1

Pedagogická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

Katedra evanjelikálnej teológie a misie

Misiologická homiletika z letničnej perspektívy

Semestrálna práca z predmetu Misijná dimenzia homiletickej kázne PhD.

Prednášajúci: doc. ThDr. Albín Masarik, PhD.

Študent: Mgr. Miroslav Tóth

Študijný program: 3. stupeň vysokoškolského štúdia, Teológia (PhD.)

Študijný odbor: 2.1.12 Teológia

Stupeň štúdia: 3. stupeň vysokoškolského štúdia

január 2014

2

Obsah

1. Úvod 3

2. Kázanie 5

2.1 Historický úvod 5

2.2 Teologický aspekt 8

2.3 Hermeneutický základ 9

2.4 Komunikačné faktory 10

2.5 Prorocký rozmer 11

2.6 Evanjelizačný dôraz 13

3. Kazateľ 14

3.1 Osobné predpoklady 14

3.2 Práca s publikom 16

3.3 Pastor vs. evanjelista 17

4. Kázeň 19

4.1 Definícia kázne 19

4.2 Výkladová kázeň 19

4.3 Evanjelizačná výzva 22

4.4 Praktické rady 24

Záver 26

Bibliografia 27

1. Úvod

3

“Boh má jedného syna a urobil ho kazateľom”. Toto homiletické klišé vyznieva

redundantne, napriek tomu však veľmi verne podčiarkuje prednostnú úlohu služby kázania v

duchovnej službe. Najvyššie z povolaní, najťažšia z úloh a najväčšia z radostí je služba

kázania evanjelia, radostnej zvesti o Božom zámere s človekom. Niet ničoho, čo by

prevýšilo toto povolanie. Známy londýnsky kazateľ 20. storočia D.Martin Lloyd-Jones tvrdí,

že “kázanie je najvyššie, najväčšie a najslávnejšie povolanie.”1 Je to výsada, ktorá nám

umožňuje reprezentovať Boha a sprostredkovávať jeho pravdy. Preto je kázanie aj

zodpovednosť vyžadujúca si maximálnu prípravu.

Cieľom tejto limitovanej práce je schematicky načrtnúť problematiku povolania

kazateľa s akcentom na umenie kázať, teda komunikovať zvesť Písma. Zvlášť sa zameriam

na výkladové kázanie, pretože je podľa môjho presvedčenia najvernejšou systematickou

komunikáciou biblickej zvesti. Špecifickým hľadiskom je význam kázania pre evanjelizačno

- misijnú službu v cirkvi a špecifickým kontextom je letničné prostredie, ktoré je v kázaní

známe svojim príznačným entuziazmom. Je samozrejme nemožné v rámci niekoľkých strán

túto úlohu vyčerpať, preto má ráz “návrhovej štúdie”, ktorá si vyžaduje návrat,

prehodnotenie a doplnenie.

Prostredie, v ktorom som vyrastal a kde slúžim, mi poskytuje mnoho užitočných lekcií.

Pochádzam z pastorskej rodiny, v ktorej bolo alebo je približne desať kazateľov. Od

narodenia som namiesto rozprávok a seriálov počúval niekoľko kázní týždenne. Neskôr som

bol vďaka niekoľkoročnému štúdiu na biblickej škole v zahraniční vystavený kazateľskej

službe mnohých medzinárodne známych služobníkov Božieho slova. Za posledných dvadsať

rokov služby som osobne kázal viac než tisíc kázní pred množstvom publík v tradičnom aj

netradičnom prostredí v rôznych krajinách, kultúrach a cirkevných pozadiach. Mojou

skúsenosťou je, že i dnes sa mi často roztrasú kolená rovnako ako vtedy, keď som vo svojich

štrnástich kázal svoju prvú kázeň. Aj dnes cítim tú istú odkázanosť na zmocnenie zhora. Aj

dnes potrebujem otvorenie očí pri príprave a pri odovzdávaní posolstva. Nasledujúci známy

výrok pokladám za pravdivý a často si ho pripomínam: “Ak ťa Boh povolá byť kazateľom

(misionárom), neklesni tak hlboko, aby si sa stal kráľom.”2

1 LLOYD-JONES, 1971, s. 92 "If God calls you to be a missionary, don't stoop to be a king" pripisovaný viacerým autorom: Jordan Groom, G. K. Chesterson, Thomas Carlyle a Charles Haddon Spurgeon

4

2. Kázanie

Kázanie je služba ohlasovania Božieho slova3. Osoba ohlasovateľa je kazateľ a obsah

ohlasovania je kázeň. Služba kázania je tak centrálnou pre kresťanskú bohoslužbu, ako je

Božie slovo centrálne pre kresťanské spoločenstvo. Zdravé duchovné spoločenstvo sa odvíja

od systematického a pravdivého odovzdávania biblickej zvesti. Robinson, známy učiteľ

homiletiky a protagonista výkladového kázania o význame kázania hovorí: “Cez kázanie

3 “Slovo” v kontexte Božieho slova uvádzam s počiatočným veľkým písmenom na miestach, kde je samostatne stojace.

5

Písma sa Boh stretáva s mužmi a ženami, aby ich priviedol k spaseniu (2Tim 3,15) a k

bohatstvu a zrelosti kresťanského charakteru.”4

Ako letniční rozumieme nevyhnutnosti služby Svätého Ducha, ktorú očakávame,

dávame jej priestor a pokladáme za kľúčovú. Služba Ducha však potrebuje byť vyvážená

službou Slova (J 6,63). Slovo a Duch nie sú protipóly pre zdravú službu, sú vzájomne sa

doplňujúcimi nevyhnutnými dôrazmi, bez ktorých by sa služba ľahko skĺzla k extrémom.

Slovo bez Ducha predstavuje extrém doktrinálneho formalizmu a Duch bez Slova zas extrém

charizmového liberalizmu. Kázanie v pentekostalizme preto predstavuje službu, ktorá je

postavená na autorite Božieho slova a je vykonávaná v absolútnej odkázanosti na pomazaní5

Svätého Ducha.

2.1 Historický úvod

2.1.1 Ježišova služba kázania

Ježišova verejná služba sa začala ohlasovaním Božieho kráľovstva (Mt 4,17 Lk

4,43.44). Bola od začiatku rozoznateľne odlišná od porovnateľných aktivít jeho súčasníkov -

rabínov, zákonníkov, farizejov (Mt 7,28.29 Mk 1,21.22 11,27.28 Lk 4,31.36 J 8,46). Jeho

“manifestom” sa stala Kázeň na hore, v ktorej redefinoval Božie kráľovstvo (Mt 5,1.2). Jeho

služba kázania však nebola izolovaná od ďalších dvoch zložiek jeho služby, ktorými boli

vyučovanie a uzdravovanie (Mt 4,23 9,35 11,5 Lk 4,18 6,17-19 9,11). Kým kázanie bolo v

Ježišovej službe ohlasovaním, deklarovaním Božieho kráľovstva, vyučovanie malo za cieľ

jeho ohlasovanie vysvetliť, objasniť a aplikovať (Mk 2,13 4,33.34 6,7.12.13). Uzdravovanie

zas potvrdzovalo a demonštrovalo platnosť, jedinečnosť a autoritu jeho ohlasovania (Mk 1,27

J 10,37.38 Sk 2,22). Tento model predstavuje celistvý koncept v letničnej službe, kde kázanie

je doplňované vyučovaním a prejavovaním Božej moci (Mt 10,1.7.8 Mk 3,14.15 Lk 9,1.2 J

14,12 Sk 1,8). Samotné kázanie podľa Ježišovho modelu teda predstavuje iba tretinu služby.

Je dôležité poznamenať, že Ježišova služba kázania bola pod priamym pomazaním Svätého

Ducha (Lk 4,18) a priamym vedením Otca (J 7,16-18 8,28.38 12,49.50 14,10 15,15). Tieto

princípy sú uplatniteľné a a majú byť nasledované v službe Ježišových nasledovníkov (Mk

16,15-18).

4 ROBINSON, 1980, s. 195 Pod pomazaním rozumieme nadprirodzené zmocnenie Svätým Duchom pre výkon duchovného povolania.

6

2.1.2 Služba kázania v prvej generácii apoštolov

Kniha Skutkov apoštolov je dôkazovým materiálom o pokračovaní Ježišovho modelu

kázania, vyučovania a následnej demonštrácie Božej nadprirodzenej moci v prvej generácii

cirkvi. Či ide o príbeh apoštolov, ako bol Peter a Ján, alebo diakonov, ako boli Štefan či

Filip, služba kázania a vyučovania doprevádzaná znameniami moci viditeľne expandovala

Božie kráľovstvo (Mk 16,20 Sk 2,42.43 4,20-22.29-31 5,12-16.28.42 6,8.10 8,5-7.25).

Významným prínosom pre Božie kráľovstvo sa stala služba apoštola Pavla, v ktorom sa

spojila radikálna zanietenosť s jeho akademickým rozhľadom a evidentným pomazaním

Ducha (Sk 15,12.35 18,5.11 19,9-12 20,20.21.27). Zaujímavá je jeho skúsenosť v Aténach a

následne v Korinte (Sk 17 a 18). V Aténach si vo svojej známej kázni v starobylom

Aeropágu dáva záležať na kultúrnej relevantnosti, citovaní antických básnikov či zámernom

zmienení sa o “neznámom Bohu”. Po relatívnom neúspechu v službe v Aténach (Sk 17,32-

34) však prichádza do Korintu, kde jeho prístup v kázaní je radikálne iný. Neskôr vo svojom

liste ho komentuje nasledovne: “Aj ja, bratia, keď som prišiel k vám, neprišiel som vám

ohlasovať Božie tajomstvo so vznešenosťou slova alebo múdrosti. Rozhodol som sa totiž, že

medzi vami nebudem poznať nič iné okrem Ježiša Krista, a to ukrižovaného. Aj ja som bol

medzi vami slabý, preniknutý veľkým strachom a chvením; moje slovo a moje ohlasovanie

nespočívalo v presvedčivých slovách múdrosti, ale v dokazovaní Ducha a moci, aby sa vaša

viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci” (1Kor 2,1-5). Pavlova služba

kázania je pokračovaním tej istej novozmluvnej línie, akú sme pozorovali v službe Ježiša.

Prvá kríza v cirkvi, ktorá vznikla nárastom jej sociálnych a iných potrieb, vyústila do

potreby urobiť pre apoštolov modlitbu a kázanie Slova opätovne prioritou číslo jeden (Sk

6,4). Ostáva nám veriť, že cirkev 21. storočia sa túto istú lekciu promptne naučí.

2.1.3 Kázanie a prebudenecké hnutia

Historické prebudenia boli vždy poznačené dôrazom na kázanie. Boh si používa

kázanie ako nástroj prebudenia. Dejiny kresťanstva poznajú mnoho exemplárnych Božích

služobníkov, ktorí sa stali klasickým vzorom pre súčasnú generáciu postmoderných

kazateľov. Je nemožné v rozsahu tejto práce spomenúť všetky dôležité mená, ale z hľadiska

aplikovateľnosti pre tradíciu evanjelikálnej a letničnej homiletickej praxe určite môžme

uviesť Jána Chrysostoma, výrečného kazateľa a cirkevného otca zo 4. storočia, majstra Jána

7

Husa, nekompromisného českého kazateľa a predreformátora z 15. storočia, Martina

Luthera, velikána protestantskej reformácie zo 16. storočia, známych kazateľov veľkých

anglických a amerických prebudení 18. storočia akými boli Jonathan Edwards, John Wesley a

George Whitfield či neskoršie osobnosti z kazateľníc 19. storočia ako známy evanjelista D.L.

Moody a londýnsky kazateľ Charles Spurgeon. 20 storočie prinieslo množstvo významných

kazateľských hlasov, medzi ktorými z radov evanjelistov a prebudeneckých kazateľov určite

vynikali welšský prebudenecký kazateľ zo začiatku 20. storočia Evan Roberts, celosvetovo

známy evanjelista Billy Graham, vplyvný kazateľa a teológ A.W. Tozer a mnohé iné

prebudenecké osobnosti misijno-evanjelizačného sveta (George Verwer, Bill Bright). Z

letničných a charizmatických kazateľov 20. storočia treba spomenúť osobnosti prorockej

školy (David Wilkerson, Leonard Ravenhill), školy viery (Smith Wiglesworth, Oral Roberts,

Derek Prince) a školy slova (Chuck Smith, Jack Hayford). Slovami Lloyda-Jonesa môžme

potvrdiť: “Prebudenie opravdivého kázania vždy ohlasovalo veľké pohnutia v dejinách

cirkvi.”6

2.2 Teologický aspekt

Oproti iným posolstvám komunikovaným z rečníckych pultov dnešného kultúrneho

sveta má Božie slovo tú výhodu, že má moc samo v sebe (Iz 55,10.11). Jeho efekt spočíva

v moci autora a nie posla. Kazateľ tu spĺňa úlohu veľvyslanca, posla či kuriéra s naliehavým

posolstvom od kohosi, kto má nad všetkým moc. Tohto si musíme byť vedomí. Božie slovo

má moc zasahovať do najvnútornejších útrob ľudského bytia a premieňať ho. Má schopnosť

usvedčiť z nesprávnych motívov a dať miesto nich nové, posvätené. Má moc liečiť zranenia

duše, dodať nádej, vyslobodiť z hriechu, naplniť radosťou, pozdvihnúť vieru a naliať lásku.

Teologickým predpokladom pre službu kázania je doktrinálne ukotvenie v otázke

inšpirácie, dôveryhodnosti a autority Písma. Ak má naše kázanie stáť na pevnom základe,

náš vzťah k Písmu musí vychádzať z presvedčenia to tom, že je plnohodnotným,

dostatočným, ukončeným zjavením (Zj 22,18.19). Je jedinou a úplnou vieroučnou autoritou.

Sola scriptura je reformačným dedičstvom, ktoré prijímame ako teologický základ pre

porozumenie biblického textu. Prístup k Písmu ako jednej z autorít či jednému z

rovnocenných zjavení, aký je rímskokatolíckej teológii akceptovaný, je pre evanjelikálnu a

pentekostálnu teológiu neprijateľný. Biblické zjavenie prijímame ako progresívne v jeho

6 LLOYD-JONES, 1971, s. 24-25

8

priebehu, čím rozumieme, že jeho obsah bol postupne človeku zjavovaný (Mt

5,22.28.32.34.39.44 Gal 4,1-5 Žd 1,1.2). Rozumieme, že inšpirácia Písma je plenárna (plná)

a verbálna (doslovná), čo neznamená mechanický diktát inšpirovaným pisateľom, ale

znamená, že znenie biblického textu v jeho pôvodnej verzii bolo presne v tej podobe, v akej

ho Svätý Duch pre potreby našej spásy a duchovného rastu biblickým autorom inšpiroval

(2Tim 3,16.17 2Pet 1,21). Nie je potrebná demytologizácia, len korektná aplikácia vhodných

hermeneutických pravidiel. Pseudokanonickú literatúru neprijímame za súčasť zjavenia, i

keď jej historickú hodnotu a účelnosť nepopierame. Inšpiráciu biblického textu potvrdzuje

okrem iného jeho nadčasovosť, nespočetné naplnené proroctvá, jeho historická

nezničiteľnosť, mnohonásobné archeologické potvrdenia a v konečnom dôsledku každý

jeden život zmenený jeho posolstvom.

2.3 Hermeneutický základ

Rozsah a záber tejto práce neumožňuje položenie adekvátneho dôrazu na dôležitosť

hermeneutického základu pri kazateľskej službe. Často sa v laickej ale aj duchovenskej

kazateľskej službe stretávame s nerešpektovaním základných pravidiel výkladu biblického

textu. V tomto odstavci uvediem iba heslovite základné hermeneutické pravidlá, ktoré sú v

rámci evanjelikálneho a pentekostalného teologického prostredia všeobecne prijaté.

2.3.1 Písmo vykladá Písmo

Pod týmto hermeneutickým pravidlom rozumieme, že celé Písmo je kontextom pre

porozumenie jeho konkrétnej časti. Výklad konkrétnej pasáže nesmie protirečiť celistvému

učeniu Písma. Nebudujeme doktrínu na individuálnom verši.

2.3.2 Historicko-gramatický význam vs. alegorický význam

Primárny význam biblického textu je jeho prirodzene porozumiteľný, historicko-

gramatický význam. Dejiny hermeneutiky sú svedectvom o tom, ako vďaka alegorickým

výkladovým metódam vznikali doktríny a učenia, ktoré teológiu odklonili od pravoveria.

9

Augustín je známy alegorickým výklad textu. Klement Alexandrijský dokonca rozoznával

niekoľko výkladov: historický, doktrinálny, prorocký, filozofický, mystický význam.

Origenes rozlišoval telo (doslovný význam), duša (morálny význam), duch (alegorický

význam). Historicko-gramatický spôsob vykladanie biblického textu je ten, ktorý

uprednostňuje ten význam, ktorý je prirodzene bez domýšľania jednoznačne zrejmý. Čo je

myslené doslovne, vykladá sa doslovne. Čo je myslené obrazne, vykladá sa obrazne.

2.3.3 Výklad vs. aplikácia

Výklad je jeden, aplikácií je mnoho. Pokiaľ všetko v Písme má svoj jeden význam,

jednu interpretáciu, aplikácií je viac. Toto sa týka nielen prorockých či poetických textov ale

aj osobných, Duchom Svätým vedených usmernení pre život vykladača textu.

2.3.4 Kontext

Nedá sa dostatočne zdôrazniť nevyhnutnosť rozumieť biblickým textom v ich

súvislostiach. Najväčších vykladačských omylov sa kazatelia dopúšťajú vytrhnutím svojho

textu z kontextu, v ktorom sa nachádza. Okamžitým kontextom verša je jeho pasáž, širším

kontextom je kniha, testament a napokon celé Písmo.

2.3.5 Literárny žáner

Je dôležité pri vykladaní rozlišovať, o aký literárny žáner v danom texte ide:

historický (napr. kniha Skutkov apoštolov), dramatický (napr. Job), apokalyptický (napr.

Zjavenie Jána), poetický (napr. Žalmy), múdroslovný (napr. Príslovia). Pri výklade

zohľadňujeme obraznú formu reči (metafora, pripodobnenie, hyperbola) a rôznorodé

literárne formy (podobenstvá, alegórie, mýty, hádanky).

2.3.6 Kultúrno-historicko-zemepisné pozadie

Znalosť kultúrneho, historického a zemepisného pozadia textu je nevyhnutnosťou pre

správne porozumenie a komunikovanie biblického textu. Sem patrí napríklad znalosť

národných a rodinných rítov (narodenie, manželstvo, pohreby), politických, ekonomických

(napr. otroctvo) a právnych systémov, náboženských a filozofických skupín (napr.

židovských siekt, gréckeho panteónu, antických filozofov) a pod. Zemepisné pozadie je

10

potrebné poznať pre pochopenie súvislostí spojených s putovaním Izraela, Ježišovým

pôsobením, misijnou expanziou prvej cirkvi a pod.

2.4 Komunikačné faktory

Kázanie je viac ako rečnícke umenie. Antické orátorstvo a rovnako aj súčasné

rečnícke umenie, ktoré sa odohráva na pultoch akadémie, práva, armády, politiky či divadla,

má samozrejme po technickej stránke s kázaním mnoho podobného. Kázanie však svoj efekt

nenachádza v technickom prevedení, umeleckom prednese či vedeckej exaktnosti, ale vo

vernej komunikácii Božieho zjavenia pod nadprirodzeným duchovným zmocnením. Predsa

však každý kazateľ stojí pred úlohou efektívnej komunikácie, ktorej sa potrebuje naučiť.

Komunikácia ako taká je veda a pre každého kazateľa stojí za štúdium. Vzhľadom na

vzrastajúcu náročnosť tejto úlohy v postmodernej dobe z hľadiska efektívnej komunikácie

chcem v tejto časti zdôrazniť faktor kreativity a relevantnosti. Postmoderná generácia, ktorá

je našim súčasným publikom, je náročná na zaujatie. Je neustále vyživovaná zábavným

priemyslom v početných žánroch a technických audio-vizuálnych prevedeniach. Ak oddávna

platilo, že človek si pamätá neporovnateľne viac z toho, čo vidí a zažije, než z toho, čo

počuje, tak v postmodernej generácii to platí o mnoho viac. Kázanie je komunikácia, ktorá

stojí za to, aby bola podaná spôsobom, ktorý poslucháčov zaujme. Nároky na kreativitu,

obraz, technickú podporu, použitie humoru, hudby a videa sa pri dnešnej forme kázania berú

za samozrejmosť. Kázanie už nie je len ústny prejav. Je kreatívnou viacúrovňovou,

viackanálovou komunikáciou, ktorej dôležitým aspektom je relevantnosť pre postmodernú

generáciu.

2.5. Prorocký rozmer

Kázanie je prorocký prejav. Proroctvo sa v svojom elementárnom význame definuje

ako inšpirovaný prejav Božieho posolstva v konkrétnom čase pre konkrétnych ľudí. Kázanie

musí byť prorocké. Síce bez pátosu starozmluvných prorokov a bez ich nenapadnuteľnej

autority, predsa aj v dnešnej dobe platí, že kázanie má komunikovať to isté “takto hovorí

Pán”. Iste nie je jediným legitímnym prorockým prejavom, nakoľko k prorockému

11

zvestovaniu a prorockému životnému štýlu sú povolaní všetci veriaci (1Kor 14,1.5.31.39) a

k prorockému úradu špeciálni služobníci (Ef 4,11).

Prorocký aspekt kázania je jeho závislosť od pomazania Svätého Ducha, ktoré

prichádza v postoji zlomenosti pred Bohom. Francis Chan, dnešnej generácii známy kazateľ,

poukazuje nato, že prorocké kázanie začína vysokou mienkou o Božom Slove a dôrazom na

službu Ducha Svätého.7 Kázanie sa musí prvotne odohrať vo vnútornom svete kazateľa,

ktorý biblický prorocký odkaz najskôr vo vlastnom duchu spracuje a prebojuje (Rim 1,9). Je

dôležité, aby sa kázanie nestalo profesionálnym výkladom, ale osobne prežitým, vlastným

zlomením prebojovaným posolstvom živého Boha svojej cirkvi. Takto zlomeného kazateľa je

Svätý Duch pripravený nadprirodzene pomazať a uschopniť k službe (Iz 57,15 Jer 20,9).

Malm veľmi vášnivo vyznáva: ”Človek, ktorý stratil kontakt so svojím vnútrom a chce

sprostredkovať len akési sterilné ‘slovo od Boha’, je na kazateľnici životunebezpečný.

Výsledok bude s najväčšou pravdepodobnosťou taký, že ľudí sa zvestovanie vôbec nedotkne,

po niekoľkých vetách sa nechajú učičíkať k nerušenému pokoju na vankúšoch zbožných fráz.

A takto šíri zvestovateľ svoju vlastnú fikciu do celého zboru, ktorý sa tým zatvrdzuje voči

pravde, a v konečnom dôsledku už vôbec nie je schopný počuť Boží hlas."8

Prorocká dimenzia služby kázania sa prejavuje (1) komunikovaním Božieho srdca.

Kazateľ dostáva posolstvo, ktoré je verným sprostredkovaním toho, čo je Božím aktuálnym

odkazom pre poslucháčov. Je citlivý na Ducha Božieho, ktorý ako autor Písem mu zjavuje tie

dôrazy, ktoré sú prorockou témou (Lk 24,27.31.32). (2) Adresnosť je ďalším znakom

prorockého kázania. Vychádza z prorockej aplikácie textu pre konkrétnu skupinu či

jednotlivcov na základe duchovného daru slova poznania (Sk 2,37 1Kor 12,8 14,24.25).

Prorocké kázanie tak nie je všeobecné, ľudové, ale adresne aplikovateľné do konkrétnych

životných rozpoložení poslucháčov. (3) Prorocké kázanie uvoľňuje vieru. Kázané slovo v

pod vplyvom Svätého Ducha aktivuje vieru k spáse a k nadprirodzenému životu (Rim 10,8-

17 1Kor 2,2-5 Gal 3,5).

Malm cituje Vallquista: "Človek niekedy nadobúda dojem, že kázeň je umenie, ako

obísť Slovo, aby ho človek nemusel stretnúť tvárou v tvár. Nič nie je prázdnejšie a sterilnejšie

ako elegantná kázeň, v ktorej nie je možné nájsť ani stopy boja kazateľa so Slovom na život a

na smrť, ani to, že by kazateľ sám bol zasiahnutý Slovom skôr ako všetci ostatní poslucháči...

7 LARSON, 2012, s. 128 MALM, 2002, s. 58-59

12

Ak kazateľ sám nie je otrasený, zhrozený a zdrvený, mal by v mene slušnosti mlčať. Tak by sa

v každom prípade vyhol aspoň tomu hriechu, že odlomil hrot Božieho Slova."9

2.6 Evanjelizačný rozmer

Kázanie má za cieľ nájsť človeka na mieste jeho duchovnej potreby a priviesť ho

bližšie k Bohu. To platí rovnako pri znovuzrodených adresátoch ako aj pri

neznovuzrodených. V druhom prípade je naliehavou otázkou, doslova otázkou večného

života a smrti, aby bola poslucháčom poskytnutá zrozumiteľná forma správy o večnej spáse,

a to spolu s príležitosťou takto komunikovanú a porozumenú spásu prijať alebo zamietnuť.

Billy Graham, jeden z najväčších evanjelistov 20. storočia o centre evanjelizačnej zvesti

hovorí: “Ježiš je posolstvom. Ježiš Kristus sa svojou smrťou a vzkriesením stal evanjeliom.

Nejde o novú sadu mravných zásad či o návod k šťastnému životu. Ide o vážne posolstvo o

tom, že sme odcudzení od Boha a že len Kristus nás svojou smrťou a vzkriesením môže

zachrániť.”10

Ako evanjelikáli rozumieme elementu osobného rozhodnutia sa pre spasenie, ktoré je

Božou vôľou pre každého (1Tim 2,4-7 Rim 8,29.30). Kázanie má moc sprostredkovať

príležitosť k večnej spáse a nadprirodzenou schopnosťou Božieho slova aktivovať vieru,

ktorá je k spáse nevyhnutná (Rim 10,8-17 1Kor 1,18 2,2-5 Gal 3,2.14 Ef 2,8 Žd 4,12). Mark

Driscoll, jeden z najtrendovejších súčasných pastorov, vyznáva: “Kázanie je unikátne vo

svojej sile zlomiť ľudí. A keď sú zlomení, keď sú obmäkčení, Boh kajúce životy znovu

vybuduje. Videl som stovky zlomených životov zlomených jedinou kázňou. Milujem vidieť

ľudí, ako prídu na koniec svojej pýchy, svojvôle11 a spoľahnutia sa na seba. Toto ma inšpiruje

kázať: vidieť zlomených ľudí, ako sa skláňajú v pokání, ako sú ruky vystreté k prijatiu

Večere Pánovej a potom niektoré z tých istých rúk pozdvihnuté k vďačnosti a chvále.”12

9 MALM, 2002, s. s.5910 HUSTON, 1984, s. 2211 angl. autonomy12 LARSON, 2012, s. 76

13

3. Kazateľ

Pri kazateľovi, viac než pri akomkoľvek inom komunikátorovi dnešných pódií, hrá

jeho osoba, jeho morálny a duchovný štandard nesmierne dôležitú úlohu. Je treba zdôrazniť,

že hovorené evanjelium je životom hlásateľa buď umocňované alebo odmocňované. Platí

príslovie, že niekedy „žijeme tak nahlas, že sa nedajú počuť naše slová“. 20. storočie bolo

smutne preslávené kolapsom mnohých známych kazateľských celebrít evanjelikálneho a

letničného sveta. Morálna a duchovná bezúhonnosť - nie dokonalosť - sa očakáva od

každého služobníka, ktorý prináša Božie slovo.

3.1 Osobné predpoklady

3.1.1 Duchovné predpoklady

Kazateľ je komunikátorom duchovnej pravdy, a preto sa na jeho duchovné predpoklady

musí klásť najväčší dôraz. Lloyd-Jones zdôrazňuje: “…primárnou úlohou cirkvi a

kresťanského duchovného je kázanie Božieho slova.”13

O aké duchovné kvality sa jedná, aké vlastnosti by mal mať ten, kto je poverený

prinášať Božiu perspektívu proklamovaním slova Stvoriteľa? (1) Znovuzrodenie. Prvou

nevyhnutnou požiadavkou je jeho osobné svedectvo o spáse. Musí to byť človek, ktorý

prežil úprimné obrátenie a má jasné svedectvo o istote večného života. Paradoxne, nie

každý, kto hlása Božie slovo za kazateľnicami našich chrámov, toto svedectvo má. „Slepý

nevie viesť slepého“, a preto kazateľ musí mať duchovný zrak, musí poznať Krista osobne.

(2) Povolanie. Písmo jasne hovorí o potrebe Božieho povolania pre tých, ktorí majú hlásať

Božie slovo. Proroci starých čias rovnako ako apoštolovia Novej zmluvy na tomto povolaní

postavili celú svoju službu (Joz 1,4-19 Jer 1,5 Rim 10,15 1Kor 1,1). Služba kazateľa nesmie

byť motivovaná karierizmom, ale má stáť na Božom povolaní. (3) Plnosť Ducha svätého.

Kazateľ koná svoju službu zvestovania na základe Božieho poverenia a jeho zmocnenia.

Duch svätý dáva moc svedčiť o pravde slova Božieho (Sk 1,8 1Kor 2,1-5). Od apoštola Petra

cez D. L. Moodyho až po kazateľov dnešnej doby vidíme ich závislosť na priamom zmocnení

13 LLOYD-JONES, 1971, s. 19

14

Duchom Božím. Toto je možné iba vtedy, ak je mužom modlitby, trávi čas s Bohom,

počúva na jeho hlas a očakáva na neho. (4) Poznanie Biblie. Keďže úlohou kazateľa nie je

presadzovať svoje stanoviská ale pravdu Božieho písaného zjavenia, zostáva jeho úlohou

poznať a žiť Písmo (2Tim 3,14-17). (5) Príkladný život. Život za rečníckym pultom má byť

v jednej línii so životom doma a v spoločnosti. Kazateľ reprezentuje hodnoty, ktoré sú často

v protiklade s hodnotami dnešnej doby. Jeho rodinný život a vzťahy s inými ľuďmi však

majú byť pozitívnym svedectvom o jeho posolstve. (6) Vášeň pre nespasených. Kazateľ

potrebuje vnútornú motiváciu pre duchovnú záchranu ľudí, ktorí sú v dosahu jeho pôsobenia.

Tento zápal sa odráža v obsahu jeho kázní, v pozvaniach k nasledovaniu Krista, ktoré pri

kázaní poskytuje, ako aj v usmerňovaní cirkevného spoločenstva k svedeckému životu.

3.1.2 Profesionálne a psychologické predpoklady

Okrem duchovných kritérií sa od kazateľa vyžadujú mnohé iné predispozície a

naučené zručnosti. (1) Komunikátor. Kazateľ má citlivo narábať so slovami, zbehlý

v jemnom umení komunikácie. Ježiš nám ako majster - komunikátor dokonale poukázal na

dôležitosť správnej a zrozumiteľnej komunikácie. Potrebujeme poznať poslucháčov

a následne správne zadefinovať vhodný komunikačný štýl. O komunikácii Robinson hovorí:

“Jazyk efektívneho kázania by mal byť jazykom konverzujúceho džentlmena.”14 (2) Mysliteľ.

V letničných kruhoch v minulosti prevládal názor, že k letničnému kázaniu stačí pomazanie,

a že príprava nie je potrebná. Byť komunikátorom Božích právd si však vyžaduje ich hlboké

skúmanie. Kazateľ nesmie byť povrchným rečníkom, potrebuje sa vnoriť do pravdy Písma

a dovoliť svätému Duchu uviesť ho do pravdy a usmerniť jeho myslenie. (3) Študent. Ten,

kto narába s písaným či hovoreným slovom, nesmie nikdy prestať byť študentom. Je našou

úlohou byť študentom ľudí, učiť sa novým prístupom, zbierať informácie a zdokonaľovať sa

v komunikácii. Priestor pre neustále napredovanie je predovšetkým v oblasti teológie

(biblickej, systematickej, praktickej), biblických jazykov, psychológie, kultúrnej antropológie

a vodcovstva. (4) Pracovník s ľuďmi. Kazateľ potrebuje srdce pre ľudí. Je dôležitá

neúnavnosť a výdrž v nikdy nekončiacej verejnej komunikácii často rovnakému publiku.

Silu k tomu prijíma z vnútorne oddaného postoja služby svojim poslucháčom a pohľadom na

budúcu odmenu v časnosti a večnosti. (5) Kultúrny exegét. Rovnako, ako je kazateľ

exegétom Božieho slova, je exegétom kultúry, v ktorej vykonáva duchovnú službu.

Potrebuje nevyhnutne premostiť svet biblických autorov s vlastným vnútorným svetom a

14 ROBINSON, 1980, s. 185

15

následne so svetom svojich poslucháčov. Kultúra je v pohybe, a preto, ak má byť naše

kázanie adresné a premieňajúce život poslucháčov, potrebuje byť kazateľ schopný “čítať”

kultúru svojej doby a rozumieť jej.

3.2 Práca s publikom

Ako ktorýkoľvek iný komunikátor, stojí kazateľ pred dôležitou úlohou rozoznať úroveň

svojich poslucháčov. V opačnom prípade bude jeho kázanie irelevantné a neefektívne.

3.2.1 Duchovná úroveň adresáta

Úlohou kazateľa je spoznať, na akej duchovnej úrovni sa nachádza publikum, osloviť

ho na danej úrovni a efektívne mu slúžiť. Ak má pred sebou poslucháčov, ktorí ešte nemajú

vysporiadanú otázku spásy, tam potrebuje začať. Ak je v kontakte s tou istou skupinou

poslucháčov pravidelne, má výhodu, že ich môže systematicky viesť k hlbšiemu

duchovnému životu. Väčšinou bude mať pred sebou ľudí z rôznych kategórií – nespasených,

agnostikov, ľahostajných kresťanov, unavených služobníkov, vydaných veriacich – a tak mu

nezostáva nič iné, než poznať Boží zámer pre konkrétnu kázeň, a pri tom citlivo a

proporčne osloviť všetky skupiny.

3.2.2 Osobnostná vyspelosť adresáta

Z hľadiska vyspelosti osobnosti triedime poslucháčov do týchto skupín: (1) Deti vo

veku 3-7 rokov sú v období so silnou predstavivosťou, a preto ich treba adresovať v obrazoch.

(2) Deti vo veku 7-12 rokov sa učia schopnosti vnímať udalosti v kontexte príčin

a dôsledkov, čo kazateľovi umožňuje ich adresovať behaviorálne. (3) Vek 12-17 rokov je

obdobím, kde silne dominujú vzťahy, čo kazateľa núti sa v osobnom kontakte k takýmto

poslucháčom priblížiť. (4) Obdobie veku 17-26 rokov sa vyznačuje prenosom pozornosti na

pojmy, myšlienky a koncepty, pre kazateľa predstavuje výzvu presnej a správnej artikulácie

definícií. (5) Vek nad 26 rokov je vhodný na zdôrazňovania princípov.

3.2.3 Iné delenie poslucháčov

16

Okrem klasifikácie poslucháčov podľa duchovnej či osobnostnej zrelosti ich kazateľ

môže riediť podľa intelektuálnej úrovne, etnickej príslušnosti, rodinného pozadia, kultúrneho

či sociálneho pozadia, atď. Timothy Keller o dôležitosti poznania poslucháčov a potrebe

priblíženia sa k nim hovorí: “Choď za ľuďmi, spoznaj ich najhlbšie dúfanie. A potom, ako si

konfrontoval ich modloslužbu, ukáž im, že v Kristovi budú tieto ich najhlbšie potreby

naplnené.”15

3.3. Pastor vs. evanjelista

Keďže v tejto štúdii ide aj o to, aké miesto má kazateľská služba v procese získavania

ľudí pre Krista, je potrebné sa na kazateľa pozrieť z hľadiska jeho duchovného povolania a

úradu. Nová zmluva rozoznáva niekoľko duchovných povolaní16. Najznámejší zoznam sa

nachádza v Ef 4,11, ktorý menuje apoštolov, prorokov, evanjelistov, pastierov a učiteľov.

Apoštolská služba je primárne zameraná na expanziu Božieho kráľovstva cez nadprirodzenú

misijnú a správcovskú službu. Prorok je služobník s kredibilnou službou a nadprirodzeným

vhľadom do duchovného sveta. Služba evanjelistu je zameraná na nespasených a na

mobilizovanie cirkvi k duchovnej záchrane nespasených. Pastier/pastor je služba vedenia a

duchovnej opatery zverenej skupiny ľudí. Poslaním učiteľa je prinášať biblické zjavené

pravdy zrozumiteľným a uchopiteľným spôsobom.

Problém v kazateľskej službe spočíva tom, že služba kázania je spravidla súčasťou

poslania všetkých uvedených duchovných služobností. Ak však modelujeme kazateľské

prostredie v cirkevnom zbore, pôjde spravidla o primárne nastavenie, kde je najčastejšie

kážucím kazateľom služobník s poslaním pastora, prípadne učiteľa. Takéto nastavenie kladie

do úzadia ostatné služobnosti. Pre zámer tejto práce si všímame kontrast s duchovným

povolaním evanjelistu.

Vo verzii, kde je vedúcim kazateľom v cirkevnom zbore evanjelista, býva evidentný

nárast duchovne obrátených ľudí reagujúcich na jeho kázanie. V takých prípadoch býva

nedostatkom sprevádzanie pri následne potrebnom duchovnom raste, biblicky a tematicky

systematická vyváženosť pri pravidelnom kázaní a vytvorenie vhodných štruktúr pre

budovanie duchovného spoločenstva.

15 LARSON, 2012, s. 8816 Zaužívané termíny sú povolanie, duchovný úrad alebo služobnosti, používajú sa ako terminus technicus.

17

V opačnom prípade, ktorý býva spravidla častejší, kde vedúcim kazateľom býva

služobník s povolaním pastiera alebo učiteľa, je často postrádaná dimenzia evanjelistu a

evanjelizácie. V takom prípade z kazateľníc zaznievajú biblické vyučovania, ktoré však

neburcujú k duchovnej záchrane sveta. Je dôležité, aby bola cirkev z kazateľníc budovaná

vyvážene. Ak je primárnym darom kazateľa ako správcu cirkevného zboru pastier/učiteľ, je

dôležité, aby vedome vytváral možnosti pre neobrátených poslucháčov reagovať na kázané

Božie slovo a prijať spasenie. Samozrejme, v oboch scenároch je možnosťou prizvania

služobníkov s doplňujúcim darom, čím sa vypôsobí vyváženosť v službe kázania. Túto

výzvu posúva apoštol Pavol Timotejovi, ktorému bola zverená pastoračná služba v

efezskom zbore (1Tim 4,12-14 2Tim 2,15 4,2.5).

4. Kázeň

4.1 Definícia kázne

Úspech kazateľa spočíva v správnom porozumení biblickej pravdy a súčasne

v správnej komunikácii tejto pravdy svojim poslucháčom. Kazateľ sa v princípe pohybuje

v troch “svetoch” - svet autorov biblických textov, jeho vlastný myšlienkový svet a svet jeho

poslucháčov. Preto najdôležitejšou úlohou kazateľa je identifikovať v texte biblickú pravdu

zo sveta dávnej biblickej doby, interpretovať z nej nadčasový biblický princíp a nakoniec

tento princíp následne aplikovať do situácie adresátov. Zhostiť sa tejto úlohy nie je

18

jednoduché. pretože musí poznať kontextovú úlohu doby a kultúry, v ktorej biblické dianie

prebiehalo. Vyžaduje si, aby vykladač/kazateľ jemne a citlivo v spleti príbehov a textov

detekoval jednoduchú, nadčasovú, nadkultúrnu Bohom komunikovanú duchovnú pravdu,

ktorú bez skreslenia či šumov prevedie do súčasných aplikovateľných výkladov, definícií,

výziev a rád. Kázeň je preto verné, systematické a hermeneuticky korektné spracovanie

biblického odkazu, ktorý je v zrozumiteľnej a aplikovateľnej podobe pripravený k odovzdaniu

poslucháčom. V tejto súvislosti Luther vyzýva kazateľov: “Keď ktokoľvek káže, nech potlačí

vlastné slová… Preto kazateľ na základe jeho poslania a úradu spravuje Božiu domácnosť a

neodvažuje sa povedať nič okrem toho, čo Boh hovorí a prikazuje.”17

4.2 Výkladová kázeň

Základným typom kázne v klasickej evanjelikálnej homiletickej praxi je výkladová18

kázeň. Výkladové kázanie by mal ovládať a praktizovať každý kazateľ. Je pre kazateľa tým

najlepším výcvikom pre nájdenie svojho vlastného štýlu. Učí ho neignorovať kontext,

zamerať sa na primárny význam textu, kázať teologicky vyvážené kázne a nevyhýbať sa

žiadnym dôležitým témam.

4.2.1 Druhy kázní

Okrem výkladového kázania samozrejme existuje viacero ďalších spôsobov

komunikácie biblických právd. Pre účel tejto práce ich spomeniem iba heslovite: tematické

kázanie, dramatické kázanie, rozprávačské kázanie, kázanie formou otázok a odpovedí,

konverzačné kázanie, prednáškové kázanie a iné.

4.2.2 Definícia výkladového kázania

Podľa definície od Robinsona výkladové kázanie je „komunikácia biblického konceptu

pochádzajúca z historického, gramatického a literárneho štúdia odseku Písma vo svojom

kontexte, prenesená a Duchom svätým ponajprv aplikovaná na kazateľa a potom cez neho na

jeho poslucháčov.“19 Vo výkladovej kázni platí, že kázeň, resp. výklad textu je riadený

textom, teda jeho pôvodným významom a zámerom. To, čo bolo v intenciách autora textu, sa

17 ODEN, 1987, s. 3018 angl. expository19 ROBINSON, 1980, s. 20

19

musí stať cieľom kázania. Nie je možné do slov biblického textu „včítať“ vlastnú agendu,

utajený význam či predpojaté doktrinálne presvedčenia. Robinson vysvetľuje: “Myšlienka

biblického pisateľa v prvom rade a nadovšetko určuje podstatu výkladovej kázne.”20 Výklad

kazateľa musí byť riadený textom samotným - tým, čo biblický autor komunikoval. V línii

výkladového kázania už Luther zdôrazňoval: “Ten, kto má iba jedno slovo z Božieho Slova

a nedokáže kázať celú kázeň na základe tohto jedného slova, nie je hodný toho, aby vôbec

kázal.”21

4.2.3 Príprava výkladového kázania

Robinson sa vo svojej klasickej učebnici výkladového kázania Biblical Preaching: The

Development and Delivery of Expository Preaching dôsledne venuje celému prípravnému

procesu výkladového kázania. Dáva dôraz na nasledovné faktory: historický - čo to

znamenalo v dobovom kontexte, gramatický - čo to znamená v pôvodnom jazyku, a literárny

- čo to znamená v danom literárnom žánri. Kázanie sa má stať súčasťou osobnosti kazateľa,

ktorý tieto koncepty aplikuje ponajprv na seba.

Kázeň nie je neusporiadanou zbierkou myšlienok. Každá formulácia má byť

naviazaná na hlavnú myšlienku, ktorú sa kazateľ usiluje adresátovi podať. Kázeň má

vysvetliť, obhájiť, ilustrovať a aplikovať túto ústrednú, celistvú dominantnú ideu. Hlavná

idea má byť dostatočne jasná nato, aby mohla byť definovaná jednou vetou.

Nasledujú konkrétne podstatné kroky dôležité v tvorbe výkladovej kázne, ako ich

predstavuje Robinson:22 (1) Voľba biblickej pasáže. (2) Štúdium zvolenej pasáže a zbieranie

myšlienok. Tu sa interpret oboznamuje sa s kontextom, číta rôzne preklady, hľadá „veľký

obraz.“ (3) Zadefinovanie exegetickej myšlienky. Téma pasáže sa musí stať témou kázne.

Kazateľ analyzuje text v troch „svetoch“ - svet biblického autora, vnútorný svet interpreta,

svet poslucháčov. (4) Analýza exegetickej myšlienky. Interpret ju môže preštylizovať -

povedať inými slovami. Má ju vysvetliť, objasniť, ilustrovať. Potrebuje si ju tiež

vyargumentovať - zodpovedať si na otázku, či je to naozaj tak. Napokon musí exegetickú

myšlienku aplikovať, dať ju do praktickej polohy. Kázeň musí byť okamžite aplikovateľná.

Myšlienky, ktoré sa nedajú dať do praxe v priebehu 24 hodín, poslucháči s najväčšou

pravdepodobnosťou okamžite zabudnú. (5) Formulovanie homiletickej myšlienky. Ak ide

o všeobecný princíp, exegetická myšlienka sa automaticky stáva homiletickou myšlienkou,

20 ROBINSON, 1980, s 2021 ODEN, 1987, s. 4222 ROBINSON, 1980, s. 51 - 173

20

teda témou kázne. Ak je tento princíp príliš všeobecný a abstraktný, vykladač ho potrebuje

primerane zúžiť. (6) Zadefinovanie účelu, cieľa kázne. Kazateľ si potrebuje zodpovedať

otázku, čo od výsledku kázne očakáva. Výkladová kázeň má cieľ zhodný s cieľom autora

biblického textu. (7) Rozhodnutie o žánri kázania. Kazateľ tým rozhoduje o tom, ako

„obliecť“ homiletickú myšlienku, aby naplnila účel kázne. Bude to kázeň biografická,

historická, didaktická, zážitková či prorocká? (8) Napísanie osnovy kázne. (9) Vyplnenie

osnovy kázne. Tu má interpret preštylizovať myšlienky, vysvetliť a definovať, použiť

vhodné štatistiky, citácie a ilustrácie. (10) Napísanie úvodu a záveru. Cieľom úvodu je

získať si pozornosť poslucháčov, adresovať ich potreby a predložiť hlavnú myšlienku kázne.

V závere by mali byť poslucháči schopní pochopiť celistvú hlavnú myšlienku, a malo by im

byť zrejmé, čo Boh od nich požaduje.

4.3 Evanjelizačná výzva

Cenné sú rady Billyho Grahama o tom, ako má byť kázané evanjelium: Má byť

zvestované s autoritou - presvedčenie, že viera prichádza z počutia slova Božieho (Rim

10,17), s jednoduchosťou - kázať Božie hlboké pravdy v jednoduchosti, aby ich pochopili aj

deti, a s naliehavosťou - máme v rukách správu o živote a smrti.23 Každá kázeň potrebuje v

závere výzvu k rozhodnutiu. Existujú samozrejme aj odporcovia tejto praxe, medzi ktorých

patril aj už spomínaný Lloyd-Jones.24 Kázané Božie Slovo si však vyžaduje reakciu. Pod

vplyvom Slova sa vo vnútri poslucháčov odohráva vnútorný proces, boj, ktorý ich má

neustále približovať k Bohu a k Božím zámerom s ich životmi. Ježišovo podobenstvo o

rozsievačovi poukazuje na to, že každý z počúvajúcich má iné vnútorné rozpoloženie a inak

na zvesť reaguje (Lk 8,11-15). Proces, ktorým sa voči vnútornej reakcii, voči podvoleniu sa

výzve k osobnej zmene poslucháč obrňuje, Písmo nazýva “zatvrdzovanie srdca” (Žd 3,7.8).

Vyzývateľom k osobnému rozhodnutiu, k osobnej reakcii na zvestované Slovo je Svätý

Duch. On je autorom Písma, on biblickú zvesť kazateľovi odkrýva a ako na prvého ju

aplikuje naňho samotného. Svätý Duch pozná rozpoloženie každého z poslucháčov,

aplikuje relevantné časti kázaného Slova na ich individuálne životy a vyzýva ich k osobnej

reakcii. Záver kázania je preto jeho vyvrcholením a je neskutočne dôležitý. Vyžaduje sa

spolupráca kazateľa so Svätým Duchom, citlivé prorocké vnímanie na jeho vedenie, aby

tento dôležitý bod nebol preskočený.

23 HUSTON, 1984, s. 24 - 2624 LLOYD-JONES, 1971, s. 265-282

21

Spôsobov, ako výzvu či pozvanie k rozhodnutie previesť, je viac. Klasicky zaužívaným

spôsobom je pozvanie poslucháčov dotknutých Slovom a reagujúcim na jeho výzvu, aby

prišli dopredu. Výzva však môže mať aj iné formy: reagujúci poslucháči sa môžu na mieste

postaviť, môžu byť pozvaní k ďalšej osobnej službe do inej miestnosti, môžu sa vytvoriť

modlitebné skupiny, môžu byť vyzvaní písomne formulovať svoj postoj či len ostať ticho

sedieť a vnútorne sa odovzdať Bohu. Používa sa taktiež písomný formulár, ktorým môže

poslucháč vyjadriť rozhodnutie a tak byť pozvaný na následné stretnutie. Tento dôležitý

proces slúži nato, aby sa odohrávalo pokánie - premieňanie myslenia pod vplyvom Božieho

Slova a Božieho Ducha (Rim 12,1.2). V letničnom prostredí je bežné mať pri závere kázne k

dispozícii tím zrelých služobníkov, ktorí sú pripravení sa za ľudí reagujúcich na výzvu

modliť, osobne im slúžiť a v tomto procese ich sprevádzať. Títo služobníci im môžu

poskytnúť podporu, môžu im dať prorocký vhľad do situácie cez slovo poznania, priniesť

vhodnú radu formou krátkeho poradenstva, slúžiť im v prípadnom oslobodení, alebo sa za

nich jednoducho v modlitbe prihovárať. Tu sa praktizuje aj modlitba so skladaním rúk, ako

bolo praxou prvej cirkvi (Mk 16,18 Sk 8,17).

Špecifickým druhom výzvy je evanjelizačná výzva, ktorá pozýva poslucháčov k

osobnému duchovnému obráteniu. Veľké percento znovuzrodených veriacich v

evanjelikálnom prostredí odovzdalo svoj život Kristovi a prežilo duchovné znovuzrodenie

práve týmto spôsobom. I keď spasenie je otázkou veľmi osobnou a vnútornou, má aj verejný

rozmer. Ježišovou praxou bolo ľudí vyzvať na mieste a verejne (J 1,39 Lk 5,8-11.27-29 19,5).

Takto aj štylizoval potrebu a význam verejného vyznania (Mt 10,32). Peter nasledoval

Ježišov model a vo svojej prvej kázni ho aplikoval (Sk 2,37-40). Pavol tiež zdôrazňoval

vieru srdcom a vyznanie ústami (Rim 10,10).

Dejiny prebudení hovoria o obnovení výzvy k obráteniu pri kázaní. Jonathan Edwards

a George Whitfield pozývali hľadajúcich, aby prišli neskôr na vyučovanie. John Wesley

pozýval na “smútočnú lavicu”. William Booth aj Charles Spurgeon volali záujemcov, aby

reagovali verejne. D.L. Moody a R.A. Torrey pozývali dopredu do miestnosti pre záujemcov,

kde bolo následné stretnutie a osobná služba ľuďom25. V 20. storočí bol veľkým

protagonistom verejnej výzvy k obráteniu Billy Graham.

Tu sa ešte vyžaduje potreba upozorniť na existujúce riziká a excesy. Najčastejším

takýmto nebezpečenstvom je lacný emocionalizmus, pod vplyvom ktorého dochádza k

manipulácii. Kazateľ sa v bode končenia kázne stáva mocným človekom, nakoľko má pred

sebou poslucháčov, korí boli účinkom Slova a Ducha zasiahnutí. Sú v stave, kedy ich

25 HUSTON, 1984, s. 28

22

duchovné, racionálne a často aj emocionálne rozpoloženie je vyhrotené. To dáva kazateľovi

priestor k potencionálnemu využitiu takéhoto stavu k ľudskej službe bez duchovného

vedenia, čo sa následne ľahko skĺzne k manipulácii poslucháčov. Je rozdiel medzi emóciami

a emocionalizmom. Priestor pre emócie je v takomto bode legitímny a často potrebný, ale

emocionalizmus, lacné nehatené využitie ľudskej emocionality, robí tento moment

nedôstojným a zneucťuje konanie Svätého Ducha.

4.4 Praktické rady

Ostáva ešte adresovať niekoľko praktických rád, na čo nemá kazateľ zabudnúť,

prípadne čoho sa má vyvarovať. (1) Je dôležité, aby kázal v dobrej fyzickej a psychickej

kondícii, čerstvý a oddýchnutý. (2) Kazateľ potrebuje rešpektovať časové obmedzenia.

Doporučuje sa, aby kázeň bežne trvala 30 - 45 minút, ale to nie je pravidlom. (3) Pre

zapojenosť viacerých zmyslov poslucháča je dobré, ak kazateľ používa doplňujúce grafické,

vizuálne pomôcky ako napríklad veľkoplošnú projekciu. (4) Pravidlom pre oblečenie

a celkový výzor býva dôstojnosť a prispôsobenie sa publiku. (5) Postoj, držanie tela, mimika

a gestikulácia má podporovať kázanie nerušivým spôsobom. V tejto súvislosti sú na mieste

slová Robinsona: “… (pre rečníka) sa očný kontakt klasifikuje ako pravdepodobne

najefektívnejší prostriedok neverbálnej komunikácie, aký má k dispozícii.”26 (6) Je dôležité,

aby kazateľ správne narábal s technikou, ktorú používa, aby sa predišlo rušivým momentom

počas jeho služby. (7) Vedie sa diskusia o preberaní kázní. Všeobecne platí, že kazateľ sa má

a môže nechať kázaním iných kazateľov inšpirovať, ale bez uvedenia zdroja sa prax kázania

cudzích kázní pokladá za neetickú a nemorálnu. Už Chrysostomos varoval pred

požičiavaním kázní: “Ak sa stane, že kazateľ medzi vlastné slová zapletie podiel kvetov

iných mužov, upadá do väčšej potupy než bežný zlodej”.27 Luther takýchto kazateľov nazýva

papagájmi a kavkami, pretože sa nemodlia, neštudujú, nečítajú a neskúmajú Písmo28.

Zároveň však pripúšťa možnosť “požičiavania” si od klasikov: “Kto nemá cement, musí

stenu stavať z blata… Ak Dr. Martin nevie písať tak dobré epištoly ako Sv. Pavol k

Rimanom, alebo nevie kázať tak dobre ako kázal Sv. Augustín, potom je úctyhodné otvoriť

knihu a požiadať o sústo od Sv. Pavla či Sv. Augustína a nasledovať ich vzor kázania”.29 (8)

Pozitívnym obnoveným trendom v kazateľskej praxi býva sériové kázanie, čo znamená, že

26 ROBINSON, 1980, s. 20127 ODEN, 1987, s. 3928 ODEN, 1987, s. 3929 ODEN, 1987, s. 40

23

kazateľ káže sériu za sebou nasledujúcich kázní. Série sú buď tematické alebo

textuálne/výkladové a ich prínos spočíva v systematickom prístupe ku kázaniu v cirkevnom

zbore. (9) Predmetom diskusie je aj otázka používania poznámok či predpísaného textu pri

kázaní. Niektorí kazatelia sú schopní kázať kázeň plnohodnotne bez akéhokoľvek použitia

poznámok, iní sú odkázaní na kompletnú verziu textu alebo aspoň rozšírenú štruktúru. Platí,

že kazateľ by mal použiť to, čo mu je prirodzené a čo mu umožňuje uvoľnene kázať. (10) Je

rozšírené nahrávané kázne cirkulovať na internete, buď formou podcastov alebo formou

počúvateľných či stiahnuteľných súborov na konkrétnej webovej stránke. Je treba mať teda

na pamäti, že kázeň nie je adresovaná len poslucháčom v konkrétnom fyzickému, ale môže

byť vypočutá aj v úplne inom kontexte.

24

Záver

Pri súčasnom dôraze na individualizmus aj v cirkvi naberá na sile upriamenie

pozornosti na jednotlivca. Do popredia sa kladie osobná pastorácia, osobné poradenstvo,

osobná služba. Kázanie má však úžasný preventívny, liečebný účinok. Lloyd-Jones na tento

istý fakt poukazuje jednoduchými slovami: “…ako kázanie ide dole, osobné poradenstvo ide

hore.”30

Aj keď systematické a celistvé pojednanie o problematike kázania v letničnej

skúsenosti s misijným dôrazom si vyžaduje o mnoho väčší rozsah, v tejto krátkej práci som

sa pokúsil načrtnúť základné línie. Je odrazom mojej osobnej skúsenosti s kázaním, mojich

pozorovaní kazateľov rôznych tradícií a štýlov, ako aj varovaním o úskaliach spojených s

komunikovaním biblickej zvesti. Nazdávam sa, že oblasťami, v ktorých ako letniční kazatelia

s misijným nábojom potrebujú najviac popracovať, je verný výklad textu, relevantnosť

komunikačného štýlu a odkázanosť na nadprirodzené zmocnenie. Jeremy Taylor,

anglikánsky teológ 17. storočia to podáva veľmi trefne: “Nech každý služobník dbá o to, aby

to, čo odovzdáva, bolo skutočne Božie Slovo”.31 Tu nutne potrebujeme Božiu milosť

a múdrosť. Ak má byť súčasná generácia oslovená a pritiahnutá evanjeliom, iná alternatíva,

ako osobná život premieňajúca konfrontácia s Božím Slovom a Božím Duchom neexistuje.

“Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na učenie, karhanie, nápravu a výchovu v

spravodlivosti, aby Boží človek bol dokonalý a pripravený na každé dobré dielo.Pred

Bohom a Ježišom Kristom, ktorý bude súdiť živých aj mŕtvych, ťa zaprisahávam v mene jeho

zjavenia a jeho kráľovstva: Hlásaj slovo, naliehaj v priaznivý i nepriaznivý čas, presviedčaj,

karhaj, povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a ponaučením. Príde totiž čas, keď ľudia

neznesú zdravú náuku, ale podľa vlastných žiadostí sa budú zháňať za učiteľmi, aby im

šteklili uši, odvrátia sluch od pravdy a priklonia sa k bájam. Ale ty buď vo všetkom triezvy,

znášaj útrapy, konaj dielo hlásateľa evanjelia a dôsledne plň svoju službu.” (2Tim 3,16 - 4,4)

Bibliografia

30 LLOYD-JONES, 1971, s. 1731 ODEN, 1987, s. 42

25

HUSTON, Sterling. W. Crusade Evangelism and the Local Church. Billy Graham

Evangelistic Association. 1984

LARSEN, Craig Brian (editor). Prophetic Preaching. Hendrickson Publishing. 2012

LLOYD-JONES, D. Martin. Preaching and preachers. Hodder and Stoughton. 1971

MALM, Magnus. Prvolezec. Vavrišovo: Polárka. 2002

ODEN, Thomas C. Classical Pastoral Care. Volume Two: Ministry through Word and

Sacrament. Grand Rapids: Baker Books. 1987

ROBINSON, Haddon W. Biblical Preaching. The Development and Delivery of

Expository Preaching. Grand Rapids: Baker Book House. 1980