prvom rade chcem poďakovať mojej kolegyni Stanke

za jej pracovné nasadenie, toleranciu a za to, že vie

po anglicky. Keby nevedela, asi by k nám neprišiel Jaro Baran

(šéf spoločnosti Animoline a zároveň režisér animovaného Jurošíka)

a nepoprosil by o preloženie jedného textu do tohto cudzieho

jazyka. „Vy vydávate knižky?“, spýtal sa. „Predstavte si, že doteraz

ešte nikto nevydal knižne nášho Jurošíka. Chápete? Nechcete to

skúsiť vy? Dám vám číslo na Mariána Vaneka.“ Samozrejme, že sme

sa toho hneď chytili a o pár dní som už sedel v Sušici (južné Čechy)

u Vanekovcov v obývačke a bolo hneď jasné, že sme si sadli.

A opäť ďakujem. Ďakujem za to, že som mohol spoznať takých

úžasných ľúdí, akými sú Marián a jeho manželka Melánia. Toľko

dobroty a pozitívnej energie, čo sa valí z týchto dvoch nádherných

bytostí, vás jednoducho dostane. Ďakujem tiež, že som mohol

spoznať aj jedného z ich synov – Marcela. Z množstva jeho knižiek

som za mesiac stihol doslova a do písmena zhltnúť už štyri

a teším sa na ďalšie. Ďakujem Ti, Marcel. Ešte viac si mi otvoril

oči a hlavne srdce. Kto ho pozná alebo čítal čo i len jednu jeho

knižku, vie, o čom píšem. Ďakujem, že som sa vďaka Jurošíkovi

mohol stretnúť s ďalším úžasným človekom – Tomášom Janovicom,

ktorý pre vás napísal pár krásnych slov o tejto knižke.

A na záver to najdôležitejšie. Ďakujem manželke Denise

a dcérke Margot (ktorej však takmer všetci hovoria Maruška)

za to, že mi dávajú toľko lásky a šťastia.

Ešte raz všetkým ďakujem a vám, ktorí si budete chcieť prečítať

túto knižku, prajem, aby ste z nej mali takú radosť a zábavu ako my,

keď sme ju pre vás pripravovali.

S úctou

Renato Magát – Star Books

V

Zbojník Jurošík - 1. dielMarián Vanek

Copyright © 2010 Star Books s. r. o., Marián Vanek

Ilustrácie © 2010 Marián Vanek

Text © 2010 Marián Vanek

Design © 2010 Renato Magát

Vydalo vydavateľstvo: Star Books s. r. o. v Bratislave v roku 2010

Redigovala: Stanislava Preclíková Wűrfl

Grafická úprava: Renato Magát

Vytlačila: Neografia a.s. Martin, Slovenská republika

Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nemôže

byť reprodukovaná, uchovávaná v informačných systémoch

alebo šírená v akejkoľvek forme a akýmkoľvek spôsobom:

elektronicky, mechanicky, kopírovaním, nahrávaním,

skenovaním alebo inak, bez písomného súhlasu

majiteľa autorských práv.

ISBN 978-80-970535-0-5

ilé deti a milí rodičia, starí rodičia aj prastarí rodičia!

Neoslovil som vás takto kolektívne omylom.

Táto rozkošná knižka je naozaj pre všetkých. Je preteplená

skvelým humorom a humor stiera rozdiely. Vekové aj zemepisné.

Zbojník Hrajruka sa hneď v prvej rozprávke takto prihovára

Jurošíkovi: „Páčiš sa mi, Jurošík. Si smelý mládenec. Nechceš ísť

ku mne do učenia?“ Hrajruka priúča Jurošíka zbojníckemu umeniu

a majster Marián Vanek nás priúča zase humoru.

Humor je veľké umenie - kto ho ovláda, vyhral. Žije sa

mu lepšie. A ešte niečo by som chcel povedať. Zbojník Jurošík

je dobráčisko, lebo aj Marián Vanek je dobrák od kosti. Ale ináč,

milé deti a milí rodičia, starí rodičia aj prastarí rodičia, ináč pozor

na zbojníkov! Dajako sa nám rozmnožili, a nie sú to veru takí

láskaví výmyselníci ako Jurošík.

Radostné čítanie vám všetkým želá

Tomáš Janovic

(zatiaľ ešte len starý otec)

M

ilé deti, milí dospeláci a milí penzisti!

Ešte predtým, než zoberiete túto knižku

do rúk, si najsamprv umyte ruky! Najlepšie pod

tečúcou vodou. Neverte tomu, čo sa niekedy vraví.

Vraj „čistota pol života a špina celý!“

Túto riekanku radi používajú tí, čo sa boja vody

a nechcú sa umývať. Každý človek by mal mať ruky

čisté, lebo okolo nás žijú tisíce a tisíce bacilov

a bacilkov. No a keď začneme obracať stránky

našej knižky, a listy niekedy nechcú ísť od seba,

tak si občas nasliníme prst, aby sa nám lepšie

stránky otáčalo. Takže – keď nemáme ručičky

umyté, mohli by nám do pusy spomínané bacily

a bacilky poľahky naskákať. Tieto potvorky sa

totižto veľmi boja čistoty, ale o to väčšmi ľúbia

špinavé ručičky...

Takže – najprv hybaj do kúpeľne!

M

Strana 9Strana 19

Strana 29

Strana 37 Strana 45

Strana 53 Strana 61Strana 69

Strana 85Strana 77

JUROŠÍK

Každý poriadny zbojník má mocný hlas,

ktorý počuť široko-ďaleko. A Jurošík

mal veľmi mocný hlas. Keď zakričal:

„Stoj! Tristo hrmených! Bohu dušu a mne

dukáty!“, tak sa až hory ozývali a ozvena

sa zo všetkých strán vrátila k nemu.

Nuž a ten, ktorého sa chystal ozbíjať,

si pomyslel, že zbojníkov je riadna

kopa. Preľakol sa a preľaknutý človek

sa dá poľahky ozbíjať...

Ako vyzerá takých „tristo hrmených“?

Dozviete sa na záver tohto príbehu.

Na tomto obrázku však urobil Jurošík

niečo, čo by zbojník urobiť nemal. Jurošík

je ale huncút a urobil to schválne. Čo to

je? Uhádnete to? Ak neviete, tak obráťte

knižku tak, aby mal Jurošík nohy hore

a hlavu dole, a prečítajte si, aké chyby

urobil.

Riešenie: Pištoľku si žiaden zbojník nezastrčí za opasok hlavňou (rúrou) nahor. Čo keby náhodou znenazdajky vystrelila? Lebo keď pánboh chce, tak nielen motyka vystrelí, ale aj pištoľka. Jurošík dobre vie, ako treba zastrčiť pištoľku za opasok, to nás len skúšal, či to vieme aj my. Ďalší jeho žartík je, že si krpec na pravej nohe zaviazal spolu s valaškou. Mal by veru čo robiť, aby ju vytiahol, keby ju potreboval.

– 8 –

edného pekného dňa čakal starý zbojník Hrajruka, kto pôjde okolo

neho po ceste, aby ho ozbíjal. Nebol už najmladší, zbojnícke remeslo

tak nevynášalo ako za mladi, aj kríže ho pobolievali, oči mu prestávali slúžiť

a v nohe mal lámku, lebo v jaskyni, kde býval, bolo chladno aj v lete.

Hrajruka sedel schovaný za mohutným stromom a nabíjal pištoľku.

Ešte ani dobre do pištoľky nenasypal pušný prach, ešte do nej nestačil dobre

vložiť guľku, keď začul, ako ktosi ide po ceste. Zvedavo vykukol a uvidel

po ceste kráčať statného mládenca. Cez plece mal prehodenú valašku, na nej

zavesený malý batôžtek a veselo si do kroku pospevoval.

Keď už bol mládenec pri strome, vyskočil Hrajruka na cestu a namieril

na neho pištoľ. Zagúľal hrôzostrašne očami, vyplazil jazyk, zastrihal ušami

a zakričal:

– Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka! Stoj! Daj dukáty, lebo obanuješ!!!

J

– 10 –

Mládenec sa však nezľakol, skôr mu to bolo

na smiech. Videl ale, že má pred sebou starého

človeka, a tak sa nezasmial a radšej sa opýtal:

– Čo chceš odo mňa, či nevidíš, že nič

nemám? Kto si?

Zbojník sa pozrel lepšie na nebojácneho

mládenca a vraví:

– Som strašný zbojník Hrajruka, postrach

celého kraja! A máš pravdu... oči mi už dobre

neslúžia, lebo sprvoti som si myslel, že si bohatý

kupec. A teraz vidím, že nie si ani bohatý, ani

kupec. Kam ideš a ako sa voláš? – prezvedal sa.

– Volajú ma Jurošík a idem sa do sveta učiť

dajakému remeslu, – odpovedal mládenec.

Zbojníkovi Hrajrukovi sa odvážny mládenec

zapáčil. Hneď mu to aj povedal:

– Páčiš sa mi, Jurošík! Si smelý mládenec.

Nechceš ísť ku mne do učenia? Už som starý

a rád by som zavesil zbojnícke remeslo na

klinec.

Mládenec chvíľu premýšľal a potom povedal:

– Nedbám! Aj zbojnícke remeslo je iba

remeslo. Prečo by som sa nemohol vyučiť

za zbojníka?

Obaja si na to podali ruky. Hrajruka viedol

Jurošíka hustým lesom, až zastali pred mohut-

nou skalou, pod ktorou sa rozkladala priestranná

jaskyňa. Pred ňou rástol vysoký dub. Práve

tam začal starý zbojník učiť svojho tovariša

zbojníckemu remeslu.

Strašný zbojník Hrajruka,

ktorý straší pocestných,

vyplazuje na nich jazyk

(to sa nepatrí), gúľa očami

a máva nad hlavou

pištoľou (ani to by nemal)!

– 11 –

– Každý dobrý zbojník sa musí najsamprv vedieť dobre ukryť, aby ho nik

nezbadal, – povedal Jurošíkovi a sám sa schoval za dub. Potom znenazdajky

vyskočil z úkrytu, zagúľal očami a mocným hlasom zakričal:

– Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka! Stoj! Daj dukáty, lebo obanuješ! –

Potom vyplazil na Jurošíka dlhočizný jazyk, ktorým by hádam mohol i zbierať

dukáty zo zeme, a na dôvažok zastrihal ušami ako zajac.

Jurošíkovi sa to však nepozdávalo. Aj by sa tomu zasmial, ale nechcel sta-

rého zbojníka uraziť. Napokon, nepatrí sa, aby sa zbojnícky tovariš vysmieval

učiteľovi. Povedal:

– Keď už musím hrešiť, tak nebudem ako ty: Lardy, mardy, fardy... fajka –

paradajka, ale inakšie!

Hrajruka mu podal pištoľku a neveriacky povedal:

– No tak ukáž, čo vieš, keď si taký múdry! Odkedy vajce učí sliepku, teda

kohúta?

Jurošík zašiel za strom. Chvíľu sa nič nedialo, ale v nečakanej chvíli vysko-

čil spoza neho ako jeleň a zakričal, až sa ozvena ozývala zo všetkých strán

a Hrajruka si musel zakryť rukami uši:

– 12 –

– Stoj!!! Tristo hrmených! Bohu dušu a mne dukáty!!!

A požičanú pištoľku pritlačil Hrajrukovi na brucho tak silno, až sa tomu

od strachu roztriasli kolená, zdvihol ruky i fúzy a potom si chytil gate,

aby mu do nich niečo nevypadlo. Nevedel, či to mládenec myslí

vážne, alebo si z neho robí žarty. Nedal však na sebe

nič znať, ale pre istotu si pištoľku vzal nazad. Ukázal

na vzdialenú jedľu a povedal:

– Celkom dobre ti to ide, to musím priznať. Teraz

ťa naučím strieľať. Vidíš na najvyššom konári tej jedle

šišku? Tak sa dobre pozeraj a drž si radšej klobúk

oboma rukami! – namieril a vystrelil. Šišku však

netrafil, zato o hodný kus ďalej odstrelil vrcholec stro-

mu a vyplašil vtáctvo z celého lesa. Aj veverička, čo

bola na strome, radšej zmizla a zvedavo vykukovala

spoza konárov. Zbojník znechutene podal pištoľku

Jurošíkovi: – A teraz ty oprobuj...

Ten sa rozkročil, namieril a vystrelil. Šiška

ako trafená odletela na prvý raz. Spadla

starému zbojníkovi na hlavu, odrazila sa

od nej a pristála na zemi. Veverička rýchlo

zliezla dolu a odniesla

si ju do skrýše.

Mládenec sa naozaj

na prvý raz trafil!

– Teda, takého tovariša som ešte nemal! – pochválil svojho učňa Hrajruka.

– Pamätaj si, – pokračoval v učení, – ozbíjať smieš iba bohatých kupcov, grófov

i zemepánov, ale nikdy nie chudobného človeka! Taká je zbojnícka regula!

– A ako poznám, že je človek chudobný? – spýtal sa Jurošík. Hrajruka sa

poškrabal na hlave, aby sa mu ľahšie premýšľalo, a po chvíli povedal:

– To máš tak, chudobný človek nemá dukáty a keby si aj chcel, tak ho

vlastne ozbíjať ani nemôžeš.

Zdalo sa, že aj tomuto zbojnícky tovariš porozumel a starý zbojník usúdil,

že mládenca treba vyprobovať v riadnom zbíjaní, aby ukázal, čo sa naučil.

– Teraz sa vrátime na cestu, kde sme sa stretli, a sám na vlastnej koži

vyskúšaš, aké je to byť naozajstným zbojníkom! – povedal Hrajruka a vedno sa

vybrali na to miesto. Ukryli sa za strom a vyčkávali. O chvíľu v diaľke zahrkotal

kočiar.

– Podľa hrkotania súdim, že v kočiari ide samotný zemepán! – šepol starý

zbojník mladému. A ten sa potichu spýtal:

– Kto je to ten zemepán?

– To je pán, ktorému patria všetky zeme

na okolí, dediny a celý tento kraj.

Býva v neďalekom kaštieli. Je to

veru prešibaný zemepán, vždy

sa mi podarí ozbíjať ho iba o pár

dukátov. Teraz skús šťastie ty!

Kočiar sa blížil. Tučný zeme-

pán v krásne vyšívaných šatách

sedel na kozlíku, pravou rukou

poháňal koníka a ľavou pridržia-

val truhlicu. Na hlave mal

parochňu. Keď kočiar už-už

míňal strom, za ktorým sa

schovávali zbojníci, Jurošík

– 14 –

veľkým skokom skočil doprostred a zastal mu cestu. Zakrútil valaškou nad

hlavou a zakričal hromovým hlasom:

– Stoj! Tristo hrmených! Bohu dušu a mne dukáty!!!

Zemepán zahamoval koníka, ktorý sa od strachu postavil na zadné nohy.

Potom si na nos nasadil cviker, prezeral si zbojníka a spýtal sa ustrašeným

hlasom:

– A ty si kto, mladý člofek? Ty si predsa neni ten starý zbojník jeden zbojní-

kový, Hrajruka?

Jurošík sa hrdo vypol, zamával valaškou a povedal:

– Volám sa Jurošík! Iba sa učím za zbojníka!

– Tak ja budem mať dvoch zbojníkov na svojom panstve? Ja budem slávna

zemepán! Ale, neni to primnoho, dvaja zbojníci na jedného zemepána? – pýtal

sa zemepán už sám seba. Opatrne otvoril truhlicu a hodil mladému zbojníkovi

k nohám dva dukáty. Povedal:

– Tu máš, zbojník, pre každého jeden dukát. Viac nemám a ustúp z mojej

cesty!

Zemepánov zlatý dukátPredná strana mince – averz (latinsky)Zadná strana mince – reverz (latinsky)

Bočná strana mince – bokverz (hotentótsky)

Na dukáte je vyobrazený zemepán. Dukát sa razil v kremnickej mincovni a mal veľkú hodnotu. Rýdzosť zlata sa zvyčajne skúša tak, že do dukátu zahryzneme, a keď pocítime, že dukát je na skus mäkký, tak je zhotovený z rýdzeho zlata. Nesmieme však do dukátu zahryznúť silno, aby sme z neho kus neodhryzli.

Jurošíkovi sa to však málilo. Priskočil ku kočiaru, vytiahol spoza opasku

pištoľku a pritlačil ju tučnému zemepánovi na žalúdok, až mu nadskočila

parochňa...

– A toto je čo? – spýtal sa a otvoril truhlicu až po okraj naplnenú zlatými

dukátmi, – piesok alebo dukáty?

Vzal ťažkú truhlicu, sťa by to bolo pierko a vyložil si ju na plece.

– A teraz choďte kade ľahšie! Buďte radi, že som vašu dušu neporučil Pánu

Bohu a vzal si iba dukáty! – povedal. Zahvízdal na Hrajruku a obaja zmizli

v lese. Nešťastný zemepán spínal ruky a lamentoval:

– Och, ja nešťastný zemepán! Však počkaj, ty zbojník jeden zbojníkový,

ja ti ešte ukážem! – hrozil za zbojníkmi.

Zbojníci prišli pred jaskyňu. Tam položil Jurošík truhlicu a otvoril ju. Keď

Hrajruka uvidel toľké bohatstvo, zaradoval sa. Díval sa na dukáty, až mu oči

prechádzali. Prehraboval sa v peniazoch a riekol:

– Musím ti povedať, milý Jurošík, že si už načisto vyučený zbojník. Toľko

dukátov ako tebe sa mne ešte nikdy nepodarilo nazbíjať. A zbojnícke remeslo

vykonávam už pekných pár rôčkov!

– 16 –

Jurošík vysypal všetky dukáty z truhlice do vreca, vyložil ho Hrajrukovi

na plecia a povedal:

– Vezmi si tie dukáty, zbojník Hrajruka, tebe sa väčšmi zídu ako mne.

Keď sa mi zachce, nazbíjam si!

Hrajruka sa pod ťarchou vreca riadne prehol. Vďačne sa pozrel na svojho

vyučeného tovariša a voľnou rukou si utrel slzu.

– Ďakujem ti, Jurošík, máš dobré srdce. Bude z teba statočný zbojník

a nášmu remeslu neurobíš hanbu. Už som sa rozhodol, že nebudem zbojníkom

a všetko ti prenechám. Pištoľku i jaskyňu, kde som dlhé roky prebýval. Vrátim

sa do rodnej dediny a za tie dukáty si tam kúpim dom a gazdovstvo. Zostávaj

tu s Pánom Bohom! – povedal starý zbojník, utrel si slzu z líca, odovzdal

Jurošíkovi pištoľku i jaskyňu, potom ho objal a odišiel. Občas zastal, obzrel sa

a zamával.

A tak sa dal Jurošík na zbojnícke remeslo. Vraví sa, že remeslo má zlaté dno.

Uvidíme, aké dno bude mať zbojnícke remeslo...

TRISTO HRMENÝCH

Ako vyzerá takých „tristo hrmených“?

Nuž približne takto: v jednom veľkom

„blesku“ je tristo malých bleskov.

Spočítajte ich. Všetci dobre vieme,

že po každom blesku nasleduje hrmenie,

a keď je bleskov 300, tak takýto hrmot

vystraší veru každého.

Kontrolná otázka: Viete, ako sa dá

vyrátať, ako ďaleko je od nás búrka?

Keď sa zablyskne, tak po blesku vždy

príde hrmenie. Hneď po blesku začnite

rátať (jeden, dva, tri, štyri a tak ďalej)

– ani nie rýchlo, ani nie pomaly, ale

primerane. A pri ktorom čísle začujete

hrmenie, toľko kilometrov ďaleko

od vás je búrka.

Uhádnete teda, koľko hrmených je na

obrázku?

Riešenie: Je ich 306! Prirátali ste k hrmeným aj ten veľký blesk, v ktorom sú maličké blesky? Zabudli ste? A že ich je viac ako tristo? Nuž, nášmu zbojníkovi na nejakom tom hrmení navyše nezáleží...

– 18 –

edného pekného rána uprostred zimy vletel do jaskyne malý vtáčik

a posadil sa nad posteľ, v ktorej spal Jurošík, a zo spánku odfukoval.

Vtáčik začal spievať, a keď sa zbojník ani na spievanie neprebudil, tak ho

zaťahal za vlasy. Jurošík sa konečne prebudil a zbadal vtáčika. Pretrel si oči,

či dobre vidí, usmial sa, ponúkol vtáčikovi prst, a ten si naň bez strachu sadol.

– Ty si ale smelý vtáčik. Budeme kamaráti, čo povieš?

Vtáčik prikývol, že súhlasí, ale pretože vtáčkovia nemajú ruky, tak podal

zbojníkovi krídlo. Ten ním potriasol a ich priateľstvo tým bolo spečatené.

Potom sa Jurošík na posteli posadil a poobzeral po jaskyni, ktorá bola

teraz jeho novým domovom. A hneď sa aj chytil za hlavu, lebo taký hrozný

neporiadok aký uvidel, sa len tak ľahko nevidí. Zovšadiaľ viseli pavučiny,

po zemi sa váľalo šatstvo, krpce, taniere i neumyté hrnce, skriňa mala

vyvalené dvierka, stoličky rozhegané, cukor i soľ porozsýpané po stole,

a keď nazrel do mliečnika, tak v ňom namiesto mlieka spala myšia rodina.

Priateľstvo spečatili podaním

rúk... teda, vtáčik, ako všetci dobre vieme,

nemá ruky, ale krídla. Ešte raz... priateľstvo spečatili

tak, že vtáčik podal Jurošíkovi krídlo a Jurošík vtáčikovi ruku.

J

– 20 –

– To je veru strašný neporiadok, - povedal si – Kde mám nohavice? – začal

hľadať nohavice. Nazrel pod posteľ, poprehadzoval celú skriňu, ale gate nikde.

Napokon ich našiel zastrčené pod umývadlom. Obliekol si ich a povedal:

– To by tak bolo, zbíjať bez nohavíc! Zbojníka bez gatí sa nikto nezľakne

a bol by ľuďom iba na posmech! A kde mám opasok? A kam som odložil

valašku a pištoľku? – pýtal sa sám seba a začal hľadať opasok, valašku

i pištoľku. Ako hľadal - tak hľadal, ale nájsť ich nenašiel. A to prevrátil celú

jaskyňu hore nohami. Opasok, valaška i pištoľka akoby sa do zeme prepadli!

Našťastie, jeho nový lietajúci kamarát vyletel pred jaskyňu, o chvíľu sa vrátil

a vábil zbojníka von. Tomu sa do zimy nechcelo, ale keď ho vtáčik za vlasy

pokmásal, tak si napokon dal povedať. Vyšiel pred jaskyňu, poobzeral sa

na všetky strany... a zrazu zazrel opasok.... Bol opásaný okolo stromu! Strom

s opaskom vyzeral ako naozajstný zbojník! Za opaskom bola zastoknutá

pištoľka a neďaleko stromu stál snehuliak. Ako každý snehuliak, mal na hlave

hrniec, ale v ruke zo snehu mal navyše zastoknutú valašku!

Jurošík sa zaradoval:

– To je dobre, že som našiel opasok, lebo zbojníka bez opaska sa nikto

nezľakne. Ba, kam by som zastrčil pištoľku, keby som opaska nemal?

A keby som nemal pištoľku a valašku... na to radšej ani nepomyslím...

Na konári visel aj klobúk. Posadil si ho na hlavu, vrátil sa do jaskyne,

založil si ruky vbok, díval sa na všetky strany a vravel:

– Ej, inšie mi veru neostáva, iba poriadok urobiť! Poriadny zbojník nemôže

mať doma neporiadok a ja veruže chcem byť riadny poriadny zbojník!

Zhlboka sa nadýchol a pustil sa do práce. Ukladal veci tam, kam patrili,

poumýval riad, hrnce i príbory, vypral špinavú bielizeň, z mliečnika vyhnal

myšiu rodinku a vykázal jej miesto v diere. Všetko ako sa patrí vydrhol

a pozametal. Vtáčik mu pomáhal, pokiaľ mu vtáčie sily stačili.

V kúte jaskyne sa vŕšili skaly. Dal sa nadvihovať najväčšiu, ale tou nepohol.

Vzal teda do náručia menšiu a niesol ju von. Ako však vyšiel pred jaskyňu,

skala sa mu vyšmykla z rúk a padla rovno na nohu! Jurošík skackal na zdravej

nohe a hrešil, aby prehlušil bolesť:

– 22 –

– Tristo hrmených! Krucišpagát, psota kolo

plota! Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka!

Jajajajajaj!!! – Jurošík nadával tak mocne,

až sa hory zazelenali. A to nebolo dobre,

lebo upratoval akurát uprostred najtuhšej zimy.

Všade bolo plno snehu. A nielen to. Nestačilo, že sa hory začali zelenať, ale

nadávky sa doniesli až k slniečku. To si lúčmi zakrylo uši, aby ďalej nemuselo

počúvať to strašné hrešenie, a od hanby sa začervenalo až po korienky lúčov.

A keď sa slniečko uprostred tuhej zimy začervená, tak je zrazu všade teplo ako

v tom najhorúcejšom lete. Preto sa začal sneh topiť a onedlho bola na zemi

potopa. Voda zaliala lúky, z lesa vyčnievali iba vrcholce stromov a na nich sa

krčili veveričky a iná lesná zver. A z kaštieľa, v ktorom býval zemepán, trčali

z vody iba veže. Aj snehuliak sa pomaly roztápal. Jurošík mal šťastie,

že jaskyňa bola na kopci, ale voda aj tak dosahovala okraj jeho obydlia.

Ako sa tak Jurošík obzeral okolo seba, zbadal v diaľke loďku. Pri veslách

sedel veliteľ pandúrov Pišta v uniforme a vesloval. Na druhom konci loďky

sedel zemepán a počítal Pištovi tempá:

– Raz-dva, raz-dva, raz-dva, raz-dva, raz-dva, raz-dva, tri, štyri... to som sa

pomýlila! Iba raz-dva, ty Pišta jeden pištovitý...

Keď loďka prirazila ku brehu, zemepán prestal rátať.

Už nebolo treba. Pišta mu pomohol vyštverať sa z loďky

a zemepán hybaj za Jurošíkom:

– Čo si to vyparatila, ty zbojník jeden zbojníkový!?

– A čo takého som urobil? – spýtal sa nechápavo

Jurošík.

– Ty zbojník jeden zbojníkový, ty si tak silno nadávala,

až sa hory začali zelenať a slniečko od tej hanby červenať.

A keď je slniečko v zime červené, potom to je hotové

nešťastie! Až v kaštieli som počula, ako si ty silno nadávala!

Jurošík sa bránil:

– Ja som nechcel tak mocne nadávať, ale keď mi kameň

padol na nohu, musel som... strašne to bolelo...

Zemepán si však húdol svoje:

– Och ja nešťastný zemepán! Čo budem robila, keď mám

kaštieľ utopený, poklady mám utopené a v mojej spacej izbe

sa preháňajú žaby a ryby? Už aj urob dačo, aby voda zmizla,

ty zbojník jeden zbojníkový!

Jurošíkovi konečne došlo, čo zapríčinilo jeho hromženie,

a veľmi ho to zamrzelo. Chodil pred jaskyňou sem a tam,

tam i sem, potom zase sem a tam, a tuho premýšľal.

Premýšľal tak silno, až sa mu z hlavy kúrilo. Preto si posunul klobúk do čela,

a keď to nepomáhalo, tak si ho posunul do tyla. Klobúčik mu tak poodkryl

hlavičku, a tá hneď začala voľnejšie premýšľať. A tu ho máš! Vzápätí sa dostavil

nápad! Navŕšil z harabúrd, čo pri upratovaní vyťahal pred jaskyňu, velikánsku

kopu a zapálil ju. Vzal do ruky valašku a začal si pospevovať. Čajsi sa mu žilky

rozihrali, aj si zakrepčil, a tu poďho vatru preskakovať. Spieval čoraz hlasnejšie

a skákal čoraz vyššie... Konečne sa mu podarilo odraziť sa od zeme s takou

silou, že letel ponad oblaky vysoko, vysoko do neba. Nechal aj vtáčika pod

sebou a letel, letel, až zastal rovno pred slniečkom. Prikryl si klobúkom tvár,

lebo žiara zo slniečka by ho mohla i oslepiť, poklonil sa a takto sa mu prihovoril:

– Nehnevaj sa na mňa, milé slniečko, že som tak mocne nadával, až si sa

muselo červenať. Vieš, keď spadne zbojníkovi skala na nohu, každý čo len

trochu rúči zbojník, si musí zanadávať...

Slniečko si odkrylo uši, aby si vypočulo Jurošíkove reči a pomaly sa

prestávalo červenať. Bledlo, bledlo zbojníkovi pred očami. Potom na neho

pozrelo a rieklo:

– Ja viem, že každý poriadny zbojník, keď mu spadne kameň na nohu,

musí nadávať. Ty si však nadával tak hlasno, že to bolo i na mňa priveľa

a muselo som sa od hanby červenať. A v zime je to veru hotové nešťastie!

Keď už musíš hrešiť, tak nadávaj potichu, do rukáva, aby ťa nikto nepočul.

Najlepšie by však bolo, keby si nenadával vôbec!

Jurošík pozorne počúval slniečko a po chvíli odvetil:

– Sľubujem ti slniečko, že odteraz, ak mi spadne kameň na nohu, budem

hrešiť iba potichu!

Slniečko mu pohrozilo:

– Ale aj to, iba ak ti spadne veľký kameň na nohu!

Jurošík pritakal. Slniečko poklepalo zbojníka lúčom po hlave, a ten letel

na zem tak rýchlo, že sa mu vtáčik vo vzduchu ledva- ledva stačil uhnúť.

Cestou kričal:

– Varúúúj dušu na dolinééé!!!

– 25 –

Pišta so zemepánom pobiehali pred jaskyňou, vyvracali hlavy na Jurošíka,

strmhlav sa rútiaceho dolu. Ale ako sa vyhýbali, tak sa vyhýbali, vyhnúť sa im

nepodarilo. Teda Pišta sa vyhol, ale zemepán, tučný a pomalý, nestihol uskočiť,

nuž ho zbojník pripučil a zatlačil do zeme až po krk. Iba hlava mu trčala.

Nič sa mu našťastie nestalo, zato vytiahnuť ho bola poriadna fuška. Ťahali ho

s Pištom, ťahali za hlavu, až zemepán od bolesti okríkol Jurošíka:

– Och, ja nešťastný zemepán! Čo to robila so mnou, ty zbojník jeden

zbojníkový! Ja neni som rozťahovací zemepán ako harmonika! Ťahajte moje

telíčko opatrne!

Konečne sa im ho podarilo vytiahnuť. Zemepán s Pištom ihneď nasadli

do lodičky. Zemepán sa držal za hlavu a ešte z diaľky hrozil Jurošíkovi:

– A po druhý raz tak silno nenadávaj, ty zbojník jeden zbojníkový!

Voda o chvíľu opadla, ba celkom zmizla. Načisto vsiakla do zeme

a začalo snežiť. Jurošík doupratoval, iba v kúte jaskyne sa krčil najväčší balvan.

Chcel ho odniesť, ale bol nad jeho sily. Povynášal aspoň zvyšné balvany, ale čo

– 26 –

čert nechcel, jedna skala sa mu znovu vyšmykla a padla

na nohu. Nie na tú istú, ale na druhú, to je pravda, ale

aj tak to bolelo. Vtáčik, ktorý mu letel nad hlavou, si

pre istotu zakryl krídlami uši a čakal, čo bude. Jurošík

skackal na jednej nohe, už-už chcel začať hrešiť, pozrel

však na vtáčika, potom do neba a spomenul si na sľub,

ktorý dal slniečku. Postavil sa na obe nohy a zašeptal

do rukáva, aby to nikto nepočul:

– Tristo hrmených! Krucišpagát! Psota kolo plota!

Lardy, mardy, fardy! Fajka – paradajka!

Napokon sa obrátil k vtáčikovi a povedal:

– A čo má byť? Ak mi nejaká skala po tretí raz spadne

na nohu, ani nemuknem! Veď som chlap, a navyše

zbojník, nie nejaká baba, aby som každú chvíľu hrešil!

Vtáčik pritakal, priletel mu na klobúk,

usalašil sa v ňom a obaja vošli do jaskyne.

A tam vôkol čistučko, útulne, všetko

na svojom mieste. Darmo je! Jurošík

začal byť naozajstný poriadny zbojník.

Jurošík už teraz iba

potichu hreší do rukáva,

aby ho slniečko nepočulo.

– 27 –

ZEMEPÁN

Zemepánovi patrila ZEM široko-ďaleko a bol

to veľmi bohatý PÁN – bol to jednoducho:

ZEMEPÁN. Voľakedy takémuto zemepánovi

patril kaštieľ, polia, lúky, rybníky, lesy

i dediny v širokom okolí a dedinčania

mu museli odovzdávať časť svojej úrody

i dukátov, čo si zarobili a našetrili.

Náš zemepán je ale trošku „slabý na hlavu“,

nevie ani dobre po slovensky a pletie si

v gramatike ženský a mužský rod, aj keď

je to na prvý pohľad statný pánko. (To by

sa vám nemalo stať!) Rád papá, počíta svoje

poklady a veľa toho nenahovorí: je buď

šťastný alebo nešťastný.

Len si ho dobre obzrite, ale nezabudnite,

že aj keď je bohatý, má srdce na pravom

mieste. Ako každý človek. A že je trošku

„pripečený“? Ruku na srdce: bohatstvo

už zmenilo veľa ľudí...

Och, ja nešťastný zemepán... Och, ja šťastný zemepán... Tak teraz ja nevedela: som šťastný alebo

nešťastný zemepán?!

– 28 –

edného krásneho dňa zemepán zavesil svoj nový klobúk na parohy

pribité na stene. Parohy však bremeno neudržali, polámali sa a spadli

na zem aj s novým klobúkom.

– Och, ja som nešťastná zemepán, – horekoval, – moje vešiakové parohy

sa polámali! Kam ja teraz odkladala svoj nový klobúk?

– Pišta! – zakričal na svojho veliteľa pandúrov. Pišta pribehol, postavil sa

do pozoru, ako sa patrí na dobrého veliteľa. Zasalutoval a zameldoval:

– Veľkomožný pán zemepán! Prišiel som na váš rozkaz! – potom sa pozrel

na zlámané parohy a povedal:

– Vy ste si polámali parohy?

– Och, ty jeden hlupák hlupákový! – rozčúlil sa zemepán, – vešiakové

parohy sa sami polámali, lebo nechceli držať môj nový klobúk. Ako sa tak

J

– 38 –

dívala, potrebujem nové vešiakové parohy. Už aj prines pušku!

Pôjdeme poľovať na jeleňové parohy!

Pišta odbehol po pušku, a keď sa vrátil, zemepán si ju dal na plece

a vyliezol Pištovi na chrbát. Postrčil ho nohami a zvesela zavolal:

– Hijó, ty môj koník Pišta, hijó! – a Pišta so zemepánom na chrbte zbehol

dolu schodmi a vyšel z kaštieľa. Zamierili do lesa. Uprostred lesa bola čistinka,

a na nej zbadal zemepán pasúceho sa jeleňa. Pišta jeleňa nevidel, lebo mal

hlavu sklonenú od tej ťarchy, čo niesol. Preto mu zemepán zabúchal na hlavu:

– Buch, buch, buch! – zadunela Pištova hlava ako prázdny sud. Pišta už

vedel, čo má robiť a zhodil zemepána na zem ako vrece zemiakov. Zemepán

zostal na zemi, ani nevstal, ale začal štvornožky liezť k jeleňovi. Jeleň mal

ovisnuté parohy a každú chvíľu nimi ryl do zeme, zemepána si nevšímal. Ten

doliezol až k jeleňovi, postavil sa pred neho a pritlačil mu hlaveň pušky na čelo.

– Hore ruky, vešiakový jeleň, ja ťa budem teraz strieľala! – povedal.

Jeleň sa pozrel na zemepána a od strachu sa mu vzpriamili parohy, akoby

dával ruky hore.

POZOR! Nebezpečný náklad!Pišta odnáša zemepána na poľovačku a ten má u seba nabitú pušku! Radšej sa mu vyhnite z cesty...

– 39 –

– To je dobre, to je dobre, – vravel zemepán a pritom pušku neprestával

tlačiť jeleňovi na čelo. – Teraz sa nesmieš, vešiakový jeleň, hýbať, lebo ja ťa

budem strieľala, aby som ťa trafila. Rozumel si ma?

Zemepán o krok odstúpil a zamieril. Len čo však priložil pušku k lícu,

spadol mu cviker z nosa a namiesto jedného jeleňa videl dvoch. Raz sa

nevedel rozhodnúť, ktorého má zastreliť. Zavolal radšej Pištu.

– Pišta, poď sem a dobre držala vešiakového jeleňa kolo krku, aby sa

nehýbala, keď ho budem strieľala, aby som ho trafila. Rozumel si?

Pišta prikývol, akože rozumie, a chytil jeleňa okolo krku. Obrátil sa k zeme-

pánovi chrbtom, aby nevidel, ako bude strieľať. Bolo mu jeleňa ľúto, ale služba

je služba, tak nemohol nič iné urobiť, iba poslúchnuť.

Zemepán namieril a potiahol kohútik. Ozval sa výstrel, Pišta vyskočil ako

strelený a držal si zadok, lebo bol naozaj strelený. Z nohavíc sa mu dymilo.

Zemepán prišiel k jeleňovi a hovorí:

– To bola trefa, čo? Ako je ale možné, že si nespadla na zem, ty jeleň jeden

vešiakový, keď som ťa trafila?

Jeleň pokrútil hlavou a povedal:

– Trafil si Pištu, nie mňa!

Zemepán sa začudovane pozeral na jeleňa.

– Och, ty si rozprávací jeleň, Och, ja som šťastná zemepán! Ja budem

mať rozprávacieho vešiakového jeleňa! Keď na neho zavesím

nový klobúk, on sa so mnou rozprávala! Všetci

zemepáni mi budú závidieť rozprávacieho

vešiakového jeleňa! A teraz sa už naozaj

nehýb, lebo ja ťa potom netrafila!

– povedal zemepán a s Pištovou pomocou

ho priviazali radšej k stromu.

Medzitým si Jurošík pred jaskyňou

opekal slaninku, keď začul v diaľke

výstrely.

– 40 –

– Kto to len môže strieľať? Hádam sa v mojom revíri neusídlil dajaký nový

zbojník? Musím sa ta pozrieť, – povedal. Odložil slaninku, zastrčil pištoľku za

opasok, vzal valašku a rozbehol sa lesom, až prišiel na čistinku. Dobehol práve

včas, lebo zemepán sa znovu chystal vystreliť na jeleňa. Jeleň sa ani nebránil,

lebo ho omínali na hlave parohy. Už-už zemepán poťahoval kohútik na puške,

Jurošík sa však zahnal valaškou a odsekol mu kus hlavne. Výstrel síce zaznel,

ale guľka sa neškodne vykotúľala z flinty a padla jeleňovi k nohám.

Strelec sa nešťastne pozrel na zničenú pušku a pohrozil Jurošíkovi:

– Och, čo si to urobila, ty zbojník jeden

zbojníkový! Ako teraz budem strieľala rozprávacieho vešiakového jeleňa?

Och, ja som nešťastná zemepán!

Jurošík sa teraz naozaj nahneval. Vytrhol zemepánovi z rúk rozbitú flintu

a zahodil ju do lesa. Zahrešil:

– Nebudete strieľať žiadneho jeleňa, štyristo hrmených! – zbojník musel

byť poriadne nazlostený, keď namiesto „Tristo hrmených!“ zahrešil „Štyristo

hrmených!“ Potom sa trochu upokojil a spýtal sa:

– A akého rozprávacieho a vešiakového jeleňa

stále spomínate?

Zemepán mu plačlivo odpovedal: – Ja som

chcela z jeleňových parohov urobiť vešiak, lebo sa

moje vešiakové parohy polámali, ako som na nich

zavesila nový klobúk...

– To ste mali hneď povedať, a nie strieľať

a strieľať! Máte veľké šťastie, – povedal Jurošík,

– jelene práve teraz zhadzujú parohy. Preto

ich majú ovisnuté a ryjú nimi do zeme, lebo ich

omínajú. A preto sa poľahky dajú i lapiť!

Keď to dopovedal, chytil jeleňa za parohy

a opatrne mu ich vykrútil. Potom ich podal

zemepánovi.

– Ďakujem ti, Jurošík, že si ma zbavil

parohov, už ma omínali a boli mi na obtiaž,

– povedal jeleň. Jurošík ho odviazal a pustil

do lesa. Zemepán si šťastne prezeral čerstvé

parohy.

– Och, ja som šťastná zemepán, ja budem

mať nové vešiakové parohy z rozprávacieho

jeleňa! – potom si parohy priložil k hlave

a pokračoval:

– Ja sama budem rozprávací a vešiakový

zemepán! – Potom vytiahol z kabáta mešec

dukátov, podával ich Jurošíkovi a vravel:

– Tu máš mešec dukátov, zbojník jeden

zbojníkový! To máš za to, že si zo mňa urobila

rozprávacieho vešiakového zemepána.

Och, ja som šťastná zemepán!

„Och, ja nešťastný zemepán! Ako budem teraz strieľala

jeleňa?“ – horekoval zemepán nad rozseknutou flintou.

„Och, ja som šťastný zemepán! Ja som parohatý

zemepán, ja som jeleňový

zemepán...

– 42 –

Jurošík však dukáty nechcel.

– Len si nechajte svoje dukáty, keď sa mi zachce, tak si od vás nazbíjam! –

povedal zbojník a stratil sa v lese.

Zemepán vyskočil Pištovi na chrbát a obaja sa vydali nazad do kaštieľa.

Pištu hrialo hriatô, ktoré tajne popíjal, keď sa nikto nedíval a zemepána hriala

myšlienka, že má nové krásne parohy, ktoré si hrdo pridržiaval na hlave. Nie

každý zemepán má také šťastie, no nie? Nuž a Jurošík sa vrátil pred jaskyňu,

aby si dopiekol slaninku. Už sa mu na ňu slinky zbiehali...

– 43 –

NÁJDETE ROZDIELY? (Do knižky ale nekreslite. To sa nepatrí.)

Riešenie: Vtáčik nemá v zobáčku dukát a má o jedno pierko na krídle menej. Zemepán má pehu na druhej strane tváre, usmieva sa, díva sa dolu, na parochni má o kučierku viac a na ľavej ruke má 5 prstov. Na stole je o jeden dukát viac. Pišta sa díva dolu, nemá v ústach dukát, aj fúzy má dolu, na pleciach má pásky navyše a palec ľavej ruky nemá hore, ale pri dlani.

A NA ZÁVER...

Keď Jurošík nezbíja a Zemepán nepočíta svoje dukáty, krátia si čas a hrajú sa

spolu „škôlku“. Majú dlhú chvíľu a čakajú, pokým v tlačiarni nevytlačia

2. diel knižky „ZBOJNÍK JUROŠÍK“. Tam budú napísané a nakreslené ich ďalšie

spoločné dobrodružstvá.

– 95 –