- 1 -

SOCIÁLNA POMOC A SOCIÁLNA

STAROSTLIVOSŤ V ANTICKOM RÍME

PhDr. ThDr. Andrej Mátel, PhD.

Abstrakt: Príspevok predkladá relevantné a identifikovateľné historické

formy sociálnej pomoci a sociálnej starostlivosti v antickom Ríme

v kontexte usporiadania rímskej spoločnosti. Práve v tomto období sa

prvý raz objavuje výraz klient. Vzhľadom na sociálnu starostlivosť je

potrebné rozlišovanie starostlivosti o chudobných rímskych občanov od

zaobchádzania s otrokmi. Okrem týchto cieľových skupín sa príspevok

venuje rodine a spolkom v antickom Ríme.

Kľúčové slová: antika, klient, otroci, Rím, rodina, spolok

Abstract: The article submits relevant and identifiable historical forms

of social help and social care in ancient Rome in the context of the

organization of Roman society. In this particular period the term client

appears for the first time. Concerning social care, it is necessary to bear

in mind the difference between the care for poor Roman citizens and the

treatment with slaves. Besides these two groups the article deals with

family and guilds in ancient Rome.

Key Words: antiquity, client, slaves, Rome, family, society

Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc veľmi úzko súvisí

so spoločenským usporiadaním v rímskej ríši. Preto je nevyhnutné

najskôr stručne načrtnúť základné sociologické usporiadanie rímskej

spoločnosti v jej dejinných súvislostiach. Následne predstavím formy

sociálnej starostlivosti o slobodných rímskych občanov a zaobchádzanie

s otrokmi ako najniţším článkom rímskej spoločnosti, vrátane

historických sociálno-filozofickým posunom. Dotknem sa významu a

špecifickej štruktúry rímskej rodiny a rímskym spolkom.

Historický a sociálny kontext

Zaloţenie Ríma sa tradične datuje do 8. stor. pred n. l., kedy sa

zjednotili osady na pahorkoch pri rieke Tiber. Okolo roku 510 pred n. l.

došlo k vyhláseniu republiky, ktorá trvala aţ do roku 27 pred n. l.

- 2 -

V tomto roku začalo obdobie cisárstva (ríše, impéria) aţ do roku 476 n.

l., kedy sa západorímska ríša rozpadla. Tento dátum je zlomový

vzhľadom na periodizáciu dejín, pretoţe predstavuje koniec staroveku

a nástup stredoveku.

Hoci rímska republika od svojho zaloţenia mala znamenať slobodu

a nezávislosť, plnú účasť na politických a občianskych právach poţívala

len vládnuca vrstva patricijov. Táto bola zloţená

z najmajetnejších, najmocnejších a váţených rodín najstarších

roľníckych rodov.1 Druhú vrstvu slobodných občanov tvorila početná

skupina plebejcov (lat. plebs – ľud, veľká masa ľudí). Do nej patrili

podmanení praobyvatelia a prisťahovalci, ktorí sa ţivili chovom

dobytka, roľníctvom alebo remeslami. Títo boli vylúčení z účasti na

súdnictve, kňazstve, nesmeli sa sobášiť s príslušníkmi patricijských

rodov a ţili v ekonomicky nepriaznivých podmienkach.

Počas prvých dvoch storočí republiky jestvoval neustály zápas medzi

vrstvami plebejcov a patricijov, ktorý postupne smeroval k ich

občianskemu zrovnoprávňovaniu a politickej rovnosti. Dôleţitou etapou

tohto boja bolo zriadenie ľudového tribunálu (r. 494 pred n. l.)

a zapísanie Zákona dvanástich tabúľ (Lex duodecim tabularum) okolo

r. 451-450 pred n. l. Ide o zbierku základných pravidiel zvykového

práva z rôznych provincií publikovaných na dvanástich tabuliach.2

Zákony dvanástich tabúľ sú najstaršou podobou rímskeho

zákonodarstva a hlavným prameňom rímskeho práva. Mimo iného sa

v nich nachádzajú právne predpisy týkajúce sa dlhov, dedičstva,

poručníctva a rodinného práva.

Okrem patricijov a plebejcov moţno rozlišovať v rímskej spoločnosti

aj tzv. klientov. Najskôr išlo o cudzincov, ktorí migrovali do Ríma, kde

sa dobrovoľne poddali patricijským rodinám, aby získali ich ochranu

(lat. cliento – dať sa do sluţby; cliens – zverenec, chránenec).

V najstaršej dobe bol klient pravdepodobne občan poloslobodný, od

r. 400 pred n. l. bol občanom plnoprávnym.3 Vzťah patrónov a klientov

spočíval na vzájomnej prospešnosti a vernosti. Klienti pracovali pre

svojich patrónov, ktorí im poskytovali rôznu podobu ochrany, od

sociálnej aţ po právnu.4 Podľa 8. tabule Zákona dvanástich tabúľ „ak

1 ÜRÖGDI, G.: Život v starom Ríme. Bratislava : Obzor, 1971, s. 10. 2 BERGER, A.: Encyclopedic Dictionary of Roman Law. Clark, New Jersey : The

Lawbook Exchange Ltd, 2004, s. 551. 3 LÖWE, G. – STOLL, H. A.: ABC Antiky. Praha : Ivo Ţelezný, 2005, s. 70. 4 Por. BERGER, A.: Ibidem.

- 3 -

patrón podvedie klienta, nech je zasvätený“, čím sa rozumelo jeho

sakrálne prekliatie.5

Servius Tullius, šiesty kráľ starovekého Ríma (578 – 535 pred n. l.),

rozdelil rímskych občanov podľa majetku do piatich tried a 193 centúrií,

ktoré boli hlasovacími jednotkami v ľudovom zhromaţdení. Nemajetní

občania boli nazvaní proletári (proletarii). Títo nemuseli platiť dane ani

slúţiť vo vojsku. Štátu slúţili tým, ţe mali potomkov (proles), od nich

bolo odvodené ich označenie. V Zákonoch dvanástich tabúľ sú pouţité

pojmy „bohatí“ (assidui) a „chudobní“ (proletarii) ukazujúce na

majetkové rozdiely, avšak uţ tieto zákony formulovali rovnosť občanov

pred zákonom.6

Starostlivosť o chudobných rímskych občanov

Súčasne s tým, ako Rím prerastal vo veľmoc, masy schudnutých

vojenských veteránov a príslušníkov podrobených národov sa postupne

sústreďovali a ohrozovali štát. Tribún ľudu Tiberius Gracchus v r. 133

pred n. l. uzákonil agrárnu reformu, v ktorej obmedzil vlastníctvo

pôdy a drobné pozemky boli pridelené chudobným. Tým nastal veľký

rozmach verejných prác, z ktorých slobodní občania získavali príjmy.

Rím, podobne ako Grécko, svoje sociálne problémy spočiatku riešil

najmä sprístupnením zdrojov.7 Vzhľadom na dejiny sociálneho

zabezpečenia chudobných rímskych občanov majú veľký význam

zákony Gaia Graccha, ďalšieho tribúna ľudu v r. 123 – 122 pred n. l.

Podľa „obilninového zákona“ mohol kaţdý plebejec nakupovať obilie

za najniţšiu cenu. Tento zákon je originálny tým, ţe poskytovanie

materiálnej pomoci nemajetným občanom sa stalo povinnosťou štátu.8

Barker v svojom Slovníku sociálnej práce9 medzi míľnikmi

vo vývoji sociálnej práce a sociálnej starostlivosti uvádza vzhľadom na

antický Rím nasledovné: „Okolo r. 100 pred n. l. bola v Ríme

ustanovená tradícia annona civica, podľa ktorej patricijovia rozdávali

zadarmo alebo za veľmi nízku cenu obilie všetkým Rímskym občanom

v núdzi.“ Podľa Encyklopedického slovníka rímskeho práva10

latinský

výraz annona civica označoval dodávky potravín z Egypta a Afriky na

5 Antika v dokumentech II. Řím, s. 44. 6 Por. LÖWE, G. – STOLL, H. A.: Ibidem. 7 TOMEŠ, I.: Úvod do teorie a metodologie sociální politiky. Praha : Portál, 2010, s. 52. 8 MAŠKIN, N. A.: Dějiny starověkého Říma. Praha : Rovnost, 1952, s. 261. 9 BARKER, R. L.: The Social Work Dictionary. Washington, DC : NASW, 2003, s. 473. 10 BERGER, A.: Encyclopedic Dictionary of Roman Law, s. 363.

- 4 -

zásobovanie Ríma, neskôr Konštantínopolu (lat. annona – úroda, obilie,

zásobovanie; civicus – občan). Tento pojem označuje aj bezplatné

prideľovanie jedla chudobným občanom, známe aj ako annona publica

(lat. publicus – verejný). Vydrţiavanie mestskej chudoby bolo veľkou

záťaţou pre štátnu pokladnicu. Zatiaľ čo bezplatné prideľovanie pšenice

stálo v r. 73 pred n. l. desať miliónov sesterciov, r. 56 pred n. l. stúpla

táto čiastka na štyridsať miliónov a r. 46 pred n. l. aţ na 76.800.000

sesterciov. Rímsky ľud povaţoval bezplatné prídely za oprávnené

a samozrejmé.11

Nároky rímskeho ľudu vyjadril rímsky básnik Iuvenalis

slávnym výrokom: „Panem et circenses!“ (Chlieb a hry). V tejto

súvislosti moţno podotknúť, ţe politikom zvyčajne nešlo o zmiernenie

biedy, ale o zaistenie popularity a priazne medzi ľudom. Treba

spomenúť aj skutočnosť, ţe ústrednú časť príjmov republiky tvorili dane

z provincií. Cisár Augustus (27 pred n. l. – 14 n. l.) obmedzil

a zreformoval systém rozdeľovania obilia. Na tento účel zriadil nový

úrad, na čele ktorého postavil dvoch a neskôr štyroch prefektov, ktorí

boli poverení dohľadom. Mohutnú budovu stojacu na úpätí Kapitolu

prebudovali tak, aby rozdeľovanie obilia, ako aj evidencia s tým

spojená, bola sústredená na jedinom mieste. Počet osôb oprávnených na

bezplatný odber limitoval Augustus na 200 000.12

Za jeho vlády bol

zavedený prísny zákon proti vydieračom (úţerníkom) v provinciách

a upravený daňový systém.

Dávky sa postupne rozrastali a Rimania dostávali k obiliu pri

určitých príleţitostiach zadarmo aj prídely (congiaria) olivového oleja,

vína, dokonca bravčového mäsa a peňazí. Cisár Aurelián v roku 274 n. l.

urobil túto podporu dedičnou, a keď Konštantín v roku 327 n. l. zakladal

Konštantínopol, rozšíril pomoc aj na svoje nové mesto, aby urýchlil jeho

zaľudnenie. Rimania mali totiţ od začiatku skúsenosť, ţe tieto dávky

prilákali do ich metropoly (slovami Appiána): „lenivcov, žobrákov

a povaľačov z celej Itálie.“ Cisár Nerva (96 – 98 n. l.) bol prvý, ktorý

prídely rozšíril aj na chudobné deti. Tieto dávky boli nazvané ako

alimentarii pueri et puellae. Cisár Traján (98 – 117 n. l.) ich prikázal

rozdávať kaţdý mesiac vdovám i deťom chudobných rodičov.13

Tomeš

v tejto súvislosti pripomína, ţe všetky uvedené sociálne pôţitky boli

11 ÜRÖGDI, G.: Život v starom Ríme, s. 93. 12 Ibidem, s. 92. 13 SMITH, W.: A Dictionary of Greek and Roman Antiquities. London : John Murray,

1875, s. 75.

- 5 -

prideľované, ale neboli nárokovateľné. Boli zabudované do systému

vlády a týkali sa výhradne slobodných občanov.14

Najvýznamnejší rímsky básnik komédií Plautus (okolo 254 – 184

pred n. l.) napísal o postoji mnohých Rimanov k chudobným

nasledovné: „Zlú zásluhu si zjednáva u žobráka ten, kto mu dáva niečo k jedlu alebo pitiu. Lebo

jednak stráca, čo má, jednak tomuto predlžuje život v biede.“ (Plautus, Trinummus, 3,38)

15

Otroctvo

Najniţšiu spoločenskú vrstvu v staroveku netvorili chudobní

plebejci, či proletári, ale otroci. Otrokárstvo jestvovalo v Ríme uţ

od najstarších dôb, ale klasickú podobu nadobudlo v období púnskych

vojen.16

V období najväčšieho rozmachu rímskej ríše sa predpokladá, ţe

aţ 25 % všetkých obyvateľov tvorili otroci. Pre starovekého slobodného

človeka bolo otrokárske zriadenia prirodzenou formou spoločenského

usporiadania,17

čo sa nezmenilo ani v ranokresťanskom období.

K jestvovaniu otroctva bolo vytvorených aj mnoho filozofických teórií.

Aristoteles tvrdil, ţe predpokladom slobodného občianstva je existencia

otroctva, pretoţe vykonávanie istých druhov prác je pre slobodného

človeka poniţujúce. Otrokov označoval za „nástroje s dušou“. Po

právnej stránke bol otrok povaţovaný za majetok svojho pána, mohol

byť predaný, darovaný, potrestaný i zabitý. Hlavným zdrojom

získavania otrokov boli vojny. V počiatočnom období rímskej

spoločnosti sa mohli stať otrokmi aj neplatiči daní. Otroci sa dali predať

a kúpiť, trh s nimi prekvital v celom staroveku. Najznámejším

strediskom trhu s otrokmi bol Delos, ostrov v Egejskom mori.

V súvislosti s lacnou pracovnou silou otrokov treba spomenúť, ţe

táto zmenšovala moţnosť nájsť si prácu pre chudobných slobodných

občanov. V odbornej poľnohospodárskej príručke Marca Terencia

Varra, povaţovaného za najvzdelanejšieho Rimana 1. stor. pred n. l.,

moţno nájsť úvahu ohľadom nástrojov, ktoré sú potrebné k obrábaniu

poľnohospodárskej pôdy.18

14 TOMEŠ, I.: Úvod do teorie a metodologie sociální politiky, s. 52. 15 Cit. in VAŠEK B. Dějiny křesťanské charity. Olomouc : Velehrad, 1941, s. 17. 16 MAŠKIN, N. A.: Ibidem, s. 228. 17 ÜRÖGDI, G.: Ibidem, s. 99. 18 Ibidem, s. 100.

- 6 -

„Niektorí pracovné nástroje rozdeľujú do troch skupín, a to na hovoriace (artikulované), bučiace (neartikulované) a nemé. K hovoriacim nástrojom patria otroci, k bučiacim dobytok, k nemým povozy“ (Varro, De re rustica, I, 17, 1).

„Ochotu k práci môžeme u otrokov dosiahnuť voľnejším režimom, štedrejším pokrmom a odevom, znížením pracovných úloh alebo povolením, aby mohli pásť na pozemkoch statkára niekoľko kusov vlastného dobytka“ (Varro, De re rustica, I, 17, 7).

Za cisárstva sa zaobchádzanie s otrokmi postupne zmierňovalo

a stávalo ľudskejším, hoci Augustus vydal niekoľko nariadení, ktoré

mali zdôrazniť hranicu medzi otrokmi a slobodnými obyvateľmi. Lucius

Annaeus Seneca (5 pred n. l. – 65 n. l.), rímsky dramatik, filozof,

predstaviteľ stoickej školy, napísal o nich v liste Luciliovi (r. 63 – 64 n.

l.), ktorého chváli za druţný vzťah k svojim otrokom: „Niekto bude namietať: ,Sú to otroci.‘ – Ale ľudia. ,Otroci.‘ – Ale spolubývajúci

(členovia našich domácností). ,Otroci.‘ – Ale ponížení (nenároční) priatelia. Zaobchádzaj s podriadenými tak, ako si praješ, aby nadriadený zaobchádzal s

tebou... Zaobchádzaj so svojím otrokom mierne a vľúdne, dávaj sa s ním do hovoru, vypočuj jeho radu, stoluj s ním!

Povieš: ,Je to otrok.‘ – Ale môže mať ducha slobodného človeka. ,On je otrok.‘ Má mu to škodiť? Ukáž mi toho, kto ním nie je. Jeden je otrokom vášne (sexu), iný lakomstva (peňazí), iný ctižiadosti, všetci sú otrokmi nádeje a strachu“ (Seneca, Ad Lucilium Epistularum moralium quae supersunt /Epistle 47/).

Otrok môže byť spravodlivý, môže byť statočný, môže byť veľkodušný, môže teda aj preukázať dobrodenie, lebo aj to je vlastnosť čnosti. (Seneca, De beneficiis 1, XVIII).

V súvislosti so Senecom a s našou tematikou sú zaujímavé aj jeho

myšlienky o chudobe, v ktorých nadväzuje na filozofa Epikurosa: Veľkým bohatstvom je chudoba usporiadaná podľa zákona prírody. Pokiaľ ide o ten

zákon prírody, vieš aké medze nám stavia? Nehladovať, nežízniť, nemrznúť... Veselá chudoba je vec čestná. Chudoba vskutku prestáva byť chudobou, ak je

veselá. Chudobný nie je ten, kto má málo, ale kto túži mať viacej (Seneca, Ad Lucilium /Epistle 4 a 2/)

Seneca nielenţe zastával učenie o rovnosti všetkých ľudí, ale ho aj

aplikoval na otrokov. Aj s nimi sa má zaobchádzať s vľúdnosťou,

rovnako ako so slobodnými spoluobčanmi.19

Stoici všeobecne vniesli

do svojho učenia dve základné sociálne poţiadavky: spravodlivosť

a lásku k človeku, a to v miere, akú antika doposiaľ nepoznala.

Vzťahovali ju totiţ na všetkých ľudí, vrátane otrokov a barbarov. Podľa

Boteka20

je z hľadiska sociálnej politiky významná Senecova snaha

o zmenu vnímania filantropie. Tá bola dovtedy vnímaná ako prejav

19 WESTERMANN, W. L.: The Slave Systems of Greek and Roman Antiquity.

Philadelphia : The American Philosophical Society, 1984, s. 116. 20 BOTEK, O.: Sociálna politika pre sociálnych pracovníkov. Piešťany : PN Print, 2009,

s. 23.

- 7 -

nadradenosti a vychádzala z pôvodného označenia daru kráľa svojmu

poddanému. Seneca zdôrazňoval altruistický charakter filantropie, teda

pomoci druhému ako rovný rovnému.

Otroci sa často snaţili zmeniť svoj osud viac či menej

organizovanými vzburami. Najznámejšie je povstanie, ktoré viedol

Spartakus (74 – 71 pred n. l.). Po poráţke otrokov v bitke v Apúlii

nasledovalo masové prenasledovanie vzbúrencov. Medzi Rímom

a Capuou bolo ukriţovaných okolo 6.600 otrokov. Aţ cisár Hadrián

(117 – 138 n. l.) zakázal svojvoľné zabíjanie otrokov. Cisár Antoninus

Pius (138 – 161 n. l.) vydal nariadenie, podľa ktorého ten, kto bez

príčiny zabije svojho otroka, musí sa zodpovedať ako za vraţdu

cudzieho otroka.21

Prepúšťanie otrokov na slobodu jestvovalo uţ v období republiky,

v období cisárstva sa zjednodušili podmienky prepustenia. Na slobodu

sa prepúšťali zvyčajne otroci, ktorí neboli rentabilní. Stávalo sa však, ţe

sa udeľovala sloboda otrokom z dôvodov filantropických. Mnohým

otrokom ich majitelia povoľovali, aby si z darov a zárobkov odkladali

určitú čiastku, a otrok si potom za takto získané úspory vykupoval

slobodu. Podľa nepísaných zákonov republiky však zostával zvyčajne

prepustenec do konca ţivota závislým od pána, stal sa jeho klientom.

Z právneho hľadiska tvorili prepustenci (liberti) najniţšiu vrstvu

slobodných, hoci nie plnoprávnych, obyvateľov Ríma.

Rodina v antickom Ríme

Rodina mala v rímskej ríši takmer posvätný charakter, ktorý sa

nezmenil počas celého trvania republiky, ani v počiatkoch cisárstva.

Ona predstavovala základnú hospodársku i spoločenskú jednotku.

V rukách otca rodiny (pater familias bola sústredená všetka autorita

a moc. Muselo ísť však o Rímskeho občana, ktorý nebol pod otcovskou

mocou niekoho iného. Podľa „Zákona dvanástich tabúľ“ pokiaľ otec ţil,

mal právo nad ţivotom a smrťou osôb, ktoré boli pod jeho otcovskou

mocou, čo sa nazývalo potestas vitae necisque. Pod mocou (in

potestate) mal Riman otrokov, svoje deti, v područí (doslova „v ruke“ in

manu) i manţelku.22

Otec, ak chce, môţe syna uvrhnúť do ţalára, biť ho

palicou, drţať ho v okovách na poľných prácach, usmrtiť ho.23

21 MAŠKIN, N. A.: Ibidem, s. 499. 22 Antika v dokumentech II, s. 48. 23 BAUTRILLARD, cit. in Vašek, 1941, s. 14.

- 8 -

Právomoc otca rodiny nad deťmi začínala uţ od novorodencov. Ak

dieťa nevzal na ruky a nezdvihol ho zo zeme, a tak ho neuznal za svoje,

smel ho vyloţiť na verejné smetisko, kde zahynulo od zimy a hladu – ak

sa ho neujal dáky dobromyseľný človek. Seneca preto písal: „Topíme

deti, ak sa narodia slabé alebo zmrzačené“ (De ira I, 15). Toto právo

nad ţivotom novorodencov bolo otcom odňaté aţ vplyvom kresťanstva

v roku 374 n. l.24

Ţeny boli podľa zákona po celý svoj ţivot pokladané za nedospelé,

pretoţe prechádzali z moci otcovskej do moci manţela a ak ovdoveli,

pod moc najstaršieho syna. Očakávala sa od nich oddanosť, poslušnosť

a pracovitosť. Na druhej strane boli oslobodené od mnohých prác – tieto

vykonávali otrokyne.25

Mater familias bola zvyčajne obklopená veľkou

úctou, zvlášť keď pochádzala z vyšších vrstiev (nazývaná aj ako

matróna). Vládla nad otrokyňami, dcérami a nevestami a riadila

výchovu detí. Musela vedieť iba priasť a tkať a ţiť morálne poctivo.

V 1. stor. pred n. l. vidieť zmenu postavenia ţien vo vyšších kruhoch.

Mnohé nadobudli vyššie vzdelanie a o niektorých je známe, ţe sa do

istej miery zúčastňovali aj politického ţivota.26

Zaujímavé je ako sa Augustus snaţil o upevnenie rodinných

zväzkov. Pre príslušníkov senátorského a jazdeckého stavu nariadil

povinné manţelstvo. Za porušenie manţelskej vernosti boli zavedené

prísne tresty. Rodinám, ktoré mali viacej detí, boli poskytnuté určité

výhody.27

Rímski šľachtici mohli vyuţívať aj adopciu. Ak bol muţ bezdetný,

často si osvojil dospelého namiesto detí. Adoptovaný dostal meno

nového rodu, mal rovnaké práva a povinnosti ako prirodzený syn

a vzťahovalo sa naň dedičné právo.28

Rímske spolky – kolégiá

V starovekom Ríme patrili slobodní remeselníci k najzraniteľnejším

vrstvám slobodných občanov, pretoţe ich príjmy záviseli od práce.29

Zvláštnosťou municipálneho ţivota, teda talianskych miest mimo Ríma

s úplnou alebo čiastočnou samosprávou, bol rozvoj spolkov zvaných

24 VAŇKOVÁ, J.: Rímske reálie pre právnikov. Bratislava : Iura Edition, 2003, s. 60. 25 Ibidem, s. 53. 26 MAŠKIN, N. A.: Ibidem, s. 379. 27 Ibidem, s. 403. 28 LÖWE, G. – STOLL, H. A.: Ibidem, s. 9. 29 TOMEŠ, I.: Ibidem, s. 52.

- 9 -

kolegiá. Latinský výraz collegium vyjadruje prvok členstva aj

dobrovoľnosti zároveň. Podľa rímskych zákonov musel mať spolok

prinajmenšom troch členov podľa pravidla „tres faciunt collegium“,

čiţe „traja tvoria spolok“. Beţná veľkosť spolkov bola od 15 do 100 aţ

200 členov.30

Spolky boli zakladané s rôznym účelom. Tvorili sa aj

kolégia nemajetných (collegia tenuiorum). Nemajetné a stredné vrstvy

obyvateľov sa snaţili týmto spôsobom zaistiť pred chudobou, ktorá im

hrozila.31

Tieto spolky často ekonomicky vydrţiavali prepustenci, ktorí

sa vyţadovali mimoriadnou sociálnou mobilitou.32

Známe boli aj

pohrebné kolégia (collegia funeraticia), ktoré spájali chudobnejších –

hoci nie nemajetných – za účelom zaručiť svojim členom dôstojný

pohreb. Náklady naň boli hradené zo spoločného fondu, do ktorého

členovia prispievali mesačnými príspevkami.33

Záver

Predloţený príspevok sa snaţí priblíţiť dôleţité míľniky v sociálnej

starostlivosti a sociálnej pomoci v antickom Ríme. Ich poznanie je

prínosné vzhľadom na dejiny sociálnej práce a sociálneho zabezpečenia.

Špecifická pozornosť je venovaná špecifikám a dejinnému významu

rímskej rodiny, rímskych svojpomocných spolkov a pojmu „klient“.

Vzhľadom na sociologické usporiadanie rímskej spoločnosti je treba

rozlišovať medzi chudobnými rímskymi občanmi a otrokmi.

Chudobným rímskym občanom bola poskytovaná pomoc

prostredníctvom sprístupňovania pôdy a prídelov obilia. Na konci 1.

stor. n. l. bola sociálna pomoc nasmerovaná aj na chudobné deti

a vdovy. Táto však nebola nárokovateľná. S historickým vývojom sa

postupne menila aj sociálna filozofia a postoj k otrokom, ktorých ľudská

dôstojnosť bola tradične popieraná.

Zoznam bibliografických odkazov

Antika v dokumentech II. Řím. Nováková, J., Pečírka, J. (red.), Praha :

SPN, 1961. 665 s.

30 RÜPKE J.: Náboženství Římanů. Praha : Vyšehrad, 2007, s. 202. 31 MAŠKIN, N. A.: Ibidem, s. 509. 32 RÜPKE J.: Ibidem, s. 203. 33 BERGER, A.: Ibidem, s. 396.

- 10 -

BARKER, Robert L. (2003). The Social Work Dictionary. Washington,

DC: NASW, 5th

Edition, 2003. 493 s. ISBN 0-87101-355-X.

BERGER, Adolf (2004). Encyclopedic Dictionary of Roman Law.

Clark, New Jersey : The Lawbook Exchange Ltd, 2004. 479 s. ISBN

978-1-58477-142-5.

BOTEK, O. 2009. Sociálna politika pre sociálnych pracovníkov.

Piešťany : PN Print, 2009. 112 s. ISBN 978-80-970240-0-0.

LÖWE, Gerhard – STOLL, Heinrich A. (2005) ABC Antiky. 3. vyd.

Praha : Ivo Ţelezný, 2005. 468 s. ISBN 80-237-3938-7.

MAŠKIN, N. A. (1952). Dějiny starověkého Říma. Praha : Rovnost,

1952. 720 s.

RÜPKE, Jörg (2007). Náboženství Římanů. Praha : Vyšehrad, 2007. 344

s. ISBN 978-80-7021-807-5.

SENECA, Lucius A. (1992). O dobrodiních. Praha : Svodoba, 1992.

378 s. ISBN 80-205-0168-1.

SENECA, Lucius A. (1987). Výbor z Listů Luciliovi. 2. vyd. Praha :

Svoboda, 1987. 274 s.

SMITH, William (1875). A Dictionary of Greek and Roman Antiquities.

London : John Murray, 1875.

TOMEŠ, Igor (2010). Úvod do teorie a metodologie sociální politiky.

Praha : Portál, 2010. 440 s. ISBN 978-80-7367-680-3.

ÜRÖGDI, György (1971). Život v starom Ríme. Bratislava : Obzor,

1971. 252 s.

VAŇKOVÁ, Jarmila (2003). Rímske reálie pre právnikov. Bratislava :

Iura Edition, 2003. 222 s. ISBN 80-89047-70-X.

VAŠEK Bedřich (1941). Dějiny křesťanské charity. Olomouc :

Velehrad, 1941. 190 s.

WESTERMANN, William L. (1984). The Slave Systems of Greek and

Roman Antiquity. Philadelphia : The American Philosophical

Society, 1984. 180 s. ISBN 0-87169-040-3

Citovanie:

MÁTEL, Andrej. 2010. Sociálna pomoc a sociálna starostlivosť v antickom

Ríme. In: Sociálna a duchovná revue. ISSN 1338-290X, 2010, roč. 1, č. 4, s.

46-54.

(Pri citovaní článku prosím o oznámenie na e-mailovú adresu:

andrej.matel@gmail.com)