Slobodný otrok

Budeš musieť pracovať aj za 200 eur, 12 hodín denne, 7 dní v týždni

Ing. Stanislav Števo, PhD.

ISBN 978-80-972374-4-8 EAN 9788097237448

r. v. 2016

1

Obsah Nevedieť je výborné 3 CESTA K OTROCTVU 5 Fyzické pôsobenie 8 Psychologické pôsobenie 16 Fyzické a psychologické pôsobenie 20 Oddelenie od prírody 21 Lacní, poslušní a silní energetickí otroci 28 Kanibalizmus otrokov 30 Cykly plytvania - zvyšovanie ceny 34 Ako sa otroci zotročili 37 Ciele slobodného zotročenia 46 Budúce etapy evolúcie zotročenia 47 Globálna a lokálna evolúcia zotročenia 49 Evolúcia platieb v otrokárstve 50 Evolúcia ceny 53 Budeš musieť pracovať za 200 eur mesačne? 59 Musíš naozaj platiť? 61 Overenie zotročenia 66 Malé zmeny nebolia 71 Láska - nepriateľ otroctva 75

CESTA K SLOBODE 81 Čo je láska? 84 Strach 86 Láska, hnev, sloboda, zodpovednosť 91 Odhalenie plytvania 93 Vymetanie čerta diablom 100 Ako žiť bez namáhavej práce a znečistenia? 102 Príroda rada pracuje miesto teba 109 Udržateľnosť ľudských sídiel – kultúra a permakultúra 111 Princípy permakultúrneho návrhu 113 Čo znamená udržateľne? 123

2

Prečo nežijú tučniaky na Madagaskare? 128 Fotovoltaický ostrov 131 Tvoj dom je väčší, ako si myslíš 136 Od globalizácii k lokalizácii 140

GLOBALIZÁCIA VS. LOKALIZÁCIA – POROVNANIE 149 Záver 169 Doslov 171 Poďakovanie 173 O autorovi 174 Spoluautori 177 Použitá literatúra a zdroje 182

3

Nevedieť je výborné

Ak sa pozrieš vôkol seba, zistíš, že každý tvor v prírode sa vie postarať sám o seba. Od narodenia má v sebe uloženú všetku múdrosť dôležitú pre celý svoj život. Vie, kde má žiť, čo jesť, ako si postaviť svoje hniezdo alebo úkryt. Vie dokonca, čo má robiť, aby vyzdravelo, ak ochorie. Lastovička nežije na Sahare, ani na Antarktíde. Nespása trávu, ale chytá hmyz. Vie si postaviť hniezdo z hliny a vody. Vie, ako žiť. Nemusí chodiť do práce, ani sa vzdelávať, aby žila a prežila. Dokonca nepotrebuje ani vládcu, prezidenta a parlament, ktorý by lastovičkám vládol. Taký obrovský vesmír, taká rozmanitá príroda funguje dokonale bez vlády, škôl, zamestnania, bez peňazí. Všetko živé v prírode vie, ako žiť, zadarmo, bez platenia účtov. Človek sa pokladá za najrozumnejšieho tvora, avšak akoby od narodenia vôbec nič nevedel. Nevie, čo má jesť, či má byť vitariánom, vegánom, vegetariánom alebo mäsožravcom. Nevie si sám postaviť svoj príbytok. Musí si kúpiť byt či dom a ten splácať prácou, svojím životom desiatky rokov. Vie toho veľmi málo, preto takmer štvrtinu života strávi v školách, no napriek tomu, ak ochorie, nevie si sám pomôcť. Musí ísť k lekárovi alebo si kúpiť lieky. Nevie priviesť na svet ani svoje potomstvo, musí ísť do nemocnice. Nevie, nevie, nevie ... Podobne, ako každá rastlina, strom či zviera, má aj človek vo svojom vnútri dôležitú múdrosť pre svoj život. Navyše má slobodnú vôľu, schopnosť učiť sa a aj prekrásnu možnosť tvorenia. No akoby sa niekde stala chyba. Akoby človek na všetko zabudol. Ako by nás niekto zámerne odviedol od našej prirodzenej múdrosti. Múdrosti, podľa ktorej môžeme ľahko a slobodne žiť. Je veľmi výhodné, aby si sa nevedel postarať sám o seba. Nie je dobré, aby si žil spokojne a šťastne, v súlade s prírodou, aby si sa tešil zo života. Je lepšie, aby si bol nesamostatný, nevedomý, plný strachu, aby si nevedel, ako sám prežiť. Najlepšie je, ak nevieš vôbec nič. Všetkému ťa potom môžu učiť, všetko ti dať. Ak budeš hladný, dajú ti jesť, ak ochorieš, dostaneš lieky. Pomôžu ti s kúpou domu, s pôrodom, s výchovou detí. Naučia ťa láske, hnevu, radosti, utrpeniu...

4

Všetko ti ukážu, vysvetlia, nadiktujú... Naučia ťa žiť. Žiť podľa cudzích pravidiel, v cudzom systéme. No nebude to zadarmo. Pravidlá tvojho života a celý systém je vytvorený rozumne tak, aby si neprežil bez práce. Ty budeš žiť - prežívať a niekto bude tvojím životom bohatnúť. Nespravíš ani jediný nádych, aby si zaň nezaplatil. Výborný plán. Narodíš sa a okamžite vkĺzneš do systému. Tvoja prirodzená vnútorná múdrosť sa v tebe nikdy neobjaví, pretože od najmenšieho dieťaťa ťa budú všetkému učiť. Skôr, než by si mal čas zamyslieť sa nad tým ako žiť, budeš spracovaný systémom. Jeho pravidlá si osvojíš už ako dieťa, preniknú do samotného špiku tvojich kostí. Staneš sa nevedomým otrokom, slobodne pracujúcim bez toho, aby si čo i len niekedy zapochyboval, či je nutné toľko a či vôbec pracovať. Stačí len vymyslieť detaily plánu zotročenia tak, aby sa na celom tvojom živote dalo bohatnúť, aby si bol dobrovoľným otrokom.

5

CESTA K OTROCTVU

6

7

Zotročiť človeka nie je vôbec jednoduché. Ak zavrieme zviera do klietky, svoje uväznenie nevyhnutne prijme. Nebude sa búriť, držať protestnú hladovku, nespojí sa s ostatnými zvieratami v klietkach, aby vyvolali „vzburu“, rozbili mreže a oslobodili sa. Na rozdiel od zvierat si človek veľmi dobre uvedomuje sám seba, svoju individualitu a väzby na svoje okolie. Rýchlo odhalí obmedzenie svojej slobody, uväznenie, či zotročenie. Dokáže dokonca obetovať svoj život za slobodu svojich detí, či svojho ľudu. Dokáže bojovať aj za niečo nehmotné, abstraktné – za ideu či myšlienku. Sloboda je súčasť jeho prirodzenosti. Kôň pokojne spása trávu na lúkach bez toho, aby sial, oral lúky, staval stajne alebo iným spôsobom pracoval. Krokodílovi stačí na život aj jedna korisť na mnoho mesiacov. Lastovička slobodne preletí veľké diaľky bez toho, aby poznala hranice štátov, platila účty za materiály na stavbu hniezda, či za energie na jeho vykurovanie alebo klimatizáciu. Rovnako neplatí účty ani za muchy, ktoré nachytá pre seba a svoje mláďatá. Voči „hlúpym“ zvieratám stojí rozumný tvor – človek, ktorý v modernej spoločnosti bez práce neprežije. Stav slobodného otroctva, keď človek pracuje dobrovoľne (slobodne) aj 12 hodín denne, keď pracuje v ťažkých podmienkach, dokonca aj v noci, nie je náhodný. Je výsledkom dlhej evolúcie - „vylaďovania“ otrokárskeho systému. V priebehu histórie zotročenia boli použité dva základné „donucovacie“ nástroje, fyzické a psychologické.

8

Fyzické pôsobenie

Nie je to tak dávno, keď ľudia nepoznali zamestnanie, drinu, platenie účtov alebo dlhy. Žili v nesmiernej ľahkosti, mali v sebe múdrosť prírody, boli skutočne slobodní. Nezabíjali zvieratá, jedli to, čo im dávala príroda dobrovoľne. Neorali ani nesiali. Žili v súlade s prírodou, s láskou, v súlade so samotnou existenciou. Choroby boli veľmi zriedkavé, neboli potrebné. Ak sa aj niekto náhodou poranil, sám vedel, sám pocítil, akú bylinu si má na ranu dať, aký odvar použiť, aby sa rana rýchlo zahojila. Radostne robili ľudia to, čo ich bavilo. Oslavovali a vážili si prírodu, ktorá ich živila. Budovali nové miesta pre zaľúbené páry, všetci radi pomohli, veď celý deň mali voľný, celý pre seba. Neexistovala núdza, každý sa rád o čokoľvek podelil. Pomoc druhým ich tešila, prinášala im veľkú radosť. Žiadna povinnosť pracovať, žiadna drina alebo námaha. Ľudia boli jednoducho slobodní. Deti sa rodili ako následok cieľavedomého aktu tvorenia, plodenia za účasti trojice - muž, žena a láska. Hneď po narodení sa tešili veľkej úcte. Rodičia ich vychovávali s veľkou nehou a láskou. Bola im ponechaná úplná sloboda v ich názoroch a myšlienkach, pretože všetci vedeli, že majú dôležitú múdrosť v sebe, už od narodenia. Deti tak slobodne milovali rodičov a rodičia milovali slobodné deti. Všade bola láska. Všetko bolo zle. Zle pre účely zotročenia. Tak slobodne ako žijú zvieratá v prírode, žili aj ľudia týchto čias. Tak ako si veverička nenárokuje na strom, z ktorého si zobrala orech, tak si ani ľudia nenárokovali na nič vo svojich životoch. Vedeli, že príroda vlastní ich a nie oni prírodu. Ľudia v týchto dobách tiež pracovali, no pracovali z radosti. Maľovali, šili, vyrábali hudobné nástroje... tvorili. Svoje výtvory radi darovali komukoľvek, kto o ne požiadal. Keďže nepoznali strach zo zajtrajška, nepoznali ani núdzu, chamtivosť či lakotu. Zotročiť takýchto ľudí nebolo vôbec ľahké. Títo ľudia vedeli, poznali ako žiť. Vládli nad svojim telom i duchom. Veľmi dobre vedeli, čo je láska, žili v láske a sami boli láskou. Láska je nebezpečná, láska dáva človeku slobodu, láska robí z ľudí individuality. Otroctvo

9

nechce individuality, nechce slobodné ľudské bytosti. Otroctvo potrebuje ovečky, potrebuje otrokov. Človek nemôže byť zredukovaný na otroka, pokiaľ bude žiť v láske. Láskaví ľudia vedia, že vrabec zavretý v klietke zomrie napriek tomu, že v nej má jedlo i vodu. Zomrie, lebo nemôže slobodne lietať. Líška si odhryzne svoju vlastnú zakliesnenú (uväznenú) nohu, len aby sa vyslobodila. Vie, že bez nohy dlho neprežije, no aj krátky čas na slobode je pre ňu cennejší ako dlhý život v zajatí. Láskavý človek nepotrebuje ani nestrpí vládcu, či otroctvo. Láskyplných ľudí nemožno „zničiť“ silou, pomocou armády. Radšej zomrú, ako by mali byť otrokmi, ako by nemohli slobodne žiť. Zotročenie ľudí muselo začať práve „zničením“ lásky. Zničiť lásku je možné len vďaka strachu. Strach je presným opakom lásky. Strach zredukuje ľudí na dav otrokov. Zničí v ľuďoch akúkoľvek možnosť vzbury, pretože láska vzburou je. Láska poslúcha iba srdce a o nič iné sa vôbec nestará. Strach musel vniknúť do sŕdc ľudí, usídliť sa v ňom, aby z neho mohol postupne lásku viac a viac vytláčať. Ak sa ľudia boja, radi privítajú ochranu. Len vďaka strachu je možné vybudovať armádu na ochranu, rovnakú armádu, vďaka ktorej bude možné aj zotročenie.

Ako vnikol strach do ľudských sŕdc Tri mesiace trvalo Azazelovi, kým premyslel svoj plán „strachu“ do detailov. Spojencom sa mu stal Palatkin. Bol to zrejme jediný miestny chlap, ktorý nemal rodinu. V porovnaní s ostatnými bol iný hneď na prvý pohľad. Nezúčastňoval sa na oslavách prírody, nemal doma zvieratá, ani zakvitnutú záhradu. No napriek tomu bol Palatkin stále veľmi láskavý a nikomu by určite neublížil. Azazel musel zapracovať na jeho premene. Trávil s ním čo najviac času a postupne v ňom vzbudil a podporoval pýchu, jeho ego rástlo. Postupom času už bol menej láskavý, viac necitlivý a agresívny. Krôčik po krôčiku ho Azazel psychologicky spracovával a o sedem mesiacov bol už dosť necitlivý a sebecký, aby sa stal súčasťou plánu. Plánu, ktorý mal Palatkinovi priniesť dôležité spoločenské postavanie a úctu, po čom už jeho nové ego tak prahlo, a Azazelovi mal priniesť zárodok strachu, ktorý sa u ľudí objaví.

10

Všetko sa udialo na jarnej oslave Bhakdi. Na tejto slávnosti „prírody“ sa v osade stretávalo mnoho ľudí zo širokého okolia. Plán sa mohol začať uskutočňovať. Pred pol nocou sa stretol Azazel s Palatkinom. Palatkin mal jednoduchú úlohu, zbiť Azazela. Jeho transformácia sa podarila dokonale. Úlohy bitkára sa zhostil naozaj rád, bil Azazela hlava nehlava, až kým od bolesti nespadol na zem. Palatkin zobral koňa a uháňal s ním za osadu na dohodnuté miesto. Tam ho uviazal a ihneď sa pešo vrátil nazad do osady. Niekto z pútnikov našiel medzičasom Azazela ležať na zemi. Rýchlo sa okolo neho zhŕkol dav ľudí. Vyrozprával im svoj príbeh. Niekto ho prepadol, olúpil, vzal mu dokonca aj jeho koňa. To už bol Palatkin nazad a ponúkol sa, že sa pustí po stopách lúpežníka a skúsi ho dolapiť. Palatkin hneď na svitaní vyrazil po stopách „lúpežníka“. Nemusel vôbec sledovať stopy, vedel presne, kam má ísť. Prišiel znovu do lesíka, kde odviazal Azazelovho koňa a šiel s ním dva dni do ďalekého, pustého lesa. Tam ho vypustil spolu so svojím koňom. Sám sa doráňal, aby to vyzeralo, že s niekým bojoval. Vrátil sa späť až o 6 dní. Obkolesila ho vari celá osada. Vyrozprával svoj príbeh tak, ako mu Azazel nakázal. Dobehol lúpežníka, no ten ho premohol, ukradol aj jeho koňa a pokračoval ďalej vo svojej ceste. Všetci sa veľmi čudovali. Niečo podobné sa ešte nikdy v osade, ani v širokom okolí nestalo. Neexistovali žiadne bitky, žiadne lúpeže. Ľudia nepoznali ploty, zámky, nepoznali strach z človeka, nepoznali zlo. Udalosť si nevedeli preto ani presne vysvetliť, lúpežníka im bolo ľúto, súcitili s ním. Cítili, že niečo také môže spraviť len človek, ktorému chýba láska. Vôbec sa na neho nehnevali a na tento incident by rýchlo zabudli, lenže... Po dvoch týždňoch, ako sa Azazel zotavil z Palatkinovej nakladačky, pokračovali obaja v pláne. Raz za čas sa vypravili do rôznych častí osady, kde ukradli pár drobností a lup zakopali v lese. Neskôr dokonca začali spoločne biť ľudí. Ak sa niekto vracal domov z večernej vychádzky, dostal bitku. Tá sa udiala za tmy, aby Palatkina a Azazela nikto neodhalil. Od začiatku plánu ubehlo len pár mesiacov a na stretnutí obyvateľov osady sa riešila otázka, ako zabrániť lúpežiam a nočným napadnutiam, ktoré sa v poslednom čase tak premnožili. Presne s týmto rátal Azazel vo svojom pláne. Bolo odsúhlasené vytvorenie nočnej hliadky, do ktorej sa čistou náhodou dobrovoľne prihlásili Azazel a Palatkin.

11

Vznikol prvý zárodok strachu z človeka, pretože bez strachu nemôže existovať ani ochrana. Každý večer sa stretli Azazel a Palatkin pod starým dubom, centrom osady. Ešte za šera spravili prvú obchôdzku, aby ich ľudia videli. Obaja veľmi dobre vedeli, že žiaden zlodej ani bandita neexistuje, preto mohli v pokoji prespať aj celú noc a žiadna krádež ani bitka by sa neudiala. No oni nezaháľali. Každý samostatne chodili do okolitých osád a tam vyviedli niečo zlé, a tak zostala ich osada nedotknutá. Ďalšie a ďalšie osady ustanovili podobné hliadky. Keďže boli Azazel a Palatkin vôbec prvými „ochrancami“, mohli novovzniknuté hliadky školiť, čo sa páčilo Palatkinovi, konečne bolo uspokojené jeho ego. Neskôr bol dokonca vymenovaný za náčelníka, pre prípad, keby sa museli hliadky osád spojiť, ak by prišla väčšia skupina lúpežníkov. V ľuďoch tak vznikol doposiaľ nepoznaný strach, strach z človeka. Veľa z mladých chlapcov sa chcelo tešiť z roly ochrancu. Zahodili hudobné nástroje, štetce a farby, zabudli na život v láske a mieri, chceli brániť, chceli bojovať. Vymysleli mnoho nových „hier“, kde si mladíci mohli porovnávať svoju silu. Silnejší vyhral, posilnil si svoje ego. Slabší prehral, rástla v ňom agresivita, túžba po víťazstve. Vyrástlo pár generácií, keď sa strach a agresivita stali súčasťou sŕdc ľudí osád v širokom okolí. Takto vznikla prvá armáda. Armáda, ktorá mala chrániť ľudí pred Azazelovým výmyslom, neexistujúcim nepriateľom. Za niekoľko storočí sa rozrástla až na niekoľko tisíc agresívnych, bitkárskych vojakov. Keď sa dopočuli ďaleké kraje o formovaní, pre nich doposiaľ neznámych útvarov, bojujúcich mužov, rozmohla sa u nich panika a strach z možného napadnutia. Začali vznikať ríše a štáty. Dovtedy to nebolo nutné. Existovalo mnoho rôznych kultúr, jazykov no ľudia žili samostatne, slobodne. Štáty vznikli ako dôsledok strachu. Ľudia rovnakého jazyka a kultúry sa spojili do jedného štátu zo strachu, že ich napadnú ľudia iného jazyka, inej kultúry, iného štátu. Každá ríša, si tak začala budovať vlastnú armádu.

12

Vyvolať vojnu bolo jednoduché, stačila malá šarvátka či bitka vojakov rozdielnych armád. Kamaráti, spolubojovníci prahli po pomste, po odvete. Začalo zotročovanie sveta. Čím viac sa bojovalo, tým viac sa ľudia báli, tým menej ľúbili, tým ľahšie ich bolo možné zotročiť. Na počiatku evolúcie zotročenia tak stálo zakorenenie strachu do sŕdc ľudí, vďaka čomu mohli vzniknúť štáty a armády. Vznikli veľké boje, veľké vojny. Ríše prekvitali z ukoristených lupov a z práce otrokov. Práca však bola pre človeka stále neprirodzená. Prvým donucovacím prostriedkom na vykonávanie práce sa stala fyzická úroveň t.j. pôsobenie na fyzické telo človeka. Fyzicky je možné človeku ublížiť dvoma spôsobmi. Vyhladovaním a spôsobením bolesti. Vtáčik, ktorý nemá vo svojom okolí dostatok potravy, priletí ku kŕmidlu, ktoré bude aj v klietke, dokonca nám bude zobať aj z ruky. Vyhladovaný či vysmädnutý človek bude pracovať, len aby sa najedol či napil. Zamedzením prístupu ľudí k jedlu či vode, je zotročenie veľmi jednoduché. Príroda poskytovala dostatok potravy pre všetkých ľudí. Otrokár ju nemohol celú oplotiť, preto museli byť ľudia uväznení v okovách, pretože ak by utiekli, znovu by sa ľahko dostali k jedlu a vode. Človek sa však nedá dobrovoľne uväzniť do okov. Spútať ho môže len niekto fyzicky silnejší, či viacero ľudí – t.j. ako celok sú fyzicky silnejší. Fyzickú prevahu predstavuje aj zbraň, voči ktorej sa nemôže človek brániť. Do okov tak mohol byť človek uväznený len fyzickým násilím. Obe úrovne pôsobenia na fyzické telo, vyhladovanie či spôsobenie bolesti spája spoločný menovateľ – strach zo smrti. Smäd, hlad, bolesť, zranenie spôsobia smrť tela. Otrokár, ktorý mal silnejšiu armádu alebo lepšie zbrane, si podmanil väčšie územia, zajal viac otrokov, viac a viac bohatol. Neprirodzená práca však vznikla aj nepriamo. Mnohí ľudia, ktorí sa nechceli stať otrokmi, utiekli pred armádou do oblastí, ktoré už neboli pre človeka ideálne. Boli slobodní, no už museli stavať domy,

13

ktoré ich chránili pred vplyvom počasia, museli píliť drevo na zimu, orať a siať. Museli vyrobiť mnoho vecí, ktoré predtým nepotrebovali. Vznikla práca, ktorá pred zotročením nebola vôbec nutná. Nakoniec však boli aj títo ľudia podmanení rozpínajúcimi sa ríšami. Systém založený na zotročení ľudského tela má pre otrokára mnoho negatívnych a nebezpečných aspektov. Otrokár vlastniaci kameňolom mal dlhé rady otrokov, zakovaných do reťazí. Každý z nich niesol po jednom kameni. Čím viac otrokov v kameňolome pracovalo, tým hrozilo väčšie nebezpečenstvo vzbury. Otrokár musel živiť veľa strážcov a vojakov. Rovnako bol nútený kŕmiť svojich otrokov, inak nedokázali vykonávať ťažkú fyzickú prácu. Navyše im musel poskytnúť materiály, z ktorých si postavili ubytovne, inak by nemali kde bývať. Musel živiť otrokyne, ktoré im šili oblečenie, varili jedlo a nosili vodu. Navyše boli otroci aj tak leniví, vedeli, že nemá zmysel sa ponáhľať, keďže v otroctve strávia celé svoje životy. Najväčším problémom však bola vzbura. Otrokári si veľmi rýchlo uvedomili, že zotročenie ľudí nie je možné dosiahnuť pomocou početného vojska a vyčerpávajúcich vojen. Dlhodobo nie je možné zotročiť ľudí len pomocou fyzického násilia. Vždy budú túžiť po vzbure, po slobode. Zotročenie ľudí sa preto muselo zmeniť, zdokonaliť.

14

Psychologické pôsobenie

Človek v okovách vedel veľmi dobre o svojom otroctve. Bola nutná transformácia ľudskej mysle. Každému človeku, celým národom sa muselo vštepiť, že otroctvo je najvyššie blaho, čím by po ňom začali sami túžiť. Ľudí a národy bolo nutné dezorientovať v pojmoch a hlavne v adekvátnom vnímaní skutočnosti tak, aby otroci stále zostali otrokmi, no cítili sa slobodne. Nový systém zotročenia musí byť lepší. Otroci sa budú pohybovať oveľa rýchlejšie, bez potreby akejkoľvek stráže. Strážcovia sa tiež premenia na otrokov. Hlásatelia pred západom slnka rozšírili nariadenie, v ktorom bolo oznámené: „S úsvitom nového dňa sa všetkým otrokom daruje úplná sloboda“. Za každý kameň prinesený z lomu na stavenisko bude slobodný človek dostávať jednu mincu. Mince bude možné vymeniť za jedlo, oblečenie, príbytok, palác v meste alebo za samotné mesto. „Od zajtra ste slobodnými ľuďmi.“ Nasledujúce ráno nastali ohromujúce zmeny. Tisíce ľudí, bývalých otrokov, o závod ťahali rovnaké kamene ako predtým. S veľkou námahou, zalievajúc sa potom, mnohí niesli až dva, dokonca aj tri kamene. Iní, ktorí mali len jeden, bežali až tak, že dvíhali za sebou prach. Niektorí strážcovia tiež ťahali kamene. Ľudia, ktorí si mysleli, že sú slobodní - veď im boli dané dole okovy - sa snažili získať čo najviac vytúžených mincí, aby si vybudovali nový šťastný, slobodný život. Zmeny boli obrovské. Časť otrokov sa spojila do menších skupín. Vyrobili si vozíky, naplnili ich až doplna kameňmi. Spoločne ich s námahou tlačili od lomu k stavenisku. Vynájdu ešte mnoho zariadení, hovoril si v duchu otrokár s potešením. Veď už teraz sa tu objavili rôzne vnútorné služby. Časť z otrokov, „slobodných“ ľudí sa stala roznášačmi vody a jedla, pretože mnoho ľudí nosiacich kamene chcelo jesť priamo za chôdze. Nechceli strácať čas na cestu do ubytovne. Chceli odniesť čo najviac kameňov, a tak radšej zarobenými mincami zaplatili roznášačom za jedlo a obsluhu. Ako krásne začalo všetko fungovať. Objavili sa aj lekári. Za mince začali liečiť otrokov, aby rýchlo

15

vyzdraveli, poprípade ich ošetrovali rovno pri práci, keď sa poranili pri nosení kameňov. Časom začali nosiť kamene tak rýchlo, že si museli zvoliť hliadku dopravnej bezpečnosti. Neskôr vznikali dokonca aj šarvátky a bitky pri nakladaní kameňov, pretože sa v mieste nakladania stretlo v jednej chvíli až príliš veľa otrokov, každý chcel odniesť čo najviac kameňov. Začali sa biť o kamene, o prácu. A tak si otroci rýchlo zvolili sudcov, strážcov, vodcov. Otrokár jasal. „Nech si ich pokojne volia: myslia si, že sú slobodní, no podstata ich života sa nezmenila, stále nosia kamene...“1 Ľudské potreby sú obmedzené. Človek potrebuje dýchať, jesť a piť. Za deň vydýcha niekoľko m3 vzduchu, vypije pár litrov vody a skonzumuje určité množstvo jedla. Môže sa snažiť akokoľvek, no nedokáže vydýchať omnoho viac vzduchu, vypiť násobne viac vody alebo zjesť 10 násobne viac jedla. Jeho potreby sú obmedzené. Presným opakom sú ľudské túžby, sny či ciele, ktoré nepoznajú obmedzenie. Ak by otroci pracovali na uspokojenie svojich obmedzených potrieb, pracovali by málo, nikam by sa neponáhľali. Pracovali by len na jedlo, vodu, odev, príbytok. Poprípade by nepracovali vôbec, pretože v prírode bolo stále veľa miesta, kde si jedlo mohli nazbierať alebo jednoducho dopestovať. No túžby nenechali otrokov spávať. Začali túžiť po väčšom dome, voze, aute, túžili vlastniť jachtu, ostrov v Karibiku, začali pracovať - žiť pre túžby, a tak rýchlejšie a rýchlejšie „nosili kamene“. Túžili po veciach, ktoré vôbec nepotrebovali a šetrili na veciach, ktoré potrebovali. Nie všetci však prahli po svetských veciach. Mnohí cítili, že ich hmotné statky neučinia šťastnými. Začali hľadať. Začali pátrať po láske. Ak by ľudia znovu pocítili bezpodmienečnú lásku, sami by sa vyslobodili z otroctva. To sa nesmelo stať. Otrokári už veľmi dobre vedeli, že otroctvo je možné len vďaka strachu. Strach bol veľmi žiaduci, láska výsostný nepriateľ. V priebehu evolúcie zotročenia tak bolo nutné vytvoriť inštitúciu, ktorá by učila ľudí falošnej láske a podnecovala by strach, čím by zabili otrokári hneď dve muchy jednou ranou.

16

Čokoľvek fyzické, čoho sa ľudia boja, môže byť zničené. Nebezpečné zviera alebo aj otrokár naháňajúci strach môže byť zabitý, okovy a zbrane zničené. Strach preto musela u ľudí vyvolať určitá abstraktná, nehmotná vec alebo bytosť. Takú nebudú môcť nikdy zničiť, budú sa jej stále báť. Abstraktné nemôže byť navyše nikdy poznané. Strach z toho, čo človek nepozná, dokáže zamestnať jeho fantáziu tak, že sa bude báť na tisíc rôznych spôsobov. Muselo vzniknúť niečo nehmotné, čoho sa budú otroci veľmi báť. Vzniklo peklo, posledný súd, trestajúci Boh... Otrokári už mali abstraktný zdroj strachu. Potrebovali nájsť ešte spôsob, akým odviesť ľudí od pravej lásky, ako ich naučiť falošnej, zištnej láske. Vedeli, že ak sa rodičia starajú o deti priamo, deti cítia lásku rodičov a rodičia cítia lásku a vďaku detí. Nevyhnutne bolo potrebné vložiť medzi Boha a božie deti niekoho, kto oddelí ich vzájomnú lásku. Ideálne, ak by medzi Láskou a jej deťmi vznikla celá hierarchia učiteľov, kňazov, rabínov, mesiášov a prorokov, ktorí už budú môcť učiť falošnej, podmienenej láske, podľa potrieb otrokára. Ten chce mať čo najvyšší prospech z práce ľudí. Chce, aby ľudia dobrovoľne pracovali aj v ťažkých podmienkach, aj za málo peňazí. Aby človek pracoval aj bez odmeny vo fyzickom svete, bolo potrebné vytvoriť akúsi abstraktnú odmenu vo svete duchovnom. Abstraktná odmena otvorí dvere fantázii človeka, ktorá tak môže obsahovať čokoľvek po čom človek túži. Vzniklo nebo. Čokoľvek sa nedostáva človeku na Zemi, hmotné statky, zdravie, šťastie, ženy (panny), bude vykúpené v nebi. O čo horšie sa má človek na Zemi, o to lepšie v nebi. Čím viac dobrých skutkov otrok vykoná, čím väčšiu biedu znesie, tým lepšie miesto si nájde v kráľovstve nebeskom. Otrok nesmie byť lenivý! Musí pracovať, aj keď sa kňaz či otrokár nedíva. Bol potrebný všadeprítomný strážca, ktorý vidí, čo otrok robí a aj to, čo nerobí. Všadeprítomný Boh. Ten bude poznať všetky hriechy otroka, ktorých sa dopustí, ak nebude žiť podľa prikázaní. Boží hnev, pekelné muky či odmena v nebi zabezpečia vnútornú motiváciu otroka, aby pracoval sám, bez akejkoľvek kontroly. Otrokári už mali Boha, nebo, peklo aj učiteľov – kňazov. Tento systém však bolo nutné ochrániť, aby otrok neprešiel k inému

17

otrokárovi, aby neslúžil inému „Bohu“, nepočúval iného kňaza. Zabrániť konkurencii bolo nutné vo viacerých rovinách. Novonarodený otrok musí zostať samozrejme u svojho pána. Bolo nutné vymyslieť akýsi znak, akési označenie, aby sa hneď vedelo, kto komu slúži. Niečo ako krst, obriezka, ... Podobne bolo nutné zabezpečiť výhradné postavenie ľudí hlásajúcich otrokárov systém. Kňaz musel mať výsostné postavenie. Ideálne, ak by kňazov vyberal samotný Boh, ak by boli jeho služobníkmi, kto by potom spochybňoval ich kázne? Počúvať iného kňaza či slúžiť inému Bohu znamenalo slúžiť inému otrokárovi. Bolo nutné vytvoriť čosi ako monopol na Boha. Iba viera a služba Bohu otrokára, ktorému otrok slúžil, mohla viesť k spaseniu, viesť do neba. Otrokár chcel mať čo najviac otrokov, čo najväčšiu ríšu. Aby sa jeho otroctvo rozrastalo, „Boh poručil svojim poslom“, aby sa mene božom šírila pravá „viera“ do všetkých kútov sveta alebo aby svätá vojna zabila nevercov, čím zostane iba jeden otrokár. Zamedzenie rozpadu ríše bolo nutné zabezpečiť aj z jej vnútra. Ovečka nemôže opustiť stádo či akokoľvek spochybňovať svoju vieru. Rúhanie, spochybňovanie, nedodržiavanie pravidiel, božích prikázaní, sa stalo automaticky hriechom. Hriešny človek pôjde samozrejme do pekla, kde bude nekonečne trpieť. Vznikli rôzne náboženstvá. Ich účelom bolo zaplniť ľudské srdcia strachom a hlásať falošnú, zištnú, podmienenú lásku. Dôležitý bol čo najhrozivejší obraz pekla, hnevajúceho sa a trestajúceho Boha. Milujúci Boh, ktorého láska je silnejšia ako hnev, odpustenie silnejšie ako trest, predsa nikoho nezatratí. Kto by sa bál milujúceho Boha? Hnevajúci sa Boh, ktorý vyžaduje a očakáva, je úžasným prostriedkom na vydieranie ľudí, ktorí sú psychicky chorí, majú strach alebo si neveria. Šťastný a láskavý človek neprosí, ale ďakuje. Nešťastný človek, plný strachu, prosí o milosť, o zľutovanie, o lepší život, o miesto v nebi,... Otroci sa nachádzali v podobnej situácii. Nie všetci však kňazom uverili. Nezačali sa báť toho, čo nepoznali. Toho, čo nikdy nevideli, čo nemuselo vôbec existovať. Dospelý človek vie už veľa o živote, len tak ľahko čomukoľvek neuverí. No dieťa je bezmocné, nemôže sa brániť.

18

Ak dieťa naučíme o pekle, božom hneve, poslednom súde, uverí. Prijme ho ako samozrejmosť, bez pochybností, bez odporu. Nebolo ani potrebné, aby všetci uverili vo výmysly otrokárov. Tí, čo prahli po materiálnych statkoch, mali svoju motiváciu - peniaze. Ľuďom, čo prahli po iných hodnotách, bol ponúknutý Boh, konanie dobrých skutkov, cností... Deti veriacich sa učili náboženstvu, učili sa o nebi, ktoré si zaslúžia AK budú slúžiť, modliť sa, šíriť svoju vieru. A tak ju šírili, krvou a mečom... Ak náhodou prišiel skutočne duchovný človek, začal transformovať ľudskú myseľ. Neutešoval, nesľuboval odmenu v nebi ani nevydieral peklom. Skutočný duchovný učiteľ vie, že útecha nezbaví človeka jeho choroby. Vie, že len vďaka skutočnej láske môže žiť človek sám za seba a byť spokojný so sebou, s existenciou. Duchovný človek obracia človeka do jeho vnútra, v ktorom má svoju múdrosť, kde nájde aj Boha, pokoj a šťastie. Tak ako sa učiteľ písania stane zbytočným, keď sa žiak naučí písať, tak sa aj kňaz stane zbytočným, ak privedie človeka k Bohu, k láske. Prečo by do chrámov ľudia potom chodili? Kvôli čomu? Toho si boli kňazi veľmi dobre vedomí. Nechceli, aby boli ľudia láskaví, vedomí či odvážni. Chceli, aby boli otroci naveky zbabelcami, pretože iba zbabelci sa priplazia k ich nohám. Ak sa objavil niekto, kto poznal a hlásal skutočnú lásku, sami kňazi ho umlčali, zabili alebo ukrižovali. Neskôr upravili jeho učenie či kázne podľa vlastných potrieb. A tak sa ľudia snažili, túžili, bojovali, aby mali viac a viac. Odmenou sa im stali zlaté mince, bankovky alebo cnosti, dobré skutky či miesto v kráľovstve nebeskom.

19

Keď peniaze a Boh nestačia

Dlhé storočia poslušne pracovali ľudia, zalievali sa potom a „ťahali ťažké kamene“. Neboli už nutné reťaze a okovy, pracovali slobodne. Vďaka peniazom a kňazom otroci prestali vidieť to, čo je skutočné. Začali lipnúť a túžiť po tom, čo skutočné nie je. Každý chcel zarobiť čo najviac, chcel čo najviac uchmatnúť pre seba, začalo veľké súperenie. Podľa plánu si ľudia zvolili svojich ochrancov, vládcov, vznikli kniežatstvá, kráľovstvá a ríše. Vojny sa stali denno-dennou súčasťou tohto obdobia. „Otroci“ pracovali stále viac, pretože popri ich túžbach a snoch museli živiť mnoho vojakov, ktorí ich bránili pred inými, cudzími, rovnako chamtivými ľuďmi. Ich záhrady boli čas od času „vyplienené“ vlastným vládcom, ktorý im zobral úrodu a dobytok, aby mohol živiť armádu na ich ochranu, alebo ju vyplienil dobyvateľ, ktorý toto územie zabral. Kým si ľudia opravili zničené domy a záhrady, kým si naplnili pivnice a sýpky, prišiel znovu niekto, kto im väčšinu z toho zobral alebo zničil. Raz sa však stalo to, s čím otrokári nerátali. V priebehu celého storočia sa neviedla žiadna vojna. Ľudia už nemuseli opravovať svoje vojnou zničené domy a záhrady. Vojaci sa vrátili späť k svojim rodinám, do svojich domov. Bohaté úrody záhrad zabezpečili ľuďom pohodlnú existenciu. Priblížili sa viac k prírode, k svojej zemi, ktorá ich živila. Láska začala napĺňať ich srdcia, prestali myslieť na vojnu, pomstu, hromadenie majetku či odmenu v nebi. Čoraz viac žili prítomnosťou, prestali sa báť, prestali počúvať kázne o Božom hneve. Začali sa rozpamätávať na pohodlný život, akým žili ľudia pred zotročením.

20

Fyzické a psychologické pôsobenie

Pred otrokármi sa objavil znovu problém. Po veľkých vojnách príde mier. Ak bude trvať príliš dlho, ľudia zabudnú na strach, pocítia pokoj a dostatok, začnú sa rozpamätávať na prirodzený spôsob života. Ich láska bude silnieť, začnú viac žiť v prítomnosti, budú viac milovať a menej túžiť. Navyše v systéme založenom výsostne na psychologickom pôsobení existovalo mnoho ľudí, ktorí neprahli ani po majetku, ani sa netlačili do neba. Jednoducho stále žili z toho, čo im ponúkala príroda. Počet takýchto ľudí, nevercov, samozrejme inkvizícia silne redukovala, no ak by sa ich počet výrazne navýšil, predstavovali by možnosť vzbury, a tým pádom aj nebezpečenstvo pre otrokárov. Evolúcia zotročenia musela postúpiť na svoj ďalší stupeň. Nový plán zotročenia musel fungovať bez ohľadu na to, či bude vojna alebo mier. Bez ohľadu na to, či je otrok veriaci, neveriaci, túžiaci po nebi či bohatstve, plný lásky alebo strachu. Nový systém musí fungovať vždy, za akýchkoľvek podmienok. Musí poskytovať ľuďom niečo, na čom sú bytostne závislí. Ak systém zotročenia pokryje túto závislosť, potom sa už nikto nebude môcť vymaniť z otroctva. Týmto spôsobom je jednoduché zabrániť akejkoľvek vzbure. Všetci musia byť bytostne závislí od otrokárskeho systému, ktorý bude živený ich prácou. Ak prestanú pracovať, prestanú byť otrokmi, tak zahynú - nebudú môcť prežiť. Prežitie ľudí tak bude závislé od ich otroctva – dokonalé. Uväznenie do okov, ani psychologické pôsobenie za vidinou zisku či cností nemôže dlhodobo fungovať. Spojenie fyzického a psychologického pôsobenia na človeka predstavuje tretí podstatný stupeň v evolúcii otrokárstva. Psychologické pôsobenie na ľudskú myseľ bolo rozšírené o fyzické pôsobenie, ktoré zmenilo formu. Fyzická bolesť bola nahradená princípom vyhladovania.

21

Oddelenie od prírody

Princíp zotročenia zvierat či ľudí je identický. Stačí ich oddeliť od prírody, ktorá ich živí. Každý človek, ktorý bude od nej oddelený, bude platiť za svoje základné životné potreby. Kým bude žiť, bude musieť jesť, piť, dýchať. Bude musieť platiť, pracovať, byť otrokom. Človek musí jesť a piť, či je vojna alebo mier, či verí v Boha alebo nie. Otrokári však mali pred sebou veľmi ťažkú úlohu Ako zobrať ľuďom vzduch, vodu a jedlo bez násilia? Násilím už ľudí raz zotročili, ale nefungovalo to. Ľudia sa musia oddeliť od prírody dobrovoľne, iba tak nepostrehnú, že sa sami zotročili. Oddelenie ľudí od prírody musí prísť postupne, pomaličky, krôčik po krôčiku.

Voda

Voda je základ života. Poskytuje život po milióny rokov. Príroda má svoje mechanizmy, aby voda zostávala stále čistá, jej kolobeh je dokonalý. Bez vody človek neprežije. Ak dokáže otrokár oddeliť ľudí od vody, získa jednoduchý nástroj zotročenia. Nebudeš pracovať, nezaplatíš si za vodu, nebudeš ju mať, neprežiješ – jednoduché. Aspoň to jednoducho vyzerá, lenže ako zamedziť ľuďom prístup k vode? Voda je všade okolo nás, doslova nám padá z neba. Krištáľovo čistá v riekach a jazerách, je takmer všade, je ľahko dostupná. Jediný spôsob, ako oddeliť ľudí od vody, je vodu zašpiniť, znečistiť. Ak budú vody v studniach ľudí špinavé a otrokár bude mať zdroj čistej vody, má vyhraté. Ale ako znečistiť toľko vody? Na všetkých miestach planéty? Bude potrebnej veľa „špiny“, ktorá dokáže tieto vody znečistiť. Otrokár by potreboval veľa spojencov, aby dokázali znečistiť toľko vody. Najlepšie by bolo, keby si ju znečistili samotní otroci – samotní ľudia. Aby to však bolo možné, aby si ľudia sami sebe dokázali otráviť svoje vody, musia „zabudnúť“, že voda je taká dôležitá. Musia vodu brať ako samozrejmosť, musia mať k nej pohodlný prístup. No nesmie to byť voda z ich studní ani z ich blízkeho okolia.

22

Paradoxne, oddelenie vody od ľudí dokáže vybudovanie systému, ktorý umožní ľuďom pohodlný prístup k vode. Potečie im priamo z vodovodného kohútika na mieste, kde si povedia. Budú to mať veľmi pohodlné. Pohodlnejšie ako brať vodu zo studne alebo potoka. Zo začiatku bude cena vody nízka, bude takmer zadarmo. O pár generácií si ľudia na toto pohodlie tak zvyknú, že začnú otrokárom pomáhať so znečisťovaním vôd. Otroci budú mať vodu lacno, ľahko a pohodlne z kohútika, preto nebudú mať problém vypúšťať svoje fekálie a iný svoj odpad kanalizáciou do svojho okolia, do svojich riek a jazier. Vôbec im to nebude prekážať, pretože budú mať stále pitnú a čistú vodu z vodovodu. K znečisteniu vôd dopomôže aj samotný systém distribúcie vody, ktorý nie je vôbec jednoduchý. Treba vyťažiť veľa rudy, vyrobiť tony ocele, tisíce kilometrov potrubí, veľa čerpadiel a mnoho iného, čo tiež silne znečistí povrchové aj podpovrchové vody. Aj tí ľudia, čo nebudú chcieť vodu z vodovodného systému už, nebudú mať inú možnosť, ako ju brať práve z vodovodu, pretože voda z ich studne či riečky už bude znečistená. Ak bude znečistenie na dostatočnej úrovni, cena vody môže rásť, pretože ľudia nebudú mať prístup k čistej vode. Voda z ich širokého okolia bude silne znečistená. Otroci si sami slobodne svojimi fekáliami a svojím spôsobom života znečistia svoje vlastné studne, jazerá a rieky. Čistá voda bude len z vodovodu alebo v obchode. Časom za ňu zaplatia toľko, koľko určí otrokár. Plán oddelenia ľudí od vody sa otrokárom veľmi páčil, no trápil ich jeden problém. Vybudovať taký enormne veľký vodovodný systém bude vyžadovať veľa energie. Vyrobiť tisíce kilometrov potrubí, postaviť sieť vodární, vodojemov... A kto bude vodu čerpať? Kto to všetko spraví? Ľudia hneď odhalia, že by museli vynaložiť mnohokrát viac práce na stavbu vodovodu, ako keby celý život nosili vodu z blízkeho jazera alebo svojej studne. Navyše musí byť voda z vodovodu spočiatku zadarmo alebo za veľmi nízku cenu. Kto tú prácu vykoná? Budú potrebné milióny otrokov. Násilné otrokárstvo fungovať nebude, to už otrokári zistili, museli zohnať iných otrokov. Živí otroci sa pri ťažkej práci budú búriť.

23

Ideálny by bol neživý otrok. Taký otrok nepotrebuje jesť, piť, nepotrebuje oblečenie, peniaze, nemusí oddychovať ani spať. Veľmi výhodné by bolo, aby mal neživý otrok aj veľa energie. Veľmi veľa energie. Aby pracoval oveľa výkonnejšie ako človek. Otrokári však takéhoto otroka nemali, no neprestávali dúfať, že sa takýto neživý energetický otrok objaví a bude tak môcť spustiť plán oddelenia ľudí od vody.

24

Jedlo

Oddelenie ľudí od jedla predstavuje rovnako veľmi dôležitú etapu v evolúcii otrokárstva. Záhrady ľudí a ich okolitá príroda poskytovali dostatok obživy, ktorá bola prakticky zadarmo. Presne naopak ako potrebujú otrokári vo svojom pláne, podľa ktorého si musia ľudia jedlo kupovať, musia zaň platiť. Jedlo sa malo stať ďalším prvkom zotročenia. Ak otrok nebude pracovať, nekúpi si jedlo, neprežije. Opäť krásna a jednoduchá myšlienka, no nie tak ľahko realizovateľná. Ľudia vedeli, že príroda ich ľahko uživí. Zasadený strom dáva svoje plody po dlhé desaťročia, bez nutnosti práce. Nebudú preto kupovať jedlo, aj keď im ho ponúknu otrokári zadarmo, keď majú vlastné zdravé a čerstvé potraviny priamo vo svojej záhrade. Bolo nutné zabezpečiť, aby sa ľuďom „nerodilo jedlo“ tak ľahko, čím by boli skôr prístupní nákupu potravín. Aj v tomto prípade je dôležité znečistenie. Pomôže aj špinavá voda riek a jazier, ktorú postupne ľudia znečistia. Vybudovanie vodovodu má veľké pozitíva aj v snahe ovládnuť stravovanie ľudí. Tým, že si ľudia znečistia vody nastane zaujímavý jav. Voda zo znečistených riek a jazier sa odparí a vznikne znečistená dažďová voda, ktorá otrávi a znehodnotí pôdy. Rastliny a stromy už prestanú byť vitálne, stratia svoju prirodzenú silu, svoje zdravie. Objaví sa tak mnoho nových, doposiaľ neznámych škodcov a chorôb, ktoré znehodnotia časť alebo aj celú úrodu. Ľudia budú musieť kupovať chemické ochranné prostriedky a hnojivá, aby zachovali svoje úrody. Opäť nepostrehnú, že umelé hnojivá, pesticídy a postreky bude treba niekde vyrobiť. Bude nutné postaviť mnoho závodov na ich výrobu, čím vznikne ďalšie znečistenie. Čím viac budú ľudia hnojiť umelými hnojivami a bojovať proti škodcom, tým viac znečistenia vznikne a znovu sa dažďom dostane do pôd. Budú musieť pracovať oveľa viac, aby mali rovnakú úrodu, viac pracovať, aby si mohli kúpiť umelé hnojivá, postreky ai. Pomaličky to dospeje až do stavu, keď zaobstaranie obživy bude vyžadovať toľko námahy, že bude jednoduchšia a ekonomickejšia kúpa potravín v obchode. Zo začiatku sa budú predávať potraviny naozaj lacno, preto sa postupom času

25

ľudia vzdajú svojich záhrad a budú kupovať čoraz viac potravín od otrokárov. Dospeje to dokonca až do veľmi priaznivého stavu, keď ľudia začnú bývať v panelákoch alebo v domoch s malými často len okrasnými záhradami. Vtedy bude môcť začať zdražovanie potravín. Ľudia, ktorí sa sami slobodne vzdali svojich záhrad, si už nebudú môcť nič dopestovať, stanú sa závislými od kúpy potravín v supermarketoch. Zaplatia toľko, koľko im určia, nebudú mať inú možnosť. Len ako dopestujú lacno potraviny otrokári, keď to bude namáhavé pre ľudí, ktorí majú záhrady hneď pod nosom? Veď otrokár bude musieť vynaložiť oveľa viac energie ako oni, bude musieť navyše potraviny aj zabaliť a distribuovať po obchodoch. Kto túto prácu vykoná? Znovu bude potrebných enormne veľa otrokov. Pre oddelenie ľudí od ich záhrad by sa opäť veľmi zišli hypotetickí, neživí „energetickí otroci“, ktorí by pracovali na poliach, prevážali potraviny, atď.

26

Vzduch

Vzduch patrí k našej najzákladnejšej životnej potrebe. Bez vzduchu vydržíme žiť len niekoľko minút, preto je to zariadené tak, že nemusíme robiť nič, aby sme sa k vzduchu dostali. Môžeme len ležať, spať a dýchať. Pri jedení a pití musíme vynaložiť aspoň minimálne úsilie, no dýchanie sa deje bez nášho vedomého úsilia. Vzduch je všade, je zadarmo a bez námahy. Ak by dokázal otrokár akýmsi spôsobom vlastniť vzduch, mal by vari najlepší nástroj na zotročenie. No vzduch je všade a je ho veľa. Práve preto potrvá najdlhšie, kým bude možné zarábať aj na ňom. Existuje len jediná možnosť ako donútiť ľudí, aby si vzduch kupovali. Znečistením vzduchu. No zamoriť vzduch nebude jednoduché, ako a čím ho zamoriť? Najlepšie by bolo, keby aj tu pomohli „energetickí otroci“. Oni už hypoteticky pracujú na stavbe vodovodu, samotnom čerpaní vody, pracujú už aj na poliach a distribúcii potravín. Ak by títo energetickí otroci pri svojej práci produkovali hneď aj znečistenie, „zabili by veľa múch jednou ranou“. Na miestach, kde bude pracovať veľa týchto neživých otrokov, bude znečistený vzduch veľmi rýchlo. Budú sa môcť predávať zariadenia, ktoré dopravia „čerstvý“ vzduch k ľuďom v budovách. Tieto zariadenia budú znovu vyrobené a poháňané energetickými otrokmi, takže vznikne ďalšie a ďalšie znečistenie. Výhodné by bolo, aby títo otroci dokázali pri svojej práci vzduch nielen znečisťovať, ale aj zohrievať. Ľudia by boli nútení kupovať zariadenia na chladenie vzduchu. Chladiace zariadenia vyrobia a budú poháňať opäť samotní energetickí otroci, spôsobujúci znečistenie. Vzduch bude viac špinavý a horúci, bude treba viac zariadení na čistenie, chladenie a dopravu vzduchu. Ďalšia krásna myšlienka na zotročenie ľudí. Otrok bude ochotne pracovať, aby si kúpil čistý a chladný vzduch, aby sa nemusel „variť vo vlastnom pote“.

27

Požiadavky na energetického otroka

Novú etapu v evolúcii zotročenia otrokári detailne premysleli, chýbali už len „energetickí otroci“. Požiadavky na nich boli veľmi vysoké. Aby bolo možné oddelenie ľudí od prírody, museli byť títo otroci veľmi lacní, poslušní a silní. Aby boli lacní, nesmú títo otroci jesť, piť, odievať sa, dokonca ani spať. Najlepšie, ak by pracovali celý deň a boli poslušní, bez možnosti akejkoľvek vzbury. Musia byť veľmi silní, mať veľmi veľa energie. Budú čerpať vodu do vodovodného systému, budú pracovať na poliach, budú dolovať suroviny, pracovať v peciach, budú stavať továrne, poháňať rôzne zariadenia, budú vyhrievať samotné výrobné haly, dokonca stavať a vyhrievať aj domy ľudí. Navyše by mali produkovať aj dostatok znečistenia, aby mohli byť znečistené vody, pôdy a vzduch, čím sa vynúti opodstatnenosť vodovodného systému, systému zásobovania potravín a distribúcie vyfiltrovaného, chladného vzduchu, ai. Len pomocou energetických otrokov je možné postupne oddeliť ľudí od všetkého, čo ich samo živilo. Budú môcť vzniknúť aj preľudnené gigantické mestá, plné otrokov úplne závislých od otrokárskeho systému. Otrokov platiacich za všetko svojimi peniazmi, svojou prácou, svojim životom stráveným v zamestnaní. Počas dlhých storočí nosili otrokári tento plán vo svojej hlave a čakali, kým sa objavia vysnívaní energetickí otroci. Pred pár storočiami sa predsa len objavili. Zotročenie mohlo postúpiť do novej, opäť dokonalejšej formy.

28

Lacní, poslušní a silní energetickí otroci

Vodič rikše má jednoduchú úlohu. Previesť 5 ľudí a ich batožinu z Bratislavy do približne 20 kilometrov vzdialeného Pezinka. Naloží prvého cestujúceho a svojou silou ho dopraví do Pezinka, odkiaľ sa vráti po ďalšieho pasažiera späť

do Bratislavy. Podobne napokon prevezie všetkých 5 cestujúcich aj ich batožinu. Pri predpoklade, že bude pracovať 10 hodín denne, zvládne túto

úlohu približne za 5 dní. Za túto 50 hodinovú prácu dostane náležite zaplatené, dostane 1 euro a 20 centov. To je cena jedného litra nafty. Cena nafty, za ktorú by automobil previezol 5 ľudí a ich batožinu na rovnakej

trase, navyše za oveľa kratší čas. Tento príklad názorne ilustruje energetický ekvivalent fosílnych palív, ktoré tak „pracujú za nás". Práve si spoznal

jedného z vytúžených energetických otrokov.

Jeden energetický otrok je hypotetická predstava. Ide o také množstvo práce, ktoré je schopný vykonať jeden človek. Medzi našou každodennou energetickou potrebou (ktorá je asi 2500 kcal ≈ 10,46 MJ ≈ 3 kWh) a našou skutočnou spotrebou energie je veľký rozdiel. Energia z jedného litra benzínu alebo jedného kubického metra zemného plynu zodpovedá približne jednému až dvom týždňom ľudskej práce. Hodinová práca "energetického otroka" je tak 100 až 200 krát lacnejšia, než práca človeka. Hneď bolo jasné, že uhlie, plyn a najmä ropa je to, čo otrokári vo svojom pláne potrebovali. Pomaličky sa rozvíjalo inovované zotročenie ľudí, ktorí začali využívať prácu fosílnych palív viac a viac. Krôčik po krôčiku začali budovať vodovody, elektrárne, rafinérie, plynárne... Na svojich záhradách a poliach postavili závody na výrobu kombajnov, čerpadiel, klimatizačných systémov. Vyrúbali svoje sady a postavili parkoviská, supermarkety až vznikli obrovské betónové džungle – mestá. Ľudia ani nepostrehli, že tvoria systém, ktorým sa sami oddeľujú od prírody. Systém, ktorým sa sami zotročujú. Nepostrehli, že sú viac a viac závislí od fosílnych palív, ktoré presne podľa plánu produkujú mnoho znečistenia. Znečistenie posilňuje samotný systém

29

zotročenia, v ktorom sa už ľudia nikdy tak ľahko nenapijú, ani si nedopestujú potraviny. Časom bez neho nebudú môcť ani len dýchať.

Keď začali energetickí otroci pracovať pre ľudstvo, ľudia sa veľmi potešili, pretože boli veľmi silní a lacní. Zo začiatku sa využívali fosílne palivá len ako náhrada ľudskej a zvieracej práce. Nevzniklo dostatočné množstvo znečistenia. Kombajn za jedinú hodinu nahradil týždňovú prácu mnohých ľudí. Zdalo sa, že sa energetickí otroci sa obrátili voči zotročeniu, že sňali z ľudí jarmo nutnosti ťažkej práce, ktoré otrokári budovali dlhé tisícročia. No zdanie častokrát klame. Ľudia nevedeli, že všetko je súčasťou ich zotročenia, nevedeli nič o kanibalizme energetických otrokov.

30

Kanibalizmus otrokov Fosílne palivá sa postupne stávali čoraz dôležitejšími pomocníkmi. Ľudia začali využívať tepelnú energiu uhlia, neskôr zemného plynu, až napokon začali využívať energiu ropy. Fosílne palivá sú typické kanibalizmom na dvoch základných úrovniach – energetickej a materiálovej.

Energetický kanibalizmus

Je charakteristický tým, že sa časť energie produkovanej určitým energetickým nosičom spotrebuje na jeho získanie, ako aj pri jeho premene na využiteľnú energiu. Aby mohli ľudia začať využívať energiu fosílnych palív, museli najprv minúť veľké množstvo energie z iných - nefosílnych zdrojov. Uhlie stálo na počiatku masívneho využívania fosílnych palív. Milióny stromov bolo vyrúbaných, kým sa v peciach roztavila ruda na výrobu kovových nástrojov potrebných na ťažbu uhlia ako aj na výrobu koľajníc a prvých jednoduchých vozíkov, ktorými sa uhlie mohlo prevážať. Presne tu začal energetický kanibalizmus fosílnych palív. Postupom času už bolo uhlie prepravované pomocou samotného uhlia, ktoré bolo spaľované v parných lokomotívach. Uhlie začalo pracovať v peciach, v ktorých sa tavila ruda a vyrábala sa oceľ na stavbu parných lokomotív. Uhlie poháňalo turbíny parných generátorov, ktorých energia sa využila na pohon strojov, ktorými sa ťažilo uhlie, strojov, ktorými sa vyrábali súčiastky na stavbu parných lokomotív, atď. Uhlie vykurovalo priestory priemyselných hál na výrobu ocele, koľajníc, lokomotív, turbín atď. „Uhlie pojedalo samé seba“. Rovnako po svojom objavení začali pojedať samých seba aj zemný plyn a ropa. Niet divu, že bolo nutné minúť nesmierne množstvo energie, vydolovať a roztaviť celé hory surovín a premeniť ich na milióny kilometrov potrubí pre sieť plynovodov, ropovodov, železníc, ciest,...

31

Materiálový kanibalizmus Je charakteristický tým, že časť materiálu (produktu) vyrobeného určitým procesom sa spotrebuje pri jeho samotnej výrobe. Materiálový kanibalizmus a energetický kanibalizmus fosílnych palív nemožno od seba oddeliť. Využívanie energie fosílnych palív je možné len vďaka neprirodzeným materiálom, ktoré sú vyrobené najmä energiou z fosílnych palív. Princíp kanibalizmu je identický. Spálením fosílneho paliva sme premenili vyťažený vápenec na cement. Tento cement sa použil na stavbu samotnej cementárne. Použil sa na stavbu cesty k cementárni, cesty k závodu, kde sa vyrobili zariadenia (technológia) pre cementáreň ako aj na samotnú stavbu tohto závodu. Cement sa minul pri stavbe závodov na výrobu ťažobných zariadení, ktorými bol vápenec vyťažený. Minul sa na stavbu elektrární, rafinérií, plynární, kompresorovní atď., dodávajúcich energiu pre cementáreň. Energetický a materiálový kanibalizmus je prítomný aj v samotnej prírode, avšak v neporovnateľne menšej miere. Aby sa zviera alebo človek mohol najesť, časť svojej energie musí vynaložiť, aby novú energiu získal. Ak chceme zožať novú úrodu, časť z nej musíme zasiať, no v tomto prípade nevzniká žiadne znečistenie. Aj pre malé uľahčenie ľudskej práce je v dôsledku silného energetického a materiálového kanibalizmu nutné spáliť veľké množstvo fosílnych palív, čím vzniká veľa znečistenia a jedov, vo všetkých fázach - tuhých, kvapalných i plynných. Práve znečistenie zohralo v novom zotročení najdôležitejšiu úlohu. Aj maličké uľahčenie ľudskej práce fosílnymi palivami už produkovalo dostatok znečistenia, a tak sa plán nového zotročenia rozrástol do desivých rozmerov.

32

Kanibalizmus ľudskej práce

Fosílne palivá tak roztočili špirálu materiálového a energetického kanibalizmu. Energetickí otroci poháňali stroje, na ktorých však musel pracovať človek. Vznikol nový druh ľudskej práce, práce kvôli energetickým otrokom. Doposiaľ ľudia pracovali najmä pre zabezpečenie svojich základných životných potrieb, no teraz museli pracovať na fosílne palivá, pomocou ktorých tieto potreby získali (vodu z vodovodu, potraviny zo supermarketu, atď.). Ľudia už nerobili veci priamo, ale nepriamo. Nepili vodu zo svojej studne, blízkej rieky, ale začali pracovať v továrni na výrobu potrubí, čerpadiel, v oceliarni, rafinérii... Objavil sa kanibalizmus samotnej ľudskej práce. Podobne ako ostatné zmienené druhy kanibalizmu, kanibalizmus ľudskej práce spočíva v tom, že človek musí vynaložiť mnoho práce na to, aby mohol vôbec pracovať. Mnohoročná práca rodičov je vymenená za prípravu detí na ich budúcu prácu. Z práce (daní či peňazí) rodičov je živený celý školský systém. Rodičia kupujú perá, zošity, učebnice, platia cestovné či internát. Táto ich práca je nutná, aby ich dieťa mohlo po vyštudovaní pracovať. Do práce však musí dochádzať. Či má bicykel, auto alebo využije autobus, za všetko musí zaplatiť. Zaplatí peniazmi, ktoré zarobí v práci. Aby mohol pracovať (prísť do práce), musí pracovať. Pracuje, vyčerpá sa a ochorie. Aby vyzdravel a mohol pracovať, musí zaplatiť za lieky zarobenými peniazmi. Aby mohol pracovať a nenechal tak deti napospas samy doma, musí zaplatiť škôlku či opatrovníčku. Musí zaplatiť za mnoho vecí, aby mohol pracovať - získať peniaze na platenie. Človek musí tak veľa pracovať, aby mohol vôbec pracovať. Využívanie fosílnych palív tak roztočilo aj špirálu kanibalizmu ľudskej práce. Ľudia začali robiť viac a viac vecí nepriamo a vôbec nepostrehli fakt, že napriek využívaniu fosílnych palív trávia čoraz viac času v zamestnaní, do ktorého už musia navyše aj dochádzať. Dvadsať koscov na poli nahradil jeden kombajnista. No zvyšných 19 ľudí nezostalo oddychovať doma. Časť pracovala v oceliarni, vo

33

fabrike na výrobu kombajnu, ďalší pracovali ako prepravcovia dopravujúci jedlo z poľa ľuďom do fabrík, rafinérií...

Bohatý podnikateľ prišiel na ostrov a ako tak sedel na pláži, všimol si jedného domorodca, čo si chytil rybu - upiekol si ju - okúpal sa a ľahol si pod

palmu... nedalo to boháčovi tak sa sním dal do reči. - prečo si nenachytáš viac rýb?

- načo ? - predáš ich, kúpiš si loďku a siete - nachytáš viac rýb ...

predáš ich, kúpiš si druhú loď ... zamestnáš ľudí aby pre teba robili ... - a čo potom? pýta sa domorodec....

- no, budeš bohatý ... - a čo potom, keď budem bohatý? ...

- no, potom si budeš môcť len tak robiť, čo ťa baví, a ležať pod palmou ... - domorodec: veď to teraz robím !????

34

Cykly plytvania - zvyšovanie ceny Od objavenia lacných energetických otrokov ubehli sotva dve storočia, kým sa na nich stali ľudia bytostne závislí. Fosílne palivá boli aj napriek silnému kanibalizmu veľmi lacné a silné. 200x lacnejšie ako ľudská práca. Vyrábali veľa, za málo peňazí. Časom už neboli potrebné nové kombajny. Stačilo ich vyrobiť len niekoľko, aby nahradili tie staré, či pokazené. Nebolo nutné stavať nové cementárne, bola už postavená väčšina ciest, domov, sídlisk, závodov... Navyše sa zefektívnila samotná výroba. Na strojoch poháňaných energetickými otrokmi už nepracovali ľudia, ale roboty, automaty a počítače, ktoré boli tiež vyrobené a napájané energiou fosílnych palív. Ceny začali klesať, pribúdalo veľa nezamestnaných ľudí, ktorí žili zo sociálnych dávok - z daní pracujúcich. Objavili sa dve hrozby, ktoré mohli naštrbiť systém zotročenia. Ak by cena tovarov a služieb klesla pod kritickú hranicu, nezamestnaní ľudia by skromne prežili ľahko aj z malej dávky, podpory v nezamestnaní, pretože potraviny, oblečenie či bývanie by bolo príliš lacné. Prežili by aj bez práce, čo bolo neprípustné. Ďalší problém mohol nastať v prípade, že by počet nezamestnaných narástol až príliš a zamestnaní by už „neuživili“ svojimi daňami nezamestnaných. Nezamestnaní by nedostali svoju dávku a keďže by ich bolo veľa, mohli nastať nesmierne komplikácie. To sa muselo zmeniť. Bolo nutné zvýšiť cenu všetkého. Bolo nutné vytvoriť systém plytvania. Plytvaním sa do tovaru alebo služby akumuluje oveľa viac práce energetických otrokov, viac ako je potrebné, čím jeho cena výrazne vzrastie. Za drahšie tovary a služby budú musieť ľudia viac platiť, viac pracovať. Nezamestnaní už nebudú môcť tak ľahko prežiť. Cykly plytvania navyše zamestnajú veľa ľudí bez práce, čím sa zabijú hneď dve muchy jednou ranou. Na našich poliach pestujeme repku olejnú. Postavíme priemyselnú halu s drahou komplikovanou technológiou, ktorá dokáže „premeniť“ repku na bionaftu. Tú natankujeme do áut ľudí, ktorí dochádzajú do práce (do závodu) na výrobu bionafty. Podobne vyrobenú bionaftu

35

natankujeme do kamiónov, ktorými k nám prepravíme potraviny z krajín západnej Európy alebo iných častí sveta. Tieto potraviny mohli byť pestované miesto repky olejnej, na tom istom poli - priamo u nás, bez potreby stavby závodu na výrobu bionafty, bez potreby práce ľudí, bez potreby veľkého množstva kamiónov, spotrebovanej energie, bez produkcie znečistenia. Výsledok by bol rovnaký. Mali by sme potraviny, no oveľa lacnejšie, pretože energia, ktorá bola minutá v cykle repka – bionafta – kamión – potraviny, stála veľa peňazí, ktoré museli jednoznačne prejsť do ceny potravín. V globalizovanej ekonomike, riadenej ziskom, nebolo nič jednoduchšie ako vytvoriť systém rôznych ciel, daní a dotácií, ktoré takéto cykly plytvania vytvárajú a podporujú. Ľudia tak dospeli do bodu, keď považujú za jednoduchšie vyťažiť ropu z podzemia, doviesť ju do rafinérie, vyrobiť z nej naftu, z tej vyrobiť pesticídy a hnojivá, rozviesť ich na farmy po celom svete, aplikovať ich na pôdu a rastliny, úrodu odviesť do inej krajiny, tam ju spracovať a zabaliť, výsledný produkt doviesť do iného štátu, kúpiť ho v supermarkete, odviesť autom domov a zjesť - ako si potraviny dopestovať v záhrade alebo si ich kúpiť od miestneho sedliaka...

Tri muchy jednou ranou

Kanibalizmu fosílnych palív ako aj produkovanému znečisteniu ľudia nevenovali žiadnu pozornosť, pretože sa spočiatku dialo všetko pomaly. Fosílne palivá boli veľmi lacné a ich prospech značný. Podmienky na život tak zdanlivo uľahčili, aby sa neskôr stali veľmi ťažkými. Človek začal využívať prácu energetických otrokov všade, kde to bolo možné. Čím viac využíval energetických otrokov, tým viac sa stával závislý od ich práce. Obrovské množstvo znečistenia sa dostávalo do prírody, čím sa ľudia stávali závislejšími na samotnom systéme zotročenia a sami sa tak viac a viac oddeľovali od prírody, ktorá kedysi pokrývala ich základné životné potreby. Vytvorenie závislosti základných životných potrieb ľudí od práce energetických otrokov roztočilo špirálu energetického a materiálového konzumu s nutnosťou enormného množstva ľudskej

36

práce. Jadrom tejto špirály zotročenia sa stal samotný život ľudí v domoch oddelených od prírody. Systém otroctva, založeného na bývaní, prišiel od samotných najšikovnejších otrokov - profesorov a vedcov. Vytvorili koncept „civilizovaných“ domov, nového spôsobu neprirodzeného bývania, ktorým sa sami uväznili. Práve oni vymysleli veľa „inteligentných“ vecí a vynálezov, ktoré dokázali elegantne oddeliť ľudí od prírody, ktorú postupne aj dokonale znečistili.

37

Ako sa otroci zotročili

Veľký profesor a svetovo známy matematik v jednej osobe letí lietadlom. Sedí na sedadle a premýšľa o závažných matematických problémoch, keď zrazu

kapitán oznámi: „Ospravedlňujem sa, budeme mať menšie meškanie. Vypadol nám motor číslo jedna a teraz letíme iba na tri motory.“

O desať minút sa ozve ďalšie hlásenie: „Obávam sa, že sa naše meškanie predĺži, vypadol nám motor číslo dva a tri a zostáva nám iba motor štyri“.

Profesor sa nakloní k spolucestujúcemu, ktorý sedí vedľa a povie: „Pre pána Jána! Ak nám vypadne aj ten posledný, budeme tu hore trčať celú noc.”

Myslenie v určitej línií, jej samotný smer umožňuje rôzne veci – aj tie absurdné. Tak ako otroci, ktorým sa sňali okovy, nepostrehli, že stále no už slobodne nosia tie isté kamene, tak ani profesori a vedci nepostrehli, že zotročujú sami seba. Veď to ani postrehnúť nemohli, so všetkým otrokári rátali. Boli súčasťou plánu, koniec koncov stále boli otrokmi, ktorí nachádzali nové a nové spôsoby ľahšieho „ťahania kameňov“. Otrok, ktorý nevie o svojom otroctve, má stále myseľ otroka. Čokoľvek spraví a vymyslí, povedie len k jeho väčšiemu zotročeniu. Ako inak to môže dopadnúť, keď slepý, ktorý nevie o svojej slepote, vedie ostatných, tiež slepých? Vo svojej neschopnosti poznať celok prírody tak profesori nevedeli urobiť nič lepšieho, ako skonštruovať jej neúplný model a nahovárali si, že vytvorili niečo prirodzené. Začali uvažovať o určitom probléme, prijali predpoklad oddelenosti časti od celku, dopustili sa hneď na začiatku prvého chybného kroku. Týmto smerom pokračovali ďalej, skúmali, analyzovali a vytvárali závery. No ich prvý krok, smer samotného uvažovania bol chybný, aké mohli byť ich hodnotenia a závery? Čím viac sa sústreďovali na jednu vec, tým viac boli duchom neprítomní, pretože nevedeli zostať otvorení pre zvyšok sveta.

„Priniesol som žabu“, oznámil triede rozžiarený profesor. „Čerstvú, rovno z jazierka, aby sme si ju mohli dobre prehliadnuť a potom pitvať“.

Opatrne rozbalil balíček, ktorý priniesol a vo vnútri bola šunková bageta. Milý profesor sa na ňu užasnuto pozrel. „To je divné“ povedal, „jasne si

pamätám, že som raňajky zjedol“.

38

To sa profesorom a vedcom stáva stále. Skláňajú sa nad knihami vo dne v noci, namáhajú si oči, stávajú sa krátkozrakými, a keď chcete vedieť, na čom to celý ten čas pracovali, zistíte, že vynašli okuliare na krátkozrakosť. Zamerajú sa na jednu vec, idú do hĺbky. Oddeľujú veci od celku, hodnotia a skúmajú ich bez poznania väzieb v rámci jediného celku. Skúmajú príčiny pohybu ručičky v hodinách tak, že zoberú ručičku a dajú ju pod mikroskop. Oddelili entitu (ručičku) od celku (od hodín). Akokoľvek dlho ručičku skúmajú, akékoľvek experimenty a modely vytvoria, mechanizmus jej pohybu nedokážu určiť. Prekvapivo vedci k určitým záverom prídu, no takmer vždy budú ich výsledky, hodnotenia a úsudky mylné. Príroda nepozná problémy. Problémy vymyslel človek. Čím viac sa vyvíjala ľudská spoločnosť, tým viac problémov vznikalo. Vedci vynašli nové neprirodzené materiály, ktoré príroda vo svojom cykle nedokázala spracovať, a tak vytvorili problém znečistenia. Z neprirodzených materiálov začali stavať vysoké administratívne budovy - skleníky. Skleník sa „napodiv“ začal prehrievať. Vnikol problém. Profesori a vedci sa potešili, mohli skúmať a vyvíjať klimatizácie, tepelné čerpadlá... mohli riešiť problémy, ktoré sami zasiali. Boli veľmi šikovní, vytvorili tisícky problémov. Vzniklo veľa univerzít, kde sa ľudia začali učiť vyrábať klimatizácie, čističky odpadových vôd, čerpadlá, turbíny. Vzniklo mnoho závodov, kde bolo nutné všetko vyrobiť. A tak vedci stále oddelene skúmali veci jedného celku, jedného života. Podľa plánu, svojimi vynálezmi oddeľovali ľudskú spoločnosť od prírody. Do domov postupne prenikalo viac a viac technických výdobytkov. Záhrady ľudí boli čoraz menšie, viac a viac života trávil človek v neprirodzenom prostredí. „Najšikovnejší otroci“ stále zdôrazňovali, že vedecko-technické koleso dejín sa krúti len dopredu, no podobne ako profesor z lietadla nepostrehli fakt, že zdravie je najdôležitejšou zložkou života, pretože zaisťuje tvorenie na Zemi a pokračovanie ľudského rodu. Zlyhanie na tejto úrovni znamená, že človek koná v rozpore s vlastnou existenciou. Ani s veľkým nadhľadom nemôžeme spoločnosť označiť ako prosperujúcu, ak je z

39

roka na rok viac chorá, počet nevyliečiteľných chorôb neklesá, ale narastá. Nie je to nič iné, ako začiatok zániku samotnej civilizácie. Vedci si rýchlo uvedomili, že človek oddelený od prírody, rýchlo ochorie. Rozmýšľali, ako zmierniť negatívny vplyv neprirodzenosti ľudskej práce ako aj novovzniknutej oddelenosti od prírody na zdravie človeka. Vedecky dospeli k optimálnym plošným štandardom bytov, domov, kancelárií a pracovísk. Spolu s psychológmi stanovili, ako má byť miestnosť presvetlená, aké veľké má byť okno, výška stropu a mnoho iných detailov, aby sa človek v tomto neprirodzenom prostredí cítil čo najmenej nepríjemne, aby ochorel čo najpomalšie, čo najneskôr. No fakt, či vôbec musí toľko času tráviť v tomto priestore, oddelený od prírody, vedcom samozrejme unikol. A tak sa objavovali stále nové, doposiaľ neznáme choroby. Ľudia boli čoraz viac chorí. Človek, ktorý vidí, že sa jeho rodičia dožili viac ako jeho deti, sa začne prirodzene búriť, začne spochybňovať systém a spôsob žitia. Otrokárom však pomohli opäť šikovní otroci, tentokrát to boli lekári. Čím viac bol človek oddelený od prírody, tým viac chátral, vznikalo viac nových chorôb. No súčasne sa vyvíjala samotná medicína. Profesori a vedci sa znovu potešili. Vytvorili mnoho nových liekov, ktoré dokázali zmierniť bolesti človeka, dokázali predĺžiť jeho starobu. Prácou vyčerpaní, senilní, nevládni ľudia, často pripútaní na lôžko, sa tak pomocou liekov a modernej medicíny dožívali viac a viac, čím štatisticky zvyšovali vek dožitia, čo bolo pre pracujúcich otrokov veľmi potešujúce. Vedci skúmali mnoho prírodných primitívnych kmeňov, žijúcich v panenskej prírode, ktorí nepoznali prácu, peniaze, medicínu ani technické výdobytky. Títo ľudia sa dožívali veľmi nízkeho veku, čo zdôraznilo zmysluplnosť civilizovaného systému zotročenia, pretože v ňom sa ľudia dožívali viac. Fakt, že kmene žili v extrémnych podmienkach, nevhodných pre život človeka, že nepoznali lásku, jedli zvieratá, dokonca sa jedli navzájom, čo v hlavnej miere ovplyvňovalo dĺžku ich dožitia, vedcom znovu, ako aj iné podstatné veci, unikol. Čím horšia choroba sa objavila, tým viac bol človek ochotný a nútený za svoju liečbu zaplatiť. Avšak nie každý chcel platiť. Ľudoví liečitelia veľmi dobre poznali silu prírody, ktorá im poskytovala svoje

40

liečivá prakticky zadarmo. Šikovní otroci - profesori, doktori, lekári či kňazi ich preto pod rúškom vedy, modernej medicíny či náboženstva začali prenasledovať, zabíjať, dokonca aj upaľovať zaživa. Po vyčerpávajúcich vojnách sa medzi hladujúcim a zoslabnutým obyvateľstvom, bez jeho liečiteľov, mohol ľahko šíriť mor a rôzne epidémie. To znovu zdôraznilo opodstatnenosť rozvoja umelej medicíny, existenciu lekárov, profesorov, vedcov. Otroci ani nepostrehli, že systém liečby a platenia drahých liekov núti ľudí viac pracovať, viac času tráviť mimo liečivých síl prírody. Nepostrehli fakt, že čím je medicína na lepšej úrovni, tým viac sú ľudia chorí. Čím horšia choroba sa objavila, tým viac sa na jej liečení dalo zarobiť, tým drahšia mohla byť jej liečba. A tak vedcom unikol aj najpodstatnejší fakt, že sa uväznili v systéme, ktorý sami vytvorili a v ktorom už bez práce, za ktorú si kúpia lieky, nedokážu tak ľahko vyzdravieť.

Anukis pozorne vystlala košík jemnou kožou, ktorú si niesla so sebou, a vytvorila tak čutoru, do ktorej preliala dve vedrá. Niečo viac ako 12 litrov vody. Opatrne si ju položila na hlavu a spolu s ostatnými kamarátkami vyrazili naspäť do osady, už o čosi pomalšie. Pozornejšie stúpali na čoraz horúcejšie kamene, pretože ranné slnko už naberalo na svojej sile. Ak by sa im voda vyliala, museli by sa vrátiť a nabrať vodu znovu. Za necelé štyri hodiny tak mohla Anukis priniesť vodu na dennú potrebu štyroch ľudí. Vodu si miestni „primitívni“ osadníci veľmi vážili. Jedného dňa prišla do osady karavána so vzácnym hosťom. Prišla chvíľu po svitaní, práve keď Anukis odchádzala na svoju každodennú cestu. Po vodou šla preto rýchlejšie než kedykoľvek predtým, chcela zastihnúť a vidieť vzácneho hosťa. Kým sa vrátila, deti i dospelí, takmer celá osada sa už zhromaždila okolo mierne prešediveného, dôkladne upraveného staršieho pána. Anukis pristúpila pomaličky k vzácnemu hosťovi a na znak úcty zložila svoj košík a podala ho cudzincovi. Ten dar s radosťou prijal, zodvihol košík s vodou a odišiel s ním do malého stanu, ktorý bol súčasťou karavány. „Veľmi zvláštny stan, je taký malý, ani dvaja ľudia sa doň nevmestia. A prečo si tam cudzinec zobral všetku vodu, čo som mu darovala? Veď ju sám nevypije ani za 3 dni,“ premýšľala Anukis. Cudzinec vyšiel z podivného stanu von už o pár minút.

41

„Nech sa páči Anukis tu je tvoj košík. Ďakujem za vodu, môžeš sa vydať na svoju cestu znovu, len sa prosím viac ponáhľaj, na obed mám tresku a pivo“ riekol cudzinec. Ako neskôr Anukis zistila, podivný stan bola splachovacia toaleta a vážený cudzinec bol profesor z Európy. Profesor stavebnej fakulty, veľmi vážený. Navrhol veľa moderných veľkých budov 21. storočia. Veľmi múdrych budov, ktoré tam vraj nazývajú inteligentné. Sú také rozumné, že dokážu automaticky rozpoznať, koľko pitnej vody treba na spláchnutie záchoda. Anukis tíško zobrala košík a vybrala sa znovu po vodu. Bola nevzdelané, prosté, domorodé dievča. Milovala svoju osadu, zvieratá, prírodu. Bola citlivá k celému svetu, najmä k vode, ktorú veľmi rada a s potešením nosila do osady... Celou cestou k jazierku Anukis plakala. Možno by samotnými slzami naplnila celý košík. Nerozumela, ako taký vzdelaný človek s mnohými titulmi, ktoré nevedela ani vysloviť, navrhuje domy, ktoré splachujú pitnou vodou. Bála sa čo i len predstaviť, ako sa títo vzdelaní ľudia správajú k zvieratám, k pôde, k prírode...

Ak dáme bicykel domorodcovi a vedcovi, rozdiel bude obrovský. Vedec rozoberie bicykel do poslednej skrutky, do poslednej súčiastky, aby zistil princíp pohonu. Určí sily trenia, valivý odpor kolies, vyráta momenty hybnosti, zotrvačnosti, rýchlosť opotrebenia dielov... Na konci života pochopí, ako bicykel funguje. A čo spraví s bicyklom domorodec? Ten sa bicykluje. Profesorom a vedcom vždy unikne tá najdôležitejšia podstata. Niet preto divu, že Anukis z príbehu nevedela pochopiť profesora. Navrhoval moderné inteligentné domy a budovy, vymyslel dômyselný, „inteligentný“ splachovací záchod, ktorý ušetril časť pitnej vody, no to, že stále splachuje pitnou vodou mu unikla. Vedci a profesori sú hrdí na vedecko-technický rozvoj, na modernú medicínu. Znovu im však unikol ten najpodstatnejší fakt, že denne zahynie viac ľudí vďaka moderným zbraniam ako ľudí, ktorých dokáže moderná medicína zachrániť.

42

To však nie je náhoda. Presne takýchto hlúpych profesorov a vedcov otrokári potrebovali, pomohli im vytvoriť systém „civilizovaného“ bývania, evolučne najmladší nástroj zotročenia. Profesori učili svojich žiakov, celá spoločnosť ich nasledovala a automaticky opakovala ich hlúposti. Ľudia začali bojovať za ochranu pitnej vody, pre jej zachovanie ďalším generáciám, dokonca ju zákonom a ústavou ochránili. No že splachujú pitnou vodou im samozrejme uniklo. Vedci tak stále vylepšujú technológiu zberu repky olejnej, vyvíjajú účinnejšie fermentory, a pod., zvyšujú účinnosť premeny repky na bionaftu, no podstata nezmyselného plytvania im samozrejme uniká. Objavenie fosílnych palív „krátkozrakými“ profesormi tak umocnilo plán zotročenia, slobodného uväznenia ľudí vo svojich vlastných domoch, oddelených od prírody, v ktorých neprežijú, ak nebudú pracovať. Pohodlie vošlo do domov ľudí ako hosť, zmenilo sa na hostiteľa, napokon až na domáceho pána. Tak veľmi si chceli otroci uľahčiť život, že začali žiť svoje životy v zamestnaní, pre veci, ktoré im mali ich život uľahčiť. Vôbec nepostrehli, že sú otrokmi a znovu len „nosia kamene“.

V okovách energetických otrokov Čo by sa stalo, ak by sme všetku energiu na svietenie, dopravu, ohrev vody, kúrenie či chladenie tvorili iba ľudskou prácou, poprípade prácou zvierat tak, ako to bolo pred objavením fosílnych palív? Človek za deň vykoná približne 6,5 MJ práce, čomu zodpovedá výkon necelých 180 Wattov po dobu 10 hodín. Pri hrubom odhade súčasnej spotreby fosílnych palív celého ľudstva zistíme, že v priemere na každého žijúceho človeka pracuje približne 80 energetických otrokov. Na súčasnú populáciu Zeme tak pracuje vyše 550 miliárd energetických otrokov. Priemerná štvorčlenná európska

43

rodina potrebuje na svoj život prácu vyše 400 hypotetických ľudí, ktorí pre ňu pracujú (v USA je to vyše 600 ľudí). Pred objavením fosílnych palív využívali ľudia výhradne svoju prácu a prácu zvierat. Domy sa preto stavali veľmi efektívne, premyslene. Boli primerane veľké, vykuroval sa len potrebný priestor, len v potrebnom čase, pretože sa nároky na priestor a komfort automaticky odzrkadlili priamo úmerne v ľudskej práci. S nástupom lacných fosílnych palív mohol človek zvýšiť požiadavky na priestor a pohodlie bývania nad akúkoľvek zdravú medzu, pretože to úmerne neviedlo k navýšeniu jeho práce. Nutná práca sa zvyšovala neúmerne, pretože energetickí otroci pracovali až 200x lacnejšie. Človek tak začal stavať domy, ktoré využívali „prácu“ fosílnych palív. Mohli byť použité nové „neprirodzené“ materiály (oceľ, betón, plasty), ktoré nebol problém do domu dopraviť aj z opačnej strany Zemegule. Energetickí otroci - plyn, uhlie a ropa tak začali pracovať v cementárňach, oceliarňach, elektrárňach, autách... Dnes už pracujú všade, kam sa len pozrieme. Pracujú za nás pri výkope základov, pri samotnej stavbe domu ako aj pri jeho užívaní – vykurovaní, osvetlení, chladení ai. Do domu tak ľudia začali ukladať enormné množstvo energie. Ďalšie obrovské dávky energií musia byť do domu počas jeho životnosti dodané, inak by v ňom jeho vlastníci nemohli žiť.

Energia, energia, energia V mysli človeka vznikne myšlienka stavby vlastného domu. Nakreslí koncept na papier. Pri kreslení minie 10 papierov a časť náplne jedného pera, či ceruzky. Energia na výrobu pera a papierov sa započíta na konto energie potrebnej na stavbu domu. Koncept zanesie autom k architektovi (10 km), na konto domu sa tak započíta energia spotrebovaného benzínu. Architekt spracuje na počítači tvoju skicu, vytvorí projekt domu, ktorý vytlačí na tlačiarni, minie 100 listov papiera. Započíta sa spotrebovaná energia počítača, energia potrebná na výrobu papiera a farieb tlačiarne, energia na vykurovanie/chladenie kancelárie architekta počas tvorby projektu.

44

Analogicky je možné pokračovať cez všetky prvky životného cyklu budúceho domu. Väzby sú enormne rozsiahle. Papier na skicu bol niekde vyrobený. Závod na výrobu papiera bol postavený pomocou určitej energie, ktorá sa rozpočíta medzi všetky vyrobené papiere počas životnosti závodu. Podobne auto, ktorým bola skica domu privezená k architektovi, muselo byť vyrobené pomocou určitej energie. Pri životnosti auta 500 000 km sa tak započíta do energetickej bilancie domu časť energie potrebnej na výrobu auta, pripadajúcej na 10 km, ktorým bola skica doručená architektovi. Závod na autá však musel byť tiež postavený. Ak sa v ňom vyrobilo 10 000 000 áut, tak do bilancie domu sa započíta zlomok energie potrebnej na stavbu závodu, pripadajúcej na jedno auto, prislúchajúcej na 10 km. Do závodu na výrobu áut, pier, papiera, dochádzali pracovníci, ktorí minuli určité množstvo paliva. Časť z toho pripadá na produkty, ktorými sa vytvoril projekt domu. Závod na výrobu áut, papierov, pier, musel byť tiež naprojektovaný... zacyklili sme sa. Nedostali sme sa ani k výkopu základov a už je v dome, ešte len v jeho projekte, akumulované obrovské množstvo energie. Ak zájdeme do detailov, zistíme, že 97% všetkých energetických otrokov pracuje pre naše bývanie. Bývanie – stavba a prevádzka domov či bytov vyžaduje dodávky energií, materiálov, potravín, atď. Pre ich výrobu vznikli cementárne, kameňolomy, štrkovne, rafinérie ap., celý priemysel vyžadujúci obrovské množstvo surovín a energií. Vznikli stovky oceliarní, tisícky elektrární, milióny kilometrov ciest, potrubí, rozvodných sietí. Muselo sa postaviť mnoho administratívnych budov, v ktorých sa plánovala výroba, nákup, predaj - cementu, ocele, energií, potrubí. Civilizovaný štandard stavby a užívania domov je bytostne závislý od fosílnych palív. Naše byty a domy roztáčajú materiálovú a energetickú špirálu konzumu. 97% priemyslu, 97% všetkých budov, až 99% znečistenia existuje priamo či nepriamo kvôli bývaniu. 97% zo súčasných 550 miliárd energetických otrokov pracuje pre uspokojenie potrieb domov či bytov. Aj keď sú energetickí otroci veľmi lacní, treba aj za nich stále platiť, platiť svojou, ľudskou prácou.

Moderný, „civilizovaný“ človek v priemere trávi až 98% svojho času vo vnútornom prostredí. Žije vo vnútri auta, ktorým

45

dochádza do práce. Vo vnútri budovy, kde pracuje. V supermarkete, kde nakupuje, v dome, kde spí a býva... Žije takmer úplne oddelený od prírody, v neprirodzených podmienkach, podobne ako zviera v zoologickej záhrade. Také zviera sa narodí v betónovej miestnosti. Jeho životný priestor je obmedzený klietkou, plotom výbehu či verejnou ulicou okolo záhrady. Ak sa takémuto zvieraťu stále niečo nepriváža (jedlo, voda, lieky) a neodváža (trus, odpad), nemôže prežiť. Jeho prarodičia, žijúci voľne v prírode, si nič také nevedeli a ani nechceli predstaviť. No človek ich odviedol od prírody, v ktorej boli samostatné. V prírode mali úplne všetko čo, potrebovali. Nepotrebovali autá prinášajúce veci, nepotrebovali ani ľudí, ktorí im postavia vodovod, zapnú osvetlenie alebo vyčistia klimatizáciu. Nepotrebovali lekárov, ani umelú medicínu. Boli slobodné a zdravé. Ich okolitý priestor, nabitý životnou energiou prírody, im slúžil. Teraz trpia rôznymi neduhmi a chorobami. Ich zdravie je závislé od miery nedokonalosti umelého, neprirodzeného prostredia, kvôli ktorému musia poslušne panáčkovať a predvádzať rôzne triky, aby im ho nikto nevzal.2 Podobne panáčkujú aj ľudia v práci, aby mohli bývať, platiť účty. Musia pracovať, „musia skákať, ako im ich šéf píska“.

46

Ciele slobodného zotročenia

Cieľ plánu novej etapy zotročenia bol jednoduchý. Mal fungovať vždy. Pokiaľ budú ľudia žiť, budú musieť platiť. Prostriedkom zotročenia sa stalo oddelenie ľudí od prírody, od ich základných životných potrieb. Nástrojom realizácie boli energetickí otroci, ktorí toto oddelenie mohli uskutočniť pomocou vynálezov a zariadení, ktoré vyvinuli najšikovnejší otroci, profesori a vedci. Energetickí otroci museli byť lacní a museli produkovať dostatok odpadu a jedov, aby znečistili vody, pôdy a vzduch, čím umocnili opodstatnenosť systému oddelenia ľudí od prírody (už nevyhnutnosť vodovodu, dodávky energií, potravín, atď.) Systém zotročenia pomocou samotného bývania ľudí, pomocou ich bytov a domov, sa zatiaľ javí najlepší v celej evolúcii otrokárstva. Ľudia slobodne pracujú ako nikdy predtým. Niekedy mohli otroci pracovať len počas dňa, počas slnečného svitu. Teraz vďaka svojim vynálezom otroci pracujú aj celú noc. Za tmy chodia do práce, za tmy z nej odchádzajú. Aby tak mohli doma čokoľvek spraviť, musia svietiť. Za kúpu svietidiel a zaplatenie účtov za svietenie platia svojou prácou. Kanibalizmus práce exituje na každom kroku ľudskej činnosti. Zarábať je možné na celom živote otroka, aj počas jeho spánku, dokonca aj na jeho smrti. Mŕtve telo otroka je uložené v hrobe na cintoríne a za toto miesto, za údržbu cintorína budú platiť deti otroka. Oddelenie ľudí od prírody je výhodné a najmä nezávislé od politického systému. Či bude vo vláde pravica, ľavica, liberáli, konzervatívci, stále bude musieť pracovať, platiť účty. Nič podstatné sa zmenou vlády nezmení. Nič sa nezmení ani v prípade revolúcie či vojny. Stále budú musieť otroci jesť, piť, bývať v teple... platiť účty, pracovať. Takéto zotročenie je nezávislé aj od vierovyznania. Katolík, žid či ateista musí platiť rovnaké účty, jesť, piť, pracovať.

47

Budúce etapy evolúcie zotročenia

Na začiatku evolúcie otroctva stál strach. Čím viac sa človek bojí, tým jednoduchšie sa stane otrokom. Evolúcia otroctva zjednodušene znamená evolúciu spôsobov podnecovania strachu u ľudí. Od strachu z bolesti, z Boha, zo straty zamestnania, ap. Ak nastane nová úroveň poznania, či spoločenského usporiadania, nastane aj evolúcia otroctva. Otrokári nájdu nové spôsoby ako nahnať ľuďom strach, vždy však pôjde o kombináciu pôsobenia na fyzického telo a myseľ človeka. V rámci fyzickej úrovni sa bojíme smrti nášho tela. Tá môže nastať udusením, smädom, hladom, či vystavením tela zlému počasiu, chorobe, fyzickej bolesti, atď. Strach v rámci fyzickej úrovne je dôležitý, pretože sa podvedome prejaví ako chamtivosť a lakota. Človek sa bojí o svoje fyzické prežitie, a tak podvedome hromadí majetok, peniaze... aby si zabezpečil budúcnosť. Strach emotívnej, psychologickej úrovne je rovnako dôležitý. Bojíme sa odmietnutia, straty partnera, straty atraktívnosti či imidžu. Bojíme sa prehry, pekla, straty zamestnania... Tento strach nás núti robiť najmä veci, ktorými sa zapáčime Bohu, druhým ľuďom alebo posilníme svoje ego. Značkové oblečenie, drahé autá, vily, zištné konanie dobrých skutkov. Táto úroveň je charakteristická tým, že sa človek snaží dosiahnuť veci, ktoré v prítomnom okamihu pre svoje prežitie nepotrebuje. Oddelenie človeka od prírody predstavuje výkonný nástroj zotročenia. Keďže sú ľudia závislí od spoločnosti, budúcnosť sa im javí ako veľmi neistá. Spoločnosť je dostatočne presiaknutá strachom na všetkých úrovniach. Evolúcia zotročenia bude prebiehať už len veľmi pomaly. Pravdepodobne sa bude jej každá nová etapa niesť v duchu terorizmu, malých vojen či iných nešťastí, ktoré zaručia, aby bol strach ľudí stále dostatočne veľký. Ak bude vojna ďaleko, krajina si sama „adoptuje“ mnoho migrantov a utečencov. Dôležité bude, aby s nimi prišla vlna chorôb, zločinu a teroru – strachu. Za teroristu, rasistu či xenofóba bude môcť byť ľahko označený aj človek, ktorý sa len vzbúri voči zabehnutému systému, čím sa

48

eliminuje akékoľvek nebezpečenstvo pre otrokársky systém. Zdvihnú sa dane, vek odchodu do dôchodku... no ustráchaní ľudia sa nebudú búriť. Sami dobrovoľne odobria navýšenie daní, väčšie výdavky na políciu či armádu, len aby boli v bezpečí. Zvýšia sa právomoci a počet tajných služieb, vojakov, obrancov... slobodne sa posilní policajný štát. Strach je mocný vládca.

49

Globálna a lokálna evolúcia Evolúcia v prírode je daná najmä dvoma zásadnými faktormi, globálnymi a lokálnymi. Ak sa globálne zvyšuje teplota na planéte, bude to mať rovnaký vplyv na evolúciu (adaptáciu) rovnakého druhu na celej Zemi. Lokálna evolúcia je typická lokálnymi podmienkami, ktoré môžu byť na rôznych miestach prírody rozdielne. Preto sa rovnaký živočíšny druh môže líšiť v drobných detailoch - sfarbením, veľkosťou, ai., v závislosti od prostredia v akom žije. Podobne prebieha aj evolúcia zotročenia. Globálne podmienky sa menili takmer rovnako na celej planéte. Keď nastúpilo otroctvo silou, pohltilo postupne celý svet. Presun od otroctva silou k psychologickému pôsobeniu na myseľ ľudí t.j. presun k peniazom, hromadeniu majetku, k túžbam, k náboženstvám, k Bohom vyvoleným panovníkom, spadá evolučne do rovnakého obdobia. Rovnako sa niesla aj vlna slobodného otroctva, presunu ľudí od záhrad do bytov či domov. Od čistej prírody k znečisteniu. To boli globálne aspekty evolúcie otroctva. Popri nich však existovali a existujú aj lokálne aspekty, ktoré sú rozdielne od miesta k miestu, od štátu k štátu. Otroci môžu žiť oddelení od prírody v komunistickom režime, demokracii, v kalifáte či inej diktatúre. To preds