Ludovít Štúra štúrovci

Zborník z odbornej konferencie

„Kto z ije duchom, v tom z ije celý svet a on v celom svete.“

1

2

Ľudovít Štúr a štúrovci

Zborník z konferencie

Vydal, zostavil a graficky spracoval: Žilinský samosprávny kraj

www.zilinskazupa.sk

Prvé vydanie ©

ISBN 978-80-971670-8-0

3

Ľudovít Štúr a štúrovci

Zborník z konferencie

Október 2015

4

5

OBSAH:

Ľudovít Štúr a jeho vnímanie Tatier v básnickom diele ... 7

Mgr. Jana Dzuriaková, PhD.

Ako vznikla naša hymna? ... 15

Peter Huba

Ľudovít Štúr – Európsky regionálny geograf ... 23

Mgr. Daniel Husárik

Nepokojné roky 1848 a 1849 na základe súdobých ... 33

františkánskych kronikárskych záznamov

Mgr. Michal Jurecký

Ľudovít Štúr a oravskí štúrovci ... 41

Mgr. Renáta Jedláková

Ľudovít Štúr – významná osobnosť slovenského národného obrodenia ... 45

doc. PhDr. Miloš Klátik, PhD.

Ľudovít Štúr v porevolučných rokoch a jeho stále aktuálny odkaz dnešku ... 53

doc. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD.

PhDr. Andrea Koltaiová, PhD.

Dva koncepty Slovanstva v myslení Ľudovíta Štúra ... 59

Mgr. Marcel Martinkovič, PhD.

Nové publikácie a výskumy o Ľubomír Štúr s prezentáciou najnovších kníh ... 65

doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc.

Odkaz Ľudovíta Štúra Slovensku a svetu ... 69

Ing. Marián Tkáč, PhD.

Štúrovci ako spoluzakladatelia prvej Tatra banky (1884–1950) ... 75

Mgr. Marek Tobolka, PhD.

Johana Miloslava Lehotská v kontexte štúrovského hnutia v Liptove ... 83

PaedDr. Stanislav Žiška

6

7

Ľudovít Štúr a jeho vnímanie Tatier v básnickom diele

Mgr. Jana Dzuriaková, PhD.,

Katedra pedagogických štúdií, FHV, Žilinská univerzita v Žiline

Abstrakt: Vo svojom príspevku sa budem zaoberať Ľudovítom Štúrom a jeho vzťahom

k Tatrám a tatranskému horstvu. Zameriavam sa predovšetkým na jeho básnickú tvorbu a na

to, ako cez básne zobrazoval Tatry a Tatrancov a vnímal ich ako ochrancov slovenského

národa.

Abstract: The paper deals with Ľudovít Štúr's relationship to Tatra mountains. The emphasis

is mainly put on his poetry; his poetic view on Tatras and perception of people living there as

protectors of Slovak nation.

Kľúčové slová: Ľudovít Štúr, Tatry.

Key words: Ľudovít Štúr, Tatra mountains, Tatras.

„Symbol vzniká navrstvením ďalších významov na prvotný význam. Symbolom môže byť

vlastne všetko, čo zmyslovo, predmetne alebo jazykovo zastupuje nejaký pojem alebo jav.

Slovo označujúce konkrétny predmet nadobúda zároveň abstraktný zmysel“ (Kol. autorov,

1997). Tatry sa pre básnikov romantickej generácie stávajú symbolom celého Slovenska a

národa. Skoro všetky ich básne obsahujú motív Tatry ako matky Slovákov, Tatry ako

symbolu Slovenska. Ony im zastupujú celé Slovensko a ľud pod Tatrami. Stávajú sa

ochrancami národa a obrazom jeho vnímania života a citu v danom období.

Tatry boli v literatúre 19. storočia vnímané v troch symboloch – Tatry ako prírodný fenomén,

ako symbol Slovenska a stredobod Slovanstva, ako odraz citového rozpoloženia.

„V tatranskej prírodnej symbolike osobitné miesto mal majestátne tróniaci Kriváň ‚ako večný

strážca a pozorovateľ osudu Slovákov’, ktorý sa stal od 40. rokov 19. storočia miestom

národných výstupov štúrovcov a poeti mu venovali početné básne (Ľ. Štúr, G. Fejérpataky

Belopotocký, S. Chalupka, J. Jančo, B. Nosák Nezabudov a iní).“ (Dzuriaková, 2014, s. 11).

„V obrodenskej poézii, najmä v tvorbe štúrovských básnikov i v tvorbe realistov, Tatry

vystupujú ako reprezentanti Slovenska, kolíska Slovanstva a slovanskej vzájomnosti (J.

Kollár, J. Hollý, Ľ. Štúr a iní). ‚Tatranci’ a ‚Tatransko’ – to sú Slováci a Slovensko.“

(Dzuriaková, 2014, s. 12).

Tatry a Kriváň mal v osobitnom obdive vodca mladej generácie Ľudovít Štúr. Prehľad o

výstupoch štúrovcov na Kriváň podáva Branislav Choma v práci Z dejín Liptovského Hrádku

a okolia (2005): „Vlastne prvý spoločný výstup Slovákov na Kriváň sa uskutočnil 24.

septembra 1835, keď naň vystúpil známy mikulášsky osvietenec Gašpar Fejérpataky

Belopotocký so svojimi šiestimi priateľmi. Tento výstup opísal v kuzmányovskej Hronke

roku 1837 v stati Cesta na Křiváň Liptovský, a zrejme ním vzbudil záujem mladých

štúrovcov, ktorí rok predtým boli na známom devínskom výlete. Druhý raz bol Belopotocký

na Kriváni 16. augusta 1841 s Ľudovítom Štúrom, ktorý sem priviedol aj svojho

bratislavského žiaka, grécke knieža J. Aristarcha, k nim sa pridal aj mikulášsky kňaz M. M.

8

Hodža a trnovecký farár Ján Lehotský so svojou spanilomyseľnou paňou, „okrasou Tatier“,

ktorá sa pod pseudonymom Miloslava pokúšala o básne, ale napísala 1847 aj hodnotný Opis

Liptova. Nadšený Štúr napísal z tatranských dojmov básne Ku Křiváňu a Nezábudky,

neskoršie aj ďalšie básne. Ďalší výstup na Kriváň absolvoval už nasledujúceho roku 16. júna

1842 s mladým ruským bádateľom I. I. Sreznevským. Štúr si tak obľúbil „krásny Liptov“, že

ho spolu s Tatrami považoval za „stredok slovanstva“ a jeho „najdávnejšie sedaliská“, a tak i

jeho „nárečie v pokojných, údolistých Tatrách našich“, čiže jeho „ľuptáčtinu“ povýšil na

základ svojej jazykovej kodifikácie spisovnej slovenčiny. Sreznevskij o tejto svojej ceste

slovenským krajom (spolu aj s B. Nosákom Nezábudovom a J. B. Guothom) písal listy matke,

publikované až koncom devätnásteho storočia, no už na bratislavskom lýceu inšpirovalo

mladého „Slowáka z Liptowa“ J. Kalinčiaka, aby koncom r. 1842 písal rozprávky a prózu zo

„Svatojan“ v domácom „podnářečí liptovském“. Štúr bol v nasledujúcom roku u trnoveckých

Lehotskovcov a Hroboňovom sielnickom Dieli, ale koncom augusta 1844 bol s bratom

Samuelom na Štrbskom Plese. To boli tri inšpiratívne návštevy Liptova, vyúsťujúce do

novozaloženého osvetového spolku Tatrín v Liptovskom Mikuláši a účasti na revolučných

Žiadostiach slovenského národa z jari 1848. Štúrovská generácia a Liptov mali to dejinné

šťastie, že v Liptovskom Mikuláši sídlil ako miestny kňaz M. M. Hodža, ktorý nielen

organizoval podujatia na vytvorenie spisovného jazyka a národné vystúpenie so Žiadosťami,

ale sám sa podieľal na teoretickom zdôvodnení spisovnej slovenčiny a tiež na prípravách

nadšených národných ciest na Kriváň. Na nich sa zúčastnil aj tretí zo slávnostného

štúrovského súhvezdia J. M. Hurban, ktorý 29. augusta 1844 vystúpil tiež s J. Kráľom, J.

Franciscim a J. B. Guothom na Kriváň a v revolučnom roku viedol do Liptova svojich

povstaleckých hurbanistov. S Liptovom a Kriváňom bol teda úzko spojený celý uvedomovací

a slovenčiaci pohyb štúrovcov, z neho sa i na plti 1847 vydali na cestu do Čachtíc na ďalšiu

tatrínsku sednicu“ (Choma, 2005, s. 64–65).

Vysoké Tatry často navštevovali aj ďalší známi štúrovskí dejatelia. Ján Botto uskutočnil

výlety do Tatier s Pavlom Dobšinským a ďalšími priateľmi v lete r. 1850, 1851 a 1857, ako

zaznamenal v jeho kalendáriu Pavol Vongrej (Vongrej, 1983, s. 204–206). A takýchto návštev

a výletov štúrovcov vo Vysokých Tatrách bolo iste oveľa viac, ako poznamenáva aj Stanislav

Mečiar (Mečiar, 1932, s. 11).

V období romantizmu, prezentovaného tvorbou štúrovských básnikov, Tatry symbolizovali

stred celého Slovanstva, boli matkou Slovákov, ba mali aj zbližovať Slovákov s ostatnými

kmeňmi. Tak to vyjadril aj J. M. Hurban: „Z Tatier ideme k tatranskému ľudu a tu vidíme,

ako je zviazaný so svojím svetom, ako sa spája, aké miesto mu patrí v tomto svete, na brehoch,

ktorého hučí oceán ľudských dejín.“ (Hurban, 1973, s. 121). Cez tieto veľhory autori

vyjadrovali svoj obdiv k prírode a k rodnému kraju. V ich dielach Tatry nadobudli výnimočné

schopnosti, priraďovali im také charakteristiky ako hrdosť, mohutnosť, stálosť a iné. Tatry

boli pre nich symbolom vzdoru proti utláčateľom a predstavovali protiklad voči iným krajom.

Štúrovci od J. Hollého prebrali myšlienku, že Tatra je kolískou a pravlasťou všetkých

Slovanov. Tatry ich inšpirovali k úvahám o národe, o jeho bojovnosti a nezlomnosti. Všetci

Slováci sa pre nich stali synmi matky Tatry. Mnohí autori vo svojich básňach vyzývali do

boja za vlasť „Slováka – syna Tatier“. Aj sám vodca štúrovskej generácie Ľ. Štúr bol

označovaný ako „veľký syn Tatier“. Mysticko – náboženské vnímanie Tatier sa zrkadlilo len

v diele S. B. Hroboňa Spevovzdychnutie Tatranské. Oveľa častejšie sa objavovalo

9

symbolicko – národné zobrazovanie Tatier, čo sa premietlo aj do vzniku tzv. národných pútí,

najmä na Kriváň. O jednom takomto výstupe podáva svedectvo aj Ľ. Štúr v óde „Ku Křiváni“,

v ktorej bol tento vrchol vnímaný symbolicky a zároveň konkrétne. V tomto období sa

sformoval aj systém symbolov zviazaných s Tatrami: mlčanie národa (zakliaty svet Tatier),

čas obrodenia národa (blesky nad Tatrami), orly a sokoly sa stávajú zvestovateľmi nových

životných podmienok pre národ. Kult Tatier našiel odraz v literárno-kultúrnych i

organizačných podujatiach, almanach mladých štúrovcov mal názov Tatranka; prvý

celonárodný spolok sa nazýval Tatrín; literárna príloha Štúrových slovenských národných

novín mala názov Orol tatranský a iné (Škvarna, 2004, s. 41).

Ako konštatuje J. Kołbuszewski „symbolika Tatier sa stala jedným zo základných prvkov

slovenskej literatúry a kultúry, ktorý sa vracal (v modifikáciách) u mnohých básnikov

a vstupoval do široko chápaného kultúrneho života“ (In: Dzuriaková, 2014, s. 90).

Ľudovít Štúr

V rovnakom čase, národnom i kultúrnom rozpoložení na Slovensku v polovici 19. storočia,

vyjadril „nevysloviteľné nadchnutie“ velebnými Tatrami aj vodca mladej generácie Ľudovít

Štúr (1815–1856).

Národný buditeľ, básnik, estetik, kodifikátor spisovnej slovenčiny, novinár, pedagóg a politik.

Nižšie gymnázium navštevoval v Győri, potom prešiel na evanjelické lýceum do Bratislavy.

Bol podpredsedom Spoločnosti česko-slovanskej, organizátorom vydania almanachu Plody

(1836). Od roku 1837 bol námestníkom prof. J. Palkoviča na Katedre reči a literatúry

československej. Roku 1838–1840 študoval na univerzite v Halle jazykovedu a históriu.

Potom pôsobil ako pedagóg na lýceu v Bratislave, po prepustení roku 1843 ilegálne prednášal

vo svojom byte. V roku 1843 spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom a ďalšími sa rozhodol

uzákoniť spisovnú slovenčinu. Od roku 1848 vydával Slovenskje národňje novini s prílohou

Orol tatránski. V roku 1847 bol poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen. Bol jedným

z hlavných organizátorov Slovenského povstania v rokoch 1848–1849. Po revolúcii až do

svojej smrti žil pod policajným dozorom v Modre (Dzuriaková, 2014, s. 36).

„Tatry sú mu suverénom slovenských hôr a lesov, k nim dochádzajú všetky ohlasy

a sťažnosti, ony sú shromaždišťom, akumulátorom všetkých slovenských vzdychov, vzlykov,

hlasov a predzvestí. Básnikovi zahľadenému do budúcnosti zdá sa, že všetky tie hlasy, ,šepoty

hôr, lesov a strání znejú Tatrám zvukom trúby zmŕtvychvstania‛. Jeho túžby sa napĺňajú

v blízkosti a pri vzdávaní pocty ,slávnej modle našich Tatier‛. Pri pohľade s ich štítov vidieť

na sever ,Poľsko nešťastlivé‛ a na juh ,trúchlivé vrchy Slovenska‛ a východisko z biedy

národnej označuje vierou, že ako Kriváň v mračnách víťazí nad mrakmi – čim je symbolom

slovenského sveta, tak i my nesieme sa svetom v búrke, a čo Kriváň Tatrám, to my budeme

svetu“ (Mečiar, 1932, s. 25).

Tatry sa objavujú v jeho básnickej zbierke Spevy a piesne. Popri básnických textoch svoj

obdiv Tatier vyslovil po tatranskej návšteve v lete 1844 v liste Samovi Bohdanovi Hroboňovi

4. septembra 1844: „Liptou Váš takí sa mi zjaviu pekní jako pred troma rokmi v pokojňejších

časoch. Ožilo vo mňe ťisíc a ťisíc citou pri pohlaďe na tje naše Tatri velebnje a tajomnje.

Ťažko opusťiť tomu tento kraj, kdo ho raz viďeu a ťažko Slovákovi odtrhnúť sa od svatíň

Tatranskích. Hoc bi si sa aj kam obráťiu, misel sem ubehuje, sem kďe príroda veďje život

prekrásni a kíva príchodu iních šťastňejších vekou nad naše. – Boli sme v Prosječnej a pri

10

Štrbskom plese. Ňevisloviťedlnou nadchnuťja uchváťilo ma pri tomto. Čo to za hĺbka pokojná

v tích vodách, čo to za pokoj svatí a velebnosť v tích vrchoch ohromních?! Bolo nás tam

mnoho a aj vrúcne krajanki naše z Lučivnej. S bohom pleso, ozvalo sa vo mňe, ti mjesto

pokoja svatjeho! Slzi ma poljali a prechúmelilo sa sto mišljenok ces hlavu. S bohom aj ti

Liptou náš uťešení, v ktorom som krem roďišťa zažiu najsladšje chvíle: kdo vje či sa viďíme

vjac!“ (Listy Ľudovíta Štúra. II., 1956, s. 57)

Vo svojej básni Rozlúčková pieseň prirovnáva Slovensko k rodine a k svojej milej. Tatry sú

pre neho nielen Slovenskom, ale aj celým svetom. Majú chrániť Slovensko a Slováci majú sa

v nich vidieť a ľúbiť ich ako blízku osobu. Mali by byť pre Slovákov všetkým, mali by im

poskytnúť útočisko a ochranu. Ony sú hojivým balzamom na rany, tak ako odvaha Slovákov

je hojivým balzamom na rany slovenského národa:

„Tá moja dedina

o Tatry opretá,

bôľne k nej zhliadajú

i ďalej do sveta.

...................................

Z Tatier sa ženie tá

bystrina šumivá,

k nej chodí za šera,

rany si vymýva.“

(Kondrót, 1982, s. 44)

Báseň Spomienka venoval svojej druhej platonickej láske Márii Pospíšilovej. Na Tatrách

vládne chladná zima, ale v jeho srdci sa však vzmáha cit, ktorý symbolizuje leto. Tento

protiklad zimy a leta predznamenáva rozpor v jeho vnútri, v ktorom sa „bijú“ láska k vlasti

a láska k žene. Tento večný súboj vychádzal zo Štúrovho presvedčenia o tom, že ak sa chce

venovať službe národu a boju za národ, nemôže mať ženu a rodinu. Tento jeho súboj zachytil

aj jeho druh Jozef Miloslav Hurban (Hurban, J. M. In: Kondrót, 1982, s. 136). Musí zostať

sám a len tak bude môcť podporiť slovenský národ a Slovákov. Len keď bude sám, môže im

venovať celú svoju osobu a celý svoj život a môže plnohodnotne prispieť k formovaniu

národa a jeho občanov.

Pre Štúra bola najdôležitejšia jeho vlasť. Pre ňu obetoval všetko v živote. Zriekol sa aj svojej

lásky. Aj keď sa okolo neho kopia mračná, on ostáva pevne stáť a bojovať za ňu. Tak ako

bola nešťastná Tatra, tak by bola nešťastná aj jeho milá. Tatry mu symbolizujú otčinu, ktorá

ho volá do boja za jej práva a za jej ľud. Pre ňu sa musí zriecť všetkých slastí, lebo národ má

starosti a ohrozujú ho nepriatelia. Tatru zobrazuje ako matku všetkých Slovákov, ktorú treba

neustále chrániť. Jeho osud bol vopred stanovený, on bol predurčený do boja za národ. Jeho

milá by to mala pochopiť a nechať ho ísť, nechať ho konať v prospech národa. Na prácu pre

národ vyzýva v básni Rozlúčenie:

„Keby si drahá videla tie mračná,

čo vôkol Tatry hrozivo sa valia,

zastrela by sa aj tvoja tvár krásna!

11

Náš pohľad je však pevný ani skala.

Nech hromy bijú; Tatra je naša mať,

my pri nej budeme verne stáť!

............................................................

Tatra sa halí, mládenec sa rmúti.

Čo by si mala z mládenca smutného,

ktorého osud je už rozhodnutý;

víchrice, búrky čakajú na neho;

on v hromoch, bleskoch zabudne na svet zlý,

len občas kradmo na druhých pomyslí.“

(Štúr, Ľ. Rozlúčenie. In: Kondrót, 1982, s. 62–63).

V básni Kriváň vyjadruje pocity, že tak ako tento vrchol sa dvíha do výšky, aj ľudia pod ním

žijúci povznášajú svoje myšlienky k oblakom, ale hneď sa musia vrátiť k zemi, lebo si

uvedomujú ťažké položenie národa a jeho žiaľ. Tak ako sú však silné a mohutné Tatry, takí sú

aj ľudia pod nimi. Kriváň chápe ako symbol Slovanov. Sám seba s ním stotožňuje, musí byť

pevný, vysoko v oblakoch a predsa pripútaný k zemi. Aj tak však dokáže preraziť všetky

mraky nad slovenským národom. Dokáže ho povzniesť k slobode a k vlastnému uvedomeniu.

Tento pocit stotožnenia pretrváva od jeho výstupu na Kriváň v roku 1835. Jednu zo svojich

básní venoval aj bratislavskému profesorovi Jurajovi Palkovičovi. Slovensko prirovnáva

k háju, ktorý ráňajú mohutné vetry a voda, tak aj Slovákov ničili cudzie národy. Avšak jeden

„dub“ ostal stáť a je sám v boji. Tým dubom je Palkovič. Štúr si však kladie otázku, či sa

môže udržať, keď ho všetci opustili. On sa však nepoddáva a bojuje za národ. Jeho myšlienky

ako semiačka padnú do úrodnej zeme a z nich začína vyrastať mladá generácia pod opaterou

svojho nestora. Za to mu národ pod Tatrami vzdáva vďaku. Podobný charakter má aj báseň

Nepoznaný, v ktorej vzdáva úctu Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. Štúrovci ho považovali za

veľkého vodcu a ochrancu slovenského národa. Na to spomína aj Štúr, keď opisuje slávne

mesto pod trenčianskym hradom. Matúš Čák Trenčiansky by sa podľa neho mal ešte vrátiť na

svet, lebo ešte môže pre krajinu pod Tatrami vykonať veľké veci. Jeho hrad ochraňoval celé

Slovensko, ktoré označuje ako tatranskú krajinu. On by mal byť ten, ktorý môže pomôcť

národu a jeho občanom. V závere básne vyznieva nádej v lepšiu budúcnosť Slovákov:

„Za jeho času na veži trenčianskej

oheň vraj jasný horieval,

po celej krajine tatranskej

zlatú vraj žiaru rozlieval.

...............................................

Oj, zhasla už tá žiara od Trenčína,

len rumy tam sa belejú,

ale tá veža jej blesk pripomína

a zachováva nádeju.“

(Štúr, Ľ.: Nepoznaný. In: Kondrót, 1982, s. 103).

12

Z básní Nezabudky (Liptovu) a Uvítanie zaznieva Štúrovo očarenie mohutnými Tatrami a

národom pod nimi, ale zároveň aj smútok, že je tento národ utláčaný a zbavený všetkých práv.

Z oboch básní však zaznieva viera, že sa nájde niekto, kto sa národa zastane a ochráni ho.

Niekto, kto bude za neho bojovať. Postave Matúša Čáka Trenčianskeho sa venoval

v bohatierskom speve Matúš z Trenčína. Rozdelil ho na Vstup a dva Spevy. Vstup aj prvý

spev sa ešte ďalej členia na niekoľko častí. V časti Mračno, temno na Považí podáva Matúša

Čáka Trenčianskeho ako veľkého vodcu a udatného bojovníka, a tak ako sa Kriváň týči nad

Liptovom, tak sa Matúš týči nad svojimi druhmi. Tatry tu opisuje ako skrýšu, kaplnku, kde žil

Matúš Čák Trenčiansky.

Pre Štúra bol Kriváň najkrajším vrchom Tatier a bol pre neho symbolom veľkosti tohto

horstva. Kriváň mu symbolizuje veľkosť a nezlomnosť slovenského národa. Tak ako Slovák

bol udatný a bojovný, tak sa Kriváň týči nad Tatrami. Tatry mu predstavujú celé Slovensko,

v ktorom nachádza veľa udatných ľudí:

„Chlapi sťa duby, čo ich napájali

skalnaté Tatry čerstvými vodami.

......................................................

čo majú Tatry ľudu bojovného

všetko do zámku tiahne obrovského“

(Štúr, 1929, s. 42).

Tatry tu opisuje ako skrýšu, kaplnku, kde žil Matúš Čák Trenčiansky.

„Vo fragmentoch Kraj pod Tatrami opisuje najkrajší kraj pod Tatrami, kde rastú jedle ako

sviece.“ (Dzuriaková, 2014, s. 39).

Vo svojom vyhnanstve už mohol len spomínať na tie krásne chvíle, ktoré zažil v Tatrách.

„Z toho útrapného a ťažkého boja tamdolu prichodil hore, na výšiny, kde je voľnosť, široký

priestor na rozlet, kde možno si vydýchnuť a sať boží mier, ktorý na tieto výšky stvoriteľ

soslal.

Len si vetry povievajte

a po horách šepotajte:

tu na týchto horách rodných,

na výšinách na slobodných,

jak tu milo, jak tu voľno,

jak tu dobre, jak pokojno!

Tu vystihol Štúr lahodne a pritom hlboko tú sviatočnú vzácnu náladu, ktorú len zriedka

poznali štúrovskí pracovníci. Natrafil tu na tón podobný melancholickej nálade spevov Janka

Kráľa“ (Mečiar, 1932, s. 25–26).

Ozveny tatranských motívov v poézii a tvorbe štúrovcov v nádejnom čase memorandových

a matičných 60. rokov 19. storočia pozvoľne doznievali v básňach Sládkovičových,

Chalupkových, Hroboňových, v Bottovej Smrti Jánošíkovej i u ďalších autorov. Boli to roky

a desaťročia ostatných výbojov štúrovskej romantickej poézie, v ktorej tak mnohorako

rezonovali Tatry ako symbol mohutnosti, krásy a nádeje (Dzuriaková, 2014, s. 74).

13

Použitá literatúra:

DZURIAKOVÁ, J. 2006 Tatry ako inšpiračný zdroj v štúrovskej literatúre. In: Téma, literární časopis pro

esejistické myšlení, roč. 4, č. 16 (8. 5. 2006), 2006, ISSN 1241-505X, ˂www.gasbag.wz.cz/tema˃.

DZURIAKOVÁ, J. 2007 Tatry ako inšpiračný zdroj básnikov romantickej generácie. In Acta Humanica 1/2007,

Žilina: FPV ŽU, Katedra pedagogiky, psychológie a sociálnych vied, s. 263–270, ISSN 1336-5126.

DZURIAKOVÁ, J. 2009 Tatry v slovenskej poézii 19. storočia. (Antológia). Martin – Žilina: Slovenská národná

knižnica – Žilinská univerzita v Žiline, 2009, 71 s., ISBN 978-80-89301-43-0.

DZURIAKOVÁ, J. 2012 Ľudovít and Karol Štúr and their interest in the Tatra Mountains. In: SVU and its role

in the era of globalisation: transatlantic collaboration, innovation and preservation [elektronický zdroj]: July 1–

6, 2012 in Žilina, Slovakia: 26the SVU world congress of the Czechoslovak society of arts and science: book of

papers. Žilina: Faculty of Humanities, University in Žilina, 2012, CD-ROM, s. 365–379, ISBN 978-80-554-

0619-0.

DZURIAKOVÁ, J. 2014 Tatry v poézii (19. storočie). Žilina: EDIS, 2014, 97 s., ISBN 978-80-554-0882-8.

HURBAN, J. M. 1973 Životopisy a články. Bratislava 1973.

HURBAN, J. M. 1982 In: Kondrót, V. Ľudovít Štúr (Stratený syn Slovenska). Bratislava 1982.

CHOMA, B. 2005 Z dejín Liptovského Hrádku a okolia. Bratislava 2005.

KOLBUSZEWSKI, J. 1999 Symbolika Tatier v slovenskej romantickej poézii. In.: Priestory a krajiny. Wrocław

1999.

KOL. AUTOROV 1997 Teória a dejiny slovenskej literatúry. Nitra: Fakulta humanitných vied, 1997.

KONDRÓT, V. 1982 Ľudovít Štúr (Stratený syn Slovenska). Bratislava 1982.

Listy Ľudovíta Štúra. II. Bratislava, 1956.

MEČIAR, S. 1932 Tatry v slovenskej a poľskej poézii. Martin, 1932.

PELIKÁN, J. 1975 Tatranská tematika v české literatuře. In: Slavia, 44, 1975, č. 2, s. 352.

ŠKVARNA, D. 2004 Začiatky moderných slovenských symbolov. Banská Bystrica 2004.

ŠTÚR, Ľ. 1982 Rozlúčenie. In: Kondrót, V. Ľudovít Štúr (Stratený syn Slovenska). Bratislava 1982.

ŠTÚR, Ľ. 1982 Nepoznaný. In: Kondrót, V. Ľudovít Štúr (Stratený syn Slovenska). Bratislava 1982.

ŠTÚR, Ľ. 1929 Spevy a piesne. Zv. 1. Martin 1929.

VONGREJ, P. 1983 Listy Jána Bottu. Martin 1983.

14

15

Ako vznikla naša hymna?

Peter Huba, Oravská knižnica Antona Habovštiaka v Dolnom Kubíne

1. Kopala studienku, pozerala do nej,

či je tak hlboká, ako je široká,

skočila by do nej, ej, skočila by do nej.

2. A na tej studienke napájala páva,

povedzže mi, milá, holubienka sivá,

kohože si panna, ej, kohože si panna?

3. A ja ti nepoviem, lebo sama neviem,

prídi na večer k nám, mamky sa opýtam, potom ti ja poviem, ej, potom ti ja poviem.

Starodávna slovenská pieseň, ktorá očarila Janka Matúšku

Začiatkom 20. storočia vznikli pochybnosti, kto je autorom piesne Nad Tatrou sa blýska.

V roku 1906 vyšla v Martine drobná knižočka s názvom Pamätník Karola Kuzmányho. Bolo

to v súvislosti s oslavami storočnice narodenia tejto významnej osobnosti. Zostavovateľ

Pamätníka Jozef Škultéty na stranách 38–39 uvádza vedľa seba pieseň Nad Tatrou sa blýska,

hromy divo bijú s piesňou Do zbroje, Slovania.

Jozef Škultéty síce na konci knihy píše, že za jeho mladých čias sa akýmsi omylom pieseň

Nad Tatrou sa blýska spájala s menom Janka Matúšku, no skutočnosť, že sa táto pieseň

nenachádza medzi Matúškovými rukopismi, ktoré Škultéty získal od Dr. Medveckého, ho

viedlo k presvedčeniu, že jej autorom je Karol Kuzmány. Správnosť svojich záverov ešte

dokladá faktom, že pieseň Nad Tatrou sa blýska – uverejnená v Domovej pokladnici na rok

1851 s názvom Dobrovoľnícka, je tam uvedená spolu s piesňou Do zbroje, Slovania, ktorej

autorstvo sa jednoznačne pripisovalo práve Karolovi Kuzmánymu.

V dnešných časoch sa môžeme len zamýšľať nad jeho myšlienkovým pochodom. V Domovej

pokladnici na rok 1851 nebolo priamo uvedené ani jedno meno, teda ani Matúškovo, ani

Kuzmányho.

Jozef Škultéty v Pamätníku Karola Kuzmányho spomína aj osud piatej a šiestej strofy piesne

Nad Tatrou sa blýska. Píše: „... pieseň Nad Tatrou sa blýska sa tlačievala i so strofami:

To Slovensko naše posiaľ roztratené:

vrahovia šturmujú, Slovákov spojujú

v mesto uložené.

my sa držíme spolu, svorne v tomto kolu,

nik nás nepremôže!

...ale to pribabral niekto iný, to nie je od Kuzmányho.“ Teda posledné dve strofy neboli podľa

neho ani od Kuzmányho, ani od Matúšku.

Dnes sa môžeme len zamýšľať aj nad tým, prečo si Janko Matúška nezapísal pieseň Nad

16

Tatrou sa blýska do svojho zborníčka. To by sme sa však museli zamýšľať ešte viac, prečo si

tam nezapísal ani ďalšiu pieseň z toho istého obdobia, Dunaju slovenský. Aj jej autorstvo bolo

pripisované až do roku 1967 Jankovi Kráľovi.

Bol to smútok nad rokmi, ktorým obetoval svoju kariéru, ba bol ochotný obetovať aj viac?

Isté je, že jeho nádeje sa nesplnili. Nemohla ho naplniť ani práca radového úradníka, o to viac

v dobe silnejúcej maďarizácie. Niektorí autori sa domnievajú, že piesne neuviedol zo strachu

pred prenasledovaním. Ani táto myšlienka sa nedá celkom zavrhnúť.

Veľa nám napovedá skutočnosť, že po revolúcii 1848–1849, keď si Janko Matúška musel

zachraňovať život v hornooravských horách, v snehu a mraze, ochorel a celkom sa odmlčal.

Choroba ho sprevádzala po celý zvyšok života.

Spor o autorstvo piesne Nad Tatrou sa blýska vyriešil až Albert Pražák v knihe Z dĕjin české

literatury (zborník venovaný Jaroslavovi Vlčkovi). Na základe dokumentov dokázal, že

autorom hymnickej piesne Nad Tatrou sa blýska nie je Karol Kuzmány, ale Janko Matúška.

Počas svojich výskumov objavil v Pešbudínskych vedomostiach (vychádzali v 60-tych rokoch

19. storočia) správu, ktorú odcitujeme: „Pán P. (išlo o Viliama Paulinyho-Tótha) poslal jest

toto svrchovanĕ důležité a cenné místo: Po skončení semestru vystúpili slovenskí junáci

(dajedni už prv), jak zo škol tak zo školských stravníc (alumnea a konviktu) a stravovali sa

všetci spolu v jednom súkromnom dome na Vysokej ulici, kde sme našich odchádzajúcich

bratov každodenne navštevovali. Schádzali sme sa teraz veľmi často; rozhovory o neistej

budúcnosti a junácke plány pri pohároch piva boli našimi každodennými zábavami, ktoré

striedavo tanec, žarty a najmä zápalisté reči korenili. Najobľúbenejšie piesne boli Nad Tatrou

sa blýska od Janka Matúšku a Nech sa valí sláva letom od Petra Kellnera.“

Existujú aj ďalšie dôkazy, že autorom piesne Nad Tatrou sa blýska je Janko Matúška. Písalo

sa aj o jeho smrti v roku 1877 a tiež v súvislosti s odhaľovaním pomníka nad jeho hrobom

v roku 1879. Farár a senior Samuel Novák vyriekol nad hrobom Janka Matúšku tieto slová:

„Citom vďačnosti vedení národovci tunajší i okolití, áno i rodina zosnulého položila, ajhľa,

tento pomník na hrob básnika Janka Matúšku, aby ten hlásal i potomstvu, že Janko Matúška

bol pevcom jeho, bol rodoľubom verným, milujúcim národ svoj až po hrob. Oj, položil si on i

sám pomník, ktorý trvať bude, pokiaľ len v národe a v ľude našom ozývať sa budú národne

piesne jeho, ktoré náš ľud a mlaď naša už dávno spieva. Áno, Pokiaľ Tatra stojí, ozývať sa

bude i pieseň jeho Nad Tatrou sa blýska.“

O týchto udalostiach prelomu rokov 1843/1844 sa dozvedáme z neskorších spomienok Jozefa

Podhradského: „Janko Matúška býval na Fürsten-Allee, v tej uličke od Palkoviča v treťom

dome. Keď skladal svoju Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú atď... musel som ju hrať na

gitare.“

Spomínanie Jozefa Podhradského uverejnili Slovenské pohľady koncom 19. storočia.

Vznik našej hymny je nerozlučne spojený s Evanjelickým lýceom v Bratislave a s osobnosťou

Ľudovíta Štúra, ktorý tu nielen študoval, ale neskôr aj pôsobil. Keďže počas svojej existencie

zohralo lýceum významnú úlohu v rozvoji slovenskej kultúry, nedá nám aspoň v krátkosti

spomenúť niektoré míľniky z jeho histórie.

Lýceum bolo založené v roku 1606 Davidom Kilgerom. V tej dobe sa tam vyučovalo

v maďarčine, nemčine a latinčine. V roku 1714 sa stal rektorom lýcea polyhistor Matej Bel,

ktorý povzniesol jeho úroveň, zmodernizoval školu, zaviedol prírodovedné predmety a

17

zreorganizoval systém vyučovacieho procesu. Jeho hlavným cieľom v škole bolo vychovať

silné kresťanské osobnosti. Na škole pôsobil do roku 1719. V roku 1724 tu vznikla aj

knižnica, ktorá sa zachovala dodnes a obsahuje okrem iných kníh aj zbierku stredovekých

rukopisov, záznamy o študentoch lýcea od roku 1714, prednášky a iné rukopisy profesorov

lýcea, ba niekoľko rukopisov Mateja Bela. Lýceum bolo zrušené 22. 9. 1923.

K znovuotvoreniu došlo až v roku 1991.

S Evanjelickým lýceom v Bratislave sa okrem Mateja Bela a Ľudovíta Štúra viažu aj mená

ďalších známych osobností z našej minulosti. Spomenieme aspoň niektorých: Bohuslav

Tablic 1785, Juraj Palkovič 1803, Ján Kollár 1812, František Palacký 1815, Karol Kuzmány

1822, Samo Chalupka 1827, Karol Štúr 1827, Daniel Lichard 1828, Ladislav Paulíny 1828,

Ľudovít Štúr 1829, Jozef M. Hurban 1830, Michal M. Hodža 1832, Ctibor Zoch 1833,

Augustín H. Škultéty 1835, Augustin Krčméry 1837, Dionýz Štúr 1838, Jozef Podhradský

1838, Ján Francisci 1839, Samo B. Hroboň 1839, Ján Kalinčiak 1839, Juraj Matúška, Andrej

Braxatoris 1840, Štefan M. Daxner 1840, Peter Kellner 1840, Mikuláš Dohnány 1840, Janko

Kráľ 1842, Viliam Paulíny 1843, Viliam Šulek 1847, Ján Leška 1850, Jozef Ľ. Holuby 1850,

Ján Kmeť 1869, Milan R. Štefánik 1890.

V roku 1839 začal na lýceu študovať aj Janko Matúška. Priblížme si tu jeho osudy a situáciu,

kedy vznikla hymnická pieseň Nad Tatrou sa blýska.

Janko Matúška sa narodil 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne. Jeho rodný dom už neexistuje.

Zbúraný bol v 60-tych rokoch 20. storočia. O detstve Janka Matúšku veľa nevieme. Základné

vzdelanie získal v Dolnom Kubíne. Gymnázium absolvoval v Gemeri. Z hľadiska vzniku

hymny je významné práve obdobie rokov 1839–1844, keď bol študentom lýcea v Bratislave.

V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa Janko Matúška radil medzi najnádejnejších poetov. Bol

nielen nadaný, ale zastával neohrozený postoj počas národných snažení tých čias. Patril medzi

popredných štúrovcov. Od počiatku pobytu v Bratislave sa zapojil do činnosti krúžku

slovenských študentov. Aj tu ukázal, že je dobrý rečník a recitátor. Treba pripomenúť, že

v tom čase ešte na Slovensku nebol jednotný spisovný jazyk. Niekoľkí básnici a spisovatelia

používali Bernolákovu slovenčinu, ktorá sa však všeobecne neujala. Študenti lýcea

bernolákovčinu neprijali vôbec. Používali bibličtinu a ňou začal písať aj Janko Matúška. 1.

apríla 1840 na zasadnutí študentov Janko Matúška recitoval báseň Píseň masopustní a o štyri

dni aj báseň Víla. Ani jedna z nich sa nezachovala.

Zlomový bol rok 1843, keď Štúr, Hurban a Hodža v júli v Hlbokom dohodli slovenčinu.

Janko Matúška sa zapájal do príprav na jazykovú reformu, bol jej nadšeným prívržencom.

Jeho báseň, Pri uvítaní bratov, v Ústave dňa 9. 9. 1843 je pravdepodobne prvou básňou

napísanou v novej slovenčine.

Boli to veľmi zložité časy. Proti prijatej slovenčine sa ozvali v Prahe a čo bolo horšie, aj Ján

Kollár v Pešti. Najväčší úder proti Ľudovítovi Štúrovi mal nastať priamo v Bratislave. V tom

čase vykonával funkciu námestníka, vtedy už staručkého profesora Juraja Palkoviča na

bratislavskom lýceu. Ľudovítovi Štúrovi sa tu podarilo okolo seba sústrediť takmer všetkých

slovenských študentov. Jeho činnosť sa stala tŕňom v oku vtedajších vládnucich vrstiev

presadzujúcich maďarizáciu. Nastalo vyšetrovanie a následne snaha o odstránenie Štúra

z lýcea.

18

Daromné boli protesty slovenskej inteligencie. Najrevolučnejší boli v tom čase slovenskí

študenti – Štúrovi žiaci. Stretávali sa denne na Vysokej ulici. Janko Kráľ, Janko Matúška

Mikuláš Dohnány a rad ďalších.

„Musíme stáť za Ľudovítom Štúrom ako tatranská žula! Všetci za neho! Keď nemôže Štúr,

nemusíme ani my. Odídem z Bratislavy. Aj ja pôjdem, pripájali sa ďalší.“ Na jednom z týchto

búrlivých stretnutí zaznela aj pieseň Ponad Tatru blýska.

Atmosféru tých čias opisuje jeden zo slovenských študentov Vilko Pauliny. „Boli to hrozné

Vianoce, nerestný Štedrý večer. Kristus, syn Boha živého, narodil sa, aby nás spasil. On

hlásal, miluj svojich blížnych ako seba samého... a my svätý deň jeho narodenia svätíme

v horkom povedomí, že od predstavených našich celkom opak učenia Kristovho skusovať

musíme, bo jediný tŕň v oku je im naša láska k národu, ktorou oduševňujú nás výtečné

prednášky Štúrove. Avšak daromné námahy vaše, vy herostrastovia a efialtesovia národa

slovenského, bo vedzte, že niet tých trýzní na svete, ktorými odcudziť by sme sa mohli

národu, odcudziť našej svätej veci a s touto teraz už vaším pričinením strastenej vysokoučenej

osobe nášho Ľudovíta. Vám na truc a na postrach vrahov: Za Štúrom aj do pekla pôjdeme!“

Ten istý Pauliny si 31. decembra a 1. januára do svojho denníka poznačil: „31. decembra.

Dnešný večer sme spolu strávili v dôverných rozhovoroch. Veľmi mnohí narádzajú, aby sme

všetci odišli z bratislavských škôl. Štúr je chorľavý. 1. januára. Opätovná veľmi búrlivá

porada. Ohnivejší junáci za pomstou bažia, usadlejší ich tíšia. Niečo sa však stať musí.

Veľkou väčšinou hlasov je rozhodnuté, aby každý, ktorý akokoľvek ťažko, ale predsa je

v stave zanechať požúnske školy, tie zanechá koncom semestra.“

Najohnivejšími študentmi boli určite Janko Kráľ a Janko Matúška.

Rozhodnutie, že Štúr nesmie prednášať, viedlo aj k definitívnemu rozhodnutiu niektorých

študentov opustiť Bratislavu. Pre väčšinu to bol nesmierne ťažký krok. Mnohí pochádzali

z chudobných rodín, niektorí boli sirotami. Rodičom záležalo na tom, aby ich synovia riadne

skončili štúdium na lýceu, k tomu v Bratislave. Inde bola ich budúcnosť celkom neistá.

Janko Matúška sa s Bratislavou takto lúčil:

Dunaju slovenský, už ťa zanecháme

keď na tvojich brehoch Ústavu nemáme.

My vždy zostaneme verné tvoje deti,

nikto ťa Slovákovi nevytrie z pamäti.

Hej, vy naše Tatry, tam my poletíme,

tam našich rodákov k Sláve povzbudíme.

Už sa zatemnelo slniečko nad nami,

nič sa nestarajme, veď je pán boh s nami.

Nermúťte sa, bratia, však už skoro svitne,

tam na našom hrobe nová sláva skvitne!

Zbohom, Srbi, Česi, Chorváti, Poliaci,

zbohom, bratia naši, dunajskí Slováci.

19

Zo záznamu zo zasadnutia profesorského zboru na lýceu zapísaného 1. 3. 1844 sa píše:

„22 študujúcich slovenskej národnosti v dôsledku odstránenia dočasného profesora

vznešeného Ľudovíta Štúra, muža presláveného učenosťou a vzdelanosťou, odišlo, keď sa

dozvedeli o tomto rozhodnutí.“

V posledný večer v Bratislave nastalo lúčenie. Opäť sa recitovali revolučné verše a spievali

piesne Nad Tatrou sa blýska, Dunaju náš slovenský a iné. Sľubovali si, že budú pracovať pre

národ, aby si páni dobre pamätali, keď slovenskí mládenci opúšťali mesto na Dunaji. Už nie

je podstatné, že z rôznych obáv odišlo z Bratislavy len osemnásť študentov a v Levoči sa na

štúdium prihlásilo len trinásť študentov. Janko Matúška medzi nimi nebol.

Prvú podobu piesne Nad Tatrou sa blýska mal text, ktorý zapísal V. Pauliny-Tóth do svojho

zápisníčka po zaspievaní Matúškovej piesne 4. a 5. marca 1844. Vtedy sa spomínaných 22

študentov lýcea rozhodlo opustiť Bratislavu.

Viliam Pauliny-Tóth (neodišiel do Levoče) si na pamiatku zapísal pieseň Janka Matúšku

v nasledovnej podobe:

1844 Prešporskí Slováci, budaucj Lewočané Ponad Tatrou blýská hromi ďiwo bigau

Zastawme jch bratia Weť sa oni stratia Slowaci ožgau To Slowensko naše posjal twrdo

spalo Ale blesky hromu Zbudzugú ho k tomu Aby sa prebralo. To Slowensko naše posjal

roztracené Wrahowja šturmugú Slowakou spogugú W miesto založené. Už Slowensko

stáwá lúško zanecháwá Hoi Rodinko milá Hoďina odbyla Sčasná matka Sláwa. Nech si

kdo chce hwjízdá nech spjewá ak muože Mi sa držme spolu Spolu w tomto kolu Nik nás

nepremuože. Ešte duby rastú na Krywanskég strane Kdo gak Slowák chodí Nech knihy

zahoďj A mezi nás stane. Janko Matuška

Báseň Janka Matúšku sa dostala do rúk Ľudovíta Štúra, ktorý dovtedy korigoval práce aj

iných študentov. Upravil ju nasledovne:

Ponad Tatrú blíská, hromi diwo bijú!::: Postawme sa Braťja! Weď sa oňi straťja! Slowáci

ožijú!::: To Slowensko naše posjal twrdo splo!::: Ale bleski hromu Zbuzujú ho k tomu, Aby

sa prebralo!::: To Slowensko naše posjal roztraťenwo!::: Wrahowja šturmujú, Slowákow

spojujú, W mesto uloženwo!::: Už Slowensko stáwá, lúško zaňecháwá!::: Hoj roďinko milá

Hoďina odbila Šťastná matka Sláwa!::: Ňech si kdo chce hwízdá, ňech zpjewá ak muože:::

Len sa držme spolu, Sworňe w tomto kolu Ňik nás nepremuože!::: Ešte dubi rastú na

Kriwanskéj straňe::: Kdo jak Slowák cíťí, Ňech šabličku chytí A mezi nás staňe! Janko

Matúška, též tedi Pod týmto oznámením mena tvorcu napísal Janko Štúr svoje venovanie

celej zbierky veršov sestre Karolínke takto: Pesňe Slowenské a Slowanské obetuje Sestre

swojej Brat Janko. 1844.

Tretia podoba najviac pripomína pôvodnú Matúškovu pieseň, pričom boli použité Štúrove

predstavy o prijatej slovenčine. Nájdená bola v matičnom zborníčku číslo 390 Dr. Jánom

Vilikovským. Do tlače ju pripravil V. P. Tóth v Banskej Bystrici v roku 1848. V spomenutom

meste a zdá sa, že aj u toho istého vydavateľa, bola vytlačená aj ďalšia podoba pod názvom

Dobrovoľnícka. Je bez podpisu a skrátená na štyri strofy.

Dobrovolňícka Nad Tatrou sa blíska hromi diwo bijú::: Zastawme jich braťja, veď sa oni

straťja Slowáci ožijú::: To Slowensko naše dosjal twrdo spalo::: Ale bleski hromu zbudzujú

ho k tomu Abi sa prebralo::: Ešte jedle rastú na kriváňskej straňe::: Kdo Slowenski cíti,

ňech sa šable chiťí A medzi nás staňe::: Už Slowensko stáva, puta si strháva::: Hej rodina

mila, hodina odbila Žije matka Sláva:::

20

Janko Matúška sa v časoch revolučných rokov 1848–1849 už zdržiaval na Orave a spolu

s Ctibohom Zochom a Samuelom Novákom sa podieľal na organizovaní revolučných

pohybov. V roku 1851 bol v Domovej pokladnici uverejnený nasledovný text Matúškovej

piesne s niekoľkými drobnými zmenami:

Dobrovoľnícka. Nad Tatrou sa blíska, hromy ďivo bijú::: Zastavme jich braťja, veď sa ony

straťja Slováci ožijú::: To Slovensko naše dosjal twrdo spalo::: Ale blesky hromu zbudzujú

ho k tomu, Aby sa prebralo::: Ešte jedle rastú na kriváňskej straňe::: Kdo slovensky cíti,

ňech sa šable chiťí A medzi nás staňe::: Už Slovensko vstáva, puta si strháva::: Hej,

roďina milá, hoďina odbila Žije matka Sláva::: (V B. Bistrici).

S menom autora Janka Matúšku sa potom stretávame až v roku 1864, keď text zhudobnil Ján

Levoslav Bella. V tom čase ešte Janko Matúška žil.

Veľa sa počas rokov popísalo a pohovorilo o druhom verši prvej strofy. Logické bolo

„zastavme ich, bratia, nie zastavme sa, bratia.“ Všetky najstaršie rukopisné a aj tlačené

záznamy uvádzajú podobu „zastavme ich, bratia.“ Jozef Škultéty v knihe Janko Matúška

sobrané spisy básnické však uvádza opak. Citujeme: „Vo vydaní podávame text dnešný (teda

Nebojme sa, bratia miesto nelogického „Zastavme sa alebo Zastavme ich.“ Podoba „zastavme

sa, bratia sa stala druhou časťou hymny spoločného štátu Čechov a Slovákov v decembri roku

1918. Celé roky sa potom viedli diskusie o správnosti uvádzania druhého verša prvej strofy

hymny.

Súčasná podoba hymny:

Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú,

zastavme ich, bratia,

veď sa ony stratia,

Slováci ožijú.

To Slovensko naše posiaľ tvrdo spalo,

ale blesky hromu

vzbudzujú ho k tomu,

aby sa prebralo.

Použitá literatúra:

KOVAČKA, Miloš: Janko Matúška Piesne a báje. Tatran, Bratislava 1971.

ŠKULTÉTY, Jozef: Pamätník Karola Kuzmányho. Turčiansky sv. Martin 1906.

NOVÁK, Pavol Samuel: Dejiny cirkve evanjelickej Augsb. vyzn. Dolno-Kubínskej k pamiatke 100-ročnej jej

obnovenia a posvätenia chrámu. Turčiansky Sv. Martin 1884.

VLČEK, Jaroslav: Janka Matúšku sobrané spisy básnické, Turčiansky Sv. Martin 1921.

Noviny a časopisy:

Národné noviny 1877.

Orol Tatranský 1846,1848.

Pešťbudínske vedomosti 1868.

Slovenské národné noviny 1846–1847.

Tatranka 1842.

21

Janko Matúška.

Rodný dom Janka Matúšku.

22

Najstarší text piesne Text piesne v revolučnej úprave

Nad Tatrou sa blýska z roku 1844. z roku 1849.

Hrob Janka Matúšku na cintoríne v Dolnom Kubíne.

23

Ľudovít Štúr – Európsky regionálny geograf

Mgr. Daniel Husárik, Kysucké múzeum v Čadci

Rozsiahle Štúrove písomné dielo multidisciplinárneho charakteru zaznamenáva Bibliografia

Ľudovíta Štúra zostavená Jánom Vladimírom Ormisom. Na takmer dvesto stranách sa

nachádzajú záznamy Štúrových diel, ktoré sa dočkali knižných vydaní, časopiseckého

publikovania či ostali v rukopise. Okrem toho bibliograf ponúka zoznam Štúrovej

korešpondencie, referencie na Štúrove písomnosti i zoznam najnovšej literatúry, ktorá venuje

pozornosť práve Štúrovi. Zdalo by sa, že od dôb zostavenia bibliografie v šesťdesiatych

rokoch minulého storočia je štúrovská tematika z hľadiska vedeckého bádania vyčerpaná.

Žiaľ, alebo našťastie, ani najnovší edičný knižný počin mapujúci dielo Ľudovíta Štúra

neponúka celistvú komplexnosť, a tak i naďalej nachádzame Štúrove príspevky roztrúsené po

novinách, časopisoch, almanachoch a v rukopisnej archívnej pozostalosti.

Analýza

Štandardnému zameraniu Štúrových článkov s filozoficko-sociálnym obsahom nezodpovedá

príspevok uverejnený v prvom ročníku Orla Tatranského. V literárnej prílohe Slovenských

národných novín vychádzala na pokračovanie Štúrova náučná štúdia venovaná poznávaniu

európskych štátov s názvom Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. Štúr

ako rozhľadený Európan prináša ľudu v novej spisovnej slovenčine obraz Európy ako

geografického celku, ktorý pozostáva zo štátov a národov v nich žijúcich. V jednotlivých

príspevkoch danej štúdie hľadá spojivo medzi národmi, zaoberá sa históriou štátov. „Ktoréže

sú teda iné základy a spojivá vlasti, ktorými jednotlivé krajiny v jeden celok zrastajú a v tuhú

jednotu sa spájajú? Základy tieto a spojivá sú rozličného spôsobu, sú alebo čisto-prirodzené:

zem a na nej vyznačené hranice krajiny, a tieto zase, alebo celkom prirodzené: rieky, moria,

hory, alebo bez prirodzeného vyznačenia slobodne na zemi ustanovené; alebo sú prirodzeno-

duchovné: reč, obyčaje a mravy národa, napospol to, čo sa pod národnosťou vyrozumieva;

alebo sú celkom duchovné: náboženstvo, práva, poriadky občianske a politické, podľa stupňa

vzdelanosti národa viacej alebo menej dokonalé. [...] Vyznačenosť a určitosť zeme, t. j.

určitosť hraníc, krajine je nevyhnutne potrebná. Ako rodina potrebuje svoje sedalisko, tak aj

národ potrebuje svoju zem, na ktorej sa živí, svoje medze, pokiaľ jeho panstvo siaha, pokiaľ

sa na nej slobodne rozvíjať a vôľu svoju prevádzať môže.“ 1 Štúr podobne ako rímsky

cestovateľ Strabón opisoval krajiny z topografického, etnografického a politicko-historického

hľadiska. Cieľom Štúrovho záujmu je človek žijúci v konkrétnom regióne. Vyčlenené územné

jednotky skúmal komplexne, pričom uplatnil základné metódy modernej geografie, a síce

priestorovosť a syntetickosť.2 Porovnáva rôzne regióny, ich spoločné a rozličné črty.

Analyzovaný príspevok je presiaknutý pojmom národ. Zdá sa, že ide o cielenú podprahovú

„reklamu“ adresovanú konkrétnej etnickej skupine (Slovákom), z ktorej sa má v budúcnosti

1 ŠTÚR, Ľudovít: Naše položenie vo vlasti In: Ľudovít Štúr: Dielo. Bratislava: Kalligram; Ústav slovenskej

literatúry SAV, 2007, s. 250. 2 DUBCOVÁ, Alena – KRAMÁREKOVÁ, Hilda – FARKAŠ, Celestín: Geografia: pomôcka pre maturantov

a uchádzačov o štúdium na vysokých školách. Nitra: Enigma, 2007, s. 15. ISBN 978-80-89132-34-8.

24

sformovať sebestačný samostatný národ s vlastnou dejinnou identitou. Štúr chápe, že zrodenie

moderného národa je možné interpretovať jedine ako kombináciu poznatkov o vývoji

etnických, politických a ekonomických vzťahov s poznatkami o národných aktivitách

a snahách o národnú mobilizáciu obyvateľstva.3 K základným Štúrovým argumentom vzniku

štátov a v nich jestvujúcich národov, resp. emancipačných etnických skupín, patrila história.

Štúr pri zostavovaní štúdie, z ktorej rozsahu mohlo vzísť i knižné dielo, zaiste zúročil

vedomosti z historicko-filozofických prednášok prednášaných študentom bratislavského

lýcea. Úvodná časť štúdie prináša všeobecný geografický prehľad o Európe, ktorú autor

v súlade so súdobými názormi pokladá za „korunu sveta“.4 Ľudí žijúcich v Európe považuje

za vrchol tvorstva. Európania dosiahli najvyšší stupeň vyspelosti v náboženstve, politike,

verejnej správe, vede, umení a ďalších sférach bytia. Európa bola miestom veľkých dejinných

udalostí. Štúr berie Európu ako jeden celok pozostávajúci z geografických reálií

a duchovných hodnôt. Prirodzené hranice Európy tvoria oceány a moria obmývajúce jej

brehy. Na východe oddeľuje Európu od Ázie pohorie Ural. Súčasťou Európy sú ostrovy.

Obyvatelia Európy tvoria podľa Štúra jeden celok, nakoľko Európske národy majú vo väčšine

prípadov spoločnú kolísku v Ázii – India. Doslovne hovorí o príbuzenstve románskych,

germánskych a slovanských národov, osve k nim pripája galský národ (Švajčiarsko), litovský

národ (baltský národ obývajúci východné pobrežie Baltského mora) a národ grécky.5

Indoeurópske národy prenikali z centrálnej Ázie do Európy už pred päťtisíc rokmi. Do tohto

obdobia je datovaná aj etnická rôznorodosť Európanov.6 Príslušnosť k indoeurópskym

národom Štúr poľahky identifikuje na základe jazyka (reči). Ďalším okom pomyselnej reťaze

národov je predkresťanské náboženstvo. Prijatím kresťanstva pritiahlo náboženstvo tieto

národy do „jedného kostola“. Štúr nielenže popisuje genézu šírenia kresťanstva, ale

vyzdvihuje i celkový prínos náboženstva pri rozvoji etiky, mravov a vzdelanosti. Za kolísku

vzdelanosti správne považuje Grécko a neskôr Rímsku ríšu. Veda a umenie sa po páde Ríma

šírili z Talianska do Francúzska, a potom do Nemecka. Vzdelanosti následne otvárali dvere

ďalšie európske národy. Národy spájala dlhú dobu aj rímska reč (latinčina) zdedená pri

rímskej expanzii, rovnako používaná aj pri cirkevných misiách. Čo mali národy spoločné

v Štúrovej dobe? Pridanou hodnotou bola tlač, železnica a najmä obchod.7 V duchu

romantizujúceho ideálu vyzerá Európa ako spoločný národný celok. Problém však spočíva

v geografickej odlišnosti krajiny, v používaní rôznych jazykov, v rozličnom politickom

usporiadaní štátov a napokon podľa Štúra aj v príslušnosti k rôznym vetvám kresťanstva.

Obdivuhodná je skutočnosť, že Štúr vo svojom príspevku identifikoval rôzne etnické kultúrne

okruhy, pre ktoré nie sú podstatné štátne hranice, ale práve etnický vývoj. Pedagogickým

štýlom predkladá čitateľovi jednoducho pochopiteľný geografický aparát. Definuje pevninu

a polostrov. Apeninský polostrov opisuje ako „zem v Európe najpožehnanejšiu,

najkrásnejšiu“. Vymenúva známejšie zoskupenia ostrovov okolo Európy. Na margo ostrovov

3 HROCH, Miroslav: Národy nejsou dílem náhody: Příčiny a předpoklady utváření moderních evropských

národů. Praha: Sociologické nakladatelství, 2009. ISBN 978-80-7419-010-0. 4 ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1845, roč. 1, č.

10, s. 74. 5 ŠTÚR, ref. 4, s. 74.

6 Národy sveta. Bratislava: Ikar, 2004, s. 11. ISBN80-551-0795-5.

7 ŠTÚR, ref. 4, s. 74.

25

sa nezdržiava trefných poznámok. Napríklad ostrovy okolo Grécka považuje za „most

z Európy vedúci do Ázie“, ostrov Island „ďaleko je od Európy odhodený a nikdy s ňou

v užšom spojení nestál ani nestojí, a preto sa tak dobre k Európe ako k Amerike pripočítať

môže“.8 Pri ostrovoch rovnako ako pri polostrovoch nezabudol uviesť plošnú rozlohu a počet

obyvateľov. Európsku pevninu križujú hory. Detailne vymenúva Alpy, dopodrobna rozoberá

ich rôzne vetvy na Európskej pevnine, v štúrovskej reči ide o tzv. „haluzenie“. Nezabudol ani

na Tatry. Svoj milovaný národ, ktorému predpovedal skvelú budúcnosť, najradšej ospevoval

z objatia tatranskej prírody či samotného Kriváňa.9 „Tatry bežia na spôsob polmesiaca okolo

Uhorskej a Sedmohradskej (stolice), a dobehujú až k Čiernemu moru.“ 10

Pohoria netvoria

vždy prirodzené hranice krajiny (štátu), avšak Štúr poukázal na tie hory, ktoré prirodzené

hranice tvoria. Na zreteľ bral hlavne oddelenie národa od iného národa, oddelenie krajiny od

krajiny, ale i ľudu od ľudu. Medzi ideálne príklady postavil Tatry. Každá stolica severného

Uhorska (Slovenska) je špecifickým uzavretým mikroregiónom s vlastným nárečím, zvykmi,

porekadlami a odevom. Prvú časť príspevku ukončil autor začlenením obyvateľstva Európy

do jazykových skupín, ku ktorým priradil jednotlivé národy. Hlavné národy sú podľa

jazykových kritérií: národy románske (Taliani, Francúzi, Španieli, Rumuni a ďalšie),

germánske (Nemci, Škandinávci, Angličania) a slovanské (Rusi, Bulhari, Srbi, Chorváti,

Slovinci, Slováci, Moravania a ďalšie). Tak ako už spomínal na inom mieste štúdie,

menované národy patria k „jednej čeľadi, k tak rečenému plemenu indoeurópskemu“, kam

patria ešte Gréci, Íri, Škóti a Albánci.11

V Európe však žijú aj príslušníci ďalších plemien

z tureckej (Turci, Tatári) a fínskej čeľade (ugrofínska jazyková skupina).12

Osobitnou

skupinou sú Baskovia, ktorých pôvod je ešte v súčasnosti zahalený tajomstvom. Vieme, že

používajú predindogermánsky jazyk vychádzajúci z keltčiny, germánčiny, románčiny

a latinčiny. Ide o jediný zachovaný jazyk tohto typu v Európe.13

Pre prehľadnosť Štúr pripojil

k jednotlivým národom údaje demografického charakteru. Vyhradené miesto patrí v Štúrovej

štúdii náboženstvu. V teoretickej rovine podáva prehľad vierovyznaní, ku ktorému sa

prikláňajú rôzne národy. Najväčší protipól vidí medzi kresťanstvom a islamom. Európske

„vzdelané“ národy preferujú kresťanstvo, k islamu sa „priznávajú nevzdelaní Turci“ 14

. Pre

čitateľa vytvoril religióznu mapu Európy s dominujúcimi cirkvami kresťanského náboženstva.

Nezabudol ani na Židov roztrúsených po Európe. Pri humánnogeografickej charakteristike

štátov venuje značnú pozornosť dejinným súvislostiam reformácie. Univerzálnym pojmom

textu je „obec“. S týmto pojmom pracuje vo viacerých rovinách a aspektoch. Pod „obcou“

preto treba na rôznych miestach štúdie chápať štát, kraj, rovnako tak aj mesto alebo dedinu.

Národy žijú v štátoch, ktoré Štúr postupne vymenoval. Plošnú rozlohu štátov udáva pomerom

k najväčšiemu štátu – Rusku. Počet obyvateľov štátov uvádza zostupne za Ruskom, ktoré

v Štúrovej dobe obývalo 60 mil. ľudí. Popisuje i hustotu obyvateľstva na jednu míľu

8 ŠTÚR, ref. 4, s. 75.

9 JURÍČEK, Ján: Ľudovít Štúr. Mladé letá: Bratislava, 1971, s. 61.

10 ŠTÚR, ref. 4, s. 75.

11 ŠTÚR, ref. 4, s. 76.

12 ŠTÚR, ref. 4, s. 77.

13 Národy sveta, ref. 6, s. 20.

14 ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1845, roč. I,

č. 11, s. [81].

26

štvorcovú. Hustotu obyvateľstva porovnáva rovnako medzi štátmi, ako aj medzi krajmi

daného štátu, čím zdôrazňuje rozličný stav zaľudnenia v rámci jedného národného celku.

Osobitný postoj zaujíma voči štátom, v ktorých žijú viaceré národy. Príkladom je Rakúsko:

„Zložené z viacej národov a obcí a nemôže sa povedať žeby jednému národu výlučne táto

obec patrila“ 15

. Úrodnosť krajín (štátov) je priamo závislá od podnebia. Všeobecne platí, že

úrodnosť klesá smerom k severným zemepisným šírkam. Najlepšie sa žije ľuďom na juhu

a západe. Opäť platí priama úmera, že čím lepšie podnebie, tým lepší a plodnejší život.

Poslednou časťou Štúrových úvodných geografických vedomostí je opis formy vlád. Štúr ako

schopný politológ podáva náčrt troch druhov vládnej moci: samovládna moc, reprezentatívna

moc a slobodné obce. Všíma si práva vladárov, práva ľudu a podiel rozhodovania

v konkrétnych politických usporiadaniach. Politologické hľadisko Štúr používa aj pri opise

dejín štátov, resp. na základe spomínaných foriem vlád vytvoril skupiny, do ktorých zaradil

konkrétne štáty.

Komparácia

Historický prehľad o štátoch nie je podľa Štúra dostatočne vyčerpávajúci: „hodíme okom po

historickom rozvití jednej každej z obcí týchto“.16

Heslá o štátoch majú zväčša jednotnú

formu. Začínajú sa založením krajiny (štátu), pohybom národov, vojnami, vládcami. Pokiaľ sa

v dejinných súvislostiach štátu objaví veľká osobnosť, Štúr jej venuje náležitú pozornosť.

História štátu sa končí pri Napoleonových výbojoch a jeho dôsledkoch pre sledovanú krajinu.

Druhá časť hesla je venovaná forme vlády, jej histórii, fungovaniu a terajšiemu (časnému)

stavu. Nechýba opis stavovského rozvrstvenia obyvateľstva, krajinskej správy a súdnictva.

Štúr mapuje dejinné súvislosti historických javov v kontexte vplyvu na vtedajšiu i súčasnú

spoločnosť, čím sa stáva nie kronikárom, ale historikom v modernom poňatí. Náhodný nie je

ani fakt, že dejiny štátov opisuje začínajúc Ruskom. Osobný vzťah k Rusku neskôr naznačil

v diele Slovanstvo a svet v budúcnosti. V tomto diele navrhoval politické splynutie s cárskym

Ruskom, ako aj prebratie vzoru ruského štátneho politického usporiadania. Ruštinu odporúča

používať ako jednotnú literárnu platformu pre všetky slovanské kmene.17

Mohlo by sa zdať,

že Štúr inklinoval predovšetkým k Rusku, čo v nedávnej minulosti vyhovovalo marxisticky

ladenému prúdu historiografie. Hoci Štúr v Slovanstve naznačil tézu o protichodnom vývine

západu a slovanského celku, o iných slovanských hodnotách, no zdôraznil i to, že „mnoho,

veľmi mnoho je takého, čomu treba sa nám učiť od Západu [...], čerpať z jeho obsiahlej vedy

čo najviac a čo najlepšieho v nej je, [...] musíme sa dať Západu uviesť do chrámu umenia“ 18

.

Rusko už v prvom tisícročí pred Kristom osídlili Slovania. V 9. storočí vznikla Kyjevská Rus

(Staroruský štát, Kyjevská zem).19

Založenie Ruska datuje Štúr rokom 862, keď medzi

Slovanov prišli traja varjagskí (normani z blízkej Škandinávie) bratia Rurik, Sineus a Truvor,

15

ŠTÚR, ref. 14, s. 82. 16

ŠTÚR, ref. 14, s. 83. 17

Ľudovít Štúr. [online]. [citované 2015. 03. 31. ]. Dostupné na internete: <http://sk. wikipedia.

org/wiki/%C4%BDudov%C3%ADt_%C5%A0t%C3%BAr > 18

Ľudovít Štúr: život a dielo 1815–1856. Sborník materiálov u konferencie Historického ústavu Slovenskej

akadémie vied. Bratislava: SAV, 1956, s. 82. 19

Národy sveta, ref. 6, s. 18.

27

aby vládli krajine, v ktorej Slovania žili nesvorne a nevedeli ju spravovať.20

Prvým kniežaťom

Kyjevskej Rusi sa stal Rurik.21

Legendický úvod naznačuje zdroj pôvodu informácií, ktoré

mohol autor čerpať z Rozprávaní o dávnych časoch, podľa tradície autorsky pripisovaných

ruskému mníchovi Nestorovi. Negatívnu stopu vryli do dejín ruskej zeme nájazdy Mongolov

od 13. storočia. Ich jarmo preťal až Ivan III. – moskovské knieža. Po vymretí Rurikovcov

nastúpila na trón dynastia Romanovcov. Medzi európske veľmoci sa Rusko zaradilo počas

vlády Petra Veľkého. Štúr píše: „Jestli že sa už pod Rurikovci zem Ruská značne rozšírila,

rozšírila sa ešte viac pod Romanovci a najmä pod Petrom Alexievičom Veľkým, hviezdou

Ruskej zeme a jej národa. [...] Peter Veľký premohol zem Ruskú; on pustiny a neužitočné

roviny zoral a uviedol tam ľudstvo, on rieky a vody Ruska pospájal, obyvateľstvo jedno

s druhým ďalekým zblížil a obchodu ohromnému cestu prekliesnil, on močaristé pustiny

a pieskovité, temné krajiny zaľudnil a na nich ohromné mesto s nádhernými palácmi vystavil,

[...]22

. Rusko je ukážkovým modelom dedičnej politickej samovlády. V Rusku vládne cár.

Zaznamenaný je veľký počet nižšieho i vyššieho zemianstva. Štúr opisuje zložitú genézu

zemianskych stavov a ich právomocí až po administratívny zánik zemianstva, s ktorým súvisí

vznik štrnástich tried štátnych (obecných) úradníkov. Mešťania sú rovní zemanom a ich stav

pozostáva zo šiestich tried. Poslednou vrstvou obyvateľstva sú sedliaci so svojimi právami a

povinnosťami – slobodní, korunní a nevoľníci. Nevoľníci, samozrejme, práva nemajú. Štátna

správa sa v Rusku delila na územnosprávne jednotky riaditeľstvá (gubernie). Do Štúrových

čias pretrvalo aj členenie na väčšie historicko-zemepisné jednotky, ktorým však Štúr

z hľadiska konceptu práce nevenoval pozornosť.23

Zložité dejiny Talianska Štúr predložil

čitateľovi v trinástom čísle Orla Tatranského.24

K Itálii patrili: Sardínia, samovládne obce

Parma, Lukka, Modena, Toskána, Cirkevný štát a Kráľovstvo obojakej Sicílie. Štúr si na

vymedzenom publikačnom priestore predsavzal „rozpovedať na krátko dejiny Italské“.

V dávnych časoch obývali Itáliu viaceré kmene. Pomenovanie Itália je odvodené od Italikov.

Tak Rimania nazývali apeninské národy.25

Poriadok do neusporiadaného systému vnieslo

založenie Ríma, ktoré Štúr v súlade so známou povesťou o založení mesta datuje rokom 753

pred Kr. Územie Talianska bolo jadrom rímskej civilizácie, ktorá ovládala celé Stredomorie

a niektoré vzdialenejšie územia. „Do úžasu privodí človeka to že jedno jediné mesto tak

ohromné panstvo založiť a mnoho vekov nad ním panovať bolo v stave, bola ale v Ríme

neobmedzená poddanosť jednotlivcov vôli obce a pri poddanosti sloboda.“ 26

No aj sloboda

pominula s nástupom samovladárov tesne pred narodením Krista. Prvým takýmto vládcom

bol Augustus. Štúr mal zrejme na mysli novovzniknutý inštitút cisárstva. Hoc územne

nadobúdalo rímske impérium stále väčšiu rozlohu, jeho vojenská sila („zdatnosť

20

ŠTÚR, ref. 14, s. 83. 21

Dejiny Ruska. [online]. [citované 2015. 03. 31. ]. Dostupné na internete: <http://sk. wikipedia.

org/wiki/Dejiny_Ruska#Star. C3. A1_Rus_. 285. _storo. C4. 8Die. C2. A0. E2. 80. 93. C2. A09. _storo. C4.

8Die. 29> 22

ŠTÚR, ref. 14, s. 83. 23

ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1845, roč. I,

č. 12, s. [89]-90. 24

ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1845, roč. I,

č. 13. 25

Národy sveta, ref. 6, s. 20. 26

ŠTÚR, ref. 24, s. 98.

28

a bojovnosť“) chabla. Zo severu útočili germánske kmene. Rím po odolávaní padol. Na

územie si nárokovali východní Góti, na juhu Byzantínci a na severe Longobardi.27

„Longobardov ale skrotili králi Frankov, Pipin a syn jeho Karol Veľký a tento ostatný r. 774

panstvo Longobardov od koreňa vyvrátil, čiastku z neho daroval svätej stolici a väčšiu

panstvu Frankov privtelil.“ 28

Po zániku Rímskej ríše zostala krajina rozdrobená na menšie

štátne celky. Krajine síce vládli nemeckí cisári, no Itália túžila po samostatnosti. Začiatkom

12. storočia je zaznamenaný rozvoj talianskych mestských štátov.29

Na severe vznikli

slobodné obce (mestské štáty), v strede Itálie sa osamostatnila pápežská moc a juh ovládlo

Neapolské kráľovstvo. To, čo súčasná odborná terminológia nazýva pojmom renesancia, Štúr

opisne vyjadril slovami ako prekvitanie obchodu, umenia, spoločenského i občianskeho

života. Do vnútorného fungovania Itálie zasahovali mocnosti ako Francúzsko, Španielsko a

ďalšie.30

Sever bol sporným územím medzi rakúskymi Habsburgovcami a Francúzskom.

Južné územia boli monarchiami francúzskych Bourbonovcov. Centrálne položený Rím

s okolitým územím bol cirkevným štátom.31

Svojou mierou prispel k dejinám Talianska

Napoleon. Štúr sa venoval širším súvislostiam Napoleonovej nadvlády, ktorá skončila

Viedenským kongresom v roku 1815. Severnú časť Talianskeho kráľovstva si ponechalo

Rakúske cisárstvo. Opätovne boli obnovené staré talianske štáty.32

Perličkou môže byť vznik

tajnej organizácie – mafie, ktorá práve v období protinapoleonských bojov (19. stor.) vyvíjala

aktivity na oslobodenie a zjednotenie Sicílie, neskôr celého Talianska.33

Tento domáci odboj

však Štúr nespomenul. Zato však neopomenul žiaden nanovo vzniknutý taliansky štát v súlade

s tým, čo deklaroval v úvode príspevku. Dozvedáme sa, že na Sardínii má silné postavenie

zemianstvo, v Parme vládne rakúska arcivojvodkyňa Mária Lujza. K samovládam patrí aj

Cirkevný štát, ktorého hlavou je pápež, „ktorý sa aj svätým otcom menuje, on sám ale sa volá,

služobník služobníkov pána’ alebo, biskup cirkvi katolíckej’“.34

Samozrejmosťou dejín štátov

je pripojená faktografia z oblasti politológie a verejnej správy, ktorú z nášho pohľadu

vyšperkoval pri opise Cirkevného štátu. Opísal priebeh voľby pápeža, zaoberal sa činnosťou

kardinálov, ich počtom, menovaním a zverenými štátnickými úlohami. Pripomenul, že Rím je

sídlom biskupov, arcibiskupov a generálnych predstavených všetkých rádov.

Tretím tematickým celkom po všeobecnom geografickom úvode a opise krajín so

samovládnou mocou, t. j. krajín, kde panuje vladár so zákonodarnou, súdnou a výkonnou

mocou, sa Štúr podujal veľactenému čitateľovi priblížiť tzv. reprezentatívne obce. Ide

o krajiny, v ktorých má ľud nárok na vláde prostredníctvom svojich volených predstaviteľov

(reprezentantov). Okrem toho má národ účasť v zákonodarstve a súdnictve.35

Príkladnou

vzorkou takejto formy vlády je Anglicko. V staroveku bolo územie Britských ostrovov

27

Národy sveta, ref. 6, s. 20. 28

ŠTÚR, ref. 24, s. 98. 29

Regionálna geografia Európy. Bratislava: Veda, 2013, s. 259. ISBN 978-80-224-1304-6. 30

ŠTÚR, ref. 24, s. 98. 31

Regionálna geografia Európy, ref. 29, s. 277. 32

Italské království (1805–1814). [online]. [citované 2015. 03. 31. ]. Dostupné na internete: <http://cs.

wikipedia. org/wiki/Italsk%C3%A9_kr%C3%A1lovstv%C3%AD_(1805%E2%80%931814)> 33

Regionálna geografia Európy, ref. 29, s. 277. 34

ŠTÚR, ref. 24, s. 99. 35

ŠTÚR, ref. 14, s. 83.

29

v niekoľkých vlnách osídlené keltskými kmeňmi.36

„Národky tieto žili medzi sebou

v nesvornosti a napadali jeden druhý.“ 37

Územie dnešného Anglicka sa v roku 85 po Kr.

stalo rímskou provinciou Britannia. Po odchode Rimanov boje znovu vzplanuli.38

Keltskí

Briti obývajúci juh ostrovov napadli severanov Piktov a Scotov. Briti uzavreli spojenectvo

s germánskymi Anglami a Sasmi. Germánske kmene od 5. storočia Keltov čiastočne

asimilovali a časť zatlačili do horských oblastí. Na ostrovoch vzniklo sedem kráľovstiev,

ktoré v 9. storočí spojil Egbert, kráľ Wessexu (Westfex), do jedného väčšieho dedičného

kráľovstva s názvom Anglicko. Na začiatku 11. storočia kráľovstvo začas patrilo Dánsku.

Uprázdnený kráľovský stolec bol predmetom bojov viac či menej oprávnených dedičov, ktorí

si naň nárokovali. Po bitke pri Hastingse roku 1066 si anglickú korunu prisvojil Viliam

vojvoda Normandský. Viliam I. nadobudnutú pozíciu bránil proti domácemu odporu voči

Normanom aj proti dánskej invázii.39

Normani si Anglosasov podrobili a postupne ich

asimilovali. V 12. storočí nastúpil na anglický trón rod Anjouovcov: „Pod panovaním tohoto

domu, z ktorého aj Richard Lővenherz (Levie srdce) pošiel, začala sa rozvíjať tá sloboda

občianska, ktorá neskôr zemi Anglickej toľkej znamenitosti dodala.“.40

Zrod parlamentnej

demokracie datujeme 13. storočím. Spomedzi všetkých čiastkových príspevkov štúdie venuje

Štúr pri histórii Anglicka najväčší priestor dejinám šľachtických rodov, resp. rodom,

z ktorých vzišiel nový panovník. V 14. storočí viedli anglickí králi vojny s Francúzskom

o francúzske krajiny, na ktoré si nárokovali právo. Po skončení vojen s Francúzskom vypukli

vnútorné boje o trón. Nové nepokoje priniesla reformácia. Po kráľovnej Alžbete vládol Jakub

I. z rodu Stuartovcov. Jeho nástupca Karol I. prišiel v boji s parlamentom o korunu a napokon

i o život. Vlády sa chopil „opravdivý diktátor slobodnej obce Englickej“ Oliver Cromwell.41

Od konca 16. storočia sa Anglicko vyprofilovalo ako vládnuca námorná veľmoc. Anglicko sa

vzmáhalo aj napriek tomu, že viedlo vojny. Najväčšia bola vojna „Amerikánska“ (povstanie

osád proti Anglicku) a vojna s Francúzskom (koloniálne vojny v Amerike a Afrike).42

Vďaka

bohatstvu z kolónií na celom svete bolo Anglicko v nasledujúcich storočiach poprednou

svetovou obchodnou a hospodárskou veľmocou.43

Rozsahom podobná ako časť venovaná

histórii je kapitola o politických pomeroch. Štúr prechováva sympatie k znamenitej anglickej

ústave. Zákonodarná moc prináleží kráľovi i parlamentu. Snem národa sa delí na hornú

a dolnú komoru. Zákon musí prejsť obidvoma komorami a musí ho potvrdiť panovník.

Návrhy k zákonu môže slobodne podávať každý člen parlamentu. Nezávislé od politickej

moci je súdnictvo.44

Dôkladne rozoberá činnosť parlamentu, jeho zloženie, členov, predsedov.

Ohľadom poslancov prináša zaujímavú informáciu: „vyslanci do parlamentu žiadny plat za

svoje práce nedostávajú“.45

Anglický národ má práva, ktoré v Štúrovej domovine absentujú.

36

Regionálna geografia Európy, ref. 29, s. 147. 37

ŠTÚR, ref. 24, s. 100. 38

Národy sveta, ref. 6, s. 14. 39

ŠTÚR, ref. 24, s. 100. Porov. Dějiny Anglie. [online]. [citované 2015. 03. 31. ]. Dostupné na internete:

<http://cs. wikipedia. org/wiki/D%C4%9Bjiny_Anglie> 40

ŠTÚR, ref. 24, s. 100. 41

ŠTÚR, ref. 24, s. 100. 42

ŠTÚR, ref. 24, s. 100. 43

Národy sveta, ref. 6, s. 15. 44

ŠTÚR, ref. 24, s. 100. 45

ŠTÚR, ref. 24, s. 101.

30

Ide o slobodu tlače, slobodu predkladania petícií (prosby a žiadosti), slobodu verejného

schádzania a zhromažďovania sa, právo zloženia kaucie pri súde, samostatný správny aparát

obcí a ďalšie. Riadiace kompetencie tzv. provinciálnej sústavy preberajú krajské správy

a okresy. Administratívne sa všetky tri britské krajiny (Anglicko, Škótsko, Írsko) členili na

115 grófstiev a ostrovy so samostatnými správcami. Ďalej sa dočítame o práci a postavení

lorda, šerifa, sudcu pokoja, koronera, konstábla či majora (mešťanostu). Štúr zaujíma

neutrálny hodnotiaci postoj aj k anglickým politickým stranám.46

Značný priestor štúdie Štúr

vyhradil „zemi Nemeckej“, čo určite malo nemalý súvis s dvojročným študijným pobytom na

univerzite v Halle. Práve v tejto škole dostal Štúr do myšlienkovej výbavy duchovný pokrm

Heglovej a Herderovej filozofie, „ktorých koncepcia dejín ho sprevádzala v celom jeho

filozoficko-historickom svetonázore“.47

Germánske kmene osídlili územie medzi Dunajom,

Vislou a Rýnom v 1. tisícročí pred Kristom.48

Štúr túto skutočnosť vykreslil poetickejšie: „Na

zemi Nemeckej od dávna sedeli kmene národa Germánskeho, od Slovanov Nemeckého

zvaného.“.49

V našom letopočte sa územie stalo rímskou provinciou. Germánske kmene

neustále napádali hranice Rímskej ríše. Úspechy obidvoch strán boli striedavé. Pamätná je

bitka medzi rímskou armádou a germánskymi kmeňmi v Teutoburskom lese 9. septembra

roku 9 po Kr. Germánsky vodca Armin (Hermann) Rimanom odobral „chuť k potlačeniu

svojho národa potrieskanim plukov Várovych“.50

Obdobných bitiek bolo ešte veľa. Karta sa

nakoniec priklonila ku Germánom. Mocná ríša Rimanov padla pod ich ranami v 5. storočí.

Nemecké rody spojili Frankovia. Prijali kresťanstvo a novému štátu požehnal pápež. Za vlády

Karola Veľkého dosiahla Franská ríša vrcholný rozmach. Vlastné dejiny Nemecka sa začínajú

zánikom (rozpadom) Franskej ríše a vznikom Východofranskej ríše. Ríša sa od začiatku 10.

storočia nazývala Kráľovstvom Nemcov.51

Štúr spomína nemecké vojnové strety s prvým

slovanským štátnym útvarom, s Veľkou Moravou. Po vymretí Karolovcov nastúpila na trón

dynastia Ottovcov. Vojenské výboje zaviedli Otta I. do ekonomicky vyspelej Itálie: „Otto I-vý

V. moc panstva Nemeckého zdnuka veľmi upevnil a sa za kráľa v samej Itálii, na ktorú od

časov Pipina a Karola Vel. Nemeckí králi nikdy nezabúdali ale vždy nad ňou moc panskú si

privlastňovali, a v Ríme za Rimského cisára sa korunovať dal“.52

Fakticky išlo o založenie

Svätej ríše rímskej. Po Ottovcoch ovládol trón rod Heinrichovcov, neskôr Hohenštaufovcov,

ktorý viedol boje proti silnému rodu Velfov a v Itálii proti mestám bojujúcim

o samostatnosť.53

Hohenštaufovci utrpeli porážku. Posledný mužský potomok bol sťatý

mečom v Neapole v roku 1268. Oslabenie cisárskej moci pozdvihlo sebavedomie a moc

úradníkov, šľachty, zemianstva. Nemecký trón získali Habsburgovci. Na krátky čas pretrhli

46

ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In Orol Tatránski, 1845, roč. I, č.

14, s. [105]-106. 47

Ľudovít Štúr. [online]. [citované 2015. 03. 31. ]. Dostupné na internete: < http://sk. wikipedia.

org/wiki/%C4%BDudov%C3%ADt_%C5%A0t%C3%BAr> 48

Národy sveta, ref. 6, s. 16. Pozn. Ďalšie pramene spomínajú aj rok 2000 pred Kristom. 49

ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1845, roč. I,

č. 16, s. 123. 50

ŠTÚR, ref. 49, s. 123. Porov. Bitka v Teutoburskom lese [online]. [citované 2015. 03. 31.]. Dostupné na

internete: <http://sk. wikipedia. org/wiki/Bitka_v_Teutoburskom_lese> 51

Kol. autorov: Přiruční slovník naučný III. Praha: Academia, 1966, s. 307. 52

ŠTÚR, ref. 49, s. 123. 53

ŠTÚR, ref. 49, s. 123–124. Porov. Kol. autorov: Příruční slovník naučný II. Praha: Academia, 1963, s. 62.

31

niť habsburgského vládnutia Luxemburgovci. Po Žigmundovej smrti panovali nad

Nemeckom až do čias Štúrovho života Habsburgovci. K domácim pomerom patrili

nerozlučne rôzne nepokoje. Počas 14. a 15. storočia išlo predovšetkým o boje medzi zemanmi

a mešťanmi. 16. storočie poznačila reformácia. Cirkevný rozkol mal aj politický rozmer:

„Reformácia dala prítulok nie len tým s terajšou cirkvou nespokojným ale aj všetkým pánom

nemeckým od vlády kráľovskej vždy viac oslobodiť sa usilujúcim. Dvojaká táto námera

porodila hroznú tak rečenú tridsaťročnú vojnu, [...]“.54

Kniežatá túžiace po samostatnosti

vytvorili roku 1806 Rýnsky spolok, ktorý bol pod ochranou Napoleona. Cisár František I. sa

vzdal koruny nemeckého cisára, čím zanikla aj Svätá rímska ríša.55

Napoleon sa stal

protektorom 25 nemeckých „obcí“ pod správou Francúzska. Nemecko sa francúzskej

nadvlády striaslo v roku 1813. Rýnsky spolok bol rozpustený. Po Viedenskom kongrese

vznikol Nemecký spolok ako voľný zväz nemeckých štátov pod vedením Rakúska. Po ňom

nasledoval zväzok mýtny (der Deutsche Zollverein).56

Štúr zašiel pri výklade o nemeckom

zväze do hĺbky. Vyjadril sa ku každej spolkovej krajine, k jej dejinám, samospráve i politickej

sústave. Vytkol rovnosť vierovyznaní v mestskej správe, slobodu pohybu v rámci zväzových

krajín, ako aj slobodu obchodu (pohybu tovaru). Súdna moc je oddelená od vládnej.

Spomínané slobody našli najlepšiu odozvu v nemeckom mýtnom zväze, ktorý iniciovali

horno-nemecké kraje.57

Posledný balík famózneho prehľadu Štúrových vedomostí tvorili slobodné obce. Ide

o krajiny, kde je moc sústredená v rukách národa, „ktorý si sám skrz vyslancov svojich do

pospolitých snemov zhromaždených zákony dáva, súdy si sám spravuje a vykonávaciu moc

úradníkom na istí čas od seba zvoleným popúšťa“.58

V duchu Štúrovej definície patrí

popredné miesto medzi slobodnými obcami (krajinami, štátmi) Švajčiarsku, resp. „slobodnej

obci Helvetskej“. V staroveku bolo Švajčiarsko osídlené Rétorománmi a Keltskými Helvétmi.

Krajinu dobili Rimania, „ktorých panstvo malo pre krajinu túto blahodarne následky, bo sa

pod ním vzdelanosť a obchod v zemi rozširovali a značne rozšírili“.59

Počas sťahovania

národov sa tu usídlili germánski Alemáni. V šiestom storočí sa Švajčiarsko stalo súčasťou

Franskej ríše. Po rozpade Franskej ríše pripadla časť Švajčiarska Východofranskej a časť

Západofranskej ríši. Stredné oblasti krajiny boli v 13. storočí ovládané Habsburgovcami.

„Slávny Rudolf Habsburgský stal sa naposledok na konci 13-ho stor. pánom Helvécie, jeho

ale synom krajinu spravujúcim nedobre sa zviedlo, lebo Helveti od nich urazení v jeden

zväzok sa spojili a oproti moci ich obkľučujúcej vojensky sa postavili.“ 60

Vytvorenie

protihabsburskej únie, tzv. Večného spolku troch kantónov (Schwyz, Uri, Unterwalden),

54

ŠTÚR, ref. 49, s. 124. 55

Dejiny Nemecka. [online]. [citované 2015. 03. 31.]. Dostupné na internete: <http://sk. wikipedia.

org/wiki/Dejiny_Nemecka> Porov. ŠTÚR, ref. 49, s. 124. 56

ŠTÚR, ref. 49, s. 124. Porov. Kol. autorov: Příruční slovník naučný II. , s. 312. 57

ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1846, roč. I,

č. 17, s. [129]-131. 58

ŠTÚR, ref. 14, s. 83. 59

ŠTÚR, Ľudovít: Obozreňje sa na stav terajší národou v Europe a v Amerike. In: Orol Tatránski, 1846, roč. I,

č. 18, s. [137]. Porov. Příruční slovník naučný IV. Praha: Academia, 1966, s. 446. 60

ŠTÚR, ref. 59, s. [137].

32

v roku 1291 možno považovať za základ dnešnej konfederácie.61

K spolku pristupovali ďalšie

kantóny. V 16. storočí zavládli nepokoje kvôli šíriacej sa reformácii. Nezávislosť krajiny na

Nemeckej ríši bola potvrdená Vestfálskym mierom (1648). Väčšia časť Švajčiarska bola na

začiatku 19. stor. pripojená k napoleonskému Francúzsku. Konfederácia bola obnovená po

Viedenskom kongrese, na ktorom európske veľmoci prijali tiež uznesenie o “večnej

neutralite“ Švajčiarska. Politický systém Švajčiarska nemá na svete obdobu. Štúr načrtol

činnosť národného snemu, do ktorého vysielajú jednotlivé kantóny svojich zástupcov.

Z hľadiska správy a ústavy je však každý kantón špecifický a jedinečný.62

Medzi „slobodné

obce“ patrili ešte slobodné mestá, ktorých bolo v Nemecku do roku 1803 päťdesiatjeden. Štúr

sa venuje okolnostiam vzniku a zániku známejších slobodných miest, resp. stratám výsad

týchto miest. Na Viedenskom kongrese bolo za slobodnú obec vyhlásené mesto Krakov.

Ochranu pápeža požívala v Cirkevnom štáte ležiaca slobodná obec San Maríno. Slobodná

obec Iónskych ostrovov bola od roku 1815 pod ochranou anglickej vlády.63

Stručným

výkladom „slobodných obcí“ sa končí aj Štúrov prehľad dejín a politického usporiadania

Európskych krajín. Posledným bodom štúdie je faktografický odkaz pod čiarou: „O Amerike

pozdejšie rozprávať budeme“.64

Záver

Nemáme vedomosť o tom, že Ľudovít Štúr druhú avizovanú časť štúdie dokončil. Na

Ameriku, jej dejiny a národy neostal Štúrovi čas, ba možno ani priestor na publikovanie.

Porovnávaním Štúrovej historickej faktografie so súčasnými poznatkami môžeme len

konštatovať, že aj po stosedemdesiatich rokoch od publikovania prvej časti štúdie Obozreňje

sa na stav terajší... je dielo vhodné použiť ako vynikajúci didakticko-pedagogický materiál i

v súčasnosti. Štúr sledoval národné ciele a národné emancipačné hnutie, ktoré čitateľovi

priblížil v dejinných súvislostiach európskych štátov. Venoval sa kultúre, jazyku, národom,

aby napokon sám formuloval politické „oslobodzovacie“ požiadavky. Vedomosti predkladal

spôsobom a štýlom, ktorým musel rozumieť aj posledný paholok. Štúra ako tvorcu znalostnej

spoločnosti 19. storočia môžeme právom považovať za rovnako dobrého historika, politológa,

etnografa, publicistu, novinára či v našom prípade regionálneho geografa. Široký obzor

vzdelanosti zúročil takmer v šesťdesiat stranovej štúdii, prinášajúcej komplexný pohľad na

Európu a jej krajiny. Pre popularizačný charakter záhadou ostávajú písomné pramene,

z ktorých Štúr čerpal. Možno mu rovnako dobre poslúžili Všeobecné svetové dejiny pre všetky

stavy so zvláštnou pozornosťou na dejiny náboženstiev... od Ludwiga Bauera, podobne ako

História konzulátu a cisárstva od Adolpha Thiera, ktoré mal v osobnej knižnici.65

Táto

skutočnosť však v nijakom prípade neoberá Štúra o miesto v čestnom zástoji slovenských

historikov a priekopníkov regionálnej geografie.

61

Národy sveta, ref. 6, s. 16. Porov. Příruční slovník naučný IV. Praha: Academia, 1966, s. 446–447. 62

ŠTÚR, ref. 59, s. 138. Porov. Příruční slovník naučný IV. Praha: Academia, 1966, s. 447. 63

ŠTÚR, ref. 59, s. 138–139. 64

ŠTÚR, ref. 59, s. 138–139. 65

THIERS, A. : Histoire du consulat et de l'empire. 1845. BAUER, L. : Allgemeine Weltgeschichte für alle

Stände mit besondrer Rücksicht auf die Geschichte der Religionen, sowie auf da Bedürfniss der gebildeten

Jugend beiderlei Geschlechts. 1837.

33

Ľudovít Štúr a oravskí štúrovci

Mgr. Renáta Jedláková, Oravské múzeum P. O. Hviezdoslava v Dolnom Kubíne

V národnooslobodzovacom hnutí v rokoch 1848–1849 mala aj Orava svoje neoddeliteľné

miesto. Angažovali sa v ňom mnohé osobnosti pochádzajúce z Oravy, alebo na nej dlhodobo

pôsobiace, inšpirované myšlienkami Ľudovíta Štúra. Naša štúdia je zameraná predovšetkým

na tých oravských štúrovcov, ktorých mená sa objavili na stránkach Slovenských národných

novín a Orla tatranského (1845–1848) nachádzajúcich sa v historickom fonde Čaplovičovej

knižnice v Dolnom Kubíne. Okrem tých najvýraznejších ako bol Ctiboh Zoch, Janko Matúška

a Samuel Novák, spomenieme aj Baltazára Demiana, Juraja Matúšku, Vavrinca Miklošicu,

Karola Veselovského, Daniela Sontága, Štefana Mára, Jakuba Grajchmana, Alexeja

Čaploviča, Juraja Šípku, Petra Michala Bohúňa a ďalších. Pôsobili na poli výtvarného

umenia, kňazskej služby, zdravotníctva, osvety, súdnictva, výchovy a vzdelávania s hlavným

úmyslom pozdvihnúť národné povedomie oravského ľudu.

Slovenskje Národňje Novini a Orol Tatránski

Slovenskje národňje novini boli prvými slovenskými politickými novinami, vychádzajúcimi

v rokoch 1845–1848 v štúrovskej slovenčine, v náklade 400–800 výtlačkov. Orol Tatránski

bol ich dvojtýždennou literárnou prílohou (začal vychádzať v Bratislave 8. augusta 1845).66

Ľudovít Štúr bol ich iniciátorom, vydavateľom a hlavným redaktorom. 15. júna 1845 vyšiel

Ohlas o vychádzaní Slovenských národných novín a literárnej prílohy Orol tatranský a 1.

augusta 1845 vyšlo prvé číslo novín so Štúrovým úvodníkom Čo chceme s novinami našimi.

Redakcia novín sídlila na Panenskej ulici v Bratislave a medzi jej stálych členov patrili Bohuš

Nosák, Peter Kellner-Hostinský, Móric Jurecký, Janko Štúr a Ľudovít Dohnány. S redakciou

spolupracovali aj študenti lýcea Janko Kučera, Viliam Pauliny a Pavol Dobšinský.

Redaktori mapovali politické dianie doma i vo svete, nakoľko im to možnosti a cenzúra

umožňovali. Kontakty so slovenskými stolicami udržiavali najmä vďaka príspevkom

dopisovateľov. Tí okrem politických a ekonomických správ pranierovali neutešený sociálny

stav, nevzdelanosť a alkoholizmus.

Od novembra 1847 uverejňoval Štúr vo svojich novinách aktuálne informácie z rokovania

snemu v Bratislave spolu so svojimi poslaneckými príspevkami. Revolúcia na jar 1848

prerušila zasadanie snemu a urýchlila aj zánik novín. Posledné číslo vyšlo 9. júna 1848. Po

povstaní, aj napriek Štúrovmu úsiliu, stroskotali všetky jeho pokusy opäť vydávať vlastné

noviny s politickým zameraním.

Slovenské národné noviny vychádzali v štúrovskej slovenčine a mnohí ich považovali za

prekážku pri zjednocovacích snahách českého a slovenského národa. Spomedzi Slovákov sa

ostro proti novinám postavil Ján Kollár, ktorý proti novému jazyku argumentoval v rozprave

Hlasové o potřebě jednoty společného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846). Útoky

sa po čase utíšili a existenciu Slovenských národných novín po celý čas ich vychádzania

sťažovali najmä finančné ťažkosti a prísna cenzúra.67

66

Predplatiteľom novín bol aj Vavrinec Čaplovič, zakladateľ Čaplovičovej knižnice. 67

Dostupné na internete: <https://sk. wikipedia. org/wiki/Slovenskje_n%C3%A1rod%C5%88je_novini>.

34

Oravskí prispievatelia do Slovenských národných novín a Orla tatranského

Ľudovít Štúr už dlhé mesiace pred vyjdením novín získaval veľké množstvo dopisovateľov.

Spolupracovníci novín len sucho neopisovali udalosti svojho kraja, ale priamo zakladali i

rozličné ľudovýchovné spolky. V búrlivom roku 1848 niektorí z nich aj organizovali ľudové

zhromaždenia, zostavovali politické žiadosti Slovákov, pomocou ktorých chceli dosiahnuť

ústupky od vládnucej triedy. Do Štúrových novín posielali nebojácne články proti sociálnym

neduhom spoločnosti i proti vzrastajúcej maďarizácii.

Noviny mali svojich prispievateľov aj z Oravy. Najviac príspevkov oravských

spolupracovníkov bolo uverejnených v rubrike Ďenňík Domáci – a to najmä o zakladaní

spolkov striezlivosti a správy zo zasadnutia stoličného výboru, príležitostne ďalšie články

vychádzali v rubrikách Osvedčeňja, Literatúra, Listár, Malí chírňik a v Orlovi Tatranskom

v rubrike Ponúknuťja, Osvedčeňja, Literatúra.

Prvým najvýznamnejším prispievateľom do novín z Oravy bol najbližší a najoddanejší priateľ

Ľudovíta Štúra jasenovský evanjelický farár a národný buditeľ Ctiboh Zoch (1815–1865)68

(pôv. Timoteus Cochius).69

Základy národného povedomia nadobudol v rodine a v školách v Banskej Štiavnici

a v Bratislave. Do slovenského národného obrodenia sa zapojil už ako študent a tajomník

Spoločnosti česko-slovanskej v Bratislave, kde sa zblížil so Štúrom. V tomto období vznikali

jeho prvé vlastenecké básne, ktoré uverejnil v almanachu Plody zboru učenců řeči

českoslovanské prešporského (1836). Ctiboh Zoch sa dostal do dejín literatúry ako literárna

postava. Jasenovčan Martin Kukučín ho predstavil vo svojom románe Bohumil Valizlosť

Zábor. Na jeho postave ukázal štúrovcov v drobnej práci za kultúrne, mravné, hospodárske a

politické povznesenie slovenského ľudu. Hlavný hrdina je človekom praktickej činnosti

v prospech ľudových vrstiev, akým Ctiboh Zoch v skutočnosti bol.

Na fare v Jasenovej budoval regionálnu štruktúru tajného mladoslovenského spolku

Vzájomnosť, podieľal sa na vydávaní časopisu Listy Vzájomnosti. V roku 1837 spolu so

svojím otcom Pavlom Cochiusom, učiteľom Leopoldom Bruckom a istebnianskym farárom

Jurajom Matúškom založil pedagogický spolok oravských učiteľov Oravské učiteľské

bratstvo,70

ktoré sa postupne sformovalo na významnú pedagogickú spoločnosť učiteľov

dolnej Oravy a stalo sa príkladom organizovania pedagogického života pre iné slovenské

stolice.

V roku 1843 privítal uzákonenie štúrovskej spisovnej slovenčiny a bol jej aktívnym

zástancom. Po jej kodifikácii (1843) bol národ jazykovo rozdelený na bernolákovcov,

stúpencov biblickej češtiny a štúrovcov. Kollárov spis Hlasowé... podnietil oravských

národovcov k odozve na stránkach Slovenských národných novín: „Kňiha „Hlasowé“ nás

v presvedčeňí našom o Slovenčiňe ňje len ňeoslabila, ale znameňiťe per contrarium utvrďila

[cit. 2015-03-20]. 68

Slovenský biografický slovník. VI. zväzok T – Ž. Martin: Matica slovenská, 1994. s. 458–461. ; pozri tiež:

DUDÁŠ, Ján – JANEK, Jozef: Literárno-kultúrny cestopis Oravy. Dolný Kubín: Vydavateľstvo Petra Hubu,

1991. s. 66–68. 69

Zochove články, ktoré boli uverejnené v Slovenských národných novinách a Orlovi Tatranskom, nachádzame

podpísané ako Ctiboh Cochius, C. C. , C. , Cťiboh Cochius, a pravdepodobne aj značkou T. 70

tiež Oravská učiteľská spoločnosť. Dostupné na internete:

<http://zlatyfond. sme. sk/dielo/1277/Stur_Casopisecke-zpravy/5>. [cit. 2015-07-29].

35

a za ňu tím lepšje rozhorlila, lebo je to vec prirodzená, že čím kdo urputňejšje nám dačo chce

odňať, tím lepšje si ho bráňime a tuhšje držíme... Preto v najvetšej krátkosťi mi ňižje

podpísaní sa osvedčujeme: že sa mi literárnej vzájemnosťi s Čechmi ňeodrjekame, ale našu

Slovenčinu za dogma nášho života považujeme, ju tak ako sme prijali i na pozatím za svoju

reč uznávame, v ňej a s ňou žiť i mrjeť, vzďelávať seba i národ chceme....“.71

K uvedenej

verejnej podpore Štúrovej slovenčiny pripojili svoj podpis Ondrej Brózik, Ctiboh Cochius,

Juro Lenčo, Juro Matúška, Janko Matúška, Samuel Novák, Karol Rukovánsky, Ondrej

Tomala, Samuel Andreánsky, Pavel Cancrini, Elek Čaplovič, Dr. Baltazar Demian, Daniel

Janovic, Martin Šperlag a Josef Ujhely.

Povzbudený Štúrom napísal Zoch reakciu na Kollárov spis aj rozsiahlejšiu rozpravu Slovo za

slovenčinu (1846). Vďaka cenzúre táto rozprava nemohla byť vydaná, tlačou vyšla až v roku

1958.

Počas revolučných pohybov bol Zoch ústrednou postavou tzv. Gäceľských žiadostí. Pre svoju

horlivosť v národnom živote bol sledovaný maďarskou vrchnosťou, zatknutý a neskôr aj

väznený.

Podieľal sa i na spracovaní Čaplovičovej knižnice v Dolnom Kubíne. V roku 1858 sa

zúčastnil na založení Spoločnosti Čaplovičovskej knižnice a stal sa jeho tajomníkom. Veľmi

dobre poznal osudy knižnice, ako oravský rodák a priateľ Vavrinca Čaploviča mal k nej

hlboký osobný vzťah. Na stránkach Orla tatranského uverejnil výťah z darovacej listiny

a stručný životopis zberateľa.72

Zúčastňoval sa na zasadnutiach spoločnosti a prispel aj

prednesením viacerých historicko-filologických štúdií. O zasadnutiach Spoločnosti podával

obsiahle a podrobné správy.73

Patril k šíriteľom knižnej kultúry – prihlásil sa za komisionára pre predaj slovenských

a českých kníh na Orave: „Majúc to presvedčeňja, že národňí život len z národňjeho ducha

a srdca, z pevnej národňej vuole vikvitnúť muože, v tomto postupe národňjeho života podla

jedneho mislidla (principium) sa pokračuvať ňedá, ale sa musí i tvoriť novuo, zdržuvať staruo

dobruo i opatruvať a rjaďiť oboje. Rozličnje musja biť cesti národňjeho života, lebo rozličnje

sú i cjele a potrebi jeho, a pri všetkom tom ňemáme z misli spusťiť tú trojicu okolo ktorej sa

naša účinlivosť krúťiť má. I najmenšja práca keď sa v povedomí národňej povinnosťi koná

priňesje úžitok. A toto ma pohlo k tomu, abi som milím rodákom a krajanom mojim ponúknuv

svoju službu k rozšíruvaňú národňej literatúri v okolí našom. Hlaďjac na to, že v Orave, ba

i v susedních stolicjach, žjadno kňíhkupectvo ňje len Slovenskuo ale aňi inakšje akuokolvek sa

ňenachodí...“.74

Významnú rolu zohral v dejinách slovenského knihovníctva, vybudoval

vzácnu osobnú knižnicu so slovenskými, českými a inojazyčnými knihami. Aktívne sa

zúčastnil memorandového zhromaždenia v Turčianskom sv. Martine (1861), patril medzi

zakladateľov a členov výboru Matice slovenskej. Usiloval sa vymaniť oravský pospolitý ľud

z neduhu alkoholizmu zakladaním spolkov striezlivosti a nedeľných škôl. Spolok striezlivosti

založil vo svojom pôsobisku v Jasenovej. Prvé spolky striezlivosti na Orave vznikali už

v roku 1845. Vôbec prvý spolok miernosti na Slovensku podľa írskeho vzoru založil v roku

1840 v Bobrovci pri Liptovskom Mikuláši práve Oravec – rodák z Hladovky, katolícky kňaz

71

Slovenskje Národňje Novini. 1846, č. 107, s. 428–429. (sign. ČK DK XII/657). 72

Orol tatranský. 1845, č. 15, s. 116–117. (sign. ČK DK XII/657 c). 73

MAŤOVČÍK, Augustín: Vavrinec Čaplovič a jeho bibliotéka. Martin: Wist, 1999. s. 63–64. 74

Orol Tatránski. 1846, č. 19, s. 173–174. (sign. ČK DK XII/657 c).

36

Peter Árvai (Árvay), (1809–1892),75

na ktorého pôde organizoval protialkoholické hnutie

s osvetovou činnosťou, založil tu aj miestny hasičský zbor.76

Za všestrannú ľudovýchovnú

činnosť mu cisár František Jozef 1. 8. 1857 odovzdal zlatý záslužný kríž s korunou.77

Zoch do Štúrových novín prispel článkom o „Spolkoch Strjezlivosťi“, ktoré sa na Orave

„naproťi tej bjeďe valňe a mocňe zakladajú...“.78

Spomína tu aj niekoľkých zakladateľov

spolkov striezlivosti spomedzi oravského katolíckeho a evanjelického duchovenstva – Ondrej

Chovanec, Ignác Matkoučík, Ondrej Šaliga, Jozef Juráček, Samoslav Novák, Ctiboh Cochius,

Juraj Matúška a Ondrej Brózik. Medzi horlivých zakladateľov Spolkov miernosti, ako sa to

dozvedáme zo stránok Slovenských národných novín, bol aj katolícky kňaz v Malatinej

Štefan Máro (1817–1848). Vo svojej farnosti, a nielen v nej, bojoval proti rozšírenému

alkoholizmu. Pred kostolom čítal Malatinčanom články zo slovenských periodík. Bol oddaný

národnej veci a v jeho knižnici sa ocitlo množstvo slovenských kníh. Zomrel v mladom veku

v 30. roku života na suchoty. V novinách bola uverejnená správa o jeho úmrtí: „Mi Slováci

sme utraťili opravďivjeho horlivca, oddanjeho prjateľa našej národnosťi; viďeu človek uňho

ňje len naše Novini ale i každú višlú kňižku. Cirkev Malaťinská utraťila naozajsnjeho

duchovnjeho pastjera, lebo ňebohí ňje len že náležiťe svoje cirkevnje povinnosťi plňiu, ale

najme založeňím spolku mjernosťi blahodárňe na bjednich cirkevňíkov puosobiu...“. 79

Ctiboh Zoch zomrel ako päťdesiatročný pred Vianocami v roku 1865.

Ďalším oravským prispievateľom do Slovenských národných novín bol národne uvedomelý

dolnokubínsky evanjelický farár – oravský senior Samuel Novák (1816–1895).80

Bol

spolusignatárom Gäceľských žiadostí, osobným priateľom Ľudovíta Štúra (počas revolučných

nepokojov ho ukrýval spolu s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom), zakladajúci člen Matice

slovenskej, členom spolku Tatrín i Oravskej učenej spoločnosti pri Čaplovičovej knižnici,

spoluzakladal prvé slovenské gymnáziá v Martine a v Kláštore pod Znievom. Svoje snahy

o pozdvihnutie slovenského pospolitého ľudu prejavil zakladaním spolkov miernosti (1845), i

kultúrneho spolku Meštianska beseda. Spoločne s Jankom Matúškom, Adolfom

Medzihradským, Antonom Nádašim (otec spisovateľa Ladislava Nádaši-Jégého)

a Vendelínom Bruckom podporoval začínajúceho básnika Pavla Országha a pričinil sa

o vydanie jeho debutu Básnické prviesenky Jozefa Zbranského.

Svoje kázne a články publikoval v Slovenských národných novinách, Evanjelických

cirkevných novinách, Cirkevných listoch, Korouhvi na Sione, Obzore a Pešťbudínskych

vedomostiach. Do Slovenských národných novín písal81

najmä správy zo zasadnutí Sl.

Oravskej stolice – „stoličných sborov“, v ktorých rozoberali účastníci napr. príčiny biedy

75

ČAPLOVIČ, Ján: Portréty dejateľov Oravy. Regionálna rukoväť. Dolný Kubín: ORA-PRESS, 1990. s. 12.;

DUDÁŠ, Ján – JANEK, Jozef: Literárno-kultúrny cestopis Oravy. – Dolný Kubín: Vydavateľstvo Petra Hubu,

1991, s. 307. 76

Biografický lexikón Slovenska I. zväzok. A – B. Martin: Slovenská národná knižnica – Národný biografický

ústav, 2002. s. 112. 77

DUDÁŠ, Ján – JANEK, Jozef, ref. 10, s. 307. 78

Slovenskje Národňje Novini. 1845, č. 1, s. 2–3. (sign. ČK DK XII/657 c). 79

Slovenskje Národňje Novini. 1848, č. 259, s. 1 036. (sign. ČK DK XII/657). 80

Slovenský biografický slovník. IV. zväzok M – Q. Martin: Matica slovenská, 1990, s. 306. 81

Pod článkami sa podpisoval ako S. N. , S. Novák, S. Novak.

37

oravského ľudu, ktorými bola pijatika (pálenie alkoholu zo zemiakov a zbožia), klamstvo

a úžerníctvo Židov, samá prirodzená poloha hornatého kraja – neúrodná pôda, hlad.82

Zomrel v Dolnom Kubíne, je pochovaný spolu s manželkou Žofiou rod. Cancrini na

Historickom cintoríne. Jej otcom bol evanjelický dolnokubínsky farár a oravský senior Pavel

Cancrini (1779–1844),83

s ktorého menom sa môžeme stretnúť v Slovenských národných

novinách pod osvedčením za slovenčinu.84

Ako kňaz šíril osvetu, zakladal spolky miernosti a

podporoval chudobných slovenských študentov.

Po Zochovi a Novákovi bol prispievateľom do Slovenských národných novín aj oravský

stoličný lekár a maliar Baltazár Demian (Demján), (1803–1851).85

V roku 1846 sa s ďalšími osvedčil za spisovnú slovenčinu. Bol nezmieriteľným bojovníkom

proti alkoholizmu, tiež zakladal spolky miernosti na Orave, navrhoval zákaz pitia liehovín

a podporoval úplnú abstinenciu. Venoval sa zdravotníckej osvete, písal odborné články,

v správach opisoval aj rozširovanie rôznych nákazlivých chorôb po Orave, ktoré prinášali

cudzí vojaci a tiež aj oravskí plátenníci, rozoberal príčiny alkoholizmu, biedy a hladu, ktoré

panovali na Orave. Za opateru ruských vojakov a zdolanie epidémie cholery na Orave 1848

ho v roku 1850 vyznamenali ruským vojenským vyznamenaním – radom sv. Stanislava.

Spolupracoval s Jankom Matúškom a Ctibohom Zochom. Zomrel ako 48-ročný, v súčasnosti

má neoznačený hrob na Historickom cintoríne v Dolnom Kubíne.

Do Štúrových Slovenských národných novín prispieval správami o zakladaní spolkov

striezlivosti, uverejnil menoslov nových zakladateľov Spolkov miernosti na Orave: Emerik

Broško, Jurko Repásky, Ladislav Fejérpataky spolu s kaplánom, obce Lokca, Mutné, Lipnica,

Jozef Galasz, Jurko Kavuljak, richtár v Zubrohlave, Ján Machay a J. Sivý.86

Ďalším najvýraznejším oravským štúrovcom celoslovenského významu je spisovateľ,

úradník, ale predovšetkým tvorca našej slovenskej hymny Janko Vlastimil Matúška (1821–

1877).87

Narodil sa do rodiny kubínskeho kožušníka Juraja Matúšku a Zuzany rod.

Bencúrovej. Najstarší brat Juraj mu bol veľkým vzorom. V Kubíne ho učili vynikajúci

pedagógovia – Michal Jochman, neskôr ho učil veršujúci pedagóg Leopold Bruck, ktorého

možno prirovnať k „oravskému Komenskému“.

Gymnázium absolvoval v Šajavskom Gemeri, neskôr študoval na evanjelickom lýceu

v Prešporku. Tu sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej, tu vzniklo priateľstvo

– „bratstvo“ s viacerými štúrovcami. Janko Matúška patril k tým „obetuvancom“, ktorí sa po

„vzbure za Štúra“ nedostali do Levoče, vrátil sa domov na Oravu.

Po zložení kandidátskej skúšky u superintendenta Pavla Jozefiho v Tisovci sa stal úradníkom

v Dolnom Kubíne, neskôr bol vychovávateľom v Oravskom Podzámku u prefekta Oravského

panstva Cirulu. V čase revolučných nepokojov meruôsmych rokov patril k akčným oravským

82

Slovenskje národňje novini. 1847, č. 163, s. 652 – 653. (sign. ČK DK XII/657).; Slovenskje národňje novini.

1847, č. 224, s. 893–894. (sign. ČK DK XII/657). 83

Biografický lexikón Slovenska. II. zv. C–F. Martin: Slovenská národná knižnica – Národný biografický ústav,

2004. s. 19. ; pozri tiež: DUDÁŠ, Ján – JANEK, Jozef, ref. 10, s. 93. 84

Slovenskje Národňje Novini. 1846, č. 107, s. 428–429. (sign. ČK DK XII/657). 85

Biografický lexikón Slovenska, ref. 18, s. 227. 86

Pod články v novinách bol podpísaný ako Dr. B. Demian, Dr. D. 87

Slovenský biografický slovník, ref. 15, s. 117–118.; pozri tiež: DUDÁŠ, Ján – JANEK, Jozef, ref. 10, s. 76–

77.

38

národovcom, ktorí spísali tzv. Gäceľské žiadosti. Po zatknutí Zocha a ďalších na jar 1849

utiekol Matúška pred maďarskými žandármi na poľsko-slovenské pohraničie, do lesov v okolí

Mútneho a vážne ochorel. Po návrate pracoval na súde v Trstenej. V roku 1851 sa oženil so

Žofiou Veselovskou, sestrou lekára Oravského panstva a hlavného lekára Oravskej župy

Karola Veselovského. Až do penzie v r. 1875 pôsobil ako úradník na dolnokubínskom súde.

Jeho literárna tvorba je odrazom národnobuditeľských snáh štúrovcov. Jeho práce vychádzali

najmä časopisecky. Za jeho života knižne vyšla len dráma Siroty. V Orlovi Tatranskom

môžeme nájsť jeho básne Orava 88

a Slepí starec.

Zomrel deň po svojich päťdesiatych šiestich narodeninách. Pochovali ho do jednoduchého

hrobu. Jeho súpútnici – Samuel Novák, P. O. Hviezdoslav a Jaroslav Vlček mu dva roky po

jeho smrti (1879) z veľkej vďaky dali postaviť pomník s nápisom „Svoji svojmu“.89

Dnes (od

r. 1979) sa nad jeho hrobom týči Letiaca múza od slovenského akademického sochára

a maliara Ladislava Beráka (1938).90

Janko Matúška a štátna hymna Slovenskej republiky

Jej text vznikol v atmosfére odchodu niekoľkých slovenských študentov bratislavského

evanjelického lýcea do Levoče, na protest odvolania z profesúry ich obľúbeného učiteľa

Ľudovíta Štúra. Do Levoče však odišli len 13. Šiesti sa vrátili domov k svojim, medzi nimi aj

Janko Kráľ a Janko Matúška. Odchod najtalentovanejších bratislavských lyceistov inšpirovalo

viacerých z nich k literárnym počinom. Vznikli mnohé piesne – „protestsongy“. Podobne aj

pieseň Ponad Tatrou sa blýska. Matúška ju napísal na nápev ľudovej piesne Kopala studienku.

O autorstve tejto piesne vznikali rôzne polemiky, istý čas sa pripisovala Karolovi

Kuzmánymu, neskôr sa však potvrdilo autorstvo Janka Matúšku.

Matúškov rukopis piesne sa nedochoval, zachovala sa v odpisoch jeho priateľov. Najstarší

zápis budúcej slovenskej hymny sa nachádza v rukopise V. Paulíny-Tótha z roku 1844 pod

názvom Prešporský Slowáci, budaucj Lewočané, známy tiež pod názvom Ponad Tatrau

blýská. Prvý raz sa objavila anonymne v roku 1851 v Lichardovej Domovej pokladnici pod

názvom Dobrovoľnícka. Počas revolučných nepokojov znela ako pieseň dobrovoľníkov a

šírila sa na letákoch (ilustroval ju český maliar Mikoláš Aleš).

Gäceľské žiadosti

Orava bola v 40-tych rokoch 19. storočia okrajovou časťou Habsburského súštátia. No ani ona

sa nevyhla celoeurópskym revolučným pohybom meruôsmych rokov. Tak ako to priniesli

v úvode Slovenské národné noviny: „Nazdau by sa dakdo že je Orava horami, vrchami tak od

sveta odďelená, že do ňej aňi len lúče blahonosních evropejskích pohibov sa ňepreďeru; že je

v ňej ako v dákej Siberii všetek život vimreti. Ej ale ňje tak bračekovci! I Orava sa k životu

má, i Orava na tom pracuje, abi o sebe povstalú špatnú domňjenku u sveta zahanbila“.91

Proces národného obrodenia viacerých slovanských národov vykryštalizoval výrazné

buditeľské osobnosti. K iniciátorom národného hnutia v oravských pomeroch patrili: Ctiboh

88

Orol Tatránski. 1846, č. 32, s. 222. (sign. ČK DK XII/657 c). 89

BRTÁŇ, Rudo: Janko Matúška pevec hymny. 1 821–1 971. Zost. Theo H. Florin. Dolný Kubín: Mestský dom

osvety a Miestny odbor Matice slovenskej, 1971. s. 16. 90

Dostupné na internete: <https://sk. wikipedia. org/wiki/Ladislav_Ber%C3%A1k>. [cit. 2015-07-28]. 91

Slovenskje národňje novini, 1848, č. 287, s. 1 145–1 146. (sign. ČK DK XII/657).

39

Zoch, Samuel Novák, Ondrej Brózik, Juraj Matúška, Jozef Kohút a ďalší. Tak sa stali

súčasťou často celonárodných iniciatív od založenia spolku Tatrín, cez zakladanie a podporu

prvých slovenských gymnázií, patrili k aktívnym prispievateľom Slovenských národných

novín, či neskôr snáh k vytvoreniu Matice slovenskej.

Významným petičným počinom oravských dejateľov bolo spísanie „Žiadosti oravského ľudu“

‒ tzv. Gäceľských žiadostí na sv. Juraja, 24. 4. 1848. Gäceľské podľa toho, že sa tak stalo

v Gäceli blízko Dolného Kubína. Na tomto mieste sa nachádza pripomienka na túto udalosť –

skromná tabuľa na malej poschodovej, štvorhrannej tzv. Bajčiovskej veži.

K hlavným protagonistom Gäceľských žiadostí patrili: Samuel Novák, Ctiboh Zoch, Gašpar

Meško, Juraj Matúška, Janko Matúška a ďalší.

Text spísaných žiadostí oravského ľudu bol uverejnený na stránkach Slovenských národných

novín92

a obsahoval 7 základných požiadaviek,93

v ktorých sa požadovali pre Slovákov

v Uhorsku základné politické, sociálne a kultúrne práva. Tieto žiadosti sa stali dôležitým

prvkom celoslovenského petičného hnutia, ktoré vyvrcholilo 10. 5. 1848 v Liptovskom

Mikuláši prijatím Žiadostí slovenského národa.

V Slovenských národných novinách sa spomínajú ešte veľmi zaujímavé mená ako Juraj

Matúška (1809–1898)94

– kňaz, sudca a prvý predseda Spoločnosti vychovávateľskej

oravského bratstva, Vavrinec Miklošica (1815–1883)95

– lekár, Karol Veselovský (1818–

1892)96

– lekár a meteorológ a Daniel Sontág (1809–1867)97

– historik, právnik. V Orlovi

tatranskom uverejňovali svoje články, správy, recenzie a verše aj štúrovský básnik a spolužiak

Janka Matúšku Jakub Grajchman (1822–1897)98

, národovec, úradník a horár Oravského

panstva Alexej (Elek) Čaplovič (1810–1872) 99

, za ním nasleduje učiteľ Juraj Šípka (1815–

1891), ktorý napísal správu o stave evanjelického školstva na Orave. Ako zaujímavosť

uvádzame, že jeho manželka bola rodnou sestrou P. M. Bohúňa.100

V Orlovi Tatranskom

nachádzame meno rodáka zo Zemianskej dediny, evanjelického kňaza Jána Plecha (1795–

1874).101

K štúrovcom mal veľmi blízko jeho brat Jozef Plech (1797 – ?), ktorý ako

vysokoškolský vzdelanec pripravoval štúrovcov z latinčiny, dievčatá učil nemčinu. Bol

učiteľom v Liptovskom Mikuláši, v máji 1838 sa stal predsedom spolku liptovských učiteľov

na zveľaďovanie školstva.102

Na stránkach Orla tatranského103

ohlásil svoj umelecký program

92

Tamtiež. 93

HUBA, Peter a kol. : Dolný Kubín mesto kultúrnych tradícií a dneška. Dolný Kubín: Vydavateľstvo Peter

Huba, 2008. s. 42. 94

Slovenský biografický slovník, ref. 15, s. 118. 95

Slovenský biografický slovník, ref. 15, s. 175. 96

Slovenský biografický slovník, ref. 3, s. 267. ; pozri tiež DUDÁŠ, Ján – JANEK, Jozef, ref. 10, s. 218. 97

Slovenský biografický slovník V. zv. R – Š. Martin: Matica slovenská, 1992. s. 315. 98

Biografický lexikón Slovenska III. zv. G – H. Martin: Slovenská národná knižnica – Národný biografický

ústav, 2007. s. 183. 99

Biografický lexikón Slovenska, ref. 18, s. 100. 100

DUDÁŠ, Ján – JANEK, Jozef, ref. 10, s. 55. 101

Slovenský biografický slovník, ref. 15, s. 482–483. ; pozri tiež: ČAPLOVIČ, Ján, ref. 10, s. 125. 102

ČAPLOVIČ, Ján, ref. 10, s. 125. 103

Dostupné na internete: <http://www. osobnosti. sk/index. php?os=zivotopis&ID=1993>. [cit. 2015-07-31].

40

zakladateľ národne orientovanej historickej maľby Peter Michal Slavomil Bohúň (1822–

1879).104

Toľko o našich oravských a kubínskych národných a kultúrnych dejateľoch. Orava, hoci

chudobný kraj na materiálne statky, bola vždy bohatá na ľudí veľkého ducha. Jeden

z prispievateľov do Slovenských národných novín, ukrývajúceho sa pod iniciálou M., pekne

opísal prístup a náturu Oravčanov, zvlášť Kubínčanov, a týmto opisom môžeme

v prenesenom význame označiť aj našich spomenutých národne uvedomelých predstaviteľov:

„Čože mám povjedať o Kubíňe? tom úprimnom, srďečnom jeho mešťjanstve? o jeho láske

k Slovenčiňe a svojmu národu? Istotňe iba všetko dobruo, lebo keď kďe, teda tuná poznau

som duše statočnje a za všetko dobruo sa zaujímajúce...“.105

Táto naša štúdia z tohto veľkého

množstva približuje život a dielo len niektorých z nich.

104

Biografický lexikón Slovenska I. zv. A – B. Martin: Slovenská národná knižnica – Národný biografický

ústav, 2002. str. 485–487. 105

Slovenskje Národňje Novini. 1846, č. 125, s. 501. (sign. ČK DK XII/657).

41

Nepokojné roky 1848 a 1849 na základe súdobých

františkánskych kronikárskych záznamov

Mgr. Michal Jurecký, Považské múzeum v Žiline

Kľúčové slová: Žilina, povstanie 1848–49, františkáni

Udalosti v Žiline a okolí v nepokojných rokoch 1848–49 sú sprostredkované na základe

prameňov písaných bratmi žilinského františkánskeho kláštora. Jedná sa predovšetkým o

kroniku Henricha Hájskeho OFM, ktorú do slovenčiny preložil Alexander Lombardini a

zápisy z kláštornej kroniky „Historia domestica“ františkánskeho kláštora v Žiline

z príslušných rokov. Henrich Hájsky aj kláštorná kronika v rokoch 1848–49 spomínajú

predovšetkým pobyt maďarských revolučných gárd, hurbanovské dobrovoľnícke zbory a

cisársku armádu. Predovšetkým pobyt maďarských revolučných gárd, hurbanovské

dobrovoľnícke zbory a cisársku armádu. Sú tu zachytené hodnotenia jednotlivých armád a

opis bojov, ktoré zasiahli okolie Žiliny, predovšetkým časť medzi Brodnom a Budatínom,

zničenie Budatínskeho hradu a presun jednotlivých vojsk. Kronika Henricha Hájskeho

približuje aj obraz osobnosti J. M. Hurbana zo strany vtedajšej maďarskej propagandy a jeho

čiastočnú korekciu z pohľadu autora. Pokúsime sa priniesť pohľad na tematiku revolučných

rokov 1848–1849 z inej perspektívy, ktorá má za cieľ doplniť mozaiku súčasných vedomostí.

Krátko o prameňoch

Meruôsme roky sú neodmysliteľne späté s revolúciami v celej Európe. Vyústili zo zlých

hospodárskych a sociálnych podmienok, ktorými boli najčastejšie neúroda, celková

bieda, epidémie a nespokojnosť s politickým systémom. Každá krajina na tom však bola inak

a revolúcia vzišla zo špecifických podmienok jednotlivých štátov.

Základom môjho príspevku sú kronikárske záznamy františkánskych bratov, ktorí zaznačovali

dôležité udalosti, ktoré sa bezprostredne týkali ich konventu a ktoré boli veľmi dôležité pre

spoločenský život mesta ako takého. Preto roky 1848–49 majú v týchto správach osobité

postavenie.

Kláštorná kronika je latinský rukopis Annales Priorum temporum sive Historia Domestica

Conventus Solnensis F. F. minorum A. 1782 obsahujúci zápisy z rokov 1701–1849. Rukopis

je rozdelený na časti dve hlavné časti. Prvá pozostáva zo záznamov do roku 1783. Tieto

zápisy sú členené podľa rôznych období do jedenástich hláv, ktoré sa ďalej členia do

paragrafov, ktoré spravidla opisujú zmeny vo vedení kláštora a v jednotlivých duchovných

službách. Potom opisujú niektoré dôležité udalosti zo života kláštora a mesta. Posledný

paragraf býva venovaný zápisom o zosnulých bratoch. Druhá časť kroniky opisuje udalosti

jednotlivých rokov od roku 1786. Zápis z roku 1848 je pomerne dlhý a jednotlivé udalosti

opisuje podrobnejšie.

Druhým prameňom je kronika Henricha Hájskeho, Infaustorum Fatorum Solnam, eiusque

vicinam pre 1848, et eum excipientem 1849-um annum invadentium, per eorum

occulatumtestem, pro successorum notitia adnotatio. Vtedajšie udalosti v Žiline a jej

susedstve roku 1848–1849, ktorú preložil a vydal Alexander Lombardini, s ktorého prekladom

42

sme pracovali. Tento preklad bol uverejnený v slovenských Pohľadoch XVI. z roku 1896.

Henrich Hájsky bol kazateľom a profesorom žilinského gymnázia, ktorý sa narodil v roku

v roku 1784 a umrel v roku 1860. Je pochovaný v krypte pod hlavným oltárom. Ostal po ňom

rukopis Udalosti v Žiline a jej susedstve roku 1848–1849.

Situácia v Žiline v roku 1848

Rok 1848 bol rokom volieb do uhorského snemu. Ich dátum pripadol na 20. júna a za tri

volebné miesta v hornej časti Trenčianskej stolice určili mestá Žilina, Kysucké Nové Mesto

a Čadca. V tento deň sa schádzali volebné stránky z celého okolia Žiliny, z Rajca aj od

Strečna. Množstvo ľudí, ktorí prišli do Žiliny, po voľbách odprevadila mestská stráž až na

okraj mesta. Deň podľa kroniky Henricha Hájskeho skončil hudbou a spevom. Nešťastie

nastalo až na druhý deň. 21. júla 1848 v Dávidovskom humne vznikol požiar, ktorý sa vďaka

vetru šíril veľmi rýchlo a už o dve a pol hodiny pohltil celé mesto. Požiar bol skutočne ničivý,

a len málo z domov ostalo bez ujmy. Uchránené ostali predovšetkým františkánske stavby.

Kostol a kláštor s gymnaziálnymi budovami slúžili ľuďom na zloženie si zachránených vecí

zo svojich domovov. Chodby kláštora aj gymnázia sa tak dočasne stali útočiskom žilinských

mešťanov a ich rodín. Celý nasledujúci deň ľudia pracovali na záchrane toho posledného, čo

im ostalo. Až do 21. októbra sa nič mimoriadne podľa kroniky neudialo.

Žilina vďaka svojej polohe a tým, že je významnou križovatkou ciest, strategickým miestom

pre presun vojsk, bola predurčená v nepokojných časoch od októbra 1848 až do októbra 1849

stať sa svedkom viacerých bitiek, ale aj obeťou nenásytnosti armád, ktoré potrebovali

uspokojiť svoje materiálové a zásobovacie požiadavky.

Po neúspešnej septembrovej výprave sa dobrovoľnícke zbory stali vplyvom viacerých

okolností súčasťou cisárskej armády, ktorá mala za úlohu bojovať proti uhorským, respektíve

maďarským gardám. V októbri roku 1848 sa slovenské hurbanovské dobrovoľnícke oddiely

spolupracujúce s armádou generála Šimuniča pohli napriek nevôli predstaviteľov

Trenčianskej stolice. Tí výpravu, napriek všetkým požiadavkám a vysvetleniu situácie

v prítomnosti armády na území stolice, vyhlásili za protizákonnú.

V Žiline po prechode rakúskych vojsk, kedy sa formovali gardy a začali s presunom na

Trenčín, Henrich Hájsky spomína, že po odchode žilinskej gardy neostalo v meste takmer

žiadneho muža. Teda samotné obyvateľstvo bolo vo väčšine na strane Uhorskej revolúcie.

Na začiatku decembra sa pohla k Budatínu od Čadce armáda pod vedením generála

Frischeisena, ktorá mala za úlohu zistiť stav a rozloženie uhorských gárd v Trenčianskej

stolici. Súčasťou tejto armády bol aj dobrovoľnícky zbor pod Hurbanovým velením, ktorý

zohral veľmi dôležitú rolu pri obkľúčení a rozohnaní postavenia gárd v bitke pri Budatíne.

Posledné zvyšky gárd, ktoré ostali v Žiline, sa vybrali na Bytču, lebo oklamaní ostali

v domnení, že sa Hurban presúva cez Bytču na Trenčín, čo však nebola pravda. Ten však

ustúpil späť na Čadcu. Krátko na to sa v Žiline opäť začali zhromažďovať gardy, ktoré začali

počtom významne rásť.

Na začiatku roka 1849 sa stal veliteľom rakúskych vojsk generál Götz a 1. januára prišiel do

Kysuckého Nového Mesta. Na druhý deň strážne oddiely pri Brodne zahnal až za Žilinu a

sám obsadil Budatín aj so zámkom. Neskôr vstúpil do Žiliny a na chvíľu ju obsadil, kým sa

nevydal cez Rajec smerom na Turiec a na Banské mestá. 10. januára 1849 rakúski vojaci,

ktorí ostali v Budatíne, zvnútra zapálili zámok, ktorý nedokázali ani vojenské jednotky uhasiť

43

za pomoci striekačiek, ktoré si zadovážili zo Žiliny. Tak bol Budatínsky hrad silne

poškodený, kedy zhorel predovšetkým barokový palác, ktorý sa nepodarilo už nikdy obnoviť,

a v roku 1915 bol asanovaný.

S príchodom rakúskej armády sa však vnímanie žilinského meštianstva opäť trochu menilo.

Armáda v meste je síce pre meštianstvo vždy nepriateľom, ale predsa strach z jej prítomnosti

núti obyvateľstvo s nimi vychádzať. V Žiline máme tiež pamätnú tabuľu, ktorá hovorí o tom,

ako 4. januára rečnili ľudovému zhromaždeniu Ľudovít Štúr a Jozef Miloslav Hurban.

Výsledok tohto náboru do dobrovoľných zborov bol taký, že sa k nim pridali len dvaja ľudia a

to boli tuláci, ktorí neboli obyvatelia mesta. Je všeobecne známe, že aj Hurban sa vo svojej

korešpondencii veľmi sťažoval na obyvateľov mesta, že boli relatívne chladne prijatí. Svoju

rolu v tom zohralo aj určite zaneprázdnenie obyvateľstva nad svojimi samotnými životmi,

kedy po veľkom letnom požiari boli nútení obnovovať si svoje príbytky a zachraňovať svoj

majetok.

Dva tábory, vnímanie revolučných gárd a cisárskej armády miestnym obyvateľstvom

Je potrebné si uvedomiť situáciu miestneho obyvateľstva. Na jednej strane to boli mešťania aj

obyvatelia blízkych obcí a mestečiek, ktorí boli príslušníkmi uhorského kráľovstva, ktorí od

jari 1848 videli v revolučných myšlienkach určitý posun a zlepšenie ich situácie. Na druhej

strane to bola menšia časť obyvateľstva, ktorej prítomnosť gárd, ich neorganizovanosť

s uvoľnenou morálkou skôr prekážali a boli ochotní sa postaviť na stranu cisárskeho vojska a

myšlienok slovenského povstania.

Zaujímavými informáciami v kronike Henricha Hájskeho sú opisy o vnímaní a vytváraní

obrazu cisárskej armády a jej vodcoch medzi bežnými ľuďmi. Na jednej strane to bol pohľad

často prístupný revolučným myšlienkam, ktorý bol ovplyvnený propagandou uhorských gárd

a promaďarskej politiky. Títo opisovali vodcu rakúskej armády generála Šimuniča ako

zločinca, presnejšie lotra a zlého človeka, ktorý pozbavuje obyvateľov dobytka a života. Táto

informácia však bola naračného charakteru, ktorý mal za cieľ vytvoriť v ľuďoch strach, ktorý

by ich podnietil k spolupráci s gardistickými vojskami s úmyslom vytvorenia dojmu, že

miestny človek bojom proti armáde a dobrovoľníckym zborom chráni svoj majetok, práva a

život.

Rovnako aj Žilinčania s miestnymi františkánmi boli týmito správami držaní v neistote, kedy

sa obávali toho najhoršieho. Ako spomína Henrich Hájsky, z týchto obáv ich vyviedol až

Ignác Mladotta, kontrolór čadčianskeho soľného úradu. Tento podal správu o prichádzajúcom

regulárnom cisárskom vojsku, ktorého súčasťou boli aj oddiely slovenských dobrovoľníkov a

ktoré nie násilím, ako sa vravelo, ale čestne pýta podporu a svoje potreby si od obyvateľstva

riadne kupuje. Presun vojsk generála Šimuniča zo Žiliny do Trenčína trval len niekoľko dní a

bol urýchlený informáciami o zhromažďovaní sa uhorských gárd, ktoré mali zaútočiť pri

spomínanom Trenčíne.

V Žiline však bola väčšina obyvateľstva naladená protirakúsky. Niektorí z nich prepadli vozy

so zásobovaním pre cisársku armádu a dokonca sa im dostalo podpory meštianstva aj

predstaviteľov samotného mesta, boli medzi nimi dokonca aj učitelia a kňaz.

Musíme však spomenúť, že tí, ktorí prepadli cisárske vojsko, boli podľa Henricha Hájskeho

mladíci zo škôl a z kňazstva vyhnaní za nemravnosť.

44

Opis príslušníkov uhorských gárd, ktoré prúdili do Žiliny, je tiež dvojaký. Na jednej strane

Henrich Hájsky opisuje gardu 23 mužov z Mojšovej Lúčky, ktorej velil bradatý žid a boli

ozbrojení výlučne kosami a kam sa pohli, vzbudzovali u obyvateľstva smiech a pohŕdanie. Na

druhej strane je spomínaná skvelá žilinská garda, ktorá mala meno po celej stolici. Tu je

možno vidieť, že samotný Hájsky, ktorý väčšinou opisuje gardy zahanbujúco a negatívne, pri

žilincoch svoj názor koriguje. Napriek tomu v ďalších riadkoch sa Hájsky opäť vyjadruje na

adresu gárd z Belej, Terchovej, Varína, Rosiny či zo Strečna, že keď sa zhromaždili v Žiline,

nebolo tu miesta, kde by nebol býval opitý gardista.

Opis Hurbana, ktorý viedol slovenských dobrovoľníkov, bol tiež ovplyvnený propagandou,

ktorá pripisovala Hurbanovi rovnaké vlastnosti ako Šimuničovi. Bol medzi miestnym

obyvateľstvom označený za lotra, luteránskeho kazateľa, ktorý Brezovú a Myjavu ohňom a

mečom spustošil.

Celkové hodnotenie obidvoch táborov z pera Henrich Hájskeho vyznelo takto.

Maďarským gardám boli vyčítané zlá morálka a nespravodlivá poprava siedmych mužov

z hurbanovských oddielov, ktorých zajali gardisti. Celkovo však maďarskí vojaci boli mestu

viac na ťarchu, ako na úžitok a ich bojové schopnosti zaostávali aj za slabším priemerom.

Všetko ostalo zhrnuté vo vete: „…že viac boli oddaní Bachusovi, hrtanu a bruchu, nežli

Marsovi“.

Rakúske vojsko celkovo hodnotením obišlo celkom dobre, okrem vojsk vedených generálom

Götzom, ktoré vypálili Budatínsky hrad a vykradli budatínsku kaplnku. A tiež, že mnohých

mešťanov, ktorí stáli na strane cisára, aj tak okradli.

Pohľad na revolučné roky 1848–49 je vo všeobecnosti zložitý. Bolo príliš veľa premenných,

ktoré ovplyvňovali celkové dianie. Či to už bola politika Uhorska, ktorá nahrávala maďarskej

národnosti, napriek tomu mala určite podporu aj slovenského obyvateľstva. Predstava

samostatného Uhorska tiež vzbudzovala sympatie u mnohých, v kronike Hájsky spomína

predovšetkým študujúcu mládež. Bolo tu obyčajné obyvateľstvo, ktoré možno nerozumelo

tejto politike a ich vzťah k jednotlivým politickým krokom bol ambivalentný, a nakoniec tu

žilo obyvateľstvo, ktoré sa vyhranilo voči uhorskej revolúcii. Prítomnosť armád ľuďom

nepridala na pokoji a ostávali ostražití a nedôverčiví. Maďarské gardy boli silné v rečiach

a v čase, kedy tu neboli prítomné cisárske vojská. Žilina však celkom určite bola ovplyvnená

aj udalosťami, ktoré samotným bojom predchádzali.

Použitá literatúra:

DANGL, V.: Bitky a Bojiská. Bratislava: Mladé letá, 1984.

DOBROTKOVÁ, M.: Žilina v rokoch 1848–1849 In: Žilina v slovenských dejinách, Žilina 2001.

HÁJSKY, H.: Udalosti v Žiline a jej susedstve roku 1848–1849. Z latinského rukopisu podáva Alexander

Lombardini. In: Slovenské pohľady XVI, 1986.

RAPANT, D.: Slovenské povstanie roku 1848–1849. Dejiny a dokumenty. III. Diel, Zimná výprava. Bratislava:

SAV 1956.

Štátny archív Bytča. (ŠAB), Fond Františkáni v Žiline, Annales Priorum temporum sive Historia Domestica

Conventus Solnensis F. F. minorum A. 1782.

45

Ľudovít Štúr – významná osobnosť

slovenského národného obrodenia

doc. PhDr. Miloš Klátik, PhD., biskup evanjelickej cirkvi augsburského vyznania

Naša Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku si s úctou a vďakou pripomína

výročia narodenia a smrti evanjelických osobností. Ceníme si ich prácu, ktorú vykonali pre

svoju cirkev, ako aj v rôznych oblastiach nášho spoločenského, kultúrneho či hospodárskeho

života. Takýchto osobností nie je málo. Veď v histórii takmer každého evanjelického

cirkevného zboru sa nájde aj niekoľko jednotlivcov z duchovného či laického stavu, ktorí

svojimi aktivitami prekročili bežný rámec svojho povolania.

Mená týchto osobností sa uvádzajú v odbornej literatúre z oblasti dejín, umenia, filozofie,

pedagogiky, techniky atď. Len niekedy je však pri ich menách uvedená aj príslušnosť

k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania, a ak áno, tak spojitosť danej osobnosti s našou

cirkvou je zvyčajne málo viditeľná. V našej spoločnosti nielen v čase totality, ale aj

v súčasnosti často absentuje pripomínanie si prínosu evanjelického vierovyznania

a evanjelických osobností v našich kultúrnych dejinách.

Zvlášť významnou osobnosťou našich cirkevných aj národných dejín, jednou

z najvýznamnejších postáv slovenského národného obrodenia, bol Ľudovít Štúr (1815–1856),

ktorého 200. výročie narodenia si v tomto roku pripomíname. Sme veľmi radi, že

Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky na jeho počesť vyhlásilo rok 2015 za Rok Ľudovíta

Štúra.

Významná osobnosť slovenského národného obrodenia

Ľudovít Štúr je zvyčajne predstavovaný ako kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, básnik,

publicista, jazykovedec, novinár, redaktor, mysliteľ a pedagóg.106

To však zďaleka nie je

všetko. Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku si ctí Ľudovíta Štúra ako

významného príslušníka evanjelickej cirkvi, ktorý stál pri zrode moderného slovenského

národa a kodifikácii spisovného slovenského jazyka; ceníme si jeho snahu o povznesenie

hospodárskeho a duchovného života slovenského ľudu a zaraďujeme ho k významným

bojovníkom proti národnému a sociálnemu útlaku. Chceme však zdôrazniť aj to, že Ľudovít

Štúr vyšiel práve z prostredia slovenskej evanjelickej rodiny, čo významným spôsobom

ovplyvnilo jeho charakter, život i prácu pre cirkev a národ. Počas svojho štúdia či

pedagogického pôsobenia na Evanjelickom lýceu v Bratislave – a aj po svojom

nespravodlivom suspendovaní z miesta zástupcu profesora Juraja Palkoviča – mal výrazný

výchovný a náboženský vplyv na svojich vrstovníkov aj na svojich študentov. Stal sa vedúcou

osobnosťou slovenského národného obrodenia – jeho tretej etapy, ktorá kodifikovaním

spisovného slovenského jazyka dovŕšila formovanie novodobého slovenského národa.

Na tomto mieste je potrebné uviesť, že pri zrode slovenskej kultúry už dávno pred Ľudovítom

Štúrom stáli viaceré evanjelické osobnosti, ktoré zároveň zaujímajú významné miesto aj

v histórii našej evanjelickej cirkvi. Spomeňme aspoň niektorých: Leonard Stöckel (1510–

106

Slovenský biografický slovník 5. Matica slovenská: Martin, 1992, s. 532.

46

1560), Juraj Turzo (1567–1616), Eliáš Láni (1570–1618) či Daniel Krman ml. (1663–1740),

evanjelický farár a rektor polyhistor Matej Bel (1684–1749) a ďalší. Napríklad Leonard

Stöckel bol významný pedagóg a humanistický mysliteľ, avšak ako reformátor

wittenberského smeru, ovplyvnený reformátormi Martinom Lutherom a Filipom

Melanchtonom, určil aj smerovanie reformácie na našom území v duchu Augsburského

vyznania (Augsburg, 1530). Juraj Turzo, obratný diplomat a vojak, palatín, teda druhá

osobnosť po panovníkovi, sa zaslúžil o inštitucionalizovanie evanjelickej cirkvi augsburského

vyznania na území dnešného Slovenska. Zásluhou evanjelického farára, seniora a

superintendenta, učiteľa, náboženského spisovateľa a básnika Eliáša Lániho Žilinská synoda

v roku 1610 potvrdila platnosť Augsburského vyznania pre našu cirkev. Evanjelický farár

a superintendent, spisovateľ, prekladateľ a vydavateľ Daniel Krman ml. na pamätnej

Ružomberskej synode v roku 1707 ubránil Augsburské vyznanie v čase, keď našej cirkvi

hrozil zánik.

Evanjelici sústavne zohrávali poprednú úlohu v slovenskom národnom hnutí. Od konca 18.

storočia sa evanjelická inteligencia, reprezentovaná najmä evanjelickými duchovnými,

aktívne podieľala na formovaní národnej svojbytnosti. V dobe osvietenstva evanjelickí farári

zakladali učené spoločnosti, ktorých cieľom bolo združovať vzdelancov, šíriť osvetu, vydávať

literatúru, odborné vedecké spisy a zakladať knižnice. V evanjelickom prostredí vznikol prvý

programový dokument slovenského národného hnutia – Prestolný prosbopis (1842) aj

v revolučnom roku Žiadosti slovenského národa (1848), ktoré boli adresované panovníkovi,

uhorskému snemu, vláde a palatínovi, tiež sformulovali vodcovia Slovenského povstania

meruôsmych rokov za predsedníctva Ľudovíta Štúra.107

Koncom 18. storočia sa iniciatívy na poli národa chopila i generácia slovenských vzdelancov

združených okolo katolíckeho farára a jazykovedca Antona Bernoláka (1762–1813) –

bernolákovci, ktorí kodifikovaním bernolákovčiny v roku 1787 položili základy prvej etape

slovenského národného obrodenia. V druhej etape národného obrodenia evanjelický farár,

univerzitný profesor a básnik Ján Kollár (1793–1852), katolícky farár, básnik a prekladateľ

Ján Hollý (1785–1849) a významný evanjelický vzdelanec, jazykovedec a básnik Pavel Jozef

Šafárik (1795–1861) zdôrazňovali ideu slovanskej vzájomnosti, na ktorú neskôr nadviazal aj

Ľudovít Štúr v čase sklamania po neúspešnej Slovenskej revolúcii v rokoch 1848–1849.

Vrcholné obdobie slovenského národného obrodenia predstavujú svojimi aktivitami

evanjelickí vzdelanci združení okolo Ľudovíta Štúra. Štúr a štúrovci sa v dobe sociálneho

a národnostného útlaku Slovákov usilovali o pozdvihnutie úrovne slovenského ľudu a

formovanie moderného slovenského národa. Uvedomovali si potrebu jazykovo zjednotiť

Slovákov a uzákoniť celonárodný jazyk, ako aj zrušiť poddanstvo a šľachtické privilégiá,

pričom nadväzovali na filozofiu francúzskych osvietencov. Ako evanjelici čerpali z dedičstva

reformácie. Pochádzali z prostredia, v ktorom Lutherovo učenie o dvoch ríšach formovalo ich

morálne profily. Preto štúrovcom nebola cudzia intenzívna práca na poli cirkvi aj na poli

národa. Ľudovít Štúr zdôrazňoval nutnosť obetavej práce v oboch týchto oblastiach, a to aj na

úkor súkromného života; známe je jeho odmietanie manželstva, ktoré považoval za prekážku

práce pre národ.

107

Evanjelická encyklopédia Slovenska. Ed. Petrík, B. , Rybár, P. BoPo: Bratislava, 2001, s. 334.

47

Vplyv rodinného prostredia

Ľudovít Štúr sa narodil a bol vychovávaný v národne uvedomelej evanjelickej rodine

v Uhrovci. Fenomén evanjelickej rodiny sa výrazne prejavil u neho aj u jeho súrodencov.

Štúrov otec Samuel Štúr (16. 3. 1789 Lubina − 27. 7. 1851 Uhrovec) bol evanjelický učiteľ,

organista a pracovník v oblasti národnej kultúry. Od roku 1813 až do svojej smrti pôsobil

v Uhrovci. Patril k osvietenským typom dedinských učiteľov, ktorí sa celý život venovali

osvetovej práci medzi ľudom. Založil a viedol spolok miernosti a nedeľnú školu a šíril

slovenskú spisbu. Vedomosti na ľudovýchovnú prácu získaval štúdiom literatúry z oblasti

fyziky, zemepisu, zoológie a biblických dejín. Písal príležitostné básne v slovakizovanej

češtine. V rukopisoch sa zachovali jeho Reči písma svatého; Historia biblická; O Novo-

zákonných histórii biblických a iné práce.108

Samuel Štúr mal so svojou manželkou Annou, rod. Michalcovou, šesť detí – päť synov (štvrtý

z nich – Janko – sa nedožil jedného roka; zomrel na šarlach) a dcéru Karolínu.109

Manželia Štúrovci vytvorili svojim deťom harmonické prostredie s vysokými mravnými

a duchovnými hodnotami. Umožnili im už v domácom prostredí získať kvalitné základy

vzdelania. Prísny otec a citlivá matka viedli svoje deti k tomu, aby si súčasne s vedomosťami

vypestovali hlboký vzťah k národu a k evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Jozef

Miloslav Hurban o Štúrových rodičoch napísal: „...Taká rodina sa nenájde tak ľahko na

Slovensku, takých otcov málo medzi otcami slovenskými, čo by boli toľké poklady zanechali

ubiedenému národu, ako zanechal Samuel Štúr; on zanechal národu svoju rodinu vonkoncom

preniknutú blahým duchom národného slovenského šťastia. Slovenskí rodičia obyčajne

vychovávajú svoje deti cudziemu svetu; Štúrovo meno je zapísané vo večnej Zábezpečovni

jasnejších mien, skadiaľ ho nevytrú nepriatelia jeho a jeho synov, v Zábezpečovni slovenského

národného žitia. On trpel dosť za svojich synov, ale predsa nikdy neľutoval, že vychoval synov

verných nešťastnému národu...“ 110

Všetci štyria synovia Samuela Štúra mali hlboký duchovný rozmer a svojou všestrannosťou

vyvolávali obdiv vo svojom okolí. Najstarší syn Karol (25. 3. 1811 – 13. 1. 1851) bol

evanjelickým a. v. kňazom a profesorom na Evanjelickom lýceu v Modre. Syn Ľudovít (28.

10. 1815 – 12. 1. 1856) sa stal jednou z najvýznamnejších osobností slovenských dejín,

hlavným reprezentantom slovenského národného hnutia začiatkom 19. storočia. Syn Samuel

(15. 10. 1818 – 15. 2. 1861) sa stal farárom v Zemianskom Podhradí a najmladší syn Janko

(21. 9. 1827 – 23. 9. 1905) bol stoličným sudcom.111

Ľudovít Štúr získal kvalitné základné vzdelanie od svojho otca. Doplnil si ho na nižšom

gymnáziu v Győri (1827–1829), kde sa zdokonalil v maďarčine. Tu si mladého Štúra všimol

profesor Leopold Petz, pôvodom Slovák, ktorý obrátil jeho pozornosť na otázky Slovanov a

slovanstva.

108

Slovenský biografický slovník 5, c. d., s. 535−536. 109

Dostupné na internete: http://www. stur. sk/rodokmen/rodokmen. html. 110

Dostupné na internete: http://zlatyfond. sme. sk/dielo/965/Hurban_Samuel-Stur/1#ixzz3hCHPvSMl 111

PETRÍK, J. Kapitoly z domácich cirkevných dejín. Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta:

Bratislava, 1969, s. 251. Slovenský biografický slovník 5, c. d., s. 53 –536.

48

Štúdium na Evanjelickom lýceu v Bratislave

V roku 1829 sa Ľudovít Štúr stal študentom Evanjelického lýcea v Bratislave. Zapojil sa do

činnosti Spoločnosti česko-slovanskej, kde jeho starší brat Karol pôsobil ako podpredseda.

V rokoch 1835–1837 bol podpredsedom Spoločnosti Ľudovít. Pod jeho vedením sa

Spoločnosť pretvorila na politicko-národný spolok a stala sa jadrom celého slovenského

národného hnutia.112

Už počas štúdia na Evanjelickom lýceu v Bratislave sa Štúr živo zaujímal o filozofiu. V 30.

rokoch 19. storočia boli medzi študentmi lýcea rozšírené diela francúzskych osvietencov.

Diela Voltaira a Rousseaua pôsobili na študentov dvoma smermi: odvádzali ich od

náboženstva, súčasne však pôsobili kladne na vznik ich národného povedomia.113

Treba však

zdôrazniť, že neskôr práve zásluhou Ľudovíta Štúra študenti svoje záporné postoje

k náboženstvu zmenili.

Racionalizmus a radikalizmus poznačili aj Štúra. Pravdepodobne zabrzdili jeho orientáciu na

kňazskú dráhu, ako aj tvorbu na teologické témy, avšak zintenzívnili jeho činnosť na

národnom a politickom poli. S. Š. Osuský zdôrazňoval, že Štúra od radikálneho racionalizmu

odvrátila výchova v rodine, vzťah k matke a jej vplyv na neho, ako aj tradície národa

a evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.114

Štúdium v Halle a vplyv nemeckých filozofov

V roku 1838 dvadsaťtriročný Štúr odišiel na univerzitu do Halle, kde študoval dva roky.

Pôvodne chcel študovať teológiu, ale upustil od tohto predsavzatia a rozhodol sa pre históriu,

filozofiu, filológiu a politiku.115

V čase Štúrových študentských rokov chodili študenti zo Slovenska študovať najmä na

univerzitu v Halle. Univerzity v Jene a Halle nemali niekdajší ortodoxný ráz Wittenbergu. Od

konca 17. storočia tu pôsobili predstavitelia osvietenskej nemeckej filozofie, ktorí mali snahu

integrovať obsah kresťanskej viery do filozofického myslenia (nemeckí osvietenci). Táto

tendencia zbavovala kresťanskú vieru jej základu. Naši študenti sa v Nemecku často dostávali

pod vplyv náboženských filozofov, ktorí stáli na pozíciách panteizmu (Božia všadeprítomnosť

vychádzajúca z identity Boha a sveta, Boh je vo všetkých veciach, identita Boha a sveta).116

K filozofom, ktorí mali vážny úmysel integrovať kresťanstvo do filozofie, patril Georg

Wilhelm Friedrich Hegel (1770–1831). Jeho pokus o teologickú a filozofickú syntézu

z pohľadu kresťanstva však nevyšiel.117

S Heglovou filozofiou, ale aj s filozofiou Johanna

Gottfrieda Herdera (1744–1803) sa v Halle oboznámil aj Ľudovít Štúr.

S. Š. Osuský nepovažoval Ľudovíta Štúra za originálneho mysliteľa. Označil ho len za

„neúnavného, horlivého nadšeného hlásateľa osvojených, našim pomerom prispôsobených

cudzích myšlienok“.118

Štúra ovplyvnilo predovšetkým filozofické dielo G. W. F. Hegla,

112

Slovenský biografický slovník 5, c. d., s. 532. 113

OSUSKÝ, S. Š.: Štúrova filozofia. Slovenská liga: Bratislava, 1936, s. 19. 114

Tamže, s. 31–41. 115

PETRÍK, J. , c. d., s. 252. 116

OSUSKÝ, S. Š.: Štúrova filozofia, c. d., s. 24. 117

GAŽÍK, P. Krátky pohľad na vzťah viery a filozofie v dejinách myslenia. In: Evanjelici a evanjelická teológia

na Slovensku. Univerzita Komenského, Evanjelická bohoslovecká fakulta: Bratislava 1999, s. 262–272. 118

OSUSKÝ, S. Š.: Štúrova filozofia, c. d., s. 12.

49

najmä jeho systematickosť, dialektika, učenie o vzostupnom vývine ducha spoločnosti,

o historickom pokroku a úlohe jednotlivca v spoločnosti.

Heglova filozofia dala Štúrovi filozofický základ a mala rozhodujúci význam pre jeho

politickú a spoločenskú orientáciu. Jeho dialektika mu poskytla kľúč na riešenie mnohých

otázok z politickej a národnej oblasti. Štúr tvorivo aplikoval Heglovu dialektiku vo svojej

vedeckej, publicistickej a praktickej činnosti.119

Do slovenského myslenia tým vnášal nový

vývojový prvok: subjektívno-praktický a optimistický rozmer.120

Heglova filozofia zaujala

Štúra aj svojou estetickou hĺbkou a úzkou spojitosťou s protestantskou teológiou.121

Názory na prevzatie Heglovej filozofie Štúrom sa rôznili. S. Š. Osuský zdôrazňoval Hurbanov

názor, že Štúr Heglovu filozofiu neprevzal bez kritiky.122

Štúr mal odlišný pohľad na vývoj

národov a podstatu náboženstva. Na rozdiel od Hegla nevidel zavŕšenie dejinného vývoja

v dejinách Nemcov.

Názor na cieľ dejín Štúr prevzal od nemeckého evanjelického farára a filozofa Johanna

Gottfrieda Herdera (1744–1803), predstaviteľa osvietenskej filozofie. Tento evanjelický

superintendent vo Weimare došiel k presvedčeniu, že Boha nie je možné chápať ako

substanciu, ale ako silu. Herder bol panteista, podobne ako neskôr Hegel, a bol označovaný za

humanistu. Od neho si Štúr osvojil aj niekoľko princípov o Slovanoch. Herder zdôrazňoval

význam národného jazyka, tradície, ľudové umenie a obhajoval právo každého národa na

svoje sebaurčenie. Významné miesto v dejinách ľudstva prisúdil Slovanom.123

Súhlasne

s Herderom Štúr a štúrovci stavali národ nad štát.

Štúr sa nielen prikláňal k Herderovmu chápaniu dejín, ale s Heglom sa rozchádzal aj v názore

na osud a vývoj absolútneho ducha. Hegel považoval za podstatu všetkých javov prírody

a spoločnosti neosobný duchovný princíp, pre ktorý používal označenie „absolútno, absolútna

idea, absolútny duch, svetový duch, svetový rozum“.124

Podľa Osuského je Hegel nejasný

svojím absolútnom, či je teistické, alebo panteistické.125

Heglov absolútny duch prechádzal

tromi základnými stupňami (téza, antitéza a syntéza). Triáda bola dôležitou súčasťou

Heglovho dialektického učenia. V Heglovom systéme sa absolútny duch prejavoval najskôr

v umení, potom v náboženstve a nakoniec vo filozofii.

Na rozdiel od Hegla Štúr kládol na prvý stupeň náboženstvo, až potom umenie a filozofiu.

Náboženstvo malo u Štúra prioritu, nie je však známe, že by sa podrobnejšie vyjadroval

k tejto otázke. Pevné náboženské základy získané v rodine mu pravdepodobne bránili dať sa

panteistickým smerom, o čom nepriamo svedčia i slová J. M. Hurbana: „Zachoval si

v neskazenom srdci úctivosť k patriarchálnym tradíciám pobožnej starovekosti.“126

119

119 Slovenský biografický slovník 5, c. d., s. 533. 120

Tamže, s. 533. 121

OSUSKÝ, S. Š., Štúrova filozofia, c. d., s. 7. 122

Tamže, s. 49. 123

Stručný filozofický slovník. Svoboda: Praha, 1966, s. 163. Slovenský biografický slovník V, c. d.,

s. 533. 124

Stručný filozofický slovník, c. d., s. 157. 125

OSUSKÝ, S. Š., Štúrova filozofia, c. d., s. 109. 126

Tamže, s. 113.

50

Pôsobenie na Evanjelickom lýceu v Bratislave

Po návrate z Nemecka Štúr v rokoch 1840–1843 pôsobil ako námestník profesora Juraja

Palkoviča na Katedre reči a literatúry česko-slovenskej na Evanjelickom lýceu v Bratislave.

Samuel Štefan Osuský výstižne opísal situáciu na bratislavskom lýceu v 40. rokoch 19.

storočia aj vplyv Ľudovíta Štúra na študentov slovami: „Racionalizmus, prirodzene,

účinkoval na šuhajcov, zo zbožných slovenských rodín pošlých. Povstaly náboženské hádky,

náboženské pochybovanie, rozširoval sa radikalizmus, ktorý väčšie-menšie stopy zanechal

u jednotlivých členov družiny a nebyť neskôr vlivu Štúrovho filozofického idealizmu, ktovie,

kde by sa bol zastavil.“127

Pod vplyvom Ľudovíta Štúra sa mnohí jeho študenti zapojili aj do národnobuditeľskej,

literárnej a kultúrno-organizačnej činnosti. Štúr na nich výrazne zapôsobil svojimi

prednáškami. Jeho cieľom bolo vzbudiť vedecký záujem študentov o dejiny, literatúru, jazyky

a kultúru Slovanov.

Zmena, ktorá u Štúra nastala pod vplyvom filozofie Hegla i Herdera, sa prejavila aj pri

výchove mládeže v oblasti náboženstva. Ján Kalinčiak hodnotil Štúrovo účinkovanie medzi

mládežou týmito slovami: „Štúr hľadel spolu i náboženský cit a náboženský život u mládeže

obživiť, vystúpil teda obzvlášte oproti racionalistickému smeru, a snažil sa v mládeži vzbudiť

vedecké spytovanie a zošľachtenie srdca na poli náboženskom a teológie protestantskej:

hľadel vzbudiť a obživiť vieru.“ 128

Ľudovít Štúr sa síce nevenoval tvorbe teologických diel, avšak vo svojich lyceálnych

prednáškach sa zaoberal aj náboženskou problematikou. Na študentov hlboko zapôsobili jeho

výklady Písma svätého. Účinok Štúrovho výkladu 5. kapitoly z Evanjelia podľa Matúša na

mládež poznáme z pôsobivého opisu Jozefa Miloslava Hurbana: „Z verša na verš stupňoval

sa jeho zápal a z nás, asi päťdesiatich malicherných racionalistov počúvajúcich nové,

neslýchané názory, ktoré priam vyvierali z ducha, nebolo nikoho, komu by neboli zaihrali slzy

pokánia v očiach i slzy radosti nad úchvatnými pravdami. Nikdy tak hádam ešte nebol na

týchto školách zvestovaný Kristus, tak hlásaná kresťanská idea, čo temer za dve hodiny

k úžasu a k oduševneniu všetkých nás rozvádzal nadšený Štúr. A my všetci ozaj znovuzrodení

v myšlienkach svojich vrátili sme sa domov. Z mojich úst nevyšlo od tých čias nerozvážne

alebo nectené slovo o Písme svätom a o náboženstve kresťanskom.“ 129

V náboženskom živote Štúr videl odzrkadlenie národa a spravodlivosti, ktorá je od Boha.130

Jeho vzťah k Bohu a cirkvi zreteľnejšie zarezonoval aj v niektorých jeho verejných prejavoch.

Napríklad v článku uverejnenom v Slovenských národných novinách pod názvom

Neopúšťajme sa! sa Štúr prihováral mládeži a vyzýval ju k obetiam týmito slovami:

„Mládenci naši slovenskí, nie je človek len z hliny, ale vdúchol doňho Bôh ducha svojho,

nedajteže sa podjarmiť telesnému životu, ale rozdúchajte v sebe tú istú iskru vyššiu a verte, že

človeka a národa vznešenosť len v živote vyššom, živote duchovnom záleží.“131

127

OSUSKÝ, S. Š., Štúrova filozofia, c. d., s. 19. 128

Tamže, s. 56. 129

PETRÍK, J., c. d., s. 262. 130

OSUSKÝ, S. Š.: Štúrova filozofia, c. d., s. 111–112. 131

Tamže, s. 57–58.

51

Uzákonenie spisovného jazyka z pohľadu reformácie

Kodifikovanie spisovného slovenského jazyka môžeme hodnotiť ako priamy odraz

reformačnej zásady hlásať slovo Božie v jazyku zrozumiteľnom širokým vrstvám ľudu.

Štúr si už v 30. rokoch 19. storočia uvedomoval, že rozvoj národného života nie je možný bez

jednotného spisovného jazyka. Spisovný jazyk považoval za najvhodnejší nástroj na

povznesenie vzdelanosti a kultúrnosti širokých vrstiev. Tieto myšlienky vyjadril v spise

Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, na ktorom pracoval od roku 1843,

a v diele Nauka reči slovenskej kodifikoval gramatiku nového spisovného jazyka (obidve

diela vyšli v roku 1846). Na kodifikovaní spisovnej slovenčiny sa Štúr, Hurban a Hodža

dohodli v júli 1843 na fare v Hlbokom po predchádzajúcej porade s katolíckym

farárom, významným slovenským bardom Jánom Hollým v Dobrej Vode, ktorú uskutočnili

s cieľom spojiť úsilie evanjelikov a katolíkov a kodifikovať spisovný jazyk, ktorý by prijali za

svoj obe konfesie. K tomu však došlo až o niečo neskôr tzv. hodžovsko-hattalovskou

reformou, ktorou zaviedli do kodifikovaného slovenského jazyka etymologický princíp.

Uzákonenie Štúrovej spisovnej slovenčiny sprevádzali aj negatívne ohlasy. Paradoxom bolo,

že nový spisovný jazyk mal odporcov aj z evanjelických kruhov, ktorí ho považovali za

nebiblický a protireformačný a obviňovali Štúra z toho, že slovenčina spôsobí úpadok

evanjelického náboženstva.132

Profesor Ján Petrík však vidí v uzákonení spisovnej slovenčiny

práve splnenie „apoštolskej a reformačnej zásady“ a označuje Štúra za „lepšieho filozofa

dejín a realistu ako jeho protivníkov“.133

Jazyk Kralickej Biblie síce v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania naďalej ostal

bohoslužobným jazykom v spievanej liturgii, ale v slovenčine začali postupne kázať viacerí

národne uvedomelí farári. Prvú kázeň v novom spisovnom jazyku mal Michal Miloslav

Hodža v Liptovskom Mikuláši na Smrtnú nedeľu v roku 1845. V tom istom roku kázal po

slovensky Karol Kuzmány v Banskej Bystrici, o rok neskôr Michal Šoltés vo Važci a Ján

Lehotský v Liptovskom Trnovci. Horlivými zástancami zavádzania slovenčiny do kázní boli

aj ďalší farári v Liptove, na Orave, v Turci a v ďalších seniorátoch, napr. Ctibor Zoch a

Samuel Novák (svokor básnika P. O. Hviezdoslava).

Na záver

Ľudovít Štúr bol jedným z najvýznamnejších tvorcov slovenskej kultúry a príkladom

národného buditeľa, ktorý svoju mnohostrannú činnosť postavil do služieb národa,

pričom vkladal do nej všetky svoje sily. Nepriaznivo na neho vplýval fakt, že v rokoch 1848–

1849 sa Slovákom nepodarilo úspešne vybojovať boj za svoju národnú a politickú slobodu.

Následky tejto skutočnosti mali nepriaznivý dopad na ďalší vývoj slovenského národného

hnutia aj na osudy Ľudovíta Štúra a jeho stúpencov. Stopa, ktorú Ľudovít Štúr a generácia

štúrovcov zanechali v histórii Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, ako aj

v histórii slovenského národa, je však nezmazateľná a hodná obdivu a úcty.

132

PETRÍK, J. , c. d. , s. 260. 133

Tamže, s. 260.

52

Použitá literatúra:

Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry 3. Tranoscius: Liptovský Mikuláš, 2001.

Evanjelická encyklopédia Slovenska. Ed. Petrík, Borislav, Rybár, Peter. Bratislava: BoPo, 2001.

GAŽÍK, Peter. Krátky pohľad na vzťah viery a filozofie v dejinách myslenia. In: Evanjelici a evanjelická

teológia na Slovensku. Univerzita Komenského, Evanjelická bohoslovecká fakulta: Bratislava 1999.

KLÁTIK, Miloš. Cestou viery. Iniciatívy evanjelikov v kultúrnych dejinách Slovenska. Tranoscius: Liptovský

Mikuláš, 2011.

KLÁTIK, Miloš. Osobnosť Ľudovíta Štúra v kontexte Lutherovho učenia o dvoch ríšach (Náboženstvo

a evanjelická cirkev augsburského vyznania). In: Ľudovít Štúr a jeho doba. Prínos pre cirkev a národ. Zborník

z vedecko-historickej konferencie ECAV na Slovensku 5. 11. 2014 na EBF UK v Bratislave. Ed. Klátik, Miloš.

Pre ECAV na Slovensku vydal Tranoscius: Liptovský Mikuláš, 2014.

OSUSKÝ, Samuel Štefan. Štúrova filozofia. 2. vydanie. Slovenská liga: Bratislava, 1936.

PETRÍK, Ján. Kapitoly z domácich cirkevných dejín. Slovenská evanjelická bohoslovecká fakulta: Bratislava,

1969.

Reprezentačný biografický lexikón Slovenska. Matica slovenská: Martin, 1999.

Slovenský biografický slovník 5. R − Š. Matica slovenská: Martin, 1992.

Stručný filozofický slovník. Svoboda: Praha, 1966.

http://www.stur.sk/rodokmen/rodokmen.htm

http://zlatyfond.sme.sk/dielo/965/Hurban_Samuel-Stur/1#ixzz3hCHPvSMl

53

Ľudovít Štúr v porevolučných rokoch

a jeho stále aktuálny odkaz dnešku

doc. PhDr. Zuzana Lopatková, PhD., Trnavská univerzita v Trnave

PhDr. Andrea Koltaiová, PhD., Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

„Myšlienka Slovanská bola mi od prvej mladosti hviezdou, ona ma zahrievala, obživovala a

na veky živiť bude...“ (list M. P. Pogodinovi z 31. 10. 1846. In: Listy Ľudovíta Štúra I. – III.

Zost. J. Ambruš. Bratislava 1956, zv. 2, list č. 250, s. 149)

Pri vyslovení mena Ľudovít Štúr si väčšina ľudí v dnešnej dobe povie, že o tejto osobnosti

slovenských dejín už nie je čo nové povedať či napísať. Napriek tomu je Ľ. Štúr natoľko

významnou slovenskou osobnosťou, že stále vzbudzuje záujem ako v odbornej, tak aj laickej

verejnosti. V našom príspevku sa zameriame na, v doterajšej literatúre najmenej spracované,

posledné obdobie Štúrovho života. Tento fakt bol prvotným impulzom, pre ktorý sme sa

rozhodli detailnejšie venovať tejto dôležitej časti života Ľ. Štúra a poukázať tak na jeho

činnosť a aktivity práve po skončení revolúcie; na jeho porevolučné vzťahy s ostatnými

slovanskými vzdelancami, priateľmi i známymi, pobyt v Modre a jeho najvýznamnejšie diela

z tohto obdobia. Aj posledná etapa Štúrovho života zreteľne preukazuje, že Štúr bol skutočne

všestranne činnou osobnosťou, ktorá na každom úseku svojej aktivity zanechala trvalé

a nezmazateľné stopy. Zároveň sa nazdávame, že práve v poslednom období jeho života sa

sformoval ten najdôležitejší odkaz, ktorý Ľ. Štúr zanechal nasledujúcim generáciám.

Potom, čo 13. augusta 1849 maďarskí revolucionári zložili svoje zbrane a kapitulovali

neďaleko maďarského mestečka Világoš, začala sa pre Ľ. Štúra, rovnako ako aj pre celú

krajinu, nová životná etapa. Po skončení revolúcie sa Slováci ocitli v zložitej situácii. Aj keď

sa na istý čas utlmila maďarizácia, slovenský národný program, tak ako o ňom národovci

snívali počas revolúcie 1848/49, sa nepodarilo naplniť. Centralizácia, byrokratizácia, cenzúra

a policajný režim v krajine po revolúcii tvrdo dopadli aj na Slovákov. Po skončení revolúcie

vodcovia slovenského povstania za svoju podporu v boji proti odbojným Maďarom predložili

Viedni svoje nádeje v splnenie slovenských požiadaviek, ale čakalo ich len sklamanie zo

strany cisárskeho dvora. Štúr ako jeden z vedúcich osobností slovenského kultúrneho a

politického života sa revolučných udalostí zúčastnil aktívne a so zbraňou v ruke bojoval

v dobrovoľníckych oddieloch za slovenskú národnú svojbytnosť a štátnu samostatnosť.

V duchu svojho hesla „Naspäť cesta nemožná – napred sa ísť musí!“ však aj po skončení

revolúcie pokračoval v uskutočňovaní svojho programu, za ktorý neprestal bojovať do konca

svojho života.

Pre Slovákov tak nastalo obdobie s príznačným názvom – obdobie „suchoty a nemoty“. Iba

niekoľkí príslušníci staršej generácie národovcov získali miesta na nižších stupňoch politickej

a súdnej správy. Ľ. Štúrovi ponúkli podradnú úradnícku funkciu, ktorú odmietol, a po

sklamaní z neúprimnej politiky vlády sa utiahol do súkromia. Oveľa viac ako nevďačnosť

Viedne však Ľ. Štúra bolela smrť jeho najbližších. V priebehu dvoch rokov pochoval brata

Karola, otca, matku, blízkeho priateľa Mikuláša Dohnányho aj svoju platonickú lásku Adelu

Ostrolúcku. Po smrti brata Karola sa v roku 1851 presťahoval k švagrinej do Modry, kde žil

izolovane a pod policajným dozorom. Štúr bol však povestný svojou horlivosťou a

pracovitosťou a aj vtedy, vo vlastnej zložitej životnej situácii myslel na Slovensko a Slovákov

54

a snažil sa napriek obmedzeným možnostiam pomáhať, ako vedel. Aj napriek na prvý pohľad

zúfalej etape svojho života sa nevzdával, preukázal svoju psychickú silu a aj v objektívnych

prekážkach pokračoval ďalej v práci pre slovenský národ. Je potrebné zdôrazniť, že Štúrov

porevolučný život nebol len smútok, samota a policajný dozor. Ľudovít Štúr po skončení

revolúcie aktívne pracoval na dosiahnutí cieľov, ktoré si vytýčil ešte dávno pred revolúciou.

V krátkom období mimo policajného dozoru cestoval po Slovensku, informoval ľudí o novej

spoločenskej situácii, písal správy vládnym hodnostárom i vyšším okresným úradníkom, aby

ich upozornil na nepriaznivý stav v krajine. Napriek jeho prípisom a sťažnostiam, o ktorých

informoval aj slovenskú verejnosť, však pre Slovákov dosiahol len minimum zo svojich

požiadaviek. Štúr sa aktívne zapájal do viacerých skupinových aktivít Slovákov, ako

napríklad prejednávanie školskej otázky v Bratislavskom dištrikte, či známa úprava

slovenského spisovného jazyka.

Aj v porevolučnom období sa Ľ. Štúr venoval publikačnej činnosti. V apríli 1850 plánoval Ľ.

Štúr so svojím najbližším spolupracovníkom J. M. Hurbanom znovu vydávať slovenské

politické noviny. Mali byť podobného charakteru ako predrevolučné Slovenské národné

noviny, ktoré sa dočkali len vydaných štyroch ročníkov. Štúr si uvedomoval, že ľudia aj

v tomto období majú právo byť pravdivo informovaní o dianí v krajine, a preto chcel začať

vydávať noviny, ktoré by pozdvihli kultúrnu i duchovnú úroveň Slovákov. V prvej polovici

roku 1850 tak podnikol prvý oficiálny krok k ich založeniu, ktorým bolo podanie žiadosti

o ich povolenie na Vojenské veliteľstvo. K žiadosti pripojil aj program politických novín, pre

ktoré mal pripravený názov Slovan, Národňje Novini, avšak nepodarilo sa mu získať oficiálne

povolenie na ich vydávanie. Napriek tomu, že Štúrovi nevyšla realizácia vlastného politického

časopisu, angažoval sa aspoň v Hurbanových Slovenských Pohľadoch, a to aj počas príprav

na ich vydávanie a neskôr aj aktívnym prispievaním do jednotlivých vydaní. Ľ. Štúr sa okrem

iného venoval aj štúdiu a posudzovaniu knižných diel ostatných autorov, a to nielen

slovenských, ale aj srbských alebo českých autorov. V týchto recenziách prezentoval svoje

vlastné názory, s ktorými nie vždy jeho priatelia súhlasili.

Práve vzťahy s priateľmi z ostatných slovanských krajín boli v živote Ľ. Štúra veľmi

dôležitým elementom. Ich vzájomné porevolučné kontakty sa síce obmedzili len na

korešpondenciu a občasné stretnutia Štúra s niektorými priateľmi vo Viedni, ich priateľstvá

však vznikali a odolávali skúškam časov ešte v predrevolučnom období a pretrvali až do

konca Štúrovho života. Spájala ich vzájomná úcta, rešpekt i spoločná myšlienka, že im

všetkým išlo o rovnaké ciele. Z mnohých jeho priateľov môžeme spomenúť Srbov Jozefa

Rajačića a Djordjeho Kontića, ruských priateľov Izmaila Ivanoviča Sreznevského a Michaila

Fjodoroviča Rajevského, či českých priateľov Jozefa Václava Friča, Václava Hanku či

Františka Palackého. Svoje bohaté kontakty chcel Ľ. Štúr využiť aj pri spracovaní všeobecnej

histórie celého slovanstva, kde plánoval obsiahnuť dejiny každého slovanského národa, toto

dielo žiaľ nestihol dokončiť. Štúrova korešpondencia svedčí o tom, že priatelia mu žiadané,

často ťažko dostupné materiály aj ochotne zapožičali. Popri príspevkoch, publikovaných

v mnohých periodikách, sa Ľ. Štúr v porevolučnom období venoval aj písaniu rozsiahlejších

diel. Vytvoril zbierku básní O národných piesňach a povestiach plemien slovanských, ktorá

vyšla v roku 1853. Toto dielo vznikalo postupne dlhší čas, najmä vďaka Štúrovej spolupráci

s jeho zahraničnými priateľmi a známymi. Najviac materiálu Štúrovi poskytol jeho priateľ

55

Václav Hanka, ktorý mal, ako vyhlásený profesor s dobrým menom po celej slovanskej

Európe, mnohé kontakty.

V poslednom období svojho života Štúr dokončil aj rozsiahlu politologickú štúdiu

v nemeckom jazyku, ktorá mala zvláštne osudy a dodnes vyvoláva mnohé otázky a polemiky.

Dielo Slovanstvo a svet budúcnosti dokončil na jar roku 1851, ale vyšlo v ruskom jazyku až

po jeho smrti – v roku 1867. V tomto období „suchoty a nemoty“ dokázal Štúr vytvoriť dielo,

ktoré sa svojím posolstvom prihovára aj generácií súčasníkov. A to práve z toho dôvodu, že

ako zrelý a skúsený muž, ktorý videl hlboko do duše národa, videl jeho svetlé aj temné

stránky, napísal odkaz pre všetkých, ktorí „počujú jeho hlasy, jeho volanie“. Na svet sa

pozerá triezvo, ako človek, ktorý prežil sklamanie z revolúcie, ktorý „vidí pravdivý stav

veci“. Ukazuje Slovanov minulosti, hovorí o ich chybách a prednostiach a čo je dôležité,

venuje sa otázke ich poslania v dejinách.

Je pravda, že žijeme v dobe, kedy akoby sa popierala potreba existencie národa ako pojmu,

o existencii duchovného génia, o ktorom hovoril Štúr, ani nehovoriac. Vo víre dejinných

udalostí, v rámci európskej integrácie a pod vplyvom myšlienok multikulturalizmu sa formuje

stav, kedy sa krajiny stávajú celkami s polymorfnou kultúrou a národnou identitou. Aj napriek

tomu sa pojem kultúrnej a národnej identity objavuje v kontexte európskych krajín stále

aktuálnejšie. Možno hovoriť o dvoch krajných kontextoch v jej vnímaní. Ten pozitívny ju

charakterizuje ako to, čo je dôležité pre prežitie. Ten negatívny ju považuje za vyprázdnenú

kategóriou, ktorá je skôr zneužívaná na zastieranie nacionalizmu, hegemoniálnej politiky, či

dokonca xenofóbie. Nečudo, veď národná identita bola a je častým zdrojom konfliktov,

veľkých emócií aj politických ambícií. Väčšina pohľadov na národnú identitu sa zjednocuje

na fakte, že národná identita vo svojej podstate tvorí určitý „projekt“, ktorý stojí medzi

minulosťou a prítomnosťou, a odkazuje na budúcnosť. Svojím rozsahom tento pojem

zahrnuje ú z e m i e národa, spoločný j a z y k, zvyklosti a k u l t ú r u, ale aj vedomie

o nich, ako aj toho, čo určuje jednotlivé práva a väzby ku konkrétnemu národu.

V hegelovsko-herderovskom poňatí, ktoré bolo Štúrovi tak blízke, sú dejiny manifestáciou

svetového ducha. Jednotlivé národy v nich vystupujú ako logické vývojové momenty ducha,

prostredníctvom ktorých dejiny smerujú k svojmu cieľu. Striedavo jedna a potom druhá vetva

národov preberá štafetu a stáva sa ohniskom duchovnej tvorby. Každý národ má svoje

zvláštne nadanie, ktoré pretaví na kultúru a prispeje tak ďalším poschodím do spoločného

chrámu ľudstva. Štúrovci verili doslova, že každý národ má svojho génia, duchovnú bytosť,

ktorá ho inšpiruje. Nie sú to len romantické blúznenia národovcov, za aké sú často neprávom

a posmešne označované. Už v období kresťanského staroveku a stredoveku sa v rámci

dogmatiky/teologickej angelológie uvádza, že každý národ má svojho archanjela či anjelské

knieža, ktoré ho inšpiruje, vedie a stráži poslanie svojho národa vo svetovom pláne. Toto

posolstvo vo svojom poslednom diele predáva svojimi slovami aj sám Štúr, keď hovorí:

„každý národ má pod Božím slnkom svoj čas a lipa kvitne až keď dub už dávno odkvitol“.

V súčasnom obraze sveta sa ale často popiera, že by veci mali nejaký zmysel. My Slováci sme

v tomto smere v špecifickej pozícii, lebo nám v porovnaní s „klasickými“ európskymi

národmi chýba takmer všetko to, čo ich historická veda už produkovala pre lepšie poznanie

národnej minulosti. Naša národná historická pamäť, priznajme si, nesiaha veľmi ďaleko.

Väčšina Slovákov sa síce jednoznačne hlási k preduhorskému obdobiu starých Slovanov, no

indície a myšlienky, ktoré by mohli ukazovať na ešte dávnejšiu históriu, posmešne odmietajú.

56

A to aj napriek tomu, že Slovania predstavujú najväčšie etnikum Európy a že aj najnovšie

poznatky svedčia o tom, že naše etnikum tu žilo omnoho dlhšie, než doteraz tvrdila oficiálna

história. Mnohé nálezy na našom území vedia skutočne prekvapiť a vyvolávajú mnoho

otáznikov nad tým, ako to v skutočnosti mohlo byť a bolo.

Myšlienka dôležitého poslania Slovanov v dejinách ľudstva znie mnohým ako málo

pravdepodobná, ťažko uveriteľná či nereálna. Slováci sú už dlhšiu dobu štylizovaní do obrazu

Slováka ako biedneho pastiera (so všetkými atribútmi: fujara, stádo oviec, slobodný život

atď.), hoci tento obraz vzniká aj napriek tomu, že tradičná kultúra slovenského vidieka mala

na prevažnej väčšine územia poľnohospodársky charakter. Tento stereotyp má korene aj

v heteroobraze, aký si o Slovákoch vytvorili iné národy, pričom je prijímaný, zrozumiteľný a

bežný dodnes (týmto spôsobom je Slovák pravidelne zobrazovaný napr. v karikatúrach,

vtipoch, ale aj prezentácia našej krajiny navonok sa nesie predovšetkým vo folklórnom

duchu). Menej sa už tento autoobraz objavuje v spontánnom identifikovaní sa bežného

Slováka, aj keď pravdou zostáva, že aj pri sebaidentifikácii sa v rámci prieskumu kolektívnej

identity na Slovensku (Krivý, 2004) respondenti najčastejšie definovali ako ľudia zo strednej

vrstvy a vidieckeho, prípadne malomestského prostredia. Toto si však mnohí mylne

interpretujú ako slabosť. Ako niečo, čo nás automaticky zaraďuje do pozície „slabšieho“.

Paradoxne, najväčšou latentnou mocou Slovanstva je ich obetná sila. Tú považoval za

kľúčovú aj sám Štúr, keď poukazoval na to, že na západe sa vytráca obetavosť. Táto sila,

ktorej sa nič nevyrovná, sa azda prebudí, až Slovania nájdu svoju hviezdu, svoju vodiacu

myšlienku.

Všeobecne je často poukazované na bipolárne fungovanie východu a západu sveta, kedy

východu je prisudzovaná duchovnosť a západu racionalita. Rovnako ako ľudský mozog má

dve hemisféry, ktoré sa podobajú na zemské pologule. Ľavá je viac racionálna a verbálna,

pravá viac obrazná a citová. V tomto smere Páleš (2013) veľmi trefne poukazuje na to, že

v mnohom sa to podobá na západ a východ; západ rozvinul vedu, z východu prichádzali

náboženstvá. Duchovnosť východu tu bola za cenu kolektivizmu, ktorý prehliadal dôstojnosť

a slobodu jednotlivca. Na západe sa rozvinula individualita, silná osobnosť, ale vlastne len

v materiálnej, nie duchovnej rovine. Z tohto pohľadu možno povedať, že my stojíme v strede

týchto síl, na mieste, kde sa stretá západ s východom a už len touto pozíciou nám prináleží

výnimočnosť. Z tejto pozície však zároveň vyplýva veľký potenciál a tiež poslanie.

Národná hrdosť je interpretovaná ako druh symbolického statku, ktorý vzniká kombináciou

individuálnych a spoločenských faktorov. Jej budovanie je úloha, ktorej sa štúrovci na čele

s ich vodcom chopili doslova v hodine dvanástej. Je málo známe, že štúrovci chceli rozvíjať

aj osobitú slovanskú vedu. Do tohto projektu slovanskej vedy vkladali veľkú nádej, pretože

podľa ich presvedčenia každý kultúrny stupeň je spojený s novou formou poznania a pohľadu

na svet. Jej hlavným znakom mala byť celistvosť. Mala integrovať všetky pramene poznania,

to jest zmysly, rozum, ale aj intuíciu/zjavenie. Štúrovci verili, že Románi rozvinuli

jednostranný empirizmus, Germáni racionalizmus a Slovania k tomu majú pridať svoje

„duchovné oko“ či vnútorné videnie, aby urobili poznanie celistvým. Štúrovskú slovanskú

vedu netreba považovať za prežitú, ale naopak, treba v nej vidieť aktuálny odkaz do

budúcnosti, ktorú my už teraz žijeme.

Ľudovít Štúr je nesporne fascinujúcou osobnosťou slovenských dejín. Počnúc činmi, ktoré

vykonal pre samotnú existenciu nášho národa, cez špecifiká jeho zložitého charakteru, až po

57

zásady, ktorými sa riadil celý svoj život. Bez pátosu ho možno označiť za skutočného

národného hrdinu. O postavu Ľudovíta Štúra prejavili v nedávnom období záujem aj

marketéri. Pred približne 5-timi rokmi bola otvorená sieť kaviarní Shtoor home made cafe

v Bratislave, ktorá sa stretla s veľkým úspechom. Autori tejto myšlienky sa snažili

o novodobý odkaz na Ľudovíta Štúra. V tomto duchu sa snažili využiť – väzbu na romantickú

históriu, kreatívne uchopenú štúrovčinu, ktorú používajú vo všetkých menu-lístkoch i

v komunikácii so zákazníkmi na Facebooku, až po umiestnenie kaviarne na Štúrovej ulici

v Bratislave a pod. Pred krátkym časom táto značka zmenila názov, logo a dizajn priestorov.

Po novom sa sieť volá jednoducho Štúr.

Ďalším novodobým pokusom o oživenie jeho odkazu je projekt True Štúr. Cieľom tohto

dokumentárneho filmu je vyvolať záujem o národnú históriu v prvom rade u mladej

generácie, nezaťaženej ideologickými výkladmi dejín. Aby sa podarilo osloviť práve túto

generáciu, vytvorili autori pri stvárnení postavy Štúra nové/moderné výrazové prostriedky.

Vzniklo tak dynamické a originálne filmové dielo, ktorého vizuálne pútavý formát vyrástol na

báze populárnych žánrov, ako sú komiks a akčný film. Film True Štúr je vzrušujúcim

dokumentárnym pátraním po pravdivom príbehu muža, ktorý sformoval slovenskú národnú

identitu. Tvorcovia filmu považujú osobnosť Ľudovíta Štúra za vzor slovenského politika a

inšpiráciu pre často poddimenzované sebavedomie našej krajiny. V odkaze by mala stáť tiež

kontinuita nadčasových hodnôt našej spoločnosti. Film True Štúr tlmočí túto myšlienku

v súlade s vizuálnymi požiadavkami súčasnej mladej generácie, čím Štúra vytrháva

z kategórie dejepisného hesla a dáva mu podobu živého odkazu v diváckom zážitku. Formát

filmu kombinuje dokumentárny obsah s najsúčasnejšími formálnymi požiadavkami filmového

rozprávania od výrazových prostriedkov až po postprodukčné technológie. Garanciou

náučného obsahu je spolupráca s Historickým ústavom SAV. Projekt True Štúr sa stal

víťazným projektom súbehu námetov, ktorý vyhlásila RTVS. Tento koncept práce

s historickou osobnosťou sa autorom tak zapáčil, že by ho radi zopakovali pri viacerých

slovenských osobnostiach. Teraz čakajú na to, ako mladá generácia prijme novú „sexi“, ale

faktickú verziu Štúra.

Sebapoznanie je najťažšie, preto je aj ťažké povedať niečo o povahe vlastného národa a oveľa

ťažšie sa hovorí o jeho poslaní. Ťažké je postaviť sa k veci z „odstupu“, najmä ak sme

zaťažení nánosmi nálepiek, teórií a názorov o nás. Veď prvé zmienky o Slovanoch máme od

cudzích historikov, vlastné pramene zmizli v prachu dejín. Na tomto základe sa mnohí snažili

dokazovať, že Slovania nikdy neboli podstatnými stvárňovateľmi duchovného života Európy

a Slovanstvo nijakým faktorom európskej moci a človečenstva, ale že tieto vlastnosti so

všetkými svojimi zásluhami pripadajú jedine románskym a germánskym národom, ku ktorým

sa Slovania iba ako jednoduchá vedľajšia časť boli pridružili. Na toto vo svojom poslednom

odkaze upozorňuje aj sám Štúr. Pravda o histórii Slovanov je dodnes ukrytá pod nánosom

umelo vytvorených teórií a často ideologických špekulácií.

Nie je však spravodlivé len žalostne plakať nad svojím osudom a neustále sa dobrovoľne

pasovať do pozície „úbohých“ trpiteľov. Príčina tohto stavu tkvie priamo v našich činoch,

lepšie povedané v tom, čo sme dopustili, aby sa stalo. Ako hovorí sám Štúr: „skutočne je

srdcervúci pohľad na národ v Európe počtom najväčší, ktorý je rozdelený, roztrhnutý,

rozdrobený a vo svojej rozbitosti vzdychá pod jarmom... Ó akí sme všetci biedni! Ľahšie ako

milovať, padne nám nenávidieť, ľahšie sa nám rozchádza, než schádza, naše ruky ľahšie

58

zbíjajú, ako objímajú.“ (Štúr, s. 30–31) Za najväčší neduh Slovanov považuje Štúr práve ich

nejednotnosť. Viní ich z toho, že vo svojej ješitnej slepote zabúdajú na spoločný pôvod aj na

všetky hlasy, ktoré sa im snažia pripomínať, že ich sila pramení v ich jednote. „Zabudli na

svoj spoločný pôvod a tým do hlbokej temnoty zabudnutia upadli všetky väzby ich spoločného

pôvodu, ich bratskej jednoty.“ (Štúr, s. 31) Štúr sčasti vidí príčinu vo vplyve západu, a sčasti

to pripisuje nezrelosti slovanských kmeňov. Slabosti človeka a národa sú zároveň jeho darmi.

Určitá spavosť a pasivita je rubom mince, ktorej lícom môže byť hĺbka a vnímavosť duše.

Uvedomenie si tohto faktu je základný predpoklad pre zmysluplné, poctivé a aktívne

napredovanie.

Jedným z posledných a možno najsilnejších odkazov, ktoré zanechal tento velikán svetu, je

posolstvo, že Slovanom, aj napriek pesimistickým vyhliadkam po potlačenom povstaní, aj

napriek všetkým neúspechom, patrí svet budúcnosti. Neochvejnosť jeho presvedčenia

pramenila zo zákonov dejín. Tie v horizonte stáročí a tisícročí, v podobe kultúrnych vĺn

zaznamenávajú vzostupy, rozkvety a pády kultúr a celých civilizácií. Cyklicky sa striedajú,

aby vystúpili do popredia pri inšpirovaní sveta. Latinskú kultúru vystriedala anglosasko-

germánska, ktorá dominuje v súčasnosti. Ale aj Germánov majú raz vystriedať Slovania a

vybudovať celkom nový, vyšší kultúrny stupeň. Upozorňuje ale, že nemať vieru v seba

samých, znamená rozklad zvnútra, a že nemať cieľ, predznamenáva bezcieľne blúdenie.

Použitá literatúra a pramene:

BOKES, F.: Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848–1914. Zv. 1. Bratislava: Vydavateľstvo

SAV, 1962, ISBN 71-049-62, 476 s.

CHMEL, R.: Listy a denníky Mikuláša Dohnányho. Martin: Matica slovenská, 1971, ISBN 95-011-71, 223 s.

KRIVÝ, V.: Kolektívne identity na súčasnom Slovensku. Premenná publikácia zo sociologického výskumu.

Bratislava: SAV, 2004, 90 s. ISBN 80-85544-32-6.

MATULA, Vladimír: Listy Ľudovíta Štúra I.–IV. Bratislava: Národné literárne centrum, 1999, ISBN 80-88878-

47-0, 338 s.

PÁLEŠ, E.: Má Slovensko nejakú úlohu? Tvorba 2/2013.

RAPANT, D.: Slovenské povstanie roku 1848–49. IV.3. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1961, 532 s.

SEDLÁK, I.: Ľudovít Štúr v súradniciach minulosti a súčasnosti. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie

v dňoch 10.–11. januára 1996 v Modre – Harmónii v rámci celonárodných podujatí Roka Ľudovíta Štúra.

Martin: Matica slovenská 1997, 395 s.

ŠTÚR, Ľ.: Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Gora, 1993, s. 45 a 59.

Zborník dokumentov k slávnosti 200 rokov narodenia Karola Štúra: Modra, 25.–27. marca 2011. Modra: SNM –

Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre, 2011, 36 s.

Články v Slovenských pohľadoch.

Ľudovít Štúr. Život a dielo 1815 až 1856. Zborník materiálov z konferencie Historického ústavu SAV. Bratislava

1956, 519 s.

MATULA, V.: Ľudovít Štúr (1815–1856). Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1956, 74 s.

ORMIS, J. V.: Bibliografia Ľudovíta Štúra. Martin: Matica slovenská, 1958, 201 s.

ORMIS, J. V.: Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi. Rozpomienky, zprávy a svedectvá. Bratislava: Slovenské

vydavateľstvo krásnej literatúry, 1955, 445 s.

Internetové zdroje:

PARENIČKA, P.: Jozef Kozáček. In: Knižnica, roč. 8, č. 10, s. 50–52.

http://www.snk.sk/swift_data/source/casopis_kniznica/2007/oktober/50.pdf

VEČERKA, R.: Biografickobibliografické medailonky českých lingvistů: bohemistů a slavistů. Linguistica

online. Brno: Masarykova univerzita, 2008, ISSN 1801-5336, 199 s.

http://www.phil.muni.cz/linguistica/art/vecerka/vec-medailonky2.pdf

http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1279/Stur_Slovanstvo/3#ixzz3mbJxxwEb

59

Dva koncepty Slovanstva v myslení Ľudovíta Štúra

Mgr. Marcel Martinkovič, PhD., Filozofický ústav SAV

Text sa zameriava na charakterizovanie politického myslenia Ľudovíta Štúra a jeho vývoja

v súvislosti s otázkou Slovanstva a slovanskej vzájomnosti. Štúr v tomto kontexte nadväzuje

na Kollárom reinterpretovanú ideu kultúrnej koncepcie Slovanstva t. j. jednoty v mnohom.

V predrevolučnom období ju však Štúr rozširuje aj na politickú spoluprácu slovanských

národov. Jej koncept v tomto období pozitívne reflektuje kmeňovitosť Slovanov, ktorú

reflektuje ako prejav kultúrnej vyspelosti. Jej cieľ vidí v slobodnej spolupráci pri napĺňaní

národnej rovnoprávnosti. V tomto období chápe Slovanov ako súčasť európskej kultúry

a civilizácie, pričom za významný zdroj jej kultúrnej vyspelosti považuje nediferencovane

reflektované kresťanstvo. Myšlienkový posun a neskôr obrat v chápaní významu kmeňovitosti

v rámci Slovanstva nastáva v Štúrovom myslení v revolučnom období 1848/1849. V tomto

období sa Štúr mesianisticky upína na autokratické cárske Rusko ako jediného aktéra, ktorý je

schopný zabezpečiť prostredníctvom integrácie Slovanov ich skutočnú slobodu. Rôznorodosť

slovanských národov začína reflektovať ako príčinu slovanskej nejednotnosti a prekážku ich

zrovnoprávnenia. Zdôrazňuje osobitosť civilizačného okruhu Slovanov a ich význam pre

zavŕšenie dejín z pohľadu realizácie idey ľudskosti.

Kľúčové slová: slovanská vzájomnosť, pluralita, Ľudovít Štúr, Slovanstvo, panslavizmus

Ľudovít Štúr zásadným spôsobom prispel do diskusie ohľadom podstaty Slovanstva a jej

cieľov. Napriek ideovej konzistentnosti Štúra v požiadavke zrovnoprávnenia ľudu v prístupe

k vzdelaniu v materinskom jazyku, v ktorom kládol dôraz na všestranné humanitné vzdelanie,

v otázke reflektovania podstaty Slovanstva sme svedkami sformulovania dvoch

protichodných konceptov. V prvej etape Štúrových úvah o podstate slovanskej spolupráce

prevažoval ich liberálny charakter a kultúrne ukotvenie v európskom civilizačnom okruhu134

avšak po revolúcii 1848/49 už artikuluje víziu Slovanstva založenú najmä na diferencovanom

chápaní kresťanstva a zdôrazňovaní pozitívnych osobitostí pravoslávia, ruského jazyka

a tradícií občinovej samosprávy. V tejto súvislosti formuluje mesianistické očakávania od

Ruska, v ktorom nachádzal dejinný subjekt schopný zabezpečiť integráciu a prostredníctvom

nej aj slobodu jednotlivých slovanských národov. V nasledujúcom príspevku sa pokúsime

charakterizovať odlišné aspekty obidvoch prístupov Ľudovíta štúra k Slovanstvu a slovanskej

vzájomnosti.

Kmeňová rôznorodosť ako pozitívny aspekt Slovanstva

V predrevolučnej etape svojho verejného pôsobenia sa Štúr koncentroval najmä na riešenie

problému spoločenskej emancipácie slovensky hovoriaceho ľudu v Rakúskej monarchii.

V tejto súvislosti nadviazal na myšlienkový odkaz Jána Kollára a jeho ideu všeslovanskej

literárnej vzájomnosti. Formovanie slovenskej národnej individuálnosti na pozadí

134

Termín civilizácie môžeme definovať ako kolektívnu entitu, ktorá je zjednocovaná povedomím kultúrnej

blízkosti jednotlivcov, založenej na spoločnom zdieľaní historického povedomia, náboženstva, alebo aj jazyka

a tradícií. Porovnaj HUNTINGTON, Phillips, Samuel. Střet civilizací. Praha: Rybka Publishers, 2001, s. 35.

60

zdôrazňovania kultúrnych afinít Slovanov sa v Štúrovom politickom myslení stala bazálnym

prvkom jeho politického programu. V tejto súvislosti nadviazal aj na myslenie Johanna

Gottfrieda Herdera, a to najmä v náhľade na úlohu jazyka a literatúry v procese akulturácie

ľudu. Herderom ocenený kultúrny progres slovanských národov, ktorý artikuloval vo vízii

novej slovanskej civilizačnej misie, inšpiroval Jána Kollára a prostredníctvom jeho prác

ovplyvnil aj Ľudovíta Štúra. Ten v rámci našej kultúrnej obce zlegitimizoval a spropagoval

pozitíva myšlienky jazykovej plurality Slovanov. V Štúrovom myslení sa tak stretávame s

myšlienkou jednoty odlišného, ktorú chápe v kontexte filozofie dejín ako proces, v ktorom sa

spoločná ľudská podstata rozvíja v kultúrnej diferenciácii národov. Štúr však v nadväznosti na

kollárovskú interpretáciu slovanskej vzájomnosti vyslovuje aj kritiku, ktorá je zameraná na

reduktívny prístup k slovanským jazykom. Odmieta ich rozdelenie len na štyri literatúry a

následne formuluje potrebu rozšírenia slovanskej spolupráce okrem kultúry aj na politickú

sféru.135

V tejto súvislosti formuluje stanovisko, že jazyková diferenciácia Slovanov, resp.

kmeňovitosť, je prejav duchovnej a kultúrnej vitality.136

Z uvedeného vyplýva, že v tejto fáze

vývoja Štúrovho myslenia považoval za kľúčový moment slovanskej spolupráce etnickú a

kultúrnu blízkosť. Na ich základe následne reinterpretuje a rozširuje kollárovský obsah

myšlienky jednoty odlišného aj na formovanie jednotlivých národných špecifík Slovanov.

Pred revolučnými rokmi 1848/1849 má tak Štúrove politické myslenie pragmatický charakter,

ktorý sa prejavuje aj v liberálnej povahe ním presadzovaného programu slovanskej

vzájomnosti. Ten zdôrazňuje princíp slobodnej spolupráce Slovanov aj s rešpektovaním

kultúrneho významu „ruského kmeňa“. Kresťanstvo v tejto súvislosti vníma ako dôležitý

integratívny civilizačný faktor, pričom ho zároveň považuje za dôležitý nástroj formovania

duchovnosti, sféry humanity a kultúrnej vyspelosti Európy. V tejto etape vývoja Štúrovho

politického myslenia sa spomína Rusko najmä v kontexte ochrany a geopolitického významu

pre Európu. Rešpektovanie kultúrnej svojbytnosti a rôznorodosti slovanských kmeňov malo

zo strany slovanských elít vytvoriť predpoklad vzájomného podporovania a rastu národnej

uvedomelosti. Podľa Štúra v tomto období pravá príčina a cieľ slovanskej vzájomnosti

spočíva v politickej koordinácii a následnom zjednotení požiadaviek elít slovanských národov

v úsilí dosiahnuť národnú rovnoprávnosť v hraniciach Rakúskej monarchie. Myšlienku

politického zjednotenia slovanských národov v samostatnom štáte pod Ruskou dominanciou,

t. j. panslavizmu, do polovice 19. storočia odmieta a potvrdzuje rešpektovanie vlasteneckých

východísk. Dôvod, prečo sa koncentruje najmä na legitimizáciu kultúrneho a duchovného

rozvoja prostredníctvom vzdelávania v materinskom jazyku, spočíva v tej skutočnosti, že

kresťanské tradície a osvetu chápal v úzkom spojení s možnosťami rozširovania sféry slobody

a zodpovednosti. Slovanov a aj „kmeň“ Slovákov však stále reflektuje ako súčasť Európy,

ktorú majú kultúrne rozvíjať. Jeho historický optimizmus vo vnímaní vzostupu slovanských

národov sa odvíjal práve od očakávania rozvoja ich duchovného potenciálu, ktorého zdroj

nachádzal okrem iného aj v prejavoch kultúrnej rôznorodosti. U Ľudovíta Štúra v tejto

súvislosti môžeme nájsť aj artikuláciu esencializácie slovanských cností, medzi ktoré zaradil

napr. skromnosť, odvahu, dobrosrdečnosť, vytrvalosť. Táto skutočnosť naznačuje ideový

135

Bližšie pozri ŠTÚR, Ľudovít. Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí. In: Reči a state.

Bratislava: 1953, s. 263‒264. 136

Pozri ŠTÚR, Ľudovít. Slovania, bratia! Zväzok II. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry,

1956, s. 122.

61

vplyv slavianofilov. Tieto kolektívne zdieľané vlastnosti podľa neho Slovania nadobudli,

okrem iného, pri ochrane Európy.137

Štúrov náhľad na Slovanov sa v súvislosti s vývojom

dejín spája nielen s týmto historicky naplneným poslaním, ale aj so stále aktívnou úlohou

formovania duchovných kvalít európskej civilizácie.

Politický pragmatizmus, ktorý v chápaní cieľov slovanskej spolupráce presvitá z textov, ktoré

publikoval v tejto časti svojho verejného pôsobenia, je založený na úsilí o dosiahnutie

národnej rovnoprávnosti na základe princípu reciprocity a graduálneho vývoja. Slovanov tak

stále v tejto fáze považoval za integrálnu súčasť Západu, resp. Európy.

Ideový posun v náhľade na Slovanstvo sa spája s revolučnými rokmi 1848/1849. Štúr počas

nich opúšťa liberálnu stratégiu postupných krokov pri dosahovaní politických cieľov, ktorú

zamieňa za snahu jednorázovo, v súlade s romantickou predstavou dejinného činu,

inštitucionálne zabezpečiť národnú existenciu slovensky hovoriaceho ľudu. Súčasťou tejto

Štúrovej zmeny v stratégii národnej emancipácie je kalkulácia, že riešenie národných práv sa

dá zabezpečiť najmä prostredníctvom dohovoru a rozhodnutia centrálnych politických elít.

Štúr sa tak v revolučnom období usiloval o bližšiu koordináciu činnosti elít jednotlivých

národnoemancipačných hnutí Slovanov žijúcich v monarchii.138

V niektorých textoch

písaných počas revolučného obdobia však už spomína Rusko ako možný vzor usporiadania

spoločenských vzťahov.139

Zmienená podoba pluralistického konceptu slovanskej

vzájomnosti však stále akceptuje ideu, že vývoj Ducha v dejinách sa prejavuje v kultúrnej

rôznosti Slovanov a v slobodnom nachádzaní spoločných politických cieľov pri zabezpečení

slobody, prístupu k vzdelaniu, resp. národnej a občianskej rovnoprávnosti.

Štúrova koncepcia slovanskej vzájomnosti a Slovanstva vychádzajúca z propagácie idey

jednoty v odlišnosti tak aj v revolučných časoch 1848/1849 stále rešpektovala princíp

slovanskej solidarity založenej na myšlienke slobodnej kooperácie a kultúrnej plurality.

Štúrova panrusistická vízia jednoty Slovanov

Revolučný neúspech vystúpenia slovenskej inteligencie, porevolučný vývoj a jeho kritická

reflexia sa prejavila aj v zmene Štúrovho prístupu k programu slovanskej vzájomnosti.

Dovtedajší národotvorný koncept slovenských vzdelancov, zastrešený ideou jednoty

odlišného, sa transformoval do utopického očakávania zjednotenia všetkých slovanských

národov do jednotnej civilizačnej entity. V tejto fáze vývoja politického myslenia tak Štúr

prehodnocuje niektoré svoje predrevolučné myšlienkové východiská. Táto skutočnosť sa

prejavuje najmä v novej náplni Slovanstva, ktorého obsah nadobúda neuskutočniteľný

rozmer. Kmeňovitosť, t. j. kultúrnu rôznorodosť Slovanov, označuje za prekážku spolupráce,

a to najmä v súvislosti s absenciou štátoprávnych ambícií menších slovanských národov, ako

aj s ich zameraním najmä na rodinný život. V ňom sa podľa neho odrážal dôraz na

jednotlivosť, avšak bez schopnosti uvedomiť si význam štátu pre národný a politický rozvoj.

Z tohto dôvodu bola pôvodná osnova slovanskej spolupráce nahradená víziou panrusizmu,

137

Pozri stať Zásluhy Slovanov o európsku civilizáciu. ŠTÚR , Ľudovít. Slovania, bratia! Bratislava: Slovenské

vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956, s. 163‒175. 138

Pozri napr. Reč v Slovenskej Lipe. Tamže, s. 260. 139

Napríklad v stati Rusi Štúr spomína ruské spoločenské a politické prostredie, ako nasledovaniahodný vzor

pre slovanské národy a pomenováva pritom ruskú kultúrnu osobitosť, ktorá môže byť v prípade rozvoja

„slovanského ducha“ v Rusku dôležitým aktérom v rámci Slovanstva. Viac viď. Rusi. In: ŠTÚR, Ľudovít. Dielo

II. Bratislava: Tatran, 1986, s. 193‒194.

62

ktorý obsahovo nadväzoval najmä na esencializujúci prístup k charakterizovaniu slovanských

cností s cieľom realizovať staroveký, pôvodný spôsob života Slovanov. Ten bol podľa Štúra

založený na občinovej samospráve a viditeľný v Rusku. V tomto stanovisku si Štúr osvojil

slavianofilskú interpretáciu dejín, ktorej podstatu videl v duchovnom napätí medzi Východom

a Západom, kde Rusko reprezentuje Východ ‒ zdroj duchovnej obrody a Západ reprezentoval

vývoj smerujúci k duchovnému a kultúrnemu úpadku.140

V práci Slovanstvo a svet budúcnosti

sa Štúr zameriava najmä na odhalenie podstaty dejinného vývoja a jeho cieľa. V jednotnom

Slovanstve, chápanom ako samostatný civilizačný okruh mocensky zastrešeným Ruskou

štátnou ochranou, nachádza hlavného nastupujúceho aktéra dejín, ktorý má realizovať misiu

ľudskosti a zavŕšiť dejinný vývoj princípu humanity.

Ľudovít Štúr podľa vzoru ruských slavianofilov nachádzal v živote ruského ľudu a

spoločnosti zachované pôvodné slovanské kultúrne vzorce správania sa a hodnoty. V tomto

osobitom chápaní podstaty Slovanstva formujúceho sa v civilizačnom napätí Východ – Západ

nadobúdalo Štúrove vzhliadanie k Rusku podobu romantického postoja. Ten sa prejavil najmä

v nekritickom reflektovaní cárskeho autokratizmu a spoločenských pomerov v Rusku,

o ktorých mal len sprostredkované informácie. Zdôrazňuje stanovisko, že jedine v ruských

reáliách je viditeľná jednota a harmónia vôle vládnucich a ovládaných. Jej výhradným

reprezentantom je cár, ktorý zohľadňuje záujmy ľudu (princíp sobornosti)141

, pričom celú

spoločnosť integruje pozitívny vplyv pravoslávia. A práve v tomto bode prichádza

k zásadnému prehodnoteniu a diferenciácii pôvodného Štúrovho stanoviska v otázke

Slovanstva. Zatiaľ čo pred revolúciou zdôrazňoval kresťanstvo a klasickú vzdelanosť ako

významný prvok európskej civilizačnej individuálnosti a zdroj vysokej kultúrnej a

vzdelanostnej úrovne Západu; po neúspechu revolúcie prehodnocuje vyššie opísané

stanovisko. Na základe diferenciácie kresťanstva do jednotlivých cirkevných spoločenstiev

charakterizuje duchovnú prednosť pravoslávia oproti katolicizmu a protestantizmu pri

formulovaní vízie zjednotenia Slovanov.142

Zmena Štúrovho prístupu k hodnoteniu spoločenského vývoja v Európe pramení najmä

z osvojenia si slavianofilského dichotomického vnímania dejín. Tie chápe ako duchovný

proces pokroku a zároveň na danom stupni vývoja ako miesto rozhodujúceho civilizačného

a duchovného zápasu medzi Východom a Západom.143

Mesianistické nazeranie na Rusko ako

na reprezentanta slovanskej esenciality je zdôvodnené tým, že ho považuje za civilizačný

subjekt duchovného zavŕšenia dejinného vývoja, oproti „rozkladajúcej sa“ individualistickej a

140

ŠTÚR, Ľudovít. Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 1993, s.

113. 141

Pozri ŠTÚR, Ľudovít. Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Slovenský inštitút medzinárodných štúdií,

1993, s. 157. 142

„A tu je na prvom mieste pravoslávna cirkev. Svätou povinnosťou našich kmeňov je obracať k nej pohľad.

Rozdiel medzi západnou a východnou cirkvou [...] je substanciálny a týka sa naskrze celku. [...] Pravoslávna

cirkev nikdy nebudovala jedno jediné duchovné kráľovstvo, nepotrebovala teda logicky na jeho uchovanie

a spravovanie pápeža, nikdy sa nenechala spravovať kňažským stavom, uspokojila sa s organickým

zdokonaľovaním cirkvi... [...] Nenútila teda ľud k mechanickým, nezmyselným cvičeniam a iným takzvaným

dobrým skutkom, k prijímaniu povrchnosti namiesto podstaty, vonkajškových javov namiesto vnútorných hodnôt

a teda nikdy ľud nezotročovala, neotupovala a nehnala ho do bigotnosti.“ Tamže, s. 170. „Pravoslávie takto

prevyšuje katolicizmus a protestantizmus, opravuje ich nedostatky a jednostrannosti.“ Tamže, s. 171. 143

V tomto momente sa prejavuje najmä vplyv myšlienok A. S. Chomiakova.

63

svetskej kultúre Západu.144

Jedným z ďalších argumentov, o ktoré opiera svoje nové,

panrusistické stanovisko spočíva „najmä v tvorivej sile ruského národa a v schopnosti udržať

všetko, čo vytvoril. Okrem toho, že v ruskom charaktere, v jeho občinovom systéme je

najlepšie uchovaný duch slovanstva, v jeho mravoch sa snúbi sila so skromnosťou a

dobromyseľnosťou, vyhol sa ruský národ najväčšiemu nedostatku slovanskej štátotvornosti a

dokázal utvoriť silný jednotný štát.“ 145

To je pre Štúra rozhodujúci aspekt, ktorý garantuje

realizáciu slovanskej vzájomnosti, ktorá by rešpektovala „slovanskú prirodzenosť“ 146

a spájala rodinný a občinový spôsob života v harmonickom spojení vládnucich a ovládaných.

Iba v ruskom politickom poriadku sa podľa Štúra môžeme stretnúť so skutočnosťou, že

osvietený a milosrdný a s ľudom solidárny cár „ani neočakáva prosbu, ale robí z vlastnej vôle

to, čo mu prikazuje srdce“ v prospech celku. Štúr tak vo svojej konceptualizácii kultúrnych

a náboženských rozdielov medzi „Západom“ a „Východom“ spája už existenciu a budúcnosť

Slovanov s Ruskom a s prijatím pravoslávia. Štúr príčinu úpadku Západu videl v rozklade

základných princípov kresťanstva v dekadentnom sekulárnom a materialistickom spôsobe

života, ktorý nedokázal prostredníctvom ideí konštitucionalizmu a liberalizmu zabezpečiť ani

slobodu človeka. A keďže duchovný rozvoj a túžba po slobode sú podľa Štúra hybnými silami

dejinného vývoja, hlavné príčiny rozdielov medzi Západom a Ruskom, tak nachádzal najmä v

odlišnom chápaní významu náboženstva v daných spoločnostiach.147

Znižovanie vážnosti

kresťanstva v Európe je podľa Štúra príčinou jeho civilizačného úpadku. Západ podľa Štúra

už za hodnotu nepovažuje význam obety v prospech celku, ktorej dôležitosť sa vytratila zo

života racionalisticky zameranej spoločnosti založenej na maximalizácii zmyslu realizácie

osobných záujmov a hedonizme. Zdôraznenie významu štátu pre národnú existenciu,

princípov individuálnej obety v prospech celku, nekritického rešpektovania mocenskej a

náboženskej autority, prenášanie zodpovednosti na elitu („načalstvo“), duchovnej prednosti

pravoslávnej ortodoxie, harmónie vládnucich a ovládaných („sobornosť“), občinového

kolektivizmu ako ideálneho slovanského spôsobu samosprávy, slúžilo Štúrovi na

legitimizáciu aspektov ruských kultúrnych a náboženských tradícií ako duchovných

princípov, ktoré zabezpečia prežitie Slovanstva ako samostatného civilizačného okruhu.

Záver

Štúrove politické myslenie sa v kontexte charakterizovania podstaty a cieľov slovanskej

spolupráce vyvíjalo od pluralistickej koncepcie slobodnej kultúrnej a politickej spolupráce

zameranej na spoločný cieľ – realizácia národnej rovnoprávnosti jednotlivých slovanských

národov, až po definovanie utopickej vízie Slovanov ako osobitého civilizačného okruhu

kultúrne, nábožensky a politicky zjednoteného pod Ruskou štátnou ochranou. V diele

Slovanstvo a svet budúcnosti tak Štúr opúšťa svoju pôvodnú ideu jednoty v mnohosti, na

ktorej postavil svoju predrevolučnú legitimizáciu národnoemancipačného procesu Slovákov.

Vyčleňuje Slovanov ako samostatný civilizačný okruh a stáva sa predstaviteľom duchovno-

144

ŠTÚR, Ľudovít. Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 1993, s.

117. V tomto kontexte tiež pripomína: „Vzájomnosť Slovanov je síce úcty a chvály hodná, no je len malou

náhradou v núdzi a nebude nikdy schopná všeobecne pôsobiť v živote všetkých kmeňov. Slovania majú pádny

dôvod na to, aby vytvorili jednu literatúru – je to ich ľudská, politická a historická povinnosť.“ Tamže, s. 173. 145

Tamže, s. 159‒160. 146

Tamže, s. 48. 147

Tamže, s. 69‒70.

64

mesianistickej línie v slovanskom myslení. Ako dôkaz kvalitatívnej zmeny, odkláňajúcej sa

od chápania pôvodnej pluralistickej koncepcie slovanskej vzájomnosti, ktorú zastával

v predrevolučných a revolučných rokoch, nám slúži fakt, že vo svojom poslednom spise o

Slovanstve za kľúčový zjednocujúci prostriedok budovania slovanskej jednoty a slobody

označuje prijatie pravoslávia a zdôrazňuje v tejto súvislosti aj literárnu integráciu Slovanov,

prednosť ruského jazyka a tradícií pod inštitucionálnym zastrešením Ruského impéria.

Posledná etapa politického myslenia Ľ. Štúra, ktorá nekriticky a romanticky vzhliada

k politickému, náboženskému a kultúrnemu významu Ruska, tak vlastne predstavuje popretie

predchádzajúceho národnoemancipačného programu slovenskej inteligencie, ktorý bol

založený na zdôrazňovaní a legitimizácii slovenskej národnej individuálnosti. Tento radikálny

obrat v chápaní významu vlastnej národnej existencie Slovákov a ostatných slovanských

národov prakticky vyvracia dovtedajší národotvorný program slovenských vzdelancov, ktorý

Štúr sám pomáhal formulovať a následne realizovať. Štúrova pôvodná snaha sformovať

národné povedomie slovensky hovoriaceho ľudu a realizovať kultúrnu a politickú

rovnoprávnosť Slovákov na základe princípov slobodnej slovanskej spolupráce sa zmenila na

mesianistický a panslavistický koncept Slovanstva, ktorého vízia bola založená na očakávaní

zjednotenia a civilizačnej misie Slovanov s hegemónnou úlohou cárskeho Ruska.

Použitá literatúra:

HUNTINGTON, Phillips, Samuel. Střet civilizací. Praha: Rybka Publishers, 2001. ISBN80-86182-49-5.

ŠTÚR, Ľudovít. Dielo II. Bratislava: Tatran, 1986.

ŠTÚR, Ľudovít. Reči a state. Bratislava: 1953.

ŠTÚR, Ľudovít. Slovania, bratia! Zväzok II. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1956.

ŠTÚR, Ľudovít. Slovanstvo a svet budúcnosti. Bratislava: Slovenský inštitút medzinárodných štúdií, 1993. ISBN

80-901173-2-5.

Príspevok vznikol vo Filozofickom ústave SAV ako súčasť grantového projektu VEGA č.2/0130/14.

65

Kalendárium života a diela

a Personálna bibliografia Ľudovíta Štúra

doc. PhDr. Augustín Maťovčík, DrSc.

Kalendárium života a diela a Personálnu bibliografiu Ľudovíta Štúra sme spracovali

v Slovenskej národnej knižnici v rámci príprav 200. výročia narodenia Ľudovíta Štúra (1815–

1856), ktoré vyšli pod názvami: Ľudovít Štúr. Kalendárium života a diela 1815–1856

(Námestovo 2014) a Ľudovít Štúr. Biografické kalendárium a Personálna bibliografia (Martin

2014).

Organickou súčasťou vedeckovýskumnej práce Národného biografického ústavu Slovenskej

národnej knižnice je spracovanie biografií, kalendárií, bibliografií a vedeckých štúdií o

významných slovenských dejateľoch, o ktorých spravidla organizujeme odborné konferencie

a semináre a výsledky týchto podujatí uverejňujeme v ústavnom zborníku Biografické štúdie

(dosiaľ vyšlo 37 zväzkov). Súčasťou toho vedeckého bádania bolo aj spracovanie osobitného

Kalendária života a diela a Personálnej bibliografie Ľudovíta Štúra. V týchto súvislostiach

treba konštatovať, že nám dodnes chýbalo podrobnejšie biografické kalendárium tejto

kľúčovej osobnosti, ktoré by dokumentárne osvetlilo a priblížilo životné peripetie Ľ. Štúra,

korigovalo by tradované nepresnosti a nejasnosti jeho životného putovania od narodenia až po

okolnosti tragického úmrtia. Takéto detailné kalendáriá majú spracované vynikajúce

osobnosti inonárodných literatúr (za všetky spomeniem viaczväzkovú Kroniku života a diela

Adama Mickiewicza).

Personálna bibliografia Ľudovíta Štúra

O personálnej bibliografii Ľ. Štúra ako základnej a nevyhnutnej pomôcke pre ďalšie bádanie

o tejto osobnosti stačí konštatovať, že nadväzuje na Bibliografiu Ľudovíta Štúra spracovanú

literárnym historikom a bibliografom Jánom V. Ormisom pri storočnici Štúrovho narodenia,

ktorá vyšla v Martine v roku 1958 a obsahuje súpis Štúrovho diela a literatúry o ňom od roku

1836 do roku 1956. Nami spracovaná Personálna bibliografia Ľ. Štúra prináša súpis knižného

a časopiseckého diela Ľudovíta Štúra, ako aj literatúry o ňom za uplynulé vyše polstoročie,

konkrétne za roky 1956–2013. Pramennou bázou pre spracovanie pokračujúcej personálnej

bibliografie Ľ. Štúra bola evidencia kníh a príspevkov, zaznamenaných od roku 1956

v jednotlivých zošitoch Slovenskej národnej bibliografie, ako aj bibliografická databáza,

spracovaná od roku 1978 počítačovou formou v Bibliografickom ústave Matice slovenskej a

od roku 2000 v Slovenskej národnej knižnici. V takto zostavenej a chronologicky

usporiadanej Personálnej bibliografii Ľ. Štúra za roky 1956–2013, obsahujúcej vyše 2 000

bibliografických záznamov, popri evidencii knižných a časopiseckých vydaní Štúrovho diela,

najpočetnejšiu skupinu tvoria príspevky o Ľ. Štúrovi publikované v slovenských a

inonárodných periodikách, najmä pri jednotlivých štúrovských výročiach. Tieto príspevky sú

výrazným svedectvom o tom, že dielo Ľ. Štúra a jeho odkaz sú aj v súčasnosti veľmi živé a že

Štúrova osobnosť na horizonte slovenských národných dejín svieti ako jasná hviezda.

Zo samostatných knižných prác o životných osudoch a tvorbe Ľ. Štúra treba spomenúť

významné diela a pramenné edície. Predovšetkým je to trojzväzkové vydanie Listy Ľudovíta

66

Štúra v precíznej edičnej príprave Jozefa Ambruša (Bratislava 1954–1960), doplnené štvrtým

zväzkom v príprave Vladimíra Matulu (1969). Životopisné monografie o Ľ. Štúrovi vydali

viacerí slovenskí a českí bádatelia: Ľ. Bakoš: Ľudovít Štúr ako vychovávateľ a bojovník za

slovenskú školu (Bratislava 1957), Jozef Miloslav Hurban: Ľudovít Štúr – Rozpomienky

(Bratislava 1959), Zdenka Sojková: Skvitne ešte život (Bratislava1965), Fraňo Ruttkay:

Ľudovít Štúr ako zakladateľ modernej slovenskej žurnalistiky (Bratislava 1966), Ján Juríček:

Ľudovít Štúr – Stručná biografia (Bratislava 1971), Ján Hučko: Život a dielo Ľudovíta Štúra

(Martin 1984), Vladimír Forst: Ľudovít Štúr (Praha 1986), Pavel Horváth: Rodokmeň a osudy

rodiny Štúrovcov (Bratilava 1988) a ďalšie. Popri vydaniach Štúrovho diela vyšli zborníky

z vedeckých konferencií o Ľ. Štúrovi, početné vedecké štúdie a popularizačné príspevky

najmä pri štúrovských jubileách. Napriek tomu autor ostatného vydania Štúrovho diela Rudolf

Chmel konštatuje, že „Na kritické vydanie Ľudovíta Štúra sme sa dodnes nezmohli a

budúcnosť nevyzerá vôbec nádejne. O syntetickej monografii, ktorá by mohla byť svojou

komplexnosťou reprezentatívna smerom von i dovnútra, ani nehovoriac.“ (Ľ. Štúr: Dielo.

Bratislava 2007, s. 626.) Takéto kritické konštatovanie zasväteného literárneho historika bolo

podnetom aj pri spracovaní Štúrovho kalendária a personálnej bibliografie.

Kalendárium života a diela Ľudovíta Štúra

Pri štúdiu literatúry a prameňov, pri sústreďovaní a koncipovaní jednotlivých záznamov

v Kalendáriu života a diela Ľ. Štúra, usporiadaných podľa jednotlivých rokov, mesiacov a dní,

sa mi črtali nielen vonkajšie udalosti jeho životného behu, ale aj osobné vzťahy, neraz spory a

rozpory tejto osobnosti, ktorým sa nemohol vyhnúť pri svojej širokej angažovanosti. Pravda,

vniknúť do záhybov vnútorného rozpoloženia a duchovného ustrojenia Ľ. Štúra, nestačí len

spracovať jeho biografické kalendárium, to by si vyžadovalo hlbší psychologický, filozofický,

možno aj medicínsky ponor do tajov tejto mnohorozmernej osobnosti.

V chronologickej postupnosti od narodenia roku 1815 môžeme sledovať Štúrovo rodinné

prostredie a následné roky vzdelávania v rodnom Uhrovci a v Győri, cez štúdiá na ev. lýceu

v Bratislave až po univerzitu v Halle. K lyceálnym štúdiám a nasledujúcemu obdobiu sa viaže

Štúrov zápas s maďarizáciou v školstve a cirkvi, ako aj vnútorné a neraz dramatické jazykové

úsilia, spojené s uzákonením novej spisovnej slovenčiny. Potom si všímame jeho boj

o národné a sociálne práva vlastného národa, súvisiace s vydávaním Slovenských národných

novín a Orla tatranského, s poslaneckým pôsobením v uhorskom sneme a s bojovým

účinkovaním v dobrovoľníckych zboroch v Slovenskom povstaní 1848–1849, a napokon

zakľučujúce, žiaľne roky porevolučného účinkovania v Modre až po tragický skon v roku

1856.

Ak si ako príklad všimneme biografické záznamy z čias štúdia Ľ. Štúra na univerzite v Halle

v rokoch 1838–1840, musíme konštatovať, že sú skromné. Túto problematiku podrobnejšie

osvetlili štúdie Jozefa Ambruša: K štúdiu Ľudovíta Štúra v Nemecku (Historický sbomík, V,

1947, s. 216–219) a Jozefa Bánskeho: Slováci na štúdiách v Halle (Bratislava 1950). Z nich

vieme, že Ľ. Štúr pôvodne zamýšľal študovať na univerzite v Berlíne, ale pre nedostatok

finančných prostriedkov odišiel študovať do Halle, ako píše J. Ambruš: „...Štúr chcel podľa

vopred premysleného plánu odísť na štúdiá do Berlína, no keď sa mu nepodarilo obstarať

pôžičku, potrebnú pre drahší Berlín, s nevôľou sa obrátil do Hale, kde pobyt bol lacnejší... Z

toho tiež vyplýva, že Štúr hallskú univerzitu v porovnaní s berlínskou podceňoval a sám sa

67

usiloval pred verejnosťou zatajiť svoj odchod do Halle, keď bol k nemu z finančných príčin

donútený.“ (J. Ambruš, cit. dielo, s. 218.)

Z korešpondencie Ľ. Štúra počas hallských štúdií v rokoch 1838–1840 vieme, že po príchode

do Nemecka v novembri 1838 nenapísal v tomto roku ani jeden list. V nasledujúcom roku

1839 napísal štyri listy, a to lužickej mládeži do Budyšína (30. 5. 1839), dva listy pražskému

nakladateľovi a redaktorovi Jaroslavovi Pospíšilovi (7. 6. 1839 a 11. 11. 1839), posielajúc mu

príspevky do pražských Květov a do časopisu Českého musea, a list na Slovensko,

adresovaný priateľovi Augustovi Horislavovi Škultétymu (9. 6. 1839). V poslednom roku

hallských štúdií od januára do konca júla 1840 Ľ. Štúr napísal dva listy buditeľovi Lužických

Srbov Jánovi Emestovi Smolerovi, dva listy ruskému slavistovi a cestovateľovi Izmailovi

Ivanovičovi Sreznevskému, dva listy na Slovensko, a to priateľovi A. H. Škultétymu a

profesorovi ev. lýcea v Kežmarku Jánovi Benedictimu, napokon dva listy do Čiech

Jaroslavovi Pospíšilovi a lekárovi a pedagógovi Karolovi Slavojovi Amerlingovi, ktorým

oznamuje svoj príchod do Prahy po návrate z hallských štúdií.

Je známe, že Ľ. Štúr počas štúdia na univerzite v Halle v rokoch 1838–1840 sa sústredil

hlavne na jazykovedu a filozofiu, menej na teológiu. Pod vplyvom Heglovej filozofie a

poznania situácie v slovanskom svete Ľ. Štúr sa utvrdil v dávnom rozhodnutí zasvätiť svoje

ďalšie životné usilovania práci v prospech vlastného slovenského národa v širších

slovanských súvislostiach. Toto rozhodnutie dostalo v Halle konkrétnejší obsah, ktorý po

návrate medzi svojich rodných viedlo čoskoro k rozhodnutiu uzákoniť slovenský spisovný

jazyk na základe stredoslovenského úzu. Uzákonenie spisovnej slovenčiny a s tým spojené

vydavateľské a kultúmopolitické aktivity v slovenskom hnutí od polovice 40. rokoch 19. stor.

znamenali celkom novú etapu v živote a etablovaní Slovákov, v ktorom má Ľ. Štúr

nezastupiteľné miesto.

Kalendárium života a diela Ľ. Štúra spolu s Personálnou bibliografiou predstavujú dosiaľ

najpodrobnejší prehľad doložených dát o životnom putovaní a osobnostných aktivitách Ľ.

Štúra od narodenia až po ukončenie životnej púte v Modre.

68

69

Odkaz Ľudovíta Štúra Slovensku a svetu

Ing. Marián Tkáč, PhD., predseda Matice Slovenskej

Rok Ľudovíta Štúra je predovšetkým príležitosťou – rovnako ako pri všetkých významných

osobnostiach – na poučenie z jeho postojov a skutkov. Len vtedy majú naše tradície

a pripomienky svoj skutočný význam a zmysel, a dokážeme odhaliť ich odkaz pre prítomnosť

a budúcnosť.

Aký je teda Štúrov odkaz pre Slovensko a pre svet?

Veľké osobnosti sa zvyknú prejavovať vo viacerých oblastiach spoločenského života, a keďže

sú „veľké“, obyčajne zanechajú „veľké stopy“ vo všetkom, čomu sa venujú. Ľudovít Štúr

z Uhrovca (29. 10. 1815 – 12. 1. 1856 v Modre) patrí medzi veľké osobnosti nášho národa,

šírka jeho angažovanosti je neuveriteľne veľká, určite by nebolo správne, keby sme ho

priradili len k niektorej vyhranenej oblasti jeho aktivít. Vedecké, odborné a lexikografické

diela ho charakterizujú ako čelného prominenta slovenskej národnej histórie, hlavnú postavu

nášho národného hnutia i slovanských koncepcií z druhej polovice 19. storočia, schopného

politika, jazykovedca, spisovateľa, básnika, novinára a publicistu. Vieme, že bol poslancom

Uhorského snemu i členom prvej Slovenskej národnej rady, ktorá sa jeho zásluhou a zásluhou

jeho najbližších spolupracovníkov – podľa webovej stránky NR SR – konštituovala 16.

septembra 1848 na 200-člennom zhromaždení vo Viedni. Jej prvým predsedom sa stal Jozef

Miloslav Hurban, ďalšími členmi úzkeho vedenia Ľudovít Štúr a Michal Miloslav Hodža.

Štúrov prvý a možno aj najdôležitejší odkaz je práve tu. V odvahe, s akou s neveľkým

okruhom dobrovoľníkom dvihol zbraň za národnú slobodu. Jeho najväčšou

a neprekonateľnou zásluhou je, že dokázal dať Slovákom zmysel a cieľ ich národného života.

A to v ťažkom čase, keď slovenský národ de iure neexistoval, nemal v rámci Uhorska

osobitné štátoprávne postavenie ako napríklad Chorváti, keď tento ľud málo chápal svojich

kriesiteľov, svojich politikov, ktorí ho akosi nechceli nechať na pokoji, vyrušovali ho zo sna

ako spiacu Šípkovú Ruženku. Je pravdepodobné, že bez štúrovského a hurbanovského odboja

by sme už dnes ani Slovákmi neboli. Nanajvýš – a to len pri akomsi zázraku – Uhrami, ktorí

nehovoria po maďarsky...

Málo sa vie, resp. takmer sa obchádza mlčaním angažovanosť Ľudovíta Štúra

v národohospodárskej agende. Významný predstaviteľ slovenského bankovníctva na

prelome 19. a 20. storočia, Július Markovič (1860–1913), lekár, novinár, politik a zakladateľ

Ľudovej banky v Novom Meste nad Váhom (roku 1896) zrejme nemal na mysli Štúra, keď

napísal: „Naši politickí predchodcovia a prví národní buditelia staväli stánky národného

uvedomenia v mnohom ohľade nie od základu, ale od strechy, nakoľko vo svojej prílišnej

ideálnosti a ináče úctyhodnej horlivosti zabudli na potreby každodenného života.“

„A predsa Štúr bol veľký dejateľ slovenského národa i na poli hospodárskom“, čítame

v Sporiteľničných besiedkach č. 7–8 z roku 1935. Podobne hodnotil Štúra v auguste 1965

v Kultúrnom živote Hvezdoň Kočtúch, ktorý ho označil za našu prvú „ekonomickú“

osobnosť. Tvrdil, že bez akéhokoľvek zveličovania ho treba zaradiť k prvým vzdelaným a

širokoorientovaným Slovákom v ekonomickej literatúre i v hospodárskej praxi. Isté je, že Štúr

poznal vtedajšiu základnú ekonomickú literatúru západoeurópskej i stredoeurópskej,

predovšetkým nemeckej proveniencie. Áno, Ľudovít Štúr podľa toho, čo sám napísal a o čo sa

70

usiloval, bol naším prvým národohospodárom. Štúr bol prvým Slovákom, ktorý formuloval

program národného obrodenia. Jeho súčasťou bola aj národohospodárska koncepcia

s výsostne sociálnym pozadím.

Toto bolo treba povedať prv, ako budeme hľadať odkaz Ľudovíta Štúra v jeho

poslaneckom pôsobení na Uhorskom sneme, zasadajúcom v pôvodnom paláci Uhorskej

kráľovskej komory v Bratislave (uhorský snem tu zasadal od roku 1802). Štúr v tejto budove

zastupoval mesto Zvolen v rokoch 1847–1848. Svoj poslanecký mandát dokázal umne –

v jazyku maďarskom! – využiť aj na to, aby fundovane a otvorene analyzoval problémy,

o ktorých sa vtedy nebolo jednoduché čo i len zmieniť. Takou tabuizovanou témou bolo

napríklad zdanenie uhorskej šľachty.

Zo šiestich vystúpení Ľudovíta Štúra na poslednom stavovskom sneme štyri uverejnili

Slovenské národné noviny.

Ešte pred prvým zasadnutím snemu uverejnil článok Naše nádeje a žiadosť k nastávajúcemu

snemu. Podal v ňom politický program slovenského národného hnutia, ktoré bolo tvrdo

potláčané. Zvýraznil nutnosť zrušenia poddanstva a ďalej pripomínal to, čo slovenský národ

potrebuje k svojmu životu a rozvoju – slovenské školstvo, uznanie slovenčiny za úradný jazyk

na Slovensku a slovenské kultúrne ustanovizne. Ale evidoval aj problémy sociálne, veď

v jeho časoch, teda ešte v 19. storočí poznali Slováci povinnú robotu na panskom, drábov

a dereše, veľkú biedu a hlad, negramotnosť a vysťahovalectvo, úžerníctvo a alkoholizmus.

Štúrova kritika sa upriamovala na neudržateľnosť týchto pomerov a vyúsťovala do návrhov,

ako ich zmeniť. Vzniesol teda požiadavku industrializačnej politiky a ako prvý načrtol

koncepciu slovenského peňažníctva a bankovníctva.

Vo svojom vystúpení 17. novembra 1847 hovoril o zastúpení miest na sneme: „Politické

práva miest i ja z tej pohnútky ďalej zastávam, že s politickými právami sú i meštianske práva

a prisluhovania spravodlivosti v tuhom spojení.“ V obmedzení týchto práv videl veľkú krivdu

voči mestám a ich obyvateľom.

Dňa 21. decembra 1847 predniesol Štúr na sneme svoju známu reč, a vstúpil ňou do našich

dejín ako bojovník za zrušenie poddanstva, pričom nástojil na takom jeho zrušení, ktoré by

poddaných finančne zaťažilo čo najmenej. Dnes by sme povedali, že sa prihováral za to, aby

privatizácia „spod feudálnej totality“ bola „pre zamestnancov“ čo najlacnejšia. Štúr žiadal aj

rovnomernejšie rozdelenie daňových povinností, dovolil si dokonca požadovať zdanenie

šľachty i miest, čo bola v Uhorsku stáročia odmietaná požiadavka. Túto reč, v ktorej sa

postavil na stranu utláčaných a dožadoval sa naliehavo základných ľudských práv, označujú

historici za najpamätnejšiu a najbojovnejšiu. Okrem iného v nej povedal: „A nechže sa

vyslovím o stave chudobného ľudu nášho a o potrebe poľahčenia a polepšenia jeho lósu. To

požadujú čím najsúrnejšie záujmy a budúcnosť našej vlasti, to požaduje poslúženie

spravodlivosti a svätá vec človečenstva. Všetko toto hlasite k nám volá, aby sa už raz

a naposledy chudobného ľudu lós polepšil. Žiadame v krajine našej slobodu rozširovať

a dobre máme, lebo bez tejto postati v zlom stave sa krajina nachádza a není opravdivej

bezpečnosti. Ale požadovaním slobody celkom na prieky sú roboty urbárske.“

Pritom vedel, že nejde len o otázku vnútroštátnu, ale plne pochopil aj jej medzinárodný dosah,

keď uviedol: „V západných štátoch nie sú tieto vzťahy feudálske viac v obyčaji, ani sa ony

s terajším duchom stoletia nezrovnávajú. Podľa môjho náhľadu stojíme na hraničnej čiare

dvoch vekov, a síce jedného zapadajúceho, v ktorom sa práva len jednotlivým osobám

a kastám dávali, druhého svitajúceho, v ktorom sa ony každému, v opravdivom zmysle

vzatému človeku povolia a nasúdia.“

71

Zrušenie poddanstva ohlasoval snem v roku 1848.

Pravdaže, okrem toho na sneme bojoval za slovenčinu. Naliehavo si uvedomoval, že útlym

deťom treba nielen v rodine, ale aj v škole vštepovať slovenčinu, aby si na ňu, ako na

samozrejmosť zvykli. Keď sa materinská reč vyučuje aj v škole, človek sa len tak ľahko s ňou

nerozchádza. Často zdôrazňoval: „Pri svojom duchovnom rozvoji chceme používať len svoju

materčinu ako po svojich predkoch zdedenú posvätnú relikviu a nikdy sa jej nezriekneme

v tom pevnom presvedčení, že národ náš nezhynie a zhynúť nemôže.“

Ľudovít Štúr vo svojich smelých vystúpeniach na sneme brojil proti prijatiu jednoznačne

pomaďarčovacieho zákona nemaďarských národností v Uhorsku. Zákaz používania

materinského jazyka aj na najnižších školách spájal s pojmom slobody: „Za slobodou ide vek

náš, za slobodou ide vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej slobody prísne sa vyhľadáva

vzdelanosť, bez ktorej sa tamtá vonkoncom uskutočniť nedá.“ Potrebu vzdelávania ľudu

v materinskom jazyku umne spájal so sociálnym postavením národa. Aby sa uplatňovala

vzdelanosť ľudu, musí mládež v školách vnímať a učiť sa vo svojom rodnom jazyku. Ľud

gniavený feudalizmom, schudobnelý, ťarchami zavalený, je už aj tak dosť postihnutý. „Keby

pri tomto nešťastí ešte ho potkať malo, že by ani vyučovanie so svojej materinskej reči

nedostal, teda by sa naozaj do sprostoty celkom pohrúžil a do hrozného duchovného a tiež

materiálneho zanedbania upadol.“ Na základe toho žiadal, aby sa v návrhu slová: „Kde sa

maďarská reč z povinnosti vyučovať má,“ vynechali a nahradili slovami: „Ale ich rečou

vyučovania ostane v obciach reč materinská.“

Zákon, ktorý určil na národných školách za vyučovací jazyk maďarčinu, snem schválil. Vrátiť

tam späť slovenčinu bola ťažká úloha a na svoje naplnenie čakal dlhé roky.

A odkaz pre dnešok? Predovšetkým pre súčasných poslancov slovenského snemu, ktorých je

až 150 (!), no koľkí z nich koncipujú budúcnosť Slovenska tak, ako Štúr? Koľkí spájajú

slovenskú budúcnosť so starostlivosťou o zem, pôdu a zároveň s rozvojom slovenskej

vzdelanosti? Vrátane dôsledného používania slovenčiny ako štátneho jazyka, a to nielen na

slovenskom juhu, ale – ako vidíme na príklade českej výstavy o Veľkej Morave, kde sú texty

iba v češtine a angličtine – aj na Bratislavskom hrade.

Koľkých z našich poslancov trápi aj náš aktuálne možno najvypuklejší problém: úbohosť

našich médií, vrátane toho verejnoprávneho s dvomi bodkami, za ktoré nesú poslanci osobnú

zodpovednosť? Veď volia jej generálneho riaditeľa. Štúr bol vlastencom a iste by trpel pri

sledovaní našej televízie, ak by ju vôbec sledoval! Kde je jej vzdelávacie a národnokultúrne

poslanie? „Za slobodou ide vek náš, za slobodou ide vlasť naša, ale k uskutočneniu

opravdivej slobody prísne sa vyhľadáva vzdelanosť, bez ktorej sa tamtá vonkoncom

uskutočniť nedá“ – toto je Ľudovít Štúr.

Písal a hovoril aj o tom, že namiesto almužny treba zakladať spolky, drobné ľudové peňažné

ústavy, „sporiteľnice“, teda šetriť a pri „šanobe“ nahospodáriť si majetnosť. Lebo „tisíce

a tisíce usporí ľud obecný, jestliže od svojho špatného výstupku, pitia pálenky, odstane a do

spolkov miernosti, založených od horlivých vlastencov a priateľov ľudu, povstupuje.“

V sporiteľniach videl Štúr aj ten „úžitok pre krajinu, že úžerníctvo pri peniazoch na uzde

držia, požičiavajúc svoje peniaze pod zákonnými alebo ešte od týchto menšími úrokmi.“

A koľkí sú dnes boháčmi práve vďaka beztrestnej úžere?

Ale aj toto je Štúr, hodný za citovanie, ale aj nasledovanie: „Neopúšťajme vec pospolitú,

všeobecnú, pre malicherné naše osoblivosti! Čo sa nám aj za vec našu poubližuje, čo sa nám

aj krivdy od samých našich porobia, nenechávajme zato vec dobrú, vec všeobecnú, ale držme

sa jej pevne, nezlomne. Vyššia je vec národa celého, vyššia je vec celku nad jednotlivé osoby,

72

a čo nám aj jednotlivci poubližujú, zato nám ešte neublíži vec sama“. To sú aktuálne slová aj

o poldruha storočia neskôr: „Čo sa nám aj za našu správnu vec poubližuje...“ Štúr je aktuálny

každou svojou vetou.

Takže odkaz Slovensku, slovenským poslancom a politikom: hovorte jasne o slovenskej

budúcnosti, o stratégii ako žiť a prežiť v tomto chaotickom svete. A zabezpečte

informovanosť a vlasteneckú výchovu pre svojich občanov. Myslite aj na to, ako využívať

pôdu, plodnú zem ľuďmi na nej žijúcimi. Aby naši mladí nemuseli húfne za prácou do sveta

a doma ladom leží pôda, naša potenciálna živiteľka v časoch zlých. Verme, že neprídu, aj keď

už klopú na dvere.

Odkaz Ľudovíta Štúra pre Slovensko a Slovákov je aj – dnes by sme povedali v ekumenickej

– spolupráci Slovákov. Vieme, že s ideou spisovnej slovenčiny na báze stredoslovenských

nárečí zašiel pred jej aplikáciou za žijúcim bardom Bernolákovej spisovnej slovenčiny,

opierajúcej sa o západoslovenské nárečia. A pravdou je aj to, že zlomovým bodom

v zavádzaní spisovnej slovenčiny bola aj porada Tatrína v Čachticiach na katolíckej fare.

Tam sa uskutočnilo 10. augusta 1847 pamätné štvrté zasadnutie Tatrína, na ktorom sa

prekonala nejednotnosť katolíkov a Slovákov v používaní spisovného jazyka Slovákov.

Ďalšia úprava slovenskej gramatiky, prechod z fonetického princípu na etymologický, bola

zavedená reformou katolíka Martina Hattalu a evanjelika Michala Miloslava Hodžu v roku

1851/1852. Rozhodovania o gramatických zmenách sa zúčastnili aj Štúr, Jozef Miloslav

Hurban, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefan Závodník. Na princípe katolícko-evanjelickej

spolupráce nevznikol iba jednotný jazyk všetkých Slovákov, ale spisovná slovenčina sa

ubránila pokusom o jej počeštenie. Stalo sa tak roku 1932, keď na pôde Matice slovenskej sa

stretli Andrej Hlinka a Martin Rázus. Tí spoločne zabránili uplatneniu Vážneho pravidiel

slovenčiny a následne v tom istom roku vo Zvolene sa dohodli na spoločnom boji za

slovenskú autonómiu.

Aj prvý monumentálny pamätník Ľudovíta Štúra v Bánovciach nad Bebravou odhalený roku

1936 (v deň budúceho štátneho sviatku, 29. augusta) vznikol na báze nadkonfesionálnej

spolupráce. Pri jeho odhalení rečnil správca Matice Jozef Škultéty a bánovský dekan Jozef

Tiso, ktorý bol predsedom Spolku slovenských akademikov, ako o tom svedčí text pôvodne

vytesaný do podstavca súsošia: „Prvý štúrovský pomník postavila obetavosť slovenského

národa, Ústredný Štúrov Jubilejný výbor v Bánovciach Spolku slovenských akademikov

Štúrovho rodného kraja za predsedníctva Msgr. Jozefa Tisu z iniciatívy V. H. Kurthu,

tajomníka, 29. augusta 1936 z príležitosti Štúrovej storočnice a pamiatky Štúrovho zvolenia

zvolenským poslancom.“ (Tento text musel byť začiatkom päťdesiatych rokov odstránený.

Vrátený tam bol počas reštaurovania pamätníka v roku 1991, ale už nie formou vytesania do

podstavca súsošia, ale formou samostatnej pamätnej tabule ako súčasti pamätníka.) Je to

okrem iného dôkaz porozumenia a spolupráce Slovákov bez konfesijného rozdielu, takej

plodnej v zlomových časoch Slovenska. Slováci by na to nikdy nemali zabudnúť: len

v jednote je sila.

A aký je Štúrov odkaz svetu? Práve dnešnému svetu?

Ľudovít Štúr niekoľko mesiacov pred svojou smrťou, medzi rokom 1854 a 1855 dokončil

svoje posledné dielo Slovanstvo a svet budúcnosti po nemecky. V tom čase žil pod

policajným dohľadom v Modre. Toto dielo prvý raz vydali v roku 1867 v Petrohrade

v ruskom preklade slavistu, priateľa Slovákov, Vladimíra Lamanského. Muža, ktorý

sprostredkoval finančnú podporu na orodovanie Francisciho slovenskému národnému hnutiu

73

v časoch najsilnejšej maďarizácie. Dnes to môžeme a treba povedať otvorene: bez ruských

peňazí by neprežilo slovenské národné hnutie na prelome 19. a 20. storočia!

A čím je Štúrovo dielo pozoruhodné? Tým, že na základe dôsledného poznania a analýzy

dejín a vlastností slovanských národov, prichádza Štúr k záverom, ktoré sa dajú nazvať aj

proroctvom o potrebe slovanskej spolupráce.

Tu je v skratke základná línia diela Slovanstvo a svet budúcnosti, poskladaná z citátov: „Ak

by mal niekto zo Slovanov dôvod byť na niečo pyšný, potom by to boli rozhodne Rusi, no ich

povaha im to nedovoľuje. Nehrdia sa pred svetom svojou mocou, bohatstvom a slávou tak ako

Angličania a podľa toho, ako sa správajú, mohol by si človek myslieť, že v ich vlasti to

vyzerá úplne inak.“ – „Vystupovanie Čecha Husa v Kostnici bolo dôstojné a mužné, no

mimoriadne skromné, na rozdiel od vystupovania Luthera vo Wormse. A práve táto sila

spojená s pokorou, obetavosť so skromnosťou, prísnosť s dobrotivosťou sú ideálom, po

ktorom túžia najlepší mužovia slovanského sveta.“ – „Poľský kráľ Sobieski ochotne tiahne

pod Viedeň do boja proti Turkom na pomoc ohrozenému kresťanstvu, a to bez akéhokoľvek

osobného, či takzvaného politického záujmu, len na prostú prosbu cisára Leopolda a zachráni

celé Rakúsko pred hroziacim nebezpečenstvom, no rakúsky cisár prijme skromného,

zbožného hrdinu s chladom, sotva ho sediac na koni vo svojom tábore pozdraví a ani len

nepozrie na jeho syna Jakuba, ktorého mu Sobieski predstaví so slovami – Veličenstvo, toto je

môj syn, ktorého som vychoval, aby bránil kresťanstvo“! Osloboditelia Poliaci potom museli

s nedostatkom zásob a ťažkosťami odtiahnuť domov.“ – „Za čias Napoleona si Rusi veľa

vytrpeli od Francúzov, pretože im ich celá Európa hodila na krk a aby sa zachránili, museli

zapáliť Moskvu, dôstojnú, starodávnu a nádhernú metropolu milovanú celým ruským

národom.“ – „Ak by Západ skutočne jedného dňa zašiel tak ďaleko a úplne sa vzdal

kresťanstva (zvýraznil M. T.), potom by bolo svätou povinnosťou slovanstva (pozn.:

rozumej pravosláviu) znovu prinavrátiť svojím vplyvom česť večnému krížu a dopomôcť mu

ku konečnému víťazstvu.“ – „Vieme, že nám na Západe vyčítajú slabosť, neohrabanosť,

neschopnosť, nedostatok zanietenosti a podľa toho nám vo svetových dejinách prisudzujú na

veky podradnú úlohu, no podať o tom nezvratné dôkazy nie je Západ schopný. Treba mať

predovšetkým na zreteli, že slovanský národ ako taký sa ešte nepodujal v dejinách hrať

vyššiu úlohu... no všetko má svoj čas.“ (zvýraznil M. T.) – „...ak sme vo vašich očiach takí

slabí, prečo tak veľa kriku kvôli panslavizmu v tých najbezvýznamnejších prejavoch

slovanského ducha? Prečo vás zakaždým zalieva hrôza pri tom najmenšom presune ruského

vojska?“ – „Nech o vaše sympatie bojujú napríklad Maďari, no vy ste vy, my sme my a my

kráčame inou cestou!“ – „Vzhľadom na pomery, v ktorých žijeme, jestvujú len tri možnosti,

a podľa nich sa rozchádzajú aj prevládajúce názory: tým prvým je vytvorenie federatívnych

štátov, po druhé utvoriť z Rakúska centrum všetkých západných a južných slovanských

kmeňov a to tak, že by sa slovanský živel ako najmocnejší stal nositeľom hlavnej štátnej moci

a podstatne by modifikoval štát, a podľa tretieho názoru by sa mali Slovania celkom a bez

výnimky pripojiť k Rusku. (zvýraznil M. T.) Toto sú tri hlavné smery a my sa pokúsime na

ne nezaujate pozrieť, aby sme zistili, ktorý z nich má najväčšiu šancu uspieť, ktorý najviac

zabezpečí Slovanom ich existenciu a rozvoj a uvoľní cestu dejinám.“ – „Vonkajšie pomery

týchto kmeňov úplne znemožňujú praktickú realizáciu federácie.“ – „Druhá verzia... táto

teória je ešte nezmyselnejšia a horšia než tá prvá...“ – „Špehovanie a armáda verejných aj

tajných policajných agentov decimujú národy, ich život strpčuje nenávidená byrokracia

a ponemčovanie, ktoré ich udržiavajú v neustálom vare a tichom proteste proti Rakúsku. Jeho

koniec možno ľahko predpovedať.“ – „...zostáva potom už len tretia možnosť, totiž

74

pripojenie Slovanov k Rusku (zvýraznil M. T.), a jedine tá je správna a má budúcnosť. Ruku

na srdce, bratia, a odpovedzte: nebolo to práve Rusko, ktoré v našej smutnej minulosti svietilo

ako maják v hlbokej noci nášho života? Nebolo to Rusko, ktoré oživilo naše nádeje,

povzbudilo našu odvahu, vzkriesilo takmer vyhasnutú chuť do života? Nebolo to Rusko, čo

prišlo na pomoc jednotlivým kmeňom, napríklad Srbom, ktorí sa pokúšali striasť neznesiteľné

cudzie jarmo a v týchto dňoch viacerým bratským kmeňom zápasiacim s Maďarmi,

utláčateľmi nášho národa: neprišli Rusi, hoci aj v podobe Rakúšanov, na pomoc Srbom,

Chorvátom, Slovákom?“ – „Rusi sú spomedzi Slovanov jediní, ktorí si zachovali svoju

samostatnosť a tým zachránili česť slovanského mena.“ – „Okrem toho, že v ruskom

charaktere, v jeho občinnom systéme je najlepšie uchovaný duch slovanstva, v jeho mravoch

sa snúbi sila so skromnosťou a dobromyseľnosťou, vyhol sa ruský národ najväčšiemu

nedostatku slovanskej štátotvornosti a dokázal utvoriť silný jednotný štát. Len v tomto štáte

nájde slovanský život základňu svojho vývoja, len tvorivá a uchovávajúca ruská sila dokáže

z trosiek vzkriesiť našu národnosť.“ – „Slovania, uchovajte si svoju jednotu, je vaším

klenotom, a len s ňou budú prekvitať vaše štáty.“ – „Keď sa raz slovanské kmene, ktoré zatiaľ

stoja mimo ruského štátu, s ním spoja do jedného celku, Rusko im bohato nahradí cudzích

spojencov. Buďte teda trpezliví, Slovania, nadíde náš deň, na juhovýchode sa začne brieždiť.

Kto bude môcť úspešne bojovať proti našim zjednoteným silám, kto bude chcieť odoprieť

nám právo na život?“ – „V Rusku takáto monarchia jestvuje, treba ju len zosúladiť s vyššie

uvedenými demokratickými inštitúciami prispôsobenými duchu nášho národa. Tým by sa

celkovo vyriešila otázka potrebnosti ďalšieho štátneho rozvoja a skončili by sa nekonečné

revolúcie.“ – „V slovanskom štáte musí napokon všetko posvätiť cirkev (pozn.: rozumie sa

pravoslávna); ona je jeho alfou i omegou. Pravý Slovan sa nepustí do ničoho bez toho, aby

neprosil o pomoc Boha a každé dielo zavŕši tým, že Bohu za jeho pomoc poďakuje.“ –

„Nemec všetko nosí v hlave, všetko sa mu ukladá do pojmov, z čoho mu potom vychádzajú

paragrafy a keďže sa z toho nič nedá podať ľudskou rečou, oznamuje to ostatným na papieri;

rečníci svoje prejavy čítajú, rovnako aj profesori svoje prednášky; Slovan naproti tomu nosí

všetko v srdci a v duši a dokáže to aj vyjadriť silou prejavu.“ – „Aj keby sa zdalo, že ľudstvo

upadáva, nemôže sa na dlhý čas samo sebe spreneveriť a vzdať sa svojej podstaty,

predovšetkým pri dnešnom neobyčajnom pokroku. Napreduje stále ďalej a nik nemôže

povedať dopredu, kam dospeje. No zhoršenie môže byť len dočasné. Otvorte svoje dlho

stiesnené srdcia, Slovania, naberte s božou pomocou odvahy k činom! Prázdna je národná

samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktorého členmi sme

spolu s ostatnými národmi. Také je naše posolstvo! Nech je prijaté tak, ako sme ho

zamýšľali.“

Ktovie, či práve tento spis, práve kvôli svojmu „antirakúskemu“ postoju nespôsobil Štúrovu

záhadnú smrť. Veď to, čo napísal, je v istom zmysle ťažkým hriechom aj dnes, keď

neslovanská Európa náš rozlet skôr obmedzuje, keď ohrozuje naše slovanské a kresťanské

tradície. Keď nás priam núti prijať iné, nám cudzie hodnoty.

Na počiatku bolo slovo, a to slovo bolo Ľudovítovo. Ľudovít Štúr nepatrí len našej minulosti,

ale svojím ideovým svetom je bytostne súčasný, prítomný aj v našich snahách o zaradenie sa

medzi vyspelé európske národy. K jeho odkazu sa hlási aj Matica slovenská, ktorá v tomto

roku – okrem iného – odhalila tomuto reformátorovi nášho života bustu v rodiacom sa

panteóne slovenských osobností v Martine.

75

Šúrovci ako spoluzakladatelia

prvej Tatra banky (1884–1950)

Mgr. Marek Tobolka, PhD., Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre

Autor príspevku píše o tom, že aj štúrovci, konkrétne Štefan Marko Daxner (1822–1892)

a Janko Francisci-Rimavský (1822–1905) boli medzi prvými spoluzakladateľmi, akcionármi

a členmi dozorného povereníctva prvej Tatra banky (1884–1950). Informácie čerpá

z vlastného archívneho výskumu, ktorého výsledky publikoval i vo vedeckej monografii.

Kľúčové slová: štúrovci, Štefan Marko Daxner (1822–1892), Janko Francisci-Rimavský

(1822–1905), Tatra banka (1884–1950);

Všeobecne sú známe politické, spoločenské, jazykovedné a literárne aktivity štúrovcov i ich

súkromný život. Neznámou a dostatočne neprebádanou súčasťou ich života a činnosti sú ich

finančné aktivity. V príspevku na základe štúdia archívnych dokumentov sa venujem dvom

štúrovcom, konkrétne Štefanovi Markovi Daxnerovi (1822–1892) a Jankovi Francisci-

Rimavskému (1822–1905), ktorí patrili medzi prvých spoluzakladateľov, akcionárov a členov

dozorného povereníctva prvej Tatra banky (1884–1950).148

Boli riadnymi členmi jej

direktória a spolupodieľali sa na vzniku jej stanov. Štefan Marko Daxner (1822–1892), otec

Ivana Daxnera (1860–1935)149

, stál pri zrode Tatra banky (1884–1950). Podľa zápisnice

148

Vychádzam z vlastného archívneho výskumu a publikovanej vedeckej monografie, Tobolka, Marek. Tatra

Banka (1884–1950) a Ivan Daxner (1860–1935). Nitra: Vydavateľstvo Publica, 2008, 253 s. ISBN

9788096986729 http://lccn. loc. gov/2012438725 149

Ivan Daxner (1860–1935) – (*2. 2. 1860 Nagykálló – + 28. 12. 1935 Tisovec) bol synom Štefana Marka

Daxnera. Jeho manželkou bola Ľudmila, rodená Jesenská (1863–1941). Bol hlavným direktorom Tatra banky 8

rokov (od 19. apríla 1905 do 12. júna 1913). Tatra banka zažila počas jeho vedenia niekoľko významných

zmien, ktoré pretrvali aj po jeho direktorovaní: stavbu novej vlastnej budovy, v ktorej bola podpísaná Deklarácia

slovenského národa v roku 1918, zmenu v stanovách a v služobných pravidlách, založenie filiálky v Prešove,

rozmach a spoluprácu s inými finančnými ústavmi, vrátane prevádzania amerického devízového a valutového

obchodu. Mala akcie vo vyše 80 bankách, 15 podnikoch a niekoľkých nehnuteľnostiach. Spolupracovala s

rôznymi bankami, finančnými (peňažnými) spolkami, priemyselnými podnikmi a to formami: kúpou ich akcií,

uložením peňazí do depozitu (ich alebo jej), prevádzaním bežných účtovných operácií, podieľala sa pri ich

vzniku, tak, že mala v nich akciovú účasť a poskytla im znalosti z bankovníctva prostredníctvom vlastného

úradníctva banky. V rokoch1913 až 1924 podnikol súkromnú cestu do USA v prospech Tatra banky. Poznal sa s

Edvardom Benešom, Tomášom Garrigue Masarykom a Milanom Rastislavom Štefánikom. Milan Rastislav

Štefánik dostával úvery od Tatra banky na svoje výskumné aktivity. Ivan Daxner pôsobil v Slovenskej lige v

Amerike v rôznych funkciách, najmä však ako jej sekretár. Podpísal Clevelandskú dohodu a Pittsburghskú

dohodu. Ivan Daxner sa vrátil z USA v roku 1924 resp. 1925. Prišiel do Československa, o ktoré sa osobne

zaslúžil v československom zahraničnom odboji v USA počas I. svetovej vojny. Po návrate z USA udržoval

kontakty so Slovenskou ligou v Amerike v súvislosti so zapracovaním Pittsburghskej dohody do ústavy

Československej republiky a vzniku Ústavu M. R. Štefánika v Martine. Zomrel 28. 12. 1935 ako 76 ročný na

zlyhanie srdca. Pochovaný bol 30. 12. 1935 v Tisovci. Na jeho parte je myšlienka vystihujúca jeho spôsob žitia a

jeho osobnú životnú filozofiu: „ Žil pravde, veril v pravdu, bojoval za pravdu. “ ALU-SNK, signatúra SD 3/24; v

pamätiach Terézie Vansovej (1857–1942) je o Ivanovi Daxnerovi táto charakteristika: „ Igazi gentleman (t. j.

skutočný gentleman) povedali rimavskosobotskí páni, keď videli Daxnera. Týmto názvom označili teraz už tiež

76

direktória z 2. februára 1885 bol v poradí šiestym akcionárom Tatra banky (1884–1950) a

vlastnil 2 vlastné účastiny a 100 účastín v zastúpení Tisovskej vzájomnej pomocnice).150

V ich autobiografiách sa tento čin nespomína vôbec.151

Dejiny Tatra banky majú 4 obdobia:

1. obdobie: „Tatra“ hornouhorská banka, účastinársky spolok v Turčianskom Svätom Martine

(1885–1919).152

2. obdobie: Tatra banka, účastinársky spolok (1919–1948).

3. obdobie: Slovenská Tatra banka (1948–1950).

4. obdobie: „peňažný ústav v pokoji“ (1950–1991).

Dňa 1. októbra 1990 vznikla terajšia Tatra Banka, Bratislava, a. s.153

Medzi členmi jej volenej správy boli okrem prvých iniciátorov nápadu jej založenia Rudolfa

Krupca a Jána Mileca aj poprední predstavitelia slovenského národného hnutia: Ján Francisci-

Rimavský, Štefan Marko Daxner, Matúš Dulla, Pavol Mudroň, Peter Makovický, Andrej

Halaša a iní. Hlavné dôvody jej založenia boli nasledovné: „1. Lacný úver a napomáhať

zakladaniu ústavov. 2. Obľahčiť dosť významný obchod našich turčianskych šafraníkov,

trenčianskych drotárov a oravských pláteníkov v cudzozemsku. (Výhody platobného styku) i

zosnulého Ivana Daxnera.“ (VANSOVÁ, T. /Editor Július Noge/: Drahé postavy. Bratislava, s. 366; Terézia

Vansová (1857–1942) – spisovateľka, publicistka, kultúrna pracovníčka a aktivistka ženského hnutia na

Slovensku. Udržiavala s Ivanom Daxnerom písomný kontakt; viď listy v Archíve literatúry a umenia (ďalej ako

ALU-SNK), signatúry 198 D1; 41 F 18; 41 N N 26; 150

Slovenský národný archív (ďalej ako SNA), fond Tatra banka (1884–1950), s. 9, inv. č. 1, kartón č. 1. 151

Daxner, Štefan Marko. V službe národa / Štefan Marko Daxner, výber zostavil, štúdiu napísal, poznámky a

vysvetlivky vypracoval František Bokes. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1958, 533 s.

Francisci, Ján. Vlastný životopis. Turčiansky Sv. Martin: Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, 1909,131 s. 152

29. marca 1886 v Turčianskom Svätom Martine uzavrel za Tatra banku Rudolf Krupec ako jej hlavný direktor

nájomnú zmluvu s Jánom Kunajom a jeho manželkou Karolinou rodenou Švehlovou. Svedkovia uzavretia

zmluvy boli Peter Kompiš a Ludevit Fiala. Zmluvou dali do prenájmu Tatra banke novopostavený dom 11 B. 48

zapísaný v pozemkovej knihe s číslom 59 Turčianskeho Sv. Martina pod označením A. I. so súpisným číslom 1 a

čiastka so súpisným číslom 56. Prenájom nadobudol platnosť od 1. apríla 1886 do 1 apríla 1896 za 600 zlatých

ročne, ktoré sa mali vopred platiť v štvrťročných intervaloch po 150 zlatých. Išlo o 5 izieb a 1 predizbu, ktoré

boli k dispozícii Tatra banke. Tatra banka mala povinnosť vyparketovať 2 izby, vykonávať v prípade potreby

menšie opravy a platiť kominára. Majitelia sa zaviazali vykonávať väčšie opravy a odstraňovať elementárne

škody, zabezpečiť prísun vody z ich studne a paliva na kúrenie. Počas trvania nájomného vzťahu prenajímatelia

nemali právo nájomné zvyšovať a ani byt vypovedať. Trovy so zapísaním (intabulovaním) zmluvy platila Tatra

banka a daň z domu majitelia. Ak by Tatra banka chcela alebo by musela tieto priestory opustiť než uplynie

spomínaných 10 rokov v zmluve, musela by Kunajovcom zaplatiť 1000 zlatých ako náhradu. MV SR – SNA

fond Tatra banka (1884–1950), s. 20, inv. č. 241, kartón č. 146 – Zápisnice zo zasadnutia direktória 1884–1886;

Ján Hrušovský spomína, že keď Jozef Gregor Tajovský prišiel za úradníka Tatra banky „...banka bola

umiestnená v tzv. Kunajovskom dome hneď vedľa budovy evanjelickej ľudovej školy...“ (HRUŠOVSKÝ, J. Za

Jozefom Gregorom Tajovským. In Rosenbaum, K. – Matúška, A.: J. G. Tajovský v kritike a spomienkach.

Bratislava 1956, s. 253.). Nájomnú zmluvu podpísali Rudolf Krupec (1840–1913), Ján Kunaj (1830–1912) a

jeho manželka Karolina rodená Švehlová (1833–1913). Svedkovia uzavretia zmluvy boli Peter Kompiš (1859–

1929) a Ludevit Fiala (1847–1933). Stavba vlastnej budovy Tatra banky začala 7. júna 1911 a dokončila sa 31.

augusta 1912. Dnes sídli v tejto budove pobočka Slovenskej sporiteľne, a. s. v Martine. 30. 10. 1918 bola v nej

podpísaná Martinská deklarácia – Deklarácia slovenského národa. 153

O právnom nástupcovi Slovenskej Tatra banky (1948–1950) hovorí rozhodnutie ministerstva financií SR č.

7/1991 z 15. marca 1991.

77

lacnejšieho úveru. 3. Umožniť zavádzanie kupecko-priemyselných i továrenských

podnikov“.154

8. februára 1884 sa uskutočnilo zhromaždenie zakladateľov, na ktorom bolo prítomných 86 zo

190 zakladateľov. Zvolil sa hlavný direktor, 24 riadnych členov direktória a 6 náhradných

členov direktória. Bol podaný návrh stanov. „Toto direktórium bolo splnomocnené porobiť

všetko, čo bolo potrebné na založenie banky“.155

9. marca 1884 sa zišlo zhromaždenie zakladateľov a bolo napísané Prvé vyzvanie na

upisovanie účastín. 28. júla 1884 sa zišla časť zakladateľov pod vedením Jána Francisciho-

Rimavského a uzhodla sa, že základná istina bude 1 000 000 zlatých, z nej mala byť prvá

polovica účastín hneď zaplatená pri upisovaní a to najneskôr do 1. decembra 1884 a ohľadom

druhej polovice malo rozhodnúť valné zhromaždenie, ktoré v tejto veci vydalo Druhé

vyzvanie na upisovanie účastín s Rozhľadom (Prospektom), ktorý informoval o cieľoch a

spôsobe založenia banky.156

Zoznam prvých zakladateľov je na konci môjho príspevku.

Dovedna sa prví zakladatelia upísali na 3 580 účastín.157

5. decembra 1884 sa uskutočnilo

zasadnutie direktória, na ktorom Rudolf Krupec a Ján Milec podali správu o priebehu

upisovania účastín „...dosaváď ačkoľvek podpísané je okolo 8 000 účastín splátky stali sa len

asi na 6 600 účastín“.158

Prebrali sa hlavné body stanov a ich prepracovanie mali na starosť

Ján Francisci, Štefan Marko Daxner, Ľudovít Turzo a Ján Milec.“ 159

2. februára 1885 sa zišlo ustanovujúce valné zhromaždenie, prítomných bolo 156 účastinárov,

ktorí spolu tvorili 4 309 účastín – 2 640 vlastných účastín a 1 669 s plnomocenstvom.

Dohromady mala banka 190 účastinárov a spolu 8 290 účastín, čo v hotových peniazoch

predstavovalo 319 288 zlatých a 49 grajciarov. Na návrh Rudolfa Krupca ustanovujúce valné

zhromaždenie schválilo zriadiť účastinnú spoločnosť na základe 8 000 účastín so základným

kapitálom 800 000 zlatých namiesto pôvodných 1 000 000 zlatých. Schválili sa stanovy,

potvrdilo sa vyvolené direktórium zo zakladateľov a vyvolilo sa dozorné povereníctvo.160

Prvé direktorstvo pozostávalo z 25 členov – z jedného hlavného direktora, 24 riadnych

členov. Rudolf Krupec ako hlavný direktor; Ignác Balogh, Daniel S. Beniač, Juraj Čajka,

Štefan Marko Daxner, Matúš Dula, Jozef Fábry, Ján Francisci-Rimavský, Gustáv Izák, Ján

Kohút, Pavel Križko, Ján Kunay, Julius Lukáč, Peter Makovický, Ján Milec, Pavel Mudroň,

154

Z listu Jána Mileca datovaného v Žiline koncom januára 1884. Ján Milec informoval týmto listom Pavla

Kuzmányho (syna evanjelického biskupa a národného dejateľa Karola Kuzmányho) v Prahe, ktorý bol prvým

riaditeľom Živnostenskej banky v Prahe o porade z 26. januára 1884 v Martine. SNA, fond Tatra banka,

Zápisnice zo zasadnutia direktória 1884–1886. kartón č. 146, inv. č. 241. 155

C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka, ktorý bol hlavným riaditeľom Tatra banky v rokoch 1919–1926): O založení

Tatra banky. K 50-ročnému jubileu jej účinkovania. In. Kalendár Tatra banky na rok 1936, ročník 68, 1935,

s. 44. Archív Národnej banky Slovenska (ďalej ako ANBS), fond Tatra banka(1884–1950), kalendáre. 156

Na Prospekte nemeckého znenia sa upísal aj Pavel Štefánik, evanjelický farár v Košariskách, otec Milana

Rastislava Štefánika. Dôvod, prečo nie je v zozname spoluzakladateľov a prvých akcionárov je ten, že sa zrejme

zapísal medzi účastinárov neskôr. SNA fond Tatra banka, Zápisnice zo zasadnutia direktória 1884–1886. kartón

č. 146, inv. č. 241. Jeho meno je uvedené po zápisnici z 2. februára 1885. 157

C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8, s. 42. 158

Zápisnica z 5. decembra 1884. SNA, fond Tatra banka, Zápisnice zo zasadnutia direktória 1884–1886. kartón

č. 146, inv. č. 241. 159

C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8, s. 42. 160

Pozri zápisnicu zo 17. apríla 1886. SNA, fond Tatra banka, Zápisnice zo zasadnutia direktória 1884–1886.

kartón č. 146, inv. č. 241 a C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8, s. 45.

78

Ján Nemeš, Fraňo Országh Kuželeje, Peter Pálka, Jozef Peťko, dr. Ján Petrikovich, Ambro

Pivko, Ján Rehák, Ľudovít Thurzo a Atila Ujhelyi ako riadny členovia. Náhradnými členmi

direktorstva sa stali: Jozef Horváth, Ján Čičmanec, Fraňo Straňavský, Ján Beňovský, Michal

Kollár a Ján Obuch ml. Do dozorného poverejníctva boli zvolení 5 ľudia: Ján Jesenský

(Gašparé) ako predseda, Štefan Vladár, Žigmund Melfelber, Ambro Pietor a Andrej Halaša.

Prvé direktorstvo pozostávalo z 25 členov – z jedného hlavného direktora, 24 riadnych

členov. Rudolf Krupec ako hlavný direktor; Ignác Balogh, Daniel S. Beniač, Juraj Čajka,

Štefan Marko Daxner, Matúš Dula, Jozef Fábry, Ján Francisci, Gustáv Izák, Ján Kohút, Pavel

Križko, Ján Kunay, Julius Lukáč, Peter Makovický, Ján Milec, Pavel Mudroň, Ján Nemeš,

Fraňo Országh Kuželeje, Peter Pálka, Jozef Peťko, dr. Ján Petrikovich, Ambro Pivko, Ján

Rehák, Ľudovít Thurzo a Atila Ujhelyi ako riadny členovia. Náhradními členmi direktorstva

sa stali: Jozef Horváth, Ján Čičmanec, Fraňo Straňavský, Ján Beňovský, Michal Kollár a Ján

Obuch ml.161

Stanovy boli potvrdené banskobystrickou sedriou 27. júna 1885 a na 20. augusta 1885 sa

počítalo s otvorením banky. Nestalo sa tak. Bránilo tomu publikovanie stanov banky. 18.

apríla 1886 bolo zvolané mimoriadne valné zhromaždenie, na ktorom sa zmenili stanovy.

Banka musela mať dvoch tzv. vládnych dôverníkov – za predsedu spoločnosti bol zvolený

Lajoš Lehoczky, podžupan turčiansky a za podpredsedu Ďuro Szmrecsányi, podžupan

oravský.162

Nové stanovy boli banskobystrickou sedriou potvrdené 29. mája 1886 a 6. júna

1886 boli publikované. Banka začala účinkovať 20. júna 1886.163

Zoznam prvých zakladateľov Tatra banky164

:

1. Turč.-sv.- martinská Sporiteľňa.

2. Vzájomná pomocnica v Žiline.

3. Úverkový spolok v Ružomberku.

4. Vzájomná pomocnica v Tisovci.

5. Kníhtlačiarsky úč. spolok v Turč. Sv. Martine.

6. Pavel Valjašek, dekan, menom Composesorátu v Nesluši.

7. Július Lukáč v Ružomberku.

8. Rudolf Krupec, statkár vo Vyšňovom.

161

C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8,. s. 45. 162

C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8,. s. 45. 163

Uvedené dátumy pochádzajú od C. K.; C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8, s. 45. 164

Zoznam prvých 121 zakladateľov a údaj o ich rozšírení na 190 do 8. októbra 1884 pochádza od C. K.

(pravdepodobne iniciály Cyrilla Kresáka): O založení Tatra banky. K 50-ročnému jubileu jej účinkovania. In:

Kalendár Tatra banky na rok 1936, ročník 68, 1935, s. 42–44; pozri ANBS, fond Tatra banka (1884–1950) –

kalendáre. Mená zakladateľov sú v poradí, ako sa podpísali na druhom Vyzvaní a Rozhľade. Osobitný zoznam

účastinárov z Turčianskeho Sv. Martina je uložený v Archíve literatúry a umenia – Slovenskej národnej knižnici

v Martine (ALU-SNK) pod signatúrou 37 V 8. Na Prospekte nemeckého znenia sa upísal aj Pavel Štefánik

(1844–1913), ev. farár v Košariskách, otec Milana Rastislava Štefánika(1880–1919). Dôvod, prečo nie je v

zozname je ten, že sa pravdepodobne zapísal medzi účastinárov neskôr. SNA, fond Tatra banka (1884 – 1950),

inv. č. 241, kartón č. 146 – Zápisnice zo zasadnutia direktória 1884 –1886; Jeho meno je uvedené po zápisnici z

2. februára 1885 zo zasadnutia direktória / SNA, fond Tatra banka (1884–1950), inv. č. 241, kartón č. 146 –

Zápisnice zo zasadnutia direktória 1884–1886 /; Zoznam prvých účastinárov Tatra banky v podobe tlače je

uložený v SNA, fond Tatra banka (1884–1950), s. 9, inv. č. 1, kartón č. 1 – Zápisnice valného zhromaždenia

(1884–1918).

79

9. Lajoš Thurzo, advokát v Banskej Bystrici.

10. Gabriel Polóni, veľkokupec v Bukurešti.

11. Peter Makovický, správca dvoch úč. úst. v Ružomberku.

12. Ján Milec, advokát v Žiline.

13. Michal Matuškovič, kupec v Kláštore.

14. Štefan Treskoň, r.-k. farár v Kolároviciach.

15. S. J. Zachej, kupec v Sofii.

16. Jozef Uhliarik, obchodník v Rajci.

17. Gustáv Izák, advokát v Turč. Sv. Martine.

18. Lajoš Dohnányi, statkár a advokát v Trenčíne.

19. Franko Veselovský, advokát v Trenčíne.

20. Anton Nádaši, advokát v Dolnom Kubíne.

21. Jozef Országh, advokát v Dolnom Kubíne.

22. Paula Ország, r. Beniač, v Dolnom Kubíne.

23. Ján Laco, ev. farár vo Veľkej Vsi.

24. Andrej Murčič, žup. úradník, v Dolnom Kubíne.

25. Štefan Závodník, dekan v Pružine.

26. Ján Rehák, advokát vo Veľkej Bytči.

27. Dr. Lajoš Holzmann, adv. vo Veľkej Bytči.

28. Peter Pálka, kupec v Lipt. Sv. Mikuláši.

29. Peter Holécy, veľkopriemyseľník v Lipt. Sv. Mikuláši.

30. Gustáv Naegelein, kupec v Lipt. Sv. Mikuláši.

31. Baltazár Šefranka, úradník v Lipt. Sv. Mikuláši.

32. Alois Eőrdőgh, župný úradník v Lipt. Sv. Mikuláši.

33. Samuel Jurenka, kupec na Myjave.

34. Jozef Simoník, r.-k. farár v Tepličke.

35. Jozef Kompánek, r.-k. farár v Ostraticiach.

36. Ján Vlossák, r.-k. farár v Lipt. Revúcej.

37. Rom. Zauymus, r.-k. farár v Bytčici.

38. J. Pohlner, kupec v Tešíne.

39. Ďuro Čajka, mešťan v Mošovciach.

40. Samuel Chorváth, ev. farár v Slov. Pravne.

41. Andrej Chorváth, ev. farár v Blatnici.

42. Ján Obuch ml., obchodník v Mošovciach.

43. Jozef Karlovský, statkár v Príbovciach.

44. Jozef Révay, statkár v Bystričke.

Z Turč. Sv. Martina:

45. Matúš Dula, advokát.

46. Andrej Halaša, advokát.

47. Ján Kohút, advokát.

48. Ambro Pivko, správca Sporiteľne.

49. Ján Kunay, obchodník.

50. Žofia Izák, r. Beniač.

80

51. Ján Jesenský, advokát.

52. Dr. Adolf Lax, advokát.

53. Ján Čičmanec, statkár.

54. Mária Čičmanec.

55. Jozef Fábry, kupec.

Z Kláštora pod Znievom:

56. Štefan Vladár, kr. sudca.

57. Fr. Bargár, kupec.

58. Pavel Mác, statkár.

59. Julius Szibner, exekútor.

60. Michal Kollár, adv. a správca.

61. Juraj Jesenský Dauké, statkár v H. Jasenove.

62. Ludvik Kerk, kupec v Mošovciach.

63. Ján Valocký, kupec v Mošovciach.

64. Ambro Pivko, statkár v Beniciach.

65. Juraj Pivko, statkár v Beniciach.

66. Fraňo Jesenský Gašparé v H. Jasene.

67. Andrej Beňovský, kupec v Mošovciach.

68. Georg Hraško, kupec v Ležiachove.

69. Georg Ondriš, kupec vo Valči.

70. Ján Cíger, kupec v Beniciach.

71. Jozef Peťko, kupec v Ležiachove.

72. Anna Peťko v Ležiachove.

73. Ignác Országh, kupec v Ležiachove.

74. Fr. Országh, kupec v Lazanoch.

75. Katarína Peťko v Lazanoch.

76. Jozef Volko, kupec v Lazanoch.

77. Ján Tatár, kupec v Lazanoch.

78. Mária Volko v Lazanoch.

79. Ján Čvíkota, kupec vo Valči.

80. Ján Hinko, kupec v Slovanoch.

81. Ignás Polóni, kupec v Kláštore.

82. Ján Hrianka, obchodník v Mošovciach.

83. E. Braun, kupec v Mošovciach.

84. Andrej Polerecký, ev. farár v Necpaloch.

85. Pavel Zoch, ev farár v Zárieči.

86. Karol Ballay, notár v Rovnom.

87. Ján Beňovský, statkár v Trstenej.

88. Apolónia Janec v Pov. Bystrici.

89. Fraňo Straňavský, advokát v Žiline.

90. Ignác Balogh, obchodník a mestský radný v Žiline.

91. Pavel Folkmann, hostinský v Žiline.

92. J. Capko, kupec v Sofii.

81

Z Ružomberka:

93. Julius Bohuš, ev. farár.

94. Daniel S. Beniač, advokát.

95. Jozef Labay, obchodník.

96. Fraňo Labay, obchodník.

97. Jozef Houdek, kupec.

98. Dr. Jozef Burjan, lekár.

99. Jozef Krčméry, statkár v Nem. Lupči.

100. Fridrich Kafenda, kupec v Mošovciach.

101. Andrej Duchaj Trnkovského, kupec v Blatnici.

102. Jozef Pažeský, kupec vo Valči.

103. Ján Gulis, obchodník v Kalamenovej.

104. Ján Kováč ml., statkár v Rim. Sobote.

105. Vladimír Makovický, kupec v Ružomberku.

106. Dr. Gustáv Zechenter, lekár v Kremnici.

107. Konst. Keresztfalvi, vo Sv. Kríži.

108. Pavel Križko, mestský nadúčt. v Kremnici.

109. Georg Prokša, kupec v Kremnici.

110. Jozef Dohnányi, mestský úradník v Kremnici.

111. Jozef Galanda, obchodník v Kremnici.

112. Ján Ivanka, hostinský v Ružomberku.

113. Emil Kolényi, ev. farár v Hajdušici.

114. Gustáv Nandrášy, kupec vo V. Revúci.

115. Ján Gotšo, obchodník v Kameňanoch.

116. Andrej Skokňa, kupec v Sučanoch.

117. Adrej Pivko, kupec v Sučanoch.

118. Charlotte Benicky Ruttkay v Príbovciach.

119. Fraňo Orságh, statkár v Kláštore.

120. Anna Duchaj r. Dulla v Blatnici.

121. Ján Lehotský, statkár na Bystričke.

Do 8. októbra 1884, v deň zhromaždenia zakladateľov, bol počet zakladateľov 190.165

Resumé:

THE GENERATION AND MOVEMENT OF PERSON ĽUDOVÍT ŠTÚR AS FOUNDERS

AND THE FIRST SHAREHOLDERS OF TATRA BANK (1884–1950)

The Tatra bank (1884–1950) had 4 periods of history-self. The Hornouhorská banka Tatra

(Upper Hungarian Bank Tatra) was the largest Slovak financial institution of the 19th century.

It was founded by the shareholders headed by Rudolf Krupec and Ján Milec in 1885 (with its

activity beginning only a year later) in Turčiansky Svätý Martin. This article is about founders

and the first shareholders and members of the generation and movement of person Ľudovít

Štúr, about gentlemans Štefan Marko Daxner (1822–1892) and Janko Francisci – Rimavský

(1822–1905). They where among the first co-founders, shareholders and members of the

165

C. K. (iniciály Cyrilla Kresáka), ref. 8, s. 42.

82

supervisory commission for the first Tatra Bank (1884–1950). Author of this article draws

informations on this theme of his archival research and the results published in the scientific

monography. The fihrst period was began in 1885 and ended in 1919. During the 1th

Czechoslovak Republik was called Tatra banka, účastinársky spolok in 1919 until 1948. The

third period was very short, in this time it was named Slovenská Tatra banka in 1948 until

1950. In 1950 this bank was incorporated in the ŠBČS (States Bank of Czechoslovakia).

83

Johana Miloslava Lehotská

v kontexte štúrovského hnutia v Liptove

PaedDr. Stanislav Žiška, Gymnázium Liptovský Hrádok

Historická cesta premeny chápania postavenia ženy v spoločnosti sa niesla v znamení

nepochopenia, utrpenia a žiaľu. Do polovice 19. storočia zostala slovenská žena vnímaná

z pozície darkyne života a tichej, obetavej strážkyne rodinného krbu. Prvé správy o tvorivej

aktivite slovenských žien priniesol až Ján Kollár vo svojich Národných spievankách. Takmer

v tom istom čase, po boku štúrovskej generácie sa objavujú mená žien, ktoré na svojich

pleciach niesli nielen starostlivosť o domácnosť a tichú podporu manželovi, ale samé aktívne

vstúpili na pole národného pôsobenia, napr. Anička Hurbanová, rod. Jurkovičová, či Anna

Zuzana Šoltésová, rod. Orphanidesová. Do tejto skupiny žien národovkýň právom patrí aj

Johana Miloslava Lehotská (Lehocká), rod. Vyšná.

Mnohé mená minulosti odvial čas nenávratne do hĺbky zabudnutia. V lepšom prípade sa

zachovali ako mlčiace svedectvo – náhrobné kamene, pamätné tabule prípadne socha.

Podobný osud stretol aj Johanu Lehotskú. Pre širšiu verejnosť je prakticky neznáma, nikdy

o nej nepočuli. A ak si aj predsa na ňu niekto spomenie, tak objaví krátke životopisné heslo

v encyklopédiách a slovníkoch. A predsa bola výnimočnou a výraznou liptovskou ženou

z čias štúrovskej generácie.

Rodáčka z Nemeckej (teraz Partizánskej) Lupče prežila väčšiu časť svojho života

v Liptovskom Trnovci. Po boku manžela, evanjelického farára Jána Lehotského, sa zapojila

do spoločenského života v mestečku a v okolí. Zúčastnila sa prvej národnej vychádzky na

Kriváň v auguste 1841. Súčasníci ju označili ako „peknoduchú“, horlivú a všeobecne

uctievanú „matku národovkýň slovenských.“

Základný biografický materiál o Johane Miloslave Lehotskej predstavuje heslo v Slovenskom

biografickom slovníku.166

Zo starších publikovaných materiálov spomeňme prácu Dr. Flóry

Kleinschitzovej: „O Johane Miloslave Lehotskej“ uverejnenú na stránkach Živeny v roku

1933.167

Kratšie biografické texty so stručným hodnotením jej diela obsahujú napr.

Encyklopédia slovenských spisovateľov,168

Lexikón slovenských žien,169

Evanjelici

v dejinách slovenskej kultúry.170

V publikáciách podobného typu, ako napr. Hornoliptovský

panteón171

a v štúdii Slovník spisovateľov Liptova172

je Lehotská spomenutá ako súčasť

životopisného materiálu venovaného jej manželovi Jánovi Lehotskému, rovnako aj v knihe

166

Slovenský biografický slovník III. Matica slovenská, Martin 1989, s. 374. 167

Kleinschnitzová, F.: O Johane Miloslave Lehotskej. In: Živena, r. 23, 1933, č. 5, s. 134–138. 168

Rosenbaum, K. a kol.: Encyklopédia slovenských spisovateľov 1. Obzor, Bratislava 1984, s. 381–382. 169

Ďurianová, Ľ. a kol.: Lexikón slovenských žien. Slovenská národná knižnica, Martin 2003, s. 145–146. 170

Uhorskai, P. – Tkáčiková, E. a kol.: Evanjelici v kultúrnych dejinách Slovenska 1. Tranoscius, Lipt. Mikuláš

1997, s. 163. 171

Choma, B.: Hornoliptovský panteón. Lufema, Bratislava 1993, s. 102–103. 172

Chmel, R.: Slovník spisovateľov Liptova. In: Liptov 4. Osveta, Martin 1977, s. 255.

84

Rod Lehotský z Kráľovej Lehoty.173

Beletrizujúce texty biografického charakteru nájdeme

v knihe Dr. Margity Václavíkovej – Matulayovej „Slovenské rodoľubky“ 174

a v článku Hely

Krčméryovej „Nemohla nebyť Slovenkou.“ 175

V roku 1970 uverejnil ženský časopis

Slovenka článok „Prvé naše romantické poetky“, v ktorom je stručne opísaná Lehotskej

literárna tvorba.176

V roku 2013 sme splatili dlh voči tejto osobnosti – vyšla prvá ucelená

práca mapujúca život a dielo.177

Johane Lehotskej nebol dopriaty dlhý život, a predsa či už priamo, alebo nepriamo mohli by

sme povedať – zo zákulisia vplývala nielen na rodinný život, ale aj na dianie v cirkevnom

zbore a v mestečku Trnovec. Aké boli jej osudy? Ako vnímala svoju dobu? Aký vplyv mala

rodina a prostredie na jej rodinnú a národno-osvetovú prácu? Ako vnímalo okolie jej činnosť?

Pri spracovaní problematiky sme využili literárnu pozostalosť nachádzajúcu sa v Slovenskej

národnej knižnici v Archíve literatúry a umenia v Martine a tlačou vydané edície

korešpondencie nielen Johany Lehotskej, ale aj Sama Bohdana Hroboňa a Bohuslavy Rajskej

a Ľudovíta Štúra. Ďalšie údaje sme získali z článkov z dobovej tlače. Cenné informácie nám

tiež poskytli údaje uvedené v citovaných publikáciách a štúdiách.

Predkladaný text je skromným príspevkom k obohateniu a rozšíreniu všeobecného obzoru

každého, kto sa chce zoznámiť nielen so životom pozoruhodnej ženy, ale aj

s nezanedbateľným kúskom histórie regiónu Liptova.

Johana Miloslava Lehotská a jej doba

Johana Lehotská sa narodila 12. decembra 1810178

v Nemeckej (teraz Partizánskej) Ľupči, ako

šieste dieťa – najmladšia dcéra remeselníka a zámožného ľupčianského mešťana, istý čas

richtára, drobného zemana Mateja Vyšného (Wissny) a Zuzany, rod. Kusej (Kuszszá).179

Otec Matej Vyšný pochádzal z tunajšej rodiny drobných zemanov. Rod Vyšný nachádzame

v súpise liptovskej šľachty Ľudovíta Matiašovského. Bližšie životopisné údaje o detstve

Johany nám chýbajú. Pri zostavovaní mozaiky života sme takto odkázaní na útržkovité

informácie a dohady. Vyrastala v mestskom prostredí. Nemecká (Partizánska) Ľupča patrila

173

Vítek, P. – Bizub, F.: Rod Lehotský z Kráľovej Lehoty. Kráľova Lehota 2008, s. 50–51. 174

Václavíkova – Matulayová, M.: Slovenské rodoľubky, Bratislava 1944, s. 14–24, 101. 175

Krčméry, H.: Nemohla nebyť Slovenkou. In: Nedeľná Pravda, r. 7, 1975, č. 45, s. 16. 176

(B. ): Prvé naše romantické poetky. In: Slovenka, r. 23, 1970, č. 21, s. 22. 177

Štechová, A. – Žiška, S.: Liptovský pustokvet. Johana Miloslava Lehotská (1810–1849). Podtatranské

noviny, v. d. Poprad 2013, ISBN: 978-80-89309-11-5, 107 s. 178

V tomto čase sa v matrikách oficiálne uvádzal len deň krstu (dies baptismi), predpokladajme teda, že reálny

dátum narodenia môže byť o dva-tri dni skôr. Uvedený dátum ako dátum narodenia uvádza aj Slovenský

biografický slovník, pozri poznámka pod čiarou č. 1. 179

F. Kleinschnitzová vo svojej štúdii „O Johane Miloslave Lehotskej“ z roku 1933 uvádza, že Lehotská: „Bola

dcérou Imricha Vyšného, notára a mešťana v Nemeckej Ľupči, o ktorom hovoria Štúrovci, že bol nielen „učený

pre seba“, ale „aj národný ich muž. Nebolo ústavu slovensko-národného, ktorý by on nebou podporovau

a nebolo ani zbierky peňažitej, kde by sa nebou štedrotou vyznačiu“ (s. 135). Podobný údaj uvádza aj rodák

z Lipt. Trnovca Prof. ThDr. Ján Petrík (1910–1983) v liste Margite Valehrachovej- Matulayovej (1960), ktorý

ale zároveň píše, že „...bližšie dáta neviem, nakoľko cirkevné matriky už nie sú na farách, ale sústredené pri

KNV – Žilina (asi vo Veľkej Bytči).“ (SNK-LA Martin, sign. 198 C 8). Slovenský biografický slovník (pozri

pozn. pod čiarou č. 1) už uvádza správny údaj: otec- Matej Vyšný. Je viac ako pravdepodobné, že spomínaný

Imrich Vyšný, je najmladším bratom Johany, narodený 29. marca 1813 v Nemeckej Ľupči (pozri pozn. pod

čiarou č. 14).

85

medzi najstaršie mestské sídla v Liptove. Mestečko v priebehu stredoveku získalo niekoľko

významných kráľovských privilégií, ktoré výrazne ovplyvnili jeho ďalší rozvoj, ako

v samosprávnej, hospodárskej, politickej, tak i v náboženskej oblasti. Malá Johanka bola

vychovávaná v kruhu početných súrodencov, o ktorých máme k dispozícii len skromné údaje.

V tejto oblasti by sa žiadal uskutočniť podrobnejší výskum.

Základy vzdelania získala Johana na tunajšej škole v tzv. „Scholae mixta“ – zmiešanej

škole. Bola to koedukovaná škola, čo znamenalo, že sa tam spoločne učili chlapci a dievčatá

bez rozdielu vierovyznania. V evanjelickej triede v tomto čase pôsobili ako učitelia Samuel

Švehla (1815–1822), Ján Orphanides (1822–1827) a Ján Lehotský (1827–1829). V dobe

pôsobenia učiteľa Orphanidesa sa Johana stretla a nadviazala priateľstvo s jeho mladšou

sestrou Annou Zuzanou, ktorá istý čas žila pri bratovi. Vtedy, prakticky rovesníčky, netušili,

že neskôr budú mať uverejnené svoje verše v Hurbanovej Nitre.180

V júli 1827 bol cirkevným konventom zvolený za evanjelického učiteľa v Ľupči Ján

Lehotský. Bolo to jeho prvé učiteľské miesto. Zároveň vykonával aj funkciu kantora

v cirkevnom zbore. Bol vo víre spoločenského života. Mnohé meštianske matky by rady

videli mladého učiteľa, pochádzajúceho zo starého zemianskeho rodu, ako nádejného zaťa.

Staré rímske príslovie hovorí: „Fata regunt Homines“, teda – osud riadi život ľudí. Tak to

bolo aj v prípade Lehotského. Podľa niektorých životopisných údajov: „...sa mu zapáčila

žiačka Johana Vyšná, dcéra richtára Mateja Vyšného, s ktorou sa neskôr oženil“.181

Dnes s odstupom času, keď poznáme neskoršie charakteristiky Johany Miloslavy, už

môžeme povedať, že mladé sedemnásťročné dievča upútalo pozornosť svojho učiteľa nielen

svojím zjavom, ale predovšetkým názormi a postojmi. Počas dvoch rokov pôsobenia

v Nemeckej Ľupči, Lehotský dozrieval nielen po profesionálnej stránke, ale aj ako muž. Za

tento čas dozrela aj mladá Johana. Pôvodne nesmelý vzťah sa postupne zakoreňoval

v srdciach mladých ľudí. V roku 1829 odišiel Lehotský na evanjelickú školu do Pribyliny.

Ešte v tom istom roku však prešiel do Liptovského Trnovca, kde bol cirkevným konventom

zvolený za miestneho kazateľa slova Božieho. Za daných okolností si už mohol dovoliť

ponúknuť akú – takú istú budúcnosť svojej vyvolenej.

Dňa 5. októbra (října) 1830 uzavrel v evanjelickom a. v. chráme Božom v Nemeckej Ľupči

manželstvo „Ján Lehocký, poctivý mládenec, pri Cirkvi Trnoveckej Slova Božieho kazateľ,

jediný syn Jana a Márie Čík z Kráľovej Lehoty a Johana r. Vyšná, poctivá panna zdejší,

najmladšia dcéra Mateja a Evy Kusej“.182

Sobášil ich farár Ján Kmety za prítomnosti

svedkov Jakuba Hroboňa a Antónie Lehotskej.

Evanjelický a. v. cirkevný zbor v Liptovskom Trnovci vznikol po roku 1580. V roku 1784 bol

postavený tolerančný kostol, v blízkosti ktorého sa nachádzala drevená fara. Ján Lehotský

nastúpil do zboru po Jurajovi Demianovi.183

Johana Lehotská tak začala nový život v tieni

trnoveckého tolerančného chrámu Božieho. Za pomerne zložitých okolností – stavba novej

180

Žiška, S.: Neznáma poetka spod Kriváňa. In: Evanjelický posol spod Tatier, r. 94, 2004, č. 33, s. 6. Johana

Vyšná, vydatá Lehotská spolu s manželom Jánom Lehotským boli neskôr krstnými rodičmi detí Anny

Orphanidesovej a jej manžela Michala Šoltésa. 181

VÍTEK,P.: Dejiny Partizánskej Ľupče. Marmota Press, v. d. , Poprad 2002, s. 83. 182

Ministerstvo vnútra, Štátny archív Bytča, Zbierka cirkevných matrík. Nemecká Ľupča – Evanjelický a. v.

cirkevný zbor Nemecká Ľupča. Matrika narodených, krstených a zomretých 1783–1895. Inv. č. 776. 183

PETRÍK, B. – RYBÁR, P. a kol.: Evanjelická encyklopédia Slovenska. BoPo, Bratislava 2001, s. 202.

86

fary po veľkom požiari, rozsiahle záplavy, si do novej fary privádza farár Lehotský svoju

manželku.

O tomto novom úseku života Johany Lehotskej a jej manžela, najmä v počiatkoch, nevieme

prakticky nič, chýbajú nám konkrétne životopisné údaje. Môžeme sa len domnievať, že

Johana vykonávala činnosti súvisiace s jej postavením manželky farára. Očakávalo sa, že

bude predovšetkým vľúdna k cirkevníkom. Vypočuje ich radosti, smútky a žaloby, v prípade

potreby pochváli, ale keď bude treba aj napomenie a pohaní. V kostole obsadí prvé miesto

v lavici ako v lete, tak aj v zime. Okrem toho musí viesť domácnosť a dohliadať na

hospodárstvo.

Keď sledujeme životné osudy Johany Lehotskej, nemali by sme zabudnúť na konfesionálny

vplyv. Vyrastala v evanjelickej a. v. rodine so silnými tradíciami a náboženským cítením

a stala sa manželkou evanjelického a. v. farára. V jej prípade tzv. evanjelické prostredie, pod

ktorým chápeme evanjelickú rodinu a cirkevný zbor, podstatnou mierou ovplyvnili život

mladej ženy. V tomto prostredí sa dôsledne zachovávali princípy reformácie, ktoré boli úzko

spojené s používaním biblickej češtiny ako liturgického jazyka. Z generácie na generáciu sa

odovzdávali mravné a kultúrne hodnoty, ktorých výsledkom bola pracovitosť, skromnosť,

šetrnosť a hlavne praktická racionálnosť. Tieto vlastnosti umožnili Johane Lehotskej aj

v neľahkých životných okamžikoch konať výnimočnú a ojedinelú činnosť v oblasti

kultúrneho a spoločenského život. Manželstvo bolo šťastné. Ako však plynul čas, ich

domácnosti čosi stále chýbalo, čosi čo dotváralo obraz väčšiny vtedajších domácností –

detský džavot. Johane Lehotskej osud nedoprial držať v náručí vlastné dieťa, ktorého

narodenie by potvrdili zápisy v matrike. Manžel Ján bol nielen kazateľom Božieho slova, ale

aj horlivým národovcom, ktorý pozorne sledoval národné a politické pohyby vo vtedajšej

Európe. Patril do neveľkej skupiny liptovských zemanov, ktorí boli naklonení slovenským

národným snahám.184

A ako bolo neskôr v roku 1879, pri polstoročnom výročí jeho

kňazského pôsobenia konštatované – „Muža tohto prenasledovala, vysmievala, nenávidela

jeho zemanská rodina pre vernosť jeho k národu; ale on sa v nej ani na okamžik nezklátil; on

od svojho presvedčenia neupustil: miloval ťa národe a milovať ťa a slúžiť ti bude až do

smrti“.185

Trnovecká fara nebola v tom čase veľmi bohatá. Napriek ťažkostiam, v roku 1832 cirkevný

konvent zrevidoval vokátor farára Lehotského a zvýšil mu plat o 50 zlatých, takže dostával

v hotovosti (okrem koledy) dvesto zlatých. Zároveň mu pridali aj v naturáliách.186

V júli 1838 uskutočnil v cirkevnom zbore v Trnovci superintendent preddunajského dištriktu

František Stromský (1792–1861) kanonickú vizitáciu. Farár Lehotský vítal superintendanta po

latinsky a farárka Johana s kurátorkami a inými ženami po slovensky.187

Rok pred spomínanou vizitáciou v roku 1837, po smrti seniora Matúša Blahu, nastúpil na

uvoľnené farárske miesto v susednom Liptovskom Sv. Mikuláši mladý kňaz Michal Miloslav

Hodža. Svoje povolanie a poslanie evanjelického kazateľa vyjadril vo svojej prvej kázni

184

KLEIN-TESNOSKALSKÝ,B.: Zemianstvo Liptova a jeho slovenskosť. In. Slovenské pohľady, 40, 1924, č.

10, s. 615–617. 185

M. D.: Trojlístok našich jubilantov. In: Národné noviny,r. 10, 1879, č. 98, s. 2–3. 186

NECKÁR, P.: c. d. (1913), s. 369. 187

Tamže, s. 370.

87

týmito slovami: „vďačnosť Bohu, vernosť cirkvi a pomoc svojmu národu“.188

V Mikuláši a

okolí našiel niekoľkých horlivých národovcov. Farár Ján Lehotský a jeho manželka Johana sa

od prvých chvíľ zblížili s Hodžom. Fara v Liptovskom Trnovci sa stala častou zástavkou

Hodžových ciest. Bola to nepochybne aj Lehotskej zásluha. Obetavá žena dokázala navodiť

správnu atmosféru, jej rodinný krb tak v nasledujúcich rokoch predstavoval stredisko mladej

štúrovskej generácie. V jej domácnosti sa schádzali vedúce osobnosti slovenského národného

hnutia. Trnovecká fara – staré drevené steny – boli svedkom nejednej dôvernej porady.

Návštevy na trnoveckej fare neutíchli ani cez búrlivé meruôsme roky. Johana Lehotská sa

pomaly dostávala do centra národného diania v Liptove. Podporovala všetky aktivity, ktoré

súviseli so slovenskou vecou. V duchu biblického: „Buďte k potrebám svätých ochotní, k

hosťom pohostinní!“ (List Rímskym 12, 13) pristupovali Lehotskí k svojim návštevníkom na

fare. „Pani veľkomožná“ ako oslovovali Johanu Lehotskú, mala pochopenie pre starosti aj

radosti nielen domácich cirkevníkov, ale aj ohlásených či náhodne prichádzajúcich hostí.

Lehotského fara v Trnovci si získala svojou pohostinnosťou na okolí vysoký kredit.

V spomienkach štúrovcov bolo mestečko Trnovec nerozlučne späté s rodinou Lehotských.

Tak napr. keď v roku 1845 cestoval cez Liptov mladý Pavol Dobšinský (1828–1885), svoje

dojmy z návštevy v mestečku opísal nasledovne: „Jedenásteho júla (1845) ráno som navštívil

Trnovec, asi pol hodiny od Sielnice k východu vzdialený. Krásnou bude mestečko toto pre

každého nezábudkou, kto sa tu pri dvojctihodnom pánovi Lehockom a v tovarišstve manželky

jeho Miloslavy, šľachetnej a hrdinsky zmýšľajúcej Slovenky, zabaví. Jesto tu tiež spolok

miernosti“.189

Keď sa Jozef Miloslav Hurban na svojej ceste „ku bratrům Slovanským“ roku

1839 zastavil na Morave a spýtali sa ho vlastenci moravskí, či má Slovensko i národne

povedomé ženy, priznal, že i Slováci už majú „sestry slovenské, anyž cíti hluboce krásu reči,

vznešenost povahy, slávu minulou národu našeho“ a „krásnou svou duší pojali, ušlechtilým

srdcem pocítili sväté a nedotklé naši národnosti pravdy a úmysly“.190

Medzi tými nemnohými

ženami myslel Hurban aj na Johanu Lehotskú.

V auguste 1841 Gašpar Fejerpataky-Belopotocký, zorganizoval nový výstup na Kriváň. Spolu

s ním vtedy vystúpili na končiar aj Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav

Hodža, grécke knieža Ján Aristarchis, ako i liptovská a mikulášska spoločnosť. Výstupu sa

zúčastnilo niekoľko žien, medzi ktorými nechýbala Johana Lehotská. Ľudovít Štúr v liste zo

septembra 1841, adresovanom Dr. Václavovi Staňkovi do Prahy, zvlášť vyzdvihol účasť

slovenských žien: „Slabé jest pero mé, abych Wám to opsal. Bylo nás mnoho – i wlastenky.

Pomyslite sobě, nad těmi hrůznými, strmými, několik set sáhů hlbokými propastmi byli ženy

dosti smělé se vznášeti! Nech jsem dobrým! By to jiná od Slowanky neudělala! Ale věru

Slowanská bílá pleť má začasto bohatýrskeho ducha“.191

Výlet na Kriváň umožnil Štúrovi zoznámiť sa a bližšie spoznať Johanu Lehotskú. Štúr bol

známy svojou rezervovanosťou voči ženám. V prípade Lehotskej však ocenil nielen jej

hostiteľské umenie, ale predovšetkým jej neutíchajúci záujem o veci národné, verejné, jej

snahu o povznesenie slovenských žien. V nasledujúcich rokoch Štúr pri každej príležitosti

188

OSUSKÝ, S. Š.: Filozofia štúrovcov. Myjava 1932, s. 169. 189

DOBŠINSKÝ Pavol: Púť po otčine roku 1846. In: ELIÁŠ, M.: Z cestovných denníkov štúrovcov. Matica

slovenská, Martin 2010, s. 144–145. 190

KLEINSCHNITZOVÁ, F.: c. d. (1933), s. 134. 191

KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Z listov štúrovcov. In: Sborník Matice slovenskej, 7, 1929, č. 3–4, s. 156–158.

88

navštevoval trnoveckú faru a niekedy tu pobudol i dlhšie.192

V tom istom roku, v apríli,

spoznala Štúra pri návšteve Bratislavy mladá česká vlastenka Bohuslava Rajská (1817–1852)

(Antonie Reissová). Od tohto času sa začala datovať korešpondencia medzi Štúrom

a Rajskou. Stretnutie s českou vlastenkou podnietilo Štúra k odporučeniu korešpondencie

s liptovskou národovkyňou Johanou Lehotskou. V liste z 11. septembra 1842, adresovanom

Rajskej, okrem iného píše: „Velice krásné jest, že chcete se blížeji seznámiti s naší sličnou

básnířkou. Onať hodna toho. Jest paní nejen plná šlechetných citů, vzdělaná, vzorného života,

ale i ať pravdu dím, mužského srdce. Vy dvě, kdybyste spolu žily, docela byste sobě

odpovědely a podle soudu mého, vroucné byste byly přítelkyně. Pište ji, těšiti ji to bude velice.

Ona má dosti času k zodpovídaní listů Vašich. Neníť žádnou matkou, hospodyní ovšem pilnou,

ale k tomu i má čeleď i neníť při domě jejím tak rozsáhlého hospodářství. Pošlite lístek svůj

vzácný aneb ke mně, kterýž ja hnedky pošlu, aneb pište ji zrovna, oslovíc snad lístek na chotě

jejího...“.193

Približne v tomto období mladé ženy nadviazali písomný kontakt. Vyplýva to

z listu Sama Bohdana Hroboňa Bohuslave Rajskej z 5. augusta 1843, v ktorom ako píše:

„Zaplesal jsem celým srdcem nad utěšenou správou Vaší, že s paní Lehockou již v dopisování

stojíte...“.194

Hroboň tak reagoval na list Rajskej zo 17. mája, ktorým mu oznámila, že pred

niekoľkými týždňami sa osmelila napísať Miloslave Lehotskej a že jej odpoveď ju naplnila

radosťou.195

Zachovaná korešpondencia Johany Lehotskej s Bohuslavou Rajskou predstavuje

vzácny príklad úprimného prejavu vrelej rodolásky.196

V jednotlivých listoch oboznamuje

Lehotská Rajskú so situáciou na Slovensku, v Liptove. Hoci často je jej podtón pesimistický,

predsa len verí vo vzkriesenie Slovákov. V liste z 12. apríla 1843 napr. Lehotská píše: „Naši

nepriatelia by nám radi i ten najsvätejší cit, vrúcu totiž lásku k národu drahému a k reči,

ktorú sme v najútlejšej mladosti z pŕs matiek mašich sali, vyrvali! Neslýchané veci sa tu dejú

a ešte horšie sa očakávajú, avšak len tým sa tešíme, že niet národa pod slnkom, ktorý by sa

bez bolestí bol znovuzrodil, k duchovnému činnému životu!“ 197

Lehotskej listy českej

vlastenke upozorňujú na významné národné podujatia: „Nášmu Štúrovi je už docela

zabránenô prednášať na ústave bratislavskom a nádej naša, že tam budeme mať školu pre

našu mládež, zasi sklesla. Mladíci, rozhorčení nad tým, opustili nehodných profesorov

bratislavských a odišli v počte 28 domov a do levočskej školy. Ostatní zostali plakať na

runách a hájiť zbytky práva svätého, aby ešte i to surovosť maďarská nerozšlapala“ 198

, ako

aj na drobné prejavy národného života v Liptove. Podobne otázka maďarizácie bola

spomenutá v takmer každom z jej listov Rajskej. Čo spájalo Lehotskú s Rajskou bola

skutočnosť, že spoločnou črtou formovania novodobého národa ako Čechov, tak i Slovákov

bolo jeho vytváranie v podmienkach ťažkého nacionálneho útlaku: „Vy želiete, že musíte

s nemeckým živlom zápasiť. U nás je to tiež zle. Vyššia šľachta je docela oddaná maďarizmu,

mešťania nemčine a maďarčine, a úbohý ľud ešte nechápe, čo je národnosť.“ Lehotskej

192

KLEIN-TESNOSKALSKÝ, B.: c. d., (1924), s. 616. 193

KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Z našej romantiky. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1958, s. 131. 194

HLEBA, E.: Listy Sama Bohdana Hroboňa. Matica slovenská, Martin 1991, s. 70. 195

HLEBA, E.: c. d. (1991), s. 285. 196

KLEMENTIS, E.: Listy Johany Miloslavy Lehockej Bohuslave Rajskej a Samoslavovi Bohdanovi

Hroboňovi. In: Literárny archív 1970, s. 143–169. 197

Tamže, s. 150–151; podobne aj KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Z našej romantiky. Bratislava 1958, s. 131. 198

KLEINSCHNITZOVÁ, F.: c. d. (1958), s. 134.

89

činnosť, hoci len na úrovni osobnej korešpondencie, tak presahuje hranice Liptova, pretože sa

včleňuje do celoslovenského úsilia a zasahuje aj české krajiny. Lehotská pohotovo reagovala

na udalosti spojené s kodifikáciou slovenčiny, ktoré nie vždy boli prijímané na českej strane

s porozumením. Preto Rajskej v novembri 1843 píše: „Nechť Vás, drazemilovaná sestro,

nenaplní žalem ona správa, že národní naše noviny... psány budou slovensky, v našem

liptovském nářečí. Nemyslete, že se snad tím od Vás odtrhnouti chceme. O nikoli! Stati se to

však má proto, že nás jiné národy slavianské posavád ještě neznají jako kmen samostatný,

v Uhrách svá politická práva mající; proto, že z ohledu na celé Slovanstvo tím se

nerozdvojení, ale tím vzájemnější literární spojení stane, jelikož naše nářečí jest všem

kmenům nejzrozumitelnější, a zvláště proto, že to náš národ požaduje, že jen tak zanedbaný

lid náš v stavu sme z dosavádní ospalosti k životu duševnímu povznésti a k národní hrdosti

probuditi.“ 199

Z napísaných listov, z pocitov a myšlienok uložených do úhľadných riadkov,

Rajská vytušila nielen ohromné vlastenecké nadšenie vzdialenej „sestry slavianskej“, ale aj

túžbu po vzdelávaní a literárnej práci. Z tohto dôvodu ponúkla Lehotskej spoluprácu –

ponúkla jej možnosť prispieť heslami – slovenskými reáliami – do tzv. „Všenaučníka“, akejsi

podoby heslovitej encyklopédie. Lehotskú táto ponuka nesmierne prekvapila. Ako jednoduchá

a skromná žena, vedomá si svojich obmedzených možností, vyjadrila poďakovanie za

ponúknutú spoluprácu: „Vřelé díky Vám drahá sestro, za důvěru, kterou ste mne, chatrnou

osobu, poctit ráčila, chtíc mne naděliti místečka mezi spisovatelkyňemi Vašeho Všenaučníka!

– než jakým spůsobem bych já směla nastoupiti dráhu literární? Slabost by to byla, uchopiti

se díla takového ku kterému sily mé nestačejí.... A tak mne docela nemožno ve vědách rovně

Vám pokračovati...“.200

Nakoniec však Rajská predsa len dosiahla to, čo chcela – literárnu

spoluprácu. V máji 1844 Lehotská píše: „Osmeľujem sa na žiadosť Vašu poslať Vám, drahá

Sestrička, môj opis Liptova. Je taký, ako mne ho vypracovať bolo možno. Opis celého

Uhorska mi je nemožno podať, preto že som len to opisovať chcela, čo som sama videla.

Zemepisu žiadneho som nechcela použiť, lebo sa dosiaľ veľmi nedokonale, a to nedokonalo

ešte raz v tej istej forme podať, by bou nezmysel. Ak sa niečo z toho bude hodiť do

Všenaučníka, použite toho.“ 201

S Rajskou ju nespájal len záujem o vlastenecké veci. Keď Samo Bohdan Hroboň pri svojich

študijných cestách navštívil Prahu, Lehotská mu bola viac ako všetci jeho vrstovníkom,

podporujúc ho hmotne i duchovne v rokoch, keď si prežíval svoje ľúbostné i životné

sklamania. S ním sa tešila, keď sa jej v listoch vyznával z ľúbosti k Bohuslave Rajskej; s ním

i žialila, keď sa „dodrúzgali“ jeho sny o triezvu skutočnosť a bolo treba rozísť sa

s Bohuslavou.202

Po návrate domov Samo Hroboň chodieval zo Sielnice k Lehotskej do

blízkeho Trnovca ako k spriaznenej duši, s ňou sníval v liptovskej prírode svoje vizionárske

dumy kresťansko-slavianske, jej materinsky nežné priateľstvo bolo slnečným jasom jeho

duchovného osihotenia. O Hroboňovom vrúcnom vzťahu k Lehotskej a jej rodine svedčia aj

záznamy v jeho denníkoch.203

Pokiaľ mu to dovoľovali okolnosti, takmer každodenne

199

KLEMENTIS, E.: c. d. (1970), s. 151. 200

KLEINSCHNITZOVÁ, F.: c. d. (1958), s. 132. 201

Tamže, s. 134. 202

KLEMENTIS,E.: c. d., s. 158. 203

HLEBA,E.: Samo Bohdan Hroboň – romantik a mesianista. In: Literárny archív 34, Matica slovenská, Martin

1999, s. 20–54 a Literárny archív 35, Matica slovenská, Martin 2000, s. 62–89.

90

pobudol na fare v Trnovci. V utorok 27. mája 1845 si poznačil do denníka: „Miloslave musím

pekný pomník o Tatranovi postaviť – ona ma jediná rozumie, duša pekná“.204

Vo chvíľkach

voľna mladá žena – „veľkomožná pani“ – nielen číta, vedie rozhovory, ale snaží sa na papier

zachytiť svoje vnútorné pocity a túžby. Mnohí ju odhovárajú, že to nie je pre ženu. Lehotská

sa nedala odradiť. Ručné práce, najmä vyšívanie, bolo jej obľúbeným zamestnaním, pretože

pri ňom mohla v duchu a nerušene z nitiek myšlienok splietať svoje verše. Nesmelo, skromne

síce, ale jednako len vo vedomí, že pre dusiaci sa a trpiaci národ je potrebná každá ruka a

každé obetavé srdce, teda aj srdce ženy, poslala – po dlhom vnútornom boji, na naliehavú

prosbu Bohuša Nosáka, svoje prvé básnické pokusy Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi, aby ich

uverejnil, ak sa hodia. V roku 1842 tieto básne Hurban vydal v 1. ročníku almanachu „Nitra“,

pod názvom „Básně od Miloslawy“ tu boli publikované dve básne „Podkriváňsky vlastenec“

a „Slovenka“. Mladá 22-ročná Johana Lehotská prijala, podľa vzoru spriaznených priateľov

Štúrovej družiny, nové meno „Miloslava“. Po prvý raz boli verejne publikované jej verše.

V auguste 1844 zvolal Hodža na svoju faru stretnutie popredných národovcov s cieľom

založenia slovenského literárneho a kultúrneho spolku. Štúr nebol tri roky v Liptove a príroda

podtatranského kraja ho opäť očarila. „Boli sme v Prosiečnej a pri Štrbskom plese.

Nevysloviteľné nadchnutie uchvátilo ma....“.205

Cestou z Prosieckej doliny navštívil Ľudovít

Štúr s družinou 24. a 25. augusta v Trnovci farára Lehotského s manželkou. Už vtedy

prítomní vyjadrili radosť nad tým, že sa zišli so sestrou s „porozumejúcou dušou“, ktorá

chápe ich sny, túžby, radosti a ich žiale. Ako výraz svojej vďaky za tam prežité dni, ktoré ako

píše v liste adresovanom Jánovi Lehotskému: „...som vo Vašom pohostinnom dome tam v tom

peknom kraju v doliňe Sokolovej vedno aj s Vámi stráviu“, poslal Štúr rodine Lehotskej

výtlačok snemovej reči Rajačiča206

a spis chorvátskeho vyslanca Ožegoviča207

. V závere listu

nezabudol pozdraviť: „Jej Milosti Vašej Paňej moje služby vskazujem“.208

O dva roky neskôr,

na treťom valnom zhromaždení Tatrína v dňoch 16. a 17. septembra 1846 bol Ľudovít Štúr

hosťom u Lehotských znova spolu so Samom Bohdanom Hroboňom. Počas stretnutia viedol

Štúr na fare v Trnovci dôverné rozhovory, pravdepodobne išlo o taktiku v boji o slovenčinu.

Neskôr v liste adresovanom Samovi B. Hroboňovi žiadal adresáta a jeho prostredníctvom aj

Lehotskovcov, aby: „...o tom, čo sme hovorili na Trnovci, zadržte najhlbšie mlčanie, ako to aj

našincom na Trnovci ešte zvlášte naložte. Mám k tomu dostatočné príčiny; moje položenie to

nevihnutne žiada.“ 209

Na fare v Trnovci v blízkosti srdca peknoduchej ženy, nachádzali

národní pracovníci teplé lúče pochopenia a napĺňali ich radosťou, vierou, že ideálne ich túžby

majú vernú strážkyňu i v slovenskej žene. V spomienkach sa často vracali na toto miesto.

Veľmi pekne to vyjadril Janko Kalinčiak (1822–1871) v liste Samovi B. Hroboňovi, keď

204

HLEBA,E.: Samo Bohdan Hroboň – romantik a mesianista. In: Literárny archív 35, Matica slovenská, Martin

2000, s. 78. 205

JURÍČEK, J.: c. d., s. 81. 206

RAJAČIĆ, Jozef (1785–1861) srbský patriarcha, hlava pravoslávnej cirkvi v rakúskom cisárstve. Štúrovi bol

vďačný za starostlivosť o srbských študentov v Bratislave. Ľ. Štúr mu na znak úcty a vďaky za jeho podporu

a priazeň venoval svoju knihu Náuka reči slovenskej. 207

OŽEGOVIČ, Metel (1814–1880), chorvátsky politik, poslanec celouhorského krajinského snemu v Bratislave

v rokoch 1843 a 1847–1848. Bol priaznivcom Ľ. Štúra, podporoval národné záujmy Slovákov. 208

MATULA, V.: Listy Ľudovíta Štúra IV. Dodatky. Bratislava 1999, s. 30. List je uložený v SNK ALU

v Martine, sign. M 47 B 3. 209

AMBRUŠ, J.: Listy Ľudovíta Štúra II. Bratislava 1956, s. 155–156.

91

napísal: „Čo robí Miško Hodža i s Ondrejom a čo v Trnovci? ...Nože pozdravte Vašich pánov

rodičov úprimne a v tom Trnovci povedzte, či ich dakedy v noci duch môj nemáta, lebo vo dne

nemám kedy pre zaneprázdnenie na duše drahé myslieť...“.210

V rodine farára Lehotského túžba po tlačenom slove akosi prirodzene súvisela

s profesionálnou dráhou pána domu – slova Božieho kazateľa. Nielen teologické práce, ale aj

diela svetovej a domácej literatúry tvorili súčasť domácej knižnice. Čítanie a rozhovory nad

prečítaným boli prakticky každodennou záležitosťou. V decembri 1841 pripravoval J. M.

Hurban do tlače prvý ročník almanachu Nitra. Ozývali sa aj hlasy proti tomuto zámeru

z dôvodu nedostatku predplatiteľov. Hurbanovou zásluhou sa tieto predpovede nenaplnili

a počet predplatiteľov prekonal pôvodné počty.211

Bohuš Nosák – Nezabudov212

posiela

v liste Hurbanovi aj menoslov odberateľov, medzi ktorými je pod číslo 36 uvedená Johana

Lehotská.213

Bol to práve Bohuš Nosák, ktorý od začiatku svojho kaplánskeho pôsobenia

v Mikuláši udržiaval živé kontakty s Lehotskou. Môžeme povedať, že práve on ju podnecoval

k literárnej tvorbe a k uverejneniu svojich prác.

V osobe Johany Lehockej sa azda prvý raz prihlásila Slovenka o svoje právo byť hodnotená i

pre svoje duchovné schopnosti. Nebála sa povedať pravdu na obidve strany; nebála sa ani

vtedy, keď maďarské úrady ju začali upodozrievať z panslávskej a vlastizradnej činnosti pre

jej styky so slovenskou i slovanskou verejnosťou. I to sa o nej pred povstaním roznieslo, že sa

u nej zastavil poľského kráľa syn, ktorého vraj vodila po Tatrách, aby mohol špehovať. Vtedy

musela na rozkaz mužov spáliť všetky svoje listy a písomnosti.

V roku 1848 zachvátili Európu revolučné udalosti, ktoré neobišli ani Uhorsko a v ňom

Slovensko. Vo víre národnooslobodzovacích revolúcií aj pre Slovákov prichádzal čas

a otváral sa priestor na formovanie národno-emancipačného hnutia, v ktorom významná úloha

pripadla Liptovu. Ústrednými postavami týchto aktivít boli Hodža, Hurban a Štúr. Trnovčania

ako bezprostrední susedia Mikuláša sa stali priamymi účastníkmi národného hnutia

a revolučných udalostí v centre Liptova.

27. marca 1848, po predchádzajúcej porade na Hodžovej fare, predniesol na zasadnutí

liptovského stoličného výboru hybský notár Ľudovít Klein „Liptovské žiadosti“, ktoré

predstavovali akýsi prvý náčrt politického programu Slovákov. Ján Lehotský a jeho manželka,

Johana boli účastní pri koncipovaní i vyhlasovaní tohto dokumentu.

Na podnet tisovského pravotára (advokáta) Štefana M. Daxnera bolo v máji zvolané národné

zhromaždenie do Liptovského Mikuláša. Na poradu prišiel aj Štúr, hoci pôvodne jeho účasť

neočakávali. Porady sa zúčastnili poprední národovci z takmer celého Slovenska. Niektorí

prišli o deň skôr. V Mikuláši im však odopreli ubytovanie, takže asi dvadsať z nich išlo na

nocľah do blízkeho Trnovca k tamojšiemu farárovi Jánovi Lehotskému. Už tu pri večeri a po

nej sa začali prvé rozhovory o petícii, ktorú sa chystali na druhý deň zostaviť. Johana

210

KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Z listov štúrovcov. In: Sborník Matice slovenskej, 7, 1929, č. 3–4, s. 159. 211

KLEINSCHNITZOVÁ, F.: Kým vyšla „NITRA“. In: Z našej romantiky. Slovenský spisovateľ, Bratislava

1958, s. 5–10. 212

NOSÁK, Timotej Ignác Bohuslav (* 3. 2. 1818 Tisovec, † 5. 4. 1877 Sabinov) – Štúrov spolupracovník

v Slovenských národných novinách, za slovenského povstania v r. 1848 bol druhým tajomníkom Slovenskej

národnej rady. Prispieval básňami do slovenských časopisov, prekladal z ruštiny, nemčiny a angličtiny. 213

Slovenská národná knižnica, Archív literatúry a umenia Martin (SNK-ALU), fond J. M. Hurban, sign.

M23F23.

92

Miloslava tak mala možnosť byť priamo účastná nielen ako hostiteľka, ale aj ako „poradný

hlas“ pri koncipovaní najdôležitejšieho politického programu Slovákov – Žiadostí

slovenského národa. Viacerí z ubytovaných boli ozbrojení a dokonca pod vedením Hurbana

za farou aj strieľali, čo údajne vyvolalo u miestnych nevôľu.214

Na druhý deň išli z Trnovca

pešo do Mikuláša, kde na fare u Hodžu bol schválený konečný text petície.

Uhorská vláda už pred udalosťami spojenými s vyhlásením Žiadostí slovenského národa

vyhlásila stanné právo, ktoré teraz prerástlo do perzekúcie slovenských vlastencov. Na

príkaz prvého podžupana Eugena Szentiványiho bolo niekoľko osôb skutočne zatknutých.

Niektorým sa podarilo z väzenia ujsť, ako napríklad hybskému notárovi Ľudovítovi

Kleinovi (1816–1873), ktorý sa potom ukrýval v horách na Čiernom Váhu.215

Podobný osud

prežili aj na fare v Trnovci, ktorá po mikulášskej predstavovala nebezpečné hniezdo

panslavizmu. Prosiecka dolina poskytla vo svojich lesoch na istý čas bezpečné útočisko pre

farára Lehotského a jeho manželku.

Nasledujúce udalosti roku 1848 boli „nabité“ politickými a spoločenskými udalosťami.216

Bol to revolučný rok v celej Európe. Maďarské vojsko postupne obsadilo územie Slovenska.

Johane Lehotskej nebol ľahostajný osud slovenských bojovníkov. O jej tichej, ale výraznej

pomoci svedčí napr. aj naliehavé varovanie v liste adresovanom Kornélii Hodžovej,

manželke Michala M. Hodžu, určené pre kapitána slovenských dobrovoľníckych jednotiek

Janka Kučeru (1822–1849): „Pani Sestra! Dozvediac sa od tunajšieho richtára, že slúžny

Adolf Joób chce lapiť Kučeru, oznamujem Vám v náhlosti, aby ste mu v tom liste, ktorý do

Turca posielate, oznámili, že by sem nechodil, ale radšej doma svoje útočište hľadal.

Zostávam Vaša úprimná ctiteľka – Johana Lehocká“.217

Medzi osobami, ktoré boli liptovskou stoličnou vrchnosťou označené ako nebezpeční buriči,

a v dňoch 29. a 30. januára 1849 na rozkaz generála Artúra Gӧrgeya boli zatknutí

a odvlečení do väzenia v Debrecíne, patril aj trnovecký evanjelický kňaz Ján Lehotský.

Spolu s ním boli odvlečení aj iní mikulášski národovci, ktorí prežili ťažké útrapy pri ceste

do väzenia aj v samotnom väzení.218

Farára Lehotského zatkli priamo v kostole a nedovolili sa mu ani preobliecť. Keď bol takto

vedený v putách cez susednú obec, kde bol farárom jeho známy „oltárny spolubrat“, pýtal si

dovolenie ísť k nemu, aby „...ho tenže poratoval a čistou bielizňou opatril“, čo mu bolo aj

dovolené. Lehotský tak prišiel na faru a „...pán brat jeho, nie len že prosbu brata nevyplnil,

ale i zaprel ho, osvedčujúc: ,neznám toho človeka‘ “.219

Začiatkom februára 1849 prenikol Zbor slovenských dobrovoľníkov do Liptova. Dopoludnia

10. februára Jozef Miloslav Hurban spolu so svojím sprievodom navštívil faru v Liptovskom

Trnovci. Ako sám neskôr spomínal: „Výlet môj do Trnovca stal sa triumfálnym: meštianstvo

mikulášske sprevádzalo ma na vozoch a mládež koňmo. Mestečko Trnovec, úradom svojím

214

RAPANT, D.: Žiadosti slovenského národa. In: Zore nad Kriváňom. Liptovský Mikuláš 1948, s. 11–16. 215

KLEIN – TESNOSKALSKÝ, B.: Oppidum Hybbe. Liptovský Mikuláš 1942, s. 122. 216

Kronika liptovsko-sv. -mikulášska z r. 1848–1849. In: Slovenské pohľady, 14, 1894, s. 443–448. 217

VONGREJ, P.: K profilu Janka Kučeru (1822–1849). In: Litrárny archív 26/89, Matica slovenská, Martin

1990, s. 132. 218

J. B.: Z dejov roku 1849. In: Slovenské pohľady, 19, 1899, č. 12, s. 721–728. 219

M. D.: Besednica. Za tými našími. Národné noviny, r. 11, 1880, č. 38, s. 2–3.

93

zastúpené, uvítalo ma v chotári“.220

Pred farou, „...kde chyboval junácky farár“, privítala

Hurbana so spoločnosťou, smutná a uplakaná, v čiernych šatoch oblečená Johana Miloslava

Lehocká – „hrdinská žena pýšila sa mužom svojím, že bol hodný tohto vyznačenia.“ Privítanie

Hurbana pred farou sa stalo malou demonštráciou: „Národ sa zahrnul pred faru a vyvolával

Lehotskému na slávu. ,Vysloboďte nám nášho milovaného farára!‘ niesli sa výkriky ľudu

k nám do fary“.221

V Trnovci sa Hurban zdržal asi hodinu, potom sa vrátil do Mikuláša, kde

sa robili organizačné prípravy ku chystanému národnému zhromaždeniu.

Lehotského manželka Johana sa musela často skrývať pred prenasledovaním po trnoveckých

filiálkach (Pavlová Ves, Bobrovček), v rodisku a v Sielnici, čo podlomilo jej zdravie.222

Utrápená žena, riadením osudu násilne opustená bez manžela, pod kontrolou vrchnosti

a k tomu časté návštevy uniformovaných žandárov spôsobili, že neprajné jazyky čoskoro

rozchýrili reči o tom, ako sa im oddávala. Podobné ohováranie už zažila neraz. V roku 1846

písala Samovi B. Hroboňovi: „Roznáša sa medzi ľudom povesť, že sa u mňa v lete za dlhší čas

zdržoval poľského kráľa syn, ktorý vraj prišiel na špehy! a s ktorým som ja vraj dlho chodila

po Kriváni a okolných Tatrách, skusovať okolia. Kto toto medzi náš ľud roztrúbiť mohol to

neviem, ani vyšetrovať nebudem, lebo je to mne len k smiechu, a nie k strachu“.223

Môžeme sa

len domýšľať, ako podobné reči trápili a umárali citlivú dušu mladej ženy, hoci na verejnosti

ich znášala s hrdo vztýčenou hlavou.

Začiatkom augusta kapitulovala maďarská armáda pri Világoši. Táto udalosť mala podstatný

vplyv na osudy uväznených liptovských národovcov. 11. augusta bol prepustený na slobodu

Ján Lehotský a Ctiboh Zoch. Obidvaja bývalí zajatci sa vrátili domov 25. augusta 1849.224

Príchod farára Lehotského domov spôsobil radostné zhromaždenie ľudu, ktoré nadšene vítalo

svojho kazateľa. Na čele davu stála dojatá manželka, ktorá po všetkých prežitých útrapách

mohla znovu objať manžela a spoločne pripravovať plány do budúcnosti.

Život však rozhodol inakšie. Udalosťami nabité posledné mesiace roku 1849 poznačené

telesným, ale aj psychickým vypätím oslabili ani nie tak ducha tejto nezlomnej ženy, ako skôr

telo. Verná manželka sa dočkala prepustenia a príchodu svojho manžela, ale spoločné šťastie

netrvalo dlhý čas. Vyčerpaný organizmus podľahol chorobe.

Johana Miloslava Lehotská zomrela na „zapálenia“ (zápal pľúc) 19. decembra 1849 doma, na

fare v Trnovci. Ešte len tridsaťdeväťročnú ju skosila smrť práve vtedy, keď sa slovenské

túžby za národnú slobodu skončili nastupujúcou, ešte tuhšou porobou. O dva dni neskôr, 21.

decembra 1849, ju pochoval užialený manžel a zarmútení priatelia pod lipami starého

trnoveckého cintorína. Smutné vianočné sviatky tak symbolicky uzatvorili tragickými

udalosťami naplnený rok. Slovenské noviny priniesli vo svojom prvom januárovom čísle

nasledovný nekrológ: „Jedna z najušľachtilejších dcér Slovenska rozlúčila sa so svetom d. 19.

Dec. a dnes bola pochovaná. Znáte rodáci vysokoctenú Johanu Miloslavu Lehockou, rodenou

Vyšný, Dh. p. Jana Lehockého, ev. farára v Trnovci manželku, ktorá sa v tak úprimnej láske

ku národu svojmu medzi nami skvela, ktorá toľko obetí národu priniesla, toľko nerestí pre

220

HURBAN, J. M.: Ľ. Štúr/Rozpomienky. Bratislava 1959, s. 733, 221

Tamže, s. 733. 222

SNK – ALU Martin, List J. Petríka M. Valehrachovej z 13. 1. 1960, sign. 198 C 8. 223

KLEMENTIS, E.: c. d., s. 159–160. 224

ZOCH, C.: Uväznenie Oravcov v roku deväťameru. In: Zore nad Kriváňom. Liptovský Mikuláš 1948, s. 205–

206.

94

jeho dobro duchom hrdinským znášala, ktorá národnými spevmi svojimi srdce nejedného

junáka rozpálila k obetovavosti za trón a za národ náš; táto ušľachtilá duša slovenská

rozlúčila sa s nami! Ale pamiatka jejího mena u nás nevyhasne; áno veríme, že ona pamiatka

prebudí i iné dcéry Slovenska, aby šľapaje blaženej sestry našej nasledovali a tak, jako ona,

pred Bohom i pred svetom svoj rod slovenský vyznávali. Pokoj prachu jejímu!“ 225

V ten istý mesiac Samo Bohdan Hroboň písal Hurbanovi: „Viem, že si už s rodinkou svojou

drahou slzu srdečnú vyronil nad smrťou drahej našej Lehockej. A veru ju aj zasluhuje.“ Keď

na jeseň 1851 bol Ľudovít Štúr v Korytnici na liečení a Samo Hroboň ho pozýval do Sielnice,

odpovedal mu, ponosujúc sa na ťažké časy, ktoré drvili jednotlivcov i národ: „Išjeu bych k

Vám hore bez všetkej pochyby a navštíviu tam v susedstve Vašom i hrob vzácny...“.226

Sklamaný a unavený vodca bitého Slovenska tak vyjadril svoju vrelú túžbu pristaviť sa,

zadumať sa nad hrobom ženy, ktorá svojím cítením i konaním bola sestrou po duchu

všetkých, ktorí pripravovali Slovensku národné vzkriesenie a život.

Literárne dielo Johany Lehotskej je svojím rozsahom neveľké.227

V citovanej Riznerovej

bibliografii sú uvedené jej nasledovné práce – Nitra I., 1842: „Podkrináňsky vlastenec“, s.

128; „Slovenka“, s. 130. Nitra II.,1844, „Hrob“, s. 158. Nitra IV., 1847: „Opis Liptova“, s.

26–51; „Divadlo duchov nad Tatrami“, s. 52–71. V tomto zozname chýba odkaz na článok

v Štúrových Slovenských národných novinách z roku 1846 pod názvom „Z Liptova“,

uverejnený v čísle 83, s. 330–331. Ján V. Ormis pri prehliadke kníh z pozostalosti Jozefa M.

Hurbana objavil v Slovenských pohľadoch viaceré novozistené údaje o pseudonymoch.

Medzi iným uvádza „Pieseň labutiu“, ktorá bola publikovaná v treťom ročníku Slovenských

pohľadov z roku 1852 na str. 177, kde je v autorstve uvedené „od Želmíry“, pričom pod

textom je Hurbanom ceruzkou napísané: „Miloslava Lehotská“.228

Literárny kritici Lehotskej tvorbu hodnotia ako jednoduchú, no napriek tomu dôležitú vo

svojej dobe. Johana Lehotská uverejňovala svoju tvorbu pod pseudonymom „Miloslava“.229

V I. ročníku almanachu „Nitra“ uverejnil Hurban dve jej básne v češtine, v ktorých splatila

daň ideám svojej doby. Okolnosti, ktoré viedli k uverejneniu týchto básní, veľmi pôsobivo

opisuje Bohuš Nosák – Nezabudov v liste Jozefovi M. Hurbanovi zo 16. decembra 1842: „Do

Nitry Ti posílám básně od Miloslavy. Jeť to Johana Lehocká z Trnovce, Tobě dobře známá.

Sotva sem i teraz vybojoval od ní tyto básničky, i to jen pod tou jedinou výnimkou, aby se její

vlastní jméno nepodepsovalo a jedině redaktoru Nitry, tedy Tobě, a žádnému jinému

neodekrylo. Jeť to svéhlavost ženská! Jsú to malé vrtochy, ale je věru trpělivě snášeti musíme,

nebo nám jináče lásku vypoví! Já se usiloval, a to i s Ondřejkem230

, přemluviti ji, aby pod

225

Z Liptowa. In: Slovenské noviny, r. 2, 1. január 1850, č. 1, s. 4. 226

AMBRUŠ, J.: Listy Ľudovíta Štúra II. Bratislava 1956. List č. 322 Samovi B. Hroboňovi, s. 247–248. 227

RIZNER, Ľ. V.: Bibliografia písomníctva slovenského III. (L – O). Martin 1932, s. 27. 228

ORMIS, J. V.: Novozistené pseudonymi z polstoročia 1842–1893. In: Bibliografický zborník 1962, Matica

slovenská – Martin, s. 206. 229

Ako uvádza Kleinschnitzová (1958) na s. 109, v Národnom múzeu v Prahe sa nachádza Hroboňova báseň

oslavujúca Jána Lehotského, ktorá obsahuje aj Hroboňovu poznámku: „Miloslava je v duchu národnom prijatô

meno prvej manželky J. Lehotského, rodzenej Joh. Vyšnej z Ľubče Ľubtovskej – ženy to naozajstno ideálnej,

spojujúcej so silou ducha útlocit ženský a krásu duše a tela.“ 230

Ondrej Hodža (1819–1888), mladší brat M. M. Hodžu, ktorý sa väčšiu časť prázdnin zdržiaval pri bratovi na

fare v Mikuláši.

95

vlastním jménem vystúpila; avšak nadarmo!“ 231

V predhovore čitateľom redaktor uviedol

uverejnené básne poznámkou: „Zasílatel těchto básní, p. Šajavský (B. Nosák), píše nám

v tento smysl: Dvě básně tyto jsou wýtvorem jedné ze spanilomyslných našich wlastenek, která

wšak pro skromnost swou pod wlastním jménem wystoupiti se ostýchala. Jestli že tyto

počátkové jeji, jenž jsau důkazem pěkné duše wlasteneské Miloslawy, od Welect. čtenářstva

Nitry wděčně přijaty budou, bude to nemalým podnětem i k dalšjmu jejímu, na poli omladující

literatúry našj pracowání.“

V jednej z Miloslaviných básní rodu verná „Slovenka“ osvedčuje sa slovami:

Dříve si dám srdce vyrvat z těla,

Nežbych se od Tebe vzdalovat,

Neb tě zradit, národe můj, měla.

To bolo vyjadrenie Lehotskej najvrelejších národných citov.

V roku 1846 Štúrove Slovenské národné noviny v čísle 70 uverejnili článok o potrebe zakladania

ústavov pre vychovávanie dievčat. Uverejnený text si veľmi pozorne prečítala aj Lehotská. Na tento

článok pohotovo zareagovala príspevkom „Z Liptova“, publikovanom v čísle 83.232

Keď sa Hurban usiloval dvíhať Slovensko v duchu teórie, že charakter ľudu je v úzkom

súvise s rázom kraja, Lehotská mu poslala pozoruhodný geograficko-historicko-národopisný

„Opis Liptova“, ktorý uverejnil v IV. ročníku „Nitry“ (1847) do svojich „Korytnických

pohárikov“. Na záver povzdychol si zarmútený redaktor pod čiarou (s. 38): „Opísala ste si

kraj svoj; hej, keby sme si každý opísali takto svoje okolia a najmä tie naše drahé Slovenky,

keby sa už takto raz za príkladom tých daktorých, medzi ktorými predok vediete Vy, veľactená

pani sestra Slovenská, k svojmu národu priznali! Keby – keby – keby, ale keď! Lež nič to zato,

keď je blato; budú že budú kedysi aj chodníčky, aj k ostatným krajankám našim slovenským.

Ja kedykoľvek si na tie korytnické poháriky pomyslím, voždy s odpornej strany sa mi ukáže tá

hŕba nepočetná tých sestier Vašich, čo nič neznajú, iba módu, varešku, pantofličku,

pomádičku a ,vostrej jazeyček!‘...Ale dosť; ved aj tieto sa míňajú a dorastajú aj takie, čo

vravia: ,do roboty sa Slováci, aby ste nás boli hodní!‘ A týmto: Sláva, sláva!“

Osobitnú kapitolu predstavuje Lehotskej korešpondencia. Dobrý list predstavuje hlas, ktorým

pisateľ myslí, hlas, ktorý je správou, spoveďou, rozhovorom a vo svojej podstate aj

denníkom. O Lehotskej listoch môžeme povedať, že boli mocným hlasom v časoch, keď

národ bol vedený k mlčanlivosti. Vo svojej dobe Johana Lehotská bola, obrazne povedané –

cez Bohuslavu Rajskú, akousi veľvyslankyňou slovenskej národnej veci medzi českými

národovcami. Jej horlivá obrana slovenskej veci, slovenského spisovného jazyka a objektívne

správy o pomeroch v Uhorsku, pomáhali prekonávať rezervovanosť a nedôveru medzi

českými vzdelancami. Zavedenie spisovnej slovenčiny zo strany Štúrovcov bolo chápané ako

trhanie bratských vzťahov. Lehotskej listy, písané v reálnom a triezvom tóne, mali podstatný

vplyv na postoj českých národovcov. Keby bola Lehotská napísala iba svoju korešpondenciu

adresovanú Rajskej a nič viac, aj tak by to stačilo, aby ju to vynieslo na popredné miesto

v slovenskom národnom panteóne 19. storočia. 231

SEDLÁK, I.: c. d. (1982), s. 220. 232

Slovenské národné noviny, r. 2, 1846, č. 83, s. 330–331.

96

Stopy minulosti

V roku 2005 Obecný úrad v Liptovskom Trnovci vyhlásil recitátorskú súťaž žien – „Lehotskej

Trnovec“ ako sprievodné podujatie na Trnoveckých jarmokoch. Recitátorky prednášajú báseň

podľa vlastného výberu. Súťaž prebiehala v rokoch 2005–2008 a pozostávala z dvoch kôl.233

Pri tejto príležitosti bola pred obecným úradom odhalená aj socha Johany Miloslavy

Lehotskej, ktorej autorom je ľudový rezbár Pavol Lofaj z Likavky.

Lehotskej socha nám v nadživotnej veľkosti predstavuje orientačný portrét výnimočnej ženy,

ktorej boli dané do vienka statočnosť, pevnosť ducha, láskavosť a odhodlanie ísť proti

predsudkom svojej doby. Zložené ruky – zobrazená pokora, ale aj pohostinnosť, držia husie

pero – symbol ženy – poetky, ktorá do veršov vkladala svoju dušu a nádeje v lepší osud

národa. To pierko zároveň akoby vyjadrovalo ľahkosť života a pominuteľnosť človeka,

ktorého unáša vietor v ústrety osudu. Okrem súťaže a sochy bola v tunajšom kultúrnom dome

v decembri 1999 nainštalovaná spomienková výstava.

V roku 1980 vznikol z iniciatívy vtedajšieho evanjelického farára v Lipt. Trnovci Juraja

Töröka – zanieteného amatérskeho filmára, kultúrno-osvetovej pracovníčky a poetky pani

Jolany Trombauerovej a riaditeľa literárno-historického múzea Janka Kráľa v Lipt. Mikuláši

Jozefa Kasanického krátky dokumentárny film „Miloslava, slovenská poetka“.234

Príležitostne sa o osudoch Johany Miloslavy Lehotskej dozvedáme aj zo súčasnej tlače, ktorej

cieľom je priblížiť pamätihodnosti a osobnosti z rôznych kútov Slovenska širšej verejnosti.235

Pri návšteve obce Liptovský Trnovec by našej pozornosti nemal uniknúť miestny cintorín,

kde sa nachádza ďalšia pamiatka – symbolické miesto posledného odpočinku zabudnutej

poetky Johany Miloslavy, ako aj hrob jej manžela Jána Lehotského, o ktoré sa stará obecný

úrad. Tatranský kameň s lipovým konárikom a tabuľkou obsahujúci úvodné verše nám len

potvrdzuje starú pravdu, že všetko dobré, čo sa vykoná v dejinách, sa nestratí.

Záver

Z hmiel histórie nám vystupuje reálna „peknoduchá a jemnocitná“ žena, ktorá túžila pomôcť

svojmu ľudu. Žena, ktorá v sebe spojila silu ducha, ženský útlocit a krásu duše i tela.

S Hroboňom a Rajskou prežívala ich osudové okamžiky a usilovala sa rozumieť obidvom. Jej

dom bol miestom stretnutí popredných národných vodcov a aj „najnadchnutejších mládencov

i daktorých dievok národa“. Veď nie nadarmo bola Johana Miloslava Lehotská označovaná za

„matku národovkýň slovenských“.

Jej život sa odohrával akoby v ústraní, v tieni manželovej práce. Aj napriek tomu hrdinsky

bojovala svojím silným duchom a vierou v „lepšie časy slovenské“. Svoje sily obetovala

predovšetkým zušľachťovaniu svojho okolia. Bieda však neobchádzala ani ju.

Nebolo jej dopriate byť matkou. Jej neustávajúca práca bielych rúk a bystrého ducha vravela

o obrovskej láske nielen k národu, ale aj k blížnym, ktorým slúžila s veľkou úctou a vďakou.

Bola ideálnou družkou pre muža, ktorý na svojich pleciach, citom i činom, niesol kus

bolestivej ťarchy svojho národa. Práve táto citlivá duša patrí medzi tie, ktoré ako prvé začali

233

Cenu Miloslavy získala v roku 2005 Ivona Krileková, v roku 2006 Martina Čanecká z Tvrdošína a v roku

2007 Lucia Chmeľová zo Zákamenného. 234

ONDREJKOVÁ, A.: Malý slovník spisovateľov Liptova. 1. časť 1989–2009. Liptovská knižnica Gašpara

Fejérpataky – Belopotockého, Liptovský Mikuláš 2009, s. 49. 235

HUDÁK, Pavol: Vidiek má obrovského ducha. In: Farmár, č. 14, 2. 4. 2009, s. 43.

97

meniť tradičný obraz slovenskej ženy. Vzdelávala sa a túžila vzdelávať ostatné dievčatá

a ženy. V práci neustávala, písala, veršovala. Koniec však prišiel veľmi rýchlo. Ako napísala

Margita Václavíková-Matulayová: „Bolo bolestným úderom osudu, že na svoju poslednú

cestu si so sebou vzala táto krehká a jemná duša vedomie porážky myšlienky, pre ktorú žila

a mrela. A že zhasla, nedočkajúc sa slnca rodu, nedočkajúc sa nádychu nových nádejí, nových

čias“.236

Zápis v matrike o sobáši Johany Vyšnej a Jána Lehotského.

Ján Lehotský. Bohuslava Rajská.

236

Václavíková-Matulayová, M.: Slovenské rodoľubky. Bratislava 1944, s. 22.

98

Samo Bohdan Hroboň. Hrob na cintoríne v Liptoskom Trnovci.

Básně od Miloslawy, Nitra 1842.

99

Ľudovít Štúr a štúrovci

Zborník z konferencie

Október 2015

ISBN 978-80-971670-8-0

100

Ludovít Štúra štúrovci

Zborník z odbornej konferencie

www.zilinskazupa.sk