Gymnázium Jozefa Gregora Tajovského, Tajovského 25, Banská Bystrica

Slovenský štát

Badín 2010 Matúš Cicko, 3.B

Obsah

Úvod..............................................................................................................1

1 Utváranie Československej republiky........................................................2

1.1 Situácia na konci prvej svetovej vojny................................................2

1.2 Zahraničné snahy o samostatnosť........................................................2

1.3 Vyhlásenie Československej republiky...............................................3

2 Slovensko v Československej republike....................................................4

2.1 Politická a hospodárska situácia..........................................................4

2.2 Hlinkova slovenská ľudová strana.......................................................4

2.3 Na ceste k autonómii............................................................................6

2.4 Pomníchovská Česko-slovenská republika..........................................9

3 Slovenský štát...........................................................................................12

3.1 Prvý vlastný štát v moderných dejinách Slovákov............................12

3.2 Hlinkova garda a mládež...................................................................13

3.3 Prepojenie s politikou Nemecka........................................................15

3.4 Salzburské rokovania.........................................................................15

3.5 Židovská otázka v Slovenskom štáte.................................................15

3.6 Vojnové konflikty Slovenského štátu................................................17

3.7 Koniec fašistického štátu...................................................................18

Záver............................................................................................................21

Zoznam použitej literatúry..........................................................................22

Prílohy.........................................................................................................23

Úvod

Dnes žijeme v našej Slovenskej republike, v demokratickej spoločnosti a nie

sme na nikom závislý. Sme slobodnými občanmi so všemožnými právami a s relatívne

slušnou životnou úrovňou. Je síce pravda, že ako členský štát Európskej únie sme

súčasťou väčšieho celku, ale ten nás nijako zásadne neobmedzuje a neupiera nám naše

základné a samozrejmé práva. Vedieme si svoju politiku samostatne, bez prílišnej

kontroly našich susedov. Niekto by mohol namietať, že naša politika za veľa nestojí,

ale to je už na inú debatu. Podstatné je, že svoju krajinu a národ vedieme vlastnými

rukami a slobodne.

Ale nie vždy to tak bolo. Posledné tisícročie našich dejín boli poznačené

neustálym útlakom z rôznych strán. Ťahalo sa to s nami už od čias Uhorska, neskôr

Rakúsko-Uhorska. Ako Slováci sme boli len akýmsi podradným národom, ktorý si

nezaslúžil ani len vlastný jazyk. Nakoniec sa zdalo, že prvá svetová vojna bude pre nás

spásou a konečne sa dočkáme národného pozdvihnutia v rovnocennom partnerstve

s Čechmi. Ale ani táto kapitola nášho historického vývoja nebola pre nás žiarivou.

Práve obdobiu Československej republiky a Slovenského štátu som sa rozhodol

venovať v tomto projekte. Viedol ma k tomu záujem o históriu a fakt, že v poslednom

čase som čítal dosť veľa o tomto období. Zaujala ma jeho zložitosť a zauzlenosť,

fascinovala ma nejednotnosť v postojoch a preto som si chcel vytvoriť vlastný názor na

toto kontroverzné obdobie. Pri dosahovaní takéhoto cieľu môže bežný mladý človek,

ktorý neprežil prvú polovicu dvadsiateho storočia na vlastnej koži, naraziť na veľký

problém – dostupnosť ohromného množstva informácií z rôznych strán, ktoré sa však

v istých okamihoch rozchádzajú a vďaka tomu pôsobia mätúco. Preto som ako metódu

práce zvolil študovanie väčšieho množstva zdrojov, pokiaľ možno nezávislých, a ich

vzájomnú konfrontáciu. Tým som sa chcel dopracovať k istému zosumarizovaniu tohto

obdobia v duchu zachovania objektívneho náhľadu.

Verím, že sa nájde aspoň pár mladých, ktorých môj projekt osloví a vnesie im

viac svetla do tejto rozporuplnej témy.

~ 1 ~

1 Utváranie Československej republiky

1.1 Situácia na konci prvej svetovej vojny

Už počas vojny verili Slováci a Česi, že po porážke Rakúsko-Uhorska bude na

nich, aby vytvorili vlastný štát. Pre tento účel sa vytvárali skupinky odboja doma aj

v zahraničí. Istú úlohu v tom zohrávali aj československé légie v štátoch Dohody, ale

podstatnejší vplyv mali osobnosti ako Tomáš Garrigue Masaryk, Milan Rastislav

Štefánik, Andrej Hlinka či Edvard Beneš. Títo kritizovali politiku Rakúsko-Uhorska

a keďže federalizácia tohto štátu už nebola možná, riešenie hľadali inde. Na základe

podobnosti slovenského a českého národa sa objavovali návrhy na vytvorenie

spoločného štátu. To sa zdalo ako skvelá budúcnosť pre Slovákov, ktorí doteraz žili pod

maďarizačným útlakom. Problém sa však objavil v rôznych ponímaniach

Československej koncepcie. Napríklad Masaryk (ktorý mal otca Slováka) nepovažoval

Slovákov za samostatný národ ale len ako vetvu jedného československého národa.

A slovenčina je údajne len jedným z nárečí češtiny. V takomto duchu chcel postaviť aj

nový spoločný štát.

1.2 Zahraničné snahy o samostatnosť

Medzitým vznikali významné spolky v zahraničí, v Amerike to boli Slovenská

liga a České národné združenie. Tie sa snažili usmerniť situáciu Čechov a Slovákov

a riešenie videli tiež vo vytvorení ich spoločného štátu. Podpísali postupne niekoľko

dokumentov, ktoré formovali tvar budúcej Československej republiky. Clevelandská

dohoda z 22. októbra 1915 navrhovala federatívny zväzok a úplnú autonómiu

Slovenska. V Pittsburskej dohode z 30. mája 1918 sa už nehovorí o federácii, ale stále

sľubuje vlastnú administratívu a úradný jazyk pre Slovensko. Podpísal ju aj T. G.

Masaryk, ktorý neskôr počas svojho prezidentovania dokument spochybnil.

~ 2 ~

1.3 Vyhlásenie Československej republiky

Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa konečne mohli realizovať snahy o vytvorenie

vlastného štátu. Československá republika bola oficiálne vyhlásená 28. októbra 1918

a o dva dni neskôr bola na Slovensku potvrdená Martinskou deklaráciou. Na nej sa tiež

vytvorila Slovenská národná rada ako najvyšší zastupiteľský orgán slovenského národa

a tiež sa hlása rovnocennosť slovenského národa s českým. Vzniknutá republika zdedila

značnú časť hospodárskeho potenciálu bývalého Rakúsko-Uhorska, ten bol však

rozložený nerovnomerne a aj preto prekvitala výroba hlavne v českej časti republiky.

Ako celok Československo vystupovalo pred svetom ako moderný štát s demokratickou

kultúrou. Spolupracovalo so zahraničím, vytvorilo Malú dohodu s Rumunskom

a Juhosláviou a obracalo sa hlavne k Francúzsku ako ku garantovi Versaillského

systému.

~ 3 ~

2 Slovensko v   Československej republike

2.1 Politická a hospodárska situácia

Za prezidenta ČSR bol zvolený Masaryk a predsedom vlády sa stal Karel

Kramář. Väčšina ministerských rezortov bola vedená českými politikmi, výnimkami

boli ministerstvo zdravotníctva (Vavro Šrobár) a ministerstvo vojenstva (M. R.

Štefánik). Vavro Šrobár bol okrem toho ministrom špeciálneho ministerstva s plnou

mocou pre správu Slovenska, ktoré vzniklo 10. decembra 1918. Všeobecne však tvorili

slovenskí politici vo vedúcich pozíciách značnú menšinu a slovenského predsedu vlády

sme zažili len raz – Milan Hodža (1935-1938).

V ČSR existovalo množstvo politických strán, hlavne zo začiatku získavala

najviac hlasov Československá sociálne demokratická strana. Neskôr sa dostala do

popredia Agrárna strana, ktorá bola najpočetnejšia a po každých voľbách zostavovala

vládu. Objavila sa aj Komunistická strana Československa, ktorá sa však do vlády nikdy

nedostala a tvorila stále len opozíciu. Na Slovensku bola spočiatku populárna hlavne

Slovenská národná strana, ale po vzniku Slovenskej ľudovej strany zostali v SNS iba

evanjelici a o stranu už nebol veľký záujem. Svoje politické strany mali aj národnostné

menšiny sudetských Nemcov, karpatských Nemcov a Maďarov.

Už v dvadsiatych rokoch postupne narastá nespokojnosť Slovákov s ich

postavením v republike. Vyhlasovaná rovnocennosť s Čechmi nie je dodržiavaná,

Slováci často strácajú vo vlastnej krajine prácu a vzápätí sú nahradení Čechmi. Takéto

prípady sa diali najmä na úradných miestach, v armáde, v továrňach. Následkom toho

emigrovalo mnoho Slovákov za prácou do Belgicka, Argentíny, či Kanady. Veľmi

citlivou otázkou sa stáva aj používanie jazyka. Česká centrálna vláda sa netají snahou

postupne premeniť slovenčinu na češtinu a robí zásahy do pravopisu. Nespokojnosť

narastá aj s hospodárskou krízou, ktorá sa v ČSR prejavila vo veľkej miere a ešte

prehĺbila zaostalosť Slovenska proti Česku. Horlivo sa začína diskutovať o otázke

československej vzájomnosti.

2.2 Hlinkova slovenská ľudová strana

Pri jej vzniku v roku 1905 sa strana volala len Slovenská ľudová strana a medzi

jej zakladajúcich a popredných členov patril najmä Andrej Hlinka. Bol to katolícky

kňaz so silným národným cítením a v jeho záujme bolo dobro slovenského národa. Jeho

~ 4 ~

strana si už za čias Rakúsko-Uhorska získavala ľudové masy a svojím programom

chcela zlepšiť postavenie Slovákov v monarchii. Hlinka bol niekoľkokrát väznený za

„poburovanie Slovákov proti Maďarom“, hoci len prednášal o ich základných právach.

V roku 1913 vznikla SĽS oficiálne a Hlinka sa stal jej predsedom, ale do roku

1918 bol viac-menej pasívny. V tomto roku sa stal spoluzakladateľom Slovenskej

národnej rady a vyslovil sa za vytvorenie Československej republiky. Za jeho

predsedníctva sa stala základným bodom SĽS autonómia v rámci ČSR, o ktorú bojoval

celý život. Tento bod sa opieral o Pittsburskú dohodu, ktorú však nechcela uznať

pražská centralistická vláda. Pokúsil sa preto podať túto otázku na mierovej konferencii

v Paríži. Po návrate bol internovaný a väznený v Česku. Koncom apríla 1920 bol

prepustený a zastával funkciu poslanca. Založil denník Slovák, v ktorom otvorene

vystupoval proti pražskému centralizmu, čechoslovakizmu a útokom na cirkev. Až do

smrti v roku 1938 bol predsedom SĽS a pre svoje odhodlanie bojovať za národnú vec,

sa stal symbolom boja za práva Slovákov. Po jeho smrti sa rozšíril Hlinkov kult

osobnosti, na jeho počesť boli pomenované organizácie, s ktorými on sám nemal nič

spoločné (Hlinkova garda, Hlinkova mládež).

Pred voľbami v roku 1925 bola strana premenovaná na Hlinkovu slovenskú

ľudovú stranu a v medzivojnovom období si získala veľkú popularitu medzi masami.

Slováci boli nespokojní s kultúrnou a hospodárskou situáciou a záchranu videli

v autonómii podľa HSĽS. V nadchádzajúcich voľbách ju preto volila väčšina

slovenského obyvateľstva. Vďaka tomu sa dostala v roku 1927 do vlády. Jozef Tiso sa

stal ministrom zdravotníctva a telesnej výchovy, zatiaľ čo Marek Gažík nastúpil ako

minister pre zjednotenie zákonov a organizáciu správy.

Stranou otriasla aféra okolo jej popredného člena, Vojtecha Tuku. Bol to

vyštudovaný odborník práva, ktorý sa ujal redakcie denníku Slovák a svojimi názormi

z neho spravil agresívny nacionalistický časopis s antičeským zameraním. Predstavoval

v HSĽS radikálne krídlo a neskôr ľahko inklinoval k pronacizmu. Problémy prišli s jeho

článkom „V desiatom roku Martinskej deklarácie“, ktorý bol uverejnený v denníku

Slovák 1. januára 1928. Uvádzal tu existenciu akejsi tajnej klauzuly, podľa ktorej je

trvanie Československej republiky limitované na 10 rokov. Ak do tohto limitu

neprebehnú štátoprávne úpravy, na Slovensku nastane stav bezprávia (vacuum iuris).

Článok bol chápaný ako útok na celistvosť štátu a výzvu k radikalizácii. K tomu sa

pridali podozrenia z Tukovej špionáže pre Maďarsko. Tukovmu menu nepomohli ani

kladné reakcie na článok z Budapešti. Zbierali sa dôkazy pre politický proces s týmto

~ 5 ~

radikálnym ľudovcom a aj vďaka Zákonu na ochranu republiky z roku 1923 bolo možné

Tuku obviniť z velezrady. Hlinka bol presvedčený o Tukovej nevine a nepovažoval

dôkazy za relevantné. Súd ho však predsa odsúdil na 15 rokov väzenia, čo šokovalo

vedenie HSĽS. Tí sa rozhodli protestovať vystúpením z vlády v roku 1929. Touto

aférou bola strana značne oslabená a stratila mnohých prívržencov.

Pre znovuzískanie politického vplyvu spolupracuje HSĽS v 30. rokoch so

Slovenskou národnou stranou, ukrajinskými a poľskými nacionalistami a stranami

menšín. S SNS dokonca vytvorila v 1933 autonomistický blok vo Zvolene. Je tiež pod

vplyvom fašizmu a preto sa ku koncu desaťročia dostáva k moci radikálne krídlo

s pronacistickými názormi. V septembri 1936 sa hlási k totalitnému usporiadaniu

spoločnosti a hlása heslo: jeden národ, jedna strana, jeden vodca.

Po smrti Hlinku sa objavili nejasnosti v tom, kto by mal byť predsedom strany.

Hlinkovi bol najbližší Karol Sidor, no o miesto sa uchádzal aj Dr. Jozef Tiso. Ten bol

popredným a uznávaným ľudáckym politikom, vodcom konzervatívneho krídla a od

roku 1930 podpredsedom strany. Sidor navrhol, aby zostalo na rok predsedníctvo

neobsadené z úcty k Hlinkovi.

2.3 Na ceste k autonómii

Hlavným predstaviteľom autonomistických snáh bola teda Hlinkova slovenská

ľudová strana. Tá už od dvadsiatych rokov poukazovala na Pittsburskú dohodu a jej

nedodržiavanie. Masaryk, československý prezident, spochybnil Pittsburskú dohodu aj

napriek tomu, že ju sám podpisoval. HSĽS chcela dosiahnuť len dodržanie tohto

dokumentu a garanciu autonómie pre Slovensko.

Prvý návrh autonómie bol uverejnený v tlači roku 1921. Postarali sa o to

Ferdinand Juriga a Ľudovít Labaj. Žiadali pre Slovensko osobitné riešenie školstva,

obchodu, poľnohospodárstva a verejných prác. Spoločné pre celú republiku malo byť

ministerstvo zahraničných vecí, financií, obrany, dopravy a tiež prezidentský úrad.

O rok neskôr predložili tento návrh aj parlamentu, ale bez úspechu. Preto Hlinka

požiadal Vojtecha Tuku o návrh radikálnejšieho zákona. Vzniknutý návrh požadoval

konfederáciu, dva suverénne štáty s uzavretou medzinárodnou dohodou. Oba štáty by

mali vlastné diplomatické zastúpenie, ústavu, zákonodarstvo a vládu. Ich nezávislosť

mala byť obmedzená len spoločným prezidentom a ustanovením, podľa ktorého je

~ 6 ~

možné viesť vojnu a uzatvárať mier len spoločne. Takto sa začali v rámci strany

vytvárať predstavy o samostatnom slovenskom štáte.

Vzhľadom na výtržnosti a konflikty, ktoré vznikali na zhromaždeniach HSĽS

medzi ľudovcami a čechoslovakistami, či komunistami, vznikla 20. januára 1923

z Tukovej iniciatívy polomilitantná organizácia Rodobrana. Tá mala zabezpečovať

pokojný priebeh verejných zhromaždení. Pri jej vytváraní sa Tuka inšpiroval

fašistickými spolkami v Taliansku a to sa podpísalo aj na protikomunistickom

a protižidovskom zameraní Rodobrany. Organizovali ju Vojtech Hudec a Alexander

Mach, ktorý neskôr získal popredné miesto aj v Hlinkovej garde. Uniformou

Rodobrancov bola čierna košeľa s vyšitým modrým dvojramenným krížom. Do roku

1926 bola činnosť Rodobrany viackrát pozastavená a preto ju v tomto roku vyhlásila

HSĽS za svoju súčasť. Tým pádom už nemohla byť Rodobrana vládou rozpustená.

V rokoch 1926 – 1928 sa snažil Mach spojiť s českými fašistami a pripraviť plán na

štátny prevrat. Toto chcel využiť aj Tuka, ktorého cieľom bolo odtrhnúť Slovensko od

Česka a pripojiť ho k Maďarsku. Plán bol nakoniec použitý proti Tukovi ako dôkaz pri

procese v roku 1929. No ešte pred odsúdením stihol Tuka v roku 1928 vydať

Rodobranecký katechizmus, v ktorom bolo zhrnutých 10 hlavných bodov Rodobrany:

1. Buď verný svojmu slovenskému národu.

2. Drž sa svojich slovenských zásad.

3. Priznaj sa verne k svojmu slovenskému a kresťanskému presvedčeniu.

4. Cti a udrž zákon a verejný poriadok.

5. Bráň každého pred nezákonným násilím.

6. Buď oddaným svojím spolubratom.

7. Zadrž disciplínu.

8. Zachovaj mlčanlivosť.

9. Získaj nových Rodobrancov.

10. Cti slobodu iného presvedčenia.

Po odsúdení Tuku a ďalších organizátorov spolku nastal zmätok vo vedení

a preto Rodobrana zanikla. Bola obnovená až v lete 1938 a stala sa jadrom Hlinkovej

gardy.

~ 7 ~

V tomto období sa HSĽS štiepi na dva tábory: umiernení a radikálni. Medzi

umiernených rozhodne patril Tiso a ďalší kňazi. K radikalizmu sa hlásili Ďurčanský,

Tuka, Mach a iní politici, ktorý videli riešenie v separatizme. Ani títo neboli jednotní,

vyskytli sa nezhody v tom, kto by mal slovenskému národu pomôcť pri osamostatnení.

Niektorí videli pomôcť v Nemecku, iní v Maďarsku, či Poľsku a niektorí chceli získať

štátnosť vlastnými silami. Vďaka toľkým rôznym názorom sa do strany dostali politické

vplyvy nacizmu, fašizmu a podobných nedemokratických smerov.

Zásluhou umiernenej Tisovej politiky sa HSĽS dostala v roku 1927 do vlády

a obsadila dve ministerstvá. O dva roky neskôr však HSĽS z vlády vystúpila po tom,

ako bol Vojtech Tuka odsúdený na 15 rokov. Hlinka sa všemožne snažil obhájiť ho, ale

neúspešne. Vďaka tomuto uväzneniu sa však podarilo mladému Karolovi Sidorovi,

Hlinkovmu obľúbencovi, dostať sa do vedenia straníckej tlače. Taktiež bol od roku

1935 poslancom v poslaneckej snemovni a svojimi temperamentnými prejavmi

a bojovnými článkami v tlači si rýchlo získal slovenskú inteligenciu. Dosť tvrdo žiadal

splnenie autonomistickej požiadavky a vystupoval proti pražskému centralizmu. Na

druhej strane sa začína prejavovať aj Ferdinand Ďurčanský, ktorý je však radikálnejší

a vo svojom časopise Nástup prejavuje sympatie k Hitlerovi a fašizmu. Snaží sa

presadiť štátnosť a suverenitu pre Slovensko a za vzor si pritom vzal práve režimy

v Nemecku a Taliansku. Takto sa v strane postupne dostáva do popredia mladá

generácia.

Otázka slovenskej autonómie sa dala do pohybu v septembri 1938, kedy narastá

vplyv Nemecka. To praktizuje v strednej Európe rozpínavú politiku a po pripojení

Rakúska sa rozhodlo získať aj významnú oblasť Sudiet v českom pohraničí. Zámienkou

k tomu malo byť postavenie nemeckej menšiny v ČSR, ktorá vraj bola utláčaná

a popierali sa jej základné práva. Táto menšina vydala v apríli 1938 14 bodov

karlovarského zjazdu. Od československej vlády žiada ich splnenie, ale to nie je možné,

požiadavky sú príliš ultimatívne. Menšiny nadviažu kontakt s Hitlerom a ten sa tvrdo

snaží presadiť pripojenie menšiny k svojmu národu. Demokratické mocnosti Európy

v tom čase uplatňujú politiku appeasementu a nerobia nič pre zastavenie Hitlera.

Naopak, podajú ČSR ultimátum, podľa ktorého musí prijať Karlovarský program.

Československá vláda reaguje demisiou a vzniká úradnícka vláda na čele s generálom

Syrovým. Nová vláda sa rozhodne brániť Hitlerovi a vyhlasuje všeobecnú mobilizáciu.

Nemecko to prekvapí, preto Hitler musí podniknúť tvrdšie kroky a zvoláva konferenciu

v Mníchove na 29. septembra 1938. Tam prebehla diskusia „o nás bez nás“ a Hitler,

~ 8 ~

Mussolini, Chamberlain (Veľká Británia) a Daladier (Francúzsko) rozhodli o strate

Sudiet v prospech Nemecka. Okrem toho musela československá vláda prisľúbiť

riešenie otázky maďarskej a poľskej menšiny. Sklamaním je, že sa za nás na

Mníchovskej dohode nepostavilo ani Francúzsko, ktoré bolo naším garantom. Po tejto

rane pre republiku odchádza Beneš do Londýna, kde vytvára exilovú vládu. Predsedom

vlády oklieštenej ČSR sa stal Rudolf Beran a bol ním až do skončenia druhej

(pomníchovskej) republiky.

2.4 Pomníchovská Česko-slovenská republika

Po Mníchovskej dohode nabrali udalosti na Slovensku rýchly spád. Jozef Tiso

zvolal 6. októbra v Žiline stretnutie ôsmich politických strán. Na tomto stretnutí sa

konečne podarilo to, o čo HSĽS bojovala 20 rokov – vyhlásila sa autonómia. Oslabená

pražská centrálne vláda autonómiu odsúhlasila a uznala Tisa predsedom Slovenskej

autonómnej vlády. Hneď nato bol autonómnou vládou Tuka oslobodený a pokračoval

vo svojich radikálnych činnostiach. Na Slovensku vzniká aj Úrad propagandy, ktorého

sa ujíma Alexander Mach, tiež radikalista. Jeho cieľom bolo podľa nacistického

príkladu odstrániť zvyšky prívržencov Beneša, čechoslovakizmu a boľševizmu. Taktiež

sa podieľal na odstránení hospodárskeho monopolu Židov. Prostriedkom Úradu bola

tvrdá kontrola tlače, rozhlasu a ich cenzúra.

Do tejto doby sa Hitler o Slovákov nezaujímal, ale začiatkom októbra poveril

ríšskeho miestodržiteľa vo Viedni Seyss-Inquarta, aby ho informoval o situácii

v Bratislave. Dozvedel sa, že Slováci vedú boj o národné samourčenie a preto ich

nechcel hneď pripojiť k svojej ríši. Na základe Mníchovskej dohody, začínajú na

Slovensku rokovania Tisa s maďarskou vládou o územiach s maďarskou menšinou.

Nedokážu nájsť vhodnú dohodu a preto sa Maďarsko obracia na signatárov

Mníchovskej dohody so svojimi tvrdými požiadavkami. Spor sa vyriešil Viedenskou

arbitrážou 2. novembra 1938 a Slovensko stráca asi pätinu svojho územia. Slováci žijúci

na tomto novom maďarskom území sa stali obeťami prenasledovania, vyvlastňovania

a diskriminácie. Oslabilo to aj ČSR ako celok a stal sa z neho prakticky nefunkčný

útvar.

To povzbudilo radikálne krídlo HSĽS a silnejú hlasy volajúce po samostatnosti.

V decembri začal Tuka svojimi vystúpeniami propagovať radikálnejšie myšlienky,

vyzýval slovenský národ k vytvoreniu vlastného štátu. Separatistické túžby podal aj

~ 9 ~

samotnému Hitlerovi, keď sa s ním stretol 12. februára 1939. Načrtol mu slovenskú

situáciu, neschopnosť pražskej centralistickej vlády a tlak zo strany Nemecka. Vtedy sa

Hitler rozhodol neprenechať Slovensko Maďarom a prisľúbil Tukovi pomoc.

Vyvrcholenie česko-slovenskej krízy nastáva začiatkom marca, Beranova

pražská vláda je nútená zakročiť proti silnejúcemu radikalizmu a separatizmu. Aktívne

sa na tom podieľa už od Vianoc generál Alois Eliáš, minister dopravy ČSR.

V spolupráci s Benešom v exile pripravoval vojenský zákrok na Slovensko, ktorý mal

zabrániť rastúcemu separatizmu. Akciu potreboval udobriť u Berana a prezidenta

Háchu, čo sa mu nakoniec aj podarilo. Proti zákroku boli len minister zahraničných vecí

Chvalkovský a minister národnej obrany Syrový. Nakoniec Eliáš prostredníctvom tajnej

služby rokoval s Nemeckom a uistil sa, že Hitler nebude brániť vojenskému zákroku zo

strany pražskej vlády. V noci z 9. na 10. marca vyhlásil v Banskej Bystrici generál

Bedřich Homola stanné právo a tým sa začal takzvaný Homolov puč. Množstvo

popredných predstaviteľov HSĽS (Tuka, Mach a ďalší) bolo internovaných na Morave,

československé vojsko obsadilo strategické budovy na území Slovenska a ráno 10.

marca bola odvolaná autonómna vláda Tisa. Ten proti tomu podal formálny protest, ale

nemohol nič urobiť, pretože ho centrálna vláda držala pod dozorom v jezuitskom

kláštore v Bánovciach. Ďurčanskému sa podarilo utiecť do Viedne, odkiaľ sa potom

snažil doviesť Slovensko k osamostatneniu.

Ešte v ten deň rokoval Sidor ako zástupca Slovenskej krajiny s predstaviteľmi

pražskej vlády. Tá chcela vytvoriť novú autonómnu vládu, ale bez Tisa a radikálov.

Navrhli za predsedu Sidora. On bol ochotný prijať túto ponuku pod niekoľkými

podmienkami, medzi ktoré patrilo prepustenie uväznených ľudovcov, odvolanie

stanného práva a odchod československého vojska zo Slovenska. Podmienky boli

splnené a Sidor sa na pár dní stal predsedom autonómnej vlády. Pražská centrálna vláda

tak síce dosiahla zosadenie Tisa a radikálov, ale za cenu straty prestíže na Slovensku aj

vo svete. Po Homolovom puči ešte viac zosilnel tlak z Nemecka na vyhlásenie

samostatnosti.

Hitler považoval Slovákov za národ, ktorý si zaslúži svojbytnosť a vodcu tohto

národa videl v Tisovi. Sidora neuznával pre jeho umiernenosť a odpor voči nacizmu.

Preto je to Tiso (a radikálny Ďurčanský), koho Hitler k sebe pozýva 13. marca 1939.

Navrhuje mu, aby hneď namieste vyhlásil oddelenie od Česka, no Tiso odmietol. Vedel,

že pre zachovanie ústavnosti musí osamostatnenie odsúhlasiť Slovenský snem. Hitler ho

~ 10 ~

v snahe urýchliť udalosti upozornil, že ak nevyhlási vlastný štát, Československo si

rozoberú Maďari a Poliaci.

Na druhý deň vystupuje Tiso pred Slovenským snemom so svojím známym

referátom a predostiera dve možnosti: vytvoriť štát pod ochranou fašistického Nemecka,

alebo sa nechať zničiť Maďarskom. Následne predseda snemu Dr. Martin Sokol vyzýva

poslancov k hlasovaniu. Slávnostnou aklamáciou sa jednohlasne odhlasovalo vyhlásenie

samostatného Slovenského štátu. Nato sa spievala historická hymna slovenského národa

„Hej, Slováci!“.

Po tomto akte zostala ČSR napospas Nemecku. Najprv sa od neho 15. marca

odtrhla Zakarpatská Ukrajina (ktorá mala svoju autonómiu od 11. októbra 1938)

a potom sa v ten istý deň zriadil Protektorát Čechy a Morava. Tomu predchádzala nočná

návšteva prezidenta Háchu a ministra Chvalkovského u Hitlera. Vodca Ríše sa Háchovi

vyhrážal bombardovaním Prahy, ak nepodpíše súhlas so vstupom Wehrmachtu na

územie Česka. Ťažko chorému Háchovi nezostávalo nič iné, len súhlasiť s podrobením

Čiech a Moravy pod nemeckú vládu. Tým sa skončila etapa trvania Československej

republiky.

~ 11 ~

3 Slovenský štát

3.1 Prvý vlastný štát v moderných dejinách Slovákov

Snem sa ešte pri vyhlásení Slovenského štátu zhodol na zostavení vlády.

Úradovala do 27. októbra 1939 a tvorili ju:

Jozef Tiso – predseda vlády

Vojtech Tuka – podpredseda vlády

Karol Sidor – minister vnútra

Ferdinand Ďurčanský – minister zahraničných vecí

Mikuláš Pružinský – minister financií

Gejza Fritz – minister spravodlivosti

Jozef Sivák – minister školstva a národnej osvety

Gejza Medrický – minister hospodárstva

Július Stano – minister dopravy a verejných prác

Ferdinand Čatloš – minister národnej obrany

Alexander Mach – šéf Úradu propagandy

Karol Sidor bol ministrom prakticky len jeden deň, už vyhlásenie samostatného

štátu za daných okolností bolo totiž proti jeho presvedčeniu. Nepáčilo sa mu, že Slováci

sa museli spriahnuť s nacizmom, aby mohli prežiť. Ešte kým bol na pár dní predsedom

autonómnej vlády, nezlomne odmietal nemeckých agentov, ktorí mu opakovane

ponúkali spoluprácu s Hitlerom. Keď pred vyhlásením samostatnosti videl, že zo

situácie niet správneho východiska, podal demisiu. Ale novovzniknutá vláda na čele

s Tisom Sidora potrebovala a dosadila ho do ministerstva vnútra. Deň na to Sidor

odišiel na dovolenku a 18. apríla oficiálne vystúpil z vysokej politiky. Odmietol

bratríčkovať sa s Hitlerom, zavrhol politiku menšieho zla. Bol to nekompromisný

politik, ktorý chcel dosiahnuť slobodu pre svoj národ, ale vlastnými silami. Včas odišiel

z politickej scény, bol ešte relatívne mladý, na vrchole popularity a nechcel, aby si ho

ľudia spájali s režimom „nemeckej“ HSĽS. Jeho pamätná veta znie: „Nevezmem na

seba, aby ma celý národ preklínal, že som naň uvalil nemecké jarmo.“ V tom je rozdiel

medzi Sidorom a Tisom. Tiso nakoniec „uvalil na národ nemecké jarmo“ a stal sa preto

zrejme najkontroverznejšou osobnosťou našich dejín.

~ 12 ~

Slovenský štát postupne uznalo de facto aj de iure 27 štátov, medzi prvými boli

Maďarsko, Poľsko, Nemecko. Nasledovali Vatikán, Taliansko, Švajčiarsko, Veľká

Británia, Libéria, Ekvádor, Kostarika, Japonsko, Mandžusko, Juhoslávia, Francúzsko,

Belgicko, Švédsko, Rumunsko, Litva, ZSSR, Bulharsko, Estónsko, Lotyšsko,

Holandsko, Čína, Chorvátsko, Fínsko, Dánsko. USA Slovenský štát neuznalo.

Vládnuce postavenie mala jediná strana – Hlinkova slovenská ľudová strana-

strana slovenskej národnej jednoty. Táto vznikla už koncom roka 1938, kedy HSĽS

pohltila Slovenskú jednotu (zloženú z Agrárnej strany a Národných socialistov) a vôbec

všetky významné strany na Slovensku okrem komunistov a sociálnych demokratov.

V SŠ existovali okrem HSĽS-SSNJ prakticky len strany nemeckej (predstaviteľ Franz

Karmasin) a maďarskej (predstaviteľ János Esterházy) menšiny. Vzhľadom k tomu, že

všetky tri strany boli fašistické, nedalo sa hovoriť o demokratickom riadení štátu.

V novovzniknutom štáte musela byť vytvorená ústava. To sa podarilo 21. júla

1939. Podľa tejto ústavy sa štát oficiálne nazýval Slovenská republika a počet poslancov

Slovenského snemu sa zvýšil zo 63 na 80. Tiež určila, že prezident sa volil na 7 rokov

a mohol zastávať maximálne dve funkčné obdobia za sebou. Pre svoj obsah by sa táto

ústava dala charakterizovať ako kresťansko-konzervatívna, silne národno-sociálna

s miernymi autoritatívnymi prvkami. Voľba prezidenta prebehla 26. októbra 1939, kedy

Snem jednoznačne zvolil Tisa a ten sa po zložení prísahy stal prvým a jediným

prezidentom Slovenského štátu. Zároveň sa Vojtech Tuka stal predsedom vlády.

Kvôli silnému nemeckému vplyvu a ambíciám radikálneho krídla HSĽS vznikol

na Slovensku totalitný klérofašistický režim, v ktorom bola povolená jediná štátostrana

a opozičné strany, ako aj spolky boli zakázané. Hlavne neskôr sa postupne stále viac

a viac potláčali ľudské práva a medzi občanmi sa našlo mnoho odporcov režimu. Okrem

čechoslovakistov, benešovcov, boľševikov to boli aj prenasledovaní Židia, Rómovia

alebo homosexuáli. Šírenie fašistickej ideológie zabezpečovali noviny Slovák

a Machovo vedenie propagandy.

3.2 Hlinkova garda a mládež

Hlinkova garda vznikla už v lete 1938 a v októbri bola legalizovaná. So

súhlasom vtedajšej Beranovej pražskej vlády bola aj ozbrojená. Slúžila ako pomocný

orgán HSĽS. Počas autonómie bola od 28. októbra 1938 jedinou brannou organizáciou

na území Slovenska (ostatné boli rozpustené, napríklad Národná garda, Dunajská stráž,

~ 13 ~

Sedliacka jazda, Orol...). Jej jadro tvorila obnovená Rodobrana (existujúca už od 1923),

ktorá zoskupovala tých najvýznamnejších predstaviteľov HSĽS a elitu Hlinkovej gardy.

V júni 1940 však Rodobrana s HG splynula. Zo začiatku sa snažila HG presadiť

povinný vstup všetkých mužov od 6 do 60 rokov, proti čomu obyvateľstvo protestovalo,

preto bola Hlinkova garda vyhlásená za polovojenskú organizáciu, ktorej členstvo bolo

dobrovoľné. Jej hlavným veliteľom bol Karol Sidor do marca 1939, po jeho odchode

z politiky ho nahradil Alexander Mach.

Oficiálne bolo poslaním Gardy vychovávať oddaných vlastencov pre štát,

pestovať brannú výchovu, odvážnosť a ducha kamarátstva, pozorovať verejný život

a podávať na príslušné miesta hlásenia. Tiež sa uvádza pomoc orgánom pri obrane štátu

a pri udržiavaní verejného poriadku a bezpečnosti a plniť úlohy zadané ministrom

vnútra a ministrom národnej obrany. Ale v praxi sa Hlinkova garda počas Slovenského

štátu podieľala aj na deportácii Židov alebo zastrašovaní oponentov režimu. Zákon z 5.

júla 1940 upravil postavenie a právomoci Hlinkovej gardy a tá potom fungovala ako

politická polícia spolu s Ústredňou štátnej bezpečnosti.

Počas SNP vznikali takzvané Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy, ktoré mali

za úlohu spolu s nemeckým vojskom zakročiť proti povstalcom a zaviesť teror.

Hlinkova garda bola definitívne zlikvidovaná po porážke nacizmu.

Hlinkova mládež bol mládežnícky a telovýchovný spolok, ktorý vznikol v roku

1938 po zrušení všetkých pôvodných skautských spolkov. Táto polovojenská

organizácia je pomenovaná po Hlinkovi, no takisto ako pri Hlinkovej garde, samotný

kňaz nevyvinul žiadnu iniciatívu a zrejme by ani nesúhlasil s vytváraním takýchto

spolkov. Dá sa povedať, že Hlinkova mládež bol slabší odvar Hitlerjugendu v Nemecku

a podobne ako nemecký spolok, aj tento slovenský ovplyvnil životy mnohých chlapcov

a dievčat. Jeho hlavnou ideou bolo poskytnúť kompletnú výchovu v duchu hesla „Za

Boha a za národ“ dobrovoľne vstupujúcej mládeži. Hlinkovu mládež viedol Alojz

Macek a mala vyspelú organizáciu v podobe vlastného hesla, rovnošaty, tlače či sľubu.

Ich oficiálny pozdrav znel „Na stráž!“ a bol prevzatý od zaniknutých Slovenských

katolíckych skautov, ktorý vyzývali strážiť vieru a kresťanskú česť. HM podnikala aj

rôzne akcie, výlety alebo výmenné pobyty s deťmi z Hitlerjugend či talianskej GIL.

V tomto smere bola HM dobrým spolkom, poskytujúcim výchovu mládeži. Hlinkova

mládež však zlyháva, keď od septembra 1944 začína používať svojich chlapcov pri

stavbe opevnení a odhaľovaní činností SNP. Do armády sa povolávali už šestnásťroční

~ 14 ~

chlapci a aj vďaka tomu sa ukázala Hlinkova mládež ako fašistická organizácia,

využívajúca deti na obranu režimu. Po vojne bola spolu s Hlinkovou gardou zakázaná.

3.3 Prepojenie s politikou Nemecka

Štyri dni po vzniku štátu bol Tiso opäť zavolaný k Hitlerovi a ten mu predložil

určité podmienky. Tie bolo treba splniť, aby Nemecko mohlo garantovať Slovensku

ochranu. Tieto podmienky boli v skutočnosti zakrytou snahou dostať Slovensko úplne

pod kontrolu. Veľká oblasť na západe mala byť obsadená nemeckým vojskom a tvoriť

takzvanú Nemeckú ochrannú zónu (Schutzzone). Okrem toho Hitler žiadal podriadiť

zahraničnú politiku Slovenska záujmom Tretej ríše a vpustiť do krajiny nemeckých

poradcov, ktorí tu mali dohliadať na záujmy Nemecka. Ako protislužbu za to všetko

ponúkal Hitler garanciu hraníc a hospodársku pomoc. Slovensko malo dostať silnú

vlastnú menu, colnú suverenitu územia, mala byť zriadená Slovenská národná banka

a Nemecko tiež malo pomôcť pri presune peňazí z Národnej banky v Prahe. Tiso

nakoniec podmienky prijal a 23. marca 1939 bola na 25 rokov podpísaná Ochranná

zmluva a Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Ríšou a

Slovenským štátom.

3.4 Salzburské rokovania

Ďalší výrazný zásah Nemecka do vnútornej politiky SŠ nastal 27. a 28. júla

1940. Hitler pozýva Tisa k sebe do Salzburgu, aby mu nadiktoval zmeny vo vláde.

Ďurčanský tak bol odvolaný z funkcie ministra zahraničných vecí a nahradený

radikálnejším Tukom. Taktiež Alexander Mach sa stal ministrom vnútra. Týmto chcel

Hitler zabrániť Slovensku v miernej politike a dal viac priestoru radikálnym politikom.

Následne bola novelizovaná ústava, v roku 1942 sa prijal vodcovský systém (Tiso -

Vodca) a začali sa obmedzovať práva židovskej národnosti.

3.5 Židovská otázka v Slovenskom štáte

Postoj k Židom bol už z dávnej histórie veľmi zložitý. Vieme, že sa na našom

území usadili už pred príchodom Maďarov a svojou šikovnosťou a obchodným talentom

rýchlo bohatli. Je nesporné, že odjakživa vedeli zveľaďovať svoj majetok dobrým

obchodom. Neprajníci im pripisujú hlavne úžerníctvo a vedenie krčiem, ktoré im

~ 15 ~

umožnilo dostať sa do popredia dedinskej i mestskej ekonomiky. Už pred vytvorením

Slovenského štátu boli medzi obyvateľmi ČSR rôzne názory na Židov. Nechýbala ani

nenávisť ľudí, ktorí kvôli nim prišli o majetok. V tomto období šíriaci sa nacionalizmus

sa snažil vykresliť Židov ako nepriateľov štátu a medzi ľudovými masami sa to často

stretlo s úspechom. Keď sa HSĽS dostala na Slovensku k moci a zaviedla svoj totalitný

režim, nacionalizmus mohol byť uzákonený v ústave. Preto bolo možné tak efektívne

šíriť propagandu a poburujúce heslá ako: „Nás neobalamutia hlúpou frázou, že Žid je

tiež človek. Židia sú zástupcami a agentmi diablov. Žid nie je výtvor boží, ale diabolský,

a preto Žid nie je človek, len ako človek vyzerá. Ten, kto Židov akýmkoľvek spôsobom

podporuje alebo chráni – toho trest Boží neminie.“ Tieto slová sa objavili na letákoch

Hlinkovej gardy už v roku 1940. Smutné je, že bežný ľud sa s týmto postojom často

stotožňoval.

Hlavným činiteľom v židovskej otázke bol podľa Tisa ich podiel na

hospodárstve štátu. Židia tvorili asi 2,9 % obyvateľstva, ale vlastnili pritom 45 %

majetku štátu (podľa štatistiky z 1930 a súpisu majetku z 1940). Preto bolo jeho cieľom

obmedziť počet Židov v istých druhoch zamestnaní. Slovenská vláda vydala 18. apríla

1939 vládne nariadenie, ktoré vymedzilo pojem Žid (podľa náboženstva) a určilo limit

počtu Židov, ktorí mohli vykonávať určité povolania. V tomto roku tiež začala arizácia,

čiže prenesenie židovského majetku na árijcov. Objavila sa tak veľká skupina

slovenských zbohatlíkov a to hlavne po druhom arizačnom zákone z konca novembra

1940. Vtedy sa zarizovalo asi 2500 židovských podnikov a asi 10 000 ich bolo

zlikvidovaných.

Židovská otázka sa ďalej riešila nariadením č. 198/1941 Slov. z. o právnom

postavení Židov alebo tzv. Židovským kódexom z 9. septembra 1941, ktorý obsahoval

až 270 paragrafov. Židovský kódex sa dá pokladať za kópiu nemeckých norimberských

zákonov. Kódex definoval Žida na rasovom základe (teda po správnosti doteraz boli

zákony namierené proti židom, od tohto okamihu proti Židom). Židia týmto zákonom

stratili viaceré základné práva, boli pozbavení majetku a vzťahovala sa na nich

pracovná povinnosť. Okrem toho boli nútení od 6. roku nosiť označenie (šesťcípu

Dávidovu hviezdu). Tento zákon nebol podpísaný prezidentom Tisom (na druhej strane

jeho podpis ani nebol potrebný) a historici, ktorí Tisa obhajujú, tvrdia, že Tiso proti

zákonu vystúpil a presadil aspoň dva paragrafy, ktoré mu umožnili udeľovať výnimky.

Radikalizmus vyvrcholil 25. marca 1942, kedy začali deportácie Židov do

vyhladzovacích táborov. Hlavný podiel na tom má Tuka, Mach a ich radikálne krídlo,

~ 16 ~

no ani Tiso neurobil veľa pre to, aby deportáciám zabránil. Tie boli dokonca do 15.

mája ilegálne, pretože až vtedy ich snem schválil. Do 20. októbra sa tak deportovalo asi

60 000 Židov (údaj sa v rôznych zdrojoch pohybuje okolo tejto hodnoty). Zvyšok tu

zostal väčšinou vďaka prezidentskej výnimke, úradnej ochrane alebo úplatkom. Mnohí

sa skrývali a žili v ilegalite. Tiež boli zriadené pracovné tábory v Novákoch, Seredi a na

iných miestach, kde pracovali Židia, Rómovia a podobní „nepriatelia štátu“. Od októbra

1942 naša vláda nedeportovala Židov zrejme vďaka tlaku umiernených politikov, cirkvi,

židovskej obce a možno tiež preto, že sa ukázalo obyvateľstvo, čo sa v skutočnosti so

Židmi v táboroch deje.

Deportácie boli obnovené po potlačení Slovenského národného povstania, kedy

Nemci tvrdo zasiahli do nášho štátu a vyvážali ďalších Židov. Od konca septembra

1944 do marca 1945 tak bolo odsunutých ďalších asi 13 500 Židov. Do konca vojny

zahynulo v koncentračných táboroch vyše 70 000 židovských obyvateľov zo Slovenska.

Priaznivci Tisa mu udeľujú zásluhy za to, že udelil výnimky a tým zachránil asi 1000 –

6000 (historici sa v údajoch rôznia) Židov.

3.6 Vojnové konflikty Slovenského štátu

Spoluprácou s Nemeckom sa Slovensko zaviazalo aj viesť zahraničnú politiku

podľa vzoru fašistického sveta. Boli sme nútení bojovať aj vtedy, keď sme o to nemali

záujem a dostali sme sa do vojny so slovanskými bratmi. Slovenský štát zažil tri

vojnové konflikty, v ktorých pozadí vždy stála aj Tretia ríša.

Ten prvý, tzv. Malá vojna, nebol ako jediný vyvolaný Nemeckom. Vznikol

nečakaným vpádom maďarských vojsk 23. marca 1939, bez vypovedania vojny.

Maďarskej vláde nestačili zisky z Viedenskej arbitráže a obsadenie Podkarpatskej Rusi

z marca 1939. Chcelo vybojovať ďalšie územia zo štátu, ktorý bol iba 9 dní starý.

Paradoxné na tom je, že Maďarsko bolo prvou krajinou, kto uznal našu samostatnosť

a svojbytnosť. Aj napriek tomu bez varovania vkročili v troch prúdoch na naše územie

z Podkarpatskej Rusi. Rýchlo sa o tom dozvedel generál Čatloš, minister národnej

obrany, a podnikol protiútok. Aj vďaka jeho schopnostiam slovenská armáda spolu

s Hlinkovou gardou odrazila maďarský útok. Maďarsko podniklo 24. marca

bombardovací letecký útok na letisko Spišskej Novej Vsi, pričom boli medzi obeťami aj

civilisti. Boj skončil diplomatickým zásahom Nemecka na základe Ochrannej zmluvy.

~ 17 ~

Výsledkom pre Slovenský štát však bola strata ďalšieho územia až po Sninu v prospech

agresora.

Ďalší boj sa blížil s koncom augusta 1939. Slovenská armáda bola ešte stále na

južných hraniciach kvôli obrane pred Maďarskom, ale Hitler pripravoval útok na

Poľsko. Potreboval pri tom účasť Slovenska a preto vyhlásil, že Slovensko by malo

získať späť územia na severe, ktoré stratilo po Viedenskej arbitráži. Slovenská armáda

na čele s generálom Čatlošom tak zaútočila na Poľsko 1. septembra 1939 po boku

Hitlera. Rusko sa 17. septembra zapojilo tiež a Poľsko bolo rýchlo dobyté. Následkom

tohto boja Slovensko získalo späť územia na severe.

Vrcholom závislosti na Nemecku bol vpád do ZSSR. 22. júna 1941 vyhlásilo

Nemecko tzv. „križiacku vojnu proti boľševizmu“ a napadlo Sovietsky zväz. Pripojilo

sa k nemu viacero iných štátov, napríklad Maďari, Taliani, Fíni a tiež Slováci. Pričinil

sa o to vo veľkej miere Tuka, ktorý dal hneď deň po útoku prerušiť diplomaciu so ZSSR

a 24. júna boli do útoku vyslané aj naše vojská. Vznikli dve divízie (Rýchla a

Zaisťovacia) a bojov sa zúčastnili aj kvalitní piloti slovenského letectva, z nich niektorí

dostali rôzne vyznamenanie od Nemcov. Vojna s Ruskom však bola medzi slovenským

obyvateľstvom nepopulárna, ľudia nemali záujem bojovať proti bratskému národu.

Prejavovalo sa to mnohými dezerciami a rebéliami. Nemecko bolo dokonca nútené

premiestniť časť slovenskej armády do Talianska, kde nehrozilo prebehnutie na druhú

stranu.

Iniciatívou Tuku vstúpilo Slovensko tiež do vojny so západnými mocnosťami.

Stalo sa tak 12. decembra 1941, kedy Slovenský štát vyhlásil vojny Spojeným štátom

americkým a Spojenému kráľovstvu. Vláde totalitnej republiky sa to vrátilo v lete 1944,

kedy bol uskutočnený prvý nálet spojeneckého letectva na Bratislavu,

zbombardovaných bolo viacero objektov a straty na civilných životoch sa rátali na

stovky.

3.7 Koniec fašistického štátu

Pokračujúce vojenské neúspechy Tretej ríše v priebehu roka 1943 viedli

k stupňovaniu opozičných nálad v spoločnosti. Vznikajú ilegálne orgány s cieľom

zvrhnúť režim – Slovenská národná rada a Vojenského ústredie v Banskej Bystrici. Tie

začali pripravovať ozbrojené vystúpenie proti nacizmu. Svoj plán pripravoval aj generál

Ferdinand Čatloš, minister národnej obrany. Ten bol síce oficiálne vo vláde, ale

~ 18 ~

nesúhlasil s ňou a hľadal spôsob ako uchrániť slovenský národ od Hitlera. Jeho plán bol

však odlišný od plánov SNR a exilovej vlády Beneša v Londýne. Im išlo o obnovenie

Československej republiky, čo Čatloš nechcel pripustiť. Chcel ponechať slovenskú

štátnosť, aj keď bez Tisa. Celý svoj návrh povstania vypracoval do memoranda, ktorý

poslal do Moskvy. Bol stroho odmietnutý Slovenskou národnou radou aj Moskvou, hoci

jeho prípravy boli precízne a mohli mať úspech. Spolupráca s ním bola nežiadaná, lebo

bol považovaný za kolaboranta, ktorý sa len alibisticky snaží zbaviť viny za režim.

Skutočné dôvody jeho odmietnutia môžu byť však v tom, že Beneš chystal obnovenie

Československa a Moskva chcela prísť na Slovensko s komunizmom. Každopádne,

ozbrojené povstanie proti nacizmu si žiadalo pomoc Červenej armády, ktorá sa

postupne presúvala na naše územie.

Premyslené plány na povstanie boli narušené predčasným vypuknutím

Slovenského národného povstania. Predchádzala tomu silnejúca partizánska činnosť

a prejavy odporu proti nacizmu. Partizáni napáchali veľké škody, sabotovali vysielače

ničili dopravnú infraštruktúru, prenasledovali stúpencov HSĽS, katolíkov a Nemcov,

dokonca sa podieľali aj na vyvražďovaní nevinných civilistov. Partizánska činnosť

vyvrcholila 28. augusta 1944 v Martine, kde skupina komunistických partizánov

skupinu nemeckých vojakov pod vedením generála Otta. Tým sa Hitler rozhodol

obsadiť Slovensko a potlačiť partizánov, dala mu k tomu súhlas aj slovenská vláda.

V noci z 28. na 29. augusta vstúpilo nemecké vojsko na Slovensko a to následne

vyvolalo začiatok Slovenského národného povstania, keď generál Golian o 20. hodine

zahlásil dohodnuté heslo: „Začnite s vysťahovaním“. Povstanie sa udržalo do 27.

októbra, kedy bola dobytá Banská Bystrica a partizánske oddiely sa presúvajú do hôr,

odkiaľ pokračujú v partizánskych bojoch. Zlyhanie povstania bolo zapríčinené slabým

vybavením povstaleckého vojska a predčasným vypuknutím. Poprední velitelia SNP Ján

Golian a Rudolf Viest boli odvlečení do Nemecka a pravdepodobne popravení.

Po SNP zaviedli Nemci na Slovensku teror, tvrdú kontrolu, obnovili deportácie

Židov, vyvražďovali a vypálili napríklad Kremničku alebo Nemeckú. Na represáliách sa

zúčastnili aj Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy alebo nemecké Einsatzkommando.

Navonok sa zdá, že SNP neprinieslo žiadny úžitok, iba obete na obidvoch stranách

a oveľa tvrdší nemecký dozor, ale nepopierateľný význam SNP spočíva v tom, že

rehabilitovalo Slovákov a po vojne ich postavilo na stranu víťazov. Mohlo dopadnúť aj

úspešnejšie, keby sa viac dbalo na plánovanie a nezahájilo sa predčasne.

~ 19 ~

Začiatkom nasledujúceho roku nastalo oslobodzovanie Slovenska spod kontroly

Nemcov. Červená armáda postupovala po Karpatsko-duklianskej operácii z východu,

v januári 1945 oslobodila Košice a Prešov, 25. marca Banskú Bystricu a 4. apríla aj

Bratislavu. Do konca mesiaca bolo oslobodené celé územie. Nakoniec bola oslobodená

9. mája aj Praha. Týmto bol definitívne porazený nemecký nacistický vplyv na Čechov

a Slovákov a tí mohli zas vytvoriť spoločnú republiku a zmariť sny ľudákov, ktorý sa

toľko usilovali o slovenskú štátnosť.

Politici, ktorí boli zodpovední za Slovenský štát a režim v ňom, boli súdení

Národným súdom v rokoch 1946-1947. Jozef Tiso bol odsúdený na trest smrti, takisto aj

Ferdinand Ďurčanský a Vojtech Tuka. Alexander Mach bol odsúdený na 30 rokov

väzenia.

~ 20 ~

Záver

Nie je vôbec jednoduché hodnotiť Slovenský štát a jeho vedúce osobnosti. Táto

téma otvára nekonečné debaty o „dobrom“ alebo „zlom“ štáte, takisto ako

o jednotlivých predstaviteľoch Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Kritici sa často

odvolávajú na privlečený fašizmus, antisemitizmus a totalitu, ktorá neodmysliteľne

k tomuto štátu patrí. Priaznivci tohto šesť rokov trvajúceho štátu zas povedia, že si

v ňom Slováci nežili vôbec zle, práve naopak, hospodárstvo, kultúra i vzdelanie zažilo

ohromný rozmach. Nič nie je len čierne alebo biele, takisto ani Tisova vláda a preto ju

treba hodnotiť z viacerých stránok a nie len ako celok.

Je tiež dôležité uvedomiť si, aká situácia panovala v strednej Európe v rokoch

1938-1939. Vďaka nemeckej a maďarskej rozpínavosti boli slovenskí poprední politici,

predstavitelia HSĽS, postavení pred ultimátum. Vyhlásiť samostatný štát ako nemecký

satelit alebo nič nerobiť a čakať, kým nás pohltia susedia. Toto rozhodnutie bolo

v podstate na Tisovi, ktorý machiavellisticky zvolil menšie zlo a upísal svoj národ

Hitlerovi. Ale čo iné mal robiť? Myslím, že nie je spravodlivé vyčítať Tisovi vyhlásenie

samostatnosti.

Sú iné veci, ktoré by sa mu mali vyčítať. Držal vo svojej strane a na vedúcich

vládnych miestach radikálnych ľudí, ktorí často nerobili nemeckú politiku z donútenia,

ale si nacistické zmýšľanie dosť rýchlo osvojili. Zaráža ma, že Tiso, ktorý bol kňazom

a tak veľmi sa donekonečna oháňal kresťanskou mravnosťou, dovolil, aby sa v jeho

štáte diali zverstvá. Aj keď ich priamo neinicioval, bol pasívny a nezakročil proti

neľudským zákonom. Tým mám na mysli hlavne riešenie židovskej otázky. V rôznych

zdrojoch a historických literatúrach sa uvádzajú rôzne postoje k Tisovej židovskej

politike. Potom je ťažké zistiť, či Tiso robil naozaj všetko, čo mohol, aby zmiernil

utrpenie Židov. Ale z jeho zachovaných výrokov mám pocit, že sám bol presvedčeným

antisemitom a nevidel problém vo vydávaní zákonov, ktoré Židov priamo obmedzovali.

Táto otázka ma veľmi zaujala a rád by som vedel, ako to bolo v skutočnosti. Ale na to

by som sa asi musel spýtať samotného dr. Jozefa Tisa.

V tejto práci som sa snažil o čo najobjektívnejšie a najspravodlivejšie

vyobrazenie Slovenského štátu a jeho predstaviteľov, aj keď to bola neľahká úloha.

Potrvá ešte dlho, kým sa z diel historikov úplne stratí manipulujúca propaganda jednak

komunizmu a jednak skalných prívržencov Tisa.

~ 21 ~

Zoznam použitej literatúry

1. BUCHVALDEK, M. a kol.: Československé dějiny v datech. Druhé vydanie. Praha:

Nakladatelství Svoboda 1987. 712 s.

2. ĎURICA, M. S.: Jozef Tiso a Židia. Druhé vydanie. Bratislava: Lúč 2008. 134 s.

ISBN 978-80-7114-701-5.

3. KOVÁČOVÁ, V.: Dr. Jozef Tiso a riešenie židovskej otázky na Slovensku. In:

Múzeum SNP, Banská Bystrica (článok publikovaný na internete)

4. SIDOR, K.: Takto vznikol slovenský štát. Prvé vydanie. Bratislava: Odkaz 1991.

181 s. ISBN 80-85193-12-4.

5. ŠTEFANSKÝ, V.: Generál Ferdinand Čatloš. Prvé vydanie. Bratislava:

Ministerstvo obrany slovenskej republiky 1998. 82 s. ISBN 80-88842-13-1

Použité internetové zdroje:

www.forum.valka.cz/viewtopic.php/title/Vznik-Hlinkovej-gardy-a-jej-ulohy/t/48813www.inzine.sk/article.asp?art=7517www.postoy.sk/node/1780www.warez.swaton.sk/index.php?go=autogramy/sk/historia1www.wikipedia.sk

~ 22 ~

Prílohy

Príloha 1: Mapa Československej republiky a rozloženie národností

Príloha 2: Mapa prvej Slovenskej republiky

1 - územie, ktoré patrilo Maďarom už za ČSR (Jarovce, Rusovce, Čunovo)2 – územia zabraté Maďarskom po Viedenskej arbitráži3 - územia zabraté Maďarskom po Malej vojne4 – územia zabraté Nemeckom (Petržalka, Devín)5 – ochranná zóna Nemecka

~ 23 ~

Príloha 3: Vlajka prvej Slovenskej republiky

Príloha 4: Znak prvej Slovenskej republiky a Hlinkovej Gardy

~ 24 ~

Príloha 5: Administratívne členenie prvej Slovenskej republiky

Príloha 6: Pochodujúca Hlinkova mládež

Príloha 7: Používané známky a slovenská minca vydaná k 5. výročiu SŠ

~ 25 ~

Príloha 8:Stretnutie Tisa a Hitlera (13.3.1939)

Príloha 9: Centrá SNP (žltá farba) a nemecký postup proti nim (šípky)

Príloha 10: Vypočúvaný Tiso pred Národným súdom (1946)

~ 26 ~

Príloha 11:Andrej Hlinka, kňaz, spoluzakladateľ Slovenskej ľudovej strany, šíriteľ snáh o rovnoprávnosť Slovákov a Čechov v Československej republike

Príloha 12:Jozef Tiso, prezident Slovenského štátu, od Hlinkovej smrti v roku 1938 je faktickým vodcom HSĽS, po oslobodení Slovenska sovietskym vojskom bol odsúdený Národným súdom na trest smrti obesením.

Príloha 13:Karol Sidor, významný predstaviteľ HSĽS, veliteľ Hlinkovej gardy, po zosadení Tisovej vlády bol na pár dní predsedom autonómnej vlády

~ 27 ~

Príloha 14:Vojtech Tuka, predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS, po vyhlásení samostatnosti bol predsedom vlády, po Salzburských rokovaniach aj ministrom zahraničných vecí

Príloha 15:Alexander Mach, predstaviteľ radikálneho krídla HSĽS, pravá ruka Tuku, v Slovenskom štáte zastával funkciu veliteľa Hlinkovej gardy a po Salzburských rokovaniach aj ministra vnútra, mal na starosti propagandu HSĽS

Príloha 16:Ferdinand Čatloš, významný predstaviteľ slovenskej armády, ktorý sa po vyhlásení samostatnosti stal ministrom národnej obrany, neskôr sám začal pripravovať plán povstania proti nemeckému vplyvu, nenašiel však podporu exilovej vlády a jeho iniciatíva bola zmarená

~ 28 ~

Príloha 17:Edvard Beneš, prezident Československej republiky, čechoslovakista, odporca autonomistických snáh, po roku 1938 vedie exilovú vládu v Londýne a predstavuje odboj proti Slovenskému štátu

Príloha 18:Ján Golian, slovenský brigádny generál, organizátor Slovenského národného povstania, stúpenec Benešovej exilovej vlády, po neúspechu SNP bol v Nemecku popravený

Príloha 19:Rudolf Viest, odporca samostatného Slovenského štátu, veliteľ 1. čs. divízie vo Francúzsku, veliteľ povstaleckej armády SNP, spolu s Golianom bol v Nemecku popravený

~ 29 ~