Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského

Matice slovenskej 16, 971 01 Prievidza

Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom v rokoch 1948-1989

Martin Hagara v sieti ŠtB

2013 Riešitelia:Prievidza Dominika Bugárová

Jakub Chovanec Ročník štúdia: kvinta, sexta___________________________________________________________________________

[Zadajte text]

Gymnázium Vavrinca Benedikta Nedožerského

Matice slovenskej 16, 971 01 Prievidza

Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom v rokoch 1948-1989

Martin Hagara v sieti ŠtB

2013 Riešitelia:Prievidza Dominika Bugárová

Jakub Chovanec Ročník štúdia: kvinta, sexta___________________________________________________________________________

Konzultant: Mgr. Eva Juríčková

Čestné vyhlásenieVyhlasujeme, že prácu na tému „Martin Hagara v sieti ŠTB“ sme vypracovali

samostatne s využitím uvedenej literatúry.

.........................................................................................

podpisy

Poďakovanie

Úvodom by sme chceli poďakovať pánovi Ing. Martinovi Hagarovi, ktorý nám

vyrozprával svoj životný príbeh a ochotne odpovedal na naše zvedavé otázky.

Naša vďaka ďalej patrí pani profesorke Mgr. Eve Juríčkovej, ktorá nás usmerňovala

a pomáhala nám so zhromažďovaním materiálov a taktiež v objasňovaní jednotlivých faktov.

Taktiež ďakujeme našim rodičom, ktorí nás podporovali pri písaní práce.

OBSAH

1 ÚVODMladých ľudí dnes mimoriadne zaujíma téma komunizmus. Máme o ňom síce

množstvo informácií z hodín dejepisu, ale  rozhodli sme sa svoje poznatky prehĺbiť

zapojením sa do projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom v rokoch 1948-1989,

ktorý organizujú Občianske združenie Nenápadní hrdinovia a Konfederácia politických

väzňov Slovenska. Upútala nás možnosť stretnúť sa so žijúcim pamätníkom, ktorý bol v

tomto období prenasledovaný a zdokumentovať jeho osud.

Stretli sme sa pánom Martinom Hagarom, ktorý je napriek svojmu veku stále

vitálny. Porozprával nám svoj životný príbeh a my sme cítili, že jeho svedectvo musíme

podať ďalej, aby prispieť k tomu, aby sa na utrpenie tzv. triednych nepriateľov z obdobia

„červeného teroru nezabudlo.

2 MATERIÁL A METODIKA

Do projektu Nenápadní hrdinovia sa študenti našej školy zapájajú pravidelne a keďže

nám minuloročné práce poskytli množstvo užitočných informácií, rozhodli sme sa tento rok

do súťaže zapojiť znova.

Najskôr sme začali študovať odbornú literatúru. Vďaka našej pani profesorke Mgr. Eve

Juríčkovej sme spoznali pána Hagaru, ktorý bol ochotný podeliť sa s nami o zážitky z detstva

aj z dospelosti. Jeho životný príbeh nás naplno zaujal.

Po prvých stretnutiach sme začali zhromažďovať fakty a materiály, ku ktorým patria

predovšetký fotografie z jeho rodinného archívu, rôzne úradné dokumenty či pozvánky na

podujatia, ktoré on zorganizoval.

Výsledkom našej práce malo byť zdokumentovanie príbehu a videonahrávka

rozhovoru s pánom Hagarom.

3 VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA OBDOBIA

3.1 Situácia v Československu po roku 1945 Vo februári 1948 došlo k politickému zvratu, ktorý poznamenal

vývoj  Československej republiky  (ČSR) na ďalších 40 rokov. Podľa príkladu Zväzu

sovietskych socialistických republík (ZSSR)  bol nastolený nedemokratický totalitný režim na

čele s komunistickou  stranou. Budovali ho československí komunisti podľa hesla „ Sovietsky

zväz, náš vzor“.

Československo sa stalo satelitným štátom ZSSR, ktorý  mal vplyv na jeho armádu,

ekonomiku a zahraničnú politiku. Pod vplyvom Sovietskeho zväzu bola ČSR členom

Varšavskej zmluvy a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci.

Sovietsky vzor sa premietol aj do vnútornej politiky štátu. Jedinou „vedúcou“

politickou silou spoločnosti a štátu sa stala Komunistická strana Československa (KSČ).

Všetky ostatné politické strany boli zakázané. Zanikli stovky organizácií, ktoré po desaťročia

vykonávali dovtedy užitočnú, kultúrnu a osvetovú prácu. Napríklad mládežnícke organizácie,

Skaut, početné náboženské, dobročinné a študentské spolky.

Hneď  po februári 1948 začala tzv. „ očista verejného života“. Odstraňovali sa z neho

príslušníci nekomunistických strán a inteligencia. Nepriateľom štátu bol každý, kto bol iného

svetonázoru ako bol platný marxizmus - leninizmus. Došlo k prenasledovaniu cirkví,

cirkevných hodnostárov, ale aj veriacich. V roku 1950 boli veľkými celoštátnymi akciami-

akcia „K“ a akcia „R“- zlikvidované všetky kláštory, najskôr mužské a neskôr i ženské.

Odstraňovali aj občanov, ktorí boli nejakým spôsobom novému režimu nepohodlní.

Tragickou a bolestivou súčasťou komunistického systému bolo kruté prenasledovanie nielen

skutočných, ale i vymyslených odporcov režimu tzv. „ triednych nepriateľov“.

    Začalo masové zabíjanie, väznenie, odporcov režimu posielali do táborov nútených

prác. Uskutočňovali sa vopred naplánované súdne procesy. Vo vyšetrovacej väzbe sa

obžalovaní po krutom fyzickom i psychickom mučení  priznali k najťažším zločinom

(vlastizrada, špionáž, sabotáže), ktoré však nikdy nespáchali. Dôsledky boli kruté: dlhoročné

väzenie a 233 rozsudkov smrti. Obeťami procesov sa stali aj funkcionári vládnucej strany.

Nevyhli sa im ani protifašistickí bojovníci, roľníci, ktorí nechceli vstúpiť do jednotných

roľníckych družstiev, a občania, ktorí nesúhlasili s režimom. Politické procesy mali donútiť

občanov k poslušnosti, ospravedlniť hospodárske ťažkosti, ktoré sa pri socializácii vyskytli.

            Nesúhlas obyvateľstva s komunistickou diktatúrou bol masový už od konca

päťdesiatych rokov a z roka na rok narastal. Nespokojnosť nebola len s terorom a diktatúrou.

Občania čoraz ťaživejšie pociťovali aj izolovanosť od ostatného sveta. Možnosti cestovania

boli obmedzené. Ekonomika Východu zaostávala za Západom a s ňou aj životná úroveň

obyvateľstva.

V roku 1968 nastali zmeny v najvyšších štátnych funkciách. Neschopného a

neobľúbeného prezidenta Antonína Novotného vystriedal vojnový hrdina armádny generál

Ludvík Svoboda. Na čelo vládnucej strany bol- ako prvý Slovák - zvolený Alexander Dubček.

Spolu s tzv. reformnými komunistami začal realizovať základné politické a spoločenské

zmeny.  Dúfali, že sa začne tzv. obdobie „socializmu s ľudskou tvárou“. Zrušila sa cenzúra,

vznikali nové organizácie a spolky, ktoré sa mali neskôr stať politickými stranami. Kritizovali

nedostatky, poukazovali na krutosti a nespravodlivosti minulých rokov, čiastočne sa uvoľnila

náboženská sloboda. Slovenskí politici žiadali za podpory verejnosti federatívne usporiadanie

štátu.  V roku 1968 bol však socializmus „s ľudskou tvárou“ potlačený násilným vstupom

piatich armád Varšavskej zmluvy na územie Československa v noci z 20. na 21. augusta.

Pokus o demokratickú reformu v ČSSR bol kruto potlačený. Začalo obdobie normalizácie,

ktoré udusilo na ďalších dvadsať rokov akékoľvek nádeje a vieru v lepšie časy. [1]

3.2 Štátna bezpečnosť (ŠtB) Ľudia, ktorí síce neemigrovali, ale nezmierili sa s vnútropolitickou situáciou, sa stali

triednymi nepriateľmi štátu. V ich odhaľovaní pomáhala politická polícia ŠtB, ktorej cieľom

bolo pomáhať komunistickému režimu v ich odhaľovaní. Na dosiahnutie svojich cieľov

používala rôzne metódy. V 50.rokoch 20.storočia uplatňovala najmä fyzické násilie, ktoré

však bolo formálne zakázané.

Štátni funkcionári, ktorí na to mali dozerať, vedeli, že sa používa v masovom rozsahu,

no tvárili sa, že o ničom nevedia. Štátna bezpečnosť bol orgán, pre ktorý zákony neplatili a jej

mottom bolo len „priznanie sa za každú cenu.“ Pokiaľ sa vyšetroval prípad, v ktorom bolo

dôvodné podozrenie naplnenia skutkovej podstaty „trestného činu“, mal byť vyšetrovaný

zlomený a donútený priznať sa.

Štátna bezpečnosť zohrávala kľúčovú úlohu pri „výrobe“ politických procesov po roku

1948. Úlohou orgánov ŠTB bolo „pripraviť“ naň obvineného tak, aby sa riadil predpísaným

scenárom. Priebeh týchto procesov bol v nasledujúcich obdobiach takmer dokonalý. Bolo len

pár výnimiek, kde divadlo neprebiehalo podľa plánu. V mechanizme „výroby“ politických

procesov získavala ŠTB postupne stále väčšie postavenie, až v ňom nakoniec úplne

dominovala.

Kým v 50.rokoch prevažovalo fyzické násilie v 70.rokoch išlo skôr o psychické

násilie. Prostredníctvom siete tajných spolupracovníkov získavala ŠTB o osobách, skupinách

či organizáciách. Špiónov získavali nielen poskytovaním výhod, ale i zastrašovaním, prípadne

existenčným či iným vydieraním. Väčšina tajných spolupracovníkov naozaj existovala

a mnohí z nich naozaj odovzdávali informácie z rôznych dôvodov i keď rozdielnej hodnoty.

Keď však niektorí vytušili, čo sa týmto sleduje, prejavili neochotu ďalej sa stýkať

s riadiacim orgánom a odmietali plniť úlohy, čiže v skutočnosti agentmi neboli. Už

v 50.rokoch dochádzalo k vykazovaniu fiktívnych tajných spolupracovníkov. Robievalo sa to

v záujme plnenia plánu, aby príslušný dôstojník ŠTB mohol zdôvodniť svoj nárok na odmeny

a časom aj na povýšenie. [2]

3.3 Spôsoby vyšetrovania ŠtB Úlohou vyšetrovateľa štátnej bezpečnosti bolo získať úplné priznanie vyšetrovaného.

Často šlo o činy, ktoré vypočúvaný ani nespáchal. Napr. ak pomáhal emigrovať

prenasledovanému človeku , mal priznať, že z nenávisti k ľudovo demokratickému zriadeniu

podporoval špióna, ktorý sa mal v zahraničí usilovať o rozbitie Československej republiky.

Fyzické násilie a bitky sa uplatňovali hlavne v prípadoch, ktoré bolo treba rýchlo

uzavrieť. Mnohokrát bili vyšetrovanca špeciálne „bicie čaty“. K hrôze bitého prispievalo to,

že mu väčšinou zaviazali oči, takže nevedel , z ktorej strany príde rana a nemohol sa pred ňou

účinne brániť. „Veliteľ“ nariadil napr. úder do nôh, ale bijúci udrel do brucha. Pre týrajúceho

bolo bitie a fyzické násilie hrou, vyžívali sa v ňom. Týraný väzeň musel napr. chodiť so

zaviazanými očami dokola a pritom dostával surové rany. Táto praktika sa nazývala kolotoč.

Fyzické týranie bolo rafinovane prekombinované s psychickým.

Psychologický nátlak bol často účinnejší než fyzický. Jednoduchšiu prácu mali

vyšetrovatelia s ľuďmi so silným pocitom viny. Pocit viny v nich zámerne prehlbovali.

Súčasťou psychického trýznenia bolo aj ponižovanie najrôznejšieho druhu. Počas výsluchov

sa napríklad musel vypočúvaný vyzliecť donaha a musel kľačať tvárou k stene .

Zvláštnou formou manipulácie s osobnosťou väzňa bola samoväzba, izolácia. Človek

je spoločenský tvor a v spoločnosti plní rôzne sociálne roly. Niektorí jedinci dokážu odolávať

aj veľmi dlhej izolácii, u iných sa prejavujú rôzne symptómy ako halucinácie, bludy, plač,

rozprávanie so sebou samým, hlasné modlitby a pod. Ak sa ich stav blížil k šialenstvu,

samoväzba bola prerušená, lebo cieľom vyšetrovateľov bolo získať priznanie, nie dohnať

väzňa k úplnému šialenstvu.

V niektorých prípadoch sa využívali i drogy spôsobujúce krátkodobé experimentálne

psychózy. Vyšetrovateľ mohol po výsluchu aj pohroziť, že vyšetrovaného nabudúce zbijú ešte

viac. Vyvolal v ňom strach no pri ďalšom výsluchu ho nezbili. V strachu, že príde surová

bitka, a zároveň úľave, že mu ešte neublížili, potom skôr podľahol vyšetrovateľovej verzii

„svojej“ výpovede.

vyčerpanie. Spôsobov ako väzňa vyčerpať bolo mnoho. Praktizovalo sa najmä nočné

budenie. Permanentne rozsvietená silná žiarovka umiestnená tak, aby v noci svietila do očí

a rušila spánok. Uväznení dokonca dostali prísne pokyny ako spať – väčšinou na chrbte a

s rukami na prikrývke, takže hlavne v zime trpeli chladom. K ďalším spôsobom vyčerpania

patrilo hlučné správanie dozorcov v noci a taktiež nočné výsluchy, počas ktorých

vyšetrovanci dostali zákaz sadnúť si či príkaz neustále Cesta k manipulácii s osobnosťou

väzňa viedla aj cez jeho absolútne fyzické a psychické chodiť. Po 24 hodinách státia sa

vytvorí na nohách opuch, koža sa napne a je veľmi bolestivá.

Zvlášť v stave keď bol väzeň na konci síl sa osvedčila taktika „zlého“ a „dobrého“

vyšetrovateľa. Ak sa objavil priateľský a slušný vyšetrovateľ, ktorý ponúkol väzňa cigaretami

a kávou, práve on mohol od vyšetrovaného získať buď nové informácie, alebo falošné

priznanie. Úlohy vyšetrovateľov ani nemuseli byť rozdelené takto čierno-bielo. Väzeň mohol

mať vo svojej absurdnej situácii súcit aj s vyšetrovateľom, ktorý mu zrazu ukázal svoju

„ľudskú tvár“, hoci ho pred tým mučil.

Na zlomenie vyšetrovaného patrili aj tieto taktiky: vydieranie poukázaním na rodinu

vyšetrovaného – vyhrážanie sa zatknutím partnera, rodiča, dieťaťa. Vyhrážanie sa

znemožnením štúdia detí, tvrdenie že člen rodiny spáchal samovraždu či predloženie

sfalšovanej žiadosti o rozvod. Počas vyšetrovacej väzby mal uväznený znemožnený

akýkoľvek kontakt s rodinou a preto bolo preňho nesmierne ťažké posúdiť, či mu hovorí

vyšetrovateľ pravdu. [3]

4 MARTIN HAGARA V SIETI ŠtB4.1 Detstvo

Martin Hagara sa narodil 17.9.1934 v Nitre. Svoje detstvo prežil s rodičmi a so

súrodencami v rodinnom dome v Novákoch. Jeho matka Mária Hagarová (rod. Čikkelová) sa

starala o domácnosť a otec Michal Hagara bol veľkovýrobca obuvi. Martin mal dvoch starších

bratov Rudolfa a Alberta. Neskôr sa rodina rozšírila o mladšiu sestru Alžbetu a najmladšieho

brata Mariána.

Keďže Martin pochádzal z kresťanskej rodiny, neodlučiteľnou súčasťou jeho detstva

sa stalo pravidelné miništrovanie v kostole.

4.3 ŠtúdiumOd roku 1940 malý Martin navštevoval ľudovú školu v Novákoch, z ktorej prestúpil

v roku 1945 na osemročné Gymnázium V.B. Nedožerského v Prievidzi. V januári 1950 bol

nútený dočasne ukončiť štúdium, pretože bol vylúčený zo všetkých stredných škôl za aktívne

členstvo v organizácií Zlatý orol.

4.4 OrganizovanosťMartin Hagara bol členom viacerých organizácií. Od roku 1945 bol členom Hlinkovej

mládeže. Jeho vychovávateľmi sa stali profesor Jurík a novácky kaplán pán Augustín Záň,

ktorých prácu Martin Hagara obdivoval. Po zrušení  Hlinkovej mládeže sa prešlo na skauting,

ktorý však bol tiež kvôli komunistom v roku 1948 odvolaný spolu s inými mládežníckymi

organizáciami. Odvtedy sa mládež mohla zúčastňovať len novovzniknutej organizácie

s názvom Zväz slovenskej mládeže (ZSM), pretože bola patronátom komunistickej strany.

Odmietol do nej vstúpiť, pretože jej hlavnou úlohou bolo vychovávať dorast pre komunistov.

4.4.1. Organizácia Zlatý Orol [4]Hoci bol skauting oficiálne zrušený, novácki a prievidzskí skauti, medzi nimi aj

Martin Hagara, naďalej aktívne pokračovali v jeho činnosti. Martinov dlhoročný priateľ Ján

Manas založil v roku 1948 ilegálnu organizáciu Zlatý orol. V tejto organizácií mladí ľudia

podnikali výlety v duchu skautingu, trampovali a organizovali športové podujatia. Patrili sem

skupinky skautov z Prievidze, z Novák a zo Sebedražia. Novácku skupinu ideologicky viedol

vtedy 17-ročný Martin Hagara.

Sebedražskú skupinu riadil Viliam Sládek, ktorý sa rozhodol, že zorganizuje povstanie

proti komunistom a so svojou 16 člennou družinou bude bojovať za samostatný Slovenský

štát. V marci 1950 došlo k prestrelke medzi eštebákmi a členmi sebedražskej skupiny. Chlapci

zo Sebedražia v bitke neuspeli a poputovali do väzenia. Najvyšší trest bol odňatie slobody až

na desať rokov života. „Pri tom pravdepodobne zahynul Viliam Sládek, pretože sa stratili

všetky stopy po ňom a nie je pravdepodobné, že by sa mu podarilo opustiť republiku. Nebol

súdený ani v neprítomnosti,“ rozprával Martin.

4.4.2. ZatknutieSkupina pána Hagaru bola odhalená v decembri 1950 po činnosti s letákmi. Novácki

skauti vytlačili vianočné pozdravy s textom:

Vianočný pozdrav

Pozdravujeme všetkých Slovákov, ktorí bojujú proti komunizmu.

Klub Justícia

Tieto letáky sa na Štedrý deň rozviezli po celých Novákoch, dostali sa taktiež do Handlovej,

do Pravna a dokonca aj do Nových Zámkov. Hneď na druhý deň sa začalo pátrať po

organizátoroch tejto činnosti. Jeden nemenovaný novácky skaut bol na smrť vystrašený

z eštebákov a preto sa svojmu otcovi priznal, že aj on bol pri rozdávaní pozdravov. Jeho otec

sa takisto obával, žeby mu mohli zatknúť syna alebo ho na dlhú dobu odsúdiť. Preto sa

spoločne vybrali do Partizánskeho na ŠtB a všetko prezradili.

Eštebáci ani na okamih nezaváhali a vďaka novým informáciám vyhľadali všetkých,

ktorí mali s touto vianočnou akciou niečo spoločné. Po Martina si prišli v noci o pol desiatej

a zobrali so sebou aj jeho otca. Pred zajatím im dôkladne prehľadali dom, pošliapali po

knihách a porozhadzovali všetky predmety, ktoré im stáli v ceste. Obom Hagarovcom nasadili

putá a vyviedli ich na policajnú stanicu.

4.4.3.Väznenie a prenasledovanieVyšetrovanie prebiehalo v Novákoch a zaobchádzanie so zajatými bolo veľmi surové.

Eštebáci bez akýchkoľvek úvodných slov začali všetkých skautov mlátiť. Až po bití sa spýtali

na im už známe informácie o ilegálnej činnosti. Napriek nátlaku nikto neprehovoril, no

eštebáci už vopred poznali hlavných organizátorov skautingu - Jána Manasa a Ľuboša

Lihotského. V januári zaistili aj ich.

Všetci obžalovaní boli následne prevezení na ŠtB do Nitry. Drepy, kliky, kačacia

chôdza, nočné výsluchy a samozrejme aj ďalšie bitky boli na dennom poriadku. Vyšetrovaní

často dostávali tresty, akými bolo napríklad len prídel polovičnej stravy alebo 24-hodinový

pobyt v korekcií (v cele bez okien alebo tzv. väzenie vo väzení). V korekcií ležali na studenej

betónovej podlahe a k dispozícii neboli žiadne postele ba dokonca ani len deky.

Martinove dni vtedy veru neboli pestré. 16 hodín presedel na výsluchu a na noc bol

zatvorený naspäť do korekcie.

Keď sa ani za takýchto okolností eštebákom nepriznal, žandári si zvolili inú taktiku.

Zaistili kňazov, ktorým Martin miništroval a nútili ho aby potvrdil, že ho ideologicky viedli.

Priznal sa až vtedy, keď mu doviedli pred oči otca, ktorého začali neľútostne biť.

4.4.4. Po prepustení z väzbyKoncom augusta toho roku sa opäť odohrala zaujímavá udalosť. V chladnú letnú noc

do Novák vtrhli eštebáci a napadli nič netušiacich mladých skautov sediacich pri ohni.

Niektorým sa podarilo ujsť, no všetci to šťastie nemali. Chytili aj Martina a viedli ho smerom

k autobusu, kde zaistených sústreďovali. „Odrazu však zhaslo svetlo a navôkol sa strhla

trma-vrma. Podarilo sa mi skryť do najbližšie ležiaceho suda od asfaltu a vo svojej skrýši som

čakal až do rána, pokým nebol čistý vzduch. Keď som chcel vyliezť, zistil som, že som

prilepený o dno a domov som musel odísť bez sandálov,“ s úsmevom spomína na túto príhodu

Martin.

Aj jeho kamarátov čoskoro prepustili, no predtým ich pod hrozbou ďalšieho násilia

donútili podpísať čestné prehlásenie, ktoré znelo:

Čestné prehlásenie

Prehlasujem na svoju česť, že vyšetrovacie orgány nepoužili proti mne násilie a zachádzali so

mnou slušne.

Podpis: _______________

a postarali sa o to, aby viac nemohli študovať na žiadnej strednej škole.

Toto prehlásenie bol donútený podpísať aj Martin, konkrétne 27.apríla 1951. Napriek

tomu, že ho podpísal, bol spolu s inými jedincami prevezený do Bratislavy do Justičného

paláca. Dostali samostatné cely a čakali pokiaľ sa začne konať štátny súd. Martinovo súdne

pojednávanie začalo až 18.októbra. Martin bol odsúdený na 2 roky spolu s tromi členmi jeho

skupiny, pretože popreli všetky svoje vyhlásenia vynútené násilím.

Po rozsudku boli prevezení do Hlohovca, kde pracovali  zatvorení v cele. „Chceli zo

mňa spraviť krajčíra, no ja som nevedel poriadne v ruke držať ani ihlu,“ zmienil sa Martin.

Preto mu bola pridelená iná práca v tlačiarni. Dostal za úlohu tlačiť rôzne firemné obálky,

brožúry a neskôr sa rozhodol spoločne s Lacom Lintnerom vydávať aj protištátne projekty

(samozrejme tajne).

4.5 Akcia „B“Väzni sa museli povinne zúčastňovať aj na akcií „B“ – Akcia Byty. Martin Hagara sa

osobne zúčastnil až na štyridsiatich týchto podujatiach. O čo v tejto akcií išlo? Obyčajným

ľuďom sa neprávom odcudzovali obydlia. Nezáležalo na tom, či bol byt malý, veľký,

obývaný šesťčlennou alebo trojčlennou rodinou. Jednoducho obyvateľom zhabali majetok

a previezli ich do neobývaných stodôl.

Zaujímavý bol prípad, kde sa na odpor postavila vdova. Keď videla ako sa k nej blížia

eštebáci, vzala si do rúk sekeru, postavila sa na prah dverí a vyhrážala sa, že zabije každého,

kto sa priblíži. Okolo nej sa zhŕkli jej drobné deti (najmladšie dvojročné) a chytili mamku za

okraj sukne. Nikto sa k nim neodhodlal priblížiť ani na krok a vdova týmto netradičným

spôsobom svoj pozemok ubránila.

4.6 Zdravotné ťažkostiPo vyčerpávajúcich mesiacoch strávených vo väzení za krutých podmienok sa Martin

v decembri 1952 konečne dostal na slobodu. Len čo sa vrátil domov, vyskytol sa uňho jeden

veľký zdravotný problém. Dostal žalúdočné vredy a toto ochorenie prerástlo až do rakoviny

žalúdka. Musel podstúpiť riskantnú operáciu, ktorú nakoniec úspešne absolvoval.

Martinovi spríjemňovalo dni účinkovanie v divadle, ktoré navštevoval od roku 1956.

Vždy stvárňoval len záporné postavy, no toto postavenie mu vôbec neprekážalo. „Mohol som

beztrestne nadávať na štátny systém a povedať si svoje,“ rozprával.

Jeho najobľúbenejšou divadelnou hrou je dodnes hra Pohľadnica z Benátok. Láska

k dramatizácii diel v divadle ho sprevádzala dlhých 40 rokov. Stal sa dokonca aj režisérom

a ako režisér pôsobil v Šutovciach a Ráztočne.

4.7 Problémy so zamestnaním a rehabilitáciaNasledoval problém s nezamestnanosťou. Martin Hagara sa musel hlásiť na úrade

práce. Mohol si vybrať z týchto možností:

1. Práca v bani v Handlovej, na Ostrave alebo v Novákoch

2. Jáchymov

3. Martin

Tretia z uvedených možností mu bola neznáma. Nevedel o akú prácu ide. Napokon sa

rozhodol pre prácu v Jáchymove, pretože vedel, že tam pracujú jeho priatelia (medzi nimi

aj Ján Manas).

Martin absolvoval rôzne lekárske prehliadky, lekári schválili jeho práceschopnosť, no

eštebáci ho do iného okresu pracovať nepustili. Hlavným dôvodom bol ich strach, že

Martin odcestuje do zahraničia, pretože bol nedávno prepustený z väzenia za velezradu.

Preto si musel vybrať iné zamestnanie. Vybral si prácu v Martine predpokladajúc, že

i tam bude pracovať v bani. „No len čo sa brána do závodu Stalin otvorila dokorán, na

moje veľké prekvapenie sa z nej vyvalil tank,“ rozpráva Martin. Pri vypisovaní dotazníka 

s referentkou sa nezmienil o tom, že nejaký ten čas pobudol za mrežami. Opäť dostal na

výber z dvoch možností: sústružník alebo zvárač. Vybral si zaúčanie za zvárača

a automaticky bol preradený do základného zváračského kurzu.

Zváračský kurz trval tri mesiace a Martin ho skončil ako najlepší účastník. Najlepších

piatich poslali na druhý kurz, ktorý tiež prebiehal celé tri mesiace. Aj v tomto kurze bol

najúspešnejší. Po školeniach ho ešte očakávali skúšky, ktoré bez akýchkoľvek problémov

absolvoval a v Martine naďalej ostal pracovať ako zvárač. Ako hlavný zvárač sa veru na

výplatu nesťažoval.

Napriek tomu si spravil ďalší kurz - kurz technickej kontroly a začal študovať na

priemyselnej škole. Neskôr sa rozhodol urobiť si aj kurz vodiča tanku. Tankisti sa však

nejakým spôsobom dozvedeli, že Martin bol odsúdený za velezradu. „Vytiahli ma z dielne

a bránu závodu mi zavreli pred nosom,“ povedal Martin.

Po prepustení zo zamestnania pracoval ako zvárač v Martine a popritom sa uplatnil aj

v iných firmách, ktoré boli s jeho výsledkami na kurzoch mimoriadne spokojné. No len čo

im prezradil svoje meno, odmietli ho zamestnať.

Vrátil sa teda naspäť do rodného mesta a našiel si prácu v nováckych baniach. Po

štyroch rokoch sa uchádzal o prácu v stavebníctve a ako poctivý stavbár pochodil takmer

celú republiku. Špecializoval sa na izolácie banských diel a dokonca sa stal šéfom tejto

skupiny. Hneď po maturitných skúškach v roku 1960 na priemyselnej škole

v Partizánskom sa stále akčný Martin rozhodol vyštudovať aj vysokú školu.

V roku 1968 založil okresnú organizáciu strany slovenskej obrody v Prievidzi a neskôr

miestnu organizáciu v Lehote pod Vtáčnikom a v Oslanoch. V priebehu troch mesiacov

získal vyše tritisíc členov, čím sa jeho strana stala rovnocenným partnerom komunistov.

V roku 1968 však po príchode Rusov všetko zaniklo a Martin bol zo svojej strany

vylúčený, pretože vystúpil proti okupácií.

Ďalšie obrovské sklamanie ho čakalo, keď namiesto pozvánky na štátne skúšky prišlo

oznámenie, že bol z vysokej školy vylúčený. Zúfalého Martina nečakane navštívili dvaja

muži, ktorí mu sľubovali, že ak podpíše spoluprácu so štátnou bezpečnostnou službou,

bude sa môcť bez ďalších problémov zamestnať alebo vyštudovať akúkoľvek školu.

Martin odmietol súhlasiť a následne mal zakázané pracovať vo firmách v Prievidzi.

Odcestoval do Prahy a podpísal zmluvu s jedným spoločenstvom, ktoré ho zamestnalo.

Asi po mesiaci si ho hlavný vedúci privolal k sebe do kancelárie a oznámil mu, že za ním

boli príslušníci ŠtB. Žiadali, aby Martina okamžite prepustil, no on tak neurobil.

V tom čase sa staval komín v Novákoch. Tu sa Martin pri práci spoznal s mnohými

vzdelanými, ale režimu nepohodlnými ľuďmi. „Spoznal som sa s príjemnými a školenými

ľuďmi, s ktorými sme sa okamžite spriatelili vďaka našim rovnakým názorom,“ vysvetlil

Martin. Na 300 metrovom komíne pracovali 12 hodín denne a Martin sa finančne opäť

postavil na nohy. Pravidelne dostával výplatu a ešte na viac aj výškové a nočné príplatky.

Postupne si vyplatil dlžobu na dom, zadovážil nové zariadenia a kúpil si aj auto.

V roku 1974 sa konečne dočkal rehabilitácie.

4.8 Sviečková manifestácia

25. marca 1988 sa Martin chcel zúčastniť Sviečkovej manifestácie v Bratislave,

o ktorej sa dozvedel prostredníctvom profesora Juríka. Cestu do hlavného mesta sa pokúsili

autom absolvovať piati ľudia, no bezúspešne. Tesne pred príchodom do Bratislavy boli

zastavení a dostali prísny zákaz zúčastniť sa na Sviečkovej manifestácii.

4.9 Po nežnej revolúcii Martin Hagara konečne zavŕšil svoju školskú dochádzku diplomovkou v roku 1991.

Ako sa sám zmienil, jeho osobný rekord v chodení do školy by sa mohol zapísať aj do

Guinessovej knihy rekordov. „Študovať už od roku 1945 do roku 1991? To si zaslúži

uznanie, nie?“ žartoval Martin.

Po absolvovaní školy robil prvého riaditeľa Okresného úradu práce v Prievidzi. Po

roku bol vymenovaný za národného riaditeľa úradov práce. V tejto funkcií bol až do

dôchodku. „Dnes dostávam aj dôchodkové príplatky, vďaka červeným bratom, ktorí ma

v minulosti uväznili,“ zavtipkoval na záver. Taktiež vyjadril svoj postoj k práci:

„Nepoznám prácu podradnú ani nepodradnú. Každá práca je potrebná a v každej práci

sa dá nájsť niečo, čo nás zaujme.“

4.10 DnesMartin Hagara je dodnes politicky činný. Založil Zväz protikomunistického odboja,

ktorého členmi sú bývalí politickí väzni. Spoločne sa snažia o pripomenutie významných

osobností, ktoré si zaslúžia náš rešpekt a úctu odhalením pamätných tabúľ. Martin je vo svojej

organizácií podpredsedom a hospodárom.

Jeho organizácia bola založená v roku 2010 pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule

rehoľným sestričkám pred kláštorom v Novákoch.

31.júla 2011 sa konalo pri železničnej stanici v Prievidzi odhalenie pamätnej tabule

Jánovi Manasovi pri príležitosti jeho nedožitých osemdesiatich rokov.

Martin Hagara taktiež nezabudol na profesora Rudolfa Juríka a na jeho počesť

zorganizoval spomienkové stretnutie 12. Novembra 2011 pri budove kláštora v Novákoch.

25.augusta 2012 sa uskutočnila Pietna spomienka pri príležitosti 44. výročia

tragického skonu Stanislava Siváka, ktorý zahynul rukou sovietskych okupantov.

Martin vedenie svojej organizácie vníma ako srdcovú záležitosť a má zo svojej

úspešnej práce radosť.

Teší sa aj zo svojej manželky Vlasty, s ktorou sa zosobášil už v roku 1957, z jedného

syna, dvoch vnukov a taktiež z jedného pravnúčaťa.

5 ZHRNUTIEObyvatelia v časoch komunizmu boli pod neustálou kontrolou hliadok Štátnej

bezpečnostnej služby, ktorá bez milosti zatýkala množstvo jednotlivcov aj bezdôvodne.

Vypočúvanie zajatých vždy porušovalo základné pravidlá slušnej morálky. Vyšetrovatelia

trýznili zatknutého tými najhoršími fyzickými ale aj psychickými spôsobmi, ktoré opisujeme

v teoretickej časti.

V praktickej časti sme sa zamerali na životný príbeh Ing. Martina Hagaru, ktorý si

skutočne prešiel mnohými nezabudnuteľnými udalosťami.

Martin Hagara sa narodil v roku 1934 v Nitre a svoje detstvo strávil v Novákoch

v katolíckej rodine.

Po ukončení štvorročného základného štúdia nastúpil na osemročné gymnázium, ktoré

zavŕšil úspešnou maturitou. Vysokú školu absolvoval až dodatočne, pretože bol v decembri

1950 zatknutý.

Do problémov s ŠtB sa dostal kvôli roznášaniu protikomunistických letákov

prostredníctvom ilegálnej organizácie. Po vypočúvaní bol prevezený do Justičného paláca,

kde dlhú dobu čakal na súdne pojednávanie. Odsúdený Martin Hagara si vo väzení pár rokov

pobudol.

Po dlho očakávanom prepustení sa konečne v roku 1953 dostal z väzenia von. Jeho

radosť z vytúženej slobody však netrvala dlho. U Martina sa totiž vyskytli zdravotné

problémy, kvôli ktorým musel podstúpiť riskantnú operáciu.

Po úspešnom lekárskom zákroku sa chcel zamestnať, no keď zamestnávatelia zistili,

že Martin bol v minulosti odsúdený za velezradu, do práce ho neprijali napriek tomu, že mal

úspešne ukončené viaceré kurzy. Kvôli postupným odhaleniam zamestnávateľov Martin

vystriedal veľké množstvo rozličných prác.

Po nežnej revolúcií v roku 1989 jeho trápenia skončili. V roku 1991 zavŕšil svoje

štúdium diplomovkou a bol vymenovaný za národného riaditeľa úradov práce.

Dodnes sa zaoberá minulosťou bývalých komunistických väzňov, ktorým

prostredníctvom svojej vlastnej organizácie odhaľuje pamätné tabule.

6 SUMMARYDuring the Communism, Slovak residents were under the constant control of the State

Security Service. Members of the State Security Service arrested a lot of individuals and

investigated them. The State Security Service often tortured people physically and mentally

by using methods, which are described in the theoretical part of this work. The main focus of

the practical part is the life story of Martin Hagara, who went through many unpleasant

events.

Martin Hagara was born in 1934 in Nitra. He grew up in Nováky and spent his

childhood with his parents and four siblings. After finishing his four-year Primary School

studies, he joined the Secondary Grammar School in Prievidza, where he completed his

studies and passed the final exam. He unable to complete his university studies because he

was arrested in 1950.

The State Security Service investigated Martin Hagara because of spreading leaflets

through an illegal organization. He was sent to the Judicial Palace, where he was waiting for a

proceeding for a long time. Later he was sentenced for a several years in prison.

He was set free in 1953. His freedom, however, did not last for long. Moreover, he

suffered from health problems. He had to undergo a serious surgery, which was successful,

and Martin thus decided to find a job. When his potential employers found out that he had

been imprisoned for treason, they did not give him the job.

His problems ended after the Velvet Revolution in 1989. He finally completed his

university studies in 1991 and, subsequently, was named as a national department director.

7 Záver Spoluprácou s pánom Hagarom sme sa presunuli do čias komunizmu a

pokúsili sme sa ho vnímať jeho očami. Pri pomyslení na Štátnu bezpečnosť nám ešte stále

behajú po tele zimomriavky. Túto hrôzu by sme určite nechceli zažiť na vlastnej koži.

Pán Hagara je však obdivuhodný človek, ktorý po rokoch prenasledovania nezatrpkol.

Je večný optimista rozdávajúci vôkol seba nielen svoje skúsenosti ale aj dobrú náladu. Z jeho

rozprávania sme vytušili, že si v akomkoľvek období dokázal nájsť zmysel života a myslíme

si, že sa do histórie zapísal ako skutočný bojovník, ktorý si je doteraz schopný poradiť v

každej situácií.

Pána Hagaru pokladáme za rozumného človeka, ktorý si váži vzdelanie. Svedčí o tom

aj jeho pracovňa s nástennými policami, ktoré sa prehýbajú pod ťarchou odborných kníh. Ako

študentov nás zaujalo, že aj napriek nepriazni osudu úspešne dokončil všetky štúdia.

Javí sa nám taktiež ako láskavý človek, ktorý nezabúda na bývalých priateľov a

prostredníctvom svojej organizácie pripomína ich zásluhy na našej terajšej slobode.

Naše  novonadobudnuté informácie budeme využívať na hodinách dejepisu a na

dejepisných seminároch. Taktiež medializujeme v denníku Pravda a na webovej stránke našej

školy.

8 ZOZNAM POUŽITEJ LITERATÚRY

1. Kováč, Dušan: Dejiny Slovenska. Praha: Vydavateľstvo NLN s.r.o., 1995. ISBN

80-7106-268-5

2. Kolektív autorov: Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1986. Prešov:

Vydavateľstvo Michala Vašku, 2011. ISBN 80-7090-597-2

3. Lagová,Veronika : Smrť za mrežami. Prešov : Sadzba tlač VMV Prešov, 2006. ISBN

80-7165-570-8

4. Ministerstvo národnej bezpečnosti, skupinový spis štátne bezpečnostného

vyšetrovania proti Hagara Martin a spoločníkom, č.j. B/4-v-3803

PRÍLOHY

OBSAH PRÍLOH

A1 Martinove detstvo

A2 Pán Hagara ako štyridsať ročný

A3 Hlinkova mládež 1942

A4 Martin ako skaut

A5 Divadlo Prievidza 1962

B1 Maturitné vysvedčenie

B2 Dokument o rehabilitácií 1

B3 Zatykač 1950

B4 Náčrt Justičného paláca 1