Vychodia t r i razy do týždňa: T utorok, štvrtok a sobotu. Prtdpletcá eena pre Raknsko-Uhnrsko ma celý rok 30 k., na pol roka 15 k., aa štvrť roka 7 k. 50 h., na me­rne 3 k. Jednotlivé čísla po 16 h.

Do eudzoiemska: na celý rok 40 k.

Predplatná cena na samé š t v r t k o v é č í s l a j e :

pre Rakúsko - Uhorsko na celý rok 8 k., na pol roka 4 k.

Do cudzozemská: na celý rok 10 k.

Nasopis posiela sa len sku­točne predplateným.

Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine.

Bočník XLIX. Sobota, 18. mája 1918. Číslo 58.

obete nielen majetku a pohodlia, ale toho, čo je čiže: nechajte všetky nádeje vy, čo vkročíte — nie vlastne hlavný poklad práce a vývinu, totiž životov do Danteho pekla, ale do verkomestského obchodu a zdravia občanov. \— i tak ničoho nekúpite.

Pri nepočetných obetiach a utrpeniach skrze] • Čiastočne preto, lebo niet čoho, čiastočne vojnu musí sa ohromne zmeniť i duäevný život'preto, lebo predavači majú, tak sa zdá, stále »zvý-ľudí, musf sa vyvinovat i cele iné, nové chápanie. šenú temperatúru,« ako pri týfuse, všetkého, čo je v akomkoľvek vzťahu ku vojne, j Tie ceny sú také, ako keby nemali viac zdra-

(Hviezdoslav: Veni Sancte.) | t e d y p r ( č i n j z áki adov, prostriedkov, cieľov vojny, ívého rozumu. musia sa vyvíjať nové názory o tých štátnych, j Ale dnes, dnes som zastala predsa pred hospodárskych ustanovizniach, ktoré vojnu vy-[jednou pásikavou zásterkou, ktorá sa mi akosi volaly, nové ocenenie tých síl, ktoré sa v nej;vkradla do srdca, a dlho a nežne som ju obzerala, dokazujú, nové uváženie tých hodnôt, za ktoré sa Bolo to ani nie v obchode, ale vonku na

Na sviatok Ducha. 1918, •Prijd, Duchu Svätý! —

Vo vetra vale prijd, jak k apoštoloun,

ó, sostúp i dnes k pravdy vyznavačom! —« •

Kresťanský svet si pripomína dnes sosíaniel Ducha, ktorý prišiel na apoštolov, jak valiaci saj vietor prudký, o ktorom Darca toho Ducha sám] hovorí, že »vietor veje kam chce, a hlas jeho slyšíš, ale nevieš odkiaľ prichádza a kam ide«. Ako vietor! tajomne prichádza, nevieš odkiaľ, len badáš, že jej zrazu tu, či sko lahodný van, či ako všetko búra­júca povíchrica; ako vietor nezná hrádze riek, a hôr, púští a mora, tým menej hraníc ľudskou rukou načiaraných medzi krajinami: tak Duch ten j turíčny zrazu tam bol, kde Dvanásti jednomyseľnej spolu trvali, naplnil ich láskavou krotkostou holú-j bice a silou povíchrice ku dielu, ktoré im bolo] kázané, a Duch ten skrze ich slovo prenikal zeme a mora, neznajúc hraníc krajin a národov, boriacj hate iných duchov a surovej sily.

Veľmi je poučné pripomenúť si toto turičné] Evanjelium teraz, a práve v túto zvláštne krásnu j a mnohosľubnú jar, kecf v prírode po sparne minu-1 lého leta, a v duchovnom svete po páli temer štýr-ročnej vojny nastáva-akasi nava daenovná jar

Ked skrze vrodenú náklonnost a výchovu, skrze poznávanie vrodených duševných zákonov a historického vývinu, skrze príklady iných národov či príťažlivé či odstrašujúce poznám nejakú mravnú pravdu, uznám a uverím ju, postavím si ju za ideál svoj: tu mám isté presvedčenie, povedomie, ktoré ma naplňuje i citom: láskou k tomu ideálu a odporom k jeho protivé. V mravnom povedomí je vždy i to presvedčenie, že moje povedomie hlásať, za ten ideál pracovať je mojím dobrým právom, ktoré mi nikto na svete nesmie odobrať, a voľnosť myšlienky, svoboda slova, tlače, spolčo­vania sa, agitovania v. záujme mravných ideálov bola a bude vždy hlavnou požiadavkou ľudského svedomia a občianskej svobody. Keď viacerí majú spoločné ideále so mnou, povieme, že nás naplňuje ten istý duch; ak chceme naše ideále rozširovať, aj iným ich zvestcvať, povieme, že sme stali do služby ducha; ak je práca naša úspešná, tu badať nového ducha, na pr. ducha ľudského povedomia, novej viery, vyššej mravnosti ducha národného povedomia, — o čom s hrdosťou hovoríme, že »žije — a bude žiť na veky.«

Zmeny v telesnom živobytí účinkujú vždy i na duševný život. Čím väčšia, otriasajúcejšia je tá zmena, tým väčší i účinok na ducha Čím bližšie sa týkajú veľké zovnútorné udalosti samého života, teda rodinného kruhu, práce, pohodlia, samého fyzického žitia a bytia, tým silnejšie účinkujú na smýšľanie a cit ľudí, na to, čo menujeme po­vedomím, presvedčením. Čím viac ľudí sa týkajú tieto premeny, tým v širších vrstvách sa budia tie nové myšlienky a city v povedomí.

Najväčšia taká fysická zmena je vojna, taká dlhá a veľká vojna, ktorá nielen dva, ale temer všetky národy sveta postavila do silných otrasov a premien, ktorá úplne vytrhla z kruhu rodín dospelých mužov, ktorá obsahuje všetky sily, stavia všetko do služby boja, vyžaduje neslýchané

skutočne abo udajne bojuje. Musí nastať cele nové smýšľanie vo veciach národného žitia, štátnej orga­nizácie, politickej praxi, hospodárskeho a kultúr-

»Zelenom rynku,« u takého dedinského predavača. »Čo stojí tá zásterka ?« spytovala som sa bo­

jazlivé. Ja sa predavačov viac bojím, ako vlkov. neho vývinu. A tá premena smýšľania v ľucíoch j Lebo vlci sú ešte nie takí strašní, ako dnes pre­je tým silnejšia, čím viac duševnej samostatnosti í davači po obchodoch. si jednotlivec už z domu doniesol a čím viac zkúsi ] stará žena, predávajúca zásterky, mi prísne a trpí, a je tým všeobecnejšia, čím viac jednot- j a opovržlivé odpovedala: livcov znáša a trpí ťarchy vojny. »70 koróna!«

Na krátko chceme tu poukázať na hlavné! Ešte jedon pohľad na moju krásavicu — na duchovné smery, ktoré vojnou přišly do silného jtú zásterku, nie na starú ženu, a zmizla som — prúdenia, a práve v posledných časoch ako vietor j ako sa vraví v románoch. prenikajú cez hranice krajín a národov, i cez hate j Teraz sa pýtam, ako sa má potom, niektoré zákop a otrockej nevzdelanosti. Nie sú to novej chudobné dievča v službe zaodievať, ked len zá-idey, ale len obnovené, prehĺbené a zovšeobecnené, j stěrka stojí 70 korún? Môžme ich shrnúť v tri heslá: nacionalizmus, so-\ Viem, že sa ohlásite, že si také dievča nemusí cializmus a internacionalismus. Tá prvá si zdanlivé I kúpiť zásterky za 70 korún, protirečí s dvoma druhými, no v skutočnosti práve j Dobre. Iste, že nie. Nuž ale čí sú nie všetky ako sa teraz vyvinuje, niilen že sa shodne s nimi, j veci v tom pomere drahé, ako tá zásterka? ale sa navzájom podmieňujú. To predstaviť je práve] N ep redarmo sa vraví, že ak chudobné dievča hlavný cieľ týchto riadkov.

(Pokračovanie.) ipadne, sú tomu obyčajne šaty na vine...

Ó, aké lacné je teraz ľudské mäso, či na fronte, či za frontom na korse a promenádach! Všetko, všetko zdraželo. Len ľudské mäso je čím dial, tým lacnejšie.

A predsa nikda toľko hodvábnych štrimfiel nebolo, ako teraz, ked! stojí 1 pár 38 korún. Obliecť sa dá najviac ak so pár ráz . . . Teda ako je to možné, že ich chodí toľko po ulici ? I

Teraz, ked 1 kg. mäsa do polievky stojí Nemecký generálny štáb oznamuje 16. mája:\ 18 korún; teraz, ked malý karfiol stojí 7 korún, Na západnom bojišti od Kemmelu na polnoc a vdačne, ó ako vďačne platíme 2 koruny za liter

po včerajších pěchotných srážkách delostrelecký mlieka, keby ho len predali, keby ho len bolo: boj oslabol. — S ostatných bojišť ničoho nového, teraz vidno viac hodvábnych štrimfiel a fantasticky

Svetová vojna. Náveštie nášho generálneho štábu. Dňa 16, mája. Medzi Brentou a Piavou odbili sme viac vý­

zvedných výpadov talianskych. Na Monte Asolone a Pertike pritom boly i boje zblízka.

Náčelník generálneho štábu.

Paríž, 15. mája. Podľa zvesti »Matinu« nemecké í i elegantných malých topánočiek, ako prvej hoci-;kedy.

Ba kto ozaj kúpi tú moju zásterku ? ! Pritom mi príde na um, že v Štokholme na

f svadbe »guľášových barónov,« ktorí milliony zaro­bili za vojny, samí noví boháči vymysleli novú

lietadlo hádzalo bomby na Calais po prvý raz vo dne. \ Bukurešť, 15. mája Dňa 14. mája v úradných j

novinách y Jassách vyšiel dekrét, ktorým sa na-) riaduje demobilizácia rumunskej armády.

Ženeva, 15. mája. »Temps« dozvedá sa z Lon dýna, že sa očakávajú zvláštne udalosti na mori. j * P „ v

e n S

\i* +1. _ Í t A~U~A wi-*x * u .... Začali totiž ceniť šperky prítomných »dám,« Všetky prístavy dohody v najbližšom čase budú; J 3 '

, ' j a s radosťou zistili, že toho bolo spolu — vyše í dvoch millionev korún. Ďalej nerátali —zunovalo i sa im to.

Ale ani nemusíme ísť tak daleko. V Pešti bola pred pár týždňami výstavka — na

slávnostne prestreté stoly. Je pravda, k dobro-

Paríž, 15. mája. Podľa zvesti »Tempsu« ne-1 mohli dosiaľ z Amiensu, doterajšieho strediska' francúzskeho súkenného priemyslu, všetky zásoby odviezť pre ťažkú nemeckú zatvárajúcu paľbu. V srúcaninách fabrík ležia súkna, zamaty a iné látky v cene mnohých millionov.

O jednej zásterke. Najprv — pred vojnou — kupovalo sa vo

vnútornom meste; neskoršie šiel človek do ob­chodu na »Zelený rýnok«. (Zeleným sa volá, lebo niet na ňom ničoho zeleného.)

činnému cieľu. Ale to bol len — ako teraz tak často — zrok.

Hlavná príčina bola ukázať: »My to máme, a vy nie!« Ó, staré deti I

Bolo tam vidno stôl prikrytý v štýle Louis XVI. Stôl so staro maďarským náčiním, stôl len s holič­ským porcellánom. (Hľa! naša slovenská kera­mika !) Židovský stôl, z doby Biedermayer atcf. Jeden krajší ako druhý. Vystavili ich naši zemäni, A dnes — dnes človek zastane, ani nevkročí;

do sklepu, »lasciate ogni speranza, voi ch' entrate*, ípeštianski burgri a židokracia

Prirodzená vec, že všetci noví millionári ka­pali ed túžby mať tiež »taký stôl,« »také staré striebro« a taký »Holič.«

A to teraz, teraz, keď je taká bieda, že si celá krajina, ako na pr. Tyrolsko, vypožičiava zemiaky od Bavorska, keď sú velké mestá týždne a týždne bez chleba, bez múky a keď vo Viedni na centrálnom cintoríne veje čierna zástava na znak, že umrelo cez deň tisíc. rudí...

Ba či tí, čo prestierali a vystavovali tie stoly nemysleli si na to, že na vulkáne prestierajú?

N..

»Bosnianske dojmy.« Za dva roky zvykla som úž na ten obraz

biedy; rozdiel je len ten, že vlani Jadranky a Užičianky stávaly v našej kancellárii sťa tiene — života, či smrti? Toho roku neprejde'dňa, že by žandári 10—15 bosnianskych pasákov nepriviedli. Tie vychudlé biedne postavy, tie vyziable bledé tváre, zmučený pohľad žalujú všetku tú biedu a utrpenie i dvíhajú obžalobu proti tým, čo majú.

Pašovanie medzi Bosnou a Srbskom veľmi sa rozmohlo. Zprvu boly i pokuty, ale na ľudskú ne-svedomitosť a bohoprňzdnost, s akou sa dnes tunajší pasáci chvália, že nespia na slame, ale na bankovkách, čo je pokuta 1000 korún? Dľa zákona nemožno ich viac trestať. A oni pohrdlive usmejú sa na 1000-korunovú pokutu; zajtra predá »mastnú srbskú zem«, a škodu si vynahradí. Stalo sa totiž, že raz miesto masti poslali do Bosny súdky na­plnené zemou a len na vrchu bola tenká vrstva masti. V pohraničných dedinách, ležiacich na Drine, masf je po 30—40 korún, svine živá váha 16—18 k., sliepka 10—12 k., kilo pšenice alebo žita 4—5 k-Tieto ohromné ceny vdačne platia bosnianski pasáci, aby unikli pred najväčším nepriateľom — hladom.

Počas mojej cesty na dovolenie pred Vianocmi počnúc od Rumy až po Nový Sad počula som po­zdravovat sa známych — zväčša učitelia a obecní úradníci — otázkami: »Koľko detí vezme vaša obec ?«

»Náš Kržedín zaviazal sa prijať 40 detí; ale ked prídu, myslím, že vezmú i viacej. Ja rátam aspoň na 60.« —

»Karlovec sľúbil vziať 120 detí...« To bosnianske detil pomyslela som si. I za­

hľadela som sa v žlté vlny Dunaja, koľko biedy ešte vychrlí nám táto nešťastná vojna?

V jedno odpoludnie upozornila ma priateľka na ženu, stojacu pred budovou austro-uhorskej banky: »Aký to oblek? Zkade je tá žena? A dieťa... akí sú biednil« Pohliadla som oknom, Srbkyňa neni, aspoň mne známe inakšie sa nosia.

BESEDNICA.

Dni terrora v Nantes . Zo zápisiek uprchlíka.

E. MaUova. Prekladá: Dr. H. T. D-ová.

(Dokončenie.)

To poslúžilo znamením koncu. Červené čiapky začaly vliecť na kraj mužských i ženy a strcat do vody. Strašný krik otriasal tišinou noci. Jedných socali, druhí sa dobrovoľne hádzali do vody. Mnohí v borbe so smrťou sa chytili zubami paluby, od-tískali ich pikami; druhí probovali plávať, tých za­stihly gule. Nikto zo zlodejov nechcel počuť straš­ných prosieb hynúcich ľudí.

Keď ma sotili do vody, hneď som si vysvo­bodil ruky. Bol som dobrým plavcom, mohol som sa dlho udržať pod vodou. Skryl som sa pod bárku, a plával som koľko mohol pod vodou. Keď som vyšiel na vrch, bol som dosť blízko bárky, ale na šťastie sa nikto nedíval v tú stranu. To bolo mojím spasením. Plával som vždy, často kryjúc sa pod vodu, a ľavý breh rieky bol už blízko. Pomaličky šum utíchol, vražda sa skončila, bárku skrútli nazpät, k pravému brehu. Bola už tma, bezpečne som sa dostal na breh, kde, trasúc sa od zimy, som ztratil povedomie.

Prijdúc k sebe, šiel som do najbližšej dediny, kde mi dal útulok sedliak, ktorý nielen že ma nezradil, ale ma opatroval cez celú moju chorobu, ktorá trvala mesiac. Ozdravejúc, hneď som sa po

Priateľka ju pozoruje: vidí, že ľudia zastávajú pri nej, vypytujú sa, a ona, ani splašené vtáča, bezpomocne obzerá sa v tejto dlhej ulici s vyso­kými domami. Razom priateľka obráti sa ko mne, z veľkých belasých očú padajú jej ťažké slzy a kropia zlaté vlásky šesťmesačnej dcerušky, ktorú tuhšie objala v náručí. »Prevarilo sa už mlieko ? Choď do kuchyne, tam najdeš litrovú fľašu, nalej mlieka a zanes im také teplé. Chúdence, ved je taká zima!« Vďačne bežala som do kuchyne. O chvíľu, podávajúc žene teplé mlieko, slaninku a chlieb, opýtala som sa: »Odkiaľ si ?« — »Z Bosny... Deti brali od nás sem na prechovanie — nuž prišli sme i my. Ved doma od hladu mreme.«

V predposledný večer odprevádzala ma pria­teľka k zubnému lekárovi, v rozhovore zastaly sme na hlavnom námestí, práve kde zastávala elektrika. Mladá elegantná pani vystúpila, za ruku vedie úbohé, ale pekné, bystrooké chlapča. Viedla ho na prechovanie. Priateľka neodolala materin­skému srdcu, s láskou pohladila chlapca, a vdačne pozřely sme na paniu, žehnajúc ju, že z čistej lásky ku svojeti a z ľudskosti prijala dieťa pod svoju strechu.

10.000 bosnianskych detí je umiestneno v Hor-vatsku, Slavonsku a Srieme.

Vdova po kapitánovi, dobrá, šľachetná duša, od rokov poznám ju, ako žiali za svojimi deťmi, ktoré pomrely jej v útlom veku, a dnes vidím, ako jej tvár oblial blažený svit v očiach, že zasa má o koho sa starať, a s láskou túli k sebe malého Ivicu: »Pozri, aké má krásné veľké oči. . . Také sú čierne, ako mojej Zoricine... Choď, Ivica, ukáž stromec, čo ti Ježiško doniesol.« A prosté dieťa z bosnianskych vrchov obozretne stúpa po jemných kobercoch a vedie ma do druhej izby, kde stojí vianočný stromček. Pani mi výprava, ako ho učí počtovať, čítať; len jedno jej je čudné, že nerozo­zná farieb. Kúpila mu farbisté skladacie kocky; on ich skladá, ale nikdy nie podľa predloženého vzoru. Jeho voľná duša nepozná ešte súmeru a figurálneho vtesnania.

Príchod bosnianskych detí do Nového Sadu opisuje pani Zorka Šime Lariča v 3. čísle novo-sadského srbského ženského časopisu »Žena«, pod názvom »Bosnianske dojmy«:

Zo železnice vystupuje III. transport deti: kotú­ľajú sa z nej, kotúľajú malé, veľké a rozšírenými očami zvedavé pozerajú na nás. Sriaďujeme ich do radu po dve. Tisnú sa, mocú a sriaďujú. Jedno dievčatko zazerá na každého, kto sa mu zblíži, a trhá sa, ked ho niekto vezme za ruku.

»No, poďže, poď i ty do radu-!« chytím ju za ramená a tisnem ku druhým.

— Ale nejdeml — pohliadla na-mňa divo a vytrhla sa mi z ruky.

»A prečo nejdeš?«

náhľal na hranicu a prekročil som ju 28. júla 1794, práve v ten deň, keď Robespierre složil na popra-višti svoju obremenenú kliatbami hlavu.

Ako som sa dozvedel z Nantes, nikto z rodiny pánovej nezostal živý. Kočiš Luve odišiel do Paríža, o jeho ďalšom osude nič neviem. Mary vyhla smrti, a zanechala Nantes. Po dlhom stopovaní som ju našiel v Orleanse. Stala sa mojou ženou, ale po prežitých hrôzach jej veselosť zmizla navždy/

Koniec. Bolo to v apríli. Ráno. Vonku padal jarný dáždik. Tak tichučko, skromne — asfalt bol ledva

mokrý; a zeleň na stromoch to jednako pocítila, každý lístok sa rozvíjal v jarnej túžbe, v povetrí bola tá podivná jarná melancholia, v ktorej je i slasť i žiaľ, i nádej i resignácia.

Nebo zachmúrené — predsa chodily dievčence už v ľahkých blúzach, vlasy pridŕžané lén sponkou visely otvorené na chrbte, a každá má už nový klobúk...

Celé húfy ich šly do vyššej kupeckej školy, každá má v belasom papieri poviazané knihy a sošity, každá v srdci nejakú túžbu.

Zastaly. Pred susedným domom voz, na ňom domáce

náradie. »A čože je to?« vraví jedna, tá s najčerve-

nejšou papulkou. »Ktože sa teraz preváža? Ved teraz neni čas

na to?« Dievčatá — nepredarmo sú ženské I

davo prezeraly veci na vozíku.

— Tak; nejdeml A zas vytrhla sa dievčatku, čo ju práve bralo za ruku.

»A pôjdeš so mnou?« pýtam sa jej. Zas zazrela na mňa, potom zahľadela sa mi

do očú a, podajúc mi ruku, povedala: »Idem.« Zľava priblížil sa mi malý chlapec, krivka,

bledý, biedny — ah. taký biedny! Uprel na mňa svoj umučený pohľad a mäkko povedal: »1 ja pôjdem s tebou! Nevládzem tak chytro, ako oni...« Vzala som ich oboch za ruku. Pohli sme sa; my ostatní. Vidím pred sebou ten dlhý rad sirôt, cítim v svojich rukách malé rúčky týchto malých trpi-teľov, i zdá sa mi, ako by každý úder ich tepny rozprával smutnú povesť ich rodného kraja... Cítim, že ma deti sboku pozorujú. Moje mlčanie iste im je čudné. A dievčatko pred nami — veľmi živé dieťa — neprestajne obracia sa ko mne. Pozrem na ňu, a ona ledva dočkala môj pohľad, pýta sa akosi veselo: »Ale, pani, prečo ty plačeš?« — »A či plačem ?« povedala som začudovaná, a pre­trela som si oči rukou.

Ale jej to bolo veľmi smiešne. »Ozaj, či nevieš, že plačeš? Hľa, zas máš slzy!« A smeje sa, smeje, až sa prehýňa od smiechu; i mňa pochytil smiech. A zasmiali sa i tí dvaja úbožiaci.

»Ako sa ty voláš ?« pýtam sa jej. — Anička, — povedala. A zas počala sa vy­

pytovať: »Ale prečo si plakala ?« »Nuž hľa, Anička, od radosti, že ste prišli.« — Ah! — povedala veselo a zahľadela sa na

mňa. — Či je toto Nový Sad? — pokračovala

v otázkach. Na moje uistenie, že áno, pýtala sa ďalej:

»Jesto tu dosť chleba ?« »Jesto,« rečiem, — I vody ?« »Jesto i vody.« — Dostanem i ja? Prvej než som jej odvetila, odrazu ohlásili sa

i moji dvaja: Či dostanu i oni? A ked som ich uistila, že dostanú i chleba i vody i jedla hned, ako prídeme do ich domu, zasvietily sa im očká a cez tie chudé rúčky rozprúdila sa radosť, prešla i do mojich rúk, došla až k srdcu, ktoré živšie počalo bit, v nádeji: prečo mám hľadieť na všetko s takej smutnej strany, keď hľa tieto neviniatka tešia sa kúsku chleba... Radujme sa i my! Tešme sa, lebo hľa i teraz 200 detí vytrhli sme z rúk smri...

Vstúpila som do útulne, doniesla som im 10 kg. mydla, čo p. Tokalič daroval Bosniancom, súčasne chcela som navštíviť jednu chorú. Práve bolo poludnie, vnútri panovala veľká živosť.

Pred očami mala som krásny obraz: v pro­striedku stojí pani Ostojička zamotaná do červe-néha šala, veľkou, ohromnou belasou vareškou naberá z hrnca biely bôb a delí deťom, ktoré sa ovily okolo nej, ako veniec, vypytujúc sa o vše­ličom. Z izby počuť ešte väčší "nluk: ktoré dostalo bôbu, hrmotne sadá za stôl, ktoré nedostalo, beží zas s prázdnym tanierom von; ktosi spieva, hvízda aleboh ovorl hlasno, smeje sa. Život, mladosť, vrie to, ako v úli . . . Pozorujem všetko okolo seba, a cítim tichú radosť.

Idem ku chorej. Už na prahu povedali mi, že ozdravela a v to ráno odcestovala s mužom do Indie. Zastala som — chcela som sa vrátiť, Ale razom pocítila som kýsi známy duch, od kto­rého mráz ma prešiel. Kuknem preľaknutá cez dvere, i zbadám druhý obraz: v tej izbe, v ktorej

zve-

Jednoduché, poriadne náradie. Z tých časov, keď panovalo »brunolirované« náradie, a divány z červeného plíišu, hore s mosadznou galleriou. Všetko slušné, poriadne, bez prezradzovania osob­ného vkusu, banálne, ako býva život takzvaných »poriadnych« ľudí.

»Túto bielu kuchyňu by som nedbala mať!« vraví jedna z nich, — veľké, pekné dievča, po­tajomky zasnúbená; »musí to byť len slasť mat vlastnú domácnosť, môcť gazdovať v nej. A táto biela kuchynka má niečo sympatického!«

»Nerozumiem, čo toto znamená,« vraví druhá z nich — má cvikker na nose, je biedne bledé dievča, ktoré sotva bude mať kedy vlastnú do­mácnosť. »Nerozumiem: jedna posteľ, jedna kasňa, všetko pre jedného — a predsa i kuchyňa.«

»Veď ľudia, čo majú takéto jednoduché ná­radie, sú obyčajne neženatí. No, a načo je neže­natému kuchyňa ?!«

Vo vyššej kupeckej zvonec zazvonil — diev­čatá sa strhly a vošly dnu.

Robotníci v susednom dome vláčili ešte vždycky na vozík veci, a jarný dážď, ktorý ako by bol zdvorilé čakal, kým odídu mladé dievčatá, spustil sa teraz celou silou — kvapky padaly na nezakryté náradie, i pliišový červený diván mokol, i biele kuchynské náradie.

V druhom poschodí niekto otvoril okno a díval sa, ako padá dážď a kazí všetko. Koník, zapriahnutý do vozíka, s času na čas sa striasol.

Niečo ťažké, smutné plávalo v jarnom povetrí, a to bolo cítiť i hore u ľudí, čo sa prevážali.

Izba už vyprataná, pri stole sedel mladý vojak, a písal inventár.

plnou silou kypel život, v kúte pri stene, na úzkej lavici leží — mŕtvola. Kostnatá, suchá. Na kríž složené ruky previazali mu šnúrou. Rozpamätala som sa, že som ho pred niekoľkými dňami videla na stanici, keď sme čakali transport detí. Asi 80-ročný starec, ktorý ledva sa vliekol, zaujal nás všetkých. Ktcsi poznamenal: »Kde sa i tento starec zabral, kto ho povzbudil na takú daleku cestu?* — »Hm,« povedala som vtedy: »láska k životu!«

A teraz, hla, ležt tu na holej lavici, bez sviece — so stuhnutým horkým úsmevom smrti, sía by sa posmieval tej živosti okolo seba, alebo sta by sa vyhrážal niekomu, že ho oddialil navždy od svojho domova. Cítila som, že mi na tvári tuhne starcov úsmev, že mi duša vrie rozhorčením jeho duše. — Na koho?.. . Prečo?... Kto by to vedeli

Bez pozdravenia opustila som všetko: Život a Smrť, a zabrala som sa domov, aby som svojím príchodom z kráľovstva smrti pokazila harmoniu našej izbietky, v ktorej tiež prúdil život... V 5. transporte dr. Rogula ukázal mi malé nemluvňa, ktoré bolo treba okúpať, a upozornil ma, aby som mu pozrela tielko.

Bolestný dojem urobila na mňa už jeho tvár, ktorá nebola nič inšie, ako koža a kosť.

Keď zaplakalo, koža posberá sa ako harmo­nika, až ťa mráz přechodí pri pohľade na šesť­mesačné nemluvňa.

A telo! Predstavte si stelesnená frázu „kosť a koža.« Áno, ako keď rukáv odstáva od ruky, tak mu visí koža na kostiach. A koža celkom červená, vyhryzená od nečistoty. Nôžky — ako trstina. I rúčky. Okúpali ho, namazali masťou, po­vili — a mať vzala ho k prsiam. Ono chúďatko smeje sa: okúpané je, ľahšie mu je a dúfa, že aspoň kvapku vytiahne z podaného prsníka. Ťahá, ťahá, ale nevidím, že by prehltlo; nikdy ničoho ne-prehltne.

»Máš ty mlieka?« pýtam sa matky. »Ved ono nič neprežiera.*

Ona pohne plecom: »Neviem.« »Ukáž; stisni bradovicu.« Ona stisne. Ani kvapky I Na naše zhrozenie,

akoby sa ospravedlňujúc, povedala: »A kde by sa i vzalo, matička zlatá; veď som len korienky jedla!« povedala a trpko sa usmiala.

I ja chcela som vynútiť, ani sama neviem, piečo, horký, zlobný úsmev, ale nemohla som. Zaplakala sem krvavými slzami. Krvavými... lebo odtrhly sa so dna môjho srdca, kým mi ona vy-právala, ako chovala koreňmi i dieťa: uvarila ich vo vode a dala chúďatku piť. Tým ho chovala!...

»Nie, ty nie si vina, dobrá žena! Ja som vina. My všetci sme na vine. Hiriana.

Volebné právo. Ako sa začalo, tak ide ďalej — v snemevom

odbore, rokujúcom o volebnom práve. 14. mája Geza Polonyi vykladal: Už Daniel Irányi žiadal, aby voličom bol, kto

vie po maďarsky písať a čítať. Ta je pôvodné sta­novisko stránky neodvislosti, i on sa k tomu vracia. Bolo by dekompozíciou maďarskej národnej idei, keby sa verejné právo nedávala na základe ma­ďarskej národnej reči, V maďarskej štátnej reči on vidí otázku existencie národného štátu. Keď je

Tak, ako by ho už do toho nebolo nič. Ne­veľký chlap, s dobrými belasými očami.

»Teda darúvam t i . . .« a menoval všetko to, čo už dole bolo na vozíku.

Žena, jeho žena, s ktorou sedem rokov na­žíval, stála pri posteli a dívala sa naňho.

Veľká tenká brunetta, ani nie pekná, ani nie mrzká — taká, akých je najviacej na svete.

Dlhý vrkoč čierny má spustený, a natiera si čelo niečím od bolenia hlavy.

V kuchyni robotníci hlobia klince do veľkej bedny; zneje to tak, ako by truhlu zahlobovali.

A je to i tak. Teraz pochovávajú rodinný život tých dvoch

ľudí. »Vidfš, Miško — vraví ona — keby si nebol

narukoval, mehli sme šťastne žiť spolu; a tá f pře­padená vojna pokazila všetko!«

Chlap píše ďalej — ani len hlavy nezodvihnúc. »Áno, veď som vinná,« vraví ona a pristúpi

bližšie — oči v slzách; »ale veď ani ty si sni nebol verný!«

On mykne plecom. »U chlapa je to niečo celkom iné«... a píše

ďalej. Vidno: on je už úplne hotový i so ženou, i

so sebou — so všetkým. »Vidíš, ty si bol preč, tak dlho preč, detí

nemáme — oh, keby sme boli mali!« Hlas sa jej trasie a čelo je červené od migrán-

štiftu. — »Vidíí, Miško, a tí, čo sme tu mali na kvartieli, ten mladý pár, tých som mala celý deň pred očami. Spolu jedli a spolu chodili na pre­chádzku, a večer som počula každé slovo do mojej

základom volebného práva maďarské čítanie a pí­sanie, tým neukracuje sa ničie právo, lebo na­dobudnúť si toto právo každý má možnosť.

Národnostiam treba sa odplatiť za ich odpor. Lebo ony nezachovaly zákona, ktorým už roku 1844 uložilo sa im za povinnosť naučiť sa po maďarsky. — Počet slovenských konfessionálnych škôl a žiakov i teraz rastie: v týchto školách nezachováva sa predpis zákona o maďarskej reči. Ani v školách rumunských.

Na druhý deň v ' odbore búril proti nema­ďarským národnostiam najmä Andrej Kozma, mi-kulášsky(!) vyslanec,

Kronika. — Volba b i s k u p a v b a n s k o m di š t r ik te .

Na Ľ. Ž. Szeberényiho oddaly hlasy v turčianskom senioráte cirkev hájska, vo zvolenskom cirkev sla­tinská.

— „Daj te m u chleba, zeme, aby m a l v lasť !" Stolno-belehradský biskup Ottokár Pro-hászka, na pozvanio spolku »Charitas«, bol v meste Szatmáre. V reči svojej, povedanej tam v kostole, spo­mínajúc biedy vojnou spôsobené, povedal: »Po-máhajte chudobným, núdznym. Dajte chleba, zeme, aby mali vlasť... Dajte zeme, dom, šaty tým, ktorí trpeli a vráta sa domov, a oni sa vám uspokoja.«

— H u d o b n á n o v i n k a s lovenská. Pieseň Rubač Slovák (Buta tót), ktorú na spev so sprie­vodom piana alebo cymbala složil dr. Äloiz Kolísek, už vyšla. Vydanie zdržalo sa pre ťažkosti cenzúry. Cena jedného exemplára pre spev so sprievodom 2 koruny, bez sprievodu 40 halierov, okrem pošto­vých výdavkov a zaobalenia. Objednávky vybavuje pre kníhkupcov a jednotlivcov Slovenská Ľudová Záložna vo Viedni, VI. Linke Wienzeile No 34.

— Zábavné vefiier&y. Vrbicko-sv.-mikuláš-sky slovenský spevácky spolok »Tatran« 20 mája vo veľkej dvorane u Čierneho orla usporiada sábavné večierlcy.

— PuriSkievié pr iš ie l o r o z u m , Známy temperamentný vyslanec ruskej dumy z časov do vojny, Puriškievič, o ktorom už i od lanského marca viac ráz bolo počuť, a zakaždým ako o ozajstne ruskom človeku, prišiel vraj o rozum. Nie div!

, — K o m p l o t v Curiehu. Nedávno v Cu-richu našli mnoho ručných granátov a výbušných látok a v súvise s tým mnohých zatvorili. Je to vraj komplot talianskych dezertérov a refraktérov, ktorí prináležia anarchistickej gruppe v Curiehu. Podľa výpovedí zatvorených, výbušných látok chceli použiť na revolucionárné ciele v Curiehu.

— K u r s y s lovanských r®čí v Ríme. Podľa N. Z. Ztg. rímsky výbor pre vyučovanie uverejňuje programm, ktorým sa odstraňuje nemecká reč zo škôl a nahrádza anglickou. Súčasne zariaďujú kursy slovanských rečí.

— Poisťovanie zubov. V Norvéžsku utvo­rila sa spoločnosť na poisťovanie zubov. Kto za platí dosť malý peniaz, získa navždy právo na pravidelné lekárske ošetrovanie zubov.

izby. A len ja som bola vždy sama, a niekedy přešly týždne, čo som o tebe nevedela nič, a taká som bola nešťastná a opustená«...

Miško píše ďalej: »Ida, vyhoď si tú myšlienku z hlavy, že by sme ďalej spolu žili. Ja ťa nechcem viacej — koniec!

A dobré belasé oči muža sú celkom pokojné. »Darmo — koniec všetkému.*

»Chce5 tú madonnu?« Nad posteľami visel pekný obraz. Ach, kde sú tie časy, keď ha v novom bý­

vaní ako novomanželia vypakúvali!... Ona kývne hlavou. On píše ďalej. Ešte jedon obraz: keď sa od sebášu viezli,

Sli rovno k ťotografovi. Teraz sa dívajú na to, ako sa tí istí ľudia na

večné veky rozchádzajú. Ona sníme veľkú podobizeň. Slzy sa jej lejú

z očú.. . »Spáľ to,« vraví pokojne on, a zapáli si

cigarette. »Nedal by si mi ten zelený koberec ?« spytuje

sa o chvíľku zas ona. On pristane. On by pristal na všetko, len už aby bol koniec

— tak strašne pomaly to ide napred, ako keby to pakovanie konca-kraja nemalo!

Žena má strašnú trpkosť v srdci. Áno, vinná je, uznáva.

Bola zlá, sprostá, ľahkomyseľná, — oh! aké nešťastie, že sa na elektrickej siäla s tým druhým! Ale veď on — i on sa pomýlil... a teraz predsa ju odháňa, a ona musí celý život trpieť za svoj hriech...

— Stráž n a pol iach. Rakúske ministerstvo krajinskej obrany nariadilo, aby polia strážili vo­jaci-rekonvalescenti a superarbitrovaní. Každý do­stane desať ostrých patrónov. Strážiť sa bude až do novembra. Žandárom nariadilo použiť zbraní na ochranu úrody.

— Tisíc mi l l iard. V parížskej štatistickej spoločnosti Alfred Neymarck prednášal o vojen­ských dlhoch Európy Roku 1886 ho všetky Statné dlhy Európy činily 66 milliard frankov. Vojenské výdavky Európy dostúoily vtedy výšky 4628 milli-onov frankov ročne. 1912-ho dosiahly 10 milliard, a dnes činia mesačne 20 milliard Pred vojnou dlhy činily 150—160 milliard, na ročné úroky bolo treba 6 7 milliardy. Dnes, po 4 rokoch vojny, všetkých vojenských dlhov je asi na 1000 milliard, a úrokov 60 milliard ročne. Roku 1912 zlaté re­zervy europejských emisných bánk činily 12 680 millionov a strieborné 2535 millionov. Papierových peňazí v obehu bolo vtedy za 25.173 milliony. Bolo ich o 9437 millionov frankov viac, ako ko­vových rezerv. Tento obeh — okrem pôžičkových pokladničných poukážok Nemecka — dostupuje teraz výšky asi 80—90 milliard, a zlaté rezervy všetkých Štátov, vynímajúc severo-amerikársske Spojené Štáty a niektoré neutrálne, ostaly n?i tej istej výške, niekde klesly. Koncom roku 1908-ho celková výška cenných paoierov sveta bola od­hadnutá na 525 milliard frankov, koncom 1912 na 800 milliard. Od začiatku vojny klesla ich cena o 266 milliard. Potreba na zúrokovanie a amr-rti-záciu štátnych dlhov činí už teraz viscej, ako pred vojnou všetky štátne dlhy.

— "Na l i t e r á r n y c h več ierkoch mládfifce v Martine 19. mája, v turíčnu nedeľu, dr. Štefan Prfkopa prednášať bude o Vlive Jculhlry na telesný úpadole a duševný vývin.

Umenie, veda a literatúra. Úvod ku prekladu Poevho

„Havrana. " Napísal V. R.

Báseň Havran je jednou z najumelších kon­cepcií novovekej, nielen americkej, ale zrovna sve­tovej literatúry. Vzhľadom na techniku veršovania, zvukoslovia, alliterácie a rytmu, niečo podobné stvoril len predposledný anglický poeta Iaureatus: Swinburne, majster rýmu, rytmu a alliterácie.

Stavba básne je cele zvláštna, založená na suggestívnej moci zvučných slov, na ich umnom opakovaní (refrain), bohatstve sôzvučných, buďfo príbuzné zvučiacich rýmov, osnovaná na zvonivom znení alliterácif, — a táto v pôvodina dokonalá hudba reči odzrkadľuje symbolicky: poryvy prí­šernej stránky ľudskej duše, jej bolesti, trapy, viery, trudy, smútky, nádeje i beznádeje Sú to reflexie zpod prahu ľudského povedomia, tisnúce sa v lúče umu, ktorý všsk mystérium ľudských pudov, túch a neodôvodnených žssov nemôže osvetliť dokonale.

Báseň pôsobí fascinujúce na čitateľa, ktorý iu má príležitosť s pochopením čítať v pôvodine. Bohatstvo rýmov, rytmov, hromadenie alliterácií zrovna omamuje; akési fluidum šľahá zo zvukov, slov a viet! Akoby neznáme opium nešťastníka, ktorý len ním môže tfšiť chorobne rozochvené čuvy, šteklilo smysly a unášalo ich v sfäry ne­známych hrúz. ale i krás. Nebo a peklo, šťastie milujúceho srdca, a bolesť nad ztrateným pozem-

A keby sa asooň hneval, keby ju bil. Ale tá ľahostajnosť je najhoršie!

Prečo len nemala detí, prečo! Taký divý žiaľ za tými nenarodenými d?ťmi

ju vzchopil — až hrúza. Konečne sú hotoví Chlapi vyniesli posledný kus. Kuchyňa je

celkom prázdna, v izbe zostane náradie Dre mlá­denca: posteľ, umyvák, kasňa a grammofon...

»Miško, môžem si za pár dní nechať kufre v kuchyni stáť?« prosí ona.

Je taká tenká, čierna, a v tom iednoduchom kostýme ani nie ako žena, ale ako dievča.

On rozmýšľa. »Nedbám!« vraví. Potom nastrihá cedulôk, vytiahne pečatný vosk

a pečiatku, a pomaly a svedomité započatí obe izby.

Vosk je čierny — náhodou. Ako by bolo všetko umrelo v tom bývaní.

A či neumrelo? Umrelo šťastie, spokojnosť, vernosť, lásk8. Nezaslúžia tí, aby zapečatili dvere čiernym

voskom ? Robotník príde hore, či už vraj môže ísť

s náradím k spediteurovi Ona kývne hlavou. Vravieť namôže. Sú sami v kuchyni. Ako na posmech — zabudli

tam vyšívané prikryvadielko na stene:

»Trautes Heim G'tlck allein!*

On si oblieka kepeň »No s Bohom, Ida!« Koniec. N. (Elena Ivánkova.)

ským rajom, tuha za samotou, a spoločenstvom s oslávenou milovanou osobou, objímajú sa vo velebnej panoráme fantastických videní.

Nie je náhoda, že doba, plná prevratov, a najmä dnešná krvavá, vyludzuje z hlbín duše ná­klonnosť ku príšernému, tajomnému. Stopy tejto náklonnosti vidíme najmä v západných literatúrach, na pr. v nemeckej v tvorbách Hsnns Heinz Ever-sových, v dielach Kellermannových, Jensenových at<f., v anglickej v románoch W&lesových, v ra-kúsko-nemeckej v spisoch Mayrinksvých (Das grline Gesicht.) Prítomnosť skytá hrúzy a pro­blémy, duša nemôže sa ich sprosliť, ony otriasajú celou bytnosfou Človeka a ona spytuje sa: prečo to? a Čaká na odpoveď. Odpovede sú rôzne, ale pobúrenú bytnosť neuspokojujú, letí tedy v kruh fantázie, skutočnosť spája s obrazmi a videniami — uplatňuje sa túžba za syntesou, túžba za rea­lizovaním toho, čo v duši zvoní odvekým zvukom poezie.

Praotcom syrnbolicky-mystickej, novovekej lite­ratúry je Edgar Allan Poe; jemu príbuzný duch Baudelaire, poetický pessimist, ktorý tvorby Poe-ve pretlmočil do francúzštiny, vraví: »v slove je nejaká svätosť, ktorá nám bráni, aby sme sa s nim ľahko­myseľne hrali,« a tejto zásady Poe vždy sa verne pridŕžal. Epigónov má síce vefa, ale nevyrovnajú sa majstrovi. Jeho »tajomné povesti« a zvlášť »Havran« sú jedinými zjavmi svojho druhu.

Kým od neho s desať rokov mladší, zdravím I kypiaci »dobrý, šedivý básnik« Walt Whitman ospevuje duniace, tvorivé sily nového sveta, zve­lebuje prácu tela a strojov, slnnú krásu prostého života, demokratickej slobody (Demokratic Vistas). — z irsko-anglickej írečitej zemianskej rodiny po-chodiaci novo-amerikán dušou ostáva europejcom, tajomnosť anglo-sasko-keltiekého plemena chvie sa v jeho jemnej, tradíciami zaťaženej duši. Te-kavosť zjemnělých nervov a citlivosť, ktorá sa ne­môže udomácniť v hlučnom prostredí technických výdobytkov, vyháňa ho z reality života; výbojnosť kypiacich máss, ktoré sa ženu za šťastím dňa, ryk cow-boy-ov, švih lassa, šírku-diaľku prérií nemilujúca, viacej vefko-mestská povaha adopto­vaného syna Allanovskej rodiny núti ku dobro­družstvám zvláštneho druhu a ku životu rozhá­ranému.

Whitman bol tiež za čas žurnalistom, Poe po­dobne, ale kým prvý opustí, redaktorskú sieň, aby sa mocnými svalmi chopil hoblíka, prácou rúk zarábal každodenný chlieb a pri tom s veselou mysľou tvoril svoje volné verše, necdvislý od rodiny a postavenia, ako večne mladý, svieži mládenec a slobodný syn slobodnej vlasti, blúdil šťastne iba strednou a južnou Amerikou: Poe ostáva redak­torom »Brodway Journalu,« ostáva žurnalistom z povolania; spisovatelstvo je jediným prameňom jeho skromnej výživy. Ale slnečného jasu, elemen­tárnej vôle a harmonie s fudmi, prírodou a več­nosťou, která len tak srší v živote a tvorbe Whit manovej, niet v jeho tajomnej bytnosti, ktorú za mladi ovialy byronovský svetobôľ a mystika staro­bylého mesta Stok-Newington-a, kde študoval.

Whitman žije život kočujúci na americkej pôde, v Poe-vi vzbudí sa hlas krvi, nostalgia za pôvodnou domovinou predkov: precestuje Európu. Navštívi Grécko, Itáliu, Turecko, vráti sa domov, chce nastúpiť vojenskú dráhu, ale neznesie prís­nosti westpintského vojenského ústavu — zuteká. Ale redaktor ožení sa, vezme si Virginiu Clemm.

Whitman zná lásku ku žene, ale ona ho ne­vyrušuje z harmonie. A kecí krásu žien ospevuje, takto vraví: »Ženy posedávajú, abo obchodia — jedny sú staré, druhé zas mladé, pekné a mladé! ale staré sú ešte krajšie!« U Poe-va je láska dô­ležitou, tragickou složkou vnímavej duše, jeho priťahuje ideál, »das ewig Weibliche«, dvíha ho v hviezdne kruhy, bez ideálnej, žertvujúcej lásky ženy stáva sa nešťastným, nesmieriteľne ťažko-mysefným.

Od roku 1847, ktorý je pre odumretie mi­lovanej ženy čiernym medzníkom jeho búrneho života, je iba živou mrtvolou, jejž driemajúca duša oživne v rudých a fialkových farbách príšerných videní len pod vplyvom liehu. O dva roky pozdejšie umiera v tajomných okolnostiach (v Baltimore). No­vembrová hmla, ktorá akoby symbolizovala po­divínsky a pošmurný život nešťastného básnika, zahalila navždy taje, hrúzy, vzněty, lásky, odu­ševnenia, tuchy a beznádeje jeho skrytej bytnosti, ktorá prešla v neznámy, ním toľkokrát spomínaný svet duchov. John. H. Ingram poznamenáva: »Čo sa s ním stalo, je práve takou tajnosťou, ako posledné hodiny Shelleyho a Petofiho.«

Whitman umrel v dobrovoľnej, zo zásad ply­núcej čistej chudobe, Poe v nedobrovoľnej chu­dobnej opustenosti.

Verš Whitmanov je svojou voľnosťou, netra-dicionálnosfou — novým, i sám povedome spieva »new £ong«, preto je i dlhé časy »pošetilým básnikom« prezývaný. Poe tiež dlho čaká na oce­nenie a pochopenie, hoci jeho paradoxnú mienku o poezii vyjadruje nasledujúca veta: poézia je cieľavedomou matematickou prácou«. Poe je pe­danta* do krajností.

Whitmanovou poéziou vanie akýsi nový, žia­riaci, veselý pantheizmus.

Veselé rekviem spieva nad umierajúcim, tešiac a povzbudzujúc optimizmom:

»absolvujem ta od všetkého, len od seba sa­mého nie,

len od tela a duše nie, ktoré sú večné, ty iste vyslebodíš sa.. .« a ďalej: »nepripúšťaj ku sebe iných, tu nemá miesta ľútosť, neľutujem ta ani ja, ale plesám stebouI« Whitman plesá s umierajácim, bo verí v jeho

budúce žitie, v jeho očiach smrť mení sa v genia mieru a nového života.

(Pokračovanie.)

níhtlačiarsky účast, spolok v Turčianskom Sv. Martine

vydal a odporúča

nasledovné knihy: Sohrané Diela Sveíozára Hurhana-Vaj ansfeéliG

Vychádzajú vo sväzkoch 15—30-bárkových. Dosial vyšlo 12 sväzkov; dalšie nasleduj á. Podrobný soznam jedno­tlivých sväzkov a udaním obsahu a cien dla nášho so-znamu kníh.

Sobrané Spisy Básnické Hviezdoslava. Sväzok I. Oddiel epický. Druhé -vydanie. Brošir. K 360

r Pre každého potrebnou knihou je

Ľudová zdravověda Napísal dr. V. Šrobár.

Formát 8°, strán 369, s 86 rozličnými vyobra­zeniami. Dielo vydalo dolupodpísané naklada­teľstvo. Cena broš. výtisku K 5*40, viaž. K 9-40, poštou o 30 hal., rekommandovane o 50 hal. viac.

Dr. Vavro Šrobár sobral v tejto knihe so zreteľom na naše slovenské pomery všetko, čo treba vedieť každé­mu z nás zo zdravotníctva. Kniha táto poučuje, ako treba žiť, aby si človek zdravie vo všetkých neprajných

okolnostiach neporušené zachoval.

OBSAH: Předmluva. I. O vzduchu. II. Odev a šatstvo. III. O vode. IV. O pôde. V. O výžive a pokrmoch. VI. Príbytok. VIL O osvětlovaní. VIII. Pochovávanie mŕt­vych. IX. Deti a škola. X. O práci. XI. O nákazlivých chorobách. XII. O pohlavnej dospelosti a o pohlavných nemociach. XIII. Prvá pomoc pii úrazoch. XIV. Stavy

bezvedomia. XV. O otravách.

Objednávky vybavuje :

Kníhtlačlarsky účast, spolok v T u r č i a n s k o m SV. M a r t i n e .

viazaný so zlatorezom Sväzok II. Oddiel lyrický. Druhé vydanie. Brošir.

viazaný so zlatorezom Sväzok III. Oddiel epický. Rozpredaný Sväzok IV. Herodes a Herodias. Broširovaný .

viazaný ao zlatorezom • . .

Sobrané Spisy Martina Kukučina. Vychádzajú v sväzkoch 15—20-hárkových. Po­drobný soznam dosial vyšlých 5 sväzkov s uve­dením obsahu dla nášho soznamu kníh.

Oena jednotlivých sväzkov: broširovanýcb. viazaných

8-60 6-—

11 —

450 9 50

3 — 7-—

Prostonárodné slovenské povesti. Dosial vyšlo 9 sošitov. Cena 1 sošitu 60 hal., všetkýeh 9 sošitov spolu , 6-—

Q U O V a d l S ? Historický román z časov Nerona, od H. Sienkiewicza. Preložil Pavel Halaša. Tri sväzky s krásnymi illustráciami. Broširované . .

viazané

M a l k O t e n t i . Historická povesť od Samuela Tomášika. Cena

1350 25-50

•75

s & & í $

T r e n č i a n s k y M a t ú š , povesť od Viliama Paulíny Tótha. Oena . . . . . . . ,. . . „ —-90

I. S. Turgenev: Zápisky poľovníka Preložil Vršatský. Broširované Viazané_

Románová Bibliotéka, vyšiy 3 ročníky po 7 sväzkov, obsahujú hlavne preklady diel popredných inorečových spisovatelov. Podrobný soznam a ceny jednotlivých sväzkov dla nášho soznamu kníh.

V a l g a t h a . Historická povesť od Ľudovíta Ku-bániho. Cena

5-40 9-40

135

Rukoväť spisovnej reči slovenskej Napísal dr. Samo Czambel. Druhé vydanie. For­mát 8U. Strán 376. Broširované Viazané

Sládkovič Andrej: Spisy Básnické. Sväzok I. broširovaný

viazaný Sväzok II. broširovaný

viazaný . . T

L u d o v á zdraVOVeda. Napísal dr. Vavro Šrobár. Formát 8°. Strán 369, 86 rozl. vyobra­zení. Broširované Viazane .

Povesti Jána Kalinčaka. Sväzok I. REŠTAVRÁCIA. 120 strán 8° . . .

Orlov Gr. I., Piesne a dumky. 112 strán 8". Cena brošírovaného výtisku . . Viazaného výtisku ,

Práve vyšiel zpod tlače sväzok iásnl

Martina Ráznsa: Ztichých i bUmyoh

chvíľ. Z o b s a h u : Elenino album. — O mne i o vás. — Hej, pod Kriváňom! — Nad morom ľudských duší. — Z nerestí ži­vota.— Za pomalého svitu. — Čierne roky. — Žalmy. — Epigrammy. — Epilog. —

Formát 8°, 296 strán. S podobizňou básni­kovou. Cena brošírovaného výtisku K 750 (K 5' 1- 50% prirážky), viazaného so zla­torezom K 12'50, pustou rekommandovane = = = = = o 50 halierov viac. = = = = =

Yrele odporúčame nášmu obecenstva! Dostať v každom kníhkupectve i u = = = nakladateľstva: ======

Kníhtlačiarskeho účast, spolku v Turčianskom Sv. Martine (Turóczszentmárton),

S !

se8««o««8«as@e«9ee@6«<»s®ec0s®»®eees«9

I M m e r u J t e v Národných Novinách!

S3S3S B* •i • • • • n n n m H i

105

Okrem horeudaných najdete v sozname kníh Kníhtlačiarskeho účast, spolku velký výber rozličných iných zábavných a poučných spisov. Soznam na požiadanie pošleme hocikomu zdarma a franko.

Knítitiaciarskjf účast spolok v Turčianskom Sv. Martine

odporúča pozornosti vefacteného cfeeeenstva svoju m a der n e s na

elektrický pohon zariadenú

KNÍHTLAČIÄREŇ. Akékoľvek knihtlačiarske práce, menovite: navštívenky, snúbenky, pozvánky, obálky, účty, plakáty, smútočné oznamy, listové papiere, obežníky, tabelly, cenníky, diela, účastiny atď. atď. vyhotov! vkusne

a za mierne ceny.

i a i i M W B i n m u :

obsah inzerátov redakcia n.ie Je ajodpovedná Za redakciu zodpovedá: Jozef Škultéty. Majiteľ a vydavateľ: Consortium Matúš Dula a Spol.

Tlačou a náidadoa Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine.