Vyenodia tri razy do tyždůa: •» utorok, Štvrtok a gobotu. ľrwJplttsi eent pre Bíkásko-Uhorsko na celý rok 20 k., na pol roka 10 k., na štvrť roka 5 k., na me-ítec 2 k. Jednotlivé čísla po 10 h.

Do euimiemsku: na celý rok 30 ť.

Predplatná cena na š tvrtkové čisla je:

pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 5 k., na pol roka 2 k 50 h.

Do eudzozpmska: na celý rok 7 k.

časopis posiela sa len sku­točne predplateným

Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine.

Ročník XLVIII. Utorok, 6. novembra 1917. Číslo 130.

Pomaďarčiť uhorských Rusov. Vo výbore Marmarošskej stolice 2. novembra

vyniesli uzavretie proti haličským Rusom, ktorí v rakúskej ríšskej rade tiež predložili žiadosť, aby uhorskí Rusi boli k nim pripojení. Hlavným reč­níkom bol dr. August Štefan a hovoril:

»Ašpirácie Čechov nás sa netýkajú, proti nám haličskí Rusi idú. Oni nás chcú odtrhnúť... Akcia je úplne bezprávna a nútená. Uhorskí Rusi prišli sem spolu s pradedmi, ktorí túto vlasť zaujali, a od tých čias stalo sa z nich plemä s Maďarmi pomiešané. Ich intelligencia pomaďarčila sa rečou i citom... Ľud delí od Maďarov jedine to, še nevie po maďarsky. Velký záujem je teda, aby sme tento lud pomaďarčili, lebo kto sa naučí po maďarsky, s pýchou nazýva sa uhorským Rusom«. Ved oni vraj bojovali v Rákóciho vojsku a 1848-ho pod Kossuthovými zástavami!...

Teda pomaďarčiť I Tu je to refrainom každej piesne. Čo by o čom spievala, pridajú k nej: Pomaďarčiť I

Reč doktora Augusta Štefana je gallimatias nielen logicky, ale i historicky. Keby predkovia uhor­ských Rusov boli prišli na túto stranu karpatských hôr už s Madarmi, oni neboli by sa mohli nazývať Rusmi: vtedy, na konci 9. stoletia, ešte nebolo mena Bus. Vtedy dnešný ruský národ žil ešte podplemen-nými menami — spoločné meno Bus až žatým vzniklo. »Pomiešania« uhorských Rusov s Madarmi, akým by August Štefan odôvodniť chcel ich pomaďarčenie, nebolo, ani nieto.

Bez rozumenia veci človek nikde nemôže ani úst otvoriť: len u nás hovoriacemu o národnost­nej otázke na sneme, v stoličnom výbore, alebo v novinách netreba z nej rozumieť ničomu, ak len povie: »Pomadarčiť!« Môže obrátiť všetko hore nohami, ak len príde s jadrom veci: »Pomadarčiť.«

Predkovia uhorských Rusov prišli sem vraj s Madarmi, z nich stalo sa plemä miešané, s Ma­darmi pomiešané, a delí ich len to, že ľud nevie po madarsky. Akáže to reč? Akože sa pomiešali, keď ľud ani dnes nevie po madarsky a treba ho pomaďarčiť? A tým, že podkarpatskí Rusi bojovali v Rákóciho vojsku, alebo že ich 1848 hos prinútili postaviť sa pod Kossuthove zástavy, či oni ztratili právo zachovať si národnosť?

Po svete ako heslo nesú sa slová »samour-čenie národov«, budia všade ozvenu, vyvolávajú nové poriadky, a v Marmaroši stoličné shromá­žděme tlieska rečníkovi, žiadajúcemu pomaďarčiť uhorských Rusovi Srovnává sa to s duchom tohto prísneho času? Alebo prečo práve v Uhorsku taká výnimka? Haličskí Rusi, žiadajúci pripojiť k sebe svojich uhorských bratov, hovoria, že chcú ich zachrániť, a tu na to odpovedia: »Pomaďarčfme ich!«

Proti nám Slovákom maďarizácia probovala všeličoho nepoměrné viacej, ako proti podkarpat­ským Rusom, a sme pripravení ešte na všeličo; no kto tak trúfalé hovorí o pomaďarčení Rusov, musí počítať i s nami. Bývame jeden vedľa dru­hého tak, že temer ťažko určiť, kde prestávajú Slováci a kde začínajú sa Rusi; slovenská reč a vôbec slovenská kultúra až lepí sa na týchto našich východných bratov: ked by už najhoršie bolo i s nami i s nimi, potrebujeme v pár stotisíc výtis-koch rozsypať po ich dedinách len niekoľko slo­venských povestí, na príklad o tých milých po-pelvároch, a oslabený národný duch ožije. Vedia

tí páni, čo v marmarošskom stoličnom výbore tak tlieskali slovám o pomaďarčení, ako je ťažko dedinu, neodtrhnutú polohou od svojeti, priviesť k tomu, že by premenila jazyk?

* Koniec reči doktora Štefana bol dobrý. Ho­

voril ako Rus a upozornil stoličný výbor, že to, čo predniesol, nie je osvedčením vernosti. UhorsUf Rusi, ktorí vždycky a vo všetkom dokazovali svoju vernosť, nepotrebujú takého osvedčenia.

Nezabúdajme! Vo Viedni sa po tieto jdni predala privátna

sbierka Lobmeyrovská za 372 milliona korún. Boly v nej obrazy Munkácsyho a Makarta, a mnohé iné od viedenských a maďarských umelcov. Sám starý Lobmeyr by bol najviac prekvapený, keby to vedel — nikdy by si nebol pomyslel, že sa jeho obrazáren tak predá...

Ľudia majú toľko peňazí, že nevedia, čo s nimi robiť, a kupujú i takí ľudia obrazy, čo o obrazoch vravia ešte: »To je ručná práca, prosím!«

Návšteva nemo stojí pred obrazom a rozmýšľa o pravdivosti nemeckého príslovia: »Der Dumme hat Gluck«.

Nejdem ani o tom hovoriť, ako úžasne skupujú Židia šperky a drahokamy. Hoci je i to znak času, že stojí 1 flacon pravého francúzsJ*™Tpar|^»!u »d'Orsay« 400 korún. A ľudia ho^t^rjííľľT '

Hja, svet sa mení! f •?/ Predtým mal každý veľký w>m svojho haufef

juda; teraz má každý bohatý ŽiA^vViho »veľkér# pána« — len tak, na dekoráciu s t ó l a ^ i e t o ^ t ó / »hausgraf« pristane v salone na bled^WR^^aw^om koberci, a pani Fressmanke je ešte milší, ako pekný škótsky pes pri jej nohách.

My Slováci nekupujeme ani parfum za400 korún, ani Pettenkofena na Lobmeyrovskej aukcii — predsa máme veci, čo nám tí závidia, a to sú naše výšivky a naša keramika.

Teraz, kde v Nemecku starý krčah stredo­vekého hrnčiarskeho majstra predali za 40.000 korún a staré kopenhágske figúrky sú vôbec nie na zapla­tenie, spamätajme sa na to, že každý z nás ratuje kus slovenskej minulosti, ked nedopustí, aby naše veci, naša krásna keramika, naše utešené staré čipky a výšivky vandrovaly do cudzích rúk.

Každá slovenská rodina by si mala považovat za čestnú povinnosť sbierat naše veci, ved je to

•ozaj svedectvo našej kultúrnej minulostil Národ, ktorý má také múzeum, ako my, musí

mať i budúcnosť, nielen minulosť. Lenže nedo­voľme, aby naše veci kupovali a mali cudzinci.

Keď sa človek vo veľkom meste večer ide 'prejsť, v osvetlených izbách vidí čo? Práve v naj­elegantnejších jedálňach po stenách našu kera­miku.

Na oblokoch záclony s našimi vzorkami, v di­vadle dámy s našimi výšivkami, a niekto sa ešte opováži povedať, že sme surový, nekultúrny národ?

Pesničky naše pobrali cudzí: majú nám sobraf i všetko iné?

Nie, nedovoľme toho. Naučme sa konečne od nich, že sú naše čipky,

vzorky, kroje utešené. A nedajme si*staré sedliacke náradie! Veď krajšiu jedálnu si ani len predstaviť ne­

môžem, ako na tmavej stene police so sloven­skými taniermi, krčahmi: — Boleráz, stará Stu­

pava, a kto má šťastie, i Hclič si môže zavesiť. Slovenská zelená pec s »lavičkou« okolo — ešte ich je dosť v Hornom Uhorsku! len vyhľadať a kúpiť ich trebal

Na dlážke »tkaný« koberec, staré maľované truhly pri múre. Na oknách záclony zo starých slovenských plachát — haj, kde sú ruky, čo ich tak krásne vyšívaly! Massívny tmavý stôl napro­striedku, a kvety v krčiažkoch, poľné kvety, ako v lete všade rastú.. .

V okne rozmarín, v drevenej klietke stehlík, a kde-tu so pár na skle maľovaných obrázkov, jednoduchých, naivných...

Kasňu na porcellán spraví podľa starých vzoriek, ktorých je v našom Muzeume dosť, hoci­ktorý stolár.

Taká harmonia farieb, tónov, štýlu by to bola až radosť!

Lenže — to sa nedá razom kúpiť za nijaké peniaze.

Treba sbierať, myslieť na to, mať vytrvalosť, vkus a — šťastie.

Aké banálne chladné a neosobné sú naše obyčajné jedálne!

Či mahagoni, či palissander, či belasý dub alebo hocičo: môže to mať každý, kto to zaplatí.

Ale mať niečo takého, ako moja vysnívaná slovenská izba, to by bolo niečo!

Nedajme si našu slovenskú keramiku, ale ,;,!4sbierajme všetci, kto ako môže! N.

} Svetová vojna. Náveštie nášho generálneho štábu. Dňa 3.

novembra. Talianske bojiště: Položenie pri Tagliamente

ostalo nepremenené. Počet zajatých prekročil druhých stotisíc,

ukoristených diel je vyše 1800. Východné bojiště a Albánia: Nepremenené.

Náčelník generálneho štábu.

Náveštie nemeckého generálneho štábu. Dňa 3. novembra.

Západné bojiště: Dážď a hmla obmedzily bojovú činnosť u všetkých armád.

Vo Flandrii nepriateľ udržoval tuhú paľbu na mesto Dixmuiden a pripojené línie.

V noci s 1. na 2. november preložili sme naše línie s Chemin-des Dames bez rušenia so strany nepriateľa. Všetky pohyby boly zatajené nepriateľovi, ktorý až do včerajšieho poludnia strieľal na pozície nami opustené.

Pri rýnsko-marnskom prieplave pri výzvednom výpade zajali sme severo-amerikánskych vojakov.

Naši letúni v noci s 1. na 2. novembra na­padli bombami Londýn, Chatham, Gravesend, Ramsgate, Margate a Dunkerque. Veľké požiare ukazujú na dobrý účinok.

V posledných dňoch naši bojoví letúni zväčšili počet svojich víťazství: poručík MQlle.r na 32, vicefeldvebel Buckler na 23, poručík Bôhme na 21, poručík Bongartz na 20.

Východné bojiště: Pri Dvinsku, Smorgone, Bara-novičoch a na dolnej Zbruči pafba ožila.

Na macedónskom fronte delostrelecký boj vý­chodne od Vardaru značne zosilnel.

Taliansky front: Nijakej väčšsej bojovej činnosti. Dosiaľ sme načítali vyše 200.000 zajatých a vyše 1800 diel. Počet ukoristených strojových pušiek,

hádzačov mín, automobilov, trainu a iného vojen­ského materiálu nemožno dosiaľ ani približne konštatovať.

Prvý generálny ubytovateľ Ludendorff.

»Ward Price« zvestuje s talianskeho bojišťa, že niektoré talianske oddiely na ľavom krýdle druhej armády nekonaly svoju povinnosť a nechaly pozície hneď po prudkom nepriateľskom útoku. Tak sa stal prielom, útočný klin zasiahol potom obranný stred a celý front v dĺžke 95—110 km. museli vziať nazpäf, aby ho nepriatelia neodrezali. Celé vrchy munície museli vyhodiť do povetria. Lietadlá nemohly pre dážď účinkovať pri mostoch a cestách a boly odsúdené k nečinnosti.

Mníchov, 3. .novembra. »Munchner Zeitung« zvestuje z Lugana, že podľa talianskych novín prišlo do Verony kanadské vojsko. Od piatku dochodia zas z Talianska telegrammy, listy a časo­pisy dosiaľ nie. »Corriere delia Sera« zvestuje, že anglické a francúzske delostrelectvo zasiahne do akcie v najbližšom čase.

Rotterdam, 3. novembra. »N. Rott. Courant« píše: »Daily Telegraph« zvestuje z New Yorku, že všetci Nemci, bývajúci v okruhu jednej míle od New Yorku, dostali rozkaz vysťahovať sa. Dôvodom sú vraj ohne, ktoré vypukli v skladištiach zbožia.

Washington, 2. novembra. Výdavky ameri­kánskej vlády cez október odhadujú sa na 1.100,000.000 doílárov; v tom sú zarátané i pô­žičky dohode. V posledných troch týždňoch vý­davky činily priemerne 42,600.000 dollárov denne.

Bazileja, 2. novembra. Podľa zvestí z Londýna lord Curzon vo vyšnej snemovni odhadol pomoc kolonií na bojištiach takto: Kanada 250 000 vojska, Australia 300.000, Nový Zéland 120.000, Južná Afrika 60.000, Nový Fundland 20.000. Účasť Indie je vraj veľmi pozoruhodná.

rečou bude reč slovenská a povinnovaté predmety budú maďarčina a nemčina. Uzavrelo sa u ž i . sep­tembra otvoriť prípravnú, I. a II. gymnaziálnu triedu; vyhotoviť a rozposlať »Základnú listinu« školy i s Prfhlasom na priateľov mládeže a vý­chovy. Za professorov povolaní boli: Martin Kra­mář a Jozef Nedobrý. Vyučovanie náboženstva prevzal Jozef Horvát, farár, a kreslenie Jozef Ko hút, advokát.

Turčiansky seniorát 24. marca 1868 uzavrel školu všemožne podporovať, rozkvet jej napomáhať a školskú fundáciu jej prepustiť, jestli za to vše­tkých 12 cirkví prijme do počtu zakladateľov. Otvorenie gymnázia s radosťou bolo v známosť vzaté a do priazne spoluveriacim a sborom cirkev­ným vrelé odporúčané tak na preddunajskom dištriktuálnom konvente 8. apríla 1868, ako i na konvente generálnej cirkvi 7. októbra 1868.

V prvom roku prihlásilo sa 145 zakladateľov, ktorí podpísali 11760 zlatých, ku čomu prišla ešte i základina patentálnej superintendencie v summe niečo vyše 700 zlatých. Obecenstvo tedy nepod­porovalo hmotne gymnázium tak, ako by sa to bolo očakávalo a žiadalo. Preto už v prvej tlačenej Zprávě b roku 1868/69 správca Jozef Nedobrý ho­vorí: »Povedzme si tedy pravdu. A tá pravda znie: ev. podgymnázium turčiansko-sv.-martinské nemôže v úplnosti svojej dlho obstáť, pakli sa nepolepší jeho hmotný dobrobyt. Ale keď toto vy­slovujeme, spolu pevne veríme, že sa zlepší ten hmotný dobrobyt jeho, a tak i trvácnosť jeho za­bezpečená je a bude. Veríme to preto, lebo silne veríme, že je naše podgymnázium v rukách Božích, lebo nezvratné veríme v zázračný prst Boží, ktorý sa dotkne sŕdc ľudských a vzbudí ich, aby si po-spiešili s výdatnou pomocou svojou pre naše ev. podgymnázium martinské. My takto veríme.« A v tejto viere v Boha pokračovalo sa v zapo­čatom diele. Školským rokom 1868 69 otvorená bola i III. trieda, povolaním za professora Jozefa Inštitorisa, a rokom 1869/70 ilV.triedasprofessororn Gustávom Dérerom. Ba r. 1871/72 od I. gymnaziálnej triedy oddelená bola i prípravná trieda s profes-sorom Jánom Kadavým.

Pri všetkých ťažkostiach a prekážkach gym­názium s roka na rok sa vzmáhalo, čo dosvedčuje i vzrastajúci počet zakladateľov:

i na slovenské stolice. Potom ide tretí obranca, minister vnútorných diel, a chce z ohrožených stolíc spraviť zvláštny administratívny ostrov. Administratívni úradníci tohto ostrova budú me­novaní, alebo pod voľbu len takí pustení, ktorých vláda označí ako voliteľných. Aktívne i passívné volebné právo po obciach sa obmedzí.

Že národnostný zákon, ktorý bol sankciono­vaný, je ešte tu, to nemýli nikoho.

Ale netreba dokladať, že takéto systematické odcudzovanie ľudu, verného dynastii, monarchij nemôže poslúžiť... V Rakúsku amnestia, v Uhorsku zostrené prenasledovanie; v Rakúsku rozšírenie autonómnych práv, v Uhorsku zúženie i toho chatrného právneho kruhu, v ktorom nemaďarské národnosti dosiaľ mohly sa pohybovať...

Slovenské gymnázium v Turčianskom Sv. Martine. (Z krátkej historie ev. a. v. cirkvi turčiansko-

sv.-martinskej.) Napísal Otto Škrovina.

Necpálska škola »Nationale Hungaricum« roku 1834 prešla do Turčianskeho S v. Martina pod menom »Seniorálna škola.« Ale i tu s roka na rok upadala, a r. 1863 i úplne zanikla.

Túto zaniklú školu vzkriesila patentálna su-perintendencia, keď 5. júla 1866 vypovedala: pod správou patentálnej superintendencie otvorenie jednej prípravnej a 1. gymnaziálnej triedy v Mar­tine. Prípravné práce porobil výbor pod predsed­níctvom dr. Karia Kuzmányho. Michal M. Hodža, superintendenčný vikár, 23. septembra r. 1866 v XVII. nedeľu po Sv. Trojici uviedol slávnostne povolaných professorov, Martina Kramára, ktorý už predtým učil v seniorálnej škole a bol senio-rálnym kaplánom, a Jozefa Nedobrého. Okrem riadnych professorov boli ešte i mimoriadni. Otvo­renie školy oznámené bolo »Prosebným prlhlasom k všetkým dobrodincom«, ale so slabým hmotným výsledkom. Na veľký žiaľ všetkých Slovákov prišla k tomu ešte smrť Kuzmányho, za ním vyzdvihnutie patentu, tak že cez prázdniny r. 1867 škola prešla do rúk cirkvi martinskej, s nepatrnou základinou. Zasa jej hrozilo zaniknutiel

Ale horliví cirkevníci martinskí nedali jej za­niknúť. »Rozležalo sa to našim turčianskym ná­rodovcom v hlave i počali rozmýšľať o tom, ako by sa táto škola i bez osudného patentu ďalej udržať dala; a keď o tom rozmýšľali a uvážili to, že v susedných stoliciach, v Orave, v Trenčíne, v Liptove, v Tekove nieto takejto ev. školy, keď uvážili, že trebárs ona dosiaľ len dvojtriedovou bola, predsa už i minulého školského roku vyše 40 žiakov pociťovala: presvedčili sa o jej súrnej potrebe, a preto veľkodušne umienili si, že túto sv.-martinskú ev. školu, čo ako ťažkými obeťami, udržia, jej klesnúť nedajú, tým menej, že tuná už cirkev má svoju vlastnú i ku otvoreniu štvor-triedového podgymnázia primeranú budovu.« Prečo cirkev martinská 11. augusta 1867 vypovedala: na patronátskom základe sriadiť v Martine školu sa­mostatnú od zovňajších administratívnych foriem, ako od patentu tak autonomie cele neodvislú, majúcu sa časom sriadiť v štvortriedové podgym­názium, alebo i vyššie gymnázium. Prípravné práce porobené boly 14. augusta 1867 pod predsed­níctvom Viliama Paulíny-Tótha, za školu zvláště zaujatého. Tu položily sa základy školy, že vo svojom vyznávaní vždy prísne a svedomité pri­držiavať sa bude evanj. a. vyznania; vyučovacou

Železiarsky priemysel na Rimavskej doline v minulosti.

(Dokončenie.) K vôli úplnejšej vedomosti o železiarstve

novšej doby na Rimavskej doline prichodí zmieniť sa i o tisovskej železolejárni, ktorej vývoj je za­ujímavý.

Hámcr, Handel Tisovshý je osobitná, od mesta Tisovca oddelená, s ním predsa na severe súvisiaca obec, pozostávajúca zo samých mäsiarov, to jest, robotníkov, zamestnaných okolo roztápania železnej rudy. Rozložená je ona na severnom úpätí Hradovej a pozostáva z ulice, ktorú tvorí jeden rad domov;

! poloha dvorov je šikmá, okrem polohy budov pre úradníkov a pre samú pec, v ktorej sa roztápa železná ruda. Robotníci tí nemali nikdy osobitného chotára, len malé záhradky a kolčoviská, žili tedy všetci z chotára tisovského.

Táto železolejáreň pociťovala roku 1800 temer 400 katolíkov, lebo evanjelickí robotníci, keď ne­chceli prestúpiť ku katolíctvu, boli roku 1725

ktorí upísali 19.885 zlatých a splatili 10.079 zlatých. \ z Práce prepustení. Všetci boli Slováci, ale prišelci, A podobne rástly i mimoriadne obete v peniazoch; bez poľa. Boli tedy výlučne robotníkmi, žijúcimi a zvláště v prírodinách z Turca pre a l u m n e u m . , b a n ( c t v u r u b a l i d a I i l l u h H e a o b s l u h o v a l i

Medzi mimoriadnymi obeťami roku 1870 71 je ľ

1867 1868 1869

26 | 163 | 177

1870

187

1871

199

1872

213

1873

216

1874

220

135-zlatová sbierka Pavla Szontagha od snemo vých vyslancov.

A keď gymnázium bolo i mladé, už malo šti-pendiálné základiny pre žiakov usilovných a chu­dobných, Liptovské, Hodžovské, Pauliny-Petro-vecké a generála Németha. Pri gymnáziume hneď z počiatku bolo otvorené alumneum, kde žiaci opatrení boli záživnou stravou na obed a večeru zprvu na celý rok za 30 zlatých, neskoršie za 40 zlatých. A patronát doplácal na každého 6 zl., poťažne 20 zlatých.

Žiakov bolo:

1867/8 1868/9 1869/70 1870/1 1871/2 1872/3 1873/4

57 85 83 83 89 97 96

(Pokračovanie.)

okolo pece, v ktorej sa pretápä ruda a okolo hámra, v ktorom sa predtým kovávalo železo. Okrem niekoľko kráv nemávali vtedy statku. Niekoľko oviec, ktoré si držali, dávali tisovským gazdom do opatery. Ich ženy zaoberaly sa najviac tkaním plátna. Neboli podriadení tisovskej vrchnosti, ale si volievali zo svojho stredu rychtára, a vyššiu moc nad nimi mával šafár. Pre nich bol určený osobitný mlyn a krčma. Majiteľom tohto handlu bola roku 1608 cis. kr. komora; roku 1697 prišiel do súkromného majetku Štefana Štempla; roku 1711 znovu ho dostala komora.

Topenie železnej rudy dialo sa tu kedysi v takzvaných slovenských peciach, z ktorých vychádzalo hneď kovateľné železo. Ale že bývalo príliš krehké, bola postavená po odstránení týchto pecí r. 1786 vysoká pec, tu a na Muránskej doline

Pomery v Uhorsku. Viedenská »Information« píše: Wekerlov kabinet ide spraviť volebné právo zvaná mašou, v ktorej sa neprestajne, deň a noc,

nariadením. Ale aby sa nikto nenazdával, že sa v piatok či v sviatok roztápala železná ruda. Len uhorský kabinet natoľko zabudol, že práva ľudu raz v roku pretrhnutá bývala robota, keď bolo chce rozšíriť obídením ústavnej, parlamentárnej: treba vyčistiť a opraviť ozrutnú pec cesty, hneď dokladáme, rže naopak, demokratický kabinet zamýšľa nariadením ministerstva vnútorných diel zúžiť práva ľudu.

. . .Heslom vlády je: zabezpečiť sedmohradskú hranicu. Honvédske súdy po massách odsudzujú ženské rumunskej intelligencie, nehľadia na ducha cisárovho reškriptu o amnestii, ktorého každé slovo smierením dýcha a vykonávajú čo najkrutejšiu odplatu i pre výpoveď demunciantom nedostatočne dokázanú. Okrem toho, keď Rumuni ešte na všetkých bojištiach zmužile bojujú za vlasť, traja ministri sú tým zaneprázdnení, že Sedmohradsko obraňujú proti rumunským starcom, ženám a deťom.

Minister vyučovania zasahuje do cirkevnej autonomie a stavia konfessionálné školy a uči­teľské prípravovne pod štátnu »ochranu.« Pre sed-mohradské stolice minister poľného hospodárstva nariadil, že tam nepohnuteľnosti len so štátnym povolením môžu byť predávané a kupované, a toto obmedzenie s múdrou obozretnosťou rozširuje sa

Každých dvanásť hodín vypúšťala sa roztopená tekutá liatina do foriem, prihotovených vo vlhkom piesku k tomu cieľu; v týchto obdlžných formách vychladlé železo menovali hus, z nemeckého Guss, lievanec; tieto lievance v hámre znovu pretápané dávaly kovateľné železo. Týmto spôsobom dorábalo sa ročne priemerne desať tisíc centov suroviny z dvadsaťpäť tisíc centov rudy, tak že každý cent lúdy dával priemerne 40 funtov surového železa; jeden cent surového tohto železa vyžadoval k svojmu roz­topeniu l**/ia žarnovickej miery uhlia, alebo 33/4

požunskej miery. Pri liatí železného náradia a roz­ličných predmetov spotrebovalo sa pri jednom cente železa 12—16 mier uhlia.

Pri tejto peci pracovalo desať robotníkov; a to: jeden majster, dvaja pri hotovení foriem, dvaja pri ohni, dvaja donášatelia rudy, uhlia a vápenca, dvaja drobitelia rudy a jeden čistiteľ uhlia. Oni dostávali plácu od centa surového železa 8 kraj-ciarov, od liatia rozličných nádob a nástrojov po

48 krajciaroy; od centa železa, vydobytého z roz drvených a premývaných trosiek, 12 krajciarov.

Okrem spomenutých Hevancov, lialy sa tu nádoby malej i veľkej váhy, pece, mažiare, platne, váhy a rozmanitého druhu náradie a nástroje.

Kovanie železa dialo sa v blízkej budove, kde stála síce len jedna pec, ale s troma bakyňami, v nej sa surová liatina znovu roztápala a roztopená sbijala sa jednou z tých bakýň do hromady a sekala sa na čiastky, druhým kladivom roztahovaly sa tie posekané kusy na ráfy; trefou bakyňou hotovilo sa jemnejšie, fahaf sa dajúce železo.

Z jedného centa surovej liatiny dorábalo sa ta priemerne sedemdesiatpäť funtov dobrého železa. Celé kovanie závisí od hojnosti alebo nedostatku vody. Týždenne, kým sa kovanie dialo, lebo len jedna pec slúžila všetkým trom kladivám, bolo možno dorobiť tridsať centov kovaného železa.

V hámre pracovali štyria robotníci a piaty učeň, ktorí mali plácu od každého centa tenšieho železa 45 kr., od obecného 35 kr. Pre cent kova­ného železa bolo treba 773 mier uhlia. Tento hámor stojí pri stoky dvoch potokov, tečúcich zo dvoch dolín, z Furmaneckej totiž a Rimavskej.

Ruda dodávala sa tejto železolejárni zčiastky z domácich tisovskych, zčiastky z inostranných baní. Z domácich spomenúť treba:

a. Baňu na vrchu Mašna, ktorá dáva rudu sivú, tvrdo sa topiacu a krehké železo. V tejto bani dobýva sa súčasne vitriol.

b. Baňu na vrchu Kýzova, tak pomenovanou od kameňa, ktorý sa tu kope. Táto dáva rudu hlinastú, rudo-žltú, slúžiacu miesto prídavku iným chudobným rúdam k dôrobe dobrého, ťahať sa dajúceho železa.

c. Baňu na vrchu Magnet, v ktorého obvode sú iné starobylé bane; dáva síce táto baňa hojne rudy, ale sa z nej dorába príliš krehké železo. •

Inostranných baní má táto železolejáreň dvanásť, a to všetky na Železníku nad Syrkom, vzdialené osem hodín od Tisovca, berúc vozovú cestu, po ktorej bývala dovážaná ruda. V týchto pracovalo sa so zdarom. Roku 1803 vydobylo sa tu rudy 180.152 centov. Všetka táto ruda dovážala sa zo Syrka do Tisovca neschodnými horskými cestami. Spomenutého roku platil závod po 15 krajciarov za dovoz od centa rudy.

Správa tohto handla pozostávala z miestnych úradníkov, zo šafára a kontrolora. Títo nielen spravovali všetkých robotníkov, ale viedli i účty, posielané štvrťročne do Banskej Bystrice, a boli podriadení prostriedkom bansko-bystrickej komory dvornej komore viedenskej. V banských ä právnych veciach náležali pod najvyšší inšpektorát smolnícky.

Šafármi tu boli: Gregor Turtini 1725; Jakub Poloni 1750; Jakub Filip Imzon 1752; Jakub Po-lonil757 (ti761); Ján Baptista Fridrich Richter 1762; Ján Nepomuk Liebhardt 1771; Andrej Ziegler 1786 (t1793); Ignatius Valléssy 1793; Jozef Pole-recký 1794; Ján Kotzbeck 1804. Kontrolóri boli: Ján Karol Schmauchler 1720. Tomáš Korejtko 1752; Karol Jozef Závada 1756; Jur Sindl.er 1780; Ignác Valléssy 1781; Jozef Polerecký 1792; Ján Kotzbeck 1794; Michal Wencel 1795; Jozef Rutkay; Ignác Zehntner 1801; Ján Mošel 1804.

Už z týchto mien vidno, že to boli všetko, okrem dvoch-troch, cudzinci, domácemu živlu nepriazniví. Týmto boli podriadení: merač uhlia a rudy a dozorca nad baniami. Zdejší polesný podriadený bol breznianskemu, a oba bansko­bystrickému nadlesnému.

Náboženstvo všetkých zamestnancov bolo katolícke, pred rokom 1725 evanjelické; ale v tomto roku boli vypovedaní domáci evanjelickí robotníci, aby urobili miesto cudzím katolíckym, aby tak mohla tam vzniknúť katolícka dcérocirkev.privtelená suchánskej cirkvi; roku 1737 bola povýšená na samostatnú cirkev. Plébán jej dostával 300 zlatých ročného platu, 100 zlatých od štiavnickej komory a 200 zl. z náboženskej základiny. Roku 1767 postavený bol tu kostol nákladom kráľovským, posvätený na Nebovzatie Panny Márie. Fara na poschodie bola elegantná na tie časy stavba,

v ktorej 12. augusta 1806 prenocoval uhorský palatín Jozef.

Obydlie šafářovo bola stavba starobylej sa-skej práce, ktorej poschodie pozostávalo z dreve­nej väzby, vyplnenej veľmi tenkým múrom. Blízko vysokej pece šafár dal vydlabat pivnicu do živej skaly, šestnásť siah dlhú, na odkladanie komor­ského vína. Bol to Jozef Polerecký, pravdepodobne turčiansky rodák. Skladiště na pušný prach vy­budované bolo na susednom vŕšku a opatrené hromosvodom. Proti požiaru bývaly na pohotové sykačky a strážci strážili vo dne v noci. Vlastný cintorín mala táto obec cudzincov od r. 1725, vy­meraný pod vrchom Káčer; r. 1758 vymeraný bol nový pod Hradovou; napokon 1796 na druhej strane Káčera múrom obohnaný.

V týchto starých časoch, kde ruda musela byť z osemhodinovej diaľky dovážaná, lesy rúbané a na uhlie pálené, poskytoval tento handel mnoho zárobku tisovskému a okolitému obyvateľstvu. Ináč je to dnes, l<de sú mnohé výdavky odstrá­nené tým, že drôtená železnica dováža rudu zo Železníka, liatinu odváža železnica.

Z priebehu vývoja i tohto podniku ide zre­teľne na javo, aká nepriaznivá bola jeho správa k domácemu živlu, ktorému ešte len i ten prami-zerný zárobčok odoprela. A zvláštna vec, ten cudzí živel ako vegetoval pred jedným stoletím, tak vegetuje i dnes, nemajúc nádeje dosta.ť.,+$a^ kedy na zelenú ratolesť.

Je nekonečne žiaľné dívať sa na vykorisťujú bohatstvá slovenskej pô< jej slovenského obyvateľstva, v pros ského živlu. Iným mnohým krajom leznica mnoho dobra, tomuto kraju

^ O V f í , £

!o,T/tfico sa ,^ha ujmu íehl cudzin-mjiesja že-a^nienpvTte

V r b o v é , na počiatku novembra. Z Vrbového nič dobrého. Ovzdušie, hoci je ešte všelijaké, je čistejšie ako v prvom roku vojny. Vtedy sa tu nedalo pre panslávov ani dýchať. Chytali ich*tu ako zajacov. Na každej hradskej, ceste a chodníku, idúcom z Vrbového, boly rozostavené stráže, aby ani jeden nemohol utiecť. Pán rychtář mal veru hodne roboty, i jeho pomocníci, ktorí pilne pátrali a oznamovali i nevinných. Ľud tomu nerozumel a nevedel, čo sú to panslávi a čo chcú. — Raz sa boly dve babičky střetly a rozprávaly si o panslávoch. Jedna hovorí: »Očuj, Anča, ja som tiež videla pansláva« — »A kde?« — »Tam pri kamennom moste bol v jarku, a mal takú dlhokú bradu až po kolená.» — »A ništ ti nespravil ?« — »Ništ.« — »A kto vie, čo tu chcú ? To vraj len pán rychtář vedia.«

Nuž tak babičky. Keď o nijakých nebezpečných ľudoch panslávoch, tu nevěděly, představovaly si ich ako nejaké strašidlá. Lenže strašidiel neni, a neni tu ani panslávov. Tedy, pán rychtář — teraz ste síce ťažko chorý, ale kecí vám dá Boh zdravia, prestaňte rozprávať o panslávoch a nevinne osočovať slovenskú študujúcu mládež a jej vodcu. Dostáli teraz všetci, plne svojej povinnosti k vlasti a dokázali sme, že i slovenský študent vie brániť vlasť tak statočne, a'io každý iný. Všetci Slováci potvrdili svojou hrdinskosťou, že sú verní synovia svojej vlasti.

Starajte sa radšej v týchto ťažkých časoch o obecné veci. Prečo ste nám pustili sem toľko poľských Židov? Či strojíte z Vrbového Jerusalem spraviť? Nemáme už dosť svojich ? Robia tu drahotu, tak že chudobní ľudia nemôžu dostať nič kúpiť. Pošlite nám Židov preč a dajte nám hradské spraviť, lebo blata je už po kolená.

Mali sme tu i tuhú červienku, ale už tíchne. M. Cádra.

Kronika. \~M Stoliční virilisti v Turci na 1918-ty rok.

TuyŕČta;riska stolica má v svo'om výbore šesťdesiat vjriťřyiov, z ni-h sú 33 Židia. Slovenskí virilisti Stŕjíndrej Dúchaj, dr. Igor Dula, Matúš Dula, Jo-

VzJf^Fábry, Gustáv Izák, Jozef Karlovský. Bohuš tomuto mestu len novú pliagu, ktorej sa tak'T&fck^tjrszágh, Gustáv Šimko, dr. Ján Vanovič a Sta nezhostí, ako napadnutý strom príživnej byliny, ktorá len vtedy vyhynie, keď zhynul strom, z kto­rého miazgy žila.

Z vývoja tejto železolejárne vidno taktiež, že veľký priemyseF, hoci je i v rukách štátu, je do­mácemu živlu práve tak nepriaznivý, ako i ten, ktorým vládnu súkromné spoločností.

Všetky tieto tu vypočítané okolnosti, ktoré nepriaznivé vplývajú na hmotný stav nášho ľudu, musia byt mohutnou pohnútkou pre ľudí vyvodiť chtiacich k tomu, aby sa celou horlivosťou vrhli na hmotné dvíhanie pospolitosti. Z čohože majú Židia v našej vlasti svoje terajšie výhodné spolo­čenské postavenie?... Je pravda, že hmotný bla­hobyt predpokladá tvrdú a dôslednú prácu, nuž ale by sme sa my mali ľakať takejto úlohy, my, ktorí i tak boríme sa od svojho detstva?

Josef Máliak.

Dopisy. B r e z o v á . Dňa 29. októbra odbavovala sa

tu svadba nášho rodáka Eduarda Jaroslava Tva-rôžka, nateraz už majiteľa majera Chladno zvaného v Tekove pri Leviciach.*) Bral si za manželku Brs-nislavu Kočvarovú, rodom z Mvjavv. ale pozdejšie i s rodičmi v Petrovom Sele v Hirvatsku obydlenu. Banujeme za odchádzajúcim od nás snaživým mla­díkom a želáme mu, aby za idey, za ktoré medzi nami horlil, i v novom domove mohol s dobrým výsledkom pracovať, aby sa mohol v prospech nášho rodu uplatniť i tam, s tými známosťami, ktoré si ako poslucháč chrudimského hospodár­skeho ústavu zadovážil.

Jeho však podnikavosť, ktorá dopomohla mu ku prajnej kúpe veľkého panstva, nech i druhých našich rodákov ponúkne k tomu, aby sa neodfa-hovali od kúpy veľkostatkov, ktoré pomerne vždy bývajú lacnejšie, ako malé role. Veď keď cudzie elementy môžu nielen vyžiť, ale i zbohatnúť z našej rodnej zeme, prečo by naši vlastní synovia nemohli obstáť s nimi životnú korkurrenciu. Len viac podnikavosti a potom stálejšej vytrvalosti majme pri každej práci, a nepodľahneme nijakému tlaku, nebudeme nájomníkmi na našich slovenských nivách, horách a dolinách, ale ich skutočnými ma­jiteľmi.

Za prinesenú však obeť na nádejné naše gymnázium ako jeho rodine, tak i jemu samému od nás odchádzajúcemu vyslovujeme i na tomto mieste srdečnú vďaku. — ch —

*) Vedeli sme o tomto dni vopred, a len nemilým pre zretím sme zameškali zaznačiť ho. Bed.

nislav Zachar. — Demonštrácie v Pešti. Dňa 2. novembra

boly v Pešti pred tržnicou ^a Rákóczyho námestí a 3. novembra pri veľkej tržnici prudké demonštrácie proti margarine, ktorú mesto rozdeľovalo. Demon­štrácie boly také búrlivé, že polícia musela za­kročiť. Publikum protestovalo proti zkazenej mar­garine, ktorú dostalo miesto masti, a žiadalo masť. Živnostný úrad oznámil, že delenie margariny je len dočasné a náhle bude dosť masti, obecenstvo dostane na karty zasa masť. Ale prejde niekoľko týždňov, kým bude masti.

— Aký čas predpovedajú na mesiac no­vember. Podľa dynamo-elektrickej teorie professora K V. Zengera bude ešte sedem búrnych dní: 10., 14, 15., 17., 23., 25 a 30-ho (a dva už bo!y:l . a 2-ho). Tuho búrny deň bude vraj 23. novembra, a naibúrnejší 10 ho. Čas bude v celom mesiaci vlhký a sychravý. Pri vlhkom povetrí môžeme byť pripravení celý mesiac na trváce hmly. Pomery náteplia oproti minulému mesiacu sa len málo zmenia: i v novembri bude prevládať viac teplejší čas. Od 6. novembra tlak povetria začne stúpať a vietor utichne. V hornatých krajoch treba sa pri­praviť na nočné mrazy. V polovici mesiaca mrazy prestanú úplne, príde oteplenie, bude nršiavať. Dažde prestanú okolo 20. novembra a bude bývať jasnejšie. Asi 22. novembra poznove zhorší sa čas, vietor pôjde od juho-západu a bude dosť tuhý. Bude často pršiavať. Na vyšších miestach ukáže sa sneh. Odporný tento čas potrvá do 25-ho. Od 26. novembra teplota poklesne a vráta sa mrazy. Pri značnej vlhkosti povetria zas budú hmly, ktoré na nižších miestach ostanú i celý deň. Mierne mrazy okolo 29. novembra zas popustia a bude vlhkejšie.

— V biede ťažká pomoc. V Nemecku na že­lezniciach pre rychlovlaky povýšili ceny o 100 percentov. Tým chceli zmenšiť pri nich nával obe­censtva. Ale hneď ukázal sa výsledok: osobné vlaky, ktoré už prvej ledva stačily rrijímať cestu­júcich, teraz bývajú také preplnené, že cestovanie stalo sa vraj pre život nebezpečným. Pri vystu­povaní je taký stisk, že ľudia v ozajstnom smysle slova dotrhajú si šaty. Na staniciach je vraj ako v blázinci.

— Úpadok na viedenskej universitě. Toho roku je zas o 500 poslucháčov menej, ako bolo lan­ského školského roku. Vcelku na viedenskej uni­versitě je už o 70C0 poslucháčov menej, ako bolo v poslednom semestri pred voinou, v lete 1914-ho. Počet poslucháčov a posluchaček klesol na jednu pätinu toho stavu, ktorý býval v pokoji. Pritom ešte počet posluchaček vzrástol až na 1400, tak že teraz viedenská universita vykazuje medzi vše­tkými nemeckými universitami najväčší počet žen­ských poslucháčov. Na filozoficickej a lekárskej fakulte dnes ženské majú temer väčšinu.

— Márne čakali otca. Jozef Miiller, z Nového Mesta v Čechách, išiel domov z vojny na dovo-

lenie. Už starší človek, domobranca. Unavený cestou, zaspal na železnici, ked už nemal daleko domov. Možno, snívalo sa mu o žene a deťoch. Zobudili ho, ked vlak už bol preč s jeho stanice. Mťlller schytil si vrecko a balík a vyskočil z ute kajúceho vlaku. Hlavou padol na telegrafný stĺp a udrel sa tak, že umrel. Žena s troma deťmi ho márne čakala.

— Meteor zapálil kostol. Nedávno spadol meteor na kostol v Tarnave, dedine na úpätí zrú­canín zámku Herburtu v dobromilskom okrese v Haliči. Meteor spadol na kostol v pravé polud nie. Prvej ako ľudia dobehli hasiť oheň, kostolík stál v jednom plameni a pomoc bola márna. Z dreveného kostola ostal len popol a medzi ním zvony a pozohýňané kovové čiastky oltára. Me­teor zaryl sa na niekoľko metrov do zeme.

— Nové čeľadné knižky. Minister vnútra na­riadil, aby v čdadných knižkách boly podobizne a odtisky prstov majiteľa. Posiaľ odtisky prstov vnášaly sa iba do albuma zločincov.

Z výkazu ombrometrlckej stanice v Tur­čianskom Sv. Martine za mesiac október 1917.

Množstvo spŕch v podobe dažďa 772 mm., v podobe dažda so snehom 146 mm., spolu 91*8 mm. Najväčšia sprcha bola dažďa so snehom 8-ho = 14-6 mm. Počet dni bez spŕch 16. Mrazov 6.

V Turčianskom Sv. Martine, 1. novembra 1917. V. Vraný.

Keď husle plačú. — I. Gr. Orlov. —

• Oj, bol to večer pekný, krásny, hoc vonku bolo pochmurno — no v duši horel plameň jasný a spieval tiché nokturno.

Hej, husle, máte srdce i vy, tak krásne vyrážate bôľ! — váš tón tiež taký smutný, tklivý; ako by váš los — mojím bol.

Tak pekne hráte, pekne, zticha; hlasom, čo sa len žaluje, a s vami plače — s vami vzdychá duša, čo svojet miluje.

Len plačte — ach, do tichej noci ta vo svet, kde pla bleaý kmit, kde v slzách tonu mnohé oči, kým v srdciach kmitá techy svit.

Oj, bol to večer pekný, krásny —,'"'; hoc vonku bolo pochmurno — no v duši horel plameň jasný a spieval tiché nokturno —

Hej, husle 1 máte srdce i vy

váš tón tiež taký smutný, tklivý

kto je ešte nie, a mohol i mal by byť členom? Kto chceš byť zakladajúcim, alebo riadnym členom, i oznám to: Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Tur-1 čianskom Sv. Martine (Turóczszentmárton).

Odporúčame nášmu obecenstvu

í I

=Sobrané Spisy= artina Kukučina.

Vychádzajú vo sväzkoch 15—30-hirkovýcb.

Na gymnaziálnu základinu Brezovej

obetovali:

na

S v & Z O k la S podobizňou spisovateľovou, 260 strán 8« . K 360 viazaný vo vkusnej plátenej väzbe „ 5'80

O b s a h : Z teplého hniezda. — Neprebudený.— Tichá voda. — Keď báčik z Chochol.>va umre. — Slepá kuia a zrno.

S v ä z o k I I . 264 strany 8", broáirovaný . . n 3-60 viazaný „ 5'80

Obsah: Dedinský román. — Mišo. — Zakáäa — darmo je. — Kekrnti. — Na podkonickom bále. — Tiene i svetlo. — Sviatočné dumy.

S v ä z o k I I I . 240 strán 8«, broáirovaný . . „ 3-60 viazaný 5-80

Obsah: eío stupňa na stupeň. — Dies irae. — Na 'svitaní. — Kysuvá jalovica.

S v ä z o k IV. DOM V STRÁNI. Diel L, brc-iiruvuiiy „ 3-60 viazaný „ 580

S v ä z o k V . DOM V STRÁNI. Diel II., bro­áirovaný „ 3-60 viazaný „ 5-80

SST* Ked sa peniaze poilú vopred, treba priločii na po-Uoté portojedneíso eväiku 30 hal, rekomandovane 50 h. Jcamtitvé svatky na dobterku neodporúčame, lebo je puíí. porto árahae. .f»t 3—4 alebo viacerých sváMkock odporúčame objednat knihy na dobierku.

Zvláátnostou Kukučínovho umenia je, že z duše každého človeka vynesie niečo milého, pre čitatela naujimavého. O veľkom jenu dieie, Dome t stráni, i najnováie kri­tika hovorila: „Zaujímavosť diela je nie v príbehoch, ale v ľudoch samých: v bohatstve vnúí ircého obsahu. Čo by s ktorej stránky vzal svojho človek' , Kukučín vyvedie z neho nit-co pozoruhodného; zaojimv víno, pú­tavého. Ľudská du.4 je hlboká, a bed f a j .'j on do­tkne, ona vyjaví véJtky svoje tajnosti, ŕilofjhu života, humánne názory, teplotu citu, v ieii,, ±t „sta: etvo, ideály — v knihe tejto máte váetko. Pi kom * o KÍ etkom miera — vlastnoBt umeleckej nátury, A ol:ren< vecí svätých a bôľu váetko ožiarené humoícni."

Kto taujima sa za slovenský luô, sa j .ho obyčaje, ducha a celý život, nemôže byt ba. oobrunýth bpiwv Martina Kukučina.

Odporúčané spisy dostat v k & ž d o m k n í h k u p e c t v e i u nakladatela:

Kníbtlačiarskeho fič. spolku v Turčianskom Sv. Mart ine

(Turóczszentmárton.).

Ján Janči, farár prietržský, K 30-—, jeho matka Kat. Janči K 20— Martin Šaško K 20"—,i Ján Gaza K 20— Juraj Tvarůžek K 200—. Ed. Jaroslav Tvarůžek K 100—, Tomáš Tvarůžek K 50—, Štefan Tvarůžek K 50—, Ján Závodný K 20-—, Samuel Bzdůch K 100—, Štefan Svetský z Mor. Lieskového K 10—, Štefan Danko pod Brehom K 30 —, Bratia Papánkovci (Jur a Ján) K 1000—, Offera na pam. reformácie K 65 40 spolu: K 1.715-40.

Všetky dosavadně obete na tento cieľ činia 7.167-90 korún. — ch —

Listáreň administrácie. Na podporu časopisu poslali pp.: Ján Grék,

Vrbové K 1 —, K. L. H. K 1 — a MichalKollár, Hložany K 4—. Srdečná vďaka.

— SI už členom Muzeálnej slovenskej spo­ločnosti? Zakladajúcim členom môžeš byť, jestli raz navždy složíš 100 korún. Biadnym členom sa staneš, ked každoročne platíš 6 korún. Riadni členovia, v pokojných časoch, dostávajú »Časopis« i »Sborník« spoločnosti.

činným členom je, kto sbiera a posiela mu­zeálne predmety.

Muzeálna slovenská spoločnosť dosiaľ má len 865 členov! Či je to nie zahanbujúce pre každého,

5¾ a o b s a h i n z © r á t o v

Pre každého potrebnou knihou je

Ludová zdravověda Napísal dr. V. Šrobár.

Formát 8°, strán 3fií), s 86 rozličnými vyobra­zeniami. Dielo vydalo dolupodpisaué naklada­teľstvo. Cena broš. výtisku K 4 68, viaž. K 7-88, poštou o 30 hal., rekommandovane o 60 h. viac.

Dr. Vavro Šrobár sobral v tejte knihe so zreteľom na naše slovenské pomery všetko, čo treba vedieť každému z nás zo zdravotníctva. Kniha táto poučuje, ako treba žiť, aby si človek zdravie vo všetkých ne­

prajných okolnostiach neporušené zachoval.

OBSAH: Předmluva. I. O vzduchu. II. Odev a šat­stvo. III. O vode. IV. O pôde. V. O výžive a po­krmoch. VI. PríDytok. VII. O osvetľovaní. VIII. Pochovávanie mŕtvych. IX. Detí a škola. X. O práci. XI. O nákazlivých chorobách. XII. O pohlavnej dospe­losti a o pohlavných nemociach. XIII. Prvá pomoč

och. XIV. Stavy bezvedomia. XV. O otravách. pri úrazoch Objednávky vybavuje:

Kníhtlačiarsky úč. spolok v T u r č i a n s k o m Sv. Mart ine.

arma dostane každý na požia­danie môj hlavný katalog hodín, strieborných i zla­tých predmetov a hudob­ných nástrojov. Husle za K 1 4 - , 20-—, 2 5 — a

drahšie Dobré harmoniky za K 16—, 25—, 35'- , 50 — . Dvojradové viedenské harmoniky K 70—, 80--, 100•—, 120-—. Trojradové K 180--, 200-—, 240'—, 280—. Zámena dovolená alebo peniaze nazad. Zasiela na dobierku alebo za vopred

poslané peniaze: H a n u š K o n r á d , zasielateľský závod, C. k. dvorný dodávateľ, Most 1678. (Cechy.)

^kBBBBIBBBBlBBB&BBBBíB m © 0 Kto prijme za svojho ©

$ 43 ročného skladníka uh. št. železníc, CP poisteného a s nárokmi na penziu, rim. kat. nábožanstva, otca, troch synov:

ŠD i) ^ jedného 13 ročného, ktorý chodí do mešť. gk školy, druhého 15 ročného, slošiara 0 a tretieho 17 ročného, úradníka. Zane-^ ) dlho, ked budem na penzii, vypomáhal

•3 by pri gazdovstve. Prednosť dám takým, ® ktorí majú velký sad a včelárstvo. Prí-'l£ hlasy do administrácie tohto časopisu.

K3 ® © © ©

á5J©0© ~ II 3 O©QI©0©O;I©©0©^

Malý oznamovatel. JSľfco? hľadá službu, postavenie,

alebo chce ich niekým ob­sadiť,

k t o potrebuje robotníkov, I t t o nľadá prácu, ' k t o chce prenajat alebo dať

niečo do prenájmu, k . t o hľadá alebo ponúka

stravo, byt,

l e t o zamýšľa niečo predať alebo kúpiť,

k t o mieni sa niekde osadiť ako remeselník, hostinský, obchodník a nevie o prime­ranom mieste,

k t o by sa rád oženiť alebo vydať,

k t o hľadá akúkoľvek po­trebnú vec alebo článok,

neck použije k t o m u cielu

^MALÉHO OZNAMOVATELA* NÁRODNÝCH NOVIN

a výsledok oznamovania má istý. Cena petitového riadku 16 halierov, hrubou tlačou 24 hal.

Inzerát v malom oznamovateli je najmenej 2 korunový.

Mám na predaj 30—40 kg. medu, samotečeného a pannen-ského v plášťoch. Predám len jednotlivcom, rodi­nám. Poštou neposielam.

Jozef Čellagh, učiteľ, B y s t r i č k a . (Turóczbesz-tereze p.Turóczszentmárton.)

Povesti z Tatier od Tetmajera.

Sväzok I. Cena K 1-95. Sväzok II. Cena K 1*56.

Vydal

KníMlataSy účast, spolok. Y Turčianskom Sv. Martine

•v

Zo Španielska. maimmwmKmmmmiUĚmmmmmmmmmamwamwKamtmMMKgaaaBKss

2Zék-&isils:y o e s t o v a t e i a K o r n e l a { S t o d o l u .

Fs°trán ^8.*' C e n a K 1 3 0 ' P ° * t o u ° 1 0 halierov viac.

Dostať ? každom kníhkupectve i u vydavateľa

Kníhtlačiarskeho úč. spolku v T u r č i a n s k o m S v . M a r t i n e

( T u r ó c z s z e n t m á r t o n ) .

Rozširujte r e d a k c i a n i e J e z o d p o v e d n á .

Za redakciu zodpovedá: Jozef Škultéty. Majiteľ a vydavateľ: Consortium Matúš Dula a Spol. Tlačou a nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine.