pohyb ženy v časopriestore: cesta k športu · 2012-06-08 · pohyb ženy v časopriestore: cesta...

Ženy v športe, od diskriminácie k

suverenite

2012

PhDr. Igor Machajdík

Národné športové centrum

6. júna 2012

Pohyb ženy v časopriestore: cesta k športu

2

Samotné slovné spojenia šport a žena či žena a šport môžu vyvolať „zrkadlovú protiotázku“ prečo nie aj šport a muž či muž a šport. Šport je fenoménom, ktorý je spájaný s mužom takpovediac automaticky, vychádzajúc z histórie, tradície a aj súčasnosti. Je mužskou doménou, chápaný spoločnosťou tradične ako oblasť, ktorá bola výrazom mužskosti. Vzťah šport a žena je pritom svojou podstatou totožný so vzťahom šport a muž, má však špecifiká – odlišuje sa najmä svojou formou a prístupom žien k športu, rešpektujúc fyziologické rozdiely, fyzické možnosti, psychologické hľadiská i anatomické danosti ženského organizmu. Takéto závery a chápanie charakterizujú obdobie moderného športu, o ktorom hovoríme približne od druhej polovice 19. storočia. Aj keď v starších historických obdobiach ešte nemožno hovoriť o športe v dnešnom ponímaní, rôzne fyzické aktivity počnúc napríklad hrami imitujúcimi boj so zvieratami, hry napodobňujúce prácu poľnohospodára alebo pastiera, neskôr rôzne loptové a palicové hry, naháňačky, behy, skoky, hody, šerm, postupne veslovanie, plávanie, šplh, rôzne podoby zápasu, tanec alebo akrobatické cvičenia sa blížili charakteru pravidelnej dobrovoľnej telesnej činnosti. Nimi sa chlapci a dievčatá, muži i ženy zdokonaľovali v obratnosti, vytrvalosti, rýchlosti, sile i odvahe. V apríli 1997 uskutočnila vtedy čerstvo založená komisia Slovenského olympijského výboru Ženy a šport dotazníkový prieskum o športovaní žien, z ktorého vyplynulo, že najvýznamnejšími prekážkami športovania žien u nás sú predovšetkým nedostatok voľného času, technická náročnosť a nedostatok financií.1 Obdobné príčiny by sa dali pokojne „nahrubo dosadiť“ aj o niekoľko storočí dozadu, i keď treba brať do úvahy úplne odlišné fungovania konkrétnych dobových spoločností. Šport sa zrodil z európskej kultúry, ktorá sa rozvíjala v priamej nadväznosti na vývoj starovekých civilizácií v Prednej Ázii, severnej Afrike a Stredomorí. Celá táto oblasť sa stala rozsiahlym dejiskom procesu, v ktorom sa po tisícročia kryštalizovala a cizelovala podoba moderných športov2. V jazyku starovekých civilizácií telesný pohyb nechápali ako náplň športových zápolení v dnešnom zmysle, ale ako nutnosť a súčasť kultových a rituálnych obradov. Radosť z pohybu bola súčasťou života mužov aj žien.3 Ani v starovekom svete neboli vývoj telesnej kultúry a pohľad na ňu úplne jednotné. Zatiaľ čo v Mezopotámii stálo ľudské telo a jeho fyzické možnosti na okraji záujmu spoločnosti, v starovekom Egypte patrila kultúra a kult tela medzi priority. Umenie tanečníc od Níla s náročnými akrobatickými prvkami bolo nenapodobiteľné. Mimoriadnu pozornosť telu venovali predovšetkým Gréci, ktorí exportovali svoju vyspelú a prepracovanú fyzickú kultúru do celého starovekého sveta. Rím čaru dokonale vyšportovaného nahého tela nepodľahol, a to aj napriek akceptovaniu gréckych športových hier, ktoré pretvoril do inej podoby. V mestských štátoch antického Grécka dosiahla telesná kultúra vysoký stupeň vývoja a špičkovú úroveň, charakterizovanú úsilím o harmonický rozvoj osobnosti, založený na súhre tela a duše – kalokagatii. Takto chápaná kultúra tela sa vzťahovala predovšetkým na mužov. Jednoznačne však nemožno konštatovať, že žena zostala „bokom“. Príkladom môže byť systém výchovy mládeže v Sparte, kde boli chlapci od siedmeho roka života vychovávaní až do dospelého veku v štátnych ústavoch. 1 MRAČNOVÁ, Mária et al. Ženy v športe – šport pre ženy. Bratislava: SOV, 1999, s. 20.

2 OLIVOVÁ, Věra. Odvěké kouzlo sportu. Praha: Olympia, 1989, s. 9.

3 SOMMER, Jiří. Dějiny sportu, aneb o sportech našich předků...Praha: Fontána, 2003, s. 43.


3

Podobnému spôsobu výchovy podliehali aj dievčatá. Pre tento model výchovy „tvrdej ruky“ je charakteristický dôraz na stránku fyzickú na úkor duševnej, dievčatá a mladé ženy nevynímajúc. Výchovný režim im prikazoval cvičiť sa v rôznych disciplínach: beh, hod (oštepom, diskom, kameňom), skok, zápas i tanec. Aj pre ženy platilo heslo, ktoré napísal Plutarchos: „Bez odvrávania poslúchať, otužovať sa a naučiť sa víťaziť.“ Výchova dievčat bola vlastne prípravným obdobím, ktoré smerovalo k základnému poslaniu sparťanskej ženy – byť dobrou matkou udatných vojakov. Plutarchos zanechal svedectvo o špecifickej výchove mladých žien. Jej cieľom bolo, aby „predovšetkým otužil telá dievčat pestovaním behu, zápasením a hádzaním disku i oštepu, aby ujímajúci sa zárodok dostal v silných telách silný začiatok, aby sa potom lepšie vyvíjal, ony samy aby potom znášali pôrod s odolnosťou a dobre a ľahko zápasili s bolesťami. Ďalej odstránil rozmaznanosť, chúlostivosť a všetku zženštilosť tým, že dievčatá privykal rovnako ako mladíkov, aby počas sprievodov kráčali nahé a pri niektorých slávnostiach tancovali a spievali za prítomnosti a pred očami mladých mužov, čo neznamenalo nič hanebné, pretože pritom prevládala cudnosť, nie nezdržanlivosť, naopak, to vštepovalo ženskému pohlaviu prosté mravy a snahu o slušné chovanie a dodávalo to šľachetnú myseľ, pretože ženy mali rovnakú účasť na statočnosti a vážnosti.“4

Na rozdiel od „tvrdej“ Sparty rozvíjali Atény aj v ženskej výchove viac druhú kalokagatickú zložku – rozumovú. Nezanedbávali pritom fyzickú výchovu mládeže. Dievčatá však od náročných fyzických cvičení ušetrili a sústreďovali pozornosť viac na rozvoj duševnej stránky, pričom fyzická stránka bola zastúpená najmä tancom a plávaním. Napriek tomu, že slávou opradené antické olympijské hry neboli ženám prístupné (jedinou tolerovanou výnimkou bola prítomnosť vrchnej kňažky bohyne Demeter), neznamenalo to, že by sa ženy uspokojili s pohybovou nečinnosťou. Pod Kronovým vrchom sa predsa len zrodilo aj olympijské víťazstvo ženy, ktoré mohli súťažiť iba ako majiteľky koní a záprahov, čiže, takpovediac nepriamo. V roku 396 p. n. l. sa tešila z takejto pozície Kyniska zo Sparty, ktorej sa podarilo obhájiť olympijské prvenstvo aj na hrách v roku 392 p. n. l.

Ženské hry heráie oslavujúce bohyňu Héru, antické Grécko

4 KRÁTKÝ, František. Dějiny tělesné výchovy I. Praha: Olymp, 1974, s. 88.


4

Platón považoval za jednu z najneodpustiteľnejších chýb zanedbávanie fyzického cvičenia žien. Na panhelénskych hrách sa ženy zúčastňovali nielen v úlohách diváčok, ale aj ako aktívne pretekárky – atlétky. Organizovanie ženských hier, nazývaných heráie, prebiehalo nezávisle od mužských hier a opakovalo sa v päťročných cykloch ako súčasť osláv bohyne Héry, kráľovnej Olympu a manželky Dia. Podobné hry, zvané hérakleie, sa konali na viacerých miestach – v Aténach, na Rodose, na Kose a inde.5 Rím postupne grécky športový prejav zlikvidoval a v časoch najväčšieho úpadku, keď dominovali v bašte cisárov krvavé gladiátorské hry, sa ich súčasťou stali aj ženy. Stali sa tak svedectvom doby, ktorej prináležalo veľa negatívnych prívlastkov. Jedným z nich, napriek dojmu súťaživosti, je aj – nešportová. Ideológiou novej európskej kultúry sa stalo kresťanstvo. Cirkevné učenie chápalo ľudské telo ako „nádobu hriechu“, snahy o fyzické aktivity obyvateľstva boli pre ňu neželané, pričom tieto zásady hlásalo prakticky až po 19. Storočie. Pohyb a radosť z neho sa však nepodarilo úplne potlačiť, čo dosvedčujú hry vidiečanov, silné rytierske hnutie a neskôr snaha mešťanov po zábave a rozptýlení. Antická žena bola nenávratnou minulosťou, nahradil ju ideál rozjímajúcej, pokornej, poslušnej a odovzdanej ženy, ktorá sa podľa prísnej etikety bohatej spoločnosti mala strániť zbytočných pohybových aktivít. Časy rytierskych turnajov (u nás obdobie 14. – 15. Storočia) patrili mužom, neznamenalo to však, že umenie ovládať sedem rytierskych cností bolo ženám najmä z „noblesných kruhov“ úplne cudzie. Jazdu na koni, šerm i lukostreľbu ovládali viaceré z nich „bez mihnutia okom“, čo mali možnosť dokazovať na obľúbených poľovačkách, kde neboli považované zo strany silnejšieho pohlavia iba za členov „do počtu“ a ich účasť neznamenala iba zdvorilostné gesto alebo kompliment mužskej väčšiny, skôr uznanie kvalít a akceptovanie zručnosti. V mestskom prostredí sa začali postupne vyčleňovať špecifické podoby a modifikácie budúcich športových odvetví – jazdectvo, šerm, streľba, atletika, gymnastika, box, loptové hry. Patriarchálna spoločnosť so svojimi zaužívanými stereotypmi o poslaní žien bola prekážkou, aby si ženy postupne získali u mužskej populácie nielen právo športovať, ale aj uznanie, rešpekt a obdiv. Treba podotknúť, že určitá športová diskriminácia žien, najmä v krajinách tretieho sveta, pretrváva dodnes. V polovici 19. Storočia boli už definitívne vyhranené dve línie telesnej kultúry, tou prvou boli telovýchovné systémy (nemecký, švédsky, francúzsky, český – sokolský), tou druhou športový smer, ktorý sa konštituoval v Anglicku, zameraný na súťaživosť a dosahovanie vrcholových výkonov.6 Základný rozdiel medzi telovýchovou a športom spočíval teda hneď od začiatku v charakteristikách a atribútoch „anglického vynálezu“, ktoré predstavovali predovšetkým súťaživosť, snaha o dosiahnutie maximálneho výkonu ako aj akceptovanie jednotných pravidiel, zatiaľ čo telovýchova na takýchto náležitostiach nestavala. Práve v polovici 19. Storočia nastáva určitý zlom v postavení žien, európska spoločnosť registruje radikálne zmeny v živote ženy a pokrok v ich emancipačnom hnutí, čo sa prejavilo aj

5 Féderation Sportive Féminine Internationale. Paríž: F.S.F.I., 1932, s. 17.

6 PERÚTKA, Jaromír – GREXA, Ján. Dejiny telesnej kultúry na Slovensku. Bratislava: UK, 1995, s. 25


5

v oblasti telovýchovy a rodiaceho sa moderného športu. Zástancom telesných cvičení žien sa stal nemecký pedagóg Johann Christoph Friedrich GutsMuths (1759 – 1839), nazývaný aj praotec nemeckého telocviku, ktorý odporúčal dievčatám pravidelný pohyb na čerstvom vzduchu. V roku 1869 bol na podnet Miroslava Tyrša založený „Tělocvičný spolek paní a dívek pražských“ a od roku 1897 boli v Sokole zakladané ženské odbory, pričom prvé verejné cvičenia žien v Čechách sa uskutočnili v roku 1901, aj keď úplná rovnoprávnosť bola priznaná ženám v Sokole až v roku 1914. Prvým propagátorom Sokola na Slovensku sa stal Ivan Branislav Zoch, ktorý uverejnil svoju výzvu na zakladanie sokolských jednôt na Slovensku už koncom roka 1867. Práve Zoch, profesor slovenského gymnázia v Revúcej, je autorom prvej slovenskej učebnice telocviku, ktorá vyšla v roku 1873 pod názvom Krátky návod k vyučovaniu telocviku hlavne pre národnie školy. V nej venuje pozornosť cvičiacim chlapcom i dievčatám. „Chlapci majú mať ľahké šaty z ruského plátna, široké nohavice, krátky kabátik, pri ťažších cvičeniach remeň okolo pásu a ľahké topánky. Dievčatá zas široké, na spodku do úzka idúce nohavice v podobe chlapských a najlepšie s chlapskou košeľou porovnať sa dajúcou len na kolená siahajúcou, remenným pásom spätú kazajku tiež z ruského plátna,“ opisuje polyhistor cvičiacich žiakov vo vlastnoručne ilustrovanej učebnici, ktorá po násilnom zatvorení gymnázia v roku 1874 upadla do zabudnutia.7

Ilustrácia z pvej učebnice telesnej výchovy na Slovensku z roku 1873 autora Ivana Branislava Zocha

Postupne sa rozvíjajúce a etablujúce športové odvetvia, ktorými boli aj u nás atletika, šerm, veslovanie, tenis, cyklistika, box, plávanie, ťažká atletika, t. j. vzpieranie a zápasenie, kolky, korčuľovanie i futbal, boli prakticky výlučne mužskou záležitosťou. Snáď okrem dám na tenisových kurtoch už v časoch, keď bol tenis iba statickou spoločenskou zábavou, by pohľad na ženu snažiacu sa o športový výkon vzbudzoval

7 MACHAJDÍK, Igor. Najstaršia učebnica telocviku. In NŠC Revue, 2005, roč. 1, č. 2, s. 24.


6

minimálne údiv alebo pohoršenie, aj keď stredoveké obdobie „pohybového temna“ už dávno pominulo. K zmene chápania športu prispelo veľkou mierou organizovanie olympijských hier a internacionalizácia športu, zakladanie nových medzinárodných športových a telovýchovných inštitúcií, revolúcia v diplomacii športu, teda likvidácia športového separatizmu, vzájomné prepojenie reprezentantov národov na báze športu a stretávanie sa športovcov rôznych krajín na oficiálnej i priateľskej úrovni. Mohlo by sa zdať, že táto zmena so ženami špeciálne nesúvisí, že priamy dopad na málo viditeľný a niekde takmer neexistujúci ženský šport nemala. Navyše keď ani renovátor olympijských hier, francúzsky barón Pierre de Coubertin o účasti žien na olympijských hrách vôbec neuvažoval a bol odporcom prítomnosti žien na vrcholných medzinárodných športových fórach. Na prvých novovekých olympijských hrách 1896 v Aténach ženy medzi účastníkmi trinástich krajín zastúpenie nemali. Situácia sa zmenila na hrách II. olympiády roku 1900 v Paríži, ktoré boli iba súčasťou atrakcií svetovej výstavy. Objavili sa tu prvé ženy – olympioničky, hoci len v dvoch odvetviach: v golfe triumfovala Američanka Margaret Abbottová a v tenise Britka Charlotte Cooperová, víťazka dvojhry i zmiešanej štvorhry. Zo štatistických údajov parížskej olympiády chaosu, ako hry trvajúce takmer pol roka aj s prestávkami neskôr nazvali, vyplýva mizivý podiel žien: 11 medzi 1225 aktívnymi účastníkmi olympijských súťaží. Za týmto symbolickým zastúpením žien sa však skrýva veľmi dôležitá skutočnosť, ktorá „naštartovala“ odvtedy permanentnú účasť žien pod piatimi kruhmi ako nezvratný a prirodzený proces. Aj keď treba pripomenúť, že až do prvej svetovej vojny bola účasť žien – napriek postupnému zvyšovaniu ich počtu na olympijských športoviskách – stále nízka a epizodická.

Pingpongová horúčka v Anglicku, 1901

Na III. olympijských hrách roku 1904 v americkom Saint Louis súťažili ženy iba v jedinom športe – lukostreľbe; o štyri roky neskôr, na hrách IV. olympiády v Londýne popri lukostreľbe v krasokorčuľovaní (súčasťou programu letných olympijských hier sa stalo aj preto, že zimné ešte neexistovali). Na štokholmských olympijských hrách


7

roku 1912, posledných pred prvou svetovou vojnou, ženy zápolili v už tradičnom tenise,8 po prvý raz aj v plávaní a skokoch do vody. Športoví odborníci pred prvou svetovou vojnou sa zhodovali v tom, že pre ženy sú vhodné len určité športy a v rámci nich iba niektoré menej náročné disciplíny, napríklad plávanie (avšak iba do vzdialenosti 100 metrov), beh do 100 metrov na atletickej dráhe, ľahké cvičenie na náradí, korčuľovanie, lukostreľba a jazda na koni. Z hier sa odporúčal tenis, vtedy nenáročná hra dvoch či štyroch spoluhráčok, ktoré oddeľovala sieť. Obavy vyvolávali hry, pri ktorých by mohlo prísť k fyzickému stretu aktérok – futbal, pozemný hokej či ragby, o ktorých sa zainteresovaní vyjadrovali ako o absolútne nevhodných pre ženy a dievčatá. Ako sme spomínali, Coubertin prezentoval pod vplyvom antického vzoru svoj nesúhlas s účasťou žien na olympijských športoviskách a vyjadril svoje námietky voči obhajcom ich športového zápolenia pod piatimi kruhmi za rovnakých podmienok, aké mali muži. Konzervatívne teórie o negatívnom pôsobení športu na ženský organizmus, zdôrazňujúce nebezpečenstvo neplodnosti alebo údajnej premeny ženského organizmu na mužský, ako aj pohoršenie pri pohľadoch na ženský športový odev nenašli odozvu u členov Medzinárodného olympijského výboru. Naopak, najvyšší riadiaci orgán s účasťou žien na olympijských hrách za rovnakých podmienok, ako majú muži, súhlasil.9 Táto skutočnosť sa pozitívne prejavila po osemročnej olympijskej odmlke, spôsobenej prvou svetovou vojnou. Na prvých povojnových hrách roku 1920 v Antverpách sa zúčastnil dovtedy nevídaný počet olympioničiek – až 64. „Športové veľvyslankyne“ svojich krajín súťažili v plávaní a skokoch do vody, v tenise a krasokorčuľovaní. Športový svet mal možnosť zaregistrovať vo svojich radoch prvé výrazné osobnosti ženského športu, napríklad fenomenálnu francúzsku tenistku Suzanne Lenglenovú, v tom čase už dvojnásobnú wimbledonskú víťazku, ktorá si v Antverpách vybojovala dve zlaté a bronzovú medailu.10 Senzáciu spôsobila iba 15-ročná Američanka Ailleh Rigginová, ktorá sa triumfom v skokoch do vody z dosky stala dovtedy najmladšou olympijskou šampiónkou. Vďaka osobnostiam a ich výsledkom na olympijských kolbištiach sa ženský šport mimoriadne zviditeľnil a dostával sa do pozornosti širokej športovej verejnosti. Definitívne potvrdenie prieniku ženskej populácie do svetovej olympijskej rodiny predstavovali hry VII. olympiády 1924 v Paríži, kde bojovalo o olympijské pocty 136 žien v plávaní a skokoch do vody, šerme a tenise. Dôležitou skutočnosťou, ktorá prispela podstatným spôsobom k novému nazeraniu na športovkyne po prvej svetovej vojne , bolo akceptovanie snáh po športovej diplomacii, ktorá začala prenikať aj do stále ešte „zakríknutého“ ženského športu. Medzníkom v tejto oblasti sa stalo založenie Medzinárodnej federácie ženských športov (Féderation Sportive Féminine Internationale – F.S.F.I.) 31. októbra 1921

8 Tento pre ženy typický šport však bol od roku 1924 z programu OH vynechaný, vrátil sa doň až roku 1988 na

OH v Soule. 9 KNORRE, Naďa, KOLÁŘ, František, DOVALIL Josef. Ženy a sport v olympijském hnutí In DOVALIL Josef

et al. Olympismus. Praha: Olympia, 2004, s. 137. 10

Neskôr získala vo Wimbledone ďalšie štyri tituly v dvojhre, šesť vo štvorhre a tri v zmiešanej štvorhre.


8

v Paríži. Zakladateľskými krajinami boli Francúzsko, Anglicko, USA, Taliansko, Španielsko a Československo. FSFI začala fungovať ako poradenská, sprostredkovateľská a organizačná platforma pre jednotlivé národné organizácie. Cieľom boli propagácia športu medzi ženami, úsilie začleniť väčší počet ženských športov a disciplín do programu olympijských hier, udržiavať kontakty medzi ženskými asociáciami členských krajín a medzinárodnými športovými a telovýchovnými organizáciami, ako aj zjednotenie pravidiel a úprava súťažných programov, zavedenie princípov etiky v športe, uznávanie ženských svetových rekordov a zabezpečenie zdravotníckej pomoci pre športovkyne.11 V roku 1922 FSFI usporiadala I. ženské svetové hry, nazývané premiérovo aj ženské olympijské hry v Paríži, kde súperili reprezentantky piatich štátov vrátane Československa, a to v atletike, volejbale, basketbale a hádzanej. Postupne boli usporiadané v štvorročnej periodicite ďalšie tri diely svetových ženských hier: v roku 1926 v Göteborgu za účasti ôsmich krajín a roku 1930 v Prahe s reprezentantkami sedemnástich štátov. Súťaže sledovalo vyše 50-tisíc divákov a mali obrovský úspech. Posledné takéto hry sa uskutočnili v roku 1934, pričom miesto ich konania bolo pridelené Londýnu.

Československá výprava na prvých Ženských svetových hrách 1922

Pozornosť v Prahe pútali najmä náročné atletické disciplíny: bežecké na 60 m, 100 m, 200 m a dokonca aj na 800 m, štafeta na 4 x 100 m, 80 m prekážok, vrh guľou, hod oštepom a diskom, skok do výšky, do diaľky, ako aj trojboj, ktorého zložkami boli šprint na 100 m, skok do výšky a hod oštepom. Okrem toho súťažili účastníčky svetových ženských hier v kolektívnych športových hrách – česká hádzaná, handbal (nemecká hádzaná s 11 hráčkami) a basketbal. Mimo oficiálneho programu mali priaznivci ženského športu možnosť vzhliadnuť ukážkové súboje vo volejbale, šerme, kanoistike a športovej streľbe. Najväčšiu pozornosť domáceho publika pútala česká hádzaná ako domáci šport, ktorý tlač nazývala „rýdzo československým športom“. Išlo o hru, ktorej pravidlá vytvoril začiatkom 20. storočia pražský učiteľ telesnej výchovy Antonín Krištof a výrazný úspech zožala už na VI. všesokolskom zlete 1912

11

LATEK, Aleksandra – ROTKIEWICZ, Mária. Polish Women´s Contribution to the Activity of International

Sports Federation for Women (1921-1936). In WYZNIKIEWICZ-KOPP Zdislawa. Woman and Sport. Gdansk:

Association of Physical Education and Sport for Girls and Women, 1997, s. 40.


9

v Prahe pred kulisou 70-tisíc divákov. Neskôr bola exportovaná do Európy – rozšírila sa v Juhoslávii, Poľsku, na Ukrajine, postupne aj vo Francúzsku, Švajčiarsku, Nemecku, Rakúsku, záujem o ňu prejavili Angličania. Československo svojím angažovaným postojom a činnosťou v Medzinárodnej federácii ženských športov výrazným spôsobom prispelo k propagácii, adaptačnému procesu i posunu ženského športu a razilo cestu k moderným názorom na telesnú kultúru žien. V auguste 1919 bol v Prahe založený Zväz hádzanej a ženských športov s cieľom presadzovať ženské športy na celom území Československej republiky. Propagačné zápasy najmä moravských klubov na Slovensku mali vzbudiť záujem o českú hádzanú, v slovenských podmienkach dovtedy neznámeho športu. Predovšetkým stredné školy sa mali stať centrami hry a funkciu hlavných propagátorov zobrali na seba českí stredoškolskí profesori. Aj keď na Slovensku vzniklo už začiatkom 20. rokov niekoľko klubov či krúžkov českej hádzanej, nepodarilo sa tento šport presadiť a spopularizovať v širšom meradle. Prvý zápas medzi vyspelým českým dievčenským klubom českej hádzanej a začínajúcim nádejným slovenským klubom sa konal medzi SK Moravská Slávie Brno a Liptovským Mikulášom v auguste 1920. Čiastočne sa tento „rýdzo československý šport“ rozšíril v radoch Sloveniek v Sokole. Českú hádzanú na Slovensku hrávali v menšej miere aj muži, taktiež v sokolských jednotách i vo vojenských posádkach. Hlavným centrom hádzanej na Slovensku sa stali Košice, kde bola 11. mája 1924 založená Slovenská a Podkarpatská župa hádzanej a ženských športov. Kluby však mali krátku životnosť, často zanikali z ekonomických dôvodov. Celkovú pozíciu českej hádzanej komplikoval už od 20. rokov 20. storočia konkurent z nemeckého prostredia – handbal.

Hádzanárky I. ČsŠK Bratislava (česká hádzaná v roku 1921)

Napriek propagácii ženského športu v Československu a relatívnemu úspechu III. ženských svetových hier 1930 v Prahe zaznievala na adresu situácie v tejto oblasti kritika: „Tieto hry jasne ukázali, ako ostatné národy nás, tak vynikajúcich v počiatkoch ženského športu, predstihli. Sme v kríze. Určite máme nemalé množstvo nádejných atlétok, ale nevieme z nich urobiť vynikajúce pretekárky. Dúfajme, že


10

dnešný úpadok je iba vývojovou reakciou na predošlý viac ako náhly vzostup a že sa agilnému Zväzu podarí byť tam, kde bol skôr.“12 Kritika konzervatívnych postojov voči športujúcej žene smerovala na najvyššie riadiace inštitúcie a ich predstaviteľov. Almanach sportu 1924 upozorňoval na pretrvávajúce predsudky: „Bohužiaľ – ženskému športu sa nevenuje ani v radoch športovcov samotných takej dôležitosti, ktorú by si zaslúžil. Ak má byť žena mužovi družkou v živote a ak sa požaduje nezištné priateľstvo ženy a muža – tak je nepochopiteľné nepriateľské vystúpenie p. Edströma, predsedu mužskej medzinárodnej atletickej federácie, ktorý upiera žene právo samostatnosti v športe, zatiaľ čo žena dokazuje, že je schopná, aby si sama svoj šport viedla. Avšak aj ona potrebuje radcu, hlavne v technických otázkach, a tiež nikdy úprimné rady neodmietla. Ale žena-športovkyňa chce sama riadiť osudy svojho ženského športu – a toto právo jej nikto nemôže upierať.“13 Vzťah k ženskému športu v medzivojnovom období možno interpretovať z pohľadu feministickej filozofie, vychádzajúcej z premisy, že sociálne usporiadanie spoločnosti je založené na dominancii a mocenských záujmoch mužov, na nerovnoprávnom postavení pohlaví a podriadenosti žien. V rámci toho je aj šport vyjadrením mužskej dominancie v spoločnosti, produkuje rôzne formy diskriminácie a útlaku, je oslavou mužnosti a priamo zakotvuje podriadené postavenie žien. Táto diskriminácia je dôvodom snáh o oživenie etickej bázy športu, ktorá má vniesť spravodlivosť a rovnosť vo vzťahoch mužského a ženského športu.14

Handbalistky Vorwärts Kežmarok

Napriek pretrvávajúcim predsudkom bol vývoj ženského športu čoraz viac akceptovaným fenoménom. Najmä špičkový šport v podaní žien na medzinárodnej úrovni bol žiadanou aktivitou, podporovanou činnosťou Medzinárodného olympijského výboru. Jeho zásluhou zaradili do programu Hier IX. olympiády 1928

12

BUREŠ, Prokop – PLICHTA, Jan. Sport a tělesná kultura v Čsl. Republice a cizině. Praha. 1931, s. 251 13

PLICHTA, Jan. Almanach sportu na rok 1924. Praha: Expedice Almanachu sportu, 1924, s. 190

14

LEŠKA, Dušan. Sociológia športu. Bratislava : IMC Agency, 2005, s. 17.


11

v Amsterdame dva nové športy pre ženy – atletiku a gymnastiku. Takmer 300 olympioničiek tu súperilo aj v ďalších, už osvedčených olympijských disciplínach – plávaní, skokoch do vody a šerme. Počet účastníčok hier by bol určite ešte vyšší, nebyť vylúčenia tenisu z olympijského programu vzhľadom na už očividný prienik profesionalizmu do tohto športu. V gymnastike súťažili ženy na olympijských hrách v Amsterdame iba vo viacboji družstiev, avšak v atletike až v piatich disciplínach: šprint na 100 m, beh na 800 m, štafeta 4 x 100 m, skok do výšky a hod diskom. Prvou atlétkou, dekorovanou zlatou olympijskou medailou v histórii, sa tak stala víťazka najkratšieho šprintu Američanka Elisabeth Robinsonová časom 12,2 sek. Kvalitu ženských športových výkonov podčiarkuje aj fakt, že vo všetkých disciplínach prekonali ich aktérky svetové rekordy. Beh na 800 m sa ukázal byť zradnou disciplínou kvôli extrémnej náročnosti na fyzickú kondíciu a priebeh súťaže na olympiáde v Amsterdame obnovil debatu o vhodnosti resp. nevhodnosti športu pre ženy. Pri tejto disciplíne sa prejavila slabá fyzická kondícia žien – po dobehnutí do cieľa sa totiž prakticky všetky bežkyne zrútili, čo vyvolalo kritické reakcie riadiacich organizácií. Nový predseda MOV Henri de Baillet Latour žiadal, aby ženský program na OH obsahoval iba gymnastiku, plávanie, tenis a šerm. Jeho návrh neprešiel, v rámci atletiky došlo k vyradeniu iba kritickej disciplíny – osemstovky, pričom zákaz trval až do roku 1960. Na postoje voči ženskému vrcholovému športu poukazuje aj skutočnosť, že v priebehu 30. rokov 20. storočia neboli prijaté opakované žiadosti Medzinárodnej federácie ženských športov, aby sa ona sama stala usporiadateľom a organizátorom ženských olympijských hier. O pretrvávajúcich predsudkoch voči ženám v náročných športových disciplínach vypovedá aj charakter diskusie zo 60. rokov. Ešte aj v spomínanom prelomovom roku 1960 sa našli zarytí odporcovia účasti žien-atlétok v behoch na 400 a 800 metrov. V tlači sa pri tejto príležitosti často prezentovali príspevky o tom, ako si ženy svojou nerozumnou účasťou v týchto disciplínach ničia zdravie, ako si likvidujú svoju kariéru, ako „prestávajú byť ženami“.

Najlepšia atlétka dvadsiateho storočia Fanny Blankersová – Koenová, štvornásobná olympijská víťazka na OH 1948


12

Myšlienka ženských olympijských hier sa stala bezpredmetnou. Posledné, štvrté ženské svetové hry sa konali v auguste 1934 v Londýne, pričom následne Medzinárodný olympijský výbor súhlasil s rozšírením počtu ženských atletických disciplín v olympijskom programe. Činnosť FSFI bola postupne integrovaná do IAAF (Medzinárodná atletická federácia). Úplné začlenenie FSFI do IAAF sa uskutočnilo roku 1936 a počas berlínskych olympijských hier v tom istom roku. Svetová federácia ženských športov tak výraznou mierou prispela k medzinárodnému uznaniu ženského športu a k rozvoju viacerých športov, predovšetkým atletiky. Dokázala svoju opodstatnenosť a schopnosť zorganizovať významné športové podujatia medzinárodného formátu – ženské svetové hry. Úspešne presadila rovnaké práva pre ženy v olympijskom hnutí, najmä začlenením atletiky do programu olympiády roku 1928 a následne aj ďalších športových odvetví. Ženy boli zaradené do programovej skladby I. zimných olympijských hier v roku 1924 v Chamonix. V čase svojho konania vystupovali pod názvom Týždeň zimných športov, oficiálne pomenovanie ZOH dosiahli na medzinárodnom kongrese MOV 1925 v Prahe. Tlač v Československu komentovala túto udalosť ako pokrok ženského športu u nás: „Doma je naším úspechom rozmach ženského športu, ktorý žene umožňuje, aby voľne dýchala a žila, ktorý váhajúcim otvára obzor nádeje a voľnosti. Doma je naším víťazstvom narastajúci rad športovkýň, ktoré zatúžili po prírode, kde by v behu a v hre mohli prežívať chvíle radosti a osvieženia.“15 Populárnym športom, ktorý sa spájal s najmenšími predsudkami voči ženskému športu, sa stalo krasokorčuľovanie, považované z hľadiska estetiky a fyzickej náročnosti za vhodnú športovú aktivitu žien. Prvou zimnou olympijskou víťazkou v tejto disciplíne sa stala Rakúšanka Herma Plancková – Szabóová v kategórii žien a jej krajanka Helena Engelmannová v kategórii dvojíc (spoločne s Alfredom Bergerom). Mimoriadny význam pre propagáciu krasokorčuľovania a ženského športu všeobecne zohrala skvelá kariéra hviezdy ľadových plôch z Nórska, „božskej“ Sonji Henie, trojnásobnej olympijskej šampiónky z rokov 1928, 1932 a 1936, majsterky sveta v rokoch 1929-1936 a majsterky Európy 1931-1936, neskôr profesionálky a herečky.

„Božská“ Sonja Henie, hviezda ľadových plôch medzivojnového obdobia

15

PLICHTA, Jan. Almanach sportu na rok 1924. Praha: Expedice Almanachu sportu, 1924, s. 192.


13

Svetová hospodárska kríza v 30. rokoch mala negatívny dopad na vývoj domáceho i medzinárodného športového diania. Nedostatok financií a chudoba zasiahli na Slovensku citeľne najmä takzvané malé športy a ohrozovali alebo priamo likvidovali v mnohých prípadoch stále ešte ich mladú existenciu a perspektívu. Medzi také patrili aj tie označované ako ženské. Ak bol klub väčší, realizoval sa vo viacerých športových odvetviach a dovolil si „prevádzkovať“ aj ženské športy, boli to v prvom rade práve ony, ktoré doplatili na nežičlivosť doby zánikom činnosti. Ženský šport okupoval až dolné priečky hierarchického rebríčka popularity a umelo vyprodukovanej dôležitosti, kam určite nepatril futbal s výsadným postavením, ale patrili tam napríklad ženské odbory hádzanej, atletiky či volejbalu. Skrátka, ušetrilo sa, veď zdanlivý záujem o ženský šport bol malý, na vidieku minimálny a tých pár prípadných hlasov proti jeho likvidácii nestálo ani za reč. Ak sa nenašiel mecenáš ochotný financovať konkrétny ženský odbor, čo sa stávalo zriedkavo, zánik bol takmer nevyhnutný. Los Angeles, ako dejisko olympijských hier v roku 1932 zažilo vďaka ťažkému obdobiu „účastnícky podstav“ športovcov, keď žien – olympioničiek sa za veľkou mlákou prezentovalo iba 35. Podstatne viac, až desaťnásobne, ich bojovalo na Hrách XI. olympiády 1936 v Berlíne, no výber olympijskej lokality ich v danom čase devalvoval na „zmesku“ olympijských kruhov a hákových krížov, aj keď treba priznať, že organizácia i športová úroveň bola vysoká. Početná, 164-členná výprava Československa v strede s trinástimi ženami „nahodila výraz“ spoluúčasti v ovzduší ušľachtilých olympijských myšlienok, priateľstva, mieru a súťaženia v podmienkach fair play, aj keď realita nacistickými uniformami prešpikovanej spoločnosti na každom kroku, pretvárky a nadradenosti bila do očí. Atmosféru bojov prežívali v dresoch československej trikolóry aj dve Slovenky, historicky prvé olympioničky. Atlétke VŠ Bratislava Margaréte Schieferovej sa v berlínskom diskárskom kruhu neveľmi darilo a 12. miesto ani ju príliš nepotešilo, no košická sokolka Matylda Pálfyová premenila svoju nomináciu na medailový úspech. Strieborný kov, ktorý vybojovala rodáčka z Kostolian nad Hornádom ako členka družstva ČSR na gymnastickom pódiu, znamenal zároveň premiérovú medailu pre slovenskú športovkyňu pod piatimi kruhmi. Mohla mať dokonca zlatý lesk, no podľa očitých svedkov korešpondovala nepriazeň rozhodcov s plánovaným víťazstvom domácich gymnastiek, ktoré pred Hitlerovým zrakom nemohli prehrať s nikým. Autentický postreh o nespravodlivom hodnotení vyslovila aj Pálfyová: „Podľa mojej skromnej mienky družstvo našich žien, nie preto, že i ja patrím medzi ne, zaslúžilo sa o zlatú medailu, prvú cenu. A s kľudným svedomím prehlasujem, že sme boli zaskočené celkom neoprávnene. Už počas cvičení duševným zrakom sme videli trepotať československú vlajku na stožiari víťazov, ale po odstavení slza horkosti zvlhla naše zraky.“16 Radosť z olympijskej medaily gymnastiek kalil pocit skrivodlivosti, ktorú pociťovali dievčatá po cvičeniach na bradlách, kladine či preskoku, to najhoršie však prišlo o tri

16

KAFKA, Marián – DRENKO, Jozef. Matylda Pálfyová, prvá slovenská olympijská medailistka a majsterka

sveta. Bratislava: SOV, 2006, s. 34.


14

roky neskôr v podobe vojnovej tragédie, tušenej už aj na berlínskych olympijských hrách a pri ktorej nebolo na šport ani pomyslenia. Pred ňou stihla dobyť Matylda Pálfyová v Prahe v roku 1938 titul majsterky sveta ako členka víťazného družstva Československa i individuálny bronz v súťaži jednotlivkýň, aby sa po rozbití republiky usadila v hlavnom meste Slovenska a pokračovala v športovej kariére. Už nie v gymnastike, ale v atletike, vodáctve a jazdectve. Z lásky k športu sa stihla tešiť iba nakrátko, osud bol pre ňu krutý a ominózny, nešťastná jazda na koni a tragická smrť v septembri 1944 prerušila ďalšie ambície prvej slovenskej olympijskej medailistke bez milosti. Matylda Pálfyová sa stala úspešnou propagátorkou ženského športu na Slovensku nielen vďaka skvelým úspechom v gymnastike. Veľmi cenná bola jej aktivita a angažovanosť v oblasti športovej osvety medzi ženami. Naša prvá olympionička sa začiatkom mája 1941 vyjadrila pre Šport v článku nazvanom príznačne „Ženský šport na Slovensku“, pričom v ňom demonštrovala, že práve ženský šport bol jej srdcovou záležitosťou: „Dodnes nerozriešená, pálčivá otázka u nás na Slovensku. Čo sa už o ženskom športe navravelo a napísalo, ale na skutky, žiaľbohu, ešte nedošlo. V minulých rokoch predsa sme mali možnosť – my ženy – v rôznych telocvičných organizáciách venovať sa – každá podľa svojich schopností – kultu tela. Náš štátny prevrat doniesol nám ženám, nútený odpočinok, ktorý sa však teraz nezdravo predlžuje. Tento čoskoro trojročný interval – nespomínajúc športovkyne výkonné, t. j. atlétky alebo telocvikárky, ktoré upadajú vo výkonoch už po 2-3 mesačnej činnosti – priamo zhubne pôsobí na každé ženské telo, odovzdávajúce sa pohodliu a leňošeniu. Máme prázdne telocvične a nevyužité ihriská. Potrebujeme len vedúce sily, organizátorky, demonštrátorky, ktoré by začali pracovať v svojom okruhu. Najlepšie sa hodia na tieto úlohy učiteľky alebo bývalé vedúce cvičenky z rôznych telocvičných spolkov. Obraciam sa týmto v prvom rade na Slovenky – športovkyne, ktoré už majú určitú športovú minulosť buď ako výkonné alebo vedúce sily, aby sa prihlásili do menovaného spolku (išlo o Klub slovenských turistov a lyžiarov (KSTL) založeného v januári 1939 – pozn. autora), avšak s uvedomením si, že ich tam čaká určitá práca, buď organizačná, administratívna alebo iná. Odmenou im bude pýcha a radosť z dobre vykonanej záslužnej práce a vďaka tých, ktoré už toľké časy čakajú na naše prebudenie sa v tomto smere.“17

17

KAFKA – DRENKO, ref. 18, s. 48-49.


15

Prvá slovenská olympijská medailistka Matylda Pálfyová (druhá sprava)

Vo všeobecnosti možno povedať, že pôsobenie ženy v športovom klube na Slovensku v priekopníckych začiatkoch bolo na dlhšie ako 2-3 sezóny takmer utópiou. Prekážkou dlhšej športovej kariéry bývali spravidla názory rodičov a lekárov alebo vydaj. Predsudky okolia zohrávali stále vážnu úlohu. Dievčatá našli prijateľnejšie prostredie v telocvičných spolkoch, či už v Sokole, Orle, robotníckych telocvičných jednotách alebo skautskom hnutí, ktoré sa popri telovýchovných aktivitách orientovali aj na ďalšie športy. Napríklad americká YWCA (Young Women´s Christian Association) – Združenie mladých kresťanských žien chápalo telesnú výchovu a šport ako súčasť harmonickej výchovy a prípravy dievčat na život. Hlavnú pozornosť však YWCA venovala charite a osvete, pričom šport bol doménou jej mužskej obdoby YMCA. Dejiny športu, to sú, rozmeniac na drobné, dejiny jednotlivých športov. Každý z nich má svoju genézu, vývoj, zákonitosti, atribúty, charakteristiky. Na každý sa dá pozerať rovnakým objektívom, ale obraz bude vždy iný. Bolo nemožné nezaregistrovať prvotný stupeň existencie ženského športu, jeho málo dravý, nesmelý prienik do absolútne dominantného prostredia mužov, dovtedy iba čisto mužských športových odvetví, kde sa snažil presadiť a potvrdiť svoju životaschopnosť. Nešlo o uplatňovanie emancipačných snáh a ambícií skupín žien, ktoré sa chceli vyrovnať silnejšiemu pohlaviu „za každú cenu“. Oni museli nakoniec uznať, že aj ony majú právo súťažiť, tešiť sa z pohybu, zápolenia, víťazstiev. Od začiatku vtláčala nežnejšia polovička ľudstva športu osobitnú pečať, svojrázny punc a nebojme sa povedať – lesk a šarm. Akokoľvek by sme sa snažili bagatelizovať a marginalizovať prínos ženy do moderného športu , znamenalo by to byť neobjektívni a tendenční. Nešlo o dokumentovanie akéhosi majstrovstva, k tomu sa predsa dopracovali aj muži až časom, išlo o samotnú podstatu – byť súčasťou športového diania a vyžitia sa. Ženám sa to vo všeobecnosti darilo aj vďaka typickým ženským zbraniam. Ženský tenis sme už spomínali, tam bolo ich akceptovanie v ranom veku moderného športu automatické, pretože sa udialo ešte v časoch tenisovej nešportovej zábavy, čomu zodpovedalo oblečenie aktérok. Dlhé róby (ne)pohybujúcich sa dám na oboch stranách siete vystriedalo v časoch, keď sa zábava menila na šport oblečenie mierne praktickejšie, ale elegancia hrala hlavnú úlohu. Bolo to v časoch, keď už dámy hrávali


16

turnajové dvojhry, štvorhry i mixy (zmiešané štvorhry) a totožné okolnosti platia aj pre naše územie. Mimochodom, bola to spomínaná Francúzska Lenglenová, ktorá odstránila zo ženského tenisu nudu a nielen svojou výnimočnou hrou, ale aj zjavom, „revolučnou“ odvahou ukázať sa na kurte vo vejúcej naberanej sukni siahajúcej iba pod kolená, ktoré pri prudších pohyboch odhaľovala, čo bolo dovtedy nepredstaviteľné, ale čo zároveň posúvalo praktickú športovú módu dopredu. To, že na dvorec nastupovala perfektne „nahodená“, upravená, zladená a sebavedomo pôsobiaca, dodávalo odvahu ďalším. To, že pred zápasom potrebovala hodinu na mejkap, bolo už navyše...

Fenomenálna francúzska tenistka 20. rokov 20. storočia Suzanne Lenglenová Aj historické dokumenty zobrazujúce dámy hrajúce pingpong okamžite prezrádzajú, že zábava bola pred športom. Vysmiate „hráčky“ v bohatých garderóbach s hlbokým výstrihom, elegantným klobúkom na hlave, s vejárom v jednej ruke a raketou v druhej, za stolom určeným na pingpong, uprostred výborne sa baviacej spoločnosti nepôsobili ani trocha „športovo“. Tie po prvej svetovej vojne už áno. Na Slovensku sa postupne stali taktiež „legislatívne predpísanou“ súčasťou stolnotenisových klubov podľa vzorca šesť mužov plus dve ženy rovná sa tím. Všeobecne vypuklý problém začiatkov športu – málo žien, sa prejavil aj v hre s najmenšou loptičkou. Ešte aj v pomerne pokročilom roku 1937 chcel Športový týždeň riešiť situáciu radikálne: „Nemáte dámy, alebo nie dobré dámy? Ale veď aj medzi našimi klubmi sú také, ktoré nemajú dámy alebo takmer žiadne dámy. A ako bude týchto klubov viacej, bude otvorená skupinová liga čisto pánskych klubov! To nesmie byť prekážkou!“18 Vidiek bol, čo sa týka ženského športu, doslova „podvyživený“. Najmarkantnejšie sa ženy a dievčatá „zapracovávali“ do nášho športového života v kolektívnych športových hrách, ktoré začali písať u nás svoju históriu po vzniku Československej republiky – hádzanej, volejbale a basketbale. Všetky boli negatívne poznačené zlou finančnou situáciou, až živorením. Každá z nich sa snažila „byť nad vodou“ a prežiť, často neúspešne. O českej hádzanej na Slovensku sme sa vyjadrili. Jej najúspešnejšie obdobie s črtajúcou sa perspektívou prebehlo v rokoch 1919 až 1923. Pri počiatočnej absencii športovej tlače, ktorá sa obmedzila iba na heslovité oznamy klubov alebo jednovetové nábory do ženských odborov, sa kluby snažili

18

Všetkým table-tennisovým klubom! In Športový týždeň, 1937, roč. 9, č. 45, s. 3.


17

propagovať, ako sa dalo. Napríklad v predzápasoch futbalových duelov, čiže pred početnejšou diváckou kulisou. Vzhľadom na akútny nedostatok súperiek stála existencia ženských hádzanárskych družstiev či krúžkov na vratkých nohách, zápasových konfrontácií bolo poriedko, hráčky strácali motiváciu. Dievčatá pohybujúce sa po ihrisku v dlhých krojovaných sukniach, blúzkach s naškrobenými goliermi, slušivými čepcami na hlavách , farebne zladené a upravené, záujem publika isto vzbudili, ale to bolo asi tak všetko. Na zápasy nastupovali z núdze dokonca aj zmiešané kolektívy žien a mužov, ba prebiehali aj merania síl oboch pohlaví navzájom. Doslova pud ženskej hádzanárskej sebazáchovy... Rozobrať príčiny stagnácie a definovať ciele hry sa pokúšala športová tlač už v roku 1923: „Cieľom a účelom hádzanej žien je dostať ženy von na ihrisko, tu im umožniť voľný, bezstarostný pohyb na zdravom vzduchu, ktorý z nich urobí nové ženy, ženy radostné, obratné a silné. Je celkom zrejmé, že ak sa máme poctivo k tomuto cieľu dopracovať, musíme sa snažiť dostať na ihrisko čo najväčší počet dievčat. Že dnes situácia vyzerá tak zle, nie je vina dievčat samotných, ako skôr klubov. Dievčatá samy nikdy vám neprídu na ihrisko, o ne sa treba starať, je nevyhnutné ich hľadať.“19 O nič lepšia situácia nepanovala ani v ženskom volejbale, hre typicky ľudovej, nenáročnej vďaka jednoduchým pravidlám a materiálovej nenáročnosti. Táto americká hra pod vysokou sieťou, ktorá sa k nám dostala spolu s basketbalom v roku 1919 prostredníctvom YMCA, bola napriek stúpajúcej popularite vo svojej ženskej podobe dlho u nás podceňovaná. Okrem základného problému – dať dohromady družstvo, museli dievčatá nastupovať aj proti chlapcom, voči čomu sa v roku 1930 ohradili už aj „muži od pera“: „Volejbal medzi dámami je vo veľkej obľube, ale skutočnosť poukazuje na nevhodné jeho pestovanie s mužmi. Len čisto dámske družstvá sú zárukou zaujímavého zápasu a hlavne len tým spôsobom, kde bojujú na ihrisku na obidvoch stranách rovnomerné sily, dodáva sa chuti k ďalšiemu zdokonaľovaniu v hre, bez všetkých obáv, brzdiac smelosť a záujem hráčok.“20

Volejbalistky zo Závodia v spoločnosti mužov, 1935 19

Úpadek házené. In Sport, 1923, roč. 3, č.29, s. 9 20

Dámy hrajte volejbal. In Športový týždeň, 1930, roč. 3, č. 28, s. 7


18

Ťažkosti žien a dievčat pod deravými košmi boli ešte viditeľnejšie. Najviac na vidieku, vzhľadom na špecifiká basketbalu, či už pravidlá alebo technické vybavenie. Hra k nám prišla spoza veľkej mláky ako klasický mužský šport, napriek tomu, že ho v kolíske hrali študentky premiérovo už v roku 1893, teda iba rok a pol po jeho vzniku. Na tomto prvom zápase dokonca nesmeli byť prítomní muži a aj rozhodcom bola žena. Basketbal žien na Slovensku bol dlho v tieni mužského, do povedomia sa dostával obdobne ako volejbal – v predzápasoch mužských stretnutí, pričom tlač príznačne mlčala. Ojedinelá „odporúčacia“ správa sa objavila v Slovenskom denníku už v novembri 1922 pod názvom „Basketball v YWCA“: „Táto hra je blahodárnym občerstvením obzvlášť pre tie dievčatá, ktoré sú zamestnané v továrňach, dielňach a kanceláriách.“21 Nepraktické a nešportové oblečenie prvých hádzanárok, volejbalistiek, basketbalistiek, ale aj atlétok vzbudzuje dnes úsmev, no v dobách zdanlivého športového romantizmu, kedy si ho aktérky bojov zhotovovali sami, na kolene, nič lepšie neexistovalo a zároveň spĺňalo určité kritériá, okrem jednotnosti „klubových farieb“ najmä tie etické či estetické. Na dobových fotografiách pôsobia ich nositeľky, teda športovkyne - priekopníčky šťastne, zároveň upravene, s eleganciou, neprehliadnuteľným šarmom, čistotou a vyžarujúcim dobovým sexepílom. Adekvátne dobe, ktorá zatiaľ viac ženám na športoviskách uvažovať odvážnejšie nedovoľovala. Až postupné prekonávanie vžitých úzov, najmä vplyvom internacionalizácie a prepojenia športu, vrátane toho ženského, aj v oblasti veľmi nesmelo sa adaptujúcej športovej módy, si vyžadovalo dávku guráže v každom športovom odvetví nezávisle. Plavkyne jej museli mať na viac, veď doma šité dámske plavky „pretekárskeho typu“ boli už svojím strihom sami osebe na svoju dobu odvážne, navyše nepraktické, vzhľadom na použitý materiál podobný teplákovine, ktorý nasával vodu, na výkone a v tomto prípade ani na estetike nepridával. Skracovanie sukní, zhadzovanie klobúkov a šatiek, výmena blúzok za dresy, zavádzanie krátkych nohavíc či trenírok a ďalšie úpravy výstroja sa odvíjali spolu s vývojom a pokrokom fenoménu športu. Ak boli tieto zákonité metamorfózy pre určité skupiny opovážlivosťou, výstrelkom, provokáciou, pre iných boli samozrejmou, potrebnou a logickou nutnosťou, ktorú vyriešila doba.

Ženská športová móda zo slovenskej dobovej tlače, 30. roky 20. storočia

21

Basketbal v YWCA. In Slovenský denník, 1922, roč. č. 207, s. 5


19

V medzivojnovom období sa ženský šport na Slovensku stával predmetom záujmu domácej tlače, ktorá v roku 1936 priznávala, že „už dávno prestal byť šport výhradou mužov a dosť dávno prestal byť privilégiom bohatých žien. Dnes každé mladé dievča, zdravé a s chuťou do života športuje. Musíme s poľutovaním síce konštatovať, že naše dievčatá sú hodne pozadu za športovkyňami historických krajín, ale predsa len znamenajú Slovenky v športe našej republiky veľa. Šport medzi ženami na Slovensku je ešte v začiatkoch, lebo v poprevratových rokoch sa málo medzi ženami vôbec pestoval a ešte menej medzi slovenskými ženami.“22 Dominantnými ženskými športovými odvetviami „pionierskych časov“ u nás boli tenis, hádzaná, plávanie, šerm, čiastočne atletika, volejbal, basketbal, lyžovanie a korčuľovanie, pričom vidiek oproti mestám značne zaostával.

K rastu popularity i samotnému rozvoju telovýchovy a športu na Slovensku v období I. Československej republiky výdatne prispieval spolkový život, ktorý v tomto období u nás kulminoval. Na svoje „uhorské“ pôsobenie nadviazali viaceré maďarské i nemecké spolky, no logicky najväčší nárast zaznamenali tie slovenské, telovýchovné a športové nevynímajúc. Avšak medzi typické otvorené združenia, ktoré poskytovali ženám priestor na stretávanie, komunikáciu alebo spoločné trávenie voľného času akurát športové spolky nepatrili. Konzervatívne nazeranie na šport ako doménu mužov bolo stále obalené hrubou vrstvou ľadu, ktorý sa topil dlhšie. Najťažšie sa presadzovali ženy a dievčatá v športových odvetviach, ktorých charakter definoval ako činnosti v rámci tradičnej uzatvorenej mužskej spoločnosti. Príkladom môže byť „proces“ postupného začleňovania ženského osadenstva do lodnej posádky tak, ako prebiehal vo vodáckom oddiele Dunajčík od roku 1924: „Osobitným problémom boli ženy. Vtedajší Dunajčíci ich evidovali zásadne iba ako hostí aj v prípadoch, keď chodili už pravidelne do lodenice a na vodu. Prvý raz udelili členstvo žene až v roku 1934.“23 „Repertoár“ športov a účasť žien v ňom sa postupne rozširoval, trvalo ešte niekoľko desaťročí, kým prenikol aj do vrstiev, ktorým bol predtým ľahostajný, prípadne ťažko dostupný. Predstavy, podľa ktorých sa žena nikdy nemohla vyrovnať mužovi v sile, rýchlosti, vytrvalosti a inteligencii, zostávajú iba mýtami. Vyvodzovalo sa z nich, že ženy nie sú rovnako víťazné v športe ako muži, že sú príliš emotívne na to, aby mohli riadiť nejakú spoločnosť alebo stáť na čele politického zriadenia, či pôsobiť na postoch s veľkou zodpovednosťou. Emotivita mužov je často rovnako silná, avšak inak prejavovaná navonok. Dominantná mužská kultúra má sklon ku „klonovaniu spôsobu práce“, t. j. obklopovaniu sa iba mužmi rovnakého postavenia, schopností, teda k vylúčeniu žien.24 Autorka tohto tvrdenia považuje športové prostredie za typické „podhubie“, vhodné na reprodukciu podobných názorov, ale generalizovať ich nemožno. Je predsa aj v záujme mužov, aby kráčal šport mužský plece pri pleci so športom ženským, aby sa oba dopĺňali, akceptovali a navzájom potrebovali. Aj

22

KRAUS, Artur. Slovenky a šport. In Športový týždeň, 1936, roč. 8, č. 24, s. 4. 23

TAKÁTSOVÁ, Júlia. 75 rokov vodáckeho klubu Dunajčík 1924 – 1999. Bratislava, 1999, s. 8. 24

LA RIVIERE ZIJDEL Lydia. Sport de haut niveau: apprendre a perdre. In European, Women and Sport. Paris:

Comité National Olympique et Sportif Francais, Ministere de la Jeunesse des Sports et de la vie associative.

2004, s. 152.


20

napriek rešpektovaniu atribútov a špecifík jednotlivých športových odvetví by bol dnes šport bez „zmiešanej spoločnosti“ oboch pohlaví neprirodzený a nudný.

Kúpanie vo Váhu, Nové Mesto nad Váhom, 1943 Názorným príkladom už povedaného, ktorý možno aplikovať aj na sféru športovú, potvrdzuje aj táto výpoveď: „Podstata ženskej otázky leží v bytostnom uvedomení, že my, ženy môžeme riešiť problémy ženským spôsobom, nie mužským spôsobom. Novovek, ale i stredovek so starovekom boli paternalistické, dávali prednosť mužským riešeniam pred ženskými úplne prirodzene a samozrejme, pretože bolo potrebné hrubej sily v každom ohľade. Táto samozrejmosť sa prežila do dnešných dní.“25 „Priklincovaná“ pravda, aj keď by mohla byť iba jednou z viacerých, že „šport je vnímaný ako mužská záležitosť, pretože ženy sú predstavované stále ako „slabé pohlavie“26, pôsobí dosť nejednoznačne. Aj muži už vedia, že vedci sa zhodujú v tom, že ženský organizmus je silnejší ako mužský, že je odolnejší a viac znesie. To teda znamená, že pri pohľade zo „športového uhla“ ide skôr o fyziologické možnosti a limity ženského organizmu a stavbu ženského tela, ktoré jednoducho zákonite nedovoľujú „prešprintovať, prehodiť či preskočiť“ muža. Účasť ženy vo svete športu i telovýchovy na všetkých úrovniach je dnes úplne samozrejmá, tak je vnímaná spoločnosťou. Dnešné generácie berú prítomnosť „módne nahodených báb“ absolvujúcich svoju dennú „džogingovú“ dávku len tak na sídlisku ako niečo, o čom netreba ani rozprávať. Šport pre všetkých netreba definovať, nejde v ňom o výkon či víťazstvo, ale o zážitok. Fitnescentrá plné ctižiadostivých mladých dám, rekreačné cyklistky za mestom, opálené on-line korčuliarky v plnom nasadení, more lyžiarok na zasnežených svahoch, volejbalom nadšené „kočky“ pri jazere alebo vyznávačky aerobiku všetkých vekových kategórií v pestrofarebných dresoch v plnej telocvični , skutočnosť každodenného života, ako celkom normálne a užitočne strávený čas s bonusom navyše pre tie, ktoré veria a vedia, že potrebný a prospešný. Urobiť niečo pre svoje zdravie, vylepšiť si postavu, precítiť endorfíny šťastia...dôvodov k pohybu je dosť, každá má ten svoj. Protipól „nepohybu“ najmä medzi tínedžerkami je alarmujúci, veď iste nie je normálne, keď

25

HOGENOVÁ, Anna. K ženské otázce. In Žena a sport. Praha: ČOV, 1998, s. 43. 26

KNORRE-VLASÁKOVÁ, Naďa. Ženský sport a média. In Žena a sport na začátku třetího tisíciletí – patří

k sobě? Praha: UK, 1998, s. 77.


21

stavy necvičiacich na hodinách telesnej výchovy prevažujú stavy tých cvičiacich a stále stúpajú. Nedostatok pohybu vplýva negatívne na zdravie človeka a zdôrazňovanie celoživotnej pohybovej aktivity nie je ani samoúčelné, ani alibistické. „Za posledné desaťročia sa podstatne zmenil spôsob života človeka – výrazne sa obmedzila pohybová aktivita, enormne vzrástlo emocionálno-psychické zaťaženie a zhoršila sa kvalita životného prostredia. Ak k tomu pridáme prostriedky poškodzovania zdravia, ktoré si človek sám „vymyslel“ a čoraz intenzívnejšie využíva, ako sú alkohol, tabakové výrobky, drogy, nadmerná konzumácia liekov, prejedanie sa, neracionálny spôsob života, nemožno sa čudovať nízkej úrovni pohybovej činnosti a výskytu zdravotných problémov v značnom percente populácie. Do popredia sa dostali tzv. civilizačné choroby.“27 Skutočnosť, že dnes vôbec nešportuje 25% svetovej populácie je veľavravná. „Šport potrebuje ženy a ich účasť nielen preto, že reprezentujú polovicu ľudstva“, tvrdí predseda Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge, „ale tiež preto, že zohrávajú podstatnú úlohu v spoločnosti a predovšetkým v odovzdávaní lásky k športu mladým ľuďom, postúpiac im zvýšenú zodpovednosť v športovom hnutí a umožňujúc im praktizovať telesnú aktivitu. To zabezpečí, že nasledujúca generácia bude mať šport rada a bude ho aj sama praktizovať, čím prispeje k vytváraniu lepšieho sveta. Podpora tejto úlohy je pre MOV podstatná, ba dokonca posvätná.“28 Vrcholný predstaviteľ olympizmu nemal akiste na mysli iba vrcholový šport, ale predovšetkým šport pre všetkých. Podmienky naň v porovnaní s priekopníckymi začiatkami v minulosti sú priepastné, ale pravdepodobne sa zmenil prístup, čo súvisí so životným štýlom a hierarchiou hodnôt. Aj ženy zaznamenali ústup od masových cvičení v prospech špeciálnych pohybových činností, napríklad smerom k adrenalínovým aktivitám.

Aerobik 2009

27

ŠIMONEK, Jaromír. Pohybová aktivita žien. Bratislava: SOV komisia ženy a šport, 2000, s. 23 28

ROGGE, Jacques. Forewords. In 4th World Conference on Women and Sport. Lausanne: International

Olympic Commitee, 2008, s. 5


22

Časy sa jednoducho zmenili. Ortodoxne negatívne postoje voči ženskému športu v civilizovanom svete neobstoja. Spojenie žena a šport nevyvoláva žiadnu reakciu, ktorá by mala mobilizovať, naprávať, bojovať za práva. To je už históriou. Žena má prístup do všetkých „zákutí“ širokospektrálneho športového nekonečna. No názory na jej pôsobenie v niektorých „neklasických“ či netradičných odvetviach bývajú aj protichodné. Môžu vychádzať z prirodzených reakcií mužov, ale aj žien, vyjadrujúcich obavy o bezpečnosť alebo zdravie športovkyne, prípadne signalizujú námietky z estetického zorného uhla „neumeleckého dojmu“. Komercializácia, financie, biznis dostanú spravidla všetky črtajúce sa pochybnosti do polohy marginálností. Na druhej strane dovoľuje vedecký pokrok v športe preklenúť to, čo sa mohlo zdať donedávna neprekonateľným. Práve pri sledovaní vývoja v oblasti ženského športu, jeho vnútra i nazerania naň, sú zásadné zmeny neprehliadnuteľné. Je evidentné a zároveň

samozrejmé, že v 21. storočí je oficiálny prístup k športu antidiskriminačný.

pohyb ženy v časopriestore: cesta k športu · 2012-06-08 · pohyb ženy v časopriestore: cesta...

Documents