podobnosti a odlišnosti vývoja na území súčasného slovenska a macedónska v 4. – 11....

Macedónsko-slovenské literárne, kultúrne

a jazykové vzťahy

Македонско-словачки книжевни, културни и јазични врски

Macedonian-slovak literary, cultural and linguistic relations

Ma

ced

ón

sko

-slov

ensk

é literá

rn

e, k

ultú

rn

e a ja

zyk

ov

é vzťa

hy

Maja jakimovska-tošić zvonko taneski

Martina zajíčková(editori)

Ma

ja ja

kiM

ov

ska

-tošić

zv

on

ko

tan

eski

Ma

rtin

a za

jíčk

ová

Ochridské jazero

9 788055 807836

ISBN 978-80-558-0783-6

Macedónsko-slovenské literárne, kultúrne a jazykové vzťahy Македонско-словачки книжевни, културни и јазични врски

Macedonian-Slovak Literary, Cultural and Linguistic Relations

Univerzita Konštantína Filozofa v NitreFilozofická fakulta

Ústav pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a Metoda

Maja Jakimovska-Tošić – Zvonko Taneski – Martina Zajíčková(editori)

Macedónsko-slovenské literárne, kultúrne a jazykové vzťahy

• Македонско-словачки книжевни,

културни и јазични врски•

Macedonian-Slovak Literary, Cultural and Linguistic Relations

Nitra 2015

Macedónsko-slovenské literárne, kultúrne a jazykové vzťahy Македонско-словачки книжевни, културни и јазични врскиMacedonian-Slovak Literary, Cultural and Linguistic Relations

Maja Jakimovska-Tošić – Zvonko Taneski – Martina Zajíčková(editori)

Recenzovaný zborník je zostavený z vedeckých materiálov prvej slovensko-macedónskej medzinárodnej konferencie, ktorá sa konala na Filozofickej Fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre v dňoch 28. – 30. novembra 2013.

Redaktori / Уредници / Editors:prof. PhDr. Maja Jakimovska-Tošić, PhD.doc. PhDr. Zvonko Taneski, PhD.Mgr. Martina Zajíčková, PhD.

Recenzenti / Рецензенти / Reviewers:prof. PhDr. Ana Martinoska, PhD.PhDr. Alica Kulihová, PhD.PhDr. František Lipka

Jazyková úprava macedónskych a srbských textov / Лектура на македонските и српските текстови / Language Editor of Macedonian and Serbian texts:doc. PhDr. Zvonko Taneski, PhD.

Jazyková úprava slovenských a českých textov / Лектура на словачките и чешките текстови / Language Editor of Slovak and Czech texts:Mgr. Martina Zajíčková, PhD.

Jazyková úprava anglických textov / Лектура на англиските текстови / English Language EditorMgr. Igor Tyšš

Technický redaktor / Технички дизајн / Design and TypesetPhDr. Ľuboslav Horvát

OBSAH

Úvodné slovo ....................................................................................................................................................................................11Príhovor veľvyslanca Macedónskej republiky v Rakúsku j. e. Gjorgjiho Filipova ...................................................................14Príhovor veľvyslanca Slovenskej republiky v Macedónsku j. e. Martina Bezáka .....................................................................17Príhovor dekana Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Bernarda Garaja .........................................20Príhovor riaditeľky Ústavu macedónskej literatúry Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Skopje Maji Jakimovskej-Tošić ......23

Príspevky Emil Horák: Genéza macedónskeho spisovného jazyka z komparatívneho aspektu ...............................................................29

Maja Jakimovska-Tošić: Právno-kanonické práce sv. Metoda Solúnskeho .............................................................................37

Ilija Velev: Sv. Konštantín – Cyril Filozof ako tvorca prvého slovanského písma (k 1150. výročiu slovanského písomníctva) ......................................................................................................................................................................................45

Ľubomír Kralčák: Zložená deklinácia v Kyjevských listoch ako znak ich starobylosti ..........................................................49

Ivo Pospíšil: Cyrilometodská misia ako európska syntéza v diele Franka Wollmana všeobecne a v jeho Slovesnosti Slovanů osobitne a česká diskusia roku 2013 ..............................................................................................................................57

Martin Husár – Peter Ivanič – Martin Hetényi: Podobnosti a odlišnosti vývoja na území súčasného Slovenska a Macedónska v 6. – 12. storočí (historická a archeologická analýza) ......................................................................................65

Dimitar Pandev: Tretí život sv. Nauma Ochridského ..............................................................................................................79

Gjorgji Filipov: Diplomatické aspekty veľkomoravskej misie solúnskych bratov – svätých Cyrila a Metoda ........................89

Peter Rokai: Srbské aspekty biografie a kultu Sv. (Cyrila a) Metoda (Cyrillo-Methodiana Serbica) ......................................94

Boris Stojkovski: Medzi Nitrou a Ochridom – Sirmijum ako centrum Metodovho Panónskeho arcibiskupstva ................100

Martina Zajíčková: Cirillo-Metodiada – národ, viera a kultúra v motívoch .......................................................................106

Valentina Mironska-Hristovska: Obrodenecké obdobie v Macedónsku a na Slovensku .....................................................117

Slavčo Koviloski: Komparácia macedónskeho a slovenského kultúrneho života v XIX. storočí ..........................................123

Liljana Guševska – Marina Spasovska: Lekárske knihy ako súčasť macedónskeho literárneho dedičstva .........................129

Mile Velčovski: Základné stavebné materiály používané na území Macedónskej republiky za včasného a neskorého rímskeho obdobia ...................................................................................................................................................134

Ján Jankovič: Antológia slovenskej literatúry macedónskeho slovakistu (Zvonko Taneski: Jednota mnohohlasnosti) .......141

Elizabeta Šeleva: Búrlivý šarm Patagónie Dušana Mitanu ...................................................................................................144

Milan Richter: Mateja Matevski a moderná slovenská poézia (Poznámky k osobným a literárnym vzťahom macedónskych a slovenských básnikov) ....................................................................................................................................147

Nataša Avramovska: Poézia Milana Rúfusa a Milana Richtera ............................................................................................150

Igor Tyšš: Matevského paradoxy trblietania v zrkadle kultúr .................................................................................................156

Aleksandar Prokopiev: Postmoderné aspekty v poviedke od Pavla Vilikovského – Všetko, čo viem o stredoeurópanstve (s trochou priateľskej pomoci od Olomouca a Camusa) ....................................................................163

Angelina Banović-Markovska: Intelektuálna prechádzka ku komunizmu a naspäť (Pavel Vilikovský: Posledný kôň Pompejí) ......................................................................................................................................................................................166

Naume Radičeski: Básnické dobrodružstvo medzi archeológiou a fyziológiou ....................................................................170

Vladimir Martinovski: Básnické obrazy ako sprostredkovatelia kultúr: slovenské mestá v macedónskej súčasnej poézii ....175

Marina Danilovska: Román Rozum Rudolfa Slobodu – výzva pre macedónskych čitateľov ...............................................181

Sonja Stojmenska-Elzeser: Uvažovanie nad svetovou literatúrou medzi konkrétnym a abstraktným ...............................187

Lidija Kapuševska-Drakulevska: Jedna možná paralela: Dionýz Ďurišin a Milan Djurčinov ...........................................192

Jasmina Mojsieva-Guševa: Balkánske interkultúrne témy v kontexte výkladov Dionýza Ďurišina ....................................196

Darin Angelovski: Lyrické reflexie Dany Podrackej a Margity Ivaničkovej ..........................................................................201

Liljana Makarijoska: K lexikálnym rovinám v slovanskom preklade Apoštola ....................................................................204

Miroslav Dudok: Metaforizácia a kategorizácia v slovanskom jazykovom svete .................................................................210

Maksim Karanfilovski: Slovesný vid v záporných formách imperatívu v macedónčine a v slovenčine ...............................215

Renáta Hlavatá: Jazykové vnímanie slovensko-macedónskych vzťahov na tvorivom kontexte Zvonka Taneského .............219

Sinasi Derebei: Kvantitatívne charakteristiky macedónskeho spisovného jazyka .................................................................223

Milan Šajgalík: Cyrilo-metodská misia vo filatelii a oživovanie pamäti národa ...................................................................226

СОДРЖИНА

Вовед .................................................................................................................................................................................................11Поздравно обраќање на амбасадорот на Република Македонија во Австрија н. е. Ѓорѓи Филипов .........................14Поздравно обраќање на амбасадорот на Република Словачка во Република Македонија н. е. Мартин Безак ......17Поздравно обраќање на деканот на Филозофскиот факултет при Универзитетот „Константин Филозоф“ во Нитра – Бернард Гарај .............................................................................................................................................................20Поздравно обраќање на директорката на Инстутот за македонска литература при Универзитетот „Св. Кирил и Методиј“ во Скопје – Маја Јакимовска-Тошиќ .............................................................................................23

Прилози

Емил Хорак: Генезата на македонскиот литературен јазик од компаративен аспект ...........................................29

Маја Јакимовска-Тошиќ: Правно-канонските книжевни состави на Св. Методиј Солунски .................................37

Илија Велев: Св. Константин – Кирил Филозоф како устроител на првото словенско писмо (по повод 1150 години од словенската писменост) ............................................................................................................................................45

Љубомир Кралчак: Сложената деклинација во Киевските листови како знак за нивната древност ...................49

Иво Поспишил: Кирилометодиевската мисија како европска синтеза во делото на Франк Волман општо и во неговата Писменост на Словените посебно, како и чешката дискусија од 2013 година ....................................57

Мартин Хусар – Петер Иванич – Мартин Хетењи: Сличности и разлики во развојот на територијата на денешна Словачка и Македонија во 6. – 12. век (историска и археолошка анализа) ..............................................65

Димитар Пандев: Третото житие на св. Наум Охридски ..................................................................................................79

Ѓорѓи Филипов: Дипломатските аспекти на мисијата на солунските браќа – свети Кирил и Методиј – во Велика Моравија ...................................................................................................................................................................89

Петер Рокаи: Српските аспекти на биографијата и култот на свети (Кирил и) Методиј (Cyrillo-Methodiana Serbica) ......................................................................................................................................................94

Борис Стојковски: Помеѓу Нитра и Охрид – Сирмијум како центар на Методиевата панонска архиепископија .......100

Мартина Зајичкова: Кирило-Методијада – народ, вера и култура во мотивите ....................................................106

Валентина Миронска-Христовска: Преродбата во Македонија и во Словачка .......................................................117

Славчо Ковилоски: Компарација на македонскиот и словачкиот културен живот во XIX век ...........................123

Лилјана Гушевска – Марина Спасовска: Лекарствениците како дел од македонското ракописно наследство ........129

Миле Велчовски: Основни градежни материјали што се употребувале на територијата на Република Македонија од времето на раноримскиот и на доцноримскиот период ......................................................................134

Јан Јанкович: Антологијата на словачката литература од македонскиот словакист (Звонко Танески – Единство на многугласјето) ..................................................................................................................141

Елизабета Шелева: Бунтовниот шарм на Патагонија од Душан Митана ................................................................144

Милан Рихтер: Матеја Матевски и модерната словачка поезија (Белешки за личните и книжевните врски на македонските и словачките поети) ...............................................................................................................................147

Наташа Аврамовска: Поезијата на Милан Руфус и на Милан Рихтер ......................................................................150

Игор Тиш: Парадоксите на треперењето од Матеја Матевски во огледалото на културите ....................................156

Александар Прокопиев: Постмодерните аспекти во расказот на Павел Виликовски – Сè што знам за средноевропејството (со мала пријателска помош од Оломоуц и Албер Ками) ....................................................163

Ангелина Бановиќ-Марковска: Интелектуално патување до комунизмот и назад (Павел Виликовски: Последниот коњ на Помпеја) ................................................................................................................................................166

Науме Радически: Поетска авантура меѓу археологијата и физиологијата ............................................................170

Владимир Мартиновски: Поетските слики како посредници меѓу културите: словачките градови во македонската современа поезија .....................................................................................................................................175

Марина Даниловска: Романот Разум од Рудолф Слобода – предизвик за македонските читатели ....................181

Соња Стојменска-Елзесер: Промислувањето на светската литература помеѓу конкретното и апстрактното .....................................................................................................................................................................187

Лидија Капушевска-Дракулевска: Една можна паралела: Диониз Ѓуришин и Милан Ѓурчинов ............................192

Јасмина Мојсиева-Гушева: Балкански интеркултурни теми во контекстот на толкувањата на Диониз Ѓуришин .....................................................................................................................................................................................196

Дарин Ангеловски: Лирските рефлексии на Дана Подрацка и Маргита Иваничкова ............................................201

Лилјана Макаријоска: Кон лексичките слоеви во словенскиот превод на Апостолот ..............................................204

Мирослав Дудок: Метафоризацијата и категоризацијата во словенскиот јазичен свет ....................................210

Максим Каранфиловски: Глаголскиот вид во негираните форми на императивот во македонскиот и во словачкиот јазик .............................................................................................................................................................215

Рената Хлавата: Јазичното посматрање на словачко-македонските врски врз творечкиот контекст на Звонко Танески ....................................................................................................................................................................219

Шинаси Деребеи: Квантитативните карактеристики на македонскиот литературен јазик .........................223

Милан Шајгалик: Кирилометодиевската традиција во филателијата и оживувањето на меморијата на народот ................................................................................................................................................................................226

CONTENT

Preface .............................................................................................................................................................................................. 11

Greeting Speech of Mr. Gjorgji Filipov, Ambassador of Republic of the Macedonia in Austria .......................................... 14Greeting Speech of Mr. Martin Bezák, Ambassador of the Slovak Republic in the Republic of Macedonia ...................... 17Greeting Speech of Bernard Garaj, Dean of the Faculty of Arts at Constantine the Philosopher University in Nitra ...... 20Greeting Speech of Maja Jakimovska-Tošić, Director of the Institute of Macedonian Literature at Ss. Cyril and

Methodius University in Skopje ............................................................................................................................................ 23

Articles Emil Horák: The Genesis of the Macedonian Standard Language from a Comparative Perspective .................................... 29

Maja Jakimovska-Tošić: The Legal-canonic Literary Works of St. Methodius of Salonika ................................................... 37

Ilija Velev: St. Constantine-Cyril the Philosopher as the First Creator of a Slavic Alphabet (On the Occasion of 1150 Years of Slavic Literacy) .............................................................................................................................................................. 45

Ľubomír Kralčák: The Compound Declension in the Kiev Missal as a Feature of Its Antiquity ........................................... 49

Ivo Pospíšil: The Cyrillo-Methodian Mission as a European Synthesis in the Work of Frank Wollman Mainly in The Literature of Slavs and Czech Discussion in 2013 ......................................................................................................... 57

Martin Husár – Peter Ivanič – Martin Hetényi: Similarities and Differences Between the History of the Present-day Slovak and Macedonian Territories in the 4th – 11th Centuries (Historical and Archaeological Analysis) ........................... 65

Dimitar Pandev: The Third Hagiography of Saint Naum ...................................................................................................... 79

Gjorgji Filipov: The Diplomatic Aspect of the Mission of the Salonika Brothers – Saints Cyril and Methodius – to Great Moravia ......................................................................................................................................................................... 89

Peter Rokai: The Serbian Aspects of the Biography and the Cult of St. (Cyril and) Methodius (Cyrillo-Methodiana Serbica) ....94

Boris Stojkovski: Between Nitra and Ohrid – Sirmium as a Center of the Methodius’ Pannonia Archbishopric .............. 100

Martina Zajíčková: Cirillo-Metodiada – Nation, Religion and Culture in Motives ........................................................... 106

Valentina Mironska-Hristovska: The Revival in Macedonia and Slovakia ........................................................................ 117

Slavčo Koviloski: Comparation of Macedonian and Slovak Cultural Life in XIX Century ................................................. 123

Liljana Guševska – Marina Spasovska: Medicine Books as Part of the Macedonian Manuscript Heritage .................... 129

Mile Velčovski: The Basic Construction Materials Used at the Times of the Early and the Late Roman Period in the Territory of the Republic of Macedonia ......................................................................................................................... 134

Ján Jankovič: An Anthology of Slovak Literature by a Macedonian Slovak Studies Scholar (Zvonko Taneski – A Unity of Much Voices) ......................................................................................................................................................... 141

Elizabeta Šeleva: The Rebellious Charm of Patagonia by Dušan Mitana ............................................................................. 144

Milan Richter: Mateja Matevski and Modern Slovak Poetry (Remarks on the Personal and Literary Contacts Between Macedonian and Slovak Poets) ................................................................................................................................................. 147

Nataša Avramovska: The Poetry of Milan Rufus and Milan Richter .................................................................................... 150

Igor Tyšš: Matevski’s Paradoxes of Shimmering in the Mirror of Cultures ............................................................................ 156

Aleksandar Prokopiev: Postmodern Aspects in Pavel Vilikovsky’s Short Story – All I know about Middle Europeanism (with a little friendly help from Olomouc and Albert Camus) ..................................................................... 163

Angelina Banović-Markovska: An Intellectual Journey to Communism and Back (Pavel Vilikovský: The Last Horse of Pompeii). ................................................................................................................................................................................ 166

Naume Radičeski: A Poetic Adventure Between Archaeology and Physiology ..................................................................... 170

Vladimir Martinovski: Poetic Images as Mediators Between Cultures: Slovak Cities in Contemporary Macedonian Poetry ....175

Marina Danilovska: The Novel Sense from Rudolph Sloboda – A Big Challenge for the Macedonian Readers ................ 181

Sonja Stojmenska-Elzeser: The Rethinking of World Literature Between Concrete and Abstract ..................................... 187

Lidija Kapuševska-Drakulevska: A Possible Parallel: Dionýz Ďurišin and Milan Gjurčinov ........................................... 192

Jasmina Mojsieva-Guševa: Balkan Intercultural Studies in the Context of the Theories of Dionýz Ďurišin ..................... 196

Darin Angelovski: Lyrical Reflections of Dana Podracká and Margita Ivaničková ............................................................ 201

Liljana Makarijoska: The Lexical Layers in the Slavonic Translation of the Apostole ........................................................ 204

Miroslav Dudok: Metaphorisation and Categorization in the Slavic-speaking World ........................................................ 210

Maksim Karanfilovski: The Verbal Aspect of the Negative Imperative Forms in the Macedonian and in the Slovak Language ................................................................................................................................................................................... 215

Renáta Hlavatá: The Language Perception of Slovak-Macedonian Relationships on the Creative Context of Zvonko Taneski ....................................................................................................................................................................................... 219

Sinasi Derebei: Quantitative Characteristics of the Contemporary Macedonian Language ............................................... 223

Milan Šajgalík: The Cyrillo-Methodian Mission in Philately and Revival of the National Memory ................................... 226

Martin Husár – Peter Ivanič – Martin Hetényi: Podobnosti a odlišnosti vývoja na území súčasného Slovenska a Macedónska v 4. – 11. storočí (historická a archeologická analýza) 65

Martin Husár – Peter Ivanič – Martin Hetényi

Podobnosti a odlišnosti vývoja na území súčasného Slovenska a Macedónska

v 4. – 11. storočí (historická a archeologická analýza)1

Similarities and Differences Between the History of the Present-day Slovak and Macedonian Territories in the 4th – 11th Centuries

(Historical and Archaeological Analysis).

Abstrakt: HUSÁR, Martin – IVANIČ, Peter – HETÉNYI, Martin. Podobnosti a odlišnosti vývoja na území súčasného Slovenska a Macedónska v 4. – 11. storočí (historická a archeologická analýza).Výskum slovensko-macedónskych vzťahov má svoju tradíciu skôr v literárnej vede a jazykovede ako v archeológii i historických vedách. V príspevku sledujeme obdobie medzi 4. až 11. storočím, pričom sme sa zamerali na historický vývoj a christianizáciu obidvoch území s využi-tím poznatkov archeologického bádania. Z geografického hľadiska sme rozoberali primárne oblasť dnešného Slovenska (v špecifických prípadoch i Moravy) na jednej strane a súčasného územia Macedónska na strane druhej.

Kľúčové slová: archeológia, história, Východorímska ríša, Slovania, Veľká Morava

Abstract: HUSÁR, Martin – IVANIČ, Peter – HETÉNYI, Martin. Similarities and Differences Between the History of the Present-day Slovak and Macedonian Territories in the 4th – 11th Centuries (Historical and Archaeological Analysis). Research on the Slovak-Macedonian relations has been based so far more on philology and linguistics than on the scholarship of archaeology and history. The contribution deals with the period from the 4th to the 11th centuries; it focuses on historical development and Christianization of both areas and peruses information of archaeological research. From a geographical point of view, the study primarily discusses the areas of modern Slovakia (in specific cases the region of Morava as well) and modern Macedonia.

Key words: archaeology, history, Eastern Roman Empire, Slavs, Great Moravia

Napriek tomu, že Slovensko a Macedónsko spájajú viaceré väzby, výskum slovensko-macedónskych vzťahov nemá vo vede veľkú tradíciu. Určitú tradíciu možno vidieť v literár-nej vede2 a jazykovede3, no historické a archeologické sú-vislosti doteraz neboli podrobené výskumu.

Idea pustiť sa do skúmania témy, ktorá sa nejakým spôsobom dotýka slovensko-macedónskych vzťahov v stredoveku, bola výsledkom už existujúceho poznania. Náš dlhodobý záujem bol doteraz zameraný na všetko, čo sa týkalo vývoja Slovanov v ranostredovekej Európe. V rámci tohto výskumu sme sa plynulo posunuli ku vzťa-hom jednotlivých oblastí obývaných Slovanmi. V tomto kontexte sa mohlo mnohým zdať, že objavovanie siločiar

spájajúcich oblasť dnešného Slovenska a súčasného úze-mia Macedónska v ranom stredoveku je čímsi neprirodze-ným. Bolo nám zrejmé, že konštatovanie o vzájomnej pre-pletenosti len v otázke cyrilo-metodského kultúrneho de-dičstva nemôže stačiť. Na naše prekvapenie mali tieto ob-lasti viac ako dosť spoločných čŕt.

Predstavenie aspoň časti týchto väzieb v období me-dzi 4. až 11. storočím možno chápať jednoznačne ako vstup do problematiky. Naše bádanie sme logicky museli posunúť už do obdobia neskorej antiky, ktorá sformova-la tvár (nielen) vybraných oblastí v nasledujúcej historic-kej ére. Z geografického hľadiska sme primárne rozoberali na jednej strane oblasť dnešného Slovenska, v niektorých

1 Článok vznikol v rámci grantového projektu č. 1/0468/15 VEGA.2 JANKOVIČ, Ján. Konspekt macedónskej drámy (po nástup Gorana Stefanovského). In Philologica LXVII : Zborník Filozofickej

fakulty Univerzity Komenského. Bratislava 2011, s. 169-184. TANESKI, Zvonko. Slovensko-macedónske literárne a kultúrne vzťahy. Bratislava 2009. TANESKI, Zvonko. Makedonsko-slovački komparativni sogledbi. Skopje 2012.

3 HORÁK, Emil. Spisovná bulharčina a spisovná macedónčina (vzájomné vzťahy a súvislosti). In Slavica Slovaca, roč. 36, 2001, č. 1, s. 54-63. HORÁK, Emil. Slovensko-macedónske jazykové paralely. In Slavica Slovaca, roč. 39, 2004, č. 2, s. 107-114. HORÁK, Emil. Osobitosti kodifikácie spisovnej macedónčiny. In Slavica Slovaca, roč. 45, 2010, č. 2, s. 124-128.

4 HARMADYOVÁ, Katarína – RAJTÁR, Ján – SCHMIDTOVÁ, Jaroslava. Slovakia. Frontiers of the Roman Empire. In BREEZE, David J. – JILEK, Sonja – THIEL, Andreas (eds.). Frontiers of the Roman Empire. Nitra 2008, s. 58-71.

Martin Husár – Peter Ivanič – Martin Hetényi: Podobnosti a odlišnosti vývoja na území súčasného Slovenska a Macedónska v 4. – 11. storočí (historická a archeologická analýza)66

prípadoch i Moravy, a súčasného územia Macedónska na strane druhej. Predloženú tému sa pokúsime priblížiť z pohľadu historického vývoja a christianizácie obidvoch území s využitím poznatkov archeologického bádania.

Obdobie 4. – 8. storočiaV druhej polovici 4. storočia, ešte pred začiatkom doby sťa-hovania národov, bolo na rozdiel od dnešného Slovenska celé územie súčasných hraníc Macedónska súčasťou Rímskej ríše. Na Slovensku to platilo iba pre malý pás úze-mia súčasného Slovenska na pravom brehu Dunaja, kde sa nachádzal rímsky kastel Gerulata4. Na sever od Dunaja, na západnom a strednom Slovensku, sa naproti tomu na-chádzalo územie germánskych Kvádov, neskôr známych aj ako Svébi5. Vieme však v tomto období aj o dvoch rím-skych predsunutých lokalitách na uvedenom území, rím-skom kasteli v Iži6, predstavujúcom predpolie legionár-skeho tábora v Brigetiu, a opornom pevnostnom bode na Devíne7.

Prv, než na začiatku doby sťahovania národov prekročili roku 375 Volgu, sa Huni vydali plieniť územie Blízkeho východu až po Antiochu. Tým sa vytvoril tlak aj na západnejšie sídliacich Alanov, Gótov, Tervingov či Taifalov. Po týchto udalostiach sa jeden z týchto etnic-kých celkov, Góti snažili presídliť na územie Rímskej ríše za Dunaj, na Balkán8. Podarilo sa to najprv iba gótskym Tervingom, ktorí uzavreli s Rímom v roku 376 federát-nu zmluvu na územie Trácie a Moesie. No pre zlé za-obchádzanie zo strany rímskych úradníkov a pre nedo-statok obživy došlo v nasledujúcom roku k vzbure uve-dených Gótov a k nim sa pridali aj ich príbuzní, gótski Greutungovia, ale zrejme i skupiny Alanov a Hunov od-štiepené z hlavných vojov uvedených národov. Po krvavej

bitke pri Hadrianopole roku 378, kde Rimania stratili okolo 10 tisíc legionárov vrátane ich cisára Valensa, za-siahlo plienenie a ťaženie Gótov a ich spojencov skoro celý východný Balkán. Postihnutou oblasťou bolo i údo-lie dvoch balkánskych riek, Moravy a Axia a tým pádom aj územie dnešného Macedónska.9 Nakoniec bola 3. ok-tóbra 382 medzi rímskym cisárom Theodosiom I. (379 – 395) a väčšinou Gótov uzavretá mierová zmluva a ná-sledne im pridelené územie medzi Dunajom a pohorím Balkán.10

Osud jednej z gótskych skupín vedenej náčelníkmi Alatheom a Safrakom11 mohol súvisieť i s územím dnešné-ho Slovenska. Tá v spojení s odštiepenými skupinami Alanov a Hunov prešla roku 376 násilím na rímske územie a po boku gótskych Tervingov sa o dva roky neskôr zúčast-nila bitky pri Hadrianopole. Roku 380 však boli skupine po jej ťažení do Panónie ponúknuté cisárom Gratianom (375 – 383) sídla v nej i spolu s federátnou zmluvou.12 Dá sa to doložiť i súčasnou, archeologicky relatívne dokázateľnou prítomnosťou uvedených federátov pozdĺž porušeného, ale ešte stále funkčného dunajského limitu Panónií a po-zdĺž tzv. Jantárovej cesty vedúcej na sever, čiže aj územím dnešného Slovenska.13

Na základe súčasného stavu archeologického i histo-rického bádania sa predpokladá, že centrum hunskej moci sa presunulo na územie Karpatskej kotliny medzi kon-com 4. stor. až polovicou 20. rokov 5. storočia.14 Neskoršia Attilova vláda (435 – 453)15 nad germánskymi aj indoirán-skymi kmeňmi uvedeného priestoru sa na Slovensku po-zitívne prejavila okrem nálezov luxusných predmetov16 a častí plateného tribútu Východorímskej ríše17 aj zahuste-ním osídlenia na dolnom Pohroní, ďalej v povodí riek Žitava a Nitra či na strednom a dolnom Považí18.

5 BELJAK, Ján et al. Osídlenie juhu stredného Slovenska v dobe rímskej. In BŘEZINOVÁ, Gertrúda – VARSÍK, Vladimír (eds.). Archeológia na prahu histórie. K životnému jubileu Karola Pietu. Nitra 2012, s. 44, obr. 5; 6: 4.

6 HARMADYOVÁ – RAJTÁR – SCHMIDTOVÁ, Slovakia. Frontiers, s. 72-81.7 HARMADYOVÁ – RAJTÁR – SCHMIDTOVÁ, Slovakia. Frontiers, s. 52-57. PLACHÁ, Veronika – HLAVICOVÁ, Jana. Devín.

Slávny Svedok našej minulosti. Bratislava 2003, s. 22, 23.8 HEATHER, Peter. The Fall of the Roman Empire. A New History. London 2005, s. 145.9 Na výpravu cez údolie Moravy a Axia až do Solúna sa vydali gótski Tervingovia na čele s Fritigernom v r. 380 n. l. HEATHER,

The Fall of The Roman, s. 183, 184. 10 KULIKOWSKI, Michael. Rome’s Gothic Wars. From the Third Century to Alaric. Cambridge 2007, s. 152, 153. POHL, Walter.

Die Völkerwanderung. Eroberung und Intergration. Zweite, erweiterte Auflage. Stuttgart 2005, s. 51.11 Uvedení náčelníci vládli namiesto neplnoletého gótskeho kráľa z rodu Amalov Vidiricha/Vandalaria a prvý z nich bol gótskym

Greutungom. POHL, Die Völkerwanderung. Eroberung, s. 51.12 IORDANES. Iordanes. De origine actusque Getarum 27; 140, 141. In MOMMSEN, Theodorvs (ed.). Iordanis Romana et Getica.

Berolini 1882, s. 95.13 Ide hlavne o nálezy predmetov východného pôvodu, ako na kruhu točenej keramiky s vlešťovanou výzdobou, hunských liatych

kotlov, trojkrídelkovitých streliek, kostenej výstuže reflexných lukov, úzkych jazdeckých saxov, či kostier mongoloidných jedincov. Našli sa najmä pozdĺž dunajkého limitu v pôvodných rímskych civilných i vojenských sídlach na území dnešného Maďarska, Rakúska i Slovenska, ale aj na zastávkach tzv. Jantárovej cesty (Bratislava-Devín, Drslavice, Stráže, atď.). TEJRAL, Jaroslav. Das Attilareich und die germanischen gentes im Mitteldonauraum. In ANKE, Bodo – EXTERNBRINK, Heike (eds.). Attila und die Hunnen. Begleitung zur Ausstellung. Stuttgart2007, s. 108.

14 HEATHER, The Fall of the Roman, s. 203. TEJRAL, Das Attilareich und die germanischen, s. 109.15 Do roku 445 vládol spolu i so svojím bratom Bledom. POHL, Die Völkerwanderung. Eroberung, s. 111.16 Ide viac-menej o materiálnu náplň stredodunajskej skupiny Untersiebenbrunn, skupiny honosných hrobov zhruba z obdobia

od prvej tretiny 5. storočia do konca vlády Attilu. Spájali sa v nej germánske, anticko-mediteránne, ale i alansko-sarmatské prvky z Pričiernomoria, či z okruhu bosporských miest a severokaukazského predhoria. Napríklad v ženských hroboch sa nachádzali


Na územie súčasného Macedónska mala však uvede-ná stabilizácia pomerov na strednom Dunaji opačný efekt. V roku 447 sa Attila totiž podujal už na svoj druhý vpád za Dunaj, na územie Východorímskej ríše. Hoci nedobyl Konštantínopol, dostal sa počas svojho ťaženia so svoji-mi jednotkami najjužnejšie až k Thermopylám v Grécku19. Počas uvedeného ťaženia bolo údajne zničených až 70 an-tických miest na Balkáne, pričom nájazdom sa podľa deš-trukčných vrstiev nevyhlo i hlavné mesto vtedajšej rímskej provincie Macedonia Secunda/Salutaris, Stobi20, a pravde-podobne i Scupi (dnešné Skopje)21, hlavné mesto ďalšej ne-skororímskej provincie Dardania.

Nasledujúcou epizódou, ktorá mala dopad na obe nami sledované oblasti, bol presun a dočasné usadenie sa panónskych Ostrogótov na Balkáne po zániku hunskej moci na strednom Dunaji v roku 454. Ešte pred odchodom Ostrogótov stihol ich kráľ Thiudimer vyvrátiť kráľovstvo

Skírov (roku 469) a Sarmatov (roku 472) medzi rieka-mi Dunaj a Tisa a v zime roku 469/470 dokonca aj svéb-ske kráľovstvo rozprestierajúce sa v severozápadnej časti Karpatskej kotliny, teda aj na území dnešného Slovenska.22 Tieto udalosti boli jedným z dôsledkov bitky, v ktorej sa roku 469 Ostrogóti úspešne popasovali s koalíciou Svébov, Sarmatov, Skírov, Gepidov, a Rugov.

Aj keď Ostrogóti dostávali od roku 459 ročne 300 libier zlata23 od východorímskeho cisára Leona I. (457 – 474), schudobnená Panónia sa im nezdala vhodným miestom pre život. Preto sa ich kráľ Thiudimer a jeho syn, spolukráľ Theodorich,24 rozhodli hľadať lepšie miesto pre svoj kmeň v bohatších oblastiach východorímske-ho Balkánu, kde pôsobili v rokoch 473 až 488/489,25 až kým neboli presmerovaní cisárom Zenom (474 – 491) do Itálie.26 Ich postupom údolím Moravy a Axia, ale i cestou Via Egnatia, boli zasiahnuté opäť aj antické mestá na území

veľké strieborné spony s polkruhovitou hlavicou a v mužských by sme mohli nájsť i zlatým plechom vykladané rúčky mečov so záchytnou priečkou, či pracky s aplikáciou techniky priehradkového emailu, cloisonné. TEJRAL, Das Attilareich und die germanischen, s. 107-113.

17 V tejto súvislosti treba spomenúť napr. depot 1439 solidov Valentiniána II. (375 – 392) a Theodósia II. (408 – 450) z maďarskej lokality Hódmezővásárhely-Szikáncs alebo depot 108 solidov Valentiniána III. (425 – 455) zo slovenskej lokality Bíňa. TEJRAL, Das Attilareich und die germanischen, s. 110-112.

18 Tunajšie svébske obyvateľstvo sa pravdepodobne na nepokojnom konci 4. storočia stiahlo do jaskýň a refúgií hornatých častí západného a stredného Slovenska alebo odišlo s Alanmi, Vandalmi a inými kmeňmi na západ, kde na Silvestra (?) roku 406 prekročili Rýn a vpadli do Galie. Počas hunskej nadvlády sa situácia najskôr stabilizovala a osídlenie sa v južných regiónoch Slovenska opäť zahustilo s dosiahnutím svojho vrcholu v polovici 5. storočia. HEATHER, The Fall of the Roman, s. 194, 195. PIETA, Karol – RUTTKAY, Matej. Germanische Siedlung aus dem 4. und 5. Jh. in Nitra-Párovské Háje und Probleme der Siedlungskontinuität In TEJRAL, Jaroslav – FRIESINGER, Herwig – KAZANSKI, Michel (eds.). Neue Beiträge zur Erforschung der Spätantike im mittleren Donauraum. Brno 1997, s. 150, 151. POHL, Die Völkerwanderung. Eroberung, s. 73.

19 Viedla ho k tomu jeho požiadavka na Východorímsku ríšu, aby mu zvýšila tribút a vrátila dezertérov. Do karát mu hrali aj nedávne zemetrasenia v Malej Ázii a Konštantínopole. Dňa 27. januára 447 zemetrasenie v Konštantínopole spôsobilo aj zrútenie častí jeho opevnenia vrátane 57 veží, ktoré boli opravené až v priebehu troch ďalších mesiacov. Počas ťaženia sa Hunom a im spojencom, medzi ktorými bol aj Ardarich, kráľ Gepidov, a Valamír, kráľ Gótov, podarilo poraziť rímske vojsko v Dacii Ripensis a dobyť Marcianopolis. Potom prešli popri pobreží Čierneho mora a z tráckej nížiny sa vydali až na Egejské pobrežie dnešného Grécka. FIELDS, Nic. The Hun. Scourge of God AD 375-565. Oxford 2006, s. 15. HEATHER, The Fall of The Roman, s. 309-312, map no. 11. MAENCHEN-HELFEN, J. Otto. The World of the Huns. Studies in Their History and Culture. Berkley; Los Angeles; London 1973, s. 119-125. POHL, Die Völkerwanderung. Eroberung, s. 110, 111.

20 Doložil to archeologický materiál z uvedenej vrstvy prinášajúci okrem iného aj mince cisára Theodósia II. a Valentiniána III., hunské trojboké strelky a kostené obloženia lukov. JARIĆ, Jelena. The Barbarian Incursions on Macedonia in the Early Middle Ages: Defining Chronology, Geography and Factors. In Macedonian Historical Review, roč. 1, 2010, s. 50. JARIĆ, Jelena. The Barbarians and the Big Cities: Destruction, Renewal and Transformation of the urban settlements in Macedonia during the Early Middle Ages. In Macedonian Historical Review, roč. 2, 2011, 34, 42.

21 Na cintoríne umiestnenom vo východnej časti mesta sa našla výnimočná skupina 10 hrobov mužov, ktorí mali pôvodne na odeve pripevnené aj spony s cibuľovitými hlavicami. Spony je možné datovať do druhej polovice 4. storočia a predstavovali dôležitú vojenskú či úradnícku insígniu hovoriacu o zvláštnom postavení dotyčných osôb. Títo muži boli bádateľmi označení za germánskych federátov žijúcich pôvodne v meste Scupi. Taktiež treba uviesť, že počas nepokojného 5. storočia sa zástavba antického mesta Scupi výrazne zredukovala oproti predchádzajúcemu obdobiu. JARIĆ, The Barbarian Incursions, s. 51. JARIĆ, The Barbarians and the Big, s. 40, 42.

22 FUSEK, Gabriel – ZÁBOJNÍK, Jozef. Príspevok do diskusie o počiatkoch slovanského osídlenia Slovenska. In Slovenská archeológia, roč. 51, 2003, č. 2, s. 327.

23 Napríklad Attila začal dostávať od roku 447 podľa zmluvy s Theodosiom II. až 2100 libier zlata. MAENCHEN-HELFEN, The World of the Huns, s. 124. POHL, Die Völkerwanderung. Eroberung, s. 129.

24 Pochádzali z kráľovského rodu Amalov. BYSTRICKÝ, Peter. Sťahovanie národov (454 – 568). Ostrogóti, Gepidi, Longobardi a Slovania. Bratislava 2008, s. 35.

25 Popri Ostrogótoch z Panónie existovala na Balkáne od 60. rokov 5. storočia až do smrti ich vodcu a magistra militum, Theodoricha Straba, ďalšia skupina viac-menej neusmerniteľných gótskych federátov stacionovaných na tráckej nížine. Po smrti Theodoricha Straba roku 481 sa táto skupina spojila s amalskými Gótmi Theodoricha, ktorí prišli pôvodne z Panónie. Spolu začali tak predstavovať ešte väčšie ohrozenie pre východorímskeho cisára Zena. HUMPHRIES, Mark. Italy, A. D. 425 – 605 (Chapter 19). In CAMERON, Averil – WARD-PERKINS, Bryan – WHITBY, Michael (eds.). The Cambridge Ancient History. Volume XIV. Late Antiquity: Empire and Successors, A. D. 425 – 600, Cambridge 2007, s. 529, 530. POHL, Die Völkerwanderung. Eroberung, s. 129-133. WHITBY, Michael. The Balkans and Greece 420 – 602 (Chapter 23). In CAMERON, Averil – WARD-PERKINS, Bryan – WHITBY, Michael (eds.). The Cambridge Ancient History. Volume XIV. Late Antiquity: Empire and Successors, A. D. 425 – 600, Cambridge 2007, s. 712-714.


dnešného Macedónska, v tomto prípade Stobi27 a Heraclea Lyncestis (dnešná Bitola)28.

V 6. storočí bol príchod a usídľovanie sa Slovanov spo-ločným pre obe sledované teritóriá. Na Slovensku sa s prí-tomnosťou Slovanov, presnejšie kmeňa Sklavínov29, dá bez-pečne rátať od prvej polovice 6. storočia.30 Toto ich najvčas-nejšie osídlenie sa koncentrovalo na kvalitných pôdach ní-žin najmä stredného a dolného Považia a od posledných germánskych Svébov a Longobardov si prirodzene zachová-valo odstup, čo platilo aj opačne. Longobardi žili totiž juž-ne od Dunaja (pohrebisko Rusovce) alebo na časti územia za Malými Karpatmi (pohrebisko Devínske Jazero a Zohor) a Svébi31 ostávali ešte na juhu od Slovanov (pohrebisko Gáň),

v oblastiach s hnedozemnými pôdami (pohrebisko Tesárske Mlyňany)32 alebo vo výšinných polohách (hradisko Kostoľany pod Tríbečom-Veľký Lysec a Rybník nad Hronom-Krivín)33.

Balkán34 sa v 6. storočí, vrátane územia súčasnej Macedónie, stal miestom nájazdov i miestom usádzania sa rôznych etník spoza dunajských hraníc Východorímskej ríše, medzi inými aj Slovanov. Tí uskutočňovali na Balkán nájazdy s úmyslom lúpenia už od v prvej polovici 6. sto-ročia,35 pričom ich aktivita sa zintenzívnila počas zno-vudobývania západnej časti Rímskej ríše Justiniánom I. (527 – 565).36 Ďalej vieme, že nájazd Kutrigurov do Illyrica v rokoch 539 – 540 bol na území dnešné-ho Macedónska potvrdený aj archeologicky, konkrétne

26 Spojení Góti na čele s Theodorichom prezimovali potom ešte v Panónii a 28. 8. 489 prvý krát porazili vojsko Odoakera pri rieke Isontius. Do Itálie sa mohlo vypraviť z Balkánu možno až 25 či 30 tisíc gótskych mužov v zbrani z celkového počtu 100 tisíc putujúcich Gótov. POHL, Die Völkerwanderung. Eroberung, s. 132, 133. WHITBY, The Balkans and Greece, s. 712, 713.

27 Podľa písomných prameňov bolo Stobi počas ťažení Gótov napadnuté dva krát, a to v roku 473 a 479. JARIĆ, The Barbarians and the Big, s. 34. MIKULČIK, Ivan. Stobi – antički grad (Stobi – an ancient city). Skopje 2003, s. 103, 104.

28 Rímsky historik Malchos s najväčšou pravdepodobnosťou doložil vypálenie mesta Heraclea Lyncestis v roku 479 Theodorichovými Gótmi. Keď sem podľa neho Góti prišli, našli ešte mesto a okolie nespustošené. Biskup mesta im vtedy dal mnohé dary a zásoby. No pri svojom odchode požadovali ešte veľké zásoby obilia a vína na svoju cestu do Dyrrachia, na čo zareagovali miestni odmietnutím tejto požiadavky, opustením mesta a útekom do blízkej pevnosti. Góti sa zmohli pred svojím odchodom potom už iba na vypálenie Heracley samotnej. JARIĆ, The Barbarians and the Big, s. 35. MALCHOS. Malchos. Fragmenta 20; 35-42, 94-100. In BLOCKLEY, R. C. (ed.). The fragmentary classicising historians of the Later Roman Empire. Eunapius, Olympiodorus, Priscus and Malchus. Volume II. Text, Translation and Historical Notes. Liverpool 1983, s. 436-439, 440, 441. WHITBY, The Balkans and Greece, s. 713, 714.

29 V prameňoch sa objavili v latinskej podobe Sclaveni alebo gréckej Sklavenoi. FUSEK – ZÁBOJNÍK, Príspevok do diskusie, s. 329.30 I keď za najspodnejšiu možnú hranicu začiatku kolonizácie Slovenska cez Karpatské priesmyky sa dá považovať už začiatok 70.

rokov 5. storočia. FUSEK – ZÁBOJNÍK, Príspevok do diskusie, s 327, 329. ZÁBOJNÍK, Jozef. Problematika včasného stredoveku na Slovensku. In Historický časopis, roč. 58, 2010, č. 2, s. 223.

31 Ich existenciu u nás by mohlo potvrdzovať ešte aj Cassiodorovo konštatovanie, že ostrogótsky kráľ odpustil dane za rok 536/537 v Benátskej provincii kvôli vpádu Svébov sem. CASSIODORUS. Cassiodorus. Epistvlae Theodericianae Variae 12, 7. In MOMMSEN, Theodorvs (ed.). Cassiodori Senatoris Variae. Berolini 1894, s. 365, 366. CASSIODORUS. Cassiodorus. Epistvlae Theodericianae Variae 12, 7. In HODGKIN, Thomas (ed.). The Letters of Cassiodorus being a condensed translation of the Variae Epistolae of Magnus Aurelius Cassiodorus Senator. London 1886, s. 495.

32 Na pohrebisku sa dokonca našla v sekundárne poškodenom hrobe 66 i rímska minca, medený minimus (3-nummia) Justína I. (518 – 522) alebo Justiniána I. (527 – 565), ktorý pomohol datovať pohrebisko do prvej polovice 6. storočia. Dôležitým zistením je, že minca sa nachádzala v nepoškodenej časti hrobu, pri ľavom chodidle. RUTTKAY, Matej. Das völkerwanderungszeitliche Gräberfeld in Tesárske Mlyňany, Bez. Zlaté Moravce. In TEJRAL, Jaroslav (ed.). Barbaren in Wandel. Beiträge zur Kultur Identitätsbildung in der Völkerwanderungszeit. Spisy Archeologického ústavu AV ČR Brno 26. Brno 2007, s. 335, 336.

33 FUSEK, Gabriel – ZÁBOJNÍK, Jozef. Frühslawisches Siedlungsobjekt aus Suchohrad. Zur Problematik der langobardisch-slawischen Beziehungen. In BELJAK, Ján - BŘEZINOVÁ, Gertrúda – VARSÍK, Vladimír (eds.). Archeológia Barbarov 2009: Hospodárstvo Germánov. Sídliskové a ekonomické štruktúry od neskorej doby laténskej po včasný stredovek. Nitra 2010, s. 174, 174. RUTTKAY, Das völkerwanderungszeitliche Gräberfeld, 336. ZÁBOJNÍK, Problematika včasného, s. 220, 221.

34 Ohľadne regeneračných schopností antického územia Balkánu sa dá uviesť, že kým severná časť uvedeného územia bola po hunských vpádoch roku 441/2 a 447 podľa fragmentov z diela Priska zničená a skoro ľudoprázdna, k polovici 6. storočia naznačujú archeologické nálezy i Prokopius v spise De aedificiis, že tieto oblasti boli už znovu husto osídlené a prosperujúce. POHL, Walter. Transformation oder Bruch? Beobachtungen zur Rolle der Barbaren beim ,Fall Roms‘. In BECK, Heinrich – GEUENICH, Dieter – STEUER, Heiko (eds.). Altertumskunde – Altertumswissenschaft – Kulturwissenschaft: Erträge und Perspektiven nach 40 Jahren Reallexikon der Germanischen Altertumskunde. Berlin; Boston 2012, s. 584. PRISCUS. Priscus. Fragmenta 11, 2. BLOCKLEY, R. C. (ed.). The fragmentary classicising historians of the Later Roman Empire. Eunapius, Olympiodorus, Priscus and Malchus. Volume II. Text, Translation and Historical Notes. Liverpool 1983, s. 246-279. PROCOPIUS. Procopius. De Aedificiis. In DEWING, H. B – DOWNEY, Glanville (eds.). Procopius. Buildings, General index to Procopius. Volume VII. Procopius in seven volumes. London; Cambridge (Massachusetts, USA) 1954.

35 Prokopius uvádza vo svojom diele Historia Arcana, že Huni (Protobulhari), Sklavíni a Anti (latinsky Antae, grécky Antai) prenikali skoro každý rok od nástupu Justiniána I. na trón až do predmestí Konštantínopola, Grécka či na Trácky Chersonés (dnes Galipolský polostrov). PROCOPIUS. Procopius. Historia arcana 18. In DINDORF, Guilielmi at al. (eds.) Procopius. Volumen III. Corpus Scriptorum Historiae Byzantinae. Bonnae 1838, s. 108. OBOLENSKY, Dimitri. The Byzantine Commonwealth. Eastern Europe, 500 – 1453. New York; Washington 1971, s. 44.

36 Pre Justiniánovo dobývanie západu v rokoch 533 až 555 sa totiž zredukovala i vojenská prítomnosť v oblasti dunajského limitu impéria. JARIĆ, The Barbarian Incursions, s. 53. KOBYLINSKI, Zbigniew. The Slavs. The seventh century. Part II. In FOURACRE, Paul. The New Cambridge Medieval History. Volume I: c. 500 – c. 700. Cambridge 2005, s. 536.


prostredníctvom numizmatického materiálu.37 V tomto období však mediteránny svet, hlavne jeho východná časť, zažíval aj prírodné katastrofy38, ktoré negatívne ovplyvnili jeho vývoj ešte pred priamym usádzaním sa Slovanov na rímskom území Balkánu. Na základe barbarských nájaz-dov však začal cisár Justinián I. s opevňovacou39 a staveb-nou činnosťou na Balkáne s cieľom lepšie ho pripraviť na vpády, no i spravovať40.

Ďalším spoločným momentom pre skúmané ob-lasti, tentoraz pre druhú polovicu 6. storočia, sa javí prí-chod Avarov41 na dolný a potom i stredný Dunaj. V ro-koch 558/559 až 56742 boli síce Avari ešte federátmi Východorímskej ríše v Pričiernomorí i na dolnom Dunaji, no po odmietnutí vyplácania poplatkov Justinom II. (565 – 578) sa obrátili spolu s Longobardmi proti Gepidom, ktorých v Karpatskej kotline do určitej miery podporoval Konštantínopol.43 Po porážke Gepidov sa Avari začali pre-súvať na ich územie v Potisí a po odchode Longobardov do Itálie roku 568 zaujali i Panóniu. Vo svojej novej vlasti na strednom Dunaji prišli do kontaktu taktiež s usadenými

Slovanmi, ktorých začali integrovať do svojho kaganátu alebo si ich podriadili inou formou. Slovanov na území sú-časného Slovenska sa do polovice 7. storočia priame začle-nenie do teritória kaganátu dotklo, hoci len okrajovo.44

V 70. a 80. rokoch 6. storočia sa naplno začal kon-flikt Východorímskej ríše s jej novým susedom45 na stred-nom Dunaji, avarským kaganátom, popri ktorom a v rámci ktorého prebiehali spoločné nájazdy Slovanov i Avarov na Balkán vrátane územia súčasného Macedónska. Ešte počas avarského obliehania Sirmia (579 – 582) v roku 581 vpad-li Slovania opäť na Balkán a ovládli Tráciu, okolie Solúna i Grécka, kde sa podľa Jána z Efezu vraj už usadili a neodišli i tri roky po uvedenej invázii.46 Potom sa Avarom podari-lo roku 584 dobyť i Singidunum a dva roky nato na krátky čas obľahnúť zase Solún.47 Uvedené obliehanie bolo spoje-né i s nájazdmi do provincie Dardania, Macedonia Prima, Macedonia Secunda, týkajúcich sa dnešného Macedónska. Ako následok toho vznikli deštrukčné vrstvy v meste Heraclea Lyncestis, Bargala, Stobi48, ale i v meste na lokalite Markovi Kuli49, či v dvoch pevnostiach neďaleko Prilepu50.

37 Podľa Prokopia a jeho spisu De aedificiis ostal Solún síce nedobytý, no hradby Kassandreie na polostrove Chalkidiky boli skoro úplne zničené. OBOLENSKY, The Byzantine Commonwealth, 46. PROCOPIUS. De Aedificiis 4; 3; 21-27. In DEWING – DOWNEY, Procopius. Buildings, s. 244-247. CHRISTOPHILOPOULOU, Aikaterini. Political history. Late 3rd-6th Centuries. The First Christian Years. In SAKELLARIOU, Michael B. (ed.). Macedonia. 4000 years of Greek history an civilization. Athens 1994, s. 229. JARIĆ, The Barbarian Incursions, s. 54.

38 Ide hlavne o čierny mor z rokov 541 – 544, ktorý vznikol pravdepodobne v Indii alebo Východnej Afrike. Do jari roku 542 sa rozšíril do väčšiny prístavov východného Stredomoria, medzi ktorými bola i Alexandria, Antiochia a Konštantínopol. V samotnom Konštantínopole, v ktorom sa nakazil i samotný cisár Justinián I., zahynula vraj až polovica jeho obyvateľov, konkrétne 230 tisíc ľudí. Do konca roku sa morová nákaza rozšírila po celom východe, vrátane Afriky a Dalmácie a možno i Itálie. ALLEN, Pauline – NEIL, Bronwen. Crisis Management in Late Antiquity (410 – 590 CE). A Survey Evidence from Episcopal Letters. Leiden; Boston 2013, s. 85, 86. POHL, Transformation oder Bruch?, s. 585. TREADGOLD, Warren. A History of the Byzantine State and Society. Stanford 1997, s. 196-207.

39 Len na samotnom území dnešného Macedónska bolo na konci 5. a v 6. storočí postavených alebo obnovených približne 400 fortifikácií. JARIĆ, The Barbarian Incursions, s. 53, 56, pozn. č. 47.

40 Aj pre administratívne účely bolo pravdepodobne postavené mesto Justiniana Prima do 10 rokov od smrti ostrogótskeho kráľa Theodoricha v Ravenne. Nachádzalo sa na vyvýšenej plošine dnes nazývanej Caričin Grad, ktorá sa nachádza 7 km od Lebana v súčasnom Srbsku, na ceste medzi niekdajšími mestami Naissus (dnešný Niš) a Scupi (dnešné Skopje). Bolo to opevnené mesto s citadelou postavené na rozlohe asi 5 ha. Našli by sme tuná biskupský komplex i palác prefekta celého Illyrica. Uvedené mesto bolo vraj rodným mestom samotného Justiniána I. Sem uvedený cisár presunul zo Solúna sídlo prefektúry Illyrika a tiež arcibiskupské sídlo zo Scupi. HEATHER, Peter. The Restoration of Rome. The Barbarian Popes and Imperial Pretenders. Oxford 2013. CHRISTOPHILOPOULOU, Aikaterini. Political, economic and social development. From the sixth to the ninth century. In SAKELLARIOU, Michael B. (ed.). Macedonia. 4000 years of Greek history an civilization. Athens 1994, s 258. JARIĆ, The Barbarian Incursions, s. 51. JARIĆ, The Barbarians and the Big, s. 40.

41 Išlo skôr o turko-tatársko-mongolský zväz nomádskych kmeňov, ktorého kryštalizačné jadro tvoril vlastný kmeň Avarov. BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila – HOMOLA, Aleš – MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. Stěhování národů a východ Evropy. Byzanc, Slované, Arabové. Praha 2006, s. 42.

42 POHL, Walter. Die Awaren. Ein Steppenvolk in Mitteleuropa 567 – 822 n. Chr. München 1988, s. 496.43 Cisár Justinos. II. roku 567 uisťoval Longobardov a Avarov o svojej neutralite, pritom pokračoval v podporovaní Gepidov. BÓNA,

István. The dawn of the dark ages. The Gepids and the Lombards in the Carpathian Basin. Budapest 1976, s. 96.44 Do tohto obdobia vieme zaradiť pravdepodobne iba nálezy z konca včasného stupňa obdobia avarského kaganátu nachádzajúce sa

na dvoch pohrebiskách na území mesta Komárno, pohrebisku v Holiaroch, a obetnom náleze (tzv. Opferfund) z Devínskej Novej Vsi-Vlašičovho pola. Vskutku asi šlo iba o dve avarské predpolia v blízkosti Dunaja slúžiace na zabezpečenie si vojenskej kontroly naddunajského priestoru. ZÁBOJNÍK, Jozef. Das awarische Kaganat und die Slawen an seiner nördlichen Peripherie (Probleme der archäologischen Abrenzung). In Slovenská archeológia, roč. 47, 1999, č. 1, s. 156-158, Karte 2.

45 Avari aj vďaka svojmu víťazstvu nad východorímskym comesom excubitorum, Tiberiom, začali v zime roku 574/575 dostávať z Konštantínopola 80 tisíc solidov ročne. POHL, Die Awaren. Ein Steppenvolk, s. 497.

46 Ján z Efezu, Cirkevná história, VI, 25. In SMITH, R. Payne (ed.). The Third Part of the Ecclesiastical History of John Bishop of Ephesus. Oxford: The University Press, 1860, s. 432, 433. FINE, John V. A. The Early Medieval Balkans. Acritical Survey from the Sixth to the Late Twelfth Century. Michigan: The University of Michigan Press, 1991, s. 31. OBOLENSKY, The Byzantine Commonwealth, s. 51.

47 OBOLENSKY, The Byzantine Commonwealth, s. 51.


Dočasne sa však podarilo zvrátiť situáciu cisárovi Maurikiovi (582 – 602) až v 90. rokoch 6. storočia po stabi-lizácii zostavších rímskych území v Itálii a uzavretí mieru s Perziou (roku 591). Vtedy mohol preveliť viaceré jednot-ky vrátane novonaverbovaných Arméncov na Balkán a za-čať protiofenzívu proti avarskému kaganovi i Slovanom. Podarilo sa mu dobyť späť Singidunum i Sirmium a v roku 600 obnoviť dunajskú ríšsku hranicu i za cenu zvýšenia tri-bútu Avarom.51 V roku 601 vtrhli cisárove jednotky dokon-ca až do Karpatskej kotliny. Jeho veliteľ Priscus, ktorý mal na starosti štyri tisícky vojakov, poslal jednotku rímskej ar-mády dokonca i za Tisu. V konečnom dôsledku tu boli po-razení Avari, Gepidi i Sklavíni.52 Táto Maurikiova aktívna politika sa ale skončila vzburou jeho vojakov, ktorých on sám poveril prezimovaním za Dunajom, pričom po vzbure bol vymenovaný za cisára ich veliteľ Fokas (602 – 610).53

S poslednými rímskymi pevnosťami na Dunaji pad-la roku 614 a 615 opäť raz ríšska hranica na uvedenej rieke pod náporom Slovanov a títo sa začali už natrvalo usádzať na Balkáne.54 Napríklad okolo Solúna sa usadili aj ich slovanskí

obliehatelia z rokov 616 a 618.55 Pri obliehaní z roku 616 sa v druhej knihe Zázrakov Sv. Demetria spomínalo i niekoľ-ko slovanských kmeňov, ktoré sa obliehania zúčastnili, me-dzi nimi menovite Draguviti, Sagudati, Velegeziti, Vajoniti a Verziti.56 Boli to isto kmene nachádzajúce sa mimo úze-mia kontrolovaného priamo ríšou a mali autonómnu vládu. Takto definované celky sa vo východorímskych a byzant-ských prameňoch nazývali sklavínie (grécky sklaveniai)57.

Na oboch porovnávaných územiach sa v priebe-hu 7. storočia začíname dozvedať o náčelníkoch či krá-ľoch, ktorí slovanské kmene58 viedli či už proti Avarom a Frankom alebo proti moci Konštantínopola, prípadne s uvedenými susedmi spolupracovali. Prítomnosť avar-ského vojska v Trácii v roku 623 a 62459 pravdepodobne umožnila v rovnakom čase vypuknutie povstania Slovanov na území avarského kaganátu. Na čelo povstalcov sa posta-vil franský kupec Samo, ktorý potom vládol Slovanom na strednom Dunaji ako kráľ 35 rokov60, pričom sa dá kon-štatovať, že vznik jeho kráľovstva zapadá do obdobia vnú-tornej krízy v rámci avarského kaganátu.61 I keď dnes nie

48 JARIĆ, The Barbarian Incursions, s. 56. JARIĆ, The Barbarians and the Big, s. 34-36, 38, 39, 41, 42. 49 Mesto vzniklo možno niekedy na konci 5. alebo v 6. storočí na hore Vodno, tesne pri meste Scopi, pričom bolo obohnané silnou

fortifikáciou. Existovalo určitý čas s ním paralelne a po ničivom zemetrasení, ktoré postihlo Scopi roku 518, sa sem viac-menej presunulo ťažisko mestského života v okolí. Osídlenie tohto mesta zaniklo niekedy v 7. storočí, no znovu sem prišli obyvatelia v 10. storočí. JARIĆ, The Barbarians and the Big, s. 40-42.

50 JARIĆ, The Barbarian Incursions, s. 56.51 FINE, The Early Medieval, s. 32, 33. JARIĆ, The Barbarian Incursions, s. 57. OBOLENSKY, The Byzantine Commonwealth, s. 52.52 THEOPHYLACT. Theophylact Simocatta. Historiae VIII, 3. In BEKKERUS, Immanuel (ed.). Theophylacti Simocattae Historiarum.

Bonnae 1834, s. 317-319.53 FINE, The Early Medieval, s. 33. OBOLENSKY, The Byzantine Commonwealth, s. 52.54 HURBANIČ, Martin. Posledná vojna antiky. Avarský útok na Konštantínopol roku 626 v historických súvislostiach. Prešov 2009, s. 79.55 HURBANIČ, Posledná vojna, s. 84, 85. Pred obliehaním Solúna roku 618 Slovania dokonca ponúkli avarskému kaganovi

spojenectvo, čo svedčí o tom, že boli na ňom celkom politicky nezávislí. KAZANSKI, Michel. Barbarian Military Equipment and its Evolution in the Late Roman and Great Migration Periods (3rd-5th c. A. D.). In SARANTIS, Alexander – CHRISTIE, Neil (eds.). War and Warfare in Late Antiquity: Current Perspectives. Leiden; Boston 2013, s. 516. S týmto slovansko-avarským obliehaním Solúna je pravdepodobne spojená i deštrukčná vrstva antického mesta Bargala na území súčasného Macedónska. JARIĆ, The Barbarians and the Big, s. 39.

56 ATANASOVSKI, Alexandar. Vizantija i Slovenite od Makedonija vo VII vek. In Annuaire de L' Universite de Sofia “St. Kliment Ohridski”. Centre de researches slavo-byzantines “Ivan Dujčev”, roč. 95 (14), 2005, s. 2. CURTA, Florin. Barbarians in Dark-Age Greece: Slavs or Avars? In STEPANOV, Tsvetelin – VACHKOVA, Veselina (eds.). Civitas Divino-Humana. In honorem annorum LX Georgii Bakalov. Sofia 2004, s. 522. HURBANIČ, Posledná vojna, s. 81. CHRISTOPHILOPOULOU, Aikaterini. Political history. From the sixth to the ninth century. In SAKELLARIOU, Michael B. (ed.). Macedonia. 4000 years of Greek history an civilization. Athens 1994, s. 252.

57 Východorímska a Byzantská ríša uvedené sídelné priestory v jej dosahu rešpektovala, pokým sa nemiešali do jej zahraničnej politiky a platili jej dane, grécky tzv. pakta. KORRES, Theodoros. IV. Byzantine Macedonia (324 – 1025). In KOLIOPOULOS, Ioannis (ed.). The History of Macedonia. Thessaloniki 2007, s. 92, 93. Ku Sklavíniám pozri VEREŠOVÁ, Nora. Vývoj chápania geografického termínu Sklavínia v historických prameňoch 6. – 14. storočia. In Historický zborník Matice slovenskej, 2008, č. 1, s. 124-144.

58 Pre územie Slovenska v tomto období nemáme zachované názvy konkrétnych slovanských kmeňov, no pre územie dnešného Macedónska by mohli prichádzať podľa východorímskych a byzantských písomných prameňov v úvahu Dragoviti, sídliaci severne od Solúna, Strymoniti, usadení v povodí Strymónu i v Bregalnickej kotline, Smolinci, majúci svoje sídla okolo rieky Nestos, Velegeziti, nachádzajúci sa najmä v Tesálii, Vajoniti, sídliaci v Epire, a Verziti, ktorých sídla sa rozprestierali okolo Ochridu i v západnej časti dnešného Macedónska. BELDEDOVSKI, Zvonko. Najrani slovenski artefakti od bregalničkiot region. In BITRAKOVA-GROZDANOVA, Vera (ed.). Archeološkite otritija na počvata na Makedonija. Prilozi za istražuvaňeto na istorijata na kulturata na počvata na Makedonija. Kniga 19. Skopje 2008, s. 943.

59 HURBANIČ, Posledná vojna, s. 111.60 FREDEGARIUS. Fredegarius. Chronicarum quae dicuntur Fredegarii Scholastici IV, 48. In BARTOŇKOVÁ, Dagmar et al.

(eds.). Magnae Moravieae Fontes Historici. Prameny I. Annales et chronicae. Brno 2008, s. 16, 17. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo. Rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. Bratislava 2004, s. 31. Popri teórii o Samovom „kraľovaní“ v rokoch 623 – 658 sa môže viesť diskusia aj o rokoch 626 – 661, pretože na vznik


je možné zrekonštruovať presné hranice uvedeného krá-ľovstva, či skôr kmeňového zväzu, hlavnú úlohu pri jeho kreovaní musela zohrať kontaktná oblasť medzi Slovanmi a avarským kaganátom, do ktorej patrila podľa všetké-ho južná Morava, dolné Rakúsko a časť juhozápadného Slovenska.62

Postup Slovanov voči Východorímskej a Byzantskej ríši nebol v priebehu 7. storočia však až tak rozhodný a spoločný, ako sa to zdá v prípade Slovanov zo stredné-ho Dunaja. Ich vzťah k ríši mal rôzne podoby, ktoré sa dajú vďaka prvej knihe Zázrakov Sv. Demetria demonštro-vať na poslednom slovanskom pokuse o dobytie Solúna v rokoch 676 – 677. Istý Perbund, náčelník Rynchinov, sídliacich medzi jazerom Bolbe a Strymonským zálivom, bol obvinený z chystania úkladov proti Solúnu mestským prefektom, ktorý ho následne zajal a poslal v reťaziach do Konštantínopola počas jeho obliehania arabskou flotilou v rokoch 674 – 678. Keďže on sám vedel plynulo grécky, nosil byzantské oblečenie a skôr prebýval v Solúne než me-dzi svojimi, kde si vytvoril aj viaceré kontakty s dôležitý-mi občanmi mesta, postavili sa za jeho prepustenie u cisá-ra Konštantína IV. (668 – 685) nielen slovanskí Strymoniti a Rynchini, ale i obyvatelia Solúna. Cisár ho prepustil pod podmienkou ostania v hlavnom meste ríše až do skončenia arabského obliehania. Keďže ušiel, bol napokon usmrtený, a to vyvolalo dvojročnú blokádu a rabovanie okolia Solúna kmeňom Rynchinov, Strymonitov a Sagudatov. Pre ohro-zenie a hladomor ušlo zase veľa obyvateľov mesta k slo-vanským Velegezitom v Tesálii, ktorí tiež mesto zásobovali po mori obilím a strukovinami. Nakoniec sa trom slovan-ským kmeňom nepodarilo dostať do mesta ani za použi-tia obliehacích strojov v poslednom trojdňovom útoku na naň a obliehanie sa skončilo (25. – 27. júla 677).63 Napriek tomu Rynchini a Strymoniti pokračovali v pirátstve na

Hellesponte, no po pominutí arabskej hrozby (roku 678) cisár proti ich sídlam vyslal armádu a považoval ich skôr za rebelujúcich poddaných, než za vonkajších nepriateľov.64

Od druhej polovice 7. a v 8. storočí sa obe sledova-né oblasti začali postupne teritoriálne včleňovať do sused-ných geograficko-politických jednotiek, konkrétne avar-ského kaganátu a Byzantskej ríše, či byť pevne v agende ich zahraničnej politiky. Avarská moc na strednom Dunaji sa za posledných asi 150 rokoch svojej vlády zamerala skôr na upevnenie vlastného vplyvu v rámci Karpatskej kotliny než na aktívne pôsobenie ďaleko za jej hranicami, ako to bolo v predchádzajúcom období. Historiografia Byzancie už prakticky prestala dianie spojené s Avarmi sledovať a západné pramene, prevažne franské, si ich intenzívnej-šie začali všímať až v súvislosti s prvou fransko-avarskou vojnou (788 – 790) a celkovou likvidáciou avarského ka-ganátu (791 – 803/804). V týchto pohnutých časoch bolo vidno, že o časť svojej moci sa už kagan musel deliť i s tro-ma ďalšími najvyššími hodnostármi ríše, jugurom, tudu-nom a kapkanom.65 Z poznatkov archeologického bádania je zrejmý i fakt, že počas stredného a neskorého stupňa ob-dobia avarského kaganátu zahŕňalo jeho teritórium i pod-statnú časť územia južného Slovenska.66

Od 80. rokov 7. ale i v 8. storočí sa byzantskí cisá-ri zamerali na podriadenie sklavínií na bývalom ríšskom území, pretože by si ich mohli pripútať Asparuchovi Bulhari, usadení medzi Dunajom a pohorím Balkán roku 681, ktorí tu už ovládli sedem miestnych slovan-ských kmeňov.67 K tomuto zámeru sa byzantskí panovní-ci počnúc cisárom Konštantínom IV. a končiac cisárov-nou Irenou (797 – 802) snažili viesť do sklavínií vojenské ťaženia, potláčať v nich „vzbury“, vyžadovať od Slovanov dane, presídľovať ich na územie Malej Ázie, alebo vytvá-rať na ich území thémy68. Posledné opatrenie sa s najväčšou

takéhoto politicky samostatného celku sa naskytla príležitosť najskôr až po neúspešnom obliehaní Konštantínopola Avarmi a ich spojencami a podriadeným v roku 626. BEDNAŘÍKOVÁ – HOMOLA – MĚŘÍNSKÝ, Stěhování národů, s. 50.

61 Okrem povstania Slovanov sa sem dá zaradiť i neúspešné obliehanie Konštantínopola Avarmi (spolu so Slovanmi, Bulharmi a Gepidmi) roku 626, či boj medzi avarským a bulharským kandidátom na funkciu kagana v roku 630/631. HURBANIČ, Posledná vojna, s. 131-234. ZÁBOJNÍK, Jozef. Slovensko a avarský kaganát. Bratislava 2009, s. 18.

62 ZÁBOJNÍK, Slovensko a avarský, s. 19. Logicky sem patrili však aj Čechy a Morava predstavujúce miesto bojov medzi Samovým vojskom a vojskom franského kráľa Dagoberta I. (623 – 638/639). Nakoniec sa sem ako spojenci pripojili aj Dervanovi polabskí Srbi roku 631. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 31. ZÁBOJNÍK, Slovensko a avarský, s. 19.

63 CHRISTOPHILOPOULOU, Political history, s. 254, 255. STAVRIDOU-ZAFRAKA, Almeni. Byzantine Thessaloniki [online], s. 3. Internetový zdroj: < http://www.lpth.gr/en/texts/Zafraka_en.pdf>. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Zrod středověké Byzance. In ZÁSTĚROVÁ, Bohumila et al. Dějiny Byzance. Praha 1992, s. 100, 101.

64 CHRISTOPHILOPOULOU, Political history, s. 255.65 STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 43.66 V strednom stupni (druhá polovica 7. storočia) obdobia avarského kaganátu sa kaganovo územie rozšírilo na severozápade

o územie Viedenskej kotliny a pásy územia pozdĺž Dunaja a Ipľa na Slovensku. Nakoniec v neskorom stupni obdobia avarského kaganátu (8. storočie) došlo v tomto priestore k obsadeniu širšieho územia juhozápadného a juhovýchodného Slovenska, v Rakúsku územia na sever od Dunaja a južnej časti Moravy po rieku Thaya. Popri najväčšom územnom rozšírení kaganátu v Karpatskej kotline sa v tomto čase z hľadiska materiálnej kultúry avarského etnického substrátu začali vyrábať mimo iného aj liate kovania opaskových garnitúr či tzv. žltá keramika. V predchádzajúcich stupňoch, teda vo včasnom stupni (568 – prvá polovica 7. storočia) a strednom stupni obdobia avarského kaganátu, boli pre územie kaganátu zase typické tepané kovania opaskových garnitúr alebo aj tzv. sivá keramika. ZÁBOJNÍK, Jozef. Soziale Problematik der Gräberfelder des nördlichen und nordwestlichen Randgebietes des awarischen Kaganats. In Slovenská archeológia, roč. 43, 1995, č. 2, s. 277-279. ZÁBOJNÍK, Das awarische Kaganat, s. 158-163, Karte 4, 14. ZÁBOJNÍK, Slovensko a avarský, s. 42-47, 67-69, 74, 76, obr. 10-12, 35, 43.

67 FINE, The Early Medieval, s. 69.


pravdepodobnosťou dnešného územia Macedónska v sle-dovanom čase nedotklo.69

Obdobie 9. – 11. storočia V 9. storočí sa postupne formujú dva štátne útvary – Veľká Morava a Bulharská ríša, ktoré výraznou mierou ovplyv-ňovali politickú situáciu v strednej a juhovýchodnej Európe a dostávali sa do konfliktu s vtedajšími veľmocami Franskou ríšou a Byzanciou.

Na území dnešného Slovenska a Moravy sa postupne od druhej polovice 8. storočia vytvorili dve kniežatstvá – Moravské a Nitrianske. Okolo roku 830 došlo medzi nimi k vyostreniu vzťahov. Z diela De conversione Bagoariorum et Carantanorum libellus sa dozvedáme, že moravské knie-ža Mojmír I. vyhnal nitrianske knieža Pribinu cez Dunaj k Ratbodovi (832/833 – 854), správcovi Východnej marky Franskej ríše. Keďže sa presný dátum udalosti nespomína, v minulosti sa oň viedli medzi bádateľmi spory. V súčas-nosti sa ako najpravdepodobnejší uvádza rok 833. Anexiou Nitrianska vznikol útvar, pre ktorý sa v historiografii použí-va pomenovanie Veľká Morava. Za vlády Mojmírových ná-stupcov Rastislava (846 – 870) a predovšetkým Svätopluka (871 – 894) sa vybudoval silný štát, ktorý ovplyvňoval vý-znamnou mierou dianie v celej strednej Európe. Po roku 871 Svätopluk expandoval až do Potisia, Malopoľska, Čiech, Sliezska a Lužického Srbska.70 Práve v oblasti Potisia sa dostal do konfliktu s Bulharmi, ktorí si na toto úze-mie robili tiež nárok. V roku 882 došlo k bojom, pričom Bulhari pravdepodobne ťahali za kratší koniec.

V druhej polovici 9. storočia sa v Podunajsku objavi-li Maďari, ktorí prišli z východu. V roku 892 už pomáhali východofranskému kráľovi Arnulfovi Korutánskemu (asi 850 – 899, východofranský kráľ od 887, cisár 896, zosadený 898) pri útoku na Veľkú Moravu a Čechy. O dva roky uzav-rel spojenectvo s maďarskými kniežatami aj Svätopluk. Po jeho smrti a nástupe syna Mojmíra II. Maďari opäť v roku 902 napadli Moravu, ale boli porazení. V nasledujúcich ro-koch útoky pokračovali. Dňa 4. júla 907 sa pri Bratislave

odohrala bitka medzi Maďarmi a Východofranským krá-ľovstvom, v ktorej utrpelo východofranské vojsko zdrvu-júcu porážku. Keďže moravské vojsko sa tu už nespomína, predpokladá sa, že Veľká Morava už neexistovala. Uvažuje sa však, že na území Slovenska, ktoré sa nachádzalo sever-ne od línie osídlenej Maďarmi, sa zachovala nielen sídlis-ková štruktúra, ale aj mocensko-správna, prípadne cirkev-ná organizácia z veľkomoravského obdobia.71

Maďari v 10. storočí spolu s ďalšími kmeňmi pod-nikli viaceré útoky smerom na západ a na Balkánsky po-lostrov. Napokon utrpeli výrazné porážky v roku 955 v bit-ke pri Lechu a v roku 970 pri Arkadiopole, po ktorých prestali uskutočňovať koristnícke nájazdy a začali si budo-vať svoj vlastný štát. V roku 970 alebo 971 sa stal ich veľ-kokniežaťom Gejza (asi 945 – 997), ktorý v roku 972 prijal v Ostrihome (Esztergom) krst od nemeckých misionárov. Predtým sídlil v Nitre. Po Gejzovej smrti sa stal jeho ná-stupcom syn Štefan (pôvodným menom Vajk, vládol 997 – 1038), ktorý od roku 995 takisto vládol v Nitre. Dňa 25. decembra v roku 1000 alebo 1. januára 1001 bol Štefan ko-runovaný za uhorského kráľa. Po jeho nástupe na trón sa však väčšia časť územia dnešného Slovenska dostala me-dzi rokmi 1001 až 1018 pod nadvládu poľských Piastovcov. Po tomto období sa však na niekoľko storočí stalo defini-tívne súčasťou Uhorského kráľovstva. Samotné Nitriansko malo za vlády Arpádovcov v rámci Uhorského kráľovstva zvláštne postavenie, pretože slúžilo až do roku 1108 ako pohraničné vojvodstvo, ktoré spravovali podľa obyčaju naj-mladší z arpádovskej dynastie.72

Situácia v juhovýchodnej Európe bola odlišná. V druhej polovici 7. storočia sa na dolnom Dunaji usadili Bulhari, ktorým sa v nasledujúcich desaťročiach podarilo vytvoriť silnú ríšu. O kontrolu nad regiónom Macedónie tak už v 9. storočí bojovali Byzancia a Bulharská ríša. Na začiatku 9. storočia nad oblasťou Macedónska mala kontrolu Byzancia. V priebehu prvej polovice 9. storočia tu došlo k niekoľkým nepokojom. Rozsiahle bolo povstanie Tomáša Slovana († 823), ktoré malo podporu vidieckeho

68 Boli súčasťou nového administratívneho systému ríše od druhej polovice 7. storočia. Na čele každej z nich stál stratég, ktorý bol najvyšším úradníkom i veliteľom armády stacionovanej tuná a regrutujúcej sa z miestneho obyvateľstva. KORRES, IV. Byzantine Macedonia, s. 93. TREADGOLD, Warren. Byzantium and its Army, 284 – 1081. Stanford 1995, s. 21-23.

69 Najbližšie k územiu súčasného Macedónska sa v tomto období nachádzala thema Helladikoi (od konca 7. storočia) a Makedonia (vznikla medzi rokmi 789 – 802). Prvá sa nachádzala určite v severnej časti dnešného Grécka a druhá mala centrum v Hadrianopole na rieke Haimos. FINE, The Early Medieval, s. 71, 79, 80. CHRISTOPHILOPOULOU, Political, economic, s. 258. KORRES, IV. Byzantine Macedonia, s. 93.

70 Podrobnejšie pozri MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk. České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II. Praha 2006, s. 39-907. TŘESTÍK, Dušan. Vznik Velké Moravy. Moravané, Čechové a Střední Evropa v letech 791 – 871. Praha 2001.

71 MARSINA, Richard. O osídlení Slovenska od 11. do prvej polovice 13. stor. In Slovenský ľud po rozpade Veľkomoravskej ríše. Historické štúdie. 27 – 2. Bratislava 1984, s. 39-60. RUTTKAY, Alexander. Die Ausbildung herrschaftlicher Strukturen bei den Westslawen auf dem Gebiet der heutigen Slowakei. In WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart : Konrad Theiss Verlag, 2000, s. 333-339.

72 BÓNA, István. Die ungarische Kampftechnik in den Feldzügen gegen Europa. In WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart, s. 225-231. KRISTÓ, Gyula. Die Arpaden und Ungarn. In WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 2. Stuttgart 2000, s. 566-569. MAKK, Ferenc. Die Ungarnzüge. In WIECZOREK, Alfried – HINZ, Hans-Martin (eds.). Europa Mitte um 1000 Beitrage zur Geschichte, Kunst und Archäologie. Handbuch zur Asstellung. Band 1. Stuttgart 2000, s. 221-224. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 149-226.


obyvateľstva a niektorých slovanských kmeňov pod by-zantskou nadvládou. Nakoniec bolo potlačené až po zása-hu bulharského chána Omurtaga (814 – 831).

Za vlády chánov Malmira (831 – 836) a Presiana (836 – 852) Bulharská ríša expandovala na juh a na juho-západ, pričom k nej bola pripojená aj Trácia a celé súčas-né Macedónsko.73 Pre jej ďalší politický a kultúrny vývoj malo nesmierny význam prijatie kresťanstva za vlády chá-na Borisa I. Michala (852 – 889, † 907) v roku 865 pro-stredníctvom byzantského duchovenstva. Jeho krstným ot-com sa stal sám cisár Michal III. (842 – 867). Na začiatku Borisovho panovania však viedlo Bulharsko neúspešné voj-ny proti Byzancii a Východofranskej ríši. Neskôr sa tento panovník snažil zbaviť závislosti od Byzancie obdobne ako moravské knieža Rastislav od Východofranskej ríše a obrá-til sa priamo na pápeža Mikuláša I. (858 – 867) a výcho-dofranského panovníka Ľudovíta II. Nemca (805/806 – 876, východofranský kráľ od 840/843) so žiadosťou o misioná-rov. Pápež k nemu vyslal dvoch biskupov Pavla a Formosa, ale nesúhlasil so zriadením samostatnej cirkevnej provin-cie. V roku 867 došlo k vyhnaniu byzantských misionárov. Na cirkevnom koncile v Konštantínopole v roku 869 za prí-tomnosti pápežských legátov sa nakoniec Borisovi podari-lo dosiahnuť vytvorenie arcibiskupstva. Po odchode žiakov sv. Cyrila a Metoda z Veľkej Moravy sa časť z nich usadila na území Bulharskej ríše. Zaviedla sa tu liturgia v slovan-skom jazyku. Boris I. Michal odišiel v roku 889 do kláštora a jeho nástupcom sa stal syn Vladimír (889 – 893), ktorý však podporoval pohanstvo. Boris I. Michal sa preto rozho-dol zasiahnuť proti nemu a na trón nastúpil jeho mladší syn Simeon I. Veľký (893 – 927, cár od roku 918), ktorý prenie-sol sídlo ríše do Veľkého Preslavu. Zároveň nariadil, aby sa oficiálnym liturgickým jazykom stala slovančina. Symeon I. Veľký viedol úspešné boje s Byzanciou a podstatne roz-šíril územie ríše. Robil si nárok priamo na titul byzantské-ho cisára a viackrát sa pokúšal dobyť Konštantínopol. Počas jeho vlády došlo k rozkvetu kultúry, remesiel a obchodu. Po Symeonovej smrti na trón nastúpil jeho syn Peter I. (927 – 969). Uzatvoril mier s Byzanciou, ktorá mu oficiálne uznala cisársky titul, ale iba pre Bulharsko, ako aj samostat-né postavenie bulharskej cirkvi. Počas jeho panovania sa však Bulharsko dostalo do krízy v dôsledku povstaní a ná-jazdov Maďarov a Pečenehov.74 Túto situáciu sa snažila vy-užiť Byzancia. Cisár Nikeforos II. (963 – 969) sa spojil s ky-jevským kniežaťom Svjatoslavom (962 – 972), ktorý v lete roku 968 vtrhol do Bulharska, kde porazil vojsko bulhar-ského panovníka Petra. Tento sa obrátil na Nikefora so žia-dosťou o mier a napokon pod tlakom abdikoval v prospech svojho syna Borisa. Svjatoslav sa pri opätovnom útoku na

Bulharsko v nasledujúcom roku zmocnil Borisa, ako aj hlav-ného mesta Preslavi. Byzantský cisár Nikeforos sa stal obe-ťou politického prevratu, ktorý viedol jeho vojenský zástup-ca Ioannes Tzimiskes (969 – 976). Nový imperátor musel skonsolidovať moc a pokúsiť sa čeliť Rusom, ktorí ovládli medzitým veľkú časť Trácie. Byzantské vojsko pod vedením generála Bardu Sklera porazilo Rusov pri Hadrianopole, ktorí sa následne stiahli za pohorie Stará planina. Na jar roku 971 sa do Bulharska vypravil sám Tzimiskes a po pre-chode balkánskych priesmykov Rusom uštedril ďalšiu po-rážku a nakoniec obsadil aj bulharské hlavné mesto Preslav, kde sa zmocnil bulharského cára Borisa a zároveň donútil Svjatoslava na ústup do Kyjeva. Bulharsko sa stalo byzant-skou provinciou a na miesto zosadeného bulharského pat-riarchu cisár nominoval gréckeho metropolitu.75

Ioannes Tzimiskes však čoskoro zahynul počas ďal-ších vojenských ťažení na východných hraniciach svojej krajiny. Po jeho smrti sa k moci dostal Basileios II. (976 – 1025), ktorého pozíciu však ohrozovali nielen vplyv-ní byzantskí generáli, ale aj komorník Basileios, neman-želský syn cisára Romana Lakapena. Zložitú vnútropo-litickú situáciu v Byzancii využili štyria bulharskí bojari Dávid, Mojžiš (Moisej), Áaron a Samuel (Samuil), na roz-šírenie svojho panstva s centrom v oblasti Macedónie. Ich otec Nikola bol správcom tohto územia. Najmladší z nich Samuel konsolidoval dobyté územia a napokon pričlenil do svojej správy aj východnú časť niekdajšieho Bulharska vrátane hlavného mesta Preslavi. Nečakané úspechy po-vstalcov využil zosadený bulharský cár Boris a utiekol so svojim bratom Romanom z Konštantínopola. Hoci on sám pritom tragicky zahynul, Romanovi sa podarilo dostať do mesta Vidin, kde bol prehlásený za nového bulharského cára. Týmto krokom došlo k obnove bulharského štátu a jeho patriarchátu. Roman však nemohol zabezpečiť kon-tinuitu moci, pretože ešte v Konštantínopole z neho spra-vili eunucha na príkaz samotného cisára Ioanna Tzimiska. Skutočným vládcom Bulharska teda zostal Samuel, ktorý postupne pripojil k svojmu panstvu ďalšie byzantské ob-lasti. Nový byzantský cisár Basileios II. síce zaútočil pro-ti Samuelovi, ale neúspešne. Odbojní byzantskí generáli Bardas Skleros a Bardas Fokas mu vzápätí vyhlásili voj-nu, ktorá ho takmer stála trón. V rozhodujúcej chvíli ci-sárovi poskytlo vojenskú pomoc kyjevské knieža Vladimír (980 – 1015). Basileios II. napokon zvíťazil nad odbojný-mi generálmi a po konsolidácii vnútorných pomerov opäť obrátil pozornosť k Bulharsku. Do byzantského zajatia sa dostal bulharský cár Roman, ktorý nakoniec zomrel roku 997 v Konštantínopole.76 Po jeho smrti sa jediným vládcom v Bulharsku stal Samuel, ktorý sa prehlásil za cára. Jadrom

73 RYCHLÍK, Jan. Dějiny Bulharska. Praha 2000, s. 47-50.74 FINE, The Early Medieval, s. 64-181. RYCHLÍK, Dějiny Bulharska, s. 51-62.75 FINE, The Early Medieval, s. 182-187. HURBANIČ, Martin. Stredoveký Balkán. Kapitoly z politických, sociálnych a hospodárskych

dejín juhovýchodnej Európy v 6. – 15. storočí. Prešov 2010, s. 98-99. RYCHLÍK, Dějiny Bulharska, s. 67-70.76 RYCHLÍK, Jan – KOUBA, Miroslav. Dějiny Makedonie. Praha 2003, s. 57. K dejinám Byzancie podrobnejšie pozri ZÁSTĚROVÁ,

Dějiny Byzancie. HURBANIČ, Stredoveký Balkán, s. 99-100.


obnoveného Bulharska zostala oblasť Macedónska s mesta-mi Ochridom a Prespou. Basileios II. sa poučil z predchá-dzajúcich neúspechov a v obnovenej vojne medzi rokmi 1001 až 1003 sériou postupných útokov ovládol väčšinu vý-chodného Bulharska. Opätovne získal pod kontrolu dôleži-té mestá ako Serdiku, Plisku a napokon aj Preslav. V ďalšom roku zaútočil na samotné centrum Samuelovho štátu a od-ňal mu mestá Vodenu (Edessa) a Skopje. Basileios II. využí-val proti bulharskému cárovi aj diplomaciu. Postupne pre-svedčil mnohých miestnych správcov, aby mu vydali pev-nosti a mestá výmenou za potvrdenie vo funkciách alebo za prísľub iných, najmä finančných výhod a dvorských titulov. Roku 1004 však uzavrel so Samuelom mier a uspokojil sa s obmedzením jeho moci na oblasť Macedónie a vnútro-zemskej Dalmácie.77

Po skončení desaťročného prímeria však roku 1014 vypukla nová byzantsko-bulharská vojna. Samuelovo voj-sko zabarikádovalo priesmyk Kleidion (blízko dediny Ključ) pri rieke Strumica na dnešnej bulharsko-grécko-ma-cedónskej hranici, ale Basileios ich porazil. Samuel násled-ne zomrel na srdcový záchvat. Na trón nastúpil jeho syn Gavril (Gabriel) Radomir, ktorý byzantskému cisárovi na-ďalej vzdoroval. Podľa neskoršej správy sa zdá, že byzantský cisár opäť využil tradičný ríšsky prostriedok – diplomaciu a proti Radomirovi podnietil jeho bratanca Ivana Vladislava (1015 – 1018), ktorému sľúbil do správy strategický prístav Dyrrhachion. Vladislav napokon Radomira zavraždil a stal sa novým bulharským cárom. Keďže však Basileios nehodlal svoj pôvodný sľub splniť, Vladislav sa Dyrrhachia dvakrát neúspešne pokúsil zmocniť a pri druhom zo spomínaných pokusov v roku 1018 zahynul pod jeho hradbami. V odpo-re chceli spočiatku pokračovať jeho synovia, no napokon sa spolu s ostatnými bojarmi podrobili Basileovi, ktorý po-užíval prezývku Bulharobijca (Bulgaroktonos). Na území pôvodnej Bulharskej ríše boli zriadené byzantské správne územia – themata.78 Do prvej polovice 11. storočia bola táto oblasť pomerne považovaná za stabilný región Byzantskej ríše. V štyridsiatich rokoch tu však vypuklo niekoľko po-vstaní. Najvýznamnejšie z nich bolo vystúpenie Petra Deljana v roku 1040, ktoré vzniklo na byzantsko-uhorskej hranici v Belehrade. K povstaniu, ktoré zasiahlo veľkú časť Macedónie, sa pridal aj Alusian (Lusijan), syn posledného bulharského cára Ivana Vladislava. Avšak došlo k sporom medzi obidvoma vodcami. Po neúspešnom útoku na Solún

napokon Alusian nechal Deljana oslepiť, no veľká časť po-vstalcov ho odmietla uznať za veliteľa, a preto sa napokon uchýlil do Konštantínopola. Cisár Michal IV. (1031 – 1041) napokon povstanie potlačil v roku 1041, no oslabenie by-zantského vplyvu v juhozápadnom Balkáne následne využil knieža Zety Štefan Vojislav (1040 – 1052) a úplne sa vyma-nil spod ríšskej kurately. V roku 1072 opäť vypuklo protiby-zantské povstanie na čele s Georgi Vojtechom, ktoré bolo obmedzené na oblasť severnej Macedónie a južného Srbska. V nasledujúcom roku boli povstalci porazení. Macedónsko sa potom počas niekoľkých desaťročí dostalo do záujmovej sféry Normanov, Bulharov a križiakov.79

ChristianizáciaDôkazy o prítomnosti kresťanstva na území Moravy a Slovenska pochádzajú z obdobia existencie Rímskej ríše. Predpokladá sa, že prvými kresťanmi v oblasti Podunajska boli rímski vojaci. Zreteľnejšia christianizácia tohto úze-mia začala však neskôr, pravdepodobne od 3. storočia.80 Na území Slovenska však neexistovala cirkevná správa ako v Macedónii. Slovania po svojom príchode do tejto oblas-ti boli pohania. Kresťanstvo sa u nich presadilo až neskôr. Známy slovenský medievista Richard Marsina sa domnie-va, že na území dnešného Slovenska sa kresťanstvo v období raného stredoveku začalo sporadicky šíriť už pred koncom 8. storočia. Podľa jeho mienky k nám prichádzali kresťanskí misionári nepravidelne a na kratší čas možno už v 7. storočí a určite v 8. storočí. Situácia sa mala zmeniť až po viacerých porážkach Avarského kaganátu Karolom Veľkým a na pre-lome 8. a 9. storočia na území dnešného Slovenska už pre-biehala intenzívnejšia christianizácia.81 Peter Ratkoš pred-pokladal, že misijné strediská pre činnosť medzi Avarmi a Slovanmi boli Akvileja, Salzburg, respektíve jeho koru-tánske archipresbyteriálne stredisko Maria Saal, prípadne Pasov a benediktínske kláštory Kremsmünster, Mondsee a Niederalteich.82

Český archeológ Jozef Cibulka sa na základe objavu základov kostola v Modré na Morave snažil doložiť prí-tomnosť írsko-škótskej misie na Veľkej Morave a samotný kostol datoval do začiatku 9. storočia.83 Táto hypotéza však bola podrobená ostrej kritike a v súčasnosti sa počiatky kresťanstva na území Moravy a Slovenska dávajú do súvis-losti s franskou hegemonistickou politikou.84 Prvá zmien-ka o existencii kresťanského chrámu na území Slovenska

77 RYCHLÍK – KOUBA, Dějiny Makedonie, s. 47-56.78 RYCHLÍK, Dějiny Bulharska, s. 73. RYCHLÍK – KOUBA, Dějiny Makedonie, s. 58. 79 CHEPREGANOV, Todor (ed.). History of the Macedonian people. Skopje 2008, s. 107-110. RYCHLÍK, Dějiny Bulharska, s. 81-83.

RYCHLÍK – KOUBA, Dějiny Makedonie, s. 58-64.80 KOLNÍK, Titus. Kontakty raného kresťanstva s územiami strednej Európy vo svetle archeologických a historických prameňov.

In Studia archaeologica Slovaca mediaevalia III. – IV. Bratislava 2001, s. 51-92. Tu pozri aj ďalšiu literatúru.81 MARSINA, Richard. Začiatky cirkevnej organizácie na Slovensku (od prelomu 8./9. až do začiatku 11. storočia). In Slovenská

archivistika, roč. 30, 1995, č. 2, s. 114-115.82 RATKOŠ, Peter. Kristianizácia Veľkej Moravy pred misiou Cyrila a Metoda. In Historický časopis, roč. 19, 1971, č. 1, s. 75.83 CIBULKA, Josef. Velkomoravský kostel v Modré u Velehradu a začátky křesťanství na Moravě. Praha 1958.84 KOŽIAK, Rastislav. Írski misionári a počiatky kresťanstva u Slovanov v stredovýchodnej Európe. In: KOŽIAK, Rastislav – NEMEŠ,

Jaroslav (ed.). Pohanstvo a kresťanstvo. Bratislava 2004, s. 103-124.


sa nachádza v známom diele De Conversione Bagoariorum et Carantanorum, kde je zachovaná informácia o tom, že kedysi salzburský arcibiskup Adalrám (821 – 836) vysvätil na majetku Pribinu za Dunajom kostol na mieste zvanom Nitrava. V literatúre sa vyskytlo viacero názorov v súvislos-ti s dátumom, kedy sa táto udalosť stala. V súčasnosti sa väčšina bádateľov prikláňa k názoru, že to bolo v roku 828. Miesto, kde stál tento kostol, je stotožňované s dnešnou Nitrou. Doteraz sa ho však nepodarilo jednoznačne arche-ologicky doložiť.85 Richard Marsina sa domnieva, že táto sakrálna stavba bola kostolom christianizačnej misie, kto-rá vtedy pôsobila v hlavnom kniežacom sídle Nitrianskeho kniežatstva, a celkom určite sídlom hlavného kňaza – archi-presbytera, ktorý bol hlavou christianizácie v Pribinovom kniežatstve. Podobný archipresbyteriát mal podľa jeho ná-zoru existovať aj v Moravskom kniežatstve. S prihliadnutím na neskorší vývoj mali po podmanení Nitrianskeho knie-žatstva Mojmírom I. naďalej pôsobiť obidva archipresby-teriáty, pričom boli podriadené pasovskému biskupstvu.86 Významný moravský archeológ Luděk Galuška predpo-kladá pre Moravu počiatky organizovanej cirkvi najskôr až v treťom decéniu 9. storočia a vznik archipresbyriátu uvá-dza až po roku 829 respektíve ho dáva do súvisu s rokom 831, keď malo dôjsť ku krstu všetkých Moravanov pasov-ským biskupom Reginharom (818 – 838).87

Dôležitú úlohu pri christianizácii Veľkej Moravy zo-hrala byzantská misia Konštantína a Metoda. Knieža Rastislav sa snažil riešiť cirkevné pomery na Veľkej Morave, a preto chcel vytvoriť samostatnú cirkevnú organizáciu ne-závislú od franského kléru. Najprv sa niekedy medzi rokmi 858 – 862 obrátil na pápeža Mikuláša I. (858 – 867) a na-koniec v roku 862 alebo najneskôr na jar roku 863 vyslal posolstvo k byzantskému cisárovi Michalovi III. Tento ve-dením misie poveril Konštantína a jeho brata Metoda, ro-dákov zo Solúna. Tí prišli na Veľkú Moravu pravdepodob-ne v roku 863 alebo najneskôr na jar nasledujúceho roku. Konštantín už predtým vytvoril písmo nazývané hlaholika, pomocou ktorej spolu s bratom zapisovali preklady litur-gických kníh do slovanského jazyka. Po niekoľkoročnej mi-sii sa im podarilo získať uznanie pápeža Hadrián II. (867 – 872), ktorý v roku 868 povolil slávenie liturgie v slovan-skom jazyku. Konštantín bohužiaľ v Ríme zomrel 14. febru-ára 869. Jeho brat Metod pokračoval v misijnom diele a stal sa pápežským legátom pre slovanské krajiny a aj (arci)bis-kupom pre územie Panónie a Veľkej Moravy. Až po návrate

na Veľkú Moravu v roku 873 mohol naplno rozvinúť svoju činnosť. V júni 880 pápež Ján VIII. (872 – 882) vydal listi-nu známu pod názvom Industriae tuae, kde súhlasil s pou-žívaním slovanského jazyka a písma v liturgii, okrem toho potvrdil Metoda vo funkcii arcibiskupa, podriadil mu celé duchovenstvo v krajoch Svätoplukovej ríše a veľkomorav-ského panovníka s jeho ľudom formálne zobral pod ochra-nu Apoštolskej stolice. Ján VIII. vysvätil franského kňaza Vichinga za biskupa Nitrianskej diecézy, ktorá patrila pod jurisdikciu Metoda. Viching sa však ako zástupca franské-ho kléru dostal do sporu s Metodom, pričom našiel oporu u nového pápeža Štefana V. (885 – 891), ktorý v roku 885 pod trestom uvrhnutia do kliatby zakázal slúžiť bohoslužby v slovanskom jazyku. Metod 6. apríla 885 zomrel, pričom ešte stihol určiť svojho nástupcu, ktorým sa stal jeden z jeho žiakov – Gorazd.88

Po smrti Metoda bolo voči jeho učeníkom tvrdo za-kročené a časť z nich skončila vo vyhnanstve, pričom opus-tila navždy územie Veľkej Moravy. Časť z nich sa usadila aj na území Macedónska, ktoré patrilo pod správu Bulharskej ríše, kde rozvíjala cyrilo-metodskú tradíciu.89 Ich odcho-dom bola čiastočne narušená cirkevná správa. Najvyšší post v cirkevnej hierarchii potom zastával Viching, ktorý však v roku 893 odišiel do Východofranskej ríše, kde sa na krátky čas stal pasovským biskupom.90 Nový moravský pa-novník Mojmír II. preto musel riešiť aj situáciu v cirkevnej správe. Asi v roku 899 požiadal pápeža Jána IX. o obnove-nie cirkevnej hierarchie na svojom území. Na Moravu prišli arcibiskup Ján a biskupi Benedikt a Daniel, ktorí vysvätili jedného arcibiskupa a troch biskupov. Jeden z troch vysvä-tených biskupov mohol stáť na čele Nitrianskej diecézy. Po páde Veľkej Moravy bola táto cirkevná organizácia opäť na-rušená a prestala oficiálne existovať.91

Evidentným dokladom o prítomnosti kresťanstva na území Veľkej Moravy sú predovšetkým pozostatky sa-králnych stavieb. Archeologickými výskumami sa zistilo, že väčšina doteraz známych kostolov bola postavená ešte pred príchodom byzantskej misie sv. Konštantína-Cyrila a Metoda, teda pred rokom 863. Za najstaršie sakrálne stavby sa považujú Uherské Hradište-Sady (východná časť s pravouhlým uzáverom), Mikulčice-kostol č. 2, Modrá pri Velehrade. v Starom Měste-Na Valách a na Špitálkach, v Břeclavi-Pohansku, v Mikulčiciach kostol č. 3, 4 a 6, kto-ré sa nachádzajú na území dnešnej Českej republiky. Na Slovensku sa do tohto obdobia datuje pravdepodobne

85 IVANIČ, Peter. Pribinov kostol v Nitre v zrkadle historiografie. In: Konštantínove listy, roč. 1, 2008, s. 60-69.86 MARSINA, Richard. Začiatky cirkevnej organizácie na Slovensku (od prelomu 8./9. až do začiatku 11. storočia). In Slovenská

archivistika, roč. 30, 1995, č. 2, s. 116-117.87 GALUŠKA, Luděk. Uherské Hradiště-Sady – Křesťanské centrum říše velkomoravské. Brno 1996, s. 43. GALUŠKA, Luděk. Morava

před příchodem byzantské misie – počátky christianizace. In Cyril a Metoděj – doba, život, dílo/ Cyril and Methodius – Their Era, Lives, and Work. Brno 2013, s. 17-18.

88 Pozri MARSINA, Richard. Metodov boj. Vydanie tretie. Bratislava 2012, s. 76-101. MĚŘÍNSKÝ, České země, s. 254-258, s. 272-288, s. 306-340, s. 360-367.

89 K osudom niektorých učeníkov pozri ŠKOVIERA, Andrej. Svätí slovanskí sedmopočetníci. Bratislava 2010.90 MĚŘÍNSKÝ, České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu II., s. 829-839.91 MARSINA, Začiatky cirkevnej organizácie, s. 123.


bazilika v Bratislave. Časť sakrálnych stavieb vznikla až po príchode Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy (Devín, Ducové, Kopčany).92

V historiografii je často pertraktovaná otázka pôvo-du sakrálnych stavieb na Morave a na Slovensku. Názory však nie sú jednotné. V minulosti sa objavili teórie o by-zantskom pôvode, ktoré sa však ukázali ako problematické. V súčasnosti sa vzory pre výstavbu sakrálnych stavieb na území Veľkej Moravy hľadajú skôr vo vtedajšej Franskej ríši, severotalianskej a adriatickej oblasti. S pôsobením kres-ťanských misií pred príchodom Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu sa spája unikátny nález súbor šiestych figu-rálne zdobených medených pozlátených plakiet a troch te-paných obrúb s figurálnou výzdobou a s nápismi pochádza-júcich zo slovanského hradiska Bojná I.-Valy. Okrem iných nálezov bol tu objavený aj jeden bronzový zvon a dva zlom-ky ďalších exemplárov. Tieto nálezy sú datované do prvej polovice 9. storočia.93

Nová cirkevná organizácia po páde Veľkej Moravy vznikla na území dnešného Slovenska až po roku 1000, za prvého uhorského kráľa Štefana I. Západné dve tretiny Slovenska vrátane Spiša a Gemera, teda územie Nitrianskej diecézy z čias okolo roku 899, sa stali územím Ostrihomskej arcidiecézy, ktorej na juh od Dunaja patrilo len okolie Ostrihomu. Východné Slovensko patrilo do Jágerskej diecé-zy. V tom období bola Nitra sídlom kapituly, no nebola síd-lom samostatnej diecézy. K obnoveniu nitrianskeho biskup-stva došlo však až v súvislosti so zánikom údelného kniežat-stva, najpravdepodobnejšie v roku 1110. Bratislavská kapi-tula existovala už v 11. storočí ako vyššia cirkevno-správna organizačná zložka v rámci Ostrihomskej arcidiecézy, ktorá mala v správe presne určené územie. Zákony Štefana I. sa zaslúžil o vytvorenie farskej organizácie. Podľa jeho naria-denia pre každých desať dedín mala byť vytvorená fara, kto-rá mala byť aj primerane hmotne zabezpečená.94

Na území Macedónska sa prví kresťania objavujú už v počiatku šírenia tohto náboženstva. Samotný apoštol Pavol sa zdržiaval vo Philippi (Filippi), v Solúne (Thessaloniky), Boreji (Ver) a v Korinte. Existuje teória, že navštívil v roku 49 aj židovskú komunitu v Stobi. Jeho druhá návšteva sa mohla udiať v rokoch 56 a 57. Priame doklady o tunajších kresťanoch pochádzajú však z neskoršieho obdobia. V roku

325 bol na ekumenickom koncile v Niceji v Bythýnii prí-tomný biskup Budius zo Stobi. Je to prvý známy tunajší biskup. So stobskými biskupmi sa stretávame aj na ďalších konciloch. V kódexe z roku 476 – 480 cisár Zenon nariadil, aby každé mesto bolo sídlom biskupa. V registri eparchií, ktorý zostavil Hierocles v rokoch 526 – 527, sa uvádza Stobi ako prvá eparchia v provincii Macedonia Salutaris. Z toh-to údaju vyplýva, že bolo zároveň aj hlavným mestom pro-vincie. V samotnom meste sa podarilo archeológom doložiť niekoľko bazilík. Najstaršia z nich bola postavená v polo-vici 4. storočia.95 Ďalšie ranokresťanské biskupské centrá severne od Solúna boli v Zapare a Borgale. Obidve biskup-stvá sa podieľali na šírení kresťanstva na východ od rieky Vardar. V roku 535 Justinián vytvoril už spomínané arcibis-kupstvo v meste Justiniana Prima, pod ktorého právomoc patrilo aj územie východného Macedónska. Od roku 602 však toto arcibiskupstvo nie je spomínané. Predpokladá sa, že za to môžu útoky barbarov. Kresťanským centrom pre Macedónsko zostal Solún. Na územiach Balkánu, ktoré ob-sadili Slovania, prestala úplne existovať dovtedajšia cirkev-ná organizácia na čele s biskupmi a metropolitmi. V roku 692 sa v aktách takzvaného piato-šiesteho koncilu vyskytu-jú mená viacerých biskupov z niekdajšej oblasti Macedónie, len sa nevie, či sídlili vo svojich diecézach.96

Christianizácia Slovanov začala už počas vojenských výprav Východorímskej ríše pozdĺž rieky Strumica za vlá-dy Justiniána II. (658 – 699). Intenzívnejšie šírenie kres-ťanstva medzi Slovanmi na území Macedónska býva v li-teratúre a v legendách spájané s misiou sv. Konštantína-Cyrila a Metoda v meste Raven v údolí rieky Bregalnica. Solúnski bratia v tomto regióne mali pokrstiť až okolo 54 tisíc Slovanov. Samotná cirkevná organizácia bola budo-vaná až za panovania bulharského cára Borisa I. počas pô-sobenia latinskej misie v rokoch 866 – 869. Na cirkevnom koncile v Konštantínopole (879 – 880), kde bol schválený samostatný bulharský patriarchát, sa uvádza aj biskupstvo na Bregalnici, ktoré sa považuje za prvú slovanskú diecé-zu v Macedónsku. Predpokladá sa, že katedrálny chrám stál blízko dnešného Krupište. Bregalnica sa spája aj s pôsobe-ním sv. Klimenta Ochridského, ktorý sa po úteku z Veľkej Moravy v roku 893 stal prvým slovanským biskupom vo Velici (Veličke). Ohľadom jeho sídla nepanuje v odbornej literatúre zhoda. Predpokladá sa, že biskupstvo malo pod

92 ŠTEFANOVIČOVÁ, Tatiana. Architektúra Veľkej Moravy v európskom kontexte. In GALUŠKA, Luděk – KOUŘIL, Pavel – MĚŘÍNSKÝ, Zdeněk (eds.). Veľká Morava medzi východom a západom. Spisy archeologického ústavu AV ČR Brno 17. Brno 2001, s. 397-406. BAXA, Peter – GLASER-OPITZOVÁ, Renata – KATKINOVÁ, Jana – FERUS, Viktor. Veľkomoravský kostol v Kopčanoch. In Pamiatky a múzeá, roč. 53, 2004, č. 4, s. 65. BAXA, Peter – FERUS, Viktor – GLASER-OPITZOVÁ, Renata – KATKINOVÁ, Jana. Veľkomoravské hroby pri Kostole sv. Margity v Kopčanoch. In Pamiatky a múzeá, roč. 54, 2005, č. 3, s. 48-50.

93 PIETA, Karol – RUTTKAY, Alexander – RUTTKAY, Matej (eds.). Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho kniežatstva. Wirtschaftliches und politisches Zentrum nitraer Fürstentums. Nitra 2006.

94 MARSINA, Začiatky cirkevnej organizácie, s. 125-126. STEINHÜBEL, Nitrianske kniežatstvo, s. 324-325. ŠEDIVÝ, Juraj. Die Anfänge des Pressburger Kapitels. In MÚCSKA, Vincent (ed.). East Central Europe at the Turn of the 1st and 2nd Millennia. Bratislava 2002, s. 107-117. ŠEDIVÝ, Juraj. Cirkev v stredovekej Bratislave - staré odpovede a nové otázky. In CZOCH, Gábor – KOCSIS, Aranka – TÓTH, Árpád (eds). Kapitoly z dejín Bratislavy. Bratislava 2006, s. 99-100.

95 CHEPREGANOV, Todor (ed.). History of the Macedonian people. Skopje 2008, s. 62-63. MIKULČIK, Stobi – antički grad, s. 113-115.

96 HURBANIČ, Stredoveký Balkán, s. 66.


správou územie, ktoré bolo predtým pod jurisdikciou arci-biskupstva Justiniana Prima. Sídlo mohlo mať práve blízko obce Krupište. Kliment zomrel v roku 916 v Ochride. Práve vytvorenie veličského biskupstva sa pokladá za počiatok au-tokefálneho arcibiskupstva v Ochride.97

Samotné ochridské arcibiskupstvo bolo zriadené v roku 1019 Basileiom II., ktorý ukončil existenciu bulhar-ského patriarchátu. Jeho vznik však nadväzoval na staršiu tradíciu. Kvôli konsolidácii pomerov v dobytých oblastiach za arcibiskupa byzantský panovník vymenoval domáceho kandidáta Ivana (Jána) z Debaru. Po jeho smrti roku 1037 však tento post už pripadol gréckemu kandidátovi Leonovi. Byzantská vláda v Bulharsku spôsobila stagnáciu slovanskej kultúry a písomníctva. Dovtedajšie centrum štátu v Preslavi stratilo na význame, zatiaľ čo v Ochride a iných dôležitých mestách sa cirkevné úrady postupne dostali do rúk grécke-ho duchovenstva.98

V spomínanom historickom priereze možno vidieť viaceré vnútorné i vonkajšie paralely, nezanedbateľné väzby, tvore-né panovníkmi a ich mocenskými ambíciami, ale i obyva-teľmi týchto krajín, ich hospodárskymi záujmami, duchov-nou a materiálnou kultúrou či náboženstvom. Pozorovať možno nielen faktory, ktoré obe územia spájali, ale aj od-lišovali. Ich genéza bola jednoznačne v neúprosnom vleku geopolitickej situácie. V skúmaných končinách vyrástlo za stáročia mnoho politických útvarov, ktoré mali spoločné črty či jednotný etnický základ. Do najúspešnejších politic-kých celkov boli vkomponované úrodné údolia rieky Dunaj i Balkán.

Pertraktované témy ako spoločný fenomén federá-tov, presun a usadenie sa Gótov na Balkáne i v Karpatskej kotline, vplyv hunskej moci s rozdielnym efektom na jed-notlivé regióny Európy, príchod a usídľovanie sa Slovanov boli spoločnými pre obe sledované teritóriá. Ďalším totož-ným momentom bol pre skúmané oblasti príchod Avarov, nerovnaké formovanie dvoch štátnych útvarov Slovanov, Veľkomoravskej a Bulharskej ríše, či christianizácia, čo však problematiku ešte úplne nevyčerpáva.

Faktom však asi ostane, že od vrcholného stredove-ku sa väzby a vplyvy oboch území v dôsledku upevnenia Uhorského štátu na mocenskej a hospodárskej úrovni ob-medzili (na rozdiel od relácie medzi Slovákmi a Chorvátmi, ktorí sa ocitli na osem storočí v jednej krajine).

Prezentovaným náčrtom sme nesledovali len predsta-venie etnického spojenia, teda otázky, ktorá by sa dala pri-kryť napríklad pláštikom slovanstva. Na základe analýz nám šlo o ponúknutie niektorých téz, na ktorých sa môže v pl-nej miere budovať ďalšie systematické teoretické i praktické poznávanie, odhaľovanie ozajstných zákonitostí či kompa-rácia najstaršej politickej, cirkevnej a hospodárskej štruktú-ry na Slovensku a Macedónsku. Predpokladom príspevkov

podobného charakteru môže byť otvorenie širokého diapa-zónu budúcich komplexných výskumov.

SUMMARY: Similarities and Differences Between the History of the Present-day Slovak and Macedonian Territories in the 4th – 11th Centuries (Historical and Archaeological Analysis). Research on the Slovak-Macedonian relations has been based so far more on philology and linguistics than on the scholarship of archaeology and history. The contribution deals with the period from the 4th to the 11th centuries; it focuses on historical development and Christianization in both areas and peruses information of archaeological research. From a geographical point of view, the study primarily discusses the areas of modern Slovakia (in specific cases the region of Morava as well) and modern Macedonia. While the whole area of modern Macedonia had been part of the Roman Empire in the second half of the 4th century, in case of Slovakia, only a small region on the right bank of the Danube with the Roman fort Gerulata belonged to the Empire.

In the 6th century, the arrival and settlement of the Slavs took place in both territories. The presence of the Slavs (the Sclavins) in Slovakia can be safely dated to the first half of the 6th century. In the 6th century, the Balkans – i.e. the area of modern Macedonia as well - was a place of invasions and settlement of various ethnic groups (including the Slavs) coming across the Danube borders of the Eastern Roman Empire. The Slavs’ looting raids started from the first half of the 6th century. In 616, the book of the Miracles of Saint Demetrius records the presence of a few Slavic tribes, namely Draguvites, Sagudats, Velegezites, Vajunites and Verzites. These tribes had autonomous government and lived outside the territory controlled directly by the Eastern Roman and Byzantine Empire. Such defined units were called Sclaviniae (sklaveniai in Greek) in the Byzantine sources. In the 7th century we learn about chieftains and kings (Samo, Perbund) in both regions who either directly or indirectly led Slavic tribes against the Avars, Franks and Eastern Romans/Byzantines or cooperated with them. From the second half of the 7th and in the 8th centuries both territories started to merge into neighbouring geographical-political units, specifically to the Avar Kaghanate and Byzantine Empire.

In the 9th century two states (Great Moravia and the Bulgarian Empire) were established which influenced political situation in the Central and Southeast Europe to a great extent. The Slovak territory became part of the Duchy of Nitra which was connected with the Duchy of Moravia in 833 and thus formed the basis of the state known as Great Moravia. In the 9th century, the Byzantine and Bulgarian Empires already fought for the dominance over the Macedonian region. At the beginning of the 9th

97 ALEKSOVA, Blaga. Episkopijata na Bregalnica. Prilep 1989, s. 180-191. CHEPREGANOV, History of the Macedonian people, s. 75, 87.98 CHEPREGANOV, History of the Macedonian people, s. 108. RYCHLÍK, Dějiny Bulharska, s. 75-76. RYCHLÍK – KOUBA, Dějiny

Makedonie, s. 59.


century, the Macedonian region was controlled by the Byzantine Empire. During the reign of the Khans Malamir and Presian, the Bulgarian Empire expanded in south and southwest and annexed Thrace and the whole area of modern Macedonia. At the end of the 10th and at the beginning of the 11th century, Macedonia became a centre of the re-established Bulgarian Tsardom. Besides the Byzantine Empire, Bulgarians, Normans and crusaders got also interested in this territory.

The evidence of Christianity in the Slovak and Macedonian territories dates to the age of the Roman Empire. First Christians appeared on the Macedonian territory from the early years of the spread of Christianity. There is a theory which suggests that Paul the Apostle visited the Jewish community in Stobi in 49 AD. While it is assumed that first Christians in the Lower Danube Region were Roman soldiers, Christianization of the territory started later, likely from the 3rd century. On the Slovak territory there was no such Church administration as in Macedonia. After their arrival, the Slavs were pagans who adopted Christianity later. Christianisation of the Slavs in Macedonia began during the Byzantine crusades along the Strumica River during the reign of Justinian II. More intense Christianization of the Slavs on the Macedonian territory is related to the mission of Constantine-Cyril and Methodius in the town of Raven in the valley of the Bregalnica River. In case of the modern Slovak territory, Christianity spread particularly in the 8th century. The Byzantine mission of Constantine and Methodius helped to initiate liturgical celebration in Old Church Slavonic. It played an important role in the spread of Christianity in the 9th century and Methodius became an (arch)bishop for the Great Moravian and Pannonian territories. In June 880, Pope John VIII confirmed the foundation of the Nitra diocese within the archbishopric administered by Methodius. The Church administration was disrupted after Methodius’ death and after the expulsion of his disciples from Great Moravia in 885. Mojmir II contributed to its

short restoration in 899. After the fall of Great Moravia, new Church administration was created on the Slovak territory after the year 1000, during the reign of the first King of Hungary, Stephen I. Following their expulsion from Great Moravia, some disciples of Constantine and Methodius (St Naum, St Clement of Ohrid) moved to the area of Macedonia which belonged to the Bulgarian Empire and contributed to the spread of Old Church Slavonic. In 1019, Basil II abolished the Bulgarian Patriarchate which existed from 879 and established the Archbishopric of Ohrid.

Mgr. Martin Husár, PhD.Ústav pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a MetodaUniverzita Konštantína Filozofa v Nitre Filozofická fakultaŠtefánikova 67 949 74 Nitra, Slovenská [email protected]

doc. PhDr. Peter Ivanič, PhD.Ústav pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a MetodaUniverzita Konštantína Filozofa v Nitre Filozofická fakultaŠtefánikova 67 949 74 Nitra, Slovenská [email protected]

doc. PhDr. Martin Hetényi, PhD.Ústav pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a MetodaUniverzita Konštantína Filozofa v Nitre Filozofická fakultaŠtefánikova 67949 74 Nitra, Slovenská [email protected]

podobnosti a odlišnosti vývoja na území súčasného slovenska a macedónska v 4. – 11....

Documents