1

Osem mesiacov v predsieni neba

alebo

na rakúsky Gaming nemožno zabudnúť...

Tomáš Bezák

V roku 2006, ktorý bol mojím posledným rokom štúdia politológie v Trnave, som sa rozhodoval, čo ďalej po

štúdiách. Nevedel som, čo a kde budem robiť, ale mal som aspoň jednu jasnú túžbu – zdokonaliť sa v angličtine

v anglicky hovoriacom prostredí a pokiaľ možno v katolíckom prostredí.

To, že moja znalosť angličtiny je napriek mnohým rokom štúdia stále úbohá, som si evidentne uvedomil už na

Svetovom dni mládeže v Kolíne v auguste 2005. Tam som bol dobrovoľníkom v medzinárodnom tíme, v ktorom

boli aj 3 dievčatá z Británie a seminarista z New Yorku. Keď sa oni medzi sebou rozprávali, nerozumel som im

vôbec, a tak mi bolo hneď jasné, že musím s tou angličtinou niečo urobiť. Motiváciu som mal silnú, veď tento

jazyk sa vyžaduje všade, jeho lepšia znalosť láme komunikačné bariéry vo vzťahoch medzi rôznymi národmi či

kultúrami, prináša lepšie pracovné miesta, a zároveň jazyky ma vždy bavili a medzinárodné prostredie vždy

priťahovalo. Aj keď štúdium jazyka alebo samotný pobyt v zahraničí je finančne náročný, Bohu nie je nič

nemožné, ako sa neskôr ukázalo.

2

V jedno popoludnie na jeseň 2005 mi kamarát po ceste vlakom spomenul, že v Rakúsku v nejakom Gamingu

pozná jednu komunitu, kde sa dá študovať angličtina v katolíckom prostredí. Po prezretí internetovej stránky

tejto komunity som pocítil, že toto je to, čo momentálne vlastne chcem a potrebujem. Okamžite som sa začal o to

zaujímať.

Zistil som, že v malej rakúskej dedinke Gaming v objekte nazývanom Kartause Gaming (v slovenčine asi

kartúza – bývalé opátstvo kartuziánov) sa nachádzajú viaceré študijné inštitúcie.

Prvú spomeniem Františkánsku univerzitu z mesta Steubenbille v americkom štáte Ohio (Franciscan university

Steubenville, skrátene FUS), ktorá tu svojím študentom ponúka možnosť študovať a cestovať jeden semester

po Európe.

Každý semester tu príde okolo 150 až 200 študentov pochádzajúcich zo všetkých kútov USA a niekedy aj

Kanady. Niečo podobné robí aj univerzita Ave Maria z mesta Naples na Floride, ktorá tu každého polroka

vysiela niekoľko desiatok svojich študentov. V Kartause Gaming sídli aj Medzinárodný inštitút pre rodinu

a manželstvo (International Institute for Marriage and Family, skrátene ITI, ktorého vznik si želal aj Ján Pavol

II.) a Jazykový a katechetický inštitút (Language and Catechetical Institute - LCI), ktorý ponúka ročný program

vyučovania angličtiny a duchovnej formácie pre študentov strednej a východnej Európy a Ázie. Pre mňa bolo

aktuálne LCI.

Ako som sa dostal na Language and Catechetical Institute

Ešte na jeseň 2005 som emailom kontaktoval ITI, lebo LCI nemalo zverejnený email na svojej stránke. Ale

napokon mi došla správa od LCI, kde ma informovali, čo mám robiť, ak sa chcem uchádzať o miesto študenta na

rok 2006/2007. Prihlášku, ktorú mi poslali vo februári, som spolu s odporúčacím listom od môjho farára

a motivačným listom poslal diecéznemu biskupovi, ktorého pečiatka a podpis bola výrazom jeho súhlasu, že

môžem byť jeho delegátom v prípade prijatia do LCI programu. Nikdy sme sa osobne nestretli, o to viac si

cením jeho dôveru v moju motiváciu. Všetky podklady som poslal do Gamingu a čakal asi 3 mesiace na

rozhodnutie vedenia LCI. Tešilo ma, že to nebola príliš byrokratická procedúra. Tie ma totiž dokážu odlákať od

reagovania aj od tej najzaujímavejšej ponuky.

Vnímal som to stále ako sen, že by som mohol byť prijatý do LCI. Dôvodov je viacero.

Každý, kto tam chce študovať, musí mať súhlas svojho diecézneho biskupa na to, aby mohol reprezentovať

diecézu. Od absolventa LCI sa totiž predpokladá, že anglickým jazykom a svojimi skúsenosťami v budúcnosti

pomôže Cirkvi a spoločnosti, a teda, že do takéhoto človeka sa oplatí investovať. To bol vlastne aj zámer

amerických biskupov pri zakladaní LCI – pomôcť Cirkvi po páde komunizmu v postkomunistických krajinách.

3

Každý LCI študent je celý rok kompletne sponzorovaný rôznymi darcami z Európy, ale najmä z USA. To je

jedna z najväčších výhod LCI. Moju budúcnosť v LCI som vnímal skepticky, keďže som sa dopočul

o finančných problémoch LCI. Moja kamarátka zo západného Slovenska sa snažila dostať sa tam po tri roky, ale

nepodarilo sa jej to, keďže zväčša brávali kandidátov z diecéz z východného Slovenska. Takže som bol realista,

ale napriek spomenutému som vedel, že Pánovi nie je nič nemožné, ak je to jeho vôľa. Všetko je možné tomu, kto

verí (Marek 9,23).

Rozhodnutie mi sľúbili oznámiť v máji 2006. V čase čakania som prežíval krušné chvíle pri písaní diplomovej

práce a v kútiku duše som dúfal a dennodenne vkladal moju túžbu do Otcových rúk. Keď som diplomovú prácu

konečne dopísal, povedal som si: už nikdy viac niečo podobné. Ale s výsledkom som bol spokojný. Aj môj

oponent, aj môj konzultant. Dal som do nej všetky moje sily.

Moju diplomovú prácu som obhájil, hoci nie na výbornú..., aj keď posudky od oponenta a konzultanta boli na

výbornú. Členovia komisie totiž prácu buď vôbec nečítali alebo potrebovali dať niekomu zhoršené známky.

Samozrejme, bol som z toho znechutený, ale bol som rád, že je za tým.

V takom rozpoložení som išiel do univerzitného vestibulu, kde je prístup na internet. Bolo asi 10h dopoludnia.

Otvoril som moju emailovú poštu a čo nevidím - email od LCI: „...bol ste prijatý do ročného programu LCI

a ponúkame vám plné štipendium na ubytovanie, stravu, školné, výlety a vreckové. Prosím, dajte nám vedieť, či

našu ponuku prijímate...“. V tom momente prepukla vo mne veľká, preveľká radosť a tuším som aj skríkol od

radosti ☺. V tej chvíli som si bol vedomý, že na takmer jeden rok mám postarané o budúcnosť, o veľmi bohatý

školský rok v Rakúsku. Pociťoval som vďačnosť Bohu jednak za splnený sen a za to, že mi toto rozhodnutie

prišlo akoby triumfálne v deň, kedy ľudská malosť nedokázala oceniť moju námahu na diplomovej práci. Názov

diplomovej práce znel: Obraz ľudskej osoby v živote a náuke Jána Pavla II. Týždeň na to som úspešne

absolvoval štátnice.

Kartúza Gaming a jej história

Prv než poviem pár slov

o LCI, zmienim sa ešte

viac o prostredí,

v ktorom LCI funguje.

Dedinka Gaming sa

nachádza v Dolnom

Rakúsku v údolí

bezprostredne

obklopenom lesnatými

vrchmi. Kartúza Gaming

leží na úpätí svahu. Je to

4

rekonštruovaný komplex, ktorý dal v 13.storočí postaviť kráľ Albrecht II. z rodu Habsburgovcov(?). Bolo

Albrechtovým zámerom, aby v tomto komplexe bola jeho kráľovská rezidencia a v jej druhej časti mnísi, ktorí sa

modlili za neho a jeho dynastiu.

Kráľ tam chcel kartuziánov, pretože tí boli a sú po dnes najprísnejšou mužskou rehoľou. Ich povinnosťou bolo

okrem modlitieb jedenkrát ročne sláviť omšu na panovníkov úmysel. V tom čase bola Kartúza Gaming

najväčším opátstvom na svete a zamestnávala 11 000 ľudí, čo bol na tie časy úctyhodný počet, hoci samotných

mníchov tam bolo okolo pätnásť. Každý z mníchov býval v svojom malom kamennom domčeku, v ktorom mal

okrem iného na tie časy neslýchanú vec – kúpeľňu. Len pre porovnanie je zaujímavé, že vo Viedni, ktorá bola

vtedy len malou osadou, bola veľká väčšina budov z dreva. Ani o kúpeľni tam nik nepočul. To hovorí

o vyspelosti opátstva v Gamingu. Viaceré opátstva vo svete potom kopírovali vzhľad a pokrokovú technológiu

tejto stavby. Neskôr sa sídlom panovníka stala Viedeň, na ktorej obnove pracovali tí, čo stavali Kartúzu Gaming.

Ešte v čase stavby kartúzy nebolo nijaké Rakúsko. Práve v Gamingu začína jeho história. Jedine knihy

pochádzajúce z knižnice Kartúzy Gaming majú podľa zákona právo byť zabalené v koženom obale s rakúskym

erbom.

O spomenutej historickosti tohto miesta som sa paradoxne dozvedel až posledný týždeň pred odchodom

z kartúzy. Neskôr spomeniem ešte ďalšie zaujímavosti spojené so súčasnosťou.

O čom je vlastne LCI?

LCI – skratka pre Jazykový a katechetický inštitút je ročný program Františkánskej univerzity a amerických

biskupov, ktorý umožňuje študentom zo Strednej, Východnej Európy a Číny študovať angličtinu a iné predmety

v duchu katolíckej náuky v tomto jazyku. Okrem angličtiny je snáď ešte dôležitejším prvkom programu

duchovná formácia. Každý študent LCI zdieľa izbu s americkými študentami, a takto je vytvorená dobrá

príležitosť zdokonaliť sa v angličtine, a tak si vytvoriť predpoklady na vznik intenzívnych zaoceánskych

priateľstiev.

Môj LCI školský rok začal začiatkom

septembra 2006 a LCI komunitu

tentoraz tvorilo 14 študentov. Zo

Slovenska sme boli piati, traja boli

z Číny, z Rumunska dvaja, a po jednom

z Ukrajiny, Turkmenistanu, z Ruska a

z Litvy.

Medzi nami sme mali troch kňazov,

jedného diakona, dve rehoľné sestry

a ostatní sme boli laici. Aj pre túto

5

skladbu ľudí to bolo pre mňa ideálne miesto na

poznávanie svojho povolania – súčasťou širšej

komunity študentov a profesorov sú prítomné

mnohé dobré katolícke rodiny, kňazi i rehoľné

sestry. Keď som s nimi trávil viac času, pochopil

som, že žiť zasvätený život môže byť rovnako

náročné, ale zároveň rovnako krásne povolanie ako

manželstvo. Veľmi dobrou skúsenosťou bolo

poznať zasvätené osoby, ktoré so mnou študovali,

z tej obyčajnej ľudskej stránky – konkrétne dve

rehoľné sestry zo Slovenska a Rumunska a gréckokatolíckeho kňaza.

Chceli ste už niekedy vidieť alebo zakúsiť takmer ideálne rodiny, také, ktoré by boli príkladom pre iných,

z ktorých by vyžaroval pokoj a radosť?

Ak je vaša odpoveď pozitívna, príďte do

Gamingu, tu je mnoho dobrých otcov,

mám i detí, ktoré som stretával denne na

svätých omšiach alebo pri iných

aktivitách. Nebolo si možné nevšimnúť

ten všadeprítomný jemný úsmev na

tvárach detí, mám a otcov. Mnohé z detí

sú veľmi živé, ale poslušné, a zároveň

veľmi vnímavé pre potreby iných, čo som

u detí takého nízkeho veku nikdy

predtým nevidel. Tieto rodiny mi boli

povzbudením a dôležitým svedectvom, že

je možné žiť sväté manželstvo, ktoré je

nie vždy ľahké žiť, ale je možné a oplatí

sa!

Život s Američanmi

Keď niekomu rozprávam o tom, že som strávil rok v Rakúsku, aby som sa zlepšil v angličtine, už-už ma ide

opraviť, či som nemal náhodou na mysli nemecký jazyk, a keď poviem, že nie, udivujúco len pozerá. Musím

povedať, že aj mňa veľmi prekvapilo, že človek môže zažiť kus Ameriky a pritom nejsť do USA. Nebolo by

tomu tak, keby som sa dennodenne nestretával na prednáškach, v kostole a nezdieľal izbu s americkými

študentmi. Boli to mladí ľudia z rôznych kútov Severnej Ameriky, z veľkej väčšiny vo veku 18-21 rokov, no boli

6

tam aj niekoľkí starší. Najstarším bol snáď môj spolubývajúci Brian, ktorý mal v tom čase 30 rokov, teraz

študuje za kňaza, ale ešte stále prekvapí jeho tetovanie ako pamiatka na život pred obrátením.

Študenti FUS – Františkánskej univerzity z Ohio majú v rámci štúdia možnosť stráviť jeden semester

v Rakúsku, konkrétne v Gamingu. V zimnom semestri 2006/2007, kedy začal môj pobyt, prišlo okolo 190

študentov z USA. Cez týždeň sa učili a písali práce a cez predĺžené víkendy zväčša cestovali po celej Európe

(teda najmä Západnej, keďže Východná

nie je asi dostatočne spropagovaná).

Život s takmer dvesto Američanmi bol

naozaj obohacujúci a inšpirujúci. Na

jednej strane je to výzva, prijať druhého

v jeho početných rozdielnostiach, ale na

druhej strane je potešením sledovať, ako

takmer všetci z týchto mladých ľudí

milujú Boha a jeden druhého navzájom.

Nerád používam patetické pojmy, ale

nepreženiem, ak poviem, že som žil

uprostred spoločenstva lásky. V týchto

veľmi mladých ľuďoch som totiž možno prvýkrát v takom počte videl a pochopil, čo znamená byť bratom

a sestrou v Kristovi a pritom nemať pokrvné puto. Myslím tým predovšetkým čistotu v slovách a vo vzťahoch,

kde nemajú miesto dvojzmyselné narážky, a kde sa chalani a dievčatá nemajú problém čisto – „súrodenecky“

objať. Okrem iného majú veľmi silný rešpekt k inému, neznámemu človeku. Táto zrelosť u tak mladých ľuďoch

ma naozaj udivila.

Vo vzťahoch medzi mužom a ženou mi boli teda príkladom.

Príčinou takéhoto stavu však nebolo len to, že boli Američanmi, ale hlavne to, že sú študentmi Františkánskej

univerzity. Táto univerzita

v Steubenville v štáte Ohio

má vyše 2000 študentov, a je

to jedna z mála univerzít vo

svete s dobrou katolíckou

náukou, kde sa cíti „out-

siderom“ ten, kto neberie

svoju vieru vážne. Je to tak

práve preto, že univerzita sa

stará nielen o intelektuálny

rozvoj človeka, aby dosiahol

7

istý titul, ale o rozvoj človeka, ktorého základným kameňom je práve duchovný život.

U amerických študentov som sa takmer vôbec nestretol s predsudkami a domýšľavosťou, ktorá mi výrazne vadí

na slovenskej mentalite. Mnoho ľudí u nás zvykne robiť úsudok podľa toho, čo o druhom počul, čo mu čítal

z tváre, čo sa mu zdá a pod. Človeka môžem naozaj poznávať a odhadnúť jeho charakter, dôvod toho, prečo tak

koná, a prečo sa tak správa až po tom, čo sa s ním stretnem a dlhšie sa s ním rozprávam. Až do tohto momentu

nemôžem o človeku tvrdiť, že ho poznám. Takýto boj s predsudkami je v posttotalitných krajinách ťažší asi

preto, že my a naši rodičia sme boli desaťročia izolovaní od inakosti, od inak zmýšľajúcich ľudí a kultúr, od

iného spôsobu obliekania a správania. Napr. niektorí mladí Američania

chodia v chladných dňoch v kraťasoch, v teplé dni nosia vo vnútri zimné

čiapky. To prvé sa dá pochopiť – sú zvyknutí, druhý príklad je už vecou

imidžu alebo vyjadrením svojho indivídua (?). Ako by zareagoval bežný

Slovák zo strednej a staršej generácie pri pohľade na nich? Neviem, ale

určite by sa mnohí buď pohoršovali alebo by krútili hlavami, že čo je to za

človeka. A pritom by videli len spôsob jeho ošatenia, ktoré o človeku

môže niečo napovedať, ale vonkoncom to nemusí byť nič podstatné.

Iba anglicky

Kartúza Gaming ponúka mnoho lákadiel, nádhernú prírodu navôkol, kde sme neraz absolvovali kratšie či dlhšie

výlety, skvelých ľudí a vďaka tichu je to zároveň priam ideálne miesto na modlitbu. Prebieha tu nonstop

eucharistická adorácia, do ktorej sa zapájajú všetci ľudia z celej komunity rodín, študentov a profesorov, vo dne

i v noci.

Celý rok mi aj táto možnosť byť s Ježišom pomáhala približovať sa k Bohu, modliť sa za svoje povolanie,

budúcu prácu, rodinu a blízkych.

Pre mňa bolo zaiste veľkým lákadlom používanie angličtiny v praxi, vo všetkom, čo robím. Od rozprávania,

čítania kníh a internetových správ, písania domácich úloh, počúvania prednášok a cédéčok Christophera Westa

o teológii tela až po modlitbu a omše v angličtine.

Okrem kurzu angličtiny v LCI sa pokročilejší v jazyku zúčastňovali na viacerých prednáškach študentov FUS.

Boli sme síce klasifikovaní, ale povedzme, že sme

mali istú výnimku oproti iným študentom a hľadelo sa

na nás „milosrdnejšie“.

Dostalo sa mi tu mnoho nového poznania.

Spomeniem napr. učebný predmet Úvod do Písma,

ktorý mi umožnil chápať zoširoka Starý zákon, jeho

8

interpretáciu Cirkvou a čo bolo najúžasnejšie, že som pochopil jeho veľký význam a silnú prepojenosť s Novým

zákonom. To znamená, že Starý zákon obsahuje mnoho obrazov, alegórií a významov, ktoré pripravujú ľudstvo

(Izrael) na prijatie Nového zákona, ktorý je vlastne do bodky naplnením Starého zákona. Zistil som, že aj hoci je

starší, je treba ho poznať, aby človek obstál a vedel dať odpovede ľuďom, ktorí vieru nepoznajú, prípadne ju

nerozumejú.

Veľkým prínosom bol predmet “Kresťanské kultúrne správanie”, ktorý pojednával o dnešnej kultúre, hodnotách,

umení, predstave o tom, kým je človek, a ako sa tieto tri zložky ovplyvňujú. Dnešná spoločnosť žije v kultúre,

ktorá už od 60-tych rokov velebí mladú generáciu a najsilnejšie, čo na dnešnú kultúru vplýva, je hudba,

oblečenie a správanie človeka. Kládli sme si otázku, ako to zmeniť a presadiť kresťanskú kultúru, ktorej

základnou myšlienkou je robiť všetko na oslavu Boha, a to najmä:

1.Teda obliekať sa tak, aby sme tým dávali sebe i iným najavo dôstojnosť človeka, i jeho tela stvoreného na Boží

obraz. Doslova to znamená, že piercing, tetovanie, tu nemajú miesto, keďže tie akoby „hovorili, že telo nie je

pekné, také aké je. Lenže ono je pekné a nič mu nechýba, lebo Boh ho tak stvoril a vykúpil v Ježišovi skrz jeho

zmŕtvychvstalé telo.

2. Počúvať len takú hudbu, ktorá ťa emóciami priťahuje k Bohu a nie odvádza, tu som pochopil, že je to veľmi

delikátna téma, ktorej by sa väčšina bežných katolíkov asi búrila, keďže celá naša kultúra je pod vplyvom pop-

rocku, a v princípe sa takáto hudba hrá a počúva u veriacich. Takáto hudba však, ak seba skúmame dostatočne,

nás odvracia od Boha (aj keď má náboženské texty), pretože rozvibruje naše emócie „neželaným smerom“, ktorý

neprináša duševný pokoj, ale skôr nesúlad. Náš profesor nám povedal len jedno, že sa treba modliť za obrátenie

emócií, je to teda proces. Keď budeme robiť všetko v našom živote na oslavu Boha, aj v maličkostiach, určite to

postupne zmení kultúru a životný štýl kresťana sa akiste môže stať atraktívnejším a rozšírenejším.

Prednášky mi dali naozaj veľa, pochopil som, že napriek otvoreným hraniciam nemáme ešte na Slovensku

dostatok dobrej literatúry a stručne povedané niet toľko „argumentov pre vieru“, ako ich je možno v anglicky

písanej literatúre. O to viac som vďačný, že som tu mohol byť.

Celkovo je život v Kartúze dosť intenzívny, bežný deň tam začína ranným budíčkom, ktorý je inak veľmi

príjemný a pre mnohých veru ani nie efektívny budíček ☺. Teda o 7.00h sa niektorí zobudia na jemný cvengot

kostolných zvonov, iní sú už pripravení v kaplnke na rannú spoločnú modlitbu - liturgiu hodín. Po raňajkách je

dopoludňajšie vyučovanie, Anjel Pána a svätá omša presne na poludnie, obed, popoludňajšie vyučovanie a

večera. Toto všetko sa odohráva v areáli kartúzy na úpätí jedného z kopcov. Okrem iného je možné sa vyblázniť

na neďalekom ihrisku – hráva sa americký futbal, soccer (obyčajný futbal), basketbal a frisbee. Neďaleko je

k dispozícii aj letná aj krytá plaváreň.

9

V apartmáne architekta Hildebrandta:

Chcem sa s vami podeliť ešte o jedno vskutku

zaujímavé stretnutie, ku ktorému takmer

neprišlo. Koncom apríla 2007, teda len pár dní

pred mojím odchodom z Gamingu, boli všetci

študenti i neštudenti pozvaní na prehliadku

opátstva - kartúzy, v ktorom som strávil

predošlých 8 mesiacov. Sprievodcovské slovo

mal mať architekt, Walter Hildebrandt, ktorý

inicioval a viedol rekonštrukciu opátstva počas vyše 20 rokov. Témou prehliadky mali byť svätí, ktorí sú akýmsi

spôsobom spojení s opátstvom. Načasované to bolo na nedeľu popoludní a takáto pozvánka ma v skutku

nevzrušovala, keďže som už dve prehliadky kartúzy absolvoval spolu s profesorkou umenia, Američankou, ktorá

bola celý rok jednou z troch našich učiteliek angličtiny v LCI, a ktorá zároveň viedla prednášky o umení. Takže

opätovnú prehliadku som neplánoval. Niekoľko minút pred jej začatím som bol v internetovej miestnosti

a v istom okamihu som si povedal, že stačilo, a že idem na čerstvý vzduch a tak som si vzal niečo na čítanie

a sedel som na lavičke na nádvorí. Zrazu som si všimol zopár ľudí pred kostolom, a vtedy mi došlo, že oni asi

čakajú na avizovanú prehliadku. No hovorím si, je tam pár ľudí, zrejme to nebude také zaujímavé, ale napokon

som si povedal, že veď to nebude dlhšie než hodinku a možno sa dozviem aj niečo nové, že reku skúsim.

Napokon sme boli asi pätnásti, zväčša americkí študenti, nejakí profesori a ja ako jediný LCI študent. Architekt

nám vysvetlil, čo znamenajú sochy a maľby v kostole a okolí, začal nám rozprávať o celkovej histórii opátstva,

a to veľmi pútavým spôsobom. A v tom prišlo jedno prekvapenie, pozval nás do svojho bytu, lepšie povedané

apartmánu v zadnej časti opátstva, o ktorej som

v podstate nemal ani šajnu, nakoľko je to naozajstné reprezentatívne obydlie, ako z filmu. Vo svojej záhrade nám

ponúkol kvalitné víno a začal rozprávať... Keby som sa vtedy na lavičke rozhodol inak, oveľa by som prišiel,

a ďalší odsek by ste už nečítali. Len Pán vie, prečo ma poslal na tú prehliadku. Poviem vám len to, čo ma

oslovilo z architektovho rozprávania, sami si utvorte názor, či je to všetko pravdivé, či nie, no zo spôsobu, akým

to hovoril, nemám dôvod mu neveriť ☺. No jedno vám poviem, že som bol užasnutý z pocitu byť na správnom

mieste a v správnom čase, a paradoxne sa dozvedieť nasledujúce skutočnosti o kartúze až na konci svojho

pobytu. Viem, že to nebola náhoda...

Ako som už spomenul, kartúzu Gaming dal v 13.storočí postaviť Albrecht II. Habsburg. Pokroková technológia

stavby tohto komplexu a architektonické prvky boli neskôr použité pri výstavbe budov vo Viedni a v iných

kláštoroch po svete, známy kláštor Cluny je toho úžasným príkladom. V Gamingu sa teda kartuziáni modlili

a pracovali vyše 500 rokov až kým Jozef II. nezakázal rehole a rády v Rakúsko-Uhorsku. Opátstvo chátralo

a ruské vojská, ktoré si po 2.svetovej vojne urobili z kostola stajňu, zničili, čo sa len dalo. V tunajšom múzeu sú

10

fotky, ktoré zobrazujú stav pred, počas a po rekonštrukcii. Nemohol som uveriť tomu, ako mohol mať niekto

taký entuziazmus a motiváciu, aby z niečoho na spadnutie dosiahol takú oslnivú premenu.

Ako vlastne došlo k rekonštrukcii?

Dvadsať rokov pred tým, než sa Rakúšan Hildebrand dostal k projektu Gaming (vtedy ešte nebol architektom),

jeho mama ho požiadala, aby ju vzal autom do talianskeho pútnického miesta Chiaro Scuro, keďže už sama by to

nezvládla. On bol z toho nahnevaný, že čo vymýšľa, veď modliť sa môže aj vo svojom farskom kostole. Napriek

tomu vycestovali.

Keď prišli, nachádzalo sa tam zhromaždenie vyše tisíc pútnikov, ku ktorému sa prihovárala akási žena, stála na

opačnej strane zhromaždenia než Walter Hildrebrandt a jeho mama. Táto žena zrazu prešla celým zhromaždením

a podišla k nemu so slovami: „Ty zrekonštruuješ opátstvo, ktoré sa stane centrom novej evanjelizácie.“

Samozrejme on tomu nerozumel a po čase na to zabudol. O dvadsať rokov neskôr, keď už bol vyštudovaným

architektom, ho kolega z odboru prosil, aby sa pustil do rekonštrukcie kartúzy Gaming, pretože sám mal plné

ruky práce s najväčším kláštorom v Rakúsku, v Melku. Walter to odmietal, uvedomoval si náročnosť projektu po

všetkých stránkach. No kolega na tom nástojil a po roku prehovárania sa Hildebrandt Gamingu ujal. Nemal naň

žiadne peniaze, a tak to vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku, a peniaze zrazu boli. Až vtedy si spomenul na tú

prorockú príhodu spred 20 rokov. Okrem iného sa neskôr rozprával s primátorom Gamingu, za ktorým vraj pred

istým časom prišiel muž presviedčajúc primátora, aby dal zrekonštruovať kartúzu, lebo vraj Boh ma s ňou plány.

Primátor to samozrejme pokladal za pochabosť. A ani mestečko nemalo byť prečo naklonené, Gaming bol vtedy

najateistickejším mestom v Rakúsku. Len pre porovnanie dnes je situácia úplne opačná. Gaming má jeden

z najvyšších prírastkov obyvateľstva v štáte. Spomínaný primátor je už na dôchodku a kedykoľvek môže

dosvedčiť spomínané udalosti.

Okrem iného stretnutie s mužom

je zaznamenané aj v miestnej

kronike.

Keď Walter Hildebrandt začal

s rekonštrukciou, nikto nebol

nadšený z jeho aktivít. Keď sa

však okolie presvedčilo, že má

dobré úmysly, o dva roky neskôr

prišlo za ním niekoľko ateistov

z dediny, že aj oni chcú niečím

prispieť, a že chcú postaviť krí-

žovú cestu v neďalekom lesíku.

A tak na vlastných ramenách

11

nosili kamene, a v podstate aj krížová cesta, postavená ateistami, bola pre architekta akýmsi dôkazom, že Boh

má s kartúzou svoje plány. Idea nanovo vybudovaného opátstva sa tvorila postupne, no určite vedel, že toto

miesto sa má stať križovatkou východu a západu, no zároveň aj východného a západného krídla Katolíckej cirkvi

– Byzantskej a rímskokatolíckej Cirkvi.

Dnes v areáli síce nenájdete kláštor, ale akousi kontinuitou je, že polovicu komplexu vlastní Františkánska

univerzita zo Steuenville v USA, ktorá je podobne ako kartuziáni v minulosti, ukážkovým príkladom živej viery.

Pôsobí tu aj stála byzantská komunita (ktorej kaplnku maľoval aj gréckokatolícky kňaz zo Slovenska, a ktorú

nedávno prišlo vysvätiť 7 biskupov z troch krajín vrátane kardinála Schönborna z Viedne; pri tejto príležitosti

som mal česť byť jedným z troch hlavných fotografov tejto slávnosti). Ďalšou inštitúciou v kartúze je Jazykový

a katechetický inštitút - LCI (v rámci ktorého som študoval), ktorý skrz osobnostnú formáciu a jazyk otvára

ľuďom, a teda miestnym cirkvám z Východnej Európy a Číny nové horizonty aj pre novú evanjelizáciu. Takže

architektova vízia križovatky východu a západu tu v praxi funguje, ale ako sám hovorí, toto je len začiatok.

Pápež Ján Pavol II. chcel v Európe katolícku inštitúciu, ktorá by sa venovala len rodine. V kartúze niečo

podobné vzniklo – už raz spomínaný Medzinárodný inštitút pre manželstvo a rodinu - ITI, no sám pápež dal

najavo, že je to príliš intelektuálne zamerané a momentálne sa hľadá spôsob, ako sa k výzvam, ktoré rodinu

a manželstvo ohrozujú, priblížiť, teda viac zlúčiť teóriu a prax.

Zaujímavou historkou je vznik LCI. Na začiatku obnoveného opátstva v 90. rokoch tam fungovala jedine

činnosť Františkánskej univerzity.

Walter Hildebrandt mal kanceláriu vo Viedni, sám vážne tvrdí, že rekonštrukcia kartúzy bola jediná práca, ktorú

nemusel robiť on, vraj to bol len „víkendový job“, ktorý aj tak robil Boh sám. Venoval sa totiž mnohým iným

projektom.

Jedného dňa prišiel do jeho viedenskej kancelárie Čech s batožinou a povedal mu, že chce ísť do Gamingu.

Walter mu však oponoval, že to nie je možné, ako si to predstavuje, veď nemá tam kde bývať atď. A takto

nejako vznikla myšlienka ročného programu LCI pre východnú Európu. Prvou vecou bolo nájsť peniaze, prvý

ročník mal mať 40 študentov. A tak Walter rozhodil siete, žiadal peniaze od istého biskupa, aj málo odvážneho

amerického kardinála, no bezvýsledne. Napokon tohto kardinála musel presvedčiť jeho kolega kardinál, aby

vyzval biskupskú konferenciu k podpisu zmluvy, ktorá mala financovať LCI, a tým defacto pomôcť cirkvám

v postkomunistickom svete. Nevyzeralo to veľmi nádejne, keďže biskupi mali množstvo iných záležitostí na

prerokovanie, a najskôr sa vždy prejednávali tie najstaršie. Keď bol Walter v USA na návšteve zasadania

biskupov, papier s projektom financovania LCI položil úplne navrch medzi najprioritnejšie veci a čakal na

reakcie. Napokon sa akýmsi tajuplným spôsobom 320 biskupov dohodlo, že sa tomuto dokumentu budú venovať

a napokon to aj jednohlasne podpísali. LCI bolo takto financovaných celých 10 rokov. Teraz funguje najmä

12

vďaka štedrým darcom a modlitbám, hoci len nedávno bola vo finančnej tiesni. Boh si aj takto skúša dôveru

svojich synov a dcér ☺.

Pri Walterovom rozprávaní sme zmeškali aj večeru, napokon nás pozval do reštaurácie, kde sa v rozprávaní

pokračovalo.

Hovoril i o tom, ako pár rokov po zamatovej revolúcii dizajnoval nový kostol v Dudinciach. Medzi iným

spomenul, že si pamätá ako do tohto mesta poznačeného komunistickou architektúrou raz prišiel spolu kňazmi a

s FUS študentmi (ktorí študovali semester v Gamingu). Prvú omšu nebolo kde sláviť, kostol sa ešte len staval,

a tak im neostávalo nič iné než ísť do najbližšieho bordelu (zrejme už nefungujúceho). Jediným problémom boli

na stenách polepené plagáty s nahými ženami. Aj to hravo prekonali, prekryli to papierom a sláveniu omše už

nič nebránilo.

Po postavení kostola v Dudinciach architekt zostavil príručku vysvetľujúcu interiér aj exteriér kostola. Táto

príručka sa dostala do rúk aj terajšiemu pápežovi, vtedy ešte kardinálovi Ratzingerovi, ktorá ho tak nadchla,

že ju označil za najkrajšie urobené vysvetlivky k symbolike, ktorá pokrýva obdobie od Mojžiša až po dnes.

V čase, keď bol na Slovensku premiérom Mečiar, na jeho podnet boli v jedno ráno vymenené zámky na

kresťanskej Trnavskej univerzite, teda nik zo študentov ani profesorov sa nemohol dostať dnu. Okamžite bol

informovaný arcibiskup Ján Sokol, ktorý má neďaleko rezidenciu. Po neúspešných pokusoch zmeniť situáciu

požiadal o pomoc Waltera Hildebrandta, vtedajšieho honorárneho konzula Rakúska na Slovensku. Walter mu

nemohol nič sľúbiť, veď on sám nemá nijaký vplyv. Jediné, čo ho napadlo, že upovedomí rakúskeho ministra pre

školstvo. Ten, keď počul, čo sa stalo, bol tak naštvaný, že zavolal Mečiarovi s tým, že ak tie zámky nedá do

poriadku, „Slovensko nevstúpi do Európskej únie ani za 100 rokov“. Mečiar napokon ustúpil, a potom

arcibiskup volal opäť Walterovi, udivený z toho, ako to tak rýchlo dokázal, keďže on sám už skúšal rôzne kroky

☺.

Iste viete, že pápež Benedikt XVI. má svojom pápežskom erbe mušľu. Keď ako kardinál posledný krát prišiel do

kartúzy, navštívil aj pôvodný kostol opátstva, ktorý pre svoj chlad už neslúži pôvodnému účelu. Tento kostol

volajú Sixtínska kaplnka strednej Európy, keďže je to skutočný skvost. Architekt Hildebrandt si veľmi dobre

pamätá, že sa ho budúci pápež spýtal práve na tento výjav, sen sv. Augustína, v ktorom malý chlapec v podobe

anjela márne nalieva vodu z mora do mušle, ako metaforu na pochopenie tajomstva Najsvätejšej trojice. Je

celkom možné, že tento rozhovor ovplyvnil zobrazenie pápežského erbu. Je to však len nepodstatný dohad.

Okrem iného sa Walter Hildebrandt „pochválil“, že ho saudský kráľ poveril výstavbou objektu v jeho krajine

a pri rozhovore sa kráľ medzi iným zmienil o tom, že sú priatelia s Georgeom Bushom mladším, a že pred

vyhlásením vojny v Iraku kráľ strávil v Bielom dome tri dni, aby ho presviedčal a varoval, že ak to začne, bude

to pohroma.

13

Hovoril nám

o Putinových

blízkych

spojencoch, ktorí

občas navštevujú

kartúzu, podľa

jeho informácii má

Putin okolo seba

asi 100 veľmi

blízkych spolu-

pracovníkov, ktorí

majú prísny zákaz

piť alkohol, fajčiť

a zápletky so

ženami. Putin vraj

nie je nebezpečný,

vraj tí, pod ním, od mafie až ex-KGB ľudí sú oveľa nebezpečnejší, ak by sa dostali k moci. Budúcnosť ukáže, či

mal Walter správne informácie. Sám Putin tu v neďalekej dedinke strávil u rakúskej rodiny nejaký ten týždeň

dovolenky, keď ešte nebol prezidentom. Bol im vďačný za pohostinnosť, a tak sa rozhodol, že im to vráti. Ako

prezident ich raz pozval do Kremľa, a osobne ich o polnoci previedol celým palácom.

Architekt nás vyzval k modlitbe za Rusko, lebo ešte stále nie je obrátené, hoci by sa zdalo, že tretie fatimské

posolstvo bolo naplnené po páde komunizmu. K téme „Putin“ sa vyjadril aj pravidelný hosť kartúzy Gaming

Otto von Habsburg, bývalý euro-poslanec, ktorý je synom posledného rakúsko-uhorského cisára, blahosla-

veného Karola. Otto nás naopak varoval pred Putinom, ktorého on pozná odvtedy, ako tohto bývalého agenta

KGB náhodou stretol na demonštrácii vo Východnom Nemecku počas rúcania Železnej opony. Nedávno o ňom

dokonca napísal knihu, ktorej prvé vydanie skúpil „vyslanec z Putinových kruhov“. Pre Otta je to aj pocta, lebo

to znamená, že niekomu sa to naozaj nepáči, a že dokonca aj ruský prezident číta jeho knihy ;-)

A akousi bodkou za týmto rozprávaním by snáď bolo, že na pozemku Kartúzy Gaming sú podľa archívnych

dokumentov uložené rôzne relikvie Márie Magdalény, Áronova palica a hlava Jána Krstiteľa. Pravdivosť týchto

tvrdení možno nikdy nebude dokázaná. No aj keby bola, nič na to nezmení fakt, že som žil takmer jeden rok na

historickej pôde v historickom čase. No neboli by ste udivení ako ja po tom všetkom?

Nespomenul som mnohé iné historky a zážitky, ale o tom snáď inokedy.

„Veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný” (Lk 1, 49).

14

15