovskej ulici.

� Moslimská kuchyňa má podobné zásady ako židovská. Pravoverný moslim sa teda môže bez obáv najesť aj v kóšer reštaurácii.

Na to, aby sa stal človek moslimom, stačí odriekať: „Niet boha okrem Boha a Mohamed je Boží prorok.“

nb67.indd 9nb67.indd 9 13.12.2006 18:29:5413.12.2006 18:29:54

67

TÉMA10

vytvorili svoje komunity a štvrte. Bratislavu pravdepodobne tento fenomén ešte len čaká. Susedia vo Viedni to už majú za sebou.Aj hlavné mesto Európy Brusel má svoje nábožensky a etnicky takmer „vyčistené“ štvrte. Napríklad väčšinou turecký Schaerbeek.Okrem množstva fastfoodov, kaviarničiek a obchodov s exotickými potravinami je v nich aj mešita.Turgay študuje manažment. Je synom tureckých prisťahovalcov. „Zmenu prístupu k nám sme, samozrejme, pocítili po páde dvojičiek. Naše náboženské symboly prestali byť vítané a dievčatám sa neodporúča chodiť do školy zahaleným.“„Islamofóbiu“ výdatne vyburcovali udalosti po 11. septembri 2001 a ďalšie vážne udalosti. Moslimov v Európe pribúda. Kresťanský kontinent dostáva zbohom!Rozdiely medzi šíitmi a sunnitmi sú v niektorých prípadoch veľmi veľké. Týkajú sa najmä niektorých zásad. Prejavujú väčšiu poslušnosť svojim vodcom, čo je zneužiteľné. Sunitská obec ponúka viac priestoru na vyjadrenie vlastného názoru. Na pohľad však veriacich nerozoznáte. Niekoľko desiatok šíitov žije aj u nás. Sú to najmä študenti.

Hlavne neprovokovaťMladí moslimovia, ktorý sa už narodili v Európe a majú občianstvo krajín, v ktorých žijú, sa snažia vychádzať majoritnej spoločnosti v ústrety a neprovokovať. Turgay si po smutnom útoku na dvojičky oholil briadku. Nechce provokovať. Chce normálne

žiť v európskom svete a v moslimskej viere. Niektoré tradície ochotne prispôsobí tunajším podmienkam. „Kvôli európskemu pracovnému týždňu nesvätíme piatok tak, ako doma.

Vynechávame prvú rannú modlitbu pred piatou hodinou. A ani ženy a dievčatá sa už neobliekajú tak striktne, aj keď si vlastnú módu stále uchovávajú. Väčšinu mladých dievčat však už tradície nezaujímajú. Obliekajú sa a žijú ako Európanky, chodia na diskotéky, fajčia. Dohováranie rodičov pomáha čím ďalej tým menej. Viera však má byť vnútorným presvedčením a nie vonkajším prejavom... Možno na to raz prídu.“Európa ponúka viac možností vyžitia ako moslimský svet, sústreďujúci sa najmä na prácu a rodinu.Pôvodní Belgičania starnú. Rodí sa im čoraz menej detí. Úroveň populácie udržiavajú prisťahovalci, za ktorými prichádzajú ďalší príbuzní.

Bohu za chrbtomSprávca Islamskej nadácie na Slovensku Mohamad Safwan Hasna odhaduje počet slovenských moslimov na päťtisíc. Z nich tristopäťdesiat sú konvertiti – Slováci pôvodne iných vierovyznaní, ktorí prestúpili na islam. „Medzi týmito ľuďmi sú univerzitní profesori, úspešní podnikatelia, lekári,“ hovorí Hasna.Vylučuje, že by u nás mohli byť vyznávači islamu nebezpečenstvom. „Nepredpokladám, že by sa na Slovensku mohlo niečo vážne stať. Ak sa však vo svete nezmení štýl veľkých hráčov a nebudú brať ohľad na potreby a city moslimov, bude sa situácia

Mostar vstáva z trosiek. Zničili ho najmä náboženské konflikty.

nb67.indd 10nb67.indd 10 13.12.2006 18:30:1813.12.2006 18:30:18

67

TÉMA 11

len vyostrovať. Žiaľ. Dnešný stav to potvrdzuje.“Mohamad Safwan Hasna má na starosti veci, ktoré v iných krajinách robia duchovní, sám však označenie duchovný odmieta. Potešilo by ho, keby už aj naše hlavné mesto malo dôstojnú mešitu.V minulosti boli v Bratislave dve moslimské modlitebne, dnes funguje už len jedna, provizórna. Aj tá je Pánu Bohu za chrbtom, na okraji jednej z okrajových štvrtí. „Stále snívame o tom, že sa nám podarí postaviť mešitu. Pozemok máme, peniaze by boli... Staré mesto sa však k nám stavia nepriateľsky. Neviem prečo. V mojej rodnej Sýrii je veľa kresťanov a nikto im nerobí prieky. Majú svoje kostoly. Bratislava je posledným mestom v Európe bez mešity. Prednedávnom vydali povolenie na jej stavbu aj v Aténach.“

Spoločný nepriateľ„Myslím, že sme dostatočne lojálni voči Slovensku. Vyháňať nás do krajín, z ktorých pochádzame, je predsa nezmysel,“ hovorí Hasna. „Veď aj Slováci vždy cestovali za lepším životom na Západ. V Británii vraj dnes tvoria tretiu najväčšiu menšinovú

komunitu z bývalých socialistických štátov. Nikto proti tomu nebrojí... V dnešnom svete už ťažko povedať, kto je kde doma.“Hasna je presvedčený, že aj pôvodnej slovenskej spoločnosti by mohli prospieť niektoré moslimské zvyklosti. „Je to najmä súdržnosť a oddanosť v rodinnom živote a vo viere. Myslím, že najmä v oblasti morálky máme čo ponúknuť. Moslimovia majú vyriešenú aj otázku nadmerného pitia

alkoholu. Možno raz budeme v Európe a Ázii čeliť spoločnému nepriateľovi,“ mieni. „Veď sunna hovorí, že sa stretneme v boji na jednej strane. A kto budú naši nepriatelia? Kto vie? V ostatnom čase všade vo svete pribúdajú Číňania.“Tak, koho sa báť?

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Slovo mešita znamená: miesto, kde sa padá dolu tvárou.

Najmä „kávičkári“ dokážu oceniť originálneho „turka“.

Centrá západoeurópskych miest si už bez zahalených žien ani nedokážeme

predstaviť.

nb67.indd 11nb67.indd 11 13.12.2006 18:30:4413.12.2006 18:30:44

Väčšinou však lozí po strechách. Fóbiu z výšok má, až keď zíde dole na zem. Vymetá sadze. Ľudia ho radi vídajú. Na kancelárii má nápis - kominárske stredisko. Už dlhé roky je hrdo oddaný svojmu remeslu. Jozef Róža. Kominár.

� Niekto vymetá krčmy, niekto komíny. Tam hore na strechách ste len vy a holuby. Aký je to pocit?

- Tam hore ma auto nezrazí. Mám pokoj, nikto ma neotravuje. Nemusím cvakať ako vo fabrike. Urobím si svoju robotu a idem späť na zem.

� Štveráte sa celý deň po strechách. Nie je to aj trochu nebezpečné? - Nedívam sa dole do ulíc. Za mlada som behal po strechách jedna radosť. Teraz už musím byť opatrný, ale za celé roky som nerozbil ani jednu škridlu.

65

DO TUCTA12

Jozef Róža: Moderný kominár neexistuje

Nosí šťastieMá čierne remeslo. Aj

oblečený chodí zásadne v čiernom. Mundúr je

súčasť tradície, vzbudzuje dôveru. Je to skrátka klasik. Po meste sa premáva na starom, zato spoľahlivom bicykli. Volá ho „bavorák“.

nb67.indd 12nb67.indd 12 13.12.2006 18:31:1113.12.2006 18:31:11

� Dá sa ešte dnes vyučiť za kominára? - Pravdaže, v Koliňanoch pri Nitre. Na Slovensku je asi dvesto kominárov. Každý má svoj rajón a združuje nás kominársky cech. Máme aj svojho prezidenta. Posledných päť rokov sa dá na kominára dokonca rekvalifikovať. Urobíte skúšky a vymetáte.

� Voľakedy bolo asi viac kominárov, však? - Pravda. Ústredné kúrenie nám z časti zobralo robotu. Prišlo to prirodzene.

� Je vás teda dostatok? - Tak akurát. Na Bratislavu je nás trinásť. Pracujeme na živnosť ako súkromníci. Najviac roboty je v Starom Meste. Nové budovy majú už komíny, ktoré netreba vymetať.

� Nebojíte sa, že prídete časom o prácu? - Nie. Ľudia prechádzajú zase na drevo. Neteším sa, že zdražuje plyn. Nie som zlomyseľný. Nikomu nezávidím, som spokojný s tým, čo mám.

� Dá sa kominárstvom uživiť? - Uživiť? Žiť sa dá. Nie je to nič moc, ale ja nerozlišujem zlú a dobrú robotu. Je to síce špinavé remeslo, ale robím ho rád aj po toľkých rokoch. S kominárstvom som začínal 21. augusta 1968. Pamätám si to presne. Po Bratislave už behali tanky „bratských“ vojsk.

� Ako ste zakotvili pri tomto remesle? - Ako pätnásťročný som s kamarátmi odišiel do Bratislavy. Učiť sa za kominára. Už som tu zostal pracovať, aj keď do roboty dochádzam z Veľkej Mače. Poznám kominárov, ktorí robili ešte za prvej republiky. Kedysi to bolo veľavážené remeslo. Aj dnes je dôležité mať dobré meno a vedieť si trochu vychádzať s ľuďmi. Hocikoho si predsa nepustíte do bytu, alebo na strechu.

� Aj preto nedáte dopustiť na kominársku uniformu? - To je kus tradície. Vzbudzuje dôveru. Kominársku čiapku si voľakedy zložím až pri večeri, aj to ma musí manželka upozorniť. Už ani necítim, že ju mám na hlave. Je to zvyk.

� Ste odchovanec starej školy. Čierna uniforma, kominárska čiapka, biela šatka na krku, kefa na plece a bicykel... - Moderný kominár neexistuje! Nemôžem si dovoliť chodiť poobliekaný halabala. Ani vojak nesmie chodiť bez čapice. Taká kominárska uniforma dnes stojí 1200 korún.

� Ste na ňu hrdý?- Iste. V práci ma síce nikto nekontroluje, ale takto sa ani nemusím predstavovať. Hneď je na mne vidieť, čo mám za lubom. Ešte ani raz som sa nemusel legitimovať. Kominár v čiernom asi vzbudzuje dôveru.

� A čo bicykel? To nie je stará škola?- Kdeže?! Starí kominári chodievali pešo. Mne „bavorák“ vyhovuje. Bárskde ho opriem, na rovinu je dobrý. Niekedy sa kus cesty zveziem električkou.

� Kom, kom, kominár... napadá mi detská riekanka. Kedy ste sa naposledy umývali? Ešte stále je to špinavá robota?- Pred chvíľou som vyšiel zo sprchy. Občas bývam poriadne zafúľaný od sadzí. Každý deň vstávam o piatej. Padla, až keď sedím doma čistý a okúpaný.

� Nie je dýchanie sadzí zdraviu škodlivé? - A čo nie je dnes škodlivé? Sadze sa predsa dávajú aj do liekov, napríklad do živočíšneho uhlia. Keď treba, dýcham cez šatku.

� Ozaj, koľko dnes stojí vymetenie jedného komína? - Zhruba 140 korún. Záleží, ako ďaleko treba cestovať. Cez deň nielen vymetám komíny, ale aj fakturujem.

� Ľudia vás radi vidia na ulici, mám pravdu? - Je to pozitívne. Všímam si, ako po sebe naháňajú gombíky, chytajú sa a obzerajú. Sú to príjemné reakcie. Aj tu v okolí ma ľudia poznajú a radi sa dajú do reči. Raz mi žena na ulici odstrihla gombík z uniformy. Len tak, vraj pre šťastie. Aj to sa stáva.

� Nosíte ľuďom šťastie? - Pred pár rokmi ma jedna pani poprosila, aby som jej nadiktoval čísla do Športky. Vyhrala druhú cenu. Sľúbila, že sa ozve, ale šťastie si nechala pre seba. Dodnes si ju pamätám.

� Tak potom treba skúsiť šťastie sám pre seba. Tipujete? - Tipujem víťazov v rôznych televíznych súťažiach, alebo pri voľbe miss. Väčšinou sa trafím. Aj v Športke som mal už šťastie. Teraz som už dlho netipoval. V novom roku to chcem znovu skúsiť.

� Nosíte šťastie aj v súkromnom živote? Napríklad, manželke? - To hej, mala šťastie, že sa za mňa vydala (smiech). Sme spolu šťastní už 35 rokov. Rozumie, že mám rád túto robotu.

� Mávajú kominári čierne dni? - Jeden som mal. Pred rokom som cestou do práce havaroval. Nebol som na vine. Keď sa záchranári pozreli na moje zdemolované auto, určite uverili, že kominári majú šťastie.

� Je kominár, ktorý nosí šťastie, šťastný človek? - Ťažká otázka. Šťastný som, keď prídem domov. Sadnem si, porozprávam sa so ženou, porozmýšľam, čo ma čaká na druhý deň, pozriem správy a padnem od únavy do postele.

� Čomu sa venujete okrem komínov? - Gazdujem. Chovám zajace a sliepky. Som domáci majster na stroje. Zložil som si traktor, aj stroj, čo sadil melóny.

� Mali ste v rodine kominársku tradíciu?- Nie. Sám som sa rozhodol. Slobodne. Otec bol najsamprv osobný šofér u veterinára a neskôr žeriavnik. Rodičia ma podporovali. Mama dokonca išla so mnou do Bratislavy na kominárske skúšky.

� O čom snívate? - Sníval som o vnukovi, a to sa mi už splnilo. Keď idem večer spať, viem, čo ma čaká na druhý deň. Dôležité je mať robotu a zdravé ruky, aby mi z nich nič nepadalo. A potom nohy, nech slúžia. Mám, čo potrebujem. Uživím sa, viem, že nemôžem byť milionár. Nebojím sa ísť spať. Nezávidím nikomu, nie som neprajník. Snívam o pokojnom živote, o teple v komíne.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁKAUTOR SI STÁLE NESPOMENUL,

ALE TEPLÁKY URČITE NENOSÍ

67

DO TUCTA 13

nb67.indd 13nb67.indd 13 13.12.2006 18:31:2413.12.2006 18:31:24

Bývajú na samote pri českom Kolíne, cestujú po svete, na jeseň sušia jabĺčka a žijú tak, ako sa im

páči. Príklad – Ben odišiel do obchodu po mlieko prvého marca a vrátil sa tretieho januára. Medzitým sa túlal po Slovensku, spoznával ľudí a krajinu. Niektorí ich majú za bláznov, iní k nim radi zájdu na pivo, pohár vína či šálku čaju pri dobrej hudbe.

„Máte v Bratislave rádio pre rockerov?“ spýta sa Ben, keď v miestnosti určenej na „paření“ naladí svoju obľúbenú stanicu. Police sú prepchaté knihami a spomienkami na cesty, na stenách visia fotografie – Benova vášeň, a v skrini pomaly sadá prach na zbierku starých modelov fotoaparátov. Každý popíja to, čo má rád, a debatujeme o príjemných veciach v živote. Dva veľké psy sa nám motajú

popod nohy a Jaruška, ako všetci volajú Benovu manželku, dolieva víno.„Slovensko poznám lepšie ako Čechy. Páči sa mi tam. Hlavne východ. Tam sú najkrajšie veci. Často chodíme k Štúrovu. Žijú tam výborní maďarskí „kluci“, majú dobrý humor a vôbec sa nebavia o politike, ja im nerozumiem, oni mne áno,“ smeje sa Ben a odpije si z piva. „Len čo sa ľuďom dostaneš pod kožu, môžeš k nim chodiť trebárs sto rokov a nikdy ťa nevyhodia. To je na stretnutiach príjemné.“

Dobré počasieSamotu pri Kolíne postavili ešte Jaruškini prarodičia. A Ben sa sem s radosťou priženil. „Bolo to najlepšie bývanie, aké si len môžeš predstaviť. Veď vieš, ako to bolo za boľševika. Najlepšie bolo človeku, keď bol niekde zašitý.“ Ben bol oficiálne elektrikár a Jaruška dispečerka na medzinárodnej kontajnerovej preprave, ale z oficiálneho sveta radi utekajú tam, kde sa cítia dobre. Napríklad cestovať po Austrálii, počúvať dobrú

hudbu, prechádzať sa so psami. Odkedy Ben v máji odišiel do dôchodku, doma sa prakticky prestal zdržiavať. „V jednom kuse je niekde v háji,“ sťažuje sa s úsmevom Jaruška. „Poštárka mi radila, aby som ho uviazala za nohu k tomuto veľkému klátu. Ale to by mi ušiel aj s tým klátom a nemala by som čím kúriť! Tak som na týždeň zmizla aj ja. Práve dnes som sa vrátila.“Za socializmu sa veľmi cestovať nedalo. „Každý rok sme podávali žiadosti. Občas nás niekam pustili. Do Čiernej Hory, do východného Nemecka, na Balt. Bena raz dokonca pustili do Holandska, mňa nie,“ spomína Jaruška. „Teraz málokedy cestujeme spolu. Väčšinou každý zvlášť. Niekto tu musí byť a starať sa o barak a psy, tie nemôžeš nechať len tak. Ja som prešla s kamarátmi celý sever Európy – Škandináviu, Pobaltie a Taliansko, Francúzsko... Preliezli sme všetko, čo sme cestou stretli. Ak nespíš v hoteloch a stravuješ sa v reštauráciách, stačí ti strašne málo peňazí. Spávali sme pod širákom. Nikdy sa nám nič nepríjemné nestalo. Všetko bolo dobré. Nádherná

67

REPORTÁŽ14

MIESTO, KDE SÚ DVERE A PIVO VŽDY OTVORENÉ

Blázni zo samoty

Ben a fúzy patria k sebe. Bez nich

ho nevidela ani Jaruška.

nb67.indd 14nb67.indd 14 13.12.2006 18:31:3113.12.2006 18:31:31

príroda, najviac sa mi páčili zapadnuté dedinky v Bretani. Keď sa potuluješ len s batohom na chrbte, ľudia sú k tebe veľmi milí a ústretoví kdekoľvek na svete. A Ben bol úplne všade. Hneď, ako sa po revolúcii otvorili hranice, urobil fúúú.“ Len Ázia mu zatiaľ nebola súdená. Raz pred Mongolskom uprednostnil Juhosláviu, aby deti videli more. „Ale viac tam nepôjdem. Sklamali ma tým, čo tam cez vojnu urobili, ako sa medzi sebou vraždili,“ zamyslí sa Ben.

Zbaľ sa a choďKeď bol Ben malý, kúpil si v antikvariáte knihu o cestovateľovi, ktorý prešiel ďaleké krajiny. Tým sa to všetko začalo. Pokračovalo to jednoducho – stačilo len zbaliť si batoh a ísť. Alebo trebárs aj bez batoha. Ešte ako mladého chalana ho mama poslala s kanvičkou po mlieko. Bolo to prvého marca. Domov sa vrátil tretieho januára nasledujúceho roku. Bez kanvičky a s plnou hlavou zážitkov. Čo na tom, že po ňom vyhlásili celoštátne pátranie? Túlavé topánky ho zaniesli na Slovensko. Načierno sa vozil v nákladných vlakoch a prebrúsil, čo sa dalo. V šesťdesiatom treťom, hneď ako ho pustili z vojny, sa vybral do Prešova. Jeho kamarát tam vtedy nakrúcal film o Rusínoch. Za dva týždne nakrútili narodenie dieťaťa, svadbu, pohreb, cigánske osady, školy a farára. A ďalšie cesty? Tých bolo, hlavne po revolúcii. Slovensko do posledného kúsočka, celá Európa, Austrália a Nový Zéland, Bali s neplatnými vízami, Singapur, Jakarta... Všetko s dobrým počasím a príjemnými ľuďmi.

Začali to zavináčeJarušku raz dávno, v roku 1970, bratranec vzal na vander a povedal jej, nech k „tomu

fúzatému“ nejde blízko, pretože on nemá rád ženské a bol by na ňu zlý. A Jaruške povedať, aby za niekým nechodila? Už aj bola pri ňom. „Pamätám sa, že mi v krčme zaplatila tri pivá a jedny zavináče,“ smeje sa Ben. A odvtedy to ťahajú spolu. Zobrali sa v Kutnej Hore. Úradník, ktorý ich mal zosobášiť, so sklonenou hlavou prikráčal k stupienku, narovnal sa – a vytreštil oči a stratil reč. Pred ním stáli dvaja mladí a asi osemdesiat ľudí v kockovaných košeliach... Ben s Jaruškou stihli dve dcéry. Obe sa už vydali, našli si „bezvadných“ chlapov a majú po dve deti. Jedna býva v horách, druhá v Kolíne a v lete sa aj s manželmi a deťmi nasťahujú na samotu. Tam, v prírode pri jazere, je vždy čo robiť, a vždy sa naplánuje aj nejaký výlet. Týždeň po horách na

bicykloch, splavovanie rieky, turistika. Do všetkého zapoja aj zdravotne postihnutého vnúčika. Narodil sa úplne ochrnutý, do piatich rokov sa nedokázal postaviť. Teraz už sám chodí. Síce krívajúc, ale predsa.Keď boli dievčatá malé, chodili do školy do Starého Kolína na bicykloch a v zime pešo. Autobusové spojenie tu nie je a bicykel bol aj navždy zostane jediný dopravný prostriedok, na ktorom sa odtiaľto dá dostať do práce a do školy. Rodina tu však nikdy nebola sama, vždy sa tu motalo desať – dvanásť detí z okolia, a ešte psy, pávy, holuby, andulky, mačky... Do osemdesiateho tretieho roku nemali na samote elektrinu. Dievčatá vyrastali bez nej a vôbec im to neprekážalo. Dcéra Věrunka hrávala na klavíri pri sviečkach a vždy sa kúrilo drevom.

Panelák? Nikdy!Azyl samoty už niekoľko mesiacov ruší ťažba piesku z jazera hneď za hranicou pozemku. Ťažké stroje sa denno–denne premávajú priamo popred dom. Šéfka firmy chcela kúpiť aj celý Benov a Jaruškin pozemok, teda dom, dvor, lúku, ktorá slúži Benovi, Jaruške a ich priateľom ako futbalové ihrisko, a les. Že vraj dobre zaplatia – tak, že si budú môcť bez problémov kúpiť štyri plus jedna na siedmom poschodí v paneláku v Kolíne... Pre časť okolia sú Ben s Jaruškou blázni zo samoty. „Ale radšej byť blázon ako žiť spôsobom, ako oni... Niektorí ľudia sa už narodia poriadne starí,“ konštatuje Ben. A široký okruh známych, hlavne mladých ľudí, im rozumie. Samota pri Kolíne je miestom ich stretnutí. Kto chce, môže kedykoľvek prespať. Dvere a pivo sú tu vždy otvorené.

TEXT: KRISTIÁN PAVÚČKOFOTO: DAGMAR CANISOVÁ

67

REPORTÁŽ 15

Ben s Jaruškou vo svojom svete, ktorý poznačila ťažba.

Dôchodok mu priniesol slobodu. Kedykoľvek si môže zbaliť batoh a ísť.

nb67.indd 15nb67.indd 15 13.12.2006 18:31:4813.12.2006 18:31:48

67

NÁZORY16

Už štvrtý rok môjho života vo Francúzsku sa srdečne zabávam na neschopnosti francúzskej administratívy. Minule som si musel ísť na prefektúru v Nice obnoviť pracovné víza spojené s právom pobytu. S mojou francúzskou priateľkou sme prišli tesne pred deviatou. Pred „mojím“ oddelením sa formujú rady, každý sa tlačí... Po 20 minútach si moja priateľka spomenula, že vlani som mal ako občan EÚ prednosť. Na informáciách vypýtala prednostný lístok a šli sme k okienku prijímacieho úradníka. Rozprúdili sme tým krv v žilách okolostojacich. Úradníkovi sme vysvetlili, že prichádzame obnoviť povolenie k pobytu, súvisiace s povolením pracovať pre občana Slovenskej republiky, žijúceho vo Francúzsku, že ide o krajinu EÚ, ale aj tak potrebujeme pracovné povolenie. „Pošlem vás do sekcie pracovných povolení, nech sa páči lístok, počkajte si,“ zneli presvedčivé slová úradníka.Vzrušenie, hádka v rade, vulgárna Tunisanka napáda Alžírčana len preto, že sa zaradil do radu k svojej žene. Nadáva a hromží na celú miestnosť: „Buzerant jeden, kam sa trepeš, ty chudák, choď za mňa!“ Po dobrej hodinke sme sa nakoniec dostali

k okienku. Predložili sme lístok a vysvetlili problém.„Jáááj, to vás zle poslali, to musíte ísť k priehradkám úradníkov ministerstva vnútra.“ Vrátili sme sa teda k prijímaciemu úradníkovi. Vysvetľujeme, predkladáme dokumenty a úradníkovi sa postupne začína vytvárať obraz. „Pôjdete k okienku číslo dva a zakúpite si imigračný kolok v hodnote 55 eur. Nech sa páči váš nový čakací lístok,“ poslal ma preč. Vyfasoval som lístok s číslom 556, na ktorom sa usmievalo: Pred vami je ešte 24 stránok. Minulý rok som poplatok neplatil, ale čo už. Z mojej karty sa do štátneho rozpočtu prešmyklo 55 eur. Ako náplasť som dostal kolok. Potom sme čakali, kým na nás príde rad. O 13,40 prichádzame k okienku číslo dva, kde nás víta arabská mamba s francúzskym občianstvom. Vysvetľujem, kto som a čo chcem. Pozerá na mňa ako na zjavenie, zahľadí sa na svoj ťahák, potom sa stratí v kancelárii svojho nadriadeného. Dlhé minúty nemajú konca. Konečne prichádza. „Keďže ste si počas posledného roka

nenašli trvalý pracovný pomer a pracovali ste iba na dobu určitú, udelíme vám víza v trvaní jedného roka.“„Tu mám kolok,“ podávam jej ho. Úradníčka sa zháči: „Kolok? Veď vy kolok nepotrebujete, veď ste z EÚ! Kolega vás mylne informoval.“ Pýtam sa, že čo mám teraz s kolkom za 55 eur robiť. Dozvedám sa, že účtovníctvo úradu neumožňuje vrátenie peňazí. Vraj môžem len prísť zajtra ráno a vyskúšať ho predať niekomu pred okienkom... MILAN AZOR

Administratíva po francúzskyV O S V E T E

Chváľte!Čakanie v chrípkovom období u lekára môže byť poriadne otravné. Najmä keď už máte chorobu v určitom štádiu a aj tak musíte čakať, kým sestrička vysloví z desiatok mien to vaše. Okolie na vás do slova a písmena kašle.Takto som čakala aj ja na röntgenovú snímku pľúc. Bolo tam asi osem chorých. Išlo to pomerne rýchlo, ale keďže mamičky s deťmi boli uprednostnené, nervozita pacientov stúpala.Mňa hneď upútali steny. Poviete si, ako už len nemocničné steny môžu upútať? Tieto však boli plné násteniek, ktoré mali dať pacientom nádej, optimizmus a radosť zo života. Čítala som všetky zaradom, prechádzala som od jednej nástenky k druhej, zatiaľ čo sa jedna pacientka stihla pohádať so sestričkou, že veď ona bola už dávno na rade. Každá veta či citát doložený pekným obrázkom ma prebúdzal k zmene postoja, dával chuť do života a mnohé riadky ma motivovali k novému spôsobu života. Keď som dočítala poslednú vetu, sestrička ma ohlásila. A keď k mojej hrudi priložila chladný prístroj, nedalo mi to a povedala som jej, že v čakárni majú veľmi pekné nástenky. V tom momente sa zo stroja stal človek. Darovala mi žiariaci úsmev a zmohla sa len na: „Áno?“ Kým som vonku čakala na snímok, zdalo sa mi, že ostatných volá dnu akosi mäkšie, prívetivejšie a na každého sa usmeje. Uvedomila som si, ako málo stačí k tomu, aby sme zmenili veci k lepšiemu. No povedzte, nestojí to za to?

ANDREA JANOTKOVÁ

Rasizmus s ľudskou tvárou?Vsetín nie je od našich hraníc tak ďaleko, aby bol našinec ušetrený nechutného excesu v tomto mestečku. Segregácia a deportácia sú síce samy osebe dosť otrasné pojmy, sarkastickú korunu všetkému však dal až výsledok zjazdu českých ľudovcov. Ako to všetko súvisí? Začalo sa to tým, že vsetínsky starosta Jiří Čunek svojich Rómov najprv natlačil do starého pavlačového domu v centre mesta, aby po čase rozhodol o ich vysťahovaní. Pochopiteľne, najprv bolo treba zo všetkých do jedného urobiť neprispôsobivých neplatičov - čo na tom, že medzi nimi sú aj rodiny, ktoré celé roky riadne platili nájom? Deportačná čata, nočné transporty, rýchly odsun preč. Čo tam po trinástich trestných oznámeniach na krku, či senátoroch z výboru pre ľudské práva, ktorí sa zdvihli z teplých pražských kresiel a zrazu došli na inšpekciu. Prvý deň je ako z propagačných filmov, všetci sa usmievajú, aj dobráčisko starosta, väzni stoja v pozore, kontajnerové domčeky ihrajú farbami, telky robia šot, spokojnosť len tak srší. Ibaže potom príde malý „prúser“. Na druhý deň totiž väčšina senátorov odišla, zvyšní sú však natoľko zvedaví, že chcú vidieť aj ďalšie domy vysídlencov, ani starosta už nemá čas, no a šokovaní nachádzajú po Jeseníkoch v žalostných chatrčiach zvyšok vysťahovalcov. V neobývateľných búdach, na ktoré im pre istotu hneď uvalili exekúcie, popálených zlou elektrinou, odlúčených od rodín, bez pitnej vody a s permanentne chorými deťmi. Po verdikte výboru senátorov o viacnásobnom porušení základných ľudských práv však prichádza o deň neskôr záverečná bodka: na sneme KDU-ČSL bol zvolený s prevahou nový predseda strany, ktorá má v názve kresťanská - Jiří Čunek. A príručky o kariérnom raste treba rozšíriť o novú kapitolu: Ako stúpať nahor s pomocou rasizmu s ľudskou tvárou. Pokiaľ niečo také ako rasizmus s ľudskou tvárou môže existovať.

PETER GETTING, AUTOR JE PROZAIK A REDAKTOR +7DNÍ

Francúzsko je príjemná krajina s dobrým sociálnym systémom pre najslabšie príjmové skupiny. Len si treba pretrpieť byrokratické tortúry.

nb67.indd 16nb67.indd 16 13.12.2006 18:32:2013.12.2006 18:32:20

67

ŠPIÓN 17

Predáva na Dolných honoch v Bratislave. Augustín je rodený Bratislavčan, ktorý sa zamiloval

a odsťahoval do dedinky Bodza pri Komárne. Konflikt so svojou už exmanželkou vyriešil odchodom z domu. Vrátil sa do Bratislavy. Už je to jedenásť rokov.

Po príchode do rodného mesta si našiel občasné bývanie a niekedy prespával aj na staniciach. „Na jednej z mojich dočasných adries som existoval s dvoma pánmi, predajcami Nota bene. V tom čase som pracoval aj ako maliar interiérov,“ spomína Augustín. „Potom ma zlanárili na predávanie časopisu. Robím to už tri a pol roka. Je to moje živobytie.“Nota bene nie je na večnosť. Augustín by sa

chcel vrátiť k stolárčine, ktorej sa vyučil. „Remeslo som nezabudol. Len som nemal príležitosť venovať sa mu.“Okrem predaja Nota bene je aj všestranným hercom Divadla Nota bene. Z vystúpenia v Prahe sa vrátil s veľkou taškou. Hrá hneď niekoľko postáv naraz. Je igelitkár, čistič, predajca a „kontajnérak“.Jeho súčasná rezidencia je chatka v záhradkárskej oblasti. „Malé, útulné bývanie do ktorého som si našiel aj priateľku. So ženami som mal dlho problém. Nedokázal som sa spamätať z toho, čo sa mi prihodilo. Som rád, že ju mám. Volá sa Jarka. Dúfam, že ma nesklame, ako moja bývalá... S ktorou mám, mimochodom, šesť detí.“So svojimi potomkami sa Augustín stretáva. Najstaršej dcére bol aj na svadbe. „Pokiaľ sú decká pri matke, držia s ňou. Inak s nimi vychádzam dobre.“Augustín vzal Jarku na výlet Nota bene do Banskej Štiavnice. Páčilo sa jej. Na Vianoce pod stromček od neho dostala šál a list s jediným slovíčkom: Láska. „Keď človek nemá lásku, tak nemá nič,“ hovorí. Aj ona mala ťažký osud. Možno tiež začne predávať náš časopis. Zatiaľ sa však ostýcha...

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Igelitkár, čistič, predajca a „kontajnérak“

Augustín a láska

ČO MAL AUGUSTÍN PRI SEBE?

Augustín má 46 rokov a raz by chcel byť stolárom.

Čo mal úspešný predajca a všestraný herec pri sebe? Cigarety, zapaľovač, holiaci strojček, nožík, voňavku, hrebeň a otvárač.

P R O J E K T N O TA B E N E P O D P O R I L I

1

2

4

7 3

5

6

nb67.indd 17nb67.indd 17 13.12.2006 18:32:3713.12.2006 18:32:37

Vzrastajúci záujem o vedu o budúcnosti – futurológiu – dokazuje, že ľudia cítia neistotu, kam súčasným spôsobom života vlastne dokráčame. Futurológovia o tom vedia svoje. Hoci ich varovania a prognózy občas vyzerajú ako sci-fi, aj najnepravdepodobnejšia možnosť je úplne reálna.Každý človek má vlastnú predstavu o svete, cez ňu si tvorí obraz o svojej viac či menej peknej budúcnosti. Ak však nedokáže vnímať zmeny a vývoj okolo seba, úlohou futurológa je ho podnietiť, aby začal uvažovať nad alternatívnymi modelmi, ako to bude o pár rokov vyzerať. Preto radšej hodím papier z čokolády do odpadu na recyklovanie, lebo stromov ubúda a uvedomujem si, že raz možno budem musieť písať paličkou do piesku. A to je pomerne nepraktické. Ak vtedy bude ešte dosť stromov a kyslíka na dýchanie.

Z fantazírovania vedaHoci ľudia vždy uvažovali o tom, čo ich čaká a neminie, ako samostatná vedná disciplína sa futurológia vyprofilovala ako protiváha ideológie len v polovici minulého storočia. Za 2. svetovej vojny jej zakladateľ Karl Ossip Flechtheim publikoval dva články, v ktorých vedu o budúcnosti predstavil. Tvrdil, že nie je iba jedna budúcnosť a že každá budúcnosť závisí od konania jednotlivca alebo spoločnosti. A tak sa začali skúmať alternatívne scenáre budúcnosti. Svojich predchodcov mala futurológia v posvätných textoch a utopizme. Za prvého moderného futurológa sa považuje autor sci-fi literatúry Herbert G. Wells, ktorý už v roku 1901 hovoril o potrebe vzniku vedy o budúcnosti. K veľkému záujmu o štúdium toho, čo sa celkom ľahko môže stať, prispel v 50. rokoch 20. storočia nástup informačných technológií a najmä globalizácie. Minulé storočie sa nieslo v znamení industrializácie, tá vyčerpala svoje rozvojové potenciály – zdroje nerastných surovín, pitnej vody, voľného priestoru... Dnes sa svet spojil do jedného celku a musí meniť svoje staré myslenie. Úlohou futurológie

je sledovať stav a smerovanie spoločnosti a upozorňovať nielen na negatívne trendy, ale aj na zaujímavé príležitosti vývoja.

Katastrofické verzie Futurológia predstavuje obrovské množstvo modelov a scenárov najrôznejších budúcností až po rok 3000. Niektoré scenáre sú pravdepodobné a negatívne viac, iné menej. Predkladajú sa verejnosti a politikom. Ak oslovia politikov, tak tí začnú s vecou niečo robiť. Ak nie sú dostatočne atraktívne, riešenie problémov ľudstva musí počkať, kým si ich konečne niekto všimne. Na Slovensku je komunikácia medzi vedou a politikou ešte hanblivá a len málo takýchto varovných scenárov sa berie na vedomie. Pozitívne ale je, že environmentálnym otázkam sa doma aj vo svete venuje čoraz viac pozornosti.Jeden z katastrofických scenárov, ktorý sa aj skutočne začal odohrávať, vypracovala v 70. rokoch organizácia Rímsky klub. Hovoril o limitoch rastu a vyvolal vlnu pobúrenia - a teraz sa to naozaj deje. Ale predseda Futurologickej spoločnosti na Slovensku Ivan Klinec tvrdí, že pre futurológa nie je úspech, keď sa jeho

67

ČO BUDE18

SCENÁR

Science-fiction, alebo

pravdepodobná realita?

BUDÚCNOSTIL eonardo da Vinci a jeho túžba lietať, chodiť po morskom dne či ovládnuť prírodu, rovnako

ako rozprávkovo čarovné fantázie Jula Verna sú dnes realitou. Bez problémov klonujeme, lietame do vesmíru, sme schopní vyrobiť skoro všetko od umelých vitamínov po umelú inteligenciu. Aj tie najbizarnejšie nápady nám pomaly pripadajú ako ľahko uskutočniteľné.

nb67.indd 18nb67.indd 18 13.12.2006 18:33:2213.12.2006 18:33:22

scenár naplní. „Za úspech je považované zvrátenie tohto negatívneho vývoja.“Napriek tomu jestvuje veľký počet katastrofických scenárov hovoriacich o znečistení Zeme alebo rozpútaní globálnej jadrovej vojny, v dôsledku čoho by sa človek musel vysťahovať do vesmíru. Dúfajme, že k tomu v blízkej budúcnosti nedôjde, keďže na takéto sťahovanie zatiaľ nemáme technológie.

Projekt tisícročia Najväčší futurologický a prognostický projekt súčasnosti je The Millennium Project, koordinovaný Americkou radou pre Univerzitu OSN, ktorého cieľom je mapovať a vyhodnocovať výzvy stojace pred civilizáciou na prahu 21. storočia. Súčasťou projektu je Svetová prognóza rozvoja vedy a technológie do roku 2025, scenáre vývoja ľudskej civilizácie do roku 3000, Index stavu budúcnosti či Problémy environmentálnej bezpečnosti. Dodnes na ňom pracovalo vyše 1800 expertov rozličných oblastí, vrátane niekoľkých odborníkov zo Slovenska. V jeho riadiacich štruktúrach sa na ňom aktívne

podieľa aj Ivan Klinec. Každý rok sa vydáva správa s aktualizovanými pätnástimi globálnymi výzvami – napríklad ako zabezpečiť každému človeku pitnú vodu, ako dosiahnuť udržateľný rozvoj pre každého či vytvoriť globálnu etiku. Niektoré veľmi dlhodobé scenáre do roku 3000 predpokladajú zánik ľudstva a jeho obnovu, iné vzostup a pád ríše robotov.

Nudná skutočnosť?Dva takmer úplne odlišné svety – jeden fantastický a druhý nudne reálny. Možno si nebudú úplne cudzími, veď sám zakladateľ modernej vedy o budúcnosti Herbert G. Wells bol pôvodne autorom sci-fi literatúry. Kto by nepoznal fantastické príbehy Jula Verna, ktorými ohromoval svojich súčasníkov rovnako ako dnes vyvádza ľudí z miery? Nie vyfantazírovanými výmyslami, ktoré sa skutočne previedli do reality, ale skôr všetkými ostatnými, ktoré na to netrpezlivo čakajú. To, že literárne fantázie prinášajú tejto vede nové podnety, pripustil aj Ivan Klinec. Za sci-fi považuje vytvorenie globálnej spoločnosti alebo existenciu zelenej planéty riadenej veľkým mozgom, s priemyslom v podzemí a ľuďmi, ktorí len „vylihujú a dobre si žijú“. V rámci futurológie sa vyselektovala skupina zaoberajúca sa predlžovaním ľudského

života a znásobovaním jeho potenciálu, ktorá sa nazýva transhumanisti. Patrí sem napríklad kryonika pracujúca na zmrazovaní človeka a uchovávaní zdanlivo mŕtvych tiel pri nízkych teplotách mínus 196 stupňov pre neskoršie oživenie v dobe, kedy bude dostupná technika rozmrazovania. Jedným z takto zmrazených ľudí je zakladateľ transhumanizmu Fereydun M. Esfandiary, známy ako FM 2030. Transhumanizmus sa zaoberá aj nanotechnológiami, klonovaním, genetikou, singularitou, predlžovaním ľudského života a expanziou do vesmíru.

SR v roku 3000Najväčší problém Slovenska podľa Ivana Klinca je zastaranosť ekonomickej štruktúry a výrazné zaostávanie v oblasti informačných technológií. V zaostalých krajinách, ktoré k takýmto technológiám nemajú prístup, rastie zločinnosť, rozpadáva sa sociálny a ekonomický systém, rozširujú sa choroby... A ako vidí Ivan Klinec Slovensko v roku 3000? „Človek, ktorý bude mať predkov na Slovensku, sa bude možno nachádzať niekde v inej galaxii a bude tam možno robiť vedecký výskum.“

TEXT: VLADISLAVA PLANČÍKOVÁFOTO: DAGMAR CANISOVÁ

67

ČO BUDE 19

Do budúcnosti spoľahlivo nevidíme. Môžeme len predpokladať.

Amsterdam Londýn Miláno Paríž Rím od590Sk

z Bratislavy do 14 destinácií

Jednosm

erne,

bez

let

isko

vých

popla

tkov

. Ta

rifa

je

limitov

aná

počt

om

mie

st.

Lietajme

si po

EURÓPE

nb67.indd 19nb67.indd 19 13.12.2006 18:33:3313.12.2006 18:33:33

Tehotná Daniela z bratislavskej lavičky porodila dievčatko. „Som šťastná, že už nemusí

dostávať psychofarmaká. Vyvíja sa v poriadku,“ s úľavou povie Gitka, Veronika náhradná mama, Danielina staršia sestra.Vie, že bola letnou senzáciou v rozpálenej Bratislave. Nechce sa k tomu vracať, tvrdí, že si môže robiť, čo chce, tak ako každý iný človek.

Sprite aj RichamnTeraz sa po nemocničných chodbách motá naboso, po ponožkách netúži: „Nie je mi zima,“ ledabolo povie a poznámku o tom, ako v štyridsaťstupňových horúčavách vysedávala na bratislavskej lavičke zababušená v červenom kabáte takmer až po uši, úsečne zastaví: „No a?“ Danielka, štyridsaťjedenročná dáma. Tehotná bezdomovkyňa z bratislavskej stanice. Odmietala pomoc okolia, prosila len o mlieko, melón, jogurt s rožkom a žiadala svätý pokoj. „Dieťatko sa narodí v poriadku, viem to,“ ubezpečovala vtedy kdekoho.

Jej takmer mesačný pobyt s rastúcim bruchom na ulici bil do očí mnohým. S Danielou však nebola reč. Psychickú diagnózu si nepripúšťala, ponuky na ubytovne, krízové domy, či dokonca garsónku od Starého Mesta majestátne hádzala za hlavu. Ona predsa vie, kedy a kam má ísť... Aktivity mnohých časom ustali, nik si netrúfol násilím dostať do špitála chorú ženu, ktorej termín pôrodu sa blížil. „Je svojprávna, nemôžeme ju len tak naložiť do sanitky. To je na paragraf,“ nechali sa počuť predstavitelia mesta. Na konci júla však „jej“ lavička osirela.„Daniela mi zobrala desať rokov života. Mesiac som ju prosil, dohováral jej, je mi ľúto, že bolo treba zvýšiť aj hlas, ale nič nezaberalo. Robila si, čo chcela a ja som prepadal pocitu, že je koniec. Že jej niet pomoci,“ s obrovskou úctou v hlase sa rozhovorí brat Filip z františkánskej rehole. Práve mal rajóny v kláštore, čistil toalety, keď mu spolužiak prišiel povedať, že pred kostolom na Hlavnom námestí sedí zvláštna žena. V červenom kabáte a tehotná. „Vedia o mne, že sa snažím pomôcť a komunikovať s bezdomovcami, preto prišli za mnou. O chvíľu mi to oznámila ďalšia žena a keď po nej prišla aj moja profesorka, nechal som robotu tak a šiel som za tou neznámou. Predstavil som sa jej, navrhol tykanie a naša story sa začala.“

Deň čo deň Daniela sedávala v kostole, modlila sa a keď na obed bránu chrámu zatvárali, budúca mamička sa uložila na schodoch. Bola veľkým výkričnom pred kostolom. Brat Filip jej nosil jedlo, pitie, keď sa dalo, debatovali. Lenže diagnóza velila Danielinmu osudu. Mala čudesné priania. Od Filipa si pýtala Sprite. Ale len z McDonaldu, z ich plastového pohára so slamkou. A keď jedlo, tak Richman - špeciálna bageta s mäsom a majonézou z bufetu na Šafárikovom námestí.Na chvíľu sa mu predsa len podarilo dostať Danielu na vlak za rodinou, na východ. Lenže po týždni bola späť, nezašla už ku kostolu do centra, udomácnila sa na staničnej lavičke. V červenom teplom kabáte bdela aj driemala posediačky, schúlená do klbka najskôr na vrchnej, po spote v televíznych správach na dolnej lavičke. A stoj čo stoj odmietala pomoc dobrotivých.„Zachránil nás primár Breier z ružinovskej psychiatrickej kliniky. Na základe mojich výpovedí spísal chorobopis, stanovil diagnózu - schizofrénia a dohodli sme sa, že chtiac-nechtiac táto žena musí do nemocnice,“ vysvetľuje františkán Filip, ktorý spolu so Sandrou Tondrovou zo združenia Proti prúdu jedného dňa začali telefonovať. Na záchranku, pre istotu aj k policajtom. O desať minút húkačky zastali pri tehotnej

67

PRÍBEH20

VeronikaPäť malých smotánok do kávy

Dvojica: Margitka a Veronika. „Dám jej všetko, čo môžem.“

nb67.indd 20nb67.indd 20 13.12.2006 18:33:3913.12.2006 18:33:39

ufúľanej žene a po krátkom dohovore, Daniela sama, bez asistencie uniforiem nasadla do sanitky. Z Ružinova po dvoch týždňoch prešla do prešovskej nemocnice, kam podľa trvalého bydliska patrí.

Pôrod, pôst, úpletTam sa desiateho septembra cisárskym rezom narodila Veronika. Ocko neznámy, mama „známa“ Daniela. Dievčatko prišlo na svet zdravé, hoci pôrod bol o dva týždne skôr. Lieky, ktoré Daniela užívala, oslabovali srdiečko bábätka. „Keď som sa prebrala z narkózy, ukázali mi ju. Bola pekná,“ povie Daniela, ktorá sa z pôrodnice neskôr presunula na psychiatrickú kliniku o pár schodov nižšie. „Kvôli liekom som ju nemohla dojčiť, škodilo by to Veronike,“ racionálne povie. Na otázku, ako sa má, odpovie myknutím pliec. V rukách žmolí pátričky, krk zdobí kríž a s optimizmom sa teší na nové obdobie. „Bez jedla budem pondelok, stredu a piatok. Taký je odkaz Panny Márie z Litmanovej. Ak chcem spasiť cudzie duše, treba odolať jedlu trikrát v týždni. Nie, nie som hladná, ale môžem poprosiť o zalievanú kávu z bufetu?“ zdvorilo požiada a pridá aj „potravu“. Do kávy päť malých smotánok.Daniela netuší, ako dlho pobudne v špitáli, nevie, čo ju čaká a nemá chuť nič plánovať. Kolegyne na izbe sú „celkom milé“, niekedy môže ísť so sestričkou do nemocničného bufetu na prízemí. Pacientky tu majú modrú, zelenú alebo žltú kartu. „Ja som zelená, teda von z oddelenia len v sprievode zdravotnej sestry, alebo najbližšieho príbuzného.“Pochvalu za voňavé vlasy, čisté ruky schválne prepočuje, radšej sa popýši novými bledomodrými úpletovými šatami. „Za dve stovky od Ukrajinky. Občas príde na oddelenie a môžeme nakupovať.“

NavždyV Danielinej rodnej dedine, len kúsok od poľských hraníc, pani Margitka práve varí v kanvici vodu. Pridá do nej predpísanú dávku hypoalergénneho sušeného mlieka a poriadne zatrepe v kojeneckej fľaške. Prišraubuje cumeľ a hody pre krásne bábätko sa môžu začať. Veronika pije ostošesť a Margitka s láskou v očiach okomentuje jej apetít: „To je dobre, musíš byť silná, papaj.“ Od októbra má sestrinu dcérku doma. Prebaľuje ju vo svojej spálni, na manželskej posteli, v kočíku, ktorý už dlhé roky odpočíval na povale, sa prechádzajú po dedine. Päťdesiattriročná pani Gitka je mamou troch synov. „Janko má dvadsaťdeväť, Jožko dvadsaťšesť, Dominik o chvíľu sedemnásť. A od piateho októbra máme Veroniku. Aha, práve zaspala,“ predstaví svoju famíliu, ku ktorej patrí milovaný manžel. „Veroniku si okamžite obľúbil, je z nej úplne hotový.“ Vzápätí ukazuje papier o zverení malého

dievčatka do náhradnej rodičovskej starostlivosti. „Veľmi rýchlo a nečakane som zas mamou, na staré kolená,“ pokúsi sa odľahčiť smutnú a ťaživú tému. O Daniele sa jej hovorí ťažko. Pred pár rokmi začala byť zvláštna, prestala dbať na hygienu, ponižovala a terorizovala svojím správaním každého v rodine. „Potom odišla do Bratislavy a dva roky sme o nej nevedeli. Keď ju v lete poslal brat Filip vlakom domov, boli sme radi, že žije a nádejali

sme sa, že ju dostaneme do nemocnice. Lenže už na stanici spravila výstup a kričala, že chce ísť do Bratislavy, kde sa brat Filip o ňu postará. Narobila nám nielen vtedy veľa hanby, bolo nad naše úsilie pomôcť jej. Je chorá, má schizofréniu, a keď dostane agresívnu náladu, nič ju nezastaví.“ Margitka vedela, že sestra nie je v poriadku už pred dvoma rokmi. „Vtedy sme s ňou boli na psychiatrii v Prešove. Ale čo, keď nás psychiater presviedčal, že je normálna? Ja mu na to, tak potom nie som v poriadku asi ja. A vidíte, dnes už ten istý doktor hovorí o ťažkej schizofrénii, radia nám hľadať pre Danielu ústav, podali

sme žiadosť na zbavenie svojprávnosti. Súd už bol, čakáme len na oficiálne papiere, že sestra nie je svojprávna.“Tri týždne po pôrode volali z pôrodnice, vraj „treba sa dohodnúť, čo s malou. Daniela ju nemôže mať a keď si ju nevezme niektorá z nás, pôjde asi na adopciu. A tak máme Veroniku tu. Manžel ju prijal s láskou, aj synovia, Dominik na ňu nedá dopustiť. V náhradnej starostlivosti by som ju mala mať do osemnástich rokov, ale naša bude celý život.“ Už teraz si „svoju“ Veroniku predstavuje ako veľkú školáčku, už teraz Margitka rozmýšľa o tom, čo všetko budú potrebovať, aby jej zabezpečili dôstojný život. Vie si zrátať dva a dva a na rovinu povie, že sú to smutné počty. Manžel chodí na trojtýždňovky do Čiech, zarobí do pätnásťtisíc, k tomu materská štyriapol a koniec. „Zateká nám strecha, veľmi by sa zišlo auto, aj som si chcela robiť vodičák, lenže z čoho teraz šetriť? Nečakane nám padla do lona Veronika. Nechcela som si ju predstavovať v detskom domove, vzali sme si ju k sebe a ľúbime, ako sa len dá. Ale musím priznať, na niečo také sme neboli pripravení. Zachránili nás dobrí ľudia, ktorí nám poslali obrovské množstvo dupačiek, svetríkov, košieľok. Pribalili aj hračky. Lenže peňazí treba stále. A myslíte si, že od Daniely niečo na malú dostanem? Ak jej priznajú invalidný dôchodok, čosi jej z neho strhnú ako výživné na dieťa, nejakých formálnych osemsto korún. Ale keď sestre poviem, treba ti šetriť, keď dcéra pôjde do školy, bude každá koruna dobrá, len odvrkne, nech sa nestarám. Že pôjde zas do Bratislavy a zoberie aj Veroniku. Vtedy ma až pichne pri srdci.

LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA PLUS7DNÍ

FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR PLUS7DNÍ

67

PRÍBEH 21

� OBČIANSKE ZDRUŽENIE MEDZI NAMIje združením, ktoré sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho netradičný príbeh pani Margitky a malej Veroniky oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Veronika.Tel. kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507. Ďakujeme.

V prešovskej nemocnici

Danielka nebude večne. Dostať ju natrvalo do liečebne však

bude tvrdý oriešok.

nb67.indd 21nb67.indd 21 13.12.2006 18:33:5313.12.2006 18:33:53

67

ZVIERACIA KAZAJKA22

Zákony prírody sú tvrdé. Aj z obávaného predátora sa môže stať chutná korisť. Ak leopard

napadne paviána, je víťaz jasný. Ale ak napadne početná tlupa paviánov leoparda, hostinu majú opice. Paviány mäsom nepohrdnú.Niekedy je to pre človeka nechutné. To, z čoho si ľudia urobili tabu, môže byť pre zvieratá normálne a dokonca aj nevyhnutné na komunikáciu. Ich návyky nezmenia ani zoologické záhrady.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

� LEMURI sú poloopice z Madagaskaru. Nikde inde nežijú. Elegantne lozia po stromoch s pestrým vztýčeným chvostom, aby sa navzájom videli a cítili. Milé zvieratko... Keď sa ho ľudia snažili zdomestifikovať a urobiť z neho čosi ako domáceho maznáčika, mali smolu. Lemur si totiž značkuje svoje teritórium tým, že si šúcha zadoček, na ktorom má pachové žľazy, o kmene stromov alebo kamene. Ich priestor pre život preto príliš nevonia. Aj v období párenia si lemúrí mládenci šúchajú zápästia o pachové žľazy okolo pazúch a chvostom sa trú medzi nohami, aby prevoňali okolie svojou „mužnosťou“. Pri bojovom vztýčení chvosta pred rivalom ide aj o to, kto koho premôže smradom. K fyzickému kontaktu ani nemusí prísť.

� PAVIÁNY majú z pohľadu slušného človeka veľmi nevkusné spoločenské rituály. Puritánov môže aj šľak trafiť. Najstarší samec, vodca tlupy, predvádza okrem mohutnosti aj svoj penis. Keď sa dostane k moci, veľmi rýchlo mu narastie, aby každý videl, kto je pánom okolia. Jeho mužnosť je výrazne červená, tak ako nafučané zadky samíc. Tie majú aj komunikačný, nie len sexuálny, význam. Ak sa silnejší jedinec alebo samec nahnevá, stačí mu ho ukázať na znak zmieru a podriadenosti a je všetko v poriadku. Z tohto istého dôvodu majú červené zadky aj nižšie postavení „chlapci“ paviány. Niekedy to môže prísť

až tak ďaleko, že „šéf“ príjme gesto svojho podriadeného a náznakovo sa s ním pári. Tento spoločenský rituál viedol k tomu, že si niektorí vedci dlho mysleli, že paviány majú aj homosexuálne chúťky.

� LEOPARD je najmenšia z veľkých mačkovitých šeliem. Na rozsiahlych územiach bol úplne vyhubený. Smrť leopardov bola istý čas doslova v móde. V časoch, keď sa začalo diskutovať o intenzívnej ochrane tohto druhu, „frčali“ leopardie kožuchy! To túto

„prerastenú mačičku“ dorazilo. Jedno z najelegantnejších zvierat zaplatilo daň za ľudskú márnivosť. Z leoparda sa stala korisť svetových značiek. Zvyčajne je to však naopak. Na svoje obete číhajú

leopardy zo zálohy, alebo sa k nej snažia priplaziť na čo najkratšiu vzdialenosť. V tichom približovaní nemá leopard v živočíšnej ríši konkurenta. Z leoparda sa môže stať aj ľudožrút. V Ázii sú okrem ľudí nepriateľmi leopardov aj tigre, nebezpečenstvom môžu byť aj krokodíly, svorky túlavých psov, vlky, medvede. Bol zaznamenaný aj prípad, keď leoparda napadla a zabila tlupa paviánov.

� MEDVEĎ je najobávanejší obyvateľ našich hôr. Aj napriek tomu, že na človeka útočí, iba keď je zahnaný do úzkych, alebo keď si bráni mláďatá, jeho povesť je horšia, ako si zaslúži. Známy zoológ Miro Saniga zo Starých Hôr raz musel pred medveďom vyliezť na strom. Maco sa uložil pod ním a čakal. Vedec sa snažil medveďa odplašiť krikom, zvonením kľúčov a prudkými pohybmi. Maco nereagoval. Keď sa bál, že zaspí a spadne na medveďa, hľadal nejakú hračku, ktorou by sa zabavil. Z vrecka vytiahol „blikačku“ na bicykel, zapol ju a... Medveď utiekol.

Lemur je síce pekný, ale smradľavý

Náznakové páreniea

u om

ná,

nb67.indd 22nb67.indd 22 13.12.2006 18:34:0513.12.2006 18:34:05

67

POULIČNÉ BLUES 23

Rozhovory 4Pravý časTvoj časTo neznamená, že nepočúvašTreba len čakať na Tvoj časKtorý prídeSi úplne iný ako v mojich predstaváchI v tom, čo mi o Tebe skutkom povedaliDokonca tí, ktorí by Ťa mali lepšie poznaťTy netrestášAko my trestámeNa chvíľu sa preliala do mojich dní nocHlboká, temná, neznámaPovedali, že to Ty ma trestášTy si ma odvrholAle to nie je pravdaLebo v mojom srdci sa ozýva Tvoj hlasKtorý tíši strach z Tvojho odvrhnutiaŽe si tu, v mojej nociBdieš, nesieš ma v náručíStojíš pri mojom bokuI vtedy, keď mi vravia, že už ma nemiluješŽe som zlá,Hovoríš, že to chce časTvoj pravý časVyčkať v pokoji„...a znovu obnovíš tvárnosť zeme...“

že Ty mňa nikdy neopustíšnemôžeš ma opustiťlebo si verný svojmu menu.

ĽUBOŠ, BRATISLAVA

BlbecPred tržnicou na lavici ležal starší chlap. Bol vyzutý a topánky mal pod hlavou namiesto vankúša. Na neskutočne špinavé bosé nohy mu sadali muchy, ale on nič necítil. Spal a odfukoval ako lokomotíva. Pred lavicou ležala jeho šiltovka. Lesklo sa v nej zopár mincí. Vedľa šiltovky sedel pes, taký chlpáč, akých volajú tajomstvom ulice, a pozoroval striedavo raz svojho pána, raz šiltovku s peniazmi. Vždy, keď v čiapke cinkla minca, pes zatočil chvostom. Jeho pán nie. Keď sa raz za čas našiel dobrodinec, ktorý hodil do čiapky bankovku, pes zaštekal. Chlap sa na chvíľu prebral, rýchlym pohybom bankovku strčil do vrecka a spal ďalej. Ale ani tých mincí, ani bankoviek veľa nebolo. Ľudia podľa možnosti obchádzali lavicu. Niektorí sa na spiaceho chlapa pozreli s ľútosťou, iní s odporom, ale boli aj takí, čo si ho vôbec nevšímali A tých bolo asi najviac.

„Hej, starý, tu nemôžete spať.“Chlap sa strhol zo sna. Pred ním stáli dvaja policajti.„Hovorím, tu nemôžete spať,“ zopakoval jeden z nich a pre istotu ustúpil o krok dozadu, lebo pes začal na neho zlostne vrčať.„A komu tu zavadziam, synak?“ opýtal sa chlap, ale sadol si a začal sa obúvať.„Všetkým tu zavadziate. A budíte verejné pohoršenie.“Chlap sa začudovane pozrel dolu, na svoje nohavice.„Akéže pohoršenie? Veď ani rozparok nemám otvorený,“ poznamenal. Potom vstal, zodvihol šiltovku, vyprázdnil ju a privolal psa. „No, blbec,“ povedal a odišiel. Pes cupital za ním.Policajti chvíľu zarazene zastali. Nevedeli, či ten „blbec“ patrí im alebo psovi. Potom jeden z nich mávol rukou a obaja odpochodovali smerom k Manderláku.Keď boli za rohom, chlap so psom sa vrátil. Vyzul sa a ľahol si na lavicu. Topánky si položil pod hlavu. Šiltovku nechal na zemi a ako návnadu hodil do nej pár mincí. „Stráž, Blbec,“ povedal psovi. „A keď prídu tí blbci, štekaj skôr,“ dodal a za chvíľu už odfukoval ako lokomotíva.

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

S mojou spolucestujúcou, 62–ročnou dôchodkyňou zo Švajčiarska, ktorá na bicykli precestovala celú Ameriku od severu na juh, sme pokračovali smer Španielsko. Bez väčších problémov sme prešli cez Montpellier a Perpignan a dorazili sme do posledného „mesta“ na francúzskom území, Cerbere. Cesta po pobreží bola stále hore – dole, jednoducho útesy. Začal som mať veľké technické problémy s bicyklom, rozpadol sa mi stred a udržiaval som ho funkčný iba silou vôle. Prechod hraníc cez najvyšší kopec v okolí, keď ste najprv museli vystúpať šesťsto metrov, a potom sa tri kilometre spustiť dolu, navyše v noci a vo vetre, bol magický. Posledná noc vo Francúzsku bola vlastne prvou nocou v Španielsku. Tam sme spali pod holým nebom v prístave. Moja spolucestujúca hovorí francúzsky, nemecky a španielsky, so mnou komunikuje anglicky a má dosť peňazí na to, aby som nemusel navštevovať

charity. Denne minie okolo 40 eur, ale neprekáža jej to. Jej bicykel je odolný, kvalitný a plne vybavený. Po pobreží Costa Brava sme došli do Barcelony. Trvalo to asi štyri dni, lebo sme sa zastavili v Lloret de Mar na drobné zabavenie sa. Majú tam veľa diskoték, tak som jej povedal, že potrebujem stovku, a išiel som na celú noc do Musicworld.Kúpili sme si lístky na trajekt do Palma de Mallorca. Medzi mnou a mojou spolucestovateľkou došlo však k drobnej hádke, tak sa vydávame každý svojou cestou.Onedlho sa na mojom bicykli vylomil stred aj s kúskom rámu. Nie je možné pokračovať na ňom v ceste. Hádžem ho do mora a idem stopom naspäť do Francúzska. Mám peniaze a hoci mi je ľúto ich len tak rozhádzať, chcem ísť vlakom, pretože som v „nepriateľskej“ krajine – neviem sa tu dohovoriť. Narazím však na štrajk železničiarov. Vlaky pôjdu až

za dva dni. Idem teda v Perpignane na diaľnicu a pred mýtom mi zastavuje mladý Francúz s dodávkou, že ma zoberie do Nimes. V Nimes som na parkovisku našiel poľského vodiča na ceste do Talianska a dohovoril som sa s ním, že ma zoberie. O dva dni neskôr som bol v Ravenne. Na týždeň som si prenajal malý bytík a zohnal som si prácu načierno v továrni na výrobu dielcov na nákladné autá. Robím tam už štyri týždne a aj keď ma neplatia zlatom, nejaké peniaze mám. 50 euro na deň tu nie sú až také peniaze. Ale na Vianoce idem domov k mojej mame, takže bude dobre. Po novom roku tu chcem robiť ešte 2 mesiace, potom si kúpim nový bicykel a budem pokračovať po pôvodnej trase z Barcelony ďalej. Takže cesta je momentálne prerušená, bicykel zomrel po 4526 kilometroch.

JOSEF BEZ JOZEFA

JÚLIUS HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

JÚLIUS HLASUJTE ZA MŇA0915 779 746

Fotografie z tejto reportáže boli vyhotovené fotoaparátom Sony Cyber Shot DSC - H1.

Ďakujeme nezávislému majetkovému poradcovi Ing. Sylvii Chmelinovej zadarovanie kamery tímu cyklistickej

Homeless Tour 2006. Kontakt: 0908 756 249, chmelino@post.sk

Josef (už bez Jozefa) na bicykli Európou

Etapa 4

nb67.indd 23nb67.indd 23 13.12.2006 18:34:2313.12.2006 18:34:23

67

AHA HO!24

„Hlavné mestá“ Európskej únie - Brusel, Štrasburg a Luxemburg - pritiahli vďaka zaujímavým

pracovným príležitostiam mnohých Slovákov. A do ďalekej Európy za nimi na misiu prišiel aj katolícky kňaz Ľubomír Fabčín.V príjemnom kostole Sacre-Coeur na Rue le Correge 19 v Bruseli znie na omši slovenčina trikrát týždenne – v nedeľu o deviatej, v stredu o ôsmej a vo štvrtok o devätnástej. V Belgicku žije niekoľko sto Slovákov, ktorých sem pritiahla práca v euroinštitúciách, ale aj v súkromných firmách. Práve oni požiadali Konferenciu biskupov Slovenska, či by pre nich nemohla zariadiť slovenské bohoslužby. Biskupi im na jeseň roku 2005 poslali Ľubomíra Fabčína, prvého slovenského „eurofarára“.

Samozrejmosť„Slovenské katolícke misie existujú vo viacerých mestách, spomeniem

napríklad Paríž, Londýn, Mníchov, Kolín, Norimberg... V USA postavili emigranti viac ako 150 slovenských kostolov. Pre Slovákov, ktorí odišli zo svojej krajiny, bol náboženský a duchovný život vždy samozrejmosťou,“ vysvetľuje Ľubomír Fabčín. „Mnohí chlapci, ktorí sa za socializmu chceli stať kňazmi a v Československu to nebolo možné, emigrovali do zahraničia, kde vyštudovali. Domov sa už vrátiť nemohli, tak pracovali pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Tak vznikali prvé slovenské katolícke misie. Náboženský život bol nositeľom slovenskej kultúry a jazyka a pomáhal Slovákom udržať si identitu.“ V Bruseli dodnes žije staručký slovenský kňaz Augustín Brecko, ktorý ešte ako mladý chlapec emigroval, istý čas žil v USA, potom prišiel do Belgicka a vstúpil do rehole saleziánov. Tá ho vyslala na misiu na Haiti, kde strávil dlhé roky a pracoval pre chudobných domorodých obyvateľov. Kvôli chorobe sa musel vrátiť do Bruselu. Slúžil tu slovenské omše, Haiťanom pomáhal, ako sa dalo a doteraz mobilizuje Európu, aby

pomáhala v krajinách, kde majú ľudia zlé životné podmienky.

„Zelení“ kresťaniaPred svojou súčasnou misiou študoval Ľubomír Fabčín na Slovensku a v Jeruzaleme, prednášal v kňazskom seminári v Badíne a popritom pôsobil ako kaplán a pracoval s odsúdenými v ústave na výkon trestu pre mladistvých od 15 do 18 rokov v Sučanoch. Venuje sa spolupráci kresťanov v Európe a zapája sa do ich najrôznejších aktivít. „Napríklad v oblasti ekológie. Cirkev tu robí veľmi veľa, aj keď na Slovensku to nepociťujeme,“ rozpráva. „Napríklad v Nemecku má 700 fár slnečné kolektory. Alebo: istý rakúsky biskup prenajal cirkevnú pôdu mladým rodinám a pomohol im vypracovať europrojekty na získanie finančnej podpory. Pôda je teraz obrobená, mladí majú bývanie a prácu, ľudia v regióne môžu nakupovať čerstvé bioprodukty a cirkev dala ostatným dobrý príklad.“Cirkev na Slovensku podľa neho nemala po zmene režimu dobrú východiskovú pozíciu - prišla síce sloboda, ale budovy, ktoré cirkvi vrátili, boli väčšinou v dezolátnom stave, a chýbali aj kresťanskí laici, pretože za predchádzajúceho obdobia sa nemohli vyprofilovať. „Preto si niekto môže myslieť, že oproti tomu všetkému, čo robí cirkev v iných krajinách, u nás zaspala. Úlohou cirkvi je však byť hlavne s tými, čo zaostávajú, a v našej spoločnosti ich je veľa.“

Na cestáchV Bruseli objavil Ľubomír Fabčín výborný kostol na slovenské bohoslužby. Belgický kňaz bol veľmi ústretový a okamžite súhlasil s tým, aby sa Slováci v „jeho“ kostole stretávali. Pravidelne býva spoločná francúzska omša pre miestnych a slovenských veriacich. Slováci tak prestali byť iba neznámymi cudzincami, ktorí v Bruseli pracujú. Už sú pre domácich ľudia, ktorých poznajú po mene a niečo o sebe vedia. Vo farnosti sa tak vytvorila akási Európska únia v malom.Okrem Bruselu slúži slovenský „eurofarár“ omše aj v ďalších „metropolách“ EÚ - Luxemburgu a Štrasburgu. Takže je stále na cestách. „Pastorácia tu prebieha inak ako na Slovensku, kde je pán farár na fare a čaká, kto za ním príde,“ hovorí. „Tu faru nemám, iba malý prenajatý byt. Takže navštevujem ľudí na pracovisku alebo máme stretnutia v kostole.“ Katolícka misia v Bruseli nie je len pre veriacich. Jej aktivity sú otvorené pre všetkých. Misia organizuje akcie pre deti, výlety, prednášky, stretnutia – všetko, čo Slovákov v zahraničí môže spojiť a obohatiť ich život v cudzine.

TEXT A FOTO: MARTIN ŠARAPATA

V belgickej farnosti funguje Európska únia v malom

Eurofarár

„Enkláva“ slovenských veriacich v Európe. Pán farár Fabčín na fotke druhý sprava.

nb67.indd 24nb67.indd 24 13.12.2006 18:34:2313.12.2006 18:34:23

67

EUROKOLOTOČE 25

Ide to šialene rýchlo. Nestíhate ani registrovať, kedy vás to otočilo dolu hlavou. A naspäť.

Hore. A dole. Celá bytosť vo vás naraz zamrzne, aby ste sekundu na to vykričali zo seba všetky emócie. Zostáva len túžba smiať sa a lietať. Pomalé, romantické, „načančané“ kolotoče, labute aj „veľký retiazkový“, patria do minulých storočí. Tie súčasné sú o inom. Ide o adrenalínový zážitok, na niektorých typoch kolotočov dokonca deťom neprístupný. Osoby so slabším žalúdkom sa ledva vydržia dívať.

A aj najväčší borci občas z atrakcie odchádzajú so zeleným ksichtom.

Odvážne žalúdkyPocit z moderných kolotočov sa má vyrovnať pocitu pilota stíhačky, skokana bungee – jumpingu či bielizne v automatickej práčke. Čím väčšie chvenie v žalúdku od strachu, čím vyšší adrenalín, tým lepšie. Užijete si pocitov, ktoré majú od reálnej každodennosti poriadne ďaleko. Je to len pre silné žalúdky odvážnych pasažierov. Nie každý zvládne niekoľkominútové točenie sa dookola zároveň s točením sa okolo vlastnej osi, plus ešte s občasným pobytom dolu hlavou. Nie každý má odvahu dať sa

vystreliť v guli na pružných lanách do výšky, a potom v nej poletovať hore – dolu. A nie každý túži po výlete do vzduchu na päťdesiatmetrovom ramene kolotoča Booster, ktoré ho nezadržateľnou rýchlosťou vynáša hore a znáša zas dolu a popritom sa ešte točí. Kto však toto všetko zbožňuje, určite si nemal nechať ujsť novembrovú návštevu lunaparku z Holandska v bratislavskej Inchebe. Tridsať atrakcií, z toho pätnásť veľkých (najväčší, Booster, muselo doviezť dvanásť kamiónov), sú to najnovšie, čo zábavný priemysel v Európe ponúka. Každá stojí okolo milióna eur a mala by byť absolútne bezpečná – pravidelne ju preverujú tímy špeciálnych technikov.

Číslo jednaAbsolútnou jednotkou bol na Slovensku päťdesiatmetrový Booster, silné rameno, na ktorom ste leteli nad Bratislavou. Návštevníci moderného lunaparku si obľúbili aj bláznivo sa točiaci Evolution, hracie automaty a horskú dráhu, ktorá popri ostatných atrakciách pôsobila neškodne ako kolotoč v materskej škôlke. Slovenský kolotočový „kráľ“, organizátor celej akcie Emil Fošnár, žiadnu atrakciu nevyskúšal. „Z kolotočov a z výšok mám panický strach, to nie je pre mňa,“ priznal. „Moji holandskí partneri ma raz takmer nasilu posadili na nejaký kolotoč a mal som z toho veľmi nepríjemný zážitok.“

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Moderné atrakcie vo vás vyburcujú adrenalín

BLÁZNIVÝ POCIT

nb67.indd 25nb67.indd 25 13.12.2006 18:34:3813.12.2006 18:34:38

Tento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

Lenivosť. Nenásytnosť. Sebectvo. Ambicióznosť. Nevedomosť. Márnivosť. Netrpezlivosť.

Čo myslíte, čo to je? Sedem smrteľných hriechov? Prihorieva, ale nie je to celkom tak. Je to len sedem základných charakteristík ľudskej povahy, ktoré máme všetci bez ohľadu na to, či sme hriešnici, alebo svätci.

Obžerstvo, Lakomstvo, Lenivosť, Závisť, Hnev, Pýcha a Smilstvo. Toto je podľa Biblie sedem smrteľných hriechov. Trošku sa to podobá na vyššie vymenovaných sedem charakteristík, ale všetko môže byť aj celkom inak. Sedem biblických smrteľných hriechov má totiž jednoznačne záporný a odsúdeniahodný charakter, zatiaľ čo Lenivosť, Nenásytnosť, Sebectvo, Ambicióznosť, Nevedomosť, Márnivosť a Netrpezlivosť sú všetko vlastnosti neutrálne. Je síce pravda, že mnoho ľudí im pripisuje rovnako nepríjemný záporný a odsúdeniahodný význam ako tým biblickým, ale to je len preto, že mnoho ľudí v živote využíva len tie ich negatívne stránky. Na toto prekvapivé tvrdenie som narazila v knihe Briana Tracyho: Vytvorte si svoju vlastnú budúcnosť (Eastone Books, 2006) a hneď ako som ho trávila, zobrala som si ho za svoje. Poďme teda očistiť sedem nevinných vlastností od záporných nánosov a začnime hneď tou, ktorá figuruje v oboch zoznamoch.

Lenivosť Človek je uspôsobený pre život tak, aby nakladal hospodárne so svojou energiou

a svojím časom. Ak nimi plytvá, plytvá svojím životom. Celá história ľudstva je založená na využívaní mozgu a tvorivosti a hľadaní efektívnejšieho riešenia úloh, ktoré pred sebou má. Hľadanie ľahšej cesty a jej uprednostňovanie pred ťažšou je vo svojej podstate lenivosť. Napokon stará okrídlená veta, že nebyť ľudskej lenivosti, dodnes by sme žili v jaskyniach, je dostatočne výstižná. Lenivosť nie je ani dobrá ani zlá. Kladným alebo záporným obsahom ju napĺňame až tým, či ju správne využívame. Ak nám slúži na to, aby sme pre seba aj pre iných dosiahli tie isté ciele pri vydaní menšieho množstva energie, potom je to kladná vlastnosť a je na nej založená celá prosperita a pokrok ľudstva. Ak pre svoju lenivosť nedosahujeme ciele, ktoré by sme mohli, škodíme tak sebe aj iným, často dokonca žijeme na úkor iných. V takom prípade je lenivosť jednoznačne zápornou vlastnosťou.

Nenásytnosť Každý chceme mať radšej viac ako menej. Ak dobre odvedieme robotu a ponúkajú nám za tú istú prácu a tých istých podmienok

niekde polovicu a inde dvojnásobok, je prirodzené, že budeme chcieť dvojnásobok. Aj to je istým spôsobom nenásytnosť. Ak vďaka nej rozvinieme svoju kreativitu a podnikavosť, aby sme zakaždým dosiahli viac, potom je to dobrá vlastnosť. Ak chceme získať viac, ako si skutočne zaslúžime, ak chceme niečo za nič, potom je naša nenásytnosť škodlivá.

SebectvoHlad, smäd, spokojnosť, radosť, potešenie či nespokojnosť prežívame každý individuálne. Nikto tieto pocity nemôže prežívať namiesto nás, a preto ani nemôže rozhodovať za nás, čo je pre nás najlepšie. V praxi to neznamená nič iné, len že každý z nás je v prvom rade sústredený na vlastnú osobu, na vlastné prežívanie – je teda sebec. A nehovoríme len o materiálnych veciach, ako je jedlo či peniaze, ale aj o dobrom pocite napríklad z toho, že pomáhame iným. To hlboké uspokojenie našej najhlbšej potreby a presvedčenia, že robíme ľudomilnú a bohumilú vec, prežívame opäť len my sami vo svojom vnútri. I keď z toho majú osoh aj iní.

67

PROTI SRSTI26

Smrteľné cnosti

nb67.indd 26nb67.indd 26 13.12.2006 18:35:2613.12.2006 18:35:26

67

KOMIX 27

R O K O O D M I Š K AAmbicióznosťVšetko, do čoho sa pustíme, robíme preto, aby sme dosiahli nejaké zlepšenie. Zlepšenie života, práce, vzťahov, zdravia či vyššie spomínaného pocitu vlastného naplnenia. Konáme, aby sme na tom boli lepšie, ako by sme boli, keby sme neurobili nič. Opakom ambícií je ľahostajnosť a pocit sebauspokojenia, ktoré prinášajú stagnáciu. Zápornými sa ambície stávajú vo chvíli, keď chceme niečo dosiahnuť bez toho, aby sme pre to niečo urobili, alebo ak svojím konaním poškodzujeme iných.

NevedomosťVždy, keď veda vyrieši nejaký problém, otvoria sa dvere do ďalšej komnaty plnej nevyriešených problémov. Súhrn vedomostí ľudstva je stále väčší a rýchlejší, nerastie lineárne, ale kvadraticky. Bez ohľadu na to, aké vysoké vzdelanie dosiahneme a koľko sa toho naučíme, stále sme nevedomí a stále sa máme čo učiť. A čím viac sa naučíme, tým viac chápeme, ako málo vieme.

Márnivosť Sme hrdí na to, akí sme, čo vieme, čo sme dosiahli. Radi sa páčime iným a túžime po tom, aby nás ostatní ľudia mali radi a uznávali. Sme teda márniví, či, ak chcete, pyšní. Pokiaľ nás márnivosť poháňa pracovať na sebe tak, aby sme získavali úctu, rešpekt a lásku iných, je to dobrá vlastnosť. Nesmieme však robiť ani hovoriť veci, ktoré škodia, nám a nášmu okoliu.

NetrpezlivosťPosledná zo siedmich vlastností súvisí s prvou a s tým, že sa snažíme nakladať s časom, ktorý je na tomto svete pre nás vymedzený čo najhospodárnejšie. Preto chceme robiť veci čo najrýchlejšie a užívať si plody našej práce radšej skôr, lebo budúcnosť je vždy neistá.

Takže, ak je človek lenivý, nenásytný, sebecký, ambiciózny, nevedomý, márnivý a netrpezlivý, nie je na tom ešte nič dobré, ani nič zlé. To, čo z týchto zdanlivo záporných a v skutočnosti neutrálnych vlastností robí vlastnosti kladné, to je sebadisciplína, sebakontrola, sebaovládanie a charakterové vlastnosti ako je súcit, priateľstvo, láskavosť a slnko v duši. A to prajem do nového roku 2007 nielen vám, milí čitatelia, ale i všetkým ľuďom, ktorí vás dennodenne obklopujú.

TEXT: ELENA AKÁCSOVÁ, ŠÉFREDAKTORKA www.t-station.sk

FOTO: BRANISLAV REBROŠ

nb67.indd 27nb67.indd 27 13.12.2006 18:35:2813.12.2006 18:35:28

V zapadnutej dedinke v horách, kde je elektrina ešte neznámym pojmom, zapriaha muž kone do

rozsypaného voza, aby sa zviezol do obchodu. Na sídlisku v hlavnom meste zatiaľ Gigi Becali, majiteľ futbalového klubu Steaua Bukurešť, bývalý pastier, ktorý rozprávkovo zbohatol na obchode s nehnuteľnosťami, veľkodušne uhrádza za obyvateľov zničených barakov nedoplatky za elektrinu. Kúsok ďalej sedia ludia v McDonaldoch a nakupujú v najdrahšom bukurešťskom obchodnom dome. V iných častiach krajiny si príbuzní bdejúci pri svojom mŕtvom odkrajujú z klobásy hneď vedľa otvorenej rakvy a bubeník v dobovom kostýme

vás vo vašom materinskom jazyku víta v Draculovej rodnej Sigisoare s komplet zrekonštruovaným hradom a centrom mesta. Rumunsko, nováčik v Európskej únii, je obrovská, farebná a rôznorodá zmes ľudí a tak trochu neobyčajných udalostí. Napríklad minulý týždeň zrazilo v Timisoare lietadlo pri štarte koňa...

My name´s Borat...Okrem vstupu do Únie žije momentálne Rumunsko aj filmom Borat. Do dedinky Moroieni asi sto kilometrov od Bukurešti prišli britskí filmári s tým, že nakrúcajú dokument o živote v Rumunsku. Miestni ich úprimne po rumunsky pohostili, ukázali im, ako žijú, zorganizovali pre nich tancovačku. Filmári odišli a vo filme o obmedzenom kazašskom reportérovi použili Moroieni ako Boratovu rodnú dedinu v Kazachstane. Niektorí Rumuni sa usmievajú popod fúzy

a film sa im páči, mnohí Moroienčania sa však cítia dotknutí. Vraj ich filmári vykreslili ako násilných, zaostalých hlupákov. Advokáti z Nemecka zaňuchali kšeft a prišli do Moroieni s tým, že budú na súde zastupovať poškodených. Takže v dedine sa odohráva ďalšia šou a v rumunských novinách vychádzajú články o tom, ako Moroienčania vyháňajú každého cudzinca, ktorý k ním zavíta, vyhrážkami o zavesení za gule a podobne. Moroieni je v skutočnosti malebná dedinka ležiaca pri polovyschnutom koryte rieky, z ktorého domáci vyberajú kamene, stavajú si z nich domy, obkladajú nimi fasády a predávajú ich. Cigánska časť je živá, veselá a činorodá, „biela“ časť je zaspatá a nudná. Pár obyvateľov sa na vás rozreve, či máte povolenie na vstup do dediny a na filmovanie alebo aspoň prachy, ktoré im zaplatíte. Iní na vás kričia: „English?“ a pokyvujú hlavami. Ostatní vás

67

PÚTNIK28

Krajina bláznivého reportéra a neporušenej prírody

EurozelenáčEšte donedávna elektrinu

v dome nemali.

nb67.indd 28nb67.indd 28 13.12.2006 18:35:3713.12.2006 18:35:37

67

PÚTNIK 29

slušne odzdravia. Niektorí vás dokonca pozvú k sebe do dvora a ponúknu jedlom a pálenkou. Jeden taký miestny magnát na parádnom čiernom „bouráku“ práve s partiou robotníkov obeduje. Na dvore na slniečku. „Dávajte si pozor, lebo ľudia v dedine sú na cudzincov nahnevaní,“ hovorí a päsťou naznačuje, čo by sa nám mohlo stať. Nič zlé sa nám za celý deň nestalo.

ŠokyDunajské katarakty, v ktorých sa Dunaj zužuje a prehlbuje, sú pri západe slnka jedným z najkrajších kútov Zeme. Stredom rieky prechádza rumunsko – srbská hranica a všetko je tu späté s vodou. Mnoho obyvateľov sa živí tradičným rybolovom, dedinky v horách nad riekou zas poľnohospodárstvom. A pár týždňov v roku, keď hladina rieky klesne, vykopávajú ľudia z práve odhaleného dna pri dedine Berzasca železný šrot, ktorý tam zostal po domoch zatopených kvôli stavbe priehrady Džerdap. Zbierajú staré klince, skrutky, drôty. Tí silnejší rozbíjajú železobetónové kvádre bývalých stavieb alebo rozoberajú zhrdzavené vraky lodí. Nazbieraný kov večer odnesú priekupníkovi do Berzascy, podnikavej hlave rozvetvenej cigánskej rodiny. Vyplatí im približne tri koruny za kilo.Ceny ubytovania, ale aj ďalších služieb a tovarov, sa v kataraktoch i v ostatných kútoch Rumunska vyšplhali na takú úroveň, že sa vyrovnajú západnej Európe. „Čas osláv, veselosti a lacnej nafty je už definitívne preč,“ vzdychol si raz pri pive kamarát, učiteľ na slovenskom lýceu v Bodonoši. A mal pravdu. Cenový šok najviac pocítili drobní poľnohospodári, ktorých živí ich pole, les, lúka a domáce zvieratá. Českú dedinu Svatá Helena na kopci nad Dunajom mladí opúšťajú. Vracajú sa do

Čiech, odkiaľ ich predkovia pred dvomi storočiami odišli. A to aj napriek tomu, že v českých dedinách sa úspešne realizuje cestovný ruch a domáci ubytovávajú celé zájazdy ľudí túžiacich spoznať život na rumunskej dedine. Tento svet archaických tradícií nažehlených kostolných šiat, striktných svadobných zvykov a krčmy vyhradenej mužom pomaly zaniká. Obyvatelia miest navyše platia daň za to, čo si kedysi rozkradli. Na sídliskách sa pred zimou vŕši naukladané drevo

– teplárne väčšinou neprežili prechod na trhové hospodárstvo a zmizli z povrchu zemského a z bytov trčia dymiace komíny pecí na drevo. Rumuni sú napriek tomu sebavedomí. „My úniu nepotrebujeme, ona potrebuje nás,“ s vážnou tvárou tvrdí mladý podnikateľ s obchodmi so zeleninou. „Potrebuje veľký rumunský trh ako odbytisko pre svoje výrobky.“ Iní sa obávajú neznesiteľného nárastu cien. A ďalší sa tešia na jednoduchšie cestovanie po Európe.

ManiereV Bodonoši, slovenskej dedine v Bihorských horách, je dnes veselo. Pavol si berie Marunu. Chystajú sa vlastne dve svadby – každá rodina má vlastnú a mladomanželia budú do polnoci u nevesty a od polnoci u ženícha. Všetko sa nesie v duchu tradícií. Živá hudba, hory zákuskov, obrovské hrnce jedla, rozlúčka ženícha s rodičmi, vypýtanie nevesty... S tým rozdielom, že mladí budú žiť na Slovensku. Obaja tu vyštudovali a vidia tu väčšie perspektívy.Aj v tomto kraji však cítiť zmeny. Elektrina sa vyšplhala už aj k dvadsiatim obyvateľom Termezova, samôt hodinu a pol pešej cesty od najbližšieho mesta, deti majú doma počítače a v škole fičí internet. Starosta dediny Stará Huta, farár Gusto Albert, vypracoval europrojekt, dostal peniaze a vysypal prašnú cestu vedúcu pôvabným krajom okolo malých hospodárstiev až do dediny Gemelčička štrkom. Podnikateľ zo Salonty Imrich Iabloncsik zas opravil cesty, postavil školu, konzulát

Ľudia z Moroieni zbierajú kamene z vyschnutého dna rieky a stavajú si z nich domy alebo ich ďalej predávajú.

UNESCO dedina Viscri.

nb67.indd 29nb67.indd 29 13.12.2006 18:35:4813.12.2006 18:35:48

67

PÚTNIK30

a buduje slovenskú knižnicu. Obyvatelia rumunského vidieka žijú v kolobehu ročných období a poľnohospodárskych prác, ktoré sú s nimi spojené. V určené dni sa konajú dobytčie trhy, na ktoré sa schádzajú predávajúci aj kupujúci zo širokého okolia a so sebou ťahajú kone, kravy, kozy, ovce, prasatá, sliepky... Dobré obchody potom chodia osláviť do obchodíkov – krčmičiek vo farebných domčekoch. Najkrajšie divadlo je to v saských dedinách s typickou nemeckou architektúrou.Najznámejšia saská dedinka je nepochybne Viscri. Princ Charles si tu pred šiestimi rokmi kúpil dom a vždy na jar sa sem vyberie, oblečie si škótsku sukňu, jazdí na

koni a túla sa po okolí. Obyvatelia Viscri ho vraj milujú, lebo ho v dedine môžu bežne stretnúť a vonkoncom nemá kráľovské maniere. Práve naopak: zaslúžil sa o zápis Viscri do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, pod jeho patronátom vznikla nadácia na rekonštrukciu domov a organizácia, ktorá predáva do Nemecka tradičné výrobky Viscričanov. Cesta do Viscri vôbec nie je jednoduchá. Vedie tam iba prašná cesta a autobusy tam nechodia. Do najbližších dedín – Bunesti a Dacie – je to sedem kilometrov. Za stovku nás zviezol na voze z Bunesti veselý Cigán – oni sami si tak hovoria. Nad jeho malým, pozliepaným domom by človek zo západnej Európy ohŕňal nos a jeho životným hodnotám by určite nerozumel. On bol spokojný, že má dva kone, balíček cigariet, ženu a deti.Len pred štyrmi mesiacmi sa do Viscri prisťahoval nový gréckokatolícky kňaz Marius Uca Florin s manželkou Elenou

Delinou. Dojemne mladí – on má dvadsaťpäť, ona dvadsaťtri rokov, obaja práve skončili vysokú školu a robia si doktorát, on je duchovný vodca celého dedinského cirkevného spoločenstva a ona učiteľka francúzštiny v Bunesti – a obaja z mesta si tu začali zariaďovať život. Bývalý kňaz vraj všade, aj na fare, choval ovce. Oni všetko dávali do poriadku, maľovali a zútulňovali, ako sa len dalo. Na dvore majú sliepky a drevený záchod a v šope zriadili malinké múzeum z kňazských obradných rúch, bohoslužobných predmetov a matričných kníh, ktoré objavili na povale kostola. „Život je tu úplne iný ako v meste. Ale ľudia nás trochu ľutujú, že sme takí

mladí, a snažia sa nám pomáhať,“ rozpráva zhovorčivejšia Elena a hladká pritom obrovského psa, člena malej domácnosti.

TemperamentníCigáni majú v Rumunsku kráľa i prezidenta, nosia farebné šaty a niektorí z nich ešte kočujú po krajine a od inej partie si kupujú manželky. Pred Vianocami sa vyberú do centier miest a za hlasného pískania na píšťalky a udierania na bubon predvádzajú divadlo o krotení medveďov. Tí najchudobnejší otŕčajú pred sedliakmi prázdne hrnce a pýtajú jedlo pre deti, najbohatší sa topia v zlate a stavajú si obrovské paláce. Zvonka sú väčšinou neomietnuté a zvnútra prezdobené maľbami cukrových farieb a versaceovským nábytkom. Niektorí chovajú kone, iní holuby, ďalší pracujú vo fabrikách alebo načierno vo Francúzsku. Ako napríklad dvadsaťročný Vilhelm Covaci z Pečice neďaleko

V „Boratovej“ dedine nás nezabili. Naopak: ponúkli nám jedlo a pálenku.

Pivo padne po nákupe na dobytčom trhu dobre. Štýlovo pôsobí najmä v krčme postavenej na saský spôsob.

nb67.indd 30nb67.indd 30 13.12.2006 18:36:2313.12.2006 18:36:23

67

PÚTNIK 31

Sociálna situácia menej majetných a chudobných Rumunov je viac než zlá. Keď sa po dlhých rokoch porevolučného

rozkrádania a ničenia posledných zvyškov ešte funkčných podnikov a pomalom preberaní sa z ekonomického úpadku zdalo, že nižším vrstvám Rumunov svitá na lepšie časy, prišla ďalšia rana pod pás v podobe rýchleho a neuveriteľne prehnaného zvýšenia cien. Žiaľ, nahor vyleteli aj ceny potravín a ďalších základných potrieb, bez ktorých nikto nemôže dôstojne prežiť. Ako to biedni Rumuni robia, keď dokážu vyžiť z mála? To zostáva záhadou.V uliciach Bukurešti je na prvý pohľad

viditeľné, že žobrákov na ulici je viac ako prednedávnom. V priebehu desiatich rokov ich počet najprv klesal, aby potom krivka vyletela opäť nahor.Aj deti ulice a kanálov vyrástli. Ani čas nepomohol. V mnohých prípadoch sa dokonca akoby zastavil. Pred desiatimi rokmi som ich fotografoval po prvý raz. Teraz, tri týždne pred Vianocami, som ich niekoľko stretol. Tých istých. Opäť na tom istom mieste pred hlavnou bukurešťskou stanicou Gara de Nord. Niektoré teplovodné šachty síce dali otcovia mesta prikryť ťažkými betónovými deklami, na veci sa však toho veľa nezmenilo. Florián už má cez tridsať

a Ady vyrástol z veku päťročného „štupľa“ na pariacom sa kanáli s nájdeným špakom v ruke do veku pubertiaka. Dokedy ešte títo chlapci a dievčatá, ktorí cudzincom podávajú svoje špinavé ruky, ešte pred stanicou vydržia? Niet im pomoci? Áno, možnosti, ako žiť o čosi dôstojnejšie majú. Mimovládne organizácie im ponúkajú opateru. Im sa však zdá, že je to za cenu slobody, ktorú si nedajú. Takže všetko zostáva po starom.Florián patrí neoddeliteľne k parku pred hlavnou stanicou. Navždy. Až pokiaľ mu nezlyhá zdravie a fet ho doslova nezožerie a nerozloží zvnútra. Ani farba, ktorú odrastené deti ulice fetujú, sa nezmenila. Stále tá istá strieborná základovka...

VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Strieborná základovka

maďarských hraníc. V jeho početnej rodine zavládol veľký smútok: mladý Vilhelm sa utopil v Seine v Paríži, keď utekal pred policajtmi v obave, že odhalili jeho nelegálny pobyt. Jeho príbuzní tvrdia, že policajt ho do rieky sotil. Na internete okolo jeho smrti prebiehali diskusie s laitmotívom: rasizmus. Vilhelmovo telo našli až po štyroch dňoch a do vlasti ho previezli mesiac po nehode. Na jeho pohreb sa zišli príbuzní a priatelia zo širokého okolia, niektorí pricestovali až z Francúzska. Vilhelm nebol napriek mladému veku hocikto. Hrob musel byť murovaný – partia príbuzných ho dokončievala ešte polhodinu pred pohrebom. Po obvode jamy hádzali tehly, zliepali ich maltou, napokon ich omietli a boky zahalili látkou. Po obrade v rodičovskom dome sa vydal početný sprievod na cestu na cintorín. Rakvu viezli na koči po čo najdlhšej spojnici s domom a miestom posledného odpočinku zosnulého a za kočom kráčal nekonečný zástup kvíliacich ľudí. Časť z nich držala v rukách fotoaparáty, kamery a mobily, aby tento zážitok sprostredkovali tým, ktorí nemohli prísť. Z reproduktorov v kufri auta sa rinula srdcervúca hudba a mama

mŕtveho chlapca odpadávala na každom kroku. Do hrobu spolu s rakvou spustili predmety, ktoré mal Vilhelm najradšej, plus fľaše kokakoly, krabičky cigariet a eurové bankovky v rôznych nominálnych hodnotách. Napokon sa rodinné klany pohádali, kto je zodpovedný za smrť mladého Vilhelma... Ale to len tak naoko. Patrí to k folklóru. Cigáni sú ináč srdeční a pohostinní ľudia, i keď s pocitom, že majú právo vás okradnúť či vymámiť od vás akýkoľvek benefit.

Vodné cestyDunajská delta, spleť ramien rieky obtekajúcich okolo močiarov a plávajúcich ostrovov, je svetovým unikátom. Takýto ekosystém nezvyčajného spoločenstva živočíchov a rastlín sa nikde inde nevyskytuje. Neodmysliteľne k nemu patria aj ľudia. Rumuni i Lipovanci – potomkovia ruských bogomilov, ktorí sem ušli kedysi

dávno pred cárom Ivanom Hrozným. Dodnes žijú vo vymierajúcich dedinkách roztrúsených v delte, do ktorých sa dá dostať iba člnom, rozprávajú po rusky a lovia ryby.Do delty mieria každoročne tisíce turistov pozorovať vtáky a prírodu. Hoci – cestovný ruch by sa tu určite dal organizovať aj lepšie. Mimo sezóny premáva loď z Tulcey, posledného mesta, do ktorého sa dá dostať po ceste a železnici, do čiernomorského prístavu Sulina po sulinskom ramene Dunaja len trikrát do týždňa. Turisti sa nemajú ako dostať do delty a späť. Teda ak nevyužijú stále drahšie služby súkromníkov. Nákladné lode cez deltu prepravujú svoj tovar. Ľudia tu pijú vodu priamo z rieky – a sú zdraví ako ryby. Voda je však v skutočnosti plná odpadu z celej Európy. Ekologické nebezpečenstvo zatiaľ na prvý pohľad nevidno. Svet vody, rastlín, divých zvierat a ľudí je ešte neporušený.

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

Na sídlisku Ferentari v Bukurešti. Voľakedy tu vraj bolo krásne. Nové

domy, okolo nich veľa zelene...

Slovenská svadba. Spokojné plné žalúdky sú dôležitým cieľom.

nb67.indd 31nb67.indd 31 13.12.2006 18:36:5813.12.2006 18:36:58

67

ROZHOVOR32

Hoci herečka Petra Polnišová zo zábavnej relácie S.O.S. divákov doháňa smiechom k slzám, aj

ju občas prepadne pocit beznádeje a únavy.

� Patríte do tvorivej štvorice s tromi mužmi - Danom Danglom, Petrom Sklárom a Romanom Pomajbom. Je zvláštne keď muži vezmú do partie babu...- Všetci sa veľmi dobre poznáme z divadla GunaGU, takže keď S.O.S začínalo, vnímali sme sa viac ako kolegovia z divadla, než ako traja muži a žena. Je pravda, že keď je žena v spoločnosti mužov, niekedy u nich narazí na odlišné vnímanie reality, ale na to sme si akosi zvykli a myslím, že nám to nerobí žiadny problém. A okrem toho, každý máme úplne odlišné povahy, možno práve preto vieme spolu tak dlho vydržať.

� Vznikajú humorné situácie aj vo vašej domácnosti? Má aj váš manžel zmysel pre humor?- Samozrejme. Keby nemal zmysel pre humor, pochybujem, že by si ma zobral. Neviem, či by som vedela vydržať v domácnosti, v ktorej by nebol nadhľad a zábava.

� Páči sa mi, že ste spokojná a pekná v širšom tele. Bolo to tak vždy alebo ste sa k tomu dopracovali?- Spokojnosť nezávisí od rozmerov tela. Viem, že nie som ideál, ale nebudem sa kvôli tomu mindrákovať. To však neznamená, že nemám nad svojimi chuťami kontrolu. Snažím sa dodržiavať správnu životosprávu, hoci nie vždy mi to vyjde. V herectve som sa naučila urobiť z negatíva pozitívum, vyťažiť zo svojej inakosti, a tak by to malo byť aj v živote.

� Čím ste chceli byť, keď ste boli dieťa? A kedy vám napadlo, že budete bábkoherečkou?- Spisovateľkou a chvíľu aj opernou divou - fascinovali ma ich honosné kostýmy. Vždy som inklinovala k divadlu, a tak bolo pre mňa herectvo a bábkoherectvo prirodzeným vyústením mojich predstáv.

� Žili a hrali ste aj v talianskom divadle. Prečo ste sa vrátili domov?- Taliansko zbožňujem. Doslova. Stretla som tam úžasných ľudí a som vďačná, že som tam mohla dva roky byť. Ale v dvadsaťpäťke sa ťažko znovu začína inde budovať zázemie. Cítila som sa trochu vytrhnutá z kontextu, ďaleko od rodiny a blízkych vecí, a tak som sa vrátila.

� Talianske obecenstvo je vraj veľmi emotívne. Keď sa im niečo nepáči, dajú to najavo tak, že hvízdajú a hádžu do hercov topánky. Ale keď sa im predstavenie páči, sú veľmi vďační. Zažili ste v divadle takéto extrémy?- Nikdy. Taliani sú emotívne obecenstvo, ale v pozitívnom duchu. Veľmi oceňujú umenie akéhokoľvek druhu, takže sú mimoriadne prajní a dávajú to patrične najavo. Ak to porovnám s nami, myslím, že sme oveľa rezervovanejší. A to je niekedy škoda.

� Ako ste sa potom ocitli v GunaGU? Hľadali ste angažmán, alebo sa to stalo náhodou?- Náhodou. Stretla som sa s režisérom Karim Vosátkom, ktorý potreboval dievča do hry Gotika. Odvtedy som v GunaGu pečená varená a som tam nesmierne rada.

� Herečky sa vraj často vnímajú ako konkurentky. Poznáte to, alebo máte aj medzi herečkami kamarátku?- A nie jednu, mám ich veľa. Konkurencia funguje všade, nielen v herectve. Pokiaľ je zdravá, tak je všetko v poriadku, a keď

nie, tak sa snažím, aby tieto veci išli mimo mňa. V každej spoločnosti sa nájdu aj kvalitní ľudia aj blbci.

� Čo robíte rada vo voľnom čase? Máte záľuby aj mimo kultúry?- Mám. Ale všetky sa kultúry nejako dotýkajú. Napríklad knihy alebo filmy. Som aj celkom športovo založený typ. Teda, keď si na šport nájdem čas.

� Viete si predstaviť, že by ste robili niečo iné ako herectvo? - Je určite plno vecí, ktoré by ma bavili. Napríklad dramaturgia alebo preklady. Ale divadla by som sa vzdávala veľmi ťažko. Jednoducho ma to baví a kým budem môcť, tak sa herectvu budem venovať.

� Stále pôsobíte veselo. Mávate vôbec „depky“? - Samozrejme. Neviem, či je depresia vhodné pomenovanie práve na takéto stavy, ale určite ma občas prepadne akási beznádej a hlavne únava. Fungovať v mediálnom prostredí chce ozaj pevné nervy, pretože vás verejne posudzujú, hodnotia a vstupujú vám do života... Nie vždy mám nervy pevné. Ale chvalabohu, mám výborných priateľov, rodinu a muža. Bez nich by som bola stratená ☺ .

TEXT: GALINA LIŠHÁKOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA ČASOPISU BÁJEČNÁ ŽENA

FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Muž bez zmyslu pre humor by si ju nevzal

BABA DO PARTIE

nb67.indd 32nb67.indd 32 13.12.2006 18:37:2513.12.2006 18:37:25

67

RECENZIE 33

H U D B A

Sultánove ovečky

Pohľad „západniara“ v Ománe trpí. Jeden z dvoch sultanátov sveta (druhým je Brunej) má pre nás

ťažko pochopiteľný systém štátneho zriadenia. Napriek tomu všetko úspešne funguje a ľudia sú spokojní.Našincovi sa nezdá ani to, že si nemusí dávať veľký pozor na veci. Tu sa takmer vôbec nekradne. Tresty za všetky prehrešky voči zákonu sú mimoriadne prísne. Politické strany nikoho neoslovujú, pretože žiadne nie sú.Z Ománcov napriek tomu srší pohoda. Takmer všetci nosia dlhé „nočné košele“ po členky a výrazne voňajú. Ani na najväčšom rybom trhu v krajine neďaleko sultánovho sídla preto nie je až taký smrad. Rybí pach sa miesi so

zmesou orientálnych esencií.Najdôležitejším mužom v krajine je jeho excelencia sultán Qaboos bin Said Al Said. Všetko závisí od neho. Najvýznamnejším štátnym sviatkom krajiny sú sultánove narodeniny. Sultán menuje členov vlády. Sám je ministerským predsedom, ministrom zahraničných vecí a ministrom obrany. Sultán je na podobizniach všadeprítomný a všetci si ho uctievajú. Aj napriek „archaickému“ zriadeniu pôsobí krajina moderne. Nemá núdzu ani o veľké nadnárodné hypermarkety a asfaltové cesty im môžeme len ticho závidieť.Trojica fotografov Peter Ertl, Vladimír Kampf a Peter Orviský sa pozreli na túto zaujímavú krajinu zblízka. Traja chlapi s foťákmi tri dni zaznamenávali všedný život Ománcov vďaka spoločnosti Canon. Ich pohľad bude do polovice januára visieť v piešťanskom Spoločenskom dome Slovenských liečebných kúpeľov. dac

V Ý S T A V ABonobo - Days To Come(Ninja Tune / Wegart, 2006)www.ninjatune.net / www.wegart.sk

Tretí album brightonského producenta Simona Greena alias Bonoba je organicky znejúca elektronická hudba s posunom od atmosférických koláží ešte viac k piesňovým štruktúram, pri ktorej môžete tancovať, alebo len potichu rozjímať v kresle a vstrebávať hĺbku tónov, ktoré vám tento album ponúka. Je to i zásluhou nádherného emocionálneho prejavu speváčky Bajky. Bonobova novinka, opäť z dielne Ninja Tune, je veľká, emocionálna a povznášajuca nahrávka.

Various Artists – Electric Gypsyland 2(Crammed Discs / Wegart, 2006)www.crammed.be / www.wegart.sk

Cigáni vždy absorbovali a transformovali vo svojej hudbe mnoho rôznych štýlov. Čo sa stane, keď to isté s ich hudbou urobia západní producenti, nám odhalí kolekcia reinterpretácií skladieb popredných balkánskych cigánskych kapiel v podaní súčasných producentov a zástupcov novej balkánskej klubovej scény (Balkan Beat Box, Oi Va Voi, Smadj, Shantel, Animal Collective, Nouvelle Vague, Cibelle, Buscemi...). Nájdeme tu i viacerých hosťujúcich muzikantov z Európy, Turecka či Afriky. Zatiaľ, čo niektoré zo skladieb sú pomerne blízke originálom a môžeme ich považovať za remixy, väčšina sú poetické reinvencie, diela čistej imaginácie. Bonusové CD obsahuje najlepšie skladby pôvodných interpretov: Taraf de Haïdouks, Koçani Orkestar, Mahala Raï Banda a Zelwer.

WEGART

Geographica Velký ilustrovaný atlas světa s přehledem zemíSlovartTúto unikátnu encyklopédiu so všetkými informáciami o našej planéte a ľuďoch, ktorí na nej žijú, pripravil medzinárodný tím geografov a kartografov. Systematicky usporiadané informácie o kontinentoch a štátoch sveta týkajúce sa geografie, politiky, sociálnych systémov, hospodárstva a kultúrnej rozmanitosti dopĺňajú mapy, fotografie a tematické kapitoly, venované pôvodu vesmíru, slnečnej sústave, vývoju človeka, najväčším objavom, rozvoju obchodu či prírodným katastrofám. Ak chcete mať

kedykoľvek poruke prehľad, táto knižka nesmie na vašej polici chýbať.

Antonín Kratochvíl

PersonaSlovart

Najznámejší ľudia planéty nafotení tak, že ich len ťažko spoznávame. Kratochvíl, fotograf pôvodom z Česka, žijúci a tvoriaci v USA, totiž odkrýva masky celebrít určené pre verejnosť a zobrazuje ich tak, aké v skutočnosti sú. Preniká do duše. Do personality, ktorú je pre nás, „divákov“ jeho obrázkov, ťažké pochopiť. Jeho nezvyčajné portréty sú doplnené niekoľkými reportážnymi fotografiami.

Igor Janota

Bratislavské rarityAlbert Marenčin, Vydavateľstvo PT

Predstavujeme vám sprievodcu po Bratislave, ktorý vás uvedie do zaujímavostí bratislavskej histórie, nezvyčajných udalostí, ktoré sa tu odohrali, a toho, čo po nich zostalo dodnes. Zoznámite sa s rôznymi postavičkami spätými s Bratislavou a určite sa dozviete množstvo nového. Starú Bratislavu vám predstavia aj historické kresby a fotografie.

K N I H Y

Vladimír Kampf: Ráno na rybom trhu.

nb67.indd 33nb67.indd 33 13.12.2006 18:37:4413.12.2006 18:37:44

67

BODKA34

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie

o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA.

Vydavateľ: Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Redakcia: Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk Lito a tlač: X-line Design: Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Manažment projektu: Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk

DISTRIBÚCIA: Bratislava: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica: Slovenský Červený kríž, Ivan Bolha, 0903 029 152, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca: Charitatívno-sociálne centrum Čadca, Kukučínová 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/43 24 088, kmelichacova@centrum.sk Kežmarok: Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudasová, 052/46 60 212 Košice: Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 22 01, helena.

havrilova@zoznam.sk Levice: JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk Lipany: ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk Lučenec: OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Malacky: Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Barbora Bunová, 0915 726 574, acbetania@orangemail.sk Michalovce: ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenkner, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Nitra: Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk Nové Zámky: Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk Piešťany: UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Poprad: Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Prešov: OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Lívia Mackovičová, 0903 589 452, risen@centrum.sk Senica: Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica Spišská Nová Ves: Humanitná spoločnosť Prijatie, Centrum psychosociálnej prevencie, Námestie Mieru, 052 01 Spišská Nová Ves, Lenka Jakubová,

053/44 40 888, hsp@post.sk Trnava: Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, František Čišecký, Hlavná 43, 917 01 Trnava, 033/551 27 04,

0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk Vranov nad Topľou: ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk Žilina: DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

Podporili nás: Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt,

Ministerstvo kultúry SR

nb67.indd 34nb67.indd 34 13.12.2006 18:38:0213.12.2006 18:38:02

67

FOTORIPORT 35

·T PI SO NE Po UT ST ·T PI SO NE Po UT ST ·T PI SO NE Po ut

18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 3115 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 2815 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 3112 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 3017 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 3114 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 3012 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 3116 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 3113 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 3018 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 3115 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 3013 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31

www.notabene.sk

Pôvodâlovek bezdomov˘ je priamym potomkom homo sapiens sapiens, z ktorého sa vyvinie poãas jedného Ïivota.Zmena z jedného Ïivoãí‰neho druhu na druh˘ prebieha ãasto veºmi r˘chlo a neãakane.

V˘skytJeho najviditeºnej‰ím útoãiskom b˘vajú centrá veºkomiest. Tí ‰Èastnej‰í sú v nocºahárÀach, ubytovniach, alebo im prechodné útoãisko poskytujú priatelia. Îivia sa t˘m, ão dostanú alebo, ão si kúpia za zarobené, alebo vyÏobrané peniaze.

SexMá veºmi nepriaznivé podmienky na rozmnoÏovanie. Ch˘ba mu súkromie, pocit bezpeãia a istoty.

DæÏka ÏivotaDæÏka Ïivota je v˘razne niωia ako u homo sapiens sapiens. Niektoré v˘skumy hovoria o priemernej dæÏke Ïivota 42 rokov. DæÏku Ïivota najviac skracuje dæÏka pobytu na ulici, ktorá vedie k váÏnym zdravotn˘m problémom, k strate sebaúcty, a ãasto aj k depresiám a apatii. Do veºkej miery je odkázan˘ na pomoc svojho rodovéhopríbuzného - ãloveka rozumného. Veºmi ãasto sa stáva, Ïe práve tieto blízke Ïivoãíchy sa jeho spoloãnosti vyh˘bajú a trpia neopodstatnenou nadradenosÈou.

âlovek rozumn˘ bezdomov˘(homo sapiens undomus)

vka zelená s Religiosa)

Fúzaã veºk˘ (Cerambyx Cerdo)

JasoÀ ãervenook˘(Parnassius Apollo)

nb67.indd 35nb67.indd 35 13.12.2006 18:38:1613.12.2006 18:38:16

67

GALÉRIA36

JANA

ČAVO

JSKÁ

: TEK

VICE

AUTO

RKA

JE ZÁ

STUP

KYŇA

ŠÉF

REDA

KTOR

A ME

SAČN

ÍKA

GOLD

MAN

nb67.indd 36nb67.indd 36 13.12.2006 18:38:3913.12.2006 18:38:39