zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii -...
TRANSCRIPT
Zmeny a trendy
v medziľudskej
komunikácii
Beáta Áčová
a kolektív
Elektronická publikácia
Vydavateľ: Ivona Matúšová,
Trnava
Rok vydania: 2017
ISBN 978-80-89413-86-7
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
2
ZMENY A TRENDY V MEDZIĽUDSKEJ KOMUNIKÁCII
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
Bratislava 2.decembra 2017
Zostavovatelia zborníka:
PhDr. Beáta Áčová, PhD, MBA, LL. M.
Mgr. Zuzana Wirtz
Usporiadateľ konferencie:
Klub absolventov ALUMNI
pri Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
3
Vedecký výbor:
PhDr. Beáta Áčová, PhD, MBA, LL. M.
prof. dr. hab. Inž. Pawel Czarnecki, MBA, LL.M., MPH. Dr h.c., O.C.H.
prof. MUDr. Vladimír Krčméry, DrSc.
doc. ThLic. Mgr. Pavol Zemko, Th. D., Ph.D. h.c., EMBA, LL. M, O.C.H. – associate
profesor
Recenzenti:
prof. dr. hab. Inž. Pawel Czarnecki, MBA, LL.M., MPH. Dr h.c.
doc. ThLic. Mgr. Pavol Zemko, Th. D., Ph.D. h.c., EMBA, LL. M, O.C.H. – associate
profesor
Organizačný výbor:
PhDr. Beáta Áčová, PhD, MBA, LL. M.
PhDr. Štiavnická Dagmar, PhD., DiS
Mgr. Zuzana Wirtz
Mgr. Marta Jánošíková
PhDr. Bc. Silvia Vadkertiová, PhD.
PhDr. Dušan Demčák PhD.
Mgr. Renáta Matejovičová
Mgr. Donato Moriconi, MBA
RNDr. Milica Páleníková
PaedDr. PhDr. László Parák, MBA
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
4
Obsah
Správa o činnosti klubu absolventov ALUMNI ......................................................................... 5
Zmeny a trendy pápeža Františka v sociálnom učení Katolíckej cirkvi..................................... 9
Aktuálne zmeny rodinného prostredia v konfliktných situáciách ............................................ 23
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácií .......................................................................... 30
Efektívna komunikácia ako cesta k úspechu ............................................................................ 35
Medziľudská a iná komunikácia .............................................................................................. 39
Problematika stredného odborného vzdelávania v sociálnej oblasti ....................................... 42
Formy a úskalia komunikácie klientov projektu DOMEC ....................................................... 50
Specifika komunikace s lidmi s akcentovanými osobnostními rysy ........................................ 59
Vybrané problémy mezilidské komunikace ............................................................................. 73
Komunikácia pastorálnej činnosti a sociálnej práce ................................................................ 83
Demografia starnutia - senior ................................................................................................... 94
Medziľudská komunikácia ..................................................................................................... 116
Medziľudská komunikácia v detskom domove ...................................................................... 118
Komunikácia s dezorientovaným prijímateľom sociálnej služby .......................................... 128
Využití videotréninku interakcí v pregraduální přípravě lékařů ........................................... 134
Sociálna medziľudská komunikácia a jej trendy .................................................................... 142
Jazyk anatómie tela ako komunikačný nástroj obetí sexuálnych trestných činov ................. 148
Význam komunikácie v mediácii ako metódy práce sociálneho pracovníka pri hľadaní
riešenia problémov klienta ..................................................................................................... 157
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
5
Správa o činnosti klubu absolventov ALUMNI
Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave
Report on the activities of the club ALUMNI
St. Elizabeth University of Health and Social Sciences in Bratislava
Beáta Áčová
Abstrakt
Klub absolventov ALUMNI je organizáciou absolventov a podporovateľov Vysokej školy
zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Zriaďovateľom klubu je škola. Klub sleduje
všeobecne prospešné ciele a nie je založený na podnikanie. Je nepolitickým, dobrovoľným a
záujmovým zoskupením občanov. Sídlom klubu je VŠZaSP sv. Alžbety, Bratislava.
Kľúčové slová
Klub ALUMNI, absolventi školy, podporovatelia školy, poslanie klubu, vzájomná spolupráca,
profesionálny rozvoj, prospešné ciele.
Abstract
ALUMNI Club is an organization of absolvents and supporters of College of Health and
Social work st. Elizabeth. Founders of the club is school. Club pursues charitable objects and
is not based on business. It is a non-political, voluntary and interest grouping citizens. The
headquarters of the club is College of health and Social work st. Elizabeth in Bratislava.
Keywords
ALUMNI club, school graduates, supporters of the school, the mission team, mutual
cooperation, professional development, beneficial goals.
Úvod
Vážený pán rektor, ctení hostia, milí kolegovia, absolventi, doktorandi i študenti.
Stretli sme sa na akademickej pôde na 5. odbornej konferencii klubu absolventov ALUMNI
Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Táto konferencia je venovaná:
„Zmenám a trendom v medziľudskej komunikácii.“ Dovoľte, aby som vás všetkých hneď
na úvod konania tejto konferencie milo privítala.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
6
Srdečne vítam a ďakujem p. rektorovi VŠZaSPsv.Alžbety – prof. MUDr. Vladimírovi
Krčmérymu, DrSc., Dr.h.c,mult., že si našiel čas a prišiel medzi nás, aby nás svojou
prítomnosťou podporil.
Ďalej vítam:
Prof. Pawla Czarneczkého, rektora Vysokej školy manažérskej z Waršavy,
Mgr. Petra Krajňáka, štátneho tajomníka Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR,
Prof. Michala Oláha,
Doc. Antona Doktorova.
Srdečne vítam medzi nami vzácnych zahraničných hostí z Talianska:
Dr. Giovanniho Gentile, riaditeľa Italianskonsultingu.
Srdečne vítam domácich vedeckých a odborných pracovníkov, ktorí každoročne k nám
prichádzajú na našu konferenciu, aby prezentovali svoje názory, konfrontovali skúsenosti a
nadviazali nové pracovné či osobné kontakty.
Hlavným cieľom našej konferencie je poukázať na zmeny a trendy v medziľudskej
komunikácii. Predpokladám, že sa k téme našej konferencie budeme dostatočne venovať a
preto poviem iba svoj názor, prečo sme presvedčení o previazanosti sociálnej práce
a komunikácie? Komunikácia je jedna z kľúčových vybavení sociálneho pracovníka. A
môžeme aj povedať, že práve sociálna práca a sociálne podnikanie mimoriadne reflektuje na
práva občanov – na dôstojný život, na právo na prácu, na ľudskú dôstojnosť, na sociálnu
inklúziu každého jednotlivca, alebo marginalizovaných skupín spoločnosti.
Dovoľte mi, aby som vás v krátkosti oboznámila aj s činnosťou Alumni klubu, ktorá
túto konferenciu organizuje.
Začiatok činnosti ALUMNI klubu, ako všetci dobre poznáte, bolo 17.nov. r.2012.
Alumni klub je organizáciou absolventov a podporovateľov Vysokej školy
zdravotníctva a sociálnej práci sv. Alžbety. Zriaďovateľom klubu je škola. Klub sleduje
všeobecne prospešné ciele a nie je založený na podnikanie. Je nepolitickým, dobrovoľným a
záujmovým zoskupením občanov. Sídlom klubu je na námestí 1.mája, VŠZaSP sv. Alžbety,
Bratislava. Absolventi Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety podporujú
hlavné hodnoty získané na škole ďalším rozvojom, posilňovaním vzájomnej spolupráce,
kontaktov a profesionálnym rozvojom.
Vedenie Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety na podporu ďalšieho
vzdelávania a rozvoj zručností svojich absolventov, udelilo súhlas na zľavy pre svojich
absolventov bakalárskeho, magisterského či doktorandského štúdia: zľavu napr. 25% na
doplňujúce pedagogické štúdium na všetkých pracoviskách v rámci SR, zľavu 33% na
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
7
rigorózne konanie na všetkých pracoviskách v rámci SR. Veríme, že táto ponuka je pre našich
absolventov a členov Alumni klubu zaujímavá a prispeje k prehĺbeniu ich vedomostí
a zručností, ktoré využijú pri výkone svojho povolania.
Dlhodobým zámerom klubu je napomôcť trvalému rozvoju dôstojného života na
Slovensku a v zahraničí najmä pomocou zdravotníckeho vysokého školstva, výchovou
zdravotníckych pracovníkov, a to najmä v oblasti verejného zdravotníctva a sociálnej práce,
ošetrovateľstva, rehabilitácie, laboratórnych vyšetrovacích metód pre domáce, štátne, verejné,
súkromné, cirkevné a zahraničné zariadenia a štátne, verejné, súkromné, cirkevné zariadenia
sociálnej práce a misie.
Klub pôsobí v duchu kresťanského humanizmu so zameraním na základné princípy
kresťanskej zdravotníckej etiky a šíri odkaz sv. Alžbety, bratislavskej rodáčky, slúžiť chorým
a chudobným bez rozdielu rasy, národnosti a náboženskej orientácie. Klub napomáha
ďalšiemu vzdelávaniu, vedeckej výchove a vedeckému výskumu, ako aj praktickým
činnostiam u študentov. Pomáha viesť študentov a učiteľov k zásadám kresťanskej etiky
a humanizmu a k zodpovednosti za osud spoločnosti, s odkazom chrániť život od počatia po
dôstojnú prirodzenú smrť, a tak napĺňať odkaz sv. Alžbety, veľkej osobnosti zdravotníctva
a sociálnej práce.
Členské poplatky 4 roky neboli stanovené, do konca roka 2016 bolo členstvo bezplatné.
Od 1.1.2017 sa určil a bol odsúhlasený členský poplatok vo výške 5,- eur/rok. Každému
členovi, ktorý uhradí členský poplatok bude vystavené potvrdenie klubu Alumni. Na základe
tohto potvrdenia a preukázania bude možné, aby absolvent našej vysokej školy využil zľavy,
na ktoré vedenie našej vysokej školy udelilo súhlas.
Záver
Vážení kolegovia, absolventi vysokoškolského štúdia VŠZaSP sv. Alžbety, na záver
môjho príhovoru vyjadrujem presvedčenie, že všetci, ktorí sa aktívne podieľajú na činnosti
klubu ALUMNI, venujú sa sociálnej práci, pracujú s ohrozenými skupinami ľudí, pomáhajú
riešiť problémy ľuďom, ktorí ich nedokážu vyriešiť sami, si dávajú za cieľ zlepšiť kvalitu
života týmto skupinám.
VŠZaSP sv. Alžbety pôsobí na Slovensku a v mnohých krajinách sveta už takmer 10
rokov a vychovala veľký počet kvalitných absolventov, ktorí sa výrazne uplatnili v mnohých
náročných oblastiach spoločnosti. Združenia absolventov ALUMNI majú významné
zastúpenie v mnohých krajinách.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
8
Vážení prítomní, nech je pre Vás táto konferencia prínosom vo Vašej ďalšej
zodpovednej práci, pri nadväzovaní nových a prehlbovaní existujúcich kontaktov, výmeny
skúseností s pedagógmi a odborníkmi, z iných tu prítomných vzdelávacích inštitúcií.
Verím, že atmosféra konferencie, kvalita prítomných osobností a význam informácií,
ktoré na konferencii získate, naplnia poslanie VŠZaSP sv. Alžbety, ktorým je výchova
zdravotníckych a sociálnych pracovníkov pre domáce a zahraničné zdravotnícke, sociálne,
humanitárne, charitatívne a misijné aktivity.
Ďakujem za pozornosť.
Kontaktné údaje
Beáta Áčová, PhDr., PhD., MBA., LL.M
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce, sv. Alžbety Bratislava
Námestie 1.mája č. 1, Bratislava
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
9
Zmeny a trendy pápeža Františka v sociálnom učení Katolíckej cirkvi
Changes and trends of Pope Francis in social teaching in the Catholic
Church
Beáta Áčová – Martin Klement – Ivona Matúšová – Pavol Zemko
Abstrakt
Pápež František chce byť počas svojho pontifikátu ako sv. František – patrón ekológov:
človekom chudoby, človekom pokoja ako i človekom, ktorý má rád stvorenstvo. Lebo ako
všade hovorí, v súčasnej dobe voči nemu nemáme príliš dobrý vzťah. Preto predovšetkým vo
svojej encyklike Laudato sì nastoľuje veľmi zásadnú rečnícku otázku: Aký typ sveta chceme
odovzdať tým, ktorí prídu po nás, deťom, ktoré vyrastajú? Táto otázka je srdcom jeho
encykliky. Tak ako i všetky ďalšie iniciatívy súčasného pápeža s ňou spojené. A to sú zmeny
ale i trendy súčasného učenia sociálnej náuky Katolíckej cirkvi, ktorého je pápež František
spolutvorcom.
Kľúčové slová
Ekumenická iniciatíva, deň modlitieb pápež František, stvorenstvo, správca.
Abstract
Pope Francis wants to be during his pontificate as Saint Francis – patron of ecologists: a man
in poverty, the man in calm as well as the man who likes creation. Because we do not have a
very good relationship to that at the present time, as he says everywhere. He expressed very
important rhetorical question, mainly in his encyclical Laudato si’: What kind of world do we
want to pass on to those who will come after us, the children that are growing up? This
question is focus in his encyclical. The others initiatives contemporary pope are connected
with them. These changes but also trends contemporary teaching social theory Catholic
Church, which the pope Francis is co-creator.
Key words
Ecumenical initiatives, day of prayers, pope Francis, creation, church administrator
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
10
Úvod
13.marca 2013 bol zvolený za 266. pápeža Katolíckej cirkvi arcibiskup z Buenos Aires
v Argentíne kardinál Jorge Mário Bergoglio, ktorý si zvolil doteraz netradičné meno
František. Na stretnutí s novinármi zo šesťdesiatjedna štátov sveta, 16. marca 2013, sa pápež
vyznal, prečo si zvolil meno patróna ekológie z 29.novembra 1979 prostredníctvom sv. Jána
Pavla II. Totiž na konkláve vedľa neho sedel kardinál Claudio Humes, ktorý mu hneď ako
prvý po zvolení zablahoželal a pripomenul mu: Nezabudni na chudobných! Pripomenul mi
tak chudáčika z Assisi – ako nazývali sv. Františka, priznal sa pápež. A potom mi prebehlo
v mysli, že sv. František bol mužom pokoja, od neho máme aj zachovanú modlitbu: Pane
Ježišu, urob ma nástrojom tvojho pokoja. Napokon pápež novinárom zdôvodnil, že chce byť
ako sv. František: človekom chudoby, človekom pokoja a človekom, ktorý má rád
stvorenstvo, lebo v súčasnej dobe voči stvorenstvu nemáme príliš dobrý vzťah (Glaser, 2013).
A preto nám vo svojej encyklike Laudato sì dôrazne kladie na srdce: Starajme sa o náš
spoločný domov! (František, 2015)
Encyklika Lumen fidei – Svetlo viery z 29.júna 2013
Pápež František tam napísal, že viera nám zjavuje lásku Boha Stvoriteľa. A pokračuje,
že viera:
nás vedie väčšmi rešpektovať prírodu,
nás učí rozpoznať v prírode gramatiku, ktorú do nej vpísal Boh,
nás učí rozpoznať v prírode príbytok, ktorý nám Boh zveril, aby sme si ho
chránili a rozvíjali,
nám pomáha nájsť také modely rozvoja, ktoré sa nezakladajú len na úžitku
a zisku, lebo považujú stvorenie za dar, za ktorý sme všetci dlžníkmi,
nás učí rozpoznať spravodlivé formy vlády,
nás učí uznávať, že autorita pochádza od Boha, aby bola v službe spoločného
dobra (František, 2013).
Encyklika Laudato sí – O starostlivosti o náš spoločný domov z 18. júna 2015
O dva roky nato sa pápež zásadným spôsobom venuje stavu životného prostredia na
svete a prináša analýzy problémov súčasnosti. Z dôvodu, že životné prostredie, jeho ochrana,
obnova a udržiavanie je naliehavá téma, predmetný dokument je momentálne v centre
pozornosti na celosvetovej úrovni. Encyklika nebola prioritne napísaná na tému klimatických
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
11
zmien, ale skôr je o stvorenstve a integrálnej ekológii; aj napriek tomu ju ľudia na riadiacich
postoch v medzinárodných diskusiách veľmi často citujú. Keďže problém, ktorému sa v tejto
encyklike Svätý Otec venuje, súrne potrebuje riešenie, preto bola encyklika preložená do
niekoľkých desiatok jazykov sveta.
Encyklika začína citovaním chválospevu svätého Františka z Assissi: „Buď pochválený,
môj Pane, za našu sestru, matku zem, ktorá nás živí a stará sa o nás a vydáva rozličné plody
s pestrofarebnými kvetmi i trávu.“ Svätý Otec pripomína, že sme vyrastali s myšlienkou, že
zem je naša a my sme jej vládcami. Myslíme si, že sme k tomu oprávnení, a že všetko
môžeme ovládať či formovať podľa vlastných potrieb. Dnes už však vieme, že to takto nie je.
Musíme si uvedomiť a pochopiť, že násilné správanie ľudstva sa pomaly ale isto prejavuje
tak, akoby išlo o príznaky choroby. Vnímame ju vo vzduchu, vo vode, v pôde a vo všetkých
živých bytostiach. Zabúdame pritom na fakt, že aj my sami sme zemou. K životu potrebujeme
vzduch, vodu a pôdu, ktoré nás živia. Ak zničíme zem, zničíme seba samých (Kovářová –
Turzonovová – Mešťánková – Zemko, 2013).
Deň modlitieb za starostlivosť o ochranu stvorenstva – 1.september
Kontakt s Božím slovom v Biblii by sa dal zhrnúť do slov: Vidieť, počuť a láska. Čo
v zameraní na náš život vo svete znamená, že máme múdro a správne využívať svoje
pozorovanie a zároveň máme byť vnímaví na okolitý svet, v ktorom jednak vidíme
stvoriteľskú Božiu stopu ale i prirodzený zásah človeka v ňom. Ten však musí byť pozitívne
tvorivý s tým, že vždy chceme s láskou napodobňovať starostlivosť Pána Boha oň. Preto sa
pápež František rozhodol a 6.augusta 2015 ustanovil každý rok – 1.september – za Deň
ochrany stvorenstva. Prvý krát sa v Katolíckej cirkvi konal práve v roku 2015. A mnohí si
v tento deň pripomínali práve slová z jeho druhej encykliky Laudato sì.
Deň modlitieb za starostlivosť o stvorenstvo, 1.septembra v Svätom roku milosrdenstva
2016
K Druhému svetovému dňu modlitieb za stvorenstvo, vydal pápež František už svoje
posolstvo pod názvom. Buďme milosrdní k nášmu spoločnému domu. V ňom píše: „V
spoločenstve s pravoslávnymi bratmi a sestrami a s podporou iných cirkví a kresťanských
komunít“ ponúkame „jednotlivým veriacim a komunitám vzácnu príležitosť obnoviť osobný
záväzok k vlastnému povolaniu ako správcov stvorenstva, vzdávajúc Bohu vďaku za
obdivuhodné dielo, ktoré zveril našej starostlivosti, vyprosujúc si jeho pomoc pri ochrane
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
12
stvorenstva a jeho milosrdenstvo pre hriechy spáchané proti svetu, v ktorom žijeme“
(František, 2016).
Pápež v ňom ďalej chváli všetky aktivity, ktoré náboženské autority a organizácie
podnikli na väčšie scitlivenie verejnej mienky ohľadne nebezpečenstiev nezodpovedného
vykorisťovania planéty:
pravoslávneho konštantinopolského ekumenického patriarchu Bartolomeja a o
jeho predchodcu Dimitrija, ktorí sa počas mnohých rokov sústavne vyslovovali
proti hriechu spoluúčasti na poškodzovaní planéty a priťahovali pozornosť na
svetovú morálnu a duchovnú krízu, ktorá je pri koreni problémov životného
prostredia a jeho degradácii. Ako odpoveď na rastúcu pozornosť k integrite
stvorenstva navrhlo Tretie európske ekumenické zhromaždenie (Sibiu, 2007)
slávenie „Času pre stvorenstvo“, ktorý by trval päť týždňov medzi 1.
septembrom (pravoslávna spomienka Božieho diela stvorenia) a 4. októbrom
(spomienka sv. Františka z Assisi v Katolíckej cirkvi a v niektorých ďalších
západných tradíciách,
mnohé ekumenické aktivity v rôznych častiach sveta s podporou Svetovej rady
cirkví,
že v septembri 2015 krajiny sveta prijali Ciele udržateľného rozvoja,
že v decembri 2015 schválili Parížsku dohodu o klimatických zmenách, ktorá si
kladie náročný, ale zásadne dôležitý cieľ obmedziť rast globálnej teploty –
dnes tak veľmi diskutovanou témou v súvislosti s americkým prezidentom
Donaldom Trumpom a jeho vyhláseniami o odstúpení z medzinárodnej
zmluvy,
že dôvodom na radosť musí byť tiež skutočnosť, že na celom svete podobné
iniciatívy, ktoré podporujú environmentálnu spravodlivosť, starostlivosť o
chudobných a zodpovedný záväzok voči spoločnosti, umožňujú stretávanie sa
ľudí, hlavne mladých, z rozličných náboženských kontextov.
Lebo ako kresťania i nekresťania, veriaci a osoby dobrej vôle musíme byť zjednotení v
preukazovaní milosrdenstva voči nášmu spoločnému domu – zemi – a plne doceňovať svet, v
ktorom žijeme, ako miesto spoluúčasti a spoločenstva. Pápež František vo svojom posolstve
pripomína tiež spytovanie svedomia, ktoré ponúkol v Jubilejnom roku 2000 sv. Ján Pavol II.
V ňom pozval katolíkov kajať sa za náboženskú neznášanlivosť, minulú i súčasnú, ako aj za
nespravodlivosti spáchané na Židoch, na ženách, na domorodých národoch, imigrantoch,
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
13
chudobných a nenarodených. V mimoriadnom Svätom roku milosrdenstva 2015 – 2016
pozval aj pápež František každého k tomu istému: Oľutujme zlo, ktoré spôsobujeme nášmu
spoločnému domu (Príhovor na Druhom svetovom stretnutí ľudových hnutí, Santa Cruz de la
Sierra, Bolívia, 9. júla 2015). Spytovanie svedomia, ľútosť a vyznanie sa Otcovi bohatému na
milosrdenstvo, vedú k pevnému predsavzatiu zmeny života. A toto sa musí premietnuť do
konkrétnych postojov a spôsobov správania s väčšou úctou k stvorenstvu:
obozretné používanie plastov a papiera, neplytvanie vodou, jedlom a
elektrickou energiou, triedenie odpadu, starostlivé zaobchádzanie s inými
živými bytosťami, využívanie verejnej dopravy a spájanie sa pri využívaní
osobných dopravných prostriedkov a tak ďalej (František, 2015). Nesmieme si
myslieť, že takéto snahy sú príliš malé na zlepšenie sveta. Takéto činy
„vyvolávajú v lone tejto zeme dobro, ktoré má tendenciu stále sa šíriť, neraz
neviditeľne“ (František, 2015) a povzbudzujú „k prorockému a
kontemplatívnemu životnému štýlu, schopnému hlboko sa radovať a nebyť
posadnutými konzumom“ (František, 2015),
„starostlivosť o prírodu je súčasťou životného štýlu, ktorý zahŕňa schopnosť žiť
spolu a spoločne“ (František, 2015). Ekonomika a politika, spoločnosť a
kultúra nemôžu byť ovládané krátkodobou mentalitou a vyhľadávaním
okamžitej finančnej o volebnej návratnosti. Naopak, musia byť urgentne
preorientované na spoločné dobro, ktoré zahŕňa udržateľnosť a starostlivosť
o stvorenstvo; konkrétnym prípadom je „ekologický dlh“ medzi severom a
juhom sveta (František, 2015); jeho vrátenie by si vyžadovalo, aby sme sa
postarali o životné prostredie najchudobnejších krajín a poskytli im finančné
zdroje a technickú pomoc, ktoré by im pomohli zvládnuť následky
klimatických zmien a podporovať udržateľný rozvoj,
ochrana spoločného domu si vyžaduje rastúci politický konsenzus.
Napokon pápež František navrhol k siedmym skutkom duchovného a k siedmym
skutkom telesného milosrdenstva pridať ku obom starostlivosť o spoločný dom. Tak ako aj
pridať skutok duchovného milosrdenstva: starostlivosť o spoločný dom vyžaduje „vďačné
nazeranie na svet“ (František, 2015), ktoré „nám umožňuje v každej veci odhaliť nejaké
ponaučenie, ktoré nám Boh chce odovzdať“ (František, 2015); ako aj k starostlivosti o
spoločný dom pridať aj skutok telesného milosrdenstva, ktorý vyžaduje „jednoduché
každodenné gestá, ktorými lámeme logiku násilia, vykorisťovania, egoizmu [...] a prejavuje sa
všetkými skutkami, ktoré sa snažia budovať lepší svet“ (František, 2015).
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
14
K modlitbám za stvorenstvo, obzvlášť 1. septembra a potom aj po celý zvyšok roka, sa
máme podľa neho modliť: „Otec chudobných, pomôž nám vyslobodiť tých, ktorí sú na tejto
zemi opustení a zabudnutí a ktorí sú v tvojich očiach takí veľmi vzácni. [...] Bože lásky, ukáž
nám naše miesto na tomto svete ako nástrojom tvojej lásky voči všetkým bytostiam tejto
zeme“ (František, 2015). Bože milosrdenstva, daj nám prijať tvoje odpustenie a šíriť tvoje
milosrdenstvo do celého nášho spoločného domu. Buď pochválený. Amen“ (František, 2016).
Tretí - Deň modlitieb za starostlivosť o stvorenstvo, 1.septembra 2017
Modlíme sa za starostlivosť o stvorenstvo, píšu spoločne pápež František
s pravoslávnym – ekumenickým patriarchom Bartolomejom z Turecka. Lebo Cieľom našej
modlitby má byť túžba zmeniť spôsob, akým vnímame svet, aby sme tak zmenili spôsob,
akým sa správame k svetu. Preto cieľom nášho záväzku má byť, že sa staneme odvážnymi v
prijímaní jednoduchého a solidárneho životného štýlu. Obaja kresťanskí predstavitelia spolu
pripomínajú, že Už viac nerešpektujeme prírodu ako spoločný dar; naopak, považujeme ju za
súkromné vlastníctvo. Chováme sa k nej arogantne, aby sme mohli zásobovať naše štruktúry.
Dôsledky tejto alternatívnej vízie sveta sú tragické a trvalé. Ľudské prostredie i to prírodné sa
spoločne zhoršujú a takýto zhoršujúci stav planéty dopadá na tých najzraniteľnejších. Vplyv
klimatických zmien v prvom rade postihuje tých, ktorí žijú v každom kúte sveta v chudobe.
Tí, ktorí najviac doplácajú na spustošenie životného prostredia sú najzraniteľnejšími národmi
a tí, ktorí žijú v chudobe sa nachádzajú v každom kúte zeme. Na záver ich posolstva vyzývajú
mocných sveta, aby načúvali kriku zeme a upozorňujú na to, že neexistuje skutočné a trvalé
riešenie problému ekologickej krízy a klimatických zmien bez konkrétnych a spoločných
odpovedí. Preto je našou povinnosťou zodpovedne používať pozemské dobrá, čo so sebou
prináša uznanie a rešpekt voči každému človeku a voči všetkým živým bytostiam. Naliehavé
povolanie a výzva starať sa o stvorenstvo sú adresované celému ľudstvu, aby sa usilovalo o
udržateľný a integrálny rozvoj (František – Bartolomej, 2017).
Modlitba za starostlivosť o stvorenstvo po prvý raz aj na Slovensku
V piatok 1. septembra 2017 sa na hore Zvir v Litmanovej, uprostred nádhernej prírody,
poďakoval za stvorenstvo a za ochranu stvorenstva aj predseda Environmentálnej subkomisie
Konferencie biskupov Slovenska, prešovský arcibiskup – metropolita, Mons. Ján Babjak, SJ
pri slávení svätej liturgie. V jej závere sa pomodlil modlitbu Svätého Otca Františka za našu
zem. Povzbudil tiež prítomných pútnikov, aby v krásnej prírode každý vo svojom srdci
poďakovali za nádherné Božie stvorenie. Večer sa pomodlil aj spolu s duchovným otcom a
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
15
niekoľkými veriacimi Ďakovný akatist, ktorým vyjadrili vďaku Pánu Bohu za všetko tvorstvo
(Arcibiskup Babjak, 2017).
Náučný chodník Koliba z obce Býšť do Hradca Králové v Českej republike
2.septembra 2017 požehnali náučný chodník v Českej republike naprieč hradeckými
lesmi, ktorý je dlhý asi 10 km. Náučný chodník vybudovali Lesy Českej republiky s trinástimi
zastaveniami a informačnými tabuľami z obce Býšť smerom do Hradca Králové. Texty na
informačných tabuliach pripravili františkánski terciári z Hradca Králové, pričom použili
myšlienky pápeža Františka a jeho encykliky Laudato sì. K tomu pridali i zamyslenia nad ňou
od Českej biskupskej konferencie, ekológa Pavla Nováčka či pedagóga a publicistu Jiřího
Zajíca. Ten zdôrazňuje, že o tejto encyklike by sa malo hovoriť ako o radikálnom uchopení
skutočnosti Božieho otcovstva v dôsledkoch, ktoré z nej plynú pre stvorenie a náš život v ňom
(Weisbauer, 2017, s. 2).
Sociálny týždeň talianskych katolíkov
V Cagliari na Sardínii zverejnili 26.októbra 2017 videoposolstvo pápeža Františka
k 48.ročníku Sociálneho týždňa talianskych katolíkov pod záštitou Talianskej biskupskej
konferencie ohľadom ľudskej práce a sociálnej spravodlivosti v ekonomike pod názvom:
Spoločenstvo musí prevážiť nad konkurenciou. Pápež hneď v úvode pripomenul bl.
Giuseppeho Toniola (1845 – 1918), ktorý v roku 1907 zorganizoval prvý Sociálny týždeň. Na
inšpiráciu prítomným ponúkol Svätý Otec mnohé myšlienky. Pápež sa najskôr poďakoval
prítomným, že si vybrali tému práce ako takej, ktorá má byť slobodná, kreatívna, angažovaná
a solidárna, čo korešponduje s jeho víziou v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium (čl.
192). Pretože, ako ďalej uviedol, bez práce niet dôstojnosti. Pripomenul, ako on sám túto
skutočnosť často zdôrazňuje hlavne počas svojich stretnutí so svetom práce, ako tomu bolo aj
počas jeho pastoračnej návštevy práve v Cagliari v roku 2013 a tiež v máji 2017 v Janove.
Negatívny pól tejto skutočnosti pápež František vyjadril slovami o takej práci, ktorá zabíja.
Hlavne ak ide o prácu, ktorá je nedôstojná, pretože využíva človeka. Tiež sem zaradil prácu
na čierno a prácu časovo neistú: Sú to obavy človeka, ktorý má prácu od septembra do júna
a nevie či ju bude mať aj ďalší september - čo je podľa pápeža nemorálne a zabíja dôstojnosť,
rodinu, spoločnosť, ničí zdravie, Vo svojom videoposolstve Svätý Otec nezabudol ani na
nezamestnaných a tých, ktorí často po neúspešnom hľadaní zamestnania strácajú nádej. Pápež
František pokračoval upozornením, že kríza práce úzko súvisí s krízou životného prostredia
a spoločnosti (Encyklika Laudato sí, čl. 13). Ekonomický systém je zameraný na konzum, bez
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
16
zaujímania sa o dôstojnosť práce a ochranu životného prostredia. Ale to je tak trochu ako ísť
na bicykli s vypustením kolesom, a to je nebezpečné! Dôstojnosť a ochrana sa pošliapavajú,
ak je robotník vnímaný ako riadok v nákladoch na výrobu, keď výkriky vyradených zostávajú
ignorované. Z tejto logiky nie je vyňatá verejná správa, keď uzatvárajú zmluvy s kritériom
maximálneho zisku bez toho, aby brali do úvahy dôstojnosť práce, ako aj environmentálnu
a daňovú zodpovednosť podnikov. Dúfajúc v úspory a efektívnosť, nakoniec zrádzajú svoje
vlastné sociálne poslanie slúžiť spoločnosti. Vo videoposolstve pápež František poukázal aj
na znaky nádeje. Ide hlavne o dve schopnosti: Slúžiť ľuďom, ktorí to potrebujú a vytvárať
spoločnosť, v ktorej spoločenstvo prevažuje nad konkurenciou. Pápež František v závere
svojho videoposolstva pripomenul, že nič neslobodno uprednostňovať pred dobrom človeka a
starostlivosťou o spoločný domov. Napokon upozornil na význam technického pokroku, ktorý
má byť v službe človeku, a nie naopak (Sociálny týždeň, 2017).
Ustanovenie svetového dňa chudobných – 19.novembra, ako odpoveď na kultúru
vyraďovania a plytvania a prihlásenie sa ku kultúre stretania
Pápež František napísal 13.júna 2017 svoje posolstvo k 1.svetovému dňu chudobných,
ktorý bude 19.novembra 2017. V ňom pápež prosí, aby sa z tejto tradície stal konkrétny
príspevok k evanjelizácii súčasného sveta, čím by sme mali prežívať podstatu evanjelia Ježiša
Krista. K čomu predovšetkým patrí modlitba chudobných - Otče náš s odovzdanosťou sa
Bohu ako i s našou prosbou o každodenný chlieb pre všetkých. Pápež všetkým vysvetľuje, že
ide o lásku, ktorá nepripúšťa alibi, lebo kto chce milovať tak, ako miloval Ježiš, musí
nasledovať jeho príklad. A to predovšetkým platí o chudobných. Lebo platí, že Boh nás
miloval ako prvý (1 Jn 4, 10. 19) a to tak, že položil za nás svoj vlastný život (1 Jn 3, 16),
preto sme povinní napriek našim obmedzeniam a hriechom odpovedať na takúto lásku, ktorá
zapaľuje srdcia, pohýna našu vôľu a tiež city lásky k samotnému Bohu a blížnym bratom
a sestrám v núdzi a budovať pre nich diela milosrdenstva. Ako prví sú nám v tom vzorom prví
kresťania, ktorí podľa Skutkov apoštolov predávali pozemky a majetky a rozdeľovali z nich
všetkým, podľa toho, kto ako potreboval (Sk 2, 45). A po nich to boli mnohí muži a ženy,
ktorí sa rozličným spôsobom venovali chudobným. Medzi nimi vyniká sv. František z Assisi.
Preto myslime, žiada pápež František, na chudobných nie len raz za týždeň v rámci akcií
dobrovoľnej služby – aj tie sú veľmi potrebné, ale denne sa za nich modlime a pri stretnutiach
s nimi im podajme ruku, pozrime im do očí, objímme ich a tak nasledujme chudobného
Krista, s Ním a za Ním k blahoslavenstvám nebeského kráľovstva (Mt 5, 3; Lk 6, 20).
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
17
Lebo chudoba to je pokorné srdce človeka. Je to postoj srdca, ktorý nám umožňuje
posudzovať správnosť zaobchádzania s materiálnymi dobrami a prežívať naše vzťahy a city
nesebecky a bez majetníckeho postoja – cituje pápež Katechizmus katolíckej cirkvi, 25 – 45.
Lebo ak chceme skutočne prispieť k zmene dejín, musíme počúvať volanie chudobných
a snažiť sa pozdvihnúť ich z okraja spoločnosti. Lebo chudoba nás denne vyzýva
prostredníctvom tvárí mužov, žien a detí poznačených bolesťou, vylúčením, zneužívaním,
násilím, mučením, väznením, vojnou, zbavením slobody a dôstojnosti, nevedomosťou a
analfabetizmom, nedostatkom zdravotnej starostlivosti, nezamestnanosťou, obchodom
s ľuďmi a otroctvom, exilom, biedou a migráciou, vykorisťovaním a udupávaním zvrátenou
logikou moci a peňazí, sociálnej nespravodlivosti, morálnej biedy a žiadostivosti ako
i všeobecnej ľahostajnosti. Lebo všetci títo ako povedal už bl. Pavol VI., pápež (1963 – 1978),
patria do Cirkvi podľa evanjeliového práva a ich existencia nás zaväzuje k základnému
rozhodnutiu v ich prospech. Preto nech sú blahoslavené ruky, ktoré sa otvárajú a prinášajú
nádej; ktoré prekonávajú bariéry rôznych kultúr, náboženstiev a národností; ktoré sa otvárajú
bez nároku na protislužbu a vďaka týmto rukám zostupuje na bratov a sestry Božie
požehnanie. Lebo Boh stvoril nebo i zem pre všetkých (František : Posolstvo, 2017).
Pápež František na pôde Organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo v Ríme (FAO)
Pri príležitosti Svetového dňa výživy, 16.októbra 2017, navštívil pápež František sídlo
svetovej organizácie, kde daroval Organizácii pre výživu a poľnohospodárstvo sochu malého
sýrskeho utečenca menom Aylan, ktorý zomrel na pláži na ceste do Európy. A povedal:
Nemôžeme konať len vtedy, keď tak robia druhí, ani sa obmedzovať na zľutovanie, lebo
zľutovanie sa limituje na pomoc v núdznych situáciách, zatiaľ čo láska inšpiruje spravodlivosť
a je základom pre realizáciu spravodlivého sociálneho poriadku medzi rôznymi
skutočnosťami, ktoré sa snažia o vzájomné stretnutie. Milovať znamená prispieť k tomu, aby
každá krajina zvýšila produkciu a dosiahla potravinovú sebestačnosť. Milovať sa premieňa na
premýšľanie o nových modeloch rozvoja a spotreby, a na prijatie takých politík, ktoré
nezhoršujú situáciu menej rozvinutých národov alebo ich vonkajšiu závislosť. Milovať
znamená nerozdeliť ľudskú rodinu na tých, ktorí si užívajú nadbytok a na tých, ktorým chýba
to najnutnejšie. Želám si, dodal na záver svojho príhovoru pápež František, aby každý v tichu
vlastnej viery a vlastných presvedčení objavil motivácie, princípy a prínosy, ktoré organizácii
FAO a tiež iným medzivládnym inštitúciám dodajú odvahu zlepšiť sa a neúnavne pracovať pre
dobro ľudskej rodiny (František na pôde FAO, 2017).
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
18
Verejná zbierka – Otvor svoje srdce
Arcidiecézna charita Košice zorganizovala v utorok 17.októbra 2017 verejnú zbierku
Otvor svoje srdce. Viac ako 200 dobrovoľníkov sa rozpŕchlo do košických ulíc, obchodných
centier, škôl a úradov s prenosnými pokladničkami. Odmenou za milodary tých, ktorí prispeli
do zbierky, boli dekoratívne mydielka. Vyrábali ich osamelé matky v krízových centrách.
Zbierka tak mala zároveň podpornú pracovnú terapiu klientov, ktorá pomáha rozvoju ich
pracovných zručností. Zbierka mala svoj stánok na košickej Hlavnej ulici. Výťažok bude
použitý na zabezpečenie dôstojných podmienok života rodín a ľudí v núdzi (Arcidiecézna
charita, 2017).
Nezostaň v pomoci sám
Pri príležitosti 100. výročia narodenia Josepha Wresinského, iniciátora Medzinárodného
dňa za odstránenie chudoby (12.2.1917 – 14.2.1988) Sociálna subkomisia Teologickej
komisie KBS a Fórum kresťanských inštitúcií organizuje sériu seminárov s titulom: Nezostaň
v pomoci sám. Cieľom týchto seminárov je vzdelávať a podporovať ľudí, ktorí sa rozhodnú
dlhodobo sprevádzať chudobných a pomáhať im pri riešení ich situácie. Cieľom
projektu Nezostaň v pomoci sám je nájsť sto ľudí, ktorí sa rozhodnú dlhodobo sprevádzať
chudobných a pomáhať im pri riešení ich situácie. Na túto často náročnú cestu im chcú
ponúknuť podporu, praktické rady a vzdelávanie.
Desiatky expertov z terénu i z akademického a politického prostredia, zo samosprávy,
verejní i neverejní poskytovatelia sociálnych služieb sa v utorok 24.októbra 2017 zišli na pôde
Výboru Národnej rady SR pre sociálne veci pri príležitosti pripomienky Medzinárodného dňa
za odstránenie chudoby. Odborný seminár v NR SR pod titulom Spoločne blízko pri človeku –
Blížime sa k európskemu štandardu sociálnych služieb? sa konal pod záštitou Aleny
Bašistovej, predsedníčky Výboru NR SR pre sociálne veci a za účasti členky výboru NR SR
pre sociálne veci Magdalény Kuciaňovej. Úlohou seminára bolo pozrieť sa na kvalitu
sociálnych služieb na Slovensku z nadhľadu – očami Zastúpenia Európskej komisie na
Slovensku, ale aj vyhodnotiť existujúcu a prerokovávanú legislatívu – očami zákonodarcov,
samosprávy, poskytovateľov a prijímateľov sociálnych služieb. Seminár vytvoril priestor pre
dialóg a hľadanie synergie pomáhajúcich v prospech odkázaného človeka a jeho
opatrovateľov. Takýto zámer je aj v súlade s tendenciou deinštitucionalizácie. Zásadnou
podmienkou úspešnosti sociálnych služieb bolo a je jednoznačné vymedzenie kompetencií a
zodpovednosti jednotlivca, rodiny, jednotlivých stupňov samosprávy, mimovládneho sektora
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
19
a štátu a tiež nastavenie transparentného a udržateľného systému financovania jednotlivých
druhov sociálnych služieb. Veľtrh sociálnych aktivít pokračoval verejnými podujatiami 3.
novembra 2017 v Žiline v Auparku a 7. novembra 2017 v Trnave v budove Univerzity sv.
Cyrila a Metoda (Medzinárodný deň, 2017).
Záver
Pápež František tvrdí, že človeka robí cenným a jedinečným to, že sa nezrieka svojej
morálnej zodpovednosti, lebo si uvedomuje, že nie je absolútnym rozhodcom a ani si nemôže
pripisovať moc bezhraničného manipulovania. Lebo inak by stratil svoje miesto vo vesmíre
a stratil by sa aj ako súčasť prírody (František, 2013).
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
Arcibiskup Babjak slávil Svetový deň modlitby za ochranu stvorenstva. 2017. [online]. Rím –
Fanara: 2017 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:
<https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20170901006>.
Arcidiecézna charita Košice pripravila verejnú zbierku Otvor svoje srdce. 2017. [online].
2017 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:
<https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20171018016>.
František – Bartolomej: Modlíme sa za starostlivosť o stvorenstvo, píšu pápež s patriarchom.
[online]. Rím – Fanara: 2017 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:
<https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20170901007>.
František: Buďme milosrdní k nášmu spoločnému domu. [online]. Rím: 2016 [cit. 2017-11-
04]. Dostupné na internete: <https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-
vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/posolstvo-k-svetovemu-dnu-modlitby-za-starostlivost-
o-stvorenstvo-2016>.
František: Posolstvo Svätého Otca Františka k 1. svetovému dňu chudobných. [online]. Rím:
2017 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:
<https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-
papezov/c/posolstvo-k-svetovemu-dnu-chudobnych-2017>.
FRANTIŠEK. 2015. Laudato sì. In: Pápežské dokumenty, 97.zväzok. Trnava: Spolok sv.
Vojtecha – Vojtech, spol. s r.o., 2015, 147 s. ISBN 978-80-8161-180-3.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
20
FRANTIŠEK.. 2013. Lumen fidei. In: Pápežské dokumenty, 91.zväzok. Trnava: Spolok sv.
Vojtecha – Vojtech spol. s r. o., 2013, 70 s. ISBN 978-80-7162-998-6.
GLASER, M. 2013. Církev nemá politickou, ale bytostně duchovní povahu. In: Světlo,
týdeník Matice cyrilometodějské, roč. XXI, č. 13, 31.března 2013, s. 8. Olomouc: Matice
cyrilometodějská. IČO 00533866.
HERDICS, GY. – VALLOVÁ, J. – ZEMKO, P. 2017. Dies academicus V. (Kultivujme
a chráňme našu zem). Zborník z medzinárodnerj vedeckej konferencie, Dunajská Streda,
17.januára 2017. Trnava: Ivona Matúšová, 2017, 49 s. ISBN 978-80-89413-63-8.
Ján Pavol II: Inter sanctos. [online]. Rím: 1979 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:
<https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-
papezov/c/inter-sanctos>.
KOVÁŘOVÁ, M. – TURZONOVOVÁ, B. – MEŠŤÁNKOVÁ, M. – ZEMKO, P. 2013.
Teologická vnímavosť pre dobrotu stvorených vecí. [online]. 2017 [cit. 2017-11-04].
Dostupné na internete:
<http://www.snm.sk/swift_data/source/hudobne_muzeum/pdf_dokumenty/Dolna_Krupa_K
onferencia_2013_Zbornik.pdf>.
Medzinárodný deň za odstránenie chudoby pripomenuli v parlamente. 2017. [online]. 2017
[cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:
<https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20171025012>.
Modlitba sv. Františka o pokoj. 2013. [online]. [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:
<http://modlitba.sk/?p=3688>.
Pápež František na pôde FAO: Vojny a klimatické zmeny bránia boju s hladom. 2017.
[online]. 2017 [cit. 2017-11-04]. Dostupné na internete:
<https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20171016029>.
Sociálny týždeň talianskych katolíkov pozdravil aj pápež František. [online]. Rím : 2017 [cit.
2017-11-04]. Dostupné na internete:
<https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20171027003>.
WEISBAUER, M. 2017. U Hradce Králové vyrazili na lesní stezku. Inspiroval je papež
František. In: Katolický týdeník, roč. XXVIII., č. 36, 5. – 11.září 2017/ 23.neděle
v mezidobí, s. 2. Praha: Katolický týdeník, s.r.o., ISSN 0862-5557.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
21
WEISBAUER, M. 2017. U Hradce Králové vyrazili na lesní stezku. Inspiroval je papež
František. In: Katolický týdeník, roč. XXVIII., č. 36, 5. – 11.září 2017/ 23.neděle
v mezidobí, s. 2. Praha: Katolický týdeník, s.r.o., ISSN 0862-5557.
Kontaktné údaje
PhDr. Beáta Áčová, PhD, MBA, LL. M.
VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava
Palackého 1, P.O.Box 104
810 00 Bratislava
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
PaedDr. PhDr. Mgr. Martin Klement, Ph.D. h.c., MBA, LL.M.
VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava – doktorand
Palackého 1, P.O.Box 104
810 00 Bratislava
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
Ivona Matúšová, O.C.H.
VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava
Detašované pracovisko bl. Ladislava Batthyány – Strattmanna Dunajská Streda
(3.ročník)
Korzo Bélu Bartóka 36
929 01 Dunajská Streda
a
Moravsko – slezská křesťanská akademie
Smetanova 756/14
602 00 Brno
a
Haulikov inštitút
Tehelná 6/B
917 01 Trnava
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
22
doc. ThLic. Mgr. Pavol Zemko, Th. D., Ph.D. h.c., EMBA, LL. M, O.C.H. – associate
professor
VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava
Detašované pracovisko bl. Ladislava Batthyány – Strattmanna Dunajská Streda
Korzo Bélu Bartóka 36
929 01 Dunajská Streda
a
Moravsko – slezská křesťanská akademie
Smetanova 756/14
602 00 Brno
a
Haulikov inštitút
Tehelná 6/B
917 01 Trnava
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
23
Aktuálne zmeny rodinného prostredia v konfliktných situáciách
Agnesa Paráková
Abstrakt
Každá rodina má svoju vlastnú atmosféru, svoju klímu. Súčasnú rodinnú atmosféru nie je
ľahké konštatovať, veď každá je iná, odlišná, svojská a ku každej rodine je charakteristický
iný prístup a samotné ohodnotenie. Čo o aktuálnej zmene rodinného prostredia je nutné
povedať, že v každej rodine sa prostredie ako aj klíma vo vzťahoch identifikuje samostatne.
K tomu, akým smerom sa bude uberať je na dôležitom rozhodnutí rodičov, ktorí stanovujú
normy určujúce medziľudské vzťahy medzi sebou. Trendy, ktoré dnešná doba predkladá
vplýva aj na medziľudskú komunikáciu jej pozitíva ako aj negatíva, ktoré vyvolávajú
konfliktné situácie. Potrebné je dosiahnuť cieľ tak, aby sme vypočuli aj druhých, pre riešenie
konfliktu takým spôsobom, aby komunikácia nebola pre druhého zraniteľná, ale naopak bola
užitočná pri budovaní medziľudských vzťahoch.
Kľúčové slová
Dieťa, Konflikt, Rodičia, Spoločenské prostredie.
Úvod
„Uchovávanie radostnej rodiny
vyžaduje mnoho od oboch,
ako od rodičov, tak od detí.
Každý člen rodiny sa musí
určitým spôsobom stať
služobníkom ostatných.”
Sv. Ján Pavol II.
V každodennom živote sa stretávame s rôznymi situáciami, ktoré nás nútia reagovať a
riešiť okolnosti, ktoré nám život prináša. Pri komunikácii s ľuďmi je dôležitý princíp, že
osvojené vedomosti a zručnosti sa využívajú pri denných úkonoch a zachovávanie pravidiel a
poriadku v živote ako osobnom tak aj spoločenskom odzrkadľuje naše postoje bez ktorých by
sme si vedeli ťažko predstaviť medziľudskú komunikáciu.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
24
Pozývam vás zamyslieť sa nad pojmami, s ktorými sa stretávame, bojujeme
a zdolávame v každodennom živote.
Bez pravidiel je výchova nemysliteľná, tak aj komunikácia v rodinnom prostredí jej
vnímanie a odovzdávanie je nevyhnutné pri stretávaní sa v nadväzovaní kontaktov s ľuďmi a
s okolitým prostredím.
Predchádzanie konfliktov je dôležitá motivácia, prečo chceme ten konflikt respektíve tú
komunikáciu pochopiť v pozitívnom zmysle, čo dosiahneme pri jej zabránení, čo tým
získame. Na základe získaných predošlých skúseností nás povzbudzuje myšlienka
k pozitívnemu porozumeniu a osvojeniu si pravidiel, ktoré nás dokážu povzniesť
k nasledujúcemu osobnému rastu a rozvoju osobnosti.
Konflikt vnímajú ľudia ako nezvládnutú životnú skúšku, ktorú nedokážu v konflikte
prekonať a nájsť v nej pozitívnu stránku vnímajú iba negatívnu stranu.
Cieľom tejto prednášky je poukázať na dôležitosť, chápavosť úlohy pri ktorej je
potrebné riešenie životných situácii a jej podstata je obohatenie samých seba, svoje okolie
a tým aj nasledujúcu generáciu. Sebaklamom dnešná doba láka a mnohými spôsobmi nás
presviedča, že najdôležitejšie v živote je mať materiálne veci, byť zabezpečený a technickými
vymoženosťami byť obklopený a duchovné hodnoty ponúka ako druhoradé. Zmeny, ktoré nás
obklopujú je potrebné prijímať a zdôrazňovať ako nasledovať trendy, ktoré so sebou prináša
doba. Úlohou a vzorom rodičov, pedagógov, vychovávateľov a sociálnych pracovníkov je,
aby nasledujúcu generáciu naučili jednu z náročných úloh ako sa má s ľahkosťou vyrovnávať
s pozitívami a negatívami, ktoré ponúka komunikácia a vedeli ju využívať aj v každodennom
živote.
Šťastné rodinné prostredie
Každý človek túži po šťastnej rodine, sny mladých sa spájajú do spoločnej životnej
cesty, aby sa naplnili ich túžby. Po čase zistia, že je to najťažšia, najzložitejšia ale súčasne aj
najkrajšia úloha. K tomu, aby sa vytvorili priaznivé rodinné podmienky je nutné pridŕžať sa
niekoľkých hlavných bodov: ako je sebahodnotenie, komunikácia, dodržiavanie pravidiel
a zapájanie sa do spoločnosti. Vysoké hodnotenie pomáha k úprimnej komunikácii o ktorej
môžeme hovoriť, že je otvorená, priama a špecifická ako aj o seba hodnotení rodiny je
dôležité si vytvoriť obraz, lebo bezstarostné rodinné prostredie je základom pre správny
rozvoj osobnosti pri ktorom zohráva dôležitosť vzor rodiča pre deti. Pre pravidlá v rodine je
potrebné, aby boli pružné, ktoré sú schopné sa prispôsobiť k danej zmene a životnému štýlu.
Spojitosť rodiny so spoločnosťou môžeme charakterizovať ako neobmedzenosť, ktorá v
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
25
nádeji a v dôvere buduje medziľudské vzťahy bez ktorých by sme si nevedeli predstaviť
vlastnú existenciu.
Prostredie v harmonickej rodine je nabité pozitivizmom a láskou, členovia rodiny sa
cítia v nej príjemne, voľne, s úprimnosťou a otvorenosťou dokážu hovoriť o svojich pocitoch
či je to radosť alebo smútok. Dokázať pozorne počúvať druhého keď hovorí o svojich
pocitoch príjemných alebo nepríjemných je neodmysliteľnou súčasťou šťastného rodinného
prostredia, kedy aktívnym počúvaním a spoločnými silami prekonávajú každodenné starosti.
„Pri výchove s láskou a rozumom ide o to, aby z detí vyrástli zodpovední ľudia. Je to filozofia,
ktorá je ziskom pre obidve strany. Rodičia získavajú, pretože dokážu milovať zdravým
spôsobom a mať svoje deti pod kontrolou bez toho, aby sa uchyľovali k hnevu a vyhrážaniu,
ktoré vedú k vzdorovitému správaniu tínedžerov. Deti získavajú, pretože sa vďaka riešeniu
problémov naučia preberať zodpovednosť a zistia, ako to v živote funguje. Dostanú do rúk
nástroje, pomocou ktorých dokážu žiť reálny život.” (Cline, 2013, s.18)
K vytvoreniu príjemnej atmosféry je dôležité, aby si uvedomili všetci členovia rodiny
aké potrebné je cítiť, že sú dôležitými a cennými článkami spoločnosti čo v značnej miere
ovplyvňuje ich pocit šťastia. Dôkazom toho je prejavovanie si citov a dokazovanie lásky, že
ich naozaj rodičia majú radi.
„Každý rodič chce, aby si jeho dieťa vybudovalo pozitívne vedomie vlastnej hodnoty,
a každý rodič vie, že pozitívne vedomie vlastnej hodnoty súvisí s dobrým pocitom
z dosiahnutých úspechov. Je pochopiteľné, že rodičia hodnotia najmä to, ako sa ich dieťaťu
v niečom darí, a chcú, aby ich dieťa malo dobrý pocit z vykonanej práce.” (Cline, 2013, s.44)
Známy americký psychológ Gary Chapman opisuje vo svojej štúdii, akými mnohorakými
zdrojmi dokážeme sprostredkovať lásku navzájom. Poukazuje na niekoľko spôsobov
komunikácie ako prostriedok podľa, ktorých dokážeme prejaviť pocity, ktoré sa nachádzajú
v človekovi. Slová uznania medzi ktoré patrí pochvala, povzbudenie alebo uznanie. Milé,
pokojné slová vzbudzujú pocit bezpečnosti dokážu posilniť a nabudiť človeka energiou.
K ďalším zdrojom medziľudskej komunikácie je definovanie dotyku, ktorý je charakteristický
pre tých ktorí vnímajú lásku objatím, pohladením, chytiť pod pazuchou, chytiť za ruku alebo
samotné prejavovanie niekomu lásku nežnosťou. Venovať čas, ktorý je strávený s milovanou
osobou, zapojenie sa do spoločných aktivít, pozorne počúvať druhých, alebo vyjsť na
prechádzku patrí k nasledujúcim prejavom lásky. Láskavosť pri každodenných úkonoch ako
je nákup, varenie, oprava pokazených vecí, alebo je to umytie auta to všetko je nutné k tomu,
aby vnímali prejavy lásky. Darovanie poukazuje na hodnotu, ktorá avizuje, že niekto na nich
myslí, nezávisí od hodnoty, dôraz je na geste, ktoré je vzácne, lebo je to prejavom lásky.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
26
Prevencia k predchádzaniu konfliktov
V dnešnej dobe častokrát počujeme varovné signály, že k zdravému detskému vývoju je
potrebná duševná harmónia. Slovo výchova zažíva negatívne obdobie, až hraničiace sa
s nepríjemnosťou poznačenou prísnosťou až zapadnuté prachom. Narušením silného puta
medzi rodičom a dieťaťom zraňuje duševný svet, ktoré spôsobuje nasledujúce traumy v živote
dospievajúcich detí. Príliš skoré osamostatnenie spôsobuje ťažkosti deťom a v dospelom veku
len s veľkým vynaložením dokáže dôverovať v medziľudských vzťahoch, dokonca spôsobená
trauma ich sprevádza po celý život nedokáže milovať druhú osobu, lebo sa bojí , že keď sa
citovo naviaže po nejakom čase bude aj tak opustený.
„Je nutné si uvedomiť, že deti majú svoje základné potreby, ktoré dokážu naplniť ich
rodičia. Ak rodičia zistia, že nedokážu naplniť potreby a to aj po citovej stránke, chýbajúci
kontakt očí, sústredenej pozornosti na dieťa je potrebné vyhľadať odbornú pomoc, čím ďalej
váha rodič tým situáciu len zhoršuje.” (Campbell, 1992, s. 74).
Zvládanie každodenných ťažkostí, vyrovnanie sa s pribúdajúcimi problémami
a zvládanie konfliktných situácii, to všetko odzrkadľuje čo všetko vplýva a formuje rodinu.
V rodinnom prostredí kde prevláda optimálna klíma sa ťažkosti prerozdeľujú na rodinných
príslušníkov každý člen dokáže prevziať na seba rolu, ktorá sa od neho vyžaduje. V rodinnom
prostredí kde prevláda napätie každý podnet, každá chyba je ťažko ovládateľná lebo členovia
rodiny nedokážu preberať role, nezvládajú problémy prevláda v tomto prostredí nedostatok
dôvery, stres a vyúsťuje to do nevery. V praxi sa stretávame s rôznymi druhmi rodín, ale ak
základom nie je empatia, porozumenie, vypočutie druhých ak rodinní príslušníci nedokážu
vytvoriť takú klímu v rodine potom sa jednotliví členovia rodiny nedokážu rozvinúť
a formovať.
Je možné predísť konfliktom? Nachádza sa riešenie na tieto každodenné situácie?
Jednoduchou odpoveďou by sme mohli skonštatovať, že všetko sa dá, len treba chcieť.
K tomu, aby sa konflikty dokázali riešiť je potrebné uviesť do praxe tie poznatky, ktoré boli
spomenuté. Uplatňovaním komunikačných zdrojov, ktorými vnímame okolie a zároveň okolie
vníma nás, chápeme pozitívne ako aj negatívne vplyvy z prostredia na človeka. V príjemnom
prostredí, ktoré je naplnené cieľmi a motiváciou dokážu zainteresovaní predchádzať ľahšie
komplikáciám. V prostredí v ktorom sa nachádza neporozumenie dokáže vplývať negatívne
na členov rodiny, ktoré môže vyústiť v neznesiteľnosť a seba obviňovanie. Nahromadením
týchto ťažkostí dochádza ku konfliktom, kedy sa nakopené zranenia u dotyčnej osoby
prejavia. Formovaním medziľudskej komunikácii dokážeme detí viesť k citlivosti, pri ktorej
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
27
negatívny postoj ako je nepríjemné a odmietavé správanie chápe ako príjemné pre dieťa
hodnotné správanie, ktoré vníma ako počúvať a spolupracovať s druhými členmi. Často je
potrebný neutrálny nadhľad na situáciu, kedy ohodnotí pre ktoré správanie sa rozhodne. Vzor,
ktorý si dieťa vytvára je dôležitý pre rodinu ako aj pre ďalšiu integráciu do spoločenského
prostredia. Stáva sa, že aj pri maximálnom vynaložení nedokáže predísť konfliktnej situácii
dochádza k neporozumeniu a tým dochádza k samotnému konfliktu.
Harmónia a konflikt
Harmonické rodinné prostredie je vyrovnané naplnené pozitívnymi pocitmi ako aj
harmonický vzťah mnohí v súčasnosti konštatujú ako mimoriadny jav. V tradičnom rodinnom
prostredí sú ťažkosti ľahšie ovládateľné pre rozdelenie si rolí skrz ktoré jednotlivé generácie
získavali vzory. V posledných desaťročiach úplný rodinný model sa rozpadol vzájomné
vzťahy a s ním spojené vzory sa zamotávajú a vysoké percento rozvodov manželstiev
nasvedčuje, že budúca generácia čelí dôležitej úlohe ako nájsť spolu menovateľa k úspešnému
životu ako aj k formám komunikácie. Konflikt je dôležitou súčasťou každodenného života
všade, kde sú ľudia vzniká také prostredie kedy postoj jedného ovplyvňuje až sťažuje úmysly
druhého.
„Konflikt je všadeprítomná ľudská činnosť, ktorú môžeme definovať ako zápas
minimálne medzi dvomi vzájomne závislými stranami, ktoré vnímajú nekompatibilné ciele,
nedostatok zdrojov a zasahovanie druhých do dosahovania svojich cieľov.” (Wilmot a kol.,
2004, s. 98).
Nedostatky pri výchove zo strany rodičov poznačujú deti a ďalšie generácie buď je to
formou prehnanej lásky, ktorá sa ukazuje pri prílišným zaoberaním sa o dieťa, ktoré vedie
k apatii dieťaťa, veď aj tak za mňa to niekto urobí. Negatívne pôsobí na dieťa ak rodičia
nevedú deti k sebarealizovaniu sa, k osamostatneniu sa, k zásadám medziľudskej
komunikácii.
„Konflikty môžu byť definované ako aspekty, ktoré do systému vnášajú nerovnováhu
a nestabilitu a tým ju dynamizujú. Riešením konfliktu vlastne hľadáme novú rovnováhu.
Zmeny rovnovážnych stavov sú prirodzenou súčasťou vývojového systému. Kríza nastane
vtedy keď systém stratí mechanizmy hľadania nových rovnováh a tým sa destabilizuje.”
(Plamínek, 2006, s. 22).
Nadmerná voľnosť a nadmerná sloboda vyvoláva v deťoch agresivitu, frustrovanie.
Neprimeraná prísnosť a zákazy vyvolávajú v deťoch tie isté príznaky ako sme spomínali pri
veľkej slobode. V spoločenskom prostredí tieto typy nedokážu viesť harmonický život, na
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
28
pracovisku vyvolávajú konflikty a dokonca majú sklony k vyvyšovaniu sa. Neustálou
motiváciou dokážeme v dieťati formovať hodnoty, pre ktoré dieťa dokáže vyhodnotiť situáciu
a jej následné negatívne dopady a vyhýbaniu sa konfliktov.
Dosiahnutiu cieľov a harmónii autori Wilmot, W. a Hockerová, J. dospeli k názoru, že
„produktívne zvládanie konfliktov sa zlepšuje vyjasnením cieľov a ich prebudením
spoluprácou s druhou stranou. Konanie bez účasti druhej strany alebo napriek jej záujmom
dáva často do pohybu deštruktívne sily, ktoré znemožňujú integračné zvládnutie konfliktu.”
(Wilmot a kol., 2004, s.142).
Záver
V živote človeka sa neustále niečo mení, pretvára a zdokonaľuje. Smer, ktorým sa
uberáme je na našom rozhodnutí. Sme odlišné osobnosti, každý potrebuje niečo iné,
osvojovaním zručností a využívaním dosiahnutých cieľov získavame stabilitu a poriadok pri
výskyte príčin. Uvažovali sme nad aktuálnymi zmenami v rodinách, akými možnými
spôsobmi vníma človek komunikáciu, ktoré zdroje môže využívať v medziľudskej
komunikácii. Premýšľaním nad jednotlivými pojmami sme dospeli k záveru, že len stabilnou
komunikáciou dokážeme odbúrať negatíva v rodinách a len neobmedzeným medziľudským
prístupom budú schopní nadviazať v sociálnom prostredí vzťahy, ktoré zaručujú napredovanie
k dosiahnutiu cieľa.
Každý konflikt nás posúva ďalej pri pozitívom nás motivuje nájdenie riešenia, aktívne
sa zúčastniť na zmene podporuje kreativitu a hľadá nové riešenia. Negatívny konflikt
vyvoláva nedôveru a spôsobuje nezdravú súťaživosť.
Ustavičné zmeny, ktoré vplývajú na človeka, rodinu, priateľov a spoločnosť neustále
podnecujú k tomu, aby sa zdokonaľovali, menili a prispôsobovali sa trendom súčasnosti.
Budovať, dôverovať a napredovať aj napriek negatívnym skúsenostiam je akoby
krédom pre medziľudské vzťahy kedy pre pestrofarebnosť ľudských pováh dokážu vzájomne
komunikovať a pretvárať ľudskú spoločnosť do harmónie, ktorá obohacuje a zároveň aj
napĺňa.
Cieľom tejto prednášky je zamyslieť sa nad pojmami, zamyslieť sa nad tým ako sa nás
to týka, čo vieme a dokážeme zmeniť, alebo kde sú tie trhliny, ktoré potrebujeme pretvárať.
Výsledok a riešenie situácii nezávisí len od spoločenského prostredia a je na správnom
rozhodnutí jednotlivca.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
29
Zoznam použitej literatúry
CAMPBELL, R. 1992. Potřebuji tvou lásku. Praha : Návrat, 1992. 124 s. ISBN 80-85495-11-
2
CLINE, F. – FAY, J. 2013. Rodičovstvo s rozumom a láskou. Bratislava : Porta libri, 2013.
259 s. ISBN 978-80-8156-012-5.
PLAMÍNEK, J. 2006. Jak řešit konflikty. Praha : Grada Publishing, a. s., 2006. 127 s. ISBN
80-247-1591-0.
WILMOT, W. – HOCKEROVÁ, J. 2004. Interpersonálny konflikt. Bratislava : Ikar, 2004.
495 s. ISBN 80-551-0832-3.
Kontaktné údaje
Agnesa Paráková
VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava – doktorand
Palackého 1, P.O.Box 104
810 00 Bratislava
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
30
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácií
Lívia Ďumbierová
Abstrakt
Komunikácia. Vznik a vývoj komunikácie. Prvotná komunikácia na Zemi. Evolúcia
komunikácie. Počiatočné fázy komunikácie medzi zvieraťami a predchodcom človeka. Dôraz
a význam komunikácie na medziľudské vzťahy a spoločnosť. Vznik a rozvoj moderných
komunikačných prostriedkov. Využitie telekomunikačných a sociálnych sietí. Opis hodnôt
ľudského života. Zmeny a trendy v správaní a konaní ľudí s pomocou komunikačných
prostriedkov. Aktuálne otázky k dnešnej spoločnosti a mládeži, ktorí sú otrokmi mobilov,
internetu. Pozitívny a negatívny dopad modernej technológií na medziľudské vzťahy.
Kľúčové slová
Komunikácia, technológie, človek, medziľudské vzťahy, realita, internet, mobil, mladí ľudia,
klamstvá, virtuálny svet.
Úvod
Čo je to komunikácia? Komunikácia má viacero definícií. Môj príspevok kladie dôraz
na medziľudské komunikácie, komunikácie spoločenstva, komunikácie mladých ľudí.
Komunikácia je sprostredkovanie verbálnych alebo neverbálnych informácií v medziľudských
vzťahoch osobne alebo za pomoci masovokomunikačných prostriedkov.
Komunikácia je náš život. Komunikácia je všade v rodine, medzi priateľmi kamarátmi,
príbuznými, v robote s kolegami, medzi deťmi dokonca aj medzi zvieratami. Schopnosť
komunikovať nám určuje náš úspech i v živote.
Cieľ komunikácie je odovzdávať a prijímať informácie. Na komunikáciu má vplyv aj
náš vnútorný psychický stav aj samotná situácia, ktorá vzniká pri komunikácií. Človek
v každej situácií komunikuje inak.
Evolúcia komunikácie
Pri vzniku sveta vznikli aj prvé informácie. Počiatok zemegule priniesol počiatok života
na zemi i komunikáciu. Vývoj života na zemi priniesli prvý jednobunkovci, ktorí ako prvý na
Zemi boli schopné niesť jednoduché informácie. Postupom času sa vyvinuli zložitejšie formy
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
31
života a začali medzi sebou komunikovať, prenášali si medzi sebou jednoduché informácie
ako napríklad formu potravy. Komunikovali pomocou čuchu, pachu, zraku, sluchu.
Predchodca človeka bol prvým tvorom na Zemi ktorý ako jediný dokázal zaznamenávať
informácie potrebné na jeho prežitie. Človek kládol na komunikáciu stále väčšie nároky a tak
vznikol jazyk. Vznikali symboly, znaky prostredníctvom ktorých dokázali medzi sebou
komunikovať. Ľudia dokázali komunikovať na diaľku. Prvým prostriedkom bola píšťaľa. Po
mnohých rokoch komunikácia napredovala a modernizovala. Vznikla pošta, neskôr
komunikácia prostredníctvom pohonných strojov ako vlaky, ľode a lietadlá. Vznikali prvé
toky informácií, nazývali sa informačné siete. V 19. storočí nastala éra bezdrôtovej
komunikácie. Informácia sa šírila pomocou elektromagnetických vĺn. Proces rozvoja
komunikácie bol nezastaviteľní. Vznikali prvé rozhlasy, televízory a počítače.
Medziľudské vzťahy a hodnoty života
Bohužiaľ dnešné medziľudské vzťahy upadajú. Ľudia sa izolujú, nekomunikujú,
vytvárajú si konkurentov a ťažko si hľadajú nové vzťahy. V časoch vojny prebiehali
vyvražďovania, krivdy, ubližovania ale dnešnom svete pomaly zanikajú medziľudské vzťahy.
Ľudia medzi sebou bojujú tak, že nekomunikujú, navzájom si krivdia závidia majetok,
zamestnanie, partnerstvo, šťastie, úspechy. Bohužiaľ upadá ľudstvo. Človek a jeho hodnoty
a úcta k druhým sa veľmi rýchlo mení.
Predstavte si ,že zajtra chytíte zlatú rybku a dá vám na výber dve možnosti. Vyberiete si
bohatý život plný majetku, domu , drahých áut, šperkov, odevov. Alebo si vyberiete zdravé
medziľudské vzťahy. Budete mať na účte 2 milióny Eur? Alebo chcete mať vedľa seba
ľudí na ktorých sa môžete spoľahnúť, môžete im dôverovať, podeliť sa s nimi o vaše
zážitky, skúsenosti a úspechy? Pomocou 2 miliónov Eur vedeli by ste si kúpiť drahé šaty,
topánky, auto, dom s bazénom a dopriať si luxusný a trblietavý život.
Ale len na určitý čas. Pretože financie nám veľmi vedia ovplyvniť náš život ale i naše
správanie a konanie. Po nasýtení bohatstva a prekročení hranice radosti a šťastia z peňazí si
budete klásť otázku. A to je všetko? Nič viac? Oveľa väčší vplyv na naše šťastie majú zdravé
medziľudské vzťahy, pretože človek je tvor spoločenský, človek potrebuje komunikovať. Je
lepšie mať pri sebe milujúceho manžela/manželku, deti, lásku, oporu, pochopenie, úctu,
radosť ako mať na účte množstvo peňazí ktorými si rodinu a životné hodnoty nemôžeme
kúpiť. V živote si naše hodnoty musíme vážiť a udržiavať.
V dnešnej dobe sa hodnoty úplne zmenili. Ovplyvnil ich moderný svet a vývoj
technológie.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
32
Vplyv technológií na medziľudskú komunikáciu
Našu spoločnosť zachvátil ošiaľ počítačov a internetu a mobilných telefónov.
Technológie nám zjednodušili život, formou pomoci komunikovaní na diaľku, rýchlosť
výmeny informácií, rýchlu pomoc pri práci, učení a ďalších činností. Žiaľ, ľudia ich často krát
nevyužívajú, aby si uľahčili život, ba naopak, komplikujú si ho - stávajú sa ich otrokmi. Mladí
ľudia už nevidia čaro v písaní zamilovaných listov nepozerajú si do očí, keď si vymieňajú
svoje názory a pocity žijú a hľadajú si nové vzťahy virtuálne. Informačné a komunikačné
technológie sú na jednej strane obrovským prínosom v doprave, v priemysle, v obchode, v
umení, v školstve, vo financiách, v zdravotníctve a v ďalších oblastiach spoločenského života.
Na druhej strane nás však informačné a komunikačné technológie o veľa oberajú.
Dnešná technológia robí z ľudí otrokov moderných vymožeností. Technológia mení
život všetkých ľudí. Pomoc pri komunikácií nám umožnili komunikačné prostriedky. Je to
úžasné plus ale aj mínus.
Moderné technológie ako najznámejšie Facebook, Twitter, Instagram, Pokec
a mnoho ďalších postupne zanikajú reálne komunikácie medzi ľudmi. Zaniká komunikácia
tak zvaná Face to face. Internetová komunikácia nedodržiava etické princípy, ktoré by sme
v reálnom svete boli nútení dodržiavať. Väčšinou ľudia nepíšu s diakritikou, nedodržiavajú
pravidlá písania, na miesto vyjadrenia pocitov a názorov používajú rôzne smajlíky a giphy.
Ľudia vo virtuálnom svete sa pretvarujú nie sú úprimný. Akí sú ľudia, skrývajúci sa len
za prezývky? Akí sú títo ľudia v skutočnosti? Ako v skutočnosti vyzerajú? Píšu pravdu? Sú
úprimní? Pomocou Nickname a prihlasovacích údajov robia zo seba človeka ktorými vo
skutočnosti ani nie sú.
Mladí ľudia si vytvárajú nereálne vzťahy, kamarátstva. Ťažko komunikujú
v spoločnosti, sú uzavretý a boja sa reálneho sveta. Povedzme si príklad. Cestujeme vo vlaku
a čo vidíme? Vo vlaku okolo nás posedáva 20 ľudí. A čo robia? Hlavy majú sklonené,
nevnímajú okolie, nepozorujú okolitých ľudí, nevyhľadávajú reálnu komunikáciu. Svoju
pozornosť upriamia do mobilov a rolkujú Facebook, komunikujú online. Dnešní mladí ľudia
a ich názory, ktoré počujeme každý deň už aj v školách. Ja mám najlepší a najdrahší mobil! Ja
mám Iphone! Ja mám najnovšiu hru na mobile! Ja som v 185. Levely! Ja mám na Facebooku
256 priateľov! Na stenu sme si dali nový post, že sme vo vzťahu! Už len tieto príklady nám
dajú zamyslieť sa nad tým, čo vlastne sa deje s dnešnom svete. Áno mobily nám pomáhajú pri
komunikácií ale do určitej miery. Niektorí ľudia poznajú hranice, svoje technológie využívajú
na organizovanie stretnutí, pracovných a školských záležitostí, ale nezabúdajme žiť reálne.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
33
Medziľudská komunikácia
V minulosti starší ľudia nemali ani predstavu o takomto svete a forme komunikácie. V
minulosti cestovanie s vlakom vyzeralo úplne inak. Existoval komunikačný šum, ľudia sa
navzájom pozerali do očí, aktívne počúvali, vymieňali si názory, dozvedali sa úplne nové
informácie, komunikovali na aktuálny okolitý svet, politiku a tak si vytvárali nové vzťahy,
priateľstvá. Človek predsa potrebuje vedieť komunikovať. Človek pre vlastnú potrebu má
tendenciu sa rozvíjať, združovať, spolupracovať , však svet tvoríme spolu. My mladí ľudia by
sme sa mali učiť od starších a starší ľudia od mladých.
Ľudia sa už nepozerajú na seba. Chodia so skloneními hlavami upriamení pozornosť do
mobilov. Skúste chodiť s úsmevom na tvári a vzpriamení. Ako by vás vnímali? Smiešne.
Oslovíte cudzieho človeka len tak! Čudoval by sa, a nerozumel by dôvodu prečo ste ho
oslovili! Pretože každí žije v komforte mobilov a zabudli na ľudí okolo seba. Dnes už zaniká
gesto úsmevu na cudzieho človeka. V minulosti to bol prirodzený postup. Ako ďaľší príklad.
Supermarket. Ľudí pri pokladniach nahrádzajú stroje, vznikajú samoobslužné stroje
a pokladne, už tam zaniká medziľudský kontakt a komunikácia.
Záver
Úlohu v medziľudskej komunikácií zohráva aj sociálna práca. Podieľajme sa na
zlepšení medziľudských vzťahov. Treba si nájsť čas a odložiť mobil, počítač a virtuálny svet.
Treba komunikovať v reálnom živote. Vychádzať zo zóny komfortu a otvoriť si oči
a vzpriamiť sa. Ľudia nám môžu priniesť veľa, pomôžu nám, vytvárajú si názory na náš
charakter pomocou ktorých sa môžeme zmeniť, zlepšiť a dosiahnuť viac vo svojom živote.
Najúčinnejším nástrojom na zlepšenie kvality medziľudských vzťahov je výmena názorov,
spätná väzba. Komunikácia je riešením na problémy. Mobily a internet sú súčasťou
každodenného života miliónov ľudí na celom svete. Ale aj tak si myslím, že v tejto
„pretechnizovanej“ dobe by sme nemali zabúdať na medziľudskú komunikáciu.
Komunikácia je umenie, umenie je komunikovať.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
34
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
http://www.enjoyemotions.sk/medziludskevztahy
(https://www.youtube.com/watch?v=UMyZlAxAqDY&t=54s)
http://www.EuroEkonom.sk
http://www.istp.sk/clanok/38/Komunikacia
http://www.prohuman.sk/psychologia - vedecko-odborný recenzovaný internetový
časopis- sociálna práca, psychológia,pedagogika,sociálna politika, ošetrovateľstvo
http://www.slobodnyvysielac.sk (https://www.youtube.com/watch?v=pw548dGVD-
s&t=69s) - komunikácia a spolupráca, budovanie medziľidských vzťahov. Gabriela
Kuchárová -
http://www.uniscomp.cz – www.youtube.com
Kontaktné údaje
Bc Lívia Ďumbierová
SVS MVSR, Štátny achív v Nitre, Archív Komárno
Hradná 2
94501 Komárno
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
35
Efektívna komunikácia ako cesta k úspechu
Effective communication as a way to succes
Dagmar Štiavnická
Abstrakt
V príspevku sa zaoberáme komunikáciou ako takou, ktorá je základnou vlastnosťou ľudskej
civilizácie. Komunikácia medzi jednotlivcami (vrátane informatívnych a prijímacích
pohovorov), jednak komunikácia v rámci malých skupín a aj rečníckych prejavov na
verejnosti. Prostredníctvom komunikácie sa človek adaptuje na spoločnosť a ovplyvňuje celú
sieť spoločenských vzťahov.
Kľúčové slová
Aktívne počúvanie, Komunikácia, Komunikačný proces, Informačné technológie.
Abstract
In the paper we deal with communication as such, which is the basic feature of human
civilization. On the one hand, among individuals (including informative and admission
interviews), on the one hand, on small-group communication as well as on public speaking.
Through communication, man adapts himself to society and affects the whole network of
social relationships.
Key words
Active listening, Communication, Communication process, Information technologies.
Úvod
„Komunikovať znamená veľa dávať“
Slovo komunikácia sa vyvinulo z latinského communicare, čo znamená výmena
informácií, názorov a pocitov, myšlienok. Môžeme ju chápat aj ako proces výmeny informácií
za účelom vzájomného porozumenia si. Je predpokladom normálneho duševného vývinu a
dôležitým faktorom psychickej stability človeka. Umožňuje sociálnu interakciu, ktorá z
človeka robí spoločenskú bytosť. ( Slovak,2014)
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
36
Vedieť jednať s ľuďmi, priaznivo pôsobiť na ich úsudok a stanovisko a využívať zásady
vhodnej komunikácie, je vzácnou zručnosťou a cestou k úspechu. ( Novosad, 2000)
Žijeme v informačnej ére, a tak je samozrejmé, že komunikácia je najdôležitejším
faktorom úspechu či pádu. Od správnej komunikácie, od jej obsahovej presnosti, ale
aj vhodnej formy a spôsobu závisí rozvoj mnohých oblastí spoločenského života. Významní
politickí predstavitelia, vrcholní manažéri v priemysle, vo vzdelávaní a kultúre majú rozvinuté
schopnosti účinnej komunikácie s ľuďmi. Ľudia sa však nemusia s týmito schopnosťami
narodiť. Každý, kto po nich túži, ich však môže nadobudnúť. Stačí pevná vôľa a rozhodnosť.
(Donna Dale Carnegie 2010)
Umenie počúvať
Hoci pri komunikácii dochádza k prenosu správ a informácií, nemusí vždy dôjsť k
vzájomnému porozumeniu, či k zhode komunikujúcich. Pre efektívnu komunikáciu je dôležitá
spôsobilosť, ktorá spočíva v nadväzovaní komunikácie, v schopnosti načúvať a vo vysielaní
presvedčivých signálov pre okolie.( Malega, Mihok, 2008)
Jednou z náročných, každodenných úloh, či povinností vrcholového manažmentu je nie
len komunikácia (výber informácií, formulovanie myšlienok), ale úzko s tým súvisí umenie
počúvania a vysvetľovania ako aj zdôvodňovania. Žiadne rozhodnutia ani stratégia nie sú
efektívne, pokiaľ nie sú „spoznané“ a „porozumené“ tými ľuďmi, ktorí ich majú uviesť do
života.
Z hľadiska komunikačného procesu je rovnako dôležité vytváranie a oznamovanie
komunikačných signálov ako aj ich vnímanie. (Heger, 2012)
Tak ako úvodné slová na začiatku každého rozhovoru sú dôležité pre pokračovanie
začatého dialógu, tak je dôležité aktívne počúvanie a vnímanie v kontexte optimálnej
a efektívnej komunikácie.
Stále platí stará múdrosť, „že nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie“. Ak chcete,
aby vás chápali, musíme sa naučiť správne komunikovať, to však neznamená len jednosmerne
vyjadrovať svoje pocity, požiadavky a názory, ale aj vedieť počúvať svoje okolie. ( Donna
Dale Carnegie 2010)
Moderné informačné technológie
Modemy, faxy, elektronická pošta, sms - správy a iné, umožňujú okamžitý prístup do
celého sveta. Informačné technológie len podporujú komunikačný proces. Preto aj krátke
textové správy sú do istej miery prínosom, akousi novodobou formou, realizáciou, žánrom,
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
37
ktorý prináša špecifické a tendenčné prvky, charakterizujúce nové trendy v jazyku a prejave
používateľov. Svojou formou sú sms - ky ostro vymedzené, majú určité spoločné znaky.
Či komunikácia prostredníctvom sms-iek prinesie zmeny do jazykového systému,
minimálne na úrovni jeho určitej zložky, či do medziľudskej komunikácie, či sms ako žáner
zaznamená určité vývinové zmeny a uplatní sa ako funkčný žáner, ukáže až čas. Na tieto
otázky zatiaľ nemáme jasnú odpoveď, pretože táto problematika nie je ešte ani
zďaleka “v pokročilom štádiu” z časového hľadiska, a teda nemôže byť dôsledne preskúmaná,
spracovaná, ani v súčasnosti uzavretá. (http://Manažment-Komunikácia, 2005)
Rovnakým spôsobom si môžeme položiť otázku v sfére komunikačnej, a to, nakoľko
menia klasifikáciu spôsobov komunikácie novodobé formy komunikácie, sprostredkované
technickými prístrojmi. Človek, rovnako ako aj systém určitých prvkov a vzájomných
vzťahov, sa na jednej strane bráni voči novým zásahom, na strane druhej však
v dôsledku prirodzeného vývoja týmto zmenám podlieha a pretvára sa pod ich vplyvom. Tak
je tomu i pri vnímaní textových správ a pri nazeraní na problém jazyka komunikantov a formy
komunikácie pri sms-kách.
Nové technológie prinášajú nové podoby medziľudskej komunikácie. Dnes by si už
mnohí nevedeli predstaviť pohodlný život bez mobilu či posielania e-mailov či sms.správ.
Mobilné telefóny sa stali u mnohých neodmysliteľnou súčasťou každodenného života,
nehovoriac o spoločenskom trende vlastniť tento komunikačný prostriedok. Jeho dominantná
prítomnosť takmer na všetkých verejných i súkromných miestach a u všetkých spoločenských
kategórií má za následok určité zmeny sociálneho a psychologického charakteru, ale
ovplyvňuje i samotný jazyk a rečový prejav používateľov.(http:// Manažment - Komunikácia,
2005).
Práve textové správy prinášajú mnohé zmeny a posuny v medziľudskej komunikácii,
ako aj v komunikácii chápanej z hľadiska lingvistického. Podobne ako telefón, fax, e-mail či
interaktívne podoby komunikácie prostredníctvom počítača spôsobili narušenie hranice medzi
hovorenou a písanou formou komunikantov a priniesli viacero nových prvkov a
tendencií, ktoré zasahujú do komunikácie používateľov, a v konečnom dôsledku aj jazyk ako
taký, tak aj tieto krátke textové správy ovplyvňujú a prinášajú viaceré inovačné, ako aj
retardačné prvky do jazyka používateľov.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
38
Záver
Keď si zlepšíme schopnosť komunikovať a navodíme ovzdušie dôvery a keď si osvojíte
stratégie na zlepšenie ústnej komunikácie ako porozumenie, pochopenie, tolerancia a ľudský
prístup, týmto postojom dokážeme efektívnejšie prezentovať svoje názory, urobíte veľký krok
smerom k úspechu nielen v práci, ale aj vo všetkých oblastiach života.
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
NOVOSAD, L. 2000. Základy speciálního poradenství. 1. vyd. Praha: Portál, 2000. 160 s.
ISBN 80-7178-197-5.
DONNA DALE CARNEGIE, 2010. Komunikácia ako cesta k úspechu. 1. vyd. : Príroda,
2010. 136 s. ISBN 978-80-07-01817-4
HEGER, V. 2012. Komunikace ve veřejné správě. 1. vyd. Praha: Grada Publishing, a.s. 2012.
256 s. ISBN 978-80-247-3779-9
MALEGA, P. MIHOK, J. 2008. Efektívna komunikácia v podniku ako cesta k úspechu.
The11th International Scientific Conference, Trends in Business Management Systems -
TBMS 2008, HIGH TATRAS
SLOVÁK, P. 2014. Empatia a nie projekcia vo vzťahoch a riadení. In HETTEŠ, M. et al.
Sociálny rozvoj na zvyšovanie kvality sociálneho života v Slovenskej republike. Zborník z
odbornej konferencie. : Bratislava: VŠZSP sv. Alžbety. 169 s. ISBN 978-80-8132-129-0.
MANAZMENT-KOMUNIKÁCIA, 2005. /referat-782/[online].Dostupné na internete:
<http://referaty.aktuality.sk. [cit. 29.11 2005].
Kontaktné údaje
PhDr. Dagmar Štiavnická, PhD., DiS.,
Alumni klub VŠZaSP sv. Alžbety,
Námestie 1. mája, 841 03 Bratislava, Slovakia
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
39
Medziľudská a iná komunikácia
Denisa Tóthová
Človek – je tvor spoločenský. Už od počiatku dejín samotný človek „Homo sapiens“
alebo „tvor rozumný“ , žil, stretával sa a komunikoval so svojimi členmi rodu a dokonca aj
s cudzími. Robili medzi sebou obchody, vymieňali si tovar, kožušinu, potravu a predmety,
ktoré boli schopní spracovať alebo upraviť. Niekedy tieto obchody skončili úspešne, inokedy
smrťou členov klanu. Najdôležitejším faktom je, že už aj tento človek vedel komunikovať.
Síce moc hlasito, ale komunikoval a to tým, že vydával hlasné zvuky. To že komunikovali
medzi sebou, viedlo týchto ľudí k ďalším úspešným posunom a k ich samotnému vývoju.
Medzi nimi nachádzame nespočetné množstvo spôsobov, ako sa ľudia učili spolu vychádzať
v kmeňoch aj mimo nich a postupne sa títo ľudia vyvíjali. Počiatky medziľudskej
komunikácie sa začali formovať.
Ak by sme preskočili pár storočí preskočili a zobrali si na mušku staroveké Grécko
a Rím aj tu už nachádzame zhody, nakoľko ako dobre vieme, Gréci boli zaťažení na armádu,
stále ju budovali, ozbrojovali, vojakov si dá sa povedať vyberali už medzi narodenými
a zdravými deťmi, ale hlavne dbali o to, aby boli neporaziteľní. Stretávali sa a komunikovali
medzi sebou a nakoniec robili rozhodnutia.
Rím – ľudia sa začali stretávať na námestiach, trhoch, kde medzi sebou obchodovali,
vznikali snemy a zakladali sa spolky. Vždy išlo o to, aby ľudia, ktorí medzi sebou
komunikovali sa zhodli. Veľakrát komunikácie skončili bojmi.
Ale dosť už bolo histórie. Vráťme sa k pojmu komunikácia. Čo to je podľa môjho
názoru. Komunikácia je vlastne to, že mi niekto niečo oznamuje, ja to oznámim alebo
sprostredkujem ďalej a na základe oznamov si regulujem svoje správanie a konanie. Ale
komunikovať medzi sebou vedia aj zvieratá a hmyz. Ale ľudia a ich komunikácie je
najbohatšia. Aj ľudia vedia vydávať zvuky, niektorí aj nepríjemne zapáchajú , ale ako som už
uviedla, človek je tvor rozumný, informácie viem podávať aj elektronickou formou, viem
komunikovať pomocou technických prístrojov za pomoci techniky, viem ovládať počítačovú
komunikáciu formou rôznych sietí... .
Ak vedie človek sám so sebou komunikáciu, väčšinou trpí voľajakou chorobou.
Väčšinou na správnu komunikáciu by mali byť dve osoby. Potom ešte existuje skupinová
komunikácia – komunikácia medzi viacerými osobami. Ale teraz sa musím pozastaviť
a uviesť, že komunikácia nie je len o slovách – hovorenom slove. Komunikovať sa dá aj
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
40
dotykmi, pohľadením, gestom, mimikou tváre, grimasou, rôznymi pohybmi rúk a iných
väčšinou horných častí tela. Uvediem pár príkladov:
1. Príklad:
- matka čaká dieťa, prihovára sa mu ešte keď sa nachádza v bruchu. Potom príde
časom ten krásny okamih, matka dieťa porodí a prvý krát sa k nemu prihovára
ako k niečomu reálnemu a hmotnému. Dieťa sa už netvári prekvapene,
neplače, pretože hlas svojej matky už pozná. Medzi matkou a dieťaťom už bola
nadviazaná komunikácia počas tehotenstva. V tomto prípade nemôžeme
hovoriť o tom, že matka trpela dákou poruchou počas tehotenstva, keď sa
rozprávala so svojím ešte nenarodeným dieťaťom. To nenarodené dieťa
odpovedalo – komunikovalo s matkou počas tehotenstva spôsobom, že ju
kopalo a hýbalo sa v bruchu pri jej slovách. Dávalo jej najavo, že ju počuje.
2. Príklad: zviera a človek komunikácia
- môj pes ak chcel, aby som ho poškrabala alebo pohladkala, dám mi to najavo
gestom, že do mňa štuchne ňufákom alebo ma labou škrabne po nohe. Týmto
spôsobom dotykovej komunikácie viem, čo odo mňa to zviera chce. Zviera
nemusí byť na to vycvičené, aby prejavilo, čo potrebuje. Ale ako vieme psy
nemajú vyvinutý mozog na to aby reálne zmýšľali. Riadia sa len inštiktívne
a už naučenými zvyklosťami. Pes dokáže počúvať ale aj vycítiť, ak jeho pán
nie je v poriadku. Preto sa pes nazýva najlepším priateľom človeka.
3. Príklad:
- Ak si zoberieme do pozornosti komunikáciu vo vzťahu nadriadený verzus
podriadený aj tu existujú viaceré komunikácie. Áno šéf musí byť dominantný,
teoreticky by sme ho mohli porovnať s ,,homo sapiens,, , ktorý tiež kričal –
ziapal – reval, aby ho bolo počuť a aby prejavil svoju nadriadenosť. Výška
intenzity hlasu tu hrala výraznú rolu. Ale ak jeho firma má prosperovať, mal by
sa naučiť ako správne komunikovať so svojimi podriadenými. Mal by
každopádne dodržiavať etický kódex a nie len odovzdávať informácie jedným
smerom ale mal by byť schopný aj informácie prijímať a komunikovať o nich.
Komunikácia by mala byť na úrovni, zrozumiteľná, aktuálna k danej téme
alebo problematike.
Ak sa pozrieme na dnešnú dobu, najčastejšia komunikácia medzi ľuďmi je technická.
Áno je pravda, že veda postupuje vpred a v niektorých situáciách a prípadoch je komunikácia
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
41
medzi ľuďmi možná len za pomoci počítača, sietí a portálov. V dnešnej dobe ak niečo
potrebujeme ihneď vybaviť alebo niekomu niečo súrne povedať, alebo len tak, zoberieme do
ruky telefón, smartfón, zapneme počítač, ,, skočíme ,, na sociálnu sieť a riešime. Ale čo keď
tá osoba, ktorá prijíma informáciu , ju nepochopí, spraví grimasu / čo my nevidíme, nakoľko
nemáme skype alebo web kameru / a odovzdá nám informáciu klamnú, len aby sme bolo
spokojní s odpoveďou. A my máme pocit, že naša komunikácia je v poriadku a nič sa nedeje.
A zoberme si napríklad ľudí v dôchodkovom veku. Kto z nich vie bez väčších problémov
používať a využívať najnovšie technické vymoženosti? Málo kto z nich.
Týmto príspevkov som len chcela poukázať na to, že nemôžeme zabudnúť na dobu
„homo sapiens“. Ľudia sa musia stretávať osobne, komunikovať medzi sebou a hlavne
nepodľahnúť technike.
Čo ak raz nastane TMA?
Kontaktné údaje
Denisa Tóthová
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava, Nové Zámky (1.ročník)
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
42
Problematika stredného odborného vzdelávania v sociálnej oblasti
Anton Doktorov
Abstrakt
Príspevok rieši súčasnú situáciu a právny rámec stredného odborného vzdelávania v sociálnej
oblasti z pohľadu školskej legislatívy a legislatívy v sociálnej oblasti. Prináša analýzu
súčasného stavu a návrh na úpravu stávajúcej legislatívy. Príspevok rieši disproporcie medzi
zákonmi v rámci sociálnej legislatívy a medzi školskou a sociálnou legislatívou v našom
právnom systéme.
Kľúčové slová
Stredné odborné vzdelávanie, Sociálna práca, legislatíva, definovanie sociálnej práce.
Abstract
The contribution presents current state and legal situation of secondary level vocational
training in social sciences, from the point of view of school- and social legislation in the area.
An analysis of current situation and proposal of revision of current legislative is presented.
The present work focuses also on disproportion between directives belonging to social matters
legislative and between social and school legislative in Slovak law system.
Key words
Secondary vocational education, social work, legislation, social work definition.
Úvod
Na vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce pôsobí pod vedením doc. PhDr. Zlaty
Ondrušovej, PhD. Ústav Doplňujúceho Pedagogického Štúdia, ktorý ponúka akreditované
Doplňujúce pedagogické štúdium na výkon pedagogickej činnosti učiteľa profesijných
predmetov sociálneho zamerania. Tieto predmety sa učia v rámci týchto školských
vzdelávacích programov na sociálno-pedagogických akadémiách:
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
43
Tabuľka 1: Študijné programy stredného odborného vzdelávania
Poznámka:
Čísla 1,2, a 4 majú nasledovný zmysel:
(1) Iba kvalifikačné štúdium podľa § 47 ods. 3 písm. b) zákona č.245/2008 Z. z. o
výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
2) Ak sa vyučovanie organizuje formou kvalifikačného štúdia, v kóde študijného odboru
sa písmeno „M“ nahrádza písmenom „N“.
4) Študijný odbor nemožno študovať dištančnou formou štúdia.
Aké sú ale možnosti uplatnenia týchto absolventov?
Analýza zákonov o sociálnej práci
Zákon č. 219 z 9. júla 2014 o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých
odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých
zákonov stanovuje v §4 odbornú spôsobilosť , čo chápe ako splnenie kvalifikačných
predpokladov podľa §5 tohto zákona. Ako sme už neraz upozorňovali (Doktorov, 2016.s.2),
výkon odbornej činnosti je vložený len do rúk vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov.
Zákon o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona o živnostenskom podnikaní č.
448/2008 Z. z uvádza v časti „Kvalifikačné predpoklady a ďalšie vzdelávanie v §84 uvádza
nasledovné:
„(4) Základné sociálne poradenstvo a pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených
záujmov vykonáva fyzická osoba, ktorá má
a) vyššie odborné vzdelanie získané absolvovaním vzdelávacieho programu
akreditovaného podľa osobitného predpisu v študijných odboroch zameraných na
sociálnu prácu, sociálnu pedagogiku, špeciálnu pedagogiku, liečebnú pedagogiku,
andragogiku, sociálnu a humanitárnu prácu, sociálno-právnu činnosť a charitatívno-
misijnú činnosť,
b) vysokoškolské vzdelanie získané štúdiom v bakalárskom študijnom programe alebo
magisterskom študijnom programe zameranom na sociálnu prácu, sociálne služby a
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
44
poradenstvo, sociálnu pedagogiku, špeciálnu pedagogiku, liečebnú pedagogiku,
psychológiu akreditovanom podľa osobitného predpisu46) alebo uznaný doklad o
takom vysokoškolskom vzdelaní vydaný zahraničnou vysokou školou,
c) akreditovaný vzdelávací kurz v oblastiach uvedených v písmenách a) a b) v rozsahu
najmenej 150 hodín a prax pri výkone povolania v oblasti sociálnej práce v trvaní
najmenej troch rokov, ak má skončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, ktoré
nie je uvedené v písmene b).“
Ani nehovorím, že táto časť zákona o sociálnych službách je v protirečení s §5 zákona
219/2014 Z. z. sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v
oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zároveň je
nekonzistentná sama zo sebou, nakoľko v § 16 zákona 448/2008 Z.z. sa základné sociálne
poradenstvo zaraďuje medzi odborné činnosti!! Takže podľa jedného zákona (219) odborné
činnosti, konkrétne základné sociálne poradenstvo , môže vykonávať iba absolvent
bakalárskeho alebo magisterského štúdia v sociálnej oblasti (alebo má platnú náhradu
takéhoto štúdia), podľa zákona 448 môžu túto odbornú činnosť vykonávať aj absolvent
vyššieho odborného vzdelávania.
Poďme si rozobrať, o akom vyššom odbornom vzdelávaní tu hovorí odsek 4 §84 zákona
o sociálnych službách! Vyhláška č. 64/2015 Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu
Slovenskej republiky z 24. marca 2015 o sústave odborov vzdelávania a o vecnej pôsobnosti k
odborom vzdelávania vo svojom odseku 6 §2 uvádza nasledovné:
„6) Skupiny študijných odborov, do ktorých sú zaradené študijné odbory a zamerania
študijných odborov na stredných odborných školách, absolvovaním ktorých žiak získa vyššie
odborné vzdelanie, sú uvedené v prílohe č. 5.“
V prílohe číslo 5 nenájdeme žiadny!! študijný program, ktorý by bol zameraný na
sociálnu prácu! Môžeme preto konštatovať, že naša školská sústava nepozná vyššie odborné
vzdelávanie v sociálnej oblasti. Ako metodickú poznámku uvádzam, že odbor 7667 N –
Starostlivosť o seniorov v sociálnych službách je kvalifikačné vzdelávanie, ktoré podľa
zákona 245/2008 Z. z – školský zákon patri medzi úplne stredné odborné vzdelávanie. Pre
zaujímavosť v tabuľke uvádzam výňatok z prílohy číslo 5 vyhlášky 64/2015 Z. z., ktorou
dokumentujem, že v časti skupiny odborov Pedagogické vedy sa nenachádza študijný odbor
za sociálnu prácu! Tu je zákon 448/2008 Z. z. nekompatibilný zo školskou legislatívou, alebo
naopak.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
45
Tabuľka 2: Študijné programy stredného odborného vzdelávania vyššieho odborného
vzdelávania
I. 75 PEDAGOGICKÉ VEDY
1. 7518 Q špeciálna
pedagogika
7518 Q 1)
Poďme ďalej. Povedzme si, že absolvent úplného stredného odborného vzdelávania
nemusí vykonávať vysoko odborné činnosti. Pokúsme sa preto nájsť vhodnú pracovnú pozíciu
podľa súčasných sociálnych zákonov. Zákon 448/2008 Z. z. v odseku 9 §84 uvádza
nasledovné:
„(9) Opatrovateľ podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorá
a) má vyššie odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na
opatrovanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
b) má úplné stredné odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na
opatrovanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
c) má stredné odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na
opatrovanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,
d) má nižšie stredné odborné vzdelanie získané v odbore vzdelávania so zameraním na
opatrovanie alebo na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, alebo
e) absolvovala akreditovaný kurz opatrovania najmenej v rozsahu 220 hodín.“
Poďme si rozobrať tento odsek zákona. Už sme dokázali, že vyššie odborné
vzdelávanie v sociálnej oblasti naša školská sústava neposkytuje. Vyhláška č. 64/2015
Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky z 24. marca 2015 o
sústave odborov vzdelávania a o vecnej pôsobnosti k odborom vzdelávania vo svojom odseku
4 §2 uvádza nasledovné:
„Skupiny učebných odborov, do ktorých sú zaradené učebné odbory a zamerania učebných
odborov na stredných odborných školách, absolvovaním ktorých žiak získa stredné odborné
vzdelanie, sú uvedené v prílohe č. 3.“
V prílohe č. 3 nie je uvedená skupina odborov v rámci skupiny odborov 76 Učiteľstvo
v rámci úrovne vzdelávania ISCED 3c. Ako poznámku uvádzam, že v minulosti existoval
vzdelávací program stredného odborného vzdelávania zameraný na sociálnu prácu, aj Štátny
vzdelávací program pre stredné odborné vzdelávanie pre skupinu odborov 76 – Učiteľstvo na
úrovni ISCED 3c uvádza takýto program, v súčasnej platnej legislatíve neexistuje stredné
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
46
odborné vzdelávanie v sociálnej oblasti. (V súčasnosti existuje iba zdravotnícky odbor –
Sanitár – v rámci stredného odborného vzdelávania na stredných zdravotníckych školách).
Aby sme boli úplní, nižšie stredné odborné vzdelávanie v sociálnej alebo zdravotníckej
oblasti neexistuje a ani nikdy neexistovalo!
Vrátime sa naspäť k odseku 9 § 84 zákon 448/2008 Z. z.. Vzdelanie uvedené pod
písmenami a) a d) neexistujú a nikdy neexistovali! Vzdelanie uvedené pod písmenom c)
existovalo, ale v súčasnosti neexistuje. Čiže tri druhy z piatich uvedených sú mimo
legislatívy. Najväčší problém je však nasledovný. Zákon dáva všetkých päť úrovní
vzdelávania na jednu úroveň, nakoľko ho legislatívne možno vyložiť ako alternatívne
vzdelania pre fyzickú osobu na pracovnej pozícii opatrovateľ. Položme si otázku. Oplatí sa
trápiť sa štyri roky desať mesiacov do roka štúdiom na Pedagogickej a sociálnej akadémii,
keď si môžem hravo nahradiť toto stredoškolské maturitné vzdelanie jedným kurzom?
Odpoveď asi tušíte, samozrejme, že nie!
Ďalší problém. Pozrieme sa na prílohu č 7 k vyhláške č. 64/2015 Z. z. Táto uvádza
vecnú pôsobnosť príslušnej stavovskej organizácie alebo príslušnej profesijnej organizácie
k jednotlivým skupinám odborov vzdelávania. Za skupinu odborov 76 Učiteľstvo nie je
určená žiadna stavovská organizácia alebo profesijná organizácia. Vyhláška 64 bola
schválená dňa 24.marca 2015. Dňa 9. júla 2014, čiže skoro rok pred schválením vyhlášky
64/2015 Z. z. bol schválený zákon 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon
niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. V §14 tohto zákona sa stanovuje:
„(1) Zriaďuje sa komora ako profesijná organizácia, ktorá združuje sociálnych pracovníkov a
asistentov sociálnej práce.“
Napriek tomu v školskej vyhláške číslo 64 sa uvádza, že za oblasť sociálnych služieb –
skupina odborov 76 – učiteľstvo neexistuje príslušná stavovská organizácia alebo príslušná
profesijná organizácia, čo opäť svedčí o nekvalitnom legislatívnom procese v školstve
a v sociálnej práci. Lenže táto chýba má ďalekosiahle dôsledky. Predovšetkým stavovskej
organizácii a profesijnej organizácii zákon č.61/2015 Z.z. z 12. marca 2015 o odbornom
vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov určil niektoré úlohy ako
povinnosť! V svojom odseku 2, §32 tento zákon uvádza:
„Stavovská organizácia a profesijná organizácia
(2) Stavovská organizácia a profesijná organizácia v oblasti odborného vzdelávania a
prípravy
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
47
a) prerokúva školský vzdelávací program pre odborné vzdelávanie a prípravu so
strednou odbornou školou, ak sa neuplatňuje postup podľa § 21 ods. 1,
b) podieľa sa na tvorbe normatívov materiálno-technického a priestorového
zabezpečenia,
c) podieľa sa na tvorbe profilov absolventov jednotlivých študijných odborov a učebných
odborov,
d) zabezpečuje prípravu inštruktorov a vydáva potvrdenia o absolvovaní prípravy
inštruktora,
e) podieľa sa na posudzovaní obsahu učebníc a učebných textov.“
Táto chyba spôsobuje, že obsah stredného odborného vzdelávania za sociálnu oblasť nie
je a ani nemusí byť prerokovaný s profesijnou komorou, čiže zástupcami odborníkov z praxe.
To ale ovplyvňuje kvalitu stredného odborného vzdelávania.
Vzdelávacie programy
Ako sme už konštatovali vyššie, absencia povinnosti odborne konzultovať odborné
vzdelávanie s profesijnou organizáciou sa preniesol aj na kvalitu obsahu vzdelávania danú
v Školskom vzdelávacom programe a hlavne v Štátnom vzdelávacom programe. Štátny
inštitút odborného vzdelávania je gestor a odborný garant tvorby Štátnych vzdelávacích
programov v strednom odbornom vzdelávaní . Ako poradný odborný orgán zriaďuje odborné
komisie.
„Odborné komisie sú poradným orgánom riaditeľa ŠIOV. Sú zriadené na riešenie
komplexných otázok obsahu odborného vzdelávania a prípravy v Slovenskej republike, tvorbu
štátnych vzdelávacích programov, riešenie koncepčných, experimentálnych, odborných a
metodických, poradenských a ďalších úloh súvisiacich s odborným vzdelávaním a prípravou v
stredných odborných školách. Sú zložené s pedagogických zamestnancov SOŠ, zástupcov
MŠVVŠ SR a ďalších rezortných ministerstiev, ŠPÚ a relevantných priamo riadených
organizácií MŠVVŠ SR, zamestnávateľských a stavovských organizácií, vysokých škôl.“
(ŠIOV) V týchto komisiách je v odbornej komisii číslo 19 za pedagogické vedy zastúpenie
okrem odborných škôl aj dvoma vysokoškolskými pedagógmi, a to:
Prof. PhDr. Jana LEVICKÁ, PhD. Za Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce TU Trnava
Doc. Ing. Anton DOKTOROV, PhD. Za Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv.
Alžbety v Bratislave (autor tohto príspevku). Iné zastúpenie odborníkov za sociálnu prácu
v súčasnosti nenájdete. Počas tvorby Štátnych vzdelávacích programov za skupinu odborov
76 Učiteľstvo na úrovni ISCED 3a však veľmi chýbalo prepojenie s odbornou praxou
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
48
a teóriou, čo sa odzrkadlilo na kvalite . Posúďte sami: Predkladám výňatok zo štátneho
vzdelávacieho programu pre skupinu odborov 76 Učiteľstvo pre úroveň vzdelávania ISCED
3a, kde budem vyberať len najviac kontroverzné názory alebo fakty:
„V príprave odborníkov pre sociálno-výchovnú prácu
Absolvent má:
- vysvetliť základné pojmy zo sociálnej pedagogiky, sociológie, andragogiky
a geragogiky,
- popísať sociálnu politiku štátu, jej systém a nástroje,
- vymedziť a vysvetliť systém sociálno-právnej ochrany vybraným skupinám obyvateľstva,
- vysvetliť základné pojmy zo sociológie,
- porovnať spoločenskú realitu vo všetkých oblastiach spoločenského života,
- popísať jednotlivé systémy spoločnosti,
V príprave odborníkov pre vychovávateľstvo a opatrovateľstvo
Absolvent má:
- popísať a porovnať alternatívne školy a koncepcie výchovy,
- reprodukovať problematiku psychológie chorých, postihnutých, psychológie práce,
psychológie manželstva a rodičovstva, patopsychológie,
- rozoznať základné vlastnosti potravín a ich vplyv na zdravie človeka,
V príprave odborníkov pre vychovávateľstvo a opatrovateľstvo
Absolvent vie:
- poskytnúť opatrovateľskú starostlivosť o klienta,
- zabezpečovať správny somatický a neuropsychický vývin klientov,
- uplatňovať komunikatívne zručnosti v práci s klientmi a klientmi so ŠVVP,
- riešiť jednoduché zdravotné problémy klienta,
- využívať hudobno-pohybové prvky vo svojej práci,
- pestovať u klientov kladný vzťah k prírode a jej ochrane a k ochrane vlastného zdravia
i zdravia iných.“
Záver
Aké je teda uplatnenie absolventov štúdia v rámci stredného odborného vzdelávania?
V podstate žiadne. Keďže zákon o sociálnej práci nepozná kategóriu sociálneho pracovníka
alebo zamestnanca pôsobiaceho v sociálnej oblasti so stredným odborným vzdelaním,
v podstate je štúdium takéhoto študijného odboru zbytočným luxusom. Na druhej strane treba
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
49
dať do súladu nekonzistentnosť medzi zákonmi v sociálnej oblasti a v pedagogickej oblasti,
pričom je treba urýchlene riešiť:
a) kreovanie zamestnaneckej pozície v sociálnej oblasti pre absolventov stredného
odborného vzdelávania
b) definovanie postavenie a poslanie sociálneho pracovníka s úplným stredným
odborným vzdelaním
c) dať do súladu zákony za sociálnu a pedagogickú oblasť
d) realizovať okamžitú spoluprácu komory sociálnych pracovníkov pri rekodifikácii
obsahu vzdelávania pre stredné odborné školy
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
DOKTOROV, A. DOKTOROVOVÁ, J. 2016 : Kritické postřehy k novele sociálních zákonú.
Sociálně - zdravotnický horizont. Ročník 3, číslo 1 2016, str. 1-5. ISSN: 2336-3479
ŠIOV – Menný zoznam členov odborných komisii (Dostupné na internete dňa 20.2.2016 -
http://www.siov.sk/files/ok/ok-menny-zoznam-2015-16.pdf)
Zákony
č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov
č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností
v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov
č. 448/2008 Z. z o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona o živnostenskom
podnikaní
č. 61/2015 Z.z. o odbornom vzdelávaní a príprave a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Vyhlášky
č. 64/2015 Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky z 24. marca
2015 o sústave odborov vzdelávania
Kontaktné údaje
Anton Doktorov, doc. Ing. PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety n.o. Bratislava
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
50
Formy a úskalia komunikácie klientov projektu DOMEC
Imrich Bariak
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá problematikou interpersonálnej komunikácie sociálnych pracovníkov
a klientov projektu DOMEC – nízkoprahového denného a integračného centra pre ľudí bez
domova. Cieľom príspevku je poskytnúť základné informácie z oblasti medziľudskej
komunikácie, bezdomovectva a zariadenia sociálnych služieb. Výsledky výskumu, ktorý sme
pri písaní príspevku realizovali, budú použité v našej dizertačnej práci.
Kľúčové slová
Komunikácia, bezdomovectvo, klient, denné a integračné centrum.
Úvod
Medziľudská komunikácia je základnou vlastnosťou ľudskej civilizácie, ktorá prebieha
medzi jednotlivcami prípadne medzi skupinami jednotlivcov verbálnym alebo neverbálnym
spôsobom. Komunikovať vo všeobecnosti znamená odovzdávať i prijímať informácie.
V našom príspevku sa zaoberáme problematikou interpersonálnej komunikácie sociálny
pracovník ↔ klient a bezdomovec ↔ bezdomovec.
Výskum komunikácie sociálny pracovník ↔ klient bol realizovaný v priestoroch
nízkoprahového denného a integračného centra DOMEC v období marec – október 2017.
Návštevnosť centra bola 60 – 90 klientov denne. Pri výskume boli použité metódy:
pozorovanie, rozhovor, pilotný dotazník (predvýskum).
Výskum komunikácie bezdomovec ↔ bezdomovec sa realizuje dlhodobo vo viacerých
zariadeniach sociálnych služieb a v uliciach Bratislavy (napr. ubytovňa pre bezdomovcov
RESOTY, nízkoprahové denné a integračné centrum Domov sv. Jána z Boha, nízkoprahové
denné a integračné centrum DOMEC, Kresťania v meste – výdaj ošatenia a stravy pod
mostom Lafrancomi). Pri výskume používame metódy: pozorovanie a rozhovor.
V roku 2016 sme uskutočnili prieskum zameraný na bezdomovcov medzi
bratislavskými anonymnými alkoholikmi (celkovo 20 povolených sedení, 1 sedenie
zamietnuté). Získané skúsenosti, ktoré sme pri jednotlivých sedeniach nadobudli, sú súčasťou
nášho príspevku.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
51
Komunikácia – od rozhovoru k sociálnym sieťam
Schopnosť komunikovať je dôležitý prvok osobného, spoločenského i pracovného
života človeka. Ak hovoria spolu dvaja ľudia, potom je jeden v úlohe hovoriaceho a druhý
v úlohe počúvajúceho. Ide o sociálne jednanie, ktoré vždy stanovuje určitú formu
spoločenstva. V latinčine slovo communicare (communem reddere) znamená urobiť
spoločným.
Ľudia komunikujú s určitým zámerom, vedie ich k tomu určitá motivácia. Keď človek
hovorí alebo píše, snaží sa odovzdať myšlienky niekomu ďalšiemu, snaží sa dosiahnuť určitý
cieľ. Podľa odbornej literatúry existuje päť hlavných cieľov spoločných pre väčšinu foriem
komunikácie:
• Učiť sa. Získavať vedomosti o druhých, o svete, o sebe.
• Spájať. Vytvárať vzťahy s druhými, vzájomne na seba reagovať.
• Pomáhať. Počúvať druhých a ponúkať im riešenie.
• Ovplyvňovať. Posilňovať alebo meniť postoje a správanie druhých.
• Hrať sa. Tešiť sa z okamžitého pôžitku.
Interpersonálna (medziľudská) komunikácia je komunikácia medzi dvomi osobami
alebo medzi malou skupinou osôb a líši sa od verejnej či masovej komunikácie. Je to
komunikácia osobnej povahy, ktorá sa líši od komunikácie medzi intímnymi partnermi alebo
ľuďmi v blízkych vzájomných vzťahoch. (DeVito, 2001).
V procese komunikácie vystupuje komunikátor, komunikant, komuniké a komunikačný
kanál. Komunikátor je človek, ktorý informáciu odovzdáva. Komunikant je človek, ktorý
informáciu prijíma. Komuniké je samotná informácia. Komunikačný kanál je spôsob prenosu
informácie.
Komunikačný šum znižuje efektivitu každej komunikácie. Ide o všetky rušivé vplyvy,
ktoré narušujú alebo skresľujú prenos informácie.
Modely komunikácie:
• Lineárny model. Jednosmerný spôsob komunikácie. Komunikátor hovorí, píše, vysiela
~ komunikant počúva, číta, pozerá (práca s počítačom, čítanie novín, pozeranie
televízie a pod.).
• Interakčný model. Hovoriaci a poslucháč súčasne striedajú pozície hovoriaceho
a počúvajúceho. Hovorenie a počúvanie sa považujú za oddelené akcie, ktoré sa
vzájomne neprekrývajú.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
52
• Transakčný model. Táto komunikácia je vzájomným procesom medzi partnermi
a spoločenským okolím. Každá osoba hovorí a počúva súčasne.
Ľudia pri komunikácii reagujú na základe toho čo momentálne počujú, ako si počuté
vykladajú, ďalej na základe svojich skúseností, postojov a kultúrnych návykov. Aby bola
komunikácia účinná, vyžaduje si pravidelný tréning a ovládanie základných pravidiel. Preto
pri každej komunikácii do hry vstupujú komunikačné zručnosti a komunikačné bariéry.
• Komunikačné zručnosti – aktívne počúvanie, umenie mlčať, spätná väzba.
• Komunikačné bariéry – stres, tréma, strach, nezvládnuté emócie, cudzie prostredie, zlá
schopnosť počúvania, nadmerné množstvo informácií, časová tieseň.
Komunikácia sa podľa typu delí na verbálnu a neverbálnu.
Verbálna komunikácia sa realizuje prostredníctvom slov a slovného vyjadrenia.
Prebieha písomnou alebo hovorovou formou.
Neverbálna komunikácia sa realizuje prostredníctvom mimoslovných prostriedkov
(mimika, dotyky, gestikulácia, očný kontakt a pod.). Je to reč ľudského tela, ktorá dokáže
povedať aj to, čo by človek nahlas nikdy nevyslovil. Nedá sa umlčať. Hovorí rýchlo
a zrozumiteľne vo všetkých svetových jazykoch. (Clayton, 2004).
V minulosti prevládala medziľudská komunikácia formou osobného rozhovoru,
diskusie, debaty tvárou dopĺňaná písomnou korešpondenciou. Internet vytvoril podmienky pre
vznik novej formy komunikácie, ktorá sa odohráva na sociálnych sieťach.
Bezdomovectvo a bezdomovci
Bezdomovectvo je sociálno-patologický jav, ktorý môžeme chápať ako syndróm
komplexného sociálneho zlyhania. Prejavuje sa neschopnosťou jedinca akceptovať a zvládať
bežné spoločenské požiadavky. Následkom je extrémne vylúčenie na okraj spoločnosti, strata
zázemia, istoty, bezpečia domova a spolupatričnosti blízkych ľudí. Obyčajne do tejto skupiny
zaraďujeme žobrákov, tulákov a ľudí bez prístrešia.
„Za bezdomovcov pokladáme občanov, ktorí sú z najrozličnejších dôvodov v... situácii
bez možnosti trvalého či prechodného ubytovania, bez možnosti užívania základných
hygienických potrieb a bez možnosti pravidelného stravovania. Ide o ľudí nachádzajúcich sa
v sociálnych kolíziách, ktorí sú neprispôsobení spoločenským normám, ľudí vracajúcich sa
z výkonu trestu, alkoholikov, narkomanov... a trvalo či prechodne nezamestnaných.“
(Strieženec, 1996, s. 27 – 28).
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
53
Bezdomovci sa sústreďujú hlavne vo väčších mestách, kde nachádzajú lepšie
podmienky na prežitie: nocľahárne, útulky, robotnícke ubytovne, charitatívne organizácie
poskytujúce stravu, ošatenie a hygienu, staničné budovy, teplovodné šachty a pod.
V porovnaní s väčšinovou spoločnosťou bezdomovci sú znevýhodnení: nemajú stále
zamestnanie, obtiažne komunikujú so štátnymi orgánmi, zdravotná starostlivosť je pre nich
často nedostupná – spoločnosť sa ku nim chová odmietavo a nepriateľsky. (Matoušek, 2008).
V mestskom prostredí si ľudia bez domova vytvárajú vlastnú pouličnú kultúru.
Zjavných bezdomovcov charakterizuje ich spôsob odievania, spôsob komunikácie,
žobrú, vyberajú popolnice, predávajú pouličné časopisy: na Slovensku časopis Nota bene,
ktorý je napojený na Medzinárodnú sieť pouličných časopisov (INSP – International Network
of Street Papers).
Potenciálnymi bezdomovcami sú osamelo žijúci alkoholici a narkomani, starobní
a invalidní dôchodcovia s nízkym dôchodkom, dlhodobo nezamestnaní, osamelo žijúci
psychicky chorí ľudia, osoby v exekúcii a ďalší jedinci, ktorí si nevedia z vlastných
prostriedkov zabezpečiť základné životné potreby. Spoločným menovateľom všetkých skupín
je chudoba. (Oláh, 2016).
Problematikou bezdomovectva v Európe sa zaoberá Európska federácia národných
organizácií pracujúcich s bezdomovcami – FEANTSA (European Federation of National
Organizations working with the Homeless). Tá v roku 2005 vypracovala Európsku typológiu
bezdomovectva a vylúčenia z bývania – ETHOS (European Typology of Homelessness and
housing exclusion), ktorá stanovila nasledujúce koncepčné kategórie bezdomovectva:
• Bez prístrešia (rooflessness). Ide o ľudí, ktorí žijú priamo na ulici a za účelom
prenocovania môžu využiť krízové ubytovanie v nocľahárni.
• Bez bývania (houselessness). Ide o ľudí, ktorí využívajú služby útulkov, domov na
pol ceste, ubytovní, krízových stredísk.
• Neisté bývanie (living in insecure housing). Ide o ľudí, ktorí užívajú bývanie bez
právneho dôvodu (bývanie bez nájomnej zmluvy, bývanie v nezákonne obsadených
budovách), o ľudí ohrozených vysťahovaním a ľudí žijúcich pod hrozbou domáceho
násilia.
• Nevyhovujúce bývanie (living in inadequate housing). Ide o ľudí, ktorí žijú
v mobilných, neštandardných a provizórnych obydliach (maringotky, karavany,
chatky, chatrče, búdy, dočasné stavby).
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
54
Legislatíva Slovenskej republiky pojem bezdomovec nepozná. Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny SR definuje sociálne vylúčené spoločenstvá – za takéto spoločenstvá
považuje rómske mestské getá, getá tvorené bezdomovcami a marginalizované rómske
komunity (osady definované v Atlase rómskych komunít).
V zákone č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách sa píše o „fyzickej osobe, ktorá nemá
zabezpečené nevyhnutné podmienky na uspokojovanie základných životných potrieb a ktorá
nemá zabezpečené ubytovanie alebo nemôže doterajšie bývanie užívať.“
Samotný pojem bezdomovec je stigmatizujúci a v praktickom styku s klientom
ponižujúci. Preto sa používa jemnejšie slovné spojenie šudia bez domova (človek bez
domova). Vo verejnosti je slovo bezdomovec chápané ako niečo hanlivé.
„Za bezdomovcov sa často považujú iba špinaví žobráci z ulice, tuláci... Ľudia sa im
vyhýbajú, lebo stretnutie s nimi vyvoláva odpor.“ (Tvrdoň, Kasanová, 2004).
Na doplnenie: v novembri 2016 uskutočnil Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy
v spolupráci s Inštitútom pre výskum práce a rodiny a mimovládnych organizácií prvé sčítanie
ľudí bez domova. Na dotazníkovom výskume sa zúčastnilo 106 dobrovoľníkov. Podľa
kompletných výsledkov výskumu žilo na konci roka 2016 v hlavnom meste SR minimálne
2 064 ľudí bez domova – 1780 dospelých osôb a 284 detí.
Projekt DOMEC – nízkoprahové denné a integračné centrum pre ľudí bez domova
V roku 2011 vzniklo občianske združenie VAGUS, ktoré si za svoj hlavný cieľ zvolilo
vytváranie nových a inovatívnych služieb pre ľudí bez domova. Toto zduženie realizuje
v súčasnosti projekty:
• Streetwork – terénna sociálna práca s ľuďmi bez domova.
• Kaviareň DOBRE&DOBRÉ.
• DOMEC – nízkoprahové denné a integračné centrum.
• Noc Vonku – pomoc ľuďom bez domova.
Projekt DOMEC vznikol v decembri 2013. Sídli v širšom centre Bratislavy na Mýtnej
ulici. Cieľová skupina: ľudia bez domova, ľudia v hmotnej a sociálnej núdzi, dlhodobo
nezamestnaní, znevýhodnení uchádzači na trhu práce, ľudia v akútnej kríze – primárne
v mestskej časti Staré mesto. Projekt má dve rovnocenné časti:
• nízkoprahové denné centrum,
• integračné centrum.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
55
Dôvodom pre vznik nízkoprahového denného centra bola skutočnosť, že vtedajšie
bratislavské denné centrá neboli otvorené pre každého, kto pomoc potreboval. Nefungovali na
princípe nízkoprahovosti a mali špecifické podmienky vstupu do zariadenia (triezvosť,
povinná účasť na modlitbách a pod.). Sekundárnym dôvodom bolo to, že ľudia bez domova,
ktorí prespávali v nocľahárňach, museli tieto zariadenia ráno opustiť a deň trávili na ulici.
Cieľom tejto časti projektu je naplnenie základných životných potrieb klientov (jedlo,
teplo, zdravie, hygiena, ošatenie) a podpora klientov pri riešení ich neblahej sociálnej situácie.
Druhá časť projektu DOMEC (integračné centrum) poskytuje ľuďom znevýhodneným
na trhu práce priestor pre zdokonalenie svojich schopností a zručností. Táto časť prebieha
spôsobom skupinového vzdelávania (napríklad kaviarenská skupina), individuálneho
poradenstva a kontrolovanej pracovnej terapie (pracovné skupiny s pracovným terapeutom).
Cieľom tejto časti projektu je zaradiť klientov do pracovného procesu, aby si z príjmu
mohli hradiť ubytovanie a splatiť dlhy.
V zmysle zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách projekt DOMEC klientom
ponúka odborné činnosti (sociálne poradenstvo, ošetrovateľská starostlivosť v zariadení,
rozvoj pracovných zručností, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov),
obslužné činnosti (stravovanie) a ďalšie činnosti (príprava stravy, výdaj stravy a výdaj
potravín, vykonávanie základnej osobnej hygieny, poskytovanie nevyhnutného ošatenia
a obuvi, úschovu vecí, záujmová činnosť).
Komunikácia v nízkoprahovom prostredí
Medzi hlavné zručnosti sociálneho pracovníka patrí schopnosť efektívne komunikovať.
Mal by komunikovať v jazykovej rovine klienta, ktorá je daná jeho vekom, vzdelaním,
profesiou, etnikom. (Oláh, 2016).
Dôležitým prvkom pri komunikácii je autorita sociálneho pracovníka. Tá je
predpokladom pre vybudovanie dôvery klienta a základom pre kvalitné poskytnutie sociálnej
služby.
Sociálny pracovník by mal byť asertívny. Asertivita je komunikačná zručnosť
primeraným spôsobom vyjadrovať svoje pocity, názory a potreby v interakcii s inými ľuďmi.
Asertívny človek dokáže vyjadriť svoj názor a akceptovať názory ostatných – neobmedzuje
slobodu iných.
Táto vlastnosť je pre sociálneho pracovníka nadmieru dôležitá, pretože priamo v praxi
počuje a vidí ako mnohí klienti (bezdomovci) zahovárajú, fabulujú, vymýšľajú, klamú.
Klamanie je významnou časťou správania sa bezdomovcov. Slúži ako potenciálny prostriedok
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
56
k získaniu požadovanej služby. Niekedy sa klamstvo stáva súčasťou pravých spomienok
(syndróm falošnej pamäti) a bezdomovec nerozlišuje medzi lžou a pravdou.
Ďalším predpokladom úspešnej komunikácie sociálneho pracovníka s klientom je
aktívne počúvanie, parafrázovanie myšlienok hovoriaceho, spätná väzba.
Sociálny pracovník nesmie pri komunikácii zabudnúť ani na etiku v sociálnej práci
(Etický kódex sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce Slovenskej republiky).
Zachováva sociálnu spravodlivosť, rešpektuje ľudskú dôstojnosť a je zodpovedný voči
všetkým klientom.
Ľudia bez domova sa každý deň ocitajú v hraničných situáciách, ktoré ich nútia
využívať osobité stratégie prežitia. Predkladáme spôsoby komunikácie, ktoré sme
u bezdomovcov pozorovali – navzájom voči sebe a voči sociálnym pracovníkom:
Manipulácia. V sociálnej psychológii a sociológii ide o termín označujúci snahu
ovládať myslenie druhej osoby či viacerých osôb. Manipulátor je egocentrický,
prenáša zodpovednosť zo seba na druhých, navodzuje u obeti pocit viny. V prípade
bezdomovcov si obeť často ani neuvedomuje, že je manipulovaná.
Pasivita. Ide o opak aktivity, o nečinnosť, trpkosť. Pasívny človek nedokáže dôrazne
vyjadriť svoje priania a potreby. U bezdomovcov často prevláda pasívny postoj
k vlastnému životu.
Absencia vôle. Charakterizuje ju orientácia na prítomnosť. Príležitosti, ktoré sa
v živote bezdomovcov občas vyskytnú (ubytovanie, zamestnanie, ošetrenie) často
nevyužijú, pretože majú na práci niečo iné, oveľa dôležitejšie.
Emočne nestabilná porucha osobnosti. Vyznačuje sa trvalým sklonom
k impulzívnym reakciám, pri ktorých ich nositeľ nezvažuje možné následky.
Bezdomovcom chýba empatia, citovo sú krehkí, preto u nich pravidelne dochádza
k emočným výbuchom. Pozitívne prejavy sa v sekunde môžu zmeniť na negatívne →
agresivita.
Agresivita. Ide o jeden zo spôsobov vyrovnávania sa s náročnou životnou situáciou.
Prejavuje sa verbálne (krik, hromženie), neverbálne (dupotanie nohami, rozbíjanie
predmetov) alebo fyzicky (bitie i zabitie obeti). V skupine bezdomovcov ide o častý
spôsob komunikácie. Prevláda verbálna a neverbálna agresivita, pri ktorej sa protivníci
snažia navzájom zastrašiť. Prejavy fyzickej agresivity boli zaznamenané napríklad pri
výdaji teplých nápojov a jedla pod mostom Lafranconi.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
57
Záver
V našom príspevku sme prezentovali základné definície komunikácie, predstavili sme
problematiku bezdomovectva a čiastkové výsledky výskumu komunikácie sociálny pracovník
↔ klient a komunikácie medzi bezdomovcami navzájom. Tieto témy sú súčasťou našej
dizertačnej práce.
Ľudia bez domova sa ocitli v zložitej životnej situácii. Vytesnení na okraj spoločnosti,
ktorá ich ignoruje, odsudzuje, nenávidí, nemajú sami na pozitívnu zmenu svojej existencie
dostatok síl a schopností.
Tréningy a výcviky sociálnych zručností, ktoré sociálni pracovníci a asistenti sociálnej
práce v nízkoprahovom a integračnom centre DOMEC realizujú (vytvorenie životopisu
klienta, výcvik komunikačných zručností, tréning hospodárenie s finančnými prostriedkami
a pod.) tvoria základ pre ďalšie aktivity na ceste resocializácie bezdomovcov do väčšinovej
spoločnosti (napr. pre logoterapiu).
Na záver sa stotožňujeme s názorom Antona Srholca, nestora sociálnej práce
s bezdomovcami na Slovensku a zakladateľa resocializačných komunít RESOTY (1991),
podľa ktorého sa „naša kresťanská existencia prejavuje aj v tom, či sme schopní a ochotní
ľuďom... v núdzi poskytnúť teplo domova a podeliť sa s nimi o skromný bochník chleba,
z ktorého žijeme.“
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
CLAYTON, Peter. 2004. Reč tela: Čítajte gestá, hovorte svojimi pohybmi. Praha: Ottovo
nakladatelství, 2004. 168 s. ISBN 80-71481-118-1.
DEVITO, A. Joseph. 2001. Základy mezilidské komunikace. Praha: GRADA, 2001. 420 s.
ISBN 80-716-998-8.
European Federation of National Organisations Working with the Homeless. Typology on
Homelessness and Housing Exclusion – ETHOS. [online]. Brusel: FEANTSA, 2017.
update 11. september 2017. [citované 22. október 2017]. Dostupné na internete: ˂
http://www.feantsa.org/en/toolkit/2017/09/11/updated-ethos-typology-on-homelessness-
and-housing-exclusio˃.
MATOUŠEK, Oldřich. 2008. Slovník sociální práce. Druhé prepracované vydanie. Praha:
Portál, 2008. 271 s. ISBN 978-80-7367-368-0.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
58
OLÁH, Michal. Sociálna práca s ľuďmi bez domova. 2016. In OLÁH, Michal (ed). Sociálna
práca v praxi: Najčastejšie problémy praktickej sociálnej práce. Bratislava: Iris, 2016, s.
77 – 96. ISBN 978-80-89726-58-5.
OZ Vagus. Projekt DOMEC – nízkoprahové a integračné centrum. [online]. Bratislava: OZ
Vagus, 2017. upravené december 2013. [citované 22. október 2017]. Dostupné na
internete: ˂http//www.vagus.sk/domec/3/o-projekte/˃.
STRIEŽENEC, Štefan. 1996. Slovník sociálneho pracovníka. 1. vydanie. Trnava: AD, 1996.
256 s. ISBN 80-967589-0-X.
TVRDOŇ, M. – KASANOVÁ, A. 2004. Chudoba a bezdomovectvo. Nitra: Fakulta
sociálnych vied a zdravotníctva UKF v Nitre, 2004. 141 s. ISBN 80-8050-776-7.
Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Kontaktné údaje
Imrich Bariak, Mgr.
VŠ zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislavw
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
59
Specifika komunikace s lidmi s akcentovanými osobnostními rysy
Jana Dundelová
Abstrakt
Tento příspěvek má za cíl zabývat se lidmi, kteří mají ve své osobností struktuře specifické
odlišnosti, které negativně ovlivňují jejich schopnost empatie, schopnost podívat se na
problém očima druhého člověka, naslouchat, pochopit popisovaný prožitek či smysl
kooperace a altruismu. Autorka předkládá vybrané poznatky z této problematiky a především
uvádí na příkladu tří častých poruch osobnosti (resp. osob s akcentovanými osobnostními rysy
ve směru těchto poruch) doporučené komunikační zvládací strategie a jejich možnosti a
limity.
Klíčová slova
Akcentovaná osobnost, komunikační strategie, korporátní psychopat, normalita, poruchy
osobnosti, psychopatie.
Abstract
This paper deals with people who have specific traits in their personality structure that
negatively affect their ability to empathize, the ability to look at the problem through the eyes
of others, listen to others, understand the experience of others or the sense of cooperation and
altruism. The author presents selected findings from this issue and gives recommendations for
the communication with people with three very frequent personality disorders (or more
precisely with persons with accented personality traits in the direction of these disorders), and
- above all - the possibilities and limits of these strategies are discussed.
Keywords
accented personality, communicational strategy, corporate psychopaths, normality,
personality disorders, psychopathy
Úvod
Osobnost každého člověka je jedinečná a neopakovatelná, ale přesto její adekvátní
začlenění do společnosti je spojeno s určitými požadavky a očekáváními, což souvisí
s problematikou normality, která v rámci norem (v našem případě především
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
60
psychologických, společenských a statistických) určuje, které chování je z daného úhlu
pohledu ještě „normální“ a které „nenormální“.
Nad rámec této normy jsou poruchy osobnosti a chování1, které zahrnují rozmanitost
stavů a vzorců chování klinického významu‚ které mají tendenci přetrvávat a objevují se jako
vyjádření charakteristického životního stylu jedince a způsobu jeho vztahu k sobě i druhým.
Některé z těchto stavů a vzorců chování se objevují časně v průběhu individuálního vývoje
jako výsledek konstitucionálních faktorů a sociálních zkušeností‚ jiné se získávají později v
životě. Specifické poruchy osobnosti‚ smíšené a jiné poruchy osobnosti a trvalé změny
osobnosti jsou hluboce zakořeněné a trvalé vzorce chování‚ ukazující neměnnou odpověď na
širokou škálu osobních a sociálních situací. Reprezentují extrémní nebo významné odchylky
od způsobů‚ kterými průměrný člověk v dané kultuře vnímá‚ myslí‚ cítí a zvláště má vztahy k
druhým. Takové vzorce chování mají tendenci být stabilní a zahrnovat různé oblasti chování a
psychologického fungování. Jsou často‚ i když ne vždycky‚ sdruženy s různým stupněm
subjektivní tísně a narušení sociálního výkonu. (ÚZIS ČR, online)
Mezistupeň mezi poruchami osobnosti a normou tvoří tzv. akcentovaná osobnost, která
se vykazuje zvýrazněným jedním nebo více osobnostními rysy a tato anomálie bývá vnímána
okolím velmi negativně. Často se jedná lidi se sníženou empatií, manipulativními tendencemi,
zvýšeným egoismem a narcismem, osobnostní nekonzistencí. Tito lidé mohou mít
nadprůměrné intelektové schopnosti i pracovní2 i sociální postavení a vynikající komunikační
dovednosti (viz Hare, 1999; Babiak, Hare, 2007, 2012, Mathieu et al., 2012, Navarro, 2015,
Nazare-Aga, 2007), což může být zvlášť matoucí pro jejich rodinné příslušníky, přátele či
spolupracovníky, kteří pak neadekvátně hledají chyby ve své sociální percepci či
komunikačních či pracovních kompetencích.
Cílem tohoto příspěvku není zabývat se psychiatrickou populací, ale právě zaměřit se na
ty akcentované rysy, které výrazně působí na sociální okolí a často mají blízko k
diagnostikovatelným poruchám osobnosti. Pro účely tohoto příspěvku se budeme zabývat
třemi vybranými akcentovanými osobnostními typy, jejich charakteristikou a především
doporučenými zvládacími strategiemi a jejich možnostmi a limity. Termín akcentovaná
osobnost je zvolen také z důvodů rozšíření povědomí o těchto poruchách, neboť nevyvolává
1 Diagnóza F60 – F 69 /pozn.autorky/
2 V odborné literatuře se v této souvislosti v současné době setkáváme s pojmem „korporátní psychopati“
(„corporate psychopaths“), např. Boddy, 2005, 2006, 2010, 2011, 2012; , Babiak, 2007; Babiak et al. 2010; dále
s pojmem „financial psychopaths“ (např. Gregory, 2014) nebo „organizational psychopaths“ či „organizational
sociopaths“ (Babiak, 1995, Pech, Slade, 2007). /pozn. autorky/
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
61
tak pejorativní asociace jako poruchy osobnosti či psychopatie a tudíž umožní čtenářům
snadnější uvědomění si těchto charakteristik u konkrétních lidí ve svém okolí.
Poruchy osobnosti vs. akcentovaná osobnost – vybrané pojmy
Tento příspěvek má za cíl zabývat se lidmi, kteří mají ve své osobností struktuře
specifické odlišnosti, které negativně ovlivňují jejich empatii3, schopnost podívat se na
problém očima druhého člověka, naslouchat, pochopit popisovaný prožitek či smysl
kooperace vůbec. Takovéto insuficience jsou charakteristické pro poruchy osobnosti, které
jsou částečně osou tohoto článku, protože podle různých výzkumů (in Praško, 2009) je
prevalence poruch osobnosti v populaci 6 – 15 procent4, přičemž mezi ambulantními
psychiatrickými pacienty se uvádí rozmezí 20 – 50%. Pokud vezmeme do úvahy, že část
populace má osobnostní rysy „pouze“ zvýrazněné ve směru poruch osobnosti, tak musíme
počítat spíše s horními limity výskytů poruch osobnosti uváděnými v odborné literatuře.
S diagnostickou kategorií porucha osobnosti se setkáváme poprvé v roce 1987, kdy desátá
verze Mezinárodní klasifikace nemocí (MKN-10, resp. ICD-10) poskytla souhrnný název pro
dříve používané kategorie psychopatie a sociopatie, které vyznívají pejorativně a předpokládá
se, že jejich využívání mělo za následek stigmatizaci a marginalizaci takto označeného
pacienta. Nový termín má pomoci zkvalitnit vztah mezi terapeutem a jeho klientem a
odstranění tohoto názvoslovného stigmatu má přispět i ke společenské akceptaci těchto
diagnóz. Tento pojem má také napomoci vytváření pozitivního klimatu a celkové resocializaci
pacientů s diagnostikovanou poruchou osobnosti. Nová diagnostická kategorie poukazuje na
specifické osobnostní vlastnosti, jimž odpovídají subjektivní potíže a sociální problémy, z
kterých porucha osobnosti vyplývá. Více než dříve je také kladen důraz na možnosti využití
psychoterapie.
Poruchy osobnosti bývají popisovány jako přetrvávající vzorec prožívání a chování,
který se významně odlišuje od očekávání v kultuře, ve které jedinec žije; tento vzorec je
rozsáhlý a nepružný, má počátek v adolescenci nebo raném dětství, je stabilní v průběhu času
3 V odborné literatuře se opakovaně setkáváme s tvrzením, že pro osoby s poruchou osobnosti je
charakteristická nízká úroveň empatie, avšak s tímto názorem nelze jednoznačně souhlasit. Zvláště lidé, kteří
mají dobré manipulativní dovednosti se vykazují i nadstandardní empatií, tj. schopnost vcítění se do druhého
člověka, porozumění jeho emocím a motivům. Avšak v případě člověka s poruchou osobnosti se jedná o empatii
bez soucitu a případné následné činy jsou pak jakýchkoliv výčitek svědomí, tj. vědí, jak se druhý člověk cítí, co
mu způsobili, ale je jim to naprosto jedno. /pozn. autorky/ 4 V některých zdrojích se setkáme až s číslem 20% (např. 1 in 5 young Americans has personality disorder,
online).
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
62
a způsobuje utrpení nebo poškození (APA, 1994). Dle mezinárodní klasifikace nemocí (ICD-
10, 1992) se jako poruchy osobnosti (resp. specifické poruchy osobnosti) se označují trvalé
povahové odchylky od normy a maladaptivní vzorce chování v případě, že výrazně snižují
kvalitu života postiženého a/nebo jeho okolí.
Hraničním případem poruch chování souvisejících s prožíváním, je tzv. akcentovaná
osobnost, u níž jsou osobnostní charakteristiky v určitém směru rozvinuty. Jejich výraznost
upoutává, takže tito lidé bývají v některých případech vyhledávání, i když po čase se v řadě
případů mohou jevit právě pro tyto vlastnosti druhým lidem jako problematičtí. Mezi
akcentované osobnosti by bylo možné zařadit i osoby, které překračují horní hranici normy,
pokud jde o intelekt – tito jedinci mají často problémy v rovině sociální. Zůstávají do určité
míry sociálně izolováni a odkázaní na složité bludiště nesdělitelných představ a prožitků, což
mívá nepříznivý dopad na jejich chování (v důsledku toho mohou trpět psychózami,
neurózami, být akcentovanými osobnostmi či psychopaty). (srov. Pauknerová, 2012)
Dr. Robert D. Hare strávil více než třicet pět let výzkumem poruch osobnosti. Vyvinul
tzv. Psychopathy Checklist (PCL) a Psychopathy Checklist Revised (PCL-R)5, kde Hare
uvádí dvacet znaků, podle nichž lze poznat psychopata6 (Hare, 1998):
Faktor 1: Agresivní narcismus:
1. Nápadné kouzlo, výmluvnost a povrchní šarm.
2. Grandiózní sebehodnocení.
3. Patologické lhaní.
4. Manipulativní a podvádějící.
5. Nepřítomnost výčitek svědomí nebo pocitů viny.
6. Povrchnost, mělkost (oploštěný afekt).
7. Necitlivý/nedostatek empatie.
8. Neschopen přijímat odpovědnost za vlastní činy.
Faktor 2: Společensky deviovaný životní styl:
9. Potřeba vzrušení a/nebo sklon k nudě.
10. Parazitický životní styl.
5 Jednotlivé položky v testu zjišťují emocionální, interpersonální a behaviorální rysy. Každá z položek je
hodnocena od nuly do dvou. Celkový součet bodů pak stanoví rozsah psychopatie dané osoby. V původním testu
je otázek celkem 20. Pokud je znak nepřítomen, skóre za položku je 0. Pokud je znak pravděpodobně přítomen,
skóre 1, pokud je znak zcela jistě přítomen je skóre ohodnoceno 2 doby. Celkový výsledek 30 bodů (v USA)
nebo 25 bodů (ve Velké Británii) znamená s vysokou pravděpodobností odhaleného psychopata. Diagnostiku
však musí provádět zkušený psycholog nebo psychiatr a konečná diagnóza musí být podpořena i pozitivními
výsledky z dalších metod. /pozn. autorky/ 6 Nověji člověka s poruchou osobnosti. /pozn. autorky/
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
63
11. Špatná sebekontrola.
12. Nedostatek realistických, dlouhodobých cílů.
13. Impulsivita.
14. Nezodpovědnost.
15. Kriminalita v dětství či v průběhu dospívání.
16. Problémové chování v dětství či v průběhu dospívání.
17. Zrušení podmínečného propuštění.
Zvláštnosti nekorelující ani s jedním faktorem:
18. Promiskuitní sexuální chování.
19. Mnoho krátkodobých manželských vztahů.
20. Kriminální všestrannost (univerzální kriminální chování).
21. Druhotně získané dovednosti sociopatického/sociologického podmiňování.
(Tato charakteristika byla přidána jako poslední, v originále "Acquired behavioural
sociopathy/sociological conditioning", což znamená, že daná osoba se spoléhá na
sociologické dovednosti a vlastní schopnost manipulovat ostatními; ve svůj prospěch
zneužívá vědu i terapii.)
Uvedené psychopatické rysy dle Hareho jsou v různých kombinacích typické pro
poruchy osobnosti a chování dospělých, které jsou označovány jako F60 až F69 dle ICD-10
(1992), a patří sem specifické poruchy osobnosti‚ smíšené a jiné poruchy osobnosti a trvalé
změny osobnosti. Poruchy osobnosti jsou hluboce zakořeněné a trvalé vzorce chování‚
ukazující neměnnou (a zpravidla psychologicky i sociálně problematickou) odpověď na
širokou škálu osobních a sociálních situací. Reprezentují extrémní nebo významné odchylky
od způsobů‚ kterými průměrný člověk v dané kultuře vnímá‚ myslí‚ cítí a zvláště prožívá a
projevuje vztahy k druhým lidem. Tyto vzorce chování mají tendenci být stabilní a zahrnovat
různé oblasti chování a psychologického fungování. Jsou často‚ i když ne vždycky‚ sdruženy
s různým stupněm subjektivní tísně a narušení sociálního výkonu. U jednoho klienta může
docházet k projevům několika poruch (smíšené poruchy osobnosti) nebo i dalších onemocnění
současně (komorbidita). (ÚZIS ČR, online)
Mezi příčiny poruch patří především dědičné vlivy, dále pak vlivy psychosociální
(zejména výchova). Ke změně osobnosti však může dojít i v průběhu života následkem
psychického traumatu, endokrinopatií, stresu, užívání drog, vaskulárních onemocnění CNS,
expanzivních procesů nitrolebních nebo jiného duševního onemocnění. Může pak být obtížné
rozlišit, zda se jedná o poruchu osobnosti jako takovou, nebo jinou diagnózu (např. následky
psychotického onemocnění, nebo organické psychosyndromy). Některé charakteristiky se u
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
64
poruch osobnosti časem zvýrazňují (vztahovačnost, pesimismus, lítostivost), jiné zmírňují
(explozivní, fanatické, anankastické, schizoidní, agresivní a disociální tendence). Kromě toho
během života dochází k určitým výkyvům vyvolanými nepříznivými vnějšími (pracovní
problémy, partnerské problémy, narození dítěte apod.) nebo vnitřními (přechod do dalšího
generačního období, tělesné onemocnění) faktory. Mluvíme pak o obdobích kompenzace
nebo dekompenzace stavu. (srov. Raboch et al., 2001, Praško, 2009, Svoboda et al., 2012)
V osobním či pracovním životě se nemusíme setkávat vždy s lidmi, kteří by splňovali
všechna kritéria pro diagnostiku poruch osobnosti, přesto ale je pravděpodobné, že s
akcentovanými osobnostmi, které budou vykazovat mnohé ze sociálně problematických až
psychopatických rysů se budeme setkávat (a mnohdy se může jednat o osoby s nadprůměrnou
inteligencí i sociálním postavením, viz Babiak et al., 2007, 2010; Hare, 1999, 2012).
Komunikační strategie a jejich možnosti a limity
V této kapitole jsou přiblíženy tři specifické poruchy osobnosti (viz Fox, 2013, Raboch
et al., 2001, Praško, 2009, Svoboda et al., 2012, upraveno a doplněno autorkou) a jsou
stanovena doporučení (vycházející jak z odborných zdrojů, tak z vlastních zkušeností autorky,
viz např. Dundelová, 2016) pro komunikační strategie při komunikaci s lidmi s těmito
specifiky i omezení pro tyto strategie7. (Je nutno zdůraznit, že „návod“ pro alespoň úspěšnou
komunikaci je validní pro komunikačních partnery s mírně zvýrazněnými, akcentovanými
osobnostními rysy v rámci daných kategorií; při jejich zvýšeném vyjádření, které se blíží
skutečným diagnostickým kategoriím, je nutno věnovat zvýšenou pozornost limitům
jednotlivých doporučení.
Emočně nestabilní porucha osobnosti
Emočně nestabilní porucha osobnosti je charakteristická výraznou afektivní nestálostí,
zkratkovitým chováním bez uvážení jeho následků; nálada těchto osob je nepředvídatelná a
vrtošivá. Lidé s touto poruchou mají sklon k neuváženým emočním výbuchům a nejsou
schopni ovládat výbuchy svého chování. Jejich reakce jsou často přemrštěné vzhledem
k podnětům. Mají tendence k hašteřivému chování a ke konfliktům s ostatními‚ zvláště jsou–li
kritizováni. V této kategorii se rozlišují dva typy: typ impulzivní a hraniční. U impulsivního
typu převažuje emoční nestabilita a chybí sebekontrola. Běžné jsou výbuchy násilí nebo
7 V prvním odstavci pod názvem poruchy osobnosti je uvedena charakteristika daného osobnostního typu a
v druhém pak konkrétní doporučení pro komunikaci. /pozn. autorky/
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
65
hrozivé chování zvláště, pokud je jedinec kritizován. Také u hraničního typu jsou výrazné
projevy emoční nestálosti‚ navíc jsou přítomny poruchy představy o sobě‚ o svých cílech a
osobních preferencí. Tito lidé trpí dlouhodobými pocity prázdnoty‚ intenzivními a
nestabilními interpersonálními vztahy; mají tendence k sebezničujícímu chování‚ včetně
sebepoškozování a sebevražedných pokusů. Lidé s hraniční poruchou osobnosti mohou být i
velmi inteligentní a bystří lidé s nadprůměrným verbálním projevem. Jejich hlavním
problémem je, že i když jsou schopni včasného racionálního vyhodnocení situace, nejsou
schopni regulovat svoji dysfunkční emocionalitu. Navarro (2015, str..63) emocionální výkyvy
hraniční osobnosti a hlavně jejich působení na druhé lidi popisuje velmi výstižně
doporučením „zapněte si bezpečnostní pásy…tito jedinci bývají proměnliví jako počasí, ale
jejich kroky jsou mnohem hůře předvídatelné“. Dle Rőhra (2002, str. 42) lidé s hraniční
poruchou osobnosti „nemohou zažít stabilní pocit, že jsou samostatnými osobnostmi. Ani
druhé lidi neprožívají jako autonomní a suverénní osoby. Buď se jim chtějí podmanit, nebo se
je pokoušejí ovládnout. Opět dělí svět na černou a bílou. Buď je nějaká osoba absolutně dobrá
nebo je idealizována, anebo je absolutně zlá a nepřátelská. Toto určení (jsi dobrý, resp.
špatný) mohou několikrát změnit i v průběhu jediného rozhovoru.“
Křivková (2005) výstižně popisuje pocit z kontaktu s člověkem majícím hraniční
poruchu osobnosti, kdy je typická neobvykle intenzívní vnitřní emoční reakce vyšetřujícího
(terapeuta, psychiatra nebo i lékaře nepsychiatra) a obtížně ovladatelná je i jeho reakce v
behaviorální rovině. Může jít o emoce jak negativní (podráždění, netrpělivost až vztek,
bezmoc, zmatek), tak i pozitivní (silná sympatie, soucit, snaha pomoct, udělat víc, než je
běžně zvykem). Podobné pocity budeme prožívat i my, pokud se setkáme s emočně
nestabilním klientem, který je schopen z ničeho nic měnit nálady a popírat dosažené dohody;
neustále bychom měli mít na paměti základní pravidla jednání s lidmi s hraniční poruchou
osobnosti: „Není to vaše vina, vy jste to nezavinili, vy to nemůžete kontrolovat ani léčit.“,
(Healing from BPD, online) a připravit se (pokud není vyhnutí) na velmi vyčerpávající a
zpravidla nikam nevedoucí rozhovory či jednání. Jelikož zde mluvíme o běžné komunikaci a
ne o terapii, při jednání s takovýmto člověkem si pouze můžeme uvědomit jeho specifičnost,
nemožnost přimět kontrolovat jeho emoční výkyvy a jeho nekonzistenčnost, která bohužel
vede k porušování jakýchkoliv společně stanovených pravidel či dosažených dohod.
(Náročnost kontaktu s lidmi s hraniční poruchou osobnosti podtrhuje i fakt, že
psychoterapeutům těchto klientů bývá důrazně doporučováno podstoupit vlastní
psychoterapii. pozn autorky).
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
66
Histrionská porucha osobnosti
Histrionská porucha osobnosti je známá spíše jako hysterická psychopatie, jak byla
dříve tato porucha označována. Typický pro lidi s touto poruchou je sklon k dramatizaci
banálních konfliktů, přehnaná teatrálnost, citové vydírání, manipulace s lidmi a neadekvátní
afektivita (často předstíraná). Nápadná je labilní a povrchová emotivita, infantilní projevy a
snaha být centrem pozornosti, čehož dosahují nejrůznějšími způsoby; u žen je například
typické nápadné oblékání, svůdné jednání a snaha být sexuálně přitažlivým objektem. Lidé
s touto poruchou prezentují i vnímají sami sebe jako charakterní, morální a bezúhonnou
osobu. Od ostatních pak očekávají oceňování a uznání těchto jejich vlastností. Osoby s
histriónskými rysy vyžadují neustálé ujišťování ve svých kvalitách, při neúspěchu reagují
velmi emocionálně – křičí, vzlykají, mohou i předstírat různé záchvaty či vyhrožovat
sebevraždou. Podobně jako u emocionálně nestabilní poruchy osobnosti také u histrionské
poruchy osobnosti jsou typické i reálné pokusy o sebevraždy a sebeškozování, což pak bývá
důvod k zahájení odborné psychiatrické a psychologické péče.
Dále mají také sklony k pomstychtivosti a bájivé lhavosti (pseudologia phantastica). Je
u nich zvýšené riziko abúzu drog, tendence k promiskuitě, ale na druhé straně nezřídka
dochází k různým sexuálním dysfunkcím. Tito jedinci jsou schopni rozvrátit pracovní
kolektiv rafinovaným intrikováním a pomlouváním. Navíc jsou často skvělými manipulátory,
dokáží působit velice přesvědčivě, umí s velikou obratností lhát a překrucovat výroky
druhých. V partnerských vztazích působí (podobně jako emocionálně nestabilní jedinci) velmi
destruktivně; vyžadují neustálou lásku, přičemž se sami chovají se velmi sobecky, často
předvádějí bezdůvodné záchvaty žárlivosti, neustále vyhledávají konflikty a upozorňují na
chyby druhého. V zátěži může dojít často k disociačním poruchám (amnézie, fugy, stupory,
transy, poruchy motoriky apod.) K této osobnosti má blízko osobnost narcistická, která se
také vyznačuje nedostatkem empatie, sobectvím, nepřiměřeně vysokým sebevědomím,
pocitem vlastní dokonalosti, vykořisťováním druhých lidí, vyžadováním pozornosti, závistí,
bezohledností.
Pokud se setkáme s člověkem s hysterickými rysy, měli bychom se připravit na
poměrně náročné situace a být připraveni na projevy plné silných emocí i na teatrální výstupy.
Histriónské typy jsou také schopny značně se obětovat pro druhé (i když i zde je hlavním
motivem poutání pozornosti na vlastní osobu, manipulace a získání obdivu od ostatních), což
může zásadně ovlivňovat dynamiku vzájemných závislostí. Pro jednání s osobu
s hysterickými projevy můžeme využít doporučení týkající se emocionálně nestabilní
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
67
osobnosti a kromě toho zvážit tato doporučení: Pokud se člověk chová výrazně emocionálně
za přítomnosti druhé zainteresované osoby (např. v případě osobního sporu či pracovního
konfliktu), bylo by vhodnější vést úvodní komunikaci odděleně (tj. neutrální osoba, např.
vedoucí pracovník mluví s každým pracovníkem o samotě, pokud tím není ohrožena jeho
bezpečnost) a dá prostor pro často velmi emoční verzi příběhu hysterické osoby, ve které
zpravidla nemá příliš smysl hledat logiku. Částečně zde pomůže oslovování v množném čísle
první osoby („posadíme se“, „popovídáme si“, „zapíšeme“), povzbuzování k dalšímu
vyprávění, parafrázování, vyjádření reflexe pocitů „vypravěče“. Při snaze vyřešit nějaký
problém či konflikt může pomoci apelace na férovost tohoto problémového člověka (hysterici
bývají přesvědčeni o svých nadstandardně kvalitních vlastnostech) a zdůraznění možnosti
oddělení problému od osoby protistrany a výhod „instrumentálního“ řešení problému.
Každopádně u osob histriónského typu musíme předpokládat opakované emocionální výstupy
i neustálé vytváření konfliktních situací či otvírání již – podle nás – vyřešených a uzavřených
problémů. V neposlední řadě bychom neměli zaměňovat výraznou (ale v zásadě adekvátní
reakci) emocionální reakci na nadměrnou zátěž (tj. reakce na životní traumatické událostí) či
na hysteroformní osobu za hysterii. Z čehož vyplývá jak pro přátele, tak pro pracovní kolegy a
pro vedoucí pracovníky důležitost znalosti osobní situace „problémového člověka“, která by
měla předcházet zásadním hodnocením činů, pracovního výkonu apod., což ostatně platí i u
všech ostatních poruch osobnosti.
Anxiózní (vyhýbavá) porucha osobnosti
Lidé s anxiózní poruchou osobnosti jsou velmi úzkostliví a uzavření. V blízkých
vztazích, pokud jsou dobré, se mohou adaptovat; problém ale nastává při navazování nových
kontaktů, jelikož se extrémně obávají možného neúspěchu a současně si jsou vědomi svých
slabších sociálních dovedností. V důsledku toho mají tendenci se těmto situacím vyhýbat a
strach mají i z práce ve skupině. Navíc trpí neustálými pocity napětí, obav a jsou přesvědčeni
o své nešikovnosti, nedostatečnosti. Bývají přesvědčeni, že budou odmítnuti a že budou
v životě neúspěšní. Trpí svou velmi nízkou sebedůvěrou, která poznamenává veškeré jejich
jednání. Ke kritice a odmítnutí jsou nadmíru citliví, v obojím vidí potvrzení obav o vlastní
nedostačivosti. Tito lidé jsou též přesvědčeni o své podřízenosti vůči ostatním, vystupují v
neadekvátně submisivní poloze. Navenek působí nezúčastněně, uvnitř jsou však
hypersenzitivní. Příliš se zabývají svými myšlenkami a obavami (potenciální nebezpečí
zveličují a často vytvářejí katastrofické scénáře), v důsledku čehož mají problém se soustředit,
zapamatovat si nové informace a učit se.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
68
Pokud se setkáme s nadměrně anxiózním člověkem, musíme se připravit na jeho úsečný
projev a opakované projevy nedůvěry v různých, zpravidla nových či nestandardních
situacích. Tito lidé jsou velmi nejisti, mají problém se rozhodnout i pokud jde o nepodstatné
záležitosti. Často jsou přesvědčeni o vlastní nekompetenci a společenské neobratnosti. Jsou
přesvědčeni, že je druzí odmítnou či jimi budou pohrdat. Tato situace může být umocněna
vzájemným vztahem, např. mezi účastníky sporu, kdy dominantnější partner může různými
způsoby zesměšňovat a znejisťovat úzkostnou submisivní protistranu. Navíc se může jednat o
komunikační vzorec, který se vzájemně rozvíjel třeba roky, než došlo k aktuálnímu sporu,
protože anxiózní člověk má tendenci vyhledávat oporu v dominantnějším člověku, což může
být životní partner, přítel, kolega na pracovišti. Při řešení problémů se může projevit tendence
k opakovaným katastrofickým scénářům, diskvalifikace pozitivního, katatymní myšlení
(myšlení zkreslené emocemi), nadměrná generalizace (zpravidla v negativním směru),
unáhlené závěry pramenící z napětí a z touhy toto napětí ukončit, ale i „čtení myšlenek“, při
kterém bývají protistraně připisovány především zlé úmysly. Pokud musíme s úzkostlivým
člověkem jednat či řešit nějaký problém, měli bychom se zaměřit na opakované podporování
komunikace, opakované dotazování, povzbuzování a kladení důrazu na hledání pozitivních
řešení. Také bychom měli v mezích svých možností rozpoznat, zda úzkostná strana nemá
oprávněné obavy z druhého účastníka, z celkové situace, tj. zda její úzkost není způsobena či
umocněna něčím, co nám zůstává skryto (velké dluhy, nemoc, nebezpečí ztráty majetku,
psychické či fyzické násilí v rodině). Na druhé straně bychom měli mít na paměti, že emoční
tlak způsobený úzkostí může vést k nečekané agresivní nebo autoagresivní reakci.
Kromě uvedených poruch osobnosti existují ještě mnohé další např. paranoidní,
disociální, schizoidní, anankastická, závislá, narcistická, pasivně-agresivní porucha osobnosti,
přetrvávající změna osobnosti po katastrofické zkušenosti, které často předchází
posttraumatická stresová porucha, ale také osobnost nestálá, či osobnost nezdrženlivá apod.,
jejichž podrobnější charakteristiky jsou však již nad rámec cíle tohoto příspěvku.
Závěr
Variabilita osobnostních charakteristik, struktur i procesů je velmi široká, škála
normality přechází plynule do abnormality či patologie, proto musíme počítat s tím, že se
během svého života budeme setkávat s lidmi z tohoto celého spektra, ale také s tím, že se
někde na té škále nachází i naše osobnost s jejími specifiky.
Tento příspěvek měl za cíl přiblížit především ty typy osobnostních zvláštností, které již
více či méně vybočují z normy a mají blízko k poruchám osobnosti. V osobním či pracovním
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
69
životě se nemusíme setkávat vždy s lidmi, kteří by splňovali všechna kritéria pro diagnostiku
poruch osobnosti, přesto ale je pravděpodobné, že s akcentovanými osobnostmi, které budou
vykazovat mnohé z uvedených sociálně problematických až psychopatických rysů, se budeme
setkávat (a mnohdy se může jednat o osoby s nadprůměrnou inteligencí i sociálním
postavením). V článku byly zmíněny příklady tří typů akcentovaných osobností ve směru
vybraných poruch osobnosti, se kterými se můžeme setkávat relativně často, a to s
akcentovanou osobností ve směru emočně nestabilní, histriónské a anxiózní poruchy
osobnosti; na jejich příkladech jsou prezentovány a diskutovány doporučené komunikační
zvládací strategie a jejich možnosti a limity.
Přestože v tomto příspěvku jsou zmiňovány pro přehlednost a smysluplnost celého textu
jednotlivé diagnostické kategorie, zůstává – nad rámec tohoto článku – otázka, zda je vůbec
vhodné vytvářet kategorie a především propagovat myšlenku, že existují skupiny, které
můžeme označovat jako „my“ a „oni“ (což se projevuje i v populární literatuře, viz např.
Navarro, 2015, Bernstein, 2008), respektive, zda není vhodnější nahlížet na lidi z úhlu
pohledu humanistického přístupu, tj. v kontextu jejich životní cesty, a komunikační a
osobnostní odlišnosti brát jako součást této cesty i života vůbec.
Seznam použité literatury a informačních zdrojů
AMERICAN PSYCHIATRIC ASSOCIATION. Diagnostic and Statistical Manual of Mental
Disorders. Fourth edition. 1994. Washington D.C., American Psychiatric Press, 1994, 886
s. ISBN-10: 0890420254.
BABIAK, Paul. 1995. ‘When Psychopaths go to Work: A Case Study of an Industrial
Psychopath', In Applied Psychology, 1995, vol. 44, no. 2, s. 171 – 188.
BABIAK, Paul, HARE, Robert. 2007 Snakes in Suits. HarperCollins, 352s., 2007. ISBN
0061147893.
BERNSTEIN, Albert J. 2008. Citoví upíři. Praha: Motto, 341s., 2008, ISBN: 8072464081.
BODDY, Clive. R. 2005. ‘The Implications of Corporate Psychopaths for Business and
Society: An Initial Examination and A Call To Arms', In Australasian Journal of Business
and Behavioural Sciences. 2005, vol. 1, no. 2, s. 30 – 40.
BODDY, Clive. R. 2006. "The dark side of management decisions: organisational
psychopaths". In Management Decision, 2006, Vol. 44 Iss: 10, s. 1461 – 1475.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
70
BODDY, Clive. R. 2010. ‘Corporate Psychopaths and Organisational Type'. In Journal of
Public Affairs, 2010, 10(4), s. 300–312.
BODDY, Clive. R. 2011. Corporate psychopaths, bullying and unfair supervision in the
workplace. In Journal of Business Ethics, 2011, Volume 100, Issue 3, s. 367–379.
BODDY, Clive. R. 2012. The impact of corporate psychopaths on corporate reputation and
marketing. In The Marketing Review 2012, 12 (1), s. 79–89.
DUNDELOVÁ, Jana. 2016. Klient s akcentovanými osobnostními rysy v mediačním
procesu. In MALACKA Michal. Mediace dnes - realita a perspektivy. Praha: Leges, 2016,
s. 190 – 202. ISBN 978-80-7502-170-0.
FOX, Daniel. 2013. The Clinician's Guide to the Diagnosis and Treatment of Personality
Disorders. PESI Publishing & Media; 1 edition, 2013, 403s., ISBN-10: 1936128411;
ISBN-13: 978-1936128419.
GREGORY, Deborah W. 2014. Unmasking Financial Psychopaths: Inside the Minds of
Investors in the Twenty-First Century Palgrave Macmillan, 199s., 2014, ISBN-13.
9781137370754. 2014. ISBN-10. 1137370750.
HARE, Robert. D. 1998. The Hare PCL-R: Some issues concerning its use and misuse. Legal
and Criminological Psychology, 1998, 3, s. 101-122.
HARE, Robert. 1999. Without Conscience - The Disturbing World. Guilford Publications,
1999, 236s., ISBN-13: 9781572304512, ISBN-10: 1572304510.
MATHIEU, Cynthia., BABIAK, Paul., JONES, D. N., NEUMANN, C., & HARE, Robert. D.
2012. What are the effects of psychopathic traits in a supervisor on employees'
psychological distress? In Journal of Organizational Culture, Communications and
Conflict, 2012, 16(2), s. 81-84.
NAVARRO, Joe, SCIARRA POINTER, Toni. 2015. Nebezpečné osobnosti. Jak je odhalit a
chránit se před nimi. Příručka bývalého agenta FBI. Praha: Grada, 2015, 208 s. ISBN:
9788024754871.
NAZARE-AGA, Isabele. 2007. Nenechte sebou manipulovat; Autor: Nakladatel: Portál;
264s., 2007, ISBN: 978-80-262-0652-1.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
71
PAUKNEROVÁ, Daniela a kol. 2012. Psychologie pro ekonomy a manažery. 3. vyd. Praha:
Grada, 2012. 259 s. ISBN, 8024717069.
PECH, Richard.J., & SLADE, Bret.W. 2007. “Organizational sociopaths: rarely challenged,
often promoted. Why?,” In Society and Business Review, 2007, Vol. 2 Iss: 3, s. 254 - 269.
PRAŠKO, Ján a kol. 2009. Poruchy osobnosti. 2. vyd. Praha: Portál, 2009. 359 s., ISBN 978-
80-7367-558-5.
RABOCH, Jiří, ZVOLSKÝ, Petr. 2001. Psychiatrie. 1. vydání. Praha: Galén, 2001.622 s.
ISBN: 8072621408.
SVOBODA, Mojmír (ed.), ČEŠKOVÁ, Eva, KUČEROVÁ, Hana. 2006. Psychopatologie a
psychiatrie.vyd. 1., Praha: Portál, 2006, 320 s., ISBN 80–7367–154–9.
RÖHR, Heinz-Peter. 2012. Hraniční porucha osobnosti: vznik poruchy, průběh a možnosti
jejího překonání. Překlad Antonín Konečný. Praha: Portál, 2012. 117 s. ISBN
8026203119, ISBN 978-80-262-0311-7.
The ICD-10 Classification of Menthal and Behavioral Disorders: Clinical descriptions and
diagnostic guidelines. 1992, Geneva: WHO, 1992, 267s.
Internetové zdroje
1 in 5 young Americans has personality disorder [online]. Mental health [cit. 2017-12-11].
Dostupné z: <http://www.nbcnews.com/id/28002991/ns/health-mental_health/t/young-
americans-has-personality-disorder/#.VkKuC164QSU>.
BABIAK, Paul., NEUMANN, C. S., & HARE, Robert. D. 2010. Corporate psychopathy:
Talking the walk. Behavioral Sciences and the Law, 28(2), 174-193. doi:10.1002/bsl.925,
[online]. [cit. 2017-13-11]. Dostupné z: http://onlinelibrary.wiley.com
HARE, Robert. D. 2012. Introduction to the special issue: Focus on psychopathy. FBI Law
Enforcement Bulletin, July. Dostupné z: https://leb.fbi.gov/2012/july/focus-on-
psychopathy
Healing from BPD [online]. [cit. 2017-25-10]. Dostupné z <http://www.my-borderline-
personality-disorder.com/2012/07/open-letter-to-non-bpds-from-those-of.html>.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
72
KŘIVKOVÁ, Elena. 2005. Hraniční porucha osobnosti. Diagnóza, kterou se učíme
rozpoznávat a léčit [online]. [cit. 2017-01-11]. Dostupné z
<http://zdravi.e15.cz/clanek/postgradualni-medicina/hranicni-porucha-osobnosti-diagnoza-
kterou-se-ucime-rozpoznavat-165295>.
ÚZIS ČR. Poruchy osobnosti a chování. Ústav zdravotnických informací a statistiky ČR
[online]. [cit. 2017-10-11]. Dostupné z: <http://www.uzis.cz/cz/mkn/F60-F69.html>
Kontaktné údaje
PhDr. Jana Dundelová, Ph.D.
Ústav práva a humanitních věd
Provozně ekonomická fakulta
Mendelova univerzita v Brně
Zemědělská 1, 613 00 Brno, Česká republika
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
73
Vybrané problémy mezilidské komunikace
Martina Urbanová
Abstrakt
V úvodu autorka připomíná pojem a význam komunikace jako součásti kultury. Poté se
příspěvek orientuje na periodizaci vývoje komunikace, který má kumulativní charakter. Text
dále připomene verbální, neverbální a paralingvistickou komunikaci a problém dnes tolik
porušovaných pravidel diskuse. Závěr textu apeluje na rozvoj komunikačních dovedností jako
součásti soft skills a vznáší požadavek na zvyšování úrovně sociální gramotnosti, jejíž
součástí je právě komunikace. Téma komunikace je aktuální i vzhledem k nutnosti
zabezpečení soužití mezi populacemi hodnotově zakořeněnými v různých civilizačních,
kulturních a náboženských okruzích.
Klíčová slova
Diskuse, komunikace, komunikační proces, komunikační zlozvyky, kultura, soft skills,
sociální gramotnost.
Abstract
The introduction defines the term and meaning of communication as a part of human culture.
The paper focuses on the periodization of development of communication, while the character
of the development is cumulative. Afterwards, the text remarks verbal, nonverbal and
paralinguistic communication and the recent problem of breaking the rules of discussion. In
the conclusion, the author appeals on the improvement of communication skills as a part of
soft skills and requests increasing the level of social literacy, including communication. The
relevancy of the communication topic is set by the necessity of ensuring the cohabitation
among populations rooted in different civilisation, cultural and religious sectors.
Key words
Discussion, communication, communication bad habits, communication process, culture,
social literacy, soft skills
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
74
Úvod
Komunikace je součástí života každého člověka od okamžiků, kdy se narodí. Učíme se
mluvit, stejně tak jako se učíme chodit či oblékat.
Slovo komunikace má latinský základ. Podstatné jméno "communicatio" označuje
sdělení, udílení nebo sdílení něčeho. V běžném jazyce označujeme komunikací různé druhy
sdělování a sdílení.
Komunikaci je však třeba považovat za mnohovýznamový jev. Není jen výměnou,
směnou informací, jak je vnímána v každodenním životě. Sociální komunikace zahrnuje i
sociální kontakt, sociální interakci, vztahy nadřazenosti, podřazenosti, emocionální oblast
apod. Sociální komunikace představuje základní dimenzi sociálních vztahů. Komunikace má
svou minulost, přítomnost i budoucnost. V historickém významu souvisí s vývojem člověka
od prvopočátků a je jedním z nejdůležitějších projevů člověka (Mikuláštík, 2001, s. 11).
Komunikace odráží určitý způsob života lidských společenství, vyjadřuje lidské
významy a hodnoty. Nelze ji oddělovat od způsobu vidění a vykládání světa dané doby, od
dané kultury, jejíž je nedílnou součástí.
Epochy komunikace
Díky složitosti komunikace je velmi obtížné vytvořit všeobecně platnou periodizaci
jejího vývoje. Jako uzlové body změn je možné chápat rozšiřování nových komunikačních
prostředků (Defleur, Ball-Rokeach, Jirák, Šoltys, 1996). Platí, že vývoj komunikačních
prostředků má kumulativní charakter, tj. že staré prvky nezanikají, nýbrž se dále rozvíjejí a
současně se objevují a rozvíjejí prvky nové. V pre-hominidních formách života, v epoše
znamení a signálů, bylo základem komunikačních dovedností rozpoznat zvuky, mimiku,
gesta, tělesné postoje, a tedy vůbec celou škálu neverbální komunikace. Dorozumívání těmito
prostředky bylo velmi omezené, komunikace složitá a pomalá. Podstatnou roli zde hrály
vrozené a instinktivní reakce. Postupným vývojem a zvětšováním mozku se rozšiřovala
schopnost učení, tj. schopnost osvojení si určitých ustálených a sdílených znaků a signálů a
jejich významů, zvolna rostlo i množství naučených (neinstinktivních) forem jednání.
Vznik a rozvoj řeči je obvykle dáván do souvislosti s objevením člověka
kromaňonského, který již měl hlasové ústrojí velmi podobné dnešnímu člověku a zcela určitě
již dokázal mluvit. Jako skupina si lidé této epochy díky snadné komunikaci mohli počínat
koordinovaněji a účelněji, a tak i jejich přežití a rozvoj byl snadnější a rychlejší. Celá kultura
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
75
této epochy se brzy stala vázanou na ústní tradici, zvyklosti, názory, myšlenky byly přenášeny
ústním podáním.
Počátky epochy písma můžeme shledávat již v jeskynních malbách či v symbolické
ozdobné kresbě na keramice. Epocha písma přichází nezávisle na sobě v různých částech
světa (Číňané, Mayové, Sumerové, Egypťané). Za první písmo považujeme písmo
piktografické. Jeho následovníkem je písmo ideografické. Tento druh písma je založen na
principu zobrazování znaků pro každé jednotlivé slovo. Příkladem mohou být egyptské
hieroglyfy, které se vytesávaly do kamenných zdí. Významným skokem ve vývoji písma je
písmo hláskové, jehož princip spočívá ve fonetickém přepisu slov. Odtud bylo velmi blízko k
dnešnímu písmu, které používá samostatný znak pro každou jednotlivou hlásku, a tím je
písmo fonografické.
Epocha tisku je spojována s vynálezem knihtisku Johanna Gutenberga z Mohuče.
Knihtisk znamenal podmínku rozvoje gramotnosti a vzdělanosti, který v evropské kultuře
započal od 16. století. Tento vynález umožnil hromadné rozšiřování textů, které až do
poloviny 15. století pořizovaly evropské národy ručně, což bylo pomalé, pracné a v textech se
objevovalo množství chyb.
S počátkem 20. století přichází epocha masové komunikace související s novými
komunikační prostředky, které přinesly další revoluci ve sdělování. Počátkem minulého
století přichází film, ve dvacátých letech rozhlas, v padesátých letech televize.
Díky rychlosti předávání a zpracování zpráv jsme se v 21. století přesunuli do epochy
počítačů a internetu. Lze souhlasit i s názorem, že přijetí počítače a virtuální reality vlastně
symbolizuje odklon západní kultury od analytické, fonografické komunikace, zpět ke
komunikaci ikonografické, stačí si jen vzpomenout na tolik oblíbené smajlíky.
Protože komunikace se nejčastěji týká nejméně dvou lidí, dostáváme se zároveň na pole
mezilidských vztahů. Vztahy by se daly považovat za určitou atmosféru, kterou jsou sdělení
posílána i přijímána. Pokud je vztah s druhou osobou nevalný, komunikace bude nekvalitní a
její efektivita nízká. Na komunikaci můžeme nahlížet jako na významný proces při kterém
dochází, jak již bylo uvedeno výše, nejen k přenosu informací.
Komunikace jako proces
Vlastní komunikační proces tvoří původce sdělení (mluvčí), sdělení a příjemce
(posluchač). Původce sdělení musí mít na zřeteli, co a komu chce sdělit – zároveň se příjemce
stává jeho aktivním partnerem. Komunikační proces předpokládá vzájemnou interakci.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
76
Tento proces si můžeme představit jako komunikační řetěz, který aktivně spoluvytváří
původce sdělení a příjemce sdělení. Součástí tohoto řetězu je i samo sdělení. Původce sdělení
vždy musí počítat s příjemcem sdělení jako s aktivním partnerem. Zpětná vazba je tedy
neoddělitelnou součástí komunikačního procesu. Jak poznamenává Jürgen Habermas, podle
kterého je současným základem společnosti komunikace, do popředí se dostávají otázky
vzájemného pochopení aktérů. Tento komunikativně založený konsenzus musí mít nutně
racionální základ. Jakýmsi minimem je, aby komunikující pochopili konkrétní jazykové
sdělení. Pokud nastupuje axiologická spřízněnost je vzájemné pochopení na vrcholu. Každý,
kdo tedy komunikativně jedná, vnáší podle Habermase čtyři požadavky platnosti. Požadavek
pravdivosti, správnosti, věrohodnosti a dorozumění. Komunikativní jednání probíhá v rámci
symbolicky strukturovaného sociokulturního životního světa (Lebenswelt), který je tvořen
kulturou, společností a osobností (Habermas, 1981).
Přijetí nebo odmítnutí jednotlivce v interakčních rituálech zvyšuje nebo snižuje jeho
sociální energii (sociální důvěru). Jedinec zastává na tomto komunikačním tržišti určitou
pozici v závislosti na emocionálních a kulturních zdrojích získaných v dřívějších interakcích.
Přitom obsah a místo rozhovorů ovlivňuje sociální status jedince (Collins, 2004, s. 158 an.).
Vraťme se však k jednotlivým typům sociální komunikace.
Verbální, neverbální a paralingvistická komunikace
Komunikujeme slovy, gesty, hlasitostí projevu (Urbanová a kol., 2001). To vše je
součástí předávané zprávy. Komunikujeme však i mlčením. Určité sdělení předáváme i tím,
že např. nejsme přítomni v místnosti, neodpovíme na položenou otázku, nepozdravíme
neoblíbenou osobu apod., i student mlčící u zkoušky sděluje určité informace, které jsou pak
zkoušejícím správně nebo mylně interpretovány: mlčí – přemýšlí, mlčí – neví odpověď, mlčí
– nerozumí otázce atd.
Komunikaci můžeme dělit na verbální, neverbální a paralingvistickou. Do verbální
komunikace patří písemný i mluvený projev. Jde o sdělování pomocí jazyka a řeči, kdy řeč je
praktické použití jazyka v komunikaci. Mluvit konkrétním jazykem znamená osvojovat si
specifickou „vizi světa“. Jazyk nutí lidi vidět určitým způsobem. V pozadí tohoto přístupu je
předpoklad závislosti mezi gramatickou strukturou jazyka a charakterem a obrazem reality
kulturního společenství, které tímto jazykem hovoří. V obecném podvědomí vzdělaného
Evropana je zakořeněna představa o vztahu francouzštiny k literatuře, němčiny k filozofii a
teologii a angličtiny k vědě. Vědomí společenské vrstvy tvoří psychologicky koherentní vizi
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
77
světa, jež se projevuje na poli náboženském, filozofickém a literárním, jak to zdařile vykreslil
Lucien Goldmann na příkladu Francie za Ludvíka XIV. (Goldmann, 1967).
Do neverbálních komunikačních prostředků řadíme všechny prostředky, jejich
základem je jiná skutečnost než slovo. Nejčastěji se setkáváme s mimikou, očním kontaktem,
proxemikou, gestikou, posturikou, kinesikou, haptikou, neurovegetativními reakcemi a
úpravou zevnějšku.
Neverbální komunikací můžeme sdělovat naše emoce, zájem o sblížení, vytvořit u
druhého dojem, kdo jsem já, ovlivnit jeho postoj a řídit chod styku. Neverbální komunikace
nás informuje o temperamentu a emočním naladění člověka. Gesta a držení těla vypovídají
nejenom o vztahu toho druhého k nám, ale i o vztahu jedince k sobě, což se promítá v
sebehodnocení. Např. sebevědomý člověk bývá vzpřímený, jeho pohyby rukou jsou ráznější,
jistější a současně klidné. Naopak řečník, který se podceňuje, se mnohdy jeví již na první
pohled jako "schoulený do sebe", jeho gesta jsou strnulá, mdlá, oči sklopené nebo nervózně
těkající. Je důležité naučit se přijímat a tolerovat sebe samého, včetně chyb. Zdravá sebe
interpretace, se kterou jsou spojeny pocity schopnosti, sebedůvěry a vlastní ceny, je nezbytná
pro vytvoření pozitivního dojmu na druhé. Tato sebe interpretace se váže k nejhmatatelnějším
a nejviditelnějším stránkám naší bytosti - k tělu. Jsme-li spokojeni s vlastním tělem,
pravděpodobně si budeme vážit i sami sebe. Nejsme-li spokojeni bude mnohem těžší udržet si
ve společenských situacích sebedůvěru a sebejistotu. Jedna ze základních pouček říká
„Naučte se mít rádi sami sebe".
Ke komunikaci patří i paralingvistické prvky sdělení odehrávající se v rámci verbální
komunikace, nelze je však popsat a hodnotit na podkladě lingvistické analýzy. Sem spadá
dynamika, hlasitost, tón řeči, akcent, intonace, emoční náboj, výška hlasu, barva, pazvuky,
slovní vata, poruchy řeči, ale i rychlost slovní produkce, kdy kromě mluvního tempa
individuálního rozlišujeme i mluvní tempo národní. Tvrdí se, že velmi rychle mluví např.
Francouzi (asi 350 slov za minutu) nebo Japonci (310 slov za minutu). Velmi pomalu mluví
např. Polynésané (kolem 50 slov za minutu). Do paralingvistické komunikace patří i plynulost
naší řeči, rychlost odpovědi na otázku, skákání do řeči, délka vlastního slovního projevu –
objem řeči, délka pomlk a poměr délek projevů jednotlivých účastníků.
Verbální, neverbální a paralingvistická komunikace mohou být v souladu nebo se
mohou dostat do protikladu. Nesoulad mezi verbální, neverbální a paralingvistikou
komunikací může vést často k nepochopení a být zdrojem nejrůznějších nedorozumění.
Porozumění verbálním, neverbálním a paralingvistickým sdělovaným významům je
podmíněno znalostí kultury, sociálního prostředí a sociálních skupin. Jak uvádí Ivo Budil
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
78
„…zabezpečení soužití mezi populacemi hodnotově zakořeněnými v různých civilizačních,
kulturních a náboženských okruzích představuje pravděpodobně největší úlohu a výzvu
nacházející se před západní civilizací…“ (Budil, 2005, s. 123). K tomu může významně
přispět zdokonalování komunikačních dovedností včetně interkulturní komunikace. Že se
jedná o nesnadný úkol je zřejmé, pokud si vzpomeneme na politické diskuse, kdy účastníci
pochází ze stejné kultury, mnohdy i stejných společenských vrstev, a přesto si nerozumí.
Připomeňme tedy pravidla diskuse, která jsou stále porušována, což vidíme nejen v médiích,
ale i při každodenním sociálním kontaktu s druhým/druhými.
Zásady správné diskuse
Diskuse je rozprava, rokování, jejímž cílem je osvětlit nějaký problém z různých
hledisek a hledat možnost řešení vzájemnou a konstruktivní výměnou názorů. Posláním
diskuse není pouhá konfrontace, ale hledání východiska. Uvádějí se v ní důkazy a příklady,
vyslovují se námitky, konfrontují se protichůdné názory. Správná diskuse je zpravidla
obrazem mínění a postojů jejích účastníků. Pro konstruktivní řešení daného problému mohou
být cenné i okamžité postřehy a nápady, dokonce i nesprávné, jejíž pomocí si účastníci
formulují vlastní názory a hájí je.
Diskuse je založena na dialogu. K hlavním zásadám správné diskuse patří řečnický takt,
který je založen na těchto pravidlech (Gruber, 1996):
1. Mluví jen jeden – kde dva mluví najednou, tam ustává dialog. Když scházejí někomu
věcné argumenty, tam nastupuje snaha umlčet druhého. V mírné formě tím, že mu
skočíme do řeči.
2. Stručnost – nevážit si času druhého je prohřešek proti zásadám slušného chování.
3. Jasnost a srozumitelnost – je-li text více komplikovaný, než je nezbytně nutné,
znamená to, že autor má tendenci něco zakrýt, utajit. Formou utajení může být i
rádoby odbornost, přemíra cizích slov, výčty, komplikovaná souvětí.
4. Názornost – souvisí se srozumitelností, projevuje se příklady, přirovnáními, citáty.
Jako vše jiné vyžaduje dodržení správné míry, aby nepřerostla v rozvleklost.
5. Empatie – díky ní můžeme v diskusi uvádět nejobvyklejší námitky proti argumentaci
partnerů sami a ihned reagovat.
Diskuse může být připravená nebo nepřipravená. Připravenou diskusí se předchází
nežádoucí nahodilosti diskuse a vytvářejí se předpoklady k jejímu lepšímu řízení a k lepší
přípravě diskutujících. Účelný a společensky vhodný průběh diskuse zajišťuje předsedající,
moderátor apod., ten musí pozorně sledovat jednotlivé diskusní příspěvky: uděluje slovo
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
79
diskutujícím, soustřeďuje a usměrňuje jejich pozornost. Při odbočení vrací diskutující k
hlavnímu tématu, shrnuje hlavní myšlenky diskutujících. Uvázne-li diskuse na mrtvém bodě,
může naznačit možnost jiného přístupu k dané problematice. Na závěr děkuje diskutujícím a
shrne vyslovené názory, zhodnotí, jak diskuse přispěla k vyřešení daného problému, v čem se
dosáhlo shody, v čem panují rozpory.
Nepřipravená diskuse obyčejně vzniká z okamžité potřeby výměny názorů.
Jedním z moderních druhů diskuse je tzv. diskuse panelová: o tématu diskutují
odborníci před posluchači, kteří do ní mohou také zasáhnout. V diskusi je nutné dodržovat
řečnický takt, ke kterému patří snaha vyvarovat se povýšeného chování, sarkastických
poznámek, poučování, moralizování a puritánství, vlastní neomylnosti, ješitnosti, přikazování,
vyhrožování, intoleranci, skepticismu a podceňování posluchačů. Nemělo by docházet k
devalvaci, tj. snižování sebevědomí, projevům neúcty, nevážnosti posluchačů ani řečníka.
Celý projev by měl být prostoupen spíše evalvací - tj. projevy vzájemné úcty a vážnosti. Je
třeba se vyvarovat tzv. zlozvykům řečníků, sem patří pozdní příchod, tendence k
"školometskému" poučování posluchačů, mnohomluvnost, odbočování od tématu,
nepřiměřená gestikulace, záliba ve frázích, malá originalita, nedbalá výslovnost, monotónnost
(chybná intonace, špatné frázování, ignorování interpunkce), časté vyplňování pauz v myšlení
tzv. vatovými (parazitními) slovy nebo zvuky (ehm, eeééé, tedy, prostě, že ano apod.).
Aby diskuse přinesla kýžené výsledky je třeba myslet i na naslouchání, které se ukazuje
v současné době jako jeden z největších problémů, a nevěnuje se mu, na rozdíl od řečnických
kurzů a výuky prezentačních dovedností, náležitá pozornost.
Spěch je možná jedním z důvodů, proč dnes jen málo lidí umí skutečně naslouchat. U
aktivního poslechu platí „mluviti stříbro, mlčeti zlato" nebo i konstatování, že člověk má
jeden jazyk, ale dvě uši a měl by tedy více poslouchat než mluvit. Právě neschopnost
naslouchat spojená s neporozuměním verbální, neverbální a paralingvistické komunikace
může vést ke konfliktním situacím.
Jiří Plamínek uvádí, že zhruba 45 % konfliktů má hlavní příčinu ve střetu věcných
zájmů. To v zásadě znamená, že bylo možné je řešit racionálně jako problémy, obvykle po
nezbytné depersonifikaci. 35 % konfliktů spočívá v oblasti mezilidských vztahů, 20 % v
mezilidské komunikaci. Věcné jádro v těchto sporech slouží jen jako krystalizační jádro
vztahových disfunkcí, obvykle doprovázených komunikačními poruchami. Řešení tedy
spočívá mnohdy ve zlepšení komunikace, k odstraňování bariér mezi lidmi, vzájemných
nevraživostí a averzí (Plamínek, 2009, s. 65 – 66).
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
80
Výuka komunikačních dovedností
Význam komunikačních kompetencí, které patří mezi tzv. „měkké dovednosti“ (soft
skills), nelze podceňovat. Lze je charakterizovat jako schopnost účastnit se komunikace a
zvládnout tematický okruh komunikace, jazykové požadavky, profesní žargon, kulturní
kontext a zásady vedení komunikace včetně i výše uváděné diskuse, odstranit komunikační
zlozvyky a umět komunikovat i v konfliktních situacích. Tzv. trénink sensitivity v rámci soft
skills je metoda plně zaměřená na pochopení sebe i ostatních, na rozvoj lidskosti v každém
člověku. Je zřejmě nereálným cílem, aby se tato metoda stala (bez jakéhokoliv zkreslení
zaměňující toleranci za manipulaci a snahy o její zneužití při dosahování sobeckých cílů)
náplní tréninkových programů zaměstnanců širokého spektra oborů a součástí výuky na všech
úrovních škol. Ministerstvo školství mládeže a tělovýchovy společně s Českou školní
inspekcí a dalšími institucemi (až na úroveň Evropské unie) se snaží o to, aby školy byly
schopny tento aspekt u žáků správně rozvíjet a prohlubovat. V souboru indikátorů rozvoje
sociální gramotnosti, pod kterou můžeme soft skills zařadit, pak nalezneme např. komunikaci,
kooperaci, poznávání lidí, vztahy mezi nimi (Protivínský, Dokulilová, 2017).
Závěr
Komunikační dovednosti jsou součástí tzv. sociální gramotnosti, kdy tato obsahuje
oblasti komunikace, kooperace a kompetice, poznávání lidí a interakčních vztahů, vztahy
mezi lidmi.
Sociální gramotnost lze pojímat v různě širokém náhledu, avšak podstatou zůstává to, že
jde o souhrn „znalostí, dovedností a postojů, které jsou klíčové pro osobní naplnění, k
efektivní a konstruktivní účasti na společenském a pracovním životě.“ (Protivínský,
Dokulilová, 2017). Školství má za úkol tento lidský aspekt rozvíjet. Škola se ve výuce snaží
rozvíjet např. matematickou, přírodovědnou apod. gramotnost. U těchto předmětů je škola
téměř výlučným faktorem, který má na jejich rozvoj vliv – žák se s matematikou setkává a
zdokonaluje se v ní v podstatě převážně pouze ve škole. V tomto je podstatný rozdíl se
sociální gramotností, kde má škola vliv spíše doplňkový – na žáka v tomto ohledu působí
mnoho dalších faktorů (především je to rodina a rodinné zázemí, dále kamarádi, mimoškolní
aktivity a jejich forma apod.), i přesto má škola v této oblasti života na žáka značný vliv.
Škola představuje model společnosti v menším měřítku, setkávají se zde žáci z odlišného
prostředí, vzájemně komunikují, spolupracují, ale dostávají se i do konfliktních situací, které
se učí řešit. Sociální gramotnost tak není ve škole rozvíjena pouze výukou odehrávající se v
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
81
jednotlivých hodinách. Škola svým prostředím do velké míry ovlivňuje četnost interakcí mezi
žáky a jejich podobu, proto má zcela nezastupitelnou roli ve formování sociální gramotnosti
žáků (Protivínský, Dokulilová, 2017).
Dá se tedy očekávat, že pokud se bude věnovat komunikačním dovednostem vyšší
pozornost v rámci škol, dojde k jejímu zlepšení i v rámci celé společnosti.
Seznam použité literatury a informačních zdrojů
Monografie
COLLINS, Randall. 2004. Interaction Ritual chains. Princeton: Princeton University Press,
2004. 439 s. ISBN 0691090270.
DEFLEUR, Melvin L. – BALL-ROKEACH, Sandra J. – JIRÁK, Jan – ŠOLTYS, Otakar.
1996. Teorie masové komunikace. Praha: Karolinum, 1996. 364 s. ISBN 8071840998.
GOLDMANN, Lucien. 1967. Humanitní vědy a filozofie. Praha: Svoboda, 1967. 129 s. ISBN
FIL0197.
GRUBER, David. 1996. Řečnické triky. Ostrava: Gruber – TDP, 1996. 117 s. ISBN: 80-
85624.
HABERMAS, Jürgen. 1981. Theorie des kommunikativen Handelns.Band 1:
Handlungsrationalitat und gesellschaftliche Rationalisierung. Franfurkt am Main:
Suhrkamp, 1981. 533 s. ISBN 3518075918.
MIKULÁŠTÍK, Milan. 2001. Interpersonální komunikace. Zlín: Univerzita Tomáše Bati,
2001. 187 s. ISBN 8073180472.
PLAMÍNEK, Jiří. 2009. Konflikty a vyjednávání. Praha: Grada, 2009. 136 s. ISBN
9788024729442.
URBANOVÁ, Martina a kol. 2011. Rétorika pro právníky. Plzeň: Aleš Čeněk, 2011. 279 s.
ISBN 9788073802172.
Příspěvek ve sborníku
BUDIL, Ivo. „Mexifornia“ a soudobá kritika multikulturalismu. 2005. In: Jakoubek, Marek –
Hirt, Tomáš (eds.). Soudobé spory o multikulturalismus a politiku identit – antropologická
perspektiva. Plzeň: Aleš Čeněk. 2005, s. 77-130. ISBN 80-86898.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
82
Webová stránka
PROTIVÍNSKÝ, Tomáš – DOKULILOVÁ, Monika. 2012. ANALÝZA PODPORY ROZVOJE
SOCIÁLNÍ GRAMOTNOSTI VE ŠKOLÁCH – Závěry šetření sociální gramotnosti žáků
[online]. Brno: Masarykova univerzita, Centrum občanského vzdělávání [cit. 30. 6. 2017].
Dostupné na internetu:
<http://www.obcanskevzdelavani.cz/uploads/00116890d1e4e1383dd12bf54e39177201807
af8_uploaded_cov2012-csi-zavery_setreni_socialni_gramotnosti_zaku_final.pdf>.
Kontakt
Doc. PhDr. Martina Urbanová, Ph.D.
Katedra právní teorie, Právnická fakulta Masarykovy univerzity
Veveří 70, Brno
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
83
Komunikácia pastorálnej činnosti a sociálnej práce
v starostlivosti o človeka
László Parák
Abstrakt
Sociálna a mravná bieda je príčinou, že mnohí klienti sú odkázaní na pomoc a starostlivosť.
Sociálna starostlivosť ako aj pastorálna starostlivosť potrebuje vzájomnú komunikáciu,
pretože oba subjekty majú na starosti sociálnu a mravnú biedu trpiaceho človeka. Starosť
o človeka, ktorý potrebuje pomoc je v ich kompetencii: sú to odborníci, ktorí sa zaoberajú
ponúknutím pomoci jednotlivcom, skupinám ako aj komunitám, ktoré sú v problémovej
situácií, vyžadujúcej spoločenskú intervenciu. Človek je vznešenou bytosťou, ktorej prináleží
dôstojnosť a úcta, je však zraniteľný a preto potrebuje pomoc. Pastorálna činnosť ako aj
sociálna práca má jediný cieľ, ktorým je dobro človeka.
Kľúčové slová
Evanjelizácia. Človek. Pastorácia. Sociálna práca. Vzťahy.
Úvod
Dnešná doba je charakteristická expanziou vedy a techniky, nie zbytočne sa hovorí o
dnešnej dobe ako o „technickom období“ v ktorom veda a pokrok napredujú vždy rýchlejšie.
Tohto trendu nevie odolať ani samotný človek. Život človeka sa zrýchľuje, zhromažďovanie
nových technických poznatkov poznačuje každého z nás: zabúdame na svoje ľudské poslanie
a na všetko, čo je spojené s ľudskosťou. Ovládame čoraz viac prírodu, človek sa pýši
myšlienkou, že ovláda zákonitosti prírody. Snažíme sa budovať spoločnosť s prebytkom,
blahobytom a tomuto cieľu podmieňujeme všetky svoje sily a schopnosti: človek dneška si
myslí, že ideálnu spoločnosť, blahobyt, Zasľúbenú zem je možné dosiahnuť len
rozmnožovaním materiálnych potrieb.
Komunikácii ľudí napomáha internetová éra a vysoká technická vybavenosť, ktorá by
mala dosiahnuť lepšej komunikácie medzi ľuďmi. Opak je však pravdou! Technicky zdatné
deti vedia s obľubou ovládať vymoženosti techniky vrátane všetkých prístrojov...
Komunikácia medzi sebou je problémom, ak nie je naporúdzi technická vybavenosť, médiá.
Médiá plnia navonok svoju úlohu spájať pomocou technickej vymoženosti – avšak vo
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
84
vzájomnej komunikácií narastá vždy väčšia vzdialenosť – ľudské osoby dokážu už len
minimálne komunikovať medzi sebou.
Duchovné hodnoty v dnešnom svete znamenajú málo, narastá obrovská duchovná
chudoba človeka, sekularizovaný svet nie je schopný ovplyvniť myslenie ľudí a poukázať na
morálne hodnoty, ktoré sú schopné zmeniť tvár zeme.
Neakceptovanie príkazu lásky k Bohu a k blížnemu deformuje Stvoriteľov obraz
v človekovi. Cieľom tejto prednášky bude poukázať na rešpektovanie existencie Boha, ako aj
rešpektovanie dôstojnosti človeka, potrebu preukázania lásky a sociálneho cítenia k núdznym
ľuďom, ako aj vplyv pastorálnej činnosti na formovanie medziľudských vzťahov
s poukázaním na sociálne prvky ako ich čítame v Evanjeliách a v Dokumentoch sociálnej
náuky Cirkvi.
Sociálna starostlivosť z pohľadu pastorálnej činnosti je vlastná Cirkvi – sociálna náuka
Cirkvi ako teologická disciplína ponúka aspekty sociálneho človeka a otázky, ktoré sa týkajú
oblastí jeho života pre dobro jedinca, ako aj spoločnosti. Pápež Ján Pavol II. v encyklike
o sociálnej starostlivosti Cirkvi Solicitudo rei socialis pomenúva cieľ Cirkvi: „Hlavným
cieľom jej učenia je vysvetľovať tieto skutočnosti, skúmať, v čom sa zhodujú alebo líšia od
hlavných bodov učenia evanjelia o človeku a jeho pozemskom a zároveň aj transcendentnom
povolaní; cieľom jej učenia je teda usmerňovať kresťanské správanie.“ (2007, s. 502)
Úloha pastorácie so zreteľom na človeka
Základ pastoračnej činnosti vidíme v osobe Ježiša Krista ako dobrého pastiera, ktorý ide
medzi svojich a položí život ako výkupné. Pastorácia je teda mnohotvárna činnosť Cirkvi,
ktorou sa zabezpečuje duchovná starostlivosť o veriacich. Podľa Vragaša a kol. (2008) slovo
„pastorácia“ je odvodené od latinského slova „pastor“, ktoré znamená pastier a predstavuje
nám obrazu Ježiša ako Dobrého pastiera. Metódy pastorácie sa prispôsobujú podmienkam a
kategóriám veriacich (napr. pastorácia mládeže, chorých, vojakov, nezamestnaných, rodín,
atď.), ktorých úlohou je sprevádzanie a prehĺbenie vo viere. Univerzálnosť pastorácie teda
spočíva v tom, že evanjelium ako píše Kováč (1999) ako radostná zvesť je o Bohu a o spáse
človeka, ktoré je ohlasované celému ľudstvu, je to predovšetkým sociálne posolstvo
a predstavuje Kristovu duchovnú a nadprirodzenú misiu, ktorý nebol revolucionár, ba ani
reformátor, ale Spasiteľ.
Človek je jedinec, ktorý potrebuje pomoc a nezaobíde sa bez ľudského spoločenstva. Aj
napriek vznešenosti bytosti človeka, ktorému prináleží dôstojnosť je veľmi zraniteľný. Hlavne
táto pravda nadobúda osobitný význam ako tvrdí Pekarčík (2013) keď sa ocitne v krízovej
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
85
situácií – je odkázaný na iných, či už zo zdravotných, alebo sociálnych dôvodov. Toto
odkázanie na iných nezmenšuje jeho dôstojnosť a preto je výzvou pre iných pomôcť, byť
iniciátorom pomoci človekovi v núdzi.
V rigoróznej práci Parák (2016, s. 65) poukazuje na Príbeh milosrdného samaritána,
ktorý slúži ako príklad. Pápež František (2015, bod 4) v encyklike Misericordiae vultus
hovorí: „Dávny príbeh Samaritána sa stal paradigmou spirituality koncilu... Namiesto
deprimujúcich diagnóz povzbudzujúce lieky; namiesto zlovestných predpovedí vyslal koncil
súčasnému svetu posolstvá nádeje: nielenže rešpektoval jeho hodnoty, ale ich aj pochválil,
jeho úsilie podporil, jeho túžby očistil a požehnal... Musíme tiež zdôrazniť ďalší fakt: celé toto
doktrinálne bohatstvo sa obracia jediným smerom: službe človeku – človeku v každom stave, v
každej jeho slabosti a núdzi.” Pápež Ján Pavol II. (1984, bod 29) hovorí, že: „takáto
dobrovoľná činnosť "milosrdného Samaritána" alebo charitatívna činnosť sa môže nazývať
sociálnou činnosťou, no môže sa menovať aj apoštolátom, a to vždy, keď sa koná z čisto
evanjeliových pohnútok, najmä keď sa to deje v spojení s Cirkvou alebo s iným kresťanským
spoločenstvom. Dobrovoľná činnosť milosrdného Samaritána sa rozvíja vo vhodných
prostrediach alebo organizáciách na to určených.“ Vtedajší kardinál Albino Luciani,
neskorší pápež Ján Pavol I. si po niekoľkých dňoch získal srdcia ľudí a aj on a viacerí iní
cirkevní Otcovia na II. vatikánskom koncile predkladali požiadavku: Treba viac kázať
o dejinách spásy. Pri istej príležitosti spomenul Origenesovu geniálnu myšlienku: „Chcem
spojiť dejiny spásy, t.j. zjednotiť Božie dejiny a naše dejiny v podobenstve o milosrdnom
Samaritánovi. Milosrdný Samaritánom je Ježiš. Tými nešťastnými, prepadnutými cestujúcimi
sme my všetci.” (1991, s. 8). Pomáhať ostatným je povinnosťou, hovorí Krčméry (2015),
prikazuje nám to Kristus v príklade o Samaritánovi, kde vidíme, že každý je naším blížnym.
Podľa Cordesa (2007) dve najvýznamnejšie skupiny v spoločnosti ktorú predstavuje kňaz
a levita, ktorí si všimnú obeť, avšak nedokážu pomôcť zbitému mužovi a nakoniec pomáha
ten, kto je zamietnutý a cudzí v očiach židovstva.
Zmyslom a poslaním sociálnej práce, pomoci núdznemu človekovi, klientovi. Podľa
Oláha, Herdicsa, Ondrušovej (2014) sa globalizovanom svete neboríme len s osobnými,
národnými problémami, našou úlohou je, aby sme pre každého jedinca vedeli ponúknuť škálu
vyhliadok a možností, pretože ich dôsledkom je deprivácia, spoločenská vylúčenosť a je tu aj
nebezpečie úpadku života.
K samotnej pomoci klientovi je viazané aj slovo. Slová, ktoré sú základom komunikácie
medzi človekom v núdzi (klientom, ktorý potrebuje pomoc) a pomáhajúcim (sociálnym
pracovníkom, kňazom, odborníkom v sociálnej oblasti, psychológom). Interakcia medzi
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
86
zainteresovanými sa v prvom rade sústreďuje na aktuálne riešenie situácie a ponúknutie
adekvátnej pomoci. Z pastorálneho hľadiska vystupuje človek vždy ako tvor stvorený na
obraz Boží, ktorý podľa pastorálnej konštitúcie Gaudium et spes (1965) je schopný poznať
a milovať svojho Stvoriteľa a je ustanovený za Pána všetkého pozemského stvorenstva.
Podľa Pekarčíka (2013, 15 s.) je človek „ako sociálna bytosť najvlastnejším nositeľom
a základnou skutočnosťou kresťanskej sociálnej náuky. Je jej hlavným predmetom a cieľom.“
Najväčšou úlohou a príspevkom Cirkvi a teda aj pastorácie k zabezpečeniu sociálneho dobra
pre ľudí je ohlasovanie Evanjelia lásky. Pastorálna konštitúcia II. vatikánskeho koncilu
o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes (1965, čl. 57) zreteľne vyjadruje, aby kresťania
„na ceste do nebeskej vlasti... spolupracovali so všetkými ľuďmi na budovaní ľudskejšieho
sveta.“
V Katechizme katolíckej Cirkvi (2009, s. 502) čítame: „na druhom mieste spoločné
dobro vyžaduje sociálny blahobyt a rozvoj samej spoločnosti. Rozvoj je súhrnom všetkých
spoločenských povinností. Úlohou autority je zaiste rozhodovať v záujme spoločného dobra
medzi rozličnými čiastkovými záujmami. Musí však každému sprístupniť, čo potrebuje, aby
mohol žiť skutočným ľudským životom: výživu, šatstvo, zdravie, prácu, výchovu a kultúru,
primeranú informovanosť, právo založiť si rodinu atď“ teda človek potrebuje životné potreby
a potrebuje žiť ľudským životom a vlastnými právami. Civilizácia dnešného sveta dáva veľký
dôraz na slovo vlastniť, alebo mať. Prirodzenou túžbou človeka podľa Pekarčíka (2013) výraz
mať sa dobre vedie cez výraz byť dobrý. Priorita človeka vo výraze: byť vyžaduje dobro
a dôstojnosť ľudskej osoby, ktorej patrí v hierarchii hodnôt a stvorených bytí samotný vrchol.
Ak vynecháme v tomto pokroku rast mravnosti človeka, môže sa stať, že bude narušená
hierarchia hodnôt, stane sa príčinou nerovnováhy a nespravodlivosti medzi ľuďmi.
Dôsledkom nespravodlivosti je bieda, rasizmus i diskriminácia.
Katechizmus katolíckej Cirkvi (2009, bod 2317) hovorí, že následky nespravodlivosti sú
„samotná nespravodlivosť a prílišné nerovnosti ekonomického alebo sociálneho rázu, závisť,
nedôvera a pýcha, ktoré zhubne pôsobia medzi ľuďmi a národmi, neprestajne ohrozujú mier a
vyvolávajú vojny.“ Snaha o budovanie lepšieho sveta sa prekrýva so snahou o sociálne dobro
človeka. Aj v našej spoločnosti pribúda čoraz viac chudobných, ktorí sú odkázaní na pomoc,
pribúda viac problémových rodín, narastá počet chudobných seniorov odkázaných na sociálnu
pomoc, narastá počet chudobných rómskych rodín, zástup telesne a duševne postihnutých
ľudí, šikanovaných a týraných žiakov a žien, zväčšuje sa priepasť medzi v duchovnej biede
ľudí. O to viac je potrebné prízvukovať z pastorálneho hľadiska, aby sa kresťania a ľudia
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
87
dobrej vôle angažovali v skutkoch milosrdnej lásky a v odstraňovaní sociálnej biedy
v spoločnosti.
Jednou zo základných najpodstatnejších mravných princípov podľa Chambersa (2015)
je zásada, že ľudí nemôžeme vnímať ako masu, dav. Keď hovoríme o mase chudobných ľudí,
musíme spomenúť, že dav pozostáva z jednotlivcov. Ak vnímame ľudí ako dav, je tu
nebezpečie, že pozabudneme na nich ako na ľudské bytosti, ako aj pozabudneme na to, že
každý človek je úplne jedinečným životom. Každý je pánom nad niečím, alebo niekým, veď
aj najponíženejší otrok má niekde medzi svojimi vplyv. Pred Bohom budeme zodpovední za
to, ako sme spravovali nám zverené hodnoty.
Cieľom pastorácie s ľuďmi odkázaným na pomoc je skrz osobný príklad a cez osobný
postoj viery sprostredkovať poznanie, že človek nie je len konglomerát hmoty a ducha.
Úlohou pastorácie v sociálnej práci je poukázať na rešpektovanie dôstojnosti každej ľudskej
osoby, k poznaniu ktorej prichádzame svetlom viery, ako aj ako hovorí Pekarčík (2013) aj
poznaním obrazu človeka vo svetle prirodzeného rozumu.
Komunikácia v sociálnej práci z pastorálneho pohľadu
Sociálna práca podľa Úlehlu (2009) spočíva na troch oporných pilieroch, aby mohla
plniť svoju úlohu. Tým prvým pilierom sú zákony, predpisy, povinnosti a možnosti, ktoré
z nich vyplývajú. Sú to spoločenské pravidlá, štandardy vo vzťahoch medzi ľuďmi. Druhým
pilierom sú spôsoby chovania sa, jednania, myslenia, postoja priania, názoru, štýlu života,
ktoré z človeka robia klienta. Klient je osobou, ktorá potrebuje pomoc a bez neho by nebolo
sociálnej práce. Tretím bodom, ktorý vyváži obe predošlé je profesionálna odbornosť
pracovníka, ktorý musí pracovať sám na sebe, aby sa vo svojej odbornosti mohol
zdokonaľovať.
Sociálna práca je teda o vedení komunikácie – dialógu čo chce spoločnosť dosiahnuť
svojimi normami a tým, čo si praje klient. Zo strany sociálneho pracovníka je tu odbornosť
viesť komunikáciu medzi normami spoločnosti a presvedčením klienta. Ide tu o odbornú
pomoc, v prvom rade spracovanie a zbere dát o príčinách vzniku sociálnej núdze na základe
komunikácie s klientom. Ďalej je potrebné uplatniť formu sociálnej pomoci a sprevádzať tieto
kroky sledovaním ich pôsobenia.
Komunikácia je tok informácií, v sociálnej práci neodmysliteľným prvkom efektívnosti
medzi sociálnym pracovníkom a klientom. Ondrušová (2010, s. 39) tvrdí, že „vo vzťahu
sociálneho pracovníka a jeho klienta, aktívna a pasívna a správna komunikácia prispieva
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
88
k obojstrannej spokojnosti, k dobrému vzájomnému vzťahu, k stimulovaniu klienta
k aktívnemu riešeniu jeho problému a napokon samotné vyriešenie klientovho problému.“
Podľa Balkovej (2006 In Draganová a kol.) je takáto pomoc v prvom rade sociálna
prevencia a v druhom rade je to riešenie sociálnej núdze. Na základe tvrdenia spomenutej
autorky predmetom sociálnej práce sú konkrétne sociálne javy, ktoré nie sú v normalite
a dotýkajú sa jednotlivca, alebo skupiny a cieľom sociálnej práce je predchádzať sociálnym
problémom vznikajúcim v dôsledku porúch psychického, fyzického alebo sociálneho vývinu
jednotlivca, rodiny alebo skupiny a ďalej odbornými pracovnými metódami za aktívnej účasti
jednotlivca, skupiny, alebo komunity podporiť proces adaptácie a integrácie do spoločnosti.
K nadviazaniu kontaktu s klientom podľa Úlehlu (2009) platí pravidlo v prvom rade byť
ústretový, byť si vedomý svojho služobného postavenia, sústavne objasňovať svoju pozíciu
a preberať starosť iba tam, kde je to nutné.
V oblasti sociálnych služieb človekovi, podľa Pekarčíka (2013) má rešpektovanie
základných ľudských práv prvé miesto. Rešpektovanie ako aj úcta svedomia druhého človeka
patrí medzi prvoradé ľudské práva. Riadenie sa vlastným svedomím je z hľadiska morálneho
a etického nedotknuteľným a neodcudziteľným právom. Sociálna práca nemôže ignorovať
náboženský rozmer ľudskej osoby a tak uspokojovanie náboženských potrieb v prípade
sociálne odkázaných ľudí je rozhodujúcim príspevkom riešenia ich životného problému. Pri
komunikácii s klientom je nutné prihliadať v prvom rade na jeho náboženské presvedčenie,
ako aj poskytnutie a zabezpečenie náboženských potrieb v oblastiach sociálnej starostlivosti.
Služba kňaza, komunikácia s kňazom v prípadoch klienta, ktorý si túto službu žiada je
nemysliteľné mu ju odmietnuť. Encyklika Benedikta XVI. (2007, bod 39) Spe salvi hovorí
o schopnosti trpieť z lásky ako o prvkoch ľudskosti: „Trpieť spolu s druhými a pre druhých,
trpieť z lásky k pravde a spravodlivosti, trpieť pre lásku a preto, aby som sa stal opravdivo
milujúcim človekom – to sú základné prvky ľudskosti, zanechanie ktorých by zničilo
samotného človeka.“ Sviatosti Cirkvi, ktoré prijíma chorý, alebo umierajúci človek - klient
ponúkajú veriacim iným spôsobom vnímať utrpenie a bolesť. Znášanie a prijímanie bolesti
skrz Krista, ktorý túto cestu pred nami vykonal – dávajú trpiacemu, ako aj sociálne
odkázanému nádej. Pekarčík (2013) je presvedčený, že v takýchto prípadoch je nádej tou
silou, ktorú potrebujú nielen odkázaní, ale aj tí, ktorí takúto službu sociálnej pomoci
poskytujú.
Teológia poznáva Boha vo svetle nadprirodzeného Božieho zjavenia. Pastorálnym
predmetom poznávania je pravda o človeku, ktorú Boh zjavil. Cieľom je ľudský duch, ktorý
je do utrpenia zapojený. Je tu však jedna integrita človeka, integrita jeho osoby, pretože
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
89
človek je jeden telom aj dušou. Človek bol stvorený z lásky na obraz Boží, má dôstojnosť
osoby, má slobodnú vôľu, ktorú môže používať v službe voči Bohu a blížnemu. Komunikácia
medzi človekom a Bohom sa uskutočňuje skrz svedomie – je to Boží zákon, ktorý pochádza
od Boha a znie v hlbinách vnútra človeka.
Človek ako jednotlivec sa nezaobíde bez ľudského spoločenstva, je odkázaný na pomoc
iných ľudí. Pekarčík (2013) je presvedčený, že odpoveďou na naliehavé otázky človeka v jeho
živote je veľkonočné tajomstvo Bohočloveka, ktorým nás vykúpil.
Starostlivosť o človeka vo vzťahu pastorácie a sociálnej práce
Človek je bytie a k existencii je povolaný a oslovený samotným Bohom, tým sa líši od
ostatného tvorstva. Táto skutočnosť dáva základ prejavom ľudskej bytosti. Pekarčík (2013, 16
s.) je presvedčený, že: „človek so svojou hmotno-duchovnou bytosťou žije na rozhraní pólov
animality a duchovnosti, časnosti a večnosti, ohraničenosti a transcendentality, má cieľ jeho
jestvovania dvojaký charakter: časný i večný. Sú to akoby dve zložky jediného cieľa človeka.
Nestoja voči sebe v opozícii. Časný cieľ nevylučuje večný a ani večný cieľ nevylučuje časný.
Je medzi nimi harmónia a vzájomné doplňovanie. Človek cez časné dobro smeruje k večnému
dobru, cez relatívne dobro prichádza k absolútnemu dobru.“
Človek je teda bytostne nasmerovaný na toho, kto ho oslovil, avšak je aj tvorom
spoločenským, teda tvorom, ktorý sa nikdy neuspokojí, všetko chce pre prekračovať
a presahovať. Človek ako jednotlivec, ktorý síce chce byť sám sebou, ale ostáva uzavretý do
svojho sveta, ktorý nedokáže adekvátne zdieľať s druhými. V takýchto prípadoch prichádza
potom s myšlienkou o svojom svete, v ktorom má akúsi svoju pravdu, tvorí si svoju vlastnú
morálku, uctieva svojho boha, ktorým chce byť nezriedka on sám.
Kováč (1999, 199 s.) je presvedčený, že človek „so svojimi požiadavkami je jedinečnou
príležitosťou k tomu, aby sme na ňom uplatnili svoju lásku k Bohu. Lebo, ak to neurobíme
cez človeka, nemáme to ako inak urobiť. Vo Svätom písme (2007) čítame: „Čokoľvek ste
urobili jednému z týchto najmenších bratov, mne ste to urobili.“ (Mt 25,40)
Z hľadiska sociálneho tak ako aj pastorálneho je starostlivosť o človeka podstatná.
Človek sa ako osoba podľa Pekačíka (2013) prejavuje rozumovosťou, láskou, slobodou,
právnou subjektivitou, dôstojnosťou, integritou a náboženskosťou. Tieto atribúty ho
vyzdvihujú vyššie nad materiálny svet, ba až nad vesmír, preto je nesmierne cenný tak
z hľadiska pastorálneho, ako aj sociálneho.
Avšak krajnosťou, do ktorej upadá človek, je absolutizovanie ľudskej osoby,
zbožšťovanie, ako aj kult osobnosti. Pridružovať človekovi väčšiu úctu, aká mu prináleží je
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
90
nebezpečným omylom. Takýmto spôsobom sú zotročované ľudské osoby, na ktorých sa
pácha násilie sú obeťami, najčastejšie dobrovoľnými. Základom podľa Schavela a kol. (2012)
by mala byť prevencia zahrnutá do programov sociálnej, školskej, zdravotnej, populačnej
a rodinnej politiky štátu, profesionálnej prípravy na budúce povolanie. Za základ prevencie sa
považuje pôsobenie na výchovu a usmerňovanie v rodine podmienené vzormi a štýlom
výchovy v rodine. Človek je formovaný práve v rodine, kde sa mu dostáva množstvo
motivácie práve cez sociálnu lásku. Pekarčík (2013) je presvedčený, že láska je motiváciou
každej dobročinnosti a sociálnej aktivity v ľudskej spoločnosti, nech je to rodina, alebo štát.
Univerzálnosť pastorácie je starostlivosťou Cirkvi upriamená na všetkých ľudí, každého
človeka. Vo Svätom Písme (2007) čítame: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich
v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.“
(Mt 28,19 – 20) Cirkvi ide teda človeka v každej životnej situácií, teda aj v utrpení
a životných problémoch. A práve Cirkev je tou Matkou, ktorá ponúka svojim to najlepšie.
Poukazuje aj v dnešnom svete orientovaným svojim vlastným smerom civilizáciu života –
Desatoro. V Katechizme katolíckej Cirkvi (2009, bod 2069) čítame: „Dekalóg tvorí
nedeliteľný celok. Každé „slovo“ odkazuje na každé iné a na všetky; navzájom sa
podmieňujú. Dve tabule sa vzájomne objasňujú a tvoria organickú jednotu. Prestúpiť jedno
prikázanie znamená porušiť všetky ostatné. Nemožno si uctiť druhého človeka, a nevelebiť
Boha, jeho Stvoriteľa. Nemožno sa klaňať Bohu, a nemilovať všetkých ľudí, ktorí sú jeho
tvormi. Desatoro zjednocuje teologiálny (na Boha sa vzťahujúci) a sociálny život človeka.“
Podľa Pekačíka (2013, 43 s.) medzi „sociálnou starostlivosťou o človeka v núdzi
a pastorálnou službou je úzky vzťah. Možno ho označiť za partnerský vzťah. Pastorálna
služba a sociálna práca majú veľa spoločného. Na prvom mieste je človek, ktorý potrebuje
pomoc. Odlišný je však spôsob, ktorým tento cieľ dosahujú.“
Primárnym cieľom sociálnej práce je sprostredkovanie sociálneho dobra človekovi
odkázanému na pomoc. Sekundárnym cieľom sociálnej práce je jej duchovné a náboženské
dobro človeka. Primárnym cieľom pastoračnej práce je duchovné a náboženské dobro človeka
– zaistenie jeho večnej spásy, obdarovanie človeka Bohom. Sekundárnym cieľom je sociálna
pomoc človekovi. Sociálny pracovník má teda dva nevyhnutné piliere, pomocou ktorých
vykonáva starostlivosť o klienta: nábožnosť a ľudskosť.
Ak by sme zosumarizovali pastorálnu službu a sociálnu prácu, musíme sa jednoznačne
vyjadriť, že medzi dvoma skutočnosťami je úzka spolupráca. Keď hovoríme o pastorácii
Cirkvi, alebo o misijnej činnosti Cirkvi, nemyslíme iba na klerikov, ale aj na laikov so
sociálnym povolaním a naopak, aj sociálni pracovníci potrebujú duchovnú službu Cirkvi. Sú
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
91
známe mnohé príklady spolupráce, kde sa vždy sleduje jeden cieľ: starostlivosť o duchovné
a mravné dobro trpiaceho človeka, alebo človeka v núdzi.
Pekným príkladom skĺbenia oboch povolaní: pastorálnej služby a sociálnej práce je
Alma Mater Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce, ktorá nesie meno veľkého sociálne
cítiaceho človeka sv. Alžbety, ktorá svoju pastoračnú a nezištnú službu lásky k ľuďom vedela
vykonávať jedine z čerpania príkladu svojho Učiteľa a Pána, ktorý nás všetkých povzbudzuje
svojím príkladom a slovom: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil
vám!“ (Jn 13,15)
Záver
Doba v ktorej žijeme je bohatá na materiálne hodnoty a začína byť chudobná voči tým,
ktorí sú v nej odkázaní tak na duchovnú, ako aj na materiálnu pomoc. Na jednej strane rýchly
rozvoj spoločností pretláča hlas ľudí volajúcich o pomoc, na druhej strane liberálne zmýšľanie
spôsobuje útlak mravov a v medziľudských vzťahoch a v zmýšľaní ľudí a tak vyhasína túžba
po poznaní nadprirodzeného a vzniká v ľuďoch zdeformovaný obraz ľudskosti.
Zmena hodnôt, vyhranené vzťahy k blížnemu, ochladenie medziľudských vzťahov,
pozabúdanie na Boha sú znaky, je vizitka, ktoré jedinec ako aj spoločenstvo nosia v sebe.
Deformovaný obraz človeka, jeho podstaty a zmyslu života, nedostatok rešpektovania
dôstojnosti človeka, ako aj množstvo negatívnych javov v živote človeka vyúsťujú do čoraz
väčšej uzavretosti, ktorej výsledkom je nevyrovnané duchovné reakcie a skutky, násilie,
devianciu a následné izolovanie sa od spoločnosti.
Naopak komunikácia v živote človeka je prejavom dôvery, prejavom človeka, ktorý je
otvorený voči druhému človekovi a spoločnosti.
Cieľom prednášky bolo poukázať na kresťanské hodnoty sociálneho učenia, na
dôstojnosť človeka a na jeho vzťah k Najvyššiemu Dobru. Pastorácia vykonávaná so zreteľom
na človeka, ktorý potrebuje pomoc, je dlhou cestou usilovnej práce v rámci sociálnej práce,
ktorú ponúka pastorálna služba a sociálna práca. Na tejto ceste komunikuje človek s Bohom,
ako aj všetci zainteresovaní pracovníci, ktorí ponúkajú pomoc na poli mnohorakej sociálnej
odkázanosti klientov.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
92
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
BALKOVÁ, E. 2009. Sociálna práca In DRAGANOVÁ, H. a kol. Sociálna starostlivosť.
Martin: Vydavateľstvo Osveta, 2009. s. 62 – 74. ISBN 978-80-8063-240-3.
BENEDIKT, XVI. 2007. [online] Katolícka Cirkev na Slovensku. Bratislava : KBS [citované
2017-11-09] Dostupné na internete: <https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-
vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/encyklika-spe-salvi>.
CHAMBERS, O. 2015. Biblical Ethics; the Moral Foundations of Life; the Philosophy of Sin:
The Moral Foundations of Life, the Philosophy of Sin. Michigan: Permissions Department,
Discovery House, Grand Rapids, Michigan. 2015. 357 p. ISBN 978-1-62707-316-5.
JÁN PAVOL, II. 2007. Solicitudo rei socialis. In Spolok sv. Vojtecha. Dokumenty sociálnej
náuky Cirkvi. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2007. s. 457 – 512. ISBN 978-80-7162-694-7.
KOVÁČ, Š. 1999. Pro sacerdote. Biblické sociálne výzvy. Topoľčany: Prima – Print, spol.
s.r.o. 1999. 310 s. ISBN 80-967762-6-6.
MAGYAR PÜSPÖKI KAR. 2009. A Katolikus Egyház Katekizmusa. Budapest: Szent István
Társulat, 2009. o. 863. ISBN 978-963-361-403-7.
OLÁH, M. – HERDICS, Gy. – ONDRUŠOVÁ, Z. 2014. Fejezetek a szociális munka
tárgyköréből. Budapest: Szent Gellért Kiadó és Nyomda, 2014. 110 s. ISBN 978-963-696-
594-5.
ONDRUŠOVÁ, Z. 2010. Základy sociálnej práce pre pomáhajúce profesie. Bratislava:
VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava, 2010. 190 s. ISBN 978-80-89392-21-6.
PARÁK, L. 2016. Kresťanské ponímanie sociálnej práce s ľuďmi bez domova. Gabčíkovo:
VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava, detašované pracovisko Dunajská Streda – Gabčíkovo,
2016. 140 s. Rigorózna práca.
PAVOL, VI. 1965. Gaudium et spes. [online]. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1965. [citované
2017-11-10]. Dostupné na internete: <https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-
vyhlasenia/p/druhy-vatikansky-koncil/c/gaudium-et-spes>.
PEKARČÍK, Ľ. 2013. Pastorálny rozmer sociálnej práce. Ružomberok: Verbum, 2013. 95 s.
ISBN 978-80-561-0097-4.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
93
SCHAVEL, M. a kol. 2012. Sociálna prevencia. Liptovský Ján: Prohu s.r.o., 2012. 266 s.
ISBN 978-80-89535-06-4.
Sväté Písmo Starého i Nového Zákona. Trnava: Spolok sv. Vojtecha Trnava, 2007. 1612 s.
ISBN 978-80-7162-683-1.
ÚLEHLA, I. 2009. Umění pomáhat. 3. vydanie. Praha: Sociologické nakladatelství, Praha
2009. 125 s. ISBN 978-80-86429-36-6.
VRAGAŠ, Š. a kol. 2008. Teologický a náboženský slovník. Trnava: Spolok sv. Vojtecha,
2008. s. 138 – 139. ISBN 978-80-7162-620-6.
Kontakt
PaedDr. PhDr. László Parák, MBA
doktorand VŠ
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava
Palackého č. 1
P. O. Box 104
810 00 Bratislava
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
94
Demografia starnutia - senior
Peter Hasa
Abstrakt
Odborný príspevok sa zaoberá problematikou staroby a riešením problémov spojených
s obdobím tejto životnej etapy. Autor odborného príspevku sa snaží poukázať že i napriek sa
zvyšujúcemu počtu starších ľudí sa nevenuje dostatočná pozornosť a snaha vybudovať pre
seniorov našej spoločnosti adekvátny priestor pre zdravý a aktívny život. Hlavným cieľom
príspevku je priblížiť problematiku staroby a spolu s ňou spojenými životnými zmenami,
psychologickými, fyziologickými, sociálnymi či duševnými a priblížiť faktory, ktoré starobu
ovplyvňujú. Autor poukáže i na nevyhnutnosť integratívnej starostlivosti o seniorov a na
dôležitosť rolí sociálneho pracovníka v práci so seniorom.
Kľúčové slová
Staroba. Senior. Kvalita života. Prevencia. Riešenie problémov.
Abstract
This topic deals wita the issues of ageing and the solution of problems connected white the
period of this life stage. The author of this work is trying to point out a fact that in spite of the
increasing number of elderly people is not sufficient attention and effort to build for seniors of
our community an adeguate space for a healthy and active live. The main aim of this work in
to bring closer the issue of old age together wite new life – channging, psychological,
physiological, social and introduce factors theat affecte old age. The autor points out the need
for integrated care for the elderly and the role of a social worker in working with a senior.
Key words
Old age. Guality of life. Prevention. Problem solving.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
95
Úvod
,,Krásni mladí ľudia sú hračkou prírody,
Ale krásni starí ľudia sú umelecké diela.“
(Johann Wolfgang von Goethe)
Starnutie a problematika staroby je veľmi často diskutovaná téma a vždy i bude, keďže
touto etapou prejde každý jedinec sám. Nezvratný proces, ktorým prechádzame do záverečnej
fázy života. Problémy spájané s touto etapou života sú rôzne a okrem genetických
predispozícií sú ovplyvňované i variabilnými aspektmi sociálneho prostredia, rodinného
zázemia, fyzického zdravia, psychického stavu a ekonomického zabezpečenia.
Odborný príspevok sa zaoberá problematikou staroby a riešeniami problémov
spojených s týmto obdobím života. Počet seniorov neustále rastie, no i napriek tomu sa
riešeniu problémov spájaných so starobou nevenuje dostatočná pozornosť. Spoločnosť
nevytvára adekvátny priestor pre zdravú a aktívnu starobu. Hlavným cieľom odborného
príspevku je poukázať a priblížiť problematiku staroby spolu s ňou spojenými životnými
zmenami.
Osobnou motiváciou príspevku je pocit, že i napriek globálnemu snaženiu sa riešiť
problematiku staroby, nie je dostatočne táto súčasť nášho života riešená.
Odborný príspevok je rozdelený na kapitoly a následné vyhodnotenie predložených
výsledkov, ktoré sú posunuté do diskusie.
Cieľom príspevku bolo odkryť najčastejšie problémy staroby a predniesť odbornej
i laickej verejnosti závery, ktoré v tomto príspevku sú publikované.
Pri písaní príspevku boli použité a využívané literárne zdroje od slovenských i českých
autorov ako i anglicky písaná literatúra. Medzi hlavné zdroje z ktorých čerpáme informácie sú
diela autorov ako docent Határ, doktor Hetteš, autorka Hrozenská či Balogovej. Príspevok
bude venovaný odbornej verejnosti, kompetentným pracovníkom, ktorí majú záujem riešiť
problémy seniorov.
Teoretické východiská skúmanej problematiky
Život človeka je zložený z viacerých etáp, z ktorých každá je určitým spôsobom
špecifická a predostiera isté možnosti, ale i obmedzenia. Poslednou životnou etapou je
staroba. Na starobu je možné nazerať z viacerých uhlov pohľadu. Na jednej strane je to síce
záverečná fáza, ktorou sa život končí. Na druhej strane sa však starobou otvára celá škála
nových možností a pozitív, ktoré len treba vedieť správne uchopiť.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
96
V prvej časti príspevku tejto práce charakterizujeme pojmy ako staroba, kvalita života
seniorov, z dôrazom na jej sociálno-ekonomickú rovinu, či pojem celoživotné vzdelávanie
a pod. Budeme sa venovať jednak demografii, pričom špecifikujeme starnutie populácie a
postavenie seniorskej populácie v súčasnej spoločnosti, definujeme pojem ageizmus
a priblížime si ľudské práva. Zároveň predostrieme legislatívny rámec, resp. zmapujeme
prostredie sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti o seniorov na Slovensku.
Charakteristika staroby a postavenie seniorov v súčasnej spoločnosti
Hodnotový systém väčšiny súčasných spoločností je nastavený spôsobom,
zdôrazňujúcim predovšetkým zachovávanie biologicky podmienených kompetencií mladosti
a takých atribútov, ako je energia, výkonnosť a pod. Starnutie, ako aj samotná staroba, je
naopak považovaná skôr za negatívny jav, resp. etapu života. Podľa Kovala (2004, s. 101)
„sociálny status starého človeka patrí do nevýhodnej kategórie starobného dôchodcu, pričom
je zafixovaný v spoločenských zvykoch, zákonoch a je tabu“. Oproti majorite sa teda
seniorská populácia ocitá v nevýhodnej pozícii. Dôležité je ale uvedomiť si, že rovnako ako
mladí ľudia, tak aj seniori tvoria neoddeliteľnú a integrálnu súčasť spoločnosti. Hetteš (2011,
s. 6) na margo toho uvádza, že „perspektívy dôstojného života pre staršie osoby zostávajú
veľkou výzvou nielen pre sociálnu prácu, ale z dôvodu demografických zmien aj pre celú
spoločnosť“.
Staroba je poslednou životnou etapou človeka. V určitom zmysle predstavuje zavŕšenie
procesu starnutia. Je výsledkom kombinácie minulých zážitkov a skúseností, premietaných do
prítomnosti v podobe spomienok, prítomných okamihov, ale i budúcnosti. Z gerontologického
hľadiska je charakteristická predovšetkým poklesom adaptačných mechanizmov,
špecifickými zmenami, resp. priebehom degeneratívnych zmien, akumuláciou patologických
procesov, ďalej zmenami v oblasti psychického zdravia a v neposlednom rade sociálno-
ekonomickými zmenami. Hamžík (2003, s. 13) definuje starobu ako „prirodzenú a zákonitú
etapu vnútorného i fyzického života človeka“, ku ktorej je možné pristupovať viacerými
spôsobmi. Podľa uvedeného autora predstavuje staroba totiž nielen „bod, v ktorom sa život
končí“, t. j. záverečnú fázu života, ale aj obdobie, ponúkajúce mnoho pozitív a najmä celú
škálu nových možností a príležitostí. Záleží však aj od toho, ako starneme. Podobne, ako
predchádzajúce vývinové etapy, má teda aj staroba svoj význam. Ten, podľa nemeckého
psychológa Eriksona (In Spar, Rue, 2002), tkvie predovšetkým v dosiahnutí integrity
a pochopení zmyslu vlastného života. Nie je to však jednoduchý proces, pričom dosiahnutie
integrity si vyžaduje splnenie viacerých podmienok. Patrí k nim napríklad pravdivosť a
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
97
úprimnosť k sebe samému, kontinuita, t. j. pochopenie vlastného života vo vzťahu nielen
k prítomnosti, ale aj minulosti a budúcnosti, či generalizácia životných postojov a ďalšie.
Konečným cieľom tohto procesu je zmierenie, resp. prijatie života takého, aký je, bol a aký
bude a vyrovnanie sa s umieraním a smrťou.
Faktory, ktoré ovplyvňujú proces starnutia, môžeme zatriediť do troch hlavných
kategórií, a to do kategórie medicínskych, psychologických a sociálno-ekonomických
faktorov. Kategória medicínskych faktorov zahŕňa dedičnosť, resp. určité genetické
predpoklady, variabilitu biologických procesov, priebeh a liečbu chorôb, stravovanie a
celkový zdravotný stav človeka. Psychologické faktory znamenajú predovšetkým subjektívnu
percepciu kvality života, patria k nim však aj kognitívne funkcie, úroveň zmyslového
vnímania, tvorivosť, či celková charakteristika osobnosti. Poslednou kategóriou sú sociálno-
ekonomické faktory, ktoré zahŕňajú najmä preferovaný spôsob života, ale tiež kvalitu
sociálnych vzťahov, materiálne a finančné zabezpečenie, sociálny status a kontakty, pracovné
podmienky v predchádzajúcich zamestnaniach, či záujem o okolité dianie, kultúru, edukáciu,
voľno časové aktivity a pod. (Balogová, 2009).
Starnutie populácie
Starnutie populácie predstavuje v dnešnej dobe jeden z najviac skloňovaných pojmov.
Tento fenomén sa aktuálne týka nielen Slovenska a Európskej únie, ale takmer všetkých
vyspelých štátov sveta. Vo všeobecnosti môžeme starnutie populácie definovať ako rýchly
nárast relatívneho počtu starších skupín obyvateľstva v spoločnosti.
„Je to globálna demografická zmena, ktorá znamená iba určitý dočasný posun.
Neznamená, že by ľudstvo mohlo byť neustále a nekonečne staršie, bez spomalenia, resp. bez
stabilizovania tohto vývoja. Model spoločnosti, ktorá je nepriateľsky naklonená starším, sa ale
stáva stále globálnejším“. (Hetteš, 2011, s. 11).
V dôsledku starnutia populácie dochádza obvykle v spoločnosti k mnohým výrazným
zmenám. Ide o zmeny obsahu politických programov – s výraznou zmenou vekovej štruktúry
obyvateľstva sa kľúčovým stáva politický názor starších voličov, ďalej o zmeny v sociálnom
systéme, ale napríklad aj o zmenu vnímania zmyslu a potreby celoživotného vzdelávania a
pod. S rýchlym nárastom počtu starších obyvateľov v dôchodkovom veku sa automaticky
spájajú vyššie náklady na služby v oblasti zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Z
ekonomického hľadiska zas vyvstáva potreba reštrukturalizácie a sústavného zvyšovania
dôchodkového veku, ako i dôchodkového zabezpečenia. Do popredia sa tak v kontexte
s danou problematikou dostávajú otázky ekonomického, sociálneho, medicínskeho, ale aj
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
98
psychologického, či politického charakteru. Ako konštatujú Hrozenská a kol. (2008, s. 8)
„starnutím jedincov totiž starne celá spoločnosť“.
Schéma 3 Populácia nad 65 rokov v komparácii s celkovou populáciou – očakávaný
vývoj do roku 2080
Zdroj: Inštitút finančnej politiky MF SR, 2015
Starnutie populácie je možné sledovať prostredníctvom nasledovných troch
ukazovateľov:
Index starnutia - počet osôb v poproduktívnom veku 65 a viac rokov na 100 osôb v
predproduktívnom veku do 15 rokov. Na Slovensku sa od roku 2001 index starnutia
neustále zvyšuje, pričom v roku 2012 dosiahol priemernú hodnotu 85,5.
Priemerný vek obyvateľstva - vážený aritmetický priemer počtu rokov, ktoré do
určitého okamihu prežili príslušníci danej populácie. Podobne, ako index starnutia, aj
priemerný vek obyvateľov Slovenska sa postupne zvyšuje. V roku 2012 bol priemerný
vek obyvateľstva 39,3 roka, pričom u mužov to bolo 37,7 a u žien 40,9 roka. V roku
2016 bola jeho hodnota 40,2 roka a očakáva sa, že v roku 2060 stúpne dokonca až na
vyše 49 rokov.
Stredná dĺžka života - priemerný počet rokov dožitia u osôb oboch pohlaví a veku za
predpokladu, že nedôjde k zmenám úmrtnostných pomerov. (Štatistický úrad SR,
2014).
V porovnaní s inými európskymi krajinami, patrí Slovensko zatiaľ k tým menej
„starým“. V dôsledku demografických zmien a zvyšovania kvality zdravotnej starostlivosti,
najmä v posledných dvoch desaťročiach, je však zrýchľovanie starnutia populácie viditeľné
už aj u nás. V Národnom programe aktívneho starnutia na roky 2014 – 2020 sa uvádza, že
kým v rámci EÚ bude v dôsledku starnutia populácie v roku 2050 chýbať 15 % pracovnej
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
99
sily, na Slovensku to bude pravdepodobne až 21 %. Slovensko tak bude nielen staršie, ale
keďže je menej početné, predpokladá sa, že bude aj etnicky chudobnejšie. Pri zachovaní
súčasnej intenzity pôrodnosti, je dokonca prognóza, že v druhej polovici 21. storočia budeme
tvoriť jednu z najstarších európskych populácií. (Bleha, Šprocha, Vaňo, 2013).
Schéma 1 Prognóza starnutia populácie na Slovensku do roku 2080
Zdroj: Bleha, Šprocha, Vaňo, 2013
Ako je viditeľné z vyššie uvedenej schémy, kým v roku 2016 pripadalo na 100 občanov
v predproduktívnom veku približne 80 seniorov, tak v roku 2060 by to podľa prognóz malo
byť až okolo 230 seniorov vo veku nad 65 rokov. Nárast seniorov by sa tak v nasledujúcich
piatich desaťročiach mal zvýšiť o viac ako 1 milión osôb. (Bleha, Šprocha, Vaňo, 2013).
Schéma 2 Stredný variant očakávaného vývoja počtu obyvateľov podľa hlavných
vekových skupín na Slovensku do roku 2060
Zdroj: Bleha, Šprocha, Vaňo, 2013
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
100
Napriek skutočnosti, že starnutie populácie býva zväčša chápané ako niečo negatívne,
resp. ako problém, na tento jav je možné nazerať aj z inej, a to pozitívnej stránky. Starnutie
populácie predstavuje totiž aj veľkú príležitosť. Ako uvádza Hetteš (2011, s. 20) „je to triumf
z hľadiska zdravotného, sociálneho a hospodárskeho pokroku. Existujúcim systémom
sociálnej pomoci prináša výzvy a ovplyvňuje prakticky všetky oblasti spoločnosti. V kontexte
dlhšieho života sa význam konvenčných a zákonom stanovených vekových zlomov životných
prechodov, ako je odchod do dôchodku, mení, keďže podiel obyvateľov prežívajúcich ešte
dlho po tomto veku narastá".
Seniori a ľudské práva
Ľudské práva predstavujú univerzálny, všeobecne akceptovaný pojem, tvoriaci základ
ľudskosti ako takej. Dôležité je uvedomiť si, že pri narodení sme si všetci rovní a tiež to, že
bez ohľadu na národnosť, etnickú príslušnosť, rasu, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, vek, či
vzdelanie, disponujeme všetci rovnakými právami. Vychádzajúc z uvedeného, seniori majú
teda rovnaké ľudské práva ako každý iný človek. Napriek tejto skutočnosti sú však ich práva
často prehliadané.
Hetteš (2011, s. 12) uvádza, že napriek existencii Všeobecnej deklarácie ľudských práv,
v rámci medzinárodných práv, ktoré zaväzujú vlády pri ich napĺňaní, nie sú seniori menovite
uznaní. Ako ďalej autor dodáva, je len jeden medzinárodný ľudsko-právny dohovor, ktorý sa
zaoberá, resp. chráni pred vekovou diskrimináciou. Ide o Medzinárodný dohovor o ochrane
práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín. „Tento dohovor však nie je
ratifikovateľný nateraz zo strany členov Európskej únie a taktiež Slovenska. Záväzky voči
právam starších ľudí existujú, tak ako je to v rámci Madridského medzinárodného akčného
plánu týkajúceho sa starnutia (MIPAA). Avšak takéto záväzky nie sú právne záväzné a tvoria
iba akúsi morálnu povinnosť vlád pre ich implementovanie“.
V roku 2012 bol, s finančnou podporou Úradu vlády SR v rámci dotačného programu
Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd, realizovaný výskumný projekt so zameraním na
aktívne starnutie, vekovú diskrimináciu a medzigeneračné vzťahy, resp. vekové stereotypy
a predsudky. Hlavným cieľom tohto projektu bolo priniesť nové poznatky o životnej situácii
seniorov a ich skúsenostiach s diskrimináciou, ako aj o miere ich participácie v rôznych
oblastiach sociálneho života. K vytýčeným cieľom patrilo tiež spoznať názory majoritnej
verejnosti na postavenie seniorov v súčasnej spoločnosti, či analyzovať pripravenosť občanov
na akceptáciu modelu aktívneho starnutia a pod. Zber dát prebiehal prostredníctvom
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
101
dotazníka určeného pre dospelú populáciu od 18 rokov, ale aj individuálnymi a skupinovými
rozhovormi so seniormi a s ľuďmi vo veku 45 až 64 rokov.
Inštitút pre verejné otázky, prezentujúci výsledky výskumu, rozdelil tieto do troch
hlavných kategórií:
Aktívne starnutie očami verejnosti – pojem „aktívne starnutie“ nepoznala takmer
polovica respondentov z celkovej populácie (47 %). Najvýraznejším bol kontext
pracovnej aktivity seniorov (21 %), ktorý bol však z viacerých dôvodov (vysoká miera
nezamestnanosti, vyčerpanosť seniorov, ich neuspokojivý zdravotný stav a pod.)
vnímaný ambivalentne.
Veková diskriminácia – dá sa konštatovať, že tolerancia voči vekovej diskriminácii má
v posledných rokoch stúpajúcu tendenciu. Jednou z hlavných príčin tohto negatívneho
javu je pravdepodobne vysoká miera nezamestnanosti, resp. rozšírenie neadekvátnej
predstavy medzi verejnosťou, že zamestnanci v dôchodkovom veku predstavujú
konkurenciu a zaberajú miesto mladým. Z výsledkov výskumu vyplynulo, že osobnú
skúsenosť s diskrimináciou má približne pätina ľudí vo veku 45 až 64 rokov, pričom
častejšími obeťami sú ženy, nezamestnaní a ľudia s nižším vzdelaním.
Najzávažnejšími oblasťami vekovej diskriminácie sú podľa verejnosti - trh práce (51
%), zdravotníctvo (34 %), úrady a služby (28 %). Väčšina respondentov z celkovej
populácie si myslí, že seniori nedostatočne obhajujú vlastné práva (73 %), pričom ich
aj nedostatočne poznajú (68 %).
Sociálna a politická participácia seniorov - takmer dve tretiny ľudí vo veku 45 až 64
rokov sa zaujímajú o politické dianie (69 %), pričom vyšší záujem prejavujú
zamestnaní a vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Rozdiely medzi zamestnanými
a nezamestnanými v uvedenej vekovej kategórii sú viditeľné aj v súvislosti
s voľnočasovými aktivitami. Kým zamestnaní sa vo väčšej miere venujú svojmu
vzdelávaniu, spoločenskému životu, dobrovoľníckej, či verejnoprospešnej činnosti,
nezamestnaní trávia viac času sledovaním televízie a prácami v domácnosti alebo
záhrade. (Bútorová, Filadelfiová, 2012).
Ageizmus
Pojmom ageizmus je možné označiť všetky formy diskriminácie a uplatňovania
stereotypov v súvislosti so seniorskou populáciou. Do povedomia verejnosti vstúpil tento
pojem koncom 70. rokov minulého storočia, konkrétne v r. 1968, kedy ho vôbec prvýkrát
použil R. N. Butler v článku pre „Washington Post“. Jeho použitie súviselo so segregačnou
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
102
bytovou politikou. Daný autor prirovnával v článku ageizmus k rasizmu - diskriminácii na
základe farby pleti, pričom ho definoval ako proces systematickej diskriminácie ľudí, na
základe toho, že sú starí. (Vidovičová, 2008).
Postoje k pochopeniu ageizmu odrážajú dve roviny. Prvou je diskriminácia, predsudky
a systematické uplatňovanie stereotypov, vychádzajúce zvyčajne z nesprávneho chápania
kvalitatívnych nerovností jednotlivých fáz ľudského života a značne subjektívneho vnímania
seniorskej populácie. Druhá rovina predstavuje pocit diskriminácie samotných seniorov, ktorý
je založený na nerešpektovaní vlastného ega, príp. negatívnych postojov voči starobe ako
takej. (Gutman, Spencer, 2010).
Kvalita života seniorov
Kvalita života patrí v súčasnosti v mnohých oblastiach k najčastejšie používaným
pojmom. Tento pojem sa dostal do povedomia odbornej verejnosti približne v 60. rokoch
minulého storočia. Jeho vznik úzko súvisel s vtedajším prudkým nárastom populácie, ako aj z
ekonomickými problémami, vznikajúcimi v dôsledku nepomeru distribúcie zdrojov a
subjektívnej pohody jedincov. Koncept kvality života je totiž výsledným konštruktom práve
subjektívnej pohody a individuálneho prežívania človeka v interakcii s faktormi objektívnej
reality, pričom tieto pokrývajú celú škálu rôznorodých oblastí. Ide napríklad
o environmentálnu, politickú, geografickú, kultúrnu, či sociálno-ekonomickú oblasť a pod.,
ich vzájomné vzťahy a spolupôsobenie.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO In Dragomerická, Prajsová, 2009) definuje
kvalitu života ako vyjadrenie individuálnej percepcie pozície v živote človeka, v kontexte
jeho kultúry, hodnotových systémov a interakcií k vlastným štandardom, očakávaniam,
cieľom a záujmom.
Ako vyplýva z vyššie uvedeného, kvalita života sa odvíja od množstva rozličných
faktorov a ich vzájomných interakcií a nie je teda možné na ňu nazerať len zo sociálno-
ekonomického hľadiska. V dnešnej dobe predstavuje kvalita života koncept, odrážajúci
záujem mnohých odborníkov pomáhajúcich profesií, ktorých snahou je zabezpečiť, podľa
možností a v daných podmienkach, čo najlepšie prežitý život svojich klientov. V súvislosti so
seniorskou populáciou, resp. starobou, sa pojem kvalita života objavuje čoraz častejšie.
Podľa Kamanovej (2007, s. 36) „ak chceme hovoriť o kvalite života seniora, hovoríme o
hodnotení individuálnej kvality života. Tak definujeme kvalitu života, ako súhrn objektívne a
subjektívne posudzovaných indikátorov na makro-mezo-mikro rovine indivídua.“ U seniorov
narastá predovšetkým význam subjektívneho hodnotenia zdravia, pričom kvalita života sa
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
103
v súčasnosti javí byť vhodnejším indikátorom zdravia ako morbidita a mortalita. (Butler,
2010). Okrem zdravia odráža však kvalita života seniorov aj viaceré ďalšie faktory. Je to
napríklad emocionálne prežívanie, zamestnanosť, schopnosť adaptácie, spiritualita,
participácia na spoločenskom živote, spôsob trávenia voľného času, či sociálne prostredie,
resp. prijímaná psychická a sociálna podpora a ďalšie.
Sociálno-ekonomická rovina
Sociálno-ekonomickú rovinu kvality života seniorov tvorí sociálne prostredie, resp.
finančné a materiálne zabezpečenie domácnosti, doprava, bezpečnosť, zdravotná starostlivosť,
sociálne služby, prístup k informáciám a k ďalším zdrojom, ktorými disponuje spoločnosť
a pod. Monitoruje sa pomocou takých ukazovateľov, ako hrubý domáci produkt, stredná dĺžka
života a gramotnosť obyvateľstva. Hrubý domáci produkt na obyvateľa hovorí o sile
ekonomiky a možnostiach, aké dáva k dispozícii. Stredná dĺžka života a gramotnosť
obyvateľstva sú odrazom kvality sociálnych služieb a zdravotnej starostlivosti, ako aj
vzdelanostnej úrovne obyvateľstva. (Hrozenská a kol., 2008).
Seniori tvoria skupinu obyvateľstva, ktorá je do značnej miery ohrozená nielen
diskrimináciou, ale aj chudobou a sociálnou exklúziou. Jednu z najvýraznejších zmien staroby
v sociálno-ekonomickej oblasti predstavuje odchod do dôchodku. V dôsledku odchodu do
dôchodku dochádza totiž k zmenám nielen ekonomickej, resp. finančnej situácie dôchodcu,
ktorá sa spravidla zhoršuje, ale vplyvom toho aj k zmenám predošlého spôsobu života.
Venglářová (2007) rozumie pod optimálnym spôsobom života seniora predovšetkým
udržiavanie sociálnych vzťahov a kontaktov, zachovanie si sebaúcty, sociálneho statusu,
autonómiu a podľa možností aj sebestačnosti do čo najvyššieho veku. Odchodom do
dôchodku však dôjde väčšinou k situácii, že senior nemá dostatok finančných prostriedkov na
udržiavanie spoločenských, voľnočasových a ďalších aktivít z predchádzajúceho obdobia.
Tak dochádza aj k postupnému oslabovaniu jeho sociálnych vzťahov, k strate kontaktov
a napokon môže dôjsť aj k zmene sociálneho statusu.
Zdravie seniorov
Zdravie je predpokladom spokojnosti s kvalitou života a dosahovania cieľov. Je
determinované viacerými vonkajšími a vnútornými činiteľmi, ku ktorým patrí genetika, vek,
či pohlavie. K vonkajším činiteľom zaraďujeme napríklad životné prostredie, zdravotnú
starostlivosť, stravovacie návyky, životný štýl a pod. Úroveň zdravia je istým spôsobom
podmienená vyváženosťou a harmóniou pri spolupôsobení fyzickej, psychickej a sociálnej
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
104
stránky osobnosti jedinca. Podľa Robinsona (2008) zdravie v sebe saturuje určité kompetencie
vo vzťahu k akémukoľvek hodnotovému modelu zmyslu kvality života. WHO definuje
zdravie ako stav úplnej fyzickej, psychickej a sociálnej pohody. Nie je to len neprítomnosť
choroby alebo slabosti.
Meranie kvality života
Pri meraní kvality života je nevyhnutné brať do úvahy všetky faktory, ktoré sa
premietajú do jej posudzovania. Okrem veku, fyzického a psychického zdravia, je to
napríklad faktor vzdelanostnej úrovne, životného prostredia, situácia v rodine, podmienky
bývania, profesia, sociálny status, ale napríklad aj pohlavie, voľnočasové aktivity, či
vierovyznanie.
Podľa Mühlpachra (2004) predstavuje kvalita života veľmi subjektívny pojem, je
vyjadrená rôznymi aspektmi pre rôznych ľudí a v rôznom čase. Subjektívna rovina kvality
života je tvorená najmä subjektívnou pohodou jednotlivca, jeho spokojnosťou, pocitmi a
prežívaním. Michalos (2014) uvádza, že na jej meranie sa používajú tzv. „mäkké dáta“,
získavané prostredníctvom prieskumov verejnej mienky. Naopak, pri meraní objektívnej
roviny kvality života, ktorá predstavuje napĺňanie sociálnych a kultúrnych potrieb v závislosti
od fyzického zdravia, materiálneho zabezpečenia a spoločenskej akceptácie, sa uplatňujú
indikátory z oblasti zdravotníctva, sociálnej politiky, ekonomiky a pod.
V medzinárodnom kontexte je meranie kvality života podmienené tromi základnými
kritériami, a to:
vzdelanostnou úrovňou obyvateľstva - počet negramotných jednotlivcov, maturantov a
vysokoškolsky vzdelaných ľudí celkovo v populácii, aj v jednotlivých populačných
ročníkoch (niekedy sa indexy zvyknú uvádzať len z ekonomicky činnej populácie),
zdravotnou starostlivosťou – vyjadruje ju priemerná dĺžka dožitia a náklady na
zdravotnú starostlivosť za jeden kalendárny rok na osobu,
ukazovateľmi životnej úrovne - operacionalizované do času potrebnej práce na nákup
základného spotrebného koša. (Zelina, 2004).
Z určitého uhla pohľadu sa meranie kvality života javí ako problematické. Ide
predovšetkým o kvalitu života seniorov, ktorá, ako konštatuje Hrozenská (2008) je úzko
prepojená s historickým, ekonomickým a spoločenským kontextom, v ktorom sa seniori
nachádzajú, pričom ju jednotlivo ovplyvňujú ich životné skúsenosti. Ako autorka ďalej
uvádza, práve z toho dôvodu, by pri meraní kvality života, mala byť určujúca predovšetkým
subjektívna rovina, resp. individuálny pohľad seniorov na kvalitu života.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
105
Čornaničová (In Hrozenská a kol., 2008, s. 50 – 51) uvádzajú štyri základné roviny
merania kvality života. Okrem sociálno-ekonomickej roviny, ktorej pravidelný monitoring
zabezpečuje OSN a psychologickej roviny, odrážajúcej subjektívnu percepciu kvality života,
sú to:
aplikačná rovina, s akcentom na medicínsku a sociálnu oblasť, týkajúcu sa najmä
manažmentu intervencií v konkrétnych krízových zdravotných a sociálnych situáciách
a syntetizujúca prakticko-teoretická rovina.
Databáza Eurostatu uvádza sedem hlavných oblastí, ktoré sa týkajú kvality života. Tie
obsahujú dokopy viac ako päťdesiat indikátorov. Najjednoduchším jednorozmerným
indikátorom merania kvality života je hrubý domáci produkt (HDP), ktorý vyjadruje trhovú
hodnotu tovarov a služieb vyprodukovaných v krajine pred odpočítaním spotreby fixného
kapitálu. Na účely odhadu miery kvality života v určitej krajine sa tento indikátor, prepočítaný
na jedného obyvateľa, dodatočne váži paritou kúpnej sily (Purchase Power Parity, PPP) v
danej krajine, čo umožňuje porovnávať krajiny s rozličnou efektívnosťou ekonomiky. Do akej
miery tento indikátor skutočne vystihuje kvalitu života, je však otázne. Faktom ale je, že stojí
v pozadí mnohých jej komplexnejších operacionalizácií. (Gurková, 2011).
Tabuľka Indikátory merania kvality života
Oblasť Indikátory
Materiálne
podmienky bývania
Príjmy - 4 indikátory
Materiálne podmienky - 4 indikátory
Pracovná činnosť Kvantita zamestnania - 5 indikátorov
Kvalita zamestnania - 14 indikátorov
Zdravie Zdravotný stav obyvateľstva - 9 indikátorov
Hnacia sila: zdravé a nezdravé správanie - 4 indikátory
Prístup k zdravotnej starostlivosti - 2 indikátory
Vzdelanie Schopnosti a zručnosti - 1 indikátor
Celoživotné vzdelávanie - 1 indikátor
Ekonomická a
osobná bezpečnosť
Ekonomická bezpečnosť a zraniteľnosť - 2
indikátory
Fyzická a osobná bezpečnosť - 2 indikátory
Riadenie a
základné práva
Diskriminácia a rovnosť príležitostí - 2 indikátory
Prírodné prostredie Znečistenie (vrátane hluku) - 3 indikátory
Zdroj: Eurostat
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
106
Ondrejkovič (2003) uvádza kategorizáciu merania kvality života na základe
nasledovných indikátorov:
zdravotný stav – je determinantom všetkých faktorov kvality života,
životné prostredie – má bezprostredný vplyv na bežné fungovanie v každodennom
živote, ktorým je zároveň dotvárané,
sociálne interakcie – v rodine, na pracovisku, v obci, sociálnej skupine,
voľnočasové aktivity – spôsob a úroveň trávenia voľného času,
sociálno-ekonomické zabezpečenie – úroveň bývania, zamestnanosť a pod.,
bezpečnosť – násilie v spoločnosti a úroveň riešenia konfliktov,
sociálna participácia – možnosť podieľať sa na riadení spoločnosti a pod.,
občianske práva a sociálne istoty.
Edukácia seniorov ako súčasť celoživotného vzdelávania
Edukácia seniorov ako súčasť celoživotného vzdelávania posilňuje sociálne interakcie a
vedie k zlepšovaniu psychického zdravia a vytváraniu správnych postojov k starnutiu a
starobe. Pri analýze jej funkcií, je dôležité, sústrediť sa na také oblasti vzdelávania, ktoré by
pozitívne ovplyvňovali kvalitu života a boli prínosom pre celú seniorskú populáciu.
Edukácia seniorov sa od iných foriem vzdelávania určitým spôsobom odlišuje. Rozdiely
môžeme pozorovať predovšetkým v odlišných preferenciách, ale aj postojoch a celkovom
prístupe starších študentov k edukačnému procesu. Podľa Hrapkovej (2010, s. 8) seniori,
okrem toho, že sa vo väčšej miere ako mladší študenti zaujímajú o preberanú problematiku,
zároveň obohacujú informácie vyučujúceho o vlastné vedomosti a skúsenosti. „Obojstranné
diskusie a vedomosti seniorov tak obohacujú študentov a učiteľov navzájom a vytvárajú
priestor pre rozvoj informácií“.
Keďže dôchodkový vek sa neustále zvyšuje, okrem podpory zamestnanosti seniorov
pomocou prístupu k odborným školeniam a preškoleniam, je podľa Heteša (2011, s. 59)
nevyhnutné tiež „prispôsobiť vzdelávacie inštitúcie potrebám osôb na dôchodku alebo v
predčasnom dôchodku“. Petřková a Čornaničová (2004) sa však domnievajú, že seniorom ani
tak nejde o získanie odborných zručností a vedomostí v súvislosti so zamestnaním, ale skôr
o celkovú sebarealizáciu a rozvoj osobnosti na základe prehlbovania si poznatkov. Dá sa totiž
konštatovať, že potreba sebarealizácie naberá na význame práve so stúpajúcim vekom.
Napriek rôznorodosti edukačných potrieb a požiadaviek seniorskej populácie, by tak jedným
z hlavných cieľov vzdelávania mala byť teda snaha o zaistenie a udržanie ich intelektových,
kognitívnych a tvorivých schopností, ako aj snaha pomáhať im osobnostne rásť.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
107
Charakteristika celoživotného vzdelávania
Celoživotné vzdelávanie charakterizujeme ako „sústavný a plne organizovaný proces,
v priebehu ktorého dospelý človek spoznáva predmety a javy objektívnej skutočnosti, vzťahy
medzi nimi, ako aj seba samého“. (Határ, 2008, s. 52).
Podľa zákona NR SR č. 568/2009 Z. z. o celoživotnom vzdelávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení zákona č. 315/2012 Z. z. sú to všetky aktivity, ktoré sa
uskutočňujú v priebehu života s cieľom zlepšovania vedomostí, zručností a schopností. Na
Slovensku spadá do oblasti celoživotného vzdelávania školské vzdelávanie a ďalšie
vzdelávanie, ktoré nadväzuje na stupeň vzdelania, dosiahnutý v školskom vzdelávaní. Ďalšie
vzdelávanie sa uskutočňuje v inštitúciách, pričom účastníkom je umožnené získať „čiastočnú
alebo úplnú kvalifikáciu alebo doplniť, obnoviť, rozšíriť alebo prehĺbiť si kvalifikáciu
nadobudnutú v školskom vzdelávaní, alebo uspokojiť záujmy a získať spôsobilosť zapájať sa
do života občianskej spoločnosti“. (Zákon č. 568/2009, § 2, ods. 1, 3, 4).
Bariéry a prekážky vo vzdelávaní seniorov
V súvislosti so vzdelávaním seniorov predstavujú bariéry určitý blok, resp. prekážky,
ktoré znemožňujú tejto skupine občanov naplno využívať jej vlastný potenciál. Bariéry
edukácie seniorov môžu mať objektívny alebo subjektívny charakter. K subjektívnym
bariéram patrí predovšetkým strach a obavy vyplývajúce z veku. Ide napríklad o strach zo
znižovania schopností v senzorickej a kognitívnej oblasti, nedôveru vo vlastné schopnosti,
resp. nízke sebavedomie a pod. Seniori zvyknú mať častejšie ako mladí ľudia aj trému a
strach z nových situácií a prekážkou môže byť aj ich nerozhodnosť, či nedostatok vitality. K
objektívnym bariéram zaraďujeme finančnú náročnosť, problémy s dopravou, nevyhovujúci
čas konania vzdelávacích aktivít a nedostatok, resp. sťažený prístup seniorov k informáciám
ohľadom možností vzdelávania. (Čornaničová, Petřková, 2004).
V danej oblasti sa uskutočnilo viacero výskumov, pričom jedným z nich bol výskumný
projekt, ktorý sa uskutočnil v spolupráci s európskymi univerzitami v Bratislave, Brne,
Dresdene, Viedni a Kieli. Hlavným cieľom tohto výskumu bolo zosumarizovať bariéry a
prekážky, ktoré ovplyvňujú neúčasť seniorov na vzdelávacích aktivitách. Respondentmi
v tomto výskume boli seniori vo veku od 64 do 83 rokov. Ako vyplynulo z výsledkov, najviac
respondentov (31 %) sa vyjadrilo, že hlavným dôvodom, kvôli ktorému by ukončili
vzdelávanie, by bola choroba partnera. Druhým najčastejšie uvádzaným dôvodom (22 %
respondentov) bola nedostatočná ponuka programov štúdia. K ďalším uvádzaným dôvodom
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
108
patrila napríklad vlastná choroba (8,5 % respondentov), zrušenie štúdia (20,5 %
respondentov), prístup a odbornosť lektorov (20 % respondentov), finančné problémy (9 %
respondentov), zlé možnosti dopravy (9 % respondentov), či negatívna atmosféra v skupine
účastníkov kurzu (6 % respondentov). Najčastejšie bariéry, ovplyvňujúce neúčasť seniorov na
vzdelávaní možno podľa Hrapkovej (2010) zhrnúť do nasledovného:
povinnosti spojené s domácnosťou a starostlivosťou o členov rodiny,
vysoké poplatky za štúdium,
zdravotný stav, resp. choroba,
nedostatok času,
vzdialené miesto konania vzdelávacieho podujatia, ťažká dostupnosť verejnou
dopravou – vzdelávacie ponuky sa orientujú predovšetkým na väčšie mestá, čo
spôsobuje isté obmedzenia pre seniorov, bývajúcich v obci alebo malom meste. Na
rozdiel od seniorov, žijúcich vo väčších mestách, musia totiž vynakladať určité
finančné prostriedky na dopravu a ak sa k tomu pridružia napríklad ešte obmedzenia
zdravotného charakteru, účasť na vzdelávacej aktivite sa pre nich stáva takmer
nemožnou (Bočková, 2000),
psychické bariéry - nízke sebavedomie, strach z nových vecí, apatia, únava a pod.
S prekážkami vo vzdelávaní úzko súvisia motivačné faktory. Motivácia predstavuje
súhrn vonkajších a vnútorných činiteľov, ktoré dokážu vo svojej podstate výraznou mierou
ovplyvniť správanie sa, prežívanie, no predovšetkým už samotné rozhodovanie sa seniorov
pre vzdelávaciu aktivitu. Motivačné faktory sa zvyknú, v závislosti od konkrétnej vekovej
kategórie, od seba navzájom odlišovať, pričom s pribúdajúcim vekom vystupuje do popredia
predovšetkým potreba sebarealizácie a motivácia súvisiaca s voľnočasovými aktivitami.
(Kassin, 2007). Motivácia seniorov sa môže odvíjať aj od ich predošlej účasti na vzdelávacích
aktivitách a taktiež býva často ovplyvnená skúsenosťami, ktoré nadobudli ako študenti
v minulosti. Ak boli tieto skúsenosti negatívne, zväčša je aj ich postoj ku vzdelávaniu,
negatívny. To vedie k tzv. psychologickým bariéram, ku ktorým patrí napríklad strach z
náročnosti učiva, obavy z neznámej situácie, či obavy z prístupu lektora a pod. (Machalová,
2006).
Na základe vyššie uvedeného, je teda možné konštatovať, že existuje veľké množstvo
bariér, ktoré sa podieľajú na neúčasti seniorov na vzdelávaní. Dôležitou úlohou pre seniorov,
ale aj spoločnosť, je efektívne tieto bariéry prekonávať.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
109
Sociálna a zdravotná starostlivosť o seniorov na Slovensku
Kvalitu sociálnej a zdravotnej starostlivosti v jednotlivých štátoch EÚ ovplyvňujú
viaceré faktory. K nim patrí nielen demografia a ekonomická úroveň konkrétneho štátu, ale
napríklad aj kultúrne a náboženské tradície, etické hodnoty a pod.
Na Slovensku sa hodnotenie kvality sociálnych služieb uskutočňuje spravidla dvomi
formami, a to procesuálnou, ktorá je založená na porovnávaní a definovaní kritérií,
indikátorov progresu kvality sociálnych služieb a hodnotení pre kvalitné sociálne služby s
realizovanými sociálnymi službami, poradenstvom a supervíziou. (Kamanová, 2011, s. 253)
Dôchodkové zabezpečenie
Dôchodkové zabezpečenie, resp. poistenie predstavuje jeden z piatich základných typov
sociálneho poistenia, ktoré s účinnou platnosťou od 1. januára 2004 zaviedol zákon č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Otázka dôchodkového zabezpečenia sa týka každého
občana. Uvedený zákon vymedzuje dôchodkové poistenie ako:
Starobné poistenie – zabezpečenie príjmu v starobe a v prípade úmrtia. Zahŕňa
starobný a predčasný starobný dôchodok, vdovský a vdovecký dôchodok, sirotský
dôchodok a vyrovnávací príplatok.
Invalidné poistenie – zabezpečenie príjmu pre prípad poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť v dôsledku dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu poistenca.
Zahŕňa invalidný dôchodok, vdovský a vdovecký dôchodok a sirotský dôchodok.
(Zákon č. 461/2003 Z. z., § 2, písm. b), § 13, ods. 2).
Dôchodkové poistenie bolo zavedené koncom 19. storočia v Nemecku za vlády
kancelára Otta von Bismarcka, pričom vek odchodu do dôchodku bol stanovený na 70 rokov.
Postupne pribúdali dôchodkové systémy aj v iných štátoch, avšak pokrytie spoločnosti
v súvislosti s vyplácaním starobných dôchodkov bolo v tej dobe značne obmedzené.
Dôchodkové poistenie sa netýkalo napríklad žien či ľudí, ktorí boli zamestnaní
v poľnohospodárstve a pod. Na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia začal, v dôsledku
klesajúcej pôrodnosti, narastať počet seniorov, čím došlo k zvýšeniu nákladov na dôchodky.
K výrazným zmenám v dôchodkovom systéme došlo koncom minulého storočia, kedy začali
vznikať systémy, charakteristické demonopolizáciou, decentralizáciou a demokratizáciou.
(Beblavý, 2012).
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
110
Tabuľka Prehľad dôchodkového veku vo vybraných krajinách EÚ (2014/2020)
Krajina EÚ Dôchodkový vek muži/ženy
2014 2020
Belgicko 65/65 65/65
Bulharsko 64/61 65/63
Česká republika 62,10/61,8 63,8/63,8
Dánsko 65/65 65/65
Francúzsko 65,4/65,4 66,7/66,7
Grécko 65/65 65/65
Holandsko 65,3/65,3 66,3/66,3
Chorvátsko 65/61 65/62,9
Maďarsko 62/62 64/64
Nemecko 65,3/65,3 65,9/65,9
Poľsko 65,8/60,8 67/62,8
Rakúsko 65/60 65/60
Slovensko 62/61,6 62,6/62,6
Španielsko 65,2/65,2 66,2/66,2
Švédsko 65/65, 61-67 65/65, 61-67
Taliansko 66/63 66,11/66,11
Ako je viditeľné z tabuľky vyššie, v súčasnosti je vo väčšine členských štátov Európskej
únie zákonom stanovený dôchodkový vek na približne 65 rokov. Nižšia veková hranica
odchodu do dôchodku je napríklad v Českej republike, Maďarsku a taktiež na Slovensku, kde
bola má stanovená na približne 62 rokov.
K najaktuálnejším právnym úpravám v súvislosti s dôchodkovým systémom patrí
Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky o úprave
dôchodkového veku a referenčného veku na rok 2017 (č. 269/2016 Z. z.) s účinnosťou od 1.
januára 2017, podľa ktorého sa dôchodkový vek zvyšuje na 62 rokov a 76 dní.
Základná a zároveň najvýznamnejšia dôchodková dávka je starobný dôchodok.
Starobný dôchodok je dôchodková dávka, za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
111
Z. z. o sociálnom poistení, poskytovaná zo starobného poistenia, ktorú vypláca Sociálna
poisťovňa. (Juššiková, Vranková, 2012). Nárok na starobný dôchodok má
poistenec, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek,
dôchodkový vek je 62 rokov veku poistenca, ak zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom
poistení neustanovuje inak. (Zákon č. 461/2003 Z. z., § 65, ods. 1, 2).
Schéma Vzorec na výpočet jednotkovej hodnoty odloženého starobného dôchodku
JHOD = jednotková hodnota odloženého dôchodku
v = vek v celých rokoch, ktorý žiadateľ dosiahol ku dňu rozhodujúcemu na výpočet,
r = rozdiel medzi dôchodkovým vekom žiadateľa a vekom, ktorý žiadateľ dosiahol v
celých rokoch ku dňu rozhodujúcemu na výpočet (ak vek žiadateľa dosiahnutý v celých
rokoch ku dňu rozhodujúcemu na výpočet JHOD bude vyšší ako dôchodkový vek
žiadateľa, potom r = 0),
ω = najvyšší vek uvedený v úmrtnostných tabuľkách,
kPv = pravdepodobnosť, že osoba, ktorá sa dožila veku (v), sa dožije veku v + k, pričom
táto pravdepodobnosť sa určí podľa úmrtnostných tabuliek,
d = diskontný faktor zodpovedajúci maximálnej technickej úrokovej miere,
0,17 = súčin pravdepodobnosti poskytnutia pozostalostného dôchodku a jeho výšky v
porovnaní so starobným dôchodkom.
Zdravotná starostlivosť
Poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti, práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti, postup pri úmrtí a výkon štátnej správy na úseku zdravotnej
starostlivosti upravuje zákon SR č. 567/2004 Zb. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Podľa § 2, ods. 1 tohto zákona, je zdravotná starostlivosť chápaná ako súbor
pracovných činností ktoré vykonávajú zdravotní pracovníci, vrátane poskytovania liekov,
zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby,
zvýšenie kvality jej života a zdravého vývoja budúcich generácií. Zdravotná starostlivosť ako
uvádza zákon 576/2004 zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu, asistenciu. Zdravotná starostlivosť
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
112
sa poskytuje vo forme: ambulantnej starostlivosti, ústavnej starostlivosti alebo lekárskej
starostlivosti.
Národný program aktívneho starnutia
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny pripravilo dokument s názvom: ,,Národný
program aktívneho starnutia pre roky 2014 – 2020“. Program predpokladá, že sústredením sa
na strategické oblasti prispeje k zvýšenej kvalite života v starobe a k úspešnému riešeniu
výziev spojených s demografickým starnutím. Program zahŕňa oblasť zameranú na aktívne
starnutie, prostredie a komunity vľúdnej pre starobu, zlepšenie zdravia a zdravotníckej
starostlivosti v starobe. ,,Ide o nový komprehenzívny programový dokument zameraný na
podporu ľudských práv starších osôb cestou ich aktivizácie prostredníctvom verejných
podporných politík. Nejde pritom len o politiky v oblasti zamestnanosti a zamestnateľnosti
starších ľudí (na čo je primárne zameraná Stratégia aktívneho starnutia), ale aj o politiky
v oblasti celoživotného vzdelávania, občianskych a sociálnych aktivít mimo formálneho trhu
práce, podpory ich nezávislosti, dôstojnosti, ekonomickej a sociálnej bezpečnosti, vrátane
ochrany pred zlým zaobchádzaním vo všetkých spoločenských sférach a vzťahoch.“ (NPAS,
2014 – 2020, S. 3).
Cieľovou skupinou národného programu aktívneho starnutia (NPAS) sú osoby 50 ročné
a staršie. Národný program aktívneho starnutia zachytáva celkom široký úsek života tak ako
aj rôznorodosť vzťahov, v ktorých 50 roční a starší ľudia fungujú. ,,Populačné starnutie
predstavuje pre Slovensko jednu z najväčších výziev 21. storočia, ktorá nezvratne zasiahne
všetky sféry fungovania spoločnosti. Aj napriek tomu, že v súčasnosti ešte nie sú prejavy
starnutia slovenskej populácie také citeľné, vývoj vekovej štruktúry obyvateľov poukazuje na
zrýchľovanie procesu starnutia populácie na Slovensku“. (NPAS, 2014 – 2020, s. 7).
Riešenie problémov seniorov
,,Ľudia žijú dlhšie a majú zdravší život ako kedykoľvek predtým a majú aj potenciál
v starobe významne prispievať do spoločnosti. Avšak starší ľudia sa často neubránia
vylúčeniu, marginalizácii a diskriminácii.“ ( Hetteš, 2011, s. 33).
Príprava na starobu
Príprava na starnutie môžeme rozdeliť na 3 základné roviny:
zdravotnícku
psychologickú
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
113
sociálnu
Ako uvádza Megera (2012) zdravotnícka príprava spočíva vo včasnom lekárskom
vyšetrení zameranom na včasné diagnostikovanie chorôb. Psychologická príprava vychádza
zo zásad psychohygieny a gerontopsychológie. Súčasťou psychologickej prípravy je pozitívne
ovplyvňovanie psychických funkcii, procesov a stavov stimulácii primeranými požiadavkami
v rodinnom i spoločenskom živote, pri práci a zmysluplnom využívaní voľného času.
Sociálna príprava znamená zabezpečenie zmeny organizácie práce v súlade s vekom,
výkonnosťou, vzdelaním a zdravotným stavom. Hegyi (In Hrapková, 2013) hovorí, že
príprava na starnutie by sa mala uskutočňovať v štyroch rovinách:
- dlhodobá príprava, ktorá prebieha po celý život (príprava na zdravý spôsob života,
primeraný postoj k starnutiu),
- prelaďovacia príprava (vo veku 40 až 60 rokov),
- krátkodobá príprava (asi 5 rokov pred dosiahnutím dôchodkového veku),
- výchova k správnemu využívaniu voľného času v starobe, k aktívnej starobe.
Pracovníci ktorí pracujú zo seniormi považujú komunikačné zručnosti za jeden
z najdôležitejších pracovných nástrojov pri práci v tejto oblasti, čiže práca so seniormi.
Komunikácia je jeden z kľúčových aspektov práce so seniorom, pretože sa objavuje
v každodennej činnosti vykonávanej pri práci či už s jednotlivcom, prípadne s komunitou.
Počúvanie, empatia, kongruencia, prijatie a spätná väzba predstavujú v rámci
komunikačných zručností nezastupiteľné miesto a veľkú dôležitosť.
Záver
Domnievame sa, že predložený odborný príspevok nám i laickej verejnosti pomôže
lepšie spoznať a pochopiť problematiku starnutia a staroby, lepšie pochopiť problémy
seniorov a poukázať na význam práce sociálnych pracovníkov, ktorí prostredníctvom svojich
vedomostí, zručností, schopností celoživotného vzdelávania a komunikácie so seniormi
pomáhajú riešiť ich problémy. Veríme, že odborným príspevkom sa oboznámi i laická
verejnosť, ktorá má možnosť opäť bližšie spoznať prácu sociálnych pracovníkov.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
114
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
BALOGOVÁ, B. 2009. Seniori. 3. vyd. Prešov: Pavol Šidelský - Akcent Print, 2009. 158 s.
ISBN 978-80-89295-18-0.
BEBLAVÝ, M. 2012. Sociálna politika. Bratislava: ADIN, s. r. o., 2012. 169 s. ISBN 978-80-
89244-47-8.
BLEHA, B. – ŠPROCHA, B. – VAŇO, B. 2013. Prognóza populačného vývoja Slovenskej
republiky do roku 2060. Bratislava: INFOSTAT – Inštitút informatiky a štatistiky.
Výskumné demografické centrum, 2013. 84 s. ISBN 978-80-89398-23-2.
DRAGOMERICKÁ, E. – PRAJSOVÁ, J. 2009. WHOQOL-OLD. Příručka pro uživatele
české verze dotazníku WHO pro měření kvality života ve vyšším věku. 1. vyd. Praha:
Psychiatrické centrum, 2009. 72 s. ISBN 978-80-87142-05-9.
EUROSTAT. 2013. EU Employment and Social Situation – Quarterly Report. [online]. [cite
2015-10-22]. Available at: http://epp.eurostat.ec.europa.eu/cache/ITY_OFFPUB /KE-BH-
130S2/EN/KE-BH-13-0S2-EN.pdf.
GURKOVÁ, E. 2011. Hodnocení kvality života. Pro klinickou praxi a ošetřovatelský
výzkum. Praha: Grada publishing a. s., 2011. 224 s. ISBN 978-80-247-3625-9.
GUTMAN, G. – SPENCER, CH. 2010. Aging, Ageism and Abuse: Moving from Awareness
to Action. Amsterdam: Elsevier, 2010. 120 s. ISBN 978-0123-815-09-5.
HAMŽÍK, P. 2003. Ako zdravo a optimisticky starnúť. 2. vyd. Trenčín: Q-EX, 2003. 137 s.
ISBN 80-968671-8-0.
KAMANOVÁ, I. 2007. Inštitucionalizované sociálne služby a kvalita života seniorov.
Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, 2007. 87 s. ISBN 978-80-8084-275-8.
KAMANOVÁ, I. 2011. Kvalita sociálnych služieb podľa zákona o sociálnych službách v
praxi. In Inovácie, plánovanie a kvalita sociálnych služieb v komunite. Zborník príspevkov
z 1. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie. Ružomberok: Verbum – vydavateľstvo
Katolíckej univerzity v Ružomberku, 2011. 269 s. ISBN 978-80-8084-781-4.
KOVAL, Š. 2004. Reforma zdravotníctva a korene ageizmu alebo stará generácia ako
menšina vo vlastnom štáte. In Geriatria, 3/2004. s. 133. ISSN 1335-1850.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
115
ZÁKON NR SR č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých
odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých
zákonov z 9. júla 2014.
ZÁKON NR SR č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č.
455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov.
ZÁKON NR SR č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s
poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Kontaktné údaje
PhDr. Peter Hasa
VŠZaSP sv. Alžbety Bratislava – doktorand
Palackého 1, P.O.Box 104
810 00 Bratislava
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
116
Medziľudská komunikácia
Samuel Černák
Úvod
Komunikácia sa z odborného hľadiska delí na dve hlavné časti. Je to komunikácia
verbálna a neverbálna. Verbálnu komunikáciu môžeme charakterizovať ako komunikáciu
pomocou slov, či už podaných slovne alebo písomne. Tento spôsob komunikácie prevláda
nad neverbálnou formou. Neverbálnu formu tvoria gestá, mimika, pohyb tela, artikulácia.
Komunikácia
Každý z nás však dobre vie, že obe formy spolu úzko súvisia. Osobne si nedokážem
predstaviť, ako by niekto mohol rozprávať pútavý príbeh alebo len obyčajný zážitok bez toho,
aby čo len najmenej mihol obočím alebo zdvihol, či stíšil hlas. Je to nepredstaviteľné.
Nesmieme však zabúdať, že pri komunikácii záleží na tom, s kým vedieme daný rozhovor.
Preto sa komunikácia delí na formálnu a neformálnu. Formálna komunikácia je využívaná
hlavne vo vzťahoch nadriadených ku podriadeným a naopak. Je to forma, kde jedinec jedná s
niekým vyššie postaveným alebo nejakou autoritou, s ktorou musí viesť dialógy na istej
spoločenskej úrovni. Nemôžeme si predsa hovoriť s našim šéfom tak, ako sme zvyknutí
rozprávať s priateľmi pri pive.
Týmto som prešiel k druhému typu komunikácie a to je neformálna. Ako som už
spomenul, je to typ reči, ktorú používame napríklad v styku s priateľmi, rodinou či dobrými
známymi. Často obsahuje slangové slová či vulgarizmy, čiže slová, ktoré sú vo formálnom
styku neprípustné.
Záver
Často sa stáva, že ľudia nezvážia čo povedia, nepremyslia si dopredu následky svojej
výpovede, čo vedie k častým nedorozumeniam či hádkam. Robíme to všetci, ja nie som tiež
výnimka. Preto Vás nechcem nijako poučovať. Chcem Vám len poradiť: „Radšej si tri krát
niečo premyslite kým to poviete, aby sa potom nestalo, že by druhá strana, alebo aj vy sami,
ste neboli nešťastný“
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
117
Kontaktné údaje
Černák Samuel
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
118
Medziľudská komunikácia v detskom domove
Silvia Vadkertiová
Abstrakt
Komunikácia je dar, preto by sa nemal zneužívať ako zbraň proti slabšiemu alebo sociálne
znevýhodnému, obzvlášť v sociálnej oblasti. Komunikácia súvisí so životom každého
človeka, výrazne ho ovplyvňuje, obohacuje o nové poznatky a postoje, reguluje konanie
a správanie jedincov, pomáha začleniť sa do spoločnosti a vytvoriť si sociálne kontakty.
V príspevku sme sa rozhodli analyzovať komunikáciu z pohľadu ako potrebného nástroja pri
výkone sociálnej práce v zariadení na výkon ústavnej starostlivosti. Skúmame jednotlivé
aspekty komunikácie v spojitosti s uplatňovaním metód sociálnej práce smerom ku klientom a
k jeho rodiny. Citlivá komunikácia a sprevádzanie systémom sociálnoprávnej ochrany detí je
predovšetkým možnosť vyjadriť svoje obavy a dostať súčasne vnímavú pomoc z jedného
miesta, resp. od stabilnej osoby, ktorou sa ukazuje nevyhnutnosť pre podporu pozitívneho
sebaobrazu dieťaťa a mladého človeka v systéme ochrany detí.
Kľúčové slová
Detský domov. Individuálny rozhovor. Komunikácia. Sociálny pracovník. Sociálne
poradenstvo.
Úvod
Žijeme v dobe, v ktorej denne prijímame stovky správ. Valia sa na nás na každom
kroku. Prijímame ich pri čítaní časopisov, pozeraním televízie, počúvaní rádia, pri sledovaní
reklamy, pri skúmaní výkladov v meste.
Na prvý pohľad sa zdá, že komunikácia je iba to, čo rozprávame, artikulujeme. Reč je
iba jedna časť komunikácie. My jej dávame veľkú dôležitosť, ale mimika, naša nálada, všetky
gestá zohrávajú v komunikácii oveľa väčšiu rolu, ako si možno myslíme. Rovnako ako
postoje tela, rôzne signály, gestá a symboly. Informácie nielen prijímame, ale ich aj
odovzdávame. Niektorí z nás s ľahkosťou, iní s problémami. Komunikácia je však veľmi
potrebná, a to v každej oblasti života. Dosiahnutie prijateľnej úrovne komunikačných
schopností je dôležitejšie než vlastniť také základné atribúty, ako sú vysoká inteligencia či
pozitívna motivácia. Autor Křivohlavý (1998), uvádza, že evalvácia, prejavy úcty, vďaky a
uznania, sú relatívne redším javom v medziľudskom styku. Zdá sa, že dokážeme oveľa lepšie
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
119
hanobiť a ponižovať ľudí, ako im prejaviť uznanie, úctu a vďaku. Aj v rodinách prebieha
komunikácia. Jej úroveň je úzko napojená na atmosféru, ktorá v rodine vládne. Keď sa
medziľudské vzťahy vytvárajú v priateľskej atmosfére, vedú k ľahkej a príjemnej
komunikácii. Kde niet kriku, hrozieb a ironických poznámok, tam sa rozvíja šťastie a dôvera.
V napätom prostredí, kde prevládajú zlé vzťahy a panuje nedôvera, je komunikácia sťažená
a nabitá agresiou. Priateľská a úprimná komunikácia vytvára nielen výborné rodinné
prostredie, ale priaznivo ovplyvňuje aj psychosomatický vývin detí. Dôležité je tiež si
uvedomiť, že pri výchove detí musíme dbať nielen na komunikáciu s nimi, ale aj komunikáciu
s manželom, príbuznými a priateľmi. Deti sa učia predovšetkým pozorovaním. Na tento
aspekt komunikácie dospelí často zabúdajú.
Komunikačný aspekt je veľmi dôležitý aj v prostrediach, kde sa deti a mladí dospelí
pohybujú, kde trávia podstatnú časť života, na miestach, ktoré im nahrádzajú prirodzené
rodinné prostredie, nevynímajúc zariadenia na výkon ústavnej starostlivosti.
Detský domov je zariadenie, ktoré je zriadené ako zariadenie v zmysle zákona č.
305/2005 Z.z. o sociálnoprávnej ochrane detí a kuratele v znení neskorších predpisov. Je to
zariadenie, v ktorom sa vykonáva výkon ústavnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu.
Do detského domova sú prijímané maloleté deti na základe rozhodnutia súdu o nariadení
ústavnej starostlivosti, neodkladného opatrenia, alebo o uložení výchovného opatrenia. Tieto
opatrenia, postupy a metódy sú upravené podľa § 60 v zmysle Zákona o sociálnoprávnej
ochrane detí a sociálnej kuratele č. 305/2005 v súčinnosti so Zákonom o rodine č. 36/2005
Z.z. v znení neskorších predpisov. Detský domov poskytuje starostlivosť deťom, u ktorých z
rozličných a vážnych dôvodov zlyhalo prirodzené rodinné prostredie. Starostlivosť sa
zabezpečuje formou celoročného pobytu pre deti od 0-18 rokov veku, poprípade až do ich
osamostatnenia sa, najdlhšie do 25 rokov, v tomto prípade už hovoríme o mladých dospelých.
Spolu s maloletými deťmi a mladými dospelými je v detskom domove odborný tím,
tvorený sociálnym pracovníkom, psychológom, špeciálnym pedagógom, prípadne ďalšími
odbornými pracovníkmi. V priamom kontakte s deťmi sú vychovávatelia a pomocní
vychovávatelia, ktorí im zaisťujú 24-hodinovú nepretržitú starostlivosť.
Komunikácia ako spôsob a metóda sociálnej práce s deťmi a mladými dospelými a ich
rodinami
Rozhodujúcim objektom záujmu sociálnej práce v zariadení na výkon ústavnej
starostlivosti je maloletý klient, ktorý sa nachádza v starostlivosti zariadenia na výkon
ústavnej starostlivosti.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
120
Sociálny pracovník detského domova je predovšetkým ochrancom práv dieťaťa. Pri výkone
svojej profesie sa zameriava na sociálny aspekt detí umiestnených v inštitucionálnej
starostlivosti, čím dopĺňa vzdelávací a výchovný aspekt starostlivosti o dieťa. Donedávna
v jeho charaktere práce prevládla skôr administratívna agenda. V súčasnosti je jeho práca
ovplyvnená transformáciou detských domovov na detské domovy rodinného charakteru
výchovy, kde sa skôr presadzuje konkrétna práca s dieťaťom a s jeho biologickou rodinou.
(Kasanová, 2008).
V rámci konkrétnej sociálnej práce s dieťaťom zaraďuje sociálny pracovník do plánu
individuálnej práce s dieťaťom a jeho rodinou čo najviac možných intervencií s dieťaťom a
jeho rodinou. V rámci individuálnej práce s dieťaťom sociálny pracovník využíva sociálne
poradenstvo a metódu rozhovoru. V rámci skupinovej práce s deťmi a mladými dospelými
využíva komunikáciu v rámci skupinového riešenia problému.
a/ Individuálny rozhovor – realizuje sa samostatne s dieťaťom a mladým dospelým.
Individuálny rozhovor s klientom je potrebný k zorientovaniu sa klienta s jeho problémom,
definovanie jeho silných a slabých stránok, k jeho riešeniu a voľbe možností na jeho
vyriešenie. Individuálny rozhovor je vyjadrením dôvery klienta smerom k sociálnemu
pracovníkovi. Predmetom riešenia môžu byť výchovné, rodinné, vzťahové, medziľudské,
osobné, školské problémy u dieťaťa alebo mladého dospelého.
V detskom domove je vývin dieťaťa špecifický. Na jednej strane je dieťa chránené pred
ohrozujúcim domácim prostredím, na druhej strane vývin jeho krehkej psychiky ohrozuje
toľko cudzích vplyvov, pôsobiacich faktorov a chýbajúcich základných životných prvkov, že
hľadanie rovnováhy medzi pozitívnymi vplyvmi a negatívnym pôsobením na dieťa je
obtiažne. (Mikloško, Žarnay, 2008).
Dieťa v zariadení má právo vyjadriť svoj názor, mienku, postoj, čo je rozhodujúce pri
voľbe zvolených metód práce s ním a uskutočnených opatreniach. Názor dieťa je dôležitý aj
pri vypracovaní jeho individuálneho plánu rozvoja osobnosti dieťaťa. Jeho súčasťou je plán
výchovnej práce s dieťaťom, plán sociálnej práce s dieťaťom a jeho rodinou vypracovaný
v spolupráci s obcou a orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately alebo
v spolupráci s akreditovaným subjektom. Súčasťou individuálneho plánu rozvoja osobnosti
dieťaťa je spôsob a časový interval vyhodnocovania plnenia tohto plánu.
Ak je dieťa ťažko zdravotne postihnuté súčasťou individuálneho plánu rozvoja osobnosti
dieťaťa je aj program rehabilitačnej činnosti vykonávanej s cieľom aktivizovať vnútorné
schopnosti dieťaťa na prekonanie osobnostných a sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného
postihnutia. (Zákon č. 305/2005 Z. z v znení neskorších predpisov).
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
121
Základným cieľom individuálnej práce s dieťaťom po jeho umiestnení do detského domova je
citlivá a vnímavá komunikácia, kde sa zisťuje potreby, ciele a možnosti dieťaťa. Rozhovor je
zameraný na rodinu, na očakávanie, potreby a želania maloletého dieťaťa. Charakter a priebeh
rozhovoru závisí od rozumovej a vekovej vyspelosti daného dieťaťa, k čomu sa prispôsobuje
aj nastavenie sociálneho pracovníka. Ide najmä o vytvorenie bezpečného a priateľského
vzťahu s dieťaťom. Usiluje sa o vybudovanie vzťahu s dieťaťom na podklade dôvery a istoty.
Sociálny pracovník má byť pre dieťa styčný bod, partner i autorita, u ktorého dieťa pociťuje
pocit istoty a bezpečia. Deti v detskom domove majú často problémy v sociálnom správaní, a
to v narušenej komunikácii s ľuďmi z blízkeho okolia (so zamestnancami, kamarátmi z
detského domova, spolužiakmi a podobne). U detí v detskom domove sa častejšie objavuje
citová nevyrovnanosť, nedôverčivosť, sklony k uzavretosti, k pesimistickému ladeniu,
nestálosti v postojoch, či záujmoch. Tieto deti majú celkovo viac obáv a reakcií strachu,
menej kontrolujú svoje vlastné city a prejavy ako deti bežnej populácie. (Bertová a kol.,
2011).
O jednotlivých postupoch a intervenciách smerom k dieťaťu si podrobne sociálny
pracovník vedie písomnú dokumentáciu, ktorá je podkladom spisovej dokumentácii dieťaťa
spolu s ďalšími náležitosťami, ktoré mapujú život a súčasné dianie v živote dieťaťa. Všetky
tieto záznamy sa uchovávajú tak, aby nebola vystavená k nahliadnutiu nepovolaným osobám.
Spôsob informovania a výmena informácii o dieťati v rámci detského domova prebieha
medzi vychovávateľmi, psychológmi, poprípade ostatnými odbornými pracovníkmi
zariadenia ako prostriedok vzájomnej spolupráce. Sociálny pracovník berie do úvahy
zachovanie princípov etického kódexu práce sociálneho pracovníka.
Okrem individuálnej formy práce s dieťaťom, sociálny pracovník realizuje aj
komunikáciu v rámci celej skupiny. Väčšinou je to v čase, keď je dieťa adaptované na životný
cyklus zariadenia. Môže ísť napr. o skupinové programy zamerané na prevenciu sociálno-
patologických javov a rizikového správania. O jednotlivých stretnutiach si rovnako vedie
písomný záznam, môže ich organizovať vo vlastnej kompetencii alebo za spolupráce s
ostatnými odborníkmi zo zariadenia.
Pri stretnutiach, či už na individuálnej alebo skupinovej úrovni je vhodné, ak sa
prirodzene začleňujú do aktivít aj iný odborný personál. K skupinovej práci je možné prizvať
aj iných pracovníkov detského domova, externých odborníkov podľa svojho uváženia a danej
skutočnosti, ktorá je predmetom riešenia. Prizvanie ďalšieho pracovníka môže mať pozitívny
dopad na priebeh a cieľ stretnutia, napr. pracovník oddelenia sociálnoprávnej ochrany a
kurately, ostatné subjekty zo samospráv, z neziskových a neštátnych orgánov a inštitúcií.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
122
Prax ukazuje, že pracovať v multidisciplinárnom tíme vychádza prirodzene z potrieb rodiny
(mnohoproblémové rodiny). Schavel (2007) uvádza, že komplexné riešenia si vyžadujú
spoluprácu s ďalšími odborníkmi. Formovanie odborného tímu závisí od obsahu a intenzity
problému klienta.
b/ Sociálne poradenstvo ako atribút realizácie komunikácie medzi sociálnym pracovníkom,
klientom a jeho rodinou.
Sociálne poradenstvo je zabezpečené sociálnym pracovníkom, môže byť realizované v
priestoroch detského domova, v teréne, v prirodzenom prostredí klienta, resp. V rámci
poskytnutia sociálneho poradenstva je maloleté dieťa, mladý dospelý, resp. jeho rodina, ďalej
môžeme uvádzať vo všeobecnosti iba „klient” informovaný o možných a dostupných jeho
rodina o dostupných spôsoboch riešenia danej situácie.
Ak je to v kompetencii a v pôsobnosti sociálneho pracovníka, tak sa situácia a jej riešenie
uskutočňuje v spolupráci s klientom. Ak ide o riešenie, ktoré nemožno zastrešiť pôsobnosťou
a možnosťami, tak je klient distribuovaný iným odborníkom alebo špecializovaným
inštitúciám, kde by mu mala byť poskytnutá možnosť pomoci.
c/ Ponúknutie pomoci dieťaťu alebo rodičom pri udržiavaní kontaktu s deťmi
umiestnených v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti.
Môže ísť o formu zabezpečenia telefonických alebo osobných kontaktov s dieťaťom
v zariadení. Zariadenie má za cieľ, aby sa v čo najväčšej miere zachovával kontakt dieťaťa s
jeho rodinou, resp. prostredím, odkiaľ bolo dieťa vyňaté. Využíva sa forma návštev rodiny
maloletého dieťaťa v zariadení, rovnako krátkodobé pobyty mimo zariadenia v zmysle zákona
č. 305/2005 o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele v znení neskorších predpisov.
V tejto oblasti funguje spolupráca s mestami a obcami formou pomoci pri dohľade
a dodržiavaní vopred stanovených pravidiel pri kontakte detí zo zariadenia spolu s rodičmi.
Ide predovšetkým o situácie v čase realizácie krátkodobých pobytov mimo zariadenia
v pôvodnej alebo náhradnej rodine.
Komunikácia vo fázach výkonu sociálnej práce v zariadení
Komunikácia je prítomná pri všetkých úkonoch a intervenciách realizácie sociálnej
práce s klientom v jeho jednotlivých štádiách pobytu v zariadení na výkon ústavnej
starostlivosti.
Proces umiestnenia dieťaťa do zariadenia sa v praxi dá rozdeliť do týchto fáz:
I. fáza - Pred umiestnením dieťaťa
II. fáza - Prijímanie dieťaťa
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
123
III. fáza - Po umiestnení dieťaťa
Každá fáza sociálnej práce je dôležitá a má svoje špecifiká, spôsob, metódy a postupy
uskutočňovania sociálnej práce, a v neposlednom rade i metódy a spôsoby komunikácie
sociálneho pracovníka v zariadení i mimo zariadenia.
I. fáza Pred umiestnením dieťaťa do zariadenia
Sociálna práca začína už pred umiestnením dieťaťa do zariadenia. Realizuje sa
v časovom v rozpätí, od nahlásenia dieťaťa do zariadenia až do dňa jeho prijatia. Je to
udalosť, na ktorú sa pripravuje zariadenia istý čas, a to na základe avíza od nadriadeného
orgánu (Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny), ktorý príslušný detský domov informuje
o príchode dieťaťa. Pre detský domov a osobitne pre odborný tím je to významná udalosť, na
ktorú sa treba dôsledne pripraviť vopred.
Zhromažďujú sa a získavajú sa informácie o dieťati, o jeho predchádzajúcom živote,
rodine, o škole. Je to významný východiskový bod, z ktorého vychádzajú plánované opatrenia
i postupy v ďalšej práci s dieťaťom. Niekedy je príchod dieťaťa neplánovaný. Väčšinou ide
o príchod maloletého bez sprievodu. Na príchod takýchto detí sú stanovené detské domovy,
ktoré majú v pôsobnosti ich prijatie. Podstatné je si uvedomiť, za akých okolností, a v akom
stave prichádza dieťa do zariadenia. Okolnosti príchodu dieťaťa sú rôzne, preto možno
predpokladať rozličné reakcie detí. Trochu odlišne reaguje dieťa, ktoré plynulo prechádza
z Krízového centra do zariadenia, kde už určité obdobie žilo bez rodiny a privyklo si na režim
zariadenia. Opačná situácia je, ak dieťa prichádza do zariadenia priamo z rodinného
prostredia, kde bolo promptne vyňaté z rodiny, vzhľadom ku krízovým podmienkam a
okolnostiam, ktoré tam nastali.
Do tejto fázy sociálnej práce patrí predovšetkým komunikácia formou zberu informácii,
ktorá sa realizuje cez externú komunikáciu a organizovaním zasadnutia a koordinácie
s odborného tímu a pracovníkoch zariadenia, vtedy môžeme hovoriť o internej komunikácii.
Výsledkom týchto dvoch fáz je založenie spisovej dokumentácie dieťaťa.
a) Zber informácií o dieťati pred umiestnením do zariadenia – externá komunikácia
- Komunikácia s koordinátorom ústredia
Koordinátor ústredia kontaktuje zariadenie a informuje ho o potrebe umiestnenia dieťaťa do
starostlivosti zariadenia. Poskytuje prvé informácie o dieťati prostredníctvom mailového
kontaktu.
- Komunikácia s príslušným úradom
Pre sociálneho pracovníka v zariadení je pred prijatím dieťaťa dôležitá sociálna správa o
dieťati (vypracovaná príslušným úradom) ako analýza súčasnej sociálnej situácie v rodine.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
124
Môže byť aj správa od akreditovaného subjektu, ktorý pracoval napr. na sanácii rodiny.
Zo správy by malo byť jasné, aké metódy sociálnej práce boli použité v práci s dieťaťom a
jeho rodinou, ktoré aplikoval príslušný úrad (napr. výchovný dohľad) a s akým výsledkom,
aký je zdravotný stav dieťaťa a tiež údaje o rodine a kontakty na rodinu.
- Komunikácia s rodinou dieťaťa
Sociálny pracovník dohodne a vytvorí podmienky na zoznámenie dieťaťa a jeho rodiny so
zariadením a s podmienkami výkonu rozhodnutia súdu. Pri plánovaní stretnutia má sociálny
pracovník na zreteli najlepší záujem dieťaťa, s cieľom vytvorenia podmienok bezpečného
prechodu dieťaťa do zariadenia.
- Komunikácia s inými inštitúciami
Sociálny pracovník overuje informácie u iných inštitúcií, napr. obec a zariadenia, ak je dieťa
umiestnené v zariadení pred prijatím dieťaťa do zariadenia. Zároveň získava informácie o
súčasnom stave, vývine a potrebách dieťaťa.
b) Zasadnutie a koordinácia s odborným tímom a pracovníkmi zariadenia - interná
komunikácia
Zakladá spoluprácu s odborným tímom, v zložení sociálny pracovník, psychológ,
špeciálny pedagóg, liečebný pedagóg, vychovávateľ, príp. profesionálny rodič, ktorí budú
mať dieťa v starostlivosti. Sociálny pracovník oboznámi odborný tím, sprevádzajúceho
vychovávateľa, príp. profesionálneho rodiča so všetkými informáciami o dieťati dostupných
z rozhodnutia súdu, zo sociálnej správy, z rozhovorov s pracovníkom príslušného úradu, s
rodinou dieťaťa, príp. iných inštitúcií, v ktorých je dieťa umiestnené. V tejto fáze sa zvažuje
umiestnenie dieťaťa do diagnostickej skupine, samostatnej skupine, špecializovanej
samostatnej skupine alebo profesionálnej rodiny z hľadiska veku, zdravotného stavu, ďalších
potrieb dieťaťa a prijatie vhodných opatrení pre umiestnenie dieťaťa v príslušnej skupine
alebo v profesionálnej rodine.
c) Založenie spisovej dokumentácie dieťaťa
Sociálny pracovník založí dieťaťu spisovú dokumentáciu s dostupnými informáciami, ktorú
prevezme od príslušného úradu:
a) rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti alebo neodkladného opatrenia súdu
podľa osobitného predpisu,
b) sociálnu správu o dieťati,
c) zdravotná dokumentácia a karta poistenca
d) rodný list dieťaťa,
e) posudok o zdravotnom postihnutí dieťaťa podľa osobitného predpisu.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
125
II. fáza - Prijímanie dieťaťa do zariadenia
V druhej fáze, t. j. pri prijatí dieťaťa do zariadenia môžeme hovoriť o fyzickom prijatí
dieťaťa do zariadení a administratívnom spracovaní prijatia dieťaťa do detského domova.
a) Fyzické prijatie dieťaťa v zariadení
Pri prijatí dieťaťa je vždy prítomný sociálny pracovník a sprevádzajúci vychovávateľ, príp.
profesionálny rodič, ktorý ho bude mať v starostlivosti. Dieťa sa v sprievode sprevádzajúceho
vychovávateľa postupne zoznamuje s prostredím zariadenia. Prihliada sa na záujem dieťaťa s
cieľom eliminovať stres u dieťaťa. V prípade prítomnosti rodičov, sociálny pracovník
poskytne rodičom informačné poradenstvo, ktorého obsahom je:
a) predstavenie zariadenia: adresa, poskytnutie kontaktných telefónnych čísiel do zariadenia a
mená vychovávateľov, ktorí sa budú o dieťa starať,
b) poskytnutie informácií o možnostiach a podmienkach stretávania sa s dieťaťom priamo v
zariadení alebo mimo zariadenia (vychádzky s dieťaťom),
c) poskytnutie informácií o možnostiach návštev dieťaťa v domácom prostredí rodiny (alebo
širšej rodiny), vysvetlenie súhlasov na pobyt dieťaťa mimo zariadenia, na možnosť príspevku
na stravu dieťaťa,
d) poskytnutie sociálneho poradenstva ohľadom možností, ktoré má obec, možnosť
poskytnutia príspevku na dopravu do zariadenia,
e) získanie všetkých dostupných informácií o členoch blízkej a širšej rodiny.
b) Administratíva prijatia dieťaťa
Administratívne činnosti pri prijatí dieťaťa súvisia s prevzatím príslušných dokladov a
doplnením osobného spisu dieťaťa sociálny pracovník prevezme príslušné doklady:
a) v zmysle § 30 ods. 2 zákona č. 305/2005 Z. z.:
- rozhodnutie súdu o nariadení ústavnej starostlivosti, neodkladného opatrenia alebo
výchovného opatrenia,
- rodný list dieťaťa,
- sociálnu správu o osobných pomeroch dieťaťa a rodinných pomeroch dieťaťa,
- posudok o zdravotnom postihnutí dieťaťa podľa osobitného predpisu, ak bol vydaný.
b) z hľadiska potrieb praxe:
- preukaz zdravotného poistenia, príp. doklad o prihlásení dieťaťa do zdravotnej poisťovne,
- lieky,
- vysvedčenie.
Pri prevzatí dokladov a odovzdaní si všetkých informácií s pracovníkom príslušného úradu,
sociálny pracovník zariadenia doplní osobný spis dieťaťa. Následne zapíše základné údaje o
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
126
dieťati (meno, priezvisko, dátum prijatia, dôvod prijatia, vek pri prijatí a úrad, ktorý je
spádový pre riešenie situácie dieťaťa) do kmeňovej knihy zariadenia.
c) Vypracovanie povinného hlásenia
Sociálny pracovník je povinný oznámiť do troch pracovných dní prijatie dieťaťa do detského
domova:
a) ústrediu práce sociálnych vecí a rodiny,
b) príslušným úradom,
c) súdu,
d) obci,
e) biologickým rodičom, príp. náhradným rodičom, ak dieťa bolo umiestnené z NOS alebo
NRS,
f) škole, ktoré dieťa navštevovalo.
Po umiestnení dieťaťa do zariadenia
Po umiestnení dieťaťa a počas jeho pobytu v zariadení sa zasiela písomná
korešpondencia o podstatných udalostiach v živote dieťaťa príslušným orgánom, oddeleniu
sociálnoprávnej ochrany detí a kuratele ale i rodine dieťaťa. S rodičmi a blízkymi osobami sa
komunikuje v rámci organizovania prípadových konferencií, ktoré sa uskutočňujú zväčša
v priestoroch zariadenia na výkon ústavnej starostlivosti. Písomná a osobná komunikácia
sociálneho pracovníka sa realizuje podľa potrieb a plánovaných cieľov, ktoré sa stanovili
u dieťaťa v rámci plánu sociálnej práce s dieťaťom a jeho rodinou.
Záver
Príspevok poskytuje iba stručný prehľad niekoľkých komunikačných spôsobov a metód,
ktoré sa uplatňujú pri výkone sociálnej práce uskutočňovanej v zariadeniach na výkon
ústavnej starostlivosti. Sme si vedomí toho, že sa nám nepodarilo načrtnúť a rozvinúť všetky
možné smery komunikácie, ktoré sa dejú v zariadeniach na výkon starostlivosti. Pozornosť
bola skôr upriamená na pôsobnosť komunikácie sociálneho pracovníka ako podstatného
atribútu pri aplikácii niektorých metód sociálnej práce vo vzťahu k maloletým a mladým
dospelým v zariadeniach na výkon ústavnej starostlivosti. Komunikácia má budovať vzťahy,
preto si vyžaduje mnoho schopností nielen načúvať, ale aj pýtať sa, povzbudzovať, byť
srdečným atď., a práve empatia, úcta a autentičnosť sú základné faktory uľahčujúce k
nadviazaniu vzťahov, najmä v úspešnosti práce sociálneho pracovníka.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
127
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
BERTOVÁ, S. a kol. 2011. Program prípravy na profesionálne vykonávanie náhradnej
starostlivosti. 1. vyd. Bratislava: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, 2011. 150 s.
ISBN 978-8096900251.
KASANOVÁ, A. 2008. Sprievodca sociálneho pracovníka. 1.vyd. Nitra: UKF, 2008. 449 s.
ISBN 978-80-8094-277-9.
KŘIVOHLAVÝ, J.: Jak si navzájem lépe porozumíme. Praha : Svoboda, 1988. 235 s. ISBN
73-510-21-8.2.
MIKLOŠKO, J., ŽARNAY, Š. 2008. Ohrozená rodina na Slovensku v kontexte príčin vyňatia
detí z biologických rodín. 2. upravené a doplnené vyd. Bratislava: Spoločnosť priateľov
detí z detských domovov Úsmev ako dar v spolupráci s Ústredím práce, sociálnych vecí a
rodiny, Inštitútom ochrany práv dieťaťa a rodiny a Fakultou zdravotníctva asociálnej práce
Trnavskej univerzity v Trnave, 2008. 96 s. ISBN 978-80-969616-2-7.
SCHAVEL, M. 2007. Sociálny pracovník ako člen multiprofesijného tímu. In Sociálna práca
v detských domovoch. Teoretické východiská a praktické skúsenosti. Bratislava:
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, 2007. s. 58-61. ISBN 978-80-89016-24-2.
Zákon č.36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov, https://www.slov-
lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/36/2017070120160701, [citované 24.10.2017].
Zákon č.305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, https://www.slov-
lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/305/20160701, [citované 24.10.2017].
Kontaktné údaje
Silvia Vadkertiová PhDr., Bc., PhD.
Detský domov Kolárovo
Rábska 12
946 03 Kolárovo
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
128
Komunikácia s dezorientovaným prijímateľom sociálnej služby
Szilvia Buzalová
Abstrakt
Autorka sa vo svojom odbornom texte zamerala na tému komunikácie a práce
s dezorientovanými prijímateľmi sociálnej služby. Autorka na základe teoretických východísk
a praktických skúseností poukazuje na efektívne metódy v komunikácii. Zároveň predstavuje
aj možné riziká a negatíva, ak sociálny pracovník primerané formy komunikácie s klientom
neovláda. Autorka tiež prináša pozitívny príklad aktivizácie dezorientovaných klientov
prostredníctvom medzigeneračnej komunikácie.
Kľúčové slová
Dezorientovaný klient, neverbálna komunikácia, sociálny pracovník, metódy v komunikácii.
Úvod
V zariadeniach sociálnych služieb pre seniorov, či je to zariadenie opatrovateľskej
služby, zariadenie pre seniorov, domov sociálnych služieb či špecializované zariadenie,
prichádzame do kontaktu s dezorientovaným klientom. Je nám zverený do starostlivosti a my
sme postavení do pozície, kedy s ním musíme zvládnuť všetky opatrovateľské, ošetrovateľské
či aktivizačné výkony. Podľa Poledníkovej (In Hrozenská, 2008), komunikácia má byť
efektívna, aktívna a pozitívna. Preto musíme siahať nielen po konzervatívnych spôsoboch
komunikácie, ale často i po tých alternatívnych.
Predpokladom úspešnej komunikácie s dezorientovaným klientom je správne rozpoznať
nielen stupeň jeho dezorientácie, ale i to, či ide o dezorientáciu akútnu či chronickú. Akútna
dezorientácia sa dá celkom jednoduchými spôsobmi a metódami eliminovať až premeniť na
stav orientácie. Akútna dezorientácia môže byť spôsobená hypoglykémiou, dehydratáciou,
hypoxiou či infekciou. Riešením fyzického, somatického problému sa stav akútnej
dezorientácie upraví. Čoraz častejšie nám v zariadeniach pribúdajú seniori s chronickou,
dlhodobou a často už nezvratnou dezorientáciou. Na to, aby bola naša komunikácia efektívna
musíme dodržiavať určité pravidlá, ktoré vychádzajú zo špecifických nefarmakologických
prístupov a konceptov, ako je napríklad koncept bazálnej stimulácie, či validácia podľa
Naomi Feil, či psychobiografický model starostlivosti podľa profesora Erwina Bohma.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
129
Základným faktorom všetkých spomínaných prístupov je partnerské a dôstojné nahliadanie na
dezorientovaného človeka, človeka so svojou minulosťou, človeka so svojimi potrebami.
Podľa Mačkinovej a Musilovej (2013) Ľudia s demenciou nie sú schopní bez pomoci svoju
minulosť prehodnotiť. Na to potrebujú pomoc validačného terapeuta. Podľa názoru Naomi
Feil (2015) sa vracajú do minulosti preto, aby tieto nespracované veci vyriešili.
Stav dezorientovaného človeka prechádza istými fázami alebo štádiami, ktoré Naomi
Feil (2015) rozdeľuje takto:
Fáza I: nedostatočná orientácia, čiastočná orientácia, nešťastné rozpoloženie.
Fáza II: dezorientácia v čase – strata kognitívnych schopností a orientácie v časovom slede.
Fáza III: opakujúce sa pohyby – nahrádzajú komunikáciu.
Fáza IV: vegetovanie – úplne stiahnutie sa do seba.
Porozumieť ľudom v týchto štyroch fázach si vyžaduje pochopenie ich symbolov, ako
napríklad symboly – cestovný lístok do minulosti, servítka ako symbol tepla, lásky, bezpečia.
Samozrejmosťou je snaha o adekvátnu, ľudskú komunikáciu až do terminálneho obdobia
života takto chorého človeka. Nikdy nevieme nakoľko nás klient vníma, a preto až do
poslednej chvíle sa k nemu správame tak, ako by nás vnímal stopercentne. Musíme si
uvedomiť, že človek, o ktorého sa staráme nie je len náš dezorientovaný klient, ale i možno
otec, starý otec, kolega, sused, kamarát, dobrý hubár, záhradkár, futbalista. Toto všetko sú
jeho sociálne role, ktoré nám ponúkajú priestor na rozvíjanie tradičnej i alternatívnej formy
komunikácie. Napriek svojej dezorientácii i táto osoba nám zverená do starostlivosti má svoje
vyššie sociálne potreby a potrebuje si ich naplniť. Či je to už potreba byť užitočný, patriť
niekam či milovať a byť milovaný, prijatý, akceptovaný.
Pri nadväzovaní kontaktu, komunikácie s dezorientovaným človekom existujú zásady,
ktoré nám umožnia, čo najlepšie zvládnutie situácie. Ak hovoríme s dezorientovaným
človekom mali by sme komunikáciu nadväzovať pomocou očného kontaktu a iniciálneho
dotyku. Mali by sme mať na zreteli, že človek v strednej až vysokej fáze dezorientácie nás
vníma, len tak dlho, ako s nami dokáže udržať očný kontakt. Iniciálny dotyk nám umožňuje,
aby sme mu jasne dali najavo, že tento čas je vyhradený iba jemu. Práve preto by sme tento
dotyk nemali prerušovať počas celej komunikácie a pri rozhovore či opatrovateľskom výkone
nemali komunikovať s treťou osobou. Len takto sa dezorientovaný človek môže v našej
blízkosti cítiť bezpečne a začať nám dôverovať, a teda i spolupracovať. Aby sme predišli
hnevu, napätiu a zvyšovaniu dezorientácie snažíme sa každý úkon, ktorý s klientom
vykonávame verbalizovať. Nenarábame s ním ako s „dezorientovaným“, ale ako
s rovnocenným partnerom. Pri takýchto úkonoch práce s pacientom je podľa Árpovej (2012)
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
130
empatia uvádzaná ako jedna z komunikačných schopností nie len zdravotníckych
pracovníkov, ale človeka vôbec. Schopnosť vcítiť sa do pocitov, jednania druhej osoby je
požadovanou schopnosťou všetkých zdravotníckych pracovníkov, pretože v kontakte s nimi
sa obvykle pacient (rodič) nachádza v stresovej situácii z neistoty z budúcnosti, psychickej
tenzii z očakávania výsledkov vyšetrení, terapie a podobne. Pri úkonoch napr. osobnej
hygieny s klientom komunikujeme, opisujeme veci, činnosti, pomenúvame ich, pýtame sa či
sú pre neho príjemné. Vo vyšších štádiách dezorientácie si musíme očný kontakt priam
vypýtať. Všetci v tíme, by mali vedieť ako daného klienta oslovujeme, nie je nič zvláštne, že
ženy reagujú skôr na svoje dievčenské meno, než na meno po manželovi, a kde sa u klienta
nachádza miesto iniciálneho dotyku. Dezorientovaní klienti majú radi rituály, štrukturovanie,
v ktorom nachádzajú istotu a pocit bezpečia. Komunikácia podľa Hrozenskej, Dvořáčkovej
(2013) je podávanie informácií, pocitov a citov k druhým. V komunikácii s nimi nejde ani tak
o fakty, ako o emócie a pocity. Preto v prejave klienta sa snažíme nájsť kľúčové slovo
a emóciu, ktorá je za ním. Snažíme sa mu ponúknuť emocionálnu pravdu, napríklad aj tým, že
uznáme pocity tej osoby. Tým že ju chytíme okolo ramien a povieme: „Je to veľmi frustrujúce,
že?“ alebo „Určite sa z toho necítite dobre.“ (Strauss, 2011).
Môžeme pristupovať aj pozitívne: Páči sa vám ak?, Je dobré, keď, Je ťažké, keď...
Nepýtame sa na počet detí a ich mená, ale na to či je dobré mať deti, či sú deti vždy dobré
a pod. S dezorientovaným človekom sa snažíme rozprávať prirodzene, ale jednoducho, jasne
a zreteľne. Musíme si uvedomiť, že človek s demenciou nám rozumie len do takej miery, ako
on sám rozpráva. A čím viac je dezorientovanejší, tým viac my musíme využívať alternatívne
spôsoby komunikácie, napr. komunikácia prostredníctvom spomienok, predmetov, vôní či
obyčajný pobyt v záhrade, ako skvelá možnosť alternatívnej komunikácie.
Odporúča sa sledovať správanie dezorientovaného človeka a nevhodné vzorce
sociálneho správania zmeniť ponúknutím adekvátnej náhrady. Nepáči sa nám, že klient sa hrá
s plienkou? Dajme mu do rúk niečo príjemné, napr. nejaký bezpečný predmet, ktorý
vyberáme pomocou jeho anamnézy. Odporúča sa šatka, kožušina, plyšová hračka.
Nepoužívajme zdrobneniny a infantilnosť v prejave. Neorientujme klienta, ale majme obuté
jeho topánky a nasadené jeho oči. Za hnevom dezorientovaného klienta, hľadajme jeho
neuspokojenú potrebu. Ponúknime satisfakciu jeho pocitom, ak nedokáže pomenovať to, čo
cíti, pomenujme jeho pocity sami.
Častokrát sme svedkom toho, ako dezorientovaný klient už prežíval len „tichú fázu“
svojej staroby. Ak prehovorí, všetci sú prekvapení. Dôvodom prehovorenia je dieťa. Či už
jeho vlastné vnúča, alebo len náhodné dieťa v zariadení či malí škôlkári so svojim
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
131
programom. Ten, o ktorom sme si mysleli, že už nekomunikuje a len si „tvrdohlavo robí
všetko po svojom“, zrazu prehovoril a celkom spontánne, radostne a zrozumiteľne sa
prihovoril dieťaťu. Priveďme teda do sociálnych zariadení deti. Prirodzene, ak prídu deti zo
škôlky prvýkrát vystupovať k dezorientovaným klientom, je prítomný aj strach detí, ako aj
predsudky zo strany rodičov detí a ich učiteľov. Dnes už pozitívne skúsenosti s návštevami
detí v zariadeniach potvrdzujú, že je možné prekonať bariéry a deti sú už pravidelnou a
prirodzenou súčasťou života seniorov v zariadeniach.
Samozrejme aj dezorientovaný človek má potrebu niekam patriť, niečo robiť, byť
v niečom úspešný. I to je jeden z dôvodov prečo by sme ho mali aktivizovať, a to nielen
individuálne ale aj skupinovo. Avšak, aby aktivizácia bola úspešná, skupiny musia byť
homogénne, to znamená, že v skupine musia byť klienti s rovnakou fázou dezorientácie.
Aktivity vyberáme s empatiou a ak nie sme si istý správnosťou výberu, stačí si predstaviť pri
aktivite našich rodičov. Ak je aktivita dôstojná pre nich, tak aj pre našich klientov. Aktivity
postavme na princípe rituálov a štrukturácie. Osvedčili sa kognitívne rehabilitácie, spoločné
zdravotné cvičenia, muzikoterapia, duchovná terapia či ergoterapia. Aktivitu vyberáme
každému klientovi individuálne so zreteľom na jeho zachované schopnosti a zručnosti.
Pri práci s klientom v systéme sociálnych služieb je nevyhnutné brať na zreteľ etický kódex
sociálnych pracovníkov, ktorý vytvára akými rámec dosahovania profesionality sociálnej
práce v praxi. Obzvlášť klienti so špecifickými potrebami sú tí, u ktorých sa musí najviac
dbať na zachovávanie osobnostnej integrity, ľudskej dôstojnosti, sebaurčenia a saturácie
biopsychosociálnych potrieb. Existuje silný vzťah medzi dodržiavaním etického kódexu
a spokojnosťou klientov so sociálnymi službami, čo má následne dopad na zvyšovanie kvality
sociálnych služieb (Ludvigh Cintulová, Beňo, 2017).
Veľkým problémom v pobytových formách starostlivosti je kŕmenie klientov
s dezorientáciou. Keďže sa oslabuje prehĺtací reflex, klient potrebuje najprv mletú, neskôr
mixovanú stravu. Verím, že všade je už minulosťou mixovanie všetkých druhov stravy
dohromady. Mixovať každé jedlo by sme mali zvlášť. Zvlášť mäso, zvlášť prílohu, zvlášť
polievku. Pri kŕmení sa dá veľmi efektívne využiť koncept bazálnej stimulácie, kde sám klient
i vo vysokej fáze dezorientácie je sám aktívny pri príjme potravy. Vďaka správnemu prístupu
lepšie spolupracuje, otvára ústa, uvedomuje si seba. Niekto by mohol namietať, že kŕmenie
klienta nemá nič spoločné s komunikáciou. Nakoniec však zistíme, že u dezorientovaného
klienta ide o celkový prístup, o komunikáciu v tom najširšom zmysle slova.
Práca s dezorientovaným človekom si vyžaduje pracovníka s vysokou dávkou empatie,
ľudskosti a pochopenia. Pri výbere zamestnanca si všímajme najmä tieto atribúty, všetko
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
132
ostatné ho dokážeme naučiť. V zariadení s dezorientovanými klientmi by všetci z personálu,
od vrátnika až po riaditeľa mali ovládať základné princípy a prístupy k špeciálnym potrebám
prijímateľov sociálnych služieb. Pretože starší ľudia, podľa Ondrušovej, sú nielen často
precitlivení na reakcie okolia, ale sa aj horšie adaptujú na nové existenčné podmienky, a tým
je do určitej miery ovplyvnená aj ich komunikácia so sociálnym pracovníkom a vyskytujú sa
bariéry medzi nimi (Ondrušová a kol., 2009). O to viac to platí pre dezorientovaných ľudí.
Záver
Klienti s rôznym stupňom dezorientácie sú súčasťou sociálnych zariadení na Slovensku.
Preto je dôležité, aby sociálni pracovníci sa dobre orientovali v tejto problematike, vzdelávali
sa, vymieňali si skúsenosti, a tak zvyšovali svoju kompetentnosť pre tento špecifický druh
sociálnej služby. Zároveň je potrebné otvoriť sa aj novým technikám práce
s dezorientovanými klientami, ktoré by im pomohli prežiť v zariadení sociálnej služby
kvalitný a dôstojný čas.
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
ÁRPOVÁ, A. The priorities of the doctor´s communication from the parent´s point of view.
In: Clinical Social Work Journal.Vienna Austria. No. 1/2012, page 80. ISSN 2076-9741.
Dostupné na internete: <http://www.clinicalsocialwork.eu/?p=139>.
C. FEIL, N. – DE KLERK,V. 2015. Validácia, Bratislava: Terapeutika, 2015. 186s. ISBN
978-80-971766-1-7.
HROZENSKA, M. 2008. Sociálna práca so staršími ľuďmi a jej teoreticko-praktické
východiská. Martin: Osveta, 2008. 180s. ISBN 978-80.8063-282-3.
HROZENSKÁ,M. – DVOŘÁČKOVÁ,D. 2013. Sociální péče o seniory. Praha: Grada
Publishing, 2013. 191s. ISBN 978-80-247-4139-0.
LUCIA LUDVIGH CINTULOVÁ, PAVOL BEŇO. 2017. Implementácia etického kódexu v
sociálnych službách. In zborník z konferencie zdravotíncke a sociálne problémy 21
storočia 13. Medzinárodná vedecko – odborná konferencia 20 – 22. október 2017, Báčsky
Petrovec, Vojvodina, Srbsko. In Zdravotníctvo a sociálna práca, Vol. 12, 2017. ISSN
1336-9326.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
133
MAČKINOVÁ, M. – MUSILOVÁ, E. 2013. Děti a senioři jako klienti sociální práce. České
Budějovice: Nová Forma, 2013. 178s. ISBN 978-80-7453-310-5.
ONDRUŠOVÁ, Z. a kol. 2009. Základy sociálnej práce. Brno: MSD, 2009. 140s. ISBN 978-
80-7392-109-5.
STRAUSS, C.J. 2011. Rozhovory s ľuďmi chorými na Alzheimerovú chorobu. Bratislava:
Slovenská Alzheimerová spoločnosť, 2011. 94s. ISBN 978-80-970766-6-5.
Kontaktné údaje
Szilvia Buzalová, PhDr.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava
Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce sv. Ladislava Nové Zámky
Slovenská 11, 940 52 Nové Zámky
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
134
Využití videotréninku interakcí v pregraduální přípravě lékařů
Šárka TOMOVÁ, Anna ÁRPOVÁ, Lubomír ŠTĚPÁNEK
Abstrakt
Příspěvek se zabývá uplatněním videotréninku interakcí v pregraduální přípravě lékařů. Užití
této metody má řadu předností, kterých je v maximální míře možné využít při nácviku
komunikačních dovedností. Videotrénink umožňuje studentům prožít reflektivní dialog, v
němž figurují oni sami, nebo jiná osoba. Díky videotréninku interakcí a jeho následné analýze
dochází k posunu v osvojení vybraných komunikačních dovedností.
Klíčová slova
Aktivní naslouchání, Dovednost, Interakce, Lékař, Videotrénink.
Úvod
Dlouhodobým cílem celého systému vysokého školství je kvalita znalostí a dovedností
absolventů v obecném smyslu. Na kvalitě výuky se výrazně odráží i výuková zátěž
vyučujících i studentů. Používání konzervativních výukových metod vede k tomu, že některá
výuka je často vedena příliš formálně, v nadměrných počtech účastníků seminářů, bez
potřebné zpětné vazby, konzultací a průběžné kontroly. Mnohdy frontální styl výuky není
ještě všude nahrazen projektově orientovaným přístupem s důrazem na související měkké
dovednosti, například řízení a management, kooperaci, nebo interpersonální komunikaci
(Matějů, 2009, s. 15; Slavík, 2012, s. 15).
V Národním kvalifikačním rámci terciárního vzdělávání, jsou definovány v sekci
odborných znalostí například tyto výstupy. Absolvent studijního programu při absolvování
prokazuje: široké znalosti a porozumění předmětu a rozsahu daného oboru, široké znalosti
teorií, konceptu a metod oboru, znalostí využití teorií a metod oboru v praxi. V oblasti
odborných dovedností absolvent po absolvování programu umí například: řešit praktické
problémy v oboru, vyhledat, utřídit a interpretovat informace relevantní pro řešení
vymezeného praktického problému, použít některé základní výzkumné postupy oboru atd.
V oblasti obecné způsobilosti je absolvent schopen například: srozumitelně a přesvědčivě
sdělovat odborníkům i laikům informace o povaze odborných problémů a vlastním názoru na
jejich řešení, srozumitelně shrnout, názory ostatních členů týmu, používat své odborné
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
135
znalosti, odborné dovednosti a obecné způsobilosti v alespoň, jednom cizím jazyce,
samostatně získávat další odborné znalosti, dovednosti a způsobilosti také samostatným
studiem teoretických poznatků oboru, blíže na: http://qram.reformy-msmt.cz/.
Komunikace a videotrénink
Komunikace mezi lidmi je dovedností, která se zdá být samozřejmou, neboť se jí učíme
již od útlého věku. Teprve nedorozumění různého druhu nás v průběhu života učí korigovat
tuto samozřejmost. De Vito definuje tuto způsobilost jako znalost, jak komunikace funguje a
umění ji efektivně využívat. Smysluplným požadavkem v oblasti výstupních dovedností
lékaře je schopnost zvládání každodenních interakcí s pacientem, jeho rodinou,
spolupracovníky. Mareš (1990) uvádí, že se studenti všeobecného lékařství setkávají
s tématem komunikace v různé míře ve všech klinických oborech, avšak absentuje zde určitá
syntéza poznatků. Situace vede k tomu, že se student koncentruje na nemoc samu a ze
zorného pole vypadává pacient. Důraz je kladen na biologický, fyziologický přístup k nemoci,
možnosti laboratorních vyšetření, zobrazovacích metod, není však doceněn význam informací
získaných rozhovorem s pacientem. Dochází k nedostatečnému uvědomění si významu, zda
se podaří pacienta získat pro spolupráci, pro dodržování léčebného režimu a zda se vůbec
podaří vysvětlit, co má během terapie dělat a proč to má dělat (Mareš, 1990).
De Vito přirovnává schopnosti komunikace k neustále se rozšiřující zásobě slov.
Techniky zvládání náročných životních situací lékaře posouvají vpřed, obohacují ho. Získané
poznatky mají dalekosáhlý přesah – jsou uplatnitelné ve všech oblastech života. Způsobilého
komunikátora, kterým může kvalitně připravený lékař být, charakterizují tyto zvládnuté
oblasti:
má osvojený obsáhlý arsenál interpersonálních dovedností, který má připraven
k použití podle nastalé situace; tyto techniky vhodně umí použít;
umí vhodně a efektivně komunikovat;
má schopnost logicky a rozumně uvažovat o vhodnosti a adekvátnosti sdělení podle
nastalé situace;
má osvojenu dovednost vhodně komunikovat podle etických a morálních zásad;
má schopnost získávat a udržovat moc a vliv, delegovat moc na druhé;
má osvojenu dovednost aktivního naslouchání (upraveno dle De Vito, 2008, s. 43).
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
136
Video jako prostředek rozvoje komunikačních dovedností
Profesní učení, které je především skloňováno s pregraduální přípravou učitelů, je
chápáno jako sociální proces vázaný na profesní situace. Vezmeme-li v úvahu pregraduální
stupeň přípravy lékařů na jejich povolání, lze se zcela ztotožnit s výše zmíněným výrokem.
Získávání profesních znalostí a dovedností je procesem, při kterém se náplň vyučovacího
procesu stává aplikační situací. Z tohoto vychází i pojetí reflektivního vedení výuky, kde se
studenti učí převážně jednáním. Proces je reflektivní především ze dvou hledisek. Jak uvádí
Janík a kol. (2009, s. 83), „pomáhá studentům profitovat z reflexe v akci, a když to funguje,
podněcuje dialog mezi koučem a studentem, který nabývá reciproční reflexe v praxi.“
Lze si položit otázku, v čem lze spatřovat přínos využití videa ve výuce komunikace
lékařů. Herzig a kol. (2005, s. 56) zdůrazňují, že videotrénink umožňuje studentům prožít
reflektivní dialog, v němž figurují oni sami, nebo jiná osoba. Díky „vidění sebe nebo jiné
osoby“ mohou nazírat na své vlastní jednání a chování s odstupem, konfrontovat je se svými
aktuálními pocity, porovnávat se svými představami a reflektovat je na kognitivní úrovni. Je
doloženo, že využívání videa je efektivní tehdy, když je student předem informován na jaké
parametry hodnocení má zaměřit svou pozornost. Pokud by tomu tak nebylo, účinnost této
metody by byla nízká, jelikož rozprostření pozornosti jedince dle jeho osobního nastavení a
naladění by neumožnilo analýzu objektivních dat. Výzkumné poznatky zabývající se vlivem
videa a jeho účinností ve výuce se shodují, že video „někoho jiného“ se jeví jako vhodnější
pro pozorování modelového jednání, video „sebe sama“ se jeví vhodnějším pro reflektivní
učení, je východiskem pro změnu či rozšíření modelů jednání. Audiovizuální záznam můžeme
považovat za trénink percepce, analýzy a komunikačních zpráv (Valenta, 2010, s. 61).
Videonahrávky je možné využít nejen jako ilustrativní doplněk výuky, ale především, jako
východisko pro intervence, které jsou cestou ke splnění požadovaných kompetencí
absolventů. Prostřednictvím interakce a komunikace mezi lékařem a pacientem sleduje výše
uvedená metoda schopnosti studenta učit se uspokojování základních psychologických potřeb
pacienta: potřebu vztahu - navázat důvěru v lékařskou péči, získat pocit jistoty a bezpečí,
zachování vlastní identity; potřebu kompetence - ponechání možnosti spolurozhodovat o
léčebném postupu, motivace ke změně životního stylu; potřebu autonomie - volby vlastního
aktivního přístupu ve zvládání náročných životních situací (Gillernová, Krejčová a kol., 2012,
s. 64; Mertin a kol., 2012, s. 285).
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
137
Cíl výzkumu
Zjistit vliv komunikační přípravy na rozvoj dovednosti aktivního naslouchání studentů
v rámci volitelného předmětu „Komunikační dovednosti“.
Metodika výzkumu
Výzkumná část videotréninku interakcí probíhala v období akademických let 2010 -
2015. Pro potřeby splnění cíle týkajícího se vlivu videotréninku na rozvoj sledovaných
komunikačních dovedností bylo získáno 102 videozáznamů a jejich hodnocení účastníky
výzkumného šetření. Subjektivní vnímání výstupu bylo respondenty zaznamenáno číselným
označením na stupnici 1 – 5 Likertovy škály.
U porovnání rozdílů mezi průměrnou úrovní komunikačních dovedností studentů
měřených z videozáznamů před a po absolvování výuky komunikace je volena analýza
rozptylu dvojného třídění, kde ošetřením je fáze výuky (pre vs. post), resp. rok výuky
(2010/11 až 2014/15).
Sledovanými komunikačními dovednostmi v rámci strukturovaného pozorování byla,
kromě jiných, dovednost aktivního naslouchání, označenou jako komunikační dovednost
KD I, která byla dále stratifikována. Zhotovením videozáznamů komunikačních situací a
jejich analýzou bylo zjišťováno, zda došlo u studentů k posunu vybraných komunikačních
dovedností.
Charakteristika výzkumného vzorku
Výzkumný soubor tvořili studenti 2. ročníku magisterského studijního programu
Všeobecného lékařství na 2. lékařské fakultě Univerzity Karlovy v Praze v období let 2010 –
2015, kteří si zvolili na základě vlastního rozhodnutí ve svém rozvrhu a pro daný akademický
rok volitelný předmět s názvem „ Komunikační dovednosti“.
Vybrané výsledky výzkumného šetření
Na tomto místě uvádíme vybrané výsledky výzkumného šetření, týkající se zjišťování
posunu verbální stránky dovednosti Aktivního naslouchání. Výsledky jsou znázorněny ve
formě grafu, jednak před a po výuce předmětu (Obr. 1) a v grafu, který vystihuje srovnání
střední hodnoty mezi jednotlivými akademickými ročníky (Obr. 2).
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
138
Komunikační dovednost IA: Aktivní naslouchání - verbální stránka
95 % konfidenční interval pro průměrnou hodnotu pre je 2.44 (2.42; 2.45) a post je 3.32 (3.31;
3.33); dále pro jednotlivé ročníky výuky.
Obr. 1 Rozdíl v komunikačních dovednostech kategorie IA pre a post (Zdroj: Autor)
Po absolvování výuky volitelného předmětu „Komunikační dovednosti“ došlo k
signifikantnímu nárůstu průměrné hodnoty komunikačních dovedností kategorie IA, p <
0,00001.
Obr. 2 Porovnání komunikačních dovedností IA v jednotlivých letech (Zdroj: Autor)
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
139
Obrázek vyjadřuje, že mezi jednotlivými ročníky výuky nebyl nalezen statisticky významný
rozdíl, střední hodnota bodového hodnocení úrovně komunikace IA je tedy napříč ročníky
podobná, p = 0,415.
Závěr
Připravenost, pohotovost, účinné jednání a chování může být samozřejmě získáno
zkušenostmi, nicméně je to proces dlouhodobý, a pokud vezmeme v úvahu požadavky na
výstupní dovednosti lékařů po absolvování vysokoškolského studia, pak je oprávněná naše
snaha lékaře připravit již během pregraduální přípravy a pomoci jim se na situace připravit a
upevnit určité modely jednání a chování. Jak uvádí Valenta (2006, s. 14 - 15) základními cíli
v rozvoji osobnostních a sociálních dovedností studenta, jsou například sebepoznání,
sebeporozumění, vytváření příznivých mezilidských vztahů, rozvoj komunikačních
dovedností, rozvoj kooperace, akceptace odlišných názorů, přístupů, uvědomění si mravního
rozměru komunikační situace a další. Vezmeme-li v úvahu výše uvedené cíle osobnostního a
sociálního rozvoje jedince a přičteme-li k uvedeným morální rozměr interakce lékař pacient a
další, pak lze videotrénink interakcí považovat za vysoce užitečný nástroj v rozvoji
dovedností, jelikož zprostředkuje detailní záznam v posunu daných dovedností. Metoda VTI
učí studenty principům úspěšné komunikace tím, že nalézá úspěšné verbální i neverbální
prvky komunikace v jednání jedince (Gillernová, Krejčová, 2012). I u studentů všeobecného
lékařství v pregraduální přípravě lze konstatovat, že nácvik komunikačních dovedností
probíhá efektivně, uskutečňuje-li se za příjemného emočního naladění. Atraktivním tématem
se stává problém nebo situace, na které jsou studenti sami zainteresováni, kde cítí sami
potřebu problém zvládnout a vyřešit. Tvůrčí přístup řešení situací vyžaduje od studenta hledat
způsoby řešení v souladu s potřebami pacienta, analyzovat situaci hledáním nových
informací, logických souvislostí poznatků medicínských oborů.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
140
Seznam použité literatury a informačních zdrojů
DE VITO, Joseph. 2008. Základy mezilidské komunikace. 6. vyd. Praha: Grada, 2008. 512 s.
ISBN 978-80-247-2018-0.
GILLERNOVÁ, Ilona – KREJČOVÁ, Lenka a kol. 2012. Sociální dovednosti ve škole. 1.
vyd. Praha: Grada, 2012. 248 s. ISBN 978-80-247-3472-9.
HERZG, Bardo – GRAFE, Silke - REINHOLD, Peter. 2004. Reflexives Lernen mit digitalin
Video – zur Auseinandersetzung mit them teorie-Praxisverhältnis in derLehrerausbildung.
In WELZEL, Manuela – STADLER, Helga. Nimm´ doch mal die Kamera! Nutzung von
Video für die Professionalisierung in der Lehrerausbildung. Munster: Waxmann, 2004. s.
45 – 64.
Individuální projekty národní pro oblast terciárního vzdělávání, výzkumu, vývoje a inovací:
Q-ram. Ministerstvo školství, mládeže a tělovýchovy [online]. Praha, 2012 [cit. 2017-11-
06]. Dostupné z: http://qram.reformy-msmt.cz/
JANÍK, Tomáš. 2009. Možnosti rozvíjení didaktických znalostí obsahu u budoucích učitelů.
Brno: Paido, 2009. 150 s. ISBN 978-80-7315-176-8.
MAREŠ, Jiří – CHROBÁK, Ladislav. 1990. Výcvik budoucích lékařů v komunikování
s nemocnými. Lékařské zprávy, LF UK Hradec Králové, roč. 35, č. 9-10, s. 275 – 281.
ISSN 0457-4206.
MATĚJŮ, Petr. 2009. Bílá kniha terciárního vzdělávání. Praha: Ministerstvo školství,
mládeže a tělovýchovy, 2009. 81s. ISBN 9788025445198.
MERTIN, Václav – KREJČOVÁ, L. 2012. Metody a postupy poznávání žáka: pedagogická
diagnostika. 1. vyd. Wolters Kluwer ČR, 2012. 344 s. ISBN 978-80-7357-679-0.
SLAVÍK, Milan. 2012. Vysokoškolská pedagogika. 1. vyd. Praha: Grada, 2012. 256 s. ISBN
978-80-247-4054-6.
VALENTA, Josef. 2006. Osobnostní a sociální výchova a její cesty k žákovi. 1. vyd. Kladno:
Aisis, 2006. 226 s. ISBN 80-239-4908-X.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
141
Kontaktné údaje
Šárka Tomová. PhDr. Ph.D.
Ústav ošetřovatelství
2. lékařská fakulta Univerzita Karlova Praha
V Úvalu 84
15006 Praha
Anna Árpová, PhDr. PhD.
Ústav sociálnych disciplín
VŠZaSP sv. Alžbety
Nám 1.mája 1
Bratislava
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
142
Sociálna medziľudská komunikácia a jej trendy
Zuzana Wirtz
Abstrakt
Príspevok je zameraný na význam komunikácie v sociálnom prostredí. Komunikácia patrí
medzi prirodzené dorozumievanie sa medzi ľuďmi, a bez jej trendov sa v súčasnosti akosi
ťažko zaobídeme. Príspevok v krátkosti zhŕňa teóriu komunikácie, vysvetľuje čo je sociálna
komunikácia, kde všade sa používa. Ďalej sa dozvedáme v krátkosti o histórii komunikácie,
kde všade, a ako sa používala, jej vývoj a trendy do dnešného dňa. Aj výdobytky globalizácie
komunikácie majú svoje pro a proti, tak ako každá minca má dve strany, na jednej strane
uľahčujú, zrýchľujú a zjednodušujú komunikáciu a prenos informácií na druhej strane
vznikajú problémy s komunikáciou zoči –voči čo badáme na mladšej generácií.
Nezabudnime, že zlá, či nevhodná komunikácia tvorí až 90% konfliktov, ktorým sa dá vyhnúť
a to správne zvolenou komunikáciou, obojstranným načúvaním a spätnou väzbou.
Kľúčové slová
Sociálna. Komunikácia. Trendy.
Interpersonálma teda sociálna komunikácia
je vzájomná komunikácia medzi dvoma alebo viacerými ľuďmi, ktorá prebieha ústnou
alebo posunkovou formou.
Má iné charakteristiky a riadi sa inými pravidlami ako písomná alebo činná
komunikácia. K hlavnej úlohe tekejto komunikácie patrí odovzdávanie informácií. Efektívna
medziľudská teda interpersonálna komunikácia si vyžaduje určitý tréning a ovládanie
základných pravidiel.
Týmito základnými pravidlami interpersonálnej komunikácie sú tieto tri pravidlá:
v inerpersonálnej komunikácií nie je možné nekomunikovať
v inerpersonálnej komunikácií nekomunikujeme len slovami
v inerpersonálnej komunikácií sú vždy aktívne obidve strany, a to odosielateľ
a prijímateľ informácie.
Preto môžeme hovoriť, že ide o verbálnu a neverbálnu komunikáciu, ktorá vo
všeobecnosti môže prebiehať na formálnej, alebo na neformálnej úrovni pri ktorej
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
143
komunikujeme slovnou zásobou, čiže verbálne a neverbálne tkz. inou formou. K verbálnej
komunikácií patrí predovšetkým rozhovor preostrednícvom ktorého si jednotlivci vymieňajú
alebo získavajú nové informácie alebo doplňujú názory. Existuje viacero druhov verbálnej
komunikácie od monologu cez dialog, rozhovor, konzultáciu, poradu, pojednávanie,
konferenciu, konverzáciu diskusiu a rôzne iné druhy verbálnej komunikácie. Medzi verbálnu
komunikáciu patrí aj písaný text, čo znamená, že aj komunikácia písomnou formou alebo E-
mailovou formou patrí do verbálnej komunikácie.
Neverbálna komunikácia je oveľa komplexnejšia ako verbálna kedže ide o celý proces
komunikácie ktorý prebieha vždy a to si ani neuvedomujeme. Člove komunikuje neustále ak
je v interakcii s inými osobami a to či už len pohľadom na neho alebo pohľadom na
okoloidúceho alebo na pracovnej porade, v škole, v rodine proste všade kde človek nie je sám.
Tákýto typ komunikácie je vedomí ale aj podvedomí. Človek komunikuje celým telom,
pohľadom, mimikou, postojom a vysielaním a prijímaním vlastnej či cudzej energie.
Neverbálna komunikácia sa využíva najmä v ceremoniáloch ako privítanie lúčenie a pri
rôznych rituáloch, pri propagande či masových stretnutiach, demonštráciách, v umení ako
balet, tanec a iné.
Využitie neverbálnej komunikácie:
podporuje reč
nahrádza reč
vyjadruje emócie
jednotlivec sa pomocou nej prezentuje
Komunikácia sa nielen rozlišuje svojim spôsobom a delenia a foriem, ale na jej
odlišovanie môže vplývať aj samostatná situácia, ktorá vzniká bezprostredne pri komunikácií.
Druhy neverbálnej komunikácie:
paralingvistika (tón hlasu, zafarbenie, intonácia, tempo reči...),
mimika (výraz tváre),
gestikulácia (pohyby rúk),
haptika (dotyky rúk,)
posturika (držanie tela a postoj),
kinezka (pohyby tela),
proxemika (priestorová vzdialenosť medzi komunikujúcimi).
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
144
Každý človek v každej situácií komunikuje inak či už ide o prostredie alebo o rôznych
účastníkov pri komunikácií. Takúto komunikáciu tiež delíme do nasledujúcich druhov podľa
typov prostredia a rolí v ktorých sa nachádzajú ako napríklad:
interkulturálna komunikácia
komunikácia prostredníctvom masmédií
komunikácia človeka v dave
komunikácia pri obchodovaní ako uzatvorenie zmluvy a iné
formálna riadená komunikácia v malej skupinke tkz. porada
neformálna neriadená komunikácia v malej primárnej skupine napr. rodina, príbuzní
jednostranná komunikácia s rozdielnymi rolami ako napr. interview, prijímací pohovor
súkromná komunikácia partnerov, či členov rodiny na verejnosti
intímna párová komunikácia v súkromí medzi partnermi, manželmi atď.
Sociálna komunikácia bezprostredne prebieha v sociálnych vzťahoch v spoločenských
vzťahoch, ktoré vznikajú medzi ľuďmi v procese ich činnosti. Zahŕňajú vzťahy politické,
ekonomické, právne a mravné. Z pohľadu pedagogickej psychológie ide o vzťahy
a komunikáciu medzi žiakmi v triede, medzi žiakmi a učiteľmi, medzi učiteľským kolektívom
teda kolegami kolegyňami a inými pracovníkmi inštitúcie.
Sociálna komunikácia prebieha aj v inej sociálnej skupine ktorú tvorí zoskupenie ľudí,
ktorí majú rovnaké vedomie a cítenie vzájomnej spolupatričnosti, spoločné cieľe a hodnoty.
Iným znakom takejto skupiny je organizovanosť, podpora a časté kontakty.
Do takýchto skupín sa radia napr. rodina, trieda v škole, pracovníci určitého oddelenia
v zamestnaní, členovia Červeného kríža, členovia rôznych organizácií atď.
Do sociálnej skupiny nepatria napr. ľudia čakajúci na zastávke MHD, cestujúci
v dopravných prostriedkoch, vlakoch a lietadlách, obecenstvo na koncertoch divadlách
v kinách a ani deti na ihriskách.
Komunikácia
patrí medzi prirodzené dorozumievanie medzi ľuďmi a bez jej trendov sa v súčasnosti
sa akosi ťažko zaobídeme.
Povedzme si stručne niečo o historii komunikácii, o jej cieľoch, vývoji a trendoch.
Ľudia mali potrebu sa dorozumievať a posielať si správy. V krátkosti si zhrnieme
spôsoby komunikácie a posielanie správ v minulosti.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
145
Medzi najstaršiu komunikáciu a posielanie správ patrili Signály ohňa. Podobne aj
indiánske tam-tamy slúžili na odovzdávanie jednoduchých signálov. Tieto správy chránili
obyvateľov indiánskych kmeňov či osád od útoku nepriateľa.
Ďaľším vynálezom bola Optická telegrafná stanica.
Na prelome storočí dochádza k dôležitému objavu, objavu elektrického prúdu
Allessandrom Voltom v roku 1799 a s ním objav elektrického a chemického telegrafu.
Samuel Breese Morse profesor umenia na Univerzite sa zaslúžil, že sa telegraf za
krátky čas rozvinul tak, že onedlho spájali telegrafné linky všetky mestá a kontinenty.
Na komunikáciu sa dodnes používajú aj rôzne abecedy ako v písomnej forme tak aj
v signalizačnej podobe.
Medzi takéto signalizačné abecedy patrí Vlajková abeceda, ktorá je využívaná
napríklad v námorníctve a to napriek existencii rádiového spojenia. Dodnes sa používa. Ide o
súbor malých farebných vlajočiek, ktoré sa vyťahovali na sťažeň a lode sa takto mohli
dorozumievať medzi sebou navzájom, alebo s prístavom.
Iným, podobným systémom bolo použitie vlajok, ktoré boli rovnaké a boli len dve.
Signalizujúci človek ich držal v rukách a polohou ramien postupne vytváral pozície ktorým
boli priradené jednotlivé znaky abecedy. Tento druh abecedy sa volá Semafórová abeceda,
takéto vlajkové signály sa používali na vojenských lodiach. Aj keď už takúto signálnu
abecedu na prenos dlhších správ nepoužíva nikto, napriek tomu aj dnes sa podobné signály
používajú napríklad na signalizáciu pri riadení lietadiel na lietadlových lodiach.
Mobilné telefóny – pokrok alebo záhuba komunikácie
Až v 19- tom storočí nastal prevrat v komunikačnej technike a to objavom prvých
rádiotelefónov v USA v roku 1940. Rádiotelefóny sa totiž nepripájali do telefónnej siete. Prvý
telefón, ktorý možno nazvať mobilným, bol vyskúšaný švédskou políciou v roku 1946. Prvé
ústredne i mobilné zariadenia, ktoré umožňovali priame vytáčanie telefónneho čísla, prišli na
trh až v roku 1950. Skutočný boom mobilného telefonovania však mohol nastať až v
deväťdesiatych rokoch – po príchode sietí druhej generácie. Siete druhej generácie sa stali
úplne masovou záležitosťou. V súčasnosti totiž vlastní mobilný telefón viac ako polovica ľudí
od 5 do 55 rokov v Európe, bohatších častiach Ázie, Austrálii i USA. Aby sme boli presnejší
– vo februári 2004 používala sieť GSM presne miliarda ľudí.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
146
Príchodom mobilnej komunikácie prišla aj počítačová modernizácia a neskôr
globalizácia informácií. Trendmi sa stali inovatívné technológie. Smartfóny a mobilný
internet už zmenili formu komunikácie a vyhľadávania informácií.
Drvivá väčšina populácie komunikuje cez sieťovú komunikáciu, a to prostredníctvom
rôznych aplikácií a iné. Listy a pohľadnice nahradil E- mail. Na komunikáciu sa využívajú
aplikácie ako Viber, Whats up na posielanie správ a najnovšie trendy medzi mládežou sa
stáva telefonovanie pomocou nahrávania správy a následného odosielania.
Spomeňme len rôzne zoznamovacie stánky na Slovensku ako Booom, Badoo a Azet,
ktoré slúžili na zoznamovanie, chatovanie, či na krátenie si dlhej chvíle. Neskôr ich nahradil
celosvetový FaceBook. Facebook pôvodne slúžil na prepájanie priateľov z celého sveta,
s ktorými je možné ihneď komunikovať, posielať správy cez messenger, preposielať si fotky,
či publikovať rôzne články, nápady, posielať on-line gratulácie k sviatkom, zdielať rôzne
názory či lajkovať (like) iné články, fotky a názory. Snapchat bol veľmi obľubený medzi
mladým ľuďmi keďže umožňoval posielať správy a krátke videá, ktoré následne po zhliadnutí
alebo vypočutí zmizli a nemohli byť skopírované a ani reprodukované. Takto sa človek cítil
viac v anonymite. Onedlho bol Snapchat vytlačený Instagramom, ktorý pôvodne slúžil ako
on-line foto album na ukladanie a zdielanie fotografií, ale následne sa rozšírili jeho možnosti
používania ako napr. vytvárania stories a posielanie správ ktoré sa po zhliadnutí vymazali
čím nahradili snapchat. K takejto on-line komunikácii patrí aj inovácia slov, názvov a iných
vetných spojení v rozličných jazykoch a skratkách. Na porozumenie ústavične sa vyvíjajúcej
technike komunikácií boli vydané rôzne slovníky významov ako „otvorený slovník skratiek.“
Od roku 2015 stúpla popularita tzv. vloggerov, teda video bloggerov, ktorí pôsobia
väčšinou v prostredí najväčšej siete YouTube. Mnohým vloggerom sa už i na Slovensku
podarilo úspešne presadiť v šoubiznise, spomeňme len „Som Čarovný“, alebo fenomén
„Evelyn“, On-line sa bude približovať k off-line. Ľudia stále potrebujú reálnych ľudí, niekoho
ako sú oni sami, niekoho, kto povstal z davu.
Aj výdobytky globalizácie komunikácie majú svoje pro a proti, tak ako každá minca má
dve strany, na jednej strane uľahčujú, zrýchľujú, zjednoduchšujú komunikáciu a prenos
informácií na druhej strane vznikajú problémy s komunikáciou zoči – voči.
Nezabudnime, že zlá, či nevhodná komunikácia tvorí až 90% konfliktov, ktorým sa dá
vyhnúť správne zvolenou komunikáciou a obojstranným načúvaním a spätnou väzbou.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
147
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
PÚCHOVSKÝ S, IMREOVÁ M., 2016. Sociálna a medziľudská komunikácia, soc, vztahy
a soc. skupiny
Bruno,T., Adamczyk,G., Řeč těla. Praha, Grada Publishing, 2005, ISBN 80-247-1313-6
ŠATÁNEK, J., Komunikácia v rodine. Banská Bytrica : Univerzita Mateja Bela, 2004. ISBN
80-8055-981-3.
Iné zdroje
https://archiv.inet.sk/11419-strucna-historia-telegrafu.html
www.1sg.sk/www/data/01/projekty/2008_2009/...a.../historia_komunikacie.html
vedanadosah.cvtisr.sk/historia-bezdrotovej-komunikacie-siaha-az-na-slovensko
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
148
Jazyk anatómie tela ako komunikačný nástroj obetí sexuálnych trestných
činov
Ivana Toman Čergeťová & Slavomír Šamin
Abstrakt
Pochopenie vnútorného prežívania obetí sexuálnych trestných činov z pohľadu integrácie tela
a psychiky je kľúčovým aspektom zníženia ich viktimácie. Ozrejmenie a vysvetlenie procesu
vzniku a budovania kognitívnych omylov – iracionálnych presvedčení – u obetí a ich
osobnostných charakteristík napomáha k adekvátnej vzájomnej komunikácii s orgánmi
činnými v trestnom konaní. Z hľadiska psychologickej terapeutickej praxe je pohybová
terapia spôsobom, ktorý nám napomáha nazerať na emočnú zložku osobnosti cez anatómiu
tela. Liečba traumy spôsobenej páchateľom sexuálneho trestného činu je vďaka nazeraniu na
obeť cez telesnú schému a fyzické prežívanie účinnejšou metódou odstraňovania
komunikačných bariér u obetí a taktiež vulnerabilných skupín v percepcii bezpečia
a kriminality.
Kľúčová slová
Emočná anatómia, iracionalita, pohybová terapia, sexuálny trestný čin, trauma.
Úvod
Ľudské telo je komunikačným nástrojom, ktorý sa dostáva neustále do popredia
terapeutických psychologických metód. V súčasnej dobe evidujeme trend, že spoločnosť je
výrazne ohraničená verbálnym spôsobom komunikácie. Emočná anatómia a pohybová terapia
ako spôsob rozhovoru s klientom pri liečení psychofyziologickej traumy sú účinnými
metódami riešenia komunikačných bariér u obetí sexuálnych trestných činov.
Praktická integrácia týchto metód v procese vyšetrovania sexuálnych trestných činov
napomáha v komunikácii a liečbe traumatizujúcich zážitkov. Zároveň je výnimočným
forenzným činiteľom pri samotnom odhaľovaní a objasňovaní trestných činov so sexuálnym
motívom. Pre orgány činné v trestnom konaní a najmä však pre súdy (rozhodujúce o priznaní
náhrady škody za nemajetkovú ujmu) je kľúčové vnímať emočnú podstatu traumy, na základe
ktorej došlo k sexuálnemu trestnému činu. Významným aspektom je práve vnímanie situácie,
či obeť ako taká sama vytvorila kriminogénne faktory pre spáchaný trestný skutok. Vo
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
149
väčšine prípadov si ich obeť kladie sama za vinu, čo z psychologického hľadiska môžeme
vysvetľovať ako iracionálne presvedčenie o realite.
Emočná trauma u obetí sexuálnych trestných činov
Pre účely pochopenia témy našej problematiky je potrebné si popísať obeť v zmysle
Trestného poriadku SR (2005). V tomto ponímaní ju definujeme ako osobu, ktorej bolo
trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo boli
porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Obeť ako poškodený má
právo vyjadriť sa, či súhlasí s trestným stíhaním, má právo uplatniť nárok na náhradu škody,
robiť návrhy na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie, predkladať dôkazy, nazerať do
spisov a preštudovať ich, zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí
konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom, má právo záverečnej reči a právo podávať opravné prostriedky v rozsahu
vymedzenom týmto zákonom. Poškodený má tiež právo sa kedykoľvek v priebehu trestného
konania informovať o stave trestného konania. Informáciu poskytne orgán činný v trestnom
konaní alebo súd, ktorý vo veci koná; na tento účel sa poškodenému poskytnú potrebné
kontaktné údaje. Informácia o stave konania sa neposkytne, ak by poskytnutím takej
informácie mohol byť zmarený účel trestného konania podľa § 46 Trestného poriadku SR.
V prípade obetí sexuálnych trestných činov zohľadňujeme ujmu na zdraví a morálnu ujmu.
Významným spôsobom je problematika obete riešená v Zákone č, 274/2017 Z.z. o obetiach
trestných činov, ktorý bol prijatý 15-11-2017 s účinnosťou od 01-01-2018 a jeho návrh bol
pripomienkovaný nielen Generálnou prokuratúrou SR, ale aj neziskovými organizáciami
zameranými na pomoc obetiam trestných činov.
Emočná trauma má podstatný vplyv nielen na obeť, ale aj na možnosti objasnenia
trestnej činnosti. V mnohých prípadoch obeť – poškodený – odmieta spolupracovať s orgánmi
činnými v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“). Dôvody k takémuto správaniu sú rôzne,
avšak veľmi úzko môžu byť spojené s iracionálnymi presvedčeniami (DiGiuseppe, 1986) zo
strany obete, ktoré sú podporované jeho okolitým prostredím. Prejavom môžu byť strach
z odmietnutia a zosmiešnenia (Ellis, 1980) zo strany okolia, ktoré je spojené s kognitívnym
spracovaním a hodnotením vzniknutej situácie a s jej emočným prežívaním zo strany obete.
Inými prípadmi sú tie, kde je na obeť vyvolávaný sociálny tlak z rodinného prostredia a
rodina často obeť presviedča, aby sa s ujmou zmierila a nespolupracovala s OČTK.
S takýmito prípadmi sa v praxi stretávame najmä u sexuálne motivovaných trestných činoch
minoritných skupín obyvateľstva. Situácia je o to ťažšia, ak obeť po ataku odstráni stopy
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
150
(najčastejšie na tele alebo na odeve) v úmysle odstrániť následky traumy. Takýmto konaním
zároveň znemožní prípadnú identifikáciu páchateľa.
Sexuálne trestné činy sú veľmi špecifickou skupinou emočne traumatických zážitkov.
V kontexte Trestného zákona SR je možné za sexuálne trestné činy považovať znásilnenie
(podľa §199), sexuálne násilie (podľa §200), sexuálne zneužívanie (podľa §201a, §201b,
§202) a neštandardne aj súlož medzi príbuznými (podľa §203), kde obeť môže byť zároveň
páchateľom (tzn. poškodeným je verejný záujem a nie jednotlivec – subjektom tejto skutkovej
podstaty je ochrana spoločnosti pred nebezpečenstvom rodenia detí s postihnutím, ktorého
príčinou by bolo plodenie detí medzi pokrvnými príbuznými).
Trauma u obete môže byť z pohľadu trestného práva charakterizovaná ako pociťovaná
ujma na zdraví (poškodenie zdravia, ohrozenie zdravia života až smrť), psychická ujma
(prejavujúcu sa po atakoch na ľudskú dôstojnosť, ktorá je následkom protiprávneho konania
páchateľa) alebo materiálna škoda. Často sa stretávame s ich kombináciou, pričom v
ponímaní trestnoprávne relevantných otázok je hlavným skúmať ujmu na tele a až potom
psychickú ujmu. Postup OČTK je preto zameraný najmä na zaisťovanie stôp na tele, pričom
psychická ujma nie je zo strany OČTK zohľadnená. V prípade neosobného a chladného
prístupu osoby prvého kontaktu – policajt na stálej službe, vyšetrovateľ či poverený príslušník
policajného zboru, lekár na vyšetrení – môže obeť odmietnuť spolupracovať. Dôvodom jej
demotivácie ku kooperácii môžu byť práve iracionálne presvedčenia, ktoré obeť prijíma bez
logicko-racionálneho rozboru situácie pod vplyvom emócií (Kondáš & Kordačová, 2000).
V prípade, ak sa jedná o osobnosť s narušenou vzťahovou väzbou (Bowlby, 2010), môžeme
očakávať nestabilné rodinné prostredie, ktoré zvyšuje štrukturálnu vulnerabilitu obete voči
emočnej traume a jej následkom (Bradley, 2002). Nedostatočná sociálna opora (Mareš, 2002)
neochotu obete spolupracovať prehlbuje a v mnohých prípadoch dokonca priamo podnecuje.
Takáto obeť zväčša zaujme obranný postoj, ktorý nie je prospešným pre objasnenie trestného
činu OČTK. Nezanedbateľnou skutočnosťou pre spoluprácu obete s OČTK je aj
nevyhnutnosť opakovať úkony trestného konania (opakovane sa podrobovať výsluchom, či
zúčastniť sa rôznych znaleckých vyšetrení), čím dochádza k výraznejšej traumatizácii
a viktimizácii obete. Štandardne sa obeť – poškodený musí zúčastniť na úkonoch trestného
konania aspoň štyrikrát: pri podávaní trestného oznámenia, po začatí trestného stíhania, po
vznesení obvinenia a na koniec ešte aj pred súdom na hlavnom pojednávaní.
Osobitnou kapitolou sú trestné činy páchané v domáckom prostredí (o to viac
protiprávne konanie so sexuálnym motívom), kde obeť podáva trestné oznámenie až po tlaku
okolia, ale najčastejšie OČTK konajú z úradnej moci („ex offo“) na podklade podaní
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
151
zdravotníckych zariadení či orgánov sociálnej kurately. Dovolíme si dotknúť sa aktivity
páchateľa týchto trestných činov, ktoré sa v právnom poriadku SR rozdeľujú na trestné činy,
kde sa od páchateľa vyžaduje aktívny – násilný prístup v úmysle dosiahnuť sexuálne
uspokojenie (trestný čin znásilnenia a sexuálneho násilia). Protipól tvoria trestné činy
sexuálneho zneužívania (viaceré formy), kde sa páchateľ dopúšťa trestnej činnosti v podstate
so súhlasom obete (niekedy je súhlas daný z dôvodu rozumovej nevyspelosti zapríčinenej
vekom) alebo potom, čo páchateľ zneužije svoje postavenie alebo status (učiteľ vs. žiak,
chovanec v ústave vs. vychovávateľ). V prípade dominantného postavenia páchateľ v jeho
vnímaní skutočnosti nerobí nič zlé, pretože z jeho pohľadu nenúti obeť k sexuálnemu aktu.
K vyššie uvedenému je možné uviesť, že v ponímaní minority sa niektoré sexuálne trestné
činy nepovažujú za niečo protiprávne. Častým protiprávnym konaním sú prípady, kedy dôjde
k dobrovoľnej súloži mladistvého páchateľa (starší ako 15 rokov) s osobou mladšou (pod 15
rokov). Celá súlož prebehne na báze dobrovoľnosti a OČTK sa o uvedenom konaní dozvedia
najčastejšie až na podnet sociálnej kurately (ak dôjde k tehotenstvu maloletej).
Psychická emočná trauma obete, ktorá pri takýchto trestných činoch vzniká, môže mať
za následok krátkodobé zlyhanie alebo dlhodobú dysfunkciu emočného regulačného systému
vo forme afektívnych porúch ako depresie, úzkostnej poruchy, mánie či samotnej
posttraumatickej stresovej poruchy (Hašto, 2005). Emočné napätie, ktoré je zaznamenané
a kumulované v pamäti tela (Rothshild, 2007) je obtiažne u obetí uvoľňovať a spracúvať už
počas prvých krokov trestného konania a teda obeť opakovane prežíva psychickú traumu,
ktorá je spojené s jeho ujmou.
Emočná anatómia a pohybová terapia
Vo vývinovej psychológii je bezpečie jedným zo základných prvkov potrebných
k zdravému progresu a prekonávaniu prekážok. Z pohľadu frekvencie páchaných sexuálnych
trestných činov je vnímanie bezpečia a jeho hodnoty významnejšie najmä u žien (Callanan &
Teasdale, 2009). Práve ženy a seniori sú vulnerabilnými skupinami v percepcii bezpečia
(Kentoš, 2014) a stávajú sa častejšie obeťami trestných činov (tzv. viktimizačná teória), čo je
spojené aj väčšou mierou fyzickej zraniteľnosti (Johansson, Laflamme, & Eliasson, 2012).
Túto podporuje aj psychické nastavenie osobnosti ako sú negatívne emócie a iracionalita.
Iracionálne presvedčenia ako kognitívny omyl v myslení sú spojené s osobnostnými črtami
ako sú úzkostlivosťou a neuroticizmom (Kondáš & Kordačová, 2000). Ľudia tohto typu
myslia tzv. sebapoškodzujúcim spôsobom a neprimeranou interpretáciou prežívaných situácií.
Bezmocnosť a exterálna vulnerabilita (zložky iracionálneho myslenia) sa preukazujú ako
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
152
výrazne signifikantné komponenty vnímaného bezpečia, rizika a strachu z kriminality. Tieto
často vedú až k paradoxnému rozhodnutiu stať sa držiteľom zbrane. Takmer 77% týchto osôb
sa stalo niekedy v minulosti obeťou trestného činu, nie však sexuálneho útoku (Kentoš,
2014).
Dominujúce pocity viny u obetí sexuálnych trestných činov sa vyskytujú najmä
v prípadoch vzťahového znásilnenia (Čirtková, 2004), kedy medzi obeťou a páchateľom
existoval vzťah. V prípade útočného znásilnenia (Silverman, in: Čirtková, 2004) dochádza
k prežívaniu intenzívneho strachu, pričom okrem tejto emócie obeť prežíva vo výraznej miere
bezmocnosť, hnev, poníženie a hnus. Pri chápaní bezprostredných následkov sexuálnych
trestných činov („rape trauma“) dochádza z právneho hľadiska k posudzovaniu správania sa
obete pred útokom a identifikovaniu chybného významu páchateľom. Kľúčovým parametrom
pri komunikácii obete s OČTK je samotné vnímanie obete a jej sebaobrazu o sebe. Tento je
úzko spojený s častými iracionálnymi presvedčeniami (Kondáš & Kordačová, 2000) o tom, že
obeť vníma seba samu ako tvorcu kriminogénnych faktorov podnecujúcich na nej spáchaní
sexuálny trestný čin. Tento postoj obete samej k sebe by nemal byť podporovaný okolím a ani
OČTK.
Potreba prežívania fyzického a psychického bezpečia je z pohľadu obete veľmi vysoká.
Napriek tomu dochádza zo strany OČTK u viac ako 30% obetí ku sekundárnej viktimácii,
pričom zo strany znalcov – psychológ, psychiater, gynekológ – až u 70% obetí a zo strany
rodiny a známych u 20% (Čírtková & Vitoušová, 2007), čo podnecuje prehlbovanie emočnej
traumy obete a vznik postraumatickej stresovej poruchy. Psychologické súvislosti spojené
s vnímaním bezpečia (Kentoš, 2014), rizík a strachu z kriminality spájame s konceptom
vzťahovej väzby (Bowlby, 2010), ktorý nám napomáha pri tvorbe racionálnych mentálnych
schém. Vplyvom prežitej traumatickej udalosti prevláda u obete emocionálne
vyhodnocovanie reality. Podporou a budovaním sociálnej opory zo strany OČTK môže dôjsť
k zníženiu viktimácie obete, k čomu nám napomáha práve koncept prežívania bezpečia
pomocou pohybovej terapie.
Vo všeobecnosti odlišujeme terapie na verbálne a neverbálne. S využitím
Weizsäckerových kruhov (von Weizsäcker, 1939) môžeme ľahko definovať toto rozdelenie.
Verbálna terapia sa v celom jeho procese zameriava prevažne na hovorenie a myslenie. Klient
reaguje na podnet (resp. otázku) terapeuta, ktorý očakáva jeho určitú reakciu, zväčša vo forme
hovoreného slova. Tento spôsob komunikácie je podobný bežnému rozhovoru, ktorý je
súčasťou každého vyšetrovania trestných činov. Napriek tomu, že sa jedná o verbálnu
komunikáciu, vždy si psychológ všíma aj sekundárne znaky komunikácie, ktoré sa vzťahujú
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
153
na neverbálnu zložku komunikácie v procese. Neverbálna terapia môže byť obohatená o
objekt, s ktorým klient manipuluje a tým dostáva viaceré podnety počas samotného
liečebného procesu. Prežívaním určitých podnetov a reakcií na objekt si terapeut vytvára
obraz o vlastnom klientovi – obeti. Pri neverbálnej terapii sa uplatňuje pozitívne vnímanie tela
v pohybe. Klient sa s pomocou terapeuta dostáva do konfrontácie s prostredím a jeho
uvedomenie a chápanie terapeutického procesu je spojené nielen s myslením a hovorením, ale
rovnako s pohybovaním a vnímaním. Využitím objektu (živého alebo neživého) v terapii má
terapeut možnosť sledovať nielen reakciu objektu, ale rovnako dostáva aj správu o zážitku,
ktorú klient prežil (Hollý & Hornáček, 2005). Dochádza tu k dvojcestnej komunikácii. Pri
terapii máme možnosť stretávať sa so širokou škálou duševných porúch. Terapia vzťahových
porúch je často zameraná na neverbálnu komunikáciu, nakoľko vzťahové modely sa vytvárajú
v priebehu raného detstva. Toto vývinové obdobie je ešte ochudobnené o verbálnu zložku a
prioritne sa zameriava na sociálno-emocionálny dialóg neverbálnymi obsahmi.
Liečenie traumy a jej symptómov z pohľadu integratívnej psychológie orientovanej na
telo a pohyb (Macháček, 2013) a využívaním princípov psychofyziológie a neuropsychológie
nám pomáha nazerať na emočnú traumu obetí ako na fyziologický proces (Levine &
Fredericková, 2002). Zážitok telesného prežívania a pohybu v sebe zahŕňa viaceré dimenzie.
Okrem možnosti chápania a uvedomovania si seba i vlastného okolia dochádza pri pohybe k
dvom dôležitým skutočnostiam: k učeniu a nadobúdaniu skúseností. Tieto sa netýkajú iba
samotných fyziologických dejov, ale rovnako psychických. Pohybová terapia nám pomáha
pochopiť terapeutický proces nielen prostredníctvom myslenia a hovorenia, ale aj pohybom a
vnímaním seba a okolia (Hochgerner & Pokorny, 2003). Spomienky uchovávané v implicitnej
pamäti sa takýmto spôsobom rýchlejšie vynárajú a napomáhajú k rýchlejšiemu ozdravovaniu
organizmu (Rothshild, 2007). Tieto procesy môžu byť kľúčové nielen v procese ozdravovania
obete, ale taktiež v priebehu aktivít realizovaných OČTK.
Psychoterapia zameraná na pohyb nám pomáha prepájať anatómiu ľudského tela
s prežívanými emóciami (Keleman, 1985). Pri práci s obeťami sexuálnych trestných činov
vnímame tvar a reakcie ľudského tela ako výsledok dynamickej interakcie s osobnou
emočnou históriou a životnými skúsenosťami. Takýto pohľad na obeť napomáha
k transformácii emočnej informácie skrytej v tele obete a urýchľuje proces uzdravovania
(Herman, 2001) a preklenutia informácie do verbálnej časti nielen terapeutickej komunikácie.
Tým sa obeť stáva schopná výraznejšej spolupráce s OČTK a komunikácie vlastných
prežívaných emócií.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
154
Záver
Pohyb a emočná anatómia ako prostriedky integratívnej terapie zameranej na telo sú pre
nás efektívnym nástrojom prežívania a nápravy fyzickej a mentálnej traumy u obetí
sexuálnych trestných činov. Implicitná pamäť tela je pre človeka nielen prostriedkom
dlhodobej viktimácie, ale aj spôsobom terapie. Štandardná verbálna komunikácia nás núti
emócie odďaľovať od vnútorného prežívania, ktoré v prípade sústredenia sa na vlastné telo
nie je možné ignorovať. Telo ako nástroj komunikácie je pre nás významným zdrojom
informácií, ktoré je možné využívať pri práci s poškodeným či už v roli odborníka – znalca
alebo v roli OČTK. Kooperácia medzi všetkými zložkami zúčastňujúcimi sa aktivít spojených
so sexuálnymi trestnými činmi je pre obete nevyhnutnou záležitosťou, ktorá môže mať
výrazný preventívny charakter voči tomuto agresívnemu správaniu sa páchateľov. Pochopenie
súvislosti psychickej traumy s psychofyziologickými aspektami organizmu človeka je
kľúčovou podmienkou k zlepšeniu komunikácie s poškodenými na všetkých úrovniach.
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
Bowlby, J. (2010). Vazba: teorie kvality raných vztahu mezi matkou a dítětem. Praha: Portál.
Bradley, R. (2002). Love and power, and the development of brain, mind and agency. World
Futures, 58, 175 – 211.
Callanan, V., & Teasdale, B. (2009). An exploration of gender differences in measurement of
fear of crime. Feminist Criminology, 4 (4), 359 – 376.
Čirtková, L. (2004). Forenzní psychologie. Plzeň: Vydavateľlství a nakladatelství Alex
Čeněk.
Čírtková, L., & Vitoušová, P. (2007). Pomoc obětem (a svědkům) trestných činů, Příručka
pro pomáhející profese. Praha: Grada Publishing.
DiGiuseppe, R. (1986). The implications of philosophy of science for rational-emotive theory
and therapy. Psychotherapy, 23(4), 634-639.
Ellis, A. (1980). Discomfort anxiety: A new cognitive behavioral construct. Rational Living,
15, 25 – 30.
Hašto, J. (2005). Vzťahová väzba. Ku koreňom lásky a úzkosti. Trenčín: Vydavateľstvo F.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
155
Herman, J. (2001). Trauma a uzdravenie. Násilie a jeho následky – od týrania v súkromí po
politický teror. Humenné: Pro Familia.
Hochgerner , M., & Pokorny, V. (2003). Koncentratívna pohybová terapia v teórii a praxi.
Trenčín: Vydavateľstvo F.
Hollý, K., & Hornáček, K. (2005). Hipoterapie. Léčba pomocí koně. Ostrava: Montanex.
Johansson, K., Laflamme, L., & Eliasson, M. (2012). Adolescents’ Perceived safety and
security in public space - a swedish focus group study with a gender perspective. Young,
20(1), 69-88.
Keleman, S. (1985). Emotional Anatomy: The Structure of Experience. Berkley: Central
Press.
Kentoš, M. (2014). Psychologické súvislosti vnímania bezpečia. Prešov: Universum.
Kondáš, O., & Kordačová, J. (2000). Iraconalita a jej hodnotenie. Bratislava: STIMUL.
Levine, P., & Fredericková, A. (2002). Prebúdzanie tigra - liečenie traumy. Humenné: Pro
Familia.
Macháček, J. (2013). Integrativní psychoterapie zaměřená na tělo. Psychoterapie, 7(2), 93-98.
Mareš, J. (2002). Selhávání sociální opory: příklady, kdy je nedostatečná nebo nepřichází
Sociální opora u dětí a dospívajících. In J. Mareš, Sociální opora u dětí a dospívajících II.
(s. 79-90). Hradec Králové: Nucleus.
Rothshild, B. (2007). Pamäť tela. Psychofyziológia a liečenie traumy. Humenné: Pro Familia.
von Weizsäcker, V. (1939). Der Gestaltkreis. Stuttgart: G. Thieme.
Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
156
Kontakt
Ivana Toman Čergeťová, PhDr., PhD.
Katedra psychológie, Filozofická fakulta, Trnavská univerzita v Trnave,
Hornopotočná 23, 918 43 Trnava
Galvaniho 25/D, 821 04 Bratislava
Slavomír Šamin, JUDr.
Katedra trestného práva, kriminalistiky a kriminológie, Právnická fakulta, Univerzita
Komenského v Bratislave, Šafárikovo námestie č. 6, P. O. BOX 313, 810 00 Bratislava
Štefánika 37, Rimavská Sobota
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
157
Význam komunikácie v mediácii ako metódy práce sociálneho pracovníka
pri hľadaní riešenia problémov klienta
doc. JUDr. Jana Vallová, PhD.
Abstract:
Article deals with meaning of communication in mediation as a method of work of social
worker in process of searching for solutions of client problems with a focus on importance of
mediation in case of dealing withconflicts in non-court negotiations. Author of the article is
focused on importance of communication as a part of human existance in process of
mediation and at the importance of fuctions of the mediation.
Človek od narodenia prechádza rôznymi fázami a etapami života od narodenia cez
detstvo, dospievanie, dospelosť až po starnutie. Každé z období človeka je niečím výnimočné,
ale každé má aj svoje úskalia, s ktorými sa jednotlivec musí vyrovnať.
Počas života sa formuje nielen fyzická, ale i duševná stránka človeka. Jednotlivec sa učí
a získava poznatky a vedomosti, spoznáva blízku rodinu, priateľov ale i neprajníkov,
kamarátov, spolupracovníkov. Stáva sa tak členom skupiny, v ktorej sa musí naučiť žiť
a komunikovať.
Každý z nás vie, že naučiť sa rešpektovať jeden druhého a spolunažívať je asi najťažšou
celoživotnou úlohou človeka. Jedinečnosť osobnosti spôsobuje, že človek sa musí
prispôsobovať nielen prostrediu, ale aj ostatným ľuďom, normám a potrebám.
S pribúdajúcim vekom sa snažíme presadzovať svoje vlastné názory, potreby, ale aj
svoju osobnosť, tak sa stávame realizátorom, spolurealizátorom alebo obeťou konfliktov
a sporov, ktoré nedokážeme riešiť a tu nastupujú rôzne metódy riešenia konfliktov
a vzájomných sporov.
Väčšina ľudí sa pri riešení sporov a konfliktov obracia na svojich známych
a príbuzných, prípadne právnikov a v neposlednej rade spory riešia sudcovia na súdoch.
V modernej dobe plnej globálnych a rýchlych zmien sú súdy preplnené a tu nastupujú
alternatívne metódy. Jednou z alternatívnych metód riešenia sporov je mediácia.
Mediácia je v súčasnosti veľmi preferovanou metódou najmä pre riešenie
medziľudských vzťahov, majetkovoprávnych vzťahov, občianskoprávnych, ale týka sa aj
sociálnoprávnej ochrany detí a tiež v oblasti trestnoprávnej. Jej širokospektrálne
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
158
a multidisciplinárne pole pôsobnosti napomáha pri riešení rôznych situácií ako aj konfliktov
a sporov.
Devito (2008, s. 396) uvádza, že konflikt je extrémna forma interakcie, stret
protichodného správania, postojov, pocitov, potrieb, cieľov a presvedčení, pričom môže byť
interpersonálny (medzi dvoma ľudmi), alebo intrapersonálny (v rámci jedného indivídua).
V každom konflikte ako aj v iných situáciách medziľudských stykov je dôležitým
faktorom vyjasniť si čo vlastne riešime, čo si chceme povedať, o čom hovoríme. O konflikte
ako o stretnutí dvoch protichodných tendencií môžeme hovoriť v širšom chápaní, teda od
nezhôd a nesúladov až po otvorený konflikt, útok. Vnímame ho ako proces, ktorý sa nachádza
v jednotlivých fázach vývoja, teda má rôzne stupne. (Ondrušek, 2005, s. 12)
Mediácia ako alternatívne riešenie konfliktov v mimosúdnom vyjednávaní je v súčasnej
dobe predstavená tromi hlavnými smermi, ktorými sú facilitatívna mediácia, evaluatívna
mediácia a transformatívna mediácia. (Zumeta, 2000, In: Šišková, 2012)
Facilitatívna mediácia je založená na týchto princípoch:
- zúčastnené strany vzájomne rešpektujú dohodu ako výsledok mediačného procesu,
- mediáciu vedie neutrálna tretia strana, aby sa došlo k vzájomnému porozumeniu,
Proces a rola mediátora je presne definovaná; mediátor nehodnotí nápady, pohľady
a postoje strán; snaží sa, aby účastníci mediácie si vymieňali komunikáciou informácie
a rozumeli im; zaoberá sa potrebami a záujmami strán; pomáha tvorivým spôsobom hľadať
rôzne riešenia; vytvára priestor, aby strany návrhy analyzovali spoločne a vyberali návrhy
podľa vopred stanovených kritérií; riešenia sú navrhnuté na základe potrieb a možností; víťazí
riešenie, ktoré prináša zisk obom stranám, niekedy aj mimo právnu normu; tento spôsob
umožňuje väčšie zapojenie do celého procesu mediácie.
Evaluatívna mediácia – mediátor vystupuje skôr v roly hodnotiteľa (evaluátora)
s ohľadom na tému – obsah problému (konfliktu). Úlohou evaluatívneho je: sledovať
a spojovať fakty, ktoré zvažuje, porovnáva a posudzuje i s pravdepodobnými dôsledkami pre
ďalší život zúčastnených strán; mediátor v ňom analyzuje reálnosť návrhov a posudzuje ich
vzhľadom k normám a platným zákonom; ak mediátor v niektorých fázach opúšťa facilitáciu
a prestáva byť neutrálny vzhľadom na jeho hodnotenie a porovnávanie; ak niekedy prináša
riešenie na základe pozície a nie na základe záujmu; vytvoriť situáciu, aby klienti
v niektorých častiach boli viac pasívny, mediátor kontroluje proces; ak účastníci sú skôr
pasívni a často dochádza k riešeniu vo forme víťaz-porazený. Mediátor vystupuje skôr ako
expert, poukazuje na právny rámec, ako vec môže dopadnúť, ak nedôjde k dohode.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
159
Transformatívna mediácia – ide o najnovší smer, ktorý bol formovaný v roku 1994. Ide
o posilňovanie právomoci jednotlivých strán, vychádza sa z poznania potrieb, záujmov,
hodnôt a pohľadov každej strany. Určitým spôsobom sa nadväzuje na facilitatívnu mediáciu.
Mediátor zdôrazňuje poznanie každého účastníka, za účelom pochopenia veci mu dovolí
poznať postoje a potreby druhého, bez toho, aby s nimi musel súhlasiť. Cieľom je dosiahnuť
stav, prostredníctvom ktorého sa budú rešpektovať napr. nové role a budú im rozumieť aj po
ukončení mediácie, čiže dôjde k trvalým zmenám.
Hybridy v mediácii – ide o arbitráž, kde na jednej strane ide o riadenie procesu
a súčasne aj o terapiu .
Med-arb mediácia – keď proces riešenia konfliktu je začatý mediáciou, ale strany sa
nedohodnú a súhlasia s tým, aby za nich rozhodla autorita.
Arb-med mediácia – ak konflikt rieši autorita a výsledok je vložený do obálky, ktorú
strany otvoria len v prípade, ak sa nepodarilo dospieť k dohode.
Facilitatívna metóda je vždy základom pre všetky smery v mediácii. Mediátor zvolí
správny postup podľa toho ako nahliada účastník mediácie osobne na riešený konflikt.
Mediátor konflikt analyzuje a rozlíši, kedy ide o konflikt podstatný alebo okrajový konflikt,
ktorý pramení zo zlej komunikácie.
Význam a efektivita verbálnej komunikácie v procese mediácie
Komunikácia je súčasťou ľudskej existencie, je podmienkou sociálneho správania
jedincov v sociálnej skupine, v rodine, komunite, v spoločnosti. Je podmienkou dosahovania
cieľov v podnikoch, rôznych zariadeniach, i v mediácií. Prestavuje nesmierne zložitý
a mnohorozmerný proces dorozumievania, je základom spoločenského styku ľudí. Ide
o komplexný proces, pri ktorom dochádza k výmene informácií a zdieľaniu významu medzi
dvoma alebo viacerými účastníkmi. Prvou úlohou komunikácie je vymeniť medzi
komunikujúcimi za určitý čas čo najväčšie množstvo obsahu oznámení – t. j. efektívnosť
komunikácie. Druhou úlohou je prenášať oznámenia medzi komunikujúcimi vzhľadom na
existenciu rušivých vplyvov, podľa možnosti s najmenšími stranami – t. j. spoľahlivosť
komunikácie.
V dnešnej dobe najdôležitejšou komunikáciou je komunikácia tvár v tvár (face to face),
teda osobná komunikácia a komunikácia prostredníctvom počítača. Komunikácia
s mediátorom často prebieha osobne, ale všetci veľmi dobre vieme, že veľká časť dnešnej
komunikácie prebieha prostredníctvom počítačov. Online komunikácia je významnou
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
160
súčasťou ľudskej spoločnosti po celom svete. Táto komunikácia je dôležitá v osobnej,
spoločenskej ale aj v profesionálnej oblasti.
Efektivita verbálnej komunikácie v procese mediácie je závislá od toho, čo
komunikujeme, napr. fakty, správy, informácie; emócie a nálady, svoje postoje k veciam,
ľuďom a situáciám, svoj subjektívny postoj k poslucháčovi, pochopenie situácie iných ľudí,
svoj vzťah k sebe samému, určité normy a pravidlá, naše predstavy, očakávania a želania,
návrhy a zmeny, motiváciu a partnerov.
Komunikácia človeka nie je stále rovnaká, akoby v rôznych situáciách vychádzala
z rôznych úrovní človeka. Preto existuje taká štruktúra psychiky, ktorá zodpovedala rôznym
spôsobom a úrovniam komunikácie. V dôsledku uvedeného vznikla teória štrukturálnej
analýzy, ktorá vychádzala najmä z toho, že psychiku človeka rozdeľujeme do šiestich častí,
ktoré sú výsledkom určitého typu komunikácie.
Komunikácia súvisí so životom každého človeka, výrazne ho ovplyvňuje, obohacuje
o nové poznatky a postoje, reguluje naše konanie a správanie, pomáha nám začleniť sa do
spoločnosti a vytvoriť si sociálne kontakty. Mediátor pri komunikácii dbá na jasnosť,
zrozumiteľnosť a presnosť informácie, aby nedošlo k pseudokomunikácii, t. j. deformácia
v oblasti obsahu informácie (úbytok alebo dotváranie).
V procese mediácie má komunikácia tieto funkcie:
Informatívna funkcia – predpokladá sa, že mediátor má schopnosť jasne, jednoducho
a zrozumiteľne sformulovať informáciu a dokáže s ňou efektívne pracovať.
Motivačná funkcia – mediátor musí byť zručný v motivovaní účastníkov mediácie, musí
vytvoriť také prostredie a atmosféru, ktorá pomôže uspokojovať vnútorné ašpirácie, potreby
a záujmy účastníkov mediácie, a ktoré ich budú stimulovať k uzavretiu dohody.
Kontaktná funkcia – schopnosť mediátora vytvárať a udržiavať komunikačný kontakt
s účastníkom počas celého komunikačného aktu – aj vtedy, keď sa nevyvíja podľa jeho
predstáv, je v rozpore s jeho zámerom a situácia sa začne vyvíjať konfliktne.
Kontrolná funkcia – mediátor musí vedieť prostredníctvom komunikácie efektívne
podať účastníkom mediácie spätnú väzbu o účelnosti mediácie a k tvorbe dohody.
Emotívna funkcia – zručnosť mediátora prostredníctvom komunikácie vytvoriť priestor
na nasýtenie potrieb sociálneho kontaktu (t. j. možnosť vyjadrenia určitých myšlienok,
názorov, pocitov, na základe ktorých sa poznajú, porovnávajú a rozvíjajú komunikačné
zdrušnosti účastníkov mediácie.
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
161
Sebapoznávacia funkcia – schopnosť sebareflexie mediátora, pretože každý účastník
komunikácie prostredníctvom vlastného príspevku do dialógu odráža svoju vlastnú
sebadôveru, sebavnímanie.
Styčnou úlohou mediátora na základe komunikácie s účastníkmi mediácie je chrániť
integritu procesu, aby dosiahol dohodu. Rovnováhu moci medzi účastníkmi mediácie
chápeme ako dynamický, interakčný proces.
Mediátor si nemôže dovoliť pristupovať ku klientom čisto len z pôvodného
profesionálneho hľadiska. Úlohou mediátora je dôležité uvedomovať si všetkých aspektov
konfliktu či už právneho, psychologického, vecného, osobného a iného. Potreba
systematického chápania je zásadou pre riešenie sporov bez ohľadu na predmet konfliktu.
Všetky vecné spory majú osobné aspekty v medziľudských vzťahoch, osobné spory majú
vecné aspekty pričom vecné aj osobné konflikty a problémy majú právne dôsledky. (Šišková,
2012)
Mediátor zodpovedá za vyjednávací, mediačný proces, nie za jeho výsledok. Mediátor
najskôr prejedná podmienky, podľa ktorých sa bude mediačný proces riadiť, učí strany
vyjednávať navzájom, pričom si upevňuje svoju autoritu.
Snaží sa pochopiť náhľad strán na konflikt ako s ním nakladajú a ako prežívajú realitu.
Napomáha, aby komunikácia bola jasná a trasparentná, zaisťuje aby strany získali čo najviac
informácií a získaným informáciám aj rozumeli.
Súčasne a počas celého procesu sleduje dynamiku a vývoj vyjednávania medzi klientmi,
chráni ich pred vyhrotením situácie, vyhrotenými negatívnymi stanoviskami, zaisťuje
rovnováhu medzi nimi.
Všetky povedané správy a informácie prekomunikuje, prerozpráva do neutrálneho
jazyka, aby zastavil polarizáciu názorov. Tak sa prepracuje do časti, kedy strany začnú
spolupracovať.
Svojimi schopnosťami rozširuje zdroje dohody, aby odvrátil pozornosť strán od
vytvárania stratégie prehra-víťaz a vedie ich k stratégii víťaz-víťaz.
Dbá na to, aby navrhované podmienky riešenia konfliktu boli pre účastníkov mediácie
prijateľné a reálne, pozornosť sústreďuje na dobrovoľnosť rozhodnutí, ktoré sú založené na
potrebách a záujmoch účastníkov mediácie.
Človek je jedinečná bytosť, ktorá sa od zvierat líši najmä tým, že vie pracovať,
premýšľať, učiť sa, komunikovať, čo znamená, že sa neriadi len inštiktmi, ale využíva mozog
a myslenie pre uplatnenie si svojho nároku a rieši spor komunikáciou.
Zmeny a trendy v medziľudskej komunikácii
162
Zo všetkých ľudských vlastností a zručností patria k najdôležitejším a najužitočnejším
tie, ktoré sa týkajú komunikácie. Komunikačné zručnosti ovplyvňujú efektivitu súkromného
ale i profesionálneho života. (Devito, 2008)
Zoznam použitej literatúry a informačných zdrojov
Devito, J.: Základy mezilidské komunikace. Praha: Grada, 2008. 502 s. ISBN 80-2472-01-80
Ondrušek, D., - Labáth, V. - Tordová, Z.: Konflit, zmierovanie, zmierovacie rady. Bratislava:
PDCS, 2005. 78 s. ISBN 80-968934-9-1
Šišková, T.: Facilitativní mediace, Praha: Portál, 2012. 208 s. ISBN 978-80-262-0091-8
Kontakt
doc. JUDr. Jana Vallová, PhD.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
Drieňová 22
826 86 Bratislava 29
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
163
Beáta Áčová a kolektív
Zmeny a trendy v madziľudskej komunikácii
Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie
Elektronická publikácia
Pre Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave
Vydalo vydavateľstvo Ivona Matúšoová, Trnava
Rok vydania: 2017
Technická a grafická úprava: Ivona Matúšová
Text neprešiel jazykovou úpravou.
ISBN 978-80-89413-86-7