1

Deti – nepriame obete domáceho násilia voči ženám

Children as indirect victims of domestic violence against woman

Andrej Mátel, SR

Kľúčové slová

domáce násilie, násilie voči ţenám, týranie detí, nepriame obete, azylové domy,

pedagogickí pracovníci

Abstrakt

Deti ţien, ktoré zaţívajú násilie, sú vţdy – priamo alebo nepriamo – násilím postihnuté.

Podľa novších štúdií sa ukazuje, ţe u detí, ktoré sú svedkami násilia, sa prejavujú takmer

rovnaké citové, psychické a somatické zdravotné problémy ako u týraných detí. V rámci 2.

reprezentatívneho výskumu násilia voči ţenám na Slovensku (2008) bolo zistené, ţe takmer

70% ţien, ktoré zaţívajú od svojho súčasného partnera násilie, býva v domácnosti s deťmi

alebo dieťaťom. Autor tohto príspevku v rokoch 2008-2009 realizoval integrovaný výskum vo

vybraných zariadeniach sociálnych sluţieb poskytujúcich pomoc a poradenstvo ţenám, ktoré

preţili domáce násilie. Výsledky tohto výskumu boli sekundárne spracované aj na deti

týraných ţien. Aţ 82% ţien ubytovaných v azylových domoch malo so sebou aspoň jedno

dieťa. 28% ţien uviedlo, ţe útoky boli priamo nasmerované aj na deti. Zvýšený záujem o deti

ako nepriame obete domáceho násilia voči ţenám by mal byť štandardnou súčasťou všetkých

aktivít zameraných na elimináciu domáceho násilia. V príspevku navrhnem niekoľko

praktických krokov na zlepšenie pomoci deťom ohrozeným násilím v svojej rodine. Zvlášť

dôleţitú úlohu majú pedagogickí pracovníci, ktorí môţu prispieť k včasnému rozpoznaniu

násilia.

Key words

domestic violence, violence against women, child abuse, indirect victims, refugees,

pedagogues

Abstract

Children of women who experience violence are always - directly or indirectly - affected

by violence. Recent studies shows that children who are witness of violence in their homes,

have almost the same emotional, psychological and somatic health problems as abused

children. In the 2nd representative research violence against women in Slovakia (2008), it was

found that almost 70% of women who are experiencing from their current partner violence,

2

lived in households with children or child. Author of this contribution in the years 2008-2009

made integrated research in selected social service assistance and counseling services to

women survivors of domestic violence. The results of this research were secondary processed

also on children of abused women. Up to 82% of women housed in shelters had at least one

child taken from home. 28% of women stated that the attacks were also directed at children.

The increasing interest of children as indirect victims of domestic violence against women

should be a standard part of all activities aimed at the elimination of domestic violence. I

propose several practical steps to improve assistance to children at risk of violence in the

family. Especially the important role has pedagogues who can contribute to early detection of

violence.

Tabuizovaná téma násilia voči ţenám v domácnosti sa za posledné štyri desaťročia zmenila

na celospoločenský problém. V medzinárodnom meradle sa postupne začala venovať osobitná

pozornosť aj násiliu za zatvorenými dverami domácnosti, ktoré sa v súčasnosti označuje ako

„násilie v rodine“ (Violence in Family) alebo „domáce násilie“ (Domestic Violence).

Obeťami domáceho násilia nemusia byť len ţeny a deti, ale aj starí ľudia, telesne a psychicky

postihnuté osoby, ba dokonca aj dospelí zdraví muţi. Aktívnym úsilím ţenských organizácií

sa zvýšená pozornosť venuje najmä násiliu páchanému na ţenách, ktoré je v spoločnosti

pomerne hlboko zakorenené, vysoko tolerované a latentné. V tomto príspevku by som chcel

upozorniť na deti ţien, ktoré zaţívajú domáce násilie. Tieto sú vţdy – priamo alebo nepriamo

– násilím postihnuté. Hoci patria medzi najohrozenejšie obete a sú často úplne bezbranné, je

im venovaná veľmi malá pozornosť.

1. Vplyv domáceho násilia voči ženám na ich deti

Informačná broţúra „Berliner Interventionszentrale bei häuslicher Gewalt“ uvádza: „Dcéry

a synovia sú takmer vţdy svedkami násilných výpadov proti matke. Otec ich vyuţíva ako

nátlakový prostriedok a väčšinou sú aj oni obeťami telesného, duševného, a často aj

sexuálneho násilia. Deti sú poznamenané následkami násilia, aj keď nie sú ich priamou

obeťou. Sú to často ony, ktoré zverejnia atmosféru preţitého násilia. Nápadné chovanie,

oneskorený vývoj a psychosomatické poruchy môţu poukazovať na moţné skúsenosti

s násilím“ (Brandau, Ronge, 1997, s. 9). Európsky hospodársky a sociálny výbor Európskej

únie (skr. EESC) v stanovisku na tému Domáce násilie voči ţenám (2005) upozornil, ţe deti,

ktoré sa stanú svedkami domáceho násilia, sú vţdy obeťami aj psychického násilia. Následne

3

v roku 2006 vydal EESC stanovisko na tému „Deti ako nepriame obete domáceho násilia“.

Dokumenty EESC uvádzajú niektoré dôsledky vplyvu domáceho násilia:

Deti sú bezradné zoči-voči násiliu otca/partnera matky, ale sčasti sa cítia zodpovedné

za to, čo sa deje; veria, ţe vinu za násilie nesú ony;

staršie deti sa snaţia ochraňovať matku a sami sú pri tom napadnuté;

ţijú v psychickej záťaţi, atmosfére ustavičnej hrozby, nepredvídateľnosti ďalšieho

vyhrotenia situácie, existenčnom strachu o matku, preţívajú bezmocnosť, pocit izolácie kvôli

príkazu mlčať pred ostatnými;

majú poruchy správania: psychosomatické symptómy, psychické poruchy – zníţenú

sebaúctu, nepokoj, poruchy spánku, ťaţkosti v škole, pocity strachu, agresívne správanie aţ

myšlienky na samovraţdu;

môţe sa stať, ţe deti prevezmú problematické vzorce správania dospelých. Naučia sa

povaţovať násilie za prijateľný spôsob správania, chlapci nadobudnú neúctu voči dievčatám

za normálnu a spojenie lásky s násilím za prijateľné. Hrozí nebezpečenstvo, ţe chlapci si

osvoja rolu páchateľa a dievčatá rolu obete. Neskôr, ako dospelí, sa sami môţu stať

páchateľmi a obeťami domáceho násilia. Odborníci v tejto súvislosti hovoria

o transgeneračnom prenose násilia.

Byť svedkom násilia voči matke je pre deti vţdy traumou. Podľa novších štúdií sa ukazuje,

ţe u detí, ktoré sú svedkami násilia, sa prejavujú takmer rovnaké citové, psychické

a somatické zdravotné problémy ako u týraných detí. Od roku 1992 je v rámci Rady Európy

týranie, zanedbávanie a zneuţívanie v detskej populácii jednotne označované skratkou CAN-

syndróm (Child Abuse and Neglect). Toto označenie v sebe zahŕňa telesné týranie, pohlavné

zneuţívanie, citové vydieranie, zanedbávanie, systémové týranie (Miňová, 1998, s. 549).

U mnohých detí začína trápenie uţ počas tehotenstva matky, ktorá je atakovaná svojím

partnerom. Podľa austrálskych výskumov aţ 42% týraných ţien bolo napadnutých, keď boli

tehotné a 20% zaţilo prvý raz útok práve počas tehotenstva (Australian Bureau of Statistics,

1996, s. 52). Podľa výskumu amerického Centers for Disease Control and Prevention (1998)

sa kaţdoročne pribliţne 324.000 tehotných ţien v USA stáva obeťami domáceho násilia

(Gazmararian, 2000, s. 79-84). Domáce násilie na tehotnej ţene je o to horšie, ţe jeho

obeťami sú súčasne dve ľudské osoby. Ţena postihnutá násilím môţe byť tou, ktorá svoju

bezradnosť a bezbrannosť voči násilníkovi premietne do vzťahu s „jeho dieťaťom“, ktoré

„musí ţiviť“. Toto sa môţe prejavovať od ignorovania gynekologických poradní, cez

4

nezáujem o svoje zdravie (napr. nadmerným fajčením alebo pitím) aţ po rozhodnutie pre

potrat (Mátel, 2008, s. 106-107).

2. Výskumy o násilí voči ženám a ich deťom

Zo starších amerických výskumov vyplýva, ţe asi v 70% prípadov násilia voči ţene boli aj

deti vystavené fyzickému násiliu (por. Bowker, Arbitell, McFerron, 1998). Hoci je táto

hranica asi maximom, aj novšie štúdie potvrdzujú, ţe 30-60% detí, ktorých matky sa stali

subjektmi domáceho násilia, bolo takisto týraných (por. Edleson, 2001). Americká

psychologická asociácia (1996) odhaduje, ţe kaţdý rok 3,3 milióna detí je vystavených

násiliu voči svojim matkám. Podľa údajov Stanoviska EESC na tému „Deti ako nepriame

obete domáceho násilia“ sú v mnohých krajinách Európy minimálne v polovici všetkých

prípadov DN prítomné aj deti a pribliţne tri štvrtiny ţien, ktoré hľadajú útočisko v azylových

domoch majú so sebou aj deti (č.2.1.1).

Ţiaľ, na Slovensku špecializované výskumy zamerané na deti – priame alebo nepriame

obete domáceho násilia – chýbajú. V rokoch 2002 a 2008 boli realizované dva reprezentatívne

výskumy zamerané prevaţne na výskyt a skúsenosti s násilím páchanom na ţenách.

V druhom z týchto výskumov bolo zistené, ţe takmer 70% ţien, ktoré zaţívajú od svojho

súčasného partnera násilie, býva v domácnosti s deťmi alebo dieťaťom (Bodnárová,

Filadelfiová, Holubová, 2008). V priemere pripadalo na jednu ţenu zaţívajúcu vyhranené

násilie 1,6 spolubývajúcich detí.

Autor tohto príspevku v rámci doktorandského štúdia na FZaSP Trnavskej univerzity v

Trnave realizoval v rokoch 2008 – 2009 špecializovaný integrovaný výskum v dvoch

vybraných útulkoch („azylových domoch“), ktoré poskytujú ubytovanie, sociálnu pomoc

a poradenstvo obetiam domáceho násilia (Mátel, 2009, s. 153-158). Obe zariadenia

prevádzkuje nezisková organizácia Kriţovatky a nachádzajú sa na západnom Slovensku

v lokalite Záhorie. Design výskumu tvorila kombinácia tematického interview s analýzou

archívnych materiálov. Skúmané obdobie bolo medzi 1. júnom 2002 a 30. marcom 2009.

Z celkového počtu 169 klientiek týchto zariadení, najčastejším dôvodom pobytu ţien v nich

bolo domáce násilie. Spolu išlo o 113 ţien, čo predstavovalo 67%-ný podiel. Priemerný vek

všetkých klientiek s identifikovaným domácim násilím bol 33 rokov 1 mesiac a 18 dní.

Prevládajúcou kategóriou ţien, ktoré vyuţili pomoc útulku, boli ţeny vo veku 30-39 rokov.

Obyvateľkami „azylových domov“ neboli len slobodné a bezdetné ţeny, ale aj – ba dokonca

prevaţne – matky s deťmi. Pri analýze dát som vzhľadom na deti skúmal prítomnosť detí

5

v útulku, priame násilie na deťoch, aktivity ţien zamerané na deti a dopad násilia na vzťah

detí k matke. Vo výskume som zistil, ţe aţ 82% ţien ubytovaných v „azylových domoch“

malo so sebou aspoň jedno dieťa. Z toho 31% ţien malo jedno dieťa, 32% dve deti, 12% tri

deti a 7% štyri a viac detí. Ide teda o viac ako 4/5 ţien ohrozených domácim násilím. Celkovo

bolo so 113 ţenami ubytovaných v „azylových domoch“ najmenej 184 detí. Priemer detí na

klientku bol v celkovej vzorke 1,46. V špecializovanom Azylovom dome Emauzy pre obete

domáceho násilia to bolo aţ 1,72. Spomedzi ohrozených ţien 23% uviedlo, ţe fyzické násilie

bolo priamo namierené aj proti deťom. Pri ţenách s aspoň jedným dieťaťom stúpol

percentuálny podiel na 28%. Pomer medzi násilím páchanom na ţenách a priamym násilím na

deťoch bol 4:1, čiţe štyrom týraným ţenám zodpovedá aspoň jeden prípad priameho násilia

voči deťom. Do výskumnej vzorky neboli pritom zahrnuté deti, ktoré neboli s matkou

v zariadení. V osobných rozhovoroch sa ţeny vyjadrovali, ţe agresia bola skôr nasmerovaná

na nevlastné deti ako na vlastné, skôr na staršie ako mladšie.

3. Možnosti pomoci deťom, ktoré zažili týranie svojej matky

Pomoc týraným ţenám, matkám a ich deťom musia ísť ruka v ruke. Pojem „domáce

násilie“ je v tomto prípade primeraný. Vzhľadom na závaţnosť problematiky by si táto téma –

ktorá je skutočne terra incognita – zasluhovala osobitnú pozornosť. Zvýšený záujem o deti

ako nepriame obete domáceho násilia voči ţenám by mal byť štandardnou súčasťou všetkých

aktivít zameraných na pomoc ţenám. V nadväznosti na odporúčania EESC, výskumy

a vlastné skúsenosti, by som odporučil nasledovné moţnosti zlepšenia pomoci deťom, ktoré

sú spolu so svojimi matkami obeťami domáceho násilia:

1. Polícia by mala pri vyšetrovaní domáceho násilia venovať zvýšenú pozornosť deťom.

Psychológovia upozorňujú na nebezpečenstvo viktimizácie dieťaťa pri výsluchu: „Aby

vyšetrovanie bolo kriminalisticky účinné, aby nebolo zdrojom sekundárnej viktimizácie uţ

i tak traumatizovaného dieťaťa, malo by byť časovo úsporné, vedené citlivo s rešpektom

k psychologickým okolnostiam spojenými so vznikom a priebehom trestnej činnosti a jej

vyšetrovaním“ (Čech, 1994, s. 191).

2. Zohľadnenie dynamiky domáceho násilia pri stanovovaní práva na styk a pri

zverovaní do výchovy niektorému z rodičov zo strany súdov. Kontakt dieťaťa a rodiča by mal

byť nastavený tak, aby minimalizoval jeho prítomnosť pri násilí. V prípadoch eskalovaného

násilia a zvýšeného rizika násilného správania by kontakt dieťaťa s agresorom mal byť

obmedzený na minimum, resp. zakázaný (por. Vargová, Vavroňová, 2006, s. 12).

6

3. Odborná príprava a vzdelávanie pomáhajúcich profesií, aby dokázali rozpoznať

ohrozenie detí v kontexte domáceho násilia a účinne postihnutým pomôcť. Zvlášť

pedagogickí pracovníci a pracovníci v oblasti výchovy v školách a školských zariadeniach by

mali rozpoznať symptómy naznačujúce, ţe dieťa preţíva násilie. Nimi sú napríklad veľká

nervozita a úzkostlivosť, pomočovanie, problémy s adaptáciou v skupine, nerozvinuté

záujmy, málo sociálnych kontaktov; zlé alebo veľmi premenlivé školské výsledky; zvýšené

psychosomatické ochorenia – astma, bolesti hlavy, ţalúdočné a črevné ťaţkosti, zajakanie,

difúzne ťaţkosti; extrémne agresívny verbálny a neverbálny prejav; krutosť voči zvieratám;

úteky z domu; prehnane prispôsobivé, extrémne „poslušné“ správanie (Konať proti násiliu na

ţenách, 2000, č. 7.2). Pri výskyte viacerých symptómov a po rozhovore s matkou dieťaťa, by

v prípade potreby mala škola upozorniť aj oddelenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej

kurately na príslušnom ÚPSVR.

4. Organizovanie a financovanie výchovných a školiacich programov, aby si dievčatá

a chlapci uvedomili, ţe násilie páchané v rodine, komunite a spoločnosti má zhubné dôsledky.

Vhodné je, aby sa deti a mládeţ učili komunikovať bez násilia. Dôleţité sú aj školenia pre

obete a potenciálne obete, aby mohli chrániť sami seba aj iných proti takémuto násiliu. Sem

patrí aj rodovo citlivá výchova, ktorá je na slovenských školách ešte vţdy skôr ojedinelým

úkazom neţ beţnou praxou (Bosá, 2005, s. 87).

5. Špeciálne ponuky prevencie pre deti a mládeţ ako priame a nepriame obete domáceho

násilia a ich finančná podpora zo strany štátu a samosprávy. Viaceré krajiny majú vytvorené

špeciálne preventívne programy pre mladých ľudí vzhľadom na domáce násilie. Cieľom

takýchto programov je, aby sa mladí ľudia naučili rešpektovať svoje partnerky/partnerov a

osvojili si nenásilné spôsoby zvládania ťaţkostí vo vzťahoch. Príkladom sú Australian

Prevention Programmes for Young People. V rámci nich sa rozlišujú tri preventívne stratégie.

Nimi sú primárna prevencia zameraná na komunitu a má všeobecný cieľ vytváranie zdravých

vzťahov; sekundárna prevencia sústredená na „rizikových“ jedincov, zvlášť mladých ľudí,

ktorí mali skúsenosť násilia v svojom domove; terciálna prevencia zahŕňa tých, ktorí uţ mali

skúsenosť násilia, či uţ ako obete alebo útočníci. Samotné programy majú viaceré ciele.

Medzi ne patria lepšie poznanie problematiky formou hier, videa, informačných broţúr,

výchovných stretnutí; zručnosť prostredníctvom rolových hier, učenia sa asertívnej

komunikácii, riešenia problémov a konfliktov; hodnoty cez skupinové dialógy o uplatňovaní

moci a genderových roliach (por. Mulroney, 2003). Mnoţstvo preventívnych programov

prináša v Rakúsku Männerberatung formou workshopov alebo tzv.

7

Gewaltpräventionsprojekte v školách, mládeţníckych centrách, či iných stretnutiach mládeţe.

Bolo by vhodné, aby boli aj na Slovensku vypracované a uskutočňované podobné programy

prevencie pre mládeţ.

6. Organizovanie a finančná podpora dlhodobých informačných kampaní zameraných na

prevenciu a pomoc deťom priamo alebo nepriamo ohrozeným domácim násilím. Doterajšie

informačné kampane boli na Slovensku takmer výlučne venované ţenám. Pozitívnym krokom

bolo zhotovenie informačných letákov pre deti a mládeţ v rámci prvej národnej kampane

„Zastavme domáce násilie na ţenách“ (november 2007 – marec 2008). Tieto obsahujú deťom

prístupným spôsobom vysvetlenie základných pojmov, ako rozoznať násilie a ako pomôcť

sebe aj druhým. Vo februári 2008 sa uskutočnil X. ročník „olympiády ľudských práv“

zameraný na netolerovanie násilia.

7. Potreba rozšírenia ponuky sluţieb „azylových domov“ o špecifické sluţby pre deti

klientiek. Týka sa to aj tých zariadení, ktoré sa primárne a špecificky orientujú na pomoc

dospelým ţenám. Ak ide o matky, ktoré zaţili domáce násilie, nie je moţné od nich umelo

izolovať ich deti. Podľa Monitoringu organizácií realizovaného v roku 2006 poskytuje

psychologické poradenstvo pre deti klientiek – mimo RPPS ÚPSVR – len 18 zariadení

sociálnych sluţieb alebo krízové strediská (Holubová, 2006, s. 22). Starostlivosť o deti

klientiek uviedlo len 11 zariadení. Okrem interdisciplinárnej spolupráce s psychológom a

špeciálnym pedagógom by bolo vhodné kapacitné posilnenie personálu o zamestnanca, ktorý

by sa špecificky venoval deťom (voľno-časové aktivity, opatrovanie detí...). K tomu je

potrebné osobitné finančné posilnenie. Úzke koordinované prepojenie a spolupráca medzi

„azylovými domami“ a poradenskými centrami pre ţeny s Odborom sociálnoprávnej ochrany

detí, sociálnej kurately a poradensko-psychologických sluţieb Úradov práce, sociálnych vecí

a rodiny.

8. Podpora a realizovanie reprezentatívnych a špecializovaných výskumov zameraných

na deti – priame alebo nepriame obete domáceho násilia.

4. Záver

Násilie v rodine je problémom, ktorý sa vyskytuje v celej spoločnosti bez ohľadu na

zárobok, triedu, kultúrne a sociálne zázemie. Je problémom celej spoločnosti, teda verejnej

politiky, mimovládnych organizácií, cirkví, ale aj kaţdého občana. Zvlášť ochrana tých

najslabších, medzi ktorých deti bezo sporu patria, by mala patriť medzi priority politiky

i všetkých pomáhajúcich profesií. V príspevku som sa preto snaţil nielen poukázať na veľký

8

výskyt a vplyv domáceho násilia na deti, ktoré sú vţdy priamymi alebo nepriamymi obeťami,

ale aj načrtnúť praktické kroky k jeho odstráneniu, včasnému rozpoznaniu a prevencii.

5. Literatúra a pramene

1. Australian Bureau of Statistics: Women’s Safety Australia: Cat. 4128.0, Australian Bureau

of Statistics, Canberra 1996.

2. BODNÁROVÁ, B., FILADELFIOVÁ, J., HOLUBOVÁ, B.: Reprezentatívny výskum

výskytu a skúsenosti žien s násilím páchanom na ženách (VAW) na Slovensku, Záverečná

správa VÚ č.2224, IVPR, Bratislava 2008.

3. BOSÁ, M.: Výchova a problém násilia páchaného na ženách in BÚTOROVÁ, Z.,

FILADELFIOVÁ, J. (edits.): Násilie páchané na ženách ako problém verejnej politiky,

Inštitút pre verejné otázky, Bratislava 2005.

4. BOWKER, L.H., ARBITELL, M., McFERRON, J.R.: On the Relationship Between Wife

Beating and Child Abuse in YLLO, K., BOGRAD, M. (edits.): Perspectives on Wife

Abuse, Sage, California 1998.

5. BRANDAU, H., RONGE, K.: Gewalt gegen Frauen im häuslichen Bereich, BIG, Berlin

1997.

6. Bundeskanzleramt, Bundesministerin für Frauenangelegenheiten (edit.): Gegen Gewalt an

Kindern handeln, Wien 1997; prekl. Konať proti násiliu na deťoch a Konať proti násiliu

na ženách, Pro Familia a Aspekt, Košice 2000.

7. ČECH, J.: Kriminalistika a jej význam pre rozvoj bezpečnostných disciplín, Akadémia PZ,

Bratislava 1994.

8. EDLESON, J.L.: Studying the co-occurrence of Child Maltreatment and Domestic

Violence in Families, in GRAHAM-BERMANN, S.A., EDLESON, J.L. (edits.): Domestic

Violence in the Lives of Children: The Future of Research, Intervention, and Social

Policy, American Psychological Association, Washington D.C. 2001.

9. GAZMARARIAN, J.A. et al.: Violence and Reproductive Health; Current Knowledge

and Future Research Directions” in Maternal and Child Health Journal (2000), č. 4(2), s.

79-84.

10. HOLUBOVÁ, B.: Monitoring organizácií poskytujúcich pomoc obetiam domáceho

násilia, IVPR, Bratislava 2006.

11. MÁTEL, A.: Naše možnosti pomoci ženám – obetiam domáceho násilia, CD-Rom

Edition, Alija, Skalica 2009.

9

12. MÁTEL, A.: Nenarodené deti ohrozené domácim násilím, in Zborník Ochrana ţivota IX“,

25.-26.9. 2008, Ţakovce, FZaSP TU, Trnava 2008.

13. MIŇOVÁ, D.: Násilie v rodine – syndróm CAN, in Zborník referátov z vedeckej

konferencie „Sociálna práca – ľudské práva – vzdelávanie dospelých“, FF Prešovskej

univerzity, Prešov 1998.

14. MULRONEY, J.: Australian Prevention Programmes for Young People, Australian

Domestic and Family Violence Clearinghouse 2003.

15. VARGOVÁ, B., VAVROŇOVÁ, M.: Od dobrého úmyslu k dobré spolupráci. Manuál

pro efektivní interdisciplinární spolupráci v případech domácího násilí, Rosa, Praha 2006.

PhDr. ThDr. Andrej Mátel, PhD.

Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alţbety

Citovanie:

MÁTEL, Andrej: Deti – nepriame obete domáceho násilia voči ženám. In ŠVRČINOVÁ,

Linda, HOFERKOVÁ, Stanislava, PAPŠO, Peter. Problémy současné rodiny a náhradní

rodinná péče: Sborník příspěvků z konference. Brno: Tribun EU, 2009.

535 s. ISBN 978-80-7399-8, s. 307-316.

(Pri citovaní článku prosím o oznámenie na e-mailovú adresu: andrej.matel@gmail.com)