Finančné riadenie pre malé a stredné

podniky

Obsah

1. FINANČNÉ RIADENIE ................................................................................... 4

1.1 Poslanie ...................................................................................................................... 4

1.2 Ciele ........................................................................................................................... 4

1.3 Úvod ........................................................................................................................... 5

1.4 Podstata finančného riadenia .................................................................................. 5

1.5 Finančná politika podniku....................................................................................... 9

1.6 Kategórie finančného riadenia podniku ............................................................... 11

1.6.1 Výsledok hospodárenia ..................................................................................... 13

1.6.2 Cash flow ........................................................................................................... 14

1.6.3 Úrok a úroková miera ........................................................................................ 14

1.6.4 Časová hodnota peňazí ...................................................................................... 15

1.6.5 Riziko a neistota ................................................................................................ 15

1.6.6 Požadovaná miera výnosu ................................................................................. 16

1.6.7 Náklady alternatívnych príležitosti.................................................................... 16

1.7 Podnik, jeho kategórie ........................................................................................... 16

1.8 Záver ........................................................................................................................ 19

1.9 Samokontrolné otázky ........................................................................................... 19

2. MAJETKOVÁ A KAPITÁLOVÁ ŠTRUKTÚRA PODNIKU ........................... 21

2.1 Poslanie .................................................................................................................... 21

2.2 Ciele ......................................................................................................................... 21

2.3 Úvod ......................................................................................................................... 22

2.4 Súvaha – majetok a kapitál podniku .................................................................... 22

2.4.1 Neobežný majetok ............................................................................................. 25

2.4.2 Obežný majetok ................................................................................................. 26

2.4.3 Vlastné imanie ................................................................................................... 27

2.4.4 Záväzky ............................................................................................................. 28

2.4.5 Časové rozlíšenie aktív a pasív.......................................................................... 29

2.5 Záver ........................................................................................................................ 29

2.6 Samokontrolné otázky ........................................................................................... 29

3. VÝKAZ ZISKOV A STRÁT, NÁKLADY A VÝNOSY PODNIKU .................. 31

3.1 Náklady a výnosy podniku .................................................................................... 33

3.2 Výsledok hospodárenia .......................................................................................... 51

3.3 Výkaz cash flow ...................................................................................................... 55

3.4 Záver ........................................................................................................................ 63

3.5 Samokontrolné otázky ........................................................................................... 63

4. FINANČNÉ PLÁNOVANIE ........................................................................... 65

4.1 Poslanie .................................................................................................................... 65

4.2 Ciele ......................................................................................................................... 65

4.3 Úvod ......................................................................................................................... 65

4.4 Finančný plán podniku .......................................................................................... 66

4.5 Tvorba finančného plánu podniku ....................................................................... 70

4.6 Charakteristika jednotlivých súčastí finančného plánu ..................................... 74

4.7 Modely tvorby finančného plánu .......................................................................... 84

4.8 Zásady finančného plánovania .............................................................................. 90

4.9 Finančná kontrola .................................................................................................. 94

4.10 Záver ........................................................................................................................ 98

4.11 Samokontrolné otázky ........................................................................................... 98

5. FINANČNÁ ANALÝZA ................................................................................. 99

5.1 Poslanie .................................................................................................................... 99

5.2 Ciele ....................................................................................................................... 100

5.3 Úvod ....................................................................................................................... 100

5.4 Podstata finančnej analýzy, ciele finančnej analýzy ......................................... 101

5.5 Metódy a nástroje finančnej analýzy .................................................................. 104

5.6 Analýza prostredia firmy ..................................................................................... 108

5.7 Analýza prostredia firmy, ukazovatele finančnej analýzy ............................... 112

5.8 Záver ...................................................................................................................... 126

5.9 Samokontrolné otázky ......................................................................................... 126

6. OTÁZKY A TESTY ..................................................................................... 127

6.1 TEST A .................................................................................................................. 127

6.2 TEST B .................................................................................................................. 130

7. GLOSÁR .................................................................................................... 133

1. Finančné riadenie

1.1 P

o

s

l

a

n

i

e

Poslaním tejto kapitoly je vysvetliť základné pojmy v oblasti finančného riadenia

a priblížiť problematiku finančnej politiky podniku. Cieľom je aj popísať kategórie

finančného riadenia.

1.2 C

i

e

l

e

Po preštudovaní tejto kapitoly budete vedieť objasniť:

Čo je finančné riadenie a čo je jeho obsahom.

Čo je obsahom finančnej politiky podniku.

Aké kategórie finančného riadenia podniku existujú.

Aká je podstatu podniku a aké sú jeho kategórie.

1.3 Ú

v

o

d

Finančné riadenie alebo inými slovami aj finančný manažment zohráva v živote

podniku jednu z najdôležitejších úloh. Bez dobrého finančného riadenia podnik v

konkurenčnom prostredí prežije iba veľmi ťažko. Finančné riadenie vychádza z niekoľkých

základných princípov. Medzi ne radíme najmä to, že:

väčšie bohatstvo je lepšie ako menšie,

vyššie výnosy sú lepšie ako nižšie,

skôr je lepšie ako neskôr,

menšie riziko je lepšie ako väčšie,

je výhodnejšie mať možnosť voľby.

1.4 P

o

d

s

t

a

t

a

f

i

n

a

n

č

n

é

h

o

r

i

a

d

e

n

i

a

Obsahom finančného riadenia podniku je organizovanie pohybu kapitálu, peňazí,

pohľadávok a záväzkov. Je to zložitá a komplexná činnosť využívajúca poznatky teórie

podnikových financií a rad rôznych metód a postupov zameraných na dosahovanie

podnikateľských cieľov. Predstavuje významnú súčasť celkového riadenia podniku. Pri

finančnom riadení je potrebné zaoberať sa základnými otázkami, ktoré je potrebné riešiť. Ide

o tieto štyri konkrétne otázky:

1. Koľko kapitálu potrebuje podnik na svoju činnosť?

2. Odkiaľ sa potrebný kapitál dá získať?

3. Kam máme umiestniť získaný kapitál?

4. Ako správne rozdeliť výsledok hospodárenia?

Tieto otázky rieši finančné rozhodovanie a organizovanie finančných procesov. Cieľom

finančného rozhodovania je naformulovať ciele podniku a hľadať spôsoby čo najlepšieho

plnenia týchto cieľov. Proces možno rozdeliť do týchto nasledujúcich fáz:

rozpoznanie potrebnej zmeny a formulovanie jej cieľa,

vyhľadávanie možných riešení,

vyhodnotenie jednotlivých alternatív z hľadiska výnosnosti a rizikovosti riešení,

prijatie rozhodnutia.

Organizovanie finančných procesov zabezpečuje realizáciu prijatých riešení. Ani najlepšie

rozhodnutie však nemusí priniesť očakávané výsledky. Preto nevyhnutnou podmienkou pre

správne finančné riadenie je dostatok spoľahlivých informácií. Na prvom mieste sú takzvané

konjunktúrne informácie, pričom získavanie a vyhodnocovanie takýchto informácií je niekedy

veľmi náročné a nákladné.

Ďalším významným podkladom sú vnútropodnikové informácie. Zabezpečuje ich

podniková informačná sústava, ktorá v sebe zahŕňa kalkulácie, evidenciu, výkazníctvo

a štatistiku. Pre potreby finančného riadenia je dôležitý prehľad najmä o pohybe kapitálu,

peňazí, pohľadávok a záväzkov.

Finančné riadenie sa zaoberá finančnými aspektmi činnosti podniku. Jeho obsahom je aj

organizovanie a riadenie finančných procesov v podniku. Všetky rozhodnutia a procesy, ktoré

prebiehajú v podniku, sa aj tak v konečnom dôsledku vždy prejavia v nákladoch a výnosoch,

čiže v konečnom dôsledku vo finančných výsledkoch.

Vedeckým základom finančného riadenia podniku je teória podnikových financií. Na

systém finančného riadenia pôsobí celý rad faktorov. Môžem ich rozdeliť do týchto troch

skupín:

makroekonomické systémy finančného hospodárenia podnikateľskej sféry,

vzťahy vlastníkov a manažérov a problémy agentstva,

vnútropodnikový systém riadenia.

Finančné riadenie (finančný manažment) predstavuje spolupôsobenie viacerých oblastí.

Tieto oblasti sú v závislosti od veľkosti podniku zabezpečené manažérom, finančným

manažérom alebo špecializovanými oddeleniami. Hlavnými oblasťami finančného riadenia sú

treasury a controlling.

Bez ohľadu na prístup (akruálny alebo cash flow) snahou každého podniku je vo finančnej

oblasti dosahovať stanovené strategické aj operatívne ciele. Finančné riadenie je umením

riadiť podnikové financie v danej podnikateľskej jednotke. Táto definícia je príliš široká,

preto ju môžeme konkretizovať pomocou piatich základných a navzájom prepojených funkcií

podnikových financií:

získavanie kapitálu na podporu prevádzkových a investičných programov podniku

– funkcia financovania,

výber najlepších projektov, do ktorých podnik investuje svoje zdroje, s ohľadom na

očakávanú rizikovosť a výnosnosť – funkcia kapitálového rozpočtovania,

riadenie interného cash flow a vzájomného pomeru medzi vlastným a cudzím

kapitálom s cieľom maximalizácie hodnoty vlastného a cudzieho kapitálu

a zaistenie splatnosti záväzkov – funkcia finančného riadenia,

rozvoj vlastníckych vzťahov a štruktúry správy podniku, prostredníctvom ktorých

sa má zabezpečiť etické konanie manažérov v najlepšom záujme vlastníkov

podniku – funkcia správy podniku,

riadenie expozície podniku proti všetkým typom rizík – funkcia riadenia rizík.

Finančné riadenie (finančný manažment) a všetky jeho súčasti by mali smerovať

k určitému cieľu, ktorý by mal byť súčasťou komplexnej podnikovej stratégie. V minulom

období sa zvyčajne za hlavný cieľ podnikania považovala maximalizácia zisku. Aj napriek

tomu, že maximalizácia zisku sa môže zdať ako dostatočný cieľ pre finančného manažéra, má

viacero nedostatkov:

údaje a podklady, z ktorých môžeme zistiť zisk podniku, vychádzajú

z minulosti,

aj keď sa manažéri snažia maximalizovať zisk za určité obdobie, zisk dosiahnutý

v rozdielnych obdobiach nezohľadňuje časovú hodnotu peňazí,

zisk ako účtovná kategória je ťažko objektívne merateľnou veličinou závislou od

daných účtovných princípov,

orientácia na ziskové príležitosti nezohľadňuje rizikovosť.

Moderné financie považujú ako finančný cieľ podniku maximalizáciu trhovej hodnoty

podniku. Tá sa pri verejne obchodovateľných spoločnostiach prejavuje zvyšovaním ceny

akcie. Cena akcie zároveň odzrkadľuje časovanie, rozsah a rizikovosť cash flow.

Oba uvedené podnikateľské ciele môžu byť vo vlastnom súlade aj vo vzájomnom rozpore.

Uvedieme zásadné rozdiely:

stanovenie maximalizácie zisku alebo maximalizácie trhovej hodnoty ako cieľa závisí

od stratégie rozdelenia zisku podniku:

výnosová stratégia – čo najviac zisku rozdeliť v danom roku medzi vlastníkov

a čo najmenej zisku ponechať na investovanie,

rastová stratégia – čo najviac zisku ponechať na ďalšie investovanie,

zmiešaná stratégia – niektorý z medzistupňov medzi extrémnou výnosovou

a extrémnou rastovou stratégiou.

maximalizácia zisku sa chápe ako snaha dosiahnuť maximálny výsledok hospodárenia

v bežnom období alebo v nasledujúcom účtovnom období, maximalizáciou trhovej

hodnoty rozumieme zasa dosiahnutie maximálnej hodnoty aktív,

maximalizácia zisku sa nám na prvý pohľad javí ako krátkodobý cieľ, maximalizácia

trhovej hodnoty sa javí ako dlhodobí cieľ,

maximalizácia zisku má efekt najmä na podnikateľa, ktorý je výlučne vlastníkom

podniku, maximalizácia trhovej hodnoty má vyšší efekt, ak je vlastníctvo podniku

roztrúsené medzi viacerých vlastníkov a ich osobný podiel na rozdelení zisku je

minimálny,

maximalizácia trhovej hodnoty má väčší zmysel tam, kde chceme dosiahnuť určitý rast

podniku, maximalizácia zisku sa prejavuje tam, kde naším cieľom je nie je rast podniku.

1.5 F

i

n

a

n

č

n

á

p

o

l

i

t

i

k

a

p

o

d

n

i

k

u

Finančná politika podniku formuluje zásady organizovania a riadenia finančnej činnosti

podniku. Každý podnik si ju tvorí sám tak, aby úspešne podporovala realizáciu jeho

podnikateľských cieľov. Jej súčasťou sú:

formulovanie finančných cieľov,

rozhodovanie o nástrojoch a opatreniach zabezpečujúcich plnenie stanovených

cieľov,

rozdeľovanie finančných výsledkov podnikateľskej činnosti.

V minulosti sme sa stretávali najčastejšie z názorom, že základným cieľom podnikateľskej

činnosti je zisk. Zisk vypovedá o ekonomickom postavení podniku a o efektívnosti jeho

činnosti, no jeho výpoveď nie je dostatočná najmä z týchto dôvodov:

výška zisku vykázaného v evidencii závisí od toho, ako sú ocenené jednotlivé zložky

podnikového majetku,

zisk vyjadruje v evidencii vykázaný finančný výsledok, ktorý podnik dosiahol

v uplynulom období, vôbec nezachytáva perspektívy podniku na trhu, jeho budúci

ekonomický vývoj,

neodzrkadľuje prírastok niektorých nehmotných aktív, ktoré nie sú zachytávané

v účtovnej evidencii.

Preto vývoj vyústil do tézy, že základným finančným cieľom podniku je maximalizácia

trhovej hodnoty podniku. K zabezpečeniu základného cieľa podniku smerujú aj čiastkové

ciele podniku. K nim radíme rentabilitu, likviditu a stabilitu.

Rentabilita vyjadruje ziskovosť, schopnosť vytvárať pozitívny výsledok hospodárenia.

Podnik je rentabilný, ak dosahuje zisk.

Likvidita znamená schopnosť premeniť majetok na peniaze. Peniaze predstavujú

najlikvidnejšie aktívum podniku.

Stabilita znamená schopnosť pri stále sa meniacich vonkajších a vnútorných podmienkach

podnikateľskej činnosti dosahovať požadovanú úroveň rentability a likvidity. Pod

požadovanou úrovňou rozumieme také hodnoty, ktoré by podnik pre dané obdobie zahrnul do

svojho finančného plánu.

1.6 K

a

t

e

g

ó

r

i

e

f

i

n

a

n

č

n

é

h

o

r

i

a

d

e

n

i

a

p

o

d

n

i

k

u

Pri finančnom riadení sa stretávame s množstvom významných kategórií a pojmov. Medzi

ne zaraďujeme:

výsledok hospodárenia podniku,

cash flow,

úrok a úroková miera,

časová hodnota peňazí,

riziko a neistota,

požadovaná miera výnosu,

náklady alternatívnych príležitosti.

1.6.1 Výsledok hospodárenia

Výsledok hospodárenia predstavuje rozdiel medzi všetkými výnosmi a všetkými nákladmi

podniku. Vypočíta sa z výsledovky. Zisk vznikne, ak sú výnosy vyššie ako náklady. Ak sú

výnosy nižšie ako náklady, vznikne strata. Výsledok hospodárenia však nezohľadňuje povahu

týchto nákladov a výnosov. Ak spoločnosť vytvorí v danom roku zisk rozpustením rezerv z

minulých rokov a po odpočítaní týchto rezerv z výpočtu je spoločnosť za daný rok reálne v

strate, tak zisk nevypovedá o reálnom hospodárení spoločnosti za daný rok. Výsledok

hospodárenia tak spravidla neodráža reálnu ziskovosť spoločnosti a je nutné ho preto upraviť.

Zisk ako výsledok hospodárenia je významným kvantitatívnym a kvalitatívnym

ukazovateľom. Je zdrojom dôchodkov vlastníkov a takisto dôležitým zdrojom rozvoja

podniku. No napriek takémuto tvrdeniu nie je dostatočne spoľahlivým ukazovateľom

efektívnosti a hospodárnosti podniku.

1.6.2 Cash flow

Cash flow je kľúčovou kategóriou pri rozhodovaní o otázkach platobnej schopnosti

a likvidity podniku a pri všetkých ostatných druhoch investičných rozhodnutí. Pohyb

peňažných tokov, náplňou ktorých sú najrôznejšie peňažné príjmy a výdavky, sa všeobecne

označujú pojmom cash flow. Cash flow je reálny pohyb (tok) peňazí v podniku. Zaviedol sa

ako dôležitý ukazovateľ v dôsledku :

rozdielu medzi pohybom hmotných prostriedkov a ich peňažným vyjadrením (napr.

kúpa stroja na úver),

časového nesúladu hospodárskych operácií vyvolávajúcich náklady a ich finančným

zachytením (napr. vznik mzdových nákladov a výplaty miezd), používaním rôznych

účtovných metód (napr. rôznych spôsobov odpisovania dlhodobého majetku a rôzneho

oceňovania zásob).

Cieľom výkazu cash flow je poskytnúť informácie z účtovnej závierky o tom, odkiaľ

podnik počas účtovného obdobia nadobudol finančné prostriedky a ako ich použil. Prehľad

peňažných tokov analyzuje rozdiel medzi stavom peňažných prostriedkov a peňažných

ekvivalentov na konci účtovného obdobia a stavom týchto peňažných prostriedkov

a peňažných ekvivalentov na začiatku účtovného obdobia. Peňažnými tokmi sú príjmy

peňažných prostriedkov a prírastky peňažných ekvivalentov a výdavky peňažných

prostriedkov a úbytky peňažných ekvivalentov.

1.6.3 Úrok a úroková miera

Tieto pojmy patria takisto ku kľúčovým pojmom finančného riadenia. Úrok predstavuje

cenu za poskytnutie úveru. Môžeme ho chápať aj ako cenu za používanie peňazí. Pomer

medzi úrokom a dlhom nazývame úrokovou mierou. Úroková miera je percentuálne

vyjadrenie úrokovej sadzby, ktorá je v tvare desatinného čísla. Vplyvom inflácie a miery

zdaňovania úrokového výnosu rozlišujeme nominálnu a reálnu úrokovú mieru. Nominálna

úroková miera je určená dohodou medzi veriteľom a dlžníkom a je uvedená v úverovej

zmluve. Reálna úroková miera je miera očistená o vplyv zdanenia a infláciu. S úrokom

a úrokovou mierou pracujeme pri určovaní ceny kapitálu, pri stanovení hodnoty kapitálu,

ďalej pri výpočte trhovej ceny cenných papierov, takisto pri investičných rozhodnutiach a pri

ďalších riešeniach čiastkových problémov.

1.6.4 Časová hodnota peňazí

Časová hodnota peňazí vyjadruje skutočnosť, že finančné rozhodovanie ovplyvňujú

nielen sumy peňažných príjmov a výdavkov podniku, ale aj ich rozloženie v čase. Platí, že

peniaze, ktoré sú k dispozícií v súčasnosti, majú vyššiu hodnotu ako peniaze, ktoré budeme

mať k dispozícii v budúcnosti. Na to pôsobí jednak faktor výnosnosti investovania peňazí

a jednak vývoj cenovej hladiny.

Výnosnosť investovania je rozdielna pri rôznych spôsoboch investovania. Minimálna

výnosnosť sa dosahuje pri bezrizikovom investovaní (nákup štátnych pokladničných

poukážok a dlhopisov) a je daná príslušnou úrokovou mierou. Pri iných formách financovania

sa stretávame s vyšším výnosom, čo je dané aj vyšším rizikom.

Vývoj cenovej hladiny vyjadruje intenzitu znehodnocovania alebo zhodnocovania peňazí

v čase. Inflačný vývoj je charakterizovaný rastom cenovej hladiny. Opačne pôsobí deflačný

vývoj, keď dochádza k znižovaniu cenovej hladiny.

Časová hodnota peňazí sa zohľadňuje pri investičných rozhodnutiach, pri výpočte

hodnoty cenných papierov, pri ohodnocovaní majetku, pri umorovaní dlhu, atď.

1.6.5 Riziko a neistota

Riziko definujeme ako neistotu, pri ktorej pomocou rôznych metód kvantifikujeme

pravdepodobnosť odklonu skutočných podmienok, pôsobenia alebo výsledkov od

predpokladaných hodnôt.

Neistota je situácia, v ktorej síce poznáme možné stavy, ktoré môžu nastať, ale nevieme

s dostatočnou spoľahlivosťou odhadnúť stupeň pravdepodobnosti, s akou k nim môže dôjsť.

Istota zasa vyjadruje situáciu, pri ktorej isté rozhodnutie alebo konanie prinesie len jeden

možný, vopred určený výsledok.

Neurčitosťou je označovaná situácia, v ktorej nie sme schopní s dostatočnou

spoľahlivosťou definovať ani stavy, ani procesy, ktoré môžu v danej oblasti záujmu nastať.

Podnikateľské rozhodovanie prebieha prevažne v podmienkach neistoty. Pre proces

riadenia je preto dôležité definovať stupeň tejto neistoty tým, že ju budeme kvantifikovať, že

sa zmení riziko.

1.6.6 Požadovaná miera výnosu

Miera výnosu je percentuálne vyjadrený čistý výnos, ktorý prináša investovaný vlastný

a cudzí kapitál. Jedná sa o špecifický ukazovateľ rentability celkového kapitálu. Kapitál, ktorý

podnik môže v jednotlivých obdobiach investovať, je vždy obmedzený. Preto sa snaží vždy

vybrať z investičných príležitosti tú najvýhodnejšiu. A ako kritérium pritom slúži práve miera

výnosu. To znamená, že sa rozhoduje len medzi tými investičnými projektmi, ktoré

minimálne dosahujú, resp. prekračujú požadovanú mieru výnosu vynaloženého kapitálu. [7]

1.6.7 Náklady alternatívnych príležitosti

Pod týmto pojmom označujeme hodnotu alternatívneho použitia finančných zdrojov alebo

iných zdrojov. Keď sa rozhodneme pre jeden spôsob použitia, vzdávame sa všetkých

ostatných možností, a teda aj všetkých výnosov alebo iných výhod spojených s týmito

možnosťami.

1.7 P

o

d

n

i

k

,

j

e

h

o

k

a

t

e

g

ó

r

i

e

Podnik v trhovej ekonomike je základným subjektom podnikania. Postavenie podniku

vyplýva z jeho základnej definície systémovej teórie, kde podnik definujeme ako systém.

Podnik ako systém predstavuje množinu prvkov určitej usporiadanosti, v ktorej sú

definované:

vzťahy medzi týmito prvkami,

prvky z hľadiska ich vnútornej štruktúry a skladby,

vzťahy medzi množinou a jej okolím, tzn. vzájomné interakcie s okolím,

ciele celej množiny.

Podnik je jednotka ekonomického rozhodovania a základný ekonomický subjekt trhovej

ekonomiky. Môže mať viacero definícií. Najvšeobecnejšia definícia znie napríklad: Sociálny

útvar, ktorý je naplnený ľudským konaním zameraným na určitý účel. V makroekonómii a

mikroekonómii je to ekonomický subjekt, ktorý vyrába statky a služby, ponúka ich na trhu

tovarov a na trhu výrobných faktorov vytvára dopyt po výrobných faktoroch potrebných pre

ich výrobu. Je opakom súkromných domácností. Celkovo možno konštatovať, že ekonomický

podnik má tri roviny:

skupina podnikov (finančná oblasť činnosti),

spoločnosť (právna, účtovná a daňová oblasť činnosti),

zariadenie (fyzický útvar a miesto organizácie výroby; továreň, kancelária).

Pojmy podnik, podnikateľ, podnikanie, podnikateľské aktivity sú v trhovej ekonomike

veľmi frekventované. J.A. Schumpeter vo svojich prácach hovorí, že podnikateľ je činiteľom,

ktorý svojou činnosťou uvádza trhovú ekonomiku do dynamického pohybu a zisk považuje za

výsledok podnikateľskej činnosti, ale nepokladá ho za prioritný motív pre podnikanie, hoci

jeho stimulačný efekt nepodceňuje.

Podľa modernej teórie podnikania je podnikanie ľudská činnosť, ktorá sa zameriava na

dosiahnutie rovnovážneho stavu v ekonomike. Podnikanie sa považuje za ekonomickú

činnosť, ktorú vyvolávajú ekonomické podnety. Ak chceme, aby podnikateľská činnosť bola

úspešná, je potrebné, aby boli vytvorené objektívne, ale aj subjektívne predpoklady pre

podnikanie.

Objektívne predpoklady podnikania sú vytvárané trhovou ekonomikou a príslušnou

legislatívou, ktorá poskytuje právne záruky všetkým vlastníkom a vytvára pre podnikateľov

podnikateľské prostredie. Táto skupina objektívnych predpokladov stimuluje vonkajšiu

podnikavosť, t.j. nájsť, vytvoriť, alebo využiť príležitosti, ktoré vznikajú na trhu. Objektívne

predpoklady podnikania sa vytvárajú aj vo vnútri podnikateľských subjektov, keď vytvárajú

vnútornú podnikavosť. Vtedy sa využívajú ekonomické príležitosti, ktoré v sebe ukrýva

vlastný podnikateľský subjekt. Ide o tvorivé aktivity v jednotlivých častiach transformačného

procesu, napr. vo výrobe, obchode, v technickom rozvoji, lepšie využitie DHM, ale aj

zamestnancov.

Subjektívne predpoklady podnikania zahŕňajú najmä individuálne vlastnosti, ktoré sú

schopné realizovať určitý druh podnikania. Sú závislé od človeka, jeho schopnosti,

pripravenosti ako aj motivácie na podnikanie. Podnikateľ má určitú osobnostnú

charakteristiku, ktorá je odrazom jeho vlastných schopností na podnikanie.

Podnikanie podľa obchodného zákonníka má tieto nasledovné znaky :

podnikanie ako sústavná činnosť,

samostatnosť,

konanie vlastným menom,

vlastnú zodpovednosť,

dosiahnutie zisku.

F. Etner definuje podnik ako „miesto, kde sa uskutočňuje výroba, kde sa rozhoduje o jej

úrovni a niekedy aj o predajnej cene. Prostriedky, ktoré treba k tomu zabezpečiť, sa nazývajú

– faktory, vytvorené prostriedky – produkty“. Je dokázané, že až do určitého počtu výrobkov

môže byť výroba lacnejšia. Výrobné náklady v závislosti na objeme výroby na jednotku

klesajú, preto sa začali sústreďovať snahy k výrobe prostriedkov do väčších, či menších

firiem. Ďalším faktorom, ktorý súvisí s predchádzajúcim je obstarávanie zdrojov pre výrobu

vo veľkom rozsahu. Tretím dôvodom, prečo existujú podniky, je potreba riadenia. Výroba je

organizovaná vo firmách, pretože efektívnosť si vyžaduje výrobu vo veľkých objemoch,

obstarávanie značných vonkajších zdrojov, efektívne riadenie a monitorovanie prebiehajúcich

činností.

Podľa E.Gutenberga podstatu priemyselného podniku tvoria tieto znaky :

o kombinácia výrobných faktorov,

o princíp hospodárnosti,

o princíp finančnej rovnováhy.

.

1.8 Z

á

v

e

r

V tejto kapitole sme sa zaoberali základnými pojmami z oblasti finančného riadenia.

Rozobrali sme problematiku a definíciu finančného riadenia podniku, popísali sme kategórie

finančného riadenia podniku a popísali jednotlivé druhy a typy podnikov.

1.9 S

a

m

o

k

o

n

t

r

o

l

n

é

o

t

á

z

k

y

1. Podľa akých hľadísk poznáte delenie podnikov?

2. Vysvetlite podstatu finančného riadenia podnikov.

3. Popíšte kategórie finančného riadenia.

2. Majetková a kapitálová štruktúra

podniku

2.1 P

o

s

l

a

n

i

e

Poslaním tejto kapitoly je pochopiť podstatu súvahy a mať všeobecný prehľad

o majetkovej a kapitálovej štruktúre podniku, ako aj o jednotlivých položkách majetku

a kapitálu.

2.2 C

i

e

l

e

Po preštudovaní tejto kapitoly budete mať predstavu a znalosti o:

súvahe a jej formách,

majetku a kapitáli podniku.

2.3 Ú

v

o

d

Podniky zostavujú finančné výkazy ako súčasť svojej ročnej účtovnej závierky pre

rôznych používateľov. Finančné výkazy prezentujú dôležitú informáciu o základných

činnostiach účtovnej jednotky. Medzi základné výkazy účtovnej závierky patria: súvaha,

výkaz ziskov a strát a výkaz cash flow, ktorý je dôležitý pri finančnej analýze. Tieto výkazy

tvoria tribilančný systém. Súvaha, centrálna bilancia, charakterizuje podmienky, za ktorých

reprodukčný proces prebiehal. Výkaz ziskov a strát a prehľad peňažných tokov sú

špecifickými bilanciami rezultujúcimi do veličín, ktoré sú samostatnými položkami súvahy.

Obidva výkazy vypovedajú o priebehu a výsledkoch reprodukčného procesu podniku, avšak

každý z inej pozície. Výkaz ziskov a strát z pozície výnosovo-nákladovej, prehľad peňažných

tokov z príjmovo – výdavkovej.

2.4 S

ú

v

a

h

a

–

m

a

j

e

t

o

k

a

k

a

p

i

t

á

l

p

o

d

n

i

k

u

Majetkom podniku rozumieme súhrn všetkých vecí, peňazí, pohľadávok a iných

majetkových hodnôt, ktoré patria podnikateľovi a slúžia k jeho podnikaniu. Tvoria ho dve

základné skupiny, neobežný majetok a obežný majetok. Ďalšou skupinou aktív je časové

rozlíšenie. Majetkom sú teda tie aktíva, ktoré sú výsledkom minulých udalostí a dajú sa

oceniť. Môžeme konštatovať, že majetkovou štruktúrou podniku rozumieme aktíva podniku.

Aktívami sa rozumejú ekonomické prostriedky, ktoré sú výsledkom minulých udalostí a od

ktorých sa očakáva, že v budúcnosti povedú k zvýšeniu ekonomických úžitkov. Pasívami,

teda kapitálovou štruktúrou podniku sa rozumie štruktúra zdrojov, z ktorých majetok vznikol.

Pasívami sú teda zdroje majetku, ktoré predstavujú celkovú sumu záväzkov účtovnej

jednotky. Kto by rád poznal podrobné členenie aktív a pasív, nahliadne do výkazu súvaha.

Súvaha predstavuje prehľadnú a usporiadanú formu hodnotového vyjadrenia majetku

podľa druhov a zdrojov, z ktorých majetok pochádza, k určitému dňu. Teda poskytuje

informácie o stave, záväzkoch a vlastnom imaní v peňažnom vyjadrení k určitému dňu. Deň,

ku ktorému sa účtovná závierka zostavuje, sa nazýva súvahový deň. Niekedy sa súvaha

zvykne označovať aj ako bilancia – dvojramenná váha s dvomi miskami. Na ľavej strane

súvahy sú aktíva a na pravej strane pasíva. Aktívum znamená byť činný, prinášať úžitok

a pasívum znamená nečinnosť, schopnosť vysvetľovať to, čo je činné a objasňovať pôvod

majetku. Z pravej strany súvahy je vidieť, odkiaľ prostriedky pochádzajú a z ľavej, kde boli

prostriedky vložené.

Súvahu je možné zostaviť v dvoch formách:

horizontálna,

vertikálna.

V horizontálnom usporiadaní súvahy sú na strane ľavej aktíva a na strane pravej pasíva.

Alternatívnym usporiadaním základných údajov je vertikálna forma súvahy. Výhodou je, že

vyjadruje nároky vlastníka na podnik, samostatne vykazuje položku pracovného kapitálu

a tým poskytuje užitočné informácie o výške čistých likvidných prostriedkov, ktoré sú

v podniku k dispozícií. Nevýhodou je chýbajúci údaj celkovej bilančnej sumy.

Súvaha je výkaz o finančnej situácii účtovnej jednotky v určitom časovom momente,

pričom sumarizuje majetok, cudzie zdroje a vlastné zdroje účtovnej jednotky. Poskytuje

informáciu o podstate a o objeme investícií účtovnej jednotky do ekonomických statkov,

aktív. Informácie zo súvahy sú užitočné, ale každý používateľ ich musí interpretovať so

zreteľom na fakty, ako sú historický princíp, používanie odhadov, problémy oceňovania

a pod. Ich ignorovanie môže spôsobiť skreslený, nesprávny výklad určitých skutočností

a udalostí. Podľa toho, kedy sa zostavuje súvaha a z akého dôvodu sa zostavuje súvaha, je

možné súvahu členiť: O externej súvahe hovoríme vtedy, ak je určená na zverejnenie mimo

podniku. Interná súvaha je zverejnená priamo v podniku, jej účelom je zistiť stav majetku

a záväzkov za kratšie účtovné obdobie (polrok, štvrťrok, mesiac). Individuálnu súvahu

zostavuje každý podnik. Ak podniky tvoria konsolidovaný celok, materská spoločnosť

zostavuje konsolidovanú súvahu. Riadna súvaha sa zostavuje k poslednému dňu účtovného

obdobie. Mimoriadna sa zostavuje nepravidelne, teda len vo výnimočných prípadoch. Jednou

z mimoriadnych súvah je otváracia súvaha, ktorá je zostavená ku dňu, keď podnik vzniká.

Priebežná súvaha je zostavovaná v priebehu účtovného obdobia.

2.4.1 Neobežný majetok

Neobežný majetok je majetok, ktorý nemení svoju formu a v hospodárskom procese

pôsobí dlhodobo a opotrebúva sa postupne. Tvorí podstatu jeho majetkovej štruktúry. Nie je

získavaný za účelom ďalšieho predaja. Delí sa do troch skupín:

dlhodobý nehmotný majetok,

dlhodobý hmotný majetok,

dlhodobý finančný majetok.

Dlhodobým majetkom rozumieme všetok majetok, ktorý nespĺňa kritéria pre obežný

majetok. Jedná sa o majetok:

od ktorého sa neočakáva, že bude zrealizovaný alebo určený na predaj,

ktorý nie je primárne držaný na obchodovanie,

od ktorého sa neočakáva jeho zrealizovanie do dvanástich mesiacoch od

ročného súvahového dňa,

ktorý nepredstavuje peniaze alebo peňažný ekvivalent.

Jednou zo základných vlastností dlhodobého majetku je jeho výnosnosť, ktorá prekračuje

jeden rok. Táto výnosnosť zabezpečuje tvorbu zdrojov na obstaranie ďalších aktív a tým

vzniká kolobeh majetku a zdrojov.

Dlhodobý nehmotný majetok je identifikovateľný nepeňažný majetok, ktorý nemá hmotnú

podobu, je držaný na účely použitia pri výrobe alebo poskytovaní tovarov a služieb, na nájom

iným, a pod.

Dlhodobý finančný majetok tvoria podielové cenné papiere a podiely v dcérskej účtovnej

jednotke, podielové cenné papiere a podiely v spoločnosti s podstatným vplyvom, ostatné

dlhodobé cenné papiere a podiely, pôžičky účtovnej jednotke v konsolidovanom celku,

ostatný dlhodobý finančný majetok, pôžičky s dobou splatnosti najviac jeden rok, obstarávaný

dlhodobý finančný majetok, poskytnuté preddavky na dlhodobý finančný majetok.

2.4.2 Obežný majetok

Obežný majetok je v podniku prítomný v rôznych formách. Vo vecnej podobe ako zásoby

materiálu, ako rozpracovaná výroba a hotové výrobky, v peňažnej podobe ako peniaze

v pokladni a na účtoch v bankách, ako pohľadávky, ako krátkodobý finančný majetok.

Jedna forma obežného majetku sa premieňa na inú formu. Tým je obežný majetok

v neustálom pohybe. Na rozdiel od neobežného majetku, ktorého obrat je veľmi pomalý,

obežný majetok sa otáča veľmi rýchlo. Čím je jeho obratovosť väčšia, tým prináša väčší zisk.

K obežnému majetku patria tieto položky:

zásoby,

dlhodobé pohľadávky,

krátkodobé pohľadávky,

finančné účty.

Zásoby predstavujú tú časť majetku, ktorá sa využíva, krátkodobo. Vecná spotreba tohto

druhu majetku sa hneď započítava do nákladov a predajných cien vyrábaných výrobkov.

Zásobami sú v podstate všetky majetkové zložky, ktoré vzhľadom na svoj účel, na ktorý boli

obstarané, nemajú dlhodobý charakter. Ich optimálna veľkosť zabezpečuje úspešnosť

výrobnej a podnikateľskej činnosti. Zásoby môžeme definovať ako majetok v podobe surovín,

pomocného a prevádzkového materiálu, ktorý bude spotrebovaný vo výrobe alebo pri

poskytovaní služieb. Tiež ich môžeme definovať ako majetok vo výrobnom procese s cieľom

predaja. Taktiež ako majetok skladovaný na predaj v bežnom podnikaní.

Zásoby tvoria prvú skupinu obežného majetku a predstavujú hospodárske prostriedky.

Časť zásob je určená na výrobu výrobkov a ďalšiu časť zásob predstavujú tie zásoby, ktoré

vznikajú v podniku (zásoby nedokončenej výroby, polotovary vlastnej výroby, zásoby

hotových výrobkov). K zásobám tvoriacim predmet činnosti patrí nevýlučne tovar, ktorý

podnik nakupuje za účelom ďalšieho predaja. Zvieratá taktiež patria k zásobám najmä

v poľnohospodárskych podnikoch.

Pohľadávky možno považovať za nároky účtovnej jednotky dostať peniaze, tovar alebo

služby od odberateľa alebo iného subjektu. Podľa doby splatnosti klasifikujeme pohľadávky

ako dlhodobé a krátkodobé. Od krátkodobých pohľadávok môžeme očakávať, že sa zinkasujú

v priebehu do jedného roka. Všetky ostatné pohľadávky považujeme za dlhodobé

pohľadávky.

Finančné účty predstavujú peniaze, účty v bankách, krátkodobý finančný majetok

a obstarávaný krátkodobý finančný majetok.

2.4.3 Vlastné imanie

Vlastný kapitál je kapitál, ktorý patrí majiteľovi. Je hlavným nositeľom podnikateľského

rizika. Jeho podiel na celkovom kapitáli je preto ukazovateľom finančnej istoty podniku.

Vlastný kapitál nie je stálou veličinou, ale sa mení podľa výsledku hospodárenia v príslušnom

období. V podniku jednotlivca ho tvoria peňažné a nepeňažné vklady. Môžeme ho tiež

definovať ako rozdiel majetku a jeho záväzkov. Tvorí ho:

základné imanie,

kapitálové fondy,

fondy zo zisku,

výsledok hospodárenia minulých rokov,

výsledok hospodárenia za účtovné obdobie.

Základné imanie je tvorené peňažnými a nepeňažnými vkladmi spoločníkov do

spoločnosti. Spôsob tvorby tohto zdroja závisí od právnej formy podniku. Výška základného

imania, jeho zvyšovanie resp. znižovanie sa zapisuje do obchodného registra. V akciovej

spoločnosti základné imanie vzniká emisiou akcií s určitou nominálnou hodnotou.

Kapitálové fondy predstavujú tie fondy podniku, ktorých zdrojom tvorby je iný zdroj ako

účtovný zisk podniku. Jedná sa o fondy, ktoré sú tvorené a doplnené z kapitálových

peňažných a nepeňažných vkladov, ako napr. emisné ážio, bezodplatne prijatý dar od

spoločníkov.

Fondy zo zisku viažu určitú sumu prostriedkov podniku na presne stanovený účel. Tvoria

sa zo zisku a to tak, že snahou podniku nie je rozdeľovať celý zisk medzi spoločníkov, ale

určitú časť si ponechať a tak umožniť rozvoj podniku. Tieto fondy sú tvorené buď zákonom –

zákonný rezervný fond, alebo predpísané stanovy spoločnosti – štatutárne a ostatné fondy.

Výsledok hospodárenia minulých rokov môže byť vykazovaný vo forme nerozdeleného

zisku minulých rokov, ktorý zvyšuje vlastné zdroje krytia majetku, alebo vo forme

neuhradenej straty minulých rokov, ktorá znižuje výšku vlastného imania.

Výsledok hospodárenia za účtovné obdobie predstavuje výsledok hospodárenia buď vo

forme zisku alebo straty, ktorý účtovná jednotka dosiahla v účtovnom období. Je

novovytvoreným vlastným zdrojom krytia a v prípade účtovného zisku sa rozdeľuje podľa

rozhodnutia príslušného orgánu účtovnej jednotky.

2.4.4 Záväzky

Záväzky predstavujú povinnosť úhrady peňažných prostriedkov za dodaný tovar alebo

poskytnutú službu. Záväzky patria medzi cudzie zdroje podniku. V účtovníctve sú záväzky

chápané ako existujúca povinnosť účtovnej jednotky, ktorá vznikla z minulých období a je

pravdepodobné, že v budúcnosti zníži svoje ekonomické úžitky a vykazuje sa v súvahe.

K záväzkom patria:

rezervy,

dlhodobé záväzky,

krátkodobé záväzky,

bankové úvery a výpomoci.

Rezervy sa tvoria na základe opatrnosti na riziká a straty z nákladov. Podľa zákona

o účtovníctve ich môžeme definovať ako záväzok s neurčitým časovým vymedzením alebo

výškou. Ich delenie je na zákonné a na ostatné dlhodobé a krátkodobé rezervy. Tvoria sa na

výdavky, ktorých výška nie je presne známa a pri ktorých nie je isté, kedy a či skutočne

vzniknú, pričom s ich vznikom je potrebné počítať.

Dlhodobé záväzky sú záväzky, ktorých dohodnutá doba splatnosti alebo vyrovnania iným

spôsobom je dlhšia ako jeden rok.

Krátkodobé záväzky predstavujú záväzky s dobou splatnosti alebo vyrovnania iným

spôsobom najviac jeden rok.

Bankové úvery sú peňažné prostriedky banky, ktoré banka poskytuje podniku pri splnení

stanovených podmienok a na stanovený účel a na určitú dobu. Tieto prostriedky musí podnik

spätne vrátiť. Za poskytnutie úveru platí podnik banke úrok, ktorého výška závisí od druhu

úveru, výšky úveru a doby splatnosti úveru. Okrem týchto úverov môže podnik získať aj

peňažné prostriedky ako krátkodobé finančné výpomoci ako prijaté výpomoci od iných osôb,

okrem bánk a spoločníkov obchodnej spoločnosti.

2.4.5 Časové rozlíšenie aktív a pasív

Časové rozlíšenie aktív predstavujú náklady budúcich období a príjmy budúcich období.

Časové rozlíšenie pasív predstavujú výdavky a výnosy budúcich období. Kritériom na

účtovanie účtovných prípadov časového rozlíšenia je skutočnosť, že je známy ich vecný

obsah, suma a je určené obdobie, ktorého sa týkajú.

Náklady a výnosy sa účtujú na príslušných účtoch nákladových druhov a výnosových

položiek časovo rozlíšené, s výnimkou nákladových druhov, ktoré tvoria komplexné náklady

budúcich období.

2.5 Z

á

v

e

r

V tejto kapitole sme sa zaoberali výkazom súvaha a majetkovou a kapitálovou štruktúrou,

ktorá je veľmi dôležitá pre každý podnik. Majetková štruktúra ovplyvňuje likviditu podniku.

Vyšší stupeň likvidity podniku zvyšuje na jednej strane finančnú stabilitu, na druhej strane

znižuje jeho výkonnosť. Likvidita by preto mala byť optimálna. Rovnako by mala byť

optimálna aj kapitálová štruktúra.

2.6 S

a

m

o

k

o

n

t

r

o

l

n

é

o

t

á

z

k

y

1. Aké druhy súvah poznáte?

2. Popíšte, čo tvorí majetok podniku.

3. Popíšte kapitál podniku.

4. Uveďte príklady na časové rozlíšenie aktív a pasív.

3. Výkaz ziskov a strát, náklady

a výnosy podniku

Výkaz ziskov a strát poskytuje informáciu o výsledku hospodárenia za účtovné obdobie.

Je saldom výnosov a nákladov a tak možno z neho čerpať informácie o druhu, výške

a štruktúre výsledku hospodárenia podniku. Výkaz sprostredkúva informácie o výnosovej

a výkonovej sile podniku.

Výkaz ziskov a strát (výsledovka) je výkazom, ktorý je taktiež súčasťou účtovnej závierky

podvojne účtujúceho podniku. Charakterizuje priebeh a výsledky reprodukčného procesu

podniku a je zdrojom dôležitých údajov pre finančnú analýzu. Jeho zostavenie je obligatórne.

Z rozdielu výnosov a nákladov vyplýva výsledok hospodárenia za analyzované obdobie.

Výsledovka je výkaz, ktorý umožňuje analyzovať činitele, ktoré determinujú tvorbu výsledku

hospodárenia. Pre finančnú analýzu ma veľký význam. Výkaz ziskov a strát (výsledovka)

zachytáva rôzne kategórie výnosov, nákladov a zisku v období ich vzniku, bez ohľadu na to,

či vznikajú skutočne reálne peňažné príjmy alebo výdaje. Tak napr. podnik zahŕňa do

nákladov (a znižuje týmto zisk) odpisy i keď žiadne peňažné výdaje v tomto okamžiku

neuskutočňuje. Alebo ako výnosy vykazuje podnik tržby za tovar, ktorý je chápaný podľa

našich právnych predpisov ako okamžik vystavenia faktúry dodávateľom, hoci skutočne

peniaze za realizovaný tovar dostane neskôr ako úhradu pohľadávky či dokonca až ako

splátku obchodného úveru. Nastáva teda obsahový aj časový nesúlad medzi nákladmi a

výdajmi, výnosmi a príjmami, ziskom a stavom peňažných prostriedkov. Podnik môže

vykazovať vysoké tržby a zisk v účtovníctve, ale jeho peňažné príjmy a stav peňažných

prostriedkov je podstatne odlišný. Takáto situácia je dnes veľmi častá v našich podnikoch,

ktoré vykazujú zisk, ale jedná sa o zisk nezaplatený, viazaný v pohľadávkach, veľakrát aj

nedobytných.

Proces tvorby výsledku hospodárenia a príčiny jeho úspešného alebo neúspešného

hospodárenia určujú náklady a výnosy podniku za určité účtovné obdobie, ktoré sú sledované

na nákladových a výnosových položkách. Výsledovka nám naznačuje, že poskytuje

informácie o výške a charaktere výsledku hospodárenia za účtovné obdobie. Rozdiel medzi

zostatkami účtov aktív a účtov pasív na konci účtovného obdobia je taký istý ako rozdiel

medzi stavmi účtov výnosov a nákladov vo výkaze ziskov a strát na konci rovnakého

účtovného obdobia. Teda výkaz ziskov a strát nám dáva dynamický obraz o hospodárení

podniku za účtovné obdobie.

Takisto ako výkaz súvaha, aj výkaz ziskov strát má svoju horizontálnu a vertikálnu

štruktúru. V horizontálnej podobe – teda účtovnej forme, je vtedy, ak sa vykazujú položky

nákladov na jednej strane a výnosov na strane druhej. Vertikálna podoba – teda odpočtová

forma, znamená stĺpovité usporiadanie položiek, ktoré začínajú výnosmi a od nich sa potom

odpočítavajú náklady.

Štruktúra výkazu ziskov a strát je daná štruktúrou nákladov a výnosov, ktoré sú v ňom

vykázané. Rímskymi číslicami sú vo výkaze označené výnosy, písmenami abecedy náklady.

Rozdiel medzi výnosmi a nákladmi z hospodárskej činnosti tvorí výsledok hospodárenia

z hospodárskej činnosti, rozdiel medzi výnosmi a nákladmi z finančnej činnosti je výsledok

hospodárenia z finančnej činnosti a rozdielom medzi výnosmi a nákladmi z mimoriadnej

činnosti je výsledok hospodárenia z mimoriadnej činnosti.

3.1 N

á

k

l

a

d

y

a

v

ý

n

o

s

y

p

o

d

n

i

k

u

Podnik je základným článkom ekonomiky. Ako sme už spomínali, jeho vrcholovým

cieľom je dlhodobá maximalizácia zisku. K tomu je potrebné, aby:

podnik trvale poskytoval výrobky a služby, o ktoré je na trhu záujem,

dosahoval v danej situácií čo najnižšie náklady.

Výšku tržieb môže podnik ovplyvniť len čiastočne, ale úroveň nákladov je plne v jeho

kompetencií. Aby však riadiaci pracovníci podniku vedeli pracovať s nákladmi, musia si

osvojiť základné vedomosti z tejto oblasti. V trhovej ekonomike je to osobitne významné,

lebo pri tvorbe cien na trhu na základe vzťahu dopytu a ponuky sú náklady hlavným

determinujúcim faktorom veľkosti ponuky. Pri riadení zisku manažéri potrebujú kvalitné

informácie o nákladoch a výnosoch. Manažment by mal hľadať odpoveď na základné otázky:

aké náklady vznikli,

kde vznikli,

prečo vznikli.

Tieto otázky sú orientované na minulosť, ale manažment je zameraný na budúcnosť,

o minulosť sa zaujíma len potiaľ, pokiaľ mu poskytuje podnety pre budúce plánovanie

a riadenie. Na to, aby manažér mohol byť lodivodom na všetkých stupňoch riadenia a pri

akejkoľvek činnosti, musí mať exaktné vedomosti z oblasti nákladov.

Náklady sa vo všeobecnosti vymedzujú ako vynaloženie ekonomických zdrojov podniku

na určitý výkon, výsledok aktivity, od ktorého sa očakáva ekonomický efekt. Efektívny

rozvoj podniku si vyžaduje racionálne hospodárenie s výrobnými faktormi, ktoré má

k dispozícií. Hospodárením nazývame využívanie výrobných faktorov, starostlivosť o ich

obnovu a rozvoj v súlade s rozvojom techniky a dopytu po výrobkoch a službách.

O správnom hospodárení hovoríme vtedy, ak sa činnosť podniku riadi zásadou dosiahnuť

s minimom práce najväčší úžitok, t.j. vtedy, keď je zameraná na sústavné znižovanie nákladov

živej a zhmotnenej práce. Zo zásady hospodárnosti vyrobiť maximum výrobkov s minimom

spotreby výrobných faktorov vyplýva dôležitosť nákladov a nevyhnutnosť venovať sústavnú

pozornosť ich teoretickému štúdiu a praktickému uplatňovaniu.

Každá činnosť podniku je spojená so spotrebou živej a zhmotnenej práce. Odpracované

hodiny, spotrebovaný materiál a energia, opotrebovanie dlhodobého hmotného majetku sa

v naturálnom vyjadrení nedajú sčítať. Môžeme tak urobiť vtedy, keď spotrebu podnikových

výrobných faktorov vyjadríme v eurách. Takúto spotrebu nazývame náklady a definujeme ich

nasledovne:

Náklady sa často stotožňujú s pojmom výdavky. Nie je to správne, lebo tieto dva pojmy

sa od seba odlišujú. Môžu byť medzi nimi vecné aj časové rozdiely.

Náklady predstavujú peňažné ocenenie spotreby podnikových výrobných faktorov

vynaložených podnikom na jeho výkony a ostatné účelovo vynaložené náklady spojené s

jeho činnosťou.

Výdavky znamenajú zmenšenie objemu finančných prostriedkov podniku, vznikajú v

okamihu úhrady. Náklady predstavujú použitie (spotrebu) výrobných faktorov na určité

výkony, vznikajú v okamihu spotreby.

Materiálnym základom vzniku nákladov je spotreba elementárnych výrobných faktorov,

ktoré musia byť k dispozícií v množstve a štruktúre potrebnej na uskutočňovanie plánovaných

výkonov. Ide o počet pracovníkov v potrebnej kvalifikačnej štruktúre, množstvo príslušného

materiálu, strojov, budov, dopravných prostriedkov atď. Vznik nákladov určitého výkonu

v podniku sa tak na prvý pohľad spája so začatím výrobného procesu (činnosti). V skutočnosti

je to inak. Skôr ako sa začne s výrobou určitého výrobku, musí sa výrobok, prípadne výrobný

proces pripraviť z konštrukčného, technologického a organizačného hľadiska. Túto prípravu

má na starosti technická príprava výroby.

Náklady podniku predstavujú účelné a účelové vynaloženie ekonomických zdrojov pri

uskutočňovaní podnikových výkonov v peňažnom vyjadrení. Určujúcim prvkom procesu

vzniku a priebehu nákladov v podniku sú finálne výkony. Podnikové výkony sú nositeľmi

nákladov. Vznik a priebeh nákladov podniku je uzatvorený uskutočnením finálnych výkonov

a ich realizáciou odberateľom, zákazníkom. Racionálnosť uskutočnenia finálnych výkonov je

tiež konečným meradlom racionálnosti priebehu nákladového procesu podniku. Náklady

všeobecne nevyjadrujú iba určitý moment procesu podnikovej činnosti, ale proces ako celok.

Efektívnosťou sa môže rozumieť úspešná výrobno-hospodárska činnosť. Rozvoj podniku

je podmienený rastom efektívnosti. Možno ho zabezpečiť rôznymi spôsobmi. Jedným z nich

je zvyšovanie efektívnosti stupňujúcou sa účinnosťou nákladov. Vzťahu efektívnosti a

nákladov sa preto venuje stála pozornosť. Efektívnosť zahŕňa veľmi dôležité vzťahy medzi

zdrojmi, výrobou a spotrebou. Maximálnu efektívnosť možno dosiahnuť pri poklese spotreby

zdrojov a zvýšení objemu výroby. Pri výbere ukazovateľov na meranie efektívnosti nás

predovšetkým zaujíma výstup a vstup činnosti firmy. Vecný obsah vstupu tvoria stroje,

materiál a pracovné sily, ktoré sa transformáciou menia na výstupy (hotové výrobky a

služby).

Efektívnosť hospodárskej činnosti podniku možno hodnotiť podľa dosiahnutých

výsledkov vo vzťahu k celkovým vynaloženým nákladom. Pri posudzovaní efektívnosti je

nevyhnutné skúmať nielen vzťah výsledkov hospodárskej činnosti a nákladov, ktoré sa

účelovo viažu na finálne výkony, ale aj možnosť ich realizácie na trhu (odberateľom,

zákazníkom). Peňažným ekvivalentom realizovaných výkonov sú výnosy, ktoré predstavujú

definitívne overenie účelovosti vynaložených nákladov. Výnosy znamenajú prírastok

majetku, ktorý vzniká realizáciou podnikových výkonov – predajom výrobkov, tovarov,

poskytovaním prác alebo služieb. Prejavujú sa najčastejšie v peňažnej podobe. Získané

peňažné prostriedky sú pre podnik nevyhnutné na financovanie obnovenia – reprodukovania

bežných podnikateľských aktivít a významne ovplyvňujú jeho finančnú situáciu.

Výnosy ako peňažný ekvivalent predaných výkonov podniku predstavujú:

úhradu vynaložených nákladov a zabezpečenie zisku,

mieru úspešnosti na trhu.

Význam nákladov podniku môžeme zhrnúť do nasledovných bodov:

Iba pomocou nákladov môžeme vyčísliť, koľko stojí výroba a realizácia určitého

výrobku.

Náklady sú kritériom hospodárnosti. Podniky sú zainteresované na znižovanie

nákladov, pretože opačné tendencie by im mohli spôsobiť finančné ťažkosti.

Úroveň nákladov je zrkadlom hospodárenia podniku s pracovnými, materiálnymi a

peňažnými zdrojmi a umožňuje hodnotiť efektívnosť činnosti podniku. Preto sú aj

významným nástrojom riadenia.

Náklady sú syntetickým ukazovateľom kvality práce podniku.

Náklady sú základňou pre tvorbu cien, sú hlavnou zložkou predajných aj

vnútropodnikových cien. Tým sú dôležité pre podnikové aj vnútropodnikové riadenie.

Náklady slúžia na rozdeľovanie hrubého domáceho produktu, a to jeho časti výdavkov

na spotrebu, hrubé investície.

Hospodárska činnosť podniku je zameraná na pohyb vstupov a ich účelovou

transformáciou na finálne výkony. Aby sme mohli náklady využívať ako nástroj riadenia

podniku a merania jeho efektívnosti, robiť pomocou nich rôzne prepočty potrebné

k ekonomickému rozhodovaniu, musíme sa najprv oboznámiť s ich podstatou, vznikom,

klasifikáciou a možnosťami ich znižovania.

Pre finančné riadenie podniku je dôležitou oblasť riadenia nákladov. Riadenie nákladov

ako činnosť nie je jednoduché definovať. Môžeme povedať, že ide o prístupy a aktivity

manažérov v rámci krátkodobých a dlhodobých rozhodnutí, ktoré zvyšujú hodnotu pre

zákazníka a znižujú náklady výrobkov, tovarov a služieb. Manažment nákladov má široké

zameranie. Zahŕňa činnosti spojené s redukciou nákladov a z plánovacieho a kontrolného

hľadiska je spojený s rozpočtovým procesom. Základnými črtami manažmentu nákladov sú

predovšetkým:

kalkulácia nákladov produktu, služby či iného nákladového objektu – bez

ohľadu na účel, ktorý sledujeme, kalkulačný systém vždy priraďuje priame

a alokuje nepriame náklady na jednotlivé produkty,

získavanie informácií na plánovanie, kontrolu a meranie výkonnosti –

rozpočtovanie je najpoužívanejším nástrojom plánovania a kontroly,

analýza relevantných informácií na rozhodovanie – pri rozhodovaní musí byť

manažérovi jasné, ktoré výnosy a náklady má zobrať do úvahy a ktoré

ignorovať.

Náklady predstavujú úbytok ekonomických úžitkov, ktoré sa prejavia vo forme poklesu

peňažných prostriedkov alebo spotrebovania iného nepeňažného majetku, alebo vo forme

vzniku záväzkov počas účtovného obdobia, ktoré priamo súvisia s dodaním tovaru,

s poskytovaním služby alebo s inými aktivitami. Majú za následok zníženie vlastného imania.

Medzi náklady patria náklady na predaj tovaru, spotrebovaný materiál, spotreba energie,

mzdové náklady, odpisy. S ich vznikom zvyčajne dochádza k peňažným výdavkom alebo

k spotrebe majetku.

Predpokladom účinného riadenia nákladov je ich členenie. Na posúdenie a riadenie

hospodárnosti a efektívnosti je podstatné nasledujúce členenie nákladov:

druhové členenie nákladov,

účelové členenie nákladov,

členenie nákladov podľa kalkulačného vzorca,

členenie nákladov v závislosti od objemu výkonov.

DRUHOVÉ ČLENENIE NÁKLADOV

Druhové členenie nákladov je zamerané na náklady vstupujúce do reprodukčného procesu

z okolia, t.j. vklady potrebných druhov výrobných faktorov. Dáva odpoveď na otázku „aké

náklady vznikajú“. Poskytuje informácie na zabezpečenie proporcií medzi potrebou

výrobných faktorov v podniku a ich zdrojmi z okolia, a to z hľadiska množstva, kvality,

zloženia a času. Nevýhodou tohto členenia nákladov je, že sa vykazujú len globálne za celú

činnosť podniku, bez možnosti zistenia, na čo boli vynaložené, t.j. bez príčiny ich vzniku. To

znemožňuje hodnotenie ich vynaloženia vo vnútropodnikovej štruktúre a na jednotlivé

čiastkové výkony.

Ide o zoskupenie nákladov z hľadiska jednotlivých činiteľov vo výrobnom procese podľa

toho, či súvisia so spotrebou majetku, alebo so spotrebou práce.

Podľa tohto hľadiska ich členíme na tieto ekonomicky rovnorodé skupiny:

materiálové náklady (spotreba materiálu a energie),

služby (externé),

mzdové a ostatné osobné náklady,

dane a poplatky,

iné náklady na hospodársku činnosť,

odpisy a rezervy,

finančné náklady,

mimoriadne náklady,

dane z príjmov.

Charakteristickou črtou druhového členenia je ekonomická jednotnosť jednotlivých

nákladových položiek, pretože obsahujú len jeden nákladový druh.

Význam druhového členenie nákladov spočíva v tom, že :

umožňuje zistiť, koľko z nákladov tvoria materiálové náklady, odpisy a mzdy a

to absolútne i relatívne,

zmeny vo vzťahu nákladových druhov odrážajú zmeny v charaktere výroby

a v podmienkach práce podniku,

rozpočet výroby v druhovom členení umožňuje väzba plánu nákladov s

čiastkovými plánmi podniku.

Toto členenie je dôležité pre rozbor práce podniku, pretože umožňuje robiť mnoho veľmi

dôležitých ekonomických záverov, napr. o raste produktivity práce, o znížení objemu živej

práce a i. Umožňuje určiť základné smery a činiteľov znižovania nákladov. Nákladové druhy

sa pritom považujú za prvotné náklady. Ďalej sa tieto náklady považujú aj za externé náklady,

pretože vznikajú spotrebúvaním majetku, prác a služieb iných subjektov.

ÚČELOVÉ ČLENENIE NÁKLADOV

Toto členenie súvisí s racionálnym rozhodovaním a kontrolou primeranosti vynaložených

nákladov s cieľom zistiť, či podniku vzniká úspora alebo prekročenie nákladov. Pozostáva

z rôznych úrovní. Najprv sa náklady rozčlenia do jednotlivých okruhov činnosti a potom sa

v rámci týchto okruhov činnosti ďalej členia na jednotlivé druhy činnosti, technologických

stupňov atď. Vo vzťahu k týmto činnostiam sa členia na dve základné skupiny:

technologické náklady,

náklady na vytvorenie, zabezpečenie a udržanie podmienok priebehu

podnikových činností.

Hodnotenie primeranosti vynaloženia nákladov možno vykonávať vtedy, keď je stanovená

úloha, t.j. aká úroveň nákladov je racionálna. Väčšina technologických nákladov súvisí

bezprostredne s čiastkovým alebo finálnym výkonom. Túto časť technologických nákladov

nazývame jednotkové náklady. Celkový objem týchto nákladov rastie priamo úmerne

s rastom objemu výkonu. Časť technologických nákladov súvisí s technologickým procesom

ako celkom, preto ich objem nerastie priamo úmerne s objemom výkonov. Sú ovplyvnené

rozsahom činností, ktoré zabezpečujú technologický proces. Ich výška preto závisí aj od

úrovne organizácie týchto činnosti v podniku. Zaraďujeme ich spolu s nákladmi na obsluhu

a riadenie do skupiny režijných nákladov.

ČLENENIE NÁKLADOV PODĽA KALKULAČNÉHO VZORCA

Kalkulačné členenie nákladov vychádza z posúdenia príčinnej súvislosti nákladov

s určitým finálnym alebo čiastkovým výkonom. Z hľadiska príčinnosti väzieb nákladov na

výkony možno rozlíšiť dve skupiny nákladov:

priame náklady, ktoré súvisia s konkrétnym výkonom,

nepriame náklady, ktoré zabezpečujú priebeh výrobného procesu.

Podstata tejto klasifikácie spočíva v tom, že všetky náklady sa rozdeľujú podľa ich vzťahu

k výrobnému procesu, teda podľa toho, aké použitie môže mať len istý druh nákladov. Napr.

palivo sa môže použiť na technologické účely, alebo na vykurovanie podnikových miestnosti,

mzdové a ostatné osobné náklady sa môžu rozdeliť na mzdy robotníkov, na platy riadiacich

pracovníkov spoločnosti (podniku).

Kalkulačné členenie nákladov slúži na prehĺbenie druhového členenia nákladov, pretože

zobrazuje reálnu úroveň dosiahnutej hospodárnosti a ziskovosti. Na základe doterajších

skúseností sa všeobecne pre výrobný podnik odporúča kalkulačný vzorec s nasledujúcimi

kalkulačnými položkami:

1. priamy materiál

2. priame mzdy

3. ostatné priame náklady

4. prevádzková réžia (výrobná)

1.– 4. VLASTNÉ NÁKLADY VÝROBY (prevádzky)

5. správna réžia

6. odbytové náklady

1.- 6. VLASTNÉ NÁKLADY REALIZOVANÉHO VÝKONU

7. zisk

1.- 7. PREDAJNÁ CENA

Uvedený kalkulačný vzorec si podniky môžu upraviť podľa vlastných podmienok

a potrieb pridaním (vynechaním) niektorých položiek a usporiadaním nákladov podľa ich

významu pri tvorbe výrobku (výkonu). Rozdielny charakter činnosti podniku spôsobuje

odlišnosti názvu kalkulačnej položky, alebo sa v kalkulačnom vzorci vyskytujú špecifické

položky.

Položky kalkulačných vzorcov sa rozčleňujú do dvoch skupín:

Nákladové samostatné položky – sú to predovšetkým technologické náklady

a nazývajú sa priame (jednotkové) náklady. Za priame náklady považujeme také,

ktoré priamo súvisia s príslušným výkonom a ktoré sa na kalkulačnú jednotku

určujú priamo na základe noriem alebo presným zistením ich skutočnej výšky.

Nákladové komplexné položky. Sú to predovšetkým náklady na obsluhu

a riadenie výroby a nazývajú sa tiež nepriame (režijné) náklady. Tieto náklady sa

týkajú viacerých výkonov, príp. jedného výkonu alebo priamo s ním nesúvisia.

Nepriame náklady na kalkulačnú jednotku sa vypočítajú len určitým

rozvrhnutím (delením, rozpočtovaním, prirážkou, odčítaním).

Delenie nákladov na priame a nepriame je relatívne. Závisí od konkrétnych podmienok –

od foriem spoločenskej organizácie a typov výroby, od voľby kalkulačnej jednotky, od úrovne

noriem spotreby, od presnosti atď.

Význam klasifikácie nákladov podľa položiek kalkulačného vzorca je v tom, že

umožňuje:

sledovať náklady podľa účelu ich vynaloženia a miesta vzniku, čo je dôležitou

podmienkou racionálneho vnútropodnikového riadenia,

uskutočňovať rozbor vlastných nákladov jednotlivých výrobkov daného podniku

a porovnávať ich s výsledkami dosiahnutými v predchádzajúcom období, alebo

porovnávať náklady na výrobu tých istých výrobkov v iných podnikoch,

odkrývať rezervy znižovania nákladov a zistiť dosiahnutú úsporu,

zostavovať kalkulácie vlastných nákladov jednotlivých výrobkov.

ČLENENIE NÁKLADOV V ZÁVISLOSTI OD OBJEMU VÝKONOV

V reálnom priebehu činnosti podniku existujú tri základné otázky riadenia nákladov: aké

náklady vznikajú, kde vznikajú a na aký účel vznikajú. Tomu zodpovedajú už

charakterizované členenia nákladov. Okrem toho sú náklady zložitou kategóriou aj v tom

zmysle, že jednotlivé kategórie rôznou intenzitou reagujú na zmeny v objemoch výroby. Preto

je známe aj členenie nákladov na variabilné a fixné. V uplynulých desaťročiach neboli u nás

vytvorené podmienky pre sledovanie nákladov podľa tohoto členenia. Zotrvačnosťou sa toto

členenie podceňuje aj teraz, hoci s vytváraním trhovej ekonomiky má veľký význam hlavne

pri plánovaní, ekonomickej analýze a pri tvorbe cien. Žiadne náklady nemôžu existovať bez

výrobku alebo služby. Preto aj vzťah nákladov k objemu výkonov patrí medzi najdôležitejšie.

Zmena objemu produkcie priamo ovplyvňuje vývoj nákladov, pričom sa jednotlivé nákladové

druhy správajú rozdielne. Pri hľadaní optimálneho objemu produkcie musíme poznať vývoj

nákladov a určiť veľkosť závislosti zmeny nákladov od zmeny objemu produkcie.

Z hľadiska závislosti nákladov od objemu produkcie rozoznávame náklady variabilné

a fixné. Variabilné náklady vznikajú opakovane pri uskutočňovaní každej jednotky výkonu,

preto sa rozsah variabilných nákladov mení v závislosti od zmeny objemu výkonov.

Charakter variabilných nákladov môže byť:

proporcionálny,

neproporcionálny.

Proporcionálne náklady sa vyvíjajú v tom istom pomere ako produkcia. Prepočítané na

jednotku výroby sú pri nezmenených podmienkach výroby stále rovnaké. Z hľadiska

jednotlivých výrobkov sú teda konštantnými nákladmi (náklady na základný materiál).

Hodnota koeficientu reakcie pri proporcionálnych nákladoch je 1.

Pri zmene výrobných podmienok dochádza vo vývoji týchto nákladov ku skokom

vplyvom zmeny noriem spotreby materiálu. Po znížení (zvýšení) noriem spotreby materiálu

sa však náklady ďalej vyvíjajú proporcionálne.

Neproporcionálne náklady môžu byť progresívne, degresívne a regresívne.

Progresívne náklady sú také, ktorých celková výška rastie rýchlejšie ako objem výkonov

a pri klesajúcom objeme produkcie klesá pomalšie. Zmena objemu výkonov vyvoláva

stúpanie nákladov na jednotku produkcie. Vznik progresívnych nákladov obyčajne súvisí

s neplánovanými výkonmi v činnosti podniku. Patria sem napr. nadčasové príplatky, príplatky

za prácu v noci atď. Koeficient reakcie je väčší ako 1.

Degresívne náklady sa menia s objemom výkonov tak, že rast ich úhrnnej výšky je

pomalší než rast objemu produkcie. Vzrastajúci objem výkonov vyvoláva klesanie nákladov

na jednotku produkcie. Patria sem náklady na technologické palivo, pomocný materiál,

náklady na bežné opravy dlhodobého hmotného majetku a pod. Koeficient reakcie je väčší

ako 0 a menší ako 1.

Regresívne náklady sa vyvíjajú nepriamo úmerne s objemom produkcie, t.j. ich celková

výška pri raste objemu výkonov klesá a pri ich poklese stúpa. Ako regresívne náklady

môžeme označiť mzdy vyplatené za prestoj, za časy čakania a pod. Sú to náklady

bezprostredne súvisiace s využitím výrobnej kapacity podniku. Vývoj týchto nákladov môže

byť proporcionálny, progresívny alebo degresívny, pričom koeficient reakcie je vždy záporný.

Celková suma variabilných nákladov sa skladá z proporcionálnych, progresívnych,

degresívnych a regresívnych nákladov. Ich štruktúra ovplyvňuje vývoj celkových

variabilných nákladov. Z toho vyplýva, že aj náklady pripadajúce na jednotku produkcie budú

pri rôznych rozsahoch výkonov vždy rôzne.

Vývoj nákladov sa mení vplyvom zmeny podmienok činnosti podniku. To znamená, že

vplyvom zmeny objemu výkonov, stupňa využitia výrobnej kapacity, zmenou cien, použitého

materiálu, technológie, organizácie práce sa napr. proporcionálne náklady menia na

degresívne, regresívne a progresívne. V ekonomickej literatúre sa stretneme s osobitným

pomenovaním týchto nákladov – flexibilné náklady (ohybné, pružné, pohyblivé). Vyskytujú

sa tam, kde na vývoj nákladov pôsobia viaceré faktory a pri rôznom objeme a sortimente

výkonov sa mení veľkosť ich vplyvu. Vývojová krivka takýchto nákladov sa vyznačuje

kombináciou predchádzajúcich grafických znázornení, vývoja variabilných nákladov.

Fixné náklady vznikajú ako dôsledok jednorazového vkladu nedeliteľných výrobných

faktorov umožňujúcich v rámci určitého rozpätia využitia kapacity meniť objem výkonov.

Fixné náklady ako ekonomická kategória vznikajú nielen vo výrobe, ale všade tam, kde pri

nezmenenom vstupe sa dosahuje rôzny rozsah výstupu.

Fixné náklady (stále, pevné, nepružné) tvoria jednu z dôležitých rezerv znižovania

nákladov. Niekedy sa nazývajú aj náklady kapacitné, lebo sú vyvolané potrebou globálneho

a jednorazového vytvorenia technických, organizačných a pracovných podmienok na

zabezpečenie určitého objemu produkcie. Vo svojej absolútnej výške sa menia pri zmenách

v rozsahu kapacít. Pri zmenách v objeme produkcie v rámci existujúcej kapacity sa nemenia

vôbec alebo len nepatrne. Fixné náklady sa teda viažu k celkovému objemu výkonov, avšak

v prepočte na jednotku produkcie charakter stálosti týchto nákladov zaniká.

Význam členenia nákladov na variabilné a fixné je v tom, že:

spresňuje plánovanie a kontrolu nákladov, lebo je založené na rozlišovaní

nákladov, ktoré ovplyvňuje určitý stupeň riadenia,

umožňuje stanoviť fixné náklady, ktoré tvoria dôležitý neinvestičný zdroj

zvyšovania efektívnosti,

vytvára predpoklady pre hodnotenie využitia nákladov v závislosti od stupňa

využitia výrobnej kapacity,

je základom pre zostavovanie kalkulácií variabilných nákladov a alternatívnych

rozpočtov,

slúži na výpočet príspevku na úhradu fixných nákladov a zisku.

ĎALŠIE ČLENENIE NÁKLADOV

V podnikateľskej činnosti sa stretávame aj s ďalšími významnými pojmami nákladov,

ktoré využívame pri rozhodovaní. Rozhodovacie úlohy sú vo všeobecnosti zamerané na

blízku a vzdialenejšiu budúcnosť, väčšina z nich sa nezaobíde bez kvalitných, t.j. reálnych

informácií o nákladoch. Predmetom rozhodovania v podniku sú rôzne vecné oblasti činnosti a

ich alternatívy, preto je potrebné ku každej úlohe priradiť také informácie o nákladoch

a výnosoch, ktoré zodpovedajú obsahu a rozsahu riešeného problému. Ide o relevantné

náklady a výnosy z hľadiska príslušného rozhodnutia. Relevantné náklady sú teda tie, ktoré sú

bezprostredne nutné na uskutočnenie konkrétnej činnosti. Keď sa príslušná činnosť

neuskutoční, nebudú sa musieť vynaložiť, sú to teda budúce anulovateľné náklady.

Irelevantné náklady (výnosy) sú naopak z hľadiska rozhodovania neovplyvniteľné, t.j.

zostávajú nezmenené pri akomkoľvek rozhodnutí. Osobitnú skupinu irelevantných nákladov

tvoria také náklady, ktoré treba prevziať v nezmenenom rozsahu. Týka sa to predovšetkým

dlhodobo vložených fixných nákladov, o ktorých úrovni bolo rozhodnuté v minulom období.

Žiadnym ďalším rozhodnutím ich nemôžeme zmeniť, preto sa nazývajú umŕtvené (utopené)

náklady.

Oportunitné náklady sú charakterizované ako „ušlé výnosy“, o ktoré podnik prichádza

tým, že určitú alternatívu z kapacitných dôvodov nemôže uskutočniť. Kategória

oportunitných nákladov sa využíva najmä pri rozhodovaní o optimalizácií sortimentu

uskutočňovaných výkonov a to vtedy, ak je výroba obmedzená v zdrojoch.

Jednou z dôležitých foriem relevantných nákladov a výnosov, ktorá má mimoriadny

význam pre hodnotenie ekonomických procesov a rozhodovania, sú prírastkové náklady

a výnosy. Vznikajú ďalším vynaložením nákladov na realizáciu výnosov a bezprostredne

nadväzujú na dosiahnutú úroveň. Podľa rozsahu rozlišujeme:

celkové prírastkové náklady (výnosy), ktoré predstavujú úhrnné veličiny získané

porovnaním konečného stavu s predchádzajúcim,

jednotkové prírastkové náklady (výnosy) sú spojené a kvantifikované za každú

ďalšiu jednotku výkonu. Označujú sa aj ako hraničné, marginálne náklady.

Pod pojmom hraničné náklady rozumieme tú sumu z variabilných nákladov, ktorá sa

pridáva ku každým nasledujúcim výrobkom k celkovým variabilným nákladom vynaloženým

na predchádzajúci počet jednotiek. Variabilné náklady súvisiace s väčším objemom prírastku

produkcie sa nazývajú prírastkové náklady.

Keď sa objem výroby zväčšuje v rámci jestvujúcej kapacity, obsahom prírastkových

nákladov sú len variabilné náklady. Ak zvýšenie objemu produkcie je podmienené rozšírením

kapacity výroby, obsahom prírastkových nákladov budú variabilné aj fixné náklady.

Hraničný teda znamená prírastkový (dodatočný), rozhoduje sa vždy na základe

porovnania prírastku nákladov a prírastku výnosov. Zásadnú úlohu tu zohrávajú hraničné

náklady a hraničný úžitok. Hraničné náklady sú smernicou krivky celkových nákladov.

Význam hraničných nákladov je v tom, že dávajú odpoveď na veľmi dôležitú otázku:

Pokiaľ je z ekonomického hľadiska únosné zvyšovať objem produkcie jednotlivých výkonov

v rámci existujúcej kapacity výroby? Je to potiaľ, kým sa realizačná cena výrobku rovná

hraničným (prírastkovým) nákladom, alebo ich prevyšuje.

Ďalším typom sú predpokladané náklady. Sú to hypotetické náklady predstavujúce

využitie alebo úžitok, na ktorý nebola v skutočnosti vynaložená žiadna hotovosť.

Implicitné náklady sú nezaplatené výrobné faktory. Explicitné náklady sú tie, ktoré

podnik platí za použitie cudzieho kapitálu (úrok) za nájomné, za nakúpený materiál a pod.

Neproduktívne náklady sú tie, ktoré platí podnik pri nedodržaní svojich záväzkov

a stanovených povinností voči iným podnikom alebo voči štátu. Ide o pokuty, penále.

Podiel jednotlivých nákladových položiek na celkových nákladoch vyjadrený

v percentách sa nazýva štruktúra nákladov. Môže sa vyjadrovať zo všetkých hľadísk, podľa

ktorých sa náklady členia. Najčastejšie sa používa štruktúra nákladov podľa položiek

kalkulačného vzorca a podľa nákladových druhov. Štruktúra ukazuje závislosť konkrétnych

nákladových prvkov od objemu výroby v danej alebo meniacej sa štruktúre produkcie.

Zmeny v štruktúre nákladov produkcie vyjadrujú ustavične prebiehajúce zmeny

v ekonomike, v technike a v organizovaní výroby. Preto je štruktúra nákladov dôležitým

ukazovateľom rozboru práce podniku.

Štruktúru nákladov určujú rozličné faktory. Jedny vyplývajú z objektívnych podmienok,

iné sú späté s charakterom práce podnikov. Na štruktúru nákladov má vplyv predovšetkým

charakter výroby, osobitosti výroby jednotlivých odvetví, formy spoločenskej organizácie

výroby, typ výroby, atď. Ďalšie činitele pôsobiace na štruktúru nákladov sú: sortiment

a objem výroby, obstarávacie podmienky vecných prvkov výroby, produktivita práce,

kooperácia, organizačná a technická úroveň výroby, odpisy, atď.

Riadenie všeobecne je cieľavedomá činnosť zameraná na vyvolanie alebo ovplyvnenie

priebehu určitých procesov. Obsahom riadenia podniku je rozvíjanie jeho podnikateľskej

funkcie, t.j. rozhodovanie o tom, akú iniciatívu má podnik vyvíjať a aké základné opatrenia

bude vhodné vykonať v rôznych oblastiach jeho činností, ak sa majú výsledky podniku

zlepšovať a upevňovať jeho hospodárske postavenie.

V tejto dôležitej činnosti sú potrebné presné a objektívne informácie z rôznych oblastí,

predovšetkým však z oblasti nákladov. Platí to hlavne z troch dôvodov: náklady

v rozhodujúcej miere vyvolávajú veľkosť ponuky, úroveň nákladov môže podnik v podstatnej

miere sám ovplyvniť a výška zisku je obyčajne závislá hlavne od výšky nákladov.

Aplikácia nákladov v riadiacom procese našich podnikov nadobúda v súčasnosti nové

dimenzie. Vyplýva to z toho, že podnik si sám stanovuje úlohy na základe svojich možnosti,

sám si volí spôsoby kontroly plnenia úloh, ich analýzy a výberu prostriedkov na dosiahnutie

určitých cieľov.

Využívanie nákladov ako nástroja riadenia podniku je rozmanité. Vhodne sa využívajú na

usmerňovanie činnosti podniku aj činnosti vnútropodnikových útvarov. Zásada ziskovosti

podniku vyvoláva u riadiacich pracovníkov snahu o hospodárnosť, t.j. racionálne využívanie

výrobných faktorov za účelom zníženia nákladov. Čím totiž budú nižšie náklady pri daných

tržbách, tým väčší bude zisk.

Aby sme dokázali sledovať vývoj a úroveň hospodárnosti, musíme ju merať. Používame

na to tri ukazovatele:

ukazovateľ nákladovosti,

nákladovú účinnosť,

zisk.

Z absolútnej sumy nákladov nemožno zistiť, či sa náklady vynakladajú hospodárne.

Pomocou tohto ukazovateľa sa nedá ani posúdiť hospodárenie podnikov, ani vykonať

porovnanie medzi podnikmi. Preto sa na tieto účely začal používať ukazovateľ nákladovosti

Výsledok udáva, koľko centov nákladov pripadá na 1 € výnosov. Kladom takto

konštruovaného ukazovateľa je jeho zrozumiteľnosť a jednoduchosť výpočtu. Negatívne sa

javí skutočnosť, že ho ako syntetický ukazovateľ ovplyvňuje veľa činiteľov, najmä:

zmena nákladov výrobkov bez ohľadu na to, čo túto zmenu vyvolalo

(ceny materiálov, odmeňovanie pracovníkov..),

zmena cien výrobkov vo výrobnom programe podniku,

zmena akostnej štruktúry produkcie (ak pre výrobky vyššej akostnej

triedy sú stanovené výhodnejšie ceny),

zmeny sortimentu produkcie pri odlišnej rentabilite výkonov.

Pôsobenie inovácií a fixných nákladov na zmenu nákladovosti sa zistí ako rozdiel medzi

ukazovateľmi nákladovosti celkom a ukazovateľmi nákladovosti porovnateľnej výroby.

Význam takéhoto rozkladu nákladovosti je v tom, že možno ľahko zistiť vplyv inovácií na

úroveň nákladov.

Nákladová účinnosť sa zistí z pomeru tržieb k nákladom (T/N). Zvýšenie nákladovej

účinnosti zaznamenávame pri raste tržieb, poklese nákladov, prípadne obidvomi spôsobmi

súčasne. Snaha je dosiahnuť čo najvyššiu hodnotu.

Zisk je rozdiel medzi tržbami a nákladmi (T-N). Ak odhliadneme od vplyvu cien,

sortimentu a ďalších činiteľov, potom zisk a hospodárnosť sa vyvíjajú priamo úmerne – rast

hospodárnosti vyvoláva rast zisku a naopak.

Efektívnosť je mnohoznačný pojem a v praxi sa používa v rôznych súvislostiach.

Prostredníctvom efektívnosti sa vyjadrujú nové kvalitatívne prvky v činnosti podniku –

všetko, čo zlepšuje východiskový stav. Je to ekonomická kategória, ktorá odráža určité

objektívne podmienky rozvoja spoločnosti. Ich zmenou v konkrétnom čase sa mení aj obsah

efektívnosti. Efektívnosťou sa môže rozumieť úspešná výrobno – hospodárska činnosť

podniku, uplatňovanie novej technológie alebo organizácia práce, zníženie noriem spotreby

nákladov, atď.

Rozvoj podniku je podmienený rastom efektívnosti. Možno ho zabezpečiť rôznymi

spôsobmi. Jedným z nich je zvyšovanie efektívnosti so stupňujúcou sa účinnosťou nákladov.

Táto metóda má trvalú platnosť, lebo len tak možno docieliť sústavnú úsporu spoločenskej

práce na jednotku produkcie a vyššiu rentabilitu. Efektívnosť zahŕňa veľmi dôležité vzťahy

medzi zdrojmi, výrobou a spotrebou.

Po prvé, ide o optimálne využívanie existujúcich zdrojov výrobných faktorov. Kritéria

efektívnosti využitia zdrojov sa pomerne často menia v dôsledku zmeny v poznaní prírodných

zákonov, zmien v medzinárodnej deľbe práce, atď. Maximálnu efektívnosť je možné

dosiahnuť pri poklese spotreby zdrojov a zvýšení objemu výroby. V skutočnosti to býva

zvyčajne obmedzené veľkosťou trhu a objemom zdrojov. Z tohto dôvodu sa zvýšenie

efektívnosti podľa konkrétnych podmienok uskutočňuje v dvoch rovnocenných variantoch:

dosiahnutie množstva a štruktúry produkcie pri minimálnom vynaložení zdrojov

(úspornosť),

maximalizácia výroby pri danom objeme a štruktúre zdrojov (účinnosť).

Úspornosť aj účinnosť predstavujú extrémne prístupy k zvyšovaniu efektívnosti, obvykle

sa budú prejavovať v rôznych kombináciách. Obidva extrémy tak vedú v podstate

k rovnakým výsledkom – znižovaniu spotreby zdrojov na jednotku výkonu a tým

k zvyšovaniu produktivity práce. Efektívnosť tak nadobúda prvý hlavný charakteristický znak

– hospodárnosť.

Po druhé, ide o účinnú transformáciu zdrojov na úžitkové hodnoty, ktorá tvorí

najdôležitejšiu fázu reprodukčného procesu. Z toho dôvodu jej teória i prax venujú najväčšiu

pozornosť, preto je problematika ekonomickej efektívnosti v oblasti výroby najlepšie

rozpracovaná.

Po tretie, ide o účinnosť uspokojovania potrieb vytvorenými úžitkovými hodnotami.

Efektívnosť sa tak prejavuje vo forme účelnosti, cieľavedomosti vynakladanej práce, ktorú

vyjadruje úžitková hodnota výrobku (kvalita, akosť). To je druhý hlavný znak efektívnosti.

Pri výbere ukazovateľov na meranie efektívnosti nás predovšetkým zaujíma vstup

a výstup činnosti podniku. Vecný obsah vstupu tvoria stroje, materiál, pracovné sily, ktoré sa

transformáciou menia na výstupy – hotové výrobky a služby. V takomto vyjadrení vyhovuje

vstup pre prepočty efektívnosti len čiastočne. Preto sa častejšie používa jeho peňažné

vyjadrenie vo forme nákladov.

Plánovanie je prirodzená a účelná aktivita každého podniku, pomocou ktorej nachádza

svoje šance, analyzuje možné riziká a vyvodzuje z nich adekvátne poznatky pre svoje

správanie. Je významným nástrojom riadenia podniku.

Objektívne zostavený plán je dôležitou podmienkou efektívnosti podniku. Platí to

všeobecne pre plán podniku zahrňujúci všetky činnosti a osobitne pre plán nákladov. To

preto, že náklady sú najdôležitejším ukazovateľom kvality práce podniku, lebo sa v nich

odráža zásobovacia, výrobná aj odbytová činnosť podniku.

Požiadavkou efektívnosti podnikovej činnosti je realizovať plánovaný objem produkcie

pri relatívne najnižších nákladoch. Stanovenie tohto minimálneho objemu nákladov na

činnosť podniku, odkrývanie a využívanie rezerv podniku pri znižovaní nákladov je

základnou úlohou plánovania nákladov. Plán nákladov vyjadruje a usmerňuje hodnotovú

stránku činnosti podniku. Tým, že plán určí, koľko materiálu sa má spotrebovať na

uskutočnenie výkonov, koľko mzdových prostriedkov sa môže vynaložiť na splnenie

plánovaných úloh, sa stáva súčasne nástrojom rozdelenia tržieb, ktoré podnik získava pri

realizácií svojich výkonov.

Na vypracovanie dobrého plánu nákladov treba urobiť dôkladný rozbor dosiahnutých

výsledkov v predchádzajúcom období. Na základe toho a na základe prieskumu trhu

a zhodnotenia konkrétnych možností treba vypracovať viac variantov podnikateľských

zámerov a opatrení na zlepšenie všetkých činnosti podniku. Toto všetko má smerovať

k zostaveniu optimálneho plánu nákladov. Všeobecné optimum výroby (činnosti) podniku

možno vyjadriť dvoma spôsobmi:

minimum nákladov na jednotku produkcie,

maximálna suma zisku.

Optimum nákladov sa vyznačuje týmito znakmi:

každý výrobný proces so samostatne vykazovanými nákladmi má svoje optimum

a každý výrobok ho má v inom bode,

optimum nákladov je pri tom objeme produkcie, pri ktorom sa dosahujú

najnižšie náklady na jednotku produkcie pri racionálnom využití výrobnej

kapacity,

najnižšie náklady sa dosiahnu pri dodržaní bezpečnosti práce (ochranné

prostriedky, dodržanie zákonných prestávok v práci),

optimum nákladov má variabilný charakter, lebo sa mení s objemom výroby a so

zmenami výrobných podmienok.

Z uvedeného vyplýva, že plán nákladov má zabezpečovať maximálnu efektívnosť. Aby

sme ju v pláne dokázali stanoviť, musíme mať veľa objektívnych informácií.

Výnosy predstavujú zvýšenie ekonomických úžitkov počas účtovného obdobia, ktoré

majú za následok zvýšenie vlastného imania, iné, ako je zvýšenie súvisiace s príspevkom

vlastníkov. Nárast ekonomických úžitkov sa prejaví zvýšením hodnoty aktív spoločnosti

alebo úbytkom záväzkov, ktoré pochádzajú z produkcie a doručovania predaného tovaru,

poskytovania služieb alebo z iných pokračujúcich hlavných alebo ústredných operácií

spoločnosti.

Výnosy sa väčšinou vykazujú hneď po realizácií transakcie medzi odberateľom

a dodávateľom. Vtedy vzniká pohľadávka, resp. dodávateľ inkasuje peňažné prostriedky

a zaznamenáva vznik výnosu. Výnosy pochádzajú z hlavných operácií spoločnosti, sú

väčšinou výsledkom hospodárskych operácií z bežnej činnosti podniku, vykazujú sa v brutto

hodnotách. Medzi výnosy patria napríklad tržby, poplatky, úroky, dividendy, honoráre

a nájomné. Zisky sú výsledkom predaja investícií, predaja hmotného majetku, splatenia

záväzkov.

Efektívnosť hospodárskej činnosti podniku možno hodnotiť podľa dosiahnutých

výsledkov vo vzťahu k celkovým vynaloženým nákladom. Pri posudzovaní efektívnosti je

nevyhnutné skúmať nielen vzťah výsledkov hospodárskej činnosti a nákladov, ktoré sa

účelovo viažu na finálne výkony, ale aj možnosť ich realizácie na trhu. Peňažným

ekvivalentom realizovaných výkonov sú výnosy, ktoré predstavujú definitívne overenie

účelovosti vynaložených nákladov. Prejavujú sa najčastejšie v peňažnej podobe. Získané

peňažné prostriedky sú pre podnik nevyhnutné na financovanie obnovenia – reprodukovania

bežných podnikateľských aktivít a významne ovplyvňujú jeho finančnú situáciu. Výnosy ako

peňažný ekvivalent predaných výkonov podniku predstavujú:

úhradu vynaložených nákladov a zabezpečenie zisku,

mieru úspešnosti na trhu.

Výnosy sú spravidla spájané s dvoma úrovňami výkonov:

externé výnosy (podnikové), t.j. hodnotový ekvivalent predaných výkonov,

interné výnosy (vnútropodnikové) súvisiace s objemom výkonov uskutočnených

v konkrétnom vnútropodnikovom útvare.

Podnikové výnosy sú evidované v účtovnej triede 6 a vykázané vo výkaze ziskov a strát,

z čoho vyplýva aj ich základné členenie:

výnosy z realizácie vlastných výkonov a tovaru,

zmena stavu zásob vlastnej výroby – nedokončená výroba, hotové výrobky,

výkony vyrobené pre vlastnú potrebu – aktivovaný majetok, služby,

iné prevádzkové výnosy – výnosy z predaja majetku, prijaté pokuty, penále,

rezervy a opravné položky prevádzkových výnosov,

finančné výnosy, rezervy a opravné položky finančných výnosov,

mimoriadne výnosy.

Uvedené členenie podnikových výnosov zodpovedá členeniu nákladov výsledku

hospodárenia podľa výkazu ziskov a strát. Je relatívne menej bohaté ako členenie nákladov.

Pri sledovaní vzťahov náklady – výnosy sa napr. druhové členenie výnosov v podniku

nepoužíva. Za účelové členenie výnosov možno považovať predajné ceny výkonov podniku.

3.2 V

ý

s

l

e

d

o

k

h

o

s

p

o

d

á

r

e

n

i

a

Výsledok hospodárenia je syntetickým vyjadrením vzájomného vzťahu nákladov a

výnosov, umožňujúci posúdiť hospodárenie podniku porovnaním nákladov vynaložených na

vykonanie konkrétnych výkonov (vstupy) a uznaných výnosov (výstupy). V závislosti od

výšky vstupov a výstupov má výsledok hospodárenia charakter zisku alebo straty.

Kombináciou vstupných výrobných faktorov v transformačnom procese podnik sleduje

cieľ: poskytnúť trhu výstupy (výrobky alebo služby) v žiadanom množstve, kvalite a čase,

ktorých úspešnosť zhodnotí trh. Pre podnik je však zaujímavé popri reakciách trhu sledovať aj

to, ako efektívne, s akým výsledkom „pre seba“ tento cieľ plní. Efekt vytvorený v

transformačnom procese je súhrnne vyjadrený kvalitatívnym ukazovateľom o podnikovej

činnosti nazvanom výsledok hospodárenia (zisk či strata).

Výsledok hospodárenia je dôležitým finančným ukazovateľom, ktorý vyjadruje úspešnosť

a efektívnosť podnikateľskej činnosti najmä vo vzťahu k vloženému kapitálu. Je základným

informačným zdrojom a meradlom finančnej výnosnosti vloženého kapitálu podniku za

príslušné účtovné obdobie. Charakterizuje v peňažnej forme, s akým efektom prebieha v

danom podniku kolobeh majetku a vyjadruje, či majetok vložený do podnikania vo forme

vstupov je menší alebo väčší ako ocenené výsledky vo forme výstupov.

Vytvorený výsledok hospodárenia determinuje možnosti jeho použitia ako vlastného

interného zdroja samofinancovania firmy a zároveň aj mieru uspokojenia vlastníkov, ktorí

podniku poskytli kapitál v podobe externých vlastných zdrojov. Práve dilema o spravodlivom

rozdelení zisku medzi vlastníkov a podnik je jednou z najzaujímavejších oblastí analýzy

použitia výsledku hospodárenia.

Výsledok hospodárenia je ocenený výsledný efekt činnosti daného podniku (účtovnej

jednotky) dosiahnutý v účtovnom období. V účtovníctve ho možno zistiť za určité obdobie

(mesiac, rok), a to ako zdroj prírastku alebo úbytku majetku. Sledovaním dosiahnutých

ziskov/strát v časovom rade, analýzou zmien v položkách výnosov a nákladov, porovnaním

dosiahnutých výsledkov s výsledkami podobných podnikov môžu investori a ostatní

používatelia účtovných informácií zhodnotiť úspešnosť transakcií uskutočnených v danom

období a odhadnúť budúci vývoj. Výsledok hospodárenia je nezastupiteľným vstupným

údajom pri finančnej analýze podniku, predovšetkým pri výpočte rentability a výpočte

ukazovateľa zisku na akciu (EPS). Tento ukazovateľ je povinnou súčasťou údajov

prezentovaných v účtovnej závierke zostavenej podľa medzinárodných účtovných štandardov

– IAS/IFRS. Výsledok hospodárenia je ukazovateľ, ktorý zahŕňa množstvo súvislostí:

ako komplexný ukazovateľ výnosnosti vloženého kapitálu sa uplatňuje ako

základné kritérium pri rozhodovaní o všetkých významných otázkach

podnikania (napr. o objeme výroby, o nových výrobkoch alebo o nových

investíciách),

ako dôležitý zdroj akumulácie finančných prostriedkov je nevyhnutným

predpokladom existencie a ďalšieho rozvoja podniku,

ako nástroj stimulačných efektov pôsobí na aktivitu a iniciatívu zamestnancov,

ako východiskový ukazovateľ na stanovenie daňových povinností podniku voči

štátu slúži na výpočet základu dane z príjmov (dane zo zisku) podniku.

Správnosť vyčíslenia výsledku hospodárenia ako kvalitatívneho ukazovateľa o úspešnosti

transformačného procesu podniku predpokladá správne priradiť kvantitatívnym výstupom

transformačného procesu, teda výnosom resp. tržbám, adekvátne vstupy v podobe časovo a

vecne relevantných nákladov. To je úloha účtovného výkazníctva. Princíp priraďovania

nákladov k výnosom (matching principle) sa riadi zásadou: náklady sú zahrnuté do výkazu

ziskov a strát, a tým konfrontované s výnosmi, v tom období, v ktorom bol zaúčtovaný a

vykázaný s nimi súvisiaci ekonomický prospech v podobe výnosu. Z toho vyplýva, že

náklady a výnosy konfrontované vo výkaze ziskov a strát sa musia vzťahovať na ten istý

objem produkcie.

U viacerých položiek nákladov je súvislosť s výnosmi preukázateľná, vyplýva z ich

podstaty (napr. spotrebovaný materiál, mzdy výrobných robotníkov...). Tieto náklady sú teda

„naviazané“ na výkony a mali by vstupovať do výkazu ziskov a strát v období realizácie

(predaja) výkonov, s ktorými sa viažu. Do tejto doby sú „skladované“ v zatiaľ

nerealizovaných zásobách nedokončenej výroby a hotových výrobkov. Konkrétny spôsob

riešenia tohto problému vo finančnom výkazníctve závisí od použitého princípu členenia

prevádzkových nákladov vo výkaze ziskov a strát. V priebehu transformačného procesu sa

však vynakladajú aj náklady, ktoré nemajú priamu súvislosť s výkonmi transformačného

procesu, ale sú spojené s obdobím, počas ktorého tieto výkony vznikali (nájomné za priestory,

administratívne náklady, náklady správy podniku...). Úžitok vynakladania týchto nákladov

nemožno bezprostredne odvodiť od veľkosti tržieb, majú vzťah k časovej perióde, počas

ktorej prebiehal v podniku transformačný proces. Ovplyvňujú tak výsledok hospodárenia

tohto obdobia.

Výsledok hospodárenia sa člení podľa toho, z akej činnosti vznikol a to na:

výsledok hospodárenia hospodárskej činnosti,

výsledok hospodárenia z finančnej činnosti,

výsledok hospodárenia z mimoriadnej činnosti.

Hospodárska činnosť je prevádzková činnosť, ktorá súvisí s predmetom podnikania

účtovnej jednotky, činnosť vykonávaná na podporu prevádzkovej činnosti a súvisí s

hospodárskou činnosťou okrem finančných činností a mimoriadnych činností. Finančná

činnosť je činnosť, ktorá súvisí s finančnými operáciami. Hospodárska činnosť spolu s

finančnou činnosťou sa považuje za bežnú činnosť. Mimoriadna činnosť spôsobuje vznik

nákladov a výnosov, ktoré nesúvisia s bežnou činnosťou a preto sa nepredpokladá, že sa budú

opakovať často alebo pravidelne. Výsledok hospodárenia z mimoriadnej činnosti vzniká

napríklad v dôsledku:

ostatných účtovných prípadov mimoriadneho charakteru vzhľadom na bežnú činnosť,

najmä výsledok z postúpenia a ukončenia hospodárskej činnosti alebo časti

hospodárskej činnosti účtovnej jednotky,

škody spôsobenej živelnou pohromou.

Výsledok hospodárenia je považovaný za jeden zo základných syntetických ukazovateľov,

ktorý vypovedá o úspešnosti hospodárenia podnikov napriek tomu, že je ovplyvnený

viacerými možnými deformačnými vplyvmi zo strany podnikov snahe zaplatiť čo najnižšie

dane. Výsledok hospodárenia vyjadruje nielen úspešnosť podnikania, ale je aj základným

zdrojom rastu majetku z vlastného imania. Jeho výška je rozhodujúca pre návratnosť úverov

a vyplácanie odmien subjektom, ktoré sa podieľajú na základnom kapitáli podniku.

V praxi sa používajú viaceré formy výsledku hospodárenia, ktoré sa líšia svojím obsahom.

Takáto diferencovanosť má veľký význam vo finančnej analýze , pretože umožňuje spresniť

ukazovatele a výsledky.

Hlavným zdrojom vytvoreného zisku (straty) podniku je výsledok hospodárenia z bežnej

činnosti a v rámci neho väčšinou výsledok hospodárenia z hospodárskej činnosti. Pritom

v štruktúre výnosov z hospodárskej činnosti vo výrobnom procese rozhodujúcu úlohu

zohrávajú tržby z predaja výrobkov a služieb, v obchodných podnikoch sú dominantnými

tržby z predaja tovaru. Výsledok hospodárenia z finančnej činnosti je rozdielom výnosov

z finančnej činnosti a nákladov na finančnú činnosť, ktoré sú spojené najmä s vlastníctvom

cenných papierov a iných finančných operácií, s využívaním cudzích zdrojov v podnikaní

a s vplyvmi kurzových rozdielov pri obchodovaní so zahraničnými subjektmi. Výsledok

hospodárenia z mimoriadnej činnosti určujú väčšinou mimoriadne, náhodné udalosti.

3.3 V

ý

k

a

z

c

a

s

h

f

l

o

w

Pojem cash flow má svoj pôvod v USA, kde si jeho zisťovanie a sledovanie vynútili

potreby kapitálového trhu. Cash flow je definovaný ako skutočný pohyb (tok) peňažných

prostriedkov podniku za určité obdobie v súvislosti s jeho činnosťou. Je východiskom pre

riadenie likvidity podniku, pretože:

existuje rozdiel medzi pohybom hmotných prostriedkov a ich peňažným vyjadrením,

medzi hospodárskymi operáciami vyvolávajúcimi náklady a ich finančným zachytením

vzniká nesúlad,

existuje rozdiel medzi nákladmi a výdavkami a medzi výnosmi a príjmami.

Oblasti finančného riadenia, plánovania, analyzovania a rozhodovania prichádzajú na

novú úroveň, s čím sa spája aj zvýšenie nárokov na informačnú bázu. Na uskutočnenie vyššie

uvedených činností v súčasnej vyspelej ekonomike už nie je postačujúce sledovať len

štruktúru aktív a pasív zo súvahy alebo náklady a výnosy z výkazu ziskov a strát. Na finančnú

situáciu firmy sa musíme pozerať aj z hľadiska reálneho pohybu peňažných prostriedkov

a ekvivalentov peňazí. Práve tieto údaje sú obsahovou náplňou prehľadu peňažných tokov

(angl. cash flow).

Prehľad cash flow v prehľadnej a zrozumiteľnej forme charakterizuje zmenu stavu

peňažných prostriedkov podľa činností, z ktorých boli vytvorené, za určite časové obdobie

a príčiny tejto zmeny.

Ako už bolo uvedené, prehľad peňažných tokov je skladovou súčasťou účtovnej uzávierky

v systéme podvojného účtovníctva a tvorí súčasť poznámok. Na rozdiel od iných výkazov,

povinnosť zostavovania, ktorá zo zákona o účtovníctve vyplýva všetkým účtovným

jednotkám, tento prehľad podľa opatrenia MF SR zostavujú iba tie účtovné jednotky, ktoré

majú povinnosť overenia účtovnej závierku audítorom.

Potreba zavedenia zostavenia prehľadu cash flow vznikla predovšetkým z toho, že

podvojný účtovný systém je založený na akruálnej koncepcii. Čo znamená, že náklady

a výnosy sa účtujú dôsledne v tom období, s ktorým majú časovú a vecnú súvislosť, nezávislé

na reálnom čase uskutočnenia platieb, ktoré s týmito výnosmi a nákladmi súvisia. Pritom

príjmy a výdavky ako výsledky ekonomických transakcií sú tokové veličiny a sú v časovom

a vecnom nesúlade s nákladmi a výnosmi. Preto nie je možné prirovnať výsledok

hospodárenia k reálnemu množstvu peňažných prostriedkov, ktorými podnik disponuje.

Vo finančnej praxi sa prehľad cash flow používa predovšetkým ako nástroj pre riadenie

likvidity a meranie solventnosti. Prezentuje, akým spôsobom podnikateľský subjekt peňažné

prostriedky získal alebo použil. Vysvetľuje, čo spôsobilo zmenu likvidity. Ale oveľa väčší

význam má ako prehľad o budúcich peňažných tokoch, a konkrétne v plánovaní do

budúcnosti, a odhadu rozpočtu cash flow.

Údaje ktoré poskytuje prehľad cash flow, je možné zhrnúť do niekoľkých bodov.

Informácie o:

štruktúre finančných zdrojov získaných firmou v danom období:

o vnútorné zdroje,

o vonkajšie zdroje,

o časové hľadisko peňažných tokov, hlavne vonkajších.

finančnej hospodárskej politike firmy za dané obdobie,

štruktúre použitia finančných prostriedkov,

zmenách likvidity firmy,

vzťahoch finančných zdrojov z vlastnej činnosti k ostatným zdrojom,

schopnosti podniku financovať investície internými zdrojmi,

rozdieloch medzi hospodárskym výsledkom a peňažnými prostriedkami,

štruktúre peňažných prostriedkov a peňažných ekvivalentov a dôvodov prípadného

nesúladu medzi sumami prehľadu peňažných tokov a príslušnými položkami

vykázanými v súvahe,

použitých zásadách prijatých na určenie obsahovej náplne a štruktúry peňažných

prostriedkov a peňažných ekvivalentov oproti bezprostredne predchádzajúcemu

účtovnému obdobiu.

Spôsob vykazovania cash flow je výrazne ovplyvnený rozsahom a kvalitou disponibilných

údajov pre ich sledovanie. Teoretickou základňou pre zostavovanie prehľadu je účtovníctvo

podniku. Je to konkrétne súvaha a výkaz ziskov a strát ku koncu účtovného obdobia a

k začiatku bežného účtovného obdobia. Samozrejme, nie je to dostatočné, informačná báza

z účtovníctva má byť dostupná v maximálne prehľadnej forme. S rastom nárokov na

podrobnosť a presnosť vyčíslenia peňažných tokov rastú aj požiadavky na účtovné informácie

potrebné pre jeho zostavenie. V tomto zmysle je žiaduce čerpať údaje nielen z výkazov

účtovnej závierky, ale priamo z účtovnej evidencie, ktorej analytické členenie účtov

rešpektuje požiadavky zostavovania prehľadu peňažných tokov. Takým zdrojom informácií

môže byť hlavná kniha účtovnej jednotky. Základnému princípu odvodenia a výpočtu sa

budeme venovať detailnejšie v ďalších podkapitolách tejto práce.

Pre správne zostavenie a tiež následnú analýzu prehľadu peňažných tokov je dôležité

vedieť správne definovať a tiež použiť niektoré pojmy. Sú to jednotlivé položky alebo súčasti

položiek prehľadu peňažných tokov. Nasledujúce pojmy sú naviazané na opatrenia MF SR

4455/2003-92 a tiež metodologický pokyn k zostaveniu prehľadu peňažných tokov.

Základné podnikateľské činnosti (angl. operating activities) sú základné zárobkové

činnosti účtovnej jednotky a ostatné činnosti, ktoré nepatria medzi investičné alebo finančné

činnosti.

Investičné činnosti (angl. investing activities) sú obstaranie a vyradenie hmotného a

nehmotného dlhodobého majetku a finančných investícií, ktoré nie sú súčasťou peňažných

ekvivalentov.

Finančné činnosti (angl. financing activities) sú činnosti, ktoré spôsobujú zmeny vo

veľkosti a zložení vlastného imania, pohľadávok a záväzkov účtovnej jednotky vzťahujúcich

sa k finančnej činnosti.

Do vyššie uvedených činností neuvádzame operácie, na základe ktorých došlo k pohybu

medzi položkami peňažných ekvivalentov a peňažných prostriedkov. Činnosti, akými sú napr.

investovanie peňažných prostriedkov do peňažných ekvivalentov, sú súčasťou finančného

riadenia podniku.

Čistý peňažný tok môžeme definovať ako výsledný peňažný tok, ktorý dostávame

v dôsledku zlúčenia spolu súvisiacich príjmov a výdavkov. Inak sa označuje ako kompenzácia

príjmov a výdavkov.

Takéto čisté peňažné toky rozdeľujeme do dvoch skupín:

príjmy a výdavky hradené v mene tretích osôb, keď peňažné toky vyjadrujú

činnosti tretích osôb, nie činnosti účtovnej jednotky,

príjmy a výdavky pri položkách s rýchlym obratom, vysokými sumami a krátkou

dobou splatnosti.

Peňažné toky mimoriadneho charakteru sa vykazujú podľa toho, či vyplývajú zo

základných podnikateľských činností, investičných alebo finančných činností, t.j. vykazujú sa

ako peňažné toky z týchto činností, avšak ako samostatná položka, aby umožnili užívateľom

informácií porozumieť ich podstate a vplyvu na súčasné a budúce toky.

Nepeňažne transakcie - sú to činnosti investičného alebo finančného charakteru, pri

ktorých nedochádza k pohybu peňažných prostriedkov a ekvivalentov, ale zároveň

ovplyvňujú štruktúru majetku a zdrojov krytia majetku podnikateľského subjektu.

Cieľom výkazu cash flow je poskytnúť užívateľom informácie o schopnosti podniku

vytvárať peňažne prostriedky a ich ekvivalenty a o ich využívaní. Mal by umožniť

užívateľom aplikovať modely pre odhad súčasnej hodnoty budúcich peňažných tokov

a medzipodnikové porovnávanie. Údaje z výkazu by mali zároveň slúžiť na posúdenie

správnosti prechodných odhadov budúcich peňažných tokov a pre skúmanie ziskovosti

podniku vo vzťahu k čistým peňažným tokom.

Prehľad peňažných tokov podáva informácie o peňažných tokoch bežného a minulého

(bezprostredne predchádzajúceho) účtovného obdobia v členení na základné podnikateľské

činnosti, investičné a finančné činnosti.

V súčasnom podnikaní toto členenie do určitej miery vyjadruje i aspekt zodpovednosti, či

je delegovaná odlišná zodpovednosť majiteľov firmy a vedenia. V typickom podniku platí, že

finančnú a investičnú oblasť majú vo väčšej zodpovednosti majitelia firmy a prevádzkovú

činnosť manažment podniku.

1. Peňažné toky z hospodárskej činnosti.

Prevádzková činnosť predstavuje základné aktivity podniku, ktoré sú kľúčovým

zdrojom financovania. Z toho, či je podnik schopný vytvárať peňažné prostriedky z bežných

hospodárskych činností, vieme posúdiť schopnosť zaistiť vonkajšie zdroje financovania.

Práve v rámci hospodárskej činnosti účtovná jednotka vytvára peňažné toky na splácanie

pôžičiek (úverov), úhradu úrokov, nájomného, dividend a podielov na zisku a pod. Informácie

o zložkách minulých peňažných tokov z danej činnosti sú užitočné pre odhad budúcich cash

flow podniku. Ide o činnosti, akými sú napr. predaj tovaru a služieb a s tým spojený nákup

zásob, vystavenie faktúr a ich zinkasovanie, vznik nákladov z titulu predaja tovaru,

spotrebovanie služieb.

2. Peňažné toky z investičnej činnosti

Táto oblasť obsahuje obstaranie a vyradenie hmotného a nehmotného majetku

a obstaranie a vyradenie finančných investícií. V danom prípade ide o investície, ktoré nie sú

peňažnými ekvivalentmi. Tieto peňažné toky sú zaujímavé z hľadiska ich sledovania

predovšetkým pre vlastníkov firmy. Informujú o množstve disponibilných prostriedkov, ktoré

boli investované do rozvoja firmy, čo v konečnom dôsledku má zabezpečiť budúce zisky.

3. Peňažné toky z finančnej činnosti

Financovanie je činnosť, v ktorej dochádza k zmene v štruktúre cudzieho a vlastného

zdroja financovania. Ich sledovanie je dôležite pre vlastníkov a veriteľov, lebo z tejto vieme

odvodiť alebo predpovedať potrebu ďalších peňažných tokov pre budúce financovanie firmy.

Metodologický pokyn k zostaveniu prehľadu peňažných tokov MF SR uprednostňuje

vertikálne usporiadanie položiek, z dôvodu väčšej vypovedacej schopnosti pre používateľa

informácií.

Metóda zostavenia peňažných tokov je postup, akým sa vykážu peňažne toky. Opatrenie

MF SR stanovuje dve metódy vykazovania peňažných tokov: priamu a nepriamu metódu.

Z toho dôvodu, že daný prehľad má slúžiť ako zdroj informácií predovšetkým pre manažment

podniku, výber metódy vykazovania peňažných tokov je v právomoci účtovnej jednotky.

Podľa opatrenia, tieto dve metódy sú vykazované alternatívne a ako rovnocenné. Predsa sa

však v literatúre často uvádza, že väčšiu vypovedaciu schopnosť pre používateľov má prehľad

zostavený priamou metódou. Poskytuje užitočné informácie najmä pre budúce plánovanie.

Možnosť výberu sa vzťahuje iba pri vykazovaní peňažných tokov z hospodárskej činnosti. Pri

ostatných peňažných tokoch je jednoznačne stanovená priama metóda. O použitej metóde je

povinná účtovná jednotka informovať v poznámkach.

Priama metóda

Priama metóda je založená na vykazovaní hrubých peňažných tokov, čiže vhodne

zvolených skupín hrubých príjmov a hrubých výdavkov, ktoré sa uskutočnili počas

sledovaného obdobia, ktorým je spravidla jeden rok.

Peňažné toky z hospodárskej činnosti má možnosť účtovná jednotka podľa opatrenia MF

SR vykazovať dvoma možnosťami, ktoré sa líšia spôsobom získavania informácií. Ide o čistú

a modifikovanú priamu metódu. Pri výbere z týchto spôsobov základným faktorom, ktorý

ovplyvňuje rozhodnutie, je dostupnosť potrebných informácií.

Čistá priama metóda

Je založená na sledovaní skutočných príjmov a výdavkov a ich následne zaradenie do

vybraných skupín. Vychádza z údajov, ktoré sa týkajú účtovných prípadov z hospodárskych

činností, pri ktorých dochádza k zmene stavu peňažných prostriedkov a peňažných

ekvivalentov. Z teoretického hľadiska je takáto metóda jednoduchá a nemá žiadne prekážky.

V praxi sa stretávame s tým, že z pokladničných a bankových operácií, ktoré sú zaúčtované na

príslušných účtoch, nie je možné zistiť účel, za ktorým sa uskutočnili. Riešením takýchto

prípadov je dôsledná analytická evidencia k účtom peňažných prostriedkov a tiež kódovaním

účtovných dokladov podľa jednotlivých príjmov a výdavkov

Modifikovaná metóda

Je založená na transformácii jednotlivých nákladov na výdavky a jednotlivých výnosov na

príjmy. Pri tejto metóde vychádzame predovšetkým z výkazu ziskov a strát. Výnosy

a náklady plynúce z prevádzkových činností sa korigujú o zmenu stavu súvahových položiek

(aktív a pasív). Náklady a výnosy týkajúce sa základných podnikateľských činností podľa

opatrenia MF SR 4455/2003-92 sa upravujú o:

zmeny stavu zásob, pohľadávok a záväzkov zo základných podnikateľských

činností,

zmeny stavu krátkodobého finančného majetku nezahrnutého do peňažných

ekvivalentov,

zmeny stavu položiek prechodných účtov,

ostatné nepeňažné položky,

ostatné položky, ktoré majú vplyv na investičné alebo finančné peňažné toky.

Náklady sa považujú za záporný peňažný tok, v dôsledku ktorého dochádza k poklesu

peňažných prostriedkov a ekvivalentov, a preto sa uvádzajú so znamienkom mínus. Keďže

výnos je kladným peňažným tokom, uvádza sa so znamienkom plus.

V prípade, ak účtovná jednotka nevie priradiť zmenu súvahových položiek k jednotným

položkám výkazu ziskov a strát, tak ich vykazuje samostatne, čím znižuje vypovedaciu

schopnosť a presnosť prehľadu peňažných tokov.

Nepriama metóda

Je to najčastejšie používaná metóda v praxi, považuje sa za menej náročnú na vstupné

údaje. Základným údajom pre použitie nepriamej metódy je výsledok hospodárenia z bežnej

činnosti pred zdanením daňou z príjmu, ktorý vieme zistiť z výkazu ziskov a strát ako rozdiel

nákladov a výnosov za bežne účtovné obdobie. Takto zistený výsledok hospodárenia sa

následne upravuje o nepeňažné položky a o zmeny položiek súvahy. Sú to nasledujúce úpravy

[9]:

1. Nepeňažne toky:

a. výnosy, ktoré neboli peňažným príjmom odpočítame,

b. náklady, ktoré neboli peňažným výdavkom pripočítame.

2. Súvahové položky:

a. príjmy súvisiace so znížením aktív alebo zvýšením pasív sa pripočítajú,

b. výdavky súvisiace so zvýšením aktív alebo znížením pasív sa odpočítajú.

Keďže nepriama metóda sa používa len pri prevádzkovej činnosti, musíme takto

dosiahnutý cash flow upraviť o položky, ktoré sa vzťahujú na finančnú a investičnú činnosť.

Teraz si znázorníme položky, ktoré spôsobujú prílev alebo odlev peňažných

prostriedkov v podniku v jednotlivých činnostiach (+ spôsobuje prílev, - spôsobuje odlev):

Tabuľka Položky spôsobujúce prílev a odlev peňažných prostriedkov

prevádzková činnosť investičná činnosť finančná činnosť

+ hrubý zisk + úbytok dlhodobého

majetku

+ prírastok dlhodobých

záväzkov

+ odpisy - prírastok dlhodobého

majetku

- úbytok dlhodobých záväzkov

+ úbytok zásob a pohľadávok + úbytok dlhodobého

finančného majetku

+ úbytok dlhodobých

pohľadávok

- prírastok zásob a pohľadávok - prírastok dlhodobého

finančného majetku

- prírastok dlhodobých

pohľadávok

+ úbytok krátkodobých CP + prírastok vlastného imania

z dodatočných zdrojov

- prírastok krátkodobých CP - výplata dividend

- úbytok krátkodobých

záväzkov

+ prírastok krátkodobých

záväzkov

- úhrada dane z príjmov

3.4 Z

á

v

e

r

V tejto kapitole sme sa zaoberali problematikou výkazu ziskov a strát a výkazom cash

flow. Spolu s výkazom súvaha sú súčasťou účtovnej závierky podniku. Pri riadení nákladov je

veľmi dôležité ich sledovanie.

3.5 S

a

m

o

k

o

n

t

r

o

l

n

é

o

t

á

z

k

y

1. Popíšte, aké druhy a typy nákladov poznáte?

2. Vysvetlite zostavenie výkazu cash flow priamou a nepriamou metódou.

3. Definujte pojem výsledok hospodárenia.

4. Aké druhy výsledku hospodárenia poznáte?

4. Finančné plánovanie

4.1 P

o

s

l

a

n

i

e

Poslaním štvrtej kapitoly je pochopiť podstatu finančného plánovania, popísať tvorbu

finančného plánu a modelov finančného plánu.

4.2 C

i

e

l

e

Po preštudovaní tejto kapitoly budete vedieť objasniť:

čo je finančné plánovanie,

aké finančné plány poznáme,

aké sú modely finančného plánu.

4.3 Ú

v

o

d

Plánovanie je základná, východisková funkcia riadenia podniku. Je to rozhodovanie

o budúcnosti – čo, kedy a kto má urobiť, aby sa splnili vytýčené ciele. Konečným výsledkom

plánovacieho procesu je plán podniku. Štruktúra, obsah a stupeň podrobnosti podnikového

plánu závisí najmä od veľkosti podniku, vyrábanej produkcie, výrobného odboru,

produkčného typu, príslušnosti k odvetviu, organizačnej štruktúry a pod. Podnik si sám môže

vybrať systém plánovania.

Každý podsystém podnikového plánu (strategický plán, podnikateľský plán atď.) obsahuje

čiastkové plány podľa jednotlivých oblastí činnosti podniku. Spravidla ide o tieto čiastkové

plány: plán marketingu, výroby, nákupu surovín a materiálov, finančný plán, plán ľudských

zdrojov, investícií, výskumu a vývoja, akvizičný plán, ekologický plán, plán rozvoja

a riadenia a pod.

4.4 F

i

n

a

n

č

n

ý

p

l

á

n

p

o

d

n

i

k

u

Významné postavenie medzi čiastkovými plánmi v rámci strategického, podnikateľského,

ročného alebo operatívneho plánu má finančný plán.

Zostavenie finančného plánu, ktorý premieta podnikateľský zámer do peňažných tokov, je

zavŕšením tvorby podnikateľského plánu. Je spojovacím článkom medzi predstavami

a túžbami vlastníkov podnikov, prípadne jeho manažmentu a realitou. Overuje reálnosť

podnikateľského zámeru, prípadne presvedčuje investora o jeho výnosnosti.

Vypracovanie finančného plánu vyžaduje schopnosť modelovať možné varianty budúceho

vývoja. Pre tieto účely je vhodné zostaviť model finančného plánu v niektorom tabuľkovom

procesore, napr. v Excely, a s jeho pomocou jednoducho a rýchlo prepočítať akúkoľvek

zmenu začiatočných predpokladov do peňažných tokov.

Finančný plán je dokument, v ktorom proti sebe stojí súčasná a budúca potreba

finančných prostriedkov a momentálne existujúce a budúce očakávané zdroje na ich krytie, t.j.

na isté obdobie vopred rozpočítané príjmy a výdavky.

Podnik prostredníctvom finančného plánu verifikuje finančné dôsledky prijatých

rozhodnutí v ostatných čiastkových plánoch a zároveň pôsobí na efektívne využívanie

výrobných činiteľov. Aktívna funkcia finančného plánu v procese tvorby plánu podniku je

založená na vzájomnej väzbe vecnej a hodnotovej stránky transformačného procesu. Pri

rozhodovaní o orientácii výroby a predaja, kombinácií výrobných činiteľov, výbere

jednotlivých variantov rozvoja podniku a pod. je nevyhnutné posudzovať hodnotovú a vecnú

stránku transformačného procesu v celej štruktúre ich vzájomných väzieb. Hodnotové

parametre (zisk, miera rentability, náklady...) sa vždy napĺňajú konkrétnymi výrobkami,

a naopak, konkrétne výrobky, konkrétna produkcia podniku spolu s kvantitatívnou štruktúrou

výrobných činiteľov a mierou ich využívania určujú úroveň hodnotových parametrov.

Finančné plánovanie je proces zahŕňajúci tvorbu finančných cieľov podniku a súhrn

opatrení, činností na ich dosiahnutie. Je integrujúca súčasť komplexného podnikového plánu

a významný nástroj finančného riadenia. Jeho výsledkom je finančný plán.

Finančné plánovanie je formalizované rozhodovanie o spôsobe financovania (získavanie

kapitálu), o investovaní kapitálu do výnosového majetku a o peňažnom hospodárení. Integruje

systém podnikového plánovania podľa kritérií výnosnosti a rizika. Plní úlohu systému

včasného varovania, tým, že predvída možné a pravdepodobné finančné situácie skôr ako

nastanú.

Rozhodnutia podnikového manažmentu môžu mať vplyv len na budúcnosť, na najbližšiu

minútu, deň, mesiac, rok alebo na niekoľko rokov. Ani jedno terajšie rozhodnutie nemôže

mať vplyv na minulosť alebo ju zmeniť. Minulosť sa len dá rôzne vysvetľovať, interpretovať.

Keďže všetky rozhodnutia smerujú do budúcnosti, každý finančný manažér sa musí pri tvorbe

finančného plánu vyrovnať so základnou otázkou časového rozmeru v plánovaní a prijímaní

rozhodnutí.

Horizont plánovania berie do úvahy časovú periódu do budúcnosti, v ktorej by mal

manažment plánovať. Z hľadiska podstatných rozdielov v charaktere a obsahu podnikových

činností sa vyvinuli dve základné koncepcie časového plánovania (horizontu plánovania):

periodické plánovanie,

projektové plánovanie.

Periodické plánovanie vyplýva z nevyhnutnosti plánovať, kontrolovať a hodnotiť podnik

a jeho vnútropodnikové jednotky v pomere krátkych a súvislých časových periódach.

Špecificky povedané, manažéri, vlastníci a iné zainteresované subjekty vyžadujú „časové

tabuľky“; výsledkom sú potom periodické finančné plány, plány zisku a správy o činnosti,

ako aj vyhodnocovanie postupu práce podniku.

Druhý časový rozmer sa týka projektového plánovania. Manažment podniku stojí veľmi

často pred nevyhnutnosťou plánovať špecifické a identifikovateľné projekty. (programy),

pričom každý z nich má svoj vlastný časový rozmer. Príkladmi takýchto projektov sú:

zavedenie nového stroja, rekonštrukcia alebo výstavba nového závodu, rozvoj a skúšanie

novej výrobnej linky, obstaranie nového obchodu, rozšírenie marketingu do iných územných

oblastí, výskumno-vývojový projekt, vládny kontrakt a pod. Takéto projekty sa plánujú na

celú ich životnosť a treba ich chápať ako osobitné záväzky. Pritom sa však musia nevyhnutne

integrovať s inými aktivitami, programami a prevádzkami podniku. Pre väčšie projekty je

typické, že sa osobitne pomenúvajú (číslujú), analyzujú, plánujú, sledujú, dopĺňajú

a kontrolujú.

Úroveň a kvalita finančného plánu závisí od prepojenia jednotlivých projektov

s periodickými plánmi (ročným a dlhodobým finančným plánom) a ich časťami v celom

časovom horizonte plánu.

Na finančné plánovanie sa treba pozerať ako na nepretržitý proces, kolobeh plánovacích,

kontrolných a hodnotiacich činností. Pritom všetky úrovne manažmentu musia pri prijímaní

rozhodnutí (či zo dňa na deň, alebo aj pri dlhodobých záležitostiach) brať do úvahy skoršie

vypracované plány, ich revíziu a výsledky preplánovania. Musia zabezpečiť „postup

napredovania“, jeden zo základných cieľov plánovania pri operáciách a kontrole.

Aktualizácia periodických plánov, posunutie ich časového horizontu a vypracovanie

nových projektov si však okrem tejto kontinuálnej činnosti vyžaduje určité usmernenie aktivít

plánovania.

Takýto harmonogram aktivít plánovania sa nazýva plánovací kalendár alebo plánovací

cyklus.

Prínos plánovacieho kalendára spočíva v tom, že utvára podmienky na efektívny priebeh

tvorby plánov, plánovanie sa už „neodkladá“, a zabezpečuje aj včasné dokončenie

periodických plánov. Pre finančné plánovanie a pre plánovanie všeobecne nie je totiž nič

horšie, ako keď manažment vydáva plán neskôr, než začne plynúť príslušná perióda.

V záujme efektívneho plánovania by mal manažment podniku vypracovať jednotný

prístup k časovej dimenzii tvorby periodických i projektových plánov. Časové dimenzie by

mali vyhovovať partikulárnym potrebám a zodpovedať základným charakteristikám podniku.

Poznanie prístupov k časovým dimenziám vo finančnom plánovaní nie je dôležité iba

z hľadiska projekcie optimálneho plánovacieho systému v podniku, ale je i východiskom

diferencovaného prístupu k výberu adekvátnych metód, techník a algoritmov tvorby plánu

a plánových rozhodnutí.

4.5 T

v

o

r

b

a

f

i

n

a

n

č

n

é

h

o

p

l

á

n

u

p

o

d

n

i

k

u

Štruktúra, obsah a stupeň podrobnosti finančného plánu závisia najmä od veľkosti

podniku, vyrábanej produkcie, príslušnosti k odvetviu a pod. V najmenších podnikoch môže

existovať finančný plán len v hlave podnikateľa (živnostníka), na druhej strane vo väčších

podnikoch je finančný plán významným a nevyhnutným nástrojom riadenia podnikateľských

aktivít.

Štruktúra a obsah finančného plánu závisia ďalej od časového horizontu, na ktorý sa plán

vypracúva. V dlhodobom finančnom pláne má napríklad dominantné postavenie plán

kapitálových výdavkov, projekty plánu, dividendová politika, na druhej strane v krátkodobom

časovom horizonte sa kladie dôraz na zabezpečenie likvidity, na plán príjmov a výdavkov

a podobne.

Diferencovaný prístup k štruktúre a obsahu finančného plánu môže byť nielen z hľadiska

základných charakteristík podniku a časového horizontu plánu, ale aj z hľadiska členitosti

celého systému finančného plánovania na jednotlivé subsystémy a v rámci nich na jednotlivé

časti – prvky.

Z hľadiska časového sa plány a rozpočty členia na:

a) krátkodobé (mesačné, štvrťročné, ročné),

b) strednodobé až dlhodobé (obdobie 2 až 3 rokov alebo aj dlhšie); označujú sa ako

plány a spravidla zahrňujú celkový ekonomický pohľad na podnik.

Z hľadiska predmetu plánu či rozpočtu sa rozlišujú:

a) jednotlivé rozpočty (rozpočet režijných nákladov, rozpočet krátkodobej likvidity

atď.),

b) kompletné podnikové plány, zahrňujúce ako celý podnik, tak aj celkový

ekonomický pohľad.

Z hľadiska techniky zostavenia plánov a rozpočtov sa rozlišuje:

a) pevný a alternatívny rozpočet,

b) prírastkový rozpočet a rozpočet vychádzajúci z nuly,

c) rozpočty zostavované za pevné obdobie a kĺzavé rozpočty,

d) rozpočet limitný a indikatívny.

Pevný rozpočet je stanovený spravidla pre určitú úroveň činnosti (objem aktivity)

a nerozlišuje preto variabilnú a fixnú časť nákladov. Z tohto dôvodu nie je vhodný pre

prípady, keď kolíše objem činností a kde skutočný objem sa môže podstatne líšiť od

rozpočtovanej (plánovanej) úrovne.

Alternatívny rozpočet je stanovený pre rôzne varianty budúceho vývoja.

Prírastkový rozpočet vychádza z dvoch základných hodnôt: a) z rozpočtu za minulé

obdobie a b) zo skutočného výsledku za minulé obdobie. Takto získané údaje sa potom pre

účely zostavenia rozpočtu na aktuálne obdobie upravujú znížením (zvýšením) príslušných

položiek, ktoré vychádzajú z predpokladanej zmeny rozsahu určitých činností alebo

z cenových úprav.

Oproti tomu rozpočet vychádzajúci z nuly (tzv. zero based budget – ZBB) je rozpočet, pri

ktorého zostavovaní sa všetky činnosti odznovu hodnotia, teda ako by sa rozpočet zostavoval

pre úplne novú činnosť.

Rozpočet zostavený na pevné obdobie zahŕňa určité časové obdobie (mesiac, štvrťrok,

rok).

Kĺzavý rozpočet vychádza z hľadiska svojej tvorby z nasledujúcich zásad:

zostavuje sa na určité základné obdobie a navyše aj v členení na kratšie časové úseky,

tieto kratšie časové úseky neplnia iba pasívnu funkciu „rozpisu“ rozpočtu, ale aktívnu

úlohu aktualizácie rozpočtu,

preto na konci ďalšieho úseku rozpočtu (napr. na konci 1. štvrťroku) sa úlohy na

ďalšie obdobie upresňujú, a to predovšetkým tak, že sa berie do úvahy doterajšie

plnenie rozpočtu a budúce očakávané zmeny podmienok, ktoré sa medzitým stali

pravdepodobnými,

aby sa zachovalo základné rozpočtové obdobie, pripojí sa rozpočet nasledujúceho

obdobia (napr. 1. štvrťrok nasledujúceho roka).

Rozpočet limitný stanovuje úlohu, ktorou sa určuje čiastka nákladov, ktorá by nemala byť

prekročená. Tento limit predstavuje buď absolútne neprekročiteľnú čiastku pre dané obdobie

alebo relatívne neprekročiteľnú čiastku. V takomto prípade prekročenie limitu podlieha

schváleniu nadriadeného vedúceho.

Na rozdiel od limitného rozpočtu stanovuje indikatívny rozpočet odhad (predpoklad)

čiastky nákladov relatívne vzhľadom k nejakej rozhodnej skutočnosti.

Štruktúru a obsah finančného plánu si môže podnik vybrať sám, mal by však pritom

sledovať minimálne tieto ciele: zabezpečiť súvislosť s ostatnými čiastkovými plánmi

komplexného plánu podniku (horizontálne väzby), spojitosť v rámci jednotlivých

subsystémov (vertikálne väzby), prepojenosť s informačnou sústavou (účtovníctvo,

výkazníctvo, štatistika) a poskytnúť žiaduce informácie finančnému trhu (investorom,

akcionárom, veriteľom).

Tvorba finančného plánu je iteračný proces, ktorý predpokladá spracovanie niekoľkých

variant, ktoré budú smerovať k dosiahnutiu definovaných cieľov. Každý variant plánu sa

najskôr posudzuje z hľadiska potreby zdrojov financovania. Pokiaľ nie sú pre navrhnutý

variant plánu disponibilné zdroje v požadovanej výške, je potrebné vypracovať, v ktorom

budú doplnené externé zdroje financovania. Okrem toho každý variant plánu musí byť

posudzovaný metódami finančnej analýzy, hlavne ukazovateľom výnosnosti. Výsledky sú

porovnávané s definovanými finančnými cieľmi. Pokiaľ hodnoty ukazovateľov finančnej

analýzy neodpovedajú definovaným cieľom, je potrebné vypracovať ďalší variant finančného

plánu.

Finančné plánovanie je náročný proces, vyžadujúci znalosť vzájomných súvislostí

ekonomických procesov a schopnosť ich modelovania za účelom rýchlej kvantifikácie dopadu

jednotlivých zmien do všetkých častí.

Zvolený systém finančného plánovania v podniku, jeho štruktúru a obsah predurčuje

postupnosť krokov pri tvorbe a realizácii finančného plánu.

Na vypracovanie kvalitného finančného plánu však nestačí iba „výber“ či „zvládnutie“

vhodného postupu zodpovedajúceho konkrétnej charakteristike podniku. Finančný manažér

musí poznať a vedieť aplikovať metódy, techniky a modely tvorby finančného plánu

a podstatné stránky jednotlivých častí finančného plánu, ich vzájomné väzby a vzťahy.

4.6 C

h

a

r

a

k

t

e

r

i

s

t

i

k

a

j

e

d

n

o

t

l

i

v

ý

c

h

s

ú

č

a

s

t

í

f

i

n

a

n

č

n

é

h

o

p

l

á

n

u

V tejto podkapitole budeme charakterizovať tie prvky, časti finančného plánu, o ktorých

sa nazdávame, že by mali byť obsahom finančného plánu každého malého a stredného

podniku. Sústredíme pozornosť na tieto prvky:

finančná analýza podniku, (viď kapitola 5)

finančné ciele podniku,

základné finančné stratégie,

dlhodobý finančný plán,

krátkodobý finančný plán a rozpočty,

hodnotenie úrovne a kvality finančného plánu.

Východiskom – predplánovacou etapou tvorby finančného plánu je podrobná analýza

podniku.

Finančné ciele podniku

Ciele podniku sú žiaduce stavy, ktoré sa podnik snaží dosiahnuť prostredníctvom svojej

existencie a svojich činností a stupeň ich dosiahnutia sa dá označiť ako najdôležitejšie

kritérium hodnotenia činnosti podniku. Zhrňme si základné požiadavky, ktoré by mali byť

rešpektované pri formulácii finančných cieľov:

Vzájomná previazanosť hlavných finančných cieľov s kľúčovými nefinančnými

zámermi podniku (marketingovými, cenovými, personálnymi, výrobnými,

logistickými atď.).

Reálna dosiahnuteľnosť vytyčovaných finančných cieľov vzhľadom stávajúcim

podmienkam a pravdepodobným tendenciám vývoja určujúcich faktorov

vonkajšieho prostredia daného podnikania, alebo vzhľadom k danej fáze životného

cyklu podniku, prechádzajúceho napr. štádiom svojho počiatočného rozvoja.

Hierarchia a konzistencia finančných cieľov (napr. plánovanie zisku pred zdanením

a plánovanie tržieb a nákladov a pod.).

Náležitá kontrolovateľnosť finančných cieľov – medzi finančné ciele nie je napr.

vhodné zaraďovať také ciele, ktorých objektívne vyhodnotenie je veľmi

komplikované či problematické (napríklad sa jedná o ukazovateľ MVA – tržná

pridaná hodnota, ktorého veľkosť je ovplyvňovaná situáciou na kapitálovom trhu

a len v menšej miere výkonnosťou podniku).

Základným východiskom pre tvorbu finančnej stratégie je spravidla maximalizácia

hodnoty pre vlastníkov. Ťažisko pozornosti by preto podnik pri formulácii strategických

cieľov mal zameriavať na zvyšovanie hodnoty podniku, mieru návratnosti investícií v podobe,

u spoločností obchodovaných na kapitálovom trhu aj na odhad ceny akcií. Finančné ciele

podniku sú preto spravidla formulované na báze týchto ukazovateľov:

1. Najvyšším dlhodobým finančným cieľom by mala byť maximalizácia ekonomickej

hodnoty – takto formulovaný dlhodobý podnikový finančný cieľ lepšie vyjadruje

požiadavku maximalizácie finančného prínosu pre investorov (majiteľov,

akcionárov, spoločníkov atď.) a predstaviteľom finančných ukazovateľov v tejto

oblasti je ukazovateľ EVA (Economic Value Added – ekonomická pridaná hodnota).

2. Druhým základným finančným cieľom je zisk pred zdanením (EBT – Earnings

before Tax), ktorého zvyšovanie je podstatnou (nie však jedinou) podmienkou

tvorby a zvyšovania ukazovateľa EVA; podobnú úlohu má aj ukazovateľ

prevádzkového zisku alebo prevádzkového zisku pred zdanením (EBIT – Earnings

before Interest and Tax).

3. Podstatnú rolu pri definovaní finančných cieľov má ukazovateľ rastu tržieb v spojení

s tržným podielom; dôležitosť tohto ukazovateľa je daná tým, že tržby z predaja

podnikových produktov sú úplne dominantnou zložkou preváckových aj celkových

výnosov a majú rozhodujúci vplyv na výsledné ukazovatele ziskovosti.

4. Ďalšiu skupinu podstatných finančných cieľov tvoria cieľové hodnoty v oblasti

likvidity a finančnej stability – tieto charakteristiky majú však skôr charakter

taktických alebo operatívnych cieľov (hlavne u krátkodobej likvidity) a preto je zo

strategického hľadiska vhodnejšie používať k ich vyjadreniu ukazovateľ bežnej

likvidity a ukazovateľ celkovej zadlženosti.

Podstatou postupu je pokiaľ možno presné definovanie cieľového odboru, t.j. oblasti,

ktorej sa definovanie cieľa týka; tieto cieľové odbory sú spravidla odlišne definované pre

účely strategického plánovania a taktického (operatívneho) plánovania. Podstatné je, že pre

každý cieľový odbor musia byť definované štyri ich základné prvky:

1. obsah cieľa – čo má byť dosiahnuté; vo finančnej časti ide napríklad o zvýšenie

ziskovosti, zníženie nákladovosti produkcie, stabilizáciu zadlženosti atď.

2. rozsah cieľa – v akom rozsahu ma byť cieľ dosiahnutý: tento prvok vyžaduje pokiaľ

možno presnú kvantifikáciu cieľa, ktorá následne umožní kontrolu miery jeho

dosiahnutia; príkladom môže byť cieľ zvýšenia tržieb u určitého segmentu, zvýšenie

ziskovosti zákaziek (produktov) na úrovni vlastných nákladov, zníženie nákladov

o určitú hodnotu atď.

3. cieľová oblasť – v ktorom regióne, na ktorom trhu alebo v akej cieľovej skupine má

byť cieľ dosiahnutý: pri finančných cieľoch tento prvok umožňuje presne definovať

oblasť, na ktorú sa cieľ zameriava, napr. tržby pri určitom type produktu, oblasť

prevádzkovej réžie, oblasti vlastných nákladov produktov atď.

4. cieľová lehota – kedy, resp. počas akej doby má byť cieľ dosiahnutý: cieľovú lehotu

je možné formulovať ako určité (pevne stanovené) časové obdobie – napr. rok 2006

alebo relatívne – napr. do 3 mesiacov po uvedení nového výrobku na trh.

Vrcholový manažment podniku stanovuje pre tvorbu finančného plánu:

široké (všeobecné) ciele,

špecifické (konkrétne) ciele.

Charakteristické pre široké ciele je ich verbálne vyjadrenie. Spravidla sa nevyjadrujú

číselne. Neprestajný rast trhovej hodnoty podniku sa považuje za základný – široký cieľ

podniku.

Špecifické ciele vychádzajú zo širokých cieľov a určujú konkrétne úlohy (vyjadrené

číselne) na časový horizont finančného plánu.

Špecifické ciele môžu byť takéto:

medziročný rast objemu tržieb (napr. štvorpercentný medziročný rast v najbližších

troch rokoch),

výnosnosť kapitálových vkladov (napr. minimálna výnosnosť projektov 18,5%),

dynamika rastu ziskovosti atď.

Význam formulácie cieľov nespočíva iba v tom, že sú začiatkom (prvým krokom) tvorby

finančného plánu, ale súčasne plnia funkciu motivácie pre manažérov a sú normou pre

meranie ich výkonnosti.

Finančné stratégie

Finančná stratégia predstavuje relatívne ucelený a navzájom prepojený súbor

strategických finančných cieľov, rozhodovacích kritérií a pravidiel, ktoré tvoria základ

strategického (prípadne taktického a operatívneho) finančného plánovania.

Základné zložky finančnej stratégie tvoria:

1. Dlhová politika.

2. Úverová politika.

3. Politika v oblasti likvidity.

4. Daňová politika.

5. Politika zaobchádzania s výsledkom hospodárenia.

6. Politika v oblasti podnikového účtovníctva.

Predmetom dlhovej politiky je hlavne optimalizácia kapitálovej štruktúry podniku

prostredníctvom primeraného využívania cudzích zdrojov dlhodobého a krátkodobého

charakteru. Úverová politika úzko súvisí s oblasťou marketingu a odbytu (predaja)

podnikových produktov a zameriava sa na obchodné úvery poskytované zákazníkom

(odberateľom). Politika v oblasti likvidity sa zaoberá pravidlami riadenia zložiek čistého

pracovného kapitálu s cieľom zaistenia krátkodobej aj dlhodobej likvidity. Predmetom

daňovej politiky je optimalizácia daňových a odvodových povinností v určitom horizonte.

Politika zaobchádzania s výsledkom hospodárenia sa zameriava na optimalizáciu použitia

zisku po zdanení z hľadiska záujmu vlastníkov a taktiež aj samostatného podniku; jej

podstatnou zložkou je dividendová politika (v akciovej spoločnosti), resp. politika výplat

podielov na zisku (u ostatných typov obchodnej spoločnosti). Politika v oblasti podnikového

účtovníctva (účtovná politika) stanovuje zásady aplikácie zákonných požiadaviek v oblasti

finančného účtovníctva a zásady vedenia manažérskeho účtovníctva v podniku.

Vrcholový manažment vypracúva spolu s vyhodnocovaním vplyvu externých

relevantných činiteľov na široké a špecifické ciele podniku aj základné stratégie pre najbližšie

obdobie. Ide o stratégie prenikania na nové trhy, stratégie v oblasti výskumu, investovania,

financovania, kvality výrobkov, efektívnosti výroby a pod.

Dlhodobý finančný plán

Dlhodobý finančný plán sa zostavuje na obdobie dlhšie ako jeden rok, spravidla na tri až

päť rokov. Je spracovaný v agregovanej podobe, nerozpracováva všetky jednotlivé oblasti, ale

stanovuje súhrnné cieľové ukazovatele, na ktoré je potrebné sa v danom období zamerať.

Obsahom strategického finančného plánu musí byť:

Definovanie finančných cieľov.

Stanovenie finančných politík, resp. stratégií podniku.

Prognóza vývoja predaja pre jednotlivé roky aj sumárne za celé obdobie. Prognóza

budúceho vývoja je najdôležitejším východiskom tvorby finančného plánu. K jej

vypracovaniu je možné využiť prognostické metódy, ako sú ekonometrické modely,

štatistická analýza časových radov, korelačná analýza, prípadne expertné modely.

Prognóza nemôže byť stotožnená iba s matematickým aparátom a mechanicky preberať

výsledky aplikovaných metód. Pri jej zostavovaní je potrebné brať do úvahy hlavne

konkurenciu a jej zámery, pretože budúce výsledky podniku sú ovplyvnené schopnosťou

presadiť sa voči konkurencii. Je potrebné, aby sa prognózou budúceho vývoja zaoberali

odborníci z rôznych oblastí, ktorí môžu mať protichodné predstavy o budúcom vývoji.

Najčastejšie sa rozpor prejavuje v prognóze výroby a predaja. Úlohou finančného plánu je

odhaliť príčinu rozporov a uviesť do súladu obidva jednotlivé plány. Rozhodujúcim

pohľadom je tvorba a použitie finančných zdrojov.

Plán investičných činností (kapitálové plánovanie). Plán investícií má kľúčovú rolu vo

finančnom plánovaní, pretože budúce príjmy podniku sú závislé na dnešných investičných

rozhodnutiach. Plán musí reagovať na predpokladaný vývoj dopytu, očakávané

technologické zmeny a dávať ich do súladu so súčasnou výrobnou kapacitou podniku. Pri

výbere investičných zámerov je potrebné jednoznačne vychádzať z finančných kritérií

hodnotenia efektívnosti investícií a požiadaviek na návratnosť použitých zdrojov.

Plán dlhodobého financovania. Finančný plán musí dávať do súladu budúcu potrebu

finančných zdrojov a ich získavanie. Najdôležitejším zdrojom financovania ostávajú

vytvorené vlastné zdroje (budúci zisk), ktoré môžu byť doplňované dlhodobým externým

financovaním. Finančný plán by mal v nadväznosti na prognózu predaja definovať úroveň

tvorby zisku a spôsob jeho použitia. Malo by byť v záujme vlastníkov firmy preferovať

dlhodobé investície pred okamžitou spotrebou a pokiaľ má podnik investičné možnosti,

zrieknuť sa výplaty podielov zo zisku a vytvorený zisk znovu reinvestovať. Vytvorené

finančné zdroje hlavne v období rastu podniku nemusia postačovať k financovaniu

všetkých jeho zámerov. V takom prípade by finančný plán mal určovať potrebu externého

financovania (napr. investičný, resp. hypotekárny bankový úver, finančný leasing),

kalkulovať maximálne prípustnú cenu za poskytovanie zdrojov, ako aj plán splácania

poskytovaných zdrojov. Možnosť obstarania zdrojov, a to z hľadiska objemu alebo ceny,

sa môže stať limitujúcim faktorom ďalšieho rozvoja podniku. Pokiaľ napríklad výnosnosť

investičného zámeru nebude dosahovať úroveň predpokladaných úrokových sadzieb

z bankových úverov, nie je možné o tomto spôsobe financovania uvažovať. Z toho

vyplýva, že osou dlhodobého finančného plánu je plán peňažných tokov.

Dlhodobý finančný plán obsahuje spravidla tieto komponenty podľa jednotlivých rokov:

projekty plánu,

plán kapitálových výdavkov,

projekt dividendovej politiky,

plánovanú finančnú bilanciu,

plán zisku,

plán cash flow.

Stupeň rozpracovanosti a podrobnosti jednotlivých častí závisí od časového horizontu

plánu a konkrétnych charakteristík podniku.

Hlavnou úlohou zostavovateľa dlhodobého finančného plánu musí byť rozklad finančného

plánu na kratšie obdobie a jeho neustála aktualizácia na základe zmien v okolí podniku.

V opačnom prípade sa finančný plán stáva formálnym neaktuálnym dokumentom.

Krátkodobý finančný plán

Ďalším prvkom systému finančného plánovania je krátkodobý finančný plán. Krátkodobý

finančný plán sa zostavuje v ročnom a kratšom časovom horizonte (štvrťroky, mesiace,

dekády). Je zostavovaný s vysokou mierou podrobnosti a ďalej sa rozpracováva formou na

jednotlivé úseky činnosti.

Vzhľadom k tomu, že finančné výsledky podniku sú zrejmé z účtovných výkazov, sú

najvhodnejšou formou finančného plánu „pro forma“ výkazy. Výstupom finančného plánu

v ročnom časovom horizonte je:

plán výnosov, nákladov a tvorby zisku,

plánová súvaha,

plán peňažných tokov,

plán rozdelenia zisku,

plán externého financovania.

V kratšom ako ročnom časovom horizonte je základom finančného plánu plán peňažných

tokov, t.j. príjmov a výdajov.

Plánové výkazy nie je potrebné zostavovať v tak podrobnom členení ako sú účtovné

výkazy, môžu byť vypracované v skrátenej forme, prípadne podľa potrieb sledovaných

cieľových hodnôt upravované. Platí to hlavne pri pláne nákladov a výnosov, ktorý môže byť

pre potreby riadenia členený v prevádzkovej časti oveľa podrobnejšie. V plánovanej súvahe

sa premietajú dôsledky investovania, tvorby a získavania finančných zdrojov ako aj ich

splácanie, je zostavovaná v nadväznosti na plán nákladov a výnosov a plán rozdelenia zisku.

Účelom zostavenia plánu peňažných tokov je premietnutie investičných výdajov, ale aj

dôsledky obchodnej a zásobovacej politiky do pohybu peňazí, aby sa podnik nedostal do

problémov so splácaním záväzkov.

Plán peňažných tokov sa v ročnom časovom horizonte zostavuje spravidla nepriamou

metódou na základe očakávaného zisku, ktorý sa upravuje o položky nevyvolávajúce pohyb

peňazí a naopak. V tejto forme sa plán peňažných tokov spracováva aj pre potreby žiadosti

o poskytnutie externého financovania. Vypracovanie ročného plánu príjmov a výdajov nie je

z hľadiska riadenia postačujúce, pretože problémy s platobnou schopnosťou môžu nastať aj

v prípade, že ročný plán peňažných tokov je vyvážený. Preto sa doporučuje zostavovanie

plánu peňažného toku na štvrťroky, mesiace, dekády, resp. týždne, pričom dĺžka zvoleného

plánovacieho obdobia je závislá na objeme platieb v podniku. V tom prípade sa plán príjmov

a výdajov zostavuje priamou metódou.

Plán peňažných tokov sa v najjednoduchšej podobe spracováva metódou pokusov

a omylov tak, aby sa pre zvolený časový horizont dosiahol kladný výsledok. V priebehu

spracovania plánu sa odkrýva nesúlad v príjmoch a výdajoch a rozpracujú sa varianty riešení.

Riešením nesúladu v príjmoch a výdajoch je napr. zmena dĺžky splatnosti pohľadávok,

postúpenie pohľadávok faktoringovej spoločnosti, posun splatnosti dodávateľských faktúr,

využitie skonta pre urýchlenie platieb, získanie krátkodobého bankového úveru, prípadne

posun v realizácii investičných zámerov apod.

Hodnotenie úrovne a kvality vypracovaného finančného plánu

Dobrý finančný manažér sa spravidla neuspokojí s vypracovaným finančným plánom,

pokiaľ nezistí, aká je jeho úroveň a kvalita, t.j. či plán zabezpečuje prosperitu podniku alebo

či nezakladá budúce finančné ťažkosti.

Na hodnotenie úrovne a kvality vypracovaného finančného plánu možno odporučiť tieto

metódy:

a) pomerové finančné ukazovatele,

b) Altmanov model, resp. jeho modifikáciu na podmienky podnikov v SR,

c) hodnotenie podľa cieľov,

d) ekonomické normály,

e) ekonomická pridaná hodnota – EVA.

Ak na hodnotenie úrovne a kvality finančného plánu použijeme pomerové finančné

ukazovatele, ich výber musí byť taký, aby umožnil ich kvantifikáciu, t.j. ukazovatele musia

korešpondovať s projektovanou štruktúrou a obsahom finančného plánu a plánovanými

ukazovateľmi. Aplikácia metódy ďalej predpokladá mať na porovnanie tzv. vzorové hodnoty.

Funkciu vzorových hodnôt okrem cieľov finančného plánu môžu splniť ukazovatele

úspešného porovnateľného podniku na daný časový horizont, resp. súčasné hodnoty

ukazovateľov finančne zdravého podniku, ktoré vo vzťahu k časovému horizontu plánu

sprogresívnime.

Ak na hodnotenie úrovne a kvality finančného plánu použijeme Altmanov model,

nemusíme vždy použiť hodnotiacu tabuľku (nemusí zodpovedať podmienkam, v ktorých

pôsobia slovenské podniky), ale postačuje ak medziročný vývoj skóre Z je dynamický

(rastúci).

Ďalšou metódou či prístupom k hodnoteniu finančného plánu je hodnotenie podľa cieľov.

Tento prístup je vhodný najmä v malých podnikoch, kde formulované ciele tvorby finančného

plánu nie sú rozsiahle (racionálne konštruované plánovacie tabuľky) a plán je zostavený na

kratší časový horizont.

Finančný plán sa hodnotí pozitívne ak uvedené nerovnosti platia. Jednotlivé ukazovatele

sú vyjadrené medziročným tempom rastu. Sústavy nerovností môžeme modifikovať, rozšíriť

podľa podmienok podniku, obsahu finančného plánu a parametrov podnikateľského

prostredia.

4.7 M

o

d

e

l

y

t

v

o

r

b

y

f

i

n

a

n

č

n

é

h

o

p

l

á

n

u

Finančný manažér môže pri tvorbe plánu využiť celú škálu metód, techník a finančných

modelov. Ich základnou funkciou v procese tvorby finančného plánu je poskytnutie

informácií na rozhodovanie a vypracovanie variantných finančných plánov (plánovaných

úvah), vychádzajúcich z formulovaných cieľov a rôznych predpokladov o budúcnosti. Žiadna

z metód však nevedie priamo k optimálnemu a komplexnému finančnému plánu. Nájsť takéto

riešenie (ak je to vôbec možné) je nezastupiteľnou úlohou finančného manažéra.

Medzi základné metódy tvorby finančného plánu považujeme:

a) Špecifické metódy tvorby finančného plánu

- metóda percentuálneho podielu na tržbách,

- metóda pomerových finančných ukazovateľov,

- metóda postupného zostavovania rozpočtov,

- regresná metóda,

- metóda analýzy nulového bodu,

- globálna metóda,

- finančné modely.

Špecifické metódy tvorby finančného plánu sú tie, ktoré vznikli na pôde finančného

plánovania a v tejto oblasti sa najčastejšie používajú. Výnimku tvorí metóda pomerových

ukazovateľov, ktorá je skôr metódou finančnej analýzy.

b) Ostatné metódy finančného manažmentu

- modely optimalizácie finančnej štruktúry podniku,

- modely dividendovej politiky,

- metódy a modely pracovného kapitálu,

- metódy hodnotenia ekonomickej efektívnosti projektov,

- metódy a modely finančného investovania a pod.

Tieto metódy čiastkových oblastí finančného manažmentu sa používajú pri rozhodovaní

vo vzťahu k budúcnosti. Napokon každé rozhodnutie smeruje do budúcnosti, na najbližšiu

minútu, deň, mesiac, rok... Finančný manažér tieto metódy vhodne spája so špecifickými

metódami tvorby finančného plánu.

1) Metóda percentuálneho podielu na tržbách

Metóda vychádza z predpokladu, že pomer niektorých položiek aktív, pasív a nákladov

k tržbám je konštantný. Tento predpoklad ale platí obmedzene, pretože dlhodobý majetok aj

dlhodobé zdroje sa nemenia proporcionálne v závislosti na vývoji tržieb, ale v závislosti na

dlhodobom investovaní. Do úvahy môže prichádzať proporcionálny vzťah k obežným

a krátkodobým zdrojom financovania a k variabilným nákladom. Plánované hodnoty týchto

položiek sa jednoducho stanovia ako súčin zodpovedajúcich percentuálnych pomerov

a veľkostí tržieb v plánovanom období.

2) Metóda pomerových finančných ukazovateľov

Podstatou metódy je využitie vybraných pomerových ukazovateľov a predpokladaných

tržieb pri tvorbe plánovanej finančnej bilancie (plánovanie štruktúry aktív a finančnej

a kapitálovej štruktúry). Pomerové finančné ukazovatele vystupujú pritom ako „vzorové

hodnoty“, ktoré chce podnik v budúcnosti dosiahnuť. Môže ísť o ukazovatele formulované

ako:

špecifické (konkrétne) ciele podniku,

priemerné ukazovatele za podniky pôsobiace v rovnakom odvetví alebo vo výrobnom

odbore,

pomerové finančné ukazovatele prosperujúcej porovnateľnej zahraničnej firmy,

konkurencie a podobne.

Pri tvorbe finančnej bilancie nie je nevyhnutné, aby každý pomerový ukazovateľ bol

konformný s priemernou úrovňou v odvetví, odbore a pod. Stačí vytvoriť konformnosť

v rozhodujúcich položkách finančnej bilancie.

3) Metóda postupného zostavovania rozpočtov

Charakteristické črty tejto metódy sú: uplatňuje sa v krátkodobom finančnom plánovaní

(ročný, štvrťročný a mesačný časový horizont), je súčasťou systému vnútropodnikového

riadenia, rozpočty sa orientujú na väčšie podrobnosti.

Finančný plán nadväzuje na tzv. funkčné rozpočty (predaja, výroby, nákupu...)

zodpovedajúce funkciám podniku. Rozpočty sa porovnávajú s pôvodným návrhom

finančného plánu a uvádzajú sa do vzájomného súladu, čím vzniká reálny variant finančného

plánu.

Sústava rozpočtov sa využíva pri kontrole plnenia plánu na zistenie odchýlok, osôb, ktoré

sú za ne zodpovedné, a má súvislosť aj s motivačným systémom manažérov

vnútropodnikových organizačných jednotiek (zodpovednostných stredísk).

Porovnáva sa vypracovaný rozpočet s flexibilným rozpočtom a skutočnými výsledkami

s cieľom získať informačné zdroje na kontrolu plnenia úloh a analýzu odchýlok medzi

plánovanými a skutočnými výsledkami.

4) Regresná metóda

Regresnú metódu možno použiť na plánovanie jednotlivých položiek finančnej bilancie,

ktoré sú priamo ovplyvňované dynamikou rastu tržieb alebo iného výkonového ukazovateľa

podniku. Touto metódou možno napríklad plánovať zásoby (ich štruktúru), pohľadávky,

krátkodobé záväzky a pod. Pokiaľ sa pri metóde percentuálneho podielu na tržbách pokladá

pomer medzi tržbami a položkami bilancie za fixný, pri regresnej metóde, naopak, zohľadňuje

sa štatisticky overená skutočnosť ich premenlivého pomeru. V tom práve spočíva zásadný

rozdiel medzi nimi. Ďalšou charakteristickou črtou je aplikovateľnosť regresnej metódy na

dlhší časový horizont plánu, pri ktorom metóda percentuálneho podielu na tržbách spravidla

stráca opodstatnenie.

5) Metóda analýzy nulového bodu

Analýzou nulového bodu sa skúma zmena veľkosti zisku a predajných cien výrobkov na

základe rozloženia fixných nákladov na rôzny objem predaja činnosti. Finančný manažér pri

tvorbe finančného plánu využíva metódu na hodnotenie nových projektov, na hodnotenie

variantov plánu (variantný objem tržieb, nákladov atď.) a na zisťovanie tzv. minima

podnikateľskej aktivity, t.j. hranice, pod ktorú by tržby nemali klesnúť.

Analýza nulového bodu umožňuje zistiť, pri akom objeme činnosti dochádza k rovnováhe

medzi tržbami a nákladmi a kedy ďalšie zvýšenie objemu činnosti začína prinášať zisk.

Praktickým problémom pri aplikácii metódy môže byť rozdelenie celkových nákladov na

fixné a variabilné náklady.

6) Globálna metóda

Patrí k tradičným metódam tvorby finančného plánu v mnohých podnikoch. Postupne sa

vykryštalizovala ako súčasť „metodiky“ a štruktúry komplexného plánu podniku, platnej

v minulosti. Vychádza z vypracovaných vecných častí plánu (plán predaja, výroby, nákupu,

investícií, technického rozvoja, ľudských zdrojov atď.), z ktorých preberá požadovanú

potrebu finančných prostriedkov a výšku vytváraných finančných zdrojov. K negatívnym

stránkam metódy môže patriť najmä pasívna funkcia finančného plánu, ak primárnymi

z hľadiska plánových rozhodnutí sú vecné časti plánu. Touto metódou tvoria finančný plán aj

začínajúci podnikatelia, pre ktorých je primárny (z metodického hľadiska) budúci výrobok,

služby, disponibilné výrobné kapacity, suroviny, ľudské zdroje a podobne.

7) Finančné modely

a) Model tvorby dlhodobého finančného plánu

Model dlhodobého finančného plánu vychádza z očakávanej skutočnosti účtovných

výkazov (výkaz ziskov a strát, súvaha a prehľad peňažných tokov) východiskového roka

a formulovaných finančných cieľov a cieľov pre tvorbu ďalších čiastkových plánov (plán

predaja, plán investícií...). Postupnosť krokov umožňuje zabezpečiť prepojenie (zosúladenie)

investičných rozhodnutí (potrebu finančných zdrojov) a finančných rozhodnutí (dostupné

finančné zdroje).

Očakávaná skutočnosť východiskového obdobia sa prognózuje iba pri tých položkách,

ktoré majú väzbu na formulované ciele, a položkách, ktoré súvisia s plánovanými

ukazovateľmi.

Jednotlivé plánovacie tabuľky – časti finančného plánu (plán zisku, plán rozdelenia zisku,

finančná bilancia, plán cash flow) – obsahujú iba tie položky, ktoré vzhľadom na dostupné

informácie na daný časový horizont možno kvantifikovať. Racionálnu konštrukciu týchto

tabuliek možno dosiahnuť napríklad takto: v pláne zisku možno nahradiť prevádzkové

náklady a výnosy maržou prevádzkového zisku [(prevádzkový zisk/tržby).100], vo finančnej

bilancii obežné aktíva a krátkodobé záväzky čistým pracovným kapitálom ako i agregovaním

ďalších položiek podrobných výkazov účtovnej závierky.

b) Simulačné modely tvorby finančného plánu

Podstatou simulačných modelov je snaha o matematické vyjadrenie finančných operácií

podniku a podmienok vytváraných externým ekonomickým prostredím. Prispôsobovaním

premenných a predpokladaných externých faktorov je možné odhadnúť budúci vplyv

rozhodnutí prijatých v súčasnosti. Umožňujú manažérovi vytvoriť hypotetickú a na základe

určitých princípov (obvykle ide o matematické vyjadrenie vzťahu premenných k skúmanému

javu) analyzovať vplyv zmien premenných na skúmaný jav.

Existuje viacero rôznych druhov simulačných modelov, líšiacich sa rozsahom

a detailnosťou. Všetky však majú spoločné tieto vlastnosti:

1. Prístup „zdola nahor“ – vstupy väčšiny modelov obsahujú rozhodnutia a predikcie

uskutočnené na rôznych úrovniach organizačnej štruktúry firmy, napríklad divízna

projekcia tržieb a požadovaná kapitálová štruktúra. Počítač sa následne použije ako

elektronický úradník, ktorý spojí efekty všetkých rôznorodých vstupov.

2. Viac účtovníctvo ako financie – základným rámcom modelu je konečná rovnosť zdrojov

a ich použitia. Všetky zdroje a potreby zdrojov, priame či nepriame, sú vstupmi modelu.

Výstup predstavuje čistú potrebu alebo prebytok zdrojov k začiatku nasledujúce

plánovacieho obdobia.

3. Deterministický prístup – na základe „najlepšieho“ úsudku používateľa.

4. Opakované použitie metódy „pokusov a omylov“.

c) Optimalizačné modely tvorby finančného plánu

Vo finančnom plánovaní sa často využívajú aj optimalizačné modely, ktoré pomáhajú

finančnému manažérovi hľadať najlepšie riešenie za istých predpokladov a obmedzení.

Pri riešení úloh optimalizácie sa najčastejšie používa lineárne programovanie.

Matematické riešenie vychádza z predpokladu, že výsledky ekonomických činností sú priamo

úmerné použitým zdrojom. Lineárne programovanie je účinným nástrojom optimálneho

plánovania v prípadoch, keď úlohou je vybrať z množiny riešení optimálne riešenie a keď

uvedený problém môžeme s postačujúcou presnosťou matematicky vyjadriť lineárnym

vzťahom (modelom).

4.8 Z

á

s

a

d

y

f

i

n

a

n

č

n

é

h

o

p

l

á

n

o

v

a

n

i

a

Ak má finančné plánovanie, resp. finančné plány plniť svoju úlohu pri finančnom riadení

podniku, je nutné v procese finančného plánovania rešpektovať určité základné princípy

a zásady.

Princíp preferencie peňažných tokov: Tento princíp zdôrazňuje to, aby v krátkodobom aj

dlhodobom časovom horizonte súhrnné peňažné príjmy prevažovali nad celkovými

peňažnými výdajmi; i keď táto požiadavka vyznieva celkom samozrejme a logicky,

v podnikovej praxi je možné sa veľmi často stretnúť s názorom, že rozhodujúcim hľadiskom

finančného hospodárenia sú také kategórie, ako je zisk, výnosy či náklady. Požiadavka

preferencie peňažných tokov prikazuje odlišovať prírastok zisku od prírastku peňažných

tokov, príjmy od výnosov a výdaje od nákladov a preto by bolo chybou považovať

automaticky ziskový podnik za finančne zdravý podnik. Preferencia peňažných tokov je

v praxi dôležitá hlavne pri riadení likvidity a uplatňuje sa ako podstatný faktor pri

investičnom rozhodovaní.

Princíp rešpektovania faktora času: Podstatou tohto princípu je preferovať v rámci

finančného riadenia skorší príjem pred neskorším príjmom, ak je nominálna hodnota

porovnávaných príjmov rovnaká. Dôvodom preferencie skorších príjmov pred neskoršími je

to, že aj v cenovo konštantnom prostredí (t.j. v prípade nízkej či nulovej inflácie) sa dajú

skoršie príjmy použiť k financovaniu ziskových podnikových aktivít, alebo k finančnému

investovaniu. V praxi sa tento princíp uplatňuje hlavne pri hodnotení efektívnosti investícií

pomocou metódy čistej súčasnej hodnoty.

Princíp rešpektovania a minimalizácie rizika: K základom kvalifikovaného finančného

riadenia patrí to, že rovnaké množstvo peňazí (či peňažných výnosov) získaných s menším

rizikom má mať prednosť pred tým istým príjmom získaným za cenu väčšieho rizika.

Dôležitosť tohto princípu je daná tým, že podnikanie je objektívne zaťažené celou radou rizík

a snahou finančného riadenia je (okrem iného) minimalizácia rizika – neznamená to však, že

najmenej riziková alternatíva je vždy aj tá najvhodnejšia; zásadou je však vždy riziká

identifikovať a brať ich v úvahu pri konečnom rozhodovaní.

Princíp optimalizácie kapitálovej štruktúry: Tento princíp smeruje k tomu, aby podnikový

finančný manažment venoval náležitú pozornosť optimálnemu zloženiu podnikového

kapitálu, ktorá by sa mala premietať aj do strategických finančných cieľov. Podstatou

optimalizácie firemnej kapitálovej štruktúry je zabezpečenie zodpovedajúcej finančnej

stability, zníženie nákladov na kapitál (a tým aj zvýšenie ziskovosti) a dosiahnutie

požadovanej hodnoty podniku.

Okrem vyššie uvedených princípov je vhodné rešpektovať pri finančnom plánovaní aj

niektoré špecifické zásady:

Zásada dlhodobého finančného plánovania: Podstatou tejto zásady je skutočnosť, že

dlhodobé (strategické) finančné ciele podniku by nemali byť nadradené krátkodobým

(taktickým či operačným) finančným cieľom v tom zmysle, že operačné ciele (ktoré sú

konkrétnejšie a sú z podstaty veci limitované aktuálnou situáciou podniku) by mali

podporovať postupnú realizáciu plánovaného hlavného smeru dlhodobého rozvoja podniku.

Zásada hierarchického usporiadania firemných finančných cieľov: Táto zásada úzko

nadväzuje na predchádzajúcu zásadu a požaduje, aby ako medzi dlhodobými finančnými

cieľmi, tak aj medzi krátkodobými zámermi mal iba jeden (odôvodnene vybraný) cieľ pozíciu

hlavného (vrcholového) cieľa pre dané plánovacie obdobie. Ide teda o to, aby v podnikovom

finančnom riadení bolo vždy celkom zrejmé, aký hlavý cieľ má byť v danom období

dosiahnutý a aby ostatné ciele boli vytyčované a hodnotené predovšetkým z hľadiska

dosiahnutia práve tohto cieľa, ktorý je v danom plánovacom období najdôležitejší. Správna

realizácia tejto zásady pritom bezpodmienečne vyžaduje, aby ostatné ciele boli voči danému

hlavnému zámeru i medzi sebou navzájom kompatibilné (konzistentné).

Zásada reálneho dosiahnutia podnikových finančných cieľov: Uplatňovanie tejto zásady

predpokladá vychádzať pri finančnom plánovaní zo základných poznatkov získaných

v analytickej fázy finančného plánovania – hlavne z analýzy vonkajšieho a vnútorného

prostredia (vrátane záverov z finančnej analýzy) a z analýzy SWOT (príležitostí, hrozieb,

siných a slabých stránok podniku). Význam zásady vyplýva hlavne z toho, že reálne

dosiahnutie hlavných podnikových cieľov má výrazný motivačný potenciál. Druhým

faktorom je to, že pokiaľ podnik (hlavne podnik s verejne obchodovateľnými akciami)

uskutočňuje vopred deklarované ciele, potom sa táto skutočnosť priaznivo odrazí v externom

hodnotení jeho kreditibility a ratingového hodnotenia.

Zásada programovej ziskovej orientácie podniku: V manažérskej praxi (hlavne

u stredných a veľkých podnikov) má medzi dlhodobými zámermi najväčšiu prioritu

maximalizácia tržnej hodnoty podniku. To však neznamená, že by mala byť prehliadaná

zisková orientácia firmy – a to z dvoch základných dôvodov:

zisk pred alebo po zdanení zastáva v hierarchii podnikových finančných cieľov

druhú najvyššiu priečku a jedná sa o ukazovateľ veľmi často používaný pre

extrémne hodnotenie ekonomickej výkonnosti podniku,

druhým základným dôvodom je to, že zisk výrazným spôsobom ovplyvňuje

trhovú hodnotu podniku meranú napríklad hodnotou vlastného kapitálu,

ukazovateľom ekonomickej pridanej hodnoty alebo ukazovateľom trhovej pridanej

hodnoty.

Zásada periodickej aktualizácie podnikových finančných cieľov: Táto zásada vychádza

predovšetkým z reality podnikového riadenia vo vzťahu k meniacemu sa okoliu – aj ten

najlepšie zostavený finančný plán sa postupne (hlavne vo viacročnom časovom horizonte)

dostáva do konfliktu s podnikovou realitou a situáciou vo vonkajšom okolí; v tejto situácii sa

potom samozrejme nedá striktne trvať na cieľových zámeroch a je nutné finančné plány

aktualizovať. U strategických finančných plánov sa odporúča ich ročná aktualizácia,

u ročných plánov je vhodná hlavne štvrťročná aktualizácia.

Zásada podstatnej zhody štruktúry a formy hlavných plánovacích podkladov so štruktúrou

a formou podnikových účtovných výkazov: Podstata tejto zásady je pomerne jednoduchá

a napriek tomu je možné sa v podnikovej praxi často stretnúť s prípadmi jej porušovania – ide

o to, aby štruktúra, forma a metódy zostavenia finančného plánu nadväzovali na štruktúru,

formu a metódy vnútropodnikového ekonomického reportingu; jedine tak je možné zaistiť

porovnateľnosť výkazov a možnosť kontroly dosiahnutia plánovaných zámerov.

Zásada jednoduchosti a transparentnosti plánových výpočtov: Ide o veľmi praktickú

zásadu, ktorá by mala viesť podnikový manažment k preferencii takých plánovacích procedúr

a plánovacích výpočtov, ktoré majú nekomplikovaný základ a umožňujú rýchlu orientáciu.

Podstata tohto problému spočíva hlavne v tom, s finančnými plánmi pracujú nielen finanční

odborníci, ale rovnako aj manažéri s mnohokrát relatívne nízkym stupňom finančných alebo

ekonomických znalostí. Použitie zložitých a odborne náročných postupov by v tom prípade

mohlo spôsobiť komplikácie pri realizácii finančných plánov.

Zásada relatívnej autonómie finančného plánu: Plány akéhokoľvek podniku sa málokedy

podarí zostaviť tak, aby úplne vyhovovali všetkým zainteresovaným skupinám – vlastníkom

podniku, firemnému manažmentu, jednotlivým podnikovým útvarom a zamestnancom.

Vonkajšie aj vnútorné okolie podniku pritom prechádza rôznymi zmenami. To všetko si

vynucuje potrebné väčšie či menšie zmeny vo finančných plánoch podniku. Nemalo by však

ísť o také zmeny, ktoré podnik odvádzajú od splnenia jeho strategických cieľov. Zásada

relatívnej autonómie finančného plánu teda – na základe prijatých strategických cieľov

a koncepčne pojatých firemných finančných politík – umožňuje čeliť eventuálnym pokusom

o opustenie vytýčených zámerov.

4.9 F

i

n

a

n

č

n

á

k

o

n

t

r

o

l

a

Finančný plán predstavuje cieľové stavy financií podniku a spôsob ich dosiahnutia. Jeho

splnenie vo všetkých ukazovateľoch však nie je bezpodmienečne nutné, ba ani možné za

všetkých okolností. Treba počítať s tým, že bude dochádzať k odchýlnemu vývoju reality, či

už k lepšiemu alebo horšiemu.

Porovnávaním finančného plánu s účtovnými výkazmi sa zisťujú rozdiely, ktoré je

potrebné vysvetľovať. To je predmetom finančnej kontroly. Finančná kontrola poskytuje

informácie, na ktorých základe sa navrhujú nápravné opatrenia k splneniu plánovaných cieľov

alebo sa upravuje plán.

Ak má byť finančná kontrola účinná, vzťahujú sa na ňu určité požiadavky.

1. Odchýlky od žiaduceho stavu hlásiť bezodkladne. Účtovníctvo usiluje o čo najväčšiu

podrobnosť a presnosť, niekedy na úkor pohotovosti.

2. Pozerať dopredu. Účtovníctvo sa obzerá späť, avšak väčšina manažérov chce zároveň

s výsledkami minulého obdobia získať aj náznaky tendencie ďalšieho vývoja.

3. Všímať si hlavne strategický význam uzlových bodov. Jednotlivé odchýlky bývajú často

zanedbateľné a nezaujímavé, pokiaľ sú posudzované jednotlivo, ale v súhrne môžu

dosahovať hrozivých rozmerov.

4. Pružne prihliadať pri hodnotení závisle premenných (napr. zisku) ku skutočnému vývoju

nezávisle premenných (hlavne k objemu predaja). Z tohto hľadiska je výhodné, keď už

priamo plány takúto možnosť umožňujú tým, že sú zostavené vo variantoch pre rôzne

úrovne určujúcich veličín.

5. Dbať hospodárnosti. Investície do informačného systému majú byť úmerné prínosu

monitorovanej kontroly. Náklady na zamedzenie úniku zisku by nemali byť väčšie ako

možné straty.

6. Usilovať o objektívnosť. Výsledky kontrol sa používajú ako kritérium motivácie

zodpovedných pracovníkov. Oprávnené pocity nespravodlivosti by znižovali účinnosť

kontroly.

7. Zaistiť zrozumiteľnosť pre manažérov, ktorí výsledky kontrol používajú. Príliš podrobné

a nekomentované štatistické prehľady nebývaj dobre prijímané. Kontrolór spolu

s manažérom by sa mali snažiť, aby si vzájomne dobre vysvetlili potreby a možnosti

vzájomnej komunikácie.

8. Naznačovať kroky k náprave. V kontrolnej správe je treba uvádzať, kde vznikajú príčiny

odchýlok, kto za nich zodpovedá a čo by bolo pravdepodobne vhodné učiniť.

Operatívna kontrola sa zameriava na zisk, na príjmy a výdaje (peňažné toky), na obežné

aktíva a na krátkodobé pasíva. V týchto oblastiach sa odrážajú poruchy bežného chodu

podniku. Zisťujú sa rozdiely medzi skutočnosťou a plánom za sledované obdobie (mesiac,

štvrťrok), kumulované rozdiely od začiatku roka a očakávané odchýlky skutočnosti od plánu

za celý rok. Strohá reč čísel je sprevádzaná hodnotiacim a vysvetľujúcim komentárom pre

vedenie podniku a dozornú radu. Súbežne s finančnými výsledkami sa podrobujú operatívnej

kontrole aj ďalšie úseky (odbyt, výroba, personálny útvar), takže sú k dispozícii informácie,

ktoré dokresľujú príčiny a súvislosti finančnej situácie.

Strategická kontrola sleduje dodržovanie plánovaných hodnôt strategických finančných

veličín, ako je finančná štruktúra, interné a externé finančné zdroje a investičná výstavba.

Ohrozenie podnikateľských zámerov pre nedostatok kapitálu alebo pri hroziacom

prekapitalizovaní je potrebné rozpoznať včas a plynule tomu čeliť. Na rozdiel od chybného

rozhodnutia v oblasti obežného majetku a krátkodobého kapitálu sú omyly v oblasti

dlhodobého kapitálu a fixného majetku v dohľadnej dobe neodčiniteľné a môžu spôsobiť

značné straty a riziká.

Strategická kontrola zahrňuje systém indikátorov príležitostí a hrozieb, prameniacich

predovšetkým z vonkajšieho ekonomického prostredia. Pre indikátory sú stanovované

tolerancie odchýlok od smerodajných hodnôt. Indikátory sú súčasťou systému včasného

varovania pôsobiaceho priebežne v nadväznosti na operatívnu finančnú kontrolu.

Finančné plánovanie je kontinuálny proces, lebo plánovaná projekcia sa nikdy nemôže

považovať za finálny a posledný produkt. Musí sa revidovať podľa toho, ako sa menia

podmienky, plnia úlohy a ciele plánu.

Kontrola v procese finančného plánovania je objektívne nevyhnutná, pretože plní nielen

poznávaciu funkciu, ale ovplyvňuje aj ďalšie plánované rozhodnutia v procese tvorby plánu.

Možno povedať, že s kontrolou a sledovaním plnenia finančného plánu stojí alebo padá

úspech plánovania.

Kontrolné aktivity majú mnoho podôb, od priameho pozorovania, slovného vyjadrenia až

po prepracované postupy a písomné správy o splnení stanovených cieľov, úloh a noriem

podniku.

Ak v procese realizácie finančného plánu dochádza k odchýlkam skutočnosti od plánu, je

úlohou manažérov analyzovať príčiny odchýlok a prijímať adekvátne rozhodnutia na ich

odstránenie. Ak sú odchýlky skutočnosti od plánu výsledkom zmeny základných

predpokladov a podmienok, ktoré boli východiskom formulácie cieľov finančného plánu, je

nevyhnutné vykonať žiaduce zmeny plánu (uskutočniť preplánovanie, znovunaplánovanie).

Dôvod je jednoduchý: finančný plán má význam len vtedy, ak plní funkciu základného

nástroja finančného riadenia podniku.

Nielen konečný výsledok – vypracovaný finančný plán, ale aj samotný proces tvorby

plánu je prínosom pre podnik. Spoločná práca jednotlivých manažérov na tvorbe plánu

zlepšuje spoluprácu, sprehľadňuje vzájomnú komunikáciu a významne prispieva k motivácii

plán aj plniť.

Finančný manažment podniku, súčasťou ktorého je aj finančné plánovanie, je nielen

vedou, ale aj umením. Možno teda povedať, že finančný plánovač by mal byť nielen

manažérom, ale aj lídrom.

Treba sa usilovať spájať manažment a vodcovstvo, a nie uprednostňovať jedno pred

druhým alebo stavať jedno proti druhému.

Plánovanie ani experimentovanie nestačia samé o sebe. Firma potrebuje oboje, lebo inak

sa môže dopustiť chyby tým, že si sama bude škodiť nesystematickým experimentovaním

alebo sa paralyzuje vyčerpávajúcim plánovaním.

4.10 Z

á

v

e

r

V tejto kapitole sme sa zaoberali problematikou finančného plánovania. Popísali sme

finančné plánovanie, modely a zásady finančného plánovania a charakterizovali sme

jednotlivé súčasti finančného plánu.

4.11 S

a

m

o

k

o

n

t

r

o

l

n

é

o

t

á

z

k

y

1. Čo chápete pod pojmom finančné plánovanie?

2. Aké finančné plány poznáte?

3. Akými metódami sa dajú zostaviť finančné plány?

4. Popíšte finančné ciele podniku.

5. Finančná analýza

5.1 P

o

s

l

a

n

i

e

Poslaním piatej kapitoly je vysvetliť problematiku finančnej analýzy, popísať metódy

a nástroje finančnej analýzy a ukazovatele finančnej analýzy.

5.2 C

i

e

l

e

Po preštudovaní tejto kapitoly budete vedieť objasniť:

podstatu finančnej analýzy,

metódy a nástroje finančnej analýzy,

ukazovatele finančnej analýzy.

5.3 Ú

v

o

d

Základným cieľom podnikateľskej činnosti každého podniku v trhovej ekonomike je

kontinuálny rast jeho trhovej hodnoty. Nástrojom, ktorý sa maximálnou mierou podieľa na

tomto raste je kapitál podniku. Prostredníctvom kapitálu môže podnik produkovať viac, ako

bolo do podnikateľskej činnosti vložené. Či tomu tak v skutočnosti bude, závisí okrem

získaného kapitálu aj na manažmente firmy, ktorý ovplyvňuje optimálne využitie zdrojov,

diagnózu finančného zdravia firmy a predikciu budúcich stavov sveta. Aktivity firmy

dokumentuje účtovníctvo, ktoré spolu s ďalšími informačnými zdrojmi slúži finančným

manažérom na posudzovanie finančnej situácie firmy a na prípravu podkladov nevyhnutných

pre strategické rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť postavenie firmy v budúcnosti.

Účtovníctvo poskytuje prvotné a často hlavné ekonomické dáta, avšak samo o sebe nie je

schopné diagnostikovať stav firmy. Peňažné toky, priemerné stavy aktív a štruktúra zdrojov

krytia majetku do značnej miery oscilujú, pričom aj minimálna zmena týchto veličín má pre

posudzovanie finančného zdravia firmy obrovský význam.

5.4 P

o

d

s

t

a

t

a

f

i

n

a

n

č

n

e

j

a

n

a

l

ý

z

y

,

c

i

e

l

e

f

i

n

a

n

č

n

e

j

a

n

a

l

ý

z

y

Finančná analýza patrí k pomerne prepracovaným súčastiam finančného riadenia, avšak je

pravdou, že implicitne sa predpokladá jej použitie pre ziskovo orientované firmy súkromného

sektora. Jednotnosť pohľadu na rôzne typy firiem je podčiarknutá ich chápaním ako systému.

Finančná analýza je zvláštnym druhom analýzy, ktorá má svoje špecifické ciele.

Je takisto metódou hodnotenia finančného hospodárenia firmy, pri ktorom sa spracuvávajú

dáta, ktoré sú väčšinou zachytávané v peňažných jednotkách. Získané dáta sa triedia,

agregujú, porovnávajú medzi sebou navzájom, kvantifikujú sa vzťahy medzi nimi, hľadajú sa

kauzálne súvislosti medzi nimi, určuje sa ich vývoj. Týmito postupmi sa zvyšuje vypovedacia

schopnosť spracovávaných dát, zvyšuje sa ich informačná hodnota.

Finančná analýza sa zameriava na identifikáciu problémov, silných a slabých stránok

hlavne hodnotových procesov firmy. Informácie získané pomocou finančnej analýzy

umožňujú dospieť k určitým záverom o celkovom hospodárení a finančnej situácii firmy,

predstavujú podklad pre rozhodovanie jej manažmentu. Niekedy sa hovorí o finančnej

analýze ako o metóde rozboru, v ktorej hrajú dominantnú úlohu finančné čiastky a čas.

Cieľom finančnej analýzy firmy je hlavne:

Posúdenie doterajšieho vývoja firmy a poskytnutie informácií pre rozhodnutie do

budúcnosti.

Rozbor možných variant ďalšieho vývoja a výber najvhodnejšej alternatívy.

Porovnanie výsledkov rôznych firiem (väčšinou v záujme porovnateľnosti

jedného odboru).

Spracovanie informácií pre hodnotenie firmy vnútornými partnermi, veriteľmi

a vlastníkmi.

V každom prípade je nutné k finančnej analýze pristupovať s vedomím konkrétneho cieľa,

ktorý je stanovený, teda definovať, ktoré výstupné informácie treba získať. Vždy to nemusí

byť súhrnný pohľad na stav firmy. Analýzu môžeme vykonávať iba na vybranej časti

finančného hospodárenia firmy.

Ak je finančná analýza metódou hodnotenia finančného hospodárenia firmy, musí spĺňať

požiadavky účelnosti (je realizovaná s dopredu vymedzeným účelom, cieľom),

aplikovateľnosti (používajú sa také metódy a nástroje, ktoré sú adekvátne praktickým

možnostiam a konkrétnym podmienkam firmy) a informačnej efektívnosti (prostriedky

vynaložené na spracovanie finančnej analýzy, získanie výstupných informácií by mali byť

adekvátne, teda nemali by presahovať očakávané prínosy, ktorých firma dosiahne v dôsledku

použitia týchto informácií pri riadení).

5.5 M

e

t

ó

d

y

a

n

á

s

t

r

o

j

e

f

i

n

a

n

č

n

e

j

a

n

a

l

ý

z

y

Pre výpočet rôznych ukazovateľov finančnej analýzy využívame nasledujúce metódy

a nástroje:

Metódy finančnej analýzy

V závislosti na spôsoboch práce s dátami finančnú analýzu delíme na:

Fundamentálna finančná analýza – má pragmatický charakter. Finanční analytici pri nej

využívajú svoje skúsenosti, intuíciu a expertné odhady. Táto metóda finančnej analýzy je

uprednostňovaná pri veľkých zmenách podmienok, ktoré vylučujú využitie extrapolačných

metód v rámci technickej finančnej analýzy.

Technická finančná analýza – je založená na matematicko-štatistických metódach.

V oblasti elementárnych metód ide o analýzu vertikálnu (štrukturálnu), kde sa hodnotí vývoj

jednotlivých prvkov a analýzu horizontálnu (trendovú). K najvýznamnejším nástrojom

horizontálnej analýzy patria časové rady a rozpoznávanie, teda kvantifikácia trendových

a cyklických komponentov so súbežným odlíšením od náhodných odchýlok.

Kauzálna finančná analýza – hodnotí dôsledkové väzby medzi javmi, ktoré môžu mať

náhodný alebo deterministický charakter. Významnou metódou tejto analýzy sú pyramidálne

rozklady ukazovateľov, kde pomocou multiplikačných a aditívnych väzieb medzi

jednotlivými čiastkovými ukazovateľmi je rozkladaný vrcholový ukazovateľ, aby boli zistené

príčiny jeho vývoja.

Komparatívna finančná analýza – väčšinou doplňuje technickú finančnú analýzu.

Komparácia pri tom môže byť založená sa porovnávaní so štandardnými hodnotami

ukazovateľov. To je niektorými autormi považované za hlavnú univerzálnu metódu, inými

autormi je to odsudzované. Dá sa konštatovať, že táto metóda je použiteľná za predpokladu,

že analytik stále berie do úvahy špecifiká ekonomického prostredia, špecifiká odvetvové,

sektorové a firemné. Pri hodnotení veľkosti ukazovateľov môžu štandardné hodnoty prispieť

k vytvoreniu základnej predstavy o hospodárení a finančnej situácie firmy. Pri komparácii

viacerých firiem môže byt taktiež využitá porovnávacia báza a podľa nej zvolená aj metodika

vyhodnotenia výsledkov. Zvláštnou časťou komparatívnej analýzy je tzv. benchmarking, kde

sa firmy porovnávajú s najlepším subjektom vo svojom odvetví, aby posilnili svoje prednosti

a eliminovala svoje slabé stránky v porovnaní s touto „najlepšou“ firmou, ktorá predstavuje

daný „benchmark“.

Komparatívnu finančnú analýzu teda môžeme rozdeliť na dve zložky a to:

Časové porovnávanie.

Priestorové porovnávanie.

Časové porovnávanie – ide o porovnanie určitého javu z hľadiska rôznych časových

období. Výhodou je možnosť zachytenia vývoja hodnôt daného ukazovateľa. Tento

dynamický prvok je dôležitý, lebo často je dôležitý smer vývoja (trend) viac než samotná

hodnota ukazovateľa. Cieľom časového porovnávania je posúdenie vplyvu určitých

charakteristík a typických znakov pre jednotlivé obdobia a pre posúdenie ich dynamiky

a zhodnotenie či sa skúmaná charakteristika vyvíja v požadovanom smere a v požadovanej

miere. Základom analýzy finančnej situácie podniku by teda malo byť porovnanie

ukazovateľov v časovom rade (vyjadrenie trendu ich vývoja). Táto analytická metóda je

doplňovaná medzipodnikovým porovnaním.

Priestorové (medzipodnikové) porovnávanie – umožňuje manažmentu podniku rýchlejšie

a spoľahlivejšie (objektívnejšie) odhaliť klady a nedostatky doterajšej hospodárskej činnosti

podniku. Zásadnou otázkou pri porovnávaní je porovnateľnosť ukazovateľov. Za

porovnateľné považujeme ukazovatele, pri ktorých existuje úplná zhoda v ich konštrukcii

i v spôsobe kvantitatívneho vyjadrenia. Základnou podmienkou porovnávania za účelom

posúdenia vlastného finančného stavu je podobný charakter činnosti s podnikom, ktorý je

použitý ako základ porovnávania. Je ale žiaduce, aby aj ostatné dôležité parametre

charakterizujúce podnik boli podobné:

veľkosť podniku,

právna forma podniku,

odbor podnikateľskej činnosti.

V závislosti na časovej dimenzii sa finančná analýza člení na:

Ex post – orientovaná retrospektívne, základom je analýza minulých dát. Informácie takto

získané sú ďalej spracované metódami a nástrojmi finančnej analýzy a predávané ku

manažérskemu rozhodovaniu. Touto analýzou môže končiť fáza využitia technickej finančnej

analýzy, ktorá pokračuje fundamentálnou finančnou analýzou zameranou na budúcnosť.

Ex ante – orientovaná do budúcnosti, kde sa za dôveryhodné považuje obdobie 1-3,

maximálne 5 rokov. Nejde teda o prognózovanie, hoci sú využívané exaktné, matematicko-

štatistické metódy, často sa pracuje s predikčnými modelmi tzv. bankrotných a bonitných

variant.

Nástroje finančnej analýzy

Za základné nástroje finančnej analýzy sú považované čiastkové ukazovatele finančnej

analýzy. Zo štatistickej teórie sa dá pre ich charakteristiku využiť definícia extenzitných

ukazovateľov – ukazovatele charakterizujú extenzitu sledovaného javu (vo finančnej analýze

v peňažných jednotkách), ich hodnoty sú prevažne absolútne čísla a definícia intenzitných

ukazovateľov – ukazovatele charakterizujú úroveň, intenzitu skúmaného javu. Dajú sa

vyjadriť ako pomer dvoch extenzitných ukazovateľov.

5.6 A

n

a

l

ý

z

a

p

r

o

s

t

r

e

d

i

a

f

i

r

m

y

Kým hodnoty absolútnych ekonomických ukazovateľov sa v priestore za jednotlivé firmy

ťažko dajú porovnať, relatívne (pomerové) ekonomické ukazovatele môžeme skoro vždy

porovnávať bez väčších problémov.

Pomer (podiel) je vzťah jedného čísla k druhému. Analýza relatívnych ukazovateľov

umožňuje transformovať absolútne údaje líšiace sa podľa veľkosti firiem na spoločnú, a teda

aj porovnateľnú bázu. Je to najrýchlejší spôsob ako porovnávať aktuálne ekonomické

informácie danej firmy s jej historickými údajmi alebo s inými, väčšími či menšími firmami.

Treba však vidieť, že hodnota každého ukazovateľa, teda aj relatívnych ekonomických

ukazovateľov, má svoju vypovedaciu schopnosť, ktorá nemôže byť lepšia ako je kvalita

zozbieraných údajov do číselnej hodnoty čitateľa a menovateľa ukazovateľa. Aký kvalitný je

obsah čitateľa a menovateľa relatívneho ekonomického ukazovateľa, takú vypovedaciu

schopnosť má aj výsledný pomerový ukazovateľ. Pri záveroch analýz môže byť veľmi

nebezpečné preceňovanie vypovedacej schopnosti niektorých relatívnych finančných

ukazovateľov, či dokonca zneužívanie ich niekedy nie príliš presných hodnôt.

Postupy pomerovej analýzy sa najčastejšie rozdeľujú do skupín preto, lebo firma ako taká

je zložitým organizmom a ku charakteristike jej finančnej situácie nám nestačí len jeden

ukazovateľ. Je zrejmé, že k tomu aby firma mohla dlhodobo existovať, musí byť nie len

rentabilná (teda prinášať úžitok vlastníkom), ale aj likvidná a primerane zadlžená. Jedine

vtedy bude splnený predpoklad going concern princípu.

Relatívne finančné ukazovatele môžeme rozdeliť do niekoľkých skupín podľa toho,

z ktorých účtovníckych či neúčtovníckych údajov vychádzajú a na ktoré znaky hospodárenia

sa zameriavajú. Prvé dve skupiny ukazovateľov – produktivita a rentabilita – vyjadrujú

ekonomickú efektívnosť činnosti firmy, tretia skupina – bonita – vyjadruje potenciálnu

schopnosť firmy obstáť v trhovom priestore a vo štvrtej skupine sú zostávajúce ukazovatele.

Relatívnych ukazovateľov môžeme skonštruovať veľké množstvo. Niektoré z nich sa

používajú častejšie, iné zriedkavejšie, niektoré z nich majú jasnú bezprostrednú praktickú

použiteľnosť, iné predstavujú skôr len teoretickú konštrukciu, ktorá dáva do pomeru

ukazovateľa v čitateli oproti ukazovateľu v menovateli.

Preferencie pri výbere ukazovateľov finančnej analýzy

Finančné procesy a javy, ku ktorým dochádza pri hospodárení firmy, sú veľmi rozmanité.

Značnú zložitosť so sebou nesie ich vzájomná previazanosť. Preto i ukazovateľov, ktorými je

možné finančnú analýzu vykonať, je celá rada. Tak isto ako existujú racionálne požiadavky na

vykonanie finančnej analýzy, musia byť podobné požiadavky naplňované aj pri výbere

ukazovateľov, ktoré budú pre finančnú analýzu firmy v konkrétnych podmienkach

aplikované. Ku požadovaným vlastnostiam ukazovateľov patrí hlavne:

Zrozumiteľnosť. Konštrukcia ukazovateľa nemá byť natoľko zložitá, aby sťažovala

využitie výstupov pre riadenie. Výsledky finančnej analýzy, hodnoty ukazovateľov

majú byť interpretovateľné tak samotnými analytikmi, tak manažérmi, ktorí ich pri

svojom rozhodovaní využívajú.

Jednoznačnosť. Jej výrazom je aj častejšie využívanie čiastkových ukazovateľov ako

ukazovateľov syntetických. Ukazovateľ, ktorý by svojou konštrukciou znemožňoval

jednoznačnú výstupnú informáciu, by znemožňoval svoje využitie pre riadenie.

Jednoduchosť pri dostatočnej presnosti. Pre rozhodovanie je nutné rozložiť

problém na elementárne časti, avšak nie je možné úplne abstrahovať od súvislostí,

ktoré sú často príčinou komplikovanosti netriviálnych javov a procesov. Pri použití

nástrojov finančnej analýzy je preto nutné dbať na vyváženosť medzi žiaducou

jednoduchosťou na jednej strane a na strane druhej presnosťou, bez nej by finančná

analýza strácala svoju účelnosť.

Významnosť. Finančná analýza má svoj konkrétny cieľ. Vo vzťahu k nemu, k jeho

naplneniu sa určujú nástroje a metódy, ktoré musia byť relevantné pre dosiahnutie

cieľa.

Neredundantnosť. (redundancia=nadbytočnosť) súvisí s informačnou efektívnosťou.

Finančná analýza by nemala vypracovávať redundantné výstupy. Tým dochádza

nielen k zvyšovaniu vynaložených prostriedkov, ale môže to byť aj príčina

nezrozumiteľnosti a tým zložitejšej využiteľnosti pri riadení. Týmto by dochádzalo ku

znižovaniu účelnosti finančnej analýzy.

Zásady finančnej analýzy

Napriek osobitostiam uskutočňovanej finančnej analýzy v každom podnikateľskom

subjekte treba načrtnúť spoločné zásady analýzy, ktoré vedú k ekonomicky účinnejšej

činnosti.

Cieľovosť – z ktorej zásady jednoznačne vyplýva každá analýza musí byť cieľovo

orientovaná. Musí sa podriadiť účelu ktorému slúži.

Komplexnosť – zabezpečuje ucelený pohľad na skúmaný jav či proces v podniku.

Jednotlivé procesy nemožno skúmať izolovane, ale vo vzájomných vzťahoch a súvislostiach.

Analýza musí vždy vychádzať z objektívnych zákonitostí a postihnúť všetky dôležité činitele.

Musí poukázať na väzby a určujúce vzťahy, ktoré sa vzájomne podmieňujú a ovplyvňujú.

Túto požiadavku zabezpečuje systémový prístup, pri ktorom sa každá činnosť skúma ako

celok, ktorý sa tvorí konkrétnymi prvkami a ich vzájomnými väzbami. Len dôsledným

uplatňovaním zásady komplexnosti sa nedopustíme chýb, ktoré sú dôsledkom jednostrannej

analýzy.

Konkrétnosť – vyžaduje vecné zameranie analýzy, záverov i návrhov opatrení v reálnom

čase. Vyžaduje uplatňovať nové, progresívne tendencie, pozitívne ovplyvňujúce ekonomickú

činnosť.

Objektívnosť, kritickosť – analýza zabezpečuje predovšetkým jej pravdivosť. Analýzou

kladných i záporných činiteľov, ktoré ovplyvňujú hospodársku činnosť podniku, treba

objektívne rozlíšiť, aby sme získali pravdivý obraz o skutočnosti. Objektívnosť analýzy teda

predpokladá zbaviť sa subjektívnych pohľadov a kritérií a každú činnosť alebo jav

posudzovať bez osobných záujmov. Treba poznať príčiny úspechov i neúspechov a z toho

vyvodzovať kritické a náročné závery pre ďalšiu prácu.

Systematickosť – plní požiadavku zachovávať kontinuitu minulosti, súčasnosti

a budúcnosti pri analýze. Ďalej zvýrazňuje závislosť medzi účinnosťou analýzy a efektom

celého systému riadenia. Náročnosť a dôslednosť analýzy zvyšuje kvalitu a zodpovednosť

riadenia.

5.7 A

n

a

l

ý

z

a

p

r

o

s

t

r

e

d

i

a

f

i

r

m

y

,

u

k

a

z

o

v

a

t

e

l

e

f

i

n

a

n

č

n

e

j

a

n

a

l

ý

z

y

1. Horizontálna analýza - I. a II. Zlaté bilančné pravidlo.

2. Analýza objemových ukazovateľov - Pridaná hodnota.

3. Analýza nákladovosti.

4. Analýza pomerových ukazovateľov:

Ukazovatele likvidity.

Ukazovatele aktivity.

Ukazovatele zadlženosti.

Ukazovatele rentability a výkonnosti.

5. Ex – ante analýza situácie podniku.

a. Rýchly test.

b. Altmanova metóda.

c. Beermanova diskriminačná funkcia.

d. Index bonity.

1. Horizontálna analýza

Horizontálna analýza skúma finančné účtovné výkazy, ktoré obsahujú tak údaje týkajúce

sa bežného roku, ako aj údaje z predchádzajúcich rokov alebo aspoň z minulého roku.

Porovnanie jednotlivých položiek výkazov sa uskutočňuje po riadkoch, horizontálne, preto

hovoríme o horizontálnej analýze.

V našom prípade skúmame vývoj jednotlivých položiek ako vzťahy medzi majetkom a

zdrojmi jeho krytia.

Zlaté bilančné pravidlo I.

Toto pravidlo požaduje, aby sa na krytie neobežných aktív (NA) využili iba také finančné

zdroje, ktoré má podnik dlhodobo k dispozícii, a teda vlastný kapitál = vlastné imanie (VK =

VI) a dlhodobý cudzí kapitál (DCK).

Zlaté bilančné pravidlo II.

Toto pravidlo hovorí o tom, že obežné aktíva (OA) majú byť kryté najmä krátkodobým

cudzím kapitálom (KCK).

2. Analýza objemových ukazovateľov – Pridaná hodnota

Objem ukazovateľa závisí od objemu výnosov z hospodárskej činnosti, ale aj od úrovne

odpočítateľných položiek – výrobnej spotreby. Základné položky ukazovateľa pridaná

hodnota počítame z výkazu ziskov a strát tak, ako to uvádza nasledujúca tabuľka 8:

Tabuľka Pridaná hodnota

Ukazovateľ Skratka

Tržby za predaj tovaru TPT

- Náklady na predaný tovar NPT

+ = OBCHODNÁ MARŽA OM

Tržby za predaj vlastných výrobkov TRV

+/- Zmena stavu vnútropodnikových zásob vlastnej výroby ZSZ

+ Aktivácia AKT

+ = VÝROBA VYR

Spotreba materiálu a energie SME

+ Služby SL

- = Výrobná spotreba VS

= PRIDANÁ HODNOTA PH

Pridanú hodnotu tvorí „efekt“ z obchodnej činnosti (OM) ako rozdiel tržieb za predaj

tovaru a nákladov vynaložených na predaný tovar a „efekt“ z výroby, ako rozdiel celkovej

výroby a výrobnej spotreby, t.j. nákladov na materiál, energiu a nakupované služby. Výroba

tu predstavuje podnikové výkony predané, ktoré prostredníctvom zmeny stavu

vnútropodnikových zásob sú korigované na výkony vyrobené (kladná hodnota znamená, že

výrobky sa nepredali a o túto hodnotu zvýšili stav zásob na sklade , preto sa k predaným

výrobkom pripočítajú. Záporná hodnota znamená, že sa predali výrobky z minulého obdobia,

ich náklady výroby už boli „uznané“, preto nemôžu byť konfrontované s výrobnou spotrebou

daného obdobia – od predaných výrobkov sa odpočítajú) a pripočíta sa ešte aktivácia, t.j.

výroba pre vlastnú spotrebu v danom období. Pojem výrobná spotreba tak ako je vymedzený

aj vo výkaze ziskov a strát, nezodpovedá jeho obsahu. Náklady na materiál, nakupovanú

energiu a služby nesúvisia len s výrobou, ale určite aj so zabezpečením ostatných činností

podniku. Taktiež veľká časť nákladových úrokov v podnikoch súvisí s výrobnou činnosťou,

ale vo výkaze ziskov a strát ovplyvňujú hospodársky výsledok z finančných operácií. Ako

vidíme, neexistuje vecná, časová a oceňovacia zhoda medzi výrobou na jednej strane

a výrobnou spotrebou na strane druhej. Sme nútení prijať „zjednodušenie“, že všetky činnosti

v podniku sú kvôli zabezpečeniu tej základnej, t.j. výrobnej a preto výroba je nútená uhradiť

základné vstupy do podniku a prinášať aj „efekt“ – pridanú hodnotu. Vnútornú štruktúru

pridanej hodnoty tvoria odpisy, osobné náklady a „novovytvorená hodnota“. Novovytvorenú

hodnotu v tomto vzťahu nemôžeme nazvať hospodárskym výsledkom v pravom zmysle slova.

Nie sú uhradené ešte všetky náklady, napr. dane a poplatky, ostatné prevádzkové náklady

a pod. Efekt z výroby, ktorý je súčasťou pridanej hodnoty predstavuje tak len „primárny“

hospodársky výsledok, z ktorého neskôr rezultuje účtovný hospodársky výsledok (zisk alebo

strata). Odpisy a osobné náklady v tomto prípade nie sú zaradené do výrobnej spotreby, teda

neboli z hodnoty výroby odpočítané (pri oceňovaní vnútropodnikových zásob a pri aktivácii

môžu byť súčasťou vnútropodnikovej ceny). Ako sme už uviedli, výroba obsahuje predané

výkony, ktoré sú ocenené predajnými cenami a vzniká tak samostatný objemový ukazovateľ

tržby za predaj vlastných výrobkov. Výkony na sklade a pre vlastnú spotrebu sú ocenené

nákladmi výroby. Z toho vyplýva, že nositeľom novovytvorenej hodnoty sú tržby, ktoré

okrem nákladov na predané výkony majú obsahovať aj efekt, ktorý s ďalšími efektmi, napr.

z predaja majetku a zásob, tvorby a zúčtovania rezerv a pod. vchádza do hospodárskeho

výsledku podniku. Preto je pri hodnotení ukazovateľa pridaná hodnota, dôležitá nielen jej

absolútna hodnota ale i podiel novovytvorenej hodnoty v pridanej hodnote a jeho vývoj.

3. Analýza nákladovosti

Na uskutočnenie tejto analýzy nám slúži výkaz ziskov a strát. Výkaz ziskov a strát nám

vypovedá o tom, koľko nákladov musíme vynaložiť na dosiahnutie 1 peňažnej jednotky

výnosov. Charakterizuje tak hospodárnosť podnikania, ktorá citeľne ovplyvňuje jeho celkovú

efektívnosť. Hospodárnosť závisí od hospodárnosti dosiahnutej v jednotlivých oblastiach –

hospodárskej, finančnej a mimoriadnej a pôsobí na ňu tiež štruktúra výnosov. Nákladovosť

hospodárskej činnosti je ďalej dovedená až do úrovne jednotlivých nákladových druhov.

Podobne možno analyzovať nákladovosť finančnú i mimoriadnu.

4. Analýza pomerových ukazovateľov

Podstatou analýzy finančnej situácie podniku je výpočet a interpretácia pomerových

ukazovateľov.

Ide o jednoduché matematické výpočty, pomocou ktorých môžeme kvantifikovať hodnotu

každého z ukazovateľov.

Ukazovatele likvidity

Charakterizujú schopnosť firmy splácať svoje záväzky. Likvidita je charakterizovaná ako

súhrn všetkých potenciálne likvidných prostriedkov, ktoré má firma k dispozícii na úhradu

svojich splatných záväzkov.

Likvidita teda označuje mieru obťažnosti transformovať majetok na peňažnú formu.

Stupeň likvidity vyjadruje vo finančnom investovaní schopnosť premeny príslušnej investície

na peňažné prostriedky pri čo najnižších transakčných nákladoch. Stupeň likvidity závisí

predovšetkým od samotného finančného nástroja, ale aj od charakteru príslušného trhu, na

ktorom sa s týmto nástrojom obchoduje.

Solventnosť sa definuje ako pripravenosť hradiť svoje dlhy v čase ich splatnosti, a je teda

jednou zo základných podmienok existencie firmy. Existuje vzájomná podmienečnosť

likvidity a solventnosti. Podmienkou solventnosti je, aby firma mala časť majetku viazanú vo

forme, ktorou môže platiť – teda vo forme peňažnej, alebo aspoň vo forme pohotovo

premenlivých peňažných prostriedkov. Inými slovami, podmienkou solventnosti je likvidita.

Na likviditu podniku vplýva celý rad činiteľov, ale najdôležitejší je štruktúra majetku a

primeraný a pravidelný prítok peňažných prostriedkov. Prvá skutočnosť, čiže štruktúra

majetku, pôsobí na likviditu v dôsledku toho, že jednotlivé majetkové súčasti sa vyznačujú

rôznou likvidnosťou.

Vzhľadom na to delíme aktíva do niekoľkých tried:

− najlikvidnejšie – peniaze, ceniny, krátkodobé cenné papiere,

− majetkové súčasti realizovateľné v krátkej dobe – splatné krátkodobé pohľadávky, −

menej likvidné – zásoby,

− dlhodobo likvidné – obligácie, dlhodobé pôžičky,

− nelikvidné (takmer nelikvidné) – dlhodobý hmotný majetok.

Členenie majetku podľa likvidnosti je východiskom pre vytvorenie základného obrazu o

úrovni likvidity podniku. Na základe tohto členenia môžeme zostaviť finančné ukazovatele,

ktoré nám poskytnú informácie o schopnosti podniku uhrádzať záväzky.

Pohotová likvidita (likvidita 1. stupňa) vyjadruje vzťah medzi najlikvidnejšou časťou

majetku a krátkodobými záväzkami. Krátkodobé záväzky definujeme ako záväzky

z obchodného styku, krátkodobé finančné výpomoci, bežné bankové úvery atď. Patria sem

teda všetky dlhy podniku splatné do jedného roka vrátane splátok strednodobých

a dlhodobých úverov.

Doporučená hodnota tohto ukazovateľa sa pohybuje v intervale 0,2 – 0,6.

Pri bežnej likvidite (likvidite 2. stupňa) berieme do úvahy aj krátkodobé pohľadávky, ale

len tie, pri ktorých je predpoklad, že budú splatené.

Vo výrobných podnikoch má ukazovateľ mať hodnotu v intervale 1 - 1,5, čo znamená, že

krátkodobé záväzky by nemali presiahnuť objem finančných účtov a krátkodobých

pohľadávok.

Ukazovateľ likvidity 3. stupňa predstavuje celkový potenciál likvidity podniku.

Vierohodnosť obrazu o likvidite môžu skresľovať nepredajné zásoby a nevymožiteľné

pohľadávky, a preto je potrebné ich z obežných aktív vylúčiť.

Celková likvidita sa má pohybovať v intervale 2 - 2,5. Z jej recipročnej hodnoty môžeme

interpretovať, že krátkodobé záväzky nemajú presiahnuť 40% hodnoty obežných aktív.

Ukazovatele aktivity

Ukazovatele aktivity nás informujú o intenzite využitia vložených prostriedkov do

podnikania. Teda, na koľko je daný kapitál využitý, ako rýchlo sa otáča, resp. aká je jeho

doba obratu. Často používanou tokovou veličinou pri ukazovateľoch aktivity sú tržby za

sledované obdobie. Do menovateľa sa môžu vkladať rôzne zložky majetku podniku a zdroje

jeho krytia. Takto vykonštruovaný pomer nás potom informuje o intenzite využitia

jednotlivých zložiek spomínaných aktív a pasív – teda o počte obrátok za sledované obdobie.

Platí, že čím kratšia je doba obratu a väčšia jeho rýchlosť, tým lepšie. Podnikateľský subjekt

s nadpriemernými hodnotami aktivity si môže dovoliť mať slabšie výsledky v oblasti

rentability. Nižšia zisková marža je totiž kompenzovaná vyšším obratom za sledované

obdobie, čo umožní dostatočné dosiahnutie úrovne zisku.

Ukazovateľ doba obratu zásob hovorí o tom, koľko dní trvá jedna obrátka zásob.

Odporúčaná výška pre tento ukazovateľ je menej ako 60 dní. V menovateli môžeme použiť

namiesto tržieb tiež náklady.

Doba obratu pohľadávok vyčísľuje dobu, ktorú musí podnik čakať od okamihu predaja po

inkaso. Ak za pohľadávky dosadíme pohľadávky z obchodného styku, dozvieme sa aká je

platobná disciplína odberateľov. Odporúčaná výška tohto ukazovateľa sa pohybuje v intervale

0 - 60 dní.

Zaujímavé je porovnať dobu, ktorú čaká podnik na platbu, s dobou, za ktorú podnik spláca

svoje záväzky. Táto doba sa vypočíta nasledovne:

Ukazovateľ vyjadruje, koľko dní uplynie od momentu vzniku záväzku po jeho splatenie.

Každý podnikateľský subjekt radšej prijíma platby ako platí. Príliš veľký rozdiel medzi

dobami splatnosti však poukazuje na problémy v hospodárskych vzťahoch a stagnáciu

peňažných tokov v ekonomike. Odporúča sa, aby doba splácania záväzkov bola kratšia ako 60

dní.

Doba obratu aktív vypovedá o tom, koľko dní trvá 1 obrátka aktív. Ak za celkové aktíva

dosadíme neobežné aktíva, dostaneme počet dní, za ktoré sa obrátia neobežné aktíva v

podniku.

Pomocou rovnakých vstupných veličín môžeme vypočítať aj ukazovatele obrátkovosti,

ktoré sú ekvivalentné jednotlivým ukazovateľom aktivity a vypočítajú sa ako ich obrátená

hodnota.

Obrat celkového majetku vyčísľuje, koľkokrát sa za sledované obdobie (najčastejšie 1

rok) obrátia aktíva v podniku. Obidva postupy ( doba obratu aktív a obrat aktív) musia viesť

k rovnakému výsledku.

Ukazovatele zadlženosti

Ukazovatele zadlženosti sledujú vzťah medzi cudzími a vlastnými zdrojmi. Aj vysoká

zadlženosť ešte nemusí byť jasne negatívnou charakteristikou firmy. V dobre fungujúcej

firme môže naopak vysoký podiel cudzích zdrojov pozitívne prispievať ku rentabilite

vlastného kapitálu.

Tieto ukazovatele teda merajú rozsah použitia cudzieho kapitálu na financovaní potrieb

podniku. Vyjadrujú štruktúru finančných zdrojov podniku, t.j. podiel vlastných a cudzích

zdrojov. Vysoký podiel vlastných zdrojov robí podnik stabilnejším, ale ich priveľké množstvo

podniku škodí, pretože pri vysokom objeme vlastného kapitálu jeho výnosnosť klesá.

Pri podniku, ktorého aktivity sú financované prevažne cudzím kapitálom, vzniká riziko

spojené s nezvládnutím splácania úverov s príslušnými úrokmi. Ak podnik naopak využíva

len vlastný kapitál, vznikajú mu náklady obetovaných príležitostí. V ekonomickej teórii platí,

že užitie vlastných zdrojov je všeobecne drahšie, než užitie zdrojov cudzích. Peniaze

externých subjektov je však nutné použiť v rozumnej miere.

Medzi ukazovatele zadlženosti zaraďujeme:

Celková zadlženosť (CZ)

Ukazovateľ celková zadlženosť, ktorý je vyjadrený pomerom cudzích zdrojov k celkovým

aktívam. Vyjadruje, v akom rozsahu je majetok firmy krytý cudzími zdrojmi.

Veritelia nepreferujú príliš vysoký podiel dlhov. Dávajú skôr prednosť nižšiemu podielu

zadĺženia. Ten im dáva väčšiu istotu, že v prípade likvidácie podniku budú ich pohľadávky

skôr uspokojené. Pre vlastníkov sú cudzie zdroje lacnejšie ako vlastné a pri vyššej miere

zadlženosti sa zvyšuje výnosnosť ich kapitálu. Optimálna hodnota tohto ukazovateľa pre

výrobný podnik je 40% až 60%.

Stupeň samofinacovania (SS)

Stupeň samofinacovania je ukazovateľ zadlženosti, ktorý vypočítame porovnaním

veľkosti vlastného a celkového kapitálu.

Tento ukazovateľ vyjadruje, akú časť celkového kapitálu tvorí vlastný kapitál. Spolu s

celkovou zadlženosťou dá súčet 1 resp. 100 %. Jeho hodnota by mala presiahnuť 0,5 resp. 50

%.

Úrokové krytie vyjadruje koľkokrát je podnik schopný zaplatiť úroky zo zisku pred

zdanením. Ukazovateľ vyjadruje schopnosť podniku splácať „cenu“ (úrok) za využívanie

cudzieho kapitálu. Podnik, ktorý nie je schopný túto cenu zaplatiť, musí znížiť zadlženosť.

Takéto prípady nastávajú ak hodnota ukazovateľa je menšia ako 3. Za dobrý výsledok sa

považujú hodnoty väčšie ako 3 a za vynikajúci hodnoty presahujúce 6.

Vzájomný pomer záväzkov a pohľadávok podniku sleduje ukazovateľ platobná

neschopnosť:

Vyjadruje vzájomný pomer záväzkov a pohľadávok podniku. Ukazovateľ vypovedá o

vzťahu týchto položiek aktív a pasív. Ak je jeho výsledná hodnota väčšia ako 1, ide o tzv.

primárnu platobnú neschopnosť a ak je menšia ako 1, hovoríme o tzv. sekundárnej platobnej

neschopnosti podniku.

Ukazovatele rentability

Ukazovatele rentability patria v praxi ku najsledovanejším ukazovateľom vzhľadom

k tomu, že informujú o efekte, ktorý bol dosiahnutý pomocou vloženého kapitálu.

Patria do kategórie tzv. medzivýkazových pomerových ukazovateľov, pretože využívajú

údaje z dvoch základných účtovných výkazov. Vstupné údaje na výpočet ukazovateľov

rentability získame predovšetkým zo súvahy: veľkosť kapitálu, ako aj hodnotu čistého zisku,

z výkazu ziskov a strát si tento údaj možno potvrdiť, ako aj získať údaje o tržbách.

Merajú teda ekonomickú efektívnosť fungovania podniku. Sú to syntetické ukazovatele, v

ktorých sa prejavujú všetky ostatné ukazovatele. Zostavujú sa tak, že dávajú do pomeru zisk

(môžeme ho brať ako hospodársky výsledok pred zdanením, ktorý reprezentuje hrubú

rentabilitu, alebo ako hospodársky výsledok po zdanení reprezentujúci čistú rentabilitu) s

rôznymi druhmi spotrebovaných vstupov (výnosy, tržby i náklady), alebo viazaných vstupov

(aktíva, vlastné imanie a pod.). Podľa týchto vstupov ďalej špecifikujeme príslušný typ

ukazovateľa.

Medzi najpoužívanejšie ukazovatele rentability zaraďujeme:

Rentabilita aktív (ROA)

ROA (Return on Assets) je ukazovateľ rentability (výnosnosti) celkového kapitálu

a porovnáva výsledok podnikateľskej činnosti s objemom vloženého kapitálu. Vypovedá

o zhodnotení celkového kapitálu, ktorý spoločnosť využívala na podnikanie. Zhodnotením

časti celkového kapitálu, ktorým je vlastný kapitál, je čistý zisk. Zhodnotením časti cudzieho

kapitálu (požičaného) je úrok, ktorý musí podnik zaplatiť. Odporúča sa, aby výška tohto

ukazovateľa bola vyššia ako úroková miera pri dlhodobých úveroch.

Rentabilita vlastného kapitálu (ROE)

ROE vyjadruje výnosnosť vlastného kapitálu. Je to najlepší ukazovateľ pre zhodnotenie

efektívnosti práce z pohľadu majiteľa podniku. Čistý zisk v čitateli znamená časť zisku, ktorú

môže podnikateľský subjekt považovať za „svoju“.

Hodnota rentability vlastného kapitálu by mala byť väčšia ako výnosnosť podniku a

analytici tvrdia, že jej výška by mala byť nad úrovňou bežnej úrokovej miery.

Rentabilita základného imania (RZI)

Hodnota ukazovateľa vypovedá o výške zhodnotenia základného (kmeňového) imania

spoločnosti. Základné imanie je zdrojom krytia a financovania dlhodobého majetku

spoločnosti, preto je pre majiteľov spoločnosti zaujímavý práve tento ukazovateľ, ktorý

charakterizuje koreňovú výnosnosť. Základné imanie je tvorené buď finančnými vkladmi,

alebo hmotnými i nehmotnými investíciami. Odporúčaná hodnota ukazovateľa je na úrovni

0,15. Ovplyvňuje ju však všeobecná ekonomická situácia (napr. výška inflácie zvýši

absolútnu veľkosť zisku, ale základné imanie sa bude používať v pôvodnej, infláciou

neovplyvnenej výške).

Na porovnávanie zisku a objemu podnikovej činnosti, a tak vlastne na vyjadrenie

zhodnotenia spotrebovaných vstupov, najčastejšie používame nasledujúce ukazovatele

rentability:

Rentabilita tržieb (RT)

Ukazovateľ rentabilita tržieb meria zisk k objemu podnikovej činnosti. Vyjadruje, koľko €

čistého zisku prinesie jedno € tržieb. Meria tak vlastne zhodnotenie spotrebovaných

výrobných činiteľov.

5. Ex – ante analýza podniku

Možnosť prognózovať vývoj finančnej situácie podniku, jeho budúcu prosperitu

(solventnosť), či neprosperitu (insolventnosť), je založená na hodnotení a interpretácii

výsledkov dosiahnutých v súčasnosti. V nich nachádzame príčiny ďalšieho vývoja.

Metódy prognózovania finančnej situácie umožňujú s primeranou spoľahlivosťou zaradiť

firmy do kategórie prosperujúcich, resp. neprosperujúcich firiem.

Medzi metódy prognózovania finančnej situácie podniku patria:

1. metóda bodového hodnotenia,

2. matematicko-štatistické metódy.

Metóda bodového hodnotenia

Metódy bodového hodnotenia sú charakteristické tým, že hodnoty zvolených finančných

ukazovateľov sa transformujú na body pomocou bodových stupníc. Bodové stupnice sú

spravidla určené expertnými metódami.

Rýchly test

Je to metóda globálna, rýchlo uskutočniteľná, pretože pracuje len so štyrmi finančnými

ukazovateľmi a jednoduchou bodovou stupnicou.

Sú to tieto štyri pomerové finančné ukazovatele:

1. podiel vlastného kapitálu z celkového kapitálu

2. doba splácania cudzieho kapitálu / charakteristika finančnej stability firmy

3. podiel cash – flow z celkových výkonov

4. rentabilita celkového kapitálu / charakteristika výkonnosti firmy

Tabuľka Stupnica hodnotenia rýchleho testu

Ukazovateľ

Stupnica hodnotenia - body

veľmi dobrý

(1)

dobrý

(2)

stredný

(3)

zlý

(4)

ohrozený

insolvenciou

(5)

Podiel vlastného kapitálu ˃ 30% ˃ 20% ˃ 10% ˂ 10% záporný

Doba splácania dlhu v rokoch ˂ 3 ˂ 5 ˂ 12 ˃ 12 ˃ 30

Podiel CF z výkonov ˃ 10 % ˃ 8 % ˃ 5 % ˂ 5 % záporný

Rentabilita celkového kapitálu ˃ 15 % ˃ 12 % ˃ 8 % ˂ 8 % záporná

Tab. Celkové hodnotenie rýchleho testu

Body Hodnotenie

0-7 Podnik je stabilizovaný, riziko vzniku platobnej neschopnosti je nízke

8-11 Podnik je ešte pomerne stabilizovaný, riziko vzniku platobnej neschopnosti

postupne rastie

12-16 Podnik začína mať prvé problémy a jeho výsledky indikujú hrozbu vzniku

platobnej neschopnosti, treba prijať opatrenia

17-20 Podnik sa dostáva do ťažkostí, ktoré sa prejavujú v dennom riadení hotovosti,

posledné varovanie – podnik sa rúti do priepasti

Situácia je tým lepšia a finančná budúcnosť firmy tým istejšia, čím menší počet bodov

získa. Minimálny počet bodov je 4, maximálny 20 bodov.

Výhodou metódy je jednoduchosť a rýchlosť, s akou sa dá získať „predstava“ o situácii

podniku a o jeho vyhliadkach do budúcnosti. Zvýšenie spoľahlivosti sa dosahuje zvýšením

počtu použitých ukazovateľov.

Matematicko – exaktné metódy

Pri týchto metódach sa hodnotenie finančnej situácie podniku konštruuje ako vážený súčet

hodnôt vybraných pomerových ukazovateľov. Ich prednosťou je že závery získané ich

pomocou nie sú ovplyvnené subjektívnymi názormi a skúsenosťami expertov, sú exaktné.

Metódy vhodné pre aplikáciu v diskriminačnej analýze:

− jednorozmerná diskriminačná analýza,

− dvojrozmerná diskriminačná analýza,

− viacrozmerná diskriminačná analýza.

Z viacrozmernej diskriminačnej analýzy sú najznámejšie:

a) Altmanova metodika tzv. Z-skóre,

b) Beermanova diskriminačná funkcia

c) Index bonity.

Možnosť prognózovať vývoj finančnej situácie podniku, jeho budúcu prosperitu

(solventnosť) či neprosperitu (insolventnosť) je založená na hodnotení a inte interpretácii

výsledkov dosiahnutých v súčasnosti. Prostriedky ex – ante analýzy využívajú informácie,

v ktorých sú obsiahnuté symptómy ďalšieho vývoja. Majú podobu rozdielnej úrovne

a dynamiky uplatnených finančných ukazovateľov sprostredkujúcich obraz o finančnom stave

podniku.

5.8 Z

á

v

e

r

Po preštudovaní tejto kapitoly nadobudnete znalosti o finančnej analýze a jej

ukazovateľoch, ako aj o metódach a nástrojoch finančnej analýzy.

5.9 S

a

m

o

k

o

n

t

r

o

l

n

é

o

t

á

z

k

y

1. Definujte finančnú analýzu.

2. Vymenujte ukazovatele rentability a likvidity.

3. Vysvetlite bankrotné a bonitné modely.

4. Popíšte pojem zadlženosť.

6. Otázky a testy

6.1 T

E

S

T

A

5. Priama metóda vykazovania výkazu CF:

a) nevychádza z nákladov a výnosov, ktoré sa týkajú základných podnikateľských

činnosti

b) vychádza z hrubých príjmov v príslušnej činnosti podniku

c) spôsobuje pokles odpisov

6. Náklady budúcich období:

a) patria k časovému rozlíšeniu pasív

b) patria k časovému rozlíšeniu aktív

c) patria k finančným účtom

7.Ak bežné záväzky + celkové dlhodobé zdroje sú záporné:

a) podnik je podkapitalizovaný

b) podnik je prekapitalizovaný

c) podnik je financovaný dlhodobými zdrojmi

8. Ak čistý pracovný kapitál je záporný:

a) podnik je podkapitalizovaný

b) podnik je prekapitalizovaný

c) má optimálnu finančnú štruktúru

9. Finančné plánovanie:

a) nie je postupné zahrňovanie nákladov a výnosov do daňových výdavkov

b) nie je proces posudzovania celkových efektov finančného a investičného

rozhodovania

c) nie je proces zahrňujúci tvorbu finančných cieľov podniku

10. Regresívne náklady:

a) zahŕňajú mzdy vyplatené za prestoj, za časy čakania

b) zahŕňajú náklady na technologické palivo, pomocný materiál, náklady na bežné

opravy

c) zahŕňajú nadčasové príplatky, príplatky za prácu v noci.

11. Vo výkaze ziskov a strát:

a) je výsledok hospodárenia z finančnej činnosti netto

b) je rozdiel medzi stavmi účtov výnosov a nákladov rovnaký ako rozdiel medzi

stavmi účtov aktív a pasív na konci rovnakého účtovného obdobia

c) nie je dynamický obraz o hospodárení podniku za účtovné obdobie

12. Ak dodávateľ dodá odberateľovi tovar alebo službu s tým, že odberateľ zaplatí po

uplynutí lehoty:

a) hovoríme o obchodnom úvere

b) hovoríme o faktoringu

c) hovoríme o forfaitingu

13. Odpisy:

a) vo výkaze o príjmoch a výdavkoch patria k nepeňažnej činnosti podniku

b) vo výkaze o príjmoch a výdavkoch spôsobujú odlev peňažných prostriedkov

z podniku

c) vo výkaze výsledovka patria k výnosových položkám

14. Nedeliteľný fond:

a) družstvo môže tvoriť vo výške 10% zo základného imania

b) družstvo musí tvoriť vo výške 15% zo základného imania a dopĺňať najmenej

o 15 % ročného čistého zisku

c) družstvo dopĺňa najmenej o 10% ročného čistého zisku

15. Ušlé výnosy:

a.) sú oportunitné výnosy

b.) sú prírastkové výnosy

c.) nie sú marginálne náklady

16. Sheltonov model:

a.) patrí k modelom dividendovej politiky

b.) patrí k modelom hodnotenia ekonomickej efektívnosti projektov

c.) patrí k finančným modelom

17. Akciová spoločnosť:

a.) pri zakladaní na základe výzvy na upisovanie akcií musí v zakladateľskej zmluve

uviesť postup pri upisovaní akcií

b.) nie je povinná dopĺňať rezervný fond o výšku stanovenú v stanovách

c.) vytvára pri svojom vzniku rezervný fond vo výške 10 % zo základného imania

18. Rozhodovanie o zmene spoločenskej zmluvy s.r.o.:

a. patrí do pôsobnosti konateľov,

b. patrí do pôsobnosti dozornej rady,

c. patrí do pôsobnosti valného zhromaždenia spoločníkov

19. Výsledok hospodárenia z hospodárskej činnosti:

a. je vo výkaze ziskov a strát brutto,

b. predstavuje rozdiel medzi nákladmi a výnosmi vo výkaze ziskov a strát,

c. spolu s výsledkom hospodárenia z mimoriadnej činnosti tvoria výsledok hospodárenia

za bežné obdobie

20. Odpisy:

a) vo výkaze o príjmoch a výdavkoch patria k nepeňažnej činnosti podniku

b) vo výkaze o príjmoch a výdavkoch spôsobujú odliv peňažných prostriedkov z podniku

c) vo výkaze výsledovka patria k výnosových položkám

6.2 T

E

S

T

B

1. Fondy zo zisku:

a. Patria medzi vlastné imanie.

b. Patria medzi bankové úvery a výpomoci.

c. Nepatria medzi pasíva.

2. Pracovný kapitál:

a. Sa vypočíta ako dlhodobé záväzky – krátkodobé záväzky.

b. Sa vypočíta ako obežný majetok – krátkodobé záväzky.

c. Sa vypočíta ako čistý obežný majetok - krátkodobé záväzky.

3. Ku dňu zostavenia účtovnej závierky sa finančný majetok oceňuje:

a. Obstarávacou cenou.

b. Reprodukčnou obstarávacou cenou.

c. Reálnou cenou.

4. Rozdiel medzi účtovným ziskom a implicitnými nákladmi:

a. Sa nazýva hrubé rozpätie.

b. Sa nazýva hrubý zisk.

c. Sa nazýva čistý ekonomický zisk.

5. Výnos z dlhopisu:

a. Sa nazýva dividenda.

b. Sa môže určiť vyžrebovateľnou prémiou.

c. Je rozdiel medzi ážiom a disážiom.

6. Nárast peňazí v podniku spôsobuje:

a. Prírastok záväzkov, úbytok pohľadávok, úbytok CP, prírastok vlastného imania.

b. Úbytok záväzkov, prírastok pohľadávok, úbytok CP, prírastok vlastného imania.

c. Úbytok záväzkov, úbytok pohľadávok, úbytok CP, prírastok vlastného imania.

7. Ak celková výška nákladov rastie rýchlejšie ako objem výkonov, hovoríme:

a. O progresívnych nákladoch.

b. O degresívnych nákladoch.

c. O regresívnych nákladoch.

8. Rozhodovať o zvýšení alebo znížení základného imania:

a. Patrí medzi právomoci schôdze členov družstva.

b. Patrí medzi právomoci valného zhromaždenia k.s.

c. Patrí medzi právomoci predstavenstva v.o.s.

9. Výška ZI u:

a. A.s. je súčasťou stanov,

b. S.r.o. je minimálne 5 000 Sk.

c. Družstva je minimálne 12 500 €.

10. Určenie správcu vkladov:

a. Je obsahom spoločenskej zmluvy.

b. Je obsahom zakladateľskej listiny.

c. Je obsahom stanov k.s.

11. Ak sú bežné výdavky a celkové dlhodobé zdroje záporné:

a. Podnik je podkapitalizovaný.

b. Podnik je prekapitalizovaný.

c. Podnik má optimálnu finančnú štruktúru.

12. Odkúpenie dlhodobej pohľadávky:

a. Nazývame forfaitng.

b. Nazývame faktoring.

c. Nazývame leasing.

13. Výnosy budúcich období:

a. Patria k pasívam podniku.

b. Patria k aktívam podniku.

c. Patria k nákladom podniku.

7. Glosár A

Akcia predstavuje práva akcionára ako spoločníka podieľať sa podľa zákona a stanov

spoločnosti na jej riadení, zisku a likvidačnom zostatku po zrušení spoločnosti s likvidáciou.

Akciová spoločnosť (a.s.) je spoločnosť, ktorej základné imanie je rozvrhnuté na určitý počet

akcií s určitou menovou hodnotou.

B

Bankové úvery sú peňažné prostriedky banky, ktoré banka poskytuje podniku pri splnení

stanovených podmienok a na stanovený účel a na určitú dobu.

C

Cash flow je definovaný ako skutočný pohyb (tok) peňažných prostriedkov podniku za určité

obdobie v súvislosti s jeho činnosťou.

Controlling je rozsiahly koordinačný koncept, ktorý má za úlohu pomáhať vedeniu a

zodpovedným osobám usmerňovať riadenie podniku.

Č

Časová hodnota peňazí vyjadruje skutočnosť, že finančné rozhodovanie ovplyvňujú nielen

sumy peňažných príjmov a výdavkov podniku, ale aj ich rozloženie v čase.

D

Degresívne náklady sa menia s objemom výkonov tak, že rast ich úhrnnej výšky je pomalší

než rast objemu produkcie.

Dlhodobý finančný plán je dokument, ktorý sa zostavuje na obdobie dlhšie ako jeden rok,

spravidla na tri až päť rokov.

Družstvo je spoločenstvo neuzavretého počtu osôb založené za účelom podnikania alebo

zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov.

E

EAT predstavuje výsledok hospodárenia po odpočítaní dane z príjmov. Chápeme ho ako

výsledok hospodárenia z bežnej činnosti po odpočítaní dane z príjmov z tejto činnosti.

EBIAT je výsledok hospodárenia zohľadňujúci skutočnosť, že nákladové úroky tvoria

daňový štít.

EBIT je výsledok hospodárenia pred odpočítaním úrokov a daní. Je chápaný ako výsledok

hospodárenia z hlavnej, bežnej činnosti podniku bez zohľadnenia nákladov na cudzie zdroje

(nákladové úroky) a pred odpočítaním dane z príjmov.

EBT je výsledok hospodárenia pred odpočítaním dane z príjmov.

EBITDA je výsledok hospodárenia pred odpočítaním úrokov, daní a odpisov

F

Finančná analýza sa zameriava na identifikáciu problémov, silných a slabých stránok hlavne

hodnotových procesov firmy.

Finančné plánovanie je proces zahŕňajúci tvorbu finančných cieľov podniku a súhrn

opatrení, činností na ich dosiahnutie.

Finančné riadenie je zložitá a komplexná činnosť využívajúca poznatky teórie podnikových

financií a rad rôznych metód a postupov zameraných na dosahovanie podnikateľských cieľov,

ktorá predstavuje významnú súčasť celkového riadenia podniku.

Fixné náklady vznikajú ako dôsledok jednorazového vkladu nedeliteľných výrobných

faktorov umožňujúcich v rámci určitého rozpätia využitia kapacity meniť objem výkonov

H

Hraničné náklady sú také z variabilných nákladov, ktorá sa pridáva ku každým nasledujúcim

výrobkom k celkovým variabilným nákladom vynaloženým na predchádzajúci počet

jednotiek.

I

Implicitné náklady sú nezaplatené výrobné faktory.

Istota vyjadruje situáciu, pri ktorej isté rozhodnutie alebo konanie prinesie len jeden možný,

vopred určený výsledok.

K

Komanditná spoločnosť je spoločnosť, v ktorej jeden alebo viac spoločníkov ručí za

záväzky spoločnosti do výšky svojho nesplateného vkladu zapísaného v obchodnom registri

(komanditisti) a jeden alebo viac spoločníkov celým svojím majetkom (komplementári).

Krátkodobý finančný plán je dokument, ktorý sa zostavuje na obdobie kratšie ako jeden

rok.

L

Likvidita znamená schopnosť premeniť majetok na peniaze.

M

Majetok predstavuje súhrn všetkých vecí, peňazí, pohľadávok a iných majetkových hodnôt,

ktoré patria podnikateľovi a slúžia k jeho podnikaniu.

Miera výnosu je percentuálne vyjadrený čistý výnos, ktorý prináša investovaný vlastný

a cudzí kapitál.

N

Náklady sa vymedzujú ako vynaloženie ekonomických zdrojov podniku na určitý výkon,

výsledok aktivity, od ktorého sa očakáva ekonomický efekt.

Náklady alternatívnych príležitosti označujeme hodnotu alternatívneho použitia finančných

zdrojov alebo iných zdrojov.

Neproduktívne náklady sú tie, ktoré platí podnik pri nedodržaní svojich záväzkov

a stanovených povinností voči iným podnikom alebo voči štátu.

Neurčitosť je situácia, v ktorej nie sme schopní s dostatočnou spoľahlivosťou definovať ani

stavy, ani procesy, ktoré môžu v danej oblasti záujmu nastať.

NI dostaneme ako súčet výsledku hospodárenia z bežnej činnosti a výsledku hospodárenia

z mimoriadnej činnosti, to znamená ako výsledok hospodárenia za účtovné obdobie.

O

Obchodný register je verejný zoznam zákonom ustanovených údajov, ktorého súčasťou je

zbierka zákonom ustanovených listín.

P

Podnik je jednotka ekonomického rozhodovania a základný ekonomický subjekt trhovej

ekonomiky.

Podnikanie je sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene

a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku.

Progresívne náklady sú také, ktorých celková výška rastie rýchlejšie ako objem výkonov a

pri klesajúcom objeme produkcie klesá pomalšie.

R

Regresívne náklady sa vyvíjajú nepriamo úmerne s objemom produkcie, t.j. ich celková

výška pri raste objemu výkonov klesá a pri ich poklese stúpa.

Rentabilita vyjadruje ziskovosť, schopnosť vytvárať pozitívny výsledok hospodárenia.

Riziko definujeme ako neistotu, pri ktorej pomocou rôznych metód kvantifikujeme

pravdepodobnosť odklonu skutočných podmienok, pôsobenia alebo výsledkov od

predpokladaných hodnôt.

S

Spoločnosť s ručením obmedzeným (s.r.o.) je spoločnosť, ktorej základné imanie tvoria

vopred určené vklady spoločníkov.

Súvaha predstavuje prehľadnú a usporiadanú formu hodnotového vyjadrenia majetku podľa

druhov a zdrojov, z ktorých majetok pochádza, k určitému dňu.

T

Tvorba finančného plánu je iteračný proces, ktorý predpokladá spracovanie niekoľkých

variant, ktoré budú smerovať k dosiahnutiu definovaných cieľov. Každý variant plánu sa

najskôr posudzuje z hľadiska potreby zdrojov financovania.

U

Úrok je príjem plynúci z kapitálu, je základnou formou výnosu z kapitálu. Je to cena za

získanie peňazí niekoho druhého, túto sumu musí zaplatiť dlžník veriteľovi.

Úroková miera je úrok vyjadrený ako percento z požičiavaného kapitálu (istiny).

Úrokovanie je vypočítanie úrokov z istiny podľa určitej úrokovej miery.

V

Verejná obchodná spoločnosť (k.s.) je spoločnosť, v ktorej aspoň dve osoby podnikajú pod

spoločným obchodným menom a ručia za záväzky spoločnosti spoločne a nerozdielne celým

svojím majetkom.

Vlastný kapitál je kapitál, ktorý patrí majiteľovi.

Výdavky znamenajú zmenšenie objemu finančných prostriedkov podniku, vznikajú v

okamihu úhrady.

Výnosy znamenajú prírastok majetku, ktorý vzniká realizáciou podnikových výkonov –

predajom výrobkov, tovarov, poskytovaním prác alebo služieb.

Výsledok hospodárenia predstavuje rozdiel medzi všetkými výnosmi a všetkými nákladmi

podniku.

Výsledovka je saldom výnosov a nákladov a tak možno z neho čerpať informácie o druhu,

výške a štruktúre výsledku hospodárenia podniku.

Z

Zadlženosť vyjadruje pomer medzi cudzími zdrojmi a celkovými aktívami.

Základné imanie predstavuje peňažné a nepeňažné vklady spoločníkov do spoločnosti.