boj proti démonom. k problému subjektivity a …...starost o osud ideálů, s nimiž spojili a...

UNIVERZITA KOMENSKÉHO V BRATISLAVE

FILOZOFICKÁ FAKULTA

Boj proti démonom. K problému subjektivity a interaktivity so

svetom.

ŠVOK

Študijný odbor: 2moFi

Od: Bc. Andrea Geršiová

Akad. rok: 2013/ 2014

Konzultantka: Doc. Erika Lalíková, PhD.

Obsah Úvod ........................................................................................................................................... 3

1. Disent ako forma odporu .................................................................................................... 4

1.1. Motivácia vzdoru ......................................................................................................... 4

1.2. Milan Šimečka píše z väzenia. .................................................................................... 7

2. Kultúra moci ..................................................................................................................... 11

2.1. „Démoni súhlasu i nesúhlasu“ ................................................................................... 11

2.2. Boj proti démonom .................................................................................................... 13

Záver ......................................................................................................................................... 17

Zoznam použitej literatúry ....................................................................................................... 18

3

Úvod

Predložená práca skúma, no nevyčerpáva problematiku „disentu“ ako paralelnej

kultúry, ktorá vznikla ako reakcia na útlak zo strany mechanizmu a predstaviteľov

totalitného režimu, a dvoch jej predstaviteľov – „disidentov“ Milana Šimečku a Dominika

Tatarku. Napriek tomu, že išlo o špecifické osobnosti, ktorých podmienky života a osudy

neboli rovnaké, predsa len je možné uvádzať ich mená vedľa seba. Obaja boli totiž

väzňami systému, ktorý sa ich pokúšal umlčať. V minimálnom rozsahu je v práci

spomenutý aj spisovateľ Sándor Márai, ktorý nie je na Slovensku, žiaľ, príliš známy.

Dôvodom môže byť aj to, že sa rozhodol pod nátlakom udalostí Európu opustiť. Dnes sa

však pomaly, po vyše pol storočí do nej systematicky vracia prostredníctvom prekladov

svojich diel na pultoch kníhkupectiev.

Našim cieľom je poukázať na skutočnosť, že metódy politického režimu môžu byť

absurdné, tak ako ich následky a zároveň, že každá z obetí sa s nimi vyrovnáva sebe

vlastným spôsobom, ktorý bezpochyby závisí aj na rozdielnom uplatňovaní perzekúcií.

Spôsoby „vyrovnávania účtov“ s odporcami totalitného režimu boli viac ako zarážajúce.

Dôvod, prečo venujeme v predloženej práci priestor práve Šimečkovi a Tatarkovi je ten, že

obaja uvedení muži – nielen spisovatelia a filozofi, svoje postoje a pocity týkajúce sa

okrem iného slobody, ľudskej dôstojnosti, pretvárky alebo metód zaobchádzania s nimi,

neželanými osobami, brilantným spôsobom vyjadrili prostredníctvom svojich prác –

častokrát dočasne zakázaných. To však nie je ich jediným pozitívom. Dôležité je, že obaja

menovaní autori vložili do každej svojej práce kúsok seba, čím nám priblížili nielen dobu,

v ktorej a o ktorej písali, ale predovšetkým seba samých ako jedinečné osobnosti, ktoré

boli neskôr prinútené vyrovnať sa s izoláciou, podradným spoločenským postavením,

degradáciou na neadekvátne pracovné miesto, ale taktiež v neposlednom rade vlastnými

chybami.

Ak je kritériom kvalitnej práce emotívne zasiahnuť čitateľa, Šimečka, tak ako

Tatarka (Márai samozrejme tiež) boli v tomto smere majstrami slova. Tatarkov spôsob

písania však dokáže zasiahnuť najhlbšie, nakoľko v jeho „disidentskej“ tvorbe počnúc

Démonom súhlasu rezonujú okrem iného výčitky svedomia, ktoré nikdy nedokázal úplne

eliminovať.

4

1. Disent ako forma odporu

1.1. Motivácia vzdoru

Rozhodnutie prejaviť vlastný názor aj za cenu vylúčenia zo spoločenského života

nie je ojedinelý akt v histórii ľudstva. Osoba, ktorá sa rozhodne vystúpiť z prúdu síce vždy

musí počítať s následkami svojho konania, no dokáže vždy odhadnúť intenzitu nátlaku,

s ktorou sa bude musieť vyrovnať? Vykročenie z konformného spôsobu života môže mať

v konečnom dôsledku dokonca sebazničujúci charakter.

„Počas totalitného komunistického režimu bola naša kultúra rozčesnutá vo dvoje.

Jej oficiálna časť žila v symbióze s režimom: slúžila jeho mocenskej reprezentácii,

vytvárala zdanie kultúrnej moci; moc si túto časť kultúry kupovala, pestovala,

podporovala, dávala jej predstaviteľom tituly zaslúžilých či národných umelcov,

akademikov, poskytovala im výsady a prebendy. Jej druhá, v podstate ilegálna časť žila

v nemilosti moci: snažila sa totiž existovať ako od nej nezávislá, paralelná kultúra.“1

Je veľmi komplikované definovať pojem „disent“ z dôvodu jeho nepresnosti, resp.

variability. Kto to vôbec boli „disidenti“? Slovami Václava Havla si tento titul vyslúžili tí

občania, „kteří se rozhodli žít v pravdě.“2 Ľudia, ktorí sa snažili svoje nekonformné názory

a kritické postoje prezentovať v rámci svojich obmedzených možností verejne a čo možno

najčastejšie. Napriek tomu, že v domácom prostredí nesmeli publikovať3 a boli pod

neustálou hrozbou perzekúcií zo strany vlády, disponovali „mocou“, ktorá ich chránila od

toho najhoršieho alebo im aspoň zaručovala to, že ich prenasledovanie sa nezaobišlo bez

politických komplikácií pre ich vládu. Boli to osoby intelektuálne založené. Ich písomný

prejav bol častokrát nielen ich jediným politickým prejavom, ale aj možnosťou prejaviť

zvyšky svojej slobody.4 Podľa Václava Havla je dôležité uvedomiť si, že to, „že je člověk

‚disidentem‘ se obvykle dozvídá a uvědomuje si to, až když už jím dávno je; toto postavení

je důsledkem jeho konkrétních životních postojů, vedených úplně jinými motivy než získat

1 KUSÝ, M. 2001. Na vlnách Slobodnej Európy. Bratislava: Kalligram, 2001, s. 48. ISBN 80-7149-444-5.

2 HAVEL, V. 1990. Moc bezmocných. Praha: Lidové noviny, 1990, s. 32. ISBN 80-7106- 005-4.

3 „Zakázané práce“ vychádzali napríklad prostredníctvom samizdatu.

4 Havel v práci Moc bezmocných uvádza, že „disidenti“ toto označenie príliš nepreferovali, pretože

z etymologického hľadiska „disident“ znamená niečo ako „odpadlík“. Oni sa však necítili byť „odpadlíkmi“,

práve naopak, pretože sa prichýlili k sebe samým a pokiaľ od niečoho odpadli, tak od toho, čo bolo v ich

živote falošné a cudzie. Druhým dôvodom je to, že označenie „disident“ vyvoláva dojem, akoby tento status

označoval nejaký druh profesie, ktorý si niekto zvolil ako povolanie neustále nespokojnej osoby.

5

takový či onaký titul, nikoli tedy, že by jeho konkrétní životní postoje a konkrétní práce byly

důsledkem nejakého předcházejícího umýslu být ‚disidentem.‘5

„Disentské hnutia“ bránili človeka a skutočné intencie života proti intenciám

systému, a preto nebolo ich cieľom postaviť novú koncepciu, či ideológiu proti tým

starým. Nechceli ešte viac trýzniť ľudí, postaviť ich do ďalšej bezvýchodiskovej situácie,

v ktorej boli pod nátlakom a trpeli. Dôvodom bolo samozrejme to, že on, konkrétny

človek, bol v centre ich záujmu a jeho chceli brániť. Dôkazom toho, že cieľom tohto hnutia

nebola len ďalšia forma nátlaku vyvíjaného na občana je výňatok z Charty 77: „Charta 77

je volné, neformální, otevřené společenství lidí různých přesvědčení, různé víry a různých

profesí, které spojuje vůle jednotlivě i společně se zasazovat o respektování občanských a

lidských práv v naší zemi i ve světe. Těch práv, která člověku přiznávají oba uzákoněné

mezinárodní pakty. Charta 77 vyrůstá ze zázemí solidarity a přátelství lidí, které sdílejí

starost o osud ideálů, s nimiž spojili a spojují svůj život a práci. Charta 77 není organizací,

nemá stanovy, stálé orgány a organizačně podmíněné členství. Patří k ní každý, kdo

souhlasí s myšlenkou, ůčastní se její práce a podporuje ji. Charta 77 není základnou k

opoziční politické činnosti...“6 Upísanie sa Charte bolo záväzkom na celý život a hlavne

prísľubom voči druhým, predovšetkým tým, ktorí potrebovali motiváciu na prekonanie

vlastnej slabosti a zároveň pre osoby, ktoré sa pustili cestou vzdoru bola potvrdzovaním

toho, že konajú správne. Signovanie Charty 77 však malo širší dosah ako len individuálny,

bola totiž manifestom sociálnej solidarity. Pre profesora Kusého ako jedného z jej

signatárov a taktiež „disidentov“ mala výrazne morálny charakter, na ktorom mal zásluhu

práve Václav Havel. „Bol to záväzok na celý zvyšok života: nežiť v lži.“7

Pre každú spoločnosť je prirodzená organizácia, ktorá má však slúžiť ľudom, nie

naopak. Organizácia nemá ľudí spútavať, ale ponúknuť im priestor pre ich prejavy

a realizáciu. Mala by byť oporou, ktorú nachádzame v kontakte s druhými, nie elementom,

ktorý nasadzuje okovy slobode a udusí akékoľvek požiadavky, či túžby, bez ohľadu na to,

že sú oprávnené. Okrem toho je nesmierne dôležité mať na zreteli častokrát nevyslovenú

otázku, ktorú kladie napríklad Eyal Press vo svojej zbierke reportáží s názvom Beautiful

souls: „Prečo aj v situáciách, ktoré sú na prvý pohľad preniknuté absolútne konformným

5 HAVEL, V. 1990. Moc bezmocných. Praha: Lidové noviny, 1990. s. 34. ISBN 80-7106-005-4.

6 Prohlášení Charty 77. 1990. In Charta 77. Od morální k demokratické revoluci. Praha: Československé

středisko nezávislé kultury, 1990, s. 12. ISBN 80-9000422-1-X. 7 KOPSOVÁ, R. 1998. Filozofický disent na Slovensku v 70-tych a 80-tych rokoch. In KOPČOK, A.,

KOLLÁR K., PICHLER, T. (eds.) Dejiny filozofie na Slovensku v XX. storočí. Bratislava: Infopress, 1998, s.

377. ISBN 80-85402-32-7.

6

ľudským správaním sa objavia ľudia, ktorí odmietajú ísť s prúdom?“8 Sú zaiste situácie,

v ktorých je uplatňovanie morálnej zodpovednosti, ktorá má širší sociálny a spoločenský

rozmer, vyslovene riskantné. Nikdy nie je ľahké vzdorovať a obzvlášť v situáciách, v

ktorých sa v riziku nenachádzajú iba sami odporujúci, ale aj ľudia, na ktorých im záleží.

„Nikdy nie je ľahké odporovať, najmä v extrémnych situáciách, ale je to vždy možné,“9

píše Press a početný okruh „disidentov“ toto tvrdenie iba potvrdzuje.

„Disent“ sa v Československu a iných krajinách utvoril za rovnakých historicko-

politických podmienok, no vzhľadom na rozdielny vývin a identitu jednotlivých krajín mal

v každom štáte iné podmienky existencie. „Disidentské hnutie“ a „vnútorná emigrácia“10

boli na Slovensku koncentrované viac-menej vo výtvarných kruhoch, u príslušníkov

katolicizmu, či akademikov v rozličných odboroch.11

Ako píše profesorka Bátorová,

aktivity v iných oblastiach boli buď jednorazové a sporadické, alebo vytrvalé, ale osamelé.

Odpor voči štátnej moci nebol na našom území organizovaný, ani inštitucionalizovaný tak

ako v Čechách.12

Postihy intelektuálov v Čechách boli naozaj evidentné, preto mnohí

z nich odišli a žili v zahraničí (bolo im to „umožnené“). Následkom perzekučných opatrení

bol odchod približne dvadsiatky produktívnych osobností slovenskej filozofickej scény.

Boli však takí, ktorí sa rozhodli zostať vo svojej vlasti a organizovať odboj. Museli sa však

vyrovnať s prítomnosťou neustáleho dozoru a nátlaku (spomeňme napríklad L. Vaculíka

alebo V. Havla), s rizikom vypočúvania, väznenia, či iných foriem absurdných sankcií,

akými bolo napríklad podradné občianske postavenie bez adekvátneho pracovného miesta,

resp. zamestnania vôbec. Tresty na Slovensku sa na prvý pohľad možno nejavia ako

prísne, no uväznenie Milana Šimečku alebo napríklad Hany Ponickej svedčia o opaku. Je

dôležité pripomenúť, že protesty proti ich uväzneniu boli zriedkavejšie na rozdiel od

podobných prípadov v Čechách.

8 PRESS, E. 2013. Beautiful Soul: The courage and the Conscience of Ordinary People in Extraordinary

Times. Picador USA, 2013, s. 5. ISBN 9781250024084. 9 PRESS, E. 2013. Beautiful Soul: The courage and the Conscience of Ordinary People in Extraordinary

Times. Picador USA, 2013, s. 10. ISBN 9781250024084. 10 Prof. Bátorová v práci Dominik Tatarka Slovenský Don Quijote uvádza, že tento pojem síce vznikol

v období tzv. tretej ríše, jeho význam je prenesený, keďže nie je identický s jeho významom z 30. rokov 20.

storočia. „Odlišuje sa najmä gestom slobodného rozhodnutia osobností ‚vnútornej emigrácie‘ existovať

mimo oficiálneho prúdu a v subštandardnej pozícii občana a umelca. Odlišuje sa i istou odvahou prejaviť

svoj názor.“ BÁTOROVÁ, M. 2012. DOMINIK TATARKA slovenský Don Quijote. Bratislava: VEDA,

vydavateľstvo SAV, 2012, s. 24. ISBN 978-80-224-1269-8. 11

Medzi nimi napríklad J. Korec, F. Mikloško, J. Čarnogurský. 12

BÁTOROVÁ, M. 2012. DOMINIK TATARKA slovenský Don Quijote. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo

SAV, 2012, s. 48. ISBN 978-80-224-1269-8.

7

1.2. Milan Šimečka píše z väzenia

„V celej disidentskej literatúre sa prejavuje odpor voči oficiálnemu jazyku a voči

strate skutočnosti, ktorú tento jazyk symbolizuje.“13

To sú slová Milana Šimečku, esejistu,

politológa a taktiež filozofa a „disidenta“. Človeka, ktorý bol následkom konsolidačných

opatrení uväznený v roku 1981 a trinásť mesiacov svojho života strávil vo väzení. Práve na

časť z tvorby v uvedenom období Šimečkovho života zameriame aspoň v minimálnej

miere našu pozornosť, ktorú si nielen pri myšlienke na pojem „disent“ zaslúži.

Šimečkove Listy z väzenia14

sú osobitou spoveďou muža, ktorá nám priamo

dokumentuje charakter nátlaku, pod ktorý sa mohli dostať tí, ktorí sa v post-totalitnom

režime15

odvážili hoci len zašepkať slovo „nie“. „Listy sú autentickými listami z väzenia,

s reálnymi vzťahmi, osobami a okolnosťami, majú dokumentárnu hodnotu. Ale sú zároveň

literárnym dielom, s danými hlavnými postavami, okolnosťami a réžiou, ale s prísne

individuálnym prežívaním, uvažovaním a podaním príbehu.“16

Listy k nám prehovárajú, sú

esejami, reflexiami a neposlednom rade vyznaním. Ich dominantným prvkom je

existenciálne nazeranie a prežívanie hraničných situácií v ľudskom živote, tak ako etické

a mravné otázky, s ktorými sa každý človek stretáva v rôznych životných obdobiach

v odlišnom rozsahu a intenzite. „Všetky listy spája napokon ústredná myšlienka, leitmotív,

ktorý ho znepokojoval, myšlienka ustavičnej oscilácie človeka medzi malými a veľkými

dejinami, úsilie porozumieť našej každodennosti, a to v intenciách jeho príznačného

optimizmu, podľa ktorého síce žijeme vo veľkých dejinách, ale netrčíme v nich až po krk,

a preto ani v minimalizovaných podmienkach by sme sa nemali vzdať svojich malých dejín

v prospech ‚dějinné velkohubosti‘.“17

Akokoľvek sa režim snaží potlačiť slobodu prejavu, či dokonca pohybu, nikdy

nedokáže zmanipulovať myseľ úplne, samozrejme za toho predpokladu, že sa človek

13

KUSÝ, M., ŠIMEČKA, M. 2000. Veľký brat a veľká sestra. O strate skutočnosti v ideológii reálneho

socializmu. Bratislava: Nadácia Milana Šmiečku., 2000, s. 13. ISBN 80- 89008- 01-1. 14

Šimečkova korešpondencia bola zadržiavaná napriek tomu, že prešla cenzúrou. V októbri roku 1981

prišiel Šimečkov prvý list s označením číslo 17. Číslovanie každého listu zaviedol autor, aby si zabezpečil

určitý vlastný systém kontroly. Neobvyklé je používanie slovenského a českého jazyka, podľa autorovho

vlastného, povedzme manuálu. Listy adresované slovenským priateľom sú písané v slovenčine, keďže bola

Šimečkova rodina česko-slovenská, im zasielal listy v češtine. Nebolo neobvyklé, že časť listu bola napísaná

po slovensky a časť po česky. Čo je potrebné podotknúť, že listy boli vždy smerované viacerým osobám. 15

Toto označenie používa Václav Havel pre pomenovanie obdobie presadzovania komunistickej ideológie

a odlišuje ho od klasickej totalitnej diktatúry. 16

ŠIMEČKA, M. 1999. Listy z väzenia (Dopisy z vězení). Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, 1999, s. 9.

ISBN 80967588-5-3. 17

KOPSOVÁ, R. 1998. Filozofický disent na Slovensku v 70-tych a 80-tych rokoch. In KOPČOK, A.,

KOLLÁR K., PICHLER, T. (eds.) Dejiny filozofie na Slovensku v XX. storočí. Bratislava: Infopress, 1998, s.

375-376. ISBN 80-85402-32-7.

8

dobrovoľne nenechá vtiahnuť do siete moci, ktorá sa okolo jeho tela iba pevne ovíja, až mu

napokon takmer nedovolí ani dýchať. Čo všetko môže ale režim zakázať? Má právo

nárokovať si na naše sny a túžby? „Prirodzene sa oddávam aj sneniu, je tu dovolené,

všetko, čo sa odohráva v mozgu, je tu dovolené“18

, to je pomyselná autorova odpoveď na

nami kladenú otázku. Milan Šimečka si aspoň v myšlienkach ochránil to, čo mu malo byť

uväznením cielene odopreté, ľudskú dôstojnosť. Zachoval si svoju pravú tvár, ktorú

množstvo ľudí zakrylo pod masku, aj keď možno úpenlivo čakali na odstránenie opony,

ktorá by ich oslobodila. Spisovateľ si vytvoril svoj malý svet, ktorý sa stal jeho útočiskom

a napriek krutým podmienkam väzenského života sa svojim väzniteľom postavil ako

rovnocenný partner v nerovnej situácii. „Vězení samo není přirozene příjemné. Je to

absurdní instituce, asi tak ve stejné míře jako podobné instituce, které historicky vznikli.

Třeba jako úřad, který ničemu neslouží, ale přesto horečne pracuje podle přísných řádu.

Prožil jsem si drobné klaustrofobie, marné a plačivé touhy po vzduchu, slunci, přírode

a lidské komunikaci. Ale překonal jsem je bez újmy na zdraví. Překonal jsem i záchvaty

ošklivosti nad ponížením z hygieny, jídla, tupého komandování a podobných věcí, které

jsou v takové instituci nevyhnutné. Přes tyto drobné záchvaty ošklivosti mě převedla logika

nevyhnutnosti. A vědomí o tom, že nejsem slabší než ti, kterí mě obklopují a ti, co tím prošli

přede mnou. Po týdnech si člověk zvykne. A pak už to není tak zlé. Tak jako si slepec

zvykne na to, že svět nevidí a že ho muže jen ohmatat. Prostě jde to.“19

Väzenie sa zároveň

pre autora stalo „laboratóriom“, v ktorom spolupracoval s ostatnými väzňami a pri

diskusiách využíval poznatky z filozofie, či psychológie. Častokrát poukazoval na to, ako

ľudia, ktorí sú osamelí a nepoznajú lásku blížneho alebo slová uznania nemajú vybudované

morálne hodnoty. Šimečka sa vo väzení obrnil trpezlivosťou aby prekonal nespravodlivé

podmienky, v ktorých sa neprávom ocitol. Listy sa na trinásť mesiacov stali Šimečkovým

relevantným nástrojom na sebavyjadrenie. Vytvoril si vlastný mikrosvet ako obranu pred

absurdnosťou vonkajšieho sveta a jeho nehumánnych nástrojov pre dosiahnutie konformity

a poslušnosti u ľudí. Prijal svoj osud, ktorému sa postavil statočne tvárou v tvárou, napriek

skutočnosti, že nemohol vyhrať nad absurdnosťou situácie, v ktorej sa nachádzal. Mohol

iba prečkať a veriť, že raz dosiahne zadosťučinenie, ktoré bude mať význam aj

18


ISBN 80967588-5-3. 19


ISBN 80967588-5-3.

9

v celospoločenskom meradle.20

V listoch je síce možné identifikovať známky sentimentu,

nie však rezignácie. Šimečka sa sústredil na to, aby mohol zareagovať v správny čas.

V žiadnom prípade neprepadol zúfalstvu či apatii.

Hĺbka a vážnosť Šimečkovho uvažovania je nesporná, pretože si okrem iného plne

uvedomoval fatálne následky ľudskej nečinnosti, keď píše: „Bezpečí je v sociální oblasti

velmi ošidný pojem. Někdy se mi zdá, že je protikladem svobody. Pocit bezpečí je tak

líbivý, že jsou lidé často ochotní vyměnit ho za svobodu, která je sama o sobě nebezpečná.

Nebo aspoň jsou ochotní klidně přihlížet , když se svoboda sociálnímu bezpečí obětuje.“21

Prenasledovanie, nátlak, degradácia človeka do postavenia, v ktorom sú mu

odopierané aj elementárne požiadavky (práca, adekvátne bývanie, vzdelanie pre svoje deti

atď.), to sú etapy a situácie, v ktorých nie je možné na slobodu ani len pomyslieť. Je ale

možné uvažovať nad bezpečnosťou? Čo ak je bezpečnosť príliš vrtkavá? Jeden deň sa totiž

človek môže nachádzať medzi vyvolenými osobami, okamžite však môže dôjsť k strate

relatívne pevnej pôdy pod nohami a dostáva sa na listinu nežiaducich osôb a z pozície

neohrozeného padá na dno, stáva sa z neho „administratívne“ označené indivíduum.

Okrem toho si Šimečka plne uvedomoval, že nielen politika má v totalitnom systéme

markantný vplyv na konkrétnych ľudí, ale aj konanie jednotlivcov významným spôsobom

zasahuje do ich rodín, resp. deti sa môžu stať nástrojom manipulácie, ktorá je uplatňovaná

na rodičov. Rodičia boli osobami, ktoré sa museli rozhodnúť, čo chcú odovzdať svojim

potomkom a či to bude práve mravný vzor, názorná ukážka ako si uchovať česť a čisté

svedomie.

Šimečka už od 60-tych rokov upozorňoval na skutočnosť, že žiadnej spoločnosti

nie je možné vnútiť vymyslený a prísne nalinkovaný poriadok, výlučne racionálnu schému,

tak ako ani presadzovať jednotný spôsob života aplikovateľný na všetkých ľudí.

Svetodejinné udalosti sa podľa Šimečku vždy prelínajú s jedinečnými životnými príbehmi,

s ľudským smútkom a radosťou. Ide o autora, ktorý vždy kládol dôraz na unikátnosť.

Odmietal obetovať prítomnosť v mene realizovania „lepšej“ budúcnosti. „Milan Šimečka

pochopil, že nemá na výber: buď bude žiť vnútorne slobodný, integrálny život, počúvajúc

hlas svojej duše, pričom sa môže dostať do rozporu s okolím, alebo sa bude zo všetkých síl

20

Milan Šimečka patril medzi hlavných protagonistov revolúcie. Po novembri 1989 bol desať mesiacov

poradcom prezidenta ČSFR Václava Havla až do svojej smrti. V roku 1986 bola Šimečkovi udelená cena

Jana Palacha, mesiac pred jeho smrťou v roku 1990 mu International Press Institute udelil cenu IPI Press

Freedom Award za najlepší článok roku. O rok neskôr mu bol prezidentom ČSFR Václavom Havlom

udelený Rad T. G. Masaryka 1. triedy in memoriam. Jeho práce sa prekladajú do viacerých svetových

jazykov. 21


ISBN 80967588-5-3.

10

snažiť adaptovať, čo bolo donedávna masovým ideálom, a na vlastný život mu nezvýši sila

ani čas.“22

Za najvyššiu hodnotu považoval slobodu, ktorá mu však na určitý čas bola

odopretá. A napokon, ako píše profesor Kusý, dobrý človek pre neho znamenal vždy viac

ako dobrý občan.

Tatarka na rozdiel od Šimečku nikdy nebol uväznený, no napriek tomu mu politika

nasadila putá. Izolácia, opovrhovanie, materiálna bieda, to je iba parciálne vymenovanie

utrpenia, ktoré ho napokon postihlo.

22

KUSÁ, J. 1998. Kontinuita myslenia v diskontinuite dejín: Milan Šimečka (1930-1990). In KOPČOK, A.,

KOLLÁR K., PICHLER, T. (eds.). Dejiny filozofie na Slovensku v XX. storočí. Bratislava: Infopress, 1998,

s. 405. ISBN 80-85402-32-7.

11

2. Kultúra moci

Václav Havel v predhovore k Tatarkovmu Démonovi súhlasu z roku 1991 napísal,

že nech už skutočný spisovateľ píše o láske, žiarlivosti, životných úspechoch a prehrách, či

dokonca schizofrénii, nemôže sa vyhnúť dejinám, a teda ani politike. Dominik Tatarka bol

skutočný spisovateľ a v neposlednom rade filozof. Dejinám, ani politike sa nevyhýbal, tak

ako ani ony jemu.

Dvadsiate storočie bolo obdobie balansovania nad priepasťou, v ktorej sa základné

ľudské hodnoty a vízia slobodného sveta mali pominúť. Malo sa tak stať dokonca dvakrát,

počas fašistickej a neskôr komunistickej totality, no zásluhou jednotlivcov, ktorí sa

vymanili z diktátu moci a prostredníctvom svojej nekonformity vykročili smerom

k ľuďom, sa nádeje a túžby začali opätovne vynárať. Mnohé z týchto osôb museli za svoje

činy zaplatiť vlastnými životmi. Tí, ktorí prežili, sa ocitli na hrane a častokrát boli

odsúdení k chudobe, no iba materiálnej. Ich dielo je dnes a aj pre ďalšie nasledujúce

generácie odkazom. „Medzi nimi jeden z najvýraznejších – Dominik Tatarka, ktorý svojím

dielom a životom zaradil slovenskú intelektuálnu sféru a literárnu tvorbu k tomu

najlepšiemu, čo v svetovej literatúre a na umeleckej scéne 20. storočia má reálny význam

a zmysel.“23

Muž mnohých identít a rol, ktoré sú nebojíme nazvať nesúrodé. Muž, ktorý

radšej konal ako rozprával, zameraný do hĺbky každého problému, o ktorých nikdy

nežartoval. Dominik Tatarka miloval prítomný okamih a v ňom večnosť. Človek, ktorý

túžil po slobode a medziľudských vzťahoch bez násilia.

Dnes Tatarku vnímame ako najznámejšieho a najvýznamnejšieho slovenského

spisovateľa, ktorý bol zásluhou normalizačných tendencií vylúčený z oficiálnej literatúry.

Človek, ktorý po roku 1970 žil pod prísnym policajným dozorom príslušníkov ŠtB

„uväznený“ v Bratislave a hoci ho nátlak komunistického režimu opakovane privádzal na

pokraj fyzických a psychických síl, navždy zostal verný milovanému Slovensku.24

2.1. „Démoni súhlasu i nesúhlasu“

Vonkajšie okolnosti mali na Tatarkov vývoj ako autora markantný vplyv. Jeho otec

zahynul v prvej svetovej vojne a starostlivosť o celú rodinu zostala na pleciach matky.

23


SAV, 2012, s. 12. ISBN 978-80-224-1269-8. 24

Tatarka mal viackrát možnosť emigrovať, napriek otvoreným ponukám to zakaždým odmietol.

12

Vyrastal medzi siedmimi sestrami ako jediný syn, čo znamenalo, že na jednej strane bol

pozitívne naviazaný na ženy, na strane druhej pociťoval povinnosť pomáhať svojej matke.

Štúdiá na vysokej škole v Prahe a Paríži taktiež výrazne formovali jeho osobnosť.

„Sloboda a nezávislosť boli súčasťou jeho vývinového procesu, ale aj jeho prirodzeného

psychického ustrojenia.“25

Udalosti, ktoré sa odohrali počas druhej svetovej vojny poznačili viacero národov,

no zároveň zasiahli do osudov jednotlivcov a výrazne ovplyvnili aj Dominika Tatarku,

ktorý sa v rokoch 1944-1945 zúčastnil na prípravách Slovenského národného povstania

a po ústupe do hôr sa nachádzal medzi partizánmi v Turci a Liptove. Príklon k ľavicovo

orientovanému politickému prúdu bol prirodzeným následkom Tatarkovej cesty povstalca.

Práve v roku 1944 sa rozhodol bojovať za humanistické ideály a vstúpil do komunistickej

strany, ktorá v tom čase pre neho reprezentovala nielen národnú a sociálnu stabilitu, ale

napĺňala jeho predstavy o mieri. Po konci druhej svetovej vojny si síce ľudstvo mohlo

vydýchnuť od zverstiev, ktoré boli počas tohto obdobia napáchané, no zároveň bolo

jednoduché a dokonca očakávateľné podľahnúť novej ilúzii o usporiadaní spoločnosti,

ktorá ponúkala zdanlivú rovnosť v rámci medziľudských vzťahov. Aj Tatarka poznačený

udalosťami vojnových rokov si prísnymi slovami Valéra Mikulu „ideu slobody stotožnil

s komunistickou víziou a po prevrate vo februári 1948 sa dal plne do služieb ‚prerábania‘

skutočnosti i ľudí na obraz tejto vízie.“26

V roku 1948 získala komunistická strana dominantné postavenie a následne došlo

k absolútnej eliminácii diskusií o umelecko-hodnotovom smerovaní Slovenska.

Zoštátnenie prebiehalo na všetkých úrovniach spoločenského života. Politické čistky sa

samozrejme neuskutočňovali výlučne v kultúrnom prostredí, ale celoplošne vo všetkých

sférach spoločnosti, ktorou postupne prenikal strach z perzekúcií. Komunistická strana sa

ocitla v pozícii, ktorá ju „oprávňovala“ ovplyvňovať, resp. ovládať život v jeho

mnohorakých prejavoch, vrátane tých literárnych.

V tomto období vytvoril aj Tatarka niekoľko románov v súlade s metódou

socialistického realizmu, ktorými sa snažil vyhovieť vládnucemu režimu. Tatarkov príklon

k socialistickému zriadeniu spoločnosti sa na prvý pohľad môže javiť ako zarážajúci, no

z nášho pohľadu išlo o kontinuálny vývoj, ktorý zapríčinilo práve násilím preniknuté

ovzdušie počas svetových vojen a obdobie medzi nimi.

25


SAV, 2012, s. 141. ISBN 978-80-224-1269-8. 26

MIKULA, V. 2010. Démoni súhlasu i nesúhlasu. Bratislava: Eterna Press, 2010, s. 15. ISBN 978-80-

85508- 98-7.

13

Po „barbarskej noci“ (1950), keď boli zrušené rehole a katolícke kláštory a mnohí

duchovní boli uväznení, Tatarka ako človek s intenzívnou katolíckou výchovou a zároveň

preto, lebo hlavnou témou, na ktorú sa počas celej svojej tvorby sústreďuje je v prvom rade

človek, začína uvažovať o type moci a jej prejavoch prenikajúcich spoločnosťou.

Tatarka si včas uvedomil, že „ideál komunizmu je len ušľachtilo vyzerajúcim

pláštikom, ktorý má zakryť cynickú manipuláciu s človekom a jeho postupné uvrhnutie do

neslobody.“27

Prvou prácou z Tatarkovho pera, ktorá odhaľuje totalitárne praktiky

a kritizuje kolaborovanie spisovateľov s politickou mocou je pamflet Démon súhlasu

publikovaný v časopise Kultúrny život (1956)28

. Ide o satiru zameranú na kult osobnosti,

v ktorej definitívne odmietol funkciu spisovateľa ako inžiniera ľudských duší, keď píše: „A

spisovateľ klamal nie iba telom, postojom, ale i tým, že mlčal, i tým, že písal o inom, než

mal, než sa mu žiadalo. Klamal z presvedčenia, klamal v mene ušľachtilého cieľa, svoj

talent premrhával v márnom úsilí, aby sa nepravda nedala rozoznať od pravdy, aby sa čo

najviac na ňu ponášala.“29

Publikovaním Démona súhlasu autor prvýkrát poukázal na morálne, sociálne a tým

pádom aj politické následky zdeformovanej a expresívne vyjadrené, vyfabulovanej reality.

Počínajúc šesťdesiatymi rokmi sa Tatarka stal osobou, ktorá ostrým spôsobom odhaľuje

mechanizmy mocenských vzťahov, v centre ktorých nie je nikto iný ako človek so svojimi

túžbami, starosťami, no v neposlednom rade v područí vlastnej slabosti.

2.2. Boj proti démonom

„‚Stroskotal som‘ – to sú úvodné slová Démona súhlasu. Zobrazujú nielen letecké

nešťastie začlenené do deja príbehu, ale predovšetkým zdôrazňujú a znázorňujú osobné

zlyhanie človeka, ktorý podľahol systematickému a devastujúcemu tlaku (doslova nátlaku

prostredia).“30

Pád lietadla má predovšetkým metaforický význam, v ktorom autor

zreteľne vyjadruje pocity zo stroskotania vlastnej existencie. Reflexiou vlastnej minulosti,

postojov, názorov a konania si Tatarka plne uvedomil chyby, ktorých sa nielen on sám

27

MIKULA, V. 2010. Démoni súhlasu i nesúhlasu. Bratislava: Eterna Press, 2010, s. 15. ISBN 978- 80-

85508- 98-7. 28

Próza Démon súhlasu pôvodne vychádzala na pokračovanie v Kultúrnom živote, so zmeneným podtitulom

Fantastický traktát z konca jednej epochy. Knižne bola publikovaná až v roku 1963 v Slovenskom

spisovateľovi a doplnená o „rozprávku“ O vládcovi Figurovi. 29

TATARKA, D. 2009. Démon súhlasu. Fantastický traktát z konca stalinskej doby. Bratislava: Artforum,

2009, s. 27. ISBN 978-80-969-2268-0. 30

LALÍKOVÁ, E. K slovám Dominika Tatarku. In Studia philosophica 60. 2013, [cit. 2014-02-10] s. 35.

Dostupné na internete:

<http://digilib.phil.muni.cz/xmlui/bitstream/handle/11222.digilib/128394/1_StudiaPhilosophica_60-2013-

2_3.pdf?sequence=1>

http://digilib.phil.muni.cz/xmlui/bitstream/handle/11222.digilib/128394/1_StudiaPhilosophica_60-2013-2_3.pdf?sequence=1


14

dopustil. Uvedomil si, že sám je súčasťou spoločnosti, ktorú ovláda démon našepkávajúci

súhlasiť a požadujúci absenciu vlastných názorov. Démon, ktorý vytvára masy pasívnych

ľudí bez reakcií. Povinnosťou každého bolo oddane súhlasiť s autoritou komunistickej

strany, predovšetkým verejne a oficiálne. Dvojitú masku nosili viacerí, tú ideologickú na

verejnosti, no v domácom prostredí boli takpovediac inými osobami. Príkladom je štátny

činiteľ Mataj, jedna z postáv Démona Súhlasu, ktorý je „zásadový, nezmieriteľný, iba

pokým stojí na verejnom fóre, na tlačovej alebo drevenej tribúne. Len čo zostúpi, je inakší.

Je to dobrý, bez naivity citlivý a inteligentný človek.“31

Zamyslime sa však nad tým čo dokáže človeka „prinútiť“ potlačiť jeho vlastné

názory a vtiahnuť ho do spleti ideologických fráz a pasívneho prijímania cudzích názorov.

Čo môže byť tak silnou motiváciou? „Tento vek dal mu (Matajovi, pozn. autorky) okúsiť

poznanie, aké mu nemohol dať nijaký vek a nijaké iné zriadenie ako naše. Tomuto človeku

s jemnou skepsou filozofa, so senzibilitou básnika – trochu vyprahnutou – náš režim dal

okúsiť z poznania, čo je to moc v oblasti myslenia.“32

Mnohí ľudia sa stali iba figúrkami

v rukách tých, ktorí naozaj disponovali mocou, stali sa iba nástrojmi pre dosiahnutie

vyšších záujmov. „Figúrka je človek, ktorý v mene svojho presvedčenia súhlasí s tým, že

ho povyšujú na miesto, na ktoré nestačí. Figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že za nič

nemôže, že tam hore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho

rozhodujú, za nesú zodpovednosť.“33

Stranícki predstavitelia, štátni zamestnanci, úradníci, no nielen oni, od každého

občana Československa sa požadovalo, aby prijímal oficiálne štátne stanovisko a slepo

s ním súhlasil, aspoň navonok. „Fenomén súhlasu“ nebol však jedinou požiadavkou

vládnucej strany. Kolektivizmus ako jeden z pilierov socialistickej doktríny znamenal

možno ešte väčšie nebezpečenstvo. Slobodná vôľa jednotlivca bola nežiaduca a preto mal

byť akýkoľvek prejav individuality potlačený. Tatarka obviňuje kolektivizmus z toho, že

potláča jednu z najdôležitejších etických hodnôt, ktorou je zodpovednosť za svoje

rozhodnutia a konanie: „proste strana mi prikázala, strana ma odvolala, čiže keď som

vykonával rozkazy strany, ja som nevinný a za nič nezodpovedám.“34

Zrejme

zodpovednosť samotného Tatarku prinútila aby radikálne prehodnotil svoj prístup. Sloboda

31

TATARKA, D. 2009. Démon súhlasu. Fantastický traktát z konca stalinskej epochy. Bratislava: Artforum,

s. 40. ISBN- 978-80-969-2268-0. 32


s. 40. ISBN- 978-80-969-2268-0. 33


s. 24. ISBN- 978-80-969-2268-0. 34

TATARKA, D. 1996. O kultúre a moci. In TATARKA, D. Kultúra ako obcovanie (Výber z úvah).

Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, 1996, s. 186. 80-967156-9-0.

15

človeka bola totiž pre neho centrálny pojem, ktorým je popretkávaná jeho tvorba

a zodpovedne sa prejaviť pre neho znamenalo uvedomiť si vlastné pochybenie, ktoré si

počas celého ďalšieho života vyčítal. Zodpovednosť pre neho znamenala vzoprieť sa

diktátu politiky a vystúpiť z radu pritakávajúcich občanov. Profesorka Bátorová píše:

„Kľúčové slovo a následná otázka, okolo ktorých sa krúti autorovo svedomie a kvôli

ktorým toto dielo napísal, je zodpovednosť a otázka, kto za tieto škody bude raz niesť

zodpovednosť.“35

Strachom bola preniknutá celá spoločnosť, boli ním presiaknuté všetky sféry

ľudského života. Preto mechanizmus súhlasu nie je možné oddeliť od fenoménu strachu.

„Typ spoločnosti, v ktorej žijeme, si vymýšľa aj iné druhy obmedzení a šikán, o ktorých už

toho bolo veľa popísané. Sú to šikany, ktoré operujú so základným existenciálnym ľudským

strachom. V podstate ti ukradnú súkromný život, neustále ti vyhadzujú na oči: my o vás

všetko vieme – nakoniec sa aj ukazuje, že o nás všetko vedia, takže sa stávaš fakticky

akýmsi inventárom spisov, rozhovorov a hodnotení ŠtB.“36

Socialistická doktrína

dokonalým spôsobom dokázala využiť ľudskú slabosť vo svoj prospech. Ak nie strach

o seba samého, tak o tých, ktorých milujeme nás núti konať tak, ako by sme sami nikdy

nepredpokladali. Človek napokon v ovzduší strachu môže stratiť svoju dôstojnosť, pretože

sú ním ovládané aj tie najintímnejšie oblasti. Tatarka bol jedným z mála, ktorí sa strachu

nepoddali a napriek nebezpečenstvu, ktoré mu od určitého momentu hrozilo, sa neustále

snažil svojím životným prístupom a svojimi prácami pravdivo artikulovať skutočnosť.

Podobne ako Tatarkova, tak aj tvorba Sándora Máraia37

bola preniknutá sklamaním

z vývoja v krajinách strednej Európy po druhej svetovej vojne. Márai trval na tom, že

v režime, ktorého taktiky mal sám možnosť pocítiť, „ľudia strácajú svoju osobnosť, ako

keby po kvapkách krvácali v púšti.“38

„Utláčateľské režimy urobia všetko, aby od intelektuálov získali súhlas. Ten je pre

nich dôležitejší ako strach más, ako zrežírované podporné manifestácie a sfalšované voľby.

Kňaz, spisovateľ, vedec... tých potrebujú. Najprv sa im zaliečajú, potom sa im vyhrážajú.

35


SAV, 2012, s. 106. ISBN 978-80-224-1269-8. 36


socializmu. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku., 2000. s. 19. ISBN 80- 89008- 01-1. 37

Sándor Márai sa narodil v roku 1900 v Košiciach, no od roku 1918 žil v Maďarsku, ktoré sa napokon

v roku 1948 rozhodol opustiť. Po krátkom pobyte v západnej Európe sa definitívne usadil v USA. Po smrti

bratov, manželky aj adoptívneho syna sa rozhodol svoj život dobrovoľne ukončiť v emigrácii v roku 1989.

Dnes sa diela Sándora Máraia prekladajú do svetových jazykov a v západnej Európe predávajú

v státisicových nákladoch. 38

SÁNDOR, M. 2012. Krv svätého Januária, Bratislava: Kalligram 2012, s. 255. ISBN 978-80-8101-671-4.

16

Náboženská autorita kňaza, magická autorita spisovateľa a vedca, v prvom rade tá ma pre

diktátorov hodnotu.“39

Márai sa napokon rozhodol krajinu, ktorá bola jeho domovom

opustiť. Následkom jeho rozhodnutia bolo okrem iného aj to, že na dlhých štyridsať rokov

zmizol z maďarskej literatúry. Tatarka napriek opakovaným ponukám opustiť hranice štátu

tak nikdy neurobil a zvolil cestu „vnútornej emigrácie“, zostal v literatúre (napriek tomu,

že sa vyskytoval na „zakázanej“ listine) a politike prítomný, no zároveň v určitom čase

maximálne nežiaduci.

Naším zámerom nie je posudzovať, ktorá možnosť emigrácie je prijateľnejšia,

pretože to ani nie je možné. Je dôležité uviesť, že Tatarka bol „disidentom“, ktorý si

„prisúdil dvadsaťročné pokánie, a to si aj dožil až do trpkého konca.“40

Prehliadaný,

ostrakizovaný, nereflektovaný – to sú vymenované pozície, v ktorých sa Tatarka počas

dvadsiatich rokov „vnútornej emigrácie“ nachádzal, ale každopádne nezostal nečinný.

Rozsah a intenzita jeho diela z daného obdobia, pre ktoré, žiaľ, v tejto práci nezostal

priestor, je toho dôkazom.

39

SÁNDOR, M. 2012. Krv svätého Januária, Bratislava: Kalligram 2012, s. 196. ISBN 978-80-8101-671-4. 40


SAV, 2012, s. 185. ISBN 978-80-224-1269-8.

17

Záver

Výber autorov pre predkladanú prácu nebol samoúčelný. Sándor Márai sa po smrti

bratov a adoptívneho syna rozhodol svoj život dobrovoľne ukončiť v emigrácii v roku

1989. Tatarka ukončil svoju púť týmto svetom 10. 5. 1989, iba pár mesiacov pred

revolúciou v neadekvátnych podmienkach, v ktorých absentovala úcta, dôstojnosť,

sloboda, napriek tomu, že po nich bytostne túžil. Srdce Milana Šimečku dobilo 24. 9. 1990

v Prahe v čase, keď bol poradcom prezidenta Havla. Tatarka bol po čase rehabilitovaný,

Šimečka sa svojho malého zadosťučinenia možno dočkal po revolúcii. Obaja boli ocenení

In memoriam. Dnes sa ich mená tešia úcte a rešpektu – ojedinele však i dešpektu, častokrát

sa spomínajú v učebniciach rôzneho zamerania. Otázkou zostáva, do akej miery by boli oni

spokojní so spôsobom, s akým sa narába s ich odkazom. Prijal by napríklad Tatarka takúto

formu ospravedlnenia? Človek, ktorý podľa profesora Hamadu nikdy nikoho nepoučoval,

pretože nemal vopred pripravené myšlienky a názory. Človek, ktorý potreboval druhých,

aby mohol byť sám sebou, by zrejme viac ocenil rozhovory „bez konca“ ako oficiálne

„administratívne“ uznanie, predovšetkým, ak sa ho nedožil.

Ako sme už v práci uviedli, „disidenti“ boli občania, ktorí sa rozhodli „žiť

v pravde“. Vytvorili paralelnú kultúru, ktorá sa nepokúšala ľudí spútavať, tak ako to robila

oficiálna kultúra požadujúca súhlas – predovšetkým od intelektuálov ako napísal Márai, no

nielen od nich. Naopak, paralelná kultúra im poskytla aspoň minimálny priestor pre

realizáciu a slobodu myslenia a cítenia. „Disidenti“ v určitej miere mohli byť tými, ktorými

chceli byť, no konsekvencie boli v mnohých prípadoch alarmujúce.

Naším zámerom nebolo v práci podať komplexnú analýzu problematiky „disentu“,

čo v rozsahu tejto práce nie je možné uskutočniť, ale poukázať na fakt, že žiadnemu

človeku nie je možné vnútiť prísne nalinkovaný poriadok, ktorý by bol vhodný pre

každého. Tatarka a Šimečka boli síce „disidentami“, no ani oni nekonali rovnako, pretože

boli rozdielne nielen podmienky, v ktorých sa ocitli, ale aj ich mentálna výbava. Tatarka si

uvedomoval, že rôznorodosť názorov neznamená koniec diskusie, ale naopak, že môže

vzniknúť priestor s novými možnosťami riešení – v rovine intímnej a rovnako aj sociálno-

politickej. Diela autorov spomínaných v predloženej práci sú určené pre všetkých, ktorí

máme záujem s ich autormi komunikovať. Žiaľ, dnes je nám táto možnosť prístupná už iba

sprostredkovane prostredníctvom textov.

18

Zoznam použitej literatúry


SAV, 2012. ISBN 978-80-224-1269-8.

HAVEL, V. 1990. Moc bezmocných. Praha: Lidové noviny, 1990. ISBN 80-7106- 005-4.

KOPSOVÁ, R. 1998. Filozofický disent na Slovensku v 70-tych a 80-tych rokoch. In KOPČOK, A.,

KOLLÁR K., PICHLER, T. (eds.) Dejiny filozofie na Slovensku v XX. storočí. Bratislava: Infopress, 1998.

ISBN 80-85402-32-7.

KUSÁ, J. 1998. Kontinuita myslenia v diskontinuite dejín: Milan Šimečka (1930-1990). In KOPČOK, A.,

KOLLÁR K., PICHLER, T. (eds.). Dejiny filozofie na Slovensku v XX. storočí. Bratislava: Infopress, 1998.

ISBN 80-85402-32-7.

KUSÝ, M. 2001. Na vlnách Slobodnej Európy. Bratislava: Kalligram, 2001. ISBN 80-7149-444-5.


socializmu. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku., 2000. ISBN 80- 89008- 01-1.

LALÍKOVÁ, E. K slovám Dominika Tatarku. In Studia philosophica 60. 2013, [cit. 2014-02-10] s. 35.

Dostupné na internete:

<http://digilib.phil.muni.cz/xmlui/bitstream/handle/11222.digilib/128394/1_StudiaPhilosophica_60

-2013-2_3.pdf?sequence=1>

MIKULA, V. 2010. Démoni súhlasu i nesúhlasu. Bratislava: Eterna Press, 2010. ISBN 978-80-85508- 98-7.

PRESS, E. 2013. Beautiful Soul: The courage and the Conscience of Ordinary People in Extraordinary

Times. Picador USA, 2013, s. 5. ISBN 9781250024084.

Prohlášení Charty 77. 1990. In Charta 77. Od morální k demokratické revoluci. Praha: Československé

středisko nezávislé kultury, 1990. ISBN 80-9000422-1-X.

SÁNDOR, M. 2012. Krv svätého Januária. Bratislava: Kalligram 2012. ISBN 978-80-8101-671-4.

ŠIMEČKA, M. 1999. Listy z väzenia (Dopisy z vězení). Bratislava: Nadácia Milana Šimečku, 1999. ISBN

80967588-5-3.


2009. ISBN- 978-80-969-2268-0.

TATARKA, D.1996. O kultúre a moci. In TATARKA, D. Kultúra ako obcovanie (Výber z úvah). Bratislava:

Nadácia Milana Šimečku, 1996. 80-967156-9-0.



boj proti démonom. k problému subjektivity a …...starost o osud ideálů, s nimiž spojili a...

Documents