Len to, čo rozdáte,je vaše navždy

DRUHY JASNOVIDNOSTI TECHNIKA A ČLOVEK DUCHOVNÁ KULTÚRA SLOVANOV

duchovných hodnôt do životaŠtvrťročník p re u vedenie

Číslo 14leto 1997

2

K str. 5: “A tak vskutku náš Pán Ježiš Kristus, ktorý je jednorožcomduchovne, zostúpil do lona panny .” Physiologus, 2. st.

3

Z OBSAHU:� ČO ZNAMENÁ OKRÍDLENÝ JEDNOROŽEC

Príbehy o jednorožcovi a jeho symbolický význam - str. 4

� TECHNIKA Z POHĽADU DUCHOVNEJ VEDYMá sa duchovný človek vyhýbať civilizácii? - str. 8

� “DUCHOVNO”anebo duchovno jako hobby - str. 10

� KDYŽBáseň Rudyarda Kyplinga - str. 14

� DUCHOVNÍ KULTURA SLOVANŮjejí kořeny a budoucnost - str. 15

� DVAJA STRÁŽCOVIA PRAHU5. prednáška z cyklu

“O duchovnom vývoji človeka” - str. 19

� SVETLO NA REINKARNÁCIU 3.Čo sa skutočne prevteluje? Protichodné názoryučiteľov a tradícií na znovuvtelovanie - str. 23

� PELARGÓNIA (MUŠKÁT)Duchovní význam květin - str. 29

� CHERUBSKÝ POUTNÍK Dvojveršia Angela Silesia - str. 30

� ČO JE MÉDIUMITAO rozdiele medzi slnečnou a mesačnou

jasnovidnosťou - str. 31

� HYPNÓZA A ZLOČINCharakter v zmenených stavoch vedomia - str. 34

� ADELMA VAY A POSOLSTVO GRÁLU - str. 37

� SVÄTÝ PAVOL A ROZPRÁVANIE JAZYKMIO slnečnej a mesačnej jasnovidnosti

v liste Korinťanom - str. 42

� STVOŘENÍ SVĚTA A ČLOVĚKAv poznání duchovní vědy - str. 45

� O POZNÁVANÍ VYŠŠÍCH SVETOVPublikácia Rudolfa Steinera - str. 49

Drahí priatelia,e nešťastnou okolnosťou, žeľudstvo na konci 20. storočiasa pokladá za samoúčelnýstredobod vesmíru. Minerál-na ríša umožňuje život rast-

linám; rastliny sa obetujú zvieratám; a zvie-ratá človeku. A čo človek? Cnosť každejbytosti záleží v tom, že sa zhodnocuje vslužbe niečomu ešte vyššiemu, ako je onasama. Len človek si myslí, že všetko máslúžiť jemu, a on už nikomu, len sebe. Vskutočnosti otročí svojim slabostiam achúťkam a všetkým čertom od rána dovečera - a tento potupný stav mylne nazý-va svojou “slobodou”.

Biedny tvor, čo nepoznal, aké povznáša-júce je milovať a ctiť si niečo viac, ako jeon sám! Aký neohrozený a hrdý smie byť,aká moc vychádza z toho, kto nie je cieľomsám sebe - a aký biedny, upachtený a zmä-tený je ten, čo sa strachuje len sám o seba!Aký hlboký, nebeský pokoj je v duši toho,koho najvrúcnejším snom a želaním je da-rovať život v službe niečomu alebo Nieko-mu, koho nadovšetko miluje! Aké jasné apriame sú jeho cesty; aké radostné a plnézmyslu všetko, čo robí! Skloniť sa pred nie-čím vyšším, ako sme my, nás neponižuje,ale povznáša! Vernosť tomu, čo poznávameako krásne a pravdivé, neobmedzuje našuslobodu, ale nás vyslobodzuje z väzenia na-šej nedokonalosti a nízkych závislostí.

Láskou, úctou a vernosťou niečomuušľachtilému ľudská duša krásnie.Ušľachtilé vlastnosti uctievanej bytosti/ide-álu prechádzajú do nás, takže sa znenáhlasami stávame tým, čo milujeme a si ctíme.Ak v sebe nevypestujeme hlboký cit, žeexistuje niečo vyššie ako sme my, nikdynenájdeme v sebe silu vyvinúť sa k nie-čomu vyššiemu. Vaša Sophia

4

Keď boli Adam a Evavyhnaní z raja, Boh dovo-lil jednorožcovi zvoliť si,či zostane v raji, alebo

bude sprevádzať Adama aEvu von do sveta, kde vlád-

la bolesť a smrť. Jednorožecsa pozrel na cherubínov vzná-

šajúcich sa nad bránou raja s horia-cimi mečmi a pozrel sa na Adama a

predstavy, ktoré formujú naše životy,zomierajú s nami, nič neostáva.”

Natiahol sa za kamienkom naokraji rieky a vtom voda vyšplechlana jeho zápästie. Zdvihol hlavu - a uvi-del k’i-lina. Brodil sa pomaly pomedzikamene v rieke a hoci voda v riekebola zablatená, všade, kde k’i-lin stú-pil, voda spriezračnela a kamene nadne sa iskrili ako smaragdy.

Jestvujú základné tvary krásy: žena, kôò a loï. Èínske príslovie

Èo znamená

Okrídlený jednorožecEmil Páleš

Evu, a nasledoval ich. Navždy boljednorožec požehnaný za svoj súcit,lebo mohol zostať na mieste ideálnejkrásy a radosti, ale namiesto toho, zlásky, si zvolil ťažkú cestu - cestu člo-veka.

Báj rozpráva, že keď Noe odmie-tol vykázať jednorožcovi medzi ostat-nými zvieratami osobitné miesto, jed-norožec odmietol nastúpiť do archy.Noe vzápätí oľutoval svoje rozhodnu-tie; zišiel z archy a opakovane volalna jednorohú bytosť. Ale jednorožecodcválal do tmavých mrakov na hori-zonte a nevrátil sa.

Číňania hovoria, že jednorožec mádve zvláštne príležitosti, kedy sa obja-ví. A to vtedy, keď je panovník spra-vodlivý a láskavý, keď vládne mier ablahobyt, k’i-lin sa objaví na čistineako znak šťastia. A keď príde vladá-rov čas umierania, k’i-lin sa zjaví akovízia straty.

Pred päťtisíc rokmi sedel cisár Fu-Hsi, legendárny zakladateľ čínskychdynastií, na brehu Žltej rieky. Rieka,naplnená dažďom, sa zdala pokojnáa pomalá. Obloha zjasnela. Ešte včerasa voda čerila a udierala o brehy, aoblohu pretínali blesky; ale teraz ajvážky nad vodou boli nehybné. Sivo-zelená vŕba, ktorú bičoval vietor, bo-la teraz ohnutá až k okraju rieky. Pobúrke a divočení včerajšieho dňa ne-bolo ani stopy. “A tak je to aj s ľuď-mi”, uvažoval cisár, “myšlienky a

Zo symbolov, ktoré cisár uvidel nak’i-linovom chrbte, vzniklo prvé pís-mo jeho ľudu. Odteraz, aj keď jehogenerácia, aj ďalšie a ďalšie musiaumrieť, ich idey a myšlienky budúmôcť žiť ďalej.

Druhý bájny cisár, Šen-Nung, jed-norožca nevidel; ale jeho nástupcaChuang-Ti, známy ako Žltý cisár,áno. Raz, keď už ostarel, sedel v zá-hrade, vo vyšívanom rúchu, a jehomyseľ sa zatúlala späť do dní mladostik jeho obľúbenej družke, ktorá vynaš-la výrobu hodvábu. Záhrada voňalachryzantémami. Niekoľko záhrad-ných robotníkov rýľovalo okolo stro-mov. Zrazu jeden z nich vykríkol.Chuang-Ti sa otočil a pred sebou,uprostred morušového kríka, zbadalk’i-lina s perleťovým rohom a jehohlas znel ako zvonkohra. Krátko po-tom Chuang-Ti zomrel. K’i-lin hoprišiel odprevadiť do večnosti.

O dvetisíc rokov neskôr sa k’i-linzjavil Konfuciovej matke Čcheng-caipri modlitbe v chráme. Videla päťstarcov, ktorí vyviedlil spoza oltárapodivné zviera. Zložilo hlavu do jejlona a ona hladila jeho jemnú hlavu.Čcheng-cai si vytiahla z vlasov bieluvyšívanú stužku a uviazala ju k’i-linovi okolo rohu. Ako to urobila,zatvorili sa jej na chvíľu oči, a k’i-linzmizol. V ruke je zostal kúsok jade sveštbou, že jej syn bude “kráľom bezkoruny”. Uprostred zimy sa jej potom

ednorožec. Symbol čistotya spanilosti. Samotárskezviera so smutnými očami.Najušľachtilejší a najpoe-tickejší zo všetkých mýtic-kých tvorov. Pohybuje sa v

rytmickom kroku, niektorí ho-voria, že poskakuje; a nikdy ne-stúpi na nič živé.

Objavuje sa v legendách Západuaj Východu. Bol vždy magickou, ne-obyčajnou bytosťou. V Číne, nazýva-ný k’i-lin, je miernym poslom dobréhoosudu a dlhého života; kým arabskýa perzský jednorožec - karkadann -je prudkým bojovníkom. Démoni súproti jeho upriamenému rohu bezmoc-ní. Grécky lekár Ktesias zo 4. st. pr.Kr. ho opísal takto: “V Indii žije zvie-ra väčšie ako kôň. Jeho telo je biele,hlava tmavočervená a oči tmavomod-ré. Má roh uprostred čela dlhý stopua pol, ktorý je čisto biely v základni,vrchná časť je ostrá a karmínová astred čierny. Tí, čo pijú z toho rohu,sú chránení pred chorobami a kŕčmia sú imúnni voči jedu. Zviera je ne-smierne rýchle a mocné, žiadna by-tosť ho nemôže dobehnúť.”

PRÍBEHY O JEDNOROŽCOVI

Prvou bytosťou, ktorú Adam po-menoval, bol vraj jednorožec. KeďBoh počul meno, ktoré Adam vyslo-vil, natiahol sa dole a dotkol sa špičkyrohu rastúceho z čela zvieraťa. Od tejchvíle bol jednorožec vyzdvihnutý nadostatné zvieratá.

5

mi, lebo má jeden roh, čo je jednaspoločná sila s Otcom.”

Jednorožec mal povesť, že ho ne-bolo možné chytiť násilím. Mnohívládcovia panovníckych dvorov, vrá-tane Karola Veľkého, márne poľovalima toto rýchle a plaché zviera. Jedno-rožca mohla prilákať len panna. Pri-tiahnutý jej čistotou, ako aj jej vôňou,jednorožec poddajne položil svoju hla-vu do jej lona. A len potom ho mohlipoľovníci chytiť. Jednorožec spočíva-júci hlavou na prsiach panny symboli-zoval vtelenie Krista. Toto zobrazeniesa vyskytuje v románskych a gotic-kých katedrálach a najmä v maliar-stve a na tapisériách severnej Európy

z 15. a 16. storočia.Ďalším zobrazovaným námetom je

jednorožec noriaci svoj roh do studnes vodou. Verilo sa totiž, že roh jedno-rožca má zázračnú moc očistiť vodua neutralizovať účinok každého jedu.Už spomínaný Physiologus píše:“Kým sa iné zvery prídu napojiť, vy-plazí sa z trávy had a vypustí do vodysvoj jed. Zver však vie, že vo vode jejed a neodváži sa napiť. Čaká na jed-norožca. Ten hneď ako vojde do vody,urobí svojím rohom znamenie kríža.Tým zničí účinok jedu. Až potom, keďsa napojí jednorožec, urobia tak iostatní.”

Podľa povesti priviedla jedna čistá

žena, Katja, jednorožca do malej rus-kej dediny v roku 1347, v čase čier-neho moru, a jednorožec ponoril dokaždej studne roh a dedinu zachránil.Viera v uzdravujúcu moc jednorož-covho rohu bola taká veľká, že v stre-doveku sa každý údajný kúsok rohuvyvažoval rýdzim zlatom. Aj najmenšíkúsok rohu bol bohatstvom. Možnosa, pravda, smiať poverám. No aždodnes stovky lekární v celej Európenesú meno “lekáreň u jednorožca”.

KTORÉ ZVIERA JE JEDNOROŽEC?Hrubo-materialisticky zameraní

kritici zvyknú poukazovať na to, žepopisy jednorožca nie sú jednotné, alesa rozchádzajú: Niekde sa podobá naj-skôr na koňa s kozou briadkou, indevyzerá viac ako jeleň alebo divý osol.Majú hneď poruke celú paletu “racio-nálnych” vysvetlení: prevdebodobneide o nesprávne pochopený opis noso-rožca indického. Iní zase v popise jed-norožca jasne rozoznávajú kombiná-ciu troch zvierat - západoázijského di-vokého osla onagera, indický druh an-tilopy a nosorožca - ktorých popisysa zrejme pomiešali. Jednorožcov rohsa zamieňal s klom mamuta. Navyše:dobytkári vraj dokážu vytvoriť opera-tívnou cestou jednorohého býka tým,že teľaťu pretiahnu obe miesta nasa-dzovania rohov doprostred čela. A sošpirálovito zatočeným rohom začalivraj jednorožca v 15. storočí umelcizobrazovať len preto, lebo ziskuchtivílekárnici prišli na to, že môžu zarobiťkopu peňazí na predaji zakrútenýchklov morského narvala.

Tieto vysvetlenia sú veľmi “chyt-ré”, majú však jeden vážny nedosta-tok: sotva si totiž možno predstaviť,že by legendy o jednorožcovi bolimohli vzniknúť pohľadom na ktoré-koľvek z uvedených zvierat. Dokázalby snáď taký ťarbavý kolos ako noso-rožec podnietiť niekoho imagináciu kpredstavám ladnosti, spanilosti azvonkohry!? Či nie je byvol skôr ste-lesnením húževnatej, tvrdohlavej si-ly, než plachej, bystrej inteligencie?Práve tak málo je osol žriedlom poéziea inšpirácie a tobôž duchaplnosti. Oindickej antilope jakživ nikto nechy-roval, že by mala žiť samotársky, anie v stádach; alebo že by mala maťuprostred čela jeden roh, a nie dva.Ani o levovi sa nedá povedať, že byho mohli “vidieť iba panny”; lev je

narodilo dieťa. Bolo známe akoKhung fu-c’ a matka mu príbeh ojednorožcovi veľakrát rozprávala.

V posledných rokoch života povo-lali Konfucia na dvor vojvodu z Lu,aby sa pozrel na zvláštne zviera, ktorévojvoda ulovil. Konfucius uvidel jed-norožca, ako sa na neho díva smutný-mi, čistými očami. Matkina vyšívanástužka bola stále obtočená okolo jehorohu. K’i-lin prišiel ohlásiť smrť veľ-kého muža.

Mnoho rokov prešlo, kým v Číneopäť videli jednorožca. Štyristo rokovpo Konfuciovi Wu-Ti, cisár z dynas-tie Han, videl jednorožca na pôde svoj-ho paláca. Bol to len okamih, videniemedzi stromami na úsvite. Túžil vi-dieť k’i-lina opäť, a možno ho aj chy-tiť, a v snahe prilákať ho začal so stav-bou krásnej pagody na počesť jedno-rožca. Nepodarilo sa mu to, a to sastalo Wu-Tiho najväčším sklamanímv jeho inak šťastnom živote. Jedno-rožec sa už do Číny viac nevrátil.

V japonsku sa jednorožec objavu-je ako kirin alebo sin-you; zviera sjedným rohom a schopnosťou poznaťpravdu od nepravdy. Keď mudrc KauYou predsedal svojmu súdu, rozho-doval obyčajne sám; no ak bol prípadvážny, zahrňujúci smrť, niekedy neve-ril úplne vo svoj vlastný rozsudok. Vtakých chvíľach sa obrátil na jedno-rožca. Sin-you vždy vedel, kto bol ne-vinný a kto vinný, a jeho rozsudok bolneľútostný. Zastal nehybne, upriamilsvoje horiace oči na vinného človekaa potom mu prepichol srdce svojímrohom.

JEDNOROŽEC V KRAJINEZAPADAJÚCEHO SLNKA

Na Západe bol jednorožec oddáv-na spojovaný s uctievaním bohynepanny-matky; a v kresťanstve s pred-stavou o Máriinom panenstve a Kris-tovom vtelení.1 V ranokresťanskomspise Physiologus z 2. st. sa píše: “Atak vskutku náš Pán Ježiš Kristus,ktorý je jednorožcom duchovne, zo-stúpil do lona Panny Márie.” SvätýAmbrož sa pýta: “Kto je tento jedno-rožec, ak nie syn Boží?” A svätý Ba-zil vysvetľuje: “Kristus je Božia sila,preto je volaný jednorožcom na Ze-

1 Vzťah panna - jednorožec v stredo-vekom kresťanstve pripomína v Číneznázornenie dobrotivej bohyne Kuan-jintróniacej na ležiacom jednorožcovi.

JEDNOROŽEC A ČISTOTA

6

príliš pozemské zviera oproti jedno-rožcovi s jeho éterickosťou a nepo-zemskosťou. A nakoniec koňa a kozuby hádam už naši predkovia od jed-norožca len rozoznali.

Jednorožec nepochádza zo žiadne-ho z týchto zvierat; a nie je ani ichkombináciou. Svojou povahou nemás týmito zvieratami nič spoločné!

Kým teda v skutočnosti tento jed-norožec je?

Naši predkovia našťastie neboli vosvojom myslení až takí skostnatelí;ale vedeli, že svet aj ľudia boli stvoreníduchovnými silami; že tieto duchov-né sily si podržali moc nad vecami,ktoré z nich vyšli, a neprestávajú exis-tovať ani vtedy, keď ich hmotný pro-ťajšok už alebo ešte neexistuje. Vduchovnom svete existujú na-príklad farby, ktoré vo fyzic-kom svete neexistujú; no človekich predsa vo svojej duši môžeprežívať. Práve tak môže exis-tovať aj zviera, ktoré neexistu-je fyzicky.

Spektrum síl ľudskej duše jerozložené v prírode okolo násvo zvieratách. A jednorožec jeduševná sila taká vzácna, že nieje vtelená na Zemi.2 Jednoro-žec je duchovnou skutočnos-ťou!

ÈO ZNAMENÁ JEDNOROŽEC

Jednorožec so svojou rých-losťou a ostražitosťou ukazujena sily myslenia. Zároveň všakznamená Čistotu.

Keď sa dívame na Lunu,ako mení fázy - a dívame sa nie-len hlavou, ale aj srdcom - prí-deme na to, že svetlo Mesiacanie je stále rovnaké. Mladá Lu-na je úplne iná ako Luna v splnealebo stará Luna. Jeden, dva či tri dnipo nove je taká štíhla, dievčenská. Jena večernej oblohe len krátko, na oka-mih, lebo je blízko slnka, a zapadáskoro spolu s ním. Jedine táto Lunasa kúpe v posledných zlatých lúčochzapadajúceho slnka; a jej kosáčik savyníma na pozadí večernej zory spolus Večernicou. V ten večerný okamih,keď zem je ešte prehriata a vzduchprevoňaný slnkom, a obloha ešte ne-stmavla, a nízko nad západným ob-

zorom sa skvie kosáčik Mesiaca akoperleť - v tom okamihu na nás Mesiacpôsobí dojmom panenskosti, cudnos-ti. Akoby naše myšlienky boli jasné,ostré, čisté; ako kryštály, ako čistágeometria.

Úplne iné dojmy zaznejú v našejduši pri pohľade na Lunu v splne. Tuje skutočnou kráľovnou noci, keď vhlbokých nočných hodinách vrcholívysoko na oblohe. V splne nie je takákrehká a cudná; ale materská, plod-ná, prekypujúca životom; je ako stromobťažkaný plodmi, ako plné žensképrsia. Veci sa vtedy naplňujú.

A zase úplne inak sa dotýka našejduše ráno, pred svitaním. Luna ubú-dajúca, odchádzajúca. Na sklonkunoci, pred svitaním, keď ešte na oka-

mih predíde Slnko a Zorničku, a stratísa v lúčoch ranných zôr - v tých oka-mihoch je niečo magické. V tej chvíliakoby nám boli pootvorené dvere kveľkému poznaniu tajomstva zla.

Tak pôsobí Luna - Trojjediná -večer ako cudná lovkyňa, Diana; opolnoci ako Persefona, kráľovnápodsvetia; a nad ránom je Hekaté -čarodejnica. Tesne po nove z nej totižpôsobia tie najčistejšie mesačné by-tosti; v splne je jej pôsobenie najsilnej-šie, ale už nie také čisté; a s ubúdajú-cou Lunou pôsobia zlé bytosti me-sačnej sféry.

Nikdy nie je však taká spanilá ačistá, ako v dňoch po nove. Jej svetloje vtedy voňavé. Toto najčistejšie svet-lo Mesiaca sa na Zemi zhustilo v kve-toch ľalie.3 V ľaliovom kvete sú me-sačné sily preniknuté éterickými sila-mi slnka a sú celkom čisté, lebo rast-liny nemajú pudmi pokazenú astrali-tu. Medzi ľuďmi a zvieratami sa takéniečo medzičasom vytratilo, ale zosta-lo duchovne v jednorožcovi. Preto sajednorožec dával do súvislosti s pa-nenskými bohyňami - Dianou a Ar-temidou.

Jednorožec však symbolizuje ove-ľa viac, ako len samotné sily Mesia-ca. Mesiac - sám osebe symbolnižšieho ja, pominuteľného, osobného- sa v prítomnosti slnka mení na vyš-

šie ja, to večné, nadosobné.Mesiac nám dal to, čím samedzi sebou líšime - našeosobité duševno, našuosobnosť - sám osebe všakiba pozemskú, so všetkýmijej pudmi, chtivosťou aegoizmom. Čo v nej je, samusí premeniť, zu-šľachtiť, zvečniť - abymohlo vzniknúť duchovné“svo”, duchovná samosť,aby sa mohla zrodiť večná,duchovná individualita.Preto je jednorožec samo-társkym zvieraťom. Jesymbolom duchovnej sa-mosti, duchovného ja, in-dividuálneho večného ale-bo - večného individuálne-ho. Preto ten krásny rohuprostred čela: naše vyš-šie ja!

V jednorožcovi žije tennádherný dialóg, ktorý saodohráva medzi slncovýmimocnosťami (cnosťami) a

anjelmi, keď silou svojho ducha preni-káme svoje astrálne telo a všetko tem-né v ňom presvetľujeme, krivé narov-návame, nízke premieňame. To pretokde sa jednorožec dotkne svojím ko-pýtkom, kalná voda spriezračnie aobyčajné kamienky v rieke iskria akosmaragdy. Ako lúč ducha sa vnára doduše a neutralizuje v nej všetky jedypudov, ponára jednorožec svoj roh dostudne a vyháňa z nej jed hada.

V alchýmii jednorožec je ortuťou,Merkúrom filozofov, hermaforditom,2 V plnom zmysle slova bola vtelená

raz, na začiatku letopočtu. Vtedy smevideli tie oči plné lásky a smútku.

3 Preto aj ľalia lieči ženské orgány; arobí človeka cudným.

JEDNOROŽEC PRENASLEDOVANÝ LOVECKÝMI PSAMI NA-CHÁDZA ÚTOČISKO NA PRSIACH PANNY. LOVCOM JE GABRIEL,ANJEL ZVESTOVANIA, PSI SÚ CNOSTI - MILOSRDENSTVO, SPRA-VODLIVOSŤ A MIER - KTORÉ SPREVÁDZAJÚ KRISTOV PRÍCHOD

7

ktorý v sebe obsahuje slnko aj mesiac,a má moc zušľachťovať kovy.

Roh jednorožca na prsiach alebov lone panny znamená to isté, ako ľa-lia, ktorú dáva archanjel Gabriel Má-rii pri zvestovaní: v panenskej dušisa rodí Kristus.

Duševné sily, ktoré sa stanú cel-kom čisté, sa menia na poznávacie si-ly, a odrážajú večnosť. Duša je akotiché lesné jazierko, ktorého hladinaje taká pokojná, že sa premení na zr-kadlo a odráža nebeskú klenbu plnúhviezd. Na jednom zo slávnych bur-gundských gobelínov urodzená dámarozjíma so zrkadielkom v ruke, a vzrkadielku vidno jednorožca: Duch saodráža v duši. Duša sa stáva Sofiou,keď sa prenikne Duchom. Odeje saslnkom, keď je čistá, priezračná. Akoto krásne spieva Angelus Silesius:

Žena na Mesiaciv Apokalypse

Je sluncem oděna a na měsíci stojí:v tu ženu místo snů

hleď zmněnit duši svoji!

OKRÍDLENÝ JEDNOROŽEC

Logotyp Sophie - okrídle-ného jednorožca - môžeme po-chopiť okrem toho aj ako spoje-nie jednorožca a orla, alebo ko-ňa a orla.

Kôň znamená inteligenciu.V koňovi žijú tie sily, ktoré mu-sel človek zo seba vyčleniť, keďvyvíjal inteligenciu. Súbežne stým, ako sa zväčšoval objemľudskej lebky, sa vyvíjal kôň: z ma-lého zvieratka veľkého asi ako líška(eohippus) začiatkom treťohôr - namohutné, vyše dvojmetrové zviera(equus) v štvrtohorách. Najvýstižnejšíobraz toho máme v Homérovej Odys-sei. Bol to práve “ľstivý Odyseus” -zasvätenec, ktorý dokázal už na ús-vite dejín Grécka používať inteligen-ciu dnešného typu - čo vymyslel trój-skeho koňa a prešiel tak nepriateľovicez rozum. Aj v rozprávkach vystu-pujú kone často ako veštecké bytostis čarodejnou mocou, ktoré hovoriaľudským hlasom a dávajú ľuďomdobré rady.

A orlie krídla znamenajú zdu-chovnenie, odpútanie od zeme. Orolje vládcom nad výšinami; jediný vták,ktorý sa vraj dokáže dívať rovno do

slnka, premožiteľ hadov a drakov,symbol víťazstva svetla nad temno-tou.4

Takže okrídlený jednorožec spoluznamená: sily myslenia, ktoré sa sta-nú celkom čisté, môžu sa odpútaťod hmoty fyzického mozgu - a poz-návať v duchu! To nie je azda niečosamozrejmé; lebo v tomto bode veda,cirkev aj sekty hlásajú, že človek sanemôže do Ducha dostať aj so svojímmyslením, ale len bez neho; že môžeDucha len “vyciťovať”, “veriť” alebosi o ňom robiť nanajvýš subjektívne,osobné predstavy. Zo všetkých trochduševných síl - myslenia, cítenia a vô-le - preduchovniť myslenie je totiž naj-ťažšie.5

Tušenia, pocity a osobné domnien-ky sú však len prislabým základompre duchovné piliere spoločnosti! Na

všetkých spoločenských úrovniach, vovšetkých rezortoch sa teraz odohrávato, že ľudia s určitými náboženskýmia etickými hodnotami sú nútení ustu-povať a prenechávajú jednu pozíciuza druhou materialistickým silám, le-bo nie sú v stave svoje “cítenie” a “vie-ru” obrániť proti “racionálnym argu-mentom”. Len sila jasného, explicitné-ho poznania - ktorá pozdvihuje nábo-ženstvo na úroveň posvätnej vedy - sajediná vie tomuto trendu postaviť.

Idealistické krúžky sú vytlačovanéna okraj spoločnosti, lebo nevedia sosvojimi ideálmi nadviazať na sily ro-zumu, a tým ani na prax, lebo k tomu

prislúchajúce myšlienkové systémy súbuď nekonkrétne, alebo naivné, alebo“nepreukazateľné” a tým odbité ako“subjektívne”. Tieto skupiny sa okremtoho pri každom vážnom pokuse pre-meniť svoje ideály na čin samy od se-ba roztrieštia a vybijú medzi sebou,lebo v každej z nich síce “intenzívnecítia”, ale nemajú ujasnené, čomuvlastne veria.

Čo robíme v Sophii je, že povyšu-jeme náboženstvo na duchovnú ve-du; a rozširujeme vedu za hranicehmotného sveta o duchovný rozmer.Na jednej strane ochladzujeme horúč-kovité náboženské blúznenie, ale upev-ňujeme pravý náboženský cit jasnýmmyslením - a na druhej strane pretep-lujeme studený akademický intelektu-alizmus a napájame vedu na morálnya citový rozmer, čím jej vraciame jej

ľudský zmysel. Ukážeme napríkladoch - a čitateľ to budemôcť objavovať spolu s nami- ako sa dajú doslova všetkyprírodné aj spoločenské vedypreduchovniť: od fyziky, astro-nómie, chémie, biológie, geo-lógie, paleontológie, fyziológiečloveka - až po zemepis, deje-pis, etnografiu, sociológiu,ekonómiu. Ukážeme, ako celáevolúcia života na Zemi a celédejiny ľudstva súvisia s čin-nosťou duchovných hierarchií- a ako sa toto poznanie môžestať nástrojom na vybudovanielepšej spoločnosti. A ukážemeto tak konkrétne a s takou jas-nosťou - aby si nikto viac ne-mohol dovoliť toto poznanie v

dialógu odbiť ako “subjektívnu”,súkromnú záležitosť, vysmievať samu, hovoriť “ja tomu neverím” alebopovedať, že o pravdu “nemá záujem”- bez toho, aby tým sám seba nezo-smiešnil a nevyznel so svojimi vlastný-mi výrokmi neudržateľne, a aby týmnezvolával pohromu na svoju vlastnúhlavu.

To je tá vzácna sila jednorožca,pred ktorého rohom - mocou Čistotya jasného myslenia - musia uhýbaťvšetci démoni, a bude musieť uhnúťaj démon materializmu. K tomu námdopomáhaj Boh, aby sme všetkýmCnostiam, anjelom a našej Kráľovnej,nadovšetko Nádhernej a Múdrej, vy-dobili naspäť úctu a rešpekt v očiachsveta, a pomohli navrátiť všetky hod-noty na miesta, kam patria.

4 Orol okrem toho znamená evanje-listu Jána, od ktorého sa odvíja ezoteric-ké kresťanstvo.

5 Bližšie pozri v úvodníku k Sophii 11.

V TELE JE DUŠA A DUCH

8

ÈLOVEK, KTORÝ VIE ROZ-BI� ATÓM, A NEMÁ LÁSKU,SA STÁVA NETVOROM.

KRIŠNAMURTI, NA PREDNÁŠKE

PRE ATÓMOVÝCH FYZIKOV V LOS

ALAMOS V KALIFORNII

Technikaz poh¾adu duchovnej vedy

Určujúcim činiteľom súčasnéhovývoja ľudstva je fenomén technickejcivilizácie. Skracuje vzdialenosti, robíživot ľahším a pohodlnejším, priemy-selnú výrobu a poľnohospodárstvoefektívnejšími, kultúru a zábavu kaž-dého druhu dostupnejšou, preniká dovesmíru aj do mikrosveta buniek, mo-lekúl a atómov, ako kozmopolitickýfaktor prekračuje hranice štátov, náro-dov a kontinentov a zjednocuje ľud-stvo do akejsi uniformujúcej mono-kultúry. Jej druhú tvár však predstavu-je skutočnosť, že poskytuje netušenémožnosti v ničení hodnôt, prírody aľudských životov.

Všetko svedčí o tom, že ľudstvovstupuje vo svojom vývoji do krajnejsituácie, ktorá nemá v jeho minulostiobdobu. Jej predpokladom bol rozvojprírodných vied, ktoré sa od koncastredoveku emancipovali od svojej do-vtedajšej závislosti od filozofie, teo-lógie a pod. a nastúpili svoju triumfál-nu cestu až k dnešnému vrcholu, abyprešli z oblasti poznania do sféry vôlea životnej praxe.

Tento vývoj poskytuje na prvý po-hľad nepochybne imponujúci obraz,ktorý zvádza k obdivu, maximálnemuvyužívaniu a k stále novým invenci-ám. Ide síce o svet zdanlivo vytvorenýčlovekom, svet ľudských myšlienok,ale zhmotnený a odpútaný od prírody,fascinujúci a vstrebávajúci ľudskú du-šu, ktorá v ňom môže strácať samúseba, pretože celkom neprehliadla si-ly, s ktorými prakticky manipuluje.

Čo vlastne znamená tento kultúrnynovotvar s dvojitou tvárou - lákavoua zároveň hrozivou?

Rudolf Steiner upozorňuje na to,že príroda má dvojaké hranice, za kto-rými sa vymyká zmyslovému vníma-niu: Smerom hore je to oblasť nad-zmyslových éterických síl, ktoré súzdrojom všetkého života na Zemi,možno povedať sféra nadprírody.

Smerom dole sa rozprestiera ob-lasť podzmyslových fyzikálnych síl,ktorých podstata zostáva človekuskrytá, aj keď ich prakticky používa,napr. elektrina, magnetizmus, tepelná,atómová energia a pod. Práve preto,že človek prenikol do tejto oblasti svo-jou praktickou činnosťou, vznikla sfé-ra techniky, ktorú možno nazvať pod-prírodou, lebo tento mechanicko-ma-teriálny svet sa odpútal od prírodysmerom dole. Sily, ktoré tu pôsobia,sú akýmsi neživotným zrkadlením éte-rických síl života z oblasti nadpríro-dy. V našom dnešnom svete pôsobia

štyri druhy éterických síl, ktoré súvi-sia so štyrmi stupňami vývoja Zeme:

1. tepelný éter, ktorý je podstatoutermickej enerie a všetkých tepelnýchjavov, pochádza zo “saturnského” sta-vu Zeme, kedy táto bola ešte nehmot-ným, iba tepelným útvarom;

2. svetelný éter, ktorý vyvolávafenomén svetla a ktorého fyzickýmúčinkom je plynný stav (element “vz-duchu”), pochádza zo “slnečného”stavu Zeme, ktorá sa prejavovala akožiariace plynné teleso;

3. chemický (zvukový či vodný)éter, ktorý vyvoláva chemické proce-sy, zvukové javy a zhutnenie substan-cie až do tekutého stavu (elementu“vody”), ako pozostatok “mesačného”stavu Zeme, kedy Zem dosiahla hus-totu tekutej látky;

4. životný éter, ktorý je zo všet-kých najkomplikovanejší, spôsobujednešný minerálny stav Zeme a všetkypevné tvary na nej (“zemský” ele-ment).

Tieto éterické sily síce prenikajúcez každý živý organizmus, prúdia vňom, oživujú ho a formujú ho, nie súvšak s jeho hmotnou substanciou spú-tané. Pokiaľ k tomuto upútaniu khmote dochádza, vznikajú ich zrkad-lové protipóly:

1. tepelná energia, vznikajúca zospútaných síl tepelného éteru;

2. elektrina - rozpadnuté svetlostarého Slnka, kedysi čistý svetelnýéter, uchopený silami tiaže (spolu stepelným éterom);

3. magnetizmus - ustrnulý zvukči tón starého Mesiaca, chemický čizvukový éter, ktorý prepadol tiaži aje spútaný hmotou;

4. pevné formy a ich poriadok vprírode ako dôsledok tiažou zachyte-ného životného éteru, ktorého sily sauplatňujú až na dnešnom vývojovomstupni Zeme.

Zvláštnym javom je rádioaktivitaako prirodzený rozpad substancie,ktorý vlastne súvisí s vekom Zeme.Tento proces samovoľného rozpadu,napr. u uránu tu nebol od začiatku,ale začal sa až v určitom štádiu hmot-ného vývoja Zeme, t.j. v čase, kedytento vývoj prekročil svoj stred a obra-cia sa naspäť. Zodpovedá napr. teles-nému vývoju človeka, ktorý asi v 35.roku veku dosahuje svoj vrchol, poktorom nasleduje pozvoľný zostup.Tak aj rádioaktívne látky sú výrazomskutočnosti, že Zem začína starnúť apomaly sa rozpadať. Tieto látky bolikedysi kryštalické. Preto sa vyskytujúv najstarších horninách, ako je napr.žula. Teraz sa však pôsobením rozpa-du stávajú izotropnými, koloidálny-mi a vracajú sa do pôvodného stavu,z ktorého vykryštalizovali. Urýchľo-vaním tohoto procesu v atómovej fyzi-ke (bomba, elektrárne a pod.) sa niči-vo zasahuje do vzťahov síl, pričom sazo zajatia tiaže prudko uvoľňujú silytepelného, svetelného a zvukového éte-ru a deformujú sa aj účinky životné-ho éteru, odtiaľ mutácie zasiahnutých

Zdìnek Váòa

9

organizmov, karcinómy a pod., nebez-pečenstvo zkazy pre celé ľudstvo.

Prirodzený proces rádioaktivitymôžeme prirovnať k procesu, ku kto-rému dochádza u rastliny. Jej semenoje najprv temer minerálnym útvarom,akousi malou Zemou, ktorej substan-cia sa v čase klíčenia rozpadá a menísa na novú formu rastliny. Tak aj Zemje akýmsi veľkým zmineralizovanýmsemenom, ktoré sa začína rozpúšťať.Rádioaktívne látky sú fermentom to-hoto procesu.

Mementom pre dnešné ľudstvo jeskutočnosť, že zánik jeho predchád-zajúcich vývojových etáp bol vždyspôsobený zneužívaním síl, ktoré člo-vek kedysi ovládal: ako v lemurskejdobe mal moc nad zvieracím seme-nom, v atlantskej dobe nad silami rast-linného semena, ktoré zneužíval preegoistické účely a spôsobil tým kata-strofu, tak aj v dnešnej dobe začínavyužívať rozpad kľúčových síl mine-rálnej ríše a ich zneužitím môže pri-vodiť zánik dnešnej civilizácie.

Využívanie atómovej energie patrík vrcholom technických vymožeností,ktoré sú výrazom prenikania človekado podprírody. Polarita tejto sféry knadzmyslovým skutočnostiam nadprírodou sa prejavuje v tom, že človekv nej dosahuje len zvonka to, čo bymal dosiahnuť vnútorne smerom hore:

1. Mal by oživiť a preduchovniťsvoje myslenie tak, aby bolo schopnéchápať vyššie pravdy - namiesto tohovytvára v počítačovej sfére umelú in-teligenciu, ktorá myslí za neho, avšaklen v daných medziach;

2. Mal by vystúpiť vo svojom vnú-tornom vývoji na stupeň imaginácie,t.j. k obraznému vnímaniu duchov-ných skutočností, ktoré sú vlastnoupodstatou všetkých javov - namiestotoho získal z podprírody pohyblivé ob-razy filmu a televízie;

3. Mal by dosiahnuť stupeň inšpi-rácie, kde sa mu prihovára duchovnýsvet v tónoch a slovách - miesto tohomu podpríroda dáva telefón, rozhlas,audiovizuálnu techniku atď.;

4. Mal by prenikať do vnútra du-chovného vesmíru a duchovných by-tostí na stupni intuície, ale miesto to-ho preniká vonkajšími mechanickýmiprostriedkami do kozmu, do vnútrazeme, hmoty, do telesnosti človeka.

Tak sú tieto technické vymoženostipolárnym príznakom schopností, na

Krásny, pre našu dobu priam pro-rocký obraz prináša stará česká legen-da o sv. Prokopovi. Pustovník, sužo-vaný pri svojich modlitbách diablom,nakoniec svojho nepriateľa premôže,nezapudí ho však, ale zapriahne dopluhu, aby s ním oral svoje pole! Ten-to obraz naznačuje, že človek mánájsť vyrovnaný vzťah medzi silamipodprírody a vnútorným životom, žesa nemá nimi nechať ujarmiť, ale na-opak, zvládnuť ich tým, že vo svojomvnútornom živote vystúpi práve takvysoko k nadprírode, ako v technickejsfére zostupuje k podprírode. Aby samohol vnútorne vyrovnať s nebezpe-čenstvom, ktoré hrozí z podprírody, azvládol ho, musí vyvinúť poznanie,ktoré presahuje prírodu smerom hore!

Kedysi človek nachádzal v prírodebožského Ducha. Dnes túto schopnosťstratil v technike, ktorá je základomjeho dnešnej civilizácie, nachádza lenne-ducha, Ahrimana. V duchovnej ve-de, ktorá rozširuje poznanie za hrani-ce dané len zmyslami a o ne sa opiera-júcim rozumom, sa však vytvára nie-čo, čo v sebe nemá nič ahrimanského.Preto v nej človek môže nájsť nástroj,ktorým sa vnútorne posilní tak, že savedome stretáva s Ahrimanom, beztoho, aby sa ním dal ovládnuť - že jeschopný “zapriahnuť ho do pluhu”.

Je dávnou skúsenosťou, súvisiacous Kristovým impulzom, že prekoná-vanie prekážok vnútorného vývoja,nech sú akokoľvek ťažké, nie je spoje-né len s vlastným pokrokom človeka,ale znamená pre bytosti, ktoré v nichpôsobia, zároveň aj vykúpenie z ichúlohy.

ktoré človek vo vývoji svojich vlast-ných síl zabúda a miesto nich získavainé, len vonkajším spôsobom, na úkorsvojho vnútorného vývoja.

Mal by sa preto človek týchto vy-možeností vzdať? - Treba si uvedo-miť, že popísaná situácia má aj svojprirodzený, pozitívny aspekt. Rozvojtechniky totiž súvisí s vývojom duševedomej, ktorá potrebuje prejsť vedo-mým vzťahom k všetkému hmotnémua pozemskému, vrátane podprírody.V tejto oblasti sa pravda stretáva sAhrimanom, s duchom tiaže a hmot-ného sveta, ku ktorému chce Ahrimančloveka pripútať v ilúzii výlučne ma-teriálnej existencie. Materialistickyorientované prírodné vedy a technickévynálezy, ktoré z nej vychádzajú, súpreto jeho inšpiráciou.

Z tejto skutočnosti však ani zďale-ka nevyplýva, že by sa človek malpodprírode vyhýbať, že by mal zavrh-núť modernú techniku a vrátiť sa kpredošlým kultúrnym pomerom - akoGhándí, keď miesto tkáčskeho strojazavádzal v Indii kolovrátok. Ide len oto, aby človek našiel k tejto sfére správ-ny vzťah, aby si uvedomil, aké sily vnej pôsobia a aké prekážky kladú jehovnútornému vývoju: veď bez premá-hania týchto prekážok by tento vývojani nemohol napredovať! Človek musínájsť vnútornú silu, aby v sfére techni-ky nebol premožený Ahrimanom; abysa mu neupísal krvou ako Faust Me-fistovi, ale aby používal jeho službya pritom neprepadol do jeho moci.

Svätý Prokop orie s čertom

10

“Duchovno”anebo duchovno jako hobby

Karel Funk

Dokončenie zo Sophie 12Přistupuje zde ještě jeden důležitý

a opomíjený faktor: éterné tělo pří-slušníků každého národa je zcela od-lišné od národa jiného. Je silně napá-jeno a udržováno v rovnováze použí-váním mateřštiny, na kterou je “sta-věno”. To souvisí i se zabarvením du-chovních vibrací, které jsou pro tenkterý národ určeny. Éterné tělo jakož-to složka oživující, zajišťující životnípochody, ve které sídlí paměť i schop-nost pronikat do duchovních světů,může proto nejúplněji a nejpřiměřenějipřijmout, absorbovat spirituální a kul-turní impulsy té kultury (resp. cestyči způsobu pronikání do duchovna,způsobu duchovní práce), jejíž je sou-částí, která v jeho rase či národě domi-nuje nebo kdysi dominovala.

Národnost si podle svého stupně aúkolu volíme již před zrozením. V tétosouvislosti vidíme, že éterné tělo pří-slušníka některého předcházejícího,staršího schůdku lidské evoluce, tedytřeba kteréhokoliv Asiata, nemůžepřinést Slovanům jakožto rase mlad-ší, “čerstvější”, směřující k budoucí-mu vědomému přijímání impulsuKristova, žádoucí oplodňující spiritu-

výsledkem zesíleného vyzařováníosobních magnetismů posluchačů vmomentě, kdy je cosi od přednáše-jícího očekáváno, kupříkladu kdyžpozvedne ruce a v sále se zvedne vlnavzrušení, neboť se předpokládá, že co-si vysílá. Někteří přítomní jsou pakupřímně nadšeni, ale s duchovním vý-vojem to nemusí mít zhola nic společ-ného. Těch jedinců, kteří skutečně cosisilného kvalitního přenášejí, jako bylThákur, Krišnamurti či jako je SájiBába nebo u nás Dr. Tomáš je jen mi-zivé promile.

A to ještě nehovoříme o mnohdyzcela nevhodných požadavcích někte-rých z nich, na své žáky. Jeden světo-známý guru, který zavítal i k nám, po-žaduje například od těch žáků, kteříjsou dosud svobodní, aby již nevstou-pili do manželství, a od vdaných čiženatých, aby dodržovali trvalý celi-bát a neměli děti, které jsou podle nějbrzdou vývoje. Tím zakládá do žákanutně budoucí psychický konflikt afrustraci, který může jednou vést kdemolici psýchy. Využívání autorityk podobnému ovlivňování je duchov-ním zločinem, neboť takový “guru”,byť by pořádal tisíce “mírových kon-certů” či podobných superakcí, na se-be karmicky přejímá spoluzodpověd-nost za budoucí osudy těch důvěřivců,kteří se nechali takto zmanipulovat.Ani oni však do tohoto osudu “ne-spadli” náhodně - hledali duchovnotam, kde není, nehledali s poctivostí aoddaností Nejvyššímu, neboť pak byvěc včas prohlédli.

Leckterý duchovní vůdce si přisvo-jí některou známou osobnost minulos-ti jako svou minulou inkarnaci, na kte-rou se “posadí” jako do královskéhokřesla. Rázem tím získá slavnou glo-riolu jako punc kvality, protože ví, žestoupenci si to mezi sebou rychle s

Často býva za “filozofovaním” o joge, za sektárstvom a tzv. tajnými praktikami zúfalá snaha byť niekdeinde, uniknúť čo najrýchlejšie k niečomu inému, ako je súčasnosť. Ľudia často hovoria o tzv. duchovne, oduševnom svete, ale kam človek skutočne ide, kde skutočne môže nájsť pokoj a mier? Odpoveď nám môžudať staré tantrické texty: Čo jestvuje tu, jestvuje všade; čo nejestvuje tu, nejestvuje nikde. Džanakananda

ální síly. Ind, ba ani Rus nemůže chá-pat, co je pro západního Slovana při-měřené a přínosné. Duchovní evolucelidstva se nemůže navracet ke kul-turám, které již vydaly lidstvu svůjplod, neboť se děje ve spirálách odnižší duchovně kulturní epochy kvyšší.

Učitelé sem přijíždějící mohouuvádět leckteré návštěvníky nebo stou-pence v úžas ledasčíms - otázkou je,je-li to pro nás skutečně dlouhodoběnásledovatelné, oplodňující tím, copotřebujeme, a přínosné. Leckdo potakové show, kdy vůdce třeba na chvil-ku zmlkne k meditaci či pozvedne na-konec své ruce k žehnání nábožně po-vzdechne a uznale zaplesá, že z něho“cosi” cítil či že to bylo “silné” či “pů-sobivé”. Snad ano. Takový Fráňa Dr-tikol by se ho ale asi optal: “A kde tomáš?” nebo “A co s tím dál? Kam tito uteklo? K čemu ti to bylo?” Pak senám i ono “úžasné” rozpustí jako bub-lina. Prožitek to mohl být reálný, aleje-li izolovaný od způsobu života acelkového zaměření, pak je to jen “pa-mlsek”. Magické působení ještě ne-znamená samo sebou kvalitu. Podob-ných chvilkových prožitků můžememít tisíce v nejrůznějším zabarvení,ale jsou plodné, zejména přijdou-linám samy po našem širším sebezu-šlechťujícím úsilí jako jeho přirozenýdůsledek. Mnohdy jsou i “vlny síly”na vystoupení některého vůdce pouze

11

nábožnou úctou pošeptají. Není snadjediné známé osobnosti z řad duchov-ních vůdců minulosti - od Buddhy přesJežíše až po Edgara Cayceho, kterouby někdo svatokrádežně neuzmul jakosvůj minulý život. Nemusíme všakchodit ani moc daleko. I na našich lu-zích a hájích pobývaly v minulých de-setiletích nejméně dvě kněžny Libuše.

Anthroposof dr. Jan Dostal kdysiosvětlil zásadní rozdíl ve způsobu ve-dení žáků dříve na Východě a dneszde, který je patrně dosud mimo mož-nosti chápání mnoha dnešních vůdcůi jejich žáků. V dnešní vývojové situ-aci lidstva nemá duchovní učitel užúlohu neúprosného duchovního veli-tele, nýbrž je rádcem a přítelem, kterýrespektuje plně svobodu žáka a z bo-hatství vlastních duchovních zkuše-ností je ochoten radit, pomáhat, sledo-vat a doporučovat další směr. Je na-příklad také jeho samozřejmoupovinností, aby žákovi odůvod-nil každý pokyn, který mu dá.Žák musí vědět, co dělá aproč to dělá. Přitom postu-puje jenom tak rychle a takdaleko, jak to odpovídá je-ho vlastní vůli. V dosavad-ních dějinách esoterníhoúsilí je to převratná změna.Z této změněné úlohy du-chovního učitele vyplývá i to,že v počátcích školení žák ne-potřebuje jeho osobní přítom-nost, že může vycházet z obec-ných pokynů, zveřejněných na-příklad knižní formou. “Kniha na-stupuje na místo učitele”, říká RudolfSteiner.

Ale nermuťme se, neumíme-li za-tím rozeznat spásné od nespásného,hodnoty od padělků. Snažíme-li sepoctivě, pak každá situace či cestanám k něčemu poslouží: ta, kdy vo-líme samostatnou práci na sobě bezběhání po akcích, nanejvýše si občasv přátelské lásce popovídáme s lidmitvůrčího zaměření či i s některým rád-cem, který se nám snad jeví “výše”(ale pozor - mnohdy se i krásná atmo-sféra setkání, následuje-li po ní delšíplané mluvení, “rozžvaní”, jak upo-zorňuje např. dr. Steiner) - nebo i ta,kdy jezdíme od jednoho učitele ke dru-hému, zlákáni často mnohoslibnýmslovním balastem (postulujícím tu“setkání s vibracemi universa”, tu“večer lásky”, tu “hudební vibracesvětového míru” či “tóny, při kterých

poznáme sami sebe”). Máme-li totižpoctivou a trvalou snahu pracovat sa-mi na sobě i samostatně, seznamuje-me-li se hlouběji s duchovními zákoni-tostmi, chceme-li poznat pravdu, aťje jakákoliv, pak nám časem nitro sa-mo napoví, že tam či onde už to nenípro nás, že asi půjde jen o komerčníspiritualitu apod., nebo se o chystanéakci či aktérovi dozvíme snad i malič-kost, která napoví o mnohém. Něko-mu třeba postačí, aby pochopil, žepůjde o ztrátu času, i jen to, když se o“světovém” guru, na jehož vystoupeníjsou plakáty měsíce dopředu, dozvítřeba jen to, že štáb jeho manažerůostrého ražení vnucuje propagačnímateriály, na kterých je

je jich zaměstnava-tel-gu- ru vyfotografo-ván tu se světoznámou modelkou, tus nejlepším boxerem, tu s Billem Clin-tonem či s Václavem Havlem - stačísi položit otázku - jaký je to asi člověk,který toto potřebuje a chce využívat?

Žízníme a lačníme-li skutečně poBohu, pak nám dává své poklady vtichu, lásce a milosti. Potom se námtouha cosi z někoho zachytit a přij-mout pro svůj duchovní zisk vypaříjako pára nad hrncem. Je to jako vběžném životě: ten, kdo nechce choditpracovat, musí čekat na drobty almuž-ny od cizích, zatímco ten, kdo pracuje,obdrží za svou práci to, co potřebuje,a nemusí se obracet na armádu spásy.Naopak sám snad ještě rozdává.

Bůh nám pak sám přivede do cesty

ty, se kterými se máme setkat a kterýmmáme ze sebe cosi předat, či oni nám.Tvůrčí jiskření přátelské lásky a vzá-jemného vnitřního oplodňování je topravé společenství dneška.

Nelze však paušalizovat. Zatímcojednomu může i podprůměrná před-náška přinést žádoucí impuls, pro dru-hého může platit, že čím více hyne je-ho vnitřní život v povrchnosti a leni-vosti, tím intenzivněji těká jinde amarně se pokouší nahradit chybějícívěčné světlo svého niterného oltáře du-chovního života duchovními padělky.

Porovnejme si vduchu třeba, co jepřínosnější: zda věnovat řadu hodinna cestu za nějakou inzerovanou akcí(o penězích, které by posloužily snadúčelněji jinde, nemluvě), nebo si pocti-vě meditovat třeba na prostý text něče-ho takového, jako jsou kupříkladu slo-va této Bachovy kantáty č. 5 - Kam

se mám utéci:

“Sbor: Kam se mám utéci,když jsem obtížen tolika veliký-mi hříchy? Kde mám nalézt zá-

chranu? I kdyby celý světpřispěchal, mou bázeň semne nesejme.

Recitativ: Množství hří-chů mě nejen poskvrnilo, alezasáhlo spíše ducha jako ce-

lek - Bůh by mne musil jakonečistého zavrhnout. Jelikož

však kapka svaté krve činí tak veli-ké zázraky, mohu ještě zůstat nevy-

hnán. Rány jsou otevřeným mořem,kam ponořuji své hříchy, a když smě-řuji k tomuto proudu, očistí mne odmých poskvrn.

Recitativ s chorálem: Můj věrnýSpasitel mne potěší, je zakopáno vjeho hrobě to, čím jsem zhřešil. Aťjsou mé přestupky sebevětší, on mneosvobodí a odpoutá. Když lidé nalé-zají s důvěrou u něho útočiště, bázeňa soužení nesmí být již nebezpečné amusí tedy brzy zmizet. Poklad jejichduše, nejvyšší jejich dobro je Ježíšovaneocenitelná krev. Je jejich ochranoupřed ďáblem, smrtí a hříchy a s jejípomocí nad nimi zvítězí.

Árie: Zmlkni, ty pekelné vojsko,neskličuješ mne. Mohu ti ukázat tutokrev a musíš ihned zmlknout, je zhod-nocena Bohem.

Recitativ: Jsem přece nejmenšíčástí světa, a jelikož ušlechtilá mízakrve v sobě obsahuje nekonečnou sí-lu natolik, že každá kapka, byť sebe-

12

menší, může od hříchu očistit svět,pak nechť tvá krev se u mne nepokazí,nechť mně přijde k dobru, abych mohlzdědit nebeskou blaženost.

Chorál: Přiveď i mé srdce a myslsvým Duchem k tomu, abych se mohlvystříhat všeho, co mne a tebe můžerozloučit a abych věčně zůstal údemtvého těla.”

K hledání a nalézání pravdy stačíněkomu jen málo vnějších zdrojů. Roz-hodující je, aby poznané pravdy žákstrávil a uplatňoval. Zde je nutná láskak ideálu, úcta k přijímanému a altruis-tické naladění. Pouhá zvědavost po ta-jemstvích neviditelného světa končíobvykle v bezbřehých a nespásnýchzajímavostech parapsychologie. Hle-dání se nesmí stát chorobným návy-kem. I malá nalézání pravdy spočívají-cí v ryzosti, čistotě a autenticitě denní-ho života jsou pro náš vývoj přínosněj-ší, než sebezajímavější experimento-vání s psychotronickými fenomény. Tose dělává obvykle jen ze zvědavostinižšího já, z touhy po mimořádnýchschopnostech, po výjimečnosti nebo ipo moci. Překotná honba za novými anovými tajemstvími neviditelného svě-ta či naukami a metodami bez skuteč-ného prožití udržuje člověka stále jenv jedné úrovni, srovnatelné s činnostípotravinářského ochutnávače z povo-lání. Je to podobné jako se setrvává-ním v různých hnutích či spolcích: naurčitém stupni vývoje to je pro někohoužitečné, ba někdy nutné. Nerozezná-li sám včas, kdy musí samostatněvzpřímeně (ne však sobecky izolova-ně) vykročit dál, vyplýtvá svou energiive spolkařském funkcionaření, v šer-mování proti jinověrcům, pošťucho-vání se s některými souvěrci a lichoti-vém sebeutvrzování o přednostech svévíry se souvěrci jinými, či ve slepé kon-zumaci, fetišizaci a glorifikaci slov askutků svého vůdce či jeho doporuče-ných metod. Záleží však na vnitřnímpostoji - i zde platí, že když dva činítotéž, nemusí to být totéž.

O okultních praktikách napsalThorwald Dethlefsen: Zde je nutnézdokonalovat se v umírněnosti a ne-snažit se přespříliš urychlit vlastní po-krok simultánním použitím různýchtechnik. Význam většiny cvičení spo-čívá spíše v určité pravidelnosti konánínež ve cvičení samotném. Nezáleží pří-liš na tom, zda děláme stojku, zadržu-jeme dech nebo loupáme brambory -o úspěchu podstatně více rozhoduje

stupeň vědomí.I ty nejlepší a nejefektivnější prak-

tiky se mohou zcela minout účinkem,jsou-li pěstovány izolovaně od ostatní-ho chování a pokud ten, kdo je provádí,nechápe, že mají charakter podoben-ství, která však nepochopena nemohoubýt přenesena do života. Goethe říká:“Co je platný kámen mudrců, když muchybí mudrc?” Naskýtá se však opač-ná možnost posvětit každou činnost,ať je sebejednodušší nebo banální, tím,že ji konáme vědomě a tím jí dodává-me smyslu.

Rituál je vědomé mikrokosmickézobrazení makrokosmické skutečnos-ti. Nejnáročnější esoterické cvičení jev pozvednutí každodenního života krituálu. Chceme-li překonat polaritu,musíme nejprve odstranit předěl mezi“esoterickým cvičením” a “normálnímživotem”, jinak degradujeme esoteriku

na koníčka pro volný čas. Cílem toho-to úsilí je pozvednout každou malič-kost, každé slovo a každou činnost nabohoslužbu. Dělá snad květina na lou-ce něco jiného než že velebí svéhostvořitele, vyzařuje-li nezištně krásusvých květů a svoji vůni? Je zpěv ptá-ků a šumění moře něčím jiným než tr-valou bohoslužbou? Jen lidé věří, žemají něco důležitějšího na práci azdůvodňují smysl své činnosti samo-účelně.

Bohužel, esoterika výrazně fasci-nuje právě ten druh lidí, kteří často ne-jsou schopni řešit každodenní mate-riální problémy života. To je také dů-vodem, proč je v esoterických kruzíchtaková převaha neurotiků prchajícíchpřed světem.

Dion Fortune precizně formulujetento problém slovy: “Dříve než smímystik opustit oblasti tvaru, musí spl-

nit podmínky úrovně tohoto tvaru.Vstoupí-li však na cestu mystiky pře-kotně, pak nepůjde do říše světla, aledo království chaosu. Ten, komu jeproti mysli disciplína tvaru vzhledemk jeho sklonu k mystice, žije ve velkémpokušení vzdát se životního boje již vúrovni tvaru a odebrat se do vyššíchrovin dříve než pro tyto roviny vyzra-je. Formu lze přirovnat k nádobě, kte-rá obklopuje vědomí do té doby, kdyjiž nemůže dojít k jeho deformaci.Rozbije-li se však nádoba předčasně,pak se vědomí rozlije do beztvaré po-doby právě tak, jako se hlína mění vkaši, jestliže se předčasně zničí ma-trice. Objeví-li se u mystika příznakyrozpadu, víme, že se matrice rozpadlapředčasně a že se musí vrátit do dis-ciplíny forem, až se jejich lekci do-konale naučí.”

Poznávacím znamením všech, kteříse svou horlivostí snaží přinutit Bohak protislužbě, je fanatismus a nesná-šenlivost. Vývoj vyžaduje klid, při-čemž však klid neznamená nečinnost.Klid vyvstane z důvěry, že vše, co semá stát, se také v příhodné době stane.Stejně jako sedlák musí ponechat set-bu vzejít v zemi, tak se také člověk mu-sí naučit čekat až bude doba zralá.“Práce kvapná je málo platná”, tak znílidová moudrost, která nepozbýváplatnosti ani v této oblasti, kde se stáváukazatelem správného středu mezikrajnostmi.

Bez celodenní bdělosti se místo vě-domého uvolnění často dospěje na-opak k vnitřnímu rozbřednutí, k upuš-tění od sebekázně a pečlivé mentálníartikulace, logiky a integrity osobnosti.Jung kdysi popsal tento ze stovek po-dobných případů, se kterými se setkal:

Jednou za mnou přišel mladý mužs nutkavou neurózou. Přinesl mi svůjrukopis podávající kompletní freu-dovskou analýzu svého případu. Řekl,“Přečetl byste si to a řekl mně, pročnejsem vyléčen, ačkoli jsem udělalkompletní psychoanalýzu?” Řekljsem, “To jste udělal a já tomu nero-zumím. Podle všech pravidel bysteměl být vyléčen.” Opakoval, “Pročjsem se nevyléčil, když mám úplnývhled do struktury své neurózy?”Řekl jsem, “Nemohu kritizovat vašidizertační práci. Celá věc je podivu-hodně dobře znázorněna. Zbývá pou-ze jedna možná úplně pošetilá otáz-ka: nezmínil jste se, odkud pocházítea kdo jsou vaši rodiče. Říkáte, že jstestrávil zimu na riviéře a léto ve Sv.

13

Mořici...” Z dalšího se ukázalo, žejeho peníze neplynuly ani od skvělýchrodičů, ani od majetného strýčka, aleod přítelkyně. Byla mnohem staršínež on, byla to učitelka s malým pla-tem, která se jako stará panna zami-lovala do mladšího chlapíka. Žila ochlebě a mléce, aby on mohl strávitzimu na riviéře a léto ve Sv. Mořici.Řekl jsem, “A vy se ptáte, proč jstenemocný?” Řekl, “Ach, vy máte mo-ralistické hledisko, to není vědecké.”Řekl jsem, “Peníze ve vaší kapse jsoupeníze ženy, kterou podvádíte.” Řekl,“Ne, na tom jsme se dohodli. Měljsem s ní vážný rozhovor a to není vů-bec předmětem diskuse, že od ní dos-távám ty peníze.” Řekl jsem, “Před-stíráte sám sobě, že to nejsou její pe-níze, ale vy z nich žijete a to je amo-rální. To je příčinou vaší nutkavé neu-rózy.” Je to samozřejmě naprosto ne-vědecké hledisko, ale jsem přesvěd-čen, že si svou neurózu zaslouží a bu-de ji mít až do posledního dne svéhoživota, když se bude chovat jako pra-se. Odešel okamžitě pryč, tvářil sejako pánbůh a myslel si, “Dr. Jung jepouze moralista a ne vědec.” Pácházločin a krade celoživotní úspory že-ny, aby si mohl užívat. Ten chlapíkpatří do vězení a jeho nutkavá neu-róza mu takové vězení poskytuje.

To je jednoduchý Jungův případ,který napovídá, že za utrpením býváegoismus, neetičnost, nesprávné myš-lení, cítění, jednání. A o to jde: nechcese nám do onoho - Zapři sama sebe,vezmi kříž svůj a následuj mne: jak-mile přijde k tomu, abychom se neče-ho skutečně vzdali - záliby, zlozvyku,nečistého vztahu, pohodlí, neúčelnézábavy a podobně, či abychom něko-mu skutečně, nejen slovy odpustili - atřeba denně, tisíckrát zas a znova, pakpadne kosa na kámen.

Meditační a relaxační hudba můžebýt pro někoho pomůckou. Čtení du-chovních knih je občas prospěšné,vyhledání učitele někdy pro někohorovněž. Koncentrace, meditace a mod-litba je na duchovní cestě nezbytností.Nelze se však domnívat, že je to všech-no. K těmto činnostem a praktikám ne-lze mít vztah konzumní, mentálně ko-řistnický. Nepřinesou výsledek, chybí-li mezilidský morální faktor. Upozor-nění zasvěcenců, že jsou nutné nejprvetři kroky na poli etickém a pak teprvjeden na poli mystickém, nejsou jenzkostnatělým mentorováním. Medita-ce a modlitba zůstávají na povrchu,

postrádají to pravé požehnané klimaa hodnotový prostor, nemáme-li us-pořádány z minulosti i v současnostimezilidské vztahy: žijeme-li dejme to-mu ve svém domově či na pracovištitak, že kvůli nám někdo pláče a trápíse, byť třeba i potají a bez výčitek, je-li naše zevní domnělé štěstí postavenona neštěstí někoho odpuzeného, ať jeto bývalý partner, kterého jsme kvůliněkomu domněle lepšímu vyměnilijako pár ponožek, ať je to naše dítěstrádající chladem nelásky, či takové,kterému jsme pro vlastní pohodlíukončili život ještě před narozením,pes, kterého jsme vyhodili z auta, kdyžse ho děti nabažily, anebo lhostejněopomíjený rodič či kolega, po kterémse “vozíme” poté, co urazil naši ješit-nost, nebo ho alespoň planýrujemementálními šípy svých zlostných myš-lenek.

Pak nás sebelepší meditační tech-nika, obraz či kazeta, zařízení na syn-chronizaci mozkových hemisfér animetody kočovných guruů, byť by na-vodili sebekrásněji euforizující atmos-féru, kdy je nám vočkováno přesvěd-čení, že právě tato metoda je konečněta nejlepší, k cíli nepřiblíží. Mnohdysvými pseudoduchovními činnostmihrajeme falešnou hru před sebou i dru-hými. Mnozí z nás skončí své životy,psychologicky či kultovně zmanipu-lované a vyplněné honbou za duchov-ními aktivitami, aniž by jen nahlédliklíčovou dírkou do posvátného chrá-mu života tvůrčí lásky, vědomého mí-ru, harmonie, odpuštění, vyrovnáváníkarmy, aniž by pochopili, že “láska jesamospasitelná a je zákonem sama prosebe”. Když vodili Mozarta mezi tisícisvazků nejdokonalejších výplodů lid-ských geniů, uložených v největší praž-ské knihovně, vyšel pak po několikahodinách obdivování na prosluněnouulici a zvolal radostně: Co je to všech-no proti Kristovým dvěma slovům:Milujte se vespolek!

Nespokojujme se tedy s pohodl-ným únikem do trvalého netvůrčíhožákovství a hledačství, kdy se člověkbojí se učit z toho, co mu přináší jehovlastní život v zrcadle zkoušek či pří-ležitostí k bdělému sebevyjádření.

Pracujeme-li totiž současně s du-chovními praktikami na vyčistění své-ho karmického a povahového stolu,pak nám stačí málo a odpadá nám hon-ba za novými a novými praktikami, na-ukami, učiteli. Získáváme pak totiž tonejcennější: boží požehnání.

Nech niet väzby k prachuZengecu, èínsky majster za dy-

nastie Tchang, napísal nasledujúcerady svojim žiakom:

Ži� vo svete, a predsa si nevy-tvára� väzby k prachu sveta, je cestouopravdivého žiaka Zenu.

Ak ste svedkami dobrého u iného,nebojte sa nasledova� jeho príklad.

Ak poèujete o mýlke iného, nenapo-dobòujte ho.

Aj keï ste sami v tmavej izbe,buïte takí, ako keby ste sa pozeralina urodzeného hos�a. Pocity dajtenajavo, no nie viac, ako to vyžadujevaša pravá podstata.

Chudoba je váš poklad. Nikdyju nevymeòte za ¾ahký život.

Èlovek sa môže javi� ako blázon,avšak nemusí ním by�. Svoju múdros�môže len pozorne stráži�.

Cnosti sú ovocím sebadisciplíny anepadajú samy od seba z neba, akoto robí dážï èi sneh.

Skromnos� je základom všetkýchcností. Susedia nech vás objavia skôr,ako by ste sa vy prièinili o to, že sastanete ich známym.

Š¾achetné srdce sa nikdy nehrnievpred. Jeho slová sú vzácne dra-hokamy, ktoré sa vyskytujú zriedkaa majú nesmiernu cenu.

Úprimnému žiakovi každý deòje priaznivý. Èas kráèa, on sa všaknikdy nevleèie za ním. Sláva anihanba ním nepohne.

Seba karhajte, iného nie. O dob-re a zle nediskutujte.

Niektoré veci, hoci dobré, boli celégenerácie považované za zlé.

Keïže cena správnosti sa spoznáaž po storoèiach, netreba túži� pookamžitom uznaní.

Žite s príèinou a výsledky pre-nechajte ve¾kému zákonu vesmíru.

Každý deò strávte v pokojnejkontemplácii.

14

Když bezhlavost svým okem klidně měříš,ač tupen, sám že nejsi bezhlavý,když podezříván, pevně v sebe věříš,však neviníš svých soků z bezpráví,když čekat znáš, ba čekat beze mdloby,jsa obelháván, neupadneš v lež,když, nenáviděn, sám jsi beze zloby,slov ctnosti nadarmo však nebeřeš,

když umíš snít a nepodlehnout snění,když hloubat znáš a dovedeš přec žít,když proti triumfu i poníženíjak proti svůdcům společným jsi kryt,když nezoufáš, nechť pravdivá tvá slovalstí bídáků jsou pošlapána v kal,když hroutí se tvé stavení a znovajak dělník lopotíš se dál,

když spočítat znáš hromadu svých ziskůa na jediný hod vše riskovat,zas po prohrě se vracet k východiskua nezavzdychnout nad hořem svých ztrát,když přinutit znáš srdce své i čivyby s tebou vytrvali nejvěrněji,ač tep a pohyb uniká ti živýa jen tvá vůle káže “Vytrvej!”,

když něhu sneseš přílišnou i tvrdost,když svůj jsi, všem nechť druhem jsi se stal,když, sbratřen s davem, uchováš si hrdosta nezpyšníš, byť mluvil s tebou král,když řekneš: “Svými vteřinami všemimne, čase, jak bych závodník byl, služ!”,pak pán, pak vítěz na širé jsi zemi -a co víc: pak, synu můj, jsi muž!

Rudyard Kipling: Písně mužů

Když...

15

našich dosavadních před-náškách jsme se zabývali

různými duchovními prou-dy, které formovaly vývoj

lidstva, zejména z jeho esoter-ního aspektu: indickou duchovností,gnósí, manicheismem, grálskýmproudem, rosekruciánstvím, zed-nářstvím.

Dnes zaměříme pozornost nacharakter slovanské duchov-nosti, a to ze dvou protilehlýchpólů: na její předkřesťansképočátky, jak se zrcadlí v “po-hanské” kultuře našich před-ků, a na její velkou křesťan-skou budoucnost, jak ji u na-šich potomků předpokládá du-chovní věda. Přechod a vývojmezi oběma těmito póly, k němužpatří především naše přítomnost, jeprocesem tak složitým a mnohovrst-vým, že se k jeho chápání zatím mů-žeme přibližovat jen postupně a názna-kově.

Pokud jde o první pól, pokusil jsemse o jeho zpracování v knize “Svět slo-vanských bohů a démonů” (Praha1990), z duchovního hlediska pak ze-jména v její německé versi “Mytholo-gie und Götterwelt der slawischenVölker” (Stuttgart 1992), z níž takébudeme čerpat s určitými doplňky,hlavní myšlenky dnešní přednášky.

Ukázal jsem především na to, jakkořeny slovanské duchovní kulturyúzce souvisejí se samým vznikem slo-vanského etnika, s jeho etnogenezí azrcadlí elementy tohoto složitého pro-cesu. Pro vnější vědu je zrod určité et-nické skupiny nebo národa stále vel-kou záhadou, kterou se snaží vysvětlo-vat pouze hypoteticky, hlavně na zá-kladě materiálních a sociálních podmí-nek. Nebere přitom vůbec v úvahu, žekromě vnějších činitelů a případně iurčitých psychických předpokladů vý-voje určitého etnika, je třeba se ptát ina objektivní duchovní sílu, která vedetento vývoj ke konkrétním cílům, dávávnějším psychickým faktorům jejichsmysl a používá je pouze jako pros-

pak kromě příslušných zeměpisnýchpodmínek, vlivů a míšení se sousední-mi kmeny a skupinami, zejména balt-skými, íránskými, germánskými, fin-skými apod., nesmíme přehlížet moc-nou jednotící sílu, která stmeluje

všechny příslušné elementy v jedenjazykový a kulturní útvar. Podle

poznatků duchovní vědy před-stavuje tuto jednotící sílu sku-tečnost, že určitou skupinu li-dí začala řídit duchovní hier-archická bytost - Archanděl,jenž jako Duch národa pů-sobí ve vědomí i podvědo-mí příslušníků této skupiny,sjednocuje ji ke společnému

jazyku a kultuře a vdechujeji jednotnou skupinovou duši.

Vznik národa je tedy z duchov-ního hlediska jakýmsi “zroze-

ním” jeho vedoucího Ducha, stejnějako jeho úpadek a zánik je projevem

“umírání” řídící archandělské bytosti,která byla povolána k jiným úkolům.Příkladem tu mohou být některé vy-mřelé skupiny, jako Keltové, Thráko-vé, Dákové apod.

Výsledky novějšího jazykovědné-ho a archeologického bádání naznaču-jí, že Slované nebyli ve starověku jakosamostatná etnická skupina ještě zná-mi. Z původně velkého celku staroev-ropského lidstva se vydělili až po Kel-tech a Germánech a objevují se ve svéhistorické podobě až v 6. století poKristu, kdy jsou také poprvé nazvánisvým jménem. Jejich pravlastí nebylypřitom nějaké vzdálené oblasti někdena Kavkaze nebo ve střední Asii, jakse domnívala starší historiografie (adodnes i někteří anthroposofičtí autoři,např. Skerst nebo Prokofěv), nýbrž vpoměrně dobře vymezitelné oblasti se-verně od Karpat, v západní části Ukra-jiny a v jižním Polsku, kde se prolínalis baltskými, germánskými a íránský-mi kmeny.

Naši slovanští předkové vznikli te-dy na pomezí střední a východní Ev-ropy přibližně tam, kde měli plnit svoubudoucí úlohu, a sice v historicky po-

tředků ke svým účelům a záměrům. Oto se snaží právě duchovní věda, která

Svarožič

spatřuje v historickém vývoji přede-vším symptomy vnitřního dění, jež seodehrává v hlubších vrstvách bytí, vevlastním světě příčin.

Snažíme-li se nalézt z tohoto hle-diska odpověď na otázku vzniku takvelkého etnika, jakým jsou Slované,

16

stižitelné době, v prvních křesťan-ských stoletích.

V tom můžeme spatřovat něcosymptomatického. Spolu s impulsem,jenž vychází z události na Golgotě, ro-dí se lid, jenž se má stát v budoucnosti- podle údajů Rudolfa Steinera - zvlášt-ním nositelem tohoto impulsu, “lidemKristovým”. Ve stejné době, kdy seKristus spojuje se Zemí, inkarnuje sev duších velké etnické skupiny hierar-chická bytost - Duch národa, aby ten-to lid připravil pro impuls Kristův avedl ho k naplnění jeho poslání vevzdálené budoucnosti! - Tak se proje-vuje podivuhodná spojitost mezi vý-sledky novějšího vědeckého bádání atím co naznačuje o poslání Slovanů du-chovní věda Rudolfa Steinera.

K tomu však přistupují další okol-nosti. K vnitřnímu historickému dění,do nějž se duchovní věda pokouší na-hlédnout, patří i působení mystérií, znichž vycházely v minulosti rozhodu-jící podněty k vývoji lidstva a jeho kul-tury. Podle sdělení Rudolfa Steinerapůsobilo jedno z mysterijních center vjižní části východní Evropy nad Čer-ným mořem, kde mezi 7. a 3. stoletímpřed Kristem žili íránští Skythové. Od-tud měl vyzařovat své vlivy jeden znejvětších zasvěcenců lidstva Skythia-nos, o němž jsme se zmiňovali v před-nášce "Mání a jeho poselství". Sférajeho působnosti zahrňovala celý ev-ropský kontinent, od Irska, kde stál zatzv. hybernskými mystériemi, až povýchodní Evropu a Sibiř.

Z černomořského centra ovlivňovalSkythianos mimo jiné též tělesný a du-ševní vývoj slovanského lidu. Slovanévstoupili sice do dějin až dávno potom,co Skythové z nich zmizeli, je však po-zoruhodné, že až do středověku bylojižní Rusko nazýváno Skythií a jejíobyvatelé Skythové. V tom jako by do-znívalo jméno velkého zasvěcence. Jetřeba přitom uvážit, že působení tako-výchto učitelů lidstva je nezávislé načase a prostoru a překračuje hranicejedné inkarnace. To platí právě proSkythiana, jehož impulsy vycházely odnejstarších mystérií poatlantské dobyaž do doby historické. U Slovanů pod-porovaly v jejich nevědomých dušev-ních hlubinách především to, co Ru-dolf Steiner nazývá “grálskou nála-dou”.

Významnou roli hrála přitom ze-měpisná situace slovanské etnogeneze:

Vzdálená, místy i bažinatá lesostepníoblast, mimo důležité komunikace, mi-mo přímý styk s antickým světem, zatovšak tím více otevřená duchovnímvlivům. Rudolf Steiner poukazuje naéthernou auru každé země, k níž při-spívají i její obyvatelé v souhře sil Ze-mě a příslušného národa. Právě z prolí-nání různých druhů étherné aury vzni-kají pak zvláštnosti jednotlivých etnic-kých skupin.

Jestliže pohlédneme z tohoto hle-diska na pravlast Slovanů, zjistíme po-divuhodnou konfiguraci. V době předmystériem na Golgotě se na ní podílelytři hlavní komponenty: Kromě domá-cího baltoslovanského obyvatelstvasem pronikali Skythové, jejichž kmenyovládaly oblast od Kavkazu a hranicSibiře dnešní Ukrajinu a pronikaly aždo střední Evropy; od Západu jim šlavstříc mocná expanze Keltů, kteří podovršení své etnogeneze asi v polovině1. tisíciletí před Kristem v oblasti se-verní Francie, jižního Německa a jiho-západních Čech proudili do Španělska,Itálie, Řecka a Malé Asie až k Černé-mu moři. A právě v průsečníku, kdese všechny tři jmenované komponentyprolínaly, dochází později ke zroduSlovanů.

V době kolem narození Krista, kdytento etnogenetický proces Slovanůzačíná, keltský i skytský element mizí.Místo něho se objevují ze západu a se-veru Germáni, především skandináv-ští Góti, a z východu Íránští Sarmati,spřízněni se zaniklými Skythy. Dochá-zí tak k dalšímu míšení s usedlým bal-toslovanským obyvatelstvem a k moc-né etnogenetické alchymii, jejímžkonečným výsledkem bylo vydělenívlastního slovanského etnika z dosudjednotného baltoslovanského substrá-tu v polovině 1. tisíciletí po Kristu.Možno tak říci: Bylo utkáno jednotné,ale všemi barvami zúčastněných čini-telů zářící roucho nového Ducha náro-da.

Po tomto stažení, jakési systole vprocesu etnogeneze, následovala záko-nitě diastola, druhá fáze vývoje Slo-vanů, která se historicky projevuje vjejich expanzi do střední, východní ajihovýchodní Evropy a v postupnémrozlišení jejich jednotlivých skupin -západní, východní a jižní.

K tomuto vývoji došlo předevšímmezi 6. - 8. stoletím. Nešlo přitom onějaké živelné stěhování národů, ale o

organizovaný proces, vedený kmeno-vými knížaty - v tom je i určité jádro vpověsti o “praotci Čechovi”. Tito kme-noví vůdci plnili zároveň i kultovnífunkci (odtud pojem knjaz = kníže ikněz) a ke svým rozhodnutím čerpaliinspirace z duchovního světa. Můžemev nich důvodně tušit skryté působenížáků mystérií Skythianových.

Při hledání nových sídlišť nešlo to-tiž pouze o obsazování nových prostorpro rychle se množící obyvatelstvo.Tyto pohyby neměly význam jen proputující kmeny, ale pro celkový vývojevropského lidstva. Putování na Západpřispívalo podle Rudolfa Steinera kdozrávání příslušného lidu, kdežto po-hyby na Východ vedly k jeho omlazo-vání. Z tohoto hlediska můžeme po-chopit velké východozápadní přesunyKeltů, Germánů, Skythů, Sarmatů idalších kmenů v Evropě.

Slované se při své expanzi dělí doobou směrů. Část putující na Západ,přispěla k utvoření duchovního středuevropského kontinentu, k němuž bylotřeba jak germánského, tak i slovan-ského elementu; polabští a pobaltštíSlované přispěli přitom k etnogeneziněmeckého národa. V případě našehonároda sehrály tuto úlohu naopak zbyt-ky některých germánských kmenů. Uzápadních Slovanů pozorujeme takérychlejší zrání, jak v duchovním, tak iv politickém smyslu.

Východní část Slovanů se šířiladále na východ a severovýchod, cožumožnilo vznik omlazené východo-slovanské větve, jež se má stát hlavnínositelkou budoucí 6. poatlantské kul-tury.

Třetí část pak pronikala na jih a ji-hovýchod, kde se spojovala s byzant-skou kulturou a s řeckou formou exo-terního křesťanství, aby ji pak zpros-tředkovala východním Slovanům jakovýchodisko jejich křesťanského vývo-je.

Je opět charakteristickým jevem, ženejmocnější a nejdéle trvající expanzeSlovanů směřovala na východ. Zatím-co osídlování střední a jihovýchodníEvropy se v podstatě uzavřelo v 8. sto-letí a později dokonce částečně ustou-pilo (zánik kmenů v Polabí, Pobaltí, vseverovýchodním Bavorsku, v alp-ských údolích, v Maďarsku, Rumun-sku a Řecku), šíření východních Slo-vanů přetrvávalo až do novověku. Pří-činou tohoto jevu nebyla pouze sku-

17

tečnost, že na západě a na jihu naráželiSlované na poměrně početnější obyva-telstvo než na východě, kde pronikalido řídce osídlených oblastí. Jde tu opěto symptóm poukazující na poslání vý-chodních Slovanů.

Z duchovního hlediska hrál přitomvýznamnou úlohu styk s finskou ob-lastí. Finské kmeny původně zaujímalitéměř celou severní polovinu dnešníhoRuska a přispěli míšením ke vznikuvlastních Rusů (tzv. Velkorusů). Po-dobně vznikli Bělorusové silnějšímmíšením s baltskými kmeny, zatímcoUkrajinci představují původní jádrovýchodních Slovanů, silně však ovliv-něné nomádskými kmeny, které téměřneustále procházely jihoruskými step-mi.

Spojení s finskou národní duší ote-vřelo ruské kmeny vlivu severskýchmystérií Drottů - antických Hyperbo-rejců, o nichž vypráví řecký mýtus, žejejich bájnou zemi na březích Bíléhomoře navštěvoval každoročně sámApollón. V tomto severním mystérij-ním centru se usilovalo o styk s nad-smyslovými silami v přírodě a ve ves-míru - v protikladu k jižním mystériím,v nichž bylo hledáno spojení s duchov-ním světem ve vlastním nitru. Taktose navzájem prolínaly a doplňovalyvlivy obou center, jižního a severního,na vývoj východoslovanské národníduše.

Duchovní konfiguraci tohoto vývo-je doplňuje třetí činitel - zásah severo-germánských Varjagů, kteří přinášelido východoslovanské duše pocitovésilný impuls já. Zevně se tato skuteč-nost odrazila vznikem prvního výcho-doslovanského státu - Kyjevské Rusi,stejně jako ve spřízněnosti nábožen-ských představ, především v podoběhlavních bohů : germánského Thoraa slovanského Peruna.

Složitý proces slovanské etnogene-ze a expanze měl tedy své duchovnípozadí, z něhož je možné tento monu-mentální historický vývoj pochopit.Zrcadlí se v něm působení duchovníchmocí, které vedou tuto část evropskéholidstva a připravují ho pro jeho budou-cí úkol. Jejich působení se zřetelněsoustřeďovalo především na východo-slovanskou větev jako nositelku bu-doucího vývoje, k němuž západní ajižní větev zprostředkovaly potřebnéimpulsy. Všechny tři větve však vy-růstaly ze společných duchovních ko-

novi i zprávě byzantského historikaProkopia, že Slované, kteří pronikaliv 6. století na Balkán, uctívali jakohlavního boha vládce hromu a blesku.Indoevropané se odlišovali od jinýchskupin lidstva ve svých počátcích prá-vě jupiterským kultem. Podle duchov-ní vědy souvisí tato skutečnost s jupi-terskými mystériemi na staré Atlanti-dě, z nichž vyšla skupina lidstva, je-jímž úkolem byl především vývojsmyslového poznání a myšlení. Tomu,co člověk prožíval v přírodních živ-lech, odpovídala ve vnitřním zážitkumyšlenka jako blesk intuice, kterou sepokoušel vyjádřit i zvukem slov.

O starobylosti kultu Peruna svědčíslovně spřízněné staroindické jménoPardžanja jako označení boha Indry vefunkci dárce deště ( srov. s tím římskýJupiter Pluvius). Také litevský Perku-nas nebo lotyšský Perkons, v nichž seskrývá i označení dubu jako posvátné-ho stromu Perunova, naznačuje, že úc-ta k Perunovi byla rozšířena již v doběbaltskoslovanské jednoty.

Totéž platí o Perunovu protipóluVelesovi, ochránci skotu, úrody a bo-hu podsvětí, říše mrtvých, který má pa-ralelu nejen v litevském véles (označe-ní pro duše zemřelých), ale již ve staro-indickém démonu jménem Vala, snímž bojoval Indra. Na vztah k říši ze-mřelých ukazují i slovně příbuzné ger-mánské mýtické pojmy jako Vala, Val-halla, Valkýra, Vali apod. Ze stejnéhokořene pak pochází i slovanská víla.Perun a Veles tvořili jakousi polaritunebeských a pozemských sil, která vlidském mikrokosmu odpovídá polari-tě sil hlavy a sil látkové výměny a údů.

Souvislosti nalezneme i v eschato-logických představách. Např. slovan-ské pojmy dech - duše - duch (případ-ně i vzduch) jsou odvozeny ze stejnéhokořene, v němž se odráží vědomí pos-tavení lidské duše mezi fyzickým svě-tem, kde se projevuje v dechu, a du-chovním světem, z něhož sama pochá-zí a kde může nalézt spojení s duchem,se svým pravým já. Podobný vztah vy-jadřuje např. i řecký výraz pneuma (vz-duch i duch), ale především staroin-dické átman, jež podle 10. hymnu Rig-védy znamená nejen dech (viz. i ně-mecké Atem), nýbrž především duši ajejí souvislost s duchem.

K hlavním božstvům, společnýmvšem Slovanům, patřil Svarog, kterýpředstavoval imaginaci nebeského

řenů, k nimž nyní obraťme pozornost.Protože Slované patří do velké ro-

diny indoevropských národů, musímenejstarší kořeny jejich duchovního ži-vota hledat v oněch dávných dobách,kdy všechny větve indoevropského lid-stva tvořily ještě relativní jednotu. Aje pozoruhodné, že poměrně pozdnívystoupení Slovanů na jeviště dějinmezi 5. - 7. stoletím a archaická pros-

tota jejich náboženských představ ihmotné kultury silně upomíná na du-chovní život dávných Árjů z védskédoby.

Jako pro většinu Indoevropanů jepro Slovany příznačný kult boha-hro-movládce. Staroindický Indra, řeckýZeus, římský Jupiter, germánský Thor,keltský Taranis či baltský Perkunas -všichni odpovídají slovanskému Peru-

Perún

18

světla a božského praohně, jakéhosislovanského Boha-Otce, z něhož vševzniklo, a jenž po stvoření světa pakustoupil do pozadí - jako “deus iner-tus”, jenž přestal být předmětem kul-tu. Jeho jméno souvisí se staroindic-kým svar = světlo či zářící nebe (svar-ga), zdroj nebeského, tj. duchovníhosvětla, jež osvětlovalo i bohy Rigvédy.

Svarogovým synem byl Svarožic,sluneční Bůh-Syn a vládce pozemské-ho ohně, jenž byl všem Slovanům sva-tý. Nazýval se též Dažbog = bůh dárcea zprostředkovatel všech životníchpodmínek na Zemi. Byl proto uctívánv souvislosti s ročními rytmy zimníhoa letního slunovratu, které patřily knejvětším svátkům našich předků.

Kult božského ohně se u Slovanůprojevoval i ve spalování mrtvých.Tento původní zvyk všech Indoevro-panů se zachoval v Evropě nejdéleprávě u Slovanů a spřízněných Baltůjako pozůstatek představy, že spálenímtěla se duše vrací do božského praoh-ně, který je jejím pravým domovem.Je kromě toho výrazem přesvědčení ovyšší hodnotě posmrtného než pozem-ského života. Proto je také u Slovanůdosvědčeno dobrovolné spalovánívdov - stejně jako u Indů, jak si tohopovšimli v raném středověku arab-ští návštěvníci slovanských zemí(např. v 10. století Mas’údí).

Naproti tomu nelze zcela srovná-vat s indickými poměry známou mno-hohlavost slovanských bohů, dolože-nou např. u polabských a pobaltskýchSlovanů (trojhlavý Triglav, čtyřhlavýSvantovit, pětihlavý Porevit, sedmi-hlavý Rugievit). Objevuje se ojedině-le i u Germánů a Keltů jako instink-tivní zážitek mnohosti v jednotě bož-ského světla i jako výraz znásobenímoci příslušného božstva.

Většinu elementů staré a indoev-ropské tradice sdíleli pohanští Slovanés baltskými kmeny, s nimiž kdysi tvoři-li jednotný etnický celek. Do doby tétopůvodní jednoty však patří ještě dalšípozoruhodná skutečnost a tou je silnývliv íránského náboženského prostře-dí, který souvisí se styky se sarmatský-mi kmeny, kteří kočovali po Skythechv jihoruských stepích. Jazykové a kul-turní souvislosti jsou tak výrazné, žeje nutno předpokládat i určitý podílíránského lidu na slovanské etnogene-zi, jak sme se již o tom zmiňovali. Při-nejmenším je to známo o sarmatském

kmeni Antu, kteří byli ještě ve 4. sto-letí označováni za íránce, v 6. stoletívšak mluvili podle byzantského histo-rika Jordana již slovansky a tvořilispolu se Sklavěny dvě hlavní skupinySlovanů.

V náboženské oblasti se projevujítyto vztahy především v terminologii,v níž se Slované spolu s Íránci odlišujíod ostatních Indoevropanů. Např. slo-

vo deva, které u Indů znamená bůh(podobně latinské deus, řecké theos)změnilo u Íránců radikálně svůj vý-znam a znamenalo démona - stejně ja-ko slovanské div, diva (viz. např. divo-ženka, samodiva a pod.). Podobně vý-raz nabah znamenal u Indů oblak, uÍránců a Slovanů nebe. Spolu s Íránciprošli zřejmě i Baltoslované onou du-chovní revolucí, k níž dal impuls Za-

rathuštra, a která znamenala obrat kZemi a k její proměně - na rozdíl odIndů, kteří ve všem pozemském spat-řovali jen májá - klam.

Není proto divu, že i centrální po-jem bůh, bog pochází z íránského ba-ga, stejně jako další náboženské pojmy:svatý z íránského spenta, žertva (oběť)ze zaothra, víra z var (vlastně volbamezi dobrem a zlem), moudrý z man-dran (doslova znalec manter) apod.

S Íránci sdíleli Slované úctu k Slun-ci, “sluneční auře” (Ahura Mazda)Zarathuštrově, a kult ohně, ale přede-vším dualistický zážitek světa jakoprojev sil světla a temnoty, dobra a zlaa jejich odvěkého boje, jehož účast-níkem je i člověk. Nehledíme-li k po-někud sporné dvojici Černoboha aBělboha z oblasti severozápadníchSlovanů, pak výmluvným doklademslovanského dualismu jsou mýty ostvoření světa a člověka. Zachovaly sesice až z historické doby a používajíkřesťanských pojmů Boha a Satana,svými pohanskými motivy však pro-zrazují starou předkřesťanskou tradi-ci.

V mýtu o stvoření světa se vypráví,že na počátku bylo pouze moře - pra-oceán všech starých kosmogonií, včet-ně vod biblické Genese. Na rozdíl odní se však nad vodami nevznáší pouzeduch Boží, ale též Satan. Podle jedné

varianty je to on, jenž dává podnětke stvoření pevné Země, podle jinému to přikazuje Bůh. V každémpřípadě zrcadlí však tento obrazvědomí, že vznik pevné hmoty fy-

zického světa souvisí s temnými sila-mi. Zárodek Země je nutno vylovit zedna moře, k němuž se musí Satan po-nořit, neboť pouze on je toho schopenvzhledem ke své tíži, která Andělůmchybí. Ani pro něho není tento úkolsnadný, neboť se mu to podaří až potrojím ponoření. Zpočátku se totiž oto pokoušel ve svém zájmu a nikoli vejménu Božím, jak mu bylo přikázáno.Přesto se však pokouší Boha přelstíttím, že kromě žádoucí hrstě písku skrý-vá písek i ve svých ústech, aby sámmohl z něho tvořit. Ale písek mu zač-ne v ústech bobtnat, takže ho musí vy-kašlávat a vyplivovat. Tak vzniklypouště, holé skály a bažiny, zatímcoBůh vytvořil krásné roviny a úrodnápole.

I když má tento mýtus místní va-rianty, např. v severoruské versi plní

Svantovít

19

stvořitelskou úlohu bílý a černý pták, jeho jádro zůstává vždytotožné a svědčí o společném původu. Vyplývá z prazážitkupůsobení dobrých a zlých mocí ve světě, zejména v pevnézemi, která sice člověka živí, ale zároveň ho poutá svou tíží,zraňuje svou tvrdostí a činí ho smrtelným - v tom se projevujeSatanův podíl na jejím stvoření. Přitom se tu skrývá poznánívzniku pevné země z tekutého stavu: Země se vynořuje zoceánu - obraz známý všem Indoevropanům, Semitům i vý-chodním národům. Svůj původ mají však tyto kosmogonic-ké imaginace v praperské kultuře, odkud vyzařovali na severk turánským kmenům a na jih k Semitům. Podle učení Zarat-huštrova vznikl svět z boje dvou bratří, zrozených ze Zur-vánu, nestvořeného času: Ahura Mazdy jako představitelesvětlých sil dobra a Aingramainju, nositele temných sil zla.Na tomto boji se podílí i člověk tím, že přemáhá temnotusvětlem a zlo dobrem.

Prostřednictvím manicheismu se od 3. století po Kristušířilo toto učení na Západ: do Anatolie k Paulikiánům, doBulharska k Bogomilům, do západní Evropy ke Katharům.V minulých přednáškách jsme ukázali, jakou skrytou úlohuhrálo i v esoterním hnutí Grálu. Slovanskému kosmogonic-kému mýtu je časově i prostorově nejbližší učení Bogomilů ,které se od 10. století šířilo k Srbům a Rusům. Svým obsa-hem se však od něho liší a naznačuje svými archaickýmimotivy předkřesťanský původ. Zatímco bogomilský dualis-mus staví proti sobě duchovní a hmotní svět jako principydobra a zla, ve slovanské mytologii vystupuje polarita čidokonce určité partnersví dobra a zla již před stvořením hmot-ného světa a je proto bližší původnímu, praperskému pojetínež pozdějším křesťanským odvozeninám. Má tedy ve svémjádru íránské kořeny, které pocházejí nejpozději z dobyslovanské etnogeneze, na níž se podílely íránské kmeny, koču-jící v jihoruských stepích. Lze tu opět vytušit působení jižníhomysterijního centra Skythianova.

Stejný charakter má i mýtus o stvoření člověka, jak jejvyprávěli pohanští volchvi (čarodějové) u Běloozera a jakjej zaznamenal koncem 11. století staroruský letopisec v Po-vesti vremennych let. Opět při něm působí Bůh se Satanem.Vyprávění zní doslova takto: Bůh se myl v lázni a spotil se, iotřel se věchtem a shodil jej s nebes na zemi. I přel se Satans Bohem, kdo má z věchtu stvořit člověka. I stvořil ďábelčlověka a Bůh vložil do něj duši, aby, až člověk umře, tělošlo do země a duše k Bohu.

Toto dualistické pojetí je zřetelně v rozporu s Biblí a sou-hlasí s popsanou kosmogonií. Anthropomorfní obraz Boha,který se koupe v lázni, je vysloveně pohanský. Pozoruhodnýje materiál, z něhož byl člověk stvořen: věchet slámy, obrazpomíjivosti pozemského života. Pochází sice od Boha, kterýjej shazuje s nebe na zem, ale hmotnou podobu mu vtiskujeSatan a s ní i všechny tělesné slabosti, nemoci, utrpení a smrt.Nemá však moc nad duší, která je božského původu a vracíse proto do božského světa, což odporuje církevnímu učení,jež počítá s možností, že i duše se stává kořistí Satanovou.

Spor, jenž předcházel stvoření člověka a Satanova úlohapři tomto stvoření vyjadřuje prazážitek člověka, že i zlo má vplánu stvoření své oprávněné místo a že příroda i člověk sámpředstavuje spojení protikladných sil, které neustále mezisebou bojují a svým věčným zápasem podmiňují vlastně exis-tenci a vývoj světa i člověka. (srov. R. Steiner, Svět jako vý-sledek působení rovnováhy). Dokončenie v budúcom čísle

Sedem prednášoko vnútornom vývoji človeka:

5. Dvaja strážcoviaprahu

Vážení, milí priatelia!Včera sme hovorili o stupňoch imaginácie, inšpirácie

a intuície. Naša úvaha vyvrcholila otázkou, na čom pritejto postupnosti vyšších stupňov vedomia v prvom radezáleží. Je to fakt, že tablo životnej cesty Ježiša Krista jevpísané do éterickej aury Zeme. Nebolo odovzdané du-chovným hierarchiám, nebolo vyzdvihnuté do duchov-ných svetov, ale zostalo tu, v blízkosti, a obsahuje všetkumúdrosť tohto sveta v koncentrovanej podobe. Keď satotiž svetové Slovo stalo telom, stal sa život tohto steles-neného svetového Slova odhalením jeho vnútorných ta-jomstiev.

Včera sme hovorili o tom, že dve scény tohto tablasú zvlášť významné: pokušenie v púšti a getsemanskánoc. Najprv sa pokúsime z nového hľadiska porozumieťscéne pokušenia v púšti.

Tri pokušenia súčasnostiPozorovaním moderného duchovného života zisťu-

jeme, že je spolupôsobením troch prúdov: vedy, umeniaa náboženstva. Ak vychádzame z duchovno-morálnychhľadísk, náboženský život v súčasnosti nie je taký čistý,ako by mal byť. Značne sa odklonil od pravidla, ktorébolo v tejto súvislosti dané Ježišom Kristom:

“Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta”Aj v náboženskom živote sa “ríša tohto sveta” zdô-

razňuje tak výrazne, že môžeme oprávnene povedať: ná-boženstvo podľahlo pokušeniu počítať s pánom tohtosveta. Ak napríklad hovoríme o dejinách Ríma, musímesi priznať, že Rím chcel byť nábožensky centrom, ktorémalo vládnuť nad “svetom a jeho nádherami”. A takmôžeme povedať, že rímske kresťanstvo - ktoré je repre-

Valentin Tomberg

20

Ak teraz obrátime svoju pozornosťna život vedy, tu máme v grandióznomrozsahu do činenia s pokusom, preme-niť “kamene na chlieb”. Lebo moder-ná veda sa zakladá na názore, že tomŕtve, minerálne by mohlo byť zákla-dom všetkého, a že všetko živé by ma-lo byť len výsledkom pohybu tohtomechanického, mŕtveho; tzn. všetok“chlieb by mal vznikať z kameňa”.

Môžeme teda povedať: obsahtroch pokušení v púšti možno pocho-piť nielen z evanjelií, ale aj pri ne-predpojatom pozorovaní celého kul-túrneho života.

Príklad:Národný socializmus

Tri pokušenia žijú v svetových de-jinách. Aby sme ich prežili, nemusímeísť do púšte, stačí na to púšť našejkultúry. A ak je rozširované napríkladintenzívne úsilie o to, uznať v jednejosobnosti uskutočnenie najvyššiehomocenského princípu, v krvi vidieťnajvyšší prejav ľudskej a božskejmúdrosti, a pôdu pokladať za niečo,

čo má určovať osud, tak v tomto úsilío jednotu vedenia, o určujúcu úlohukrvi a o determinujúci význam pôdymáme všetky tri pokušenia naraz.

Dívať sa na pôdu ako na to pri-márne, určujúce, namiesto vzhliada-nia k nebu znamená totiž obrátenieľudského pohľadu v smere premeny“kameňov na chlieb”: Dole ležia ka-mene, chlieb rastie zo sily nebies. Akpôde priznáme, že je primárna, súhla-síme s tým, že “kamene sú premieňanéna chlieb”.

A ak krv pokladáme za to, čo máčloveka viesť, odkiaľ má čerpať inšpi-ráciu, vyjadrujeme tým vnútorný sú-hlas s druhým pokušením: ponoriť saz “cimburia”, z najvyššieho bodu ve-domia do sféry krvi a vášní.

A ak sme naklonení priznať jednejosobnosti maximálnu moc, je tentosklon výrazom vnútorného súhlasu snávrhom, ktorý diabol predložil Ježi-šovi Kristovi, že mu bude daná “všet-ka moc a nádhera”, ak pred ním kles-ne na kolená a bude ho vzývať.

Tak stojí súčasnosť v znamenítroch pokušení. Nemožno jej ani lepšieporozumieť ako tým, že ju pozoruje-me z tohto hľadiska. Je to hľadiskomorálno-praktické a súčasne to naj-hlbšie.

Tento sklon súhlasiť s tromi poku-šeniami v púšti žije však v celej ľud-skej prirodzenosti. A to, čo nazývamesvetovými dejinami, nie je v podstatenič iné, ako opakujúca sa karmická kon-frontácia ľudstva s prvým, druhým,tretím alebo naraz všetkými troma po-kušeniami. Tak existujú epochy, v kto-rých malo ľudstvo do činenia s prvým,inokedy s druhým pokušením, epochy,v ktorých malo do činenia s oboma, aaj kritické obdobia, v ktorých vystu-povali všetky pokušenia súčasne. V ta-kej epoche žijeme my. Ako antropozofimôžeme rozumieť, prečo: preto, lebožijeme v čase, v ktorom sa má udiaťnávrat Krista. A tak je takpovediacprirodzené, že i prekážky v podobetroch pokušení teraz nepredstupujúpred Ježiša Krista, ale pred ľudstvo.Ľudská prirodzenosť je preniknutá si-lami týchto troch pokušení, a ľudskákarma je vyrovnávaním sa s nimi.

Zážitok nižšej pri-rodzenosti človeka na

prahu duchovného svetaKeď sa človek blíži k prahu du-

chovného sveta, ktorý je strážený“strážcom”, má pred sebou úlohu:rozpoznať v sebe sily týchto troch po-kušení a zbaviť sa ich, nechať ich natejto strane “prahu”, kým je jeho ve-domie na onej strane. Človek sa musíbyť vo svojom myslení oslobodiť odtela, myslenie musí byť netelesné.Cítenie človeka sa musí oslobodiť odvplyvu náhody a vôľa musí byť očis-tená od mocenských chúťok.

Ak by totiž človek preniesol cez“prah” duchovného sveta napríkladmocenské chúťky, mohlo by to maťnesmierne ničivé dôsledky, pretožepráve vôľa je potom posilnená tak, žeo jej účinkoch nemá človek so svojímvedomím na tejto strane “prahu” anipotuchy. Preto tu stojí “strážca prahu”a ukazuje človeku jeho dvojníka, toznamená ukazuje človeku jeho podve-domie a odhaluje mu ho, takže človekmá pred sebou neklamný a zreteľnýobraz o rozsahu a vnútornej povahevšetkých síl, ktoré v sebe nosí; síl, ktorého zapletajú do troch pokušení bytia.

zentatívne,lebo ostatnéformy ibakráčajú v je-

ho šľapajách -sa usilo- valo o získanie mo-ci nad svetom a jeho nádherami.

Toto je prvé pokušenie v púšti. Akosa isto pamätáte, prvé pokušenie spo-čívalo v tom, že Ježišovi Kristovi bolukázaný svet a jeho nádhery, a bolomu to všetko sľúbené, ak len uzná cen-trálnu postavu sveta ako takú a budeverný jednému centru, jednému boduv nádhere tohto sveta. A my môžemepovedať: Pokušenie organizovať svetna základe mocenského princípu a ob-siahnuť ho za pomoci centralizovanejmocenskej štruktúry je čímsi, čo v de-jinách zohráva značnú rolu, a to takú,že neviedla len k duševným a duchov-ným katastrofám, ale aj ku krvavýmvojnám.

Ak teraz uvažujme ďalší prúd sú-časného kultúrneho života - umeleckýživot, zistíme, že necháva duchovneusilujúceho sa človeka často neuspo-kojeného. Príčinou toho je skutočnosť,že človek vo svojej umeleckej tvorbečerpá čoraz častejšie z hlbokých, tem-ných podloží svojho podvedomia. Zo-skakuje z “cimburia chrámu” svojhojasného vedomia dole do sféry pudova inštinktov, aby odtiaľ nechal vzísťniečo, čo má platiť za zjavenie anjelov.Môžeme povedať: umelecký život sú-časnosti je vo vysokej, veľmi vysokejmiere výrazom podľahnutia druhémupokušeniu v púšti.

Karmická príčina toho, že Goethevo svojom “Faustovi” predstavil Me-fista ako zmiešanú postavu, v ktorejsúčasne vystupujú luciferské i ahri-manské prvky, je tá, že Goethe malvo svojej karme do činenia s druhýmpokušením, to znamená so súčasnýmvystúpením Lucifera i Ahrimana. Pre-to stvárnil Mefista ako toho, kto priná-ša druhé pokušenie: pád z “cimburia”do priepasti nevedomého.

Tak môžeme rozumieť nie len Goe-theho najväčšej životnej skúške, ale ajskúškam všetkých ostatných osobnos-tí, väčších i menších: s troma pokuše-niami majú do činenia všetci ľudia.

Nikto nevie, aký je zlý,kým sa nezačne usilovať byťdobrý. C. S. Lewis

21

Premena duševných sílmyslenia, cítenia a vôle na

onej strane prahuAk má človek dostatok odvahy

uniesť tento pohľad bez toho, abyupadol do zúfalstva nad svojou vlast-nou povahou a stratil nádej, takže sapremení takmer na živý popol, ak máčlovek odvahu uniesť túto pravdu,môže prekročiť “prah”. Potom saodohráva premena v jeho myslení, cí-tení a chcení.

Jeho myslenie sa stane niečím cel-kom iným, ako bolo predtým. Ak do-vtedy o niečom premýšľal preto, abydospel k záverom, ak jeho myslenieplynulo tak, že z jednej myšlienky od-vádzal ďalšiu, teraz sa myslenie menína prúd, ktorý smeruje nahor. Myš-lienka sa stáva otázkou, ktorá stúpak hierarchiám. Človek prostredníc-tvom svojej bytosti prežije stretnuties hierarchiami, a aj so zomrelýmiľuďmi. S odpoveďou sa potom vrátispäť a po prebudení si ju pamätá.Myslenie sa stáva odpoveďou, silamyslenia sa stáva vertikálnou pamä-ťovou silou.

Mení sa aj cítenie. Nebude viacvýrazom toho, čo cíti človek osobne,ale sa premení na rozširujúci sa okruh,zahŕňajúci nie len tie dojmy a pocity,ktoré môže človek prijať do svojej du-še zvonku, ale i to, čo žije ako posla-nie a úlohy v iných bytostiach. Takstál napríklad Rudolf Steiner zoči-voči zomierajúcemu, duševne choré-mu Friedrichovi Nietzschemu. Vo svo-jom “životopise” hovorí, “...že sa tujedna ušľachtilá duša takmer vznášalanad telesnými procesmi”, a stalo sa,že v dôsledku tohto dojmu RudolfSteiner prijal do seba úlohu tejto dušea pokračoval v nej. Vzal na seba ajposlanie Goetheho a i to, čo bolo ne-splnené z úlohy Schröera. Myslím si,že môžem s určitosťou povedať, žesa tým nevyčerpáva všetko, čo Ru-dolf Steiner prijal v záujme iných duší.A práve touto schopnosťou sa stávacit: prijať do vlastného duševnéhookruhu osudy iných bytostí a ľudí.

A s vôľou človeka, ktorý minulprah, sa deje to, že sa povznáša a stávasa tokom, riekou v duchovnom svete.Tento proces sa podobá písmenu “T”,a to vnútorno-morálne vypovedá otom, že sa vôľa oddáva toku času;zjednocuje sa s tým, čo prúdi do bu-dúcnosti. Človek sa potom vo svojej

ktorý pokladá túto hodnosť strážcu zaniečo smiešne a nedôstojné. Strach azahanbenie, ktoré žijú v podvedomí,musia byť protisilou takto stojacehočloveka prekonané. Strach a zahanbe-nie chcú totiž zostať skryté.

Iní ľudia s ostrosťou rovnajúcousa jasnovidnosti rozoznajú nedostatkyosobnosti takto stojaceho človeka aprotirečivosť jeho výpovedí, a tak mô-žu zdanlivo vnútorne oprávnene pove-dať: pravda, ktorú tento človek zastá-va, je obhajovaná nedôstojným spô-sobom, a teda je to nedôstojná pravda.Táto takpovediac nutnosť-stáť-taktopred nehanebnými očami, ktoré člove-ka odhaľujú, pred ušami, ktoré takmerjasnočujne načúvajú negatívnemu: toznamená stáť v pozícii korunovanéhotŕním, to znamená mať hodnosť, ktoráčloveka zraňuje, ktorá ho samotnéhobodá. Človek tu musí mať silu, preko-nať súcit k sebe samému, byť na sebatvrdý. Súčasne musí prekonať i súcitk iným ľuďom, ktorých by chcel ušet-riť pred odhalením pravdy, vyvoláva-júcej zahanbenie a strach.

Demaskovať ilúzie ako také je veľ-mi ťažké, pretože to človeka zraňuje.Ľudia ilúzie milujú a chcú ich, leboich utešujú a dávajú im možnosť, byťso sebou spokojný a vyrovnaný.

Vyžaduje to už určitú dávku tvr-dosti, predkladať pravdy svetu. No tá-to tvrdosť je niečím, čo človek musívyvinúť, keď chce zastupovať pravdu.A táto tvrdosť je výrazom sily, ktoráje potrebná na prekonanie pokušeniapremeniť “kamene na chlieb”. Totopokušenie totiž neapeluje na mocen-ské chúťky, ani na želanie ponoriť sado podvedomia, ale na ľudský súcit.

Dostojevskij tomu dobre rozumel,a v súvislosti s tým, ako pokušiteľ po-kúša Ježiša Krista, formuluje nasledu-júce myšlienky: ľud- stvo hla-duje, potrebuje chlieb.Mohol by si honasýtiť, po-tom by viacn e m us e l op racovať ,potom bybolo spokoj-né.

vôli cíti byť začlenený do veľkej úlohyduchovného sveta. Jeho vôľa sa stávamostom, ktorý vedie od toho, čo bolochcené predtým, k tomu, čo budechcené v budúcnosti. Pre všetkých bie-lych okultistov preto platí zákon, ženikto nemôže vystupovať vo svojomvlastnom mene, ale že vždy pokračujev misii nejakého predchodcu, na ktorúnadväzuje, a že vždy urovnáva cestuniekomu ďalšiemu, kto v nej bude po-kračovať.

V bielom okultizme nikdy nie jenejaký človek a jeho misia samoúče-lom. Človek má vždy vedieť, že jemostom, ktorý tu spája predchádza-júce snahy s budúcimi. Práve takétopremeny duševných síl človeka zna-menajú prekročenie prahu.

Pašiové stupne ako sily zaprahom

Sila odolať “prvému pokušeniu vpúšti”, ktorej sme sa tu snažili poro-zumieť, nachádza svoj výraz v omýva-ní nôh. Ona je tým, čo prekonáva mo-censké chúťky. A tá sila, ktorá dokážeklásť odpor “druhému pokušeniu vpúšti”, pokušeniu vnoriť sa do podve-domia a odovzdať sa mu, je silou bi-čovania.

Je to už raz tak, že ľudské vedomiepozostáva z vplyvov Lucifera a Ahri-mana. Obaja na neho útočia. Človekmá v strede vytvoriť prúd čistého du-chovna a stáť v ňom bez toho, abyzakolísal napravo či naľavo. To je ver-nosť vedomiu, a pevné zotrvávanie vtomto vedomí je silou, ktorá je preve-rovaná bičovaním. Útoky sprava azľava sú bičovaním, ktoré sa prejavujetým, že človek je luciferskými a ahri-manskými vplyvmi ťahaný napravoa naľavo. Keď človek neuhýba, zasa-hujú ho údery. Deje sa to vo vnútor-nom živote pri meditácii, ako aj vovonkajšom živote, keď človek stojí natomto stupni vývoja svojho osudu.

Sila schopná klásť odpor tretiemupokušeniu nachádza svoj výraz vobraze korunovania tŕním. Aby smetomu rozumeli, musíme si uvedomiť,že korunovanie tŕním udeľuje človekuurčitú hodnosť, a síce takú, ktorúzískava od “strážcu prahu”. Človek,ktorý sa stretol so strážcom prahu, jedo istej miery poverený sám plniť úlo-hu strážcu prahu. Znamená to stáťtak, že nesmie zakolísať ani o krokdopredu či dozadu, zoči-voči svetu,

22

stiahnuť a odpočívať; až tak sa mohlidozvedieť, že svet, ktorý stvorili, boldobrý. O to menej môžu povedať ľu-dia, či nastáva nejaký pokrok v ichvnútornom duchovnom vývoji. Jednoznamenie však existuje: je ním sku-točnosť, že človek sa vnútorne stávačoraz osamelejším. Najprv mal veľanázorových súdruhov, ktorí boli vzhľa-dom na tie isté otázky a starosti rovna-ko bdelí, ako on; potom so zdesenímzisťuje, že tento okruh ľudí sa stálezmenšuje, až nakoniec ostávajú lendvaja či traja ľudia, ktorí ešte v tejtooblasti bdejú, ostatní spia. V určitejchvíli to človek zistí. Nakoniec prídeten bod, v ktorom sa ocitá sám medzispiacim ľudstvom - a temným, mlčia-cim nebom. Lebo v hodine veľkýchrozhodnutí nebo mlčí - to je zákon.Duchovné bytosti nechcú človeka poh-núť k žiadnym rozhodnutiam. Človekmusí zo svojej slobody rozhodnúť ovšetkom, čo určí jeho osud, jeho cestu.Možno povedať, že tú situáciu, ktorúv mimoriadnom rozsahu prežíval JežišKristus, musí na ceste duchovnéhoškolenia nejakým spôsobom prekonaťkaždý.

Táto getsemanská situácia je pred-stupňom ukrižovania človeka. Ukri-žovanie nie je zážitkom rozvolnenia,ale zážitkom pribíjania, zážitkom pri-bitosti. Od skúšky, ktorá nachádzasvoj výraz v getsemanskej scéne sa od-vádza preto, lebo človek musel predsvojím vnútorným ukrižovaním - a toje intuícia - prejsť sférou Ahrimana.Človek spoznal svetové sily zmerave-nia, strnulosti. Musel prekonať silyspánku, to, čo robí ľudí tupými a neve-domými voči všetkému, na čom v sku-točnosti záleží.

Jeden z obrazov, ktoré musí človekprežiť, je ten, ako sa ľudstvo nachá-dza zoči-voči vyšším skutočnostiam vmeravom spánku. Ďalší je ten, že tietosily v sebe musí prežívať ako strach.Spánok a strach, to sú prejavy Ahri-manovej moci vo svete. Tu človekspoznáva Ahrimana - nie len tak, akosa prejavuje v dianí, ale spoznáva ajjeho pohľad.

Na katedrále Notre Dame v Parížisa nachádza socha, nazývaná “DiablePenseur”, zamyslený, do myšlienokponorený diabol, postava, hľadiacaďaleko do diaľky. Čo sa vyjadruje tou-to postavou, čo tu vychádza najavo?Nenávisť, alebo náruživosť, alebostrach? Nie! V tejto postave sa preja-vuje nekonečná, nesmierna, kozmická

nuda. To je vlastne tajomstvo Ahrima-na: vie, čo všetko bude, aj to, čo budes ním, aj to, že o jeho zániku je roz-hodnuté, že však napriek tomu musíďalej pôsobiť tak, ako pôsobí; sedí,tam kde sedí, a všetko je mu známe.Zmeravenie, ktoré z neho vychádza dosveta, je vnútorne silou nekonečnejpresýtenosti, nekonečnej nudy. V člo-veku vyvoláva strach, sama o sebevšak nie je strachom.

Keď sa človek stretne s touto ustr-ňujúcou silou sveta a prežíva ju, prijí-ma rozhodnutie stáť proti Ahrimanovirovnako nepohnuto, nie však z presý-tenosti a nudy, ale z vernosti a lásky kZemi a ľudstvu. To je ukrižovanie. Jeto rozhodnutie, stáť oproti v rovnakomzmeravení - ale len navonok, kým vnú-torne je to nepohnutosť vo vernostiduchu. Toto je ďalšie znamenie, ktorémôže byť postavené proti nehybnémukamennému “Diable Penseur”. Mocizmeravenia je teda protipostavená ne-pohnutosť vernosti svetovému princí-pu lásky.

Malý a veľký strážcaprahu

Ak sa človek rozhodne pre, stretnesa s “Veľkým strážcom prahu”, s tým,ktorý bol najprv ukrižovaný kozmicky- o čom vedel už Platón, keď hovoril okríži sveta - s tým, ktorý bol neskôrukrižovaný v tele; jeho človek stretneako veľkého strážcu prahu chrámuľudstva.

Malý strážca stráži tajomstvá du-chovného sveta, hierarchií. Veľkýstrážca stráži vchod do chrámu ľud-stva, o ktorom sme hovorili. Je stráž-com ideálu ľudstva budúcnosti, a to vtom zmysle, že nie je strážené poz-nanie, ale uskutočnenie tohto ideálu.

Pri stretnutí s prvým strážcom ideo poznanie pravdy. U druhého záležína uskutočňovaní ideálu ľudstva; tunejde o poznatky, ale o činy, o pôsobe-nie. Keď sa človek stretne s veľkýmstrážcom prahu, a stáva sa v istomzmysle sám zástupcom Kristovho im-pulzu vo svete. Znamená to stáť vovnútornej nepohnutosti, takpovediacpriklincovaný k stĺpu, a súčasne toznamená prebudiť vo svete tón svedo-mia a nechať ho znieť.

O ceste, ktorá vedie k týmto zážit-kom a skúsenostiam, budeme zajtrahovoriť z inej strany, a ja dúfam, ženám z toho vyplynie o týchto veciachešte niečo bližšie a konkrétnejšie.

Ježiš Kristus túto požiadavku od-mieta, a tak ľudstvo ďalej pracuje vpote tváre, naďalej ostáva ponechanénapospas núdzi a práci. Za touto tvr-dosťou však stojí pravá láska, ktoráčasto musí kvôli pravde premáhať sú-cit. Táto sila, prekonávať súcit, keďto vyžaduje pravda, je silou, ktorá od-poruje tretiemu pokušeniu v púšti.Keď sa tak človek stane strážcompravdy, ktorá je za “prahom”, stáva satým zároveň aj “strážcom svojho bra-ta”.

Tým, že človek získa tento vnútor-ný postoj voči iným ľuďom, stojí vprotiklade k slovám, ktoré sprevádzajúprvú vraždu, bratovraždu Ábela Kai-nom: Kain nechcel “byť strážcomsvojho brata”. Na čom záleží na cestek zasväteniu je ono: “chcem byť stráž-com svojho brata”. Keď sa stal človekstrážcom duchovného, strážcom prav-dy, najbližší krok spočíva v tom, staťsa strážcom svojich blížnych, “svojichbratov”. To znamená nesenie kríža.Človek potom nesie bremeno osudu,nie len svoje vlastné, ale aj iných ľudí.Nesenie kríža je rozhodnutím, stať sa“strážcom svojich bratov”.

Ak teraz pokračujeme na tejto cesteďalej, prichádzame k istej etape vnú-tornej cesty človeka, kde sa pred namivynára scéna v getsemanskej záhrade.Čo je vlastne také otriasajúce na tejtoscéne? Hlboko otriasajúca je osame-losť postavy v záhrade, medzi temnýmmlčiacim nebom a spiacimi najbliž-šími ľuďmi. Toto je tá situácia, na kto-rej záleží.

Aby sme porozumeli tomuto obra-zu, uvádzame nasledujúce vysvetľujú-ce skutočnosti: Keď človek postupujena ceste duchovného školenia, sám topozoruje iba veľmi málo. Iní ľudia avyššie bytosti to pozorujú, on sám nie.Môže dob- re poznať svoje chy-by a sla- bosti, ale o tom po-zitívnom, čo dosiahol, ne-

môže ve-dieť. Sa-motní bo-hovia samuseli nas i e d m y

deň

23

SVETLO NA REINKARNÁCIU 3Čo sa skutočne prevteluje?

Protichodné názory učiteľov a tradícií na znovuvtelovanie

EMIL PÁLEŠ

ZHRNUTIE

Rôznorodé náhľady na rein-karnáciu začnú dávať zmysel, aksi uvedomíme, že každá tradíciakládla dôraz na inú zložku ľud-skej bytosti. Mnohé tradície sle-dovali predovšetkým pokračova-nie astrálnych síl po smrti člove-ka, a preto hovorili aj o prevtelo-vaní do zvierat. Iné, ako budhiz-mus, kládli väčší dôraz namentálne zložky, a pripúšťali,že sa môžu roz-vteliť do viacako jednej osoby. Éterické si-ly, čo sa odovzdávajú v rám-ci rodovej dedičnej línie, mána zreteli reverend Mun. Čosa skutočne prevteluje, jelen morálne jadro človeka.

Na iluzívnosť znovuvtelo-vania nižšieho ja poukázalinapríklad Brunton aleboRamana Mahariši. Sklon ksebaklamu v otázke rein-karnácie u ľudí vyplýva zosklonu stotožňovať sa sosvojím nižším ja. Večnú du-chovnú individualitu odnižších duševných síl jas-ne odlišovali Bô-Yin-Ra aAbd-ru-shin. Nižšia bytosť včloveku sa musí obetovať vyššej,aby sa posvätila a stala večnou,dodáva Rijckenborgh.Pokračovanie zo Sophie 13

k si teda chceme uro-biť ozajstné jasno arozmotať to spletitéklbko otázok okoloreinkarnácie, musímezačať rozlišovať naj-

menej sedem duchovne-duševných de-jov, ktoré sú relatívne samostatné, aktoré ľudia zatiaľ nerozlišujú, ale ich

miešajú do jedného neprehľadnéhoklbka:

1. Je to fyzické telo, smrteľné, kto-ré po smrti stráca formu a jeho mole-kuly sa rozptýlia v minerálnej ríši. Ne-skôr sa môžu opäť stať súčasťou fy-zického tela nejakého minerálu, rast-liny, zvieraťa alebo človeka. Jednot-

livé fyzické znaky, formy,farba očí, vlasov atď.

zomrelých jednotliv-cov sa opäť objavujúv iných jednotliv-coch a tento processa volá dedičnosť.Pritom fyzické telourčitého jednotliv-ca vzniká kombiná-ciou genetickéhomateriálu celého je-

ho biologického ro-

du, t.j. veľkého množstva jeho biolo-gických predchodcov.

2. Éterické telo, smrteľné, ktorépo smrti stráca formu a rozplýva sado svetového éteru. Étery, ktoré v ňompôsobili, sa opäť stávajú materiálompre tvorbu éterických tiel rastlín, zvie-rat a ľudí.

3. Astrálne telo, smrteľné, po smr-ti sa rozpadá na zložky a rozlieva vsvetovej astralite; je materiálom prestavbu ďalších astrálnych tiel zvierata ľudí. Pocity, vášne, emócie pokraču-jú ďalej v astrálnych telách viacerýchjednotlivcov s podobnými sklonmi;najhrubšie vášne pokračujú ďalej v as-

trálnych telách zvierat.4. Mentálne telo, smrteľné, po

smrti stráca integritu; jednotlivé myš-lienky však žijú ďalej v iných ľuďoch,ktorí sa nimi zaoberajú a dotiahnu ichdo konca.

5. Kauzálne telo (vyšší manas),prvé nesmrteľné duchovné telo, ktoréprechádza inkarnáciami a buduje saz premeneného myslenia, čistých mo-rálnych pojmov, tzv. duchovnéhostriebra.

6. Druhé nesmrteľné duchovné telo(budhi), ktoré sa buduje z čistej duchov-nej lásky, z tzv. duchovného zlata.

7. Tretie nesmrteľné duchovné te-lo (átma) vzniká z premenenej vôle, zduchovných cností. (Hierarchiu duchov-ne-duševných princípov človeka pozri vtabuľke na str. 35 v Sophii 11)

Len v súvislosti s naším nesmr-teľným, vyšším ja má teda významhovoriť o reinkarnácii, o pu-

tovaní večnej indi-viduality jednotlivý-

mi vteleniami. V súvislostis naším smrteľným, nižším ja

má potom zmysel hovoriťlen o palingenéze, t.j. o pre-nášaní, návrate či znovu-

objavení sa jednotlivých vlast-ností, ktorého špeciálnym prípa-

dom na fyzickej úrovni je tzv. de-dičnosť.

ASTRÁLNA PALINGENÉZA.HINDUIZMUS. ORFIZMUS

Akonáhle si osvojíme uvedenýchsedem rovín pohľadu, vnesie to dovšetkých tých nekonečných a nikamnevedúcich polemík okolo reinkarná-cie nádherný poriadok: uvedomíme si,prečo jednotlivé staré kultúry, nábo-ženstvá, cirkvi a rozliční duchovní uči-telia hovoria o reinkarnácii toľko pro-tichodných vecí; prečo jedni veria vprevtelovanie do zvierat a druhí nie a

24

Hviezdne u anjelských kniežat

Slnečné u archanjelov

Mesačné u anjelov

Éterické do rastlín

Fyzické do minerálov

po smrti

Astrálne do zvierat

Kauzálne do človekaMentálne do ľudí

DE

DIČ

NO

SŤR

EIN

KA

RN

ÁC

IAPA

LIN

GE

NÉ

ZA

DUCH(Individualita)

TELO

DUŠA(Osobnosť)

JAEGO

Duc

hH

mot

a

Smrteľné

Nesmrteľné

Sedemčlenný človek a jeho zákonitostitretí popierajú reinkarnáciu vôbecatď. Staré kultúry pred Kristom -ktoré sa ešte stotožňovali hlavne sosvojím astrálnym telom a pocitovoudušou - vlastne nikdy nehovorili na-ozaj o reinkarnácii, ale len o akejsikvázi-reinkarnácii - v skutočnostiastrálnej palingenéze - a preto mohlihovoriť aj o “prevtelovaní” do zvierat.Keď teda Platón hovorí o Orfeovi, žesa prevtelil do labute, tak to znamenálen toľko, že v Orfeových citoch prú-dili substancie také čisté, že po jehosmrti mohli prejsť len do takýchušľachtilých zvierat, ako sú labute.Keď sa teraz na Sokratovu formuláciuvo Faidonovi prizrieme pozornejšie,zistíme, že sa vyjadruje tak, že “túžbypo telesnom, ktoré na dušiach lipnú,budú opäť uzavreté do tela.”

Usrhs-pha sa vo svojom úvode ktantrickej metafyzike otvorene “pre-rieka”, že “astrálne telo (linga šaríra)je to, čo sa vlastne znovu rodí.”24 As-trálne telo však po smrti nepretrvávaako nejaká kompaktná entita, ktoráby sa ako celok “presťahovala” do no-vého tela, ale - ako sme už povedali -rozlieva sa do sfér planét, a len infor-mácia o nevyrovnanej karme, ktorúdaný jednotlivec rozpútal, zostáva vmysliach planetárnych inteligencií(sudičiek), ktoré mu podľa toho prinávrate do nového vtelenia utkajú as-trálne telo odznova. Toto astrálne telonie je to isté, ale v najlepšom prípadeby mohlo byť len také isté, alebo čias-točne také isté, lebo človek na seba v

každom vtelení môže vziať len časťsvojej karmy - podľa toho, za akejkozmickej konštelácie sa rodí.

MENTÁLNA PALINGENÉZA.BUDHIZMUS. LÁMAIZMUS

Takto konečne pochopíme aj to,prečo budhisti hovoria, že v skutoč-nosti niet žiadnej duše, ktorá by saprevtelovala; že osobnosť človeka jeiba zdanlivá, že vzniká len súhrou,spojením piatich zložiek (skandha),ktoré sa po smrti rozpájajú, aby saniekde inde v budúcnosti spojili s iný-mi do nejakej novej osobnosti. Ak stevideli film Malý Budha, rozpamätaj-te sa, ako skončil: budhistickí mnísihľadali znovuvtelenie svojho lámu -až našli nakoniec tri malé deti: lámasa roz-vtelil do troch detí!! - a každéz nich dostalo jednu tretinu jeho men-tálnych schopností: jeden chlapec zde-dil inteligenciu, druhý manuálnu zruč-nosť a tretie - dievčatko súcit. Z tohovidíte, že budhisti, keď hovoria oznovuzrodzovaní, v skutočnosti ne-hovoria o reinkarnácii duchovnéhoja človeka, ale majú na mysli lenmentálnu palingenézu.

S tým súhlasí aj fakt, že mnohéindické náboženské smery, vrátane ti-betského lámaizmu si predstavujú, žečlovek môže hneď po smrti, bez aké-hokoľvek medzipobytu v duchovnomsvete, okamžite transmigrovať do no-vého tela. Tzn. že človek by bol vlast-ne stále len na zemi a nikdy v duchov-

nom svete. Ľudský duch však tentomedzipobyt v duchovnom svete nevy-hnutne potrebuje, a to aspoň taký dlhýako bol jeho pobyt na zemi. Z duchov-ného sveta si človek totiž prináša sily,z ktorých žije, ktoré v ňom po narode-ní ďalej pôsobia za prahom jeho vedo-mia ako svedomie, ako pocit určitéhoživotného poslania, ako spomienka.Tento veľký rytmus sa v malom opa-kuje v každodennom striedaní bdeniaa spánku. Tak ako v spánku sa človekotvára duchovnému svetu, aby načer-pal, obnovil svoje duchovné a duševnésily do ďalšieho dňa, tak to robí ajmedzi smrťou a novým narodením.Predstava, že by človek mohol žiť ne-pretržite len na zemi, je asi taká ne-prijateľná, ako predstava, že by malcelý život iba bdieť. Taký človek bymusel byť už úplne vyčerpaný a vy-prahnutý ako nejaký viactisícročnýstarec, musel by úplne stratiť kontakts duchovným svetom.

O jednotlivých astrálnych a éteric-kých silách pravda možno povedať,že sa v okamihu smrti uvoľňujú z fy-zického tela, a sú od tej chvíle v kolek-tívnom nevedomí k dispozícii aj ďal-ším jednotlivcom.

V tejto súvislosti si možno položiťaj - pre niekoho azda kacírsku - otáz-ku, či tibetský dalajláma je skutočnejednou a tou istou individualitou,ktorá sa neustále dokola prevteluje.Je to možné, aby dalajláma bol už ti-sícpäťsto rokov bez prestávky vtelenýna zemi? Lámovia veria, že po svojej

25

smrti sa dalajláma hneď sťahuje dotela nejakého dieťaťa. Jedného z lá-mov uvedú do mediálneho tranzu; tenpovie, v akej oblasti sa dalajláma opäťnarodil, a skupina mníchov sa vydána cestu. Lenže v mediálnom tranze -ako sme už vysvetlili - je zásadne ne-možné vypátrať cestu najvlastnejšie-ho duchovného jadra ľudskej bytostipo smrti - ale v skutočnosti len jemno-hmotné zložky osobnosti, jeho myseľ,pamäť atď. Nájdené dieťa sa potomkvalifikuje na úrad dalajlámu tým, žez viacerých predmetov rovnakého dru-hu vyberie tie, ktoré patrili jeho pred-chodcovi. Aj to je indícia, že ide len ojemnohmotné formy, upútané naosobné vlastníctvo zomrelého. Dvoj-ročné dieťa, ako sme už vysvetlili nazačiatku, najľahšie vycíti, akej osob-nosti patrili. Ak teda pri hľadaní“nového dalajlámu” ide len o astro-mentálnu palingenézu, treba osob-nosť dalajlámu chápať skôr akokreslo, úrad, ktorý zaujme vždy ináindividualita. Predchádzajúca indi-vidualita odovzdá celú svoju osobnosťnasledujúcej, t.j. odovzdáva jej všetkosvoje myšlienkové bohatstvo a na-zhromaždenú skúsenosť, aby v nejmohla pokračovať. Ochranné inteli-gencie tibetského budhizmu tak za-bezpečujú kontinuitu svojej nábožen-skej kultúry.

ÉTERICKÁ PALINGENÉZA.REVEREND MUN

Rudolf Steiner hovorí o tom, že eš-te dávnejšie, pred atlantskou potopou,bola rozšírená viera v akúsi pseudo-reinkarnáciu, ktorá bola v skutočnostiéterickou palingenézou. Ľudia v tomčase žili viac v éterickej ako vo fyzic-kej sfére a mohli sledovať étericképrúdy, ktoré sa odovzdávali z otca nasyna v rámci rodovej línie. Syn tedamohol vo svojom éterickom tele pre-žívať spomienky na činy a myšlienkysvojho otca a svojich starých otcov, sktorými sa stotožňoval: “Čo dnes na-zývame pamäťou... to siaha dnes unormálneho človeka len až do prvýchdetských rokov... V starých dobáchboli pomery vedomia, pokiaľ ide opamäť, naprosto iné, než akými sastali neskôr... Bolo to tak, že si človekspomínal nielen na osobné zážitkyjednotlivého života, ale pamätal sa -dedične - na to, čo zažil jeho otec,starý otec atď. Pamäť bola niečo, čo

sa vrátiť na zem a splniť zodpoved-nosť, ktorú počas svojho fyzického ži-vota nechali nedokončenú. Dosiahnuto spoluprácou s ľuďmi na zemi pôso-bením cez fyzické ja iných ľudí, abyim pomohli splniť ich misiu.” 26

WHITTON. MULFORD

Taktiež šikovný americký psycho-terapeut Joel Whitton - keďže vychá-dza len z výpovedí svojich hypnotizo-vaných subjektov - celkom mylne po-kladá astrálne bardo (očistec) za “ro-vinu vedomia, ktorá je východiskomnašich opakovaných inkarnačnýchpokusov a kam sa vraciame po smrtitela”, teda za vlastný domov ľudskéhoducha - a astrálne telo zamieňa s na-ším večným ja: “Vstúpiť do metave-domia znamená zjednotiť sa s nadča-sovou primárnou dušou”. Na str. 183výslovne píše: “Bardo je naším pra-vým domovom”.27

Aj americký spisovateľ PrenticeMulford, ktorého dielo - inak v mno-hých smeroch veľmi hodnotné - boloinšpirované z určitej časti mediálne,keď hovorí o duchu, má vlastne namysli dušu, resp. medzi dušou a du-chom nerozlišuje; a pod “duchovnouprácou” rozumie predovšetkým men-tálnu bielu mágiu s cieľom pozemské-ho blahobytu, podobne ako Chosé Sil-va. Tomu zodpovedajúce názory nareinkarnáciu sú primerane divoké.Mulford hovorí o “duchu” u zvierat astromov a o jeho prevtelovaní do člo-veka: “Popierať ducha v jednej život-nej forme znamená popierať ho vovšetkých životných formách, aj v člo-veku... Proces opätovného vtelenia uzvieraťa je ten istý ako u človeka...Duch zvieraťa sa môže naozaj vteliťdo muža alebo ženy a jeho základnécharakterové vlastnosti sa potom unich prejavia... Duch mamuta, ktorýžil pred nespočetnými vekmi, môžeteraz existovať v slonovi, jeleňovi ale-bo v divokom koňovi... Duch staréhostromu oživí nanovo strom nový...”28

Pritom musí byť predsa zrejmé, žejednotlivé rastliny nemajú žiadnu ne-deliteľnú duchovnú individualitu,ale sú len prestúpené určitým osobi-tým duševnom, ktoré je skupinové:Keď napr. nejakú plazivú rastlinu,ktorá sa rozmnožuje ponárancami,alebo nejaký ker ako lesné malinčie,ktorý je zakorenený zároveň na viace-rých miestach, rozstriháme na desiat-

pretekalo krvou v postupnosti gene-rácií, a až neskôr sa zúžila na jednot-livý ľudský život.” 25 Zážitky stotož-nenia s predkami v rámci rodovej línieuvádza ako osobitnú kategóriu zážit-kov aj Stanislav Grof.18

Akési znovuoživenie tohoto atlant-ského éterického jasnozrenia nachá-dzame v učení kórejského reverendaSan Myung Muna. Mun síce hovorí oakomsi “duchovnom ja”, ale pod tým-to “duchovným ja” myslí akosi všetkyfyzickým okom neviditeľné zložkyľudskej bytosti pomiešané dohroma-dy, resp. nie je jasné, čo tým vlastnemyslí. Z ďalších výkladov je však zrej-mé, že toto “duchovné ja” nie je anižiadnym ja, ani nie je duchovné. Ho-vorí sa tam totiž o tom, že toto “du-chovné ja” vzniká pri počatí pomie-šaním “duchovných ja” iných ľudí,predovšetkým rodičov. Z toho vyplý-va, že duchovná úroveň človeka závisíod duchovnej úrovne jeho rodičov, t.j.že “duchovné” vlastnosti sa vlastnededia v rámci pokrvnej línie, z čohoje zrejmé, že sa tu v skutočnosti vôbecnehovorí o duchovných, ale len o niž-ších jemnomateriálnych zložkách člo-veka, ktoré sú ešte viazané na fyzickételo a dedičnosť. Navyše kráľovstvoDucha Mun zamieňa len s tzv. “tretímnebom”, ktoré je spomínané v 2. listeKorinťanom 12:2. Z tejto perspektívy,samozrejme v reinkarnáciu veriť ne-môže.

Pretože si však uvedomuje, žeprakticky niet človeka, ktorý by dosia-hol dokonalosť v jednom živote - aaby duchovné ja mohlo dokončiť svojvývoj, je potrebné, aby sa opäť spoji-lo s fyzickým ja - priznáva, že každéduchovné ja sa musí na zem nejakýmspôsobom ešte vrátiť. Tento rozpor re-verend Mun vyriešil niečím ako kvázi-reinkarnáciou, v tom zmysle, že du-chovné ja zomrelých sa síce vracajúspäť na zem, nedostanú však nové fy-zické telo, ale nadviažu len spoluprácus niekým žijúcim, ktorý fyzické telomá, a tak sa prostredníctvom jednéhofyzického tela zdokonaľujú viaceríduchovia: “Do duchovného sveta užprešlo nesmierne množstvo ľudí, aleešte ani jeden sa na zemi, vo svojomfyzickom tele, plne nezdokonalil. Akomôžu byť tieto duchovné bytosti vz-kriesené? Duchovné ja človeka nemô-že rásť ani nemôže byť vzkriesené mi-mo fyzického ja. Aby teda boli ľudiav duchovnom svete vzkriesení, musia

26

ky alebo stovky častí - zrejme v tejchvíli kvôli nám nevznikne sto alebodvesto nových nesmrteľných bytostív duchovnom svete...

Že rastliny nemajú vteleného du-cha, ani astrálne telo, ukazuje dômy-selne Abd-ru-shin: “Všetky na určitémiesto viazané formy na zemi nemajúnijakú vlastnú dušu. Táto by muselabyť totiž príliš závislá od toho, čo sajej prihodí, a tým by bola vydaná vhrubohmotnosti napospas každejsvojvôli... Preto také formy... slúžialen ako príbytky bytostí, celkom ne-závislých od týchto foriem, ktoré ibaochraňujú a ošetrujú. Len tvory ne-závislé od miesta, ako zvieratá... ma-jú vlastné, pohyblivé jadro... avšakrastliny a horniny slúžia len akoobydlia pre cudzie, samostatné by-tosti, ktoré podľa toho nemožno na-zvať dušou dotyčných útvarov.” 34

CAYCE. STEINER.NEWHOUSEOVÁ

Jeden z najznámejších jasnovid-cov vôbec, Edgar Cayce, urobil -hovoriac zo spánku - vyše 14.500reinkarnačných diagnóz, ktoré súdetailne zdokumentované. Hoci zabdelého vedomia bol riadny veriaci- presbyterián, a roztrpčoval sa sámnad sebou, že zo sna hovorí o rein-karnácii. Zo spôsobu, akým tietodiagnózy robil, vidíme, že ani onnečerpal z nadvedomia, ale len zdruhého stupňa podvedomia (z hl-bokého spánku) a tým z mentálnejsféry. Na rozdiel od médií, ktoréčerpajú z prvého stupňa podvedo-mia (zo snového stavu) a tým z as-trálnej sféry. Ani Cayce teda neho-voril o putovaní večnej individua-lity, ale len o odovzdávaní mentál-nych schopností (mentálnej palinge-néze), čo je očividné jednak z jehovlastných výrokov o tom, že v obdobímedzi vteleniami “mentálne telo zos-táva nedotknuté”,30 jednak z popisujeho prípadov. Uvádza napríklad prí-pad človeka, ktorý bol vraj 40 inkar-nácií za sebou hudobníkom: “Naschematickom grafe je znázornené,ako sa u bytostí vyvíjajú rozličnéschopnosti (hudobné, umelecké,matematické atď.). Z uvedenej krivkyhudobného vývoja je vidieť, že v 2.,3., 4., inkarnácii bytosť hrala napr.len na rákosovú flautu, neskôr na ná-stroje tej-ktorej epochy... V 35. inkar-

nácii sa potom narodila už ako géni-us.” 29

Spočíva snáď zmysel ľudskej exis-tencie v tom, aby si človek vybral ne-jakú jednostrannú pozemskú zručnosťa vyvíjal stále iba tú? Má to zmysel,aby namiesto toho, aby sa človek roz-víjal všestranne, morálne a esteticky,ako celá ľudská bytosť, by sa mal vy-víjať tak jednostranne, že bude od več-nosti do večnosti hrať len na nejakýhudobný nástroj? Čo by si s tým po-tom - v Nebeskom kráľovstve - počal,kde nebude mať fyzické ruky ani uši?Zmysel života - a to by nám malo byťsamozrejmosťou - nemôže v koneč-nom dôsledku spočívať vo vývojižiadnych pozemských schopností; to

by bola perspektíva veľmi žalostná anezmyselná, keďže vieme, že Zem, acelé hmotné stvorenie raz v budúcnostiopäť zaniknú.

Ak má mať nejaký človek predpo-klady, aby sa stal dobrým maliarom,musí sa narodiť v určitom postaveníSaturna voči Slnku, aby jeho fyzickéoko bolo príslušne uspôsobené; ak mámať spevácky hlas, narodí sa povedz-me s Venušou v 7. dome; ak má maťdar reči, bude mať silnejší vzťah k blí-žencom (napr. Dante); ak má mať roz-vinuté myšienkové sily, počká na kul-mináciu Jupitera atď. Keby sa človekmal venovať stále len jednému povo-

laniu, musel by sa rodiť stále v rovna-kom znamení, s rovnakými aspekta-mi, čo - keby to bolo vôbec možné -by muselo viesť po čase k veľmi zhub-ným účinkom. Jeho vyššie ja by sanikdy nemohlo rozvinúť celé, ale vždylen jeho jedna dvanástina (alebo eštemenej). Nestal by sa celým človekom,ale len jedným zo znamení zverokru-hu, jedným zo zvierat. Jeho vývoj bynesmeroval k celistvému človečenstvuale k nejakej duševne a neskôr aj fyzio-gnomicky špecializovanej bytosti, kto-rá by bola určená len na jednu jedinúčinnosť. Prsty by sa mu predĺžili a na-rástli veľké uši, aby mohol hrať ge-niálne na husle, ale ostatné orgány aschopnosti by zakrpateli.

Čo si duchovná individualitahudobníka berie navždy so sebou,to nie je nejaká technická virtuozi-ta, absolútny sluch alebo niečo po-dobné, ale zmysel pre krásno, urči-tý morálny rozmer, ktorý hudbaobsahuje; a tento morálny obsahmožno v budúcom živote vyjadríprostredníctvom úplne iných darova schopností.

V 18. a 19. storočí sa napr. na-rodil neobyčajne veľký počet výni-močných hudobných skladateľov:Mozart, Beethoven, Bach, Liszt,Wagner, Verdi atď. R. Steiner vy-svetľuje, že vlna zasvätencov a filo-zofov starého Grécka sa v 18. a 19.storočí vtelila v strednej Európe akohudobní skladatelia. Večné obsahy,ktoré prežívali vo svojom mysleníantickí filozofi (duchovné striebro),prešli v nasledujúcom vtelení hlb-šie do cítenia a premenili sa na du-chovné zlato. Tak máme vlastne vklasickej hudbe 18. a 19. storočiav premenenej forme poznanie za-svätencov starého Grécka.O Novalisovi napr. Stenier hovorí,

že bol v prechádzajúcom živote Raf-faelom. Táto individualita si totiž vy-týčila úlohu, ktorá spočíva vo vyvažo-vaní jednostranného intelektualizmuposledných storočí rozvíjaním du-chovného zmyslu pre Krásno. To uro-bila v jednom vtelení ako maliar a vdruhom ako básnik. Čo má spoločnéRaffaelova Sixtínska madona (v mod-rom plášti) a Novalisova Modrá kveti-na romantizmu - to je určitý duchov-ný ideál, vzťah k pravzoru nebeskéhoženstva.

Steiner totiž skutočne - ako jedenz mála - hovorí o prevtelovaní duchov-

ČO MÁ SPOLOČNÉ RAFFAELOVA SIXTÍNSKAMADONA A NOVALISOVA MODRÁ KVETINA RO-MANTIZMU - TO JE URČITÝ DUCHOVNÝ IDEÁL,VZŤAH K PRAVZORU NEBESKÉHO ŽENSTVA

27

ného jadra človeka, a nielen o pseudo-reinkarnácii osobnosti. Preto aj Stei-ner - na veľké počudovanie Petra Mi-chela - uvádza úplne odlišné prevtele-nia významných historických osob-ností, než napríklad americká jasno-vidka Flower Newhouseová a ďalší.Flower Newhouseová si totiž myslí,že ten, kto bol v jednom živote vý-znamným mysliteľom, bude ním aj vdruhom živote (Sokrates → Benja-min Franklin); že vladár bude opäťvladárom (Nero → Roosevelt), vo-jak vojakom (Cézar → generál Doug-las McArthur), kňaz opäť kňazom (sv.Peter → Albert Schweitzer) atď. Totosa ľuďom zdá logické. Naproti tomusa im zdá nepochopiteľné, že by Pla-tón vo všetkých svojich inkarnáciáchnemal byť slávnym filozofom. Steine-rov náznak, že Platón prežil jeden svojživot ako profesor Karl Julius Schröer(1825-1900) v Bratislave na Schnee-weißovej (t.j. Snehobielej, dnes Bielej)ulici, zavrhuje Michel ako “ťažko pri-jateľný”.31

Žil Platón v Bratislave? Prečo ľu-dia nemajú viac záujem o Platóna,keď nie je opäť slávny? Tu sme sateraz dostali ku koreňu toho, prečo oreinkarnáciu v skutočnosti nikdy ne-bol, nie je ani ešte dlho nebude ozajst-ný širší záujem, hoci v posledných de-saťročiach je o ňu zdanlivo záujemmasový. Ľudia majú záujem len o takéminulé a budúce životy, v ktorých bu-de pokračovať ich terajšia pozemskáosobnosť, nižšie ja, ego, so všetkýmisvojimi ambíciami, nenaplnenýmitúžbami, predstavami, sklonmi, sla-bosťami... Jána Nováka zaujíma je-ho budúci život len vtedy, ak v ňombude opäť Ján Novák. Ak Ján Nováknemá byť opäť Ján Novák, ale nejakáNadežda Alexandrovna, ktorá na-miesto futbalu vyšíva, namiesto pivapije čaj atď. - taká reinkarnácia honezaujíma. To, že či sa nejaké vyššieja, duch a pod. niekam prevtelí alebonie, čo sa s ním stane, to ho nezaují-ma; nestotožňuje sa s ním, veď aninevie o jeho existencii; je to pre neholen dajaká nič nehovoriaca, nezáživná“filozofická abstrakcia”.

BRUNTON. AUROBINDO.RAMANA MAHARIŠI

Pozadie ľudských postojov k rein-karnácii vystihol vo svojich zápiskochPaul Brunton: “Ti, kdo tuto nauku

zavrhují, protože je nezajímá žádnáminulá nebo budoucí osoba, která ne-ní zcela identická s jejich přítomnouosobou, nepostřehnou, že tento ne-dostatek zájmu vzniká z jejich na-prostého stotožňování se s fyzickýmtělem. Pokládají je za skutečné “já”.Ale to je naprostý materialismus...Znovuzrození stotožňuje člověka víces jeho myslí, než s jeho tělem.” 32

Brunton, ako vidno, stotožňuje“ja” človeka s jeho mysľou; a s obľu-bou používa aj slovo mentalismus:“Duše je tatáž, ale vnější člověk niko-li... Jestliže jsou ztraceny fyzickévzpomínky na minulé životy, mentál-ní schopnosti a citová zaměření pře-trvávají... užívám stejný literární ta-lent jako předtím... to je možné jenomproto, že jsem mysl...” 32

V 6. zväzku svojich zápiskovsprávne odhaľuje nekorektnosť ľudo-vo-hinduistickej predstavy o prevtelo-vaní astrálneho tela - a stavia protinemu o jeden stupeň kultivovanejšiufilozofickú predstavu o prevtelovanírozumovej duše, ktorá je vlastná ibačloveku: “Obecně rozšířená hindskáteorie o stěhování duší není zcela stej-ná jako filozofická teorie o vývoji du-ší. Podle první se člověk může znovustát zvířetem nebo stromem; podledruhé to není součástí běžných pro-cesů Přírody... Nauka o stěhování du-ší do zvířecích forem byla rozšiřová-na a vedla ke stejným účinkům jakonauka o posmrtném trestu v pekle...křesťanské obrazy duší vrahů, pále-ných na ohni v podsvětí, slouží k stej-nému varování jako hinduistický ob-raz duší vtělených do divokých šelem.Přesídlení tohoto druhu nelze brátdoslova. Bráhmanští kněží, kteří tu-to nauku vyučují veřejně, v soukromítomu nevěří, jestliže jsou také zasvě-cenci filozofie.” 32

Zárověn si však Brunton predsta-vuje ľudskú dušu len ako vyvinutú zduší rastlín a zvierat a pripúšťa, ževýnimočne spustlé duševno može opäťklesnúť do zvieracej telesnosti: “Kdomůže spočítat, kolikrát se živoucí by-tost musí vtělit do rostlinného světa,než je připravena vstoupit do králov-ství zvířat? ...těžíme ze života a postu-pujeme výše nebo sestupujeme níže,jako žáci v základní škole... Jestliže(člověk) klesne příliš nízko, tento spo-jovací článek (s osobním bytím) můžebýt tak seslaben, že je v příštím zroze-ní vržen zpět do zvířecího těla, aby

udělal jiný pokus o normální postupdo lidského stavu... Je to něco vzácněse vyskytujícího, abnormálního a mi-mořádného, ale nikoli nemožného,aby byla lidská bytost vrácena zpětdo zvířecího těla...” 32

Avšak: Brunton síce hovorí o “re-inkarnácii mentalizmu” - ale predsasi je s najväčšími mudrcmi Indie, akoRamana Mahariši alebo Šrí Aurobin-do Ghóš vedomý, že reinkarnácia psy-chického ega je len zdanlivá; je ľudovozaužívaným slovným obratom, no niedoslovnou skutočnosťou; kontinuitaosobnosti, ega, je len mája, ilúzia,večná hra vznikania a zanikania, ele-mentov prírody. Čo trvá, je len čistýDuch: “Protože neexistuje ve skuteč-nosti žádné ego, nemůže existovat je-ho znovuzrození... Ale my skutečněprožíváme zdání znovuzrození ega.Všimněte si, že se to vztahuje na obějeho části, mysl i tělo; jsou jakobublina plynoucí po proudu a pakmizející, nebo jsou jako uzel, kterýje rozvázán a mizí...

Majster Šaku Sóen odišiel ztohto sveta šes�desiatjedenroèný. Na-plniac životné dielo, zanechal ve¾kéuèenie - ove¾a bohatšie ako uèenieväèšiny zenových majstrov. Jeho žiacizvykli poèas letných dní spáva�, noon, hoci to toleroval, nikdy nepremárnilani minútu.

Už ako dvanás�roèný študovaltendaiské filozofické špekulácie.Jedného letného dòa bolo tak sparno,že malý Sóen sa natiahol a zaspal,kým bol jeho uèite¾ preè.

Prešli tri hodiny, keï sa zrazuprebral. Poèul vchádza� svojho maj-stra, no už bolo neskoro - ležal tam,roztiahnutý pri dverách.

Prepáè, prepáè, zašepkal majster,opatrne prekroèiac Sóenovo telo, akokeby to bol nejaký vzácny hos�. Od-vtedy už Sóen poobede nikdy ne-spal.

Spánok cez deò

28

Změny osobní totožnosti v proce-su reinkarnace samy ukazují, že ne-smrtelnost malého ega je nábožen-skou iluzí. Pouze nalezením jeho vyššíindividuality existuje vůbec nějakánaděje na zachování nějaké identity,dříve než Příroda vstřebá zpět, cozplodila.

Konečný směr evoluce, jak nynívíme, je prostřednictvím osobnosti apryč z ní. Nalezneme se znovu ve vyššíindividualitě... V tomto smyslu odu-míráme pozemskému jáství a rodímese v jáství vyšším. To je jediná sku-tečná smrt, která nás očekává.” 32

Ono vyššie, duchovné ja - v Brun-tonovej terminológii Nadja - si všakBrunton - pod vplyvom indického mo-nizmu - predstavuje dosť abstraktne aneosobne, ako nejaké strnulé Absolút-no: “Jednotlivec, který se vynořil,ztratil individualitu a vnořil se dobezčasové věčnosti. To je neměnné,nezničitelné Vědomí, Nadjá... Protožeje Nadjá mimo čas, je také mimo udá-losti. Nic se nestane v něm, nebo je-mu.” 32

V rovnakom zmysle odpovedal napoložené mu otázky aj mudrc z Aru-náčaly, Ramana Mahariši:

“Nerozpouští smrt individualituosoby, takže již nemůže být znovu-zrození, stejně tak, jako ztrácejí řekysvou individualitu, vlévajíce se domoře?

- Ale když se vody vypaří a vrátíse jako déšť k zemi, tekou znovu v po-době řek a vlévají se do moře. Stejnětak ztrácejí individuality během hlu-bokého spánku svoji oddělenost, apřece se opět vracejí jako jedinci sesvými minulými tendencemi (sam-skáry).

- Je znovuvtělování pravdou?- Znovuvtělování existuje jen po-

tud, pokud je tu nevědomost. Ve sku-tečnosti však není vůbec žádného zno-vuvtělování (samsára), ani nyní, anikdy jindy. Taková je pravda.

- Je budhistický názor, že není žád-né entity, odpovídající přestavě indi-viduální duše správný, nebo ne?

- Skutečné Já je nepřetržité a ne-dotčené ničím. Reinkarnující se egopatří nižší úrovni, úrovni myšlenky...to proto je budhisté popírají...” 33

Ramana Mahariši vôbec vždy akaždému odporúčal jediné cvičenie:pátranie po vlastnom ja: “Pýtajte sanajprv, kto som ja?” To je podstata ajjediná metóda džnána-jogy - pátraniepo vlastnom ja: “Čo je to, čo je vo

mne večné? To som ja. Čo vidím pri-chádzať a odchádzať, to nemôže byťmoje pravé ja.”

Táto nižšia osobnosť, so všetkýmisvojimi malichernými túžbami astrachmi, omylmi a predsudkami, sla-bosťami a neresťami, neustále sa me-niaca a nevediaca, čo chce - ako by támohla byť večná? Nie, tá vo večnostinijako nemôže obstáť!

“Existuje část člověka, která ne-může zemřít, nemůže zaniknout. Aleta je velmi hluboko v nitru... Je směš-nou představou, že to malé ego se vše-mi svými přívlastky a kvalitami, bezezměny podrží osobní identitu a osob-ní existenci onoho krátkého výskytuna zemi, zmrazené do něčeho trvalé-ho, přežívající samotnou zemi... Zdabude tento uzlíček osobních tužeb avzpomínek, což je ego, ale co někteřízbožní nazývají duší, při smrti zničennebo navěky zachován, nepůsobí filo-zofovi obavy...

Velké množství lidí je vychová-

váno k tomu, aby se radovalo z vy-hlídky, že budou žít (po smrti) ve věč-nosti (jako ego). Avšak část těch, kteřídlouho a hluboce uvažují o tom, coto skutečně znamená, se nad stejnouvyhlídkou zachvěje hrůzou.” 32

BÔ−YIN−RA. ABD−RU−SHIN

Rozdiel medzi našou večnou indi-vidualitou (ja) a našimi duševnými si-lami dokázali zo svojej vyššej duchov-nej perspektívy jasne rozlišovať dva-ja nemecky hovoriaci súčasníci zo za-čiatku storočia - Oskar Ernst Bern-hardt a Jozef Schneiderfranken - píšú-ci pod pseudonymami Abd-ru-shin aBô-Yin-Ra. Prvý z nich potvrdzuje re-inkarnáciu a druhý ju popiera. Ako jeto možné?

Abd-ru-shin, keď hovorí o člove-ku, má na mysli ducha: “Jedine tentoduch robí človeka človekom; človeklen ním sa môže stať človekom!...Zviera nemá nič z ducha, preto sa aninikdy nemôže stať človekom... duchsám je vlastným človekom... všetko

ostatné sú iba obaly a tým, že ich nosí,silnie a stále viac sa prežiaruje... Poodpadnutí ťažkého pozemského tela...odkladá potom človek postupne všet-ky tieto obaly, až nakoniec mu zostá-va len duchovné telo...” 34

Bô-Yin-Ra, keď hovorí o “reinkar-nácii”, má naopak na mysli pokračo-vanie duševných síl, a o duchu hovoríako o “individuálnej večnej vôli”.Orientálnu predstavu, že by sa dušaprevtelovala, potom odkrýva Bô-Yin-Ra ako klamnú: duch, ktorý prichádzana svet, len pokračuje v práci na zu-šľachťovaní duševných síl, ktoré tuzanechali jeho predchodcovia:

“Tvé díťe může být daleko starší,než jsi ty sám, díky oněm duševnímsilám z dávného času, které se v němnově sjednocují a chtějí s pomocí lid-ského Ducha dospět k trvalé Jedno-tě... bude spojeno s duševními silamiz dávného pravěku, které neměly mož-nost se plně rozvinout a nyní v tvémdítěti touží po ztvárnění!... V dítětimohou také působit duševní síly,kterým dala kdysi podnět vůle, ježpatřila člověku dalekých krajů... Vjiném dítěti možná působí duševní sí-ly, které děkují za svůj vznik muži,který žil na této Zemi, kdy ještě neby-ly položeny základy pyramidy...” 35

“Jestliže však (duševní síly) tako-vé naplnění v pozemském životě člo-věka, který mu dal podnět, nenalez-nou, projevují se pak tyto duševní síly,již jednou v určitém směru směrující,vždy znovu v nových lidských živo-tech, až posléze dospějí k naplněnítím, že konečně splynou s Vůlí, kteráse v určitém člověku projevuje, a sply-nou s ním v jednotu. Nesprávný vý-klad toho, co lze z tohoto dění vyvodit,svedl východní národy k víře v časté“opětné vtělení” člověka zrozením nazemi...

Může se stát, že se v člověku, kterýtoto v sobě zažije, objeví velmi živěvytvořené obrazy vzpomínkové, kterépocházejí ze života oněch lidí, kteříkdysi dali svůj podnět “duševním si-lám”, jež jsou v některém novém lid-ském životě aktivní. Je omyl domní-vat se, že sám jsi kdysi byl tím, odněhož tyto obrazy vzpomínek nebovlastní prožitky pocházejí...” 36

Že Bô-Yin-Ra kritizuje len “rein-karnáciu” v zmysle prevtelovania as-trálu je zrejmé z jeho úvahy o tom, žetakáto “reinkarnácia” je podľa nehomožná vo výnimočných prípadoch:“Učení o re-inkarnaci neodpovídá te-

MAL BY SA HANBIŤ, KTO SA MNOHOROKOV NEPRETRŽITE NAMÁHA A CVIČÍ,ABY SA Z NEHO STAL DOBRÝ GRAMATIKALEBO RÉTOR ALEBO ZEMEMERAČ ALE-BO LEKÁR, AVŠAK PO CELÚ TÚ DLHÚ DO-BU SA ANI TROCHU NESNAŽÍ, ABY SA ZNEHO STAL DOBRÝ ČLOVEK. GALENOS

29

Duchovní význam kvìtin:

PelargonieAlma Excelsior

Pelargonie (sl. muškáty) mùžeme na-zvati kvìty radosti a rodinného štìstí.Jsou to zpívající duše, které oslavují neu-stálou èinností tiché, skromné a oddanépráce svého Tvùrce, Krále Králù. Pat-øíme-li na nìhyplnou duši pelargonie,zjevuje se nám rozkošná andìlská hla-vièka smavého pohledu, vìènì zpívají-cích úst, z nichž linou se perlící se tónyjasných trilkù skøivánèích. Oèi její jsouusmìvavé a plné nìhy s hladícími pohle-dy, které láskají vše, na èem spoèinou.Ustavièná radost, nìhyplný smích, kráš-lí duši pelargonie. Touží pøinésti všude,kam vnášíme jejich kvìty, požehnání,mír, radost a útìchu. Její hoøící kvìtyvolají k úsmìvu a prosí, aby duše èlovì-ka pøijala radostné poselství o tvùrèí síleplamenné lásky buddhické. Èeský èerve-ný pelargon má v sobì inspiraci k radost-né lásce, která chce blažit a dávat. Umíse obìtovat a radostnì pracuje na bla-hu svých bližních.

Jako víla ohnì rodinného krbu opat-øuje a zalévá kvìty lásky, tak duše pelar-gonie stará se o bytosti, které ji pìstují atouží je posíliti radostí a vnitøním im-pulsem štìstí. Proto jest pelargonie sym-bolem pilné, pracovité a èisté Marty,vládkynì spoøádané a poctivé rodiny, zníž mravní základ vychází a která másílu knìžky rodinného krbu. Pìstujme ty-to kvìtiny rodinného štìstí, jež tak krás-nì zdobí naše èeské chýše a jsou symbo-lem poøádku, mravnosti a èistoty, z nížvyrùstá pravá nezkalená radost života.

dy normálnímu dění... Ve skutečnosti je takové znovuvtělení... možnéjen u lidí, kteří sami vědomě a úmyslně ničí své tělo (sebevrazi)... dáleu dětí, které zemřely dříve, než jejich večná Vůle mohla splnit jejichúsilí...” 36

Ak totiž dieťa zomrie skôr, než svoje astrálne a mentálne obaly roz-pečatí a začne naplno používať, zostávajú takmer nepoužité a je tu mož-nosť vrátiť sa ešte s tým istým astrálnym organizmom urýchlene do života.To isté, pravda ako výnimku, pripúšťa aj Abd-ru-shin: “Niektoré dušesú medzitým znova priťahované ťažkou hrubohmotnosťou. Prichádzajúopäť k inkarnácii na zem bez toho, že by predtým bývali v jemnohmot-nosti.” 34

RIJCKENBORGH

Azda najostrejšie vyjadril onen kontrast medzi večnou-duchovnouprírodou a pominuteľnou-hmotnou prírodou zakladateľ jedného z moder-ných bratstiev Ruže a kríža, Jan van Rijckenborgh: “Duševní život nemánic společného se životem ducha; zaměňovat duši s duchem by bylostejně nesprávné jako nepřihlížet k protikladům! Prastará učení o re-inkarnaci proto buď mají jiný smysl, nebo jsou pouhým bludem...

Žijete jen jednou! Po smrti váš životní plamen po delší či kratšídobě vyhasne! Vaše osobnost umírá - Vaše duše rovněž.

Jsou dvě vzájemně odlišné bytosti, jež společně tvoří aktuální by-tost, kterou jsme zvyklí označovat pojmem “člověk”... První z těchtobytostí, vyprázdněný mikrokosmos, je věčnou bytostí i když vystavenoučetným proměnám; druhou bytostí je pozemská, látková a smrtelná du-ševní bytost se svou osobností... Jestliže se spojení stává věčným, vidíme,jak se smrtelná duševní bytost začíná druhé bytosti zasvěcovat, věno-vat a obětovat se jí... O smrti nebo o životě musíte rozhodnout v tomtoživotě! Jestliže to neučiníte, učiní to možná o několik tisíc let pozdějijiná duševní bytost ve vašem mikrokosmu - vy ale touto druhou duševníbytostí zcela jistě nebudete...” 37

“Můžete říci, že jste znali minulý život? Nemůžete! Když zemřete,rozplyne se v přůběhu času celá vaše osobnost a jen základní principohně... se vrátí k vyššímu já... Tak jako za několik dní vyprchá bytostpsa, tak se děje s námi za trochu delší dobu, když se zastavíme v tomtopřírodním řádu... planeta uvnitř mikrokosmu, tedy lidský zjev - je vždyznovu zničen. Není to tedy reinkarnace, nové vtělení osobnosti. Ze smr-telné duše nezůstane po smrti nic... Jedině když se vaše duše znovuzro-zením z vody a ducha, tedy transfigurací, stala nesmrtelnou, můžete sepřípadně, lze-li vás potřebovat, dobrovolně vrátit zrozením...” 38

Dokončenie v budúcom čísle: Kresťania pred Kristom alebo zrodnesmrteľnej individuality v duši človeka

24 Usrhs-Pha: Úvod do metafyziky a esoteriky Indie s důrazem na tantrickévědy. Vadžrajóginí, Plzeň, 1995.

25 Rudolf Steiner: Matúšovo evanjelium, 1910.26 Náčrt princípu. Úroveň 4. Spoločnosť ducha svätého pre zjednotenie sve-

tového kresťanstva, 1993.27 Joel Whitton, Joe Fisher: Život mezi životy. Bollingenská věž, Brno, 1992.28 Prentice Mulford: Dar ducha 2. Reinkarnace jako všeobecný přírodní zákon.

Brieždenie, Bratislava, 1993.29 Edgar Cayce: Karma a reinkarnace. Tajemství lidského osudu. Eko-konzult,

Bratislava, 1995.30 Herbert B. Puryear: Edgar Cayce hovoří. Eko-konzult, Bratislava, 1994.31 Peter Michel: Karma a milosť. Aquamarin, Bratislava, 1995.32 Paul Brunton: Zápisky Paula Bruntona 6. Ego. Od zrození ke znovuzrození.

Iris, Frýdek-Místek, 1993.33 Učení Šrí Ramana Maharišiho. Samizdat.34 Abd-ru-shin: Vo svetle Pravdy. Posolstvo Grálu. Stiftung Gralsbotschaft,

Stuttgart, 1991.35 Bô-Yin-Ra: Kniha o člověku. Onyx, Praha, 1991.36 Bô-Yin-Ra: Kniha o onom světě. Onyx, Praha, 1991.37 Jan van Rijckenborgh: Mysterium života a smrti. Rosenkruis Pers,1994.38 Jan van Rijckenborgh: Elementární filozofie moderního Růžového kříže.

Rosenkruis Pers, Haarlem, 1993.

30

Přeložil Miroslav Matouš

Angelus Silesius: Cherubský PoutníkV Bohu nejlepší stav

Nic nepomůže ti, že Boha hvězdy chválí,když nepovzneseš se až nad ně do té dáli.

Červená a bíláTvá duše nevinnost jak sněžnou běl ať chová

a vírou rudě plá jak růže sametová.

Nic není sladší než láska Tak velké blaženství a štěstí nelze mít, jež lásku sladkostí by mohlo převýšit. .

Nic nesvítí bez slunce Tvář luny v odklonu je beze slunce mdlá a bez Boha zas tvář tvé duše povadlá.

Bůh je bez ctnostíBůh sám je bez ctností, leč cnost se z něho noří

jak duha ze slunce a jako páry z moří.

ProjasněníMá duše před Bohem jak rubín bude státi,až v ohni očistném se její hrubost ztratí.

Jaký jsi, tak budeš uzpůsobenVosk změkl pod sluncem a povrch bahna ztvrd.

Tak způsobuje Bůh jak život, tak i smrt.

Žena v apokalypseJe sluncem oděna a na měsíci stojí:

v tu ženu místo snů hleď změnit duši svoji.

Čím víc ty ven, tím víc Bůh dovnitřČím více nitro tvé ven proudem vylévá se,

tím více do tebe Bůh božstvím proudí zase.

Hodnota strachu a lásky Kdo tebe miluje, zná, Bože, náruč tvoji,

a stále vzdálen je, kdo se tě jenom bojí.

Pij z vlastní studny Jen bláznu postačí vně kaluž kdekterá, když doma naprázdno mu zřídlo vyvěrá.

Musíš jít k prameniChoď tam, kde z průzračných a čistých vod se pije,

a ne, kde páchnoucí a kalná voda hnije.

S přetížením nikdo nedoplujeLoď v bouři odolá, když plavci svrhnou zboží;ty myslíš, se zlatem že stihneš břehy Boží?

Činím to jako BůhJá k Bohu, ke mně Bůh hrou lásky překypuje;čím obmýšlím ho já, to on zas pro mně snuje.

Povaha svatostiKdyž čistě miluješ,klíč ke svatosti máš,a svatý jsi tím víc,

čím čistší lásku znáš.

Láska je to nejlepšíZ všech vzácných umění si jedno zvládnout přeji:

jak Boha milovat co nejhloub, nejvroucněji.

Láska nehledá odměnuKdyž v lásce k Bohu

chceš se po odměne ptát,nevíš, co láska jest a co je milovat.

31

Čo je médiumita. O rozdiele medzislnečnou a mesačnou jasnovidnosťou

Emil Páleš vzájom odporujú a jedna druhú vylu-čujú. Veľmi často odporujú aj fyzickejskutočnosti, resp. majú k fyzickej sku-točnosti len veľmi slabý a nejasnývzťah. Tá istá osoba uvedená do hyp-nózy o 20 rokov neskôr vidí svoje“minulé životy” inak, ako predtým.Ufo-kontaktéri vraj sprostredkujú in-formácie priamo z centrálneho vele-nia mimozemských hviezdnych lodínad Zemou: ohlasované prelety lieta-júcich tanierov, evakuácie na inú pla-nétu, zastavenie rotácie Zeme, naklo-nenie zemskej osi, prepólovanie zem-ského magnetizmu, prechod Zeme dopiatej dimenzie a pod. sa nikdy ne-konajú, resp. musia sa vždy na po-slednú chvíľu z nejakých príčin od-ložiť. Psychotronici odhalujú pomo-cou virgúl energetické bloky, geopa-togénne zóny a nachádzajú tie naj-skrytejšie veci; keď sa však na psy-chotronickom kongrese niekomu stra-tí peňaženka, nenájde sa medzi tucta-mi senzibilov ani jeden, čo by pomo-hol. Jasnovidky čítajú z kariet a skle-nených gúľ intímne rady pre osobnýživot a informácie o budúcnosti svo-jich zákazníkov; a predsa nemôžunikdy poradiť sami sebe, ani sa vy-hnúť svojej vlastnej budúcnosti.

Rôzne stavy vedomia vyplývajú zrôzneho pomeru nadzmyslovýchčlánkov človeka medzi sebou. Slneč-ná jasnovidnosť spočíva v duchov-nom poznávaní, mesačná v duševnejsenzibilite. Prvá vníma nadvedomie,druhá podvedomie.

Podstata médiumity je, že vlastnéja média sa pri komunikačnom pro-cese obchádza. Iné inteligencie pou-žívajú médium len ako nevedomýnástroj. Preto médium nikdy nemôžeprevziať zodpovednosť za to, čo ho-vorí.

Stará mesačná jasnovidnosť bolav lemurskej dobe prirodzenou vlast-nosťou človeka. V súvislosti s vývo-jom slobodnej ľudskej individualitysa však postupne stala retardačnou.Po páde a rozštiepení anjelov v časestarého Babylonu a Egypta celkomstratila svoje opodstatnenie. Sily me-sačnej jasnovidnosti sa už mali pre-meniť na sily myslenia, a tie v bu-dúcnosti opäť na jasnovidnosť sl-nečnú. Luciferské bytosti zo staréhoEgypta sú v súčasnosti opäť aktívne.Inšpirujú skupinové hnutia, ktoré savyznačujú kolektívnym zmýšľaníma v ktorých duchovná individualitačloveka je vymazávaná.

V súčasnosti vzniká na verejnostidojem, že jasnovidnosť je azda niečo,čo sa dá získať dosť ľahko a rýchlo:Desiatky miliónov ľudí sa napríkladstávajú “jasnovidnými” na posede-nie v hypnóze a vypovedajú o svo-jich “minulých životoch”; ľudia zvlá-dajú jasnovidné a telepatické schop-nosti počas víkendových kurzov ovlá-dania vedomia; razom si nechávajúotvoriť čakry a tretie oko “majstra-mi”, ktorým ešte len predvčerom nie-kto urobil to isté.

Stále väčšie množstvo ľudí “vidí”a “má kontakt”- s Plejáďanmi, s na-nebevstúpenými majstrami, so sve-tom zosnulých, s nirvanickými inte-ligenciami 14. stupňa, so serafínmi,s Ježišom Kristom. Dnes ľudia, ktorínikdy cieľavedome nepracovali na se-be duchovne, ani nijako inak, v prie-behu niekoľkých týždňov alebo mesia-cov odrazu publikujú knihy o najhlb-ších tajomstvách kozmu: o dávnej mi-nulosti a budúcnosti ľudstva, o zmysleživota, o vzdialených svetoch...

Správy a zjavenia získané pros-tredníctvom channelingu, automatic-kej kresby, písania a pod. si však na-

32

Dezorientácia v oblasti nadzmys-lového vnímania a poznávania jetaká veľká, že sa pomaly nerobí roz-diel medzi channelingom a zasväte-ním, medzi osvietením - ku ktorémutí najväčší svätci a velikáni ducha do-speli po mnohých životoch - a dušev-nou senzibilitou, ktorá môže vzniknúťpovedzme aj v dôsledku vrodenéhonedostatku magnetizmu alebo po úra-ze hlavy.

Ak má Sophia vniesť určitý poria-dok a jasnosť do tohto babylonu ľud-ských názorov, musíme si povedaťniečo o tom, že existujú rozličné dru-hy jasnovidnosti, a o tom, ako vznika-jú, a musíme sa ich naučiť rozlišovať.Ako to prvé a najdôležitejšie sa mu-síme naučiť rozlišovať medzi dušev-nou senzibilitou a duchovným poz-naním; medzi médiumitou, čiže spros-tredkovaním cudzích informácií - apoznaním, ktoré je naše vlastné. Odpochopenia zásadného rozdielu med-zi týmito dvoma vecami (a jeho uplat-nenia v praxi) závisí, či bude zmätokmedzi ľuďmi ďalej rásť, alebo saumenšovať.

lia, každý umožňuje nahliadnuť lendo určitej oblasti neviditeľného sveta;a nie všetky sú rovnako spoľahlivé.Ak máme hodnotiť jednotlivé druhyjasnovidnosti správne, musíme najprvporozumieť, ako vznikajú.

V Sophii 11, jeseň 1996 sme sivysvetlili skladbu nadzmyslovýchčlánkov človeka: Človek je svojímfyzickým telom súčasťou minerálne-ho sveta. S rastlinami má spoločnééterické telo (u Tomáša Akvinskéhoanima vegetativa, vegetatívna duša);so zvieratami astrálne telo (animasensitiva, vnímajúca duša). Éterickételo včlenilo fyzickému životné funk-cie, a astrálne nervovú sústavu. Člo-vek má však ešte aj štvrtý článok, kto-rý zvieratá nemajú, a ktorý ho práverobí človekom: jeho ja, ktoré muumožňuje bdelé pojmové myslenie,reč, sebauvedomenie, slobodu (animaintellectiva, duchovná duša), a ktorésa mu má stať aj sprostredkujúcimčlánkom k vyšším svetom Ducha,morálnych a estetických hodnôt.

To sú teda štyri hlavné články člo-veka. A rozličné stavy vedomia

FT

ET

AT

JA

FT

ET

AT

JA

FT

ET

AT

JA

ET

AT

JA

FT

JA, AT

ET

FT

JA, AT, ET, FT

FT

JA, AT, ET

STAVY VEDOMIA NadvedomiePodvedomie

FT = fyzické telo, ET = éterické telo, AT = astrálne telo

SMRŤ

(minerál)SPÁNOK

(rastlina)SEN

(zviera)BDENIE

(človek)

2. st. zasväteniaduchovný sluch

INŠPIRÁCIA

(archanjel)

3. st. zasväteniaduchovný hmat

INTUÍCIA

(arché)

1. st. zasväteniaduchovný zrak

IMAGINÁCIA

(anjel)

FT

ET

AT

JA

FT

ET

AT

JA

FT

ET

AT

JA

ET

AT

JA JA

AT

JA

KATALEPTICKÝ

TRANZ

HYPNOTICKÝ

SPÁNOK

ASTRÁLNA

MÉDIUMITA

hypn

otizé

r

magn

etizé

r

α(8 -13 Hz)

θ(4 -8 Hz)

β(14 -27 Hz)

δ(0 -4 Hz)mozgové vlny:

iný d

uch

vznikajú rozličnou konfigurácioujednotlivých nadzmyslových člán-kov človeka medzi sebou:

BDENIE A BEZSENNÝ SPÁNOK

Počas dňa sa tri vyššie články -éterické telo, astrálne telo a ja - nachá-dzajú vo fyzickom tele. To umožňuječloveku mať predmetné vedomie asebauvedomenie vo fyzickom svete.

V noci sa ja s astrálnym telom zfyzického tela uvoľňujú; astralita saodpútava z nervovej sústavy, takžečlovek nevníma, nepohybuje sa, anisi nie je vedomý seba samého. Lenživotné funkcie pokračujú, keďže vofyzickom tele stále zostáva telo éteric-ké. Tak vzniká stav spánku. V spánkusa človek stáva podobným rastline.Rastliny sú vlastne stále v stave po-dobnom spánku. Astralita sa rozvolnído podoby dvojitej špirály (galaxie),ktorá sa svojimi ramenami stráca vkozmických diaľkach. Čo ľudská du-ša prežíva v noci, na svojich cestách,si obyčajný človek (na rozdiel od za-svätenca) nepamätá, lebo na proceszapamätávania je potrebné éterickételo, ktoré zostalo v posteli.

SNÍVANIE

Pri prebúdzaní, keď sa ja a astrál-ne telo vracajú, dotkne sa astrálne teloéterického ako prvé a človek si zapa-mätá posledné zlomky sekúnd pred-tým, než “príde k sebe”. Prežíva obra-zy plné symbolov a intenzívneho ci-tového náboja. V tej chvíli má vedo-mie, ale nie bdelé vedomie seba sa-mého; je v stave intenzívneho uvedo-movania si, nemôže sa však z toho,čo prežíva, vyčleniť, nemôže sa na zá-klade slobodnej, racionálnej úvahy

Pod jasnozrakom(jasnosluchom, jasno-citom) sa dnes vo vše-obecnosti rozumie lenbližšie neurčená, záhad-ná schopnosť získavaťinformácie mimozmys-lovou cestou. Existujevšak viacero spôsobovprenikania do nadzmys-lového sveta, ktoré sa lí-šia nielen stupňom, aleaj podstatou svojej me-tódy. Každý z nich másvoje prednosti aj úska-

33

ovládnuť a rozhodnúť, že bude preží-vať niečo iné; je pasívnou súčasťoudeja, ktorý ho unáša, ktorý si uvedo-muje, ale nevyberá, ktorému nemôžeodolať. To je stav snenia: stav uvedo-movania si bez vlastného, slobodnéhoja. Spolu s astrálnym telom sa všakvracia aj jástvo, a človek sa zobudí.Je to len krátky okamih, v skutočnostilen zlomky sekúnd, kedy sa človekusníva. Na tento krátky okamih sačlovek podobá zvieraťu: jeho astrálnetelo je už čiastočne zapojené, no eštenie jeho ja. Zvieratá sú vlastne stále vstave podobnom snívaniu.

NÁMESAČNOSŤ

Uvedené tri stavy vedomia - bde-nie, snívanie a hlboký spánok - sabežne u človeka striedajú každý deňa každú noc. Za výnimočných okol-ností je však možný aj stav, ktorý nieje bežný. Stav, kedy sa astrálne telotrvale nachádza vo fyzickom tele,zatiaľčo ja zostáva v duchovnom sve-te. Tento stav sa volá námesačnosť.1Človek takpovediac sníva s otvorený-mi očami. Pohybuje sa, ale nevie, čorobí. Bez strachu lezie po rímsach astrechách domov, s istotou kladie nohupred nohu. To znamená, že zmyslovéorgány vnímajú; on vidí, počuje, aleneuvedomuje si, čo to znamená. Ažkeď na neho niekto zakričí a on “prídek sebe”, uvedomí si význam situácie.

ASTRÁLNA MÉDIUMITA

Takýto stav, podobný námesač-nosti, možno vyvolať aj umelo: suges-ciou a autosugesciou. Vlastné ja sub-jektu sa čiastočne alebo úplne odpojí,a astrálne telo a nižšie články sa uvoľ-nia na použitie inými duchovnými by-tosťami. Tento stav vedomia sa voláastrálna médiumita. Médium sa po-hybuje a vníma, ale ten, kto z nehohovorí, kto v ňom rozmýšľa, kto cezneho koná, je niekto druhý. Pocity,predstavy, myšlienky sa objavujúpriamo v astrálnom tele média, bez

vedomej účasti a vôľovej kontroly je-ho vlastného ja. Iný duch používa psy-chofyzické schránky média, a keďmédium príde k sebe, nevie, čo sa sním robilo a prečo.

HYPNOTICKÝ SPÁNOK

Ak sa v sugescii ďalej pokračuje,začne sa uvoľňovať aj astrálne telo.Nastáva tzv. hypnotický spánok. Hyp-notizovaný prestáva vnímať a reago-vať na svoje okolie; pre svoje okoliezaspí. Astrálne telo sa stiahlo z fyzic-kého sveta. Zostáva tu však úzka as-trálna páska, ktorá ho spojuje s hyp-notizérom; takže hypnotizovaný ne-vníma nič okrem hlasu hypnotizéra ajeho príkazov. Hypnotizér teraz nahra-dzuje hypnotizovanému nielen jehovôľu a myslenie, ale aj jeho vnímanie.Vkladá myšlienky a vnemy priamo do

jeho éterického tela. Hypnotizovanývníma to a len to, čo hypnotizér chce.Čo a koľko si hypnotizovaný po pre-budení zapamätá, závisí tiež od vôlehypnotizéra.

Hypnotizér môže cielene odpúta-vať astrálne telo hypnotizovaného znervovej sústavy, takže tento napr. ne-cíti bolesť. V 19. storočí sa preto hyp-nóza používala na anestéziu (znecitli-venie) pri amputácii končatín, u zu-bára a pod., až kým v roku 1848 ne-objavili chloroform.

Keďže hypnotizér pôsobí priamo

do éterického tela hypnotizovaného,môže ovplyvňovať aj jeho životnéfunkcie: môže napr. ovplyvniť hlad,rytmus srdca a pod. Hypnózou sa dajúovplyvniť zlozvyky ako fajčenie, spô-sobiť bez ohňa pľuzgiere ako po popá-leninách, ale aj popáleniny urýchleneliečiť. Univerzitný výskum hypnózyv 60-tych rokoch ukázal, že najľahšiesa dajú hypnotizovať deti vo veku 8-12 rokov, teda v druhom sedemročíživota, kedy sa ich éterické telo eštelen formuje, a astrálne telo je spojenés fyzickým zatiaľ len voľne. Z tohoistého dôvodu sú v priemere hypno-bilnejšie ženy, pretože ich astrálne te-lo menej vniká do tela éterického.

KATALEPTICKÝ TRANZ

Ak sa sugescia ešte viac prehĺbi,začína sa z fyzického tela uvoľňovaťaj telo éterické. Životné funkcie saspomaľujú, bezmála zastavujú. Fyzic-ké telo stuhne a vychladne. Nastávatzv. kataleptický tranz. V tomto stavesa človek začína podobať na minerál- fyzickú štruktúru bez známok živo-ta.2 Keby sa životné sily odpútali zorganizmu celkom, rovnalo by sa tosmrti.

Často opakované cudzie zásahy doživotného tela však spravidla nezosta-nú bez následkov na zdraví; takže ne-jedno médium zaplatilo za výskum na-rušeným zdravotným stavom alebodokonca predčasnou smrťou. Jeden znajslávnejších jasnovidcov, EdgarCayce, podával informácie zo spánkucelé štyri desaťročia; ku koncu sa všakveľkým počtom seáns vyčerpal a zom-rel na infarkt. Aj Kafkov najlepší sub-jekt, Křeček, nakoniec zahynul.

SLNEČNÁ A MESAČNÁJASNOVIDNOSŤ

Rozličné stavy vedomia a vníma-nia teda vyplývajú, ako sme videli, zrozličných pomerov nadzmyslovýchčlánkov človeka medzi sebou. A tonajdôležitejšie triedenie jasnovidnos-ti - na dva základné druhy - vyplýva zrozdielneho pomeru ja k obalom.

Astrálna médiumita sa niekedynazýva aj mesačnou jasnovidnosťou,lebo spočíva čisto vo vnímaní astrál-nym telom, bez účasti ja. Podobne vhypnóze síce človek vníma étericky,ale za cenu straty vlastného ja, vlastnejvôle. Pri slnečnej jasnovidnosti však

autohypnózou. Fakír dokáže spomaliťsvoje životné funkcie na minimum, tak-že sa dostáva takmer do stavu anabiózy(ako niektoré živočíchy, ktoré dokážu vstave anabiózy pretrvať celé mesiace, apotom znova obživnúť). Že stav podob-ný smrti možno privodiť aj účinkomrastlinných drog so saturnskou signatú-rou nám pripomína Shakespearova hraRómeo a Júlia.

JASNOVIDNOSŤ

slnečná mesačnáduchovná duševnáobjektívna subjektívnaaktívna pasívnapoznanie vnímanienadvedomie podvedomiepríčiny následkyvečné časnénadosobné osobnésloboda osud

1 Astrálne telo má osobitný vzťah ksilám Mesiaca; preto za splnu, keď me-sačné sily vrcholia, majú mimoriadnecitliví ľudia nepokojný spánok, či môžudokonca vstať, chodiť a rozprávať sa beztoho, aby o sebe vedeli.

2 Umenie indických fakírov, ktorí sanechali aj na viac týždňov pochovávaťdo zeme, je založené na takomto ovlá-daní éterického tela a životných funkcií

34

ca schopnosť udržiavania vzpriamenejrovnováhy a začína sa mu pliesť ja-zyk; alkohol odrezáva predný mozoga tak eliminuje sebavedomie a kontrolučloveka nad sebou samým.

Alkohol sám osebe nespôsobujeagresivitu ani žiadne zlo, len nechávato, čo je v astrálnom tele človeka, bezkontroly jeho bdelého vedomia. Sú ľu-dia, ktorí sú po niekoľkých pohárikochvždy agresívni, ale aj takí, čo sa chcúvtedy s každým objímať. Ak s niekýmpijete, môžete sa dožiť toho, že sa pre-zradí jeho hlboká nenávisť a antipatiak vám, ktorú skrýval; ale aj toho, žeobjíme vaše nohy a vyzná vám lásku,čo by za bdelého vedomia nikdy neu-robil, lebo to považuje za spoločenskyneprípustné alebo nerozumné. Odtiaľlatinské príslovia, že “druhý pohár ví-na rozväzuje jazyk” alebo “in vino ve-ritas”, “vo víne je pravda”. Ak chcetevedieť, čo sa nachádza v astrálnom telenejakého človeka, môžete to urobiťprostredníctvom alkoholu.

Alkohol zoslabuje ja a uvádza takčloveka do stavu do istej miery podob-ného ako vo sne. Vo sne sa všetky váš-ne a sklony astrálneho tela nekontro-lovane vyžívajú a človek im nemá čímodolať. V takom stave človek urobí ajto, čo za bdelého, triezveho vedomiapotom ľutuje a pokladá za veľmi nero-zumné.

Vo sne môže každý vidieť, čo zabdelého vedomia potlačuje - pretožesi uvedomuje, aké by to malo dôsledky- po čom však vnútorne v skutočnostitúži. Ten však, kto pracoval na svojejduši tak, že jeho astrálne telo prešlokatarziou (očistou), ten neurobí ani vosne nič také, čo by za svetlého dňa ľu-toval. Prvý stupeň zasvätenia spočívav tom, že človek prenikne svoje

JAastrá

lricét

eké

fyké

zic ne

mentálna médiumitafyzická médiumita

astrálna médiumitavlastné poznanie

človek poznáva prostredníctvom svoj-ho ja, tej iskry ducha, ktorá, ako hovo-rí Leonardo da Vinci, pochádza zoslnka.

Pri mesačnej jasnovidnosti jemno-hmotné obaly ducha len pasívne zr-kadlia vôľu iných duchovných byto-stí. Pri slnečnej jasnovidnosti je duchsám aktívnym poznávacím subjek-tom.

V prvom prípade sa človek dostá-va do duchovného sveta tak, že sa stá-va nástrojom bez vlastnej identity, žestráca vedomie o sebe samom, jehovlastné ja sa rozplýva; v druhom prí-pade vstupuje do duchovného svetaako sebavedomá, samostatná bytosť,ktorá sa slobodne stýka s ostatnýmiduchovnými bytosťami okolo seba.

Médiumita spočíva v tom, ževlastné ja človeka je z komunikač-ného procesu vynechané. Poštár,ktorý doručuje listy, poslúži svojím fy-zickým telom ako prostredník, no ob-sah prenášaných správ vôbec nepre-chádza jeho vedomím. Niekto iný mô-že prenášať správu tak, že si ju uložído pamäti, do éterického tela, a pred-sa nemusí chápať jej význam. Obsa-hu správy porozumie len odosielateľa adresát, no nie ten, kto ju prenáša.

Podobným spôsobom pôsobia primesačnej jasnovidnosti iné bytostibezprostredne do astrálneho, mentál-neho alebo éterického tela človeka, t.j.rovno do niektorej z jeho nižšíchschránok, pričom najvlastnejšie jadroľudskej bytosti je z takého procesucelkom vynechané.

Podstata toho procesu, ktorý mé-diu umožňuje prijímať informácie, jevšak zároveň jeho achillovou pätou,kvôli ktorej sa médiumita nikdy nesta-

MÉDIUMITA SPOČÍVA V TOM , ŽEVLASTNÉ JA ČLOVEKA SA PRI KOMUNIKÁCIIOBCHÁDZA.

Aby sme porozumeli, ako je to scharakterom človeka v zmenenýchstavoch vedomia, pozorujme najprvpôsobenie alkoholu. Alkohol pôsobítak, že odbúra najvyšší, štvrtý člá-nok bytosti človeka - jeho ja. Keďtoto ja vstúpilo do evolúcie, vztýčilsa človek z vodorovnej do vzpriamenejpolohy, vybudoval si predný mozog azískal dar reči. V opitom stave človeksymbolicky padá späť na štyri, strá-

Experti diskutujú už desaťročia otom, či možno človeka v hypnóze do-nútiť, aby vykonal niečo, čo mu je od-porné; alebo niečo, čo odporuje jehomorálnym zásadám.

Je známe, že v hypnóze možno pri-mäť väčšinu ľudí k tým najsmiešnej-ším veciam, ktoré by inak pri vedomíodmietli ako nedôstojné a ponižujúce.Jeden z prvých moderných bádateľovv hypnóze, markíz Puységur (1751-1825) robil pokusy s pastierom Vic-torom, ktorý na jeho príkaz robil všet-ko, čo mu Puységur nariadil: správalsa napr. ako mačka, behal po štyrocha lízal mlieko z misky spolu s ostatný-mi mačkami. Hypnotizovanému mož-no vložiť napr. posthypnotickú suges-ciu, aby na druhý deň, presne o 10.00

vstal od úradníckeho stola a urobildvadsať drepov alebo niečo podobné.Dotyčný túto posthypnotickú inštruk-ciu skutočne vykoná - a nevie prečo.Keď sa ho kolegovia pýtajú, čo robí,zdôvodní to nejakým spôsobom tak,ako keby to bola jeho vlastná vôľa.

V roku 1952 prikázal Paul Youngna univerzite v Indiane hypnotizova-ným, aby na experimentátora vyšplech-li kyselinu. (Experimentátor bol v sku-točnosti za nepostrehnuteľnou sklene-nou stenou.) Väčšina hypnotizovanýchsa o to skutočne pokúsila, hoci tí istíľudia to odmietli, keď boli mimo hyp-notického stavu. Určitá časť ľudí tovšak odmietla urobiť aj v hypnóze. Tovedie väčšinu moderných hypnotera-peutov k obrane stanoviska, že v člo-veku existuje akýsi automatický poist-ný mechanizmus, ktorý neumožňuje,aby človek v hypnóze konal proti svoj-mu presvedčeniu. Dá sa však na taký-to “automatický morálny mechaniz-mus” spoliehať?

Hypnóza a zločinCharakter v zmenených stavoch vedomia

35

astrálne telo silou svojho ja, presvetlíprvú vrstvu svojho podvedomia, a po-tom ani vo sne neprestáva byť sebousamým; neurobí nič nemorálne aninerozumné, ale jeho sny sú čisté avoňavé ako jazmín.

Tá časť podvedomia, ktorá sa pre-nikla silou vedomia, sa oslobodzuje ztelesnosti a z nej vyplývajúcich vášní,a mení sa na zrkadlo Ducha, čiže nad-vedomie. Preto môžeme pozorovať, žezvieratá sú o toľko citlivejšie na alko-hol, ako človek, pretože ich astralitaje celkom zviazaná s telesnosťou a te-lesnými procesmi; a ich narušenie ne-vyhnutne znamená aj narušenie dušev-nej činnosti zvieraťa. Taká sliepka ale-bo mačka padá z nôh už po niekoľkýchkúskoch chleba namočených v rume.Človek znesie oveľa väčšie množstvoalkoholu v prepočte na kilogram svo-jej váhy, lebo časť jeho duševnýchsíl je od telesnosti odpútaná. Tá časťastrálneho tela, ktorú už prepraco-val svojím ja, je od telesných proce-sov nezávislá.

Teraz pochopíme aj významonej súťaže v pití, ktorá existovalaalebo existuje v kruhoch jednoduch-šie založených mužov, medzi sed-liakmi, kovbojmi, drevorubačmi apod. Obracajú do seba jeden pohá-rik za druhým, až kým jeden z nichnestratí vedomie. Kto viac vydrží,kto sa udrží na nohách dlhšie, tenje “chlap”. Za touto inak primitív-nou súťažou sa skrýva vlastne veľ-ká múdrosť: kto dokáže nespadnúťna štyri ako prvý, ten má silnejšieja, ten je viac človekom. Na zasvä-tenca prvého stupňa totiž alkoholnepôsobí; obsahy jeho vedomia apodvedomia sú totožné. Zasvätenecje v opitosti taký istý, ako keď je triez-vy.

Podobným spôsobom, no ešte o je-den stupeň hlbšie, môžeme porozu-mieť aj účinkom hypnózy. Hypnóza jestav podmieneného hlbokého spánku.Rozpúšťa nielen organizáciu ja, ale ajorganizáciu astrálneho tela človeka. Tupríde potom nielen na to, čím sa človekvnútorne zaoberá, na čo myslí, po čomtúži, ale čím skutočne je. Príde na to,čo má človek vo svojom éterickomtele. Do éterického tela sa vnášajúzvyklosti a postoje dlhotrvajúcou pra-xou, čo sa človeku stali prirodzenos-ťou, samozrejmosťou, povahou, cha-rakterom. Ak nám nejaká cnosť preš-la až “do krvi”, nájde ju hypnotizér akoprekážku v éterickom tele, ktorá mu

hypnotizovaného niečo ako fakt alebopríkaz, lebo vniká rovno do jeho éteric-kého tela bez akejkoľvek kontroly je-ho ja. V tom smere, v akom človek ne-má ešte vypracované jasné, uvedomelémorálne zásady, ktoré mu prešli až “dokrvi”, je v hypnóze manipulovateľný.Tá časť éterického tela, ktorá ešte nieje zorganizovaná sebavedomím, ktorúsi človek neosvojil, nepričlenil k svoj-mu duchovnému ja, je v hypnóze tvár-na, formovateľná cudzou vôľou; asitak, ako u detí. V hypnóze človek dos-táva konfiguráciu svojich duševnýchčlánkov takmer do takého stavu, akoje to u detí medzi 7-ym až 14-tym ro-kom. Koľko ľudí musí ešte v dospelos-ti vynaložiť neuveriteľné úsilie na to,aby prekonali v sebe niečo, čo sa imzafixovalo v detstve, keď im rodičianiečo “povedali”, opakovali alebo len

mlčky predpokladali.Zástancovia automatickej bez-

pečnosti hypnózy okrem toho za-búdajú ešte na jednu vec: že aj dob-rý človek môže konať zlo v prípade,ak je zle informovaný, alebo máskreslené vnímanie reality. A hyp-notizér práve supluje hypnotizova-nému jeho vnímanie. Hypnotizova-ný vníma to, čo si hypnotizér mys-lí, ako realitu.

V roku 1947 prikázal profesorpsychológie v Chicagu John Wat-kins vojakovi v hypnóze, aby napa-dol svojho nadriadeného dôstojní-ka, čo tento vojak odmietol. To zna-mená, že to bol dobrý vojak, ktorýsa nechcel dopustiť prečinu protivojenským predpisom. Tento vojakvšak napadol toho istého dôstojní-ka potom, čo mu Watkins vsugero-

val, že ide o nebezpečného nepriateľa,ktorý ohrozuje nevinné osoby. Trajamuži museli uvedeného vojaka držať,aby dôstojníka nezaškrtil a neubodal.

Legenda o kráľovi Artušovi hovo-rí, že Artuš bol splodený ako neman-želské dieťa Uthera Pendragona akráľovnej Igrainy, manželky kráľaGorloisa z Cornwallu. Igraina sa tedaobjektívne dopustila cudzoložstva, alesubjektívne nie, lebo vďaka Merlino-vým kúzlam bola v polospánku pre-svedčená o tom, že sa miluje so svojímlegitímnym manželom. To znamená, žeIgraina bola - a vlastne aj zostala -cnostná žena; možno na stupni očiste-nia (“katharsis”), no nie na stupni osvie-tenia (“photismos”), lebo bola v hlbo-kom spánku ovplyvniteľná čarami.

Emil Páleš

kladie odpor. Tak napríklad Puységurpožiadal jednu markízu v magnetic-kom spánku, aby sa vyzliekla, a dostalodpoveď: “Nikdy sa vám nepodaríma k tomu donútiť”. To znamená, žetáto šľachtičná nebola cnostná len na-oko, pre spoločenskú formu, ale malacnosť cudnosti vnesenú až do éteric-kého tela.

Tá časť éterického tela, ktorú človekprepracoval silou svojho ja, už nie jehypnotizovateľná. Druhý stupeň za-svätenia spočíva v tom, že človek pre-nikne nielen svoje astrálne, ale aj svojeéterické telo sebavedomím. Inými slo-vami, zasvätenca druhého stupňa sanedá hypnotizovať. Tak ako u zasvä-tenca prvého stupňa nedosiahneme vô-bec nič tým, že ho opijeme, tak u zasvä-tenca druhého stupňa nedosiahnemenič tým, že ho budeme hypnotizovať.

Zástancovia teórie o “automatic-kom morálnom poistnom mechaniz-me” by si preto mali uvedomiť, že vkaždom človeku - pokiaľ nie je svätý- driemu protispoločenské impulzy,ktoré môžu v znížených stavoch vedo-mia vyplávať na povrch, a ktoré zabdelého vedomia dotyčný potlačuje lenz čisto rozumových dôvodov, napr. zostrachu pred trestom a pod. V morál-nom svete nie je nič automatické, alevšetko je výsledkom cieľavedomejpráce na sebe.

V súčasnosti sa síce hovorí o mo-dernej, tzv. “nedirektívnej” hypnóze,v ktorej sa vraj nevydávajú príkazy, alelen “doporučenia” a “návrhy”. To jevšak naprosté nepochopenie podstatyveci. V hypnóze každá, aj nevyslove-ná myšlienka experimentátora je pre

PUYSÉGUR POZORUJE, AKO PASTIER VIKTOR,KTORÉHO ZHYPNOTIZOVAL, VYLIZUJE MLIEKO ZTANIERA AKO MAČKA

36

la a ani nemôže stať poznávacím zá-kladom pre budovanie čohokoľvekreálneho. Médium sa stáva médiomtým činom, že eliminuje štvrtý, naj-vyšší článok svojej bytosti, ktorý mátu na zemi - svoje ja - a prepožičiavasa ako nástroj pre ja iných bytostí. Sosvojím ja sa však vzdáva práve tohočlánku svojej bytosti, ktorý je nosite-ľom bdelého pojmového myslenia aúsudku, slobody a zodpovednosti, kto-rý je nositeľom zmyslu pre Pravdu,Krásno a Dobro a všetkých hodnôt,ktorý je jediný schopnýrozlíšiť pravdu od klamu,pravé hodnoty, a chápaťzmysel vecí.

Keďže médium savzdáva kontroly nad se-bou, a stráca vedomie se-ba samého, nemôže kon-trolovať ani to, kto alebočo sa cez neho potomprejaví. Môže to byť nie-ktorý duch zomrelého,nejaká hierarchická by-tosť, dobrá aj zlá, aleboúryvok cudzej myšlien-kovej formy, ktorá zare-zonuje v astrálnom telemédia. Médium nemôžeručiť za to, či sprostred-kované informácie bu-dú pravdivé, rovnakoako pero samo osebe ne-zaručuje, že ním budúnapísané len pravdivé vý-roky. Nemôže prevziaťzodpovednosť za kvalitupodaných informácií,lebo samo nie je ich tvor-com, ale len sprostredko-vateľom. Pôvodcu poda-ných informácií a jehoúmysly vôbec nepozná,lebo ja tej druhej bytostije tu vždy práve vtedy,keď tu jeho vlastné ja nie je, a naopak.

Po precitnutí z tranzu sa médiumsamo ako posledné dozvedá, čo roz-právalo. Často to bývajú veci, ktorýmani samo nerozumie, alebo môžu byťaj v rozpore s jeho vlastným presved-čením. Edgar Cayce napríklad z hlbo-kého spánku poučoval ľudí o reinkar-nácii, na čo sa potom sám na seba veľ-mi roztrpčoval, lebo za bdelého ve-domia bol poctivý presbyterián.

Slnečná jasnovidnosť nevyža-duje žiadne zmenené stavy vedo-mia, lebo nevyraďuje bdelú silu

nášho ja; človek vnútorne vystupujek nadvedomiu bez toho, aby obyčaj-né bdelé vedomie stratil, a môže pre-to voľne kontrolovať všetky bytosti,ktoré vidí. Stýka sa s nimi asi tak, akos ľuďmi okolo seba, a zostáva pri tomsám sebou. Astrálna médiumita vyža-duje stratu vedomia svojho ja, a hyp-nóza stratu vedomia celkom. Médi-um potom nemá kontrolu nad duchov-nými bytosťami, ktoré cez neho pôso-bia.

Pri jednom médiu sa môže vystrie-

dať celý rad rozličných bytostí a infor-mačných vplyvov, ktoré sú celkomprotirečivé. Tak dokáže jedno médiumbez mihnutia oka vysloviť veci, ktorésú dokonalým opakom toho, čo hovo-rilo pred štvrť hodinou; a vôbec si toani nevšimne, lebo jeho vlastná schop-nosť úsudku a uvedomovania si obsa-hu toho, čo bolo povedané, je celkomvypnutá.

To neznamená, že by médium ne-mohlo podať aj pravdivé informácie.Problém je v tom, že médium nikdynevie, kedy hovorí pravdu a kedy nie.

Médium totiž vôbec nevie, čo hovorí.Pri mesačnej jasnovidnosti prechádza-jú len rozmanité predstavy a obrazybez pochopenia pred duševným zra-kom média ako v snoch; médium ne-rozumie čo vidí, ani nedokáže videnézaradiť do zákona alebo dať videnémunejaký súvislý zmysel. Mesačná jas-novidnosť je zmiešanina klamu spravdou; bezvýberové, neuvedomelézachytávanie informácií z astrálnejsféry.

Médium síce môže podať aj mno-hé správne veci, ale lenpre toho, kto ich dokážesprávne vytriediť, odde-liť zrnká pravdy od toho,čo primiešali bytosti ži-júce v nečistej astralite.Zasvätenec dokáže po-drobiť médijné správyrevízii duchovných záko-nov a izolovať z nich ichpravdivé jadro.

ZMYSLOVÉ ORGÁNYDUŠE

Slnečná jasnovidnosťvzniká tým, že človekpracuje na sebe; tzn. žejeho ja pracuje na jehonižších schránkach, pre-niká ich sebauvedome-ním, preduchovňuje apretvára. Astrálne telo,predtým kalné a nedife-rencované, sa začínaspriezračňovať a organi-zovať. Z cností a z čisté-ho pocitového sveta dušesa vytvoria vnútorné or-gány, ako duchovné oko,ucho, duchovný hmat.Prečistené sily astrálne-ho tela sa menia na poz-návacie nástroje Ducha.

Mesačná jasnovidnosť vzniká tak,že človek sa iba pasívne “otvorí”, vy-staví svoje astrálne telo vonkajšímvplyvom tak, ako je. Samotným “ot-vorením” sa však astrálne telo nijakonezdokonalí ani nevyvinie na vyššístupeň.

Pravý jasnozrak znamená postre-hovanie lotosmi prirodzene, správnevyvinutými. Predčasné a umelé otvá-ranie čakier pasívnym spôsobomzvonka je pokus o postrehovanie ob-naženými, no ešte nevyvinutými a de-formovanými vnútornými zmyslový-

MÉDIUM JE SPOJENÉ SO VŠETKÝM, ČO JE NA MESIACI; ALE UŽNIE S TÝM, ČO JE NA SLNKU.

37

Adelma Vay a Posolstvo GráluMálo známym, a predsa pozoruhodným,

ušľachtilým médiom bola Adelma von Vay(1840-1925). Narodila sa v maďarskej šľach-tickej rodine a ako 20-ročná sa vydala za barónaOdona Vaya, s ktorým prežila viac ako 60-ročné

šťastné manželstvo. Ich vnútorným pokladom viery a láskyneotriasol ani život v chudobe po tom, čo v 1. svetovej vojnestratili všetok majetok.

Automatické písanie Adelme Vayovej doporučil lekár Gar-dós, ako terapiu na kŕčové bolesti končatín. Adelma to naj-prv rozhodne odmietla, ako protikatolícku činnosť; no o dvaroky neskôr sa k tomu - kvôli neznesiteľným bolestiam - predsalen odhodlala.

Svoju prvú knižku “Tajomstvo kozmu. Duch - sila - hmo-ta.” Adelma prijala v roku 1869 iba za 36 dní.1

Táto útla knižka vyvolala veľký rozruch a skoro sa vypre-dala. Mnohí sa domnievali, že ide o polemickú reakciu naBuchnerovu knihu “Sila a hmota” - prírodovedca, ktorý stálvtedy na vrchole svojej kariéry. Nikoho nenapadlo, že auto-rom knihy je žena, ktorá neveľmi rozumela tomu, čo píše.

Pozoruhodné je, že Adelmino Tajomstvo kozmu na nás pô-sobí ako skrátený, zostručnený výťah z hlavnejších myšlienokAbd-ru-shinovho “Vo svetle pravdy - Posolstvo Grálu”, avšak60 rokov predtým, ako Abd-ru-shin Posolstvo Grálu napísal.2Posolstvo Grálu, pravda, Tajomstvo kozmu presahuje po všet-kých stránkach; avšak desiatky pôvodných myšlienok, ich ra-denie, ako i spôsob prezentácie sa dajú nájsť už tu - a potomuž len v Posolstve Grálu.

Tým čitateľom, ktorí nevidia v Posolstve Grálu žiadnuvýnimočnú knihu, pravda, nič nebráni predstaviť si, že Abd-ru-shin a Adelma Vayová boli inšpirovaní z toho istého zdro-ja; alebo že sa Abd-ru-shin inšpiroval jednoducho prečítanímAdelminej knihy, či dokonca “opisoval”; hoci vo svojich “Od-povediach na otázky” to popiera: “Nevyšiel som zo žiadnejskupiny, nedostalo sa mi žiadneho školenia, neštudoval som,a nikde som svoje znalosti nezískal. Nečítal som doterazžiadne budhistické, žiadne teozofické, ani žiadne antropo-zofické alebo nejaké iné dielo, ale odmietam všetky také knihy,ktoré sú mi ponúkané. Alebo ich príjmem, ale ich nečítam.”

Ako sa dostali celé myšlienkové sledy z Posolstva Gráludo hlavy mladej barónky celých 6 rokov pred Abd-ru-shino-vým narodením, bude však určitý oriešok pre tých, čo poklada-jú obsah Posolstva Grálu za celkom jedinečné poznanie, akémohol priniesť z tých najvyšších úrovní len Abd-ru-shin osob-ne. Pre nich azda jedným, hypotetickým vysvetlením by bolo,že Adelma Vayová zachytila niečo od Abd-ru-shina samot-ného, keď sa blížil k zemi ešte pred svojím narodením. TibeťanDwhjal Khul, učiteľ Alice Baileyovej, pripúšťa, že niečo takéje možné: “To, čo človek pociťuje ako vedenie, môže niekedyspočívať vo vnímavosti na hlasy, varovania a dobre mienenérady, ktoré vychádzajú od duší, čo sa nachádzajú na cestespäť do telesnosti... Čo hovoria a radia (často niečo dobré,najčastejšie však niečo bezpredmetné a niekedy celkom hlúpe)sa vynorí na povrch bdelého vedomia, a nováčik si to vykladáako hlas Boží, ktorý ho vedie.” 3

1 Adelma Vay: Tajemství kosmu. Duch - síla - hmota. Santal, 1996.2 Abd-ru-shin: Odpovědi na otázky. Alexander Bernhardt, 1980.3 Alice A. Bailey: Treatise on the Seven Rays. Lucis Press, 1960.

HELENA P. BLAVATSKÁ ALICE A. BAILEYOVÁ

mi orgánmi duše, ktoré nemôžu podať o duchovnomsvete zatiaľ nič iné ako skreslené správy.

Veď astrálne telo je otvorené duchovnému svetu ajkaždú noc, vo sne. Sny obyčajného človeka však majúsotva nejakú poznávaciu hodnotu. Sú iba vyžitím jehosubjektívnych strachov a túžob a - až na výnimky -neodrážajú nič vyššie, nič objektívne. Len tomu, ktosvoje astrálne telo celkom spriezrační, stane sa prie-hľadným pre ešte vyššie svety Ducha, ktoré sú nadním. Takéto spriezračnenie sa nazýva katarziou (gr.katharsis).

Na tomto stupni sa duša žiaka podobá na tiché lesnéjazierko, ktorého nepohnutá hladina sa za nočného bez-vetria premení na zrkadlo a odráža nádheru hviezd nanebeskej klenbe. Žiak musí dokázať uviesť svoje dušev-né sily do pokoja a dokonalej rovnováhy, aby sa preme-nili na poznávacie sily. Duša človeka zameraného napozemské veci sa podobá na neustále rozčerenú, rozbú-renú hladinu, v ktorej nie je vidieť nič, len rýchlo sameniace a zmätené útržky jej pozemského okolia.

Do sna každého človeka pôsobia anjeli; ale vášne včloveku zacláňajú ich pôsobenie ako oblaky hviezdy aokamžite deformujú každý prichádzajuci obraz vo snedo smeru planúcich túžob a strachov snívajúceho. Ajobyčajný človek má niekedy tzv. prekognitívny sen,t.j. sen, ktorý sa neskôr skutočne naplní. O žiadnomzo svojich snov však nemôže dopredu povedať, či bolprekognitívny alebo nie. Len čistý človek sa môže nasvoje sny spoľahnúť, a kráľovstvo noci sa mu premeníz ríše zmätku na klenotnicu inšpirácie. Preto človek,ktorý má dušu plnú nepokoja, osobných sympatií aantipatií, nespracovaných pocitov, nedokonalostí a ne-cností, nemôže ani po “otvorení čakier”, uvedení “doalfy” a pod. dúfať v nič viac, ako v znížený stav vedo-mia, v ktorom prežíva len svoje vlastné sny.

Katarzia, očista astrálneho tela, umožňuje prvýstupeň vedomej, slnečnej jasnovidnosti - tzv. imagi-náciu. Imaginácia nevyžaduje od človeka nič menej,ako premôcť svoje osobné vášne a slabosti. Ten, ktopotom ďalej pracuje na sebe tak, že prečistí a preniknejasným vedomím nielen svoje astrálne, ale aj svoje éte-rické telo, prežije tzv. osvietenie (gr. photismos). Osvie-tenie, premena éterického tela, umožňuje druhý stu-peň solárnej jasnovidnosti - inšpiráciu. Inšpirácianevyžaduje zase nič menej, ako premôcť hlboko zako-renené automatizmy, zvyky a zlozvyky svojej povahy;

38

zvíťaziť nad samým sebou. Ten, ktoodtlačí svoje očistené astrálne telo aždo tela éterického, stáva sa zasväten-com.

Výstup čo i len k tomu prvému stu-pienku nadvedomia však vyžaduje ne-obyčajnú vnútornú aktivitu ducha,aká zostáva bežnému svetskému člo-veku po celý jeho život niečím celkomneznámym. Médiumita naopak vy-žaduje čím väčšiu pasivitu vlastnéhoja. Vystúpiť k nadvedomiu zname-ná zbystriť svoje vedomie neoby-čajnou bdelosťou, nie upadať dopolosnových, polonevedomých sta-vov!

Médium je pravým opakom zasvä-tenca. Zasvätenec preniká svoje pod-vedomie silou svojho ja, presvetľujeho a premieňa. Médium naopak re-zignuje na svoje vlastné sily a svoj-mu podvedomiu sa oddáva. Už lenzo zaužívaných slovných spojenímusí byť zrejmé, že do mediálnehotranzu možno “upadnúť”, avšak doosvietenia nemožno “upadnúť”, alesa k nemu len “povzniesť”, “pre-pracovať”, “vystúpiť”.

SLNEČNÁ A MESAČNÁJASNOVIDNOSŤ

Médium je spojené so všet-kým, čo je na Mesiaci (v sublu-nárnej sfére). Ale už nie s tým, čoje na Slnku. Preto mesačnú jas-novidnosť môžeme nazvať aj du-ševnou jasnovidnosťou; a slnečnýjasnozrak jasnovidnosťou duchov-nou.

Médium preniká astrálnu auruľudí, očistec, ríšu mŕtvych. Vidíosobné problémy ľudí a všetko dušev-no, ktoré smeruje k zemi a je so ze-mou zviazané. Vidí všetko, čo spadádo ľudskej karmy, i keď to neviesprávne posudzovať a hodnotiť. Me-diálne správy obsahujú popisy vrážd,nešťastí, zmyselných vášní, zla; pre-to sa mesačná jasnovidnosť dá výni-močne dobre použiť v kriminalisti-ke.

Mesačná jasnovidnosť prenikáosobnú auru ľudí, to časné, subjek-tívne. Slnečný jasnozrak prenikápodstatu vecí, to večné, objektívne.Odhaluje zákony kozmického Duchamúdrosti a lásky. Slnečný jasnozraksa nezameriava na to egoistické, osob-né, ale zaoberá sa výlučne nadosob-ným; preniká život hierarchických by-

tostí. Nesleduje individuálne, subjek-tívne aurické deje, ale sleduje kauzál-ne esencie, všade odhaluje zákonitédianie a túži riadiť svoj osobný vývoja vývoj ľudstva v súlade s nimi správ-ne.

Mesačná jasnovidnosť vidí ná-sledky; slnečná príčiny. Mesačnýjasnozrak hladí pasívne v ústrety všet-kému, čo je osudové; a fascinuje satým, čo je neodvratné. Slnečný jas-nozrak dáva človeku do ruky kľúče,pomocou ktorých môže vziať osud dosvojich vlastných rúk, a tým ho oslo-bodzuje. Veštica môže pomocou gulealebo z kariet predpovedať budúc-nosť, môže vidieť blížiť sa nejakú kar-mickú udalosť v niekoho aure; ale lenslnečný zasvätenec vie, čo má robiť,

aby sa osudu vyhol a zmenil budúc-nosť.

Mesačná jasnovidnosť vnímapodvedomie, slnečná nadvedomie.Astrálny jasnovidec vníma, čo si ktomyslí, čo plánuje, sympatie a antipatiev duševnom okolí človeka. Preto samesačná jasnovidnosť najlepšie uplat-ní v osobnom poradenstve. Správnepochopená sa môže stať pomocnýmnástrojom sebaanalýzy. Mesačná jas-novidnosť sa však svojím charakter-om nehodí na poznávanie nadvedo-mia. Pýtať sa astrálnej jasnovidkyalebo média na Boha, vznik vesmíru,na zmysel života, kozmické zákony,hierarchické bytosti a pod. je neade-kvátne. Astrálne médium môže odpo-vede na takéto otázky čerpať opäť len

zo subjektívnej sféry Zeme, takže to,čo obdržíme, býva spravidla len proti-rečivá zmes viac alebo menej obme-dzených pozemských názorov.

U média musíme vždy počítať stým, že v ňom spolupôsobí svet ľud-ských myšlienok - predstavy, želaniaa očakávania prísediacich a ďalšievplyvy. Edgar Cayce napríklad pr-vých 22 rokov svojej jasnovidnej ka-riéry nikdy nehovoril o reinkarnácii.O renikarnácii začal po prvý raz ho-voriť až v roku 1923 v dome ArthuraLammersa, teozofa a nadšeného štu-denta diel madam Blavatskej.

V histórii sa však objavili aj médiá,ktoré významným a trvalým spôso-bom zasiahli práve do vývoja ezoteric-kej filozofie. Ako je to možné? Naprí-

klad osobnosť Heleny PetrovnyBlavatskej, akokoľvek kontra-verzná, predsa len priniesla pôvod-né podnety, ktoré sa stali trvalousúčasťou základov celého raduneskorších ezoterických škôl. Po-dobným ojedinelým prípadom jerozsiahle a detailné dielo zaklada-teľky Arkánovej školy siedmychlúčov, Alice A. Baileyovej.

UŠĽACHTILÉ MÉDIÁ

Mesačná jasnovidnosť sa tedadá využiť, ale len vtedy, ak ju doká-žeme správne zaradiť, aby sme ne-podľahli dojmu, že informácie tak-to získané k nám prichádzajú rovnoz nejakých božských sfér, len pre-to, že k nám prichádzajú telepatic-kou cestou cez médium. Astrálnajasnovidnosť iba zrkadlí činy inýchbytostí v astrálnej sfére, odráža ich

ako Mesiac. Mesačná jasnovidnosťspočíva čisto v pasívnom vnímaní;slnečná v aktívnom poznávaní, tvorbe.Médium samo zo seba žiaden novýpoznatok nestvorí, neprinesie domyšlienkovej atmosféry Zeme ničnové. Avšak médium, ak je dosť čis-té, môže neskreslene, objektívne od-rážať subjektívny svet niekohodruhého. Ak potom vnútorný svet tejdruhej osoby nemá len subjektívnu,ale aj nejakú objektívnu, poznávaciuhodnotu, vzniká výnimočná situácia,kedy sa v médiu odráža objektívnepoznanie niekoho druhého. Pritommédium príjme poznatky v hotovomznení, informáciu v určitej forme, kto-rej zmysel nemusí dokázať svojímvlastným duchom preniknúť.

BRAIDOVA METÓDA NECHÁVA PACIENTOV, ABYHĽADELI NA PREDMET UMIESTNENÝ MIERNE NADÚROVŇOU OČÍ.

39

V takejto situácii sa nachádzaliHelena P. Blavatská aj Alice A. Bai-leyová, ktorá nezapiera, že ona samaje prvou usilovnou žiačkou a študent-kou svojich vlastných kníh. Pojedna-nie o siedmych lúčoch nadiktoval te-lepatickou cestou Tibeťan DwhjalKhul, o ktorom bola Baileyová pre-svedčená, že žije v Indii, odkiaľ jej vrajpoštou raz poslal aj balíček:

“Jednoducho počúvam a píšemslová, ktoré počujem; zaznamenávammyšlienky, ktoré jedna po druhejpadajú do mojej mysle. Nikdy nič vtexte nemením, s výnimkou drobnýchjazykových a štylistických úprav...Nikdy som nič nezmenila na tom, čosom od Tibeťana prijala. Keby somto urobila, už by mi nediktoval...Nerozumiem niekedy tomu, čo prijí-mam. Niekedy aj nesuhlasím, ale za-znamenávam všetko poctivo a potomzisťujem, že to má zmysel.”

Podobne prehlasovala o sebe H. P.Blavatská, že je vedená majstrami ElMorya a Koot Hoomi. H. P. Blavat-ská aj A. A. Baileyová teda obe pra-covali len ako sekretárky, tlmočníčkyči hovorkyne. Najskôr tu však pocho-piteľne musel byť niekto, kto tieto po-znatky do myšlienkovej atmosféry Ze-me priniesol, kto si ich vydobil cezsvoje vlastné ja, vlastným úsilím.

E. Cayce svojho času napríkladvzbudil pozornosť výpoveďami o ces-te duše planetárnymi sférami medzismrťou a novým narodením. Cayce-ho popisy boli v skutočnosti len zastre-tou a zredukovanou formou toho, čopredniesol R. Steiner už v roku 1913v Berlíne. Pretože však tento Steine-rov prednáškový cyklus nebol v USApublikovaný skôr ako v roku 1945,Cayceho výpovede sa považovali zaoriginálne.

do ľudského astrálneho tela dolnú po-lovicu lístkov lotosových kvetov, po-mocou ktorých lemurský človek vní-mal. Časť organizácie svojho astrál-neho tela teda človek nezískal vlast-nou zásluhou, ale ako dar hierarchic-kých bytostí a tá mu umožňovala tzv.temnú alebo starú mesačnú jasnovid-nosť. Mesačná jasnovidnosť bola vLemurii riadnou, prirodzenouvlastnosťou človeka.3 Starolemurskýčlovek žil vo svojom astrálnom tele vstave intenzívneho, živého jasnovid-ného sna,4 ešte oveľa živšieho, než na-še dnešné sny, asi takého, v akom žijúzvieratá. Zato však nemal myslenie aslobodu rozhodovania.

Dnešnému človeku žiari na čele je-ho večné ja v aure ako belasý plamie-nok. Keby sme však pozorovali jasno-vidne auru človeka ešte v prvej polovi-ci atlantskej doby, videli by sme, žetento plamienok nebol ešte vnútri včloveku, v jeho hlave, ale že planulešte niekoľko centimetrov vonku nadním, pred jeho čelom. Tak, ako toto

MESAČNÁJASNOVIDNOSŤ AKO

POZOSTATOK STARO-LEMURSKÉHO

VÝVOJA

Aby sme mohli me-sačnú jasnovidnosťhodnotiť naozaj správ-ne, musíme porozu-mieť jej pôvodu a mies-tu v evolúcii. V prvejpolovici lemurskej do-by, t.j. v čase, keď eštetakpovediac človek ne-bol človekom, ale evo-lúcia života bola v štá-diu plazov a jašterov,pozostával nastávajúcičlovek len z troch článkov: z tela fyzic-kého, éterického a astrálneho. Nemalv sebe ešte iskru ducha. Naše ja smedostali až polovici lemurskej doby odslncových mocností, duchov formy(cností). Tak, ako toto ja zostupovalodo svojich nižších schránok, postupnesi ich pretváralo a uspôsobovalo, abysa mohli stať príbytkom a nástrojomducha. Tak vidíme, že hlavný vývoj vpriebehu atlantskej epochy spočíval vtom, že ľudské fyzické telo sa vzpria-movalo z vodorovnej do zvislej polo-hy, že ruka sa stala univerzálnou,prudko sa rozvinul predný mozog avznikla artikulovaná reč; až kým sa vdruhej polovici atlantskej doby duchnevtelil celkom a ľudské telo dostalouž svoju dnešnú podobu.

V prvej polovici Lemurie bolvšak človek ešte bez vlastného ja, anamiesto neho pôsobili v jeho as-trálnom tele hierarchické bytosti,anjeli; rovnako, ako pôsobia v astrál-nom tele zvierat, ako skupinové jazvieracích druhov. Anjeli vpracovali

pitekantropus neandertálec

australopitekus sinantropus dnešný človekČELNÁ ČASŤ LEBKY SA KLENULA STÁLE VIAC DOPREDU,

AŽ KÝM SA MODRÝ PLAMIENOK, KTORÝ SA PREDTÝM VZNÁ-ŠAL NAD ČELOM ČLOVEKA, NEDOSTAL DO VNÚTRA LEBKY

3 U Aztékov po náčelníkovi mužovdruhé najvyššie postavenie v spoločnostizaujímala cihualcoatl, “hadia žena”,ktorá bola zároveň najvyššou sudkyňou.U tých kultúr, ktoré sa ešte spoliehalina starú mesačnú jasnovidnosť, totižrozsudky neboli založené na nejakomkodifikovanom súdnom mechanizmepozostávajúcom zo striktne definova-ných právnych pojmov ako napr. v rím-skom práve, ale spočívali na jasnovid-nom prehliadaní aury; preto do veľkejmiery záležali od osobného úsudku kme-ňových šamanov, veštcov, kňažiek, od“božích súdov”, znamení a pod. Titul“hadia žena” je pripomienkou starej me-sačnej jasnovidnosti, ktorá v čase starej

Lemurie bola prirodzenou schopnosťoučloveka.

4 Austrálski domorodci dodnes nazý-vajú tú bájnu dobu - kedy vraj žili ichpredkovia - “čas snov”. U austrálskehodomorodého obyvateľstva sa zachovaliaj dokazateľne najväčšie telepatickéschopnosti, ktoré sú do istej miery stáleešte funkčným prvkom ich spoločenskejorganizácie. V austrálskom kontinen-te máme totiž pred sebou čosi ako pos-ledný, symbolický pozostatok starole-murského vývoja.

Keď sa v druhohorách starý lemur-ský kontinent rozpadol, a na jeho mies-te sa vytvoril Indický oceán, zostala Aus-trália viac-menej izolovaná od ostatného

sveta morom. Bolo to v čase, keď na Ze-mi žili ešte veľké jaštery, ale zároveň užaj prvé cicavce. Prvé cicavce však bolipredovšetkým vačkovce; placentovce savyvinuli až neskôr, a vytlačili vačkovcena všetkých kontinetoch, okrem Aus-trálie. Preto nám austrálska fauna taktrochu pripomína starú Lemuriu: žijú tuposledné veľké jaštery (varany) a vač-kovce-klokany. Lebo Austrália sa od zá-niku Lemurie dostala do izolácie a stra-tila krok s hlavným prúdom zemskéhovývoja. O duchovnej paleontológii, du-chovnej geológii a o evolúcii života naZemi v súvislosti s duchovnými hierar-chiami zverokruhu si ešte podrobne po-vieme v budúcich číslach Sophie.

40

ja zostupovalo do človeka, budovalosi predný mozog ako nástroj reči apojmového myslenia - resp. čelná časťlebky sa vývojom klenula stále viacdopredu, až kým sa tento bod, ktorýbol predtým nad človekom, nedostaldo vnútra jeho lebky.

V tomto dôležitom okamihu jeľudské ja vtelené a človek precitá ksebe samému na fyzickej úrovni, vofyzickom tele. Preto vidíme, že pra-vekému človeku ubieha ešte čelo ná-padne dozadu; a že najnápadnejší evo-lučný pohyb, pozorovateľný na stavbelebky v praveku, spočíva v tomto kle-nutí čelnej kosti a rozvoji objemupredného mozgu.

Na základe tohto poznania si terazmôžeme uvedomiť, čo vlastne robíhypnotizér. Klasická metóda uvádza-nia do hypnózy, ako ju v minulom sto-ročí predstavil James Braid, spočívalav tom, že osobu, ktorá mala upadnúťdo hypnózy požiadali, aby sa sústredi-la na nejaký lesklý, trblietavý, pohyb-livý predmet asi 5-10 cm pred stre-dom čela, niečo nad úrovňou očí. (Do-poručujeme čitateľovi, aby si vyskú-šal, aký je to pocit.) Čo teda hypnoti-zér robí je to, že sa pokúša tentoplamienok pozornosti za čelomopäť vylákať von a uviesť tak člo-veka do stavu bez vlastného ja, vakom sa nachádzal kedysi.

VYHNANIE Z RAJA

V onom detskom štádiu vývojaľudstva, za lemurských čias, keď člo-vek ešte nebol zodpovedný za seba,ale žil bezstarostne “v raji”, však anižiadne vlastné ja ešte nevyhnutne ne-potreboval, lebo ho vo všetkom viedli

Odvtedy zemská astralita nie je už lenzrkadlom čistej múdrosti hierarchic-kých bytostí, ale obsahuje aj lož; za-plnila sa myšlienkovými formamisubjektívne vytvorenými človekompod vplyvom luciferských bytostí.Tým činom všetky médiá, ktoré sachcú ďalej opierať len o svoju astrál-nu vnímaciu schopnosť, prepadajúnevyhnutne zmätku a strate orientácie.

DOZNIEVANIE MESAČNEJ JAS-NOVIDNOSTI V ÁRIJSKEJ EPOCHE

Stará mesačná jasnovidnosť do-znievala v zoslabenej podobe ešte ajv časoch poatlantských; a bola do ur-čitej miery opodstatnená ešte v treťompoatlantskom kultúrnom období,egyptsko-babylonskom, ktoré je v is-tom zmysle opakovaním starolemur-ského vývoja v skratke v rámci árij-skej epochy. No nebola už oprávnenáv štvrtom kultúrnom období, grécko-rímskom, ktoré je v rámci árijskej epo-chy opäť na vyššej úrovni opakova-ním Atlantídy.5

Až do čias starého Babylonu aEgypta bola spoločnosť ešte do znač-nej miery formovaná a usmerňovanávyššími bytosťami, na základe starejjasnovidnosti, cez zjavenia a veštbykňažiek a kňazov, vykladačov snov aznamení, haruspikov, proroctvá sybílatď. Síce na inej úrovni, ale predsa,bolo ľudstvo stále ešte vedené anjel-mi, ako v starej Lemurii. V priebehugrécko-rímskeho kultúrneho obdobiasa však človek už vymanil spod vply-vu veštieb, božstiev a démonov, aoprel sa celkom o svoje vlastné mys-lenie. V starom Grécku to boli eštepýtie, ku ktorým sa do veštiarní chodi-

anjeli, ktorých pôsobenie vo svojomastrálnom tele cítil a samozrejme na-sledoval, ako dieťa vedené za ruku.Astralita Zeme bola v tom čase eštečistá a človek sa mohol vedeniu svo-jich astrálnych zmyslov plne odo-vzdať.

Súčasne s tou udalosťou, ktorouzačína zostup ľudského ducha na zem,a ktorú Mojžišove knihy opisujú ako“zvod hada”, kedy človek (Adam)musel opustiť raj a obliecť si “zviera-ciu kožu” a dorábať chlieb v potetváre, zasiahli do astrality človeka acelej Zeme luciferské bytosti a znečis-tili ju egoizmom a vášňou. Tu začínaproblém voľby medzi dobrom a zlom,hriechom a cnosťou, ale aj vývoj slo-bodnej, za seba zodpovednej ľudskejindividuality, ktorá jediná môže me-dzi dobrom a zlom rozlišovať.

Pokusy vracať sa v súčasnej dobeopäť do stavu “bez ja” teda nie sú veľ-

ET

AT

FT

ET

AT

JA

FT

luciferskýanjelanjelanjel

starolemurskýčlovek

árijskýčlovek

mi rozumné, lebo teraz sa už človeknedostane naspäť do raja, ale nanaj-výš do “falošného neba” alebo skôrdo pekla, ktoré sa medzitým rozpútalov astrálnej sfére. Tým, že nás anjeliodovzdali nám samým, odovzdali as-trálnu sféru do moci a správy človeka.

7 Adam a Eva si po páde na všetkýchobrázkoch zakrývajú figovým listom po-hlavie.

8 Takým príkladom bol tragický prí-beh Kaspara Hausera, odstrčenéhokniežacieho dieťaťa, ktoré strávilo pät-násť rokov v tmavej kobke, v izolácii odsveta. Keď sa Kaspar už ako fyzicky dos-pelý po prvý raz dostal medzi ľudí, preu-kazoval fenomenálne schopnosti pamätea jasnovidnosti, mentálne bol však naúrovni čistého, nič nevediaceho dieťaťa.

9 Keď u takého mladého dievčaťa vjej dvanástom, trinástom či štrnástom ro-ku života začnú pôsobiť tie duchovnémocnosti, čo inak spôsobujú prebudeniepohlavnej sily (duchovia formy) - a onozostane duševne panenské, mení sazvláštnym spôsobom vyžarovanie jej

5 Prvé štyri kultúrne obdobia piatej(poatlanstkej) vývojovej epochy Zeme súna vyššom stupni a skrátene opakovanímprvých štyroch zemských vývojovýchepôch: polárnej, hyperborejskej, lemur-skej a atlantskej. Šiesta a siedma kultúrabudú predzvesťami budúcich vývojovýchepôch. Bližšie o tom a o zrkadlení jednot-livých vývojových epôch medzi seboupozri v Sophii 15, Z. Váňa: Stvorenie svetaa človeka v poznaní duchovnej vedy.

6 Ani pýtia nevedela, čo hovorí; aledostávala sa do stavu mesačnej lucidityvdychovaním výparov zo skalných roz-sadlín, alebo pálením bylín. S pýtioumusel spolupracovať kňaz, v delfskejveštiarni to bol kňaz Apollónov, ktoréhoúlohou bolo dať jej nesúvislému prejavunejaký zmysluplný výklad.

krvi tak, že to umožňuje duchovnýmsilám pôsobiť jej prostredníctvom až dohmotných foriem fyzického sveta. Akémohutné môže byť toto pôsobenie, tohodôkazom je v parapsychológii známyfenomén RSPK (recurrent spontaneouspsychokinesis, opakovaná spontánnapsychokinéza), ľudovo nazývaná aj “pol-tergeist”, ktorý sa odohráva - ako saukázalo - spravidla vždy v prítomnostinejakého dospievajúceho dieťaťa. Tri-násťročné dievča napríklad môže byťcelkom neuvedomele príčinou toho, žesa v jej okolí pohybujú a vznášajú pred-mety a pod.

K pôsobeniu duchov formy v obdobípohlavného dospievania sa ešte vrátimev samostatných článkoch o duchovnejfyziológii človeka.

41

li radiť o tých najdôležitejších rozhod-nutiach všetci králi.6

V tom čase však už pýtie začali dá-vať dvojznačné a vyhýbavé odpovede,ako tú lýdskemu kráľovi Kroisovi predťažením proti Perzii: “Ak prekročíšrieku, zničíš veľkú ríšu!”. Po tom, čov roku 413 pr. Kr. Aténčania napriekdobrým veštbám utrpeli zdrvujúcuporážku pri Syrakúzach, začalo sa pr-vý raz hovoriť o veštbách ako o deisi-daimónii - povere.

S príchodom Krista stará mesač-ná jasnovidnosť definitívne stratilasvoje opodstatnenie. To je symboli-zované príbehom prvého rímskeho ci-sára, ktorý prijal kresťanstvo, Kon-štantína Veľkého, ktorý v bitke priMilvijskom moste zvíťazil nad svojímprotivníkom Maxentiom. Pýtia na pro-tivníkovej strane veštila Konštantíno-vu porážku. Konštantín však - podľapovesti - uvidel znamenie kríža so slo-vami “In hoc signo vinces!” (V tomtoznamení zvíťazíš!). Znamenie kríža dalnamaľovať na štíty svojich vojakov azvíťazil. Tu sa odohrala symbolickákonfrontácia medzi novou, slnečnou astarou, mesačnou jasnovidnosťou, kto-rá sa medzitým stala neúčinná. Kris-tovo narodenie, ten obraz Jezuliatka vjasliach, symbolizuje zrod vyššieho jav duši človeka. Prichádza Pán (Kyri-os), ktorý má urobiť nový poriadok vzblúdilých a zatemnených dušiach.

Astrálne médium totiž, ak je sku-točne čisté, môže vnímať maximálneanjelov, t.j. neskresliť obrazy, ktoré an-jeli do jeho astrálneho tela vkladajú.V starej Babylónii sa však na inomstupni zopakoval aj starolemurskýpád; sexualita, predtým preniknutá po-svätnou nevinnosťou, bola hromadneznesvätená a mesačná astralita pošpi-nená.7 Udržať starú mesačnú jasno-vidnosť bolo stále ťažšie a vyžadovalostále drastickejšie a umelejšie opatre-nia. Naivná, nevedomá čistota už ne-bola možná. Aby si nejaká osoba moh-la zachovať čistotu, a nepošpinila sasvetom, musela by žiť v úplnej izoláciiod sveta, čo by znamenalo veľkú re-tardáciu jej osobného vývoja.8

Rímske vestálky žili v ústraní, abymohli zasvätiť svoj život službe, ktoráspočívala v strážení plameňa cudnosti;a ak svoj sľub čistoty porušili, potres-tali ich pochovaním za živa. Presnetakým istým spôsobom potrestali In-kovia kňažku slnka, keď stratila pa-nenstvo; a jej milenca nielenže obesi-li, ale zabili aj všetkých členov jeho

rodiny, ich zvieratá, všetkydomy v osade, kde nešťast-ník žil, zrovnali so zemou,a pôdu posypali soľou, abytam už nikdy nič nerástlo aaby bolo to prekliate mies-to všetkým na výstrahu.

Poslednou pripomien-kou tej čistoty, akú muselimať dávnoveké kňažky, abymohli plniť svoju úlohu, jednes azda už len svet pocitovštrnásťročného dievčaťa.9 Vtretej sedemročnici sa totiž vrámci života človeka v ma-lom opakuje tretie, egyptsko-babylonské kultúrne obdo-bie ktorým kedysi prešlocelé ľudstvo. Čo sa v tom ča-se vlastne odohralo?

ROZŠTIEPENIE ANJELOVV STAROM EGYPTE

Priblížením sa Krista do astrálnejsféry sa za starého Egypta opäť v inejforme odohral duchovný dej analo-gický tej udalosti, ktorá sa kedysi odo-hrala v starej lemurskej dobe, kedy sa- podľa povesti - tretina anjelov po-stavila proti zámeru dobrých bohovpod vedením Lucifera. Podobne v sta-rom Egypte nastalo rozštiepenie anje-lov na tých, čo sa rozhodli prijať pri-chádzajúceho Krista a pôsobiť v no-vom zmysle pod jeho vedením - a natých, čo Kristovu prítomnosť ignoro-vali. Títo anjeli sa stali luciferskýmilen tým činom, že naďalej, až dodnespokračujú vo svojom pôsobení rovna-kým spôsobom, ako pôsobili predKristovým príchodom, v starom Egyp-te. Títo staroegyptskí a starobabylon-skí anjeli dodnes pôsobia tak, ako predtromi-štyrmi tisíckami rokov; teda tak,že vkladajú obrazy a myšlienky rovnodo astrálneho tela človeka bez pýta-nia, obchádzajúc jeho ja, jeho vlast-nú vôľu. Pred tromi, štyrmi alebo pia-timi tisícami rokov to však bolo eštečosi oprávnené, lebo ľudia ešte nemalisvoje vlastné ja tak vyvinuté, aby moh-li byť v myslení odkázaní celkom sa-mi na seba; ale vo veciach a v situáci-ách, v ktorých ešte neboli sami kom-petentní sa rozhodnúť, bolo im oporoupôsobenie ich anjela, ktoré prežívali vpodobe podnetov, myšlienok, hoto-vých riešení objavujúcich sa v ichvnútri, a ktoré inštinktívne nasledova-li, aj keď im nerozumeli. Staroegypt-ský anjel pôsobil teda tak, že do

-2907 -747

luciferskí duchovia

2000

egyp

tsko-

baby

lons

kéku

ltúrn

e obd

obie

narodenieKrista

DUCHOVNÉ BYTOSTI ZO STARÉHO EGYPTA ABABYLONU, KTORÉ NEPRIJALI KRISTA, PÔSOBIAOPÄŤ V SÚČASNOSTI

určitej miery ešte myslel v človekuzaňho.

V súčasnosti sa však už také niečostalo retardačným, aby “niekto myslelvo vašej hlave namiesto vás”. Stalo sato už brzdou vývoja vlastnej, slobod-nej individuality človeka; asi tak, akosa neustále rady a pripomienky rodi-čov stávajú brzdou, keď ich dieťa stojíuž na prahu dospelosti. Tí anjeli, čoprijali Krista, už nepôsobia a nemôžupôsobiť do ľudskej duše sami od seba,ako chcú, ale môžu a musia nadviazaťa reagovať len na vlastnú aktivitu, kto-rá výjde z človeka, inak by zmanipu-lovali a popreli slobodu toho Jezuliat-ka, nášho vyššieho ja, ktoré sa v násrodí.

Starolemurský človek teda vyzeraltak, že nemal ja, ale namiesto neho žilv jeho astrálnom tele anjel. Árijskýčlovek vyzerá tak, že anjelský svetpreň ustúpil do úzadia a rozštiepil savo dvoje: Do jeho porušenej, vášnivejastrality, ktorá sa medzitým stala jehonižším ja, pôsobí luciferský anjel. Pra-vý anjel pôsobí do jeho vyššieho ja,resp. do tej časti astrálneho tela, ktoráje preniknutá, prečistená a premenásilou jeho ducha.

NÁVRAT LUCIFERSKÝCH DUCHOV

Ak si teraz uvedomíme, že Kristovpríchod v štvrtej poatlantskej epoche(grécko-rímskej) tvorí stred, je osoucelej árijskej epochy, a dnešné piatepoatlantské kultúrne obdobie (anglo-sasko-germánske) je niečo ako symet-rickým zrkadlením, odrazom egypt-sko-babylonského obdobia na vedo-mej úrovni,5 môžeme porozumieť jed-

42

nému závažnému a ďalekosiahlemupohybu, ktorý sa na svetovej ezoteric-kej scéne, ale nie len na nej, v súčas-nosti odohráva. Ľudstvo prekračujeopäť prah duchovného sveta smeromnahor a tie sily, ktoré boli činné dve-tisíc rokov pred Kristom, stávajú sateraz, dvetisíc rokov po Kristovi, opäťaktívne. Duchovné bytosti zo staré-ho Egypta a Babylonu, ktoré medzi-tým zaostali, pôsobia opäť dnes!Časť anjelov vtedy “padla” vlastne lentým, že zaostali, zostali pôsobiť po sta-rom, v dôsledku čoho sa vo vývoji staliretardačným činiteľom, brzdou, odpor-cami Krista.

Títo zaostalí, luciferskí duchoviainšpirujú dnes jednu celú ezoterickúsubkultúru plnú exotiky zašlých čias.Prostredníctvom channelingu, auto-matického písania a pod. diktujú celéknihy, ktoré vychádzajú v miliónovýchnákladoch. Dokonca sa aj sami radipredstavujú menami zo staroegyptské-ho obdobia: napríklad jeden z prvýcha najznámejších kanálovaných mate-riálov v 60-tych rokoch prijala JaneRobertsová od nefyzickej entity, ktorása predstavila ako Set. V Austráliinajpopulárnejšia kanálovaná nefyzic-ká entita v súčasnosti vystupuje podmenom ďalšieho staroegyptského bož-stva - Ptah.

Inšpirujú skupinové hnutia plnéextatického idealizmu, v ktorých du-chovná individualita človeka je vyma-závaná. Všetci účastníci hnutia sa stá-vajú názorovo uniformní, podobníjeden druhému ako vajce vajcu, lebosú napojení na jeden kolektívny mo-zog, ktorí “myslí v nich”. Luciferskéinteligencie teda poskytujú súčasné-mu duchovne vyhladovanému člo-veku určitý druh “duchovna” - aleza cenu straty slobody a vlastnej in-dividuality.

Je pravda, že taký život je veľmipríjemný, keď sa človek vzdá problé-mu voľby, a tým aj zodpovednosti vprospech niekoho iného. Tomu, kto sa“odovzdá”, a nevie čomu, skutočne inéinteligencie prevezmú organizáciu je-ho života. Aké, to nie je viac jeho sta-rosť. Myšlienky padajú ako pečenéholuby do jeho duše a jemu stačí “na-sledovať vnuknutia”, a “odovzdať savesmíru”.

V budúcom čísle: Médiumita akoobchádzanie Krista a centrálny prob-lém súčasnosti. Médijné umenie: auto-matická kresba, hudba a literatúra.

ale viacej o to, aby ste pro-rokovali.” (14:1)

Čo je to, toto “prorokova-nie”? “Kiež by celý ľud pro-rokoval”, prial si kedysi Moj-žiš (Num 11:29). A Joel hlá-sal, že sa tak stane v posled-nej dobe (Jl 2:28,29). V mi-nulých kultúrnych obdobiachbolo však “prorokovanie” za-tiaľ len výsadou zasvätencov.Úlohou proroka nebolo pred-povedať budúcnosť, ale máskôr “vzdelávať, napomínať,tešiť” (14:3); a prorokovanieani za starého Izraela nezna-menalo predpovedanie bu-dúcnosti, ako sa tomu dnesčasto mylne rozumie, aleznamenalo skôr uchopeniemúdrosti o duchovných zá-konoch sveta a usmerňovanie

diania v súlade s tým. Takže ak sa ajniekde zdá, že niektorý z prorokovveští budúcnosť, v skutočnosti len vy-

SVÄTÝ PAVOL KÁŽE TESALONICKÝM

* Ezoterickú periodizáciu dejín pozri v Sophii 13: J.Bouzek: Dejiny člověka a světa v pojetíantroposofie; a v Sophii 15: Z.Váňa: Stvoření světa a člověka v poznání duchovní vědy.

Uprostred, na onom rozhraní de-jín, kedy stará jasnovidnosť ľudstvaustúpila, a nová tu bola ešte len v

Svätý Pavola rozprávanie “jazykmi”

O slnečnej a mesačnej jasnovidnosti v liste Korinťanom

zárodku, stojí postava - Kristov súčas-ník - svätý Pavol. Vo svojom 1. listeKorinťanom (14:1-33) musí Pavolriešiť otázku rozprávania “jazykmi”,na ktoré kládla, ako sa zdá, obec vKorinte príliš veľký dôraz.

Čo je to, toto “hovorenie jazyk-mi”? Je to druh extatického stavu,známy už z pohanských čias, pri kto-rom iná duchovná sila hovorí z člove-ka, takže to, čo formuje jeho reč, jeurčitá inteligencia, ale nie jeho vlast-ná a to, čo hovorí, nemusí byť ani je-mu samému zrozumiteľné. Hovo-renie “jazykmi” je stará, mesačnájasnovidnosť.

Táto stará mesačná jasnovidnosťtu v Pavlových časoch stále ešte bola,no stratila už svoj niekdajší význam.Na to chce sv. Pavol práve poukázať.Priznáva aj “hovoreniu jazykmi”určité miesto v cirkevnej obci, avšakkladie Korintským dôrazne na srdce,aby sa viac ako o “hovorenie jazykmi”usilovali o to, aby “prorokovali”:“Snažte sa horlivo o duchovné dary,

kladá zákony, ktorých naplnenie vy-plýva z vyššej nevyhnutnosti.

S touto schopnosťou prorokovaniasa po prvý raz stretávame v úplne no-vom zmysle práve u prorokov židov-ských. Tak, ako v treťom období zem-ského vývoja, v polovici lemurskejdoby, dostal človek zárodok svojho ja,dostal v polovici tretieho árijskéhokultúrneho obdobia, chaldejsko-egyptského, človek opäť na vyššomstupni, i keď zatiaľ len v malom, záro-dok svojho vyššieho ja. Podobne akov polovici tretej vývojovej epochyZeme, v Lemurii, začala iskra ľud-ského jástva zostupovať k človeku, av polovici štvrtej epochy, v Atlantíde,sa celkom vtelila na zemi - tak sa vpolovici tretej poatlantskej kultúry,chaldejsko-egyptskej, akoby priblížilahviezda nášho vyššieho ja, a v polo-vici štvrtej kultúry, grécko-rímskej, sazrodila na zemi, v Betleheme, ako Je-zuliatko, aby nám bola vzorom, a abynás raz všetkých “pritiahla k sebe”(Ján 12:32).

43

V týchto dvoch obrazoch jeveľkolepé to, že sa tu človekpo prvý raz, i keď zatiaľ lenminimálne, stáva partneromanjelov. V nich môžeme vidieťprvý zárodok budúceho anjel-ského vývoja človeka; zárodokonej vzdialenej budúcnosti, ke-dy človek nebude už len prázd-nou nádobou, ktorú anjeli na-plňujú, ale vystúpi k prvej an-jelskej hierarchii nad sebouako k seberovným.

Ono Pavlovo “prorokova-nie” teda znamená schopnosťvstupovať do duchovného sve-ta bez straty vlastného ja, bezstraty normálneho vedomia,bez upadania do tranzu; keďčlovek už nie je len bezvedo-mým kanálom, ale má sám po-diel na múdrosti anjelov: Pav-lova schopnosť “proroko-vať” nie je nič iné, ako ran-ná zora novej, slnečnej jas-novidnosti človeka. A svätýPavol sám je veľký príklad sl-nečného zasvätenca stojacehopri zrode kresťanstva.

Pavol nehovorí len ako mé-dium; nepodáva len nejaké zja-venia, ktoré nezískal cez seba,ktoré neprešli jeho pochope-ním, a ktorým nerozumie; áno,hovorí o neviditeľných ve-ciach, o duchovných svetoch,anjelských hierarchiách - o tró-noch, panstvách, kniežatstvácha mocnostiach (Kol 1:16) - apredsa, to nehovorí len niektoiný cez neho, ale hovorí onsám, ako človek, ako osoba,ktorá tomu sama, vlastnoumysľou rozumie a hovorí totak, ako tomu rozumie. A prá-ve vďaka tomu, a len vďaka tomu tomôže aj vysvetliť a poučovať aj ostat-ných. Múdrosť anjelov sa tu stala ajmúdrosťou človeka.

Čo Pavlovi leží na srdci, čo takzdôrazňuje, je to, že tieto staré sily jas-nozrenia sa teraz musia preniknúťKristovou slnečnou silou jasného se-bauvedomenia, aby sa sily starej me-sačnej jasnovidnosti premenili a pový-šili na jasnovidnosť slnečnú:

“Hľadajte lásku a snažte sa horli-vo o duchovné dary, ale viacej aby steprorokovali. Lebo ten, kto hovorí ja-zykom, nehovorí ľuďom, ale Bohu,lebo nikto nečuje, ale duchom hovorí

tajomstvá. Ale ten, kto prorokuje,hovorí ľuďom na vzdelávanie, napo-mínanie a tešenie... A chcel by som,aby ste všetci hovorili jazykmi, aleradšej, aby ste prorokovali; lebo väčšíje ten, kto prorokouje, ako ten, ktohovorí jazykmi, okrem ak by aj vy-kladal, aby sa vzdelávala cirkev.”(14:1-5)

Pavol poukazuje na to, že v hovo-rení “jazykmi”, ktoré sú nezrozumi-teľné, je niečo egoistické, čo môžesubjektívne, citovo uspokojiť azda to-ho, kto nimi hovorí, ale je tým len má-lo užitočný svojmu okoliu: “No, teraz,bratia, keby som prišiel k vám hovo-

Tretie poatlantské kultúrne obdo-bie, chaldejsko-egyptsko-babylonsko-asýrske, začalo v roku 2907 a skončilov roku 747 pr. Kr.* V polovici tohtoobdobia vzniká zárodok národa, kto-rý má už bezprostredne pripraviť in-karnáciu Kristovu. Tu, uprostred 3.poatlanstkej kultúry, t.j. okolo roku1827 pr. Kr., je zo stredu Chaldejskavyvedený muž, ktorý je povolaný staťsa otcom vyvoleného národa - tu stojípostava Abrahámova.

V postave Abraháma sa po prvýraz stretávame s niečím novým, s nie-čím, čo tu predtým nebolo: so schop-nosťou zachovať si vo vzťahu k du-chovnému svetu svoju vlastnú osob-nosť, svoju vlastnú vôľu. V prastarýchmystériách to bolo tak, že keď sa cezkňaza či kňažku prejavovalo božskévedomie, muselo byť ich osobné egocelkom vymazané. A keď tu bola ichpozemská osobnosť, strácali zase spo-jenie s bohmi. Buď boli vo svojomobyčajnom, pozemskom vedomí, ale-bo sa nimi prejavovalo vedomie vyš-ších duchovných bytostí. Vtedy všakmuseli pred bohmi padnúť na kolená,alebo s čelom na zem, premožení po-citmi posvätnosti a úžasu, hrôzy abázne pred vyššou mocou. V žiadnomprípade si nemohli dovoliť oproti bož-stvám presadzovať svoju vlastnú vô-ľu, protirečiť im, alebo s nimi vy-jednávať. Aj ten, čo bol kráľ medziľuďmi, bol len rab vo vzťahu k všet-kým vyšším hierarchiám.

Až keď dokážeme naozaj spolu-prežiť s našimi predkami onen pocitbezmedznej úcty nejakej nižšej bytostik vyššej a z toho vyplývajúce bezpod-mienečné podriaďovanie sa bez aké-hokoľvek odvrávania, môžeme pocho-piť, čo je také veľkolepé na tom obra-ze, keď Abrahám začal pred Sodo-mou s anjelmi vyjednávať. Síce vá-havo, plný obavy a strachu, ale pred-sa; začal s anjelmi vyjednávať o tom,koľko spravodlivých v meste stačí,aby ušetrili Sodomu, a podarilo sa munakoniec zjednať ich počet z päťdesiatna desať (Gen 18:26-32).

A hneď druhý taký obraz máme vAbrahámovom vnukovi Jákobovi,keď zápasí až do výjdenia rannej zorys anjelom na vrchu Peniel. A anjel mupotom povie: “Nebude sa viacej na-zývať tvoje meno iba Jákob, ale ajIzrael; lebo si sa kniežatsky boril sBohom i s ľuďmi a premohol si.”(Gen 32:28)

“A Hospodin riekol: Ak nájdem v Sodo-me päťdesiat spravodlivých, v tom meste, od-pustím pre nich celému tomu miestu. A Ab-rahám odpovedal a riekol: Hľa, prosím,podujal som sa hovoriť svojmu Pánovi, kýmsom ja prach a popol. Snáď chýbajú do týchpäťdesiatich spravodlivých piati; či skazíšpre tých piatich celé to mesto? A riekol: Ne-skazím, ak tam nájdem štyridsaťpäť. A eštemu hovoril Abrahám: Snáď sa ich tam nájdeštyridsať. A riekol: Neučiním pre tých šty-ridsať. A zase povedal Abrahám: Prosím,nech sa nehnevá môj Pán, že budem ešte ho-voriť: Snáď sa tam nájdu tridsiati. A riekol:neučiním, ak ich tam nájdem tridsatich. Azase povedal: Hľa, prosím, podujal som sahovoriť svojmu Pánovi. Snáď sa tam nájdudvadsiati. A riekol: neskazím pre tých dvad-siatich. A ešte povedal: Prosím, nech sa ne-ráči hnevať môj Pán, a nech mi je dovolenéuž len tento raz hovoriť: snáď sa tam nájdudesiati. A riekol: Neskazím pre tých desiat-ich.” (Gen 18:26-32)

ABRAHÁM A ANJELI

44

riac jazykmi, čože by som vám pro-spel, keby som vám nehovoril buďzjavením, buď známosťou, buď pro-roctvom, buď učením? Veď aj bezduš-né veci, vydávajúce zvuk, buď píšťalabuď harfa, keby nedali rozdielnehozvuku, akože sa bude vedieť, čo sapíska alebo hrá?... Tak mnoho je, kebyprišlo na to, rozličných hlasov na sve-te, a nič nie je bez hlasu; keby somtedy neznal moci, to jest zmyslu hlasu,budem tomu, kto hovorí, barbarom,a ten, kto hovorí, bude u mňa barba-rom. Lebo keď sa modlím jazykom,modlí sa môj duch, ale moja myseľ,čiže môj um je bez úžitku... Pretože,keby si dobrorečil duchom, ako potomprostý človek, ktorý sa nerozumieveci, povie na tvoje ďakovanie amen,keď nevie, čo hovoríš? Lebo ty sícedobre ďakuješ, ale druhý sa ne-vzdeláva. Ďakujem svojmu Bohu,že viacej hovorím jazykmi ako vyvšetci; ale v zbore by som radšejchcel prehovoriť päť slov svojoumysľou, to jest zrozumiteľne, abysom aj iných poučil, než desaťtisícslov jazykom.” (14:6,7,10,11,14,16-19)

Pavol vysvetľuje, že stará me-sačná jasnovidnosť, a vôbecvšetky extatické stavy, ktoré niesú preniknuté jasným vedomím,sa už nemôžu viac stať pevnýmzákladom ani hybnou silou žiad-neho reálneho spoločenského vý-voja do budúcnosti: “Alebo tiežkeby trúba vydala neistý hlas, ktosa bude chystať do boja? Tak ajvy, keby ste jazykom nevydalizrozumiteľného slova, ako sa budevedieť, čo sa hovorí? Lebo budetehovoriť do povetria.” (14:8,9)

Rozoznáva striktne, že duševnásenzibilita je jedna vec, a duchovnámúdrosť, schopnosť chápať, je vecdruhá: “Lebo jednému sa dáva... slovomúdrosti... a inému viera... inémuproroctvo, inému schopnosť rozoznaťduchov, inému druhy jazykov a iné-mu výklad jazykov.” (11:7-10)

Zoraďuje charizmatické schopnos-ti do hierachie a na prvé a najdôleži-tejšie miesto dáva dary duchovné,schopnosť múdro učiť, a až za ne, nadruhé miesto dary psychické: “A sícejednotlivých postavil Boh v cirkvi, ato ponajprv apoštolov, po druhé pro-rokov, po tretie učiteľov; potom divo-tvorné moci, potom milosti daryuzdravovania, ujímania sa potreb-

ných, správy, druhy jazykov.” (11:28)Aj mimoriadne schopnosti, ako senzi-bilta, liečiteľstvo a pod. majú splniťsvoju úlohu v organickom celku obce(12:4,5), ale stoja až na druhom mies-te a majú sa podriaďovať duchovnýmdarom.

Predvádzanie mimoriadnych feno-ménov, ako xenoglosia a pod., ktorésa dosahujú v zmenených stavoch ve-domia, môže splniť napríklad tú funk-ciu, že bude podnetom pre neveria-cich, aby uverili, že “existuje niečoviac”; no nemá význam pre duchovnýpokrok veriacich: “A tak sú jazykyna znamenie, a to nie tým, ktorí ve-ria, ale neveriacim; a proroctvo nieneveriacim, ale tým, ktorí veria.”(14:22)

“Channeling”, hovorenie nie sámza seba, už nemôže viac slúžiť akoprincíp pre reálnu komunikáciu me-dzi ľuďmi, ak táto má byť plodná:“Bratia, nebuďte deťmi... Keby sadovedna zišiel celý zbor, a všetci byhovorili jazykmi, a vošli by dovnútraprostí ľudia, ktorí sa nerozumejú doveci, alebo neveriaci, či nepovedia, žebláznite? Ale keby všetci prorokova-li, a vošiel by niekto neveriaci aleboprostý, kto sa nerozumie do veci, budekáravo usviedčaný od všetkých asúdený od všetkých.” (14:20,23,24)

Vidno však, že Pavol má s korint-skými “channelingistami” určité prob-lémy, a že musí stanoviť v zbore cel-kom praktické pravidlá, aby zaviedolporiadok: “Buďže hovorí niekto jazy-

kom, po dvoch alebo najviac po troch,a jeden po druhom, a jeden nech vy-kladá. A keby nebolo vykladača, nechmlčí v zbore, ale nech hovorí sám sebea Bohu.” (14:27,28)

Práve tak, milí priatelia, ako za sv.Pavla, máme aj my dnes v klubochzáujemcov o ezoteriku a v cirkváchľudí, ktorí hovoria “jazykmi”, ktorésú nezrozumiteľné. Vystupujú - nie vsvojom mene - s rozličnými posolstva-mi od neviditeľných “duchovnýchmajstrov”, od mimozemšťanov, od Je-žiša, panny Márie. Málokedy je vtýchto správach, ak vôbec dávajúzmysel, niečo nové a zároveň užitoč-né, s čím by ste si mohli niečo počať.

Títo ľudia najviac zdôrazňujú prá-ve to, že to “nemajú zo seba”, že sú

iba kanálmi, prípadne že ani nero-zumejú plne obsahu toho, čosprostredkujú - a to považujú prá-ve za to najväčšie potvrdeniesprávnosti a významnosti svojichvnemov. Zdôrazňujú, že sú ibanástrojom, vykonávateľom čohosialebo kohosi, lebo keby mali vy-stupovať sami za seba, len silousvojej vlastnej osobnosti, nemohliby viac povedať to, čo hovoria.Celkom netušiac, že taký stav sícedokazuje senzibilitu, ale je zároveňpríznakom duchovnej zaostalosti.

A pretože pôvodne jednotné ve-denie astrálnej sféry anjelmi sa odonej udalosti s pádom a rozštiepe-ním anjelov na dva tábory v baby-lonsko-egyptskej epoche narušilo(babylonské zmätenie jazykov!) -a s príchodom Krista na zem sa zastrálnej sféry definitívne stiahlo- kanalizujú teraz všetci títo ľu-

dia len rozličné oblasti kolektívne-ho podvedomia ľudstva, každý inú;úplne nevedome - a predsa z akýchsidôvodov vždy presvedčení, že to ichje to pravé - čo pochopiteľne nemôževiesť k ničomu inému, ako k zmätku.

Preto je, priatelia, také dôležité,aby bol v populárnej ezoterike - aknemá byť len luciferským, subjektív-nym uspokojovaním svojej vlastnejosoby alebo zábavou - tento zásadnýrozdiel medzi jasnovidnosťou slneč-nou a mesačnou správne pochopený;aby nehovorili len iní duchovia znás namiesto nás, ale aby sme mysami hovorili ako duchovia, ako du-chovne múdri ľudia. Preto je takédôležité, aby dnes každý hovorilsám za seba. Emil Páleš

JÁKOB ZÁPASÍ S ANJELOM

45

Stvoøení svìta a èlovìkav poznání duchovní vìdy

Předem bych chtěl upozornit, žetéma dnešní přednášky je nesmírněobsáhlé a vyžadovalo by vlastně sa-mo o sobě dlouhý cyklus přednášek,aniž by tím bylo zcela vyčerpáno.Dnešní přednáška nemůže proto při-nést víc než jen základní úvahu a hru-bý nástin vývoje světa a člověka, jakse jeví duchovnímu poznání. Navazujedo jisté míry na přednášku “Duchov-ní kosmos”, proslovenou zde na pod-zim loňského roku. Jako ta se pokou-šela nastínit duchovní kosmologii, ná-mětem dnešní je duchovní kosmogo-nie.

Ve starých dobách nalézal člo-věk odpověď na své kosmogo-nické otázky v obrazech mý-tů, které se sice v jednotli-vých kulturních oblastechlišily, ale jedno měly spo-lečné: svět i člověk je dí-lem bohů, jejich počá-tek byl hledán v du-chovním světě - tak toodpovídalo stupni sta-rého, snově-zřivého vě-domí. Když člověk za-čal tuto schopnost ztrá-cet, dostávalo se mu poz-nání skrze zjevení, trado-vaného nejprve dlouhoudobu ústně, později pak za-chyceného ve svatých knihách.Klasickým příkladem je tu Moj-žíšova Genese, která plní svou úlo-hu dodnes. Nutno však připomenout,že i mluva Zjevení je obrazná, imagi-nativní a že ji nelze chápat naivně ma-terialisticky.

Druhou cestou poznání bylo sa-mostatné filosofické myšlení, jak sevyvinulo především ve starém Řecku.I to vycházelo ve svých počátcích zmýtů, snažilo se však jejich obrazy vy-jádřit pojmy, tehdy ovšem ne ještě takabstraktně stínovými, jako je tomudnes, nýbrž pojmy prožívanými v plnéživotnosti, jako něco, co vycházelo zeskutečnosti, co z ní samo hovořilo.Bylo proto samozřejmé, že příčinavzniku světa i člověka byla hledánastále v duchovním světě; na počátku

ly smysly a které třídil a pořádal svýmrozumem. Staré mýty se staly pro ně-ho bezcennými výtvory fantazie, zje-vení nevědeckým postulátem, myšle-ní, jež nevycházelo ze smyslového po-zorování, jen planou spekulací. Mís-to zážitku a zjevení objevuje se v kos-mogonickém výkladu nový určujícíčinitel: vědecká hypotéza, založená nasouhrnu pozorovaných faktů, popří-padě na experimentu. Příznačný jeúdajný výrok La Placeův, který bylNapoleonem dotázán, jaké místo máv jeho mechanistickém výkladuvzniku vesmíru Stvořitel, odpověděl:

“Pane, této hypotézy jsem nemělzapotřebí.” Pravdou však je, že

materialistická věda, kteráovládla v 19. - 20. století

zcela pole, dosadila všu-de tam, kde nestačila vjejích teoriích mecha-nická kauzalita, místobožského tvůrce jinémocné božstvo -náhodu, která hrajehlavní roli jak při vzni-ku našeho světa a živo-ta na zemi, tak i člově-ka. I když mnozí hlavní

představitelé vědy mezinimi např. i Darwin, za-

chovávali vnější vztah ktradiční religiozitě, v jejich

vědeckém myšlení, určujícímcelkový vývoj poznání, se nijak ne-

projevil. Poznávající člověk dnešní do-by se zcela oddělil od duchovního svě-ta, postavil se na vlastní nohy a snažíse ze svého zorného úhlu pochopit to,co je dostupno jeho vědomí.

Dosahuje tím poznání, které se sicevyznačuje v mnoha směrech matema-tickou přesností, ale na základní otáz-ky podstaty a smyslu své existence iexistence světa není schopno odpoví-dat jinak, než teoriemi a hypotézami,jejich “poločas” platnosti se stále vícezkracuje. V krajním případě se stavík takovýmto otázkám skepticky a po-važuje je za “nevědecké”. Mnohemdůležitější než proměnlivé teorie a hy-potézy jsou však duševní schopnosti,

vnímatelné skutečnosti stál demiúrgos- božský stvořitel.

Středověkým myslitelům, kteří na-vazovali na řecké myšlení, ať už v pla-tónské nebo aristotelské podobě, sestala filosofie jen jakousi služebnicítheologie , vysvětlujícípojmovou m l uv o up r a v d y Zjevení.P o j m y v š a kztrá- c e l y

postupně s v o uživotnost, stávaly se spíše výtvoremspekulace než zážitku, i když myšlenídosahovalo přitom neobyčejné vir-tuozity, jako tomu bylo ve vrcholnéscholastice.

Zlom v kosmogonickém nazíránínastal až v novověku, hlavně od 17.století, kdy se začaly silně rozvíjetpřírodní vědy a v souvislosti s tím seměnil postoj člověka k dosavadnímhodnotám a formám poznání. Z pro-živatele a spekulujícího myslitele sestával pozorovatel, který shromažďo-val poznatky, jež mu zprostředkováva-

Zdenìk Váòa

46

které člověk ve svém úsilí o vědecképoznání během posledních staletí zís-kal: přesnost pozorování, objektivnílogické myšlení, střízlivost a věcnostúsudku, jimiž své vjemy a pojmy třídía pořádá. To jsou všechno kladné hod-noty, které nelze pomíjet. Jde pouze oto dát takto získaným duševním silámjiný směr.

Jako exaktní pozorovatel světa ajeho vnějších jevů zapomíná totiž člo-věk na to nejdůležitější - na sebe sa-ma. Ale přitom právě v něm je klíč kpochopení všeho, co ho ve světě ob-klopuje. Na tuto skutečnost upozorňu-je duchovní věda anthroposofie - slovyR. Steinera: “Anthroposofie je cestoupoznání, která chce vést duchovnípodstatu lidské bytosti k duchovnípodstatě vesmíru... Zprostředkovávápoznatky, získané duchovním způso-bem. Činí však to jen proto, že kaž-dodenní život a věda založená nasmyslovém vnímání a rozumové čin-nosti dospívá k mezi životní cesty,na níž by duševní život člověkamusel odumřít, kdyby tuto meznemohl překročit.”

Zní to sice paradoxně, alepřesto je tomu tak: opravdovépoznání toho, jak vznikl náš světa s ním i člověk, nenaleznemepomocí fyzikálních a astrono-mických přístrojů, byť sebedo-konalejších a sebejemnějších - tynás vedou stále jen k určité hrani-ci, k určité mezi, za kterou nenímožno jít dále - tohoto překročení lzedosáhnout jen intenzívním sebepoz-náním, rozšířením vlastního vědomído jiných vrstev bytí, než nám zpros-tředkovávají smysly. K tomu je všaktřeba zachovat a využít oněch dušev-ních schopností, jež v člověku vypěs-tovala západní věda.

Na této cestě sebepoznání dospíváčlověk především k vědomí článků svébytosti, jak jsme si je tu již několikrátcharakterizovali: já - jako individuál-ní duševně-duchovní jádro, to, co činíčlověka člověkem; duševní či astrálníschránu, která je nositelem pudů, žá-dostí, vášní a kterou má společnou sezvířaty; životní či étherné tělo, kteréje zdrojem všech životních sil a pro-cesů a jež má společné s rostlinami; afyzické tělo jako jediný hmotný, smys-lově vnímatelný organismus, v němžvšechny vyšší články působí a kterésamo o sobě - bez těchto článků - lzesrovnat s minerálním světem.

To jsou 4 vrstvy bytí, jež nese člo-věk v sobě, které jsou na různém stup-ni vývoje a dokonalosti a odrážejí takz určitého aspektu i různé vývojovéfáze člověka. Z hlediska pozemskéhoživota nejméně vyvinutým a proto nej-mladším článkem člověka je jeho já,dokonalejším a starším článkem je je-ho duševní tělo, na vyšším stupni vý-voje stojí jeho životní schrána a nej-starším a nejdokonaleji organizova-ným článkem je jeho tělo fyzické.

Druhým východiskem, které s tím-to poznáním článků souvisí, jsou roz-dílné stavy vědomí: bdělé, předmětnévědomí, jímž se vyznačuje člověk jakobytost já; snové, obrazné vědomí, ježmá člověk ve stavu spánku nebo bdě-lého snění a které je vlastností astrální-ho těla - toto vědomí mají i zvířata;

vědomí bezesného spánku, příznačnépro étherné tělo a pro život rostlin; akonečně vědomí hlubokého transu,podobného smrti - vlastní vědomí fy-zického těla a minerálního světa.

Rozšíření vlastního vědomí - jiný-mi slovy - zasvěcení - záleží právě vtom, že bdělé vědomí já postupně roz-šiřujeme do toho, co jinak leží v našempodvědomí a nevědomí, to znamená,že postupně jím prosvěcujeme své vě-domí snové, spánkové a vědomí tran-su. Východiskem této cesty je protovědomí já - ono “ucho jehly”, jímž jemožno vejít do “království nebeské-ho”. Každá jiná cesta, spojená s potla-čováním či úplným vypřáhnutím bdě-lého vědomí já, jak se praktikuje ze-jména ve východní mystice nebo v zá-padním spiritismu, vede jen k atavis-tickým zážitkům, kde je velká mož-

nost omylů.Pronikneme-li svým bdělým vědo-

mím já do snového vědomí, v němžjinak polobdíme, polospíme, vystou-píme na první stupeň nadsmyslovéhopoznání, jejž R. Steiner nazývá ima-ginací čili bdělým obrazným vědo-mím. Ke 2. stupni - inspiraci - vedeproniknutí bdělého vědomí do sférybezesného spánku; do nejhlubší vrstvybytí na stupni intuice přivádí pak pro-svícení bdělým vědomím vědomí tran-su.

Tímto způsobem však může člověkproniknout nejen do stále hlubší ahlubší vrstvy svého vlastního bytí auvědomovat si tak jednotlivé fázevlastního vývoje, nýbrž poznávat i vý-vojové stupně světa, do něhož je zasa-zen a s nímž neodlučně souvisí. Každýčlověk - jako mikrokosmos - zrcadlív sobě velký svět - makrokosmos amůže jej proto pochopit pravým se-

bepoznáním. Každý z nás nese v so-bě jakoby ve zkratce či esenci vý-

voj světa - jako každá kapka rosyzrcadlí v sobě celé slunce.

Tato skutečnost byla známave starých mysteriích a trado-vána různými formami ve sta-rých esoterních školách. V no-vé podobě, přiměřené vědomídnešního člověka, se ji pokouší

interpretovat - nikoli z tradice,ale z přímého poznání - současná

duchovní věda.Východiskem je základní pozna-

tek, že všechno fyzické, všechnohmotné kolem nás, má duchovnípříčinu. Zvednu-li např. ruku, mohusice podrobně popsat mechanismussvalů a kostí, spolu s příslušným ner-vovým popudem, ale vlastní příčinouje duševní hnutí, úmysl, představa, te-dy něco nehmotného. Podobně jsou zavšemi procesy a proměnami smyslo-vě-fyzického světa duchovní děje, kte-ré je možno sledovat nadsmyslovýmpoznáním, jež ukazuje, že všechen vi-ditelný hmotný svět, včetně člověka,vznikal postupným zhušťováním ně-čeho, co bylo původně duchovní pod-staty.

Jako pára se sráží ve vodu a tatotuhne v led, když jí odnímáme teplo,tak i země a s ní i fyzické tělo člověkaprocházely postupným zhušťovánímsvé substance, všechny předchozí sta-vy jsou přitom určitým způsobem za-chovány.

Tak např. u fyzického těla tvoří

47

nejhustší substanci kosti a svaly. Vět-šinu jeho substance však tvoří zároveňtekutiny - člověk je v tomto smyslu ivodní bytostí. Do celého organismupůsobí i vzduch, který vdechujeme -fyzické tělo je i vzdušným, plynnýmútvarem, jemnějším než oba předcho-zí. Nejjemnějším je však teplo, kterénás cele proniká a jež zároveň pře-chází z fyzické substanciality do du-ševnosti, do něčeho, co může být pro-žíváno i vnitřně nezávisle na vnějšíchpodnětech.

Tato stupňovitá řada nám nazna-čuje, jak postupovalo zhušťování sub-stance země i fyzického těla člověka -všechny jeho fáze se v nás zachovalya nosíme je v sobě:

1) tepelnou fázi, která je v esoter-ní tradici nazývána “starým Satur-nem”;

2) vzdušnou (plynnou) fázi, kte-rou označujeme jako “staré Slunce”;

3) vodní (tekutou) fázi, zvanou“starý Měsíc” a konečně

4) pevnou, zemskou fázi, kteroupředstavuje dnešní Země.

Z hlediska fyzického vývoje prošlatedy naše Země 4 stupni planetárníhovývoje (a s ní i lidské fyzické tělo) čičtyřmi inkarnacemi. Všechny mělysvé duchovní příčiny, které může poz-návat ten, kdo se pozvedl od smyslo-vého vnímání viditelného světa k vní-mání neviditelných, nadsmyslovýchsil a dějů, jež mu daly vzniknout. Pro-tože jde o bytí mimo čas a prostor,tyto síly a děje nemizí spolu s promě-nami fyzického světa, ale zanecháva-jí své nepomíjivé stopy či otisky v du-chovním základu světa - v tzv. “kroni-ce Akaša”, jak tuto skutečnost nazý-vali staří Indové - kronika, v níž jemožno “číst” a bádat. Z ní také po-cházejí všechna sdělení duchovní vě-dy, která nejsou samozřejmě předklá-dána k věření, ale jejichž možnost čipravděpodobnost může být nahlédnu-ta nepředpojatým myšlením, pokudčlověk ještě sám nedisponuje přísluš-nými schopnostmi.

Podívejme se nyní na tato sděleníve stručném přehledu jednotlivých vý-vojových stupňů.

Starý Saturn

Prvotní stav našeho vesmíru, tj. téjeho části, jež tvoří naší planetárnísoustavu, je stav tepla; nebylo tu nic

plynného, tekutého nebo pevného. Toje pro dnešního fyzika který zná teplojen jako vlastnost plynných, tekutýcha pevných substancí, jistě něco těžkopředstavitelného. Z hlediska duchovnívědy je však teplo především vnitřnímduševním zážitkem - fyzické teplo jepouze jeho vnější stránkou, jeho účin-kem. Toto teplo se pak později zhuš-ťuje v plynný stav, jako pára se zhuš-ťuje ve vodu apod. O takovéto vnitřněprožívané teplo u starého Saturnu takéšlo - byl to svět, smyslově ještě nevní-matelný, neprostorový, svět čistéhočasu.

Toto světové “těleso” starého Sa-turnu bylo vnitřně diferencováno, po-zůstávalo vlastně z množství tepelných“těl”, představujících zárodky dnešní-ho fyzického těla člověka. Z dnešníchpřírodních říší tu byl vlastně jen člo-věk - ale pouze v této tepelné podoběfyzického těla.

Kromě člověka, resp. jeho fyzic-kých těl tu byly jen bytosti duchovníhosvěta, které obklopovaly starý Saturn

jako dnes obklopuje atmosféra Zemia působily v něm tvořivě.

Toto působení procházelo sedmietapami, v nichž se postupně projevo-vala tvůrčí činnost hierarchických by-tostí:

1) Na počátku byla oběť - vyzařo-vání čisté vůle bytostí 1. hierarchie,zvané v křesťanské esoterii Trůny čiDuchové vůle. Z volního aktu obětičásti jejich vlastní substance starýSaturn vlastně vznikl. S touto čistouniternou vůlí se pak spojují další by-tosti - Kyriotetés či Duchové moud-rosti a dávají tepelnému, jinak neži-vému tělesu schopnost zrcadlit život.

2) Dynameis - Duchové pohybupak pronikají tento odrážený životsvými city, takže starý Saturn se jevíjako oduševněná bytost.

3) Exusiai - Duchové formy tentocitový život, tuto duševnost diferen-cují jakoby v projevy jednotlivých by-tostí - saturnské těleso se jeví jakoshluk oduševnělých bytostí, jejž by-chom mohli srovnat s útvarem mali-ny.

Aby sme pochopili, èo vlastnesme, musíme zachyti� myšlienky asny svetov, ktoré nás zrodili.

Goyen

4) Tehdejší lidstvo představovalybytosti, které stojí dnes na stupni Ar-chai - Duchů osobnosti či Prapo-čátků. Tito lidé starého Saturnu pro-mítali své já do oduševněných bytos-tí, dávaly jim - ovšem jen v zrcadlení- charakter osobnosti, přičemž tep-lem vyzařovaným ze Saturnu si totojá uvědomovali. Byl to tedy zcela jinýtyp člověka než dnes, neboť jeho nej-nižším článkem nebylo fyzické, ale as-trální tělo a já, jež si uvědomovalprávě díky zpětně vyzařovanému tep-lu Saturnu.

5) V dalším vývoji Saturnu dochá-zí ke změně: zatímco až dosud bylovšechno dění pouhým zrcadlenímvnějšího života a pocitů, začíná nyníjakýsi vnitřní život, který se projevu-je jako světélkování. - Je to výraz sku-tečnosti, že Archandělé (za pomociSerafínů) vyvíjejí v tepelných tělechSaturnu obrazné snové vědomí. Tovtiskuje do těchto těl duchovní zárod-ky lidských smyslových orgánů.

6) Tento vývoj pokračuje u bytos-tí, které dnes stojí na stupni Andělů.Ti získávají (pomocí Cherubínů) vě-domí odpovídající spánku a svýmiéthernými těly vnášejí do Saturnu ži-vot a projevy látkové výměny, chuťo-vými pocity, navenek vyjádřenýmitóny.

7) Konečně pak dochází k tomu,že člověk, který se jeví na starém Sa-turnu jako jakýsi proměnlivý fantóm,získává pomocí Trůnů temné vědomí,jaké mají dnešní minerály. Odráží vsobě v malém život celého Saturnu apodobá se stroji, řízenému zvenčíTrůny.

Po dosažení tohoto vývojovéhostupně život Saturnu odumírá - asijako když odumírá rostlina, která vy-vinula semena. Tvůrčí hierarchickébytosti se stahují, světové těleso serozpouští, vrací do čistě duchovníhostavu - nastává pralaya, období kliduči “Brahmova noc” před dalším“dnem” tvoření.

Na případnou otázku, co Saturnupředcházelo, lze odpovědět, že to bylaprávě taková “noc”, čistě duchovníbytí (bezprostředně před jeho vznikemto byla především čistá niternost Trů-nů, duchovní (tj. temné) světlo Kyrio-tetés, duševní teplo Dynameis). Vzhle-dem k tomu, co označujeme pojmemčas, to bylo “čisté trvání”. Teprve spo-lu se vznikem tepelného stavu Saturnuse vlastně objevuje to, co nazýváme

48

ský stupeň, po němž dochází ke zhuš-tění tepelné substance v plynnou(vzdušnou) - dosud temné těleso začí-ná zářit, s časem se spojuje prostor,který je světlem vyzařován.

Úlohu vedoucích tvůrčích bytostípřejímají nyní Duchové moudrosti -Kyriotetés, kteří vtiskují do vzdušnéhofyzického těla člověka život - éthernétělo. Člověk tak nabývá vědomí spán-

ku, jako má rostlina. Na vývojispolupracují příslušným způ-

sobem i ostatní hierarchie,přičemž Archandělé dosa-

hují stupně lidství. Docházívšak také k dělení, vyplý-vající z toho, že některé by-tosti se opožďují a nedosa-

hují vyššího stupně. Vytvá-řejí tak vedle zářícího

Slunce nové temné těle-so Saturnu, z něhož

působí i na vývojčlověka.

Starý Mìsíc

Třetím planetárním stavem Zeměje tzv. “starý Měsíc”, který nemá nicspolečného s dnešním satelitem Země.Na jeho počátku se opět opakují najiné úrovni první dva stavy: starý Sa-turn a staré Slunce. Substance světo-vého tělesa se pak zhušťuje v tekutý(vodní) stav.

Do popředí vystupuje nyní hierar-chie Duchů pohybu (Dynameis), kte-ří vtiskují člověku astrální tělo, ježse v něm projevuje jako střídavý proudpocitů libosti a nelibosti, jež se pozdějimění na náznak přání a žádostí. Fyzic-ké tělo člověka se zhušťuje rovněž vtekutý stav, jeho vědomí je snové. Jeto jakýsi zvířecí člověk, přičemž lid-ské bytosti, které zůstaly stát na stupniSaturnu a Slunce vytvářejí cosi, co sepodobá minerálním rostlinám a rost-linným zvířatům - to byly dvě nižšíříše pod člověkem. Zbytkem měsíč-ních zvířecích rostlin je např. jmelí,parazitující na rostlinném základě,odtud jeho posvátnost.

Opozdilé hierarchické bytosti dá-vají vzniknout odděleným tělesům azejména se tehdy odděluje Slunce, naněmž zůstávají vyšší bytosti, od vlast-ního Měsíce, který se stává jeho oběž-nicí a kde působí nižší hierarchie spolus člověkem.

“čas” - je to však čistý čas, bez prosto-ru.

Celý saturnský vývoj se tedy jevíjako vyzáření vůle Trůnu, která je pakdále tvořivě propracována dalšímihierarchickými bytostmi, jež přitomsamy prodělávají určitý vývoj. Umoc-ňují své schopnosti a výsledkem jejichčinnosti je, že na konci Saturnu dosa-hují vyššího stupně bytí.

Saturnským stupněm vývoje naše-ho světa jsme se zabývali poněkudpodrobněji, aby bylo možno si učinitpředstavu o tom, jak se jeví proces“stvoření světa a člověka” z hlediskaduchovního poznání, jak vypadákonkrétně ono “podávání zlatýchvěder na nebeském žebříku”.

Další stupně si přehlédneme vzhle-dem k jejich složitosti jen v hlavníchrysech. V jednotlivostech je možno ses nimi seznámit v některých spisech apřednáškových cyklech R. Steinera,hlavně v “Tajné vědě”, “Rosikrucián-ské teosofii”, “Základech esoteriky”,“Tajemství biblické genesis” a d.

Staré Slunce

Zákonem vývoje je, že na každémnovém stupni dochází ke krátkémuopakování předchozího, a to v přizpů-sobené podobě. Na počátku staréhoSlunce se tedy nejprve opakuje saturn-

Na vrcholu měsíčního bytí dosahu-jí Andělé stupeň lidství - člověk je po-ciťuje jako svá já, byla to ovšem jáskupinová, která se zrcadlila v celéskupině lidí. V závěru vývoje docházík opětnému spojení Měsíce se Slun-cem, všechno fyzické se etherizuje aKyriotetés vtiskují celé planetě sílymoudrosti. Měsíc se tak stává “kos-mem moudrosti”, jejímž dědictvím jemoudrost, kterou pozorujeme v dneš-ní přírodě.

Zemì

Země ve své dnešní podobě před-stavuje tedy 4. stupeň kosmogonické-ho procesu. Po zduchovnění předcho-zího měsíčního stupně následovalonejprve v metamorfóze trojí opaková-ní předchozích stavů: saturnského -tzv. polární doba, slunečného - hy-perborejská epocha a měsíčního - do-ba lemurská. Teprve ve 4. období,zvaném atlantském, zhušťuje se Ze-mě do pevné substance, což platí i profyzické tělo člověka, do něhož nynívstupuje, kromě oživujícího éthernéhotěla a oduševňujícího astrálního těla ijeho duchovní článek - já. Jeho vědo-mí se postupně rozjasňuje v dnešníbdělé předmětné vědomí.

Dříve však, než vývoj dospěl k to-muto bodu, došlo k některým událos-tem, které ho silně ovlivnily, ba uspí-šily. V době lemurské (opakování sta-rého Měsíce) byla Země, tehdy ještěplasticky tvárná, spojena s Měsícem.Pod jeho vlivem začala však tuhnouttak, že většina lidských duší se nemoh-la inkarnovat na Zemi v přiměřenýchfyzických tělech. Koncem lemurskédoby došlo proto k odloučení Měsíceze Země, která se tak ocitla v rovno-váze mezi působením měsíčních a slu-nečních vlivů. To mělo pro její dalšívývoj rozhodující význam. Bytost člo-věka, až dosud jednotná, se rozdělilana dvě pohlaví: mužské - s převažují-cím vlivem slunečním, a ženské, kdepůsobí silněji Měsíc.

Tím se vlastně dovršuje proces di-ferenciace člověka, jenž provázel je-ho sestup z duchovních oblastí do stálehustší substance Země. Vzestupná vý-vojová linie, kterou sleduje ve vrstváchZemě geologie, paleontologie, anthro-pologie a archeologie, není ničím ji-ným, než obráceným zrcadlením se-stupu vlastní lidské bytosti, při němžtato vylučuje postupně ze sebe mine-

Ó, modlitba,ty, ktorá bdieš aj v spánku,aká si krásna!

Tam, na nebi, slnce -tu, v srdci, plamienok;zem pod nohamia oči zdvihnuték hviezdam.

49

rální říši, rostlinstvo, zvířata (včetně“opolidí”) a nakonec se diferencuje ive své vlastní vnitřní polaritě. Tím sevlastně teprve stává pozemským člo-věkem, schopným spojit se s pozem-skou substancí. Rozdělením obouprincipů se zužuje vědomí člověka,rozprostřené dosud do dálav - druhépohlaví se stává nyní jeho vnějšímokolím, na němž se probouzí jeho po-zemské vědomí a život smyslů. Stopypůvodní jednoty se zachovaly nejen vněkterých tělesných znacích (prsníbradavky u muže apod.), ale přede-vším ve skutečnosti, že muž má v soběétherné tělo ženské (aktivní síly na dol-ním pólu a receptivní na horním pó-lu), kdežto žena mužské (receptivní nadolním pólu, aktivní na horním - sílyfantazie - umělec tvoří vlastně “žen-sky”).

Vůdci tohoto vývoje Země a člově-ka jsou nyní Exusiai - bibličtí Elohim(plurál!) či Duchové formy. Ti dáva-jí lidskému fyzickému tělu formu,způsobilou k přijetí duchovního člán-ku já, které je jejich darem a obětí.Včleněním já, jež ovládalo až dosudsvé schrány zvenčí, do těchto schrán- astrální, étherné a fyzické - se člověkteprve stává v pravém smyslu člově-kem, individuální bytostí, homo sa-piens.

Současně však došlo k tomu, žena jeho astrální tělo působily opozdilébytosti starého Měsíce a vtiskly muvětší samostatnost, takže si člověk mo-hl sám sebe uvědomovat jako pozná-vající subjekt a nezrcadlit pouze pa-sívně své okolí, jako dosud. To všakmělo i svou druhou negativní stránku:jeho já bylo silněji vystaveno vlivůmastrálního těla s jeho pudy a žádostmi,city sympatií a antipatií a stalo se naněm závislé. To je skutečnost, kterouje možno nazvat luciferským “svo-dem” a co Bible nazývá “pokušenímv ráji” a “pádem do hříchu”. Lucifer-ské bytosti tak dávají člověku sicemožnost svobody, ale zároveň i mož-nost omylu a zla. Člověk se také spojilvíce s pozemskou hmotou a klesl doní hlouběji než mu bylo určeno. Ná-sledkem jsou nemoci a jako hlavní zlo- smrt. Dokončenie v budúcom čísle

Vo vydavateľstve vyšlo:

Rudolf Steiner: Poznávanie vyšších svetov. Štyri cnosti.

Osem meditácií

jové stupne, ktorými prechádza naševedomie pri duchovnej práci: imagi-natívne, inšpiratívne a intuitívne poz-nanie. Prednáška O štyroch platón-skych cnostiach a Osem meditácií súnámetom na ďalšie prehlbovanievlastnej duchovnej práce.

“Cesty, na ktorých človek dozrie-va a na ktorých môže prijať skryté ta-jomstvá, sú presne určené. Ich smerje vopred vyjadrený nezmazateľnými,večnými písmenami v duchovných sve-toch, v ktorých zasvätenci strážia vyš-šie tajomstvá. V starých dobách, eštepred našimi “dejinami”, boli chrámyducha viditeľné aj navonok: dnes, keďsa svet stal neduchovným, nenachá-dzajú sa vo svete viditeľnom pre von-kajší zrak. Ale duchovne sú prítomnévšade, každý, kto ich hľadá, ich môženájsť.”

Pre toho, kto chce dosiahnuť sku-točné reálne výsledky v ezoternom vý-voji, je táto kniha učebnicou, v ktorejbude listovať po celý život. S rešpek-tom k slobode duše jednotlivca a priplnom vedomí seba samého nás dove-die tak vysoko ako máloktorá iná.

Od nepamäti sa človek snaží po-odhrnúť Isidin závoj a nahliadnuť dotajomstiev za prírodou a svojím vlast-ným osudom. Je to tajomstvo, ktoré ječlovek chtiac-nechtiac pri svojej pútipo Zemi nútený odhaľovať, tajomstvov ktorom hľadá hlboko ukrytú podstatusvojho pôvodu i zmyslu bytia, v ktoromtuší, že z vyšších svetov prišiel a opäťsa tam vráti.

Rudolf Steiner v diele Poznávanievyšších svetov ukazuje konkrétnu cestuzasvätenia a spoznávania vyšších sve-tov práve pre človeka súčasnosti. Bezuviaznutia v rôznych mediálnych sta-voch a upadaní do nevedomia knihaukazuje, ako si možno za prítomnostiplného vedomia a s prispením čistéhomyslenia vypracovať duchovné orgá-ny, ktoré umožnia zrieť skutočnostinadzmyslového sveta, nahliadať akodo éterických a astrálnych svetov, takaj obstáť pri stretnutí s malým i veľ-kým strážcom prahu.

Filozofia tohto učenia umožňuje vdnešnej materialistickej dobe nastúpiťcestu k vyšším svetom bez toho, abyčlovek musel zaprieť svet v ktorom žije,musel odísť do pustovne alebo sa vzdaťsvojej vlastne osobnosti v prospechgurua, sekty, skupinovosti. Práve na-opak. Posilnenie vlastnej individuali-ty jasné vedomie a čisté myslenie súnevyhnutnými atribútmi tejto cesty.

Zmysel tajného školenia nespočí-va v tom, aby človek unikol z bežnéhoživota. Práve naopak. Schopnosti, poz-nanie a sily, ktoré takto získame, námumožnia - a zároveň kladú za povin-nosť - žiť lepšie “dennú” realitu, učianás, čo je život a ako ho žiť.

Sú to tie najjednoduchšie, zdanlivobanálne cvičenia, ako ovládanie myš-lienok, činov, cítenia, úsilie o duševnúrovnováhu, pristupovať ku všetkému súctou atď., alebo pozorovanie rastlín,zvierat, nebeských telies, čo vedú k týmnajväčším výsledkom.

Oproti prvému vydaniu Poznáva-nia vyšších svetov v slovenčine, súv tomto zväzku i ďalšie tri diela R.Steinera: Stupne vyššieho poznania -popisujú detailnejšie jednotlivé vývo-

Kniha “Poznávanie vyšších svetov”je v súčasnosti vypredaná.

A smr� je zlo - tak bohoviauznali: veï keby bola krásna,tiež by umierali.

Sapfo

50

Pri mojej prednáškovej činnosti saniekedy stretávam s tým, že ľudia chcú,aby som “len tak niečo, čokoľvek roz-prával o duchovnom svete”, ale nema-jú pri tom žiadnu konkrétnu otázku, naktorú by pociťovali bytostnú potrebu siodpovedať. Otázka je však podmienkoutoho, aby mohla prísť odpoveď. Dobráotázka je vizitkou toho, že pýtajúci sadanou témou vážne zaoberal, vynaložiluž predtým vlastné úsilie na jej rozrie-šenie a tým pripravil, skypril pôdu svo-jej duše na to, aby do nej mohlo byť za-sadené semiačko odpovede a mohlo vnej vzklíčiť. Dávať odpovede bez otázokznamená hádzať zrná na neúrodnú pôdu,lebo taká duša, ktorá nevynaložila vlast-né úsilie ani na to, aby dospela k jasnejformulácii otázky, nemá predpoklady nato, aby pochopila odpoveď.

Kto by teda očakával z našej stranynejaký hotový prednáškový program,ktorý bude môcť pasívne-informatívneskonzumovať, bude sa na stretnutí nudiť.Tak ako kulturista nemôže zosilnieť tým,že si bude prezerať časopisy o kulturis-tike alebo sa chodiť dívať na súťaže, ne-môže duch poslucháčov zosilnieť tým,že sa len dívajú na prednášajúceho, ke-by ako múdro a krásne rozprával. Du-chovná aktivita musí výjsť z Vás - účast-níkov. Preto očakávam, že po tom všet-kom, čo bolo doteraz publikované v Sop-hii, prídete so zrelými otázkami ako vi-zitkou vlastnej práce, na ktoré sa pokú-sime v spoločnom kruhu nájsť odpovede,a že v duchovnej atmosfére, ktorú vytvo-ríme, spadne nejedna nová odpoveď akozrelý plod nášho úsilia po poznaní.

S pozdravom, Emil Páleš

P.O. Box 151, 810 00Bratislava 1¯Vydá-va: Vydavateľstvo

¯Šéfredak-tor: RNDr. Emil Pá-

leš, CSc.¯Redakčný kolektív: RNDr.Erich Šašinka, Mgr. Peter Marman,Zdena Djuračková, Elena Králová¯Redaktorka vo Viedni: Sylvia Mi-kolajová ¯Redaktor v Čechách: Ing.Karel Funk ¯Grafická úprava:EmilPáleš & Marcel Hason¯Výtvarníč-ka:Zdislava Sýkorová ¯Prekladateľ-ka: Dr. Patrícia Elexová ¯ Tel: redak-cia:5252033¯objednávky na pred-platné časopisu (vrátane starších čí-sel): PhDr. Táňa Grigorjanová, CSc.:777 801; ¯ správa nadácie: RNDr.Jitka Tereková: 249 201;¯psycholo-gické poradenstvo: PhDr. Peter Sklár:762 366 ¯ Čestný člen redakcie: jehoexcelencia Karan Singh, maharadžaz Džammu a Kašmíru ¯ Tlač: FI-DAT, tel/fax: 240 84 63 ¯ Vychádza4-krát do roka ¯ Náklad: 3000 ks ¯Cena jedného výtlačku: 40.- Sk(Kč)¯ Ročné predplatné: 160.- Sk(Kč) ¯ Rozširujú súkromné kolpor-térske siete a knihkupectvá ¯ Re-gistračné číslo: MK SR 659/92

Bankové spojenie: Nadácia Sophia,Čs. obchodná banka, Lehockého 3,812 25 Bratislava; č. ú.: 202113003/7500. Zo zahraničia: Acc. No.: 02-11300000/7500, Swift: CEKOSKBX

V budúcich číslach:

Putovanie GráluEurópou

Duchovná fyziológia:Archanjel Anael a systém

endokrinných žliazľudského tela

Jesenné stretnutiečitateľov Sophie

Milí priatelia,radi by sme Vás informovali o stret-

nutí čitateľov časopisu Sophia, ktoré sauskutoční v dňoch 2.-5.októbra 1997 nachate v Bystrej pri Brezne. Začiatok je2.10. vo štvrtok večer.

Keďže na každé stretnutie sa námprihlási asi dvakrát viac záujemcov, akoje kapacita chaty, sme nútení zo záujem-cov vyberať. Preto Vás prosíme, aby stev liste, ktorým sa prihlásite, napísali ajniečo o sebe, čo robíte na duchovnejceste, ale i v živote, o čom by ste sa chce-li rozprávať a pod. Nezabudnite uviesťsvoju adresu, vek a telefón domov a dopráce. Cena za stretnutie včítane stravya ubytovania bude okolo 1400 korún.Bližšie informácie Vám zašleme osobne.

Tešíme sa na stretnutie, redakcia

K obsahu stretnutiaStretávame sa preto, lebo vidíme, že

svetové dianie okolo nás nie je v súlade,ale v stále väčšom rozpore s tým, čo vnašom vnútri cítime ako Krásne, Pravdi-vé a Dobré; že človek, ktorý chce žiťpravdivo, je stále viac vytláčaný na pe-rifériu spoločnosti. My však už nechce-me odísť zo sveta do pustovne na vrchol-ky Himalájí alebo niekam do odľahlýchlesov; nech teraz svet odíde, nech sapremení; nech sa jeho zdanlivo obrovskámoc, ktorá je však založená len na ne-vedomosti, strachu a slabostiach ľudí,teraz rozplynie ako posledné zvyšky no-ci pri východe slnka pred tou Odvahoua Poznaním, ktoré svitajú v našich srd-ciach.

»Aby sme mohli pohnúť svetom,musíme najprv nájsť pevný bod v na-šom vnútri.«

Cieľom a hlavnou témou nášho stret-nutia bude - ako po minulé roky - vná-šanie duchovných hodnôt do života,problém transformácie zla a premenasveta podľa večných pravzorov Ducha.

Každý, kto sa o toto vo svojom vlast-nom živote opravdivo pokúšal, má bez-pochyby množstvo zážitkov, poznatkova páľčivých otázok, o ktoré sa budechcieť podeliť s ostatnými. Ak sa námpodarí vyburcovať našu duchovnú pod-statu zo spánku k vlastnej myšlienkovejaktivite, vzniknú možno - pri posede-niach pri ohni - dialógy, ktoré nás všet-kých posunú o veľký kus dopredu a roz-šíria náš duchovný obzor.

@ Prvá strana obálky: Ellen Lóri-en: La Trinite (Trojica) @ Štvrtá stra-na obálky: John Roddam Spencer-Stanhope: Love & the Maiden (Lás-ka a dievča) @ Perokresby: na strane2, 4, 9, 15, 17, 18, 23, 31, 45, 48, 51:Zdislava Sýkorová @ 34: NadeždaAntipova @ 36: Jim Nelson @ 43:Phoenix & Arabeth @ 42: KatherineWhite @ 29: Monika Kabeleová @42, 43, 44: Gustave Doré

Časopis Sophia i knihy z vydava-teľstva Sophia sa objednávajú prostred-níctvom poštovej poukážky typu C. Naprednú stranu poukážky vypíšte sumu,ktorú posielate a na zadnú stranu, dokolónky správa pre prijímateľa napíšte,za čo túto sumu platíte.

Na Slovensku plaťte poštovou pou-kážkou typu C na adresu: Sophia, P. O.Box 206, 810 00 Bratislava 1.

V Čechách poštovou poukážkou ty-pu C na adresu: Sophia, P. O. Box 185,690 02 Břeclav 2.

Bežné predplatné je 40.- Sk/Kč začíslo, t.j. 160,-Sk/Kč na rok.

Čestné predplatné je 50.- Sk/Kč začíslo, t.j. 200,-Sk/Kč na rok.

Zo starších čísel je možné si ob-jednať ešte čísla 1, 9, 10, 11, 12, 13v cene 40,- Sk/Kč za číslo.

A ko s i ob j e dn aťSo phiu

51

K str. 19: “Pøíroda i èlovìk sám pøedstavuje spojení protikladných sil, kteréneustále mezi sebou bojují a svým vìèným zápasem podmiòují vlastnì existencia vývoj svìta i èlovìka.”

Učiň mne svým básníkem, ó Noci, zastřená Noci!Mnozí seděli bez hlesu po věky ve tvém stínu, nechť já vy-

zpívám jejich písně.Vezmi mne na svůj vůz bez kol, který jezdí neslyšně mezi světy,

ó královno v paláci času, ty temně krásná!Mnohý pátrající duch vplížil se na tvůj dvůr a bloudil po

tvém neosvětleném domě, hledaje odpovědi na své otázky.Z mnohého srdce, protknutého šípem radosti z rukou Ne-

známého, vytryskl veselý zpěv, otřásající temnotou v základech.Ty bdělé duše obdivují ve světle hvězd poklad, který zne-

nadání nalezly.Učiň mne jejich básníkem, ó Noci, básníkem tvého nezměrného

mlčení.Rabíndranáth Thákur