O pôvode vtákov

Sedím na lavičke pri autobusovej stanici, zvanej Gloucester green v meste Oxford, Veľká Británia. Práve dojedám zvyšky svojho jedla, zakúpeného v jednom z rýchlo obslužných (fastfood) stánkov, nachádzajúcich sa priamo pri stanici.

Jedlo je výborné, kúpil som si hranolky so šiestimi kuracími krídelkami a cesnakovou omáčkou. Kosti z krídelok ukladám vedľa seba na rozprestretý servítok.

V jednom momente sa ku mne priblíži statný holub. Je mi jasne prečo tu je, zacítil vôňu čerstvo vypraženého masa a zatúžil po zvyškoch. Keďže nie som nepriateľ Božích stvorení, hodil som mu jednu z kosti, na ktorej ostali zvyšky masa. Holub automaticky skočil po kosti a začal vyzobávať tieto zvyšky. V tom momente sa však k nemu priblížili ďalšie dva jedince a začal boj. Svojimi zobákmi ďubali jeden do druhého, pričom mohutne mávali krídlami až kým najsilnejší jedinec nezvíťazil a ostatne ustúpili. No zabudol na zadne vrátka. Kým zápasil, na miesto kde som hodil kosť, priletelo ďalších najmenej dvadsať holubov. Zo solidarity som na zem vrhol zvyšné kosti a tak sa jednotlivé šarvátky presunuli do malých sektorov. Moment týchto šarvátok zanechal vo mne hlboký dojem. Prečo? Pretože som v nich videl posolstvo staré milióny rokov. Bol to moment, keď som sa rozhodol, že svetu vyrozprávam príbeh, ktorý sa nezrodil v hlave žiadneho akademika, či vedca, žiadneho učenca našej doby, príbeh, ktorý napísala a zrežírovala samotná matka príroda, príbeh zvaný Evolúcia.

Na to aby som mohol začať rozprávať tento príbeh, musíme sa presunúť do miest, kde sa začala rozvíjať myšlienka prapôvodu najdiverzifikovanejšej skupiny suchozemských stavovcov, vtákov. Mesto Oxford je z tohto hľadiska ideálne, nielen kvôli skutočnosti, že tu sídli jedna z najlepších, najbohatších a najslávnejších univerzít sveta, ale aj vďaka tomu, že štatút jedného z 'najinteligentnejších' miest Anglicka malo už v dobe, keď sa myšlienka o pôvode vtákov zrodila. Bolo to práve v tomto meste, kde slávny anglicky vedec a tvrdý obhajca Darwinovej revolučnej teórie o Evolúcii prirodzeným výberom, Thomas Henry Huxley (nazývaný tiež Darwinov 'buldog'), vyslovil teóriu, ktorá znamenala vo vtedajšej viktoriánskej spoločnosti sústavne slovne vojny medzi pro a antidarwinistami. Tato myšlienka však aj v súčasnosti znamená boj medzi dvoma skupinami reprezentujúcimi dve rôzne disciplíny a to paleontológiu a ornitológiu. Je to myšlienka o tom, že vtáky sa vyvinuli z malých mäsožravých dinosaurov skupiny coelurosauria.

Tento príbeh však začal na mieste ďaleko od európskych vedeckých bášt akými bol Londýn, Oxford či Paríž, ten príbeh začal v malom juhonemeckom mestečku, ktoré sa neskôr stalo symbolom paleontológie, toto mestečko sa nazýva Solnhofen.

Solnhofen leží v Nemeckom spolkovom štáte Bavorsko. Preslávilo sa najmä ťažbou slávneho litografického vápenca, ktorý sa využíva v rôznych priemyselných odvetviach ako napr. tlačiarenský či stavebný priemysel. Tento kameň je však významný aj z iného hľadiska. Vďaka prostrediu a geologickým faktorom, ktoré formovali jeho štruktúru, v ňom nájdené skameneliny sa často vyznačujú výnimočnou zachovanosťou. Tento vápenec dal svetu množstvo jedinečných skamenelín, okrem iného rôzne kôrovce, amonity, ryby, pterosaury, ale pre náš príbeh sú najdôležitejšie zvyšky dvoch živočíchov, ktoré žili v tejto oblasti pred približne 150 miliónmi rokov, v období zvanom Jura.

Jedna sa o malého dinosaura s menom Compsognathus longipes a azda (spolu s tyrannosaurom) najslávnejšieho fosílneho živočícha archaeopteryxa. Za posledných približne 150 rokov, bolo v lomoch okolo Solnhofenu nájdených desať kostier tohto pravtáka, vďaka čomu rozlišujeme v rámci tohto rodu dva druhy - A. lithographica a A. bavarica (podľa najnovších zistení sa však jedna o nový rod, ktorému vedci dali meno Wellnhofferia grandis). Z compsognatha sa v Solnhofene zatiaľ našla iba jedna kostra.

Prvá kostra archaeopteryxa bola objavená na jar roku 1861, pracovníkom v jednom z lomov, ktorý tuto skamenelinu vymenil miestnemu lekárovi a amatérskemu zberateľovi Dr. Carlovi Haberleinovi za protislužbu bezplatného liečenia v budúcnosti. Haberlein bol skúsený čo sa tykalo skamenelín pochádzajúcich z okolitých lomov. Mal veľkú zbierku pozostávajúcu z rôznych bezstavovcov ako napr. krabov, amonitov, ľalioviek, dokonca hmyzu, ale aj niekoľko stavovcov, najmä rýb a pterosaurov. Prvý dojem, ktorý pocítil v momente, keď videl novú fosíliu, bol, že drží v rukách ďalšieho pterosaura, na doske vápenca bolo viditeľných niekoľko kosti. Kameň bol samozrejme znečistený, takže podrobná diagnóza nálezu sa v tom momente nedala spraviť. Až dôkladná niekoľko mesačná preparácia mu ukázala ako veľmi sa mýlil. Hneď pri prvom kontakte dlátka s kameňom Haberlein odhalil niečo čo vôbec nečakal. Pozdĺž končatín a dlhého kosteného chvosta sa nachádzala, záhadná, vo fosílnom zázname doposiaľ neznáma štruktúra peria. Haberlein držal v rukách zvyšky najstaršieho vtáka archaeopteryxa.

Doktor bol šikovný. Skameneliny síce boli jeho koníčkom, ale uvedomil si, že ich kvalita je veľkým lákadlom pre bohatých mecenášov a verejne inštitúcie, tak na nich začal zarábať. Neraz v minulosti predal vzácne kúsky do súkromných rúk či dokonca do rôznych štátnych inštitúcií akou bola napr. Bavorska štátna kolekcia sídliaca v Mníchove. Novonájdený živočích však bol niečo výnimočné a doktor vedel, že sa ho nemôže zbaviť lacno.

Síce Haberleinova skamenelina bola prvým kostrovým zvyškom tohto zvieraťa, faktom je, že nebola prvým 'specimenom' tohto enigmatického zvieraťa. V období, keď Haberlein fosíliu preparoval, v časopise Neues Jahrbuch fur Mineralogie, Geologie und Palaontologie sa objavila zmienka o náleze pochádzajúceho z jedného zo solnhofenskych lomov, ktorej autorom bol nemecky geológ Herman von Meyer.

Von Meyer informoval o náleze osamostantneného fosílneho pera, dlhého 60 mm s centrálnou líniou, podobne peru moderných vtákov. Pero bolo asymetrické, čo indikuje, že jeho vlastník bol aktívny letec (symetrické pera majú v súčasnosti iba nelietavé vtáky, pštrosy čí emu). Mesiac po prvom liste von Meyer napísal ďalší do spomínaného magazínu. Týmto listom enigma získala svoje nesmrteľné meno Archaeopteryx.

Vráťme sa však k doktorovmu šťastnému nálezu. Po množstve dni a niekedy aj noci trpezlivého odstraňovania prebytočnej horniny obklopujúcej kostru archaeopteryxa, po prvý raz po 150 miliónoch rokoch, sa na svetlo sveta dostala záhadná príšera z hlbín Zeme a čašu. Správy o prvej kostre tohto živočícha automaticky obleteli Nemecko a dostali sa aj do zahraničia. V období, keď sa do popredia , ťažko - horko dostavali Darwinove myšlienky, zviera, ktoré vlastnilo toľko fyziologických znakov obsiahnutých u dvoch rôznych živočíšnych skupín - vtákoch a plazoch, malo pre progres evolučnej myšlienky obrovský význam. Týmito znakmi boli predné končatiny zakončené troma prstami s ostrými pazúrmi a dlhy kostený chvost - typické znaky plazov a na druhej strane výnimočné operenie - jednoznačný znak vtákov.

Hneď ako Haberlein dokončil preparáciu, sa v jeho dome začali stretávať osobnosti vedeckej,

ale aj politickej 'smotánky' z celého Nemecka, za účelom získania tohto záhadného živočícha do jednej zo zbierok. Haberlein však stanovil podmienky, ktoré nevyhovovali žiadnej verejnej inštitúcii a tak hrozilo, že tato vzácna fosília skončí v súkromnej zbierke resp. v nejakom slávnom zahraničnom múzeu. Čoho sa hrdí Nemci obávali to sa aj stalo.

Po tom ako sa správy rozšírili do zahraničia, do boja o archaeopteryxa vstúpil jeden z najslávnejších vedcov svojej doby, Brit, Sir Richard Owen. Owen, ctižiadostivý (podľa mnohých až arogantný) anatóm, slávny najmä vďaka svojej práci s fosílnymi plazmi nájdenými v Anglicku (bol to pravé on, kto ako prvý použil pomenovanie Dinosauria) nemohol dopustiť, aby tak jedinečná fosília nezdobila zbierky, nim tak ťažko vybojovaného British Museum of Natural History, sídliaceho v mestskej časti South Kensington v Londýne. Toto zviera malo byt triumfom jeho vedeckej geniality nad všetkými ostatnými, jeho protivníkmi na vedeckom poli (pravdou je, že väčšinu svojich prac Owen ukradol svojim protivníkom čí dokonca spojencom, preto nebol moc populárny medzi svojimi kolegami). Paradoxne, ako sa neskôr dočítate, tato skamenelina znamenala jeho veľký pád.

Ako bolo spomenuté, Owen sa za každú cenu snažil získať tuto fosíliu pre svoje zbierky a tak začalo dlhé šesťmesačné vyjednávanie s nemeckým doktorom. To nakoniec viedlo k dohode, že Owen a jeho múzeum získa skamenelinu archaeopteryxa + časť Haberleinovej zbierky za £450 v prvom a £250 v nasledujúcom roku. Takto sa stal prvý z desiatich Archaeopteryxov majetkom tohto slávneho múzea a na základe tohto faktu dostal prezývku 'London Archaeopteryx '.A v tejto časti sa presúvame spať do Oxfordu, kde Thomas Huxley si uvedomil skutočnosť, o ktorej pojednáva tento príbeh.

Huxley, tvrdý Owenov oponent, stal pred 141 rokmi na mieste, kde momentálne stojím ja. Jedna sa o vytrínu s pozostatkami dinosaura megalosaura, objaveného v dvadsiatych rokoch 19. storočia v malej obci Stonesfield nachádzajúcej sa niekoľko míľ severne od Oxfordu, ďalším slávnym viktoriánskym vedcom, reverendom Wiliamom Bucklandom. Ako hľadel na zvyšky tohto megadravca doby jurskej, všimol si zarážajúcu podobnosť medzi kosťami megalosaura a súčasných vtákov. Tuto podobnosť vykazovala najmä panvová oblasť dinosaura (iná legenda, nesúca sa skôr v satirickom duchu hovorí o tom, že Huxley si podobnosť všimol až pri večeri s vtedajším kurátorom múzea Johnom Phillipsom, keď im bolo servírované pečené kurča). Huxleyho vecne zamračený vyraz sa odrazu (podľa výpovede Phillipsa) zmenil na žiarivý úsmev, tiahnuci sa od ucha k uchu jeho tvare. Huxley ako zanietený darwinista teraz mal ultimatívny dokaz pre existenciu evolúcie a vedel, že ma veľkú šancu zničiť reputáciu jeho úhlavného nepriateľa, antidarwinistu Owena. Malo to však jeden háčik, Huxley sa musel dostať k archaeopteryxovi, ktorý bol jediným fosílnym materiálom, z obdobia druhohôr, ktorý dokazoval skutočnosť, ktorú si pravé uvedomil. To znamenalo, že musel preniknúť na nepriateľské územie múzea prírodnej histórie v Londýne.

Rozhodol sa tak urobiť cez Vianoce toho istého roku, keď boli chodby múzea takmer vyľudnené od jeho zamestnancov. V momente, keď zbadal fosíliu si uvedomil závažnú chybu, ktorú urobil Owen pri svojej vlastnej prezentácii archaeopteryxa pred členmi Royal Society v roku 1862. Tato chyba stala neskôr Owena jeho cennú anatomickú reputáciu.So svojimi zisteniami Huxley vystúpil 7. februára 1868 pred členmi Royal Institution. Huxley začal slovami:

'Nás, ktorí veríme v evolúciu, sa často pýtajú aby sme dodali nejakú evidenciu na dokaz našich teórií. Ak jedna skupina živočíchov sa môže vyvinúť v druhu, prečo mame tak veľa

medzier vo fosílnom zázname? Kde sú, pýtajú sa naši kritici, medzičlánky? Dnes večer, verím, že tato otázka môže byt zodpovedaná pri pohľade na najizolovanejšiu skupinu žijúcich organizmov, vtákov.'

Huxley si pri hľadaní tohto dôkazu polozil dve otázky:

- existujú nejaké fosílne vtáky, ktoré vykazujú väčšie plazie charakteristiky, než hociktoré žijúce vtáky?

- existujú nejaké fosílne plazy, ktoré sú viac vtáčie ako ktorýkoľvek žijúci plaz?

' Ja verím, že dokážem zodpovedať obidve otázky zároveň.' - skonštatoval. Vzápätí ukázal udivenému publiku obe enigmatické solnhofenske skameneliny archaeopteryxa a compsognatha.

Zvýraznil množstvo podobnosti v stavbe kostry týchto dvoch živočíchov, ktoré boli publiku jasne viditeľné. V konečnom dôsledku Compsognathus až na malé rozdiely v stavbe lebky a samozrejme vo fakte, že nebol operený, bol na prosto identicky archaeopteryxovi. Na záver Huxley ešte upozornil na hrubú anatomickú chybu, ktorú urobil Owen pri pozorovaní archaeopteryxa uštipačnou poznámkou: ' Zdá sa, že Profesor Owen nedokáže rozoznať svoju lávu nohu od pravej.' Bola to narážka na skutočnosť, že Owen si neuvedomil, že zviera skamenelo v polohe keď ležalo na bruchu čím jeho chrbtica bola na vrchu smerom k tvarí vedca. Tým pádom si pomýlil pravú nohu s lávou.

Od tohto momentu Huxley zaujal miesto na pomyselnom tróne svetových anatómov a Owen pomaly a isto začal upadať do zabudnutia. Bol to zároveň moment, keď Darwinova myšlienka zvíťazila nad skupinami cirkevných predstaviteľov, zmanipulovaných gentlemanov anglickej viktoriánskej spoločnosti a nastolenie pravdy o prírodných pochodoch odrážajúcich sa vo vývoji obyvateľov Zeme.

Vojna o evolúciu bola zdanlivo vyhraná aj napriek tomu, sa do súčasnosti ozývajú hlasy, ktoré proti tejto myšlienke, napriek nezvratným dôkazom bojujú. No 20. storočie sa stalo obdobím, keď došlo k ďalšej vojne slov, ktorej pôvodcom bol dánsky umelec a prírodovedec Gerhard Heilmann.

Heilmann žíl na začiatku 20. storočia, ako sme vyššie spomenuli v Dánsku. Bol to veľmi nadaný maliar, ktorý vo svojej dobe a krajine nemal konkurenciu. Stal sa dokonca ilustrátorom oficiálnych dánskych bankoviek. Vzhľadom na svoje umelecké nadanie, ilustroval aj niekoľko publikácii zameraných na prírodnú históriu a tato tematika ho zaujala natoľko, že sa jej začal podrobne venovať. Heilmann, nebol žiaden prírodovedec na začiatku no vďaka nim oilustrovaných kníh sa stal skutočným expertom na evolúciu. Problematika, ktorá ho zaujala najviac sa týkala pôvodu vtákov.

Po nadobudnutí dostatočného množstva informácii, Heilmann sa rozhodol všetky svoje zistenia vydať vo vlastnej knihe. Ta vyšla v roku 1926 pod názvom Pôvod vtákov. Heilmann dlho nevedel nájsť vydavateľstvo, ktoré by mu knihu vypublikovalo, vzhľadom na to, že pôvodne bola napísaná v Dánštine, no za výraznej pomoci Atrhura Smitha Woodwarda z British Museum of Natural History, sa mu to nakoniec podarilo. Toto dielo sa stalo bazou, základného paleontologického zmýšľania o pôvode vtákov na najbližších, takmer 50 rokov.

V tejto knihe, ktorú rozdelil na štyri časti, sa Heilmann zamýšľa v prvých troch kapitolách, nad všetkými možnými paleontologickými a anatomickými faktami, súvisiacimi s pôvodom vtákov. V štvrtej kapitole navrhuje svoje vlastne riešenie problému.

Je jasne, že v polovici 20' tých rokov 20. storočia Heilmann mal ďaleko viacej možností študovať fosílny materiál ako Huxley pred nim. Slávne 'vojny o kosti' medzi americkými paleontológmi Marshom a Copeom priniesli množstvo nových objavov dinosaurov, ako aj celej skaly zástupcov iných fosílnych foriem živočíchov. Taktiež začiatkom tohto storočia došlo k zaujímavým nálezom, fosílnej skupiny nazývanej Thecodontia v južnej Afrike, ktorá, podľa jej objaviteľa Roberta Brooma a viacero svetových paleontológov, dala pôvod dinosaurom, krokodílom a pterosaurom.Heilmann zobral do úvahy všetky možné nálezy a z toho vytvoril svoje závery. Zhrnul ich do troch bodov:

1. Pôvod vtákov z pterosaurov - tuto možnosť ako prvý, ešte v predošlom storočí vyslovil Henry Seeley, Owenov učenec. Heilmann dal tejto možnosti len veľmi krátky komentár o skutočnosti, že jedine čo spája vtáky a pterosaury je schopnosť lietať. V anatómii vtákov a pterosaurov je toľko rozdielov, že nie je možné aby tieto dve skupiny boli nejako bližšie príbuzné.

2. Pôvod vtákov z dinosaurov - v dobe keď Heilmann publikoval tuto knihu, bolo vo svete známych už množstvo rodov dinosaurov. Väčšia časť z toho boli bylinožravce ako napr. Diplodocus, Stegosaurus, Iguanodon, Ankylosaurus. Heilmann vedel, že ak sa vtáky vyvinuli z dinosaurov, bolo to len z jednej zo skupín v rámci celej Dinosauria, pretože množstvo iných dinosaurov jednoducho nemohlo dať pôvod vtákom (skúste si predstaviť opereného brachiosaura čí stegosaura). Tuto skupinu našiel v teropodoch, živočíchoch mäsožravých, ktoré zahrnovali dinosaury ako napr. Compsognathus, Tyrannosaurus, čí Megalosaurus. Po dôkladnom preštudovaní materiálu teropodnych dinosaurov došiel k šokujúcemu záveru, že dinosaury nemohli byt predchodcami vtákov. Dôvod?

V roku 1893, Belgičan Louis Dollo, ktorý mal za sebou niekoľkoročné štúdium veľkého množstva fosílnych zástupcov rôznych skupín, vyslovil teóriu, ktorá je jedným zo základných princípov paleontológie a evolúcie do súčasnosti. Jedna sa o Dollov zákon o irreverzibilite (nezvratnosti) vývoja. O čom hovorí? Jedna sa o fakt, že pokiaľ príroda v priebehu evolúcie odstránila nejakú biologickú črtu z tela živočíšnej skupiny, tato črta v nasledovnom vývoji skupiny už nikdy nebude obnovená. Príklad - v súčasnosti, ľudia majú v tele organ nazývaný appendix (slepé črevo). Pred miliónmi rokov tento organ bol používaný na pomoc pri trávení tvrdej rastlinnej potravy, ale v súčasnosti je prebytočný a v budúcnosti pravdepodobne z ľudského tela úplne zmizne. Po tom ako zanikne, sa už nikdy neobjaví v tejto exaktnej podobe, ani v prípade, že ľudia by sa (kvôli nejakej záhadnej príčine) vrátili k požívaniu tvrdých rastlín.

Heilmann tento princíp aplikoval na dinosaury a vtáky v takom zmysle, že si všimol jednu kosť u vtákov, ktorú dinosaury zdanlivo nemali. Jednalo sa o tzv. klavikulu (lat. clavicula - kľúčna kosť). 'Pokiaľ teropodne dinosaury sú predchodcami vtákov, musia vlastniť tuto kosť' – zamyslel sa. 'Z fosílneho záznamu je jasne, že dinosaury klavikulu stratili v priebehu svojej skorej evolúcie a z toho vyplýva, že vtáky sa mohli vyvinúť, jedine z nejakej skupiny plazov, ktorá tuto kosť vlastnila'.

3. Pôvod vtákov z tekodontov - z Heilmannovho predošlého záveru vyplýva, že pôvod vtákov

našiel v skupine (vyššie spomenutých) zástupcov skupiny Thecodontia, žijúcich na Zemi počas obdobia Permu a Triasu. Keďže niektoré živočíchy z tejto skupiny mali v tele jeho klavikulu, Heilmann v nich videl ideálneho predka vtákov.

Kniha sa po jej vydaní stala svetovou senzáciou a až do polovice 60' tých rokov 20. storočia najuznávanejším dielom zaoberajúcim sa pôvodom vtákov.

Jedného slnečného letného dna v roku 1964 Profesor John Ostrom a jeho tím z Yale University's Peabody Museum of Natural History prechádzal okolo skalnej steny v Montane, USA. Horniny tejto oblasti spadajú do tzv. súvrstvia Cloverly. Ostrom si všimol, že zo skalnej steny vychádza nezvyčajný, veľký, veľmi ostrý pazúr. Nasledovne kopanie odhalilo kostru malého, teropoda, ktorý bol takmer kompletný. Neskôr sa ukázalo, že sa jedna o nový rod dinosaura. Dinosaurus bol Ostromom popísaný v roku 1969 pod menom Deinonychus antirrhopus. Zaujímavé na tomto živočíchovi bola jeho telesná stavba. Dinosaury boli v tejto dobe širokou verejnosťou vnímané ako obrovské, ťažké a hlúpe živočíchy, ktoré proste museli byt prírodou odstránené zo zemského povrchu. Deinonychus však vyzeral ako z iného sveta. Bol malý, mal dlhy chvost, ktorý pravdepodobne slúžil k udržiavaniu rovnováhy pri behu. Jeho zadne končatiny boli v porovnaní s telom veľmi dlhé čo indikovalo, že bol pomerne rýchly bežec, taktiež bol vyzbrojený veľmi ostrými pazúrmi, ktorým dominoval 15 centimetrový pazúr umiestnený na strednom zdvihnutom prste zadných končatín. Deinonychus bol proste prototyp superzabijaka, vymykajúceho sa všetkým predstavám o hlúpych, pomalých dinosauroch.

V období, keď Ostrom pracoval na popise tohto dravca, sa v jeho hlave začala rodiť revolučná myšlienka o teplokrvnosti dinosaurov, ktorú neskôr podporili ďalší významní vedci z oblasti dinosaurej paleontológie ako napr. Jack Horner, objaviteľ rozsiahleho dinosaurieho hniezdoviska v Montane a tiež Robert T. Bakker, ktorý v roku 1986 vydal dielo pod názvom Dinosaur Heresies, ktoré sa stalo základom nového vnímania dinosaurov ako veľmi progresívnych, často inteligentných a aktívnych živočíchov, ktoré boli odstránené zo zemského povrchu vďaka 'sprisahaniu' prírodných živlov, aj to nie celkom dokonale. Myšlienka teplokrvnosti minimálne časti dinosaurov sa stala základom ďalších Ostromovych senzačných zistení.

Po tom ako dokončil popis Deinonycha sa Ostrom pustil do štúdie, ktorá mala byt venovaná skupine fosílnych plazov, dekády ignorovaných vedeckou obcou. Táto štúdia si vyžadovala dôkladné preskúmanie pterosaurých skamenelín nájdených pri Solnhofene (mesto, pri ktorom boli nájdené doteraz všetky skameneliny archaeopteryxa a jedna z dvoch známych kostier compsognatha).

V roku 1970, Ostrom zahájil cestu po niekoľkých európskych múzeách, vlastniacich skameneliny pretosaurov a vďaka tomu sa dostal aj do Teyler Museum v meste Haarlem v Holandsku. Nie všetky solnhofenske pterosaury sú ukážkovými príkladmi dokonalého zachovania, množstvo z nich sú len fragmentárne zvyšky kostier na doskách vápenca uložené v temných kútoch múzeí. Jeden takýto exemplár čakal na Ostroma pravé v tomto holandskom múzeu, ktorý tam bol uložený od roku 1860, pomenovaný von Meyerom (mužom, ktorý dal aj meno archaeopteryxovi), pod menom Pterodactylus crassipea.

Ostrom očakával, že tuto skamenelinu len rýchlo vyhodnotí a potvrdí von Meyerove závery o novom druhu pterodactyla, no v okamihu ako mu bol predložený kus kameňa s fosíliou, obsahujúcou zvyšky predných a zadných končatín s pazúrmi, si všimol, že niečo na nej

nesedí.. Čím dlhšie sa pozeral na ruky tohto zvieraťa, tým komplexnejší obraz sa mu vytváral. Ruky pozostávali z troch prstov, každý bol zakončený pazúrom, pričom stredný bol výrazné dlhší ako zvyšné dva. Všetky tri prsty boli spojene s pohyblivým zápästím. Toto zápästie mu veľmi pripomínalo zápästie nim novopopísaného dinosaura deinonycha. V končenom dôsledku boli skoro identické. Okrem týchto zistení si tiež všimol veľmi slabé odtlačky operenia, nachádzajúceho sa v okolí končatín. V tom momente si uvedomil, že sa pozerá na ďalšieho zo solnhofenskych archaeopteryxov.

Podobnosť zapusti v Ostromovi zanechala veľký dojem. Vďaka tomuto zisteniu, začal nanovo formovať teóriu o pôvode vtákov z teropodov. Postupne sa mu dokonca podarilo nájsť i 'Heilmannovu' klavikulu u niektorých dinosaurov, v súčasnosti vieme, že tato kosť sa nachádza u viacerých teropodov, vrátané tyrannosaura, velociraptora,... Týmto faktom sa stali všetky Heilmannove argumenty proti evolúcii vtákov z dinosaurov irelevantne.

Postupne sa k jeho názorom začali hlásiť ostatní vedci, zaoberajúci sa evolúciou vtákov a v súčasnosti je 90% vedeckej obce presvedčených o správnosti Ostromovych tvrdení. V roku 1974 spomínaný Robert T. Bakker a jeho kolega Peter Galton napišali vplyvný list do vedeckého magazínu Nature a upozornili v ňom na skutočnosť, že vzhľadom na Ostromovu pracú na túto problematiku už nie je potrebne vnímať dinosaury a vtáky ako dve rôzne skupiny živočíchov. V pozadí týchto udalosti sa však začala formovať silná opozícia, ktorá si adoptovala, zastarane Heilmannove názory.

'Pokiaľ postavíte kostru dinosaura a sliepky vedľa seba a potom si ich pozriete na päťdesiatich miestach cez binokulár, môžu sa vám zdať veľmi podobne. No pokiaľ si ich pozriete detailnejšie, že sú tam veľké rozdiely v čeľustiach, zuboch, prstoch, panvách a množstve ďalších miest. ' - toto sú slova Alana Fedducciu z University of North Carolina, ktorý je najväčším Ostromovym odporcom.

Fedducia je ornitológ, ktorý sa povodne zaoberal neotropickými vtákmi žijúcimi v stredoamerickom regióne. Koncom 70' tých rokov však začal výskum pre jednu knihu pojednávajúcu o evolúcii vtákov a pravé vtedy sa začal zoznamovať s Ostromovymi teóriami. Hneď od začiatku v nich videl veľké medzery a pravé v tomto období začal vojnu proti paleontologickým presvedčeniam. Súbežné zistil, že nie je sám v tomto zápase a, že veľa jeho kolegov ornitológov takisto nesúhlasia s Ostromom. Ornitológovia si neskôr vytvorili skupinu s názvom BAND, čo je vlastne slovo pozostávajúce zo začiatočných písmen štyroch anglických slov - Birds Are Not Dinosaurs (v preklade - vtáky nie sú dinosaury), ktorej ďalšími hlasnými členmi sú vplyvní vedci ako Larry Martin, alebo Storrs Olson. BAND má v skutočnosti veľmi zaujímavé názory, ktoré často dosť znepríjemňujú život paleontológom, jedným zo základných argumentov, prečo vtáky sa nemohli vyvinúť z dinosaurov je záhada dinosaurích a vtáčích prstov.

O čo ide?Z embryologického hľadiska je známe, že vtáky počas skorého vývinu zárodku, prechádzajú štádiom, kde sú viditeľné všetky tri prsty na predných končatinách. Tieto zodpovedajú prstom 2, 3, 4 (v ľudskom ponímaní by to boli ukazovák, prostredník a prstenník), zato z fosílneho záznamu, je známe, že dinosaurie prsty zodpovedajú digitom 1, 2, 3 (palec, ukazovák a prostredník). Ak sa tato teória potvrdí, je jasne, že dinosaury, nemohli byt predkami vtákov a ich pôvod treba hľadať inde. Paleontológovia však argumentujú dvoma teóriami:

1. Je potrebne nájsť embrya teropodnych dinosaurov aby bolo jasne, ktoré prsty sú zastúpené

u zárodkov týchto živočíchov.

2. Je tu aj možnosť, že vtáky sa mohli vyvinúť z coelurosauridov, ktoré žili v spodnej a strednej jure, vlastniacich štyri a viac prstov (z fosílneho záznamu je jasne, že existovali takéto dinosaury, pr. rod Dilophosaurus).

Boj medzi paleontológmi a ornitológmi pokračuje do súčasnosti, no misky váh sú naklonene na paleontologickú stranu, vďaka fosílnej evidencii, ktorú nám ponúkajú sedimenty z obdobia druhohôr, rozmiestnene po všetkých kontinentoch vrátané Antarktídy.

Pozostatky dinosaurov boli nájdené na každom kontinente a v súčasnosti existuje len veľmi malo štátov, ktoré by nemalo svojho 'vlastného' dinosaura. Najmocnejšími krajinami v tomto smere sú USA, Kanada a ... Čína. A pravé v tejto ázijskej megakrajine sa nachádza niekoľko miest, ktoré svetu dali ohromujúce fosílne živočíchy, potvrdzujúce správnosť paleontologických názorov na tému pôvodu vtákov.

Ľudská fantázia nemá hranice. Svedčí o tom množstvo kníh, ktoré boli v minulosti napasene svetovými autormi zamerane na fantasy a science fiction. Za všetkých spomeniem slávneho autora trilógie Pan Prstenov - J. R. R. Tolkiena, čí Julesa Vernea, ktorý napišal dnes už legendárne (a z paleontologického hľadiska zaujímavé) dielo Cesta do stredu zeme. V novodobejšej histórii netreba spomínať knihy nedávno zosnulého Michaela Crichtona - Park Dinosaurov: Jursky Park a Stratený svet, ktoré boli predlohou pre slávne filmy hollywoodskeho režiséra Stevena Spielberga, Jursky park a JP2: Stratený svet. Tieto filmy sa po svojom 'vypustení' do kín stali kasovými trhákmi a Jursky park 1 je dodnes považovaný za kultový. Jursky park predstavil dinosaury, presne tak ako ich popisoval Bakker, ako rýchle inteligentne, živočíchy a tuto predstavu by som rad využil pri popišaní azda najdôležitejšej, svetovej, dinosaurej lokalite súčasnosti, tak poďte so mnou do obdobia pred 130 miliónmi rokov na územie, ktoré sa momentálne nachádza v čínskej provincii Liaoning.

Predstavte si, že sa nachádzate na brehu veľkého jazera, umiestneného uprostred bujného pralesa, zarasteného rôznymi palmovitými rastlinami, ale nachádzajú sa tu aj známe ginká, veľké stromy s rozštiepenými listami, rôzne kry, dokonca ihličnany. Z brehu jazera je jasne, že voda je plna života, je v nej plno malých rybiek zvaných Lycoptera. Na odľahlom konci sa nemotorne z vody na breh snaží dostať veľká korytnačka Manchurochelys a ovzdušie je plne dotieravého hmyzu. Kde tu preletí malý vták Confuciusornis aby si ulovil jednu z vážok. Samce sa dajú ľahko rozoznať od samičiek, pretože z abdomenu(samcom) vyrastá pár dlhých pier, kým samice túto výraznú ozdobu nemajú. Odrazu sa v pozadí začne hýbať niekoľko stromov a do popredia sa snaží predrať veľký tvor, statný Jinzhusaurus. Netreba sa obávať, je to mierumilovný bylinožravec. Prišiel sa napiť k jazeru. V jednom momente ku vám sa priblíži malé zvieratko s veľkosťou kokršpaniela a uprene sa pozerá na vás. Má podlhovastú hlavu, umiestnenú na dlhom krku, elegantne štíhle telo s troma maličkými prstíkmi na každej končatine, pričom predne končatiny sú výrazné kratšie ako zadne. Pozdĺž krku, chrbta a dlhého chvosta sa tiahne štruktúra podobná srsti. Zoznámte sa so sinosauropteryxom.

Keď v roku 1996 vedci predstavili svetu kostru malého teropoda, popísaného pod menom Sinosauropteryx prima, paleontologická obec ostala šokovaná. Tento asi 1 m dlhy dinosaurus z kladu Compsognathidae vykazoval jednu zvláštnu charakteristiku. Tou bolo zaujímavé 'ochlpenie' pozdĺž krku, chrbtice a chvosta zvieraťa. Nález pochádzal z tzv. súvrstvia Jixian z čínskej provincie Liaoning. Toto súvrstvie už roky vydávalo vynikajúce skameneliny rôznych živočíchov ako napr. rýb, korytnačiek, hmyzu, pterosaurov, dokonca dva roky pred objavením

sinosauropteryxa bol v nej nájdený jeden z najstarších svetových vtákov, ktorý bol popisaný pod menom Confuciusornis sanctus. Svetový záujem o túto lokalitu však vzbudil až nalez sinosauropteryxa.

Dôvodom bolo to zvláštne 'ochlpenie', ktoré paleontológovia považujú za tzv. 'protoperie', čo by mal byt akýsi predchodca pre viac rozvinuté perie moderných vtákov. Zástancovia myšlienok BANDu oponovali, teóriou, že sa jedna o akési deformovane mäkké tkanivo, vychádzajúce nad kozu zvieraťa v dôsledku uloženia a následného stlačenia tela, zapríčineného geologickými pochodmi. Postupom čašu a ďalšími objavmi sa tato teória vyvrátila tým, že niektoré z novoobjavených fosílii teropdonych dinosaurov ako napr. Microraptor, Caudipteryx, alebo Protarchaeopteryx vykazujú prítomnosť aj skutočných, moderných pier. Ďalším argumentom BANDistov bolo, že vyššie menovane dinosaury sú v podstate nelietavé vtáky, ktoré stratili schopnosť lietať druhotne. Proti tomuto argumentu sa logicky nedať zaujať nejaké stanovisko, pretože v súčasnej vede neexistuje žiadna hraničná línia, ktorá by oddeľovala vtáky a dinosaury na základe telesných znakov, mojim osobným argumentom je skutočnosť, že dinosaury ako Sinosauropteryx prima, Dilong paradoxus (bazálny tyrannosauroid), čí známy Velociraptor mongolensis, u ktorých bolo operenie jasne dokázané, sa za vtáky skutočné považovať nedajú.

Ďalším v prospech paleontológov hovoriacim nálezom sa stal v roku 2008 objavený dinosaurus Epidexipteryx hui, ktorý na rozdiel od vyššie menovaných dinosaurov bol objavený v tzv. súvrstvi Daohugou (okrem tohto dinosaura v nej boli nájdené ďalšie tri rody teropodov vykazujúcich prítomnosť operenia Epidendrosaurus ninchengensis, Pedopenna daohugouensis a Jinfengopteryx elegans). Tento dinosaurus sa vyznačuje najmä tým, že je pravdepodobne o niečo starší ako Archaeopteryx (vek súvrstvia Daohugou sa odhaduje na obdobie pred cca 165 - 152 mil. rokmi) a tiež faktom, že bol nelietavý napriek tomu, že mal plne vyvinuté operenie. Vysvetlenie: jeden z najväčších rozporov medzi paleontológmi a ornitológmi spočíva v názore, prečo vlastne vzniklo operenie. Kým ornitológovia tvrdia, že let je primárnym dôvodom operenia, paleontológovia majú teóriu, že operenie vzniklo z dôvodu izolácie (všetky teplokrvne živočíchy potrebujú nejaký telesný pokriv, aby zabránili uniku telesného tepla do okolia) čí kvôli predvádzacím manévrom počas obdobia parenia. Epidexipteryx ako bolo spomenuté, nepoužíval svoje operenie k letu, ale za to z posterionálnej (zadnej) časti tela mu vyrastali štyri dlhé pera, ktoré podľa vedcov boli pestro sfarbene a slúžili dinosaurovi pri predvádzaní sa pred samicami.

Pravdou je, že v liaoningskych sedimentoch bolo objavených množstvo ďalších dinosaurov, vykazujúcich akékoľvek známky čí už primitívneho alebo pokročilého operenia. V súvislosti s excelentným zachovaním pernatého poryvu u dinosaurov a vtákov, ktoré žili v tejto oblasti v období spodnej kriedy sa vynára ďalšia otázka. Čím sú horniny Liaoningu výnimočné, keď dokážu uchovať aj tie najjemnejšie detaily anatómie týchto živočíchov po tak neuveriteľnej dobe ako je napr. 130 miliónov rokov?

Sedimenty tvoriace množstvo skalných odkryvov v tejto provincii reprezentujú veľmi zaujímavú geologickú situáciu, ktorá spôsobila dokonale uchovanie týchto výnimočných skamenelín. Liaoning v období medzi 165 - 130 miliónmi rokov ležalo na území aktívneho tektonického pásma, ktoré spôsobovalo odtrhanie časti územia od kontinentu. Trhliny boli následné vyplnene vodou a takto vznikla reťaz jazier, tiahnucich sa od severu na juh. Vďaka týmto jazerám vznikli v oblasti početné pralesy, v ktorých prekypoval život. Tektonicky aktívne pásma majú však aj svoje nevýhody, ktorými sú napríklad časte zemetrasenia, ale aj periodická vulkanická činnosť. Tato činnosť pre živočíchy žijúce v tomto území znamenala

neustály stres z možnej vulkanickej explózie (možný dôvoď veľmi rýchlej evolúcie v tejto oblasti). Tak sa občas stavalo, že v okolí niektorého z jazier vybuchla sopka, jedovaté plyny uvoľnené pri explózii, pozabíjali živočíchy v širokom okolí a sopečný popol pokryl všetky tieto zdochliny a vďaka svojej jemnosti zachoval aj tie najdelikátnejšie časti ako odtlačky operenia. Dôkazy pre tieto cykly možno nájsť v liaoningskych profiloch, kde sa striedajú vrstvy sedimentácie sladkovodného (jazerného) vápenca s príležitostnými vrstvami sopečného popola - tufitu.

V roku 2004 bola v Liaoningu objavená skamenelina malého teropoda, ktorému vedci dali meno Mei long, čo v preklade z Čínštiny znamená 'spiaci drak'. Toto meno dostal na základe pozície v akom bola kostra nájdená. Ľavá predná končatina zvieraťa sa nachádzala v polohe nad lebkou pričom telo bolo skrútené a chvost kopíroval vonkajšie kontúry tela. Paleontológovia sa domnievajú, že tato pozicia je pozícia spánku. Jediným logickým vysvetlením je, že v dobe, keď zviera spalo sa do ovzdušia dostal nejaký prudko jedovatý plyn a dinosaurus sa už jednoducho nezobudil. Okrem tohto faktu nám Mei podáva ďalší z nepriamych dôkazov o evolúcii vtákov z dinosaurov konkrétne, že aj napriek tomu, že na jeho kostre neboli nájdené zvyšky operenia, podobne ako Mei aj súčasné vtáky zvyknú počas spánku zaujať rovnakú polohu s hlavou prikrytou ľavým krídlom.

Vedci pokračujú v pátraní po dávnych príbuzných vtákov v liaoningskych horninách do súčasnosti. K dnešnému dňu bolo operenie dokázané u nasledovných dinosaurov priamo -

Sinosauropteryx primaProtarchaeopteryx robustaCaudipteryx zoui,Caudipteryx dongiSinornithosaurus mileniiSinornithosaurus haoianaBeipiaosaurus inexpectusMircroraptor guiMircroraptor zhaoianusEpidendrosaurus ninchengensisCryptovolans pauliYixianosaurus longimanusDilong paradoxusPedopenna daohugouensisJinfengopteryx elegansEpidexipteryx huiAnchornis huxleyi, ktoré všetky boli objavene v Liaoningu a nepriamo -

Avimimus portentosaus (Mongolsko)Rahonavis ostromi (Madagaskar)Shuvuuia deserti (Mongolsko)Nomingia gobiensis (Mongolsko)Velociraptor mongolensis (Mongolsko).

Všetky tieto živočíchy vypovedajú o možnej skutočnosti - že vtáky sú operene dinosaury. Preto nezabúdajte, živočíchy, ktoré ovládali svet pod dobu 170 miliónov rokov sú pravdepodobne stále s nami, v menšej no ďaleko viac početnej forme akú dosiahli počas svojej svetovlády v období druhohôr. Dám vám jedno malé odporúčanie, skúste sa pozrieť do

temných oči obyčajného holuba a ja vám zaručujem, že v nich uvidíte pohľad, zabijaka, kráľa všetkých dinosaurov, tyrannosaura, mrazivé, však?

Zdroj: Peter Agricola, Oxford, Veľká Británia

Referencie:

2002, Chambers P. - Bones of contention: The Archaeopteryx scandalshttp://en.wikipedia.org/wiki/Robert_Bakkerhttp://en.wikipedia.org/wiki/John_Ostromhttp://en.wikipedia.org/wiki/Gerhard_Heilmann

O pôvode vtákov - obrázková časť

1. http://www.nhm.ac.uk/about-us/news/2005/dec/images/archaeopteryx-370_7322_1.jpg

Londýnsky 'specimen' je prvým kosterným pozostatkom archaeopteryxa

2. http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/1/17/Compsognathus_longipes_cast2.jpg

Compsognathus longipes - skamenelina nájdená v solnhofenských litografických vápencoch poukazuje na blízku príbuznosť ku archaeopteryxovi

3. http://images.livescience.com/images/Avian_Archaeopteryx_03_10.jpg

Rekonštrukcia archaeopteryxa

4.http://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/thumb/4/44/Megalosaurus_display.JPG/300px

Megalosaurus - Vytrina s megalosaurom v Oxford University Museum of Natural History, pri ktorej si Huxley uvedomil podobnosť kostier vtákov a dinosaurov

5. http://home13.inet.tele.dk/palm/orifig/fig6.gif

Heilmanov hypoteticky predok všetkých vtákov - Proavis

6.http://www.gondolend.net/Svensen/images/deinonychus.jpg

Rekonštrukcia deinonycha

7. http://www.eastpole.ca/NYC2002/deinonychus-DSCN3523.JPG

Deinonychus antirrhopus, Ostrom 1969

8. http://images.google.sk/imgres?imgurl=http://fossilco.com/fossils/casts/archaeopteryx/images/443bz.JPG&imgrefurl=http://fossilco.com/fossils/casts/archaeopteryx/data.html&usg=__nZr5RK1QjZVVH3v3-

ZgLFvsBads=&h=480&w=640&sz=50&hl=sk&start=1&um=1&tbnid=oQ213VdA82qx-M:&tbnh=103&tbnw=137&prev=/images%3Fq%3Dhaarlem%2Barchaeopteryx%26um%3D1%26hl%3Dsk%26safe%3Dactive%26sa%3DN

Haarlemský 'specimen' archaeopteryxa, na ktorom Ostrom spozoroval podobnosť so zapästím deinonycha

9. http://skepticwiki.org/images/3/35/Hand_and_wings.gif

Porovnanie zapästí deinonycha (úplne hore), archaeopteryxa (v strede) a moderného vtáka (dole)

10. http://scienceblogs.com/tetrapodzoology/upload/2007/03/sinosauropteryx_closeup.jpg

Kostra sinosauropteryxa nájdená v čínskej provincií Liaoning. Čierny lem tiahnúci sa pozdĺž krku a chrbta tohto zvieraťa je to, čo vedci označujú ako 'protoperie'.

11. http://i.livescience.com/images/ig59_Sinosauropteryx_09.jpg

Rekonštrukcia sinosauropteryxa.

12.http://www.abc.net.au/science/news/img/palaeo/meiling151004.jpg

Mei long, spiaci drak - rekonštrukcia

13.http://www.sciencedaily.com/images/2005/05/050522202457.jpg

Poloha v akej bol Mei nájdený nasvedčuje tomu, že zahynul počas spánku.

14.http://www.glosterbcn.com/origendelasaves_archivos/image018.jpg

Protarchaeopteryx robusta (skamenelina)

15. http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e2/Caudipteryx_zoui_2.JPG

Caudipteryx zoui (skamenelina)

16. http://oficina.cienciaviva.pt/~pw011/jazidas/sinornithosaurus.millenni.882.coppy.jpg

Sinornithosaurus milenii (skamenelina)

17. http://cas.bellarmine.edu/tietjen/Evolution/Fossil%20Record/399350aa.tif.2.gif

Beipiaosaurus inexpectus (skamenelina)

18. http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/d2/Microraptor_gui_(dinos).jpg

Microraptor gui (skamenelina)

19. http://oficina.cienciaviva.pt/~pw011/jazidas/Epidendrosaurus%5B1%5D.coppy.jpg

Epidendrosaurus ninchengensis (skamenelina)

20. http://oficina.cienciaviva.pt/~pw011/jazidas/yixianosaurus1%5B1%5D.coppy.jpg

Yixianosaurus longimanus (skamenelina)

21. http://oficina.cienciaviva.pt/~pw011/jazidas/yixianosaurus1%5B1%5D.coppy.jpg

Dilong paradoxus (skamenelina)

22. http://dinonews.net/images/dinos/pedopenna.jpg

Pedopenna daohugouensis (skamenelina)

23. http://dinonews.net/images/dinos/jinfengopteryx.jpg

Jinfengopteryx elegans (skamenelina)

24. http://www.nhm.ac.uk/resources-rx/images/epidexipteryx-fossil-dino-bird-evol-oct-08_22797_2.jpg

Epidexipteryx hui (skamenelina)

25. http://archosaurmusings.wordpress.com/2008/12/23/anchiornis-a-new-basal-avialian-from-china/

Anchiornis huxleyi (skamenelina)

26. http://www.exobiologie.info/SVT/page5/files/page5_4.jpg

Protarchaeopteryx robusta (rekonštrukcia)

27. http://www.kidsdinos.com/images/dinosaurs/Caudipteryx1140480047.jpg

Caudipteryx zoui (rekonštrukcia)

28. http://www.dinosaur.org/amnh/6.Rendering.jpg

Sinornithosaurus milenii (rekonštrukcia)

29. http://www.nhm.ac.uk/resources/nature-online/life/dinosaurs/dino-directory/drawing/Beipiaosaurus.jpg

Beipiaosaurus inexpectus (rekonštrukcia)

30. http://images.livescience.com/images/Avian_Microraptor_03_10.jpg

Microraptor gui (rekonštrukcia)

31. http://www.azhdarcho.com/Art/Paleoart/epidendrosaurus.jpg

Epidendrosaurus ninchengensis (rekonštrukcia)

32. http://oficina.cienciaviva.pt/~pw011/jazidas/cryptovolans.czerkas.2002.coppy.jpg

Cryptovolans pauli (rekonštrukcia)

33. http://dinosaurcollector.files.wordpress.com/2008/09/dilong-1.jpg

Dilong paradoxus (rekonštrukcia)

34. http://farm1.static.flickr.com/220/444680151_41a38910b3.jpg

Pedopenna daohugouensis (rekonštrukcia)

35. http://www.azhdarcho.com/Art/Paleoart/jinfengopteryx_wiki.jpg

Jinfengopteryx elegans (rekonštrukcia)

36. http://www.daviddarling.info/images/Epidexipteryx.jpg

Epidexipteryx hui (rekonštrukcia)

Autor: Peter Agricola