contradictory perception of dog in history (slovak)

VEDAVydavateľstvo

Slovenskejakadémie

vied

SloVenSká akadémia Vied

Recenzenti:Prof. Phdr. Richard marsina, drSc.Phdr. Rastislav kožiak, Phd.

Vedecký redaktor: mgr. Peter Bystrický, Phd.

Daniela Dvořáková a kol.

Človek a svet zvierat v stredoveku

VEDAVydavateľstvo Slovenskej akadémie viedBratislava 2015

© daniela dvořáková a kol.Register: Peter Bystrický

ISBN 978-80-224-1347-3

kniha vznikla v Historickom ústave SaV v rámci projektov VeGa 2/0061/11 Člo-vek a svet zvierat v stredoveku a Ce Hrady na Slovensku. interdisciplinárny prie-rezový pohľad na fenomén hradov.

Všetky práva vyhradené. Žiadnu časť tejto publikácie nemožno reprodukovať, kopírovať, uchovávať ani prenášať prostredníctvom nijakých médií – elektronic-kých, mechanických, rozmnožovacích či iných – bez predchádzajúceho písomného súhlasu autora

5

Obsah

Úvod .................................................................................................................... 7Človek a svet zvierat v stredoveku (daniela dvořáková) ......................... 7

1. Zviera ako symbol (daniela dvořáková) ................................................. 201.1. Zvieratá v obrazových legendách stredoveku (ivan Gerát) ........... 251.2. Musca, creatura minima: Co vše může znamenat moucha na

středověkém obraze (milada Studničková) ....................................... 391.3. Zvíře jako prostředek dehonestace ve středověku

a raném novověku. Hlava skopová, německý pes, vůl a svatý Šebestián. (marie malivánková Wasková) ......................................... 53

1.4. Zvieratá v humanistickej tvorbe (eva Frimmová) ............................ 741.5. kukačka a kukaččí mládě v antických a středověkých

odborných textech (Hana Šedinová) .................................................. 931.6. krv zvierat v stredoveku: od kunsthistórie k heraldike a späť

(dušan Buran – Radoslav Ragač) ........................................................ 1111.7. Pes pri nohách kráľa ahasvera. Pokus o interpretáciu psa

na tapisérii Príbeh o ester (angelika Herucová) .............................. 130

2. Kôň a pes, najvzácnejšie zvieratá stredoveku (daniela dvořáková) ..... 1452.1. Rozporuplné vnímanie psa v dejinách (Peter Bystrický) ................ 1512.2. Čierny pes (Peter Bystrický) ................................................................ 1662.3. Psy a ich chov v stredovekej spoločnosti (michal Pírek) ................. 197

3. Liečivá moc zvierat (daniela dvořáková) ................................................. 218

3.1. Psy – liečitelia (Peter Bystrický) .......................................................... 222

4. Hospodárske zvieratá (daniela dvořáková) ............................................ 2484.1. Silva ad pasturam porcorum: lesné pasenie svíň na kráľovských

a cirkevných majetkoch v ranostredovekej európe (Pavol Hudáček) .................................................................................... 253

4.2. Chov a využitie domácich zvierat v stredoveku (Ján lukačka) ....... 296

Daniela Dvořáková a kol.: Človek a svet zvierat v stredoveku

6

5. Zvieratá nenávidené a prenasledované (daniela dvořáková) ............. 3025.1. démonický a obávaný, ponižovaný a vysmívaný.

Vlk ve středověku (Tomáš Borovský) ................................................ 3055.2 Sympatický vlkolak (Peter Bystrický) ................................................ 320

6. Zviera ako kráľovský dar (daniela dvořáková) ...................................... 337

6.1. Velbloud Plzeňský. osudy jednoho velblouda uprostřed husitských válek a otázka znakového privilegia císaře Zikmunda pro Plzeň (Petr elbel) ........................................................ 342

6.2. nešťastný dar šťastného krále (michaela antonín malaníková) ...... 3716.3. Slon na Bratislavskom hrade v roku 1552 (michal Bada) ................ 380

7. Poľovačky a rybolov (daniela dvořáková) .............................................. 3907.1. Úlovky, dary a jelene v maštali. Sociálne a kultúrne pozadie

poľovníctva vo Zvolenskej stolici (Pavol maliniak) ......................... 3937.2. lov a ochrana zvěře v ustanoveních českého a moravského

zemského práva (Jana Janišová – dalibor Janiš) .............................. 4097.3. o umení lovu s dravými vtákmi (Žofia lysá) ................................... 4327.4. Ryby a pôstna tradícia (miriam Hlavačková) ................................... 447

8. Zvieratá v mestách (daniela dvořáková) ................................................. 4618.1. Zvieratá v stredovekom meste na príklade Bratislavy...

(Juraj Šedivý) ......................................................................................... 4668.2. krádeže zvierat podľa trestných zápisov bratislavskej

súdnej knihy z rokov 1435 – 1519 (martin Štefánik) ........................ 4908.3. Zvířecí symbolika v materiální kultuře města:

domovní znamení, erby a pečeti (kateřina Jíšová) ........................... 497

Záver ................................................................................................................... 510Skratky ................................................................................................................ 511Pramene a literatúra .......................................................................................... 512Zoznam autorov ................................................................................................ 564Register (Peter Bystrický) .................................................................................. 570Contents .............................................................................................................. 571

2. Kôň a pes, najvzácnejšie zvieratá stredoveku

151

2.1. Rozporuplné vnímanie psa v dejinách

dvojaký prístup človeka k psovi sa premietol aj do nášho jazyka – psota, psovský, zmlátiť ako psa, ako zbitý pes, ako besný pes, zúrivý ako pes, unavený ako pes, chorý ako pes, ako pes za kosťou, ako pes o chvost, ty pes, prašivý pes, do psej matere, psia povinnosť, cítiť sa pod psa, život pod psa, psie časy, psie počasie, ani psa by nevyhnal, príde na psa mráz, zima ako v psinci, vyjsť na psí tridsiatok, ani pes po ňom neštekne, ani pes to nežerie, nebude zo psa slanina, kto chce psa biť, palicu si nájde alebo kto so psami spáva, ten s blchami vstáva atď. Tieto jazykové obrazy bežne používame dnes bez toho, aby sme sa nad nimi zamýšľali. ak sa však trochu pozastavíme, uvedomíme si, že vypovedajú viac o nás než o psovi.

a bolo to tak už od najstarších čias. do psov si bežne nadávali už v Ho-mérovej Iliade a slovo suka na označenie necudnej ženy je po Homérovi do-ložené u básnika Semonida či dramatika aristofana.1 odoprieť niekomu po- hreb a nechať jeho nepochované telo, aby ho zožrali potulné psy (a vtáky), bolo prejavom hanby a potupy.2 V prevažne klinopisnej korešpondencii zo 14. stor. pred n. l. z egyptskej amarny sa autor jedného z listov tituluje ako „tvoj služobník, tvoj pes“. Takmer rovnaké spojenie sa vyskytuje aj v tzv. listoch z lachíša (č. 2 a 5) zo 6. stor. pred n. l.3 a pes sa v rovnakej súvislosti nachádza aj v Starom zákone: „Je azda tvoj sluha taký pes, žeby urobil takúto hroznú vec?“4

Postoj ľudí k psovi nebol a dodnes nie je všade rovnaký. V semitských národoch Blízkeho východu prevažovalo pohŕdanie, odpor až nepriateľstvo. Židia už v staroveku síce mali pastierskych psov, nie je však isté, či psov po-užívali aj na lov. Psov ako miláčikov a spoločníkov určite nechovali. V Starom zákone sa pes spomína tridsaťdvakrát a väčšinou v negatívnej súvislosti, na- jmä v spojení s mŕtvolami alebo ako označenie pohanov, nepriateľov izraela

1 Homerus, Ilias I, 159 a 225, VI, 344, VIII, 299 a 527, IX, 373, XI, 362 a inde; Semonides, fr. 7 De mulieribus, 12; aristophanes, Ecclesiazusae, 906, Thesmophoriazousae, 561 a inde. k prístupu Grékov k psovi pozri lonsdale, Attitudes, 149 – 152; day, Dog Burials, 29; Simoons, Eat Not, 233 – 237; kitchell Jr., Man’s best friend?, 178.

2 Už v prvých veršoch Iliady nachádzame zmienku o hrdinoch, ktorých telá achilles nechal napospas psom a dravým vtákom: Homerus, Il. I, 4 – 5, II, 394, VIII, 379 a inde. nechať mŕtveho zožrať psami alebo dať živého roztrhať psami sa v gréckej literatúre, epike a tra-gédiách objavuje pomerne často, p. Vermeule, Aspects of Death, 103 – 109. Podobne však aj židovský Starý zákon: 1kr 14, 11: „Kto z Jeroboama zomrie v meste, zožerú ho psy.“; 1kr 16, 4: „Kto z Básu zomrie v meste, zožerú ho psy.“; 1kr 21, 23: „Psy budú žrať Jezabel na jezraelskom poli“ a inde.

3 Thomas, Kelebh ‚dog‘, 414; Gaster, Some Ancient, 349.4 2kr 8, 13.


152

a prostitútov.5 Pes bolo zlé, odpudivé a nečisté zviera, bolo zakázané jesť ho či obetovať. Presný dôvod, prečo bol pes nečistý, sa v starozákonných knihách ani v rabínskej literatúre neuvádza. Bolo to zrejme preto, že pes bol podobne ako prasa požieračom odpadkov, mŕtvol a zdochlín.6 odpor k psovi môže súvisieť aj s démonickými asociáciami v sumersko-semitskej mytológii, s od-mietaním cudzích kultov, hygienou a strachom z potulných psov a besnoty, ktorú prenášali, či napríklad i s jeho podradným postavením voči pánovi, ako ukazujú spomínané úryvky.

averzia semitských národov zrejme ovplyvnila aj postoj neďalekých indo-európskych Chetitov. Psy a prasatá sa nesmeli pohybovať v blízkosti chetit-ských chrámov a chrámových kuchýň.7 Podľa chetitského zákonníka, ktorý bol spísaný na základe starších mezopotámskych predlôh, bol za pohlavný styk so psom a prasaťom trest smrti, za pohlavný styk s koňom alebo mu-licou však nehrozil žiadny trest, previnilec sa už len nemohol stať kňazom (§ 199). inak to nebolo ani v starovekom Grécku, kde psy nesmeli vbehnúť na niektoré posvätné miesta, napríklad na aténsku akropolu. na ostrove délos sa psy nesmeli chovať vôbec.8

negatívny postoj k psom prevzali aj prví kresťania, z ktorých mnohí boli práve Semitmi.9 keďže sa v Novom zákone očividne označujú ako psy poha-nia, nepokrstení alebo neveriaci, pes sa tak nechtiac stal jediným zo zvierat, ktoré sa spolu s bezbožníkmi a hriešnikmi nedostane do kráľovstva Božie-ho.10 Prístup stredovekého kresťanstva je však už kombináciou dvoch tradí-cií – zväčša negatívnej biblickej a zväčša pozitívnej európskej. našťastie pre ľudí i psy, časom prevážil pozitívny prístup. odpor k psom však stále cítia

5 napríklad: 1Sam 17, 43: „Čo som pes, že ideš proti mne s palicou?“; 2Sam 16, 9: „Čo má tento zdochnutý pes preklínať môjho kráľovského pána?!“; 2kr 8, 13: „Je azda tvoj sluha taký pes, žeby urobil takúto hroznú vec?“; iz 56, 11: „A sú to psi chamtiví, nepoznajú sýtosti“; Sir 13, 22: „Čo majú spoločného svätec a pes?“. obzvlášť veľavravné je prirovnanie v knihe kaz 9, 4: „Veď živý pes je na tom lepšie ako lev, čo už dokonal.“ To znamená, že aj kráľ je po smrti menej než ten najopovrhovanejší žijúci tvor – pes.

6 k tomu pozri Scholz, Der Hund, 7 – 8.7 Collins, Pigs at the Gate, 156.8 Plutarchus, Quaestiones Romanae, 111; Strabo, Geographica X, 5, 5.9 k pohľadu na psov v židovskej, kresťanskej a moslimskej tradícii p. lonsdale, Attitudes,

150; menache, Dogs (1997), 23 – 44; menache, Dogs (1998), 67 – 86; Hobgood-oster, Holy Dogs, 87 – 106.

10 Zjv 22, 15: „Vonku zostanú psi, traviči, nemravníci, vrahovia, modloslužobníci a každý, kto miluje lož a dopúšťa sa jej.“; Flp 3, 2: „Dajte si pozor na psov, dajte si pozor na zlých pracovníkov, dajte si pozor na okyptencov!“; mt 7, 6: „Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly pred svine, aby ich nohami nepošliapali, neobrátili sa proti vám a neroztrhali vás.“


153

moslimovia. Jediný pes sa spomína v známom príbehu o siedmich spáčoch. Ôsmym spáčom „bol ich pes“, ktorý s nimi spal a mal „rozprestreté tlapy svoje na prahu“, akoby ich strážil.11 V Perzii pred prijatím islamu, naopak, považovali psa za najvyššieho tvora hneď po človeku a prechovávali k nemu takmer až posvätnú úctu. Šírenie islamu nebolo vtedy pre tieto zvieratá priaznivé. Stali sa obeťou súperenia medzi dvoma náboženstvami, keď konvertiti na islam mali svoju novú vieru dokázať napríklad ubližovaním psovi alebo pľutím do ohňa, ktorý bol pre zoroastriánov posvätný. Prijatím islamu sa postavenie psa u Peržanov zásadne zmenilo a dnes sa už nelíši od iných islamských kra-jín. moslimskú averziu k psom časom prevzali aj zoroastriáni.12

Zoroastrizmus, pôvodné perzské náboženstvo, ktoré je postavené na prin-cípe dualizmu, delí zvieratá na dobré a zlé, osožné a škodlivé. delenie zvierat na užitočné a neužitočné v náboženskom učení pravdepodobne vychádzalo z ich významu v živote pastierskeho obyvateľstva. o užitočné sa mal človek starať, opatrovať ich a kŕmiť. krutosť voči nim a zanedbávanie sa považovali za ťažký zločin. Pes bol dôležitý preto, že bez neho by človek nemohol mať „jedinú ovcu“ a jeho štekot odháňal nielen vlkov a zlodejov, ale – ako sa veri-lo – aj démonov. k zlým zvieratám patrili napríklad vlky, hady, žaby či potka-ny. Svet má byť chránený pred zlými silami, zlými zvieratami a zlými ľuďmi. Zlepšovať ho treba zavlažovaním a obrábaním. Cieľom každého zoroastriá-na je zmenšovať silu Zla. Zabíjanie zlých zvierat bolo záslužnou činnosťou a jednou z možností, ako proti Zlu bojovať. ničením škodcov sa oslabuje moc ahrimana a rozširuje kráľovstvo ahura mazdy. najhorším miestom na svete bola hora arzur, kde sa nachádzala brána do pekla. Boli tu hroby ľudí a psov a nory zlých zvierat. Ten, kto ich zničí, pomôže svetu.13

o psoch sa píše aj v celej 13. a sčasti v 15. kapitole spisu „Vendīdād“ (Vi-dēvdād), starovekej perzskej zbierke náboženských a etických predpisov, ná-vodov, trestov a očistných obradov. Tvorí súčasť Avesty a je napísaná formou rozhovoru Zaratustru s ahura mazdom. Prístup a zaobchádzanie so psami uvádzané v knihe pripadalo európskym bádateľom 18. stor. také smiešne, že dokonca pochybovali o pravosti spisu.14 Psovi sa prisudzujú vlastnosti os-morakého človeka – kňaza, bojovníka, manžela, potulného speváka, zlodeja,

11 Korán, 18, 7 – 26 (preklad abdulwahab al-Sbenaty). Pes sa objavuje len v islamskej verzii kresťanského príbehu. Počet spáčov, ako aj rokov nie je v koráne dôležitý. leach, God, 144.

12 Boyce, Zoroastrians, 158; Simoons, Eat Not, 249 – 250.13 delenie zvierat u Peržanov na dobré a zlé spomína Herodotus, Historiae I, 140 a Plutar-

chus, De Iside et Osiride, 46. k deleniu zvierat p. Jackson, The Moral, 60; moore, Zoroastria-nism, 217 – 218; Boyce, Zoroastrians, 76; Boyce, A History, 302; moazami, Evil Animals, 304.

14 Jackson, Avesta, 429.


154

„disu“, záletníka a dieťaťa. Zabitie psa alebo hoci len zlé zaobchádzanie bolo závažným porušením spoločenských a náboženských zákonov. ak niekto ublížil psovi, musel zaplatiť nielen za zranenie psa, ale aj za škody na majet-ku, ak k nejakým došlo preto, že pes ho nebol schopný strážiť. Tresty za bitie a týranie psa boli dokonca väčšie ako za ublíženie inému človeku. Výška tres-tu závisela od závažnosti zločinu a druhu psa. ak človek zabil pastierskeho psa, mal dostať neuveriteľných 800 rán bičom (alebo palicou),15 ak strážneho, tak 700, ak túlavého, tak 600, ak mladého (asi loveckého), tak 500 rán. Takéto vysoké telesné testy sa však neudeľovali a počet úderov sa zrejme prepočíta-val na peňažnú pokutu podľa určitého kurzu. inak sa totiž dá len ťažko vy-svetliť až 10-tisíc rán za zabitie „vodného psa“ (vydry).16 Rôzne veľké tresty boli aj za ublíženie iným užitočným zvieratám, ktoré zoroastriáni považova-li za „psí druh“.17 dať psovi zlú potravu (napríklad kosti príliš tvrdé alebo mäso príliš horúce) bolo hneď druhým z piatich veľkých hriechov a vinník sa mal trestať rovnako, ako keby dal zlé jedlo človeku. Výška trestu závisela od druhu a veku psa. V časti venovanej starostlivosti o psa sa uvádza, že naj-vhodnejšie je mlieko a tučné mäso, čo však určite nebolo vždy možné. Z kaž-dého chleba mal človek dať tri kúsky psovi, pretože „z chudobných nie je nikto chudobnejší ako pes“.18 Veľkým hriechom bolo aj odmietnutie pomoci chorému psovi alebo bitie sučky, ktorá čakala mladé. naopak, ktokoľvek kotnú sučku uvidel pri svojom dome, mal sa o ňu podľa svojich možností starať až do oko-tenia. ak sa o ňu postarať nemohol, mal ju zveriť bohatšiemu susedovi.19 Bolo si treba dávať pozor aj na to, aby sa hlučnou chôdzou nezobudil pes spiaci pri ceste. Pole, na ktorom zahynul pes alebo človek, muselo zostať ladom jeden rok. Pohodiť na zem časť ľudského tela alebo psieho sa trestalo bičovaním.

15 Hoci sa uvádzajú dva typy biča (alebo palice), aspahe aštrā a sraošō charanā, a vždy toľko rán prvým a rovnako druhým, zdá sa, že ide o ten istý nástroj, pričom prvý termín označuje jeho tvar a druhý účel, p. darmesteter – mills, The Zend-Avesta I, xcvi.

16 darmesteter – mills, The Zend-Avesta I, xcix.17 Bolo desať druhov psov – ovčiarsky pes, strážny pes, sliediaci pes a lovecký pes, zvyšných

šesť v skutočnosti psami neboli – bobor, lasica, líška, rys, jež a dikobraz (identifikácia nie-ktorých je neistá). naopak, vlk, hoci je so psom príbuzný a najväčšmi sa mu podobá, ako škodlivé zviera do psieho druhu nepatril. V zoroastrizme každé užitočné zviera bolo stvo-rené ako protiklad k zlému zvieraťu alebo démonovi. Pes tak bol protikladom vlka, chránil pred ním ovce a strážil majetok človeka. Psí brechot vraj dokáže zahnať bolesť a jeho pohľad odohnať zlo. Pes spolupracuje s kohútom, ktorému prisudzovali rovnakú schopnosť: Bun-dahišn XIV, 19 a XIX, 27 – 35; Vendīdād XIII, 39.

18 Sad Dar XXXI, 3. k tomu p. Boyce, A History, 163.19 Vendīdād XV, 20 – 45.


155

Výška trestu zodpovedala množstvu ostatkov, od 200 po 1 000 úderov.20 ak zomrel človek alebo zdochol pes v dome, mŕtvoly sa vyniesli von a dom sa ri-tuálne očistil pálením aromatických bylín. Požívanie ľudského a psieho mäsa bolo neodpustiteľným hriechom. Hriechom bolo aj pochovanie človeka alebo psa v zemi niekým, komu to jeho náboženstvo zakazovalo.21 ostatky sa totiž nesmeli ukladať do zeme ani spáliť, aby neznečistili zem alebo oheň. od-nášali sa na pohrebné „veže“, kde ich nechali zožrať vtákom, psom a iným dravcom, čo trvalo len niekoľko hodín. Vybielené a slnkom vysušené kosti potom ukladali na iné miesto.22 Pes sa spomína aj v 2. kapitole Vendīdādu, kto-rá opisuje Zlatý vek, keď ľudstvu vládol mýtický Jima, prezývaný aj „dobrý pastier“, a vždy v 8-krát opakovanej fráze „ľudia a psy“.23

antické písomné pramene naznačujú, že chov psov bol v starovekej Perzii rozšírený. Podľa povesti sa kýra ujala a dojčila sučka, neskoršieho veľkého kráľa, ktorého po narodení nechali v lese, aby tam zomrel.24 kráľ kambyses zlomil odpor egyptskej pevnosti Pelusium tak, že pred svoje vojsko umiestnil psy, ovce, ibisy, mačky a ďalšie zvieratá, ktoré egypťania považovali za po-svätné. obrancovia zo strachu, že ich zrania, prestali na Peržanov strieľať.25 kambyses sa vraj zabával sledovaním zápasu levíčaťa so šteňaťom. Perzský správca Babylonu mal toľko „indických“ psov, že sa o ich potravu starali štyri veľké dediny. ich obyvatelia boli úplne oslobodení od iných povinností. kráľ Xerxes si na svoju výpravu do Grécka vzal okrem iných zvierat aj veľké

20 Vendīdād VI, 10 – 25.21 moore, Zoroastrianism, 214 a 218.22 Vendīdād VIII. Tento spôsob pochovávania spomína aj Herodotus, Hist. I, 140. k psovi a jeho

miestu v pohrebných obradoch, p. ref. 21, 189; Bloomfield, Cerberus, 29 – 31; masani, The Religion, 146 – 151; Boyce, A Persian Stronghold, 139 – 163; Boyce, A History, 303 a 330.

23 Podľa avesty bol Jima prvým človekom, koho ahura mazda učil nové náboženstvo. Bol tak jeho žiakom a zákonodarcom pred Zaratustrom. Vládol 1800 (300 + 600 + 900) rokov a zemi priniesol blahobyt a prosperitu. Za jeho vlády ľudia nestarli a nepoznali ani choroby. každá epocha sa však skončila preľudnením „oviec, dobytka, ľudí, psov a vtákov“. kým prvé dva razy sa zem ešte dala rozšíriť, tretíkrát sa musel počet ľudstva znížiť. Zlatý vek ľudstva skončila ukrutná zima, ktorá zabila všetko živé. ahura mazda nariadil Jimovi, aby postavil veľkú a bezpečnú pevnosť, sčasti alebo úplne pod zemou, do ktorej mal vybrať najlepších zo všetkých ľudí, z každého zvieraťa samca a samicu, semená rastlín a dostatok zásob: Vendīdād II, 1 – 43; Jašt XIX, 31 – 46; Jasna IX, 1 – 13; Denkard VII, 1, 20 – 25; Mēnōg ī chrad LXII, 1 – 19. Jima vládol nesmrteľným v krajine na juhu, teda svetovej strane, ktorú Peržania i indovia spájali s pozemským i posmrtným rajom. Boyce, A History, 92 – 98; lincoln, The Lord, 233 – 235.

24 Herodotus, Hist. I, 122.25 Polyaenus, Strategemata VII, 9.


156

množstvo psov „z indie“.26 Psy si so sebou brával aj kráľ dareios i. a raz, aby zatajil svoj odchod, nechal ich v tábore spolu so somármi. keď Skýti stále počuli brechot psov a híkanie oslov, mysleli si, že Peržania sú ešte v tábore.27

napriek svojej obľube a postaveniu neboli psy častým námetom starove-kého perzského umenia. Jedným z mála príkladov sú sochy dvoch sediacich strážnych psov z hlavného mesta ríše Persepolis. Svojím výzorom a mohutnou stavbou tela pripomínajú dnešné mastify.28 V rímskom mitraizme, ktorý mal pramálo – ak vôbec niečo – spoločné s perzským náboženstvom, psa nachá-dzame vo výjave tzv. tauroktónie. Zachovalo sa pomerne dosť sôch, reliéfov, fresiek i menších artefaktov a všetky zobrazujú scénu zabitia býka mitrom veľ-mi podobne. mitra s odvrátenou tvárou pritláča ľavou nohou posvätného býka k zemi, pravou mu stojí na kopyte. Ľavou rukou ho drží za nozdry a vyvracia mu hlavu dozadu, pravou mu zabodáva meč do krku. k rane umierajúceho býka sa snaží dostať pes (niekde sa už s vyplazeným jazykom naťahuje po krvi) a had, kým škorpión klepetami cvaká býkovi do genitálií, ktoré sú s krvou zjav-ne zdrojom jeho životnej sily. nad mitrom niekedy môže sedieť havran a pod býkom ležať lev, prípadne sa tam môžu nachádzať aj ďalšie zvieratá a ľudské postavy. ikonografický výjav obsahuje veľkú symboliku, ktorej význam nám dnes zväčša uniká, keďže mitraizmus nikdy neprekonal fázu uzavretosti a vý-lučnosti. Predpokladá sa, že zvieratá, ľudské postavy i predmety súvisia s noč-nou oblohou (resp. astrológiou) a predstavujú jednotlivé súhvezdia a nebeské telesá. Pes ako verný spoločník mitru môže vyjadrovať súhvezdie Veľkého ale-bo malého psa, prípadne len hviezdu Sírius.29

indovia okrem védskej mytológie k psovi podobnú úctu ako Peržania neprejavovali. Hinduisti dodnes považujú psa za nečisté zviera a ich vzťah k nemu je v tom lepšom prípade ľahostajný.30 Za znečisťujúci sa považoval aj kontakt so psom a človek sa mal umyť. Jedlo a veci, ktorých sa dotkol pes, boli taktiež znečistené a mali sa buď vyhodiť, alebo očistiť. Psy sa nesmeli pozerať na brahmanov, keď jedli, a obrad sa považoval za neúčinný, ak sa vykonal za prítomnosti psa. Zlí ľudia riskujú, že sa po smrti narodia ako psy alebo iné opovrhované zvieratá.31 keďže pes bol v indii nečistým zvieraťom,

26 Herodotus, Hist. I, 192 a VII, 187.27 Frontinus, Strategemata I, 5, 25.28 kawami, Greek Art, 260 – 262.29 Cumont, The mysteries of Mithra, 123 a 135 – 137; leach, God, 7 – 9. Z novších prác p. Ulan-

sey, The Origins of the Mithraic Mysteries, 46 – 56; Beck, The Mysteries of Mithras, 115 – 128; Clauss, The Roman Cult of Mithras, 98 – 101.

30 debroy, Sarama, 3 – 4 a 68.31 Simoons, Eat Not, 213.


157

nebol hodný obetovania. Výnimkou bol len obrad ašvamēdha („obetovanie koňa“), najväčší a najdôležitejší mocensko-náboženský rituál starovekej in-die. obetovanie „štvorokého“ psa, ktoré sa konalo na začiatku pomerne zlo-žitého obradu, sa okrem Rgvedy a indických eposov spomína aj vo viacerých hinduistických sútrach a brahmanach (komentároch). Predpokladá sa, že pes bol čiernej farby a druhý pár jeho očí tvorili biele škvrny na čele. Štyri oči mal mať zrejme preto, aby nimi videl na všetky svetové strany. obrad ašvamēdha mohol vykonať iba suverénny a mocný kráľ (rādžā). Vládca, ktorý sa necítil vojensky silný a nemal dobyvateľské ambície, obrad nevykonával. kráľ po-pri iných úkonoch najprv obetoval štvorokého psa a potom vypustil bieleho koňa. Účel obetovania psa odhaľujú slová, ktoré odriekali, keď ho zabíjali: „Toho, kto tohto koňa pripraví o život, postihne Varunov mor.“ Biely kôň nasledo-vaný armádou sa jeden rok mohol pohybovať voľne, kade chcel. ak sa dostal na cudzie územie, jeho panovník sa musel majiteľovi koňa podriadiť alebo zviesť bitku s vojskom, ktoré koňa sprevádzalo. ak sa ročné putovanie doby-vateľskej armády skončilo bez porážky, koňa odviedli domov a spolu s inými zvieratami slávnostne obetovali. kráľa, ktorému sa podarilo zvíťaziť v dvoch rokoch za sebou, kňaz vyhlásil za „svetovládcu“.32

Starí egypťania si psa cenili ako strážcu obydlí a dobytka i ako pomoc-níka pri love. Vyjadroval aj spoločenské postavenie a z nápisov v hrobkách je dnes známych vyše 70 psích mien. ak v dome uhynul pes, celá rodina sa vraj na znak smútku ostrihala dohola. ak v nejakom sklade uhynulo zviera, ktoré považovali za posvätné, budovu už viac nepoužívali.33 Pes, podobne ako veľa iných zvierat, tiež patril k posvätným zvieratám34 a niekedy ho aj mumifikovali, zvlášť v ptolemaiovskej dobe. Postoj k psovi však ani tu nebol jednoznačne pozitívny. Podľa Plutarcha vraj pes svoje postavenie stratil vte-dy, keď perzský kráľ kambyses ii. zabil v memfide posvätného býka apisa. nikto sa vtedy k mŕtvemu zvieraťu, ktoré egypťania uctievali ako božskú bytosť zrodenú zo slnečného lúča, nepriblížil a nikto sa ho nedotkol iba psy.35 Pozadie odporu k psovi však bude nepochybne hlbšie a nie iné ako v su-

32 White, Dogs, 283 – 284; Schlerath, Der Hund, 35; Simoons, Eat Not, 213.33 Herodotus, Hist. II, 66; diodorus Siculus, Bibliotheca historica I, 84, 1. mŕtve sučky pocho-

vávali vo svojich mestách v posvätených rakvách, p. Herodotus, Hist. II, 67.34 diodorus, BH I, 83, 1; Strabo, Geog. XVII, 40, 1; iuvenalis, Saturae, 15, 7 – 8; Plutarchus, Is.

et Os. 75; aelianus, De natura animalium X, 45.35 apis bol býk čiernej farby s bielou škvrnou v tvare kosoštvorca na čele a ďalšou v podobe

orla na chrbte. nový apis sa mohol narodiť iba po smrti predchádzajúceho, nikdy teda nežili dva súčasne: Herodotus, Hist. III, 27 – 29; diodorus, BH I, 21, 10 – 11, I, 85, 1 – 5 a I, 88, 4; Plutarchus, Is. et Os. 11, 44 a 73; Polyaenus, Strat. VII, 11, 7.


158

sedných národoch. egypťania vraj pre psa dokonca viedli aj vojnu. Začala sa údajne preto, že obyvatelia mesta oxyrhynchus (Pr-medžed) chytili psa, obetovali ho a zjedli, aby sa týmto spôsobom pomstili kynopolčanom za to, že jedia ryby druhu oxyrhynchus, ktoré boli zasa posvätné pre nich. malú ná-boženskú vojnu skončili až Rimania. Podobnú udalosť spomína aj aelianus, len s tým rozdielom, že vojnu kvôli psovi viedli Veseťania proti Rimanom.36

V antickom Grécku a Ríme prevažoval k psovi kladný vzťah. Gréci a Ri-mania chovali psov nielen ako pomocníkov pri love, pastierstve a strážení, ale aj ako svojich spoločníkov.37 Známy je opis pohrebu z Homérovej Iliady, keď achilles po smrti Patrokla zabil dvoch z jeho deviatich „stolových“ psov a dal ich na pohrebnú hranicu.38 V antike vzniklo niekoľko loveckých príru-čiek o psoch (tzv. kynegetiká), v próze i vo veršoch, ktorých autori mali psov očividne radi. Rímski spisovatelia Varro a Columella sa vo svojich dielach o poľnohospodárstve zase venovali najmä pastierskym a strážnym psom, ich chovu, výcviku a starostlivosti. niektoré psy boli už vtedy pomerne drahé. napríklad aténsky vojvodca alkibiades za psa výnimočnej veľkosti a krásy zaplatil až 70 mín (4 900 – 7 000 drachiem, teda vyše jeden talent striebra).39 V antike rozoznávali štyri domáce plemená – pastiersky a strážny moloský pes, lovecký lakónsky pes, lovecký krétsky pes a malý chlpatý spoločenský melitský pes. Vďaka realistickým sochám, reliéfom a maľbám na keramike máme celkom dobrú predstavu nielen o tom, ako tieto psy vyzerali, ale aj o tom, aký vzťah mali ľudia k svojim miláčikom.

kelti rovnako ako iné národy používali psy pri love, na stráženie dobytka a obydlí a pravdepodobne aj vo vojne.40 Už v staroveku bol – zvlášť v Británii

36 Plutarchus, Is. et Os. 7, 18 a 72; aelianus, NA X, 46 a XI, 27; p. tiež Strabo, Geog. XVII, 1, 40.37 k psom v antike p. napr. Hull, Hounds and Hunting in Ancient Greece; Toynbee, Animals in

Roman Life and Art; anderson, Hunting in the Ancient World; Barringer, The Hunt in Ancient Greece.

38 Homerus, Il. XXIII, 173 – 173: „Patroklos vládca mal deväť prítulných domácich psíkov, | dvom z nich podrezal hrdlá a tiež ich na drevo kládol.“ (preklad m. okál).

39 Plutarchus, Vitae parallelae: Alcibiades, 9; Pollux, Onomasticon V, 5, 44 – 45.40 Priame písomné zmienky, že kelti používali psov vo vojne, nemáme. V írskych príbehoch

psy hrdinov sprevádzali do boja alebo ležali zabité spolu s mužmi na bojovom poli: Táin Bó Cúailnge (Rec. i) 3 534 – 3 541 a 2 316 – 2 347. V príbehu Scéla Muicce Meicc Da Thó 19, ktorý Lú-peži býka z Cooley dejovo predchádza, si mac da Thó zobral svojho psa ailbe do bitky, kde za- útočil na bojový voz. dva literárne psy v príbehu Hostina v Conanovom dome, pravdepodobne írske vlkodavy, ktoré tiež bojovali v bitke, sa volali Bran a Sceolan. Patrili hrdinovi Finnovi mac Cumhaill. Bran a Sceolan by sa boli narodili ako ľudia, keby ich matka neporodila sama začarovaná na chrta, „najkrajšieho, akého kedy ľudské oko videlo“. kým ona sa po zlomení kliatby mohla vrátiť do ľudskej podoby, jej deti už nie, p. Whittock, A Brief Guide, 107 – 108.


159

– známy chov vynikajúcich psov. Chovali a vyvážali prinajmenšom tri ple-mená. Jedno lovecké (vertragus), podobné chrtovi, ktoré vraj v otvorenej kra-jine dokázalo chytiť zajaca. druhé bolo pastierske a strážne, ktoré používali aj na lov veľkých zvierat, a vraj ho krížili s vlkmi. Tento pes bol vhodný aj do vojny a objavoval sa na gladiátorských hrách. Tretím bol malý, ale odvážny stopovací pes (agasseus), ktorý bol napriek svojmu vzrastu rovnako užitočný ako veľký. Bol štíhly, chlpatý, s ostrými pazúrmi a špicatými tesákmi. Vďaka svojmu vynikajúcemu čuchu bol údajne zo všetkých sliedičov najlepší.41

Slovo „pes“ sa stalo súčasťou mnohých keltských mien, a niektoré sa po-užívajú alebo sú povedomé ešte aj dnes (napr. írske Connor, Conán, Conai-re).42 kelti si psa cenili pre jeho vznešenosť, odvahu a zúrivosť. Popri vlkovi, medveďovi, havranovi a jazvecovi ho považovali za bojové zviera. mať psa v mene preto nebolo urážkou ani prejavom nízkeho spoločenského postave-nia. naopak, psie mená dostávali bájni či skutoční králi a hrdinovia. Jedno z najstarších zachovaných psích mien niesol „kráľ Britov“ Cynobelinus („Be-lenov pes“), ktorý je známy nielen z diel rímskych historikov,43 ale aj z ná-lezov mincí (CVno, CVnoB)44 či stredovekých britských rukopisov a wa-leskej genealogickej tradície.45 Z čias rímskej Británie sa zachovali aj ďalšie psie mená patriace bohom, veľmožom i obyčajným remeselníkom, napríklad Cunomaglus, maglocunus (waleské maelgwn), Cunobarrus, Cunogenus (w. Cingen), Cunomarcus (w. Cinmarc, Cynvarch), Cunopectus, Cunorix (w. Cynric), Cunovindus, Cunoarda a iné.46 Psie meno prijal aj najznámej-

41 Caesar psov u pevninských keltov vôbec nespomína, Plinius, Naturalis historia VIII, 61, 143 však poznamenal, ako psy bránili vozy galo-germánskych kimbrov po ich porážke pri Vercellách v roku 101 pred n. l. keltských psov opisuje Strabo, Geog. IV, 5, 2; Plinius, NH VIII, 61, 148; arrianus, Cynegeticus, 1 – 4; Pollux, Onom. V, 5, 37; oppianus, Cynegene-tica, 373 a 468 – 480; Grattius, Cynegeneticon 156, 175 – 178 a 203; nemesianus, Cynegetica, 225 – 226; Claudianus, De consulatu Stilichonis II, 215 a III, 319; martialis, Epigrammata XIV, 200; Symmachus, Epistulae II, 77.

42 etymológia niektorých mien je nejasná. kým sa ustálila ich dnešná podoba, prešli dlhým vývojom, mali rôznu výslovnosť a mohli vzniknúť splynutím zvukovo podobných, ale vý-znamovo rôznych mien. k írskym menám všeobecne p. Woulfe, Irish names; Ó Corráin – maguire, Gaelic Personal Names; Ó Corráin – maguire, Irish Names. Psie mená sa objavujú aj v prostredí starovekej indie: Bollé, Gone, 72 – 74.

43 Suetonius, De vitis caesarum: Caligula, 44; dio Cassius, Historia Romana LX, 20 – 21.44 evans, The Coins, 284 – 348; Rhys, Early Britan, 26 – 27; Collis, Functional, 74 – 69; Braund,

Ruling Roman, 69 – 90.45 Harleian Genealogies, 16; Geoffrey of monmouth, Historia Regum Britanniae, 11; Anglo-Saxon

Chronicle, A.D. 495.46 Genealogies from Jesus College MS 20; Harleian Genealogies; Bonedd Gwŷr y Gogledd. macCul-

loch, The Religion, 218 – 219; Birley, The People, 130; Burnham – Wacher, The Small Towns, 245.


160

ší írsky mýtický hrdina Cú Chulainn („Culannov pes“).47 Psa mal v mene aj jeho strýc kráľ Conchobar („milovník psov“) a bratranec Conall („Silný pes“) Cearnach. Cú Chulainnovho premožiteľa kráľa lugaida prezývali mac Trí Con („Syn troch psov“), pretože jeho matka bola ženou troch mužov so psími menami: lugaidov vlastný otec Cú Roí („Pes z roviny“), Cú Chulainn a Conall Cearnach, ktorý lugaida zabil. mýticko-historický írsky kráľ me-nom opäť lugaid dostal prezývku mac Con, pretože ho dojčila sučka. Pes je aj v menách ďalších literárnych a historických keltských bojovníkov, vodcov a kráľov. Z írskych môžeme spomenúť Cú maige („Pes z planiny“), Cú mara („Pes od mora“), Cú Coigriche („Pes od hranice“), Cú díbargae („Pes z Bri-gandage“), Cú Uladh („Pes z Ulsteru“), Cú Chonnacht („Pes z Connaughtu), Cú Bladma („Pes zo Slieve Bloom“), Cú Faifne („Pes z Faffandu“), Cú allaid („divý pes“, teda vlk, keďže slovo „vlk“ bolo v írčine tabuizované a nahrá-dzalo sa inými slovami, napr. mac tíre „syn kraja“, fáelchú „zavýjajúci pes“ alebo fáelán „zavýjač“), Cú cen máthair („Pes bez matky“) či dokonca aj také neuveriteľné a zároveň úžasné ako Cú-chon mac Cind-fáelad („Psí pes syn Vlčej hlavy“). Škótskeho pôvodu bolo meno waleského veľmoža Cuneddu („dobrý pes“), z waleských mien sú to kynan, kyncat, kyndelw, kynuael, kynhaual, maelgwn („knieža psov“), Gwrgi („mužný pes“), Gwrgenau („mužné šteňa“), aergi („Vojnový pes“), Bleidki („Vlčí pes“), Catki („Bojový pes“), Gwylltgi („divý pes). Pes je v cornwallskom mene Brengy („Vzneše-ný pes“), Gourgy („mužný pes“) a mawgan („Vznešený pes“), v bretónskom Breselconan („Vojnový pes“) a Hoconan („dobrý pes“) a tiež pofrancúzšte-nom menguy (pôvodne menki, „kamenný pes“ alebo „mocný pes“), Tanguy (pôvodne Tanki, „ohnivý pes“) alebo Gourguy.48

Psy a kone šli s človekom do jeho bitiek a spolu s ním umierali.49 Veľkých zúrivých psov použil lýdsky kráľ alyattes proti kimmerijcom už koncom 7. stor. pred n. l. Vrhli sa na nich ako na divé šelmy, mnohých bojovníkov zranili

47 Podľa príbehu Táin Bó Cúailnge (Lúpež býka z Cooley), ktorý je súčasťou tzv. Ulsterského cyk-lu, sa Cú Chulainn pôvodne volal Sétanta. nové meno dostal preto, že ešte ako chlapec za-bil v sebaobrane desivého strážneho psa kováča Culanna. Tento pes („mastif zo Španielska“) bol taký mohutný, že musel byť pripútaný troma reťazami a držali ho traja muži. Sétanta sa potom kováčovi ponúkol, že zaujme psie miesto a vezme na seba psie povinnosti dovtedy, kým mu nedorastie šteňa: Táin Bó Cúailnge, 528 – 617 (Rec. i), 825 – 914 (Book of leinster). ku Cú Chulainnovi p. macCulloch, The Religion, 127 – 141.

48 macCulloch, The Religion, 218 – 219; Boyd, The Ancients’ Savage, 200 – 201; mcCone, Aided, 12 – 13; German, Patronyms, 8 a 19.

49 Forster, Dogs in Ancient Warfare, 114 – 117.


161

a ostatných prinútili na útek.50 keď maloázijskí magnesania bojovali proti efezanom, každý jazdec si zobral lukostrelca a psa. Psy zúrivo zaútočili na nepriateľa a vniesli do jeho radov zmätok. Strelci postupovali pred jazdca-mi a strieľali šípy.51 Bojové psy, ktoré bojovali v prvej línii, chovali a cvičili aj v maloázijských mestách kolofón a kastabala.52 obyvatelia maloázijského mesta Perinthos zviedli s Paióncami namiesto bitky trojsúboj muža proti mu-žovi, koňa proti koňovi a psa proti psovi. k zápasu psov však už nedošlo, pretože bojovníkov Perinthu oslavujúcich dva vyhraté duely Paiónci napadli a porazili.53 Pes, ktorého si zobral aténsky vojak do bitky pri maratóne, bol za svoju odvahu v boji namaľovaný na stene tzv. maľovaného stĺporadia (stoa poikilé) na aténskej agore, kde sa nachádzali výjavy zo skutočných i mýtic-kých bitiek.54 Psov si so sebou zobral a ďalšie dostal ako dary od spriazne-ných ázijských kráľov a náčelníkov aj alexander Veľký. Jeho sučka menom Peritas neznámeho pôvodu a plemena zahynula možno v rovnakej bitke ako kôň Bukefalos. Jedno z miest, ktoré alexander založil, nazval po Bukefalo-vi a druhé vraj po Perite.55 Psov ako strážcov Gréci používali v hliadkach a držali vo svojich pevnostiach. Spartský vojvodca agesipolis počas oblieha-nia mantiney zastavil zásobovanie obrancov tak, že nechal voľne pobehovať okolo mesta psy. Vojvodca aratos zo Sikyóna dal v roku 243 pred n. l. strážiť korintskú citadelu 400 ťažkoodencom, 50 psom a 50 psovodom.56 Psov ako verných a oddaných strážcov používali aj kelti, napríklad kmeň allobrogov. Vyslanca ich kráľa Bituita, ktorý sa stretol s rímskym vojvodcom Gnaeom domitiom, sprevádzalo okrem družiny aj niekoľko psov, „pretože barbari v tomto kraji používajú psov ako telesných strážcov“.57

nie všetci však oceňovali psiu vernosť človeku a ochotu strážiť. kresťan-ský učenec mních Rabanus maurus tvrdil, že pes je najpažravejší zo všetkých zvierat. Zvykol si štekaním brániť len tie domy, kde vedel, že mu dajú kus chleba, a tak uhasí svoju nenásytnosť.58 o schopnostiach psov strážiť pochy-

50 Polyaenus, Strat. VII, 2.51 aelianus, Varia historia XIV, 46.52 Plinius, NH VIII, 61, 142. 53 Herodorus, Hist. V, 1.54 aelianus, NA VII, 38. o maľbách na maľovanom stĺporadí p. Pausanias, Descriptio Graeciae

I, 15.55 Ref. 52, 142 – 149; Plutarchus, VP: Alexander 61 a De sollertia animalium, 15; diodorus Si-

culus, Bibliotheca historica XVII, 92; Strabo, Geog. XV, 1, 31; aelianus, NA VIII, 1; Curtius, Historiae Alexandri Magni IX, 1, 32 – 33; Pollux, Onom. V, 5, 42 – 44 a 46.

56 Plutarchus, VP: Aratus, 24.57 appianus, Historia Romana, IV, 12.58 Rabanus maurus, De rerum naturis VIII, 1 (318a): „Canis vero voracissimum animal, atque in-


162

boval aj aelianus. Pripomína známu udalosť z roku 390 pred n. l., keď sa keltom podarilo obsadiť celý Rím okrem pevnosti na kapitole. Chceli sa jej zmocniť nočným útokom a boli by uspeli, keby Rimanov a ich psov, ktoré sa venovali svojmu žrádlu, nevarovali včas husi zasvätené bohyni iunone svojím gáganím. Husi sú preto spoľahlivejší strážcovia než psy, myslí si aelianus. Ukrižovaných psov (supplicia canum) vraj potom Rimania každo-ročne predvádzali na procesii medzi chrámom bohyne iuventas a chrámom boha Summana ako pripomienku za ich zlyhanie na kapitole. naopak, husi na tej istej procesii boli vyzdobené purpurom a zlatom.59 ale Vegetius, au-tor vojenskej príručky, hoci tiež považoval husi za dobrých strážcov, pred-sa len odporúčal psov. Pokračuje, že v rímskych pevnostiach sa zaužívalo chovať najbystrejších a najostražitejších psov, ktoré štekaním varovali pred príchodom nepriateľa.60 aeneas Tacitus radil v noci držať priviazaných psov pred hradbami. Rýchlejšie tak odhalia špehov a dezertérov a svojím štekaním zobudia spáčov.61 Grécky filozof Platón vo svojom diele Ústava prirovnáva strážcov štátu k psom. dobrý strážca musí byť bystrý, rýchly, silný a statočný rovnako ako dobrý pes. k domácim má byť mierny a k cudzincom zlý. Pes, píše Platón, má totiž jednu zaujímavú vlastnosť. na cudzích šteká len preto, že ich nepozná, hoci mu neurobili nič zlé, a naopak, víta tých, ktorých pozná, aj keď preňho nespravili nikdy nič dobré. Tvár priateľa a nepriateľa tak rozo-znáva len na základe svojho poznania a nepoznania človeka.62

Podľa Plínia Staršieho zo všetkých domestikovaných zvierat je človeku najvernejší pes a hneď po ňom kôň. ako dôkaz uvádza niekoľko príkladov psej vernosti. Pes, nevedno kde, statočne bránil svojho pána pred zlodejmi a hoci bol sám ranený, neopustil jeho telo a odháňal všetky vtáky a divú zver. Pes v epire spoznal vraha svojho pána, napadol ho a brechaním si vynútil jeho priznanie. Ten istý príbeh zaznamenal s podrobnosťami aj aelianus. V jeho verzii epirský kráľ Pyrrhos našiel psa, ktorý strážil telo svojho mŕtveho pána.

portunum, consuevit illas domus latratibus defendere, in quibus edacitatem suam novit, accepto pane saciate, his merito conparantur Iudei qui Christianae fidali munere saginati ecclesiam dei cla-mosa predicatione defendere festinabunt.“

59 Plinius, NH XXIX, 14, 57; aelianus, NA XII, 33; Plutarchus, Fortuna Romanorum, 12; io-annes lydus, De mensibus IV, 114. Skutočný zmysel slávnosti zostáva nejasný. Je možné, že príbehom o pažravých psoch a ostražitých husiach počas útoku keltov si chceli Rimania iba zdôvodniť oslavu, ktorej vznik a význam už nepoznali.

60 aelianus, NA XII, 33; Vegetius, Epitoma Rei Militaris IV, 26. o kapitolských husiach p. li-vius, Ab urbe condita V, 47; Plutarchus, FR 12.

61 aeneas Tacitus, Poliorcetica, 22, 14.62 Plato, De republica II, 15 – 16 (374e-376c).


163

Pyrrha jeho vernosť dojala, muža dal pochovať a psa si nechal. keď neskôr ro-bil prehliadku svojho vojska, pes, ktorý ho sprevádzal, v zástupe vojakov spo-znal vrahov svojho bývalého pána, s brechotom na nich zaútočil a doškriabal pazúrmi. Vinníci sa k vražde priznali. keď potom Pyrrhos zomrel a jeho telo horelo na hranici, jeho pes skočil do plameňov a uhorel spolu s ním. Vrahov svojho pána vraj našli a brechaním odhalili aj psy básnika Hesioda. Pes váže-ného Rimana Volcatia mal viac šťastia a svojho pána pred lupičmi zachránil. Počas občianskej vojny senátorovi Caeliovi (Calvovi) mohli nepriatelia (alebo zlodeji) ublížiť až potom, keď zabili jeho psa. kráľa berberských Garaman-tov vyslobodilo zo zajatia jeho dvesto psov, ktoré sa vrhli na jeho väzniteľov. keď perzského kráľa dareia iii. po úteku zabil vojvodca Bessos, jeho pes bol jediný, kto ho neopustil. Pes iasona z lýkie po smrti svojho pána odmietal

potravu a zahynul od hladu. Pes kráľa lysimacha, jedného z nástupcov ale-xandra Veľkého, skočil do plameňov pohrebnej hranice. To isté vraj urobil aj pes syrakúzskeho tyrana Gelóna i pes syrakúzskeho kráľa Hieróna ii. keď aténčania v 5. stor. pred n. l. evakuovali mesto, Xantipov pes skočil do mora

Kráľa berberských Garamantov vyslobodilo zo zajatia jeho dvesto psov, ktoré sa vrhli na jeho väzniteľov (vyobrazenie zo stredovekého bestiára z polovice 13. stor.).


164

a plával popri lodi celú cestu z atén na protiľahlý ostrov Salamína. Xantipos svojho psa, ktorý zrejme nevydržal vyčerpanie, potom dôstojne pochoval na mieste, ktoré sa odvtedy volalo kynosséma („Psia mohyla“). keď dal v roku 28 n. l. cisár Tiberius odsúdiť a popraviť jazdca Titia Sabina a jeho otrokov, nebolo možné odohnať psa od jednej z mŕtvol. Úpenlivo zavýjal pri tele svoj-ho pána, ktoré ležalo na Gemonských schodoch z väzenia na kapitol, odkiaľ

hádzali telá popravených väzňov. Ľudia mu zo súcitu dávali kúsky chleba, aby sa nažral, on však jedlo vždy zaniesol k ústam svojho mŕtveho pána. keď neskôr hodili už rozkladajúce sa telá do Tiberu, pes skočil do rieky a sna-žil sa svojho pána vytiahnuť.63 Podobné príklady máme aj zo stredoveku. Gerald z Walesu zapísal príbeh psa nemenovaného waleského rytiera, ktorý

63 Ref. 52, 142 – 145. niektoré príklady spomínané Plíniom sa stali známe a uvádzajú ich, spo-lu s ďalšími, aj Plutarchus, De sollertia animalium, 13 – 14; aelianus, NA VI, 25, VI, 62, VII, 10 a 40; Solinus, De mirabilibus mundi, 15, 6 – 12. Zmienky o oslobodení kráľa Garamantov psami nachádzame aj v dielach stredoveku. k poprave Titia Sabina p. Tacitus, Annales IV, 68, o psoch Hesioda p. Pollux, Onom. V, 5, 42; o Xanthippovi a jeho psovi p. Plutarchus, VP: Themistocles 10 a Cato 5.

Vernosť psa siahala až za hrob (vyobrazenie zo stredovekého bestiára z polovice 13. stor.).


165

strážil telo svojho pána zabitého v bitke. osem dní nejedol a odháňal psov, vlkov a vtáky. angličanom začalo byť hladujúceho psa ľúto a telo nakoniec náležite pochovali.64 V manželsko-kuchársko-liečiteľskej príručke Parížsky kupec od neznámeho autora zo 14. stor. sa spomína, ako pes menom maquai-re neopustil telo svojho pána, ktorého prepadli a zabili v lese. V noci pri ňom spal a cez deň si zháňal potravu. Priniesol si ju k telu a až tam žral. Vraha svojho pána nakoniec dostal na ostrove notre dame v Paríži. Pes z niortu smutne sedel pri hrobe svojho pána, ktorý padol v bitke pri Chisay. Tam ho v roku 1373 videl aj vojvoda de Berry, a keďže pes odmietal miesto opustiť, dal miestnemu obyvateľovi desať frankov, aby mu za ne do konca jeho života kupoval potravu.65 istý waleský šľachtic owen (oeneus) mal veľkého a krás-neho chrta, podivne sfarbeného rôznymi farbami. Hoci utrpel sedem rán od šípov a oštepov, keď bránil svojho pána, dokázal aj sám spôsobiť útočníkom niekoľko zranení a zahnať ich. keď sa jeho rany zahojili, William, earl z Glou- cestere, ho poslal anglickému kráľovi Henrichovi ii. na dôkaz jeho veľkého a výnimočného skutku. Pes totiž zo všetkých zvierat, píše Gerald z Walesu, človeka najviac miluje a rozoznáva. niekedy, keď stratí svojho pána, odmieta žiť a pri jeho obrane sa nebojí smrti. Je pripravený za svojho pána alebo spolu s ním zahynúť.66

Peter Bystrický

64 Giraldus Cambrensis, Itinerarium Cambriae II, 8.65 Le Ménagier de Paris I, 5. Walker-meikle, Medieval Dogs, 10.66 Giraldus Cambrensis, Itinerarium Cambriae I, 7: „Prae omni namque bestia plus hominem canis

et diligit et dignoscit. Qui et interdum, sublato domino, vivere recusat; et pro domino mortis subire discrimina non formidat. Igitur et mori pro dominis et commori dominis paratus.“

Úvod

571

Contents

Introduction ...................................................................................................... 7Man and the Animal World in the Middle Ages (daniela dvořáková) ....... 7

1. Animal as a Symbol (daniela dvořáková) ................................................... 201.1. animals in the Pictorial legends in the middle ages (ivan Gerát) ...... 251.2. Musca, Creatura Minima: What all Can a Fly mean on a medieval

Painting (milada Studničková) .................................................................. 391.3. animal as a means of disgrace in the middle ages

and the early modern era. muttonhead, German dog, Bull and Saint Sebastian (marie malivánková Wasková) .............................. 53

1.4. animals in the Humanist Works (eva Frimmová) ................................. 741.5. Cuckoo and the Cuckoo Chick in the ancient

and medieval Scholarly Texts (Hana Šedinová) ..................................... 931.6. Blood of animals in the middle ages: from the History of art to

Heraldry and Back (dušan Buran – Radoslav Ragač) ............................ 1111.7. dog at the Feet of the king ahasuerus. an attempt to interpret

the dog on the Tapestry: Story of esther (angelika Herucová) ........... 130

2. Horse and Dog, the Most Valuable Animals of the Middle Ages (daniela dvořáková) .......................................................... 145

2.1. Contradictory Perception of dog in History (Peter Bystrický) ............. 1512.2. Black dog (Peter Bystrický) ........................................................................ 1662.3. dogs and Their Breeding in the medieval Society (michal Pírek) ....... 197

3. Healing Powers of Animals (daniela dvořáková) ..................................... 2183.1. dogs – Healers (Peter Bystrický) ............................................................... 222

4. Livestock (daniela dvořáková) ........................................................................ 2484.1. Silva ad Pasturam Porcorum: Forest Pasture of Swine

in the middle ages on the Royal or Church Properties in the early medieval europe (Pavol Hudáček) ...................................... 253


572

4.2. Breeding and Utilisation of domestic animals in the middle ages (Ján lukačka) ............................................................................................... 296

5. Animals Hated and Pursued (daniela dvořáková) .................................... 3025.1. demonic and Feared, Humiliated and Ridiculed.

Wolf in the middle ages (Tomáš Borovský) ............................................ 3055.2. likeable Werewolf (Peter Bystrický) ......................................................... 320

6. Animal as a Royal Gift (daniela dvořáková) .............................................. 3376.1. The Camel of Plzeň. Fates of one Camel in the middle

of Hussite Wars and the Question of the Grant of arms by the emperor Sigismund for Plzeň (Petr elbel) ................................... 342

6.2. Unfortunate Gift of the Fortunate king (michaela antonín malaníková) ................................................................ 371

6.3. an elephant on the Bratislava Castle in the Year 1552 (michal Bada) ............................................................................................... 380

7. Hunting and Fishing (daniela dvořáková) .................................................. 3907.1. Catches, Gifts and deer in a Stable. Social and Cultural Background

of Gamekeeping in the Zvolen County (Pavol maliniak) ...................... 3937.2. Hunt and animal Protection in the Provisions of the Bohemian

and moravian landrecht (Jana Janišová – dalibor Janiš) ...................... 4097.3. about the art of Hunting with Birds of Prey (Žofia lysá) .................... 4327.4. Fish and the Fasting Traditions (miriam Hlavačková) .......................... 447

8. Animals in a City (daniela dvořáková) ........................................................ 4618.1. animals in a medieval City by Way of the example of Bratislava

(Juraj Šedivý) ................................................................................................ 4668.2. larcenies of animals according to Criminal Records in Bratislava

Judiciary Book of the Years 1435 – 1519 (martin Štefánik) .................... 4908.3. animal Symbolism in the material Culture of a City: House Signs,

Coats of arms and Seals (kateřina Jíšová) ............................................... 497

Conclusion ......................................................................................................... 510abbreviations .................................................................................................... 511Bibliography and Sources ................................................................................ 512list of authors ................................................................................................... 564index (Peter Bystrický) ..................................................................................... 570

contradictory perception of dog in history (slovak)

Documents