historia 3a4 2011

Život v šľachtických konviktoch

Anglofili medzi uhorskou šľachtou

Šepkaná propaganda a Slovenský štát

Skutočný príbeh objaviteľa Tróje

Osudy veliteľa husárskeho pluku

Svadobná cesta Churchillovcov

História3–4 11. ročník cena 3,30 € (100,- Kč)2011

Od 11. storočia nám listiny poskytujú dôkazy, že podobne ako v iných častiach Európy, aj kráľovské lesy v Uhorsku spravovali špeciálni služobníci. Kráľovskí hájnici však už v neskorších obdobiach strážili aj lesy, ktoré získali kláštory či iné cirkevné inštitúcie do svojej držby od arpádovských panovníkov. V článku Pavla Hudáčka sa okrem iného dočítate aj o tom, že časť týchto kráľovských služobníkov neskôr povýšila do šľachtického stavu, kým iní, menej šťastní z nich, sa naopak ocitli medzi poddanými.

Život v meste vrcholného stredoveku prinášal oproti vidieku zásadnú zmenu. Pocit spolupatričnosti, slobodnejšie postavenie, ale aj

ekonomická a politická sila, umožnili mešťanom vytvorenie vlastných foriem verejnej komunikácie vo forme rituálov. Ich úlohou bolo zapôsobiť

na okolité prostredie, komunikovať zamýšľané predstavy, ovplyvňovať zakotvenie určitých udalostí v kolektívnej pamäti či ceremoniálnym

spôsobom dosiahnuť požadovaný úmysel v rámci politického zápasu. Ako konštatuje Dušan Zupka, väčšina mestských rituálov rituálov úzko

súvisela s výkonom cirkevných či panovníckych obradov.

Alexandra Ganobčíková sa vo svojom texte venuje zaujímavému fenoménu, anglománii uhorskej aristokracie. Rôzne vzťahy kontinentálnej Európy s Anglickom, mali základ už stáročia, ale až koncom 18. a v 1. polovici 19. storočia došlo k tzv. „objaveniu Anglicka“. Najskôr prostredníctvom hugenotov, neskôr, najmä vďaka dielam filozofov Voltairea a Montesquieua, v ktorých autori vyjadrili obdiv britskému politickému systému, Európa objavila nový svet, jazyk, literatúru, vedu, či spôsob vlády.

Ľubica Kázmerová čitateľov zaujme niekoľkými prípadmi šepkanej propagandy z rokov 1939-1945. Okrem oficiálnej

propagandy poznáme aj neoficiálnu – šepkanú propagandu. Môžeme ju považovať za najstaršie médium a informácie, ktoré šírila, ľudstvo využívalo v minulosti i dnes. V článku sa píše o tom, že šepkanú propagandu rozlišujeme ústnu

a písomnú. Písomná forma propagandy sa dochovala v podobe správ, napr. o politických udalostiach na rôznych

verejných miestach. Frekventovanejšia ústna forma propagandy však mala oveľa širší zastúpenie medzi ľuďmi.

Winston Churchil patrí jednoznačne k najznámejším protagonistom 20. storočia. Tento charizmatický líder pomohol Veľkej Británii vytriezvieť z pocitu, že podpis Mníchovskej dohody jej prinesie trvalý mier a viedol ju do úspešného boja proti Hitlerovskému Nemecku. Ako jedinému britskému premiérovi mu po jeho smrti vystrojili štátny pohreb. Menej známym faktom o Churchillovi je skutočnosť, že počas mladosti navštívil viackrát aj moravský zámok Veveří neďaleko Brna. V roku 1908 tu dokonca so svojou manželkou Clementine prežili časť „medových týždňov“. Nielen o tejto skutočnosti sa viac dočítate v článku Pavla Dufka.

Obsah 3 – 4 / 2011 1 Prihovor/MiroslavFabricius

Putovanie dejinami 2–7 Odzápisutextukumeleckémuartefaktu/ DanielaZhangCziráková 8–12 NúbiaaEgyptvstredoveku/EmanuelBeška 13–18 Stredovekístrážcovialesov/PavolHudáček 19–24 Slávnostnédnivstredovekommeste/DušanZupka 25–30 Študentskýživotpoddozoromotcovjezuitov/ IngridKušniráková 31–37 Anglomániauhorskejaristokracie/ AlexandraGanobčíková 38–43 Nepriateľpodľaľudáckejpropagandy/ MichalaLônčíková 44–48 Životfámy/ĽubicaKázmerová 49–55 Spojeneciobeťkomunistov/JanPešek

Človek a doba 55–59 Prerodobchodníkanaarcheológa/MichalHabaj 60–62 Veliteľnajkrajšiehohusárskehopluku/ VladimírSegeš 63–67 SvadobnácestamanželovChurchillovcov/ PavelDufek 68–74 Pohnutýživotnýosudprof.MUDr.EmanuelaFilu/ JúliusBartl

Klenotnica slov 74 Niejevšetkozlato,čosablyští/JanaSkladaná

Propaganda 75 Oficiálnapropaganda–Mládež

Drobničky 76 DiétylordaByrona–Šrobárovliečebnýústav

Rozhovor 77–79 ShistoričkouBohumilouFerenčuhovou

Prvá strana obálky: Uhorský husár

Príhovor / História 3-4 / 2011

Váženíčitatelia,predstavtesipirátstvoakoprostitúciu.Môžtesňounesúhlasiť, môžte sa pohoršovať, ale to je asi takvšetko,čomôžeteurobiť.Uvedenékonštatovanie,ktorézaujalomojupozornosť,odznelovrámcipa-nelovejdiskusievpražskomKlementíneaodvysielaljuportálČT24iRádioLeonardo.Vrozpravesahľa-dalaodpoveďnaširokýokruhotázokvzťahujúcichsanaproblémknižnéhopirátstva,akonapr.:Ktosúpiráti,akýjerozsahichčinnosti,čiškodiaknižné-mu trhu, vydavateľom a autorom. Ako si predsta-vujúpravidláochranyautorskýchprávnainternetesamotnípirátiaakovidiabudúcnosťautori?Akoači vôbec sa chcú chrániť vydavatelia. Represia prisťahovaní publikácií viac-menej nefunguje, a takmikroplatby prostredníctvom telekomunikačnýchoperátorov sú asi najsystémovejším riešením. Privydávaní odbornej literatúry, najmä tej, ktorá savyužíva v rámci vyučovacieho procesu na školách,by mal vstúpiť do hry formou výkupu autorskéhoobsahu, ale aj čiastočným dotovaním redakčnýchnákladovanákladovnatlačajštát.Malbymaťzá-ujemnatom,abyľudiabolivzdelaní,keďžehlupáci–akoodznelo–národnébohatstvonevytvoria.Pri tejto príležitosti sa účastníci nepriamo do-tkli iného, ale rovnako zaujímavého problému.Čo uprednostniť – elektronickú alebo tlačenú for-mu vydávania kníh a časopisov. Na jednej stranekelektronickýmmédiámjeľahšíprístup,atoajprezáujemcovzozahraničia,jednoduchéjeajvyhľadá-vanie.Môžusadopĺňaťhypertextovéodkazy,exis-tujemožnosťspätnejväzbypreredakciuzaloženímdiskusnýchfórkjednotlivýmčlánkom.Elektronickádistribúciajenajlacnejšímspôsobomšíreniapubli-kácií,keďžeodpadajúnákladynatlačafinálnacenasatakmôžeznížiť.Nadruhejstranesútuľudia,ktorípreferujútlačenúformupredelektronickou.Argumentujúväčšímpohodlímpričítaní,kvitujú,žesanemusiapreklikávaťcezjednotlivétémyačlánkya na niekoľkých stranách majú zhrnutú proble-matiku bez ďalších, pre nich zbytočných, údajov.Vovšeobecnostiplatí,žečímjesociálnyavzdela-nostnýstatusvyšší,týmjeajvyššístupeňvyužitiaelektronickýchforiem.Určitúrolutuhráajvekovákategória. Mladší si vytvorili bližší vzťah k novýminformačnýmtechnológiám,čovyplývaajzrýchle-ho nástupu technických vymožeností, kým staršiageneráciauprednostňuje„papierovú“podobu.Zachránia elektronické publikácie slovenské knihyačasopisy?Doterazjecelýlokálnytrhpostavenýnatlačenýchpublikáciách.Aksavďakaelektronickýmpublikáciámznížinákladtlačenejverzie,nenastanesituácia,žesaneoplatíurobiťanijednuznich?Napíštenámsvojnázor.Čobysteuprednostnilivyosobne–tlačenú,resp.elektronickúpodobuHistó-rieamôžeteajuviesť,zakéhodôvodu.

MiroslavFabricius

Od zápisu textu k umeleckému artefaktuPísmo ako výrazový prostriedok v čínskych dejinách

Daniela ZHang CZiRáKOvá

Čínske znaky sú najstarší systém písma, ktorý sa používa nepretržite až do súčasnosti. Na rozdiel od latinky,

čínske písmo pozostáva zo znakov, ktoré majú pôvod v piktogramoch. Súčasné čínske písmo tvoria znaky, ktoré

sa kryjú so slabikou. Súčasná čínština pozná asi 20 000, no ak do slovnej zásoby zahrnieme aj všetky už nepoužívané

historické znaky, ich počet sa rozrastie na približne 60 000. Podľa najnovších archeologických nálezov sa čínske znaky

začali vyvíjať ešte pred vývojom čínskych bronzov. Prvé znaky nachádzame už na neolitickej keramike.

Najstaršie doteraz objavené stopy čín-skeho písma sa datujú do obdobia cca6000 – 5000 pred n. l. Podľa starejčínskej legendy jevynálezcomčínskychznakov úradník Žltého cisára menomCchangťie. Potom, ako Žltý cisár zjed-notil Čínu, nariadil svojmu úradníkovi,abyvynašielpísmo.Cchangťiedlhoroz-mýšľal,noneprichádzalomuničnaum.Razsedelnabrehuriekyauvidelfénixa,ktorému niečo vypadlo a padlo to rov-nopredneho.Zdalosamu,žejetood-tlačok kopyta. Spýtal sa okoloidúcehopoľovníka.Dlhosarozprávaliostopáchzvieratavtákoch.Nazákladeichrozho-voruzačalCchangťiepozorovaťpríroduavytvorilprvépiktogramy.

Toľkolegenda.Ďalšiehistorickétypyčínskeho písma nachádzame na veš-teckých nápisoch na korytnačích pan-cieroch a lopatkách obetných zvierat,ktoré slúžili na veštenie. Nazývajú saťiakuwen,nápisynakorytnačíchpancie-roch.Paralelnesnimisazjavovalinápi-sy na obetných bronzových nádobách,spoločne s prvými knihami, ktoré bolizapísané na papieri vyrobenom z bam-busu.Vstarýchdobáchexistovaloveľkémnožstvovariantovčínskehopísma.AžpozjednoteníČínyprvýmcisáromČchi-n-š´ Chuangtim došlo k zjednoteniupísma.Akovzorbolozvolenépísmonabronzových nádobách, ktoré sa nazý-valo Veľké pečatné písmo. Nové písmo

sa volalo Malé pečatné písmo. Naprieksnahecisáraozjednotenietypovpísmanejaký čas koexistovalo viacero typovpísma – pečatné písmo, ľudové formypísmaaúradníckepísmo.

ZadynastieChanprevládloúradníckepísmo,lišu.Užvtejdobeexistovaliroz-ličné varianty rukopisu, ktoré pôsobiavoľnejšieakopôvodnáformaúradnícke-ho písma. Za otca čínskeho písma, akoho poznáme v súčasnosti, sa pokladákaligraf Čung Jou, rovnako ako aj ne-skoršienápisyslávnehokaligrafaWangSič´ a jeho syna Wang Sienč´, ktorí súpovažovaníza„svätcovkaligrafie“.Pís-movtejtopodobesavolákchajšu,tedaregulárnepísmoapoužívasasmenšími

2 História 3-4 / 2011 / Putovanie dejinami

Žltýcisár–zjednotiteľČíny

odchýlkami až do súčasnosti. V Čínskejľudovej republike sa od roku 1949 píšezjednodušenou podobou znakov, nonezjednodušené typy písma sa naďa-lejpoužívajúnaTaiwane,vHongkonguamimoúzemiaČĽR.Vumeleckompreja-ve,prikaligrafickýchnápisoch,savšaknaďalejpoužívajúnezjednodušenézna-ky,právepreichzložitú,výraznegrafic-kypôsobiacuformu.

Od obsahu k forme – kaligrafia ako umenie a jej história

Na rozdiel od maľby kaligrafia nevyuží-va farbu, len línie.Kaligrafia je jednýmztradičnýchčínskychvýtvarnýchumení,priktoromsavyužívaokrúhlyčínskyšte-tecodlišnýodeurópskychštetcovšpeci-fickouštruktúrouvlasuatuš.Jetoume-niepísaniačínskychznakov,zahŕňajúcerozličné štýly, ako sú staroveké formypísma – písmo na korytnačích pancie-roch, pečatné písmo, úradnícke písmolišu, regulárne písmo kchajšu. Z týchtopísiem, hlavne z úradníckeho písma, savyvinulokurzívovépísmosingšuarých-lopisné konceptné písmo cchaošu, čov doslovnom preklade značí „trávové“písmo. Každý z týchto štýlov má svojepravidláajsvojuestetickúhodnotu.

Písmo ako kaligrafia sa v Číne staloosobitým a jedinečným druhom výtvar-néhoumenia.Umeniekaligrafiemáviacako tritisícročnú históriu. Kaligrafia jeumeniepísania,ktorésavčínskejteóriivýtvarného umenia kladie na rovnakovysokúúroveňakomaľbatušom.Keďsazáznam textu, slová, zachytené a zapí-sané, stávajú umeleckým dielom, ktoré

možnovnímaťaobdivovaťrovnakoakonejeden obraz, ide o výtvarné umenie,ktoréjeveľmivzdialenékrealistickémuzobrazovaniuskutočnosti.Vpozadíkali-grafievždyzostávaidea,ktorúznakakoslovovyjadrujeaktorúspájakaligrafsosvojímzážitkom.Pritomnejdeibaoob-sah textu, ak ide napríklad o niekoľkovietnaobraze,ktoréčastobývajúorga-nickou súčasťou výtvarného diela, aleo formálnu podobu samotného textu.Nezáležínatom,čisújehoznakynapí-sanénapapierialebovyrytédokameňa,či sú súčasťou, doplnkom maľby, aleboideosamostatnýnápis.Líniekaligrafauž oddávna mnohí čínski výtvarní teo-retici prirovnávali k ľahkosti pohybovpri tanci smečom ik sile,ktorúpotre-bujemeprirytídokameňa.Aksiuvedo-míme,žešpecifickéčrtyaťahymajstrovkaligrafie boli po stáročia obdivované,napodobňované a kopírova-né rovnako ako slávne obrazy,možno pochopíme lepšie po-stavenietohtoumeniavčínskejkultúre.Musímesiuvedomiť,žeznámenápisysúeštednesobdi-vovanéaimitovanéprávevďakaichestetickejhodnote,žeľudiaich chodia navštevovať s rov-nakým cieľom, ako my chodímepozerať do múzeí a galérií ori-ginály slávnych obrazov. Ak siniekto mimovoľne spomenie naexoticky pôsobiaceho Číňana,ktorý vám za pár euro napíševaše meno v čínskych znakoch,neslobodno zabudnúť, že tenčlovek máva k výšinám tohtoumenia asi rovnaký vzťah akomaliar ručiacich jeleňov k jehopodstatne slávnejším kolegom,ktorýchdielavisiavgalériách.

Výrazové kvality písma za-znamenali všade. V Európe sastal individuálny rukopis pred-metom rozborov, vychádzajúcizpremisy,žerukopisjegrafický

analogon psychofyzického ustrojeniapisateľa. Pri týchto rozboroch bolo,pravda, písmo ponímané ako činnosťmechanická, alebo aspoň iba reflexív-na, netvorivá, čo sa prejavovalo i tým,že v odchýlkach od normy, ktoré bolipovažované za signifikantné, sa sledo-valipredovšetkýmodchýlkyopakované,frekvenčne nápadné, ale podvedomé.Číňania naproti tomu z rovnakého zis-tenia vyvodili inšpiráciu na zámernúpisárskuexpresiu.Individuálnepisateľ-skévýkonyavnichsatvoriacerukopisyuž dávno pred nami pochopili nie akomimovoľné prejavy psychoanalytickýchautomatizmov,aleakozámernýatvori-vývýrazosobnostipisateľa,tvorcu.

Umenie kaligrafie podobne ako čín-ska maľba, majú svoj pôvod v líniách.Zatiaľčomaľbazápadnejkultúryjeúzkoprepojenásosochárstvom,kladúcdôrazna trojrozmernosť, vytvorenie ilúzieplastickosti a trojrozmerného priesto-

3Putovanie dejinami / História 3-4 / 2011

Cchangťie–tvorcačínskychznakov

Vešteckýnápisnalopatkevola

ru, na realistické zobrazovanie, v Čínemá maľba, stavajúca prevažne na líni-ách, ktoré samy osebe nesú expresívnyvýraz obrazu, veľa spoločného práveskaligrafiou.Čínskimaliaričastopouží-vajúnaoznačeniesvojejtvorbynieslo-vo „maľovať“ (chua), ale slovo „písať“(sie).Napríkladpriurčitomspôsobezo-brazovaniabambusu,ktorýjeobľúbenýnajmä u maliarov-literátov, sa nehovoríomaľovaní bambusu,aleopísaní bam-busu, čo v tomto prípade naznačuje ajpríbuznosť línií používaných pri načrt-nutíbambususlíniamivkaligrafiiaveľ-mipodobnýspôsobichtvorenia.

Slávni majstri

História kaligrafie je obsiahla a každádoba má svojich vynikajúcich kaligra-fov. Nie je možné spomenúť na pomernemalom priestore všetkých významných,či slávnych majstrov, preto hlavnú po-zornosť sústredím predovšetkým na týchkaligrafov, ktorí významným podielomprispeli k vývoju kaligrafie ako umelec-kého žánru a tých, v ktorých dielach sanajvýraznejšie odrážajú ľudské pocity,povahaatď.

Čínski výtvarní teoretici v minulostičasto diskutovali o tom, či maľba a kali-grafia majú spoločný pôvod. Je možné,žetútoteóriunadhodilivdávnejhistórii

skôrmaliarinežkaligrafi,pretožekaligra-fiaakozáznamposvätnýchtextovsaprav-depodobneskôrosamostatnilaakoume-leckýsmernežmaľbaatýmtotvrdenímsasnažilidodaťmaľberovnakúúctu,akejsatešila kaligrafia. Samotní kaligrafi odvo-dzovali pôvod tejto umeleckej disciplínyodhexagramovzKnihypremienI Ťing,čododávaloichprofesiiveľkúvážnosťatro-chumysterióznypôvod.Kaligrafiazískalaštatút samostatného umenia približneza dynastie Wej (220 – 265). KamennéstélyzdynastieWejsúveľmidôležiténie-len z historického, ale aj z umeleckéhohľadiska.

ObdobiedynastiíWej(220–265)aŤin(265–439),severnéajužnédynastie(386–589),úhrnnenazývanéŠesťdynastií,jejedným z vrcholných období z hľadiskavývoja kaligrafie. V tom čase zazname-návajú veľkú premenu aj jednotlivé typypísma.Zpečatnéhopísmačuanšuaúrad-níckeho štýlu lišu sa vyvinulo regulárne

písmokchajšu,kurzívasingšuakoncept-náťingcchao,častejšienazývanácchaošu.Na základe historických záznamov početslávnychkaligrafovztohtoobdobiavyso-koprekročilpočetmaliarov.

SiaoChe(?–193predn.l.)bolvyso-ký úradník a kaligraf z obdobia dynastieChan.Vynikalvpísanídlhéhopretiahnu-tého pečatného písma, pričom často po-užíval náročky zničený, ošklbaný štetec.Zachovalisaniektoré jehonázorynaka-ligrafiu. Napríklad o spôsobe používaniaštetcavkaligrafiihovoril:„Štetec sa stane mysľou, tuš rukou, písmo odráža ideu. Ak sa niekto pridržiava týchto zásad, krása sa prirodzene dostaví.“

Čung Jou (151 – 230), z obdobia dy-nastie Wei, z Troch kráľovstiev, je osobakľúčového významu pre ďalší rozvoj ka-ligrafie. Ako sme už spomenuli, súčasnápodoba znakov sa datuje práve od tohtoumelca.Podľazáznamovhistorikovume-niaboltopráveon,ktorýsazaslúžilopre-chodzúradníckehoštýlulišukregulárne-mupísmukchajšu,tedaonovývzhľadka-ligrafieačínskehopísmavôbec.Hlavnýmšpecifikomjehokaligrafiesúpevné,tvrdétvaryazároveňtenkélínie.

V čínskej kultúre zaujímala kaligrafiaoddávna veľmi dôležité miesto. Okremfaktu, že bola často kopírovaná a obdivknej jeprezentovanýajvtextoch,ktorésa priamo netýkajú výtvarného umenia.Existuje viacero teoretických prác o vý-zname kaligrafie, z ktorých niektoré po-chádzajú už z obdobia dynastie Východ-nýchŤin,akoajzáznamyjednotlivýchka-ligrafov,oumeníkaligrafie,pochádzajúcezešteskoršíchdôb.

VobdobíVýchodnýchŤinžilavýznam-ná umelkyňa, kaligrafka Wej Šuo, známaaj ako pani Wej (272 – 349), ktorej štu-dentombolneskoršíslávnykaligrafWangSič´.Tátodáma jeznámaajakoautorkajedného s prvých výtvarno-teoretickýchspisov o kaligrafii. Vo svojom spise paniWejpopísalasedemzákladnýchťahovka-ligrafieavyjadrilasvojpostojkukaligrafiizfilozofickéhohľadiska,ktoréboloblízketaoizmu.

Jedným z najznámejších kaligrafov jeWang Sič´ (303 – 361 alebo 321 – 379)z obdobia Východných Ťin. Kaligrafiu sa


Sväteckaligrafie–WangSič´(303–361)

WangSič´vstvárneníČchienSüana

učil od pani Wej. Na základe štúdia pre-došlých kaligrafov, napr. Čung Jou, vy-tvorilnovýštýl,spôsobpísaniakaligrafie.Jehovýznamzhľadiskačínskejkaligrafieje mimoriadny, nazývali ho aj Šu Šeng,čo značí svätec kaligrafie. Mal obrovskývplyvnaneskoršíchkaligrafov.Jehosyn,Wang Sien´č, nazývaný aj Wang C´ťing(344 – 388), ktorý sa kaligrafii venovalod detstva, bol takisto vynikajúcim kali-grafom.Vytvorilsisvojvlastnýšpecifickýštýladosiaholslávusvojhootca,neskôrhonazývaliDruhýkráľ.

Kaligrafia oboch Wangov odrážala ichtaoistickýpohľadnasvet.Kurzívovépís-mo, v ktorom obaja vynikali, bolo „pri-rodzené“, pretože nekládlo na pisateľažiadne sociálne alebo intelektuálne ob-medzenia,alenechávaloživotnúsilučchiplynúť nezadržiavane cez ruku a štetec,aby sa ukázala na hodvábe ako priamevyjadrenie taoistického „prirodzenéhočloveka“.Ideabožskejinšpirácienemohlabyťvtýchdobáchešteoddelenáodindivi-duálnejexpresie.

Dynastia Tchang

Dynastia Tchang (618 – 907) je po ob-dobí Ťin druhým vrcholom vo vývojikaligrafie.Každýdruhkaligrafiesavý-razne rozvíjal, vytvoril si svoj osobitýštýl.Veľmijedôležitévzorové,regulár-ne písmo kchajšu, slúžiace dodnes akoštandardné písmo, ktoré dosiahlo svojvrcholzadynastieTchang(618–907).Dynastia Tchang sa vyznačuje skutoč-nou plejádou vynikajúcich kaligrafov.Sú to napríklad štyria veľkí majstriz dynastie Tchang – Oujang Sün (557–641),ČuSuejliang(596–658,alebo659),JenČenčching(709–785),vyni-kajúcipredstaviteľreformykchajšu,LiuKunčchuen(778–865).OujangSünvy-nikalnajmävpísaníkchajšuališu.Jehopísmo bolo pretiahnuté do výšky, ťahyštetcaboliplnéenergie.

ZadynastieTchangzaznamenaliveľ-ký rozvoj všetky štýly. Ale jeden štýl –kchuangcchao,bláznivá„trávová“,tedakonceptnákaligrafia,savyznačujeoso-bitnou, mimoriadnou umeleckou krá-su. Za dynastie Tchang sa rýchlopisnácchaošupremenilanakchuangcchao,čov doslovnom preklade znamená „bláz-nivá kurzíva“. V použití štetca zazna-menala kaligrafia obrovské premeny,rýchle plynutie energie čchi, spájanie

suchého štetca s „mäsitými“ ťahmi,keď bol štetec plný tušu, veľkorysosť,vyjadrilobájnevýšinydynastieTchang.Najdôležitejšímireprezentantminielenrýchlopisnej „trávovej“ cchaošu, aleaj celkovej atmosféry doby Tchang, súČangSüaHuajsu.ČangSü(?-?),slávnykaligrafzdynastieTchang,vynikalvpí-saní kaligrafie vo vysoko štylizovanomkonceptnom štýle „bláznivej“ kchuan-gcchao. Vneskoršíchdobáchboldokon-caoznačovanýzavynálezcutohtospô-sobu písania, prostredníctvom ktoréhovyjadroval svoje emócie, expresivitučiar doviedol na hranicu abstrakcie,keď sa už zmysel slov vytrácal, alebokde obsah prestal byť dôležitý. Hovo-rilo sa o ňom, že keď bol úplne opitý,kričalabehal,apotomsachopilštetca.PrejehonespútanúpovahuhonazývaliBláznivýČang.Jehokaligrafia,LiPoovebásneaPchejMinovtanecsmečomsavtomobdobízvyklinazývať„tromidiv-mi“. Neskorší, rovnako známy kaligrafChuajsu(725–785),takistozdynastieTchang,písaltakistopredovšetkýmka-ligrafiuvštýlebláznivejkchuangcchao,kde prostredníctvom línií na hranicičitateľnosti vyjadroval svoje pocity.Nadviazal na svojho predchodcu ČangSüa, takisto mal rád víno, pil a keď sadostavila správna nálada, začal písať.Jeho kaligrafia pripomínala prudkýdážďavíchricu,vyznačovalasaneoby-

čajným množstvom premien,ťahyštetcasavírilinevýslovnerýchlo.AkhoporovnámesČangSü,kýmČangSüovakrásaspo-čívala v hrubých líniách, krá-sa Chuajsuovej kaligrafie bolanaopak v tenkých líniách. Inývýznamnýkaligraftejdoby,JenČenčching(709–785)spočiat-ku sa učil kaligrafiu od Ču Su-ejlianga, neskôr od Čang Süa.Vytvoril nové tendencie, novýprúd v kaligrafii. Jeho kaligra-fia bola veľkoryso načrtnutá,ťahy štetca boli pevné, plné


BláznivákurzívaČangSü

UmeleckéstvárnenieChuangTchingťiena(1045–1105)

sily, plné energie, vnútorného zmyslu.Odhalilvnejsvojepocity.Vyjadrilvnejsvojuúprimnú,prostú,priamupovahu.

DynastiaSung(960–1279)nadvia-zala na najlepšie tradície a kultúr-nu a spoločenskú atmosféru dynastieTchang a Piatich dynastií. Kaligrafiaspoluspoézioupatrili kvedomostiam,ktoré boli nevyhnutné pre každéhovzdelaného muža. Sungská kaligrafiaje typická tým, že sa v nej jasne odzr-kadľovali osobné pocity tvorcov, ichpovaha, názory, oslobodenie sa odprísnychpravidiel,obmedzujúcich tvo-rivosť, kládol sa dôraz na individuálnyštýl. Za dynastie Sung sa do históriekaligrafiezapísalmaliarabásnikSuŠ´,jeden zo štyroch sungských majstrov,ako aj ostatní zo štyroch sungskýchmajstrov – Chuang Tchingťien (1045 –1105), Mi Fej (1051 – 1107), Caj Siang(1012 – 1067). Títo umelci, ktorí opäťvyzdvihličínskukaligrafiunajedenzjejvrcholov, reprezentujú zrelé obdobiesungskej kaligrafie. Medzi význačnýchkaligrafov dynastie patrí aj Oujang Siu(1007–1072),noimnohíďalší.SuŠ´(1036 – 1101), umeleckým menom SuTungpcho, bol vynikajúci básnik, ma-liar,kaligrafavýtvarnýteoretik.Vkali-

grafii zvlášť vynikal svojím regulárnympísmom, kchajšu a kurzívou, singšu.Chuang Tchingťien (1045 – 1105) bolbásnikakaligraf,ktorývynikalvpísaníštýlom cchaošu. Jeho kaligrafia pripo-mína tanec draka a hada, bola písanáakoby jedným dychom. Nadviazal natechnikutchangskýchmajstrovČangSüa Chuajsu a vytvoril svoj osobitý štýl.Zdôrazňoval,že jehokaligrafianepod-lieha žiadnym umelým pravidlám, ibatvorivej nálade autora. Mi Fej (1051 –1107), jeden zo štyroch majstrov, ma-liarakaligraf,písalpredovšetkýmsing-šuacchaošu,malveľkoryséťahyštetca.Jeho znaky vysoko oceňovali jeho sú-časníciajneskoršiegenerácie.

Dynastia Jüan

Počas dynastie Jüan (1271 – 1368)sa mnohí kaligrafi inšpirovaliJen Čenčchingom alebo štyrmisungskými majstrami. K dôle-žitým osobnostiam v kaligrafiipatria napríklad maliar a kali-grafČaoMengfu(1254–1322),SienJušu(1256–1301),ktorývýborne písal kurzívové písmosingšu a kaligraf Teng Wenjüan(1258 – 1328). Neskôr boli na-zvaníakotrajamajstrizačiatkudynastieJüan.Oniainíkaligra-fipodrobneštudovalikaligrafiudôb Ťin a Tchang, mali zásluhyna pokračovaní vývoja kaligra-fie. Celkovo možno povedať,

že jüanská kaligrafia nadviazala a tvo-rivo rozvíjala kultúrny odkaz dynastiíŤin a vytvorila svoje vlastné špecifikáv kaligrafii. Ako ste si možno všimli,v čínskej terminológii sa často objavu-jú slovné spojenia ako „traja majstri“,„dvaja svätci“ či „sedem mudrcov“.To takisto patrí ku špecifikám čínskejkultúry, možno je to aj jeden zo spô-sobov, ako lepšie zvládnuť a spracovaťniečotakérozsiahle,akoječínskahis-tória,alebo jezatýmjednoduchosna-ha o vnesenie poriadku, systému. ČaoMengfu(1254–1322),maliar,kaligrafa všestranný umelecký talent, vynikalvpísanímnohýchkaligrafickýchštýlov.Tento umelec výrazne ovplyvnil svojichnasledovníkov z obdobia neskoršíchdynastií. Zastával názor, že kaligrafiaamaľbamajúspoločnékorene,pretoajvosvojichmaľbáchčastopoužívalťahy,príznačnéprekaligrafiu.

Kaligrafia dynastie Ming (1368 –1644) nadviazala na predchádzajúcetradície Sung a Jüan. Jej osobitosti samenia, iné sú na začiatku, iné v stre-de a iné na konci dynastie. Začiatkoma v strede dynastie Ming vystupovalodo popredia regulárne písmo kchajšua konceptná cchaošu. Jedným z pred-staviteľov tohto obdobia je Sie Ťin(1369 – 1415), ktorý písal cchaošu.Kaligrafi Čang Pi a Čang Ťun písali na-sledujúc pritom svoje vnútorné pocitya poryvy mysle, nespútaní tradíciami,ich kaligrafia bola pokladaná za bláz-nivú kchuangcchao. K neskorším sláv-nymkaligrafompatríČuJunming(1460–1526),WenČengming(1470–1559)a iní. Koncom dynastie Ming vystupujedo popredia Tung Čchičchang (1555 –


KaligrafiaChuangTchingťienapripomínatanecdrakaahada.

ČuJunming(1460–1526),básnikakaligraf

1636),výtvarnýteoretik,literát,maliarakaligraf,ktoréhokaligrafiajetiežveľ-miznáma.

Čang Pi (1425 – 1487) bol básnika kaligraf. Aj svoje básne zapisovalpriamo v okamihu vzniku formou kali-grafie, nerobil si poznámky dopredu,priamo ich písal ako kaligrafiu. Študo-valkaligrafiuČangSüaChuajsu,pohy-by jeho štetca boli veľmi rýchle. Jehosúčasníci hovorievali, že je reinkarná-ciouBláznivéhoČanga(ČangSüa).Bolneobyčajne známy po celej krajine akojeden z najznámejších predstaviteľovkchuangcchao amalveľkývplyvnane-skoršíchkaligrafov.Inýznámykaligraf,ČangŤun(15.storočie),satiežpreslá-vilsvojoukchuangcchao.ŠtudovalChu-ajsuhoštýlpísma.Používaltvrdéštetcesdlhýmvlasom.Jehoťahypôsobilisil-ne, znaky boli súdržné, zhutnené. BolrovnakoznámyakoČangPi,nazývalihoDruhýČang.ČuJunming(1460–1526)bolvynikajúcibásnikajkaligraf.Študo-val kchuangcchao starých tchangskýchmajstrov Čang Sü a Chuajsuho, ale vy-tvoril svoj vlastný štýl. Sü Wej (1521– 1593) bol maliar, literát a kaligraf.Jehopovahabolanespútaná,možnoajpretoajonvynikalvpísanícchaošu.

Dynastia Čching

DynastiaČching(1644–1911)jeďalšiaveľmidôležitáepochazhľadiskavývojačínskejkaligrafie.Keďsazahľadímenadejinyčínskehoumenia,mámeniekedypocit, že pozeráme na Himaláje, vidí-mesamévrcholy.HocidynastiaČchingbýva vo všeobecnosti pokladaná zaúpadokčínskejcivilizácie,najmävdru-hej polovici dynastie, neplatí to o jejkultúre.

Hlavnou črtou čchingskej kaligrafiejezdôrazňovanieindividualitytvorcuaždokrajnejmiery,ajnávratykustarým,užmálopoužívanýmštýlom,vtakejpo-dobe,vakejsazachovalinakamennýchstélach.Nachádzamevnejveľkémnož-stvo kaligrafov, ktorí mali osobitý štýla takisto boli nespútané povahy, silnéindividuality, napríklad Fu Šan, Ču Ta,Š´Tchao,WangTuo(1592–1652),kto-

rí si požičali výrazné ka-ligrafické ťahy, aby nimivyjadrili svoju individu-alitu, osobitosť svojichdiel, ďalej osem čudákovz Jang-čou, najmä ČengPančchiao(1693–1765),ktorý vytvoril pančchiaoštýlaŤinNung,akoajiní,ktorí preniesli maliarskeťahy štetca do kaligrafiea inšpirovali sa staroby-louchanskoulišu.NeskôrtoboliTengŠ´žu(1743–1805),IPingšou(1754–1815),ktorítiežčerpalizchanskejlišu.Koncomdynastiesadohistóriekaligra-fiezapísaliKangYouwei(1858–1927),Che Čaoťi (1799 – 1873) a mnohí iníumelci.FuŠan(1607–1684)bolmys-liteľ,bádateľvoblastimedicíny,maliara kaligraf. Bol zanovitej a neústupnejpovahy, zdôrazňoval individualitu,vynikal najmä v písaní cchaošu a sing-cchao, teda štýlu na pomedzí kurzívo-vej singšu a konceptnej cchaošu. Z FuŠanovej kaligrafie možno vycítiť jehopriamupovahu,jehoosobnosť.

Ču Ta alebo Pa Ta Šan Žen, veľmiznámymaliarzobdobiakoncadynastieMingazačiatkudynastieČching,malajsvoj vlastný štýl kaligrafie. S obľuboupoužíval štetec s ošklbaným, takmervypadaným vlasom, čím dosiahol ori-ginálnyefektakobyneporiadnosti,ne-uhladenosti, kompozícia jeho znakovoscilovalanapomedzínebezpečenstva,čovytváralojejzvláštnukrásu.

Tento výpočet je len veľmi približ-ný a nedokáže ani v kocke priblížiťvšetkých najznámejších alebo najvy-nikajúcejších umelcov. Kaligrafia bolaskrátkasvojbytnýmumeleckýmžánrom,ktorý zasiahol do kultúrnej histórieČíny.Tomutoumeniusavenovalimno-híúradníci,nehovorímužobásnikoch,amaliaroch,aleajpolitici,badokoncaniektorí cisári vynikali krásnym ruko-pisom (napríklad sungský cisár SungChuejcung,ktorýtiežvynašielzvláštny

typpísma).Nikdynemožnodostatočneohodnotiť dôležitý vplyv kaligrafie navznik čínskeho maliarstva. Písané slo-vo,aleboskôrideogram,malpreČíňa-nov nevyčísliteľnú hodnotu. Prostred-níctvompísaniamoholautorvstúpiťdokráľovstvaklasikov,dosvetaliteratúry,a odtiaľ do sveta učencov-úradníkov.Pôvod kombinovaný s vedomosťamivytváral ideál muža a kaligrafia, spo-ločnesošpecializovanejšímsubjektommaľby, boli spôsoby, prostredníctvomktorýchsa tento ideálnycharaktervy-jadroval.


Mgr. Daniela Zhang Cziráková, PhD.(1968)jesinologička,odroku2010pracujevÚstaveorientalistikySAV

vBratislave.DoktorátobhájilanaÚstaveDálnéhovýchodu,Filozofická

fakulta,UniverzitaKarlovavPrahe(2002)sdizertačnouprácou:Proces

formovania abstrakcie v súčasnom čínskom maliarstve(2001).

Predmetomjejvedeckéhozáujmuječínskeumenieasúčasnáčínska

literatúra.JejesejPohľad zvonka – Nietzscheho Tak povedal Zarathustra a Lao c’ho Tao Te Ťingzískalavroku

1998druhúcenuvTvorivejsúťažionajlepšiuvedeckúesej

(Romboid,3,1999).

WangTuo(1592–1652)-horyarieka

núbia a egypt v stredovekuvzájomné vzťahy od arabského dobytia egypta po založenie Fundžského sultanátu (641 – 1504/5)

eManuel BešKa

Po dobytí Egypta moslimami v 7. storočí sa začala písať nová etapa jeho vzťahov s kresťanskými krajinami v povodí

Nílu. Roky konfliktov a súperenia sa striedali s dlhými obdobiami pokojného spolunažívania. Sprievodným javom boli

aj vzájomné kultúrne transfery, ktoré natrvalo poznačili život v tejto časti afrického kontinentu.

VobdobípredpríchodomislamudoAfri-ky ovládali veľkú časť dnešného SudánuvpovodíNílutrinúbijskékresťanskéštá-ty. Najsevernejšie, medzi prvým a tretímkataraktom (nízky stupňovitý vodopáds veľmi rýchlym prietokom vody), sa na-chádzala Nobatia (po arabsky al-Marís –pôvodnezkoptčiny,kdetoznamenájuh)s hlavným mestom Faras. Na juh od nej,nad tretím kataraktom, ležala Makúria(arab.al-Maqurra/al-Muqurra).Jejhlav-ným mestom bola Stará Dongola ležiacana pravom brehu Nílu. Najjužnejším nú-bijskýmštátombolaAlodia(arab. cAlwa)s hlavným mesto Sóba, ktoré sa nachá-dzalo na Modrom Níle neďaleko od jehosútokusBielymNílom.Prenedostatočnýarcheologickývýskumsadoteraznepoda-rilourčiť,kdeležalahranicamedziMakú-

riou a Alodiou. Podľa dvoch prevládajú-cichnázorovsanachádzalabuďprisútokucAtbarysNílom(vdnešnejdobetamležiamestá cAtbaraaad-Dámir),aleboniekdemedzištvrtýmapiatymkataraktom.Ma-kúriaovládlav7.alebo8.storočíNobatiu,kedypresnesatakstalo,všaktiežnie jeznáme.

Prvé kontakty

Prvé kontakty medzi Arabmi a Núbijca-mi sa odohrali hneď v prvých rokoch poarabskomdobytíEgypta(641)generálomcAmromibnal-cÁsom,ktorýnásledneza-čalzpozícieguvernéraorganizovaťvýpa-dy do Núbie s cieľom oslabiť jej obrany-schopnosť.ArabskýhistorikAbúal-QásimibncAbdalhakam(798/9–871),autorFu-

túh Misr,dielaoovládnutíEgyptaa jehodejinách do konca 7. storočia, prirovná-va tieto ofenzívne akcie k opakovanýmarabským nájazdom do Anatólie, ktoréboli prípravou na následný veľký vojen-skývpádscieľomdobyťKonštantínopol.Roku647 cAmra ibnal-cÁsavšakodvolaliz funkcie a na jeho miesto vymenovalidovtedajšiehoguvernéraHornéhoEgyptacAbdalláhaibnSacdaibnAbíSarha.Tensadesať rokov po ovládnutí Egypta pokúsilna čele veľkej vojenskej expedície dobyťDongolu,hlavnémestoMakúrie.

Výprava sa vydala do Núbie v rokoch651–652adostalasaažkDongole.Arabipočas obliehania zničili pomocou vojen-skýchstrojov tamojšiukatedrálu,alesa-motnémestosaimdobyťnepodarilo.IbncAbdalhakam píše, že egyptský guvernér


Núbijskékresťanskéštáty

s Núbijcami podpísal prímerie, „pretože nebol schopný ich poraziť“. Ibn Acthamal-KúfívkniheKitáb al-Futúh(zostavenejvroku819)otejtobitkepíše:„Moslimovia nikdy neutrpeli takú porážku ako v Núbii.“To,žearabskídobyvatelianielenžeMakú-riuneovládli,alesao toužvnasledujú-cichstoročiachaninepokúšali,potvrdzujeverziuibnActhamaal-Kúfího.

Oficiálny arabsko-islamský a dodnesširoko akceptovaný opis udalostí je vý-razne odlišný. Jeho hlavným zdrojom jedielo al-Chitat od egyptského historikaal-Maqrízího(1364–1442),ktorýsana-rodilviacakosedemstoročípospomína-nejudalosti.BolnepochybneovplyvnenýmamlúckouporážkouMakúriev13.storo-čí a jej následnou premenou na vazalskýštát. V čase, keď napísal svoje dielo, užMakúrianeexistovala.Al-Maqrízíuvádza,ževládcaMakúrieQaliduratpoťažkejpo-rážkepriStarejDongole,„požiadal o mier a vyšiel von, aby sa stretol s cAbdalláhom, vyzerajúc ponížene, smutne a pokorne“.Podľa neho teda porazení Núbijci po-žiadali o uzavretie mieru a Arabi, ktorínemali záujem ovládnuť túto chudobnúoblasť, s nimi veľkoryso podpísali doho-du s miernymi podmienkami – tzv. baqt.(Tentotermín,odvodenýzpogréčtenéhopakton–pôvodnez latinskéhopactum–znamenal v období helenizmu „dohodu o vzájomných záväzkoch a s nimi spojených platbách“.) Na jej základe mali obidve

krajiny umožniť slobodný pohyb obyva-teľovdruhéhoštátunasvojomúzemí,aleniemožnosťusadiťsa.Núbijcimalinavyšekaždoročne Egyptu platiť tribút vo výške360čiernychotrokov,odovzdávaťutečen-covastaraťsaomešituvDongole.Vtomčasetamvšaknepochybnežiadnamešitanestála.

Platenie tribútu, alebo obchod?

Arabský zemepisec a historik Abú al-Ha-san cAlí al-Mascúdí v diele Murúdž adh-dhahab (toto dielo z 10. storočia vyšlov českom preklade Ivana Hrbka – Rýžo-viště zlata a doly drahokamů, Praha, Ode-on, 1983)tiežopisujearabskéútokyprotiNúbii za cAmra ibnal-cÁsa, s týmrozdie-lom, že vojenskú výpravu datuje do jehofunkčného obdobia. Venuje sa aj príme-riu uzavretému jeho nástupcom a výrazbaqtprekladáakodaňplatenúNúbijcami.Podrobne rozpisuje výšku tohto tribútu:„Skládá se z 365 otroků podle počtu dní v roce; k tomu je přidáno ješte 40 otroků jako osobní dar pro egyptského guvernéra, 20 pro jeho zástupce, který sídlí v Aswánu

na núbijských hranicích a je pověřen dozorem nad odvádě-ním baktu, dále pět pro vrchní-ho soudce v témž městě, který pomáhá emírovi při převzetí, a konečně 12 pro 12 úředních svědků v Aswánu.“

Vsúčasnejhistoriografiisavšakpresadzujeodlišnáinter-pretácia baqtu, ktorá logickyzapadá do verzie o arabskejporážke pri Dongole a domiestnehokultúrneho,akoajhistorickéhokontextu.Podľanejnedošlomedzibojujúcimistranami k uzavretiu písom-nejdohody,alelenprímeria.Zaviazali sa, že nebudú protisebe útočiť a každoročne sibudúvymieňaťtovar–Núbijciposkytnúhlavneotrokov,kým

Arabipšenicuašošovicu.Výmenu darov, ako vyplývala z baqtu,

možno zaradiť medzi charakteristickéinštitútyagrárnychkráľovstievseverový-chodnejAfriky. Išlookombináciuzahra-ničnéhoobchoduadiplomacie.Pravidel-návzájomnávýmenaluxusnýchproduktovmedzi panovníkmi zabezpečovala prísunnedostatkovéhotovaruazároveňbolavy-jadrenímdobrýchmedzištátnychvzťahov.Naopak, ak mali dary urážlivý charakter,znamenalo to vyhlásenie vojny. V časesporov medzi dotknutými štátmi alebovnútorných rozporov v Egypte bola tátovýmena prerušená, k čomu došlo aj po-čas niekoľkoročného arabského dobýja-niaEgypta.Pozmenerežimuvsusednomštátesymbolizovaloobnovenieposielaniadarov uznanie daného režimu zo stranymakúrijského kráľa. Núbijci prestali po-sielať dary aj v prípade, ak druhá strananepostupovala recipročne. Existenciutohtoinštitútuajvpredchádzajúcichča-sochdokumentujefakt,žezobdobiavlá-dy byzantského cisára Justínia II. (565– 578) sa zachovala správa o núbijskýchdaroch(vpodobeslonovinyašeliem).

ZNúbieprúdilivrámcibaqtu naseverpredovšetkýmdobytok,ťavyaotroci,aleajslonovina,leopardiekože,datle,ebenové


MešitacAmraibnal-cÁsavKáhire

RuinyStarejDongoly

drevo či rôzne živé zvieratá. Opačnýmsmerom putovala pšenica, šošovica, oli-vovýolej,kone,látky,keramika,vínoatď.Niejejasné,akočastosatietovýmenyko-nali.Mohlotobyťkaždoročne,alebolenz času na čas. Istým návodom môže byťskutočnosť,žezobdobiafátimovskejéryvEgypte(969–1171),keďbolimedzištát-nevzťahyveľmidobré,sapodarilozdoku-mentovaťlenšesťtakýchtovýmendarov.

Obchod v rukách vládcu

Treba zdôrazniť, že na rozdiel od islam-ských krajín v Stredomorí, v ktorých sapresadil slobodný obchod, v Núbii, akoajvinýchštátochseverovýchodnejAfrikydržal zahraničný obchod pevne v rukáchvládca.DejinyvzájomnýchvzťahovmedziNúbiouaEgyptomsavstredovekuvyzna-čovali snahou arabského suseda presa-diť otvorenie núbijského hospodárskehopriestorupremoslimskýchkupcovaúpor-nousnahounúbijskýchkráľovzabrániťimvtom.Moslimskíkupcipôsobilivtejtoob-lastiakopriekopnícikapitalizmu.

Vdeviatomstoročímuselnúbijskýpa-novník čiastočne ustúpiť a vytvorili sadvezóny.SevernáčasťbývalejNobatiesaotvorila zahraničnému prenikaniu, kýmoblasti nad druhým kataraktom zostalipre cudzincov uzavreté a kráľovský mo-nopolnazahraničnýobchodsazachoval.Stalosatakzapanovania cabbásovskéhokalifa al-Ma’múna, keď sa núbijský kráľ

sťažoval na to, žejeho poddaní od-predali ArabompôduvsevernejNú-bii,ajkeďnebolijejvlastníkmi. Arabskívlastníci presved-čili núbijských pre-dajcov, aby sa predsudcom v Asuánepriznali k poddan-skémuvzťahunievočinúbijskémukráľovi,alevočibagdadskémukalifovi,ataksudcarozhodolvprospechArabov.

VsevernejNobatiidochádzalozároveňvdôsledkupostupnejinfiltráciekislami-zácii miestnych obyvateľov a ich mieša-niu s arabskými prisťahovalcami. BývalúNobatiuspravovalsáhib al-džabal (vládcahôr), guvernér, ktorý mal zabrániť prí-chodu cudzincov – hlavne arabských be-duínov,aleajobchodníkovazvedov–dopôvodnejMakúrie.Bezsúhlasupanovníkadonejnemoholvstúpiť žiadnycudzinec.Skutočnosť,žesamotnáMakúriabolavočivoľnému prenikaniu moslimských ob-chodníkom uzavretá, je ďalším dôkazomtoho,žeoficiálnaarabsko-islamskáverziaojejporážkevroku652nezodpovedásku-točnosti.

Ojedinelé núbijské útoky

Makúria však nebola vo vzťahu k svojmusevernému susedovi len pasívnym akté-rom.Ajnúbijskíkrálizorganizovalizčasuna čas výpravu proti Egyptu. Najhlbšíprienik sa Núbijcom podaril v roku 748.Po uväznení alexandrijského patriarchuAbbaMichaelavpadolmakúrijskýkráľCy-riacusdoEgypta.DostalsaažkhlavnémumestuFustát(ležínajuhuvdnešnejKáhi-re)avymoholsijehoprepustenie.

Oblasti obývané kmeňom Bedža naseverovýchodednešnéhoSudánuajuho-východe Egypta, nazývané stredovekýmiarabskými geografmi bilád al-macádin

(krajina baní), nepatrili v období rané-ho stredoveku pod žiadny zo susednýchštátov. Vďaka výskytu zlata a smaragdovtam prichádzali arabskí prisťahovalci,ktorí sa dostávali do konfliktu s Bedža-mi. V druhej polovici 9. storočia ovládoltúto oblasť arabský prisťahovalec a dob-rodruh cAbdalláh al-cUmarí, ktorému sapodarilo zjednotiť tamojších arabskýchimigrantov.NiekoľkorokovovládalajčasťMakúrie.Porazildokoncaarmáduvyslanúegyptským miestodržiteľom AhmadomibnTúlúnom,alevroku869honapokonzavraždili. V nasledujúcom storočí tuzískal prevahu arabský kmeň Rabíca pre-miešanýsBedžami.DooblastinavýchododAsuánusaarabskékmenesťahovaliajpreto,žesilnéMakúrijskékráľovstvoimaždopolovice13.storočianedovolilopreni-kaťnajuhpopriNíle.

Potom,akovroku969dobylDžawharas-Siqillí Egypt pre fátimovskú dynastiu,vyslal do Núbie posla s cieľom obnoviťvzájomnévzťahy.BolnímIbnSulajmal-Aswání,ktorýsvojucestuopísalvstrate-nomdieleKniha správ o Núbii, al-Maqurre, cAlwe, [krajine] Bedžov a Níle.Jehočasťsazachovalaval-Maqrízíhoal-Chitat.Doká-zalobnoviťvzájomnúobchodnúvýmenu,aledruhýcieľ–obrátiťnúbijskéhopanov-níka na islam – sa mu splniť nepodarilo.Podrobnýopis jednotlivýchregiónovNú-bie,ktorýmiprechádzal,patríkzásadnýmzdrojom našich znalostí o tejto krajinevobdobístredoveku.

ObnovenievzťahovsNúbioumalopreFátimovcov veľký význam, keďže značnáčasťegyptskejarmádysaužod9.storo-čiaskladalazodtiaľdovezenýchčiernychotrokov.Vzájomnévzťahybolipočascelej


RuinyStarejDongoly

UmeleckéstvárnenieSaláhaddínaal-Ajjúbího(1137–1193)

ich vlády veľmi dobré. Za tejto dvesto-ročnej éry došlo len k jednej výprave zostranyEgyptavroku1066atásaskončilaťažkouporážkou.

NazačiatkuvládySaláhaddínaal-Ajjú-bího(Saladina)došlovEgyptekpovsta-niu černošských jednotiek, ktoré zostalilojálnezosadenýmFátimovcom.StiahlisadoHornéhoEgyptaavroku1172zaútočili

spolu s Núbijcami proti Asuánu a ďalšímmestám na juhu. Roku 1173 vyslal protinim Saladin do Horného Egypta vojskopod vedením svojho staršieho brata Tú-ránšáha,ktorédobylovýznamnúnúbijskúpevnosťIbrímmedziprvýmadruhýmka-taraktom. Túránšáh postupoval nemilo-srdne,miestneobyvateľstvoodvliekoldozajatia,mestovyplienil,kostolypremenilna mešity a všetky prasatá nechal poza-bíjať.Egyptskévojskátakdočasne,pres-nejšie na dva roky, ovládli časť bývaléhoNobatijského kráľovstva. Jedným z mo-tívov tejto výpravy bola snaha pripraviťpôdupreprípad,žebysaAjjúbovcimuseliz Egypta stiahnuť. Ajjúbovské úspechyv Núbii naznačovali oslabenie Makúrie,ktorá nebola schopná túto inváziu odra-ziť.Neskôrsavšakvzájomnévzťahyzlep-šili. V tomto čase však zároveň zosilnelapostupná arabská infiltrácia a expanziaklanuBanúal-Kanz(patriacehokukmeňuRabíca)vsevernejNúbii.

Po období prevládajúcich dobrýchvzťahov za ajjúbovskej dynastie nasta-la po nástupe mamlúkov (1250 – 1260)v Egypte výrazná zmena. Mamlúci začaliveľmi rýchlo po prevzatí moci vojenskúofenzívu voči susedným, nemoslimskýmoblastiam.VovládnucejdynastiivMakúriidochádzalo navyše v tom čase k vnútor-

ným konfliktom. V šesťdesiatych rokoch13.storočiaodstavilkráľDáwúdodmocisvojho strýka a zmocnil sa vlády. Roku1272sadopustilosudnejchyby,keďdo-byl a vyplienil cAjdháb, hlavný egyptskýprístav pri Červenom mori. Od konca11.storočiavýznamprístavu,ktorý ležalneďalekodnešnejhranicemedziEgyptoma Sudánom, výrazne stúpol. Po vzniku

križiackych kniežatstiev v Pa-lestíne a Zajordánsku sa ocit-li obchodné a pútnické cestyvDolnomEgypteanaSinajskompolostrove v ohrození a pre-sunuli sa do Horného Egypta.HlavnýmiobchodnýmicentraminaNílesastalimestáQúsaAsu-án, odkiaľ viedli karavánovécesty do cAjdhábu. Mamlúckyguvernér Qúsu na oplátku už

vroku1273podnikoltrestnúvýpravudoMakúrieaotrirokynatozorganizovalsul-tánBajbars(1260–1277)veľkéťaženie,ktoré malo pre budúci vývoj rozhodujúcivýznam. Porazil Dáwúdovo vojsko, dobylStarú Dongolu a ukončil nezávislosť Ma-kúrie. Dáwúda zosadil a na jeho miestodosadilinéhonúbijskéhoprincaŠakandu.

Snaha uchovať si smostatnosť

NúbijskívládcoviavDongolesavšaknaďa-lejusilovaliosamostatnúpolitiku.Počaspretrvávajúcich vnútorných roz-porovvovládnucejdynastiivMa-kúriisaašpirantinatrónobracalinamamlúckychsultánov,čozaprí-činiloopakovanémamlúckeinter-vencie a devastáciu krajiny. Malipodobný priebeh a obyvateľstvoMakúrie bolo počas nich obvykleevakuované. Mamlúcka armáda,ktorá postupovala po oboch bre-hochrieky,porazilamakúrijskéhokráľa a obsadila Starú Dongolu.Kráľustúpildovnútrozemiaakeďsamamlúckevojskostiahlonaspäťdo Egypta, vyhnal egyptské po-sádkyaobnovilsvojuvládu.

Za ďalší významný medzník vzájom-ných vzťahov možno označiť rok 1316,keď bol počas ďalšej mamlúckej výpravyv Dongole za kráľa dosadený Dáwúdovsynovec,ktorýkonvertovalnaislam,Saj-faddín cAbdalláh Baršambú. KresťanstvovNúbiitýmdostalotvrdýúder.Orokne-skôrvzniklavDongoleprvámešita.(Trebavšakpoznamenať,žekzánikukresťanstvadochádzalovsevernomSudánepostupneaeštezačiatkom15.storočiapísalarab-skýgeografal-BakáwíoobyvateľochDon-golyakookresťanoch.)Poslednézmienkyo kresťanoch v Núbii sú z 18. storočia.Najsilnejšie postavenie na jej severe zís-kalklanBanúal-Kanz,ktorýsapomocousobášov s vládnucim núbijským rodomdočasne chopil moci, keď jeho náčelník,Kanz ad-Dawla zvrhol Sajfaddína cAb-dalláhaBaršambú.

Ďalším významným momentom bolo,žepočasmamlúckejvládyvEgyptevýraz-ne zosilnelo prenikanie arabských kme-ňov z Horného Egypta do Núbie a ďalejdo vnútrozemia Sudánu. Bolo to danétým,žeMakúriaužnebolaďalejschopnáplniť funkciu hrádze proti ich postupu.Imigráciaprebiehaladvomasmermi–vý-chodnýmv14.až15.storočí,cezal-Butá-nu(oblasťmedziNílomacAtbarou)ďalejsmeromnaal-Džazíru(regiónmedziBie-lymaModrýmNílom).Užostoročieskôrpostupovali arabské kmene západným


MapasozobrazenímvládcuNúbie–14.stor.

VojskosultánaBajbarsa

smerom–najprvdosevernéhoKordofánuaDárFúruapotomďalejnajuhazápaddodnešnéhoČadu.EmigráciazEgyptamalaniekoľko príčin. Patrilo k nim napríkladopakované potlačenie protimamlúckychpovstanívHornomEgypte,ktorýchdôvo-dombolisnahyvládyusadzovaťkočovní-kovnapoľnohospodárskejpôde.ZNúbiesatiežčastonevrátilidoEgyptabeduín-ske jednotky,ktorésprevádzaliopakova-némamlúckevýpravyprotiMakúrii.

Najsevernejšia oblasť Alodie sa nazý-vala al-Abwáb (arab. brány) a miestnyguvernérviedolužv13.storočínezávis-lú politiku. Jeho vzťahy s Makúriou bolinepriateľské, pomáhal preto mamlúkompriichzásahochprotitomutonúbijskémukráľovstvu.

Posledná mamlúcka výprava

Posledná mamlúcka výprava do Núbie saodohralavroku1366.Vládnucadynastiamuselavtomčasepodtlakomarabskýchkmeňov opustiť Starú Dongolu. Stiahlasa na sever, do nového hlavného mestaDaw,poddruhýmkataraktom.MamlúcisapotomtorokuprestalioNúbiuzaujímať,pretožeužprenichnepredstavovalanija-kénebezpečenstvo.

O najjužnejšom kráľovstve, Alodii, jekdispozíciieštepodstatnemenejúdajovakooNobatiiaMakúrii.Významnýmzdro-jom informácií je opäť opis Ibn Sulajmaal-Aswáníhozdruhejpolovice10.storo-čia,ktorýuvádza:„Vládca cAlwy je bohatší ako vládca al-Muqurry; Má väčšiu armádu a viac koní... Jeho krajina je úrodnejšia a rozsiahlejšia... Ich náboženstvom je ja-kobitské kresťanstvo...“

PádomMakúriesaotvorilpriestor pre arabské preni-kanie aj do oblasti Alodiea aj tu nepochybne dochá-dzalokpostupnejislamizáciiavmenšejmiereikarabizá-cii.Eštekoncom15.storočiasavšakpodľaportugalskéhozdroja v Núbii nachádzalo

stopäťdesiat kostolov. Archeologickénálezy z hlavného mesta ukazujú, žek úpadku Alodie došlo už v 13. storo-čí, teda ešte pred začiatkom arabskéhoprenikaniadotejtooblasti.PovodieNílusa postupne rozštiepilo na malé štátneútvary. Mamlúcky po-solcAlamaddínSandžarprešielkoncom13.sto-ročia cestou do Sóbycez deväť štátikov. Užspomínaný portugal-ský zdroj hovorí o dvestoročianeskôrvNúbiinieleno150kostoloch,aleajorovnakompoč-tehradovanezávislých„kapitánov“.

V 14. storočí Sawá-kin (Suakin) nahradilsevernejšiepoloženýcAjdháb,akohlav-nýtranzitnýprístavpriČervenommori.Bedžovia, ktorí ovládali suchozemskétrasy vedúce od Červeného mora doEgypta, sa usilovali dostať medziná-rodnéobchodnécestyspodegyptskéhovplyvu,apretoichpresunulismeromnajuh.ObchodudominovalklanHadáriba,ktorýpostupneovládolpobrežieajveľkúčasť severovýchodného Sudánu. Podni-kaliajvýpravydojužnýchoblastí,odkiaľpochádzalaväčšinasudánskychexport-nýchartiklov.V15.storočísavdôsledkutimurských vojen v Ázii význam sudán-skej tranzitnej cesty ešte zvýšil. Tietoobchodné aktivity zohrali významnúúlohuajprináslednomzjednoteníSudá-nuvpovodíNílu.

Na prelome 15. a 16. storočia došlov Sudáne k veľkým zmenám. Severné

oblasti sa zjednotili pod vedením cAb-dalláhaDžammáca.Pôvodnebolpravde-podobne vojenským veliteľom a guver-néromvslužbáchvládcuHadáriba,ktorýsa osamostatnil a vytvoril štát na roz-siahlom území od Dongoly (nový názovMakúrie)ažposútokBielehoaModréhoNílu. Neskôr expandoval na juh popriModrom Níle s cieľom dostať sa bližšiek juhosudánskym exportným tovarom.OpačnýmsmeromsavšakrozrastalďalšínovýštátnyútvarFundžov(ichpôvodjesporný, ale pravdepodobne išlo o juž-ných Núbijcov). Tí sa pod tlakom nilot-ského kmeňa Šillukov stiahli z oblastí,ktoréobývalipriBielomNíleseverneodas-Suddu (močaristý región na BielomNíle),smeromnaseverovýchodkSinná-ru na Modrom Níle. Začiatkom 16. sto-

ročia došlo pri meste Arbadží k zrážkemedzi vojskami cAbdalláha Džammácaa fundžského kráľa cAmára Dúnqasa.Fundžovia zvíťazili a vytvorili rozsiahlyštát–Fundžskékráľovstvo.

* Tento článok vyšiel v rámci grantu VEGA 2/0153/0


Mgr. emanuel Beška, PhD. (1979)vyštudovalodborarabčina-história

naFilozofickejfakulteUniverzityKomenskéhovBratislave.Pôsobí

akovedeckýpracovníkvÚstaveorientalistikySAV.

PrístavSuakin–od14.stor.hlavnýtranzitnýprístavpriČervenommori

PyramídyvMeroe

Stredovekí strážcovia lesov Kráľovskí hájnici v uhorsku

PavOl HuDáČeK

Podobne, ako v iných častiach Európy, aj kráľovské lesy v Uhorsku spravovali špeciálni služobníci.

Boli to hájnici, o ktorých mame prvé správy už z 11. – 12. storočia a to prevažne z územia, na ktorom sa v 10. storočí sformovalo uhorské

kráľovstvo. V tomto období však už strážili aj lesy, ktoré jednotlivé kláštory ako aj ostatné cirkevné

inštitúcie spolu s kráľovskými hájnikmi získali od arpádovských panovníkov. Tieto prípady napriek

tomu dokladajú, že pôvodne patrili ku kráľovským lesom. Okrem hájnikov boli ich súčasťou aj dediny ostatných kráľovských služobníkov. Išlo prevažne

o sokoliarov (falconarii), psiarov (caniferi) a lovcov (venatores).

Najvýraznejším dokladom existencie krá-ľovských lesov sú práve dediny hájnikov(forestarii, silvani),ktorísavuhorskýchpra-meňochnazývalistrážcovialesov(custodes silvarum, erdeuouou/erdőóvó).Bolitohlav-nípredstaviteliakráľovskýchlesov,ktorýchpovinnosti súviseli napríklad aj s poľovač-kami panovníka. Hoci sa v stredovekomUhorskuprekráľovskélesyv13.stor.vôbecnevyužívaltermínforesta/forestum,(tensavzápadnejEurópebežnepoužívalprelesy,ktoré slúžili na lov panovníka a boli pred-metom lesného práva) zo susedných Čiechsanámzachovalúdajzroku1272oprepo-jení tohto termínu s kráľovskými hájnikmi.Spomínajúsatuako forestarii seu custodes silvarum.PráveprítomnosťtakýchtoskupínobyvateľstvavUhorskupriamopoukazujeajnastaršiuorganizáciukráľovskýchlesovnanašomúzemí.

VPoľskuaČecháchsavstredovekupouží-valoajichdomácepomenovanie,gaiownici,

hayni. Bolo iste známe aj na Slovensku, ajkeďsastýmtoprípadomvstredovekýchpí-somných prameňoch vôbec nestretávame.Tútomožnosťvšaknemôžemevôbecvylúčiť,pretožetentotermínexistovalvsusednýchslovanskýchkrajináchadodnessazachovalajvslovenčine.Priamymdokladomtohojednešný názov dediny Hájniky pri Zvolene,kdebolivstredovekuusadeníkráľovskíháj-nici(custodes silvarum).

Panovníkovi hájnici

UžzačiasKarolaVeľkého(768–814)pôso-bilivrámciorganizáciekráľovskýchlesovvoFranskej ríši hájnici panovníka (forestarii).Vkráľovskomdekrétezroku812sanapríkladichhlavnípredstaviteliaspomínajúhneďzanajvyššiepostavenýmiľuďmivkrajine(ma-iores nostri et forestarii, polendarii, cellera-rii).Častosazdržiavalivblízkostipanovníkaa boli súčasťou jeho sprievodu. S takouto

špecializovanouvrstvoukráľovskýchslužob-níkov sa môžeme stretnúť už v najstaršíchobdobiachuhorskéhoštátu.

KráľovskíhájnicibolivUhorsku,podobneako aj iné špecializované vrstvy, organizo-vaníakoslužobnéobyvateľstvovstotinnejadesatinnejorganizácii(centurio, decurio).Prvésprávyonejsanachádzajúužvzákon-níkochkráľaLadislavaI.(1077–1095)z11.storočia. Desatinná organizácia mala naj-skôr pravdepodobne vojenskú funkciu a ažneskôrsastaladaňovouasprávnoujednot-kou. Predpokladá sa, že vznikla až niekedyv10.–11.storočí.Dokladyotom,žehájnicibolivUhorskutaktoorganizovaní,môžemedoložiťajzúzemiastredovekéhoSlovenska.V roku 1256 sa napríklad spomína stotník(centurio) Budislav z Pliešoviec, ktorý bolhájnikom kráľovského lesa Zvolen. Z roku1282poznámeďalšítakýtoprípad,kedybolpri vyznačovaní hraníc majetku Poniky akosvedokprítomnýstotníkHochach,ktorýbol


Stredovekýlovec.Rok1300

tiež hájnikom zvolenského lesa. PochádzalpravdepodobnezdedinyBadín,kdeuždlh-šiežilikráľovskíhájnici.

Súčasť kráľovských majetkov

PodobneboliorganizovaníajhájnicistaréhokráľovskéholesaBakoň(silva Bocon),ktorýsarozprestieralvžupáchVesprémaZalanaúzemídnešnéhoMaďarska.Vroku1258tampôsobil aj hájnik Benke, ktorý bol rovnakostotníkom.Takétoobyvateľstvobolopôvod-nesúčasťoukráľovskýchdvorcov,majetkov(curia, curtis, predium),alebohradov(civi-tas),prektoréplnilirôzneslužbyvčase,keďpanovníkeštenemalstálesídloapohybovalsapokrajinezjednéhodvorcaalebohradunadruhý.Hájniciboli tedapodľadokladovz11.–13.storočiabežnousúčasťoumajetkupanovníka.Dokladomjeiprípadspredroku1230. Kráľ Ondrej II. (1205 – 1235) vtedyadresoval listinu všetkým svojím strážcomhraníc a hájnikom (omnibus speculatoribus et custodibus siluarum), ktorí patrili k hra-dom Mošoň a Šoproň. V roku 1276 sa zasespomína zem Kechul v Železnohradskejžupe, na ktorej pôvodne bývali hradčania(castrenses)Železnéhohradu(Vasvár)spo-lu s hájnikmi spomenutého hradu. Podob-nýpríkladpochádzaajzroku1288nazemhájnikov bratislavského hradu, ktorá bolaodtatárskehovpáduopustená.Nachádzalasa pri potoku Vydrica. V spomenutom rokujuvšakzískalodLadislavaIV.(1272–1290)bývalýbratislavskýrichtárJakub.

V západnej Európe boli kráľovské lesyvstredovekupredmetomlesnéhopráva,čosaspájaloajsvýhradnýmprávompanovníkanalov(Constitutes de Foresta,Forest law).Práve

preto neboli dlhšie osídľované. V 11. sto-ročí sa v Uhorsku niektoré časti z kráľov-ských lesov vyčlenili z majetku panovníka,ktorýichdarovalcirkevnýmalebosvetskýmvlastníkom.Existujemnožstvosprávotom,že tieto lesy susedili aj s cirkevnými alebošľachtickýmimajetkami.Niektoréznichsanachádzali dokonca priamo na území bý-valých kráľovských lesov. Takmer vždy išloopredchádzajúcevlastníctvoarpádovskýchpanovníkov,ktorísvojemajetkyspolusles-mi darovali v 11. – 12. storočí prevažnecirkevným inštitúciám. Pri neskorších ma-jetkových potvrdeniach pre rôzne cirkevnéinštitúcie,saprijednotlivýchdedináchale-boinýchmajetkochspomínajúajbývalikrá-ľovskíhájnici.Tíimbolipôvodneakosúčasťpanovníkovho vlastníctva pridelení spolus lesmi.Napríklad,keďv roku1055OndrejI. (1046 – 1060/1061) potvrdil majetkykláštoraTyhaň,spomínavtejtosúvislostiajdedinu Keku, v ktorej mal kláštor štyridsaťpoddaných spolu so služobníkmi a hájnik-mi. Podobne to bolo ajvroku1082,kedyLadislavI. potvrdil majetky, ktorépatrilikostolusv.Michalavo Vespréme. V listine saopisujerozsiahlymajetokBerchen, na ktorom boliokrem iných služobní-kovusadeníajhájnici.Ajvroku1181saprijednomzkláštorovvSatmárskomkomitáte spomínajú najeho majetkoch Tur (pre-dium Tur) dvaja hájnicispolu s mlynom a mlyná-rom. Na majetku Cheke(predium Cheke) sa zaseuvádzajú jazdci (equites) a jeden hájnik(Cheke), podľa ktorého bol zrejme tentomajetok pomenovaný. Z roku 1268 pochá-dzavsúvislosti sudelenímvýsadprehostíz Rimavskej Bane kaločským arcibiskupomŠtefanom správa o jeho hájnikoch. Muselisaodsťahovaťa ichzemdostalispomenutíhostia.Vroku1271poskytoltýmtohosťomďalšievýsady.Okreminéhosatýkalipovole-niaťažiťzlatozostarýchbaní,ktorésazrej-

menachádzalivokolitýchlesoch.Nemaliichpritomobmedzovaťaniarcibiskupskíúrad-níciahájnici. Ideo jedenzmáladokladovo existencii hájnikov aj na cirkevných ma-jetkochzúzemiaSlovenskavdruhejpolovici13.storočia.

Prvésprávyofungovaníhájnikovnama-jetkochrodiacejsašľachtypoznámeužz12.storočia. Potvrdzujú známy fakt, že hájnicibolispoluslesmiaichdedinami,ktorépô-vodne patrili panovníkovi, vyčlenení z krá-ľovského vlastníctva a darovaní svetskýmosobám.UžkráľGejzaII.(1141–1262)predrokom1156darovalzavojenskézásluhysvo-jimdvomhosťomarytierom(milites)God-fridoviaAlbertoviajdvededinyvrátanekrá-ľovského lesa (silvam regalem Saar) spolusjehoštyrmihájnikmi.Podobnevroku1216pri delení majetkov medzi Sebešom a Ale-xandrom, synmi Tomáša, sa spomína lesKeykus,ktorýzískaliužodImricha(1196–1204),bratakráľaOndrejaII.,spoluslúkouaštyrmiusadlosťami.Odňalichkráľovskýmsokoliarom, ktorí tam zrejme pôvodne síd-lili.Obyvateliatýchtousadlostímalipovin-nosť strážiť spomenutý les a kosiť okolitú

lúku.Hocisatopriamovlistinenespomína,išlourčiteonovýchhájnikov,sktorýmiboliudelenépovinnostispojené.Navyšedostaliaj lesFentheus,ktorýbolvyňatýzosprávyhradu Satmár (Zothmar) spolu so štyrmiusadlosťamihájnikovaichzemou(Herep).


Sedliakobrúbavamladinovýporast.Stredovekýkalendár,mesiacfebruár.Rok1500.

Pastierdohliadavlesenaprasa,ktorésakŕmižaluďmi.Flámskorok1440.

Tá sa nachádzala v susedstve ďalšej zeme,ktoráeštepatrilakráľovskýmhájnikom.

lesy a právo loviť

Spomenutý prípad je zrejme dokladom za-čiatkovprocesu,kedysakráľovskélesystá-vali predmetom darovania. Práve vtedy sapravdepodobne začala rozpadať pôvodnáorganizácialesovpanovníka.Vydelenéčastiztýchtolesov,akovidnonatomtopríklade,však naďalej prežívali na novo udelenýchmajetkochrodiacejsašľachty.Vtejtolisti-nesavšakneuvádza,čiimbolopridarovanílesovahájnikovudelenéajkráľovsképrávonalovvysokejzvery.Spomínanýlesvtomtoobdobí susedil s kráľovskými lesmi, keďžeokrem uvedených hájnikov hovorí listinaešteajokráľovskýchhájnikoch.Onedlhonato,vlistinezroku1231,sapriamospomína,že pri kráľovskom lese (silva regis), nachá-dzajúcomsavedľalesov,ktoréboliudelenéspomenutým osobám, existovala aj dedinakráľovskýchhájnikov(Cherep).Poskytnutiekráľovského práva na lov vysokej zvery jevšak v tomto prípade veľmi pravdepodob-né,pretožepodobnéprípadysavyskytovaliajpridarovaníkráľovskýchlesovvzápadnejEurópe.Inaktoneboloanivroku1237keďMikuláš, brat Ugrina, ostrihomského arci-biskupa z rodu Čákovcov (vetva Kisfaludy),podalpreprípadsvojejsmrtisvedectvopredkapitulou v stoličnom Belehrade o majet-kových podieloch svojich synov, aby medziniminedošloksporom.Naprvommiestesavtedy spomína les Wertus, ktorý mal ostaťspoločný.Jehosúčasťouboliišiestihájnici,ktoríbývalivdedineEcur.Ajkeďnevieme,kto bol predchádzajúcim vlastníkom tohto

lesa,zrejmeajvtomtoprípadeplatí,žespo-lushájnikmibolpôvodnemajetkomkráľa,ktorýholendodatočnedarovalspomenuté-muMikulášovi.

Zrejmýmdokladomvyčleňovaniajednot-livých častí z kráľovských lesov je udeleniezeme pri rieke Hron vo Zvolene (dnešnýHronsek) v roku 1250 pre Raduna a jehosynov. Pri jej vyznačení sa spomína hrani-ca, ktorá susedila s kráľovským lesom (sil-va regalis), kde naďalej pôsobili kráľovskíhájnici z neďalekého Badína. Podobne ajv roku 1282 sa na území zvolenského lesa(silva nostra, silva regia)spomínazem,alebolepšie povedané les Poniky (terra seu silva nostra Ponyk), ktorý nebol vhodný na lov(non venacioni congruentem). Práve pretonebolozrejmeproblémomdarovaťhoFilipo-vi,synoviTomáša,zajehovojenskézásluhy.Darovanéúzemienavyšehraničilosdedinoukráľovskýchhájnikov.Pripotvrdenítejtodo-nácievroku1295saužkonkrétnespomínajúPoniky ako časť lesa, ktorý nepatrí ku krá-ľovskýmloviskám.Dokoncaajvroku1296,kedyprebiehalhraničnýsporohľadomčasti

istejzememedziMi-kom,synomRaduna,spolu s jeho ďalšímipríbuznými a krá-ľovskými hájnikmi

zBadína,saprinovomvyznačeníhraníctej-tozemespomína,žesusedilaskráľovskýmlesom(silva regalis).Išlooles,ktorýpatrilpanovníkovi a ešte aj koncom 13. storočianaňdohliadalispomenutíhájnicizBadína.Vnasledujúcichobdobiach,konkrétnev14.–15.storočí,saužbežnestretávamesprí-padmi,keďnajednotlivélesyvýznamnejšíchšľachtickýchrodovdohliadaliichvlastníháj-nici(custodes seu iudices silvarum).

Väčšina informácií o hájnikoch pochá-dza prevažne z bývalých území panovníka,kdepôvodnefungovalaorganizáciakráľov-skýchlesov.Správyonejz11.–12.storočiasa zachovali len veľmi ojedinele. Väčšinaúdajov je až z neskorších období. Doložiťich existenciu je však možné aj na základemiestnehonázvuArdo(Ardó,Ordó,maď.Er-dőóvó–Strážcovialesa),ktorýjednoznačnedokazuje prítomnosť kráľovských hájnikovminimálneod12.storočianaúzemí,kdesadediny s takýmto názvom zachovali až do14. – 15. storočia. Neznamená to však, žetam kde sa takýto miestny názov nevysky-tuje,nemohlivstredovekupôsobiťkráľovskíhájnici.DokladomjenapríkladkráľovskýlesPiliš (silva Pylis), kde sa takýto typ názvovvôbecnezachoval.Napriektomuvšakmámedoložené,ženajehoúzemíbolivstredovekuusadeníkráľovskíhájnici.

Povinnosti kráľovských hájnikov

Kráľovskíhájnicivykonávaliprepotrebypa-novníkaviaceroúloh.Ichhlavnápovinnosťsúvisela so strážením kráľovského lesa, kuktorémupatrilaajkontrolaadohľadnastavdivejzvery.Vprípade,žekráľvosvojichle-soch poľoval, zabezpečovali niekedy aj vý-pomocpri love.Právetakétopovinnostisaspomínajúvroku1464pripotvrdenístarýchvýsad kráľovských hájnikov z Môťovej voZvolenekráľomMatejomKorvínom(1458–1490).Boliimvrajudelenéužvobdobísvä-týchkráľov,tedakoncom11.storočia.Okremichdaňovýchamýtnychslobôdsakonkrétnepíše,žeichjedinoupovinnosťoujeslúžiťpa-novníkovipristráženíkráľovskýchlesov.Tosavzťahovaloajnadohľadnaddivouzverouvhodnou na lov. Zároveň keď priniesli ulo-


Sedliakorezávakonárestaršiehostromu,ktoréslúžilinaohrevavarenie,Lutych,13.stor.

Pastierobúchavakonáredubakvôližaluďom,ktorépotomspadliaslúžiliakopotravaprepasúcesaprascevlese.Cambraiskýbreviár,rok1275–1300.

venúzvernahradZvolen,kastelániimmaliuhradiťvšetkyvýdavkyalebonáklady,ktorés tým súviseli. V listinách spolu s hájnikmičastospomínajúaj lovci (venatores, lowci),alebosokoliari(falconarii).Nebolotedani-čím neobvyklým, že sa v niektorých prípa-dochichfunkcieanimispojenépovinnostiprekrývali.

Úlohy kráľovských hájnikov sa však tý-mitoslužbaminekončili.Maliaj inépovin-nosti, ktoré vyplývali z ďalších potrieb pa-novníkaajehokráľovskýchlesov.Informujenás o tom napríklad zákonník Karola IV.(1346–1378)(Maiestas Carolina),ktoréhosúčasťouboliajprávneúpravykráľovskýchlesovvČechách(De iuribus silvarum nostra-rum regni Boemiae). Ustanovenia sa všaknetýkaliprávpanovníkanalovvlesoch,alezaoberalisaskôrobmedzeniamiaochranoukráľovských lesov. V jednom z jeho bodovsa spomína, že v prípade hraničných ne-jasností,ktorésa týkalihraníc lesovmedzišľachticomakráľom,malivtejtozáležitostipanovníka zastupovať jeho hájnici (silvani seu servitores),akosvedkoviaprináslednomohraničeníspornýchúzemí. Ichďalšoupo-vinnosťouboldozornahospodáreniesdre-vom. V prípade jeho krádeže z kráľovskýchlesovmaliprávozadržaťľudí,ktoríbolipritakomto činne prichytení. Mohol ich zatočakaťajtreststratypravejruky.Slobodnesamohlobrať lendrevo,ktoré ležalonazemialebospadnutéavyschnutéstromy.

V niektorých prípadoch museli poddaníza možnosť zbierať drevo platiť istý popla-

tok, ktorý však nebol veľmi vysoký. Poprilove a strážení zvery mali na starosti eštedohľad na mladinové porasty (viridarium).Išloolesy,ktorésavstanovenomčasepre-rezávaliatýmtospôsobomsaznichzíska-valodrevo.Úlohouhájnikovbolotietolesypo orezávke chrániť pred ďalším „ničením“alebo lesným pasením domácich zvierat.Lesy,ktoréboliurčenénaorezávaniekoná-rov,savstredovekuvšeobecneobjavujúpodtermínmisilva minuta, silva modica.VUhor-skutomuzodpovedalles,ktorýsavstredo-vekých prameňoch objavuje pod termínomsilva permissionalis, eresztvény. Nemôžemevylúčiť, že takýto typ lesa sa vyskytoval ajpodtermínomsilvavetita.Vypovedáotomnapríkladaj listinaz roku1288.ČeskýkráľVáclavII.(1278–1305)vtedydarovalsvojles,ktorýsavolalLovce(Lowche)priTetínechotešovskémukláštoru.Jehosúčasťouboliajmladinovéporastyakráľovskélesy(virida-ria, forestaria),ktorésamalinaďalejchrániť.

Koža za kôru

Hájnici, ktorí sa niekedy nazývali aj lovci,malipovinnosťstrážiťadohliadaťnamladi-ny.Náplňouichprácebola ikontrolazbie-raniasuchýchalebovysychajúcichstromov,akoajdohľadnalúkyaostanésúčastilesa.Okremtohosanazachovaniedobréhostavukráľovskýchlesovzakazovalovjeseniavleteolupovať kôru zo stromov. Na to mali tieždohliadaťhájnici.Zaporušenietohtonaria-deniahroziltrest.Aksatohtočinudopustilhájnik,malamubyťstiahnutákožanapravejruke.Navyšemalstratiťajcelýsvojmajetok,ktorýsaviazalnaslužbuvkráľovskomlese.Napriektomu,žesatovzákonníkupriamonespomína, ich úlohou zrejme bolo aj do-hliadaťnato,abyvlesochnevznikolžiadennekontrolovateľnýpožiar.

O veľkom množstve povinností krá-ľovských hájnikov vypovedajú aj prípadyzUhorska.Keďnapríkladroku1037ŠtefanI.

(1000–1038)zakladalkláštorsv.MauríciavBéli,ktorýbolzriadenývbakoňskýchkrá-ľovskýchlesoch,vlistinesapriamospomínaajšpeciálnepovoleniepreslužobníkovkláš-torarúbaťdrevovtomtolese(in silva Bocon ligna incideri).Týkalosaajmožnostislobod-netampásťsvinekláštora(porci quoque ab-batis in eadem libere pascantur).Zaujímavýjeprípadzroku1210.PannonhalmskýopátUriasmalvtomčasevážnyproblémshájnik-mizbakoňskéholesa,ktoríneoprávnenépo-žadovaliodobyvateľovztrochdedíntohtoopátstvaisténešpecifikovanépoplatky.

Vtomtoprípademohloísťbuďofinančnéúhrady za výrub dreva z kráľovských lesov,aleboopoplatkyzamožnosťpásťtamzvie-ratá. Pravdepodobne išlo o prvú možnosť,o čom svedčí listina z roku 1258, kedy sariešilihraničnénejasnostimedzirovnakýmistránkami. Nakoniec sa dospelo k dohode–obyvateliajednejzdedínopátstvaužne-mohliklčovať„živéstromy“(nullam arborem viventem audeant extirpare)v lesoch,ktorémalinastarostispomenutíhájnici.Naďalejvšakmalipovinnosťplatiťpoplatokodtrochdoštyrochmariek,pravdepodobnezadrevoztýchtolesov,presnetak,akotobolozauží-vanéužvminulosti.Obmedzenierúbať„živéstromy“ sa zrejme vzťahovalo na stromy,ktorébolipoorezávke,pretožeprávevtedyznichvyrastalinovézelenératolesti.

Aj v ostaných stredovekých krajináchnebolomožnérúbať lesbezdovoleniakrá-


Loveckáscénavlese,ktorúpravdepodobnenamaľovalŠimonBenninck,

neskorostredovekýflámskyumelec.

Lovecsopsomstopujezvervmladomlese,GastonPhoebus,LeLivredelachasse,rok1407.

ľovského hájnika. Až po zaplatení istéhopoplatkuzastanovenémnožstvodrevapo-volilaurčilmiesto,kdemohloprísťkvýrubustromov. V prípade, že sa toto nariadenienerešpektovalo, dochádzalo často k spo-rom.Akniekedytakátosituácianastalamalhájnikprávoprevinilcazadržať.Podokázanívinyhonáležitepotrestali.Dohľadhájnikovnadstavomlesasanevzťahovallennaprí-padyichvýrubu,aleajnaochranumladéhoporastu po orezávke. V takomto prípadeboloichúlohoustráženiečastilesa,kdesačinnosťvykonalaanepovoliťtamvžiadnomprípade pasenie alebo aj ďalšie dodatočnépoškodzovanieporastov.

Spory a nejasnosti

Prichádzalovšakajkprípadom,kedypanov-ník jednotlivým cirkevným inštitúciám po-volil slobodne získavať drevo z kráľovskýchlesov. Táto úprava mohla mať dlhodobúplatnosť vo forme výsady alebo sa vzťaho-valalennaisténutnéprípadyprivýstavbečiopraváchdomov,kláštorovakostolov.Právepreporušovaniealebonedodržiavanietých-tovýnimiekzostranykráľovskýchhájnikov,dochádzalo často k sporom. Nepríjemnostivznikalibuďznedostatočnejinformovanos-tihájnikovotýchtovýnimkách,aleboajzozámerného prekračovania udelených výsadprivýrubevlesochdruhoustranou.Podobnýcharaktermalajspormedzibakoňskýmiháj-nikmiacistercitmizkláštoraPannyMárievoVespréme, ktorého predstavitelia sa domá-halisvojhoprávaužívaťdrevozkráľovskýchlesovnaopravukláštornýchbudov,akoimtoužskôrpovolilkráľBeloIV.(1235–1270).

Ajvnasledujúcichobdobiachkontrolova-lihájnici,ktoríspravovalilesycirkevnýchin-štitúcii,hospodáreniesdrevomadohliadalinavýrubstromov.Dokoncaajv týchtoprí-padochdochádzaloveľmičastoknejasnos-tiam.Hocipoddanízniektorýchdedínmaliprávo slobodne užívať drevo z cirkevnýchlesovpresvojekaždodennépotreby,dostá-valisazčasunačasdosporovskráľovský-mihájnikmi,ktoríodnichzrejmeneopráv-nenepožadovalipoplatky.Vroku1449bolinapríkladpridelenímajetkovroduStáraiov-covvUžskejaZemplínskejžupepredmetomdeľbyajjednotlivélesy(Dolha,Tharna,Bon-koczerdeye).Voväčšineprípadovostávalina

spoločnéužívanieprevšetkýchpríslušníkovrodu.Zároveňsauvádza,žežiadnemuznichbezvedomiaostatnýchpredstaviteľovrodunie jedovolené,spolusosvojimipoddaný-mi,vtýchtolesochrúbaťdrevo.Dozeraťnatomalihájnici,ktorýchúlohoubolakontrolavýrubustromovvspoločnýchlesoch.Dôvo-dombolohlavneto,abynedochádzalokne-jasnostiamaleboprípadnýmhádkamohľa-domužívaniatýchtolesovmedzijednotlivý-mičlenmirodu.Zaujímavýmprípadombolajsporzroku1240medzibakoňskýmihájnikmia predstavenými benediktínskeho opátstvav Béli. Predmetom nejasnosti bola časťzeme, ktorú kaplnke sv. Kríža daroval kráľOndrej II. Patrila spomenutému opátstvu.Ohradilisaprotitomukráľovskíhájnicistvr-dením,ženatejtospornejzemibolodobrémiesto pre lov a vhodné územie pre životdivýchzvierat.Výsledkombolanapokondo-hodaonovomvyznačeníhraníctejtozeme.Udalosťdokladá,žezáujmomhájnikovboloudržaťazachovaťlovnémiesta,ktoréspri-búdajúcimi kráľovskými donáciami postup-neubúdali.Ohrozovalotozrejmeajpostave-niesamotnýchhájnikov,ktorítaktostrácalisvojeopodstatnenie.

Ďalšou dôležitou povinnosťou kráľov-skýchhájnikovboldohľadakontrolalesné-ho pasenia (silva pastilis). V stredoveku savlesochbežnepáslisvineavmenšejmiereajdobytok.Dialosatakprevažnevdubových

abukovýchlesoch,vktorýchsazvieratápáslivjesennýchmesiacochnažaluďochabukvi-ciach.Hájnicistanovovalipočtyzvierat,ur-čovalimiesta,kdesamoholdobytokasvinenalesnépasenievyháňaťatohlavneztohodôvodu, aby sa nepoškodzovali stromy pripasení väčšieho počtu zvierat. Chránili saaj mladinové lesy, ktoré boli po orezávkepochopiteľnevystaveneväčšiemunebezpe-čenstvuobhrýzaniamladýchvýhonkovako-nárovpasúcimisazvieratami.Zpaseniabolivždyvylúčenékozy,pretožetiespôsobovalivlesochveľkéškody.Platilpretoprísnyzá-kazichvyháňaniadookolitýchlesov.

lesné pasenie svíň

Z územia Uhorska sa o dohľade hájnikovna lesné pasenie zachovalo pomerne málospráv. Zo susedných krajín však existujemnožstvo dokladov o tejto povinnosti. Na-príkladvroku1221nariadilčeskýpanovníkhlavnémulovcovi,akoajostatnýmhájnikomna hrade Leví Hradec, že poddaní kláštorasv.JurajavPrahezdedinySuchýdolmôžunaďalej pásť a získavať drevo z kráľovské-holesaHlboká(Luboka),beztohoabybolipri tejtočinnostiobťažovaní.Panovník,naktorého majetkoch sa nachádzali dubové(silva glandinosa) alebo bukové lesy, kdesa vykonávalo sezónne lesné pasenie, malztejtočinnostiznačnépríjmy.Pôvodnebololesnépasenienajintenzívnejšieprávevkrá-ľovskýchlesochzaistýpoplatok,načodo-hliadalihájnici.

Dokladom o tom, že aj v Uhorsku ťažilaznačná časť kráľovských majetkoch právezchovusvíň,ktorýbolvýznamnouzáklad-ňou pre ich hospodárske fungovanie, jefalzumzroku1015prekláštorsv.Benedik-tavPéčvaradíne.Vsúvislostiskláštornýmilesmi sa v ňom spomínajú príjmy, ktoré satýkalipoplatkovzpaseniasvíňvlesoch(in tributis porcorum seu arundinetorum). Išlopravdepodobne o tie isté poplatky, kto-ré sa uvádzajú spomínajú aj pri potvrdenímajetkov a práv jágerského biskupstvavroku1267.VlastniloichužodčiasBelaIII.


Predstavaostredovekejloveckejoborez15.stor.,anglickýmanuscriptThe Master of Game.

(1173 – 1196). V listine sa priamo sa uvá-dza,želesnatéúzemianeskoršíchžúpUgočaaBerek,bolipôvodneorganizovanéakokrá-ľovskélesy(forestes)užvobdobínajstaršícharpádovských kráľov. Konkrétne sa spomí-na, že mu patria všetky poplatky (decimae forestarum),pravdepodobnezapaseniesvíňvtýchtolesoch.

KeďLadislavI.koncom11.storočiapo-tvrdil majetky kláštora sv. Martina v Pan-nonhalme,medzisúpisommajetkovsapo-dobnespomínajúajdarovanédedinyazemespolu s lesmi. Kláštoru ich kráľ udelil zaspásusvojejduše.Dodatočnesapotvrdzujeaj držba jedného z kláštorných majetkov,ktorýsanachádzalpodlesomSelez.Tenbolurčenýnapaseniesvíň(adpasturamporco-rum).Jehosúčasťoubolodokoncaažtridsaťusadlostí pastierov spolu s tristo sviňami.Les sa spomína dokonca ešte v roku 1121.Naďalejbolurčenýnapaseniesvíňstýmroz-dielom,žesavňomužmohlorúbaťajdrevo.

Pravidlá pasenia v lesoch

V tejto súvislosti je zaujímavé darovaniezemeStudenýprameň(Frigidus fons)aMe-dziankyvŠarišiOndrejomII.prebratovsv.Hrobu (božohrobci) v roku 1212. Okremvymedzenia darovaného územia sa pritomspomínajú aj rôzne výsady pre rehoľníkov.Jednou z nich bolo aj oslobodenie od pla-teniadesiatkovzosvíň(decimae porcorum).Ustanovenie sa iste vzťahovalo na lesnépasenievokolitýchkráľovskýchlesoch.Do-koncaijednýmzbodovZlatejbulyOndrejaII.zroku1222bolonariadenie,žekráľovskésvinesanemôžupásťvlesochalebolúkachšľachty (servientes) bez ich dovolenia. Išloojasnýzámerusmerniťlesnépasenie,ktorébolo v Uhorsku rozšírene nielen na majet-kochpanovníka,aleajnamajetkochšľach-ty.Jedinýmiosobamidohliadajúciminato,aby mohli kráľovskí pastieri svíň (subulci nostri) bez problémov hnať svoje stáda dookolitých lesov bez porušovania spomenu-téhonariadenia,boliistehájnici.

Niekedy sa pre ochranu lesov kopali ajpriekopy a budovali drevené ohrady, abynedochádzalo k nekontrolovateľnému vy-

pásaniu cudzích lesov. Stávalo sa tiež, ževprípadenedovolenéhopaseniavtakomtolese musel previnilec, zaplatiť majiteľovipeňažnúpokutu.Jejvýbermalinastarostihájnici.Ohraničeniekráľovskýchlesovbolovstredovekubežnýmjavomnielenvzápad-nejEurópealetentoprípadsavyskytovalajvUhorsku,kdesalesytiežohradzovaliatoz rôznych dôvodov (vyznačenie vlastníc-tva, ochrana zvery, kvôli lesnému paseniua pod.). O hraniciach kráľovských lesov sazachovalo veľmi málo dokladov. Neohra-dzovali sa však ich celé územia, ale častolen miesta určené pre chov vysokej zvery(obora). Najstarším spôsobom boli zrejmedrevenéohrady–akési„ploty“.Neskôrišlonajčastejšieonásypy,valy,alebopodobne,akovAnglicku,ajokamennemúriky.Tiesanachádzali pozdĺž celého územia takéhotolesa,čijehočasti.Oohradzovaníčastíkrá-ľovskýchlesov,ktorésaspravidlarobilopreochranu divej zvery určenej na lov (fera-rium),mámesprávuužzroku812.VdekréteKarola Veľkého sa vtedy spomínajú takétokráľovské lesy(luci),ktorésaľudovonazý-valibrogilosabolinavyšeistrážené.

AjzúzemiastredovekéhoSlovenkaexis-tuje priamy doklad o ohradenej kráľovskejobore (ortus noster ferarum), ktorá sa na-chádzalavozvolenskýchlesoch.Boltoohra-denýpriestor,využívanýnachovlovnejzverinaktorýdohliadaliurčenístrážcovia.Akosaspomínapriamovlistinezroku1256,BeloIV.vtedydarovalôsmymstrážcomkráľovskej

obory (custodes hortus nostri de Zoulum),ktorá sa nachádzala vo Zvolenskom lese,zemSudincespolus lesmivyňatýmizúze-miehontianskehohradu.Nebolitošpeciál-nistrážcoviaobory,alepravdepodobnelenkráľovskíhájnici,práveonimalitotižpovin-nosťstrážiťkráľovskélesy.Ichúlohouboloisteidohliadaťnaoborupanovníka.Navyše,keď v roku 1263 Belo IV. vrátil hosťom zoZvolenaichneprávomzabratúzem,uvádzasavlistine,žesanachádzalanadkráľovskouoborou, medzi dvoma priekopami (supra ortum nostrum ferarum inter duo fossata).Ideoďalšídokladexistenciemiesta,ktorébolourčenénachovvysokejzvery.Bolotopravdepodobne rovnaké miesto, na ktorévroku1256dohliadalizmienenístrážcovia.Spomenutépriekopyboliistesúčasťoujehoohradenia.

Sľachtici i poddaní

Akosmemohlividieť,kráľovskíhájnicimalimnožstvo špeciálnych úloh, ktoré pôvod-ne súviseli s lesmi panovníka. V priebehu13. storočia však ich povinnosti postupnezanikali čo súviselo s rozpadom organizá-ciekráľovských lesov.Dialosatakvšak lenv niektorých oblastiach Uhorska. Tentoproces sa pochopiteľne výrazne dotkol ajkráľovských hájnikov. Služby, ktoré oddáv-na poskytovali pre potreby panovníka, užvtomtoobdobínemaliopodstatnenie.Časťz nich preto v druhej polovici 13. storočiapovýšila medzi uhorskú šľachtu (exemptio et nobilitatio), a to prevažne za vojenskézásluhy preukázané v prospech panovníka.Niektorí z nich však takéto šťastie nemaliastratoušpeciálnehopostaveniavrámcior-ganizáciekráľovskýchlesovčasomupadlidopoddanéhostavu.


Mužsosokolom,Der Naturen Bloeme,Flámskybeštiár,14.stor.

Mgr. Pavol Hudáček, PhD. (1981)vyštudovalhistóriunaFilozofickej

fakulteUniverzityKomenskéhovBratislave.Pracujeakovedecký

pracovníkvHistorickomústaveSAVvBratislave.Venujesastredovekým

dejinámosídlenia,historickejgeografiiahistorickejekológii.

Slávnostné dni v stredovekom meste Mestské rituály neskorého stredoveku

Dušan ZuPKa

Vznik a rozvoj mesta ako centra spoločenského, hospodárskeho, politického a kultúrneho života v Európe patrí medzi najdôležitejšie dedičstvá stredoveku. Každá mestská komunita si postupom času vytvárala

vlastnú identitu a pestrý duchovný rámec verejného života. Na tieto účely stredovekí ľudia používali bohatý komplex rituálov a verejných slávností. Niektoré z nich, ako pallio v toskánskej Siene či tradičné

veľkonočné procesie v andalúzskej Seville, dodnes patria k najdôležitejším udalostiam mesta a, rovnako ako v stredoveku, priťahujú stovky nadšených divákov spomedzi miestnych obyvateľov i cudzincov.

Životvovznikajúcommestevrcholnéhoaneskoréhostredovekuprinášalzásad-nú zmenu oproti dovtedy rozšírenémuvidieckemu spôsobu života. Pocit spo-lupatričnosti obyvateľov, ich neporov-nateľne slobodnejšie postavenie, aleajekonomickáapolitickásila,umožnili

mešťanomvytvorenievlastnýchforiemverejnej komunikácie. Samozrejme,odkazy na všadeprítomnú kresťanskúvieruasilnývplyvmonarchickýchpred-stáv o svete nebolo možné ignorovaťani obísť. Väčšina mestských festivítarituálovtedaúzkosúviselasvýkonom

cirkevnýchčipanovníckychobradov.Mestskérituályvstredovekusapre-

javovalivoviacerýchformáchaichcieleboli rozmanité. Ich úlohou bolo zapô-sobiťnaokolitéprostredie,komuniko-vaťcielenémyšlienky,ovplyvňovaťza-chytenieurčitýchudalostívkolektívnej


ObrázokstredovekéhomestaMagdeburg(Norimberskákronika,koniec15.storočia)

pamäti či ceremoniálnym spôsobomdosiahnuť požadovaný úmysel v poli-tickomzápoleníspanovníkmi.Najlep-šiesatentoprocessledujenavzájom-nejverejnejkomunikáciimedzimestoma monarchami. Už od svojho počiatkubolimestápovažovanézaprirodzenýchpartnerov kráľov v ich neustálom zá-pase s vysokou šľachtou. Mestá mohlipanovníkovi pomôcť politicky, hospo-dársky, ale aj finančne. Za svoju pod-poru recipročne dostávali stále väčšieslobody a privilégiá. Práve preto saväčšina dôležitých slávnostných uda-lostívživotestredovekýchpanovníkovodohrávala v mestách, a rovnako savšetkydôležitéurbánnefestivityneza-obišlibezprítomnostivládcov.Jednýmznajzaujímavejšíchrituálovmestskéhoprostredia bolo verejné a slávnostnévyhotovenie, spísanie a potvrdenielistín. Tie väčšinou zaručovali mestámdohodnutéanovozískanéslobodyaichpodpísanie za prítomnosti svedkovznamenalouvedeniedoplatnostiane-spochybniteľnútrvácnosťstanovenýchpodmienok. Posvätnosť dodržovania

dohodnutých záväzkovväčšinouzaručovalaob-ligátnaprísahasvedkov.S nárastom rozšíreniaavýznamupísanéhoslo-vavspoločnostivnesko-rom stredoveku listinynadobudli význam účin-nej zbrane v dobovompolitickomamocenskomboji. Popri slávnostnomobradevznikulistínvšakzároveň vznikol spôsobich oficiálneho ničenia.Ostentatívne roztrha-nie,prederaveniečispá-lenie listín nadobudlovšeobecné rozšíreniea obľubu a vyvinulo sado samostatného rituá-lu. Azda najznámejšímpríkladom zo stredo-

európskeho regiónu bolo roztrhanielistiny s prísahou vernosti pred očamipoľskéhokráľaLadislavaJagelavroku1426,ktorémueštektomuveľmoživý-hražne šermovali pred nosom vy-tasenýmišabľami.

náboženské slávnosti

Dôležitú oblasť verejného životakaždéhomestatvorilináboženskéslávnosti. Celý rok bol popretká-vaný viac či menej významnýmicirkevnými sviatkami a spomien-kami na svätých, dôležitých predanú mestskú komunitu. Naj-významnejšími dňami v tomtosmere boli oslavy hlavných kres-ťanskýchsviatkov(Vianoce,Veľkánoc,BožieteloaTuríce).Rovnakývýznamľudiaprikladaliajsviatkumestského (farského) patróna či

patrónov.Vtietodnimešťaniaodložilisvoje pracovné povinnosti a sústredilisanaúctivéačonajpompéznejšieoslá-venie svojich nebeských dobrodincov.Súčasťou osláv bola slávnostná svätáomša v hlavnom mestskom chráme,procesiasostatkamisvätých,nasledo-vaná veľkolepou hostinou za prítom-nostinajprominentnejšíchduchovnýchisvetskýchosôbavzácnychhostí.

Ústrednýmanajhonosnejšímbodomoslávbolaverejnáprocesia.Tienajväč-šie sa konali na oslavu sviatku Božie-ho tela (Corpus Christi) a pamätnéhodňapatrónamesta.Sprievodväčšinouabsolvoval dlhú trasu naprieč celýmmestom, ulicami a námestiami lemo-vanými jasajúcimi mešťanmi. Aktívnaúčasť v procesii bola považovaná zaotázkuctiaprestíže.Vovýznamnejšíchmestáchsaprocesiízúčastňovalajpa-novník, duchovná a svetská elita. Du-chovenstvozastupovalmiestnybiskup,biskupi a opáti najdôležitejších okoli-tých kláštorov a diecéz, svetské kňaz-stvo,mnísiadiakoni.Laickúčasťoby-vateľstvareprezentovalmiestnypatri-ciátnačelesrichtárom,mešťanostom,členmi mestskej rady, významní kupciaobchodníci,sudcoviaamestskíúrad-


VianočnáprocesiadomestaMünster(kronikaUlrichaRichentala,pol.15.storočia)

ŽigmundLuxemburskýsmanželkouBarbarouCeljskouvchádzajúdomesta

Münster(kronikaUlrichaRichentala,pol.15.storočia.)

níci či kráľovskí zástupcovia. Svojemiestosivprocesiáchnašliajmagistria doktori univerzít ako predstaviteliavzdelanostiaduchovnejsilymesta.Zaniminasledovalibežníobyvatelia,detiaženy.Sprievodsapoobídenívšetkýchvýznamnýchnámestíakostolovvmes-te spravidla končil v hlavnom chrámezasvätenom oslavovanému patrónovi.V neskorom stredoveku bolo súčasťoutýchto obradov ajvyhlasovanieaude-ľovanie odpustkov, rozhadzovanieposvätených predmetov a udeľovaniepožehnania.

Možnosť prezentovať sa ceremoni-álnym spôsobom na dôležitý sviatokCorpus Christi si nemohlo nechať ujsťanielitnébratislavskéBratstvoBožie-ho tela. Tento významný sviatok pri-tomoslavovalacelámestskákomunita.Mesto, rovnako ako konfraternita, vy-naložili na tento cieľ nezanedbateľnémnožstvo finančných prostriedkov. Zozachovanýchúčtovsitakmôžemeuro-biť predstavu, koľko peňazí sa minulona prípravu slávností: výdavky slúžilina nákup a prípravu bohatých pokr-mov, strážcov brán, študentov a nosi-čov baldachýnu nad Eucharistiou, nakňazov,trubačovadekoráciuulícaná-mestímesta.

Vrcholombratislavskýchoslávsviat-kuBožiehotela,podobneakovostat-ných európskych obciach, bola sláv-nostná procesia, ktorá prechádzalahlavnými ulicami a námestím. Zástupmestského patriciátu, členovia brat-stva,akoajvšetciostatnímešťaniasaprocesie aktívne zúčastňovali. Každý,kto v miestnej komunite niečo zna-menal, alebo zastával vysokú funkciuvsprávemesta,nevyhnutnemuselbyťv slávnostnom sprievode. Zástupco-via sekulárneho kléru, mnísi, miestnanobilita, najprominentnejší mešťania,obchodníciaremeselníci–všetcitvori-li jednumestskúkomunitu.Počaspro-cesie niesli Božie telo pod baldachý-nom,kýmsvieceakadidlodotváralivý-nimočnosťtejtoudalosti.Celúslávnosť

dopĺňalo spievanie žalmov a zbožnýchpiesní za neustáleho vyzváňania zvo-nov. Oslavy mohli byť ukončené dra-matickým predstavením. Predvedeniebiblickej hry je v Bratislave doloženék roku 1440. Predstavenie sa odohra-lo na Hlavnom námestí a na túto prí-ležitosťpostavilišpeciálnepódiumprehercovatribúnuprepublikum.

Ritualizované správanie sa vyskyto-valoajvsúkromnejsférenáboženskéhoživota stredovekého mešťana. Obradyumieraniaakosúčasťvtomčaserozší-renéhoaváženého ars moriendi(ume-nieumierať)bolitakistovkompetenciináboženských konfraternít. PramenezachovanékmestámŠopron,Bratisla-va či z neďalekej rakúskej metropolyViednepodávajúveľmipodobnýobraz,ako boli tieto obrady správne vykoná-vané. Jednu z najdôležitejších úlohbratstievbolozabezpečiť,abyumiera-júcičlenmoholvprípadepotrebyvčasprijať viaticum. To sa mohlo odohraťvo forme ceremoniálnej procesie, kto-rejsazväčšazúčastnilkňaznesúciEu-charistiu umierajúcemu spolubratovi.

Mohlihosprevádzaťďal-šíčlenoviabratstva(kto-rých však mohli zastúpiťnajatí chlapci či študen-ti) s horiacimi sviečka-mi v rukách a spievajúcižalmy.Jevšakpravdepo-dobné, že väčšina umie-rajúcichmešťanovnema-la príležitosť na takýtoceremoniálny odchod odsvojichmilovaných.

Mesto a jeho panovník

Ulice, námestia, dvo-ry palácov a katedrályv mestách boli svedka-mi rozmanitých rituá-lov spojených s osoboupanovníka. Stredovekíkráli s obľubou vykoná-vali svoje právomoci naverejnosti, pred zrakomčo najväčšieho počtu

svojichpoddaných.Kronikáriopisujúcitieto udalosti sa jednohlasne zhodujúv tom, že počas veľkých ceremoniál-nychudalostíboliulice,oknáadokon-ca i strechy domov posiate zvedavýmipozorovateľmiodohrávajúcichsapred-stavení.Prečastovznikajúcetlačenicea zapchávanie priechodov bola účasťna týchto obradoch nezriedka životu-nebezpečnou. Práve táto popularitaopisovanýchudalostíaichsilnýdojemna ľud však bola dôvodom, prečo samešťania, duchovenstvo i panovnícisnažilivykonávaťvšetkydôležitésláv-nostivmestskomprostredí.

Prejavovanie úcty kráľovi bolo jed-nou zo základných povinností mest-skýchkomunít.Navyšeboloveľkouvý-sadoudostaťsadoblízkostipomazané-hopanovníka.ObyvateliaBudínamali,podľa Budínskej mestskej a právnejknihy (Ofner Stadtrecht, 1403-1440),aj ďalšiu povinnosť. Počas kráľovskejkorunovácievStoličnomBelehradeimbola poskytnutá česť stáť na stráži pribráne do korunovačnej baziliky počascelej ceremónie. Po skončení obradov


PohrebnáprocesiakardinálazBari(kronikaUlrichaRichentala,pol.15.storočia)

bolipovinníodprevadiťkráľaskráľov-nou až do ich príbytku. Aj vítanie pa-novníkov v mestských bránach patrilok najväčším slávnostiam mestskéhoživota.Čiužišloodôležitémesto,ale-bolenmalúobec,obyvateliavždydbalio honosné vykonanie vítania: kráľov-ský príchod sprevádzalo vyzváňaniezvonov, obyvatelia mu vyšli naprotivprocesiisEucharistiou,načelesprie-vodukráčalipannyapod.

Akomalpriebehtakéhotovítaniavy-zerať,detailnestanovujeajspomínanábudínska kniha Ofner Stadtrecht: „Ak sa stane, že kráľ cestuje do zahraničia alebo strávi dlhší čas v cudzine, a potom sa vracia domov a približuje sa k mestu, muži a ženy, mladí aj starí, spoločne s kňazmi zo všetkých kostolov a kláš-torov, slávnostne vystrojení, zúčastnia sa v procesii so zástavami a slávnostne s horiacimi sviečkami, a takto sa mu majú vydať naproti. A mestský richtár spolu s radnými pánmi a ostatnými cte-nými mešťanmi, ktorí sú toho schopní, majú k nemu pricválať a prijať ho s veľ-kými poctami. Potom ho majú odpreva-diť do citadely, kde má richtár s veľkou pokorou požiadať kráľa o dovolenie vzdialiť sa. Potom sa má odobrať spolu so všetkými mešťanmi domov. A všetky zvony vo všetkých kostoloch a kláštoroch majú po celú dobu vyzváňať.“

udelenie léna

Mestskí kronikári so značnou obľubouopisovali aj takzvané prechodové ritu-ály. Medzi tie patrili dôležité udalostiv rodinnom živote lokálnych patríciova mocnárov, ako boli svadby, narode-nieakrstyichpotomkovčipohreby.Do

tejto kategórie patrili ajceremónie sprevádzajúcepovyšovanie do význam-ných funkcií, pasovaniena rytierov a udeľovaniemajetkov a lén. Pozoru-hodný opis vazalskej ko-mendácie zachytil k roku1417 vo svojom diele na-príklad kronikár ríšskehomesta Kostnica UlrichzRichentalu.

Počas konania eku-menického kostnickéhokoncilu (1414 – 1418)predstúpil pred rímskehoa uhorského kráľa Žig-munda Luxemburskéhoburggróf Fridrich z Ho-henzollernu, aby prijaldo léna Brandenburské markgrófstvo.Veľké námestie, nazývané Horný trh,mešťania pri tejto príležitosti upra-vili a slávnostne vyzdobili brokátomavzácnymilátkami.Uprostredpostavilipódiumadrevenútribúnu.Ráno,vdeňudelenialéna,obišlitrubačiapištcinakoňochsprevádzaníburggrófovýmislu-žobníkmicelémesto,nesúcvrukáchzá-stavky červenej farby. Ku sprievodu sapostupnepridaliajvýznamnímešťania,pániarytieriaspoločnesFridrichomsadostavilinaHornýtrh.PodľaRichenta-lovýchslovajpočastejtoslávnostiboliulice mesta preplnené a zvedavci bolinatlačení na strechách domov, v ok-nách a vchodoch do obchodov. Po prí-chodeúčastníkovnanámestie,vystúpilnapripravenépódiumkráľŽigmundsozlatoukorunounahlave,oblečenýakoevanjelistaspoluskardinálmi,biskup-mi a svojím kancelárom. V tesnej blíz-kosti kráľa stál vojvoda Ľudovít Bavor-

ský oblečený ako subdiakon, v rukáchdržiac žezlo a ľaliu a vojvoda RudolfSaský nesúci obnažený meč, ktorý dr-žalpočasceléhoobradutesnenadŽig-mundovou hlavou. Na pódium potomvystúpilburggrófFridrichapredpanov-níkompokľakol.Kancelárprečítalpredvšetkými zoznam povinností novéhomarkgrófaatietonásledneFridrichpodprísahou sľúbil dodržiavať. Na to kráľvzal zástavu s vyobrazením Branden-burskaaodovzdaljuFridrichovi.Toistéurobil aj s prichystaným ríšskym jabl-kom a žezlom. Po skončení tohto aktusňali meč držaný nad kráľovou hlavou.Žigmund následne vstal z trónu a zazvukupíšťalatrúbodišielnaslávnost-núhostinu.

Slávnostná hostina

Práve hostiny tvorili neoddeliteľnú sú-časť všetkých mestských festivít, bezohľadunato,čiboli ichhlavnýmipro-tagonistami samotní mešťania, svetskíalebo duchovní páni. Organizovaniehonosnej hostiny, rovnako ako prijatiepozvanianaňu,bolovstredovekuotáz-


ŽigmundLuxemburskýudeľujelénokľačiacemuvazalovi

(kronikaUlrichaRichentala,pol.15.storočia)

HostinapripravenánapočesťnávštevyčeskéhokráľaacisáraKarolaIV.sosynomVáclavomufrancúzskehokráľaKarolaV.HercivpopredíznázorňujúdobytieJeruzalema.

kouctiaprestíže.Spoločnéstolovaniea s tým spojené zdieľanie pocitu spo-lupatričnosti upevňovalo rodinné, po-litické i ekonomickézväzky.Prvoradoufunkciou týchto ritualizovaných hostínteda nebola snaha výdatne sa najesťa posilniť vínom na účet hostiteľa (ajkeďanitentomotívnemožnozanedbá-vať), ale verejne prejaviť dobrú vôľu,priateľskézámeryazáväzokmierovéhospolunažívania medzi zhromaždenýmiúčastníkmiajdobudúcnosti.Spoločen-skúhierarchiuamocenskérozloženiesílodzrkadľovalajzasadacíporiadok.Kaž-dýzhostímalpresneurčenémiestood-vodenéodjehospoločenskéhopostave-nia a vzťahu voči hostiteľovi. Výnimkutvoril pápež, ktorý počas významnýchhostín zvyčajne sedával sám. V presneodstupňovaných vzdialenostiach odneho postupne nasledovali kardiná-li, biskupi a dôležití opáti, oproti kto-rým väčšinou sedávali svetskí veľmoži.Okremdobréhovínasahodovníkompo-dávalomnožstvojedla,nezriedkavôs-michaždesiatichchodoch.Odobrúná-laduhostísastaralipredčítavači,ktorínahlasčítalikdanejsituáciihodiacesapasáženapríkladzBiblie.

Vneskoromstredovekuzískalinapo-pularite aj rôzne divadelné predstave-nia. Herci, oblečení v pestrofarebnýchkostýmoch a používajúci rafinovanékulisy, zobrazovali obľúbené náme-ty z gréckej mytológie, hrdinské činydynastických predkov alebo všetkýmdôverneznámevýjavyzoStaréhoiNo-véhoZákona.Dodejínvstúpilahostinapripravená na počesť návštevy české-ho kráľa a cisára Karola IV. so synomVáclavom u svojho francúzskeho pria-teľa, kráľa Karola V., začiatkom roku1378 v Paríži. Detailne choreografickya scénicky pripravené predstavenie saodohralo počas trojkráľovej večere, naktorej sa podľa prameňov kvôli preje-denosti cisára podávali len tri chodys tridsiatimi pármi jedál, nepočítajúcmedzichodypočasprestávok.Námetompredstavenia bolo dobytie JeruzalemaGodefroiom z Bouillonu. Pred očamihodovníkov defilovali rytieri oblečenívplnejzbroji,objavilasadokonaláma-

ketaplávajúcejlode,ob-rovskýbaldachýn,akoajreplika jeruzalemskýchhradiebaminaretov.

Tietoverejnépredsta-veniasanajväčšmirozší-rili v nizozemských, se-verofrancúzskych a se-veroitalských mestách,kde sprevádzali svad-by významných mešťa-nov, vítania panovníkova vzácnych návštev, pasovanie novýchrytierov a s tým spojené rytierske tur-naje či veľmi populárne súťaže luko-strelcov.

Zločin a trest

Stredoveké mesto nebolo imúnnevoči zločinu a násiliu. Mestské zákonya predstavitelia magistrátu venova-li nemalé úsilie, aby obmedzili početanásledkynásilnýchnarušenímestskejharmónie–takzvanéhopokoja(nazva-ného frid v Budínskej právnej a mest-skejknihezrokov1403–1440čipokogz roku1473vŽilinskejknihe).Mestskáspráva si postupne vytvorila vlastnétrestnémechanizmynabojsozločinomvnútrisvojichhradieb.Medzinajstarší-mipopravnýmirituálminájdemeupále-nie,utopenieapochovaniezaživa.Ichprvotným významom bolo bezpodmie-nečnezničiťavymazaťvinníkov,abynanichnezostalaanizláspomienka.Tátoúloha im prepožičiavala kvázi očistnýrituálny význam v rámci spoločnostistredovekejEurópy.

V niektorých prípadoch ritualizovanétrestanie sprevádzalo mučenie a sym-bolické ponižovanie. Jedným z najpo-nižujúcejších bola zahanbujúca jazdamestskými ulicami v takzvanej „procesiihanby“.Obvinenýzločinecmuselchodiťpo meste spútaný reťazami, aby všetcivideli,akéhohriechusadopustil.Inýpo-nižujúci,bolestivýazvyčajneajsmrteľný

trest predstavovalo vláčenie kriminálni-kapomestečizahradbami,priviazané-honakonskýchvost.Tentoosudpostiholnapríklad istého obyvateľa Budína na-zývanéhoMartinSclavusvroku1403zajehovzburuvočimestskýmpánom.

Politické rituály v uhorských mestách

Ľudianeskoréhostredovekusavyžívaliv ceremóniách a spektakulárnych sláv-nostiach, v prepychu a verejnom pred-vádzaní mestského bohatstva a hrdos-ti. Rituály sa vyvinuli do divadelnéhoaalegorickéhosymbolizmu.Ovplyvneníoneskorenou vlnou dvorskej kultúrya rytierskych ideálov, sa uhorskí krá-li,veľmožiamešťaniadychtivozúčast-ňovalinavšetkýchmožnýchturnajoch,jazdeckých súťažiach, konských závo-dochatď.

Rituály však často slúžili na prezen-táciu autority alebo na potvrdenie le-gitimity vlády. V neskorostredovekomUhorsku sa vyvinulo špeciálne rituálnedemonštrovanie v spojitosti so vše-mocnou a všadeprítomnou svätou ko-runou, ktoré očividne nadväzovalo narano-avrcholnostredovekéslávnostnékorunovácie.Významtakzvanejkorunysvätého Štefana bol pre dobových ľudíneopísateľne dôležitý. V skratke pove-dané, nikto sa nemohol považovať zalegitímneho kráľa Uhorska, ak nebolkorunovanýsvätoukorunou.


Verejnápopravavstredovekommeste

(Froissartovakronika,15.storočie)

Najmenej v dvoch prípadoch mámedoložené, ako panovníci využívali tútosilusvätejkorunyv rituáloch,ktorésakonali v mestskom prostredí. Prvý saviaže na vojvodu Ota Bavorského, kto-rého krátka vláda ako uhorského kráľa(či protikráľa) musela byť legitimizo-vaná ceremoniálnym a symbolicky na-bitýmkonaním.Vroku1305,poprijatípomazaniaakorunovácievstoličnobe-lehradskejbazilike,saOtovybraldoBu-dína.JehokonaniezachytávaObrázko-vá kronika:„Odtiaľ odišiel do Budína vo sviatočný deň v plnom majestáte, nesúc svätú korunu na hlave a v spoločnosti početného sprievodu jazdil na koni po všetkých uliciach a námestiach mesta, aby dal verejne najavo, že on je legitím-nym uhorským panovníkom.“ Rovnakýscenársazopakovalotakmerstorokovneskôr (1403), keď kráľ Žigmund čelilrevolte veľmožov, spojenej s uzurpač-nými snahami Ľudovíta Neapolského.Po vyslobodení zo zajatia sa Žigmundponáhľal do Vyšehradu. Na verejnommieste pred očami zhromaždenéhoľudu a svojho sprievodu si položil nahlavu svätú korunu, čím demonštrovalsvojelegitímneprávonauhorskýtrón.

Vždy, keď uhorský kráľ zavítal domesta, jeho príchod sprevádzali roz-ličné festivity. Veľkolepé stretnutiamonarchov, honosné bankety, vášnivé

turnaje a súťaže, krá-ľovské svadby, krstiny,korunovácie a pohreby,náboženské procesie, pa-sovanie rytierov, hostinya slávnosti akéhokoľvekdruhu boli dokázateľnesúčasťouživotauhorskýchmešťanov. Najlepší prí-klad zo všetkých sa odo-hral na úplnom sklonkustredovekého Uhorskéhokráľovstva v roku 1515.V mestách Bratislava

a Viedeň sa striedavo odohrali festivi-ty,akévtomtoregiónedovtedynemaliobdobu. Stretnutie troch monarchov,zdĺhavé rokovania a nakoniec ceremo-niálna dvojitá svadba boli ideálnymipríležitosťamipre týždnenekončiacichslávností, dramatických predstavení,slávnostných vjazdov, symbolickýchodovzdávaní vzácnych darov, tur-najovahierpodľafantázieúčastníkov.Takmer každá dôležitejšia verejná čisúkromnáudalosťvživotestredovekýchmešťanovboladourčitejmieryrituali-zovaná.Všetkytietoudalostiznamena-li pre komunitu finančné bremeno. Ajvďaka tomu však môžeme, čerpajúc zozachovanýchfinančnýchzáznamovspo-ločne so zachovanými opismi v narač-nýchprameňoch,rekonštruovaťniekto-réčiastočnéelementytýchtoudalostí.

Významrituálovvstredovekejmest-skejspoločnostispočívalvjehoschop-nosti spájať. Je samozrejmé, že mestobolo všetkým možným, len nie homo-génnoukomunitouobyvateľov.Rozdie-lymedziklerikmialaikmi,mužmiaže-nami,bohatýmiobchodníkmiachudob-nými remeselníkmi, mestskými elitamia bežnými obyvateľmi boli všadeprí-tomné. Hlavné ceremoniálne udalosti,uskutočňované počas najväčších sviat-kovvmestskomkalendári,bolipríleži-tostinavytvoreniejednotnej,pokojnej

a silnej civitas. Iný zaujímavý momentnastal počas takzvaných obrátenýchrituálov, keď bol bežný chod spoloč-nosti postavený na hlavu. Najpromi-nentnejším z nich bol určite vianočnýzvyk inverzného poníženia richtára,najčastejšiezaznamenanývanglickýchmestách, ktorý bol objektom zosmieš-ňovaniaaverejnejpotupyprevšetkýchobyvateľovkomunity.Poskončenísláv-ností,nadruhýdeň,savšetcivrátilidopôvodnýchrolíbeztoho,abysarituál-nymobrátenímúlohniečozmenilo.Tie-toobčasnéobrátenianemalivýraznejšívplyv na základy usporiadania stredo-vekejmestskejsociety.

ODPORÚČANÁLITERATÚRA:

HANAWALT, Barbara – REYERSON,Kathryn (ed.). City and Spectacle in Medieval Europe. Minneapolis ; Lon-don:UniversityofMinnesotaPress,1999.

ŠMAHEL, František. Cesta Karla IV. do Francie.Praha:Argo,2006.

Ulrich Richental. Kostnická kronika. ed.Mária Papsonová – František Šma-hel–DanielaDvořáková.Budmerice2009.

MAJOROSSY, Judit. Bratstvo Božiehotela a jeho miesto v živote mešťa-nov stredovekej Bratislavy. In CSU-KOVITS,Enikő–LENGYELOVÁ,Tünde(ed.).Z Bardejova do Prešporku.Pre-šov;Bratislava:HÚSAVaPrešovskáuniverzita,2005.


LegitímnyuhorskýpanovníkmuselbyťkorunovanýkorunousvätéhoŠtefana(IlustráciazViedenskejobrázkovejkroniky,1358).

Mgr. Dušan Zupka, PhD. (1981),vyštudovalhistóriunaFilozofickej

fakulteUniverzityKomenskehovBratislave.Zaoberásakultúrnymi

asociálnymidejinamistredoveku.Jeautoromviacerýchštúdiízoblasti

dejínkomunikácieahistorickejantropológie.Jehonajnovšou

publikácioujemonografiaRituály a symbolická komunikácia v stredovekej

strednej Európe(2011).

študentský život pod dozorom otcov jezuitovÚloha konviktov pri vzdelávaní uhorskej katolíckej šľachty počas 17. - 18. storočia

ingRiD KušniRáKOvá

Šľachtické konvikty, predchodcovia moderných internátov, poskytovali ubytovanie a stravu študentom jezuitských a piaristických gymnázií. Konvikty boli určené najmä pre študentov urodzeného pôvodu, ktorí by kvôli chudobe rodiny alebo predčasnej smrti rodičov ostali bez vzdelania. V kontexte nastupujúcej protireformácie kládli tieto inštitúcie veľký dôraz na náboženskú výchovu a formovanie morálnych vlastností svojich chovancov.

Katolícke školstvo v Uhorsku na začiatku17.storočiavpodstateneexistovalo.Ka-tolícinedokázalipresvojepotrebyzabez-pečiťžiadnuvyššiuvzdelávaciuinštitúciua v priebehu reformácie stratili kontrolu

aj nad väčšinou mestských škôl. Napriektomu, že Habsburgovci podporovali prí-chod jezuitov do krajiny a ich kolégiáhmotne zabezpečili uvoľnenými cirkev-nýmimajetkami,uhorskévnútropolitické

pomeryspôsobili,žejezuitisavUhorskunatrvalo usadili až v roku 1615. V tomtoroku vzniklo vďaka iniciatíve a pomo-ci ostrihomského arcibiskupa FrantiškaForgácha jezuitské gymnázium v Trnave,


Pohľad na Ostrihom - sídlo arcibiskupa Františka Forgácha (1664)

ktoré bolo niekoľko rokov jedinou vyš-šou vzdelávacou inštitúciou katolíkovvkrajine.NáboženskéapoliticképomeryvUhorskusavpriebehu17.storočiastáleviacmenilivprospechkatolíckejcirkvi,čosaprejaviloivrastúcompočtejezuitskýchgymnázií.Tietovzdelávacieinštitúciedo-minovali uhorskému školstvu až do zru-šenia Spoločnosti Ježišovej v roku 1773a ich dominantné postavenie nenarušilanipríchodpiaristovdokrajiny.

Prirodzenýmživotnýmpriestoromprepôsobenie jezuitovbolimestá,vktorýchmohlirozvíjaťvšetkysvojeaktivity.Jezu-itskégymnáziasapretostalidostupnýminajmäpremestskéobyvateľstvo.Napriektomu, že jezuiti poskytovali na svojichškolách bezplatné vzdelávanie, nákladyspojené so štúdiom mimo miesta bydlis-ka presahovali finančné možnosti veľkejčastiuhorskejšľachty.Štúdiumnajezuit-skýchgymnáziáchbytakzostalopreveľ-kú časť uhorskej šľachty kvôli finančnýmproblémom nedostupným. Situáciu maličiastočne vyriešiť šľachtické konvikty,ktorévpriebehu17.–18.storočiavzniklipriniektorýchjezuitskýchapiaristickýchškolách.

Šľachtickékonviktymôžemecharakte-rizovaťakovýchovno-vzdelávacieinštitú-cie, ktoré boli predchodcami modernýchinternátovaštudentskýchdomovov.Kon-vikty neboli súčasťou rádových škôl, alebolisamostatnýmiinštitúciamisvlastnousprávou a majetkom. Hoci ich hlavnýmposlaním bolo sociálne zaopatrenie chu-dobnej urodzenej mládeže počas štúdia,v kontexte nastupujú-cejprotireformácieklá-dlitietoinštitúcieveľkýdôraz na náboženskúvýchovu a formovaniemorálnych vlastnos-tí svojich chovancov.Konvikty boli určenévýlučnepreurodzenýchkatolíkov alebo kon-vertitov, ktorí by kvôlichudobe svojej rodinyalebopredčasnejsmrtiro-dičov ostali bez vzdelania.

Neurodzení študenti sa mohli prijať ibav prípade, že nebol dostatok kandidátovurodzenéhopôvodu.

Vpriebehu17.storočiavzniklonaúze-mí Uhorska celkovo 11 konviktov, šesťznichsanachádzalonaúzemídnešnéhoSlovenska(trikonviktyvTrnave,Trenčíne,Levoči,Košiciach),triznichbolinaúzemídnešného Chorvátska (Záhreb, Varaždín,Rijeka) a dva na území Maďarska (Győr,Budín). Zakladateľmi konviktov boli vy-sokí cirkevní hodnostári, teda ostrihom-skíakaločskíarcibiskupiaimpodriadeníbiskupi (výnimkou bol len konvikt v Ko-šiciach).Všetkykonviktybolizverenédosprávyjezuitomafinančnebolizabezpe-čené výnosmi zo svojich fundácií (nadá-cií).V18.storočívzniklovkrajineužlenšesťkonviktov,ichzakladateľmibolinaj-mä svetské osoby. Väčšinu novovzniknu-týchkonviktovspravovalipiaristi.

Pedagogický perso-nál konviktu tvorili čle-noviarádu.Najehočelestál regent, ktorý bolzodpovedný za hospo-dárske a finančné zále-žitosti,aleizaporiadoka disciplínu. Jeho zá-stupcombolviceregent,opakovaním školského

učiva a náboženskouvýchovou boli poverení

študijní prefekti. Počet prefektov sa pri-spôsobovalpočtualumnistov.Každoden-ný chod konviktu zabezpečovalo svetskéslužobníctvo, jeho početnosť závisela odfinančnýchmožnostíkonviktuaodpočtualumnistov. V konviktoch nežili len cho-vanci, ktorí boli zabezpečení z výnosovjednotlivýchfundácií,aleajštudenti,kto-rísizastravuapobytplatili.Štipendistisanazývalialumnisti,platiacichovancikon-viktori.Alumnistižilivspoločnýchizbáchpod dozorom prefekta. Platiaci študentimali možnosť výberu: buď žili v spoloč-nejizbeviaceríavšetcirovnakýmdielomfinančne prispievali na plat pre svojhoprefekta,aleboštudentbývalvoddelenejizbeaplatilsivlastnéhoprefekta.

Povinnosti študentov

Obrazom každodenné života v šľachtic-kých konviktoch sú najmä domáce po-riadky týchto inštitúcií. Obyčajne sú to viacstránové dokumenty, ktoré obsahujúmnožstvo príkazov a zákazov, ktoré bolipre štipendistov záväzné a ich porušeniesankcionované. Jednotlivé body týchtodokumentovupravovalisprávanieštuden-tovvpriebehuceléhodňa,ichkaždoden-néaktivityvkonvikteimimoneho,aleajvzťahštipendistovkupredstavenýmkon-viktu,kslužobníctvuaksebenavzájom.

Študenti museli predovšetkým dodr-žiavaťpresnestanovenýrežimdňa.Vpra-covnédnisavstávaloužopiatejhodine,po osobnej hygiene nasledovala rannámodlitba a spoločná pobožnosť. Celépredpoludnie až do obeda, ktorý bol voväčšinekonviktovo12.hodine,vypĺňalosamoštúdium,opakovanieučivaaškolskévyučovanie. Obed bol spojený s predčí-tavanímzPísmasvätého,ktorésačítalov rôznych jazykoch podľa jazykových ve-domostí študenta povereného čítaním.Po obede mali študenti voľno, ktoré trá-vilivizbáchalebovzáhrade.Včasevoľnamohli hrať na hudobné nástroje, tanco-vaťahraťsahrys loptoualebokruhom.Dôraznebolizakázanékarty,kockyainéhry,vktorýchbysahraloopeniaze.Popo-ludňajšíprogrambolopäťnaplnenýškol-ským vyučovaním a domácou prípravou.Večerasapodávalamedzišiestouažsied-


OstrihomskýarcibiskupFrantišekForgách

ErbarcibiskupaFrantiškaForgácha

mouhodinou,časpovečeribolvyplnenýmodlitbami,pobožnosťamiarozjímaním.Večierka bola v čase medzi pol deviatouadeviatouhodinou.Vnedeľuavosviatokbolorannévstávanieposunutéažnašies-tuhodinuavýznamnáčasťdňabolaveno-vanáúčastinasvätejomši,pobožnostiamanáboženskejvýchove.Počas týchtodnísa v konvikte prednášali najmä predme-ty,ktorésanevyučovalivškole.Dôrazsakládol predovšetkým na výučbu jazykov,ale chovanci sa venovali aj matematike,geografii a staviteľstvu. Tieto predmetysa stali súčasťou vzdelávacieho procesuvkonviktochažvdruhejpolovici18.sto-ročiavdôsledkunariadeníMárieTerézie.

Prvébodydomácehoporiadkukonvik-tov upravovali náboženský a duchovnýživot chovancov. Študenti museli zvyčaj-nedvakrátdomesiacapristúpiťkspove-di a k sv. prijímaniu. Po rannej modlitbeabsolvovalipredpísanépobožnosti,mod-litba bola neodmysliteľnou súčasťou ajkaždéhostolovania.Večersimalištudentipredpísaným spôsobom spytovať svedo-mieapomodliť saobvyklévečernémod-litby. Všetci alumnisti sa denne zúčast-nilinasvätejomši,vnedeľuavosviatoksivypočuliajkázeňaboliprítomníajnaďalšíchpobožnostiachvrádovomkostole.Kpovinnostiamalumnistupatrilaipravi-delnámodlitbazadobrodincovkonviktu,zarodičovapatrónov.

Študenti museli podstatnú časť dňazachovávať ticho a vyvarovať sa hlukua kriku. V niektorých konviktoch (napr.v Nitre, Levoči) sa v čase voľna muselichovancipovinnezhováraťpomaďarsky,aby sa „naučili jazyk vlasti.“ V priesto-rochkonviktusanesmelipohybovaťsami,ale vždy v skupinke. Svojvoľne nemohliodísť z izby či jedálne a ani sa vzdialiťdo záhrady. Na každé opustenie skupinybol potrebný súhlas prefekta. Prísne sazakazovalonavštevovaťcudzieizby,cho-vanci sa mohli zhovárať len pri dverách.V niektorých konviktoch bol na vstup docudzej izby potrebný súhlas regenta. Domesta nemohli odísť bez povolenia re-genta,voväčšinekonviktovmohliopustiťbudovulenvsprievodeďalšiehoalumnis-tu.Chlapcisinesmelisvojevecinavzájomvymieňať,darovaťalebopredávať.Alum-nisti mali zakázané dať si priniesť niečozmesta,akniektorýchovanecnutnenie-čo potreboval, musel si vyžiadať súhlas.Chlapci nesmeli mať u seba peniaze anizbrane,obojesimuseliodložiťuregenta.

Regentkonviktumalprávokontrolovaťpoštuchovancov,vniektorýchkonviktovbolaspodkontrolyvyňatápoštaodrodi-čov, patrónov a významných osobností.Alumnistimaliprísnezakázanérozprávaťcudzím osobám, čo sa stalo v konvikte.Štipendisti sa mali vyhýbať konverzácii,ktorá by ich nabádala ku krádeži, náv-

števámzakázanýchdomov, vzbureproti domáce-mu poriadkua disciplíne.Domáci po-riadok vyža-doval, aby sachovanci sprá-vali k sebe úctivoa slušne, svoje sporynemaliriešiťsami,alemuse-li o ich vyriešenie požiadaťregenta či viceregenta. Pri vzájomnomrozhovoresimalištudentipozeraťdoočí,aksazhovárali svyššiepostavenouoso-bou, mali pozerať nižšie alebo do zeme.Zakázanébolovzájomnéohováranieavy-statovaniesasvojimpôvodom.

Základy spoločenského správania

Alumnisti napriek svojmu urodzenémupôvodupochádzalizrôznehokultúrnehoa spoločenského prostredia a tomu zod-povedala i úroveň ich správania a rôz-nychnávykov.Domáceporiadkymnohýchkonviktov preto obsahovali i body, kto-rýchcieľombolopoučiťchovancovozá-kladoch kultivovaného spoločenskéhosprávania.ŠľachtickýkonviktvLevočivosvojom domácom poriadku upozorňovalchovancov,žejeneslušnéchodiťsozvese-nouhlavouavykrútenýmkrkom.Výraznatvárimalbyťmilýaradostný,niezlostnýčizachmúrený.Tvármalabyťvždyumytá,vlasyaobočieupravené.Perynemalibyťpevnezovreté,lícaoduté,zubynemalibyťzamestnanéneustálymprežúvaním.Cho-vancisimalikaždýdeňvyplachovaťústa,abysaznichnešírilzápach.Nosmalimaťstále čistý, aby „nefŕkali ako kôň“. Čis-tenie nosa prstami a pľutie na zem bolopovažované za sedliacky zvyk, ofŕkanieokolostojacich pri kýchaní bolo zvykomvidieckym.Chovancibolitiežupozornení,ževspoločnostijeneslušnézívať,grgať,dýchaťústami,škrabaťsa,olupovaťsisu-chúkožu,krútiťsibradučivlasy.VLevoči


SymbolIHS

ŠľachtickýkonviktvTrnave

dokonca považovali za nutné upozorniťštudentov,ženapotrebusachodílenvte-dy,aksaniktonedívaalennavyhradenémiesta.

Stravovanievšľachtickýchkonviktochzodpovedalozvykomaspôsobustravova-niavšľachtickýchrodinách.Jedlosapo-dávalodvakrátdenne,vsúladesnázormivtedajších lekárov o škodlivosti tretiehodenného jedla. Tretie jedlo, ranná po-lievka, sa považovalo za vhodné len premanuálne pracujúce vrstvy spoločnosti.Obed sa vo väčšine konviktov podávalo 12. hodine, večera bola o 18. hodine.Skladba denného menu bola ovplyvnenástriedaním pôstnych a mäsitých dní, vosviatočné dni sa zvyčajne podávalo viacchodovaväčšiaporciavína.

Pestrá trnavská strava

Najkvalitnejšia a najpestrejšia strava savďaka dobrému finančnému zabezpeče-niu poskytovala študentom v šľachtic-kom konvikte v Trnave, vyplývalo to ajzprestížnehopostavenietejtovýchovno-vzdelávacejinštitúcievkrajine.Alumnis-tidostávalinaobedštyrianavečerutrijedlá. Na obed bola prvým chodom mä-sovápolievka,výnimkouboli lenpôstnedni. Pripravovala sa z hydiny, jahňacinyateľacinyalebosapodávalasklobáskou,pľúckami,čipečeňou.Druhýchodtvorilahovädzina,prílohoubolobyčajnestrúha-nýchren,tekvica,sardelyalebokompót.Tretíchodbolorovnakomäso,najčastej-šiehovädzina,bravčovinaaleboslanina.

Prílohoubolakapusta,kar-fiolalebohrach.Akoštvrtýchod sa podávala pečenáteľacina, hydina alebozverina. K obedu patril ajzeleninový šalát zo zele-ru, čakanky, červenej repyalebočerstvejkapusty.Akodezert sa podľa ročnéhoobdobia podávalo čerstvéalebosušenéovocie–hruš-ky,slivky,jablká,plodybe-kyneaduly,aleajhrozno,

mandle,čerešne,reďkovkyasyr.Večernémenu sa začínalo polievkou z obilnín.Druhý chod tvorila teľacina, jahňacinaalebo zverina. Teľacina a jahňacina sapripravovala so sladkou alebo kyslouomáčkou,kalerábomalebočervenoure-pou. Zverina sa servírovala s tekvicou.Tretím jedlom bolo opäť mäso – pečenéaleboplnené,poktoromsapodávalšalátadezert.Piatokasobotabolipôstnedni.Vtietodnisanaobedpodávaloo jednojedlomenej,mäsosaúplnevylúčilo.Po-lievkasapripravovalazhrachu,šošovice,fazulea ryže.Večernápolievkasavarilaz rasce, petržlenu alebo zeleru. Ďalšiechodytvoriliryby,raky,koláčealeboryžasoškoricou.Vostatnýchkonviktochsana

obed i na večeru podávali len tri chody.Prvý chod tvorila polievka, druhý chodhovädzina a ako tretí chod sa podávalomäso s kapustou, jačmenná kaša alebošošovica.

Stolovanie, rovnako ako všetky čin-nosti v konvikte, sa riadilo prísnymi po-kynmi a pevnými pravidlami. Študentiprichádzali do jedálne v skupine, poddozoromprefekta.Vtichostimuseličakaťnapríchodpredstavených.Poichprícho-de sa prežehnali a pomodlili predpísanémodlitby. Vo väčšine konviktov sa jedlopodávalo pri dvoch stoloch. Pri prvomstole sedel pedagogický personál kon-viktu a platiaci študenti, konviktori. Pridruhom stole sedeli alumnisti. Jedlo sanajprvprinášalokprvémustolu,pritom-tostolesazvyčajnepodávaloviacchodovakvalitnejšiejedloivíno.

Domáceporiadkykonviktovobsahova-liajpravidláslušnéhosprávaniapristo-lovaní. Chovancov upozorňovali, že prijedeníjeneslušnévydávaťzvykypodobnéošípanej,trhaťmäsozubamialebooberaťkosti rukami. Rovnako aj chlieb, ovociea syr sa nemali trhať zubami či rukami,ale mali sa vždy krájať nožom. Polievkunemali chladiť „naháňaním“ po tanieri,ale mali ju nabrať na lyžičku, podvihnúťk ústam a mierne pofúkať. Na lyžicu samalo nabrať len toľko polievky, aby saznejnevylievala.Ústamalibyťprijedlezavreté,prežúvaťmalipotichu.Doústsimalivložiťlentoľkojedla,abypriprežú-vanímohlinimiľahkopohybovať.

Sťažnosti alumnistov na množstvoakvalitupodávanéhojedlasavyskytovalipomerne často. Počas vizitácie šľachtic-kého konviktu v Trnave, ktorú vykonalipanovníčkou poverení radcovia Miesto-držiteľskejradyvroku1757,saalumnistisťažovali na nízku kvalitu jedla a vína,akoajmenšípočet jedál,ktorédostáva-li v porovnaní s konviktormi. Alumnistiokremtohotvrdili,žedostávajúnekvalit-nýchlieb,lacnévíno,zapáchajúceačer-vivé mäso. Regent konviktu vypracovalk sťažnostiam alumnistov rozsiahlu od-


ZakladateľSpoločnostiJežišovejIgnatiuszLoyoly

ŠľachtickýkonviktvTrnave(dnešnýpohľad)Zdroj:http://www.trekearth.com/members/andreja/

poveď,zktorejjednoznačnevyplývajehonázor,žealumnistisúnajmänevďačnízaposkytovanústravu,ktorábolačastolep-šiaapestrejšiaakojedlo,ktorédostávalidoma.Regentpretonavrhol,abyštipen-distidostávalinaobedajnavečerulentrijedlá,takakotobolozvykomvostatnýchkonviktoch. Svoju iniciatívu odôvodniltvrdením, že sýta strava v nich podpo-ruje vzpurnosť a samopašnosť. Regentodmietolaj tvrdeniaalumnistovopoka-zenommäseatvrdil,žeklamú.Onsámimtovrajviackrátdokázal,keďsavečerprijeho stole s chuťou konzumovalo jedlo,ktoré štipendsti na obed odmietli kvôliúdajnémuzápachu.Rozdielnypočetjedálpre alumnistov a konviktorov odôvodnilregent konviktu tvrdením, že dve rôz-netabulesúbežnoupraxouvovšetkýchkonviktochaseminárochvkrajine.Tentorozdiel navyše považoval za spravodlivý,nakoľkomesačnýrozpočetnastravuprejednéhoalumnistubol8zlatýchakonvik-toriplatilizastravu12zlatýchmesačne.

Domáce poriadky nám veľmi reálnepribližujú každodenný život alumnistovšľachtického konviktu, lebo ich jednot-livé body sú reakciou na problémy, kto-ré správcovia konviktov museli riešiť vosvojejvýchovnejpráci.Zároveňsútovšak

normatívne pramene, ktoré ponúkajúideálnyobrazživotavtýchtoinštitúciach,ktorýbolcieľomsprávcovkonviktov,alenievždyrealitou,kuktorejsaimpodarilopriblížiť. Zápisnica z vyššie spomínanejvizitácievšľachtickomkonviktevTrnavevroku1757jeasinajvýstižnejšímsvedec-tvomtoho,žekaždodennýživotvkonvik-te nebolo možné dôkladne prispôsobiťprísnympravidlámažeštudentidokázaliobísť i tie najprísnejšie body domácehoporiadku.

„Kričia ako vojaci“

Regentkonviktuvodpovedinaotáz-kyvizitátorauviedol,žeštudentisinapriek prísnemu zákazu a hrozbetrestu našli niekoľko spôsobov akosa mohli takmer beztrestne do-stať do mesta. Niektorí sa vypýtaliku kanonikom, k príbuzným alebok svojim patrónom, tam sa zdrža-li len krátko alebo tam nešli vôbeca miesto toho sa túlali po meste.Niektorízoštudentovsakvôlizdra-votnýmťažkostiamvypýtalizoško-ly, iní zas odišli počas omše z kos-tola,čoprefektpreveľkémnožstvoľudí nemohol postrehnúť. Voľnýčas mali študenti podľa domáceho

poriadku a predstáv regenta tráviť dôs-tojnou a slušnou zábavou, čítaním kníh,prezeranímmápalebohrami.Regentkon-viktusavšakposťažoval,žealumnistivovoľnomčasesradosťou„kričiaakovojaci,pískajúakozbojnícialebopastieriatan-cujú ako plebejské ženy“. Regent okremtohouviedol,žeštudentizroztopašnostiničiadrevenéstoličky,kaziazávoryazám-kynadverách,olamujúsochyaúmyselneznečisťujústeny.Osobitnespomenulprí-pady, keď si študenti vypýtali sviečky naštúdium,ktorépotomukrylianáslednesasťažovalinaichnedostatok.

Príslušný bod vizitačného protokoluvenovaný správaniu alumnistov uzav-rel regent konviktu úvahou o morálnychkvalitáchsvojichštudentovaotom,čisivôbeczaslúžiapobytvtakejtoprestížnejinštitúcii. Podľa jeho názoru alumnistinemajú mravy, ktoré by zodpovedali ichurodzenémupôvodu.Mnohíznichniesúschopní disciplíny a nie sú hodní dobro-denia fundácie, poškodzujú jej majetok,dobrúpovesťazaberajúmiesto,ktorébysi zaslúžili iní. Za najväčší problém po-važoval regent skutočnosť, že sa neplnívôľa dobrodincov konviktu, ktorí založilikonvikt pre chudobných študentov uro-dzeného pôvodu, s dobrým prospechomamravmi.Podľaregentasavšakdokon-viktu prijímali aj študenti, ktorí nebolinapodporuzfundácieodkázaní.Napriektomu,žerodičiaimstravuiošateniemohli


Konviktsv.AdalbertavTrnave

ČasťzozoznamufundáciíadarovarcibiskupaJurajaSzechényiho

zabezpečiť z vlastných prostriedkov, po-slaliichdokonviktu,abysazbavilipovin-nosti postarať sa o nich. Takíto študentisivšakposkytnutústravuaodevnevážili,odev často lacno predali, darovali aleboúmyselnezničili.Podľaregentaprávetítoštudentiviedlivzburyprotipredstavenýma iniciovali sťažnostinakvalituposkyto-vanejstravyaošatenia.Regentakorieše-nienavrholvylúčiťzkonviktu tých,ktorínerešpektujú domáci poriadok, majú ne-vhodnésprávanieazlýprospech.

Na nedostatok disciplíny a problémyso správaním alumnistov šľachtickéhokonviktu upozornil vo svojej záverečnejspráveivizitátor.Podľajehonázorubolipredstavení konviktu pomerne benevo-lentníkčastýmvýletomalumnistovmimokonvikt,vkonviktesapodľanehochlapcinaháňali,pretekalia stále tambolveľkýkrik,predstavenívšaktietoproblémyne-dokázaliodstrániť.Akoriešenievizitátornavrhol, aby sa študenti dôraznejšie na-pomínali, personál konviktu mal posilniťďalší jezuita a väčšia pozornosť sa malavenovať výberu alumnistov. Alumnistimalibyťzasvojepriestupkynajprvnapo-menutí, druhýkrát potrestaní a po opa-kovanom porušení domáceho poriadkuvylúčení.

Vylúčenie z konviktu bolo najprísnej-ším trestom za porušovanie domácehoporiadku,morálnepokleskyanedostatkyv správaní. Vzhľadom na to, že prvora-dým cieľom šľachtických konviktov bolanáboženskávýchovauhorskejšľachtickejmládežeaformovaniejejmorálnychapo-vahových vlastností, správcovia konvik-tovbolitolerantníkhoršiemuprospechuchovancov, ale prísnejšie posudzovalinedostatkyvsprávaní.Dôkazomsúido-máceporiadkyviacerýchkonviktov,ktoréuvádzajú dôvody na vylúčenie študentaz konviktu, zlý prospech sa však medzinimi zväčša nenachádza. Za najzávaž-nejšiepriestupkysapovažovalaspurnosťa nepoddajnosť, slovné útoky a fyzickénásilieproti spolužiakom,bitky,pitieal-koholu a organizovanie „odboja“ protipredstaveným.Vdruhejpolovici18.sto-ročia sa pod vplyvom viedenského dvorastal dôvodom na prepustenie z konviktui zlý prospech štipendistu. Kvôli zlémuprospechuvšaksavšakvylúčila lenmaláčasťštudentov,častonajmäprevýstrahuostatnýmštipendistom.

Omilostený konvertita

Správcovia konviktov, Miestodržiteľskárada i panovníčka pristupovali k roz-hodnutiu o vylúčení študenta z konviktuobozretne, ich rozhodnutie ovplyvňovalinajmäprípadnédôsledkytakéhotokrokunavierovyznaniepotrestanéhoštudenta.Na ilustráciu možno uviesť aspoň jedenpríklad. V roku 1760 bol na odporúčaniePavla Balassu, radcu Miestodržiteľskejrady, prijatý do šľachtického konviktuv Trnave Jozef Jesenszky, syn urodze-ného konvertitu Michala JesenszkéhozTurčianskejžupy.J.Jesenszkykrátkopoprijatí z konviktu ušiel, potom však svojčinoľutovalapožiadaloopätovnéprija-tie. Vzhľadom na to, že chlapec prejavilľútosťastálehrozilonebezpečenstvo,žebysadomavrátilkprotestantskémuvie-rovyznaniu, Miestodržiteľská rada odpo-ručilapanovníčke,abybolchlapecprijatýspäť. Mária Terézia s týmto stanoviskomsúhlasila napriek tomu, že podľa domá-

cich poriadkov konviktov nemohol byťvylúčenýchlapecopätovneprijatý.J.Je-senszkysaskutočnepolepšil,vseptembri1765bolužštudentomfilozofickejfakul-ty trnavskej univerzity a jeho správanieiprospechbolihodnotenéakovynikajúce.

Šľachtické konvikty zakladali uhorskíbiskupi s cieľom prispieť k rekatolizáciístrednejanižšejuhorskejšľachty.Cieľomvýchovy v týchto inštitúciach bolo upev-niťkatolíckuvieruštudentovavštepiťimzáklady katolíckej vierouky a zbožnosti.Napriek tomu nemožno prehliadať anidobročinné poslanie týchto inštitúcií,teda hmotné podporovanie urodzenýchštudentovrádovýchgymnázií.Šľachtickékonvikty nepochybne prispeli k rozvo-ju vzdelanostnej úrovne nižšej uhorskejšľachtyakupevneniujejkatolíckehovie-rovyznania.Vdruhejpolovici18.storočiasa šľachtické konvikty postupne dostalipod kontrolu osvietenského štátu. MáriaTeréziasvojimireformamivytvorilazkon-viktov elitné vzdelávacie ústavy, ktoréposkytovali modernejšie a praktickejšievzdelanie ako existujúce rádové gym-názia. Napriek tomu konvikty aj naďalejplnilisvojehlavnéposlanie,ktorýmbolonáboženské formovanie šľachtickej mlá-deže a jej hmotné podporovanie v časeštúdia.

Jozef II. svojim rozhodnutím z roku1784 zrušil tieto elitné výchovno-vzde-lávacie ústavy a ich fundácie zmenil naštipendiá.Pojehosmrtisačasťkonviktovobnovila,alešľachtickékonviktyužnikdynezískali vo vzdelávacom systéme taképrestížne postavenie ako v čase panova-niaMárieTerézie.Majetokzrušenýchkon-viktovsastalfinančnoubázouprepočet-néštipendiá,mnohéznichsaudeľovaliaždozánikumonarchievroku1918.


Režimdňaalumnistovvkonviktesv.Adalberta

Mgr. ingrid Kušniráková, PhD., (1971),vyštudovalaodborarchívnictvo

-histórianaFilozofickejfakulteUniverzityKomenskéhovBratislave.

PôsobíakovedeckápracovníčkavHistorickomústaveSAV.Venujesa

najmäuhorskýmcirkevnýmasociálnymdejinámvranomnovoveku.

anglománia uhorskej aristokraciePrenikanie britskej kultúry do strednej európy v 1. polovici 19. storočia

alexanDRa ganOBČíKOvá

Rôznorodé vzťahy a kontakty kontinentálnej Európy s Anglickom, resp. Britániou jestvovali už stáročia, avšak až koncom sedemnásteho a v prvej polovici osemnásteho storočia došlo k pozoruhodnému

javu, niekedy nazývanému aj „objavenie Anglicka“.

Postupne,najskôrprostredníctvomhu-genotov, ktorí emigrovali do Britániea neskôr, predovšetkým vďaka dielamfilozofov Voltairea a Montesquieua,vktorýchautorivyjadriliobdiv,okreminého, najmä k britskému politickémusystému,Európaobjavilacelkomnový,dovtedy nepoznaný svet, nový jazyk,literatúru, vedu, či spôsob vlády. Spo-mínané diela prezentovali slobodnúanáboženskytolerantnúkrajinusrov-nomerne vyváženými zložkami politic-kej moci, kde záleží na verejnej mien-ke, modernú krajinu, kde priemysel

a obchod prispievajú k blahobytu ná-roda a kde veda, filozofia a literatúravďaka týmto podmienkam prekvitajú.Hociišlodoznačnejmieryoidealizáciua„pohľadzvonka“,kultúrnyvplyvBri-tániezačalbyťodvtedyviditeľnýnace-lom kontinente a jej prestíž vzrastala.Ako vo svojej eseji o anglickom jazykuuvažujeL.P.Smith,„Anglicko, objavené Francúzmi v osemnástom storočí, bolo tak trochu neskutočnou až utopistickou krajinou a tento rys nestratilo, ani keď ho napodobňovali za Alpami. Naopak, stalo sa ešte fantastickejším, dvakrát

pootočeným, žiariacim cez prizmu dvoch skiel.“Uhorskýaristokrat,obdivovateľAnglicka, gróf František Széchenyi siv tomto období do denníka poznačil,že „ľudia sa začali obliekať podľa ang-lickej módy, učili sa ich jazyk a jedli ich jedlo.“ Anglické inštitúcie sa stalipredmetom štúdia, podnikali sa tamcesty za účelom spoznávania krajinya zvykov obyvateľov, ktoré sa násled-ne kopírovali, študovala a prekladalasa anglická literatúra, napodobňovalispôsobyčimóda,tancovalisaanglickétance,čivznikaliklubynaspôsobang-


Gróf Štefan Széchenyi

lických.Jevšakpotrebnézdôrazniť,žeeurópski cestovatelia, ktorí Britániunavštívili, si všímali a uvedomovali ajnegatívne dôsledky industrializáciea s ňou spojených javov na sociálnepodmienkyobyvateľov,poukazovalinachudobu, nezamestnanosť, či detskúprácu,otrasnépomery,vakýchžiliľu-diavpriemyselnýchmestácharovnakokritizovaliajtzv.obchodníckehoduchaamaterializmus.

anglománia vo Francúzsku a v nemecku

V polovici 50. rokov 18. storočia sa voFrancúzsku po prvýkrát objavuje slovoanglománia. Tradičná definícia tohtopojmu alebo jeho miernejšej podoby,anglofílie, v slovníkoch bola synony-momvelebeniaanglickéhoducha,veľ-kej záľuby a – niekedy až prehnaného– napodobňovania anglických spôso-bov a zvyklostí, nekritického obdivuk anglickým inštitúciám, či oddanostivšetkému anglickému. To, že sa slovoanglomániaobjaviloprávevoFrancúz-sku, nie je náhoda. Skôr naopak, tátokrajina zaujala rozhodujúce miestov šírení tohto fenoménu do zvyškuEurópy a práve vo Francúzsku možnobadať anglický vplyv v 18. storočí asi

v najväčšej miere. Francúzi vyčerpanívojnamiaprežívajúcineútešnéaťaživéroky poznačené všeobecným úpadkoma hospodárskymi problémami od kon-cavládyĽudovítaXIV.videlivAnglickuvýraznýrozdieloprotisituáciivosvojejvlastnejkrajine.VichočiachsaAnglic-kojaviloakorozkvitajúca,prosperujúcaanajmäslobodnákrajinasozavedenýmkonštitučným zriadením a dodržiava-ním princípov náboženskej tolerancie,ktorásvojímvývojompredbehlaostat-né.ZFrancúzska,ktoréboločastopre-chodným centrom tovaru vyvážanéhoz Anglicka na ceste k jeho cieľovémumiestu,sataktodozvyškuEurópyšírilaaj anglománia a v mnohých krajináchsaanglickézvykyaspôsoby,čitamojšieinštitúcie presadili práve pod francúz-skym vplyvom. Spôsobovala to aj sku-ťočnosť,žeFrancúzskobolovtejdobeakýmsi kultúrnym a intelektuálnymcentrom a francúzština univerzálnymjazykom.

Ďalšoukrajinou,vktorejsavovýraz-nej miere presadil záujem o Anglickoavšetkoanglické,boloNemecko.Ajtusa obraz Anglicka vyprofiloval najmäprostredníctvomFrancúzskaapodobneakotamajvNemeckuanglofilizdôraz-

ňovali hlavne slobodu a priemyselnýpokrok. Navyše bol badateľný aj silnývplyv anglickej literatúry na nemec-kú, zreteľne sa začali množiť prekladyanglických, resp. britských diel a rov-nako sa anglické modely odzrkadliliaj v národnej literatúre. Podobne akoFrancúzsko, aj Nemecko plnilo úlohusprostredkovateľa anglických podne-tovvočikrajinám,ktorébolinaviazané(historicky,kultúrne)najehomyšlien-kovýokruh.Takýmtospôsobomsaang-lománia dostala aj do ďalších európ-skychkrajín,ktorésväčšímčimenšímrozdielomnasledovalipríkladFrancúz-skaaNemecka.

uhorskí anglofili

HistorickéakultúrneväzbymedziAng-lickomaUhorskomexistovalivpodsta-teužodstredoveku,avšakaždokoncaosemnásteho storočia možno v Uhor-skulenťažkohovoriťoviacakonáhod-nomzáujmeotútovzdialenúkrajinu.

ZáujemoAnglickoalepostupnena-rastalajsošírenímosvietenskýchmyš-lienok a s francúzskymi a nemeckýmiprekladmi britských diel. Montesquie-uov Duch národov tu bol pomerne roz-šírený a populárny a myšlienky tohtofilozofaprispelikpostupnerastúcemuobdivukAnglicku.Podvplyvomtohto,aleajďalšíchpolitickýchtextovsaoko-loroku1790vUhorskuobjaviloviacerobrožúrok, v ktorých sa autori snažilinachádzať podobnosti a paralely me-dzi uhorskou Zlatou Bulou Ondreja II.zroku1222aanglickouVeľkoulistinouslobôd z roku 1215 a ďalšími prvkami


EsterházyhozámokvKismartone(Eisenstadt)sozáhradou

ParkBrunswickovcovvMartonvásári

politickéhosystémuobochkrajín.Uve-denýmotívsarozvíjalnajmäpodvply-vom aktuálnej domácej politickej situ-ácie, keď sa po smrti Jozefa II. začalidebaty o novom usporiadaní pomerovvo vnútri monarchie, vzťahov Uhorskak jej ostatným častiam a najmä cen-trálnejvláde.Odkazynaparalelymedziuhorskýmaanglickýmspôsobomvládysa stali vďačným nástrojom legitimi-zácieuhorskýchsnaženíodosiahnutiepotvrdenia vlastného konštitučnéhousporiadania.

PodnetnarozšíreniezáujmuoAng-lickodalibezpochybneajanglofilivra-doch uhorskej aristokracie. Pod vply-vomParížaaViednesausilovaliudržaťkroksosvojimieurópskymináprotivka-mi,ataktancovalirovnakétance,nosi-li rovnakéoblečenie,počúvalirovnakúhudbuarozprávalirovnakýmijazykmi.

Keďsipoložímeotázku,ktotovlast-ne boli uhorskí anglofili, je potrebnési sledované obdobie rozdeliť. V po-čiatočnejfázezáujmuoAnglicko,tedaodkonca18.storočia,tobolidoveľkejmierytakmervýhradnezámožníaristo-krati, keďže nechať si prestavať sídlo,vybudovať anglický park, či doviesťanglických plnokrvníkov vyžadovaloznačné finančné prostriedky. Inšpirá-cie Anglickom v tomto období sa totižprejavovali najmä preberaním vonkaj-ších znakov, ako napríklad oblečením,učením sa jazyka, či prestavbou a bu-dovaním anglických záhrad. Až v ne-skoršom období, ako ešte uvidíme, sak vonkajším prejavom pridali aj snahyapokusyimplementovaťdoUhorskaajniektoréanglickéinštitúciečiinovácievoblastihospodárstva.

anglické záhrady

Prvézáhradypodľaanglickéhomodeluboli v Uhorsku vytvárané od 70. rokov18. storočia predovšetkým pri sídlachšľachticov, kde išlo najmä o prebudo-vanieexistujúcichzáhradaparkov.Priprestavbe si väčšinou buď pomáhalivzorkovnicami s anglickými návrhmialebo prizvali aj profesionálnych zá-hradníkov, ktorí svoje remeslo štu-

dovali priamo v Anglicku,prípadne sa inšpirovaliinými, už „poanglič-tenými“ záhradami.Do druhej polovice19. storočia bolotakto pretvore-nýchčivybudova-ných takmer 200záhrad a neskôrtento sloh úplnepredbehol všetkyostatné. Anglickúzáhradu si britskícestovatelia JohnPagetaRichardBrightvšimli aj v Kismartone(Eisenstadte) u kniežaťaEsterházyho. Záhrada, pôvod-ne založená v roku 1754 podľa fran-cúzskeho vkusu, bola v roku 1801 napodnet Esterházyho architekta Mure-aua zväčšená a transformovaná podľaanglického módu a hoci to muselo byťnesmierne nákladné, išlo o prestížnuzáležitosť statusu – anglická záhradabolavtedyjednoduchomoderná.Miku-láš II. Esterházy si dal dokonca v roku1803 z Anglicka do svojej záhrady do-viezť vodnú pumpu poháňanú parou –prvýparnýstrojnaúzemíHabsburskejmonarchie.

Ďalším veľkým obdivovateľom Ang-lickaajehozáhradbolajgrófFrantišekBrunswick. V roku 1814 niekoľko dníhostil britského cestovateľa RichardaBrightanasvojompanstvevMartonvá-sári,akeďževAnglickupredtýmstrávilnejakýčas,nietdivu,že sa v jeho záhradepán Bright cítil akodoma: „Zavčas ráno som vošiel do záhrady, ktorú dal gróf založiť podľa nášho štýlu, na kontinente univer-zálne nazývanom ako anglický, čiže v štýle, ktorý umeniu nedovo-ľuje zamaskovať príro-

du. Bolo to príjemné jarné ráno, - všetko okolo mňa bolo ako v Anglicku, až som sa poddal predsta-ve, že som vo svojej krajine.“

Cestovanie za poznaním

Nasledujúcim kritériompre uhorských anglofilov,

atohlavneprešľachtickýchcesto-vateľovnaprelome18.a19.storočia,bolidobrékontaktysanglofilminavie-denskom dvore, pretože strach, ktorývyvolalarevolúciavoFrancúzskuskom-plikoval možnosti na získanie povole-nia cestovať do cudziny. Uhorskí aris-tokrati si už v tomto období nechodili(nielen) do Anglicka všímať len pozo-ruhodnostiapamätihodnosti,alemalisatamoboznámiťajsospoločenskýmiahospodárskymipomermi,abyzískanépoznatky mohli využiť v prospech svo-jejkrajiny.

Podobné ciele si pri svojej ceste pozápadnej Európe v roku 1787 stano-vil aj gróf František Széchenyi, ktorýv zahraničí študoval priemysel, poľ-nohospodárstvo, obchod a politiku.VAnglickustrávilštyrimesiaceasvoju


ArthurYoung(1741–1820)–autorpublikáciízodboruekonomika

poľnohospodárstvaasociálnaštatistika

UniverzitavGöttingene–bránadoanglickéhosveta

pozornosťupriamilnazáhradnúarchi-tektúru.

Barón Mikuláš (Miklós) Vay, ktorýAnglicko navštívil v rokoch 1786-1788a1790-1792,jepríkladom,žeužvtom-to období sa objavili pokusy moderni-zovaťpoľnohospodárstvoajpodľaang-lickéhopríkladu.ZAnglickaspäťdomov

okreminéhopriniesolajzásobuzemia-kov,ktorésamupodarilospopularizo-vaťvBoršodskej,SabolčskejaZemplín-skejžupe,pričomvrajrazpoznamenal,žejerád,žemusedliacizačalizemiakykradnúť,pretožetoznamená,žezačaliakceptovaťichužitočnosťakoplodiny.

Uhorskípoľnohospodárisausilovaliaplikovaťmyšlienkypoprednéhoznalcav tejto oblasti Arthura Younga. Výtla-čokjehopublikácie,ktorývlastnilgrófFrantišek Szécheny, obsahoval naprí-klad mnoho marginálnych poznámok,keďsagrófpokúšalYoungoveradyna-pasovaťnauhorsképodmienky.Moder-nizácie sa však uhorské poľnohospo-dárstvodočkaloažporevolúcii1848/9.

Odkonca18.storočiasatedaobľubaAnglicka rozšírila aj do Uhorska a po-stupne prenikla do viacerých oblastíspoločenského a kultúrneho života.Francúzskeanemecképrekladybritskejliteratúryzaplavilitrhamnohíuhorskíaristokrati sa začali učiť po anglicky,buď s pomocou jazykových učiteľovalebosamoštúdiom,využívajúcpritomniektorégramatikyaslovníkydostupnév nemčine a latinčine. Napríklad grófi

Juraj Festetics či Ladislav III. Telekipovažovaliangličtinuzatakúdôležitú,že juzaradilidoštudijnýchplánovpresvojich synov zdôrazňujúc, že je tentojazyk potrebný, aj keď možno nie nakonverzáciu,aleprinajmenšomnačíta-nievýznamnýmdielnapísanýchvtom-to jazyku. Ďalšou dobrou možnosťou

ako sa zdokonaliťv jazyku, bol po-byt na univerzitev Göttingene, takako sa to podarilonapríklad už spo-mínanémuLadisla-voviTelekimu,kto-rý to potom využilna svojej študijnejceste do Anglic-ka. Univerzita napôde Hannoverskaoddávna platila za

bránu pre anglický vplyv, v neposled-nom rade aj preto, že práve z Hanno-verska pochádzala aktuálne panujúcabritskádynastia.

angličania v uhorsku

Od 20. rokov 19. storočia sa na poli-tickej scéne v Uhorsku objavila novágenerácia reformného hnutia a s ňounastupuje aj ďalšie obdobie záujmuoAnglickoaprejavyanglománievtejtodobe dosahujú v Uhorsku svoj vrchol.Nastala éra prestavieb záhrad, parkovi sídiel samotných, vznikali kluby, or-ganizovali sadostihy,poDunajizačalipremávať parníky, predával sa ang-lický tovar, nemecké a francúzske gu-vernantky boli vytlačené anglickými,doUhorskazBritánieprichádzalidžo-kejovia, tréneri, či konštruktéri. Totovšetko neostalo bez povšimnutia ang-lických cestovateľov, ktorí z rôznychpríčin Uhorsko navštívili a strávili tuniekoľkotýždňovčimesiacov.

Richard Bright po konverzáciis grófom Ladislavom Festeticsom usú-dil,žegrófje„v modernej politike nášho ostrova znalejší než ja.“ CatherineGore-ovápoznamenala,že„...sotva sa niečo udeje v anglickom živote, sotva sa vy-

skytne nejaký rozmar londýnskej módy, či vynález britského priemyslu, ktorý by nenašiel svojich obdivovateľov, komen-tátorov a imitátorov medzi Uhrami...“ PaniGoreovásiďalejvšimlaaj to,akoreprezentanti vyšších vrstiev nadmer-nepestujúanglickýjazykapotešilasa,keďzistila,akoveľmisúrozšírenéSha-kespearove komédie, Byronove, Shel-leyhoaMoorovediela,aleajnajnovšieromány, že šaty na bále boli vyrobenéz anglického tylu a že staffordshirskákeramika bola cenená vyššie ako naj-lepšíviedenskýporcelán.

John Paget Uhorsko navštívil nie-koľkokrát, neskôr si v Sedmohradskunašielmanželkuausadilsatamnatrva-lo.Napísal,akosakaždýzaujímaaob-divujeanglickýparlament,ažeanijed-nomenoanglickéhopolitikatamniejeneznáme. „Ako vyzerá Lord Grey? Čo by robil Vojvoda Wellington? Ako môže Peel schvaľovať ultra-Toryovcov? Je O´Con-nell čestný človek? Naozaj Stanley verí všetkému, čo rozpráva o cirkevnom ma-jetku?...“Zachytiltiež,že„Anglománia je teraz takou módnou záležitosťou, že exkluzívny peštiansky krajčír by ani ne-sníval o tom, že poteší svojich zákazní-kov, keby ich neuistil, že kabáty vyrába podľa najnovších vzorov z Londýna.“Nainom mieste uvádza, že „vkus gentle-manov a bohatých obyvateľov je rozhod-ne naklonený všetkému anglickému a to až tak, že viedenskí výrobcovia si v Ang-licku dávajú vytlačiť štítky, ktoré potom pripájajú na svoj tovar, aby tak oklamali svojich zákazníkov.

O tom, že v Uhorsku radi preberalivšetky najnovšie anglické módne no-vinkysvedčíajpríhodabudúcehouhor-ského politika Františka Pulszkého,ktorýbolpočasnávštevyusvojejsestrysvedkomjejrozhovorusjednýmanglic-kýmhosťom.Pulszkéhosestra,takakovraj väčšina žien, sa zaujímala najmäonovúmladúkráľovnúViktóriuačojeunejnového.Načojejhosťpovedal,že„nič, okrem toho, že vy, milostivá pani, hoci máte chutnú malú nôžku, ju do roka začnete starostlivo zahaľovať a nikto ju už neuvidí; naša kráľovná nemá veľmi pekné nohy, preto ich ukrýva pod dlhými


PrvédostihyvPešti

šatami; túto módu čoskoro preberie celá londýnska spoločnosť a na budúci rok ju už budú napodobňovať nielen u vás, ale aj v celom civilizovanom svete...“

Už sa spomínala radosť pani Gore-ovej nad množstvom diel od britskýchautorov,ktorésadajúvUhorskunájsť.Väčšina týchto kníh sem prichádzalapredovšetkým v nemeckých a francúz-skych prekladoch, avšak v zbierkachmagnátov by sa dali nájsť aj v pôvod-nom jazyku. Napríklad gróf Jozef Des-sewffy, v rodinnom kruhu pre svojenadšenie z Anglicka známy aj ako SirAdamSmith,sinajnovšieknihynechá-val každoročne posielať od anglickéhokníhkupcavLondýne.

Podľa Františka Pulszkého sa síceanglické originály dostávali do Uhor-skalenvmalompočte,jednakpreto,žeboli drahé a tiež, že len malé percen-to obyvateľov ovládalo angličtinu, nozdôrazňoval tiež, že romány WalteraScottaprispelikzvýšeniupočtucesto-vateľovnaBritskéostrovy.

Julia Pardoeová, ďalšia anglickácestovateľka v Uhorsku, odporúčalavšetkýmmilovníkomkníhvPeštikníh-kupectvo pánov Heckenasta a Hartle-bena,ktorépotešísrdcekaždéhoang-lického cestovateľa, keďže tam okremmilejaslušnejobsluhymôženájsťdielakaždéhokalibruvovlastnomjazyku.Jetam všetko od GibbonovhoRímaažponajnovšieromány...

Od30.rokov19.storočiasavUhor-sku zvýšil počet záujemcov o cestu naBritské ostrovy, o čom viacerí z nichpodalisvedectvovoformerôznychces-topisov a publikovaných zápiskov. Mi-

chael Maurer vosvojejštúdiione-meckýchcestova-teľoch do Britá-nie v 19. storočíukázal obraz,aký o Anglickusprostredkúvalivosvojichcestopisoch.Najednejstra-ne ich silno očaril moderný duch Lon-dýna, priemysel a urbanizácia, no nadruhejstranečakalšokztoho,akémalispomínanéjavynegatívnesociálnedô-sledky. To všetko kontrastovalo s ne-vídanou okolitou prírodou a zelenoukrajinouabolitoprávetietokontrasty,ktorécestovateľovtaklákali.

PočassvojhopobytuvBritániisiichvšimol aj František Pulszky. Absolvo-valhovroku1836sprevádzanýsvojímstrýkom,akeďžecestadozápadnejEu-rópy mala byť pre neho predovšetkýmpríležitosťounaučiťsaniečonovéana-brať skúsenosti, usilovne sa pustil doštúdia angličtiny, napríklad aj tým, žespolu so svojím priateľom AugustínomTrefortom, s ktorým sa zoznámili navýleteparníkom,čítalibásneThomasaMoora.

Széchenyiho príklad

S tým, kto boli uhorskí anglofili a akosa ich záujem o Anglicko prejavoval,úzko súvisí aj otázka, čo všetko vlast-ne v sebe anglický príklad zahŕňal.

Týchtoaspektovboloniekoľko. Jednoumožnosťou, ktorúAnglicko ako modelpredstavovalo, bolvďaka konštitučné-mu zriadeniu vzor

politický. Ďalšou bolo Anglicko akokrajina rozvíjajúceho sa priemysluaobchodu,kdebolomožné inšpirovaťsa nielen technologickými novinkamia modernizáciou v priemyselných od-vetviach a poľnohospodárstve, ale ajrôznymi ekonomickými a sociálnymiteóriami. Tretím príkladom anglickéhomodelubolživotnýštýlavšetko,čosadoň dá zahrnúť – od inšpirácií módoua jedálničkom,cezpestovaniešportova koníčkov, učenie sa jazyka a čítaniebritskýchautorovažpospomínanépre-stavbysídielazáhradapodobne.

Uhorskíanglofiliv20.až40.rokoch19. storočia sa na rozdiel od svojichpredchodcovusilovalivyťažiťzanglic-kého príkladu čo najviac a pokúšali sapreberaťakopírovaťviac,nežlenvon-kajšieznaky.Prišlinato,žeštudovanieskúseností iných krajín môže byť uži-točnéavyužiteľnéajvprospechsvojejdomoviny.Vtomtoobdobísarozširujeaj sociálna základňa uhorských anglo-filov.Veľkúzásluhunazvýšenízáujmuo Anglicko a o to, ako by sa získanépoznatky priniesli úžitok Uhorsku, mágróf Štefan (István) Széchenyi. Podvplyvom Széchenyiho vzoru už nielenaristokrati,aleajmladíliberálnipred-stavitelia reformného hnutia a pred-stavitelia strednej vrstvy usilujúci sao kariéru v štátnej službe cítili potre-bu študovať anglický politický a eko-nomický systém a spoločenský rozvojasnívalioadaptovaníniektorýchang-lických inštitúcií na uhorské pomery.Tu sa však treba pozastaviť a rozlíšiťmedzi tým, čo sa preberať a kopírovaťmohlo a tým, o čom sa možno mohlodiskutovať, ale čo uhorské pomery


ZiniciatívygrófaSzéchenyihonavrholWilliamTierneyClarkbudapeštianskyreťazovýmost.

NárodnékasínovPeštivzniklo

roku1827.

nedovoľovali. K tej prvej skupine pat-rí najmä imitovanie anglického život-néhoštýlu.Čoužsaprevziaťnemohloalebosapreberalolenťažko,bolipoľ-nohospodárske, či sociálne opatreniaaopatreniavpriemysle.Transfertých-to javovdoUhorska,vtedydoznačnejmieryzaostalejšieho,byvyžadovalzá-sadnéreformy,naktorézatiaľvUhor-skunebolivytvorenépodmienky.

Ktým,ktorísiuvedomovali,žerukav ruke s modernizáciou a inováciamiideajekonomickýaspoločenskýprog-res, patril gróf Štefan Széchenyi, asinajznámejšíuhorskýanglofil.Praktickynenájdemeoblasťverejnéhoživota,doktorejbysaaspoňdourčitejmieryne-pokúsilimportovaťanglicképrvkyale-bo ju transformovať podľa anglickéhovzoru.Prevšetkysvojeverejnéaktivity,ako zakladanie klubov, organizovaniedostihov, stavbu reťazového mosta,parníkovúdopravu,aleimnohéďalšienašielinšpiráciuprávevAnglicku.

„Nemci veľa píšu, Francúzi veľa roz-právajú a Angličania veľa robia.“ Totosú slová, ktoré si Széchenyi pozname-naldodenníkapočassvojejprvejnáv-števyvBritánii.Celkovotútokrajinunavštívil štyrikrát, v rokoch 1815,1822,1829a1832.SvojecestydoAnglickasigrófSzéchenyineplá-novalakorekreačnépobyty,alesnažil sa ichvyužiťnapreskú-manievšetkýchaspektovživo-tavAnglicku,abytovkoneč-nom dôsledku mohol využiťvprospechUhorska.

VLondýnesaprostredníc-tvomrakúskehoveľvyslanca,knižaťa Pavla Esterházy-ho, dostal nielen dodiplomatických kru-hov, ale aj k miestnejaristokratickej smo-tánke. No najväčšmiSzéchenyiho zaujali výdo-bytky priemyselnej revolúcie,fungovanieekonomikyaprincíprovnosti pred záko-

nom.KrátkopredodchodomzAnglickavroku1815sidodenníkapoznamenal:„Podľa môjho názoru sú len tri veci, kto-ré sa treba od Anglicka naučiť – a všetko ostatné nie je dôležité – ústavu – stroje – a chov koní.“

Széchenyiho jeho protivníci neskôrmnohokrát s výsmechom obviňovaliz prehnanej anglománie, avšak takátovýčitka nebola celkom opodstatnená,pretožepripohľadenaAnglickodoká-zalbyťmnohokrátajkritickýazdôraz-ňoval, že Angličanov netreba vo všet-kom otrocky napodobňovať, ale trebasainšpirovaťtým,čojedobréavýhod-népresvojukrajinu.

Dostihy a kluby

IntenzívnyvplyvAnglickauSzécheny-ihobadaťnajmävjehoaktivitáchspo-jenýchsdostihmiachovomkoní,ktorýpovažovalzajedenzkľúčovýchprvkov

vo vylepšovaní poľnohospodár-stva. Z Anglicka si Széchenyinechával pravidelne dovážať

anglických plnokrvníkov,zamestnal prvotriedne-

ho anglického tréne-ra Edmonda Jonesaa ďalších profesio-nálov dozerajúcichna chovný programa tento trend nasle-

dovali aj mnohí ďal-ší uhorskí aristokrati.

Spolu s priateľom, baró-nom Mikulášom Wesselé-nyim, s ktorým Széche-nyivroku1822navštívilAnglicko s úmyslomnakúpiťkone,zasvätili

najbližšie roky úsiliuusporiadať v Uhor-sku dostihy. Nebo-lo to jednoduché,pretože autority voViedni si boli vedo-mémožnýchpolitic-kých motívov v po-

zadí celého projektu, keďže Széchenyidostihychápalajakomožnosťzdružo-vania sa a posilňovania verejného du-cha.

Viedeň napokon Széchenyiho sna-hámustúpilaana jar1826savBrati-slave konali dostihy, jedného behu sadokonca zúčastnil aj Štefan Széche-nyi v bielo-červenom drese s modroučiapkou. V júni roku 1827 sa dostihyuskutočnili aj v Pešti. Takmer všetciprofesionálni džokejovia v tomto ob-dobí v Uhorsku boli Angličania. V 30.rokochsapostupnezačaliobjavovaťajjazdcizUhorska,avšaktrvaloeštede-saťročia, než definitívne vytlačili týchanglických.

Za ďalšiu možnosť združovania saSzéchenyipokladalspoločenskékluby.VeľaichvidelvLondýneapostupnesamu podarilo niečo podobné vytvoriťaj v Pešti. Počas zasadania uhorskéhosnemu v Bratislave v roku 1825 grófSzéchenyispolusgrófomJurajomKá-rolyimprenajalipriestory,kdesamohlischádzať členovia liberálnej opozíciea vymieňať si myšlienky. Széchenyi sausiloval zmierniť opozičný charakterklubuapostupnepodjehovplyvompri-chádzaliajnávštevnícizinýchčastípo-litického spektra, atmosféra zneutrál-nelaačlenoviatumohlipríjemnetráviťčasdebatovanímprivečeričipričítaní


Redingot–dlhýpánskyuzavretýkabát

GrófAurelDessewffy-anglofilazároveňkritikprehnanýchforiemanglománie

zahraničných novín. Tento „klub“ bolpredchodcom Národného kasína (po-menovaniu „klub“ sa vyhli kvôli aso-ciácii s klubmi za Francúzskej revolú-cie) vytvoreného v roku 1827 v Pešti.Széchenyikasínofinančnepodporoval,získavalnovýchčlenovapoprekonanípočiatočnýchprekážokspojenýchspo-dozreniamiViednesačoskorostalový-znamným a vyhľadávaným podnikom.Ako to v kasíne vyzeralo opisuje JohnPaget: „Hneď ako vkročíte dnu, dobre oblečení lokaji vám vezmú klobúk, uve-dú vás do biliardovej miestnosti, v kto-rej sú rozmiestnené priehradky na poštu s menami členov v abecednom poradí. Okrem tohto sa tu nachádzajú aj dve čitárne a knižnica a tri salóny. Poteši-lo nás, keď sme na stole v čitárni našli útechu pre túlavého Angličana, Galig-naniho a tiež Athenaeum, Edinburgh a Quarterly Review a ďalšie zahraničné periodiká. V strede sa nachádza skvelá tanečná sála, v ktorej Kasíno uspora-dúva každú sezónu tri alebo štyri plesy. Jedáleň a celkom dobrý kuchár dopĺňajú zariadenie jedného z najlepšie spravo-vaných klubov v Európe...“

Preberanie slov a karikatúra

Gróf Štefan Széchenyi sa po svojomnávrate z Anglicka v roku 1815 v listeznámemuzdôveril,žetamokreminéhonadobudolajmelancholickúnáladu,čilepšiepovedanéspleen.Totoslovo,vy-

jadrujúce charakteristickú črtu Angli-čanov,takakoichvnímalinakontinen-te,bololenjednouzmnohýchslovnýchvýpožičiek Európanov z anglického ja-zyka. Preberanie anglických slov bolojednýmztypickýchvonkajšíchprejavovanglofilstva.Podobneakoivinýchob-lastiach,ajanglickévýrazysadoUhor-ska zväčša nedostávali priamo z ang-ličtiny,aleprostredníctvomFrancúzskaa Nemecka. Reprezentovali inštitúcie,zvyky, či povahové charakteristikyAngličanov, ktoré sa na kontinentesnažili imitovať a pre ktoré nemaliadekvátny výraz vo vlastnom jazyku.Takýmto spôsobom sa do Uhorska do-stali(buďvpôvodnejpodobealebovoforme kalkov) politické výrazy conser-vative, liberalism, meeting, pamphlet,ďalej prakticky celá športová slovnázásoba-jockey,Derby,box,match,vý-razytýkajúcesaprepravyrail,express,tunnel alebo obchodu import, export,veľkú skupinu tvoria aj slová týkajúcesajedla,pitia,čiobliekania,akobeef-steak, puding, gin, whiskey, z pánskejmódy známy riding-coat (redingote).Anglickú povahu a správanie, či spo-ločenské zvyklosti ako ich pozorovaliEurópania,zasevystihujútermínygen-tleman,snob,dandy,blue stocking,five o´clock tea, či garden party. PostupnesadoUhorskarozšírilitiežďalšievýra-zypochádzajúcezAnglicka,atopredo-všetkýmzoblastiobchodu,strojov,do-pravy,zábavyamnohýchinýchoblastí.

Práve preberanie a pričasté použí-vanieanglickýchslovnýchvýrazov,aleajiné,užspomínanévonkajšieprejavyzáľubyvAnglicku,častokrátprehnanéa zveličené, asi najviac reprezentova-li pojem anglománia v pravom slovazmysle aj s jeho negatívnym charak-terom. Toto prehnané imitovanie bolomnohokrát kritizované nielen opo-nentmi,aleajsamotnýmipredstaviteľ-mivradochuhorskýchanglofilov.Niek-toríaristokratisvojuanglomániuhnaliaž do takých extrémov, že sa ArthurPattersonvosvojejkniheoUhorskuvy-

jadril,že„Anglománia v Uhorsku je zna-kom haut ton u skutočných magnátov i ich imitátorov...o jednom grófovi peš-tianski vtipkári hovoria, že keď sa jeho sluhu po ich návrate z Anglicka pýtali, či videl aj Angličanov, odpovedal, že síce videl mnohých, ale ani jeden nebol tak anglický ako jeho pán.“Takátoprehna-ná forma anglománie nebola pochu-ti ani grófovi Aurelovi Dessewffymu,ktorý ju považoval za prázdny módnyvýstrelok, „ktorý nevedie ďalej než za konverzáciu s cvičiteľom koní a čeľadní-kom, prinajlepšom k prečítaniu jedné-ho čí dvoch módnych románov.“ BarónJozef Eötvös, sám známy anglofil, vosvojomrománeDedinský notár satirickyvykresľuje práve takéhoto angloma-niaka v postave Jakaba Bántornyiho,ktorýotrockykopírujelennepodstatnévonkajšieznakyAngličanov,poangličtísimeno,vrečipoužívaanglickévýrazyaažvyznievasmiešne.

Zlaté obdobie anglofílie sa končípríchodom revolúcie v roku 1848. Zá-ujem o Anglicko sa nestratil ani v na-sledujúcich rokoch, avšak už nikdynenadobudolpodobnúsilu.Rozšírilsaaj medzi ostatné spoločenské vrstvy,krok za krokom slabol, strácal na in-tenzite a dôraze a postupne zanikaljeho význam. Koncom devätnástehostoročiaužbolzáležitosťouveľkejčas-ti najmä nevzdelanej populácie, ktorúAnglickovosvojejpodstatenezaujíma-lo,neusilovalasahospoznať, lenjed-noducho preberala niektoré vonkajšieznaky či produkty, keď videla, ako satomuoddávajúiní.


Mgr. alexandra ganobčíková (1984)vyštudovalahistóriunaFilozofickej

fakultevBratislave.VsúčasnostipôsobíakodoktorandkanaHistorickomústave

SAV,kdesazaoberáživotnýmštýlomeurópskejšľachtyvprvej

polovici19.storočia.

GrófJozefEötvös,autorrománuDedinský notár

nepriateľ podľa ľudáckej propagandyantisemitizmus na stránkach tlače od autonómie do vypuknutia vojny proti Poľsku

MiCHala lônČíKOvá

Nenávisť voči židovskému obyvateľstvu nepredstavovala len vedľajší produkt

2. svetovej vojny. Autochtónny antisemitizmus, najmä v jeho

náboženskej rovine, mal v našich geopolitických šírkach hlbšie korene.

Dosiahnutie národnej autonómie či vznik slovenského štátu sa stali

katalyzátorom nasledujúcich udalostí, počas ktorých nadobudli židovská

otázka a jej „riešenie“ reálne politické rozmery. V tomto období sa k slovu

dostala aj cielená antisemitská propaganda.

Postavenie židovskej komunity v spoloč-nosti modelovali do veľkej miery pretr-vávajúcestereotypy.Najčastejšímpríkla-dom bol obraz túlavého žida v kaftane,chudobnéhoutečencazHaliča,zktoréhosa stal pomerne rýchlo najbohatší oby-vateľ dediny – napríklad krčmár – tŕňv očiach roľníckeho ľudu. Neraz mu boladávaná za vinu aj slovenská náklonnosť

k poháriku pálenky. Židovský obchodník,lekár či právnik predstavovali dokonalýprotiklad k manuálne pracujúcemu Slo-vákovi. Tento kontrast bol veľmi vhod-nýmpropagandistickýmprostriedkomnapodnecovanienevraživostivočižidovskejstrednejvrstve,ktorámalažiťlenzmozo-ľovostatných,čoboloviditeľnénajmävovidieckomprostredí.

Xenofóbiasavovšeobecnostinajlepšiepestujetam,kdeodlišnosťdoslovabijedoočí.Priamučebnicovýmpríkladombolasi-tuácianavýchodeSlovenska,kdežilanaj-početnejšia židovská komunita. Väčšinajej príslušníkov sa navyše hlásila k orto-doxii,čomalozanásledokajvýraznéfy-ziognomickéšpecifikáspojenésdodržia-vanímnáboženskýchpredpisovatradícií.


AlexanderMach(vľavo)–prvýšéfÚradupropagandy

Politickápropagandavtomtoprípadeaninemuselavynaložiťveľaenergie,abyoby-vateľstvopresvedčilaoplatnostidemago-gickéhoheslao„zamorenostivýchodu“.

Židovská komunita netvorila jednolia-tyceloksuniformnýmsvetonázorom.Jejjednotlivíčlenoviasanavzájomodlišovalispoločenským a hospodárskym postave-ním, politickými i náboženskými názor-mi,dopovedomiasapostupnedostávalaaj židovská nacionalistická emancipáciav podobe sionizmu. Táto nejednotnosť,vyplývajúca z individuálnosti, vytvorilaprisnahegeneralizovaťžidovskúminorituako celok akýsi model priam až mýtickejvšadeprítomnosti. Z tohto uhla pohľadupredstavovalo židovstvo ideálny obraznepriateľa,ktorýzahŕňalširokéspektrumpotenciálnychobetnýchbaránkovzachy-byazlyhaniapolitickéhorežimu.Ľudáckapropaganda autochtónnosť antisemitiz-mušikovnevyužilaa súčasnehoskloňo-vala vo viacerých, často si navzájom ajprotirečiacich,súvislostiach.

Dobová propaganda veľmi dobre ve-dela, ako najjednoduchšie pospolitémuľudu ulahodiť. Antisemitské nálady sanajčastejšie vyhrocovali v spojení s hos-podárskym životom a poukazovali na ne-rovnocenné postavenie židov a Slovákovv tejto oblasti. Jazyk propagandy zneljasne - dovolávala sa nastolenia akejsispravodlivosti a nároku na vrátenie ma-jetkovdoslovenských,resp.kresťanských

rúk.Takútorétorikuodzačiatkupodporo-valiašíriliajvrcholnípredstaviteliaštátu,okreminýchiJozefTiso,ktoréhoparafrá-zovaldenníkSlovák:„Predseda vlády práve v Nitre si položil verejne otázku, či je to kres-ťanské obmedzovať židovskú hospodársku moc a odpovedal, že je priamo povinnosťou starať sa o to, aby všetko, o čo politická ko-rupcia, zbohatlíctvo a vykorisťovanie národ orabovaly, bolo národu zas vrátené.“

legislatívne prípravy

Hnacím motorom antisemitskej propa-gandy v podmienkach chudobného ľudubolo vytvorenie obrazu, na základe kto-rého boli židia označovaní ako vykoris-ťovatelia či ožobračovatelia slovenskéhonároda.Vidinaľahkonadobudnutéhoma-jetkuazlepšeniasociálno-ekonomickéhopostavenia bola skutočne vhodnou ná-hradou za dodržiavanie morálnych prin-cípov. Vyradenie židov zo spoločnosti defacto umožnilo doformovanie slovenskejstrednejvrstvy.Celýtentoprocessivšakvyžadoval čas a postupnosť riešenia ajvzhľadomnavzniknutémedzeryvhospo-dárskomživote,ktoréSlovácinedokázaliadekvátne zastúpiť. Aj napriek náladámvspoločnostiaradikálnymantisemitským

prejavom, objavujúcomsa najmä v úvodníkochNárodných novín, si po-litický režim potrebovalnajprvzabezpečiťzákon-nékrytie.

V období autonómienebolaprijatákonkrétnaantisemitská legislatíva.Už začiatkom roku 1939však vnikol tzv. Sidorovkomitét ako prostriedokna vytvorenie a imple-

mentáciu antisemitskej legislatívy doprávneho poriadku vtedy ešte autonóm-nej Slovenskej krajiny. Aj napriek tomu,že po vyhlásení slovenského štátu bolkomitét zrušený, na návrh neskoršiehoministrazahraničnýchvecíavnútraFerdi-nanda Ďurčanského sa stihlo vypracovaťosemideovýchnávrhovzákona,ktorésámpredložilnamedziministersképripomien-kové konanie. Návrhy boli smerodajnéaj pre definíciu žida, ktorá bola neskôrschválená v podobe zákona č. 63/1939Sl.z.ovymedzenípojmužidaaousmer-nenípočtužidovvniektorýchslobodnýchpovolaniach. Na základe tejto definície,zohľadňujúcej vierovyznanie a do istejmiery aj pôvod, bolo presne stanovené,voči ktorým osobám sa bude uplatňovaťantisemitskápolitika.

Vylúčenie židov z niektorých povolanípodporovalaajcielenápropaganda,ktorása pokúšala priam až démonizovať židovvovýkoneichprofesie.Vtejtooblastisaužvobdobíautonómie iniciatívneanga-žovalo aj vysielanie slovenskej redakcieríšsko-nemeckého vysielača. Z Viedne sapravidelnesosvojimipríspevkamiposlu-cháčom prihováral Ľudovít Mutňanský,ktorýsanetajilsvojímvyhrotenýmantise-mitskýmpresvedčením.Vžidoch,vykoná-vajúcichlekárskualebolekárnickúslužbu,videl len potenciálnu hrozbu vyhubeniaSlovákov:„Žid nezostal preto lekárnikom, aby robil liek pre chorého, ale preto, aby


Ministerzahraničnýchvecíavnútravrokoch1939–1940FerdinandĎurčanský

PredsedaautonómnejvládyJozefTisonariadilvnovembri1938deportáciužidovskýchobyvateľovnaslovensko-maďarskéhranice.

pripravil pre nežida jed a tak ho odpravil.“Podobné názory však neostali len pri

expresívnychgestách.Spomínanýmzáko-nomsapristúpilokuplatňovaniuprincípunumerus clausus, stanovenom na štyripercentá podľa pomeru židovskej men-šiny k majoritnému obyvateľstvu. Protitakémutoevolučnémupostupusajedno-značnepostaviliredaktoridvojtýždenníkaNástup, reprezentujúceho názory mladejľudáckejgenerácie,ktorížiadaliokamžitévylúčenie židov z hospodárskeho životabezvýnimky.Takátorétorikanašlapodpo-ruajnavalnomzhromaždeníslovenskýchmedikov a spolku Ľudevíta Štúra, zlože-ného zo študentov filozofie, ktorí jedno-značne presadzovali nastolenie pravidlanumerusnullusprežidovskýchspoluoby-vateľov.

Počiatočné antisemitské nadšeniea proklamáciu slovakizácie resp. pokres-ťančeniahospodárskehoživotanaúzemíslovenského štátu v duchu hesla „Svojk svojmu“ však veľmi rýchlo narušil ne-dostatok odbornej a kvalifikovanej pra-covnejsily.„Očista“hospodárstvamuselačeliť realitea tlačouumelopodporovanáradikalizácia sa zmenila na prázdne pro-pagandistické heslá. V Národných novi-nách zaujali v tejto otázke racionálnestanovisko aj napriek ich ostrým proti-židovským postojom. V úvodníku zo dňa1. februára 1939 Štefan Horváth jedno-značne skonštatoval, že vyradenie židovz hospodárstva bude vyžadovať aj novépovinnostiapožiadavkynaSlovákov,kto-ríichmajúnahradiť.Nedostatoklekárov,

najmä na východe Slovenska, sa prejaviltakmerokamžiteapredpolitickýmipred-staviteľmistálaužnazačiatkuexistencieslovenskéhoštátuneľahkáúloha–vycho-vaťkvalifikovanýchSlovákov.

Dotohtoprocesusaokremzodpoved-ných ministerstiev hospodárstva a škol-stvaaktívnezapojilaajdobovátlač,ktoráprinášala pravidelne informácie o rekva-lifikačných kurzoch, či propagovala jed-notlivé nedostatkové profesie a snažilasa presvedčiť mladú generáciu o atrak-tívnosti štúdia daných odborov. Avšakani za šesť rokov existencie slovenskéhoštátu sa nepodarilo zaplátať diery, ktorésa v hospodárskej sfére začali objavovaťužvroku1938.HuráslováctvoavýzvyVla-dimíraRolkanastránkachNárodných no-vín–„vytrhnite štvrť milióna Židov z nášho územia, dostane štvrť milióna našich ľudí existenciu“–saukázalibyťdlhodobone-udržateľnými.

výstavou proti židoboľševizmu

Politická aktivita príslušníkov židov-skejminoritybolaumlčanákrátkopopri-jatízákonaoautonómiiSlovenskejkraji-ny. Po zákaze činnosti komunistických,socialistických a židovských strán došlok„dobrovoľnému“zjednoteniuostatných

politických subjektov pod patronátomHlinkovej slovenskej ľudovej strany –Stranyslovenskejnárodnejjednoty,ktorážidom členstvo nepovoľovala. Aj napriektomu,žepolitickáaktivitabolaprežidovv tomto období tabu, poskytovala tátosféra široké pole pôsobnosti pre antise-mitskúpropagandu.

Dobová tlač vytvárala priestor na do-slova ideologický boj. Umelo zdôrazňo-vaná údajná židovská všadeprítomnosťtak opäť vytvorila možnosť, aby sa ži-dovstvo stalo personifikáciou všetkého,proti čomu ľudácka propaganda v sférepolitiky bojovala. Žid bol predstaviteľomboľševizmu a zároveň aj nositeľom ideí„prehnitej západnej demokracie“, ktorábola spočiatku propagandisticky spájanánajmä s odporom voči liberálnej českejspoločnosti a jej politickým predstavite-ľom,menovitebývalémuprezidentoviEd-vardoviBenešovi.Nezmieriteľnosťžidov-stva s národným a kresťanským režimomHSĽS jednoznačne potvrdil Vojtech Tukasvojím neskorším konštatovaním: „Židia sú nezmieriteľní nepriatelia národného socializmu, lebo sú buď komunisti alebo kapitalisti.“

Práve „židoboľševická hydra“, ako junazvalivredakciidenníkaSlovák,najväč-šmipútalapozornosťpropagandyvrovinepolitického antisemitizmu. Tento trendplatilaždovypuknutia2.svetovejvojny,resp.dopodpisupaktuMolotov–Ribben-

trop, kedy Hitler pragmatickyuprednostnil praktickú politikupred ideologickým bojom. Ak sazmenilopostavenieNemeckavočiSovietskemu zväzu, musela sazákonite zmeniť aj rétorika pro-pagandy. Pozrime sa však, akýmsmerom sa uberala propagandanazačiatku.

Bezprostredne po 6. októbri1938, teda po vyhlásení autonó-mie Slovenska, sa spustil procesformovaniaideológieavymedzo-vania jej úhlavných nepriateľov.Prostredníctvom dennej tlače


KarikatúraStalinaztýždenníkaGardista – „Komunizmus je najväčším ničiteľom národa“

„Krvavá cesta boľševizmu“–karikatúrazdenníka Slovák,reflektujúcapolitickúrovinuantisemitskejpropagandy.

sa v otázke postoja voči boľševizmu akodomnelému prostriedku na dosiahnutiežidovskej svetovlády výrazne angažovalPavol Čarnogurský: „Od počiatku sme sa hlásili k nacionalizmu, nenávideli a potie-rali sme jedinečnou prudkosťou všetko, čo malo spojenie s komunizmom a židomarxiz-mom!“

Tento ideologický boj demonštrovalaľudácka propaganda usporiadaním proti-boľševickej výstavy v Bratislave, pričomsi dala naozaj záležať na jej adekvátnejpropagácii. Aj napriek tomu, že výstavuorganizačne zastrešovalo hlavné veliteľ-stvoHlinkovejgardy,mediálnakampaňsaich týždenníku Gardista paradoxne vyhlaa stala sa doménou Slováka. Ideologickypodkutéúvodníky,reportážeapravidelnépozvánky na výstavu nabádali občanov,abysinavlastnéočiprišlipozrieťakovy-zerá„pravá tvár boľševizmu a barbarského judaizmu“. V záujme celého politickéhorežimu bola evidentne čo najväčšia náv-števnosťprotiboľševickejvýstavy.Svedči-laotomajpomocnárukaministerstvado-pravy,ktorézáujemcomponúkalodokon-cazľavunacestovné.Propagandaoznačilavýstavu,akoinak,zamimoriadneúspešnúaúdajnejuvideloaž60000návštevníkov.

Ľudácka propaganda neobišla ani po-pulárnekonšpiračnéteórievzťahujúcesak židovstvu. Pozornosť pútali najmä slo-

bodomurárske lóže. Na poli propagandysa podarilo docieliť, že predchádzajúcatajnosť spolkov bola odkrytá a domnelásvetovládnaambíciažidovsastaladoslovaverejnýmtajomstvom,pravidelnezapĺňa-júcim stránky novín. Slobodomurári sve-tonázorovonekorešpondovali s ľudáckymrežimom najmä v otázke náboženstva.Rétorika umelo podporovaného obrazuohrozenia kresťanstva činnosťou slobo-domurárov bola v tlači kompenzovanápompéznymioslavamipostupnéhozatvá-rania jednotlivých lóží a uverejňovanímzoznamov ich členov. Aj napriek rušeniulóžíavyvráteniu„pravosti“Protokolov si-onských mudrcov, pretrváva stereotyp ži-dovstva ovládajúceho celý svet praktickydodnes.

vyvolený národ

Politickýrežimslovenskéhoštátusapočascelejsvojejexistenciehrdohlásilksvojmukresťanskému pôvodu. Prepojenosť jehopredstaviteľov s cirkvou bola evidentná,veď napokon na čele štátu stál katolíckykňaz. Kto iný mohol reprezentovať lep-šiu morálnu autoritu pre konzervatívnyroľníckynárod,ktoréhodrviváväčšinasahlásilakukatolíckemuvierovyznaniu.Ná-boženské konflikty medzi kresťanstvoma judaizmom sa kontinuálne tiahli už od

stredoveku. Autochtónny antijudaizmusbolideálnymodrazovýmmostíkompreší-renienenávistivočižidovskejminoriteajv30.rokoch20.storočia.

ObzvlášťcitlivousanáboženskáotázkajavilavobdobíVeľkejnoci,kedysasobľu-bouzdôrazňovalažidovskázodpovednosťza Kristovu smrť. Dvojtýždenník Nástupreagoval na udalosti najväčších kresťan-skýchsviatkovbásňou,ktorousapokúsilpoukázaťnatentospornýbodvdejináchspásy:„Živá krv, vrúca, krv pravdy a viery;/žižeň to otcov vedená Mojžišom:/krv veľ-kopiatočná – no, keď sa zvečerí/v diali zrie Veľkú noc s trpiacim Ježišom.“ Paradoxnevšakdobovápropagandatentomotívne-zdôrazňovalavtakejmiere,akobysadaloočakávať, a to aj napriek faktu, že kato-líckacirkevaždoII.vatikánskehokonciluoficiálneučilaokolektívnejvinežidovstvazaJežišovoukrižovanie.

Zodpovednosťžidovbolapropagandouoznačená za „neodtajiteľný historickýfakt“ a ľudácky režim začal v praktickejpolitike uplatňovať svoju moc. Jeho po-stupyvočižidovskejminoritebolitypickéajzásahmidonáboženskejslobody.Jabl-kom sváru sa napríklad stali tzv. Eruv –drôty,ktorýmižidovskánáboženskáobecvymedzovala určité územie mesta. Jehospojením došlo k zmiešaniu súkromnéhoa verejného priestranstva, čo židovskejkomunite umožňovalo ľahšie dodržiava-nie sviatočných predpisov. Zákaz použí-vaniadrôtovvážnenarušilžidovskénábo-ženské rituály. Z rétoriky dobovej propa-gandyjednoznačnevyplývalo,žespojitosťmedzi Eruv – drôtmi a židovskou vieroubola neodškriepiteľná, veď redakcia Gar-distu ich vystihujúco označila za „šábes-šnúry“. Úrady aj napriek tomu oficiálnepripísali problému stavebno-technický,nie konfesionálny, charakter. Periodickátlačinformovalanajmäonapätejsituáciiv Prešove, kde pôvodne bezproblémovépovoleniemestskejradynastavbudrôtovdokázalnovovymenovanývládnykomisárzmeniťvpriebehuneceléhomesiaca.

Konfesionalita židovstva bola medzislovenským ľudom určujúcim faktorom,


ĽudovítMutňanskýbolvedúcouosobnosťouslovenskejsekcieríšsko-nemeckéhovysielača

Titulnástranadenníka Slovák venovanáprijatiuzákonač.63/1939Sl.z.ovymedzenípojmužid

očomsvedčíajskutočnosť,žeprvázákon-nádefiníciažidabolpostavenánatomtozáklade. Bezprostredne po prijatí tohtokritéria sa pozornosť politických repre-zentácií, cirkví aj propagandy začala sú-streďovaťnarastúcizáujemoprestupnakresťanstvo, ktoré pre židov znamenalopríležitosť,akosavyhnúťstupňujúcej sapauperizácii.Krsteniežidovsavtlačistre-tlosnevídanýmodporom,obviňovali ichzvypočítavostičiprospechárstvaaútočilinapragmatizmustakýchtorozhodnutí.

Cirkevnávrchnosťsaktejtootázkesta-valaobozretne.JozefTisozpozíciepred-seduvládynapísallistadresovanýsloven-ským biskupom, v ktorom žiadal, aby sastarostlivo dohliadalo na motívy vstupudo katolíckej cirkvi a aby boli zachova-né prísne kanonické predpisy o prípravedospelých ku krstu. Predstavitelia cirkviprostredníctvom tlače prezentovali via-ceréobrannévyjadrenia,ktorýmisasna-žili dokázať legitímnosť antisemitizmu.JezuitskýprovinciálRudolfMikušodobrilpostoj cirkvi voči antisemitskej politikeslovenského štátu slovami: „Cirkev nie je proti zásadnému riešeniu židovskej otázky, ba je to i jej záujem, aby sa ona riešila a to čím skôr. Nijako jej nemôže byť ľahostajné, že úplne cudzie živly stále ohrožujú hmotne a mravne jej veriacich.“

náboženstvo alebo rasa?

Taktotedavyzeralovymedzeniežidovvpr-výchrokochslovenskéhoštátu.Čoskorosavšakajv tejtootázkeprejavilvplyv ideo-lógie nacistického Nemecka. Chápaniežidovstvaakoosobitnejrasyjednoznačnezadefinoval Adolf Hitler vo svojom dieleMein Kampf (Môj boj), v ktorom rozdelilľudstvonatrizákladnéskupiny–zaklada-teľov,nositeľovaničiteľovkultúry.Árijci,ako jediní do úvahy pripadajúci nositeliakultúry, sa podľa Hitlerovej mienky na-chádzali v rozhodujúcom boji proti jej

ničiteľom – židom. Nepriateľ bol označe-ný jasne, v právnom systéme Slovenskejrepubliky však bolo možné sa vymaniť ztejto kategórie konverziou na kresťanskúvieru.Konfesionalituneskôrnahradilora-sovékritérium,zktoréhoužneboloúniku.Legislatívne sa posun implementoval ažprijatímŽidovskéhokódexu9.septembra1941,alenapolipropagandymôžemena-chádzaťstopyrasovéhoponímaniažidov-stvaužoveľaskôr.Vzťahmedzislovenskoumajoritouažidovskouminoritoutakneboldefinovanýlenprotikladomkresťan–žid,aledoistejmierysauplatňovalajvpoloheárijec–žid.Pripisovanieárijskéhopôvodumajiteľomobchodovsastalobežnýmatri-bútomajvnašomslovanskomnárode.Anitakýtoetymologickýnezmyselnepredsta-voval pre súdobú propagandu výraznejšíproblém.

Bipolárne vnímanie rás sa odzrkadliloajvkoncepciiideológatretejríšeAlfredaRosenberga.Židovstvooznačildoslovazaantirasu,prektorúbolatypickápudovosťaprázdnaabstrakcia,vyplývajúcazúdaj-ného židovského materializmu. Najzaují-mavejšiabolanaklasifikáciižidovstvaakoosobitnej rasy snaha pripisovať im spo-ločnúfyziognómiu,charakterajmorálku.Antisemitská propaganda videla pôvodskazenej, priam až démonickej, morál-kyžidovvTalmude,ktorýimmalurčovať„vlastnémorálnezásady“namierenéprotitzv.gójom–nežidom.

V redakcii Gardistu si rozhodne nedá-valiservítkupredústaaexpresívne,častoažvulgárne,vyjadrenianaadresužidovsastali ichdennýmchlebom.Ajtaktomalopodľaichopisuvyzeraťvečernébratislav-ské korzo: „Árijca musí popadnúť priamo odpor pri pohľade na tieto slizké, zdege-nerované telá, idiótsky kreténske „ksich-ty,“ šmatľavé, čambľavé nohy židovského národa. (...) Počujete oplzlé reči, ba vidíte i pózy, nad ktorými si poriadny človek od-pľuje.“ Podobné prejavy publikované nastránkach dobovej tlače postupne sme-rovaliktotálnejdehumanizáciižidovskejmenšiny.Propagandasasnažilaopisovaťžidov v negatívnom, miestami až primi-tívnomsvetle,abyvpovedomíverejnostizačaložidovstvovyvolávaťodpor,dokon-ca aj fyzický. Tieto tendencie burcovalinenávisť a dopomáhali k pasivite či ľa-hostajnostiobyvateľstvavočiprotižidov-skýmzákrokom.

Základ národne podfarbeného typuantisemitizmu vyplýval z faktu, že nievšetcižidiasapovznikuČeskoslovenskejrepubliky hlásili k slovenskej, resp. vte-


UkážkaantisemitskýchhesielzdôrazňujúcaradikálnosťnázorovĽudovítaMutňanského

PredstaviteľradikálnehokrídlaHSĽSVojtechTukaoznačilžidovza„nezmieriteľných

nepriateľovnárodnéhosocializmu“.

dy oficiálnej československej národnostiaakodorozumievacíjazykčastopoužívalimaďarčinu, nemčinu alebo jidiš. Právejazykpredstavujenajľahšie rozoznateľnýfaktor a taktiež aj prostriedok sebaiden-tifikáciesnárodnýmspoločenstvom.Pro-paganda tak s obľubou využívala rôznejazykovémutácieslovenčiny,obohatenejnemeckýmičimaďarskýmivýrazmi,ktorémali parafrázovať dorozumievací jazykžidovskejkomunity.Vžurnalistikesaprežidovské„jazykovémaďarónstvo“dokon-cazaužívalpojem„mondókovať“,pochá-dzajúci z maďarčiny. V tomto období užnavyše existoval sionistický prúd, ktoré-

hocieľombolovytvoreniesamostatnéhožidovskéhoštátuvPalestíne.Nacionalis-ticky orientovaná HSĽS kládla dôraz nazobrazovanie židov ako protinárodného,čipresnejšieprotislovenskéhoelementu,ktorý nemal na Slovensku svoje miestoaniakonárod,aniakokonfesia.

Propagandav tomtosmerevyužilaužčasom overenú, no stále veľmi aktuál-nu maďarskú kartu. K priamej spojitostižidovskej a maďarskej otázky sa vo svo-jichpamätiachvrátilajAlexanderMach,niekdajší prvý šéf Úradu propagandy,ktorýtvrdil,žeprávežidiapomaďarčovalislovenskýnárodikultúru.Najvypuklejšie

zarezonoval tento aspekt antisemitizmuvtlačivobdobínovembra1938,čosúvi-selonajmäsvýsledkomViedenskejarbit-rážeajejdôsledkami.Politickípredstavi-telia spočiatku vkladali veľké nádeje dorozhodnutia nemecko-talianskych arbit-rov a ostro popierali akúkoľvek možnosťuskutočnenia plebiscitu medzi obyva-teľstvom, pretože podľa propagandy byospornýchúzemiachrozhodovalprevaž-nežidovskýelement.Keďsavšakukáza-lo, že územné požiadavky Maďarska boliodsúhlasené a územie Slovenska budeoklieštené, slovenský nacionalizmus do-staltvrdúranu.

„vinníci“ viedenskej arbitráže

Ťarcha zodpovednosti za vzniknutú situá-ciunepadlanaaktérovrozhodnutia,aleľu-dáckapropagandasaodvolávalanapopu-lárnehoobetnéhobaránka–židov:„Smut-nou skutočnosťou je i to, že Židia poslúžili i v tomto prípade Maďarom neoceniteľnými službami. Niektoré mestá, ktoré pripadajú Maďarom, maly by dľa povestnej štatistiky [štatistikazr.1910–M.L.] len takú maďar-skú väčšinu, že sa za Maďarov hlásili i všetci Židia.“Nacionálnecíteniežidovboloneraznazývané „chameleónstvom“ a samotnížidiabolipropagandouvykresleníakora-dostnevítalimaďarskévojskáavyvesovalimaďarské zástavy v mestách, kde sa ma-ďarskýrázúdajneprejavovallenvďakaichvplyvu.

Odstupovanieúzemiasprevádzaliajmo-hutnéprotižidovskédemonštrácievBrati-slave,ktorédenníkSlovákajNárodnie no-vinyoznačilizaprejavspravodlivéhohnevuslovenskýchštudentov.Ovyvrcholenieno-vembrovýchudalostísavšakpostaralaslo-venskávláda,konkrétnejejpredsedaJozefTiso,ktorýnariadildeportáciežidovskéhoobyvateľstvanamaďarskéúzemiezanovúarbitrážnu čiaru. Tento radikálny protiži-dovskýzásahpostiholpribližne7500ľudíamnohíznichstrávilidlhétýždnevinter-načných táboroch na území nikoho – naslovensko-maďarskejhranici.

V novembri 1938 zaznamenala mie-ra protižidovskej propagandy maximum,ktoréneprekonalaaždozačatiabojovnafrontoch 2. svetovej vojny. Vo všeobec-nosti však spojenie antisemitizmu a ná-rodnej otázky nepredstavovalo opornýpilier propagandy, na rozdiel od hospo-dárskejči sociálnejproblematiky.Antise-mitizmusavenovalavtlačipomerneveľkápozornosť, ale predstavoval len zlomokpropagandyakocelku.ĽudácisapokúšalivytvoriťakýsiideálsprávnehoSlováka,nazákladektoréhopotomuplatňovalioptikučierno-bielychokuliarovvočinepriateľomúdajne ohrozujúcich záujmy národa. Fe-noménstrachuajvtomtoprípadezamie-šal v histórii karty. Cielená antisemitskápropaganda však svojím podielom dopo-mohlakdosiahnutiuväčšejmierypasivitymajoritnéhoobyvateľstvaadoistejmieryznižovala riziko možného odporu obyva-teľstvaprotivládnemupostupuv„riešení“židovskejotázkynaSlovensku.


ObálkakslovenskémuvydaniuProtokolov sionských mudrcov

ObálkakvydaniubrožúryErnestaJouinaočinnostislobodomurárskychlóží,ktorúvydal

Slovák vroku1937.

Michala lônčíková (1988),VyštudovalaodborhistórianaFilozofickejfakulteUniverzityKomenskéhovBratislave.

Zaoberásadejinamiantisemitizmuaholokaustu.

Život fámyniekoľko príkladov šepkanej propagandy z rokov 1939 – 1945

ĽuBiCa KáZMeROvá

Popri oficiálnej propagande existovala a dodnes existuje aj neoficiálna – šepkaná

propaganda. Možno ju pokladať za najstaršie médium a správy, či skôr fámy, ktoré šírila ľudstvo využívalo v minulosti

i dnes. Šepkaná propaganda mala dve základné formy – ústnu a písomnú. Písomná

forma propagandy zanechávala správy napr. o politických udalostiach na rôznych

verejných miestach. Viac frekventovaná ústna forma propagandy mala oveľa širší

rádius šírenia od človeka k človeku.

Šepkaná propaganda sa väčšinou týkalaaktuálnychproblémovdanéhoobdobia.Jejobsahom boli najčastejšie otázky verejné-ho záujmu. Správa šepkanej propagandyje koncipovaná tak, aby bola vierohodnáatedaajpresvedčivá.Väčšinouobsahovalaverifikovateľné skutočnosti, napr. zeme-pisnénázvy,miestopisaleboúdajez reálií

krajiny,kdesapodľasprávyodohralaurčitáudalosť.Fámabolanajčastejšiešpecifickoureakciou spoločenskej skupiny na realitu.Pretomádeliacačiaramedzioficiálnouver-ziouafámousubjektívnycharakter.

Okrem pravdivých informácií šepkanápropaganda obsahovala aj čiastočne prav-divé a úplne nepravdivé údaje, čo jej však

neuberalo na možnosti ovplyvniť verejnúmienku. Vnímavosť verejnosti na správyz oficiálnych i neoficiálnych zdrojov sa vý-razne zvyšovala v období politických, hos-podárskychavládnychkrízvčasevojnovýchkonfliktov či iných udalostí, ktoré spoloč-nosť stresovali až traumatizovali. Výraznývplyvšepkanejpropagandysiuvedomovali


NepriateľpočúvaPropagandistickýplagát:USA

počasdruhejsvetovejvojnynapr.vSpoje-nýchštátochamerických,aleajvládneor-gányslovenskéhoštátu(1939–1945).

Napriek relatívnej vzdialenosti vojno-výchohnískodmiestvUSAboliobyvateliaviacnežkonfrontovanísostrachomosvo-jichpríbuzných,ktoríbolipriamymiúčast-níkmioperáciíamerickejarmády.Navyšetubolaobavaobezpečnosťštátuzinformáciíšírených bežnou komunikáciou obyvateľ-stva „obohateného“ o informácie z praco-viska,továrneapod.iznechcenéhoinfor-movanianepriateľaoutajenýchskutočnos-tiachstrategickéhovýznamunapr.ovýrobezbraní.Vznikom,účinkomatokomšepkanejpropagandyvUSAsazaoberalÚradprevoj-nové informácie. Na zvýšenie ostražitostiobyvateľstva nechala táto inštitúcia vyle-piťplagáty,ktorévyzývaliobčanov,abyvovlastnom záujme nerozširovali informáciez neoverených zdrojov. No nebolo možnézastaviťkaždodennúkomunikáciuatýmanišíreniesprávšepkanejpropagandy.

Prípad Sidor

Spoločensko-politickásituácianaSlovenskutiežprialaživotusprávšepkanejpropagan-dy.UžniekoľkodnípovznikuSlovenskéhoštátu(14.marca1939)samedzijehoobyva-teľstvomrozšírili„zaručenésprávy“oKaro-loviSidorovi,politikoviHlinkovejslovenskejľudovej strany (HSĽS). Bol známym žurna-listom, ktorý vo svojich článkoch publiko-vaných hlavne novinách Slovák, tlačovom

orgáneHSĽS,obhajovalmyšlienkyautono-mizmu.Právenazákladejehopublicistickejtvorbyaaktivíthoverejnámienkaoznačova-lazaradikálnehoautonomistu.Hocibolviacradikálomslovaakočinu,po6.októbri1938sastalveliteľomHlinkovejgardy(HG),ktorámalabyťpodľanehoorganizáciouzabezpe-čujúcou poriadkovú službu pri zhromažde-niach ľudovej strany. V období autonómieSlovenskej krajiny (október 1938 – marec1939)bolministromapodpredsedomčesko-slovenskejvládyvPrahe.Sidorajehospo-lustraníci v čase vzniku Slovenského štátunaďalej považovali za radikála. Preto jehoodmietnutie žiadosti Hitlerových emisárovvnociz11.na12.marca1939,vyhlásiťsa-mostatnosť Slovenska, mnohých radikálovHSĽSprekvapilo.

Sidorbolznámouosobnosťoučeskoslo-venského politického života a popularitunestratil ani po 14. marci 1939. Naopak.Veľká časť hlavne ľudáckej verejnosti oča-kávala jeho menovanie do niektorej z vý-znamných vládnych funkcií konštitujúcehosa Slovenského štátu. Tento predpokladsavšaknaplnil lenčiastočne.Sidorsastalministromvnútra,aleuž15.marca1939nazasadnutí ministerskej rady žiadal o uvoľ-nenie z funkcie. Rozhodnutie zdôvodňoval„názorom ríšskeho kancelára na mňa (naK. Sidora, pozn. Ľ. K.) postupom ordnerov

a generálneho konzula vo veci atentátnikov a hlavne i preto, ma vyhľadal môj starý ne-mecký známy, ktorý mi doniesol informáciu, že by bolo najlepšie pre mňa, keby som sa na niekoľko týždňov z Bratislavy vzdialil a mojou osobou nekomplikoval situáciu.“ Odmietnu-tím požiadaviek nacistického Nemecka sastal politicky nežiaducou osobou. Už 16.marca 1939 noviny Slovák publikovali člá-noksnázvomMinister na dovolenke.Infro-movalivňomozasadnutíministerskejrady,akoajotom,žeSidorovzdravotnýstavsaúdajnezhoršilavyžadovalsidlhšíčasnazo-tavenie,avšakneuviedli jehoúmyselodísťz ministerskej funkcie. Jeho podpis sa od16. marca 1939 neobjavoval pod prijatýmizákonmianariadeniami,aodchodzfunkcieministra vnútra prekvapil mnohých sym-patizantov. Napriek strohému oficiálnemuoznámeniuoSidorovomzdravotnomstavesazačaliobjavovaťajšpekulácieoskutočnevážne podlomenom zdraví, najmä potom,akosarozšírilasprávaonútenomodchodeSidorananeznámemiesto.Podľasprávma-ďarskejrozhlasovejstaniceanovínúdajneodišieldoVaršavy.

Šepkanápropagandaajejoznam–fámasatakstalajvSidoromprípadenástrojompolitického boja. Správu odvysielala za-hraničná rozhlasová stanica, teda reálnaa hodnoverná inštitúcia, ktorá však neu-vádzalazdroj svojej informácie. Tenzostalutajený a preto nikto neniesol konkrétnuzodpovednosťzaobsahzávažnejpolitickejinformácie.PodľaspomienkysaméhoSido-rasituáciutakpovediac,„okorenila“fáma,ktorá sa v tomto čase šírila po Bratislave,„že sa Sidor v Krakove zastrelil“.FámaojehoodchodezoSlovenska,badokoncaosamo-vražde bola dôsledkom nedostatočnéhooficiálneho informovania verejnosti kom-petentnýmiorgánmi.

„Výhodou“správšepkanejpropagandybol neznámy pôvodca, ktorého by bolopotrebné vypátrať a potrestať za vznikalebošírenienepravdivejsprávy.Existen-ciu neznámeho, ťažko identifikovateľné-ho pôvodcu týchto správ neraz využívalinapr.vládnekruhynapolitickýboj.Fámasatotižopieralaodojmyazaobišlasabez


NepriateľpočúvaPropagandistickýplagát:Nemecko

NepriateľpočúvaPropagandistickýplagátNemecko

výraznejších dôkazov, ktoré jej tvorcovianahrádzali všeobecne známymi reáliamiokrajineamomentálnejspoločensko-po-litickej situácii. Cieľom úmyselne šírenejpolitickej fámyboloovplyvňovanieverej-nejmienky.VprípadeKarolaSidoravmar-ci 1939 mala informácia o jeho zdravot-nomstaveupokojiťverejnúmienku.

Všeobecne fáma o zdravotnom stavepolitickyčiverejnečinnejosobyjevšep-kanej propagande jednou z najčastejšíchspráv,lebotakmerkaždýmánejaképrob-lémy,alebomôžebyťchorý.Keďženeúpl-néoficiálneinformácieneuspokojujúoča-kávania verejnosti, najmä vo vyhrotenejspoločensko-politickejsituácii,akoubolonapr.ajvyhlásenieSlovenskéhoštátu14.marca1939anáslednézostavovanievlá-dy,oficiálnusprávupotomumnedopĺňajúfámyšepkanejpropagandy.Vierohodnosťtakejto správy podčiarkovalo uvedenieiného verejne činného človeka, prípad-ne niekoho spriazneného s príbuznými čiznámeho dotyčnej osoby, ktorá sa stalapredmetom šepkanej propagandy. Šíre-nie fámy o zhoršenom zdravotnom stavepolitika v prípade Karola Sidora, okremuž spomenutého úsilia vládnej moci sta-bilizovať verejnú mienku, mohlo byť nie-len prejavom obáv sympatizantov o jehoďalšiu politickú existenciu, ale aj o jehozdravotnýstav.Nadruhejstranezlýzdra-votnýstavpolitikavšakmoholvytváraťajpochybnosti o jeho schopnostiach zvlád-nuť novú politickú situáciu. No v prípadeSidora tobolpravdepodobnespôsobakoospravedlniť, resp. „zakryť“ jeho čorazzriedkavejšie vystupovanie na verejnosti,atakzmanipulovaťverejnúmienku.

Fáma šepkanej propagandy o význam-nej osobnosti alebo človeku zaujímavompreverejnosťsašírila,„obiehala“a„žila“,ajkeďjejobsahoficiálnezdrojenepotvrdi-li.Akvšakišloovážnuspoločensko-poli-tickúsituáciu,ktorúbolopotrebnéusmer-niť, príslušné orgány väčšinou reagovalina fámu v médiách. V prípade Karola Si-dora potvrdili jeho zdravotné problémya následné odstúpenie z funkcie. Tým satovšakneskončilo,lebopodľaďalšej,no-vejfámymaliniciovaťžiadosťozdravotnúdovolenkuSidorasámpodpredsedavládyVojtechTuka...

Totalitná moc Slovenskej republiky(1939 – 1945) sa usilovala zachovať sidôveru obyvateľstva všetkými prostried-kami. Dôveryhodnosť si zabezpečovalamasívnymi kampaňami v oficiálnych mé-diách, podporou sebadôvery obyvateľovpotvrdzovaním ich výnimočnosti, ako ajhrdinstvom slovenskej armády v prvýchdňoch druhej svetovej vojny. Oficiálnapropaganda využila na ospravedlnenieúčasti slovenskej armády na ťažení pro-ti slovanskému bratovi Poľsku po bokunacistického Nemecka navrátenie úze-mia s niekoľkými pohraničnými obcamina severe Slovenska, ktoré boli súčasťouPoľska.

„Poľské“ fámy

Útok na Poľsko opäť obrátil pozornosť Si-dorových politických súpútníkov na jehoosobu. V tom období už pôsobil na postevyslanca Slovenskej republiky pri Svätejstolici vo Vatikáne (1939 – 1945), pričomjeho polonofilstvo nenarušila ani strataslovenskéhoúzemianahranicisPoľskom.PoútokunaPoľskovyslanecSlovenskejre-publikyvPoľskuLadislavSzathmárypred-pokladalzmenuSidorovýchpolitickýchpo-stojovvočislovenskémuštátuaprechoddo

odboja.Skôr,nežSidorovidoručili4.sep-tembra1939telegramzVaršavy,vktoromho Szathmáry vyzýval, aby sa postavil dočelaDočasnéhoslovenskéhovýborunavy-slanectvevoVaršave,vslovenskomvysiela-níkatovickéhorozhlasu2.septembra1939odznelo„že Slováci uznávajú Sidorovu vládu za legálnu a stavajú sa proti Tisovej vláde. Nevedel som o akú vládu ide, lebo ja som 14. marca 1939 podal demisiu svojej vlády v Slovenskom sneme a od tých čias neutvoril som nijakú vládu,“ komentovalprekvapivúrozhlasovú informáciu nič netušiaci Sidor. Katovickýrozhlasodvysielalsprávu,ktorejobsahvzdialenekorešpondovalsobsahomSzathmáryhovýzvy.Opäťtedašloofámu,ktorá pravdepodobne vznikla na základeSirovhodlhoročnéhopolonofilstva.

Politický systém Slovenskej republiky(1939–1945)a jehomocenské inštitúciev prvých mesiacoch po vzniku roku 1939nemali svoju definitívnu podobu a bolivštádiubudovania.Totalitnéaautoritatív-neprvkypolitickéhosystému,ktoréapliko-validoslovenskýchpolitickýchpodmienok,neumožňovali objektívne informovanieobyvateľstva o spoločensko-politickýchudalostiach. O to viac priestoru dostáva-la šepkaná propaganda, ktorá vychádzalaz „ľudových zdrojov“. Vládna moc tomu




chcelazabrániť,pretopredsedavládyJozefTiso už 6. apríla 1939 adresoval všetkýmministerstvám a Hlavnému veliteľstvuHG list, v ktorom upozorňoval na pokynyzobežníkaministerstvapravosúdiač.7960(spravodlivostipozn.Ľ.K.)určenéhoštát-nymzastupiteľstvámvBratislaveaLevoči.Obežníkreagovalnarozmáhajúcusašepka-núpropagandumedziobyvateľstvomaob-sahovalinštrukcienajejpotlačenie.„Preto tamojšie ministerstvo resp. hlavné veliteľ-stvo nech učiní opatrenia v tom zmysle, aby každému štátnemu zamestnancovi, resp. gardistovi jeho bezprostredný predstavený uložil služobnú povinnosť hneď udať kaž-dého na najbližšej policajnej strážnici alebo četníckej stanici, od koho počuje poplašný alebo znepokojujúci chýr.“ Štátni zamest-nanciagardistizapojenídoakcieminister-stva pravosúdia však neboli kompetentníposudzovať,čiješíriteľšepkanejsprávyibajednoduchým klebetníkom, alebo štátnymnepriateľom.„Túto otázku má rozriešiť prí-slušný bezpečnostný orgán, ktorýajvprípa-de,naprvýpohľadnevinnéhoklebetenia,môže„v reťazci rozširovateľov“vypátrať„ne-bezpečného podrývača “.Opatrenianalikvi-dáciušepkanejpropagandynemaliskĺznuťdo systematického udavačstva, ktoré bypodobneakofámyohrozovaliživotspoloč-nosti. Od trestného stíhania mali upustiťvprípadoch,akšlo„len o dobromyseľných ustrašencov alebo ľahkomyseľníkov klebet-níkov – vtedy už samotné dočinenie s bezpeč-

nostným orgánom bude postačujúcim odstraše-ním“. Protinebezpečen-stvušepkanejpropagan-dymalipríslušnéorgánypostupovať prísne, uva-lením predbežnej väzbyv prípade, ak fámy bolivýsledkom páchateľovejzlomyseľnosti a podrý-vačskejčinnostiprotištátu.Pretých,ktorísvojoučinnosťoumohlibyťprekážkoubu-dovaniaslovenskéhoštátu,pôsobilod24.marca1939zaisťovacítáborvIlave.

Režim slovenského štátu zdokonaľovalpostup voči šíriteľom šepkanej propagan-dy. Už v decembri 1939 vstúpil do plat-nostizákonč.326Slovenskéhozákonníka„o trestnom stíhaní niektorých činov, ktorý-mi sa ohrozuje verejný poriadok, pokoj a ve-rejná bezpečnosť“.

Život spoločnosti bol (a je) založenýokrem iného aj na vzájomnej dôvere. Ofi-ciálne informácie obyvateľom sprostred-kovali väčšinou aj na tento účel zriadenétlačové kancelárie. Nedôvera obyvateľovkštátu,kjehorežimualebokjehomocen-skýmorgánomsaprejavovalaajnedôverouksprávam,ktoréuverejňovalaoficiálnatla-čovákanceláriazoverenýchinformačnýchzdrojov.Častokrátprávesprávyzprevere-ných oficiálnych médií vydané oficiálnoutlačovoukanceláriounemalizpohľadura-dovéhoobčanapožadovanýobsah.Mnohésa javili ako neúplné alebo neobjektívne.Aprávevtýchtoprípadochnachádzalaživ-nú pôdu šepkaná propaganda. Počas slo-venského štátu vydávala oficiálne správySlovenská tlačová kancelária (STK), ktorámohlavyužívaťakozdrojinformáciívýluč-ne využívať nemeckú tlačovú agentúru.Jejspravodajstvomalovšetkyznakypred-bežnej cenzúry, preto bojové neúspechynemeckej armády v slovenských novináchsprevádzaloajniekoľkodňovémlčanie.Re-dakciesadržalipravidlaÚstrednejcenzúr-

nej komisie. V prípade, keď bola vojenskáoperácia neúspešná nemali ju zverejniť.Ústup nemeckej armády opísali napr. akotaktickéopúšťaniebojovejlíniealeboelas-tickýbojovýmanéverapod.

utajené Taliansko

Verejnosťdostávalaneúplnéinformácieajo spoločensko-politickom dianí v Talian-sku.SlovenskátlačpertraktovalaTalianskokoncomroka1938vsúvislostisViedenskouarbitrážou(2.novembra1938). Talianskymzástupcom na rokovaniach vo Viedni pri-pisovalapodporovanieúzemnýchzáujmovMaďarskaahlavnýpodielzostratyjužnéhoúzemiaSlovenska.PohľadnaTalianskoakopatróna Maďarska pri realizácii územnýchnárokov rezonoval aj v roku 1943, keď savnútropolitická situácia Talianska výraznezmenila.

Od roku 1939 silnelo v Taliansku anti-fašistické hnutie. Kríza zachvátila do júla1943všetkyoblastihospodárskeho,politic-kéhoavojenskéhoživotakrajiny.ČlenoviaVeľkejfašistickejrady24.júla1943obviniliBenitaMussoliniho–ducehozvojenskýchneúspechovtalianskejarmády,ktoráokreminéhoumožnilavylodiťsaanglo-americkýmspojencom na Sicílii. Kráľ Viktor EmanuelIII. dal zatknúť Mussoliniho a utvorenímvládypoverilmaršalaPietraBadoglia,kto-rý v rozhlasovom prejave oznámil, že saujalvojenskejvládyavojnapokračuje.Páddiktatúry splýval v mysli väčšiny Talianovsmierom,pretožiadaliokamžitéukončenievojnyademokraticképráva.

Šepkaná propaganda na Slovenskuveľmi rýchlo zareagovala na udalosti


NepriateľpočúvaPropagandistický

plagát:ZSSR

NepriateľpočúvaPropagandistickýplagát:ZSSR

vTaliansku.PovylodeníSpojencovnaSicíliivlete1943jejchýrypredpokladalipostupspojeneckých vojsk na Apeninský polo-strovaskorúkapituláciuTalianska,zčohozasaodvodilirevíziuviedenskéhoverdiktu,ktoréhosignatárom,akosomuviedla,boloTaliansko. Šepkalo sa, že aj na Slovenskuprídekvnútropolitickémuprevratu,čopo-tvrdzovali hlásenia okresných náčelníkov.V jednom z nich sa uvádza: „Záujem naj-širších vrstiev o válečné akcie v Rusku a v Ta-liansku mal vzápätí následok, zvýšené počú-vanie nepriateľského rozhlasu a rozširovanie posledných správ z toho čerpaných. Koncom mesiaca (júla1943–pozn.Ľ.K.)po zmene vlády v Taliansku táto tendencia dosiahla vrcholu a možno povedať, že verejnosť bola znekľudnená neistotou o ďalší vývoj. Pre-svedčenie, že Nemecko a s ním spojené štáty nemôžu vojnu vyhrať sa opäť rozšírilo. Rozši-rované boli aj rôzne poplašné chýry týkajúce sa vnútornej politiky napr. že minister vnútra ušiel za hranice, že predseda vlády bol po-strieľaný, že v Bratislave medzi vojskom bola prestrelka a pod.“ Oficiálnypokynnapísa-nieosituáciivTalianskuhovoriloprísnomrozlišovaní medzi fašisticko-republikán-skym Talianskom, dynastiou a jej vládou,ktorápozradevypovedalavojnuNemecku.

Obsah správ šepkanej propagandypodstatne ovplyvňovali frontové zážit-ky vojakov slovenskej armády. Na jeseň1943 z Bieloruska do Talianska presunulina opevňovacie práce pre nespoľahlivosť2. slovenskú technickú divíziu. Príbuzní

a známi sa počas dovoleniek vojakov, prí-padnez listovdozvedeli informácie,ktorémohlivzázemívyvolaťmnohéotázky,napr.o skutočnej situácii na frontoch, aleboopostaveníslovenskéhoštátuzmedziná-rodnopolitickéhohľadiska.

Verejnosť naďalej hľadala odpovedevsúvislostisvnútropolitickýmvývinomnaSlovenskuazískavalaichzinformáciízaká-zaných rozhlasových staníc protihitlerov-skejkoalície,napr.zvysielanialondýnske-hoamoskovskéhorozhlasu,aleajzovzá-jomnej komunikácie, pričom opäť vznikalimnohé fámy. Nedostatočné informovanieiba rozšírilo pestrosť správ a čiastočnektomuprispelisamivládnipredstavitelia.Napr. Vojtech Tuka z pozície ministra za-hraničnýchvecíbezuvedeniakonkrétnehopriebehu udalostí odsúdil kapitulanstvotalianskych fašistov a postup generálaBadoglia. Podľa oficiálneho vyhláseniaAlexandra Macha, veliteľa HG, Talianskosa zrútilo, preto že nevyriešilo židovskúotázku.Tototvrdenienemalonijakýreálnyzáklad,alereagovalonadomácupolitickúsituáciu,narepresieuplatňovanévočislo-venským Židom. Odozva udalostí v Talian-sku doznievala v šepkanej propagande ažvprvýchmesiacochroka1944.

Vojna vytvárala lepšie podmienky navznik a šírenie šepkanej propagandy nežobdobiemieru,hocibojujúcestranypriin-

formovaníboliobozretnejšienežvmiero-výchčasoch.Týmžemédiánepodávalivždyvyčerpávajúceinformácie,vzniklimožnostipre „špekulácie ľudových tlačových kan-celárií“. Šepkaná propaganda neobišlaUSA ani slovenský štát, satelit tretej ríše.Napriek rozdielnosti politických systémova medzinárodno-politického postaveniasa obe krajiny obávali možnosti skrytéhoobsahufámabránilisaprotinimrôznymispôsobmi. USA dokonca inštitucionálneplagátmi s textom upozorňujúcim „Pozor nepriateľ počúva!“

POUŽITÁLITERATÚRA:

KAPFERER, Jean-Noel: Fáma nejstarší mé-dium světa.Práce,Praha1992

Storočie propagandy. Slovensko v osídlach ideológie.Eds.BystrickýV.–Roguľová,J.AEP,Bratislava2005

SIDOR,K.:Takto vznikol Slovenský štát. Vy-davateľstvoOdkaz,Bratislava1991

ŠTEFANSKÝ, V.: Slovenskí vojaci v Taliansku 1943-1945. Ministerstvo obrany SR,Bratislava2000

Slovenský národný archív, fond Úrad pred-sedníctva vlády 1939-1945

Právny obzor,roč.88,č.4,r.2005


NeveršepkanejpropagandePropagandistickýplagát:USA

JPP–„Jednapanipovedala“Propagandistickýplagát:Slovenskárepublika

PhDr. Ľubica Kázmerová, CSc.(1955),vedeckápracovníčkaHisto-rickéhoústavuSAVvBratislave.Ve-

nujesavýskumupolitickéhosystému,kultúry,školstvaosobnostíprvejČSRaSlovenskejrepubliky(1939–1945).

Jespoluautorkouviacerýchmono-grafií(napr.Politické strany na Slo-vensku 1860 – 1989, 1992, Kronika

Slovenska 2., 1999, Do pamäti náro-da, 2003, Slovensko v Československu,

2004, Dilemy Karola Sidora, 2006).Vedeckéaodbornéštúdiepublikujevdomácichazahraničnýchčasopi-

soch.Prednáškovou,publicistickouaorganizačnoučinnosťousavenuje

popularizáciihistorickejvedy.

Spojenec i obeť komunistovOsudy politika Jána ševčíka

Jan PešeK

Komunistický režim v Československu sa počas svojej existencie opieral predovšetkým o štruktúry

„štátostrany“, represívny aparát a ďalšie mocenské nástroje, no na ovládanie spoločnosti využíval aj

iné spôsoby, vrátane pôsobenia rôznych súputníkov. K typickým súputníkom patrili predstavitelia satelitných

politických strán, ktorých hlavným poslaním bolo navonok „reprezentovať šírku socialistickej demokracie“. Pozícia

súputníka bola pritom ako riskantná lotéria. Svoj osud nemali vo svojich rukách, či sa už usilovali viac alebo

menej. Niektorým sa to vyplatilo – mali funkcie, určitý spoločenský štatút a z prisluhovania režimu si urobili

„živnosť“ na celý život. Boli však aj takí, ktorí na to tvrdo doplatili. A práve taký bol osud Jána Ševčíka.

Ján Ševčík (12. 3. 1896 Bánovce nadBebravou – 6. 3. 1965 Bratislava) pa-dol počas 1. svetovej vojny do ruskéhozajatia a vstúpil do československých(čs.)légií.Ponávratedovlastivyštudo-valprávonaKarlovejuniverzitevPrahe,v rokoch 1926-1934 pôsobil ako tajom-níkklubuposlancovHlinkovejslovenskejľudovej strany (nebol členom HSĽS),v rokoch 1933-1939 sa angažoval v ag-rárnychodboroch,vrokoch1939–1942pôsobilakosprávcaYMCA(Zväzmladýchkresťanských mužov) v Bratislave. Porozbití Československa v marci 1939 sa

zapojil do občianského odboja, bol čle-nom vojenskej odbojovej organizácieObrana národa, v rámci ktorej pomáhalorganizovať ilegálne prechody z Pro-tektorátu Čechy a Morava. Vo februári1942hozatkli,v júli1942prepustilinakauciu,doaugusta1944žilpodpolicaj-nýmdozorom.PovypuknutíSlovenskéhonárodného povstania (SNP) bol členompovstaleckej Slovenskej národnej rady(SNR), povereníkom pôšt a telegrafov,po porážke povstania ho vo februári1945krátkoväznilivBanskejBystrici.

Po oslobodení vstúpil Ševčík do De-

mokratickej strany (DS). Do augusta1946 vykonával funkciu povereníkazdravotníctva,odroku1945bolposlan-comNárodnéhozhromaždenia,vrokoch1946 – 1948 jeho podpredsedom. Užroku1946sadostaldosporusvedenímDS. Pred parlamentnými voľbami v máji1946 podporoval založenie štvrtej poli-tickejstrany,ktorámalaosloviťkatolíc-kevrstvyobyvateľstvaabyťprotiváhouDS. Napokon si Ševčík založenei novejpolitickej strany rozmyslel. Patril k sig-natárom známej „aprílovej dohody“a zostal vo vedení DS. Na jeseň 1947,


JánŠevčík

keďvypuklanaSlovenskupolitickákríza,označilŠevčík„aprílovúdohodu“zaváž-nuchybuažiadalzmenupolitickejlínie.Vtomčaseužspolupracovalskomunis-tami, rovnakoakopočasvládnejapoli-tickejkrízyvofebruári1948.PodieľalsanarozbitíDemokratickejstrany,nakto-rejtroskáchvzniklasatelitnáStranaslo-venskejobrody(SSO),ktorejpredsedomsastalpráveŠevčík.

„gottwaldov“ štátny tajomník

Od 25. februára 1948 zastával ŠevčíkvrekonštruovanejvládeKlementaGott-walda funkciu štátneho tajomníka mi-nisterstvanárodnejobranyaod15.júna1948bolpodpredsedomvládyČSR.Jehopozícia vyzerala honosne, no skutočnelenvyzerala.Funkciapodpredseduvládybola formála, nemal pridelenú žiadnu

konkrétnu agendu. Túdostal až v septembri1951,poodvolaníLud-víka Svobodu z funk-cie podpredsedu vládypovereného riadením

Štátneho výboru pre telesnú výchovua šport, a práve túto agendu prideliliŠevčíkovi.Bolatovšaklenformálnare-prezentácia,pretožesa tejtoproblema-tike nikdy nevenoval a nerozumel jej.Zakrátko však prišiel šokujúci úder, keďho30.mája1952zatklaŠtátnabezpeč-nosť(ŠtB).

Ján Ševčík dovtedy slúžil komunis-tickému režimu, no jeho predstaviteliamunedôverovali.ŠtBhodlhodobo„roz-pracovávala“,takakoinýchsúputníkov;niktoznichsinemoholbyťistý,čisiho„mečstrany“,akonazývaliŠtB,nevybe-riezacieľsvojhoúderu.Ševčíkovipritompriťažovalo,žestálnačelestrany,ktoránieslabiľagnástupníckejstranypo„re-akčnej“ DS. Hlavné dôvody Ševčíkovhozatknutia však spočívali v tom, že bolprepredstaviteľov režimu,osobitnepreViliamaŠirokého,ivedenieŠtátnejbez-pečnosti„nepríjemný“.Chcelihoiného,akobol,prekážaloimjehosprávaniesa,atovoviacerýchoblastiach.Vichočiachvystupoval priveľmi sebaisto, možno simyslel,žejenenahraditeľný,žemá„zá-sluhy“ (spolupráca s komunistami eštepred februárom 1948, počas prevratu,a to vrátane účasti v rekonštruovanejvládeKlementaGottwalda)anemôžesamu nič stať. Bol to naivný omyl, ilúzia,zktorejrýchlovytriezvel.

Ševčík sa už v čase vojny, keď sa za-pojil do odboja, dostal do kontaktu sospravodajskousieťousovietskejrozvied-ky, skupinou Hansa Schwarza a Heinri-

chaKarlaFomferru.Pomáhaljejzískavaťfalošnédokladyaspravodajskýmateriál,aprávepojejodhalenívofebruári1942Ševčíka zatkli. Po vojne podľa všetkéhovspravodajskejspoluprácisoSovietskymzväzom pokračoval. Signálov bolo viac,potvrdzovala to aj správa agenta V-101z25.októbra1947.IšlooValerijaVilin-ského, tajomníka, respektíve vedúcehokabinetu ministra dopravy Ivana Pieto-ra.AgentupozornilŠtB,že„Ševčík hol-duje celkom neobvyklou mierou alkoholu a v opilosti niekoľkokrát prezradil, že je človekom Rusov a že o všetkom, čo sa deje v DS podával správy ruskému konzulovi v Bratislave Demjanovovi.“

Po februári 1948 Ševčík sám sebaprezentoval ako „človeka Sovietov“,hoci ťažko posúdiť, či išlo len o seba-prezentáciualeboskutočnúspoluprácu.Obidve alternatívy však Ševčíkovu pozí-ciu problematizovali. Pokiaľ by išlo lenosebaprezentáciu,nemalanijakúreálnuoporu,vprípadeskutočnejspoluprácejeotázne, či o neho príslušné orgány ne-stratilizáujem,prípadnečipričastejob-mene jednotlivých garnitúr sovietskychporadcov v bezpečnosti a ich domácichspolupracovníkov nezostal bez svojich„patrónov“.

Zásah proti Ševčíkovi sa celkom istepripravoval dlhší čas, no konkrétnu po-dobu jeho rýchlo sa blížiaceho pádunaznačovala situácia niekoľko dní predjehozatknutím.Boloevidentné,ževšet-koprebiehasvedomím,respektívesak-tívnou účasťou špičiek komunistickéhorežimu.PotvrdzujetovystúpenieViliamaŠirokého, predsedu KSS a podpredseduvlády, na schôdzi Predsedníctva a Vý-konnéhovýboruSSO28.mája1952.Po-dal tam tendenčnú, výrazne negatívnusprávu o Ševčíkovi a vyhlásil: „Vo vašej strane sa odohrávajú čudné veci, pokiaľ si neurobíte poriadok, urobí to niekto iný za Vás.“ Vedeniu SSO dal na „urobenieporiadku“tridni.Niektoríjehočlenovia(JozefMjartan,JozefKyselý)pritomboliokritickompostojivočiŠevčíkovi infor-movaníeštepredtoutoschôdzkou,atopráveŠirokým.Podvplyvomjehoslovsačlenovia okamžite uzniesli, že Ševčíkapozbavujúfunkciepredsedustranyavy-


J.Ševčíkpôsobilodroku1939doroku1942akosprávcaZväzumladých(YMCA),ktorýsídlilnabratislavskejKarpatskejulici.Zdroj:JánFilip

HeinrichKarlFomferra–príslušníksovietskejrozviedky

lučujú ho zo SSO, hoci dovtedy na jehoadresu žiadne výhrady nevyjadrovali.Už nasledujúci deň požiadalo zastraše-né Predsedníctvo SSO formálne Ústred-ný akčný výbor Slovenského národnéhofrontu,abyJánaŠevčíkaokamžiteodvo-lalizfunkciepodpredseduvládyazbaviliho poslaneckého mandátu v Národnomzhromaždení. Do funkcie predsedu SSOzvoliliJozefaKyselého.

Zatknutie bez informácií

Verejnosť nemala pochopiteľneo zatknutí Ševčíka žiadne informácie,jeho odvolanie z funkcie podpredseduvládyoznámiladennátlačbezakéhokoľ-vekzdôvodnenia.DenníkÚVKSSPravda priniesol1.júna1952nasiedmejstranelen nasledujúcu vetu: „Prezident repub-liky Klement Gottwald pozbavil Dr. Jána Ševčíka úradu podpredsedu vlády a vede-nia Štátneho úradu pre televnú výchovu a šport“. Rovnako neurčité bolo ozná-meniez7.júna1952,ženovýmpodpred-sedomvládybolmenovanýJozefKyselý(narozdielodŠevčíkamuvšakneprideli-liagenduŠtátnehoúradupretelesnúvý-chovuašport–J.P.),dovtedyposlanecSNRapovereníkzdravotníctva.Vládahoztejtofunkcieodvolala3.júna1952azanovéhopovereníkavymenovalaVojtecha

Töröka.VoznámeníomenovaníKyselé-ho podpredsedom vlády sa skutočnosť,ženahradilpráveŠevčíka,nespomínala,Ševčíkovomenosavôbecneobjavilo.

ŠtBzatklaŠevčíka30.mája1952,pri-čomnávrhnazatknutievypracovalope-ratívny pracovník (potvrdil ho námest-ník ministra národnej bezpečnosti) až4.júna1952.Vtomtonávrhusaakodô-vodnazatknutieuvádzalo,žeŠevčíksa„v spojení so slovenskými nacionalistami zaoberal získavaním a verejným rozširo-vaním tendenčne skreslených správ hano-biacich vládnych a straníckych činiteľov,

že zvlášť verejne prejavoval buržoázne na-cionalistické stanovisko proti prítomnosti Čechov na Slovensku, v Prahe že bol v úz-kom styku s tzv. Rotterovou skupinou, od ktorej získaval tendenčne skreslené zprávy o situácii v KSČ a o vládnych a straníckych činiteľoch, takto získavané správy využí-val ku svojej snahe odstrániť z verejného a politického života jemu nepohodlných vládnych a straníckych činiteľov a na miesto týchto dosadiť členov svojej skupi-ny, pomocou ktorých by mohol uskutočniť svoje buržoázne nacionalistické ciele.“

Takýto postup bol nezákonný nielenpreto,ženávrhbolvydanýažpovykona-nomzatknutí,aleajpreto,žepríkaznazatknutiemoholpodľaplatnéhozákonavydaťlenpredsedasenátunanávrhpro-kurátora. Nijaký iný orgán na to nemaloprávnennie. Rovnako nezákonný bolaj rozkaznazatknutiez30.mája1952,pretože v prípade Jána Ševčíka neboldôvod na zatknutie bez príkazu pred-sedu senátu –nebol totiž pristihnutýpri nijakom trestnom čine. Zákon bolďalej porušený v tom, že Ševčíka ihneďnevypočúvali a najneskôr do 48 hodínneodovzdali prokurátorovi; prokurátorrozhodoloväzbeaž27. júna1952,atoopäť formálne nezákonným spôsobom


KarolBacílek

VedúcifunkcionáriSSOJ.Kyselý,J.Mjartan,J.Gajdošík

a postupom. V tlačive, ktoré malo na-hradzovať rozhodnutie formou uznese-nia uviedol, že ponecháva obvinenéhoŠevčíkavoväzbe,hocipredtýmnedošloknijakémuúkonu,ktorýbybolomožnépovažovaťzazákonnévzatiedoväzby.

Bacílkova „beseda“ s funkcionármi SSO

ŠtB nemala pri zatknutí Ševčíka žiadnedôkazy,ktorébyhousvedčovaliztrest-nej činnosti. S cieľom takého „dôkazy“získať preto 15. júna 1952 absolvovalminister národnej bezpečnosti KarolBacílek rozhovor s vedúcimi funkcio-nármiSSO.Zúčastnili sahoJozefKyse-lý,JozefMjartan,VojtechTörökaJozefGajdošík. O priebehu tohto rozhovoruspísali„Záznam“,ktorýodovzdaliorgá-nomŠtBapoužiliakodôkazovýmateri-ál. V zázname sa uvádza: „Súdruh Karol Bacílek osvetlil prítomným účel rozhovo-ru. Ide o prípad Jána Ševčíka a o to, čím činitelia strany OBRODY môžu prispieť jednak k rýchlemu došetreniu celej Šev-číkovej nepriateľskej činnosti a jednak pomôcť strane OBRODY, aby lepšie plnila svoje zodpovedné úlohy v rámci obrodené-ho Národného frontu Čechov a Slovákov. Súdruh Bacílek sa odvolal na príklad KSČ a na výzvu, ktorú po odhalení Slánskeho

učinil predseda stra-ny s. Gottwald ku všetkým členom, aby svojimi poznatkami, hoci i sebamenšími, prispeli strane pri vy-šetrovaní. Prítomní mali oznámiť v rozho-vore všetko, čo je im o činnosti Ševčíkovej známe a prípadne písomne dať našej národnej bezpečnosti správu o veciach, na ktoré by v rozhovore neprišlo a na ktoré by sa dodatočne rozpa-mätali... Súdruh Bacílek naznačil niekto-ré body, ktoré by mali byť v rozhovore vodítkom a povedal, že podrobné vyjasne-nie všetkých okolností Ševčíkovej nepria-teľskej činnosti pomôže správne určiť jej motív a cieľ. Potom prítomní v rozhovore oznamovali jednotlivo svoje osobné po-znatky o Ševčíkovi...“.

Prítomní predstavitelia SSO „žalo-vali na Ševčíka“ predovšetkým v dvochzákladných rovinách. Török a Gajdošíksa sústredili na údajné kontakty Ševčí-ka s „reakčnou cirkevnou hierarchiou“,najmä trnavským biskupom AmbrózomLazíkom. Podľa Töröka sa vraj Ševčíktvárilakospojkamedzivládouabiskup-mi,akobytubolidvelíniecirkevnejpo-litiky,jednaoficiálnaadruháneverejná,aprávetumalnaSlovenskuuskutočňo-vaťŠevčíkprostredníctvombývaléhoge-nerálneho tajomníka strany Jána VálkasväzbounaLazíka.Gajdošíkuvádzal,žeSSOmalaproblémys rímskokatolíckymikňazmi,nokeďprišielŠevčík,situáciasa„ceznoc“zmenilaakňaziakobynapo-velzačalijaviťzáujemoangažovaniesavstrane.

VýpovedeKyseléhoaMjartanasmero-valiksamoprezentáciiŠevčíkaako„člo-veka Sovietov“. Kyselý uvádzal, že Šev-číkvšade„zdôrazňoval, že má spojenie so

sovietskymi orgánmi a varoval pred spolu-prácou s komunistami, pretože vraj budú likvidovaní nielen komunisti, ale i tí, ktorí s nimi spolupracujú, pretože zo sovietskej strany nie je vraj k čsl. komunistom dôve-ra. Ševčík mi povedal: Bašťovanský padol (BašťovanskéhozvedeniaKSSodstráni-lizačiatkomroka1952–J.P.) a tí, ktorí s ním spolupracovali, pôjdu tiež.“Narážaltým na to, že Kyselý ako generálny ta-jomníkSSOprichádzaldostykusgene-rálnym tajomníkom KSS Štefanom Baš-ťovanským.PodľaMjartanasavytváralaatmosféra strachu a obáv, podloženáúdajnýmistykmiŠevčíkasosovietskýmiobčamni:„Výsledkom bolo úsilie predsta-vovať Ševčíka ako sovietského obľúbenca, že vraj Rusi majú Ševčíka ako pána Boha a že sa ho všetci boja, aj komunisti.“

Bacílek z výpovedí funkcionárov SSOvykonštruoval, že Ševčíkova koncepciaje„titovština na ruby“,ževrajchcelpo-staviťdorozporuzáujmyZSSRazáujmyľudovodemokratických štátov. Podľaneho„sa potvrdilo, že ŠtB urobila správ-ne, keď Ševčíka zatkla.“ Bacílka museloveľmi iritovať, že niekto, v tomto prí-pade Ševčík, sa prezentuje ako väčšípriateľ Sovietov ako on a garnitúra, kuktorejpatril,rovnakoakotvrdenie,žeimSovietineveria.PociťovaltoakoosobnúurážkuapodľatohosakŠevčíkovisprá-val.Spolupôsobilatuajosobnáaverzia,rovnako ako v prípade Širokého, vočitým,ktorísavrôznychfunkciáchzúčast-niliSNP,kýmonisahozúčastniťnemohli(Široký) alebo im „nepridelili“ význam-nejšiefunkcie(Bacílek).


J.Ševčíkazatkliavyšetrovalivoväznici

Praha-Ruzyň.

J.Ševčíkaobvinilimedziinýmzkontaktovscirkevnouhierarchiou(naobr.biskupAmbrózLazík).

Ševčíka po zatknutí vyšetrovaliv smutne známej väznici ŠtB Praha-Ruzyň, ktorá sa stala priam symbolombrutalitykomunistickéhobezpečnostné-hoaparátu.Bolocharakteristické,žepreneexistenciudôkazovoúdajnejtrestnejčinnostisaprvévypočúvanieuskutočni-loaž19.júna1952abolpritomspísanýjeho životopis. Dovtedy prebiehali lendomové prehliadky a zaisťoval sa Šev-číkov majetok. Druhé vypočúvanie sauskutočnilo29.septembra1952apotomŠevčíkavyšetrovatelia„odložilikľadu“–nevypočúvalihoviacako13mesiacov.

iní mali prednosť

Dôvodovboloviacero,nohlavnýzrejmespočíval v tom, že Ševčíkov prípad bolv danej spoločenskopolitickej situáciimarginálny a „prednosť“ mali iné, pod-statne závažnejšie prípady. Vypočúva-nie Ševčíka obnovili až na jeseň 1953,po nástupe nového ministra vnútra Ru-dolfa Baráka. Keď robil „inventúru“, čomu zostalo po Bacílkovi, objavila sa aj„skupinaspoločníkovŠevčíka“.Prvévy-šetrovanie po nástupe Baráka, v poradíuž tretie, prebehlo 23. novembra 1953apotomrýchlopokračovalo(od23.no-vembra1953vyšetrovaliŠevčíkacelkom11-krát)smeromkzinscenovanémupro-cesu.ŠtBpožiadalaaž8krátopredĺže-nievyšetrovacejväzby,ktorátrvalacel-kovoviacako2roky.

Vpriebehuvyšetrovacejväzbysame-nila koncepcia dôvodov trvania väzbyi zámery vyšetrovania, čo jasne vyplý-va zo žiadostí ŠtB o predlžovanie väz-

by.Dňa21.augusta1952sauvádza,žeŠevčík doposiaľ nepriznal všetku svojutrestnú činnosť. Materiál vraj dokazu-je nepriateľské spojenie s frakčnýmiskupinami a nacionalistami, zbieranienepravdivého a ohováračského materi-áluprotivládnymčiniteľomapodobne,k čomu sa menovaný nepriznal. To istésa uvádza aj v žiadosti z 25. novembra1952. V žiadosti z 26. februára 1953 savšak už píše, že prípad Jána Ševčíka jerozsiahly komplot organizovaný Vatiká-nom na Slovensku a jeho vyšetrovanienie je možné doposiaľ ukončiť, pretožeideorozsiahlesprisahanieidúcejednakpolíniivatikánskejpolitiky,akoajpolí-niinacionálno-buržoáznej.

Toistésaopakujevžiadostiachopre-dĺženie vyšetrovacej väzby z 25. mája1953 a 30. júla 1953. V žiadosti z 25.septembra1953sauvádza,žeŠevčík jezakuklený nepriateľ, ktorý bol už predfebruárom 1948 exponentom vysokejcirkevnej hierarchie a spolu s bývalýmprezidentom Edvardom Benešom, ná-rodným socialistom Petrom Zenkloma lidovcomFrantiškomHálomorganizo-vali protisocialistický blok. Po februári1948 vraj zamaskoval svoju nepriateľ-skú činnosť a votrel sa do vlády, odkiaľsabotoval výstavbu socializmu v ČSR naúsekutelovýchovy,zameriavajúcsapre-dovšetkým na znemožnenie socializácieSlovenska, navyše sa zistili Ševčíkovestykysbielogvardejcami.VžiadostiŠtBopredĺženieväzbyz13.novembra1953

sa píše, že vec jevštádiukonečnéhovyšetrovania,preu-kázalosa,žeŠevčíkje dlhoročným za-kukleným nepria-teľom robotníckejtriedy a ako takýsaužodroku1945usiloval o znemož-

nenievýstavbysocializmuvČSR.Preten-tocieľsausilovalzneužiťSSOavytvoriťprotikomunistický blok, ktorý by brzdilvýstavbu socializmu, najmä na sloven-skom vidieku, vo svojom nepriateľskomúmysle ohováral a hanobil členov vládyaKSČ,sabotovalspoluprácusNárodnýmfrontom,sabotovalvýstavbusocialistic-kejtelovýchovyausilovalsaspútaťstra-nuObrodyscirkevnouhierarchiou.

vynútené priznanie

Z obsahu zápisníc, spísaných s obvine-ným Ševčíkom v priebehu vyšetrovaniaorgánmi ŠtB vyplývalo, že hoci sa brá-nil proti vzneseným obvineniam, napo-konsakväčšineznichpriznal.Ktomu,akýmspôsobomvyšetrovanieprebiehaloaakotobolosjehoúdajnýmpriznanímsa k trestnej činnosti, sa Ševčík vyjad-ril do zápisnice pred predsedom senátuNajvyššieho súdu 19. júna 1954, t. j.bezprostrednepredvlastnýmprocesom.Všetky protokoly spísané s ním na ŠtBoznačil za tendenčné a dodal, že „pod-pisy na zápisniciach boli na ňom vynúte-né urážkami, bitím a škrtením zo strany vyšetrujúceho orgána.“ Nástup novéhoministra vnútra Baráka v septembri1953nametódachvyšetrovaniaŠtBničnezmenil. Brutalita, ktorú si osvojilavpredchádzajúcomobdobí,naďalejpo-kračovala.

Návrh žaloby na Jána Ševčíka bolpredloženýnarokovaniePolitickéhosek-retariátuÚVKSČ21.apríla1954.Žalobaho vinila z trestných činov velezrady,sabotáže, prezradenia štátneho tajom-stva a rozkrádania národného majetku.Velezradysamaldopustiťtým,žesapodohode s bývalým predsedom DS Joze-


PovynesenírozsudkupremiestniliJ.ŠevčíkadoväznicevIlave.

PonástupeRudolfaBarákadofunkciesavyšetrovanieurýchliloaukončilo.

fomLettrichomakoprisluhovačvysokejcirkevnej hierarchie votrel do funkciepredsedu SSO, kde presadzoval prijatieprogramu odporujúceho zásadám Ná-rodnéhofrontu,úmyselneneprenášalnavedenieSSOsmerniceNF,bývalémupo-vereníkoviKorneloviFiloviumožnilemi-grovať,čímsaspolčilzaokolnostízvlášťpriťažujúcich a pokúsil sa zničiť a roz-vrátiť ľudovodemokratické štátne zria-denieaspoločenskýporiadok.Podstatasabotážebolavtom,žeakopodpredsedavlády, poverený riadením Štátneho vý-borupretelesnúvýchovuašportzáškod-níckou kádrovou politikou, zámernýmobchádzaním sovietskych skúsenostíamrhanímvecnýmiprostriedkamimarilvýstavbu zjednotenej telovýchovy. Pre-zradenia štátneho tajomstva sa údajnedopustil tým, že úmyselne informovalnepovolané osoby o obsahu zasadanívlády, ktoré mali zostať utajené. Roz-krádanie národného majetku spočívalov tom, že ako podpredseda vlády, t. j.verejnýčiniteľ, sineoprávneneprisvojilfinancieurčenénaštátnureprezentáciu.

PolitickýsekretariátÚVKSČ21.apríla1954návrhžalobyschválil s tým,že„a/ bude doplnená a upravená podľa pripomie-nok Sekretariátu ÚV KSČ; b/ proces bude neverejný a o výsledku daná zpráva do tla-če.“Neverejnosťprocesusazdôvodňovalatým,že„zo strany Ševčíka nie je vylúčená možnosť provokatívneho ohovárania stra-níckych a štátnych činiteľov.“Takéto„ne-bezpečenstvo“reálnehrozilo,nohlavnýmdôvodompreneverejnosťprocesuzrejmebolo,ževtomtočaseužstraníckeaštátnevedenie nemalo záujem organizovať ve-

rejné monstreprocesy. Ajproces s tzv. buržoázny-minacionalistamivapríli1954 prebehol ako neve-rejný.

Fraška pred súdom

ProcessJánomŠevčíkomsa uskutočnil v Prahe

predsenátomNajvyššiehosúdu25.júna1954. Zo „skupiny spolupracovníkovŠevčíka“zostallenon,ostatnýchvráta-ne jeho manželky súdili neskôr ako tzv.„Rotterovuskupinu“.Ospôsobevedeniaprocesusvedčíužskutočnosť,žeprebe-holvpriebehujedinéhodňa.SúdvôbecnezobralnavedomievyhlásenieŠevčíka,že zápisnice o vypočúvaní podpísal podpsychickýmafyzickýmnátlakomzostra-nyŠtBapod.Niektorísvedkoviaodvolalieštepredsúdomsvojesvedectvá,nosúdtovôbecneakceptoval.BývalýtajomníkklubuposlancovDSvÚstavodarnomná-rodnom zhromaždení Ondrej Fillo napr.privyšetrovaní31.júla1953usvedčovalŠevčíka,ževčasefebruárovéhoprevratu1948 prebral od J. Lettricha poverenie„zachraňovať, čo sa dá“, a to potom napôde SSO aj plnil. Fillo túto svedeckúvýpoveď23.júna1954privýsluchupredprokurátorom Generálnej prokuratú-ry odvolal, respektíve jej obsah poprels odôvodnením, že v čase, keď túto vý-poveďpredorgánmiŠtBurobil,bolner-vovovyčerpanýanevnímaljejobsah.

Ševčík bol „uznaný za vinného“ eštepredtým,akosaprocesuskutočnil,atonie príslušným súdnym orgánom, aleorgánom politickým. Najvyšší súd len„rešpektoval“ rozhodnutie Politickéhosekretariátu ÚV KSČ. Svojím uznesenímnanávrhgenerálnehoprokurátorausta-novil,žezatrestnéčinyvelezrady,sabo-táže a rozkrádania národného majetkusaurčujetrestodňatiaslobodyna17ro-kovazatrestnýčinohrozeniaštátnehotajomstvatrestodňatiaslobodynajedenrok.TentojedenrokväzeniabolŠevčíko-

vivsúvislostisamnestiouprezidentare-publikyz4.mája1953odpustený,vdô-sledkučohomuzostalprávoplatnýtrestodňatiaslobodyna17rokov.Okremtohomu bola vyslovená strata čestný právobčianskychna10rokovabolzaviazanýuhradiťnákladytrestnéhokonaniaprotinemuvedeného.

Verejnosťsaažpovynesenírozsudkudozvedela, čo sa vlastne so Ševčíkomstalo. Od jeho zatknutia 30. mája 1952nemala o jeho osude žiadne oficiálneinformácie. Dňa 29. júna 1954 vyšielv Pravde tendenčný a ohováračský člá-nokoproceses„nepriateľom ľudu a štá-tu, ktorý ako skúsený buržoázny prospe-chársky politikár vedel dlhý čas predstie-rať kladný postoj k ľudu a jeho túžbam len preto, aby sa za chrbtom ľudu mohol spolčovať s jeho úhlavnými nepriateľmi a vykonávať škodcovskú a velezradnú čin-nosť.“Charakteristickýbolzáverčlánku:„Pri hlavnom pojednávaní bol tento ne-priateľ ľudu zo žalovaných trestných činov usvedčený, takže sa pod ťarchou dôkazov priznal.“ Ševčíknaopakpredsúdomjed-noznačnevyhlásil,žesacítinevinný.

ilava aj leopoldov

KrutýtrestsiŠevčíkodpykávalnajskôrvoväznicivIlave,odroku1958vLeopoldo-ve.Keďsavroku1960pripravovalaam-nestia, koncipovaná ako „demonštráciasily a pevnosti štátu, morálno-politic-kej jednoty ľudu a doklad skutočnéhohumanizmu socialistického zriadenia“,uznieslo sa v apríli 1960 Politické byroÚVKSČprepustiť„významnýchväzňov“,medzinimiajŠevčíka.Rozhodnutímpre-zidenta republiky o amnestii z 9. mája1960 mu bol odpustený trest odňatiaslobody v trvaní 9 rokov, 21 dní a treststraty čestných práv občianskych; 10.mája1960hozvýkonutrestuprepustilina slobodu. Zostal však, tak ako ostat-ní vtedy prepustení politický väzni, len„amnestovanýmzločincom“.

Občiansky a právne Jána Ševčíka re-habilitoval Najvyšší súd 15. júna 1965.Okremkonštatovaniaviacerýchporušenízákonov, počnúc zatknutím cez vyšet-rovanie až po vlastný priebeh procesu


PovyhláseníamnestieprepustiliJ.ŠevčíkazvýkonuväzbyvLeopoldove.

súd rozhodol, že Ševčík sa nedopustiltrestných činov za ktoré bol odsúdenýažeobvineniabolivykonštruované.Naj-závažnejšie obvinenie z trestného činuvelezradynebolopreukázanéanipokiaľišlooúdajnúdohodusLettrichom,pod-ľaktorejsaŠevčíkvduchuprogramubý-valejDSusilovalorozvrátenieštátnehozriadeniaanávratkapitalizmu,rovnakoakoosabotovanieprogramuNárodnéhofrontu v rámci SSO. Preukázané neboloani to,žebysadopustil trestnéhočinusabotáže pri riadení Štátneho úradupre telesnú výchovu a šport, tým skôr,že zodpovedal za tento úrad len krátkyčas(asi9mesiacov).Výpovedesvedkovo tom, že sa Ševčík dopustil trestnéhočinu prezradenia štátneho tajomstva(údajne informoval dvoch pracovníkovúraduoobsahuzasadnutívládyvmarci1952, kde sa prerokúval stav zásobova-nia armády) boli také nekonkrétne, ženič nedokazovali. Údajné rozkrádanienárodnéhomajetkusanepotvrdilo,pre-tožeišloofinančnéprostriedky,ktorýmimoholvoľnedisponovať.

Vedenie SSO Ševčíka rehabilitovalopostraníckejlínii2.decembra1965.Ob-čianskej,právnejastraníckejrehabilitá-cie sa už nedožil, pretože v marci 1965zomrel.

Prerod obchodníka na archeológaŽivotný príbeh legendárneho objaviteľa Tróje Heinricha Schliemanna

MiCHal HaBaJ

Život Heinricha Schliemanna nie je len príbehom, ale aj legendou o hrdinovi, ktorý objavil staroveké mestá a poklady. Aspoň tak chcel, aby jeho život

vyzeral a tak sa ho snažil vo svojich autobiografiách vykresliť. Oveľa skutočnejší obraz o Schliemannovi však nájdeme v jeho pozostalosti.

Odkladal si takmer všetky svoje písomnosti ako denníky, listy, poznámky, či jazykové cvičenia. Väčšina z nich skončila v Aténach v American School of Classical Studies. Nachádza sa tam približne 60 000 jeho listov. Ďalšia korešpondencia je roztrúsená po Európe. Bádatelia sa tak na nedostatok

práce sťažovať nemôžu, prácu im však komplikuje Schliemannova znalosť dvadsiatich jazykov, ktorými striedavo písal.

55Človek a doba / História 3-4 / 2011

HeinrichSchliemann

Doc. PhDr. Jan Pešek, DrSc., (1949)vedeckýpracovníkHistorickéhoústavu

SAVvBratislave.ZaoberásadejinamiSlovenskaaČeskoslovenskapo2.sve-tovejvojnesdôrazomnaichpolitickéamocenskéaspekty.Jeautoromvia-cerýchmonografií,napr.Štátna bez-

pečnosť na Slovensku1948-1953 (1996,1999);Odvrátenátvár totality. Politické

perzekúcie naSlovensku 1948-1953 (1998);Nástrojrepresie a politickej kon-

troly. Štátnabezpečnosť na Slovensku 1953-1970(2000);Centrum moci. Apa-rát ÚV KSS1948-1989 (2006).Spoluau-

tormonografieŠtruktúrymoci na Slo-vensku 1948-1989 (2004).Zostavovateľ

ahlavnýautorpráceAktéri jednej éry na Slovensku 1948-1989. Personifikácia

politického vývoja(2003).

HeinrichSchliemannsanarodil6.januá-ra1822vmestečkuNeubukov, ležiacomna severovýchode dnešného Nemecka.Jeho otec, miestny pastor, ho podľajehovlastnýchslovpriviedolkHoméroviavzbudilvňomtúžbuobjaviťslávnuTró-ju: „Akonáhle som rozumel, rozprával mi môj otec o činoch homérskych hrdinov.“Vobdobíjehodetstvaverejnosťnevede-la,kdesaHomérovomestonachádza,aničinaozajexistuje.Vosvojejautobiogra-fiiSchliemannrozpovedalpríbehotom,ako dostal na Vianoce v roku 1829 odotcaDejiny sveta pre detiodLudwigaJer-rersa.Keďknihuotvoril,našielvnejob-rázok horiacej Tróje a poznámku, že niejeisté,čimestoniekedyexistovalo.Keďto zbadal, vyskočil a vykríkol, že mestonájde.

Pravda alebo fikcia?

PríbehjevšakpravdepodobneibaSchlie-mannovoufikciou,ktorousaspätnesna-žilzdôvodniť,prečosadohľadaniaTrójepustil. Až do konca šesťdesiatych rokov19. storočia sa totiž v jeho denníkocha korešpondencii s Trójou nestretne-me. Svedectvo o tom, že sa Schliemanno mesto dovtedy nezaujímal, zacho-val aj britský archeológ Frank Calvert.Ten o stretnutí so Schliemannom počasjeho prvej návštevy Troady, čo je oblasťdnešnéhoseverozápadnéhoTurecka,na-písal: „[V roku]1868 navštívil Dr. Schlie-mann prvýkrát Troadu. Pýtal sa ma na môj

názor, na to kde Trója naozaj leží a pritom dodal, že sa sám s týmto problémom dote-raz nezaoberal“.

Schliemanna tak otec nielenže k ar-cheológii nepriviedol, ale ani pre rodi-nu nevytvoril príjemné prostredie. Bolto vyhlásený sukničkár, ktorý sa topilvdlhoch.Ľudiavokolínímopovrhovali,ignorovali jehobohoslužbyatotoodsú-denie sa prenieslo aj na pastorove deti.Synovi nedokázal zabezpečiť ani vzde-lanie,poktoromtúžil.Vroku1833eštesíceSchliemannnavštevovalgymnáziumvNeustrelitzi,alepreotcovedlhyhomu-sel opustiť. Prešiel na reálku a od roku1836 slúžil päť a pol roka v obchode voFürstenbergu. Pracoval ťažko, od piatejránadojedenástejvečervykladalapre-dávaltovar.Ztejtomizériehovytrhloažto,keďprivykladaníťažkéhosudazačalvykašlávať krv. Obchod opustil, odišieldo Hamburgu a keďže si dlho nevedelnájsť stálu prácu, v novembri 1841 na-stúpilnaloďdoVenezuely.Keďloďkrát-kopovyplávanípriholandskompobrežístroskotala,nemalužSchliemanndôvodvrátiť sa do Hamburgu a tak zakotvilvAmsterdame.

Vďaka odporúčaniu získal miestov spoločnosti Hoyack&Co. Plnil funkciuposlíčka,no jehoambíciesiahaliomno-hovyššie.Začalsaučiťcudziejazyky.Naichštúdiummíňalpolovicupeňazíapod-ľasvojichslov„z druhej som žil ako pes.“ JazykmibolSchliemannposadnutý.Učilsaichcelýživot.Vytvorilsipritomvlast-

nýpostup,ktorýmsaktorý-koľvek jazyk dokázal naučiťv priebehu niekoľkých týž-dňov. Okrem iného si číta-valnahlasvcudzomjazyku,pričomviaceréknihysado-koncanaučilnaspamäť.Tiežveľa písal. V jeho pozosta-losti sa zachovalo viacerocvičných textov na rôznetémy, ktoré následne s uči-teľomkorigovaliaopravenétexty sa potom učil naspa-

mäť. Keďže počas dňa pracoval, tak saučil iba večer a v noci si opakoval. Bez-pochybynesmiernenáročnéštúdiumcu-dzíchjazykovsamuneskôrvyplatilo.Bolto v jeho prípade doslova kľúč k bohat-stvuasláve.Celkovosapočasživotana-učilšestnásťživýchaštyrimŕtvejazyky.

ZnalosťjazykovvyužilužvAmsterda-me. V rokoch 1842 – 1845 tu vystriedalniekoľko zamestnaní, stal sa skúsenýmúčtovníkomajehoovládanieruštinymuv roku 1846 pomohlo k miestu obchod-ného agenta v hlavnom meste cárskehoRuska,vPetrohrade.Orokneskôrsavďa-ka obchodnému talentu a riskantným,aleúspešnýmtransakciámosamostatnil.Začalasajehokariéraveľkoobchodníka.Vtomistomrokuzískalruskéobčianstvo.

Úspešný aj v uSa

Vroku1848prišlanovávýzva.Vofebru-ári 1848 objavili v údolí Sacramenta nazápadeUSAzlato,čímsazačaloobdobiezlatejhorúčky.DoKalifornieprúdilidavyľudí s vidinou rýchleho zisku. Jednýmzo zlatokopov bol aj Schliemannov bratLudwig, ktorý Heinrichovi písal o roz-právkových ziskoch. Schliemann medzi-týmvRuskuzarobilslušnýkapitálacítilšancu ho v Amerike znásobiť. Vo febru-ári 1851 dorazil do New Yorku. V jehoautobiografii pritom opäť natrafíme nafiktívne udalosti, ktorými sa snažil svojživotspraviťprečitateľazaujímavejším.Píše napríklad o stretnutí s americkým

56 História 3-4 / 2011 / Človek a doba

F.Calvert,E.D.ClarkeaCh.MacLarensituovaliTrójunakopecHissarlik

prezidentom Millardom Fillmorom, kto-rýmumalpredstaviťsvojurodinu,alebooschôdzkesguvernéromPanamy.

Obestretnutiasúfiktívne,skutočnos-ťou však je, že aj v Spojených štátochamerickýchsaSchliemannrýchloprejavilako schopný obchodník. V SacramentezaložilbankovýdomH.Schliemann&Co.Bankers,ktorýodzlatokopovvykupovalzlatoaopäťhopredával.Užpopárme-siacoch však vzniklo podozrenie, že po-užívazléváhyakrátkonatoSchliemannSpojené štáty americké opustil, pričommalvkufri60000dolárov.

VPetrohradesavrátilksvojimobcho-domaakovždy,opäťsamudarilo.Cítilsamateriálnezabezpečenýazačalpretopomýšľať na ženbu. Nájsť si manželkuskúšal už pred americkým dobrodruž-stvom, ale neúspešne. Najskôr v roku1847 vyslal posla so žiadosťou o sobášk svojej detskej láske Minne Meinecke-ovej, no tá už bola vydatá. O rok skúšalšťastie priamo v Petrohrade u SophieHeckerovej. Všetko preňho spočiatkuvyzeralosľubne.Sophiemuvyhovovala:„Sophie je veľmi šporovlivá a tak môžeme byť bohatí“, napísal sestre. Sophie všakSchliemannovupredstavuošporovlivostiažtakúplnenezdieľalaaorokneskôrhoopustilasdôstojníkom.

PonávratezUSAvroku1852všakužSchliemannpredstavovalzaujímavúpar-tiu.KonečnemalúspechazískalsiKata-rínuPetrovnuLyšinovú.Pochádzalazbo-hatej právnickej rodiny so šľachtickýmipredkamiajejotecpatrilmedzinajvplyv-nejšíchmužovPetrohradu.Schliemanno-vu ponuku na sobáš prijala, partneri savšak nikdy navzájom nemilovali a man-

želstvonapriektromdeťomnefungovalo.Schliemannvroku1867vjednomzlistovoichvzťahunapísal:„Iba do prvého teho-tenstva mi dávala ochotne, čo všetky ženy poskytujú svojim mužom. Musím povedať, že posledné deti som jej musel ukradnúť.“Schliemannsapritomskoropočasceléhoich manželstva snažil Katarínu presved-čiť, aby sa s ním presťahovala do Dráž-ďan,čiParíža.Neúspešne.Ichspolužitieči skôr odlúčenie sa oficiálne skončilorozvodomvroku1869.

neúspechy v láske, sláva v obchode

Čo nenachádzal v láske, to sa mu vra-calo v obchode. V roku 1854 ho prijalido veľkopodnikateľskej gildy a sám sav listechváli,že„platím tu (vPetrohra-de) ako aj v Moskve za najlišiackejšieho, najpresvedčivejšieho a najschopnejšieho obchodníka.“ V obchode dokázal maj-strovsky využívať rôzne krízy a najmävojny. Keď počas Krymskej vojny prišlokblokáderuskýchprístavovacenytova-rusavyšplhalinevídanevysoko,Schlie-mannprivážaltovarcezneutrálnypruskýprístav Königsberg (dnes ruský Kalinin-grad). Do Ruska tak dovážal až tretinuz celkového objemu importovaného in-diga.Lenpočastejtovojnysvojmajetokzdvojnásobil.

Schliemannsícezbohatol,aleobchodbolnestályamimovojnovýchčasovišielpomaly. Keď ešte k tomu v rokoch 1857– 1858 vypukla prvá svetová hospodár-

ska kríza, tak preobchodné problé-my v priebehu nie-koľkých mesiacovdoslova zošedivel.Začal hľadať proti-klad k nestabilnémupodnikaniu, oblasť,

kdebysarealizovalanemuselbysabáťneustálychzmien.Zároveňchceldosiah-nuťniečovýnimočné,abysvojimislova-mi„niečo znamenal u svojich.“ Ozvalasavňomstaránáklonnosťkjazykom,ktoráhopriviedlakcestovaniu.Vrokoch1858– 59 cestoval po Stredozemí. NavštívilRím, Pompeje, ale aj Egypt, kde moholpoužívaťarabčinu.KeďsavracalcezDar-danelydoPetrohradu,prechádzalneďa-lekokrajiny,kdesapredpokladalo,žebymohlaležaťTrója.HomérovomestovšakSchliemann v denníku ani raz nespo-menul.Ajtojejedenzdôkazov,žejehotúžbahľadaťTróju,ktoráhomalasprevá-dzaťoddetstva,bolavyfabrikovaná.

Cesta okolo sveta

V roku 1859 sa Schliemann vrátil doPetrohradu a k obchodu. Vďaka americ-kej občianskej vojne sa mu opäť darilo.V roku 1861 ho v Petrohrade dokoncavybralizasudcuobchodnéhosúduaotrirokyneskôrsihomestouctiloajčestnýmobčianstvom. Schliemann už však boldosť bohatý a nikdy nevydržal dlho najednommieste.Opäťho lákalocestova-nie.Vroku1864definitívnevPetrohradesvojobchodzlikvidovalazačalcestovať.

Po vyriešení obchodnými záležitos-tí zanechal doma manželku s deťmi,leboKatarínasnímcestovaťodmietala.


SchliemannovadruhámanželkaSophiaEngastroménos

„IliouMelathron“-SchliemannovpalácvcentreAtén,dnesNumizmatickémúzeum

OdišieldoTunisu,odtiaľputovaldoEgyp-ta.Nacestehovšakchytilzápal,ktorýhotakmer pripravil o sluch. Vrátil sa pretodoParížaa liečilsa.Jehocestovateľsképlánysavšakeštelenmalizačaťnapĺňať.Hneď ako sa vyliečil, podnikol v rokoch1864–65cestuokolosveta.Najskôrnav-štívil Indiu,kdesanaučilhindustánsky.Pokračoval cez Jávu, Čínu, Japonsko doAtrednejanásledneJužnejAmeriky.

Z Japonska do Kalifornie

Cestovaldvadsaťdvamesiacovavôsmychjazykochzaplnilpäťcestovateľskýchden-níkov.NacestezJaponskadoKaliforniezhrnul zážitky a pozorovania z východ-nejÁziedosvojejprvejknihyČína a Ja-ponsko v dnešných časoch.VyšlavParíži,kamsaajpresťahoval.Venovalsaštúdiustaroveku, aby sa čo najviac dozvedelo miestach, ktorými prechádzal. Okremtohoštudovalfilozofiu,filológiualitera-túru.Sosvojouobvyklouvervoudobiehalchýbajúce vzdelanie, navštevoval pred-náškyvparížskychvedeckýchspoločnos-tiachaneprestávalcestovať.

V máji 1868 bol opäť v Ríme, odkiaľodišielnaKorfu.Nacestesariadildvomasprievodcami. Prvým bol Homér. Schlie-mannpevneverilvjehotopografiuavša-de,kamprišiel,sasnažilrozpoznaťmies-ta,ktorébásnikspomenul.Jehodruhýmsprievodcom bola Rukoväť pre cestovate-ľov po GréckuodJohnaMurraya.Tenmuvyhovoval,leboMurraytiežidentifikovalrôzne miesta, kde sa odohrávali scényzHoméra.ZKorfuodišielnaIthaku,kde

si najal štyroch miest-nych robotníkov a dvadni sa márne snažilnájsť Odysseov palác.Keď skončil svoj prvýpokus o archeologic-ký výskum, odišiel doArgolidy, aby si pozrelmykénske strediskáMykényaTíryns.PotomprvýkrátnavštívilTroa-du,kdestrávil8dní.

Posadnutý Homérom vôbec nepochy-bovalotom,žetuniekdeTrója leží, lenjubolotrebanájsť.Ubi fuit Troia?-tedakdebolaTrója?Tojeotázka,ktorúsipredSchliemannom kládli viacerí vzdelanci.PodľaHomérovhopopisukrajinyjusitu-ovali na rôzne miesta a Schliemann popríchodedoTroadyuverilteórii,žeTrójaležínakopciBalliDaghnaddedinouBu-narbaschi. Bol to muž činu. Najal si ro-botníkovaštyridninarôznychmiestachv oblasti kopal. Keď nič významné ne-našiel, teóriu o Bunarbaschi zamietol.V hľadaní mal nakoniec šťastie, ktorýmpreňho bolo stretnutie s archeológomFrankom Calvertom. Calvert mal na roz-diel od Schliemanna široké vedomostiz archeológie a histórie a veľmi dobreoblasť Troady poznal. Schliemanna pre-svedčil,žemestomusíležaťnakopciHis-sarlik. Schliemann po stretnutí zapísal:„Presvedčivo mi radil kopať tam.“

TrójupritomnaHissarlikupredpokla-daliviaceríodborníciužodzačiatkusto-

ročia. Kopec sa od roku 1793 objavovalnamapáchakomiestosruinami.EduardDaniel Clarke v roku 1801 na základeobjavených mincí rozoznal, že na kopciležalo grécko-rímske mesto Ílion, resp.Ilium. Následne, v roku 1822, CharlesMacLaren v štúdii dokazoval, že na tommieste musela ležať aj Homérova Trója.VôbecnajväčšímznalcomTroadyvosvo-jej dobe bol už spomínaný Calvert. Vý-skumviedolnaviacerýchmiestachapo-znalnálezy.Vroku1863kopalajpriamona Hissarliku, ale práce musel ukončiťpre nedostatok financií. Práve tie malSchliemannakvôlinímsahosnažilCal-vertangažovať.

Hľadanie Tróje

Otozarážajúcejšiepotomvyznievasku-točnosť,žeSchliemannCalvertavosvo-jejposlednejautobiografiinespomenul.TrójunašielpodľasvojichslovnazákladeštúdiaHoméraaprieskumuterénuvre-gióne. Vždy túžil po sláve a už krátkopostretnutísCalvertomsiuvedomil,ženájdenímTrójebymoholvyriešiťotázku,ktorá zaujímala celú Európu, čo by muprinieslo vytúžený úspech. V liste píše:„To by bolo pre mňa. Nie peniazmi, ale ako učenec by som vystúpil na cisársky trón.“

Stretnutie s Calvertom ako aj myš-lienka na hľadanie Tróje prišli v roku1868. V nasledujúcom roku však čakaloSchliemannaešteveľaživotnýchzmien,ktoré symbolizovali prerod obchodníkana archeológa. Oficiálne ho medzi sebaprijalo akademické prostredie, keď munauniverzitevRostockuudelilidoktorát

za nové poznatky o minulostiTalianska. Získal americké ob-čianstvoarozviedolsasKata-rínou,abysimoholnájsťnovúženu. Chcel, aby to bola Gré-kyňasozáujmomo literatúru.O pomoc v hľadaní požiadalsvojhopriateľa,aténskehoar-cibiskupa Theokleta Vimposa.Tenmuposlal fotografietroch


Trója,pahorokHissarlikpriCanakkalevTurecku

Mykény,Leviabrána,koniec19.stor.Zdroj:Pierers Konversationslexikon. Siebente Auflage

dievčat, z ktorých siSchliemann vybralSophiu Engastromé-nos. V novej žene na-šiel Schliemann napriekpomerne silným počia-točným krízam napokonspriaznenú dušu. Zaujímala saoantickúkultúruioarcheológiu.SvojimdvomdeťomdalimenáHomé-rových hrdinov. Dievčatko sa volalo An-dromacheachlapecAgamemnon.Sobo-mahovorilklasickougréčtinou.VcentreAténnechalprerodinupostaviťneokla-sicistickýpalácIlliou Melathron,čovpre-kladeznamenátrójskypalác.Schliemannsitakvytvorilprostredieprenovýživot,ktorý zasvätil odkrývaniu Homérovýchdejín.

Slávny archeológ

SchliemannzačalnaHissarlikukopať9.apríla1870.Tátoprváetapajehovýsku-mutrvalalen10dní,využívalprinejšty-rochrobotníkovakeďžekopaltajne,úra-dyhoveľmirýchlovyhnali.Prvédvadnipritomskončilibeználezov,Schliemannužzačínalpochybovať,či jeHissarlik tosprávne miesto, no potom to prišlo. Nazápadnejstraneobjavilčasťmúru,ktorúsleposariadiacHomérom,považovalzačasťAténinhochrámu.Schliemannovitostačilo. Bol presvedčený, že našiel Tró-juapotom,akohoúradyvyhnali,chcelpozemoknaHissarlikukúpiť.Vládavšaknechcela prísť o prípadné nálezy, pretomupozemoknepredala,alemuvaugus-te1871povolilavoblastiviesťvýkopovépráce pod podmienkou, že nálezy neo-pustia krajinu. V nasledujúcich rokochpodnikolnaHissarlikuniekoľkodlhodo-bejších výskumných kampaní. Na svojenáklady zamestnával vyše sedemdesiatrobotníkov,aabyvprácinevynechalaninedeľu, zamestnával aj miestnych Tur-kov.

V rokoch 1871 – 73 odhalil Schlie-mann dve tretiny Tróje a množstvo ná-lezov zo všetkých vrstiev osídlenia oddobykamennejažpogrécko-rímskeob-

dobie.Zaujímalihoskorovýhradne nálezy, ktoréodkryl v hĺbke 7 až 10metrov. Túto vrstvutotiž považoval vďakabronzovým nálezoma stopách po požiari

za Tróju z Iliady. Nálezyz ďalších vrstiev ho prak-

ticky nezaujímali a ich častinechávalodvážaťspolusozemi-

nou ako odpad. Až v roku 1872 začalnaradufrancúzskehoorientalistuEmilaBurnoufa zaznamenávať hĺbku jednotli-výchnálezov,abysadalozistiť,zktoréhoobdobiapochádzajú.

Neskoršie výskumy však ukázali, žeSchliemannsamýlil.Vrstva,ktorápodľanehopatrilaHomérovejTróji,bolavsku-točnostistaršímosídlením.Vrstvu,ktorábola naozaj Trójou, svojimi výkopovýmiprácamizveľkejčastizničil.Nálezy,kto-ré našiel, identifikoval podľa Homéra.Rozoznaltak,samozrejmemylne,naprí-klad Skajskú bránu, či Priamov poklad,ktorýtajnepreviezoldoAtén.Pokampa-nivroku1873svýskumomnaHissarlikuskončil a v nasledujúcich dvoch rokochinformovalosvojichnálezochvTrójskych starožitnostiach, ktoré vyšli v nemčine,francúzštineaangličtine.

Knihasastretlaspozitívnymprijatím,ktoréhovšakneuspokojilo.Užvofebruá-ri1874tajnekopalvMykénach.OdprácehonaistýčaszdržalažalobaOsmanskejríše.TurcisanechcelilentakľahkovzdaťPriamovhopokladuaSchliemannimmu-selvyplatiť50000frankov.Vroku1876dostal oficiálne povolenie kopať v My-kénach. Hneď za Levou bránou, ktorúuvoľnil až po prah, našiel kruh šachto-vých hrobov. Na základe popisu antic-kého autora Pausania predpokladal, žesú to hroby Agamemnona a jeho ľudí.Bolo v nich vskutku obrovské bohatstvozlatýchastriebornýchšperkovazbraní.Snáď najznámejším SchliemannovýmnálezomzMykénjetzv.Agamemnonovazlatá maska. Nálezy zhrnul v úspešnejknihe Mykény. Schliemannove objavyreflektovala stále viac i vedecká obeca postupne ho prijímali za svojho členarôzne vedecké, archeologické a histo-

rické spoločnosti. Časť vedeckej obcemuvšakajnaďalejvyčítalanepresnosti,chyby a hlavne bezohľadnosť voči nále-zomzinýchetápdejínakozhomérskehoobdobia.

Podlomené zdravie

Oddýchnuť si po rokoch cestovania, vý-skumuabojovskritikmiprinútilSchlie-manna až zdravotný stav. V júli 1879odišiel do kúpeľov v Kissingene, kde sastretol s Ottom Bismarckom, s ktorýmdiskutovali o objavoch v Tróji a v Myké-nach.Vďalšíchrokochpokračovalvpráciavúspechoch.Vroku1883hoOxfordskáuniverzita odmenila čestným doktorá-tom a v rokoch 1880 - 1890 postupneviedol výskumy v Orchomene, na Kré-te, v Tírynte, pri Maratóne, na Kythére,vPyle,vAlexandriianaďalšíchmiestachako aj v Tróji. Práve v Troade zastihlaSchliemannavroku1890privýstupenavrch Ida búrka a ochorel. Dostal zápalanaistýčasohluchol.VnovembrimuselpodstúpiťoperáciuvHalleanebyť jehonepokojnej povahy, možno by sa aj zo-tavil.Užmesiacpooperáciitotižskúmalnálezy v Pompejách. V Neapole na ulici25. decembra 1890 nečakane odpadolanasledujúcideňhovyhlásilizamŕtve-ho.

V Schliemannovi zomrel nielen ne-mecký,aleajgréckyhrdinaaGrécisihoajuctili.NacentrálnomcintorínevAténachmu v roku 1893 postavili podľa návrhuarchitekta Ernsta Zillera mauzóleum voformedórskehochrámu.Medziprednýmistĺpmihrobkystojíjehobustaapodňouveľavravnýnápis–Héroovi.Naprieksvo-jimľudskýmslabostiamaodbornýmne-dostatkommubezpochybypatrianemalézásluhyoposunutiepoznaniaminulostia právom býva označovaný za spoluza-kladateľamodernejarcheológie.


Agamemnovazlatámaska

Mgr. Michal Habaj, PhD.(1983)prednášadejinypravekuastaro-

vekunaUniverzitesv.CyrilaaMetodavTrnave.

Plukovník9.husárskehoplukuzanapoleonskýchvojen

veliteľ najkrajšieho husárskeho plukuPodmaršál Michal Fábry

vlaDiMíR Segeš

Strata priemyselne vyspelého Sliezska vo vojne o rakúske dedičstvo sa citeľne prejavila v hospodárskom živote habsburskej monarchie.

Úsilie o jeho znovuzískanie sa stalo osou zahraničnej politiky viedenského dvora v prvej polovici 50. rokov 18. storočia. Vďaka

rozsiahlej diplomatickej aktivite sa Márii Terézii podarilo získať za spojenca nielen Rusko a Sasko, ale aj Francúzsko, čo sa považovalo za

obrovské diplomatické prekvapenie.

Nová vojensko-politická aliancia pred-stavovala veľkú silu, keďže len samot-ná habsburská ríša disponovala roku1756 značným potenciálom,ktorý tvo-rilo 54 peších plukov (z toho 8 uhor-ských) v sile vyše 126 000 mužov, 40jazdeckých plukov (z toho 10 husár-skych)spočtomviacnež30000mužov,takmer17000hraničiarovapribližne3500príslušníkovdelostrelectvaatech-nickýchdruhovvojsk.

PruskýkráľFridrichII.nečakal,kýmho prepadne nepriateľ. V duchu stra-tegickej zásady, že najlepšou obranouje útok, v auguste 1756 vtrhol na čeletakmer 70-tisícového vojska do Saskapredstavujúceho najslabší článok

aliancie. Pruský preventívny útok od-štartoval vojnu, ktorá sa označuje akosedemročnáalebotretiasliezskavojna.

Vtejtovojnesazačalakariéramno-hých mladých mužov z Uhorska. Jed-nýmznichbolaj17-ročnýMichalFábry.Narodilsaroku1739vBratislave.Zdo-stupných prameňov sa nedá zistiť, čibol šľachtického alebo meštianskehopôvodu. Na jeho šľachtický pôvod bypoukazovalaskutočnosť,žezačalslúžiťakokornetvhusárskompluku,ktoréhovtedajšímmajiteľombolgenerálGabri-elŠpléni(Splényi)aveliacimplukovní-komMikulášBerzevici(Berzeviczy).

V tomto pluku mladý dôstojník Mi-chal Fábry získaval bojové skúsenosti

hneď na začiatku sedemročnej vojnyvzrážkepriGünthersdorfevSaskuaza-čiatkom mája 1757 v bitke pri Štěrbo-holoch,poktorejhlavnésilyporazenejhabsburskej armády ustúpili do Prahy,vzápätíobkľúčenejPrusmi.NasledujúcirokFábrybojovalvbitkáchpriSaalfel-de a Maxene. V ďalšom priebehu vojnypôsobil pluk, ktorého majiteľom saroku1762stalgenerálImrichEsterhá-zi (Eszterházy), v Sliezsku a Lužiciach.Poskončenívojny,vktorejMichalFábryutrpel početné zranenia a vyslúžil sihodnosť nadporučíka, pluk dislokovalivHradciKrálovom.

Roku 1768 Esterháziho pluk rozpus-tiliajehopríslušníkmiposilniliviacero


husárskych plukov zdecimovaných voj-nou.Fábrysadostaldocisárskeho(ne-skôr1.)husárskehopluku,kdehoroku1769povýšilinaritmajstra,čižekapitá-na. O tri roky neskôr, teda vo veku 33rokov, bol už podplukovníkom. Vojnao bavorské dedičstvo medzi habsbur-skou monarchiou a Pruskom v rokoch1778 – 1779 sa obmedzila na manév-rovanie nepriateľských armád na po-merne širokom priestore bez vážnejšejmasovej zrážky vojsk. Zástupca velite-ľa pluku Fábry však upriamil na sebapozornosť armádneho velenia vďakaúspešnémuútokunazadnývojpruské-hozboru25.júla1778priTrutnove.

Zaväzujúca česť

Vapríli1784MichalaFábryhovymeno-vali za plukovníka a veliteľa Erdődyho(neskôr 9.) husárskeho pluku. Bol tokontinuitne najstarší husársky plukvhabsburskejarmáde,ktorýzriadiliužroku1689amalbohatétradícieaskve-lúpovesť.PlukovníkFábrynasledujúceštyri roky vo funkcii veliteľa úspešnepokračoval v šírení úspešného menatohto pluku. Svedčí o tom aj príhoda,zaznamenaná v análoch 9. husárskehopluku.Roku1786cisárJozefII.podni-kolkontrolnúokružnúcestupomonar-chii.KeďprišieldoHaličeachcelsipo-zrieťtamojšieútvaryhabsburskejarmá-

dy,Fábryhohusárskyplukdostalrozkazzhromaždiťsav táborepriSňatyni(nadnešnej Ukrajine). Po krátkom cvičenía prehliadke pluku povedal cisár, kto-rý sám bol majiteľom viacerých plukov(medzinimiajvyššiespomenutéhohu-sárskeho), plukovníkovi Fábrymu tietoslová:„Môj pluk je pekný, ale váš je ešte krajší. Neviem, odkiaľ dostávate týchto statných mužov. No naozaj, vy velíte naj-krajšiemu husárskemu pluku.“

Nazačiatkubojovýchakciíposlednejprotitureckej vojny Fábryho pluk v zo-stave brigády generálmajo-raGottlobaSchmertzin-gapôsobilodroku1788vBukovineaMoldavsku.Pripadlamuúlohanarú-šať bojové akcie Turkovv tomto priestore, a naj-mä likvidovať spojeniea zásobovanie nepriateľamedzi významnými strategic-kýmimestamiChotín(Hotynnadnešnej Ukrajine) a Jasy (Iaşiv dnešnom Rumunsku). Fábrysdvomadiviziónmi(oddielmi),čiže4švadrónamisvojhoplu-ku,štyrmikompániami(sto-tinami)2.valašskéhoplukus dvomi delami a polstoti-

nou ostrostrelcov po predchádzajúcomprieskume bojom dňa 22. marca 1788o4.hodinenadránompripevnostiBo-toşaninapadolapotvrdombojizahnalna ústup konvoj pašu Ibrahima Nasiravsilevyše1100mužov:600janičiarova500sipahiovatromipoľnýmidelami.Paša tak nemohol zásobiť obliehaný

Chotín, no pri obciLargazaujalobran-népostavenie,po-silnilsatromisto-tinamitatárskych

jazdcovaodtiaľznepokojoval

h a b s b u r -ské jed-notky.


Husár9.pluku

Posledné dejstvo šľachtickej insurekcieInsurekcia–doslovapovstanie,vmodernomzmysleslovamobilizácia – bola tradičným stredovekým pilierom uhor-skéhovojenstva.Jejpodstataspočívalavtom,ževprípadepotrebymuselidovojskanarukovaťvšetcišľachtici.Šľachtasi vďaka vojenskej povinnosti, ktorá sa považovala za tzv.krvnúdaň,udržalasvojeprivilegovanépostavenievuhor-skejspoločnostiaždokoncafeudalizmu.Pritomužvstre-dovekubolavojenskáhodnotašľachtickejinsurekciečoraznižšia, lebo vojenskou a bojovou výkonnosťou ju vysokoprevyšovaližoldnieriavnovovekustálapravidelnáarmáda.

Dňa14.júna1809vbitkepriRábe(Győr)porazilofran-cúzske vojsko, ktorému velil taliansky vicekráľ Eugen deBeauharnais(inakNapoleonovnevlastnýsyn),habsburskýzbor vedený arcikniežaťom Jánom Habsburským. Pri Rábe

bojovaloajokolo21000uhorskýchinsurgentovzcelkové-hopočtu32000narukovanýchšľachticov,ktorýchzačiat-komletasformovalido17pešíchpráporova108husárskychšvadrón.Nevycvičeníanedostatočnevyzbrojeníinsurgentinemalianiminimálnepredpokladyobstáťvbojiprotivoja-komnajmodernejšejeurópskejarmády.Užpriprvomútokusa zväčša dali na bezhlavý útek. Túto skutočnosť výstižneodrážavýsmešnýmaďarskýfrazeologizmus„Retirály, retirá-ly, Komáromig meg sem álj!“ (Utekaj, utekaj, po Komárnosa ani nezastav!) V bitke stratila monarchia okolo 8 000mužov, z nich rovných 985 boli šľachtici. Rábska porážkalenpotvrdilazbytočnosťaneopodstatnenosťtejtoprežitejformybrannýchsíl,čosaodzrkadlilovtom,žeúčinkovanieuhorskejšľachtickejinsurekcieroku1809boloajúčinkova-nímposledným.

SúvekýpohľadnaBratislavu,rodiskoMichalaFábryho(OHASs.263)

Dobyl metropolu Moldavska

Dňa18.apríla1788plukovníkFábrynačeleplukuopäťzaútočilnapašu,zmoc-nilsa jehotáboraazahnalhozariekuPrut. Svoj úspech potom korunovalhneďnasledujúcideň,keďdobylhlavnémestoMoldavskaJasy,kdeFábryhohu-sáriukoristili2tureckébojovézástavy,3kanóny,7veľkýchbubnov,množstvovojenskéhomateriálua156vozovnalo-ženýchmúkou.FábryvzápätívyslaldvešvadrónyvedenéritmajstromAndrejomSzörényim za unikajúcim moldavskýmvojvodomAlexandromYpsilantym,kto-rého aj so sprievodom zajali. Turci samárnesnažilivyslobodiťsvojhospojen-ca.Husáriichodraziliacennéhozajat-ca dopravili na veliteľstvo armádnehozborudoČernovíc(ČernivcinadnešnejUkrajine).

Ocenením Fábryho úspešného bojo-véhoaveliteľskéhopôsobenianamol-davskomťaženíbolojehovymenovaniezagenerálmajoracisárskymreskriptomzo4.júna1788.Novovymenovanýgene-rál odovzdal velenie husárskeho plukusvojmu krajanovi a dovtedajšiemu zá-stupcovi LadislavoviKostolánimu, rodá-kovizoZemianskychKostolian, a on sámsa ujal funkcie veli-teľa brigády v diví-zii poľného maršalaŠpléniho.

Generálmajor Fábry pre-ukázal veliteľské schopnostiatakticko-operačnénadanieajvletetohoistéhorokuvúspeš-nejbitkeprimoldavskomAdju-de,keďdokázalvrozhodujúcejchvílianasprávnommiestena-sadiťdobojahusárov.

Roku1789Fábryhojazdeckábrigádabojovala v okolí Mehadie (v dnešnomjuhozápadnom Rumunsku) a na jeseňFábry osobne riadil obliehanie vý-znamnejstrategickejpevnostiKladovov Srbsku. Jej turecká posádka kapi-tulovala 9. novembra 1789. Fábryhobrigáda potom rad radom oslobodilaod Turkov a obsadila okolo 150 obcív severovýchodnom Srbsku, pričomvytlačilanepriateľazariekuTimok.ZazásluhyvbojochnaBalkánebolgene-ráloviFábrymuroku1790udelenýRy-tierskykrížRaduMárieTerézie.

Skon v uniforme

Roku 1793, keď vypukla prvá koa-ličná vojna proti revolučnému Fran-cúzsku, Fábryho povýšili na poľnéhopodmaršala. Vzhľadom na zhoršenýzdravotný stav v dôsledku utŕženýchzranení počas dovtedajšej vojenskejslužby Michala Fábryho stiahli z fron-tu a 1. decembra 1794 penzionovali.Na dôchodku žil striedavo vo Viednia v rodnej Bratislave. Nebol to všakdefinitívnykoniecjehovojenskejsluž-by.Najarroku1809,keďNapoleonova

armáda neuveriteľne rýchlo napre-dovala do srdca Rakúskeho cisárstva,70-ročnýpodmaršalFábrydobrovoľnenarukovaldouhorskéhoinsurekčnéhovojska, ktorému velil uhorský palatínJozef Habsburský. Podmaršal MichalFábryplnilzväčšaštábno-organizačnéa kontrolné úlohy a pri výkone vojen-skej služby ho 9. októbra 1809 v za-dunajskom mestečku Mór zastihla ne-úprosnásmrť.

Podľa záznamu Dvorskej vojnovejrady vo Viedni z 3. novembra 1809,ktorý bol adresovaný kancelárii Vo-jenského Radu Márie Terézie, Fábryhopozostalá manželka Jozefa, rodenávon Gallas a dcéra Katarína v súladesostanovamitohtovyznamenaniavrá-tili Rytiersky kríž Radu Márie Terézie,keďženositeľoviboludelenýlenpočasživota.


VbitkepriRábe14.júna1809naposledybojovali

jednotkyuhorskejšľachtickejinsurekcie.

Doc. PhDr. vladimír Segeš, PhD. (1950),odroku1995jevedeckým

pracovníkomVojenskéhohistorickéhoústavuvBratislave,externepôsobí

naFilozofickejfakulteUKvBratislave.JeautorommonografiíOd rytierstva po žoldnierstvo. Stredoveké vojenstvo

v Uhorsku so zreteľom na Slovensko (2004),Prešporský pitaval. Zločin

a trest v stredovekej Bratislave (2005),Remeslá a cechy v starom Prešporku

(2010)aspoluautoromviacerýchdielzoblastimedievalistiky,vojenských

dejínadejínmiestipráva.Akozástup-cašéfredaktorastálprizrodečasopisuHistorická revue,jezakladajúcimšéfre-

daktoromaeditoromčasopisuHistória,predsedomsekciepredejinymiestSlovenskejhistorickejspoločnosti

apodpredsedomSlovenskejkomisieprevojenskédejiny.Ocenenímjehovojensko-historickejapublikačno-

-literárnejčinnostijeviacerovojen-skýchmedailí,MedailaCyrilaaMetoda

zarozvojslovenskéhopísomníctva,CenaSAVzapopularizáciuvedy,medzi-

národnáCenaEgonaErwinaKischazaliteratúrufaktuatrikrátPrémiaSlo-

venskéholiterárnehofondu.

Svadobná cesta manželov ChurchillovcovBudúci britský premiér a jeho pobyty na moravskom zámku veveří

Pavel DuFeK

„V septembri 1908 som sa oženil... a odvtedy som si žil ako v rozprávke.“

Túto vetu napísal Winston Churchil v roku 1930.

Nebola síce celkom presná, ale v podstate bola pravdivá. Svadba Winstona a Clementine Churchilovcov

a s ňou spojené udalosti sa navyše zaujímavým

spôsobom dotýkajú aj dejín Československa.

Svadbapatríkzásadnýmzlomomv ľud-skomživote.Totokonštatovanieplatíajpre Clementine a Winstona Churchillov-cov. Obaja vstupovali do manželstva voveku,vktoromsiužurčiteuvedomovalizávažnosť tohto kroku a predovšetkýmsimuselibyťvedomítoho,ženievšetkymanželstvásavydaria.

Winston Churchill sa narodil 30. no-vembra 1874, len sedem a pol mesiacapo svadbe svojich rodičov, ktorí sa zo-sobášili takmer sami 15. apríla 1874 nabritskomveľvyslanectvevParíži.Devät-násťročná Jenny Jeromová, ktorá až do

vysokéhovekuoslňovalasvojoukrásou,sa vtedy vydala za 25-ročného lordaRandolpha Churchilla, čerstvo zvolené-hoposlancaDolnejsnemovnebritskéhoparlamentu.

Rodinné prostredie mladomanželov

Obaja pochádzali z vysokých kruhov:Randolphboldruhorodenýmsynomvoj-vodu z Marlborough a kandidoval pretoza poslanca v „rodinnom obvode“ voWoodstocku,ktorý ležalvoblastizväč-šejčastipatriacejjehorodu.Jennybola

dcérounewyorskéhofinančníkaaburzi-ána Jeroma, so svojou matkou a domasestrami však vyrastala na cisárskomdvore Napoleona III. (Ľudovíta Bona-parta) v Paríži. V čase svadby sa obajanovomanželia poznali len veľmi krátko.Poprvýrazsastretlivleteroku1873naregatevCoweseaspoznávaťsazačaliažposobáši.Neprekvapujepreto,žepostu-pom času ich vzťah ochladol a manžel-stvo bolo z času na čas veľmi „búrlivé“.Niektoré skutočnosti dokonca naznaču-jú,žeWinstonovmladšíbratJacknebolbiologickýmsynomlordaRandolpha.


WinstonovoteclordRandolphChurchill

MalýWinstonsmatkou

Manželstvo, z ktorého pochádzalaClementine, bolo katastrofálne zrejmeuž od svojho počiatku. Jej matka, ladyBlanche Ogilvyová, najstaršia dcéraškótskehogrófazAirlie,savroku1878vydala za rozvedeného plukovníka siraHenryho Hoziera. Clementine, ktorá sanarodila 1. apríla 1885, zrejme podob-ne ako jej traja súrodenci – dve sestrya brat – nebola dcérou plukovníka Ho-ziera. Jej otcom bol pravdepodobnevynikajúci a slávny jazdec, kapitán BayMiddleton, ktorý udržiaval úzke vzťa-hy aj s rakúskou cisárovnou, českoua uhorskou kráľovnou Alžbetou (Sisi).Manželia Hozierovci žili odlúčene odroku 1891, keď sir Henry našiel svojumanželku v izbe v dôvernom objatí sosvojím politickým protivníkom, konzer-vatívnym poslancom Ellisom Ashmea-dom-Bartlettom. Lady Blanche vycho-vávala následne Clementine a jej trochsúrodencov v sťažených podmienkachnamiestachpobytu„spoločenskýchvy-hnancov z vysokých britských kruhov“,teda v prímorských letoviskách – kon-

krétnevo francúzskomDieppeavang-lickomSeaforde.

ako Winnie spoznal Clemmie

Winston sa stretol s Clementine po prvýraz na plese v londýnskom Crewe Housena jar 1904, ktorého sa zúčastnil spolus matkou. Clemetine vtedy nijako zvlášťnezaujal,zrejmeipreto,žesanezmoholaninaslovoalenobdivovaljejkrásu,pri-čomijehovzhľad–výška165centimet-rov,drobnérukyanohy,plochýhrudník,ružovápleť,trochuvypúlenéočiariedkevlasy – ju nemohol na prvý pohľad zau-jať.Druhéstretnutieprišlovmarci1908na bankete u spoločnej známej, resp.príbuznejladySt.Helier.PoslanecačlenvládyWinstonChurchillnabanketpôvod-neanineplánovalísť,pretožemalobavy,že sa bude nudiť. Zúčastniť sa ho ne-chcelaanislečnaClementineHozierová,pretožesvoješatypokladalazanemoder-né,nemalačistérukavičkyanechcelasazhovárať s ľuďmi, ktorých takmer vôbecnepoznala. Počas večierku však Winstonupútal Clemetine svojou výrečnosťou,hoci (alebo práve preto), že väčšinouhovorilosebeasvojejpráci.Clementinevšakzrejmetrochusklamalo,ženesplnilsvojsľubaneposlaljejsvojnedávnovy-daný životopis lorda Randolpha. V aprílisavšakznovuzišlivsídleJennyChurchil-lovejazačalisipravidelnedopisovať.NaWinstonov podnet dostala ClementinepozvánkudoBlenheimskéhozámku,sídlavojvodovzMarlborough.

Podľa niektorých svedectiev sa Win-stonpočasnasledujú-cich dvoch dní neve-delodhodlaťpožiadaťClemetine o ruku. Natretídeňhovšakjehobratranec – vojvodaz Marlborough prezý-vaný Slniečko vyzval,aby už viac nevyliho-

valvposteliaorukujupoprosil,pretožepodobná príležitosť sa mu už nemuselaponúknuť. Podľa iných svedectiev chcelWinston požiadať Clementine o rokuhneď na druhý deň po jej príjazde v ta-mojšejRužovejzáhrade.Takmersamutovšak nepodarilo, pretože vstal neskoroaClemetineužmedzitýmzplánovanéhostretnutia vRužovejzáhradenahnevaneodchádzala. Situácia vyzerala tak, že vi-nouzamilovaného,aledlhovyspávajúce-honápadníkavšetkostroskotá.Napokonvšak Winston Clementine včas dobehol,presvedčil ju,abysadoRužovejzáhradyvrátila, ani tam sa však pomerne dlhonevedel dostať k tomu, čo mal v úmyslepovedať.Clementinesivduchupovedala,že ak si vypočuje ponuku na sobáš skôr,ako chrobák lezúci po dlážke, ktoréhopozorovalazlavičky,preleziecezpraskli-nuvdlažbe,vydásazaWinstona,aleakto nestihne, odmietne ho... Ako vieme,nápadník to stihol. Zasnúbenie oficiál-ne oznámili 15. augusta 1908 s tým, žesvadbabudezaštyritýždne.

Politická svadba roka

V sobotu 12. septembra o druhej ho-dine popoludní sa tak v chráme svätejMargaréty vo Westminsteri zhromaždilisvadobčaniaapozvaníhostia–približne800ľudí.VäčšinaChurchillovýchkolegovz vládneho kabinetu práve trávila dovo-lenku mimo mesta, za družbu mu všakišieljehobývalýpolitickýsúputníkavtomčaseužostrýprotivníkHughCecil.Žení-chov sprievod ďalej tvorili jeho vtedajšínajbližší politický spojenec David Lloyd-George, najdôvernejší priateľ Frederick


ManželiaChurchillovcivroku1910

Published: September 13, 1908Copyright © The New York Times

SprávadenníkaThe New York Times osvadbeWinstonaaClementine

E. Smith a kamaráti z vojny sir BindonBloodaIanHamilton.Clementineviedolk oltáru jej brat. Ešte pred obradom juupozornil,žepopredchádzajúcichdvochzasnúbeniach, ktoré sama zrušila, sa zaWinstonajednoducho„vydaťmusí“.Dru-žičkaminevestybolidievčatázvysokýchkruhov:jejsestraNellie,ctihodnáVenetiaStanleyová, Madelaine Whytová, HoratiaSeymourová a Winstonova sesternicaClaireFrewenová,neskôrslávnaľavicovozmýšľajúca sochárka, ktorá portrétovalavodcovruskejboľševickejrevolúcie.

Kázeň v rámci obradu predniesol bý-valýWinstonovučiteľ,vtomčasedekanv Manchesteri dr. Weldon a novoman-želov zosobášil biskup zo St. Asapha A.G. Edwards, blízky spolupracovník lordaRandolpha zo záveru jeho politickej ka-riéry a budúci waleský arcibiskup. Akosvedkoviasadosvadobnejlistinypodpí-sali ženíchova matka Jeannie Cornwal-lis-West,DavidLloyd-GeorgealordHughCecil.Podľaočitéhosvedkabolinevestai ženích bledí, ale vznešene vzpriamení.Winstonovo áno zaznelo zreteľne a prí-jemným hlasom, kým Clementinino bolosotvapočuteľné.

Sobotné londýnske večerníky písalio udalosti ako o „politickej svadbe roka“a denník The Times poznamenal, že uda-losť „nepochybne vzbudila pozornosť ve-rejnosti“. Bola to určite pravda, pretožepomerne silné policajné hliadky mali ob-časproblémyzvládnuťprizerajúcisadav.Módne magazíny sa pochvalne vyjadro-vali o nevestiných saténových šatách vofarbe slonovinovej kosti, iba jej obutiedo patentných kožených topánok s pruž-ným zvrškom považovali za nevhodné.Ich nevôľu však vyvolal ženíchov oblek,ktorý ohodnotil za „vhodný tak pre koči-ša“, ale určite nie pre člena vlády... OdWinstonových kolegov z kabinetu dostalinovomanželiaakosvadobnýdarnádhernýstriebornýpodnossichpodpismivyrytýminazadnejstrane,kráľEduardVII. impo-darovalpalicusozlatourukoväťou,ktorúWinstonpoužívalaždosmrtiaobjavujesana mnohých snímkach, premiér Herbert

H.Asquithichobdarovalsúbornýmdesať-zväzkovýmvydanímdielJaneAustenovej.

V podvečer svadobného dňa odišlizdomu ladySt.HeliernaPortlandskomnámestí, ktorá im ho požičala pre sva-dobnúhostinu,doBlenheimskéhozám-ku.Strávilivňomdvadnianáslednesa

vydali na svadobnú cestu: Najskôr doTalianska do Bavena na Lago Maggiore,odkiaľ Churchill svojej matke napísal:„Sme tu šťastní a Clemmie sa má skvele... Iba sa tak potulujeme a milujeme – dobré a vážne zamestnanie, pre ktoré dávajú de-jiny úctyhodné príklady.“ Po niekoľkýchdňochstrávenýchvTalianskuodcestova-li cez Viedeň na zámok Veveří neďalekoBrna,ktorýbolhlavnýmmoravskýmsíd-lom majiteľa veľkostatku Rosice-Veveří,Mórica-Arnolda de Foresta, s ktorým saWinstonChurchillpoznalužoddetstva.

Pobyt na zámku veveří

Móric Arnold de Forest-Bischoffshe-im zdedil veľkostatok Rosice-Veveří poClare Hirsch-Gereuthovej, rodenej deBischoffsheim, manželke baróna MoritzaHirschovi-Gereutha, finančného mag-náta a železničného podnikateľa. ClaraHirschováMóricadeForestaa jehobrataRaymondaadoptovala,keďpočiatkom80-tých rokov v Turecku umreli ich rodičia –americkívarietníumelci.Podľaniektorýchnáznakov patril pokrvný otec Mórica deForestaknajvyššímkruhomspoločnosti–špekulujesaajotom,ženímbolvtedajšíEduardprincwaleský,neskôr kráľEduardVII.BarónMoritzHirshvlastnilvstrednejEurópe nielen veľkostatok Rosice-Veveří,aledoroku1895,keďhopredalkniežaťuHohenlohemu, aj veľkostatok MoravskýSvätý Ján. Časť peňazí získaných z jehopredaja zrejme minul na rekonštrukciuzámku Veveří. Ďalšiu časť sumy pravde-podobne využil na zakúpenie menšiehostatkuneďalekoStarejĎaly(dnesHurba-novo)apočasnávštevysvojichnovýchsu-sedovEhrenfeldovcov,tiežveľkostatkárov,vapríli1896vStarejĎalenáhlezomrel.

Pobyt na zámku Veveří, ktorý bolpôvodne hradom nachádzajúcim sauprostredlesovjuhozápadneodBrnanaostrohunadriekouSvratkou,akoajpre-chádzky romantickou krajinou v obdobíbabieho leta sa určite vryli do pamätenovomanželov veľmi hlboko. WinstonChurchill však svoju novomanželku ne-priviedol do neznámeho prostredia: Ro-sickýveľkostatokužveľmidobrepoznal.Prvý pobyt na ňom absolvoval už dva


WinstonChurchillpočaspredvolebnejkampanevManchestri

roky predtým. V auguste 1906 sa plavilna de Forestovej jachte v okolí seve-rofrancúzskehoDeauville,následnenav-štívilmanévrepruskejarmádyvSliezsku,zktoréhosavydaldoBenátokapreces-toval severné Taliansko, odkiaľ sa vydalvlakom,abynaniekoľkodnínavštívildeForesta vo Veveří. V nasledujúcom rokuprecestoval spolu s najlepším priateľomFrederickomE.Smithom,neskorším lor-dom Birkenheadom – Taliansko, odkiaľsapresunuliautomnaMoravu,abysanadeForestovomveľkostatkuvenovalilovuprepelíc a zajacov. Poľovačkami sa spo-ločnesdeForestomzabávalChurchillnarosickomveľkostatkuiakonovomanžel,ale Clementine, ktorá lovu neholdovalaa zostávala preto zrejme z času na časnazámkubezWinstona,sisťažovalanatamojšie škrobené ovzdušie a podľa nejitrochunudnúdeForestovumanželku.

Obhájený mandát

Nie je známe, že by sa v ďalších rokochChurchillovcinaVeveřívrátili,hociWin-stonudržovalposvadobnejcestesdeFo-restominaďalejpriateľskéstyky.V lete1910absolvovaliWinstonaClementine,Winstonov brat Jack a Frederic SmithsMóricom-ArnoldomdeForstomnajehojachteHonourplavbuvýchodnýmStredo-morím.Poprednýpredstaviteľvtomčasevládnucej liberálnej strany a ministervnútra – teda Winston Churchill –pred-pokladal, že najneskôr v marci 1911 sabudúvoVeľkejBritániikonaťparlament-né voľby. Uskutočnili sa už v decembri1910.Churchillvnichobhájil svojman-

dátavnovovytvorenejvládeopäťobsa-dilpostministravnútra.Zvládnychlavícho v parlamente podporoval i Móric-Ar-nolddeForest,ktorýzískalvnáhradnýchvoľbáchvzimeroku1911tiežposlaneckýmandát.Počas1.svetovejvojnyslúžildeForest ako dôstojník Dobrovoľnej zálo-hy kráľovského námorníctva (RNVR) voFrancúzsku, v septembri 1914 ho pride-lili k útvaru, ktorý niesol oficiálny ná-zovKráľovskýnámornýobrnenýaauto-mobilový zbor. Do dejín však vošiel podprezývkou „Dunkerský cirkus“. Vytvorila riadil ho vtedajší prvý lord AdmiralityWinston Churchill. Veľkostatok Rosice-Veveří tak patril osobe, ktorá bojovalaproti rakúsko-uhorskej monarchii a jejspojencomaštátnaňpretouvalilnútenúsprávu.

Po 1. svetovej vojne vykonal Štátnypozemkový úrad na veľkostatku Rosi-ce-Veveří pozemkovú reformu. Nebolona tom nič zvláštne, veď rozloha veľko-statkuvýraznepresahovala limiturčenýzákonmi o pozemkovej reforme. V tom

časeišloo12344,32 ha, na poliaa lúky z toho pri-padalo 1 957, 35ha, zvyšok tvorililesy. S vykonáva-ním pozemkovejreformy, ktorú

nielen dobová tlač, aleaj politici vo svojichvystúpeniach predsta-vovali ako „odplatu zaBielu horu“, na svojomveľkostatku de Forestostro nesúhlasil. Brit-skéministerstvozahra-ničia dokonca prinútil,aby zaňho prostredníc-

tvom svojho vyslanca v Prahe interve-novalo a požadovalo výkon pozemkovejreformy na jeho veľkostatku zastaviť.Samozrejme bezvýsledne. Po niekoľ-kých rokoch naťahovania a vyhrážaniasa dospeli v lete 1925 obe strany, tedade Forest a československý (čs.) Štátnypozemkový úrad k dohode. Rokovaniaza de Foresta viedol predovšetkým brit-ský diplomat Robert Bruce Lockhart,svojím sprostredkovaním k ich úspeš-nému priebehu prispel i Jan Masaryk,ktorýbol„zhodouokolností“najbližšímLockhartovýmpriateľomavtomčasesauž intenzívne pripravoval na prevzatiečs. veľvyslanectva v Spojenom kráľov-stve. O tom, že de Forestovi vyplatia zacelýveľkostatokvskutkuveľkorysúcenu272-tisíc libier,teda45miliónovkorún,všakrozhodli iníčinitelia–ministerza-hraničiaEdvardBenešanajmäminister-skýpredsedaAntonínŠvehla.

Politické rozhodnutie

Ich postoje možno ovplyvnila i skutoč-nosť, že Winston Churchill bol vo vte-dajšej britskej vláde ministrom financií(tedakancelárompokladu)aFrderickE.Smith štátnym sekretárom, čiže minis-trom pre Indiu. Robert Bruce Lockhartpôsobil počas 2. svetovej vojny akobritský zástupca pri čs. exilovej vládea neskôr hlavný riaditeľ úradu britskejvojnovejpropagandy(Police Warfare Exe-cution). V roku 1943 sa stal rytierskymveliteľomrádusvätéhoMichalaaJuraja,čoschválilprávevtedajšíbritskýpremiérWinston Churchill a mohol tak používať


Churchillakoprvýlordadmirality(vstrede)vspoločnostivojvoduMarlborougha

NevilleChamberlaineukazujepopríletezNemeckaoriginálMníchovskejdohody.JehopresvedčenieotrvalommierisHitleromsaukázaloužoniekoľkomesiacovakoilúziaasplnilasatakChurchillovapredpoveď.

titulsir.Druhej svetovej vojne predchádzala

britská politika appeasementu (zmier-ňovania) voči nacistom na sklonku 30.rokov,ktorejstelesnenímsastalvtedajšípredsedabritskejvládyNevilleChamber-lainavrcholommníchovskákonferencia.Najostrejším kritikom tohto prístupubolWinstonChurchill.Vseptembri1937otomnapísal:„Veľmi by sme sa mýlili, ak by sme Nemecko uistili, že ak nechá Bri-tániu a Francúzsko na Západe na pokoji, môže si robiť, čo chce s národmi južnej a strednej Európy. Dať takéto uistenie na úkor iných národov by bolo nielen bez-citné a cynické, ale mohlo by to neskôr priniesť i vojnu, ktorej koniec nedokáže nikto predpovedať.“ Tento výrok, ktorýsumarizuje podstatu nebezpečenstvaappeasementu voči nacistom, nie je vovšeobecnostiprílišznámy.

Naopak,veľmiznámymjevýrokNevil-laChamberlaina,ktorývnapätýchdňochseptembra1938,tedavčasevrcholiacejsudetskej krízy, v rozhlasovom prejavepovedal:„Aké strašné, bizarné a neuveri-teľné je to, že by sme tu(tedavBritánii–poz.P.D.)mali kopať zákopy a skúšať si plynové masky pre spor vo vzdialenej kra-jine medzi ľuďmi, o ktorých nič nevieme“.

V debate o Mníchove, ktorá prebie-hala v Dolnej snemovni britského par-lamentu3.až5.októbra1938,sajasneukázalidveveci:jednakto,žeChamber-lainova politika má medzi poslancamiširokúpodporuazároveňskutočnosť,žejejkritici súvočinejabsolútnenezmie-riteľní. Neville Chamberlain vystúpilso svojím prejavom na začiatku debaty

a zožal zaň takmer ová-cie. Odporcovia jeho kro-kov, medzi ktorými boloviacero ministrov budúcejChurchillovej vojnovej vlá-dy – okrem iných Archi-baldSinclair,HughDalton,Brendan Bracken, ClementAttlee,AnthonyEdenaHa-roldMacmillan,pričomtra-ja posledne menovaní sa

neskôrstalidokoncabritskýmipremiér-mi – naopak Chamberlainovu politikuzo všetkých strán kritizovali.O pomeroch v strednej Európe,ako z ich vystúpení vyplynulo,mali pomerne podrobné a pres-né informácie. Nadá sa vylúčiť,žektomuprispeliiChurchillovecestydostrednejEurópyvrátanejehocestysvadobnej...Ani jed-na strana si však nič nedarova-la, na uzmierovanie a vzájomnépochopenie nezvýšilo v búrlivejdebatemiesto.

Ostré parlamentné reči

Vtedajší Chamberlainov najoddanejšístúpenec, sir John Simon, osobne zaú-točil na Churchilla. Použil pri tom jehovyjadrenia v súvislosti so vznikom Čes-koslovenskaajehonárodnostnýmzlože-ním,ktoréChurchillnapísalvkniheThe Aftermath (Následky) už o desať rokovskôr, ich vyznanie však trochu prekrú-til. Neprekvapuje, že Winston Churchillnásledne vo svojom prejave ohodnotilChamberlainovu činnosť a z nej vychá-dzajúci výsledok Mníchovskej konferen-cienasledovne:„Utrpeli sme úplnú a cel-kovú porážku“.Počasdebatypredniesoli niekoľko priamych osobných invektívvočiSimonoviaChamberlainovi.Možnosatakvyjadrilipreto,žesaobával,aakosazanedlhoukázalocelkomsprávne,žemiesta na Morave, na ktorých strávilpočas svojej mladosti niekoľko týždňova s ktorými si spájal mnoho príjemnýchspomienok,saokrátkyčasdostanúpod

priamu kontrolu nacistov, ktorých poli-tiku rozhodne odmietal. Po celú jeseň1938bolpretoWinstonChurchillskleslýasmutný.Obávalsatotiž–naprvýpo-hľadcelkomoprávnene–žejehopolitic-ká kariéra končí, pretože v Dolnej sne-movnirozmýšľaloakoonlenpribližne30ďalšíchkonzervatívnychposlancov,hociišloprevažneoveľmiznámychmužov.Narozdielodnichvalnáväčšinaposlancovpodporovalanajeseň1938vládnykurz,ktorývšakpodľaChurchillasmerovalkukatastrofe. Netušil, pretože budúcnosťnevedelpredvídaťanion,ženajskvelej-šiahodinajehopolitickejkariéryhoešteibačaká,žesastanepremiéromažesa

svojímvedenímVeľkejBritániepočas2.svetovej vojny výraznou mierou zaslúžiooslobodeniemiest,kdestrávilsosvo-jouClemmiesvadobnúcestu.


PhDr. Pavel Dufek, PhD. (1968),Absolvovalmagisterskéidokto-

randskéštúdiumhistórieaarchívnic-tvanaFilozofickejfakultyKarlovej

UniverzityvPrahe.Vsúčasnostipra-cujeakoodbornýarchivárvNárodnom

archíveČeskejrepublikyvOddeleníštátnejsprávyzrokov1918–1945.

PohľadnazámokVeveřívsúčasnosti

Pohnutý životný osud prof. MuDr. emanuela FiluK 110. výročiu narodenia popredného slovenského lekára

JÚliuS BaRTl

Dňa 22. augusta 2011 uplynulo 110 rokov odvtedy, čo sa v Beluši, neďaleko Púchova narodil prof. MUDr. Emanuel

Filo. Pochádzal z mnohopočetnej rodiny železničného robotníka a maloroľníka Jána Filu. Ako najstarší syn

spomedzi siedmich detí sa zapájal do prác na poli a pomáhal rodičom v domácnosti pri opatere mladších súrodencov. Tieto skúsenosti a návyky z detstva v ňom

vypestovali sociálne cítenie, pracovitosť, zodpovednosť i snahu za každých okolností pomáhať ľuďom, ktorú ako lekár potom hojne uplatnil pri svojom povolaní.

Vďaka podpore miestneho učiteľa v Beluši, ktorý prehovoril rodičov, aby dali syna študovať, dostal sa

mladý Emanuel na trenčianske gymnázium. Po maturite sa zapísal na pražskú lekársku fakultu, kde študoval prvé tri roky. Po zložení prvého rigoróza prestúpil na

novozaloženú Lekársku fakultu Univerzity Komenského.

NaodbornývývojEmanuelaFilumalveľ-ký vplyv prof. MUDr. Kristián Hynek. TenprišieldoBratislavyužroku1919načeleskupinyčeskýchvysokoškolskýchučiteľovzKarlovejuniverzityvPraheastalsaza-kladateľom Univerzity Komenského, jejprvýmrektoromavedúciminternejklini-ky. Okrem rozsiahlej vedeckovýskumnejpráce vykonal veľký kus práce pri orga-

nizáciiabudovanínových lekárskychod-borov,ktorésapotomstalisamostatnýmiklinikami. Mladý medik Filo sa stal de-monštrátoromnaklinikeprof.Hynkaaposkončení fakulty roku 1927 krátko pôso-bilakoasistentnaÚstaveprepatologic-kú anatómiu, histológiu a bakteriológiuapotomprešielnainternúklinikukprof.Hynkovi.

Už svojou promóciou upútal EmanuelFilo všeobecnú pozornosť. Bol totiž pro-movaný„sub summis auspiciis,“čozname-nalo,žepočassvojichštúdiíodzákladnejškoly až po univerzitu bol vyznamenaný.K promócii mu blahoželal aj prezident T.G.Masaryk.Akodardostalodprezidentazlatéhodinkysmonogramom.Blahoželalimu aj ďalšie významné osobnosti, posla-


ZačiatkyvýskumuE.FilunaInternejklinikeLFUK

necapredsedaHSĽSAndrejHlinka,JozefŠkultéty, správca Matice slovenskej, mi-nisterzdravotníctvaainí.Odlekárskejfa-kultydostalzlatýprsteň.PromóciaE.Filubolavôbecprvouslávnostnoupromóciouna univerzite. Jej súčasťou bola aj pred-náškadoktorandanaodbornútémuala-tinskyprednesenýďakovnýprejav.

Mladýabsolventsaodzačiatkuzapojildo klinickej praxe i do vedeckého výsku-mu.PonecelomrokuodišieldoPrahynaInternú kliniku Karlovej univerzity. Tampracoval pod vedením prof. L. Syllabu,ktorý mu umožnil študijný pobyt v Züri-chuvoŠvajčiarsku.MedzitýmsavrátildoPrahyprof.K.Hynek,ktorýsastalopäťve-dúcimE.Filunapražskejinternejklinike.PobytvPraheaspoluprácasprof.Hynkomboli obdobia, na ktoré si prof. Filo i porokoch rád spomínal. Absolvoval ďalšieštudijné pobyty vo Francúzsku, zúčastnilsa viacerých medzinárodných kongresovapodujatí.Roku1934saúspešnehabilito-valnadocenta internejmedicínyapred-pokladal, že bude pokračovať v Prahe naKarlovej univerzite. Vedúci pracoviskaprof.Hynekvšakvedel,akésúvzťahyipo-meryna lekárskychpracoviskáchvPrahea pravdepodobne predvídal i ďalší vývoj.Filoviotvorenepovedal,ževPrahenemábudúcnosť a dobromyseľne Filovi pora-dil,abysavrátildoBratislavy,kdejejehomiesto.

PrijatievBratislavevšaknebolosrdeč-né,lebočeskíkolegovianalekárskejfakul-

te cítili vo Filovi veľkúkonkurenciu.E.Filosastalasistentomazáro-veňsúkromnýmdocen-tomPropedeutickejkli-niky LFUK. V decembri1938autonómnavládaprepustilaväčšinupro-fesorovadocentovčes-kéhopôvoduadalaichkdispozíciipražskejvláde.VtomčasebolE.Filoeštedocentom,nafakultenezastá-val nijakú akademickú funkciu a na chodudalostí nemohol mať nijaký vplyv. Anivprameňochnenachádzameúdaje,žebysa výrazne politicky angažoval na straneľudáckeho hnutia. Po nútenom odchodeprof.MilošaNetouškadoBrnabolE.Filodočasnepoverenývedeníminternejklini-ky.Súčasnebolpripravenýnávrhnajehomenovanie profesorom. Okrem dekanaprof. A. J. Churu boli v komisii (zhodouokolností) dvaja profesori českého pôvo-duprof.S.Kostlivýaprof.V.Hons.

Profesorom až v novom štáte

V marci 1939 bol E. Filo menovaný zariadneho profesora patológie a interné-holekárstvaaprednostuinternejkliniky,ktorým ostal až do marca 1945. Tu trebazdôrazniť, napriek politickým pomeromporoku1938,ostaliosobnévzťahymedziviacerými českými profesormi a ich slo-venskými odchovancami pomerne dobré.Jepretocelkompochopiteľné,žeprof.E.Filoroku1939napísalkladnýživotopisnýčlánokoprof.KristiánoviHynkovidoBra-tislavských lekárskych listov.

Prof.E.Filovivšakneskôrpriťažilo,žev období Slovenskej republiky zastávalviaceré akademické funkcie. V školskomroku 1939/40 sa stal dekanom lekárskejfakulty,vnasledujúcichdvochrokochza-stávalfunkciuprodekana.Nakoniecvaka-demickomroku1942/43a1943/44sastalrektoromuniverzity,vnasledujúcomroku

bol prorektorom. Boli to najťažšie rokyjeho účinkovania vo funkcii. V podmien-kachvojnovéhostavumuselriešiťmnohozložitýchproblémov,odvedecko-pedago-gickýchažpotechnicko-organizačné.

Jednýmzproblémovbolasituáciačes-kých profesorov, ktorí ostali na fakulte.Režimtlačilnaichprepustenie,resp.pen-zionovanie.Prof.Filosazachovalhlbokoľudskynapr.vprípadeprofesoraSumbala.Neskoršíprofesor,vtedy jedinýSumbalovasistent V. Haviar, požiadal dekana Filu,aby ho ponechal na klinike. Sumbal bolkrátko po infarkte, ktorý utrpel ako 48ročnývlete1938zaistepodvplyvomvte-dajšíchpolitickýchpomerov.FilodržalpoceléobdobieSlovenskéhoštátunadSum-balomochrannúruku.Sumbalostalpred-nostomklinikypoceléobdobieSlovenské-hoštátuaždoroku1948,kedyzomrel.

Najťažším osobným problémom preE. Filu bol návrh na prepustenie prof. S.Kostlivého.OdmietolhodoručiťKostlivé-muavrátilprepúšťacídekrétministerstvuškolstva.Zdôvodňovaltoveľkýmizásluha-miprof.Kostlivéhoovýchovucelejgene-rácie slovenských chirurgov a Kostlivéhopovažoval za svojho ochrancu. Nakoniecprof. Kostlivý ostal na fakulte. Bol všakzakrátko penzionovaný. Prof. Šimer odi-šieldoPlzne,tambolpočasProtektorátuodsúdený na smrť pre ukrývanie parašu-tistov. Za jeho omilostenie intervenovalislovenskí politickí činitelia i profesorskýzborlekárskejfakulty.

ProfesorFiloakodekansazaslúžilobu-dovanienovýchpracovísknalekárskejfa-kulteapodporovalhabilitácieiprofesúrymladšíchkolegov.Zvlášťpodporovalúsilieprof.F.Švecaobudovaniesamostatného


Prof.Filososvojimideťmiv40-tychrokoch20.stor.

Prof.MUDr.E.FiloakodekanLFSU(obrazŠ.Polkorába)

farmaceutického štúdia na Slovensku.V akademickom roku 1940/41 začalo nafakulte fungovať trojročné štúdium far-maceutov. Po prijatí nového univerzitné-ho zákona boli vytvorené nové insígnie,pri ktorých rektor V. Tuka presadzovalnávratkAcademiiIstropolitaneapoužitiemotívov korvínskeho havrana. Prof. Filonavrhoval,abysapritvorbenovýchsym-bolov uplatnila cyrilometodská tradícia.Opieralsaoargumentácieprofesorovfilo-zofickejfakultyJ.StanislavaaB.Varsika.Nakoniec sa na averz rektorskej medailydostalipostavysv.CyrilaaMetoda.

Pôsobenie na univerzite

Pálčivouotázkoubološtúdiumposluchá-čovčeskejnárodnosti,ktoríostalinaSlo-venskuazapísalisanauniverzitu.Tí,kto-rých rodičia boli zamestnaní na Sloven-sku,bolipostavenínaroveňdomácimštu-dentom.Pozavretíčeskýchvysokýchškôlvnovembri1939sačasťčeskýchštudentovpokúšalaštudovaťnaSlovensku.Niektorínelegálneabsolvovalisemesterajskúšky.Totoštúdiumimbolododatočneuznané.Nemeckéúradyžiadalikontrolovaťzozna-myštudentovzProtektorátu,ktoríštudu-jú na Slovenskej univerzite. Až po vyjad-rení Ústredne štátnej bezpečnosti mohlibyť títo študenti zapísaní na univerzitu.

E.Filoakorektorsaimsnažilvšemožnevychádzaťvústre-ty, považoval to za svojumorálnupovinnosťajzapre-javvďaky,žemoholvobdobípredmníchovskej republikyštudovaťapôsobiťnaKarlo-vejuniverzitevPrahe.

Druhým problémom bolazáchrana bulharských štu-dentovaumožnenie ichštú-dia na Slovensku. Po zavretíčeskýchvysokýchškôlhrozilabulharským študentom de-portácia do Nemeckej ríše,lebonacistiichpovažovalizakomunistov. Napriek ochote

slovenskejvládyvedenejprof.VojtechomTukom, ktorá túto nemeckú požiadavkuchcela splniť, rektor E. Filo intervenovalu prezidenta Tisu a vlastne nesplnil po-kyn vlády a pripustil všetkých okolo 700bulharskýchštudentovkzápisu.Podobnesazachovalvprípadeštudentov,ktorísachceli zapísať na Slovenskú vysokú školutechnickú. Bolo to okolo 500 študentov.Porozumenie našiel u rektora technikyprof.F.Valentina,ktorýpodobneumožnilštúdiumBulharomnatejtovysokejškole.Bulharská strana ocenila tieto zásluhyapripríležitostinávštevyvládnejbulhar-skej delegácie na Slovensku v júni 1943minister osvety dr. Boris Jocov odovzdalobomrektoromvysokéštátnevyznamena-nie,ktoréimudelilbulharskýcárBorisIII.a rektorovi Filovi odovzdal dar Sofijskejuniverzity – obraz sv. Kli-menta Ochridského, ktorýbolpatrónomtejtouniver-zity.

Na prelome aprílaamája1940saprof.Filozú-častnil,akočlendelegácieSlovenskej univerzity, na

oslavách185.výročiazaloženiaLomono-sovovej univerzity v Moskve. V osobnýchspomienkach,ktorébolinahraténamag-netofónový záznam v Archíve UK v roku1969, keď navštívil univerzitu počas ma-ľovaniajehoportrétuakademickýmmalia-romFrantiškomStoklasom,spomínal,akolingvistaprofesorJánStanislavštylizovalpozdravnýprívetslovenskejdelegácietak,aby tam bolo čo najviac slov podobnýchv slovenčine a ruštine a tým bol prejavo to srdečnejší. Slovenská delegácia sadopustila aj prehrešku voči „spriatelenejmocnosti“Nemeckejríši,keďnenavštívilanemeckévyslanectvovMoskve,čoasibolavtedyvšeobecnápraxsatelitovNemecka.Okázalé preukazovanie slovanských tra-dícií na pôde Sovietskeho zväzu, ktorýbolpovažovanýzanepriateľskúmocnosť,i keď mal uzavretú spojeneckú zmluvus Nemeckom (1939) vynieslo prof. Filovipodozrievavé postoje Gestapa, ktoré sazačalooňhozaujímaťpármesiacovponá-vratezMoskvy.

Trebaopäťpripomenúťzvrhlépraktikykomunistického režimu po zatknutí prof.Filu, keď sa počas vyšetrovania v roku1952-1953 bránil argumentáciou, že ne-môžebyťfašista,keďMoskovskáuniverzi-tamuudelilapamätnúmedailuasovietskilekári si vážili jeho vedecké práce. Na todostal jednoduchúodpoveď,ževMoskvebolako„špión“.

Záujemnemeckýchorgánovoprof.Filusaprejavilv tom,ženaklinikesaobjavilprvý „Gast- Assistent“ z jednej nemeckejuniverzityajsmanželkou– laborantkou.Prof. Filo uvádza, že menovaný nepo-znal ani svojho rektora, ani dekana, anipromótora, ktorý ho mal promovať, hoci


Portrétprof.FiluakorektoraSU,(obrazakademickéhomaliaraF.Stoklasa,1969)

OdovzdanieinsigniíPrírodovedeckejfakulty

(repro:ArchívUniverzityKomenského)

vpapierochmalmnohéodporúčaní.Hneďpochopil, že ide o nemeckého agenta,najmä,keďmutopotvrdiliajznajvyššíchpolitickýchkruhovvrátaneÚstredneštát-nej bezpečnosti. Je to určité svedectvoopolitickýchpomerochvSlovenskomštá-te–namiesto toho,abydomáci„fašisti“prof. Filu prenasledovali za jeho nega-tívny vzťah k Nemeckej ríši a národnémusocializmu, ešte ho upozorňovali, aby sidalpredNemcamipozor.Nazákladetohoprof.FiloneprijalponukunaprednáškovéturnédoNemeckaachovalsakNemcomrezervovane. Ešte jedna perlička, pravdanezachytenápísomne,ibavústnejpodo-be. Keď prof. Filo vytušil, čo má za asis-tentanaklinike,prizývalhokoperáciám.Špiónnezniesolpohľadnakrv,odpadávalaprišlomunevoľno.Týmtospôsobomsauniverzitafalošnéhoasistentazbavila.

Výsledkom činnosti tohto agenta bolihlásenia, že prof. Filo počas návštevyMoskvynaLomonosovovýchoslaváchobi-šielnemeckévyslanectvoanenavštívilho,ďalej bola vykonaná razia na židovskýchpacientov na klinike, proti čomu prof.Filooficiálneprotestoval,anakoniecbolozaznamenané,žeakoveriacikatolíkkriti-zovalajnemeckýpostojkeutanáziiakin-terrupciám.

Vprípadeilegálnejčinnostivysokoško-lákov,ktoríbolieštepredpovstanímroku1942zatknutízaprotištátnučinnosť(sku-pinamikulášskychakademikov),odmietolichvylúčiťzoštúdiaibanazákladepoky-nu Ústredne štátnej bezpečnosti. Argu-mentovalspolusakademickýmsenátom,že neboli ešte odsúdení riadnym súdom.Bolatozdržovaciataktika,alemôžemevovšeobecnostikonštatovať,žeuniverzitnéorgány samy nevyvíjali iniciatívu pri pre-nasledovaní študentov, hoci v mnohýchprípadoch vedeli o ich protištátnej čin-nosti

Jednýmznajvýznamnejšíchkonfliktovuniverzityspredstaviteľmirežimubolzá-pasozachovanieuniverzitnejautonómie,ajkeďzákonoSlovenskejuniverzitez3.júla1940vmnohomnarúšal jejpostave-nie,napr.čosatýkavoľbyakademických

funkcionárov. Habilitácie docentov i me-novanie profesorov po predchádzajúcomriadnompokračovaníostalizachovanéaždo jari1945,keďbolprijatýzákon,pod-ľa ktorého profesorov možno menovať ajbez predchádzajúceho návrhu profesor-ského zboru. Vtedajší rektor prof. F. Va-lentin i vedenie univerzity sa na protestkolektívne vzdali svojich funkcií. Prof.Filopočasceléhofunkčnéhoobdobiaakorektoripotomakoprorektordôsledneza-stávalstanovisko,žehabilitačnékonanieimenovanieprofesorovmajúostaťpodľastarýchuniverzitnýchzvyklostí,ktorébolidedičstvompredmníchovskejrepubliky.

Tieto postoje i charakteristika prof.Filu,ktorýnebolpovažovanýzagermano-filaavhláseniachnemeckýchbezpečnost-ných orgánov sa už roku 1943 objavoval

akoosobaspanslavis-tickým a protinemec-kým zmýšľaním, sved-čiaotom,ženebolfa-natickým ľudákom anistúpencom extrém-nychsíl.Vjehocharak-

teristikách z tohto obdobia, samozrejmei po zmene režimu sa objavuje zmienka,žebolsilneveriacikatolík,dokoncavsúd-nom procese roku 1954 bol označený za„náboženskéhofanatika.“

Zmena politického režimu na jar 1945znamenalapreprof.E.Filunajväčšíživot-ný úder. Rozhodnutím Povereníctva škol-stvaaosvetybolbezakýchkoľveknárokovprepustený zo školských služieb so spät-nou platnosťou od 30. apríla 1945. Týmsa on i jeho rodina ocitli bez finančnýchprostriedkov. V prospech profesora Filuintervenoval poslanec za KSS F. Kubač,neskorší predseda SNR, ktorý mu vďačilzazáchranuživotapopotlačeníSNP.Ku-bačbolhospitalizovanýnainfekčnomod-delení internejklinikyaždooslobodeniavapríli1945.DruhýminterventommalbyťDr.V.Clementis,alenietdokladov,žebybolniečovprospechE.Filuurobil.NavyšeClementisbolvtomčasevovysokejštát-nej funkcii a pravdepodobne sa nechcelkompromitovať intervenciou v prospechE.Filu.

Hoci sa prof. Filo proti rozhodnu-tiu preverovacej komisie odvolal, nič tonezmenilo na jeho osude. Pôvodne bolpreložený do nemocnice v Rožňave s po-smešnou poznámkou „tam budete môcťminištrovaťajbiskupovi.“Nakoniecpove-reníkzdravotníctva,MUDr.V.Thurzo,ináčFilovbývalýžiak,totorozhodnutiezmenilaprof.Filupreložilzaprimára internéhooddelenia v Žiline. V Žiline pobyt rodinyuľahčilo to, že im pomáhali svokrovci.Prichýlili ichvosvojomdomeapomáhaliim aj finančne. Prof. Filo, ako všeobecneznáma osobnosť bol pod drobnohľadom


RektorSUprof.FilosakademickýmifunkcionármiuministraškolstvaSlovenskejrepublikyJ.Siváka(repro:ArchívUniverzityKomenského)

E.Filosbulharskýmštátnymvyznamenaním

horlivých straníckych funkcionárov, ktorímu všemožne sťažovali život. Aj pomeryvnemocnicia jejvybaveniebolobiedne.Hocihneďpovojnemalpríležitosťemig-rovať,neurobilto.Vrokoch1951-52malmožnosťvystúpiťsdvomaprednáškaminaodborných seminároch Lekárskej fakultyuniverzity Palackého v Olomouci, ale toboliojedineléprípady.

v komunistickom väzení

NadprofesoromFilomsasťahovalitemnémračná. Bezpečnostné orgány pripravo-valizáťahprotipredstaviteľomkatolíckejinteligencieadotohtoscenárasaimho-dilprof.Filo.Jehomanželkenakrajskomvýbore KSS povedali, že dôvodom jehozatknutiaboličasténávštevykostola,kto-répokladalizaprovokáciualebobláznov-stvo.Opomerochvoväzeníiospôsobochvyšetrovaniaprof.Filovosvojichspomien-kach napísal viaceré skutočnosti. Dobreukazujú celú obludnosť komunistickéhosúdneho systému, ktorý potreboval nájsťzločincov za každú cenu s použitím naj-drastickejšíchdonucovacíchprostriedkov.Prof.Filobolzatknutý30.decembra1953avyšetrovanýnajprvvŽiline,potomvPra-henaRuzyni,kdehoobvinilizprotištátnejčinnosti, rozbíjania republiky, skrývaniatajnejvysielačkyakeďmutonemohlido-kázať, takhlavnýmobvinenímboloukrý-

vanie Ladislava Hanusa, profesora kňaz-skéhoseminárazoSpišskejKapituly.

Počasvyšetrovacejväzbyhovodilinavýsluchyaspäťsozaviazanýmiočami,abysanemoholorientovať,nedovoľovalimuprilepšenievstravevoväzenskejkantíneatrpelpodvýživou.Počaspobytuvoväze-ní schudol vyše 30 kg. Keďže väzni malinedostatočnúhygienu(nemohlisapravi-delnesprchovať),prof.Filodostalhnisa-vévredypocelomtele,ktorémuošetro-valivovojenskejnemocniciažvtedy,keďnadobudli mimoriadne veľký rozsah. Ajtieto„ošetrovania“boliznačnenecitlivé.Keďžesanemoholpreslabosťudržaťnanohách, spadol do vane s hypermangá-novýmroztokom,ktorýmupoleptaločnéspojivky.Počasjednéhoošetrovaniaspa-dolzkovovéhostolaazlomilsirebro.Po-časpobytuvoväzenímustúpolkrvnýtlakadostal ischemickúchorobusrdcaspo-dozrenímnasrdcovýinfarkt.Opúchalimudolnékončatinyanemoholchodiťaninapovolené vychádzky po väzenskom dvo-re. Keďže jeho stav bol kritický, prestalipoznámky „o simulantovi“ a chceli hopremiestniť do väzenskej nemocnice naŠpilberkuvBrne.Našťastiejehoutrpenieskončilovlete1954poudeleníamnestieprezidentomrepubliky.

Pobytvoväzenístrpčovalazatknutýmkrutázimavnevykúrenejcele.Prof.Filospomína, že mal k dispozícii len jednu

dekuamuselspaťvľahkomľanovomode-ve.Keďsimimovoľnedalrukypoddeku,strážcahozobudilanútilho,abysirukyvyložil.Vdôsledkutýchtopomerovdostalzimnicu, takže nakoniec mu milostivopovolilieštejednudeku.Nakoniecsapa-radoxnetešilnaráno,ikeďhozasčakaliďalšievýsluchy.

Najťažšie však na vyšetrovanca pôso-bilpsychický terorspojenýsvyhrážkamiazastrašovaním,akoajpoukazovanímnato, že „inakší zločinci sa k svojim činompriznali.“MyslelitýmnaR.SlánskehoaV.Clementisa.E.FiloV.Clementisaosobnepoznal a bol šokovaný, keď sa dozvedelo Clementisovej výpovedi pred súdomiojehosebaobžalobe.

Aby vyšetrovatelia psychicky zlomilivyšetrovaného, dávali mu lieky v table-tách, ktoré ani on ako lekár nepoznal.Každé ráno musel tieto tabletky pred„ošetrovateľmi“prehltnúť.Poichodcho-de vyvolal prstom dávivý reflex, ale nievždy sa mu to podarilo. Ešte aj po pre-pustenízväzby,keďbolvPrahe,vjednejreštauráciinašielneznámutabletku.TakvPrahenaRuzyni,akoajvRužomberku,kde bol tiež vyšetrovaný, referenti na-písali do zápisnice to, čo chceli a nútiliobžalovaného, aby to podpísal. Hlavnéobvinenie bolo, že v roku 195l posky-tol hospitalizáciu v žilinskej nemocniciprof. Ladislavovi Hanusovi, ktorý ušielzo Spišskej Kapituly a skrýval sa. Hanusbolznámykresťanskýpublicista,filozof,spisovateľ.Vžilinskejnemocnicibolakopacient riadne evidovaný a prijatý donemocniceajehopobytprof.Filonijakonezatajoval. Nepomohlo ani to, že odô-vodňoval to povinnosťou lekára pomôcťchorému a kresťanskou láskou voči blíž-nemu. To na sudcov zapôsobilo opačne,Filu označili za „náboženského fanati-ka,“ ktorý pomáhal „zločincovi“ Hanu-soviuskutočňovaťjehoprotištátneciele.Vrozsudkuzmája1954saďalejpísalo,žeprof.Filoakonáboženskýfanatikverejnesľuboval vernosť a oddanosť Vatikánu,tiežžeposkytol8000až9000Kčspolitic-kyperzekvovanýmrodinám.


BulharskéasovietskevyznamenaniaudelenéE.Filovi

Proces, ktorý prebiehal po krutommučení a vypočúvaní obvinených malzastrašiť katolícku inteligenciu, medziktorouboližilinskílekáriaďalšíintelek-tuáli.Malatobyťvýstrahavýstrahoupreajostatnýchpodobnezmýšľajúcichľudí.V tom čase prebiehali procesy so skupi-namitzv.Rodiny,ktorézakladaljezuitskýpáter Kolakovič po roku 1945. SpojeniesKolakovičomajehoskupinouvšakprof.Filo nemal a nepodarilo sa to dokázať,hocibolsúdenývtomtoprocese.

Dlhé čakanie na rehabilitáciu

Poniekoľkýchmesiacochodprocesubolaprof. Filovi udelená milosť, neznamenaloto však preňho ani pre jeho rodinu slo-bodnýživot.Ponávratezväzeniaopäťna-stúpilakoprednostainternéhooddeleniavžilinskejnemocnici,aleneskôrhoztejtofunkcie odvolali s odôvodnením, že akokatolík nie je ideologicky na takej výške,aby mu bola zverená výchova lekárskehodorastu.Dokoncaživotapotomvykonávalfunkciu sekundárneho lekára. Keď prof.Filu zaistili, jeho rodina ostala praktickybez akýchkoľvek finančných prostriedkova žila iba z podpory dobrodincov. Po ná-vrate z väzenia musel splácať „náklady“na svoj pobyt vo väzení. Jeho deti zakú-sili šikanovanie a vyhadzovanie zo škôl,nechceli ichpripustiťkmaturite,abyne-mohliďalejštudovaťnavysokejškole.Poveľkých ťažkostiach mohol študovať ibajeho syn Juraj, elektrotechnický odborv Poděbradoch a najmladšia dcéra Marta

na Akadémii múzic-kých umení v Praheštúdium klavíra. Ajto s pomocou inter-venciíriaditeľaVyššejhudobnej školy v Ži-line, ktorý sa muselviackrátzaručiťzajejtalent.

Ani tzv. obrodný proces na jar 1968nepriniesoločakávanéuvoľnenieaspra-vodlivosť pre odsúdených. Pri jednot-livých krajských súdoch boli zriadenétzv. rehabilitačné senáty. Záležitosťtzv. žilinskej skupiny skúmal osobitnýsenát pod vedením Dr. Ivana Bartla naKrajskomsúdevBanskejBystrici,ktorýuznal nespravodlivosť celého procesu.Keďže tejto skupine sa dávalo za vinuzakladanie katolíckych ilegálnych sku-pín „Rodina,“ bol to v rigoróznom ko-munistickom ponímaní trestuhodný činideologicky zameraný proti socialistic-kému štátu. Preto pôvodný oslobodzu-júci rozsudok Najvyšší súd zrušil. Trebasi uvedomiť, že sa tak udialo až v roku1970,včasezačínajúcej„normalizácie.“

Pre obludnosť komunistickej justícieje príznačné, že Dr. Hambálek, ktorýpôvodne súdil žilinskú skupinu katolíc-kych intelektuálovvroku1954,služob-

nepostúpila roku1968bolpredsedomKrajskéhosúduvBratislave.Vtedysavy-jadroval k otázke rehabilitácií v dennejtlačiasamozrejmevduchu„obrodnéhoprocesu,“ikeďvarovnedvíhalprst,abysa nerehabilitovali kriminálne a proti-štátneživly.Zhodouokolnostídošlokukonfrontácii jeho obetí a prostredníc-tvom novinárov aj k verejnému odsú-deniutohtosudcu.V roku1970savšakkartaobrátilaaútokysmerovaliajprotisudcom,ktorípôsobilivrehabilitačnýchsenátoch. Otázka rehabilitácie skupinyžilinských intelektuálov vrátane prof.Filuodišla„dostratena.“Súdnebolre-habilitovanýažposmrtiroku1990.

Prof. Filovi sa až na konci života do-staloakého– takéhouznania,keďmo-hol pôsobiť v rámci lekárskych spolkova tesne pred smrťou, pri jeho sedem-desiatych narodeninách, jeho priateliaa žiaci usporiadali slávnostnú pracov-nú schôdzu Spolku lekárov v Žiline, naktorej aj oficiálne Slovenská lekárskaspoločnosť ocenila jeho celoživotnédielo udelením striebornej plakety J.E. Purkyně. Pri príležitosti dvadsiatehovýročia úmrtia prof. E. Filu na nádvorížilinskejnemocniceodhalilijehobustu.

Zaujímavý je postoj rehabilitačnejkomisieLekárskejfakultyporoku1990,ktorejpôvodnepredsedaldoc.PhDr.Mi-loš Tichý, CSc. Komisia do apríla 1990prerokovala 36 žiadostí o rehabilitáciu,celkovejejvtedydošlo42žiadostí.Dcé-raprof.FiluMartaSingerová–Filová18.júna1990podalažiadosťorehabilitáciuotca.Zakomisiudostalav januári1991všeobecné uistenie že sa so žiadosťoubudúzaoberaťaže„Myuznávameplnúpolitickúaodbornú rehabilitáciuVášhootca.“ Svoju žiadosť opakovala 8. júla1992. Podobne syn prof. Filu ešte roku1993 opakoval žiadosť o rehabilitá-ciu, ale ani on nedostal žiadnu odpo-veď. S touto žiadosťou sa nič nerobiloa z kancelárskych poznámok na spisevyplýva,žeaždoroku1994rodinaprof.Filunedostalaodpoveďaniorehabilitá-cii,anio jejzamietnutíaspisbolzalo-ženýbezvybaveniadoregistratúryLFUKa potom následne do Archívu UnivezityKomenského.


E.FilonafotografiáchŠtBpozatknutí

Prof.MUDr.E.Filonaoslavesvojich70-tinsprof.MUDr.K.Virsíkom.

Čo bolo príčinou, že prof. Filo ani povyše45-tichrokochodsvojhoprepusteniaz lekárskej fakulty nenašiel omilosteniaukolegov?Nemohloísťoosobnúanimo-zitu, veď väčšina z tých osobností, ktorésprof.FilomprišlidostykuvobdobíSlo-venskéhoštátu,nauniverziteužnepôso-bila,niektoríužnežiliatí,ktorísazaslú-žiliojehoprepustenievroku1945nemalinarozhodovaniekomisiepraktickyvplyv.Osobaprof.Filupôsobilaako„ikona,“akopojem,ktorýhospájals„klérofašistickýmrežimom.“Tentopojembolživývhistori-ografiidonovembra1989avniektorýchprácach historikov a najmä publicistovje frekventovaný dodnes. V rokoch 1990– 1994, teda v dobe rehabilitácií o prof.Filovimohlivedieťibajehonajbližšíspo-lupracovníci i jeho neprajníci. Ostatní samohlioňomdočítaťlenzodbornejtlače,prípadnezarchívnychmateriálov.

Ktobol tedaskutočneprof.Filo?Hor-livý exponent režimu Slovenského štátu,alebo čestný, obetavý, humanisticky za-ložený lekár? Bol natoľko pohrúžený dosvojej práce, že si neuvedomil, že jehoosoba bude v nových politických pome-roch,najmäpoprevzatímocikomunista-mivofebruári1948tŕňomvokupolitickejmociažemunepomôžeanito,ževždymalnamyslistarostlivosťopacientaaobeta-vúslužbutrpiacim.Tomutoposlaniuostalvernýpocelýživot.Jehoživotnéosudysútohovýrečnýmsvedectvom.

74 História 3-4 / 2011 / Klenotnica slov

Prof. PhDr. Július Bartl, CSc. (1937)pôsobil34rokovvarchívoch,odroku

1992naKatedrehistóriePedagogickejfakultyUK.Zaoberásastredovekými

dejinamiSlovenskav14.–15.storočíidejinamiUniverzityKomenského.Je

autoromviacerýchmonografií,niekoľkodesiatokštúdiíamnohýchpopulárno-vedeckýchčlánkov.Skolektívomspo-

luautorovvydalsériuučebnícpregym-náziá(1997-2006),bolspoluautorom

prvýchDejín Bratislavy (1966-1982),Lexikónu slovenských dejín (1997-2006),

Prvý cisár na uhorskom tróne(2001),autorommonografie

Žigmund Luxemburský(1996).

nie je všetko zlato, čo sa blyští

Užstáročiaľudiapodliehajúilúzii,žečojenaprvýpohľadpekné,musíbyťnevy-hnutneajdobréacenné.Niejetovšakvskutočnostivždytak.UžAdolfPeterZátu-reckýzachytávavosvojejzbierkeprísloví,porekadielaúslovízroku1897príslovieNiejevšetkozlato,čosablyští,vyjadrujúcestályanemennýfakt,žepeknývýzorniejezárukouskutočnejhodnoty.Ideoveľmifrekventovanépríslovieajdnes.Zachy-távajúhovšetkysúčasnéslovníky.Totoprísloviemožnochápaťajvprenesenomvý-zname,toznamená,ženemusívždyísťovonkajšípríťažlivýapeknývýzor,alečlovekmôžepredstieraťajpozitívneduševnévlastnosti,ktorémuvskutočnostichýbajú.

Niejenáhoda,žekľúčovýmslovomvtomtopríslovíjevýrazzlato.Zlatojeste-lesnenímnajvyššejceny.Jetoušľachtilýžltý, stály a veľmi kujný kov (Au – lat.aurum),známyužodstaroveku.Vpríro-desavyskytujenajmävrýdzejpodobe.Okrem iných chemických reakcií možnorozpúšťať zlato v ortuti (amalgám), čovedeli už stredovekí alchymisti. Najbo-hatšie svetové náleziská zlata sú v juž-nejAfrike,naUrale,vAustrálii,naSibíria v Kanade. Známa bola zlatá horúčkav severnej Kanade (Klondike, Yukon).Vsúčasnostisúryžovateľnéložiskázla-taužpraktickyvyčerpané.Zlatosapoužívanajmänavýrobušperkov,atovofor-mezliatinsostriebrom,meďouai.Obsahzlatasavyjadrujevkarátoch.Využívasaajvinýchoblastiach,napr.vzubárstve,mikroelektronike,počítačovompriemysleapod.

Ťažba zlata zohrala svoju významnú úlohu aj na Slovensku. Od 12. storočia sananašomúzemízačaliusadzovaťnemeckíobyvatelia,ktoríbolivýborníbaníci,re-meselníci,obchodníci.NemeckéosídľovaniestrednéhoSlovenskabolovýraznejšiepráveprebohaté ložiskádrahýchkovov.ŤažbazlatasasústredilavKremnici,kdesanachádzalonajviactohtodrahéhokovu.Kremnicasapreslávilamincovňou,o.i.začalaraziťajzlatékremnickédukáty.Mincovňafungujedodnes.OkremzlatasanastrednomSlovenskuťažiliajďalšiekovy,predovšetkýmstriebroameď.Striebro(Ag–lat.argentum)jeušľachtilýkovbielejfarby,ktorýčlovekpoužívaužodstaroveku.Vyznačujesanajlepšouvodivosťouzovšetkýchkovov.Jevhodnénapoužitievelek-tronickom priemysle, v šperkárstve a pod. Najbohatšie ložiská striebra na našomúzemí sa vyskytovali v Banskej Štiavnici. Hlavným zdrojom bohatstva mesta boloprávestriebro.V13.storočíprodukovalaBanskáŠtiavnica5000kgstriebraročne.ŤažbamediboladoménouBanskejBystrice.Meď(Cu–cuprum)jeušľachtilýoranžo-vo-červenýlesklýkovsvysokoutepelnouvodivosťou,tvárnosťouzateplaajstudenaadobrouodolnosťouprotikorózii.Podľamnožstvaložískpríslušnýchtrochkovovsiajvyslúžili trihlavnébanskéstredoslovenskémestáprívlastky:zlatáKremnica,striebornáBanskáŠtiavnicaamedenáBanskáBystrica.

Vustálenýchspojeniachsanajčastejšievyskytujevýrazzlato,vždyvpozitívnomchápaní,akovyjadrenienajvyššejhodnoty.Napríkladmaťsrdcezozlata,maťzlatéruky, zlatý človek, hovoriť striebro, mlčať zlato a mnohé iné. Zo starších príslovímožnouviesťnapr.Anivzlate,anivblatesaneopustia;Hodinarannázlatodoháňa;Zlatábaňasamuotvorilaai.

Výraz zlato sa vyskytuje aj v slovenských ľudových rozprávkach, napr. Soľ nadzlato;TrizlatévlasyDedaVševedaai.

Jana Skladaná

75Propaganda / História 3-4 / 2011

Oficiálna propaganda - Mládež

1

1PomáhameHooverovivnašejamerickejzáhrade2MládežslúžiHitlerovi.VšetcidesaťročnídoHitlerJugend3Dôstojnícizajtrajška4Zástavajeviacakosmrť5DetičovieteoFührerovi?6Stalinovaláskaosvetľujebudúcnosťnašichdetí.7Stalinsdeťmi

2

4

7

5 6

3

Diéty lorda Byrona

Vnašichčasochposadnutýchzdravýmživotnýmštýlompo-núkajú kníhkupectvá záplavu publikácií o diétach a inýchnávodochnaschudnutie.Najrôznejšiedomáceizahraničnécelebritysanámvnichzdôverujúspostupmi,vďakaktorýmsizachovalištíhlupostavuamladistvývzhľad.Máloktovšakvie, že slávni ľudia ako vzory štíhlosti ponúkajúce návodynaschudnutiesúomnohostarším fenoménomadatujúsaprinajmenšom do 19. storočia. Podľa výskumov britskýchhistorikov bol v krajine jednou z prvých takýchto „dieto-logických ikon“ básnik George Gordon, lord Byron. Ten užv mladosti rozpoznal svoju tendenciu priberať a podobneakodnešnécelebritytvrdopracovalnatom,abysizachovalštíhlupostavu.

PočasštúdiínauniverzitevCambridgihoobavyztoho,žestlstne,priviedlikdrastickejdiéte.Jehostravutvorilipretoprevažnesušienkysvodoualebozemiakynamočenévocte.Zároveňnosilhrubévrstvyvlnenéhooblečenia,abysavy-potilaneustálesavážil.Podľadochovanýchzáznamovvážilv roku1806, tedaako18-ročný,88kilogramov,alev roku1811užlen57kíl.Vpriebehupiatichrokovtakschudolne-uveriteľných31kilogramov.PočassvojhosmutneslávnehopobytupriŽenevskomjazerevroku1816sidávalnaraňajkytenkýkrajecchlebaašálkačaju,naobedsi„doprial“zele-ninovýtanierajedenčidvapoháreminerálkysniekoľkýmikvapkamivína,kýmnavečerusivystačilsozelenýmčajom.Napotlačeniechutedojedlafajčilcigary.

VďakasvojmuvplyvunamladúgeneráciumallordByronmnožstvonasledovníkovposadnutýchštíhloupostavou.Vo

vikt oriánskomobdobí držalomnoho mladýchanglických gen-tlemanov v sna-he získať štíh-lu líniu a v tejdobe populárnubledosť prísnudiétu, ktorej zá-klad tvorili ocota ryža. Podobneovplyvnil aj veľ-ký počet mla-dých žien, ktorémali byť podľajeho ideálu krá-sytiežextrémneštíhle. Známyje jeho výroko tom, že „ženu by nemali vidieť nikdy jesť ani piť, pokiaľ nejde o šalát s krevetami a šampanské“. Byron však nie jejedinou slávnou osobnosťou 19. storočia známou svojouposadnutosťou štíhlou postavou. Podobne drastické diétyapostupydodržiavalanazachovaniesvojejkrásyaštíhlostinapríkladirakúskacisárovnáAlžbeta(Sissi).

-mh-

šrobárov liečebný ústav

Národnie noviny uviedli v marci 1920 správu, že Štátny detský liečebný ústav Šrobárov(dnesŠrobárovústavdetskejtuberkulózyarespiračnýchchorôb)vDolnomSmokovcibudevnajbližšomčaseotvorený.PolohouapodnebímbolDolnýSmokovecpredurčenýnalieče-niepľúcnychchorôb,aleajnapr.prirekonvalescencii.Ústav,ktorýbolzriadenýMinister-stvomverejnéhozdravotníctva,bolprvýsvojhodruhunaSlovenskuvôbecaokremzem-skéhoústavuvLužipriChrudimi, jedinýštátnyústavvcelejČeskoslovenskej republike.Podrobnéúdajeoústavesarozposielalivpodobeprospektovprostredníctvomžupanskýchradov na školské správy, slúžnovské a notárske úrady. Noviny upozornili, že k žiadostioprijatiedoústavutrebapriložiťlekárskusprávuozdravotnomstavedieťaťa.Vprípadenárokov a žiadostiomiestobezplatnéalebozazníženýpoplatokbolopotrebnépriložiťdokladonemajetnostiavýkazvšetkýchpríjmov.Záujemcoviamaližiadostizasielaťpriamospráveústavu,ktoráposlalaspätneprihlasovací formuláravýzvunaliečebnýpobytpredieťa.Presnýdátumslávnostnéhootvoreniaústavuprisľúbilinovinyvčaszverejniť.-lo-

Lord Byron, anglický básnik

76 História 3-4 / 2011 / Drobničky

Rozhovors historičkou Bohumilou Ferenčuhovou

PhDr. Bohumila Ferenčuhová, DrSc.jevedúcouOddelenianovšíchdejín(IV.odde-lenie) Historického ústavu Slovenskej akadé-mieviedvBratislave.Zasvojuvedeckúprácuzískala viacero ocenení, formu vyznamenaniamalidveznich.PredsedavládyFrancúzskejre-publikyjunanávrhministranárodnéhovzde-lávania,vysokéhoškolstvaavýskumumenovalChevalier dans l´ordre des Palmes académiqu-es za služby poskytnuté francúzskej kultúre.Vyznamenanie jej odovzdal vo februári 2009francúzskyveľvyslanecHenryCuny.Zväzpro-tifašistickýchbojovníkovjejvroku1999udelilmedailuM.R.ŠtefánikaI.stupňaakoocene-nie za usporiadanie vedeckej slovensko-fran-cúzskejkonferencieoM.R.ŠtefánikovivParížiazapublikáciuM. R. Štefánik, astronome, sol-dat, grande figure slovaque et européenne(Bra-tislava-Paris1999).

vo svojej výskumnej práci sa okrem medzinárodných vzťahov v medzivojnovom období zaoberáte aj väzbami medzi Francúz-skom a strednou európu, medzi Francúzmi, Slovákmi a Čechmi i obrazmi, ktoré si o sebe navzájom utvárali. venujete sa kultúrnym transferom, teda prúdeniu myšlienok a po-litických modelov z Francúzska do strednej európy, ale i opačným smerom. Témy súvi-siace s Francúzskom, francúzskou politikou i kultúrou vo vašej vedeckej práci celkovo prevažujú. aké motívy resp. dôvody rozhod-li o tom, že práve s touto veľkou európskou krajinou, ktorá však v 70. a 80. rokov podľa dobovej propagandy rozhodne nepatrila me-dzi „priateľov“ socialistického Českosloven-ska, natrvalo spojíte svoju vedeckú dráhu?

Najpodstatnejšiu úlohu v tom asi zohralajednoduchá skutočnosť, že som vyštudovalana Filozofickej fakulte Univerzity Komenské-ho v Bratislave okrem diplomovej histórieako druhý odbor francúzsky jazyk a literatú-ru. V hľadaní motivácie prečo som si vybrala

práve francúzštinu a nie nejaký inýjazyk, by som sa však mohla vrátiťdo raného detstva i do stredoškol-ských rokov. Rodičia mňa i brata užvpredškolskomvekunaučiliniekoľkolekcií z detskej učebnice francúzšti-ny, mama krásne spievala slovenskéľudové pesničky, ale aj francúzskešansónyaruskéromance,takžesompo nej (a vtedy ešte nevediac, že ajpo Juliette Gréco) skomolene s nad-šením opakovala a vyťahovala „parlémuada-mú“.Odštvrtejtriedynámjednakrásnamladápani profesorka, vysťahovaná s manželoma rodinou z Bratislavy, a teda bez práce, dá-valasúkromnéhodinynemčiny,lebotápodľamojich rodičov mala v strednej Európe stáleveľkúdôležitosť.Alenapriekmimoriadnepú-tavým historkám pani profesorky o tom, akochodievaladoViedneelektričkouaotom,čovšetkodetivnašomvekuvtedyzažívalivPrát-ri,nemčinatoumňaprehrala.Mamasipamä-tala, ale nespievala Lili Marlen. Spomínam tovšetkopreto,abysmesiuvedomili,žeokremtoho, čo vieme o období komunizmu z vte-dajšej tlače a neskôr z oficiálnych publikácií,fungovala aj rodinná a lokálna pamäť, ktorávýrazne utlmovala účinky propagandy. Našaosobná pamäť zahŕňa spomienky našich ro-dičov a starých rodičov. Tomu, čo sa od nichdozviemeverímečastoviacakotomu,čonásučíškola.Aleajnaškolusommalašťastie.Vy-rástlasomvDolnomKubíneanamojejSVŠ-kevtedy ešte pôsobili niektorí gymnaziálni pro-fesori z čias prvej Československej republiky.Práve francúzštinuučilmňa imôjhootca tenistý profesor - dr. Ján Halaša, ktorý patrilk tým českým a slovenským štipendistom, čovo francúzštine v 30. rokoch ukončili stredo-školskéštúdiumnalýceuvDijone.Nastrednejavysokejškolesomštudovalavčasepolitické-ho odmäku v 60. rokoch. Vzťahy medzi Fran-cúzskomaČeskoslovenskomsavtomtoobdobízreteľne zlepšili. V roku 1964 bol podpísaný

protokol o urovnaní sporných otázok medziFrancúzskomaČeskoslovenskousocialistickourepublikou,29. júna1965prvádohodaove-decko-technickejvýmene.Vpredvečervýročiavzniku1.ČSRbola27.októbra1967podpísa-ná kultúrna dohoda. Na katedre romanistikyv Bratislave začali pôsobiť francúzski lektori,pamätám si na troch – Jean-Charles Guibert,CharlesBoissselaJacquesRumeau.Vďakapr-vému z nich viaceré študentky, vrátane mňa,odcestovali počas letných prázdnin 1968 akoaupairkydoFrancúzska–učiť sa jazykaspo-znávať krajinu. Z československo-francúzskejkultúrnej dohody vyplynula možnosť výmenyštudentov, o ktorú bol veľký záujem. I mnesapodarilovyhraťkonkurz,ktorýprebeholzaúčastifrancúzskychzástupcovnaMinisterstveškolstva ČSSR v Prahe. Získala som študijnýpobyt na prestížnej Ecole normale supérieurev Paríži pôvodne na 8 mesiacov, potom somštudovalaajnaUniverziteParíž1(Sorbonna)aviackrátsamipobytpodarilopredĺžiť.Koniectomuurobilačeskoslovenskástrana,ktorámiodmietlapredĺžiťvýstupnévíza(vycestovaciudoložku),takžesombolapostavenápredvoľ-bubuďemigráciaalebookamžitýnávrat.Keďsom sa po 18 mesiacoch vrátila v marci 1971doBratislavy,malasomsFrancúzskomosobnúskúsenosť, na základe ktorej som si utvorilasvojvlastný,možnodourčitejmieryzidealizo-vanýobraz.V70.a80.rokochnamňadobovápropaganda v tomto smere nijako nepôsobi-la. Inak to bolo s účinnou snahou vrchnosti

77Rozhovor / História 3-4 / 2011

obmedziťakýkoľvekstyksoZápadomaabso-lútnekontrolovaťpokusyvyhnúťsastriktnýmnariadeniam.MneosobnesamožnosťnávratudoParížazavrelaaždooktóbra1985,keďsomdostala možnosť dvojtýždenného archívnehovýskumu. Bolo to opäť v zmenenej medziná-rodnejsituáciiponástupeperestrojkyvZSSRavobdobísocialistickejvládyFrançoisaMitte-randa vo Francúzsku. Začiatkom 70. rokov saistenedáhovoriťonejakommojomrozhodnutínatrvalospojiťvedeckúdráhuprávesFrancúz-skom. Ak by to tak bolo, rozhodla by som saasivtejtokrajinežiťnatrvalo,atosanestalo.Amalatobyťvôbecveda?Nieskôrliteratúra,poézia,vlastnátvorbačiaspoňumeleckýpre-klad? Budúcnosť bola nejasná. Paríž mi vyra-zil dych svojou krásou, ale bol v prvom radeotvorenoubránoudoceléhosveta,neznáme-hoa lákavého.Spriatelilasomsatamsoštu-dentmi z rôznych krajín: USA, Mexika, VeľkejBritánie,Čile,Argentíny,Vietnamu,MarokaajLibanonu. V internáte bývali uzavreté staršieruské dámy aj francúzske študentky v mojomveku,čospievalisgitarou,eštestálebolime-dzi nimi komunistky, i keď prevažovali gau-chistky - sympatizantkyCheGuevaru.NaENSboliajdobrékatolíčky,skrížomnastenevin-ternátnej izbe, študovali dejiny náboženstvanaSorbonneadištancovalisaodhusitskejhe-rézy.SovšetkýmisomponávratenaSlovenskostratilakontakt.Akobysaminadhlavouza-vrelavodnáhladina.VBratislavesomnastúpi-lanaštudijnýpobytvÚstavedejíneurópskychsocialistickýchkrajínSAV,vypočulasomsiodnovýchkolegov,kohonedávnovylúčiliakohovyškrtlizostranyaktoasičoskorostratíprácu.Zalapalasompodychu,keďfarárskysynpred-nášalnafilozoficko-metodologickomsemináriovedeckostiateizmuavyjadrilsa,žetobolaľahkáúloha.Asamasompristalanato,abymiskromnýkaždodennýchliebzabezpečilvýskumtémy,ktorúvedeniepovažujezaperspektívnu.Týkala sa sovietskej zahraničnej politiky vočistredoeurópskymkrajinám,našťastievprvýchrokochpoVOSR,anieažporoku1945.Proble-matikusomštudovalausilovneauvedomova-la som si, že jej objektívne spracovanie budevčasochneslobodyanedostatočnéhoprístu-pukarchívnymmateriálommimoriadnenároč-né.Zmnožstvastrán,čosomonejnapísala,som odovzdala na publikovanie len niekoľkoštúdiíasvojuprvúmonografiuSovietske Rusko a Malá dohoda, k problematike medzinárodných

vzťahov k strednej Európe v rokoch 1917– 1924(Bratislava1988).Nanávratktéme,ktorúsompovažovalazajadrosvojhovedeckéhozáujmuatýkalasafrancúzskejslavistikyv19.storočíapočasprvejsvetovejvojnyaždovznikuČSR,minezostávalisily.

v minulosti ste participovali na via-cerých spoločných projektoch s kolegami - historikmi vo Francúzsku. Podobný dvoj-stranný projekt vediete i v súčasnosti. ako vaša spolupráca s francúzskou stranou pre-bieha a aké boli jej doterajšie najvýznam-nejšie výsledky. Do akej miery reflektujú francúzski historici výsledky a závery slo-venskej historiografie?

Najdôležitejšie výsledky výskumu, ktorériešiaproblematikuväziebmedziFrancúzskomastrednouEurópouaFrancúzmi,ČechmiaSlo-vákmi,somzhrnulavrozsiahlejkniheFrancúz-sko a slovenská otázka 1789 – 1989,ktorúvyda-lo Vydavateľstvo Veda roku 2008. Ale takmerrovnakúpozornosťsomvrokoch1995–2010venovala problematike medzinárodnej ochra-nymenšínnapôdeSpoločnostinárodovvme-dzivojnovomobdobí,atiežvsúčasnejRadeEu-rópy.Tútoproblematikupoznámajzvlastnejskúsenosti.Vrokoch2006–2010somvykoná-valamandátčlenkyPoradnéhovýborukRám-covému dohovoru na ochranu národnostnýchmenšín pri Rade Európy v Štrasburgu. Štúdiesmenšinovouproblematikousúmenejviditeľ-né,lebozatiaľnevyšlivmonotematickejpub-likácii, ale rozsahom veľmi nezaostávajú zavyššieuvedenouprácou.Čosatýkaformyspo-lupráces francúzskymihistorikmi,vminulomobdobí došlo k viacerým zmenám. Spočiatkusme organizovali raz za dva roky striedavovParíži,BratislaveaPrahetrojstrannépravi-delné česko-slovensko-francúzske sympóziá.Ichdušoubolaždoodchodunadôchodokprof.BernardMichel.PôsobilasomvBratislaveakoakýsi styčný dôstojník medzi ním a vedenímHistorického ústavu. Cením si najmä publi-káciu Francúzsko a stredná Európa 1867-1914(1995),ktorúsmepublikovaliz jednejstranyknihyposlovenskyačesky,zdruhejstranypofrancúzskyatosúmyslom,abybolačitateľskyprístupnáajtým,čoneovládajúslovanskéja-zyky. Hoci nebola vo Francúzsku v oficiálnejknižnejdistribúcii,dostalasamedzizákladnéreferenčnéprácestoutotematikou.Vrokoch

1995 – 2002 som úzko spolupracovala s pro-fesoromJeanom-PaulomBledom(autoromajdoslovenčinypreloženejMárie Terézie),ktorývtedypôsobilnaUniverzitevŠtrasburgu.Bolasom členkou redakčnej rady Revue d´Europe centrale, ktorú vydával. V rámci tematickéhocyklu Poznanie súčasnej strednej Európy somraz do roka chodievala odprednášať postgra-duálnym študentom Schumanovej Univerzityv Štrasburgu desaťhodinový kurz o dejinácha súčasnosti Slovenska. Medzi mojimi poslu-cháčmi bol aj dnes už známy francúzsky špe-cialistanadejinySlovenskaEtienneBoisserie.ProfesorBledmapožiadal,abysomspracovalaprijatie francúzskych stredoeurópskych plá-nov v Československu – najmä Tardieuovhoa Barthouovho plánu, a tiež kapitolu z dejínSlovákovv19.storočí.ProfesorAntoineMarèsz Univerzity Paríž 1 mi zasa zveril tému roka1938vprojektevenovanom„osmičkám“vde-jináchČeskoslovenska,naktorompracovaliajďalší slovenskí historici (D. Kováč spracovalrok1918,S.MichálekaJ.Žatkuliakrozdielneaspekty roku 1968). V rámci medzinárodnejdohodymedziSAVafrancúzskymCentre natio-nal de la recherche scientifique(CNRS–Národ-nécentrumprevedeckývýskum)bolamožnosťuchádzaťsaodvojstrannéprojektyspolupráces Francúzskom, ktoré si vyžadovali podanieidentického projektu spolupráce na obidvochstranách. Ale až prijatie Slovenska do Európ-skejúnienámdalomožnosťuchádzaťsaocel-komrovnocennémedzinárodnéprojekty.

Na rozmýšľanie o prienikoch vedeckéhozáujmurôzneorientovanýchriešiteľovaadmi-nistratívnespracovanieformulárovsaukázaliženy ako obetavejšie, takže prvý projekt zospoločenskýchvied,ktorýnatomtopoliuspel,sme vypracovali spoločne s Dominikou Las-saignezCentrapreinterdisciplinárnyvýskumNemecka v CNRS na tému Politické a kultúr-ne transfery medzi Francúzskom, Nemeckoma strednou Európou, prípad Slovenska. PotragickomDominikinomskonesmeverejnostipredložili rovnomennúpublikáciuspracovanúv spolupráci s jej kolegom Jeanom-LouisomGeorgetom v rámci ďalšieho spoločného pro-jektu, ktorý tentoraz iniciovala francúzskastrana. Uspel medzi projektmi bilaterálnejvedecko-technickejspoluprácefinancovanýmiAPVVamázložitýnázov:Slovensko,paradig-ma vzniku viacnásobných európskych identít,konvergencie a divergencie medzi Sloven-

78 História 3-4 / 2011 / Rozhovor

skom, Francúzskom a Nemeckom. V rámcinehosariešiteliajednakvenovaliarchívnemuvýskumu recipročne vo Francúzsku a na Slo-venskuausporiadalidvaspoločnéworkshopy,jedenvBratislaveadruhývParíži.Keďžetentorokprojektkončí,vrámciMADsmezačalirie-šiťnovýprojektspoluprácemedziHistorickýmústavom SAV a Univerzitou Paríž 1 zameranýnaproblematiku historického písania biogra-fií.Medzinárodnákonferencia,ktorásakonalanatútotémuvBratislave22.a23.septembratohto roku, priniesla veľa cenných metodo-logických podnetov a stretla sa s ocenenímodbornej verejnosti. Výsledky budeme publi-kovaťroku2012.

Nie je ľahké odpovedať na otázku či a doakej miery francúzski historici reflektujú vý-sledky slovenskej historiografie. Špecialistiju poznajú dobre, Etienne Boisserie publiko-val vo Francúzsku už dve súborné práce, kdeuverejnil preklady tých štúdií slovenskýchhistorikov, ktoré pokladá za najpodnetnejšie–napríkladStereotypyvslovenskýchdejinácha historiografii od Ivana Kamenca, LiptákovoMultikultúrnemestonaSlovenskuaRošádynapiedestálochčiposledneFormya limitypoli-tickýchasymbolickýchkonštrukciínaSloven-skuv19.storočíodDušanaŠkvarnu.Aistesisozáujmomprečítamejehokapitoluosloven-ských spracovaniach biografií Milana Hodžuvpripravovanejpublikáciiznajnovšiehospo-ločnéhoprojektu.

Vo svojej vedeckej práci sa však neobme-dzujem len na kontakty s Francúzskom. Odpolovice90.rokovpracujemvodvochmedzi-národných komisiách, členov CISH (Medziná-rodného komitétu historických vied). Je toSpoločnosť pre súčasné dejiny Európy so síd-lom v Štrasburgu, ktorá združuje historikovzovšetkýchkrajínEurópy,členovajnečlenovEurópskej únie. Druhou je Medzinárodná ko-misia dejín medzinárodných vzťahov, ktorámásídlovParížiaMiláneazdružujeniekoľkostoodborníkovnatútotematikuzceléhosve-ta. S touto komisiou som nadviazala kontaktprostredníctvom poľských a rumunských his-torikov.Asipopäťročnejprácivkomisiiaak-tívnejúčastinakonferenciáchvKlužiaMilánemavalnézhromaždeniekomisienaSvetovomkongresevroku2000vOslozvolilodojejbyra.

Okrem spolupráce s francúzskou stra-nou ste v uplynulých troch rokoch viedli na

Historickom ústave Sav aj výskumný tím, ktorý sa zaoberal problematikou občianskej spoločnosti na Slovensku v období medzi dvoma svetovými vojnami. Riešil jej vývoj na demokratickej báze a vonkajšie i vnútor-né aspekty demokratického, autoritatívne-ho a totalitného vplyvu, ktoré jej podobu ovplyvňovali. aké závery môžete v tomto smere ponúknuť verejnosti?

Výsledky tímu, v ktorom pracovalo 10,v tomto roku 11 historikov, sú úctyhodné: 9publikovaných a 5 do tlače odovzdaných mo-nografií,množstvoštúdiíakapitol.Medzinimijeajdokončenie3.zväzkuSlovenska v 20. sto-ročí,V medzivojnovom Československu.Radanatomtomiesteuvediemmenávšetkých,ktorísaodobrývýsledokpričinili.J.Roguľováakozá-stupkyňavedúcejprojektusazaslúžilaospra-covanie a vydanie kolektívnej monografie Od osmičky k osmičke, premeny slovenskej spoloč-nosti v rokoch 1918 –1939.Jetoknihaoživoteslovenskej spoločnosti v medzivojnovom ob-dobíaprinášaoriginálnyamimoriadnepestrýobraz dejín Slovenska v Československu. Te-maticky zasahuje najrozličnejšie oblasti živo-ta:politiku,kultúru,otázkytráveniavoľnéhočasu, kultúry bývania, slovenského jazyka,technickýchvýdobytkov,šľachtynaSlovensku,hovoríokine,divadle,rozhlasovomvysielaní,o školstve, kriminalite či o futbale, a využívainterdisciplinárne prístupy (historické, et-nologické, lingvistické, pohľady z dejín vedyatechnikyapod.).A.Bartlová,V.Bystrický,M.Hanula,N.Krajčovičová,L.Osyková,X.Šucho-vá,M.Zemkoadvajafrankofónnidoktorandi,nádejní odborníci na dejiny slovensko-fran-cúzskychvzťahovMichalKšiňanaMartinBrt-kosapričiniliovýsledky,ktorébysmemohlistručnezhrnúťasitak,žerámecotvorenejspo-ločnostinaSlovenskubolobmedzenýsegmen-tovanosťou zložiek občianskej spoločnosti:nad partikulárnymi záujmami rôznych zosku-pení,napr.národnostnýchmenšínčikonfesií,neprevládlouniverzalistickéspoločnéobčian-ske vedomie 1. ČSR ani vedomie spoločnejkultúry. Jednotliví autori riešia vzťah občan,národ, štát a problematiku politickej kultúrychápanúakosúborhodnôt,tradíciíastratégií,sktorýmijednotlivézložkyspoločnostipristu-pujúkvykonávaniumocialebokjejvyvažova-niu.Skúmajúpolitickéstranyaangažovanosťobčanovnapôdeichpridruženýchorganizácií

vkaždodennomživoteipočasvolebnýchkam-paní.Dokladajúvplyvyboľševizmuaj fašizmuna prevládajúcu demokratickú kultúru i natradičný konzervativizmus slovenskej spoloč-nosti.Konštatujú,ženaukončenieéryparla-mentnej demokracie na medzivojnovom Slo-vensku mali rozhodujúci vplyv medzinárodnéudalosti.SúviseliajskrízouhodnôtaústupomzápadnýchdemokraciípredHitleromnakonfe-renciivMníchovevseptembri1938.

na aprílovom valnom zhromaždení Slo-venskej historickej spoločnosti vás účastníci opäť zvolili za členku Slovenského národ-ného komitétu historikov (SnKH), ktorého ste sa zároveň stali predsedníčkou. Môžete našim čitateľom stručne načrtnúť poslanie, úlohy a prípadné budúce ciele tejto inštitú-cie?

Členkou SNKH som sa prvý raz stala roku2001 na základe návrhu na doplnenie kandi-dátkyzplénanavalnomzhromaždeníSHSaponasledovnýchvoľbách,ktorévtedybolivkom-petenciivýboru.Ďakujemvšetkýmčlenomprí-tomnýmnatohtoročnomvalnomzhromaždeníSHSzaprejavenúdôveruaopätovnézvoleniedo SNKH roku 2011. Možnosť predsedať muv období budúcich piatich rokov ma potešilaaprijalasomjuakovýzvunačonajlepšiuspo-ločnú prácu v budúcnosti. Chceme nadviazaťnavšetkydobrévýsledky,ktoréSNKHdosiaholv minulých rokoch a pripraviť zároveň plynu-lúgeneračnúobmenuv jeho radoch.FunkciaSNKH je totiž veľmi dôležitá. Zastupuje his-torikov Slovenskej republiky v CISH (Comité international des sciences historiques), ktorýzdružujeprofesionálnychhistorikovnacelomsvete(alebomáaspoňambícieobsiahnuťcelúzemeguľu), raz za päť rokov organizuje sve-tové kongresy historikov. Ten nadchádzajúcibuderoku2015vJinanevČíne.Okremnárod-nýchkomitétovzdružujeajmnohéčlenskéme-dzinárodnékomisieapridruženéorganizácie.Poskytuje nám všetkým možnosť vzájomnéhoobohacovaniasanapolihistorickejvedyakul-túrnej výmeny. Medzi naše ciele patrí najmäto,abytietomožnostihistoricipoznaliavyu-žívaličonajviacvprospechskvalitneniahisto-rickéhovedeckéhovýskumunaSlovensku.

Za rozhovor ďakuje Matej Hanula

79Rozhovor / História 3-4 / 2011

i †

História 3-4 / 2011 /

PhDr. ladislav Deák, DrSc.(*13.1.1931vMarkovciach-+15.11.2011)–významnýslovenskýhistorik, jedenzoza-kladateľovvšeobecnýchdejínnaSlovensku.Vsvojej rozsiahlejvedeckej tvorbenapôdeSlovenskejakadémieviedodroku1962vÚstavedejíneurópskychsocialistickýchkrajínaod80.rokovvHistorickomústaveSAVrozpracovalprob-

lémydiplomatickéhovývojavEurópe,Podunajsku,naBalkáneazahraničnejpolitikyJuhosláviev30.rokoch.VýsledkyvedeckéhovýskumupublikovalvspoluautorstveEurópa na prelome (1974)vmonografiáchZápas o strednú Európu. 1933-1938 (1986), Hra o Slovensko (1991),vanglickomvydaníHungary´s Game for Slovakia (Slovakia in Hungarian Politics in the years 1933-1939),vprí-praveavydanírozsiahlejšíchtrojzväzkovýchdokumentovViedenská arbitráž 2. november1938,priprípraveavydanídokumentovkdejinámSlovenskavprvejpolovici30.rokochavdesiatkachštúdiívydanýchdomaajvzahraničí.

VedeckútvorbuLadislavaDeákacharakterizovalprísnevedeckýprístupzaloženýnaštúdiuar-

chívnychdokumentovunásanajmävzahraničí.Vtombolprvoradýprínosjehoprácekpoznaniudiplomaticko-politickýchvzťahovvstrednejEurópeazvlášťpolitikyMaďarskaaPoľskakČeskoslo-venskuaSlovenskuv30.rokochminuléhostoročia.Poprivedeckomvýskumesaaktívneangažovalvslovensko-maďarskejhistorickejkomisii.

Osobitná, ale neobyčajne prínosná bola jeho vedecko-popularizačná činnosť a tvorba. V celom rade príspevkov sa

venovalzákladnýmproblémomslovenskýchdejínvprvejpolovici20.storočia,diplomatickémuvývojuvstrednejEurópeaslovensko-maďarskýmvzťahomakomplikáciámvichvzájomnýchvzťahoch.

Včísle5-6/2010smenas.48–54uverejnilipríspevokIgoraBakuVynútený akt alebo horlivosť malého spojenca? anas.89-98príspevokEduardaNižňaského,MichalaSchvarcaaJanyTulkisovejsnázvomNaivnýkolaborant?Prizalamovaní

textunámvypadlo,žepríspevkyvzniklivrámciriešeniaprojektuAPVV-0352-07Slovensko-nemeckévzťahy1938-1945vdokumentoch.

Opravy a spresnenia

Ženská emancipácia v diskurze slovenského národného hnutia na prelome 19. a 20. storočia

K a r o l H o l l ý

Historický ústav SAV; Prodama, Bratislava 2011

Autor v monografii skúma dejiny ženskej emancipácie v diskurze slovenského národného hnutia

na prelome 19. a 20. storočia. Hlavným predmetom práce je teda myšlienkový svet slovenskej ná-

rodoveckej society (slovenského národného hnutia, resp. slovenského ženského hnutia) na konci

19. a začiatku 20. storočia v kontexte rozvoja ideí emancipácie žien. Cieľom monografie je postih-

núť, akým spôsobom boli v diskurze slovenskej národoveckej komunity konštruované predstavy

o žene a jej mieste v spoločnosti. Prvá kapitola je venovaná základnej otázke vzdelávania žien,

resp. ženskej vzdelanosti, a to z hľadiska inštitucionálno-právneho ako aj z hľadiska diskurzu

slovenskej národoveckej society. Ženy získali vďaka nacionalizmu dôležitú funkciu v národnom

spoločenstve, keď mali vytvárať zázemie pre svojich mužov – národovcov pri plnení ich úloh v ak-

tivitách národného hnutia. Životný priestor žien bol teda ohraničený domácnosťou v rámci ktorej

z pozícií manželiek a predovšetkým matiek – „rozmnožovateliek rodu“ a vychovávateliek nových

generácií národovcov mali plniť svoju „národnú misiu“. V období pred Veľkou vojnou sa tzv. žen-

ská otázka v rámci národoveckého diskurzu stávala v porovnaní so skorším obdobím čoraz širším

pojmom – už to nebola len žena v domácnosti, ale aj žena, ktorá môže svojím vlastným úsilím

dosiahnuť uplatnenie vo verejnej sfére a zároveň byť plnohodnotnou súčasťou národného spoločenstva. Tzv. ženská otázka v tomto

období viditeľne vplývala na diferenciáciu politického spektra slovenskej národoveckej society. Zásadným záverom práce je, že pre

celé analyzované obdobie platila priorita nacionalizmu pred feminizmom, t. j. tzv. ženská otázka hrala popri tzv. slovenskej otázke

vždy sekundárnu rolu.

Zahraničná politika Slovenskej republiky 1939 – 1945 P a v o l P e t r u fHistorický ústav SAV; Prodama, Bratislava 2011

Autor prekladá v práci čitateľovi ucelený obraz o základných otázkach súvisiacich so zahraničnou po-

litikou a diplomaciou Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945, ako aj o okolnostiach, príčinách a dô-

sledkoch jej vzniku. Venuje sa v nej totiž prakticky všetkým dôležitým otázkach zahraničnej politiky a

diplomacie Slovenskej republiky. Práca je rozdelená na dve hlavné časti. V prvej z nich, ktorá je rozsahom

kratšia, analyzuje autor tie otázky vývoja Slovenska na ceste k štátnej samostatnosti, ktoré ju podmieňova-

li, akcelerovali a orientovali smerom, ktorý napokon nadobudla a ktorý ju – v dôsledku súbehu viacerých

vonkajších i vnútorných dominantných dobových faktorov – doviedol po približne šiestich rokoch exis-

tencie k definitívnemu zániku. V druhej, rozsahom väčšej časti, je reč o hlavných rysoch bilaterálnych

diplomatických, politických a hospodárskych vzťahoch Slovenska s tými štátmi, s ktorými ich udržiavalo

v sledovaných rokoch na – možno povedať – regulárnej, i keď nie vždy a vo všetkých ohľadoch rovnako

intenzívnej úrovni. Jednotlivé kapitoly tejto časti publikácie sledujú vzájomné vzťahy s južným, severným

a západným susedom (Maďarsko, Poľsko, Protektorát Čechy a Morava); so štátmi Paktu troch mocností

a Mandžuskom (Nemecko, Taliansko, Japonsko, Mandžusko); so západnými mocnosťami (Francúzsko,

Veľká Británia, USA); s Vatikánom; so ZSSR, pobaltskými štátmi a Fínskom; s balkánskymi štátmi (Ju-

hoslávia, Rumunsko, Bulharsko, Nezávislý chorvátsky štát); s neutrálnymi štátmi (Španielsko, Švajčiar-

sko, Švédsko) a posledná deviata kapitola skúma vzťahy Slovenska s Dánskom a Holandskom. Práca sa

podrobnejšie nezmieňuje o dvojstranných vzťahoch Slovenskej republiky so štátmi ako boli napr. Thaj-

ské kráľovstvo či Barma, ktoré ju síce diplomaticky uznali roku 1943, ale s ktorými sa pre zemepisnú vzdia-

lenosť, znásobovanú dopravnými a inými ťažkosťami súvisiacimi s vojnovým konfliktom, nedali udržiavať diplomatické styky na štandardnej úrovni.

Práca poskytuje predovšetkým vysokoškolským študentom, ale i širšej čitateľskej verejnosti materiál na vytvorenie si celkovej predstavy o základných

okolnostiach vzniku Slovenskej republiky, o charakteristických znakoch jej zahraničnej politiky a diplomacie, ako aj o štátoch, s ktorými udržiavala

efektívne diplomatické, politické a hospodárske styky.

Zrejme o žiadnej slovenskej osobnosti nebolo napísaných toľko kníh, novinových článkov či bás-

nických textov ako o Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. A nijaká iná osobnosť nemá na Slovensku

pravdepodobne vybudovaných toľko pomníkov ako Štefánik. Sociologické výskumy, ale aj rôzne

ankety jeho popularitu potvrdzujú. Vyplýva z nich, že spolu s ďalšími historickými postavami, napr.

s Alexandrom Dubčekom a Ľudovítom Štúrom, patrí k najakceptovanejším a najobľúbenejším

postavám slovenskej minulosti. Najmä staršia generácia má k Štefánikovi silný citový vzťah. Ľudia

ho pokladajú za národného hrdinu. Štefánik patrí preto bez diskusie k najvýznamnejším postavám

moderných slovenských dejín.

Autor v práci ponúka netradičné, v slovenskom prostredí stále pomerne neobvyklé spracovanie

štefánikovskej problematiky. Publikácia si nevšíma Štefánikov život a dielo, jeho osudy, úspechy,

životné lásky a priateľstvá, ba dokonca neopisuje ani jeho účasť na formovaní československých

légií počas 1. svetovej vojny alebo na vzniku republiky. Ako historika ho Štefánik začína zaujímať

až po svojej smrti– kniha je preto o tzv. druhom živote tejto našej historickej osobnosti.

Publikácia sa venuje Štefánikovej pamiatke a jeho posmrtnému kultu v slovenskej spoločnosti, resp. obrazom Štefánika v historickej pamäti

Slovákov. Nevypovedá preto o ňom samotnom, ale skôr o spoločnosti, jednotlivcoch, skupinách a vrstvách obyvateľstva, ktoré si Štefánika

osvojovali, stotožňovali sa s ním, alebo ho naopak odmietali. Kniha je preto aj o politikoch, ktorí využívali Štefánika pre svoje vlastné politické

ciele. Autor v nej okrem iného venuje veľkú pozornosť aj dianiu v medzivojnovej Trnave, v ktorej bol postavený jeden z prvých Štefánikových

pomníkov na Slovensku.

Kniha má všetky predpoklady zaujať nielen profesionálnych historikov, ale aj laickú verejnosť. Pokúša sa totiž zodpovedať zásadnú otázku:

kto je národný hrdina, resp. kto sa ním môže stať. Úlohou dnešného historika by podľa autora nemalo byť kategorické rozhodovanie o tom,

kto je spôsobilým a kto nie na zaujatie miesta v panteóne národných dejín, ale skôr skúmať, prečo sa predstava o príslušnej historickej osob-

nosti ako o národnom hrdinovi v jednej sociálnej skupine rozšírila, kým iná sociálna skupina ju odmietla. Jeho úlohou je demýtizovať a de-

konštruovať, čo autor v knihe robí veľmi úspešne.

Milan Rastislav Štefánik v hlavách a srdciachFenomén národného hrdinu v historickej pamätiP e t e r M a c h oHistorický ústav SAV; Prodama, Bratislava 2011

ISSN 1335–8316

Lekári na Slovensku do roku 2000 A n n a F a l i s o v á

Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2010. 484 s.

Kniha je venovaná problematike lekárskeho stavu na Slovensku. Je zložená z dvoch častí. Tá

prvá obsahuje stručný pohľad na vývoj vzdelávania lekárov (vznik lekárskych fakúlt, štúdium,

ďalšie vzdelávanie lekárov a i.) a ich sociálny status v minulosti. Sú tu vyzdvihnuté najdôležitej-

šie medzníky súvisiace s prípravou a pôsobením lekárov na území Slovenska. Druhá, nosná časť

práce má podobu encyklopédie lekárov. Prináša portréty 1036 nežijúcich osobností od najstar-

ších čias do roku 2000. Okrem lekárov pôsobiacich na Slovensku sú do práce zaradené aj osob-

nosti, ktoré sa na Slovensku narodili, ale pôsobili mimo jeho územia a dosiahli tam významné

výsledky. V knihe sú zaradené aj portréty cudzincov, ktorí na Slovensku vykonávali lekársku

prax a zapájali sa tu do verejno-zdravotnej činnosti. Medailóny lekárov sú radené abecedne,

v každom z nich sú uvedené základné životopisné údaje. O mimolekárskych aktivitách lekárov

sa zmieňuje len okrajovo. Cieľom publikácie je poskytnúť širokej čitateľskej verejnosti základ-

né informácie o osobnostiach, ktoré svojim životom a činnosťou prispeli k rozvoju medicíny

a zdravotníctva na Slovensku.

historia 3a4 2011

Documents