škola kresťanskej viery 1

0. Naša túžba po Bohu

a schopnosť prijať ho

Otvorenosť človeka voči pravde a kráse, zmysel pre mravné dobro, slobodu, hlas svedomia, túžba po nekonečne a po šťastí provokujú otázky o Božej existencii (KKC 33)

- Správa o stvorení človeka: Gn 1, 26-27.31

- Človek – bytie túžiace po Bohu: Ž 42

“Nato Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba, i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“

A stvoril Boh človeka na svoj obraz,na Boží obraz ho stvoril,muža a ženu ich stvoril.

Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“… A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.” (Gn 1, 26-27.31)

Každý človek hľadá pravdu o sebe, o svete, o Bohu, lebo je stvorený k tomu, aby mal účasť na vzťahu s Bohom. On človeku ponúka pravú slobodu a šťastie.

“Stvoril si nás pre seba a naše srdcia sú nespokojné, kým nespočinú v tebe, Bože.” (sv. Augustín z Hippa)

naša túžba po Bohu naša túžba po Bohu

a schopnosť prijať hoa schopnosť prijať ho

naša túžba po Bohu naša túžba po Bohu

a schopnosť prijať hoa schopnosť prijať ho

1. Fakt historickej existencie

Ježiša z Nazaretu

1.1 SVEDECTVÁ MIMO – BIBLICKÉ“rímsky cisársky dejepis”

1.2 SVEDECTVÁ BIBLICKÉ“biblické – Nový Zákon”

historická existenciahistorická existencia

Ježiša z NazaretuJežiša z Nazaretu

1.1 SVEDECTVÁ MIMO – BIBLICKÉ

Od konca 1. stor. sa popri židovstve ukázala a neustále sa rozrastala iná náboženská skupina. Bolo to hnutie, ktoré dalo vznik jednému “náboženstvu”, ktoré sa rapídne a kapilárne rozširovalo. Meno dostali podľa ich zakladateľa:

gr. Chrestós = Kristus

A) PLÍNIUS MLADŠÍ:pôvodným meno Gaius Plinius Caecilius Secundus (61/63-113 po Kr. ). Bol rímsky štátnik a spisovateľ, blízsky priateľ cisára Trajána. Bol guvernérom v Bitínii (Malá Ázia). Z roku 112 máme od neho list, v ktorom píše cisárovi, že sa na svojom území stretá so skupinov kresťanov a nevie ako sa k nim správať.

Píše cisárovi Trajánovi, že prívrženci tohto hnutia

„sa stretávajú v určený deň, pred východom slnka, aby ospevovali Krista ako nejakého boha“ (Epist. X, 96)

Je to priama narážka na nedeľu, prvý deň po sobote (posvätný deň pre židov), ktorý sa stal posvätným dňom pre kresťanov, ako pamiatka na Ježišovo zmŕtvychvstanie.



B) TACITUS:celým menom Publius (tiež Gaius) Cornelius Tacitus (asi 55 – 117) bol rímsky senátor, právnik, predovšetkým historik, najvýznamnejší predstaviteľ senátorskej historiografie a jeden z najväčších rímskych dejepiscov vôbec.

V roku 116 po Kr. vo svojich Análoch opisuje známy požiar v Ríme. Tacitus hovorí, že Nero, ktorý dal podpáliť Rím, aby odviedol podozrenia obvinil tých, ktorých Tacitus nazýva krestiani. Hovoriac o tomto hnutí podotýka:

„Meno si berú od Krista, ktorý bol na kríži umučený prokurátorom Ponciom Pilátom, za vlády Tibéria. Táto škodlivá povera, ktorá bola na chvíľu potlačená, sa začala rozširovať nielen v Judei, kde sa zrodila, ale i v Urbe [v Ríme], kde sa zbiehajú a vychvaľujú tie najvulgárnejšie a najohavnejšie veci“ (Annales, 15,44,2-5)

Máme tu presný údaj, ktorý z hľadiska kresťanskej viery je základným faktom NZ: Ježišova smrť na kríži, a to za vlády Poncia Piláta (26-36 po Kr.). Historický údaj, ktorý potvrdzuje jadro rozprávania o Ježišovom umučení a smrti, ktoré nám podáva NZ.



C) SUETÓNIUS:

Gaius Suetonius Tranquillus (okolo 70 – po 130 po Kr.), známy tiež ako Suetonius, bol rímsky historik a životopisec pôsobiaci za vlády cisárov Trajána a Hadriána.

V roku 120 po Kr. Píše, že niektorí kresťania a židia boli z Ríma vyhostení, pretože sa neustále medzi sebou tvrdo hádali. Židovská komunita, ktorá bola v Ríme mimoriadne veľká, sa totiž v jednej chvíli rozdelila na dve protichodné strany: na praktizujúcich židov a na kresťanov, ktoré sa medzi sebou hádali. Cisár dal preto tých najohnivejších vyhnať z Ríma. (Porovnaj Claudius, 25)

Toto je správa, ktorá nám svedčí o ťažkostiach, ktoré kresťanskému hnutiu robila židovská tradícia.





D) JOZEF FLÁVIUS:Flavius Iosephus (37/38 Jeruzalem – okolo 100 Rím), pôvodným menom Jozef ben Mattijahú bol židovský kňaz, učenec a historik, ktorý zanechal významné pznámky o prvej židovskej vojne v rokoch 66 – 70. Meno Flavius prijal podľa rodového mena cisára Vespasiána. Bol tajomníkom cisára Títa a poradcom pre otázky Palestíny. Napísal dve diela, mimoriadne dôležité a známe: Židovské starožitnosti (Antiquitates judaicae) – dielo, ktoré opisuje židovské dejiny, Židovská vojna (De bello judaico) – dielo, ktoré opisuje vojnu palestínskych židov proti rímskej nadvláde, počas ktorej Jeruzalem bol r. 70 po Kr. cisárom Títom spustošený. Toto dielo prináša i dlhý a dôležitý úvod do Palestínskych dejín od r. 170 pred Kr.

V Židovských starožitnostiach okrem Jána Krstiteľa spomína i Ježiša Krista v dosť dlhom úryvku, ktorý niekto považuje za neautentický, lebo kresťania mali doň vložiť slová zvýraznené hrubo:

„V tomto čase žil Ježiš, človek múdry, ak ho môžeme nazvať človekom. Bol autorom podivuhodných činov a majstrom tých ľudí, ktorí s radosťou prijímajú pravdu a priťahoval k sebe mnohých Židov a mnohých Grékov. On bol Kristus. Po obvineniach od našich významných osobností bol Pilátom odsúdený na smrť ukrižovaním, ale tí, ktorí ho prv milovali, ho neprestali milovať a znova sa zjavil, živý, na tretí deň. Boží proroci to o ňom predpovedali a mnoho iných podivuhodných vecí. Aj dnes žijú tí, ktorí podľa jeho mena sa nazývajú kresťania“. (Antiquitates, 18, 63-64)

ZHRNUTIE:

Zo všetkých mimo-biblických svedectiev nezískame veľa, lebo Ježiš z Nazaretu nebol pre vtedajší svet významnou osobnosťou. Začal ňou byť iba vďaka hnutiu, ktoré sa z neho zrodilo a vďaka dôsledkom, ktoré toto hnutie stále viac a viac spôsobovalo vo vtedajšej kultúre a sociálnom usporiadaní.



1.2 SVEDECTVÁ BIBLICKÉ

Jedinou bránou ku poznaniu osoby Ježiša Krista zostáva Nový Zákon, a najmä tie spisy, ktoré v kresťanskej tradícií poznáme ako štyri evanjeliá podľa Matúša, Mareka, Lukáša a Jána. Oni nám z histrického hľadiska naširoko rozprávajú o ňom.

NZ tvoria aj iné spisy: Sk, listy sv. Pavla, sv. Petra, sv. Jána, sv. Jakuba, sv. Júdu, Hebr a Ap. Tieto sa priamo nedotýkajú historickej osoby Ježiša z Nazaretu, ale hnutia, ktorému dal on počiatok. Rôznymi spôsobmi svedčia o živote, problémoch, náuke a presvedčení tohto hnutia – Cirkvi.





PROBLÉM: problém prístupu ku životu Ježiša z Nazaretu cez evanjeliá. Sú pravdivé alebo zmanipulované tieto spisy? Veď ich písali veriaci, ktorí už rozpoznali v tejto osobnosti Mesiáša, ba dokonca Syna Božieho!

4.Moderná kritika historickosti evanjelií Do 18. stor. sa v západoeurópskej tradícií verilo v jednoznačnú historickosť evanjeliových

textov, tak ako sú napísané. V 18. stor. sa začali objavovať vážne otázniky týkajúce sa historickosti evanjelií:

- nejednotnosť evanjelistov pri opisovaní tých istých udalostí- rekonštrukcia života Ježiša Krista, ktorú nám predkladajú evanjeliá, nemá pôvod v

predsudku o jeho mesiáškosti a božskosti? Vychádzajúc z týchto pozícií, autori sa snažili zrekonštruovať historicky a vedecky objektívny

Ježišov život, oslobodiac ho od predsudkov, ktoré vplývali na autorov evanjelií. Toto znamenalo skutočnú „historickú revolúciu“ v poznávaní Ježiša z Nazaretu.

Ako na túto ťažkú výzvu reagovali kresťanský teológovia a exegéti?

V skutočnosti táto výzva bola pre kresťanskú vieru užitočná a obohacujúca. Kresťanský teológovia a exegéti si všimli, že keď sa chceme naozaj priblížiť ku JK, okrem poznania viery je nám potrebné i seriózne a metodologicky jasné poznanie historické.

Je možné zrekonštruovať historické fázy, ktorými prešlo písanie evanjelií. Vedci hovoria, že boli potrebné aspoň 3 fázy:

1. Historické obdobie Ježišovho života2. Zrod prvej kresťanskej komunity vďaka viery v Ježišovo zmŕtvychvstanie

a odovzdávanie jeho náuky v- kontexte liturgického kultu, najmä Eucharistie- kontexte kázania- kontexte katechézy

3. Obdobie redakcie (spísania) evanjeliíHistorické charakteristiky tej doby jasne hovoria, že nesmieme zabúdať na 2 kritériá, podľa ktorých boli napísané evanjeliá:- každé evanjelium bolo a je určené konkrétnej komunite- každý evanjelista interpretoval Ježišov život a posolstvo podľa svojho progresívneho zrenia vo viere a skúsenosti života



Odtiaľto pochádza teda diverzifikácia evanjelií: je tu jeden spoločný menovateľ, nemenný, vnútorná spoločná štruktúra, ktorá ale nesie v sebe odlišnosti v rozdelení matérie a v teologickej interpretácii.

Napr.: „Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku, verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili“ (Lk 1,1-4)

A práve preto, že evanjeliá prešli týmito 3 fázami - navrstvovaním, je fundované povedať, že sa môžeme s istotou priblížiť ku historickej existencii Ježiša z Nazaretu.

Okrem toho, týmto spôsobom je možné naživo sledovať genézu a „púť“ viery Ježišových učeníkov: ako oni progresívne objavovali identitu a význam Ježišovho posolstva podľa tej pedagógie, ktorou ich On sám vychovával. Až potom, keď prenikneme do tohto zrodenia sa a vývoja viery učeníkov, budeme môcť aj my prejsť genézou a prehlbovaním viery, ktorú mala Cirkev po Veľkej noci.



škola kresťanskej viery 1

Spiritual