0

1

III. ENVIRONMENTALIZMUS AKO NÁSLEDOK POPULAČNÉHO

RASTU, PRIEMYSELNEJ REVOLÚCIE A URBANIZÁCIE

Ing. Jozef Kahan PhD., Strom života, Bratislava, 2012

Kľúčové slová: environmentalizmus, environmentálna politika, udržateľný rozvoj, základné

míľniky environmentálnej politiky, holizmus, Kjótsky protokol

Spolu s populačným rastom a migráciou obyvateľstva do miest rastie aj ľudská

aktivita, čo má za následok rast požiadaviek na suroviny, energiu a potraviny. Vzťah človeka

a prírody tak začína vytvárať tlak aj na realizáciu politiky jednotlivých geografických útvarov.

Environmentálne myšlienky v politických prejavoch sú relatívne mladý fenomén. Až do 60.

rokov 20. storočia sa príroda považovala len za ekonomický zdroj, ktorý je ľuďom

k dispozícii. Výsledkom bolo postupné odčerpávanie zdrojov, ktoré sa niekedy blížilo

k úplnému vyčerpaniu prírodných surovín. Environmentalizmus tak prirodzene začal dopĺňať

ľavicové, pravicové alebo centralistické ideológie (Heywood, 1994).

Pojem environmentalizmus sa začal využívať od 50. rokov 20. storočia a je preň

charakteristické základné presvedčenie, že život človeka možno pochopiť iba v súvislosti so

svetom prírody. Andrew Heywood (1994) konštatuje, že základnými črtami

environmentalizmu sú ekocentrizmus (okrem ľudskej dôležitosti, uznáva dôležitosť

„neľudského“ spoločenstva a dôležitosť zachovania zdravého životného prostredia aj pre

budúce generácie), obmedzovanie rastu, čiastočné odmietanie štátneho zriadenia (národné

štáty sú príliš veľké a zároveň príliš malé na to, aby sa účinne zaoberali udržateľnosťou, preto

sú dôležitejšie malé skupiny – komunity a zároveň celosvetové fóra) a decentralizácia

v oblasti riešenia environmentálnych problémov.

Ak má environmentalizmus predstavovať samostatnú a koherentnú politickú

ideológiu, musí obsahovať radikálne novú koncepciu vzťahu medzi človekom a prírodou,

ktorá by spochybnila idey a hodnoty súčasných politických smerov a nie ich len doplňovala.

Vznik environmentalizmu však nemal za cieľ vytváranie nových náboženských ideológií, ale

objavil sa ako reakcia na industrializáciu. Záujem o životné prostredie narastal kvôli obave, že

ekonomický rast ohrozí nielen prežitie ľudského druhu, ale života na tejto planéte ako takého.

Niektorí autori zároveň predpokladajú, že zásady súčasného environmentalizmu čerpajú

v mnohých veciach zo starovekých pohanských náboženstiev, ktoré zdôrazňovali predstavu

Matky Zeme a rovnako tak z východných náboženstiev ako je hinduizmus, budhizmus

a taoizmus.

S politickým programom ochrany životného prostredia prichádza ako prvá nemecká

Strana zelených (80. roky 20. storočia). Vo všeobecnosti environmentalisti odmietajú, že

jediná oblasť ich politického záujmu je ochrana životného prostredia a znižovanie jeho

znečistenia. Rovnako dôležité sú pre nich témy zrovnoprávnenia žien, otázky odzbrojenia,

sociálneho štátu a nezamestnanosti, ale aj hospodárskeho rastu a rozvoja. Z tohto dôvodu je

veľmi zložité a možno až nemožné, zaradiť environmentalizmus do vžitého rozdelenia medzi

pravicu a ľavicu, tzn. do sporu medzi individualizmom a kolektivizmom, ktorý odráža rôzne

názory na vlastníctvo spoločenského bohatstva. Environmentalizmus predstavuje skôr nový

politický štýl, ktorého základom nie je koncepcia ľudských potrieb, ale predstava prírody ako

pavučiny vzácnych a krehkých vzťahov medzi živočíšnymi druhmi (vrátane človeka)

a životným prostredím. Ľudstvo tak nie je v centre pozornosti, ale je chápané ako

neoddeliteľná súčasť prírody.

2

Ďalší termín, ktorý environmentalizmus využíva je holizmus. Tento termín zaviedol

v roku 1926 Jan Smuts. Smuts sa domnieval, že sa veda dopúšťa chyby, keď všetko, čo

skúma, delí na časti a snaží sa pochopiť každú časť samú o sebe. Holizmus naopak vychádza

z presvedčenia, že celok je dôležitejší než jeho jednotlivé súčasti a tvrdí, že každá časť

systému má svoj význam iba vo vzťahu k ďalším častiam a nakoniec k celku ako takému.

Základné míľniky environmentálnej politiky

Environmentalizmus sa vo vyspelých štátoch spočiatku

obmedzoval len na spracovanie koncepcií. Tieto koncepcie však

možno považovať za základné momenty vzniku environmentálnej

politiky (Zelený, 1999). V roku 1972 sa v Štockholme koná prvá

konferencia OSN o životnom prostredí. Na konferencii boli

definované základné globálne problémy životného prostredia a bola

prijatá Deklarácia o životnom prostredí. Deklarácia predstavovala

súbor základných princípov ochrany životného prostredia. Súčasne s

ňou bol prijatý Akčný plán ako súbor medzinárodných odporúčaní a opatrení. Touto

konferenciou sa zahájil Program pre životné prostredie (UNEP). Konferencia zároveň

iniciovala vznik medzinárodných dohovorov (CITES – Dohovor o medzinárodnom obchode s

ohrozenými druhmi voľne žijúcich živočíchov a rastlín, Viedenská zmluva na ochranu

ozónovej vrstvy a pod.).

V tom istom roku bolo v Paríži na Európskom samite Európskeho hospodárskeho

spoločenstva prijaté rozhodnutie pustiť do spoločnej európskej environmentálnej politiky. Za

prípravu spoločnej environmentálnej politiky bola zodpovedná Rada EHS. Prvé stretnutie

Rady EHS, v súvislosti environmentálnou politikou, sa uskutočnilo 19. júla 1973 a odsúhlasili

sa na ňom princípy spoločnej environmentálnej politiky. Dňa 22.novembra 1973 vydala Rada

EHS rezolúciu, v ktorej prijala Prvý akčný program Európskych spoločenstiev dotýkajúci sa

životného prostredia.

V roku 1987 sa v správe Komisie OSN pre životné prostredie po prvý krát objavuje

pojem trvalo udržateľný rozvoj. Nový pojem vyvolal značnú polemiku a rozpornosť

stanovísk. Pojem bol označený za neurčitý, nepoužiteľný koordinovane v krajinách s

diametrálne odlišným stupňom ekonomického rozvoja a úrovňou vyspelosti. Zavedenie

pojmu zároveň poukázalo na kritickú neudržateľnosť neobnoviteľných ale aj obnoviteľných

zdrojov, nadmernú spotrebu, nesúlad medzi verejným a súkromným rozhodovaním v oblasti

ochrany životného prostredia a na absenciu inštitúcií ochrany životného prostredie najmä v

rozvojových krajinách.

O rok neskôr, v roku 1988, bol vytvorený Medzivládny panel o

klimatických zmenách (IPCC) pod patronátom OSN ako najväčšia

autorita v otázke globálneho otepľovania, ktorá združuje 2500 vedcov z

viac ako 130 krajín.

V roku 1992 sa v Rio de Janeiro konala druhá Konferencia OSN o životnom prostredí

a rozvoji. Na konferencii boli prijaté:

- dva medzinárodné dohovory: Dohovor o biodiverzite a Konvencia o klimatických

zmenách, ktorá vyzýva na dobrovoľné znižovanie emisií skleníkových plynov;

- tri dokumenty: Deklarácia o životnom prostredí a rozvoji, Princípy hospodárenia v

lesoch a Agenda 21 – program pre 21. storočie, ktorý definuje základné a rámcové

zásady pre štáty a spoločnosti, pomocou ktorých môžu postupovať pri tvorbe

koncepcií a samotnej realizácii svojej environmentálnej politiky.

3

Hlavný význam konferencie je možné zhrnúť do nasledovných bodov:

1. Jasne vyjadrila zásadu, že ľudstvo už ďalej nemôže uvažovať oddelene o životnom

prostredí a o ekonomickom a sociálnom rozvoji, tzn. je potrebné rešpektovať

environmentálne súvislosti sociálneho a ekonomického rozvoja.

2. Formulovala zásadu trvalo udržateľného rozvoja ako základného princípu ďalšieho

vývoja ľudstva na Zemi

3. Poukázala na to, že činnosti, ktoré boli doteraz chápané ako vzájomne neprepojené,

majú v skutočnosti veľmi úzke vzájomné biologické, fyzikálne a sociálne väzby.

4. Umožnila paralelné konanie konferencie mimovládnych organizácií z celého sveta na

tému životného prostredia a rozvoja – Earth summit. Tejto konferencie, ktorá sa koná

každých 10 rokov, sa zúčastnilo viac ako 1400 mimovládnych organizácií.

5. Venovala veľkú pozornosť poškodzovaniu životného prostredia v rozvojových

krajinách, pričom ako základnú príčinu pomenovala chudobu. Zakotvila právo na

rozvoj bez degradácie životného prostredia.

V roku 1992 bola v Maastrichte podpísaná Zmluva o Európskej únii, ktorá vstúpila do

platnosti v roku 1993 a predstavuje tzv. primárne právo. Touto zmluvou sa požiadavky na

ochranu životného prostredia premietajú do ostatných oblastí politiky Európskeho

spoločenstva a výrazne ich ovplyvňujú. Začínajú mať vplyv i na spoločný trh a voľný pohyb

tovaru. Sekundárne environmentálne právo Európskej únie už pri jej vzniku (1992)

pozostávalo zo 40 nariadení (regulatívov), 196 smerníc (direktív), 150 rozhodnutí a 14

odporúčaní a stanovísk, teda spolu 400 právnych aktov1.

V roku 1992 bola podpísaná aj Rámcová zmluva OSN o zmene klímy. Na základe

tejto zmluvy bol pripravený a v rokou 1997 ratifikovaný Kjótsky protokol, v ktorom sa

krajiny zaviazali, že najneskôr do roku 2012 znížia svoje emisie CO2 o 5 % oproti úrovne v

roku 1990. Kjótsky protokol bol vytvorený podľa vzoru Montrealského protokolu z roku

1987, v ktorom sa krajiny dohodli na postupnej eliminácii výroby a spotreby

chlóroflórouhlovodíkov (CFC), o ktorých sa zistilo, že spôsobujú stenčovanie ozónovej

vrstvy. Montreálsky protokol sa na rozdiel od Kjótskeho týkal iba malého počtu chemikálií

s okrajovým ekonomickým významom, preto pre krajiny nebol problém protokol uviesť do

praxe. Kjótsky protokol však zasahoval do širokého spektra hospodárskej činnosti, v rámci

ktorej sa emisie CO2 tvoria a ratifikujúca krajina, aby stanovené ciele splnila, musela

prehodnotiť svoju spotrebu energie, dopravu a objem spotreby. Vo všeobecnosti Kjótsky

protokol predstavuje systém obchodovania s emisiami s tým, že množstvo emisií je zákonom

limitované, pričom emitenti môžu obchodovať s emisnými povolenkami. Tento systém

možno prirovnať k administratívnemu prídelovému systému, v ktorom subjekty, ktoré prídel

majú, môžu obchodovať. Povolenky dostávajú len súčasní emitenti a kto chce vstúpiť na trh,

musí si ich najprv kúpiť.

Napriek skutočnosti, že Kjótsky protokol zavedený do prax bol,

z globálneho hľadiska je jeho účinnosť otázna. Systém totiž prináša

vysoké náklady pre ratifikujúcu krajinu, pričom existuje možnosť

presunu energeticky náročnej výroby do krajiny, ktorá protokol

nepodpísala (napr. Čína, India a Brazília, ale aj USA), ďalej systém

trpí neprehľadnosťou a lobistickými tlakmi a stal sa veľkým

zdrojom zisku pre vybrané firmy. Slabinou tak isto je, že vzhľadom

k nehmotnej povahu obchodu, je ťažké systém podrobiť kontrole.

1 Nariadenia sú priamo aplikovateľné a účinné vo všetkých štátoch EÚ; smernice sú záväzné a do stanovenej doby

začleňované do právneho poriadku štátov EÚ; rozhodnutia sú záväzné pre toho, komu sú priamo určené a odporúčania a

stanoviská sú bez právnej záväznosti.

4

Súčasnosť ukazuje, že Európska únia, Kanada a Japonsko, ktoré protokol ratifikovali,

nesplnili stanovené skromné ciele Kjótskeho protokolu. Výnimku tvorí Rusko, ktorému ku

poklesu emisií pomohol rozpad energeticky náročného zbrojného priemyslu. V Európskej únii

a v Kanade je dokonca nárast emisií CO2 vyšší, ako v USA. V súčasnej dobe sa pripravuje

nový protokol. Európska únia presadzuje ešte väčšie záväzky, postoj USA, Číny a Indie sa

však nemení. Za USA sa dokonca začínajú skrývať aj štáty ako je Japonsko, Rusko, Kanada

a Austrália. Kjótsky prístup teda prestáva fungovať a do popredia sa dostávajú

environmentálne platby (dane a poplatky). Niektorí autori však aj environmentálne platby

považujú za neúčinných nástroj. Zdanenie tovarov a služieb, ktorých výroba zaťažuje životné

prostredie, bude totiž znamenať len zvýšenie konečnej ceny danej komodity. Takéto

environmentálne platby napríklad v súčasnosti zaťažujú pohonné hmoty, napriek tomu ich

spotreba neklesá. V tomto smere hrá teda významné postavenie spotrebiteľ, ktorý pokiaľ

neprehodnotí svoj životný štýl a svoje nákupné správanie, tak sa požadovaný efekt nedostaví.

Záver: Deklarovanie prijatia koncepcií trvalo udržateľného rozvoja či už na

medzinárodnej alebo národnej úrovni avšak zároveň favorizovanie konzumne orientovaných

jednotlivcov na lokálnej úrovni, predstavujú dve protikladné sily. Ak má medzinárodné

spoločenstvo ako aj štátne zriadenia úprimný záujem dosiahnuť svoje dlhodobé priority

v oblasti udržateľného rozvoja, musia byť do tohto procesu zapojené aj samosprávy

a neziskové hnutia, ktoré následne budú ovplyvňovať miestnu komunitu. Hlbším cieľom

takéhoto ovplyvňovania musí byť hodnotová reorientácia spoločnosti ako predpoklad trvalo

udržateľného života (Halašová, Vincíková, 2008).

Použitá literatúra:

HALAŠOVÁ, M., KAHAN, J.: Manažérstvo humánnych rizík rozvoja environmentálne uvedomelej

komunity. Bratislava : Strom života, 2012. 146 s. ISBN 80-88688-68-6

HALAŠOVÁ, M., VINCÍKOVÁ, S.: Škola a miestna komunita v intenciách trvalo udržateľného

rozvoja. Banská Bystrica : Fakulta prírodných vied UMB, 2008. 90 s. ISBN 978-80-8083-685-6.

HEYWOOD, A.: Politické ideológie. Praha : Victoria Publishing, 1994. 293 s. ISBN 80-85865-10-6.

ZELENÝ, J.: Environmentálna politika a manažment. Zvolen : Technická univerzita vo Zvolene,

1999. 236 s. ISBN 80-228-0835-0.