zabavte sa s nami! 3x dotazník o priateľstve · zabavte sa s nami! 3x dotazník o priateľstve 1....
TRANSCRIPT
Zabavte sa s nami!
3x dotazník o priateľstve
1. SI SKUTOČNÝ PRIATEĽ? 1. Máš priateľa/priateľku? ÁNO - NIE
2. Máš svojich priateľov rád? ÁNO - NIE
3. Majú tvoji priatelia priateľov? ÁNO - NIE
4. Si spokojný/spokojná so svojimi priateľmi? ÁNO - NIE
5. Hanbíš sa za svojich priateľov? ÁNO - NIE
6. Záleţí ti na veku tvojich priateľov? ÁNO - NIE
7. Máš v škole/v práci dostatok priateľov? ÁNO - NIE
8. Je pre teba priateľstvo dôleţité? ÁNO - NIE
9. Má mať tvoj priateľ/priateľka rovnakú povahu ako ty? ÁNO - NIE
10. Má mať tvoj priateľ/priateľka rovnaké záľuby ako ty? ÁNO - NIE
11. Má mať tvoj priateľ/priateľka rovnaké názory ako ty? ÁNO - NIE
12. Mal by byť tvoj priateľ/priateľka s tebou kaţdý deň? ÁNO - NIE
13. Mal by mať tvoj priateľ/priateľka rovnakú farbu očí ako ty? ÁNO - NIE
14. A vieš vôbec, čo znamená slovo priateľstvo? ÁNO - NIE
VYHODNOTENIE:
a) 7 a viackrát ÁNO = SI skutočný priateľ.
b) 4 – 6x ÁNO = SI dobrý priateľ, ale máš ešte rezervy.
c) 0 – 4x ÁNO = Nevieš, čo je skutočné priateľstvo.
Popracuj ešte na sebe!
( Zostavili: Ivana, Slávka, Anna, Dominika, František 9.ročník)
2. Priateľský dotazník
Odpovedzte ÁNO - NIE:
1. Má byť tvoj priateľ rovnako starý ako ty?
2. Je tvoj priateľ spoľahlivý?
3. Nenahneval by si sa naňho, ak by ti niečo zatajil?
4. Klamal by si svojej priateľke/svojmu priateľovi?
5. Stretávaš sa často so svojimi priateľmi?
6. Dôveruješ svojim priateľom?
7. Rád sa rozprávaš so svojimi priateľmi?
8. Má mať tvoj priateľ/tvoja priateľka podobné vlastnosti ako ty?
9. Máš veľa priateľov?
10.Správaš sa k svojim priateľom zdvorilo?
11. Pomohol by si priateľovi v núdzi?
12. Vyberáš si priateľov podľa vzdelania?
13. Vyberáš si priateľov podľa seba či iného vzoru?
14. Uprednostňuješ priateľov rovnakého pohlavia ako si ty?
15. Si niečí najlepší priateľ?
16. Máš najlepšieho priateľa/priateľku?
VYHODNOTENIE:
a) 0 – 8x ÁNO = nie si kamarát
b) 9 – 10x ÁNO = si super kámoš
c) 11 – 13x ÁNO = si dobrý kamarát
d) 14 – 16x ÁNO = si kamarát
( Zostavili: Oliver, Daniel, Adriána, Vladimíra, Daniela, Bibiána 9.ročník)
_______________
3. DOTAZNÍK PRIATEĽSTVA (Odpovedajte áno – nie)
1. Je pre teba priateľstvo dôleţité?
2. Má si tvoj priateľ/priateľka s tebou rozumieť?
3. Sú pre teba priatelia ako rodina?
4. Myslíš si, ţe priateľstvo je zaloţené na dôvere?
5. Je pre teba v priateľstve dôleţitá vernosť?
6. Má mať tvoj priateľ/priateľka zmysel pre humor?
7. Snaţíš sa udrţať si svoje priateľstvo?
8. Musí byť tvoj priateľ/priateľka rovnako starý/á?
9. Musí byť tvoj priateľ/priateľka rovnakého pohlavia?
10.Má byť rovnakého vierovyznania?
11. Pomôţeš priateľovi v núdzi?
VYHODNOTENIE:
9 – 11x áno = máš veľa priateľov, ktorí ťa majú radi a vo všetkom ti pomôţu.
Samozrejme, aj ty rád pomáhaš svojim priateľom.
6 - 8x áno = si dobrý priateľ a aj tvoji priatelia sú dobrí, ale snaţ sa byť ešte
lepším, rovnako i tvoji priatelia sa musia o to snaţiť.
3 – 5x áno = nie si veľmi dobrý priateľ, ale všetko sa môţe zmeniť, hoci to
pôjde ťaţko! Mal by si si nájsť aspoň jedného dobrého priateľa.
Snaţ sa!
0 – 2x áno = si beznádejný prípad, hoci zázraky sa dejú. Asi nemáš veľmi
rád/a ľudí a nemáš ţiadnych priateľov. Skús sa polepšiť, moţno
i ľudia budú k tebe lepší.
( Zostavili: Daniela, Danka, Adrián, Lenka, Gabika, Frederika 9.ročník)
Recept na to, ako sa stať úspešným
chlapcom
1. Zmeniť imidţ.
2. Starostlivo si upravovať vlasy.
3. Pravidelne sa holiť.
4. Voňavkovať sa.
5. Pridať sa do dobrej partie.
6. Ukázať svoju silu.
7. Učiť sa, samozrejme.
8. Vedieť flirtovať.
9. Vypočuť si dialógy dievčat a tváriť sa, ţe sú zaujímavé,
hoci budú nudné.
( Zostavili: Paťo, Valér, Mišo, Peťo, Marek, Kiki, Miro – 8.ročník)
1. Úspešne ukončiť ZŠ, SŠ, VŠ.
2. Mať široký rodinný kruh úspešných ľudí.
3. Vedieť komunikovať.
4. Vedieť sa presadiť v spoločnosti.
5. Mať svoj vlastný názor na svet.
6. Byť aspoň trochu sebavedomá.
7. Mať dobré nápady.
8. Nestratiť sa v spoločnosti.
9. Zaloţiť si vydarenú rodinu.
10. Byť úspešná v práci ( dobré postavenie, dobrý plat).
( Desať zlatých pravidiel odporúčajú dievčatá 8.ročníka)
§ § § § § § § §
Kaţdý deň šťastie Dňa 28.marca 2009 sa občania Propadu rozhodli
podpísať petíciu pod názvom „Chceme byť čistí“. Touto
petíciou bojujú za to, aby z Parku sv. Štefana odstránili
holuby. Parkom prejdú denne tisícky ľudí a máloktorí
odídu bez „šťastia“. Petíciu podpísalo 25 000 ľudí. Keďţe
je to skoro 50% obyvateľov mesta, primátor hneď
zakročil. Uţ od budúceho týţdňa v Parku ţiadneho holuba
nenájdete a obšťastňovať vás bude musieť niekto iný.
Z dennej tlače alias A.Šidlovská 7.ročník
Ponoţková krása Dňa 9.1.2009 sa v ZŠ v Hniezdnom uskutočnila súťaţ s názvom
Ponoţková krása. Kaţdý mal prísť v tej najoriginálnejšej
ponoţke. Víťazom sa stal Ján Bris, ktorý zaujal svojou plastovou
ponoţkou, ktorú sám vytvoril.
Veľmi zaujímavé boli aj ponoţky, ktoré mali nezvyčajnú, aţ
čudnú vôňu (no viete, kaţdý chce zaujať). Jánovi Brisovi
gratulujeme a s vami sa lúčime so slovami: Nezabudnite, čo na
nohe, to na jazyku!
Z dennej tlače (Mária Priputenová 7.ročník)
Môj nezbedný psík
Bol krásny slnečný deň. Ja a môj pes Nerko sme sa vybrali na
prechádzku k rieke.
Nerko bol veľmi šťastný, nevedel sa dočkať. Keď sme uţ boli pri
rieke, okolo nás poletovali nádherne sfarbené motýle, ale Nero si ich
vôbec nevšímal. Ten nezbedník len v plnej rýchlosti vletel do vody.
Cítil sa tam naozaj ako ryba vo vode. Smiala som sa. No on sedel vo
vode a začudovane sa na mňa pozeral. Vo výraze jeho múdrych očí
som videla, ţe nechápe, prečo sa smejem. V duchu som si hovorila:
„Určite mu je horúco, preto tak nahlas dýcha.“ Zrazu vyskočil z vody
a namieril si to rovno ku mne. Stihla som ešte skričať: „Stoj!“
Neskoro. Nerko nepočúvol. Rozšantený sa čo najbliţšie pri mne
pootriasal. Bol nádherne čistý, a hlavne suchý... No ja som bola
odrazu mokrá a špinavá. Bezradne som sa pozerala na svojho
nezbedného psíka, ale nedokázala som sa naňho hnevať.
No keď nabudúce pôjdem so svojím psom na prechádzku k rieke,
tak uţ pre istotu pred tým, ako vojde do vody, začnem asi pred ním
ozlomkrky utekať. Dúfam, ţe stihnem pred ním ujsť skôr, neţ ma
zasiahne studená sprcha.
Beáta Kopčaková 6.ročník
ŢIHADLO
Bolo to v jeden pekný letný deň, keď som bola ešte malá, mlieko mi tieklo
po brade a z nosa viselo niečo, čo som utierala do rukáva.
V tento deň ako kaţdý iný som jazdila na svojom zelenom ţihadle. Zelené
ţihadlo, to bol môj malý bicykel s pomocnými kolieskami a pedálmi, ktoré sa
pri väčšej rýchlosti samy točili. Bola som jednoducho pirátom lackovských
ciest. Pretoţe mi odvaha nikdy nechýbala, rovnako ako rozum, rozhodla som sa
ísť sa bicyklovať spolu s bratom. Cestou sa k nám pridali kamaráti, a tak nás
bolo dosť veľa. Keďţe som bola najmladšia, bola som v peletóne posledná.
Celou cestou mi to ani veľmi neprekáţalo, ale potom prišiel obrovský kopec.
Oni, teda kamaráti, si mysleli, ţe sa na svojom ţihadle „nespustím“. Há, to sa
mýlili! Sadla som na bicykel a pomaly som sa spúšťala. Bicykel však
napredoval rýchlejšie a rýchlejšie. V istých momentoch som kývala a kričala:
„Čauteeééé....!“ S pribúdajúcou rýchlosťou sa však aj pedále rýchlejšie krútili
a ja ako správna baba som sa smiala a zdvihla som nohy. A potom? No aj ja
som sa pýtala. Svojou malou bradou som poorala tvrdú lackovskú cestu. Moje
malé zelené ţihadlo ma zradilo. Bolestivo som sa vyvrátila.
Moja cesta potom viedla k lekárovi. Ten mi vyrobil na brade cool výšivku. No
trochu som si udrela i hlavu. Brada sa síce zahojila, ale následky pádu zostali
dodnes. Aké...?!
Mariana Štefániková 8. ročník
Výpadok prúdu
Bol krásny tmavý večer a nám sa nechcelo spať. Tak sme si zapli
telku a zisťovali sme, či niečo zaujímavé nevysielajú. Akurát nás
zaujal nejaký film, keď tu zrazu – vypadol prúd...
Všade bola tma ako v rohu. Rýchlo sme utekali po nejaké
sviečky, čo sme mali doma. Hneď nás prekvapila mamka, ktorá uţ
mala sviečku v ruke. (Páánečku, ale sme sa zľakli, aţ sme si skoro
cvrkli.) Tak sme si spoločne sadli za stôl v kuchyni a rozprávali sa.
Otcovi zrazu napadla téma – moje detstvo! (Úplný trapas!) Hodinu
táral o tom, kde sa hrával, aká bola doba, no skrátka – úplné hlúposti,
ktoré nás nezaujímali. Aţ začal vravieť historku o tom, keď bol asi
v mojom veku a chodil miništrovať. (V tom čase uţ „panoval“ náš
doterajší pán kostolník.) Raz sa miništranti, teda i môj otec, rozhodli,
ţe budú na fare vyvolávať duchov. Začali vetou: „Duch Elvisa, zjav sa
nám, ak si tu 3x zaklop na dvere!“ Chvíľu čakali, no nič sa nestalo.
Opakovali túto vetu 3x po sebe, no nikto neklopal. Tak to zopakovali
ešte poslednýkrát a pri poslednom slove niekto naozaj zaklopal(celí od
strachu ani nedýchali). Vtom vošiel pán kostolník a zakričal: „Co tu
robice, chlapčiska!? Všetci sa s krikom rozutekali. Teda pán kostolník
bol ten ich Elvis (héhé...). Oco sa sám zo seba smial. Aj my sme sa na
otcovej historke pobavili. Zrazu sa televízor zapol so strašným
rachotom a my sme utekali kade ľahšie. (Skoro sme infarkt dostali.)
No potom sme sa zasmiali, ţe sme takí bojkovia po otcovi.
Po tejto historke uţ nechceme ţiadne príhody z detstva nášho
otca, lebo ďalšiu by sme uţ neuniesli. (Veď ešte aj na druhý deň sme
sa báli.)
Gabriela Rurová 8.ročník
PRVÝ DEŇ V ANGLICKU
Bol daţdivý teplý deň ako zvyčajne býva v Anglicku. Bol môj prvý. Vonku
bolo zeleno, zeleno... aţ sa v očiach zelenalo. Z tej zelenej sa mi točila hlava.
Vyšla som hore na podlaţie. Deň bol v plnom prúde. Zľakla som sa a so
strachom som pozrela na svoje – úff, znova tá zelená – zelené náramkové
hodinky. Bolo 12:46. „Prepánajána!“ tíško som zhíkla, „tak veru, tak dlho som
nespala ani počas prázdnin.“
No zdalo sa, ţe vstávanie o 13:00 hod. v Anglicku nie je nijaká rarita. Hlavne
nie u detí. Lash, dievča, ktoré bolo odo mňa asi o rok staršie, si práve naberalo
cereálie a na hlave malo kvalitný „výbuch“. Naraz vletela Martina (moja sestra):
„Keď chceš raňajkovať, tu sú cereálie... chladnička, hriankovač... tu sa odkladá
chlieb... a neurob tu svinčík.“ Tch! Na to, aký tu bol svinčík..., tak to - prosím
pekne - moja izba je čistulinká. „No, nič ...,“ zamrmlala som si. Zaliala som
cereálie mliekom a začala som skúmať okolie. Bolo tu krásne. Z kuchyne bol
prekrásny výhľad na nejaký mne neznámy vrch. Veľmi sa mi páčil. Ešte som ani
nedojedla, uţ ma sestra hnala upratovať. Ako vţdy! Na svoje zdesenie som
musela upratať kuchyňu a vyčistiť akvárium. Kuchyňu som zvládla raz-dva.
Horšie to bolo s akváriom. Začala som filtrami, ktoré prečisťovali vodu.
Nasledovalo akvarko. „Bléé, aké je slizké.“ Umývala som všetko, aţ prišiel rad
na ozdoby. Mala som na to špeciálne kliešte. Pevne som uchopila ozdobu
a vyťahovala ju von z akvarka, keď vtom... záblesk, para, výkrik... niečo
prasklo. Sestra pribehla ku mne: „Čo sa stalo?“ „Nič, zaklamala som. „Niečo tu
buchlo,“ vyšetrovala ďalej. „Vravím ti, nič sa nestalo!“ klamala som. Cítila som,
ako po mojom tele stúpa horúčava. „Do pekla,“ pomyslela som si, „tak toto je
zlé.“ Sestra sa pozrela do akvária a vypla prúd. Nechápala som, prečo. Napätie
stúpalo kaţdou sekundou. Zrazu vytiahla prasknutý... ohrievač. Teraz som
pochopila, prečo vypla prúd. A nebolo mi do smiechu. Veď čo sa mohlo stať... !
Medzitým prišiel i Martinin zverenec Mark, ktorý hneďpochopil, čo sa stalo. Na
čudné pohľady obidvoch, ktoré sa ani nedajú opísať, nikdy nezabudnem. Cítila
som sa totálne trápne. Nakoniec sa všetci smiali, a ja som nevedela, čo skôr.
„Tak ti treba. Prečo si mi klamala, veď, našťastie, sa nič hrozné nestalo.
Ohrievač sa dá kúpiť, ale ja som sa bála o teba,“ s dobrosrdečným smiechom
hovorila Martina. No ja som sa zmohla iba na chabý úsmev. Vôbec som si takto
svoj 1.deň v Anglicku nepredstavovala. Bol asi môj „najtrapasnejší“, aký som
kedy preţila. A to som preţila dosť trapasov.
Adriana Selepová 8.ročník
DOVOLENKA
Na Zemplínskej šírave bolo slnečné a krásne ráno. Voda sa
trblietala, fúkal jemný vánok. Ideálny čas na kúpanie.
Všetci raňajkovali a ja, milovník vody, som sa uţ kúpal. Bolo mi
tak príjemne, ţe som na nafukovačke zaspal. Mama s otcom si
mysleli, ţe ešte spím a čakali, kedy prídem na raňajky.
„Dávid!“ zavolala mama, no nikto sa neozýval.
A potom: „Mama, mama, Daid e o uode!“ kričala mladšia sestra.
Ale mama udivene povedala: „On sa uţ kúpe? Tak sa naje, keď
príde!“ Lenţe ja som sa nevracal. Po jednej hodine sa mama išla
presvedčiť, kde som. No nikde ma nenašla. A tak celá preľaknutá
s očami na stopkách pribehla bliţšie k brehu a uvidela ma za bójou,
ktorá ohraničovala bezpečnú zónu. Tak silno na mňa zavolala, ţe som
sa našťastie zobudil a ... nevidel som okolo seba nič iné ako vodu,
vodu a zas len vodu. Preľakol som sa, nebolo mi všetko jedno.
Rozmýšľal som, ako sa bezpečne dostať na breh. Aţ neskôr som
zbadal, ako sa ku mne blíţi čln s plavčíkom, ktorý kričí: „Si za
bezpečnou zónou, okamţite sa vráť naspäť!“ Poslúchol som,
samozrejme. Čľupol som z nafukovačky do hlbokej vody (nič lepšie
mi nenapadlo) a začal som plávať. Lenţe moje sily mi nestačili
a navyše som dostal kŕč do nohy. Začal som sa topiť a mal som
panický strach – podo mnou bola trojmetrová voda. No, našťastie,
oproti mi prichádzala mama na vodnom bicykli.
A čo bolo potom? Mama ma zachránila, poučila a ... ja som sa
nešiel naraňajkovať, ale rovno naobedovať.
Dávid Melcher 8.ročník
Môj veľký sen
Snívať, to vie kaţdý. Ale mať svoj sen, ktorý sa raz
môţe aj splniť, to nie je vôbec jednoduché.
Aj ja, rovnako ako kaţdé dievča v mojom veku, mám svoj veľký
sen. Ţiť vo svete, v ktorom vás má kaţdý rád. Vo svete, v ktorom sa
človek nehanbí za to, kto je alebo čím je. Mať vlastnú rodinu, 3 deti,
dobrého manţela. Dom s veľkým dvorom, kde rozšantené malé deti
v teplý letný deň pobehávajú v plavkách. Mať prácu, ktorá ma napĺňa,
v ktorej by som bola naozaj dobrá.
Nie, nechcem byť bohatou, ale milovanou. Nie slávnou, ale šťastnou.
Jednoducho, chcem mať úţasný ţivot, ţiť v pokoji bez problémov.
Dúfam, ţe sa aspoň malá, malilinká časť splní.
Mária Priputenová 7.ročník
MAMA
Modrooká tmavovláska strednej postavy
s dobrým srdiečkom a správnym zmyslom pre humor – to je
moja mama.
Kaţdý deň si my, jej deti, môţeme všimnúť, ţe je
odborníčkou vo viacerých oblastiach – šitie, pranie, ţehlenie,
upratovanie, starostlivosť o nás.... No rovnako profesionálne
zvláda i svoju prácu.
Vychovala sedem skvelých detí, ktoré sa dokáţu postaviť na
vlastné nohy. A keď sa i vyskytne nejaký problém, vie ho
vypočuť a bez zaváhania – na základe svojich skúseností –
vţdy múdro poradiť.
Tak teda – to je moja hrdinka. Vybrala som si ju
hlavne preto, lebo – ako som uţ spomínala – vychovala
s veľkou láskou sedem zdravých detí. A uţ tým je pre mňa
výnimočná.
JA V OČIACH MOJEJ MAMY
„Najmladšia zo všetkých detí, občas lenivá, no
častokrát aj usilovná,“ tak toto je moja dcéra. Hoci je
najmladšia, čoskoro ma prerastie. Ako kaţdý človek, tak aj
ona má svoje chvíľky, kedy je veľmi lenivá.
Viktória Kubisová 8.ročník
Moja výnimočná hrdinka
Mojou výnimočnou hrdinkou je moja mamka. Beriem si
od nej príklad v tom, ako sa o nás dobre stará. Dala mi ţivot,
vychovala ma, ba ešte ma aj vychováva, pomáha mi v dobrom
aj v zlom. Výnimočné pre mňa je aj to, aká je úprimná. Hoci
má prísnu tvár, je celkom iná: usmievavá a hlavne úprimná.
Čo si myslí, to aj povie. Veľmi pekne sa správa aj k iným
ľuďom. Keď mám problémy, vţdy mi poradí a pomôţe. Je to
proste mamka, akú by kaţdý určite chcel mať.
Ja v očiach mojej mamy
Moja mama ma určite berie ako normálne
pubertiacke dievča. Hoci niekedy ju poriadne nahnevám, isto
ju to rozčúli, ale isto ma má rada. Vţdy mi všetko odpustí,
pomáha mi. Určite ma vníma ako zábavnú, milú dcéru. Istotne
ako kaţdá mama aj ona ma veľmi ľúbi a je rada, ţe ma má.
Veď predsa vţdy túţila po dievčatku!
Miriama Šimkovičová 8.ročník
Výnimočný človek
V mojom ţivote je výnimočným človekom moja mama.
Ona vie asi všetko. Vţdy, keď idem von, povie: „Obleč sa
lepšie, lebo prechladneš.“ A ja ako kaţdý pubertiak
neposlúchnem a odídem len v mikine. Na druhý deň mám plný
nos a cítim, ţe som prechladnutý. Vtedy si stále pomyslím:
„Mal som tú moju mamu poslúchnuť.“
Obdivujem ju i v tom, ţe presne vie, aké chyby urobím
a netrestá ma za ne. Snaţí sa mi príkladom ukázať, ako ich
napraviť a poučiť sa z nich.
Ona je zlatom v mojom ţivote. Je ku mne vţdy milá. Keď
niečo potrebujem, vţdy mi poradí. A keď mi uţ niečo zakáţe,
tak to s odôvodnením. A vtedy si vţdy poviem: „Čo som to
zas urobil?“ No a tých chýb uţ bolo viac neţ dosť.
Vţdy predvída kaţdý môj krok. Niekedy si začínam myslieť či
je naozaj z tohto sveta.
Čo si myslí mama o mne?
Moja mama ma vidí ako chlapca, ktorý rád športuje, nie
veľmi rád sa učí, ale keď treba, tak to dokáţe. Vidí ma ako
stredne veľkého chlapca, ktorý začne robiť, aţ keď mu horí
pod zadkom.
Myslím si však, ţe ma vidí ako chlapca, na ktorého sa môţe
spoľahnúť. Miroslav Kiš 8.ročník
Báseň o mieri
Mier, to nie je ţiadna rvačka,
ale kaţdá detská hračka.
Mier je radosť, detské hrádky,
ţiadna starosť ani hádky.
Mier my deti rady máme,
za vojnu ho nepredáme.
Romana Pjataková 5.ročník
Mier
Mier je taká dobrá vec.
Pre niekoho hrejivá pec.
Pre iných je to krása,
kde kaţdé dieťa hrá sa.
Bez mieru sa ţiť nedá,
to uhádnuť nie je veda.
Znakom mieru je holubica,
existuje tieţ Mierová ulica.
Vo svete je potrebný mier,
toľko, koľko má holubica pier.
Mier sa za peniaze kúpiť nedá,
Ak ho nemáš, bude ti beda!
Jaroslav Sikora
Mierový sen
Mier je veľký sen,
ako preţiť v pokoji deň.
Mier je samá pohoda.
Mier je tvoja sloboda.
Na ulici nie sú vojny,
nepadajú ţiadne domy.
My deti máme šťastie,
ţe u nás mier rastie.
Nikto nechce hnev,
chceme radšej spev.
Nádej, ţe nepadne bomba,
túţba, ţe nebude zloba. Daniel Majirský 5.ročník
Mier
V svete veľa zloby, zla,
Deti v strachu vyrastajú,
mier tam málo detí zná.
v srdci jednu túţbu majú.
Hrať sa, smiať sa, namojveru,
veľkou túţbou je ţiť v kráse mieru.
Terézia Kocunová 5.roční
Detstvo poznačené vojnou
Druhá svetová vojna je smutné obdobie v histórii
ľudstva. Milióny ľudí prišli o ţivot kvôli šialenému plánu jedného
ukrutného človeka – „nadčloveka“.
Som šťastné dieťa, lebo nepoznám hrôzy vojny. Moja starká však
také šťastie nemala.
Písal sa rok 1945. Moja babička mala 14 rokov. Slovenskom
prechádzala „fronta“. Ľudia mali strach. Aj obyvatelia Toporca, malej
podhorskej dedinky na severe Slovenska, sa báli. Skrývali sa. Aj moja
starká, jej rodina i susedia sa ukryli v pivnici. Vonku bola ohlušujúca
streľba. Pri úteku do pivnice však zabudli na jedného člena rodiny –
psíka. Ostal v kuchyni. Aj on chcel do úkrytu, preto vyhryzol do dverí
veľkú dieru. Keď rodina vyšla z úkrytu, všetci si najprv mysleli, ţe to
bomba poškodila dom a ţe sa takto poškodený celý zosype.
Na druhý deň Nemci vyhodili most do vzduchu. Moju babičku
a jej kamarátku premohla zvedavosť a išli sa pozrieť, ako to s tým
mostom vyzerá. Susedia na ne kričali: „Choďte domov. Neviete, ţe sa
blíţi „fronta“ ?“ Dievčatá poslúchli, lebo strach bol väčší ako
zvedavosť. Opatrne kráčali po kraji cesty. Keď boli pri kostole,
preletela okolo nich ohnivá guľa. Rýchlo sa skrčili a beţali domov. To
ich tak vystrašilo, ţe odvtedy najčastejšie sedeli v bezpečí pivnice.
Nemci sa dokonca vyhráţali, ţe vypália celú dedinu. Našťastie jeden
zo susedov starkej a tieţ pán farár vedeli veľmi dobre po nemecky,
a tak nejakým zázrakom uprosili Nemcov. Dedinu síce nevypálili, ako
plánovali, ale napáchali obrovské škody.
Ľudia sa prestali skrývať, hoci ešte dva mesiace bolo počuť streľbu
z kanónov kdesi od Liptovského Mikuláša. Všade bola veľká bieda.
Nebolo cukru, soli, ... ničoho. A navyše po dedinách chodili zlodeji
a kradli, čo sa len dalo ukradnúť.
Babička mi spomínala, ţe vtedy nemali ani riadnu obuv. Nosili len
drevené „topánky“. „Podráţku sme mali z dreva a pri palcoch boli
vyrezané dve čiary. Ostatok topánky bol z plátna,“ smutne hovorila
starká. „Rozdávali sa také lístky, ktoré sa vtedy nazývali body,“
pokračovala. „S tým lístkom si mohla ísť do obchodu s textíliami
a mohla si nakúpiť. Pravda, keď tam ešte niečo mali,“ podotkla. Moja
starká má to vojnové plátno odloţené ešte i dnes.
Nakoniec boj ustal. Odrazu všade bolo veľké ticho. Všetci
z dediny sa veľmi tešili. No uţ nič nebolo také ako predtým. Nemci
napáchali hrozné škody. Ľudia dávali dedinu do poriadku. Opravovali
domy, kostoly, stodoly, ... No bolesť, ktorú preţili, rany na duši,
ubolené srdcia, smútok za padlými ... , to sa uţ nedá napraviť.
A ja si neviem predstaviť, ţe by som spolu so svojimi kamarátmi
musela preţívať takéto čierne dni bez radosti a kaţdodenných hier.
Ľudmila Dubjelová
Ako bolí kráčať po zemi
V to upršané ráno ma nijako neťahalo ísť von. Rozmýšľala
som, čo budem robiť. Zrazu mi napadlo, ţe nikto v dome na mňa dnes
v sobotu nebude mať čas, preto zájdem do spálne k dedovi.
Keď som vošla dnu, dedo uţ bdel a spýtal sa ma: „Čo by si
rada, Lenka moja?“ A ja mu na to: „Ešte sama neviem, čo chcem,“
a sadla som si k nemu bliţšie na posteľ. „Tak ti porozprávam
o mojich „Dierkach“ v nohách i na srdiečku, chceš?“ spýtal sa ma
a z očí sa mu vykotúľali guličky sĺz. Rýchlo si ich utrel vreckovkou
a začal rozprávať.
„Keď som mal osemnásť rokov, bol som vojakom, vieš, bola vojna.
Veľmi zlé, aţ hrozné veci sa vtedy diali. Mali sme pušky, guľomety,
granáty a iné zbrane, ktorými sme mali vybojovať pokoj a lepší ţivot,“
povedal a zhlboka si vzdychol. Chvíľu bolo v spálni také ticho, aţ mi
ruky posypala „husia koţa“. „Dedko, deduško,“ zakričala som naňho,
„čo ti je!?“ „Nič, len som sa zamyslel,“ povedal a pohladkal ma po
vlasoch. „Vieš, veľakrát sme museli „ratovať“ svoje ţivoty, ţivoty
kamarátov, skrývať sa a utekať, a často sme nevedeli, kde sme a kam
ideme. Okolo nás sa strieľalo, pred očami nám umierali kamaráti,
príbuzní, ale aj nepriatelia. Raz pri bombardovaní v lese tu u nás
v Hniezdnom vybuchla mína a videl som kamaráta Karola, ţe padol
ako drevo dolu tvárou na zem. Doplazil som sa k nemu, aby som mu
pomohol. Ešte dýchal, no bol celý postriekaný vlastnou krvou.
Povedal mi: -Choď preč, uteč a zachráň sa, ja uţ končím svoje ţitie...-
A ja mu na to: - Nie, my práve teraz ešte len začíname ţiť!- Vyzliekol
som mu kabát, vreckovkou a opaskom som ho priviazal k puške
a odlomenému konáru a odtiahol som ho dlho sa plaziac dolu kopcom
aţ k rieke. Tam boli ostatní naši spolubojovníci – vojaci, oni mu
ošetrili rany, dali mu napiť, čosi zjesť a odtiaľ ho previezli do poľnej
nemocnice.“
„A čo bolo ďalej?“ spýtala som sa plná zvedavosti. „Nič zvláštne,“
riekol môj dedko Emil. „Asi štyri roky po vojne mi prišiel takýto
telegram: „Prídi mi, prosím Ťa, za svedka na moju svadbu, lebo si môj
najlepší kamarát! S úctou Tvoj zachránený Karol.“
„A to nie je zvláštne?“ opýtala som sa nechápavo. „Nie,“ skromne
povedal deduško, „len som zachránil kamaráta, čo bolo samozrejmé,
a on si na mňa spomenul v najšťastnejší deň svojho ţivota.“
„A čo si dostal za to, ţe si mu zachránil ţivot?“
„Veď predsa radosť, dobrý pocit v srdiečku, lásku zachráneného
človeka a ešte,...“ dedko sa zasa odmlčal. „Čo ešte, povedz!“ domŕzala
som. „Ešte rany na nohách, ktoré mám od toľkého sa plazenia
s raneným kamarátom po lese.“
„Vidíš, dedko, bolo ti to treba?“ ja mu zase na to.
„Ale áno, vďaka nemu vidíš aj ty, koľko sme museli vydrţať, trpieť
a byť sa o ţivot, aby mohol ísť ďalej!“
„Ako ďalej?“ nechápala som.
Dedko mi odpovedal celkom tichúčko: „No tak obyčajne, cezo mňa,
tvojich rodičov, cez teba...“
Ešte sa usmial a dodal: „Ale teraz uţ vstávam z postele, rany sa chcú
hýbať, aby nezleniveli!“
A ja som odvtedy ešte viac hrdá na svojho deduška – hrdinu!
Lenka Regešová
45 minút pravdy
Dňa 5.5.2009 sa v 7.ročníku ZŠ v Hniezdnom uskutočnila
nezvyčajná vyučovacia hodina, na ktorú p.uč. G.Juričková pozvala
riaditeľku školy pani D.Melegovú.
My siedmaci sme mali ukázať, čo v nás je, čo dokáţeme, čo všetko
robievame na hodinách SJaL. Hodina s názvom Siedmaci v akcii sa
niesla v duchu frazeologizmu Jeden za všetkých, všetci za jedného.
Predviedla sa celá trieda. Aktivity zaujímavo uvádzala Anička
Šidlovská. Rozprávkový svet bojazlivého tunela nám svojím citlivým
prednesom otvorila Júlia Dziaková. Celá trieda si s chuťou zahrala
pantomímu Klokan. Dobre sme sa zasmiali i na vydarených
ţartovných správach A.Šidlovskej a M.Priputenovej Kaţdý deň šťastie
a Ponoţková krása. Janka Compľová pútavo vyrozprávala príbeh
O dvoch (vlastne jednom chlapcovi). V scénke Poţiar sme si
vyskúšali, aké to je, keď sa pubertiak háda s rodičmi a odmieta
poslušnosť. Najprv sa v scénke predstavili dievčatá a potom chlapci.
A.Šidlovská a A.Choborová pripravili simulované interview
s prezidentom SR.
A viete, o čom snívame? My to uţ vieme, veď aj o našich snoch boli
čítané slohové práce. Záver hodiny patril krátkemu rozhovoru s pani
riaditeľkou. Prezradila nám, o čom sníva ona.
A ako vlastne hodina dopadla? Pani riaditeľku sme príjemne
prekvapili (veď to aj bolo naším cieľom). Pochválila nás. Potešilo ju,
ţe sa dokáţeme dohodnúť a navzájom spolupracovať. No a nás
siedmakov jej slová veľmi povzbudili, priviedli nás k väčšej chuti do
učenia. Vzali sme si ich k srdcu a dúfame, ţe o nás siedmakoch sa uţ
nebudú šíriť zlé chýry.
Z dennej tlače siedmakov
XXL