Iný pohľad na globálne otepľovanie

Vypracoval: Michal Horák v Banskej Bystrici; 2010

Obsah

1 Úvod ..............................................................................................................................2

2 Enviromentalizmus ........................................................................................................3

3 Ľadové medvede ............................................................................................................4

4 Globálne otepľovanie ....................................................................................................6

4.1 Otepľovanie – základné poznatky ..........................................................................6

4.2 Otepľovanie – nárast teploty ...................................................................................6

4.3 Úmrtnosť a teplota ..................................................................................................6

5 Kjótsky protokol ............................................................................................................8

6 Globálne otepľovanie nieje jediný problém ..................................................................9

6.1 Čo robiť skôr? .......................................................................................................10

7 Vzostup morskej hladiny .............................................................................................12

8 Záver ............................................................................................................................13

Zoznam použitej literatúry...............................................................................................14

Prílohy ............................................................................................................................15

1. Úvod

Pred dvomi či tromi rokmi sa mi dostala do rúk kniha od vtedy čerstvého

českého prezidenta, Václava Klausa. Názov tejto útlej knižky je Modrá, nikoli zelená

planeta. Tento významný český politik je známy tým, že si nenechá svoj názor len tak

vziať a rád pláva proti prúdu. Veď sme sa o tom presvedčili aj pri hlasovaní o prijatí

Lisabonskej zmluvy, európskej ústavy. Je otvoreným odporcom integrovanej EÚ, čo rád

dáva najavo a za to nieje práve obľúbený na politickej scéne. Už niekoľkokrát sme sa

však presvedčili, že jeho prognózy sa nakoniec s odstupom niekoľkých rokov naplnili

a tak to je aj s aktuálnym problémom EÚ, krachujúcim Gréckom.

Už na obálke sa Klaus pýta:“Co je ohroženo: klima, nebo svoboda?“. Túto

otázku sa snaží Klaus objasniť v jeho diele. Táto otázka ma zaujala, pretože prináša iný

pohľad na informácie, ktorými sme denno-denne zahataný z médii. Z novín a z televízii

sme nabádaný k tomu, aby sme uverili, že kvôli následkom znečisťovania životného

prostredia sa na ľudstvo ženie neodvrátiteľná katastrofa. Je to na prvý pohľad bezútešná

situácia, no na druhej strane sa musíme opýtať: Je to pravda alebo propaganda? Je jasné

že v 20. storočí ľudstvo začalo produkovať niekoľkonásobne viac CO2. Otázka znie, či

je jedinou možnou odpoveďou hystéria a bezhlavé výdavky na premrštené programy

znižujúce CO2.

V tejto práci by som chcel zahrnúť aj iné výsledky nadobudnuté v danej oblasti

ako tie, ktoré sú nám podávané z masmédií. Jeden zo zakladateľov enviromentalistov,

Paul Ehrlich, v roku 1968 navrhoval zmenu ústavy USA, pretože podľa jeho mienky

svet nedokáže absorbovať obrovský populačný rast amerického obyvateľstva. Dnes,

v dobe, keď je na svete skoro o tretinu viacej ľudí, sa nám tieto návrhy zdajú byť

absurdné. Je potrebné zastaviť túto umelo vytvorenú paniku okolo globálneho

otepľovania, aby sa ľudstvo v roku 2200 nesmialo na tom, že najväčším problémom

civilizácie 21. storočia bolo niečo tak banálne, ako globálne otepľovanie.

2. Enviromentalizmus

Je efektívnejšie investovať obrovské peniaze do programov na znižovanie

emisií alebo za zlomok z týchto nákladov liečiť ľudí, ktorí umierajú v krajinách tretieho

sveta na ľahko liečiteľné choroby? Na túto otázku nám dáva odpoveď fenomén dnešnej

doby – enviromentalizmus. Enviromentalizmus v podstate popiera, že celé dejiny našej

planéty, stav a tvar súše, vodstva, štruktúra živočíšnych a rastlinných druhov, vývoj

atmosféry atď. sú predmetom permanentného procesu zmien, vyvolaných tak zložitými

endogénnymi prírodnými mechanizmami, že ich v súčasnej dobe nedokážeme ani

popísať. Nehovoriac o exogénnych faktoroch, ktoré nedokážeme nijak ovplyvniť, ako

napríklad pôsobenie Slnka. Nie je to žiadna ekologická veda ako sa na prvý pohľad zdá.

Ide skôr o ideológiu alebo dokonca náboženstvo, ako enviromentalizmus pomenúva

americký spisovateľ Michael Crichton. Zdá sa, že enviromentalisti neberú do úvahy, že

veľká časť súše je výsledok uvedomelej ľudskej činnosti, a tým v podstate nechránia

žiadnu pôvodnú prírodu ale historický produkt ľudskej činnosti.

Je treba podotknúť, že neexistuje žiadny vopred daný optimálny stav sveta,

ktorý máme povinnosť chrániť. Stav sveta je spontánnym výsledkom spojenia

obrovského počtu faktorov. Pre enviromentalizmus je však zrejme podstatné vyvolať

pocit ohrozenia, predzvesť nebezpečenstva netušeného rozsahu a akútnosť hrozby. Pri

atmosfére tohto typu vzniká povinnosť jednať rýchlo a hneď, nezdržovať sa

maličkosťami, nezaoberať sa nákladmi, ktoré budú opatrenia vyžadovať, rozhodovať

priamo a to tými, ktorí vedia ako na to. Teda aspoň sú tak širokej verejnosti

naservírovaní.

A práve tu je vhodné položiť si otázku, či ide o nezištný dobrý úmysel alebo

o presunutie moci z rúk demokracie, do populistických rúk environmentalistov.

3. Ľadové medvede

Jednou z hlavných tém environmentálneho probému, je vyhynutie živočíšnych

druhov. Najväčšiu popularitu medzi ohrozenými druhmi majú ľadové medvede

Antarktídy. Je to pomerne dobrý príklad na to, ako sa historka o zrúcaní ekosystému

a katastrofe rozplynie.

Organizácia World Wildlife Fund upozorňuje, že do roku 2012 by sa mali

ľadové medvede prestať produkovať a tým sa stanú funkčne vyhynutým druhom. Ďalej

vo svojich správach uvádza, že ľadové medvede budú odkázané do histórie a naši vnuci

si o nich budú môcť akurát tak čítať v knižkách. Ďalší tvorca verejnej mienky, britský

denník Idepentent, tvrdí, že do roku 2020 bude zoologická záhrada jediné miesto, kde

budeme môcť vidieť ľadového medveďa.

Tvrdenia WWF a Independent sa opierajú o výskum z roku 2001, ktorý bol

uskutočnený skupinou expertov na ľadové medvede. Táto skupina rozdelila celkový

počet 25 000 medveďov do 20 populácií a zistila, že počet jedincov klesá len v dvoch

populáciách. V 16 populáciách sa stav nemení a v ďalších dvoch je dokonca

zaznamenaný nárast. Paradoxné je, že populácia narastá na územiach, kde sa za

posledných 20 rokov mierne oteplilo. To sa však z tvorcov verejnej mienky

nedozvieme. Rovnako ako sa nedozvieme to, že vďaka opatreniam proti lovu ľadových

medveďov z 50-tych rokov, sa z vtedajšieho počtu 5000 jedincov celková populácia

rozrástla až na súčasných 25000 jedincov.

V roku 2006 klasifikoval IUCN (World Conservation Union) ľadového

medveďa ako zraniteľný druh, čo opäť spôsobilo debatu na túto tému. Zaujímavé je, že

ľadový medveď bol zapísaný ako ohrozený druh už pred viac ako 40 rokmi, keď bol

založený záznam ohrozených druhov.

Najdôkladnejšie je preštudovaná populácia medveďov obývajúcich západnú

časť Hudsnovno zálivu. Masmédiá opäť hovorili úbytku populácie v tejto oblasti z 1200

jedincov v roku 1987 na menej ako 950 jedincov v roku 2004. Nikde sa však nehovorilo

o tom, že tomuto poklesu predchádzal nárast z 500 jedincov v roku 1981 na

spomenutých 1200 medveďov v roku 1987. Tak isto sa v tejto oblasti hovorí o 15

medveďoch ročne, ktorý umrú v dôsledku oteplenia, ale nikde sa nedočítame o 49

medveďoch, ktorý ročne padnú ako obeť lovu. Celkovo padne lovu ročne 350 až 450

medveďov.

Je pravda, že roztápanie ľadu naruší tradičný život ľadových medveďov,

napríklad zaobstarávanie potravy, a priblížia sa viac životu hnedých medveďov,

z ktorých sa vyvinuli, avšak neznamená to ich vyhynutie. Investovaním do projektov na

znižovanie emisií CO2 by sa tak zachránilo asi 0,06 medveďa žijúceho v Hudsnovom

zálive ročne, vzhľadom na dlhé trvanie prejavenia účinku. Miesto toho môžeme rýchlo

a lacno zachrániť 49 medveďov tej istej oblasti ročne opatreniami proti lovu.

4. Globálne otepľovanie

Hneď v úvode tejto kapitoly je potrebné podotknúť, že cieľom opatrení, ako

napríklad redukovanie emisií, nieje samotné zastavenie otepľovania alebo topenia

ľadovcov, ale snaha zlepšiť stav životnej úrovne a životného prostredia. Globálne

otepľovanie sa prejaví radou následkov, napríklad rastúcimi hladinami morí, vplyvom

na hurikány alebo poľnohospodárstvo, topením ľadovcov a tak ďalej. Keďže ide

o otepľovanie, bude vhodné začať vývojom teplôt.

4.1 Otepľovanie – základné poznatky.

Príčinou otepľovania je skleníkový efekt. Jeho princíp je v celku jednoduchý.

Niektoré plyny, a to hlavne vodná para a CO2, sú v atmosfére schopné zachytávať

a odrážať teplo. Tieto plyny zachytávajú teplo odrážané Zemou a chovajú sa ako

pokrievka planéty. Základný skleníkový efekt je pozitívny jav, pretože keby atmosféra

tieto plyny neobsahovala, bola by priemerná teplota na Zemi nižšia o 33 stupňov Celzia.

Problém je, že človek množstvo týchto plynov značne zvýšil. Od začiatku priemyslovej

éry až do súčasnosti sa množstvo skleníkových plynov zväčšilo o 36%.

4.2 Otepľovanie – nárast teploty

Ak sa jedná o budúcnosť, nemôžeme vychádzať z pozorovaní, ale z modelov,

ktoré vytvárajú superpočítače spracovaním viac ako 100 000 faktorov, ktoré môžu

výsledok ovplyvniť. Takýto model Medzivládneho panelu OSN pre klimatické zmeny

(IPCC) z roku 2007 vyrátal, že do roku 2100 by sa mala priemerná teplota zvýšiť o 2,6

stupňa (Tabuľka 1.). Je to však len globálny priemer a v ňom nikto nežije. Skutočnosť

je taká, že globálne otepľovanie zvyšuje nízke teploty oveľa viac ako teploty, ktoré už

sú vysoké, takže teploty v noci a v zime budú rásť rýchlejšie ako teploty vo dne a v lete

(Tabuľka 2.). Tak isto teploty v miernom a arktickom pásme narastú, čo uľahčí životné

podmienky obyvateľstva. Na Sibíri sa ráta s nárastom teploty až o 5 stupňov, čo môže

zlepšiť životnú úroveň v tejto oblasti a nárast teploty v miernom pásme zredukuje počet

mrazivých dní, čo bude mať za následok predĺženie vegetačného obdobia.

4.3 Úmrtnosť a teplota

Podľa IPCC narastie počet vĺn horúčav asi o 25% až 30%, čo môže mať za

následok zvýšenie úmrtí pod vplyvom tepla. Avšak na druhej strane táto agentúra

predpokladá zníženie početnosti vĺn mrazov až o 85%, čo výrazne zredukuje úmrtnosť

obyvateľstva v dôsledku mrazu. Každá oblasť na svete má nejakú „optimálnu“ teplotu

(Tabuľka 3.), ktorej sa najviac približuje priemerná teplota v lete. Z toho je jasné, že nad

touto optimálnou hodnotou je teplota len niekoľkokrát do roka počas leta, a po zvyšok

roka sa nachádza pod ňou. Napríklad najpriaznivejšia teplota pre Helsinky je 15

stupňov. V priemere je prekračovaná 46 dní do roka a pod jej úrovňou je 275 dní ročne.

Takže zatiaľ čo kvôli teplu tu ročne zomrie 248 ľudí, kvôli chladu tu ročne zomrie 1379

ľudí, čo je podstatne väčšie číslo. Nikoho asi neprekvapí, že vo Fínsku zabíja chlad, no

tak isto je to v Aténach (optimálna teplota 24 stupňov), kde na teplo umrie 445 a na

chlad až 2553 ľudí ročne. Ak sa na túto problematiku pozrieme celoplošnejšie,

napríklad v rámci celej Európy, len od začiatku 21. storočia stratila Európa 200 000

obyvateľov kvôli teplu a 1,5 milióna obyvateľov padlo za obeť chladu.

Z toho vyplýva, že človek je z dlhodobého hľadiska tvor prispôsobivý, keďže dokáže

bez problémov žiť ako pri 15 stupňoch tak aj pri 24 stupňoch, dokonca až 27 stupňov

Celzia v Šanghaji. Myslím, že nárast o 2,6 stupňa za sto rokov bude ľudstvo schopné

bez problémov absorbovať. Napomáha tomu aj zdravotná starostlivosť, keďže v 60-tych

rokoch pri náhlej zmene teplôt z 25 stupňov na 40 umrelo každodenne sedem ľudí, dnes

by to bol 0,75 človeka. Tak isto z toho vyplýva, že pokiaľ ide o úmrtnosť, bude

globálne otepľovanie ľudstvu dokonca prospešné.

5 Kjótsky protokol

Kjótsky protokol je dokument z roku 1997, ktorý bol podpísaný pod záštitou

OSN. Je to program, podľa ktorého by mali štáty v období 2008 - 2012 obmedziť svoje

emisie CO2 na hodnotu o 5,2% menšiu ako v roku 1990. 5,2% nevyzerá ako

nedosiahnuteľné číslo, avšak v dnešnej dobe to už pre priemyslový svet predstavuje

19,6%.

Už bol spomenutý model, ktorý predpokladá nárast teploty do roku 2100 o 2,6

stupňa Celzia. Tento model počíta s tým, že sa žiadne redukcie emisií neudejú a ľudstvo

bude vypúšťať stále viac emisií. Avšak ten istý model, ak počíta so 100% splnením

Kjótskeho protokolu, určil nárast teploty do roku 2100 o 2,42 stupňa Celzia. Aby to

bolo povedané jasne, trvalé dodržiavanie Kjótskeho protokolu by znamenalo v tomto

storočí odklad globálneho oteplenia o 5 rokov (Tabuľka 4.). Samozrejme za cenu

technického pokroku, ktorý by mohol znamenať objavenie nových liečiv alebo

objavenie nových zdrojov energie a hlavne zvýšenie životnej úrovne. Kjótsky protokol

naviac spustil obchodovanie s tzv. teplým vzduchom. Keďže ZSSR sa rozpadlo roku

1991 a emisie sa mali dostať na hodnoty pred rokom 1990, Rusku boli pridelené kvóty

za celý Sovietsky zväz. To spôsobilo, že zatiaľ čo štáty OECD musia znížiť emisie

o 28%, Rusko a bývalé štáty Sovietskeho zväzu môžu zvýšiť produkciu CO2 o celých

45%.

Naviac v súčasnej dobe sa stávajú výraznými producentmi emisií Čína a India.

Tieto rýchlo sa rozvíjajúce ekonomiky však aj napriek obrovským pokrokom

v posledných rokoch trpia veľkou chudobou. To je hlavným dôvodom, prečo nechcú

pristúpiť na žiadne znižovanie emisií. A tak sa vynára otázka, či je tých 0,18 stupňa

Celzia, ktoré by zachránilo plnenie Kjótskeho protokolu dôležitejšie ako menej

nákladná pomoc krajinám tretieho sveta a rozvojovým krajinám, ktorá by výrazne

zlepšila život obyvateľov. Pre nás, v rozvinutej západnej civilizácií je ušľachtilé hovoriť

o potrebe zníženia emisií. Avšak chudobný svet má väčšie problémy ako nárast teploty

o 2,6 stupňa Celzia. Ako hovorí riaditeľ Úradu pre globálne ekonomické otázky v Číne:

„Ľuďom, ktorí si len tak tak zarobia na jedlo, nemôžeme hovoriť, aby znížili emisie.“

6. Globálne otepľovanie nieje jediný problém

To však neznamená, že by sme nemali robiť nič a prijať ho so všetkým, čo

obnáša. Z predchádzajúceho textu sme sa presvedčili, že za prvé naše uvedomenie

o globálnom otepľovaní, ako ho formulujú médiá je značne neobjektívne a zaujaté. Táto

dezinformácia vedie k chybným politickým rozhodnutiam, ktoré môžu mať horšie

následky ako historky enviromentalistov. Za druhé, pri debatách o globálnom

otepľovaní sa nehovorí o ničom inom ako o akútnom znižovaní hodnôt CO2, ktoré má

minimálny potenciálny účinok, čo spôsobuje zanedbanie vecí s ktorými niečo urobiť

môžeme. A za tretie, globálne otepľovanie nieje jediný problém, ktorý musíme riešiť,

ak sa jedná o zlepšovanie kvality ľudského života a životného prostredia, hlavne čo sa

týka krajín tretieho sveta (Tabuľka 5.).

Je jasné, že tretí svet ma iné, oveľa vážnejšie problémy ako je globálne

otepľovanie. Napríklad skoro štyri milióny ľudí ročne zomrie na podvýživu, tri milióny

ročne na HIV/AIDS, 2,5 milióna ľudí umiera kvôli znečistenému ovzdušiu, viac ako 2

milióny ľudí kvôli chýbajúcim stopovým prvkom (železo, zinok a vitamín A) a takmer

2 milióny kvôli nedostatku čistej pitnej vody.

Situácia v Indii je nasledovná: 50% ľudí nemá elektrinu, varenie znamená najväčšiu

spotrebu energie pre 75% domácností a 80% domácností varí za pomoci biomasy, tj.

dreva a trusu, čo spôsobuje znečistenie ovzdušia – 1,5 milióna mŕtvych ročne. Okrem

toho 35% Indov žije s menej ako 1 dolárom na deň a 80% Indov má menej ako 2 doláre

na deň. Nedostatočný prístup k moderným dodávkam energie súvisí s vysokou

úmrtnosťou kojencov, nízkym pravdepodobným vekom dožitia a nízkou gramotnosťou.

A tu je opäť vhodná otázka, či je lepšie investovať obrovské peniaze na

znižovanie emisií alebo pomerne jednoducho a efektívne pomáhať ľuďom rozvojového

a tretieho sveta. Prečo politici európskych krajín cítia takú potrebu bojovať s globálnym

otepľovaním pod záštitou pomoci rozvojovým krajinám, keď tieto krajiny trápia

pomerne jednoduché problémy, s ktorými im dokážeme efektívne pomôcť? Každý má

na to svoju odpoveď.

6.1 Čo robiť skôr?

V rámci tzv. Kodaňského konsenzu boli pozvaní najlepší ekonómovia sveta,

vrátane štyroch nositeľov Nobelovej ceny, aby zostavili rebríček opatrení, ktoré by

priniesli čo najlepšie výsledky. Experti zostavili rebríček podľa toho, či daná investícia

do opatrení má vyšší úžitok ako náklady naň vynaložené.

Na prvom mieste sa nachádza zastavenie nákazy HIV/AIDS, kde na každý

vynaložený dolár vznikne 40 dolárov spoločenského úžitku, čo znamená, že za 27

miliárd dolárov môžeme behom niekoľkých rokov zachrániť 28 miliónov životov. Na

ďalšom mieste bola podvýživa. Zabíja skoro 2,4 milióna ľudí ročne a čo je horšie,

spôsobuje poškodenia zraku, znižuje IQ, brzdí rozvoj a obmedzuje ľudskú produktivitu.

Investícia 12 miliárd dolárov by výskyt podvýživy a úmrtnosti v jej dôsledku znížila na

menej ako polovicu. Zrušenie poľnohospodárskych monopolov rozvinutých krajín

a presadenie voľného obchodu by dosiahlo výnos až 2,4 bilióna dolárov ročne, z čoho

by približne polovica zostala v krajinách tretieho sveta. Ďalej je tu malária, na ktorú

umrie ročne milión ľudí a nakazí sa približne miliarda ľudí ročne. Investícia 13 miliárd

zníži jej výskyt na polovicu, ochráni 90% novorodencov a zníži úmrtnosť detí do piatich

rokov o 72%. Až na spodok tohto rebríčka sa dostali opatrenia ako Kjótsky protokol.

Skúsme si predstaviť svet, v ktorom bude výrazne obmedzený výskyt prenosných

chorôb, svet v ktorom nebude viac ako polovica populácie trpieť podvýživou a svet bez

poľnohospodárskych monopolov, v ktorom budú môcť krajiny tretieho sveta predávať

svoje produkty do krajín rozvinutého sveta. Nielen že im to dodá rastový impulz, ale

povedie to aj k posilneniu spoločnosti a rýchlejšiemu ekonomickému rastu, ktorého

výsledkom budú silnejšie a bohatšie spoločnosti. Tie potom budú v budúcnosti schopné

vysporiadať sa s problémami, či už vzniknú samovoľne alebo v dôsledku globálneho

otepľovania.

Pre rozvojové krajiny znamená rast príjmov lepšie stravovanie, lepšie zdravie,

lepšie vzdelanie a nakoniec aj dlhší život. Ľudia bohatého sveta však často zabúdajú, že

na začiatku 20. storočia malo len 15% domácností splachovací záchod alebo len 3%

domácností malo elektrické osvetlenie. Pre týchto ľudí teraz znamenajú vyššie príjmy

len nový DVD prehrávač alebo nové auto. Preto majú tendenciu pohŕdať číslami o raste

bohatstva málo rozvinutých krajín, ktoré však zachraňuje životy.

I napriek týmto okolnostiam, prieskumy verejnej mienky v Európe a Austrálii

ukazujú, že ľudia pokladajú boj s klimatickými zmenami za absolútnu prioritu číslo

jeden. Boj s globálnym otepľovaním sa dostal pred elimináciu chudoby, boj proti

terorizmu, ľudské práva a HIV/AIDS.

7 Vzostup morskej hladiny

Okrem zvýšenej teploty sa za veľký negatívny výsledok globálneho

otepľovania pokladá vzostup morskej hladiny. Popredný enviromentalista, Al Gore, rád

hovorí o masách ľadu Arktídy, ktorého roztopenie by znamenalo zvýšenie hladiny o 6

metrov. Je však treba poznamenať, že roztopenie tohto ľadu veľa nezmení, pretože 9/10

objemu tohto ľadovca je pod morskou hladinou, čo znamená, že pri roztopení sa zvýši

hladina len o objem zvyšnej 1/10 ľadovca vyčnievajúceho nad morom.

Keď sa pevninský ľad po poslednej dobe ľadovej roztopil, zvýšila sa hladina

morí o zhruba 120 metrov. Odvtedy hladina morí permanentne kolísala. Napríklad

v rímskom období bola úroveň morskej hladiny o 13 cm nižšia než dnes. Svetový oceán

sa nespráva ako voda vo vani, ktorá sa vždy vyrovná. Výška oceána kolíše, podľa

prevládajúceho vetra a smeru vetra. Preto každoročne v Tichomorí rastie hladina mora

o 15 mm, zatiaľ čo na pobreží Južnej Ameriky hladina klesá.

Najnovšia správa IPCC z roku 2007 odhaduje nárast morskej hladiny do roku

2100 o 29 cm. Pri tom je zaujímavé, že v predošlej správe to bolo 38,5 cm, v správe

z roku 2001 to bolo 48,5 cm, v 90-tych rokoch 67 cm a v 80-tych rokoch to bolo až

niekoľko metrov. Môžeme byť len zvedavý, na aké čísla sa až dostaneme a potom si

povieme, že panika kvôli zaplaveniu Bangladéža v roku 2100 bola zbytočná. Je na

uváženie, či je nárast hladiny o 29 cm za ďalších sto rokov niečo neprirodzené, pretože

svetový oceán sa v 18., 19. aj 20. storočí zdvihol v priemere o 25 cm.

IPCC sa dostala k číslu 29 cm takto: rozpínanie vody teplom spôsobí nárast

o 23 cm, roztápanie polárnych a horských ľadovcov sa prejaví ako 8 cm nárast a topenie

ľadovca v Grónsku prispeje svojim 3,5 cm. Dohromady to činí 34,5 cm, avšak

v teplejšom svete sa zvýši počet zrážok, čo spôsobí, že na Antarktíde sa bude ľad

naopak hromadiť. To zníži hladinu o 5,5 cm čo dokopy činí nárast o 29 cm. Je však

zrejmé, že po absolútnom roztopení ľadovca v Grónsku a horských a polárnych

ľadovcov bude hromadenie ľadu na Antarktíde pokračovať, čo spôsobí prenesenie

ľadovcov na tento kontinent.

8. Záver

Predchádzajúce kapitoly zahrňujú len niektoré problémy, no je na nich jasne

vidieť, ako málo ovplyvňuje globálne otepľovanie naše životy. Je treba povedať, že

globálne otepľovanie existuje a človek na ňom má podiel. Behom tohto storočia sa budú

prejavovať klimatické zmeny, avšak nebudú mať charakter žiadnej z charakteristík

koncov civilizácie, ako to väčšinou vykresľujú médiá. Tvrdenia o ťažkých, neblahých

a okamžitých dôsledkoch globálneho otepľovania sú často krajne zveličené, a tak sa dá

ťažko očakávať, že by sa na nich dali stavať účinné protiopatrenia.

Globálne otepľovanie si vyžaduje inteligentnejšie riešenia. Zásahy proti nemu

narážajú na dva problémy, za prvé, že klimatický systém sa mení veľmi pomaly a za

druhé, že obmedzovanie emisií je veľmi nákladné. Aj veľké a veľmi drahé zmeny

vykonané v súčasnosti budú mať na vzdialenú budúcnosť len malý a nevýznamný

vplyv. Musíme preto prestať s úvahami o rýchlych a drahých riešeniach a miesto toho

sa zamerať na dlhodobý a relatívne lacný výskum a vývoj, pretože sa púšťame do boja

so systémom, o ktorom v podstate nič nevieme.

Existuje rada problémov, ktoré sú omnoho dôležitejšie ako globálne

otepľovanie. Zmeny klímy sa dnes stali jednou z hlavných starostí našej civilizácie

a neuvážené návrhy na jej riešenie sa stali najsledovanejšími témami. Avšak

vyzdvihovaním klimatických zmien do centra našej pozornosti robíme chybu. Musíme

sa vrátiť. K normálnemu pohľadu na vec. Svet má veľké množstvo ďalších

a neliehavejších problémov, ktorích riešením môžeme zaistiť väčší prospech pre ľudí,

ktorí to omnoho viac potrebujú a nakoniec aj s oveľa väčšou šancou na úspech.

Zásadné je, aby sme si vždy uvedomovali, že našim cieľom nieje znižovanie

emisií skleníkových plynov alebo utlmenie globálneho otepľovania ako takého, ale

zlepšovať kvalitu ľudského života a životného prostredia. Možno že potlačovanie zmien

klímy sa ukáže byť najlepšou cestou k zmieneným zlepšeniam, rozhodne to ale nieje nič

-dopredu dané. Naopak, snaha o zmierenie dopadov globálneho otepľovania sa javí ako

jeden z najmenej užitočných spôsobov, ako poslúžiť ľudstvu a jeho prostrediu.

Zoznam použitej literatúry

KLAUS, Václav: Modrá, nikoli zelená planeta. Prvé vydanie. Praha: Dokořán

2007. 164 s. ISBN 978-80-7363-152-9

Lomborg, Bjorn: Zchlaďte hlavy!. Prvé vydanie. Praha: Dokořán 2008. 351 s.

ISBN 978-80-7363-188-8

Prílohy

Tabuľka 1.

Tabuľka 2.

Tabuľka 3.

Tabuľka 4.

Tabuľka 5.