FILOZOFIA RoË. 55, 2 0 0 0 , Ë. 10

NIEKOºKO POZNÁMOK K DIELU HAYDENA WHITA

JURAJ äUCH, Katedra f i lozofick˝ch vied FHV UMB, Banská Bystrica

äUCH, J.: Several Remarks on the Work o f H a y d e n White FILOZOFIA 55, 2000, No 10, p. 8 0 9

During the last 3 0 years Hayden White raised in his work many problems concern-ing wri t ing his tory which became the subject o f discussions a m o n g his tor ians , ph i -losophers o f history and literature theorists. O n the basis o f metaphor ica l expressions used in historical narratives and fo l lowing h i s analysis o f t he great classics o f t he historiography o f the 19th century h e tried t o s h o w the t ropological nature o f historical discourses. Th i s theory resulted in relat ivism a n d t h e assess-m e n t o f historical narratives according to the metaphor ica l criteria o f t ru th . Th i s relativism w a s rejected b y t he historians w h o believe tha t t he proper u se o f t ropes is t he on ly rhetorical means for the description o f historical events. A t t he beg in -n i n g o f t he 1990's Hayden Whi te suggested wri t ing about t ragic events in t he "middle voice", w h i c h could b e scee a s a retreat from his early posit ions.

Jednou z v˝znamn˝ch osobnostÌ, ktorá viac neû 25 rokov prispieva do diskusiÌ o dejinách a ich zobrazovanÌ v naratÌvnej forme, j e Hayden White. Jeho poËiatoËn˝ záu-jem o svätého Bernarda z Clairvaux a pápeûskú schizmu v roku 1130 poËas jeho dokto-randského ötúdia na Michingenskej univerzite, kde spolupracoval s Mauricom Mandelbaumanom, sa postupne posúval smerom k renesancii, k postave G. Vica a k problémom historiografie v 19. storoËÌ. Na zaËiatku svojho pedagogického pôsobe-nia na Wesleyanskej univerzite v Connecticute sa predovöetk˝m vÔaka pozitÌvnym ohla-som na Ëlánok Bremeno histórie (The Burden of History) v Ëasopise Theory and History rozhodol napÌsaù svoju prvú a najznámejöiu knihu Metahistória: Historická predstavi-vosù v Európe 19. storoËia [19]. Táto práca bola akousi "rebéliou" proti "pozitivizmu a pozitivistickej predstave histórie" ([3], 15). Prekvapujúcim sa zdá byù fakt, ûe eöte v 70-tych rokoch táto publikácia spolu s v˝berom jeho statÌ Trópy diskurzu: Eseje kultúrneho kriticizmu [20] nevzbudili takú pozornosù ako v 80-tych a zaËiatkom 90-tych rokov, keÔ sa tieto jeho práce sa zaËali spájaù s postmodemizmom estetizujúcim históriu (napr. Gertrude Himmelfarb a Keith Jenkins). Tento názor pramenÌ z Whitovho presvedËenia, ûe môûeme "manipulovaù s faktami vzhæadom na estetick˝ úËinok" ([3], 16). Osobitosù postavy Haydena Whita naznaËuje a j to, ûe j e zaraÔovan˝ medzi nov˝ rétorick˝ relativizmus (Peter Novick), rétorick˝ konötruktivizmus (Alun Munslow), ale a j medzi dominujúcich predstaviteæov lingvistického obratu vo filozofii dejÌn (Michael Stanford, Brian Fay a ÔalöÌ). SúËasne s t˝mto lingvistick˝m obratom témy "narácie a reprezentácie nahradili témy zákona a explanácie vo filozofii dejÌn" ([4], 2). White sa nedomnieva, ûe by jeho práce spÂÚali kritériá kladené na filozofické práce, a sám sa skôr povaûuje za historika kultúry, ktor˝ sa zaujÌma o filozofiu kultúry. V interview s Ewou DomaÚskou vyjadril presvedËenie stotoûÚujúce sa s hodnotenÌm jeho prác Lindou Hutcheonovou, podæa ktorého jeho koncepcia histórie má viac spoloËného

Filozofia 55, 10 809

s modernizmom ako s postmodemizmom, a preto sám seba povaûuje za "formalism a ötrukturalistu" ([3], 27). I keÔ jeho formalistick˝ orientovaná anal˝za prezentovaná v Metahistórii vychádza priamo z prác Stephena Peppera, Northropa Fryea, Karia Mannheima, myölienkovo veæmi blÌzki mu boli Louis O. Mink a Michael Foucault. V posledn˝ch dvoch desaùroËiach najviditeænejöie vpl˝valo na formovanie jeho názorov dielo Rolanda Barthesa, ktor˝ mu bol vûdy veæmi blÌzky a ktorého povaûuje za "najtvo-rivejöieho kritika svojho Ëasu" ([3], 32). A j napriek tomu, ûe j e veæmi ùaûké urËiù presné hranice oddeæujúce etapy jeho myölienkového v˝voja, mohli by sme jeho dielo rozdeliù do troch etáp odráûajúcich jeho názorové posuny. Prvá etapa zaËÌna v polovici 60-tych rokov a kulminuje koncom 70-tych rokov. Medzi dominantné práce v tomto obdobÌ pa-tria Metahistória a Trópy diskurzu (1978). V druhej etape, konËiacej s 80-tymi rokmi, sa White koncentroval na problémy súvisiace s naráciami, priËom sa snaûil o úpravy a spresnenia svojej pôvodnej konötruktivistickej koncepcie, najmä v práci Obsah formy: Narativny diskurz a historická reprezentácia (1987). V tretej etape, zaËÌnajúcej 90-tymi rokmi, ustupuje od niektor˝ch svojich pôvodn˝ch názorov, Ëo odráûajú niektoré jeho Ëlánky publikované zatiaæ v poslednom v˝bere jeho statÌ s názvom Figurálny realizmus (1999).

Vo svojej prvej knihe Metahistória sa White zaoberá prácami ötyroch filozofov (Hegela, Marxa, Nietzscheho, Croceho) a ötyroch historikov (Micheleta, Rankeho, To-quevilla, Burckhardta), ktoré by mali predstavovaù rôzne mody historického vedomia v 19. storoËÌ. Tento v˝ber, nediferencujúci nejako v˝raznejöie spôsob tvorby a historikov, j e podæa Maurica Mandelbaumana jedn˝m zo základn˝ch predpokladov (spolu s Whitov˝m poetick˝m aktom a relativizmom), ktoré j e nevyhnuté podrobiù kri-tike. Mandelbaum zdôrazÚuje, ûe zatiaæ Ëo historici sa snaûia opÌsaù a porozumieù jed-notlivé udalosti, filozofi sa pokúöajú "nájsù princÌp explanácie alebo interpretácie, ktor˝m by objasÚovali kaûd˝ dôleûit˝ aspekt historického procesu" ([9], 41). œalöÌ podstatn˝ rozdiel medzi nimi j e v tom, ûe "filozofi dejÌn neodvodzujú v˝znam z histórie, ale pripisujú v˝znam histórii, a to spôsobom zdôvodÚujúcim ich vopred vlastné hodno-tiace presvedËenie" ([9], 42). Hayden White uû v predhovore svojej knihy deklaruje, ûe "neexistuje ûiadna história v pravom zmysle slova, ktorá by nebola zároveÚ filozofiou dejÌn" ([19], IX). V protiklade k tomuto tvrdeniu Mandelbaum uvádza paralelnú situáciu z prÌrodn˝ch vied, podæa ktorej "po preskúmanÌ praktick˝ch prác vedca niekto môûe tvrdiù, ûe má filozofiu vedy bez toho, aby tieû tvrdil alebo naznaËoval, ûe j e filozofom vedy" ([9], 43). I napriek tomu, ûe Mandelbaumova differenciácia zreteæne platÌ pre väËöinu postáv zo spomÌnan˝ch disciplÌn, v niektor˝ch prÌpadoch by sa dalo polemizo-vaù o "öÌrke" deliacej Ëiary medzi vybran˝mi filozofmi a historikmi (moûno a j prÌrodo-vedcami) a zároveÚ by sme mohli uviesù filozofov, ktor˝ch práce spÂÚali kritériá kladené na prácu historika v danej dobe v˝znamne ovplyvnili a j filozofiu dejÌn podobne, ako niektorÌ historici inöpirovali (rozvinuli) urËité filozofické koncepcie. PrÌkladom by moh-li byù niektoré práce Karola Marxa a Fridricha Engelsa (napr. Osemnásty brumaire ºudovÌta Bonaparta alebo Postavenie robotnÌckej triedy v Anglicku).

Podæa Whita rozdiel medzi filozofmi a historikmi v 19. storoËÌ bol len v tom, na Ëo kládli dôraz, nie v obsahu, pretoûe to, "Ëo j e u historika implicitné, to j e v dielach veæk˝ch filozofov dejÌn vynesené na povrch a systematicky obhajované" ([19], X).

810

ZároveÚ j e presvedËen˝, ûe práce t˝chto filozofov a historikov spája urËité "historické myslenie" (myslenie o dejinách), ktoré podæa Herty N. Docekalovej b y malo zluËovaù históriu a filozofiu dejÌn, a preto ho povaûuje len za úËelov˝ "öpekulatÌvny prvok" ([2], 7, 2). Historické myslenie dáva H. White do súvisu s úrovÚou hÂbkov˝ch ätruktúr spo-jen˝ch s tropami a poetick˝m aktom historika pri predstavovanÌ si historického deja. V˝chodiskom anal˝zy "hÂbkov˝ch ötruktúr" predstavivosti spomÌnan˝ch historikov a filozofov j e podæa neho chápanie historick˝ch prác len ako verbálnych ötruktúr " v o forme naratÌvneho prozaického diskurzu, ktoré chcú b y ù modelom alebo obrazom mi-nul˝ch ötruktúr a procesov, priËom pri ich podanÌ by ich zároveÚ a j vysvetæovali" ([19], 2). Podrobnejöie sa svo j tropologick˝ prÌstup k historick˝m naráciám snaûÌ H. White vysvetliù v úvode k práci Metahistória, kde zdôrazÚuje úlohu historikovej predstavivosti pri tvorbe historickej narácie, keÔ odpovedá na nasledujúce otázky: A k o sa to udialo? »o sa stalo potom? PreËo sa to udialo takto, a nie inak? a pod. Tieto otázky môûu b y ù podæa neho vysvetlené viacer˝mi spôsobmi (kombináciami modov): "(1) explanácia na-ratÌvnou ötrukturáciou, (2) explanácia argumentáciou, (3) explanácia ideologickou im-plikáciou" ([19], 7). Jednotlivé kombinácie modov t˝chto vysvetæujúcich stratégiÌ White naz˝va historiografick˝mi öt˝lmi, ktoré tvoria "povrchovú" úroveÚ ötruktúry histo-rick˝ch naráciÌ.

Na základe práce Northropa Fryea a jeho knihy Anatomy of Criticism (Anatómia kriticizmu) rozliöuje White ötyri mody naratÌvnej ötrukturácie (romanca, tragédia, komédia a satira), priËom pod naratÌvnou ötrukturáciou rozumie "spôsob, pri ktorom sekvencia udalostÌ formovaná do prÌbehu postupne odhaæuje prÌbeh urËitého typu" ([19], 7).' Okrem úrovne konceptualizácie, na ktorej historik ötruktúruje svoj pohæad na minu-losù, j e tu uvedená Ôalö ia úroveÚ spojená s operáciou, ktorú naz˝va "explanáciou formálnej, explicitnej alebo diskurzÌvnej argumentácie" ([19], 11). Túto operáciu Hay-den White spája s uplatÚovanÌm kombináciÌ princÌpov, ktoré majú funkciu zdanliv˝ch zákonitostÌ historickej explanácie, priËom, inöpirovan˝ prácou Stephena Peppera World Hypothesis (Svet hypotéz) identifikuje vo svojej knihe ötyri základné explanaËné typy (formistick˝, kontextuálny, mechanicistick˝ a organistick˝). Ideov˝ a etick˝ rozmer his-torick˝ch prác reflektujú ötyri základné typy (liberálny, konzervatÌvny, anarchistick˝ a radikálny) prevzaté z knihy Ideológia a utópia od Karia Mannheima.2 Pod pojmom "ideológia" si White predstavuje "súbor stanovÌsk potrebn˝ch na zaujatie pozÌcie v súËasnom svete sociálnej praxe a konanie na j e j základe (a tieû zmenu sveta alebo jeho udrûanie v súËasnom stave)" ([19], 22).

' V stati Hayden White a problém historicÌch naráciÌ, F i l o z o f i a 1996, Ë. 12 s o m p r e d z o z n á m e n Ì m sa s Ë l á n k o m H. N a g e l - D o c e k a l o v e j Läst sich die Geshichtsphilosophie tropologish fundierenl {Dá sa filozofia dejÌn fundovat' tropologick˝?) p o k o n z u l t á c i i s M a r i á n o m P a l e n Ë á r o m ang l ick˝ term Ìn " e m p l o t m e n t " prekladal d o s l o v e n s k é h o j a z y k a a k o "ötrukturácia". D o Ë e s k é h o j a z y k a tento p o j e m p o d o b n e pre loû i l v texte t o h o Ë lánku H. N a g e l - D o c e k a l o v e j p u b l i k o v a n é h o v Ref lex i Ë. 16 a j Karo l N o v o t n ˝ . E w a Domai Ìska tento p o j e m v o s v o j e j p u b l i k á c i i Mikrohistória (PoznaÚ 1999) p r e k l a d á d o p o æ s k é h o j a z y k a a k o fabularizácia.

2 StruËn˝ náËrt j e d n o t l i v ˝ c h stratégiÌ pozr i v m o j e j stati Hayden White a problém histo-rick˝ch naráciÌ. F i l o z o f i a 1996, Ë. 12.

Fi lozof ia 5 5 , 1 0 811

Kombinácie jednotliv˝ch typov (modov) zo ötvorÌc explanËn˝ch (interpretaËn˝ch) stratégiÌ majú vplyv na podobu historick˝ch naráciÌ a zároveÚ charakterizujú historikovo prem˝öæanie o dejinách. White si uvedomuje, ûe v niektor˝ch prÌpadoch môûe vzniknúù "dialektické napätie", ak sa historik alebo filozof pokúsi spájaù vzájomne neladiace mody (napr. Michelet sa pokúöal kombinovaù romantickú ötrukturáciu s formistickou ar-gumentáciou a liberálnou ideológiou; Burckhard zasa kombinoval satirickú ötrukturáciu s kontextualistickou argumentáciou a konzervatÌvnou ideologickou pozÌciou). David Konstant poznamenáva vo svojej stati Funkcie narácie v knihe Haydena Whita Meta-história, ûe j e j autor nedostatoËne ötatisticky podloûil prÌbuznosù urËit˝ch modov, priËom jeho dvojice modov spájajúcich ötrukturácie s ideologick˝mi postojmi sú proti-kladom t˝ch, ktoré uvádza vo svojej práci White. Napriek tomu verÌ, ûe Whitov v˝ber spárovan˝ch dvojÌc lepöie zodpovedá nÌm predkladan˝m dôkazom a ûe prÌpadné "dia-lektické napätie" v niektor˝ch historick˝ch naráciách "môûe byù kompenzované ich ko-herenciou" ([8], 71). Paulovi Ricourovi sa zdá v˝sledok Whitovej "formálnej anal˝zy v porovnanÌ s jeho teóriou trópov pevnejöÌ" ([14], 161).

Pri tvorbe historick˝ch narácii White predpokladá, ûe "predt˝m, ako historik môûe preniesù na danosti historického poæa ten pojmov˝ slovnÌk, ktor˝ chce pouûiù pre svoje podanie a vysvetlenie, musÌ toto pole predzobraziù (prefigurate), t.j. konötituovaù ho ako predmet duchovného vnÌmania" ([19], 30). Toto predzobrazenie sa nachádza na úrovni hlbinn˝ch ötruktúr, priËom j e poetick˝m aktom, ktor˝ predchádza historickú pojmotvor-bu, a preto j e "v rozvrhu historikovho vlastného vedomia predvedomé a predkritické" ([19], 31). S t˝mto poetick˝m aktom White spája ötyri základné trópy: metaforu, ktorá j e v podstate zobrazujúca, "meton˝mia j e redukujúca, synekdocha j e integrujúca a irónia j e negujúca" ([19], 34). David Carrol sa domnieva, ûe ak by táto koncepcia trópov mala podæa j e j autora poskytovaù urËit˝ základ pre klasifikáciu hlbok˝ch ötruktúr foriem his-torickej predstavivosti, potom na najhlböej úrovni sú trópy, potom nasleduje ideologick˝ postoj kombinujúci mody explanácie a nakoniec sú to mody ötrukturácie. Whitovo ne-jasné vymedzenie funkcie trópov ponúka podæa názoru Wulfa Kansteinera moûnosù chápaù ich ako dominantné koncepty, ktoré sprevádzajú proces pÌsania o minulosti pri ätrukturalizácii faktov, ako aj "figúr myslenia determinujúceho poËiatoËné spracováva-nie pramenného materiálu" ([6], 281). Formalistická anal˝za filozofov a historikov v práci MeÌahislória nevyluËuje jednoznaËne ani jednu z t˝chto dvoch moûnostÌ. Zam˝öæanie sa nad problematikou trópov priviedlo Johna S. Nelsona v reakcii na kri-tické poznámky Nancy Srueverovej k Metahistórii k tomu, ûe ich chápe skôr ako "mody vedomia neû ako figúry jazy ka" ([11], 84). Nelson zároveÚ naznaËil moûnosù uvaûovaù o nich ako o psychologick˝ch ötruktúrach, náladách, smerovanÌ a tvarovanÌ predstavi-vosti, postojoch Ëi ideológiách, ktoré by boli neoddeliteæne zviazané s konkrétnymi dej-mi. Pri posudzovanÌ t˝chto moûnostÌ by sme mohli vychádzaù zo záverov ötúdie Donalda Ostrowského MeÌahistorická anal˝za: Haydert While a ötyri narácie z "ruskej" histórie [13]. Ten sa ako jeden z mála anglosask˝ch historikov pokúsil otestovaù Whitov tropologick˝ model historick˝ch naráciÌ pomocou jeho formalistickej anal˝zy na ötyroch knihách venovan˝ch dejinám Ruska (diela N. M. Karamzina, A. Janova, R. Pipesa a krátke dejiny KSSZ). Na j e j základe prekvapujúco potvrdzuje prÌbuznosù jednotliv˝ch modov tak, ako to urËil H. White v Metahistórii. UpozorÚuje vöak na nejasnosù

812

a problematickosù pri idenfikovanÌ dominantného trópu, pretoûe "rétorické figúry nepo-skytujú ûiadny kæúË k trópu" ([13], 227). Okrem toho sa mu zdá, ûe "naöe hÂbkové ötruk-turálne ideologické presvedËenie predzobrazuje modus argumentácie (v˝ber trópu) a modus ötrukturácie a oba tieto mody pravdepodobne determinujú to, aké otázky si his-torici kladú na základe pramenn˝ch v˝povedÌ a ako pouûÌvajú tieto v˝povede ako dôka-zy" ([13], 235).

Na relevantnosù hÂbkovej vrstvy súvisiacej s teóriou alebo ideológiou poukazuje Jerzy Topolski pri teoreticko-ideologickej vrstve, ktorá ovláda hierarchizáciu histo-rick˝ch faktov a spájanie poznania do naratÌvneho celku.3 Táto vrstva môûe maù jednu z dvoch foriem: teoretickú (modernú) alebo faktografickú (tradiËnú). V prÌpade prvej z nich sa narácia môûe do rôznej miery "nasycovaù" teóriou a v druhom prÌpade, ktor˝ sa spája s pravidlami kodifikovan˝mi v historiografii v 19. storoËia, sú "ötruktúra a obsah povrchovej vrstvy kontrolované predovöetk˝m systémom ideologick˝ch apolitick˝ch názorov historika" ([16], 83). Zdá sa zrejmé, ûe historikova ideová orientácia a teóriou ovplyvnen˝ prÌstup k skúmanej minulosti budú maù v˝razn˝ vplyv na ötrukturáciu, argumentáciu a pouûitie trópov v jeho narácii, ktorej úlohou má byù po-daù obraz minulej skutoËnosti Ëitateæovi. Zvláöù v textoch historick˝ch narácii, ktoré sú do veækej miery ideologicky ovplyvnené, sa Ëastokrát nachádzajú figuratÌvne v˝razy ale-bo rétorické trópy, ktoré vystupujú predovöetk˝m vo funkcii presvedËovacieho pros-triedku v historikovej argumentácii.

Okrem prác, ktoré sú zreteæne ovplyvnené urËitou ideológiou, by sme mohli nájsù mnohé figuratÌvne vyjadrenia na viacer˝ch miestach a j v argumentácii a opisoch deja v historick˝ch naráciách renomovan˝ch historikov, ktorÌ sa snaûili zamedziù preniknutiu akéhokoævek ideového vplyvu do ich obsahu. Zdrojom vyjadrenÌ, ktoré by sme mohli povaûovaù za figuratÌvne, j e v urËit˝ch prÌpadoch potreba zovöeobecnenia a pre-dovöetk˝m potreba priblÌûiù Ëitateæovi konanie poËetn˝ch skupÌn æudÌ v konkrétnych historick˝ch okolnostiach alebo historick˝ v˝voj v dlhöom Ëasovom obdobÌ.

Preto j e len veæmi ùaûké predstaviù si situaËn˝ opis takej udalosti, akou j e naprÌklad 1. svetová vojna, bez pouûitia zovöeobecnenÌ spojen˝ch s figuratÌvnym jazy-kom. Ak by sme mali naprÌklad detailn˝ opis jedného dÚa jedného konkrétneho ro-

botnÌka v továrni na zaËiatku storoËia, v ktorom by sme nenaöli explicitne vyjadren˝ ûiadny figuratÌvny v˝raz, a j napriek tomu by tento opis mohol latentne symbolizovaù pre »itateæa ûivot robotnÌkov v danom obdobÌ. Iná situácia by nastala, ak by sme vylúËili takúto moûnosù predstavenÌm "desiatok" tak˝chto opisov dÚa robotnÌkov, ktoré by takto boli len "detailn˝mi informáciami". Tak˝to spôsob zobrazovania deja by pripomÌnal ideu pÌsania v nulovom (neutrálnom) hlase v diele Nulov˝ stupeÚ .rukopisu Rolanda Barthesa, ku ktorému sa White prikláÚa aû zaËiatkom 90-tych rokov pri zobrazovanÌ

3 Jerzy T o p o l s k i v o s v o j o m Ë l ánku Historical Narrative: Towards a Coherent Structure (Historická narácia: smerom ku koherentnému modelu) v H i stop,' a n d T h e o r y 1 9 8 7 v y Ë l e Ú u j e tie-t o ötyri v rs tvy : 1. art ikulovaná p o v r c h o v á vrstva, v y j a d r e n á v e t a m i ; 2. n e a r t i k u l o v a n á p o v r c h o v á vrstva, o d k a z u j ú c a na Ë i tateæovo poznan ie ; 3. near t iku lovaná h  b k o v á vrstva, p o k r ˝ v a j ú c a p o z n a -n i e autora ( d ô s l e d k o v urË i t˝ch udalost Ì n a Ôa lö Ì h i s tor ick˝ v ˝ v o j ) u m o û Ú u j ú c e p o u û i t i e retrospek-c i e : 4 . neart iku lovaná h  b k o v á vrstva, kontro lu júca v ˝ b e r a h ierarch izác iu f a k t o v a s p á j a j ú c a p o z n a t k y d o ce lku.

Filozofia 55, 10 813

vybran˝ch udalostÌ 20. storoËia. Zostáva väak otvorená otázka, do akej miery by bol pre Ëitateæa a historika tak˝to opis minulosti funkËn˝.

S trópami súvisÌ a j problém ich samotného urËovania a generovania v˝znamu v texte narácie. Zatiaæ Ëo niekto v urËitom figuratÌvnom vyjadrenÌ bude identifikovaù metaforu, Ëitateæovi s inou ideovou orientáciou (pochádzajúcemu prÌpadne z iného kultúrneho prostredia) sa moûno bude pouûitie tohto v˝razu javiù v danom kontexte skôr ako irónia. S urËovanÌm trópov sa vynára otázka dominantného trópu. Tropologickej koncepcii naklonen˝ Hans Kellner vo svojom Ëlánku Whitov lingvistick˝ humanizmus upozornil na absenciu hæadania dominantného trópu v Metahistórii, ktor˝m by mal byù podæa neho v 19. storoËÌ tróp synekdochy. V závere tohto Ëlánku konötatuje, ûe H. White sa pridrûiaval tradÌcie lingvistického humanizmu (ktorého tradiËná úloha podæa H. Kellnera spoËÌvala v transformácii akademickej logiky na rétoriku ponúkajúcu slo-bodnejöie a ûivöie formy myslenia) a deklaroval neredukovateænosù ötruktúry trópov na myseæ alebo na spoloËnosù, ËÌm "zaujal sÌce konzistentné ale absurdné stanovisko" ([7], 29). V prÌpade existencie dominantného trópu (pre kultúru ovplyvnenú postmodernou by to bola asi irónia) by bolo zaujÌmavé jeho konkrétne potvrdenie a preukázanie jeho vplyvu v prácach historikov.

Napriek tomu, ûe Whitova formalistická anal˝za nenaöla v˝raznejöiu pozitÌvnu odozvu medzi historikmi, jeho konötruktivizmus, ktor˝ bol predstaven˝ vo v˝beroch jeho statÌ Trópy diskurzu a Obsah formy, vyvolal negatÌvne reakcie viacer˝ch historikov/ Podobne ako Amoldo Momigliano vo svojich kritikách zdôrazÚujú Whitov nezáujem o problém objavovania historickej pravdy a nesúhlasia s jeho spôsobom "zavrhovania vöetk˝ch otázok dot˝kajúcich sa prameÚov alebo skôr narábanie s nimi ako so öpecifick˝mi aspektami jeho rétorick˝ch pozÌciÌ, ktoré si nezaslúûia nezávisle zaobchádzanie" ([10], 261).

Vo v˝beroch statÌ napÌsan˝ch poËas 70-tych a 80-tych rokov H. White podrob-nejöie predstavuje svoje chápanie histórie a predovöetk˝m historick˝ch naráciÌ, priËom jeho úvahy vychádzajú zo skutoËnosti, ûe historikom pri ich tvorbe sú vûdy dostupné len Ëasti (f‡agmety) pramenného materiálu pochádzajúceho zo skúmaného obdobia a absentujúce informácie (fakty) sa snaûia dom˝öæaù (niekedy a j öpekulatÌvnym spôso-bom). Vzhæadom na to konötatuje, ûe historické narácie sú tak "nevyhnutne zmesou adekvátne a neadekvátne vysvetlen˝ch udalostÌ, nakopenÌm nespochybniteæn˝ch a dom˝öæan˝ch faktov, ktoré sú súËasne reprezentáciou a j interpretáciou, a to interpre-táciou povaûovanou za explanáciu celého procesu zrkadliaceho sa v narácii" ([20], 51). Tento názor, poukazujúci na nestotoûniteænosù historick˝ch naráciÌ nevyhnutne obsa-hujúcich fiktÌvne elementy s minulou skutoËnosùou, j e jedn˝m zo základn˝ch argumen-tov predstaviteæov tzv. konötruktivizmu vo filozofii dejÌn. Na rozdiel od viacer˝ch historikov a filozofov H. White vyluËuje eöte v 70-tych rokoch moûnosù uvaûovaù o historick˝ch naráciách ako o ak˝chsi mapách, kópiách (fotografiách) alebo modeloch zobrazovanej minulosti. Poukazuje predovöetk˝m na to, ako fiktÌvne (m˝tické) prvky "nepozorovane" vstupujú do historick˝ch naráciÌ (interpretáciÌ) uû v samotnom procese ich tvorby. V t˝chto prÌbehoch sa nachádzajú v chronologickom poradÌ usporiadané

4 Medzi najznámejöÌch historikov, ktor˝ch kritické Ë lánky vyvola l i rôzne reakcie stúpencov alebo odporcov Whi tove j koncepcie, patrÌ G. R. Elton, G. Himmelfarb, A . Marwick, R. Evans.

814

opisy udalostÌ, ktoré sú priblÌûené prostrednÌctvom vnútorn˝ch zápletok a zdôvodnené historikovou argumentáciou. UrËité opisy a anal˝zy t˝chto udalostÌ nadobúdajú v historickej narácii dominantnejöiu pozÌciu ako iné. V takomto procese môûu byù podæa Whita "série udalostÌ ötruktúrované mnoh˝mi spôsobmi a tak obdarené vyznaniami bez naruöenia poûiadavky ich chronologického usporiadania" ([20], 92). Konkrétne spôsoby ötrukturácie opisovan˝ch historick˝ch udalostÌ sú podæa neho urËované predovöetk˝m ich akceptovateænosùou v danej kultúre. Tak ako naprÌklad pri anglickom romantizme a j pri in˝ch kultúrne signifikantn˝ch udalostiach si môûeme predstaviù nielen jeden alebo dva, ale hocijaké mnoûstvo prÌbehov, priËom vöetky sú "rovnako plauzibilné a rovnako autoratÌvne pri ich podrobenÌ sa vöeobecn˝m pravidlám historickej konötrukcie" ([22], 488). Je prekvapujúce, ûe White neöpecifikuje, Ëo si má Ëitateæ predstaviù pod v˝razom "vöeobecné pravidlá historickej konötrukcie", pretoûe rôzne skupiny historikov si ho môûu vysvetæovaù rozdielne. A k pre jednu skupinu historikov sú akceptovateæné v˝sled-ky naprÌklad psychoanalytick˝ch anal˝z pri zdôvodÚovanÌ konania historick˝ch osob-nostÌ, tak iná skupina historikov ich bude a priori odmietaù. Rôzne obsahy (a ötrukturácie) historick˝ch narácii tak nemusia b y ù determinované kultúrnou akceptovateænosùou, ale len voæbou konkrétnych pravidiel a prÌstupov ku skúmanej mi-nulosti.

Whitov pluralistick˝ názor j e v ostrom protiklade k presvedËeniu veækej skupiny historikov (ku ktor˝m patria predovöetk˝m Whitovi kritici ako G. Elton, G. Himmelfarb a ÔalöÌ), podæa ktor˝ch historikova profesionálna erudÌcia a vyh˝banie sa ak˝mkoævek módnym teóriám môûe viesù k napÌsaniu len jednej verzie "pravdivého" prÌbehu. V˝zna-my opisovan˝ch udalostÌ sú potom automaticky urËované dejom samotného prÌbehu, ktor˝ j e tak podæa nich ich rekonötrukciou. Na rozdiel od tohto názoru j e H. White pre-svedËen˝ o tom, ûe v˝znam historick˝ch udalostÌ, ktoré vnÌmame ako naprÌklad komické alebo tragické, sa nenachádza niekde "vonku", kde by ho historik "naöieæ1 a potom nÌm ötruktúroval dan˝ prÌbeh. Tieto v˝znamy skôr súvisia s interpretaËnou perspektÌvou záujmov urËit˝ch postáv a skupÌn, pretoûe samotné kategórie tragického a komického "nie sú deskriptÌvnymi kategóriami reálnych udalostÌ" ([22], 487). Je veæmi pravdepo-dobné, ûe opisy takej udalosti, akou j e naprÌklad zánik mojmÌrovského panstva na Veækej Morave, nebudú maù zhodné v˝znamy a môûu sa v naráciách maÔarského a slovenského historika, ktorÌ pÌöu o genéze svojich národov, a j obsahovo lÌöiù. Tieto v˝znamy udalostÌ budú závislé od predmetu v˝skumu a predovöetk˝m od historikom zvolenej historickej koncepcie, do ktorej budú situované. Hayden White si j e vedom˝ toho, ûe j e veæmi problematické jednoznaËne posudzovaù pravdivosù koncepciÌ histo-rického v˝voja spät˝ch napr. s ideológiou konzervativizmu alebo liberalizmu. Preto na podporu svojho stanoviska uvádza prÌklady z historick˝ch textov (najmä historikov a filozofov 19. storoËia), v ktor˝ch j e tak˝to vplyv ideológiÌ evidentn˝.

Samotné procesy konötrukcie (Ëi skôr spôsoby pÌsania) historick˝ch narácii a literárnych (fiktÌvnych) prÌbehov povaûuje White za principiálne rovnaké (obsah histo-rick˝ch narácii by sa mal vzùahovaù na reálne udalosti v minulosti), priËom podæa neho sledujú spoloËn˝ cieæ. T˝mto cieæom j e zrozumiteæné prerozprávanie neznámeho na známe. Pri tejto snahe nevyhnutne musia urËit˝ dej (ktor˝ j e v prÌpade spisovateæa viac menej len imaginárny) ötruktúrovaù, Ëo znamená, ûe "vöetky narácie nie sú jednoducho

Filozofia 55, 10 815

zaznamenávanÌm toho, Ëo sa stalo poËas premeny jedného stavu na ÔalöÌ, ale po-stupn˝m znovuopisovanÌm udalostÌ" ([20], 98). Osobitné postavenie má záver, pretoûe v kaûdom prÌbehu sa oËakáva jeho ukonËenie autorom. Predovöetk˝m sa v Úom v˝raz-nejöie objavuje "potreba morálneho v˝znamu, poûiadavka, na základe ktorej sa série reálnych udalostÌ hodnotia podæa ich dôleûitosti ako prvky morálnej drámy" ([21], 21). Je viac neû pravdepodobné, ûe vo väËöine odborn˝ch historick˝ch prác s naratÌvnou for-mou môûeme oËakávaù latentne prÌtomnú hodnotiacu (morálnu) pozÌciu, ktorá j e spätá s celkovou ötrukturáciou deja v minulosti. Podæa Whita uû základné Ëlenenia deja na úvod a záver sú "nevyhnutne poetick˝mi konötrukciami a ako také závisia od modality figuratÌvneho jazyka, ktor˝ im dodáva vzhæad súdrûnosti" ([20], 98). KæúËovú úlohu v jeho tropologickej koncepcii má práve pouûitie figuratÌvneho jazyka, ktoré spolu s procesom formovania naráciÌ by nás malo podæa neho priviesù k uznaniu "poetickej" povahy historick˝ch naráciÌ. To tieû znamená, ûe "vöetky historické narácie predpokla-dajú figuratÌvnu charakteristiku udalostÌ, ktoré chcú sú zobraziù a vysvetliù" ([20], 94). Funkcie historick˝ch naráciÌ by sa dali chápaù ako symbolické ötruktúry, ktoré "nerepro-dukujú opisovanie udalosti; hovoria nám o tom, ak˝m smerom máme prem˝öæaù o udalostiach,... vyvolávajú v naöej mysli predstavy vecÌ, ktoré uvádzajú rovnak˝m spôsobom, ako to robia metafory" ([20], 91). Whitovo rieöenie otázky komunikovateænosti medzi historikom a jeho publikom mu poskytuje ÔalöÌ dôvod, pre ktor˝ uprednostÚuje figuratÌvny jazyk pred jazykom vyuûÌvajúcim predovöetk˝m tech-nické v˝razy. Historik podæa neho nemá vöeobecne akceptovateænú odbornú termi-nológiu (zrozumiteænú len pre t˝ch, Ëo j u poznajú), preto pouûÌva len beûne "ökolenú" reË, ktorá j e jeho prostriedkom komunikácie, Ëo zároveÚ znamená, ûe prostriedkami na urËovanie "v˝znamu jeho dát, prevedenie neznámeho na známe a na spriehæadnenie ta-jomnej minulosti sú techniky figuratÌvneho jazyka" ([20], 94). Napriek rozdielnym per-spektÌvam, ideologick˝m presvedËeniam a pohæadom historikov na skúmané problémy sú v mnoh˝ch odborn˝ch historick˝ch prácach s naratÌvnou formou pouûité odborné termÌny, z ktor˝ch mnohé môûu byù pre "laika" neznáme. ZároveÚ si vieme len ùaûko predstaviù situáciu, ûe by sa historik vzdal pouûitia presne vymedzujúcich odborn˝ch termÌnov a radöej by ich nahradil "figuratÌvnymi v˝razmi". Je nepochybné, ûe tak˝ základn˝ prvok figuratÌvneho jazyka, ak˝m j e metafora, nachádzajúci sa v historick˝ch naráciách, má podæa Jerzyho Topolského efekt v nasledujúcich oblastiach: "1. v oblasti öt˝lu, 2. v oblasti konceptualizácie, 3. v oblasti poznávania (epistemologického), 4. v oblasti persuaziácie, senzualizácie (hlavne vizualiácie)" ([17], 193). To vöak nezna-mená, ûe by bolo pouûÌvanie figuratÌvneho jazyka historikmi pri podávanÌ obrazu minu-losti vöeobecné a nevyhnutné tak, ako sa to snaûÌ prezentovaù White. Môûeme sa stotoûniù s názorom Noela Carrolla a J. L. Gormana, ktor˝ v recenzii Whitovej state Historick˝ text ako literárny artefakt v zbornÌku Literárna forma a historické chápanie [5] konötatuje, ûe "beûn˝ nefiguratÌvny jazyk j e schopn˝ vysporiadaù sa s t˝m, Ëo leûÌ problematicky za hranicou naöej súËasnej skúsenosti", a "tak tu nie je ûiadna univerzálna nevyhnutnosù existencie figuratÌvneho jazyka v histórii" ([5], 189). V takom prÌpade sa Whitova koncepcia, vychádzajúca práve z predpokladu vöeobecnosti a nevyhnutnosti pouûÌvania figuratÌvnych v˝razov v textoch historick˝ch prác, jav Ì ako veæmi problema-tická podobne ako a j jeho prÌstup k hodnoteniu pravdivosti historick˝ch naráciÌ, ktor˝ uû

816

podrobil kritike N. Carroll.5 KeÔûe podæa Whita historické narácie obsahujú figuratÌvne vyjadrenia, potom ich nemôûeme hodnotiù na základe pravdivosti spojenia jednotliv˝ch viet, ale skôr len ako alegórie na základe ötandardov metaforickej pravdy, priËom mnohé môûu byù rovnako pravdivé a j nepravdivé. Tento svoj názor White revidoval zaËiatkom 90-tych rokov, keÔ v stati Rozprávanie: historické a ideologické tvrdÌ, ûe historické narácie by sa nemali "chápaù ako 'alegórie' udalostÌ, o ktor˝ch hovoria - ako navrhovali Braudel a Barthes (a inÌ, medzi nimi a j j a ) - ale skôr by sa mali braù ako doslovné opisy" ([23], 66).

Môûeme sa prikloniù k názoru NoÏla Carrolla, podæa ktorého White vychádza v o svoje j koncepcii z úzko empiristického kritéria úplnej koreöpodencie historickej narácie s realitou v minulosti a vzhæadom na nemoûnosù reálne naplniù podmienky tejto poûia-davky ich vöetky "posúva do rÌöe fikciÌ", priËom, samozrejme, nevie ponúknuù "alter-natÌvne kritériá nefiktÌvnej pravdy pre historické narácie" ([1],148). T˝m sa nevyhnutne dostal pravdepodobne do nerieöiteænej situácie, pretoûe v jeho koncepcii môûu historici "voæne" manipulovaù s historick˝mi faktami, ktoré tak stratili svoju "tradiËnú" úlohu kritéria pre hodnotenie fiktÌvnosti prÌbehov zobrazujúcich historickú realitu. Preto sa snaûÌ hæadaù "strednú pozÌciu" vyh˝bajúcu sa n a j e d n e j strane extrémom naivného real-izmu (uznávajúceho moûnosù historick˝ch naráciÌ poskytnúù "nemeniteæn˝" obraz minu-losti) a na druhej strane radikálnemu konötruktivizmu a relativizmu (tvrdiacemu, ûe minulosù tvoria historici). VyjadrenÌm tejto snahy j e v 80-tych rokoch len jeho prÌklon smerom k radikálnemu konötruktivizmu, Ëo naznaËuje konötatovanie, ûe "prÌbehy nie sú pravdivé alebo nepravdivé, ale skôr viac alebo menej zrozumiteæné, koherentnÏ, konzis-tentné, presvedËivé atÔ" ([22], 492). Je zrejmé, ûe táto Whitova pozÌcia a nÌm ponúkané rieöenie otázky pravdivosti sotva môûu byù uspokojivé pre historikov. A k nám rovno-cenn˝ obraz o historickej realite poskytuje román (vyuûÌvajúci ËiastoËne v˝sledky histo-rického poznania) i historická narácia, potom v tom lepöom prÌpade sú ich obsahy rovnako "vymyslené ako nájdené (doloûené) a ich formy majú viac spoloËného s ich náprotivkami v literatúre ako s náprotivkami v prÌrodn˝ch vedách" ([20], 82). Podobne ako Richard Vann a j my si môûeme poloûiù otázku "správneho" pomeru vymysleného a nájdeného, ktorú si White, samozrejme, nekladie. Odpovedaù na túto otázku bolo a j e mimoriadne zloûité vzhæadom na to, ûe nikdy nedokáûeme definitÌvne presne vymedziù, koæko a predovöetk˝m Ëo j e v historick˝ch naráciách len vymyslené. Akékoævek posúdenie konkrétnych fiktÌvnych prvkov v nich j e vûdy historicky determinované a samotné odhady súvisia s v˝vojom v budúcnosti, ktorá vûdy prehodnocuje tak minulé, ako a j súËasné. Pri hodnotenÌ mnoh˝ch Whitov˝ch tvrdenÌ j e dôleûité pripomenúù fakt, ûe sú akceptovateæné len v niektor˝ch vybran˝ch témach, naprÌklad v spomÌnanom an-glickom romantizme, ale "nie pre vöetky v˝skumy" ([18], 157).

Najv˝raznejöÌ názorov˝ posun nastáva u Whita zaËiatkom 90-tych rokov, keÔ pri probléme zobrazenia holokaustu sa prikláÚa k poûiadavke "intranzitÌvneho pÌsania", ktorú navrhol pri pÌsanÌ o tejto téme uû Berel Lang v práci Akt a idea v nacistickej

' N . Carro l l j e p r e s v e d Ë e n ˝ , û e n i e v ö e t k y h i s t o r i c k é n a r á c i e o b s a h u j ú t r ó p y , p r Ì p a d n e j e d e n

d o m i n a n t n ˝ t r ó p a z á r o v e Ú n e m u s i a b y ù ö t r u k t ú r o v a n é j e d n ˝ m z o ö t y r o c h û á n r o v , k t o r é W h i t e v y -

m e d z i l , a l e m ô û u s a j a v i ù a k o neutrá lne . K r i t é r i o m h o d n o t e n i a p r a v d i v o s t i narác i Ì b y n e m a l a b y ù

m e t a f o r i c k á p r a v d a , a l e m a l i b y t o b y ù r a c i o n á l n e kritériá, n a p r Ì k l a d i c h o b s a û n o s ù .

Filozofia 55, 10 817

genocÌde (Act and Idea in the Nazi Genocidej (Chicago 1990). T˝m by sa podæa neho eliminovali negatÌvne dôsledky pouûÌvania figuratÌvneho jazyka, ktor˝ redukuje alebo zahmlieva niektoré aspekty tejto tragickej historickej udalosti. Tento modernistick˝ öt˝l pÌsania, ktor˝ má reprezentovaù druh skúsenostÌ charakteristick˝ch pre toto storoËie, sa nezakladá na "poûiadavke toho druhu realizmu, o ktor˝1 sa usilovali historici a spisovatelia v 19. storoËÌ" ([24], 41). Je moûné, ûe t˝mto jeho názorov˝m posunom sa zmenöil rozdiel medzi historikov˝m jazykom ahistorickou realitou, zv˝raznen˝ v Metahistórii a v Trópoch diskuzu. Tento posun by sme snáÔ mohli rovnako ako Franklin Ankersmit chápaù tak, ûe j e to "hodnotné doplnenie Whitovho teoretického ar-zenálu" ([3], 84). Na druhej strane by sa mohol povaûovaù za dôsledok ústupu z pôvodn˝ch stanovÌsk, ktoré neoslovili v˝raznejöie teoreticky inklinujúcich historikov, literárnych kritikov preferujúcich "viac flexibilné a sebareflexujúce mody postötruktural-izmu a dekonötrukcie" ([6], 294).

Je ùaûké posúdiù, Ëi záujem o práce Haydena Whita v posledn˝ch desaùroËiach bol adekvátny - napriek ich viacer˝m kontraverzn˝m prvkom a a j jeho meniacim sa post-ojom. Historici a filozofi, ktorÌ pozitÌvne hodnotia Whitove práce, sa zväËöa na rozdiel od jeho kritikov domnievajú, ûe záujem o neho bol primeran˝ jeho teoretickému prÌno-su. Je nespochybniteæn˝m faktom, ûe jeho práca "potvrdila problematick˝ most medzi öiröou diskusiou a praxou historikov" ([15], 255). Whitove práce iniciovali mnoûstvo diskusiÌ oûivujúcich záujem o úlohu historika pri konötrukcii narácie a otázky histo-rického diskurzu, priËom jeho relativistická koncepcia bola zdrojom mnoûstva kri-tick˝ch reakciÌ, ktoré dokumentovali uvedomovanie si "rozdielov medzi moûn˝m a dovolen˝m" ([12], 25). Moûno práve teoretická moûnosù spodobenia tragick˝ch uda-lostÌ komediálne v j eho pôvodnej koncepcii bola jedn˝m z hlavn˝ch dôvodov snáÔ a j prekvapujúcich zmien názorov. Neustálym nastoæovanÌm nov˝ch otázok a provo-kujúcich prÌstupov, vyûadujúcich si vûdy podrobnú anal˝zu, sa zaradil medzi tie osob-nosti, ktor˝ch meno j e neodmysliteæne späté s problematikou historick˝ch naráciÌ v posledn˝ch troch desaùroËiach.

L I T E R A T Ú R A

[1] C A R R O L L , N . : Interpretation, History a n d Narrative. In: T h e Monis t 73, 1990 s. 134-166. [2] N A G E L - D O C E K A L , H.: L z e z a l o û i t f i l o s o f i i d Ï j i n t r o p o l o g i c k y ? In: R e f l e x e 16, 1996,

7,1; 7,12. [3] D O M A “ S K A , E.: Encounters : P h i l o s o p h y o f History A f t e r P o s t m o d e r n i s m . Char lot tesv i le

a n d L o n d o n , T h e U n i v e r s i t y o f V i r g i n i a Press 1998. [4] F A Y , B.: T h e L i n g u i s t i c T u r n a n d B e y o n d in C o n t e m p o r a r y T h e o r y o f History. In: Ed. B .

Fay, P. P o m p e r , R. V a n n : History a n d T h e o r y : C o n t e m p o r a r y Read ings . B l a c k w e l l 1998. [5] G O R M A N , L .J.: B o o k R e v i e w s . In: T h e Brit ish Journal o f Aes thet ics 20, 1980, s. 187-189. [6] K A N S T E I N E R , W . : H a y d e n Whi te ' s cr i t ique o f historical w r i t i n g o f history. In: History a n d

T h e o r y 32, 1993, s. 273-295. [7] K E L L N E R , H: A B e d r o c k o f order: H a y d e n Whi te ' s L ingu i s t i c H u m a n i s m . In: History a n d

T h e o r y 16, 1980, s. 1-29. [8] K O N S T A N T , D.: T h e F u n c t i o n o f narrative in H a y d e n Whi te ' s Metahistory. In: C l i o 11:1,

1981, s. 67-78.

818

[9] MANDELBAUM, M: The Presumption of Metahistory. In: History and Teory 16, 1980, s. 39-54.

[10] MOMIGLIANO, A.: The rhetoric o f the history and the history of rhetoric: On Hayden White's tropes. In: Comparative Criticism 3, 1981, s. 259-268.

[11] NELSON, J. S.: Tropal History and the Social Sciences: Reflection on Struever's Remarks. In: Histoiy and Theory 16, 1980, s. 80-101.

[12] NOVOSAD, F.: Filozofia ako ËÌtanie znamenÌ doby. In: Ed.Jozef KudliËka: »as a dejiny 1, SFZ, Liptovsk˝ Mikuláö 1999 s. 8-28.

[13] OSTROWSKI, D.: A Metatheoretical Analysis: Hayden White and Four Narratives of Russian History. In: Clio 19:3, 1990, s. 215-235.

[14] RICOUR, P.: Time and Narrative 1. Chicago, The Univesity of Chicago Press Chicago 1984.

[15] ROBERTS, D.: Nothing but History: Reconstruction and Extremity After Metaphysics. London, University of California Press 1995.

[16] TOPOLSKI, J: Historical Narrative: Towards a Coherent Structure. In: History and Theory 26, 1987 s. 75-86.

[17] TOPOLSKI, J.: Jak sie piszie i rozumie historie. Warszawa, Rytm 1998. [18] V ANN, R. T: The Reception of Hayden White. In: History and Theory 37, 1998,

s. 143-161. [19] WHITE, H.: Metahistory. Baltimore, The Johns Hopkins University Press 1973. [20] WHITE, H: Tropics of Discourse. Baltimore, The Johns Hopkins University Press 1978. [21] WHITE, H: The Content of the form. Baltimore, The Johns Hopkins University Press 1987. [22] WHITE, H: Historical Pluralism. In: Critical Inquiry 12, 1986, s. 480-493. [23] WHITE, H: Storytelling: Historical and Ideological. In: (ed. R. Newman) Narrative Means.

Stanford, California, Stanford University Press 1996, s. 58-78. [24] WHITE, H: Figural Realism. Baltimore, The Johns Hopkins University Press 1998.

Mgr. Juraj äuch Katedra filozofick˝ch vied FHV UMB Tajovského 40 974 01 Banská Bystrica SR

Filozofia 55, 10 819