základná škola jána hollého s materskou školou madunice · základná škola jána hollého s...

Základná škola Jána Hollého s materskou školou Madunice

Prehľad učiva

slovenského jazyka

základnej školy

Základná škola Jána Hollého s materskou školou Madunice Slovenský jazyk

2

Obsah

Úvodom ................................................................................................................ 3

Jazyk a jazykoveda ............................................................................................... 4

Hláskoslovie ......................................................................................................... 5

Slovná zásoba ....................................................................................................... 8

Členenie slovnej zásoby .................................................................................... 9

Tvorenie slov ..................................................................................................... 10

Slovné druhy ......................................................................................................... 12

Podstatné mená .................................................................................................. 12

Prídavné mená ................................................................................................... 16

Zámená .............................................................................................................. 19

Číslovky ............................................................................................................ 20

Slovesá .............................................................................................................. 22

Príslovky ........................................................................................................... 24

Predloţky .......................................................................................................... 25

Spojky ............................................................................................................... 26

Častice ............................................................................................................... 27

Citoslovcia ......................................................................................................... 27

Skladba ................................................................................................................. 28

Vetné sklady ...................................................................................................... 28

Vetné členy ........................................................................................................ 29

Prísudok .......................................................................................................... 30

Podmet ............................................................................................................ 30

Predmet ........................................................................................................... 31

Príslovkové určenie ......................................................................................... 32

Prívlastok ........................................................................................................ 34

Vety .................................................................................................................... 39

Súvetia ................................................................................................................ 40

Priraďovacie súvetia ........................................................................................ 40

Podraďovacie súvetia ...................................................................................... 41

Zloţené súvetia ............................................................................................... 44

Štylistika ............................................................................................................... 45

Jazykové štýly ................................................................................................... 45

Slohové postupy a útvary .................................................................................. 46

Z histórie slovenského jazyka .............................................................................. 50

Teória literatúry .................................................................................................... 53


3

Úvodom ...

Slovenčina je ošemetná vec a vie niekedy človeka potrápiť. Ale veľakrát býva s ňou aj

zábava. Dokonca i v škole.

V slovnej zásobe je slov neúrekom. Či chceme alebo nechceme, viac ich je tam

cudzích. Verili by ste, ţe vo vete „ Valach zo salaša vyprodukoval kilogram ţinčice“ je

pôvodná slovenská iba predloţka? I my máme rôznu slovnú zásobu. Niekomu sa stačí

dohovoriť s pár slovami, ktorým dominuje to „ zázračné“ oné. Vraj spisovateľom, ktorý

pouţil vo svojich dielach najviac slov, bol Puškin. Ozaj, viete, ktoré slovo sa pouţíva

v slovenčine najčastejšie? Ak ste zvedaví, tak si ho nájdite v tomto texte. Aj tu ho je najviac.

Najhoršie je to s tými slovami, kde sa píše i alebo y. Veru, Štúr dobre vedel, prečo

chce len jedno, pamätal určite na našich školáčikov. Veď či vás naháňajú dva psy alebo dvaja

psi, aj tak musíte utekať. A keď máte napísať vetu „Vzlykajúci Cyprián umyl dobitému

synkovi sinku, keď veľkorysým rysím skokom vyhnal z krytu vyhne zavýjajúce štyri vyţly“,

tak ste z toho všetcy pomílený.

Čiarka, to je kapitola sama osebe. Raz vraj zabila človeka. Jeden panovník chcel

omilostiť odsúdeného, tak napísal: „Omilostiť nemoţno vykonať rozsudok. Zabudol však na

čiarku. Nezabudol jeho úradník, ale napísal ju aţ za druhým slovom. A kat vykonal svoju

povinnosť.

Zaujímavá ja aj ústna podoba našej reči. A keď chceme, počujeme iné, čo by sme

mali. „ Ale neber všetko, čo uvidíš. My len cítime, ţe hlásky sa asimilujú.“ Slovenčina je

ľúbozvučná reč, vravia cudzinci. Len aby nespoznali túto vetu: Opäť ťahá pätu späť, na pästi

má prstov päť, zápästie je v napätí, môţe zmäknúť vzápätí. Alebo: Neľakaj sa, ľstivosť

oddiaľ, nepľuj na ľad odtiaľ-potiaľ, ľutuj pľúca, ľahni v pľušti, vypľuj pľuzgier na čeľusti.

Slovo má veľkú silu a nemalo by sa s ním narábať ledabolo. Múdro to povedal

Sokrates, keď k nemu pribehol zadychčaný muţ a chcel mu čosi povedať. Sokrates ho

prerušil a spýtal sa, či svoje slová preosial tromi sitami. Prvé je sito pravdy, druhé dobra,

tretie nevyhnutnosti. A keď si muţ nebol istý, či jeho slová budú pravdivé, dobré a ani

skutočne nevyhnutné, Sokrates ho ani nevypočul.

Niekedy však slová netreba ani pouţiť. Stačí milý pohľad a či krásny skutok.

Lenţe my sme v škole a slovenčinu sa treba učiť. A aby sa nám všetko o nej pamätalo

lepšie, skúsme sa na ňu pozerať z tej láskavejšej a veselšej stránky. Uvidíte, ţe je zaujímavá.


4

Jazyk a jazykoveda

Jazyk je prostriedok na dorozumievanie.

Jazykoveda ( lingvistika ) je veda, ktorá jazyk skúma. Aby sme sa v nej vyznali a mali poriadok a systém, rozdelili sme ju do viacerých odvetví,

jazykovedných disciplín.

hláskoslovie náuka o zvukovej stránke jazyka

lexikológia náuka o slovnej zásobe

tvaroslovie náuka o slovných druhoch a (morfológia) ich tvaroch

jazykoveda gramatika

skladba náuka o stavbe viet a súvetí

(syntax)

štylistika náuka o slohu, o jazykovom štýle

etymológia náuka o pôvode slov

... a ďalšie ...


5

Hláskoslovie

Hlásky sú najmenšie časti reči. Zapisujeme ich písmenami.

Hlásky delíme na:

___________________________________________________________________________

Samohlásky krátke a ä e i (y) o u

dlhé á é í (ý) ó ú

Dvojhlásky ia ie iu ô

Spoluhlásky tvrdé d t n l h ch k g

mäkké ď ť ň ľ ţ š č dţ c dz j

obojaké b p m v r z s f

___________________________________________________________________________

» Medzi i – y nie je vo zvukovej podobe jazyka rozdiel. Dôleţitosť nadobúdajú v písanej podobe jazyka.

» Dvojhlásky vyslovujeme tak dlho ako dlhé samohlásky. A obe dvakrát dlhšie ako krátke samohlásky.

» Spoluhlásky ď,ť,ň,ľ sú v mnohých slovách mäkké, aj keď ich píšeme bez mäkčeňa. Je to vtedy, keď po nich nasleduje e, i,

ia, ie, iu, napríklad dievča, diaľka, potešenie, tichý, liečiť, pole ( okrem slov cudzích, v ktorých sa ponecháva ich

pôvodná výslovnosť, a niektorých ďalších výnimiek ).

____________________________________________________________________________________________________

Spodobovanie je jav, keď kvôli ľahšej výslovnosti dvoch po sebe idúcich spoluhlások

prvú prispôsobujeme druhej podľa znelosti alebo neznelosti.

Spoluhlásky preto ešte delíme na znelé a neznelé, podľa toho, ako nám znejú v hrdle pri výslovnosti.

Spoluhlásky:

znelé b d ď g dz dţ z ţ h v párové

neznelé p t ť k c č s š ch f

Tieto spoluhlásky tvoria pár. Ak sa pri spodobovaní zmení znelá ( neznelá ) spoluhláska na neznelú ( znelú ), tak

vţdy na tú, s ktorou tvorí pár. Preto ich nazývame párové. Okrem nich sú ešte ďalšie znelé spoluhlásky,

nazývame ich aj zvučné, a sú nepárové. Samy nemenia podobu vo výslovnosti, ale spodobujú neznelé

spoluhlásky na znelé, ak stoja za nimi. Samohlásky v spodobovaní majú úlohu znelých spoluhlások.

znelé ( zvučné ) m n ň l ĺ ľ r ŕ j - nepárové

Príklady: včera [ fčera ], rozkázať [ roskázať ], holub [ holup ], s mamou [ zmamou ],

podtrhnúť [ pottrhnúť ], z cesty [ scesti ], mať náskok [ maďnáskok ] Výrazy v zátvorkách nazývame fonetické zápisy.


6

Pravopisné okienko

Spoluhlásky, po ktorých sa píše y alebo i, sa nazývajú obojaké. Keďţe v slovenčine nie sú

pravidlá, kedy píšeme po nich i alebo y, musíme vedieť vybrané slová ( a slová od nich odvodené ).

Sú to také slová, v ktorých sa píše po obojakých spoluhláskach y.

Vybrané slová po b:

by, aby, byľ, bystrý, Bystrica, Bytča, byť (existovať), nábytok, bydlisko, bývať, príbytok, dobytok,

obyčaj, kobyla, býk, bylina, bydlo (bývanie), byt, dobyť (zmocniť sa), odbyt, byvol, bytosť, bývalý,

úbytok, prebytok, zbytočný.

Vybrané slová po m:

my, mykať, mýliť sa, myslieť, myseľ, umývať, mydlo, myš, šmýkať sa, hmyz, ţmýkať,

priemysel, Myjava, mýto, mys, zamykať, pomykov, hmýriť sa, smyk, priesmyk, omyl, zmysel,

pomyje.

Vybrané slová po p:

pýcha, pýtať sa, pýr, kopyto, prepych, pysk (tlama), pykať, pýšiť sa, pytliak, dopyt, pýriť sa.

Vybrané slová po r:

ryba, rýchly, ryť, rýpať, hrýzť, kryť, koryto, korytnačka, strýc, ryčať, ryţa, bryndza, rys,

Korytnica, rýdzi, rýdzik, brýzgať, rytier, trýzniť, rým, ryha, poryv, úryvok, prikrývať, kryha,

stryná, ryšavý, rýľ, prýštiť, Torysa.

Vybrané slová po s:

syn, syr, sýty, sypať, syseľ, syčať, sýkorka, sychravý, vysychať, osýpky, sypký, sykot.

Vybrané slová po v:

vysoký, zvyk, vy, výr (sova), výskať, vyť (vydávať zvuk), výskať, vy-, vý- (slovotvorná predpona), vyţla,

vykať, vydra, vyhňa, výsosť, zvyšok, výskyt.

Vybrané slová po z:

jazyk, nazývať.

V cudzích slovách sa píše i alebo y podľa pôvodnej podoby slova , a to po všetkých

spoluhláskach ( Cyril, kino, historik, syntax, akryl, psychológia, definícia, etymológ, prozodické,

komunikácia, liga, bit ).


7

Prozodické vlastnosti reči

Reč človeka by bola nezaujímavá, monotónna, dokonca aţ nezrozumiteľná, ak by hlas

nezvyšoval, nezosiľňoval, nemenil jeho farbu a tempo. Preto v komunikácii uplatňuje

prozodické* vlastnosti reči, jazyka.

Melódia

Melódia reči je zmena výšky tónu vo vete. Pouţívame melódiu klesavú alebo stúpavú. 1. Vo všetkých oznamovacích vetách je melódia klesavá. Idem spať.

2. Vo všetkých rozkazovacích vetách je melódia klesavá. Choď kúpiť melón!

3. Vo všetkých zvolacích vetách je melódia klesavá. Aká krása!

4. a) V opytovacích vetách, na začiatku ktorých je opytovacie zámeno, je melódia klesavá.

Kto chce dnes odpovedať?

b) V opytovacích vetách, na začiatku ktorých nie je opytovacie zámeno, je melódia stúpavá.

Hlási sa niekto?

Prestávka

Prestávka je prerušenie reči. 1. Keď sa človek potrebuje nadýchnuť.

2. Keď od seba oddeľuje vety alebo časti vety.

3. Keď chce vo vete na dôleţité slovo alebo na časť vety upriamiť pozornosť.

Dôraz

Dôraz je zosilnenie hlasu pri výslovnosti najdôleţitejšieho slova vo vete. Zdôraznené

slovo môţe byť v hociktorej časti vety.

Prízvuk

Prízvuk je rozdiel v sile a výške jednotlivých slabík v slove. V slovenskom jazyku je

prízvuk na prvej slabike slova. Vo viacslabičnom slove sa pravidelne strieda prízvučná

a neprízvučná slabika. Ak sa nachádza jednoslabičná predloţka pred jednoslabičným slovom,

je prízvučná. Ak sa nachádza pred dvojslabičným slovom, prízvuk prechádza na prvú slabiku

slova.

trieda, premárnená šanca, počítač, nad ním, nad riekou __________________________________________________________________________________________

Pravidlo o rytmickom krátení

V slovenčine nesmú bezprostredne po sebe nasledovať v jednom slove dve dlhé slabiky.

Pravidlo o rytmickom krátení sa uplatňuje napríklad v týchto slovách: krásny, domáci, skáču, krídlam, čísla,

záhrad, Piešťan, piesňach.

Aj toto pravidlo má niekoľko výnimiek. Napríklad lístie, v lístí, púští, básní, páví, kohútí, niečí,

páliaci, súčiastka, tretíkrát, viacnásobná atď.


8

Slovná zásoba

Slovnou zásobou sa zaoberá jazykovedná disciplína, ktorá sa nazýva lexikológia.

Slovná zásoba jazyka ( lexika ) je súhrn všetkých slov jazyka.

Základným prvkom slovnej zásoby je slovo. Slovo je skupina hlások, ktorá má určitý

význam. Tento význam sa nazýva vecný alebo lexikálny.

Slová sa skladajú z viacerých hlások ( piť, mama, pekný, sedemnásť, veľkoodberateľ ), ale poznáme aj slová

jednohláskové ( a, i, v, s, ó ).

Aby sme mali prehľad o slovách v slovnej zásobe slovenského jazyka a poznali ich význam,

podľa abecedy ich zoraďujeme v rôznych slovníkoch, lexikónoch. Najväčším slovníkom je

Slovník slovenského jazyka.

Slovná zásoba jazyka

Do slovnej zásoby neustále prichádzajú nové Hhhhhh slová, neologizmy, najmä zásluhou rozvoja

vedy a techniky ( softvér,mikroprocesor, čip ).

Základom slovnej zásoby je jadro slovnej

zásoby. Sú v ňom slová, ktoré človek najviac

pouţíva ( mama, zem, voda, pes, robiť, pekný ).

V slovnej zásobe jazyka slová zostávajú, hoci sa v praxi uţ nepouţívajú. Takéto slová voláme

archaizmy. Niektoré predmety môţete vidieť v Madunickej izbe našej školy ( fogaš, hrotok,

omelo, prucel ).

V slovnej zásobe jazyka sú všetky slová spisovné.

Do slovnej zásoby nepatria nespisovné slová, a to:

1. Nárečové slová ( krumple, mlíko, dze, nyšt, nigdá ).

2. Slangové slová ( magneťák, matika, slovina, profák ).

3. Cudzie slová nespisovné ( colštok, firhanka, zaluftovať, sáčik, doporučiť, losovať, dopis ).

Okrem slovnej zásoby jazyka poznáme aj slovnú zásobu jednotlivca ( individuálna slovná

zásoba ).

1. Aktívna slovná zásoba ( patria do nej všetky slová, ktoré určitý človek pouţíva ).

2. Pasívna slovná zásoba ( človek slovám rozumie, ale v komunikácii ich nepouţíva ).

Snaţte sa i vy mať čo najbohatšiu slovnú zásobu. Veľa čítajte.


9

Aj slovná zásoba musí mať určitý systém, aby sme sa v nej vyznali, a slová i výrazy,

ktoré do nej patria, aj správne pouţívali.

Slovnú zásobu preto členíme podľa viacerých kritérií.

1. Členenie podľa vecného ( lexikálneho ) významu

A. a) Plnovýznamové slová ( všetky podstatné mená, prídavné mená, zámená, číslovky,

slovesá a príslovky ).

b) Neplnovýznamové slová ( predloţky, spojky, častice, citoslovcia ).

B. a) Jednovýznamové slová ( majú iba jeden význam a sú to najmä odborné termíny a

vlastné mená – kilogram, reaktor, kyselina sírová, lexikológia, Madunice, Hollý ).

b) Viacvýznamové slová ( majú viac významov, najprv bol význam základný, potom

vznikli ďalšie, odvodené, najmä na základe podobnosti – oko človeka , oko na polievke,

oko na sieti, oko ako slučka na chytanie zveri ).

Metafora je prenesenie významu slova na základe vonkajšej podobnosti ( bojovať proti

veterným mlynom, more sĺz, čierna duša, ostrý pohľad ).

Metonymia je prenesenie významu slova na základe vnútornej súvislosti ( leţať na trojke

znamená leţať v izbe číslo tri, čítať Hollého znamená čítať knihu, ktorú Hollý napísal ).

C. a) Jednoslovné pomenovania sú také pomenovania, ktoré tvorí jedno slovo ( otec, učiť ).

b) Viacslovné pomenovania sú také pomenovania, ktoré sa skladajú z viacej slov. Kaţdé

viacslovné pomenovanie má jeden vecný význam a pomenúva sa ním jedna vec. Preto

slová, ktoré ho tvoria, nemôţeme od seba oddeliť. Sú to ustálené spojenia slov a delia

sa na:

- zdruţené pomenovania ( triedna kniha, stredná škola, minerálna voda, čierny kašeľ )

- frazeologické jednotky sú ustálené spojenia slov, ktoré majú prenesený význam ( mať

oči na stopkách, bez práce nie sú koláče, akoby hádzal hrach na stenu, kúpiť za babku )

D. Synonymá sú slová, ktoré majú rovnaký význam, ale inak znejú ( beţať - utekať, čudovať

sa – diviť sa, ţalár – väzenie, nepekný – škaredý, skladba – syntax ). Synonymami môţu

byť iba slová toho istého slovného druhu.

E. Homonymá sú slová, ktoré rovnako znejú, ale majú iný význam ( čelo – hudobný nástroj

i časť hlavy, stopky – hodinky i časť rastliny, mať – matka i vlastniť ).

F. Antonymá sú slová, ktoré majú opačný význam ( mladý – starý, ľahko – ťaţko, áno – nie,

hore – dolu, odniesť – priniesť, láska – nenávisť ).

2. Členenie podľa pôvodu.

a) Domáce slová ( mamička, chlieb, stôl, čítať ).

b) Cudzie slová ( titul, hymna, lexikón, chirurg, nominatív ). Väčšina slov v slovnej zásobe jazyka má cudzí pôvod.


10

3. Členenie podľa citového zafarbenia.

a) Neutrálne slová ( mesto, dub, brat, voda, milý, písať ).

b) Citovo zafarbené, expresívne slová:

zjemňujúce: - zdrobnené slová , deminutíva ( mestečko, dubček, braček, vodička,

milučký )

- eufemizmy, slová zjemňujúce nepríjemné veci alebo deje ( uţ sa

pobral na onen svet, klaňal sa kaţdej vŕbe )

zhoršujúce slová ( hnáty, chajda, psisko, fiflena )

Tvorenie slov Do slovnej zásoby slovenského jazyka prichádzajú nové slová týmito spôsobmi:

SZJ 1. Odvodzovaním

2. Skladaním

3. Spájaním slov do zdruţených pomenovaní

4. Skracovaním slov

5. Preberaním cudzích slov

6. Prenášaním významu (metaforou a metonymiou )

Odvodzovanie je slovotvorný postup, keď sa k základu slova pridá slovotvorná predpona

alebo slovotvorná prípona ( alebo obe naraz ) a vznikne nové slovo s iným (alebo podobným )

významom. Slovo, z ktorého sa odvodzovaním tvorí nové slovo, sa nazýva základové slovo.

Slovo, ktoré vzniklo odvodzovaním, sa nazýva odvodené slovo.

základové slovo

pra - človek odvodené slovo strom - ček

slovotvorná ná - sil - ný slovotvorná

predpona prípona

Odvodzovanie


11

Odvodené slovo môţe byť zároveň aj základovým slovom pre ďalšie z neho utvorené slovo.

zub

odvodené slovo zub - ár .

základové slovo zubár - ka

Skladanie

Skladanie je slovotvorný postup, keď sa spoja dve plnovýznamové slová do jedného slova. Toto slovo sa nazýva zloţené slovo.

zem - e - pis

vod - o - vod

lom - i - drevo Spájacie časti e, o, i sú v zloţenom slove kvôli ľahšej výslovnosti a zrozumiteľnosti slova.

Skracovanie slov

Skratky vznikajú skrátením slova. Pouţívajú sa len v písanej podobe a skracované slovo

musí byť známe a často pouţívané. Skratka sa väčšinou končí na spoluhlásku. Ak je v slove

za sebou viac spoluhlások, slovo sa skracuje aţ po poslednú z nich. Za skratkou sa píše

bodka.

strana - str.

sociálny - soc.

školský rok - šk. r.

jednotné číslo - jedn. č.

Značky vznikajú z prvých hlások viacslovných pomenovaní. Píšeme ich veľkými písmenami

a nepíšeme za nimi bodku.

Základná škola - ZŠ

Slovenské národné povstanie - SNP

Národná rada Slovenskej republiky - NR SR

Bienále ilustrácií Bratislava - BIB

Skratky a značky šetria náš čas.

Ň

Pozor! Nemýľ si termíny

slovotvorná prípona a tvarotvorná

(gramatická) prípona.

Prvá sa pouţíva pri tvorení slov

a mení ich význam.

Druhá sa pouţíva napríklad pri

skloňovaní podstatných mien

a mení len ich tvar v danom páde.


12

Slovné druhy

Slovnými druhmi sa zaoberá jazykovedná disciplína, ktorá sa nazýva morfológia

alebo tvaroslovie.

slovné druhy

Slovné druhy sa rozdeľujú podľa týchto kritérií:

podľa ohybnosti

ohybné neohybné

podľa vecného

významu

plnovýznamové

neplnovýznamové

podľa

vetnočlenskej

platnosti

sú vetné členy

nie sú vetné členy

1. podstatné mená skloňujú sa

2. prídavné mená skloňujú sa

3. zámená skloňujú sa

4. číslovky skloňujú sa

5. slovesá časujú sa

6. príslovky

7. predloţky

8. spojky

9. častice

10. citoslovcia

1. Podstatné mená

Definícia:

Podstatné mená sú slovné druhy, ktoré pomenúvajú osoby, zvieratá, veci,

vlastnosti, deje a stavy.


13

Rozdelenie:

A. Konkrétne, hmotné. Sú to názvy osôb, zvierat a vecí ( matka, Eva, programátor, pes,

kruţnica, strom, vzduch, Slnko, tabuľa ).

Abstraktné, nehmotné. Sú to názvy vlastností, dejov a stavov ( čestnosť, zloba, láska,

beh, uvaţovanie, zdravie ).

B. Všeobecné. Sú to podstatné mená, ktoré pomenúvajú predmet toho istého druhu ( úľ,

futbalista, speváčka, časopis, milosť, stroj, mačka, štát, pokoj ).

Vlastné. Sú to podstatné mená, ktoré pomenúvajú určitý a jedinečný predmet. Píšu sa s veľkým začiatočným písmenom ( Ronaldo, Shakira, Anna, Váh,

Slovensko, Madunice, Bravo, Mica, Zem, Compaq ).

C. Podstatné mená muţského rodu sa delia na ţivotné a neţivotné.

Gramatické kategórie:

Rod ( muţský, ţenský, stredný )

Číslo ( jednotné – singulár,Sg., mnoţné – plurál, Pl. )

Pád ( nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál )

Vzory:

Pozor! Vzor nie je gramatická kategória. Je pomôckou na to, aby sme vedeli všetky podstatné

mená správne ohýbať a písať.

Podstatné mená majú 12 vzorov. Pre muţský rod chlap, hrdina, dub, stroj. Pre ţenský rod

ţena, ulica, dlaň, kosť. Pre stredný rok mesto, srdce, dievča, vysvedčenie.

Podľa vzoru chlap sa skloňujú ţivotné podstatné mená muţského rodu:

a) zakončené v nominatíve singuláru na spoluhlásku ( brat, stolár, Štúr, vedec, Jozef, Slovák, poslucháč )

b) zakončené na samohlásku –o vo všeobecných podstatných menách a na –o vo vlastných rodných menách

( dedo, ujo, Jano, Fero, Paľko )

c) zvieracie podstatné mená muţského rodu, ale len v singulári ( sokol, medveď, pes, vrabec )

Podľa vzoru hrdina sa skloňujú ţivotné podstatné mená muţského rodu:

a) zakončené na –a ( vládca, starosta, kolega, bača, Chalupka, Neruda, Gejza )

b) priezviská Slovákov zakončené na –o ( Krasko, Botto, Vančo, Stanko )

Pozor! Prevzaté cudzie slová zakončené na –ta, -ista, -ita sa skloňujú podľa vzoru hrdina, ale v nominatíve

plurálu sú zakončené na –i ( poeta-poeti, futbalista-futbalisti, klavirista-klaviristi ).

Podľa vzoru dub sa skloňujú neţivotné podstatné mená muţského rodu:

a) zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku ( potok, ţivot, hrad, strom, motúz, Zvolen, utorok )

b) zvieracie podstatné mená zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku, ale len v pluráli ( slony, sokoly,

hady, kamzíky, supy )

Pozor! Tie psy, vlky, vtáky, býky skloňujeme podľa vzoru dub. Tí psi, vlci, vtáci, býci podľa vzoru chlap.

Podľa vzoru stroj sa skloňujú neţivotné podstatné mená muţského rodu:

a) zakončené na mäkkú spoluhlásku ( dáţď, kôš, máj, kameň )

b) zvieracie podstatné mená zakončené na mäkkú spoluhlásku, ale len v pluráli ( medvede, kone, mravce,

komáre )

Pozor! Neţivotné podstatné mená muţského rodu zakončené na –r, -l sa skloňujú buď podľa vzoru dub, buď

podľa vzoru stroj. Ak neviete ich vzor, pouţite slovník.


14

Podľa vzoru ţena sa skloňujú podstatné mená ţenského rodu zakončené na –a, pred ktorým je tvrdá alebo

obojaká spoluhláska ( sloboda, ryba, sestra, lipa, slama Anna, Európa, ale aj Kórea, Lea ).

Podľa vzoru ulica sa skloňujú podstatné mená ţenského rodu:

a) zakončené na –a, pred ktorým je mäkká spoluhláska ( ríša, lavica, baňa, Naďa, Prievidza, Venuša, kniţnica )

b) prevzaté mená zakončené na –ia, -ya ( demokracia, akcia, Mária, Líbya )

Podľa voru dlaň sa skloňujú podstatné mená ţenského rodu zakončené na spoluhlásku a v nominatíve plurálu

majú koncovku –e ( pec, báseň, nádej, zem, haluz, diaľ, oceľ, hruď, päsť, niť, tvár, myseľ, Viedeň )

Podľa vzoru kosť sa skloňujú podstatné mená ţenského rodu zakončené na spoluhlásku a v nominatíve plurálu

majú koncovku –i ( moc, cirkev, krv, hus, zver, vlasť, povesť, vec, zmes, step, obuv, Budapešť, meď, myš, voš )

Podľa vzoru mesto sa skloňujú podstatné mená stredného rodu:

a) zakončené na –o ( divadlo, nekonečno, zrno, zrnko, blato, mlieko, Slovensko, Rusko, Štúrovo )

b) prevzaté slová zakončené na –um, -ium, -eum, - io, -eo, -ao ( múzeum, gymnázium, Borneo, kakao )

Podľa vzoru srdce sa skloňujú podstatné mená stredného rodu zakončené na –e ( more, plece, pole, oje, líce )

Podľa vzoru dievča sa skloňujú podstatné mená stredného rodu zakončené na –a, -ä ( dieťa, chlapča, ţieňa, teľa,

pánča, vtáča, mača, medvieďa, chlápä, bábä, holúbä, ţriebä )

Podľa vzoru vysvedčenie sa skloňujú podstatné mená stredného rodu zakončené na –ie ( prútie, lístie, obilie,

písanie, hnutie, skákanie, behanie, myslenie, výročie, súhvezdie, Záhorie, Pohronie, úpätie, podhradie )

Pomnoţné podstatné mená sú také podstatné mená, ktoré pomenúvajú jednu vec, ale majú tvar mnoţného čísla (Madunice, Ţlkovce, Košariská, Alpy, Tatry, Čechy, Vianoce, fašiangy, páračky, pašie, raňajky, prázdniny,

jasle, hrable, noţnice, sane, vidly, ústa, gate, nohavice, plavky, osýpky ).

Vzory a skloňovanie pomnoţných podstatných mien:

pomnoţné

podstatné mená zakončenie lokál plurálu rod vzor

Piešťany

okuliare

-y

-e

-och

-och

muţský

dub (-y)

stroj (-e)

Tatry

nohavice

-y

-e

-ách, -ach

-iach

ţenský

ţena (-y)

ulica (-e)

Košariská

prsia

-á, -a

-ia, -a

-ách, -ach

-iach, -ach

stredný

mesto (-á)

srdce (-ia)


15

Skloňovanie podstatných mien

muţský rod

chlap hrdina dub stroj

Sg. Pl. Sg. Pl. Sg. Pl. Sg. Pl.

N chlap chlapi hrdina hrdinovia dub duby stroj stroje

G chlapa chlapov hrdinu hrdinov duba dubov stroja strojov

D chlapovi chlapom hrdinovi hrdinom dubu dubom stroju strojom

A chlapa chlapov hrdinu hrdinov dub duby stroj stroje

L chlapovi chlapoch hrdinovi hrdinoch dube duboch stroji strojoch

I chlapom chlapmi hrdinom hrdinami dubom dubmi strojom strojmi

ţenský rod

ţena ulica dlaň kosť


N ţena ţeny ulica ulice dlaň dlane kosť kosti

G ţeny ţien ulice ulíc dlane dlaní kosti kostí

D ţene ţenám ulici uliciam dlani dlaniam kosti kostiam

A ţenu ţeny ulicu ulice dlaň dlane kosť kosti

L ţene ţenách ulici uliciach dlani dlaniach kosti kostiach

I ţenou ţenami ulicou ulicami dlaňou dlaňami kosťou kosťami

stredný rod

mesto srdce dievča vysvedčenie


N mesto mestá srdce srdcia dievča dievčatá

dievčence vysvedčenie vysvedčenia

G mesta miest srdca sŕdc dievčaťa dievčat

dievčeniec vysvedčenia vysvedčení

D mestu mestám srdcu srdciam dievčaťu dievčatám

dievčencom vysvedčeniu vysvedčeniam

A mesto mestá srdce srdcia dievča dievčatá

dievčence vysvedčenie vysvedčenia

L meste mestách srdci srdciach dievčati dievčatách

dievčencoch vysvedčení vysvedčeniach

I mestom mestami srdcom srdcami dievčaťom dievčatami

dievčencami vysvedčením vysvedčeniami


16

2. Prídavné mená

Definícia:

Prídavné mená sú slovné druhy, ktoré označujú vlastnosti osôb, zvierat,

vecí a javov.

Rozdelenie:

Akostné – vyjadrujú akosť, kvalitu

( pekný, cudzí, milý, čestný, malý, zlý, súci, svieţi, veselý, lenivý )

Vzťahové – vyjadrujú vzťah k podstatnému menu

( drevený, letný, madunický, slovenský, ručný, kamenný, májový )

Ţivočíšne – vyjadrujú vzťah k ţivočíchovi

( páví, motýlí, kohútí, líščí, sloní, hroší, vtáčí, orlí, ovčí )

Privlastňovacie – vyjadrujú vlastníka

( otcov, matkin, letuškin, priateľov, kamarátkin, líškin, slonov )


Prídavné mená preberajú gramatické kategórie ( rod, číslo, pád ) od svojich

nadradených podstatných mien ( pekný človek, pekného človeka ... otcova košeľa,

otcovej košele ... páví chvost, páviemu chvostu ... krásne ţeny, krásnych ţien ... )

Vzory:

Akostné a vzťahové prídavné mená majú vzory pekný a cudzí.

Ţivočíšne prídavné mená majú vzor páví.

Privlastňovacie prídavné mená majú vzor otcov.

Podľa vzoru pekný sa skloňujú prídavné mená s tzv. tvrdým zakončením , pred poslednou samohláskou je

tvrdá alebo obojaká spoluhláska ( letný, chladný, krátky, veľká, milá, malé, drevený, jesenné, počítačový, ţivý ).

Podľa vzoru cudzí sa skloňujú prídavné mená s mäkkým zakončením ( svieţi, horúci, rýdzi, písací, tunajší,

súci, vidiaci, domáci ).

Podľa vzoru páví sa skloňujú ţivočíšne prídavné mená ( líščí, baraní, korytnačí, medvedí, škovránčí ).

Pozor! Vo vzore páví sa neuplatňuje zákon o rytmickom krátení.

Pozor! Nepleť si ţivočíšne prídavné mená a privlastňovacie prídavné mená ( líščí-líškin, baraní-baranov,

korytnačia-korytnačkina, škovránčí-škovránkov ).

Podľa vzoru otcov sa skloňujú privlastňovacie prídavné mená zakončené na –ov, -ova, -ovo, -in, -ina,-ino ( ujov,

synova, sestrino, kamarátova, Jozefov, učiteľkin, riaditeľova, Katkin, Timravin ).

Pozor! V prídavných menách so slovotvornou príponou –in sa píše mäkké i aj vtedy, ak sa základ slova končí

na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku ( učiteľk – in, letušk – ino, gazdink –ina ).


17

Skloňovanie prídavných mien

muţský rod

Sg.

N pekný cudzí páví otcov

G pekného cudzieho pávieho otcovho

D peknému cudziemu páviemu otcovmu

A pekného, pekný cudzieho, cudzí pávieho, páví otcovho, otcov

L peknom cudzom pávom otcovom

I pekným cudzím pávím otcovým

Pl.

N pekní, pekné cudzí, cudzie páví, pávie otcovi, otcove

G pekných cudzích pávích otcových

D pekným cudzím pávím otcovým

A pekných, pekné cudzích, cudzie pávích, pávie otcových, otcove

L pekných cudzích pávích otcových

I peknými cudzími pávími otcovými

ţenský rod

Sg

N pekná cudzia pávia otcova

G peknej cudzej pávej otcovej

D peknej cudzej pávej otcovej

A peknú cudziu páviu otcovu

L peknej cudzej pávej otcovej

I peknou cudzou pávou otcovou

Pl.

N pekné cudzie pávie otcove



A pekné cudzie pávie otcove


I peknými cudzími pávími otcovým

stredný rod

Sg.

N pekné cudzie pávie otcovo

G pekného cudzieho pávieho otcovho

D peknému cudziemu páviemu otcovmu

A pekné cudzie pávie otcovo

L peknom cudzom pávom otcovom

I pekným cudzím pávím otcovým

Pl.

N pekné cudzie pávie otcove


18



A pekné cudzie pávie otcove


I peknými cudzími pávími otcovými

Stupňovanie prídavných mien:

Stupňovanie znamená zveličenie alebo zmenšenie miery vlastnosti prídavného mena

v základnom tvare.

Stupňujú sa iba prídavné mená akostné.

Prvý stupeň je základný tvar prídavného mena.

Druhý stupeň sa tvorí tak, ţe sa k slovotvornému základu pridá prípona –ší, -ejší.

Tretí stupeň sa tvorí tak, ţe sa k tvaru druhého stupňa pridá predpona naj- .

pravidelné slovotvorný základ sa nemení

1. milý 2. milší 3. najmilší

Stupňovanie 1. veselý 2. veselší 3. najveselší

1. úprimný 2. úprimnejší 3. najúprimnejší

nepravidelné slovotvorný základ sa mení

1. dobrý 2. lepší 3. najlepší

1. zlý 2. horší 3. najhorší

1. malý 2. menší 3. najmenší

1. veľký 2. väčší 3. najväčší

Pravopisné okienko

Vzťahové prídavné mená utvorené z vlastných podstatných mien píšeme s malým

začiatočným písmenom ( Madunice – madunický, Slovensko – slovenský, Štúr – štúrovský ).

Ak je však toto prídavné meno na začiatku viacslovného názvu, píšeme ho s veľkým

začiatočným písmenom ( Slovenská republika, Madunické ozveny ).

Privlastňovacie prídavné mená utvorené z vlastných podstatných mien píšeme veľkým

začiatočným písmenom ( Štúr – Štúrov, Eva – Evin, Ján – Jánov ).

Viacslovné vlastné mená sa píšu s veľkým začiatočným písmenom na prvom slove. Ostatné

slová sa píšu okrem vlastných mien s malým písmenom ( Ulica osloboditeľov, Ulica Janka Kráľa,

Námestie Slovenského národného povstania, Bratislavský hrad ).

Viacslovné názvy obcí a miest píšeme s veľkým začiatočným písmenom vo všetkých slovách

okrem predloţiek ( Banská Bystrica, Nové Mesto nad Váhom, Spišská Nová Ves, Biely Potok ). Pozor!

Skutočný potok má názov Biely potok!

Názvy úradov a inštitúcií s presnou adresou sa píšu s veľkým začiatočným písmenom na

prvom slove ( Krajský úrad v Trnave, Základná škola Jána Hollého Madunice ).

Názvy týchto úradov sa píšu s malým začiatočným písmenom, ak sa hovorí o nich všeobecne

a bez presnej adresy ( základné poznatky o ţivote sa učí mladý človek v základnej škole, v hociktorom

krajskom úrade sa to dá vybaviť ).


19

3. Zámená

Definícia:

Zámená sú slovné druhy, ktoré majú všeobecný význam, odkazujú na mená

a naznačujú osobu, zviera, vec a vlastnosť.

Rozdelenie:

osobné základné ja ty on ona ono my vy oni ony

privlastňovacie môj tvoj jeho jej jeho náš váš ich ich

zvratné základné seba / sa

privlastňovacie svoj

Zámená

ukazovacie ten, onen, taký, toľký, tá, oná, taká ...

opytovacie kto? čo? aký? ktorý? čí? koľký? aká?...

neurčité dakto, dajaký, niekto, nejaký, niektorý, ktorýkoľvek, bárskto

niečo, bársčo, čísi, čiesi ...

vymedzovacie ten istý, iný, inakší, nikto, nijaký, tenţe, sám, všetok ...

Skloňovanie zámen

N ja ty on ona ono my vy oni ony

G mňa,ma teba,ťa jeho,neho, ho,

-ňho,-ň jej,nej

jeho,neho,ho,

-ňho,-ň nás vás ich,nich ich,nich

D mne,mi tebe,ti jemu,nemu,mu jej,nej jemu,nemu,mu nám vám im,nim im,nim

A mňa,ma teba,ťa jeho,ho,neho,

-ňho,-ň ju,ňu ho,-ň nás vás ich,nich ich,ne

L mne tebe ňom nej ňom nás vás nich nich

I mnou tebou ním ňou ním nami vami nimi nimi

N môj moja moje moji moje tvoj jeho náš ich

G môjho mojej môjho mojich mojich tvojho jeho nášho ich

D môjmu mojej môjmu mojim mojim tvojmu jeho nášmu ich

A môjho,môj moju moje mojich moje tvojho,tvoj jeho nášho,náš ich

L mojom mojej mojom mojich mojich tvojom jeho našom ich

I mojím mojou mojím mojimi mojimi tvojím jeho naším ich


20

N - svoj ten tá to tí tie taký čí čia

G seba,sa svojho toho tej toho tých tých takého čieho čej

D sebe,si svojmu tomu tej tomu tým tým takému čiemu čej

A seba,sa svojho,svoj toho,ten tú to tých tie takého,taký čí,čieho čiu

L sebe svojom tom tej tom tých tých takom čom čej

I sebou svojím tým tou tým tými tými takým čím čou

N dakto niečo čosi čiesi sám sama samá sami samy oná

G dakoho niečoho čohosi číchsi samého samej samej samých samých onej

D dakomu niečomu čomusi čímsi samému samej samej samým samým onej

A dakoho niečo čosi čiesi samého,sám samu samú samých samy onú

L dakom niečom čomsi číchsi samom samej samej samých samých onej

I dakým niečím čímsi čímisi samým samou samou samými samými onou

Pozor! Rozlišuj vymedzovacie zámená:

V byte som bol sám. Si tu sama? To dieťa tu samo nemôţe zostať. Ţiaci v triede pracovali

sami. Ţeny, prišli ste samy?

To víno je samý ocot! Byt je samá mucha! Som samé ucho! V kine boli samí mladí ľudia.

Máme pre vás samé dobré správy.

Zámeno oni je muţského rodu ţivotné ( Boli tu tvoji spoluţiaci. Oni sa mi zapáčili. ). Toto

zámeno pouţívame aj vtedy, keď nevieme, koho označuje, alebo označuje všetkých - muţov,

ţeny a deti.

Zámeno ony je buď muţského rodu neţivotné, buď ţenského, buď stredného rodu. ( Sú vaše

deti doma? Veď ony dnes vôbec nekričia! )

4. Číslovky

Definícia:

Číslovky sú slovné druhy, ktoré pomenúvajú mnoţstvo, poradie i členenie

osôb, zvierat, vecí, vlastností a dejov.

Rozdelenie:

určité neurčité

základné jeden, dva, tri, štyri, päť, sto, tisíc veľa, málo, mnoho

skupinové dvoje, trojo, štvoro, desatoro viacero

Číslovky radové prvý, druhý, tretí, tisíci, miliónty niekoľký

násobné trikrát, tri razy, šesť ráz, dvojnásobný veľa ráz, mnohokrát


21

druhové dvojaký, pätoraký, storaký mnohoraký,

niekoľkoraký

Skloňovanie čísloviek

N jeden jedna jedno jedni jedny dvaja dva

G jedného jednej jedného jedných jedných dvoch dvoch

D jednému jednej jednému jedným jedným dvom dvom

A jedného,jeden jednu jedno jedných jedny dvoch dva

L jednom jednej jednom jedných jedných dvoch dvoch

I jedným jednou jedným jednými jednými dvoma,dvomi dvoma,dvomi

N tri štyri piati, päť sedem sto tisíc milión

G troch štyroch piatich siedmich sto,sta tisíc,tisíca milióna

D trom štyrom piatim siedmim sto,stu tisíc,tisícu miliónu

A tri štyri piatich,päť sedem sto tisíc, milión

L troch štyroch piatich siedmich sto,ste tisíc,tisíci milióne

I troma,tromi štyrmi piatimi siedmimi sto,stom tisíc,tisícom miliónom

N miliarda tretí (Sg.) tretí (Pl.) tretie (Pl.) piaty (Sg.) piati (Pl.) trojnásobný

G miliardy tretieho tretích tretích piateho piatych trojnásobného

D miliarde tretiemu tretím tretím piatemu piatym trojnásobnému

A miliardu tretieho,tretí tretích tretie piateho,piaty piatych trojnásobného

L miliarde treťom tretích tretích piatom piatych trojnásobnom

I miliardou tretím tretími tretími piatym piatymi trojnásobným

Základné číslovky jeden, dva, tri, štyri majú samostatné skloňovanie.

Základné číslovky päť aţ deväťdesiatdeväť sa skloňujú podľa vzoru päť.

Základná číslovka sto sa neskloňuje, ak stojí pri nej podstatné meno ( sto chlapov, sto

chlapom ). Ak stojí sama, buď sa neskloňuje, buď sa skloňuje podľa vzoru mesto.

Základná číslovka tisíc sa skloňuje podľa vzoru stroj, keď stojí samostatne. Ak stojí pred

podstatným menom, skloňuje sa ako číslovka päť, alebo sa neskloňuje.

Základná číslovka milión sa skloňuje podľa vzoru dub, píše sa vţdy oddelene. V spojení

s podstatným menom býva aj nesklonná.

Základná číslovka miliarda sa skloňuje podľa vzoru ţena.

Skupinové číslovky sa neskloňujú ( počítané predmety za nimi sú vţdy v G Pl.).

Radové číslovky tretí, tisíci skloňujeme podľa vzoru cudzí.

Radové číslovky prvý, druhý, štvrtý, piaty... desiaty... osemnásty...stý...skloňujeme podľa

vzoru pekný.

V násobných číslovkách jeden raz, dva razy, päť ráz, desať ráz ... píšeme slová oddelene.

Násobné číslovky dvakrát, trikrát, viackrát, mnohokrát píšeme spolu.

Násobné číslovky dvojnásobný, stonásobný ... píšeme spolu a skloňujeme podľa vzoru

pekný.


22

Pravopisné okienko

Číslovky môţeme písať aj číslicami. Vtedy platia tieto pravidlá:

Za radovými číslovkami píšeme bodku.

Pretekár na 3. mieste je z nášho mesta. Pretekár na treťom mieste je z nášho mesta.

Páči sa mi hudba 80. rokov. Páči sa mi hudba osemdesiatych rokov.

Za základnými číslovkami nepíšeme bodku.

Mám 20 rokov. Mám dvadsať rokov.

Dobrých spoluţiakov mám v 7 triedach. Dobrých spoluţiakov mám v siedmich triedach.

Pozor na takéto vety!

V siedmich siedmych triedach sa dnes neučilo.

Číslovka siedmich je základná a znamená počet tried.

Číslovka siedmych je radová a oznamuje nám, ţe sa neučili siedmaci .

5. Slovesá

Definícia:

Slovesá sú slovné druhy, ktoré vyjadrujú dej, činnosť a stav osôb, zvierat

a vecí.

Rozdelenie:

A. Plnovýznamové ( písať, opravovať, učiť, naraziť, blednúť, hazardovať, skákať, piť ). Neplnovýznamové: a) pomocné alebo sponové ( byť, bývať,zdať sa,ostať, javiť sa )

b) fázové ( začať, skončiť, pokračovať )

c) modálne ( musieť, chcieť, mať, môcť, smieť )

B. Zvratné ( existujú iba so zámenom sa,si – smiať sa, všímať si, báť sa ) Nezvratné ( krúţiť, lietať, mávať, písať, horieť )

Plnovýznamové slovesá sa delia na a) stavové ( blednúť, šedivieť, vyzdravieť ) b) činnostné ( leţať, kričať, píliť, horekovať ) Činnostné slovesá sa delia na: a) bezpredmetové ( skákať, visieť, ísť )

b) predmetové ( kupovať, dať, milovať, čítať )

Predmetové slovesá delíme na a) prechodné ( predmet s nimi spojený je v A bezpredloţkovom, kupovať knihu,

dať milosť, milovať ţenu, čítať časopis )

b) neprechodné ( predmet je v predloţkovom A alebo v iných pádoch, hrať sa

s bratom, obávať sa búrky, pomáhať spoluţiakom )


23


Osoba ( 1.2.3.)

Číslo ( jednotné, mnoţné )

Čas ( minulý, prítomný, budúci )

Spôsob ( oznamovací, rozkazovací, podmieňovací )

Rod ( činný, podmet činnosť vykonáva, trpný, podmet je činnosťou zasahovaný )

Vid ( dokonavý, dokončený dej, nedokonavý, nedokončený dej )

Určovanie gramatických kategórií slovies: Mesto sa upratuje, lebo prídete k nám na návštevu.

upratuje sa prídete

osoba: 3. 2.

číslo: jednotné mnoţné

čas: prítomný budúci

spôsob: oznamovací oznamovací

rod: trpný činný

vid: nedokonavý dokonavý

» Ak nemáš istotu, aký má sloveso vid, daj si ho do budúceho času. Ak k slovesu musíš pridať pomocné sloveso

byť v budúcom čase ( budem, budeš, bude...), je sloveso nedokonavé ( písať-budem písať, hovoriť-budete

hovoriť ).

» Dokonavé slovesá nemajú prítomný čas. Pozor! Dokonavé je napríklad sloveso skočiť. Nemá prítomný

čas.Nepleť si ho však s nedokonavým slovesom skákať, ktoré tvar prítomného času má ( skáčem, skáčeme...) .

Slovesné tvary

Ak je sloveso vyjadrené jedným slovom, je to jednoduchý tvar. Ak je vyjadrené viacerými

slovami, je to zloţený tvar.

Ak môţeme v slovesnom tvare určiť osobu, číslo, čas a spôsob, je to určitý slovesný tvar.

Ak slovesný tvar nevyjadruje slovesné gramatické kategórie, je to neurčitý slovesný tvar.

Určité slovesné tvary Neurčité slovesné tvary

1. prítomný čas píšem 1. neurčitok písať

2. rozkazovací spôsob píš! 2. prechodník píšuc

3. minulý čas písal som 3. činné príčastie

prítomné píšuci

4. budúci čas budem písať 4. trpné príčastie písaný

5. podmieňovací spôsob

prítomného času písal by som 5.

slovesné podstatné

meno písanie

6. podmieňovací spôsob

minulého času bol by som písal

Časovanie slovies


24

byť volať padnúť

čas minulý prítomný budúci minulý prítomný budúci minulý prítomný budúci

ja bol som som budem volal

som volám

budem

volať

padol

som _ padnem

ty bol si si budeš volal si voláš budeš

volať padol si _ padneš

on bol je bude volal volá bude

volať padol _ padne

my boli sme sme budeme volali

sme voláme

budeme

volať

padli

sme _ padneme

vy boli ste ste budete volali ste voláte budete

volať padli ste _ padnete

oni boli sú budú volali volajú budú

volať padli _ padnú

robiť rozumieť môcť

čas minulý prítomný budúci minulý prítomný budúci minulý prítomný budúci

ja robil

som robím

budem

robiť

rozumel

som rozumiem

budem

rozumieť

mohol

som môţem

budem

môcť

ty robil si robíš budeš

robiť

rozumel

si rozumieš

budeš

rozumieť mohol si môţeš

budeš

môcť

on robil robí bude

robiť rozumel rozumie

bude

rozumieť mohol môţe

bude

môcť

my robili

sme robíme

budeme

robiť

rozumeli

sme rozumieme

budeme

rozumieť

mohli

sme môţeme

budeme

môcť

vy robili ste robíte budete

robiť

rozumeli

ste rozumiete

budete

rozumieť mohli ste môţete

budete

môcť

oni robili robia budú

robiť rozumeli rozumejú

budú

rozumieť mohli môţu

budú

môcť

6. Príslovky

Definícia:

Príslovky sú slovné druhy, ktoré vyjadrujú okolnosti alebo vlastnosti deja.

Rozdelenie:

príslovky

miesta kam? kde? odkiaľ? kade? hore, hlboko, blízko, doma,

von, dnu, preč, zhora, spredu

času kedy? odkedy? dokedy? dnes, zajtra, vţdy, zriedka,

včas, medzitým, náhle, dávno

spôsobu ako? dobre, zle, milo, rušno, ticho,

ţivo, sucho, nahlas, naoko

príčiny prečo? naschvál, preto, nato,náhodou


25

Stupňovanie prísloviek:

Stupňovať môţeme príslovky utvorené z akostných prídavných mien. Aj príslovky majú

pravidelné a nepravidelné stupňovanie.

1. stupeň: milo, rezko, tuho, priateľsky, slovensky, zle, dobre

2. stupeň: milšie, rezkejšie, tuhšie, priateľskejšie, slovenskejšie, horšie, lepšie

3. stupeň: najmilšie, najrezkejšie, najtuhšie, najpriateľskejšie, najslovenskejšie, najhoršie,

najlepšie

Pravopisné okienko

Pozor! Nezamieňaj si niektoré príslovky a predloţkové spojenia. U oboch je totiţ výslovnosť rovnaká. Vtom som uvidel svojho kamaráta. V tom hrade vraj straší.

Zasmial sa nahlas. Spevák si musí dávať pozor na hlas.

Vieš tú báseň spamäti? Z pamäti vyhrabal spomienku na prvú jednotku.

Medzitým, ako čakal na otca, sa zotmelo. Medzi tým špinavým riadom nájdeš aj čistý hrniec.

Tváril sa naoko spokojne. Priloţil si dlaň na oko.

7. Predloţky

Definícia:

Predloţky sú slovné druhy, ktoré vyjadrujú vzťahy medzi slovami. Samostatne sa nepouţívajú, len v spojení s podstatnými menami, zámenami a číslovkami

v istých pádoch.

Rozdelenie:

A. Prvotné – majú len funkciu predloţky ( v, s, nad, pod, po, za )

Druhotné – majú aj inú funkciu, napríklad príslovky ( okolo, vedľa, poniţe, uprostred

)

B. Jednoduché ( pred, na, pri, za, v, vo, od )

Zloţené ( pomedzi, popod, spoza, uprostred )

Vokalizácia predloţiek je jav, keď sa kvôli lepšej výslovnosti a zrozumiteľnosti pridáva

k predloţkám s, z, v, k samohláska ( vokál ) –o alebo –u ( so sebou, zo školy, vo vode,

ku knihe ).

Spodobovanie predloţiek je jav, keď sa kvôli lepšej výslovnosti mení spoluhláska

v predloţke na znelú alebo neznelú ( podľa zásad spodobovania v predchádzajúcej časti tohto súboru ).

Výnimku tvoria spojenia predloţiek s osobnými zámenami ( so mnou, s ním, s ňou, s vami, ku mne, k nim, k nám ).


26

8. Spojky

Definícia:

Spojky sú slovné druhy, ktoré spájajú vetné členy a vety. Vyjadrujú vzťahy

medzi nimi.

Rozdelenie:

A: Priraďovacie ( a, i, aj, ani, ba, ba aj, ba ani, nielen - ale aj, ale, leţ, lenţe, no,

však, avšak, a predsa, a jednako, alebo, buď, alebo-alebo, veď,

buď-buď, však, ináč, preto, teda, tak, a preto, a teda, a tak, hoc,

hoci, i keby, keby aj, i keď, čo i, akokoľvek, ako-tak, síce-ale )

Tieto spojky spájajú rovnocenné vetné členy a rovnocenné

vety v súvetiach.

Podraďovacie( ţe, aby, ţeby, keď, ako, lebo, prv-

neţ, kým, ledva, sťa, neţ, akoby, sotva, čím-tým, takţe, aţ, tak-aby, pretoţe, keďţe, bo )

Tieto spojky spájajú nerovnocenné vety v súvetí.

B: Jednoslovné ( a, i, ani, ale, no, ţe, lebo, ako, aby )

Viacslovné ( a preto, a teda, a tak, a predsa , aj keď )

Funkcie spojok môţu plniť aj iné slovné druhy ( niektoré zámená a príslovky ). Nazývame ich

spájacie výrazy ( ktorý, aký, čí, kto, čo, koľko, koľký, ako, kde, kedykoľvek, kdekoľvek,

ledva, kým, čím ).

Pravopisné okienko

Pred spojkami a, i, aj, ani, alebo,či čiarku nepíšeme. Keď sa tá istá spojka vo vete opakuje, píšeme pred druhou ( treťou, štvrtou ) čiarku. ( Aj

ja, aj ty, aj všetci ostatní tam pôjdu. Nepoznala ani Evku, ani mamu, ani otca.)

Pred dvojslovnými spojkami a predsa, a tak, a teda, a jednako, a to, a preto píšeme

čiarku.

Pred podraďovacími spojkami píšeme čiarku.

Pred spojkami ako, neţ, sťa, ani píšeme čiarku, keď za nimi nasleduje veta. ( Správal sa,

ako keby pojedol všetku múdrosť sveta. )

Ak sa tieto spojky vyskytujú v prirovnaniach v jednoduchej vete, čiarku pred nimi nepíšeme.

( Som hladný ako vlk. Správal sa sťa horenos. )

Ak má spojka a význam odporovací ( keď sa namiesto nej dá pouţiť spojka ale), čiarku pred


27

ňou môţeme,ale nemusíme písať.

9. Častice

Definícia:

Častice sú slovné druhy, ktoré:

a) vyjadrujú postoj hovoriaceho vo vete alebo k jej časti

b) uvádzajú vetu a dodávajú jej istý významový odtieň

Časticami sú tieto slová: a, ba, i, no, nuţ, veď, čiţe, napokon, vari, azda, aj, ešte, iba,

aspoň, práve, najmä, nadovšetko, predovšetkým, naozaj, áno, nie, hej, veru, dobre,

pravda, vskutku, osobitne, bárs, kieţby, nech, nechţe, bodaj, nuţ, hádam, reku, údajne,

ozaj.

» Príklady na častice, ktoré uvádzajú vetu:

- A kde si sa to zatúlal! Azda si nezablúdil?

- No to je dobré! Aj ty si tomu uveril?

» Príklady na častice, ktoré vyjadrujú postoj hovoriaceho. Všimnite si, ako dokáţu obmeniť význam

vety:

Kúpim si aj zmrzlinu.

Kúpim si ešte zmrzlinu.

Kúpim si aspoň zmrzlinu.

Kúpim si len zmrzlinu.

» Niektoré častice, ktoré vyjadrujú postoj hovoriaceho k celej vete, sa oddeľujú čiarkou:

Bola to, samozrejme, pravda.

Bohuţiaľ, prišli ste neskoro.

Aj dnes vám dám, pravdaţe, domácu úlohu.

Je to tak, pravda?

10. Citoslovcia

Definícia:

Citoslovcia sú slovné druhy, ktoré: a) vyjadrujú city, pocity a vôľu

b) napodobňujú zvuky

Rozdelenie:

A: Vlastné ( jaj, ach, juchuchú, hej, fuj, och, jojoj, ó, ahá, brrr, ľaľa, pst, hanba, beda, prr, hm )

Zvukomalebné ( bim, bam, cŕŕŕn, bum, plesk, šuch, prásk, múú, kikirikí, čičitŕn, haf,

frnk, tik-tak, bác, čľup, chichichi )

B: Prvotné ( pôvodné) ( jaj, fuj, au, uch, juj, ach, och )


28

Druhotné a) utvorené zo slovies ( hľa, ľaľa )

b) utvorené z podstatných mien ( beda, prepánajána, pomoc, hanba )

Skladba

Skladba ( syntax ) je jazykovedná disciplína, ktorá sa zaoberá stavbou viet a súvetí ( spájaním

slov vo vete, vetnými členmi, tvorením viet a súvetí )

Učivo skladby sme preto rozdelili do týchto častí:

A: Vetné sklady

B: Vetné členy

C: Vety

D: Súvetia

A Vetné sklady

Slová nie sú vo vete osamotené. Spájajú sa podľa gramatických vlastností a významu do

dvojíc, skladov. Vetné sklady sú menšie významové celky vo vete.

Poznáme vetný sklad a) prisudzovací

b) určovací

c) priraďovací

Prisudzovací vetný sklad

Tvoria ho holý podmet a holý prísudok, vetné členy sú v tomto sklade rovnocenné.

mama varí ja sa učím ţiak je šikovný

Určovací vetný sklad

Tvoria ho nadradený a podradený vetný člen, vetné členy sú v tomto sklade nerovnocenné.

Nadradeným vetným členom sa pýtame, podradeným vetným členom odpovedáme.

píše román vzorný ţiak

Priraďovací vetný sklad

Tvoria ho časti viacnásobného vetného člena. Sú rovnocenné.


29

muţi, ţeny a deti

Vyuţitie všetkých vetných skladov vo vete:

spoluţiačka dostala

dnes jednotku dvojku

Spoluţiačka dnes dostala jednotku a dvojku.

B Vetné členy

Vetné členy sú tie plnovýznamové slová, ktoré vo vete vytvárajú vetné sklady.*

Základné vetné členy: 1. prísudok

2. podmet

Rozvíjacie vetné členy: 3. predmet

4. príslovkové určenie

5. prívlastok

6. doplnok*

. Kaţdý vetný člen môţe byť:

a) holý ( je to jediný, samostatný vetný člen )

b) rozvitý ( je to hociktorý vetný člen so svojím podradeným členom, ktorý ho rozvíja )

c) viacnásobný ( je to spojenie dvoch alebo viacerých častí toho istého vetného člena )


30

1. Prísudok

Definícia:

Prísudok je základný vetný člen, ktorý vyjadruje činnosť, stav alebo

vlastnosť podmetu ( nositeľa deja ).

Pýtame sa naň otázkou čo robí?

Druhy prísudku:

1. Slovesný - je vyjadrený len slovesami, a to ...

a) jedným plnovýznamovým slovesom ( Otec opravuje auto. Učím sa slovenčinu. )

b) spojením sponového slovesa s neurčitkom plnovýznamového slovesa ( Ostal stáť na

ceste. )

b) spojením modálneho slovesa s neurčitkom plnovýznamového slovesa ( Otec musí

opravovať auto. Ţiaci uţ mohli ísť domov. Ty tu máš ešte zostať. )

c) spojením fázového slovesa s neurčitkom plnovýznamového slovesa ( Otec začal

opravovať auto. Futbalisti prestali faulovať. )

2. Neslovesný ( menný ) – je vyjadrený slovesom a zároveň aj iným slovným druhom,a to...

a) spojením neplnovýznamového slovesa s podstatným menom ( Jánošík bol zbojník. )

b) spojením neplnovýznamového slovesa s prídavným menom ( Káva je horúca. )

c) spojením neplnovýznamového slovesa so zámenom ( Ten obraz nie je môj. )

d) spojením neplnovýznamového slovesa s číslovkou ( On bol v cieli tretí. )

e) spojením neplnovýznamového slovesa s príslovkou ( Všetko je dobre. )

f) samostatným neslovesným výrazom ( Mladosť radosť.Všetko márne. Škoda hovoriť.

Hovoriť striebro, mlčať zlato. )

» Prísudok môţe byť vyjadrený aj vedľajšou vetou prísudkovou.* (Oni boli takí, ţe sa im ani

hovoriť nechcelo.)

» Niekedy môţe byť prísudkom aj citoslovce. V týchto prípadoch však iba nahrádza vo vete

pôvodné sloveso.Ryba ţblnk do vody. Mačka hop cez plot. A tie vrabce štrnk-brnk do tŕnia.

» V niektorých vetách chýba v prísudku pomocné sloveso a je nahradené pomlčkou. Je to

hlavne kvôli tomu, aby sa upozornilo na dôleţitoť výrazov vo vete. Dedina – rodina. Hlboká

brázda – vysoký chlieb. Staroba – choroba.

Holý prísudok: Chlapci behali.

Rozvitý prísudok: Chlapci veselo behali na ihrisku.

Viacnásobný prísudok: Chlapci veselo behali a skákali na ihrisku.

2. Podmet

Definícia:


31

Podmet je základný vetný člen, ktorý vyjadruje nositeľa deja alebo

vlastnosti.

Vyjadrenie podmetu:

1. Podstatným menom:

Slnko zašlo za hory. V meste fúkal silný vietor. Naša trieda má najlepší prospech. Štúr

preţil posledné roky ţivota v Modre. Čistota je pol ţivota.

2. Spodstatneným prídavným menom:

Chorý sa uzdravil. Naši mladí sa uţ vrátili zo svadobnej cesty. Sýty hladnému neverí.

3. Zámenom:

On sa však s dvojkou neuspokojil. Tamten sa mi viac páči. Nikto nič nepovedal. Kaţdý

bude odpovedať. Do rozhovoru som sa zapojil aj ja.

4. Číslovkou:

Šiesti uţ prišli do cieľa. Domácu úlohu si nenapísali len dvaja.

5. Neurčitkom slovesa:

Chodiť po trávniku je prísne zakázané. Písať nie je ľahké. Hrať sa na smetisku je veľmi

nebezpečné. Nebolo ľahké naučiť sa tú báseň.

6. Vedľajšou vetou podmetovou:*

Kto druhému jamu kope, sám do nej padne.

Podmet môţe byť vo vete: a) vyjadrený

Ţiaci dnes písali diktát. Aj on sa na mňa pozeral.

b) nevyjadrený ( oni ) Písali diktát. ( ja ) Dnes sa cítim vynikajúco.

Podmet býva v nominatíve. Pýtame sa naň otázkou kto? čo?

Pozor! Niekedy však môţe byť aj v genitíve: Vtedy kníh ešte nebolo. Tam je blata vyše

kolien. Podmet v týchto vetách sa však dá vyjadriť aj v nominatíve (Vtedy knihy ešte neboli.).

Holý podmet: Okolo dediny vedie cesta.

Rozvitý podmet: Okolo dediny vedie široká cesta.

Viacnásobný podmet: Okolo dediny vedie široká cesta a ţeleznica.

3. Predmet

Definícia:

Predmet je vetný člen, ktorý rozvíja sloveso a pomenúva vec, na ktorú

prechádza dej nadradeného slovesa.

Na predmet sa pýtame pádovými otázkami okrem nominatívu.


32

Rozdelenie:

Priamy – predmet je v bezpredloţkovom akuzatíve (Mama varí obed.V ruke drţí varechu.)

Nepriamy – predmet je v predloţkovom akuzatíve alebo v inom páde ( Brat sa pripravuje

na skúšku. Týka sa to aj teba. Stretol som sa s priateľom. )

Vyjadrenie predmetu:


Učiteľke sa páčila moja úloha. Murár stavia dom. Nič si od Joţka nepýtal. Mám hlad.

2. Spodstatneným prídavným menom:

Pred obchodom som stretol môjho známeho. Mám schôdzu so všetkými poistenými.

Zavolal som vedúceho. Pozorne som počúval prednášajúceho.

3. Zámenom:

Som do teba zaľúbený. Poraď mi v mojej situácii. Podám na vás sťaţnosť. Neuvaţoval

som o tom. Odišli sme od našich. Stretli sme ju. To sme uţ videli.

4. Číslovkou:

S piatimi z nich som sa stačil aj porozprávať. Na trati som predbehol troch.


Zabudol odoslať list. Ponúkli im piť.

6. Vedľajšou vetou predmetovou:

Zdá sa mi, ţe to nevieš. Lenka cítila, ţe to dobre dopadne. Myslím, ţe to viem.

Holý predmet: Dnes som čítal knihu.

Rozvitý predmet: Dnes som čítal zaujímavú knihu.

Viacnásobný predmet: Dnes som čítal zaujímavú knihu aj časopis. Pozor! Ţiaci si málo všímajú vo vetách predmet, ktorý je vyjadrený zámenom. Osobné i

ukazovacie zámená v rôznych pádoch ho, mu, ma, mi, ti, ťa, jej, ich, to sú vetné členy.

Otec mu to vysvetlil. Ponúkli sme ich chlebom a soľou. Dal si jeden tanier polievky. Netráp ma!

Poteším ho peknou piesňou. Počuli sme o ňom. S nami ti bude dobre. Never jej.

Pozor! Predmet môţe rozvíjať aj prídavné meno, ak je ono súčasťou menného prísudku. Som vďačný

rodičom za ich výchovu. Štúr bol osoţný svojmu národu. Barbara je podobná mame.

4. Príslovkové určenie

Definícia:

Príslovkové určenie je vetný člen, ktorý rozvíja sloveso a vyjadruje

okolnosti alebo vlastnosti deja, a to miesta, času, spôsobu a príčiny.

Rozdelenie:

príslovkové otázka príklad


33

určenie

miesta kde? kam? odkiaľ?

pokiaľ? kade?

Pred školou čakalo veľa ţiakov. Stretla ho v Nitre.

Rýchlym krokom zamieril ku dverám. Jedol doma.

Vyšiel aţ hore. Tam je pekne. Musíš prísť aţ do

prostriedku. Od susedov sa šírila príjemná vôňa.

času kedy? na ako dlho?

odkedy? dokedy?

Narodil som sa v máji. Prišiel som iba na chvíľu.

Dnes bude slnko páliť. Na Silvestra som bola sama.

Vystúpenie známej speváčky sa konalo v sobotu.

spôsobu ako?

akým spôsobom?

Písal som na počítači. Chlapec rozbil okno

kameňom. Potichu sa k nám prikrádal. Utrel ti slzy

bielym ručníčkom. Tváril sa veľmi milo. Janka to

urobila šikovne. Netvár sa odmerane! Vincent bol

hladný ako vlk. Ako páper vznášala sa na pódiu.

príčiny prečo? pre akú

príčinu?

Peter sa zobudil na zaklopanie. Triasol sa od zimy.

Prišiel som na pozvanie svojich priateľov. Odišiel

pracovať. Pre chorobu chýbal tri dni. Kvôli oslave

mojich narodenín sa dobre nevyspal. Z roztrţitosti

sa aţ zajakával.

Vyjadrenie príslovkového určenia:


Sedel rozpačito za stolom. Bol biely ako stena. Jeho myšlienky lietali v diali. V kuchyni

niekto rozbil tanier. Denne behá po lese. Napísal mi s radosťou prvý list. Išiel do Trnavy.

2. Príslovkou:

Váţne uvaţujem o kandidatúre. Mlčky ma prebodával očami. Vtom prevravel. Musíte

spievať nadšenejšie! Radím ti rozprávať sa s ním milo a potichu. Ráno zrazu zmizol.


Prišiel si ma potešiť? Denne chodila k susedom polievať kvety. Koloman išiel do šopy

narúbať drevo. Neprišiel som riešiť tvoje problémy.

4. Vedľajšou vetou príslovkovou:

Tam sa dobre vodí, kde slniečko chodí. Keď bol s prácou hotový, zatúţil po chladnej

sprche. Urobil som to tak, ako najlepšie viem. Prišiel si, aby si ma potešil?

Holé príslovkové určenie: Sestra ma prijala s nadšením.

Rozvité príslovkové určenie: Pesničku zaspieval tenkým hláskom.

Viacnásobné príslovkové určenie: Voľne si lietal ponad vrchy a doliny.

Pozor: V niektorých vetách rozvíjajú to isté sloveso dve príslovkové určenia toho istého druhu naraz.

Nejde o viacnásobný vetný člen: Stretli sme sa v Trnave na stanici. V stredu naobed prídem za

tebou.

Niekedy majú ţiaci problém rozoznať predmet od príslovkového učenia. Oba vetné členy rozvíjajú

sloveso a oba môţu byť vyjadrené podstatným menom. V predmete je však vec činnosťou priamo

zasahovaná, kým v príslovkovom učení len vysvetľuje situáciu, okolnosť činnosti. Predmet: Sused opravuje auto. Vaňu som obloţil novými obkladačkami. Odpovedám na otázky.

Sejeme oziminy.

Príslovkové určenie: Sused sedí v aute. Sprchujem sa vo vani. Odpovedám s ťaţkosťami. Sejeme

na poli.


34

5. Prívlastok

Definícia:

Prívlastok je vetný člen, ktorý rozvíja nadradené podstatné meno.

Pýtame sa naň otázkami aký? ktorý? čí?

Rozdelenie:

Zhodný – zhoduje sa s nadradeným podstatným menom v rode, čísle a páde. Nadšení diváci privítali prvú pretekárku s obrovským potleskom.

Nezhodný – nezhoduje sa s nadradeným podstatným menom v rode, čísle alebo v páde.

Tribúnu na severe obsadili hostia z Poľska.

Zhodný prívlastok stojí pred nadradeným podstatným menom. V niektorých prípadoch však môţe

byť aţ za ním ( odborné názvy – vrabec domový, kyselina sírová, dub letný, spojenie všeobecného

a vlastného podstatného mena – knieţa Svätopluk, zbojník Jurko, hotel Karpaty, učiteľ Novák ).

Nezhodný prívlastok stojí za nadradeným podstatným menom.

Vyjadrenie prívlastku:

1. Prídavným menom:

V anglickom filme hrali skvelí herci. Mamine ruky sa triasli od srdečného privítania.

V tom kohúťom speve bol zvláštny zvuk.

2. Zámenom:

V ten večer sa splnil môj sen. Táto kniha je dôkazom vášho majstrovstva. Mám ich

súhlas na začatie tohto procesu.

3. Číslovkou:

Štyria atléti sú dvojnásobní drţitelia rekordu. Tri ţeny si kúpili pätoro šiat.


Na návšteve u priateľa sme pili čaj s citrónom. Čaro Vianoc umocnila hudba baroka. Po

návšteve múzea sme sa vybrali na výlet loďou. Majster Pavol tvoril v meste Levoča.

5. Príslovkou:

Predčasný návrat domov našich futbalistov je krokom dozadu. Pohľad naspäť nás potešil.


Závidím mu jeho umenie mlčať v pravý čas. Chuť spievať znamená u človeka túţbu ţiť.

Nadradené podstatné meno môţe byť rozvíjané viacero prívlastkami stojacimi vo vete

vedľa seba. Medzi nimi sú dva vzťahy, preto delíme takýto prívlastok na:

Viacnásobný – prívlastky v ňom sú rovnocenné, vymenúvajú jednu vlastnosť za druhou

( tvoria priraďovací vetný sklad ). Oddeľujeme ich čiarkami, ale i spájame

priraďovacími spojkami.


35

V obchode mali iba zelené, modré a biele košele. košele

zelené modré biele

Postupne rozvíjací – prvý zo skupiny prívlastkov rozvíja druhý, ten rozvíja ďalší ( tvoria

určovací vetný sklad ). Nepíšeme medzi ne čiarku.

Videli sme prvý slovenský farebný film.

film

farebný

slovenský

prvý

Prístavok

Prístavok je vetný člen, druh prívlastku, ktorý iným spôsobom pomenúva to, čo uţ bolo

vetným členom stojacim pred ním vyjadrené.

Prístavok preto nikdy nemôţe byť vo vete na začiatku. Stojí v strede vety alebo na jej konci.

Oddeľujeme ho čiarkami.

Učili sme sa o Konštantínovi a Metodovi, tvorcoch staroslovienskeho písma. Ľudovít Štúr,

kodifikátor spisovnej slovenčiny, sa narodil v Uhrovci. Túţim vidieť Paríţ, hlavné mesto

Francúzska. Prišli tam muţi, ţeny i deti, všetci. Toto vydanie je nové, piate. Táto príhoda sa

mi stala minulý mesiac, v marci. Rozhodol sa nehovoriť, mlčať, o našom pokuse.

Ľudovít Štúr kodifikátor spisovnej slovenčiny

Pozor! Jurko Jánošík, zbojník, bohatým bral. Podčiarknuté slová sú podmet a prístavok.

Zbojník Jurko Jánošík bohatým bral. Podčiarknuté slová sú podmet a prívlastok.

Keďţe vo vete nie je prístavok ( nie iba Jurko Jánošík bol zbojník, boli aj iní ), nie sú

v nej čiarky.


36

Niekoľko rád predtým, ako začneš určovať vetné členy v jednoduchej vete:

1. Vo vete vyhľadaj jej najdôleţitejšiu časť, gramatické jadro ( podmet a prísudok ). To je

zároveň aj prisudovací vetný sklad. Daj pozor na situáciu, keď je podmet nevyjadrený. To ťa

môţe pomýliť a za podmet budeš povaţovať iný vetný člen. Napríklad vo vete Posadil dub je

podmet nevyjadrený (on), ale ţiaci niekedy nesprávne označia za podmet slovo dub ( vetný

člen dub je predmet a pýtame sa naň otázkou koho, čo posadil ?). Vţdy sa pýtaj oboma

časťami pádovej otázky, inak ťa môţu pomýliť niektoré slová v nominatíve a akuzatíve.

2. Vyhľadaj vo vete ďalšie vetné sklady. Pomôcka: pozri sa, či je vo vete viacnásobný vetný

člen. Ak je, určil si aj priraďovací vetný sklad. Všetky zostávajúce vetné sklady sú určovacie.

A všetky slová, ktoré tvoria sklady, sú určite vetné členy.

3. Najskôr urči vetné členy v podmetovej časti vety. To znamená vetné členy, ktoré rozvíjajú

podmet a zároveň môţu byť rozvíjané ešte ďalšími vetnými členmi.

4. To isté urob s prísudkovou časťou vety.

5. Pri určovaní rozvíjacích vetných členov nezabudni: predmet a príslovkové určenie

rozvíjajú sloveso, prívlastok rozvíja podstatné meno. A správne klaď otázky!

6. Vetný člen neoznačuj len číslicou. Zakaţdým ho napíš celým slovom. V jazykovede totiţ

nie je predpísané označovanie vetných členov číslicami.

7. Niektoré slová ti pravdepodobne zostanú na konci úlohy neurčené. Ak si správne riešil

úlohu, sú to tie slovné druhy, ktoré nemajú vetnočlenskú platnosť.

8. Vyriešenú úlohu si ešte raz skontroluj.

Pozor! Je dôleţité, na ktorom mieste slová sú a ku ktorému vetnému členu sa viaţu. Slovo

dub môţe byť hociktorým vetným členom.

Prísudok: Tento strom je dub.

Podmet: Dub je nádherný!

Predmet: Ten dub na okraji hája musíme ošetriť.

Príslovkové určenie: Vtáčik si sadol na dub.

Prívlastok: List duba má zaujímavý tvar.

Prístavok: K Hollého literárnej tvorbe sa viaţe typický slovenský strom, dub.

Všimnite si, ţe ak prehodíme slovo v rámci jednej vety z jedného miesta na druhé, môţe sa stať iným vetným členom a veta

dostáva inú myšlienku:

Prívlastok: Môj priateľ zo Ţlkoviec prišiel dnes za mnou.

Príslovkové určenie: Môj priateľ prišiel dnes za mnou zo Ţlkoviec.


37

Určovanie vetných členov

Autor knihy prišiel k nám na návštevu.

autor prišiel

knihy k nám na návštevu

autor-podmet, prišiel-prísudok, knihy-nezhodný prívlastok, k nám-príslovkové určenie

miesta, na návštevu-príslovkové určenie príčiny

Na námestí v Londýne sa konal veľký koncert rockových spevákov a skupín.


38

konal sa koncert

na námestí veľký spevákov skupín

v Londýne rockových

koncert-podmet, konal sa-prísudok, veľký-zhodný prívlastok, spevákov-nezhodný prívlastok, skupín-nezhodný

prívlastok, rockových-zhodný prívlastok,na námestí-príslovkové určenie miesta, v Londýne-nezhodný prívlastok

(ona) S dôrazom mi vyčítala synovu ľahkomyselnosť.

ona vyčítala

s dôrazom mi ľahkomyselnosť

synovu

(ona)-nevyjadrený podmet, vyčítala-prísudok, s dôrazom-príslovkové určenie spôsobu, mi-predmet nepriamy,

ľahkomyselnosť-predmet priamy, synovu-zhodný prívlastok

Aj tváre tých troch chlapcov boli unavené ako po ťaţkej chorobe.

boli

tváre unavené

ako

chlapcov po chorobe

troch ťaţkej

tých

tváre-podmet, boli unavené-prísudok, chlapcov-nezhodný prívlastok, troch-zhodný

prívlastok, tých-zhodný prívlastok, ako po chorobe-príslovkové určenie spôsobu, ťaţkej-

zhodný prívlastok


39

C Vety

Veta je gramaticky usporiadané spojenie slov, ktoré má ucelenú myšlienku.

Vety delíme podľa 1. obsahu

2. členitosti

3. zloţenia

1. Vety podľa obsahu: a) oznamovacie Učím deti.

( postoja hovoriaceho) b) opytovacie Učíš sa?

c) rozkazovacie Uč sa!

d) ţelacie Keby som to uţ vedel!

2. Vety podľa členitosti: a) dvojčlenné ( kaţdá veta má gramatické jadro, vo vete

dvojčlennej je to podmet s prísudkom )

úplné ( podmet i prísudok sú vyjadrené )

Naši hokejisti vyhrali majstrovstvá sveta.

neúplné ( jeden z týchto vetných členov je

nevyjadrený)

(oni) Nastrieľali súperom veľa gólov.

b) jednočlenné ( gramatické jadro je vetný základ)

slovesné ( vetný základ je sloveso )

Prší. Hučí mi v ušiach. Praská v krbe. Bolo mi

clivo. Je pár minút po polnoci. Bolo vidieť jej

tvár. Je nám dobre.

neslovesné ( vetný základ je iný slovný druh )

Ojojój! Zákaz predaja. Veľmi dobre. Jasné. Vpred!

Mama! Priateľ môj! Markíza. Bravo. Ufff!

3. Vety podľa zloţenia: a) jednoduché ( jedna veta )

holá ( je v nej holý podmet aj prísudok )

Dunaj duní. Vták spieva. Tráva je mokrá.

rozvitá ( aspoň jeden z podmetu alebo prísudku

je rozvitý )

Mohutný Dunaj duní. Vták pekne spieva. Tá tráva

pred naším domom je stále veľmi mokrá.


40

s viacnásobným vetným členom ( hociktorý

vetný člen je viacnásobný )

Skloňovali sme vzory pekný a cudzí. Ţiačky sa

dobre naučili slovenčinu aj matematiku.

b) zloţené ( dve vety a viac, čiţe súvetia )

jednoduché súvetie ( tvoria ho dve vety )

priraďovacie (obe vety sú rovnocenné)

podraďovacie ( vety sú nerovnocenné )

zloţené súvetie ( tvoria ho tri a viac viet, medzi

nimi sú vzťahy rovnocennosti i nerovnocennosti )

D Súvetia

druh súvetia zlučovacie

definícia spájajú sa v ňom gramaticky rovnocenné vety, ktorých dej sa odohráva

súčasne alebo nasleduje za sebou

spojky

( spájacie

výrazy )

a, i, aj, ani, i-i, aj-aj, ani-ani, najprv-potom, tu-tu, hneď-zasa, raz-raz,

v zlučovacom súvetí ( v jedinom ) býva aj bezspojkové spojenie ( pozor,

ţiaci často nesprávne vravia, ţe vety spája čiarka )

príklady

Často si kladiem túto otázku a hľadám na ňu odpoveď.

Obstali ho z dvoch strán, potom k nemu prikľakli.

Večer uţ prichádzal, na nebi sa zjavili prvé hviezdy.

Muţ najprv zbledol, potom očervenel.

Ani sa ty neboj, ani sa ty netras.

Aj mama sa tešila, aj otec ma pochválil.

druh súvetia odporovacie

definícia spájajú sa v ňom gramaticky rovnocenné vety, z ktorých druhá odporuje

prvej

spojky

( spájacie výrazy

)

ale, no, leţ, jednako, a, a predsa, ale predsa, len,

len občas je v tomto súvetí bezspojkové spojenie

príklady Jazyk nie je cieľ, je prostriedok.

Mám chuť na klobásu, ale komora je prázdna.

Ţivot je tak krátky, a človek by chcel veľa vedieť.

Rozbehol sa, a predsa ho nechytil.

Mlčí, no vrčí.

Dedo uţ hodne toho pamätal, jednako také zemiaky ešte nejedol.

Kôň má štyri nohy, a potkne sa.

Priraďovacie súvetia


41

druh súvetia stupňovacie

definícia spájajú sa v ňom gramaticky rovnocenné vety, z ktorých druhá je

významovo závaţnejšia, dôleţitejšia

spojky ( spájacie výrazy )

ba, ba aj, ba i, ba ani, ba priam, ba dokonca ešte aj, nie-ale, nielen-ale aj,

a ešte, a navyše, a k tomu, čím-tým

príklady

Nadávali mi, ba i kamene do mňa lietali.

Nielenţe ho zatiahol na byt, ešte mu aj papuče navliekol.

Útočník bol pomalý, ba ani raz nevystrelil na bránu.

Zhodil ho na zem, a ešte mu jednu uštedril.

Herec bol v tom filme výborný, ba priam určený na Oskara.

druh súvetia vylučovacie

definícia spájajú sa v ňom gramaticky rovnocenné vety, ktorých obsahy sa

vzájomne vylučujú

spojky ( spájacie výrazy )

alebo, buď, či, alebo-alebo, či-či, buď-buď, buď-alebo, či-alebo, azda-či,

moţno-alebo, moţno-moţno

príklady

Vyhráme, alebo sa zasa vrátime domov s vysokou prehrou.

Majú, či nemajú vojsť?

Alebo prídeš k nám, alebo si seď doma!

Buď do školy pôjdeš, buď budeš chrbát na poli zohýbať.

Či sa na mňa konečne usmeješ, či stále iba zahliadať budeš?

Či si uţ naozaj prichystaný, alebo máš ešte všetko v skrini?

Grafické označenie priraďovacích súvetí:

zlučovacie

odporovacie

stupňovacie

vylučovacie

Podraďovacie súvetia

sú také súvetia, v ktorých sú dve nerovnocenné vety. Jedna veta je nadradená druhej. Môţe

byť na prvom, ale aj na druhom mieste.

Nadradenou vetou sa pýtame. Podradenou vetou odpovedáme. Pýtame sa tými istými

otázkami ako na vetné členy, pretoţe vedľajšia veta v podraďovacom súvetí nie je nič iné,

ako vyjadrenie vetného člena celou vetou. Kaţdý vetný člen sa dá vyjadriť vedľajšou vetou.

V podraďovacom súvetí píšeme medzi vetami vţdy čiarku.


42

druh súvetia podraďovacie súvetie s vedľajšou vetou predmetovou

charakteristika

Vedľajšia veta predmetová rozvíja sloveso v hlavnej ( nadradenej ) vete.

Pýtame sa na ňu pádovými otázkami okrem nominatívu.

Pomôcka pri jej určovaní: stojí iba za slovesami, ktoré pomenúvajú reč,

vnímanie, vôľu: povedať, hovoriť, cítiť, spýtať sa, myslieť, počuť,

vedieť, pamätať, dovoliť, predstaviť si, tešiť sa a podobne.

Príklad, ako sa môţe predmet vyjadriť celou vetou:

Potešil sa peknému darčeku. Komu,čomu sa potešil? Darčeku.

Potešil sa, ţe dostal pekný darček.

Pouţitie jednoduchej vety s predmetom alebo podraďovacieho súvetia

s vedľajšou vetou predmetovou závisí v reči človeka od toho, ktoré

pouţitie je v danej situácii presnejšie a výstiţnejšie.

príklady Kamarát si myslel, ţe sa uţ nič nestane.

Potešil sa knieţa Rastislav, ţe poslovia tak dobre splnili úlohu.

Len si vymýšľaš, aby si ma mohol nahnevať.

Cítim, ţe sa niečo stane.

Povedal, ţe príde.

Spýtal sa ma, aký mám názor na vzniknutú situáciu.

Aţ po dopísaní domácej úlohy Ferko zbadal, ţe sa pomýlil.

druh súvetia podraďovacie súvetie s vedľajšou vetou:

a) príslovkovou miestnou (miesta)

b) príslovkovou časovou ( času)

c) príslovkovou spôsobovou ( spôsobu)

d) príslovkovou príčinnou (príčiny)

charakteristika

Vedľajšia veta príslovková rozvíja sloveso v hlavnej ( nadradenej ) vete.

Pýtame sa na ňu otázkami ako pri príslovkových určeniach.

príklady

a) Nesmieš sa kúpať tam, kde je hlboko.

Kde slniečko chodí, tam sa dobre vodí.

Pretekári sa vyrútili odtiaľ, kde ich nik nečakal.

Len si choďte, skade ste prišli.

Kade chodil, tam nezbedy vymýšľal.

b) Chcel ísť do kina, len čo bude s prácou hotový.

Sotva to povedala, uţ sa to aj stalo.

On príde vtedy, keď uţ nebudeme mať čo na práci.

Dokiaľ človeku šťastie praje, má veľa priateľov.

Príď, keď budeš s úlohou hotový.

c) Utekali tak rýchlo, ako by im krídla narástli.

Tvoj brat tak klame, ţe mu aţ nos očervenel.

Dnes budeme trénovať tak, aby sme súpera zajtra porazili.

Odídem, ţe to ani nezbadáš.

Ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva.


43

d) Dnes mám dobrú náladu, lebo sa mi darilo v škole.

Neprovokujte ma, lebo sa nazlostím.

Išli do planetária, lebo ich zaujímajú vesmírne tajomstvá.

Peter sa zľakol, pretoţe často pozerá horory.

Urazil sa len preto, ţe som sa pousmial nad jeho odpoveďou.

druh súvetia podraďovacie súvetie s vedľajšou vetou prívlastkovou

charakteristika

Vedľajšia veta prívlastková rozvíja podstatné meno v hlavnej (nadradenej)

vete. Stojí vţdy za svojím podstatným menom, aj keď tým preruší

nadradenú vetu. V tomto prípade je vedľajšia veta vsunutá do hlavnej

vety a čiarku píšeme pred ňou i za ňou.

Pýtame sa na ňu otázkami ako na prívlastok.

príklady Stretol som človeka, ktorého si veľmi váţim.

Mám taký strach, ţe sa bojím zhasnúť svetlo.

Na horách padal sneh, aký ani Perinbaba nedokáţe vyčariť.

Kúpim ti bicykel, čo sám jazdí.

V meste, v ktorom bývam, dostanete kúpiť všetko.

Vodu, čo vyviera v neďalekom lese, nazývajú Prameň lásky.

Príklady grafického označenia podraďovacích súvetí:

predmetová príslovková času

prívlastková

Pozor! Súvetia, ktoré majú rovnaký alebo podobný význam a takmer rovnako sa aj píšu,

nemusia byť rovnakého druhu. Vţdy si všimni, ktoré slovo vedľajšia veta v hlavnej vete

rozvíja.

Prišli sme na miesto, kde ešte nikto nebol.

( na aké miesto? )

prívlastková

Prišli sme tam, kde ešte nikto nebol.

( kam sme prišli? ) príslovková

miesta


44

Zloţené súvetia

Ľahol som si pod starú lipu a zahľadel sa do jej koruny, ktorá zvestovala, ţe uţ prichádza jeseň.

zlučovacie

prívlastková

predmetová

Našiel som knihu, čo som nedávno stratil, ale hneď som ju daroval Joţkovi, lebo sa mu páči.

odporovacie

príslovková

prívlastková príčiny

Odvtedy, čo som ho porazil v tenise, sa mi vyhýba, ba naznačil mi, aby som k nemu nechodil, kým sa nezlepší a

prehru mi vráti.

stupňovacie

príslovková

času predmetová

príslovková zlučovacie

času

__________________________________________________________________________________________

Priama reč

Priama reč doslovne cituje prejav nejakej osoby.

Uvádzacia veta uvádza priamu reč do súvislosti s ostatným textom.

Aby sa priama reč odlišovala od ostatného textu, dáva sa do úvodzoviek.

Zapisovať sa môţe troma spôsobmi:

Mama povedala: „Dnes je sobota, preto budeme upratovať.“

„Dnes je sobota, preto budeme upratovať,“ povedala mama. „Dnes je sobota,“ povedala mama, „preto budeme upratovať.“

Táto veta sa dá napísať aj bez priamej reči ako súvetie: Mama povedala, ţe dnes je sobota, preto budeme

upratovať.


45

Štylistika

Jazykové štýly

Jazykový štýl je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame jazykové prostriedky ( slová, vety ) v jazykových

prejavoch.

Inak sa ţiak vyjadruje doma, inak v škole na vyučovacej hodine, iný štýl počuje od hercov

v divadle, alebo od moderátorov v správach televízie.

Rozdelenie jazykových štýlov:

Jazykové štýly

dorozumievacie

súkromného styku hovorový

verejného styku

náučný

administratívny

publicistický

rečnícky

( má navyše estetickú funkciu ) umelecký

Charakteristika jazykových štýlov:

jazykový štýl vlastnosti jazykové

prostriedky

mimojazykové

prostriedky

slohové útvary

( ţánre )

hovorový ústny, súkromný,

expresívny, situačný

hovorové, slangové

a nárečové slová,

skratkové

a značkové slová,

citovo zafarbené

slová, nespisovná

výslovnosť, krátke

a často nedokončené

vety

výrazná intonácia a

široké vyuţívanie

prozodických

vlastností reči,

mimika, gestikulácia

rozprávanie, dialóg,

spoločenská

komunikácia,

súkromný list

náučný písomný, pojmový,

monologický,

verejný

odborné názvy,

cudzie termíny,

zloţité vetné

konštrukcie,

abstraktné pojmy,

trpný rod, príčastia

grafické členenie

textu, grafy, schémy,

vzorce, tabuľky

výklad, štúdia,

rozprava, odborný

opis, posudok, esej,

úvaha, referát

administratívny písomný, vecný,

stručný, adresný,

neutrálny, heslovitý,

verejný

kniţné a odborné

názvy, skratky a

značky, prevaha

menných slovných

druhov, ustálené

pojmy

ustálená forma,

predtlače

a formuláre

úradný list,

zápisnica, ţiadosť,

objednávka, poštové

tlačivá

publicistický písomný i ústny,

verejný, aktuálny,

variabilný

odborné názvy-

ţurnalizmy, skratky

a značky, metafora,

frazeologizmy,

módne slová, klišé

grafické členenie

textu

správa, oznam,

reportáţ, úvodník,

komentár, recenzia,

interview, glosa,

fejtón

rečnícky ústny, verejný,

adresný, sugestívny

zrozumiteľné

termíny, jednoduché

výrazná intonácia,

vyuţívanie

prednáška, referát,

slávnostný prejav,


46

vety a súvetia,

otázky, zvolania,

metafora

prozodických

vlastností, správna

výslovnosť, úzky

kontakt

s poslucháčmi, gestá,

mimika

politický prejav,

príhovor

umelecký ústny i písomný,

expresívny-citovo

zafarbený, obrazný,

subjektívny

všetky slová slovnej

zásoby, metafora,

nedodrţiavanie

spisovnej normy,

grafické členenie

textu, bohatá

interpunkcia,

v ústnom prejave

gestá, mimika,

starostlivá intonácia

a výslovnosť

pieseň, báseň,

poviedka, novela,

román, rozprávka,

povesť, báj, bájka,

aforizmus, divadelná

hra, televízna

inscenácia, film

Slohové postupy a útvary Slohový postup je spôsob, akým vyberáme a usporadúvame obsahové (tematické) prvky pri výstavbe

jazykového prejavu.

Slohový útvar (ţáner) je konkrétny, uzavretý, hotový jazykový celok, v ktorom sa vyuţil

niektorý zo slohových postupov.

slohový postup obsah vyuţitý jazykový štýl slohový útvar

informačný stručné údaje, výpočet

údajov a faktov

náučný

publicistický

administratívny

správa, oznámenie,

hlásenie, pozvánka, plagát,

inzerát, telegram, list,

zápisnica, protokol,

rozhovor

rozprávací príbehy, udalosti, záţitky

v časovej postupnosti,

úvod – zápletka –

vyvrcholenie – rozuzlenie

- záver

hovorový

publicistický

umelecký

rozprávanie, rozprávka,

bájka, povesť, poviedka,

novela, román

opisný vecné vzťahy, vonkajšie

znaky, vlastnosti, výrobný

a pracovný postup

náučný

umelecký

hovorový

administratívny

publicistický

odborný opis, umelecký

opis, opis a charakteristika

postavy, karikatúra, návod,

kuchársky recept, posudok,

ţivotopis

výkladový vnútorné vzťahy príčinné a

dôsledkové, hodnotenie a

vlastné názory

rečnícky

náučný

publicistický

umelecký

hovorový

vysvetlenie, odborný

výklad, prednáška, referát,

kritika, recenzia, diskusný

príspevok, úvodník, prejav,

kázeň, jednoduchá a odborná

úvaha, esej, súčasť

vnútorného monológu


47

Niektoré slohové útvary

Oznámenie

Oznámenie presne a stručne informuje o udalosti, ktorá sa stane. Adresát sa z nej musí

dozvedieť údaje: názov podujatia, dátum, miesto, program i meno organizátora. K oznámeniu

sa môţe pripojiť aj pozvánka so ţiadosťou alebo prosbou o účasť.

Správa

Správa informuje, ţe nejaká udalosť sa stala. Obsahuje tie isté údaje ako oznámenie.

Opis

Odborný opis podrobne uvádza všetky znaky, vlastnosti predmetu a priamo ich označuje

odbornými názvami, termínmi. Jeho cieľom je naučiť, poučiť.

Umelecký ( náladový, citovo zafarbený ) opis má cieľ vyvolať ţivú predstavu o opisovanom

predmete, vzbudiť istú náladu. Pouţíva jazykové umelecké prostriedky. Opis nemusí mať

úvod a záver.

Charakteristika

Charakteristika je druh opisu, v ktorom sa vymenúvajú typické telesné a povahové vlastnosti

človeka. Druhy charakteristiky: priama ( priame vymenovanie vlastností ), nepriama

( vlastnosti človeka vyplývajú z jeho konania ), vonkajšia ( opis telesných vlastností ),

vnútorná ( opis povahových vlastností ).

Výklad

Výklad vysvetľuje, objasňuje nejaký problém alebo jav pre poslucháča alebo čitateľa nový,

neznámy.

Je to napríklad ústny výklad učiteľa na vyučovacej hodine, písomný výklad v učebnici alebo

v odbornej publikácii.

Úvaha

Úvaha predkladá adresátovi istý problém. Na rozdiel od výkladu ho však nepoučuje, ale

osvetľuje známy problém z nového hľadiska. Autor v nej uvádza vlastné myšlienky a názory.

Text úvahy je členený na úvod, jadro a záver.

Úvaha písaná jazykovými umeleckými prostriedkami sa nazýva esej.

Interview

Interview je rozhovor novinára ( moderátora ) s iným človekom ( zväčša s osobnosťou z istej

oblasti ), ktorý má určený cieľ. Jeho úlohou je informovať, i pobaviť.


48

Úradný list

( vzor objednávky )

názov a adresa

odosielateľa

Základná škola Jána Hollého s materskou školou Madunice

Ţelezničná 102, 922 42 Madunice

adresát

vydavateľstvo Mladé letá

Martanovičova 155

851 01 Bratislava

miesto a dátum

Č.j. 273/2003 V Maduniciach dňa: 3.10.2003

Vec: Objednávka

Na základe Vašej ponuky 234-TO/2003 zo dňa 5.9.2003 objednávame si vo Vašom

vydavateľstve nasledujúce kniţné tituly:

Alfred Hitchcock a traja pátrači – Záhada zajakavého papagája 5 ks

Karl May – Duch Llana Estacada 5 ks

Walt Disney - Zorro 3 ks

Jaroslava Blašková – Ohňostroj pre deduška 2 ks

Ţiadame zaslať na dobierku. Ďakujeme.

pečiatka podpis

meno a priezvisko

funkcia

________________________________________________________________________ Tel., fax ZŠ: 033/7431126 IČO: 360 8O4 38

Tel. MŠ: 033/7431157 bankové spojenie: VÚB Hlohovec, 1636118455/O200

e-mail: zsklednp@ stonline.sk www.zsmadunice.sk


49

Ţivotopis ( vzor )

Osobné údaje: Petra Nováková

Štúrova 375

453 08 Košice

telefónne číslo: 044 / 34689

Dátum narodenia: 17.5. 1970

Miesto narodenia: Košice

Rodinný stav: vydatá, jedno dieťa ( 3 roky )

Základné vzdelanie: 1976 - 1985

ZŠ v Košiciach

Stredné vzdelanie: 1985 – 1989

Gymnázium v Košiciach

ukončenie: maturita

Vysokoškolské štúdium: 1989 - 1994

Pedagogická fakulta UK v Bratislave

učiteľstvo všeobecno-vzdelávacích predmetov 5.-12. ročník

aprobácia slovenský jazyk a literatúra - história

ukončenie: štátna záverečná skúška

Priebeh povolania: 9/1994 – 12/1997

Základná škola Košice, učiteľka

1/1998 – 12/1999

Prerušenie pracovnej činnosti, materská dovolenka

1/2000 – 6/2000

Základná škola Košice, učiteľka

7/2000 - doteraz

firma Svet, s.r.o.

vedúca personálneho oddelenia

Ďalšie vzdelávanie: 6/2000 – 6/2001

kurz anglického jazyka

ukončenie: štátna skúška

Osobitné vedomosti: ovládam osobný počítač, programy…

riadim kolektív piatich ľudí

aktívne ovládam anglický a nemecký jazyk, pasívne ruský

záujmy: svetová literatúra 20. storočia, divadlo

Košice 3.10.2003 podpis:


50

Z histórie slovenského jazyka

A

Jednotným jazykom všetkých Slovanov bola kedysi praslovančina .

Pravlasťou všetkých Slovanov boli Karpaty, pravdepodobne územie medzi Odrou a Vislou. Do konca 8. storočia sa Slovania z pôvodného územia presťahovali do nových, dnešných, sídlisk. Z praslovančiny sa postupne vyvíjali tri skupiny jazykov – západná, južná a východná. Neboli ešte spisovné a používali sa iba v ústnej podobe. Dodnes sa zachovali ako nárečia. Tieto nárečia boli základom dnešných spisovných jazykov Slovanov.

praslovančina západné jazyky južné jazyky východné jazyky slovenčina bulharčina ruština

čeština macedónčina ukrajinčina

poľština chorvátčina bieloruština lužičtina srbčina

slovinčina B

Prvým spisovným slovanským jazykom bola staroslovienčina.

Na našom území sa začala používať príchodom Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu v roku 863. Základom staroslovienčiny bola macedónčina. V tej dobe sa slovanské jazyky ešte veľmi nelíšili, takže mu dobre rozumeli i obyvatelia Veľkej Moravy, a preto Konštantín a Metod mohli úspešne plniť svoje poslanie.


51

Hlaholika bolo písmo, ktoré Konštantín upravil z bežných gréckych písmen. Zapisovali sa ním prvé staroslovienske texty.

Cyrilika bola zjednodušená hlaholika žiakmi Konštantína ( Cyrila ). Dodnes ju používajú Rusi Bulhari i Srbi.

Hlaholika Konštantín a Metod

C Obdobie staroslovienčiny netrvalo dlho. Veľká Morava sa v 10. storočí rozpadla a Slováci sa dostali do

uhorského štátu, kde boli pod útlakom tisíc rokov.

Slovenský jazyk sa v úradnom i kultúrnom styku nepoužíval. V úradných listinách sa používala latinčina. Mestké písomnosti nemeckí mešťania písali po nemecky. Ale aj slovenskí mešťania si v 14. a 15. storočí vydobyli právo používať v úradných rokovaniach slovenčinu. Slovenčina však nebola jednotným spisovným jazykom, a tak sa od 15. storočia začala používať čeština.

D Prvý sa pokúsil uzákoniť spisovnú slovenčinu Anton Bernolák. Stalo sa tak v roku 1787. Anton Bernolák napísal v roku 1790 aj prvú

slovenskú gramatiku Grammatica slavica i veľký slovník.

Základom spisovnej slovenčiny sa stala západoslovenčina a pravopis bol zavedený podľa výslovnosti ( Píš, ako počuješ. ).

Bernolákovčinou písal aj básnik Ján Hollý:

Ďiwko, milé wšaďe Pesňe, milé wšaďe Wízwuki Píščal,

Ohlasugú sa Polom; ťeba ľen geďiného sem ešče,

Buď spíwať, buď na hlasitú Fagfarku prebírať,

Ňeslíchal. Wčil pod belawí, u Gazerka wirostlí, Anton Bernolák( 1762 – 1813 )

Poďme Topol; w ťemném tu buďeš Chládečku mi spíwať: Neb tvoge ze všeckích nagradšeg Hrdlo počúvám. I wtedi keď toto zňí a milostné Ohlasi dáwá: Ňech ťicho ge Sláwík, ťicho ňech sú wšecci Pasáci, Lísti sa wác ňetrasú, a Mučáňí Stáda opusťá.


52

E Pri ústnom styku sa však používala viac stredoslovenčina. Preto Ľudovít Štúr uzákonil v roku 1843 spisovný jazyk na jej základe.

Jeho potrebu odôvodnil v spise Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Gramatiku napísal v diele Náuka reči slovenskej. Slovenčinu propagovali aj jeho Slovenskje národňje novini.

V úsilí dosiahnuť jazykovú jednotu zišli sa predstavitelia bernolákovcov a štúrovcov v roku 1851 v Bratislave a dohodli sa o jednotnej podobe slovenčiny

Ľudovít Štúr ( 1815 – 1856 ).

F Štúrovský pravopis a tvaroslovie upravil v roku 1852 Martin Hattala vydaním Krátkej mluvnice slovenskej.

Túto slovenčinu ( aţ na menšie úpravy ) pouţívame dodnes.

V roku 1863 bola v Martine založená Matica slovenská, ktorá úspešne začala rozvíjať kultúrny život, a teda aj reč, Slovákov v Uhorsku. Po jej donútenom zatvorení v roku 1875 a zrušení slovenských gymnázií v Revúcej, Kláštore pod Znievom a Martine sa však i naďalej slovenská reč upevňovala a obohacovala. Vo svojich dielach ju používali Hviezdoslav, Kukučín, Tajovský, Timrava. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia nanovo spracoval spisovnú reč Samo Czambel. O jazykovú čistotu kníh a novín vychádzajúcich v Martine dbal najmä Jozef Škultéty. Tento tzv. martinský úzus sa stal východiskom pre spisovnú slovenčinu po 1. svetovej vojne.

G V roku 1918 sa stala slovenčina štátnym jazykom v Československej republike. O rok neskôr sa obnovila činnosť Matice slovenskej. Umelé zbližovanie českého a slovenského jazyka vyvrcholilo v roku 1931 vydaním prvých Pravidiel slovenského pravopisu. Okolo časopisu Slovenská reč vzniknutého v roku 1932 sa však sústredili zástancovia čistoty slovenskej reči, ktorí, naopak, vylučovali zo slovnej zásoby i staré slovenské slová. V roku 1940 vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré odstránili nánosy češtiny z jazyka. Po 2. svetovej

vojne sa pravidlá jazyka upravovali v roku 1953, vyšli jeho ďalšie nové pravidlá. Naposledy sa upravoval jazyk

v roku 1998.

Dôležitú úlohu pri vývine jazyka, jeho výskume, úpravách i dodržiavaní pravidiel a čistoty mal, a dnes aj má, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Spisovnému jazyku a literatúre sa venujú časopisy Slovenská reč, Kultúra slova, Kultúrny život, Slovenská literatúra.


53

Teória literatúry

Literatúra je súhrn všetkých diel, ktoré na zobrazovanie alebo odráţanie skutočnosti

pouţívajú ako hlavnú formu prejavu jazyk.

Rozdelenie literatúry:

1.Vecná literatúra ( odborná, publicistická, administratívna ) má za cieľ čitateľa

presne a jednoznačne informovať, poučiť, oboznámiť s novými poznatkami.

2.Umelecká literatúra zobrazuje skutočnosť umeleckými prostriedkami a má

vyvolať u čitateľa pocit krásna. Preto ju voláme aj krásna literatúra.

Kaţdé literárne dielo má obsah a formu.

1. Obsah je to, o čom autor píše.

téma ( udalosť, fakt, pocit, ktorý si autor vybral )

idea ( hlavná myšlienka)

2. Forma je to, ako autor píše ( je to spôsob, ktorým autor realizuje daný obsah ).

Príklad: Dvaja autori si ako tému vybrali lásku. Ideou oboch diel môţe byť : maj úctu k jazyku a miluj svoju rodnú reč.

Prvý z autorov si vybral ako formu báseň, v ktorej pouţil istý rým, počet veršov, slôh, rôzne metafory, prívlastky,

básnické slová, pomocou ktorých vyjadril svoje pocity a dojmy. Druhý napísal poviedku, v ktorej hlavný hrdina

nakoniec po istej príhode dospeje k hlavnej myšlienke. Autor v nej pouţil rozprávanie i opis, priamu reč, slangové

slová, vnútornú reč, monológ, dialóg atď.

Umelecká literatúra

A: Umeleckú literatúru delíme podľa pôvodu na : a) ľudovú slovesnosť

b) umelú literatúru

Ľudová slovesnosť je súhrn všetkých slovesných útvarov zachovaných v tradíciách

širokých ľudových vrstiev. Je súčasťou ľudovej kultúry ( folklóru ).

Znaky: a) je staršia ako literatúra umelá

b) šírila sa ústnym podaním

c) autori sú neznámi ( anonymní )

Druhové formy: a) piesne ( pracovné, obradné, uspávanky, ľúbostné, zbojnícke, pastierske, trávnice )

b) balady

c) povesti

d) rozprávky

e) príslovia, patria k nim aj pranostiky

f) porekadlá

g) hádanky

h ) rečňovanky a vyčítanky


54

Umelá literatúra sú všetky literárne diela, ktorých autor je známy.

B: Umeleckú literatúru delíme na: a) lyriku

b) epiku

c) drámu

Lyrika

Lyrické literárne diela ( väčšinou básne ) vyjadrujú myšlienky, nálady, city a pocity

autora. Nemajú dej.

Lyrika sa podľa spracovaných tém delí na: - osobnú ( patrí k nej aj ľúbostná )

- prírodnú

- spoločenskú

Ak autor v hociktorom lyrickom diele uvaţuje nad nejakým problémom, zamýšľa sa nad

tým, čo ho trápi, nazývame to reflexívna lyrika.

Básne, ktoré vznikajú ako reakcia na istú udalosť, nazývame príleţitostné básne.

Osobitným druhom lyrickej poézie sú populárne piesne. Ich autormi sú hudobní

skladatelia a textári. Vyjadrujú vkus určitej generácie. Evergreen-pieseň večne zelená. Lyrický

hrdina je taký hrdina v lyrickej poézii, prostredníctvom ktorého autor vyjadruje svoje

pocity a myšlienky ( autor sa stotoţňuje s hrdinom ).

Epika

Epické literárne diela majú dej. Ich najdôleţitejším znakom je rozprávanie.

Dôleţitými kompozičnými prostriedkami ( kompozícia je usporiadanie prvkov, spôsob

výstavby ) v epickom texte sú:

a) pásmo rozprávača ( rozprávač je nositeľom rozprávania )

b) pásmo postáv ( postavy sú nositeľmi príbehu, ktorý sa rozvíja v čase a priestore )

Keď sa autor stotoţňuje s postavou rozprávača, hovoríme o priamom rozprávaní ( ja –

rozprávanie ). Ak autor rozpráva v 3. osobe minulého času, hovoríme o autorskom

rozprávačovi ( je – forma ).

Reč postáv je opakom autorskej reči. V texte sa prejavuje ako dialóg alebo monológ.

Dialóg je rozhovor dvoch alebo viacerých postáv.

Monológ je reč jednej postavy.

Miesto, kde sa dej odohráva, sa nazýva prostredie.

Kaţdé epické dielo má:

a) hlavného hrdinu ( postavu )

b) vedľajšie postavy

Ak hlavným hrdinom diela nie je jednotlivec, ale skupina ľudí, nazýva sa kolektívny

hrdina ( napríklad slovenskí junáci v básni Mor ho! ).

Lyrickoepická báseň je taká báseň, v ktorej sa prelínajú lyrické i epické prvky.


55

.

Dráma

Dramatické literárne diela sú určené na predvádzanie textu na základe zrakového (

vizuálneho ) a sluchového ( audiálneho ) vnímania. Preto drámu rozdeľujeme do týchto

kategórií: a) divadelná hra

b) film

c) televízna hra

d) rozhlasová hra

Hoci má dráma aj písomnú podobu textu, je určená na jeho dramatizáciu pre divákov.

Dráma má spoločné znaky s epikou, lebo má dej. Má spoločné znaky aj s lyrikou,

lebo autor vyjadruje prostredníctvom postáv svoje pocity a myšlienky.

V dráme nie je rozprávač príbehu. Dej prebieha prostredníctvom konania postáv a ich

dialógov.

Divadelná hra

je literárny text, ktorý sa prispôsobí na realizáciu na divadelnej scéne ( javisku ). Túto premenu nazývame inscenácia.

Východiskové dramatické ţánre sú: a) tragédia

b) komédia

Tragédia je najstarší dramatický ţáner. Jeho hlavným znakom je boj jednotlivca alebo

skupiny s nepriateľom. Hlavný hrdina zahynie.

Komédia je dramatický ţáner, ktorý má za cieľ svojou komickosťou vyvolať u divákov

smiech.

Dráma má túto kompozíciu:

1. úvod ( expozícia ), divák sa zoznámi s prostredím, časom, hlavnými postavami

2. zápletka naznačuje konflikt

3. zauzľovanie ( kolízia ), konflikt sa vyostruje

4. vyvrcholenie ( kríza ), konflikt vrcholí

5. rozuzlenie ( katastrofa ) je kladné alebo záporné vyriešenie konfliktu

Divadelná hra sa delí na časti – dejstvá. Tie sa striedajú v hre vtedy, ak sa nasledujúci dej

odohráva v inom prostredí alebo čase. Dejstvá sa delia na výstupy. Pri kaţdom výstupe sa

mení počet postáv na javisku.

Ak má divadelná hra len jedno dejstvo, je to jednoaktovka.

Slávnostné uvedenie hry sa volá premiéra, ďalšie predstavenia sú reprízy,

posledné sa volá derniéra.

Pri realizácii divadelnej hry sa podieľajú viaceré osoby.

Dramatik – spisovateľ, autor divadelnej hry.

Dramaturg – dielo vyberá do repertoára divadla a pripravuje podmienky na realizáciu.

Reţisér – tvorca koncepcie a spôsobu stvárnenia divadelnej hry.

Herci – stvárňujú postavy hry.

Scénický výtvarník – tvorca scény, na ktorej sa divadlo hrá ( kulisy – všetky predmety na

javisku, ktoré vytvárajú prostredie hry, rekvizity – všetky predmety na javisku, ktoré herci

pouţívajú ).

Hudobný skladateľ – tvorca scénickej hudby, ktorá dotvára, podfarbuje dej.

Ďalej v divadle pracujú osvetľovači, zvukári, návrhári a realizátori kostýmov, maskéri.


56

Muzikál je ţáner hudobného divadla, v ktorom je spojený slovesný text, hudba, spev

a tanec.

Bábková hra je divadelná hra, ktorá sa predvádza na javisku, ale namiesto hercov v nej

vystupujú bábky.

Bábky “oţivujú“ na javisku bábkoherci. Takéto oţivovanie sa volá animácia.

Druhy bábkových divadiel:

a) maňuškové – bábky sú vodené zospodu

b) marionetové – bábkoherci sú nad bábkami a vodia ich zhora

c) javajkové – bábky sú vodené zospodu na paličkách

Film

je dramatický ţáner zaznamenávaný filmovou kamerou, vybudovaný na jednote obrazu,

slova, hudby a zvuku.

Film vzniká na podklade scenára ( jeho autor sa nazýva scenárista ). Scenár sa skladá

z dvoch častí. V ľavej časti strany je technický scenár ( je na nej napísané, čo v danej

chvíli kamera zachytí ), vpravo literárny scenár ( slová hercov ).

Obraz vo filme je na úrovni slova v literatúre. Rad obrazov, ktoré vyjadrujú ten istý motív,

je sekvencia. Po natočení filmu ( v exteriéroch–vonku, v interiéroch–v štúdiu ) nasleduje

strih a práca strihača. Strih vyjadruje poradie a kompozíciu dejových zloţiek, dodáva

filmu tempo ( tempo deja a tempo montáţe ).

Pri výrobe filmu ďalej pracujú: producent ( schvaľuje výber scenára a zabezpečuje

financie na výrobu filmu ), reţisér, kameraman, herci, kaskadéri ( zastupujú hercov

v nebezpečných scénach ),technici, osvetľovači, zvukári, maskéri a kostyméri, autor

hudby, výrobca zvláštnych efektov a ďalší.

Animovaný film je druh filmu, v ktorom oţívajú kresby alebo bábky nasnímané kamerou.

Do jedného filmu sa musí urobiť aţ milión takýchto záberov. V súčasnosti sa veľa

animovaných filmov uţ vyrába počítačovou technikou.

Televízna hra

je dramatický ţáner, ktorý vyuţíva obraz i zvuk, ale dominantnejší je sluchový princíp.

Vyrába sa iba pre potrebu televízie a televíznou technikou, spôsob práce je podobný ako

vo filme. Premenu literárneho diela na televíznu hru voláme inscenácia.

Rozhlasová hra

je literárno-dramatický ţáner, ktorý vyuţíva iba zvukové prostriedky. Základným

výrazovým prostriedkom je slovo, dôleţitý je i zvuk ( zvukové efekty, hudba ), ktorý

môţe citovo umocňovať obraznosť jazykových prostriedkov.

Druhové formy umeleckej literatúry ( lyrické a epické )

Aforizmus je stručný výrok, ktorý obsahuje vtipnú myšlienku.

Anekdota je krátky a vtipný príbeh o skutočnej alebo vymyslenej udalosti, ktorý má

neočakavaný záver s vtipnou pointou.


57

Báj ( mýtus ) je epická forma, v ktorej sa odráţa primitívny názor človeka na svet.

Vznikla v čase, keď si ľudia nevedeli vysvetliť mnohé prírodné javy. Preto ich ľudia

prisudzovali bohom, ktorí spravujú svet a ţivot.

Bájka je veršovaná alebo neveršovaná malá epická ţánrová forma, ktorá vyslovuje

mravné poučenie. Je vyslovené buď na začiatku, buď na konci bájky, alebo vyplýva

z príbehu. Najčastejšie v bájke vystupujú zvieratá, ktoré majú vlastnosti a konajú ako

ľudia. Bájka vyuţíva hlavne inotaj a personifikáciu. Najznámejším bájkarom bol grécky

otrok Ezop ( ţil v 6. storočí pred Kristom ).

Balada je epická báseň pochádzajúca z ľudovej slovesnosti , ktorá má tieto znaky:

a) má pochmúrny dej

b) dej má rýchly spád a stupňuje sa ( často vyuţíva magické číslo tri )

c) vystupujú v nej nadprirodzené postavy a javy

d) dej sa končí tragicky

Balady sú ľudové ( majú všetky znaky ) a umelé ( niektoré znaky im môţu chýbať ).

Ak je príčinou tragédie zlá spoločenská situácia ( bieda, vojna ), je to sociálna balada.

Denník je literárne dielo monografického charakteru písané formou denných záznamov.

Autor v nich zachytáva udalosti z osobného i spoločenského ţivota.

Elégia ( ţalospev ) je lyrická báseň, v ktorej básnik vyjadruje ţiaľ nad nejakou smutnou

skutočnosťou.

Epigram je krátka satirická báseň, v ktorej sa autor vysmieva zlým vlastnostiam osôb a

javom v spoločnosti.

Esej je ţánrová forma, úvaha, ktorá sa zaujímavo, príťaţlivo a často s vtipom zamýšľa nad

odbornými, kultúrnymi i spoločenskými problémami, vyuţívajúc umelecký štýl.

Hádanka je krátky text, ktorý skryto pomenúva predmety alebo javy na základe

vonkajších znakov, vnútornej podobnosti alebo inej súvislosti. Je spojená s otázkou, na

ktorú treba odpovedať.

Hymna je druh básne, ktorá vyjadruje nielen vzťah k určitej spoločenskej udalosti, ale má

zároveň aj charakter oslavy, velebenia, vyjadruje vznešené myšlienky.

Koleda je obradová pieseň, vychádzajúca z ľudovej slovesnosti, ktorá sa viaţe na určité

sviatky v roku ( Vianoce, Nový rok ).

Komiks je epický ţáner, ktorý pozostáva zo série obrázkov a najčastejšie sa uverejňuje na

pokračovanie v tlači. Obyčajne zobrazuje ţartovný príbeh a je zaloţený na dialógu, ktorý

je vkomponovaný priamo v obrázku v tzv. slovnej bubline.

Legenda je veršovaný alebo prozaický epický útvar, ktorý rozpráva o ţivote, skutkoch,

zázrakoch a mučeníctve svätých.

Modlitba je krátka náboţenská skladba, ktorá sa obsahom obracia k Bohu alebo k svätým

s prosbou o splnenie nejakej ţiadosti.

Novela je stredne veľká epická forma ( medzi románom a poviedkou ), ktorá má

jednoduchší dej ( jednu udalosť ), menej postáv, ktoré sú uţ charakterovo sformované.


58

Óda je lyrická báseň, ktorá sa s nadnesenosťou, pátosom a oslavným spôsobom vyjadruje

o nejakej téme ( národ, príroda, mladosť, významná osobnosť ).

Porekadlo je krátky výrok, ktorý obrazne vyjadruje ţivotnú skúsenosť. Nemá poučenie.

Povesť je epická forma, v ktorej sa dej viaţe na historickú udalosť, osobnosť, miesto a iné

javy v minulosti. Má reálne jadro, ku ktorému však autori pridali aj veľa neskutočných

javov plných fantázie. Povesti sa delia na:

a) miestne ( viaţu sa ku konkrétnemu miestu )

b) historické ( opisujú významné udalosti minulosti )

c) heraldické ( vysvetľujú pôvod erbov )

Kaţdý národ má svoje povesti. Ruské povesti sa volajú byliny.

Poviedka je krátka epická forma. Dej poviedky je jednoduchý a vystupuje v ňom málo

postáv,ktoré sa charakterovo nevyvíjajú.Poviedka so ţartovnou tematikou je humoreska.

Pranostika je krátky výrok ľudovej slovesnosti, ktorý vznikol na základe dlhého

pozorovania prírodných javov ( podnebia, počasia ) a dnes je zovšeobecnený.

Príslovie je krátky obrazne vyjadrený ľudový výrok, ktorý má poučenie.

Reportáţ je epická ţánrová forma, v ktorej autor sprostredkúva fakty, pridŕţa sa ich, ale

súčasne ich hodnotí, vyjadruje vlastné stanovisko.

Román je rozsiahle epické dielo. Dej je zloţitý a má vedľajšie deje ( epizódne ). Okrem

hlavnej postavy, ktorá sa môţe charakterovo vyvíjať, je v románe veľa vedľajších postáv.

Romány ( ale aj iné literárne formy ) sa delia na:

a) historické ( spracúvajú dôleţité udalosti z histórie )

b) vedecko-fantastické ( science-fiction,sci-fi, čerpajú z poznatkov vedy a techniky

a stvárňujú udalosti z budúcnosti )

c) dobrodruţné ( majú pútavý dej, dramatické a nebezpečné situácie )

d) biografické ( vychádzajú zo ţivotopisných prameňov osobností z histórie )

e) autobiografické ( autor píše o svojom ţivote )

f) detektívne ( dejovosť je zaloţená na zločine a detektívovom pátraní po páchateľovi )

g) dievčenské ( obsahom určené dievčatám )

Rozprávka je krátka epická forma s jednoduchým dejom, v ktorej dobro víťazí nad zlom,

šikovnosť nad hlúposťou. Rozprávka vychádza z ľudovej slovesnosti, vyjadruje túţbu po

spravodlivosti. Delenie rozprávok:

podľa autorstva:1. ľudové

2. umelé

podľa obsahu: 1. fantastické

2. realistické

3. zvieracie

podľa formy: 1. prozaické

2. básnické

3. dramatické

podľa tém: 1. klasické

2. moderné

Sonet je lyrická báseň (alebo jej časť ), ktorá sa skladá zo 14 veršov v 4 strofách (

4+4+3+3 ). V jej úvode básnik nastoľuje problém a v závere sa ho snaţí vyriešiť alebo naň

poukázať. Modernejšie sonety uţ nedodrţujú presný počet strôf.


59

Poézia

Verš, rytmus, rým, strofa

Poézia je súhrn všetkých veršovaných literárnych diel.

Jednotlivé veršované literárne dielo je báseň.

Veršované literárne dielo je také, ktoré je napísané vo „viazanej„ reči. Má určité pravidlá,

v ktorých dôleţitú úlohu zohráva rytmus a intonácia. Rytmus je pravidelné opakovanie

určitých javov. V literatúre vníma človek rytmické opakovanie ako estetický jav. A na

ňom je postavená báseň.

Základnou rytmickou jednotkou básne je verš. Verš je jeden riadok básne.

Verš však nestojí v básni osamotený. Spája sa s ostatnými veršami do väčších celkov, do

strôf. Strofa ( sloha ) je zoskupenie dvoch alebo viacerých veršov v básni. Báseň môţe

mať ľubovoľný počet strôf.

Rým je zvuková zhoda slabík na konci veršov. Typy rýmov:

a) zdruţený ( spája dva a dva susedné verše podľa schémy aa, bb, cc, dd ... ) Bolo dobre – ale dávno: a

ţil na svete Slovák slávno; a

oj, ţil si on vo slobode, b

Ako ryba v tichej vode. b

b) striedavý ( spája vţdy dva nepárne a dva párne verše strofy podľa schémy a b a b )

Naša reč je sladká a

jak mlieko Panny Márie, b

ale slovo matka a

nad všetky dary je, b

c) obkročný ( spája prvý verš so štvrtým a druhý s tretím podľa schémy a b b a )

A národ oboril sa na národ a

s úmyslom vraţdy, s besom skaziteľa. b

Kres spráskal pušiek, zahrmeli delá; b

zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd, a

d) prerývaný ( spája iba párne verše podľa schémy a b c b, ostatné sa nerýmujú )

Ty si prvá, čo si moju a

dušu správne pochopila. b

Ale mlčím. – Kebych vravel, c

zas by si mi neverila. b

e) postupný ( spája prvý verš so štvrtým, druhý s piatym, tretí so šiestym, a b c a b c )

Viem, ţe môj silný hlas mrie bez ozveny, a

hoc by sa niesol jak spev cherubína! b

Viem, ţe je márna ţertva môjho ţitia ... c

Poslednej chaty zakiaľ stoja steny, a

v nejţ hlaholila sladká slovenčina: b

s tou chatou zviaţem obsah svojho bytia. c

Rytmus sa v básni dosiahne aj pouţitím rovnakého počtu slabík vo veršoch.

Nazývame to sylabický veršový systém.


60

*Rytmus sa dosiahne v poézii aj týmito spôsobmi:

a) časomerná prozódia ( rytmus vzniká striedaním dlhých a krátkych slabík, tento spôsob

pouţíval Ján Hollý )

b) slabično-prízvučná prozódia ( rytmus vzniká striedaním prízvučných a neprízvučných

slabík, ktoré tvoria stopy daktyl, trochej, jamb )

V niektorých básňach sa nevyskytuje ani jeden zo spomínaných spôsobov tvorenia rytmu.

Ak báseň nemá pevnú, viazanú stavbu, je napísaná voľným veršom.

Jazykové prostriedky poézie

Zdrobneniny ( deminutíva ) sa pouţívajú nielen na pomenovanie malých vecí, ale

v literatúre najmä na vyjadrenie citového vzťahu. Opakom zdrobnenín sú pejoratívne slová (psisko).

zapadá slniečko, nech mi ten môj synáčik na chvílenku usne

Epiteton je básnický prívlastok.

Krvavé sonety, prešporská kasáreň maľovaná, čierne myšlienky

Metafora je prenášanie významu na základe vonkajšej alebo vnútornej podobnosti.

nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí, vyplakal more sĺz

Personifikácia je zosobnenie. Vzniká prenášaním ľudských vlastností na neţivé veci.

tak tíško dvíha mesiac biele čelo, tá modrá ruţa vám povie, čo srdce moje dávno vie

Prirovnanie vzniká porovnávaním dvoch vecí alebo javov, ktoré majú niečo spoločné.

o chvíľu spí jej hlava sivá jak zasneţená krajina, spí ako zarezaný

Básnická ( rečnícka ) otázka je otázka, ktorú autor vysloví v básni. Nevyţaduje však

odpoveď, prípadne tá je na inom mieste. Otázkou chce autor čitateľa upozorniť na

dôleţitosť textu.

A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov?

Ruţových tvárí hlaď jará?

Či údov sila? Či strmosť krokov?

Toto sa všetko zostará!

Alegória ( inotaj ) je umelecký jazykový prostriedok, ktorý autor vyuţíva vtedy, keď

nechce svoj názor vysloviť priamo, ale vyjadrí sa obrazne, nepriamo, utajene.

Alegóriu vyuţívali najmä autori bájok.

Anafora je opakovanie rovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich

veršov alebo viet .Je to básnická figúra s ozdobnou funkciou.

Mladosť je túţba ţivá po kráse,

je hlas nebeský v zemskom ohlase,

je nepokoj duší svätý...

Epizeuxa je opakovanie rovnakých slov za sebou vo verši.

Sloboda, sloboda, slobodienka moja,

pre teba mne páni šibenice stroja!

Hyperbola ( nadsádzka ) je slovo alebo skupina slov, ktoré majú zveličujúci,


61

prehnaný význam.

... idem, kráčam kam ma vedie cesta, oceánom neskosenej mládze, miliónkrát som ti

vravel ...

Symbol vzniká na základe zauţívaného označenia.

Tatry, Dunaj, Váh, Poľana – symboly Slovenska, havran – symbol nešťastia, smútku

Zvukomaľba ( onomatopoja ) je vyuţívanie slov, ktoré napodobňujú zvuky ( prírodné i

pracovné ) vyskytujúce sa v texte.

duní Dunaj a vlna za vlnou sa valí, kres spráskal pušiek

Presah je nezhoda medzi rytmickým a vetným členením veršov ( veta presahuje jeden verš

a končí sa aţ v časti ďalšieho ).

A jak v ţne postať zboţia líha zrelá

pod kosou, radom váľajú sa telá;

Expresívne slová sú citovo zafarbené slová, ktorými autor vyjadruje k niečomu svoje

sympatie alebo antipatie.

... a duša uţ sa ladí k piesni,

tkne sa jej bičík prečudesný –

a srdce hupká vozvysok...

... treba sa bolo zvlčiť, zdiabliť, vykydať jamu deravých, zvrátených pojmov...

Eufemizmy sú pomenovania nepríjemných predstáv a negatívnych stránok ţivota

prostredníctvom zjemnených básnických obrazov.

odišiel na večný odpočinok, klania sa kaţdej vŕbe

Dialektizmy sú nárečové slová, slovné spojenia alebo frazeologizmy pouţité v literárnom

texte. Majú úlohu charakterizovať postavy alebo prostredie, v ktorom sa odohráva dej.

Tu, jak tra k noci, pozriadzali

povonku hnedky to i to

a keď uţ kravky podojené,

ich dônos sšumel v širaniciach...

Niektoré z uvedených jazykových umeleckých prostriedkov sa vyuţívajú aj v próze.

Próza

Próza je jedna zo základných foriem ( typov ) literárnej tvorby. V najširšom zmysle slova

je to akýkoľvek písaný neveršovaný, čiţe neviazaný, prejav.

Na vykreslenie určitej príhody vyuţívajú autori:

a) humor ( ţartovnosť, vtipnosť )

b) satiru ( ostrý a útočný výsmech )

Niekedy sa i v rozprávaní váţneho príbehu vyskytnú humorné, smiešne miesta, ktoré


62

vzniknú pri určitej situácii. Tento jav nazývame situačná komika. Ak komicky pôsobia

postavy, je to charakterová komika. Ak vtipnosť a smiešnosť spočívajú vo výbere slov, je

to slovná komika.

Komická aţ satirická napodobenina originálneho literárneho diela zachovávajúca váţnu

formu sa nazýva paródia. Vzniká tak, ţe do nového diela, paródie, sa preberú obsahové

i formálne znaky parodovaného literárneho diela v zveličenej podobe so zámerom

zosmiešniť ho.

V literárnych dielach sa humor môţe vyuţiť aj pomocou nonsensu. Nonsens je nezmysel.

Literatúra faktu ( populárno-náučná, vedecko-populárna literatúra ) stojí medzi vecnou

a umeleckou literatúrou. Jej funkcia je predovšetkým poznávacia. Dôraz kladie na fakty

a vedecké údaje. Je však umocnená pôsobivosťou osobného záţitku, ktorý je

charakteristický pre umeleckú literatúru.

Encyklopédia je literárne dielo, ktoré krátko, stručne a jasne vysvetľuje určité poznatky.

Vyuţíva náučný jazykový štýl.

Pojmy z novodobých dejín literatúry

Osvietenstvo. Na prelome 18. a 19. storočia sa na Slovensku začala 1. fáza národného obrodenia.

Kultúrno-osvetová spoločnosť Slovenské učené tovarišstvo malo cieľ šíriť, pestovať a zošľachťovať nový

spisovný jazyk. Na jeho čele stál Anton Bernolák. Príkladom národného buditeľa bol Juraj Fándly, autor

populárnej literatúry. V tomto období vznikol prvý slovenský román Jozefa Ignáca Bajzu René mláďenca

príhodi a skusenosťi.

Klasicizmus. V prvých desaťročiach 19. storočia sa k slovu dostávala generácia

uvedomujúca si príslušnosť k slovanským národom. V literatúre sa obsah i forma opiera

o antickú literatúru, klasiku. Literárnymi predstaviteľmi boli Ján Kollár a jeho básnická

skladba Slávy dcéra, ktorú napísal v češtine, a Ján Hollý s tromi eposmi Svätopluk, Cyrilo-

metodiáda, Sláv a Selankami. Najznámejší dramatik bol Ján Chalupka a jeho Kocúrkovo.

Romantizmus. Národnostný maďarský a hospodársky rakúsky útlak Slovákov

vyvolal ďalšiu fázu národného obrodenia v polovici 19. storočia i zapojenie do revolučných

rokov v Európe. V literatúre prevláda odpor jednotlivca k spoločnosti a jeho vzbura proti nej.

Preto bola toľko vyzdvihovaná rola Jánošíka a zbojníkov v literatúre štúrovcov. Ľudovít Štúr,

Janko Kráľ, Samo Chalupka a jeho Mor ho!, Ján Botto a Smrť Jánošíkova, Andrej Sládkovič

a jeho Marína i Detvan, Jozef Miloslav Hurban i Ján Kalinčiak boli najznámejší predstavitelia

literárneho romantizmu na Slovensku, orientovaného na obyčajného prostého človeka.

Realizmus. Druhá polovica 19. a začiatok 20. storočia patrí literatúre, ktorá sa začína

orientovať na reálny, skutočný ( nie vysnívaný ) ţivot obyčajného človeka, častokrát krutý

a nemilosrdný, ale plný lásky a jemného humoru. Významnými predstaviteľmi slovenskej

literatúry boli Martin Kukučín, Jozef Gregor Tajovský, Boţena Slančíková Timrava a Pavol

Országh Hviezdoslav.


63

Literatúra ( aj iné druhy umenia ) po prvej svetovej vojne uţ nemá jeden jediný smer

a myšlienku. Učebnice literatúry spomínajú napríklad symbolizmus v slovenskej poézii,

lyrizovanú prózu ( prozaické diela slovenských spisovateľov s prekrásnymi opismi prírody,

rozprávkovými motívmi či poetickými vetami ) a mnohé iné smery.

Kaţdý národ má svoju literatúru. Súbor všetkých literárnych diel, ktoré napísali autori

jedného národa, voláme národná literatúra. Súhrn literatúr, hoci neboli vţdy navzájom

späté, ale vyrástli zo spoločného európskeho ducha, voláme európska literatúra. Súhrn

všetkých literatúr, ktoré sa pre svoje umelecké kvality stali majetkom celého ľudstva, voláme

svetová literatúra.

Prehľad učiva slovenského jazyka základnej školy.

Vydané v októbri 2003 pre vnútornú potrebu Základnej školy Jána Hollého

s materskou školou Madunice ako pomôcka pre učiteľov a ţiakov. Autor: Mgr.

Ladislav Škrabák.

Zoznam pouţitej literatúry:

E.Paulíny, J.Ruţička, J.Štolc – Slovenská gramatika, SPN l968

A.Bujalka a kol. – Slovenský jazyk I.A, UK Bratislava 1977

A.Bujalka, J.Dubníček – Slovenský jazyk I.B, UK Bratislava 1978

G.Gotthardová-Štibraná, L.Rybár – Slovenský jazyk II, UK Bratislava 1976

R.Šiška – Efektívne cvičenia, 1992

I.Plintovič, E.Gombala – Teória literatúry, SPN 1975

Učebnice slovenského jazyka a literárnej výchovy pre 5. – 9. ročník ZŠ

* Výrazy takto označené sa nemusíte učiť.

základná škola jána hollého s materskou školou madunice · základná škola jána hollého s...

Documents