ZAUJÍMAVÝ SARACÉNSKY DENÁR ĽUDOVÍTA I. A MOŽNOSTI JEHO

INTERPRETÁCIE NA ZÁKLADE PREVEDENÝCH MATERIÁLOVÝCH ANALÝZ

Aleš Švec – Lukáš Richtera

V numizmatických zbierkach sa čas od času objaví zaujímavá razba, ktorá si zaslúži

zvýšenú pozornosť. Medzi takéto mince jednoznačne patrí aj saracénsky denár kráľa Ľudovíta

I., ktorý je predmetom tohto príspevku.

Saracénske denáre patria medzi najbežnejšie Ľudovítove denáre a boli razené takmer

vo všetkých mincovniach v miliónových emisiách. To je dôvod, prečo sa neustále objavujú

v nálezoch na území Slovenska a nachádzajú sa v každej zbierke zberateľa uhorských mincí

vrcholného stredoveku. Tieto mince nesú na averze zaujímavú figúru, ktorou je hlava Maura –

Saracéna, na reverze sa nachádza dvojitý kríž buď samostatne v mincovom poli, alebo

vyrastajúci z kráľovskej koruny.

Hlava Saracéna ako mincová značka

O hlave Saracéna ako o značke komorského grófa Jacoba Saracéna sa dlhšie vedú

diskusie medzi odborníkmi, ako aj zberateľmi uhorských neskorostredovekých mincí.

Predpokladáme, že sa skutočne jedná o značku tohto komorského grófa. Značku Jacoba

Saracéna, resp. hlavu Saracéna ako značku pozorujeme už od roku 1353 na dukátoch

Ľudovíta I., pričom podľa Pohla ich výroba prebiehala v Budíne, alebo Pécsi, kde Saracenus

pracoval ako komorský gróf. Na viacerých listinách je evidovaný ako komorský gróf v Pécsi

(1353, 1358-82 – teda až do Ľudovítovej smrti), pred ním ako komorský gróf v Pécsi

a Srieme pracoval Mikuláš Satumarský (BREZOVÁKOVÁ a kol. 2002, 133-134).1

Nové emisie Ľudovítových dukátov razených po roku 1375 nesú značku hlava

Saracéna obrátenú opačným smerom, pričom v tomto období v Budíne, alebo Pécsi (POHL

1974, tab. 4) pracuje Jacobov brat Johannes Saracenus. Z toho predpokladáme, že hlava

Maura – Saracéna je skutočne značkou týchto dvoch komorských grófov. Môžeme usudzovať

že Jacobus Saracenus patril medzi najvýznamnejších komorských grófov v Uhorskom

kráľovstve, nie je však jasné, ako si u kráľa túto výsadu získal. Mohlo ísť o vojenské zásluhy,

1 Kráľ Ľudovít zakazuje komorským grófom, ktorí pôsobia v Uhorskom kráľovstve, vyberať od mníšok

z Kláštora blahoslavenej Panny Márie na Zajačom ostrove komorský zisk. In BREZOVÁKOVÁ, B. a kol. Pod

vládou anjouovských kráľov. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Bratislava 2002, s. 133-134.

Originál listiny je v MKA v Budapešti pod signatúrou DL 3 596. CDA IV, 349-350, č. 211.

avšak z jeho postavenia komorského grófa sa skôr prikláňame k teórii, že sa jednalo o zásluhy

hospodárske.

Podľa Pohla boli jedny z prvých týchto denárov razené práve v Pécsi (POHL 1982,

tab. 26) kde Saracenus zastával svoj úrad, preto na nové denáre dal svoju značku ako ústredný

motív. Prečo sa tak stalo sa môžeme len domnievať. Bolo by divné, keby sa ústredným

motívom denárov stala značka niektorého komorského grófa bez toho, aby emisiu denárov

značil sám komorský gróf. Vtedy by mohli nastať skôr problémy, ale ak by bol Saracenus

prvým, v „ktorého“ mincovni sa tento typ denárov razil, tak ostatní grófi skôr tento stav

akceptovali a pridávali na stranu dvojkríža svoje vlastné značky.

Mincové značky na saracénskych denároch

Keď vezmeme do úvahy možnosť, že značka hlava Saracéna bola skutočne značkou

komorského grófa Jacoba Saracena, tak predpokladáme, že saracénske denáre bez značky na

reverze pri dvojkríži pochádzali z pécskej mincovne, kde bol Jacobus Saracenus komorským

grófom. Nemusel na reverznú stranu umiestňovať svoju samostatnú značku, pretože na

prvých saracénskych denároch bola jeho značkou hlava Saracéna v mincovom poli averzu.

Tieto denáre sa však začali masovo raziť vo všetkých uhorských mincovniach a tak ostatným

komorským grófom ostala iba reverzná strana mince na umiestňovanie svojich značiek.

V dnešnej dobe nie je známe priradenie všetkých značiek konkrétnym komorským grófom, vo

väčšine prípadov však vieme značky priradiť aspoň do konkrétnej mincovne.

Prvý a základný typ nenesie na rube pri dvojkríži žiadnu značku, tieto razby sú vo

všeobecnosti priraďované samotnému Jacobovi Saracenovi do mincovne v Pécsi (POHL

1982, tab. 26). Rozoznávame dva základné varianty týchto denárov; s bodkami okolo

dvojkríža a bez bodiek. Niektorí autori aj bodky okolo dvojkríža (dokonca ich detailné

umiestnenie) považovali za samostatné značky,2 s touto teóriu sa nestotožňujeme

a predpokladáme že bodky mali výlučne ozdobnú funkciu.

Ďalším typom značky umiestnenej pod spodným ramenom dvojkríža sú dve kráľovské

koruny, ktoré sú priraďované do mincovne v Budíne. Je to prirodzené, keďže kráľovská

koruna symbolizovala hlavnú kráľovskú mincovňu.

2 Napr. PANIS, B. Nález stredovekých mincí na Mikulášskej ulici v Bratislave II. In Zborník Slovenského

národného múzea XCV – 2001 – História 41. Bratislava : SNM, 2001. s. 107-125; NOVOTNÝ, M. Varianty

denárů s hlavou Mouřenína z let 1372-1382. In Správy. Informačný bulletin pobočky SNS a VSL múzea

v Košiciach. 1978, č. 3. s. 21-23.

Ďalšou veľmi rozšírenou značkou boli dve ľalie umiestnené buď medzi ramenami

dvojkríža, alebo pod spodným ramenom. Značka ľalia sa vo všeobecnosti priraďuje mincovni

Košice, ktoré ju prijali do svojho erbu po udelení mestských výsad Ľudovítom I. 28. júla 1347

(BREZOVÁKOVÁ a kol. 2002, 158-160).3 V dnešnej dobe sa vedú polemiky, či mince so

značkou ľalia skutočne možno zaradiť do Košíc. Je možné, že košická mincovňa pracovala už

za Karola Róberta, aj keď s určitosťou to povedať nemôžeme, je však nesporné, že za

Ľudovíta I. už fungovala, keď bola v roku 1347 do Košíc preložená mincová komora zo

Smolníka (ZOZULÁKOVÁ 2003, 106). Podľa Petácha však bola košická mincovňa založená

už skôr, po mincovej reforme Karola Róberta z rokov 1323-1342 (PETÁCH 1964, 88). Či už

mincovňa v Košiciach pracovala za vlády Karola Róberta, alebo až za Ľudovíta I., faktom

zostáva, že za Ľudovíta I. sa razilo enormné množstvo denárov so značkou ľalia, čo by mohlo

nasvedčovať skôr na razbu vo väčšej mincovni, než bola košická.

Do úvahy pripadá skôr mincovňa v Kremnici. Kremnická mincovňa patrila medzi

najväčšie a najdôležitejšie mincovne v kráľovstve a zdá sa čudné, že by sa v nej nerazili

žiadne saracénske denáre, ktorých sa v ostatných mincovniach produkovali obrovské

množstvá. Ak zoberieme do úvahy predpoklad, že saracénske denáre boli skutočne staršie ako

denáre s obrazom sv. Ladislava, tak táto hypotéza dostáva reálne kontúry. V poslednej dobe

sa začína prehodnocovať datovanie oboch typov denárov a predpokladá sa, že primitívnejšie

saracénske denáre sú skutočne predchodcami svätoladislavských denárov a nie naopak, ako sa

doteraz všeobecne predpokladalo (BUDAJ – ŠVEC 2011, 131-132). Ak by bola táto teória

správna, tak veľmi rozšírený symbol ľalie na starších saracénskych denároch by skutočne

bolo možné radiť do kremnickej mincovne, pretože tá už evidentne pracovala a košická

mincovňa v tej dobe ešte nemusela byť zriadená. Na neskorších saracénskych denároch sa

stretávame so značkou IO, ktorá patrí kremnickému komorskému grófovi Iohannovi

Mochelovi (POHL 1982, tab. 23), takisto sa stretávame so značkou ľalia, ktorá by v tomto

prípade takisto patrila do Kremnice a nie do Košíc. Nová košická mincovňa by v tomto

prípade na denároch používala značku CA (prípadne C), ktorých sa zachovalo oveľa menej

ako mincí s ľaliou, čo by proporčne vystihovalo vzťah menšej mincovne a mincovne veľkej,

s dlhoročnou tradíciou, ktorou mincovňa v Kremnici bezpochyby bola.

Ďalšou pozorovanou a častou značkou na saracénskych denároch je päťlupienková

ružica umiestnená medzi brvnami dvojkríža. Podľa Pohla sa pravdepodobne jedná

3 Kráľ Ľudovít na žiadosť komesa Hanuša, košického a budínskeho mešťana, udeľuje Košičanom mestské

výsady podľa výsad Budína. In BREZOVÁKOVÁ, B. a kol. Pod vládou anjouovských kráľov. Pramene

k dejinám Slovenska a Slovákov IV. Bratislava 2002, s. 158-160. Originál listiny je v AMK Košice, Privilegia č.

3.

o mincovňu Nagybánya (POHL 1982, tab. 26), Novotný tieto denáre radí do mincovne

v Rožňave (NOVOTNÝ 1979, 21). Značka o ktorej nie sú žiadne pochybnosti je písmeno P

umiestnené v spodnej časti dvojkríža vpravo. Jedná sa o značku Petra Chimleho, komorského

grófa v Budíne. Mince s touto značkou sa nevyskytujú často a sú dosť vzácne, budínskych

mincí s kráľovskou korunou je neporovnateľne viacej.

Zaujímavými značkami sú ľalia a písmeno S pod spodným brvnom dvojkríža

a písmená L a S na tom istom mieste. Jedná sa o značky mincovne v Smolníku a použite ľalie

je zaujímavé z toho hľadiska, že nemusela teda automaticky označovať mincovňu

v Košiciach. Na druhej strane písmeno L v druhej sérii smolníckych razieb môže byť značka

grófa Loranda, ktorý v smolníckej mincovni pracoval v prvej polovici štyridsiatych rokov 14.

storočia. Ak sa skutočne jedná o Lorandovu značku, tak to opäť podporuje teóriu o tom, že

saracénske denáre sú staršie od svätoladislavských.

Poslednou známou značkou na rube saracénskych denárov sú útvary podobné lipovým

lístkom, umiestnené po stranách dvojkríža pod spodným brvnom. K tejto značke nemáme

dostatok informácií a v dnešnej dobe sa nedá bezpečne priradiť do žiadnej mincovne.

Zaujímavosťou je však druhý základný typ reverzu saracénskych denárov, kde

dvojkríž nie je umiestnený voľne v mincovom poli, ale vyrastá z kráľovskej koruny. Tieto

denáre sú, rovnako ako denáre so značkou dve malé koruny po stranách dvojkríža,

priraďované do kráľovskej mincovne v Budíne. Dvojitý kríž je veľmi významným

heraldickým znakom na uhorských minciach tohto obdobia, keď ho v nadväznosti na domácu

tradíciu prijali za svoj znak už kráľ Václav (Ladislav V.) a Oto (ČEPELA 2006, 3).

Ak hovoríme o mincových značkách na reverze týchto mincí, treba spomenúť aj dve

značky, ktoré sa nachádzajú na averze týchto denárov. Prvou je značka kríža, ktorý akoby mal

Saracén zavesený na krku. Pohl túto značku pozná, avšak nič bližšie o nej nehovorí. Druhou

značkou sú dve bodky nachádzajúce sa po stranách pod hlavou Saracéna, o ktorej

predpokladá, že by sa mohlo jednať o značku Jacobovho brata Johannesa (POHL 198, tab.

27). Ak by bola pravda, že dve bodky pod hlavou Saracéna by bola značka Johannesa, tak je

celkom možné, že aj v prípade kríža na Saracénovom krku by mohlo ísť o značku tohto grófa.

Najmä keď vezmeme do úvahy, že na reverze týchto variantov sa žiadne značky

nenachádzajú, čo nasvedčuje tomu, že tieto mince boli razené v Pécsi, kde mincovali obaja

bratia.

Anomálie v kruhopise saracénskych denárov

Ak sme sa doteraz venovali značkám na saracénskych denároch, v ďalšom texte

upriamime pozornosť na anomálie v kruhopise týchto mincí. Na týchto razbách býva

obyčajne titulatúra MOnETA LODOVICI na averze a REGIS hVnGARIE na reverze, na

niektorých vzácnejších razbách sú tieto nápisy prehodené, poprípade na averze a reverze

rovnaké. Ťažko povedať, či sa jedná o samostatné varianty týchto denárov alebo chyby pri

rytí razidiel, faktom však ostáva, že týchto mincí sa dochovalo pomerne veľa a aj keď sú

vzácnejšie, nehovoríme o raritných minciach.

Väčšou zaujímavosťou je existencia doloženého variantu, kde sa medzi slovami

REGIS hVnGARIE na reverze mince nachádza rozdeľovacie znamienko v tvare

šesťlupienkovej ružice, pričom sa jedná o jediný prípad rozdeľovacieho znamienka na

saracénskych denároch (ŠVEC 2013). Tieto mince sú pomerne vzácne a aj keď v minulosti už

boli popísané (PANIS 2001; NOVOTNÝ 1978), väčšia pozornosť im nebola venovaná.

Pre nás sú však najviac zaujímavé anomálie, resp. chyby v opise saracénskych

denárov, ktoré by mohli indikovať falzum. Najčastejšie sa vyskytujú anomálie, pri ktorých

chýba písmeno v opise, alebo je navyše, popr. viaceré písmená sú poprehadzované. Občas sa

stretneme so zaujímavou chybou, pri ktorej je opis uvedený odzadu, pričom písmená sú

zrkadlovo osadené; hovoríme o tzv. spätnom, retrográdnom opise. Táto chyba vznikla

pravdepodobne pri rezaní razidiel a nepredpokladáme že by sa jednalo o falzum.

Nami skúmaná minca má niektoré písmená poprehadzované, avšak má znaky aj

retrográdneho opisu, pretože niektoré písmená sú zrkadlovo znázornené, niektoré však nie. Pri

podrobnom preskúmaní by sme opis mohli rozlúštiť na averze ako MOnETA LVODOI

(písmeno E zrkadlovo obrátené), na reverze ako ERAGS hVn – OI (písmeno E zrkadlovo

obrátené). Opis by mohol napovedať, že sa jednoznačne jedná o falzum saracénskeho denára,

avšak minca vyzerá z kvalitného striebra, navyše prevedenie hlavy Saracéna a dvojkríž

vyzerajú podobné ako na oficiálnych minciach, z tohto dôvodu bola podrobená EDS analýze.

EDS analýza

Minca bola podrobená nedeštruktívnej povrchovej EDS analýze4 a nedeštruktívnej

hydrostatickej skúške.5 EDS analýzou bolo na povrchu skúmanej mince zistené zloženie 91,0

4 Meranie bolo prevedené na prístroji FEG SEM Jeol 7600F + Oxford Xmax 20. Analýza bola uskutočňovaná pri

urýchľovacom napätí 30 kV a pri pracovnej vzdialenosti 15 mm. Mŕtvy čas detektora bol udržiavaný pod 20 %,

čas efektívnej aktivácie činil 550 s (priemerná činnosť načítania = 5000 cps, štatistika najvyššieho piku (Ag

alebo Cu) 55 000 až 88 000 pulzov, približný prúd zväzku = 5 nA). Kalibrácia prúdu zväzku bola vykonaná na

99,99% štandardu kobaltu pri rozlíšení FWHM Kα (Co) = 136 eV. Namerané dáta boli vyhodnotené pomocou

% Ag, 6,8 % Cu a 2,2 % Pb, čo pomerne dobre odpovedá bežnému zastúpeniu týchto prvkov

na povrchu stredovekých strieborných mincí. Pomerne vysoká koncentrácia Ag môže byť

spôsobená jednak technológiou bielenia strížku, ktorou boli bežne strieborné mince s vyšším

obsahom Ag podrobované, alebo ku zvýšeniu obsahu striebra prispievajú aj korózne procesy

(a prípadne aj nevhodné čistenie mince). Z týchto výsledkov je teda možné vylúčiť že by sa

jednalo o razbu z odlišnej než striebornej zliatiny a absencia stôp ortuti dokladá, že sa nejedná

ani o falzum postriebrené amalgamačným procesom (RICHTERA – ZMRZLÝ 2013, 39-53).

Z hydrostatického stanovenia hustoty ďalej vyplýva, že minca má hustotu spadajúcu

svojou hodnotou do oboru možných hustôt binárnej zliatiny Ag-Cu (konkrétne 9,464 g·cm-3

,

resp. 9,481 g·cm-3

). Pri prepočte podľa Vlčka (VORLOVÁ 2002, 23-24; HÁNA 2003, 94-95)

bola rýdzosť skúmanej mince stanovená na 40,6±1,2 % Ag (výsledok zodpovedá prvej

z uvedených hodnôt), aplikáciou presnejšieho výpočtu podľa Krauta (KRAUT – STERN

2000) je možné získať hodnotu 41,9±1,0 % Ag (výsledok zodpovedá druhej z uvedených

hodnôt).6 Hydrostatickou metódou zistený obsah striebra v minci je teda zrejme pomerne

vysoký, nie je v rozpore s výsledkami EDS analýzy a nie je ani v rozpore so vzhľadom

materiálu, z ktorého je minca vyrobená.

Záver

Obrovské emisie saracénskych denárov vypovedajú o potrebe drobnej kvalitnej mince,

ktorej bol po zákaze obehov viedenských fenigov a ich napodobenín na území Uhorského

kráľovstva nedostatok. Menová reforma Karola Róberta v roku 1342 síce znamenala

obmedzenie obehu nekvalitnej drobnej mince, ale objem razby drobných mincí

pravdepodobne jej potrebu v zložení obeživa plne nepokryl.

Túto potrebu splnili až saracénske denáre, razené približne 10 rokov od tejto reformy.

S ohľadom na dobu, objem razby a množstvo mincovní v ktorých tieto mince boli razené, nie

je prekvapujúca pomerne značná variabilita v prevedení týchto razieb. Nie sú teda výnimočné

ani najrôznejšie chyborazby (rovnaké opisy na oboch stranách mince, chýbajúce písmená

softwaru Oxford INCA. Jednotlivé vzorky boli podrobené trom nezávislým meraniam ako na averze, tak aj na

reverze. EDS analýzu uskutočnil Ing. Martin Zmrzlý, Ph.D.; Centrum materiálového výzkumu, VUT v Brně. 5 Pre stanovenie hustoty hydrostatickou metódou bol ako referenčný materiál použitý štandard z binárnej zliatiny

medi a striebra s rýdzosťou 925/1000 a hmotnosťou 22 g (Safina a.s., šarža KJ114/VMT00300) a referenčnou

kvapalinou bol tetrachlormethan (p.a.). Hydrostatické meranie bolo uskutočňované na overenom zariadení

vlastnej konštrukcie, vážené bolo na analytických váhach A&D HR-120 (maximálne zaťaženie 120 g, minimálne

zaťaženie 10 mg, presnosť 1 mg, citlivosť 0,1 mg). Meranie bolo prevedené 3× a výsledná hodnota je

aritmetickým priemerom z nameraných hodnôt. 6 Podrobnejšie je problematika výpočtu rýdzosti zliatiny Ag–Cu z jej hustoty diskutovaná (a obidva prístupy

porovnané) v: CIHLÁŘ - RICHTERA 2010, a ďalej v: RICHTERA a kol. 2011.

a pod.). Pomerne často sa stretávame aj s dobovými falzami týchto mincí, ktorým však

v literatúre doteraz nebola venovaná náležitá pozornosť.7

Zvláštnu skupinu saracénskych denárov však tvoria razby, ktoré nie sú v pravom

zmysle falzami (tzn. nemajú ako väčšina fálz striebrom, cínom, či zliatinou pokovený medený

strížok), ale majú na rozdiel od fálz nezanedbateľný obsah striebra. Tieto razby nemusia nutne

obsahom drahého kovu dosahovať kvalít oficiálnych razieb a ich obrazová stránka nemusí byť

dokonalá a môže sa líšiť od vzhľadu oficiálnych mincí. Takéto razby je možné s najväčšou

pravdepodobnosťou považovať za dobové napodobeniny. Kým a za akým účelom boli tieto

mince razené zostáva zatiaľ nezodpovedanou otázkou a na jej zodpovedanie bude potrebné

sledovať výskyt týchto mincí v nálezoch. S ohľadom na dobu, v ktorej bola v uhorskom

obežive značná prímes napodobenín bežná, nie je existencia takýchto razieb veľmi

prekvapivá.

Na základe vykonaných analýz možno konštatovať, že razba pojednávaná v tomto

príspevku má pri hmotnosti 0,551 g a rýdzosti zhruba 410/1000 pomerne vysoký obsah

drahého kovu (0,226 g). Aj keď je hydrostaticky zistená rýdzosť predmetnej razby nižšia,8

ako priemerná uvádzaná rýdzosť oficiálnych saracénskych denárov – zhruba 880/1000

(BUDAJ 2010, 98), razba nevykazuje žiadne známky pokovenia, čo všetko je v rozpore

s označením tejto razby ako falza. Vzhľad mince a značné množstvo chýb naopak vypovedá

o negramotnosti rezača želiez a pravdepodobne aj o tom, že minca nie je produktom žiadnej

z oficiálnych mincovní (pričom chyborazby produkovali aj oficiálne mincovne). Z tohto

dôvodu je možné predmetnú razbu považovať za dobovú napodobeninu saracénskeho denára.

7 Autori príspevku majú zhromaždený pomerne bohatý materiál a pred jeho publikovaním by radi požiadali

zberateľov vlastniacich falzá saracénskych denárov o spoluprácu. Fotografie a metrologické údaje zasielajte

prosím na adresu: archypov@gmail.com 8 Stanovenie rýdzosti mince hydrostatickou metódou môže byť zaťažené množstvom faktorov, ktorých

podrobnejšia diskusia presahuje rámec tohto príspevku. Výsledkom je obyčajne stanovenie hustoty (a rýdzosti)

nižšie, než aká bola hustota (a rýdzosť) mince v dobe jej razby. Výsledok analýzy jedinej mince, aj keď mnohé

naznačuje, preto nemožno považovať za celkom smerodajný (naopak, povrchové metódy ako RFA, EDS dávajú

hneď z niekoľkých dôvodov výsledky značne nadhodnotené a sú samy o sebe pre stanovenie rýdzosti mincí

nepoužiteľné). V tomto konkrétnom prípade by bolo ideálnou možnosťou podrobiť hydrostatickému stanoveniu

väčší počet (10-20) dobre zachovaných mincí toho istého typu, kým je predmetná minca. Na druhej strane je

potrebné si uvedomiť skutočnosť, že v dnešnej dobe v numizmatike neexistuje žiadny spoľahlivý prístup, a to

ani v prípade deštruktívnych metód (napr. tavná skúška prepaľovaním či volumetrické stanovenie), ktorý by

dokázal poskytnúť nespochybniteľné údaje o pôvodnej rýdzosti strieborných mincí razených z menej kvalitnej

zliatiny. Podrobnejšie viď. RICHTERA, L. a kol. 2011.

LITERATÚRA

BUDAJ, M. 2010: Vývoj kremnickej mincovne vo svetle nálezov mincí v rokoch 1323 až

1437. Dizertačná práca. Bratislava.

BUDAJ, M. – ŠVEC, A. 2011: Prvý nález stredovekých mincí z Prašníka. Príspevok

k datovaniu svätoladislavských denárov Ľudovíta I. In: Slovenská numizmatika XIX.

Nitra, 129-140.

BREZOVÁKOVÁ a kol. (eds.). 2002: Pod vládou anjouovských kráľov. Pramene k dejinám

Slovenska a Slovákov IV. Bratislava.

CIHLÁŘ, J. – RICHTERA, L. 2010: Pražské groše Jana Lucemburského s rubním

rozdělovacím znaménkem pětilistou růžicí. In: Peníze v proměnách času VII,

Středověké mincovnictví a peněžní oběh v Čechách, na Moravě a v okolních zemích

Ostrava 2010. 89–104.

ČEPELA, V. 2006: Vojenská a štátna symbolika za vlády anjouovcov. In: Vojenská história

10. Bratislava, 3-19.

HÁNA, J. 2003: Pražské groše Václava IV. z let 1378–1419. Plzeň.

KRAUT, J. C. – STERN, W. B. 2000: The Density of Gold-Silver-Copper Alloys and its

Calculation from the Chemical Composition. Gold Bulletin 2000, 33(2).

NOVOTNÝ, M. 1978: Varianty denárů s hlavou Mouřenína z let 1372-1382. In: Správy.

Informačný bulletin pobočky SNS a VSL múzea v Košiciach. Košice, 21-23.

NOVOTNÝ, M. 1979: Hornictví a mincovna v Rožňave. In: Správy. Informačný bulletin

pobočky SNS a VSL múzea v Košiciach. Košice, 21-27.

PANIS, B. 2001: Nález stredovekých mincí na Mikulášskej ulici v Bratislave II. In: Zborník

Slovenského národného múzea XCV – 2001 – História 41. Bratislava, 107-125.

PETÁCH, E. 1964: Z dejín košickej mincovne. In: Príspevky k dejinám východného

Slovenska. Bratislava, 87-92.

POHL, A. 1974: Ungarische Goldgulden des Mittelalters. Verlagsasanstalt – Graz.

POHL, A. 1982: Münzzeichen und Meisterzeichen auf ungarischen Münzen des Mittelalters

1300-1540. Graz – Budapest.

RICHTERA, L. a kol. 2011: Moravské denáry fenikového typu Přemysla Otakara II. z nálezu

Třebíč-Borovina (II) a jejich analýza, Folia Numismatica 25/1, 2011, 3–17.

RICHTERA, L. – ZMRZLÝ, M 2013: Identifikace způsobů pokovení mincovních falz a

možnosti jejich citlivého ošetření. In: Ochrana mincí a medailí v muzejních sbírkách.

Brno.

ŠVEC, A. 2013: Zaujímavý variant saracénskeho denára Ľudovíta I. z Anjou. In: Denarius 3.

Numizmatický časopis. Bratislava.

VORLOVÁ, D. 2002: Hromadný nález pražských grošů z Hradce Králové. Hradec Králové.

ZOZULÁKOVÁ, K. 2003: Košická mincovňa. In: Ľudia – peniaze – banky. Zborník

z konferencie. Bratislava, 101-114.

Obrazová príloha

1. Saracénsky denár Ľudovíta I. – skúmaná minca

2. Saracénsky denár Ľudovíta I. – skúmaná minca (perokresba)

3. Saracénsky denár Ľudovíta I. – retrográdny opis reverz

4. Saracénsky denár Ľudovíta I. – retrográdny opis averz + reverz (hlava Saracéna vpravo)