prvých desiatich či jedenástich prednášok z roku 1968, v kto-rých som v nasledujúcich rokoch spravil niekolko zmien.Tému ôsmej kapitoly som do prednášok začlenil neskôr,v čase, ked začali byť populárne Tarským inšpirované teórievýznamu pre prirodzený jazyk, opierajúce sa o teóriu pravdy.Výber konkrétnych filozofických problémov, ktoré soni chcelv posledných prednáškach rozoberať podrobnejšie, sa v prie-behu rokov menil podla toho, čím som práve zamestnávalsvoju mysef, pričom istý čas medzi ne patrili práve témy po-sledných dvoch kapitol tejto knihy.

A ešte pár slov a tom, kde všade sa doteraz všetok tentomateriál použil. Predposledná kapitola bola publikovanáv knihe Essays on Davidson: AcIion.<and Evems (ed. Ver-mazen and Hintikka, Oxford 1985) a posledná v knihe Spi-noza: His Thought and Work (Jeruzalem 1983). Ďakujemeditorom a vydavatefom týchto kníh za povolenie zaradiť ichsem. Celú túto knihu, až na pár vynechaných častí, menovitev ôsmej kapitole, som preložil do francúzštiny a v podobeprednášok odučil na College de France na jar 1985. (Neskôr,no ešte v tom istom roku, vydal tieto prednášky v ParížiJ. Vrin pod názvom Analyst tI mélaphysique.) V lete 1985som v podstate tie isté prednášky s niekolkými vynechanýmičasťami predniesol v Mníchove v rámci prednášok na počesťImmanuela Kanta; ďalej na Catholic University of Americavo Washingtone v septembri 1987 a v rámci svojho príspev-ku na filozofickej Sina-British Summer School v Beijinguv lete 1988. Mali teda širokú publicitu, hoci doteraz nebolipublikované v angličtine.

Túto knihu venujem svojej manželke, ktorej prítomnosťa podpora pri všetkých týchto prť1ežitostiach i počas celej mo-jej profesionálnej kariéry mi nesmieme pomáhali a boli premňa neocenitelné.

P. F. S.Oxford, máj /99/

10

ANALYTICKÁ FILOZOFIA:DVE ANALÓGIE

Ako som spomenul v úvode, moja prvá úloha - pokúsiť savysvetliť všeobecnú kO!!~ej!l:ju.filozofie, ku ktorej sa hlásim- povedie k náčrtu hlavných oblastí filozofie, niektorých hlav-ných problémov, objavujúcich sa v nej, a ich vzájomnýchsúvislostí. V závere sa potom budem venovať podrobnejšie-mu, ilustratívnemu rozoberaniu dvoch špecifických problé-mov.

Samozrejme, vznešené meno "filozofia" neznamenalovždy, vo všetkých dobách, to isté. Ani dnes neznamená prekaždého presne to isté. Možno to ilustrovať mnohými spô-sobmi. Dokonca, čo vás možno prekvapí, môžeme to i1ustro-vatna príkladoch z anglickej poézie. Niežeby sa v nej vysky-tovalo príliš často, ale občas sa vyskytne. Napn1dad postavav MiltoDOvej divadelnej skladbe (masque) Comus vraví: ,.Akáočarujúca je božská filozofia." Na druhej strane John Keatsvo svojej poéme Lamia hovorí zrejme takmer pravý opak:"Či sa všetko čarovné nevytratí už len pri dotyku chladnejfilozofie?"

Protiklad je len zdanlivý. Z kontextu je dostatočne jasné,že v skutočnosti pod tým istým menom hovoria o dvoch roz-dielnych veciach. Keats bovoril o tom, čo sa až do pomernenedávneho obdobia nazývalo "prírodná filozofia" a teraz sanazýva "prírodoveda" alebo jednoducho "veda". Jeho názor,

\l

či súčasťoujeho názoru bolo, že vedaje nepriatelom fantázie,mýtu a uplatnenia básnickej imaginácie. (,.Filozofia pristrih-ne krídla anjelovi" atď.) Musel to azda ukázať filozoficky (vinom zmysle slova) názornejšie, keď dodáva, že filozofia, t. j.veda, ,,rowberie dúhu". Ešte sa k tomu vrátime.

Milton mal na mysli niečo celkom iné, než je prírodnáveda. Poznámka postavy jeho divadelnej skladby nasledujeza dlhou a ve!kolepou deklamäciou na oslavu cudnosti a od-voláva sa na ňu - deldamáciou, ktorú možno ešte stále pokla-dať za pôvabnú, aj keď Y dnešnej dobe znie trochu smiešne.A jemu samému išlo podla mňa o to, že výrečná, zdôvodnenäúvaha o mravnej prirodzenosti človeka môže upokojiť, posil-niťa povzniesť ducha. Teda použitie slova "filozofia" na ozna-čenie podobného druhu úvahy sa neprežilo tak, ako sa preži-lo jeho použitie, zastupujúce to, čo dnes nazývame "veda".Práve naopak. Existuje druh filozofie, ktorej sa stále daría ktorej sa bude nepochybne dariť dovtedy, kým ludia nepre-stanú uvažovať o svojej mravnej prirodzenosti a situácii. Mámna mysli ten druh viac-menej systematického uvažovaniao situácii človeka, s ktorým sa môžeme stretnúť povedzmev prácach Heideggera, Sartra a Nietzscheho a ktorý je v sku-točnosti v ich diele dominantný - druh uvažovania, prináša-júci občas nový pohlad na ludský život a ludskú skúsenosť.

Na druhej strane, analytický filozof, aspoň v mojom chá-paní, neslubuje žia~;;takúto novú a odha!ujúcu víziu. Jehociel je úplne odlišný.

Aký je tedajeho~i~.l:ún sa zaoberá? Nuž predsa)~alebo pojmami. Teda titul "analytický filozof', ktorý si sámudelil, näm;aznačuje, že svojuoblúbenú činnosť opisuje naj-radšej pomocou zvratu "E2imovLaJ!.alý~". Možno nám akonázov celkom dobre poslúži.,Menej nás však uspokojí, keďho budeme chápať ako opis. Myslím, že analýzu možno po-važovať za akési rozoberanie či rozkladanie niečoho. Máme.teda pred sebou obraz racicnálnehc rozoberania ideí alebo

12

pojmov a objavovania toho, z_akých prvkov sa idea alebo .pojem skladá a ako sú pospájan~, Je tento obraz správnyale-bo nesprávny - alebo je sčasti správny a sčasti nesprávny? Toje 0IáZka,vyfadujúca si premyslenú odpoveď-odpoveď, ktorúsi nechám na neskôr.

Občas sa nám ponúkajú aj iné obrazy, pričom niektoré súzjavne analógiami alebo metaforami. Napríklad profesor Rylehovorieval o geografii pojmov, alebo o mapovaní či zakres-lovaní pojmov. Tento obraz má svoje prednosti. Mapa aleboplán je zobrazením nejakej oblasti a toto zobrazenie je doistej miery abstraktné, také, aké zvyčajne nezískame prostred-nlctvom vnemových podnetov. Mapy môžu mať rôzne mier-ky, môžu byť viac alebo menej podrobné a môžu byťodrazomrôznych konkrétnych záujmov. Môžu nám pomáhať pri ces-tovaní. S presnou námomou mapou sa nemusíme báť stros-kotania. A intelektuálne alebo pojmové stroskotanie nám ur-čite hrozí.

Tento obraz je však predsa len nepríjemne metaforický.Keď odstránime metaforické prvky, ostane nám len pojemabstraktného zobrazenia určitých vzťahov medzi určitýmipojmami, vytvoreného pre určitý účel. Lenže akých vzťahov,medzi akými pojmami, pre aký účel? Doteraz sme nič z tohobližšie naučili.

Existuje aj iný obraz, úplne odlišný a v istom období vel-mi rozšírený. Napriek tomu môže stále prekvapovať. Podlatohto ob= je analytický filozof akýmsi terapeutom, ktorýsa púšťa do liečby istých typických intelektuálnych chorôb.

N~ponúka nijakú doktrinu, nijakú teóriu. Skôr uplatňuje ne-~ techniku, Keď sa podla tohto názoru snažíme uvažovaťna filozofickej úrovni, márne sklon upadať do neustále saopakujúcich chýb a zmätkov; vidieť samých seha, ako násrozum vedie k záverom, ktoré ani nemôžeme prijať, ani ne-môžeme pred nimi uniknúť; klásť otázky, na ktoré zrejme ne-existujú odpovede, alebo existujú len odpovede absurdné.

13

Prestávame chápať, ako vôbec môže platiť to, o čom velmidobre vieme, že to plati atď. Úlohou analytického filozofaje dat nás do poriadku, alebo I!!?môcťnám, aby sme sa vzcho-Eili sami; zbaviť nás neprestajne sa opakujúcich zmätkov, ne-

. \.1 sľrávnych modelov, ktoré ovládajú naše mysl~Die, a~žniťnám jasne vidieť to, čo je pred nami. Napr. ~e!lstcil. ho-vorí: ••Filozof sa zaoberá problémom ako lekár chorobou."!Márne uejme za ním zájsť asi tak, ako chodieva neurotik zapsycboanalytikom.

Táto koncepcia, tento obraz filozofa ako terapeuta sa námmôže zdaCIen ťažko prijatelný, ba možno až pohoršujúci, pri-najmenšom prehnaný ajednostranný. A podla mňaje naozajprehnaný a jednostranný. Určite však stojí za ďalšiu úvabu;má totiž tiež svoje prednosti. Privádza nás k otázkam, na kto-ré poskytli odpovede jej· zástancovia. Sú to takéto otázky:ako vznikajú tieto typické choroby? Aké nadobúdajú formy?A ako sa liečia alebo odstraňujú? Všeobecne povedané: akosa dostávame do tejto typicky ftIozofickej slepej uličky? A akosa z nej dostaneme von?

Ponúka sa nám táto odpoveď: podla Dejchoroby nevypuk-nú vtedy, keď sú naše pojmy, naše idey skutočne v činnosti;vypuknú iba vtedy, keď sú nečinné. Samozrejme, keď použí-vame slová vyjadrujúce naše idey tak, aby konali prácu, naktorú sú určené, môžeme sa zamotaŕ do problémov iného dru-hu, naraziť na iné drohy problémov. Nikdy však neupadnemedo filozofických zmätkov, nenarazíme Dafilozofické problé-my. Do týchto zmätkov upadneme a na tieto problémy nara-zime iba vtedy, keď dovolíme pojmom alebo slovám, aby savzdialili od svojho skutočného použitia, pd praktických čiteoretických záujmov, vďaka ktorýl!lnadobudli svoj význam.Keď im dovolíme, aby sa volne vznäšali alebo naprázdno pre-háňali našou myslou. Keď k tomu dôjde, našu mysel môžu

I WiltgenMein. l.: Film.nfit"ki skúmania, t 255.

14

ovládnuť všemožné povrchné gramatické paralely, hlbokoukryté podobenstvá či metafory, prípadne neprimerané mo-dely či obrazy a priviesť nás lc paradoxom, absurditám, mý-tom, alebo uviesŕ do beznádejného zmätku. Tieto skreslujúcevplyvy, hoci vždy latentoe prítomné, sa neutralizujú, pokia!sa naše slová či pojmy skutočne využívajú v rozmanitých teo-retických či praktických sférach, ktoré sú ich pravým polompôsobenia. Keď sú však slová, pojmy nečinné, keď iba volneblúdia myslou či vychádzajú z našich úst, vtedy sme (spolus nimi) vydaní napospas tým istým skreslujúcim vplyvom.

Toto je teda diagnóza; a ak máme diagnózu, je nám jasné,ako márne postupovat pri liečbe. Divoko, ale naprázdno saženúci intelektuálny stroj musíme zamestnat Nadvládu ob-sesívnych, iluzómych modelov musíme zrušiť tým, že si bu-deme intenzívne a účmnejl.!ipoRÚnat ~~ht~, S~

užív~e príslušn"ý~..sI!?'é!I!!?l.'!I9v:...Toto j~ zmysf Wi~- .gensteinovho hesla' J:le!úadaj význam, hladaj používame ~

nive preto vraví: •.Práca filozofa spočíva v zhromažďovani. pripomienok na konkrétny účel";l a takisto: ,.My vraciame

slová z ich metafyzického používania späť do každodenného-p->I!!fvanl':"; .

Mnohým, ktorých zvyčajne nazývajú analytickými filo-zofmi, pripadal tento názor na to, aká je alebo by mala byťpovaha ich činnosti, celkom odpudzujúci či pochabý - akoakési totálne zrieknutie sa filozofickej zodpovednosti. Taktoto napríklad pripadalo lordovi Russellovi a takto to pripadá

)( sirovi Karlovi Popperovi.' Z ich komentárov o neskoršomWittgensteinovom diele cítit príznačnú zatrpknutosť. Extrém-ne stanoviská sú však zriedka správne. Môžeme teda všeobec-ne predpokladat, že extrémne stanovisko v tejto otázke je

2 Wiltgenstein. L.: Filoz.ofickl.WinIlJllia, § 127 ..1 Tamtiež, § 116.4 Kniha vyšla roku 1992, ked die žil K. Popper. Pozn. prekl.

15

nesprávne; že by bolo rovnako chybné osvojiť si terapeutickéstanovisko s vylúčením všetkého ostatného ako ho celkomodmietnuť.

Nechajme teraz na chvílu tento problém a túto analógius terapiou bokom a uvažujme o inej analógii. Tak ako všetkyanalógie, i ona má svoje úskalia. Ale keďže sa mi zdá slub-nejšia než ostatné, risknem to a budem sajej venovať podrob-nejšie.

Keď královnej Izabele Kastílskej darovali prvú španiel-sku, presnejšie, kastllsku učebnicu gramatiky, zareagovalaotázkou, načo je to dobré. Odpoveď zo strany gramatika vošlado dejín. Hovorilo sa v nej o jazyku ako o nástroji impéria-a to nás teraz nemusí zaujímať. To, čo nás naozaj zaujíma,jezmysel jej otázky. Pretože je samozrejmé, že táto gramatikabola luďom bovoriacim plynule kastílčinou v istom zmyslenaozaj nanič. V istom zmysle ju už poznali. Hovorili grama-ticky správnou kastllčinou, pretože gramaticky správna kas-tllčina jednoducho bola tým, čím hovorili. Táto učebnica ne-stanovila kritériá správnosti pre vety, ktore vyslovovali. Na-opak, vety, ktore vyslovovali, určovali pravidlá správnosti pre .učebnicu gramatiky. Hoci však v istom zmysle poznali gra-matiku svojho jazyka, bol hl aj iný zmysel, zmysel, v ktoromju nepoznali.

Keby Izabelu požiadali, aby čo najsystematickejšie stano-'!lia systém pravidiel alebo princípov, podla ktorých by sadalo o lubovolnej postupnosti kastílskych slov rozhodnúť, čitvorí alebo netvorí ~maticky úplnú a správnu vetu, bola byv dokonalých rozpakoch. Jej prax a prax jej dvoranov pri tvo-rení viet v kastllčine potvrdzovala, že sa v istom zmysle pri-

; dfžajú takéhoto systému pravidiel čl princípov. Jej .a)c~Erax: sa v istom zmysle riadila takýmito pravidlami alebo princíp-. mi. Ale z toho, že ona a oni sa bez námahy pridfžali týchto

pravidiel, vôbec nevyplýva, že by mohli, či už Iahko alebos námahou, stanoviť tieto pravidlá, povedať, aké sú.

16

Môžeme si z toho zobrať všeobecné ponaučenie, že byťschopný niečo robiť - v tomto prípade rozprávať gramatickysprávne - je niečo úplne odlišné od schopnosti povedať, akoto robíme; že z prvého vôbec nevyplýva druhé. Dokonalézvládnutie praxe neznamená explicitné zvládnutie (hoci nie-kedy môžeme pripustiť, že znamená zvládnutie implicitné)teórie tejto praxe. Gramatiku ludia implicitne ovládali dávnopredtým, ako boli explicitne formulované učebnice gramati-ky. Irnplicitné gramatiky sú pre reč nevyhnutné, sú teda ne-vyhnutné pre každé myslenie, až po to najzákladnejšie. Sa-mozrejme, rozumné ludské bytosti, schopné rozvinutéhomyslenia, musia implicitne ovládať viac než len gramatiku;lepšie povedané: ich implicitné ovládanie gramatiky sa pre-pletá s implicitným ovládanim všetkých pojmov, všetkýchvšeobecných ideí, ktoré nachádzajú svoje vyjadrenie v ichreči a s ktorými narábajú pri uvažovaní. VO vzájomnom me-dziludskom styku a v styku so svetom narábame s náramnebohatou, zložitou a jemnou pojmovou výbavou; ale neučili

-nás, a vlastne by nás ani nemohli učit, zvládnuť jednotlivéčasti tejto impozantnej výbavy tak, že by nás učili teôriu ichpoužívania.

Napríklad: v istom zmysle dokonale dobre vieme, čo je topoznanie, a to ovela skôr, než sa čosi dozvieme (ak sa vôbecdozvieme) o teórii poznania. V istom zmysle vieme, čo zna-mená hovoriť pravdu bez toho, aby sme čo len tušili, že exis-tujú nejaké teórie pravdy. Učíme sa zaobchádzať so slovami••ten istý", ••skutočný", ••existuje" a zaobchádzať snimi správ-ne, bez toho, že by sme si boli vedomí filozofických problé-mov identity, reality a existencie. Rovnako sa učíme narábaťs obrovskými a rôznorodými skupinami pojmov: s etickýmipojmami - napr. dobrý, zlý, správny, nesprávny, trest; s pojma-mí času a priestoru; s ideami kauzality a vysvetlenia; s pojma-mi týkajúcimi sa emócií - napr. smútok, hnev, strach, radosť;týkajúcimi sa rôznych druhov mentálnych činností - napr.

I MESTSKAl~l>llhllr.A

17

myslenie, viera v niečo, čudo vanie sa, pamätanie si niečoho,očakávanie, predstavovanie si niečoho; týkajúcimi sa vníma-nia a zmyslovej skúsenosti - napr. vidiet počuť, dotýkať sa,pocífovaŕ; s celými škälami klasifikačných pojmov pre typyludí, pre druhy zvierat, rastlín, prírodných predmetov, proce-sov alebo udalostí, ludských výtvorov, inštitúcií a úloh;s pojmami pre vlastnosti, kvality, činy a so všetkými ichaplikáciami. Samozrejme, slová, ktoré vyjadrujú tieto pojmy,si osvojujemerozmanitými spôsobmi; učíme sa ich však zväč-ša bez toho, že by sme si pomáhali čímkolvek, čo by sa dalonazvať všeobecným teoretickým návodom. Do ich používa-nia nás nezasvätili tak, že nám povedali, aké majú postavenievo všeobecnej teórii pojmov. Návod, ktorý naozaj dostáva-me,je prísne praktický a zväčša sa v ňom používajú pn'klady.Učíme sa prevažne napodobovaním a na základe príležitost-ných opráv; tak, ako sa deti učia hovoriť gramaticky správneskôr, než sa dopočujú o gramatike.

Teda, aby sme tú našu analógiu trochu skrätili, práve tak,ako môžeme prakticky ovládať gramatiku svojho rodného ja-zyka, ovládame prakticky aj túto pojmov6 výbavu. Vieme,ako s ňou zaobchádzaC, ako ju používa! pri myslení a reči.Ale práve tak, ako z praktického ovládania gramatiky nevy-plýva schopnosť systematicky formulovai pravidlá, ktoré beznámahy dodržiavame, tak z praktického ovládania našej poj-movej výbavy nijako nevyplýva, že by sme jasne a explicitnechápali princípy, ktorými sa riadime, keď s ňou zaobchádza-me. t'levyplýva teda z neho, že chápeme teóriu našej praxe.Takže - aby sme našu analógiu uzavreli - práve tak, ako gra-matik, najmä typický súčasný gramatik, vypracováva syste-matický výklad štruktúry pravidiel, ktoré mimovolne, bezvedomého úsilia dodržiavame, keď hovoríme gramatickysprávne, tak ajltilozof vypracováva systematický výklad vše-obecnej pojmove] štruktúry, ktorú, ako nám to ukazuje našadenná prax, implicitne a nevedomky ovládamel .

18

V jednom zmysle - aby som znova zopakoval uvedenýprťklad - rozumieme pojmu poznanie, vieme, čo je to pozna-nie, alebo čo znamená slovo "poznať, pretože vieme, akototo slovo správne používa!. V jednom zmysle rozumiemepojmu osobná identita, vieme, čo je to totožnost osoby, vie-me, čo znamenajú slová "tá istá osoba", pretože vieme použiťtento pojem v praxi. Ak máme občas problémy pri rozhodo-vaní v otázke totožnosti, sú to problémy praktické, právnic-ké, nie konceptuálne. Ale v inom zmysle týmto pojmom ne-musíme rozumieť. Nevieme, čo je to osobná identita, nedo-kážeme povedaC, čo znamená slovo "poznať'. Zvládli smeprax, ale nevieme sformulovať teóriu našej praxe. Poznámepravidlá, pretože ich dodržiavame, ale napriek tomu ich ne-poznáme, pretože nedokážeme povedať, aké sú. V protiklades lahkosCoua presnosťou, s akými ich používame,je koktaniea habkanie, ktoré charakterizuje naše prvé pokusy opísa!a vysvetliť ich používanie.

Tento výklad, .~anal6gia sgramatikou vyvoláva,.po-dobne ako predošlé analógie, poc!OOmosti, otázky a problé-my. Keď ich preskúmame, môžeme získaťjasnejšiu predstavuo jej prednostiach a nedostatkoch a dopracovať sa tak k nie-čomu uspokojivejšiemu, úplnejšiemu a menej obraznému.

Začnime námietkou. Čo, ak vôbec nie je pravda, že nevie-me a nemôžeme celkom bežne povedať, aké sú naše pojmy,čo znamenajú naše slová? Často podávame a prijímame ex-plicitné informácie práve tohto druhu - to ešte z tých, čo po-skytujú alebo prijímajú takéto informácie, nerobí ani filozo-fov, ani ich žiakov. Čiastočnou odpoveďou na túto námietkuje otázka: kto vám kedy povedal, čo znamená slovo "ten istý",slovo "poznať', slovo "ak", slovo "význam", slovo "existu-je", alebo zvrat "dôvod prečo" - vo vašom vlastnom rodnomjazyku? A komu ste kedy vysvetlovali, čo tieto výrazy v jehorodnom jazyku znamenajú? Máme tu teda jednu skupinu~čových pojmov -)~entita, poznanie, vÝZltam, vysvetle-

19

nie, existencia - s ktorými sme sa naučili úspešne narábať,ale ku ktorým nás nikto nepriviedol pomocou explicitnéhonávodu. Zvyšok odpovede znie takto: Explicitné návody, tý-kajúce sa významov, ktoré naozaj bežne prijímame a posky-tujeme, sú prísne praktické, aj svojím zameranim, aj svojourealizáciou. Ich cielom je umožniŕ, aby sme porozumeli vý-razom a vedeli ich používať y p)'a!i. Predpokladajú predošlézvládnutie existujúcej pojmovej štruktúry a využivajú každúdostupnú techniku na jej modiftkáciu a obohatenie; zatial čopr:!Qcfpy,štruktúra a vysvetlenia, ktoré hlad.á analytický [ilo-i2f, sa nemajú dosahovať týmito prísne praktickými metóda-mi, pretože sú práve tými princípmi a štruktúrou, ktorýchimplicitné chápanie sa pri použití týchto postupov predpo-kladá.

Tolko, pokia! ide o túto námietku. Prejdime však terazk ďalšej otázke a tú možno položiťtakto: aké sú vzťahy medzitýmto vyKJ,adomúlohy filozofie, v ktorom sa využíva analó-gia s gramatikou, a wittgensteiOOvským výkladom, v ktoromsa využfva analógia s terapiou? Je zrejmé, že majú vela spo-ločného. Oba kladú velký dôraz na skutočné používanie poj-mov v tých oblastiach, ktoré im skutočne patria - či už ideo bežné každodenné záujmy, alebo o profesionálne záujmyinžinierov, fyziológov, historikov, účtovníkov či matemati-kov. Oba poukazujú na to, že spásonosná pravda leží tu, v sku-točnom používani pojmov. Jednako je však zrejmé, že ducha ciele týchto dvoch analógil sa výrazne odlišujú. V analógiis gramatikou sa hovorí o systéme, o všeobecnej štruktúre,tvoriacej základ, ktorú treba odhaliť, ba dokonca o vysvetle-ní. Hovor! sa tu O tom, že by sme k nášmu praktickému ovlá-daniu mohli pridať akési teoretické chápanie toho, čo robíme,keďtňto svoju schopnosť uplatňujeme. Na druhej strane, ana-lógiu s terapiou máme zrejme chápať v negatívnejšom duchu.Nemáme konštruoval systém, ale .zhromaždovaŕpripornien-ky" na konkrétny účel. A týmto účelom je oslobodzovať sa

20

od zmätkov a komplikácií, do akých sa dostávame, keď mys-lou nečinne blúdia naše pojmy; keď sa domnievam~, že vel-mi seriózne a hlboko uvažujeme, hoci v skutočnosti sú našeidey, zbavené disciplíny spojenej s ich skutočným používa-nim, také volné, že si z nás môžu robil bláznov, zavádzal náspomocou všemožných analógií a obrazov - analógil a obra-zov v istom zmysle už v jazyku prítomných, ale za normál-nych okolností neškodných, pretože ich neutralizujú slovázapojené do činnosti, ktorá im udeluj.e všetok Ich ':'Ýznam.podla tejto koncepcie teda filozof mč nevysvetluje, azdas výnimkou zdroja našich zmätkov, toho, ako vznikajú. Inaknám jednoducho treba prípomenúŕ, odvolanlm sa na skutoč-né alebo vymyslené prípady, to, čo sme po, celý čas vedeli,totiž to ako sa slová skutočne a bežne používajú. Vtedy safilozofický problém vyrieši jediným spôsobom, akým sa vô-bec dá vyriešiť - stratí sa. Wittgenstein sa pýta: "Odkia! zís-kava naše skúmanie svoju dôležitost, keďže sa zdá, že Ibaničí všetko zaujímavé, totiž všetko, ČO je významné a dôleži-té?" A odpovedá: "To, čo ničíme, je len domček z karát."

z týchto dvoch analógií nás môže vďaka svojmu pozitív-nemu a konštruktívnemu duchu viac priťahovať analógia

~tikou_ Mňa teda rozhodne áno. Predsa však môže~emať pocit, aspoň v tejto fáze, že aj táto negatívna koncepciamá svoje výhody, už len pre svoju zjavnú skromnosť, pokiaľide o to, čo si nárokuje. Pretože je prinajmenšom Isté, že vofilozofii existujú spletité situácie, absurdity a zmätky. Tedametóda, ktorá rieši zamotané a spletité problémy (ak ich na-ozaj rieši) a odstraňuje nezmysly, je určite užitočná. A ponú-kaný výklad genézy, teda i liečby týchto chorôb sa nám zdána prvý poblad prijateIný. Na druhej strane, môžeme matoprávnené pochybnosti, pokia! ide o pozitívne návrhy či i~-plikácie druhej analógie. Môže existovať ČOSItaké ako teóna,

S Wittgenstcin, L.: Filoz.ofiát skúmania, § II s.21

prípadne skupina navzájom súvisiacich teórií, ktoré vysvet-lujú naše bežné používanie pojmov? Koniec koncov, akýmspôsobom by sme ju mali forrnulovat? Bezpochyby existuječosi také ako systematická gramatika jazyka. Máme všakdôvod prijat paralelu, ktorú nám táto analógia ponúka? Mámenejaký skutočný dôvod predpokladať, že existuje čosi, čo bysme mohli, aspoň obrazne, nazývať gramatikou nášho bežné-ho myslenia? Možno nás táto paralela len navádza, aby smepredpokladali existenciu štruktúry, možnost teórie tam, kdeje v skutočnosti len volné nakopenie používaní. Možno takú-to teóriu našej praxe nemôžeme tak labko sfonnulovať preto,lebo niet čo sfonnulovaf. Jediné, čo môžeme urobit je po-ukázať na samotnú prax.

Dospeli sme k dokonale skeptickému postoju k obrazuúlohy analytického filozofa, ktorý načrtla koncepcia s gra-matickou anal6giou. pri ďalšom postupe zistíme, či tomutoskepticizmu možno nejako čeliť. Ale ak aj niekoho takýtovšeobecne skeptický postoj k tejto anaI6gii nepriťahuje, do-konca aj vtedy, keď k nej niekto pociťuje počiatočnú sympa-tiu, predsa môže mat isté pochybnosti alebo výhrady. Poviemteraz o nich pár slov.

Zdá sa, že táto analógia by mohla trpieť vážnym nedostat-kom či chybou. Jej príťažlivosť spočíva v kontraste medziovládaním praxe na jednej strane a schopnosťou rozlíšita explicitne sfonnulovať princípy, ktorými sa táto prax riadi,na strane druhej. Lenže, ako nám môže napadnúť, určite trebarozlišovať medzi tým, čo by sme mohli nazvať predteoretic-kými alebo neodbornými pojmami na jednej strane, a v pod-state teoretickými pojmami na strane druhej. Medzi bežnýmslovníkom ludí a slovníkmi odborníkov, fyzikov, fyziológov,ekonómov, matematikov a biochemikov. Analógia s gramati-kou by sa dala azda použiť na prvý, bežný slovník ludí. Akoju však môžeme použiť na druhú skupinu, na špeciálne slov-níky špeciálnych vied? Je pravda, že bežné pojmy poznania,

22

vnímania, pravdy a významu, osobnej identity a ludskýchemócií, konania a zodpovednosti atď. zvládame bez akého-kolvek teoretického výcviku. Teda pravda je aj to, že našebežné myslenie by mohlo mat implicitnú štruktúru, ktorú tre-ba odhaliť pomocou metód filozofickej analýzy - nech sú tie-to metódy akékoľvek, Určite však nie je pravda, že si bezexplicitného teoretického návodu osvojujeme klúčové pojmyšpeciálnych disciplín. Existuje nespočetné mno~tvo kníha celé húfy učitelov, ktorých úlohou je práve priviesŕ nás kukJúčovým pojmom svojich disciplín pomocou explicitnéhonávodu. Máme teda prija! záver, že filozofia, prinajmenšomsúčasná analytická filozofia, nemá s takýrrri špeciálnymi ve-dami nič spoločné a nemá o nich čo povedať? Ak áno, takpotom musíme prija! aj záver, že je nevydareným potomkomsvojich vynikajúcich predkov, že je hlboko pod ich úrovňou.Keby bol niekto tvrdil Descartovi, že filozofia nemá do čine-nia s fyzikou, alebo Aristotelovi, že nesúvisí s biológiou, prí-padne Lockovi alebo Humnvi, že to, čo dnes nazývame ern-pirickou psychológiou, v nej nehrá nijakú úlohu, alebo Kanto-vi že filozofia vo všeobecnosti nemá čo povedať o prírod-ných vedách - všetci by takéto tvrdenia boli považovali zanepochopitelné. Ak sa filozofia zaoberá štruktúrou nášhomyslenia, musí sa zaoberať štruktúrou celého nášho mysle-nia, nielen štruktúrou nášho najmenej rozvinutého a najbež-nejšieho myslenia.

Je jasné, že táto kritika je závažná. Mohol by jej vôbeczástanca analógie s gramatikou čeliť! Nuž, istotne musímepripustiť, že je naozaj rozdiel medzi teoretickými pojmami,dajme tomu, jadrovej fyziky alebo ekonomiky a neodborný-mi pojmami, ako sú napr. pojmy poznania a identity. Musímetakisto pripustiť, že pojmy prvej skupiny sa učíme (ak sa ichvôbec učíme) zvládnuť pomocou takého explicitného teore-tického návodu, akým sa neriadime v prípade bežných, nete-.oretických pojmov. Musíme si však položiť otázku, čo je cie-

fom a podstatou postupu pomocou explicitných teoretickýchnávodov Odpoveď znie, že jeho cielom je umožniť dm,aby sme príslušné pojmy vedeli uplatniť vnútri príslušnej dis-cipUny, v rdmci tejto discipUny. Cief sa dosiahne vtedy, ak saz nás stanú dobrí ekonómovia, fyzici alebo iní odbonúci. Ale-bo, pri troche skromnosti, ak sme schopn! sledovať zdôvod-nenia a závery dobrých ekonómov, fyzikov atď. a rozumieťim. Nieto však žiadnej záruky, že leoretický návod, ktorýdosahuje tento ciel, automaticky prepožíčiava človeku schop-nosť vytvoriť si neskreslený obraz o vzťahu príslušnej špeci-álnej disciplíny k iným fudským a intelektuálnym záujmom.Ale jednou ZO základných snäh filozofie je práve snaha neja-kým zrozumitefným spôsobom usúvztažnit a spojiť rôzne in-telektuálne a fudské záujmy.

Kritik by to mohol pripustiť, ale vzápätf by dodal, že sa tulen spomína ďalšia úloha filozofie, ktorä nijako zjavne nesú-visí so všeobecným obrazom filozofie, aký ponúka analógias gramatikou. Ale to, že takáto súvislosť existuje, sa dá uká-zať takto: dajme tomu, že vedec-špecialista vie dokonale vy_svetlit, čo robí so špeciálnymi výrazmi svojej disciplíny Ex-plicitne ovláda, z hladiska pužiadaviek svojej teórie, jej od-borné pojmy. Je však nútený používať aj určité pojmy, ktorésa používajú aj mimo jeho špecializácie, pojmy, ktoré vlast-ne vôbec nie sú pojmami špecialistu: napríklad pojmy vy_svetlenia, dôkazu, názornej ilustrácie, záveru, príčiny, uda-losti, faktu, vlastnosti, hypotézy, potvrdenia a pojem samot-nej teórie - aby som ich spomenul len niekoIko. Teda vo vzta-hu k týmto všeobecným pojmom, tak ako vystupujú v jehodisciplíne, môže byt vedec-špecialista v skoro rovnakej situ-ácii, v akej sme my vo vztahu k predteoretickým alebo neod-borným pojmom, s ktorými tak samozrejme naräbame v na-šom bežnom vzájomnom styku a v styku so svetom. To zna-mená, že odborník môže vedieť dokonale narábať s týmitopojmami v rámci svojej disciplíny, čiže vedieť ich v nej cel-

24

kom sprävne použiť, no pritom vo všeobecnosti nemusí bytschopný povedať, ako to robí. Práve tak, ako sme my pri svo-jom bežnom narábaní s vecami zvládli predteoretickú praxbez toho, že by sme nevyhnutne boli schopní sformulovaťprincípy tejto praxe, tak aj vedec-špecialista mohol zvládnuťto, čo môžeme nazvať teoretickou praxou, bez toho, že by bolschopný sformulovať princípy používania termínov v rámcitejto praxe, tennfnov, ktoré nepatria len do tejto praxe, alemajú aj všeobecnejšie uplatnenie. Napríklad historik môžepodať vynikajúce vysvetlenia historických udalostí bez toho,že by bol vo všeobecnosti schopný povedať, čo považuje zavysvetlenie historickej udalosti. Prírodovedec môže produ-kovať množstvo velmi dobre potvrdených hypotéz, ale bytv pomykove, keď má podať všeobecný výklad potvrdenia ve-deckej hypotézy, či dokonca všeobecnej povahy samotnýchvedeckých hypotéz. A ešte jeden príklad: matematik môžeobjaviť a dokázat nové matematické pravdy bez toho, že bybol schopný povedať, aké sú typické vlastnosti matematickejpravdy alebo matematického dôkazu. Okrem dejín teda mámeaj filozofiu dejín, okrem prírodných vied máme aj filozofiuvedy, okrem matematiky máme aj filozofiu matematiky.

Teraz by mal byt už jasný zmysel i závažnosť týchto po-známok. Najprv som spomenul Tuďmi pociťovanú potrebuusúvztažniť a spojiť navzájom rôzne naše intelektuálne záuj-my a dať ich do súvisu s našimi nešpecializovanými záujma-mi. Alebo, ak chcete, uviesť do vzájomného vztahu náš bež-

·ný a neteoretický obraz sveta s rozmanitými abstraktnými,teoretickými alebo špecializovanými obrazmi častí či aspek-tov sveta Ako som naznačil, nemáme dôvod očakávať od žiad-neho špecialistu lubovolného vedného odboru, že práve onsa podujme na túto úlohu, aj keby išlo o jeho vlastnú špecia-lizáciu. Poznamenal som ďalej, že aj v rámci svojej vlastnejšpecializácie je odborník nútený používať pojmy, ktoré majúvšeobecnejšie použitie, pričom z toho, že ich tu používa cel-

kom správne, vôbec nevyplýva, že dokáže poda! jasný a vše-obecný výklad či vysvetlenie toho, čo charakterizuje ich po-užívanie v jeho odbore. Ale práve vtedy, keď človek dokážepodať takéto vysvetlenia a objasniť rozdiely a podobnostimedzi nimi, môže objasniť aj vzťahy medzi rozdielnymi ob-lastami nášho intelektuálneho a ludského života. Obe úlohysa spájajú do jednej.

Vidíme teda, ako môže problematika špeciálnych viednakoniec zapadať do rámca problematiky pozitívnej koncep-cie analýzy, ktoní ponúkla analógia s gramatikou. Ale abysom tento obraz trochu vyvážil, dovolte mi uviest, ako by,celkom inak, mohol uvažova! o tom, čo som práve povedal,filozof, ktorý dáva prednosť negatívnej, terapeutickej kon-cepcii svojej úlohy. Mohol by tvrdit, že ak necháme bokomobyčajné problémy života a teórie - pokiaľ sme .ochotní po-užívať naše bežné pojmy iba v ich bežných úlohách, používaťodborné pojmy v ich odborných úlohách a použi va! pojmy,spoločné pre rôzne vedné disciplíny, prípadne spoločné prerôzne disciplíny a každodenný život, iba v konkrétnych úlo-hách, ktoré majú v týchto odlišných oblastiach svojho použí-vania - tak je všetko v poriadku, prípadne v dostatočnomporiadku. Filozofické problémy vznikajú iba preto, lebo niesme spokojní s takýmto používaním, alebo preto, lebo si tietopoužitia jednoducho nevšimneme; pretože sa snažíme zjed-nocovat, budova! teóriu, stanoviť súvislosti, aby sme dospelik celkovej a jednotnej koncepcii sveta a nášho vztahu k nemu.Naša mysel si prestáva všímaťnašu skutočnú prax, úlohu, ktorúskutočne majú naše pojmy v našich životoch. Pripúšťame, abynás zvádzali neprimerané modely alebo obrazy, spriadamez nich bizarné a v konečnom dôsledku nezmyselné teórie, kto-ré nie sú (použijúc opä! Wittgensteinov zvrat) ,,ničím iným,iba domčekmi z karát". Nepotrebujeme teda všeobecnú vy·svetlujúcu teóriu, ale akúsi liečebnú disciplínu, ktorá nám budepripomínať fakty týkajúce sa použitia (spomeňme si na .zhro-

26

mažďovanie pripomienok na konkrétny účel") a azda aj dia-gnózu zdrojov filozofických ilúzií, ktorým sme vystavení, keďsi naša mysel tieto fakty nevšíma.

Keď sa bližšie pozrieme na dejiny filozofie, najmä na de-jiny vzCahušpeciálnevedných disciplín k filozofii, labko nájde-me príklady, podporujúce tento negatívny pohlad na úlohufilozofie. UŽsom spomenul, že kompetencia v rámci nejakejšpeciálnevednej disciplíny vôbec nie je zárukou schopnostisformovaf neskreslený obraz vzCabu tejto discipliny k inýmludským a intelektuálnym záujmom. V skutočnosti sa takátokompetencia môže ukázať ako osobitný handicap. Ak požia-dame nejakého vynikajóceho fyzika, biológa, alebo dokoncaekonóma, aby nám predostrel všeobecný obraz skutočnosti,všeobecný výklad toho, ako sa veci majú, je dosf pravdepo-dobné, že jeho vedná disciplína bude maf v tomto obraze cen-trálne postavenie, že ostatné záujmy jej budú podriadené, ale-bo čo najviac reinterpretované z jej hladiska.

Existuje akási tendencia po intele1ctuálnom imperializmezo strany alebo v mene rôznych disciplín - takže raz je to,povedzme, fyzika, raz biológia, raz psycbológia, raz zasaekonómia, sociológia alebo antropológia, alebo dokonca lin-gvistika - ktoré sa striedavo považujú za univerzálny kJúčk všeobecnému chápaniu. Takže všetko treba chápa! z hfa-diska fyziky, biológie, alebo procesov bospodárskej výroby-alebo čohokolvek iného. Je takmer samozrejmé, že každá te-ória, čo si robi nárok na poskytnutie všeobecného obrazuskutočnosti, v ktorom má mať všetko svoje miesto, ktorý jevšak v skutočnosti vytvorený pod určujúcim vplyvom niekto-rého z konkrétnych záujmov, že každá takáto teória bude asi,ba vlastne určite, obsahovať zveličenie a skreslenie. Vytvára-nie a šírenie takýchto teórií môže byt do istej miery nevy-hnutné, ba dokonca užitočné. Nevyhnutné preto, lebo túžbavlastniCjediný univerzálny klúč, ktorý by otváral všetky zám-ky, sa zdá pre ludský rod prirodzená. Je detinským stavom

rl

našej mysle, ktorého sa len ťažko dokážeme striasť. A užitoč-né preto, lebo tieto dramatické, zjednotené obrazy sveta -tieto metafyzické obrazy skutočnosti - ktoré sa točia okolourčitého konkrétneho záujmu, môžu pomáhať otriasť ustále-nými návykmi myslenia v nejakej konkrétnej oblasti vedec-kého bádania a uvolniť tak cestu novému vývoju, alebo prija-tiu a šíreniu nového vývoja.

llustračným pnKladom toho, čo mám na mysli, môže byťjeden z najväčších filozofov novoveku - Descartes. Zjedno-duším, ba trochu aj skarikujemjeho učenie, ale dúfam, že honezvulgarizujem. Jeho ob,? sveta by sme mohli chápať akoformu vedomej či nevedomej propagandy v prospech istéhosmeru vývoja v prírodných vedách. Matematika, najmä geo-metria, mu zrejme bola vzorom vedeckého postupu. Hociuznával dôležitú úlohu experimentu, predsa si myslel, že de-duktivna metóda v podobe, s akou sa s ňou stretávame v geo-metrických spisoch, je základnou metódou vedy. Domnievalsa, že predmet fyziky ako celku musí byť v podstate rovnakýako predmet geometrie, že teda z hladiska vedy vo vše-obecnosti jedinými dôležitými vlastnosťami vecí fyzi.kálne-ho sveta sú priestorové vlastnosti, ktoré skúma geometria.

Nielen tieto presvedčenia samotné robia Descarta metafy-zikom, Skôr je to dramatický spôsob, akým ich vyjadruje vosvojich poučkách o základnej povahe poznania a existencie.Descartes ponúka obraz sveta, kde jedinými realitami, okremBoha, sú na jednej strane čistá materiálna substancia, ktorejjediné reálne vlastnosti sú vlastnosti priestorové, a na druhejstrane čisté mysliace substancie, alebo egä, ktorých podstataspočíva v myslení - cogitatio - vrátane, predovšetkým, scbop-nosti chápať samozrejmé axi6my a ich deduktlvne dôsledky.Na jednej strane márne teda predmet geometrie a na druhejstrane mysle, schopné deduktívneho, alebo kväzigeometric-kého uvažovania. Pravé poznanie spočíva vo výsledkochuplatňovania tejto schopnosti. Všetko ostatné, čo sa bežne

28

považuje za realitu, alebo za poznanie, sa tak stáva akýmsimenejcenným, nadobúda podradné postavenie. Je zrejmé, žetu ide o poriadne drastickú revíziu zvyčajnej schémy vecí -revíziu, ktorá celkom prirodzene vyvoláva otázky a vyžadujesi ďalšie vysvetlenia a úpravy. Tak napriklad: Descartes ďalejtvrdí, že iba vďaka dôvere v božiu pravdovravnosť máme dô-vod veriť v existenciu materiálnych predmetov a zároveň, žetomu, čo je nepravdivé, veríme vždy len vďaka svojej zano-vitosti.

Ak som zachádzal s karteziánskym obrazom príliš nešetr-ne, musím požiadať o prepáčenie jeho ducba i vás, mill čita-telia. Každopádne, Descartes je len jedným - ilustračným -prlkladom metafyziky tohto druhu, čiže vytvárania pútavéhoa pozoruhodného obrazu sveta, v ktorom výsostné posta-venie má nejaký konkrétny záujem alebo konkrétny postoj,a v dôsledku toho vystaveného skresleniu, zveličenia a na-pokon aj nekoherentnosti. Keďo takýchto systémoch premýš-Jame, môžeme dôjsť k záveru, že každý pokus o pozitívnusystematickú teóriu môže v najlepšom prípade vyústiť do po-dobného skresleného celkového obrazu.... ,AJemus! to tak byť? Mus! každý takýto pokus o pozitfvnu

'teóriu viesť len k takémuto výsledku? Tak znie naša otázka.Aby sme na ňu našli odpoveď, treba nám prinajmenšom po-uvažovať o tom, akú formu alebo formy by mohla alebo malapozitívna systematická teória nadobudnňŕ,

29