Vydáva FACTUM BONUM, s. r. o. • Šéfredaktor TEODOR KRIŽKA • Redakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava • mobil: 0911 286 452 • e-mail: kultura@orangemail.sk • Cena 1,50 €

DVOJTÝŽDENNÍK ZÁVISLÝ OD ETIKYROČNÍK XX. – č. 18

Snímka: Teodor Križka

Dráma dobra pokračuje . V LasVegas streleczdanlivo nemotivovane zabíjal ľudí a zabil ichpäťdesiatdeväť. Päťsto ďalších zranil. Jeden človek!

Poľský filozof Tischner píše, že dráma dobrazačína, ak sa jedno dobro postaví proti druhémudobru. Pomedzi tie dobrá ide zlo.

Aké dobrá vylúčil tento zločinec? Predovšetkýmby som povedal, že dobro tohto sveta postavil protidobrám onoho sveta, večného života. Časnosťoproti večnosti. Zaklapol za ním zámok časnosti.

Rád hrával v kasínach. To znamená, že hľadalneohraničenú možnosť. Vo výhre. Výhra v hazard-ných hrách vytvára ilúziu nekonečných možnosti,ktoré treba skúšať. Zrejme mu chýbala večnosť.Jeho terorizmus je, nazdávam sa, zvláštny. Ktovie,do akého typu ho zaradia odborníci na duševnézdravie. Nuž, či to bude schizofrenická osobnosť,žijúca vo svojom vlastnom, od reality odtrhnutomsvete, bipolárna osobnosť so stavmi mánie a depre-sie, alebo nedostatočne vyvinutá osobnosť, nezrelozávislá na fikciách, či antisociálna osobnosť, aleboosobnosť s narušenou integritou, ktorá je riadenáemóciami a potrebuje divákov. Mohol by to byť in-štitucionalizovaný jedinec ako terorista, ktorý chcedosiahnuť zmenu inštitúcii, v službách teroristic-kých organizácií, alebo ukrivdená osobnosť, podo-zrievavá, konajúca unáhlene, alebo niekto, kto konápod vplyvom drog.

Myslím si, že ani jedno zaškatulkovanie ne-vysvetlí jeho zlo.

Môžeme uvažovať ďalej, že sám bol fanúšikomcountry hudby a zabíjal práve ľudí s podobným

záujmom. To považujem tiež za dôležité. Skrytývýznam tohto zjavného prejavu čítam ako uvedome-nie si prázdna, ktoré ho obklopovalo, keď dokázalodsúdiť v tom veľkom priestore prázdna ľudí,ktorých zrazu považoval za takých zbytočných. Ajprázdno symbolizovalo chýbajúcu večnosť, ktorúpostavil proti časnosti.

Čo cítil? Sadisti, ale aj tí, ktorí zneužívajúdruhých, uvádzajú pri svojom násilí zážitokuvoľňujúceho sa hnevu. Akoby neohraničenosť.

Znova náhrada večnosti? Terapeutka vo väznici pre týchto násilníkov uvádza zvláštnu hru, ktorúhrajú. Jeden omotá okolo krku druhého povraz a začne ho škrtiť. Keď situácia situácia dospeje dokritického stavu, dotyčný dá signál. Povraz jeuvoľnený a dotyčný prežíva blahodarnú úľavu.

Zážitok hltu života. Za ten hlt sú ochotní trpieť. Čo môžeme ponúknuť ako protipól? Zážitok

ničoty, ktorá môže byť tiež ilúziou večnosti. Aj ničmôže symbolizovať smrť, a tá môže byť spájaná s večným nebytím. Absontujúca večnosť, jej os-viežujúci závan kresťanstva, mu iste chýbal.

Dnešný svet rád verí, že pudy sú nevyhnutnouhnacou silou, akýmsi motorom a mnoho main-streamových médií na tom aj zarába. Ale rakúskypsychiater a neurológ Frankl, ktorý vysvetlilčloveka v biologicko-psychologickej a duchovnejsfére píše, že človek nie je hnaný pudmi, ale ťahanýzmyslom života. Prejavy zábavy, ktoré moderný

svet tvorí, neraz zdôrazňujú oslavu pudovosti. V masových zábavách sa vrhajú jednotlivci do rozvášneného davu, ako keby si chceliprepožičať jeho silu. Strácajú sa v ňom ako osoby.Ale aké ráno ich nachádza? S túžbou po intimite,ktorú už nedokážu žiť, bez predchádzajúcehozážitku davu? Country hudba je tiež o ilúziinekonečnej slobody na prériách a udalostiach z ro-dokapsov. Znova nekonečno. Hudba je nekonečno.Je viacej žitá ako uvedomovaná. Ak si ju chcemeuvedomiť, je už dávno preč, píše slovenský hu-dobný skladateľ s psychologickým vzdelaním O. Ferenczy. Svet človekom žitý nie je odsúdený na stále uvedomovanie si ho, uvádza psychológRogers. Uvedomovanie sa väčšinou „preberie“, iba akniečo chýba. Ináč by sme boli ako stonožky, ktoré sineustále musia uvedomovať svojich sto nôh.Spomeňme si, ako nám prekážalo, ak nám niekto na výlete do hôr neustále vysvetľoval, čo vidíme. To,čo prežívame, je neraz viacej, ako to, čo si o tom viemeuvedomiť. Bytie je vždy viac ako mienka o bytí.

Hráčstvo, môže byť nutkavé. Všetko sa fádneopakuje. A potom zvyčajne môže nastať stratazmyslu života, strata viery v jeho zmysel. Človek so stratou zmyslu života môže byť nepriateľský a nemusí veriť ani zmyslu toho, čo robia iní, keďsa napríklad zabávajú. M. Blondel, ktorý analyzovalľudské konanie, prišiel k záveru, že každé konanievyplýva z vôle človekom chcenej, ktorá je ale hlbšiespojená s vôľou želajúcou si stále viac účasti na bytí, na hodnote. Toto človeka ťahá dopredu.

(Pokračovanie na 2. strane)

Úsilie o dobro

25. OKTÓBRA 2017

STANISLAV HVOZDÍK

2 18/2017 (25. októbra)

Hádam nikdy doposiaľnebol človek ako jed-notlivec i ako skupina

taký “prečítaný” ako v súčasnosti.Nikdy nebolo toľko možnostísledovať vývoj a štruktúru verej-ného myslenia. Nerobme si ilúzie,v informačnej spoločnosti nie jenič zložité zaznamenávať každéťuknutie do klávesnice počítača,pamätať si nielen to, čo sme tamzapísali, ale aj to, čo sme opraviliči zmazali. Sociálne siete súschopné pomocou elektronickýchrobotov vyhodnocovať akúkoľveknáladu, jej výkyvy, protirečeniaatď. Samozrejme, potom sa užnájde ten správny kandidát ako

takmer istý víťaz úplne“demokratických”, vlastne dé-monkratických volieb. Infor-mačná spoločnosť neponechávanič na náhodu. Sociálne siete súsúčasťou frontu hybridnej vojny,ktorá je ako celok pre väčšinuobyvateľov skrytá, nejasná,neprehľadná. V horúcej fáze pre-bieha na území cudzích štátov, kderukami miestnych geríl, buričov,partizánov, teroristov bojujú pod rozmanitými heslami a zá-stavami nájomné sily veľmocí.Mediálna sféra ich priamo činepriamo podporuje už len tým, žedémonizuje oficiálnych vládnychpredstaviteľov, vyzýva ich na od-stúpenie, na príchod dočasnejvlády, schopnej rokovať o mieri a pod. Naposledy sme takétoohniská a žeravé body mohlipozorovať v Sýrii a na Ukrajine.Kým v Sýrii sa tzv. Islamský štátdarí poraziť, už nastupuje kurdskáotázka, ktorej riešenie bude o-mnoho ťažšie, pretože kurdskýnárod žije na území štyrochnavzájom konfliktných štátovTurecka, Iraku, Iránu a Sýrie. Kýmza komunizmu Kurdov pod-poroval Sovietsky zväz, dnes za nimi podľa všetkého stoja ibaUSA a Izrael. Skrátka, všade, kdesa objavuje nejaká kolektívnapožiadavka, etnická či iná, hoci ajľudskoprávna, môže sa podľapotreby veľmocí stať trecou plo-chou ich záujmov a vznikuhorúceho konfliktu ako nástrojatlaku jednej na druhú, ak to zapadádo ich záujmu. Veľmoci sa tak vy-hýbajú vzájomnému horúcemukonfliktu, ktorý by už zákoniteprerástol do konfliktu globálneho.

Po porážke Islamského štátu v Sýrii sa armáda teroristov nikamnevyparí, ale pod prikrytím pre-sunie sa na územie iného štátu,napr. do Afganistanu, kde kedysivznikla Al Kajdá. Nie, taká armádamladých bojovníkov zaiste ne-pôjde do dôchodku, ani sa nezačnezaoberať prestovaním maku. Je ibaotázka, kam ju opäť nasmerujú s cieľom rozvrátiť štát pod novýmheslom, s novou farbou zástavy.Táto armáda sa ocitla aj na územíEurópy a USA, ale aj v Rusku, kdesa môže a nemusí vymknúť spodkontroly práve tam, kde sa plánujeriadený či neriadený konflikt.

Bojuje sa totiž o veľa, o pre-rozdelenie sveta.

TEODOR KRIŽKA

Konflikt

Vyhlásenie KSI k úsiliuo vstup SR do tzv. užšieho jadra EÚ

Už roku 1988, t. j. rokpred uvedením dielado prevádzky, sa

v Maďarsku šírili fámy o environ-mentálnej škodlivosti stupňa Nagy-maros, ktorý údajne mal ohroziťvýdatnosť a kvalitu zdrojov podzem-nej vody, využívanej na zásobovanieBudapešti a okolia, a dokonca vrajvytváral aj hrozbu záplavy centramesta okolo Dunaja. Po búrlivejdiskusii maďarský parlament v sep-tembri 1988 odsúhlasil pokračovanievo výstavbe. Na základe návrhurakúskych dodávateľov stavby dvochhlavných objektov: Dunakiliti,ktorého výstavba bola zavŕšená a Na-gymarosu, ktorého výstavba sa začalaroku 1987, maďarská strana pred-ložila návrh urýchlenia výstavby dol-ného stupňa.

Návrh MR bol prijatý, ale len o tri mesiace neskôr – 13. 5. 1989maďarská vláda pod tlakom „environ-mentálnych“ demonštrácií proti výs-tavbe vodného diela Nagymaros,ktoré bolo dielom maďarských pro-jektantov, rozhodla o pozastavení výs-tavby dolného stupňa – vraj na dva mesiace.

Medzinárodné environmentálneorganizácie, ktoré organizovali de-monštrácie aj zahraniční sponzori(Soros, Lipták), ktorých ciele boli aj(alebo hlavne) iredentistické, sanemohli uspokojiť len so zastavenímvýstavby VDN. O tri mesiace (20. 7.1989) zastavili aj prípravu prehrade-nia Dunaja pri Dunakiliti.

Medzičasom MR zrušila zmluvus Rakúskom o výstavbe stupňa Nagy-maros, napriek tomu, že z tejto zmlu-vy vyplývala povinnosť uhradiť celúdohodnutú sumu – 2,3 mld. ATS, za Nagymarus, aj v prípade prerušeniaa zastavenia výstavby z viny investora– dúfajúc, že im Rakúsko úhradunevykonaných prác odpustí.. Povytvorení novej vlády v ČSFR už10.1.1990 posiela madarský premierpremiérovi Čalfovi nótu, navrhujespoločne, na základe nových kritériíposúdiť ekologické dopady VDG,pričom konečné rozhodnutie by malobyť prijaté až neskôr – tak asi za 3 – 5rokov !

Oponenti VDG v Maďarsku siboli istí, že sa bez hate Dunakilitinedá voda previesť do kanála a uviesťelektráreň do prevádzky, tak spokojnečakali, veď proti SVD G-N savyslovili okrem domácich ochrancovprírody a novinárov (najmä českých),aj viacerí federálni politici, na čele s prezidentom Havlom.

Maďarská strana preto zvolilavyčkávaciu taktiku, pričom akékoľ-vek odborné rokovania podmieňovalazastavením prác na slovenskej strane,aby si tak vynútila ďalší krok k splne-niu maďarského jednostrannéhorozhodnutia.

Gabčíkovo bolo jednými (vrátanemňa) vnímané ako skúšobný kameňschopností slovenských inžinierov a slovenských stavebných podnikov.Bol som si vedomý, že výsledoknášho snaženia do značnej mierypredurčí budúci vývoj aj úspechSlovenskej republiky, ktorá sa rodilasúčasne s uvádzaním do života tohtodiela a – rovnako ako Sústava vod-ných diel Gabčíkovo-Nagymaros –mala množstvo nepriateľov doma aj v zahraničí.

Medzinárodný rozmer jej určovalspor o plnenie Zmluvy, uzavretej v septembri 1977. Spor, v ktoromtechnické argumenty boli na ma-

ďarskej strane odsunuté nabok akonepodstatné, aby mohli prevládnuťpolitické ciele maďarského šovinizmua iredenty, roky dusené pod po-krievkou internacionálnej spolupráce.Spor, v ktorom si Budapešť chcela s veľkomaďarskou aroganciou pri-svojiť právo, s konečnou platnosťourozhodnúť aj za svojho suseda oosude SVD G-N, ktorá –stála a stálestojí v ceste politickým cieľom týchsíl, ktoré od roku 1921 bojujú proti(podľa nich) „diktátu Trianonu“

Koncom 20 storočia vo svete užbolo cítiť ekologický diktát funda-mentalistických ekológov, všeobecneoznačovaných za ekoteroristov.

Ich snahou bolo zabrániť uvede-niu SVD do prevádzky, zvolili siveľmi citlivú tému ochrany podzem-ných vôd. Argumentovali dopadomodvedenia vody Dunaja do kanála –zničenie vegetácie v okolí vyschnu-tých ramien a zničenie všetkého života.

Ekologickú katastrofu by – podľanich – dokončila zdrž, v ktorej by sa– spolu s jemnými sedimentmi usadiliaj karcinogénne, mutagénne a tera-togénne látky, ktoré vraj prinášaDunaj. Všetky tieto okolnosti všakboli známe projektantom a výskum-níkom, ale mnohí z nich sa – podtlakom environmentalistickej propa-gandy – poisťovali dvojznačnými(alebo jednoznačne negatívnymi) vy-jadreniami.

Uvedomujúc si ekonomické ajekologické dopady prijatia maďar-ského návrhu, ale nestotožňujúc sa s pesimistickými prognózami vedcov,museli sme hľadať vhodné technické,ekonomicky prijateľné riešenie, ktoréby týmto reálnym škodám zabránilo.Pripravovatelia SVD mali k dispozíciivýsledky vplyvu VD Madunice na životné prostredie, ktoré sa stavaloako model pre budúcu realizáciu dielana Dunaji.

Myšlienka prehradenia Dunaja na území SR a odrazenie vody do ka-nála pri Čunove sa zrodila užzačiatkom osemdesiatych rokov, keďMR z finančných dôvodov navrho-vala odklad výstavby asi o desaťrokov. Po roku 1989 sme toto riešenierozpracovali na Hydroconsulte. Uve-domovali sme si, že každý rokoneskorenia v uvedení VDG do pre-vádzky znamená stratu elektrickej energie v hodnote asi 3,5 mld. Kčs.Rozdelili sme stavbu na dve etapy.Prvú, ktorá umožnila vzdutie vody a jej prevedenie do prívodnéhokanála.

Realizácia prvej fázy dočasnéhoriešenia, ktorého náklad dosahoval asi4 mld. Kčs, nesmela prekročiť jedenrok! Mali sme na zreteli pripravovanérozdelenie Československa. Ak bysme prekročili termín konca roka1992, Slovensko by bolo v politickejizolácii, odpor proti prehradeniu bySlovensko ťažko prekonalo. Predpo-kladali sme pritom, že v lepšom prí-pade by vôbec nebolo treba realizovaťdruhú fázu, ktorá bola nevyhnutná pre dlhodobejšiu prevádzku, lebo smedúfali, že bezproblémová prevádzkaVDG (a strata možnosti vydieraniazadržiavaním využívania hateDunakiliti) prispejú k zmene stano-viska maďarskej strany a k jej návratuk zmluvným podmienkam.

Výstavba hate Dunakiliti aj skú-senej rakúskej firme Donaukraft tr-vala skoro 4 roky! Preto bolo trebahľadať a realizovať riešenie, ktoré byumožnilo uviesť VDG do prevádzkyv priebehu jednej stavebnej sezóny

Mať svoj vlastný, suverénny štát, je prirodzenou túžbou každéhonároda. Slováci ho dosiahli v rokoch 1992/1993. Od roku 1998 sme všaksvedkami postupného okliešťovania štátnej suverenity SR. Začalo sa eko-nomickým a mediálnym výpredajom Slovenska. Po vstupe SR do EÚ saešte zrýchlilo. Navyše, naša republika je oproti pôvodným členským štá-tom po viacerých stránkach diskriminovaná.

V posledných mesiacoch sledujeme rozpory v rámci tzv. Vyšehradskejštvorky i snahy predstaviteľov SR za každú cenu byť súčasťou tzv. jadraEÚ bez toho, aby bolo občanom jasne vysvetlené, o čo ide, akú cenu máza to SR zaplatiť a čo to bude pre jej občanov znamenať.

EÚ dnes smeruje k vytvoreniu tzv. superštátu (federalizácii). V praxito má znamenať vytvorenie jedného európskeho prokurátora, bankovej a finančnej únie, daňovej harmonizácie či spoločnej azylovej politiky.

KSI, ktorý sa pričinil o vznik Slovenskej republiky, voči ďalšiemuodbúravaniu štátnej suverenity čo najdôraznejšie protestuje. Odôvodnenesa obávame, že tak, ako sa za tzv. euroatlantickým spojenectvom skrývapodriadenie Európy záujmom USA, podobne tzv. jadro bude len inýmnázvom pre akýsi nemecko-francúzsky protektorát nad malými národmi,tentokrát pod demokratickou nálepkou.

Vstup do tzv. jadra by po ekonomickej stránke znamenal prehĺbeniekolonizácie Slovenska. Priniesol by ďalšie obmedzovanie slobody slovaako aj vnútenie legislatívy vyzdvihujúcej morálne zvrátenosti (tzv. agendaLGBTI). Bez pochýb by obsahoval aj prijatie imigračnej politiky EÚ,ktorej fatálne dôsledky sú už dnes v západnej Európe zrejmé. Je to útlakväčšinového, domáceho obyvateľstva, diskriminácia kresťanov, teroris-tické útoky a život v neustálom strachu.

Badáme, že za riadenou migráciou je nový pokus o islamizáciu Európy,s ktorou má i naša krajina bohaté tragické skúsenosti. Slovenský národ jeodnepamäti spojený s kresťanstvom. Otvorenie dverí islamizácii, ako ajrozplynutie Slovenska v rámci akéhosi európskeho superštátu, by išlo nie-len proti zmyslu slovenských dejín, ale bolo by zradou národa a národnýchzáujmov.

Súčasne s politikou tzv. jadra odmietame aj šírenie americkej propa-gandy a nenávistnej protiruskej politiky, ktorú dnes EÚ, podľa želaníWashingtonu, vedie. Úlohou i záujmom SR je udržiavanie dobrýchvzťahov so svojimi susedmi a veľmocami, no predovšetkým jej prežitieako štátu slovenského národa, dôstojný život jej obyvateľov a trvaloudržateľný rozvoj.

V Bratislave 6. 10. 2017

(Pokračovanie z 1. strany)Každý má zrejme skúsenosť, že opúšťame objekty, ktoré nás

najprv zaujali a hľadáme iné objekty, alebo hlbšie obsahy v týchto objektoch, ktoré by nám dávali zmysel. Povedanézložitejšie, dávame do súladu vôľu nami chcenú s vôľou, ktoráchce stále vyššiu hodnotu. Mnohí manželia, ktorí vydržia spoluaž do staroby, hovoria, až teraz vieme, čo je láska. A predsahodnoty lásky, ale aj iné hodnoty, nás sprevádzajú celý život.Presahujú nás. Je napísané, kto stratí pre mňa svoj život, nájdeho, kto si ho chce zachovať, stratí ho. Na to, by mal myslieťkaždý človek. To je životná úloha. Musíme stúpať po vlnáchživota. Ale človek má slobodnú vôľu. Môže odmietnuť sle-dovanie vĺn života a uzavrieť sa v dosiahnutom. A tu ho pre-kvapí niečo, čo nečakal, zážitok prázdna, veľkého prázdna.

Myslím si, že toto urobilo zo strelca v Las Vegas zločinca.Možno, že sa aj skôr čudoval, prečo sa zrazu stratilo to, čo muešte včera dávalo zmysel. Môže sa zaťať a meniť sa pomaly,pod vplyvom tohto prázdna, v cynika, nihilistu, ktorý už v ničneverí, a preto stráca aj zmysel života. Môže potom vziať zbraňa zabíjať. Hnev ho uvoľní, dá mu ilúziu neohraničenosti. Zasedémonická podoba večnosti.

Kresťanské náboženstvo má veľký nielen rozvojový, ale ajpreventívny potenciál. Učí nás „ stratiť“ svoj život, aby sme„našli“ iný, plnší. Zločinec z LasVegas o to nestál. Myslím si,že o tom sú tie drámy dobra, lebo ľudia veria iba tomuto svetu.Sv. Ján Pavol II. hovoril, že aj Slovensko má v tomto smereúlohu vo svete. Ale niekedy sa mi zdá, že „svet“, ktorýprichádza na Slovensko, hovorí, ja vám ukážem, kto je vašímbohom. A prichádzajú s nim biedy rôzneho druhu, lebo všetkopohanské je postavené v konečnom dôsledku na násilí a stra-chu, iba kresťanstvo je postavené na láske. Niekedy sa mi zdá,že Slovensko je v pasci nejakého stausquo. Ale tento status quo,nie je rozvoj. Treba ho zrušiť, pretože nikto nie je taký malý,ale ani taký veľký, aby nemal povinnosť usilovať sa o dobro.

STANISLAV HVOZDÍK

Úsilie o dobro

318/2017 (25. októbra)

a ktoré by spĺňalo všetky požiadavkyna bezpečnosť! Predsedníctvo vládyČSFR po nenájdení spoločného pos-tupu s maďarskou stranou 2. 11. 1989rozhodlo o príprave tohto náhradnéhoriešenia.

Po vytvorení novej, dočasnejvlády ČSFR premiéra Čalfu, došlo k zmenám aj na Slovensku. Ministrom lesného a vodného hospo-dárstva a drevospracujúcehopriemyslu sa stal Ing. Ivan Veselý a jeho námestníkom Ing. DominikKocinger, ktorý neskôr nahradil vo funkcii vládneho splnomocnencapre výstavbu a prevádzku SVD G-NIng. Vladimíra Lokvenca.

Jedným z prvých rozhodnutí

nového ministra LVD zo dňa 15. 12.1989, bolo zastavenie prác na prípravenáhradného riešenia. Nebolo to všaklen „gesto dobrej vôle“ s cieľomvytvorenia podmienok pre rokovanie,ale plné akceptovanie návrhu MRnerealizovať výstavbu VDN a orien-tovať sa len na priebežnú prevádzkuVDG. Boli vytvorené posudzovaciekomisie a výzva o pripomienky,adresovaná na 107 osôb a /pracovísk,čím namiesto intenzívnej prípraveúčinného protiopatrenia (náhradnéhoriešenia, ktoré sa mohlo pripravovaťsúbežne, odštartoval sa diskusný klubs otvorenými dverami všetkým ne-priaznivcom VDG. Výzva síce upo-zornila na straty v dôsledku odkladuprevádzky vo výške 3,5 mld. Kčs/rok,ale túto okolnosť málokto bral do úvahy. Žiaľ, gestá dobrej vôle ne-platia na fundamentalistov a výsled-kom tejto pochybenej „ústretovosti“bola len strata poldruha roka v projekčnej príprave náhradnéhoriešenia.

Výsledok rokovaní v komisiách,sa dá zhrnúť stanoviskom Ing.Lichvára, predsedu I. skupiny, v “Správe“ konštatuje že: Výsledkyprognózy vplyvu prevádzky vodnéhodiela na kvantitu a kvalitu povr-chových a podzemných vôd v oblastiVDG, ktoré poskytli experti vo svo-jich písomných stanoviskách, uve-dených v prílohe záverečnej správyčasť c/, na základe preštudovanýchmateriálov, vlastných výskumov a priamych konzultácií na zasadnu-tiach komisie v období od 18. 1. 1990do 9. 2. 1990, (géniovia - stačilo im22 dní na vynesenie rozsudku smrtipre VDG.) sú – z hľadiska primárnehoaspektu, ktorým je zachovaniemnožstva /18m3.s-1 / a akosti pitnýchvôd v CHVO Žitného ostrova,využiteľných bez úpravy – negatívne.

V priebehu roka 1990 sa v rôz-nych komisiách len študijne skúmalaa vyhodnocovala celá plejáda Varian-tov A až G, s viacerými subvariantmi,pričom posledný Variant G riešil ajzbúranie všetkých vybudovaných ob-jektov a technicky nerealizovateľné„uvedenie územia do pôvodnéhostavu.

Komplexné vyhodnotenie všet-kých možných technických variantov

riešenia sporu, bolo robené nielen z hľadiska ekonomického, ale metó-dou rozhodovacej analýzy aj na zá-klade ekologických, sociálnych,právnych a realizačných kritérií.Vykonalo sa v decembri 1990, na zá-klade podkladov odborných komisií,pripravovaných v priebehu roka. Po-radie výhodnosti variantov z jed-notlivých hľadísk stanovovali pritompríslušní odborníci – vrátane oponen-tov realizácie VDG. Výsledok kom-plexného hodnotenia potvrdil, žeriešenie podľa Zmluvy 1977 je objek-tívne najvýhodnejšie, na druhom mieste sa umiestnil „Variant B“, tiežnerealizovateľný bez spolupráce s MR, takže jediným realizovateľným

zostal len „Variant C“, ktorý zaujaltretiu priečku komplexnej výhodnosti.

V júni 1991, po druhom ne-úspešnom rokovaní na úrovni vládnychdelegácií, vlády SR a ČSFR rozhodli o príprave realizácie Variantu C.

Ministerstvo lesného a vodnéhohospodárstva vypísalo konkurz na funkciu riaditeľa VVB, konkurzsom vyhral, a 1. júla 1991 som prešielna miesto riaditeľa podnikuVodohospodárska výstavba (VV), kdesom získal možnosť presadiť mojupredstavu o „dočasnom“ riešení.

Moja predstava spočívala v takejzmene riešenia hatí pri Čunove, ktoráby zlacnila a skrátila ich výstavbu. Na technické realizovanie tohtozámeru som prizval Prof. Ing. PavlaGabriela, Dr.Sc., Dr.h.c. z ČVUTPraha a Doc. Ing. Čiháka, CSc. Do riešenia sme zapájali aj viacerýchpedagógov SVŠT – Doc. Ing. Ravin-gera, CSc, prof. Ing. Jozefa Hullu,DrSc. a ďalších.

Na riešenie problematiky povr-chových a podzemných vôd sa pod vedením Prof. RNDr. IgoraMuchu CSc. vytvorila skupina „Pod-zemná voda, s.r.o.“. Investor – VVvytvoril podmienky pre prácu tejtoskupiny a zadával jej riešenie konkrét-nych problémov. Za pomoci pro-gramu PHARE sa na tomtopracovisku vytvoril digitálny modelúzemia Dunaja, na ktorom sa riešilimnohé problémy a ktorým bolo tiežmožné objektívne vyhodnotiť zmenyv režime povrchových a podzemnýchvôd vyvolané vodným dielom. Tátoskupina zohrala v priebehu prehradzo-vania Dunaja a v priebehu prípravy a konania procesu na MSD veľmikladnú úlohu.

Keď poslanec Huba neuspel v SNR, kde presadzoval miestonáhradného riešenia Variantom C,nové riešenie, prevzal aktivitu protiVariantu C minister ŽP ČSFR Va-vroušek. Na základe riešenia štúdie,ktorú objednal u VÚVH, sa podujal v septembri 1991 presvedčiť tri výbo-ry maďarského parlamentu o akcepto-vaní spoločného študovania tohto„ekologického“ riešenia, čím by safederálnej vláde poskytol dôvod, daťprednosť spoločnému riešeniu podľaVariantu D (hoci aj s neznámym

výsledkom), pred definitívnym odsú-hlasením realizácie Variantu C.Nepočítal však s maďarským „koefi-cientom fundamentalizmu“ – výborymaďarského parlamentu si vypočuliministra, ktorý síce získal ich sympa-tie prehlásením, že vždy bojoval protiVDG, ale neakceptovali jeho názor,podľa ktorého: „keď už je dielo v takpokročilej rozostavanosti, bude lepšieho dokončiť čo najekologickejšie –pomocou Variantu D“. Nepochopili,že im ponúka jedinú možnosť, akoodvrátiť hrozbu urýchlenej realizácieVariantu C – nielen preto, že ich uzne-senie Parlamentu MR z apríla 1991zaväzovalo rokovať len o zrušení Zmluvy 1977, ale spracovaní propa-

gandou svojich médií, považovaliVariant C len za „papierového tigra“,ktorý ich má donúť prijať iné poz-itívne riešenie.

Po treťom rokovaní vládnychdelegácií s rovnakým (nulovým)výsledkom, vláda ČSFR rozhodla v decembri 1991 o uvedení VDG doprevádzky pomocou Variantu C. Naväčšinu objektov už bolo vydanéstavebné povolenie, ktoré v novembri1991 nadobudlo platnosť.

ZNEUŽÍVANIESCHVAĽOVACIEHO PROCESU

STAVBYMinisterstvo ŽP SR, ( nástupca

za Komisiu pre ŽP) ktoré spolu s prí-slušnými okresnými úradmi vydávalostavebné povolenie na objekty Va-riantu C – ako na novú stavbu – boloprešpikované odporcami SVD, alevzhľadom na platné uznesenia vládnebolo možné bez dôvodu odmietnuťvydanie stavebného povolenia.Slovenská komisia pre ŽP predtýmstanovila známych „19 podmienok“najmä ekologického charakteru,ktorých splnenie podmieňovaloplatnosť stavebného povolenia. Nie-ktoré podmienky boli vyslovene v rámci VDG nesplniteľné (ako napr.vyriešenie plavebných podmienokpod VDG), alebo úplne nezmyselné(ako napr. súčasne s uvedením do pre-vádzky zdrže, vybudovanie aj úpravnevody pre zdroj Kalinkovo – ktorý malbyť podľa katastrofických prognózznečistený v priebehu niekoľkýchtýždňov – a to na neznámy druhznečistenia, neznámej koncentrácie).Ich autori počítali totiž s neprijatímtýchto podmienok, pričom odvolanieby malo odkladný účinok na nadobud-nutie platnosti stavebného povolenia.

Našťastie, termíny splnenia niek-torých podmienok boli v rámci pro-jektovej dokumentácie, zatiaľ čoiných (vrátane tých pochybných) až kmomentu uvedenia do prevádzky.Keď sme všetky podmienky prijali,ich autori spustili krik: „ako je možné,že ich VV prijalo – veď sa nedajúsplniť !“ – ale stavebné povolenie19.11.1991 nadobudlo platnosť !

Po prekonaní administratívnychproblémov, bolo treba zabezpečiťvysoké tempo výstavby, pri minimal-

izovaní stratových časov. Tento spô-sob riadenia prác si stavebné firmy,ako aj ich subdodávatelia osvojili, čoumožnilo dodržať mimoriadne krátkelehoty výstavby. Znamenalo to však,byť v pohotovosti doslova 24 hodíndenne, aby sa prípadný vzniknutýproblém vyriešil najneskôr do hodiny– dvoch

Keď skúsenosti z výstavby prvýchpolí hate na obtoku preukázali, že byuplatnenie rovnakého spôsobu (hĺbky)zakladania na 20-tich poliach hate vinundácii mohli ohroziť termín uvede-nia diela do prevádzky, boli smeschopní aj počas výstavby urobiťpotrebné zmeny projektu, bez toho,aby táto zmena bola „zneužitá“ na

predĺženie, alebo zdraženie výstavby.V októbri 1992 som stál pred dile-

mou, kam až siaha moja kompetencia,ako riaditeľa VV. Dvaja ministri minapísali listy, ktorými ma varovali –jeden pred nerešpektovaním varovaníES a druhý pred krokmi v rozpore sozákonom. Vláda SR prijala uznesenie17 októbra 1992, že prehradenieDunaja sa odkladá. Nebolo by ničľahšie, ako prehradenie o týždeňodložiť (splnilo by sa tým prianie fed-erálnej vlády – veď jej predsedaStrásky hrozil, že pri nasledujúcomhlasovaní využije právo svojich dvochhlasov, čím by sa pomer hlasov zme-nil na 6:5 proti prehradeniu). A potomby prehradenie už nedovolili zvýšenéprietoky.

VDG by nebolo uvedené do pre-vádzky a v priebehu nasledujúcehoroka by si maďarská loby zabezpečilataký tlak – už na samostatnú SR –ktorý by ju prinútil ďalších 3-5 rokov(podľa priania MR) študovať poten-ciálne environmentálne vplyvy diela anakoniec prijať návrh MR a zbúraťvšetko.

Bol som presvedčený, že VDGnebude mať negatívne vplyvy na ŽP,naopak – že jeho nerealizované poz-itívne vplyvy by neboli ničímnahraditeľné. Vedel som, že okremstraty dosial preinvestovaných 21,5mld. Kčs, bude treba vynaložiť nabúranie objektov VDG asi 40 mld. Sk,že na náhradné investície (v ústí Váhua Ipľa, na protipovodňové opatrenia,na rekonštrukcia prístavu Bratislava)bude treba postupne vynaložiť ďalšíchasi 15 mld. Sk, že náklady na údržbuplavebnej dráhy za 50 rokov by dosi-ahli spolu aspoň 25 mld. Sk a hodnotanášho podielu nevyrobenej energie naSVD G-N za 50 rokov životnostidiela, len v súčasnej cenovej úrovni,dosahuje asi 311 mld. Sk. Summasummárum, škody by dosiahli vyše400 mld. Sk. Isteže, VDG uvedené doprevádzky, nevyriešilo problém celejSústavy. Variant C stál podstatnemenej, ako by stálo zbúranie objektovVDG a dokončené dielo produkujelen vyrobenou energiou ročne hod-notu asi 2,5-3,0 mld. Sk,

Ale VDG má aj ďalšie účinky –zvýšenie vyťažiteľných zásob pod-zemnej vody, nové zdroje závlahovej

vody, ochrana pred povodňami,zlepšenie plavebných podmienok a prínosy pre podunajský región –tieto predstavujú v súčte hodnotu min-imálne rovnakú, akú má vyrobená energia – teda ďalších aspoň 180 mld.Sk, pričom hodnota oživených dunaj-ských ramien a lužných lesov sa anipeniazmi nedá vyjadriť ! Ing. Líškavypočítal škody do roku 2013 spô-sobené zmluvným partnerom nám za neuvedenie VDN do prevádzky vo výške viac než 5 mld. €.

AKO TO BOLO S FINANCOVANÍM SVD G-N

Do konca roka 1992 bola SústavaVodných Diel Gabčíkovo-Nagymarosfinancovaná zo štátneho rozpočtucelkovou sumou 21,5 miliárd Kčs.Suma je štatistický údaj, presný včíslach, zostavený zo súm rôznychcenových relácií, ako sa ceny meniliv priebehu pätnástich rokov.

V roku 1993 vláda SR svojim Uz-nesením č.342 z 25. mája 1993 vzalana vedomie (citácia z uznesenia)návrh ministra financií, spôsob dofi-nancovania SVD G-N na územíSR vrátane „Náhradného“ uvedeniavodného diela Gabčikovo do pre-vádzky na území SR a vytvorenieZdruženia Dunaj podľa § 829 až 841Občianskeho zákonníka. Čím vládapresunula povinnosti voči občanom i územiu, ako aj medzinárodnézáväzky zabezpečenie medzinárodnejplavby po Dunaji na Združenie, pres-nejšie na VVB. Je to svetová rarita.Združenie vytvorili štyri podniky:Vodohospodárska výstavba, š.p.Bratislava, Povodie Dunaja š.p.Bratislava, Slovenský energetickýpodnik, š.p. Bratislava, Vodné elek-trárne, š.p. Trenčín.

V zmluve o Združení zo dňa16.4.1993 sa o vlastnom financovaníhovorí v čl. 3 : "Združenie z prostried-kov získaných prevádzkou vybu-dovaných objektov bude financovaťnáklady na prevádzku vybudovanýchobjektov , splácanie prijatých úverovčlenov združenia na financovanieSVD. Všetky zostávajúce prostriedkyzískané činnosťou združenia na SVDorientuje na financovanie dostavbySVD. Majetok získaný združenoučinnosťou, tak ako aj doterazvytvorený majetok je v právehospodárenia, danom „Zmluvou“.Združenie bude spoločne vyvíjaťnevyhnutné kroky pre získaniedodatočných zdrojov, potrebných prekomplexné dokončenie diela, vrátaneúčasti štátu na financovaní verejno-prospešnej časti SVD". Verejnoprospešná činnosť ani pri VDG ani priVD Ž nebola zo strany štátu nebolaplnená.

Združenie od svojho vzniku v ro-ku 1993 plnilo svoje poslanie a vtedaj-ší Slovenský energetický podnik,š.p. odvádzal Združeniu finančnéprostriedky, získané z predaja elek-trickej energie na VDG dohodnutoucenou 1,0 Sk/kWh. Čo činilo 2,5 mld.Sk ročne. Táto suma postačovala nadokončovanie i na prevádzku VDG,nebolo potrebné brať úvery na do-končenie stavby.

Problém vo financovaní nastal ažpotom, keď Moravčíkova vláda uzne-sením č. 901 zo dňa 30. augusta 1994schválila privatizáciu časti podnikuSlovenský energetický podnik, š.p.,súčasťou ktorej bola aj vodnáelektráreň Gabčíkovo. Túto akciutreba považovať za protiprávnu, pre-tože je v rozpore so zmluvou s Maďarskou republikou z roku 1977

JÚLIUS BINDER

Dvadsiatepiate výročieprehradenia Dunaja

4 18/2017 (25. októbra)

J. E. MSGR. THDR. ŠTEFANVRABLEC, (* 21. 2. 1925 (Závod) –1. 9. 2017 (Nitra) bol člen Sloven-ského ústavu v Ríme, Rektor Sloven-ského ústavu svätých Cyrila a Metoda v Ríme (1993 – 1998), titulárnybiskup tasbaltský, emeritný pomocnýbiskup Bratislavsko-Trnavskej arci-diecézy.

V rodisku vychodil šesť rokovzákladnej školy, potom študoval

na františkánskom gymnáziu v Malackách a na Rímskokatolíckombiskupskom gymnáziu v Trnave, kdev roku 1945 zmaturoval. V školskomroku 1945/46 začal študovať bo-hoslovie na Rímskokatolíckejkej bo-hosloveckej fakulte v Bratislave, aleuž 3. novembra 1945 ho trnavskýapoštolský administrátor poslal na štúdiá do Ríma. V Pápežskomkolégiu sv. Jána Nepomuckého dostalkňazskú formáciu a študoval na Pá-pežskej lateránskej univerzite v Ríme.Bakalárstvo filozofie (Ph. Bac.) do-siahol roku 1947, licenciát (ThLic.)23. júna 1951 a po obhajobe dizer-tačnej práce De laicorum catholico-rum ad opus missionale Ecclesiaehabitudine (O misijnej spoluprácilaikov) 9. marca 1956 doktorátteológie (ThDr.).

Sviatosť kňazstva prijal 23. de-cembra 1950 v Ríme z rúk arci-biskupa Luigiho Tragliu.

Keďže sa po roku 1948 nemoholvrátiť na Slovensko, pôsobil v sever-nom Taliansku ako kaplán v CesioMaggiore a Arina di Lamon (1951 -1955) a potom ako správca farnostiGoima di Zoldo (1955 - 1957). Roku1957 ho Kongregácia pre univerzitya semináre menovala za špirituála do Pápežského regionálneho kňaz-ského seminára v Chieti, kde pôsobildo roku 1963. V školskom roku1963/64 študoval špiritualitu na Pápežskej Gregoriánskej uni-verzite v Ríme. V rokoch 1964 až1966 bol špirituálom v Pápežskom re-gionálnom kňazskom seminári v As-sisi. Od roku 1966 do roku 1998pôsobil v Slovenskom ústave sv. Cy-rila a Metoda v Ríme, v rokoch 1993až 199 ako jeho tretí rektor. Jehopredchodcami boli prelát ŠtefanNáhalka (1916 – 1975) a biskup Do-minik Hrušovský (1926 – 2016).Roku 1959 založil a potom dlhé rokyredigoval “zošity pre informácie a špeciálne otázky” Slovenský kňaz,neskôr premenovaný na Diakonia, av roku 1971 založil a potom dlhé rokyredigoval aj bulletin slovenských ses-tier Magnifikat; obidve periodiká vy-chádzali do roku 1991. V roku 1969redigoval Hlasy z Ríma a v rokoch1993 - 1998 Slovenské hlasy z Ríma.

Ťažisko jeho práce spočívalo vredakčnej práci na príprave vydanínáboženských kníh v slovenčine a vich odosielaní na Slovensko. 27. no-vembra 1973 ho Kongregácia preBoží kult menovala za člena Litur-gickej komisie pri Slovenskom ústavesv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktorá

pracovala v súlade so Slovenskouliturgickou komisiou na Slovensku.Koordinoval práce pri vydávaní litur-gických kníh v slovenčine, ktoré pre Slovensko tlačila Vatikánskavšerečová tlačiareň (Typis PolyglottisVaticanis). Za prvých 25 rokov jehočinnosti vo vydavateľstve Sloven-ského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme vyšlo takmer tisíc titulovkníh, drobnotlačí a periodík v nákladepribližne 3 000 000 výtlačkov.

Trvalým prínosom ŠtefanaVrableca pre Cirkev na Slovensku -popri náročnej organizácii a ko-ordinácii edičných aktivít Pracovnéhokruhu Slovenského ústavu sv. Cyrilaa Metoda v Ríme - je jeho systema-tický zástoj pri uvádzaní liturgickejreformy stanovenej 2. vatikánskymkoncilom do života slovenských ka-tolíkov na Slovensku i v zahraničí.Svojím nezastupiteľným účinko-vaním pri prekladaní, redigovaní a úradnom schvaľovaní latinskýchbohoslužobných textov do slovenčinysa pričinil o to, aby slovenskej rečibol priznaný štatút liturgickéhojazyka.

Okrem redakčných prác sa ak-tívne venoval pastoračným aktivitámv rímskom suburbikárnom biskupstvePorto-Santa Rufina.

Na návrh Konferencie biskupovSlovenska z 20. októbra 1992biskup rímskej suburbikárnejdiecézy Porto-Santa Rufina DiegoBona ho 11. novembra 1992 vymen-oval za tretieho rektora Slovenskéhoústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme atento úrad zastával až do 9. septem-bra 1998, keď ho odovzdal svojmunástupcovi. Jeho pričinením bolo v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda dekrétom zo dňa 15. sep-tembra 1997 zriadené Pápežskéslovenské kolégium sv. Cy-rila a Metoda v Ríme a dekrétom zo 16. marca 1998 bol Slovenský

ústav sv. Cyrila a Metoda povýšenýna Pápežský slovenský ústav sv.Cyrila a Metoda. Štefan Vrablec za-stával úlohu rektora obidvoch inštitúcií.

Dňa 19. júna 1998 ho pápež JánPavol II. vymenoval za titulárnehobiskupa diecézy Tasbalta a ustanovilza pomocného biskupa Bratislavsko-Trnavskej arcidiecézy.

Sviatosť plnosti kňazstva, biskup-skú vysviacku, prijal 26. júla 1998

v Šaštíne z rúk kardinála Jána Chry-zostoma Korca zo SpoločnostiJežišovej. .

Dňa 22. novembra 1999 ho Kon-ferencia biskupov Slovenska zvolila zapredsedu Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

POCTY A VYZNAMENANIA:- pápežský komorník [monsignor]

(1971, pápež Pavol VI.)- pápežský prelát (25. 3. 1982,

pápež Ján Pavol II.). - Rad Ľudovíta Štúra I. triedy

(2002, prezident Rudolf Schuster)

LITERATÚRAPôvodná tvorba [Výber]: ŠTEFAN VRABLEC, Posviacka

chrámu. Rím: Slovenské vydava-teľstvo sv. Cyrila a Metoda 1963. 68 s.

ŠTEFAN VRABLEC, Je niekto z vás chorý? Rím :Slovenský ústavsv. Cyrila a Metoda 1974. 79 s.

ŠTEFAN VRABLEC,V sedmo-brežnom kruhu Ríma : príručka preslovenských pútnikov. Rím : Sloven-ský ústav sv. Cyrila a Metoda 1975.191 s.

ŠTEFAN VRABLEC, Od srdca k srdcu: malý modlitebník a spevník.Rím: Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda 1975. 335 s.

ŠTEFAN VRABLEC, Drahérehoľné sestry. Rím : Slovenský ústavsv. Cyrila a Metoda 1974. 79 s.

ŠTEFAN VRABLEC, Je niekto zvás chorý? Rím :Slovenský ústav sv.

Cyrila a Metoda 1983, 2.vydanie. 79 s. ŠTEFAN VRABLEC, Od srdca

k srdcu : malý modlitebník a spevník.Rím : Slovenský ústav sv. Cyrila aMetoda 1986, 2. vydanie. 335 s.

ŠTEFAN VRABLEC, Od srdca k srdcu: malý modlitebník a spevník.Rím : Slovenský ústav sv. Cyrila aMetoda 1986, 3. vydanie. 335 s.

ŠTEFAN VRABLEC, Boli sme v Ríme. Rím : Slovenský ústav sv.Cyrila a Metoda 1996.

ŠTEFAN VRABLEC, Môj brat60 rokov kňazom. Rím: vlastnýmnákladom 1996.

ŠTEFAN VRABLEC, «Sloven-ský ústav sv Cyrila a Metoda v Rímea liturgická obnova u Slovákov.» In:Most, r. XLII (1997), č. 1 - 4, s. 118 -125.

LITERATÚRA O ŇOM [Výber]:DOMINIK HRUŠOVSKÝ,

«Pozdrav k päťdesiatke msgr. [Šte-fanovi] Vrablecovi.» In: Hlasy z Ríma (Rím), r. XXVI (1975), č. 2,str. 14 - 15.

«Krátka životná črta novéhopápežského preláta [ŠtefanaVrableca].»

In: Slovenské Hlasy z Ríma(Rím), r. XXXI (1982), č. 7, str. 13.

ANDREJ PAULINY, «Rozhovors redaktorom knižných vydaníSlovenského ústavu sv.Cyrila a Me-toda: Sedem otázok msgr. [Štefanovi]Vrablecovi.» In: Slovenské Hlasy zRíma (Rím), r. XXXIV (1985), č. 2,str. 7 - 8.

«Nový rektor Slovenského ústavusv. Cyrila a Metoda Mons. ThDr. Šte-fan Vrablec. » In: Slovenské hlasy z Ríma (Rím), r. (1992), č. s. 5 - 6.

JOZEF M. RYDLO, Vyda-vateľské dielo Slovenského ústavu sv.Cyrila a Metoda v Ríme 1963 - 1988.Predslov Andrej G. Grutka. Rím:Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda1989. CLI + 583 s.

JOZEF M. RYDLO

Za biskupomŠtefanom Vrablecom

, podľa ktorej SVD je spoločným ma-jetkom obidvoch štátov, ktorúskutočnosť potvrdil aj rozsudokMedzinárodného súdneho dvora v Haagu. Protestovali sme, ale bezvý-sledne. V Moravčíkovej vláde pod-predsedníčkou vlády pre ekonómiubola Brigita Schmőgnerová, min. pô-dohospodárstva Pavol Koncoš, mi-nistrom dopravy Mikuláš Dzurinda.Uvádzam ich preto, lebo po prevzatímoci v roku 1998 boli opäť vo vládea ich stanoviská k problematike VDGsa podstatne líšili, nepriznávali sa k tomu, kto spôsobil problémy s fi-nancovaním.

Výstavba VDG i VDŽpokračovala podľa vládnych uzne-sením, avšak bez zabezpečenia finan-covania, ani zo Združenia ( SE a.sprestali plniť svoj záväzok prezdruženie) Nastalo vákuum,Mečiarová vláda preferovala finan-covanie JE Mochovce na úkorGabčíkova. Celú ťarchu financovaniaVDG ponechali na VVB. VVBpripravila návrh solidárneho financo-vania troch Vodných diel a splácanieúroku i istiny bez účasti štátnehorozpočtu, len zo zdrojov z predajaelektrickej energie z VDG. Splácanieúveru malo byť z predaja el. energievyrobenej na VDG po výstavbe a u-vedení JE Mochovce do prevádzky.

Vláda zobrala na vedomie Vodo-hospodárskou výstavbou pripravenésolidárne financovanie i správu o ná-vrhu financovania VDG, VDŽ a VNTichý Potok a súhlasila s prísľubomštátnej záruky na zahraničný úver vo výške 500 mil. USD pre Vodo-hospodársku výstavbu, š. p.Bratislava, pre financovanie predmet-ných vodných diel. Z tohto úveru safinancovala dostavba VDG, VDŽ a príprava VD Tichý Potok.

Bohužiaľ aj po dokončení JE Mo-chovce sto percent výnosov z vy-robenej elektrickej energie na VDGbrali SE a.s. a to až do roku 2003, keďzačali platiť, ale iba 65% z predaja.Zisk SE od roku 1994 do roku 2003 z VDG prekračuje sumu 30 miliárdSk, čo je čiastka, ktorá je blízka cene,za ktorú bol predaný 66% podiel SE.

Až do roku 2016 odchádzalo 35%z predaja elektrickej energie podľa"nevypovedateľnej zmluvy" do SEa.s., presnejšie zahraničnému vlast-níkovi, ktorú uzatvorila Dzurindovavláda. Od roku 2004 do prevza-tia elektrárne v roku 2016 za pre-vádzku VEG odišlo ďalších 10 miliárd Sk.

Bez Vodného diela Gabčíkovo bysme sa museli starať o proti-povodňovú ochranu Žitného ostrova,o zabezpečenie plavby od Bratislavypo Palkovičovo a bezmocne by smesa prizerali na vyschnuté dunajské ra-mená, na hynutie lužného i komer-čného lesa, trápili by nás hlbokozaklesnuté hladiny podzemných vôdv hornej časti Žitného ostrova aSzigetkôzu so všetkými negatívnymidôsledkami na prírodu, lesy ipoľnohospodársku výrobu. Bezúžitkov z výroby elektrickej energie,bez zlepšenia plavby. Bez príjmov,len s výdavkami. VDG vyrobilodoteraz takmer 54 miliárd KWhkvalitnej elektrickej energie, čo pred-stavuje dvojročnú spotrebu Sloven-skej republiky.

Tieto fakty treba pripomínať i pri 25. roku prevádzky VDGabčíkovo a 20. výročí rozhodnutiaMSD v Haagu. Spoločný monitoringpotvrdzuje, že VDG je ekologickédielo a plní všetky úlohy, pre ktoré sastavalo.

JÚLIUS BINDER Biskup Štefan Vrablec (vpravo) spolu s arcibiskupom Dominikom Hrušovským na audiencii u pápeža Jána Pavla II.

518/2017 (25. októbra)

ONoemovi čítame vo sv.Písme Starého zákona,že keď mu to už dlho

bolo v temnom korábe, chcel sapresvedčiť, či vody už upadli a či mu je už možno vystúpiť z korábu zasa na tvrdú suchúzem. Vypustil teda najprv jednuholubicu, ktorá ale nenájducešte nikde suchého miestavrátila sa späť; z čoho Noevidel, že ešte nemôže vystúpiť.O niekoľko dní vypustí zasa jed-ného krkavca – no ten nájduckdesi zdochlinu nevrátil sa späť.Netrpezlivý Noe konečne potomznovu vypustí jednu holubicu,ktorá mu už priniesla zelenúratolesť na znak toho, že vodyuž upadli a príroda znovu žije.Už je teda tu i pre človekamožnosť nového života, a pretosa potom osmelil a opustilkoráb.

K tomuto biblickému Noe-movi môžeme prirovnať terajší

náš centralizmus a neslávnunašu vládu v mene tohože na-teraz panujúcu. Župné voľby 30. septembra 1923 boli pre ňurovno takouto potopou. Voľbytie vyhnali centralistov z obec-ných domov, z okresných a žup-ných výborov. Pred toutozáplavou utiahla sa vláda do pražského korábu, do cen-tralistického pražského parla-mentu v tej nádeji, že v tomkorábe ako Noe vydrží cez po-topu. No jednako je jej tamúzko: dozvuky volieb ústaminašich poslancov a senátorov i tam sa ozývajú, ktoré dôrazneupomínajú vládu, že, nemajúcväčšiny, aby išla von z korábu,von do zaslúženého osudu, do zatopenia sa mohutného vl-nobitia autonómie. Vláde sanechce ísť von z parlamentu;rada by sa ale presvedčila o tom,či potopa autonomistická eštetrvá. Preto vysiela z korábu svo-jich vyzvedačov, ktorí by jejpriniesli radostnú zvesť, že vlnaautonomistická už upadla: vyjdivon, nehrozí ti už žiadnenebezpečenstvo!

Takíto vyzvedači vládnehokorábu sú nové župné voľby do župy nitrianskej!

Tieto voľby majú preniesťvláde dôkaz, či väčšina ľudovejstrany na Slovensku už upadla,alebo nie. Lebo podľa výsledkutýchto nových volieb župy ni-trianskej by sa vláda potomodhodlala k vypísaniu volieb do parlamentu. Jestli by satotižto pri týchto nových žup-ných voľbách v župe nitrianskejvláda dožila akého-takéhoúspechu, z toho by uzatvárala,

že pohyb autonomistický ustávaa osmelila by sa vypísať voľbydo parlamentu, aby tie v zna-mení úpadku autonómie pre-viedla a život svoj aby predĺžila.

Význam nových župnýchvolieb nitrianskych, ktorý vládatýmže voľbám pripisuje, musí k pozornosti pobádať nielenzainteresovaných ľudákov župynitrianskej, lež celé Slovensko.

Dnešný politický život jetaký, že všade i ten najmenšíprejav má veľký význam, a preto pri každej príležitostimusíme byť na stráži, aby smesvojou váhou podopreli našuživotnú otázku autonómie.Nedajme sa učičíkať hlasomnepriateľským, ktoré námmnoho razy chcú nadúmať, žejedna alebo druhá otázka naobecnom dome sa vyskytnuvšianemá žiadneho významu. Lebovšak pozrime si len na ne-priateľskú agitáciu. Nech len

zvolia, kde ľudáci iného za sta-rostu, a nie ľudáka, čo píše užDenník alebo iné české noviny?Ľudáci majú síce mnohovoličov, ale nemajú ľudí schop-ných na vedenie a zastúpenieúradu. Nech sa len prihodíniekde, že obecné zastupiteľstvoteraz väčšiu obecnú prirážkustanovilo, čo robia nepriateľskéorgány? Zaoberajú sa s týmväčšmi než s angliou alebo s Prášekom! Už trúbia do sveta:ľudová strana nové dane, novéťažkosti uvaľuje na poplatníkov,aby takto podkopala dôveru a vernosť voličov ľudovej strany.

Preto nezabúdajme nikdy, žepri každej otázke musíme daťnajavo svoje autonomistickézmýšľanie, poneváč hľadí na nás celé autonómne Sloven-sko, ale ešte väčšmi hľadia na nás nepriatelia autonómie, abymohli dôkazy čerpať z nášhopokračovania proti autonómii.

Ľudáci župy nitrianskej,do práce sa znovu, aby sme pri

týchto župných voľbách do-kázali vláde, že ľudácka väčšinanielen že neupadla, ale odposledných volieb eštepostúpila.

Termín volieb ešte nie jeurčený, vodcovstvo stranyľudovej ale už týmto vám privo-láva: Pozor! Do pohotovosti!

Čoskoro sa začne prípravapo celej župe, aby voľby tiedopadli tak, že by z nich vládedo toho pražského korábuodkázať mohli: Autonomistickávlna rastie! Utekaj, lebo ťazahluší!

Slovák týždenník, roč. 5, 1924, č.5, str. 1

JOZEF TISO

Nitrianskevoľby

Lutherova poštová známkaNedávno sa mi dostal do rúk

filatelistický časopis „Bolaffi“, kdesa objavila aj známka, ktorú vy-dala pošta Vatikánskeho mestskéhoštátu. I sám vydavateľ časopisu juoznačil za „prekvapujúci počin“.Ide o peknú farebnú známku Svätejstolice, ktorá si pripomína päťsté

výročie reformácie, na ktorej jeznázornený Martin Luther.

Autor tohto komentára,bezpochyby laik, mohol byť pre-kvapený tak dlho a toľko, koľko lenchcel, na rozdiel od tých katolíkov,ktorí vedia aj o ceste pápežaBergoglia do Švédska a ktorínemôžu byť prekvapenejší. Na tejtonávšteve totiž pápež vzdal hold„odvahe“ mnícha, ktorý sa nebálkritizovať nehodnú cirkev v 16.storočí. Takže my sme z filateli-stického počinu vôbec nie prekvapení.

Medzičasom sa mi dostal do rúk istý neúplný „prekvapu-júci“ zoznam „mien“, ktorými„odvážny reformátor“ v svojichspisoch počastoval rímskehoveľkňaza. Nazval ho, citujem:„Sviňa. Antikrist. Krvilačník. Vlk.Pes. Przniteľ Písma svätého.Bezbožník. Zhýralec. Bohorúhač.Nehanebník. Deformátor Krista.Krivoprísažník. Križovník. Faloš-ník. Podvodník. Zviera. Tyran.Surovec. Ukrutník. Diabol. Satan.Ignorant. Zkurvysyn. Bohapustýbezbožník. Bohapustý klamár.Lump. Lotor. Pokrytec. Majsterklamár. Majster podvodník. Hrô-zostrašník. Potkan. Skazonosník.Zvrhlý klamár...“

A vodopád nadávok a invektívpodľa Luthera patrí nielen nenáv-ideným pápežom jeho doby, alevšetkým, ktorí zasadli alebo za-sadnú na pápežský stolec.

Nech je však skutočnosť minu-losti akákoľvek, treba priznať, žesúčasnému pápežovi Františkovisa vo Švédsku dostalo naozaj dôs-tojného okázalého prijatia od naj-vyšších predstaviteľov luteránskejkomunity (hoci ich je tam, i totreba zasa pripomenúť, nie ažtoľko veľa). Poznámka na margo:Táto komunita neodsúdila urážkysvojho zakladateľa na adresupápežov... Ide teda o veľké pokry-tectvo zo strany ľudí, ktorí majúLuthera v úcte a vážia si ho akozástancu Slova Božieho a ktoréhovýroky o Slove Božom treba nie-lenže akceptovať, ale mať v úcte.

O akú pravdu vlastne šlo, ak sapozrieme na tie veľkolepé oslavyna počesť pápeža Františka, čopripravili nasledovníci človeka,ktorý neoslovil pápeža ani jehomenom? A ako sa prejavilo au-

tentické kresťanstvo na okázalomstretnutí, kde každý oslavoval a tváril sa, že je všetko v poriadku,keď Kristus označil pokrytectvo za jeden z najhorších hriechov?

Vrátim sa k Lutherovi. Ten viackrát vyhlásil: „Rozum je opakviery, preto sa treba vedieť od nehooslobodiť. Rozum treba vedieť vsebe potlačiť a pochovať, to by malvedieť každý veriaci kresťan.“

Apologetika, obrana viery, bolateda zakázaná a považovaná zabohorúhačstvo, lebo sa pokúšalazmieriť vieru s rozumom.

Na to ironicky poznamenalJacques Maritain, protestant, ktorýprestúpil na katolicizmus: „Luthertak ľudstvu poskytol veľkú slobodu.Všetkých nás oslobodil od in-teligencie a rozmýšľania. Oslo-bodil nás od tej namáhavej,neprestajnej potreby myslieť. A teda aj logicky myslieť."

Hölderlin, Péguy a GreenFriedrich Hölderlin, ktorý bol

básnikom, nie teológom, a bolprotestantom, nie katolíkom,vyslovil túto prekvapujúcu úvahu:„Odtlačok božskej podstaty sanachádza v katolíckej Eucharistii:vedieť vtesnať Maximálne (saméhoBoha) do Minimálneho, do za-nedbateľnej váhy posvätenejhostie.“

Iný básnik, Francúz, CharlesPéguy, ktorý bol literárne činný na začiatku 20. storočia, predbeholsvoju dobu: „Modernizmus vo svojej posadnutosti dialógompredpokladá, že sa zrieknemenašej viery, aby sme neurazilinášho partnera v diskusii, ktorý nieje veriaci.“

A ešte Američan Julien Green,ktorý písal po francúzsky a ktorýprestúpil z protestantizmu na ka-tolicizmus: „Žiadaš si zázraky. Alečo iné je tvoja ľahostajnosť k náboženstvu, teda k tomu, čo jerozhodujúce pre tvoj život a pretvoju večnosť?"

Americké voľby a katolíci

Americké voľby našu pozornosťpútali pár mesiacov a médiánerozprávali o ničom inom.Spomenul som si, že v roku 1961,keď som mal osemnásť rokov,vstúpil do Bieleho domu prvý „ka-tolícky“ prezident John FitzgeraldKennedy. Oficiálne sa hovorilo, žeje to „katolík“; posúdenie toho, čibol, alebo nebol, ponechajmeBohu, ale počas svojej krátkejvlády nepodával bohvieakésvedectvá o svojom katolicizme;ani v súkromnom, ani v politickom

živote. Médiá okolo neho vytvorili„ružovú legendu“, ktorá prinieslalen slzy, krv a nakoniec ešteponíženie celej krajiny.

Zabúda sa totiž na to, že práveKennedy rozhodol o začiatku vojnyvo Vietname a o všetkom, čo toprinieslo: išlo o prvú porážkuozbrojených síl USA.

Zabúda sa aj na to, že túto kr-vavú a nezmyselnú vojnu ukončil

práve Richard Nixon, okoloktorého médiá vytvorili „čiernulegendu“. Vráťme sa však k voľbám v roku 1961. Fakt, žeKennedy bol označený nálepkou„katolík“, vyvolal neuveriteľnesilnú reakciu. Ukázalo sa, že v USA síce vládne tolerancia, alena rímskokatolíckych veriacich sanevzťahuje. Zdvihla sa vlnanenávisti, podporovaná obrov-skými finančnými sumami, ktoréplatili veľkí magnáti, aby „ich“Amerika zostala protestantskou.Milióny letákov, ktoré očierňovalikatolicizmus, milióny osobných lis-tov zaslaných voličom, miliónyspotov v televízii aj v rozhlase.Hystéria dosiahla taký stupeň, žereverend Harvey Springer (veľmiznámy protestantský farár, ktorýmal svoj „stĺpec“ v novinách, kdesa podpisoval ako „Kovboj Boží z Rocky Mountains“), verejne vy-hlásil, aby katolíci boli vyhostení z USA, z tých Spojených štátov amerických, ktoré vytvorili protes-tantskí otcovia zakladatelia, apo-štoli reformácie.

Je zaujímavé, že aj napriek takejto situácii bol Kennedy neskôrveľmi populárny. Ale je isté, že otúto zmenu smeru sa postaralihlavne médiá, pre ktoré bol mladýa pekný prezident „šťavnatým“kúskom... Široké hollywoodske ús-mevy, mladá krásna žena a deti, a k tomu slogany, ktoré masírovalinacionalistickú hrdosť, napríklad:„nový level pre USA“... No čo viacsi možno želať? Nepriateľské pos-toje v kruhoch protestantskej in-tegrity proti integrizmu všaknaďalej pretrvávali. O Kennedyhovražde v Dallase sa toho popísalomnoho. Vzniklo milión hypotéz o tom, kto si ju objednal… Ale za-ujímavé je, že veľmi málo sa hovo-rilo o „náboženskej stope“... Túpovažovali tajné služby za stopu,ktorá by jediná spomedzi ostatnýchstála za vyšetrovanie. Išlo o stopu,ktorá podozrievala fanatikov refor-mácie z toho, že už viac nemohlizniesť, aby na čele USA stál„pápeženec“.

PreložiliStanislava Moyšová

a Jozef M. Rydlo

VITTORIO MESSORI

Kurzívkovým tónomz Liahne

6 18/2017 (25. októbra)

KLIATBA VEČNEJMELUZÍNY

Kliatba večnej Meluzínyčiernou päsťou obloky mi rozbije.Jazva vrytá na hodiny.Nezaznejú náhle temné pašie?Vôňu myrhy necítiš?

Len chaos dlávi oči níž...

Dni či noci prídu zas?Možno zlepiť krehkú sošku rozbitú?Prichádzaš, či odchádzaš?Cesty bludíc zídu sa, či rozídu?Zdvihneš ma, či ponížiš?

V hmlách sa chveje Južný Kríž...Čierne stretnutie, 1941

DNES BY SOM MOHLA BYŤ

Dnes by som mohla byť močiarom svetov,vždy ma vraj vidíš a uvidíš svätou!Dnes by som mohla byť diabolsky podlou –dnes som Ti Venušou, ženou a modlou.

Týra Ťa beznádej v čistote očí,hladný zrak k retom hneď, hneď k rukám bočí,čo dávam v úsmevoch, zdá sa Ti málo.Vraj pružné telo by Tvojím byť malo!

Dnes som Ti sviatosťou, Mekkou i Medinou!Prisaháš: budem Ti jednou, len jedinou!V nežnosti dravých túh Tvojou vraj zostanem!- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - Myslel si niekedy na to – až zostarnem ... ?

Čierne stretnutie, 1941

ACH, POZORAch, pozor, rozbiješ krehučké prsty!Len nežne zavri ma, zohrej ma v hrsti.Teraz sa pomodlím, by som Ťa neoklamala.Umĺkni. Taká som pokorná, taká som malá.

Počúvaj rozprávky bledého ticha.Čuj môj vzlyk bezhlasý. Môj smútok. Vzdychá.Mám sa dnes usmievať? Ty myslíš, že by som mala?Poraď mi. Taká som pokorná, taká som malá.

Zachráň ma, kým zdrví stohlasé ráno,kým zovrie slzami zmáčané lano.Schovaj ma do dlaní, kým zhoria z vulkánu bralá.Zachráň ma. Taká som pokorná, taká som malá.

Nerozbi v dravosti krehučké prsty,len nežne zavri ma, zohrej ma v hrsti.Som veľmi pokorná z víťazstva vonného chvoja.Zohrej ma. Som veľmi malá a priveľmi Tvoja.

Čierne stretnutie, 1941

AŽ PREJDÚ JASAVY

Až prejdú jasavy, až poznáš omyl,v očiach až zhorkne Ti chuť mojich básní,zamlč, že tieň môjho sna si už zlomil,že zhorel posledný zdrap Tvojich vášní.

Až z úst Ti prísaha večnosti vzletí,zamlč, že posledným bozkom ma zlátíš.Až vpletieš do vlasov najkrajšie kvety,poznám, že z iných rán vysávaš hašiš.

Nepovedz očiam, že zabúdaš na ne.Až priepasť rúk mojich sčerná už pre Teba –sama to prečítam z vychladlej dlane...

Potom sa zastavím na hmlistých brehoch,pochopím bez slova, že Ti ma netreba.Tíško sa rozplyniem na čiernych snehoch.

Čierne stretnutie, 1941

ĽÚBIŠ MAĽúbiš ma, ľúbiš?Vďaka Ti za dar danajský!Lež márne lúdišzo strún tón klamný, prirajský!

Neverím v Teba.Škoda Ti túžiť v omdlení.Neverím v seba.Hriechy sú v mojom modlení.

Zrak Ti jed srší.Čomuže, čomu naučí?Prší, hľaď, prší.Nuž, kde je kúzlo náručí?

Neverím v seba.Hodím Ťa hŕbe spálenísk.Neverím v Teba,vznešený, puklý obelisk.

Dnes všetko sľúbiš?Aj ten svoj úsmev prirajský?Nuž, keď ma tak ľúbiš,vďaka Ti za dar danajský.

Čierne stretnutie, 1941

VERŠE NEČÍTANÉ

Vy verše nečítané,vo vás sa smútok vybíja.My spolu žitím pôjdemetak tesne spjaté: vy i ja...

Veď osud náš tak blízky jea túhy – mŕtve, kamenné!Svet nepochopí plač, ni žiaľ,ni ťažkých hodín plamene.

Len nemo žitím pôjdeme,až zánik zblízka poznáme.

Sme slabé, všedné, vy i jaa ostaneme neznáme.

Vo vás sa smútok vybíja...Zhynieme nevšímanétak tíško, trpko, vy i javy verše nečítané.

Slovák, 1942

PROSBANech cestu moju zdobí tŕnie, hložie –len tú splň prosbu, zmilovanie božie.

Nech otvoria sa štedré dlane Tvojea do života, prosím, daj mi dvoje:

nech celé žitie dvoje popreniká,nech vládne etika a estetika,

nech vládne slovy, myšlienkami, skutkom,nech vládne slzou radosti i smútkom.

Nech vyhasnú mi nádeje i plamy,nech opľujú ma nepriateľské tlamy,

nech mrákavy, bôľ, temno druhmi budú –len krásou ozdob každú tvrdú hrudu!

Nech besný dav mi telo rozkúskuje,nech vlastná krv mi zradnú zradu kuje,vydaj ma v šance drakobijným obrom –len daj mi silu zaplatiť im dobrom!

Nech otvoria sa, Bože, dlane Tvojea do života, prosím, daj mi dvoje:

Nech celé žitie dvoje popreniká –nech vládne etika a estetika.

Gardista, 1940

ELENA KAMENICKÁ

V hmlách sa chvejeJužný Kríž...

718/2017 (25. októbra)

Dňa 31. 10. 2017 uplynie sto rokovod narodenia spisovateľky Eleny Ka-menickej, pomerne neznámej, novýnimočnej slovenskej poetky, autorkyzbierky Čierne stretnutie (1941). Tentojej básnický debut je jedinou knihouautorky, no v kontexte slovenskej liter-atúry 30. a 40. rokov bola výnimočnákaždá knižná prezentácia poézieženskej autorky. Avšak Čierne stretnu-tie a Kamenickej umelecká osobitosťtvoria mimoriadny prínos v kontinuiteženského písania v našej literatúrevôbec.

Elena Kamenická, vlastnýmmenom Valéria Slivkárová, sa narodila31. 10. 1917 v obci Spišské Vlachy.Túto obec preslávil najmä barokovýliterát Ján Simonides. Po základnejškole nastúpila na Štátne českosloven-ské dievčenské reálne gymnázium v Košiciach, kde v roku 1935 zmatu-rovala. Už počas gymnaziálneho štúdiasa začala venovať vtedy novému mo-dernému športu – krasokorčuľovaniu a bola ocenená vo viacerých kraso-korčuliarskych súťažiach.(1) Tejtozáľube sa venovala i počasvysokoškolského štúdia. Vyštudovalaprávo na Práv-nickej fakulteSlovenskej univerzity (dnes Komen-ského) a získala tak titul JUDr. Inakspolu s ňou promovalo iba osem žien(medzi nimi napr. Magda Husáková-Lokvencová, už vtedy manželkaGustáva Husáka) spomedzi viac nežstovky absolventov. (2) Svoje ex-kluzívne vzdelanie uplatnila ako vyššiaštátna úradníčka na Ministerstvehospodárstva Slovenskej republiky,kde pracovala v rokoch 1940 – 1945.Potom sa opäť vrátila na východnéSlovensko a pracovala na PovereníctveSlovenskej národnej rady pre eko-nomiku a hospodárstvo v Košiciach.Vydala sa až v roku 1949 za koleguAlexandra Lukáča. Svoju umeleckútvorbu vždy prezentovala pod pseudo-nymom Elena Kamenická. Publikovala

v časopisoch Novosti, A-Zet (románOmyl), Plameň, Nový Zemplín, Elán,Nové slovo, Slovenské pohľady,Slovák a Gardista. Slovenský bio-grafický slovník a aj niektoré inézdroje, kreované po roku 1948,zámerne neuvádzajú najmä poslednédve menované periodiká i napriektomu, že v nich publikovala viacerobásní, kým napr. v Slovenskýchpohľadoch iba jednu. V porovnaní s inými poetkami tých čias (napr. NoraPreusová) jej tvorba nie je natoľkorozsiahla. Ešte aj po získaní doktorátuz práva sa Kamenická (teda Sliv-kárová) venovala športovej záľube –krasokorčuľovaniu a dosiahla viaceréúspechy na celoštátnej úrovni. Bolaúčastníčkou historicky prvých Maj-strovstiev Slovenska v krasokor-čuľovaní, ktoré sa konali začiatkomroka 1940 v Banskej Bystrici. Odtiaľpochádza i jej jediná fotografia, ktorúsa nám podarilo vypátrať. Po dlhšejodmlke sa časopisecky pripomenula nakonci 40. rokov v Lukáčovom časopiseTvorba. Zomrela roku 1953 na otravusvietiplynom.

Reprezentatívny výber Kame-nickej veršov a ich výstižnú charakte-ristiku ako aj životopisný medailónponúka antológia slovenských poetiekprvej polovice 20. storočia, ktorú

zostavila Andrea Bokníková. Jej názovje príslovečný – Potopené duše (As-pekt, 2017). Ako sme už spomenuli,knižné vydanie básnickej zbierkyženskej autorky bolo v tomto obdobísviatkom. Problémom boli často finan-cie. Napr. zbierku Márie Jančovej Bla-hoslavení (1940), ktorá vyšla rok pred Kamenickej zbierkou, vydal jejmanžel František Hečko. Dve zbierkyValérie Reissovej (Ria Valé) zafinanco-val Rudolf Dilong. Preto básne Henny-Fiebigovej, Nory Preusovej, ViolyŠtepanovičovej, Hany Záhorskej, He-leny Riasnickej a iných Kamenickejproduktívnych súpútničok v tomto časeknižne nevyšli a ich publikačnýmpriestorom boli „iba“ časopisy. Boli tozväčša odchovankyne učiteľských ús-tavov a USKŠ (Ústredie slovenskéhokatolíckeho študentstva) a uverejnenievlastnej zbierky presahovalo rámec ichmožností. Preto vystúpili aspoňspoločne vďaka antológii Z mladejženskej poézie (1941), ktorú pripravilaLea Mrázová. Ako sme už uviedli, Ka-menickej spoločenský status jejdovoľoval vlastné financovaniezbierky a tak svoje Čierne stretnutieuviedla ako tretí zväzok edície Lipa v nakladateľstva Unás (3). Unás boloinak tzv. Učiteľské nakladateľstvo. V tejto poetickej edícii vyšli dovednalen štyri zbierky, z toho pod dve sa

podpísala Ria Valé. Práve spätosť s touto edíciou, ktorú oficiálne viedolSvetloslavVeigl, ponúka Kamenickejzaradenie do kontextu slovenskej ka-tolíckej moderny.

Toto v podstate formálne zaradeniepotvrdil i Július Pašteka v monografiiTvár a tvorba slovenskej katolíckejmoderny (2002), kde autorke venovalpomerne značný priestor v kapitolenazvanej Epigóni a poetky (4). Tu naz-val Kamenickú „najpesimistickejšoupoetkou, aká sa vtedy zjavila.“(5)Rovnako však tvrdí, že vďaka prílišnejpochmúrnosti jej poézia nezodpovedáduchu katolíckej poézie. Pre úplnosťtreba dodať, že vo svojej stručnejcharakteristike reflektuje iba Ka-menickej básne uvedené v Čiernomstretnutí.

Andrea Bokníková pripisuje Ka-menickej označenie „temná múza“.Skutočne temne pôsobí už samotnáobálka knihy, ktorej grafickú podobustvárnil nadrealista Rudo Fabry. Pre svoju fotomontáž na obálke využilgyps Jozefa Kostku Myšlienka (1939).Pravda, nevybral tento motív náhodou.Práve toto Kostkovo dielo totiž zdobí i obálku Smrekovho časopisu Elán(6), v ktorom Kamenická uverejnila až dvebásne zahrnuté i v zbierke Čierne stret-nutie. Zbierku Fabry dozdobil i dvomi

decentnými perokresbami vo vnútriknihy. Podobný pochmúrny motív a kombináciu fotomontáže (obálka) a kresby (vnútro) zvolil Fabry aj napr.pri úprave Silanovej zbierky Slávme tospoločne, ktorú venoval svojej mŕtvejmame. Táto Silanova zbierka vyšlavlastne súbežne s Kamenickej zbier-kou, na jar roku 1941.

Vnútorné chlopne obalu knihysprostredkúvajú slová SvetloslavaVei-gla. Ide teda skôr o reklamu než o kri-tiku zbierky. Poukazuje na evidentnúpochmúrnosť zbierky, no dúfa v bu-dúce optimistickejšie verše autorky:„Chceme veriť, že i poézia Eleny Ka-menickej bude raz plne a v pravomzmysle slova oplývať radosťou – naj-vyšším darom poézie a ducha – lebo jejtvorba je bojom úprimným a nefalšo-vaným.“(7) Čas ukázal, že Veigl sanádejal márne. V kontexte poéziezačiatku 40. rokov je však podstatnáiná Veiglova poznámka: „Do obsahu avý-znamu jednotlivých veršov všakvložila autorka výhradne svoj duševnýživot, svoje súkromie, úzkostlivovylúčené zo širokého rámca verejnéhoživota.“(8) To je zrejme jeden z najne-spornejších prínosov Kamenickejpoézie, ktorý si uvedomoval už Veigl.Slovenská poézia tých čias bola v niektorých miestach angažovaná, až

„Nech vládne etika a estetika“

Básnický svet Eleny Kamenickej

Helena Kamenická - druhá zľava (Nový svet, 15, č. 9, 1940, s. 3)

8 18/2017 (25. októbra)

ovplyvnená spoločensko-politickými zmenami.Debutujúci autori venovali jednu-dve (niektorí i celú časť zbierky) vzniku Slovenského štátu,národným dejateľom a pod. Za všetkých spomeň-me aspoň Jána Frátrika, ktorý rovnako ako Ka-menická debutoval v roku 1941 zbierkou Vám,rodní moji. Bol to prípad skutočne mnohých,koniec koncov aj samotného SvetloslavaVeigla.Aj on vo svojom debute Cestami vetrov (1938)uverejnil viacero angažovaných veršov, no už v druhej zbierke Výstup na horu Tábor (1939),ktorá je mimochodom prvým zväzkom edícieLipa, je už aj on, povedané jeho vlastnými slo-vami: výhradne „osobný“ a výhradne „duševný“ako aj Kamenická. Minimálne v prípade Veigla jeto kvôli snahe o čistú poéziu v duchu Henriho-Bremonda.

V Eláne zbierku recenzoval Michal Chorváth,etablovaný pozorovateľ mladej poézie tých čias.Prekážala mu prílišná štylizácia: „Štylizáciu dobrebadať aj na jednotlivých číslach. Autorka radastrieda veršové typy podľa nálad a je očividné, žena zostrojenie spevného a hybkého verša venujeaspoň toľko úsilia ako na vyjadrenie svojho vnú-tra. Rada vyhľadáva kontrastné obrazy a para-doxy, často prehnané až do siláctva, ale vcelku s vkusom.“(9) Najviac ocenil výrazovú ľahkosťa celkovú hravosť Kamenickej výrazu. V širšomkontexte ženského písania nazeral na Kamenickejzbierku recenzent signovaný značkou “tot” v Gardistovi. Tvrdí, že Kamenická striktne narúšadovtedajšie stereotypné predstavy o ženskejpoézii: „Žena len zriedka vedela pripustiť k svo-jmu vnútornému svetu z vonkajšieho sveta niečo,čo by ju rozrušilo, vykoľajilo, a tým sa dostalo do jej básnického slovníka čosi tvrdé, bojovné. V tomto znamení žili skoro všetky zbierky, ktorédosiaľ vydali naše viacmenej nádejné po-etky.“(10) Dodajme, že za pars pro totoslovenskej ženskej poézie možno považovaťtvorbu Maše Haľamovej a za nádejnú ženskúpoéziu daného razenia, spomínaného recenzen-tom, možno vnímať napr. Jančovej zbierku Bla-hoslavení (1940). Recenzent ďalej uviedol, ženiektoré Kamenickej obrazy sú originálne a pretr-vajú. Aj on obdobne ako Veigl a zrejme i mnohíďalší veril v Kamenickej radostnejšiu tvorbu. Akosme už spomenuli, doposiaľ najerudovanejšoustaťou o Kamenickej tvorbe je Bokníkovejpríspevok v antológii Potopené duše, kde jejbásne charakterizuje nasledovne: „V jej poézii k nám hovorí protagonistka s prenikavým intelek-tom. Citom lásky sa zaoberá nielen v poloháchnehy a odovzdanosti, ale aj prirodzenej sebec-kosti. Napriek tomu sú vyústenia jej básní neraz i nádejné a očistné, nielen dekadentnezničujúce.“(11) Okrem iného, v antológii Po-topené duše nachádzame aj cenné úryvky z Ka-menickej korešpondencie Emilovi BoleslavoviLukáčovi z po-slednej fázy jej tvorby (1948 –1949).

Zbierka Čierne stretnutie obsahuje tridsaťčíslovaných básní, ktorých názvy nie sú uvedenépriamo v texte, ale len vzadu v rámci obsahu. Tusú názvy vymenované na základe incipitov, ktorépozostávajú buď z celého prvého verša alebo ibaprvého slova verša. Niektoré básne zbierky au-torka uverejnila najprv časopisecky. Je nezvyklé,že časopisecký názov básne nekorešponduje snázvom v obsahu Kamenickej zbierky. Napr.báseň číslo 15 sa v obsahu nazýva Verím (prvéslovo básne), no v Slovenských pohľadoch, kdebáseň publikovala v roku 1939, ju nazvala Po mnenebudeš. Tento časopisecký názov je pre báseňpriliehavejší. Rovnako to platí aj o básni č. 17,ktorú v zbierke nazvala Ach, pozor, no v Eláne v roku 1940 sa volala Taká som malá. Ďalšiebásne z Elánu z roku 1939: Spálim ťa, v zbierkepod číslom 7 nazvaná Až zhorkne smiech, báseňOtroci, v zbierke nazvaná Hrobári a báseňRozrieš, stroho Ach, pozor. Podobne pred-posledná báseň č. 29 je v zbierke nazvaná Lenrozvír kolesá, no v časopise Nové slovo bola na-zvaná Predsa. Kamenickej spriaznenosť s časopisom Nové slovo, periodikom, ktorýnahradil Postup a Prameň, potvrdzuje autorkinuspätosť s autormi katolíckej moderny.

Hoci kompozícia zbierky netvorí zvlášť sú-držný organický celok, predsa zoradenie básní nieje náhodné. Už prvá báseň Kliatba večnejMeluzíny odkrýva autorkine básnické techniky.

Kamenická na malom priestore pomocou silnejkumulácie pochmúrnych obrazov vyvoláva vše-možnými spôsobmi negatívne rozpoloženie:„čierna päsť“, „temné pašie“, „vôňa myrhy“. Tedavnemy zrakové, sluchové a čuchové. Sedem veršov, teda väčšina básne, súotázkami, ktoré len vygradujú chaos a neistotuprostredníctvom kopenia opozít: dni/noci,prichádzaš/odchádzaš, zídu sa/rozídu,zdvihneš/ponížiš. Záverečný verš je vyčlenený,osamote a je akýmsi svetielkom a vyvrcholenímbásne. Súhvezdie Južný Kríž, orientačný bod premoreplavcov. Prevažná väčšina básní svojímposledný veršom či polveršom akobyzmierňovala výraz básne. Chce prekvapiť aohromiť čitateľa. V básňach sa často prihovárasvojmu partnerovi a niekedy vlastne tvoria lyrickýsubjekt básne obaja partneri. V štvrtej básni Ulicespláknuté vykresľuje šeredný kolorit veľkomesta:„Zradené milenky. / Plynové svetlá. ... Polosvet v putikách. Smotánka v baroch. / Dievčatá prišlisa postaviť na roh.“ Je to atmosféra, ktorú ob-dobne vykresľovali tzv. utopisti vo svojichveršoch v polovici tridsiatych rokov. Kamenickása nebráni sonetu (báseň č. 5 a č. 18) a viazanémuveršu vôbec. Jej verš je presný a kultivovaný, čooceňovali už recenzenti zbierky. V mnohýchbásňach cítiť poetistickú hravosť a snahu o ori-ginálny rým: atlasu/na krásu, muslíne/vo víne,aleje/galeje v básni č. 8. Hrobári. Iné básne súpriam duetom medzi partnermi: „Ty si tak blízko,/ ja som tak ďaleko. / Ty v moje ženstvopohrúžený, / ja túžim striasť sa večnej ženy“ v básni č. 9. Svoje ideály o láske zhrnula v básnič. 13 Dnes by som mohla (báseň uverejňujeme).Žena hľadá viac než len flirt a fyzickúpríťažlivosť a známosť sa končí kvôli nepochope-niu zo strany jej partnera. Opäť prekvapivý záver– otázka partnerky je len tichým povzdychom.

Báseň č. 11 možno čítať ako variáciu naHaľamovej miniatúrnu báseň Dar. Prvá strofa Ka-menickej znie: „Dnes si zhojím bielym slovom /

smutné struny a seba. / Po rebríku topoľovom /rozbehnem sa do neba.“ A Haľamovej verše: „Na biely hodváb vyšijem / kyticu poľných kve-tov. ...Kus slovenského neba strhnem / do okanevädze.“ Kamenická: „uvijem si venčok z hviezd“ a Haľamová: „do snehu čipky vpletiemholubicu bielu.“ Rovnaká farebnosť a motívsprostredkovania čohosi nebeského, nadpozem-ského. No Kamenickú s Haľamovou spája najmävýrazná symbolika rúk a dotykov. Dotyk ako pre-jav najintímnejšej komunikácie. Uvádzameniekoľko príkladov: „hladný zrak k retom hneď,hneď k rukám bočí“ (Dnes by som mohla byť),„ale vztiahni ruku a mňa prelom ňou ... V Tvojedlane dávam, čo by prišlo v zmar / svoje oči, pery,rúčku priesvitnú.“ (Verím), „Ach, pozor, rozbiješkrehučké prsty! / Len nežne zavri ma, / zohrej mav hrsti ... Schovaj ma do dlaní, kým zhoria z vulkánu bralá.“ (Ach, pozor), „Až priepasť rúkmojich sčerná už pre Teba / sama to prečítam z vychladlej dlane“ (Až prejdú jasavy), „Na dlanikníšem zdedené / vyhaslé tiene“ (Ramenásvetiel), atď. Pri čítaní Kamenickej veršov tiežnachádzame veľa motívov chladu (nielencitového) a zimy: „Ideme mrazom do noci“(Čakáme niečo krásneho), „Tíško sa rozplyniemna čiernych snehoch“ (Až prejdú jasavy), atď.Môže to súvisieť aj s už spomínanou Kamenickejzáľubou v zimnom krasokorčuľovaní. Poslednábáseň zbierky je tichým utíšením po dynamikepredošlých básní zbierky: „zvliekla som čiernetelo zo seba ... / Ruky mi zbeleli / a túhou vrástlido neba. / Neplačte. / Usínam.“ Z tohto motívuodchádzania vyžaruje pokoj a odovzdanosť bre-mondovských básní, aké poznáme napr. z bás-nickej dielne Pavla Gašparoviča Hlbinu: „Stíšmoje ústa nemé / naveky utíš moju hruď. / Spíticho, spí hlas zeme. / Spím, láska, viac maneprebuď.“ (báseň Modlitba zo zbierky Cesta do raja, 1933)

Nevyjasnenou záhadou zostáva, kde sa v au-torke vzalo toľko negatívnych pocitov z ne-naplnenej lásky. Ponúka sa isté vysvetlenie. Opäť

treba spomenúť jej športovú profesionálnuzáľubu. Kamenická totiž súťažila v párovomkrasokorčuľovaní a z dobovej tlače vyplýva, žejej dlhoročným partnerom bol poručík v zálohe Jozef Šturm (zakladateľ modernéhokrasokorčuľovania v Bra-tislave, neskôr profe-sionálny krasokorčuliarky tréner). Ako dvojicavyhrali aj opakovane viaceré súťaže: Majstro-vstvá Slovenska pre dvojice alebo Putovný pohárObchodnej a priemyselnej komory v BanskejBystrici pre rok 1940(12). Jozef Šturm sa ale ože-nil a už na jeseň 1942 sa mu narodil syn...

V literárnych, spoločenských a politickýchčasopisoch z počiatku 40. rokov nachádzame i básne nezahrnuté do zbierky Čierne stretnutie.Niektoré korešpondujú s tematikou zbierky, napr.:Zajtra, Zase prišli túhy, Nepreklenuté diaľky(všetky tri v periodiku Slovák), Chvíľa (Elán) a iné. V poslednej menovanej uplatnila svoju typ-ickú básnickú techniku. V jednom verši skoncen-trovala substantíva: „Hrôza, túha, závrat!“, a o dva verše neskôr zasa slovesá: „Týraj! Rozbi!Pohlaď!“ a v závere básne pre ňu typicképrotirečivé zakončenie: „Rýchlo, rýchlo, prchni!/ Nechoď! Budem Tvoja!“(13)

Z časopiseckých básní zaujmú práve tie, ktorénie sú monotematicky pochmúrne ako väčšinaKamenickej poézie. V básni Verše nečítané(14)uvažuje o poézii, o perspektíve svojej tvorby a života. Pripodobňuje svoju vlastnú cestu s osu-dom jej veršov: „Veď osud náš tak blízky je / a túhy – mŕtve, kamenné! / Svet nepochopil plač,ni žiaľ / ni ťažkých hodín plamene.“ Svoju spiri-tualitu a vzťah k Bohu prejavila Kamenická v básni Prosba. (báseň uverejňujeme) Poetka sanebráni útrapám a skúškam: „Nech otvoria sa št-edré dlane Tvoje.“ Opäť tu nachádzame autorkinobľúbený motív dlaní, tentoraz nie ľudských, alebožských. Kamenická sa na svojej ceste nechcenechať odradiť ničím, ani najbližšími, ani samasebou: „nech vlastná krv mi zradnú zradu kuje /vydaj ma v šance drakobijným obrom / len daj misilu zaplatiť im v dobrom.“ Autorka si želá jediné,čo v básni viackrát zopakuje: „nech vládne etikaa estetika.“ V básni prejavila svoju odovzdanosťBohu, a nie partnerovi ako v niektorých inýchbásňach. Pri interpretácii tejto konkrétnej básnemožno korigovať výrok Júliusa Pašteku, ktorýmcharakterizoval jej zbierku Čierne stretnutie a môžeme o nej povedať, že svojou kulti-vovanosťou, čistotou a presnosťou výrazu zod-povedá duchu spirituálnej poézie a patrí medzinajkrajšie básne-modlitby, a to nielen v kontexteženskej poézie.

Kamenickej poézia primárne zaujme svojimdolorizmom, rozochvenosťou a ženskounežnosťou. V tom spočíva jej jedinečnosť na palete slovenských poetiek. Jej apolitickápoézia, oslobodená od akejkoľvek dobovej sociál-nej problematiky aj od vojny, je preto sugestívnaa zaujímavá i dnes.

POZNÁMKY:

1. XIV. výročná správa Štátneho čsl. dievčenskéhoreálneho gymnázia v Košiciach, 1934, s. 6.2. viď elektronická databáza absolventov UK3. názov nakladateľstva bol Unás a nie U nás ako

nesprávne uvádzajú mnohé zdroje nielen v súvislostis Kamenickou4. Pašteka, Július, Tvár a tvorba slovenskej ka-tolíckej moderny, Bratislava, Lúč, 2002, s. 270.5. tamže. 6. Elán, 10, 1940, č. 5., s. 1.7. Kamenická, Elena, Čierne stretnutie, Bratislava,Unás, 1941, prebal knihy.8. tamže.9. Chorváth, Michal, „Básne Eleny Kamenickej“,Elán, 11, 1941, č. 9., s. 14.10. tot., „Debut Eleny Kamenickej“ , Gardista, 3,1941, č. 121., s. 6.11. Bokníková, Andrea (ed.), Potopené duše,Bratislava, Aspekt, s. 33.12. gs., „II. majstrovstvo Slovenskej republiky vkrasokorčuľovaní “ , Slovák, 25, 1943, č. 54., s. 8.13. Kamenická, Elena, „Chvíľa“ , Elán, 11, 1940, č.2., s. 8.14. Kamenická, Elena, „Verše nečítané“ , Slovák,24, 1942, č. 168., s. 11.15. Kamenická, Elena, „Prosba“ , Gardista, 2,1940, č. 69., s. 11.

PETER TOLLAROVIČ

918/2017 (25. októbra)

Dňa 7. 10. 2017 sa konala v kostole sv. Ladislava v Lutile(pri Žiari nad Hronom) slávnostnásvätá omša za obete komunistic-kého režimu. Po svätej omši bolaodhalená pamätná tabula venovanápolitickým väzňom – občanomobce Lutila, obetiam vzbury protiodvlečeniu rim. Kat. kňaza z farnosti dňa 2.7.1949.

Do tejto obce dňa 2. 7. 2017prišli pred večerom okresný tajom-ník KSS (Komunistickej stranySlovenska) v Kremnici ŠtefanLibo a vrchný strážmajster SNB(Zboru národnej bezpečnosti)Tomáš Šebo. Ich návšteva malavysvetliť občanom v miestnej štát-nej škole účel katolíckej akcie. Užpred touto návštevou sa občaniadozvedeli, že pána farára majúzaistiť. Občania sa začalizhromažďovať na ulici a chrániť sisvojho dôstojného pána farára.Bránili obetavo slobodu a náboženstvo.

Okresný súd v Kremnici vynie-sol rozsudok dňa 7. 10. 1949 nad týmito nebojácnymi a sta-točnými občanmi, ktorí sa vzopreliproti odvlečeniu kňaza. Sudcombol Bohdan Ilko, ktorého som aj jauž ako dieťa osobne poznala, lebosúdil aj nás - tri deti po obidvochrodičoch, politických väzňoch.Otecko bol popravený a mamičkadostala doživotie. Zaistený bol aj

starý otec, ktorý dostal 11 rokov a mamin brat Imrich dostal 3 roky.Prečo také veľké tresty dostalamoja rodina? Otecko previedol 8. 12. 1951 cez hranice svojho šva-gra a preto bol popravený dňa

28. 3. 1953 na Pankráci v Prahe.Veď nekradol, nezabíjal ako teraz.Prečo teraz prevádzačov nepo-pravujú? Celý náš majetok námbol skonfiškovaný, zhabaný komu-nistami. Traja súrodenci ja deväť-

ročná, Helenka sedemročná a Peť-ko trojročný sme zostali na ulici.Chceli nás dať do detského do-mova, ale stará mamička aj keďbola chorľavá si nás vysúdila a do detského domova sme sa ne-

dostali. Vychovávala nás v kres-ťanskom duchu.

Ešte chcem pripomenúť, žekeby sa tieto vzácne listiny zo súd-neho procesu nezachovali, tak bysme nevedeli, ktorí občania savzopreli proti odvlečeniu pánafarára. Že sa listiny zachovali za-riadil Pán Boh, aby tunajší oby-vatelia vedeli a hlavne mládež, čosa dialo v dobe temna za totality.Veľmi si vážime a ďakujeme pánustarostovi obce Lutila JánoviPružinovi a poslancom Obecnéhozastupiteľstva, ktorí sa pričinili,aby táto pamätná tabuľa bola na budove Obecného úradu a pri-pomínala, že komunistický režimprenasledoval, ponižoval a väznil.

Tiež ďakujeme nášmu členoviZväzu protikomunistického odbo-ja, politickí väzni z okresnejpobočky zo Žiaru nad Hronom p. Ľubomírovi Červenákovi, ktorýposkytol tieto vzácne listiny spred 68 rokov.

Nie, nedáme si náš štát rozvrátiť,on je pre nás

živá studňa s vierou i chlebom.V šťastnej slobode chceme svorne žiťod Tatier k Dunaju

pod slovenským nebom.MARGITA ZIMANOVÁ,

rod. Valentovápredsedníčka

ZPKO Žiar nad Hronom

Odhalenie pamätnejtabule v Lutile

Antológia poézie Slovoprinošenie

V Bulharsku vyšla takmer tristostranová antológia slovanskej poézie “Slovoprinošenie”. Zostavila ju známa bulharská poetka Elka Njagolovová,organizátorka a duša festivalu slovanskej poézie Slovanské objatie vo Varne,ktorého najvyššie ocenenie Zlaté Letiace pero udelili aj slovenskému básnikovi Teodorovi Križkovi. Antológia obsahuje verše 194 básnikov. Slovenskú poéziu v antológii zastupuje Teodor Križka, Katarína Džunková, Ján Zambor a Igor Hochel.

10 18/2017 (25. októbra)

Vmáji uplynulo 110 rokov odnarodenia významnej osob-nosti slovenského kultúrneho

a náboženského života, VševladaJozefa Gajdoša a o šesť mesiacov up-lynie 40 rokov od jeho smrti. U-prostred týchto dvoch okrúhlychvýročí jeho pohnutého života je dôs-tojné a správne sprítomniť a uctiť sipamiatku tohto mimoriadneho člo-veka, ktorý pre Cirkev a národ takveľa vykonal a pre svoje kresťanské a národné presvedčenie tak veľa vytr-pel. Bol mužom hlbokej viery, mimo-riadnych intelektuálnych kvalít a pevných morálnych zásad. Všetkysvoje schopnosti dal nezištne do služieb Cirkvi a národa. Pracovalobetavo bez nárokov na uznanie a odmenu. Toto všetko ho robí oz-dobou a chválou nielen rodného Poži-tavia, ale celého Slovenska a celosvetovej františkánskej rehole.

Jeho život bol poznačený krutoutragédiou 20. storočia. No napriekťažkým a tvrdým podmienkamzanechal po sebe dielo, ktorým obo-hatil pokladnicu slovenskej vedeckejtvorby príspevkami trvalej hodnoty na poli knihovedy, dejín, literárnejhistórie, jazykovedy, filozofie, hudob-nej histórie a biografie takých osob-ností, ako bol Anton Bernolák a FranzLiszt.

Jeho život je pestrou mozaikouvšedných i prelomových udalostí,prekvapení, sklamaní, obdivu i žiaľu.Narodil sa vo Veľkej Mani 15. mája1907 a pri krste dostal meno Jozef. Po skončení základného vzdelania na ľudovej škole vo Veľkej Maniodišiel do Trnavy za knihárskehoučňa. Tam po roku nasledoval stopysvojho staršieho brata a nadaného hu-dobníka Jána (lepšie známeho pod rehoľným menom fráter Gilbert)a vstúpil do františkánskej rehole. Pri-jal rehoľné meno Pankrác, ktoré onsústavne užíval v jeho slovenskejforme: Vševlad.

Stredoškolské štúdium začal v Skalici pokračoval v Trnave a za-končil ho maturitou opäť v Skalici v júni 1929. Po maturite študovalteológiu v Prahe (1929-1933) a zá-roveň študoval aj knihovedu na Filo-zofickej fakulte Karlovej univerzity vPrahe (1929-1931). Popri tom získal

aj kvalifikáciu učiteľa medzinárod-ného jazyka esperanto v r. 1933. Za kňaza bol vysvätený biskupomPavlom Jantauschom v Trnave 24. septembra 1932 a primície slávilvo svojom rodisku 2. októbra 1932.

V rokoch 1933-1938 študoval de-jepis a filozofiu na Univerzite

Komenského v Bratislave. Medzitýmbol na študijnom pobyte v Mníchove,jeden semester študoval na Páz-máňovej univerzite v Budapešti a vy-konal študijnú cestu po Taliansku. V marci 1939 bol promovaný na dok-tora filozofie na Univerzite Komen-ského v Bratislave. Vtedy už mal za sebou plodnú literárnu a vedeckúčinnosť. V rokoch 1940-1947 bol lek-torom knihovedy na Slovenskej uni-verzite v Bratislave.

Po promócii začal svoju pedago-gickú činnosť ako profesor na fran-tiškánskom gymnáziu v Malackách(1939-1946), odkiaľ bol v r. 1946preložený na gymnázium v NovýchZámkoch. Tu bol v noci 14/15. sep-tembra 1947 bol spolu s 29 „kom-plicmi“ – väčšinou študentmi –zatknutý za protištátnu činnosť. Bolfalošne obvinený, že viedol skupinuštudentov, ktorí tlačili a rozširovalipohľadnice a letáky protestujúce protinespravodlivému odsúdeniu a po-prave prezidenta Dr. J. Tisu.

Po trýznivom vyšetrovaní bolpostavený pred súd a 27. decembra1949 odsúdený na deväť rokovväzenia a päť rokov straty občian-skych práv. Vo väzení prežil osem a pol roka a za ten čas poznal tietoväznice: Bratislava, Leopoldov, Ilava,opäť Bratislava, Mladá Boleslav a Valdice. Vyšetrovatelia ho surovoubitkou a inými krutými prostriedkaminútili, aby sa priznal k tomu, čonevykonal. Následky tohto neľud-ského zaobchádzania niesol so seboucelý svoj život.

Zo žalára ho prepustili 15. marca1956. Vrátil sa do rodnej obce, kde žilu svojej matky Veroniky. Bol však bez práce. Do pastorácie nesmel ísť,do školstva ho nechceli prijať a prevážny zdravotný stav nemohol dostaťnijakú manuálnu prácu. Konečne v auguste 1956 sa ho ujala Maticaslovenská, ktorá ho zamestnala akodokumentára pri usporadúvaní starýchhistorických knižníc. V tejto úlohepreskúmal a zdokumentoval Áponyi-

ovskú knižnicu v Oponiciach, Zayov-skú knižnicu v Uhrovci, knižnicu v Komárne a v Topoľčiankach. Na-priek kvalitným a jedinečný výsled-kom jeho práce na nátlak žiarlivýchideologických protivníkov ho v ok-tóbri 1958 Matica musela zo svojichslužieb prepustiť.

Opäť bol bez zamestnania, jehoväznením narušený zdravotný stav sazhoršil natoľko, že v marci 1959 bolnútený ísť do invalidity s mesačnýmdôchodkom 400 korún.

Ale Vševlad Jozef Gajdoš nemo-hol ostať v nečinnosti. Nakoľko mu tozdravie dovoľovalo vo vlastnom záu-jme a z vlastnej iniciatívy skúmal a katalogizoval farské knižnice v ob-ciach: Veľká Maňa, Bernolákovo,Holíč, Radošovce, HontianskeTrsťany, Kmeťovo, Jasová, Sv. Mi-chal nad Žitavou, Nové Zámky,Prenčov, Vieska nad Žitavou, Oponicea Tvrdošovce.

Dňa 15. augusta 1967 mu zomrelamatka a Vševlad Gajdoš potom býval sosvojou sestrou až do konca svojho života.

V máji 1972 sa profesor Gajdoškonečne dočkal rehabilitácie. Krajskýsúd v Bratislave konštatoval, že„pôvodné rozhodnutia boli vadné,urobené na podklade nesprávnych zi-stení, keď neboli prerokované dôkazy,ktoré súd k dispozícii mal, prípadne siich zadovážiť mohol... a preto bolizrušené rozsudky Štátneho i Naj-vyššieho súdu ohľadne Dr. Gajdoša v celom rozsahu.“

Nerehabilitovali však jeho ve-decký profil a nedovolili, aby si našielprácu, kde by mohol uplatniť svojeodborné znalosti a skúsenosti a potommohol publikovať svoje vedecképráce. Pre socialistickú vedu bol„non-persona“. V odbornej literatúresa síce citovalo z jeho vedeckých pub-likácií, ale nesmelo sa uviesť jehomeno. Nebolo pre neho miesto ani v dvojzväzkovom Slovníku sloven-ských spisovateľov z roku 1984. V svojej Autobiografii (ktorú – mimo-chodom – písal v tretej osobe) satrpko ponosuje: „V poslednýchrokoch Gajdošove práce neuverejňujú

ani v Matici slovenskej, ani v Li-terárnovednom ústave SAV, hoci ideaj o literárnohistorické a knihovednéobjavy. Prosto je tam vari pre nejaképredsudky na indexe. Keď sa aj v re-ferátoch odborníkov žiada dokumen-tovať niektorý Gajdošov objav, jehomeno sa tam nesmie ani spomenúť.Pre jeho práce je, zdá sa, viac porozu-menia v cudzine než doma.“

O to spomenuté „porozumenie v cudzine“ sa najviac zaslúžil Gaj-došov františkánsky spolubrat Dr.Teodorik Zúbek, OFM, profesorteológie na Seton Hall University,Newark NJ, na ktorého sa profesorGajdoš v roku 1960 obrátil s prosbouo pomoc. Páter Zúbek mu potom z vlastných prostriedkov a z milo-darov súcitných krajanov, posielaltuzexové bony. Vševlad Gajdoš akoodplatu potom slúžil súkromné sv.omše na úmysel a duchovné blahosvojich amerických dobrodincov.Tieto styky trvali až do jeho smrti (11. mája 1978).

Zo vzájomnej korešpondencietýchto dvoch spriaznených duší samožno veľa dozvedieť o poslednýchrokoch života a o činnosti Dr. V. J.Gajdoša. Dr. Zúbek nielen finančnepodporoval svojho spolubrata v núdzi,ale aj publikoval v zahraničnýchčasopisoch a ročenkách mnohé jehopríspevky, ktoré doma publikovaťnemohol; niekedy pod plným menom,inokedy pod pseudonymom. Takto v zahraničí vyšli viaceré odbornéštúdie a dve knižné publikácie Dr.Vševlada Gajdoša: jeho Autobiografia(1978), ktorá bola hlavným zdrojominformácií pri príprave tohtopríspevku, ako aj pozoruhodný, veľmihodnotný lexikón Františkáni v slo-venskej literatúre (Middletown, Pa, 1979).

Dr. Vševlad J. Gajdoš tvoril v prostredí, ktoré bolo voči nemu ma-cošské a kruté. Pracoval ozaj z láskyk veci, aj vtedy, keď jeho príspevkyostávali len v rukopise, bez vyhliadkyna publikovanie.

Svedectvom jeho nezlomnéhoducha je jeho bohaté literárnededičstvo. Ostalo po ňom vyše 300vedeckých prác vo forme kníh, štúdiíalebo kratších príspevkov. Jehočinnosť bola mnohovrstevná a pokrý-vala niekoľko vedeckých disciplín.Len v krátkosti chcem poukázať na tienajhlavnejšie.

1. V oblasti histórie si všímal pre-dovšetkým témy z dejín fran-tiškánskej rehole na Slovensku.Napísal históriu františkánskych kláš-torov v Skalici a Malackách. V inýchpríspevkoch skúma dejiny fran-tiškánskeho kláštora v Trnave, píše o účasti trnavských františkánov v bernolákovskom hnutí, skúmaminulosť františkánskej rehole v Rači,Nových Zámkoch, Fiľakove, na Žit-nom ostrove (Báč), Sv. Kataríne. Jehoprehľad dejín františkánskej rehole na Slovensku obsahuje mená asi 130slovenských františkánov a zachycujeich život a dielo. Sú medzi nimi kaza-telia, literáti, pedagógovia, hudobníci,umelci, misionári a iné vynikajúce o-sobnosti.

2. Na poli literárnej histórie trebaspomenúť jeho bádateľskú činnosť,ktorú začal ako spolupracovník kon-frátra Celestína Lepáčka a neskôr v nej pokračoval samostatne. Vydalrukopisné kázne františkánskychkazateľov zo 17. – 19. storočia.Napísal monografiu o františkán-skom spisovateľovi Jánovi Abra-hamffym (1662-1720) a objavilďalších slovenských barokovýchspisovateľov-kazateľov, ako bol Do-minik Mokoš, Bartolomej Marada,Teodul Zelenič, Anián Dobšovič a ďalší. Nové objavy publikoval aj

Spomienkana Vševlada Gajdoša, OFM

Fotokoláž V. J. Gajdoša a L. Javorského na pohľadnicu s podobizňou J. Tisu ako slovenského mučeníka

1118/2017 (25. októbra)

Predseda redakčnej rady: Július Binder – Šéfredaktor: Teodor Križka –Cena jedného čísla je 1.50 € – Časopis vychádza každé dva týždne, s výnimkou mesiacov júl a august. Ročne vychádza 21 čísel –Stánkový predaj: Mediaprint Kapa, Pressegrosso, a. s.Objednávky prijíma Slovenská pošta na elektronicklej adrese:ganisinova.renata@slposta.sk – Objednávky do zahraničia vybavuje: Slovenskápošta, a. s., Stredisko pfredplatného tlače, Uzbecká 4, P. O. Box 164,

820 14 Bratislava 214, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk – Telefonické predplatné: 02/54418102 alebo 02/54418091 – Registračné číslo: EV757/08 –Prijímame iba príspevky napísané elektronicky vo formáte word a graficky neupravené. Nevyžiadané rukopisy nevraciame. Stanovisko redakcie sa nemusízhodovať s názorom autora – E-mail redakcie: kultura@orangemail.sk – Internetová stránka a archív časopisu: www.kultura-fb.sk –ISSN 1335-3470 (tlačené vydanie) ISSN 1336-2992 (online)

Dvojtýždenník závislý od etiky

Redakcia: Sološnická 41, 841 04 Bratislava

Telefón: 0911 286 452Vydáva Factum bonum, spol. s r. o..

Wolkrova 39, 851 01 Bratislava.IČO: 35 734 710

o Pavlínovi Bajanovi, VojtechoviGazdovi, Antonovi Benčičovi.

3. V knihovednom výskume ve-noval predovšetkým pozornosť súpisuprvotlačí (inkunábul, t. j. kníh, ktoréboli vytlačené pred rokom 1500) a slovacík. Do svojho uväznenia v r. 1947 zaregistroval vyše 400takýchto knižných objavov v knižni-ciach františkánskych kláštorov v Skalici, Hlohovci, Trnave, Žiline,Pruskom, Malackách, Šebeši (dnes:Šebastová), Sv. Antone, Kremnici.Ďalšie prvotlače objavil vo farskýchknižniciach. Vo františkánskej kniž-nici v Pešti objavil knižnú pozo-stalosť hudobného skladateľa FranzaLiszta. Aponyiovskú knižnicu spraco-val v obsiahlom 800-stránkovomdiele, ktoré v skrátenej forme vydalaMatica slovenská v roku 1971 pod ti-tulom Oponická knižnica. V r. 1970našiel v bývalom šebešskom fran-tiškánskom kláštore knihy kartuzián-skych mníchov, ktorí pôsobili na Slovensku do polovice 16.storočia. Vševlad Gajdoš ich preštu-doval a vyhotovil ich zoznam. Bolomedzi nimi 28 inkunábul a 21 kníh zo začiatku 16. storočia. V knihách jeveľa cenných rukopisných poznámok.

4. Tieto a ďalšie rukopisnépoznámky vpísané do starých kníhpredstavujú jazykovedné pole Gaj-došovho vedeckého výskumu. Gajdošje objaviteľom najstaršieho súvisléhoslovenského textu z r. 1380. Je tomariánska pieseň:

Maria matko, racz prossyty za tobych ya hrzyessne nebozatko

mohl sye swych hrzyechow pokatya po sskonany tebye sye dostatyMaria matko, racz prossyty za to

Pieseň sa nachádza v stre-dovekom kódexe bratislavského fran-tiškánskeho kláštora Manipulusflorum, ktorý je uložený v Budapešti.Skrátený a neopravený príspevok o tomto objave vyšiel už v r. 1947 v Literárno-historickom zborníku, alebez uvedenia autorovho mena.Vševlad Gajdoš ho publikoval znovapod svojím menom v DuchovnomPastieri v r. 1960. Podobne preskúmalslovenské glosy v latinskom misáli zo 16. storočia, v rituáli arcibiskupaMikuláša Oláha z r. 1560 a iné. Tietoslovenské glosy sú veľmi dôležité pre jazykovedu ako svedectvá vývojaslovenského jazyka.

5. Na poli filozofie V. Gajdoš sazaoberal hlavne prejavmi fran-tiškánskej filozofie a duchovnosti,ako ju predstavovali sv. Bonaventúra,bl. Ján Duns Scotus, William Ockhama ďalší františkánski myslitelia 13. a 14. storočia. Odraz tejto filozofie nafrantiškánskych učilištiach spracovalv diele Františkánska filozofia na Slovensku (cyklostylované vy-danie, Bratislava 1937).

6. Františkáni majú významnýzástoj v dejinách slovenskej hudobnejtvorby. Sú medzi nimi mená takýchznámych skladateľov, ako bol Ed-mund Neňovič, Pavlín Bajan, Ed-mund Pascha, Pantaleon Roškovský...Adam Marmankovič, Jozef Rehák,Juraj Zrunek. Priekopnícku prácu na tomto poli vykonal C. Lepáček a pokračoval v nej V. Gajdoš.Dokončil práce na vydaní Ba-janových zborníkov a napísal dielo o živote a tvorbe PantaleonaRoškovského. Roškovského Vesperae

Bacchanales a Paschova Vianočnáomša boli nahrané na gramafónovéplatne v sedemdesiatych rokochpodľa skladieb, ktoré príslušným pra-covníkom dodal Vševlad Gajdoš.

7. V r. 1961 p. dekan KarolMarkovič upozornil Vševlada Gaj-doša, že na povale farského kostolav Nových Zámkoch sa nachádzaakási pozostalosť, z ktorej v košochznášajú papier na podkurovanie.Zistilo sa, že to bola knižnica a archív Antona Bernoláka!! V lete1961 Gajdoš usilovne pracoval na záchrane zbytkov tohto drahocen-ného materiálu. Našlo sa tam 172zväzkov kníh a dva rukopisy. Jedenbol od A. Bernoláka (Nova biblio-theca theologica selecta) a druhý od člena Bernolákovho Učeného to-varišstva Matúša Pankla, Percep-tiones. Tento rukopis Gajdošpreložil do slovenčiny (Náuka o poľnohospodárstve, Bratislava-Nitra 1964). Sú to prednášky pre bo-hoslovcov, aby v pastorácii pou-čovali ľud o správnom gazdovaní.

V tejto súvislosti hodnozaznamenať typicky príbeh, akejodplaty sa za toto svoje úsilie dočkal: v októbri 1972 sa konala v NovýchZámkoch konferencia o Antonovi Ber-nolákovi. S príspevkami mali vystúpiť ajp. dekan Karol Markovič a profesorVševlad Gajdoš. Ale pred začiatkomkonferencii prišlo nariadenie, že „tí faráritam nemajú čo hľadať“.

8. A napokon sa patrí spomenúťGajdošov záujem a skladateľa FranzaLiszta. Lisztov otec Adam bol kedysifrantiškánskym novicom v Malackách(1795-1796) a klerikom v Trnave(1797), ale pred vysviackou z reholeodišiel. S rehoľou však udržiavalsrdečné vzťahy nielen on, ale aj jehosyn, ktorému dal meno Franz - Fran-tišek. Franz Liszt mal k františkánoma františkánskej špiritualite takblízko, že niektorí jeho životopiscivyjadrovali domnienku, že bol fran-tiškánskym terciárom. Na základepôvodných pramenných výskumov V. J. Gajdoš zistil, že Franz Liszt boliba františkánsky konfráter, tedačestný člen rehole bez rehoľnýchpovinností. O tomto napísal aj krátkubrožúrku František Liszt a fran-tiškáni, ktorá vyšla v Maďarsku(Budapešť 1936). Tému prepracovalknižne v r. 1971, ale na Slovenskunemohla vyjsť, nijaké nakladateľstvonemalo odvahu ju vydať. Vyšla potomv nemeckom preklade a vydalo ju eu-rópské Lisztovo stredisko (EuropeanLiszt Centre) v Eisenstadte (Ra-kúsko). Na tomto mieste sa žiadakrátko poznamenať, že v poslednýchrokoch sa objavila kniha slovenskéhoautora, ktorý tvrdí, že Franz Liszt bolSlovák, syn slovenských rodičov.Kiež by to bolo tak. Musíme sa všakpridržiavať faktov a tie tomunenasvedčujú. Vševlad Gajdoš našielautentické doklady, že Lisztov otecAdam bol nemeckého pôvodu.

O Lisztovi napísal V. Gajdoš asidvadsať príspevkov v slovenčine,maďarčine a nemčine. Za jehočinnosť na tomto poli bol vyvolený za čestného člena Európskeho Lisz-tovho strediska.

Toto je krátky pohľad na životnéosudy a literárnu tvorbu vzácneho a šľachetného človeka, na ktorého sis úctou a vďakou spomíname.

Večná mu pamiatka v národe!

FRANTIŠEK VNUK

Čohovorí Wikipédia:Povstanie, vzburaalebo rebélia je ozbro-

jený hromadný odpor proti držiteľommoci (proti autorite, režimu, okupáciia pod). Iné definície: akcia organizo-vanej, často ideologicky motivovanejskupiny alebo hnutia, ktorá sa snažíuskutočniť (alebo odvrátiť) politickúzmenu štátnej moci v regiónepresviedčaním alebo donucovanímobyvateľstva prostredníctvom násiliaa podvratníctva.

Kto mal záujem na podujatí na-zvanom Slovenské národné pov-stanie? V prvom rade to bol tylovýpredvoj Červenej armády, vysadenýna naše územie. Oslabenie nepriateľaformou partizánskeho boja pod ve-dením vlastných síl bola už bežná a overená prax Červenej armády.

V druhom rade Beneš. Aby sa zo samozvanej vlády stala skutočnávláda, bolo potrebné upozorniť svet,že národy bývalého Československatrpia pod nemeckou krutovládou. V Čechách túto úlohu splnil atentát na Reinhardta Heydricha už v roku1942. Želaný a očakávaný masovýodpor nevypukol. Skôr naopak.Nemci vyvraždili tisíce bezbrannýchobyvateľov .

Na Slovensku to malo byť ma-sové povstanie občanov proti riadnezvolenej vláde a parlamentu. Problémbol v tom, že národne orientovanécivilné obyvateľstvo nemalo príčinubojovať proti vlastnému štátu. PretoBeneš hľadal inú cestu, a našiel ju.

Z rúk bývalého prezidenta ČSRprijal poverenie organizovať na Slo-vensku povstanie podplukovník JánGolián, ktorý už svoje veliteľskékvality overil v boji proti Červenej ar-máde. V sídle pozemného vojska v Banskej Bystrici založil v apríli1944 konšpiračný štáb a začal opatrnýprieskum po celom Slovensku, abyzískaval ďalších dôstojníkov. Vytvorilkonšpiračnú sieť. Nemal to ľahké,lebo po vzniku protektorátu prešlaväčšina slovenských, ale aj niektoríčeskí vojaci slúžiaci v Čechách, na Slovensko. Ak mali záujem,dostali miesto v Slovenskej armáde ajs uznaním ich doterajšej hodnosti,pričom získali minimálne aj rovnakézaradenie. Podmienkou bolo, abyzložili prísahu vernosti Slovenskémuštátu.

Znela:

Prisahám na Boha všemo-húceho, že budem poslušný a od-daný svojmu najvyššiemu veliteľovia ním i vládou Slovenskej republikyustanoveným veliteľom.

Prisahám, že všetky zákony,nariadenia a rozkazy budem presnezachovávať, svoje povinnostiusilovne, nestranne a svedomite

plniť a v každom svojom počínaníbudem sa starať o záujem vojenskejslužby a o prospech svojich podriadených.

Prisahám, že prikázané mimiesto nikdy neopustím, služobnétajomstvo nevyzradím a za vlasť, akbude treba, i svoj život obetujem.

Situáciu Goliánovi komplikovalinekoordinované skupiny slovenskýchpartizánov, ale najmä sovietskívelitelia, riadení z ústredia NKVD,ktorí Slovenskú armádu považovaliza svoju slúžku. Od nej potrebovalinajmä poslušnosť, zbrane, muníciu a výstrojný materiál.

Golián mal ešte jednu kompliká-ciu. Medzi partizánmi aj vojakmi bolikomunisti. Aj tí mali vlastnú orga-nizáciu. Beneš Goliánovi nedô-veroval. Na Slovensko poslal svojho

človeka – gen. Viesta. Ten síce tiežzložil prísahu, ale 3. septembra 1939ušiel cez Budapešť, Bukurešť a Paríždo Londýna za Benešom. V novembri1942 bol odmenený kreslom ministranárodnej obrany tzv. Československejvlády v Londýne. Po príchode na Slo-vensko prevzal velenie.

Tretím hráčom bol ministerSlovenskej armády gen. FerdinandČatloš. Mal plán. Prostredníctvomdvoch divízií umiestnených na vý-chodnom Slovensku, ktoré malizaisťovať nemecké vojsko v rýchlebudovanom obrannom systéme pred Duklianskym a Lupkovskýmpriesmykom. Velil im obľúbený a tiežfrontom overený gen. Malár. Momentpremeny Slovenskej armády zo spo-lubojovníka na protivníka mal nastaťv čase, keď Červená armáda bude v priestore Krakova. Aj Čatlošpripravoval komplot tajne, na kon-špiračnej báze. Svoj plán spísal do memoranda. Rovnako ako Goliánaj on hľadal priaznivcov v radochsvojich dôstojníkov a rovnako akoGolián, aj on potreboval svoje krokykoordinovať s velením Červenej ar-mády. Zatiaľ všetci potrebovali pokoja čas na budovanie pozícií, a všetcimali spoločný cieľ – dohodu s Čer-venou armádou.

Jedinú možnosť poskytoval fin-govaný vyhliadkový let, ktorý v rámci svojej funkcie zabezpečovalgen. Golián. Mal slúžiť Čatlošovmuemisárovi, ale aj Goliánovi a komunistom.

Všetko okolo letu by bolo bo-hatým materiálom pre napísanietragikomédie. Po niekoľkých od-kladoch a rôznych „úhybnýchmanévroch“ ho nakoniec vykonali 4. augusta. Pristáli na letiskuneďaleko dediny Vinice. Sovietidelegáciu s rôznym poslaním,ponukami a žiadosťami internovali a vypočúvali ako zajatcov. S výsled-kom oboznámili Stalina. Aj Benešov

človek v Moskve, gen. Ingr, napísalsprávu so získanými informáciami a ponúkol plán na prechod Červenejarmády cez územie Slovenska.

Chaos, ktorý vládol medzi riad-nou armádou a jej premenou v pravýokamih, konšpiračnou armádou a jejcieľom obnoviť bývalý štát aj infor-mácie z Londýna v očiach Stalinamuseli dokonale spochybniť hodno-vernosť ktoréhokoľvek návrhu. Vele-nie Červenej armády vypracovalovlastný plán. Že nebol dobrý,potvrdili enormné straty na životochpri bojoch na Dukle.

Na Slovensku žilo 2,6 miliónaobyvateľov, z toho do povstania sazapojilo celkovo asi 50 tisíc prevažnezmanipulovaných dôstojníkov a vo-jakov a niekoľko tisíc partizánov. Súznáme nepravdivé vyhlásenia orga-

nizátorov povstania, ktorými sasnažili burcovať obyvateľstvo naprí-klad, že Nemci zajali prezidenta Tisa,či chýry, že povstanie podporuje užblízka Červená armáda. Nepomohli.

Na Slovensku neboli žiadne pro-tištátne manifestácie, žiadne masovéakcie, žiadne protestné sprievody.Ľudia rozhodne nechceli zvrhnúťvládu vlastného štátu.

Ako protivládne akcie vyzerajú,sme zažili na vlastnej koži v roku1989, keď námestia boli plné ľudí,rečníci na tribúnach formulovali po-žiadavky obyvateľov, keď sme žiadaliodstúpenie vlády a zmenu politickéhosystému. Je množstvo fotografii,ktoré počas existencie 1. Slovenskéhoštátu dokumentujú život politikov,roľníkov, robotníkov, mládeže, v rôznych situáciách, ale ani jedna sprotištátnej manifestácie. Nevidel somani dokumentárny film z roz-háňaniademonštrantov aký sme mali možnosťvidieť napr. zo „Sviečkovej akcie“.

Skutočné okolnosti a súvislosti„povstania“ poznajú deti a vnuci obetípovstania aj obyvatelia postihnutýchobcí. Svoj názor vyjadrili aj pri ostat-ných voľbách do nášho parlamentu napríklad v obci Kľak. Spôsobilo toprekvapenie politikov aj bežnýchvoličov, ale ľudia, ktorí majú prav-divé informácie, sa nečudovali.

Preto moja otázka znie: prečo tátoakcia (SNP) má vo svojom názvePovstanie, keď vieme že:

1. – nekoordinovaná činnosť ar-mády nemala odozvu u civilnéhoobyvateľstva.

2. – hospodárske výsledky štátuboli lepšie ako kedykoľvek predtým.

3. – neboli protištátne manifestácie. 4. – obyvatelia necítili potrebu

zvrhnúť vládu.5. – občania nechceli návrat a

praktiky českej ČSR.RENÉ PAVLÍK

člen občianskeho združenia Rastic

Prečo povstanie?

12 18/2017 (25. októbra)

ANTÓNIA WOLFOVÁ SA PRAVDY NEBOJÍ

Minulý rok sa objavila zaujímavákniha: Spomienky Štefana Wolfa(1933) na druhú svetovú vojnu.(Vrchárske drámy, I. diel. Druhá sve-tová vojna a počiatky boľševizmu naŠtáloch. Redakčne pripravil M. Lacko.Krakov – Nová Baňa 2016, 115 s.).

Bez akéhokoľvek zveličovaniamožno konštatovať, že je unikátnymdokumentom, autentickým svedectvom.Obsahuje skutočné prípady, skutočnémená. Namiesto klamstiev skorumpo-vaných či zastrašených „tiežhis-torikov“, aké sme počúvali v minulostia aké počúvame aj dnes.

Kniha mi bola tiež podnetom, aby somdal na papier zopár myšlienok a úvah.

KTO SA VŠAK BOJÍ PRAVDY?Ktosi napísal, že cena za päťročný

hospodársky raj počas Slovenskéhoštátu, nebola adekvátna. Bola to cena zapekný život 90% slovenského národa.

Ale, za čo zaplatili tisíce mučeníckucenu? Za nič!

Bratovražedný rozkol v našomnárode začal roku 1944. Bol dôsledkompríchodu boľševizmu v podobe soviet-skych partizánov a následne vyhláseniaSNP. Odvtedy sa národ delí na tých„dobrých“ a na tých „zlých“. Toto je najtrpkejšie ovocie povstania. Sovietskivýsadkári vykonali „dobrú prácu“, na-štartovali rozvrat Slovenskej republikyi spoločnosti na Slovensku. Promi-nentné osobnosti zaplatili tú najvyššiucenu, cenu vernosti národu.

Vlasteneckú cenu najprv zaplatilvýkvet slovenského národa. Niektoríboli zabití, niektorí väzenie prežili, inív ňom zomreli. Tak aj generál Turanec,najslávnejší slovenský generál, na-júspešnejší armádny veliteľ, odporcaboľševizmu, národovec, hlavný vojen-ský veliteľ Slovenskej armády. Jehokrédo z 23. augusta 1944 bolo: „NaSlovensku si musí urobiť a udržať po-riadok len Slovák a žiaden cudzinec,tobôž nie lupiči a vrahovia.“ Nasle-dovalo jeho zajatie povstalcami.

Iniciátorom jeho zatknutia bol pplk.Ján Golian. To bola jeho „vďačnosť‘ za vojenskú kariéru v slovenskej ar-máde, ktorú urobil len vďaka podporegenerála Turanca, ktorého pobočníkombol. Potom odvlečenie do ZSSR a naosta-tok politický proces. Jeho výsledkom boltridsaťročný žalár. Po 13 rokoch zomieravo väzení, ťažko chorý, bez lekárskejopatery, priam ako potkan.

Ďalších prominentov povstalci za-vraždili. Zavraždili aj jednu z vedúcichpostáv odboja, prezidenta Obilnejspoločnosti, Jána Klinovského, v Sliač-skych kúpeľoch 17. 9. 1944. Bol v reš-taurácii. Bol s ním Jozef Lukáč,tajomník Ľudovej strany, aj poslanec a kňaz Anton Šalát a starosta ZvolenaJán Riccoti. Prepadli ich štyria par-tizáni, odvliekli na Hájniky, na mosteich zastrelili. Klinovskému ešte pažbouvybili zlaté zuby, telo hodili do riekyHron. Brilantný ekonóm, jeden zo šty-roch autorov slovenského hospodár-skeho zázraku. Patrila by mu vďačnosťslovenského národa, no bol zavraždenýpartizánmi. Imrich Kružliak, vtedytridsaťročný publicista, asi poslednýešte žijúci z tých, ktorí to naozaj po-znali, mi pred časom napísal: „Husákpovedal, že to spravili ‚divokí par-tizáni‘. Také sú revolúcie. Aj ‚snp‘ bolotakouto divokou revolúciou.“ (Bližšiev pripravovanej rodinnej kronike.)

Isteže, boli aj dobrí partizáni, o týchje v historických opisoch dostatočnepostarané.

KTO SA BOJÍ PRAVDY?Po národnej špičke platili ‚za nič‘ tú

adekvátnu cenu majetní. Po nich prišli narad tí vlastní, nepasujúci komunisti. Najmätí čestní. Popravení, uväznení, vyhodenína ulicu. Kolektivizácia, previerky, čistky.Desaťtisíce obetí platili „za nič“.

Na rad prišlo to posledné: pravda.Pre mocipána je vždy nebezpečná.Treba ju umlčať, zahlušiť, zavraždiť.Ideálnou formou zakopania pravdy ozločine bolo vyznamenanie previnilca.

Ako dobre, že máme nebojácnychSlovákov, akým je i Štefan Wolf:spisovateľ-amatér. Jeho reč je pikantnáa rýdza, neskazená novotvarmi,pôvodná číra reč roľníka zo Štálov.Zápisky jeho i jeho brata prežili. Aj inípísali, ich texty sa však stali obeťounásilného prehľadávania. Aj plameňovohňa, založeného niekedy z pomsty lenpreto, lebo prisluhovači nič nenašli.Každý prostriedok im bol dobrý.

„Vrchárske drámy.“ Azda lepšie bybolo „Drámy vrchárskeho utrpenia“.

Príslušníci mužského pokolenia,toho silného, boli väznení, vraždení.

V časti Kto je zodpovedný za štiavnickýmasaker? sa Wolf zaoberá okolnosťamivraždy takmer stovky mužov. Niekoľkostoviek mužov naložili partizáni do vozňov, v ktorých sa dopravovalovápno, teda hermeticky uzavretých.Vozili ich štyri dni, tak dlho, aby sazadusili. Tých, ktorí sa pokúsili utiecť,zastrelili. Wolf píše: „Transport, na-zvaný Krvavá štiavnická štreka, trvajúcištyri dni, nakoniec starý pán Müller i jeho syn prežili. Boli v takomvlakovom vozni, kde sa podarilovyškrabať dierku na prúdenie vzduchu.Mnohí to šťastie nemali... Zážitok hrôzyna štiavnickej štreke opísali viaceríúčastníci tohto transportu, čo prežili:“ a tu nasleduje niekoľko mien tých, ktoríprežili. „Za internovanie a presun vlakuzo Žarnovice do Banskej Štiavnice a hrôzy, po celé štyri dni transportu zod-povedal 6. Novobanský partizánskyoddiel brigády Za slobodu Slovanov:Veliteľ npor. Ján Zeman, komisárFedor...“. Toto beštiálne vraždenieopísal Wolf podrobnejšie v knižke Kr-vavá štiavnická štreka.

KTO SA BOJÍ PRAVDY?Nežné pohlavie nemalo v ruke zbraň,

nebolo nebezpečné. Naopak, bolo ideál-nou obeťou. Tak aj utrpenie osem-násťročnej Heleny. Štefan Wolf píše:„Helenu Hudečkovú som osobne poz-nal,[...] jej trápenie chcem spomenúť.Familiárne sme ju volali Ilonka. Po vypálení Kľaku Nemcami bola s matkou u starých rodičov. Potom, akosa vrátila do Kľaku, išla na Škutinovúlúku nad Kľakom hľadať mŕtvolu svojhootca Juraja Hudečku. V lese ju všakchytili partizáni. Mala 18 rokov.Vypočúvali ju a nakoniec ju holýmzadočkom položili na rozžeravenúplatňu. Dievča popálenie predsa prežilo.No bola poznačená na celý život. Ajmeno ‚Spálená Ilona‘ jej do smrti zostalo.Keď chcela tzv. invalidné, lekárskejkomisii musela udať, že jej to urobili ne-meckí SS-vojaci. Partizáni – nechcem ichmenovať – si však prilepšili v podobe tzv.255-ky, teda materiálnych výhod vyplý-vajúcich z ich ‚odbojovej‘ činnosti. He-lena všetkých troch tiežpartizánovpoznala. Boli z Kľaku. Členovia KSSvyznamenaní v roku 1955 medailou za zásluhy v povstaní.“

Antónia sa pravdy nebojí. AntóniaWolfová, Štefanova manželka, dnes šar-mantná osemdesiatnička, pravduprežila, ku pravde neoblomne stojí.Ilonku poznala dobre. Poznala jejceloživotné trápenie. Pri spomienke naIlonku jej veselá tvár zvážnela, zosmut-nela. Keď sa rozhovorila, spravod-livosťou hnaná sa rozhnevala, jej tvárblčala. Aspoň mená násilníkov nechuvedie justícia! Túžba po pravde jejdodávala mladistvý elán. Zanietená

osvetľovaním pravdy, povzbudzuje aj jejmanžela Štefana, len nech píše. Výhražnételefonáty odbaví mávnutím ruky. Príkladhodný nasledovania. Jej bezmocnosťouspäté ruky sa obracajú na tých, ktorí majúmožnosť osloviť verejnosť.

KTO SA BOJÍ PRAVDY?Akí sme len hrdí na našich kňazov

za totality. Hlásili sa ku pravde, nebo-jácne, platiac vysokú cenu, ale nepod-dali sa. Tak, ako veľká časť nášhonároda, nezradili pravdu.

Bojovať za spravodlivosť a pravdu,zastať sa bezmocných je povinnosťouCirkvi. Má vlastný televízny kanál.Môže a mala by aj konať. Aspoň tominimum: klásť otázky. Hľadať pravdu.Zorganizovať sériu diskusií za prítom-nosti kontrahentov všetkých farieb.

Cirkev by mala byť prvou inštitú-ciou, ktorá má realizovať verejnéhľadanie pravdy.

Máme tu aj iné inštitúcie, zriadenéštátom, ktoré by mali hľadať apropagovať pravdu o našej minulosti.Robia to však? Čo taký Ústav pamätinároda? Pod vedením jeho predseduOndreja Krajňáka sa na jednej straneprezentoval „ústretovým postojom k protislovenským a protikatolíckymmédiám“, rovnako aj k mocipánom a vplyvným náboženským obciam. Na druhej zase nekompromisným pos-tojom voči tým, ktorí neoblomnehľadajú pravdu – prepustenie historikaMartina Lacku a iných nepohodlnýchhistorikov sú toho príkladom.

„Celá Európa kope do katolíkov,sme občania druhej triedy“,prednedávnom mi povedal jeden vyššícirkevný hodnostár. Čo je príčinou?Myslím si, že asi tým najdôležitejšímdôvodom je skutočnosť: za pravdu sasíce modlíme, ale za pravdu nejdeme na barikády. Cirkev ide popri národe,sprevádza ho, ale národ nevedie.

Ježiš povedal: „Ja som cesta,pravda a život.“ Kto sa k pravdenehlási, zaznáva Ježišove učenie,zrádza samotného Ježiša. Cirkevná hi-erarchia na Slovensku, kde stojíš? K čomu sa hlásiš? Cirkev, azda sa lenpravdy nebojíš!? Veď pravda je svätousúčasťou tvojej podstaty. Viedla si nášnárod v časoch najhoršej poroby, prečonie dnes? Vďaka Vám, otče, biskupJudák, že ste dali pravde priestor

na vedeckom seminári „Msgr. JozefTiso, kňaz a prezident“, ktorý ste uspo-riadali v Nitre 25. apríla 2017. Vaševykreslenie osoby prvého slovenskéhoprezidenta ako otca, sprievodcu a vodcunároda, je lúčom svetla do tmavej min-ulosti: nášmu prvému prezidentovi ležalna srdci jednoduchý človek, chránil ho.Prvú Slovenskú republiku začierňujúžiaľ dnes aj niektorí pomýlení Slováci.Povzbudzujú druhých do kydania na našu minulosť. Biela farba je za-kázaná. Osvetlila a zmenšila by podielviny, ktorý nesieme za smutné osudy v koncentračných táboroch.

Prečo Maďari na seba nekydajú?Nekydajú, hoci majú na to desaťná-sobný dôvod.

Švajčiarsko je bezúhonné, hocinacistické Nemecko bolo preň v tej

dobe najdôležitejším a výnosnýmhospodárskym partnerom. Tiež za-bezpečovalo prejazd nemeckých vlakovcez Švajčiarsko pod podmienkou, že sabude prevážať len materiál. Švajčiarskiželezničiari však počuli z vozňov ajhlasy prevážaných trpiacich, ale mlčali.Švajčiari zostali bezúhonní...

Generál Turanec je pochovaný v Trenčíne. Na jeho pomníku udrie do očí verš: „Boh vie – prečo“. To jevýzva pre každého spravodlivého, pre každého, kto je spriaznený s prav-dou. Cirkev tu má obrovský potenciál.Cirkev je jediná organizácia, ktorá má„dekrét na pravdu“: hľadať pravdu, stáťza pravdou a keď treba, tak za pravduaj trpieť. Cirkev má patent na právo, na povinnosť, na spravodlivosť, na pravdu. Kto iný, ak nie Cirkev?

Keď sa Cirkev svojej svätej povin-nosti vyhýba, keď pravdu nehľadá, taksvojou nečinnosťou aktívne podporujezlo. Núti toho, kto pravdu naozaj hľadá,aby sa obrátil na inú organizáciu. Nemáveľký výber. Často mu zostáva asi lenjediné miesto: ostrakizované politickéskupiny. Výsledok je brutálny: pravdadostáva ťažké záporné zafarbenie a takaj tí, ktorí pravdu hľadajú sa stávajúprovokatérmi, „rozvracačmi“, pohybujúsa vďaka zákonu proti extrémizmu,NAK-e a špeciálnym politickýmsúdom, na hranici legality. Hľadaniepravdy dostáva punc ilegality, stáva sanebezpečným! A vraj, demokracia!

Pozitívny krok urobila TV Luxodvysielaním diskusie na tému Ideolo-

gizácia dejín. (Moderátor P. Prikryl,účastníci prof. E. Hrabovcová, prof. M.Homza a Dr. L. Hromjak.) Viacero do-brých výrokov, lúčov za pravdu. Mimo-riadne dôležité je konštatovanieprofesorky Hrabovcovej, že našahistória nemá vlastnú štruktúru. Áno,sme len akýmsi príveskom a či do-plnkom historickej konštrukcie inýchnárodov, v zmysle takmer nesmeléhotvrdenia „aj my sme vtedy existovali“.

Gratulujem redakcii Lux. Dúfam,že bude pokračovať sériou férovýchdiskusií pro & contra. Tak ako je tonapríklad pri prezidentských voľbách v demokratických krajinách. Nechúčastníkov diskusie pre jednotlivé témyneurčí redakcia Lux, ani žiadnanáboženská obec, ani politická orga-nizácia. Na diskusiu budú pozvanívšetci historici, bez ohľadu na ich poli-tické presvedčenie. Všetci, ktorí súkvalifikovaní pre špičkovú diskusiu.Zástupcov pre samotnú diskusiu určiatí, ktorí ten či onen názor zastávajú, o ňom píšu, k nemu sa verejne hlásia.Len tak môže byť diskusia férová. Napravdu sa možno pozrieť z týchnajrozličnejších zorných uhlov, rôzneinterpretovať, ale fakty zostanú faktami.

KTO SA BOJÍ PRAVDY?Kniha Štefana Wolfa, Vrchárske

drámy, I. diel., podáva obraz iba jed-ného malého regiónu – Novobanskejoblasti. Je to len kamienok mozaiky,avšak veľmi dôležitý.

Kiežby sme vydolovali pravdu a využili mediálne možnosti, aby sažiaci už v škole dozvedeli, že dnešnáSlovenská republika nie je prvou, leždruhou. Nech aj učebnice v školáchukážu žiakom, že nebolo tu lennevoľníctvo či totalita, ale aj obdobiepráce a pokoja. Obdobie, keď súdnictvonepoznalo rozsudok smrti, hoci všadevôkol zúrila vojna a rozsudky smrti bolina bežnom poriadku.

Kiežby Cirkev aj s jej televíznymkanálom Lux spĺňala morálnu po-vinnosť pravdivo osvetľovať naše de-jiny, naše osobnosti!

Kiežby sme dali priestor na sve-dectvo posledných, ešte žijúcich tejdoby, nebojácnym matkám, akou je ajpani Antónia Wolfová. Ponúkli minútyv televízii a riadky v tlači tým, ktorí niesú politicky korektní, ale pre ktorých jepravda svätá.

Nech tu dvaja ľudia, Štefan Wolf a Martin Lacko slúžia ako vzor.

Nech sú majákom: povzbudením pre tých, ktorí

pravdu hľadajú a výzvou pre tých, ktorísi zakrývajú oči, pravdu nechcú vidieť,pravdy sa boja.

ŠTEFAN JANOVJAK

Kto sa bojí pravdy?

Štefan Wolf s manželkou