Človek je bytosť,z ktorej jedna polovica

bdie vo tme a druháspí vo svetle

DUCHOVNÁ ÚSTAVA SOPHIE ELEUZÍNSKE MYSTÉRIÁ ŽIVOT ORIGENA

duchovných hodnôt do životaŠtvrťročník p re u vedenie

Číslo 1jar 1994

2 Sophia

rebudenieMoja duša sa prebudila. Už nespí. Uprela

zrak do slnečnej žiary. Už sa nedívado zeme. Vstala a tancuje od radosti.Už sa nemusí krčiť v kútku. Rozpriah-la zlomené krídla s mohutným rozma-chom a obklopila sa prstencom sily.Už nebude uhýbať pred temnom. Alevšetko temné sa jej bude báť.

Dostala nové rúcho. Už nie je otrhaná. A nahlavu zlatú korunku poznania. Užnebude hlúpa. Dýcha zhlboka a voľne.Nič ju viac nesužuje. Oči jej žiaria. Užnebude smutná. A z očí jej vytrysklislzy, prúdy, vodopády; vďaky, láskya dojatia:

Ľúbim Vás, môj Pane, ako veľmi Vás ľúbim !

Sophia 3

anna Sophia čiže paniMúdrosť

Z OBSAHU:

� PANNA SOPHIA, ČIŽE PANI MÚDROSŤ - str. 3

� RAFAEL A AUREA - rozprávka - str. 6

� HRA O DUŠU: boj nerestí a cností - str. 9

� ELEUSINSKÁ MYSTÉRIA - str. 10

� O DUŠI SLOVENSKÉHO NÁRODA,AKO JE ZOBRAZENÁ V SLOVENSKÝCH

ROZPRÁVKACH A POVESTIACH- zo spisov Ľudovíta Štúra - str. 14

� GÁNDHIOVSKÁ CESTA K PRAVDE- spomienka na nežnú Revolúciu - str. 15

� ŽIVOT ORIGENA - o zavrhnutí reinkarnáciena 5. ekumenickom koncile v r. 543 - str. 16

� AKO RYTIER GAWAIN POSTRETOL ORGELUZU,NAJKRAJŠIU ŽENU SVETA - str. 19

�CELOZEMSKÝ STÁT- UTOPIE - NEBO JEDINÉ ŘEŠENÍ ? - str. 26

� PRIRODZENÁ MÁGIAČIŽE PRELÍNANIE SVETOV - str. 27

�DO ASTRÁLNÍHO SVĚTA- autor popisuje svoje zážitky - str. 28

�AKO MAJSTER ECKERHARD HĽADAL BOHA - str. 29

� BUĎ VŮLE TVÁ ... - reverend Vokouno nepozemských inteligenciách - str. 30

� VIANOČNÝ STROMČEK A BETLEHEM - str. 32

�SLOVÁ AKO RANNÉ ZORE - verše Chalíla Džibrána - str. 34

� DAR LÁSKY - o láske a ružiach - str. 36

� DUCHOVNÝ VÝZNAM KVETOV - RUŽA - str. 43

Vážení čitatelia !

Vaša SOPHIA teraz dostalanového ochranného anjela auvedomila si, že si musí klásťoveľa, oveľa vyššie ciele, akchce byť

hodná svojho mena:

Duchovná ústava Sophie

Chceme, aby sa SOPHIAstala výrazom Najvznešenejšejduchovnosti aplikovanej do tejnajobyčajnejšej každodennosti.Nech sa stane oporou pre tých,čo kráčajú po duchovnej cesteoboma nohami na zemi. Lebo žiaľpredstavy, aké si dnes tak mnohoľudí utvára pri počutí slova „du-chovno“, sú iba výrazomzmäteného a poblúznenéhoduševna, hľadajúceho oporu vurčitých emóciách alebo intelek-tuálnych systémoch a skrištáľovými sférami ducha nema-jú nič spoločné.

Ja, Sophia, nebudem slúžiťako hlásateľka záhrobnýchvtipálkov, ani ako tlampač démo-nických nálad z astrálnej džungle,ani ako tribúna brilantným intelek-

4 Sophia

tuálom,čo dávajú

ľuďom jesťkamene miesto

chleba.

Chcem obrátiťpozornosť mojichčitateľov od záujmu o

primitívne čarodej-nícke techniky ku

kladeniu podstatnýchotázok ľudského bytia:

Kto je človek a prečo jetu? Odkiaľ prišiel a akýzmysel má jeho život na

zemi; aké je poslanieľudstva ako celku vcivilizačnej hierarchiikozmu?

Chcem provokovať ksamostatnému mysleniuzmysluplným kladením otázok;poukázať na neudržateľnosťmyšlienok naivného materia-lizmu a naivného idealizmu vosvetle nových faktov aprebúdzať túžbu po hlbšompoznaní a čerpaní z univerzál-nej klenotnice múdrosti.

Chcem zbierať perlyľudského snaženia po vzne-šených výšinách.

Chcem nastoliť otázkuhodnôt a vyzvať ľudstvo, abyskôr, ako sa rozhodnevynakladať miliardové obete nadosiahnutie nejakých novýchpolitických a hospodárskychutópií, aby sa najprv zastavilo apýtalo, vzhľadom na aký hod-notový systém by tieto utópiemali byť žiadúce.

Chcem pripomenúťľudom Modrej plánety ich

duchovný pôvod; abyznova našli svoju dôstojnosť

a dokázali sa vymaniť zhypnózy biologicko-hmotnej

existencie.

Chcem dať priestor proti-chodným názorom, ale nieľuďom, ktorých úmysly prame-nia z iných citov ako z rýdzycha ušľachtilých. Som tu pre tých,čo doteraz mlčali, lebo cítili, žeto, čo prežili, je príliš posvätné,než aby to mohli zverejniť vsúčasných masovokomu-nikačných prostriedkoch, leboby to bolo miešanie vína svodou a zaťahovanie Vzne-šeného do špiny.

Nechcem rozdávať ibainformáciu Vašim mozgom aleliať živú vodu Vašim srdciam.

Budem vďačná každému,kto dokáže nakresliť alebonapísať niečo, čo je jehovlastné a čo má ducha.Privítam všetko, čo súvisí soživotom. Obdarujem Vás za tov každom čísle dvoma jagavýmidžbánikmi: jeden bude plný citua druhý plný poznania.

Budem láskavá ale spra-vodlivá. S neúprosnouprísnosťou budem znova aznova pripomínať ľuďom ichzodpovednosť voči Tomu, ktoich stvoril a voči tým, čo čakajú,kedy pozemské ľudstvokonečne nájde vnútornú siluzvíťaziť samo nad sebou a nadsvojimi slabosťami. NeodpustímVám povinnosť žiť podľaZákona, ktorý sme dostalivrytý ohnivými zlatýmipísmenami do našich duší aktorý každý, kto ešte má srdcea je ochotný mu načúvať, cítiako ušľachtilý; ale budem odVás požadovať, aby ste sanaučili poznávať Cnosti,milovať ich a slúžiť im.

Nech sú moje stránky

prevoňané Čistotou a mojeriadky nech vyžarujú Svetlo,Mier a Múdrosť; Nádej, Lásku aVieru v konečné víťazstvoDobra.

Nech moje zvonivé slovázasvištia ako meč Spravodlivostinad priepasťou zla a donútiaľudí súdiť sa v zrkadle Pravdy.Budú jasné ako slnko všetkýmtým, čo si vo svojom srdcinenechali zabiť zmysel preKrásno ale zostanú navždyzapečatené všetkým ostatným.Mŕtvi sa od mojich slov odvrátia,ale tých, čo si v sebe uchrániliživú spomienku na čisté výšiny,zasiahnu ako blesk, ktorý dáblikotavému plamienkurozhorieť sa na vatru.

Kiež by som Vám dokázalasprostredkovať aspoň tušenie oveľkosti a smútku tých ľudí abytostí, ktorým zatiaľ nezostávanež trpezlivo mlčať, milovať,plakať a bojovať.

Panna Sophia čiže paniMúdrosť

Nepamätám si už, koľkomám rokov, ale som veľmi, veľmistará. Pred tisícročiami som stálapo boku bájnych kráľov akaždému, kto ma prijal zapriateľku a radkyňu, som pomohlapremeniť jeho ríšu na kvitnúcezáhrady.

Poznám tajomstvo večnéhoživota a táto Zem by bola mohlazostať navždy pôvabná a sviežaako môj dych, voňavá ako mojevlasy, jasná ako môj zrak, sladkáako moje pery. Všetko by sazachvievalo v ľúbezných tónoch afarbách, keby ...

Ale dnes som smutná. Ľudiama opustili a uctievajú mojepokrivené obrazy - chytrosť arozumnosť - namiesto mňa. Ba čoviac, pod mojím menom !

A pretože Pán všetkýchsvetov nechce, aby slobodná vôľa

Panna ophia čiže pani Múdrosť

Sophia 5

ľudí bola ovplyvňovaná, nemôžemani ja, Múdrosť, pomôcť skôr, akoma zavolajú, skôr ako o mňapoprosia.

Chytrosť je chytrá, ale nierozumná, lebo nemá rozum.

Rozumnosť je rozumná, alenie múdra, lebo nemá srdce.

Len Múdrosť je múdra, ahoci je chytrejšia ako samachytrosť, a rozumnejšia od rozum-nosti, je predsa tichá, trpezlivá,nezištná, láskavá.

Chytrosť je rozpustilá ľahkádievka. Spoznáte ju podľa jejpovrchného smiechu a laškovania.Ak dodrží slovo, tak iba náhodou.Neraz preukáže obdivuhodnúvrtkosť a šikovnosť, ale vždy ibana pochabosti. Je silnekrátkozraká a nevidí, keď vosvojej snahe uľahčiť a spríjemniť siprítomnú chvíľu, si kladie predseba oveľa väčšie balvany, ktorébude musieť odvaliť zajtra z cesty.

Rozumnosť je veľmi vzde-laná, cieľavedomá a vypočítavážena; a ak skrížite jej plány,dokáže byť zlá. Môžete saspoľahnúť, že dodrží slovo - kýmje to pre ňu výhodné. Ale pomôžtejej nahor, a keď sa bude držaťpevne, odkopne s vami rebrík.

Akademická veda je dcérourozumnosti. Je ako pyšnáprincezná. Namyslená, chladná abezcitná. Bude ju treba bolestivopokoriť, aby priznala svojuobmedzenosť.

V početných náboženských afilozoficko-mystických krúžkochsi myslia, že ma majú. Kriedouobkresľujú obrysy mojich tieňov nazemi, keď kráčam po nebesách.Ale nech by zhromaždilikoľkokoľvek mojich minulýchtieňov, nemajú mňa samú.

Život je niečo, čo existujevždy na hranici tekutej a pevnejštruktúry. Čo dostane pevnúštruktúru, nie je viac živé. Ichučenia sú mŕtve. Ale ja som živábytosť. Preto ich náuky vkonečnom dôsledku iba zväzujúľudskému duchu ruky. Len ja muvlievam Život.

Kto chce za mnou ísť, nech

sa neobzerá. Kto chce so mnouvzlietnuť, nesmie na sebe vliecťžiadnu záťaž z minulosti. Kto michce slúžiť, musí zavrieť zadnévrátka.

Kto chce nájsť cestu ku mne- nech sa zbaví strachu ! Kde sanájde statočný rytier, ktorýbude o mňa bojovať ? Kto jepripravený dokázať mi svoju láskua oddanosť ? Kto ma bude maťrád viac ako seba ?

Kto má toľko odvahy, aby vpevnej dôvere urobil za mnou krokdo prázdna nad priepasťou ? Jamu sľubujem, že ak to dokáže, vtej chvíli sa pod jeho nohami utvorímost, a on nespadne. Zástupyanjelov až po poslednú lesnú vílubudú pomáhať tomu, kto sa vydána cestu v mojom mene. Nebesásledujú toho, kto uchopí meč spevným rozhodnutím bojovaťalebo zahynúť s mojím menom naperách.

Kto by ma chcel nájsť, musímať v sebe nesmierny oheň, láskua čistotu. Nie som pre tých, čo sima želajú získať, ale nechcú preto nič urobiť, obetovať.

Ľudia by si ma chceli kúpiť vknižke alebo si zaplatiť niekoľ-kodenný kurz, kde ma rozdávajú.Ja nie som predajná dievka!Márne hľadajú návod, nejakúzvláštnu techniku, ktorej mecha-nickým opakovaním by ma získalibez toho, aby sa museli samo-statne duchovne hýbať. Čodostanú, sú vždy iba moje nepravénáhražky.

Chcú ma získať bez toho,aby museli zmeniť svoj život. A spodmienkou, že si ponechajúsvoje slabosti a zlé vlastnosti.Vybojujte si ma statočne,ľudia ! Čo ste si nevydobilivlastnou námahou, na čo steneprišli sami, to sa nepočíta !

Moje posolstvo je o duchov-nosti. Ale nie pre tých, čo usilujú oextatické stavy, aby v nichutekali od života a zodpoved-nosti zaň. Je pre tých, čokráčajú po duchovnejceste oboma nohamina

zemi. Pre tých, čo vytušili, akýmvýsostným druhom duchovnosti jekaždodenný život.

Nie som pre tých, čo ľúbia lenvzrušenie a zimomriavky zosenzácií a tajomných javov. Kto jebez vážneho rozhodnutiaaplikovať poznanie vo svojomživote, nech sa vzdiali.

V diskusii podaj návrh, alebosa drž stranou - hovorí čínskepríslovie. Preto ak niečo poviem,bude to konštruktívna inšpiráciaku konkrétnemu činu. Nehodlámstrácať čas riešením otázok, ktoré- či už zodpovedané kladne alebozáporne - nemajú dopad na životčloveka.

Vedzte, že na mne nie jenič neprirodzené, zložité azáhadné. Kto má pocit, že bysom ho odvádzala od jehoprirodzeného cítenia, že by sommusela byť zložitá anepochopiteľná, kto ma chcezahalovať aurou tajomnosti,ten je na scestí.

Som jedno-duchá, prirodzená,srdečná. Nie somzamračená a nezáživnáako Vzdelanosť. Mojeoči neraz zaiskria vtipoma moje ústa vykúzliadetský úsmev. Mám svami nekonečnútrpezlivosť začať vždyodznova. Držím ruku navašom pleci vo chvíľach,keď myslíte, že vásvšetci opustili. Mám prevás povzbudivé slová,keď sa vám nohypodlamujú únavou. Arozptýlim všetky vašepochybnosti, keď stezmätení a neviete, čo ďalej.

Pamätajte, že som Vámlepšia priateľka, ako ste si Vysami.

Vaša Sophia

6 Sophia

Vysoko v Snežných horách,prstencom vrcholkov obomknu-té, ležalo utešené údolie a v ňomzámok a záhrady plné kvetín. Vtých záhradách žil Rafael,mladík, ktorý už dlho túžil slúžiťSvetlu. Jedného rána, slnečnélúče sa trblietali v sviežom vzdu-chu a Rafael sa s láskou pri-hováral záhonom ruží a ľalií.Vtom sa nebesá rozostúpili azjavil sa obraz tak vznešený, žetakého jakživ ľudské oko nevi-delo: Kráľ s mečom, jeho oči pla-nuli, že druhý taký pohľad by Ra-fael už nebol zniesol a jeho hlasburácal ako hrom: „Rafael! Tvo-ja prosba buď vyslyšaná! Povo-lávam ťa k službe!“

Na to prehovorila Kráľovná -a z jej rtov sa rinula nádhera:„Ak chceš slúžiť Grálu, choď dozámku! Nájdeš tam Aureu -princeznú, ktorá spí. Ak sa ne-zobudí do tridsiatichdvochslnovratov, nezobudí sa nikdy.Choď, a prines zázračnú zlatúperlu z ďalekej krajiny; z nejnamiešaš čarovný nápoj, čo Au-reu prebudí. Nájdi perlu a zobuďmoju spiacu dcéru!“

Rafael vošiel do zámku. A vňom zazrel devu tak spanilú, žesa na prvý pohľad do nej zami-loval.

Anjelské ruky mu zavesilináhrdelník s príveskom okološije. „Vezmi si ho na znamenieNašej priazne, ale prívesoksmieš otvoriť a pozrieť sa doň ibav čase krajnej núdze!“

I vybral sa Rafael do sveta,

aby získal zázračnú perlu, anamiešal nápoj, čo prebudíspiacu krásavicu. Dlho, dlho satúlal pustatinou, až kým ne-prišiel do nížiny, kde žilo veľaľudí. Vzduch tu bol ťažký a pod-nebie dusné. Ľudia sa tu oddáva-li rozličným radovánkam, jedliťažké jedlá a pili opojné nápoje.Pre Rafaela to bolo všetko takénové a vzrušujúce. Všetko chcelokúsiť a tunajší ľudia mu ajvšetko ochotne ukazovali. Vsamých zábavkách čas plynulnezbadane ako voda. Prešlodvanásť rokov, a Rafael zabudol,prečo prišiel.

Súmrak sa dotkol obzoru apríroda sa zastavila v posvätnejtichosti. Rafael sedel v hostinci,keď si uvedomil, že sa mu minu-li všetky peniaze, ktoré si bolvzal na cestu. Premkol hostrach: „Či budem musieť terazchodiť po žobraní, bez strechynad hlavou, uzimený a hladný?“

V ten istý večer sa v hostinciubytoval tesár lodí, ktorý mal trizlaté toliare. Rafael počkal až za-spí, zlaté mince mu vzal, vysa-dol na koňa a uháňal preč. Málosa staral o to, že pracovitý alechudobný lodiar, ktorého takobral o posledné peniaze, nemo-hol splatiť dlžobu a musel opustiťdom, pôdu aj remeslo a túlať sasvetom od domu k domu.

Veľké a ošklivé rany sa ob-javili Aurei na rukách a na no-hách.

Vetrík zašumel korunamimajestátnych dubov, čo lemova-

li cestu z oboch strán podobnéklenbe. Podkovy Rafaelovhokoníka pomaly štrngali. V tomim cestu skrížil akýsi pocestný.„Istoiste to bude lupič, ktorýčaká až zaspím, aby mi vzalmoje tri zlaté mince“, rozhnevalsa Rafael. „No ja nebudem čakať,ale ho predídem“ a hneď sa aj napocestného vyrútil. V zápaserozťal protivníkovi mečom pravúruku.

Rany pokryli Aureine prsia.Voda zurčala, žblnkala a per-

lila sa ako dúhová zvonkohra.Rafael kráčal popri riečke, keďtu uvidel starca s džbánom, čoklesol smädom vysilený iba zo-pár metrov od prameňa. „Či bysi mi nenabral vody do džbánku,dobrý človeče? Nože maj zľu-tovanie s úbohým starcom! Čo ilen jeden dúšok by ma posilnil...“Ale Rafael si ho nevšímal a išielďalej svojou cestou.

V tej chvíli rany pokryli Au-reinu tvár.

Ďalších dvanásť rokov pre-šlo, a Rafael sa usadil. V uteše-nom údolí obklopenom vysoký-mi stromami si postavil dre-veničku. Za tri zlatky kúpil kú-sok pôdy a staral sa oň. Úrodybývali požehnané a z toho, čoutŕžil za prebytky, Rafaelkaždoročne prikupoval pôdu azveľaďoval svoj príbytok.Chalúpka to bola malá, ale útul-ná. Všade bolo vidieť stopy tvrdejale radostnej práce, všetko boloozdobené s citom. Jedného rána,slnko sa trblietalo v čistom vzdu-

Odpočuté od anjelov v čase pôstu

Sophia 7

chu. Rafael sedel na lavičke podstarým stromom a oči muspočívali na záhonoch ruží aľalií. Bolo mu, akoby mal niečona jazyku, ale nedokázal sispomenúť, čo to bolo.

Aurea sa v spánku prevrátilaa schúlila na druhý bok.

„Tu už isto dožijemstarobu v pokoji“, hútalRafael, keď vtom bleskz jasného neba udrel dostromu nad jeho hla-vou a spálil dom aj scelou úrodou na popol.

Rafael pozbieral ztrosiek a popola drob-né cennosti a odvtedysa potĺkal od domu kdomu, prijímajúc všeli-jaké práce, len aby hla-dom nazašiel. Veru,nikomu by som ne-prial prísť o dom a pôdupod nohami, hovorie-val si v duchu často.

Až prišiel na samýkoniec sveta, k veľ-kému moru. Sadol si nabreh a díval sa do vĺn.Vtom ho znenazdaniaprepadli lupiči, zbili ho,zmrzačili a vzali muvšetky peniaze aj šaty.Bezmocne ležal Rafaelna brehu mora a hlbokárana na pravej ruke musilno krvácala. Vzťa-hoval ruky k okolo-idúcim, ale tí si ho ne-všímali...

Rafael sa zmierilso smrťou. Prišiel ovšetko a teraz aj oživot. Ľútosť ho stislapri spomienke na ne-šťastie, akým prišiel osvoj domček v údolí.Trpkosť ho napĺňala pripomyslení na podlosťlupičov a nevšímavosťpocestných.

Aký osud ma topostihol? Prečo somvlastne tu? spytoval saRafael a život muzhorkol na jazyku.Vtom mu pohľad padol nanáhrdelník s príveskom na jehonahej hrudi. Otvoril schránku av nej bola - zlatá perla!

Odrazu sa rozpomenul naKráľa, Kráľovnú a spiacu Aureu.Hruď sa mu išla rozskočiť a nevý-slovné sa dralo jeho hrdlom. Jehoduša sa prebudila a plakala.

Aurea stála pred zrkadlom aslzy jej stekali po lícach. Dívalasa na svoju ohyzdnú podobu.Srdiečko jej išlo puknúť žiaľoma bezmocnosťou a horké vzlykysa jej predierali z pŕs. Zosunulasa na kolená, zopäla ruky azaprosila...

„Keby som teraz moholnapraviť všetko, čo som za-meškal!“ šepkal Rafael. Morskévlny omývali Rafaelovi údy aanjelské ruky nežne objali jehorany.

Tri dni a tri noci ležal Rafaelna brehu mora. Tretí deň na svi-taní sa zobudil a jeho vedomie

naplňovala jediná myšlienka:slúžiť Kráľovi a Kráľovnej, avyslobodiť tú, ktorá mu je naj-drahšia, z objatia spánku.

V to ráno slnce vyšlo v nad-pozemskom majestáte, odenéstorakými pestrými farbami a srubínovozlatou stužkou ranných

zôr vo vlasoch. Rafaelvyrazil na cestu do-mov, k Snežným ho-rám.

Len tu si však Ra-fael uvedomil, v akejveľkej núdzi sa ocitol.Už je to dvadsaťštyrirokov, čo blúdi cestou-necestou. Dávno užzabudol cestu domov.No odvaha ho neopúš-ťala a mocnelo rozhod-nutie, že tá jasná krás-ka stojí za to, ak by ajvšetky kúty sveta malprehľadať. A keby žemal ešte raz sklamaťsvojho Pána a svoju Pa-niu, nič na svete by muviac nedokázalo urobiťradosť.

Jará džungľa lemo-vala morské pobrežiebez konca a kypela kve-tom. Vydal sa teda Ra-fael po rieke brodiac saproti prúdu. Voda bolačoraz hlbšia, tok prud-ší a chôdza namáhavej-šia. Zástupy ľudí saplavili na pltiach aloďkách dolu riekou.Mávali a volali na Ra-faela, aby sa k nimpripojil. Ale on si ichnevšímal, iba čo pridaldo kroku.

Vtom uvidel tohostarca s džbánkom,presne tak, ako onenraz. „Musím sa po-náhľať“, preblesklo Ra-faelovi hlavou. „Mámdôležitú úlohu a ne-môžem sa rozptyľovaťvedľajšími vecami. Veďslúžim Kráľovi, Pánovivšetkých svetov a

Kráľovnej nebies, Najvzneše-nejšej, nadovšetko Múdrej!“

Aurea bdela pri sviečkach abojovala so spánkom. Jej mod-litby boli čoraz monotónnejšie aviečka oťažievali. Cítila, že uždlho nevydrží. „Keď zaspímdruhý raz, už sa viac nepre-budím...“, šepkala v polospánku

8 Sophia

a oči jej zvlhli. „Vznešený Otčea Matka, vaša dcéra je strate-ná!“

Podivná ľútosť zovrela Ra-faelovi srdce. Predsa sa mu lenuľútilo starého človeka a pove-dal si, že zameškaný čas do-behne tým, že bude cestovať ajv noci.

V tej chvíli sa zahojila tre-tina Aureiných rán.

Rafael dal starcovi napiť apodopierajúc ho, odprevadil hoaž k jeho domčeku. „Vezmi simôjho koníka Origena, dobrýčlovek. Celý život mi verneslúžil a je všetkým, čo mám. Jaho už aj tak nebudem po-trebovať. Som starý človek,nedožijem do jari...“ Rafael sas úctou poďakoval, a potešil sakoníkovi, s ktorým mu cestaisto rýchlejšie bude ubiehať.Popchol koníka a vyrazil naj-prudším svahom rovno hore.Tu sa ukázalo, že sprevádzajúcstarca urazil tretinu cesty kSnežným horám.

Letné slnko pálilo a korunystromov poskytovali osvie-žujúci polotieň. Rafael saniesol bukovou alejou. Orige-nove podkovičky rytmickyštrngali. Vtom spoza bučkavyskočil neznámy ozbrojenýrytier. A už stoja obaja sokovias vytasenými mečmi a dívajúsa uprene jeden druhému doočí. Už-už sa chystal Rafael ťaťnepriateľa, keď...

Aurea sa šikovne zvŕtala vzámockých komnatách a vese-lo si spievala. Povymetala zkútov všetky pavučinky a te-raz všetko voňalo čistotou.

Poznášala kytice k oltáru a akoich ukladala do krištáľovejoltárnej nádoby, vyšmykla sajej z ruky a všetko bolo plnéčrepín. „Čo som to urobila!“ -vyhŕklo z nej. Veď to bol dar odmojich rodičov a ja som ich tak-to urazila. A sľúbila si, že užnikdy nebude taká nepozorná.

...keď tu sa Rafaelovi vide-lo, že ten lesk v rytierovýchoč iach nie je nič iné, akostrach. A hneď si aj všimol, žejeho protivník drží meč v ľavejruke, lebo pravá mu bezvládnevisela obviazaná krvavýmfáčom. Rafael pomaly zasunulmeč do pošvy. Aj cudziemu ry-tierovi klesla ruka.

V tej chvíli sa Aurei zaceli-li dve tretiny rán.

Bol to rytier Norbert z kra-jiny Núr a bol práve na cestedomov, keď ho bez príčiny pre-padol a zranil nejaký zlýčlovek. Rafael nazbieral lie-čivé byliny a ošetril rytierovirany. Ponúkol sa, že by ho vzalna svojom koni až do jeho kra-jiny. Pán Norbert rád prijalponuku a spolu šťastne dora-zili až do Núrijského hradu.Kňažná a všetci obyvatelia sanesmierne zaradovali nadnávratom dlho očakávanéhopána. Všetci ďakovali Ra-faelovi z celého srdca a ob-darovali ho troma zlatýmidukátmi.

Origenes už netrpezlivo hra-bal kopytami a len čo zacítilRafaela v sedle, vystrelil akookrídlený šíp. Tu sa ukázalo,že cestou k Norbertovmu hraduRafael urazil druhú tretinucesty domov.

Zožltnuté listy sa tichospúšťali zo stromov a ukladalisa do mäkkého koberca v tráve.Posledné lúče jesenného slnkahriali Rafaela do tváre. Ďalšíchsedem rokov uplynulo a on bolstále na cestách.

Akýsi človek, menom Por-cius, úpenlivo prosil hostin-ského, aby mal s ním eštechvíľku zľutovanie, keďnemôže hneď zaplatiť tri duká-ty, ktoré mu dlží. Ale ten nie anie, len že do temnice ho dázatvoriť. Dlžník sa ešte neistoobrátil na hostí v hostinci, alevšetci sa od neho odvracali,alebo sa nenápadne vytrácalispoza stolov. Nakoniec smutnýPorcius odišiel.

„Mohol by som mu požičať“,pomyslel si Rafael. „Ale naceste k Snežným horámmusím prekročiť ešte Veľkúrieku. Ak mu dám svoje tridukáty, nebudem mať č ímvyplatiť prevozníka, a nikdy sado cieľa nedostanem. Nie.Nemôžem mu dať peniaze.Potrebujem ich!“

Aurea sedela vo svojej kom-nate a pozorovala všetko vosvojej krištáľovej guli. V tejchví li p rosi la ako nikdypredtým. Celá jej bytosť blčalazlatým plameňom, ktorý sa smohutným dunením dvíhal dovýšky. Ako vonné kadidlostúpala jej čistá túžba ku scho-dom nebeského chrámu.

Rafaela pochytilo posvätnénadšenie. Utekal za Porciom a- hoci to odporovalo zdravémurozumu - daroval mu svojedukáty.

V tej chvíli sa Aurei zahoji-li posledné rany a ona stanulapred zrkadlom tak pôvabná akrásna ako na začiatku.

Porcius Rafaela objal od ra-dosti a údivu a potom sa už lentešili a skákali ako deti celúcestu k Porciovmu domčeku.Porcius bol prevozníkom priVeľkej rieke a keď sa dozvedel,kam má Rafael namierené,vďačne ho vzal na druhý breh,aby mu tak odplatil aspoň časťz toho, čo preňho Rafael uro-bil. Tak sa Rafael ocitol naúpätí Snežných hôr, aninevedel ako.

Aurea kľačala pred oltároma jej vďaka nepoznala hraníc;tryskala a trieštila sa všadenaokolo, stekala v perlivýchkvapkách a rinula sa mohutný-mi prúdmi ako veľtok. Dostalanové rúcho - tisíckrát nádher-nejšie a skvostnejšie akopredtým.

V tej chvíli vošiel Rafael.Aurea sa mu hodila okolo krku:„Tak dlho som na teba čaka-la!“

Služobník Ľalie

Sophia 9

Šachová hra, akistenajstaršia, vtipná a milá hraje prenesená na tomtoobraze na boj satanov oľudskú dušu.

Miestom hry je hrobka;a stôl na ktorom sa hrajú, jevrchnák kamennej truhly.Tak už samé miestoukazuje, že ide o boj naživot a na smrť. Na oblúkusklepenia visia dve potvory,podobné drakom, ktoré sazdajú nedočkavé na korisť.

Hlavné postavy obrazusú satan a človek. Človek,krásny, silný mladík, sedípri stole; podoprel si rukouhlavu, znak, že vážnerozmýšľa nad ťažkouúlohou, od ktorej závisíazda jeho šťastie a život.Vidieť mu na očiach, že sinevie rady ...

Naproti jemu sedí satan,knieža temnoty, pokušiteľ.Na operadle jeho stolicevidieť leva s otvorenoupapuľou a dychtivýmjazykom, pazúry na umrlčej

hlave - znak smrtonosnejmoci diablovej, ktorý podľaslov apoštola Petra „ako levručiaci obchádza a hľadá,koho by zožral“. Záhybyširokého plášťa dobrezakrývajú potvornú postavudiablovu, trčia z neho lendlhé, kostnaté prsty.Máličko vidieť i divé,kostrbaté vlasy, a naježenéfúzy; na hlave má čudnékohútové pero. Ruku sioprel o briadku, ako starýprehnaný šibal. Očami divže neprebodne soka.Diabolskou škodoradosťoupasie sa na rozpakochmladíkových. Je to skúsenýhráč - podvodník. Sila adivosť, opovrhnutie abezočivosť žiari z jehopohľadu.

Medzi hráčmi v pozadístojí jasná, milá postavaanjela strážcu. Hráči sa naneho nedívajú; diabol nemámoci odohnať ho, len človekmôže na neho zabudnúť anepočuť ho. Anjel môže

upomínať na dobré, ale niepríliš, človek sa musíslobodne rozhodnúť.Smutne hľadí na zúfalú hru,ktorá sa zle skončí ...

Prizrime sa teraz hresamotnej. Každá figúrka másvoj význam. Na stranemladíkovej znamenajúfigúrky cnosti. V poslednomrade v prostriedku stojí dušamladíkova (kráľ), o ktorúhrajú. Pred ňou stojí Viera(kráľovná) s krížom v ruke -mocná brániteľka ľudskejduše. Teda mladík má eštevieru. Zľava od duše stojíNádej s kotvou, spravaPravda s fakľou a so štítom,(ktorým odbíja útoky). Máešte troch anjelov, čoznamenajú modlitbu. Tedamodlitbu ešte celkomnezavrhol, ale je už u nehozriedkavá, a to je zle, veďpráve tú najviac potrebuje.

Ale o koľko figúr (cností)olúpil ho už diabol, koľkéfigúrky sú už mimo šachov-nice. Vzal mu Lásku vy-

obrazenú dvojčatami, čo sak sebe túlia; vzal muPoníženosť, (v chudobnomobleku s kapsičkou priboku, s prekríženýmirukami a sklonenou hlavouna prsiach). Vzal muNevinnosť, (chlapec každé-mu dôverne podávajúciruku); Pokoj s palmou právemu odobral diabol a drží hov kostnatých prstoch.Diabol každého pripraví opokoj duše, kto sa muoddá.

Na strane diablovejpredstavuje plášťomzahalená figúrka čiernehokráľa, samého satana. Sámstojí v úzadí - jeho zástupyhrnú sa zdarne napred.Čierna ženská postava napredku s pohárom slastí vruke je Nečistota: dobíja naVieru a Nádej. Na ľavo srozčapenými nohami struhličkou peňazí podpazuchou je Lakomosť(spolu i Závisť predstavuje:hryzie si päsť). V postave

10 Sophia

ELEUSINSKÁMYSTÉRIA(Stavitelé na chrámu ducha)

páva si vykračuje Pýcha srozpätými krídlami, ruku sopovrhnutím otŕča; za ňoutigrom podobná faloš smačacou hlavou, jednuruku má za chrbtom, v nejdrží nôž, druhou sa poní-žene bije v prsia. Vypase-ná sviňa sediaca na kláte(celkom vpravo) predstavujeLenivosť a Opilosť. Dráčatá(sedliaci) znamenajúPochybnosti vo viere,ktorými diabol dušu trápi.

Mladík prehráva. Veď užtoľko stratil! A on ešte lenHnev a jednu Pochybnosťsi nadobudol. Duša mladí-ka je v smutnom stavepostava si zdesene skrývatvár od strachu, čo bude ...To je duša, ktorú trápiavýčitky zlého svedomia,strach pred smrťou asúdom. Dve umrlčie hlavyťahajú dušu za krídla anaháňajú jej strach.

Všeobecný dojemzosilňuje pavúk, čo sa ztruhly ťahá; naznačuje mocpekelného pavúka, ktorý nasto spôsobov omotávasvoju obeť a baví sa nad jejdaromným namáhanímvytrhnúť sa z jeho pavučiny.Umelec teda majstrovskyvyjadril svoju myšlienku.Ale každé podobenstvopokrivkáva. Hra o dušu(čiže boj človeka protisatanovi) predsa nie je navlas rovnaká šachovej hre.Kým slabý hráč protiskúsenému po toľkýchstratách najlepšie urobí,keď sa poddá; dotiaľ v bojioproti hriechu (ku ktorémudiabol zvádza), netrebanikdy zúfať, hoc by bol stavduše čo ako zúfalý. Lebo,ak len nestratíme dôveru vmilosrdenstvo Božie ahľadáme pomoc u Toho,ktorý je útočišťom hriešni-kov, niet príčiny zúfať, niesme ešte premožení odsatana. Duša milosťouBožou posilnená roztrhávšetky diabolské plány aputá. Ľahko si nahradívšetky straty a tak navlastnej škode poučená, vnovom, opatrnom bojimôže zvíťaziť nad sa-tanom.

-re-

Od nepamětných časů se na této Zemiv různých pozemských společenskýchformách sdružovali pod různýmy jmény apodle různých stanov muži, kteří za pomo-ci a vedení Vůdců posílaných lidstvu v každégeneraci z duchovního světa, byli ochotnipracovat duchovně na sobě samých apomáhat tak na stavbě věčného velebnéhochrámu Ducha. Chrámu Věčnosti, jehožplány jsou dány

V.:ST.:V.:V.a jehož stavba byla řízena muži, kteří

věděli o věčných zákonech duchovního děnía připravili pro muže, pomáhající na stavbě,mnohé kultovní nářadí, symboly a různéobrazové znázornění starého kultu, jehožpomocí by se mohl každý - kdo o to celousilou své vůle usiluje - přitesat, ohladit nasprávný stavebný kámen a mohl pak býtdo chrámové stavby na jemu vyhrazenémmístě umístěn.

K tomu sloužilo různé nářadí a takérůzné symboly převzaté ze stavebníhoumění, jejichž procítění vedlo k onomupřitesání a ohlazení; k umění utvářet vlast-ní duchovní organismus k poznání sebesama.

Každý, kdo při této stavbě velebnéhochrámu Věčnosti pomáhá, je současně děl-níkem, stavebním nářadím i kamenem.

Dělníkem se stává z vlastní svobodnévůle.

Nářadím poté, když si osvojí uměnívyciťovat a vykládat symboly a konečně

Stavebním kamenem - používá-lisprávně stavební nářadí, jak ho tomu naučilvedoucí stavby, prací na sobě samém.

Jen z umně přitesaných kamenů můžebýt tento chrám Věčnosti zbudován.

Ve starověku se s takovými ochotnýmispolupracovníky na stavbě zmíněného chrá-mu setkáváme v mystériích.

Co dnes o těchto mystériích víme,pochází ze závěrů více nebo méně povola-ných badatelů, kteří mnohé základy starýchsvatyň, v nichž byla mystéria slavena vyko-pali, a kteří ony symboly kultického nářadí,obrazy a nápisy popsali.

Svaté mystérium kultu se zasulo běhemdob spolu s lidmi, kteří je jako dar bohůpřísně tajili před profánní zvědavostí.

Nejvyšším příkazem mystérií totiž bylo„KRYPTEIN TA BATHEA“ - „ZAKRÝTHLUBINY ZASVĚCENÍ“.

Toto zakrytí bylo tak pečlivé, že je přinej-menším problematické sebepečlivější ba-datelské snažení, chce-li kdo z nalezenýchfragmentů vydedukovat nejniternější pod-statu kultu, v oněch svatyních prováděného.Praví zasvěcenci vždy mlčeli a chrámovátajemství chránili tak přísně, že nejen je-jich prozrazení, ale již pouhé vkročení nepo-volaných do peribola, posvátného okruhuchrámového, trestali smrtí.

Tak byl málem odsouzen k smrti Ais-chylos - za to, že svému Prometheovi vložildo úst slova, která poněkud jedno z eleu-sinských tajemství připomínala: totiž - zánikolympských bohů. Alkibiades unikl před roz-sudkem smrti jen útěkem z domoviny,protože příteli, jenž se ho tázal, zda jehosen o ceremonii zasvěcení do mystérií máněco společného se skutečností, odpovědělkývnutím hlavou.

Livius vypravuje, že dva mladíci, kteřívkročili do chrámového obvodu v Eleusis,byli odsouzeni k smrti, ačkoliv bylo ne-sporné, že se tak stalo nedopatřením, niko-liv úmyslně.

Sám soudce Sopatros, účastný přisoudu, vytýká Athéňanům, že ve všem, cose týká mystérií, jsou příliš krutí.

A tak přísaha mystů a nakonec spáleníeleusinské svatyně a její srovnání se zemíjsou příčinou, že znalosti o mystériích azejména o posledním zasvěcení v nichmáme poměrně málo.

Co dnes historie o nich zná, pochází ažz nejposlednější doby jejich existence.Měla-li by bádání přinést vědecky přesnouzprávu o jediném společném východiskuvšech starých mystérií, musela by mítmožnost, bádat několik tisíciletí nazpět protitoku času. Vždyť počátky eleusinskýchmystérií sahají až do nejzazší předhisto-rické doby, kdy byla Eleusis vedle Athénzcela samostatným státem - jak se o tomdozvídáme z homérského hymnu na bohy-ni Demeter. A jinak jsme v mnohém odkázá-ni jenom na hypotézy.

Pouze v soudobém písemnictví antickédoby lidských dějin nacházíme o mystériích

Sophia 11

zprávy, které velmi jasně ukazují, čímbyla řeckému člověku, hledajícímusmysl života a tázajícímu se samasebe „KDO JSEM“. Tyto zprávy ve-směs mluví o posledním cíli zasvěcenído mystérií:

O VÍTĚZSTVÍ NAD SMRTÍ A VĚ-DOMÍ VĚČNÉHO ŽIVOTA.

Cicero říká ve své knize „De legi-bus“ („O zákonech“) k Atticovi: „TvéAthény, Attico, stvoř i ly mnohovýznamného, nic však nádhernějšího,než jsou eleusinská mystéria, kteránás pozdvihla ze zvířecího stavunevědomosti k pravému lidství, k životuduchovnímu - a naučila nás nejen sradosti žít, ale i s plnou nadějí umírat.“

Hloubku poznání, získaného v nej-vyšším stupni zasvěcení do mystériítušíme dále ve verších Sofoklových...„třikrát blažen, kdo vešel do Hádu,když předtím poznal tajemství mysté-rií; jedině jemu kyne život věčný, všich-ni ostatní klesnou v temnotu“.

Stejně o n ich pě je Pindaros:...“blažen, kdo poznal tajemství mys-térií dříve, než klesl v hrob; ten poznalv konci života i božský dar svéhonového početí“...

Ve stejném smyslu vzpomínásvého zasvěcení do eleusinskýchmystérií i Plutarchos, když utěšujesvoji choť při úmrtí milované dcery.

Na pomníku eleusinského hierofan-ta Glauka je napsáno: „Hleď, velikétajemství zjevili bohové člověku, žesmrt není zlem, nýbrž požehnáním“.

V tom je blaženost zasvěcencůvyjádřena snad nejprostěji a nejkrás-něji.

Proklos píše ve svém komentáři kPlatonovu Státu: „Mystové byli zcelaproniknuti božským symbolem, nořilise zcela v božství a byli plni Boha.Jim byla otevřena nejsvětější svatyněchrámu a božství se jim zjevilo v nej-jasnější záři“.

Stejně se o mystériích zmiňujeDiodoros a v Aristofanovi zpívá sborzasvěcenců hymnus na mystéria:„Jenom nám zasvěcencům září den vslunečním jasu“.

Římský konzul Pratextatus pocho-pil význam eleusinských mystérií, kdyžnapsal císaři Valentinianovi I., jenžzakázal všechna mystéria, že „tímvezme Řekům jejich nejsvětější,protože si nedovedou představit životbez „KOINON TI TES GES TE-MENOS“, tedy „onu oblast, která jestvšem na Zemi společná“ ... - jak nazý-vali mystéria.

Ve vyschlé poušti Řecké mytolo-gie, která vlastně není náboženstvím,nýbrž lehkým závojem pohádek sotvazahaleným atheismem, tryská jedině

z eleusinských mystérií pramen živévody.

Pravým účelem mystérií ve starédobě bylo - a v pozdějších společ-nostech tíhnoucích k Světlu stále je:ztělesnění Ducha v pozemskémčlověku, aby se mu rozluštila nejenzáhada sfingy, symbolu zvířecího aduchovního člověka, ale aby taképoznal kámen mudrců a dosáhl sámsebe - jako obraz boží věčnéhoživota.. . Aby nabyl jistoty svéhověčného trvání a sebe cítil ve své du-chovní formě uprostřed Věčnosti.

Plutarchos, Jamblichos a takéEusebitus se shodují v tom, že v mys-tériích byl uctíván nejvyšší tvůrčí prin-cip; že vedly k nejvyššímu rozvoji du-ševních a tvůrčích sil.

Toho bylo docilováno - za pomocivůle - v sedmi stupních zasvěcení: znich první tři byly laické, další kněžské;pozvolnou úplnou přeměnou mystovyfysické, intelektuální a morální by-tosti, až dospěl k harmonii s Ne-konečnem a konečně se stal theur-gem, vůdcem a pomocníkem jiných.

K těmto mystériím nebyl přirozeněpřipuštěn ten, kdo žil jakýmkoliv způ-sobem v zajetí smyslů. V přísnýchzkouškách, jimiž musel adept projít,obstál i jen l idé nadprůměrn í, spřemírou duchovní síly a nezlomnévůle. Jednotlivé stupně ukazovaly mys-tovi názorně, jak povlovně, evolucí aemanací vzniká z nevyčerpatelnýchhlubin božství viditelný svět i neviditel-ný Vesmír. To vedlo k mystovu postup-nému duchovnímu spojení s živýmBohem v sobě samém; k poznání, žesvého živého Boha nosí ve svémpozemském těle.

Tak se stal myst schopen vejít vestavu bdělosti do světa duchovního, vněmž byl domovem už dříve, než se zlůna matčina zrodil na tuto Zemi.

Tak poznal, že je věčný předchozíživot před vstupem lidského Ducha dopomíjejícího těla v tomto viditelnémsvětě - a že je věčný život i po smrti.Život, v němž jde jen o proměnu stavuvědomí; o změnu způsobu prožívánítéhož bytostného světa.

1. stupeň trval dva roky všeobec-nou přípravou, (PARASKENESÍ). Poúspěšných zkouškách postoupil novicdo 2. stupně. 2. stupeň - v němž bylodocilováno očištění (KATARSE), avykládána kosmogónie a theogónie.Ve stupni třetím pak bylo dosahovánozdokonalení (TELEIOTES), a hlubšívniknutí do kosmogónie a theogónie.4. až 7. stupeň byly stupně kněžské,v nichž myst nabýval obdivuhodnýchznalostí v matematice, astronomii apřírodních zákonech. K této výši

m o h l ovést jennejh lubšípozorování anejbystřejšímyšlení. Votázkách nej-vyšších pak jen hluboko sahající in-tuice, umožňující poznání vztahů mezičlověkem jako mikrokosmem - a mezimakrokosmem.

V každém stupni byl myst pod-robován těžkým zkouškám, jež sym-bolizovaly pozvolné vnitřní prožívání, ažkonečně poznal skryté Sily v člověkui ve vesmíru; až poznal sebe sama aspojil se se svým živým Bohem.

Těchto sedm stupňů znamenalo vnejhlubším smyslu nejniternější pro-ces duchovního vývoje jednotlivce, jenžjako ve zvířecím těle spoutaný du-chovní člověk musel plně vyhovětpožadavkům těchto sedmi stupňů,měl-li znovu nabýt svobody duchovníhočlověka v říši Ducha.

Nebylo tedy zasvěcení do mystériíjednoduchým vědeckým poučováním,jak mylně usuzují někteří badatelé.

Bylo vývojem Duše v nadsmyslo-vých oblastech, bylo jejím projevenímse ve světě božství.

Nebylo také pouhým dramatickýmpředvedením mýtu Demetřina, jaksoudí jiní.

Tak tomu bylo v mystériích nižších,jež byla panhelénskou slavností. K těmměl přístup každý atický občan, těšícíse bezúhonné pověsti. Byly slavenyjednou v roce v měsíci září za úplňku.

Dva měsíce před jejích začátkemvyhlašovali zvláštní heroldové (spon-dophoroi) ve všech městech svatý klidzbraní. Na 55 dní pak utichl jejichtřeskot a byly zastaveny všechny spo-ry, neboť se lidé rozpomněli, že jsoudítkami jedné matky Země, Demeter,jíž byla mystéria zasvěcena. Ze všechkrajů spěchali občané v posvátné úctědo Eleusis, aby byli účastni mystériaDemeter a Persephony.

Z vykopávek chrámu se dozvídáme,že největší jeho částí bylo divadlo -(telesterion) s polokruhovitě do výšestavěnými řadami sedadel (amfiteatr),

12 Sophia

na kterém se před vlast-ní svatyní odehrávalazmíněná nižší mystéria.

Jeviště představovalozemský ráj, první vesnu Země,jitro světa. Na kvetoucích ny-sejských lukách si s Okeani-dami hraje a tančí šťastnáPersephona, trhá květy radostia života; když utrhne narcis, -květinu smrti, otevře se pod nílůno země a vládce podsvětí ji zajejího úpěnlivého volání odnáší.

Ve druhé části tragedie, nazvané„pasision“, je líčena bolest Demeter,jež zaslechla bolestné volání Perse-phonino a spěchá j í ke pomoci:přichází však pozdě, protože se zemjiž nad ní a jejím únoscem uzavřela.Hledá proto cestu do podsvětí, alemarně, dokud ji Hesperos neukážecestu do říše smrti a dá jí vodu života,kterou probudí Persephonu a přivedeji zpět na svět.

V první části tragedie jde o se-stoupení do Hadu - o KATARSI, v druhépak o vzkříšení, o ELEUSI.

Člověk, který spadl z duchovníhosvěta a přichází na tuto Zemi se zrodíve zvířecím těle, jakmile však pozem-skou smrtí z tohoto těla vyjde, vstanez mrtvých - jako obilné semeno z půdy,do které bylo vsazeno.

Proto po skončení tragedie vy-stoupil hierofant před svatyní a ukázalmlčícím divákům veliké tajemství -obilní klas.

Co tento klas znamenal, pochopildobře PAVEL, když řekl: „Zaseto bylotělo hmotné a vzrostlo tělo duchovní“.

Těžko lze pochopit, jak mohli ně-kteří badatelé usoudit, že tu šlo pouzeo divadlo, když šlo tak zřejmě o dra-matické předvedení návratu lidskéDuše zpět do duchovního světa, zněhož vyšla.

Obdobu těchto nižších eleusinskýchmystérií nacházíme i v Egyptě - v le-gendě o Usírewovi a jeho manželceÉset (Osiris a Isis) ; v nich je Osiriszabit démonem temna, Isis shledáváčásti jeho mrtvoly a konečně vyjdeOsiris jako znovuzrozený.

I tu přichází lidská Duše z temno-ty nevědomého života k vědomí vesvětě duchovním.

Jak ukazují vykopávky v Eleusině,možno zjistit vedle nejstarší doby, kdyjiž stál vedle podzemních svatyň takéchrám bohyně DEMETER, tři periody:

PEISISTRATOVSKOU - po spojenístátu Eleusis s Athénami, což vyvola-lo mnohé změny: rozšíření o nové bu-dovy a vybudování stadionu pro gym-nastické hry, které následovaly poskončení nižších mystérií. Druhá peri-

oda jePERIKLEOVA - V perských

válkách byla svatyně zničena ohněm,ale po vítězství u Salamidy (SALAMIS)bylo ihned přikročeno k jejímu obno-vení - a navíc i rozšíření o veliké Pro-pyleje; to vše s nebývalou nádherou.Třetí je perioda

LYKURGOVA - která př ineslamimo další rozšíření navíc i postavenísloupů kolem svatyně.

Pak počíná doba římská, kdyAPPIUS CLAUDIUS pulcher staví maléPropyleje a římský chrám, - jak o tompodává zprávu Cicero.

Význam mystérií však počíná po-nenáhlu upadat, zejména za HADRIÁ-NA, kdy se starobylý ku lt muselpřizpůsobovat „modernějším“ názorům... Mezi bohy musila být uctívánadokonce i Sabina, Hadriánovamanželka...

V době následujících tří heleno-filských císařů doznala svatyně ještěmnohého zlepšení, ale přes všechnuvnější nádheru již mizí stopy staréhokultu. Konečně vpád ALARICHŮVpřipravil bývalým slavným mystériímeleusinským definitivní konec.

Vedle mystérií eleusinských exis-tovala v Řecku ještě mystéria vDelphách, založená na kultu Appo-lonově a mystéria v Thrákii, (uctíva-jící DIONYSA). Ten představoval vorphické theologii jak ne-zjevnoupříčinu stvoření hmotného světa, tak iaktivního stvoření světa.

Ani tato mystéria nebyla pouhýmihrami pro lid; byla nositelkou bohatéhotajného učení, jehož symbolika byla vlidových slavnostech jen naznačena.Nejlépe to dosvědčuje pojednání o

orphických mystériíchv Korybantech.

Nejvýznamně j šímzasvěcencem do orphic-

kých mystérií byl Pythagoras,zakladatel po dlouhou dobuvelmi vlivné školy mystérií.

Ačkoliv v ni byl pěstovánkult Appolonův, neznamená toještě, že to snad bylo jiné

náboženství a jiná moudrost,než v mystériích eleusinských.

Apollon byl uctíván jako universál-ní duchovní Otec, jehož symbolem

bylo Slunce a v podstatě byl zcelatotožný s Dionysem nebo samotnýmDiem.

Podstatný obsah mystérií Py-thagorových lze shrnout ve tři věty:

1/ Evoluce je zákon života2/ Číslo je zákon Vesmíru3/ Jednota je zákon božskýBožství je tu chápáno v tvůrčí triádě

jako věčné mužství a věčné ženství ijejich spojení. Oproti tomu je stavěntrojí svět:

1/ Hmotný2/ Vnitřní3/ Božskýprojevující se v člověku, jenž má

tělo, duši a ducha.Platon, zasvěcenec mystérií eleu-

sinských, jenž také založil vlastní ško-lu se sakrálními úkony, (jak o tom píšePseusippos a Henokrates), učil ověčném životu duše. Učil, že člověkmusí usilovat o nabytí vyšších sil du-chovních, poprvé je nazývá slovemTRANSCENDENTNÍ a absolutní by-tost nazývá VELIKÝM ARCHITEKTEMSVĚTA.

Učil, že člověk je synem božskéhosvěta, do něhož se jeho duše očiště-na ohněm pozemských zkoušek zasv dokonalé čistotě vrací zpět.

Nad vchodem do svatyně v Del-phách byl vytesán nápis: POZNEJSEBE SAMA a poznáš vesmír ibožství.

Právě k tomuto poznání vedla adep-ty všechna stará mystéria; vždy bylavšechna napájena z téhož prameneživé vody, z pramene všeho duchov-ního poznání.

Ačkoliv se zdá, jako by v jejichsvatyních se projevoval vždy jiný kul-tický obraz Boha, byl to vždy zaha-lený symbol téhož božství, zasvě-cencům zcela srozumitelný. Takmohlo být z t rosek chrámu za-chráněno vždy to nejsvětější.

Mystéria byla slavena i v Samo-thrake. I když tam byli původně uctívánisamothráčtí bohové, během času bylstále zřejmější vliv Athén a tak docházík uctívání Demeter, matky bohů - me-

Sophia 13

ter theon. Potvrzuje to její obraz nastříbrných a měděných mincích z tédoby.

Také zde b yl o p ř i ve l ikýchslavnostech předváděno uloupeníbohyně a její osvobození.

Tato mys téria b yl a st ej něvýznamná jako mystéria eleusinská,ba měla dokonce v třetím stoletípřed Kristem, kdy se Samos stalnáboženským střediskem novéhohelénského světa, nad nimi převa-hu.

Zasvěcenci v nich byli sám Ale-xander Magnus,- a z Argonautů, plu-jících do Kolchidy, Orpheus. TakéŘímané měli o tato mystéria velikýzájem, a zasvěcena byla do nichřada význačných mužů římských.

I v Samothraké byl kult v nejstaršídobě slaven v podzemních chrá-mech. Teprve pozděj i byly stavěnynádherné svatyně - za pomoci make-donských vládců i Říma.

Srovnáváme-li mystéria eleusin-ská s jinými starými mystériemi,

ať brahmánskými, babylonský-mi, iránsko-perskými nebo egypt-skými, vid íme, že p řes uctívánírů zn ých bohů by la všech nanáboženství monotheistická ; vevšech nalézáme tytéž posvátnésymboly, ve všech prožívá myst potěžkém procesu umírání ve svémnitru, ve svém nejniternějším ni-tru den, kdy poznal sebe sama, ve

všech bylo konečným cílem ztě-lesnění Ducha v hmotném tě le,všude byl uctíván nejvyšší tvůrčí prin-cip a všude se setkáváme s Du-chem prozářeným světlem božství.

Bohové dobra i zla, kteří se vmystériích projevují pod nejrůznější-mi jmény, jsou jen dramatickou sym-bol izac í dvou p ólů zákl adníchživotních principů a zobrazenímvzáj emného p ůsob en í mezimužstvím a ženstvím, vedoucího kezplození z něho vznikající nové vyššívěčné duchovní hodnoty.

Všem mystériím je společné nej-vyšší zasvěcení, které vedlo k jis-totě o věčném životě po smrti.

Jak bylo této jistoty dosahováno,je záhadou, protože to nemůže býtvylíčeno slovy, nýbrž jen v úžasuprožito. Mystové, kteří dosáhli to-hoto p os ledn íh o, n ej vyšš íh opoznání, žili zpravidla v naprostémodloučení, pohřížení zcela v mysté-rium života a smrti.

Postupem času se škol mystérií

zmocňovala kněžská hierarchie, jižvelmi vzdálená skutečné duchov-nosti a tak bylo potom předávánozasvěcení jen od úst k uchu mezijednotlivci. Nacházíme je i mezikřesťany, gnostiky a novopythago-rejci, všichni se však museli chránitpřed pronásledováním nové církve;skrývali se proto většinou v klášte-rech, kde mohli v skrytu bezpečně

pokračovat ve své duchovní práci adále pro ni vychovávat muže k tomuzpůsobilé.

Je p ř irozené, že zasvěcencistarých mystérií byli nejenom znal-ci nejvyšší moudrosti, ale ovládali izákony všeho umění v duchovnuzaloženého.

Nádherné stavby chrámů baby-lonských a egyptských, stejně jakoParthenon a jiné řecké chrámy bylyprovedeny těmito znalci duchovna včlověku, znalci míry a krásy.

Všechny tyto chrámy ukazují veviditelných formách duchovní sym-boly a věčně neviditelnou stavbuchrámu věčnosti, která učí lidstvostavět aby podpořilo vývoj svéhoDucha.

Taková tedy byla mystéria.Lidst vo novéh o věku však v

každém božím obrazu starých dobvidí jen modlu, v jejím kultu jenbláhovou pověru... Nepoznává, ževedle každého ku ltu Boha kráčíhluboká tajemná moudrost, zjevná

jen těm, kdo jsou nezlomné víry ačistého srdce.

Nadcházejícímu NOVÉMU LID-STVU, které vyvstane z dnešníchchaotických dnů, opět vzejde dobanejh lubšího duchovního rozvoje(rozžití) - a zase se vrátí k nevyčer-patelnému zdroji poznání

STARÝCH MYSTÉRIÍ.-vt-

14 Sophia

„... Krem tejto nábožen-skej ceny povestí našich,prezrieť môžeme cez nejako cez sklo do hlbinyduše našich predkov -poznať teda môžeme znich mravnú ich povahu. Vpovestiach našich vystu-puje jedna hlavná osoba,ktorá proti mociam zlým vboji stojí; hrozné sú tietomoci a náramne na osobuv boji proti nim postavenúdorážajú, ale najväčšiaodvážlivosť, teda najväč-šia sila s najväčšoupokorou a nábožnosťouspojená premáha i boríich. Vždy osoba tátovíťazstvo nadobúda, tejtoteda osobe navidomoči sav povestiach strana chytá,z čoho vidno, že osobytakéto sú národnéhozmýšľania obľúbenci a žetým, čo je mysli národnejnajdrahšie, ich onaozdobuje a najvrúcnejšiesvoje túžby do nichprelieva. Najväčšia tedasila v premáhaní mocíodporných s najväčšoupokorou, nábožnosťou,obetavosťou bez nárokovna odmenu spojená, jejadro neskalenej a neza-hubenej duše nášhonároda.Týmito cnosťami ozdo-bený musí byť hrdinaslovenský a len takémutosa darí premáhať a boriťmoci nepriateľské adosiahnuť nad nimivíťazstvo. Pred takýmito

hrdinami tratia sa mocitieto a trebárs aj dlho saim na odpor stavajú,nakoniec padajú predsa.Oni to tiež odklínajúzakliatych a dopomáhajúim k predošlémušťastnému stavu. Zakliatisú pod vládou mocí zlýcha od týchto nič ich inšienevybaví, len hrdinovia,mocou ducha svojho i nadtýmito zlými mocmipanujúci.Moci zlé, proti ktorýmduch dobrý bojuje, sú včlovekovi samom, a tak ajmoci zlé, proti ktorýmhrdinovia v povestiach

našich boj vedú, v samomnárode, z ktorého títovystupujú, prevádzajúvládu svoju. Je v hrdinochpovestí našich sila,pokora, nábožnosť,obetavosť bez nárokov avidieť, jako sme spomenu-li, že hrdinov týchto vmysli národa láska,vďačnosť, požehnaniesprevádza; vidieť, že nanich vrúcna myseľ národalipne; ale moci odporné,zlé, proti ktorým hrdinoviav boji stoja: slabosť,nadutosť, bezbožnosť,vypínavosť a chvasty majútiež miesto a vládu svoju v

národe samom, jed-notlivých a celé hromadyz neho opanúvajúc astŕhajúc do záhuby.Mnoho je takýchto osôb vpovestiach našich, ony zasvoje priestupky padajúdo nešťastia, podtrhujúcta aj druhých, a zahynuliby tam, keby im napomoc neprišli dobročinníhrdinovia, ozbrojenícnosťami. Výtvory tejtoobrazotvornosti a mysleslovenskej jak sú alepravdivé v celom životenašom !“

-re-

Ľudovít ŠtúrO duši slovenského národaako jezobrazenáv rozprávkacha povestiachslovenských

Sophia 15

GÁNDHIOVSKÁ CESTAK OSLOBODZUJÚCEJPRAVDE

ánik starého a ozdravenieje možné iba existenciou reálnejsily, ktorej program bude svojimzameraním síce v protiklade sostarými ideami a praktikami,avšak nemá vyjadrovať iba tentoopozičný postoj. Vychádza spozitívnymi a mocnými myš-lienkami. To, že tieto svojimspôsobom rozložia staré, budeiba zákonitým sprievodným zna-kom. Cieľom nesmie byťNEGÁCIA, cieľom musí byťPOZITÍVNA TVORBA, inak savšetky sily hnutia premenia nasvoj opak, obrátia sa k ničeniu atoto je už orientácia na násilie(hoci ideové). Podmienka prebu-

denia sa zo spánku má znieťpozitívne: PREBUDÍM SA, a nieNEBUDEM SPAŤ, pretožedruhá možnosť je uplatnenienegácie ako prvotnej. Ak totižexistuje prvá možnosť, druhá znej priamo vyplynie, no tentorazcestou nenásilia.

Dôležitá je práca k zjednoteniu, niek roztriešteniu. To, že existujúrôzne opozičné sily, napomáhasíce rýchlejšiemu rozkladuhnijúceho poriadku, ale pozorna spory vnútri opozičného„tábora“! Na tomto stroskotalouž nejedno hnutie za nápravuspoločnosti.

Treba si ujasniť nielen to, že jenevyhnutné pochovať starýporiadok, ale najmä to, akýmá byť ten NOVÝ. Našimnárodom je súdené priviesťtento svet k obnove a obro-deniu v súlade s najvyššímiideami humanity, t.j. zjednote-nie sa udeje na báze človečen-stva a jeho podstaty. Pokiaľ sakaždý človek vo svojom vnútrinepokúsi o poznanie saméhoseba, nemôže mať poznaniepodstaty ľudského a nepochopí

ani podstatu jed-noty sveta. A takvšetky snahymusia smerovaťk odstraňovaniunevedomosti,pretože dobaorwellovskéhohesla „Neve-domosť je sila“ustupuje do úza-dia. Žijeme vprelomovom ob-dobí, v ktorom samôžemerozhodnúť buďpre cestu tvorby,alebo pre cestuničenia, ktoré byv tomto prípadevyvrcholilo sa-mozničením.

Je nutné spojiť všetky pozitívne silya odhodiť všetky ideologicképriehrady (nehovoriac už o raso-vých a národnostných). Starépolitické praktiky stratili svojvýznam, nemožno pracovať prebudúcnosť s heslom „cieľ svätíprostriedky“, s ktorým operujednešná diplomacia, zahraničná ivnútorná politika.

Akékoľvek trieštivé tendencie súprekážkou realizácii jednoty vpravde. Všetky inštitúcie, poli-tické strany a spolky zakladanév starom duchu nenávisti a nási-lia vedú k oddeľovaniu a kobmedzovaniu. Informácie samajú šíriť na základe dôvery,samozrejme uvážene, ale s tým,že VŠETCI ĽUDIA majú právo napoznanie pravdy a zároveň všetcimajú povinnosť dávať a pracovaťpre tých druhých, k čomu všaknemožno nikoho prinútiť.Akýkoľvek pocit povinnosti vyplý-va z pocitu nevyhnutnej potreby,a k tomuto každý dozrieva podľasvojich schopností a možností.Ani v tomto ohľade nemožnonikomu ubližovať, pretože rešpek-tovanie slobodnej vôle je zásad-ným zákonom.

Nie anarchia, ale slobodnáspoločnosť. Viesť tútospoločnosť slobodných jednotliv-cov môžu iba tí, ktorí požívajúnajvyššiu dôveru všetkých, a tátodôvera vyplýva z poznania DU-CHOVNÝCH KVALÍT dotyčnýchľudí. Vláda, ktorá stratila dôveru(pretože stratila duchovné kvality,resp. ich nikdy nemala), zanikneprirodzeným spôsobom. K tomu-to zániku prispeje jednak NE-SPOLUPRÁCA, čiže ignorovanievšetkého, čo táto vláda vyhlasujeza hodnoty (a hodnotou nie je),na druhej strane táto tendenciamusí byť vyvážená orientáciou naSKUTOČNÉ HODNOTY. Novévedenie vznikne opäť prirodzenepráve prepojením pozitívnych síl vspoločnosti podľa základnéhopravidla:

VODCA SA OBJAVÍ,AKONÁHLE HO SPOLOČNOSŤBUDE SCHOPNÁPRIJAŤ A DAŤ SANÍM VIESŤ.

Úloha dnešnej doby? Aktívna práca vprospech pozitívnych síl v duchuporozumenia a vzájomnej lásky.Len tak možno uskutočniť veľkézmierenie medzi ľuďmi a mier vosvete.

Mária Schwingerová, Bratislava22.8.1989

16 Sophia

O Origenovi ajeho učení (tzv.origenizme) sauž viackrát ho-vorilo. Na kon-cile v Konštan-tinopol i (553)boli Origenova

osoba a jeho učenie odsúdené. Tosa týkalo okrem iného aj myšlienkypredexistencie, putovania duší areinkarnácie, ako podstatnej súčastiOrigenovho obrazu o svete.

Život Origena (185-254)

Origenes pochádzal z bohatejegyptskej rodiny. Jeho rodičia - akoaj ich predkovia - boli kresťania.Jeho rodné mesto Alexandria bolov tom čase baštou gréckej vedy avzdelanosti; a kresťania v ňom tvo-rili menšinu.

Prvé vedomosti získal Origenesod svojho otca, ktorý ho skorozoznámil s bibliou. Neskôr navšte-voval školu novoplatonika AmmoniaSakka (zomr. asi 242) v Alexandrii,z ktorej vyšiel aj Plotinus (205-270).

V roku 202 zomrel Leonidas,Origenov otec, mučedníckousmrťou. Otcovský majetok zhabalia Origenes sa musel postarať osvoju matku a šesť súrodencov. Užv mladých rokoch dával hodiny zjazykov a z dejepisu. Čoskoro saale začal venovať teológii.

Podľa niektorých prameňov vie-dol Origenes už v rokoch 202/203školu katechétov v Alexandrii - akonasledovník Klemensa z Atén (pozrikapitolu VIII,1). Pod ľa inýchprameňov tomu treba rozumieť tak,že táto škola sa stala oficiálnouinštitúciou až od r. 217, dovtedy sav nej vykonávala iba súkromnáučiteľská činnosť. Origenes stál načele alexandrijskej školy kateché-tov (učiteľov náboženstva) až doroku 231.

Origenes žil prísne asketicky.Obraňoval cirkevnú vieru protiheretickým skupinám, ktorých bolov Alexandrii viacero (napr. gnosti-cizmus).

Vyučovanie v alexandrijskejškole katechétov sa nedaloporovnať so zvyčajným vyučovanímpri cirkevnom krste. V časoch pre-nasledovania kresťanov pravidelnévyučovanie ani nebolo možné. Mohloto byť tak, že spočiatku k Orige-

novi prichádzali pohania, aby sadozvedeli niečo o svojich vlastnýchbožstvách; z nich potom niektorízomreli ako kresťanskí mučedníci.

Aj neskôr mali vzdelaní pohania,ktorí navštevovali vyučovanie v škole,plne na výber, či sa chcú nechaťpokrstiť alebo nie. Tiež už pokrsteníkresťania si u Origena prehlbovalisvoju vieru. Jeho žiaci mali u nehomožnosť spoznať aj iné formy vie-

vrátil do Palestíny, zvolili ho tam zapresbytera. Biskup Demetrius ale-xandrijský, ktorý žiarlil na Origeno-vu slávu, využil túto príležitosť, abyOrigena odsúdil na dvoch egypt-ských synodách; dôvodom bolo, žeOrigenovo zasvätenie spadalovlastne do Demetriovej kompeten-cie a nie do kompetencie Jeruza-lemského biskupa. Origenaexkomunikovali a vyhnali. Odobral

ORIGENESjeho život a učeniery, aby sa s nimi dokázali lepšievysporiadať.

Súčasťou vyučovania bola ajmatematika, geometria, astronómiaa ostatné antické vedy. Cieľomcelého vyučovania bola teológia.Cesta cez svetské, prírodné vedymala ľudí naučiť rozširovať si po-znanie pozorovaním stvorenia. Ktomu z jeho diela „De principiis“ I.1,6:

„Náš rozum teda spoznáva, ženemôže spoznať Boha o sebe,takého aký je, ale z nádhery jehodiela a z krásy jeho tvorov môžespoznať Otca všehomíra.“

Poslednú pravdu potom žiak roz-poznal v slovách Kristových. Vy-učovanie pokročilých viedol Ori-genes sám. V škole katechétovvšak prebiehalo aj základné vy-učovanie.

Origenes prispel významnýmspôsobom k výskumu biblie: naučilsa po hebrejsky a porovnal pôvod-ný text so všetkými známymigréckymi prekladmi (toto dielo jeznáme pod menom „Hexapla“).

Origenes podnikol niekoľkociest: do Ríma; neskôr k mies-todržiteľovi provincie Arábie, ktorýsi želal, aby ho Origenes učil; odtiaľcestoval do Palestíny. V roku 218alebo 222 pozvala matka cisára Se-vera Alexandra, Julia Mammeia, Ori-gena do Antiochie, aby jej pred-niesol niečo z jeho teológie.

Keď sa Origenes, ktorý samedzitým stal význačnou a pre-slávenou osobnosťou, v roku 231

sa do Cezarei, kde tento rozsudokneuznávali a založil tam novú ško-lu, ktorá si čoskoro získala vysokéuznanie. V Cezarei Origenesnapísal najväčšiu časť svojho die-la.

Cirkev často poverila Origena,aby navrátil rôzne heretické skupinyna pôdu pravej viery. Preto sa čas-to zúčastňoval aj synodálnych roko-vaní (pozri napr. kapitolu I).

Počas prenasledovania kres-ťanov za cisára Décia v roku 249uväznili a mučili aj Origena; mal byťupálený, ale podarilo sa mu získaťslobodu a zomrel v roku 254 v Ce-zarei alebo v Týre.

Origenovo učenie

V nasledovnom poukážeme napodstatné súčasti Origenovho uče-nia na základe jeho diela „De Prin-cipiis“ (gréc. Peri archon), ktoré za-ujímajú v jeho písomnostiach oso-bitné postavenie a ktoré nakoniecviedli k jeho odsúdeniu. Toto dieloplatí za prvé systematické spraco-vanie kresťanskej vierouky.

Podľa Hieronymovej správy vepistule 84,10 bolo toto Origenovodielo určené len úzkemu kruhu;jeden z priateľov a mecenášov hoaž neskôr sprístupnil verejnosti.

Názov diela môže znamenať„základy učenia“, alebo „hlavná náu-ka“, ale aj „východiská“, či „prvéveci“; v tomto diele teda ide predo-všetkým o „základné princípy by-tia“.

Sophia 17

Pôvodné grécke znenie diela sanám nezachovalo. K dispozícii je ibalatinský preklad od Rufina, ktorývznikol v roku 398. Tento preklad všaknezodpovedá plne pôvodnému textu.Príčinou toho je, že Rufinus v orige-nistických sporoch konca 4. a začiat-ku 5. storoč ia Origenovo učenieobraňoval a chcel zabrániť, aby boloodsúdené ako kacírske. Pretoodstránil najodvážnejšie formulácie.Výpustky a prepracovania sa týkalihlavne nasledovných oblastí: učenie oTrojici; povaha Krista; predexistenciaduše; vzkriesenie; koniec sveta.

Rufinus v predhovore prvej knihysvojho štvorzväzkového d ielazdôrazňuje, že pri prekladaní hodlápostupovať tak, ako Hieronymus priprekladaní ostatných Origenovýchdiel: a síce tak, že „že latinský čitateľv nich nenájde nič, čo by sa odkláňa-lo od našej viery“ (I Praef. Ruf. 2). Ru-finus ďalej konštatuje, že Origenoveknihy sú na mnohých miestachskreslené zlovolnými heret ikmi apokračuje: „Kde sme teda v jehoknihách našli niečo, čo odporovalo jehovlastným, pravoverným učiteľskýmvýrokom o trojici, ktoré sa nachádza-jú na iných miestach, tak sme to akosfalšované alebo nevhodné vynechalialebo sformulovali podľa normy, ktorúsme opakovane pozorovali u nehosamého.“ (I Praef. Ruf. 3)

Rufinus síce píše, že „nevkladal ničvlastné“; ale jeho želanie ochrániť Ori-gena pred obvineniami vystupuje dopopredia tak silno, že s určitými zme-nami v textoch musíme počítať. Totosa prejavilo aj v jeho predhovore k 3.knihe. Hieronymus pracoval na ver-nom preklade, ktorý by mal odhaliťnesprávne učenia v „De Principiis“.Tento preklad sa nám nezachoval.Časti z neho sa nachádzajú v liste Hie-ronyma Avitovi. Aj listy ostatných Ori-genových odporcov dovoľujú vyvodiťniektoré závery o pôvodnom znení tex-tu, ako aj listy jeho obraňovateľov.

Niektoré odseky pôvodného gréc-keho textu sa nachádzajú vo „Filokálii“,v jednej antológii, ktorú vydali medzirokom 360 a 378 Bazil Veľký a Juraj zNaciancie.

Niektoré body z

„De Principiis“

- Boh je bezbytostný a nezme-rateľný.

Ťažko povedať, do akej miery sapôvodne vyučoval subordinatianizmus(podriadenie Syna pod Otca; podria-denie Svätého Ducha pod Syna),

pretože Rufinus obzvlášť v tomto bodevykonal úpravy. Aj keď Arius vyšiel zradov origenistov, predsa nemožnoklásť Arianizmus na roveň Origenovejnáuke.

- Kristus má iba jednu priro-dzenosť.

- Stvoriteľ je zreteľne oddelený odstvorenia.

- Prvé stvorenie nebolo materiálne.- Vo stvorení existujú stupne: roz-

ličné nemateriálne úrovne a pozemskyviditeľný svet.

- Anjeli, ktorým sa odnechcelohľadieť na Boha, padli do hlbšíchoblastí; a stali sa napr. démonmi ale-bo ľuďmi. Mravne veľmi nízko stojaciľudia sa môžu výnimočne narodiť aj vzvieracích telách.

- Hmotný svet vznikol len v dôsled-ku zlyhania anjelov.

- Zem je pre človeka miestom, kdesa vychováva.

- Každý osud je samo-spôsobený;slúži ako liek na predchádzajúcepochybené postoje a konanie. Životnéokolnosti na Zemi dávajú človekupríležitosť učiť sa a vyvíjať sa k dobré-mu.

- Pri každom osude trebavychádzať zo spravodlivosti a dobrotyStvoriteľa.

- Cieľom človeka je návrat do vy-sokých (nemateriálnych) úrovní. Všeo-becným cieľom vo stvorení je„Apokatastáza“: návrat všetkých vecína miesto, ktoré zodpovedá ich pri-rodzenosti.

Pre človeka to znamená: „stať sapodobný Bohu“; a z „podobnosti“ samôže stať „zjednotenie“, „pretože vkonečnom naplnení bude Boh všetkovo všetkom.“ (Porovnaj 1 Kor. 15,28).

- Apokatastáza sa naplňuje v mno-hých etapách a stupňoch. Pre člove-ka to znamená: preputovanie mno-hých vývojových stupňov.

- Na základe toho, čo bolo pove-dané, dostávame určitý druh „putova-nia duší“: od anjelov k človeku a zasespäť k anjelom (s prípadným zostu-pom až k zvieraťu). V tomto putovaníduší má človek možnosť viackrát savrátiť na Zem ako človek.

- Existuje postupnosť po sebenasledujúcich svetových cyklov; toznamená, že vždy bude existovať „pád“vysokých bytostí a s ním aj vznik sve-tov; keď jeden hmotný svet zanikne,bude nasledovať ďalší. Pritom tu budevždy nevid iteľný svet ešte predviditeľným.

- Origenes nazýva dušu „niečoprostredné medzi slabým mäsom a sil-ným chcením ducha“ (De princ. II, 8,4). Duch, alebo „Nús“ (gréc.: „Nous“) -

niekedy Origenes hovorí aj o „roz-ume“- je v človeku to najvyššie. Podľa Ori-gena sa „Nús“ pádom stal dušou (Psy-ché).

- Za nedostatky vo svete sú zod-povedné tvory, nie Stvoriteľ.

- Aj hviezdy sú oduševnené.

Za zmienku stojí nasledovné: Akosme už spomenuli, Rufinus sa pokú-ša dostať dielo „De princpiis“ do po-doby, ktorá nedovoľuje, aby na Orige-na padlo podozrenie z kacírstva.Napriek tomu dielo obsahuje miesta,ktoré poukazujú na predexistenciu,putovanie duší a reinkarnáciu; zdá sa,že tieto miesta nenarážali v roku 398na žiaden odpor.

Origenove myšlienkové postupy vosvojej cel istvost i bol i pravdapochopiteľné iba vzdelancom.

Význam Origena

„Origenes je muž skvelého nada-nia, najväčší učenec a ďaleko najplod-nejší teologický spisovateľ prednicej-ského obdobia, preto ho prezývali aj„oceľový“, resp. „železný“; bol najvplyv-nejším teológom gréckej cirkvi vôbeca najvýznamnejším cirkevnýmčiniteľom pred Augustínom“.

Basil Studer je toho názoru, „že naprelome štvrtého a piateho storočia bolOrigenes známy na celom kres-ťanskom západe.“

Čo sa týka Origenovho významupre neskoršie storočia, treba po-znamenať iba toľko:

Hoci Origena počítali medzicirkevných kacírov, odpisovalo sa jehodielo „De Principiis“ v kláštoroch a

18 Sophia

rozšírilo sa tak z Talianska cezFrancúzsko do Nemecka a StrednejEurópy. Spolu s Origenovým dielomputovali aj varovania o jeho bludnomučení.

Pre Tomáša Akvinského bol Origenesduchovným otcom arianizmu.

Danteho „sférické telá blažených“pripomínajú Origena; v Božskej komé-dii sa Origenes ani medzi kacírminenachádza.

Dva protikladné posudky z čias re-formácie: Erazmus si Origena vážil takveľmi, že ho chválil ako „kňaza a naj-lepšieho vykladača svätého písma,zatiaľčo Luther ho kvôli jeho špekulatívneja moralizujúcej teológii odsunul stranoua priklonil sa radšej k Augustínovi a jehoučeniu o milosti a vyvolenosti.“

Dva príklady z čias osvietenstva:„Origena nám pripomína svet slobod-

ných duchov a vyslobodenie všeobec-nou preduchovnenosťou vo filozofiiLeibniza. Leibniz sa rok pred smrťou vjednom liste Remondovi výslovne priznalk Origenovi a jeho syntéze kresťanstvaa platonizmu.“

„Aj pri Lessingovi musíme myslieťna Alexandrijského filozofa: všezahrňu-júca, k veku „večného evanjelia“ sablížiaca výchova ľudskej rasy, znovu-vtelenie duše po smrti a snáď aj pred-stava cyklického vzniku svetov.“

Otázka, či treba Origena počítaťmedzi heretikov alebo nie, je predme-tom diskusií do dnešných čias. Záverysa rôznia podľa toho, akým spôsobomsa ten ktorý autor na to pozerá. Zaují-mavé je, že napriek of iciálnemuodsúdeniu Origena cirkvou (v 6. storočí)sa aj dnes ešte zastáva názor, že „bolmužom cirkvi, ktorý sa usiloval o pravúvieru.“

DOSLOVNÉ ZÁVERY

EDIKTU Z R. 543

A KONCILU Z R. 553

(VÝŇATOK)

Edikt z r. 543

Edikt „contra Origenem“, ktorý vy-dal cisár Justinián, obsahuje 9 káno-nov. Vyslovuje kliatbu nad Origenom anad všetkými, ktorí Origenovu vieroukupokladajú za správnu alebo ju obraňu-jú.

Podnetom k vydaniu ediktu boli bojeorigenistických mníchov v Palestíne(izokresťania). Kánony ediktu sú za-merané na učenie týchto mníchov, ktorésa nie vo všetkých bodoch zhoduje sučením Origena.

Kánon 1 zavrhuje predexistenciu

duše (tým je zavrhnutá aj myšlienkana opakované pozemské životy).

K deviatemu kánonu:Náš preklad gréckeho slova

„Apokatastáza“ znie „prinesenie,vrátenie späť“. V latinskom texte preňnachádzame výraz „restitutio at redin-tegratio“; „restitutio“ znamená: znovu-utvorenie, zavolanie späť, omilostenie;„redintegratio“ znamená: zopakovanie.K tomu treba poznamenať, že pojemapokatastázy nie je identický sreinkarnáciou - reinkarnácia, čiže návratčloveka na Zem (ako človeka), je lenjeden úsek na d lhej ceste kapokatastáze, o ktorej Origeneshovorí.

Rozhodnutia proti

Origenizmu v roku 553

Cisár Justinián nechal origenizmuspalestínskych mníchov v roku 553zatratiť 15-timi kánonmi „contra Orige-nem sive Origenistas“; vykonala to najeho príkaz tá istá všeobecná synoda,ktorá o niečo neskôr odsúdila aj „tri ka-pitoly“.

Kánon 1 zavrhuje predexistenciuduší a obsahuje v gréckom texte znovapojem „apokatastázy“, tentokrátpreložený ako „znovuutvorenie“.

Aj 14-ty kánon obsahuje pojemapokatastázy, tiež preložený ako zno-vuutvorenie.

Rozhodnutia proti

„trom kapitolám“

v roku 553

Na príkaz cisára Justiniána odsúdi-la piata všeobecná synoda v Konštan-tinopoli „Tri kapitoly“ v štrnástich káno-noch. Tieto kánony sa zaoberajú Troji-cou, spôsobom, akým sa Kristus stalčlovekom a špeciálne „troma kapitola-mi“.

V kánone 11 sa zatracujú heretici,ktorí už boli zatratení štyrmi predošlý-mi synodami; po prvý raz je v tomtokánone k heretikom zaradený aj Ori-genes. Kánon 11 znie:

„Keď n iekto nezatracuje Ária,Eunómia, Macedónia, Apollinára,Nestoria, Eutycha, Origena s ichrúhačským učením, a všetkých ostat-ných heretikov, ktorých už odsúdila azatratila svätá katolícka a apoštolskácirkev a už spomenuté štyri koncily, at í, ktorí našli alebo nachádzajúzaľúbenie v niečom, čo sa učeniuhoreuvedených heretikov podobá a aždo smrti vo svojej bezbožnosti zotrvalialebo zotrvávajú, nech sú prekliati !“

Čo sa týka reinkarnácie, bol celýideový komplex „predexistencia - pu-tovanie duší“, ktorý zahrňuje ajznovuvteľovanie (viacnásobný návratčloveka na zem) výrokmi z r. 543 akoaj 553 zavrhnutý.

ZHRNUTIE

Kresťanstvo prvých storočí bolo vnú-torne rozorvané trinitárskym sporom, zktorého sa potom vyvinul spor Kristo-logický.

Osobitný význam nadobudli sporyza čias Konštantína Veľkého: cirkev asvetská moc boli odvtedy úzko spo-jené, a svetská moc neraz v záujmeríše diktovala, aby sa otázky viery vyrie-šili v určitom zmysle. Od tohto časusa zaviedli aj ekumenické koncily, kto-rých rozhodnutia boli pre veriacichzáväzné. Aj tu je vplyv cisárskej mociciteľný.

Škriepky vo veciach viery vážnepoškodzovali jednotu ríše, čo cisárovnútilo k stále prísnejším zásahom. Vý-voj od 1. do 5. koncilu to zreteľne uka-zuje.

Teológia prvých storočí bola for-movaná Origenovým učením, ktoré ob-sahovalo okrem iného aj predexisten-ciu, putovanie duší a reinkarnáciu.

Jeho učenie bolo zavrhnuté na 5.ekumenickom koncile a jeho saméhood tých čias počítali medzi kacírov.

Že to prišlo tak ďaleko, malo dvepríčiny:

1. Rozbroje medzi stúpencami aodporcami jeho učenia medzi palestín-skym mníšstvom podnecovali nepoko-je v ríši. Odsúdenie origenizmu tomumalo v budúcnosti zabrániť.

2. Piaty ekumenický koncil bol zvo-laný, aby definitívne uzmieril monofy-zitov a dyofyzitov; tým by ustali aj po-litické zmätky, ktoré boli podmienenérozštiepením viery. Z týchto dôvodov saurobil ústupok tak monofyzitom ako ajdyofyzitom. Ústupok monofyzitom boloodsúdenie „troch kapitôl“; ako ústupokdyofyzitom mohlo cisárovi poslúžiť za-tratenie Origena a jeho učenia, ktorésa kvôli udalostiam v Palestíne práveponúkalo.

Odsúdením a zatratením Origenacirkev zlomila palicu nad myšlienkovýmbohatstvom jedného zo svojich naj-významnejších teológov prvých storočí- záväzný postoj cirkvi k Origenovi jedodnes platný.

-ep-

Sophia 19

AKO RYTIERGAWAIN POSTRETOL

ORGELUZU,NAJKRAJŠIU ŽENU

SVETA(Z Artušovských povestí)

desi ďaleko od ľudskéhohemženia, v miestach,kam nikdy nevkročí niktonepovolaný, žije kruh rytie-rov „b ielej holub ice“,

opatrujúcich zázračnú čašu; kto okú-si pokrmu z nej, získa podiel navečnosti, na živote bezsmrti.

A odkiaľže máčaša takú moc? Raz doroka, na deň svätej ho-lubice ju Svätý Duchv podobe holubice na-plní jagavým svetlom,energiou, ktorá je pôvo-dom čaromoci Grálu.

Dvanásť najver-nejších rytierov advanásť najčistejšíchpanien stráži posvätnúčašu v rozprávkovomhrade Grálu, ktorý jepostavený ako zmen-šený model celéhostvorenia. Tu padol ajAmfortas, smrteľnezranený kopijou, lebosa pokúsil zlúč iťslužbu Grálu so služ-bou prekrásnej panne,kňažnej Orgeluze.Pretože však v blízko-sti Grálu dostával zno-vu a znovu oživujúcusilu, nemohol zomrieť,ale musel čakať v ne-konečných mukách,kým niektorý statočnýrytier nenájde cestu nahrad a neprevezme jehoslužbu.

Nejeden rytier odokrúhleho stola kráľaArtuša sa vydal na ces-tu, aby hľadal Grál.Ale doposiaľ nikomu sato nepodarilo. Hovorí sa,že hrad Grálu nenájdenikto, kto o to usiluje zvlastnej vôle; ale iba ten,koho nebeská čaša samauzná toho hodným a jeho menosa objaví hviezdnym písmom naokraji Grálu. Jedine Parsifal, vďakasvojej nevinnosti a čistote, sa ne-chtiac dostal do nebeského hradua videl Grálovú čašu. Vo svojej prosto-te však nepoložil ani otázky, ktorémal, aby mohol vyslobodiť Amforta.

Medzi bretónskymi rytiermi nadovšetkých udatnosťou vynikal Artušovsynovec Gawain. Ako jasný sokolsa vrhal do boja, vyhľadával nebez-pečenstvo ako pstruh bystrinu. Sotva

odrástol chlapčenským rokom, pa-soval ho kráľ Artuš za rytiera. V ne-jednom ťažkom boji sa držal Gawainpo Artušovom boku. Bol silný, smelý,krásny a verný; spravodlivý aj láskavý- a čo iného bolo pýchou rytierstva?

Nejedného nepriateľa porazil v

boji, nad nejedným rytierom zvíťazilna turnaji, ba darilo sa mu odvrátiťi najväčšiu pliagu, aká sa na nevin-ného neraz nalepí: vedel dokázať svo-ju pravdu proti klamstvám a ohovára-niam.

I Gawain, krivo obvinený odsvoj ich nepriateľov, musel raz

odprisahať askalunskému kráľovi, žepôjde hľadať svätý Grál a neprestanehľadať, kým ho nenájde, alebo kýmho smrť, či sám kráľ od toho sľubuneoslobodí, keby sa medzitýmdokázala Gawainova nevina. Veľa kra-jín pochodil, veľa riek prebrodil, cez

šíre moria sa preplavil,ale Grál nenašiel. Až poroku ho kráľ sprost ilsľubu a Gawain samohol vrátiť na Artu-šov dvor.

Ťažko odchodilGawain pred mnohýmimesiacmi od druhov spo-za okrúhleho stola, aleteraz mohol konečnezamieriť domov, na hradCamelot. Radostnepopohnal koňa do rez-kého kroku a úfal sa, ženezaveľa sa mu za-trbl iecu pozlátenéstrechy jeho veží...

Cesta bola dlhá,už sa zdalo, že ne-bude mať konca. Raz,sám Gawain nevedelkedy a ako, prišiel dohustej čiernej hory. Čímdlhšie šiel, tým hus-tejšia bola. Hodný časišiel sám a nepostretolani človiečika, nezačulani dupot konských ko-pýt, nevidel oblohu nadhlavou. Z húštiny sa všeohlášala divá zver, všezaškriekal dravý vták.Gawainov unavený kôňkráčal iba z nohy nanohu. Zrazu, ako sablížili k č ist inke, ne-čakane zazrel koňa pri-viazaného o strom pri

chodníku.Kôň bol ušľach-tilý, pekne osedlaný a

obďaleč sa povaľoval puknu-tý štít, vyštrbený meč a pre-

liačená prilba. „Aký doráňa-ný bojovník tu oddychuje?“

hútal Gawain, priťahujúc svojmukoňovi uzdu.

Neďaleko kľačala nariekajúcažena pri ranenom rytierovi. Gawainzoskočil z koňa, a keď videl, žeranený ešte dýcha, šiel žene pomôcť.Na Artušovom dvore sa od kráľovnejGuenevery naučil ošetrovať rany avracať život i zdravie bojovníkom.Hneď prikľakol k rytierovi, pozrel najeho rany a potešil ženu, že nie súsmrteľné. Chytro natrhal liečivých

20 Sophia

bylín a so ženinou pomocou prikladalsvieže chladné lístky na rytieroverany, až pomaly prestali krvácať aranený sa prebral z mrákot. Sadol si,oprel sa nevládne o strom a poďako-val Gawainovi za pomoc. Zápäť ho va-roval:

- Záchranca môj, obráťte koňa avráťte sa čim skôr, ak nechcete obísťako ja. Kúsok stade som natrafilna hlúčok mocných rytierov, jedenzaútočil na mňa a takto ma doráňal.Keby nie tejto šľachetnej panej, ktoráma zdvihla a zachránila na svojomkoni, ktovie, či by som sa kedy pre-bral.

- Pôjdem ďalej a pomstím vás!- odpovedal Gawain. Obviazal ranené-mu rany, odobral sa od panej i od ry-tiera, vyšvihol sa do sedla a šiel vústrety dobrodružstvu.

Rytierove stopy ho napokonpriviedli opäť na širšiu cestu a tá rovnopod mocný hrad na vysokej skale.Cesta hore sa závratne hadila. Na lúkepod skalou sedela pri pramenischúlená žena. Keď začula dupotblížiaceho sa koňa, zdvihla hlavu aobrátila sa. Jej nesmierna krása,svieža ako jasné ráno, vnikla Gawai-novi do srdca ako šíp. Vlasy malažltejšie ako jarný kvet, pleť hebkej-šiu od morskej peny, hruď belšiu akolabuť, líca ružovšie od šípovej ruže.Kto ju videl, toho sa zmocnila láska.Gawain zbledol, nevládal očiodtrhnúť od jej čarovnej tváre,priťahovala ho, že na ňu hľadel akovyjavený. Nepokoj sa zmocnil Gawai-novho srdca. Orgeluza, najkrajšiažena, akú kedy zazreli ľudské oči, sapohrdlivo usmiala.

Gawain zoskočil z koňa ahlboko sa jej poklonil.

- Pani, dovoľte mi zosadnúť zkoňa, pozdraviť vás a službou sauchádzať o vašu priazeň, lebo hoc-ako dlho budem žiť, nikdy krajšej ženyod vás neuvidím.

Orgeluza posmešne odsekla:- Môžbyť.Premerala si Gawaina od hlavy

po päty a uškrnula sa. - Nechajte siďalšie lichôtky. Verte, už sa mitaké reči prejedli. Nezaujíma ma,čo si o mne mysli akýsi potulnýrytier. Ak sa chcete uchádzať o mojupriazeň, nedbám, len poďte, ale vravímvám, odo mňa slovka vďaky anipovzbudenia nepočujete. Nuž nena-riekajte potom, že som vás nevarova-la.

Pani moja, nenaučil som sanariekať! - odpovedal Gawain hrdo. - Aneodtŕhajúc od nej oči, doložil zalieča-

vo:- Vaše slová sú tvrdé, ale vaše

oči sa ligocú ako drahokamy, vašeústa sú červené ako krv. Prezrádzajú,že vaše srdce nemôže byť kamenné.Od tejto chvíle som vašim zajat-com.

- Dobre, poďte, kázala mu stro-ho. - Ale uvidíte, že vás odteraz čakáiba bolesť, utrpenie a pokorenie.Poďte so mnou a čoskoro obanujete.

- Nebojím sa nebezpečenstva,tobôž nie vašich slov. Slová sú ako vie-tor - raz bodajú a mrazia do kosti,inokedy zas lahodia a osviežia. Bu-dem vám verne slúžiť, kým nepre-hovorí vaše srdce.

- Nedbám, poslúžte mi a priveďtemôjho koňa. Nájdete ho na lúke zamostíkom. Povedzte mojim sluhom,aby vám ho dali.

Gawain prešiel cez mostík doutešeného sadu. Pod stromami tichohrala hudba a veselé panie a pánipri muzike tancovali a hodovali. Nolen čo prišiel Gawain do sadu, hudob-níci prestali hrať, tancujúci zastali,jedáci si hlt od úst odtrhli, akoby ra-zom skameneli. V očiach im sedel ľaka smútok, keď mlčky naňho pozerali.Gawain podišiel ku koníkovi, že si hoodviaže, no prišiel k nemu belovlasýstarec v čiernom rúchu, pretkávanomstriebornou niťou.

- Pán môj, nože počkajte anechajte gaštana priviazaného o strom.Radšej prejdite cez sad a choďte čimnajrýchlejšie, kam vás oči povedú, lennie naspäť k pani Orgeluze. Akneposlúchnete našu dobrú radu, čakávás čo krok, to žiaľ a utrpenie, až vámťažká smrť bude vykúpením. Akákrásna je pani Orgeluza, taká je krutá.Nič ju väčšmi neteší ako muky sme-lých rytierov. Každý, kto sa dal jejkrásou zvábiť, to trpko oľutoval. Dar-mo sme rytierov prosili, darmo hro-zili, darmo napomínali: desať ráz roz-mysli, a raz rob, všetci boli opovážliví,ale nerozvážliví a rútili sa rovno dozáhuby. Pán rytier, ak máte oči,hľaďte, ak máte uši, čujte, a k paniOrgeluze sa nevracajte.

Gawain sa starcovi úctivo po-klonil na znak vďaky a pokory, alepotom odviazal koňa a mlčky sa snim vracal cez lávku.

Krásavica ho privítala pohrdlivýmsmiechom.

- Hlupák! Každý hlupák, ktobaží, div mu oko nevyskočí!

- Pani moja, čim krutejšie ma te-raz ráňajú vaše tvrdé slová, tým slad-šie budú zn ieť potom, keď sapresvedčíte o sile mojej vernej lásky.

Orgeluza si Gawaina posmešnepremerala od hlavy po päty a potommu stroho rozkázala.

- Vysadnite na koňa a choďtepredo mnou. Nebojte sa, pôjdem zavami. Nešťastie vás neopusti.

Prvé bojea trápeniepre milovanúGawain a jeho krásna sprie-

vodkyňa sa vracali k ranenému ry-tierovi. Cestou Gawain neraz zoskočilz koňa a odtrhol liečivú bylinu. PaniOrgeluza si neodpustila posmech:

- Ach jaj, pán rytier, vari ste ajmastičkár? A či mi chcete dákehozelinkového odvaru do vina kvapnúť,aby moje kamenné srdce zmäklo?Darmo sa unúvate, taká zelina eštenenarástla, takého muža niet nasvete, pre ktorého by v mojom srdciožila nežnosť. Smrť ju navždy zneho vytrhla. A smrť nič po sebenenecháva, iba skazu.

- Na každú nemoc treba správnyliek, - usmial sa Gawain. - Pani moja,vášmu srdcu odvarov netreba, veďono teraz platí daň zo svojho vzdorua bude pykať za svoje po-hŕdanie.

- Ste ako slepý spevák, - odsek-la Orgeluza. Čim viac hľadíte, týmmenej vidíte.

Keď sa napokon blížili k ranené-mu rytierovi a k neznámej panej, ozva-la sa opäť Orgeluza:

- Taký bude i váš osud.Pre mňa ho tak dorúbali.

Gawain mlčky zoskočil z koňa,priložil lístky na rany a znova ich ob-viazal. Potešilo ho, keď videl, ženeznámy rytier vstal z trávy.

- Ďakujem vám, - povedal jasnýmhlasom. - A z vďačnosti vám i japreukážem službu. Pán rytier, varu-jem vás, tá krásavica za vami aj vásprivedie do záhuby. Nevýslovná jepýcha a zlomyseľnosť kňažnej Orge-luzy. Koho zvábi jej krása, toho čakápotupa alebo smrť, azda i oboje.

- To sú moje slová, - ozvala saOrgeluza.

Skúsim dôjsť do najbližšiehokláštora, tam ma azda vyliečia, -doložil rytier, akoby nepočul krásnukňažnú.

Gawain pomohol neznámej pa-nej vysadnúť na koňa, potom sa

Sophia 21

obrátil, že pomôže i ranenému rytie-rovi - a čo nevidí? Rytier sa s úškľab-kom vytiahol do sedla jeho koňa,pobodol ho a už ho nebolo. Iba jehoposmešný hahot doznieval ešte v húš-tine. Ozval sa i Orgeluzin smiech,zvonil ako strieborné zvonce.

- Hlupák! Či som vám nepoveda-la, že ste hlupák! Prišli ste za mnouako rytier a dobyvateľ môjho srd-ca, cestou ste boli mastičkárom ateraz pobežíte popri mne akopáža.

Zďaleka sa opäť ozval h lasraneného rytiera.

Si hlupák Gawain! Ty zdravý sima nespoznal, a ja ranený teba áno.Nuž vedz, som Urain, ktorého sikedysi zajal, priviedol pred kráľa Artu-ša a tvoj ujec ma uväznil a štyri týždnema dal chovať so psami. Za to ti odvá-dzam koňa.

Už som ťa spoznal, Urain, avidím, že kráľ Artuš potrestal svojichpsov, keď ich dal chovať s tebou. Sihorší od túlavého psa. Vtedy, keď somťa zajal , ublížil si bezbrannémudievčaťu, a ešte si to chcel na mňapotisnúť. Kráľ Artuš ťa chcel na smrťodsúdiť, iba ja som ho uprosil, abyti daroval život. Dal ťa zavrieť do psin-ca a jedával si, čo psy nechali. Keďsa vrátim na jeho dvor, poprosím ho oprepáčenie, že ho moje prosby pomý-lili. Mal ťa dať zavrieť do svinskéhochlieva, tam je tvoje miesto.

Nenávidím ťa, Gawain, nenávidímťa, a pamätaj, nikdy ti dávne, ani dneš-né urážky neodpustím!

Dám Uraina zlapať a trest honeminie! - ozvala sa zrazu Orgelu-za. - Nie pre vášho koňa. Takápríučka vám nie je na škodu, skôr naúžitok. Ale preto, že ublížil bez-brannému dievčaťu a vy, pán mas-tičkár, ste nedovolili, aby ho stiholspravodlivý trest.

Ľúto bolo Gawainovi za vernýmkoníkom, veď prešiel s ním veľký kussveta a pomohol mu zvíťaziť vnejednom boji.

Gawain so štítom a mečomkráčal pri panej svojho srdca. Čorazhoršie sa mu šlo, čoraz ťažšie mubolo udržať rýchly krok. Orgeluza tohneď spozorovala.

- Pán rytier, čo sa tak nerytier-sky vlečiete po mojom boku? - podpi-chovala ho. - Dobre vám radím,využite príležitosť a nechajte ma.Veď už nejdem za vami ako vašenešťastie, už som vám ho priniesla.

Gawain pokrútil hlavou.- Pani moja, či pôjdete rýchlo, či

pomaly, vždy pôjdem po vašich

stopách, všade vás nájdem.V tom začuli dupot konských

kopýt. Bol to paholok z blízkeho ma-jera, šiel si po panine rozkazy. Odneho si Gawain požičal koňa. Nebolto rytiersky kôň, súci do boja, alegazdovský, zodratý v robote. Noaspoň sa už Gawain nevliekol peši.Na takom koni hrdý rytier eštenikdy nesedel. Orgeluza mu to hneďi pripomenula.

- Prišli ste ku mne ako rytier, boliste mastičkárom a za odmenu sa te-raz vlečiete ako úbohý kramár. Somzvedavá, čoho sa od vás ešte dočkám.

- Všetkého, čoho je schopnáverná láska, - znela Gawainova neo-chvejná odpoveď.

Dlho šli Gawain a Orgeluza cezhustú horu. Po hodnom čase zazrelGawain hrad, aký nikdy v životenevidel. Obrovský zámok sa vypínalna vysokánskom vrchu. Stovkamioblokov hľadel do doliny a v každom

obloku stála žena. Gawain zastavilkoňa a zarazene pozeral na čudný,mocný hrad. Dal sa rátať a narátal šty-risto ženských hláv: tmavých i plavých,mladých i starých. Štyristo párov očínaňho hľadelo s úzkosťou i náde-jou, ale ani jedna žena, ani tá naj-mladšia, sa naňho neusmiala, ne-kývla mu na pozdrav. Stáli mlčky,meravo a nespúšťali z neho oči.

Pod hradom sa valila široká,dravá rieka. Orgeluza kývla prie-vozníkovi na druhom brehu, kompasa odrazila a o chvíľu pristála po ňu.Krásna pani vyšla i s koňom na kom-pu a lúčila sa s Gawainom.

Teraz vás zanechám, rytier môj.Nečaká vás tu nič dobrého, ale veďsom vás neraz varovala. Zbohom, pane,azda sa uvidíme, azda nie. Ktovie?Čomu sa človek najviac úfa, naj-skôr ho minie.

Zarazený Gawain nestihol anislovka povedať a už sa rútil proti nemu

rytier, pripravený na útok.- Bráňte sa! - zvolal a zaútočil.

Zrazili sa, zlomili kopije a Gawainovmustarému koňovi sa nohy podlomili.Gawain chytro skočil na rovné nohy,vytrhol meč z pošvy a rytiersky súbojpokračoval. Dlho sa sekali, rúbali,ťali, no víťazstvo sa neprikláňalo anik jednému bojovníkovi, až napokonGawainovi vypadol meč z ochab-nutej ruky. No nepoddal sa. Priskočilk svojmu protivníkovi, oblapil ho oko-lo pása. Neznámemu rytierovi sa prinečakanom nápore podlomili kolenáa Gawain ho pritisol na zem. Kľakolmu na hruď a vyzval ho, aby sa pod-dal a sľúbil, že odteraz zachová pokoj.

Rytiera menom Lichois ešte nik-to nepremohol, odkedy ho pasovali zarytiera. Nuž teraz iba zubami za-škrípal.

- Nič vám nesľúbim. Radšej mazabite, ale pokoj vám nesľúbim. Poporážke sa mi žiť nechce. Nietviac rytiera Lichoisa Neporaziteľného,nuž radšej umriem.

- Prečo by som vás mal zabiť?Ničím ste sa neprevinili a ja somzvíťazil nad vami v statočnomsúboji. Nebojoval som s nenávisťou,nechcem vašu smrť.

Rytier Lichois iba pokrútil hla-vou. A tak si dobití, zmorení bojovnícihľadeli namosúrene do očí a raznevedeli, čo teraz. V tom začul Ga-wain zaerdžať rytierovho koňa.Prizrie sa mu, vyskočí a vidí, že hooči neklamali: je to jeho vlastný koník,ktorého mu nedávno ukradol rytierUrain. Gawain sa naradovane usmial,že zlodej sa dlho neradoval z ukrad-nutého. Rytier Lichois spozorovalGawainov úsmev. Azda si pomyslel,že sa mu posmieva, vyskočil na rovnénohy a opäť sa začal rozhorčenýsúboj. Obaja protivníci ťali, rúbali, ažz mečov iskry lietali. Napokon sa opäťšťastie usmialo na Gawaina. Pora-zený pán Lichois ležal na zemi.Gawain ho vyzval, aby mu sľúbilpokoj.

- Nie. Zabite ma, som ranený,bojovať viac nemôžem, ale nepoddámsa vám! Porazený Lichois nepôjdeviac svojim priateľom na oči. Zabitema.

- A prečo ste na mňa zaútočili?- Pani Orgeluza mi kázala

bojovať so všetkými rytiermi, ktorýchtu zanechá pri kompe. Porazený sajej viac na oči neukážem. A aký bybol môj život, keby som krásnu paniOrgeluzu nemal viac vidieť?

Gawain odstúpil od porazenéhoprotivníka.

22 Sophia

- Vy alebo ja získame napokonlásku Orgeluzy, - povedal ticho a sadolsi oddýchnuť.

V tom sa z rieky ozval pleskotvesla a kompa pristála na brehu. Prie-voznik s výrom na ruke vyšiel na breh.Gawain na prvý pohľad videl, že kom-pár je urodzený pán, a úctivo muodpovedal na pozdrav.

- Pán rytier, dovoľte mi povedať,že taký boj sme tu ešte nevideli. Ajženy hore v hrade vám to dosvedčia atie sa už dlho prizerajú na súbojeudatného rytiera Lichoisa s protivník-mi, ktorých mu posiela pani Orgelu-za. No ešte nikdy nikto nad nímnezvíťazil - iba vy. A teraz mi, prosímdajte, čo je moje: koňa porazeného.Vždy ho dostávam. Nuž dajte miprosím koňa rytiera Lichoisa.

- Prepáčte, pane, - odpovedal Ga-wain, - ale toho koňa vám nedám, lebonepatrí rytierovi Lichoisovi, je môj.Mne ho ukradol iný rytier a tomu hovzal pán Lichois. Ak chcete, vezmitesi tú mirthu, na ktorej som prišiel. Doboja nie je súca, ale azda do sedliac-keho záprahu.

- Načo by mi bol taký úbo-žiak?- odsekol urazený prievozník.

- Nečudujem sa, že nechcete,usmial sa Gawain. - A čo, keby ste sinamiesto koňa vzali pána? Urodzenýrytier Lichois je odteraz vašim zajat-com, ak chcete.

- Ďakujem vám, vzácny pane,za dar, aký som v živote nedostal.Výkupné za pána Lichoisa budeiste vyššie ako cena desiatich krás-nych koní. A teraz vás prosím, pánrytier, buďte mojim hosťom. Môj domje skromný, ale môj rod dobrý. Bolsom rytierom ako vy, ale po kruš-ných časoch mi neostalo nič, iba výr,čo mi pomáha pri poľovačke, a právona kone rytierov, porazených na lúkepri kompe. Ale môj skromnýdom je pohostinný.

Gawain sa poďakoval za pozvaniea prijal ho. Cestou sa hostiteľa vypy-toval, kam sa to dostal a ako sa voláhrdý hrad s toľkými ženami v oblokoch.

- Je to ríša čarodejníka Klingso-ra. Všetko je tu iné ako všade na sve-te, na každom kroku vás čakajúnevídané dobrodružstvá. Ale nebojtesa, u mňa vás nič zlé nestihne.

Prievozník býval v priestrannomdome na druhom brehu rieky. Syno-via im vyšli v ústrety, pekne sapríchodzím poklonili a opatrili Gawai-novho koňa. V dome ich vítali rytie-rova žena i dcéra, pomáhali im sňaťbrnenie a ošetrili obom rany.

Po skromnej večeri uložili víťaza

i porazeného na pohodlné lože, po-prikrývali ich hebkými kožušinami azaželali im dobrú noc. Zmorený Ga-wain spal ako v oleji. Zobudil sa za-včas rána, keď sa v dome ešte ničnepohlo a všetci akiste spalispánkom spravodlivých. Tíško otvorildvere a pozrel von. Pred nim sa vypínalhrad v prvom rannom svite a zakaždým oblokom zazrel ženu.

„Vari nikdy nespia, neoddychu-jú?“ pomyslel si Gawain. „Čo robia vtom hrade? Nikdy som nič podob-ného nevidel, ani neslýchal.“

Zamyslený Gawain sa vrátil nasvoje lôžko a onedlho znova zaspal.Keď opäť otvoril oči, zazrel rytie-rovu dcéru.

- Pane, prišla som sa vásopýtať, či nemáte nejaké želanie?

- Mám. Porozprávajte mi otom čudnom hrade.

Dievča iba hlavou pokrútilo.Keď Gawain naliehal, hlasno sa roz-fikalo. V tom vošiel prievozník aGawain i jeho prosil:

- Pane, porozprávajte mi o tomvašom čudnom hrade. Už som o topoprosil vašu dcérku, ale namiestoodpovede horko zaplakala. Aký je tozámok, v ktorom ženy stoja vo dne vnoci pri oblokoch a hádam ani nespia,iba kamsi hľadia?

- Pán môj, prosím vás, nenúťtema odpovedať.

- A či by som mohol odísť a indehľadať šťastie, keď neviem, či tamtoľké ženy za oblokmi netrpia, ne-viem, či ich dajaká mora negniavi, keďtam iba stoja, stoja, ani sa nepohnú,iba pred seba hľadia? A keď mi vynič nepoviete, povedia mi to iní.

- Odpoveď vám prinesie iba žiaľa utrpenie, tak ako priniesla žiaľ autrpenie mnohým pred vami. Nejedenživotom zaplatil za svoju zvedavosť.Verím, že ste šťastlivo vyviazli zmnohých dobrodružstiev, videl somvás včera bojovať ako nikdy nijakéhorytiera, ale niet väčšieho nebezpe-čenstva na svete ako tu. Stadeto ibamŕtvych alebo mrzákov vynášajú. Tátokrajina sa volá Terremerveille - čarodej-ná krajina, hrad sa volá Cháteaumer-veille - čarodejný zámok a o životvás oberie Litmerveille - čarodejnáposteľ.

Veď som vám povedal, že krajinysa zmocnil čarodejník Klingsor a väznítu štyristo žien i dievčeniec, ktoré kdetu po šírom svete zajal. Iba krásnaOrgeluza, vdova mocného kráľaIthera sa vykúpila nesmierne vzác-nym pokladom. Väzenkyne nesmúvyjsť z hradu, a nesmú ani slovka

prehovoriť s nijakým mužom. A kto ichvyslobodí, oslobodí aj celú krajinu. Alemocné čaro Klingsorovo sa eštenikomu nepodarilo zlomiť, a kto sa oto pokúsil, živý nevyviazol. Počulsom, že v zámku je čarodejná posteľa tá každého muža zabije.

- Ako netrpezlivo čakajú ženyna svojho osloboditeľa! A ja by sommal odísť? Veď by som nebol hodennosiť rytiersky meč a ostrohy.

Prievozníkova dcéra Bene za-plakala ešte hlasnejšie a domáci pánúpenlivo prosil Gawaina:

- Pane, odíďte z našej krajiny!Veď včera ste ešte o Klingso-

rovej ríši nič nevedeli. Keby vás paniOrgeluza nebola priviedla, dosiaľ byste netušili, že jestvuje Klingsorovhrad. Neobetujte daromne svoj mladýživot, tým ženám už niet pomoci.Iba čo budú i vás oplakávať.

„Keď ma sem Orgeluza privied-la, iste chce, aby som oslobodil kra-jinu. Azda si tým získam jej lásku,“pomyslel si Gawain a poprosil prie-vozníka, aby mu dali jeho brneniei koňa.

Keď rytier videl, že Gawaina neod-radí, priniesol mu hrubý, ťažký štít.

- Vezmite si ho, váš štít jepreťatý. Tento je mocný, dobre vámposlúži, ak ho nedáte z ruky. Aholý meč majte tiež vždy naporúdzi.Na koni dôjdete iba po kupca, čopredáva vzácny tovar pred hradnoubránou. Kúpte si niečo a dajte mu koňado zálohu, dobre vám ho opatrí.

- A prečo nemôžem ísť na konido hradu?

- Lebo vás tam ženy nesmúvidieť. Vojdite potajomky, štít a meč zrúk nespúšťajte. A nezabúdajte, keďsa vám už zazdá, že je po nebez-pečenstve, vtedy bude hrôza naj-väčšia. Viac vám poradiť nemôžem,lebo sám viac neviem. Nech vásboh ochraňuje.

Gawain sa pekne poďakoval,rozlúčil sa so všetkými domácimi avybral sa rovno na hrad.

V zakliatom zámkuCelou cestou do hradu nepostre-

tol Gawain nikoho, iba kupca, čo sipred bránou rozložil šiator a v ňomskvosty od výmyslu sveta. Od zlatýcha strieborných spôn, ostrôh, hre-beňov, kalichov a čaší sa tam ažblýskalo. Šiator bol vystlaný mäkký-mi kobercami, až sa do nich nohypo členky zabárali, a hodvábom,

Sophia 23

umne popretkávaným zlatými a strie-bornými niťami a vyšitým perlami adrahokamami. Ani na dvore kráľaArtuša nebolo toľko skvostov.

Zarazený Gawain sa opýtal kup-ca:

- A komu tu predávate? Kto si tokúpi? Nože mi ukážte opasky a spo-ny, ale nie pridrahé.

- Pane, vyberte si, čo sa vámzapáči. Úprimne vám poviem, ak voj-dete do hradu, azda zažijete takédobrodružstvo, že sa viac nevrátite,ako sa stade nevrátilo mnoho udat-ných rytierov. Váš kôň ostane bezpána. Nechajte mi ho ako záloh a javám ho dobre opatrím. Ak vás budeboh ochraňovať a šťastlivo oslobodítehrad, bude všetko, kam len okodovidí, vaše, i môj tovar. A ja budemvašim verným poddaným. Nuž len sismelo vyberte, čo poteší vaše srdce,a nechajte mi tu koňa. Želám vám zcelého srdca veľa šťastia, pane.

Gawain poslúchol, nechal koňakupcovi a peši vošiel do hradu. Za hru-bými múrmi zazrel mocné staviská.Všetky dvere dokorán otvorené, ako-by v hrade živej duše nebolo. Ani nadvore sa nikto neukázal. No vo veľkejsieni videl, že ženy vyšli stade lennedávno. Všade po stenách viselikrásne tkané závesy, na laviciachbol mäkký hodváb i kožušiny, nonijaká krása nezahladila pošmúrnydojem z tohto vznešeného väze-nia.

Cez otvorené dvere nazrel Ga-wain do ďalšej svetlice a div sa mudych od prekvapenia nezasekol. Voveľkej sieni bola iba obrovská posteľna kolesách z drahokamov. Takéskvostné lôžko rytier v živote nevidel.

I dlážka bola z čírych drahoka-mov a taká hladká a šmykľavá, že saGawain iba horko-ťažko na noháchudržal. Ako sa obzeral, dvere sa muza chrbtom zavreli. Spravil krok aposteľ sa pohla. Čím rýchlejšie šiel,tým rýchlejšie posteľ pred ním unika-la. Gawain nerozmýšľal dlho, pritisolk telu meč i štít - a skočil. Sotva salôžka dotkol, rozkrútili sa kolesá ešterýchlejšie. Posteľ sa rútila po sieni,vrážala do stien, odrážala sa od nich,krútila sa ako vrtielka. Gawain sahorko-ťažko na nej udržal po sedia-čky. A ohlušoval ho náramný rachot,horší od hromobitia.

Napokon ho to omrzelo. „Varisi dám dušu z tela vytriasť?“ po-myslel si. „V posteli treba ležať,nech sa robí čo chce.“ Pomaly siGawain ľahol a prikryl sa štítom. V tejchvíli posteľ zastala, hrmot stíchol.

No Gawain nemal kedy vydýchnuť si,lebo zrazu sa naňho rútila záľahakameňov, zabubnovali na štíte a bo-lestivo ho i cez brnenie doudierali.Celé telo mal zrazu ako dolámané.Sotva sa prestalo valiť skálie,zasvišťalo sponad postele päťstoostrých šípov. Prebodli štít a nejedensa zaryl medzi články brnenia. Nomocný štít ho ochránil, iba čo mal celételo dopichané.

Potom všetko stíchlo. Gawain saopovážil otvoriť oči a dúfal, že už vy-viazol z najhoršieho. Tu sa do sienevrútil odporný obor s kyjakom na ple-ci. Gawain si chytro sadol, stisol meča kryl sa št ítom. Ozruta naňhozlostne fľochla a zahundrala.

- Nebudem s tebou bojovať. Mámpomocníka, ten si s tebou poradí.

Zápäť začul Gawain čosi fučať

a ručať, ako by na dvadsiatich bub-noch odrazu bubnovali.

Sotva si stačil pomyslieť, čosa to zas robí, vrútil sa cez otvorenédvere ozrutný lev, skoro toľký akomladý býk. Gawain vyskočil a chránilsa ťažkým štítom pred náhlymútokom. No lev sa rútil tak divo, želabou mu naštiepil štít. Gawain muodťal nohu. Ranené zviera zaskuča-lo, a tým divšie sa pustilo do svojhonepriateľa. Gawain napokon ledvavládal mečom pohnúť a ťažký štítudržať. Nohy sa mu od slabosti pod-lamovali. Už-už by bol bezvládny od-padol, keď sa mu zrazu pred očamizjavila Orgeluzina čarokrásna tvár.Oči jej žiarili od lásky a pery,predtým posmešne stiahnuté, sa te-raz nežne usmievali, akoby mu šep-kali: „Gawain, milovaný pán môj,bojuj za mňa, zachráň ma, vysloboď

krajinu i väzenky. Ty to dokážeš, leboťa posilňuje tvoja vrúcna láska.“ Tenšepot tichší od vánku akoby mu ohňado žíl nalial. Opäť pocítil silu v rukách.

Azda v živote nebojoval Ga-wain s takým ľútym, zúrivým pro-tivníkom. Ťažko-preťažko sa levovi podlhom boji ubránil. Keď lev s mečomv hrudi padol napokon na dlážku a viacsa nepohol, zatmilo sa zrazu i Ga-wainovi pred očami a klesol na zlatúdlážku, posiatu ligotavými dra-hokamami, neďaleko mŕtveho leva.Hodnú chvíľu nevedel o sebe. Netušil,že sa opäť otvorili dvere a do sienezaliatej krvou nazrela strojná dievčen-ská hlávka. Bojazlivo, roztrasená odhrôzy, vošla dievčina a za ňou druhá.Poslali ich ostatné ženy, aby nazrelido siene, keď stíchne boj.

Opatrne sa dievčence prikradli kbezvládnemu Gawainovi, stiahli zneho rozdrúzganý štít, uvoľnili muprilbicu a vydýchli si od radostnejúľavy, keď sa presvedčili, že Gawaindýcha.

Priniesli chytro sviežej vody i von-ného roztoku, umyli mu čelo, ob-čerstvili ho osviežujúcimi kvapkami.Pomaličky otvoril Gawain oči, zara-zene sa usmial a povedal vpomykove:

- Prepáčte.- Vy nám prepáčte, pán rytier,

že sme vás nevdojak priviedli dotakého nebezpečenstva. Vašachrabrosť, akej niet páru na svete, námvrátila život, - zajachtali diev-čence placho.

Ako počul Gawain o nebezpečen-stve a chrabrosti, chytro si sadol, pri-tiahol si štít a prosil dievčence,aby mu zapäli prilbu.

- Načo, pán rytier? Zvíťazili stev boji, v ktorom mnohí pred vamipodľahli. V tomto zámku sa užneskrýva nebezpečenstvo, je váš,oslobodený zo zakliatia i s celoukraj inou. My sme vaše vďačnéslužobnice.

- Chvalabohu, keď je to tak. Vyvšetky ste tu teraz domácimi paniami.Rozkážte, čo treba urobiť a jaochotne poslúchnem.

Dievčence sa vďačne usmiali,po dlhých mesiacoch im rumenec poprvý raz rozpálil líca. PoprosiliGawaina, aby smeli na chvíľočkuodísť a povedať ostatným, čo videli azažili. Všetky ženy rozochvene čaka-jú na správu, či je živý, a kedy hobudú môcť vidieť, poďakovať samu a ošetriť rany.

Keď najstaršia väzenka, za mladikráľovná, vychýrená pôvabom i

24 Sophia

múdrosťou, počula, že rytier žije,zaliali sa jej oči slzami šťastia.

- Pánboh nám konečne poslalosloboditeľa. Dievčence, modlite sa,aby jeho zranenie nebolo smrteľné.Ak umrie náš osloboditeľ, zabije násKlingsor, daromne nám rytier vybo-joval slobodu.

Niekoľko žien, zručných ošetro-vateliek, sa s liečivými masťami, vo-dami a obväzmi pobralo do veľkejsiene ku Gawainovi.

Ďalšie ženy prichystali kúpeľ zvonných zelín a iné vystlali posteľperinami z čajčieho peria, prikryliich chladnými snehobielymi plachta-mi, aby si Gawain po ťažkom boji od-dýchol a osviežil sa. Po celom telemal sinky, hrče, krvavé bodnutia odšípov a rany po levích zuboch apazúroch.

Najstaršia kráľovná ho starostlivoošetrila, poprikrývala a dala vypiťliečivého odvaru, aby dobre spal arýchlo nazbieral sily. Do večera spalGawain ako zabitý.

Keď sa zobudil, videl okolo sebaslávnostne vyobliekané panie a diev-čence. Všetky sa naňho usmievali,všetky mu z úprimného srdca ďako-vali. Gawain hľadal očami Orgeluzu azosmutnel, keď ju nenašiel. Šťastie,že ho spánok opäť premohol.

Na druhé ráno zavčasu vstal,túžba po vyvolenej mu nedopriala oddy-chu. Obliekol sa do ľahkých šiat, bo-hato pretkávaných zlatom i striebrom,a vybral sa prezrieť oslobodenýzámok. Jedna svetlica krajšia oddruhej, všade vzácne leštené drevo,zlaté misy a čaše, cudzokrajnékoberce, zbrane zo všetkých končínsveta, pri ktorých bojovníkovi srdcezaplesá. Napokon vyšiel i do najvyššejveže. Hore bola svetlica, z ktorejdovidel ďaleko do šíreho kraja. Klen-ba siene spočívala na jedinom moc-nom stĺpe zo samých drahokamov.Pozrel naň a zrazu vidí, že stĺpodzrkadľuje všetko, čo sa v krajinerobí. Ba zazrel tam hore na stĺpe vosvetlici všeličo, čo by voľným okomvôbec nevidel: krahulec pod ďaleký-mi belasými horami prenasledovalholuba, dievčence prali na tichejzátoni, chránenej vŕbami, chlapčaschované v hustom lístí na stromepchalo si jabĺčka za košeľu. Gawainzabudol na čas, na radosť i na zármu-tok, nemyslel na nič, iba dychtivosledoval stále sa meniaci obraz kra-jiny, ktorú vyslobodil. ČarodejníkKlingsor sa kedysi tiež chcel kochaťtýmto pohľadom, no nepotešil ho.

Kým Gawain obdivoval vzácny

stĺp a jeho večne sa meniace obráz-ky, vošli do siene štyri skvostneoblečené ženy.

- Pán rytier, páči sa vám ten stĺp?- opýtala sa ho najstaršia. - Svieti ajv noci a odhalí vašim očiam, čo sa robív tme. Za tie dlhé roky zajatia smeneraz v nádeji naň hľadeli, až smeustali. Vo dne v noci sme sa umáralitúžbou po voľnosti. Napokon sme užani nedúfali, že nám svitne slobodnéráno. Požehnaná je chvíľa, keď stesa rozhodli vojsť do hradu a vybojovaťnám slobodu.

Gawain sa usmial a poklonilsa starej kráľovnej. Vtom mu oči ne-vdojak zaleteli na stĺp a úsmev muzamrzol na perách. Na lúku za rie-kou, tam kde zvíťazil nad LichoisomNeporaziteľným, práve vyšla Orgelu-za s rytierom v brnení.

Gawain sa zháčil. „Zas mačaká boj?“ pomyslel si trpko.

Ospravedlnil sa paniam, dal sidoniesť brnenie a prilbicu. Darmo hoženy zdržiavali od boja, prosili, aby sioddýchol a počkal, kým sa mu zacele-jú rany.

- Ešte nemôžem oddychovať asom už dosť mocný a zdravý, - pove-dal Gawain a nedal sa zdržať. Ku-pec pred bránou hradu, kde si včeranechal koňa, poklonil sa mu hl-boko a privolával požehnanie na jehohlavu.

Prievozník a jeho rodina ho vítaliso slzami radosti a vďaky. No ani tusa Gawain nedal zdržať a poprosilrytiera, aby ho previezol cez dravúrieku.

Pani Orgeluza mu s posmeš-ným úsmevom odpovedala na pozdrav.Rytierovo „Bráňte sa !“ bolo zlostné.

Boj napodiv netrval dlho. Gawai-nova mocná kopija sa vždy pružneohla, ale rytier čochvíľa zlomil svojuzbraň a zletel z koňa. I Gawainzoskočil a vytiahol meč, no rytiersa nečakane vzdal.

- Sľubujem vám pokoj, pán ry-tier. Zvíťazili ste nado mnou, lebo jamečom nebojujem, iba kopijou.Som vašim zajatcom.

- A váš kôň je môj, - doložil prie-vozník.

No v Orgeluziných očiach ne-našiel Gawain ani záblesk radosti, anižiaľu, iba jej večný posmech.

- Zase ste zvíťazili pred očamisvojich ctiteliek. Pozrite, s koľkýmobdivom hľadia na vás oslobodenépanie. Iste si namýšľajú, že ich vrúcnamodl itba vám pomohla, a pritomvšetko, čo ste pre mňa dosiaľ vykona-li, je iba detskou hračkou. Už teraz

máte štít rozbitý a ste doráňaný. Nuždajte sa radšej vo vašom hradeobdivovať a rozmaznávať. Po mojomboku by vás čakalo iba nešťastie, bojea záhuba.

- Budem šťastný, keď ma po-vediete do boja a budem vám môcťslúžiť ako váš oddaný ryt ier, -odpovedal Gawain vrúcne. - Azdauvidíte, že sa nebojím nijakého ne-bezpečenstva, ani utrpenia pre vás.Sľúbil som, že vám budem slúžiť, abyvaše srdce zmäklo a vaše ústaznežneli. A v slove si stojím.

Po prvý raz sa Gawainovi zda-lo, že Orgeluzin pohľad zmäkol.

- Nedbám, bojujte o moju lásku,ale čaká vás onedlho poriadna prí-učka.

Prievozník zaviedol porazenéhorytiera na hrad. Keď sa oslobodenéženy dozvedeli, že Gawain ide doďalšieho boja pre pani Orgeluzu,horko sa rozplakali. Obavy a strachim chvíle pokoja nedožič il. Taknečakane odišiel, že ani jeho menosa nedozvedeli, a nevedeli, akonazvať toho, ktorému želali šťastie.A tým väčšmi znenávideli Orgeluzu.

Gawain a GaroflatKrásna a urastená Orgeluza,

v sivom kepeni a striebrompretkávaných šatách, dlho viedlaGawaina cez hustú horu. Klingso-rova zakliata hora bola vysoká,hustá, že dlhé hodiny oblohu nad hla-vou nevideli. Ale vtáci v nej veselo šte-botali, na čistinkách bohato kvitlikvety. Ich vôňa osviežovala a spevvtákov lahodil.

Pred mocným skal iskom,skade sa rútila bystrina do hlbokejpriepasti, zastala zrazu Orgeluza akopribitá. Ukázala do diaľky na druhombrehu bystriny a hlas sa jej chvel akokvapka rosy na steble trávy.

- Pán rytier, či vidíte tam ďale-ko ten striebristý strom na čistine?Keby ste mi doniesli halúzku z nehona veniec, mala by som ju na zna-menie nebies, že som vám súdenáa možno i moje srdce ožije. No va-rujem vás, ten vzácny strom si brá-ni muž, ktorý mi kedysi pred rokmiveľmi ublížil. Je mocnejší od všetkýchrytierov, a preto ho ešte nik nepo-trestal. On zavinil, že som preklialadeň, v ktorý som sa narodila, i zem,ktorá ma nosí.

V Orgeluziných krásnych očiachsa ligotali slzy, v hlase jej znela

Sophia 25

náruživosť. Gawainovi sa hlava za-krútila od zmätku i šťastia. Bodolkoňa ostrohami a už leteli ponadhlbočinu.

Beda!Kôň nedoskočil dosť ďaleko na

druhý breh, iba prednými kopytamistrhol hodný kus pažite a rútil sa sosvojim pánom do hlbočiny. Bola byudrela Gawainova posledná hodina,bystrina by ho bola strhla do záhu-by, keby sa mu nebolo pošťastilochyt iť sa stromu nad vodou,vyškriabať sa na breh a zapäť kopi-jou pritiahnuť i uzdu a zachrániť siverné zviera, zápasiace s dravouvodou.

Keď Orgeluza videla Gawainarútiť sa do hlbočiny, zúfalo skríkla,trhala si vlasy aj šaty a hlasnoplakala. „Ja úbohá! Úbohá! Veď somho zahubila!“ nariekala. Iba po hod-nej chvíli sa opovážila odtrhnúť rukyz tváre a pozrieť do hlbočiny. Jejzúfalstvo sa zápäť premenilo našťastie. Gawain so svojim koníkomsa už na druhom brehu namáhavoškriabal po strmine. Orgeluza kleslana kolená a šepkala slová vrúcnejvďaky. Neprestajne si medzitýmopakovala: Žije! Môj rytier žije!Plakala i smiala sa zároveň, líca jejblčali plameňom a pery sa jej chveliod vzrušenia. Teraz už dúfala, že Ga-wain vyviazne i z ďalšieho nebez-pečenstva, ktoré pre ňu podstúpil.Zmätenej Orgeluzy zmocnila samučivá radosť i nekonečná túžbapo milovanom rytierovi.

Medzitým Gawain došiel podstriebristý strom, preskočil ohradu,odlomil si halúzku a ovinul si ju oko-lo prilby. Vtom sa zjavil skvostneoblečený, neozbrojený rytier. Dlhýkepeň mu zdobila kožušina mäkšiaod hodvábu, na striebornom šišiakumal pávie pero a na ruke mu sedelvýr.

- Čo vám to zišlo na umoblamovať mi strom? - osopil sa naGawaina. Veď vidíte, že si ho chrá-nim ohradou. Vráťte mi halúzku achoďte si svojou cestou! - doložil pa-novačne. Keby ste neboli prišli sám,ale s družinou, vyzval by som vásza túto opovážlivosť na súboj, aleodprisahal som, že nebudem bojovaťinak, len s dvoma-troma protivníkmiodrazu.

- Namyslené reči môže trúsiťhockto, - odvrkol Gawain. - Dokážte,že to nie sú iba plané rečičky, choďtesi po zbrane a bojujte so mnou!

- Vidím na vašom meči aj nabrnení, že akiste viete bojovať, -

odpovedal rytier, ale svoju prísahu itak neporuším. No ak ste vy tenudatný rytier, ktorý oslobodil Kling-sorov zámok, pokloním sa vám aprezradím, prečo som zložil takú ne-zvyčajnú prísahu. Ba na znakpriateľstva vám dám i tú odlomenúhalúzku a poprosím vás o priateľskúprotislužbu. Azda ju neodmietnete,keď počujete moju príhodu. Aleporozprávam ju len osloboditeľovizámku.

- Počúvam vás, pán rytier,odpovedal Gawain odmerane.

- Nuž ste to naozaj Vy, komupatrí aj moja vrúcna vďaka? Verte mi,po ničom inom som netúžil, iba potom, aby som smel bojovať o zaklia-ty zámok a oslobodiť ho. No prísahama viazala, že budem brániť tentosvoj striebristý strom. Chráni mojekráľovstvo. Keby mi ho nepriateľokmásal, bola by to záhuba mojejríše. Takáto kliatba ma stihla za je-diné zlo, ktorým som sa v živote pre-vinil, a iba bozk pokoja a milostiod pani Orgeluzy ma oslobodí.Kňažná Orgeluza ma právomnenávidí a posiela svojich najudatnej-ších rytierov, aby mi okmásali strom.Kedysi ma tak zaslepila náruživáláska k nej, že som zabil jej muža,aby som ju získal. No krásna Orge-luza tak vrúcne milovala svojho muža,že znenávidela nielen mňa, alevšetkých mužov. S radosťou ichposiela do záhuby a túži po dni, keďma niekto zabije. No ja už dávnonechcem bojovať o jej lásku, ne-chcem víťaziť nad jej rytiermi, lebomilujem inú. Vám vďačím za jejoslobodenie. Prezradím vám, že je tokráľovská dcéra Itonja. Nikdy som sajej nesmel prihovoriť, iba naše oči sazhovárali. A potom mi poslala tohtovýra na znak lásky. Teraz vás, pánaoslobodeného zámku prosím -pomôžte mi, aby som smel Itonjivyjaviť svoju lásku. Oddajte jej môjprsteň a žiadajte si za túto službuhocakú protislužbu.

- Dobre. Budem poslom vašejlásky. Ale povedzte mi, prosím, svojemeno na znak dôvery.

- Som Garoflat, syn kráľa Iro-na. Otca mi zabil orknejský kráľ Lot.Iba s jeho synom, s udatným rytie-rom Gawainom, by som sa rád čimprv stretol v súboji a pomstil smrťsvojho otca.

- A neviete, že Itonja je Gawai-nova sestra? - opýtal sa zarazenýGawain. - Chcete bojovať prot imužovi, ktorý vám má dať svoju ses-tru za ženu? Lebo jej otec, kráľ Lot,

už dávno nežije. A ja som Gawain,prvorodený syn kráľa Lota a Itonjinnajstarší brat. Netušil som dosiaľ,že som i svojej sestre vybojoval slo-bodu. Ale pre česť svojho otcabudem hockedy vďačne s vamibojovať.

- Pán môj, vy ste Gawain?Som rád, že som sa s vami konečnestretol a skrížime si zbrane. A somrád, že krásna deva, ktorú milujem,má t akéh o ch rab réh o b rata.Prosím vás, pán Gawain, odložmenáš súboj. Zídeme sa o šestnásťd ní n a b l ízkej n íž ine Jof l at .Privediem na súboj stovky vzne-šených paní, diev a rytierov zosvojho kráľovstva a prosím vás,priveďte i vy panie zo svojho hradu.Bol by som šťastný, keby prišiel iváš ujec, kráľ Artuš, počul som,že je neďaleko s celou svojoudružinou, nech je náš súbojslávny, nech o ňom zvie svet. Ahalúzka z môjho stromu je vaša.O šestnásť dni sa uvidíme. Do týchčias vás prosím, stojte si v slove,odovzdajte môj prsteň svojej ses-tre. Súboj medzi nami rozhodnesám boh, on vie na čej strane jepravda.

Gawain pristal, noví priatelia -a zároveň i nepriatelia - sa rozišli.Gawain s halúzkou na prilbici savracal k Orgeluze. Schúlená, rozo-chvená kňažná ho nepočula, iba keďna druhom brehu bystriny zafŕkalpred skokom jeho kôň. Teraz sa kôňrozbehol, mocne sa odrazil a dlhýmskokom sa tátoš preniesol ponad hl-binu.

Orgeluza mu pribehla v ústrety.Aj cez hmlu sĺz jej žiarili oči akohviezdy.

- Prepáčte, pán rytier, - šeplamu skrúšene, že som vás poslala dotakého nebezpečenstva. Bránilasom sa proti vašej láske, preto somju toľkým skúškam podrobovala. Zla-to sa v ohni skúša, a vy, pán Ga-wain, ste taký chrabrý, že i zlo nadobro premeníte.

Čo nedopovedali Orgeluzineslová, to vraveli jej oči.

- Láska k vám mi sily dodáva-la a pomôže mi zvíťaziť v každomboji, - odvetil Gawain a dotkolsa perami jej úst.

Po vrúcnom objatí zdvihol Ga-wain Orgeluzu na koňa a odvádzalsi ju na svoj zámok. V jeho náručíteraz zabudla na roky hrôzy anenávisti.

Elena Chmelová

26 Sophia

CELOZEMSKÝ STÁTUTOPIE - NEBO

JEDINÉŘEŠENÍ ?

„Buďte rád, že žijete v této zemi. ... Každý národ másvé poslání. My, Indové mu říkáme karman. ... Proč jstese například vy usadili a vyvinuli právě zde, uprostřed Evro-py? Tisíc let jste budovali svůj stát, kolik vás to stálo krvea potu. ... Kde na světě je taková křižovatka sil, napětí,sporů a úsilí? Kdo umí číst v osudech národů, ten vámzávidí; víte, jaká budoucnost vás čeká?“ (Z knihy AlexejaPludka).

Myšlenkou spravedlivého uspořádání světa, ve kterémby bylo odstraněno všechno zbytečné utrpení, se zabý-vala celá řada vynikajících mužů různých dob anárodů. Mnozí z nich upadli téměř v zapome-nutí, jejich myšlenky však nacházejí odezvu utěch z dnešních lidí, kterým budoucí osudlidstva není lhostejný.

K nejznámějším z těchto myslitelůpatřili např. Platón, Campanella, Bol-zano, Komenský, Moore, Rousseau,Tolstoj, Sigurdson. Ve své době a každýsvým způsobem se pokoušeli řešit problé-my soudobé společnosti.

Dnešní svět je mnohem složitější a taképroblémů a rozporů je více, než kdykoliv v do-bách minulých. Dnešní lidé jako by vůbec nemysleli naty, kteří přijdou po nás, jak budou žít příští generace.Během několika desetiletí jsme téměř zničili vše, co příro-da vytvářela po dlouhé věky - půdu, vody, lesy, ovzduší...Varovným hlasům upozorňujícím na nebezpečí plynoucí zničení přírody se stále ještě věnuje málo pozornosti. Neu-stále se zvyšuje výroba mnohdy zcela zbytečných věcí,pole jsou chemicky přehnojována aby se krátkodobězvýšila produkce znehodnocených potravin, z nichž větši-na skončí v žaludcích jatečních zvířat nebo i na smetišti.Nebylo by moudřejší učit se žít skromněji a v harmonii spřírodou, která jedině nám muže zaručit zdravý, šťastnýživot?

Nebezpečí plynoucí z ničení přírodního prostředí všaknení jediné, ani to největší. Ještě závažnější je hrozbaválečného střetu mezi některými z mnoha států naléza-jících se na Zemi. Víme, kolik utrpení a jakou zkázu způ-sobila poslední válka, vedená (v porovnání s dnešními)poměrně málo účinnými zbraněmi. Dnes už armády majík dispozici takové prostředky, že i mnohé z malých státůby mohli ohrozit život na celé planetě.

Blíží se vodnářský věk, éra Slovanů. Mnozí lidé tuší,že musí dojít k podstatným změnám, má-li vývoj na Zemipokračovat. Za určitý předěl je právem považován rok2000. Není tedy náhodou, že pokračovatelem snah onápravu lidských záležitostí se stal právě Slovan, sloven-ský kněz Ján MALIARIK (+1946). Ve svém rozsáhlém díle

zanechal m.j. podrobný návod na vyřešení problémů naše-ho světa. Lidstvo - pokud se chce vyhnout třetí válce čijiné katastrofě - musí vytvořit celosvětovou organizaci,CELOZEMSKÝ STÁT. Takový stát může být řízen pouzelidmi naprosto morálně čistými. Mohou být vybráni zkteréhokoliv národa, rasy; mohou být příslušníky různýchnáboženských či filosofických směrů. Ze své činnostinebudou mít naprosto žádné výhody - např. jejich platbude stejný, jako plat řadových občanů. Tím bude za-jištěno m.j. také to, že o vyšší postavení nebudou usilovatlidé, kterým jde o hmotný prospěch. Systém výběru navedoucí místa je rovněž zpracován v knihách Kněze JánaMALIARIKA.

V Celozemském státě zůstanou VŠECHNY národysvobodné a nezávislé. Budou zachovány jejich zvyky,zvláštnosti, jazyk. Bude však možné volně cestovat pocelém světě. Snižování spotřeby masa přispěje k vyřešenímnohých ekologických, zdravotních i dalších problémů,postupně se tím odstraní nižší sklony, vášně lidí. Zmenšíse zločinnost (velká spotřeba masa nejen že poškozujezdraví, ale také způsobuje růst agresivity), sníží se spotře-ba alkoholu, nikotinu i jiných drog. Sdělovací prostředkybudou podporovat kladné vlastnosti člověka, nebudou za-řazovány pořady ukazující násilí, válku, zlé lidské vlast-nosti. Lidé se budou učit bratrskému poměru jeden ke

druhému. Protože odpadne zbytečná, nesmyslná prácevelkého počtu lidí pro armádu, bude všeho dostatek.

Postupně by bylo možné např. zkrátit pra-covní dobu, prodloužit dovolené, nebovyužívat takto získaný čas na další

vzdělávání se, na cestování ...Na celé planetě bude zřejmě po-

stupně zavedena jednotná měna,jednotný systém měr a vah, tarify,

ceny. Stát se postará o rozumnévyužívání přírodních zdrojů, o to, aby

žádnému člověku nechyběli nezbytnéprostředky k životu. Vztahy mezi přísluš-

níky jednotlivých náboženských a filosofic-kých směrů budou určovány zásadou naprosté

tolerance, každý se bude moci svobodně rozhodnoutpro směr, který je mu nejbližší.

Mnozí lidé stále ještě obracejí pozornost k zemímZápadu. Věří, že odtamtud přijde řešení. Románské i ger-mánské národy však už dali lidstvu to, co v nich bylo nej-lepší (Románi svůj smysl pro vnější formy, umění, krásu,převážně za éry řecko-římské kultury, po nich Germánisvůj vyspělý intelekt). Nyní začíná éra Slovanů, obdobíslovanského familiarismu, humanismu, všebratrství.Pokud by pokračoval jednostranný vývoj technické civi-lizace, rozumových schopností, bez odpovídající protiváhyv oblasti duchovní a morální, lidstvo by se zničilo.

To, že začíná slovanský věk, se dá vypozorovat zdění ve světě v posledním století. Došlo k nebývalémuvzrůstu vlivu Slovanů, mnohé slovanské národy získalysamostatnost. Náhodou není ani to, že hlavou katolickécírkve se stal Polák, ani změny, které zahájil M. Gorbačov.

Proces spojení a sjednocení lidstva má podle JánaMaliarika začít západní větev Slovanů. Nejdřív se vytvoříUnie Slovensko-Polsko-Česká, pak se budou připojovatostatní slovanské národy. Pak teprve může dojít k sjedno-cení celého lidstva. Vše se má dít bez násilí, cestoupostupného a přirozeného vývoje, za respektování všechduchovních zásad.

V Brně, 7. 12. 1986Slávek Popelka

Sophia 27

Dýchanieje magic-ký úkon.Jedenie ap it ie súmagickéú k o n y .Keď dý-

chate, nevykonávajte iba vý-menu plynov v pľúcach. Vdy-chujte vedome mier, lásku,čistotu, a vaša predstavivosťskutočne pritiahne jemnéstužky týchto síl, čo pre-žiaria vašu bytosť jasom azdravím.

Keď na bohoslužbe roz-dávajú hostie a pijú víno,hovoria: toto je Kristovo teloa toto je Jeho krv. Prijímatekúsok chleba, a prijímateBožie slovo - živé jemno-hmotné formy, ktoré sastávajú súčasťou vášho du-ševného tela a tento pro-ces sa podobá tráveniu.Zvlažíte fyzické pery vínoma vaše duševné rty sa na-pijú pri prameni večnéhoživota.

Nech sa vám každé pri-jímanie potravy stane po-svätným, a pravidelnosťvašej meditácie budezaručená tým, že jesťmusíte každý deň.

Vaša reč, myslen ie,cítenie sú magické deje.Každé vaše slovo, myšlien-ka, citový záchvev uvádza-jú do pohybu sily, ktoré sic’neviditeľné, nemôžu saminúť účinkom o nič menej,ako ktorýkoľvek iný zákoni-tý dej vo fyzickej prírode.

Tanec, spev a mi-lovanie sú magické obrady.Keď tancujete a spievate,vaša duša tancuje a radujesa s an jelmi v nebi. Akedykoľvek sa spoja dvepohlavia v č istej láske,budujú spoločnú svätyňu nanebesách pred tvárou Boha.

Ak je v objatí medzimužom a ženou troška sku-točného citu, ich duševnételá mierne vystúpia z fy-zických, a tiež sa milujú;prelievajú sa jedno dodruhého, až splynú. A z

prežívania, ktoré vzniká pritomto kúzelnom dej i,tryskajú prúdy vyžarovaní,ktorých výbežky zasahujúaž do najvyšších nebiesčloveku dosažiteľných.

Dávanie a branie v láskeje čarovné.

Žitie so srdcom plnýmnehy a vďačnost i ječarovné.

Obyčajný život sa zdáľuďom nezáživný. Ale pri-rodzený život je výsostnýmdruhom mágie! A každámágia, ktorá je mimo

života, je neprirodzená.Kým je človek pripúta-

ný k telu - a nie je k nemupripútaný zbytočne - hovoriťo čistom duchovne bez te-lesnosti je sebaklam. Vsymbolických analógiáchprežívame v hmotnom sve-te to, čo sa naša prebúdza-júca sa duša v duchovneešte len má naučiť vnímať.

Duchovný a fyzický dejsú pritom paralelné, rezonu-jú. Duchovné sa stáva názor-ným, hmatateľným a zrozu-miteľným vo fyzickom a fy-zické umocňuje duchovné.

Kňažky panny vestálkyudržovali oheň v chrámocha svätyniach dobrej bohyne.Udržovali oheň cudnosti-čis-toty vo svojich srdciach.

Pútnik vyrazil na cestuk posvätnému miestu, ajeho duch vyrazil na cestudomov, späť do Svetla.Jeho noha sa odvážila doneznámych končín, a jehoduch sa odvážil tam, kamnikdy predtým. On opúšťalmajetok tu na zemi a svojezlé vlastnosti tam na nebe-siach.

Z francúzskych Pyrenejívedie pútnická cesta doSantiago de Compostella,jednej z najväčších zápa-doeurópskych katedrál naatlantickom pobreží Špa-nielska. Prvých štyristo ki-lometrov tvorí namáhavéstúpanie a klesanie horský-mi hrebeňmi. To je očis-tenie. Druhých štyristo vediecez vyprahnutú pustatinu

náhornej plošiny Iberskéhopoloostrova. To je smrť. Aposledných štyristo vediekvitnúcimi záhradami prí-morských nížin. To je zno-vuzrodenie. A celú cestu le-mujú kostoly, kaplnky aoltáriky, ktorých symbolikaprehovára jasnou rečoupráve iba k tomu, kto bolna to pripravený fyzickýmprežitím - útrapami putova-nia.

Štyridsať rokov viedolMojžiš židov po púšti. Hocivzdialenosť medzi Egyp-

tom a Kanaánom by bolimohli prekonať v oveľakratšom čase. Ale Mojžišúmyselne predlžoval cestu.Lebo náročné podmienkybrúsil i a zoceľoval i ži-dovský národ, ktorý zrel kusvojmu poslaniu. Mojžišviedol židov z nížin Egyptado zasľúbenej zeme; aleviedol aj ľudské duše z nížinpozemských do zasľú-beného kráľovstva nebes-kého.

Keď sa postíte, vašetelo sa zrieka potravy, alevaša duša chtivosti vôbec.Ján Krstiteľ sa postil napúšti. Jeho hrdlo bolo vy-prahnuté smädom, a jehoduch prahol po vode života.S celou silou, akú len pred-stavuje telesný pud se-bazáchovy sa vydal hľadaťstudňu; a s celou silou, sakou len dokáže duchrozpriahnuť svoje krídla vzlie-tol hľadať prameň života.Horlivo odhadzoval piesokzo zasypanej studne; hor-livo odkladal nečistoty, kto-rými bola zasutá jeho duša.Narazil na kameň, a v potetvári mu vzchádzalo po-znanie, že bude musieťnajprv odvaliť všetky kar-mické balvany, čo mu stáliv ceste...

Rády bojovných rytierovbojovali železným mečom,aby zjednali hmotnú spra-vodlivosť medzi ľuďmi. Alekeby ste mohli vidieť ich du-ševné telá! Videli by ste,ako plamenným mečom

pravdy bojujú proti všetké-mu temnému.

Rytieri a rozprávkovíhrdinovia hľadajú princeznú- pozemské dievča, ktoréľúbia - aby ju odkliali, či za-chránili pred drakom. Ry-tieri hľadajú princeznú - svo-ju vlastnú dušu - aby ju od-kliali a vyslobodili z pazúrovtemnoty. Duša je tá spiacaprincezná, ktorú trebaprebudiť. Potom sa námhodí okolo krku a povie: Takdlho som na teba čakala!

V oných dávnych ča-

soch stavali národy - byť byaj sami bývali len skromne- nádherné chrámy, zčistého srdca k pocte svoj-mu Bohu. Každý priložilruku k spoločnému dielu:Katedrála sa pomaly dvíha-la od zeme k nebesám - av ich srdciach sa nezba-dane dvíhala katedrála vzá-jomnej spolupatričnosti aláskyplnej spolupráce.Ruky remeselníkov brúsilikameň na ušľachtilé ara-besky - a ruky anjelov vrý-vali krásu do sŕdc reme-selníkov.

Len v práci, v živote, lenv neustálom pohybe dávatepríležitosť anjelom, abyvám ukázali, čo potrebujetevedieť. Len ak sa o niečopokúsite, a vložíte do tohovšetky svoje duchovné, du-ševné aj fyzické sily,zažijete úspech aleboneúspech, prostredníctvomktorých vás vaši duchovnípomocníci nechajú zakúsiťniečo, čoho význam ďale-ko presahuje drobnú fy-zickú udalosť, ale učí vásčosi o vyšších skutočnos-tiach, aké vám zatiaľ nie súdostupné v inej forme akosymbolicky obraznej.

-ep-

28 Sophia

DO ASTRÁLNÍHO SVĚTA

jsem vždy chodil pro poučení ane proto, abych bytosti, s nimiž sesetkám, katalogizoval. Medituji a celédni trávím v přírodě. Nebudu popisovatzpůsob, jakým s nimi navazuji kon-takt, protože je to záležitostpodléhající určitým omezením.Každý, kdo je k tomu předurčen,obdrží od této obrovské říše klíč. Jetřeba se chovat s největší pokorou aúctou. Provést úlitbu bohům do čtyřsvětových stran, být čistý a několik

dní předem dodržovat půst a sexuálníabstinenci.Mikrokosmos a makrokosmos seprolínají, jsou dvěmi tvářemi jednépodstaty. Člověk je starý svým vývo-jem jako vesmír a je s ním spojennekonečně mnohapouty časovými iprostorovými, conemá v sobě, jindenenajde. Když seseznámí se struk-turou zla, lépe jejpotom rozezná.Váží si ho jakoprotipólu dobra, ježse jím sebe-potvrzuje. Z jejich střetnutí seodvíjejí děje života. Dává exis-tenci jiskru, bez něho by bylsvět sterilní, plný bezduchéharmonie.Setkal jsem se s několika by-tostmi všech čtyř živlů, dvěmagénii planet (Luny aVenuše), pěti vládcizodiaku (Skopec, Rak,Lev, Váhy, Kozoroh) ato vše pod vládou přísluš-ných božích atributů. Ně-které z těchto bytostí sepředstaví, jiné nikoli. Obvykle mákaždá jmen více a je s nimi silnějispjata než lidé, neboť jsou výrazempsychomagických, u vyšších pakkosmotvořivých sil.Z bytostí, které by okultisté patrnězařadili do nižších astrálních úrovní,bych dokázal na základě setkání snimi určit jen ty, které jsou popsány vpohádkách, či lidových pověstech ato víly, lesní muže a trpaslíky. Osob-nost však mají i stromy. Tyto bytostise vyskytují různě podle geologic-kých podloží, rázu krajiny, druhu po-rostu a také světových stran. Bytostitíhnoucí k samotě a poznání majírády severní svahy, temperamentní aohnivé jižní. Bylo jich však mnohem

více, prolínaly se do nich i bytosti zjiných rovin ať již pekelných, nižšíchči vyšších až kosmických. Byly roz-dílné také stářím. Některých se stářínetýká, alespoň ne měřeno lidskoupředstavou času, některé jsou staréjako geologické éry, jiné tisíciletí,staletí, desetiletí. Další žijí jen jednovegetační období, měsíc, či pár dní.Bytosti žijící více než jedno vegetačníobdobí se na zimu stahují pod zem atam přespávají, žijící několik staletí

až tisíciletí bdí a spí podobně jakolidé, ale obvykle obojí déle. Bytostistaré jako geologické éry jsou vestavu mezi bděním a spánkem. Ty,jejichž stáří se nedá měřit časem,

mají vědomí vždy jasné.S větším stářím bytostipřibývá

jejich vědění a moci.Velkou roli hraje v jejich objevováníčas. Rozhodující je zodiakální zna-mení. Tato znamení představují du-chovní energie, realizující se zde přesastrální svět. Nejvíce energie majíbody rovnodennosti a slunovratů, alejsou i jiné, např. Velikonoce. V zimějsou obvykle nižší astrální vrstvyprázdné po génie planet, až na něko-lik jiskřivě čistých, velice vznešenýcha moudrých bytostí, znajících nej-hlubší tajemství života a smrti, repre-zentujících potence znovuvzkříšení.Jednou v zimě se vyprázdní astrálnísvět zcela, zbude jen geometrie pros-toru, člověk se ocitne před počátkemčasu, před řekou života a pochopí, že

přebrodit ji bez ušpinění nelze. Neza-stupitelný význam mají též měsíčnífáze. S přibývajícím měsícem přibývádobrých bytostí, s ubývajícím zlých.Za úplňku je astrální svět rušný aživý, za novu pustý a slabý. Měsíc jeve svém neprojeveném aspektu staršínež vesmír a souvisí s poznáním.Přírodní bytosti odlišně žijí od jara dopodzimu dle měsíců a každá má ji-nou nástupní hodinu. Určité bytostise objevují od západu slunce do vý-

chodu první hvězdy. Je to obvyklehrubá, neukázněná a škodolibáčeleď, představující většinou vitali-zované a zosobněné pudy, ať již lid-ské či zvířecí. Při západu slunce atěsně po něm minulost a budoucnostsplynou. Na krátkou dobu lze do-sáhnout stavu vševědoucnosti o

věcech, jež podléhajílidskému chápání. Přivýchodu první hvězdypřicházejí strážcovéprahu a rokují, zdapříchozího pustí dálenež jen do světasublunárního. Je-li

mu vstup dovolen,ohlásí jeho příchod

hlasem lesního rohu.Od východu prvníhvězdy do půlnoci

se objevují bytostičlověku většinou naklo-

něné. Od půlnoci došírání panují bytostismrtonosné. Zlo ve

své strašlivosti,velkoleposti a síle. Od šírání dosvítání se objevují bytostinaděje a počátku. Bytostí obý-vajících den je podstatně méně

než v noci.Všechny jsou obdařeny různým stup-něm krásy, od abstraktní jevící sejako světelné vzory nabité vědomím ainteligencí až po smyslnou, jinéohyzdností až strašností. Některéjsou laskavé a dobré, jiné zlé ažvražedné, na některé se kategoriedobra a zla nevztahují. Každá vládneurčitému vědění a je ochotna je pře-dat, některé však jen za cenu soubo-je, který nemusí člověk vyhrát amůže zešílet i zemřít. Mnohé bytostiz nižších astrálních vrstev si mistěžovaly, že kvůli lidské bezohled-nosti a chamtivosti hynou. Jsou přílišspjaty s přírodou a jak ubývá přírody,ubývá i jich. Bytosti z vyšších sfér

Sophia 29

AKO MAJSTERECKERHARDH¼ADAL BOHA

mě varovaly před celoplanetárníkatastrofou, nedokážu si však před-stavit tak velké a jednotné pokání,spojené se změnou života a přístupuk přírodě, jaké by lidé museli učinit,aby tuto katastrofu odvrátili. Jestližek ni dojde, vymizí téměř vše živé,snad přežije pár jedinců, ale určitě tobude konec této civilizace. Zeměbude dlouho a dlouho pustá. Až pogénie planet vymizí skoro všechnyastrální bytosti.Každá civilizace má hodnotu jedinců,jací z ní vycházejí. Dnešek v porov-nání s Kelty, antikou či gotikou jeúpadkem. Tato civilizace je zvnějšně-lý a zhmotněný psychický jed, me-galománie moci, sobectví a strachu.Umělá nadprodukce žene lidi do pra-covního procesu, naše civilizace jepostavena na výkonnosti a člověk jetak již od útlého mládí jednostrannědeformován, zaopatřuje své potřebyhorečnatou činností vedoucí k nepři-rozeným pohybům, prováděným celo-planetárně prakticky nepřetržitě. Jdeo gesta neuvědomělých černých ri-tuálů zásobující rezervoár temnýchsil, jehož mohou využít černí mágovévyšších řádů. V tomto prostředí jsoutendence ke zlu posilovány a množíse jako bakterie v živném roztoku.Existenci člověka lze posuzovat zedvou zorných úhlů: pohledem tech-nickým, jenž optimisticky slibujenepřetržitost zmnožování a růstu bla-hobytu, informací a využitých energiíaž k expanzi do vesmíru a teoretickyi k možnosti překonání gravitačníhokolapsu. Nebo pohledem biologic-kým, který nesmlouvavě říká, že za-tím dosud známé biologické druhy ažna ojedinělé výjimky vyhynuly.Právě nyní je čas, aby si věda,okultizmus a východní filozofie podalyruce a navzájem se oplodnily, neboťmají stejný cíl, uchopení skutečnosti,liší se jen v metodách a terminologii.Pochopením světa vnitřního se rozšíříznalosti o souvislostech světavnějšího. Raketoplán i katedrála jsouvýrazem různých duševních potencí,v obou se zrcadlí velikost i dalšímožnosti, mužský pól dobývání aženského spočinutí. Bylo bynešťastné prosazovat jedno na úkordruhého.

Aleš Rovenský, 1993

eľký mystik Eckerhard veľmidlho hľadal Boha a stále Honemohol nájsť. Preto túžil po nie-kom, kto by mu ukázal cestu kPravde, ktorá by ho zaviedla kjeho vytúženému cieľu.

Jedného dňa konečne začul hlas, ktorýmu radil. Choď ku chrámovej brá-ne a tam nájdeš človeka, ktorý ticestu k pravde ukáže. Počúvol,šiel tam a toho človeka našiel. Bolto starček chudobne oblečený,ktorý mu na jeho pozdrav „Boh tidaj radostný deň“, odpovedal: „ne-

mám nikdy zlý deň!“ Na jeho ďal-ší pozdrav „Boh ti daj veľa zdaru“,odpovedal s rovnakou istotou:„Nemám nikdy žiaden nezdar!“Na to mu povedal majster: „Kiežby si bol šťastný“ a starčekodpovedal: „Nie som nikdynešťastný!“

Majster zostal prekvapene stáť a prosilho, aby mu povedal, ako došiel ktýmto názorom? A k takej veľkejmúdrosti?

A starček ochotne rozprával. Všetko čomám, od Boha mám; riadi všetko,čo sa okolo mňa deje. Tak somsa naučil byť spokojný a šťastný.Ale predovšetkým som sa naučilmilovať Boha.

Ak som hladný, velebím Boha. Ak somzimou skrehnutý, velebím Boha.Ak je sneh, dážď, zlé počasie,velebím Boha. Ak som predme-tom ohovárania a pohŕdania, vele-bím Boha.

Preto nemám nikdy zlý deň.Ty vravíš: „Boh ti daj veľa zdaru!“ A ja ti

vravím, že nemám nikdy žiadnynezdar. Preto, že žijem vo vôli

Božej.Čo mi Boh dáva a čo pre mňa robí, je

pre mňa vždy to najlepšie. Nech jeto blaho, alebo utrpenie, horkosť,alebo slasť, všetko prijímam ra-dostne ako najvyšší dar. Potomma nemôže žiadny nezdar stret-núť.

Ty vravíš: „Kiež by si bol šťastný!“ A jati vravím, že nie som nikdy ne-šťastný preto, že túžim jedine potom, aby som bol s vôľou Božouzjednotený. Uviedol som svojuvôľu úplne do súladu s vôľouBožou, takže to, čo Boh chce,chcem aj ja.

Preto nie som nikdy nešťastný; nemô-

žem byť nešťastný preto, žetúžim len po jedinom! Byť vo vôliBožej a svoju vlastnú vôľuodovzdal som celkom vôli Jeho!

A čo keby ťa poslal do pekla?Mám dve ramená, ktorými Ho objí-

mam. Jedným ramenom je pravápokora a druhým ramenom jeláska.

Z toho som vyrozumel, povedalmajster, že pravá láska a pokorasú priamou cestou k Bohu.

Kto vlastne si?

Som kráľ!Ako to, kde máš poddaných?Moji poddaní sú moje návyky, zlo-

zvyky, žiadosti, túžby a ja nadnimi vládnem, podriaďujem ichsám sebe, pretože - ja som kráľ!

Kde je tvoje kráľovstvo?V mojom vnútri, pretože v ňom sídli

svedomie!

Takto poučil starček majstra Eckerhar-da, kde má hľadať Boha a Pravdu.

Suzanne Schwartzkopff

30 Sophia

... buď vůle Tvá jako v nebi, tak i na zemi ...Když jsem se zamýšlel nad tématem tohoto článku, tj.

existence mimozemských civilizací a jejich případný vztah knaši planetě, bylo to pro mne velmi těžké. Avšak ne proto,že bych o tomto nikdy neuvažoval, to naopak, ale proto, žese mi v rámci mé pastorační praxe nikdy nenaskytl prostortyto myšlenky prezentovat, a vždy jsem je považoval spíšeza soukromé úvahy, s nimiž nebudu seznamovat své okolí.Napsat na toto téma článek je pro mě velmi složité i z důvo-du prostorového. Obávám se, že se mi zde podaří nastínitjen osnovu myšlenek, které by potřebovali více rozvést.

V počátku bych však rád vymezil terminologii. Obecněse užívá termín mimozemské civilizace. Já osobně tentotermín cítím jako velice nedokonalý, zavánějící technokra-tismem současné doby. Nemyslím, že by civilizace, tak jakji můžeme potkávat ve svém běžném životě, byla tím, cobych očekával vevesmíru. Pro mne jecivilizace projevemdegenerace kultury iduchovních hodnot aco nejvíce, součas-ná civilizace lidstvavykazuje i prvkyvědecké stagnace.Dnešní civilizace jespíše odklon k tech-nickému primiti-vizmu a barbarismu.V souvislosti s mi-mozemským živo-tem bych tedy radějipoužíval termín ne-pozemské inteli-gence. Což přesnějioznačuje to, cohledáme. Dnešnílidstvo žije většinouve dvou názorovýchproudech ve vztahuk nepozemskýminteligencím. Obatyto proudy, ať chtěči nechtě, čerpají zreligionistiky. Prvýproud bychom mohli označit jako nábožný, všechny projevynepozemské inteligence, které zaznamenává ve svatýchpísmech, řadí do sféry spirituálního světa, jsou to andělé,pozitivní i negativní duchovní bytosti a pod. Na základě těch-to přístupů pak i současné pozorované jevy, které lidstvozaznamenává, řadí do této osnovy. Označuje je za Božízjevení, Boží spřítomnění, nebo naopak démony a Satana.Je to velice jednostranný přístup, který je velice zavádějící.

Druhý názorový proud čerpá ze svatých písem a histo-rických knih popisy situací a „techniky“, které označuje zazáznamy dávných kontaktů mimozemských civilizací s lid-stvem. Přikládá jim pak úlohu učitelů lidstva, ukrývajících seza lidské kulty. Tento názor je také velmi zavádějící, neboť kčemu by byl lidstvu učitel neříkající sám o sobě pravdu.

Oba názorové proudy jsou produktem současného sta-vu lidstva, které již narazilo díky své neschopnosti vnitřníkomunikace, míru a pokory na svůj technický strop a začínáse výrazně štěpit do dvou radikálních táborů, přičemž se obařítí do nového temnověku. Velmi to připomíná onu známou

hagadu o království slepců, v němž vládce vyšle nevidoméministry, aby zjistili co je slon. Ministři přijdou ke slonu adotýkají se ho každý na části jeho těla. Pak se vrátí ke krália hodnotí, co drželi. Ten, který se dotkl chobotu, říká: Je tohadice. Ten, který se dotýkal ucha, říká: Je to vějíř. Ten, conarazil na tělo, říká: Je to zeď. Ten, který poznával nohu,říká: Je to sloup. A ten, co držel slona za konec ocasu, říká:Je to silný štětec. Král jim odpoví: Všichni lžete, ale dohro-mady máte pravdu. Slon je to a to má takové části.

Naše dva tábory jsou ve stejné situaci. Každý vidí jento, čeho se dotýká jeho mysl, srdce a přání vidět.

Všechna svatá písma, která různé národy uctívají, obsa-hují určité záznamy popisující létající stroje či jinou techniku,kterým bychom mohli přisuzovat nepozemský původ. Někte-rá písma popisují život na jiných planetách. Písma však také

popisují duchovní svět. Některá podrobněji, jiná jen mezi řád-ky. Lze však vždy vycítit neměnnost duše a její souvislost sBožím plánem. Život v duchovním světě je nesporně životeminteligentním, a proto bych na prvém místě viděl za proká-zanou mimozemskou inteligenci duchovní svět. Sice se ne-pohybuje v hmotných měřítcích našeho současného bytí, aproto se nám muže zdát jeho existence diskutabilní, ale jistětu je.

Druhým faktorem mimozemské inteligence jsou zcelajistě reálné fyzické světy. V tom věřím našim vědcům, kteřítvrdí, že ve vesmíru je mnoho sluncí, která mají planetu svelmi obdobnými životními podmínkami jako má Země. Jestlijsou nám lidem, podobní či nikoli, to mi nepřipadá jako pod-statné. Důležitá je otázka, zda jsou nám tyto kultury blízkésvou inteligencí, či nás převyšují kulturností, schopnostmikolektivního myšlení a cítění. Zda mají pozitivnější přístup kekologické rovnováze a zda je pro ně důležité mírotvornémyšlení. Pokud mají tyto pozitivní kvality, a já doufám, žeano, je to důvod, proč s námi nenavázali nikdy aktivní kon-

Sophia 31

Centrum

aplikovanej

intuície¯ Využitie duchovného

potenciálu èloveka vo vede,

hospodárskom plánovaní

a osobnom živote

¯ Výchova mládeže

k vyváženosti

rozumu a citu

Úvodný seminár povedie

5. februára 1994 o 14.00

Dr. William Kautz

z Kalifornie, USA.

Záujemci o spoluprácu

kontaktujte

Ing. Juraja Sitára,

Eko-Iuventa, Búdkova 2,

811 04 Bratislava,

Tel.: 07/31 21 66,

07/31 46 02

takt, neboťkontakt slidstvem,jehož zábavou jepolitická řevnivost,vyhlazování vlast-ního druhu, ekolo-gická krátkozrakost,nebezpečné jadernéprojekty a neúcta k zá-kladním Božím zákonům,by byl až příliš riskantní.Věřím však, že nejsou takovíjako my. Pokud by takovýmibyli a měli takové technickéschopnosti, jaké se nám dařírozpoznat z kontaktu z neiden-tifikovatelnými létajícími objek-ty, bylo by lidstvo a planetaZemě již dávno jednou velkoupracovní kolonií.

Mám však naději, že vevesmíru jsou i obyvatelné planety,které nemají vyšší formy inteli-gence, a které by bylo možné osídlit.Neboť lidstvo se svou domovskou pla-netou nakládá tak, že v budoucnu bu-deme takové útočiště potřebovat.

A při této myšlence bych se rádvrátil k duchovním hodnotám, neboťvesmír a jeho osídlení, možné mi-mozemské inteligence, to všepochází z rukou Všestvořitelevesmíru, Boha, který je nejvyššímzákonodárcem. Člověk i přes své zvrhlosti má stále potřebuuctívání. Pokud odmítne existenci Božského Universa, pakse klaní lidským idolům, politikům, hudebníkům, válečníkůmči sexuálním extrémům.

Avšak existuje velké tajemství ve slovech Ježíšovy vzo-rové modlitby, kdy Ježíš Všestvořiteli říká: „buď vůle Tvá jakov nebi, tak i na zemi.“ Není to tedy jen motlitba propozemšťany, neboť Ježíš, který byl Boží vyvolenou bytostí,přicházející jako Mesiáš z duchovního do fyzického světa,jistě věděl o nepozemských inteligencích, které téžpocházely z díla Nebeského Otce. Právě to, že se současnélidstvo tak velmi staví proti přirozenému Božímu zákonu ařádu, je největším problémem, proč nemůžeme pokročit vevědě a technice natolik, abychom zdokonalili vesmírné lety,ale také abychom těm kolem nás dokázali, že kontakt slidstvem věští již i něco jiného než bolest, slzy a utrpení.

Bůh jistě stvořil mnoho světů. A na nás záleží, jak doká-žeme s Jeho stvořením nakládat. Zda si zasloužíme vzestupa vyšší poznání, budeme-li dodržovat BOŽÍ řád. Či zda sesami zničíme, postavíme-li se proti přirozenému řádu proživot na planetě Zemi.

Jaký vliv tedy mají mimozemské inteligence na planetuZemi? Myslím, že nyní velmi malý. Planeta Země musínejprve skutky svých obyvatel prokázat, že stojí za to s nínavázat komunikaci. Pak můžeme mít s mimozemskýmiinteligencemi nejen vzájemný prospěch, ale i růst. A vesmírse bude vracet zpět k dokonalé harmonii původního Božíhoplánu.

Reverend Jaroslav Ignatius Jochanan VokounStředisko duchovní péče o mládež

Resslova 866/14 B.C.6CZ 41002 Lovosice, Czech Republic

32 Sophia

Keďže sa blíži obdobie vianočných sviat-kov, v ďalšom voľnom pokračovaní našejtémy sa zameriame celkom konkrétne a bu-deme skúmať dva javy, ktoré patria vkresťanskej kultúre k symbolike Vianoc. Akoprvým sa budeme zaoberať vianočnýmstromčekom a potom betlehemom, pričom uoboch si najprv stručne povieme o ich vznikua niektorých súvislostiach, a potom urobímeanalýzu symboliky a tvarov.

Vianočný stromček, ktorý sa stal rozšíre-ným symbolom Vianoc vlastne až nedávno,sa často mylne spája s inou tradíciou via-nočnej zelene. U európskych národov bolozvykom v dobe vianočných sviatkov dávať na

rôzne miesta v dome zelené vetvičky z ihlič-natých stromov. V niektorých oblastiach satento zvyk udržuje dodnes. Odborná literatúrapodáva ako nezvratne dokázaný nemeckýpôvod vianočného stromčeka a jeho vznik vmestskom prostredí. Prvým písomnýmzáznamom je zápis v brémskej kronike z roku1570 o jedli ozdobenej sladkosťami a papiero-vými kvetmi v cechovej budove, do ktorej bolipozvané deti remeselníckych majstrov. Po-dobné správy zo 16. a 17. storočia sú známeaj z iných nemeckých a švajčiarskych miest.V 17. a 18. storočí sa stromček rozšíril ponemeckých mestách v rodinách mešťanov avysokých úradníkov. Potom sa dostáva doeurópskych aristokratických palácov akniežacích dvorov. Až v 19. storočí sa objavu-je v šľachtických zámkoch vo Francúzsku,Anglicku, Nórsku a Dánsku. V Poľsku savianočný stromček ujíma až začiatkom 19.storočia, rovnako na našom území, a to najprvv mestách a až koncom 19. storočia na vidie-ku. Toľko hovorí odborná literatúra (V. Frolec:Vánoce v české kultuře, Vyšehrad 1989). Vokultnej tradícii sa stromčeku dostalo ioznačenia „ohnivého kríku“, vytvárajúcehoanalógiu s biblickým Mojžišovým na púšti apripisovali sa mu rôzne iné, viac alebo menejvhodné obsahy. Materialistické reflexy nášhomyslenia nás vedú hneď k prijatiu vedeckejsprávy, ale pripomenúc si fakt, že väčšinavedeckých dôkazov je špecifickým výberomúdajov, podporujúcich apriórnu predstavu (viď„slávny“ vývoj človeka z opice), nechámeotázku pôvodu vianočného stromčeka otvo-renú. Iste tým ušetríme aj romantické pred-stavy v mysliach mnohých ľudí a v neposled-nom rade neporušíme zákon mnohovýzna-

movosti javov skutočnosti.Vianočný stromček je tradične stromom

ihličnatým. Aj v zimnom období svieža zeleňtýchto stromov sa využíva ako symbol novéhoživota, znovuzrodenia, čo je vlastne najhlbší,univerzálny význam sviatkov zimnéhoslnovratu, času, keď začína ustupovať tma azima a narastajú svetlo a teplo, potrebné preživot. Ihličnaté stromy, používané na Vianoce,sú z hľadiska tvaru charakteristické svojoukužeľovitosťou. Najdlhšie konáre s najväčšímhorizontálnym rozpätím sú spodné konáre,smerom nahor sa stále skracujú a celkomhore strom končí hrotom, zakončujúcim jehodominantnú vertikálu kmeňa. Vrchol kmeňa je

jeho najvyšším fyzickým vrcholom a zároveňvrcholom pomyselného kužeľa ako základnejgeometrickej formy stromu. Geometrický tvarkužeľa, interpretovaný z hľadiska existenciál-nych symbolov, hovorí o bytí, ktoré sa odširokej základne s veľkým množstvom prvkovstále viac integruje, transformuje až k do-siahnutiu Cieľa v najvyššom bode. Tento bodje vrcholom existencie a teda Cieľomvšetkého, čo v priestore kužeľa smeruje knemu. Takýto strom ako tvarový symbol hovo-rí svojou telesnou stavbou o tom, že na naj-nižších bytostných stupňoch je najväčší záu-jem o horizontálny rozmer života, o horizontál-ny rozvoj, a čím postupujeme po vertikálebytia vyššie, tým je tento záujem menší aenergia sa sústreďuje na vertikálny vývoj(horizontálnu a vertikálnu bytostnú dynamikumôžeme vyjadriť aj ako vonkajšiu a vnútornúorientáciu vedomia). Na Vianoce si prinášamedo svojho domova stromček v tvare kužeľa,vyjadrujúceho pozitívnu bytostnú tendenciu vMakro i mikrokozme. Integrovanie rôznychbytostných Síl a ich orientácia do jednéhoúbežníka, ústiaceho v stave Absolútna, je totižcelkom analogickým procesom v rámciVesmíru i v rámci človeka. Ak už máme tentosymbol doma, vyberieme z krabíc rôzne pes-tré a väčšinou lesklé ozdoby. Na vrchol stro-mu - vrchol bytostného kužeľa (alebopyramídy) umiestnime najväčšiu a najkrajšiuozdobu, ktorou je v tradičnom poňatí žiariváhviezda. Ozdoba na vrchole vianočnéhostromčeka symbolizuje vrcholný stav vo sférebytia, teda v kresťanskom vyjadrení to budeosoba Krista alebo stav kozmického vedomia,podľa toho, či sa obraciame k predstave osob-ného alebo neosobného Boha. Celý plášť i

vnútro bytostného kužeľa vyzdobíme menší-mi, ale pestrými ozdobami, sú to všetky tiekrásne a zázračné veci, ktoré život obsahuje.Zdobením vianočného stromčeka - symboluuniverzálneho bytia, vyjadrujeme svoj pozi-tívny vzťah k nemu, pritakávame životu. Vtomto vedomí sa zdobenie vianočného stromua vianočné zvyky spojené s ním môžu staťoslavou bytia. Oslavou vyhradenou na svia-točné dni, v období ktorých sa narodil Spasiteľ(božský stav vedomia). On je tou žiarivouhviezdou na vrchole vesmírneho bytia,priťahujúcou všetko k sebe. Na cestu námsype mnohé zázračné veci života, ktoré salesknú ako ozdoby na vianočnom strome,

strome života. Celkom dolu na zemi, tam, kdeskutočne stojíme, sú zabalené darčeky. Jedenz nich je určite aj pre nás. Deti žijúce vovyššej rovine vedomia (možno im dnes užkonečne porozumieme) to prežívajú správnea majú pravdu - darčeky sú od Ježiška.

K tradičným ozdobám stromu patrili vos-kové sviečky. Dnes sú už snáď v každejdomácnosti nahradené elektrickými. Toutotechnickou vymoženosťou sa dosť znejasnilasymbolika horiacich sviečok, ktoré sú sym-bolmi trvania života v čase a pri všetkej tejkráse a pestrosti stromu života nás upozorňu-jú, že predsa len všetko, čo možno nazvaťbytím, je pominuteľné. Dnes môžeme tentopocit lepšie prežiť zapaľovaním prskaviek nastromčeku. Prskavka horením spaľuje svojmateriál v ohraničenom čase a dym stúpahore k vrcholu stromu. Život je vlastne podob-ný, vo fyzikálnom zmysle spaľujúci proces, amy môžeme svoje vedomie stotožniť s Du-chom, ktorý vystupuje hore. Po skončeníjedného životného cyklu nemusíme vedomímostať vo sfére, v ktorej zostávajú hrubé štruk-túry bytia. Nemohol by to ani byť život, kebynám aj vo sviatky pokoja, lásky a radostinepripomínal aj svoju druhú tvár.

Tohtoročné Vianoce skúsme zdobiťstromček v hlbšom stave vedomia, s vedo-mím myšlienky, ktorú strom i celý rituálstelesňuje. Ak sa nám to podarí, určite pocí-time veľký rozdiel medzi tým, keď vnímame azdobíme stromček ako čisto dekoratívnu vec,a keď ho zdobíme a vnímame ako symboluniverzálneho života a jeho oslavy, ako sym-bol aj nás zahrňujúcej integrácie vesmírnehobytia do najvyššieho stavu v rámci stvorenia.Tento stav sa v kresťanstve nazýva Kristom,

VIANOÈNÝ

STROMÈEK BETLEHEM(Duchovný význam tvarov - 3. časť)

Sophia 33

jeho zrod vianočné sviatky reprezentujú.Druhým typickým symbolom Vianoc,

ktorý nás môže zaujímať z hľadiska reči tva-rov, je betlehem. Vznik tradície vianočnýchbetlehemov sa pripisuje svätému Františkoviz Assisi, ktorý v roku 1223 v Umbrii vytvorilprvýkrát živý obraz narodenia Ježiška. Tútoprvotnú živú formu „jasličiek“ - neskoršiehobetlehema - potom šírili františkáni a jezuiti,ktorí tak možno chceli „pohanské“ obyčaje,spojené so zimným slnovratom, neprestajneudržiavané v ľudových vrstvách vytlačiťniečím, čo malo kresťanskú formu. Išlo tuvlastne len o výmenu šatu, ktorý by vyhovovalnovej viere a ideológii (podobne to bolo aj sinými univerzálnymi sviatkami, mystériami arituálmi, ako napr. s omšou a s prijímanímBožieho tela). Práve preto, že betlehem malobraznú a dramatickú formu, blízku azrozumiteľnú ľudovým vrstvám, nezostal lenzáležitosťou sakrálneho prostredia, ale roz-šíril sa medzi bežným obyvateľstvom. Skôr,než začneme analyzovať tvarové premenybetlehemov, odzrkadľujúce psychické a by-tostné premeny človeka a spoločnosti,musíme sa vrátiť k myšlienkovému a formál-nemu začiatku skúmaného javu. Betlehem,tak ako všetko, má svoju základnú, či pres-nejšie, pôvodnú podobu a určenie. A na druhejstrane, znovu tak, ako všetko v tomto svete,má históriu vlastných postupných premien.

Betlehem je mesto, v ktorom sa narodilSpasiteľ. Mesto znamená človeka a narodenieKrista znamená vstup božskej kvality do sféryľudského bytia. Toto je pôvodným základnýmobsahovým posolstvom kresťanského sym-bolu vianočného betlehema. Jeho hlbšie skú-manie začína uvedomením si dvoch charakte-ristických prvkov objektu: prostredia (budovy,resp. mesto, krajina) a živých bytostí. Uvidímeďalej, že tak, ako sa posúval jeho myšlienko-vý obsah, tak sa menil aj formálny charakterbetlehema v oboch spomenutých prvkoch. Vkresťanskej tradícii symboliky mesto Betle-hem a teda aj jeho modely betlehemy - pred-stavujú človeka ako mikrokozmos. V jehokompozičnom (geometrickom alebo optickom)centre sú umiestnené „jasličky“ - stajňa, domalebo jaskyňa a v nej sa nachádza svätárodina. Najčastejšie používaná stajňa, chliev,je symbolom človekovho vnútra, jeho mysle,ešte pred definitívnou očistou (začínajúcouvyčistením chrámu od kupcov a končiacoumystickou smrťou na kríži). V gréckej tradíciito je Augiášov chliev, ktorý musí vyčistiť He-rakles. V tomto najužšom okolí, v prostredístajne, tvoria Ježiškovi spoločnosť veľmirôzne bytosti. Sú to symboly duchovných,psychických a bytostných zložiek mikro-kozmu človeka. V dome (teda v tele), kde sanarodil Ježiško, sa nachádzajú preto, lebo súvšeobecne prítomné v každom človeku (pre-javené alebo potenciálne). Panna Mária pred-stavuje čistú myseľ, v lone ktorej sa zrodilbožský stav vedomia, anjeli ochraňujúcebytosti či energie vyšších sfér, Jozef vonkajšírozum, zabezpečujúci prežitie vo vonkajšomsvete, domáce zvieratá nižšie bytostné sily,prítomné v človeku. Pastieri pasúci ovcepredstavujú záujmy človeka, usmerňujúce

jeho myšlienky. Prichádzajú sa pokloniťnovonarodenému dieťaťu, aby tak v symbolic-kej rovine vyjadrili, čomu sa majú podriadiťzáujmy človeka. Traja králi (v pôvodnomtexte: mágovia), symboly troch základnýchbytostných zložiek človeka, sa tiež prišlipokloniť budúcemu Pánovi mikro a Makrokoz-mu a doniesli tri rôzne dary - symboly trochmedzníkov či stavov duchovnej cesty člove-ka. Všetky bytosti a celé prostredie smerujú ktomu jedinému kompozičnému a duchovnémucentru, ktoré je v maštali. I kométa, symbol„padajúcej hviezdy“, smeruje sem. V tejtozákladnej, pôvodnej podobe betlehem májednoznačne sakrálny charakter a môžeme nazáklade rozboru symboliky povedať, že iduchovný obsah. Ale za taký dlhý čas existen-cie betlehemov to nemohlo ostať nezmenené,tak ako nezostávajú nezmenení človek,spoločnosť a náboženstvo. Všetko, čo vznikáv prvotnej sile a jednoduchosti, sa časomrozvetvuje, rozdrobuje. Sila vnútorného nábojasa premiestňuje do vonkajšej sféry, do jej tzv.rozvoja. Všetko vonkajšie, celá kultúra acivilizácia, vzniká na základe tohto zákonaregresu univerzálnej energie. (Druhý aspektzákona sa uplatňuje, keď človek alebospoločnosť sťahuje energiu do seba za úče-lom svojho vnútorného vývoja, čím prestávavenovať pozornosť „vymoženostiam“ kultúry acivilizácie.) A tak bežní ľudia poslušní zákonaregresu kozmickej energie, uplatňujúceho sav ich bytí, začali postupne pridávať novéprvky do kompozície betlehemov, začali ich„skrášľovať“ a „zdokonaľovať“. Betlehemysa robili aj v tých najchudobnejšíchľudových vrstvách, a hoci už mali zhľadiska účelu charakter detskej atrakcie,z prostých ekonomických dôvodov tunehrozila podstatná deformácia pôvodnejpodoby. Svoj najväčší formálny rozmacha najväčší kvalitatívny úpadok zazname-nal betlehem v meštianskom prostredí.V meštianskych rodinách sa z nehostala drahá reprezentačná záležitosť,ku ktorej sa deti mohli priblížiť len naurčitú bezpečnú vzdialenosť. V 18. a19. storočí betlehemy existovali akostatické modely, bábkové divadlo adokonca ako pouličné divadlo. Dokonvenčného sakrálneho prostrediaprenikali miestne prvky svetskéhocharakteru. Ku kanonickýmpostavám pastierov a troch mudr-cov sa pridružujú postavy sedlia-kov a remeselníkov všetkéhodruhu. Vedľa palestínskych pa-liem sa objavujú brezy, topole aihličnaté stromy našej oblasti,zvieratá chované na našichgazdovských dvoroch arastliny pestované na našichpoliach. Výraznosť maštale sosvätou rodinou ustupuje spribúdajúcimi budovami anarastajúcim množstvompostáv. V rámci betlehemusa vytvárajú oblasti s vlast-ným, svojbytným centrom -gazdovské dvory, mlyny a

remeselnícke prevádzky, námestia s kosto-lom a krčmou. Uspokojujúc meštianskyzdeformovaný cit, na kopcoch nad mestomvyrastajú hrady európskej alebo rozprávko-vej, fantastickej podoby. Na pomoc človekuprichádza aj technika a ľudia, zvieratá, vozya stroje sa začínajú pohybovať. Človek ibetlehem prestali byť zmeravení v posvätnejchvíli zrodenia sa Života. Pozornosť saprenáša do okolia, ktoré ožíva, k vonkajšku,v ktorom začína pulzovať život, ten nášobyčajný, nám blízky. V neďalekej krčme saobčerstvujú pútnici z ďalekých krajov... Sovznikom vedľajších, svetských scén, ichpodrobným spracovaním, spohyblivením či vinom prípade dramatizáciou scén, sa defini-tívne vytratila sakrálna, či aspoň vznešená aslávnostná atmosféra betlehema a pozornosťbola odvedená smerom k zábavnému ažkarnevalovému duchu. V 19. storočí vznikli zpouličných betlehemov akési vianočné hry, vktorých sa po kanonických scénach pred-vádzali deťom kratochvíľne príbehy zovšedného života. Do takejto už naozajľudovej zábavy sa dostali aj prvky spolo-čenskej a politickej satiry. O tejto skutočnostisvedčí fakt, že tieto vystúpenia boli v 80tychrokoch minulého storočia v Čechách policaj-ne zakázané. Na začiatku sme si určili dveformálne línie, v ktorých možno sledovaťpremeny betlehema: bytosti a prostredie(krajina, architektúra). Z predchádzajúcehoje jasné, že evidentná zmena nastala voboch prípadoch.

Nakoniec musíme konštatovať, žeskúmaný jav - v tomto prípade vianočnýbetlehem - je obsahovo i formálne analo-gický stavu jednotlivca či spoločnosti,stavu svojho tvorcu i konzumenta. Vnú-torný, skutočný Život je v tme nevedo-mosti zamenený za vonkajšiu ilúziuživota a skutočnosti. Myseľ vychádzavon a blúdi labyrintom sveta,neuvedomujúc si, že ho sama vytvára.V konkrétnejšom význame je decen-tralizovaný, sprofanizovaný a luna-parkový betlehem, z ktorého savytratil duchovný rozmer, obrazomnašich Vianoc. Vianoc v spoloč-nosti, pre ktorú sú typickýmizážitkami obdobia - neprimeranénákupy darčekov, jedla a následnékonzumné „sviatkovanie“ pri jedle,pití a televízii.

A tak, stojac nad zrkadliacimnás betlehemom, nám nezostávana záver nič iné, len sa zamyslieť,nakoľko sme schopní nastúpiťcestu späť k posvätnému stredu(v sebe, v nás, v celom Vesmíre).Nakoľko sme schopnívyslobodiť svoje cítenie, mysle-nie a konanie z ilúzie vonkaj-šieho roztriešteného života asveta a vdýchnuť pravú sku-točnosť Života. Nech sútohtoročné Vianoce našímprvým krokom!

-fk-

34 Sophia

Neprehovorila slova, ako-by vedela, že Krása hovorínebeskou rečou, ktorá je po-vznesená ponad hlásky vy-slovované perami; je večnýmjazykom, v ktorom sú všetkyľudské jazyky zajedno azlievajú sa do hlbokého,nemého pocitu, tak ako tichéjazero priťahuje k sebebodré piesne potôčikov ariek a premieňa ich vo svojejhĺbke na večné mlčanie.

Krása je tajomstvo, ktoré-mu rozumie náš duch, zktorého pije živú vodu a podktorej vplyvom sa rozvíja.Naše myslenie sa váhavotápajúc pokúša definovaťkrásu a zachytiť ju do slov,bez akejkoľvek nádeje, že samu to kedy podarí.

Oku skrytá zachvieva savo vlnách, ktoré prúdia me-dzi pocitmi vnímajúceho avnímaného. Skutočná krá-sa sa prejavuje v lúčoch,ktoré tryskajú z Najsvätej-šieho v duši; jej jas sipreráža cestu z najväčšie-ho vnútra, rovnako ako saživot prediera zo semiačkakvetiny a vyleje sa do kve-

tov, prepožičiavajúc im far-bu a vôňu.

Krídla, 24

Sedemponížení

Ponížil som svoju dušusedemkrát.

Po prvý raz, keď som sapokúšal povýšiť sa na úkorslabých.

Po druhý raz, keď sompred mrzákom predstieral, žekrívam.

Po tretí raz, keď sompostavený pred voľbu upred-nostnil ľahké pred ťažkým.

Po štvrtý raz, keď som sadopustil chyby a utešoval sachybami ostatných.

Po piaty raz, keď som sazo strachu podriadil a pripadalsi veľký v trpezlivosti.

Po šiesty raz, keď somzdvihol svoje rúcho, aby somsa nepošpinil životom.

Po siedmy raz, keď somvelebil Boha hymnami a po-kladal môj spev za zásluhu.

Čítanka, 86

Črty tváre, ktoré odhaľujútajomstvá duše, prepožičia-vajú človeku krásu a pôvab,aj keď tie duševné tajomstvású bolestivé a plné utrpenia.Avšak tváre, ktoré - podobnémaskám - nie sú výrazomničoho vnútorného, postráda-jú akúkoľvek krásu, aj kebyich vonkajšie formy bolidokonale symetrické a har-monické.

Podobne ako pohárepriťahujú naše pery iba vtedy,ak cez vzácny krištáľ presvitázlatá farba vína.

Krídla, 51

Na dne srdca každej zimyleží tušenie jari a za závojomnoci sa skrýva úsmev ran-ných zôr.

Myšlienky, 97

S takou múdrosťou, čonepozná slzy, s filozofiou,ktorá sa nedokáže smiať a sveľkosťou, ktorá sa nesklonípred deťmi nechcem mať ničspoločné.

Myšlienky, 106

Dôvera je oázou uprostred

srdca, ktorú karavána mysle-nia nikdy nedostihne.

Piesok, 54

Každú myšlienku, ktorúsom uväznil do slov, musímoslobodiť činom.

Piesok, 64

Či nám nezávidia aj éte-rické bytosti našu schop-nosť cítiť bolesť ?

Piesok, 10

Materiálne veci zabíjajúčloveka tak, že to necíti.Láska ho prebúdza k životu

bolesťou.Myšlienky, 99

Svoje životné strasti a ra-dosti si volíme oveľa skôr,ako ich zakúšame.

Piesok, 53

Zúfalstvo je odlivom prekaždý príliv srdca.

Myšlienky, 21

Ten, kto sa znovunezrodil zo zúfalstva a bo-lesti a koho láska neuložilana krídla snov, zostane ne-popísaným bielym listom vknihe života.

Krídla, 15

Povedali mi: keď vidíšspiaceho otroka, nezobú-dzaj ho, lebo možno snívao slobode.

Ja som však odpovedal:keď uvidíš spiaceho otroka,zobuď ho a vysvetli mu, čoje sloboda.

Myšlienky, 88

Je to vskutku smutné,keď človek vystrie prázdnuruku a nič nedostane; jevšak na zaplakanie, akjeden vystiera ruky plnýmipriehrštiami vzácností anenachádza nikoho, kto bysi bral.

Piesok, 62

Chalíl Džibrán Slová akoSlová ako

Sophia 35

ranné zoreranné zore

Radšej budem patriť k naj-menším ľuďom, ale budemsnívať a túžiť, aby sa mojesny naplnili, ako by som malbyť najväčším z najväčších,ale bez túhy a snov.

Piesok, 39

Duša je ako embryo v telečloveka. Deň jeho smrti jedňom jej narodenia.

Myšlienky, 21

Ako by som mohol stratiťvieru v Spravodlivosť, keď snytých,

čo spia v perinách, nie sú

krajšie ako sny tých, čo spiana zemi?

Piesok, 11

Tí, čo ti do ruky vložiahada, keď poprosíš o kúsokryby, majú možno iba týchhadov na rozdávanie. Z ichstrany je to potom veľkorysé.

Piesok, 30

Koľká hanebnosť je to odomňa, keď život mi dáva zlatoa ja tebe striebro a ešte sapritom pokladám za veľko-rysého.

Piesok, 35

Rozprestreli pred namisvoje bohatstvo v zlate,striebre, slonovine a vzácnychdrevinách a my sme pred nimirozprestreli naše srdcia anášho ducha.

A predsa pokladali sebaza hostiteľov a nás za hostí.

Piesok, 39

Keď sa ti druhý človek vy-smieva, môžeš ho poľutovať;ale ak sa vysmievaš, ty jemu,nemal by si si to nikdy od-pustiť.

Keď ťa druhý č lovektrápi, raz zabudneš na ne-spravodlivosť; ak ale trápišty jeho, budeš si to pamä-tať stále.

V skutočnosti je druhý

človek tvoje vnímavé ja v inomtele.

Piesok, 38

Skutočnosť druhéhočloveka nespočíva v tom, čímsa ti prejavuje, ale v tom, čo tizjaviť nemôže.

Preto ak ho chceš po-chopiť, nepočúvaj na to, čo tihovorí, ale oveľa viac na to, čoti zamlčal.

Piesok, 15

Čo je to za povinnosť,ktorá rozdeľuje milencov a zžien narobí vdovy a z detí siro-

ty ? Čo je to za lásku k vlasti,ktorá vyvoláva vojny a krá-ľovstvá nechá ľahnúť popolomkvôli maličkosti?

Aký dôvod môže byť viacak len bezvýznamný v po-rovnaní s cenou ľudskéhoživota ? Čo je to za povinnosť,ktorá prikazuje chudobnýmľuďom, čo ich mocní a bohatípríslušníci vyšších stavov pre-hliadajú ako by boli ničím, abypoložili životy za slávu svojichutláčateľov ?

Keď povinnosť ničí miermedzi národmi a láska k vlastiodháňa pokoj z ľudskéhoživota, musíme povedať:„Pokoj aj s takou povinnosťoua takým vlastenectvom.“

Tajomstvá, 34f

Láska, ktorá sa vždy zno-va nerodí, zomiera.

Piesok, 58

Obyvatelia mesta zneu-žívajú víno času. Považujú hoza čosi dané a pijú ho ľahko-vážne a bezmyšlienkovito.Ženú sa v ústrety starobe, plnístarostí a bez toho, že byniečo pochopili.

Myšlienky, 100

Kto vo svojich snoch objí-ma ranné zore, je nesmrteľ-ný ! Keď však celú dlhú noclen prespí, rozplynie sa v mori

driemot.Myšlienky, 45

Perla je chrám zbudovanýbolesťou okolo zrnka piesku.Aká túžba utvorila naše telá aokolo akých zrniek ?

Piesok, 8

Vskutku, ženské srdcenezmení ani čas ani ročné ob-dobia. Srdce ženy bojuje anikdy sa nevzdáva.

Krídla, 55

Pravda prichádza v nevin-nom smiechu dieťaťa alebo vbozku milovaného.

Myšlienky, 103

Pravda je však podobnáhviezdam: zažiari len na tem-nom pozadí noci.

Rebelskí duchovia, 69

Cítiť sa zmätene je počia-tok skutočnej múdrosti.

Myšlienky, 75

Keď spievajú vtáky, vo-lajú pritom poľné kvety ale-bo sa rozprávajú so stro-mami alebo je ich spev oz-venou toho, čo mrmle po-tôčik ? Človek so všetkou

svojou chytrosťou nero-zumie, čo hovoria vtáci ale-bo čo si pre seba žblnkápotok alebo čo šumia vlny,keď pomaly a nežne obmý-vajú brehy.

Človek so všetkou svo-jou chytrosťou nedokážerozumieť, čo rozprávadážď, keď dopadá na listystromov alebo na okennýrám. Nevie, aký odkazprináša vietor kvetom.

Ale ľudské srdce je vstave cítiť význam týchtohlasov a chápať. Pravda sačasto vyjadruje tajuplnourečou. Duša a príroda saspolu rozprávajú, zatiaľčočlovek stojí bokom, nemýa zmätený.

A neprelial človek sĺzpre tieto hlasy ? Nie sú jehoslzy najvýrečnejším dôka-zom jeho porozumenia ?

Myšlienky, 91f

Pokladajú ma za blázna,pretože nechcem predaťsvoje dni za zlato. A ja pokla-dám ich za bláznov, keďveria, že moje dni majú ne-jakú cenu.

Piesok, 39

-re-

36 Sophia

Bolo to v dávnychdobách, dlho po

tom, ako bolastvorená planéta

Zem. Bola takoudrsnou a pustou,že z ¾udí žijúcich

na nej sa pomalyzaèalo vytráca�

vedomie o kráserajských záhrad.

Pozorovala to iK rá ¾ o vn á

nebeskéhoOstrova Ruží a

chcela impomôc�. Z láskyk ¾uïom sa roz-

hodla, že oživí vnich zmysel pre

krásu a darovalaim to, èo bolo

je j vlastnouozdobou - krva-

voèervenú ružu.Bolo to radosti

na Zemi. Všaderazom rozkvitli

celé háje krás-nych ruží tak, žepripomínali Ne-

beské záhrady.¼udia sa o ne

starali a ošetro-vali tento vzácny

dar, ktorý impripomínal ich

skutoèný Du-chovný domov -

ich Raj.

Avšak od tých dôb sa

èasy zmenili. Vpriam neuveri-

te¾nej honbe zapokladmi zeme a

jej systematic-kom rabovaní a

devastovaní

èlovek stratil zmy-

sel pre krásu, atým pošliapal

dávny vzácny dar.Je už len málo

tých, ktorí sku-toène poznajú aopatrujú krásu

ruží. Tých, ktorínezabudli na ten-

to vzácny dar,ako aj na ve¾kos�

lásky, ktorá týmbola ¾uïom

preukázaná.Väèšina z nich po

tomto dare doslo-

va šliape. A tak

ako šliapu poružiach, šliapu aj

po ženách. Žia¾,mnohá zo žien sa

tomu sama ponú-ka. Dej odtrhnu-tia, pokochania sa

a zašliapnutia jeaž príliš èastý. V

kochaní je pritomiba žiadostivos�,

zmysel pre krásuchýba. Zachoval

sa už iba zvyknosi� žene ružu z

lásky. Forma síce

zostala, ale obsahsa zmenil. Nie je

to už z lásky, alezo žiadostivosti.

V pôvodnom obradeak chcel muž

prejavi� svojunáklonnos� žene,

ku ktorej zahore-lo jeho srdce,

vzal ružu akosymbol lásky,

tíško milej zašep-kal: „¼úbim �a!“Vrúcne ju poboz-

kal na jej èelo apodal jej

krvavoèervenúružu. Žena ak ne-

horela tým istýmcitom, iba stroho

odpovedala, že juruža potešila. Ak

zahorelo jej srdcerovnakým citom,

ale chcela sodpoveïoupoèka�, vzala ju

tíško s nežnýmúsmevom, a ak

chcela svoj citprejavi�, pobozka-

la muža na èelorovnako vrúcnym

bozkom na znaktoho, že mu chce

svojou láskouako jemnejšia acitlivejšia bytos�

pomáha� a po-vznáša� ho do

Rajských záhradpodobne ako

Krá¾ovná Ostrovaruží.

JurajSitár

Sophia 37

Vo všetkých časoch avšetkých náboženstváchsa objavujú nádherníposlovia zo svetlých ríší.Anjeli kresťanskej,

židovskej a islamskej tradície stojapo boku dévov Ázie. Žreci a mysticivšetkých veľkých náboženstievpodávali správy o duchovných by-tostiach, ktoré žijú v nebeskýchoblastiach krásy a zároveň bdejú nadosudmi svojich pozemských súro-dencov. Flower Newhouse podáva vo svojejknižke celkový pohľad na evolúciuanjelov. Vo svojej fascinujúcej práciodhaľuje dávnoveké mýty, ságy aantické báje. Nepochopenie starýchučení ustupuje v prospech úcty apokory pred múdrosťou dávnych čiasa kultúr. Plnosť jej duchovnej skúsenostiumožňuje autorke podať pôsobenieanjelských zástupov v celej jehorozmanitosti veľmi názorne azrozumiteľne. Uvidíte, ako sa naprí-klad strážni anjeli líšia od anjelovliečenia, anjelov narodenia a smrti čianjelov osudu. Aj prírodných dévov, veľkýchstrážcov lesov a vrchov, ako ajmalých kvetinových elfov, malaFlower Newhouse možnosťpozorovať v ich pôsobení. Závojmedzi fyzickým a duchovným svetomsa stáva priehľadný. Jedna z najkrajších knižiek osvetlých strážcoch ľudstva !

Kto pomáhal našim predkom

Bolo by naivné domnievať sa, že podesaťtisícročia starobylé národy nacelej zemi prinášali obete a stavalikatedrály niečomu, čo existovalo ibav ich fantázii a neprejavovalo sa tonijako hmotne. V skutočnosti, našipredkovia mali z komunikácie svládcami živlov a prírodnýmibytosťami veľmi hmatateľný užitok,ba toto spojenie bolo pre nich životnedôležité. Bytostní pomáhali starýmorientovať sa na mori aj na súši,inšpirovali ich pri využití bylín anerastov, varovali pred prírodnýmikatastrofami, prenášali správy.Radostnou a harmonickou spoluprá-cou mužského a ženského, duchov-ného a bytostného boli splnenévšetky predpoklady na to, aby saZem stala odleskom raja.

Avšak verní služobníci Najvyššiehopomáhajú a smú pomáhať každémuiba dovtedy, kým si to zaslúži a kýmto aj jemu samému viac osoží akoškodí. Človeku je dovolené použiťsily, ktoré má k dispozícii, podľasvojho uváženia; a to aj na zlé - aleiba do času. Potom všetko, čonepoužíva a nehodlá používať vzáujme najušľachtilejších cieľov, jemu odňaté. Vzťah anjelov k človeku sa nikdynezmenil. Oni majú s nami človekunepochopiteľnú, anjelskú trpezlivosť.Ale zmenili sa ľudia. Stratili všetkojednoduché, úprimné, detské. Zem jednes šerým kútom v Božomkráľovstve, ktorého obyvatelia sa zosamej pýchy a samoľúbosti samivymkli z veľkej rodiny stvorenia.Ľudstvo je vo vzťahu ku všetkýmvyšším civilizáciám, ľudským aj

anjelským, v tak smiešno-smutnompostavení, ako niekto, kto si tvrdohla-vo stojí na hadičke prívodu vzduchu:dusí sa, ale zároveň odmieta každúpomoc od okolostojacich a odmietaotvoriť aj oči, lebo vraj okrem nehosamého už nič viac neexistuje.

Ako môže každý vidieť anjelov

Nech nesmúti čitateľ, ktorý nie jejasnovidný ako autorka tejto knihy.Dar jasnozraku a jasnosluchu nie súnevyhnutnou podmienkou, aby sa

mohol presvedčiť o existencii, moci anádhere anjelských kniežat. Jedinoupodmienkou, ktorú treba splniť, jeznovuzískať opravdivosť srdca ačistotu úmyslu. Kto v sebe urobil tútichú revolúciu; kto nestavia nič nadto, čo je hlavné; kto nezabil v sebezmysel pre Krásno; koho srdceplanie túžbou po Rýdzosti; kohonezištnosť stúpa ako vonné kadidlo knebeským stupňom; kto má dosťsebadôvery aby bol verný tomu, čocíti; kto sa odhodlal bojovať sovšetkým temným a predovšetkým sosvojimi slabosťami; kto urobil rozhod-nutie, že sa mu viac nechce žiť, akby nemal slúžiť svojmu skutočnémuKráľovi a Kráľovnej - Spravodlivosti aLáske - ten je rovný hrdinom starýchbájí a tomu nebesá pomáhajú. Ale k tomu musí vyvinúť v sebeobrovský oheň, lásku, čistotu - a silu !Lebo byť zlý, to je ľahké. Ale byťdobrý a neklesať na duchu zoči-vočizlobe sveta - to vyžaduje úžasnú silu ! Keď potom takto vezme do rukymeč Pravdy a štít Čistoty a odhodlása k činu - pocíti v tej chvíli, ženejaká nevýslovne nežná a mocnáinteligencia rozpriahla nad nímochranné krídla. Pocíti to takzreteľne, až sa zalkne slzami vďakya úžasu. Nebude síce vidieť ľúbeznéaurické telá víl a bytôstiek, ale budevidieť, ako neviditeľné ruky dláždiajeho životnú cestu. Ak bude jehochcenie silné a ak bude v súlade sVyšším Zámerom, udalosti a okol-nosti sa začnú zmysluplne zoraďovaťa vychádzať mu v ústrety tak zázrač-ným spôsobom, že budú očividnereagovať na jeho vnútorné postoje arozhodnutia. Bude to akoby stál v daždi spolu sostatnými - a predsa nezmokne -lebo sa pohybuje vždy práve medzikvapkami. Zostane uprostred sveta apredsa nebude zo sveta. Rozum nie je najvyšší orgán anajdokonalejšia schopnosť človeka.Človek dostal ešte oveľa viac. Dostalduchovné srdce. Ak si tento orgánnenechal zakrnieť ale udržuje si hočistý, môže komunikovať s vyššímisvetmi prostredníctvom citu, činov audalostí ! Tento dialóg je takýzázračný, že sa mu možno nevy-rovná ani zázrak, aký sa môžeodohrať medzi mužom a ženou.

-ep-

Vo Vydavateľstve vychádza:Flower A. Newhouse: Anjeli a dévovia

38 Sophia

B O J U J ,B O J U J ,

ojuj, človeče! Vidíšty vlastne, ľudské dieťa tejtozeme, že si zajatcom? Udivene po-triasaš hlavou a nechceš tomuveriť. Dávno už necítiš ťarchu púta preto si na všetko zabudol.Zabudol si na ľahké kroky, ktoréťa ako na krídlach niesli k vý-šinám hôr. Zajatec! Si ním aj keďtomu neveríš, aj keď sa chcešnaďalej klamať. Sotva že sapohnú perute tvojho ducha vtúžbe po vzlete, narazia hneď napevné, strnulé múry. Zranenýmnohými tvrdými údermi, uzavriesa tvoj duch sám v sebe a - uložísa k spánku. Múry sa zdajú byťnerozbitné.

Pred ich bránamistoja prísni strážcovia. Ostrýmikopijami ženú naspäť všetkých,ktorí na nich dorážajú a ktorí sasnažia o prielom múru. K smrtizranené, unavené, odovzdané dozdanlivo neodvratného osudu,vracajú sa späť tie duše, ktoré savzopreli a chceli si vydobiť svojuslobodu.

Kto sú tí strážcoviavysokých múrov väzenia? Poznášich dobre, často si počul ich mená.Aj keď si sa vo svojej mladostičasto vzoprel proti ich tyranskejpanovačnosti - teraz, dávno už, sisa ich jarmu podrobil rovnako,ako všetci ostatní. A prosíš, abyťa šetrili, keď im práve nelichotíšako všetci, ktorí tak robia zo stra-chu, alebo z vypočítavosti.

„Tradícia“ je menojedného zo strážcov. „Zvyk“ nazý-va sa iný, „verejná mienka“,„spoločnosť“ opäť iný. Majú eštemnoho dobrých priateľov, ktorí súim veľmi podobní. Všetci sú zajed-no v tom, že človeku nesmie byťza žiadnych okolností ponechanávoľnosť. Dokiaľ sa im človek pod-robuje, sú oni veľkí a mocní a pa-nujú neobmedzene na tejto zemi.Vysoké strmé múry sú ich dielom.Majú ľudského ducha držať vputách. Až doposiaľ sa im todobre darilo. Len v tichých snochz nich človek prchá. V snoch, oktorých nerád hovorí a ktoré lenzriedka sám sebe priznáva.

Denne prichádza-jú ľudia k prísnym strážcom,kľakajú pred nimi, vzývajú ich aprosia o ich priazeň. Bez ich po-

moci nemôže dnes žiaden človekdosiahnuť pozemského úspechu.Preto im musí každý prinášaťobete. A sú prinášané všetkyobete, ktoré sú tyransky po-žadované.

Rovnako ako žhavýMoloch ovíjal hadovito ľudské obe-te, tak strážcovia väzenia ľudstvaprijímajú všetko, čo môžu dosiah-nuť ako vítanú korisť.

Je skoro neuveri-teľné, čo všetko je im kladené knohám: Voľnosť myslenia a viery,sila vzletu ducha, svieža chuť pod-nikania, šťastie samotného vý-vinu, vlastná mienka a tým ajosobnosť. Rodičia obetujú svoje

deti v najútlejšom veku strnulejtradícii a lenivému zvyku. Mladímuži a panie dávajú svoju voľnosťza priazeň verejnej mienky. Star-ci a chorí kľakajú pred nehybnoutvárou slepej viery.

Pred strážcami väze-nia sa kopia bohaté odevy, draho-cenné klenoty.

„Buď priaznivý mne,nie môjmu susedovi!“ šepkajú ústaprosiaceho.

„Mne daruj slávu,česť, úspech a bohatstvo“, nalie-hajú druhí.

Nikto neprosí: „Vráť-te mi slobodu, nech môžem von,do krásnej Božej prírody, učiť saa vedieť milovať jej tajomstvá azázraky. Dajte mi späť voľnosť,aby mi narástli krídla, ktoré by mapovzniesli k výšinám, kde žiarilesk čistého Svetla!“

Puto za putom za-ložili strážcovia ľuďom. Každépokolenie je obťažené ešte viacejnež predchádzajúce. Už detivyrastajú pod bremenom týchtoreťazí a necítia ich ťarchu. Akootroci, ktorí nikdy neokúsili dychvoľnosti.

„Jedine my urču-jeme, čo máte konať, čo myslieť ačo veriť“, vštepujú strážcoviakaždému pokoleniu znovu. „Beznás ste stratení, vydaní napospassmiešnosti, ste ochudobnení aosamelí. My vám urovnáme ces-tu k úspechu, pohodlnémupozemskému žitiu, k bohatstvu asláve. My sme to, ktorí píšemezákony vašej zeme. Vyvrhnutý z

ľudskej spoločnosti bude každý,kto sa im protiví. Na našej straneje väčšina, v našich rukáchspočíva moc. Môžeme zvolať celézástupy proti každému útočníko-vi a skoro ho urobíme neškod-ným. Riadime štáty a národy,vládneme v rodinách. Sme vše-mocní a vy ste bezmocní.

Vidíte tie vysoké pev-né múry? Myslí niekto, že by mo-hol preraziť? Kameň ku kameňuje tak tesne položený, že aždoposiaľ si každý zranil ruky dokrvava, kto sa o to pokúsil. A prečoto vlastne žiadate? Len v ochranetýchto múrov môžete viesť bez-pečný a kľudný život. Ony zadržia

nebezpečné búrky i hroziacevíchrice, pálivé slnko i studenýdážď. Zmierte sa s tým, bolo tovždycky tak a taktiež to tak vždyzostane dokiaľ zem bude zemou.“

Ľudia načúvajú tým-to stále sa opakujúcim slovám averia im. Dávno sa už odnaučilimať inú mienku než tú, ktorú imstrážcovia predpísali:

Strnulý, nehybnýzostáva vzhľad ľudí. Len „verejnámienka“ ukazuje každý deň inútvár, iný odev. Ľudia ju denne ove-šiavajú novými skvostami a me-nia farby jej šatu každým okami-hom.

Všemocnými sa cítiatieto postavy, všemocnými jed-naním človeka, ktorý im svojimzbožňovaním vdychuje život a priživote ich udržuje. Dokiaľ sú tietopostavy, dotiaľ tiež stoja ich pev-né múry a ponuro hrozia každémubytiu človeka.

Kam zmizla voľnosť,ktorá bola človeku kedysi daná kjeho putovaniu ako vzácny dar,ako čarovná palička, ktorá otváravšetky brány? Len vo sne savznáša jej svetlý obraz predzrkadlom spútaného človeka,n ed os ia hn ut eľný obr az , apovzbudzuje v ňom večnú bolesťstraty.

Sotva sa rozodnie, jeobraz zabudnutý. Duši zostala bo-davá bolesť, ktorá ju sprevádza privšetkom čo koná, ako podzemnýprúd a mnohá tajná slza skropízem. Pre túto bolesť, skrytú v dušikaždého, ľudia meno nepoznajú.

Sophia 39

ČLOVEČE!ČLOVEČE!

Nazývajú ju sícetúžbou po šťastí, ale čo vlastne ješťastie, či to môžu povedať?

Šťastný môže byťlen voľný človek, nikdy zotročený!

Väzeň, ktorý si sámsebe ukoval okovy, bojuj konečneza svoje šťastie! Vedz, že je východz múrov väzenia, ktoré si si sámvyvolil a že cesta je tak ľahkonájditeľná, že vo svojich ťažkýchreťaziach by si to za možné aninepovažoval. Ako všetko pravé aprirodzené je jednoduché, tak jetaktiež ľahké a jednoduché ujsť zväzenia; a práve preto ľudia túto

možnosť prehliadajú.Vedz, že nie je

potrebné narážať na múry, ktoréťa doposiaľ vysoko obkľučujú,nemusíš sa do krvi zraňovať natvrdých kameňoch a nakoniecskrvavený a zomdletý padnúť kzemi. Roztvor krídla svojho ducha,vzlietni vysoko nahor, nad múr.Nechaj ho ležať pod sebou. Ty tomôžeš, ako orol môžeš stúpať pria-mo nahor. Tvoje perute ťa ponesúv tom istom okamihu, v ktorom ťacelkom naplní skutočná, vrúcnatúžba po voľnosti.

To je však to, čopráve chýba: túžba; je slabá, mdláa ľahko sa dá stlačiť k zemi; pre-to nevieš, že tvoj duch má krídla,nevieš, že túžba im dáva silu orla.

Odhodlaj sa: vzpriamsa do výšky, vzopri sa jedinýmmocným chcením, pozdvihni na-

hor celé svoje ja, s pevným úmyslomuniknúť z väzenia a so šumom sarozprestrú perute tvojho ducha apovznesú ťa do výšky, odkiaľ mú-ry obávaného väzenia sa ti budúzdať detskou hračkou a kde ťa vý-hľad do diaľky zahrnie jasanímblaženej radosti. Slzami šťastia saroztavia tvoje okovy.

Za túto voľnosťpotom dáš všetko, čo sa ti aždoposiaľ zdalo dôležitým a ne-vyhnutným. Smiešne malými sastali postavy strážcov, bezmocnesa rúcajú pred tebou a v prach samenia múry, ktoré sa zdali

neprekročiteľné.Keby sa všetci ľudia

vedeli povzniesť nad tieto ohrom-né múry. ktoré si sami vystavali,nad hroziacich strážcov, ktorí lenz ich krvi žijú, zrútila by sa v tomistom okamihu všetka bázeň naprach, ktorým vždy bola. Len z tvo-jej vlastnej slabosti môže tento fa-lošný, dutý svet existovať. Berie tivoľnosť a šťastie, ty sám ho živíšsvojou životnou silou, namiestoaby si ju upotrebil k slobodnémuputovaniu, k voľnému pôsobeniu.Si otrokom tam, kde by si moholvládnuť vo Svetle, ktoré jasne žiaristvorením.

Najhoršie je, že svo-je putá už necítiš, že ťa už neties-nia. Urobil si všetko, aby si si nane zvykol ospravedlnením: sompríliš slabý, aby som mohol tietomúry zbúrať, musím sa podvoliť,ako to robia všetci, musím sauspokojiť.

Všetci zavreli očipred pravdou, že zem sa stalaveľkým väzením, v ktorom duchčloveka leží v temnej pivniciuväznený. Áno, sú mnohí, ktorí sisvoje väzenie pochvaľujú a ne-želajú si nič lepšie.

Sú to duše zotro-čené, nehodné voľnosti. Kto všaktúži byť slobodný, u koho vnútrovyžaduje, aby bol človekom,ktorého duch sa pripravujeurobiť prvý krok, ten nechzanechá všetko staré za sebou,ten nech nehľadí späť, ale do-predu.

Nesmieš sa naklá-ňať nabok, mohol by si vidieťpotkýnajúceho sa, ktorý by ťastrhol so sebou. Nesmieš hľadieťspäť - rútiace sa trosky by ťa mohlinaľakať a ty by si mohol skĺznuť.Nahor do výšky, von z tiesne. Staňsa konečne slobodný. Daj svojmuduchu čo mu patrí, jemu, žiariacejiskre. Nezdržuj ho ďalej malicher-ným rozmýšľaním, prianím,starosťami. Daj duchu, čo je jeho:slobodu. Slobodu od pút temna,ktoré ti tvoja lenivosť priložila. Slo-bodu k vzletu do výšky, do jasnýchsvetov, ktoré konečne opäť otvo-ria tvoj zrak pre nesmiernu

veľkosť Stvoriteľa, veľkoleposťbohatstva Jeho diela a pre pocho-penie tvojej pravej úlohy.

S tvojou slobodouzískaš viac, než môžeš terazvytušiť. Nový život, aký doposiaľnepoznáš, vleje sa do tvojich žíl,život, ktorý sám jediný skrývanevyčerpateľné šťastie.

Týmto novým živo-tom sa ti otvoria tvoje oči vždy viaca viac, až poznáš, čo všetko si aždoposiaľ prehliadal z celkovéhopravého žitia, z vlastného dianiavo vesmíre. Celkom iné zákonyovládajú v skutočnosti život, nežako strážcovia väzenia predstie-

40 Sophia

rali. V stvorení nemajú títo tyra-ni žiaden význam. Nikto ich ne-pozná v mocnom dianí a udalos-tiach. Ich ľubovôľa nikam neza-sahuje. Žijú len na zemi, pretožeich človek vytvoril zo svojho vlast-ného života, namiesto aby svojživot rozvíjal k plodnej činnosti avoľnému vývoju.

Kto raz zakúsilpravú slobodu, ktorá je nezávis-lá, bez toho aby bola nezákonná,ten nikdy nebude túžiť pouväznení. Je to vzduch výšin, kto-rý ho ovieva, posilňuje, zjasňuje,oživuje.

Nestojí táto vzácnasloboda za to, aby sme zanechalivšetko ostatné? Nestojí to za to,aby bola prinesená každá obeť,ak je nevyhnutná? Až keď putáspadnú, pocítiš ako boli ťažké,ako každý pohyb brzdili, ako ťapútali na malé úzke miesto a akoťa olupovali o každý výhľad.Musíš sa stať opäť ľahkým, žetvoje telo sa bude zachvievať akostruna uvedená jemným prstomdo pohybu. Ľahké musí byť telo,duša a duch sa musí stať zvučia-cim nástrojom, ktorého struny ksebe zladene zaznievajú v lahod-nom súzvuku.

Ľahké telo sa budu-je okolo nosného, svetlého pilieravnútra toho, ktorý našiel svojuslobodu. Ako chrám, ktorý chrá-ni posvätný plameň, tak obopínatelo živého ducha a ako skvost-ná, bohato obrazmi vyšitá opona,ktorá zahaľuje najsvätejšie a dy-chom živého plameňa sa ľahkopohybuje, tak žiari a zahaľujeduša iskru ducha, aby sa moholnerušený vzniesť do výšky avyrásť v silný, žiarivý lúč. Ktozažije toto podivuhodné tajom-stvo, ktoré je tak jednoduchéa hlboké, ako všetko skutočnéžitie, ten o tom nehovorí - prežívaho. Toto tajomstvo však môže byťzrodené len z voľnosti. Povzná-šajúca, vzletná je táto ľahkosť,oblažujúca a nekonečnú siludarujúca, ktorú obdrží voľnýduch ako dar milosti. Chová vsebe šťastie a tichý mier. Všetkopozemské šťastie bledne vzrovnaní s ním.

Až keď si toto dosia-hol, môžeš bojovať o najbližší cieľ:zväzovať roztrhané vláknaobkľučujúce ťa ako chmúrnehúštiny. Kedysi niesli bezpečnetaktiež teba z jednej výšiny kdruhej - teraz visia mŕtve a bez

života okolo teba a prekážajú tvoj-mu rozhľadu. Musíš sa namáhať,musíš sa zohýbať, musíš hľadaťkonce, ktoré si pretrhal, keď sivybočil zo zákonitého tkaniavesmíru. Ani jediné vlákno ti ne-bude darované. Dokiaľ poslednénebude zhojené a zdravé,nemôžeš po ňom stúpať; zadržujeťa ešte pri sebe.

Bojuj človeče, nechsa zasa spojíš s celkovým dianímokolo seba. Bojuj, nech máštvorivý život, aby si naďalej ne-chodil slepo ako vyhostený,dookola. Bojuj o to, aby všetci po-mocníci, ktorí budujú všetko, čoty nazývaš prírodou, prijali ťaopäť do svojho pôsobenia, aby tiopäť podali ruky a tebe pomáha-li. Potrebuješ ich rovnako nutne,ako potravu k žitiu a vzduch kdýchaniu.

Niet žiadneho diela,nech už veľkého, alebo malého,ktoré by mohol previesť človeksám. Ku všetkému sú nutní by-tostní pomocníci; nemá trvanie,čo bolo bez ich pomoci zhotovené.Oni spájajú vlákna, oni viažu uzly,oni vedú život tam, kde je ho treba.Žiadny strom nerastie bez svojichbytostných pomocníkov a ošet-rovateľov, žiadne telo sa netvoríbez ich pomocnej ruky. Žiadnakvapka dažďa nespadne beznich, žiadne semeno nemôže beznich vyklíčiť. Všetko udržujú vospo-lok, spojujú, riadia a tvoria. Ačlovek o nich nechce nič počuť.

Preto sa zem podjeho rukami skazila, preto zvie-ratá a rastliny ochoreli. Preto savykoľajujú vlaky, explodujúbane, pretože všetka ľudská prá-ca sa podniká bez zákonitého pô-sobenia bytostných.

Dokiaľ sa človek nanich neobráti s prosbou apochopením, dokiaľ im z plnéhosrdca nepoďakuje za všetku ichčinnosť a námahu, za neoce-niteľnú pomoc, ktorú nám posky-tujú, dokiaľ nebude s bytostnýmsvetom opäť spojený, nemôže jehoduch obstáť v hmotnom svete, doktorého bol poslaný k svojmu vý-voju. Bytostný svet spája duchas hmotnosťou a kde toto spojeniechýba, nemôže sa duch vyvíjať,nemôže hmotnosť poznať tak,ako má. Život viazne.

Preto bojuj človeče,nech si slobodný. Bojuj, aby si bolako slobodný duch účastnývšetkej nádhernej pomoci, ktorú

Stvoriteľ vložil milostivo do svojhodiela. Lebo len potom prúdi život,prúdi sila a spĺňaš pravé ľudstvo.Všetko, čo je dnes ešte proti tebe,bude ti radostne ďakovať, prine-sie ti nepredstaviteľnú pomoc nakaždom kroku. Nestačí striasťtemno z duše. Musíš urobiť viac.Musíš stavať mosty z brehu nabreh, aby si sám po nich moholkráčať do novej zeme, ktorá plnánevyzdvihnutých pokladov, tebaočakáva.

Bude to veľká ná-maha, lebo musí byť dobývanápiaď za piaďou. Nesmiešzomdlieť. Nesmieš sa stať pohodl-ným; každý deň musíš zápasiť,bojovať, aby si zostal na ceste.Tento boj je však radosťou. Roz-koš za rozkošou budeš v ňomnachádzať, lebo svet bude stáleživší, stále oživenejší. Najskôrrozpoznáš obrysy, kde si skôr ničnevidel. Potom sa ti všade ukážupostavy, ktoré sú nové a predsaznáme, dôverné a milé.

Budú sa na tebausmievať, keď ich ako dobrýchpriateľov prívetivo pozdravíš,budú k tebe hovoriť, tebe kývať,dávať znamenie a tvoriť obrazy.

Zrazu budeš ichznameniam a obrazom, ich reči,ich snahe pomôcť, opäť rozumieť.Nechaj sa potom viesť, bude to ktvojmu požehnaniu. Nebudeš užtýmto svetom putovať spiaci, aleplne prebudený s mnohýmipriateľmi, miesto opustený,budeš spolupôsobiť, tvoriť, snažiťsa nahor. V skutočnosti sa vy-platí bojovať o tento divuplnýkrásny život, s vynaloženímvšetkých síl vrúcnej námahy. Čoznamená život, vie len slobodný,bdelý človek, ktorý sa radostnevčlenil do veľkého diania vovesmíre.

Byť bdelým, nie jestála pohotovosť rozumu, je touvoľnenie ducha pre každé posol-stvo, ktoré mu neviditeľní pomoc-níci posielajú. Bdelý človek je spo-jený s dianím, ktoré okolo nehoprúdi a dokáže bez chybyrozhodnúť, čo má robiť.

To aby sme poznali,aby sme toho dosiahli, je úloha,ktorá nás čaká. Boj všetkému, čonás zdržuje, aby sa duch voľne aradostne vyvíjal. Aby víťazstvoSvetla bolo aj našim víťazstvom.

SuzanneSchwartzkopff

Sophia 41

VÝKLADOBRÁZKOV ČITATEĽOVVážení čitatelia, pretožeanalýzy vašich obrázkov súzverejnené na stránkachSophie, sú urobené tak, abyz nich mali úžitok nielen tí,ku ktorým sa obrázok viažeosobne, ale aj ostatní čitate-lia. Preto venujem rovnakúpozornosť a miesto všeobec-nej analýze obrazu ako aj in-terpretácii vo vzťahu ku kon-krétnej osobe. Vedie ma ktomu myšlienka, že je dôle-žité učiť sa vnímať všetko (vsebe a okolo seba) hlbšie,ako zmysluplný kaleidoskopUniverza, ktorý každodenneadresuje nášmu vnímaniumnožstvo správ, informácií,posolstiev, s cieľom, abysme ich využili pre dobrosvojho bytia. Ak č lovekzačne tušiť, že všetko, čotu je a deje sa, je len steles-nením určitej informácie,pravdy, prestane mať záu-jem o tzv. informácie z mas-médií, ktoré sú úp lne

skreslenými interpretáciamiskutočnosti, vyplývajúcimi znesprávneho a negatívnehopostoja k nej.

Hrad

Na farebnej fotografii je za-

chytený kus krásnej jesen-nej krajiny, ktorej dominan-tou je kopec s veľkým hra-dom na vrchole. Na pohľadcelkom jednoduchý výjav máveľmi zaujímavý obsah, aksi všimneme aj menejvýrazné prvky v ňom prítom-né. V kompozičnej schémeje okrem centrálneho troj-uholníka (kužeľa), ktorýspomenieme neskôr, rovna-ko významný veľký kríž vy-tvorený vertikálnou a hori-zontálnou osou obrazu. Naspodnom okraji obrazu nazačiatku vertikály je skala.Leží na vrchole kopca, z kto-rého vidíme celý výjav. Ska-la, balvan, predstavuje v psy-chickej rovine psychickú za-tvrdlinu - osobnosť, ego. Nanáprotivnom kopci, na hor-nom konci vertikály, je vzne-šený hrad. Vo všeobecnejsymbolike kopca a stavbyna kopci Vás odkazujem naanalýzu prvého obrázku v

minulom čísle Sophie.Hrad na kopci teda pred-stavuje realizované duchov-no. Uvedomme si však, kdestojíme. Balvan nášho bytiamusí najprv zostúpiť dolu,prejsť najprv údolím mystic-kej smrti, a až potom sa mô-

že stať materiálom na stav-bu duchovného hradu navrchole bytostného kužeľa(vzkriesený človek, novýJeruzalem). Dva kopce pred-stavujú dva bytostné vrcholy.Prvý, na ktorom stojíme, jesymbolom vývoja vedomia dostavu osobnosti, ega, ktorýje prvým vrcholom bytia astavom potrebným na získa-nie špecifických skúseností.Druhým vrcholom je stav nad-osobného vedomia, koz-mického vedomia, stav Kris-ta (predchádza mu smrťega). Hrad na kopci je jehosymbolom. Ak teda vidímehrad ako Krista, všimnime si,že po jeho ľavej ruke, na pra-vom konci horizontálnej osi,je mesto (človek) smnožstvom hranatých, pa-nelových budov, v ktoromnevidno vežu kostola. Popravej ruke, na ľavom koncihorizontálnej osi, je mestoso staršími budovami (sedlo-vé strechy) a s kostolomuprostred n ich. Svetloprichádza zo strany mestas kostolom, na druhej stranekopec vrhá tieň. Dualitudvoch odlišných bytostnýchstavov na vertikálnej osi krížavyjadrujú hrad a balvan, nahorizontálnej osi kríža dveodlišné mestá. Tento exis-tenciálny model vyjadrený„nenáboženským“ obrázkomsi už sami spojte s „ná-boženským“ vyjadrením vEvanjeliu.Toľko k samotnému obráz-ku. Ale to, že na Vás su-gestívne pôsobí aj bez tých-to poznatkov, spočíva v tom,že je to vlastne čistý arche-typ vyjadrený obrazom. Pretosilne zasahuje nevedomúoblasť psychiky vnímateľa.(Archetypy sú všeobecneplatné psychicko-bytostnémodely, vzorce, prítomné vbytostiach, sú na 99% voblast iach nevedomiaa aktivizujú sa len v prísluš-

ných životných situáciách,alebo pri duchovnýchsnahách). Prudký vrcholkopca s takmer rozprávko-vým hradom, ukončenýmmnožstvom veží, strháva ksebe energiu celej okolitejkrajiny i našu pozornosť avystreľuje ju množstvom špi-catých veží k nebu. Píšete,že na Vás pôsobí obrázoksilne. Ak sa vedome sto-tožňujeme s týmto vizuál-nym archetypom, ak s nímmeditujeme, účinkuje ceznaše nevedomie tak, žeusmerňuje naše bytie(primárnu psychickú pozor-nosť) smerom „hore“, kvyšším kvalitám. Deje sa tospočiatku nebadane, akobyokľukou, ale celkom reálnea neskôr s tým výraznejšímiúčinkami, pretože neve-domie je pre náš život sféroupríčin. V nej zasievame to,čo potom prežívame v oblastidenného vedomia. Nemusítesa báť úplne sa do obrázku„ponoriť“, ale robte to v stavebdelého vedomia s po-tláčaním vznikajúcich pred-stáv či asociácií. To je dosťdôležité, pretože ste dourčitej miery idealistický čiromantický typ (ak nie navo-nok, tak určite vnútorne) atakú máte aj predstavu oživote, aspoň o tom, poktorom túžite. To nám hovoríveľkolepá stavba na kopci,zvlášť keď ju porovnávames inými jednoduchšímistavbami, ktoré sa zvyklistavať na vrchoch. V kon-traste k bohato členenémuhradu je veľká prázdna oblo-ha bez sformovaných obla-kov. Je pravdepodobné, ženehrá pre Vás dôležitú rolu,pretože pestrosť krajiny,stromov a hradu je fascinu-júca tak, ako pestrosť životaa všetkého stvoreného. Takú-to oblohu ocení len ten, ktopozná hodnotu prázdna, ale-bo smeruje k Prázdnote. Ale

42 Sophia

SOPHIA ¯ P.O.Box 151, 810 00 Bratislava 1 ¯ Vydavateľka: Magdaléna Martišková, Jamnického 12,841 05 Bratislava, tel.: 07 / 71 18 82 ¯ Šéfredaktor: RNDr. Emil Páleš, CSc. ¯ Grafická úprava: ¯Tlač: LIFE LINE, Bratislava ¯ Vychádza 4-krát do roka ¯ Cena jedného výtlačku: 25.- Sk (Kč) ¯ Ročnépredplatné: 100.- Sk (Kč) ¯ Rozširuje PNS, Mediaprint Kappa a súkromné kolportérske siete ¯ Objednávkyna predplatné vybavuje vydavateľstvo ¯ Registračné číslo: MK SR 659/92 ¯ MIČ 497 08 ¯ Podávanienovinových zásielok povolené Riaditeľstvom pôšt Bratislava pod č. 615 zo dňa 23.2.1993

koniec koncov, každé, aj naj-vyššie bytie vo sfére foriemmusí nakoniec prejsť dovyššej oblasti bytia bez for-my, tak ako na to poukazu-jú veže vznešeného hradumieriace k veľkej Prázdnote(čistej Mysli). Celý výjav jejednoznačne pozitívny a zr-kadlí Vašu dobrú životnúorientáciu, či už má nábo-ženskú alebo nenábo-ženskú formu. Sú tu vyvá-žené prvky mužskej aženskej dynamiky, ale asimáte bližšie k prírode, kla-sickému životnému prostre-diu a jeho hodnotám ako kmestskému prostrediu, mo-dernej civilizácii a jej hod-notám. Obrázok vyjadrujesilnú zameranosť na vzneše-ný cieľ, veľký priestor s hori-zontom strácajúcim sa vdiaľke vyjadruje voľnosť aotvorenosť, takže Vám nazáver môžem zaželať, abyste sa čo najviac stotožnili s

dynamickým ob sah omobrázku a s pozit ívnymikvalitami v ňom vyjadrenými.

Astrálna krajina

Na obrázku je pestrofareb-ná fantastická krajina aniekoľko postáv. Všetky útva-ry sú neurčité, neúplne sfor-mované, zo všetkého cítiťnestálosť, prchavosť. Domi-nantný je svet farieb, tvary sú

celkom druhoradé, presnej-šie povedané minimálne sfor-mované, nevyhranené. Tma-vé masy v dolnej časti sazvažujú do temnej hlbiny, zktorej práve vytryskol amorf-ný gejzír neurčitej mäkkejlátky. Vyznačuje sa fareb-ným zmätkom, je tamnáznak akejsi architektúry,ale vcelku pripomína skôrsvet vnútorností. Tak akovšetko na obrázku, i postavysú neukotvené, neúplne sfor-mované a vznášajú sa vpriestore. V súvislosti s Va-šou psychikou to znamená,že u Vás dominuje pocitovásféra a malá psychická sta-bilita. Pocitovosť je jednou zdvoch základných charak-teristík, do ktorých môžemepsychiku ľudí zaradiť. Väčši-nou sa pocitová dominanciakryje s fyzickou ženskosťoua racionálna dominancia sfyzickou mužskosťou. Vždysa však majú vzájomne

doplňovať a ide len o preva-hu jednej z nich. Vo Vašomprípade však takmer úplnechýba mužský (racionálny,formujúci, konštruktívny) pól.Nedostatok mužskej dy-namiky vo Vašom mikro-kozme vytvára vo vizuálnejsfére taký svet ako je naobrázku a bytostne Váš životrobí podobný loďke po-háňanej vetrom pocitovčasto protichodnými smer-

mi. Hýbadlom Vášho životasú pocity, ktoré sa však bezspojenia s prvkami mužskejdynamiky môžu stať nebez-pečnou cestou do zamota-ných životných situácií a kzávislosti na určitej astrálnej(psychickej) sfére. Neovláda-ný svet pocitov, v ktorom nieturčitých racionálnych opor-ných a korigujúcich bodov,sa v konečnom dôsledkumôže stať prepadliskom dotemnej hlbiny psychiky(závislosti, vášne, duševnéporuchy a choroby), tak, akoje to na obrázku. Myslím, žeVás pocity už viackrát vživote priviedli do ťažkýchsituácií. Teraz v záujmeVášho dobra celkom otvo-rene: Ak sa obraz skutočnezhoduje s Vašim vnútrom,potom Vás musím varovať,aby ste nepokračovali dote-rajším spôsobom vo svojejživotnej ceste. Nie ste ma-terialista, skôr lietate nadzemou a uznávate vyššiehľadiská. Ale zdá sa, že stepri svojom odpútaní sa od„hliny“ uviazli v najbližšej psy-chickej sfére. To, čo obrázokukazuje, patrí do veľmi níz-kej astrálnej sféry, vytvorenejpríslušnými psychickýmivýronmi ľudí. Je to mátožnýsvet bez trvalejšej podstatyútvarov v ňom sa nachádza-júcich. Je plný lacnýchefektov a bytostí, ktoré súlen zosobnenia našich vitál-nych energií. Postavy naobrázku sú bezpodstatnéútvary, ktoré nemajú v sebeani toľko vedomia, aby sa ichtelo celé sformovalo. Nie súto žiadne vznešené bytosti(aj keby mali anjelské krídla),ale energet ické výronypodvedomia. Jedinou ichsnahou je odčerpávať ener-giu, čím si predlžujú svojumátožnú existenciu. Ide-álnymi zdrojmi sú pre nichpráve ľudia s neovládanoupocitovou zložkou svojejosobnosti. Akokoľvek prí-

jemne sa spočiatku môžepociťovať psychické a tak-mer vždy nevedomé naviaza-nie sa na túto astrálnu sféru,v konečnom dôsledku savždy ukáže kvalita tejto sféryako kvalita dravca, ktorý sazaujíma len o svoju potravu.Ak ste sa teraz trocha vy-strašili, je to preto, aby sa voVás zmobilizovala chuť niečourobiť. Urobiť určité zásahydo svojho prežívania prijatímniektorých prvkov mužskejdynamiky (v psychickejsfére). Ste pocitový typ apokojne ním zostaňte! Vašabytosť i cesta môže ostaťpocitovou, ale spravte si zpocitov prostriedok svojhovývoja, rebrík do neba. Začni-te vedome pracovať so svoji-mi pocitmi, ktoré Vás navšte-vujú a Vy im patríte. Začnitesi ich uvedomovať, čo zna-mená psychicky ich ucho-povať. A potom sa snažtesvoje pocity si vyberať,rozhodovať sa pre určitý pocita vôľou ho vytvárať, udržiavať.Nebude ľahké s tým začať,pretože rozlišovanie a vôľa jeto, čo Vám chýba a čo simusíte vlastne vypestovať.Na druhej strane sú to právetie prvky mužskej dynamiky,ktorých získaním sa zhar-monizuje Vaša psychikaa následne celé byt ie.Vytváranie nepodmienenýchdobrých pocitov vo svojej by-tosti je veľmi vhodnou du-chovnou cestou pre človekav našej civilizácii a spo-ločnosti. Zotrvávaním v poci-toch bezpríčinnej radosti ašťastia možno dospieť až donajvyšších sfér v rámciutváraného vesmíru. DržímVám palce na ceste k vyso-kým pocitom šťastia a dobra,prajem Vám, aby sa čo naj-skôr z vlastnosti, ktorá Vásdrží v zajatí, stala vlastnosťumožňujúca Vám stúpať kvyšším sféram, aby sa zvášho handicapu stala Vašaprednosť. -fk-

Sophia 43

R ů ž ejest sym-bolem kvě-tu lásky. Jest královnou kvě-tin, nejušlechtilejší ze všech,vyznačující se líbeznou vůní,která symbolizuje sladkýdech lásky. Růže jest zasvěcenaSlunci a Venuši. Vnoříme-li se doskupinné duše růže stolisté, otevře se námsféra slunečních duchů Lásky. Pochopímezde moc duchovního světla, které dává růžijejí libovonný dech a volí ji za nositelkučistých éterických vibrací své úrovně. Skupinná duše růžejest vznešeně krásná a ušlechti lá, plná horoucí něhy,jemnosti a tiché oddané lásky ke všemu tvorstvu. Jest součas-ně obdařena královským majestátem, ve kterém však nechy-bí andělská pokora a také mohutně vyzařující moc láskyduchovní.Lístky růží mají tvar srdcovitý, takže jasně mluví o lásce, jejížjsou symbolem. Nesou duši k sféře božské Lásky a naplňujíji serafínskou vůní Lásky.Dle barvy růže rozlišujeme její vnitřní význam a planetárnísouvztažnosti.Růže vede člověka ke spojení s duchovním světem, neboťmá sílu nejen na úrovni sluneční, nýbrž i na všech úrovníchplanetárních. Dle barev se váže k různým úrovním.Bílá růže vyjadřuje lásku nebeskou, andělsky čistou, jupi-terskou lásku nadsmyslnou.Růžová růže vyjadřuje všelásku, hlavně růže stolistá. Náležísílám Slunce.Cihlově červená růže vyjadřuje lásku ohnivou, hýřivěplanoucí a spojuje se se silou marsickou, jástevní.Žlutá čajová růže symbolizuje lásku naplněnou správnýmmyšlením, moudrou, toužící po osvícení a spojuje se se sila-mi morálních impulsů merkurovských. Přináší poselství o du-chovních paprscích bytostí, žijících ve Slunci věčné Lásky apochopení pro Světlo sv. Ducha.Karmínově červená růže vyjadřuje čistou lásku duchovní.

C oplatí pro mentální význam

okultních barev, platí i zde urůže, o lásce, jejíž atribut vy-jadřuje barva růže. Karmínovárůže přináší impuls blíže-

necké Lásky Trůnů a sílu saturnskou.Venušský aspekt přináší tmavočervená

barva růže sametové, která vyjadřujenáboženskou Lásku duchovní.

Různě pěstěné růže mají různé odstíny barev,které nenesou již tak čistého aspektu. Jsou zabarveny hně-dočerveně, jako láska materialistická, černě až k pudovosti,symbolizující smyslnou lásku vášnivou. Tyto smíšené barvyodpovídají astrálním pocitům říše měsíční.Konečně nejvyšším symbolem kosmické síly růží jest planárůže, na jejíž pěstění člověk neměl podílu. Vyrostla vlivem silduchů Moudrosti. Šípková růže vyjadřuje mystické síly Kris-tovy Lásky, obětující se za lidstvo. Jejích pět lístků značí pětran Ježíše Krista a trny jeho trnovou korunu. Podkladem každélásky je schopnost sebeobětování. Proto všechny druhy růžívyjadřujících síly Lásky, se roubují na tento kosmickýpoklad, neboť pravá Láska je vždy odleskem božských silkosmických.Šípková růže má zvláštní magickou moc chrániti před upíry,kteří provozují černou krevní magii. Sází se na hroby bytostí,které nemají, jak se říká „klidu v hrobě“, kteří se zjevují jakodvojníci a jsou přespříliš připoutáni k smyslovému světu. Planárůže zamezuje, aby byla brána síla z dosud nesetlelého fy-sického těla, ležícího v hrobě, a znemožňuje výstup upírskýchsil a jejich působení ve zjevném světě. Pomáhá také protipřízrakům a šalebným vidinám a všem zlým duchům.Prostřednictvím shromážděných sil světla a slunce, které jsourostlinou proměňovány a jsou smíchány určitým podílem zem-ských sil, jsou listy šípkové růže tak léčivé. Lidé, kteří jichpoužívají, přibírají do sebe zároveň něco ze síly a krásy dévůrůže.

DUCHOVNÍVÝZNAM KVÌTIN

RÙŽEAlma Excelsior

Jedného dňa sa Krása a Ošklivosť stretli na brehu mora. I takto si riekli jedna druhej: poďme si zaplávať ! Zobliekli si šaty a šantili v prílive. Zakrátko vyšla Ošklivosť na breh, obliekla si rúcho Krásy a odišla. Keď Krása vystúpila z vĺn, nenašla než otrhané handry Oškli-vosti a tak si ich prehodila okolo pliec a dala sa tiež svojou cestou.

A od tých čias ľudia Krásu a Ošklivosť zamieňajú. Ale sú takí, čo videli Kráse do tváre a poznajú ju, napriek jej zovňajšku. A sú ďalší, ktorí poznajú Ošklivosť a ani jej šat ju nemôže skryť pred ich očami.

Chalíl Džibrán