ročník 24 listy cena 30 kč / 1,20 € 2017 6vensku • monika pulišová – dizajnérka mirka...

ListySLOVÁKOV A ČECHOV, ktorí chcú o sebe vedieť viac

Ročník 24Cena 30 Kč / 1,20 €

6 2017

Anton Gajdoš – Prvolezec slovenskej nefrológie • Alica Virdzeková – Beseda nielen o holo-kauste • Mirjana Šišoláková – Galéria, v ktorej sa dá bývať • Anna Sláviková – Vytvára skvosty z obyčajnej hliny • Stanislav Brouček – Pohled historika na státní krajanskou politiku na Slo-vensku • Monika Pulišová – Dizajnérka Mirka Ferklová • Helena Kotvasová – Zmeny v kultúre a spôsobe života vplyvom kolektivizácie na kysuckej dedine • Magdaléna Pajanková – Večný optimista so srdcom drotára... • Vladimír Dubeň – Ako Ťapák Prahu dobyl • Zuzana Štance-lová – Japanolog Tomáš Jurkovič • Príloha Študentské Listy

I_OB_titul 6_2017.indd 1I_OB_titul 6_2017.indd 1 6/6/2017 2:40:51 PM6/6/2017 2:40:51 PM

Výber programov v júni a júli 201710. júna 19.00 hod. DNM, Vocelova 602/3, Praha 2Muzejní noc – slovenský kaleidoskop programov Vystúpia slovenské deti z detského súboru Emanuel, ktorý pri ZŠ v Podolí, Praha 4 vedie Katarína Lauková. Bude nasledovať beseda s autormi a redaktormi Listov Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť, prezentácia slovenského zvykoslovia a tradícií atď. Program sa uskutoční vďaka fi nančnej podpore MHMP a MK v ČR, ktorý udelili projektu DOMUS SM v ČR.

14. júna 14.00 hod. Muzeum Kašperské HoryDokumentácia Slovákov v Kašperských Horách a Hartmaniciach V spolupráci s Múzeom Kašperské Hory. Program sa uskutoční vďaka fi nančnej podpore MK ČR, ktorú udelila projektu DOMUS SM v ČR v roku 2017 s názvom Dokumentace slovenské menšiny a působení slovenské kultury v ČR.

19. júna 17.00 hod.Slovenský inštitút, nám. Republiky 3, Praha 1O čase, tichu, pomalosti a iných hodnotách Podvečer so spisovateľkou, fi lozofkou a poetkou Etelou Farka-šovou. Pripravil DOMUS SM v ČR vďaka fi nančnej podpore MHMP a MK ČR projektu s názvom Dokumentace slovenské menšiny a působení slovenské kultury v ČR.

23. júna 14.00 hod. Střední škola gastronomie a služeb v LiberciJedlo ako jeden z prejavov slovenskej a českej materiálnej kultúry Rozdiely a zhody v ľudových tradíciáchSeminár sa uskutoční vďaka fi nančnej podpore MŠMT, ktorý udelila projektu DOMUS SM v ČR s názvom Slovenská lido-vá kultura a tradice v česko-slovenských vztazích ve 20. století a současnost. Pripravila Helena Nosková a Štěpánka Baracová.

14. júla 16.00 hod.Semily, kolonie V Řikách, Spolek semilských Romů pěstujících slovenský folklór Jedlo ako jeden z prejavov slovenskej a českej materiálnej kultúry Rozdiely a zhody v ľudových tradíciách Seminár sa uskutoční vďaka fi nančnej podpore MŠMT, ktorý udelila projektu DOMUS SM v ČR s názvom Slovenská lido-vá kultura a tradice v česko-slovenských vztazích ve 20. století a současnost. Pripravila Helena Nosková a Patrik Samko.

21. júla 18.00 hod.Galéria DNM, Vocelova 602/3, Praha 2Ľuboslav Moza, galerista, prezident spoločnosti Artem a výtvarný kritik s maliarkou a ilustrátorkou Zuzanou Štancelovou predstavuje slovenských výtvarných umelcov v Prahe. Výstava potrvá do 13. 8., vstup voľný, pondelok až nedeľa od 9.00–20.00 hod. Pripravil ARTEM v spolupráci s DOMUS SM v ČR vďaka fi nančnej podpore MHMP a MK ČR projektu s názvom Dokumentace slovenské menšiny a působení slovenské kultury v ČR.

Vyhlásenie Pražskej medzinárodnej konferencie slovenských stredoškolákov a ich hostí na tému Slovenská ľudová kultúra a tradície v česko-slo-

venských vzťahoch v 20. storočí a súčasnosť.

Dňa 25. mája bola prostredníctvom pedagógov stredných škôl vyhlásená téma

Pražskej medzinárodnej konferencie slovenských stredoškolákov a ich hostí – Slovenská lidová kultura a tradice v česko-slovenských vztazích

ve 20. století a současnost. Na príklade regiónu Kysúc a Bruntálska. Prípravné semináre v školách,

ktoré prejavili záujem o účasť na konferencii, sa uskutočnili v priebehu januára – júna.

Výjazdový seminár pedagógov a študentov z Čiech do regiónu Kysúc sa uskutoční v poslednej dekáde augusta na pozvanie

Kysuckého múzea v Čadci, ktoré je slovenským garantom projektu. Konferencia sa uskutoční

v Prahe v DNM v dňoch 6.–8. 12. 2017. Podrobné informácie budú zverejnené

v Listoch č. 7–8.

II_OB_program_6_2017.indd IIII_OB_program_6_2017.indd II 6/6/2017 1:51:40 PM6/6/2017 1:51:40 PM

Listy 1

Listy Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viac

Vydáva: Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR v spolupráci s Klubom slovenskej kultúry a Slovensko-českou spoločnos-ťou • Sídlo redakcie: Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2 • Číslo 6/2017 pripravili: šéfredaktorka PhDr. Helena Nosková, CSc., tel.: 603 824 370, zodpovedný redaktor a grafi cká úprava Milan Šmíd, tel. 604 545 555, redakcia Ing. Eva Zajíčková, CSc., tel.: 272 911 893, Mgr. Zuzana Štancelová, tel.: 607 237 093, Mgr. Eva Belzová • Redakčný kruh: Miroslav Brocko, Mgr. Martin Guzi, PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Radovan Čaplovič, Toňa Revajová • e-maily: noskova@usd. cas. cz, [email protected], [email protected] • Rozširuje DOMUS SM v ČR, Slovensko-česká spoločnosť, Klub slovenskej kultúry a Česká pošta, s.p. • Internetovú verziu nájdete: www. klubsk.net • LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR • DTP: studio Franklin • Tlač: tiskárna Triangl • Do tlače odovzdané 6. 6. 2017 • Registrácia vydavateľa časopisu LISTY - Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR: MK ČR E 6584 • ISSN 1213–0249 • Cena jedného výtlačku je 30 Kč/1,20 € • Ročné predplatné 120 Kč prijíma Dokumentačné a múzejné stredisko slovenskej menšiny v ČR a KSK na adrese redakcie a čísle účtu 43-4323110237/0100 • Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú • Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickej alebo v papierovej verzii podlieha schváleniu vedenia DOMUS SM v ČR, SČS a KSK • Obálka: Miro Pogran: Výstup na Rysy

Slovo redaktoraPrvolezec slovenskej nefrológie ............................................2

Anton Gajdoš

Beseda nielen o holokauste ..................................................5

Alica Virdzeková

Galéria, v ktorej sa dá bývať ..................................................7

Mirjana Šišoláková

Vytvára skvosty z obyčajnej hliny .......................................10

Anna Sláviková

Pohled historika na státní krajanskou politiku na Slovensku .......................................................................12

Stanislav Brouček

Dizajnérka Mirka Ferklová (rozhovor) ...............................14

Monika Pulišová

Zmeny v kultúre a spôsobe života vplyvom kolektivizáciena kysuckej dedine ............................................................16

Helena Kotvasová

Večný optimista so srdcom drotára... .................................18

Magdalena Pajanková

Ako Ťapák Prahu dobyl .....................................................21

Vladimír Dubeň

Japanolog Tomáš Jurkovič (rozhovor) .................................22

Zuzana Štancelová

Príloha Študentské Listy

OBSAHPamätníky

V minulom čísle sme sa veno-vali atentátu na R. Heindrycha, osudu Jozefa Gabčíka, jeho mies-tu v histórii našich národov. Pri príležitosti výročia ho slovenský prezident Andrej Kiska 26. mája tohto roku povýšil na generálma-jora in memoriam. Ocenil celú operáciu Anthropoid, ktorá mala geopolitický význam, a vyzdvihol obeť Jozefa Gabčíka, ktorý doká-zal bojovať aj proti najsilnejšiemu ľudskému inštinktu zachovať si vlastný život. Jeho činom vtedy rozdelené Československo získalo novú nadej.

V roku 2014 bola odhalená busta Jozefa Gabčíka v Poluvsí, ktoré je dnes súčasťou Rajeckých Teplíc a nachádza sa v Rajeckej kotline na Hornom Považí. Nie v Turci, ako mylne uviedli Lidové noviny v inak veľmi hodnotnom a originálnom článku o Jozefovi Gabčíkovi a Janu Kubišovi zo so-boty 20. 5. Busta stojí nad cestou oproti rodnému domu a Jozef Gabčík naň hľadí s chlapčenským úsmevom. Pomník nevznikol na popud zhora, ale zo zbierky slovenských a českých ľudí. Autor, sochár Peter Repka, tvoril bustu podľa spomienok pamätníkov a tí si hrdinu pamätali ako milého, príjemného mladíka. Miestni his-torici chcú v Poluvsí otvoriť pamätnú izbu Jozefa Gabčíka, možno dokonca múzeum.

V tieto dni sme si pripomenuli ďalšie smutné významné výro-čie súvisiace s operáciou Anthropoid – 75 rokov od zničenia a vy-vraždenia dvoch českých obcí – Lidíc pri Kladne a Ležákov na Chrudimsku. Obyvatelia Ležákov tajne podporovali „západných“ parašutistov, boli napojení na paraskupinu Silver. Všetci muži a ženy boli zastrelení v Pardubiciach, obec bola 24. 5. 1942 vypá-lená. Posledných sedem obyvateľov Ležákov zastrelili 25. júna. Aj deti zahynuli v tento deň v plynovom voze v poľskom Chelme. Tí, ktorí pomáhali výsadkom zo západu, neboli do roku 1989 uctie-vaní a neboli známe ani ich mená. Z Ležákov sa zachránili len dve malé dievčatká – trojročné a ročné, ktoré boli dané na prevýchovu do nemeckých rodín. Do Ležákov sa vrátili po vojne. Bez znalosti rodného jazyka, s nemčinou a nemeckou identitou. Helena Nosková, jún 2017

01_obsah_uvod.indd 101_obsah_uvod.indd 1 6/6/2017 2:40:17 PM6/6/2017 2:40:17 PM

2 Listy

Prof. MUDr. M. Mydlík, DrSc. v roku 1961 atestoval – I. stupeň z vnútorného lekárstva a v roku

1964 II. stupeň vnútorného lekárstva. V rokoch 1964–1979 pracoval ako od-borný asistent na I. katedre vnútorného lekárstva LF UPJŠ. V rokoch 1972–1975 bol ročníkovým vedúcim poslucháčov LF UPJŠ. V roku 1971 úspešne obhájil kandidátsku dizertačnú prácu z klinickej nefrológie a o dva roky neskôr ako prvý na Slovensku vykonal nadstavbovú ates-táciu z nefrológie. Od roku 1979 do 1. apríla 1992 vykonával funkciu ordiná-ra pre nefrológiu a súčasne bol vedúcim dialyzačného strediska IV. internej kliniky FNsP resp. FN L. Pasteura.

V januári roku 1966 založil dialyzač-né stredisko na I. a neskôr na IV. inter-nej klinike FN L. Pasteura. V roku 1977 uskutočnil prvú hemoperfúziu cez aktívne uhlie u chorého, ktorý sa otrávil paraqua-tom. Vtedy ako prvý v ČSSR zaviedol všetky mimotelové eliminačné metódy a CAPD, ktoré sa dodnes používajú v dia-lyzačných strediskách.

V roku 1984 Prof. MUDr. M. Myd-lík, DrSc. úspešne obhájil titul „doktor lekárskych vied“ na LF Karlovej Univer-zity v Prahe. Roku 1990 bol habilitovaný za docenta vnútorného lekárstva a roku 1992 bol menovaný za profesora v od-bore vnútorné lekárstvo. V rokoch 1991 až 2003 bol vedúcim Subkatedry nefro-lógie a dialýzy SPAM v Bratislave. Dňa 2. apríla 1992 sa stal prednostom IV. in-ternej kliniky FN L. Pasteura a LF UPJŠ a vo funkcii zotrval až do 24. októbra 1997. V tento deň totiž začala na jeho podnet svoju činnosť Nefrologická klinika FN L. Pasteura a LF UPJŠ, prvá v Sloven-skej republike, ktorej sa stal prednostom, a to až do 31. augusta 2003. Dňa 1. ja-nuára 2006 bola Nefrologická klinika spri-

Prvolezec slovenskej nefrológie

Profesor MUDr. Miroslav Mydlík, DrSc. Profesor MUDr. Miroslav Mydlík, DrSc., zakladateľ nefrológie na Slovensku a významný

odborník európskeho mena sa narodil 21. júla 1932 v Košiciach. Roku 1943 začal navštevovať gymnázium v Prešove, ktoré ukončil roku 1951 na gymnáziu v Košiciach. V rokoch 1951–1957 študoval na lekárskej fakulte, ktorú úspešne ukončil promóciou na Karlovej Univerzite v Prahe roku 1957. Po promócii začal pracovať ako sekundárny lekár na Oddelení pre choroby infekčné FN KÚNZ v Košiciach a od 1. augusta 1959 do 10. decembra 1959 pracoval ako obvodný lekár v Bieli, v tom čase okres Kráľovský Chlmec. Od 11. decembra 1959 bol sekundárnym lekárom

na I. internej klinike FN KÚNZ v Košiciach.

vatizovaná. V prvej polovici roku 2008 bola potom defi nitívne zrušená a nefrologické pracovisko ostalo v súkromnom sektore.

V období rokov 1994–2007 bol Prof. MUDr. M. Mydlík, DrSc. hlavným od-borníkom MZ SR pre odbor nefrológia a súčasne tri roky i prorektorom Univerzi-ty P. J. Šafárika pre medzinárodné vzťahy.

V rokoch 1990–2002 predsedal Spol-ku lekárov v Košiciach. Zorganizoval 12 Východoslovenských lekárskych dní v Novom Smokovci vo Vysokých Tatrách. Okrem toho v rokoch 1994–2010 pripravil 17 memoriálov svojho učiteľa Prof. MUDr. Františka Póra a zorganizoval 16 vedeckých pracovných schôdzí Spolku lekárov v Koši-ciach, venovaných praktickým lekárom pre dospelých, ktoré sa konali v Ruskove, okr. Košice - vidiek. V roku 1969 bol jedným zo zakladajúcich členov Nefrologickej sekcie Slovenskej internistickej spoločnosti. Stal sa členom výboru Slovenskej nefrologickej

spoločnosti a bol ním až do roku 2007. Prof. MUDr. M. Mydlík, DrSc. zorgani-zoval celý rad celoštátnych nefrologických konferencií s domácou i medzinárodnou účasťou. Okrem toho je členom európ-skych a medzinárodných odborných spo-ločností: Európskej nefrologickej spoloč-nosti – Európskej dialyzačnej a transplan-tačnej spoločnosti (ERA-EDTA), Európ-skej spoločnosti pre umelé orgány (ESAO), Medzinárodnej spoločnosti pre umelé or-gány (ISAO), Medzinárodnej spoločnosti pre peritoneálnu dialýzu (ISPD).

V priebehu aktívneho života, najmä ostatných 21 rokov ako internista a nefro-lóg opakovane prednášal na rôznych medzi-národných kongresoch (USA, Kanada, Me-xiko, Japonsko, Argentína, Anglicko, Špa-nielsko, Taliansko, Švajčiarsko, Grécko, Iz-rael, Francúzsko, Švédsko, Dánsko, Fínsko, Nemecko, Rakúsko, Belgicko, Macedónia, Holandsko, Maďarsko, Poľsko a ZSSR). Okrem toho bol v roku 1994 hosťujúcim profesorom na Katolíckej univerzite v Bru-seli. Súhrn prednášok, ktoré za polstoročie predniesol na domácich a medzinárodných odborných podujatiach, sa vyšplhal na čís-lo 715; boli v nich prezentované výsledky výskumných grantových úloh a výskumov riešených v rezorte zdravotníctva od roku 1975 do roku 2001. Výskumné úlohy rie-šil profesor Mydlík s Ing. K. Derzsiovou a kolektívom spolupracovníkov na témy: 1. Metabolické poruchy vitamínov pri chro-nickom zlyhaní obličiek, 2. Použitie hemo-perfúzie cez aktívne uhlie a iné sorbenty pri akútnych otravách a v štúdiách in vitro. Všetky výskumné úlohy boli úspešne ob-hájené a zaradené do kategórie A. Dosiah-nuté výsledky z výskumných úloh a ich rea-lizačné výstupy, ako aj mnohoročné skú-senosti z klinickej praxe boli publikované v domácich a zahraničných časopisoch. Dosiahli počtu 372. Profesor Mydlík začal

Profesor MUDr. Miroslav Mydlík, DrSc.

02_04_Gajdos.indd 202_04_Gajdos.indd 2 6/6/2017 1:53:56 PM6/6/2017 1:53:56 PM

Listy 3

publikovať roku 1961 v jeho obľúbených časopisoch, ktorými boli Vnitřní lékařství (tu uverejnil 106 prác) a Časopis lékařů českých. V písaní prehľadných referátov, pôvodných prác, kazuistík, správ z kongre-sov, laudácií a iných pokračuje nepretržite až do súčasnosti. Citovanosť publikovaných prác v domácich a zahraničných časopisoch a monografi ách do roku 2009 bola 105. V rokoch 1971 a 1974 Prof. MUDr. M. Mydlík, DrSc. editoval dva zborníky z celo-štátnych nefrologických konferencií v No-vom Smokovci a Plzni. Okrem toho bol spoluautorom prvej slovenskej monografi e z nefrológie: Dzúrik R., Šašinka M., Mydlík M., Kovács L., et al.: Nefrológia (Bratislava, Herba spol s r. o. 2004, 877 s.). Od roku 1995 je členom redakčnej rady medzinárod-ného časopisu Aktuality v nefrologii (Praha), t.j. od jeho založenia, a od roku 2007 časopi-su Przglad Lekarski (Krakow, Poľsko).

Od roku 1993 Prof. MUDr. M. Mydlík, DrSc. inicioval a realizoval v spolupráci

v Tatranských Matliaroch, ktorý bol odhalený 16. mája 2001)

• r. 2002 – 1) bronzová medaila Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnav-skej univerzity za zásluhy pri budovaní Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce, 2) čestné členstvo Českej nefrologickej spoločnosti, 3) udelenie vyznamenania „Zlatá oblička“ Slovenskou nefrologic-kou spoločnosťou, 4) medaila Juhota-lianskej nefrologickej spoločnosti

• r. 2004 – čestný titul „Emeritný profe-sor“ Univ. P. J. Šafárika v Košiciach

• r. 2008 – zlatá medaila LF UPJŠ v Ko-šiciach

• r. 2009 – „Cena mestskej časti Koši-ce-Staré Mesto“ za významný prínos v oblasti medicíny a bohatú publikačnú činnosť

• r. 2009 – Zlatá medaila Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach pri príležitosti 50. výročia jej založenia

• r. 2009 – Čestná cena akad. T. R. Nie-derlanda

• r. 2009 – prezídium Českej lekárskej spoločnosti udelilo Čestné členstvo Českej lekárskej spoločnosti

• r. 2010 – pamätná medaila LF Univ. Komenského v BratislavePo skončení aktívneho pôsobenia na

LF UPJŠ Prof. MUDr. M. Mydlík, DrSc. zahájil v auguste 2003 činnosť neštátne-ho dialyzačného strediska a nefrologickej ambulancie spoločnosti Nephron s.r.o., v ktorom pracoval do konca roka 2007. V súčasnosti pracuje na internej-nefrolo-gickej ambulancii IV. internej kliniky FN L. Pasteura na Ústave experimentálnej medicíny LF UPJŠ. Na lekárskej fakulte stále prednáša poslucháčom – slovenským aj zahraničným.

Vnútorné lekárstvo a zvlášť nefrológia a akútna toxikológia sa stali náplňou jeho povolania. Obom venoval celý svoj aktív-ny život, bez ohľadu na dĺžku pracovnej doby. Profesor Mydlík má mimoriadny vzťah ku klinickej biochémii a k práci

s LF UPJŠ udelenie čestného titulu „Doc-tor Honoris Causa“ siedmym významným nefrológom z Európy a USA (Prof. S.G. Massry, USA; Prof. J. D. Kopple, USA; Prof. H. Klinkmann, Nemecko; Prof. F. Kokot, Poľsko; Prof. N. G. De Santo, Ta-liansko; Prof. G. Bellinghieri, Taliansko; † Prof. V. Bonomini, Taliansko). Títo ocenení nefrológovia boli súčasne hos-ťujúcimi profesormi na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. Po každom udelení čestného titulu „Doctor Honoris Causa“ sa nasledujúci deň konalo medzinárodné nefrologické sympózium.

V rokoch 1980–2008 boli Prof. MUDr. M. Mydlíkovi,

DrSc. udelené nasledujúce ocenenia: • a) r. 1980 – cena predsedníctva Českoslo-

venskej lekárskej spoločnosti J. E. Pur-kyně za práce uverejnené v domácich a zahraničných časopisoch r. 1979

• b) r. 1994 – medaila americkej organi-zácie „National Kidney Foundation“ za publikačnú činnosť v nefrológii v medzinárodných časopisoch

• r. 1996 – čestné členstvo Poľskej nefro-logickej spoločnosti

• r. 1997 – čestné členstvo Slovenskej le-kárskej spoločnosti

• r. 2000 – akademický senát Univerzity v Bologni (Taliansko) udelil menované-mu za medzinárodne uznávané vedec-kovýskumné aktivity medailu „Sigillo Magno“

• r. 2000 – pamätná medaila Messinskej univerzity za prednášky na medziná-rodných postgraduálnych kurzoch v nefrológii, ktoré sa opakovane konali v Taormine (Taliansko)

• r. 2001 – pamätná medaila Minister-stva zahraničných vecí Českej republi-ky za záslužnú a obetavú prácu na poli českých a slovenských vzťahov (najmä za realizáciu pamätníka Franza Kafku

Dóm svätej Alžbety Popoludnie v Košiciach

Profesor MUDr. Miroslav Mydlík, DrSc. Z Dvorany slávy slovenskej medicíny 2016


4 Listy

v laboratóriu, čo potvrdzuje skutočnosť, že väčšina pôvodných prác, uverejnených v domácich a zahraničných časopisoch má klinicko-biochemické zameranie a bola vykonaná v nefrologickom labora-tóriu I., neskôr IV. internej kliniky, resp. Nefrologickej kliniky. S Ing. Katarínou Derzsiovou spolupracoval na pôde Nefro-logického laboratória od roku 1969 do apríla 2008. Zaviedli mnohé diagnostické a terapeutické metódy v rámci vnútor-ného lekárstva, nefrológie a toxikológie, spolupracovali pri riešení grantových vedeckovýskumných úloh, pri prednáš-kach a publikáciách doma a v zahraničí a v neposlednom rade aj pri pregraduálnej výučbe poslucháčov medicíny a postgra-duálnej výchove internistov a nefrológov. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť ešte jednu vlastnosť, ktorá sa odzrkadlila v lie-čebno-preventívnej starostlivosti, v peda-gogickej činnosti a vo vedeckovýskumnej činnosti. Zásadou profesora Mydlíka, ktorá dokladá jeho obetavosť a dôslednosť v práci, bolo a je: „Prednášaj len to, čo je možné publikovať“.

Prof. MUDr. M. Mydlík, DrSc. rád na-vštevoval mnohé historické a kultúrne pa-miatky („staroveké divy sveta“, múzeá a ga-lérie, prírodné krásy). Je veľkým znalcom krás Slovenska, veľa rokov sa zúčastňoval na výstupoch na významné vrcholy a ští-ty na Slovensku spolu s redaktormi časo-pisu „Krásy Slovenska“. A má ešte jedno „hobby“, ktoré si priniesol už z I. štátneho gymnázia v Košiciach, a tým je svetová literatúra. Je vynikajúcim znalcom rus-kej, nemeckej, anglickej a americkej lite-ratúry. Od roku 1963, kedy sa zoznámil s dielom Franza Kafku v časopise „Svě-tová literatúra“, sa zaoberal myšlienkou vytvoriť vo Vysokých Tatrách pamätník tomuto spisovateľovi, ktorý sa liečil v Tat-

a spolupracovníkov. V súčasnosti je čle-nom Spoločnosti absolventov a priateľov Karlovej Univerzity v Prahe.Dňa 23. apríla 2009 udelilo prezídium Slovenskej lekárskej spoločnosti Prof. MUDr. Miroslavovi Mydlíkovi, DrSc. Čestnú cenu akad. T. R. Niederlanda a prezídium Českej lekárskej spoločnosti Čestné členstvo Českej lekárskej spoloč-nosti. Tieto pocty boli udelené v Bra-tislave počas XIII. kongresu Slovenskej lekárskej spoločnosti. Dňa 21. septem-bra 2009 udelila Univerzita P. J. Šafárika v Košiciach Prof. MUDr. M. Mydlíko-vi, DrSc. zlatú medailu pri príležitosti 50. výročia jej založenia. 19. novembra 2009 mu bola udelená „Cena mestskej časti Košice − Staré Mesto“ za významný prínos v oblasti medicíny a bohatú pub-likačnú činnosť. V roku 2010 Lekárska fakulta UK v Bratislave ocenila význam-nú dlhoročnú spoluprácu s Prof. MUDr. M. Mydlíkom, DrSc. udelením pamätnej medaily LF UK.

Profesor Mydlík je jedným z najvý-znamnejších internistov a nefrológov nie-len na Slovensku, ale aj v bývalom Česko-slovensku. Celý svoj život zasvätil medi-cíne, liečbe a záchrane pacientov, pričom stále zavádzal nové terapeutické metódy. Jeho zásluhy v odbore klinická nefrológia sa ťažko dajú vyčísliť. Dni i noci, sviatky a pracovné dni, ktoré strávil v nemoc-nici pri lôžku pacientov, sa nedajú spo-čítať. Pre profesora Mydlíka je medicína skutočným povolaním so snahou urobiť všetko pre pacienta a svoje skúsenosti, vý-sledky liečby a vedeckovýskumnej činnos-ti venovať ďalším generáciám.

Doc. PhDr. Anton Gajdoš. CSc. a Ing. Katarína Derzsiová

ranských Matliaroch na tuberkulózu pľúc od 20. decembra 1920 do 21. augusta 1921. Tento jeho sen sa realizoval 16. mája 2001. V Tatranských Matliaroch bol odhalený pamätník Franza Kafku a usku-točnilo sa I. medzinárodné medicínsko--literárne sympózium venované tomuto spisovateľovi. Ďalšie sympózia sa usku-točnili v rokoch 2003, 2006, 2008, 2009 a v roku 2011 pri príležitosti 10. výročia odhalenia pamätníka. Okrem spomenutých skutočností má Prof. MUDr. M. Mydlík, DrSc. mimo-riadny vzťah k mestu svojho štúdia – ku Prahe. Strávil tu veľa rokov ako študent medicíny, promoval a obhájil vedecký titul „doktor lekárskych vied“, často tu prednášal a má tu dodnes veľa priateľov

Košické strechy

Košice z Urbanovej veže, snímky na stránkach Jiří Nosek


Listy 5

Začalo sa to mailom pána Jozefa Feilera, ktorého meno je späté so Zilina-Gallery.sk a ktorého fotografi e zachytávajú

dianie mesta Žiliny a jeho okolia. „Mám človeka, ktorý tiež prežil holokaust. Ide o bývalého chirurga MUDr. Jána Hanáka, ktorý bol deportovaný ako 9-ročný s bratom zo Serede do Terezína. Podarilo sa im prežiť. V utorok 31. 1. 2017 bola uvedená v priestoroch múzea holokaustu v Seredi jeho kniha Na tenkom ľade...“ Vzbudil môj záujem, pretože tejto problematike sa venujem spolu so svojimi študentmi už niekoľko rokov.

Onedlho sa v priestoroch žilinskej radnice konala vernisáž vý-stavy Ivana Kelly Köhlera Jude osudy. Bola venovaná 75. výro-čiu transportov zo žilinského koncentračného strediska. Medzi prítomnými bol aj pán Hanák, nechýbal ani Jozef Feiler so svo-jím fotoaparátom. Veď bol to práve on, kto nás zoznámil. Na-sledovalo pozvanie na besedu do našej školy, Gymnázia Varšav-ská cesta 1 v Žiline. Najskôr váhal, že na podobné akcie chodí veľmi málo, ale keď som sa nevzdávala, nakoniec súhlasil. Železo sa kuje, kým je horúce, preto sme hneď dohodli termín stretnutia – na 7. marca 2017.

Termín sme mali dohodnutý, bolo potrebné pripraviť žiakov na besedu. Pán Feiler nám poskytol článok aj knihu o osudoch rodiny Herzovcov, v súčasnosti Hanákovcov. Po prečítaní do-stupných materiálov si 2 študentky pripravili informácie o na-šom hosťovi pre ostatných študentov. Prešli jarné prázdniny a ja som overovala, či pán Hanák príde na besedu, ako sme sa dohod-li. „Keď som sľúbil, tak prídem. Nerád chodím na podobné akcie.

Beseda nielen o holokauste

MUDr. Ján Hanák

05_06_Virdzekova.indd 505_06_Virdzekova.indd 5 6/6/2017 2:26:46 PM6/6/2017 2:26:46 PM

6 Listy

Viete, ťažko sa niekomu, kto to nikdy nezažil, vysvetľujú pocity, ktoré sme prežívali, keď sme mali obrovský hlad, bola nám strašná zima a my sme nevedeli pochopiť, čo sa deje.“

Pred samotnou akciou sme sa dohodli s pánom Feilerom, že sa tiež zúčastní na podujatí s prezentáciou, ktorá doplní slová nášho hosťa a priblíži študentom miesta, spojené so životnými osudmi Milana a Jána Herzovcov.

Do zasadačky školy prišiel vysoký, štíhly muž, ktorý bol kedysi nielen chirurgom v žilinskej nemocnici, ale aj športovcom. Po úvodných slovách, v ktorých sa predstavil, nasledovalo rozpráva-nie o pohnutých osudoch jeho rodiny. Spomínal na detstvo, ktoré strávil v Žiline, kde sa aj narodil. Otec v roku 1938, keď vzrástlo nebezpečenstvo pre židov, dal celú rodinu pokrstiť. Malý Ján, ktorý začal chodiť do školy a navštevoval rímskokatolícke náboženstvo, ani len netušil, že je židovského pôvodu.

Pomerne bezstarostné obdobie sa skončilo v roku 1944. Jeho otec v tom čase pracoval v Bratislave v elektrárni. Mama, aby ochránila svoje deti, zobrala ich v júli zo Žiliny do blízkej dediny Peklina. Ale ani tu nezostali dlho. Po správe, že do dediny idú Nemci, sa vrátili do Žiliny, ale ich byt bol zapečatený. Čo robiť? Matka zobrala synov do Bratislavy, kde sa chcela stretnúť s man-želom a nájsť úkryt. Ale osud rozhodol ináč. Ako sa Ján dozvedel po vojne, otca zobrali do koncentračného tábora Gusen a neskôr do Mauthausenu.

Matka so synmi striedali miesta svojho pobytu v snahe za-chrániť si život a prežiť do konca vojny. Nakoniec sa museli roz-deliť. Matka sa nevyhla koncentračnému táboru, skončila v Ra-vensbrücku. Deti umiestnila ich suseda do sirotinca v Trnave, v ktorom boli od septembra do Vianoc 1944. Na prvý vianočný sviatok ich gardisti odviedli do tábora v Seredi. Tu prežili niekoľ-

ko týždňov a začiatkom marca 1945 ich deportovali do Terezína. V ťažkých podmienkach, hladní, smútiaci za mamou tu prežili až do oslobodenia v máji 1945. Mali šťastie, že ich v Terezíne umiestnili medzi mužov, ináč by skončili ako mnohé iné deti, ktoré boli deportované do vyhladzovacích táborov.

Vo večerných hodinách 8. mája 1945 prešli Terezínom smerom na Prahu prvé jednotky Červenej armády. Vtedy ich aj s bratom premiestnili do Kinderheimu (detský domov). Mali tu česky hovoriace učiteľky, ktoré sa o nich starali. Z Terezína postupne odchádzali ľudia domov. Aj Milan s Jánom sa rozhodli vrátiť do Žiliny. Po strastiplnej ceste, ktorej časť sa viezli vo vlaku, časť išli peši, konečne doputovali domov. Aké bolo ich prekvapenie, keď ich byt bol obsadený inými ľuďmi a oni opäť nemali kam ísť. Znova skončili v sirotári, kde boli až do jesene 1945, kým sa nevrátila ich matka.

Príbeh rodiny Herzovej sa nakoniec skončil šťastne, pretože koncentračný tábor prežil aj ich otec. Hoci začínali nanovo, bez majetku, plní trpkých skúseností a otrasných zážitkov, zostalo im to najcennejšie – život. Po vojne si zmenili priezvisko na Hanák. Ján po ukončení strednej školy zvládol náročné štúdium medicí-ny a stal sa z neho výborný chirurg. Jeho láskou, okrem manželky a dcér, sa stal šport. Hral hokej, futbal, tenis, venoval sa atletike a behu. Napriek vyššiemu veku je aktívny dodnes.

Zaujímavé rozprávanie nášho hosťa bolo vhodne doplnené do-kumentačnými zábermi miest, spätými so životnými osudmi rodi-ny Hanákovcov. MUDr. Hanák si získal študentov svojím zaují-mavým rozprávaním, ako aj zmyslom pre humor, s ktorým do-kázal opísať príbehy zo svojho pohnutého života. Študentov daná téma zaujala a ani si neuvedomili, ako rýchlo ubehli dve hodiny.

PhDr. Alica Virdzeková, GVARZA

05_06_Virdzekova.indd 605_06_Virdzekova.indd 6 6/6/2017 2:27:08 PM6/6/2017 2:27:08 PM

Listy 7

Z. Kovaľová: „Rekonštrukciu sme spo-jili aj s umením práve preto, že hotel bol vždy aj kultúrnym a spoločenským cen-trom Tatranskej Lomnice a našou víziou bolo kultúru sem vrátiť. Nielen v gastro-nómii, ale aj v hudbe a v našom prípade aj vo výtvarnom umení. Preto je galéria prístupná širokej verejnosti.

V hoteli je takmer 400 diel zo súkrom-ných zbierok. Sú tu predovšetkým slo-venskí umelci, čiastočne zahraniční. Na-príklad Ladislav Medňanský, ktorý mal kaštieľ v neďalekých Strážkach, máme tu obrazy od Martina Benku, Weinera--Kráľa, Márie Medveckej, Vincenta Hlož-níka. Sú tu rôzni autori, ktorých diela ľu-dia poznajú a s ktorými sme sa my stretli už ako deti v učebniciach.“ Prvá, ešte stále prebiehajúca výstava je venovaná českému maliarovi Janovi Hálovi, ktorý svoj život prežil v podtatranskej obci Važec a v diele sa venoval predovšetkým tomuto regiónu.

Vráťme sa však na začiatok. Hotel Lomni-ca postavili podľa projektu architekta Ge-deona Majunkeho (1854–1921), rodáka z podtatranskej Spišskej Soboty v r. 1893 až 1894. Investorom bola Spišská úverová banka. Majunke študoval na Vysokej ško-le technickej a na Hansenovej majstrovskej

Tak pomenovala nedávno zrekonštruovaný historický Hotel Lomnica z roku 1894 v centre Tatranskej Lomnice vo Vysokých Tatrách jeho riaditeľka Zuzana Kovaľová. A skutočne, obrazy, doplnené historickými fotografi ami, sprevádzajú návštevníka

všade: na chodbách, v izbách aj v samostatnej galérii.

umeleckej škole vo Viedni, ale vrátil sa do svojho rodiska a stal sa významným „archi-tektom Tatier“. Stavby podľa jeho projektov v štýle neoklasicistickom, neorenesančnom či secesnom nájdeme dodnes od Štrbského Plesa po Tatranskú Javorinu. Sú to kosto-líky v Starom a Dolnom Smokovci, rôzne súkromné aj verejné budovy, napríklad aj Téryho chata (1899) či Gymnázium Pavla Országha Hviezdoslava v Kežmarku (1896).

Za čias rakúsko-uhorskej monarchie patril hotel k miestam, kde sa stretávala uhorská

šľachta, usporadúvali sa v ňom spoločenské podujatia, v blízkom okolí sa odohrávali vý-znamné športové udalosti, v zime lyžiarske, sánkarské, bobové, v lete tenisové a golfové turnaje s účasťou renomovaných zahranič-ných pretekárov z celej Európy. Pokračuje riaditeľka hotela Zuzana Kovaľová: „Mňa na prvýkrát upútali historické fotografi e z hotela, ktoré máme aj od niekdajšieho personálu. Keď si pozriete hotelových hostí v minulosti, uvidíte, že dámy nosi-li klobúky, kožušinové plédy, krásne šaty,

Galéria, v ktorej sa

dá bývať

Hotel Lomnica

Hotel Lomnica

07_09_Sisolakova.indd 707_09_Sisolakova.indd 7 6/6/2017 1:58:05 PM6/6/2017 1:58:05 PM

8 Listy

sukne, páni smokingy, cylindre. Je to nie-čo, čo si dnes človek ťažko vie predstaviť, ale bol to aj prejav rešpektu k ostatným hosťom, k personálu či hotelierstvu ako takému.“

Toto platilo za monarchie a za prvej Čes-koslovenskej republiky, ale určitú noblesu si hotel zachoval aj za socializmu. Naprí-klad už len tým, že personál obsluhoval v smokingoch: biela košeľa, vesta, motýlik, ženy v čiernych šatách s bielymi zásterka-mi. A to aj v lete. Jeden z čašníkov, Milan Pastorek, spomína, ako to riešili v naj-väčších horúčavách: „Nosili sme košele a vesty, ktoré nemali zadnú stranu, čiže chrbát sme mali holý, aby sme sa aspoň trochu ochladili.“ A veru sa mali čo obra-cať, za sezónu vydali aj 44 tisíc jedál. Hotel mal svoje záhradníctvo, kde sa pestovala zelenina, chovali sa ošípané.

A ako je to v súčasnosti? Pani riaditeľka počas nášho rozhovoru niekoľkokrát použi-la termín gastroumenie.

„Aj to, čo jeme, môže byť spojené s umením. A my sme sa vybrali touto ces-tou. Kladieme veľký dôraz na čerstvosť,

preto je v niektorých prípadoch potrebné objednať sa u nás 24 hodín vopred. Spo-lupracujeme aj so slovenskými farmármi, najmä čo sa týka chleba, syra, mäsa, roz-hodli sme sa ísť aj cestou podpory sloven-ských produktov.“

Už sme spomenuli, ako veľmi v minulosti záležalo v hoteli na kultúre stolovania. Dá sa aj dnes zohnať taký kvalitný personál, akým bola Lomnica povestná? Pokračuje Zuzana Kovaľová: „Aj dnes sú ľudia, s ktorými sa dá kvalitne pracovať. Sú tu mladí ľudia, ktorých si treba v tomto smere vychovať a sú tu ľudia, ktorí už majú čo-to za se-bou, takže je to kombinácia skúseností, mladého nadšenia a energie so starou školou. Ťažké je hodnotiť po pár mesia-coch od otvorenia, ale prevádzka ukáže aj dobré veci, ukáže aj veci, ktoré treba pre-tvoriť a nastaviť inak.“

Pôvodne bolo v hoteli 28 izieb, reštau-rácia, kaviareň s organom a veľkou terasou obrátenou smerom k tatranským štítom, čitáreň. Na organe hrával aj český organista Ota Čermák, ktorý tu zložil svoje Tatranské pastorále. Obľúbeným miestom domácich aj návštevníkov Tatier bola Venuska, neskôr Tibava, piváreň, ktorú ale štamgasti nevolali inak ako Bunker: „Čo je pre vás v Prahe Národné divadlo, to je pre nás Tatrancov Bunker“, spomína jeden z pamätníkov a ďalší dodáva: „Podávalo sa tu pivo prvej pomoci“. Do tohto podniku prišiel svojho času aj prezident Václav Havel a prejavil sa ako grand, pretože objednal pivo pre všet-kých hostí.

Plne vyťažený hotel nikdy neprešiel kom-plexnou rekonštrukciou, opravovalo sa iba to najnutnejšie. Prežil dvoch monarchov a 12-tich prezidentov. Čo ale takmer nepre-žil, bolo obdobie privatizácie. Od 90-tych rokov menil majiteľov a chátral pred očami domácich aj turistov, až sa z neho stal „dom hrôzy“ a vyzeralo to, že už je vhodný iba ak na zbúranie. Našťastie hotel získala spoloč-nosť, ktorá s ním mala iné plány. Pustila sa

do rekonštrukcie a to, čo 20 rokov chátralo, za 20 mesiacov akoby povstalo z popola. Po-čas mojej návštevy bol hotel síce pre verej-nosť zatvorený, ale bol tam čulý ruch, robilo sa „veľké jarné upratovanie“ pred letnou turistickou sezónou. Po novotou a čistotou voňajúcich priestoroch ma sprevádzala pani riaditeľka. Spýtala som sa jej, čo videla ona, keď prišla na toto miesto po prvý raz...

„Bolo to v roku 2014. Pamätám si to celkom živo, vkročila som sem so správcom, dnes viem, že to bol bývalý zamestnanec Hotela Lomnica, ktorý sa ešte staral o tú ruinu. Vošli sme cez zá-hradu, alebo časť, kde bola už zrúcanina pôvodnej hospodárskej budovy, kde už rástla tráva, stromy, burina, takže sme sa predierali cez staré dvere, pomáhali sme si, ako sme vedeli, liezli sme po ruinách a popadaných schodoch. Mnohí ľudia sa ma doteraz pýtajú, čo všetko sme tu našli. Odpoveď je vždy tá istá, nenašli sme tu vôbec nič. Človek by čakal, že niekde v kúte budú staré taniere alebo hrnce, porcelán, alebo keď odkryjeme základy, nájdeme možno nejakú po-

kladnicu s niečím, ale reálne tu nebolo nič, boli tu len holé tehlové múry. Bolo to vyčistené, stavebne pripravené na re-konštrukciu, ktorá sa ale nezačala. To bola jedna vec. Druhá vec, ktorú ste mohli pri prehliadke aj sama zažiť, je krása a honosnosť tohto priestoru, ktorý človek vidí okolo seba. Ja hovorím, že tu bol taký špecifi cký duch, ako keby život odtiaľto neodišiel, ale len čakal, kedy sa znova vráti sláva tohto miesta. Možno si pamätáte fi lm Titanic. V úvode je jeden moment, kde kamera prechádza vodou, vidíme zničenú, zhrdzavenú, zarastenú loď a zrazu sa otvorí ten priestor a po-čuť štrngot porcelánu, lyžičiek, počuť ľudský smiech, ľudské rozhovory, a to je presne to, čo človek dokázal vnímať, keď zatvoril oči a čo som vnímala aj ja osob-ne, keď som tu bola po prvýkrát.“

Vináreň Chodba

Zuzana Kovaľová, riaditeľka


Listy 9

Rekonštrukcia trvala 20 mesiacov. Inves-torom je akciová spoločnosť Mores resort, projektantom architektonické štúdio GFI z Bratislavy pod vedením architekta Pavla Franka. A ako dnes hotel vyzerá a čo všetko poskytuje hosťom a návštevníkom?

Zuzana Kovaľová: „Hotel sa delí na novú a historickú časť. Sú pomerne odlišné, aj čo sa týka interiérového dizajnu. Stará časť sa snaží kopírovať secesiu alebo tridsiate roky 20. storočia. Nová časť má minima-listický, jednoduchší štýl, až by som pove-dala, že trochu zasahuje do biznis štýlu a hostia si môžu vybrať, kde chcú bývať. Ale drvivá väčšina spoločných častí, v ktorých sa stretávajú všetci hoteloví hostia, aj hos-tia, ktorí tu nebývajú, je historická.

Myslím si, že našou doménou alebo „naj“ priestorom, ktorý ľudí upúta, je ka-

viareň Mozart so zachovaným pôvodným liatinovým stĺporadím aj stropom v pô-vodnej výške. Samozrejme, dnešné tech-nické riešenie v rámci vzduchotechniky a vetrania je iné ako v minulosti. Veľkým skvostom je reštaurácia Sissi, kde sa po-dávajú raňajky aj degustačné večere. A čo je ešte znamenité, výnimočné miesto, je reštaurácia s vinárňou priamo pod histo-rickými klenbami, ktoré sú z roku 1894.

Čo sa týka izieb, pôvodný počet bol 28, boli pomerne malé, mali jedno spoločné sociálne zariadenie. My sme pri rekon-štrukcii zobrali každú druhú izbu a roz-delili sme ju na toalety a kúpeľne. Pôvod-ne neobývané, klasické trámové podkro-vie sme zateplili, zútulnili, a dnes sú tam podkrovné izby aj apartmány. V novej časti je 30 izieb, jeden veľký apartmán

a jedna veľká suita s vlastnými terasami a vírivkami.“

K štandardnému vybaveniu hotelov dnes patrí aj welness a takýto spôsob rela-xácie poskytuje aj Hotel Lomnica: „Tie-to služby sú dnes už samozrejmosťou. Naša welness síce nie je veľká, ale ako ju hodnotia hostia, je útulná a nájdu si tu všetko potrebné. Keďže nám vznikli priestory pod terasou, otvorili sme kader-nícky salón a beauty salón aj s procedúra-mi, s pedikúrou a manikúrou nielen pre ubytovaných hostí, ale aj pre ostatných návštevníkov Tatier a tieto služby určite potešia aj miestnych obyvateľov.“

Hotel Lomnica otvorili ofi ciálne 29. de-cembra 2016. Tejto udalosti však predchá-dzalo otvorenie a prehliadka s „domácimi“, s bývalými zamestnancami. Nielen pre nich, ale aj pre Zuzanu Kovaľovú to bolo veľmi emotívne stretnutie: „Musím povedať, že to bolo dojímavé aj pre mňa samu, preto, že mnohí z nich sa dlhšie nevideli, pre zá-žitky, na ktoré si pospomínali, pre vzťahy, ktoré tu vznikli, aj preto, koľko ten tím spolu vydržal. Tí ľudia brali toto miesto ako svoj druhý domov. Pre nás je to prí- klad, ku ktorému sa aj ja veľakrát v na-šich debatách vraciam.“

Bonusom ubytovacích zariadení vo Vysokých Tatrách sú jedinečné výhľady. Zuzana Kovaľová: „U nás je veľmi ťažké špecifi kovať, ktorý pohľad je najkrajší. Môžete sa pozerať na Slavkovský štít, na Lomnický štít, na Kráľovu hoľu ale-bo úplne opačným smerom na Grand hotel Praha. Človek si naozaj môže vy-brať.“ Mirjana Šišoláková

Foto: Marek Hajkovský

Galéria Lomnica

Reštaurácia Sissi


10 Listy

Prozaická hlina sa pod jeho šikovný-mi rukami mení na poetické ume-lecké predmety. Jeho keramické

práce obdivujú návštevníci výstav a múzeí nielen u nás, kde mal už viacero prezen-tácií v galérii v Trenčíne, Martine, v Mir-bachovom paláci v Bratislave či v Sloven-skom národnom múzeu. Stálu expozíciu má už dvadsaťdva rokov v priestoroch renesančnej bašty mestského opevnenia v Modre.

Majster Ignác Bizmayer sa narodil 20. 4. 1922 v Košolnej pri Trnave a vyras-tal v dome na tvz. habánskom dvore. Jeho predkovia – habáni, alebo aj novokrsten-

ci, prišli do tohto kraja v poreformačnom období z Nemecka, Švajčiarska či severu Talianska, odkiaľ ich vyhnali kvôli názo-rom. Odmietali súkromný majetok, žili v spoločenstvách ako rovný s rovným, spoločne hospodárili a vedno sa starali o potomstvo. Boli medzi nimi vychýrení remeselníci – mlynári, kolári, tesári, deb-nári, tehliari a tiež keramikári. Keď bol Ignác chlapcom, zavítal do ich dediny český historik umenia a vášnivý zberateľ Herman Langsfeld a začal kopať práve pri dome Ignácovho deda, tesárskeho majstra. Náckovi učarovali keramické úlomky, ktoré nachádzal ako pomocník pri tých-

to prácach. Rozhodol sa, že sa prihlási do vtedy chýrnej modranskej keramickej školy, ktorá mala v Modre slávnu tradíciu, veď ju založili v roku 1883. Po čase sa stal majstrom umeleckej výroby v novopome-novanej Majolike a svoje vedomosti i zruč-nosti odovzdával mladej generácii.

Upútal už svojou prvou autorskou výsta-vou, usporiadanou v Prahe v roku 1950, na ktorej mohla verejnosť vidieť nádhernú Čatajskú nevestu z roku 1943, plastiku Dievča z Maríkovej, vytvorenú roku 1944, ale aj fi gúrky dievčat a žien z moravského Vlčnova a Luhačovíc, ba aj sedliaka z rod-nej Košolnej. Spomínaná výstava mala taký

„Slovenskému národu som venoval svoje dielo, aby sa naň a na ľudí, ktorí ho tvorili svojimi životmi i prácou, zachovala trvalá pamiatka. Môj život i moje dielo sú trvalo

späté so Slovenskom,“ – vyznáva sa Ignác Bizmayer, majster keramikár, zberateľ a národný umelec, ktorý v apríli oslávil deväťdesiatpäť rokov.

Vytvára skvostyz obyčajnej hliny

Ignác Bizmayer

10_11_Slavikova.indd 1010_11_Slavikova.indd 10 6/6/2017 2:31:04 PM6/6/2017 2:31:04 PM

Listy 11

úspech, že o päť rokov sa do Prahy so svo-jimi fi gúrkami vrátil znova. Ako sám pri-znáva: „Nezabudnuteľnou pre mňa zostane súborná výstava v Kráľovskom letohrádku Belvedere v Prahe v roku 1982, a to pre nebývalý záujem verejnosti.“ Obrovský ohlas na jeho pôvabné keramické plastiky sa rozletel do zahraničia, a tak vystavoval v Budapešti, Moskve, Sofi i, Berlíne, Káhi-re. Samozrejme aj v neďalekej Viedni, kam sa s pribúdajúcimi plastikami v podobe fi -gúr i tanierových reliéfov rokmi vracal. Vo viedenskom národopisnom múzeu opako-vane vystavoval ženské i mužské postavičky v slovenských národných krojoch, no vo svojej fi gurálnej tvorbe priblížil aj niekdajší svet vidieckych ľudí. Zachytil ich jednak pri mnohorakých prácach vinohradníc-kych, remeselníckych – ako medovniká-rov, džbánkarov, včelárov, výrobcov metiel, vareškárov, pernikárov, ba aj v úlohe preda-vačov rozličných výrobkov. Dokázal však ukázať pôvab prostého slovenského člove-ka pri zábave alebo spoločenských udalos-tiach. Citlivo zachytil jedinečnú atmosféru našich zvykov, betlehemy, rozličné biblické motívy a impozantný je jeho cyklus jánoší-kovskej tradície.

Ignác Bizmayer nikdy nešiel po ruke politikom, no aj v minulom režime dôle-žití ľudia dokázali oceniť kvality tohto nášho jedinečného majstra. Keď bol pro-fesor Peter Colotka predsedom vlády, dal osadiť veľký, dva a pol metra dlhý a šesťdesiat centimetrov vysoký keramic-ký reliéf Jánošíkovej družiny do steny vo svojej pracovni na Úrade vlády. Šéfov vlád sa medzičasom vymenilo osem, našťastie Bizmayerov reliéf Jánošíkovej družiny je tam stále.

Kdekoľvek sa Bizmayerove sugestívne fi gurálne plastiky objavili, všade zožali úspech. Dokonca aj v geografi cky vzdia-lenom kanadskom Montreale v rámci svetovej výstavy Expo´67 tieto pôvabné diela oslovili návštevníkov z celého sveta. Do jeho ateliéru v Harmónii stále prichá-dzajú záujemcovia o tieto pozoruhodné práce. Ešte dobre, že aj teraz, keď majster Ignác Bizmayer slávi úctyhodnú deväťde-siatpäťku, je stále v dobrej forme. Vládze modelovať a tak uchovávať pre budúce generácie odchádzajúce zvyklosti a tra-dície pracovných aj sviatočných dní slo-venských ľudí. Želáme mu dobré zdravie, nech ešte dlho vtláča svojimi vzácnymi rukami pečať osobitosti do ďalších kera-mických píšťalkárov, záhradníkov, vinoh-radníkov či roztancovanej chasy mláden-cov a diev, odetých do nádherných pes-trofarebných krojov z rôznych lokalít vari celého Slovenska. Anna Sláviková

Foto: Miroslav Koširer

Majster Bizmayer s autorkou článku

10_11_Slavikova.indd 1110_11_Slavikova.indd 11 6/6/2017 2:02:00 PM6/6/2017 2:02:00 PM

12 Listy

Zajímavé je, že se do této kritiky pustil i přední badatel o dějinách slovenského vystěhovalectví Claude Baláž, a to ve své úvaze na-zvané Súčasné migračné pohyby.2 Jeho postřehy můžeme shrnout

následujícím způsobem. Základy migrační politiky na Slovensku byly po-loženy usnesením vlády č. 846 ze 16. listopadu 1993. V lednu 2005 vlá-da SR schválila koncepci migrační politiky v návaznosti na mezinárodní úmluvy. Migrační úřad Ministerstva vnitra SR zastával funkci ústředního orgánu státní správy v oblasti azylové problematiky. Některým odborní-kům ale vadilo, že se schválená koncepce věnuje jen imigračnímu aspektu a nezahrnuje problematiku současné emigrace občanů Slovenské republiky po roce 1989 do zahraničí.

Odborníky trápil fakt (a to nejen Baláže), že se neví, kolik Slováků odchází do zahraničí. Dále také jaké je jejich věkové a vzdělanostní posta-vení. Kam migranti směřují. A především proč a s jakým úmyslem lidé ze Slovenska do zahraničí odcházejí. V neposlední řadě na to navazuje další otazník, jaké jsou zpětné vazby slovenských lidí pobývajících za hranice-mi dočasně nebo trvale na původní jejich domov, na Slovensko. Nakonec jaký je politický, státní a národní zájem Slovenska o Slováky v zahrani-čí včetně podmínek současného odjezdu (výjezdu) ze země a možnos-ti návratu. Baláž k tomu všemu citoval jeden ze závěrů 11. Slovenské demografi cké konference ze září 2007, který říká: Slovenská republika nemá dostatečně kvalitně rozpracovanou migrační politiku (s výjimkou azylu), čímž se do Evropské unie dostává znevýhodněna oproti ostatním zemím.3 Byla to ostrá a oprávněná kritika současného stavu? Ukázalo se, že posouzení správnosti a opodstatněnosti takové kritiky záleží na posto-jích těch, kteří především za dané téma odpovídají.

Proto se diskuse odborníků na Slovensku na toto téma rozvila do dal-ších zajímavých pohledů na celkový vývoj migrační a krajanské proble-matiky. Netřeba se věnovat všem detailům. Z českého pohledu zaujme především otázka jak studovat a hlavně institucionálně řešit současnou migraci především mladých Slováků do zahraničí po roce 1989 v sou-stavě problematiky migrace jako celku. To představuje mj. také společně s imigrací cizinců na Slovensko, a tudíž nikoli výlučně v soustavě zájmu Slovenska o zahraniční Slováky.4 Tento komplexní pohled má své logické opodstatnění právě v úzkých souvislostech všech druhů migrací, které mají společný jmenovatel například v problematice integrace jednotlivce nebo v depopulačním efektu zdrojové země. Podle různých průzkumů má kupříkladu podle Institutu pro veřejné otázky více než jedna třetina mladých Slováků zájem o emigraci.5 Taková zjištění berou slovenští ex-perti za varovný signál.

Občanské sdružení Migrácia SK ve spolupráci s Ústredím práce, sociál-nych vecí a rodiny a také se Združením nezávislých expertov pre otázky dejín a života zahraničných Slovákov pořádalo k tématu novodobé migrace do zahraničí řadu kulatých stolů. Na šestém kulatém stolu v květnu 2010 s názvem Slovenská zahraniční migrace se konstatovalo, že vzniká nová skupina Slováků žijících v zahraničí, jejichž počet se blíží 30 % z celko-vého počtu Slováků žijících v zahraničí (!?). Podle údajů Prognostického ústavu Slovenské akademie věd ze Slovenska ročně odchází za prací jen vysokoškolsky vzdělaných osob 10 tisíc (ti, kteří odcházejí, byli označeni za nejschopnější). Pracovní jednání6 bylo rozděleno do tří programových

Pohled historika na státní krajanskou politiku na Slovensku1

V roce 2016 jsme na stránkách tohoto časopisu sledovali problematiku vztahu meziválečného Československa k Čechům a Slovákům v zahraničí, abychom upozornili na dobový relativně dobře

fungující koncept péče o krajany. V následujícím textu se pokusíme přiblížit některé aktuální otázky poměru současné Slovenské republiky vůči slovenské diaspoře. Na Slovensku se věnuje tomuto tématu

pozornost a to v soustavnější podobě, než je tomu v České republice. Avšak i v této zemi se od počátku nového tisíciletí začala objevovat kritika státní politiky s ohledem na migrace.

bloků: emigrace občanů Slovenské republiky – reemigrace občanů SR – imigrace Slováků žijících v zahraničí do Slovenské republiky.7

Z těchto sond do problematiky migrací a krajanství na Slovensku vy-plývá, že právě odborná veřejnost odkrývá ve své diskusi k tématu sku-tečnost, že jeho řešení vězí v dlouhodobě, průběžně a hlavně jasně účelově zvládnutém systému. Jinak se přirozeně stává, že do struktury řízení vnikají rezortní, skupinové, ale také i osobní zájmy zúčastněných stran, jak o tom svědčí níže popsaná kauza Clauda Baláže.

Baláž jako bývalý zmocněnec vlády pro zahraniční Slováky byl označen za tajného spolupracovníka StB. Soudní cestou bylo 28. května 2013 konstatováno, že byl neoprávněně evidován v registračních seznamech někdejší Státní bezpečnosti. Tato kauza, kdy byl Baláž několikrát odvolán z funkcí, pravděpodobně jej paradoxně přiměla k mimořádné aktivitě na poli vztahu Slovenska a zahraničních Slováků. Baláž pochází z emi-grantské rodiny. Narodil se v Paříži a jeho otec se během druhé světové války aktivně účastnil protifašistického odboje ve Francii. Baláž absolvo-val Filozofi ckou fakultu UK v Bratislavě, obor historie a archivnictví. Od roku 1977 do roku 1995 byl vědeckovýzkumným pracovníkem Ústavu pro zahraniční Slováky Matice slovenské v Bratislavě. V jeho působnosti byl výzkum dané problematiky (psal hlavně o vystěhovalectví do Francie a Belgie), záchrana kulturního dědictví a kulturní styky s krajany v za-hraničí.

Baláž byl roku 1988 pověřen koordinací přípravy vědeckého sympo-zia k 125. výročí založení Matice slovenské a 20. výročí vzniku specia-lizovaného pracoviště pro výzkum dějin a života zahraničních Slováků s názvem Zahraniční Slováci a mateřský jazyk. V předvečer pádu tota-lity a v době uvolňování politického napětí se rozhodlo, že organizáto-ři pozvou na sympozium i zahraniční Slováky, kteří předtím do ČSSR nemohli (např. Ľ. Ďurovič, známý lingvista ze Švédska, M. S. Ďurica z Itálie, E. Bosak a M. M. Stolarik z Kanady, J. M. Biros, J. Bolchazy z USA a další8).

Baláž jako nestraník musel na Ústředním výboru Komunistické stra-ny Slovenska vysvětlovat pozvání a udělení vstupních víz pro navrho-vané osoby. Schválení bylo podmíněno i převzetím osobních záruk, že emigranti nevyužijí prostor sympozia ke kritickému vystoupení proti tehdejší vládnoucí komunistické ideologii. To bylo údajně jeho hlavní „provinění“. Za to byl podezříván z vědomé spolupráce s StB, následně degradován a morálně, společensky i fi nančně postižen, když předtím působil po sametové revoluci v celé řadě funkcí státní správy týkajících se problematiky zahraničních Slováků, a to jako nestraník bez potřebné politické podpory, což bylo na Slovensku po rozdělení Československa závažným nedostatkem pro kariéru státního úředníka.

K odvolání z funkce došlo tak, že tehdejší ministr spravedlnosti a mís-topředseda vlády Daniel Lipšic předložil návrh na odvolání Baláže z funk-ce zmocněnce vlády pro zahraniční krajany. Autor jednoho z článků o Balážových trablech Dušan Mikolaj naznačuje, jaké podivné pohnutky provázely slovenské politiky ve vztahu k funkcionářům krajanské proble-matiky: Lipšic odvolal Baláže za to, že byl podezřelý ze spolupráce s StB v době pořádání onoho sympozia Matice slovenské v roce 1988 (kde vystupoval již zmíněný emigrant M. Ďurica, a Baláž tak o něm údajně

12_13_Broucek.indd 1212_13_Broucek.indd 12 6/6/2017 1:46:18 PM6/6/2017 1:46:18 PM

Listy 13

mohl podávat zprávy StB). Ale na druhé straně: Baláž byl odvolán už jednou předtím. To bylo tehdy, kdy byl ředitelem Domu zahra-ničních Slováků (odvolal jej ministr kultury Milan Kňažko za to, že prý “udělil” vyznamenání právě profesoru Ďuricovi, na kterého prý kdysi donášel!?).

Proti odvolání Clauda Baláže protestovalo Světové sdružení Slováků v zahraničí a také mnohé krajanské organizace v zahraničí: Sdružení Slováků ve Švýcarsku, Slovensko-německá unie, Slovenská katolická mise v Mnichově, Spolek Slovensko ve Francii, Demokratický svaz Slo-váků a Čechů v Rumunsku, Slovenská liga v Americe, Kanadská Slo-venská liga, Kanadská nadace pro umění a divadlo, Celostátní slovenská samospráva v Maďarsku a celá řada krajanů z Austrálie, Švédska, Itálie, Velké Británie, České republiky a dalších států.

V následujícím období byl Baláž vystaven permanentní mediální kri-tice. Jeho nejbližší rodinní příslušníci i blízcí přátelé se obávali, že by v souvislosti s jeho osobou mohli být kompromitováni a následně pak mohli přijít o společenské postavení a možná i o zaměstnání, a proto s ním přerušili osobní styky. Podle Balážových kolegů šlo nejen o psy-chické trauma, ale i občanskou, společenskou, morální, zdravotní, fi -nanční i rodinnou újmu.9

Baláž jako předseda Sdružení nezávislých expertů několikrát zhodnotil a kriticky komentoval nekompetentní zásahy státních činitelů do organi-zace krajanské politiky. Baláž byl svědkem klíčových událostí, které for-movaly krajanskou politiku na Slovensku. Po 1. lednu 1993 se rozběhl proces budování institucionálního základu tvorby, aktivního výkonu a fi -nančního zabezpečení státní politiky ve vztahu k zahraničním Slovákům. Na rezortech postupně vznikala síť odborných zástupců. V roce 1994 Matica slovenská zrušila Ústav pro zahraniční Slováky a v bratislavském Pistorijském paláci zůstalo už jen Krajanské muzeum jako samostatná organizační složka. Pak vedení Matice slovenské odvolalo Clauda Baláže z funkce ředitele tohoto muzea a následoval jeho přechod do funkce ře-ditele nově zřízeného krajanského odboru na Ministerstvu kultury SR.

Hlavním úkolem Baláže se stala příprava prvního zákona o zahra-ničních Slovácích, který Národní rada Slovenské republiky přijala dne 14. února 1997 pod č. 70/1997 Sb. Když v květnu 1995 vedení Mi-nisterstva kultury SR projednalo a schválilo návrh projektu Domu zahraničních Slováků transformací Krajanského muzea v Bratislavě, vedení Matice slovenské začalo vyvíjet úsilí na záchranu svého – do té doby monopolního – postavení ve vztahu k zahraničním Slovákům.

Dne 19. května 1995 došlo k uzavření Dohody o rozdělení působ-nosti Matice slovenské a Ministerstva kultury SR mezi Slováky trvale žijícími mimo území Slovenské republiky. Mnohá ustanovení předmět-né smlouvy byla však sporná a měla dočasný charakter. Ministerstvo kultury SR k 1. červenci 1995 zřídilo v Bratislavě Dům zahraničních

POZNÁMKY:

1) Stať je přepracovanou verzí jedné části knihy s titulem S. Brouček a kol.: Migrace z České republiky po roce 1989 v základních tematických okruzích. Praha 2017. Knihu možno objednat na adrese: [email protected]) Dostupné z: http://www.slovenskezahranicie.sk/sk/stranka/24/sucasne-migracne--pohyby (cit. 23. 4. 2015).3) Tamtéž.4) Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) internetovým portálem Slovenské zahraničí (SZ) navazuje na stejnojmenný časopis, který v roce 1996 začal vydávat Dům zahraničních Slováků jako měsíčník. Využívá nové elektronické technologie, aby výrazně dynamičtější formou pokračoval ve zveřejňování a archivování informací od začátků vystěhovalectví Slováků do světa až k současným migračním pohybům a v neposlední řadě, aby soustřeďoval názorovou pestrost, kterou vykazuje téma migrací a zahraničních Slováků. Všechny zainteresované složky si uvědomují šířku, závaž-ný obsah problematiky, bohatost zdrojů známých většinou v konkrétní krajanské komunitě, informace „ukryté“ ve veřejných, soukromých či rodinných archivech, v kronikách, starých knihách, v kalendářích, časopisech, novinách atd. Pokoušejí se „společně“ vytvářet osobitou slovenskou internetovou síť mezi slovenským světem a obyvateli Slovenska. Viz Slovenské zahraničie, Portál Slovákov vo svete. Dostup-né z: http://www.slovenskezahranicie.sk/sk/kniznica/50/sprievodca-slovenskym-za-hranicim(cit. 23. 4. 2015). Partnery tohoto portálu jsou: Folklór bez hraníc, o.z.; Diaspóra Slováci v zahraničí, Združenie nezávislých expertov pre otázky dejín a ži-vota zahraničných Slovákov (ZNE); Migrácia SK, občianske združenie; Nezávislý slovenský portál v Maďarsku; Slováci v Rumunsku; Slovo z Britskej Kolumbie; další spolupracující instituce: Literárne informačné centrum; Matica slovenská; Slovenská národná knižnica; Ústav pamäti národa; Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov.5) Palata, L.: Emigrace ze Slovenska roste. Hospodářské noviny. 21. 3. 2002. Dostup-né z: http://archiv.ihned.cz/c1-10858370-emigrace-ze-slovenska-roste (cit. 23. 4. 2015).6) Se širokou účastí domácích zástupců: Migrace SK, Ústředí práce sociálních věcí a rodiny, Institut pro výzkum práce a rodiny, Ministerstvo vnitra ČR, Úřad hraniční a cizinecké policie MV ČR, Statistický úřad SR, Ekonomická univerzita, Meziná-rodní organizace pro migraci IOM, Sdružení nezávislých expertů pro otázky dějin a života zahraničních Slováků a Úřad pro Slováky žijící v zahraničí; ze zahraničních zástupců: ze Slovenské katolické mise v Německu, Slovenského centra v Londýně, Slovensko Calling, Immigrant Council of Ireland, Sdružení Tatra Neapol, Nové slo-venské strany z Vojvodiny, Černohorsko-slovenského přátelství, Slovensko-německé unie, torontského slovenského divadla, Regionální obce Slováků Hradec Králové a Univerzity v Káhiře. Viz. Baláž, C.: Slovenská zahraničná migrácia (Združenie nezávis-lých expertov pre otázky dejín Slovákov žijúcich v zahraničí). Dostupné z: http://www.slovenskezahranicie.sk/sk/stranka/73/slovenska-zahranicna-migracia (cit. 23. 4. 2015).7) Texty vystoupení účastníků jsou na portálu Diaspóra. Slováci v zahraničí. Dostup-né z: www.diaspora.sk (cit. 23. 4. 2015).8) Autor této stati se také jmenované akce osobně účastnil.9) Viz o tom více: MIKOLAJ, D.: Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom. Do-stupné z: http://www.oslovma.hu/index.php/en/politika/154-politika3-politika3/1055-kto--je-bez-hriechu-nech-prv-hodi-kamenom (cit. 23. 4. 2015).10) BALÁŽ, C.: Osudy Krajanského domu na Slovensku v Bratislave In: Diaspora: June 27th, 2012. Dostupné z: www.diaspora.sk/wp-content/.../krajansky-dom.pdf (cit. 5. 6. 2015).

Ze zápisníku studentky Alexandry Brocko

Slováků, který pracoval v oblasti muzeologické a vědecké, v oblasti sbírek a vědeckých informací, v ediční oblasti a v oblasti kulturní a prezentační.

Dnem 1. července 1995 na Dům zahraničních Slováků přešla všech-na práva a závazky a majetek Krajanského muzea Matice slovenské. Pak nastaly tahanice o majetek a kompetence.

V březnu 2001 tehdejší ministr kultury Milan Kňažko Dům zahranič-ních Slováků zrušil a dal ho i se zařízením převést na přejímající organiza-ci, tj. Slovenské národní muzeum. To vyvolalo ostrou kritiku a otevřené protesty ze strany většiny krajanských spolků a organizací v zahraničí.

Následně ministr kultury M. Kňažko změnil původní zaměření Domu zahraničních Slováků z roku 1995, zrušil jeho činnost zaměřenou na oblast sbírek a výzkumu, a tím omezil předmět jeho činnosti už jen na oblast kulturní, prezentační a ediční.

Podle Baláže důsledky tohoto necitlivého, neodborného a nepolitického rozhodnutí poškodily nejen zájmy státu v oblasti vztahů se zahraničními Slováky, ale dopadly na celé slovenské zahraničí a Baláž se ještě v roce 2012 domníval, že mají dodnes negativní vliv na snahy o vybudování muzea i památníku slovenského vystěhovalectví.10 Kam dál vývoj po-kročil, je na jinou diskusi. Stanislav Brouček, Etnologický ústav AV ČR

12_13_Broucek.indd 1312_13_Broucek.indd 13 6/6/2017 1:46:19 PM6/6/2017 1:46:19 PM

14 Listy

Mirka FerklováMirka Ferklová je mladá a cieľavedomá módna

dizajnérka s osobitým šarmom, jasným pohľadom a jemným úsmevom. Ako mnoho iných šikovných

slovenských umelcov, aj Mirka sa nedávno rozhodla presťahovať kvôli pracovným príležitostiam do Prahy.

Narodila si sa v Martine. Cítiš sa byť hrdou Slovenkou – Mar-tinčankou? Ako si spomínaš na svoje detstvo? Kto ťa v detstve najviac ovplyvnil?

Môj pôvod, skúmajúc hlbšie do minulosti, je zmiešaný. Dedko pochádzal z Čiech, a preto som vždy mala k „susedom“ blízko. Som hrdá na Slovensko a Slovenkou byť nikdy neprestanem. Krajina, v ktorej vyrastieme ako malé dieťa, sa nám podľa mňa vryje do pamäti maximálne. Poznám to z rozprávania rodinných známych, ktorí emigrovali napríklad do Švajčiarska, ale ani po 40-tich rokoch ich tradície a zvyky neprestali baviť. Detstvo je dôležité a spätne zisťujem, že náš život naozaj veľmi ovplyvňuje.

Moja mama celý život pracuje v Slovenskom národnom múzeu. Veľa času sme tam trávili spoločne. Asistovala som jej počas ví-

kendov, kedy sprevádzala návštevníkov po expozíciách a neskôr som si to sama vyskúšala v podobe letnej brigády. Nádherná a už poriadne stará expozícia odevov v múzeu v Martine ma inšpiruje stále. Inak sa nedá povedať, kto ma v detstve ovplyvnil najviac. Skôr by som povedala, že som okolo seba mala vždy veľa inšpira-tívnych ľudí, ktorí ma dokázali svojou profesionalitou, usilovno-sťou a čestnosťou motivovať.Študovala si Strednú školu úžitkového výtvarníctva v Ružom-berku (modelárstvo a návrhárstvo odevov) a Vysokú školu vý-tvarných umení v Bratislave (odevný dizajn). Ako si sa vôbec dostala k móde? Vždy si chcela pracovať s odevným dizajnom?

Bola to zaujímavá cesta. Na základnej škole to vôbec nebolo jasné. V rodine sa móde nikto nevenuje, takže podnety prišli ne-priamo. Pôvodne som chcela ísť na medicínu, keďže v Martine je lekárska fakulta, na ktorú som sa pozerala z nášho domu 15 ro-kov. Avšak rozhodla som sa navštíviť poradňu pre voľbu povolania. Prešla som rôznymi testami a výsledky boli vysoko zamerané na vizuálnu stránku. Tak som sa rozhodla, že skúsim talentové pri-jímačky. Pripravovala som sa veľmi poctivo a úspech sa dostavil. Ešte počas základnej školy som navštívila Vysokú školu výtvarných umení (VŠVU). Táto návšteva bola pre mňa veľkou inšpiráciou, zaujala ma škola a celé jej prostredie. Vtedy som sa rozhodla, že VŠVU vyštudujem. A ešte som sa aj zamilovala do akademického titulu Mgr. art. Stredná škola bola preto pre mňa úplne fascinujúca a počas celého štúdia som sa intenzívne pripravovala na prijímačky na VŠVU. Keď o tom tak premýšľam dnes, príde mi, že keby som ostala pri tej medicíne, tiež „skrášľujem“ ľudí. Dostala si sa na prestížnu univerzitu módy a odievania Po-litecnico di Milano priamo v Miláne. Bol to pre teba inšpi-ratívny pobyt? Zmenil sa po tejto skúsenosti tvoj pohľad na odievanie?

VŠVU nebola jediná škola, kam som sa dostala. Prijali ma aj na VŠMU – divadelnú fakultu, odbor scénografi a a kostýmy. Začala

Portrét z Prahy, apríl 2017

Turistka na Chopku. Celý čas nám pršalo, ale ako vždy parádna turistika, júl 2016 Jordánsko, púšť Wadi Rum, február 2017

14_15_Pulisova.indd 1414_15_Pulisova.indd 14 6/6/2017 1:48:13 PM6/6/2017 1:48:13 PM

Príloha LISTY 6/2017 1

ListyŠtudentské

Príloha časopisu Listy Slovákov a Čechov

6/2017

Gabriela ŠeligováPootvorme dvere tradíciám

Pražská medzinárodná konferencia slovenských stredoškolákov a ich hostí v decembri 2016 udelila dve druhé ceny. Jednu z nich získala septimánka Gabriela Šeligová z GVARZa Žilina. Z jej obsiahlej práce uvádzame kapitoly venované jarným, letným a jesenným zvykom. Kapitoly a časti venované Vianociam a zvykom zimného obdobia uverejníme v predvianočnom čísle nášho časopisu. O rozsahu práce svedčí obsah.

ÚVODRozhodla som sa zapojiť do stredoškolskej konferencie, pretože ma veľ-

mi upútala myšlienka znovu si pripomenúť tradície a zvyky, ktoré kedysi prechovávali moji predkovia a ľudia žijúci v mojej rodnej dedine. Pred dvoma rokmi som sa zapojila do súťaže Pátranie po predkoch, kedy som strávila veľa času so svojimi starými rodičmi a prababkou. Snažili sa mi opísať život v dobe nie veľmi dávnej. Dovtedy som sa o vlastnú histó-riu veľmi nestarala. Mali sme doma len dve veľké škatule s fotografi ami, ktoré si nikto nepozeral minimálne 20 rokov. Vedela som iba to, čo som sa sama spýtala, keď som potrebovala nejakú informáciu do školy. Súťa-žou sa mi podarilo získať úplne nový pohľad na moju rodinu. Bola som hrdá, že som všetko zaznamenala a pre moje deti zostanú tieto príbehy zo života ich predkov zachované.

Pri tejto práci sa pokúsim nadviazať na to, čo som zistila už pred dvoma rokmi. Zároveň zistiť viac o Nededzi, dedine, kde bývam.

Mojím cieľom je zistiť, či zvyky v dnešnej dobe sú rovnaké alebo odliš-né od tých, ktoré pestovali ľudia v minulom storočí.

Prvé informácie k tejto téme som zistila už z rozprávania mojich rodi-čov, starých rodičov a prababky. Bolo úžasné počúvať všetky tie príbe-hy, ktoré sa im stali počas ich života, udalosti, ktoré svojím charakterom ovplyvnili ich ďalší život.

Informácie o Nededzi som si doplnila z publikácie História obce Nededza a z internetu. Neskôr som navštívila Obecný úrad v Nededzi, kde som mala k dispozícii kroniky obce, v ktorých sa mi podarilo nájsť informácie o celom dianí v obci od roku 1975 podrobne a od prvej písomnej zmienky po tento rok stručne. Keď som už mala všetky po-trebné informácie zapísané, ďalšou etapou pátrania boli fotografi e. Ten neskutočný počet fotografi í, ktoré už roky nikto nevidel. Všetky boli z rodinných albumov.

Prácu som rozdelila do štyroch kapitol. Prvú som ešte rozdelila do sied-mich podkapitol, kde som v skratke opísala životy mňa, mojich rodičov, Ja s mojimi rodičmi a sestrou

sestry, mojich starých rodičov a mojej prababky ako môjho najväčšieho pamätníka. V druhej kapitole mám ďalšie štyri podkapitoly, kde spomí-nam zvyky, ktoré prechovávame aj dnes v mojej rodine. Tretia je zamera-ná na zvyky v mojej rodnej dedine, v Nededzi a posledná, štvrtá, na zvyky v Divine. Prácu som obohatila o obrazovú prílohu.

MOJA RODINAUž pri písaní práce do spomínanej súťaže Pátranie po predkoch som

zistila, že celá rodina zo strany môjho otca vždy bývala na území Nededze, kde bývame dnes aj my, a rovnako aj rodina mojej mamy v Divine. Zau-

Studentske_listy.indd 1Studentske_listy.indd 1 6/6/2017 2:11:00 PM6/6/2017 2:11:00 PM

2 Príloha LISTY 6/2017

jalo ma to. Je zvláštne, že za toľké generácie sa niekto nepresťahoval do inej časti republiky. Kto vlastne som

Volám sa Gabriela Šeligová a 8. mája som oslávila svoje už osemnáste narodeniny. Bývam v rýchlo sa rozrastajúcej dedinke Nededza, ktorá sa nachádza 9 kilometrov od Žiliny.

V Nededzi bývam už od svojho narodenia v rodinnom dome, v ktorom bývam so svojimi najbližšími: maminou, ocinom a sestrou. Spoločnosť nám v dome robia aj moje dve ešte stále malé korytnačky. Vonku sa naopak vždy môžeme vyblázniť s našou sučkou Donnou, ktorá má už desať rokov.

Občas mám pocit, že v Žiline trávim viac času ako doma, pretože už siedmy rok tam navštevujem osemročné Gymnázium na Varšavskej ceste 1, lokalizované na sídlisku Vlčince. Celkom veľká škola plná skvelých študentov a hlavne ľudí. Som veľmi hrdá, že tam môžem študovať a zís-kavať nové vedomosti, a to aj formou rôznych projektov a súťaží, do ktorých sa naša škola zapája.

Pred tým, než som začala objavovať študentský život v meste, som chodila každé ráno počas piatich rokov do Základnej školy v Gbeľanoch. Obec susedí s Nededzou, takže domov som to mala skutočne na skok.

Keďže moja mamina mala o rok a pol po mojom narodení moju ses-tru, nemusela som ísť do jaslí. Až v troch rokoch som nastúpila do mater-skej školy v Nededzi.

V tomto roku 2016/2017 končím siedmy ročník v našej škole. Matu-rita sa neodkladne blíži. Nebyť môjho minuloročného pobytu v za-hraničí, maturovala by som už tento rok. Na 11 mesiacov sa mojím domovom stala horúca krajina, ležiaca na obratníku Raka, Mexiko. Zdokonalila som sa v španielčine, osamostatnila som sa, získala nové skúsenosti, spoznala novú kultúru a obrovské množstvo nových ľudí. Bol to neskutočný rok v mojom krátkom živote. Veľmi si cením, že mi to rodičia umožnili. Sestra

Moja sestra sa volá Adriána Šeligová. Narodila sa 22. decembra 1999 v Žiline. V roku 2002 začala navštevovať materskú školu v Nededzi a keď mala 6 rokov, začala chodiť do Základnej školy v Gbeľanoch.

Po základnej škole sa rozhodla pokračovať v štúdiu na Obchodnej aka-démii v Žiline, kde študuje dodnes. Mama

Moja mamina sa volá Lenka Šeligová. Narodila sa 26. júla 1971 v Ži-line. Má dvoch bratov: Ľuboša a Juraja.

Maminka začala v roku 1974 navštevovať materskú školu v Divine a neskôr v roku 1977 začala povinnú školskú dochádzku v Základnej škole v Divine.

Jej kroky ďalej viedli na Strednú pedagogickú školu v Turčianskych Tepliciach so zameraním na predškolskú pedagogiku.

Po maturite začala pracovať v materskej škole v Tepličke. Pracuje tam už 28. rok. Prácu s deťmi má veľmi rada.Otec

Môj ocino sa volá Ivan Šeliga. Narodil sa 7. septembra 1971 v Žiline. Má staršieho brata Antona. Rýchlo vyrástol a ako trojročný začal nav-števovať materskú školu v Nededzi.

Do základnej školy nastúpil ako šesťročný. Po jej úspešnom ukončení pokračoval v štúdiu na Strednej priemyselnej škole v Kysuckom Novom Meste. Jeho odborom bola strojárska technológia. Po maturite si podal prihlášku na vtedajšiu Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline, na fakultu strojárska technológia.

Po roku na vysokej škole si však vysokoškolský život rozmyslel a ukon-čil štúdium. Nastúpil teda na základnú vojenskú službu.

V roku 1993, po základnej vojenskej službe nastúpil do fi rmy ZVL Žilina, a.s. ako sústružník a zoraďovač obrábacích strojov. V roku 1995 začal pracovať na obchodom úseku tej istej spoločnosti vo fun-k cii predajcu. Od roku 2010 do súčasnosti pracuje vo funkcii obchod-ného riaditeľa. Starká

Volá sa Lýdia Šeligová. Narodila sa 22. apríla 1948 doma v Nededzi. Mala troch súrodencov.

Do základnej školy začala chodiť, keď mala šesť rokov. Po základnej škole sa rozhodla, že sa ide vyučiť za krajčírku. Kvalifi káciu si urobila v Makyte v Žiline, kde sa aj v roku 1966 zamestnala.

V roku 1968 mala s mojím starým otcom Antonom Šeligom svadbu. Po 2. materskej dovolenke nastúpila v roku 1974 do práce a pracovala v Makyte až do roku 2003, kedy odišla do dôchodku.

Do škôlky nechodila, pretože pásavala kravu a taktiež aj po vyučovaní vždy musela ísť pásť.Starký

Volá sa Anton Šeliga. Narodil sa 9. augusta 1946 v Žiline ako 3. z deviatich detí. S rodinou bývali v Tepličke nad Váhom.

V roku 1952 nastúpil do základnej školy v Tepličke nad Váhom, v roku 1961 začal svoje štúdium na Strednej priemyselnej škole strojníc-kej v Považskej Bystrici.

Po ukončení dostal umiestenku do fi rmy Kancelárske stroje v Žiline. Pracoval tu však iba 3 mesiace, pretože v októbri 1965 išiel na vojenský výcvik.

Jeho ďalšie kroky ho viedli do ČSAD. Nastúpil tu ako garážmajster nákladnej dopravy. Od roku 1979 vykonával funkciu vedúceho prevádz-ky osobnej dopravy. Posledná funkcia, ktorú v ČSAD vykonával až do dôchodku, teda do roku 2006, bola v učňovskom stredisku.Jozefa Kubalová

Moja prababka má dnes už 89 rokov. Má za sebou dlhý život, ktorý jej priniesol aj ťažšie chvíle. Narodila sa 16. decembra 1927 v Divine. Spolu so svojimi dvoma súrodencami, matkou, otcom a starkou bývali v malom drevenom dvojizbovom dome. Chodila len do základnej školy a potom sa 9. augusta 1947 zamestnala v Ži-line u Bartolomeja Scheera. Bola to továreň na liehoviny. Do práce chodievala každý deň pešo.

Vydala sa za Albína Kubalu. Mala s ním dve deti: Martu a Magdalénu. Keď mala 30 rokov, ovdovela. Znášala to veľmi ťažko. Prišla o muža veľmi mladá. Deti jej pomáhali vychovávať jej rodičia.

Po práci občas vyšívala krásne zástery. Dnes býva v Žiline so svojou dcérou Magdalénou, ktorá je tiež vdova. Presťahovala sa tam, keď jej zomrela dcéra Marta aj jej muž. Dovtedy bývali spolu v rodnom dome v Divine.

ZVYKY V NAŠEJ RODINEMyslím si, že tradície v mojej rodine sú obmedzené na minimum.

Z rozprávania mojej prababky a starkých viem, že kedysi ich bolo omnoho viac. Dnes ako keby pod vplyvom konzumného spôsobu ži-vota sa nad niektorými už ani nepozastavujeme. Každý rok s mojimi rodičmi opakujeme tie isté zvyky, ktoré robili aj oni so svojimi rodič-mi. No sú to len tri sviatky v celom roku: Vianoce, Veľká noc a Dušič-ky. Súčasťou ostali len tie najvýznamnejšie. Samozrejme, zvyky, ktoré priniesla do našej rodiny moja mama, sú odlišné od tých, ktoré priniesol môj ocino. Avšak nejako ich za tie roky skĺbili a napríklad počas Vianoc vytvorili harmóniu.Veľká noc

Je to obdobie, kedy sme celá rodina spolu. V mojej rodine každý deň počas veľkonočného týždňa asistujeme na omši v našom kostole v Nededzi. Doma je samozrejmosťou pôst, ktorý začína už 40 dní pred samotnou Veľkou nocou. Každý sa rozhodne, čoho sa zriekne a je samozrejme na jeho vlastnom svedomí, či to bude aj celý čas dodržiavať. Hlavné veľkonočné jedlá na Veľkonočný pondelok boli vždy šunka, údené mäso a zemiakový šalát. Taktiež nikdy nechýbali na stole domáce zákusky, s ktorými som ako malá tak rada pomáha-la. Tento sviatok mal byť hlavne o ukrižovaní Ježiša Krista. V dnešnej dobe sa však zmenil na celkom dobrú brigádu pre mladých chlapcov. Je to pre nich ľahký spôsob, ako si privyrobiť a ešte sa aj zabaviť. Dievčatá vedia, že na Veľkonočný pondelok prídu chlapci z rodiny či kamaráti z rôznych kútov na návštevu a neodídu bez toho, aby sme neskončili celé mokré.Na svätého Ducha

V tento deň si moja starká dávala do okna konárik z lipy. Starký, ktorý býval v Tepličke nad Váhom, si dával lipu za obrazy, ktoré zobrazovali


Príloha LISTY 6/2017 3

svätých. Tento zvyk však už v našej rodine zanikol, pretože moja starká si povedala, že na okenných parapetoch a balkónoch má už dosť kvetov. Ani v dedine už tento zvyk nikto nedodržiava.Dušičky

Aj tento zvyk je hlavne o tom, že sme celá rodina spolu. V mojej rodi-ne je to hlavne čas, keď sa jediný raz za rok vidím s niektorými bratran-cami, sesternicami či tetami, pretože inokedy si na to nejako nenájdeme čas. Vlastne celé jesenné prázdniny chodievame po hroboch svojich zo-snulých a vždy si na nich pospomíname v kruhu rodiny. Je to veľmi pokojný sviatok.

ZVYKY V MOJEJ RODNEJ DEDINKEUž celé generácie mojich predkov pochádzali z Nededze. Prvý údaj

o počte obyvateľov je z roku 1598, kedy mala Nededza 422 obyvateľov. Nie je to síce veľká dedinka, v súčasnosti máme 1017 obyvateľov, ale má bohatú históriu.

Najstarší doklad, v ktorom sa prvý raz spomína Nededza, je kráľovská listina, obsahujúca právo na majetok pre príslušníkov rodiny Nedec-kých. Uhorská kráľovná Mária, ktorá panovala v rokoch 1382–1385, na začiatku svojej vlády darovala Nededzu Ladislavovi, Petrovi a Jánovi. Platnosť tejto donácie potvrdil aj neskorší kráľ Žigmund Luxemburský.

Text o týchto kráľovských rozhodnutiach, napísaný v latinskej reči, v preklade znie: „Kráľ Žigmund v roku 1412 potvrdil platnosť donácie majetku Nededze, ktorú na rozkaz kráľovnej v roku 1384 vykonal žilin-ský kráľovský kastelán Mikuláš pre Ladislava, Petra a Jána za ich odda-nosť a služby.“

Toto je jeden z najstarších písomných dokladov, v ktorom sa prvý raz spomína Nededza ako územie, ktoré už z hľadiska vtedajších pomerov znamenalo vymedzenú hospodársku a snáď aj správnu jednotku.

Názov obce sa viac ráz menil. Prvý názov Nedecz v roku 1483 sa zme-nil na Nedecza, v r. 1598 mal už dnešnú podobu Nededza, ale neskôr zas Nedec a od roku 1906 do roku 1915 bol úradný názov v maďarčine Vágnedecz.

Vznik Nededze spadá do obdobia plne rozvinutých feudálnych vzťahov v Uhorsku, ku ktorému patrili aj slovenské hornouhorské župy. V období prechodu od feudalizmu ku kapitalizmu, t. j. v polovici 19. storočia, žili v Nededzi grófske rodiny Pongrácovcov a Nyáryovcov, pár zemanov a niekoľko desiatok chudobných roľníckych rodín. Obyvatelia obce Nededza sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

V Nededzi bol postavený ešte v stredoveku rozsiahly zámocký kaš-tieľ s menším kostolíkom vybaveným organom. Kaštieľ bol poschodo-vou budovou, opatrený vežou a ohradený kamenným múrom. Model kaštieľa je uložený v Historickom múzeu vo Viedni.

Kedysi sa vyučovalo po domoch, neskôr bola postavená jednoiz-bová škola, ktorá o pár rokov nestačila, a preto sa postavila škola na hornom konci dediny a bola nazvaná rímskokatolícka ľudová škola. Vyučovacím jazykom bola slovenčina, no po nátlaku maďarských úra-dov sa vyučovalo v škole v maďarskom jazyku. V roku 1979 bola škola v Nededzi zrušená a všetci žiaci začali chodiť do školy do susednej obce Gbeľany.

V roku 1917 bol založený miestny dobrovoľný hasičský zbor. Za svoje pôsobenie uhasil každý požiar, ktorý sa vyskytol, a nikdy sa požiar neroz-šíril, pretože jeho členovia zasiahli včas. Zasahovali dokonca aj v okoli-tých obciach. Nemalú zásluhu mal na tom aj môj praotec, ktorý bol dlhoročný strojník. Členovia pomáhali pri výstavbe kultúrneho domu spojeného s hasičskou zbrojnicou. Asi pred pol rokom však bola postave-ná nová hasičská zbrojnica v samostatnej budove.Fašiangy

„Je to starý zvyk v našej obci, že na konci fašiangov chodí z domu do domu maskovane oblečená svadobná družina s hudbou. Okrem peňazí občania obdarujú sprievod vajíčkami, prípadne kúskom slaniny. Na čele sprievodu chodí mladý pár – mladucha s mladým zaťom, široké, starejší, družbovia, družice, cigáň a cigánky. V starších časoch poľovník vodieval na reťazi ,turvoňa‘, bol to jeden člen okrútený do slamených povriesol (povrieslo = pri súkromnom obrábaní polí sa tieto zhotovili zo slamy a do nich viazali otiepky obilia a po vymlátení snopy slamy) a na sebe mal upevnených nie-

koľko zvoncov. Od tohto pochádza aj názov chodenie ,po turvoňoch‘.“ Už aj v kronike obce z roku 1983 je tento zvyk celkom podrobne opísaný a vysvetlený. V dnešnej dobe sa tento fašiangový pochod a následne aj fašiangová ľudová veselica koná pod záštitou Obecného športového klu-bu v Nededzi. V sprievode býva pár dievčat v krojoch a chlapci. Okrem nich po dedine pobehuje asi ďalších 15 chlapcov, tiež samozrejme v pre-strojení, a s borovicovými dlhými vetvami naháňajú všetkých, ktorí vy-jdú na cestu. Keď sa im ich podarí chytiť, pomaľujú ich s uhlíkom alebo s rúžom. S rozrastajúcou sa dedinou dlhšie trvá, kým sa im podarí nav-štíviť každý jeden dom. Preto pochod začína ešte pred obedom a končí až okolo 18. hodiny. Následne všetkým účastníkom pochodu uvaria praže-nicu z vajíčok a slaninky, ktoré si vyzbierali, a potom už začína ľudová zábava, ktorá vždy priláka mnoho ľudí aj z okolitých dedín. Veľkonočné zvyky

Pri tejto téme ma veľmi zaujala časť napísaná v kronike obce: „Ešte za čias, keď v našej obci bývali grófi a zemani, bolo zvykom až do nastolenia vlády komunistov, že na Zelený štvrtok pred Veľkou nocou sa za-viazali zvony a na miesto zvonenia chlapci chodili celou dedinou v sprievode najprv s rapotami, potom s kľapytami a nakoniec s rapkáčmi. Pri každej kaplnke alebo kríži sa spoločne pomodlili „Anjel Pána.“ Začínali pri bývalej škole na hornom konci pri svätom Vendelínovi, ďalšie zastávky boli zvonica, svätý Florián, svätý Ján Nepomucký, kríž pri vchode do obce od Varína pri mostku na hradskej svätý Anton – dnes už nestojaca kaplnka, zbúraná pri výstavbe cesty, kríž v poli smerom na Tepličku a kaplnka Panny Márie pri dnešnom poľnohospodárskom družstve. Niekedy, keď bolo zlé počasie, si túto púť skrátili. Rapotanie skončilo ráno na Bielu sobotu, kedy na obed sa zvony znova rozzvučali. Bývalo zvykom, že pri rozviazaní zvonov sa ľudia bežali umyť do potoka, aby boli čerství po celý rok.

Samozrejme, za tvrdého presadzovania ateizmu a odbúravania nábožen-ských prežitkov za komunistickej moci sa museli tieto zvyky prestať konať, lebo náboženské úkony a zvyky z verejnosti museli prejsť len za múry kostolov.

Jarný odmäk nastal v tohtoročnej Veľkej noci i v tomto zvyku, i keď zatiaľ v menšom počte, ako to bývalo pred 40 rokmi. Nededzou sa opäť niesli zvuky rapôt, kľapyt a rapkáčov, tak ako to pred každou Veľkou nocou robievali naši predchodcovia od prastarých čias.“

Tento zvyk som zažila aj ja. Dokonca párkrát som bola aj ja „rapkať.“ Chodievali sme trikrát do dňa: ráno o šiestej, na obed a večer o šiestej. Boli sme dobrá partia asi ôsmich dvanásťročných žiakov. Avšak posledné roky akoby tento zvyk opäť zmizol. Stavanie a váľanie májov

Dnes to už nie je síce veľmi aktuálne, ale v minulosti mládenci k 1. máju stavali dievčatám od 18 do 25 rokov máje. Máj je vlastne olúpaný strom a na vrcholci má malý zelený smrečkový stromček, ktorý bol vyzdobený farebnými stuhami. Stavali ich pred dom alebo aj priamo vo dvore. Dnes sa v mojej obci stavia len jeden máj a stojí pred obecným úradom v Nededzi. Stavajú ho športovci z obecného športového klubu za znenia ľudovej hudby. Okrem stromčeka a stúh na vrcholec pripevňu-jú aj fľašu alkoholu, ktorá sa potom na konci mája pri váľaní mája vypije. Deň matiek

Každoročne sa tiež koná slávnostné posedenie v kultúrnom dome ku Dňu matiek. Otvára ho starosta so svojím príhovorom a nasledujú krátke vystúpenia detí z materskej školy a základnej školy, ktoré si pri-pravujú, aby vyčarili úsmev na tvári svojim mamám. Potom už tradič-ne nasleduje program, kde vystupuje nejaký folklórny súbor z okolia či vystúpenie ochotníckeho divadla z Nededze. Všetky mamy vždy odtiaľ odchádzajú hrdé na svoje deti s krásnym kultúrnym zážitkom a nejakou malou pozornosťou Obecného úradu.Deň detí

Ani tento, taký významný deň pre deti, u nás nemôže chýbať. Miesto konania je vždy ihrisko obce, kde sa stretnú desiatky detí, pre ktoré sú pripravené kreatívne súťaže. Každé dieťa dostane nejakú maličkosť, a tí najlepší sú ocenení vecnými cenami. O nasledujúci program sa starajú hasiči, ktorí im poukazujú celú výstroj a ako taký hasičský zásah vyzerá. Hodová slávnosť

Tradícia hodov je už veľmi stará. No nikdy som nevedela, že moji pras-tarí rodičia ju slávili v iný dátum ako my dnes. Dočítala som sa to až v kro-


4 Príloha LISTY 6/2017

nike obce: „Zasvätenie kostola Pane Márii Sedembolestnej stalo sa i novou tradíciou hodových slávností v našej obci. Doterajšie hody boli viazané na far-skú tradíciu farnosti Varín. Tým, že kostol zasvätili spomínanej patrónke, stali sa hody tradíciou viazanou len na našu obec. Takto rok 1992 sa stal prvými hodmi viazanými samostatne na obec Nededza. Túto skutočnosť zdôraznil i pán farár vdp. Stanislav Durník na prvej hodovej Svätej omši konanej dňa 20. septembra. Od toho roku každý rok v nedeľu pripadajúcu na sviatok Sedembolestnej Pane Márii, alebo najbližšiu nedeľu po tomto sviatku sa budú hody slávievať v Nededzi a bude zároveň i cirkevný (katolický) odpust.“

Týmto dňom v mojej obci vznikla nová tradícia a zanikla tá stará. Hody sú najväčšou oslavou počas celého roku v Nededzi. V posledných rokoch už tomu nie je tak, ako je uvádzané v kronike, ale hody sú dvoj-dňové. V prvý deň sa koná slávnostná svätá omša, na ktorej sú prítomní aj hasiči z dobrovoľníckeho hasičského zboru v Nededzi a nesmú chý-bať ani dievčatá v krojoch, ktoré odovzdávajú obetné dary. Dievčatá sa potom symbolicky presunú do kultúrneho domu na vyzdobenom voze ťahanom koňmi. Nasleduje program v kultúrnom dome, ktorý je zväčša folklórny. Vonku je vždy mnoho stánkov a pár atrakcií. Na druhý deň sa koná opäť tradičná hodová ľudová zábava, ktorá úplne naplní kultúrny dom ľuďmi tak domácimi ako i z okolia.

ZVYKY A TRADÍCIE V DIVINEV súčasnosti síce všetci bývame v Nededzi, ale moja mamina mala asi

pred 20 rokmi trvalé bydlisko v Divine. Kým žili moji starí rodičia z jej strany, chodievali sme tam každú nedeľu. Preto by som rada opísala aj zvyky v Divine.

V minulosti ľudia uctievali rôzne božstvá. Stavali im posvätné háje či sochy. Kresťania im tieto posvätné miesta ničili a pálili. Cirkev sa snažila čeliť pohanským sviatkom zavádzaním kresťanských slávností. Rovnako v týchto hájoch začali stavať kostoly alebo kláštory. Pohanských bohov nahradili ľudskými svätcami. Preto sa mnohé sviatky zachovali pod pláš-tikom kresťanstva.

V Divine, ako aj v mnohých iných dedinkách na území Slovenskej republiky, bolo zvykom nosiť kroj. Keď som šla do rodného domu mojej mamy, dúfala som, že sa mi ho podarí nájsť. Našla som však len jeho časť. Ale aj z toho som bola nadšená, pretože mi to pomohlo lepšie poznať dobu, v ktorej žili moji predkovia.

Taktiež som našla mnoho výšiviek mojej prababky. V rodine bola vraj kedysi tradícia vyrábania takýchto obrúskov.Morena a Vesna

Boli zobrazované ako sestry. Vesna ako bohyňa jari a leta s rohom na rukách ako znakom hojnosti. Morena bola bohyňa jesene a zimy, smrti a noci. Bola opisovaná ako škaredá a neplodná. Pre ľudí v minu-losti bola symbolom chorôb, hladu. Vždy sa chceli týchto časov zimy zbaviť a privolať Moreninu sestru Vesnu, teda jar. Preto zvyčajne na 5. pôstnu nedeľu vynášali Morenu z dediny. Deň pred tým dievčatá vy-

Úvod

Moja rodina Kto vlastne som Sestra Mama OtecStarká Starký Jozefa Kubalová

Zvyky v našej rodine VianoceVeľká noc Dušičky Na svätého Ducha

Zvyky v mojej rodnej dedine Fašiangy

Veľkonočné zvyky Stavanie a váľanie májov Deň matiek Deň detí Hodová slávnosťMikuláš

Zvyky a tradície v Divine Morena a Vesna Na DuchaNa OndrejaNa Luciu Nárečový slovník Záver Bibliografi cké odkazyZoznam príloh

OBSAH

hotovili zo slamy postavu ženy. Nastokli ju na kôl a v nedeľu ráno ju obliekli do ženských šiat ako mladuchu. V sprievode ju za spevu piesne: „Morena, Morena, kde si prebývala...“ niesli k potoku, kde ju na moste povyzliekali, zapálili a horiacu hodili do potoka. Nie-ktoré spievali aj cestou naspäť, iné sa rozutekali domov v domnien-ke, že ktorá ostane posledná, tá do roka zomrie. Na Ducha

Dňa 25. 5. sa stavali hojany. Sú to vysoké pahreby. Stavali ich cez deň, keď pásli kravy. Urobili ohradu a nanosili kopu dreva. Hojanu zapálili presne o polnoci. Dlho do rána pri nej sedeli a spievali. Tí starší dosť pili. Keď boli opití, chceli preskakovať hojanu. Jeden chlapec skočil tak nešťastne, že celý zhorel. Po tejto udalosti rodičia mojej prababky ju tam už nechceli púšťať.

NÁREČOVÝ SLOVNÍK„Pri rozumovej výchove nám robí ťažkosť správna výslovnosť,

nakoľko v každej rodine (mimo učiteľových) sa hovorí nárečím.“Citát z kroniky materskej školy v Divine, školný rok 1966/1967. V minulosti ľudia nepoužívali spisovnú slovenčinu. Slová nahrád-

zali jednoduchšími výrazmi, ktoré sú typické len pre daný región. V Divine sa veľa slov končilo spoluhláskou „c“.

V súčasnosti stále žije mnoho ľudí, ktorí aj naďalej používajú tieto nárečové slová. No postupne sa príchodom nových gene-rácií tento slovník vytráca a nahrádza ho spisovná slovenčina.

ZÁVERPo asi dvojmesačnom získavaní informácií a ich spracováva-

ní som sa opäť dostala na koniec. Počas tohto času som si veľmi obohatila svoje znalosti o Nededzi a Divine. Nededza bola doteraz pre mňa len malá dedina, kde som sa narodila a vyrastala. Moje vedomosti o nej boli veľmi skromné. V Divine, ktorú som občas navštívila spolu s mojimi rodičmi, vidím teraz to, čím si prešla. Keď sa pozriem na námestie, ktoré je položené v centre dediny, vidím tam školu či obchod, ktoré tam sídlili predtým. Pri pohľade na dom a záhradu, kde vyrastala moja mama, predstavím si tam pôvodný dom, kde vyrastala prababka. Vidím, že ich život bol skutočne iný, ako zažívame dnes.

Keď som začínala, stanovila som si ako cieľ práce dozvedieť sa čo najviac o tradíciách a zvykoch mojich predkov a ľudí, žijúcich na území Nededze a Diviny.

Tak v Nededzi, ako aj v Divine existuje viac písomných zdro-jov, z ktorých možno čerpať. Sú to futbalová kronika, školská kronika a, samozrejme, obecná kronika. Hasičská kronika sa, bohužiaľ, v Divine nezachovala.

Strávila som veľa času s prababkou, s ktorou sa veľmi často nevidím, čo mi je ľúto. Dozvedela som sa veľa o jej živote. Povedala mi príbehy, ktoré by mi pri bežnom rozhovore ne-povedala. Je to jeden z posledných žijúcich predkov, ktorý mi mohol povedať o živote maminej praprababky. Považujem za veľmi dôležité uchovávať tieto spomienky a som rada, že o pár rokov si budú môcť o týchto ľudoch prečítať aj moje deti.

Pokračovanie v predvianočnom čísle časopisu

bratanica = sesternicacirkáš = neposedníkdo podolka = do zásteryfi jok = zásuvkagánok = otvorená verandahac = husté kríkyhokerlík = stolčekhrobľa = priekopakrachelka = malinovkalabzovac = tálať sa lopár = doska na krájaniemakolec = vrchol stromumerinda = jedlo na pasienokmerkuvac = dávať pozormosnice = drevená podlaha v chlieveni = pozrioldomáš = hostina na konci práce

osiačic sa = zachytenie vyrezaného stromu pri páde na iné stromyništár = naničhodníkostrv = stojan z borovice na vešanie senarazgy = suchá čečinarušac = prekopávaťsvrčina = smrekškarnica = plechovkašporhel = sporákškrinka marinka = lienkatelie = toľkézahlanic = plytvaťzamurisaná = špinavázárendie = miesto medzi košeľou a hruďouzovlice = dve sestry, ktoré si zobrali dvoch bratovžŕdka = okresaný kmeň stromu


Listy 15

som študovať obe školy. Avšak po týždni som index na VŠMU odo-vzdala a štúdium som zanechala, pretože fi nancovať dve umelecké školy nešlo. Zvolila som si dlhšie 6-ročné štúdium na VŠVU aj kvôli možnosti viac cestovať po iných univerzitách. Taliansko zbožňujem. Miláno ako „mekka“ dizajnu ma bude fascinovať celý život.

Môj pohľad na odievanie sa nezmenil. Myslím, že som viac po-chopila súvislosti, prečo je móda taká v Taliansku a prečo je onaká na Slovensku. Hľadala som prepojenia a nachádzala odpovede na otázky. Od Talianov sa ešte máme čo učiť. Tí vedia robiť módu!Čo pre teba móda a obliekanie znamená?

Móda je pre mňa aktuálny obraz doby, ale aj histórie ľudstva a samozrejme moja profesia. Neviem ale, či nepríde obdobie, kedy budeme nosiť len „cisárove“ nové šaty. (úsmev)Ktorá osobnosť ťa najviac ovplyvnila? Koho máš za vzor?

Myslím si, že osobnosti, ktoré ma ovplyvňovali v minulosti, ma ovplyvňujú dodnes. Stále ale objavujem nové osobnosti, ktoré si pridávam na zoznam. Už od detstva to bola Vivien Westwoodo-vá. Všetko, čo robila a robí i dnes, je pre mňa motivujúce. Ďalej to je Armani, ktorý vybudoval impérium a má super marketing. Samozrejme, že je tu kopa iných osobností, ale títo dvaja pretr-vávajú.

Z českých osobností to je Liběna Rochová, s ktorou som prišla do kontaktu už v 1. ročníku na VŠVU počas letného workshopu, organizovaného na farme Bolka Polívku. Ďalej je to teoretička Jana Máchálová, s ktorou som bola niekoľkokrát na výstave vo Florencii – PITI UOMO, veľtrh pánskej módy a ktorej knihy a prednášky ma vždy nadchnú.

Za vzor mám aj Gabrielle Channelovú pre jej cieľavedomosť. Jej odkaz v móde stále pretrváva. Ktorá je tvoja najobľúbenejšia časť oblečenia alebo doplnok? Čo najradšej nosíš?

Najradšej mám kabáty. Dodávajú žene eleganciu a silu. Zá-roveň existuje niekoľko strihov, ktoré menia jeden kabát tak, že dokážete vyzerať stále inak. U teba je zaujímavé, že sa špecializuješ na pánsku módu. Čo ťa na tom tak láka?

Mám rada dresscode. Som presvedčená, že každý z nás by mal sám seba reprezentovať slušným správaním a tomu pánsky oblek tiež napomáha. Najviac ma na tom lákala technológia vypraco-vania – výroba, pretože to považujem za jedno z najnáročnejších odvetví módy. Momentálne pracuješ pre spoločnosť Bushman. Čím je podľa teba táto módna značka výnimočná a prečo si sa pre nich roz-hodla pracovať?

Svoju tvorbu som smerovala už na škole na využiteľné modely hlavne z prírodných materiálov. Bushman sa vyznačuje expedič-nými outfi tmi. Ja mám stále obdobie objavovania. Vydala som sa teda na expedíciu spolu s Bushmanom. Je to výnimočná fi rma a zaujala ma natoľko, že som sa kvôli tejto pracovnej ponuke rozhodla presťahovať do Prahy.Spolupracovala si aj na dizajne interiéru áut Volkswagen. Aká to bola skúsenosť?

Bola to skúsenosť, z ktorej čerpám dodnes. Bola som v srd-ci dizajnu veľkého koncernu priamo v Nemecku. Takisto ako

Taliansko, aj Nemecko sa vyznačuje vlastenectvom a obrovskou podporou domácich produktov, čo mi u nás stále chýba.Pracuješ aj pre módne časopisy, navrhuješ a šiješ na objed-návku, pracovala si aj ako dizajnérka interiéru... Netúžiš po vlastnej značke?

Momentálne stále netúžim po vlastnej značke. Tým, že som už počas štúdia pracovala v tíme, rozhodla som sa naďalej v tom pokračovať. Vyhovuje mi to, ale nikdy nehovorím nikdy.

Mám takto čas na kopu iných vecí, čas cestovať, venovať sa ko-níčkom a budovať svoju profesiu. Keďže mám pred sebou aj viac ako 40 rokov práce, myslím, že sa nemám kam ponáhľať. Stále objavujem, a to ma fascinuje. Čo súdiš o odievaní Slovákov a Čechov? Cítiš v niečom roz-diel? A ako by si nás porovnala s okolitým svetom? Ktoré mód-ne prehrešky vyslovene neznášaš?

V Prahe ma zaujalo, že na ulici alebo v obchode stretnem širo-kú škálu rôznorodej módy. Je to samozrejme spôsobené veľkou rozdielnosťou ľudí žijúcich v Prahe a okolí. Od štýlu 80. rokov až po krásne súčasné trendy a iné odevné kultúry, ktoré nám sem prinášajú turisti. Rozdiel je len vo veľkosti mesta. V Prahe proste nájdem viac rozmanitostí ako v rodnom meste Martine.

Chcela by som, aby sme viac čerpali zo svojej kultúry a zacho-vávali dedičstvo.

Neznášam legíny, ktorých je v Prahe stále dosť. Ešte nám prezraď, aké módne trendy nás čakajú toto leto? Čo si máme zadovážiť do svojho šatníka?

Z každého rožka troška. Pre každého je dobré niečo iné. Dôle-žité je, aby sme všetci budovali svoj šatník individuálne a mali svoj osobitý vkus. Podliehať trendom sa niekedy nevypláca.Aké máš plány do budúcna?

Nájsť muža, s ktorým sa to dá risknúť na celý život.Monika PulišováInšpirácia pre textilný dezén, diplomová práca, 2012

Ukážka z diplomovej práce, pánsky model, košeľa na mieru a šál s textilnou autorskou potlačou inšpirovanou QR kódom, ktorý pri načítaní zobrazí meno autorky, 2012

14_15_Pulisova.indd 1514_15_Pulisova.indd 15 6/6/2017 1:48:24 PM6/6/2017 1:48:24 PM

16 Listy

Poľnohospodárstvo malo po dlhé storočia rozhodujúce miesto v spôsobe života na-

šich predkov. Hlavnou nositeľkou agrárnych tradícií bola roľnícka rodina, spôsob jej života smeroval predovšetkým k uchovaniu a rozvíja-niu hospodárstva. Práca v poľnohospodárstve bola samozrejmosťou, ktorú človek na dedine prijímal ako podstatu života a spôsob svojej re-alizácie. Od začiatku osídlenia až do polovice dvadsiateho storočia sa región Kysúc vyvíjal ako poľnohospodársky kraj. Pôda a rozsah jej vlastnenia vymedzovali každému jednotlivcovi na dedine až do obdobia socialistickej kolekti-vizácie presne priestor, ktorý mu v rámci exis-tujúceho poriadku patril. Každý vedel, ako sa má správať v obci voči rodičom, kamarátom, navzájom sa poznali, nejestvovala tu anonymi-ta života, ktorá by umožnila konať proti zauží-vaným normám spolunažívania. Na Kysuciach pôda a jej vlastnenie vymedzovali každému človeku istý spoločenský status, ktorý sa využí-val aj pri vstupe do manželstva. Ako spomína A. Pranda vo svojej štúdii. „Chto mal kelo poľa, také mal slovo v urbáre, komposesoráce i v dze-dzine alebo zeme sú zeme, to bol vždi najlepší fundament strovi i rodzini, kelo mal človek poľa, teľo mal aj ucti v dzedzine.“ V rámci takého spôsobu života sa vypestovali osobitné formy spoločenských kontaktov, ktoré boli záväzné a rešpektované.

Hospodárske a sociálne zaostávanie Kysúc bolo na úseku poľnohospodárstva v porovnaní s inými oblasťami Slovenska veľmi intenzívne, informujú o tom archívne pramene. Dobová tlač, odborná literatúra.

Základnou hospodárskou jednotkou bola viacgeneračná rodina, ktorej členovia hospo-dárili na spoločnej pôde, pestovali plodiny a chovali domáce zvieratá pre svoju vlastnú potrebu. Hospodárenie s pôdou pre všetkých predstavovalo dôležitý zdroj obživy a vlastníc-tvo pôdy dávalo životnú istotu, že v prípade zlyhania iných zdrojov rodina prežije a bude mať čo jesť. V rastlinnej výrobe v nižších po-lohách sa pestoval jačmeň, raž, zemiaky a kr-moviny. Vo vyššie položených miestach preva-žoval ovos nad jačmeňom. Zmeny v ľudovej kultúre a spôsobe života dedinského ľudu sa

Zmeny v kultúre a spôsobe života vplyvom kolektivizácie na kysuckej dedine

treby si dokázali vyrobiť priamo na svojom hospodárstve. Bolo to vybavenie domácnosti nábytkom, kuchynským riadom, výroba poľ-nohospodárskeho náradia a predmetov pre lesné hospodárstvo, pestovanie technických plodín a chov oviec na vlnu a výroba textil-ných vlákien z nich, výroba plátna a súkna, šitie odevov a obuvi a pod. Toto pretrvávalo až do polovice 20. storočia, kedy sa vplyvom zmien na dedine začali postupne ľudové re-meslá vytrácať z roľníckych domácností, za plat z družstva či priemyselného podniku sa predmety každodennej potreby začali ku-povať v obchode. Prestalo sa doma vyrábať plátno. Vlna sa začala predávať do výkupu, čím došlo k zániku pradenia vlny. V kuchyni drevené lyžice nahradili kupované. Domácu výrobu nábytku začali nahrádzať sektorové nábytky kupované v obchode. Remeselní-ci, ktorí pracovali na živnosti, museli v roku 1953 odovzdať svoje živnosti a zamestnať sa v podnikoch komunálnych služieb, poprípa-de v JRD. Do družstva prešlo najviac ková-čov, kde sa uplatnili pri výrobe pluhov, výro-be motýk a pod. Pri niektorých jednotných roľníckych družstvách pracovali aj pridružené výroby, kde sa zamestnali stolári, tesári.

začali značne prejavovať po roku 1948, kedy začalo dochádzať k spriemyselňovaniu regiónu a k socializácii pôdy, k mechanizovaniu poľ-nohospodárstva, uvoľňovaniu pracovných síl z poľnohospodárstva do výrobného procesu budovaním nových priemyselných závodov, elektrifi kácie a chemizácie výrobných postu-pov. Tradičná ľudová kultúra ako odraz života predchádzajúcich generácií postupne stráca svoje postavenie, tvorí sa nová tradícia, ktorá vyhovuje životnému štýlu súčasnej dediny. Do-posiaľ na prvom rebríčku bolo vlastnenie pôdy, zrazu sa pôda stáva druhoradou hodnotou. Mladí ľudia na vidieku videli svoju perspektívu mimo roľníckej usadlosti, čím vznikali i čoraz ostrejšie medzigeneračné napätia v živote dedi-ny a v rodine roľníka zvlášť.

Sociálno-hospodárske presuny ovplyvnili tvárnosť tradičnej ľudovej kultúry. Viditeľnými javmi sa stali zmeny v odievaní, strave, zmene stavbe domu, kultúre bývania a ďalších oblas-tiach života kysuckých obyvateľov.

Zmena a postupný zánik ľudových remesielRoľnícke hospodárstva sa na Kysuciach

stáročia vyvíjali ako samostatné hospodár-stva. Väčšinu predmetov každodennej po-

16_17_Kotvasova.indd 1616_17_Kotvasova.indd 16 6/6/2017 2:04:28 PM6/6/2017 2:04:28 PM

Listy 17

Architektúra a spôsob bývania na kysuckej dedine v 2. polovici 20. storočia

Pred rokom 1945 každý kysucký roľník in-vestoval svoje peniaze do pôdy, hospodárskych budov a pracovného náradia. Po kolektivizácii poľnohospodárstva sa peniaze už prestali inves-tovať do pôdy a prestížnou záležitosťou sa stala výstavba rodinného domu.

Nové domy prispeli k zásadným zmenám celkového štandardu bývania na Kysuciach. Do polovice 20. storočia boli obytné domy a hospodárske stavby stavané takmer výlučne z dreva. V druhej polovici 20. storočia nasta-la obrovská zmena v bývaní. Zmeny nastali vo výstavbe a používaní stavebných materiálov prenikaním mestských kultúrnych vzorov. De-dina stráca trojgeneračný charakter zmenou na dvojgeneračnú alebo jednogeneračnú rodinu, ktorá je priestorovo náročnejšia než predchá-dzajúca. Začali sa budovať murované domy štvorcového či obdĺžnikovitého pôdorysu s via-cerými obytnými miestnosťami. Mnohé domy boli už vybavené kúpeľňou, vodovodom a mo-dernými splachovacím WC. Týmto spôsobom sa veľa domácností vo vidieckom prostredí do-stalo na úroveň mestských domov. Menil sa aj interiér domov, kde vnútorné zariadenie, ktoré si predtým vyrábali obyvatelia spravidla sami alebo ich vyrábal nejaký remeselník v obci, bolo nahradené kupovaným priemyselne vy-rábaným nábytkom. Zariadenie bytu sa stalo vecou prestíže pri určovaní pozície človeka v dedinskej pospolitosti. Deti prestali spávať s rodičmi v jednej izbe a na jednej posteli a mali svoje postele a detské izby. Do domácnosti sa začalo zavádzať ústredné kúrenie a likvidovali sa staré stavby hospodárskych budov, stavali sa menšie a tie väčšie sa začali prerábať na letné kuchyne, lebo väčšina z nich ostala prázdna. Gazdovia už nemali 3–4 kravy, ale postačila im jedna a tak to bolo aj s chovom ošípaných a hy-diny. Hnojiská už neboli umiestňované v strede dvora. Občania, ktorí boli zamestnaní, mohli od podniku alebo aj od družstva žiadať poskyt-nutie pôžičky, a tak si mohli dovoliť kupovať aj doplnkové zariadenia, akými boli chladničky, televízory, práčky, rádiá, spálne a ostatný náby-

tok, čím si zlepšili kultúru bývania. Mladé ro-diny využívali pôžičky aj pri stavbe nového ro-dinného domu. Na dedine sa vo všeobecnosti uprednostňuje bývanie vo vlastnom dome. V poschodových domoch žijú 3–4-členné ro-diny, ktoré si vedia ťažko predstaviť spôsob ži-vota svojich predkov v trojpriestorovom dome pri 1–20 členoch rodiny.

Zmeny v odievaníPracujúci ľudia si osvojili okrem pracovných

návykov v priemysle aj kultúru odievania. Ľudový, doma vyrábaný odev a obuv, kto-

rý bol už čiastočne nahradzovaný konfekci-ou ešte v medzivojnovom období, bol úplne nahradený priemyselne vyrábaným tovarom. Zaniklo nosenie kroja ako znak dedinského oblečenia. V 70. a 80. rokoch 20. storočia na-stali výrazné zmeny v obliekaní mladých ľudí. Dievčatá začali nosiť minisukne a dlhé noha-vice, ktoré volali „kaliopky“, mládenci si ne-chávali narásť dlhé vlasy. Dievčatá sa zase ostri-hali na krátko podľa vzoru mestských dievčat. Prišli Ostravačky ‒ tak sa hovorilo dievčatám, ktoré boli ostrihané a s namaľovanými perami. Mládenci nosili biele kupované košele nazý-vané dederonky. Topánky mladých ľudí boli špicaté. Mužské nohavice boli úzkeho strihu, mládenci zasa nosili nohavice dole rozšírené do zvonu. Dolný okraj nohavice mal 18–20 cm šírky. V konfekcii sa uplatňovali fl anelové košele pre deti aj dospelých, ženy si obľúbili modrotlačové plátno, ktoré bolo lacné a dob-re sa udržiavalo.

Po roku 1989 Po roku 1989 sa situácia v poľnohospodár-

stve zásadne zmenila, zmenou spoločenského a politického systému zanikla aj kolektivizácia v pôvodnom ponímaní. Hoci pôda začínala mať cenu, v generačnom kontexte sa naráža-lo na neporiadok v jej evidencii na katastri, čo vplývalo na jej využitie. Ak mal aj niekto zá-ujem začať pracovať na pôde, nemal ju preve-denú na seba. V mnohých prípadoch je tomu tak aj teraz. Pôda je zapísaná na prvého majite-ľa pred rokom 1945, ktorý sa ale počas rokov

zmenil už trikrát, a to iba ústnou výmenou, ale-bo výmenou pozemku pod stavbou rodinného domu. Prevedenie pozemkov a získanie listu vlastníctva je ale veľmi fi nančne náročné. To je jeden z dôvodov, prečo sa v súčasnosti mladá a stredná generácia nechce vrátiť k poľnému hospodáreniu, ktoré by predstavovalo hlavný zdroj rodinnej obživy. K roľníckej práci sa ne-vrátili ani tí, ktorí boli prepustení zo zamest-nania a sú nezamestnaní. Aj napriek tomu, že polia po rodičoch ležia ladom, nie sú obrobe-né a rastú na nich už len kríky a burina. Prečo je tomu tak? Mnohí hovoria, že to, čo dajú do výroby, sa im nevráti. Všetko je drahé, nemajú mechanizačné prostriedky na zabez-pečenie obrobenia pôdy, všetko treba kúpiť, sadbu, hnojivá, zaplatiť furmanku a kde je ešte robota samého seba. Príčinou, prečo na Slovensku po roku 1989 nedošlo k význam-nejšiemu záujmu o rodinné hospodárenie, bola skutočnosť, že tu došlo k prerušeniu ge-neračnej kontinuity vzťahu k pôde a roľníckej práci. Roľnícke prostredie na Slovensku bolo vo všeobecnosti v zlomových časových obdo-biach po r. 1945 a po r. 1989 poznačené dis-kontinuitnými zmenami poľnohospodárstva. V oboch prípadoch išlo o zásah do inštitúcie súkromného vlastníctva – stratu a opätovné nadobudnutie vlastníckych práv.

Význam kolektivizácie treba vidieť v nie-koľkých variáciách: priniesla nové spôsoby agrotechniky, organizáciu práce, nahradila pracovnú silu strojmi a mechanizmami, ktoré pomohli zvýšiť produktivitu výroby. Rozbila stáročnú izolovanosť dediny a jej malú výrobnú a spoločenskú diferencovanosť. Dedinu otvori-la a umožnila vnikať vonkajším vplyvom nielen prostredníctvom nového hlavného zamestna-nia, ale aj nového sociálneho a vzdelanostného rozvrstvenia. Dedinské spoločenstvo zbavila in-dividuálnej závislosti od prírodných a klimatic-kých podmienok. Podstatnú časť obyvateľstva preradila do sociálnej skupiny zamestnancov so zákonne zabezpečeným pravidelným príjmom podľa druhu kvality zamestnania.

Mgr. Helena Kotvasová, etnografka Kysuckého múzea v Čadci

16_17_Kotvasova.indd 1716_17_Kotvasova.indd 17 6/6/2017 2:04:49 PM6/6/2017 2:04:49 PM

18 Listy

Expo Miláno, v pozadí veľké Srdce pre Slovensko

...pradedo...Ešte za prvej republiky mal Jozef Holánik Bakeľ vo Varšave diel-

ňu, v ktorej pracovalo asi tridsať ľudí. Dnes je pri hlavnej stanici zachovaný iba jeho dom, v ktorom býval počas pôsobenia v tomto meste. Poliakmi je uctievaný ako kultúrna pamiatka „Kamenica Jo-zefa Bakeľa“. Vyrábal habarky, svietniky – jednoducho bežné veci do domácnosti. Zlomila ho však hospodárska kríza. Keď sa vrátil na Slovensko, vymyslel novú techniku a dospel od remeselnej výro-by podomového drotárstva k umeleckej výrobe: majstroval rozličné misy, vázy, košíky, kazety či šperkovnice z mosadzného drôtu, ktoré následne dával postriebriť a pozlátiť. Túto krásnu a precíznu prácu ocenil celý svet na rôznych výstavách: napr. v r. 1911 získal v Ríme najvyššie ocenenie Gran premio. Do remesla zaviedol nový typ úžit-kovo dekoratívnych predmetov a stal sa skutočným kráľom drôtu. Dokázal, že sa z neho dajú vyrobiť diela nezvyčajnej krásy. Vo svojej práci spájal zmysel pre precíznosť s osobitným estetickým cítením, takže vzbudzovali po svete všeobecný obdiv. Stála expozícia jeho tvorby je nainštalovaná v Budatínskom hrade pri Žiline a tiež v obci Dlhé Pole.

...pravnuk...Prvé Jurajove dotyky s drotárstvom siahajú do raného detstva

v obci Dlhé Pole, kam chodieval každé leto k starému otcovi Jaku-bovi Šeríkovi - Fujakovi, u ktorého ako trinásťročný začal postupne vyrábať svoje prvé drotárske výrobky.

„Po smrti starého otca všetko náradie a materiál zdedil jeho starší vnuk Jozef Šerík zo Žiliny, no myšlienka znova pokračovať v dro-társkom remesle ma neopustila. Rozhodol som sa vrátiť zašlú slávu nášho drotárskeho rodu, ale i všeobecne drotárstva ako remesla, kto-ré robilo dobré meno Slovensku po celom svete. Povzbudili ma aj starší: Tvoj pradedo niečo vo svete znamenal, choď do toho! Nakúpil a postupne som si zhotovoval náradie, materiál a špeciálne prípravky potrebné k mojej práci.“

Veľkým prínosom Jurajovho drotárskeho remesla bol spomínaný kurz, kde získal potrebné informácie k založeniu chránenej dielne. Po schválení projektu dostal v rodnej Čadci fi nančnú dotáciu, ktorú použil na prestavbu časti svojho bytu a vytvorenie drotárskej dielne.

„Drotárske umelecké remeslo napĺňa môj život, rád by som do-siahol piedestál môjho pradeda Jozefa Holánik - Bakeľa, ktorý dro-társtvo povýšil na umenie a preslávil tak celé Slovensko. Snažím sa vyrábať z mosadzného drôtu tie najväčšie a najkomplikovanejšie vý-robky, pri ktorých využívam rovnakú techniku ako moji predkovia. V drôtovaní máme určité „grify”, ktoré nikto nepozná, je to rodinné tajomstvo...“ (úsmev).

Počas svojho pôsobenia postupne prezentuje svoju prácu na rôz-nych podujatiach: Stretnutie drotárov v Budatínskom hrade (Dro-társke múzeum), zúčastňuje sa aj Folklórneho festivalu Východná, hradných dní v Bratislave (v spolupráci s ÚĽUV), ľudového remesel-níckeho jarmoku v Kežmarku či turzovskej Drotárie...

Večný optimista so srdcom drotára...

...Srdce pre...Juraj Šerík je aj autorom myšlienky pletenia veľkých drôtených

sŕdc, ktoré príležitostne vznikajú na rôznych podujatiach – jeho spolutvorcami sú obyčajní ľudia. V r. 2011 bolo Mestu Čadca sláv-nostne odovzdané drôtené „Srdce pre Čadcu“, ktoré symbolizuje známu srdečnosť a pohostinnosť mesta a jeho obyvateľov. Na tvorbe srdca sa podieľali aj návštevníci Bartolomejského jarmoku a festivalu Drôtománia Čadca, priaznivci Bielej pastelky a účastníci tvorivých drotárskych dielní.

Po dokončení Srdca pre Čadcu sa Juraj rozhodol urobiť Srdce pre Slovensko. Zvolil si rovnaký motív – srdce, ako symbol lásky, života a dobrosrdečnosti. Svoj projekt odštartoval 14. 6. 2012 v skanze-ne Vychylovka s cieľom spojiť ľudí dobrej vôle s vrúcnym vzťahom k vlasti. Práve v tomto čase Žilinský samosprávny kraj otváral Info-cestu pre turistov. Prítomní boli naši i zahraniční novinári, ktorým Juraj priniesol symbolický zväzok drôtikov a spoločne začali tvoriť. V pláne bolo vzdať hold všetkým drotárom, ktorí v minulosti ako ,,divé husi“ odchádzali za prácou do celého sveta...

Narodil sa 28. augusta 1967 v Žiline. Po ukončení základnej školy vyštudoval SOU strojárske v Kysuckom Novom Meste, kde začal pracovať v Závode valivých ložísk ako zámočník. Po zrušení prevádzky absolvoval poradenský kurz pre dlhodobo nezamestnaných, výsledkom ktorého bolo založenie chránenej dielne so zameraním na výrobu drôtených výrobkov. Takto obnovil vyše 150-ročnú drotársku tradíciu, ktorej sa venuje dodnes. Umelecký drotár, akých máme na Slovensku neveľa – JURAJ ŠERÍK, pravnuk najznámejšieho slovenského drotára Jozefa Holánika Bakeľa z Dlhého Poľa.

18_20_Pajankova.indd 1818_20_Pajankova.indd 18 6/6/2017 2:38:51 PM6/6/2017 2:38:51 PM

Listy 19

Na Expe Miláno drôtovali rôzne národnosti

Jedno srdce – jeden svet, Expo Miláno 2015

Na Deň ústavy v r. 2013 priniesol Juraj Šerík srdce do Parlamentu, stretol sa s Pavlom Paškom a za účasti médií vyzeralo všetko nádejne a sľubne. Od toho času sa však z Národnej rady nikto neozval, na komunikáciu nik neodpovedá, a tak Srdce pre Slovensko poputuje po zrekonštruovaní rodného domu Jozefa Holánika do Dlhého Poľa. Je smutné, že Slovensko odmietlo dar ľudí, ktorí ho svojimi rukami pomáhali tvoriť.

Jurajovi sa dostalo cti reprezentovať Čadcu, Kysuce a Slovensko aj na najprestížnejšej svetovej výstave EXPO 2015 v Miláne. Počas Slovenského národného dňa 24. júna 2015, ktorý slávnostne otvoril prezident Andrej Kiska, predstavil Juraj stovkám návštevníkov jedi-nečnú drotársku tradíciu Slovákov. Do Milána s ním putovalo aj spo-mínané nádherné Srdce pre Slovensko. Na EXPE začal drôtovať nové srdce, nazval ho JEDNO SRDCE – JEDEN SVET a spolu s ním ho drôtovali Japonci, Rusi, Číňania, Taliani, Laosania, Litovci a Slováci žijúci v Taliansku. Návštevníkov nadchol svojou bezprostrednosťou, talentom a najmä znalosťou drotárskej tradície a histórie.

V dňoch od 8. do 17. apríla 2016 sa v Paríži uskutočnilo poduja-tie, ktoré vzniklo na základe iniciatívy tanečnice z FS Kysučan Dany Jedinákovej a Spolku rodákov z českých krajín a Slovenska (AOTS). Juraj Šerík na celé podujatie spomína: „Týždeň Kysúc v Paríži sa niesol v znamení priateľstva a prezentácie tradičného slovenského remesla, ale i kysuckých či francúzskych špecialít. Naše prvé kroky viedli k pamätníku M. R. Štefánika, ktorý sa nachádza neďaleko Pa-ríža v mestečku Meudon, kde sme sa mu poklonili a symbolicky do dlane vložili naše kysucké srdce. V rámci prijatia na ambasáde Slo-venskej republiky som p. veľvyslancovi Markovi Eštokovi predstavil históriu našej rodinnej tradície, svoju prácu, ale aj naše účinkovanie na svetovej výstave EXPO 2015 v Miláne. Pánovi veľvyslancovi som daroval veľké drôtené srdce: Srdce Kysúc pre Paríž. Atmosféru umoc-nili piesne francúzskeho FS Nádej, ktorý spieval v slovenčine. Naše účinkovanie v Paríži sme zavŕšili návštevou základnej školy v Meu-done, kde som predstavil deťom slovenské drotárstvo a na pamiatku sme drôtovali malé srdiečka. Poďakovanie patrí Danielovi Com-

Podľa jeho slov sa k tvorbe pridávali malí i veľkí, väčšinou na jar-mokoch a ľudových festivaloch. Navštívil asi 36 miest, v ktorých sa do drôtovania zapojilo takmer 1700 ľudí nielen zo Slovenska, ale i rôznych miest Európy, Číny, Angoly... „Keď dostali odo mňa drô-tené srdiečko na pamiatku, nebolo treba ani poznať cudziu reč. Od-menou pre mňa bol široký úsmev a priateľský stisk ruky,“– spomína drotár. „Dostalo sa nám cti, že sme boli drôtovať aj v Prahe v rámci Slovenských Vianoc, za účasti Českej televízie. Vlastne všade, kde sme počas dvoch rokov prišli, to neušlo pozornosti celoslovenských či miestnych médií.“

V roku 2013 v Dlhom Poli na Stretnutí drotárov bolo pri príle-žitosti 150. výročia narodenia Jozefa Holánika srdce odhalené a na-stúpilo druhú púť Slovenskom, aby sa ľudia mohli pozrieť, do akej podoby sa po roku spoločnej tvorby dostalo. A nielen to:

„Každý, kto sa zapojil do drôtovania, mal možnosť zapísať sa na pa-mätný list. Tie boli po dokončení srdca zviazané do knihy a prilože-né ako svedectvo doby s odkazom pre ďalšie generácie, že drotárstvo na Slovensku nezaniklo.“ Srdce má priemer okolo 111 cm, výšku 137 cm, váži 15 kg, obvod je približne 2 metre. Na jeden centimeter bolo potrebné vypliesť približne 2 250 očiek, čo si vyžadovalo ob-rovskú trpezlivosť. Srdce je zapísané v Knihe slovenských rekordov.

Pôvodná myšlienka bola, že hotové srdce po prevzatí najvyššou hlavou štátu (vtedy to bol prezident Ivan Gašparovič, ktorý tiež toto srdce drôtoval), nainštalujú v Národnom múzeu na Bratislavskom hrade, čím získa poctu mnohých návštevníkov. „Mali sme víziu, že keď po rokoch príde na Bratislavský hrad niekto, kto v detstve tvoril Srdce pre Slovensko, pozrie sa do knihy a nájde svoj podpis, bude mať pocit hrdosti, že aj on toto krásne srdce drôtoval.“

Keď prišiel z Bratislavy ofi ciálny list s nadšenou odpoveďou, pro-blémom ostávalo iba to, že priestory Hradu spravuje Národná rada.


20 Listy

pagnonovi, jeho manželke Monike, celej asociácii AOTS, ale i našej Kysučanke Danke Jedinákovej úprimné poďakovanie za prípravu a realizáciu celého projektu.“

...príbeh drevenice...„Ľudia, ktorí si u nás zakúpia nejaký suvenír, pridajú pomysel-

nú tehličku do záchrany Holánikovho domu, ktorý rekonštruujem v Dlhom Poli a kde chcem zriadiť v budúcnosti pamätnú izbu a dro-társku dielňu. Dom je zapísaný aj v Kultúrnom dedičstve Slovenska, v minulosti pomoc prišla aj z obce Dlhé Pole a z dvoch grantov. Po vyriešení neľahkých vlastníckych vzťahov sa nám podarilo drevenicu komplet rozobrať a o jeden meter posunúť - s novými základmi, novou strechou, i s novou, murovanou pecou. 60 % materiálu sa vymenilo, postavili sme ju presne, ako bola, ale o meter ďalej: už neprečnieva do hlavnej cesty.“

Aj keď ide o dielo zachovania nášho dedičstva, žijeme v dobe, keď je veľmi ťažké presunúť fi nančnú pomoc smerom k podpore rekon-štrukcie drevenice. Juraj pozná sľuby, žiaru refl ektorov a médií, ako i nespočetné žiadosti a prosbopisy rôznym inštitúciám. Nepomôže takmer nikto. Keby sa podarilo predať pre reprezentačné účely doma či v zahraničí srdce, ktoré bolo na výstave EXPO v Taliansku, pros-triedky by hneď putovali na dokončenie rekonštrukcie Holánikovho domu, čo je Jurajovou prioritou, kým celkom nestratí zrak. Posol-stvo myšlienky je posilnené faktom, že hoci sa drotárstvom pýšime po celom svete (napr. nákupné košíky v supermarketoch sú celosve-tovým patentom drotárov z Dlhého Poľa), Slovensko nemá doteraz ani jedinú drevenicu po drotárovi, ktorá by bola celoročne prístupná verejnosti, čo by bol vlastne slovenský unikát. V pláne opravy dreve-nice je aj nový sporák, kde by sa podávali slovenské jedlá, či oprava hospodárskej budovy s drotárskou dielňou, organizovanie rôznych podujatí, workshopov... Pritom stačí tak málo: aby myšlienku pod-poril aj štát. Žiaľ, je to zatiaľ trať na dlhé roky.

...Šeríkov okruh...Juraj Šerík však nie je len šikovný umelecký drotár, pravidelný

účastník Kysuckého maratónu, ale i bežecký reprezentant SR v ka-tegórii nevidomých a nevidiacich.

„Ako jedenásťročný som sa začal aktívne venovať stolnému tenisu, s ktorým som vydržal až do skončenia strednej školy. V tom čase sa mi zhoršila kvalita zraku (rodové ochorenie), a preto som začal ak-tívne trénovať vytrvalostný beh. Do dnešného dňa mám na svojom konte ubehnutých 20 maratónov.“

Bez ofi ciálnych dotácií a grantov sa mu podarilo pred dvadsiatimi štyrmi rokmi v Čadci vybudovať bežecký kondičný okruh, nachá-dzajúci sa v lesíku na ľavom brehu Kysuce pod kopcom Jurošák. „To prostredie mi učarovalo, pretože tam bol kľud a hlavne mäkký prírodný podklad, čo je pre beh ideálne aj vzhľadom na pohybový aparát a zdravý spôsob života. Miesto je chránené pod kopcom a za-hradená rieka Kysuca pripomína pokojnú hladinu jazera.“

Všetko bolo spočiatku spustnuté, zarastené vrbinami, kríkmi, pováľanými stromami. Najskôr tu pracoval iba Juraj – potajomky, aby o tom nik nevedel. Meter za metrom ručne kopal, klčoval, pla-níroval, až neskôr zavolal na pomoc partiu bežcov z Klubu kysuc-kého maratónu. Po takmer dvojročnej drine a lopote sa začalo na čiastočne upravenom okruhu behávať. Chodník bol síce urobený v dĺžke 1 km, no bol nerovný: korene, kamene, mnohé miesta boli po daždi často rozblatené. Vznikla potreba chodník rozširovať, upra-vovať... Pomohol aj Mestský podnik.

„Počas 20-tich rokov sa pri budovaní okruhu podieľalo veľmi veľa ľudí v rôznych etapách jeho vývoja. Dovolím si tvrdiť, že sa tu od-pracovali tisíce brigádnických hodín zadarmo,”– dodáva zakladateľ projektu. Postupne vznikli preliezačky, lavičky, činky, hrazdy, skalka, posedy, Aleja zaľúbených (prvú čerešňu zasadila Zuzana Smatano-

vá), vzniká aj mini amfi teáter – priestor je stále vo vývoji. Nedáv-no pomáhali aj deti z miestneho OZ Nádej. „Do diania zapájame čo najviac ľudí, lebo takýmto spôsobom sa buduje pozitívny vzťah k mestu a hodnotám. Niekto nám napr. daruje 10 eur, kúpime par-kovú trávu... Aj preto sem ľudia chodia radi, lebo si toto miesto sami vybudovali.“

Ale nie každý sa v prírode chová ako homo sapiens, a tak môže-me Juraja skoro denne stretnúť v zákutiach lesíka, ako zbiera papiere a odhodené fľaše, čo celkom zodpovedá jeho stálemu pozitívnemu a pokornému charakteru. Aj napriek tomu, že si hmatateľne uvedo-muje obľúbený citát, že krása sa neraz rodí z utrpenia, tento človek svoje sklamanie z vandalov nedáva väčšinou najavo, do lesa príde jed-noducho poupratovať. Brigády nikto presne neorganizuje, kto chce, pomôže, kedy sa mu dá. Šeríkov okruh je jedna z najkrajších častí Čadce a je inšpiráciou pre ostatných, že ak sa chce, aj bez investícií sa môže zrodiť dielo, ktoré je prínosom pre obyvateľov mesta. V r. 2011 mu bola za toto dielo udelená Cena mesta.

Ocenení je však v Jurajovom živote oveľa viac. Za výnimočný prí-nos v oblasti drotárstva získal v r. 2010 Cenu Karola Guleju a Cenu obce Dlhé Pole. Cenu agentúry zdravotne postihnutých občanov SR za mimoriadnu pomoc v sociálnej oblasti získal zas v r. 2011 v Pieš-ťanoch. „Ocenenia sú pre mňa dôležitou spätnou väzbou, ktorá ma nielen zaväzuje, ale i zároveň posúva dopredu, mám snahu byť ešte lepší.“

Krásna zóna vhodná na šport i oddych bola slávnostne otvorená 25. mája 2012. Súčasťou ceremoniálu bol aj bežecký pretek Mara-tónska štafeta žiakov základných škôl. A keď pôvodca myšlienky raz odíde drotárčiť do Dlhého Poľa, budúcnosť Šeríkovho okruhu bude záležať len na obyvateľoch mesta a ich prístupe k tomuto čarovnému kúsku prírody, ktorý obdivujú a užívajú nielen domáci, ale i zahra-niční návštevníci. Spracovala Magdalena Pajanková

Srdce pre Paríž, M. Tabáková, Juraj Šerík, Marek Eštok, veľvyslanec SR vo Francúzsku


Listy 21

Možno práve preto dostalo túto príležitosť už druhýkrát za posledných pár rokov práve šalianske divadlo. Insce-nácia Ťapákovci, spracovaná na motívy poviedky Bo-

ženy Slančíkovej-Timravy, je totiž typickým hereckým predsta-vením s veľmi vyrovnaným obsadením jednotlivých postáv. Hra nastoľuje myšlienky o nemenných princípoch ľudského chova-nia, o pohodlnosti a neochote človeka čokoľvek vo svojom živote meniť, o strachu pohnúť sa niekam ďalej, ktoré dopadajú na divá-ka s takou intenzívnou naliehavosťou, že nemôže odchádzať z di-vadla v žiadnom prípade ľahostajný. A určite s takýmto pocitom neodchádzal ani divák, ktorý v poslednú májovú nedeľu navštívil pražské predstavenie Ťapákovcov. Pred takmer vypredaným hľa-diskom, ktorého najväčšiu časť tvorili hlavne naši krajania žijúci v Českej republike, zožalo predstavenie obrovský potlesk a veľmi pozitívnu odozvu neskôr v zákulisí. Čo bolo veľmi cenné, pridá-vali sa k tomu aj českí diváci vrátane zamestnancov a technického štábu divadla.

V Činoherní kavárně sa o predstavení, ale nielen o ňom, dis-kutovalo do skorých ranných hodín, až kým tieto pre slovenské divadlo sviatočné chvíle vľúdne neprerušila slnkom zaliata Pra-ha, v tomto ročnom období neodmysliteľne plná zahraničných turistov. Mesto opäť začalo žiť svojím každodenným životom. Jedno je ale isté. Pre Divadlo ŠOK zo Šale zostanú dvere Čino-herního klubu naďalej otvorené... Tak do skorého videnia, pani stovežatá!

Chceme poďakovať za priazeň všetkým našim fanúšikom a mestu Šaľa za fi nančnú podporu na naše predstavenie, ďalej za mediálnu podporu Českému rozhlasu, denníku MF DNES, Klubu slovenskej kultúry, časopisu Listy, Slovenskému inštitútu, Obci Slovákov v ČR, Slovenskému domu v Prahe, časopisu Do-tyky, klubu Slovenka a internetovému portálu somvprahe.sk, ktorí nám umožnili, aby sme mohli v zahraničí ukázať našu kul-túru a reprezentovať mesto Šaľa a Slovensko.

Vladimír Dubeň

Ako Ťapák Prahu dobylStalo sa už tradíciou, že jarné dni v pražskom divadle Činoherní klub patria prehliadke hosťujúcich divadelných súborov Činoherní klub uvádí. Čo už ale nie je takou samozrejmosťou, je účasť súboru zo Slovenska na takejto prehliadke. No a tento rok sa to ako jedinému súboru podarilo Divadlu ŠOK zo Šale. Pre úplnú informáciu je dôležité zdôrazniť, že Činoherní klub je jedným z najznámejších divadiel v Prahe a prešli ním také herecké osobnosti ako Pavel Landovský, Petr Čepek, Josef Abrhám, Jiří Kodet alebo Libuše Šafránková. A ako sa o tomto divadle vyjadril jeden z dlhoročných členov súboru Leoš Suchařípa, Činoherní klub bol od jeho počiatku divadlom hercov, ktorí inšpirovali režisérov. A ak sa podrobne pozrieme na jeho súčasnú dramaturgiu, tak môžeme potvrdiť, že táto defi nícia je viac než výstižná.

21_Divadlo.indd 2121_Divadlo.indd 21 6/6/2017 2:07:33 PM6/6/2017 2:07:33 PM

22 Listy

Japonská kultura je natolik vzdálená a odlišná od naší evrop-ské, že ji lidé buď nevnímají, anebo se do ní musí zamilovat. Když jste se s ní setkal vy, co bylo to první, co vás omráčilo?

Naši rodiče výtvarníci mě a mé sourozence velice často vodili na výstavy, a mně se při té příležitosti obzvlášť zalíbila jedna, kte-rá byla věnována japonské kaligrafi i a malbě. Konala se ve Vald-štejnské jízdárně v roce 1987 a podstatně mě nasměrovala. Pak jsme také navštěvovali i nejrůznější výstavy v muzeích, kde byly k vidění mimo jiné i tradiční japonské řemeslné výrobky. Oslovilo mě, s jakou zde nevídanou péčí a precizností byly ty předměty vyrobeny. Jedním z dalších impulzů byl konečně i televizní seriál Marco Polo, který v té době v 80. letech dávali v televizi. Jak jsem se dozvěděl později, zaujal i mnoho mých budoucích kolegů. Do-slova jsme to hltali.

Ale Marco Polo skončil u Kublajchána, dál nešel. Vás to pros-tě nasměrovalo na Východ?

Marco Polo sice na dál na východ nešel, ale v seriálu byla scé-na, ve které mu Kublajchánem zajatý japonský hrnčíř vypráví o své zemi. Ta scéna mě právě nadchla, protože ukazovala, že se dá pokračovat ještě dál, než kam došel Marco Polo. Na Vý-chod mě ale, myslím, nasměroval především můj tatínek, který je rodák z Nitry a já mám díky němu polovinu rodinných kořenů na Slovensku, konkrétně na Záhorí u Malacek. Jezdili jsme tam proto každé prázdniny k jeho rodičům a dokonce prarodičům. Velice silně jsem si díky tomu uvědomil, že stačí popojet třeba i jen 300 kilometrů, aby se člověk ocitl ve zcela jiném světě, kde věci fungují úplně jinak, než je obvyklé v Praze. Což pro mě bylo a je dost osvěžující.

Svůj česko-slovenský původ všude uvádíte. Maminka Češka, otec Slovák – jaký máte vztah ke Slovensku? A je slovenština jedním z jazyků, kterými hovoříte?

Nevím, jestli ten původ uvádím „všude“, ale hlásím se k němu. Ani to jinak nejde, já mám opravdu na Slovensku celé příbuzen-stvo z otcovy strany. V dětství jsem tam trávil každé prázdniny. V Praze, kde jsme bydleli, jsem měl českého dědečka a českou ba-bičku a na léto jsme jezdili ke slovenskému dědečkovi a slovenské babičce. To byl běžný rodinný terminus technicus. Nad vztahem ke Slovensku se mi ani moc zamýšlet nedaří, pro mě je to opravdu polovina mé rodiny. Žiju i nadále v Praze, takže mě to nutí, abych si k té polovině aktivně hledal cestu. Udržuju kontakty s příbuzen-stvem, čtu slovenské knížky. Mám velice rád slovenský folklór, ten

co možná nearchaičtější, což přikládám tomu, že jsem ještě v dět-ství zažil svou slovenskou prababičku a vyposlechl si od otce velkou spoustu rodinných historek a svět lidových písní pro mě znamená udržování kontaktu s těmito rodinnými kořeny. Pokud jde o tu slovenštinu, je situace trochu komplikovaná, protože tatínek mi sice v Praze, kde jsem se narodil, dal napsat slovenskou národnost, na druhou stranu na mě vždycky mluvil výhradně česky (a to per-fektní češtinou), takže jsem si k jazyku musel hledat cestu sám. Mluvím, ale musím dávat velký pozor na čechismy. Je to pro mě stálá výzva.

Japonštinu jste studoval v 90. letech na Filozofi cké fakultě Univerzity Karlovy. Japonsko a jeho technické vymoženosti vás fascinovaly již od 80. let. Jak jste si tenkrát představoval svoji budoucnost?

Nešel jsem na fakultu kvůli tomu, že to bylo tehdy populár-ní, ale čistě z osobního zájmu, aniž bych tušil, do čeho jdu. To jsem zjistil, až když jsem studium začal. Překladatelství, jemuž se mimo jiné věnuji dnes, mě sice zajímalo, ale čistě jen jako nápad. Měl jsem chuť to „někdy zkusit“ a to bylo celé. Svůj obor jsem tenkrát z praktického hlediska nevnímal.

Kdy jste se konečně osobně dostal do Japonska?V roce 1998. Tehdy ještě japonská Státní kulturní nada-

ce, Japan Foundation, přispívala studentům japanologie na „školní výlety“ do Japonska. Skupinka studentů s pedagogic-kým dozorem si u JF zažádala o stipendium, připlatili si něco na letenku a dostali příspěvek na cestu a ubytování. Jeli jsme na měsíc. K cestování po Japonsku jsme si koupili takzvaný„JR – Pass“, třítýdenní permanentku na veškeré dopravní pros-tředky, spadající pod japonské státní dráhy, Japanese Railways. Byla drahá, stála polovinu letenky, ale nakonec jsme díky ní paradoxně velice ušetřili. Projezdili jsme s ní Japonsko, jak se dalo. Kam vedla jen trochu schůdná doprava, spadající pod JR, tam jsme se podívali. Měli jsme kapesního průvodce Lonely Planet. Viděli jsme valnou část nejslavnějších míst Japonska. Vystoupil jsem tehdy například i na horu Fudži. Byla to ne-ocenitelná zkušenost také proto, že jsme tehdy, ještě v „předin-ternetové“ době, měli po čtyřech letech studia první možnost vidět a prožít, cože to vlastně studujeme. Byl to velký impulz do další práce. Pamatuji se, jak jsem tehdy záviděl například studentům maďarštiny. Ti se do země, jejíž „exotický“ jazyk studují, dostanou nepoměrně snáz.

22_24_Stancelova.indd 2222_24_Stancelova.indd 22 6/6/2017 2:10:02 PM6/6/2017 2:10:02 PM

Listy 23

Kolikrát jste byl dosud v Japonsku?Absolvoval jsem tam jeden dvousemestrální, jeden třísemes-

trální pobyt, a poté i celou řadu mnohem kratších, například různé týdenní pobyty na konferencích. Na studijní pobyty jsem se dostal i díky tomu, že má Univerzita Karlova s japonskými univerzitami uzavřené smlouvy o výměně studentů. Japonci sem jezdí studovat hlavně bohemistiku a hudbu, ale třeba i nukleární fyziku nebo biologii. Potkal jsem i takové, kteří uměli opravdu skvěle česky.

Jak vaše pobyty v Japonsku změnili váš názor na tuto zemi?Koluje prastará anekdota, že když do Japonska přijedete po-

prvé, je vám tam všechno jasné, ale čím víc tam pobýváte, tím méně opravdu rozumíte, až nakonec nerozumíte téměř ničemu. A tehdy konečně začnete chápat, kde asi tak leží hranice vašeho poznání Japonska. Za těch svých pár „krátkých“ pobytů jsem do spousty věcí nepronikl. Bydlel jsem navíc jen na koleji, mezi nejaponskými stipendisty, a to se velmi liší od každodenní japon-ské reality. Kamarádi, kteří tam pracují deset let, už myslím chá-pou o dost víc. Většinou se angažují ve vzdělávání, pohybují se na vysokých školách. To, co tam kdysi vystudovali, nyní vyučují. Před jejich hloubkou znalostí a takovou mírou zvládnutí jazyka smekám. Představte si, že by nějaký Japonec v Praze vystudoval bohemistiku a dotáhl to na takovou úroveň, že by tady na naší fakultě české literatury vyučoval české studenty. Nebo prováděl korektury českých textů.

Předpokládám, že máte japonské přátele. Jak Čechoslovák komunikuje s Japonci? Jak překonáváte bariéru japonské uzavřenosti?

Pobýval jsem v Japonsku na univerzitách jen krátce, nějaké tři roky, a často jsem cítil, že jsem se přes tuhle „bariéru“ ještě nedos-tal. I dnes se mi stává, že se sice bavím s japonskými známými, ale v lecčems nevím, co si myslí doopravdy. Japonská slušnost velí neobtěžovat ostatní soukromými záležitostmi a mnoho věcí musíte při společenském styku prostě vycítit. To ale vyžaduje ve-lice důkladnou praxi... Pohled na druhou stranu mi asi nejlépe zprostředkovávají kamarádi, kteří jsou ze smíšených manželství, z česko-japonských rodin. Ti jednak znají stav „za bariérou“, jednak o něm i dovedou otevřeně mluvit.

Nakonec jste se stal překladatelem. Jak jste se k tomu dostal?Pořád jsem nevěděl, na co se během studia japanologie speciali-

zovat, až přišla paní profesorka Zdenka Švarcová a nabídla mi knížku od tehdy ještě neznámého Murakamiho. Říkala mi, ať se na to zkusím podívat, že se o tom hodně mluví. Knížka se jmenovala Hon na ovci. Napsal jsem pak o Murakamim baka-lářskou i diplomovou práci a konečně přišla do školy i nabídka z nakladatelství a mí kolegové byli tehdy tak laskaví, že doporu-čili mě.

Jak při své práci postupujete? Kdo tituly k překladu vybírá?Jsou tituly, které jsem překládal čistě ze svého zájmu, ale větši-

nou jsem byl osloven nakladatelem a případně měl možnost ně-které k překladu navrhnout. Zatím jsem většinou překládal kníž-ky, které už jsem znal a věděl jsem, že se mi líbí. Dosti pravdivě se říká, že nemá smysl se pouštět do překladu díla, které se vám nelíbí. Je to pak utrpení pro všechny zúčastněné.

Můj přístup je v zásadě takový, že se vždy snažím co nejvěrněji předat čtenářům původního ducha knihy. Pokud jde o vlastní techniku práce, potřebuji nutně pravidelný režim. Podobně, jako když někdo chodí do práce a tam dělá vždy od určité hodi-ny ráno do odpoledne, než má „padla“. Pokud pracujete doma,

musíte si takový režim vytvořit sami, aby práce postupovala ku-předu. Na začátku jsou výpočty. Je potřeba vzít do úvahy, kolik bude výdělek a kolik to bude vyžadovat času atd... Možná je to tím, že jsem nějakou dobu tlumočil v oblasti průmyslu, kde mají na všechno plány a harmonogramy. Sám už také vždy nejprve plánuji. Systém, do kterého mám započítané i volné víkendy, mi zaručí, že práce postupuje takovým tempem, které je jisté i snesi-telné, nedokončujete práci na poslední chvíli. Na knížku Norské dřevo, která má 300 stran, jsem, myslím, dostal od nakladatele půl roku. To bylo adekvátní.

Není to velké štěstí dělat práci, která vás těší?To samozřejmě ano. Mimo tyto aktivity ale člověk musí vždy

ještě hledat práci i jinde. Samotnými literárními překlady se patr-ně neuživí nikdo, u nás ani ve světě. Občas proto tlumočím pro japonské fi rmy, které působí v České republice. Je to, jak už jsem řekl, v lecčems inspirativní...

Haruki Murakami dostal v roce 2006 cenu Franze Kafky. Co ho s Kafkou spojuje?

Sám Murakami přiznává, že je Kafka jeho oblíbený spisovatel. Už na střední škole na něho prý zapůsobila povídka Proměna. Domnívám se, že si z četby Kafky odnesl práci s metonymiemi. V Proměně se Řehoř Samsa jednoho dne probudí a je z něho obtížný hmyz. Podobně postupuje i Murakami. Bez záměrného úvodu se v ději ocitne zdánlivě úplně nesmyslná postava nebo dějová epizoda. Neznamená to, že autor experimentuje s droga-mi a dosadil úplnou hloupost. Při bližším pohledu se ukáže, že se jedná o oživlou metaforu.

Přečetla jsem si jen knížku Norské dřevo. Její obsah mě doce-la šokoval. Kde se bere ten pesimismus, ve kterém mladí protagonisté páchají sebevraždy, nevidí žádnou budoucnost?

Norské dřevo se odehrává na přelomu roku 1969 a 1970 v ob-dobí velkých deziluzí, v němž dorůstala první poválečná genera-ce. Šli studovat na univerzity, mysleli si, že to jsou instituce, kde se morálně povznesou, ale ocitli se ve „velkopěstírně“ poslušných pracovníků. Nastalo rozčarování, které vyústilo ve studentské bouře. Ty byly následně rozehnány. Studentská iniciativa neby-la dostatečně soudržná, ani nevěděli, co přesně chtějí a co s tím dělat. Všechno skončilo velkým následným zklamáním. Hlavní protagonista v Norském dřevu nevypadá, že by se toho účast-nil, ale ve skutečnosti se ho to týká bytostně. Murakamiho lite-

Typická scenérie dnešního japonského velkoměstského prostoru, kde žije asi tak 99 % populace...


24 Listy

rární sdělení je primárně určené japonským čtenářům, ale svojí kvalitou získalo přesah i do jiných kultur.

Překládáte ještě jednoho autora Džuničira Tanizakiho. Ten zpracovával ve svých knihách japonskou historii a tradice. Jak se liší od Murakamiho?

Je zajímavé, že se v jejich dílech dá vlastně najít i společné téma. Oběma se nelíbí, že moderní svět válcuje tradiční hodnoty. Každý z nich pod tím ale chápe něco trošku jiného – Tanizaki spíš tu hmotnou kulturu, Murakami se zaměřuje na zachování starosvět-ských morálních ideálů.

Tanizakiho tvorba je v porovnání s Murakamiho pochopitelně dosti odlišná literární záležitost. Nejvíc mě na ní baví moment, kdy se autor noří do velice starých vrstev historie. Překládal jsem například Tajnou historii pána z Musaši, což je satirický román, popisující fi ktivní historickou postavu, hrdinu ze samurajských dob, který je navenek obávaným válečníkem, uznávaným hrdi-nou. Vypravěč románu nicméně odkrývá čtenáři pozadí celé věci a ukazuje, že to, co se jevilo jako hrdinství, bylo ve skutečnosti perverzí. Kritizuje tím militantní stránku japonské historie.

Z jeho knih bych doporučil Mateřskou bylinu jošinskou, ve které vypravěč hledá své kořeny v zapadlém horském kraji ve středním Japonsku.

Máte možnost se setkat s autory, které překládáte?S Tanizakim se bohužel setkat nemohu, ten zemřel v roce 1965

a patrně pouze to zapříčinilo, že nedostal Nobelovu cenu za li-teraturu. Měl jsem ale to štěstí, že jsem se potkal s Murakamim v roce 2006, kdy mu byla udělena cena Franze Kafky.

Co je dnes nového v japonské literatuře? Jak se dostáváte k novinkám?

Přiznám se, že nová japonská literatura je pro mě velice širokou oblastí, v níž se příliš detailně neorientuji. Byl jsem rád, když se mi podařilo trochu hlouběji ponořit do Murakamiho a ujasnit si pro sebe, o čem on vlastně píše. Zjistil jsem totiž, že ani mně jako překladateli není téma u všech románů jasné. Murakami navíc i nadále pilně tvoří. Nedávno vydal další sáhodlouhý román, rozhodně ještě neřekl poslední slovo. Z toho vyplývá, že mohu být rád, pokud stihnu sledovat jeho tvorbu. Ostatní si prozatím nechávám ujít.

Sledujete českou nebo slovenskou beletrii?Opět nevím téměř nic o nové tvorbě, ale snažím se srovnat si

v hlavě klasická díla. Vracím se ke světovým i domácím auto-rům, které nám kdysi dávali číst jako povinnou četbu. V té době na střední škole to nikdo nemohl vstřebat, protože jsme neměli životní zkušenosti. Byla to tehdy jen „nalejvárna“, ale dnes se k těm knihám snažím vracet, protože jsou ve valné většině skvělé. Takhle jsem pro sebe znovu objevil Ladislava Fukse. Myši Natálie Mooshabrové je dílo skutečně světové úrovně. Přišlo mi neuvěři-telné, že něco takového bylo napsané u nás. Zaujal mě i Nočný rozhovor Ladislava Mňačka.

Japanologie je náročný obor pro celý život. Na čem pracujete dneska?

Tam se máte pořád co učit. Nelze si stěžovat na nedostatek studijní látky. Když to přeženu, tak si po letech studia jakž takž osvojíte základy moderní japonštiny a teprve pak můžete vykročit více do hloubky. K tomu, aby člověk mohl číst starší věci vzniklé před rokem 1868, kdy v Japonsku proběhla modernizace snad „na-prosto všeho“, musí ovládat starou japonštinu, což je zcela odlišný, vysoce sofi stikovaný jazyk s komplikovanými pravidly. Jen s jeho znalostí se dostanete do nejhlubších vrstev japonské kultury. Mám tedy opravdu stále co studovat. Japanistovi rovněž neuškodí, když se naučí i další řeč, klasickou čínštinu, která má podobnou funkci, jakou měla u nás latina. Její vliv se stále promítá i do dnešní japon-štiny. Už jen tím, že Japonci dodnes používají k psaní znaky kdysi vymyšlené v Číně. V počátcích přebírali tento systém písemného záznamu i s jazykem. Psát uměli ti, kteří ovládali čínštinu.

Nicméně zdá se mi, není japonský jazyk svým charakterem hodně odlišný od čínštiny?

Čínské znaky bylo jediné písmo, které se nabízelo. Někde jsem na toto téma četl poučku, která tvrdila, že je vždy jednodušší pís-mo převzít, než ho vymýšlet. Japonci měli historicky tu „smůlu“, že nebylo k dispozici nic jiného než čínské znaky, které se na zápis japonštiny nehodí o nic víc než k zápisu češtiny.

Japonci si navíc časem z čínských znaků vyvinuli dva druhy vlastního fonetického zápisu a včlenili západní číslice. Vznikl tak velmi komplikovaný, ale také velmi krásný systém psaní.

Japanista zkrátka může ve svém nikdy nekončícím studiu stále odkrývat další a další nové mety. Na jednu stranu si při studiu říkáte, že je hrůza, že to stále ještě doopravdy neumíte, ale na druhou je hezké, že máte stále co nového objevovat.

Děkuji za rozhovor. Zuzana ŠtancelováFoto z archivu Tomáše Jurkoviče

Z pobytu v Japonsku

Z vernisáže malíře a ilustrátora Miro Pograna v Domě národnostních menšin v Praze, 2014


III_OB.indd 1III_OB.indd 1 6/6/2017 1:37:17 PM6/6/2017 1:37:17 PM

IV_OB.indd 1IV_OB.indd 1 6/6/2017 1:39:50 PM6/6/2017 1:39:50 PM

ročník 24 listy cena 30 kč / 1,20 € 2017 6vensku • monika pulišová – dizajnérka mirka...

Documents