1

Začiatok konca

2

Mapy

3

REBEKA GUTTMANNOVÁ:

PODDANÍ (začiatok konca)

1.kapitola

Calla

Byť šťastným znamená zvyknúť si na Život vo vlastnej koži

Indiánske príslovie

Náš svet, tak ako všetci vieme, od doby monarchie výrazne pokročil vpred. Niekde ďaleko je

však iný svet, svet, bez milosti a odpustenia, svet bez bezpečia, kde vládne len 14.storočie.

Ten svet sa volá Polýza.

Je tu mnoho krajín, a kráľovstiev a v jednom z nich s názvom Atalantia ţije Atala.

Zlá čarodejnica a panovníčka, ktorá dobyla uţ tri krajiny v Polýze.

Vo svojej moci má národ bohatého kráľa a dva národy, ktoré sa medzi sebou neznášajú,

upírov a vlkolakov.

Vládca upírov Sarot a vládca vlkolakov Gorylad.

Pred mnohými rokmi si tie to dva národy zotročila a pri tom obaja ich vládcovia zmizli...

Všetky tri národy sú jej otrokmi: obrábajú polia, starajú sa o záhrady, niektorí sú jej vojakmi

proti ostatným krajinám a ostatní vykonávajú rôzne práce....

Tí, ktorí nepracovali, boli zavretí v tmavých budovách s kovovými dverami a závorou, tie

budovy sa nazývali garagi.

Calla nevedela, ku ktorému národu patrí.

Chytili ju, keď mala deväť rokov, zakaţdým si opakovala, ţe uţ tu trčí tri roky, nepamätala si

kto bola pred tým, nevedela, kde bývala, ani kto bola jej rodina.

Vedela iba to, ţe hneď, ako ju sem privliekli, Atala jej dala niečo vypiť a strčila ju do garagi.

Vţdycky, keď chcela ujsť, prišla myšlienka, ţe sú tu hradby a stráţcovia, a ak ju pri tom

prichytia, o útek sa pokúšala prvý a poslednýkrát.

Jediný, s kým sa dalo v garagi rozprávať, bola Feny. Patrila do národa vlkolakov a vţdy

básnila o tom, ţe sa Gorylad vráti, inak jeho rod skončil a vlkolaci sú bez vládcu a bez moci,

ktorú zabezpečí iba svorka.

Bolo uprostred obeda a Calla musela umývať dláţku v Atalinom paláci s obrovskými

kniţnicami a takzvanou „ chodbou minulosti“, kde po stenách viseli portréty Atalinich

predkov.

Calla chytila starú handru, ktorá pravdepodobne patrila nejakému nešťastníkovi z mučiarne,

a namočila ju do vedra z vodou.

Mala umytú uţ takmer polovicu dolného poschodia, keď zrazu uvidela na umytej časti

odtlačky špinavých mačacích paciek.

„Teodor!“ povedala naštvane.

Teodor bol Atalin vypasený, huňatý a rozmaznaný kocúr, ktorý bol rád škodoradostný.

„Veď počkaj, keď ťa chytím !“nadávala Calla a vydala sa za packami.

Cestou skoro vrazila do dvorného básnika, ktorý si hladkal svoju „spievajúcu“ harfu a mal

dohora vytočené fúzy.

Packy viedli pod schody, odkiaľ sa ozývalo mňaukanie.

Calla ho vytiahla von a kocúr na ňu nepriateľsky zagánil a zasyčal.

„Prečo mi stále špiníš podlahu ?“ Calla ním zatriasla, kocúr ju poškriabal a pustila ho na zem.

Potom sa najeţil, vybehol po schodoch a Calla za ním.

4

Kocúr bol najeţený a všade za sebou zanechával blatové packy, ktoré Callu tak rozčuľovali.

Nakoniec vbehol za odchýlené dvere. Calla ich prudko otvorila a zdrapila ho za huňu.

Aţ neskôr uvidela, ţe je v izbe Atali.

Na veľkých oknách viseli dlhé biele závesy, vpravo v rohu bola posteľ a vľavo stôl

s popísanými papiermi a knihami.

Calla zmiernila stisk a kocúr capol na zem.

Podišla k stolu a začala sa prehrabovať medzi papiermi. Feny ju naučila ako-tak čítať a písať,

ale šlo jej to veľmi pomaly a neplynule.

Našla obálku s pečaťou zo severného kráľovstva. Na obálke bolo napísané :

Mocnej Atale od kráľa Abraháma IV. Týka sa to národov, ktoré väzníš.

Keď sa chystala obálku otvoriť, na stôl vyskočil Teodor a zasyčal.

„Veď nič zlé nerobím ! No.... iba sa hrabem v cudzích listoch, ale okrem teba ma nik

nevidí...“

Z chodby sa ozvali kroky.

„Ma.... Slúţka ? Čo tu robíš ?“ Bola to Sofi a spýtavým pohľadom hľadela na Callu.

„Ja.... prišla som sa Atali spýtať, či nechce čaj“ Calla si nebola istá, či to Sofi postačí, ale

zjavne postačilo. „Ak chceš zavediem ťa za ňou a .....“

„Nie, nie.... nebudem ju vyrušovať. Ja uţ radšej pôjdem“ Calla urobila krok k dverám, ale

Sofi ju zastavila. „Z ktorého národa si ?“

„Neviem, naozaj.....“

Z chodby sa ozvali ďalšie kroky, ale tentoraz na lodičkách.

Calla sa pozrela na Sofi. „Prosím, nech to nie je Atala. Prosím,“ modlila sa v duchu Calla, ale

spoza dverí vyšla Atala.

„Čo pohľadávate v mojej izbe a ešte k tomu slúţka?“

Calla sa ( aj keď nie s veľkou radosťou) poklonila „Prišla som sa vás spýtať, či nechcete

čaj..... ale radšej uţ pôjdem,“ a čo najrýchlejšie zmizla doumývať dláţku.

Keď zišla dolu, nahnevalo ju to ešte viac : vedro s vodou bolo prevrátené a na vedre boli dve

packy. „Ja toho kocúra asi zaškrtím !“ povedal Calla a začala to utierať.

Do miestnosti vstúpila slúţka a vzdychla si, „Nechaj to tak, ja tu poutieram.“

Calla ju poznala, patrila medzi upírov a bola jednou z mála tých, ktorí sa nebili s vlkolakmi.

Calla poloţila handru vedľa vedra a rozmýšľala, čo bude robiť, v hlave jej však stále vŕtala

obálka.

„Mohlo by ísť o Gorylada ? Alebo chce kráľ s Atalou viesť vojnu o našu slobodu ? Nie. Aţ

taký empatický nie je. Ţiadny panovník nie je empatický, lebo vidí iba zlato a poddaných,

ktorí skáču ako píska,“ hovorila si a vyšla von k hradbám.

Stráţnici hrali pod javorom karty. Calla si v hradbách našla malú dierku a nazrela cez ňu.

Za hradbami bol hustý a tmavý les, z ktorého vykúkali akési oranţové oči.

Z lesa vystúpila malá postavička s čiapkou a krompáčom.

„Lesný škriatok ?“ povedala si Calla, ale postavička si iba prehodila krompáč cez plece

a vydala sa pozdĺţ hradieb.

„Hej !“ zakričala Calla a trpaslík sa obrátil. „Prosím, pomôţ nám ! Nevedie nejaká cesta cez

hradby ?“

Trpaslík sa obrátil a pokračoval v ceste.

„Tvrdohlavec,“ pomyslela si Calla „Keby aspoň niečo povedal.“

Ovrátila sa. Nezbadal ju ani jeden stráţca a keď ich prišli vystriedať, Calla sa tvárila, ţe trhá

jablká z blízkej jablone, ale pritom rozmýšľala o obálke v paláci.

5

2. kapitola

Obálka, čakaj ma !

Len tomu neškodí zlo, kto zlo sám pácha Budhistické príslovie

Calla sa uvelebila v jednom z kútov garagi a spala.

Okolo pol noci sa zobudila na hlasy vonku. Dvere na garage otvorili a stráţca niekoho vsotil

dnu.

Calla vstala a snaţila sa zaostriť postavu ktorá tam stála ako skamenená a ustrašene sa dívala

okolo seba.

Calla ju štuchla a postava nadskočila.

„Je tu niekto ?!“ zakričal dievčenský hlas.

„Áno“ Calla ju stiahla dolu a zapálila jednu sviečku ktorú ukradla pred troma dňami

v Atalinom paláci.

„Kto si ?“ spýtala sa Calla

„Volám sa Susan, teda ...aspoň myslím, patrím medzi národ juţných osadníkov....myslím,

neviem“

„Ja som Calla, národ- neviem, klan - neviem a sen - dostať sa za hradby. Ty si odtiaľ prišla,

ako to tam vyzerá ?“

„Ja neviem....“

„Vieš vôbec niečo ?“

„Ty máš čo hovoriť“

„Ale ja tu tvrdnem uţ tri roky....“

„Nemôţete sa rozprávať cez deň ?!“ zamrmlal hlas od vedľa. „a sfúknite tú hlúpu sviečku !“

Calla ju radšej sfúkla a naznačila Susan aby spala.

„Moţno mi pomôţe získať obálku“ pomyslela si.

Ráno stráţca otvoril dvere a kaţdému povedal kde bude pracovať.

„Zadná garaga pole. Stredná garaga bane, tí v kúte na ľaľovo záhrada a polovica tých vpredu

vojsko a zvyšok palác. A hýbte sa !“

„Kde sme my ?“ opýtala sa potichu Susan

„V paláci“ Calla sa v duchu zaškerila „všetko ide s mojimi plánmi“ povedala v duchu.

Vonku svietilo slnko a nad hradbami poletoval sokol.

Susan dostala prácu v kuchyni a Calla mala znovu poumývať dláţku.

Keď sa ale Susan chystala ţe odíde do kuchyne Calla ju zastavila.

„Musíš mi s niečím pomôcť“

„S čím, ak chceš ísť za hradby tak.....“

„Nie, chcem Atali ukradnúť jednu obálku ktorá sa týka národov“

„A ako to chceš urobiť ?!“

„Takţe najprv sa Sofi spýtam kde je Atala, ak bude v izbe tak ty ju voľajako zabavíš aspoň na

5 minút a ja zatiaľ vezmem tú obálku, a ak tam nebude budeš iba drţať stráţ“

Po schodoch práve schádzala Sofi.

„Ahoj, nevieš kde je Atala ?“ Calla sa snaţila aby to znelo čo najpriateľskejšie.

„Vo svojej izbe, nejdeš so mnou kresliť ?“

„Moţno neskôr“

6

Calla vybehla hore schodmi a Susan za ňou a zastali aţ pred dverami Atalinej izby.

Calla nakukla cez kľúčovú dierku : Atala sedela za stolom a preberala listy, do rúk sa jej

dostala tá obálka.

„Rýchlo, zabav ju, tú obálku nesmie čítať“ povedala potichu Calla

„Ale prečo práve ja?“

„Dohodli sme sa, a ak sa ešte niekedy chceš dostať za hradby tak zabav Atalu“

Susan preglgla a zaklopala na dvere.

„ Ďalej !“ povedala Atala a Susan vošla a poklonila sa.

„Mocná pani, no....“ Susan nevedela čo má povedať, a vôbec nevedela čo by ju mohlo

prinútiť vstať od stola a nasledovať obyčajnú slúţku.

Cez odchýlené dvere sa ozvala Calla „povedz ţe jej deti sa hrajú zo slúţkami“

„.....vaše deti sa hrajú zo slúţkami“

Atala prudko vstala od stola „Kde !?“

„Poďte za mnou“ Susan sa otočila a Atala kráčala za ňou.

Calla potichu prešla k stolu a na vrchu papierov uvidela obálku. Schmatla ju a a chcela

potichu vyjsť z izby, ale pohľad jej padol na okno : Atala mala najvyššie okno a bolo z neho

vidieť za hradby.

Pred hradbami znovu stál ten trpaslík a díval sa na ne. Potom otvoril koţené vrecko a niečo

z neho vysypal na zem, a pozrel sa Calle rovno do očí , potom načmáral niečo na papier

a ukázal pozdĺţ hradieb a pobral sa preč.

Zo schodišťa sa ozvali kroky.

„Atala ma tu uvidí a zistí ţe obálka chýba“ povedala si Calla, otvorila obálku vytiahla z nej

list a obálku znova zavrela a poloţila na stôl akoby bola nedotknutá.

Potom zo stola zobrala tácku z tanierom a skoro narazila do Atali.

„Ja....prišla som odniesť riad“ vykoktala a Atala prikývla .

Pri schodoch čakala Susan.

„Čo si jej nahovorila ?“ spýtala sa Calla a riad poloţila na malý stolík.

„No keď zistila ţe tam jej deti ani nie sú rozčúlila sa a tak som sa jej ospravedlnila ţe sa mi to

iba zdalo, a čo obálka ?“

Calla z vačku vytiahla list. „prečítame si ho aţ neskôr, keď nás nebude nikto vidieť“

Calla Susan zatiahla k hradbám medzi ovocné stromy a rozloţila list :

Mocná Atala Viem že väzníš národ vlkolakov a iné a preto ti chcem oznámiť že moji vojaci pred dvoma dňami chytili v mesačnom lese Gorylada, na cene sa dohodneme.

Kráľ Abrahám IV.

Po chvíli sa ozvala Susan.

„Je dobre, alebo zle ţe ho chytili ?“

Calla sa na ňu pozrela ako na blázna.

„Jasné ţe zle, ak by sa to Atala dozvedela a zajala ho, vlkolaci by sa uţ odtiaľto nedostali“

„Hej! Vy dve !“ zakričal niekto a Calla sa strhla „Čo to tam stvárate ?“

So stráţcom pribehli ďalší dvaja.

„Máme problém !“ zamrmlala Calla „Rýchlo beţ pozdĺţ hradieb !“

Calla odtrhla z jedného stromu hnilé jablko a hodila to jednému stráţcovi do hlavy.

„Ty malá....“ stráţcovia sa rozbehli.

7

Calla si spomenula na trpaslíka a list na ktorý jej niečo načmáral.

Jeden stráţca ju chytil a ona ani nevedela ako zavrčala pohryzla ho.

Na chvíľu zarazene stála ale potom uvidela na tráve niečo biele.

„List !“ pomyslela si a aj keď ju stráţcovia dobiehali zastala, a zodvihla ho a čo najrýchlejšie

vedela začala čítať :

Milá slúžka Viem že Atala väzní mnoho národov ale ja vám nemôžem pomôcť, cestu von nájdeš ak porozmýšľaš.

Trpaslík Rudolf Calla papier zrolovala a rozbehla sa za Susan.

Susan chcela zabočiť za roh paláca ale odtiaľ vybehli ďalší stráţcovia ,a jediná myšlienka

Calli bola, ţe uţ nemá zmysel utekať.

Pri vypílenej hruške zastala a čakala čo bude ďalej.

8

3.kapitola

Ţalár, list alebo sloboda

Hradby sú vysoké,

Ale ľudské nádeje sú ešte vyššie Ázijské príslovie

Calla bola rada ţe ich odvliekli do ţalára a nie do mučiarne.

Na to ako bolo vonku teplo tu bola ukrutná zima a jedno malé okno s mreţami.

Susan sedela v kúte a rozmýšľala.

„Čo s nami teraz urobia ?“ spýtala sa

„No.... ten list bol dosť dôleţitý takţe si to vieš domyslieť“

Susan sa dívala cez malé okno a Calla rozmýšľala.

„Je cesta von !“ nadšene vyskočila Calla

„Čo ?“

„Cesta von existuje a vţdy aj bola! Atala obchoduje zo susednými kráľovstvami, a ten voz ide

cez bránu, jednoducho sa doň schováme !“

„To je súčasť tvojho úţasného plánu ?“ Susan začínala byť pesimistická.

„Súčasť ?“

„No, najprv sa musíš dostať od tadiaľto.....“

Calla stíchla a pozrela sa von cez okno a uvidela ţe cezeň vidno záhradu.

„Záhrada.....“ pozrela sa na Susan „ak tu vydrţíme do zajtra dostanem nás von“

Susan nadvihla obočie.

„A....“ Susan nestihla dopovedať a stráţnik prudko otvoril dvere a dnu vošla Atala.

„Toto“ zamávala listom „bolo veľmi dôleţité čo sa týkalo tvojho úteku, ale....“

Pristúpila bliţšie a zazerala na ňu priam vraţedne. „to nie je ten list ktorý si mi ukradla ! Kde

je !?!“ zvrieskla.

Susan bola z toho všetkého uţ riadne zmetená ale Calla vedela dobre klamať.

„Ja neviem ! O akom liste hovoríte ?“

Atalu uţ išlo roztrhnúť „Veľmi dobre vieš o akom liste hovorím !“

Chystala sa odísť ale pred dverami sa ešte otočila „Do zajtra“ povedala „Máš čas do zajtra

inak... , si za to ponesieš zodpovednosť sama !“ stráţnici dvere zavreli a Calla sa dívala cez

mreţe ako Atala odchádza.

Ešte pred tým, ako vyšiel mesiac Susan zaspala, ale Calla sa zamyslene dívala do zeme akoby

tam čítala plán na útek.

Nasledujúce ráno sa Susan zobudila prvá.

„Daj jej ten list, veď je to iba kus počmáraného papiera“ dohovárala sa jej Susan.

„Sama si videla čo na tom papieri je !“ naštvala sa Calla

„Ale ja nerozumiem prečo ti tak záleţí na vlkolakoch !“

„Ja neviem..... akoby to bola moja vzdialená svorka a Gorylad patril do nej ....“

„Počkať, vtedy pri hradbách, ty si vrčala...“

Calla prikývla „Teraz by som ale o tom radšej nehovorila lebo ak sa to Atala dozvie, nebude

to práve najlepší plán na útek“

Ţalárom sa ozýval hlas a Calla si aţ teraz všimla ţe v susednej cele sedí trpaslík.

„No konečne ste si ma všimli“ povedal unudene „Ak mi pomôţete von z cely, ja vám

pomôţem von cez hradby“

Susan s Callou sa pozreli na seba a potom na neho.

9

„No nepozerajte sa tak mňa ! Smrtkové hodiny ....“

„Smrtkové hodiny ?“ divila sa Susan

„Jednoducho čoskoro príde Atala a cez tie hradby sa uţ nedostanete“

Calla chcela niečo povedať ale cez okno uvidela v záhrade postavu.

„Sofi“ povedala potichu „Sofi !“ zakričala a postava sa otočila a rozbehla sa k oknu.

„Calla ? Čo tu robíš ?“

„Hráme s Atalou takú hru: ţe ak mňa, Susan a toho škriatka.....“

„Ja som trpaslík, nie škriatok !“

„.....ak nás odtiaľto vyslobodíš“ pokračovala Calla a nahnevane zazrela na trpaslíka „tak ťa

Atala odmení za šikovnosť..... maliarskym stojanom“

„Naozaj ?“ spýtala sa Sofi natešene „vydrţte, hneď som tam !“ Sofi sa rozbehla a uţ jej

nebolo.

„No.... kto je najmúdrejší v celom ţalári“ povedala víťazoslávne Calla

„Ja ?“ ozval sa trpaslík

„Ticho škriatok !“ zahriakla ho Susan

„Koľko krát ti mám ešte hovoriť ţe som t-r-p-a-s-l-í-k ?!“

„Ani raz, lebo si škriatok“ povedala s posmechom Susan a neskôr sa do ţaláru vrútila Sofi aj

z kľúčmi a odomkla cely.

„Dobre, idem jej povedať ţe som prišla na to ako vás odomknúť“ povedala natešene Sofi.

„Nie !....“ hneď skríkla Calla „ona.....na to musí prísť sama inak sa dozvie ţe som ti

pomáhala“

Sofi zosmutnene la ale naznačila ţe bude ticho.

Keď Sofi odišla všetci traja potichu vyšli na nádvorie k hradbám a čupeli medzi kríkmi.

Pred palácom sa hádal básnik zo stráţnikom lebo ho nechcel pustiť do paláca a Calla videla

ţe ho básnik podpláca.

Na poli staré ţeny zbierali obilie a (tak ako vţdy) stráţnici ktorý mali stráţiť hradby a stáť

tam ako stĺpy kým sa neobjaví utečenec, leţali v tráve a popíjali.

Zatiaľ ich nik neuvidel ale Calla mala pocit ţe Atala ich zo svojho okna prepichuje pohľadom.

„O chvíľu príde obchodný voz“ povedal trpaslík.

Calla sa otočila a pozrela sa na okno Atalinej izby – stála tam, Atala stála pri okne a dívala sa

von. Zatiaľ nevyzerala ţe by ich bola zbadala ale pohľadom blúdila po celom nádvorí.

„Atala !“ povedala potichu Calla a trpaslík sa otočil a naznačil aby išli za ním.

Dostali sa aţ pri bránu do vysokej trávy.

„Moţno ju uţ z tejto strany vidím posledný krát“ pomyslela si Calla.

Brána sa čoskoro z rachotom otvorila a vyšiel s nej obchodný voz ktorý mal nad častou voza s

tovarom plachtu ako strechu, a brána sa znova zavrela.

Kým napojili kone a naloţili tovar, trpaslík, Susan a Calla sa schovali medzi tovar.

Calla tam ledva vyliezla a to jej pomáhala Susan.

Keď sa voz napokon pohol a brána sa z rachotom otvorila a Calle v ušiach znela jedna pieseň

ktorú si vraj pospevovali ľudia ktorý boli uväznený uţ vtedy :

Hradby temné, hranicu nám tvoria, Medzi dobrom a zlom ale aj tak to nepomáha.

Lebo zlo, vzduchom šíri sa A dobro hmotným naveky ostáva

Mesiačik svieť v splne nádhernom,

Vyčkaj kým sa premením a na cestu sa vydám,

10

Na cestu ďalekú, na cestu hrozivú ,na cestu z ktorej sa už nevrátim Taká cesta je iba za múrmi, je to cesta za slobodou po ktorej tak túžim.

Hneď ako vyšli do lesa Calla tomu nemohla uveriť, po troch rokoch sa dostala von. Von za

hradby a uţ nikdy viac sa tam nevráti.

Vykukla cez plachtu a dívala sa na čoraz vzdialenejšie hradby a na okolitý les.

„Prvú časť plánu máme za sebou“ pomyslela si.

Trpaslík ticho sedel a rozmýšľal.

„Ehm.... pán škria....trpaslík, odkiaľ vlastne ste ?“ nedalo Calle

Trpaslík zdvihol zrak „Banícky trpaslíci, volám sa Rudolf a som ten po ktorom si vrieskala

cez dieru v hradbách“

„Bola som uţ zúfalá !“

„No po toľkých rokoch.....nedivím sa, ale udivuje ma ţe si sa nepokúsila o útek hneď ako ťa

odvliekli, Gorylad ťa čakal a... nedočkal sa“

Calla nerozumela ani jedinému slovu ktoré hovoril.

„Bola som tam tri roky“ pomyslela si „Gorylada som ani len nepoznala, nevedela som kto

som a...... čo si vlastne nahováram !?“

Voz to nadhodilo a ozval sa buchot a praskot.

Susan nazrela dolu.

„Myslím ţe sme zlomili koleso“ ozval sa hlas z predu „pošlem po holubici odkaz kráľovi

nech nám pošle ďalšie.

„Musíme ísť peši“ poznamenal Rudolf a pozrel sa na Callu „vlci sa zakrádajú potichu ako

vietor“

Calla prevrátila oči stĺpkom a vyšla von, poobzerala sa a naznačila im ţe vzduch je čistý.

Trpaslík ich potom zatiahol na kraj lesa a tam rozloţil mapu a Calla si nemohla nevšimnúť ţe

minimálne polovica z nej chýba a je odtrhnutá.

„Čo sa stalo s tou mapou ?“

„Ale, uprostred lesa ma napadli traja poddaný zo severného kráľovstva“

Susan zazerala na mapu „Kam ideme, odkiaľ sme prišli a kde chceme prenocovať ?“

„Takţe nachádzame sa tu“ ukázal na miesto kúsoček od Atalinho mesta „A typujem ţe chcete

ísť oslobodiť Gorylada, takţe musíme ísť sem“ ukázal na Severné kráľovstvo a to všetko čo

Tam vidíte musíme prejsť“

„Musíme ?“ ozvala sa Susan

„Áno, pôjdem s vami lebo jedna bola dobre ţe nie storočie uväznená a druhá ani nevykročila

z domu, takţe.... budem váš sprievodca“

„Storočie ?!“ ozvala sa Calla „bola som tam tri roky, nie storočie !“

Trpaslík sa na ňu priam ľútostne pozrel a potom venoval pohľad mape.

„Nebola som tam storočie !“ nahovárala si Calla ale ani sama uţ tomu neverila.

„Takţe ideme do Severného kráľovstva ?“ spýtala sa Susan a prezrela si dlhú cestu.

Trpaslík prikývol „Najviac sa bojím údolia.... povrávala sa ţe tam straší, aj keď je to údolie, je

tam najtmavší les v západnej časti Polýzi"

„A kde prenocujeme ? Hádam nebudeme celú noc putovať“ rozčúlila sa Susan

„Ak budeme mať šťastie a dostaneme sa tam tak nám moţno Juţný osadníci dovolia tam

prenocovať“

Calla vytiahla starý kompas.

„Odkiaľ ho máš ?“ Susan si ho prezrela

Calla sa na ňu pozrela „Vlk sa vie zakrádať potichučky ako vietor, patrí Atale“

„Ty naozaj rada riskuješ....“ poznamenala Susan

„Dobre“ začal Rudolf „váţený, začína sa cesta ktorá vedie za slobodou, teraz sme utečenci

a Ataliny protivníci“

11

4.kapitola

Svetlo hmlistoviek

Utečencov náhrobok najskorej splynie zo zemou Arménske príslovie

Calle sa uţ nechcelo kráčať, najmä ak videla ako zhnusene a unudene sa tvári Susan.

Slnko pomaly zachádzalo za obzor a trpaslík stále neoznámil kde budú nocovať, iba sa stále

pozeral pred seba a sem tam sa pozrel na mapu.

„Kedy tam uţ budeme ?“ spýtala sa Susan a zazívala.

„Ak myslíš Severné kráľovstvo“ začal Rudolf „tak ak všetko dobre pôjde mali by sme tam

byť o štyri dni“

„Štyri dni ? S trojhodinovým oddychom ?“ divila sa Susan „tak to nás potom chytia veľmi

rýchlo...“ dodala

„Ty si mi ale pesimista, sotva sme vykročili za hradby a uţ tvrdíš ţe sme v kaši !“ hnevala sa

Calla a dívala sa na kompas.

„V kaši sme boli uţ vtedy keď si ma nahovorila ukradnúť obálku....“

„Na nič som ťa nenahovorila a....“

„Ticho !!“ rozčúlil sa trpaslík „prestaňte sa uţ konečne hádať, ste na jednej lodi...“

Susan sa nafučala a Calla sa snaţila ju nevnímať.

O chvíľu sa pred nimi začala v šere črtať budova .

Keď prišli bliţšie uvideli ţe je to starý kostol ktorý bol ohraničený bránou ktorá bola

porastená zimozelňou a ešte kadejakými inými ťahavými rastlinami .

Susan otvorila vŕzgajúcu bránu a potichu podišla k dverám kostola a stisla kľučku – bolo

zamknuté.

„Tu máme prenocovať ? Veď je zamknuté !“ naštvala sa.

Rudolf otvoril lampáš ktorý visel vedľa dverí a vytiahol odtiaľ starý kľúč.

„Toto by ma nenapadlo“ uznala.

V nútri bola tma ale Calla našla na stole kresadlo a zapálili pár sviečok.

Z kamenných stien sálal chlad a vlhko, v puklinách kamennej podlahy rástla tráva a na

stenách boli uhlom načmárané akési znaky.

12

Na konci chodby boli dvere zo závorou.

Trpaslík otvoril a ocitli sa vo veľkej miestnosti podobnej kostolu, boli tam lavice na sedenie,

oltár (ešte aj zo zaschnutou krvou) a na malom stole vedľa neho bola poloţená kniha.

„Kde tu budeme spať ?!“ opýtala sa podráţdene Susan a Calla na lavicu poloţila horiacu

sviecu.

„No predsa na laviciach, alebo môţeš ísť ešte aj medzi krypty“

Trpaslík si sadol .

„Toto“ začal „je miesto kde sa zrodila nádej a hneď na to aj vyhasla, tu sa zrodila Atalina

moc, ona bola len dedič trónu neveľkého kráľovstva a to nevedela zniesť, chcela byť omnoho

bohatšia, mocnejšia a slávnejšia. V tomto kostole spolu zo svojimi stráţnikmi začali ostatných

viesť k jej viere, vydierať ich a zabíjať ak neposlúchli jej rozkazy. Keby ste zišli do pivnice

našli by ste tam aj kosti. Omnoho neskôr keď uţ mala moc ktorú chcela začali sa tu schádzať

tí ktorý sa jej chceli postaviť“ na chvíľu sa odmlčal lebo Calla vstala a šla sa poprechádzať po

kostole „ ale medzi nimi bol špeh ktorý Atale vyzradil čo chystajú a tá ich dala zavrieť. Ten

špeh.... som bol ja, vďaka mne bola Calla sto rokov za hradbami...“

Calla sa prechádzala medzi sochami a chodbami. Uvidela odchýlené dvere a vošla dnu.

Bol tam veľký okrúhli stôl zo stoličkami a kniţnicami.

Calla mala pocit ţe túto miestnosť uţ raz videla, veľmi, veľmi dávno keď stôl nebol na poli

rozpadnutý a sedeli za ním ľudia ktorý sa radili ako Atalu zraziť z trón.

„Ľudia, ktorý sú uţ dnes mŕtvy“ pomyslela si a chcela sa pozrieť von oknom ale bol

zatiahnutý záves.

Prišla k oknu a odhrnula záves: na tmavej nočnej oblohe svietilo to čo nevidela uţ storočie-

mesiac v splne.

Susan zarazene sedela.

„Ale dala ma zavrieť preto lebo som uţ nechcel byť zradca“ pokračoval trpaslík

„A zradcom aj ostanete, navţdy, nedivila by som sa ak by sem teraz prišla Atala!“ Susan

vstala a pozrela sa na starého trpaslíka „Ale len kvôli tomu ţe vám verí Calla vám budem

veriť aj ja“ Trpaslík vstal tieţ a ukázal kam šla Calla.

Susan si cestou obzerala staré sochy a obrazy , trpaslík bol ticho a pozeral sa do zeme.

Na konci chodby uvidela otvorené dvere, pozrela sa na trpaslíka pohľadom ktorý hovoril

„poviem jej ţe ste zradca“

V miestnosti ale Calla nebola, bol tam iba vlk ktorý zarazene stál a díval sa do zeme.

„Čo...“ Susan nemala slov. Vlk sa na ňu pozrel a zavrtel chvostom. „Toto je Calla ? Kedy

bude zasa normálna ?“

„Ráno“ povedal trpaslík a poobzeral sa po miestnosti a zrak mu padol na kniţnicu, prišiel

k nej a vybral jednu koţenú knihu.

„Čo to je ?“ opýtala sa Susan

„Kniha o druhom svete“ povedal a keď si všimol Susanin nechápavý výraz pokračoval

„Okrem tohto sveta sú ešte ďalšie tri – duchovný svet, do posial neobjavený a svet v ktorom

ţijú ľudia ktorý sú normálny. Neveria v nás, v náš svet, v naše príbehy, my sme iba v ich

fantázií ktorú sa boja navštevovať lebo neveria v to čo v nej je, majú ţivot ktorý je aţ príliš

pohodlný oproti tomu nášmu“

Susan rozmýšľala, doteraz ju ani nenapadlo ţe okrem toho ich sú aj iné svety.

Ani nevedela kedy ale prenocoval v tej miestnosti.

13

Pribliţne o pol noci Calla začula hlasy a začala štekať.

„Ataliny sluhovia“ povedal Rudolf „musíme rýchlo odísť“ a rozbehol sa ku kniţnici.

„Ale dvere sú na opačnej strane !“ naštvala sa Susan. Trpaslík vyťahoval z police knihy

a hádzal ich na stôl „teraz nie je čas na čítanie !“ hlasy boli čoraz bliţšie.

Trpaslík vytiahol jednu starú koţenú knihu a kniţnica sa posunula a nechala tam medzeru

akurát na človeka.

Susan chytila fakľu a rozbehla sa s Callou za ním.

„Toto necháte len tak otvorené !?“

„Aj tak im bude jasné kam sme zmizli, lebo to tvoje hulákanie museli počuť aţ v severných

horách“

Zo stropu kvapkala voda a čím ďalej išli tým viac jej tam bolo.

Po chvíli prišli k točitým schodom ktoré viedli dolu.

Susan sa na nich skoro šmykla lebo po nich stekala voda.

Jedna kvapka zahasila fakľu a Susan sa zviezla dolu po schodoch.

„Calla !“ zakričala a odpoveď bol štekot.

Ocitla sa v chodbe pod schodmi kde bola voda po kolená a rýchlo pribúdala, nič nevidela

a nemohla nájsť schody, ale niekde na konci chodby uvidela hore úzku štrbinu svetla a šla za

ňou. Hmatom zistila ţe je to drevený poklop a začala naň búchať kým nezlomila jeden pánta

otvorila.

Svetlo z východu slnka osvetlilo miestnosť a vyškriabala sa hore, dole zostal trpaslík ktorý

tam nedočiahol.

„Mala by som vás tu nechať ako jedného z väznou ktorých kvôli vám získala Atala ale to by

som nebola lepšia ako ona“ podala mu ruku a vytiahla ho hore.

Tam kde mali byť schody sa ozval štekot a hlasy.

„Calla !“ zakričala a ozvalo sa vrčanie a čvachtanie vody.

Pod nimi sa zjavila Calla ktorá sa pri slnku premenila späť.

„Sú za mnou !“ kričala sa škriabať hore ale jeden stráţnik ju chytil za nohu a Calla ho kopla

do hlavy.

Keď bola hore Susan zavrela poklop a sadla si naň.

Calla bola celá mokrá a aţ teraz si všimla kde vyšli – na okolí boli staré pokrútené

a strašidelné stromy medzi ktorými sa vznášala hmla.

„Údolie“ povedala a spomenula si na všetky tie historky o tom ţe tu straší a pobehujú tu

Hmlistovky - rusalky ktoré slúţia smrti a ţijú v hmle.

Susan vstala lebo stráţnici sa uţ prestali dobýjať hore.

„To údolie“ začala Calla „však ho obídeme ?“

„Trvalo by to príliš dlho a ten papier si Atala skôr či neskôr prečíta“ povedal Rudolf

„Ale veď ho mám predsa ja !“

„Hej ? A kde ?“

Calla siahla do vačku ale vytiahla iba prázdnu ruku.

„Vlk nemá vrecká“ povedal a naznačil aby uţ šli.

Calla mala niekedy pocit ţe medzi stromami sa niečo mihlo ale Susan stále tvrdila ţe to je len

nejaké zviera.

14

Trpaslík bol ticho a aj Calla a Susan to uţ začínalo štvať.

„Kde prenocujeme ?“ spýtala sa trpaslíka

„Dnes nebudeme nocovať“

„Ale....“

„Myslíš si ţe ten drevený poklop ich zadrţí dlho ?! O chvíľu sú tu“

Calla rozmýšľala. „Ten trpaslík sa mi nejako nezdá....“

„A aj má prečo...“ ozval sa hlas a Calla nadskočila, poobzerala sa po okolí. „nie som tam, ale

ešte ďaleko od vás, telepatia funguje medzi svorkou“

„Čo ?! Svorkou? Ale...“

„Ak pôjdeš za trpaslíkom do severného kráľovstva sa nedostaneš, dostaneš sa späť medzi

múry“

Calla hlasu nestihla hlasu ani odpovedať a uţ sa potichu ozvala Susan.

„Je to zradca, sám to povedal“

„Čo mi to tu všetci trepete, som z vás úplne mimo !“ pomyslela si a ďalej ju nevnímala.

„Haló, počúvaš ma vôbec ?“ povedala netrpezlivo Susan a zamávala jej rukou pred očami.

„Úprimne ? – nie“

„Ale čo ak nás dovedie Atale rovno pod nos ?! Čo budeme robiť potom ?“

„A prečo sa to pýtaš mňa ? Som na tom ešte horšie ako ty.....“

Susan mlčala hoci sama veľmi dobre vedela prečo sa jej to pýta, mala pocit ţe Calla vyrieši

kaţdý problém tak ako si to Susan predstavuje, ďalší dôvod bol ţe Calla mala to čo Susan

nie – meč, a na rozdiel od nej vedela s ním narábať.

„Aj by nevedela, veď má sto rokov a vôbec nestarne“ pomyslela si a nepriateľsky zazrela na

trpaslíka.

Trpaslík pri veľkom, vyschnutom a strašidelne pokrútenom strome zastal.

„Prečo...“ trpaslík Calle naznačil aby bola ticho a poobzeral sa po okolí .

Medzi stromami sa mihli dve bielo sivé postavy a hmla začala byť hustejšia ako inde.

„Nevrátime sa späť ?“ navrhla Susan a preglgla.

Calla ju znova odignorovala a trpaslík im naznačil aby išli za ním.

Calla sa kvôli hmle uţ nevidela ani pod nohy a vţdy keď zakopla zanadávala.

Trpaslíka ani Susan uţ nevidela, iba počula nejaké šepoty všade okolo nej.

„Hmlistovky“ povedala si „keď ma nezabije Atala tak to musia byť nejaké prosté rusalky

ktoré celý ţivot ani len nevystrčia ani nos z hmli“

Čím ďalej šla, tým viac mala pocit ţe hmla je hustejšia.

Zastala aţ keď zistila ţe sa stratila.

Niekde blízko sa ozvali šepoty a na to krik.

Calla zrýchlila krok a do niečoho narazila, pritom sa potkla o vlastnú nohu a skončila na

vlhkej zemi.

15

Chvíľu načúvala – ozývali sa len šepoty hmlistoviek – potom vstala a šla sa pozrieť do čoho

narazila. Ani nie zrakom ale skôr hmatom zistila ţe je to jeden z tých starých pokrútených

stromov, v kmeni mal dieru a niečo v nej svietilo. Keď to chcela vybrať zo stromu niečia

studená ruka ju schmatla a potiahla dozadu.

Pred ňou stála hmlistovka aj keď mala prázdny pohľad bol nepriateľský a k nemu sa pridal

výraz ktorý chcel zabiť kaţdého kto vstúpi do údolia.

Hmlistovka zatiaľ len stála ako stĺp, ale keď Calla vstala pomaly začala kráčať.

„Nie, nechoď za mnou...“ hovorila si Calla a nenápadne sa snaţila dostať k stromu zo

svetlom. Bolo také ticho ţe počula vlastný dych a zakaţdým keď sa otočila videla pomaly

a bezstarostne kráčajúcu hmlistovku.

O chvíľu uvidela malé svetielko ku ktorému sa pribliţovala, zrýchlila- zrýchlila aj hmlistovka.

Keď uţ stála pred stromom spoza neho sa vynorili ďalšie dve hmlistovky ktoré tieţ robili to

čo tá prvá.

Postála lebo vedela ţe postoja aj oni.

„Toto bude chcieť veľkú rýchlosť, ináč... aj tak nemám čo stratiť“

Rýchlo strčila ruku do kmeňu a vytiahla predmet ktorý tak ţiaril a pustila sa do behu,

a hmlistovky za ňou.

Nespravila ani tri kroky a ozval sa praskot – strom v ktorom bolo svetlo začal padať a zavalil

jednu hmlistovku.

Calle sa o jeden konár padnutého stromu zachytili šaty a hmlistovky sa škodoradostne smiali

a pribliţovali.

Začali vydávať príšerne piskľavé zvuky a objavili sa ďalšie.

Calla odlomila najbliţší konár a hodila to tej ktorá ich zvolávala do hlavy – zasyčala.

Calle sa nejako podarilo oslobodiť od konára a beţať ďalej z hmlistovkami za pätami.

Hmla začínala byť postupne redšia a Calla uţ videla koniec ale jedna hmlistovka uţ – uţ za

ňou naťahovala ruku a Calle nezostávalo nič iné len vyskočiť z hmly.

Tesne minula ostré kamene a aţ teraz ,keď sa postavila zo zeme ktorá nebola práve

najmäkšia, si obzrela svetielkujúci predmet – bol to fialový kameň ktorý ţiaril a na ňom boli

vyryté znaky.

Calla sa obzrela za hmlou.

„Kde je Susan a trpaslík ?“ Vedela ţe posledné výkriky počula priveľmi dávno na to aby

medzi hmlistovkami toľko preţili. „Stálo by za pokus ísť sa tam aspoň pozrieť ? – Nie, uţ by

asi našla iba kostru .

Aţ teraz si všimla ţe hmlistovky jej uštedrili dosť škrabancov svojimi nechtami ktoré vyzerali

akoby patrili mŕtvole.

Pred ňou sa rozliehalo priezračné jazero s leknami a bambusmi.

Ešte raz sa obzrela za hmlou ale nakoniec išla k jazeru.

„Toto by malo byť jazero vodných nýmf“ pomyslela si a napila sa.

Skoro sa zadusila keď uvidela ţe z dna sa na ňu niekto pozerá a kýva jej.

Bola to nymfa z dlhými čierno- zelenými vlasmi a rybími očami.

Nymfy tak zvyčajne vyzerali. Boli to ţeny ktoré vedeli dýchať aj na súši aj pod vodou ale

zväčša bývali vo vode a ľudom ktorý sa im ako- tak pozdávali dávali rady a nemali chvost ale

nohy, akurát ţe s plávacími blanami.

Calla sa nymfe asi nepozdával pretoţe zostala sedieť na dne a zapletala vodné riasy.

Calle začínalo uţ svetlo z kameňa trocha liezť na nervy a tak odtrhla lopúch a zabalila do

neho kameň a obviazala to dlhým steblom trávy.

O chvíľu padla noc a Calla odtrhla bambus a škrtnutím kameňov ho zapálila čo nemalo ţiaden

význam pretoţe začalo fúkať a oheň zhasol.

Calla si ľahla do trávy a rozmýšľala o hmle.

16

„Tie mŕtvoly tam budú leţať asi dosť dlho. Ale ako sa hovorí – utečencov náhrobok najskôr

splynie zo zemou, aj keď som im ţiaden náhrobok nespravila“

Kameň v lopúchu radšej drţala v ruke a tak zaspala.

5.kapitola

Pustovník Keď človek nemá spoločníka, prichádza do úvahy aj palica

Arabské príslovie

Ráno na svitaní sa zobudila na to ţe ju štípe dlaň – kameň prepálil lopúch a spálil jej dlaň

a ešte jej tam k tomu vypálil tie znaky.

„Skvelé ! Tak tohto sa uţ nezbavím“

Keď vstala zľakla sa – vodná nymfa sedela na brehu pospevovala si a zapletala si vlasy, keď

ju zbadala vstala a Calla zbadala ţe nymfa je aspoň o hlavu vyššia ako ona a v ruke drţí

papier.

„Toto bude zrejme tvoje“ povedala a podala jej ho – bola to trpaslíkova mapa kde chýbala

minimálne polovica Polýzi. „Včerajší vietor to sem zavial z údolia, a kam putuješ ?“

Calla sa zamyslela „Kam vlastne putujem ?“ pomyslela si „jasné, do Severného

kráľovstva....zachrániť Gorylada – sama“ povedala si zo škodoradosťou.

„Do Severného kráľovstva...“ povedala nymfe

„A kam patríš, myslím to tak ţe či Juţný osadníci, Azopan alebo Mesto elfov...“

„No....“ to by rada vedela aj ona a snaţila sa spomenúť si, zabolela ju hlava a vybavil sa jej

obraz menšej kamennej pevnosti v lese okolo ktorej boli malé domčeky, ľudia sa smiali, deti

behali po lese a niektorý si pískali na drevených píšťalkách, boli to ľudia vţdy optimistky

naladený ktorý sa pri splne menili na vlkov.

Teraz sa obraz zmenil- Calla bola v nejakej pevnosti a cez kľúčovú dierku špehovala rozhovor

dvoch ľudí – Atali a Gorylada.

Gorylad Atali ukazoval presne ten kameň ktorý Calla našla v údolí, a Atala hovorila niečo ako

„toto treba dať stráţiť niekomu koho sa ostatný boja najviac, ten kameň nesmie nikto mať

a uţ vôbec nie tie znaky...“

Znova sa objavil ďalší obraz tento krát bolo v kostole kde sa vtedy premenila na vlka, ľudia sa

tam rozprávali o Atali a ako ju zabiť keď zrazu do miestnosti vošiel Rudolf aj z Atalinými

stráţnikmi, potom bol ďalší obraz ktorý zmizol ešte skôr ako sa stihlo niečo udiať, prišiel

ďalší a zmizol ešte rýchlejšie, šlo to tak rýchlo aţ Callu z toho začala bolieť hlava ešte viac

a zasa bola tam kde bola – na niečo si spomenula, aspoň na časť.

Nymfa ešte stále stála a čakala na odpoveď „Haló. Skamenela si ?“

„Nie... som z mesta...bývalého mesta vlkolakov“

„Kaţdý kto prejde okolo sa pýta na ten kameň uţ vyše sto rokov bol v tom kmeni lebo vtedy

ho Atala kvôli učarovaniu nemohla mať a dala ho skryť tam, odkiaľ by sa ho nepokúsil získať

Ani najväčší blázon, teraz kliatba pominula a Atala ho hľadá ten kameň bol určený len jednu

jedinú vec a na tú bolo treba toľko sily ţe kameň sa dá vyuţiť aj na všeličo iné ale potom

zhasne a bude to len obyčajný kameň ....“

„A na akú vec bol určený ?“

Nymfa stíšila hlas a pokračovala „mal robiť svetlo v tme, temnote, mal to byť spoločník

spasiteľa ktorý je uţ mŕtvy. Vznikol vďaka najsilnejšiemu čarodejovi všetkých čias –

Assolom – ten všetku svoju energiu uzavrel do jediného kameňa a hneď na to zomrel.

17

Hovorí sa ţe Assolom vedel predvídať budúcnosť, vedel čo sa bude diať s kameňom

a niektorý tvrdia ţe čarodej ţije v kameni a tie znaky sú kľúčom k pouţitiu toho kameňa inak

sa nedá na nič pouţiť.“

„Tak tie znaky uţ nie sú jediné na svete“ povedala si a obzrela si dlaň

„A ešte jedna vec“ nymfa jej podala putovnícku palicu „kaţdý kto sa chystá tak ďaleko sám

iba zo spoločníkom – nádejou , dostane odo mňa palicu šťastia a pozor na púšti“ s tými

slovami zaliezla späť so vody a Calla si ešte raz prezrela mapu a vydala sa do Severného

kráľovstva.

Cestou si spomenula na jednu pesničku ktorú počula ešte pred storočím :

Raz deň obávaný príde, deň keď zrada, nájde si majiteľa Zrada, slovo ktoré putuje od človeka k človeku

Slovo ktoré dejiny meniť vie ,na príbehy trpiacich, Toto je báseň o dni ktorý nastane,

Keď báseň skončí sa, a utrpenie začne sa . Toto je báseň o dni, keď niekto chyby napraviť sa vydá,

A cestou básničku túto, spievať si bude, Aby cestu dlhú, cestu ďalekú , a cestu hrozivú skrátil si,

A spoločníka našiel si. Zdravím ťa putovník, človiečik samotný,

Spievaj báseň moju ,nech je voľná, kým ja uväznený som v myšlienkach svojich, čo ďalší deň prinesie,

Okrem zrady a nádeje, tak sa všetko opakuje, Kým jedno vyhrá a druhé prehrá,

Ja už tu nebudem, iba básnička moja, Život môj zachová, Vo svete temnom....

Calla si teraz nebola istá či tú básničku počula vo väzení alebo ešte pred tým.

Ale zdalo sa jej ţe báseň jej pripomína samú seba.

„Samozrejme...“ zamrmlala si „som zradená, som putovník, som bez spoločníka...“

Kameň obalila najmenej štyrmi lopúchmi a mapu zrolovala.

Zatiaľ sa predierala len burinou a vysokou trávou a kadejakými kríkmi, ale pred sebou uvidela

les ktorý videla v spomienkach.

Slnko pálilo ešte viac ako včera a Calle škvŕkalo v bruchu.

Aj keď vţdy ošklbala nejaký malinový alebo ríbezľový krík po ceste, veľmi to nepomohlo.

V lese našla lesné jahody ktoré boli strašne kyslé a niekde pod dubom krík ktorý sa podobal

na malinu ale bol jedovatý.

V lese to voňalo všetkými kvetmi a Calla by nebola prekvapená kebyţe tu narazí na škriatkov

ktorý chodievali v takomto období trhať kvety.

Asi po hodine pred sebou uvidela kamennú pevnosť s okolitými domami.

Bolo to, to miesto ktoré videla v spomienkach, akurát ţe všade rástla burina, domy aj pevnosť

boli obrastené ťahavými rastlinami, a drevené okenice navlhnuté.

Calla vošla do jedného domu ktorý vyzeral celkom zachovane.

Okenice mal pozatvárané, stoličky boli na svojom mieste a na stole boli poloţené jahody. Ešte

aj obrus bol rovný a čistý a Calla si aţ teraz všimla ţe je tam pozametané a utretý prach.

Nejako sa jej to nepozdávalo.

18

Vyšla z domu zazerala na pevnosť. Bola jej dôverne známa....

Oznova sa ozvali spomienky a prišiel prvý obraz – bol deň podobný tomuto, slnečný

a bezstarostný. Zrazu sem vietor nahnal mraky a spustil sa dáţď, a keď oblohu preťal prvý

blesk prišli Ataliny stráţcovia a ľudí buď zabíjali alebo uväzňovali a pomoc nikde...

Gorylad vyšiel z pevnosti a chcel aby ostatný bojovali lenţe oni sa báli, veľmi.

Povedal ţe ide po pomoc a ešte pre tým stretol Callu a povedal jej ţe ide nájsť fialový kameň,

a ten o sto rokov našla Calla,

Bez rozmýšľania vošla do pevnosti a prechádzala sa chodbami a v kaţdom jednom kúte

čakala spomienka.

Na stole našla denník a na poslednej strane bolo.

Vlkolaci sa boja, a do boja ich neprinúti ani to že bojujú za lepšie zajtrajšky. Môj vlastný ľud mi neverí že získam fialový kameň.... Keď sa vrátim moje mesto bude už pravdepodobne zničené ale Atala ma zradila. Keď ju Assolom učaroval nemohla sa kameňa ani dotknúť lebo by ju zabil a tak svojim služobníkom povedala nech ho skryjú na miesto kam ho nepôjdu ľudia hľadať. Assolom však nemal toľko sily aby mohol Atalu učarovať navždy a tak bola Atala po jeho smrti zasa nezačarovaná a snažila sa získať fialový kameň a ....

Na schodišti sa ozvali kroky a Calla rýchlo zatvorila denník.

Pri schodoch stál starý muţ s lampášom a kopou knihami a cvikrom.

„Prvý človek za sto rokov...“ povedal a zloţil knihy na stôl a napravil si cviker.

„Vy ste...“

„Ezechiel, kým Gorylad odišiel poveril ma aby som to tu stráţil kým sa nevráti, čo ťa sem

privádza ?“

„Toto“ Calla vytiahla kameň a podala ho Ezechielovy, ten si zloţil cviker a pretrel si oči.

„Awerd...kameň ktorý hľadá uţ takmer celá Polýza“ povedal a prezrel si ho.

„Potrebujem vedieť ako môţem zachrániť Gorylada“

Ezechiel sa zamyslel „tým kameňom radšej nie, Assolom ho určil na iné... ale vlk je prefíkaný

a tichí, vţdy niečo vymyslí hlavne ak sa jedná o svorku. Rád by som šiel s tebou ale musím

plniť Goryladou príkaz kým sa nevráti. Ale pamätaj si ţe kým máš kameň neputuješ sama, je

v ňom Assolmova duša“ s tým vzal kopu kníh a odišiel na koniec chodby.

Calla si vzala palicu a prezrela si mapu, na niečo si spomenula a beţala za ním na koniec

chodby.

„Pán Ezechiel !“ starec sa otočil so spýtavým pohľadom „nemali by ste druhú polovicu

mapy?“

Ezechiel siahol do vačku a vytiahol papier z druhou často mapy ktorá presne zapadala do tej

prvej. „pred sto rokmi“ začal „tu slúţil trpaslík menom Rudolf, ale v skutočnosti to bol Atalin

špeh ktorý jej vyzradil čo chystáme, potom sa pokúsil o útek ale pri tom sa mu zasekla mapa

a roztrhla sa“

Podal jej papier a odišiel do jednej z izieb, Calla zostala stáť a dívať sa na mapu .

Calla toho veľa o tejto časti Polýzi nevedela, iba to ţe je tam veľká zima a neţije tam veľa

ľudí, je tam územie podobné púšti ale namiesto piesku je tam sneh a ľad a niekde medzi

Severnými horami je priesmyk ktorý vedie do doteraz neobjavenej zeme.

Mapu zrolovala a zišla dolu schodmi.

„A znovu mám ísť sama“ povedala si a vytiahla prvú mapu. „a nasleduje púšť...“

O chvíľu prechádzala cez lúku ktorá práve rozkvitala.

Uprostred lúky stál obrovský dub a pod ním stáli dva vozy s koňmi a muţi.

Calla na nich zazerala, nebola si istá či im môţe veriť alebo nie.

19

„Mám inú moţnosť ? – Nie. Ale moţno ich nahovorím aby ma doviezli aspoň po púšť...“

Muţi ju nezbadali ani keď uţ stála pri voze.

„Dobrý deň....kto ste?“

Jeden muţ zdvihol zrak od voza do ktorého niečo nakladal „obchodný poslovia Juţnej osady

a ideme do Prístavného mesta“ odvetil.

„Ste tu iba ľudia alebo aj .....“

„Jeden vlkolak, jeden elf a dvaja osadníci, a je mi jasné ţe chceš niekam odviezť“ zapálil si

fajku a čakal.

„Idete okolo púšte nie ?“ Calla vedela ţe to nie je práve najlepší nápad lebo im nemá čím

zaplatiť, ale bola si istá ţe keď je tam vlkolak určite ju nevyhodia uprostred cesty.

Muţ z fajkou šiel skontrolovať kone a ku Calle prišiel ďalší.

„Volám sa Wolf, som vlkolak“ tento si zase radšej otvoril fľašu vína.

„Hej Wolf“ zakričal na neho osadník „ak budeš znova chľastať necháme ťa tu pod dubom

a potom nám pošleš po holubici poštu ţe si uţ vytriezvel. Alebo daj ja nám a moţno ťa

budeme ťahať za sebou“ rehotal sa.

Vlkolak prevrátil oči a pokračoval „najprv som slúţil ako Goryladov sluha, 4 roky som strávil

na mori, ďalšie 4 ako pútnik , potom som bol kováčom v Starom meste, to mi vydrţalo asi

tak mesiac, potom som chcel byť vojakom u elfou ale po roku ma poslali kade ľahšie a teraz

uţ 4 rok slúţim ako obchodný posol . Na čo ideš do púšte ?“

Calla vytiahla kameň „jedna vec je oslobodiť Gorylada ale druhá je oslobodiť ostatných“

„Ale Gorylad zmizol ako vieš kde....“

„Je v Severnom kráľovstve, potrebujem sa tam dostať skôr ako Atala....“

Wolf prikývol a muţ s fajkou zakričal „ váţený nasadať pokračuje sa v našej strašnej ceste“

Voz bol dobre starý a cesta dosť hrboľatá, takţe Calla kaţdú chvíľu nadskakovala a začínal sa

jej z toho zdvíhať ţalúdok.

Muţ s fajkou a ten osadník s pálenkou sa v kuse smiali, upír ticho sedel a díval sa do zeme

a vlkolak si čítal nejaký starý zvitok čo našiel vo voze.

„Toto je mi teda skupina“ pomyslela si Calla „dvaja opilci jedna zasnívaná mŕtvola, ďalší je

opitý vlk...“

Voz uţ šiel po poľnej ceste a tá bola o niečo menej hrboľatá.

Okolo cesty boli polia kde sa sem tam objavil niekto kto ich obrábal.

Vlkolak odloţil zvitok a nepriateľsky zazeral na upíra.

Po poliach nasledovali lúky a muţ s fajkou (Steven) prudko zastavil koňa.

Na ceste stála krava a bučala .

Steven zliezol z voza a pokúšal sa ju odohnať ale krava ho ignorovala.

Potom ju chcel odtlačiť z cesty ale akoby naschvál mu stúpila na nohu a grgla si.

„Do čerta aj s kravou !“

Calla to uţ nemohla vydrţať a rozosmiala sa a Steven na ňu zazrel.

Potom sa začal smiať muţ s pálenkou (Annak) .

Krava sa pobrala k vozu, papuľou vtrhla Annakovy z ruky pálenku a zaklonila hlavu tak aby

jej pálenka stekala do hrdla.

„Hej ! To je moja pálenka !“ aj ten zliezol z vozu a išiel pomôcť Stevenovy odtlačiť kravu

s cesty.

Wolf a Calla sa smiali a upír nad nimi krútil hlavou.

„Hej !“ zakričal Steven „vy traja, čo kebyţe nám idete pomôcť a nerehocete sa na nás ?!“

„Je mi ľúto Steven“ začal Wolf zo smiechom „ale toto čo tu stvárate je lepšie ako

komediantske vystúpenie“

Na cestu z farmy prišlo ešte aj krochkajúce prasa a poriadne si odgrglo.

Kravu to nakoniec omrzelo a z bučaním odišla ale prasa si našlo na ceste blatovú mláku

a začalo sa tam máčať.

20

Niekde na lúke zapískal bača a vybral sa k poľnej ceste .

„Hej ! Steven, poď sem a neotravuj“

Steven sa otočil „ja ?“

„Nie ! to prasa sa volá Steven“ odvetil bača a Wolf s Callou sa rozosmiali ešte viac a tento

krát sa začal smiať aj Annak „tak to si teda dopadol“

Bača si prasa odohnal a Steven si urazene sadol do voza.

6.kapitola

Púšť Človek ktorý zabíja svoj čas, zabíja i svoje možnosti.

Arabské príslovie

Pri západe slnka uţ šli po popukanej zemi na ktorej sa začínal objavovať piesok, aţ nakoniec

dorazili k miestu kde sa začínala púšť.

Voz zastal.

„Konečná !“ vyhlásil Steven a pozrel sa na Callu „viem ţe mi nemáš čím zaplatiť, takţe mi

bude stačiť ak mi prinesieš niečo zo Severného kráľovstva“

Calla vystúpila a Wolf ju nasledoval.

„Wolf ?“ spýtal sa Steven

„Som dobrodruh a vlkolak, ak viem ţe je nejaká nádej na záchranu vládcu, musím sa na nej

podieľať“

Steven (nie s veľkou radosťou ) prikývol.

„Keď tam uţ budeš“ začal upír „obzri sa aj po Sarotovy“ Steven pohnal koňa a o chvíľu bol

voz uţ len malá bodka.

„To ste nemuseli“ zamrmlala Calla

„Ale musel, som príslušník tvojej svorky a budem rád keď mi nebudeš vykať“ vytiahol

kompas a ukázal ktorým smerom pôjdu.

Calla bola rada ţe ich tu Steven nevysadil pred obedom.

„To by sme uţ boli uvarený“ pomyslela si.

„Som zvedavá čo budeme piť“ ozvala sa

„Toto“ Wolf prišiel k jednému z kaktusov a kúsok z neho odrezal. Z kaktusu začala vytekať

biela tekutina. „Ak toho ale vypiješ veľa rozleptá ti to vnútornosti“

Calla preglgla „a čo budeme jesť ?“

Wolf chytil za chvost jedného škorpióna a odhryzol si.

„Fuj !“

„Jedlo nie je fuj“

„Lenţe to ešte nebolo jedlo, veď sa hýbal“

„Čo si to ty za vlkolaka ....? A ako sa ti podarilo získať ten kameň ?“

„Blúdila som v údolí, kým som neuvidela svetlo, tak som ho zobrala a s hmlistovkami za

pätami som utiekla“

„A odkiaľ si šla ?“

„Ataline kráľovstvo“

„Väzeň alebo sluha ?“

Calla na neho zazrela „veď je to to isté“

Calla si aţ teraz spomenula na Feny.

21

„Ako som mohla zabudnúť na moju najlepšiu kamarátku ? Kým ja si pobehujem po svete ona

je ešte väzeň“ pomyslela si a pozrela sa na Wolfa.

„Vieš niečo o tom kameni“

„No, iba to ţe ho vytvoril Assolom a povráva sa ţe jeho duša je v tom kameni...“

„To počujem uţ tretí krát“ pomyslela si.

„...potom to ţe ak ho uţ raz niekto pouţije je to len obyčajný kameň a.... to je asi všetko“

Calla sa zadívala na mesiac – bola polovica.

„Musíme ísť rýchlejšie“ povedala si.

V noci dobre ţe nezamrzla a cez deň sa zasa varila.

Škorpióna zjedla len po dlhom prehováraní a väčšinu času strávila na pesimistických

myšlienkach.

„Kedy tam uţ budeme ?“ spýtala sa unudene a najradšej by sa zvalila to piesku a povedala mu

nech ide bez nej.

„Sme asi v strede púšte. Mohli by sme ísť na západ a prišli by sme k vodopádu ktorý steká do

priepasti ale to by sme riskovali stretnutie s púštnymi ľuďmi- čo riskujeme aj tak , alebo

pôjdeme jednoducho ďalej....“

Calla bola smädná a uţ od včera nenarazili na ţiaden kaktus.

„Nie je tu nejaká oáza ?“opýtala sa

„Mala by byť neďaleko“

Wolf pridal do kroku a vyliezol na piesočnú dunu.

„Voda !“ skríkol natešene a rozbehol sa dolu.

„Ja som asi slepá ale ţiadna voda tam nie je, niekto tu má zjavne fatamorgánu“ povedala si

škodoradostne a šla za ním.

Wolf to zbadal aţ keď sa chystal jesť piesok.

„Ako to ţe tá voda zmizla? Pred chvíľou tu bola...“

„Nie nebola. Museli sme ju obísť“

Wolf vytiahol kompas a Calla sa poobzerala po okolí – nič zaujímavé, samí piesok.

Začínal fúkať vietor a Calla tušila ţe to neznamená nič dobré.

„Musíme zrýchliť, inak zastihneme piesočnú búrku a nemuselo by to dopadnúť dobre“

Calle zaškvŕkalo v bruchu a skontrolovala kameň – prepálil uţ skoro štyri lopúchy.

Keď vyšiel mesiac Wolf usúdil ţe by sa mali utáboriť.

Tento krát nemusel Callu nikto presviedčať aby si dala škorpióna a zjedla hneď dvoch.

Wolf hneď zaspal ale Calle sa nechcelo.

Keď si chcela spomenúť čo bolo veľmi dávno prišli ďalšie obrazy: Calla bola znova za

hradbami a rozmýšľala ako utiecť a v ruke drţala papier kde bolo napísane kde je východ pre

otrokov. Urobila pár krokov k múru a odhrnula hlinu. Bol tam drevený poklop ktorý odkryla –

pod ním bola diera ktorá očividne viedla von.

„Ale, ale...“ ozval sa hlas a keď sa otočila za ňou stál Rudolf „znovu sa pokúšaš o útek ? Mám

pre teba zlú správu – znova sa ti to nepodarilo“ zapískal a dobehli stráţnici.

„Slobodu som mala na dosah a on ma zradil a ešte nedávno zo mňa urobil hlupaňu a tváril sa

ţe je na mojej strane“ Calle to konečne docvaklo – „Naviedol nás tam aby sme tam umreli...“

Calla vstala a šla sa poprechádzať.

Pred ňou sa črtala v tme postava.

Calla zmeravela. Aţ priveľmi dobre poznala príbehy ľudí ktorý stretli púštnych ľudí.

Niektorý sa ani nevrátili alebo skončili z hákom namiesto ruky.

To bola jedna verzia, ale tej druhej sa desila ešte viac – vraj sú to kanibali a ľudí jedia preto ţe

na púšti moc potravy nie je, a tretia – ţe púštny ľudia sú aţ nezdravo veriaci v zvláštne

náboţenstvo.

Postava vykročila k nej a Calla pochopila čo ju prezradilo – kameň.

22

Človek vytiahol ďalekohľad a beţal späť za piesočnú dunu.

O chvíľu sa znova vrátil ale za ním išli ďalší ľudia na ťavách.

Calla sa rozbehla späť a začala budiť Wolfa.

„Stávaj ! Zobuť sa !“

Zobudil sa aţ keď mu hodila do tváre piesok.

„Čo je ?!“ začal sa oprašovať od piesku a aţ teraz zazrel postavy „Sme v riadnej kaši. Videli

ťa však ?!“

Calla prikývla a Wolf schmatol batoh a ťahal ju za sebou.

„Kam ideme ?! Tu sa naozaj nemáme kam schovať !“

„Ale je tma...to nám pomôţe“ povedal potichu

„Pomohlo by nám to ak by nesvietil ten kameň“

Postavy pohnali ťavy a uţ im boli za pätami.

„Keď si strávil 10 rokov ako pútnik, musel si ísť aj cez púšť a stretnúť ich, nie !?“

„Práve toho sa bojím“ začal potichu „oni ma poznajú veľmi dobre podľa toho ako som im

ušiel, a práve najpriateľskejší k nám nebudú, to mi ver“

Calla preglgla. Púštnych ľudí túţila stretnúť čo najmenej.

Boli uţ tak blízko ţe počula kroky tiav.

Tesne vedľa nej sa do piesku zapichla pozlátená dýka.

Wolf zastal.

„čo to robíš ?“ opýtala sa nechápavo

„Tá dýka znamenala ţe máme stáť lebo nás zabijú...“

Ľudia zastali a dvaja zliezli z tiav.

Calla im nevidela kvôli tme do tváre ale uţ teraz vedela ţe priateľské pohľady mať nebudú.

Ten človek ktorý ich zbadal im dal putá ktoré boli vlastne len povrazy a koniec povrazu si

uviazal okolo ruky.

Iba on jediný kráčal peši- ostatný mlčky sedeli na ťavách a sledovali ich.

Calla sa vzdialila tak ďaleko ako jej to povraz dovolil a spýtala sa Wolfa.

„Máš nejaký plán ?“

„No.... plán A by som mal“

„A ako znie ?“ spýtala sa s veľkým očakávaním

„Vymyslieť plán B...“

„To nám naozaj veľmi pomôţe !“

„Tak vymysli lepší.....“

„Tak sleduj....“ Calla teraz vyuţila to ţe im nezviazali ruky za chrbtom a nešikovne vytiahla

dýku.

„To by som nerobil ....“ povedal potichu Wolf

„Prečo ?“ Calla sa snaţila prerezať povraz ale dýka sa jej kvôli zviazaným rukám vyšmykla

a capla do piesku.

„Pre toto“ povedal s miernou dávkou škodoradosti a sluha ktorý ich väznil trhol lanom

a potiahol ich dopredu.

Pomaly začínalo svitať a Calla konečne uvidela muţom do tváre. Všetci mali okolo hláv

turbany a za opaskami šable.

Ten čo ich väznil Calle pripadal ako poskok tých ostatných a riadne nešikovný. Prvý čo sedel

na ťave mal tmavý turban a zjazvenú, vráskavú a váţnu tvár s očami ktoré videli uţ asi

všetko. Druhý vyzeral namyslený a tretí jej bol stále otočený chrbtom.

„Ak niečo ihneď neurobíš, stráviš ďalších sto rokov vo väzení“ pomyslela si a poobzerala sa

po púšti –samí piesok, sem – tam dajaký kaktus alebo škorpión a nepriateľské slnko ktoré

Calla znenávidela.

23

Poskok sa za nimi nepriateľsky obzrel a niečo si zamrmlal.

Pred nimi bola obrovská piesočná duna ktorá bola dosť strmá aj pre ťavy.

Poskok sa asi tri krát pošmykol a Calla sa musela zasmiať a poskok by ju najradšej zabil

pohľadom.

Keď boli na vrchu duny ozval sa Wolf.

„Toto je Abgadedas“

„Abga...čo ?“

„Abgadedas, mesto ktoré nie je na ţiadnej z máp a uctievajú zvláštne náboţenstvo, no proste

mesto púštnych ľudí“

V meste boli domy z pálených tehál a rovnými strechami (také aké mali u nás starý

Egypťania). Všetci ľudia chodili po vodu do jednej studne a mali na hlavách turbany a ţeny

chodili tak zahalené ţe im bolo vidieť iba oči.

Trhy boli plné chudobných ktorý sa snaţili predať svoj tovar a za kaţdým kto bol bohatý šiel

nejaký otrok ktorý mu niesol veci.

Tí na ťavách začali schádzať dolu a poskok ťahal Callu a Wolfa za nimi.

„Kam nás vedú ?“ spýtala sa potichu Calla

„Čo myslíš ? Kúpele to určite nebudú, hostinec tieţ nie, takţe .....vyhráva trh otrokov“

„Trh otrokov ? Ale vravel si ţe si sa uţ odtiaľto dostal, tak ako ?!“

Wolf zostal ticho a poskok trhol lanom.

24

7.kapitola

Abgadedas

Ak máš proti jedu liek, neznamená že ho máš aj vypiť

Arabské príslovie

Calla zbadala ţe ulice sú rušné aj tiché zároveň. Ľudia ktorý nič nekupovali boli jednoducho

ticho a iba sa tam tmolili, a tí čo kupovali vrieskali po sebe aj keď boli od seba vzdialený len

meter a pripadali jej ako nahluchlí.

Niekde v strede trhoviska boli štyri debny, na jednej z nich stál otrok. Poskok ich na ne

postrčil a okolo sa začali zhromaţďovať bohatý ľudia.

Poskok si odkašlal a začal : „Veľaváţení občania Abgadedasu, za sto zlatých je na predaj

otrok chytení v púšti- vlkolak Wolf“

Medzi ľuďmi nastal šum.

„To je veľa !“ vykríkol niekto a poskok sa zamyslel.

„A keď k nemu pridám aj ....“ očami prebehol Callu, ale jej bolo jasné ţe ani najväčší hlupák

by ju nepredal spolu s Wolfom „ keď k nemu pridám aj výborného otroka chyteného pri

samom priesmyku do iného sveta ?“ znovu nastal šum a spomedzi ľudí vystúpil muţ

v drahom turbane a hákom namiesto ruky. Prezrel si všetkých troch a nakoniec vyhlásil

„beriem ju“ ukázal hákom na Callu „a jeho“ ukázal na druhého otroka a na jednu z debien

hodil mešec zlata.

Poskok zdvihol mešec, chvíľu rátal a nakoniec zo sotil Callu a otroka z debien a začal

predávať Wolfa.

Calla sa za ním obzrela a jeho pohľad hovoril – dostaneme sa odtiaľto.

„Len aby“ pomyslela si a šla za tým s hákom.

Muţ s hákom býval v jednom dome ktorý sa ponášal skôr na palác alebo vilu ako na dom ,

Druhý otrok mlčal a díval sa do zeme.

Muţovi otvoril dvere jeden z jeho otrokov a Calla konečne uvidela vnútro domu – samé drahé

veci aké si mohol dovoliť len kráľ. Steny zdobili starodávne obrazy, ale neboli na nich ľudia

ale iba lesy, lúky a podobne, čo Calle stále chodilo po rozume lebo kaţdý bohatý človek mal

na stenách vystavené portréty svojich predkov.

Otroka a ju strčil do kuchyne kde boli nakopené riady a odišiel do druhej miestnosti.

„A som tam kde som začala“ pomyslela si

Otrok stále mlčal iba ukázal na jednu kopu riadu a na seba a potom na druhú a na Callu.

Calla prikývla, uţ jej bolo jasné prečo stále mlčí – otroci ktorý boli príliš drzí alebo

presadzovali svoje práva, tak tým vyrezali jazyk.

Do kuchyne vošla slúţka.

„Ty“ ukázala na Callu „volá ťa pán“

„Čo uţ len odo mňa môţe chcieť ?“ pomyslela si a šla za ňou.

Muţ sedel v kresle, fajčil fajku a čítal zvitok. Keď vošla odloţil ho a slúţke prikázal aby

odišla.

„Calla, však ?“ povedal ,prikývla „volajú ma Grojel, ale moje pravé meno je Joe. Vieš kde je

niečo čo by som veľmi rád vlastnil“ povedal a zadíval sa von oknom, Calla strčila ruku do

vačku a zovrela kameň „ale.... nedokázal som to nájsť“

„Neviem čo myslíte....“ povedala rázne a aj hlupákovi muselo byť jasné ţe klame

25

Grojel sa jej nepriateľsky zahľadel do očí „veľmi dobre vieš čo myslím, mňa neoklameš.

Prešiel som takmer celú Polýzu aby som našiel aspoň náznak alebo stopu toho kde je

a v Severnom kráľovstve som stretol starca – veštca Tukoma. Ak by si chcela ísť na kus reči

je dole vo väzení. Ale späť k tej veci, kde je ...?!“

„Ja neviem !“ Calla cúvla a Grojel vyzeral nahnevane

„Som kráľ púštnych ľudí ktorý má uţ tohto vášho hlúpeho sveta plné zuby, tak mi povedz

kde ten je kameň, doparoma !“

„Je v ....“ skôr ako si stihla vymyslieť nejakú výhovorku do izby vrazila slúţka.

„Pane, kráľovná Atala práve dorazila“

Grojel na ňu nepriateľsky zahľadel, zdvihol sa z kresla a odkráčal.

„Atala !“ pomyslela si Calla „To nie, ak ma tu uvidí....“

„A s ňou do ţalára !“ povedal Grojel a zmizol za dverami.

Slúţka sa na ňu pozrela. Calla jej videla iba oči ale aj to jej stačilo aby usúdila ţe jej

nepomôţe.

Aj keď vonku bola teplo v ţalári bolo chladno.

V susednej väznici sedel starý šedivý starec s (nezvyčajnými) čiernymi očami.

„Vy ste Tukom ?“ spýtala sa

„Áno, Grojelov protivník. Škoda ţe jeho poddaní nevedia kto v skutočnosti je“

Calla sa spýtavo zahľadela a starec pokračoval „Grojel, znamená v starej reči elfov „ten ktorý

prišiel z druhej strany“

„Z druhej strany čoho ?“ nechápala

„Sveta. Vieš ţe sú štyri svety, však ? Duchovný, neobjavený, náš a svet kde nie sú zázraky

lebo ľudia na ne neveria – Svet ľudí. Grojel prišiel z neho, v Severnom kráľovstve ma

vyhľadal a poţiadal aby som mu pomohol vrátiť sa späť. Ten kameň je jediná vec čo ho tam

dokáţe vrátiť...“

„Skvelé“ začala Calla „takţe uţ ho chce aj Atala, Grojel, Gorylad.... ale ja stále neviem na čo

je mne ?“

Veštec stíšil ho hlas lebo do ţalára priviedli ţenu so špicatými ušami – elfku. „Assolom bol

veľký čarodejník, uţ len to ţe stvoril ten kameň a dal do neho svoju dušu je veľká vec. Vedel

ţe ľudia sa oň budú hádať, potečie veľa krvi a zrady, stanovil „pravidlá hry“ a práve teraz

musí ísť niekto z kola von, lebo je tu priveľa hráčov a kaţdý chce len jedno – víťazstvo.

Assolom si ťa stanovil ako stráţcu kameňa. Tak je to písane v knihe osudov“

„Čo je to kniha osudov ?“

„Kniha kde sú napísane osudy všetkých a len niektorým sa podarí zmeniť ich koniec.“

Calla bola zúfala, veštec nepochopil čo od neho ţiada „ale ja neviem kam ho odniesť a na ako

dlho ho mám stráţiť !“

„Pozri sa, tvoje posolstvo stráţiť ho pred ostatnými. O tých znakoch si uţ určite počula, je to

zaklínadlo bez ktorého kameň nefunguje, vlastne , skutočne dôleţité sú tie znaky, pretoţe

energiu ktorú uzatvárajú dokáţu vypustiť a on potom dokáţe čokoľvek. Assolom potreboval

človeka ktorý bude dobrí čarodej, bojovník a energiu ktorú môţu znaky uzatvárať, keďţe

nikoho nenašiel uzavrel tam svoju dušu“

Calla zbadala ţe elfka načúva. Keď stíchli do ţalára vošiel muţ.

„Atalin stráţnik. Nesmie ma vidieť !“ pomyslela si Calla ale nemala sa kam skryť.

Stráţca vyzeral unudene a nafučane ţe ho sem poslali. Sadal si na stráţnickú stoličku v rohu

a o chvíľu bolo počuť hlasné chrápanie.

Elfka začala spievať :

26

Vo dne v noci uväznený som v myšlienkach svojich, Aj keď krviprelievanie začalo sa,

Vo svete tmavom, ešte jedno svetlo svieti, Je to kameň kameňov, z duše mojej poskladaný,

V tme iskierku nádeje pri živote drží, Inak vyhasne a svetu iba myšlienka zostane,

Že dni, aj lepšie mohli by byť, keby kameň, poslanie svoje splní, Tak ako v knihe kníh, písané je,

Že ak posol jeho, osud svoj nesplní, Svet tma bez iskierky postihne, na veky večné,

Na trón, kráľ temný zasadne, A plamienok nádeje, nerozhorí sa už nikdy, a navždy vyhasne a aj iskrička nádeje postupne

zanikne...

„Nik nevie ţe Assolom bol aj básnikom“ povedala elfka

„Assolom a básnik ?“ Calle to do seba nejako nezapadalo.

„To je jedno“ začala elfka „ale ty si posol a ak sa odtiaľto nedostaneš tá báseň začne vidieť do

budúcnosti“ pozrela sa na stráţnika – stále spal, z krku si strhla náhrdelník s príveskom

ktorým bol malý modrý kameň, a prehodila ho Calle cez mreţe. „To ťa dostane von, jeho

majiteľovi splní tri priania, ale nefunguje tam kde sú magické línie príliš silné“

Calla sa zadívala na kameň – začínal svietiť.

„Prajem si....aby...sa odomkol zámok na dverách“ zámok cvakol a dvere sa otvorili.

Calla sa pozrela na spiaceho stráţnika a potichu prišla k dverám elfky.

„Dostanem vás von“ povedala ale elfka sa zamračila

„Nie. Videla som knihu osudov a svoj koniec sa nechcem pokúsiť zmeniť. A ty tie dve priania

budeš potrebovať na ceste posla. Ale ak sa niekedy dostaneš do mesta elfov, daj ten

náhrdelník kráľovi“

Calla sa pozrela na starca. Z jeho pohľadu jej bolo jasné ţe aj on tu zostáva.

Potichu vyšla z pivnice, počkala kým odídu sluhovia a chcela sa vykradnúť von ale spoza

dverí zachytila rozhovor dvoch ľudí – Atali a Grojela.

„....máte ten kameň ?!“ povedala Atala

„Nie, ona mi nechce povedať kde je“ odpovedal Grojel.

„A kto to je ?“

Nastalo ticho a Calla zaťala zuby, nazrela cez kľúčovú dierku ani nestihla zistiť kde je Atala

a dvere sa rozleteli a medzi nimi stála Atala.

„Ty !“ začala „vedela som ţe ťa chytím a ten kameň mi dáš. Stráţe !“

Spoza rohu vybehli štyria stráţnici a Calla si povedala ţe najlepšie bude ak utečie z paláca,

nájde Wolfa a konečne dorazia do Severného kráľovstva.

Vybehla z paláca, cestou skoro vrazila do vrátnika a rozbehla sa medzi úzke uličky.

Keď pár krát zabočila a bola si istá ţe ju uţ neprenasledujú spomalila.

Kaţdého sa vypytovala na Wolfa ale nikto ho nevidel.

Aţ pred jedným dvorom uvidela muţa ktorý stála v dave kupujúcich na trhu otrokov.

Rozprával sa s nejakým obchodníkom a Calle sa zdalo celú večnosť kým dorozprávali.

Keď obchodník konečne odišiel Calla sa postavila pred muţa.

„Zdravým, hľadám jedného otroka, bol na dnešnom trhu otrokov, predával sa ako poslední

a pred ním vzali mňa a ďalšieho, je to vlkolak“

Muţ sa zamyslel a ukázal dnu „vnútri“ a vybral sa na trhy.

Calla neisto otvorila dvere ale keď videla ţe ulicou beţia Atalini stráţnici vbehla dnu.

27

Nevyzeralo to ako dom bohatého ale ani chudobného, bol to dom iba obyčajného

Abgadedasčana.

Na sedačke sedela ţena a čítala knihu, ani len nezdvihla zrak keď okolo nej prechádzala

Calla. Z kuchyne sa ozval buchot a zvuk ktorý určite znamenal rozbitie taniera.

Niekto silno zabúchal na dvere a ţena pokojne pretočila list knihy a čítala ďalej, ale z horného

poschodia sa ozvali kroky.

Calla vbehla do kuchyne – Wolf zametal rozbití tanier.

„Calla...?“

„Rýchlo ! Nemáme veľa času“

Rozbití tanier nechal tak a rozbehol sa za ňou. Skoro narazili do muţa ktorí šiel otvoriť dvere.

„Kadiaľ ujdeme ?“ spýtala sa potichu Calla a muţ otvoril dvere – stáli tam Atalini stráţnici,

keď ich spoza dverí zbadali skríkli.

„Hej ! To sú oni, za nimi !“ a odsotili domáceho.

Wolf potiahol Callu a vybehli hore schodmi.

Ocitli sa v dlhej chodbe na konci ktorej bolo okno.

„Musíme sa vrátiť !“ zaprotestovala lebo vedela na čo myslí.

„Nemusíme, pod tým oknom je predsa strom“

„Ale...“ Wolf ju potiahol za ruku a vyskočili z okna.

Calla sa stihla zachytiť konára aj keď nie práve najhrubšieho, celý sa ohýbal a vyzeral ţe

kaţdú chvíľu sa zlomí.

Calla preliezla ku kmeňu ale nevedela zliezť.

„Tak uţ zlezieš ?!“ kričal ne ňu Wolf z zdola

„Ale ako ?“

„Čo si to ty za vlkolaka, veď ani po stromoch nevieš loziť ?“

„Odkedy sa vlci šplhajú po stromoch ako opice ?“

Calla stratila rovnováhu a zošmykla sa z konára a zachytila sa konára ktorý bol tesne nad

zemou. Wolf prevrátil oči.

„Ideme“ zavelil a vykročil na sever.

8.kapitola

Sever a kameň Neotváraj také dvere, ktoré nedokážeš zavrieť.

Anglické príslovie

Keď vyšli z púšte črtali sa pred nimi vysoké hory a začínal fúkať studený severný vietor.

Malé kríčky a kvitnúce jablone neskôr vystriedala vysoká tráva a obrovské sekvoje a namiesto

slnka tu velil vietor.

„Tam kde ţijú elfovia je väčšia zima“ povedal Wolf keď si Calla uţ asi piaty krát šúchala

dlane.

„Lenţe elfom to nevadí, elfom nevadí nič“ povedala

„To bude asi tým ţe sú vţdycky spolčený, majú dobrých lukostrelcov a nikdy sa s nikým

iným nespolčujú a hrajú iba na vlastnú stranu“

„Tak ako Atala“ povedala do vetra

28

„Pche ! Atala ? Kebyţe elfovia počujú ţe ju k nim prirovnávaš vystrieľali by na teba tulec

šípov. Atala hrá na toľko strán ţe sa to nedá ani spočítať. S kaţdým sa spolčí aby jej pomohli

získať kameň a potom ho zradí. Je to len obyčajná vychcaná čarodejnica“

„Atala“ pomyslela si Calla „Podľa všetkého má uţ aj papier zo Severného kráľovstva a dobre

informovaných špehov“

Dávno po západe slnka oblohu zatiahli mraky a začalo husto pršať. Calla v tme v horách

uvidela svetlá lampášov.

„Severné kráľovstvo ?“ spýtala sa .

„Je tam jedna štvrť do ktorej budeme nútený ísť a... nie je bohvie ako kludná“

„Čo tým chceš povedať ?“

„No, napríklad ţe je tam dosť opilcov a zvláštnych ľudí ktorí chcú zabiť Gorylada“

„Ak ho zabili tak potom tam ani nemusíme ísť“

„Lenţe problém je v tom ţe ja neviem čo s ním je a ....“ zastal.

„Čo je ?“ Calla sa zamračila

„Psst ! Ticho!“

Okolo nich práve prechádzal stráţnik s fľašou ruke, niečo si vyspevoval a potácal sa.

„Uţ sme blízko hradieb“ povedal Wolf a potichu ho obišiel.

„To je teda znamenie, opitý vrátnik“ pomyslela si Calla a šla za Wolfom.

Hradby boli niţšie ako Ataline ale aj tak boli dosť vysoké, na ich vrchu stáli stráţnici

s kušami a pred bránou stáli ďalší dvaja s kopijami a prilbami.

Keď sa k nim priblíţili rýchlo vystreli kopije.

„Prichádzame v mieri“ povedal Wolf a rukami naznačil nejaký znak.

Calla bola uţ celá premočená a stráţnici ešte stále nič nepovedali, iba stále na nich mierili

kopijami.

Wolf čakal a stráţnici tieţ, aţ keď oblohu preťal blesk prehovorili.

„Určite viete ţe kráľovstvo je vo veľkom nebezpečenstve, hlavne ak drţí v zajatí Gorylada,

a preto nám kráľ zakázal vpúšťať za hradby kohokoľvek okrem Atali, jasné ? Takţe odtiaľto

odíďte skôr ako bude neskoro“

Wolf chcel niečo povedať ale stráţnik pohrozil kopijou.

„Cez nich sa nedostaneme“ pomyslela si Calla a pozrela sa hore – na hradbách síce stáli

stráţnici ale ani jeden z nich sa nedíval dolu, Calla si aţ teraz všimla zvonček pri bráne

„poplach, ale ak sa k nemu nedostanú tak ...“ jeden z stráţcov ju uvidel ako si prezerá

poplašný zvon a nepriateľsky sa na ňu zahľadel.

„Musíte nás pustiť !“ povedala Calla

„Takţe musíme ?“ povedal posmešne vrátnik „tak na to zabudni, povedal som vám ţe máte

vypadnúť tak sa practe“

Calla ho mala uţ plné zuby, napadlo jej ukázať im kameň ale niečo jej hovorilo ţe by to nebol

práve najlepší nápad. Oblohu preťali dva ďalšie blesky.

Calla vedela ţe síce má meč, ale ten bol oproti dlhým kopijam nič.

Zo zeme zdvihla jeden veľký kameň a hodila ho do hlavy tomu vrátnikovi ktorý bol najbliţšie

k poplašnému zvonu, vrátnik padol na zem do blata. Druhý chcel zazvoniť ale Calla tomu

prvému vzala kopiju a rýchlo ho prebodla.

Wolf tam iba stál a hľadel na mŕtvych vrátnikov „trochu chladnokrvné, nemyslíš ?“

Calla vzala stráţnikovi kľúče od brány „oni by s nami spravili to isté“ odomkla bránu a tá sa

s vrzgotom otvorila. Upršané ulice mesta boli prázdne, pri kaţdých dverách bol zavesený

zapálení lampáš a v oknách sa svietilo.

„Takţe...ideme vyslobodiť Gorylada alebo...“

29

„To by nebol práve najlepší nápad. Vrátnici sú mŕtvy a o chvíľu bude tadiaľ niekto určite

prechádzať a zazvoní na poplach a keďţe jediní cudzinci sme tu my, nebude aţ také ťaţké

nájsť nás“

„Čo chceš teda robiť ?“

„Vieš ako som ti spomínal tu bláznivú štvrť ?“

Calla prikývla.

„Ţije tam jeden môj priateľ ktorí vlastní hostinec, na noc nás moţno prichýli.“

Calla si ako prvé v štvrti všimla šibenicu na ktorej visel nejaký chudobní farmár.

V blate spal opilec okolo ktorého sa povaľovali fľaše od vína a z jedného domu ktorí bol

podľa všetkého hostinec sa ozýval hlasní smiech.

„To je ono ?“ spýtala sa neisto Calla

„Varoval som ťa ţe sú tu divní ľudia“ Wolf zaklopal na dvere a otvoril – pri stoloch sedeli

väčšinou tuční, vysmiaty a opití muţi s červenými nosmi a kaţdý z nich niečo popíjal (čistá

voda to nebola).

Nik si ich nevšímal a Wolf zamieril k pultu. Stála tam ţena a leštila poháre.

„Anabeth, je tu Taddeo ?“

Ţena poloţila pohár a prišla k schodom ktoré viedli na druhé poschodie a zakričala.

„Taddeo ! Poď dole !“ a vrátila sa k lešteniu pohárom „vţdy sa tak šuchce, ako by mal sto

rokov“

K pultu sa došuchtal opití farmár ktorý sa musel pridrţiavať aby nespadol.

„Ešte za jeden“ povedal a celí sa kýval z boka na bok a vyškieral sa.

„Dalk. Myslím ţe uţ máš dosť“

Farmár hodil na pult mešec zlata.

Anabeth si vzdychla a naliala mu. Zo schodov sa ozvali kroky a pri pulte sa objavil trochu

tučný a plešatý muţ s dlhou bradou a fajkou.

„Taddeo. Dlho sme sa nevideli“

Potriasli si rukami a Calla sa predstavila.

„A čo ťa sem privádza ?“ opýtal sa Taddeo.

„No...nemohol by si nás na noc prichýliť ? Vonku leje ako z krhly a...“

„Starého priateľa prichýlim bez rozmýšľania. Poďte za mnou“

Taddeo ich zaviedol na druhé poschodie a ukázal im izbu kde prenocujú – boli v nej dve

postele, skriňa a stôl s pergamenom a atramentom.

„Nič lepšie nemám voľné“ povedal a pozrel sa na Wolfa akoby ešte stále čakal vysvetlenie

prečo prišli uprostred noci.

„Počkaj tu“ povedal Wolf Calle a šiel s Taddeom.

Len čo sa zavreli dvere Calle prišla k oknu a otvorila okenice. Oprela sa o okno a dívala sa na

oblohu ktorú pretínali blesky.

„Čoskoro príde Atala a Gorylad je ešte stále v ţalári“ pomyslela si a zrazu začula cinkanie

ktoré bolo v daţdi ledva počuť a cez námestie uvidela beţať k bráne dvoch stráţcov.

„Niekto ich našiel...“ strhla sa.

Od brány beţal muţ – kráľov sluha ktorý zvonil na poplach. Zrazu zastal a pozrel sa Calle

rovno do očí, potom niečo zakričal na stráţnikov a ukázal na ňu.

Calla rýchlo pribuchla okenice a vyšla z izby. Na chodbe našla Wolfa ako sa rozpráva

s Taddeom.

„Wolf, musíme vypadnú“

„Ale.....čo si zase spravila ?“

„No pozerala som sa z okna, a ....no....niekto jednoducho našiel tie mŕtvoly a potom uvidel

mňa a....“

30

„Uţ je mi to jasné. Takţe...Taddeo ďakujeme za tvoju pohostinnosť ale uţ budeme musieť

ísť...“

Taddeo si ich oboch nechápavo premeral, a Calle bolo jasné, ţe nemá ani trochu jasno v tom

čo sa tu deje.

Calla beţala dole schodmi ale dole uţ spomalila aby to nebolo podozrivé.

Vyšla von na dáţď a obzerala sa odkiaľ prídu stráţnici.

„Ideme k hradu“ povedal Wolf do daţďa a ukázal na pravo.

Calla beţala a bolo jej jedno či ide po blate alebo kríţom cez mláky, hlavne ţe mali aký-taký

náskok pred stráţnikmi.

Wolf ju zatiahol do úzkej uličky medzi dva domy a čakali.

Stráţnici prebehli okolo a ani sa neobzreli.

„Čo budeme robiť?“ opýtala sa Calla potichu „do hostinca sa uţ vrátiť nemôţme a...“

„Ideme do zámku do ţalára, vyslobodíme Gorylada a vypadneme odtiaľto skôr ako nás

chytia“

Počkali kým bude na ulici úplne ticho a bude počuť len dáţď a vyšli z úzkej uličky.

Calla sledovala stopy stráţcov ktoré viedli do najbliţšej uličky.

Tesne po horami stál zámok ktorého veţe boli také vysoké ţe sa strácali v oblakoch za

závojom hmly.

Pred dverami stáli dvaja vrátnici ktorí mali tieţ kopije a za sebou poplašný zvon.

„Ako sa tam chceš dostať ?“ spýtala sa lebo teraz sa jej zabíjať práve nechcelo.

„Buď to pôjde po dobrom alebo po zlom...“

Calla preglgla a Wolf pred nich predstúpil.

„Sme...kráľovi sluhovia, kráľ nás poslal...aby...sme doručili jeden odkaz do sedliackeho domu

mimo mesta“

Vrátnik sa otočil k druhému. „budeme im veriť či nie ?“ potom sa otočil k nim „ak ste

kráľovi sluhovia ako to ţe som vás tu ešte nevidel ?“

Calla sa z obavami pozrela na Wolfa, zrejme mu došli výhovorky.

„Vţdy sme mali sluţbu v kuchyni“ povedala.

„Tak ich teda pusti“ zamrmlal druhý vrátnik a otvorili dvere .

„Celkom dobrá výhovorka“ povedal Wolf keď boli v zámku.

„Takţe ideme do ţalára ?“

Wolf prikývol „radšej si priprav meč, Gorylad nepatrí medzi tých ktorí sedia vo väzení ktoré

stráţi jeden nachľastaný stráţnik“

„Takţe ich tam bude viac...“ pomyslela si.

Do ţalára viedli točité schody popri ktorých boli v stenách pozapichávané horiace fakle.

Potom nasledovali ţelezné dvere v ktorých bola diera asi vo veľkosti vínovej zátky. Calla

cezeň nazrela – ţalár bola jedna obrovská miestnosť s uličkami ktoré boli medzi väzeniami,

stáli tam dvaja stráţnici, na konci miestnosti boli hrubé ţelezné dvere s mreţovým oknom,

dvere stráţili ďalší dvaja stráţnici.

„Za tými druhými ţeleznými dverami je Gorylad, však ?“ spýtala sa potichu

„To nie je práve najlepšie, do kopy je tam asi sedem stráţnikov“

„Neviem ako ty ale ja vidím len štyroch“

„Ty vidíš len štyroch ale v tých uličkách ich môţe byť oveľa viac. Dvaja proti siedmim –

ţiadna výhra“

Calla sa poobzerala a aţ teraz si pri schodoch všimla hrdzaví podnos s chlebom a dţbánom

vody.

„Mám plán“ povedala

31

9.kapitola

Plán B

Neboj sa psa ktorý breše, ale toho čo mlčí

Americké príslovie.

„Plán ?“ divil sa Wolf „chceš spustiť hydóri ?“

„Hy...čo ?“

„Hydóri“ ukázal na páku v stene vedľa dverí „keď chcel kráľ rýchlo zabiť väzňov

a nepošpiniť si pri tom meno, jednoducho to tam celé napustil vodou a potom uţ len vyniesol

mŕtvoly, problém však je v tom ţe sú uţ dosť staré a spustili by aj tie ostatné a tie by vytopili

zámok“

Calla preglgla „Nie, myslela som na to ţe ty akoţe odnesieš ten chleba jednému z väznou

v uličke a tam zabiješ stráţnikov a aj urobím to isté z dţbánom a odnesiem ho Goryladovy“

„Neznie to zle, ale myslím ţe nám na to neskočia“

„Máš lepší nápad ?“ spýtala sa Calla a vzala dţbán a čakala

„Nie, ale....dobre“

Wolf zobral chlieb a Calla a zaklopala na dvere.

Otvoril stráţnik a hneď zvrieskol „čo tu chcete !?!“

„Iba nesieme obed zajatcom“ povedala Calla

„Fajn“ povedal ostro stráţnik „dokopy sú tu asi tak dvaja tak si švihnite“

Wolf zabočil do uličky ako sa dohodli. Calla videla ţe za Wolfom idú dvaja ďalší takţe tu

zostali len dvaja.

Pomaly kráčala k ţelezným dverám a tomu stráţnikovi čo bol najbliţšie hodila dţbán do

hlavy a skôr ako sa druhý stihol spamätať prebodla ho mečom a vzala mu kľúče a odomkla

ţelezné dvere, toho kto tam stál sa naľakala- stál tam trochu počerní muţ s hustými čiernymi

vlasmi, fúzami na brade vlčími očami a tesákmi ktoré má normálny vlkolak iba keď premení.

„Uţ som ťa očakával, Calla“

Calla ustúpila a Gorylad vyšiel z väzenia a zamieril do uličky odkiaľ sa ozval krik a vrčanie

a Calla si vedela domyslieť prečo stráţnik tak kričí.

Traja stráţnici vybehli z uličky a náhlili sa hore schodmi. Calla im v tom chcela zabrániť ale

odsotili ju na zem a zrútila sa na črepy dţbánu a dorezala si ruky.

Skôr ako stihla vstať okolo prebehol Gorylad a beţal za stráţnikmi aby nezazvonili na

poplach, ale jeden z nich ešte stihol zatiahnuť páku. Z kaţdej steny vypadlo pár tehiel a začala

tadiaľ vytekať voda.

Wolf čakal pri ţelezných dverách.

„Tak poď, za chvíľu to tu bude celé zatopené“

„Ale veď je tu ešte jeden väzeň, nemôţeme ho tu len tak nechať !“

„Calla ! Stoj ! To dobrosrdenstvo ťa raz privedie do hrobu a Assolomov kameň môţe ísť

potom do hája, keď nebude mať posla !“

Calla ho nepočúvala a rozbehla sa do uličky. Wolf chcel beţať za ňou ale do cesty mu vbehol

jeden stráţnik.

Calla hodila letmí pohľad na muţa v cele a potom na stráţnika ktorý ťasil meč a jeho pohľad

hovoril ţe sa chce pomstiť za smrť toho druhého.

Calla odskočila a stráţnik zaťal do mreţí jednej cely.

Ešte stále mala zväzok kľúčov ktoré vzala jednému z stráţnikov ale nevedela či tam jeden

z nich bude pasovať a keby aj stráţnik by stále otravoval.

Stráţnik sa zase rozohnal z mečom a Calla si rýchlo musela vziať ten ktorý patril mŕtvemu

stráţnikovi lebo svoj stratila.

32

Wolfovi stráţnik bohuţiaľ ušiel a ponáhľal sa zazvoniť na poplach.

Obzrel sa do uličky odkiaľ sa ozývalo rinčanie mečov a hore schodmi ktorými sa ozývali

kroky stráţnika.

Wolf si musel vybrať – buď pôjde pomôcť Calle alebo pôjde zabrániť stráţnikovi aby

zazvonil na poplach.

„Snáď sa dostane von“ povedal si a prebrodil vodu a rozbehol sa hore schodmi za stráţnikom.

Stráţnik Callu sotil o mreţe a rozbehol sa preč.

Calla sa snaţila brodiť za ním, ale voda jej bolo uţ po pás a stráţnik ju stihol s mečom riadne

porezať na nohe.

Keď konečne vyšla z uličky uvidela uţ len zavreté dvere a začala na ne búchať.

„Haló !“ kričala „Otvorte !“

Nazrela cez dierku – voda začínala tiecť uţ aj do zámku a pomaly stekala po kamenných

schodoch ktoré viedli cez dlhú kamennú chodbu. Aţ teraz si uvedomila ţe ju nik nemôţe

počuť.

Rýchlo vytiahla zväzok kľúčov a skúšala ktorý kľúč tam pasuje.

Jeden konečne zapasoval. Calla ním otočila a zámok cvakol.

Ale nech kľučkou mykala koľko chcela dvere sa ani nepohli.

„No tak !“ mykala s kľučkou „otvorte sa !“

Voda jej začínala byť tak vysoko ţe uţ zatopila aj kľučku.

„Jasné, závora...“povedala si Calla skľúčene a vzala kľúče a pobrala sa k muţovi ktorí uţ

čakal.

Aţ teraz si všimla ţe vyzerá ako mních – mal tmavé rúcho, retiazky ktorých príveskom bol

kríţ a retiazku ktorú museli povinne nosiť všetci mnísi aby ich chránila pred zlom.

Kľúč trafila na prvý krát a muţ vyšiel.

„Vďaka, volám sa Gabriel“

„Ja som Calla“

„Ja viem, a nevieš sa dostať von“

„Ako....“ Calle sa to zdalo trochu zvláštne, veď uţ len to prečo je mních zavretý dolu v ţalári.

Gabriel sa začala brodiť vodou k dverám a Calla uţ musela plávať.

Mních pomykal s kľučkou a zabúchal na dvere ale ani tak to nepomohlo.

„Plán B zlyhal, ja sa tu teraz utopím a Atala získa kameň“ pomyslela si „takto to nemalo

skončiť, alebo áno? Ktovie čo je písané v knihe osudov“

Keby mohla tak by si naposledy obzrela kameň ale to by musela prestať plávať.

Voda bola uţ tak vysoko ţe keď chcela byť na hladine musela si zvyknúť na to ţe si jednostaj

búchala hlavu o strop.

Mních vystrel ruky k dverám a Callu na chvíľu oslepilo svetlo a dvere sa otvorili.

„Chceš vedieť jednu vec ?“ ozval sa Gabriel „som archanjel“

Callu oslepilo svetlo a keď ustalo mních tam uţ nebol.

Len tak tam „stála“ a dívala sa do prázdna a prebrala sa aţ keď sa uţ nemala kde nadýchnuť.

Rýchlo sa potopila a preplávala cez otvorené dvere.

Schodište bolo zatopené takmer celé a voda uhasila aj fakle.

Hore sa konečne zaleskla hladina a Calla uvidela ţe tam niekto stojí.

Rýchlo sa vynorila so zlým pocitom ţe tam stojí stráţnik ale stál tam iba Wolf.

Vyliezla z vody a rozkašlala sa.

„Čo to tu stváraš ?“ ozval sa

„Ja ?“ukázala na seba prstom

33

„No nikoho iného tu nevidím“ poobzeral sa okolo

„Na dnes mi stačilo“ začala „najprv ma necháš v štichu potom ...

„Keby ţe ťa v štichu nenechám tak stráţnik zazvoní na poplach a všetkých nás zabijú“

„...potom ma skoro zabil stráţnik, skoro som sa utopila a ten druhý väzeň otvoril dvere

a tvrdil ţe je nejaký arahanjel“

„Myslíš archanjel“

„Veď to je jedno ! Kde je Gorylad ?“

„Neviem, najprv beţal za stráţnikmi ale potom som ho uţ nevidel“

„Tak to je skvelé ! Najprv ho zachránime, roztrhá jedného stráţnika a zdrhne preč !“

„Najskôr bude čakať niekde vonku, musíme zostaviť noví plán a určiť cestu“

„Cestu kam ?“ spýtala sa Calla ale Wolf jej uţ nestihol odpovedať z druhého konca chodby na

ktorej stáli ich uvideli stráţnici, tak sa rýchlo rozbehli preč.

34

10.kapitola

Ďalej

Od zlých neočakávaj dobro Afganské príslovie

Gorylad bol zašitý v rohu jednej tmavej uličky kde neboli ani lampáše a po chodníku lozili

potkany. Domy boli ošúchané a na spadnutie a všetky okenice pozatvárané.

Calla ţmúrila v tme a kým sa Gorylad s Wolfom zhovárali, sledovala mesiac ktorí zakrývali

mraky s ktorých konečne prestal padať dáţď.

Pozrela sa blatovú cestu – sedelo tam mača, čierne ako noc a olizovalo si labku.

„Poď sem“ Calla naň potichu zavolala ale mača sa zľaklo a ušlo ďalej do tmavej ulice.

Calla sa teda pobrala za Wolfom.

Na vínovom sude ktorý tam našli bola rozprestretá mapa a ceruzkou bola vyznačená trasa.

Calla vytiahla kameň lebo za tmu nič nevidela. Ceruzková čiara sa tiahla od Severného

kráľovstva aţ do Západnej časti Polýzi.

Wolf a Gorylad sa hádali a Calla im skočila do reči „Na čo ideme do tej zimy ?“

Obaja na ňu nepriateľsky zazreli ţe ich vyrušila uprostred rozhovoru.

„Máme za pätami Atalu a teraz uţ aj kráľa“ začal Gorylad „a Assolom ten kameň vyrobil

preto aby zbavil svet zla a nie na to aby ti slúţil ako lampa pri čítaní“

Calla sa pozrela na kameň ktorým si svietila na mapu a rýchlo ho schovala.

Gorylad pokrútil hlavou a pozrel sa na mapu.

„Tých ktorý nás naháňajú je viacej“ povedala a Gorylad sa k nej otočil „zabudli ste na

Grojela“ povedala potichu do tmy „tieţ chce kameň, aby sa dostal do svojho sveta“

„Tak či tak musíme ísť do Západnej časti Polýzi“ začal Wolf a keď si všimol Callin spýtaví

pohľad pokračoval „povráva sa ţe je tam miesto kam presne pasuje ten kameň a tie znaky

potom z neho vypustia energiu a splní to čo má“

„Mali by sme ísť“ povedal Gorylad „kúpime alebo si „vypoţičiame“ horských koňov a ďalej

budeme pokračovať popri horách lebo je to jediná cesta ktorou sa môţeme bezpečne dostať

z kráľovstva“

Calla radšej nič nepovedala a nasledovala ho.

Koňov ukradli priamo zo stajne farmára a zamierili k vysokým a zeleným horám.

Calla svojho koňa nazvala Belko aj keď bol hnedý. Goryladov kôň sa ho bál a Wolfov ho mal

očividne na háku.

Pomaly začínalo zapadať slnko a hoci uţ dávno prešli kráľovstvo Calle sa to zdalo ako chvíľa.

35

Rozmýšľala o kameni. Bolo jej jasné ţe idú k elfom lebo tí poznajú všetku múdrosť ľudstva

a ani Assolom poriadne nevedel aký má kameň osud.

„Najdvoleţitejší z elfov nie je kráľ“ začal Wolf „ale veštec, najstaršia bytosť v Polýze ktorá sa

narodila 200 rokov pred Assolom“ Calle bolo jasné ţe ani sám Gorylad nevedel či ich elfovia

vezmú ako priateľov , a pohostia ich alebo ako nepriateľov a špiónov Atali a na mieste ich

zabijú .

Práve prechádzali okolo ozrutnej hory bez zelene. Slnko uţ zapadlo a na oblohe nebol uţ ani

jediný oblak.

Calla si všimla ţe na zemi sa niečo zmenilo – kone cválali po piesku.

„Púšť ?“ pomyslela si „za takú krátku dobu ?“

„Za púšťou“ začal Gorylad „ na malej ľadovej púšti prídeme k jednému domu, býva tam

starena ktorá nám dá koţušiny, bude sa ťa pýtať na ten kameň ale v ţiadnom prípade jej

neodpovedaj, jasné ?“

Calla prikývla aj keď nevedela na čo by to obyčajnej starene bolo.

„Moţno to nie je obyčajná starena“ pomyslela si. „ideme rýchlejšie ako Atala, Grojel a kráľ?“

spýtala sa a Gorylad na ňu zazrel ako na blázna „hádam si len nemyslíš ţe tí traja idú spolu ?

V skutočnosti nie sú nejaký veľmi veľký spojenci. Keď jeden z nich získa kameň je jasné ţe

si ho nechá pre seba a potom sa tí zvyšný dvaja proti nemu spoja a zase jeden z tých dvoch ho

získa iba pre seba a spoja sa proti nemu zase oni dvaja a tak to pôjde dookola, jeden druhého

vyuţívajú“

Zafúkal studený vietor a mesiac znovu zatiahli mraky z ktorých sa znovu začal valiť dáţď.

Kebyţe Wolf nepovie ţe uţ sú tam Calla by v tej tme ten malý dom na rozpadnutie ani

nevidela .

Len čo vošli do dvora za ohradu z konárov začal na nich štekať a vrčať pes, potom ale zavrčal

Gorylad a pes s kňučaním vliezol do búdy.

Gorylad zabúchal na dvere ktoré sa uţ prehýbali od plesne, vlhkosti a roztočov – otvorila

šedivá a štrbavá starena s dlhými zahnutými nechtami a v rukách hladkala sklenenú guľu.

„Čarodejnica !“ pomyslela si Calla ale starena sa len usmiala.

„Gorylad, Wolf !“ povedala a potriasla si s nimi ruky aj keď na Gorylada hľadela

nedôverčivo, priam nepriateľsky „ a ty budeš Calla, mňa volajú Léria“

Starene ich pozvala dnu a dala im teplé jedlo.

Z vonka sa ozval buchot a praskot – do blízkeho stromu udrel blesk a rozpolil ho.

Starena hodila do pece dve polená a vyzrela z okna.

„V takom to nečase nemôţete pokračovať v ceste. Usteliem vám v hosťovskej“ zahnutými

nechtami zdrapila záves a zatiahla ho a odišla niekde do inej miestnosti.

„Mne sa nejako nepozdáva“ začala Calla

„Málo komu sa pozdáva“ povedal Wolf a stíšil hlas „ale o kameni jej nič nevrav“

„A čo jej mám povedať keď sa ma naň bude pýtať ?“

„Povedz ţe si ho stratila alebo ţe ti ho zobral Gorylad a nevrav jej ani kde si ho našla“

Do kuchyne vošla Léria a dvere nechala pootvorené.

„Postele máte pripravené“ vyhlásia a spoza dverí d miestnosti vpochodovala čierna mačka,

zamňaukala a obtrela sa starene o nohu.

Keď sa chcela Calla dostať do izby musela najprv výsť hore po starých schodoch s ktorých

bol asi kaţdý druhý dolámaný.

Druhé poschodie bola povala v ktorej nebolo nič viac ako dve izby.

36

V hosťovskej izbe boli štyri postele skriňa a vyschnutá kvetina.

Aj keď vonku zúrila búrka Calla by radšej spala tam pod holým nebom a na daţdi ako u starej

čarodejnice ktorá jej naháňala strach.

11.kapitola

Starena

Calla sa zobudila na to ţe má mokré čelo. Zadívala sa hore – strecha bola deravá a pršalo cez

ňu.

Utrela si čelo a vstala. Gorylad vrčal zo sna a Wolf pre zmenu chrápal.

Potichu otvorila dvere a snaţila sa aj potichu zísť ale na vŕzgajúcich schodoch to bolo

nemoţné.

Dostala sa do miestnosti kde bola na stole poloţená Lériiná sklenená guľa a pri nej horela

sviečka. Calla sa zľakla keď si všimla ţe tam sedí starena – sedela v hojdajúcom kresle v lone

jej sedela čierna mačka a starena ju hladkala

„Calla“ začala potichu starena „poviem ti niečo o tom kameni – ostatní hovoria ţe ho treba

dať na miesto ktoré z neho uvoľní energiu, však ? Nie je to ale pravda, to miesto vybudoval

Atalin predok aby dostala jeho rod do vlády nad celou Polýzou. Ty musíš hľadať miesto

ktoré ho zničí, zničí ţe z neho nezostane ani len zrniečko prachu. Bola som pri tom keď ho

Assolom stvoril. Ten starí blázon hneď všetkým pre lacnú slávu vyrozprával na čo všetko sa

dá pouţiť a uţ sa našiel aj ten kto ho chcel získať – predok Atali poţiadal mocného

čarodejníka Dérria aby postavil miesto ktoré z neho vypustí energiu a....“

„Nie !“ skočila jej do reči Calla „je to presne na opak a vy ste len zlá bosorka ktorá nechce

aby zničil zlo tak mi chcete nahovoriť ţe ho treba zničiť“

Starena vstala a zobrala do rúk guľu.

„Mysli si to. Ale povedz mi niečo o tom kameni, alebo mi ho daj a ja ho zničím...“

Calla si spomenula na Goryladove slová ţe jej o kameni nemá povedať ani slovo.

„Ja som ho stratila“ povedala

„Taká vec by sa nemala strácať. Však ?“ ohavným nechtom zaťukala po sklenenej guli „Viem

ţe ho máš, aspoň na chvíľu mi ho daj do rúk“

„Nie: V ţiadnom prípade“ Calla sa otočila a chystala sa odísť ale starena ju zdrapila za plece.

„Ani keby ţe ti poviem niečo s tvojej minulosti ? O rodine, priateľoch...nikdy si snáď

nechcela vedieť, kto boli tvoji rodičia ?“

Calla zastala a rozmýšľala. Bola to lákavá ponuka ale keď si všimla čarodejnicin

škodoradostný a štrbavý úsmev vymanila sa jej z rúk.

„Sú mŕtvy. A to mi stačí, nepotrebujem vedieť ako ich Atala zabila“

„A čo ak to nebola Atala“ povedala starena a ani nezdvihla zrak od mačky „a čo ak vôbec nie

sú mŕtvy...“

Calla sa na ňu pozrela. Niečo sa jej na tom nezdalo.

„Čo ak“ začala čarodejnica „ţijú, a myslia si o tebe to isté čo ty o nich – ţe si mŕtva“ zablysla

očami.

„Nie ! Spomenula by som si, vedela by som ak by nás zajali spolu !“

Léria prudko a napajedena vstala. „Ty ?“ odfrkla si „veď si si nepamätala ani ţe si vlkolak,

a to je podľa dosť dôleţité“ čarodejnica sa k nej naklonila tak blízko, aţ cítila jej dych „nevieš

kto si...Calla, nemáš ani potuchy, aké bremeno na teba Assolom zvalil“

Calla si ju ešte raz premerala a odišla do izby.

37

Calle sa uţ nechcelo spať – stála pri okne a dívala sa do noci a rozmýšľala nad slovami Lérii.

„Zničiť“ pomyslela si „to určite, zdá sa ţe Atala má svojich spojencov roztrúsených po celej

Polýze. Ale....“ niečo jej na tom nesedelo, „ak by to bol Atalin spojenec, prečo by ho chcel

zničiť – „Alebo mi ho daj a ja ho zničím...“ tak zneli bosorkine slová.

„Áno“ povedala si Calla „dala by som jej ho a o dva dni by som ho uţ videla v Ataliních

rukách.

Vonku zahúkala sova a preletela okolo okna.

Cez mraky sa začali predierať slnečné lúče a onedlho svitlo ráno a Calla aţ teraz poriadne

uvidela okolie- okolo domu sa nachádzala len pustá zem s trávou a pár stromami bez lístia a v

diaľke sa črtali vysoké vrchy so zasneţenými vrcholmi. Fúkal taký silný vietor aţ ohýbalo

konáre stromov a nebolo počuť ani jediného vtáčika. Calla aţ teraz pochopila ţe sa

nachádzajú niekde medzi východnou (teplou) Polýzou a západnou (studenou) Polýzou, takţe

prostredie vyzeralo niečo medzi tým.

Calla sa uţ nudila, ale dole bola zase starena ktorá chcela kameň aby ho odovzdala Atale.

Nakoniec sa predsa len premohla a zišla dole po vŕzgajúcich schodoch.

Z kuchyne sa ozýval štrngot a buchot. Calla chcela zaklopať na dvere ale čierna mačka ktorá

tam sedela na ňu zlovestne zasyčala. Calla zavrčala a mačka vyľakane odišla.

„Bola by som rada ak by si mi prestala plašiť mačku“ ozval sa hlas z kuchyne a Calla sa

chcela potichu vytratiť ale dvere sa otvorili a medzi nimi stála Léria a v rukách drţala kameň

na ktorí by Calla prisahala ţe ho má pri sebe.

Starena jej ním škodoradostne zamávala rovno pod nosom a zaškerila sa.

„Ako...“ Calla nemala slov a čarodejnica sa na tom zrejme výborne bavila.

„Naznačovala som ti ţe tak či tak so ho vezmem a mne je jedno či po dobrom alebo po zlom“

Calla po ňom siahla ale čarodejnica ho rýchlo skryla. „A teraz pôjdem hľadať miesto ktoré ho

zničí“ povedala a sotila Callu do najbliţšej miestnosti a zamkla dvere.

„Aj tak ho idete odniesť Atali!“ kričala Calla a búchala na dvere „ste len jej ďalší sluha! Nič

viac !“

Starena podišla k dverám, Calla počula jej kroky.

„Vôbec nie som Atalin špeh“ povedala starena ale Calla jej aj tak neverila, poobzerala sa po

miestnosti – na stole uvidela čarodejnicinu sklenenú guľu.

„Ak mi nedáte ten kameň“ začala Calla „rozbijem tu vašu bosorácku sklenenú guľu“

„Opováţ sa !“ rozčúlila sa Léria

„Rátam do tri. Raz, dva....tri“ namiesto guli ale zhodila porcelánovú vázu.

Dvere sa rozleteli a medzi nimi stála rozčúlená Léria. Calla ju odstrčila a zobrala jej kameň.

Starena sa spamätala „vidím ţe ten kameň získaš tak či tak, ale keď zvíťazí temno, potom

nevrav ţe som ťa nevarovala“

Starena im dala teplé oblečenie a i chvíľu uţ vyrazili.

Celí deň bolo pod mrakom a čím ďalej šli, tým väčšia bola zima.

Calla vytiahla mapu „kde sme ?“

„o chvíľu by sme mali byť na Malej ľadovej púšti“ povedal Wolf

Chvíľu bolo ticho ale Calle to nedalo „tá čarodejnica, vravela ţe ten kameň treba zničiť aby sa

nikdy nedostalo k miestu ktoré má z neho vypustiť energiu“

„To miesto“ začal Wolf „sa nazýva Nlik a Léria uţ zmárnila toľko ľudí a vecí ktoré mali

zachrániť Polýzu ţe sme uţ dávno mohli ţiť v pokoji a mieri“

Okolo obeda dorazili na miesto aké Calla ešte nikdy nevidela – vyzeralo to ako púšť, len

namiesto slnka, piesku a kaktusov tu bol mráz ,sneh a ľad. Bol všade kam sa pozrela,

a v diaľke videla vysoké štíty zasneţených hôr a stromov.

38

„Uţ sme v západnej Polýze alebo inak nazývanej Zamrznutej zemi“ pomyslela si

„Koňov tu budeme musieť nechať“ povedal Wolf a zosadol s koňa.

„Ale...“ Calla chcela namietať ale Gorylad ju prepichol nepriateľským pohľadom.

„prenasleduje nás uţ aj Léria“ zamrmlala si.

„Nech“ Wolf zloţil s koňa sedlo „po toľkých rokoch čo ju poznám mi musí byť jasne ţe slúţi

Atale, a tá keď sa dozvie ţe sme jej aj s kameňom ušli rovno spred nosa tak bude riadne

zúriť“

Aj keď to Calle nebola veľmi po vôli musela svojho koňa pustiť nazad.

„A kde má byť ten Nlik ?“ prerušila ticho.

„Nepredbiehaj udalosti“ začal Gorylad „ môţeme byť radi keď sa dostaneme ţiví odtiaľto

a nezabijú nás elfovia“

Wolf vzal batoh a Calla ich nasledovala.

Po chvíli zistila ţe cesta cez snehovú púšť je ešte nudnejšia ako cez piesočnú, pozerá sa stále

na to isté čo je aj všade okolo a nikdy sa to nezmení.

Pár krát zazreli stopy bielych sneţných vlkov alebo sneţných medveďov ale nikdy nič viac.

Slnko tu nesvietilo tak ako vo východnej Polýze a preto si Calla ani nevšimla ţe sa uţ

zvečerieva.

„Prečo sa to volá Malá ľadová púšť keď tu nie je ani trocha ľadu ?“ ozvala sa a niečo pod ňou

zapukalo.

Pozrela sa dole – aţ teraz si všimla ţe to po čom uţ takmer hodinu idú je ľad na ktorom je

naprášeného len troška snehu.

„Pre toto“ povedal Gorylad a Calla ledva stihla odskočiť z miesta kde sa preboril ľad.

Nazrela do vody – takú číru a čistú vodu nevidela. Bola taká čistá ţe dovidela do hĺbky kde

mala byť uţ dávno tmy.

„Na tvojom mieste by som sa nepribliţoval k okraju tej diery“ zakričal za ňou Gorylad.

Wolf videl ţe Calla sa nudí a tak začal „neďaleko tohto miesta existuje ešte jednu podobné

nazývané Územie tenkého ľadu. Zatiaľ sa z neho ešte nikto ţivý nevrátil – buď si ho vzal

zradne tenký ľad alebo Agar“

„Agar ?“ Calla to ešte v ţivote nepočula a pripadalo jej to ako druh nejakej ryby.

„Staré báje hovoria o muţovi ktorí slúţil veštcovi elfov, ten sa ale vraj rozhodol spraviť niečo

s čím muţ nesúhlasil a tak sa ho pokúsil zabiť ale nevyšlo mu to a tak aby utiekol pred

trestom ušiel na miesto kam nechodieva moc ľudí a keď tam nejakého stretne....ten človek sa

uţ odtiaľ ţivý nevráti, preto dostal meno Agar – spojenec smrti“

„To sú len rozprávky“ zamrmlal Gorylad „nik s tej doby uţ neţije tak ako to môţu vedieť ?“

„Elfský veštec ešte ţije“ povedal Wolf a Calle aţ teraz došlo ţe to bude asi ten veštec

ktorého spomínal Wolf keď šli z kráľovstva.

Za tmy vyšli z púšte a konečne sa začínali objavovať aj zasneţené ihličnany a o chvíľu vošli

do lesa.

Calla v tej tme nič nevidela a narazila do vysokého ihličnanu – z konárov sa na ňu zosypal

sneh.

Mala sto chutí vytiahnuť kameň a posvietiť si s ním na cestu ale vedela ţe Gorylad by mal

zase nejaký svoj mudrlantský komentár.

Keď niekde zahúkala sova Wolf sa rozhodol utáboriť.

„Nezaloţíme oheň ?“ opýtala sa Calla

„A na čo ?“ povedal Gorylad „ aby nás našli divé zvery alebo Atala ? – Nie, ráno skoro

odchádzame a nebudeme mať čas vysedávať pri ohni.

39

12.kapitola

Elfovia Povesť je mostom ktorý vedie k pravde

Arabské príslovie

Calla vstala ešte pred svitaním lebo jej škvŕkalo v bruchu.

Vybrala sa ďalej do lesa.

Vedela ţe s mečom takého zajaca ťaţko chytí a tak ohla jednu palicu a snaţila sa uviazať na

ňu tetivu (ktorú si „poţičala“ od Lérie). Horko ťaţko ju tam uviazala ale tetiva povolila

a švihla ju po nose.

„Vyrobiť luk je ťaţšie neţ som si myslela“ pomyslela si.

Keď to skúšala druhý krát a chcela palicu ohnúť tak ju zlomila a naštvane ju odhodila do

zasneţených kríkov.

V kríkoch kam odhodila palicu niečo zašuchotalo a vybehol odtiaľ zajac.

Calla sa snaţila ticho po ňom hodiť dýku ale sa potkla a dýka sa zapichla do stromu vedľa

neho a zajac ušiel.

Calla od zlosti zavrčala „vlk ktorý si nevie chytiť potravu nie je vlk“ povedala si a pobrala sa

späť na miesto kde sa utáborili.

Vyrazili na ešte na svitaní a Calla sa uţ nemohla dočkať kedy dorazia k elfom a najedia sa.

„Ak nás nebudú mať za nepriateľov“ pomyslela si.

Uţ boli na konci lesa keď v tom spoza stromu vyskočil muţ s lukom ktorý na nich mieril.

Calla si nemohla nevšimnúť jeho špicaté uši.

„Elf“ pomyslela si.

„Prichádzame v mieri“ povedal Wolf

Elf ich chvíľu prepichoval pohľadom a potom sa ozval „to vravia všetci“

Calla sa zamyslela „ale nie všetci majú toto“ vytiahla kameň a podala mu ho „súrne

potrebujeme hovoriť s vašim veštcom“

Elf sa poklonil „Andus je k vašim sluţbám algla, dovediem vás aţ do nášho mesta“ schoval

luk a naznačil aby ho nasledovali.

„Ako ma to nazval ?“ opýtala sa Calla potichu Wolfa

„Algla. V jazyku elfov to znamená niečo ako veľmi významní posol“

Elf ich ťahal po húštinách a snehových závejoch aţ nakoniec Calla uvidela nízke hradby po

ktorých sa šplhala nejaká ťahavá zasneţená rastlina a spoza hradieb bolo vidno tri veţe

zámku. Nad bránou visela tabuľa s písmom ktoré Calla nevedela rozlúštiť a stáli tam dvaja

vrátnici pred ktorých predstúpil Andus.

„Ona“ ukázal na Callu „je algla a má kameň, musíte ich pustiť dnu“

Vrátnici sa chvíľu rozprávali v jazyku elfov a potom prikývli a otvorili bránu.

V meste mali oveľa viacej stromov a kvetín ako v ostatných mestách, takmer všetky domy

mali podkrovné izby a zámok bol oveľa väčší ako Atalin.

„Kráľ sa bude rád ţe ste našli kameň, ale najväčšmi sa bude tešiť veštec elfov“ povedal Andus

a doviedol ich k zámku.

Cestou sa nemohli vyvarovať zvedavými pohľadmi elfských obyvateľov ktorý ich zjavne

povaţovali za špehov a vyzvedačov.

Andus ich v zámku zaviedol do veľkej trónnej siene kde na tróne sedel elfský kráľ.

Gorylad s Wolfom sa ihneď pokľakli a Wolf musel Callu stiahnuť dolu lebo sa pozabudla.

40

„Elfský národ vás srdečne víta“ povedal kráľ a dal im znamenie aby vstali. „Odkazujete mi

nejaké správy od kráľa Severného kráľovstva alebo....“

Calla vytiahla kameň a podala mu ho. „prišli sme kvôli tomuto“

Kráľ si prezeral s vypleštenými očami. „Andus !“ skríkol na sluhu

„Áno pane ?“

„Pridel im nejaké izby, a vy“ pozrel sa na Gorylada „vznešení vládca vlkolakov tu zostaňte“

Calla – aj keď nerada- musela nechať kameň ešte chvíľu kráľovi.

Andus ich viedol cez dlhé schodište k chodbe so šiestimi dverami za ktorými sa skrývali izby.

Calla dostala vlastnú na konci chodby.

Hneď sa aj Andusa spýtala kde je kniţnica lebo tu očakávala veľkú nudu.

„Na druhom konci chodby, tie dvoj dvere“ odvetil a zmizol.

Calla otvorila okno – mala výhľad na celé námestie a nevidela tam ţiadnu šibenicu katov.

„Ţe by elfovia boli aţ tak spolčený ?“ pomyslela si.

V jej izbe nebolo takmer nič – skriňa, posteľ drevená truhlica (očividne zamknutá ) a stará

drevená stolička.

Gorylad sa dosypal na stmievaní a podal jej kameň „zajtra na svitaní“ začal s nie veľmi

nadšeným výrazom „pôjdeme za elfským veštcom“

Calla chcela niečo namietnuť ale Gorylad uţ zmizol do svojej izby a Calla si teda zobrala

lampáš a potichu odišla do kniţnice na druhom konci chodby.

Potichu otvorila veľké dvoj dvere a tie potichu zavŕzgali.

Nadvihla lampáš aby ako- tak osvetlil miestnosť – toľko zvitkov a kníh po kope ešte nevidela.

Bolo tam toľko kniţníc ţe vytvárali malé bludisko a niekde v strede bolo staré kreslo na

čítanie.

Calla osvetlila prvú policu eLfSKá RíšA, zápAdná poLýzA , AgAR – Muţ z ľadu... Zrazu sa dvere kniţnice otvorili a stál tam starý muţ s lampášom.

„Nemala by si sa tu takto neskoro túlať“ povedal

„Ja...uţ som na odchode“ Calla zhrabla lampáš a čo najskôr odišla.

Na chodbe bolo aţ podozrivé ticho, zrazu začula na schodoch kroky a čo najrýchlejšie

odkráčala do izby a chvíľu načúvala – mala pocit akoby niekto stál pred dverami alebo bolo

úplné ticho aţ neskôr začula tichý škodoradostný chechot a tiché kroky ktoré sa vzďaľovali.

Ráno sa zobudila na to ţe niekto netrpezlivo búcha na dvere.

„Áno !“ zakričala.

Dvere sa rozleteli a stál tam Andus „ ty ešte spíš ?! Veštec ťa uţ očakáva !“

Calla by mu za iných okolností povedala na to vlastní názor ale na tej jeho poslednej vete sa

jej niečo nepozdávalo.

„Počkať. Mňa ?“

„Veď ty máš predsa kameň, nie ?!“

„Tak toto bude zaujímavé“ pomyslela si a vstala.

Andus ju zaviedol dole pod zámok k starým dvoj dverám.

„Tam je veštec“ povedal a viac sa o ňu nestaral.

Calla váhavo vošla dnu – strop podopierali asi sto ročné mramorové stĺpy a okrem svetla na

konci miestnosti tam nebolo nič viac.

Váhavo šla za svetlom aţ zistila ţe to svetlo vychádza s postavy ktorá sedela na zlatom tróne

a kvôli svetlu jej nebolo vidieť do tváre.

Calle bolo jasné ţe je to veštec a poklonila sa.

„Neklaňaj sa mi !“ zahrmel miestnosťou starý hlas „prišla kvôli niečomu inému, nie ?“

41

Calla vytiahla kameň a podala mu ho.

„Takţe“ začal „chceš vedieť poslanie toho kameňa, však ?“

„Áno“ povedala netrpezlivo.

„Tak teda : ten kameň stvoril mocný Assolom a Glass- predok Atali ho získal a tak poprosil

čarodejnicu.....Lériu....aby.... spolu z ďalšími mocnými čarodejmi vytvorili miesto ktoré

kameň zničí aby nezabránil jeho rodu dostať sa do vlády. Léria odvtedy kaţdému vraví...ţe ho

treba zničiť. Ale ty, musíš hľadať celkom iné miesto nazývané Nlik ktoré sa nachádza v hore

smrti, inak Assolom obetoval svoju dušu nadarmo. A povedz mi... vieš preloţiť tie znaky ?“

To bolo jediné na čo Calla poznala stručnú odpoveď bez otáznika „Nie“

„Ale bez tých znakov tam tá energia zostane navţdy, je to staré zaklínadlo ktoré by mali

poznať všetci mocný čarodeji, ako napríklad ja“

„Dobre, veštec sa teší zo svojej slávi a vychvaľuje sa, ale nech sa uţ konečne dostane k veci“

Pomyslela si.

„Takţe“ ozval sa veštec „musíš ho odniesť k Nliku, to ti stačí“

Calle bolo jasné ţe veštec jej naznačuje aby uţ šla tak odišla – a keď mu to tak vadilo – tak

bez poklonenia.

V zámku na chodbe čakal s veľkým očakávaním Wolf.

„Tak čo ?“

„Povedal mi asi to čo som uţ dávno vedela len to zhrnul – odniesť ten kameň k Nliku“

„To je všetko ?“

„No a dajako sa mi nepozdával“ Calla s tým odišla do izby a sadla si k oknu.

Na námestí sa rozprávali dvaja elfovia a smiali sa.

O chvíľu sa ozvalo klopanie na dvere.

„Ďalej !“

Stála tam slúţka „je čas obeda“ zamrmlala a Calla musela ísť za ňou.

13. kapitola

Veštec Hlupák má dlhý jazyk

Americké príslovie

Calla sa prechádzala po námestí a rozmýšľala nad kameňom.“

Keď ho ale chcela vytiahnuť z vrecka s hrôzou zistila ţe veštec jej ho nevrátil a rozbehla sa

späť do zámku a cestou sa skoro zrazila s Andusom.

„Kam tak beţíš ?“

„Musíš ma zaviesť späť k veštcovi, ihneď !“

Andus vyzeral prekvapený „ prečo ? Za Dérriom ?“ Elf si rýchlo zakryl ústa dlaňou akoby

povedal niečo čo nemal a Calle to konečne docvaklo – Nie veštec, nie kráľ to Léria mala

pravdu keď vravela o Dérriovy – „predok Atali poţiadal mocného čarodejníka Dérria aby

postavil miesto ktoré z neho vypustí energiu a....“

Calla ho odstrčila a beţala do zámku.

„Stoj !“ Andus vyzeral riadne rozčúlený.

Calla brala schody po dvoch a vbehla do kniţnice a zamkla na dva západy a udychčane si

sadla do starého kresla.

42

O chvíľu uţ začula Andusove kroky a jeho búchanie na dvere keď zistil kde je.

„Otvor ty malá bosorka ! Aj tak ti nebude nik veriť !“

„Tak to sa uvidí ! Ale keď sa kráľ dozvie ţe ty a Dérrius ste zradcovia tak...“

„A od koho by sa to mal dozvedieť ?“

Na chodbe bolo počuť rinčanie meča.

Calla potichu otočila kľúč v zámku a celou silou vrazila do dverí. Ako čakala , Andus stál tak

blízko aţ ho odhodili. Calla vytiahla dýku lebo svoj meč stratila niekde v lese.

„S tým to ma chceš zabiť ?“ povedal Andus posmešne a pozbieral sa zo zeme a namieril na ňu

čepeľ meča.

Calla stisla dýku – ona na zabíjanie nebola.

Andus jej otrčil kameň a Calla po ňom hodila dýku – zapichla sa mu do ramena a meč mu

vypadol z ruky.

Calla schmatla kameň a beţala dole schodmi. Tadiaľ práve šla slúţka a keď ju uvidela len

pokrútila hlavou.

Calla sa dole poobzerala – nik tam nebol a tak chvíľ načúvala – Andus si zrejme našiel

vhodnú výhovorku a o chvíľu uţ počula ako kráča dole schodmi a schovala sa do najbliţšej

miestnosti – bola to len akási malá komora z metlami a krhlami.

Vytiahla kameň aby si posvietila – na konci boli pootvorené dvere.

Za dverami sa v tme dali rozoznať len schody dolu. Calla zobrala s police lampáš

a s kresadlom čo sa tam povaľovalo po zemi ho zapálila. Dolu boli po stenách vyryté znaky a

v strede miestnosti bol malí stôl na ktorom bola poloţená na truhlica obitá zlatom.

Neisto zišla dole a obzrela si znaky – boli to tie isté čo boli vyryté na kameni.

Vykročila k truhlici – mala zvláštny zámok do ktorého by presne pasoval kameň.

„Čo ak vypustím nejakých zlých duchov ?“ pomyslela si

„Horšie ako to je to uţ byť nemôţe“ ozvalo sa svedomie a Calla musela uznať ţe má pravdu

a poloţila tam kameň – zámok cvakol a veko truhlice sa otvorilo, na dne truhlice leţal

strieborný – trocha hrdzavý- kľúč. Opatrne vzala kľúč a odišla tak aby ju nikto neuvidel.

Na chodbe stretla Gorylada a kľúč si radšej schovala za chrbát.

„Čo sa týka kameňu...“ začala „tak...“

„Naozaj si myslíš ţe je vhodné hovoriť o tom na chodbe ?!“

Len prevrátila oči schovala kľúča odkráčala do izby.

„Teraz hovor“ povedal Gorylad a zavrel dvere.

„Ten kameň treba zničiť“

„Ty si sa zbláznila !?“ rozkričal sa Gorylad „Assolom neobetoval svoj ţivot kvôli tomu aby si

ho ty, obyčajný obyvateľ mojej dediny zničila !“

„Ale...“ Calle bolo jasné ţe jeho tak ľahko nepresvedčí lebo nechápe čo sa tu deje.

„Ţiadne ale ! Neprešli sme celú Polýzu len preto aby sme ho zničili ! Alebo ti Léria uţ úplne

poplietla hlavu tak ako všetkým okolo nej ?!“

„Léria nikomu nepletie hlavu, ona iba vraví pravdu !“

Gorylad pristúpil k nej aţ cítila jeho dych na tvári.

„Pozri sa“ stíšil hlas „ten kameň nepatrí iba tebe a ak sa ho rozhodneš zničiť... budem musieť

nie čo pre dobro Polýzi“ vytiahol meč a Calla preglgla. „tak sa rozhodni na koho strane

vlastne si...“ schoval meč.

Calla vedela ţe teraz by sa veľmi neoplatilo hnevať ho ale stála si za svojim „Léria vravela ţe

Nlik vytvoril Dérrius preto aby Polýzu ovládla Atala !“

„Mne je fuk čo vravela tá šibnutá čarodejnica ! Ten kameň túto vojnu začal a aj ju skončí !“

Gorylad odišiel a tresol dvermi dobre ţe nevyleteli s pántov.

43

Calla si namrzene sadla na posteľ a zavrčala sama na seba . O chvíľu niekto zaklopal na

dvere.

„Ďalej !“

Stál tam Wolf.

„Čo si spravila Goryladovy ?“ spýtal sa.

„Ja ? Nič. Iba som mu povedala pravdu o Nliku a kameni“

„Ako napríklad čo ?“

„No pravdu. Ţe ho treba zničiť lebo...“

„Calla ! Ty chceš zničiť nie čo nás má zachrániť ?!“

„Keby aspoň raz niekto vypočul Lériu a stretol sa s Dérriom tak...“

„Tak by zistil ţe ho treba odniesť do Nliku a nepočúvať Lériu pretoţe pripravila o ţivot

pomaly uţ viac ľudí ako Atala !“

Calla sa na neho zahľadela – bol to jediný človek u ktorého si mohla byť istá ţe ju nikdy

nezradí – ale teraz nebol na jej strane, nik nebol na jej strane a ona to veľmi dobre vedela.

Skôr ako to zbadala bol preč.

Otvorila okno a vyzrela von – zapadalo slnko a jeho posledné lúče sa leskli na snehových

závejoch .

Ofúkol ju studený vietor a zavrela okno.

Na dnes sa jej toho zdalo trochu priveľa a ani nevedela ako ľahla si do postele a zaspala.

Okolo pol noci sa zobudila na búchanie okna – bol prievan aj keď by prisahala ţe okno

zavrela.

Vstala z postele a vonku si nemohla nevšimnúť ţe pri svetle lampášu stál Andus a ten druhý

vyzeral ako Dérrius.

Vedela prečo sa zobudila.

Calla sa obliekla do zimy vzala batoh a potichu sa vytratila von.

Pred tým ale vytrhla z jednej knihy v kniţnici pred stránku a načmárala na ňu odkaz :

Veľmi ma mrzí že som ušla a prinútila vás obrátiť sa proti mne ale Léria mala pravdu – kameň treba zničiť. Je mi jedno či ma zabijete alebo budem po celí zvyšok svojho života vyhnanec a utečenec ale ak dokážem to čo mám v pláne, uvidíte že som mala pravdu. Dávajte si pozor na Andusa a Dérria.

Calla

Papier poloţila na svoju posteľ, vzala kľúč ktorí našla pod zámkom a potichu vyšla von.

Len čo vyšla husto sa rozosneţilo.

Pri bráne v hradbách stáli ticho dvaja vrátnice.

Len čo ju zbadali ticho otvorili bránu.

Calla najprv ticho stála medzi bránou a dívala sa na svet vonku pod bielou snehovou

prikrývkou a potom sa na chvíľu otočila späť a na elfské mesto sa dívala do kým vrátnici

nezavreli bránu. Potom bolo sama a na nikoho iného sa okrem seba sa uţ nemohla spoľahnúť

na nikoho.

44

14. kapitola

Voda a ľad Pravda klamstvo nikdy nedobehne

Albánske príslovie

Do svitania blúdila po lese a nevedela sa zorientovať. Nakoniec keď sa konečne vymotala

z lesa ocitla sa na akejsi zasneţenej lúke kde nebolo nič.

To, kde je si uvedomila aţ príliš neskoro.

„Územie tenkého ľadu...“ povedala potichu do vetra ktorý tu fúkal silnejšie a chladnejšie

ako inde.

Skutočný strach jej ale robil ten tenký ľad pod ktorým bolo ľadová voda a Agar- muţ ktorý tu

ţil a zjavne sa ţivil ľuďmi.

Calla práve obišla prasklinu v ľade a pri kaţdom kroku šla opatrne. Nerozumela ako niekto

mohol ţiť na takom to zradnom mieste.

Na troške snehu ktorý bol neprášený na ľade uvidela veľkú stopu.

„Agar...“ stopu obišla a drţala sa od nej čo najďalej.

O chvíľu uvidela strom – veľký ale bez lístia.

„Keď je tam strom musí tam byť aj pevnina. Vykročila k stromu a tam kde by uţ nemala byť

pevnina s kameňom za ktorý musela ujsť (aj keď to nebol práve najlepší nápad) vyryla do

ľadu dieru. Zo stromu odlomila haluz a jej koniec z noţom zabrúsila.

Vo vode sa sem tam mihla nejaká ryba, ale vţdy bola rýchlejšia ako Calla. Naštvane ju

zabodla do vody a uţ to chcela vzdať a zacítila ţe na jej konci sa niečo metá – bola tam ryba,

aj keď trochu primalá ale vţdy lepšie ako nič.

S noţom ju zodrala zo šupín, a keď ţe uznala ţe v takom to prostredí by nemalo zmysel robiť

oheň, tak ju jedla surovú.

Po chvíli cesty narazila na niečo čo ešte nikdy nevidela – ľad vystriedala voda a na nej plávali

ľadové kryhy, nie kde v diaľke ale ľad pokračoval.

Calla sa poobzerala po okolí – voda bola všade a nedala sa nijako obísť.

Pochopila ţe nemá na výber. Ak sa chce dostať na druhú stranu, musí nejako prejsť cez tú

vodu.

Kryha čo bola najbliţšie nevyzerala práva najpevnejšie, ale na tie ďalej by nedoskočila ani

ako vlk. Opatrne na ňu skočila – kryha sa rozkývala na vodnej hladine a Calla len tak-tak

stihla vyrovnať rovnováhu aby nespadla do vody.

Fúkal taký silný vietor ţe sa na vode začínali robiť vlny.

Calla z toho veľkú radosť nemala, lebo kryha sa kývla z boka na bok, ale vietor ju aspoň

popohnal.

O chvíľu kryha prišla medzi ostatné väčšie a menšie, pevnejšie a rozsypanejšie.

Pred ňou na vode plávala o niečo väčšia ale usúdila ţe by nebol práve najlepší nápad skákať

na ňu.

Poloha slnka hlásila ţe je uţ dávno po obede keď na kryhe prešla taký kus ţe v diaľke uvidela

pokračovanie nerozkúskovaného ľadu.

Sedela na kryhe a bála sa aj hýbať aby kryha nezačala praskať.

Zatiaľ si krátila čas rozmýšľaním čo spraví keď sa dostane za Územie tenkého ľadu.

„Jednoducho zničím ten kameň a hotovo...“ pomyslela si a došlo jej ţe to nebude také ľahké

ako ho napríklad hodiť o zem. „Tak pri mojom šťastí stretnem zase nejakého šarlatána čo mi

povie desiaty raz ţe ten kameň treba odniesť do Nliku a nie do.... niečoho čo ho zničí“

Niečo zo spodku silno narazilo do kryhy a Calla sa z nej skoro zošmykla.

Ľad na kryhe bol taký tenký ţe cezeň videla ţe pod ním vo vode pláva nejaká veľká zelená

ryba.

45

Vytiahla nôţ a sadla si na okraj kryhy a čakala.

Na hladine sa objavila zelená chrbtová plutva a znova zmizla pod kryhu a narazila do nej.

Na chvíľu sa zdalo ţe uţ je preč a Calla sa naklonila cez okraj kryhy aby lepšie videla do

vody. Zrazu z nej vyskočilo niečo veľké zelené a Calla sa ledva stihla uhnúť.

Ryba vyzerala nahnevane a neprestajne naráţala do kryhy .

Ozvalo sa slabé pukanie a na kryhe sa objavila puklina.

Calla rýchlo uskočila za ňu a kryha sa rozdelila na dve polky a ona zostala bohuţiaľ na tej

menšej s ktorej sa ešte aj odlamovali kusy ľadu, aţ napokon zostala stáť na kryhe veľkej asi

ako dve dlane. Kryha však bola príliš malá a tenká aby ju udrţala a Calla sa zošmykla do

vody.

Chcela sa niečoho pridrţať ale všetky kryhy akoby naschvál vlny odniesli.

Pod sebou uvidela ţe niečo vo vode svieti – bol to kameň.

Aj keď v tej studenej vode uţ ledva dýchala nadýchla sa a ponorila sa za ním, lebo nemohla

zniesť myšlienku ţe jej vinou vyhasne aj posledná iskierka nádeje.

Dolu bola ešte väčšia zima ako na hladine a kameň klesal stále niţšie aţ dopadol na nijakú

skalu. Calla ho zdvihla a toho čo na ňu vyskočilo spoza skaly sa náramne preľakla – bol tam

tvor ktorý vyzeral ako ţena ale namiesto vlasou mal morské riasy, namiesto nôh chvost, na

krku zelené ţiabre, oči tvorilo iba bielko v ústach mala ostré tesáky a dlhé zahnuté nechty

ktorými sa naťahovala za kameňom. Calla sa odrazila od skaly a chcela vyplávať hore, ale to

stvorenie ju schmatlo za nohu a stiahlo naspäť za skalu. Calla natiahla ruku za hladinou, a uţ

nemohla dlhšie zadrţať dych. Rybo –ţena sa s ňou naťahovala o kameň aţ ich prúd odniesol

ďaleko od skaly. Calla ju kopla do ţiabrov a stvorenie vycerilo tesáky zachrčalo a skrylo sa

niekde hlboko. Ani nevedela ako sa jej podarilo vyplávať hore keď mala od zimy stuhnuté

nohy a ruky a nemohla nimi hýbať.

Vodný prúd ju ale zaniesol ďalej ako čakala – pred ňou pokračoval ľad a nie voda s kryhami

Vytiahla sa z vody na ľad a zvalila sa do snehu. V ruke zovrela kameň a nedobrovoľne sa jej

zavreli oči.

15. kapitola

Yeti Dobré slovo nestojí viac ako zlé

Anglické príslovie

Zobudila sa v nejakej jaskyne s ľadu a snehu. Namiesto dverí tam bola zavesená tulenia koţa

a v strede bol zaloţený malý ohník. Na pravo sa sušili ryby a riasy a na ľavo boli

pozavesované asi tri medvedie koţuchy.

Calla vstala a vyšla von – na ľade sedelo niečo čo predne vystihovalo výzor Yetiho – celé

zarastené bielou srstou s obrovskými dlaňami. Calla vedela ţe je to Agar a chcela zmiznúť

skôr ako ju to zoţerie ale Yeti sa otočil.

„Konečne. Odkiaľ máš toto“ nebol to práve priateľský výraz v tvári a otrčil jej kameň.

Calla si musela vymyslieť nejakú výhovorku ktorou by ani neklamala ani nehovorila pravdu

„Našla som to.... vo vode“

Yeti vstal a Calla pre istotu radšej o krok cúvla.

„Kvôli tomuto musím ţiť tu, ďaleko od všetkých ľudí, a to len kvôli tomu ţe som chcel urobiť

to čo bolo správne. Skôr neţ ti ten kameň vrátim, povedz mi aké máš s ním plány“

Calla preglgla „chcem ho zničiť... preto som ušla“

„Veľmi správne“ hodil jej ho a rýchlo ho schovala.

46

„Tak teda...ja uţ radšej pôjdem“ Calla sa otočila na odchod ale Agar ju zastavil.

„Počkaj, nejem ľudí. Mám ich rád ( aţ na pár výnimiek)“

„Na večeru ?“

„Nie. Takú povesť som si vybudoval len aby sa ma báli a nechceli ma zabiť“

Calla sa na neho zahľadela „ Potrebujem pomoc....“

„Akú ?“

„Vy ste videli miesto ktoré môţe zničiť kameň, ale ja ho nájsť neviem....“

„Poď za mnou“ Agar vliezol do jaskyne zo snehu a vybral mapu.

„Vidíš ten to vrch ?“ ukázal na vrch pri priesmyku pri ceste do neznámej zeme (s. 18) a Calla

prikývla „to je Nlik a toto“ ukázal na ten krivý na pravo „to je Poor, miesto ktoré ho zničí , je

to odtiaľto asi dva dni cesty“

„Vďaka, ak by sa mi ho podarilo zničiť, mohli by ste sa vrátiť späť medzi ľudí, nie ?“

„Uţ je neskoro, adaptoval som sa“ ukázal na svoju srsť.

„Tak... zbohom“ Calla vyšla z jaskyne a zamierila na Sever – k Pooru a zároveň ak k ceste do

neznámej zeme.

Celú cestu fučalo a Calle stále sfúklo kapucňu z hlavy.

„Čo by mi asi spravil Gorylad kebyţe ma tu teraz nájde ?“ spýtala sa sama seba aj keď

odpoveď veľmi dobre poznala – Gorylad bol na tom kameni aţ príliš závislí a bol kvôli nemu

schopný zabíjať a ona nebola výnimkou.

Pred ňou zosadla na ľad vrana a vyčítavo zakrákala.

Slnko uţ dávno zapadlo ale na oblohe stále čo si svietilo – skákali tam farebné svetlá a jedno

staj sa menili. Calla sa toho najprv bála ale potom sa jej to zapáčilo.

16.kapitola

Vzbura národov

Ak sa smeješ, smeje sa s tebou celý svet,

Ak plačeš, plačeš sám Arabské príslovie

Niekde v diaľke zavyl vlk a pridala do kroku.

O chvíľu vyšla z ľadu na pevninu a ocitla sa pod veľkou horou ktorú od polovice tvorili skaly.

Všade okolo sa vznášala hmla takţe nevidela ani priesmyk do iného sveta.

Hora sa zdala pustá a bez ţivota. V snehu neboli ţiadne stopy po zvery a hore na oblohe

nekrákali vrany. Sneh bol hladký a nedotknutý, akoby sa všetko okolo, tej hory bálo.

Hmla sa vznášala medzi stromami a Calle pripomenula ten hrozný deň keď našla kameň

a navţdy stratila svoju najlepšiu kamarátku.

„Boli by oveľa lepšie ak by som ho nenašla“ mrmlala si a brodila sa snehom „na čo som

vôbec utiekla za hradby ? Keby ţe tam čuším a umývam dláţku nemuselo by tiecť toľko krvi

za ten kameň... A teraz by som sa vôbec nemusela šplhať na nejakú horu na ktorej aj tak

zabije buď Atala, Grojel, kráľ ale Gorylad. Vlastne.... celá táto cesta bola len o tom aby som

si narobila ešte viacej nepriateľov.....“

Do stromu vedľa nej sa zapichol šíp.

„Atala...“ pomyslela si kyslo a otočila sa – typovala správne.

47

Na bielom koňovi sedela Atala a mala na sebe koţuch z ľadového medveďa ktorý sa ťahal

ešte meter za ňou.

„Vedela som ţe ťa raz nájdem“ povedala

„Páčilo sa ti keď som za vás mala urobiť špinavú prácu však ? Nemala si nič proti tomu keď

som chcela odniesť kameň rovno do Nliku a ty by si nemusela ani len pohnúť prstom“ Calla

by za iných okolností vytiahla meč ale vedela ţe Atala má zo sebou určite aj svojich verných

poskokov a sluhov.

Do stromu sa zapichol ďalší šíp a sprava sa vynoril kráľ zo svojim vojskom, s húštiny sa

vynoril Grojel zo svojimi púštnymi ľuďmi a spomedzi stromov vyliezli Gorylad a Wolf

a neverila by tomu ale z ďalšej strany sa vynorili trpaslíci a s ďalšej osadníci a za nimi elfovia

a s nimi aj....ich veštec -Dérrius

Calla si zahryzla do jazyka – nemala kam ujsť bolo obkľúčená s kaţdej strany iným národom,

všetci mali ale jedno spoločné – chceli ju zabiť.

„Počúvajte !“ začala „ oni štyria“ ukázala na kráľa, Dérria, Atalu a Grojela „ sa spolčili proti

vám ! Ako môţete stáť na ich strane ?“

„Lenţe oni sa uţ polepšili !“ vykríkol niekto spomedzi osadníkov „aj oni uţ chcú kameň

zničiť, na rozdiel od teba !“

„Tak keď stoja na vašej strane ! Prečo vás Atala roky väznila ! Spomeň te si vlkolaci a upíry

na všetky tie dni keď ste boli nútený pracovať aţ do skonania a kaţdý vedel čo je to svokra...

Ale namiesto toho aby ste sa im postavili alebo utiekli ste len čušali a čakali kedy sa objaví

Gorylad, lenţe ten sa na vás vykašľal !“

Gorylad na ňu nepriateľsky zagánil a vyceril tesáky.

„Lenţe počula si“ ozvala sa Atala „polepšili sme sa, kaţdý má práva urobiť chyby, lebo bez

chýb by nebolo ponaučenia a bez ponaučenia by nebola múdrosť“ Atala sa ňu víťazoslávne

pozrela.

Jeden osadník vytiahol meč „tak na čo čakáte ?! Zabite ju skôr ako prinesie útrapy celej

Polýze !“

„Proti komu chcete bojovať ? Proti mne ?!“ Calla v duchu prosila bohov v ktorých nikdy

neverila aby jej pomohli „Ak ma chcete zabiť...dopredu sa vzdávam“ do snehu hodila meč

a chvíľu zvierala kameň, o krok ustúpila a chcela Atale hodiť aj kameň ale sneh sa pod ňou

prepadol do diery a ocitla sa tri metre pod zemou.

Rýchlo sa pozbierala zo zeme a rozbehla sa ďalej to tunela ktorý stúpal hore.

„Bohovia ma vyslyšali !“ pomyslela si a beţala po vlhkej zemi a rozmýšľala čo správy aţ

dorazí k tomu miestu čoho zničí.

„Podľa všetkého to nebude prebiehať tak ľahko ako som čakala“ pomyslela si „ale ak mi ten

kameň, zoberú....mám záloţný plán. Aj keď si po jeho uskutočnení nebudem môcť vychutnať

tú chvíľu ţe všetci uznajú ţe som mala pravdu“

Narazila dvere a stisla kľučku –zamknuté.

„Nie !“ Búchala do dverí a uţ počula ako za ňou utekajú národy „otvorte sa !“

V tom ju niečo napadlo – ten kľúč ktorý našla u elfoch v kráľovstve, doteraz nevedela čo má

odomknúť ale moţno bude pasovať. Vytiahla kľúč a pootočila s ním – zámka cvakla.

Rýchlo vbehla dnu a zamkla za sebou, lebo iba tak mohla získať aký-taký náskok a ďalej sa

potácala v tme.

Niečo ju pálilo vo vrecku – kameň, bol úplne rozpálený a musela si ho prehadzovať aby ju

nespálil.

Pred ňou sa objavil rebrík a nad ním padacie dvierka. Za ňou sa ozval buchot – národy uţ

vyvalili dvere a rútili sa za ňou. Rýchlo vyliezla hore a otvorila dvierka.

To miesto kde sa ocitla bolo zvláštne – bolo odtiaľ vidieť celú Polýzu, vrchoľ bol

zľadovatený, fúkal tam silný vietor. Ale aţ teraz uvidela ţe to nebol ešte úplný vrchol – pred

48

ňou bolo asi milión schodov ktoré viedli k skale na ktorej boli vyryté rovnaké znaky ako na

kameni.

Calla sa rozbehla po schodoch ale zastavil ju hlas „Stoj !“ zvrieskla Atala a Calla sa otočila.

Namierila nôţ na Gorylada „zabijem ho“ povedala.

„Jeho ? Kľudne...“ povedala Calla a Atala namierila nôţ na Wolfa.

„Daj mi ten kameň lebo zabijem jeho !“

Calla vedela ţe Wolf by protestoval ale bol to jediný človek ktorému mohla veriť.

Hodila jej kameň so slovami „ak si potrebuješ dokázať moc vydieraním niekoho kto nemá ani

zbraň, tak si tú moc nezaslúţiš“

Atala si obzrela kameň a zaťukala naň „to je jedno lebo teraz mám kameň a ty aj ostatný mi

budete o chvíľu poddanými, lebo ho idem odniesť do Nliku“ Atala zišla späť do tunela a Calla

sa rozbehla hore schodmi.

„Kam zase beţíš !“ kričal za ňou Wolf.

„Nasadzujem svoj záloţný plán !“

„A akú má pointu ?“

„Zatiaľ ? Ţe sa idem práve zabiť“

Calla vedela ţe miesto ktoré má kameň zničiť, musí fungovať na rovnakom princípe ako Nlik,

ten kto vedie kameň na Poor očakáva ţe ho zničí a Poor to vezme ako ţelanie, ale ako ten

niekto bude od Pooru očakávať niečo iné...tak to Poor urobí. Pamätala si na slová ktoré počula

uţ najmenej tri krát – „skutočne dôleţité sú tie znaky, nie kameň, znaky sú staré zaklínadlo

ktoré uvoľnia energiu z toho na čom sú a energia sa dá potom vyuţiť na hoci čo.

Stiahla si rukavicu – pamätala sa na deň keď putovala sama s kameňom a na druhý deň sa

zobudila s vypálenými znakmi na dlani.

Vybehla na úplný vrchol ku skale – v strede nej bol vyrytý kruh ktorý ţiaril – čakal na znaky.

Calla sa nadýchla a poloţila tam dlaň zo znakmi.

Pred očami sa jej odohral celí ţivot. Úplne celý, nie len ten čo si pamätala – od úplného

detstva cez väzenie, Rudolfa, chvíľu keď zistila ţe patrí medzi vlkolakov, Abgadedas aţ po

túto chvíľu.

„Prajem si...aby bol kameň zničený....“

. Prvé a posledné čo videla bolo ţe celá skala ţiari. Ţiary, a svojou ţiarou prečesáva celú

Polýzu. Potom sa ocitla na úplne inom mieste – všade ţiarilo svetlo takţe okolo nič nevidela.

Ozval sa iba akýsi hlas ktorý sa ozýval všade „vráť sa späť, lebo tvoja cesta sa ešte

neskončila, práve naopak – zničila si svoju knihu osudov, a odkedy si utiekla si od Atali si si

napísala novú. Úplne novú. Tvoje posolstvo sa ale ešte nekončí.... pokračuj vo svojej ceste

ţivota, prejdi tu veľkú prekáţku a po ostrých hrboľoch sa doplaz do cieľa...“

Cesta je ďaleká a nebezpečná,

Cesta je cesta ktorá nie je rovná a hladká bez jediného hrboľa..

Nie. Je kľukatá, samí hrboľ a zákruta, Ale vždy keď padnem vstanem a idem ďalej, Kráčam a čakám čo prinesie ďalšia zatáčka, Či znovu padnem a vstanem, alebo padnem a nevstanem a na cieľ v diaľke sa môžem len

dívať. Na tejto ceste sa nikdy nevzdám,

Do cieľa dôjdem, aj keby sa tam mám doplaziť...

49

17.kapitola

Jeden za všetkých, všetci za jedného

Nepoznáš ťažobu bremena, kým si ho sám neniesol.

Africké príslovie

Calla sa ako- tak pozbierala zo zeme, aj keď potom padla naspäť. Brnela jej ruka a mala pocit

ako by jej niekto zapichol dýku do hlavy. Skala bolo rozlomená na poli a valil sa z nej dym.

Cez stred schodov sa ťahala puklina ktorá sa začínala v skale.

Konečne sa jej podarilo vstať – aj keď z veľkou námahou a potácaním.

Keď uvidela všetky tie schody ktoré bude musieť zísť radšej sa je chcelo umrieť.

Aj keď veľmi dobre vedela ţe teraz ju čaká vojna zišla zo schodov a nemohla sa vyhnúť

Wolfovmu nepriateľskému pohľadu.

„Ty si sa zbláznila ?! Chceš sa zabiť ? A vieš, koľko nepriateľov si si narobila ? Znepriatelila

si sa vyše polovicu Polýzi a divím sa ţe vôbec ţiješ...A myslím ţe Atalu práve nepoteší

a národy tieţ nie“

Zapotácala sa.

„Je ti dobre ?“

Prikývla „Ale veď Atala je mŕtva“

Wolf pokrútil hlavou „Nie. Nie je mŕtva, iba si ju zbavila čarou. Ani ten kameň nie je ešte

úplne zničený lebo Poor nebol určení na to isté ako Nlik, a obávam sa ţe čoskoro Atala, kráľ

alebo Grojel vyhlásia vojnu a Gorylad a ostatní im budú pomáhať....“

„Kde sú teraz ?“

„Ešte ich môţeme dobehnúť keď pôjdeme skratkou, a máš ten kľúč...“

Calla vytiahla kľúč a hodila mu ho.

„Pôjdeme cez tunel, ale inou častou“

O chvíľu Calla oľutovala ţe sa dala nahovoriť na skratku – uţ takmer hodinu blúdili v tme

a Calla mala pocit ţe chodia stále dokola.

„Nemôţme sa vrátiť a ísť tou „normálnejšou“ cestou“ ozvala sa

„To by si vyšla pri Území tenkého ľadu, takto výdeš Atale rovno pod nosom“

„A na čo tam vlastne ideme ?“

„Presvedčiť národy ţe si mala pravdu, zabiť Atalu a tým pádom úplne zničiť kameň. Atala je

s ním spätá, kým ţije ona ţije aj kameň, keď nemôţe čarovať ani kameň nemôţe“

Wolf stene nahmatal dvere a otvoril – stáli niekde na kopci a pár kilometrov nad nimi sa

rozliehala skala na ktorej bol Nlik.

„Ako....nemohli sme sem tak rýchlo prísť...“

Wolf sa zaškeril „skratka“

Za nimi sa ozval zvuk kopýt – národy dorazili, a na ich čele stála slávna trojka – Atala, Grojel

a kráľ.

Calla siahla po meč a skleslo zistila ţe ho nemá.

„Dala som ti kameň“ zakričala Calla na Atalu „tak čo potom ešte chceš ?!“

„Pre mňa je len otázkou ako sa ti podarilo preţiť a zbaviť má mágie a plnej sily kameňa ! Ten

ale ešte dokáţem obnoviť.... s pomocou elfského náhrdelníka ktorý mi splní prianie“

Atala vytiahla z vačku niečo biele a obzerala si to v rukách. Potom švihla na Callu

nepriateľský pohľad a obrátila sa k národom „v tomto okamihu, stoja pred vami

zradcovia....“začala „chcete ich zabiť alebo nechať behať po slobode ?“

„Zabiť !“ zakričal niekto z davu.

50

„Nie ! Počkajte !“ z davu vyšiel niekto o ktorom by si Calla ani v tých najdivokejších snoch

nepomyslela ţe sa jej raz zastane – Gorylad.

„Počúvajte !“ začal „ak by boli na strane temna a zla....prečo by ma potom šli oslobodiť,

prečo by sa ostatných pokúšali oslobodiť, a keď je Atala na strane dobra....prečo konečne

nepustí svojich zajatcov medzi ktorých patrí aj môj národ, a neprestane ich konečne mučiť ?“

Medzi ostatnými to zašumelo.

„Má pravdu !“ vykríkol trpaslík „Atala sa nám ešte nedávno vyhráţala ţe zničí celú našu

dedinu ak jej nepovieme kde je kameň ! Môj národ sa pridáva k vám“ pozrel sa na Callu

a pristúpil aj ostatnými trpaslíkmi na stranu na ktorej stála.

„Aj môj !“ vykríkol vládca osadníkom a Calla medzi jeho národom zazrela Stevena.

Spomedzi kaţdého národa vyšlo ešte pár ľudí ktorý sa rozhodli oddeliť od svojho národa boli

to asi siedmi elfovia, traja od Atali, jedenásti púštny ľudia a piati škriatkovia.

„Aj tak je ich viacej“ povedal potichu Wolf.

„Ale vţdy lepšie ako by sme tu mali byť len dvaja“ povedala Calla a nespúšťala z očí Atala.

„Áno, lenţe Atala a kráľ sú čarodejníci a na svojej strane majú Dérria.... a momentálne je to

najlepší čarodejník v Polýze, a z našej strany vieš čarovať iba ty a tých pár elfov“

„Ja viem čarovať ?“

„To ti vysvetlím neskôr...“

„Neskôr“ pomyslela si „prečo o mne kaţdý vie viac ako ja sama ?“

Gorylad sa uţ netváril ukrivdene a naštvane ale mal výraz niekoho kto práve pochopil čo je

správne. Atala sa mračila na Grojela ktorý vyzeral poriadne vytočení a kráľ Severného

kráľovstva si čistil nechty tváril sa ţe nápady Atali úplne ignoruje, Dérrius sedel na svojom

čiernom koňovi v čiernom plášti s kapucňou vyzeral ako smrtka.

„Teraz“ skríkla Atala „vám vyhlasujeme....vojnu ! Zajtra na svitaní pred priesmykom do

iného sveta“ Atala pohnala koňa a odišla, a za ňou všetci jej spojenci a ich národy ktoré stáli

na jej strane. Calla ešte letmo zazrela ako Atala zviera tú bielu vec a škodoradostne sa pri tom

usmieva a zdalo sa jej ţe s toho bieleho vychádza zelený dym v tvare lebky.

51

18.kapitola

Vojna

Keď lúka rozkvitne, slnko prebudí sa, Keď slnko prebudí sa, vojna začne sa,

Keď vojna začne sa, odpúšťanie skončí sa....

Calla a národy ktoré sa rozhodli k nej pridať sa utáborili pod Poorom a dvaja z nich sa hneď

ponúkli ţe pôjdu ako špehovia k jej táborisku. Calla nechcela stáť na ich čele a tak

presvedčila Gorylada. Jeden škriatok sa snaţil udrţiavať oheň pri ktorom ostatný sedeli

a Calla rozmýšľala. V takýchto chvíľach väčšinou študovala kameň ale ten mala teraz Atala.

„Prečo sa ten kameň nezničil úplne ?“ zamrmlala si

„Lebo Poor ho mal iba zničiť a magické línie boli určite zmetené s toho o si sa rozhodla

urobiť aj keď naozaj neviem ako sa ti to podarilo“ povedal Wolf a hodil do ohňa jedno poleno

lebo trpaslík bol úplne mimo. „Assolom bol mocný čarodej ktorý sa tak ľahko nevzdával

a časť jeho duše v tom kameni ešte stále je a bolo nútená naviazať sa na Atalu lebo jej predok

poţiadal Dérria aby zostavil Nlik, a preto ak zabiješ Dérriusa je oveľa ľahšie zabiť Atalu, ale

opačne to nefunguje“

Calla sledovala ako oheň pohlcuje poleno ktoré nemá dosť sily na to aby sa mu spieralo. Sneh

okolo ohňa sa začínal pomaly topiť.

„Atala povedala ţe vojna bude pred priesmykom do iného sveta“ ozvala sa „je odtiaľ vidieť

aspoň kúsok z toho sveta ?“

„Asi hodinu cesty v tom priesmyku dorazíš s vysokým skalnatým horám ktoré sú také strmé

ţe tadiaľ nevybehne ani srnka a také vysoké ţe ich nepreletí ani orol. V tých horách je

jaskyňa, ak cez ňu prejdeš výdeš v druhom svete. Zatiaľ sa cez ňu nikto nedostal, vraj tam ţijú

zlý čarodeji a duše bojovníkov ktorý sa chcú pomstiť....“

„Ty si to skúšal ?“

„Čo ?“

„Prejsť tadiaľ“

„Pred mnohými rokmi, ešte pred tým neţ zmizol Gorylad a vlkolaci ţili v jednej dedine, kráľ

Severného kráľovstva poţiadal náš národ aby sme to tam preskúmali, mali sme si tak získať

jeho úctu a rešpekt ostatných národov. Gorylad vybral pár svojich vojakov medzi ktorými

som bol aj ja a rozhodli sme sa prejsť cez jaskyňu. Po smrti troch vojakov sme sa rozhodli

vrátiť. Ale keď sme sa vrátili, dedina bola takmer celá vyhorená a ľudí si vzala Atala ako

zajatcov. Pár ľudí jej vtedy utieklo a v starom kostolíku na kraji údolia a pokúšali sa

vymyslieť plán ako oslobodiť ostatných“ Calla si spomenula na kostol v ktorom prenocovala

s Rudolfom a Susan „o pár dní sa ale medzi nimi našiel zradca – trpaslík Rudolf, a všetkých

ich vyzradil Atale a tá po nich vyslala vojakov. My, vojaci ktorý sme ako jediný zostali na

slobode sme sa rozpŕchli. Ja som sa pridal k obchodníkom a Stevenovy a Gorylad ušiel od

ţiaľu nad tým aký bol vládca....“

Calla si aţ teraz všimla ţe načúva a blysol na nich svojim vlčím pohľadom a prisadol si

k nim.

„V ten deň“ povedal Gorylad „som zistil ţe dôverovať, sa nedá nikomu. V kaţdom drieme

zradca a je len otázkou času kedy sa prebudí“

Jedna Abgadesčanka na druhej strane ohňa si leštila meč a popri tom si spievala:

Kráča v diaľke, posol osamelí,

52

Oblohu pokojnú blesk pretne, Po putovníka odvážneho, smrť si príde, To posol osamelí, šepká v diaľke iba :

Odpúšťanie skončilo sa, Zajtra éra nová začína sa,

To vojna prebúdza sa...

„Vymyslel tieţ Assolom ?“ spýtala sa Calla

„Všetky čo si za posledný mesiac počula vymyslel Assolom“ zamrmlal Gorylad.

Calla si odhrabala z jedného miesta pod stromom sneh, ľahla si a zaspala.

Ráno ju zobudilo rinčanie mečov, lukov a oštepov. Na oblohu vyšlo sotva pár slnečných

lúčov a Gorylad ich uţ hnal k priesmyku.

Calla dostala meč ktorý bol v oveľa lepšom stave ako ten čo stratila, a od jedného škriatka

dýku.

Gorylad práve usudzoval kto bude stáť vpredu – vybral si samých vodcov národov, Wolfa dal

do druhého radu aj s pravými rukami ostatných vládcov.

„Ty choď dozadu“ povedal Calle

„A to uţ prečo ?!“ napajedila sa ale Gorylad ju odignoroval a odišiel dopredu viesť ostatných

k priesmyku.

Calla kráčala v poslednom rade medzi bojovníkmi ktorý ledva udrţali meč v rukách a triasli

sa im kolená. Väčšinou to boli starci ktorý bedákali ţe umrú a ţe sa boja.

Calle to uţ riadne liezlo na nervy, lebo mala pocit ako by jej kaţdým tým slovom odkrajovali

riadny kus odvahy.

Jedna starena sa ustavične dívala na Callu aţ ju nakoniec oslovila : „Ty sa nebojíš ?“

Calla len prevrátila oči stĺpkom „A čoho ?“

„Predsa vojny“ starena si nervózne obhrýzala nechty.

„Prebojovala som polovicu svojho ţivota a celý ten ktorý si pamätám, a to väčšinou len preto

aby som sa doţila zajtrajška, tak sa uţ konečne všetci schopte a buďte radi ţe ste rady“

Starena stíchla a Calla mala pocit ţe o chvíľu začne obhrýzať aj ten meč ktorý drţala

mimochodom naopak.

Gorylad zavelil aby stáli a Calla si všimla jednu obrovskú zmenu- tu, a všade kam dovidela

nebol sneh, ale iba vyprahnutá zem. Po svojej pravej ruke mala priesmyk a pomedzi pár hláv

pred sebou stála asi kilometer od ich vojska Atalino zmiešané s ostatnými národmi.

Vojaci zdvihli meče nad hlavy a chvíľu čakali.

Nastalo také ticho ţe bolo počuť samotný šepot vetra.

„Za dobro a spravodlivosť !“ zakričalo ich vojsko a rozbehlo sa naproti Atalinmu ktoré sa im

naproti rozbehlo oveľa odhodlanejšie.

Starci uţ nevládali utekať a Calla uţ pomaly tieţ zaostávala ale adrenalín ju nakopol.

Goryladovo vojsko sa vrhlo do Atalinho a Calla sa ocitla v jednej krvilačnej vojne kde šlo

oveľa viac ako o kameň... o pomstu.

Jeden vojak podrazil Calle kolená a padla na zem a ledva sa stihla vyhnúť kopytám koňa na

ktorom sedel elf.

Rýchlo vyskočila zo zeme aj keď sa jej trochu podlomili kolenná a vojakovi to vrátila.

Vyrútil sa na ňu jazdec ,tomu len uskočila a pred očami jej presvišťal šíp.

Vojakovi vedľa nej sa do chrbta zapichli tri šípi a mŕtvy padol na zem, Calla preglgla.

53

Niekde v diaľke zazrela Gorylada ako sa snaţí podraziť nohy Grojelovmu koňovi a Wolf sa

naťahuje s elfom o luk.

Bola by povedala, ţe stále šlo o to isté – odraziť úder, odskočiť a seknúť, a zasa – odraziť

úder, odskočiť a seknúť. Nebola ale tak cvičený bojovník aby to robila do nekonečna.

Dostavili sa prvé rany a únava. Uţ nevládala stále behať za nepriateľmi.

„Hej ty !“ Calla zakričala na jedného Atalinho vojaka ktorý sa jej videl najnemotornejší.

„Ja ?“ vojak sa otočil k nej a ukázal na seba prstom, a Calla po ňom vrhla dýku ktorá sa mu

zapichla priamo do hlavy.

Pribehla k nemu a vzala si dýku.

Neskôr uznala ţe na začiatku sa jej darilo lepšie – teraz bola uţ celá dorezaná, z nohy si uţ

minimálne dvakrát vyťahovala šíp, kvôli tomu krívala, a ešte stále nezabila nikoho

významného.

Prebila sa uţ takmer na začiatok keď jej zrazu do cesty skočil čierny kôň a na ňom jazdec celý

zahalený do čierna –Dérrius.

Nechcela ubliţovať koňovi ale nepoznala iný spôsob ako ho dostať dolu.

Ale skôr ako sa stihla zahnať s mečom Dérrius odcválal na bok a čakal – vyzýval ju na súboj.

Calla odsotila jedného vojaka a odkrývala za ním.

Dérrius zosadol s koňa a vzal si meč a Calla na neho zaútočila. Jej meč ľahko odsotil a skoro

narazila do vyschnutého stromu. Vytiahla dýku a hodila ju po ňom, ani nevedela ako ale

chytil ju a hodil ju po nej – našťastie príliš vysoko a zabodla sa do jedného s konárov. Kým sa

Calla snaţila vytiahnuť nôţ s koruny stromu, Dérrius vysadol na koňa a zmizol.

„To nie je fér !“ pomyslela si s vytiahla dýku – zo stromu začala vytekať ţivica a kvapkala na

pustú zem. Za sebou počula kroky a chvíľu dúfala ţe Dérrius sa vrátil ale stál tam niekto iný,

koho Calla nenávidela najviac na svete – Atala.

„Nehráš podľa pravidiel hry !“ povedala Calla

„Hra sa skončila....“ Atala vzala meč a Calle bolo jasné ţe Dérrius jej zakázal čarovať.

„Čo sa stane ak ťa zabijem ?“ spýtala sa Calla lebo ju chcela rozčúliť a odrazila svojim

mečom Atalin „dokáţem konečne národom kto je ten pravý vládca a kto je podvodník

a kalamár ?“

„Ak by si neutiekla, mohla si byť na lepšej – vyhrávajúcej strane“ Atala zaútočila a Calla sa

mohla len obraňovať.

Vyzeralo uţ tak nádejne ţe Calla do nej zabodne meč ale Atala natiahla nohu a potkla ju.

Calla padla tesne vedľa nejakého škorpióna a svojho meča. Atala stála nad ňou a zdvíhala

meč.

Calla sa naťahovala za mečom ktorý capol niekam do piesku.

„No tak....“ pomyslela si v duchu „pomôţte mi aj tento krát ! Prosím !“

„Posledné prianie ?“ zamrmlala škodoradostne.

Keď sa ju Atala chystala uţ-uţ zabiť meč sám priletel....Calla nerozmýšľala ako ani prečo, len

ho rýchlo schytila a prebodla Atalu ktorej ústa stuhli v nemom výkriku a meč jej vypadol

z ruky a zabodol sa do piesku tesne vedľa Calli . Atalina mŕtvola sa zvalila do piesku a Calla

musela priznať ţe zabiť niekoho je dosť zlý a nepríjemný pocit, ale zabiť Atalu, to je ako

znovuzrodenie. Aţ teraz si začala všímať meč.

„Hej ! zakričala na Wolfa „ako je to s tým čarovaním ?“

„Jednoducho, skús predstaviť ţe sa to deje a...“ prebodol jedného vojaka „skús si to predstaviť

silou vôle“

„Vieš koľko bojov sme mohli ušetriť keby ţe mi to povieš skôr ?“

„Rád by som, ale moc čarovať ti dal iba ten kto ti dal druhú šancu na Poore, ale Atalu tým

moţno zabiješ“ odstrčil jedného vojaka.

54

Calla sa zaškerila „Atalu uţ nebude musieť nikdy nikto zabíjať“ pomyslela si a v diaľke

zazrela na koni postavu v čiernom smrtkovom plášti – Dérriusa zrejme naštvalo ţe jeho

spojenec je mŕtvy.

„Boţe ! Zase tento pomätený čarodejník !?“ nadávala v duchu, a Dérrius zosadol s koňa

a vystrel ruku – z dlane mu vyrazil prúd zelenej energie a Calla sa ledva stihla uhnúť.

„Takţe“ povedala si zadychčane „ako – pomocou vôli a predstáv ?“

Skúsila to isté čo Dérrius ale rozdiel bol v tom ţe to nemalo ţiadny význam.

Dérrius urobil nejaké gesto a z ruky mu vyšľahol blesk a prelomil konár na strome.

Calla sa obzrela na bojisko v snahe nájsť Gorylada a prvý krát ho poţiadať o pomoc, ale ten

bol zase zašitý niekde uprostred bitky.

Dérrius zase vypustil ten prúd energie a Calla nemala kam uskočiť tak si len na obranu dala

ruky pred tvár a snaţila sa nevnímať to ţe jej druhá šanca sa čoskoro veľmi rýchlo skončí.

Keď uţ si myslela ţe Dérriusova zelená energia do nej narazí z dlaní jej vyšľahla taká istá len

modrá a vo vzduchu sa zrazila s Dérriusovov. Bolo to ako pretláčanie len vyhrá tá strana ktorá

sa prebije cez súperovu. Calla bola prekvapená ale zároveň rada ţe konečne prišla na princíp

čarovania.

19.kapitola

Rekviem

Ústup ešte nie je porážka, porážkou je keď nedokážeš ustúpiť Afganské príslovia

Calla uţ ledva stála na nohách a Dérrius sa tváril unudene a stále sa pretláčali s čarami.

Bola si istá ţe je úplne nemoţné aby ona, niekto kto čaruje prvý krát v ţivote porazil dvesto

ročného najmocnejšieho čarodeja v celej Polýze.

Na zemi pri Atalinej mŕtvole sa niečo zalesklo – bola to tá biela vec ktorú pred tým drţala

Atala a Calla uţ teraz vedela čo to je – kameň v ktorom prúdi uţ len kvapka ţivota, ale aj tá

dokáţe zničiť celú Polýzu.

O krok cúvla – Dérrius sa sústredil na čarovanie a to ţe vyhráva.

„Toto bude musieť byť rýchle...“ pomyslela si a preglgla.

55

Mala plán a bol asi taký bláznivý ako s Poorom.

Nadýchla sa a rýchlo sa skrčila k zemi – Dérriusove čary jej zasvišťali nad hlavou a narazili

do stromu. Kým sa Dérrius stihol spamätať rýchlo sa odplazila k Atalinej mŕtvole a vzala jej

kameň – bol taký bieli ţe bol ako zrkadlo.

Uţ videla Dérriusa ako znova čaruje a hádţe po nej blesk, rýchlo vystrela pred seba ruku

s kameňom s nádejou ţe blesk ju neminie.

Blesk narazil do kameňa a odrazil sa od neho späť k Dérriusovi a zasiahol jeho. Dérrius padol

na pustú zem. Kameň bol úplne ţeravý a obhorený tak ako Calline prsty, ten čarovný kameň

v ktorom prúdil ţivot Assolomovej duše bol preč.... stal sa z neho iba obyčajný kameň ktorý

prešiel celú Polýzu kríţom kráţom.

„Ústup !“ zreval Grojel a celé vojsko sa hnalo za ním preč.

Ostatný čo boli na Callinej strane víťazoslávne zrevali a Calla si všimla Gorylada – stál tam

a díval sa na ňu svojím vlčím pohľadom aţ napokon úctivo prikývol.

„Ako si ich zabila ?“ – bol to Wolf a díval sa na Atalu.

„Ich ? Dérriusa predsa nemohli zabiť jeho vlastné čary....a kde vlastne je ?“ Calla sa

poobzerala. Atala tam stále bola, ale kde bol Dérrius ?“

Neďaleko zazrela postavu ktorá ledva utekala – postavu v čiernom plášti, Calla sa rozbehla za

ňou.

„Kam zase beţíš ?!“ skríkol za ňou Wolf ale Calla si ho nevšímala a čo najrýchlejšie

odkrývala k postave.

„Dérrius !“ zakričala na neho nepriateľsky keď stála tesne za ním a namierila na neho meč.

Dérrius sa pomaly otočil a Calla mu ani nemusela vidieť do tváre aby vedela ţe sa zaškeril.

„No“ začal „Atalu si zabila ale mňa...najmocnejšieho čarodeja nezabiješ nikdy...lebo národy

veria mne....“

„A ak ich presvedčím ?“

„To sa ti nepodarí....Polýza patrí mne a vţdy aj patrila, vţdy, zakaţdým keď ťa naháňali

vojaci, nebol to Atalin plán, ani kráľov, bol to môj plán....“

Calla mu oprela meč o hrdlo.

„Skús to“ povedal posmešne „a navţdy budeš vyhnancom lebo si znepriatelíš všetky národy

keď zabiješ najmocnejšiu a najmúdrejšiu bytosť...a za teba budú trpieť všetci čo sa rozhodli

k tebe pridať, tak nad tým pouvaţuj...“

Calla pochopila o čo sa Dérrius snaţí – dostať ju do situácie v ktorej bude a zároveň nebude

mať na výber, a práve teraz sa ocitla medzi dvoma mlynskými kameňmi.

Pomaly odtiahla meč.

„Veľmi správne“ povedal čarodej a otočil sa a chystal sa vykročiť za Grojelom Calla do neho

bez zaváhania podľa meč.

Čarodej klesol na kolená.

„To máš za to ţe kvôli tebe trpeli všetci“ zamrmlala nenávistne Calla a oči najmocnejšieho

čarodeja v ten deň navţdy vyhasli.

„Tak, uţ sú mŕtvy obaja“ s tým prišla Calla za Wolfom a Goryladom.

„No.... nie ţe by to bolo práve najhoršie, ale...najlepšie bude ak presvedčíš ostatné národy čo

je pravda a čo nie“ povedal Wolf „ľudia zo strany Grojela a kráľa poslali posla po ktorom im

máme odkázať či vyhlasujeme vojny alebo iba rozhovor“

„Rozhovor“ Calla sa pozrela na Gorylada „nezabíja sa pritom toľko...a priveľmi ich ani

nemusím presviedčať – kameň uţ nie je a ţiadne zlo tu nie je, kameň splnil svoje poslanie

a jediné zlo čo tu ostalo je Grojel a kráľ“

„To im mám odkázať ?“ opýtal sa jeden elf.

56

„Áno“ Calla odišla k stromu kde ešte stále leţala mŕtva Atala.

Oči mala otvorené a prázdne.

„Sofi ma asi zabije“ pomyslela si „ale za hradbami by ma nikdy nenapadlo ţe sa mi to ju raz

naozaj podarí zabiť a oslobodiť ostatných“

Z Atalinho vrecka vybrala zväzok kľúčov a pobrala sa naspäť ale niekto v hnedom plášti aký

nosievali kňazi a mnísi sa jej postavil do cesty.

Calla uţ čakala Dérriusa alebo (Atala bola toho schopná) Atalu.

Postava si sňala kapucňu – bol to ten väzeň zo severného kráľovstva – Gabriel.

„Vďaka“ ozval sa

„A za čo ?“

„Za to ţe si dokázala niečo o čo som sa ja pokúšal celý ţivot. Splnila a pochopila si moje

plány aj keď som nenechal svetu jedinú poznámku čo je správne . Sama si sa postavila

svojmu osudu a svoju pôvodnú knihu osudov si hodila do ohňa a napísala si si novú“

„A...Assolom ?“ Calla sa na neho ohromene dívala. Nestávalo sa kaţdý deň ţe stretla

stvoriteľa kameňa okolo ktorého sa za posledný mesiac točilo všetko.

„Ale nemali ste byť mŕtvy ?“

Assolom sa usmial „ja som predsa mŕtvy, ale existujú veci medzi nebom a zemou ktoré

zostávajú pre ľudí navţdy zahalené do hmly záhad....“

„Duchovia ?“

„A archanjeli, v tom čo si konala v ţivote budeš pokračovať aj po ţivote“

„Ale ako mám národy presvedčiť o tom čo bolo správne keď mi neveria ?“

Assolom (Gabriel) jej podal hrubú koţenú knihu ktorá mala na knihe znak kríţa.

„Hľadaná a bájna kniha, kniha dôleţitejšia ako kniha osudov, dlho hľadaná – Biblia... To ich

presvedčí, a teraz beţ... choď dokončiť svoje a poslanie“ Assolom zmizol a ku Calle pribehol

Wolf – „národy dorazila ale....stále ti neveria“

„Ale budú“ Calla sa pobrala k jednej skale okolo ktorej stáli všetky národy a netrpezlivo

vyčkávali.

„Kameň je preč“ začala Calla „a máte pocit ţe sa tú šíri zlo ? – Nie. Tak potom prečo o tom

seba samých stále presviedčate ?!“

„Vraveli to Atala, Dérrius aj...“ ozval sa niekto z davu

„A to celý svoj ţivot chcete ţiť iba v tom čo vám niekto povie ? Je vám úplne jedno ţe vyše

polovice vašich národov doteraz väznia a týrajú ? To je vám naozaj úplne jedno ? Stačí vám

ţe nejaký šarlatán vám povie ţe kameň treba odniesť tam a tam a vy to hneď spravíte ?

Necháte si celý svoj ţivot rozkazovať a riadiť sa nespravodlivými pravidlami ktoré vyhovujú

iba tomu kto ich vymyslel ? Naozaj netúţite po slobode a spravodlivosti ?“

Medzi národmi nastal šum.

„A kde máme dôkaz ţe to čo vravíš je naozaj pravda ?!“ vykríkol jeden sedliak.

„Tu“ Calla zdvihla do výšky knihu a všetkým sa zatajil dych „Assolom zariaďuje veci aj po

svojom ţivote ktorý obetoval len za dobro vás všetkých, to ţe okrem tejto knihy nezanechal

ţiadnu zámienku o kameni – okrem nepravých rečí – neznamená ţe to nechal tak. Aspoň tým

ţe sami sebe konečne dovolíte veriť pravde sa mu odvďačte za všetko čo pre vás obetoval. Je

to na vás....“

„Má pravdu !“ vykríkol jeden Abgadedasčan „náš kráľ Grojel ktorý patrí do tej diabolskej

pätky, tieţ ţil v prepychu a bolo mu jedno ţe mi nemáme vodu, jedlo a ţijeme v biede. Nikdy

nebol dobrým kráľom“ ostatný púštny ľudia iba prikývli

„My“ ozvala sa jedna ţena z Atalinej dediny „vedeli sme ţe naša vládkyňa má ţaláre

a mučiarne, ale vţdycky sme si mysleli ţe tí ľudia tam sú tam právom a nie ţe sú nevinný.

Trpaslíci a iba niečo zamrmlali a pridali sa ku Calle ktorej sa to zdalo divné lebo presvedčiť

o niečom trpaslíkov- tvrdohlavý národ -to bolo naozaj niečo.

Zostali uţ len elfovia a osadníci. Kráľ elfov sa prizeral knihe a rozmýšľal.

57

„Nevedeli sme ţe máme medzi sebou zradcov, ale to ktorá strana má pravdu poviem aţ keď si

tú knihu osobne prelistujem.

Calla mu ju podala a elfský kráľ prešiel rukou po obale akoby to bol poklad.

Otvoril ju na prvej strane – bol tam akýsi znak a pod ním znaky, znaky ktoré mal na sebe aj

kameň a boli aj na Poore.

„Je pravá !“ vyhlásil prekvapene „po toľkých storočiach hľadania sa konečne našla...Assolom

na nás nezabudol tú knihu písal on osobne, jeden verš vraví : ...A potom, keď ľudia váhaví začínali byť...tá iskrička nádeje zanikala postupne. Ľudia veriaci v dobro zla sú ľudia neistý. A z neistoty zlo sa rodí. Zlo, ktoré presvedčí múdreho o opaku a hlúpeho využije. Takto sa nerodia zázraky, ľud môj míli. Tak to sa rodí zlo sveta nášho, a nedajte sa ním využiť. Nebuďte váhavý a neistý, buďte presvedčivý a budete silný, buďte si istý a budete vedieť že ja som stále s vami...“ Elf zavrel knihu a vyčkával, aţ nakoniec prehovoril : „Toto sú slová Assoloma... Nemáte

pocit ţe sme naozaj vyuţívaný ? A prečo ? –Lebo sme hlúpy. Keby nebolo nej“ ukázal na

Callu „Kľudne sa necháme vyuţiť Dérriusom a jeho tyranskú vládu by sme mu priniesli na

striebornom podnose. Moja ríša sa pridáva k strane ktorú najprv tvoril len jeden, ale tomu

jednému, dala silu pravda a len tak ten jeden zničil kameň mocný....“

Polovica osadníkov sa hádala s tou druhou aţ sa nakoniec rozdelili na dve skupiny – osadníci

a tí ktorý sa pridali ku Grojelovy a kráľovi Severného kráľovstva. A všetci čo sa rozhodli

pridať k tým tyranom vytvorili jeden veľký národ – Estrukov, v starodávnom jazyku to

znamená zradcovia.

Kráľ elfov jej podával knihu späť ale Calla ju neprijala.

„Nie“ povedala „je to ďalšia kniha do vašej kniţnice“

„Vďaka“ povedal natešene kráľ a odišiel

Wolf chcel niečo povedať ale na veľkú skalu vyliezla jedna elfka –Calla ju spoznala aţ teraz,

bola to elfka ktorá jej dala vo väzení v Abgadedase ten náhrdelník.

Elfka začala spievať :

Svieť mesiačik, svieť na oblohe nočnej, Posvieť mi na mŕtvych, nech skladbu poslednú zložím im,

Pieseň poslednú, pieseň na rozlúčku, Nech ich duše v pokoji odídu s poslednými lúčmi slnečnými.

Hlas ľudí spievať im bude, Na rozlúčku, pieseň poslednú smútočnú,

Ich kniha osudov dopísaná je, a Hospodin mocný, Pečaťou nebeskou ich osud spečatil,

A keď vrana čierna na oblohe zakráka, Hlas tmy šepkať im bude iba rekviem, rekviem vojaci milí....

„Assolomovi tie básne celkom išli“ poznamenala Calla

„Chcel po sebe zanechať niečo čo nemôţe nik zničiť ani vyuţiť“ povedal Wolf „Ale to je

teraz jedno. Musíme ísť pomôcť s mŕtvymi a ranenými“

„A Gorylad ? Čo chce robiť ?“

„Ten. Chce sa vrátiť späť do Západnej Polýzi a byť lepším vládcom vlkolakov a....“

Calla mu hodila zväzok kľúčov ktorý zobrala Atale „tak nech najprv oslobodí svoj ľud

v Ataliních ţalároch. A ešte jedna otázka – prečo tam tí zvyšní osadníci vytesávajú niečo do

kameňa ?“

„Robia pamätník pre miesto kde ľudia konečne pochopili Assoloma“

58

O chvíľu k nim pribehol zadychčaný vyzvedač.

„Čo sa deje ?“ spýtal sa Wolf

„Estrukovia.... oni zmizli, naposledy ich videli v priesmyku do iného sveta, vraj sa schovávajú

v jaskyni a kujú plány ako nás zničiť.

„Tak im s niečím zataraste vchod, nie ?“ navrhla Calla

„To nepôjde, vchod do jaskyne stráţia štyria lukostrelci a ďalší sú poschovávaný v horách“

„Ale aj tak ich je oveľa menej ako nás“ povedal Wolf

„Áno“ začal vyzvedač „lenţe keď sa zjednotia s tými duchmi v tej jaskyni....“ posol sa

odmlčal lebo vedel ţe pochopili čo im chce povedať.

„Ale kameň je uţ predsa zničení tak o čo im ide ?“ Calla sa obzrela za Goryladom.

„O to o čo tu ide od začiatku – Grojel sa chce dostať do svojho sveta a kráľ Severného

kráľovstva chce ovládnuť Polýzu“

Medzi nich prišiel Gorylad : „Grojela ešte môţeme získať na svoju stranu“ začal „ten nechce

vlastne nechce nič viac ako dostať sa cez jaskyňu. Ak by sme s ním poslali našich čarodejov

moţno by prešiel, ale kráľ.... s tým sa rozumne dohodnúť nedá“

Calla vytiahla náhrdelník ktorý dostala od elfky „Grojel môţe ísť aj sám. Zostávajú ešte dve

priania“

„Takţe jedným zabijeme kráľa a druhým pošleme Grojel do toho jeho sveta, no nie som

génius ?“ ozval sa vyzvedač.

„Ten náhrdelník je vyrobení s podzemného kameňa a ten síce plní priania ale nezabíja“

opravil ho Gorylad a posol sa skľúčene poobzeral okolo.

„Mám nápad“ ozvala sa Calla a všetci sa na ňu pozreli ako na poslednú nádej.

20.kapitola

Grojel mení stranu

Nič nie je nového, len to čo už ľudia zabudli

Anglické príslovie

Wolf s vyzvedačom sa snaţili drţať Callinho plánu a čmárali na papier odkaz pre Grojela

a potom ho poslali po holubici ale Gorylad mal dnes pesimistickú náladu.

„To sa nemôţe podariť“ mrmlal stále „podrazí nás“

Calla uţ mala toho dosť a odišla k pamätníku ktorý osadníci konečne dokončili :

Tu leží miesto, kde Polýza pochopila Assoloma a týmto si chce uctiť jeho pamiatku. Ďakujeme ti za nádej ktorú si nám vrátil a posla, ktorého si si určil. „To toľko vytesávali iba toto ?“ pomyslela si ale musela uznať ţe osadníci neboli vo

vytesávaní veľmi zručný.

V kríkoch čosi zašuchotalo a Calla pre istotu radšej ustúpila.

S kríkov sa vynoril ten vyzvedač a Calla si vydýchla – čakala niekoho horšieho a viacej

otravnejšieho.

„Dnes s Goryladom nie je ţiadna reč“ povedal

„To bude asi tým ţe toto je náš posledný plán. Inak sme skončili“

59

„Uţ to vyzeralo ţe je po všetkom, keby nebolo kráľa a Grojela uţ sme mohli dávno oslavovať

víťazstvo“

Vpredu sa ozval zvuk kopýt a Calla pobehla za ním – dorazil Grojel.

Calla sa mu nemienila pokloniť tak ako Abgadedasčania. Rovno k nemu pristúpila a začala :

„Ponúkame ti rozumnú dohodu“

Grojel zosadol s koňa a prezrel si náhrdelník ktorý mu podávala Calla.

„Keď zabiješ kráľa, budeš môcť ísť do svojho sveta. Náhrdelník ti pomôţe prejsť cez

jaskyňu“

Na Grojelovy bolo vidieť ţe premýšľa. „Zaujímavá ponuka, ale kráľ mi sľúbil ţe ak mu

pomôţem dostať sa k vláde poţiada Dérriusa aby ma previedol cez jaskyňu“

„Kráľ iba sľubuje a nikdy neplní, ty mu pomôţeš a on ťa zabije, a Dérrius je navyše mŕtvy,

takţe sa rozhodni lebo mi ťa nezradíme určite, to vieš“

Grojel sa zamračil „Zabila si Dérriusa ?“

„Rozhodni sa uţ. Naša strana ti ponúka oveľa lepší, jednoduchší a bezpečnejší obchod a ak

chceš môţeš si zvoliť kto bude budúci vládca svojho ľudu a dostaneš truhlu zlata“ ozval sa

Gorylad.

„A vravíte ţe to všetko len za to ţe zabijem kráľa Severného kráľovstva ?“

Gorylad prikývol a Grojel sa zaškeril „v tom prípade.... uzatváram s vami obchod“

s Goryladom si podali ruky a Grojel odcválal späť.

Calla sa otočila ku Goryladovy „kto hovoril ţe to nevíde ?“

Gorylad iba prevrátil oči stĺpkom a pobral sa k ohňu.

Na druhý deň, hoci neprišli ţiadne správy, Gorylad vyhlásil ţe kráľ je mŕtvy.

Všetci vypukli do víťazoslávneho kriku a tešili sa ţe porazili tyranov.

Grojel podľa všetkého odišiel do svojho sveta a kráľova mŕtvola hnije niekde v jaskyni.

Hoci Calla tomu priveľmi neverila, všetci ostatný boli o tom presvedčený, a keď je o niečom

presvedčený Gorylad....je to naozaj pravda.

Zatiaľ čo ostatný si balili veci, Calla odbehla do lesa – potrebovala sa tu ešte pred odchodom

rozhliadnuť.

Niekde v húštine začula hlasy a pobrala sa za nimi.

Čakala ţe tam budú najmenej traja ale stála tam iba jedna postava s veštiacou guľou a dlhými

nechtami - Léria.

„Vy ste sa vrátili“ zamrmlala nie práve nadšene.

„Áno, vrátila, chcem sa ťa opýtať na jednu vec – ešte stále som stará striga ktorá slúţi Atali ?“

Calla sa zamyslela. Vedela ţe Léria nehrala na stranu Atali, ale ani na tú ich.

„S kameňom ste mali pravdu“ povedala „ale kde mám istotu ţe nehráte na dve strany ?“

„Ak by som hrala na dve strany, Atala by mala kameň a ty by si tu uţ podľa všetkého nebola.

Ale ponúkam ti dohodu...“ Calla nadvihla obočie „poznala som Assoloma veľmi dobre a preto

viem ţe keď sa raz do niečoho pustí nenechá to len tak bez „plánu B“ kráľ vie kde má hľadať

základy kameňa, a pokúsi sa zostaviť nový a silnejší ako bol ten Assolomov“

Starena sa k nej naklonila a pokračovala „ale nevyuţije na to svoju dušu ale dušu a energiu

niekoho úplne iného....“

„Ale kráľ je predsa mŕtvy !“ protestovala

„Nikdy neveril niekomu kto zmenil stranu, vţdy hrá na obe. A ešte jedna vec Calla, vţdy,

vţdy si pamätaj ţe koniec, znamená len začiatok...“ s tým odkráčala do lesa.

Calla tam len tak stála a čakala aspoň na malý náznak toho ţe uţ je všetkému koniec.

Ale ten ešte nebol, Polýza síce vyzerala kľudne ale v kaţdom dobre sa nájde jedna smietka

zla, a ak ju niekto nezmetie preč, rozrastie sa a potom ju uţ nezmetie nik..

60

21.kapitola

Doma

Život má ten zmysel, aký mu dáme Albánske príslovie

Hneď po príchode sa Gorylad sa ujal vlády a z Wolfa urobil svoju pravú ruku a Ezechiel ktorý

tam na Gorylada dovtedy čakal sa stal mníchom a Steven si pod stromom kde na nich

narazila. Calla otvoril krčmu a hostinec.

Calla kráčala v okolí mesta vlkolakov presne tou istou cestou akou kráčala zhruba pred

mesiacom.

Ani si neuvedomila ako ďaleko zašla keď sa objavila pri jazere s čírou vodou.

Bolo to jazero kde sa spamätávala zo Susaninej smrti a stretla vodnú nymfu.

Nazrela do vody – bola tam, nymfa sedela na dne a zapletala morské riasi.

Calla hodila na dno malý kamienok tak aby si to nymfa všimla.

Padol tesne vedľa nej a nymfa vyplávala hore.

„Á, to si ty“ povedala „vidím ţe si preţila“

„Tým by som si nebola aţ taká istá, iba som dostala druhú šancu. Čo sa tu zatiaľ dialo ?“

Nymfa kývla hlavou smerom do údolia „Choď sa pozrieť“

Calla vstala z brehu jazera a vykročila k údoliu – bolo bez hmly, kvitli tu stromy a znova

rástla tráva.

Dlho blúdila medzi stromami aţ nakoniec našla to za čím ju poslala nymfa –

Pod jednou jabloňou leţal hrob. Ako pomník bol drevený kríţ kde bolo napísané – Susan.

Nepamätala si ţe by jej stihla urobiť hrob. Aţ teraz si ale na hrobe všimla list, zaťaţený

kameňom, aby ho neodfúklo :

Veľmi ma mrzí že som ťa v ten deň zradil už druhý krát. Život je krátky...ale ten tvoj je kvôli mne ešte kratší. Ukradnuté spomienky ti vrátiť nemôžem, ale snáď mi odpustíš aspoň tým že som Susan spravil hrob.

Trpaslík Rudolf

Aj tak sa na trpaslíka nedokázala hnevať, pomohol jej predsa za hradby a nebiť jeho čuší tam

ešte doteraz a Atala by zatiaľ odniesla kameň do Nliku.

Do očí jej vyhŕkli slzy.

„Nevadí“ zašepkala do vetra „kaţdý má právo na odpustenie, zlý, dobrý aj uväznení človek.

Môj ţivot, sa začal aţ vtedy keď som sa dostala na slobodu, mám spomienky, a tie mi stačia“

List poskladala a nechala nech ho odfúkne vietor.

Spoza stromu sa vynoril Wolf aţ sa ho Calla naľakala.

„Čo tu robíš ?“ opýtala sa.

„No“ začal „Gorylad konečne uznal ţe je na čase osláviť naše víťazstvo a všetkých zvoláva

do ....“

„Krčmy“ dokončila za neho Calla.

„Áno, bude to ako za starých dobrých časov keď sme putovali“

„Staré časi to neboli a dobré tieţ nie, ale ak to nebude taká krčma ako v Severnom kráľovstve,

tak sa pridám“ Calla vykročila za Wolfom a posledný krát sa obzrela za Susaniným hrobom –

na drevený kríţ zosadol slávik a začal štebotať.

61

„Zbohom Susan“ povedala jej v duchu „čakajú nás lepšie zajtrajšky a nová, lepšia éra, bez

vojen a tyranov....“

Na konáriku slávik sedí a oznamuje štebotom, novinu veselú Oči tyrana vyhasli už naveky,

Ich srdcia chladné, ochladli už naveky, Tyrani mŕtvy sú, už náš mier nič nenaruší.

Mesiačik svieť, osvieť tváre šťastné, Tváre s očami, v ktorých iskrička nádeje, na oheň sa zmenila,

Na oheň divoký, na oheň veľký, na oheň ktorý už ani chladné srdce tyrana neuhasí, Na oheň, ktorý srdcia naše ohrievať bude, aby nikdy chladné neboli, ako srdcia tyranov,

Mesiačik milí osvieť tých ľudí, Ľudí ktorý iskričku v oheň zmenili,

Osvieť tváre ich, nech ľud do očí pozrie sa im, Do očí úprimných, do očí veriacich, do očí spasiteľa ktorý chladné srdce tyrana v popol

zmenil...

Svet nazývaný Polýza leží v rukách tyranov a zlých čarodejníkov.

Assolom, ktorý chcel zbaviť svet zla zomrel aby pomocou svojej duše vytvoril

kameň. Kameň ktorý má Polýzu navždy zbaviť zla.

Calla, ktorá si vôbec nepamätá na svoju minulosť, je zatiaľ v žalári za hradbami aj

s ostatnými národmi ktoré väzní Atala.

Keď sa Calle podarí ujsť aj s trpaslíkom, stretnutie jej, a kameňa nie je náhodné.

Čaká ju dlhá cesta aby dokončila Assolomove plány – zbaviť svet zla.

Jeden svet, jedno dievča, jeden kameň a jeden osud.

62