V y chodia t r i razy do týždňa: T utorok, štvrtok a sobotu. ľ ifdplítná Mat pre Rakúsko-Uhorsko sa eelý rok 30 k., na pol roka 15 k., na ětvrí roka 7 k. 50 h., na me­siac 3 k. Jednotlivé čísla po 16 b.

Do cudzozemská: na celý rok 40 k.

Predplatná cena na samé š t v r t k o v é č i s l a | e :

pre Rakúsko - Uhorsko na celý rok 8 k., na pol roka i k.

Do cudzozemská: na celý rok 10 k.

Časopis posiela sa len sku­točne predplateným.

Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine.

Ročník XLIX. Utorok, 30. apríla 1918. Číslo 50.

Kríza rakúsko-uhorskej ríše. Rakúsko-nemecká šľachta prejavila svoju

hlbokú nespokojnosť s novšími pokusmi rakúskej vnútornej i zahraničnej politiky. Čo všetko dialo sa minulého týždňa za íažkými záclonami jej viedenských salónov, aký dosiahla stupeň politická horúčka, o tom nemá veřejnost nateraz ešte po­drobných vedomostí; dostačí poukázat na to, že nemecký radikálny vodca ohlásil vo snemovni in-terpelláciu o pravidlách súdobného pokračovania s členmi rodu z Parmy, ktoré rakúska vláda u-pravila vlani bez ríšskej rady, na základe 14. §. Povážte, že je nemecko-radikálny vodca v Rakúsku dnes už ani zďaleka nie ani jediným, ani nie naj-odhodlanejším radikálom — a pocítite dych naj-rozvírenejšej krízy, aká kedy otriasala budoviskom Cislajtánie.

Vo vnútornom ústroji Rakúska účinkujú ne­odolateľné dejinné energie. Rakůsko-uhorská ríša vznikla svojedobným samourčením Radov a Stavov uhorských, českých a horvatských. Taktiež svojho spôsobu samourčením týchto troch štátoprávnych jednotiek získala ríša bezmála pred dvoma sto-letiami v pragmatickej sankcii písomné záruky reálnej unie. Zvrátenosť rakúskeho centralizmu javila sa predsa v tom, že Viedeň deptala svoje korene, z nichž narástla, že všetkou svojou Štátnou mocou dusila oným trom historicko-politickým individu­alitám samourčenie v teorii i v praxi. Len jednej z nich bola nútená pustit uzdu, štátu uhorskému. Ale nezabúdajme, i to len pod tlakom zahraničným, ktorý viditeľne začal pôsobiť 1848. vo Frankfurte, vyvrcholil 1866. pri Hradci Kráľovej a získal medzi­národne právny výraz 1879. v podobe spolku ríše s Nemeckom. Ako sa zhostila Viedeň uhorskej prí-(aže, jala sa organizovať svoje sily proti štáto­právnym nárokom v Čechách, pri čom Pešť vý­datne a smerodajne pomáhala. Bremena južno­slovanského mienila sa zmocniť deľbou: polovicu odstúpila Pešti. Medzitým Viedeň len deptala, ale nedodeptala. Zásada samourčenia individualít histo • ricko-politických zmohla sa dnes k sile nevídanej, osviežená, zoäľachtená a obrnená všetkými mrav-

BESEDNICA.

Dobrá par t ia . . . Anno Domini 1833 v Liptovskom Sv. Mikuláši.

(Venované našej Maji.) (Dokončenie.)

Zuzanka nemala ani tušenia o divnom osude, ktorý ju očakáva, ani najmenšej predtuchy, predsa, keď sa podívala na kraj, v ktorom vyrástla a ktorý navždy má opustiť, zabolelo ju srdce.

»Ó, Tatry, ó Poludnica, zanechám vás, opustím vás! Ó, to povetrie podtatranské, tuhé, a predsa sladké, vôňa svrčín a temných smrekov, ako vás zabudnem ?! Ako my to padne, že po nemecky budem hovoriť, — je to možné?I Ó, Franc. «

Chúďa Zuzanka, nevedela nič o budúcnosti, nevedela, ako veľmi sa ponáša na ľabuď pod smutnou vŕbou...

Mamičky zavolajú na dcéry — už boly vy­strojené k odchodu. Každá mala pekný, velikánsky hodvábny ručník na sebe, ktorý vydržal na celý život. Hodváby sa jagaly pri svetle sviec v zá­hadných tôňach, boly připnuté na předku zlatými ihlicami. Hja, na to držaly naše praprastaré matere)

Pani apatekárka držala i dáždnik v ruke; ohromnú mašinu z bavlny, na spodku s mosa­dzným špicom a stojan ťažký, masslvny z kostíc — taký veľký, Že celá rodina mala miesto pod ním...

nými hodnotami národnostnej zásady. Differenciácia štátoprávna a v jednom i národná valí sa dnes proti rakúsko-nemeckej tradícii príšerne hrozivým postupom. Nie o samote, ale nesená celým svetovým prúdom. Zápasí strnulá minulost proti mohutnému klíčeniu budúcnosti. Rakúski Nemci boja sa vecí, ktoré prijst majú, a búria sa proti nim.

II. Takzvané najvyššie kruhy hľadajú pred zvíre­

nou krútňavou národo-politického rakúskeho vývinu dočasné útočište v Uhorsku. Tu differenciácia ešte nepokročila. Tu, v týchto chvíľach, ešte zdanlivé bezpečne ovláda historická vrstva všetky rôznorodé složky národné i spoločenské. Akoby aj nie: dejinné energie neúčinkujú v Uhorsku od roku 1526., za rozvrstvenie, ako v Rakúsku, ale naopak, za ústred-nosť v rukách privilegovanej vrstvy; jediná puklina roztvára sa pozvoľna v Horvatsku; v samom Uhorsku ešte nemalý kedy pôsobiť nové spoločenské sily účinkom tak silným, že by boly mohly dopomôcf k rozvitiu hodnotám mravným, žijúcim v zatisnu-tých národoch. Sme teda očitými svedkami, ako prechod! ťažište Habsburgskej ríše do Pešti.

Vojenskou konjunktúrou pritekajú maďarstvu tie hospodárske posily, bez ktorých sa prevaha a trvalé vodcovstvo v ríši nedá myslieť. Nedávno boly ešte peštianske banky zakuklenými podružni-ciami veľkobánk viedenských. V ich účastinách a zmenkových torbách temer vyvodil peniaz rakúsky, v listoch záložných cudzozemský. Emancipácia počínala sa pravda od desaťročia, čiastočne ešte dávnejšie. Dnes postupuje peštiansky kapitalizmus smelé na úroveň viedenského. Tríma vo svojich hrabivých rukách temer celý živnostný obchod. Vojenské dodávky pomohly na nohy všetkým po­chybným podnikom a umele a subvenciami a prémiami a refakciami a daňovým výhodami ako v teplej hrade vypestovaným závodom á továrnám. Pamätáte sa na typ peštianskeho millionára z doby zpred vojny? Mal-li z nich kto 100,000 korún skutočných aktív, slul pevným, ako žula; ostatných rušil sebakrotší poplach na burze. Dnes topia sa v záplavách bankoviek. Poviete, že to papierová

pyramída? To stojí len čiastočne. Ten papier ukladá sa do realít. Kupujú celé latifundia nielen veľko-banky, ale i jednotlivci. Životný standard poskočil o desaťnásobné stupnice. Nemýľme sa, zrno mauar-skej buržoázie rastie majetkové priamo v americ­kých rozmeroch. K tomu povážte, že v nej pulsuje smelý, překotný tok žíznivěj, hrabivej, všetky ne­ohraničené možnosti vyčerpávajúcej podnikavosti a rušnosti. Zaiste, onedlho dohoní i predbehne kon­zervatívnych a pohodlných Viedenčanov. Pred vojnou prispieval uhorský priemysel k celoríšskej výrobe ll°/i)-mi; dnes už má zabezpečené suroviny v po­mere kvóty, to jest na 34%- (Sú v tomto zárodky i vážnejšieho ruchu socialistického, ale to je hudba zajtrajšieho dňa.)

Politickej roli maďarského imperializmu dostáva sa životadárnej vlahy z tých istých berlínskych prameňov, ako roku 1848,1867 a 1879. Spojenectvo toto nespočíva azda na pohnútkach citových —tým je však pre Pešť výhodnejším, lebo týmto činom ostanú maďarským štátnikom otvorené zadné dvierka, cez ktoré v danom čase dá sa uvrznút. Že sa v Pešti táto možnosť drží na porúdzi, to je len o jednu príčinu viac, že sa ríšske ťažište pre-sunúva z Viedne do Pešti.

III. Keď sa teda váha ríše prekladá s pôdy roz-

vratnej na fundamenty pevné: v čomže teda kríza? Práve v tom, že sa prenáša. Týmto nebudiž řečeno, že Viedeň má na hegemóniu akýsi monopol preto, že je Viedňou a Pešť že ho nemôže mať len preto, že je Pešfou. Skôr preto, že to, čo pokladá sa v kruhoch krátkovidných štátnikov za pevný fun­dament, to nie je pevné; a to, čo pokladá sa za rozvrat, nie je rozvratom, ale, v podstate, začiatkom toho vývinu, ktorému musí sa prispôsobiť celá monarchia, máli víťazne obstát v boji o svoje bytie.

Že terajšia politická výstavba štátu uhorského nie je fundamentom pevným, to by dnes za­novité zapieral možno každý maďarský politik. Ale jestliže je pevná: prečože ju teda oprávaf? Prečo nástojí korunovaný činiteľ zákonodarstva na

II-Po uliciach viedenských vial vietor z Kahlen-

bergu. Bolo v novembri. Príroda bola zunovaná, ľahla si spať, ustaté

bolo všetk* — len Zuzanka Levkovie nie. Cítila sa ako vo sne. Už dva týždne bola u tetky vo Viedni, a dnes

o 12-tej mala s Francom sobáš pri dvoch svedkoch. Aká bola pyšná a štastnál

Sám knieža im bol za svedka. Aké ohromné vyznačenie!

Ba či bolo šťastnejšieho stvorenia na svete, ako je ona? Ved je to, ako v nejakej povesti I Bude bývat v paláci Fúrstenbergovskom a v lete v zámku Schônbichl pri Dunaji. Tam sú hory, ako v Tatrách, a všade bude s Francom...

Aký bol krásny dnes pri sobáši, s vysokým golierom, sivé nohavice, belasý frak so zlatými gombičkami a sivý cylinder.

Ešte teraz cíti jeho mäkké fúziky na svojej tvári. Ó, ako vie bozkávať I A mráz ju prejde pri myšlienke, že tam nedaleko v niektorej izbe sho-vára sa s kniežaťom.

Konečne je po slávnostnej večeri, už i tetka Aurélia odišla, Len škoda, že rodičia neboli prí­tomní. Ale daleká obtížná cesta, slabá matka, moc detí — nie, nebolo to možné...

Zuzanka stála pri okne izby a dívala sa do tmavej noci. Ešte nemala vlastného bytu, ani ná­radie nebolo hotové; ale Franc tak súril svadbu, a Zuzanka tak ľahko privolila.

Len trošku clivo jej bolo v neznámom paláci, v tom skvoste a nezvyklej nádhere.

Čo ona rozumela, že kamín z červeného mrá­mora je čudesné dielo talianskeho majstra zo stredo­veku! Ani veneciánsky luster nevedela oceniť, celá presladená krása salónu z doby rokoko, ktorá by ju inokedy bola zabávala, jej teraz bola až neprí­jemná. A tá hladká, lesklá dlážkal Škoda, že prvý čas manželstva musí strávit tu, a nie vo vlastnom byte, vo vlastnej obstanovke...

Ešte vždy bola v svadobných šatách, venčeky myrty spájaly závoj, v ohromných zrkadlách sa videla toľko ráz, že jej to bolo až nepríjemné.

Popri salóne menšia izba, posteľ v podobe veľkej mušle, všade ruiový hodváb, na vysokých oknách pospúšťané záclony, pred posteľou koberec z kože bieleho medveďa, v izbe príjemné teplo.

Zuzanka stiahla závoj panenský užšie okolo plicc. Len kde zostáva tak dlho Franc?I

Túžba a bázeň, láska a haneblivosť bojovaly v nej, a ten prirodzený cit opustenosti sa vzmáhal v jej duši.

Ako dobre sa pamätá na ten deň, keď prvý raz prišla platit bytné do kancellárie kniežacej; tetka ju poslala.

Ako vzplanuly oči Franca! Ani nezbadala, že knieža stál tiež na palici opretý na prahu druhej izby.

Razom i teraz Zuzanka v úžase vidí. Biele a zlaté dvere na salóne sa tichučko otvorily a v nich stál, tak ako vtedy — knieža Fúrstenberg.

prestavbe? Prečo požaduje v osobitných prípisoch volebnú opravu ? Jestliže je pevná: prečo celý ten volebno-právny ruch i v samom maďarstve? To je pocit úzkostlivej neistoty. Že smerodajné sně­mové strany odkladajú a prekrúcajú — Bože môj, to je prírodopis každého potměšilého dlžníka, že odtíska srok do nekonečna. A potom, veď vo­lebná oprava, i najpoctivejšia, je ešte len začiatkom reformného diela. Červivý je to fundament a zlyhal by i tak, ked by Uhorsko vo svojom bytí a vývine naprosto sa mohlo vymykať zpod všetkých vplyvov evropejského prúdenia. Medzitým, nacho­díme sa vo vojne a vojna je najakútnejšia za­hraničná politika. Kým v tejto vojne nestálo proti sebe nič iného, len rôzne imperializmy, do tých čias by sa jednotlivé štáty možno ešte boly mohly ohradit a osihotiť proti vplyvom zvonku, lebo veď imperializm je ako imperializm, len farby má rôzne. Od pádu ruského imperializmu a od účasti Ameriky vo svetovom zápase dostala vojna v o-hlade politiky medzinárodnej docela inú tvárnost. Staré osnovy medzinárodného práva sa rúcajú. Od mieru vestfálského platná bola v medziná­rodnom ústroji zásada rovnováhy, mier viedenský zpečatil zásadu dynastického a štátneho legiti-timizmu. Obe tieto zásady ustupujú dnes viditelné do pozadia. Miesto »rovnováhy«, tejto náličnice imperialistického sebectva, tisne sa do popredia neodolateľne všeobecný sväzok národov a ako jeho podmienka vytíska legitimitu zásada národného samourčenia. Proti tejto reforme práva medziná­rodného neopovažuje stavät sa v podstate ani väčšina nemeckého ríšskeho snemu. Azda sa ne­mýlime, keď vyslovíme náhlad, že mier začne zrieť vtedy, keď rfšsko-nemecký zákonodárný sbor prijme túto zásadu zjavne a neodvolateľné, bez záludných klaužúl junkerských štátnikov. A vtedy vznikne nová svetová situácia. Akí sme my tu v močiaroch feudalizmu neskonale malomocní proti svetovému tajfúnu! A ako prirodzene zkrsne styk myšlienkového obzoru národov malých, zápasivších za slobodu a za nové právo, s prúdom svetovým?

Ríša rakúsko-uhorská je na stelesnenie novej idei medzinárodného práva v malom — akoby stvorená. Že idei novej? Svetu a národom veľkým možno že je nová. Nám, našim otcom, ani jasnejším hlavám rakúsko-uhorskej ríše, nebola a nie je nová. Ona žila u nás už v Mikuláši, 10. mája 1848., žila vlastne i u Kossutha v Debrecíne, v júli 1849., ked improvizoval naponáhle národnostný zákon na osnovách slobodomyseľných; ona žila od šesťdesiatych rokov nie len v Martine pod li­pami, ale i vo Viedni. A teraz, keď najírečitejšia osnovná idea Rakúsko-Uhorska dostáva svetové razenie: práve v tejto chvíli osudnej si ríša ide prenášať ťažište na ten bod, ktorý sa zpomedzi

všetkých jej oblastí od jej úlohy, od jej povolania, j druhého »mozi«. I ten sľúbil. od jej spásy najtvrdošijnejšie vzdiaľuje ? Týmto krokom dostúpila by jej kríza, počavšia sa vo Viedni, na vrcholný stupeň.

Keby som bol Maďarom, vyhrabal by som zo zapomenutia Kossuthove sny o Dunajskej Konfe­derácii. Zahľadel by som sa na mappu východno-južnej Evropy a oko by mi utkvelo na tokoch stredného Dunaja a na Pešti s jej veľkolepou zemepisnou polohou. Uvedomil by som si lepšie politické vlastnosti svojho kmenu; položil by som na vážky záujem svojho rodu a odstránil by som s nich náročivost jeho príživníkov — a šiel by som sa biť proti všetkým predsudkom a proti krvavej špekulácii nesvedomitých šafárov, v po­vedomí tom, že toto by bola najplatnejšia služba rodu môjmu — a možno i celému človečenstvu...

Svetová vojna. Náveštie nášho generálneho štábu. Dňa

27. apríla. Na juho-západe mrzký čas obmedzil bojovú

činnosť. Náčelník generálneho štábu.

Vyžitý, nepríjemný, s tým mrzkým plameňom v očiach, ktorý jej bol odakživa desný — s tým pohľadom, ktorý bol nepríjemnejší, ako keby ju bol bičom šľahol.

Zuzanka spravila krok nazad. Furstenberg sa len usmieval. Dievčaťu sa to všetko zdalo, ako bláznivý sen. Čo to znamená? Kde je jej muž? Prečo táto nočná návšteva?

Aká to neslýchaná drzosť? »Franc!« zavolala inštinktívne a položila ruku

na ružovú mušľu, čo predstavovala posteľ. On sa tuhšie optel na palicu z ebenového

dreva. Črta neslýchanej ironie preletela mu tvárou. »Moja pekná pani«, vravel a chytil jej ruku,

ako do šraubštoku, »majte trpezlivosť a uspokojte sa s mojou spoločnostou«...

A razom, ako v blesku, pochopilo toto ne­zkušené dievča všetko: palác, veľkú milost kniežaťa, Francovo divné chovanie...

Nezamdlela. Nie. Dcéra Tatier sa nepoddala. Strhla závoj, zahodila si biely ručník, ktorý

položil niekto na zrkadlo, a ako biely oblak, letela po lesklom parkette, zahodila za sebou biele dvere, preletela širokými schodmi... len preč, prečl

* * Ty, ctený čitateľ, odložíš noviny. Strašne ne­

pravdepodobná história... také veci sa nestávajú... A ja ti vravím: A ak sa predsa staly?!

N. (Elena Ivánkova.)

Náveštie nemeckého generálneho štábu. Dňa 27. apríla.

Záhadné lojište: Severne od Wytschaete prišli sme až ku južnému kraju Voormezeele. Francúzske a anglické divízie márne probovaly nazad vydobyť Kemmel. Ich útoky predpoludním na fronte od Dikkebuschu po Loker, večer z okolia Lokera po Dranoeter stroskotaly sa so ztrátami v našej paľbe. Kde nepriateľ dosiahol naše línie, premohli sme ho v boji zblízka.

Severo-západne od Nerville, na južnom brehu Lysú a pri Givenchy stroskotaly sa nepriateľské výpady. Medzi Sommou a Scarpou výzvedné boje.

Južne od Sommy Francúzi krvácali v mnoho­násobných útokoch pri Villers-Bretonneux a od nich na juh. Po stroskotaní tuhých ranných útokov pri hangardskom lese a od neho na sevar ne­priateľ sobral svoje sily, najmä Marokkáncov, ku novým výpadom ku hangardskému lesu a pri potoku Luce. Viac ráz opakované pokusy naše línie preboriť sa nepodařily.

Na ostatnom fronte ničoho zvláštneho. Východné bojiště: — FinsJco: Pokusy nepriateľa

preboriť naše línie pri Lahti sa nepodařily. Prvý generálny ubytovateľ

Ludendorff.

Berlín, 27. večer. (Úradne) Angličania opustili ďalšie čiastky flandrijského (rontu. Stojíme v línii juho- západne od Langemarka — Verlorenhoek — Hooge — Zillebeke.

Dopisy. V r ú t k y . Ak by Tisza nemohol spávať pre

ohrozenosť supremacie madarstva — nech len pozre milostivým okom na udatných vrútockých pánov, a hneď mu bude teplejšie okolo srdiečka. Lebo vrútockí páni v tomto štvrtom roku vojny — z vďaky ku Hadúrovi, že zákop a pušného prachu ani zďaleka nézavoňali — na vrútockom fronte silné víťazstvo vydobyli nad »panslavizmom.« V zachraňovaní »supramecie« prevýšili i slúž-novské úrady i žandárov, a dokázali, že čo sa nedá päsťou, to treba fígľom — ale napokon predsa len päsťou vydobýjať.

K vôli historickej objektívnosti zaznamená­vame suché dáta: Na Vrútkach malo byť prvé slovenské ochotnícke divadelné predstavenie. Mládež sa s najväčšou chuťou a oduševnením pripravo­vala. Dovolenie si vymohli u slúžneho. A teraz len miestnosť. Na Vrútkach sa divadelné kusy na­pospol v Rundovej sále hrávajú, ktorú miestnosť v prenajme má vrútocký spolok »Urania« — ale len na svoje kinematografické ciele. Ináčej sa môžu hrať i divadelné kusy, i večierky vydržiavať — ale výlučne po maďarsky. To je nepodvratná mienka vrútockých pánov. Majiteľ by bol ochotne prepustil miestnosť na slovenské divadelné pred­stavenie, ale Urania sa zoprela, že ak ináče nie — vyparátia škandál a na každý spôsob zne­možnia predstavenie. — Išlo sa teda k majiteľovi

Len v jednom ohľade mali vrútockí páni pech. Práve po tieto dni lietaly totiž — ako strely — osvedčenia po novinách, že dr. Šupka vo svojej na Vrútkach povedanej reči zvrhnul sa spomínať »potlačenie Slovákov v Uhorsku.«

Keby teraz Wekerle nemal väčších starostí a žiaľov, iste by mal radost z vrútockých svojich žiačikov. Čo je čínsky múr oproti falange vrútockých hrdinov.

Len jsdno nevidia slept vrútockí hrdinovia. To, čomu sa my len tešiť môžeme. Nabili delo — a delo vypálilo nazad. Lebo nijaký agitátor by nebol schopný natoľko »pobúriť« mysle a srdcia, jedným šmahom tak vzkriesiť slovenské povedomie (tam, kde ho nebolo) a tak otužiť slovenské pre­svedčenie (tam.r kde ho i dosiaľ bolo) — ako spo­menutí páni. Úprimná vdaka im za tol Vykonali nám znamenitú službu!

Vrútčania sa smejú ich vzteklosti a len toľko povedia: Veď aj vojne bude raz koniec!

Kronika. — Kríza vlády. Szterényi v sobotu večer

bol odišiel do Viedne oznámiť kráľovi, že nepo­darilo sa mu utvoriť ministerstvo. Očakávalo sa, že miesto Szterényiho bude poverený Wekerle, ktorý je teraz už asi bližší Tiszovi, ako svojim doterajším ministerským kollegom a strane ich .podporujúcej. Andrássy trpký článok napísal v »Magyar Hirlape«.

— Pol iac i a Austr ia. V Rakúsku ministerstvo Seidlera ostalo a bude hľadieť získat si v parlamente väčšinu. Krakovská »Nowa Reforma« hovorí, že poľskému národu záleží na Austrii a je možnosť, že Poľské kolo pomôže vláde utvoriť väčšinu. »AIe jedine a výlučne na základe faktov, ktoré musia byť tej povahy, aby nám dávaly garanciu, že pod­porujúc životné záujmy tohoto štátu, slúžime tým samým záujmom svojho národa najlepšie a naj-ozajstrrejšie.«

— Ťažkost i p r i pokoj i s R u m u n s k o m . Berlínske noviny píšu, že pri pokonávaní v Buku-rešti vznikly značné ťažkosti. Rumunsko žiada vraj privysoké ceny za svoje zbožie a iné dodávky. Nemeckí plnomocníci zdráhajú sa povoliť tie ceny a vravia, že platenie takých cien rovnalo by sa vojenskej náhrade so strany Nemecka Rumunsku. Ukrajine vraj Nemecko bolo prinútené povolit vyššie ceny, lebo Ukrajina nebola povinná dodávat živnosť. Ale s Rumunskom že môže inak hovoriť.

— V r ú t o c k é divadlo. Hore vyššie najde ct. čitateľ, prečo nemohlo byt 27. apríla divadelné predstavenie vrútockých ochotníkov. Miestnosť, ktorú mali vykonanú, majiteľ odoprel im takre­čeno v poslednú hodinu.

— Vešajú vojeuskýeh.úskokov. Vojenská vrchnost 20. marca zaviedla štatariálné pokračo­vanie a vyhlásila, že zastrelení budú vojaci, ktorí sami uskočia, alebo iným pomôžu uskočiť. Prvý takýto výrok pred pár dňami exekvovali v Pešti na dvore honvédskej husárskej kasárne Franc-Jbzefa. V jeden deň zastrelili mladého 20-ročného vojaka, ktorý dva razy uskočil; na druhý deň 21-ročnéao, ktorý uskočil až šest ráz. Vojaci na dvore kasárne postavili sa do štvorhranu, odsúde­ného dali do prostriedku. Pri ňom stál vojenský kňaz. Keď už mal oči zaviazané, kázali mu kľaknúť si. Vystúpili štyria vojaci, a na znak, ktorý dal officier, štyri pušky vystřelily. — Každý takýto výrok exekvujú po vyhlásení za dve hodiny. Pre­vinilca, ktorý sa sám hlási, netrescú smrťou.

S. Listáreň.

Z. v M. Vo štvrtkovom čísle.

$HfT2£a. obsah inaserátov redakcia nie i& ̂ odpovetínä Za redakciu zodpovedá: Jozef Škultéty. Majiteľ a vydavateľ: Consortium Matúš Dula a Spol.

Tlačou a nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine.

KWWWWLi» ť i *• Jrtio. J