PREVENCIA DOMÁCEHO NÁSILIA

Andrej Mátel

Domáce násilie je deviáciou a osobitým sociálno-patologickým

javom rodiny. Súčasná spoločnosť ho rozpoznáva ako nekonformné

správanie s negatívnymi dôsledkami pre jednotlivcov, rodiny i celú

spoločnosť.

Autor tohto príspevku definuje domáce násilie ako dlhodobé

zneuţívanie moci, ktoré sa odohráva v rámci rodinných, či partnerských

vzťahov, ale aj po ich rozpade, zvyčajne v rámci spoločného obydlia.

Domáce násilie zahŕňa nielen fyzické a sexuálne formy násilia, ale aj

psychické poškodzovanie, sociálne a ekonomické strádanie.

Poškodenými bývajú najmä deti, ţeny, seniori, alebo iné osoby, ktoré sa

zneuţívaniu moci nedokáţu svojpomocne a náleţite brániť.

Domáce násilie je pomerne krátko skúmaný fenomén, preto panuje

značná nejednotnosť v terminológii, definíciách, prístupoch k jeho

identifikovaniu a účinnému odstraňovaniu. Vo všeobecnosti sa rozlišuje

pomenovanie násilia podľa miesta činu od pomenovania subjektu obetí

podľa rodu. V prvom prípade sa pouţíva označenie „násilie v rodine“

(angl. Violence in Family), resp. „domáce násilie“ (Domestic Violence).

Obeťami násilia v rodine nemusia byť len ţeny a deti, ale aj starí ľudia,

telesne a psychicky postihnuté osoby, ba dokonca aj dospelí zdraví

muţi. Vzhľadom na ţeny ako obete násilia v rodine sa hovorí o „násilí

voči ţenám“ (Violence against Woman), ktoré sa môţe odohrávať

kdekoľvek, nielen v rodine. V minulosti boli pouţívané aj ďalšie pojmy

ako „zneuţívaná ţena“ (abused Woman), „bitá ţena“ (battered Woman),

„intímne násilie“ (Intimate Violence), „zneuţívanie partnera“ (Partner

Abuse) a podobné (Mátel, 2009c).

V súvislosti s domácim násilím voči deťom sa rozhodujúcim

výrazom stal „syndróm CAN“, čiţe syndróm týraného, zneuţívaného

a zanedbávaného dieťaťa. Zdravotnícka komisia Rady Európy ho v roku

1992 definovala ako poškodenie fyzického, psychického alebo

sociálneho stavu a vývoja dieťaťa, ktoré vzniklo dôsledkom nie

náhodného konania rodičov alebo inej dospelej osoby, ktoré je v danej

spoločnosti hodnotené ako neprijateľné (Patočka, 2009, s. 170).

Slovensko - Národná stratégia a Národné akčné plány

- 2 -

Slovenská republika sa zaviazala prijatím dôleţitých

medzinárodných dokumentov Organizácie spojených národov, Rady

Európy a Európskej únie k aktívnej politike eliminácie rodovo

podmieneného násilia voči ţenám a politike eliminácie domáceho

násilia. V roku 2004 vláda Slovenskej republiky schválila prvý zásadný

strategický dokument, ktorý vyjadril ochotu odstraňovať domáce násilie

na celonárodnej úrovni. Tento dokument sa nazýva Národná stratégia

na prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách a v rodinách.

Jej gestorom sa stalo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny.

Národná stratégia pristupovala k problematike násilia v rodine celostne

vzhľadom na ohrozené osoby. Patrí sem nielen násilie medzi súčasnými

alebo bývalými partnermi, ale aj násilie rodičov na deťoch, násilie

medzi súrodencami, zneuţívanie a zanedbávanie starých ľudí, resp.

zdravotne postihnutých ostatnými členmi rodiny alebo domácnosti.

Prvý Národný akčný plán pre deti (ďalej „NAPD“) bol prijatý

uznesením vlády SR v roku 2002. V súčasnosti je aktuálny NAPD na

roky 2009-2012. V nich sú obsiahnuté konkrétne opatrenia na

zabezpečovanie práv detí a prevenciu sociálno-patologických javov,

vrátane predchádzania násilia v rodinách, týrania a zneuţívania detí.

V aktuálnom NAPD sa upozorňuje na program Rady Európy „Budujme

Európu pre deti a s deťmi“. Program usiluje o dosiahnutie nulovej

hranice tolerovania násilia voči deťom, podporuje kultúru bez násilia,

vystupuje proti všetkým formám násilia páchaného na deťoch

prostredníctvom zvýšenia informovanosti, vzdelávania a ďalších

účinných opatrení. Jeho súčasťou je aj kampaň za zákaz telesného

trestania detí. Zdôrazňuje sa v ňom, ţe všetkým formám násilia voči

deťom sa dá predchádzať.

Stratégiou vymedzené kľúčové oblasti riešenia problematiky násilia

páchaného na ţenách boli vkomponované do Národného akčného plánu

pre prevenciu a elimináciu násilia páchaného na ženách (NAPNPŢ) na

roky 2005-2008, na ktorý nadväzuje v súčasnosti aktuálny NAPNPŢ na

roky 2009-2012. Medzi štyri základné operačné ciele oboch programov

patrila aj prevencia, teda predchádzanie vzniku násilia a akejkoľvek

situácie, ktorá prispieva k vzniku a tolerancii násilia. Efektívna

prevencia násilia páchaného na ţenách je zaloţená na zvyšovaní

povedomia spoločnosti o závaţnosti a negatívnych dôsledkoch násilia

páchaného na ţenách a propagácii nulovej tolerancie voči

násiliu. Ťaţiskovú úlohu pri presadzovaní preventívnych opatrení

zohráva najmä inštitucionálna výchova a médiá. Obzvlášť dôleţitá je

- 3 -

príprava budúcich profesionálov v oblasti polície, školstva,

zdravotníctva, sociálnej práce, práva, ale aj v oblasti mediálnej

a marketingovej komunikácie, ako osôb, ktoré pri výkone svojho

povolania môţu podstatne prispieť k prevencii a eliminácii násilia

páchaného na ţenách.

Problematika sociálnej ochrany a starostlivosti o staršie osoby bola

u nás rozpracovaná v špecifickom programovom dokumente nazvanom

„Národný program ochrany starších ľudí“, ktorý bol prijatý uznesením

vlády SR v roku 1999 – ktorý OSN vyhlásila za Medzinárodný rok

starších ľudí. Na účely systémového riešenia ţivotných podmienok

občanov so zdravotným postihnutím schválila vláda SR v roku 2001

dokument „Národný program rozvoja životných podmienok občanov so

zdravotným postihnutím vo všetkých oblastiach života“.

Prevencia násilia páchaného na deťoch

Podľa 1. svetovej správy o násilí páchanom na deťoch je kaţdoročne

desať miliónov detí týraných alebo zanedbávaných. Podľa odhadov

WHO zaţilo v roku 2002 pribliţne 150 miliónov dievčat a 73 miliónov

chlapcov mladších ako 18 rokov nútený sexuálny styk alebo iné formy

sexuálneho násilia (In Pinheiro, 2006).

Veľmi dôleţité je pre pracovníkov pomáhajúcich profesií poznať

rizikové faktory násilia voči deťom. Im by mali sociálni pracovníci

venovať zvýšenú pozornosť. Podľa Herringa (1992) jestvuje všeobecný

konsenzus v nasledovných faktoroch, o ktorých je moţné sa dozvedieť

(In Brissett-Chapman, 2004, s. 361-2):

1. Záznamy o predchádzajúcom týraní alebo zneuţívaní

súrodencov dieťaťa v rodine.

2. Týranie rodiča počas jeho detstva, ktoré si dotyčný pamätá alebo

o tom jestvujú záznamy.

3. Nízky vek rodiča – ak aspoň jeden z rodičov má vek niţší ako 18

rokov.

4. Vek dieťaťa – jestvujú rozdiely vo výskyte určitých špecifických

typoch násilia podľa veku dieťaťa.

5. Zloţenie rodiny – potreba venovať osobitnú pozornosť rodinám,

kde vychováva dieťa len jeden z rodičov a ak dieťa ţije v rodine

doplnenej o nového partnera svojho rodiča.

6. Domáce násilie v rodine – ak sa vyskytuje násilie voči inej

dospelej osobe, môţe byť dieťa zranené zámerne, ale aj

neúmyselne. Sem patrí aj citové vydieranie.

- 4 -

7. Oddelenie rodiča alebo dieťaťa na dlhší čas, ak dieťa bolo

v starostlivosti starých rodičov alebo v pestúnskej rodine.

8. Rodič uţíva drogy, alkohol alebo iné návykové látky.

9. Fyzické alebo mentálne postihnutie dieťaťa, resp. chronická

choroba.

10. Fyzické alebo mentálne postihnutie rodiča.

11. Nízky sociálno-ekonomický status rodiny.

Osobitnú pozornosť si vyţadujú deti z marginalizovaných skupín,

deti utečencov, deti ţijúce alebo pracujúce na ulici.

Podľa 1. svetovej správy o násilí páchanom na deťoch, vypracovanej

pod záštitou OSN, je prevencia kľúčom k zastaveniu a odstráneniu

násilia páchaného na deťoch. Všetkým formám násilia moţno

predchádzať (Pinheiro, 2006, s. 6). Preto majú jednotlivé štáty

povinnosť nielen reagovať na vyskytujúce sa prejavy násilia voči

deťom, ale aj konať preventívne opatrenia predtým, neţ sa vyskytne

(Unicef, 2007).

Viaceré krajiny majú vytvorené špeciálne preventívne programy pre

deti a mládeţ vzhľadom na domáce násilie. Cieľom takýchto programov

je, aby sa títo naučili rešpektovať svoje partnerky/partnerov a osvojili si

nenásilné spôsoby zvládania ťaţkostí vo vzťahoch. Príkladom sú

Australian Prevention Programmes for Young People. V rámci nich sa

rozlišujú tri preventívne stratégie:

1. primárna prevencia zameraná na komunitu, ktorej všeobecným

cieľom je vytváranie zdravých vzťahov;

2. sekundárna prevencia sústredená na rizikových jedincov, zvlášť

mladých ľudí, ktorí mali skúsenosť násilia v svojom domove;

3. terciárna prevencia zahŕňa tých, ktorí uţ mali skúsenosť násilia,

či uţ ako obete alebo útočníci.

Samotné programy majú viaceré ciele a obsahujú rozličné techniky

a metódy. Medzi ne patrí hlbšie poznávanie problematiky formou hier,

videa, informačných broţúr, výchovných stretnutí; ďalej rozvíjanie

zručností prostredníctvom rolových hier, učenia sa asertívnej

komunikácii, riešenie problémov a konfliktov, dialógy o uplatňovaní

moci a genderových roliach (por. Mulroney, 2003). Mnoţstvo

preventívnych programov prináša v Rakúsku Männerberatung formou

workshopov alebo tzv. Gewaltpräventionsprojekte v školách,

mládeţníckych centrách, či iných stretnutiach mládeţe. Bolo by vhodné,

aby boli aj na Slovensku vypracované a uskutočňované podobné

systematické programy prevencie pre mládeţ.

- 5 -

Cieľom primárnej prevencie násilia páchaného na deťoch je

zvyšovanie citlivosti celej spoločnosti voči tomuto negatívnemu javu.

Dôleţitou súčasťou primárnej prevencie domáceho násilia páchaného na

deťoch je organizovanie a finančná podpora dlhodobých informačných

kampaní zameraných na prevenciu a pomoc deťom priamo alebo

nepriamo ohrozeným domácim násilím, pričom tieto pôsobia na celú

verejnosť. Medzi principiálne ciele vzdelávacích kampaní v oblasti

domáceho násilia patria:

zvyšovanie informovanosti verejnosti o existencii a výskyte

domáceho násilia;

poskytovanie špecifických informácií o zdrojoch pomoci;

pôsobenie na postoje verejnosti k problematike;

propagácia aktívneho riešenia problému;

informovanie obetí a páchateľov o roli systému trestnej justície.

Doterajšie informačné kampane boli na Slovensku takmer výlučne

venované ţenám. Pozitívnym krokom bolo zhotovenie informačných

letákov pre deti a mládeţ v rámci prvej národnej kampane „Zastavme

domáce násilie na ţenách“ (november 2007 – marec 2008). Tieto

obsahujú deťom prístupným spôsobom vysvetlenie základných pojmov,

ako rozoznať násilie a ako pomôcť sebe aj druhým. Vo februári 2008 sa

uskutočnil X. ročník „olympiády ľudských práv“ zameraný na

netolerovanie násilia.

Svetový deň prevencie týrania detí vyhlásila Svetová ţenská

organizácia WWS (The World Women Summit) v roku 2000 a je ním 19.

november. V niektorých krajinách v tento deň rozdávajú alebo za

symbolickú cenu predávajú modré stuţky s nápisom „Stop násiliu na

deťoch“. Z aktivít, ktoré sa v tomto čase uskutočnili aj na Slovensku,

moţno spomenúť výtvarnú súťaţ detí na témy dodrţiavania detských

práv. Z vybratých výkresov postavili deti vo vstupných halách verejných

budov po celom Slovensku pyramídy a v presne stanovený čas zapálili na

oboch stranách pyramídy sviečky za detské obete domáceho násilia.

Cieľom týchto iniciatív je, aby dňom prevencie násilia páchaného na

deťoch nebol len tento konkrétny jeden deň, ale kaţdý deň.

Do oblasti primárnej prevencie patrí aj organizovanie a financovanie

výchovných a školiacich programov, aby si dievčatá a chlapci uvedomili,

ţe násilie páchané v rodine, komunite a spoločnosti má negatívne

dôsledky. Vhodné je, aby sa deti a mládeţ učili komunikovať bez násilia

(Mátel, 2009b). Súčasťou takýchto programov by mali byť nácviky

komunikačných zručností, asertivity, zaobchádzanie s emóciami

- 6 -

a násilím, rešpekt a zodpovednosť za seba a druhých, kooperačné spôsoby

riešenia konfliktov, upozornenie na rodové stereotypy. Na ich tvorbe

a realizácii zvyčajne spolupracujú učitelia, sociálni pracovníci,

psychológovia a iní odborníci. V Amerike sú rozšírené GTBT programy

(Good-Touch/Bad-Touch, čiţe „dobré dotyky/zlé dotyky“). Vyškolení

pracovníci poskytujú deťom a mládeţi v školách informácie a diskutujú

okrem iného o týraní detí, sexuálnom zneuţívaní a všetkých typoch

šikanovania. Vhodné sú aj programy a tréningy, v ktorých sa deti

a mládeţ učia účinne brániť. V Británii sú napríklad rozšírené ZAP

tréningy asertivity pre mládeţ vo veku 9-15 rokov, ktoré od roku 1985

začala viesť detská psychologička Michelle Elliott.

Do oblasti sekundárnej prevencie môţeme zaradiť odbornú prípravu

a vzdelávanie pomáhajúcich profesií, aby títo dokázali rozpoznať

ohrozenie detí násilím. Zvlášť pedagogickí pracovníci a vychovávatelia

by mali rozpoznať symptómy naznačujúce, ţe dieťa preţíva násilie.

Nimi sú napríklad veľká nervozita a úzkostlivosť, pomočovanie,

problémy s adaptáciou v skupine, nerozvinuté záujmy, málo sociálnych

kontaktov; zlé alebo veľmi premenlivé školské výsledky; zvýšené

psychosomatické ochorenia – astma, bolesti hlavy, ţalúdočné a črevné

ťaţkosti, zajakanie, difúzne ťaţkosti; extrémne agresívny verbálny

a neverbálny prejav; krutosť voči zvieratám; úteky z domu; prehnane

prispôsobivé, extrémne „poslušné“ správanie (Konať proti násiliu na

ţenách, 2000). Pri výskyte viacerých symptómov by mala škola

upozorniť aj oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately

na príslušnom ÚPSVaR (In Mátel, 2009a).

Veľmi účinným nástrojom sekundárnej prevencie násilia páchaného na

deťoch v ich domove sú v niektorých krajinách (Austrália, Kanada,

Dánsko, Izrael atď.) tzv. rodinné návštevy. Rodiny bývajú navštevované

týţdenne alebo dva razy do mesiaca a sú im poskytované rôznorodé sluţby

v období od 6 mesiacov do 2 rokov (WHO, 2002, s. 71). V našich

podmienkach nimi môţe byť dôsledná terénna sociálna práca v rodinách.

Túto môţu realizovať najmä z pozície štátnej správy pracovníci

sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately ÚPSVaR, ale

v spolupráci s nimi aj sociálni pracovníci mestských a obecných úradov

a mimovládnych organizácii, ktorí sa špecializujú na pomoc detským

obetiam domáceho násilia. Hoci primárnym dôvodom návštevy rodiny

môţe byť iný sociálny problém (napríklad záškoláctvo), môţu sociálni

pracovníci pôsobiť preventívne vzhľadom na riziká ohrozenia detí násilím.

- 7 -

Opatrenia terciárnej prevencie domáceho násilia páchaného na

deťoch sú zamerané na dlhodobú starostlivosť v prípadoch, keď sa uţ

násilie vyskytlo. Patria sem rôzne formy rehabilitácie, reintegrácie,

snahy o zníţenie dôsledkov traumy a ďalších postihnutí, ktoré vznikli

dôsledkom násilia (Krug et al., 2002, s. 15). Zaraďujeme sem aj

programy, ktoré sa venujú pomoci agresorom. Tieto uvedieme niţšie.

Zásadnou podmienkou pre ne je úplné zastavenie všetkých foriem

násilia voči deťom a zásada priority ich bezpečia. K tomu napomáha

dôsledný monitoring a inštitucionálna kontrola, najmä zo strany

pracovníkov SPODaSK.

Prevencia násilia páchaného na ženách

Podľa 2. reprezentatívneho výskumu o násilí páchanom na ţenách

v SR (Bodnárová, Filadelfiová, Holubová, 2008) zaţila násilné správanie

kaţdá piata dospelá ţena, ktorá má v súčasnosti partnera, presnejšie

21,2 % dospelých ţien SR vo veku 18-64 rokov. Výskyt násilného

správania od bývalých partnerov je ešte vyšší (27,9 %). Podľa Rezolúcie

Svetovej zdravotníckej organizácie (1996) je násilie voči ţenám jedným

z hlavných svetových problémov verejného zdravia. V roku 2002 WHO

zverejnila štúdiu, v ktorej uvádza podnetnú a prehľadnú tabuľku

rozličných faktorov zvyšujúcich riziko násilia voči ţenám.

Individuálne faktory

Faktory vzťahu

Faktory komunity

Spoločenské faktory

mladý vek nadmerné pitie

alkoholu depresie poruchy

osobnosti nízke

vzdelanie nízky príjem svedok alebo

obeť násilia v detstve

manţelský konflikt

labilita manţelstva

muţská dominancia v rodine

ekonomický stres

rodina ţijúca v chudobe

slabé postihy komunity voči domácemu násiliu (DN)

chudoba malý

spoločenský kapitál

tradičné genderové normy

spoločenské normy podporujúce násilie

Tabuľka č. 1 Faktory zvyšovania rizika násilia voči ţenám (WHO, 2002)

Cieľom primárnej prevencie je dosiahnutie „nulovej tolerancie“ voči

násiliu páchanému na ţenách. Tento princíp zdôrazňuje Rada Európy uţ

od roku 1997. V rokoch 2006-2008 Rada Európy zorganizovala prvú

celoeurópsku kampaň „Stop domácemu násiliu na ţenách“. Slovensko

- 8 -

sa do nej zapojilo od novembra 2007 do mája 2008 pod gesciou

MPSVR SR. Jej súčasťou bolo aj vytvorenie webovej stránky

www.zastavmenasilie.sk, kde je o nej moţné nájsť ďalšie informácie.

Cieľové skupiny boli uvedené široká verejnosť, mladí ľudia, politická

reprezentácia a najmä samotné ţeny, ktoré boli alebo sú obeťami

akejkoľvek formy domáceho násilia. Práve im by sa mali prioritne

poskytnúť a sprístupniť informácie, odborné rady a dostupné sluţby

špecializovaných organizácií v regiónoch.

Do kampane boli zaangaţované aj masmédiá. Tie rozhodujúcou

mierou formujú verejnú mienku a môţu byť jedným z najvplyvnejších

nástrojov zvýšenia citlivosti verejnosti na problematiku domáceho

násilia. Z dobrých skúseností v SR moţno spomenúť aktivity

Národného centra pre rovnosť príleţitostí (NCR), ktoré v rokoch 2000-

2004 realizovalo dlhodobý projekt „Prevencia a eliminácia rodinného

násilia“. V rámci neho v priebehu roka 2001 prebiehal subprojekt

„Médiá v prevencii a eliminácii rodinného násilia“. NCR zorganizovalo

deväť okrúhlych stolov pre novinárov a novinárky. Kaţdé stretnutie

bolo zamerané na špecifickú tému z oblasti násilia v rodine a na kaţdom

sa zúčastnili ako hostia zahraničné odborníčky a odborníci. Cieľom

tohto programu bolo poskytnúť novinárom a novinárkam informácie o

prejavoch a dopadoch násilia na ţivot a zdravie obetí, o spôsoboch

prístupu a riešenia tejto problematiky v zahraničí. Dôleţité bolo

diskutovať o úlohe a význame médií v prevencii a zniţovaní tolerancie

rodinného násilia v spoločnosti. Podľa aktuálneho NAPNPŢ patrí aj

naďalej k aktuálnym úlohám prevencie „medializovať problematiku

násilia páchaného na ţenách a zvyšovať povedomie spoločnosti o tejto

problematike prostredníctvom parciálnych mediálnych kampaní

a prezentáciou problematiky v dostupných printových a elektronických

médiách, rezortných periodikách, v regionálnych médiách a pod.“

V roku 1999 bol pod záštitou OSN ustanovený 25. november za

Medzinárodný deň odstránenia násilia páchaného na ţenách. Jeho

história pochádza z Latinskej Ameriky a zvolený bol podľa dňa smrti

troch sestier Mirabalových, ktoré boli násilne zavraţdené

v Dominikánskej republike počas vlády diktátora Trujilla v roku 1960.

Tieto ţeny sa stali symbolom odporu proti predsudkom a rodovým

stereotypom. V mnohých krajinách sa v tento deň začínajú intenzívne

16-dňové verejné kampane proti násiliu na ţenách trvajúce zvyčajne do

10. decembra – Medzinárodného dňa ľudských práv.

- 9 -

Súčasťou sekundárnej prevencie je vytvorenie a distribuovanie

informačných materiálov pre ţeny ohrozené domácim násilím ako aj pre

pracovníkov pomáhajúcich profesií. Z dôleţitých pomáhajúcich profesií

môţeme uviesť zdravotníckych pracovníkov, ktorí sú prvými

odborníkmi u ktorých zranené obete hľadajú pomoc. Práve lekári

a zdravotný personál majú veľa moţností k včasnému rozpoznaniu

násilia a následnému zabráneniu jeho ďalšej eskalácii. Príkladom

aktívneho prístupu z dobrej praxe sú materiály pre lekárov a zdravotné

sestry v Českej republike. Tieto vypracoval Bíly kruh bezpečí za

finančnej podpory Ministerstva zdravotnictví ČR v roku 2003.

Konkrétne to boli: „Karta pre lekárov“; „Karta pre sestry v primárnej

starostlivosti“; „Karta pre sestry v klinickej ošetrovateľskej praxi“.

Vypracované „karty“ vytlačilo a distribuovalo ministerstvo. Mimo iného

sú v nich uvedené určité symptómy naznačujúce podozrenie, ţe by

mohlo ísť o zranenie dôsledkom násilia, informácie o moţnom správaní

páchateľa v čase hospitalizácie, signály zvýšeného rizika, uvedenie

potreby priamych otázok. Ich súčasťou boli aj kontakty na

špecializované poradne. V rámci vyššie spomenutej národnej kampane

boli aj na Slovensku vypracované letáky „Informácie pre zdravotnícke

povolania“, tieto však boli takmer nedostupné.

Základné informácie a rady sú pre ohrozené ţeny dôleţitým

prostriedkom sekundárnej prevencie pre včasnú identifikáciu a ranú

intervenciu. Podľa Manuálu OSN o stratégiách eliminácie násilia voči

ţenám (2000) potreby informovanosti obetí spadajú vo všeobecnosti do

troch základných kategórií:

Všeobecné informácie o justičnom systéme a právach ţien;

informácie, čo sa deje vo vlastnom prípade obete;

informácie o podporných a iných sluţbách (krízové ubytovanie,

sociálna pomoc, poradenstvo atď.).

Je dôleţité, aby informácie boli k dispozícii na rôznych verejných

miestach, keďţe mnohé ţeny nie sú schopné kontaktovať krízové centrá,

zariadenia núdzového bývania alebo iné miesta pomoci. Medzi základné

spôsoby podávania informácií patria:

telefónne linky pomoci;

miestne poradenské a informačné centrá;

informačné letáky zamerané na individuálne obete násilia

a informačné balíky pre organizácie, s ktorými môţe prísť do

kontaktu;

- 10 -

internet – webové stránky (napr. www.domacenasilie.info), on-

line diskusné fóra a e-mailová korešpondencia.

Podnetným materiálom z dobrej praxe je broţúra rakúskeho Wiener

Interventionstelle gegen Gewalt zostavená formou otázok a odpovedí

s názvom „Informácie pre obete násilia v rodine“. Čo sa týka

koordinovaného a systematického informovania verejnosti, príkladom

z dobrej praxe je opäť Rakúsko. Tunajšie ţenské domy zaloţili v roku

1988 Sieť autonómnych rakúskych ţenských domov. V roku 1989

získala Cenu Dr. Karla Rennera za svoje sluţby Rakúskej republike.

Z peňazí za túto cenu bolo v roku 1991 zaloţené Informačné centrum

proti násiliu. Veľkým prínosom tohto centra je systematická

preventívna činnosť zameraná nielen na samotné obete násilia

a páchateľov, ale aj na širokú verejnosť. Centrum je zodpovedné za

tvorbu informačných materiálov, mnohé z nich sú publikované

v masmédiách, aby systematicky vzdelávali verejnosť, pôsobili na

scitlivenie občanov na neprípustnosť násilia voči ţenám a deťom.

V rámci sekundárnej a terciárnej prevencie môţeme uviesť aj

programy, ktoré sú zamerané na učenie ţien sebaobranným technikám

(napr. WenDO - Women's Self Defence alebo Wenlido). Sem je moţné

zaradiť aj preventívne poradenské aktivity pre ţeny, ktoré sa po krízovej

intervencii, špecializovanom poradenstve alebo dočasnom pobyte

v krízovom stredisku či zariadení núdzového bývania rozhodnú vrátiť k

svojmu partnerovi. Viaceré ţeny túţia po ukončení násilia, ale nie

vzťahu. Rešpektujúc rozhodnutie ţeny, môţu sociálne pracovníčky

alebo pracovníci pomôcť ţenám s nácvikom asertívneho

a sebaobranného správania, posilňovaním sebadôvery, rozvojom

vnímavosti na signály zvýšeného rizika, spoznávaním miery dopadu

násilia na deti a zostavením krízového plánu.

V rámci komplexnej pomoci ţene, ktorá bola týraná a prevencie

ďalšieho týrania je v súčasnosti veľký dôraz na jej posilnenie

a zmocnenie, čo je vyjadrené anglickým slovom empowerment. Pre

ţenu, ktorá sa stala obeťou domáceho násilia, je dôleţité, aby jej

sociálne pracovníčky a ďalší odborníci pomohli, aby sa neuzatvorila

do role pasívnej obete. Posilňovanie by malo systematicky viesť ţenu

takým smerom, aby viedlo k jej samostatnému rozhodovaniu,

zvyšovaniu sebadôvery a viery vo vlastné schopnosti. Úloha sociálnej

pracovníčky alebo pracovníka by mala byť podpora v osamostatňovaní

ţeny, pomoc pri hľadaní zamestnania, resp. rekvalifikácii a pri hľadaní

ďalšieho bývania. Nesmie pritom však prevziať rozhodovanie do

- 11 -

svojich rúk. Je potrebné, aby ţena, ktorá preţila domáce násilie,

prevzala kontrolu nad svojím ţivotom. Ţiadna inštitúcia – vrátane

krízových stredísk a zariadení núdzového bývania – nemôţe nahradiť jej

rozhodovanie a konanie. Poradenstvo a sluţby zamestnancov takýchto

zariadení pomáhajú aktivizovať vnútorný potenciál ţien, informovať

o ich právach a moţnostiach ďalšej pomoci (Mátel, 2009c).

Pomoc páchateľom domáceho násilia patrí do jednej z metód

terciárnej prevencie násilia páchaného na ţenách. Intervenčné alebo

terapeutické programy sú určené na to, aby nabádali páchateľov násilia

k prijatiu nenásilného vzorca správania tým, ţe im pomôţu uvedomiť si

svoje skutky a uznať svoju zodpovednosť (Mátel, 2009b, s. 166). Podľa

štúdie WHO jestvovalo v roku 2003 vo svete pribliţne 56 programov

pre muţov páchajúcich domáce násilie, z ktorých 20 prebieha v Európe

(In Rothman et al., 2003). Najdlhšie pretrvávajúcim programom

v Európe – od roku 1983 – je nemecký Männer gegen Männer-Gewalt

(„Muţi proti muţskému násiliu“). Skupinové terapie sú zamerané na

násilie, ktoré násilníci vykonali, vyučovanie o nenásilnom riešení

konfliktov, štúdium o vplyve sociálnych noriem a rodových rolí na

správanie.

Citovanie: MÁTEL, Andrej. 2010. Prevencia domáceho násilia. In: SCHAVEL et

al. Sociálna prevencia. 3. vyd. Bratislava : VŠZaSP sv. Alţbety,

2010. 266 s. ISBN 978-80-89271-22-1, s. 160-174.

(Pri citovaní článku prosím o oznámenie na e-mailovú adresu:

andrej.matel@gmail.com)