ročník vi. revue o umenÍ pre deti a mlÁdeŽ

Ročník vi.1-2/99Cena 20 Sk

REVUEO UMENÍ PRE DETI A MLÁDEŽ

M. Jurčo / Rodinným čítaním proti čiernym dieram o z. Sta-níslavová / S úspechom k poklesu •<>• M. Ďuríčková / Prísadyľudskosti -> Trojruža '98 J. Ullčlanskemu •<> O. Silácky /Radosť napriek všetkému o P. čačko / Svojho druhu Je-dlná na svete o x Kopal / Hravosť v myslení a cítení TomášaJanovlca o M. Ondráš / Útek ako proces sebapoznávanla

,

•r

'/ /

OBSAH

MILAN JURČORodinným čítaním proti čiernym die-ram 71

ZUZANA STANISLAVOVÁS úspechom k poklesu 76

PRÍSADY ĽUDSKOSTIRozhovor Kvety Slobodníkovejs jubilujúcou Máriou Ďuríčkovou /16

ANDREJ ŠVECIlustrátorka poetickej imaginácie 723

MARTA ŽILKOVÁ„Nie zlomok sveta, ale jeho extrakt" 724

JÁN ULICIANSKYAdelka Zvončeková 725

ONDREJ SLIACKYRadosť napriek všetkémualebo Portrét na skúšku 728

SVOJHO DRUHU JEDINÁ NA SVETERozhovor Ondreja Sliackeho s PetromČačkom, riaditeľom Bibiány, medziná-rodného domu umenia pre deti 739

RECENZIEZ. Stanislavová: Kontexty modernej slo-venskej literatúry pre deti a mládež;A. Verešpejová: Šušľavá mušia; J. Pav-lovič: Rozprávky ostrihané na ježka;J. Juráňová: Iba baba; M. Čeretková--Gállová: Koniec hastrmana; R. Sma-tanová: Prázdniny u starej mamy 739

JÁN KOPALHravosť, humor a satira v poetickommyslení a cítení Tomáša Janovica 749

JÁN BEŇODeviate v Castrum Nóvum 756

OCENENIE DIELA MILANA JURČA 759

VILIAM OBERTČitateľské podnety pre najmenšiedeti 760

MILOŠ ONDRÁŠÚtek ako proces sebapoznávania 766

EVATKÁCIKOVÁKriviansky rozprávkar 772

Šéfredaktor ONDREJ SLIACKYGrafická úprava Marián ŠkripekRevue Bibiána, orgán Slovenskej sekcie 1BBY, s finančným príspevkom Štátneho fondu kultúry PniSlovakia vydáva BIBIÁNA, medzinárodný dom umenia pre deti.Adresa redakcie: Bibiána, medzinárodný dom umenia pre deti. Panská 41, BOX 39, 814 99 Bratislava.

Rozširuje a objednávkv prijíma distribučná firma ARES. s.r.o.. Športová 5, 831 04 BratislavaPodávanie novinových zásielok povolené Riaditeľstvom pôšt f:. J-243/94-P zo dňa 21. I. 1994

MK SR 2139/99Na obálke sú reprodukovane' ilustrácie Kamily Stane/ovej z knihy Kalevala.

RODINNÝM ČÍTANÍMPROTI ČIERNYM DIERAM

ALEBO

O potrebe prepájania národnejvývinovej kontinuity s medziliterárnou

kontextovostbuMILAN JURČO

Presvedčený som, že motto JanaWericha možno chápať aj synekdochic-ky: s platnosťou nielen pre rozprávku, aleaj pre ostatné žánre literatúry pre deti. Toznamená, ak uvažujeme o vydávaní zá-kladného fondu kníh pre deti, nemôže sauzatvárať len do priestoru národnej lite-ratúry. Vlastne už vtedy, keď sa dieťa eš-te len učí ovládať materinský jazyk, atri-bút nadnárodnosti a interliterárnosti jezakódovaný do textov jemu určených.A toto posolstvo „embryonálnych" žán-rových útvarov, ako sú povedačkovéprekrúcanky a nonsensové rýmovačky,sa priam geneticky prenieslo aj do žán-rov zložitejšie štruktúrovaných, a to takv umelecko-náučnom, ako aj vo fiktív-no-fantastickom sektore písomníctva.Nepochybne túto tendenciu možno odčí-tať rovnako zreteľne z odkazu pansofistuJana Amosa Komenského, z jeho texto-vo-obrazovej encyklopédie Orbis sensu-alium pictus (1658) ako aj z Perraultovhorozprávkového súboru vravnej matkyHusi, vydaného na konci toho istého sto-ročia (1697). Dazaista však stržňom zla-tého fondu každého etnického spoločen-

„Pohddky jsou jako ŕetéz... ohepínajísvet a spiijují liili odevšad."

JAN WERICH

stva má byť literatúra národná. Ibažev momente, ked sa pozornejšie pozriemena jej vývinovú kontinuitu, nemôžeme sinevšimnúť, ako sa v reálnom dejinnomprocese neprestajne modifikovala podoplodňujúcim vplyvom nadnárodnýchkultúrnych a literárnych hodnôt.

PokiaT ide o vzájomné vzťahy českeja slovenskej literatúry pre deti a mládež,táto zákonitosť je celkom zjavná. Pre tútochvíľu postačí, ked aspoň letmo nazrie-me do diela významného slovenského li-terárneho historika Ondreja Sliackeho.V osobitne vyčlenenej kapitolke svojichDejín slovenskej literatúry pre deti a mlá-dež do roku 1945 (Bratislava, Mladé le-tá 1990) si autor podrobnejšie všimol vý-znamný podiel českých pedagógov narozvoji formujúcej sa umeleckej literatú-ry pre deti na Slovensku v rokoch dvad-siatych a tridsiatych. V pevnom perso-nálnom spletenci: J. Vlček- Š. Krčméry- F. Volf - J. Pospíšil - R. Klačko -J. Kejzlar - M. Oravcová - J. CígerHronský - J. Vodrážka a ďalší vo vzá-jomnej názorovej konfrontácii a príklad-nej ideovej komplementarite českí peda-

BIBIANA l BIBIÁNA

gógovia a slovenskí spisovatelia spoloč-ne prebúdzali a upevňovali národné po-vedomie tvrdo skúšaného etnika a hľa-dali optimálnu podobu literatúry prenové generácie v novom štátnom útvare.O tom, z akého ťažkého a málo stabilné-ho postavenia im prichodilo vychádzať,otrasné svedectvo vydal moravský peda-góg Karel Kálal v knižke čŕt Obrázkyzpod Tater (1907). Jeho sociologickéa kulturologické obrázky-skice vyviera-li z milujúceho srdca a presne vidiacehooka. A táto decentná línia obapolnej spo-lupráce a obojstranne osožnej aktivitydala by sa predlžovať tak smerom doza-du cez realizmus, romantizmus až ku kla-sicizmu a ďalej k baroku a renesancii, akoaj smerom dopredu - do našej aktuálnejsúčasnosti.

V užšom, čisto literárnom slova zmys-le, aj Šmatlákove reflexie o básnikoch,detstve a poézii (Básnik a dieťa,Bratislava, Mladé letá 1963) by boli stra-tili to podstatné zo svojho originálnehoúvahového rozmeru, keby sa ich autorbol obmedzil len na úzko poňatú národ-nú kontinuitu a keby bol pozabudol nazmysluplné, vývinovo relevantné inšpi-rácie, vyplývajúce z medziliterárnej kon-textovosti a vzájomného myšlienkovéhooplodňovania sa. Pretože StanislavŠmatlák si bol toho dobre vedomý, vy-hol sa nebezpečenstvu koncepčnej jed-nostrannosti a izolacionizmu, v dôsledkučoho si jeho úvahy a eseje podnes za-chovali sviežosť a inšpiratívnu energiupre literárne myslenie na oboch stranách.Vyzbrojený dôverným poznaním tvorbyčeských básnikov (Sládek, Nezval,Hrubín, Halas...) oveľa presnejšie a hlb-šie pochopil vývinové prúdenia i žánro-vé špecifiká slovenskej poézie pre deti,reprezentovanej menami: L. Podjavorin-ská, M. Rázusová-Martáková, K. Ben-dová, L. Feldek, M. Válek a iní.

Ked sa dnes zamýšľame nad potenciál-nym súborom kníh, ktoré by mali tvoriť

zlatý fond čítania detí a mládeže, nema-li by sme strácať zo zreteľa, že tak robí-me v situácii, keď je priam v krajnej mie-re ohrozené bytie knihy ako takej,vrátane detskej. Najmä existencia tej dru-hej je neustále atakovaná nielen brutali-tou doby, ale aj agresívnosťou výpoved-ných aktov elektronických médií, ktorév nemilosrdnom ekonomickom zápasedobré umenie vytláčajú kdesi na perifé-riu čitateľského záujmu a jemnú detskúpsychiku zraňujú výtvormi deformujúci-mi ešte nerozvitú senzibilitu, atrofujú-cimi schopnosť dieťaťa samostatne mys-lieť. A to všetko skrze obsahovúvyprázdnenosť a nebezpečne ľúbivú uni-formnosť literárneho textu i výtvarnéhosprievodu. A toto vskutku záplavové pre-lievanie sa brakových a gýčovitých pro-duktov beztrestne preniká ponad všetkyhranice, reklamno-prefíkane ohlupujúcmalých i väčších prostoduchých divákov.

Na strane druhej svetlosť prietoku kva-litnej literatúry a dobrého umenia sa ne-ustále zužuje, niekedy, žiaľ, s priamouúčasťou štátnych inštitúcií. Najmä tietoskutočnosti nás nútia uvažovať o nutnos-ti abstrahovať od krátkodobých politic-kých tendencií a zamýšľať sa nad mož-nosťami paralyzovania negatívnychjavov, znemožňujúcich fungovanie pri-rodzeného dialógu medzi duchovne blíz-kymi kultúrami. Ak máme na mysli lite-ratúru pre deti, nemali by sme sa nechaťsputnávať vývinovou linearitou tradičnepoňatého radu autorov a množinou se-lektívnym procesom vyčlenených diel,ktoré by sa ex offo vradili do základné-ho fondu. Napokon určiť kritériá pre ichdekorovanie takpovediac zlatou visač-kou nie je vôbec jednoduché. Domnie-vam sa, že dozrel čas, keď treba hľadaťnetradičné metódy a formy nadväzova-nia kontaktov medzi knihou a jej čitate-ľom. Dozaista prístupy nemusia byť ab-solútne nové. Všeličo vedeli už našipredkovia. Veľa užitočného zostalo po-

BIBIANA 2 BIBIÁNA

zabudnuté v tradícii literárneho vzdelá-vania...

Dejiny čítania detí a mládeže, zároveňs tým aj rozvíjania čitateľskej kultúry,sotva možno pochopiť či napísať bez kul-túrno-historickej reflexie fenoménu ro-dinného čítania. Už slovenskí literárnivedci Peter Liba a Jú l ius Noge presved-čivo ukázali, že dejiny literatúry pre detia mládež nemožno postaviť na serióznubázu, ak z nich vylúčime sociálno-kul-túrny jav rodinného čítania. A hoci námteraz naozaj nejde o to, ako sa dopraco-vať k najvhodnejšej koncepcii dejín lite-ratúry pre mládež, domnievam sa, žes pojmom rodinného čítania treba vážnerátať aj pri úvahách o čitateľsko-komuni-kačnom aspekte problematiky. Prak-ticky: popri adresátovi jednotlivcovi,ktorého sme doteraz bezvýhradne prefe-rovali, mali by sme, najmä pri detskejknihe oveľa viac myslieť aj na adresátaskupinového. Percepcia literárnych tex-tov v situácii spoločného čítania je ne-zastupiteľná pre rozvíjanie obrazotvor-nosti dieťaťa, pre tríbenie schopnostirozumieť humoru a irónii. Vo vlastnej ko-munikačnej väzbe nezabudnúť upozorniťna premenlivosť a flexibilitu vzťahu me-dzi skutočnosťou a literárnou fikciou.

Najvhodnejšie prostredie pre spoloč-né čítanie poskytuje rodina. V našom po-ňatí je teda nielen jednotkou sociálnou,ale aj zárodočnou kultúrnou a literárno--interpretačnou bunkou. Formulujúcproblém v tejto rovine, vôbec si nerobí-me nárok na prvoobjaviteľstvo. Na myš-lienku spoločného čítania v rodináchprišli už naši národní obrodenci a po nichju preberali všetky nasledujúce generá-cie. Dozaista súbežne s dejinným posu-nom dochádzalo aj k modifikáciám hod-nôt a funkcií. Dnes už nejde v prvom radeo národno-sebazáchovné funkcie, skôro upevňovanie skromných základov de-mokracie a prejavov ľudskosti v občian-skom živote.

Na potrebu intimizovania literárnychtextov pre deti skrze recepčný filter ro-dinného prostredia už dávnejšie upozor-nil Z. Helus. Uvažujúc o čarodejnej roz-právke pobádal, že spoločnou recepciounezdomácnený hrôzostrašný príbeh sarozbíja na množstvo detskú dušu bolest-ne zraňujúcich črepov. A pritom by sta-čilo tak málo: z individuálneho čítaniaurobiť čítanie spoločné, s kolektívnou in-terpretáciou textu.

Možno na základe iných podnetov,avšak k podobnému výsledku dospel nietak dávno aj slovenský spisovateľ DanielHevier, keď sa rozhodol editorský pri-praviť „rodinnú knihu básní odkliatychpre deti", dedikovanú dcérke Bohdankea vydanú pod názvom Odkliata panna(Bratislava, Mladé letá 1993).Nepochybne mu išlo o to isté: priblížiťdieťaťu a zároveň i jeho súrodencom a ro-dičom básnické texty takpovediac z lite-rárnej stariny: v časovom rozpätí od kla-sicizmu po vyvrcholenie romantizmu.Pôvodne komunikačné situačný aspektrodinnosti posunul z fázy recepcie už doštádia tvorby knihy ako takej. Nielenžeho tým znásobil, ale ho aj transformovalna faktor, ktorý rozhodujúcim spôsobomštrukturuje súbor štýlovo, žánrovo i vý-razovo rôznorodých textov do novéhokompaktného a zmysluplného celku.„Rodinnosť" ako stavebný princíp sa pri-márne uplatnila už v kolektívnom autor-stve: knižka prezentuje básnické textyB. Tablica, J. Molieho, Sama B. Hro-boňa, Ľ. Štúra, J. Botta, S. Chalúpku,A. Sládkoviča a J. Kráľa - poetologickynajprogresívnejšieho a filozoficky naj-hlbšieho poetu z celej hviezdnej plejádyromantickej družiny. Následne na toto ši-roké autorské združenie napojil tiež ro-dinné zoskupenie ich obdivovateľov, in-terpretov i tlmočníkov ich výpovedía posolstiev. Nachádzame medzi nimiM. Rúfusa, Š. Moravčíka, V. Šikulu,J. Buzássyho, V. Kondróta, J. Navrátila.

BIBIÁNA

Pochopiteľne nechýba medzi nimi anisám editor, tvorca nápadu-koncepcie i jejhlavný realizátor. To uňho, v jeho tvori-vej dielni-domácnosti sa koná básnickésympózium, hostina ducha. Hevier ichpozval na „posedenie" do knižky-parád-nej izby, v ktorej sa spoločne s výtvarní-kom M. Kellenbergerom postarali o na-vodenie skutočne intímnej rodinnejatmosféry. V opravdovom príbuzenskomsúzvuku v prvom rade mysleli na ňu: nabáseň-hosťa. Na poéziu, jej pravdu a krá-su. To pre ňu vytvorili prostredie s tep-lom vtáčieho hniezda, v ktorom sa báseň-holúša bezpečne cíti. A práve preto jeschopná, s istým ostychom a okúňaním,prezradiť čosi zo svojich tajomstiev.Presne takú: máličko hanblivú, a dosta-točne zdieľnu, ju deti rady vítajú v dyna-micky pulzujúcom svete svojich hiera neprestajného poznávania. Aj dospelí,odkladajúc svoje spoločenské masky, po-otvárajú dvierka pre jej voľný vstup dointímnych priestorov svojich duší. Ne-pochybne by bola škoda uzavierať sa doseba pred jej krásou, nepokúsiť sa preta-viť dojem z nej na zážitok, schopný bla-hodarne tvarovať vnútorné priestory člo-veka. Rovnako malého ako veľkého.

To, čo sa tvorcom rodinnej knihy bás-ní podarilo navodiť, nie je tradičná roz-právačsko-poslucháčska situácia. Je todialogicko-besedné a dramaticko-pred-stavujúce symposion. Hevier so svojimispolutvorcami pochopil, že dnešnému či-tateľovi nestačí ponúknuť historický do-kument, ale teplým životom sa chvejúcebásnické slovo, prebudené a prekrvenésenzibilitou súčasného básnika, obohate-né myslením spríbuznených tvorcov - naoboch rovinách: slovesnej i výtvarnej.A práve vtedy vznikne aj čosi navyše.A to čosi je schopné prekročiť lineárnosťkontinuitného poznania a prehĺbiť kon-textové dimenzie literárneho vývinu.Editorovi D. Hevierovi sa podarilovskutku objavným spôsobom rozšíriť

literárnou históriou úzko vymedzenéhranice fenoménu detská literatúra.V spoločenstve známych básnickýchskvostov od všeobecne uznávaného ro-mantického štvorhviezdia Chalúpka,Sládkovič, Kráľ, Botto sa celkom priro-dzene zjaví spomienková báseň B. Tab-lica, epos i selanka J. Hollého, „rozpejá-nok" zaumno-mesianistického Hroboňa.Takéto obohacovanie literárnej históriei čitateľského subjektu je nečakanou od-menou, navyše pridanou hodnotou za od-vahu prekračovať hranice neznámeho,zastieraného či tabuizovaného. V sku-točnosti i v básni. V nás samých. Priampred očami čitateľov-spolubesedníkovprebieha obrad odklínania básne. Rituálodhaľovania tajomstva zapája do proce-su odhaľovania krásy a objavovaniapravdy odrazu tri rodinné spoločenstvá:autorov-tvorcov, básnikov-interpretov,príbuzenstvo kolektívneho adresáta.Naozaj každé slovo, oblé a naprasknuté(Š. Moravčík), naklíčené básnickými ví-ziami, napuchnuté novými vyznaniamiprihovára sa smädným príjemcom. Dušavnímateľa, osviežená v čistých vodáchumeleckých skvostov, je opäť schopnávzletieť.

V čase bezprostredne nasledujúcompo „velvetovej" revolúcii istý slovenskýumelec prišiel s návrhom vytvárať detskéštáty. Ich územia by sa rozprestierali prie-nikovo na priestranstvách už existujú-cich štátnych útvarov. Odvážny projektvzbudil záujem v zahraničí, chceli ho od-kúpiť. Vlastenecký cit velil autorovi ori-ginálnu ideu nepredať. Odmietol ju uro-biť predmetom trhových machinácií,netušiac, že práve tým ju odsúdil na zá-nik: politici, hocako národní, nemôžumať o ňu záujem, ona ich existenciu spo-chybňuje v samých základoch. Ibaže, akňou pohrdli politici, o to s väčším odu-ševnením by sa jej mali ujať umelci, tvor-covia detskej knihy. Proces integrovaniadetských literatúr do celkov literatúr ná-

BIBIANA

rodných by nemal byť na prekážku utvá-rania osobitných detských štátov, situo-vaných v priestoroch národných literatúr.Znamenalo by to byť zároveň v celkui neprestajne vyrážať z neho von na pro-spech celej literatúry. Komparastika mápravdu, keď za svoj ústredný pojem po-važuje pojem svetovej literatúry.

Už dnes sa nám ponúka príležitosťuvádzať do života detské' literárne súštá-tia. Napríklad tak, že v projektoch zá-kladných čitateľských fondov budemepamätať aj na „rodinné knihy " básní čipróz. Ich krstnými rodičmi by boli spi-sovatelia a výtvarníci ktoréhokoľvek štá-tu. V príkladnej duchovnej symetriia vzájomnom porozumení by dokázalipreklenúť politické prekážky a vytváraťmosty pre slobodný prechod slov - „ži-vých stvoreniatok" (D. Hevier) z jedné-ho štátu do druhého. Ak si nevybojuje-

me pravidelnú a slobodnú výmenu hod-nôt, nemôže medzi literatúrami vzniknúťkomplementárno-korigujúci dialóg. Cel-kom isto však vzniknú chladné čiernediery, ničivo pohlcujúce základné atri-búty slobodného tvorenia: ľudskosť, de-mokraciu, slobodu...

Komenského Svet v obrazoch bolvskutku všesvetovým dielom detskej en-cyklopedicko-učebnicovej spisby, po-znali ho deti na celom svete. A pokiaľ ideo beletriu, pohľad späť nás presviedča, žeoným markízom či najmladším a naj-chudobnejším mlynárovým synom, prektorého kocúr v čižmách pred očami sa-motného vládcu zaberá lúky a úrodouťarchavé polia, nebol nikto iný ako die-ťa. Čítajúce dieťa! Takto si Perraultomdo neznáma vystrelený náboj (H. Mir-valdová) neomylne našiel svoj pravýcieľ.

NAJKRAJŠIEA NAJLEPŠIE KNIHY PRE DETI '98

Súťaž Najkrajšie a najlepšie detskéknihy jari, leta, jesene a zimy vznikla v zá-ujme podpory tvorby a vydávania hodnot-ných kníh pre deti a mládež. Jej organizá-torom sú BIBIÁNA, medzinárodný domumenia pre deti, a Slovenská sekcia IBBY.Už deväť rokov odborné poroty hodnotiaprodukciu, ktorú slovenské vydavateľstváposielajú do súťaže, a oceňujú najhodnot-nejšie literárne a výtvarné počiny v kniž-nej kultúre pre deti a mládež.

Slávnostné odovzdávanie diplomov au-torom, ilustrátorom a vydavateľom víťaz-ných kníh dňa 17. júla 1999 v Bibiáne za-vŕšilo další úspešný ročník tejto súťaže.Diplomy za najkrajšie knihy roka 1998 siprevzali ilustrátori: Dušan Kallay zaVeselý koncert, Dušan Polakovič za kni-hu Jána Beňa O Kubovi najkubovskejšomna svete, Svetozár Mydlo za knihu KristyBendovej Osmijanko rozpráva 8 x 8 = 64

nových rozprávok, Petra Štrelingerová zabásnickú zbierku Borisa Droppu Poníkz Poník a cvikly na bicykli a Peter Uchnárza Gulliverove cesty I. Za najlepšie knihyroka 1998 dostali diplomy autori učebni-ce Slovenský jazyk pre 5. ročník ZŠ,Ladislav Svihran za dielo Ján Jesenius,vydavateľstvo Buvik za knihu Osmijankorozpráva 8 x 8 = 64 nových rozprávoka Alžbeta Verešpejová za knihu Šušľavámušľa.

Tvorcovia víťazných kníh prevzali di-plomy z rúk riaditeľa Bibiány Petra Čačka.

Bibiána poskytuje odbornej verejnostiaj ďalším záujemcom možnosť prezrieť sikolekcie najkrajších a najlepších kníhv osobitnom fonde svojej knižnice. Víťaznéknihy posiela aj do študijného fonduMedzinárodnej knižnice pre mládežv Mníchove.

EVACÍFERSKÁ

BIBIÁNA

S úspechom k poklesuSlovenská literatúra pre deti a mládež v rokoch 1997-1998

ZUZANA STANISLAVOVÁ

Charakter po vodnej literárnej tvorby predeti a mládež v rokoch 1997 a 1998naznačuje, že v oblasti tvorivých metódi hodnôt prebieha v tejto oblasti skrytýkryštalizačný proces1. Doba poznamenanáľrommovským „byť alebo mať", teda dile-mou medzi hmotným a duchovným, racio-nálnym a zážitkovým vyústi la v literatúrepre deti a mládež posledných rokov do zau-jímavej situácie: popri tradičných žánrochbelctristiky, ktoré dominovali ešte v roku1997, vznikla pomerne rozsiahla oblasťtvorby pre deti a mládež, ktorú ťažko ozna-čiť inak ako literatúra „zvláštnych funkcií".Pre túto tvorbu je charakteristická symbi-óza estetiky s pragmatikou, vecnosti so zá-žitkovosťou, pričom podiel literárnosti jetaký vysoký, že ju nemožno ignorovať akopodružnú „úžitkovú" spisbu.

Literatúra „zvláštnych funkcií" sa tedaukazuje byť pomerne úrodnou (napokon „es-tetizovaný pragmatizmus" sa objavoval užv minulých rokoch, v pozoruhodnej podobenajviac zásluhou publikácií D. Heviera di-árového, magazínového, publicistickéhotypu, ale poznamenal aj časť veršovanejtvorby pre deti). Podľa účelu, akému taká-to spisba slúži (a bez ambícií terminologi-zovať!), možno rozlíšiť variant „didaktic-ký" a „komerčný", pričom konvenčnýpejoratívny príznak pojmov netreba braťpríliš vážne.

Didaktický variant reprezentuje v ro-koch 1997 a 1998 viacero titulov. Z nichna tradíciu utilitámej spisby so zdvihnutýmprstom a bez estetických kvalít odkazujekniha Kristíny Kernerovej Detským srdieč-kam (Vrútky, Advent Orión 1998, tiráž

však nie celkom prezrádza, či naozaj ideo pôvodnú tvorbu). V tomto súbore mora-lizujúcich poviedkových exempiel o de-ťoch, vytvorených s cieľom v kresťanskomduchu ich vychovávať k pozitívnemu mys-leniu, tolerancii, slušnosti, je „pedagogic-ký dozor" autora nad detským čitateľomočividný. Síce bez evidentne zdvihnutéhoprsta, ale značne insitné až primitívne súdidaktizujúce verše Jozefa zo SencaJazýček môj, ohýbaj sa! (1997) a Ako že tichutí, Ninka, ovocie a zeleninka? (1998,obidve Slnce, Senica). V prvej knižke otvo-rene deklaruje logopedické zámery, reali-zuje ich však bez elementárnej znalosti lo-gopedických zásad práce s jazykom,hromadiac v texte svojvoľne vybrané hlás-ky. V druhom prípade nudným spôsobomzveršúva triviálne, miestami až nevkusnéinformácie o najrozličnejších druhoch ovo-cia a zeleniny. Pragmatické hľadisko ne-pochybne sleduje aj reprezentatívna anto-lógia Márie Ďuríčkovej Knižka pre všetkyslovenské deti (Mladé letá 1997), ktorápredstavuje vlastenecky koncipované poe-tické dejiny Slovákov a slovenčiny, zosta-vené z rôznych žánrov poézie a prózy zovšetkých vývinových období národnejliteratúry, usporiadaných do desiatich cyk-lov. Vlastenecký pátos je niekedy evident-nejší, inokedy tlmenejší, podaktoré textypôsobia príliš archaicky a pietne.

Ukážkou literatúry „didaktických funk-cií", ktorá cieľavedome a systémovo uvá-dza estetický fenomén do služieb pragma-tického zámeru, sú knihy RuženySmatanovej Prázdniny u starej mamy,s podtitulom Prvý bozk (SPN 1998),

BIBIÁNA BIBIÁNA

a Martina Môťovskčho Rozprávky o diev-čatku C/r/, s podtitulom Učíme sa po ang-licky s rozprávkou (Mladé letá 1998).Knižka R. Smatanovej vyšla ako „dopln-ková literatúra pre žiakov 4. a 5. ročníkaZŠ" vo vydavateľstve špecializovanom naučebnicovú literatúru, s didaktickými inšt-rukciami po každej kapitole, ale nebyťtýchto indícií „didaktickosti" bol by to cel-kom vydarený beletristický cyklus prázd-ninových príbehov o hrách a chlapčensko-dievčenských kamarátstvach detí na prahudospievania, aké v ponuke detských kníhdlhodobo chýbajú. Pozoruhodným spôso-bom realizuje zámer avizovaný v podtitu-le aj M. Môťovský: postavil ho na postu-poch tvorivej dramatiky, aplikovaných naznámu rozprávku O Červenej čiapočke,v rámci ktorej variuje, dopĺňa, kombinujemotívy, postavy a roly postáv. V priestorepríbehu pracuje s cudzojazyčným (anglic-kým) jazykovým materiálom metodickypremyslene - na úrovni zavedenia pojmuči gramatického pravidla, jeho upevnenia,precvičenia a aplikovania až po záverečnývariant rozprávky v angličtine, ale zároveňpracuje aj literárne invenčné, využívajúcfrazému či gramatický jav ako sujetotvornýfenomén. Môťovského kniha imponuje tedadidakticky nápadito realizovaným spôso-bom, ako deti hravou cestou s asistenciouliterárneho textu naučiť základy jazyka.

Aj „komerčný" variant estetizovanéhopragmatizmu v posledných dvoch rokochreprezentujú hodnotovo rozdielne publiká-cie. Vyslovene komerčnou - vo významevypočítanou na zisk - je publikácia IgoraAdamca a Martina Vaneka Do skakavenia,priatelia (Ikar 1998), ktorá je knižným va-riantom rannej relácie televízie Markíza.Kompozične, výtvarne i typograficky jeriešená efektne a výpravné, pozornejší po-hľad však prezradí, že detaily, vytvárajúcecelok, sú väčšinou povrchnými recesnými,parodickými či citátovými „ponáškami" načosi už známe, ako je ponáškou sám názov.Nepôvodnosť nápadov, burleskná klauniá-da, ale hlavne triviálnosť (občas až vulgár-nosť) charakterizujú túto ľahkú zábavu,ktorá má zásluhou trápnej štylizovanostiaktérov podobu infantilnej šou.

Publikácia autorskej dvojice PatrícieJariabkovej a Danice Koršovej Môj kama-rát Kuko (Art Area 1998) je tiež knižnourealizáciou detského zábavného programu,tentoraz programu STV Od Kuká do Kuká,a chce aj zabaviť, aj robiť reklamu relácii.Ibaže to, čo u predchádzajúcich autorovpociťujeme ako nasilu štylizované, je v tej-to publikácii predsa len výrazom spontán-nosti a autentickej empírie rozprávačky,ktorá rozumie deťom a nepotrebuje sa zakaždú cenu štylizovať do pozície ich part-nerky. V dôsledku toho je sympatická ži-votným optimizmom a šantivou radosťouzo života a z práce. Knihu možno čítať ajako svojráznu históriu jednej obľúbenejdetskej televíznej relácie a zároveň pre-chádzku zákulisím jej príprav a realizácie- s rekvizitami a profesiami, čo k tomu pat-ria (čím trochu pripomína dávnu knihu N.Tanskej Počkaj, ešte nehrámc). Partnerstvos animovanými bábkami Kukom a Pukomzasa vnáša do textu rozprávkový rozmer.Publikácia má teda podobu modernej „roz-právacej šou".

V rámci sledovanej odnože účelovejdetskej literatúry hodno zaiste spomenúťpublikáciu D. Heviera Volajú ma Hevi.Tajná knižka o Danielovi Hevierovi, jehosnoch a výmysloch (Hevi 1997), a knihyJozefa Pavloviča Hádali sa hádanky(Mladé letá 1997) a Hlavolamy, čo zvlád-neme hravo sami (Mladé letá 1998).Hevierova kniha predstavuje čosi ako re-cesnú publicistiku pre deti. Hravo refle-xívne texty majú v sebe čarovnú rozšafnosťi rozmarnú sebapropagáciu s mierne iro-nickým podtextom, zároveň však jeho ese-je, fejtóny, črty, hlavolamy vtipne podsú-vajú deťom veci na zamyslenie. Pavlovičpotvrdil reputáciu vynaliezavého žongléras jazykom (takto sa, napokon, predstavil ajv novom, rozšírenom a prepracovanom vy-daní knihy Lov slov, Vydavateľstvo Maticeslovenskej 1998). Prednosťou publikácií jenielen to, že prinášajú logicky usporiada-nú zásobu hlavolamov, hádaniek, rébusov,slovných hračiek, ale aj to, že odkrývanímprincípu riešenia jednotlivých typov rébu-sov priliehavo zasväcujú detského čitateľado tajomstiev ich dešifrovania. Napokon

mládež môže zaujať aj kniha patriaca dosťéry „špekulatívnej literatúry", publikáciaMiloša Jesenského Krajina zázrakov(Agentúra K-Kristína Rybárová, Košice1998), ktorá je koncipovaná ako sprievod-ca po paranormálnych javoch viažucich sana jednotlivé lokality Slovenska. Vo všeo-becnej časti autor vysvetlí podstatu jednot-livých paranormálnych javov a úkazov,pričom iracionálne hľadisko dopĺňa racio-nálnou hypotézou ich výkadu. V druhej, le-xikálnej časti popisuje ich výskyt v abe-cedne usporiadaných lokalitách Slovenskaa všetko napokon dopĺňa vecným a miest-nym registrom. Publikácia M. Jesenskéhoponúka okrem magického sveta iracionali-ty aj možnosť poznať vlastný región z iné-ho, tajuplného hľadiska a môže poslúžiť ajako zásobáreň sujetov pre poverové či dé-monologické povesti.

Na pozadí literárnej produkcie rokov1997 a 1998 sa zdá, že to, čo sme v minu-losti reflektovali ako „literatúru faktu" predeti a mládež, bolo v uplynulých dvoch ro-koch nahradené vyššie spomínanou litera-túrou „zvláštnych funkcií". V duchu tra-dičnej predstavy literatúry faktu sa uberajúvlastne iba dva t i tuly: encyklopedicky stro-ho koncipovaný portrét Ladislava Š vihranaJán Jesenius (Arkus Senica 1998) a knihaautorského kolektívu A. Bartlová, J. Bartl,I. Mrva, D. Škvarna Panovníci a preziden-ti na území Slovenska (1. PB-press 1997),ktorá podáva osudy slovenského územiaod Samovej ríše až po súčasnosť na poza-dí chronologického prehľadu panovníc-kych a prezidentských osobností.

V oblasti tradičných žánrov detskej lite-ratúry však ničím nebol suplovaný nedo-statok dobrej poézie pre deti a mládež, kto-rý sa v posledných rokoch stal chronickýmúkazom. Ak nebudeme za poéziu pokladaťuž spomínané knihy Jozefa zo Senca a akaj antológiu básničiek o matke z tvorbybásnikov starších i mladších generácií, kto-rú pod názvom Mamičke zostavila ĽubicaKepštová (SPN 1998), budeme považovaťviac-menej za účelovú, určenú na príleži-tostné použitie pre malých recitátorov, po-tom máme k dispozícii iba niekoľko au-tentických básnických kníh. Skutočnosť,

že poväčšine ide o debuty, síce môže sig-nalizovať zvýšený záujem o veršovanie predeti u mladých autorov, ale predbežne eš-te nenaznačuje sľubnejšie oživenie kvali-tatívneho rozmeru detskej poézie.

Zo skúsených autorov sa novou knihouveršov Šašo v ústach (PRÍMA ART 1997)prihlásil len František Rojčck. V intenciáchnázvu a v duchu svojho naturelu aj tento-raz ponúkol hodnotovo spoľahlivú poéziu,zameranú na jazykovo hravé, miestamirozpustila, inde lyricky poetické záznamyreálií a situácií zo skúscnostného okruhudieťaťa. Spomedzi štyroch debutantov sle-dovaných rokov najsľubnejšou sa javíbásnická zbierka Margity Ivaničkovej Ajv rozprávke je to tak (Odkaz 1997).Cenným sa ukazuje už autorkin zámerosloviť dospievajúceho čitateľa, kde jezbierka intencionálnej poézie vo všeobec-nosti zriedkavosťou. Hoci v psychosociál-nom profile adresáta autorka možno nemápríliš jasno, predsa len vo väčšine prípadovdokázala nájsť, vidieť a interpretovať prob-lém z hľadiska dospievajúcich, navyše hovtipne stvárniť, pričom treba oceniť schop-nosť vystavať údernú pointu. Ostatné bás-nické debuty však sľubujú len málo.Danuša Dragulová-Faktorová v riekanko-vej knihe Tramtaríček (PB-press 1997) máneodškriepiteľné začiatočnícke problémys technikou veršovania a tie potierajú ajinvenčnejšie nápady a vtipnejšie postrehyzo sveta dnešných detí, ktoré sa v riekan-kách občas objavia. Jej debut, rovnako akodebut Moniky Jankovčinovej Ľadulienka -snežné dievčatko (Agentúra K-KristínaRybárová 1998), sú nepochybne predčas-nými edičnými činmi. Jankovčinová satotiž predstavila básnickou rozprávkouo miniatúrnom dievčatku zo zimného krá-ľovstva, komponovanou do šiestich kapi-tol s jednoplánovým, explicitne formulo-vaným posolstvom pomáhať slabýma malým, rozdávať pohodu, napísanouv duchu nie práve tvorivo pochopenýchtradícií poetiky Ľ. Podjavorinskej. Jejproblémom je nielen neobjavnosť motívov,neschopnosť rozohrať sujetový konflikt činápadito pointovať textovú sekvenciu, ale ajkŕčovité dodržiavanie trochejského rytmu,

BIBIÁNA BIBIÁNA

pri ktorom si autorka musí vypomáhať rôz-nymi slovnými „barličkami", jazykovýmii štylistickými násilnosťami, v dôsledkučoho sa jej v texte objavujú nefunkčné„vypchávky", ba aj vyslovené banality.Napokon osobitným problémom je príliš-ná jednoplánovosť textu, takže mu chýbaelementárna miera metaforickej imagina-tívnosti. Zvláštny prínos nepredstavuje anioneskorený básnický debut publicistua textára Borisa Droppu, ktorý pod názvomKoník z Poník a cvikly na bicykli (Perfekt1998) ponúkol súbor nenáročných, hra-vých riekaniek. Nápadmi aj spracovanímje to poézia hravá, v podstate nijako výni-močnejšie nemodifikujúca motívy a postu-py známe z minulých desaťročí.

Celkový pohľad na veršovanú tvorbupre deti a mládež dotvárajú knižné vyda-nia textov populárnej piesne v roku 1997;tento typ textov vlastne nahrádza perma-nentnú absenciu poézie pre dospievajú-cich. Dve knižky takejto - povedané s D.Hevierom - „funkčnej" poézie vyšli vo vy-davateľstve Hevi: texty populárnych pies-ní Daniela Heviera pod názvomHrdzovlasá a texty detských populárnychpiesní Petra Nagya pod názvom Bobi a ka-moši. Je samozrejmé, že tu nejde o vý-sostne autentickú poéziu, keďže skutočneplný život žijú takéto texty len v symbió-ze s hudbou, prípadne ešte aj s vizuálnymiefektmi, a tomu sa v istom zmysle pod-riaďuje ich rytmická i obrazno-sémantickárovina. V prípade Heviera jeho lyrickémajstrovstvo aktualizovalo obsahy teena-gerského vedomia v adekvátnom tematic-kom a pocitovom priestore (láska, krása,šťastie, smútok) a s primeraným životnýmgestom (mladícko-siláckym, mužský ry-tierskym, mileneckým i otcovským). Nagysúborne vydal piesňové texty pre mladšiei staršie deti. Hravé, nonsensové moment-ky a mikropríbehy sprítomňujú trampotyso školou, prvými láskami, so sebou i s do-spelými. Programovo pracuje s nonsensomblízkym detskej záľube v absurditácha prekrúcačkách aj s nekonformným ge-stom, typickým pre dospievanie.

Autorská rozprávka dominuje v žánro-vom spektre slovenskej detskej literatúry

celé 90. roky, v tomto žánri sa objavujúspravidla najpozoruhodnejšie knižky predeti a cezeň vstupujú do priestoru detskejliteratúry noví autori. Ak však v roku 1997bola rozprávková tvorba taká bohatá, žepojem pôvodná detská literatúra sa stal tak-mer totožným s pojmom autorská rozpráv-ka, rok 1998 priniesol v tomto smere zre-teľný útlm.

Debuty v rozprávkovej tvorbe sa tedaobjavili v roku 1997. Jedným z nich je kni-ha Máje Mikovej Cukríková škôlka(Prešov, Vyd. A. Nagyova), ktorá ponúkakrátke rozprávky a básničky na tradičné té-my a postupy, z akých literatúra pre ma-lých žije od nepamäti: deti, personifikova-né prírodné reálie, predmety, rozprávkovépostavičky. Konvenčné témy však majúobraznú invenciu, pôvab naratívnej pri-rodzenosti a jazykový rytmus blízky det-skej reči. Kultivovane a živo spájajú po-stupy a rekvizity tradičnej rozprávkys modernou súčasnosťou. Okrem sympa-tickej zmyslovej plastickosti a konkrétnos-ti patria k devízam autorkiných textov ajnevyumelkovaná hravá poetickosť, rešpek-tovanie žánru (rozprávka zostala v jej po-daní naozaj naratívnym žánrom, riekankanaozaj lyrickým) a akceptovanie recepč-ných možností adresáta na prahu školopo-vinnosti.

Druhým pozoruhodným debutom jeknižka Dušana Taragela Rozprávky pre ne-poslušné deti a ich starostlivých rodičov(L.C.A. Levice). Tento slovesne i výtvar-ne premyslene komponovaný cyklus roz-právok, doplnený Pomocným slovníkompre neposlušné deti a ich rodičov, Testomneposlušnosti a súborom Presvedčovacieargumenty, je celý (vrátane predsádky kni-hy) postavený na parodovaní, hyperbolea nonsense. Taragel programovo a so sati-rickým zámerom paroduje žánrové kon-vencie mravoučnej poviedky, slovníkové-ho hesla, testu, pedagogickej príručky.Hyperbolou posúva do nonsensu, a tedapodrobuje ironickej až sarkastickej inter-pretácii výchovu ako vzťahový rámec detía dospelých, zdôrazňujúc absurdný efektzveličením detských necností a rodičov-skej bezradnosti, parodujúc didaktizujúci

BIBIÁNA BIBIÁNA

rozprávačský postoj, moralizujúcu pointui drakonickosť výchovných metód. V kon-texte súčasnej rozprávkovej tvorby znamenáTaragelova kniha s jej pôžitkom z vymýšľa-nia a výsmechu tak trocha „sadomasochis-tického" charakteru ďalšiu rozprávkovúknižku s diskutabilnou adresnosťou1.

Nápad stvárniť psychologický handicapdieťaťa (v tomto prípade ťažkosti s vybra-nými slovami a telesnú cintľavosť) posu-nom do rozprávkového sveta, kde si hohrdina kompenzuje a vyrieši, ktorý spra-covala v rozprávkovom debute Šťúplika vybrané slová (Mladé letá) RenátaBočkayová, nie je nový. Ale nápad vybu-dovať rozprávkovú ríšu z vybraných slovnie je najhorší, najmä ak je dostatočne či-tateľné ich kontliktotvorné rozdelenie na„dobré" a „zlé" podľa slovnodruhovej prí-slušnosti. Ale pokus funkčne hierarchizo-vať a charakterizovať animované vybranéslová podľa ich sémantickej podstaty užpôsobí násilne a znejasňuje sujet. Keďžeautorka pracuje s kompletnou zostavou zá-kladných i odvodených vybraných slov,stáva sa príbeh preľudneným, neprehľad-ným a v dôsledku opakujúcich sa zápletieka nevýraznosti sujetu i rozvláčnym.

Napokon debut Judity Harajdovej Roz-právky o Múzach (Prešov, Vyd. M. Vaška)prináša prózy provinčnej úrovne, v ktorýchsa v snahe o poetické podobenstvo so sklo-nom k sentimentalite kašírujú postupya motívy ľudovej rozprávky, sentimentál-nej poviedky a mytologických príbehov.

Skúsenejší a skúsení prozaici-rozprávka-ri novými knižkami väčšinou neprekročilisvoj (prípadne všeobecne žánrový) štan-dard. Daniel Hevier a Vincent Šikula všakv každom prípade potvrdili postavenie našpičke súčasnej detskej literatúry. KnižkaDaniela Heviera Konor, malý psík s veľkýmmenom (Hevi) rozhodne patrí k najpôvab-nejšiemu čítaniu pre deti v produkcii roka1997. Presvedčivá autentická empíria sa tuspája s estetickou pôsobivosťou jej zliterár-nenia v čapkovsky úsmevných, zaujíma-vých a múdrych rozprávaniach o spolužitíčloveka s prírodou. Sujetotvorné „konflik-ty", vyvolávané obyčajne jemne humornoukonfrontáciou fenoménu racionality (logic-

kej nevyhnutnosti) s fenoménom emocio-nality (túžobnej možnosti), sa síce viažu naprítomnosť psíka v rodine, ale významovoupodstatou sú príbehy v skutočnosti správouo ľuďoch. Prísne žánrovo patria tieto textyskôr k črte než k rozprávke. Príbehy novejknižky Vincenta Šikulu Medardove roz-právky (NONA1997) opäť pripomenuli toh-to autora ako šarmantného rozprávača.Žánrovo ich vymedzuje (akoje to uňho zvy-kom) chuť rozprávať a v procese narácie ča-rovať najmä s tým, čo si uchovala rozprá-vačova citová pamäť. Takýto prístup muumožňuje realitu interpretovať magicky i re-cesne, otvárať jej poetické rozmery i non-sensové horizonty, vidieť každodennosťz ozvláštneného uhla.

Nová knižka ďalšieho ostrieľaného au-tora detskej literatúry Štefana MoravčíkaPrvák, prvák, vystrč rožky (Mladé letá1997) ani nesklamala, ani neprekvapila.V pestrej palete žánrových foriem rozprá-vok a básničiek, spojených motívom ško-ly, predviedol slovné hry, hry s poetickým,žartovným či prekáravým nápadom funkč-ne, s odhadnutím ich miery v príbehu,uplatniac postupy paródie a nonsensu.

Ambície v oblasti rozprávkovej tvorbypotvrdil Václav Šuplata druhou knihou predeti. V jeho Nafukovacej rozprávke (Me-ritum 1997) nápad s nafukovacím lesomvyznieva v ekologickom rozmere zaistenevýrazne, skôr je pôdorysom pre rozvi-nutie parodického príbehu postavenom nasúhre konvencií ľudovej a umelej rozpráv-ky. Kontextové fungovanie carrollovskýchnonsensov a sylogizmov i uplatnenie jazy-kovej polysémie v stavbe príbehu o ježi-babiatku Janike je komunikatívne, vyna-liezavé a v modelovaní epického príbehufunkčné, hoci s jeho pointovaním sú urči-té starosti. U Šuplatu akoby ožila tradíciaepickej plnokrvnosti autorských rozprá-vok, čo sa v súčasnom kontexte poetizo-vanej a lyrizovanej rozprávkovej produk-cie pociťuje ako vítané.

Práve k typu lyrickej, imaginatívnej roz-právky patria texty z pozostalosti KarolaPéma vydané pod neveľmi vynaliezavýmnázvom Rozprávky pre dobré deti (Mladéletá 1997). Pémove rozprávky sú nerovno-

BIBIANA l O BIBIÁNA

cenných kvalít: dobrý je tam. kde ľormouro/.právkovčho mikropríhehu predkladápoetický záznam duševného pohnutia, po-streh o živote, alebo tam, kde tvorí roz-právkový príbeh blízky bájke. Pokusyo animovanú zvieraciu rozprávku bez„bájkového" príznaku mu však nevyšlia zostali na úrovni insitných rozprávok pr-votiny jedenásťročnej Lenky TinkovejDobrodružstvá mušky Adelky a iných zvie-ratiek (PEREXIS 1997), knižky vydanej,ako sa zdá, skôr z prestížnych dôvodov re-klamnej agentúry (dostať sa prostredníc-tvom najmladšej autorky do Guinessovejknihy rekordov) než pre jej literárne kva-lity.

V konvenciách súčasnej autorskej roz-právky sa pohybuje Šalabingo (Vyd.Spolku slovenských spisovateľov 1997)Milana Ferka. Reálny rámec udalostí z det-ského života sa spája s personifikovanoupostavičkou pichá, žánrovo sa synkretizu-je poviedka o deťoch s animovanou zvie-racou rozprávkou. Epizódky s rozpačitopôsobiacimi veršovanými zakončeniamisú poväčšine idylickým obrázkom rodin-ných víkendových pobytov na chalupes dôrazom na vzťah malého chlapca k prí-rode a na fantazijný rozmer tohto vzťahu.

Ak Ferko napriek nevynaliezavému prí-behu a rutinnému podaniu predsa len as-poň organicky spojil fantazijný a reálnyplán, v prózach Eleny DzurillovejRozprávky pre Kajku (Sp. sv. Vojtecha1997) sa text viditeľne rozpadáva na pás-mo poviedkových príbehov dievčatka v ro-dine a pásmo legendických biblických roz-právok s priehľadnými vieroučnýmia mravoučnými zámermi. Naračná situáciasediacich detí a rozprávajúcej starej mat-ky, ktorou Dzurillová možno chcela stme-liť obidva tematické plány, kompozičnevôbec nezafungovala a starosvetsky pôso-bí už ako motív, nehovoriac o spôsobe mo-delovania celej situácie. Pritom autorka jevcelku kultivovaná rozprávačka a v črtáchz detského života dokázala vypracovaťniekoľko pôvabných momentiek.

Kým v staršom animovanom rozpráv-kovom príbehu Ireny Galovej Lieskuľka(G plus G, 1996) cítiť ozveny sekorovské-

ho sveta chrobáčikov i tradíciu miniaturi-zovaných bytostí typu Palculienky sícev autorsky autentickom a čitateľsky vcel-ku prijateľnom podaní, rozprávkové mini-atúry ďalšej autorkinej knižky Zrkadielkoježibaby Čambuchy (G plus G 1997) sú užvskutku povrchným spracovaním kon-venčných prírodných motívov.

V knihe Štefana Baláka Babičkav Babylonu a Vietor Fíneus (1. PB-press1997), ktorá - súdiac podľa názvu - chce-la byť voľným pokračovaním jeho roz-právkovej knižky spred dvoch rokov, je ne-jasná už odpoveď na otázku, o čom to je.Hádam aj zásluhou tvorivej „metódy",ktorú autor pomenoval pojmom „slovnýpingpong", čo v jeho predstave asi zname-ná nezmyselné pohadzovanie slovami bezviditeľných pravidiel hry. Chaosu slov,predstáv, nápadov, banálnych kvázirefle-xií, surrealistických či dadaistických aso-ciácií (iniciovaných rytmickou alebo rý-movou potrebou, nie potrebou rozvinúťistý motív alebo myšlienku) totiž chýbaakákoľvek textotvorná koncepčnosť, či užna úrovni epického alebo lyrického prin-cípu.

Rozprávková tvorba v roku 1998 bolaviditeľne chudobnejšia a zostala len v ru-kách skúsených autorov. Daniel Hevier podvoch knihách „buvirozprávok", v ktorýchsa najprv „ešte", potom „už zasa" ne-chcelo spať, prišiel s „Buvirozprávkami 3"pod názvom Nám sa ešte stále nechce spať(Buvik). Profesionálne korektne pokraču-je v línii civilných rozprávok, vystavanýchna ozvláštnení celkom reálnej, niekedy ažbanálnej situácie. Textotvorným fenomé-nom je v jeho rozprávkach rituál uspáva-nia. To znamená, že podstatný je nie prí-beh, ale fakt ľudskej blízkosti a aktrozprávania (pokojný tón stíšeného hlasua téma vzrušujúca skôr imaginatívnosťounež akčnosťou). Obligátny záver uspáva-cieho rituálu má v týchto Hevierových pró-zach podobu krátkej veršovanej uspávan-ky, ktorá jednotlivé rozprávky zároveňpointuje.

Rovnako profesionálna je DanaPodracká v knihe Nedočkavý prvák(Mladé letá), ktorá v zmysle podtitulu

BIBIÁNA 11 BIBIÁNA

„Rozprávky a básničky do prváckej lavi-ce" a v duchu dobrej tradície vydavateľ-stva Mladé letá privítala minuloročnýchprvákov v škole ako ich prvá kniha. V roz-právkových textoch žije civilné v symbió-ze s rozprávkovým, poetické s civilizač-no-technickým, estetické s výchovným.V porovnaní so svojou predchádzajúcouknihou pre deti Podracká pritlmila orna-mentálnosť výrazu, čím sa poetickosť tex-tu stala disciplinovanejšou a funkčnou.Menej iskrivé sú básne, striedajúce sav pravidelnom rytme s prózami. Vo všeo-becnosti je však Podrackej publikácia es-tetickou výpoveďou o hravom a radostnomrozmere sveta dnešných detí.

Sľubnú úroveň potvrdila svojou druhourozprávkovou knihou Šušíavá mušľa(Agentúra K-Kristína Rybárová) AlžbetaVerešpejová. Parodické rozprávkové po-stupy sú v tomto triptychu osviežené te-maticky (mušle na morskom pobreží, pi-kareskný príbeh strašiaka do maku,dobrodružné putovanie čerta z pekla nazem) a priestorovo (more, šíry svet, pek-lo), autorka vie rozohrať živý a vtipnýdialóg a funkčne uplatniť detskú naivitu privýstavbe postáv i situačných gagov.Miestami je síce badateľný rozostúp medziplánom detského a plánom dospelostného,čo na niektorých miestach vedie k „rozpa-du" textu na významovú rovinu pre do-spelých a na významovú rovinu pre deti,napriek tomu však rozprávkový triptychA. Verešpejovej patrí k tomu lepšiemu, čov minulom roku v žánri autorskej rozpráv-ky u nás vyšlo a v porovnaní s prvou kni-hou autorky (Trio Kotkodák, 1993) zna-mená kvalitatívny posun v jej vývine.

Ostatné rozprávkové knihy z roku 1998,ktoré boli k dispozícii, sa pohybujú podštandardnou úrovňou. Absolútne to platío animovaných zvieracích Rozprávkachz Javorovej doliny (Knižné centrum Žilina)Antona Rákaya. Metódou podania a suje-tom pripomínajú moralizujúce, rozprávko-vo koncipované historky zo začiatku sto-ročia. Ani nová kniha dvoch znalcovjazyka i slovesného folklóru na Slovensku,Kataríny a Antona HabovštiakovcovRemeslo má zlaté dno (Junior) neznamená

prínos do rozprávkovej produkcie minulé-ho roka. Fakt, že vyšla vo vydavateľstves vyslovene komerčnou orientáciou, sa od-zrkadlil (okrem toho, že v tiráži chýba rokvydania) v evidentne remeselnom prístupek rozprávkovému materiálu. Rozprávkyv podstate len rutinérsky imitujú a kombi-nujú rozličné folklórne motívy a čo je za-rážajúce, nevyhýbajú sa ani priamočiare-mu moralizmu. Od archetypu ľudovéhožánru, ktorý imitujú, ich takáto aktualizá-cia značne vzďaľuje.

Po oddychovom čase, aký si v roku 1997vybrala povesťová tvorba, sa v tomto žán-rovom okruhu v roku 1998 opäť objavilipozoruhodné tituly. Povesť (regionálna,historická, poverová a pod.) patrí pritomk žánrom, v rámci ktorých v súčasnosti roz-liční amatérski a insitní literáti najviacuspokojujú svoje literárne ambície, veľmičasto kombinované s pietnym vzťahomk rodnému regiónu. Z dôvodov „regionál-neho vlastenectva" vydávanie práve takej-to tvorby sponzorsky ešte najochotnejšiepodporujú aj obce, z čoho potom vyplýva,že väčšina povestí, obyčajne provinčnejúrovne, vychádza v nízkych nákladochv regionálnych vydavateľstvách a akobylen pre potreby predmetného regiónu.Zaiste takýchto povesťových titulov vyšloviacero aj v roku 1997 a 1998. Keďže lenzriedkavo majú profesionálnu úroveň, nieje nevyhnutné venovať im pozornosť. V tej-to súvislosti spomeňme iba lovecké, po-ľovnícke historky empirického charakteru,aké predstavili Karol a Karol (Džupa)v knihe Slzy sivého srnca. Príhody z lesaa poľovačiek (Média Group Michalovce1998) a historky z prírody s moralizujúcimadidaktizujúcim akcentom, o aké ide v kni-he M. Sanigu Rok v prírode s Paľkom(Spolok sv. Vojtecha 1998) - súdiac podľa„ekologických impresií" vydaných dáv-nejšie s titulom Hlucháne moja láska(PaRpress 1997).

Solídnu literárnu úroveň má publikáciaJozefa Melichera a Jozefa TrubínihoPožitavské povesti (Vyd. Matice sloven-skej 1998), ktorú autori vydali s podtitu-lom Päťdesiattri pamätihodných podiv-ných poverových a prekáračkových


príbehov z. povodia Žltavý. Po Tekovea Honte v predchádzajúcich povesťovýchknihách mapuje teda J. Melicher / hľadis-ka povesťových sujetov tentoraz Požitavie.Zachytáva ľudový pohľad na historickézaujímavosti, udalosti, osoby a osobnosti,porekadlá a príslovia, svojrázne bytostia kuriozity kraja a konfrontuje ho s nad-hľadom súčasníka. Tému teda sledujez dvoch horizontov a štylizuje ju s dôra-zom na autentickosť ľudového materiálu,v tom zmysle aj na stručnosť ústnej podo-by. Mnohokrát tak zostáva látka síce me-nej zliterárnená, ale text je aj vo svojejstručnosti príťažlivý.

Na konkrétny región sa viažu aj sujetyŠtefana Moravčíka v knihe Záhorácke po-vesti (Mladé letá 1998). Jeho povesť pred-stavuje typ autorského variantu, ktorýpôsobí veľmi autenticky nepochybne zá-sluhou skutočnosti, že téma Záhoria je preMoravčíka bytostnou záležitosťou. Vo for-málne i tematicky rôznorodých povestiachsa odkrýva duša i životná filozofiaZáhorákov a v rámci epický vystavanéhopríbehu sa nestrácajú ani geografické čihistorické fakty, vytvárajúce svojskú vnú-tornú „architektonickú" niť, ktorá vedie či-tateľa po časopriestore regiónu. Funkčne súvyužité aj prvky komiky a hravosti s jazy-kom pri modelovaní sujetov. Keďžepovesťové látky autor realizuje aj s náre-čovými prvkami, je priložený slovník zá-horáckych výrazov príhodný. Zaradenímtextov z dávnejšej knihy Petra Straku Zlatýpoklad pod Babou (\ 977) do kontextu tej-to povesťovej knihy Moravčík zároveňotvorene priznal autorstvo, ktoré pred rok-mi utajil. Len remeselnú literárnu úroveňmajú povesti skúseného tvorcu tohto žán-ru Milana Húževku Devana, bohyňa lov-cov (Ametyst 1998). Tento Výber z lovec-kých povestí, ako znie podtitul, vyšielv autorovom súkromnom vydavateľstvea v intenciách podtitulu spája 13 príbehovmotív lovu. Autor vychádza z fragmentovľudových piesní, poväčšine jarmočnýcha zbojníckych, a dotvára ich do spravidlatajomného príbehu, ktorý má neklamnéznaky literátskej štylizovanosti.

S licenciou zaraďujeme do kontextu po-

vesťovej tvorby knihu Ondreja SliackehoBiblia pre deti a mládež- Čítanie z Novéhozákona (DaD Studio-NONA 1998), po-dobne ako sme to urobili pred dvoma rok-mi pri vydaní prvého zväzku, Čítania zoStarého zákona. Žánrovú špecifickosť pub-likácie vlastne podmieňuje charakter pro-totextu, kedže aj teraz ide o starostlivý vý-ber a precízne štylizovanú úpravu biblickejlátky pre mládež, tentoraz látky Novéhozákona. Sám autor nazval svoje príbehy„čítaním" z Biblie. V tom zmysle text de-centne štylizoval ako útvar, ktorý prijalžánrovú podobu útvaru legendického, pa-rabolického i povesťového a v ktorom samoderný jazyk rozprávača suplementárnespája s chatovým uplatnením kanonizova-ných replík, dialógov, prehovorov biblic-kých postáv. V Sliackeho epizovanom po-daní nadobúdajú epizódy, z ktorých saskladá príbeh Ježišovho života a jeho po-slania na Zemi, vyššiu mieru čitateľskejpríťažlivosti než majú v prototexte, pričomnestrácajú rozmer autentickej duchov-nosti.

Naostatok zostala ešte oblasť spoločen-skej prózy pre deti a mládež. Fakt jej úpad-ku a absentovania v tomto desaťročí prijí-mame s istotou rezignáciou už niekoľkorokov. Po roku 1996, ktorý sa v tomto sme-re zdal byť prísľubom aspoň kvantitatívne-ho oživenia, pribudli roku 1997 do spomí-naného žánrového okruhu len tri tituly,v roku 1998 bola už zastúpená naozaj ibasymbolicky.

Pre najmenších čitateľov vydala MáriaĎuríčková knihu Vtáčik, žltý zobáčik(NONA 1998), ktorá je svedectvom o au-torkinom domovskom pôsobení v žánro-vom priestore poviedky o deťoch. Poetikajednoduchých príbehov zo života súčas-ných mestských detí na pozadí ich kontak-tov s prírodou v tomto prostredí využívadôvernú znalosť detského myslenia, cíteniaa vyjadrovania, neprekvapuje však novýmpohľadom alebo prístupom.

Prózy pre starších čitateľov, napospolchlapčenské príbehy, boli vydané ešte v ro-ku 1997: pre predpubertálnych čitateľovkniha Mariany Komorovej Medzi namiIndiánmi (Spolok sv. Vojtecha 1997) a spo-

13

mienkovo ladená próza Alojza LukačinaNa píšťalkách z. vŕbového prútia (Košice,Press Print 1997). pre starších teenagerovpróza Hany Zelinovej Ruža zo samého dna(Tranoscius 1997).

Komorovej príbeh Medzi nami Indiánmije napísaný skôr s rutinou než s invenciou.Motívy zo života chlapca v rodine, v ško-le, pri detských hrách a pri nadväzovaníkontaktov s dospelými sú konvenčné, roz-šírené len o náboženský aspekt. Usilujúc sazdôrazniť dôležitosť rodinného zázemia prevýchovu dieťaťa a harmonické medzigene-račné vzťahy sa autorka nevyhla zjednodu-šovniu a modelovosti postáv i vzťahov.

Prvotina Alojza Lukačina Na píšťalkáchz vŕbového prútia pôsobí ako spomienko-vé rozprávanie o detstve na konci päťde-siatych rokov vcelku autenticky, autor do-káže sugestívne vyčarovať atmosféruvtedajšej dediny a aj modelovať pocitovýi zážitkový profil chlapčenského sveta.Chybou krásy je fragmentárna kompozícias občas nedotiahnutými epizódami, istádeskriptívnosť prítomná ani nie v akte roz-právania ako skôr vo videní reality, i ne-doriešená architektonika textu.

Absolútnym estetickým „prepadákom"je novela Hany Zelinovej Ruža zo saméhodna, hoci komerčný úspech nepochybnemôže mať. Ideál naivno antikvárneho, pat-riarchálneho života zemianskych potom-kov sa kašíruje s konvenčnými motívmimorálnej a citovej vyprázdnenosti v mo-dernej rodine, s motívom narkománie, s na-rážkami na oidipovský komplex, incest,kleptomániu, gigolizmus a iné deformity.Povrchnosť videnia závažných spoločen-ských problémov so sklonom k senzač-nosti, šablónovitosť sujetu, romantická vy-umelkovanosť epického sveta, záľubav samoúčelných detailoch i naratívnyzmätok potvrdzujú, že v tomto prípade má-me do činenia s literárnym gýčom.

Pre starších čitateľov nevyšla v oblastispoločenskej prózy už v podstate žiadnakniha. Len obmedzene môže tento deficitsuplovať inak vydarený a literárne pozoru-hodne zrelý debut košického historika a ar-chivára Zdenka Nemca Marko (Knižnádielňa Timotej, 1998). Svojou podstatou je

to však skôr dobrodružno-romantický ro-mán s historickou tematikou, aký napokonna našom knižnom trhu tiež už dlho chý-bal. Napínavý príbeh siroty Marka, ktoré-ho sa ujala dobrotivá pani Juliana a jej su-rový muž, krčmár Engelberl, je situovanýdo prostredia Košíc na začiatku 19. storo-čia. Podkladom rozprávania o osudochchlapca, ktorý sa svojimi detskými silamipokúša zabrániť lúpežnej vražde, je sku-točná udalosť zaznamenaná v archívnychsúdnych spisoch. Na tomto základe autor,využívajúc stavebné „rekvizity" dobro-družnej prózy, rozohral konflikt založenýna bezhraničnej zlobe a bezhraničnej obe-tavosti, podfarbil ho dobovým koloritomstarodávnych košických uličiek a pred-mestí, presvedčivými detailmi modelujú-cimi dobový životný štýl jednotlivýchspoločenských vrstiev, zdramatizovalatmosféru nočnej scenérie, rozbúrenýchživlov, divokých hôr, osamelých mlynov,hostincov a chalúp na okolí Košíc. To všet-ko spolu s časovou kontrakciou a prízna-kovosťou (najpodstatnejšia časť diania saodohrá v priebehu dvoch dní, najdramatic-kejšie momenty zasa v noci alebo za šera),s protikladnosťou charakterov, s dobrezvládnutou psychologickou i charaktero-vou motiváciou akcií a spolu s expresív-nym jazykom vytvára príťažlivý dobro-družný príbeh, ktorý si ctí tradičnú epickúšírku rozprávania.

Pred sumarizovaním situácie v pôvod-nej literárnej tvorbe pre deti a mládež lencelkom okrajovo poznamenajme, že ajv posledných dvoch rokoch absentujedobrodružná literatúra a science fiction(jediný nový zaregistrovaný titul, JánPolomčák: Dobrodružstvo života - Pol-press 1997, je ukážkou amatérskej, roz-právačský ťažkopádnej sci-fi). V tejto žán-rovej oblasti sa začala sľubne angažovaťJela Mlčochová - v roku 1997 vydala no-vú detskú detektívnu knižnú hračku Kto vy-číňal v starom lese? (Arkus Senica) a rov-nako až v tom istom roku sa na knižnomtrhu objavila aj jej druhá dievčenská de-tektívka Adrianin prvý prípad (ArkusSenica 1996). Kto nepozná Mlčochovejstaršiu knihu Hľadajte muža v maske! mo-

BIBIANA 14 BIBIÁNA

hol byť nadšený jej schopnosťou budovaťdetsky naivný rozmer detektívnej záplet-ky, zmyslom pre komickú nadsádzkui zaujímavý príbeh. Kto jej staršiu knihupozná, musel byť pobúrený bezočivýmopakovaním seba samej - nielen v sché-mach sujetu a postáv (zmenila vlastne lenich mená), ale v doslovnom zopakovanícelých dejových sekvencií a kapitol,pričom sa toto literárne vykrádanie sebasamej udialo s podporou štipendia Lite-rárneho fondu...

Sumarizujúc výsledky analýzy koštatu-jeme, že pôvodná literatúra pre deti a mlá-dež zaznamenala v roku 1998 v porovnanís rokom 1997 kvantitatívny pokles.Kvalitatívne naďalej signalizuje stagnáciu,tentoraz už aj vo sfére autorskej rozpráv-ky. Hodnotový horizont ponuky slovenskejtvorby našťastie dotvárajú početné reedície

úspešných a kvalitných titulov starších det-ských kníh, ktorým mnohokrát prislúcha ajúloha zamaskovať medzery v žánrovomspektre tvorby. Kvalita reedičných činovpotvrdzuje, že overené hodnoty sa stali užstabilnou súčasťou edičných plánov viace-rých nekomerčných vydavateľstiev (systé-movo Mladé letá, Buvik). Zdá sa teda, ženávraty k nim nie sú cnosťou z núdze, alepremyslenou aktualizáciou toho, čo je es-teticky trvácne. V tom zmysle sa tak vlast-ne napĺňa to, čoho sa na začiatku 90. ro-kov dovolávali J. Noge, O. Sliacky, J.Kopal ako veci nesmierne aktuálnej: nieprehodnocovania detskej literatúry uply-nulých desaťročí, ale jej hodnotenia pri-rodzeným a precíznym výberom, v ktoromrozhodujúce hodnotové kritérium tvorí es-tetická i čitateľská aktuálnosť knižky v no-vom spoločenskom kontexte.

POZNÁMKY

1 Predmetnej problematiky sa dotýka: STANISLAVOVÁ. Z.: Súmrak tvorby - konjunktúra remesla (Slovenská li-teratúra pre deti a mládež 1997). Literika 3. 1998, č. 2, s. 82-86.

2 Priliehavý pojem „funkčná" poézia použil HEVIER, D.: Rozprávkar svetonázorom Daniel Hevier. Rozhovor sospisovateľom. Literárna príloha denníka Pravda, 1998, č. 6, 26. 2.

10 diskutabilnej čitateľskej adresnosti autorských rozprávok 90. rokov podrobnejšie hovorí ŽEMBEROVÁ, V.: Oautonómnosti žánru a kompetencii motívu v autorskej rozprávke. In: Literatúra pre deti a mládež v procese.Rozprávkový žáner. Zost. J. Kopal. Nitra. KSLFF UKF 1998, s. 77-86.

J V uvedených súvislostiach sa uvažuje napríklad v príspevkoch: SLIACKY, O.: Nie prehodnocovať, ale hodnotiť.Pojubilejný rozhovor s literárnym kritikom a historikom J. Nogem. Zlatý máj, 36, 1992, s. 86-90, KOPAL, J.:Cesty k etickým hodnotám. Bibiána. Revue o umení pre deti a mládež, l, 1993, č. l, s. 3-7.

„Som presvedčený, že detská literatúra v podobe umeleckéhozmocnenia sa sveta detí i sveta pre deti vznikla aj z túžby očis-ťovať zasypané pramene ,čistého zraku' v nás dospelých, žemá teda aj poslanie vytvárať most, spájajúci nás dospelých sosvetom detstva v nás i mimo nás. Myslím, že tento most jerovnako potrebný pre nás ako pre deti."

STANISLAV SMATLÁK


Prísadyľudskosti

ROZHOVORS JUBILUJÚCOU SPISOVATEĽKOU

MÁRIOU ĎURÍČKOVOU

Bolo krásne slnečné odpoludnie, keď som sa vybrala na návštevuk jubilujúcej spisovateľke. Najkratšia cesta k nej na Vlčkovu ulicuv Bratislave ma viedla do kopca po strmých schodoch. Na ich začiatkusa ma zmocnila z detstva zafixovaná chuť spočítať ich, no už po pr-vých stupienkoch ju zahnal iný obraz v mojej mysli. Tie schody sa miodrazu stali symbolom životnej púte spisovateľky. Spomenula som sina slohovú prácu Marky Pieckovej zo Zvolenskej Slatiny, ktorou sivybojovala možnosť študovať, na utrpenie učiteľky Márie Masa-rykovej, ktorá v otvorenom masovom hrobe po oslobodení našla ajsvojho manžela, na spisovateľku Máriu Ďuríčkovú, ktorá bola takýmčastým hosťom Slovenského rozhlasu, ako často vychádzali jej kni-hy. Ba ešte častejším, lebo jej rozprávkové hry boli a sú ozdobou ne-deľného ranného vysielania pre deti. Jej knižky s venovaním som sistarostlivo odkladala a dnes ich ponúkam svojim vnúčatám ako ovo-cie s vitamínmi podporujúcimi zmysel pre krásu, dobro, spravodlivosťi lásku. A odporúčam ich do každej rodiny ako abecedu človečenstva.

Kráčajúc zadychčaná po schodoch som uvažovala, kde brala tátoosamotená žena energiu na to ustavičné stúpanie, prerušované len na-núteným odpočinkom. Povzbudzovali ju ocenenia? Získala päť vyda-vateľských cien Mladých liet, Cenu Fraňa Kráľa, Cenu Zväzu slo-venských spisovateľov, Cenu v medzinárodnej súťaži Pre detiatómového veku, Európsku cenu za detskú literatúru provincieDi Trento v Taliansku, dve knihy sú zapísané na Čestnej listine H. Ch.Andersena. Napriek tomu, že čerpala vždy z národných prameňov(alebo práve preto?), jej knihy boli preložené do 21 jazykov.

Nie, nie ocenenia sú meradlom spisovateľovej práce, nie počet kni-žiek, dokonca ani nie ich čitateľská úspešnosť. To spisovateľka vede-la, a asi preto tak sústredene šla svojou cestou (možno tou dobšin-skovsky - rozprávkovo najťažšou) a prostredníctvom svojich kníhviedla nepretržitý dialóg s deťmi.

Vedela som, že táto prvá dáma slovenskej rozprávky (týmto titulomjej nechcem uprieť iné literárne úspechy) mi nepríde otvoriť dvere do-

BIB1ANA 16 BIBIÁNA

mu. Podá mi kľúč cez okno, ako to v poslednom čase robieva, leboschody už vyčerpávajú jej fyzické sily. Sila ducha však prekonávaúnavu z rokov. A vdaka tomu môžem čitateľom Bibiány ponúknuť ten-to rozhovor.

• Pani Ďuríčková, zdá sa mi, že ste doliteratúry vstupovali váhavo. Povzbu-dila vás k tomu redakčná práca, ale-bo ste už s tvorivými zámermi prišlipo vojne do Bratislavy?

Pôvodne som sa vôbec nechystala naspisovateľskú dráhu. Mala som svoj ma-lý učiteľský svet, zakaždým niekde na vi-dieku, popri školskej práci som praco-vala v miestnej kultúre. Okrem toho smesi s kolegom Vojtechom Masarykom za-ložili rodinné hniezdo, do ktorého sanám narodil synček Janko... Lenže pri-šla vojna a pustošila. V Povstaní mi zanajtragickejších okolností zahynul man-žel, čo ma poznačilo na celý život.Potom ma prikvačila zdĺhavá choroba,v dôsledku ktorej som musela zanechaťmilované učiteľovanie. Zrútil sa môj ma-lý svet.

Keď som sa zdravotne ako-tak pozbie-rala, uchýlila som sa v redakcii detskýchčasopisov a neskôr vo vydavateľstve predeti a mládež. Tam som sa pomaličky spa-mätávala zo svojej traumy a hľadala somnovú náplň pre svoj vykradnutý život.Začala som písať veršíky a rozprávočkypre deti, uverejňovala som ľudové pove-dačky, bájky a povrávky. Deti čítali mo-je texty, páčili sa im a mne sa páčilo me-dzi deťmi. Tak som sa priživovala nadetskej veselosti a optimizme, ceruzkaa papier sa mi stali liekom a ja sama se-be terapeutom. Tú cestičku objavili pre-do mnou už iní. Bulharský spisovateľJordán Radičkov hovorí: „Literárna tvor-ba, to je úkryt pre raneného." A básnik JánKostra píše: „Včely písmeniek / na všet-ku bolesť sveta našli liek."

• Vydavateľstvo pre deti a mládež sana dlhý čas stalo vaším druhým do-

movom. Na ktorú redakčnú spoluprá-cu a s ktorými spisovateľmi si radaspomínate?

V čase centrálneho vydávania detskejliteratúry sústreďoval sa všetok mozgo-vý trust detskej literatúry okolo vydava-teľstva Mladé letá, takže sme sa všetcipoznali a navzájom sme spolupracova-li. Dodnes sa všetci viac-menej pozná-me. Je to komunita osobností, skvelýchľudí a výborných odborníkov. Aby somsa náhodou nedotkla niekoho, ak by somho tu neuviedla, sústredím sa iba na tých,čo nás už opustili a pozerajú na nás z ne-beského obloka. Nuž teda:

Nezabudnuteľná dvojica Janko Poliaka Zlatko Klátik.Vážené panie Mária Rázusová-Martáková a Maša Haľamová.Dve družné Margitky: Valehrachováa Príbusová.Rozšafný a elegantný Ludo Zúbek.Veselé panie Krista Bendová a ElenaČepčeková.Vlastne, keď na to pozerám, aj tento

výpočet mojich nežijúcich živých je neú-plný - tak prosím všetkých o prepáčenie...

• Vy ste už mali svoje prvotiny za se-bou, keď v roku 1959 vstúpil do litera-túry pre deti Ľubomír Feldek (Hra pretvoje modré oči) i Miroslav Válek(Kúzla pod stolom) a dali jej nový smer,vytvorili nový typ komunikácie na lin-ke básnik - dieťa. Ako ste to vnímalivtedy a aký význam tejto poetike pri-pisujete dnes?

Bežali päťdesiate roky a my pracov-níci na úseku detskej literatúry sme si čo-raz naliehavejšie uvedomovali, že sa do-vtedajší spôsob prezentácie detskejliteratúry prežil a žiada sa čosi nové.

17

A tak vydavateľstvo Mladé letá, v zmys-le virtuálneho príkazu doby, vypísalo sú-ťaž, ba nielen jednu, ale hneď dve: najprvsúťaž na leporelo a o rok nato súťaž napoviedku zo súčasnosti. Obe súťaže pri-niesli významné výsledky. V súťaži naleporelo vyriekol nové slovo ĽubomírFeldek básnickou skladbou Hra pre tvo-je modré oči. V súťaži na poviedku vy-volala pozornosť Klára Jarunková ruko-pisom Hrdinský zápisník a mimopozornosti neostala ani moja poviedkaMy z ôsmej A.

Tie súťaže priniesli nový typ komu-nikácie medzi autorom a dieťaťom. Užnie autor hovoril o deťoch dospelýmhlasom, ale samotné dieťa uplatňovalosvoje detské videnie a chápanie sveta.Samo dieťa hovorilo o sebe a sebe vlast-ným jazykom, ktorý sa nevyhýbal anislangu.

Hra pre tvoje modré oči vyšla už v ro-ku 1959, prozaické dielka o rok nato.A takmer súčasne s nimi sa vyrojili dal-šie - Eleonóra Gašparová: Jurkove ob-rázky, Jaroslava Dlážková: Ohňostrojpre deduška, moja Dánka a Janka. A po-tom diela ako na bežiacom páse: Ahoj,prvá trieda! Tóno, ja a mravce, Brat ml-čanlivého Vlka, Stíhač na galuskách,Jediná, Môj skvelý brat Robinzon,Májka Tárajka... Tie knihy plné na-ozajstných živých detí, vôbec nie ibavzorných, skôr naopak, detí, akých jenajviac, so všetkými chybami, slabosťa-mi a problémami. Dnes sa to zdá sa-mozrejmé, ale v tom čase to bolo veľkéoživenie v našej literatúre a prinieslo ajoživenie čitateľského záujmu o súčasnétémy.

V prvej fáze nazvali teoretici toto no-vátorstvo proste „nová vlna", ale neskôrsa ujal názov „literatúra detského aspek-tu". Autorom tohto termínu je profesorJán Kopal.

Zaujímavé je, že prozaická časť „lite-ratúry detského aspektu" bola v zname-

ní ženskej avantgardy: K. Jarunková, J.Blažková, M. Ďuríčková, E. Gašparová.Bol to kvalitatívny skok, ktorý zname-nal v slovenskej detskej literatúre pod-statný obrat.

V poézii „detského aspektu" mali pri-mát muži. Za jej erbové dielo sa pokla-dá Hra pre tvoje modré oči. NakoniecĽubomír Feldek je významný tvorcaa iniciátor v oblasti literatúry v najšir-šom chápaní, nielen detskej.

• V rozhovore s Jánom Poliakom stepovedali: „Rozprávka, to je najväčšiaudalosť môjho detstva. Očarenie z nejnosím ustavične v sebe." Keby ste tonevyriekli, usvedčila by vás z toho va-ša tvorba. Rozprávky ste prekladali,vyhľadávali, dotvárali ich, rekonštru-ovali, majúc na zreteli dokonalejší li-terárny tvar i detského čitateľa, písa-li ste nové rozprávky s folklórnymnámetom, uplatnili ste svoju vlastnúfantáziu v autorských rozprávkach.Bol to zámer, vedomé usmerňovaniesvojho talentu alebo z neho prýštiacaintuícia, ktorá vám umožnila maj-strovsky zvládnuť každú rozprávkovútému?

Rozprávka rástla so mnou od mala-malička, a to najmä zásluhou mojej star-kej. Bola to matka môjho otca a žila s na-mi v jednej domácnosti. Mala pre násdeti najviac porozumenia a najviac ča-su. Vedela aj krásne priasť. Zlatá priad-ka. Prstami odvíjala z kúdele niť a ústa-mi odvíjala rozprávku, úchvatné deje,v ktorých sa odohrávali najväčšie zá-zraky.

Rozprávka ma obohatila krásou, vlo-žila mi do srdca silu a smelosť, dala mikrídla, zasiala mi do duše svoju pravdu.Lebo rozprávka vie, kde je pravda. Jeako dobrý sudca, prináša spravodlivosť.Ona bola východiskom i cieľom mojichtvorivých ambícií. Pomáhala som jej ob-hájiť svoje miesto až do našich čias.

18

19BIBIÁNA l V BIBIÁNA

• Osobitne ma svojho času zaujalovaše rozprávanie o tom, ako ste zís-kavali a spracúvali materiál na bra-tislavské povesti. Po knihách po-zbieranej ľudovej slovesnosti naslovenskom vidieku ste nás presved-čili, že ľudová fantázia spriadala svo-je príbehy aj v prostredí miest.Možno jej objavovanie a sprístupňo-vanie nazvať „literárnou archeoló-giou, odkrývaním pokladov"?

Po presídlení do Bratislavy som saniekedy zúčastňovala na vlastivednýchpochôdzkach, ktoré organizovala (a or-ganizuje dodnes) BIS, Bratislavská in-formačná služba. Prekvapilo ma vtedy,aká je Bratislava opradená bájami a po-vesťami, hotové rozprávkové mesto.Popri historických faktoch sa vo výkla-doch sprievodcov vyskytovali aj mýtya povesti: z Dunaja vychádzajú vodnícia rusalky, po Michalskej veži blúdi o pol-noci Čierna pani, obor Klingsor si obrá-ti Bratislavský hrad na štyri veže a po-sedí si na ňom ako na stolčeku...

Keď potom prišiel ten čas, že som sapustila objavovať a odhaľovať tie starélátky, veruže sa to dá nazvať aj „literár-nou archeológiou". Dala som si totiž tvr-dú podmienku, že sa pri ich spracúvaníbudem držať i faktov. Aj keď základnýnámet bude fantazijný a nadprirodzený,všetky okolnosti musia byť historickypravdivé. A tak som každé miesto, kdesa povesť odohrávala, prešla vlastnýminohami a obzrela si ho na vlastné oči.Naštudovala som si, kedy sa príbeh mo-hol odohrať, kto vtedy vládol, ktorý kráľči kráľovná, s kým viedli vojny, ako vte-dy ľudia bývali, ako sa obliekali, ako sastravovali... Po stopách povestí som satúlala po Dúbravke, Lamači, na Devíne,v Rusovciach, v Svätom Jure, zašla somaj do Podebima, Velehradu, Mikulčíc,Starého Mesta, do Ostrihomu, aj doKelemancie (rímska vojenská stanicapri Komárne). Stretávala som sa s bra-

tislavskými starousadlíkmi, ale aj s ľuď-mi od vedy, študovala som v knižni-ciach, robila som si nekonečné výpis-ky... Tak som sa zoznamovala so starouBratislavou, tak som sa nadýchala jej at-mosféry. Takže tie povesti sú vlastne ajliteratúrou faktu, popri základnom po-vesťovom príbehu obsahujú veľa histó-rie. Sú - ako sa vraví - citovým dejepi-som.

• Nechcem obísť ani vašu poviedko-vú, novelistickú tvorbu. Najmä MájkaTárajka si ma teraz získala rovnakoako v čase, keď vyšla po prvý raz. V nejsom objavila aj vyznanie, ktoré vysti-huje vašu literárnu orientáciu: „Vidísa mi, že tie dávne veci sú zaujíma-vejšie ako terajšie... O tom dávnom saaj rozpráva zaujímavejšími slovami."Nieje dôležité, aké sú dávne, ale že podvaším perom znova ožívajú. V MájkeTáraj ké sú to príbehy z vášho detstva.

Majkin príbeh posúva knižka bližšiek nášmu času, do obdobia družstevnejdediny, ale tá Májka, jej myslenie, cíte-nie i všetky prejavy, to je ona, budúcaspisovateľka. Aby som lepšie zdôvodni-la jej precitlivené vnímanie, „obdarila"som ju telesným neduhom, knísavouchôdzou, ktorú spôsobuje choroba bed-rových kĺbov. Tak má Májka Tárajka prí-ležitosť pochopiť hlbšie ťažký životnýúdel postihnutých ľudí.

A prihodilo sa pritom čosi zvláštne,akýsi druh anticipácie: mladučká MájkaTárajka prežíva v detstve to, čo na pra-hu staroby postihlo samotnú autorku.

• Kedy sa vám najlepšie písalo - vochvíľach pohody a šťastia, alebo keďste sa potrebovali zbaviť starostí a žia-ľov?

Bývali chvíle, keď potreba samový-povede bola veľmi naliehavá, a tak si vy-nútila svoj čas napríklad v noci. Tým, žesom svoj problém sformulovala do slov,

20

stratil do značnej miery svoju pálčivosť.Pri písaní vo dne som neraz pozabudlana hrnce na sporáku a potom bývalo ve-ru aj po hrncoch, aj po večeri.

Zamestnaná žena-matka to mala aj vte-dy veľmi zložité. Mojím hlavným písacímčasom bývali soboty a nedele. Navarilasom na dva dni a potom už bol aký-takýpracovný pokoj. Teraz, z odstupu času,musím uznať, že moje vyhostenie z re-dakcie Slniečka v roku 1970, akokoľvekkruté a nespravodlivé, prinieslo môjmupísaniu úžitok. Poskytlo mi čas, ktorý midovtedy permanentne chýbal. Odrazusom mala kedy presedieť v Univerzitnejknižnici celé hodiny, mala som kedy zájsťsi za starými „Prešpurákmi" alebo na štu-dijné pochôdzky za históriou Bratislavy.Nebyť tohto darovaného času, sotva bybol vznikol taký obsiahly komplex bra-tislavských a dunajských povestí, bájía historických obrázkov. Potvrdila sastará pravda, že všetko zlé je na niečo ajdobré.

• Váš kontakt s kultúrno-spoločen-sk\ 'ni dianím smerujúcim k deťom jeuž menej intenzívny, sledujete ho všakz odstupu, ktorý vám asi poskytujemožnosť zreteľnejšie vnímať jeho po-zitíva a negatíva ako nám, čo smev ňom ponorení.

Dnešný život ponúka deťom veľmi ve-ľa kultúrnych aj rekreačných podnetov:rozhlas, televízia, videá, cédečka, inter-net, časopisy... Ledva-ledva sa medzi tozmestí aj dajaká kniha. Tých podnetov jevlastne až priveľa, a čo je horšie, nepri-chádzajú vždy v mene dieťaťa, nie dieťaa jeho prospech je cieľom tejto aktivity.Jeho dôverčivosť sa využíva (zneužíva?)na reklamné a trhové efekty. Médiá, vy-davateľstvá a iné kultúrne ustanovizne sapotom predbiehajú, ako by dieťa prilá-kali, zľavujú z nárokov a pracujú na zá-klade čoraz nižšieho spoločného meno-vateľa. Aké len slabé a nuladuché sú

mnohé televízne seriály, ale aj textyv detských časopisoch a knihách, najmätie odkukané zo západného sveta! Akésú výtvarne vtieravé a neoriginálne, na-podobňujúce vševládny disneyovskýstereotyp, ktorý už, žiaľ, napodobujú ajmnohí naši ilustrátori. Oni síce vedia, žesa tým degraduje vkus našich čitateľov,ale mnohí sa prispôsobujú, aby vyžili vosvete všemocného trhu.

V tejto záplave podnetov, lákajúcichdetskú pozornosť, najväčšmi chýba hod-notná kniha. Knihu nenahradí televíziaani video, kniha je nezastupiteľná.Obsahuje dôležité prísady ľudskosti, kto-ré sú v nej skryté ako vitamín v jablku.Kto neprejde v detstve a mladosti lektú-rou primeraných kníh, nemá šancu vyvi-núť sa na plnohodnotného človeka. Potomsa čudujeme, prečo sa stretávame s toľ-kými prejavmi hrubosti, sebeckosti, bez-ohľadnosti. Takíto ľudia zväčša neabsol-vovali ten jednoduchý morálny kódex,obsiahnutý v detských rozprávkach a prí-behoch. V rozhodujúcom štádiu života,v detstve a mladosti, sa im nedostalo zá-kladného staviva na vybudovanie plno-hodnotnej psychickej osobnosti.

• Pani Ďuríčková, píšete ešte? Akánedokončená práca leží na vašom sto-le?

Leží tam Zemský kľúč, povesti, roz-právky a povrávky z okolia Zvolena. Javiem, tá kniha už vyšla, dokonca dva-krát, no ešte stále nie je hotová.Slovesného materiálu v mojom rodnomkraji je veľa, vynára sa ďalší a ďalší a jaho zbieram a ukladám na kôpku. Bola byvečná škoda nechať ho zahynúť, veď aknie ja, kto by ho už pozbieral?

A tak stojím nad tým stolom ako gaz-diná v jesennej záhrade a schraňujem po-slednú úrodu. Je v nej, napríklad, povesťo kúpeľoch Dudince aj o kúpeľoch Sliač,povesti o banských mestách Kremnicia Banskej Štiavnici, je tam rozšírená po-

BIBIANA 21 BIBIÁNA

vesť o múdrej Ine.ši, balada o otrávenejAničke z repertoáru mojej starkej, zau-jímavé rozprávanie z povstaleckéhoZvolena a mnoho ďalších väščšíchi menších slovenských skvostov.Poprestýkané sú drobnými autentickýmizáznamami, žartovnými aj vážnymi po-vrávkami a pesničkami - v tom istomduchu a štýle ako Zemský kľúč. Tentododatočný zber by ho mal rozšíriť aj pre-hĺbiť.

Bude to posledný pozdrav môjmurodnému kraju.

• Je pre vás rok osemdesiatych naro-denín, keď každý chce oceniť vašu prá-cu, príjemný?

Každé moje jubi leum je pre mňa ťaž-ké. Je to bilancovanie vlastného životaa práce, spojené navyše s náročnýmispoločenskými úlohami. Aj osemdesia-te výročie ma napĺňa pocitom úzkosti.Na jednej strane ma teší zvýšený záu-jem mojich priateľov a známych, na dru-hej strane sa hrozím veľkého náporuspoločenských povinností - pretože užžijem z posledných síl.

BIBLIOGRAFIA MÁRIE ĎURÍČKOVEJ

Poézia: Rozprávka o Dedovi Mrázoví (1954), Zajko a líška (1957) Čarovná píšťalka (1958).

Próza: Zajtra bude pekne (1959), My z ôsmej A (1960), Dánka a Janka (1961), O Guľkoví Bombuľkovi(1962), Stíhač na galuskách (1963), Jasietka (1963), Útek z gramatiky (1965), Májka Tárajka (1965),Papierová rozprávka (1968), Sestričky z Topánika (1969), Dánka a Janka v rozprávke (1970), O ka-tarínke a Túlavom vrchu (1970), Jožko Mrkvička Spáč (1972), Nieje škola ako škola (1974), Najkrajšiena svete (1976), Kľúče od mesta (1981), Domček, domček, kto v tebe býva? (1983), Jahniatko v ba-tohu ( l 984), Čo si hračky rozprávali (1986), Emčo (1988), Rozprávky Čierneho Filipa (1989), Vtáčik,žltý zobáčik (l998).

Rozprávky a povesti - literárne spracovanie motívov ľudovej slovesnosti: Janček Palček (1970),Biela kňažná (1973), Dunajská kráľovná (1976), Prešporský zvon (1978), Zemský kľúč (1986),Panenská veža na Devíne (1988), Zlatá priadka (1995), Dunajské povesti (1996)

Zborníky a antológie: Vezieme sa, vezieme (1954), Detský rok (1955, 1959), Povedala straka vrane(1955), Rapotanky (1955), Za humnami (1955), Vtáčia svadba (1956), Na hole, ovečky, na hole (1957),Preletel vták cez slatinské vŕšky (1960), Bohatier Kremienok (1965), Dievčina s medenými vlasmi(1969), Išlo dievča po vodu (1969), Terézia Vansová: Biela ruža (1969), Koktail na rozlúčku (1970),Laponček Sampo (1974), Zlatá brána (1975), Sedemfarebný kvietok (1975), Krása nevídaná (1977),Zázračná breza (1983), Keď národ malý stal sa veľkým (1984), Zlatý hrach (1988), Aľonuška (1989),Spievaj si, vtáčatko (1990), čarovná Nesmejanka (1990), Slncové dievčatko (1995), Knižka pre všet-ky slovenské deti (1997).

Mária Ďuríčková - Masarykova, ro-dená Piecková, sa narodila 29. septem-bra 1919 vo Zvolenskej Slatine, v roľ-níckej rodine. V rokoch 1934 - 1938študovala na Učiteľskom ústavev Lučenci, v rokoch 1946 - 1949 na pe-dagogickej fakulte v Bratislave (slo-venčinu - ruštinu) formou diaľkovéhoštúdia. Ako učiteľka pôsobila v Hu-mennom, Hornom Tisovníku, Žitnej, na

Šajbe (Strelníky), v Omastinej a v Bra-tislave. Od roku 1952 pracovala ako re-daktorka časopisu Družba, Zornička, odroku 1954 vo vydavateľstve SNDK (ne-skoršie Mlate letá). V rokoch 1969 -1970 bola šéfredaktorkou obnovenéhoSlniečka, od roku 1971 sa venuje len li-terárnej tvorbe.

Pripravila KVETÁ SLOBODNÍKOVA

22 BIBIÁNA

Fond výtvarných umení, Priatelia det-skej knihy a Bibiána, medzinárodnýdom umenia pre deti udelili CENU ĽU-DOVÍTA FULLU '98 KAMILE ŠTAN-CLOVEJ za „kultivovaný maliarskyilustračný názor fantazijno-figurálnejorientácie."

Touto charakteristikou nemôžemeúplne postihnúť neopakovateľné čaro,ktoré svojimi ilustráciami detskej knihypriniesla Kamila Štanclová (nar. 26.marca 1945 vo Zvolene) do slovenskejvýtvarnej kultúry. Som však presvedče-ný, že jej tvorba prezentovaná napríkladna BIB '91, BIB '93 a BIB '95, ale ajv knihe Franka Bauma Čarodejník z kra-jiny OZ (Mladé letá 1980) a v iných,vydaných doma aj v zahraničí, nároč-ným výtvarným spôsobom rozširujehodnotové možnosti súčasnej sloven-skej ilustračnej tvorby.

Štanclovú si okrem iného ceníme zato, že osobitným maliarskym spôsobom(poetikou) napĺňa ušľachtilé predstavyo ilustrátorovi a ilustrácii v podobe, akoju vyjadril Juraj Klaučo ešte roku 1979na stránkach Romboidu: „Ilustrátor jevlastne spoluautor detskej knihy...Ilustrácia v každom prípade, aj vtedy,ak sa programovo podrobuje určitémuzámeru, je nositeľkou estetickej i mi-moestetickej informácie. Je nástrojomvizuálnej komunikácie. Jej hodnota jepotom v miere emocionálneho pôsobe-nia, ale aj v miere prístupnosti."

V ilustráciách Kamily Štanclovej„miera emocionálneho pôsobenia a prí-stupnosti" kladie na vnímateľa vysokéestetické nároky. Nejde tu však o sa-moúčelné hranie sa s výtvarnými for-mami, ale o úprimné „stvárnenie nevy-sloviteľného a prchavého, čo dielovzbudzuje v čitateľovi. Ilustrácie nedo-plňujú jeho poznatky, ale umocňujú zá-žitok. V našej ilustrátorskej tvorbe súpomerne zriedkavým príkladom nezá-

ILUSTRÁTORKA

IMAGINÁCIEvislosti na istých remeselných literár-nych postupoch". Tak sa roku 1984 vy-jadril v Romboide Karol Vlk, ktorý napríkladoch Štanclovej ilustračnej tvor-by z prvej polovice 70. rokov poukázalna určité pravidlá, ktoré si autorka osvo-jila a ktoré v jej tvorbe pretrvávajúpodnes.

Týmito pravidlami, kánonom, je ná-ročná ilustrátorská interpretácia textu,výtvarno-symbolické rozvinutie podne-tov z knihy, vyčarenie vlastnej predsta-vy o postavách a prostredí literárnehotextu a všadeprítomná fantazijná nála-da, ktorá podnecuje fantáziu samotné-ho čitateľa.

ANDREJ ŠVEC


„Nie zlomok sveta, ale jeho extrakt,"Literárny fond, Priatelia detskej knihya Bibiána, medzinárodný dom umeniapre deti, udelili cenu TROJRUŽA spiso-vateľovi JÁNOVI ULlClANSKEMU za„výrazný umelecký, etický a estetický prí-nos v oblasti detskej literatúry, drámya v mediálnej sfére".

Ján Uličianskyje významnou osobnosťouslovenskej kultúry. Na začiatku jeho tvorivejcesty bolo bábkové' divadlo. Počas pôsobe-nia v košickom divadle napísal viacero báb-kových hier, ale do literárneho povedomiasa dostal prostredníctvom prozaickej tvorbya rozhlasových hier. Ako sám priznal v roz-hovore pre Bibiánu, za svoj rozhlasový štartďakuje dramaturgické Emílii Drugovej, kto-rá vytušila, že slovenská rozhlasová hramôže v Uličianskom získať talentovanéhoautora. Podobne literárny kritik Július Nogezaradil Uličianskeho ešte v roku 1981 me-dzi najväčšie nádeje slovenskej detskej lite-ratúry.

V čom spočíva čaro Uličianskeho prózi hier pre deti?

Myslím, že v schopnosti dávať známe ve-ci, predmety, osoby, pocity a zážitky do no-vých vzťahov, spájať zdanlivo nespojiteľné.Uličianskeho čitateľ sa mení na objavova-teľa, spolutvorcu, prežíva s ním príbehy, kto-ré sa podobajú na reálne, a predsa sú iné.Vysnívané.

V rozhlasových hrách pre deti Uličianskyreflektuje svet detí pred obdobím dospieva-nia; citlivo, netransparentne, zvnútra svo-jich postáv. Všetko sa tu deje cez príbeh, det-skú postavu, ktorá citlivo prežíva všetko, čosa odohráva v jej blízkosti. A sú to opäť ibaobyčajné veci: nezhody medzi rodičmi, ne-záujem o deti, absencia lásky a priateľstva.Aj preto sú všetky Uličianskeho práce bezvýnimky naplnené pochopením detskej duše,detských túžob a starostí.

Humanistický tón, ktorý zaznieva v Uli-čianskeho textoch, metaforickosť a hravé vy-užívanie slovného bohatstva, to všetko muvynieslo viacero ocenení. Rozhlasová roz-právka Tik Tak získala dokonca medziná-rodné ocenenie (prvú cenu na festivale OIRT

roku 1977) a za knihu Snehuliacke ostrovyho slovenská sekcia navrhla zapísať naČestnú listinu IBBY.

V súčasnosti je Ján Uličiansky, vedúci dra-maturgie hier pre deti a mládež v Slovenskomrozhlase v Bratislave, predsedom Slovenskejsekcie IBBY, ba na 24. kongrese tejto orga-nizácie v Seville bol zvolený do desaťčlennejExekutívy IBBY ako jediný reprezentant kra-jín bývalého východného bloku.

Marta Žilkovd

Realita tvorí v Uličianskeho textoch rá-mec, do ktorého vstupuje fantazijnýprvok ako prostriedok, ktorým si dieťakompenzuje medzerovité poznanie aleboprispôsobuje neželané skutočnosti vlast-ným túžbam. Obyčajné veci vo funkciihrdinov rozprávok spredmetňujú ľudskévzťahy, pocity, spomienky. Ich prostred-níctvom a s pomocou symboliky a ná-znaku stavia Uličiansky metaforu o ľud-skej blízkosti i nevšímavosti, o kamarát-stve a láske rodičov a detí...


BIBIÁNA 24

Stretol som sa raz s Barborkou. Kreslila si niečo na bránu náš-ho domu.

V našom dome bývajú samí poriadni ľudia, a preto som ju na-pomenul:

„Nesmieš čmárať kriedou po bráne!"Barborka sa na mňa vyčítavo pozrela a povedala:„To nie sú čmáraniny. To je koníček!"Zahanbil som sa.„No dobre," povedal som, „ale prečo kreslíš na bránu koníčka?"„Aby som vedela, ktorá je naša."Toto dievčatko som v dome ešte nevidel, preto som mu polo-

žil zopár otázok:„Ako sa voláš?"„Barborka Biela."„Takty si BB."Mlčala.„Nevieš, čo je BB?"„Puding."„Správne. A koľko máš rokov?"„Päť a pol."„Ktoré je tvoje obľúbené jedlo?"„Špenát a zeleninová polievka."Pochopil som, že Barborka je na takéto rozhovory zvyknutá

a vie, ako sa má správne odpovedať. Preto som ju zaskočil:„Čo by si najväčšmi chcela?"„Najväčšmi by som chcela mať staršiu sestru," odpovedala ce-

lou vetou.„Prečo práve staršiu sestru?"„So staršou sestrou sa dá pekne hrať."Všetky Barborkine odpovede sa mi páčili a zapísal som si ich.

Potom som na Barborku zabudol.Raz, keď nám nefungoval výťah, musel som ísť na trináste po-

schodie peši. Na piatom poschodí stála skriňa a dvaja neznámimuži. Nemohol som ísť ďalej.

„Otvor nám, Barborka, nesieme vám skriňu!" naliehali.„My už skrine máme," ozvala sa Barborka spoza dverí.„Ale to je dar od tety Emy. Starožitnosť. Rozumieš?"Asi dobre nerozumela. O chvíľu bolo počuť, že si postavila

k dverám stoličku a kukučkovala cez skielko. Dvaja neznámi sajej nepáčili.

(f)


„A čo keď nemám kľúč?"„Určite ho máš!"„Viem, že mám. Ale keby som ho nemala, nemohla by som

vám otvoriť."„To by si nemohla."„Tak ho radšej nemám."„Počúvaj! Nehraj sa s nami, lebo sa nahneváme!"Zamiešal som sa do rozhovoru.„To som ja, Barborka."„Kto?" opýtala sa nedôverčivo.„Rozprávali sme sa pri bráne, keď si kreslila slona."„Koníka! A ty si pán s bradou," povedala. Ale nebola nadše-

ná.Keď som na druhý deň ráno odchádzal do práce, skriňa už na

chodbe nestála.O niekoľko dní ma Barborka čakala pred domom. Hrala sa

s loptou, ale ja som cítil, že čaká práve na mňa.„Dobrý deň, ujo," pozdravila ma.Veľmi som sa potešil. Bol som už ujo - a nie iba pán s bradou.„Videl si skriňu od tety Emy?" spýtala sa.„Videl."„Páčila sa ti?"Nevedel som, akú odpoveď Barborka očakáva. Ale odrazu sa mi

skriňa zjavila pred očami. Vyrezávaná, pomaľovaná... Povedal som:„Áno, veľmi sa mi páčila."Barborka si uľahčené vydýchla.„Napíš list môjmu oteckovi."Napísať? Prečo napísať? A čo napísať? A prečo práve ja?Vtedy mi Barborka porozprávala, ako sa veci majú.Teta Ema, ktorá nosí modré vlasy, im darovala skriňu.

Mamičke sa páči, oteckovi nie.„Ujo, napíšeš mi ten list?"Ešte stále som nevedel, o aký list Barborke vlastne ide.„Otecko hovorí, že sa nám skriňa nikde nevmestí."„Otecko má určite pravdu."„Mohla by stáť v mojej izbe"„A neprekážala by ti?"„Nie, vôbec by mi neprekážala. B úd taký dobrý, napíš, že skri-

ňa je veľmi pekná. Tebe otecko uverí."

26

„Prečo práve mne?" -̂„Lebo máš bradu." ^Musel som uznať, že Barborka nikdy nerozprávala hlúposti. (/}

Sadol som si na schody. Vybral som z aktovky papier a napísal Zsom krasopisne:

Vážený pán Biely,Vaša stará skriňa ie veľmi krásna. Človek, ktorv iu zhotovil,

mal ruky zo zlata a v srdci mu spieval škovránok...Áno, áno," zaradovala sa Barborka. „Sú na nej srdiečka i vtá-

čiky!" ,Teta Ema Vám chcela urobiť radosť. Iste sa drží múdrej zása-

dy - len to je tvoje, čo daruješ. Vážte si ten dar!„Ako sa mám podpísať?"„Len tak, že si išiel okolo a že si ju videl."OKOLOIDÚCInapísal som zreteľne. ^̂ ^̂Barborka bola spokojná. A ja tiež.Na druhý deň ma čakala pri bráne.„Napísal som dobrý list?"„Nie," povedala smutne. „Otecko si ho prečítal a rozhodol sa,

že skriňu daruje múzeu."„To ma veľmi mrzí..."„Príď k nám ako pán z múzea a povedz, že sa skriňa do mú-

zea nevmestí."„To je nemožné, Barborka. Otecko pozná, že nie som pán z mú-

zea."„A keby si mal klobúk a čierne okuliare?"„Ani tak. Pán z múzea sa musí rozumieť do starých vecí. Prečo

ti na tej skrini tak záleží?"„Lebo, lebo v nej býva Adelka Zvončeková," povedala

Barborka.„Kto v nej býva?"„Adelka Zvončeková," opakovala. „A my sa spolu hráme."Nastúpili sme do výťahu. Chytila ma za ruku a začala mi roz-

právať o Adelke Zvončekovej. A vtedy som pochopil, že AdelkaZvončeková, ktorá býva v starej skrini, sa stala Barborke najlep-šou kamarátkou. A odrazu som začal ľutovať, že som nevedel ve-ci zariadiť tak, aby Barborka a Adelka Zvončeková boli navždyspolu.

BIBIÁNA 27 B I B I Á N A

Radosť napriek všetkémualebo

/ v

PORTRÉT NA SKÚŠKUONDREJ SLIACKY

Týmto príspevkom chcela si redakcia Bibiány v roku 1998 pripomenúť nielen desaťročnévýročie smrti Kristy Bendovej, jednej z profilujúcich autoriek novodobej slovenskej detskejliteratúry, ale zároveň literárnohistorickou analýzou chcela aspoň čiastočne vyplniť inter-pretačné vákuum, ktoré jej dielo obklopuje, a súčasne sprevádzať jeho úspešný návrat dočitateľského priestoru zahlteného prevažne literárnym štandardom, komerciou a brakom.

Vo vývine novodobej slovenskej litera-túry pre deti má Krista Bendová výnimoč-né postavenie. Časťou svojho diela uzatvá-ra fázu klasiekej detskej literatúry, pričomjej básnický priestor rozširuje o humoris-ticko-satirický žáner. Súčasne svojimi naj-lepšími rozprávkovými textami, koncipo-vanými už z pozície detského aspektu,podieľa sa na konštituovaní modernej det-skej beletristiky.

Narodila sa 27. januára 1923 v KráľovejLehote. Do ľudovej školy chodila v rodis-ku, Kremnici a v Nových Zámkoch. Potroch rokoch štúdia na novozámockomgymnáziu prešla na gymnázium v BanskejBystrici, kde roku 1942 zmaturovala.V Bratislave študovala na Filozofickej fa-kulte Slovenskej univerzity (odbor sloven-čina-ruština) a na Dramatickej akadémii.Zo zdravotných dôvodov štúdium nedo-končila. Po krátkom redaktorskom pôsobe-ní v denníku Pravda a liečení nastúpila ro-ku 1948 do vydavateľstva Pravda akoredaktorka literatúry pre deti. V rokoch1950 - 1951 pracovala na sekretariáteZväzu čs. spisovateľov a začas v redakciičasopisu Ohník. V rokoch 1956- 1958 bo-la redaktorkou Roháča, v rokoch 1958 -1964 redaktorkou denníka Pravda.Odvtedy až do svojej smrti 27. januára1988 sa literárnej tvorbe venovala profe-sionálne.

BIBIÁNA 28

Prvé verše publikovala už počas štúdií,knižne debutovala roku 1948 zbierkouListy milému. Zhrnula v nej ľúbostno-reťle-xívnu lyr iku z rokov 1942 - 1945 prezen-tujúcu lásku v nekonvenčnej podobe.Zbierkou Milenec smútok (1948) reagova-la na svoju životnú situáciu podmienenúťažkou chorobou, avšak už v nasledujúcejzbierke Ruky (1948) smútok a skľúčenosťz blízkosti smrti prekonala aktivizáciouvnútorných síl a viery v zmysluplnosť ľud-ského života. Po zbierke Krajina šťastia(1950), schematickej apoteóze pofebruáro-vých spoločenských zmien, sa v zbierkeO tú pieseň (1955) opäť vrátila k reflekto-vaniu ľúbostného vzťahu muža a ženy. Tútotému variovala aj v nasledujúcich zbier-kach a hoci sa usilovala o jej hlbšie vyjad-renie, tradičnejší básnický výraz a celkovárétorickosť spôsobili, že jej tvorba s vývi-novým trendom dobovej poézie už neko-rešpondovala.

Do literárneho vývinu Bendová zasiahlaako autorka pre deti. Najmä v 60. rokochdokázala svoj humoristický genotyp aktu-alizovať tak, že výrazne napomohla formo-vaniu sa parodizačnej autorskej rozprávkya moderného humoristického žánru vôbec.Hodnotovo jej post však vymedzuje posta-venie medzi tradičnejším typom umeleckejtvorby pre deti a jeho modernejším varian-tom, pričom prevažnú časť jej tvorivých ak-

BIB1ANA

tivít, najmä prozaických, charaktcri/.ujesnaha odpútať sa od literárnej tradíciea konvencie smerom k modernému preja-vu.

Táto charakteristika sa vzťahuje už na jejveršovaný debut pre deti predčitateískéhoa mladšieho školského veku Čačky-hračky(1949). Debutujúca autorka v tematickeji výrazovej rovine vytvorila totiž rečno-vankové alúzie na veršovanú tvorbuĽudmily Podjavorinskcj a Márie Rázuso-vej-Martákovej, pričom v časti týchto mi-niatúr za výkonom svojich predchodkýňdokonca zaostala. Išlo o texty popisného,konštatujúceho rá/.u (Zajac, Náušnice,Stolár), ako aj o vývinovo prekonané rie-kanky mentorujúceho akcentu (Tanierik,Dobré deti, Nehoda). Prevažná časť zbier-ky je však poznamenaná motivickým re-kvizitárom Rázusovej-Martákovej, jej prí-behovou gnómickosťou, rytmickou štruk-túrou a sčasti aj jej lyricko-emotívnouatmosférou:

CHROBÁČIKZaspal v ruži chrobák malý,zlatistý.Padla ráno chladná rosana listy.

Zazvonila, zacengalaiba preň:„Vstávaj, vstávaj, chrobáčiatko,už j e deň!"

Z vývinového hľadiska, najmä ak mar-tákovský lyrický impulz v nejednej minia-túre absentuje, nebola táto nadviazanosť navýznamnú predstaviteľku klasickej poézieprínosom. Bol to skôr prejav - v skutoč-nosti len zdanlivý - neschopnosti začína-júcej autorky odpútať sa do existujúcehobásnického kánonu, ktorý na konci 40. ro-kov už nepredstavoval tvorivú perspektívu.Krista Bendová však už vo svojich začiat-koch bola s tradíciou nielen spätá, ale sa juusilovala aj prekonať. Proklamatívne sícetúto snahu nevyjadrila, objektívnym fak-tom zostáva, že do Cačiek-hračiek zaradi-la niekoľko básnických textov, ktoré v de-saťročnom predstihu signalizovali novúpoetiku, charakteristickú prítomnosťou det-

ského subjektu, jeho optiky ako organickejsúčasti lyrickej podstaty básnickej výpove-de.

Jedným z týchto textov je kultová rie-kanka o hruške:

HRUŠKASpadla hruška zelená,obila si kolená.Teraz plače na zemi:„Dobré liekv dajte mi!"

„Ty si, hruška, nezbedník,nepomôže ti už nik.Veď si dobre vedela,že si ešte nezrelá. "

Vývinová výnimočnosť tejto riekankyvynikne v porovnaní s tým istým motívomspracovaným v miniatúre Hrdinka:

Susedovie Elenkarozbila si kolienka.Hoci ju to bolelo,vyskočila veselo.Zavolala: „Žiaden strach,hop! — a užšom na nohách!"

Kým druhý text je referujúcou informá-ciou, v ktorej dieťa je jednoduchým pred-metom autorskej konštatácie, nelyrickeja neinvenčnej zároveň, riekanka o hruškeje pozoruhodná tým, že dieťa, detský fe-nomén, je jej organickou súčasťou. „Prí-tomnosť detského elementu priamo v bás-nickej štruktúre tejto riekanky," konštato-val Stanislav Šmatlák v eseji Básnik a dieťa,alebo o lyrickom subjekte v detskej poézii,„je aj školský názorná, pretože básnik ako-by 'detskými očami' vníma a akoby det-skou skúsenosťou komentuje, čiže básnic-ky pomenúva určitú objektívnu skutoč-nosť."1 Na základe tohto zistenia literárnyteoretik, ktorý ako prvý objavil v Čačkách-hračkách možný zdroj vývinovej energie,mohol dospieť k poznaniu, že na rozdiel odtradičného typu umeleckého básnickéhotextu v riekanke Kristy Bendovej „detskýhrdina stáva sa prostriedkom i mierou ly-rickej výpovede básnika o skutočnosti"2,pričom tejto koncepčnej zmene zodpove-dala i zmena poetologických prostriedkov.

29

Kým napríklad v básničke Včielky spievajúl Bzúky, bzúky, bzúky l idú spinkať lúky. lKvietky hlávky naklonili, l jasné očká za-tvorili...! Bendová pracuje s' tradičnou, tojest martákovskou tematickou personifiká-ciou, v skvostnej miniatúre o ježovi / Ježo,

ježo, ježatý, /čo ti treba na šaty? l „Mne sútreba iba ihly, l aby ste sa na nich pichli.!"narába už personifikáciou kvalitatívne ná-ročnejšou, pretože založenou na významo-vej hre. Na rozdiel od prevažnej časti reč-ňovaniek, ktorými Bendová naplnila pri-

BIBIANA 30 BIBIÁNA

márne poslanie tohto archctypálneho slo-vesného útvaru ako základného prostried-ku formovania jazykového a literárnehopovedomia dieťaťa predčitateľského obdo-bia, rečňovanka o ježovi bola výnimočnátým, že disponovala aj funkciou poznáva-cou s adekvátnym poetickým vyjadrením.V dobovom básnickom kontexte to bol javoriginálny; v analýzach podôb lyrickéhosubjektu v detskej poézii Stanislav Smatlákdospel k poznaniu, že práve „gnozeolo-gický a výrazový moment - v oblastipoetiky korešpondujúci so sémantickýmozvláštňovaním, s rozohrávaním významo-vých odtieňov určitých konkrétnych pome-novaní - patrí k najvlastnejším zdrojompoctičnosti v tomto žánri básnickej tvorby.Bez uplatnenia tohto momentu totiž ťažkomožno hovoriť o inom, ako o prostých po-vedačkách či veršovačkách, ktoré zaistemôžu spĺňať určitú úžitkovú funkciu, nosotva im možno pripisovať aj kvalituumeleckého, t.j. obrazného odrazu skutoč-nosti."1

V dobovom kontexte niekoľko originál-nych básnických rečňovaniek KristyBcndovej však podobné úvahy nevyvolá-valo. Ich umelecká iniciatíva zostala nepo-všimnutá a až retrospektívne analýzy od-halili ich vývinovú výnimočnosť. Napokonvývin literatúry pre deti na začiatku 50. ro-kov sa začal uberať odlišným smerom, nežaký sa mohol odvíjať od Bendovej rcčňo-vankových vízií nového básnického káno-nu, pričom je paradoxné, že predstaviteľkoutohto regresívneho obratu, popierajúcehovšetky dovtedajšie zisky estetizujúceho ty-pu básnickej tvorby pre deti, sa stala sa-motná Krista Bendová. V zbierke Čo sa ro-bí, čo sa stalo (1950), adresovanej už deťommladšieho školského veku, pokračovalavšak ešte v tematických a výrazovýchalúziách na tvorbu Ľ. Podjavorinskeja M. Rázusovej-Martákovej (Vrabčí súd.Snežienka, Zajko Ušiak). V básňach tema-tizujúcich detskú hru (Doktor Ivan, Dunavarí pre bábiku) sa priblížila k ich štan-dardným výkonom, v iných za ich úrovňouzaostala. V súvislosti s jej dalšou orientá-ciou je príznačné, že v niekoľkých básňachzareagovala na prvé ideologické avíza o po-

trebe takej beletristiky pre deti, ktorá byformovala „nové" spoločenské vedomiedieťaťa. Na báze motivickej prezentovalasvoju iniciatívu rozšírením tradičného rus-tikálneho inventára o „industriálne motívy"(Továreň, íiicvkel, Pime mlieko) a o motí-vy „spoločenské". V polohe významovejtýmto predstavám vyšla v ústrety tým, žetieto motívy zideologizovala. Napríkladv básni Na dvore hra detí na partizánovstroskotá na neochote jedného z aktérovpredstavovať postavu škodiacu svojej vlas-t i :

Niektorý' z vás sa nazdá snáď.že sme sa prestali hneď hniť.No kdeže! Ako náhraduspravili sme si brigádua všetci s chuťou, plní sily,spoločne dvor sme vyčistili.

Po dvoch naďalej tradične koncipova-ných knižkách Vtáčky (1951) a Zvieratá(1951), ktoré pod pseudonymom KristiánBenko napísala spolu s Jánom Kostrom,roku 1952 vydala zbierku veršovPioniersky pochod, v ktorej ideologizujú-ci náznak zo zbierky Čo sa robí, čo sa sta-lo povýšila na svoj básnický program.Ignorujúc podjavorinsko-martákovský ká-non detskej poézie v celom jeho koncep-čne-výrazovom poňatí sústredila sa na for-movanie tzv. nového spoločenskéhovedomia dieťaťa, čo v dobovom propagan-distickom chápaní neznamenalo nič inénež vychovávanie fanatického stúpencakomunistickej totalitárnej ideológie.Tomuto zámeru podriadila autorka tema-ticko-výrazový aparát, takže apologetickýprincíp vyjadrený transparentným štýlomdeterminuje charakter jej zbierky. V rovi-ne tematickej ide o básne oslavujúce vod-cov komunistického režimu, budovateľskénadšenie, kolektivizáciu, proletársky inter-nacionalizmus, boj za mier, pioniersku or-ganizáciu a týmto ideologickým motívomzodpovedá aj ich propagandistická výra-zová úroveň. Výsledkom je absolútna ne-gácia - dovedená až do zvulgarizovanejpodoby - detského fenoménu a dobovejreality vôbec:

31

MOJA MAMANa svete varí krajšej mamy niet!Čo sa to dneska s mojou mamou stalo?Veď sa jej l očí sine e pozeraloa úsmev mala krásny ako kvet.Benzínom tvrdé ruky voňalitako ako vždy, keď chodí domov z práce.No prečo dneska boli mäkšie, krajšiea nežnejšie ma pohladkali po tvárí?

A viete, čo sa stalo? Poviem vám.Teraz je vo mne radosť taká istá:Dnes moja mama, traktoristka,predčasne na sto percent vyplnila plán.

V intenciách podobných veršov Ben-dová spolu s Jánom Kostrom (opäť pod spo-ločným pseudonymom Kristián Benko) vy-dala roku 1953 zbierku Priamy smer doTatier. Prvoplánovo sa v nej dvojica auto-rov rozhodla sprostredkovať detskému čita-teľovi náučno-vecné informácie o Vy-sokých Tatrách a tomuto zámeru podriadilaaj výtvarnú zložku knihy, obsahujúcu pro-fesionálne fotografie veľhôr a ich špecific-kých atribútov. Pokus o umelecko-náučnúpoéziu bol spojením nespojiteľného, pretovýsledný tvar nebol ani poéziou, ani nespl-nil funkciu náučno-vzdelávacej knižky.Vecno-náučná zložka mala totiž podobu tri-viálnych informácií neraz vyúsťujúcich dopointy exemplového typu a samotný bás-nický tvar bol zasa neinvenčnou a nepoe-tickou veršovačkou.

ENCIÁNYBelasý kvietok enciánbelasým zvonkom zdobí stráň.No nekvitne ich veľa v stráni,sú veľmi vzácne enciäny,a kto ich trhá, ten je planý,môže byť za to potrestaný.

Celú zbierku navyše znehodnocoval ide-ologický didaktizmus, ktorý tvoril „vý-znamovú" výstuž jednotlivých básní.Napríklad báseň Tatranská búrka nie jelyrickou evokáciou prírodného živlu, alev realizácii jej tvorcov je to „heroizácia"detskej postavy ilustrujúcej nový, pofebru-árový typ uvedomelého dieťaťa:

Kto bol v Tatrách, ten to pozná,aká je tam búrka hrozná,kotko hluku narobí.

Ale pionieri smelívedia, čo prv nevedeliani dospelí.

Neboja sa treskov-pleskov.Hromy sú len zvuky bleskov,ktoré niekde udreli.

V zbierke Bola raz jedna trieda (1956)Bendová v podobnom trende nepokračova-la. Na rozdiel od prozaikov, ktorí sa ná-vratmi do plebejského detstva, objavenímprírodnej a historicko-biografickej témypokúsili v polovici 50. rokov uniknúťz priestoru zdiskreditovanej schematickejspoločenskej prózy zo života dieťaťa, na-dalej pokračuje v básnickom tematizovanísúčasného detstva. Tentoraz však nepostu-puje v intenciách schematického modeluzameraného na ideologizáciu spoločenské-ho vedomia dieťaťa, ale vytvára verše naspôsob „veselej pedagogiky", ktorá samentorský zámer pokúša dosiahnuť jehohumoristickým nadľahčením.

Zdanlivo teda Bendovej zbierka nepred-stavovala vývinovú iniciatívu, pretožeextrémne mentorujúci model didaktickejliteratúry len vymenila za relatívne prijateľ-nejší typ tradičného moralizátorstva s obli-gátnym repertoárom (žiacka lenivosť, ne-poslušnosť, klebetníctvo, vystatovačnosť,výhovorky, detské klamstvá). Z vývinové-ho hľadiska bolo však dôležité, že tradičnýmoralizátorský repertoár sa autorka pokú-sila vyjadriť satirickým spôsobom, ktorý užvývinovú iniciatívu predstavoval, pretožebol novým javom v poetologickom inven-tári básnickej tvorby pre deti, významnej-ším o to viac, že po období odťažitých, ne-komunikatívnych kníh veršov vzniklodielo, ktoré vyvolávalo spontánny záujemdetských čitateľov. Záujem v tomto prípa-de podmieňovala skutočnosť, že satirickýtón Bendová dokázala vyjadriť cez humo-ristickú situáciu, ktorá vyvolávala smiechdieťaťa, čím sa vlastne mentorujúci sujet re-lativizoval. „Aj tuje totiž smiech prejavomprevahy smejúceho sa nad tým, čomu sa

32

smeje," dodatočne vysvetl i l tento javStanislav Smatlák. „čiže v tomto prípadeprejavom intelektuálnej a morálnej prevahydieťaťa, ktoré sa smeje situácii alebo 'hrdi-novi', postihnutému satirickým zobraze-ním."4

Ako temer každé dielo Kristy Bendovejaj zbierka Bola raz jedna trieda je súboromhodnotovo rôznorodých textov. A právetexty, v ktorých absentuje humor, predsta-vujú časť, dokonca kvantitatívne početnej-šiu, hodnotovo nezáväznú. Ako dôkaz mož-no uviesť báseň Nad knihami, ktorúesteticky diskvalifikuje práve neprítomnosťhumoristického ozvláštnenia:

Nad knihami sedí od obeda.Strašne ťažká je tá žiacka veda!Sedí ako kvočka,sedí ako drúk,ale z dejepisu nevie ani muk.Chúďa, chudá, čo sa nasedelo!Priznaj si však, moje dobré dieťa:Nad knihami sedí síce telo,ale inyxeí - v Tramtärii lieta.

Aj napriek ironizujúcemu tónu neprí-tomnosť humoristického nápadu spôsobila,že báseň zostala jednoduchou moralitou,neschopnou zaujať detského adresáta.V tých niekoľkých básnických číslach,v ktorých ironizujúcim nosičom je humo-ristická situácia (Keby som bol vtáčkom,Prekážka), podporená navyše fantazijnouinvenciou,Bendová dosiahla výkon vývi-novej hodnoty. Evidentné je to napríklad už,z úvodu básne

KEBY MALA ROZUM STONOŽKA:

Keby mala rozum stonožka,ináč by si život zariadila:dvoma nôžkami by prala, dvoma šila,dvoma obed navarila,dvoma hrala futbal, dvoma hádzanú,dvoma útok, dvoma obranu,dvoma by zas mohla kosiť trávičku,dvoma dojiť pánbožkovu kravičku,slovom - možností by bolo nemálo,prekrásne by všetko klapalo,keby...Keby mala rozum stonožka.

Aj v tejto básni je prítomný moralizujú-ci plán - zosobňuje ho nespôsobný chlapec,ktorý využíva svoje nohy na samé ncplc-chy -, avšak tým, že ho autorka posunulado humoristickej polohy, jeho výchovnúúčelovosť st lmila. Estetický efekt dosiahlapredovšetkým úvodným a sčasti aj záve-rečným humoristickým nonsensom, kto-rým sa dostala už do blízkosti detskéhoaspektu, to jest k schopnosti dieťaťa vý-myslom a fantazijnosťou ozvláštňovať reál-nu skutočnosť. Túto autorskú iniciatívu po-tvrdila aj vo svojej najpopulárnejšej básniPrekážka. Na rozdiel od iných veršov nieje v nej predmetom jej satirického záujmutriviálny žiacky priestupok, ale svojráznyprejav chlapčenskej lásky, čo prirodzeneešte samo osebe hodnotovú úroveň básnenepredstavuje. Tú Bendová vytvorila tým,že na spôsob neopätovaných lások dospe-lých predstavila typický detský jav, pričominiciatívnosť jej autorského činu spočívav spojení naivného detského pohľadu s iro-nizujúcim dospelostným nadhľadom, z čo-ho zas vyplynula celková humoristická at-mosféra básne.

Chodí Tonko ako obarený.Tajne vzdychá: „Och, tie ženy, ženy...!"Prezradím vám ale,že sa učí stále,aby zdolal gramatickú prekážku.Čo nespraví človekpre lásku?

Básne Keby mala rozum stonožka.Prekážka, Bola raz jedna trieda svojouhodnotou, podmienenou originálnou poeti-kou, presiahli konvenčnú úroveň básneniapre deti v zbierke Bola raz jedna trieda. Akodokazujú nasledujúce knižky, ich vznik bol- podobne ako v Čačkách-hračkách - lenojedinelým prejavom autorkinej inven-čnosti. Nebol to akt, ktorý by bol znamenalkoncepciotvorný zvrat v dobovej básnickejtvorbe pre deti. Napriek tomu zbierka, kto-rú možno charakterizovať ako pokus o es-tetizáciu didaktickej utilitárnosti, zohralavo vývine poézie pre deti pozitívnu úlohu;jednak tým, že položila základy humoris-ticko-satirického typu detskej básne, ktorýneskôr významovo i poetologicky rozvinul


Ľubomír Feldek, Tomáš Janovic a v 90. ro-koch naň časťou svojej tvorby nadvia/,alDaniel Hevier, a jednak tým, že svojouorientáciou pomáhala v polovici 50. rokovnavrátiť do tematického repertoáru detskejliteratúry reálne dieťa.

V humoristickom trende Bendová po-kračovala aj v zbieročke pätnástich štvor-verší Cirkus Hopsasa (\ 957). V autorskompartnerstve s ilustrátorkou Boženou Haj-dučíkovou uviedla v nej dieťa do cirkuso-vej manéže. Fenomén detského sveta ne-dokázala však ozvláštniť ani detskoufantazijnosťou, ani básnicky kultivovanej-ším výrazom, takže namiesto básnickejklauniády odviedla infantilný výkon typu:

Toto zviera iste máte:má dva hrh\ na chrbúte.Uhádli ste? Sláva, sláva,áno, deti, je to ťava.

Podobnou úrovňou sa Bendová prezen-tovala aj v knižkách Ako Jožko Pleíko po-plietol si všetko (1955) a Ako Jožko ľlelkoupratať chcel všetko (1959). Oboma po-kračovala v humoristickom trende, ani ten-toraz však nedokázala humoristický efektdosiahnuť aktivizáciou intelektu dieťaťaa náročnejším výrazovým aparátom, ale vy-pomohla si triviálnymi rekvizitami nená-ročnej situačnej komiky. Niekoľko invenč-ných nápadov z druhej knižky, v ktorýchzarezonoval fantazijný výmysel (Ako JožkoPletko nastrašil raz všetko a Ako JožkoPleíko zasadli chcel všetko), síce vyznelooriginálnejšie, celkovo rutinérsku úroveňoboch knižiek však skorigovať nemohlo.

Kvalitatívna nevyváženosť je príznačnáaj pre časť epických básní v kniheČiernobiela rozprávka (1962). „Vedľa bás-ní vynikajúcich," konštatuje na jej margov eseji Čomu sa deti smejú StanislavŠmatlák, „nájdeme tu aj básne, spoliehajú-ce sa na rutinu a najmä básne, kde sa vtip-ný nápad stratil za ideovou konštrukciou,ktorá sa nevtelila naplno do poézie a pone-chala príliš voľné pole pre priamočiare po-učovanie."5 Hodnotová nesúrodosť vyjad-rená konvenčnou poetikou a jej rutinérskourealizáciou na jednej strane a ojedinelýmbásnickým vzopätím na strane druhej je te-

da signifikantná pre Bendovej básnickútvorbu aj v 60. rokoch. V Čiernobielej roz-právke rutinu reprezentuje situačný humor(Trubačská rozprávka), parodická alúzia naľudovú rozprávku (Poučná rozprávka)a ideologický didaktizmus (Hradná roz-právka, Raketová rozprávka). Hodno-tovejšiu časť predstavuje Čiernobiela roz-právka a Oblačná rozprávka. Paradoxné je,že situačný humor a alúzia na ľudovú roz-právku sú prítomné aj v týchto náročnej-ších textoch, tentoraz ich však autorkazhodnotila tvorivejšie; s väčšou invencioua poetickejšie, no najmä s väčším fantazij-nej ším nasadením, blízkym detskej pred-stavivosti.

V nasledujúcich básnických knižnýchminiatúrach, napospol adresovaných de-ťom predškolského obdobia a mladšiehoškolského veku, Bendová nepreukázalatvorivejšie ambície a v podstate už lenrutinérskym spôsobom spracovala rôzneutilitárne námety a vydavateľské podnety(kukuričné zrnko v Siedmich zlatýchtajomstvách, 1963; verše ilustrujúce teloc-vičné úkony Zázračné cvičky, 1970a Tryskom na ihrisko, 1971; poznávanieovocia v leporele Odtrhni si básničku,1978). Posledná básnická zbierka Básničkymaličkým (1986), obsahujúca veršíky s rôz-nymi detskými menami a doplnenávýberom zo zošitkov Zázračné cvičkya Tryskom na ihrisko, túto klesajúcu úro-veň neskorigovala, naopak, s definitívnouplatnosťou potvrdila vývinovú neproduk-tívnosť Bendovej básnickej tvorby v jej zá-verečnom štádiu.

V prozaickej tvorbe pre deti Bendová de-butovala zbieročkou siedmich poviedko-vých miniatúr Nezábudky (1955). Aj tu -podobne ako v básnickej zbierke Bola razjedna trieda - rezignovala na transparent-no-postulatívny typ schematickej detskejbeletristiky a zamerala sa na reflektovaniedrobných príhod dieťaťa predškolskéhoa mladšieho školského veku. Výsledok,ktorý dosiahla, potvrdil zmenu jej orientá-cie, v konfrontácii s inými tvorcami nebo-la však táto zmena krytá umeleckým zis-kom. Kým generačne staršia MáriaRázusová-Martáková v Chlapčekovom le-te dokázala detský fenomén povýšiť na tvo-

BIBIANA 34 BIBIÁNA

rivý princíp s úžasnou výpovednou hodno-tou o dieťati samotnom aj o svete, ktorý for-muje jeho spoločenské vedomie, generač-ne mladšia Bendová sa ohmed/.ila naepizodický zá/nam detskej reakcie. Tentozá/.nam, aj ked vykazuje určitú psycholo-gickú autentickosť, nekoncipovala všaktak, aby ním zdôraznila detskú identitu, alena spôsob didaktickej beletristiky ho kon-štruovala ako mentorskú ilustráciu (exem-plárnym dokladom tohto postupu je črta-poviedka Klamúrik-somárik, v ktorej sapráve detská obrazotvornosť pri zmocňo-vaní sa reality hodnotí negatívne).Bendová teda svojou prvou prozaickouknižkou nezasiahla do v ý v i n u detskej be-letristiky, v súvislosti s jej vlastným vývi-nom možno sa však stotožniť s dobovýmhodnotením Zlatka Klátika, že Nczábudkypredstavujú prechodný stupeň od ideolo-gizujúcich postulátov k väčšej životnostia konkrétnosti.

V próze Prvé kroky (1959) Bendováv tomto trende nepokračovala a v rozporeso svojou dovtedajšou tematickou orientá-ciou sa aj ona prezentovala evokáciou so-ciálne determinovaného detstva. Na rozdielod prevažnej časti autorov „literatúry ná-vratov do detstva" neinšpirovala sa všakautopsijnou skúsenosťou, ale zbeletrizova-la rozprávanie Ireny Bliihovej, ľavicovoorientovanej medzivojnovej intelektuálky.Ideovo - podobne ako Čudo Zúbek v pró-ze Murársky chlieb - usilovala sa rekon-štruovať detstvo a názorové dozrievaniesvojej mladej hrdinky na pozadí historicko-spoločenského kontextu. V interpretáciidobovej kritiky (Zlatko Klátik) bol takýtopočin pochopiteľný, pretože predchádzajú-ce evokácie detstva boli síce subjektívnepresvedčivé, precítené, ale absentovalav nich širšia spoločenská platnosť a histo-rická konkrétnosť. Po sľubných prvých čas-tiach, v ktorých Bendová zostala „na pôdedetského vnímania a prežívania skutočnos-ti" (J. Poliak)6, „historickú konkrétnosť"akcentovala natoľko, že subjektivizáciaosudov ambiciózneho židovského dievčaťasa stala len jej ideologickou ilustráciou. „Jejrozprávanie," uznáva kritik, „sa čoraz viacpodobalo beletrizovanému referátu o dobes tenkou niťou ľudského príbehu". Pokus

o objektivizáciu návratov do detstva stros-kotal tak na podcenení práve toho faktoru,ktorý rozhodol o estetickej trvácnostiJančovej Rozprávok starej matere a Chlap-čekovho leta Márie Rázusovej-Martákovej,pričom z historického odstupu sa Bendovejpokus o objektivizáciu „historickej kon-krétnosti" ukázal ako absolútne subjektív-ny, pretože len popularizujúci výklad zide-oíogizovanej historiografie.

Neúspešný pokus o spoločenskú prózuBendovú nepochybne presvedčil, že jej tvo-rivé dispozície nie sú spojené s realistickýmžánrom, pretože už nasledujúcu prózu Kdebolo, tam nebolo (1966) - a po nej všetkyostatné - koncipovala v intenciách humo-risticko-satirického žánru, ktorým v zbier-ke Bola raz jedna trieda objavila nielen svojtvorivý priestor, ale zasiahla ním aj do vý-vinového kontextu. Originálny námet -predstaviť deťom svet bez jeho neodmysli-teľných súčastí (lodí, nádob, hodín, učite-ľov, písmena „a") - prekvapivo všaknespracovala beletristickým, ale publicis-tickým štýlom, čo v hodnotení Zlatka Klá-tika7 neprinieslo pozitívny efekt. Pred-metom jeho výhrad bola najmä funkciarozprávača, ktorý sa podľa jeho názoru zme-nil na nudného informátora, vysvetľovačaa poučovateľa. Spracovanie jedného z ná-padov (čo by bolo. keby nebolo písmena„a") sujetovou formou bolo skutočne suve-rénne, avšak ani pokus o zmocnenie sa „ná-učnej" témy publicistickým štýlom nemož-no hodnotiť negatívne. Bendová totižv pozícii rozprávača komunikovala so svo-jím detským percipientom na partnerskomprincípe a už s náznakom tej humoristicko-výmyselnej nadsádzky a paródie, ktorá vofunkcii tvorivého princípu podmietilajej vr-cholné tvorivé výkony v próze Opice z na-šej police a v sérii brilantných autorskýchrozprávok v Osmijankovi.

Významové podložie „opičieho romá-nu" Opice z našej police (1966), spočíva-júce v strete dvoch životných štýlov, det-ského a dospelého, Bendová odhalila užv expozícii:

„ Toto je chuligánstvo! Čo si to dovoľu-ješ, ty fafmok, prirovnávať starého oteckak šimpanzovi..."

35

Naša rodina sa ešte viac smiala a Samkopovedal:

„On nevyzerá ako náš dedko, ale akoStarý otec..."

Teta sa ešte viacej mzčiílila a zakričala:„VY ste matka?! Vy dovolíte, aby taký

chalan urážal starých ľudí a prirovnávalich k šimpanzom?!"

„Ale veď on nehovorí o starých ľuďoch,on hovorí o Starom otcovi...!"

Teta na našej strane povedala:„ Fuj!" a potom ešte raz: „ Fuj!" a po-

tom odišla.Naša rodina jej vôbec nemohla vysvet-

liť, že neurážame starých ľudí.Preto treba napísať opičí román. Aby ľu-

dia vedeli, že nie je všetko také, ako na pr-vý pohľad vyzerá.

Nasledujúce tri „diely" prózy majú byťteda vysvetlením úvodného nedorozume-nia medzi svojráznou rodinou a expozičnoupostavou reprezentujúcou spoločenskúkonvenčnosť, v skutočnosti rozprávanieo bravúrnej detskej hre s poľudšťovanímplyšových opičiek nadobudlo charakteradorácie detstva a jeho fenoménu hravosti,čím sa v interpretácii Jána Kopala autorkevytvorila „príležitosť na konkrétnom živo-te detí ukázať zástancom meravých peda-gogických názorov, že s chovaním detí tonie je naozaj také zlé, ako sa na prvý po-hľad zdá..."11 Prvoplánovo skutočne možnohumoristickú féeriu bratov Jožka, Ferkaa Samka s plyšovými opičkami Priekoma Jupkom, ku ktorým postupne pribudneďalších trinásť opičiek, vysvetliť aj taktoúčelovo, najmä ak k tomu expozičnou epi-zódou navádza samotná autorka. Avšak odokamihu, ked sú do hry už zainteresovaníaj dospelí a ked dokonca z pozície pasív-nych účastníkov prejdú do pozície jej spo-lupartnerov (mama, starí rodičia, príbuzní,susedia), Bendovej text získava širšiu vý-znamovú dimenziu. Detská hra ako meta-forické označenie detskej optiky, mravné-ho štatútu dieťaťa, stáva sa totiž od tejtochvíle kvalifikátorom sveta dospelých, ichkonania, prostriedkom, ktorý nielenozvláštňuje konvenčnosť a stereotypnosť,ale predovšetkým nadobúda charakter re-generačného atribútu mravného potenciálu

dospelých. Takémuto významovému po-solstvu diela zodpovedá aj autorkin poeto-logický aparát. Zdanlivo ho síce reprezen-tuje svieži situačno-jazykový humor,v skutočnosti je jeho podstata založená navyužit í poetiky detského aspektu. Zdrojomhumoristickej atmosféry Bendovej dielanie je tak situačná hra s poľudšťovaním ply-šových opičiek, ale spôsob vnímania a vy-hodnocovania reality, ktorý u detskéhopercipienta vyvolá úsmev svojou humoris-tickou fantazijnosťou a dospelého zas oča-rí naivnosťou založenou na priamostia úprimnosti detskej optiky. Prózou Opicez našej police vytvorila Krista Bendová die-lo, ktorým prekonala svoju dovtedajšiujednorozmernú intencionálnu orientova-nosť, a zaradila sa k autorom, ktoríprostriedkami podsystému literatúry začalivypovedať aj o stave dobového sveta do-spelých.

K tejto pozícii Bendová dospela ajv optimálnych číslach cyklu autorskýchrozprávok o Osmijankovi. Najrozsiahlejšiehumoristické dielo v slovenskej literatúrepre deti vzniklo v polovici 60. rokov z ini-ciatívy dramaturgicky rozhlasových roz-právok Anny Klímovej a v interpretáciiCtibora Filčíka, jednej z najvýznamnejšíchosobností slovenského divadla, stalo sa naj-populárnejším rozhlasovým dielom pre de-ti. Jeho ústrednou postavou bol Osmijanko,osmička animovaná do ľudskej podoby, pri-čom číselný motív stal sa architektonickýmzákladom aj knižnej podoby celého cyklu:každú z ôsmich kníh tvorí osem rozprávok(o zvieratkách, zázračných krajinách, prin-ceznách, detektívoch, vláčikoch, rozpráv-ky podvodné, sladké a lesné). Súborné vy-danie tohto cyklu vyšlo pod názvomOsmijankove rozprávky roku 1972.Poslucháčsky aj čitateľský úspech, ktorýcyklus vyvolal, stimuloval Bendovú k vy-tvoreniu novej osmijankovskej série. Jejknižné vydanie vyšlo roku 1971 pod ná-zvom Osmijanko rozpráva 8 x 8 - 64 no-vých rozprávok a je osnované na totožnomčíselnom princípe ako predchádzajúcizväzok (Osmijanko rozpráva osem rozprá-vok hudobných, prasiatkovských, nočných,šteľanských, školských, porekadlových,prekážkových a dračích). Aj ked východis-

36

kovy nápad s číselným organizujúcim prin-cípom a najmä s jeho animovaným ozvlášt-nením bol skutočne invenčný, hodnotovúúroveň cyk lu Bcndová zabezpečila tým, žepokračovala v konkretizácii poetiky det-ského aspektu. Na rozdiel od prózy Opicez našej police však novú poetiku detskej be-letristiky ncskonkretizovala v žánri spolo-čenskej prózy, ale v priestore autorskej roz-právky. Osmijanskovským cyklom si tedaBendová rozšírila svoj dovtedajší žánrovýdiapazon o nový útvar, podstatné však je,že nový žáner jej poskytol možnosť uplat-niť svoje tvorivé humoristicko parodizačnédispozície. Základným materiálom, na kto-rom tieto dispozície prezentovala, stala sajej ľudová rozprávka. V interpretácii ZlatkaKlátika parodizovanie rozprávky bolo preBendovú „prostriedkom pre rozšíreniea obohatenie jej doterajšieho obrazu svetaako veselej, bezstarostnej skutočnosti det-stva."1' Postupne tento východiskový mate-riál rozširovala o ďalšie tematické podnety,avšak humoristická parodizácia zostala na-ďalej jej základným poctologickým pro-striedkom. Súčasne však nadobudla aj cha-rakter poznávacieho atribútu, pretoževýsledkom jej parodizačného zveličovaniaje úsilie aktivovať detského percipientak vnímaniu viacrozmernosti skutočnosti.V konkrétnej realizácii je úroveň Bendovejparodizácie rozkolísaná. Tentoraz však jejhodnotu nepodmieňuje Bendovej autorskéšpecifikum, spočívajúce v závislosti na li-terárnej tradícii a v snahe túto závislosť pre-konať, ale vnútorná energia, nosnosť inšpi-rujúceho nápadu. Moderná autorskástratégia je prítomná v každom tematickomcykle osmijankovských rozprávok, ak na-priek tomu výsledný literárny tvar nie jevždy optimálny, je to spôsobené nedosta-točnou potenciou autorského nápadu, či je-ho netvorivým variovaním. Napriek tomu,že po originálnom nástupe nasledovali je-ho variácie a briskný humor neraz skízol dorutinérstva a verbalizmu, „faktom ostáva,že od čias Hronského slniečkovských seri-álov sotva kto pripravil deťom také poba-venie" (Ján Poliak).

Zabaviť detského percipienta sa Ben-dová podujala aj v knihe DobrodružstváSamka Klamka (\ 974). Agensom tohto roz-

právkového príbehu je oživená postavička,ktorá sa tentoraz zrodila z postupnej det-skej kresby nôh, nohavičiek, trička, rúka ľúzatcj a bradatej hlavy. Objavenie sa čud-ného tvora (dospelá hlava na detskejpostavičke) vyvolá v úvode rozprávaniamedzi dospelými rad humoristických ne-dorozumení, ktoré v skutočnosti v y p l y n u l izo stretu naivnej detskej logiky so životnoustereotypnosťou a fantazijnou vyprahnu-tosťou dospelých:

„Šaty mam len také, v akých ma dali nasvet. Veď aj tamto, hľa, bežká si malý ob-čianka v čudných šatôčkách, a po štyroch.Keď vám to nieje na prekážku, prečo vámprekáža moje oblečenie?"

Ľudia pozreli na občianka, ktorého somim ukazoval, a teraz už neskríkli, ale priamzúrivo zatrúbili a chceli ma bit:

„ Ty lotor, ty skaderuka-skadehlava, aký-že je ti to občan? Veď je to kocúr, zviera,a ty si človek, aj keď v trenírkach!"

Kým jedni sa pohoršovali, druhí (cirku-sový krotiteľ a principálova žena-ozruta) sarozhodli na čudnom tvorovi vytĺkať penia-ze. Samko Klamko z cirkusu utiekol, pri-čom vypustil na slobodu všetky zvieratá.Jeho „detský" zmysel pre čestnosť mu všaknedovolil, aby za jeho čin trpel väzniteľa rozhodol sa odísť do Afriky a priviesť no-vé zvieratá. Zištnú ponuku honobiť toutočinnosťou zlato však odmietol a radšej savrátil na svoj plot:

nenakreslili ma dobre pre tento svet.Možno je nanič ten svet, a možno som na-nič ja sám. Neviem, neviem. Možno mipredsa len mali dať inú hlavu. S takou, akúmám, patrím iba sem. Tu mi bude najlep-šie... "

Rezignácia na život v ľudskom svete za-loženom na amorálnych princípoch bolazaiste závažným posolstvom, ktoré Ben-dová vložila do autorskej rozprávky. Žiaľ,pri jeho estetickom realizovaní nedospelak suverénnejšiemu výkonu, pretože in-venčný nápad, ktorý mal ťažiť zo stretu kon-venčného a nekonvenčného, po začiatoč-nom humoristicko-satirickom rozohraní

37 BIBIÁNA

zrelativi/ovala tým, že skĺzla do schémyzastaranej dobrodružno-situačnej ro/práv-ky, v ktorej humor a satira napokon absen-tovali.

Hodnotová disproporčnosť charakteri-zuje aj Rozprávky i Dúbravky (1981).Úvodná autorská poznámka („Pri vymý-šľaní týchto rozprávok pomáhali prvácia druháci /.o ZDŠ na Pekníkovej ulici a zoZDŠ na Nejedlého ulici v Bratislave-Dúbravke v školskom roku 1977/78) avi-zovala, že Bendová mala v úmysle vytvo-riť knižku na princípe „hry v hre" , čižesúbežne s autorkinou hrou s detským prí-jemcom sa mala odvíjať hra detského tvor-cu s detským čitateľom (Eva Tučná)10.V skutočnosti tento zaujímavý tvorivý ná-pad zostal len v deklarovanej polohe, hociv úvodnej časti knižky, v ktorej sa autorkapodujala humoristicko-fantazijným spôso-bom o/.vláštniť dieťaťu vývoj života naZemi. práve jeho prítomnosť naznačovala,že nový autorkin nápad môže byť hodnoto-vým garantom knižky. Po sľubných textoch(vyhynutie mamutov, objavenie chleba,vznik jaskynných malieb) však autorka zo-pakovala omyl zo svojej predchádzajúcejpráce. Tak ako v Dobrodružstvách SamkaKlamka aj tu nepokračovala v rozvíjaníumelecky nosného detského pohľadu a v je-ho naivno-úsmevnom zmocňovaní sa sku-točnosti, ale dala prednosť konvenčnémutypu zábavného beletristického textu zalo-ženému na jednoduchej situačnej komike.

V knižočke o malom bielom psíkovi,ktorý si našiel svoju paniu a pani si našla

jeho, s názvom Šťastný pes (1988) Bendovázbeletrizovala svoj osobný láskavo-adop-tívny vzťah k zvieratám. Absencia tvorivé-ho nápadu však spôsobila, že jej rozpráva-nie nieje koncipované tak, aby vzťah medzizvieraťom a človekom bol indikátorommravnej situácie spoločnosti, či poeticko-úsmevným vyjadrením jedného z večnýchatribútov detstva. Rozprávanie o psíkoviBone je deskriptívnym a nelyrickým roz-právaním, ktoré v konfrontácii s úrovňoudobovej literatúry pre najmenších pôsobiloretrográdne.

Brumlíčkove rozprávky (1994) vydanéz autorkinej pozostalosti dôstojným spôso-bom uzatvárajú Bendovcj štyridsaťročnépôsobenie v literatúre pre deti. Založené súna parodizácii najmä folklórnej rozprávky,a hoci neobsahujú symbolický plán, ktorýby dokázal osloviť aj dospelého čitateľa,detského percipienta očarúvajú tým, ževďaka poznaniu folklórneho rozprávkové-ho modelu umožňujú mu stať sa autorki-ným partnerom pri vytváraní novej roz-právkovej reality.

Reedičné vydania Bendovej kníh pre de-ti, ktoré od polovice 90. rokov programo-vo pripravuje vydavateľstvo Buvik, súdôkazom, že dielo tejto autorky naprieksvojej hodnotovej nevyrovnanosti nestalosa len predmetom literárnohistorických vý-skumov. Je stále živou čitateľskou hodno-tou, ktorá vzbudzuje rešpekt svojou schop-nosťou úsmevno-parodickým spôsobomzintenzívňovať dieťaťu jeho radostné vní-manie sveta.

POZNÁMKY

1 Šmallák, Stanislav: Básnik a dieťa. Bratislava, Mladé letá 1963, s. 48.2 Tamže.1 Tamže, s. 51."Tamže, s. 121.'Tamže, s. 123.6 Poliak, Ján: Literatúra, mládež a súčasnosť. Bratislava, Mladé letá 1963, s. 67.1 Klátik, Zlatko: Problémy s humorom. Zlatý máj, X, 1966, č. 9, s. 510-511.* Kopal, Ján: Próza a poézia pre mládež (Teória a poetológia). Nitra, Enigma 1997, s. 129.9 Klátik, Zlatko: Slovo, kľúč k detstvu. Bratislava, Mladé letá 1975, s. 137-138.

10 Tučná, Eva: Reflexie o literatúre pre mládež. Nitra, VŠP 1993, s. 147-149.

B I B I Á N A 38 BIBIÁNA

Rozhovor s Petrom Čačkom, riaditeľom Bibiány,medzinárodného domu umenia pre deti

Riaditeľom Bibiány ste len niekoľko mesiacov.Do konkurzu ste však šli s vlastnou predstavouo poslaní inštitúcie, ktorá je najmä v zahra-ničnom kontexte autoritatívnym pojmom.Zaiste ste sa preto neuspokojili len s výmenoumenovky na riaditeľskej pracovni, ale - po-znajúc vašu ambicióznosť - začali ste presa-dzovať vlastnú víziu Bibiány. Aké je vlastne po-slanie Bibiány, resp. aké by malo byť?

Bibiána má zvláštne postavenie medzi sloven-skými kultúrnymi inštitúciami. Vďaka Bienáleilustrácií Bratislava (BIB) ju poznajú v mnohýchkrajinách sveta. Lenže Bibiána, to nie je lenSekretariát BIB, či organizovanie Bienále animá-cie Bratislava (BÁB). Sú to oveľa širšie aktivityprofesionálneho umenia pre deti, ktoré dosiaľ bo-li prevažne zamerané na knižnú kultúru a výtvar-né umenie. Už takmer celé desaťročie sa udeľujúceny Bibiány za najkrajšiu a najlepšiu detskú kni-hu jari, leta, jesene a zimy, ktoré majú morálnepodporiť slovenských tvorcov i vydavateľov hod-notných kníh. Výstavy ilustrácií našich aj zahra-ničných umelcov sa striedajú s výstavami a po-dujatiami poznávacími aj interaktívnymi. Umeniepre deti má však aj iné oblasti. Vo svojej koncep-cii, ktorú som predložil komisii na výberovom ko-naní ako jeden z deviatich prihlásených, chcemokrem iného rozšíriť činnosť Bibiány aj na diva-dlo pre deti - hrané i bábkové, film a hudbu.Koncepcia bola prijatá, ale financie krátené, a takpodnikám zatiaľ len viac-menej platonické krokyna jej realizáciu.

Než ste sa stali riaditeľom Bibiány, boli stepracovníkom Národného literárneho centraa ešte predtým kmeňovým tvorcom vydavateľ-stva Mladé letá. Ako človek, ktorý mal vlast-ne po celý svoj čas v referáte vydavateľsko-vý-stavné kontakty so zahraničím, nepochybnebudete podporovať medzinárodné postavenieBibiány. Ibaže Bibiána je tu, na Slovensku, nojej aktivity akoby mali len regionálno-brati-slavský charakter. Napríklad, je tu vynikajú-ca výstava, pripravená profesionálne a s pro-fesionálnymi investíciami, no pozrieť si ju

môžu len bratislavské deti a ich rodičia.Vzhľadom na tento fakt, ale i na skutočnosť,že na Slovensku neexistuje žiadna inštitúcia,ktorá by profesne garantovala rozvoj celej du-chovnej kultúry dieťaťa, nemyslíte si, žeBibiána by sa mohla či mala stať aj čímsi po-dobným?

Bibiána je slovenská inštitúcia s medzinárodnýmpresahom. Svojho druhu je jediná na svete.Venuje sa profesionálnemu umeniu pre deti, nietvorbe detí. V tomto smere ponúka nielen meto-dickú pomoc, ale aj konkrétnu spoluprácu inýmkultúrnym inštitúciám na Slovensku. Môžemeposkytnúť expozície, kompletné i časti z nich nareinštaláciu v podobných zariadeniach na Slo-vensku aj v zahraničí, dodať programy, zabezpe-čiť tvorivé dielne (napríklad v lete to bola spolu-práca na VII. Gorazdovom Močenku), lenžechýba nám na to finančné krytie. Náš rozpočet zaposledné roky je stále nižší, hoci náklady na vý-stavy a dalšiu réžiu sa neustále zvyšujú. A tak pre-nesenie našej úspešnej výstavy povedzme nastredné Slovensko stroskotá na prevezení expo-nátov. Nikde sa nenájde tých pár tisíc korún nadopravu a reinštaláciu. Exponáty pritom ne-môžeme darovať, musia sa uložiť (platí sa aj zasklad), zapadajú prachom, postupne sa odpisujúa potom likvidujú v spaľovni (aj o tom musímemať doklad!).

Slovenskí spisovatelia pre deti, ilustrátori det-ských kníh, literárni kritici už niekoľko desať-ročí mali svoje združenie - Priatelia detskejknihy. Napochytro si neviem spomenúť, čo bysa dalo tomuto „totalitnému" spolku oplieskaťo hlavu, skôr mi prichádza na um množstvopozitívnych aktivít, o ktorých sa nám dnesmôže iba snívať. Postupne, v čase nežného vy-metania všetkého, čo by mohlo byť prekážkouvíťaznému ťaženiu macdonaldizmu do našejkultúry, toto združenie chradlo, stenčovalo sa,a ak dnes existuje niečo, čo sa honosne nazývaSlovenská sekcia IBBY, je to len zásluhou párrojkov, čo napriek všetkému tomu novému ži-votnému štýlu, ktorý okolo nás zúri, zúfalo ve-

B I B I A N A 39 BIBIÁNA

ria, že starostlivosťou o detské duchovno mož-no humanizovať dospelého človeka. Hovorímto preto, že združenie, pred pár rokmi zavese-né na krk Bibiáne, ste zdedili po svojich pred-chodcoch a zaiste uvažujete, čo s ním ďalej. Takteda čo?

Aby nejaké združenie mohlo žiť, musí mať pod-mienky na existenciu. Nielen cestovné na kongresIBBY (minuloročný bol v Indii, budúcoročný bu-de v Kolumbii), na nejaký seminár, ale napríkladaj priestor na stretávanie sa členov a zmysluplnýprogram. Bibiána je rozpočtová organizácia, a takhoci by mala možnosť vytvoriť klubový priestor,nemôže ho mať v prevádzke. Pričom tam by sa

Bibiána, revue o umení pre deti. Už názov ča-sopisu naznačuje, že jeho vznik súvisí s „veľ-kou" Bibiánou, s jej základným poslaním, kon-krétny obsah sa však viac zameriava nareflektovanie slovesných než výtvarno-ilus-tračných aktivít pre deti, čo v konečnom dô-sledku škálu iniciatív jej vydavateľa viac do-pĺňa, rozširuje, než by šlo proti nemu. Popiatich ročníkoch, hádam nie premárnených,pretože revue napriek všetkému, čo sa tu s li-teratúrou a v literatúre pre deti deje, cieleneudržovala pri živote ideu zmysluplnosti hod-notnej detskej knihy, sa jej vydávanie pre ne-dostatok dotácie z MK SR zastavilo. Pár me-siacov po tom, čo ste sa ujali vedenia Bibiány,

mohli stretávať spisovatelia, ilustrátori, vydava-telia, ale aj filmári, divadelníci, bábkari, hudob-níci, teda všetci, čo prichádzajú do styku s tvor-bou pre deti. Mohli by sa dozvedieť o novostiachdoma i vo svete, podebatovať si, overiť si vlastnéumelecké názory, navzájom sa inšpirovať.Usilujeme sa zmeniť túto skutočnosť, ale potre-bujeme pritom aj legislatívnu zmenu. Máme užpremyslený aj program klubového života, vytvo-ril sa už aj Klub BIB, ďalší projekt rozpracúva-me, lenže realita predpisov nám zväzuje rukyväčšmi, než sa nám to pri pôvodných úvaháchzdalo.

Okamžite po zániku federálneho časopisuZlatý máj, ktorý sa desaťročia venoval literár-nej a ilustračnej tvorbe pre deti, vznikla

je revue opäť na svete. Je to zásluhou náhodyv podobe jednorázovej pozornosti zo stranyfondu Pro Slovakia, alebo ide o dôkaz toho, žeriaditeľom medzinárodného domu umenia predeti sa stal človek, ktorý na základe vlastnejskúsenosti s redigovaním Zlatého mája vie, čotaký časopis pre umenie pre deti a vlastne ajpre inštitúciu, ktorú riadi, znamená?

Zlatý máj bol prvým moderným časopisomo umení pre deti na svete. Dôkazom, že taký ča-sopis je potrebný, je existencia podobných perio-dík už v mnohých krajinách. Revue Bibiánavznikla logickou potrebou komentovať, reflekto-vať, hodnotiť čosi, čo v našich pomeroch bolo sa-mozrejmosťou - úsilie o dobrú detskú knihu. Jejliterárny kontext mal vysoké renomé v okolitých

BIBIÁNA 40

krajinách, výtvarná úroveň zasa razila cestu namedzinárodných knižných veľtrhoch do sveta.Prienik slovenskej detskej k n i h y na cudzojazyč-né trhy sa uskutočňoval nielen zásluhou autorova vydavateľských pracovníkov, ale aj kritikov, re-cenzentov, ktorí našu detskú knihu posunuli navyššie šteblíky umeleckého rebríka, na úroveňkonkurencieschopnosti a akccptovatcľnosti za-hraničnými vydavateľskými domami a kníhkup-cami. Ani v zmenenej situácii netreba ustúpiť, vy-prázdniť priestor. A v tomto musí zohrať svojuúlohu aj revue Bibiána. Chýbajúce prostriedky namasovejšie vydávanie titulov schopných vychá-dzať v koprodukciách vo viacerých jazykochrevue nahradiť nemôže, ale provokovať tvorbušpičkovej úrovne musí. O životnosť revue Bibiánasa musíme pričiniť všetci, ktorým umenie pre detileží na srdci. Každý svojou mierou a možnosťa-mi. Pre mňa to znamená nedovoliť ďalšie preru-šenie, nájsť prostriedky na jej vydávanie. Obnovavychádzania revue bola taktiež jedným z naj-dôležitejších bodov mojej už spomenutej kon-cepcie.

V čase, keď pripravujeme toto číslo, finišujúprípravy na BIB '99. Bibiána je priamym or-ganizátorom tohto podujatia. Čo to všetko preňu znamená? Aké aktivity sú s touto už legen-dou svetového ilustračného podujatia spojené?

Okrem vlastnej súťažnej prehliadky, na ktorej sazúčastňuje 296 výtvarníkov zo 47 krajín s 2259originálmi z detských kníh vydaných v obdobímedzi dvoma ročníkmi BIB, bude tu aj profilovávýstava nositeľa Ceny H. Ch. Andersena 1998T. Ungerera zo Švajčiarska, osobná výstava lau-reáta Grand Prix '97 Francúza M. Jarrieho, pre-hliadka víťazných diel z ŇOM A Concours - ázij-ského centra UNESCO v Tokiu, výstavajubilujúcej knižnice UNESCO - InternationaleJugcndbibliothek v Mníchove, ktorá oslavuje50 rokov činnosti, ako aj spomienková výstavana profesora Vincenta Hložníka. Pripravuje sa ajmedzinárodné sympózium o detskej knihe na pra-hu 3. tisícročia. Prebehne aj tradičný WorkshopA. Brunovského, ktorý povedie Peter Čisárik.Súčasťou otvorenia BIB '99 bude medzinárodnátlačová konferencia, zasadnutie Medzinárodnéhokomitétu BIB a vyhlásenie výsledkov súťaže,o ktorých rozhodnú porotcovia z 12 štátov. Za prí-pravu bienále zodpovedá generálny komisár BIBDušan Roll a B. Brathová, ale podieľajú sa na ňomtakmer všetci pracovníci Bibiány.

Jeden z vašich predchodcov sa usiloval vybu-dovať pri Bibiáne vydavateľstvo. Jeho existen-cia mala rozšíriť jej pôsobenie a zároveň jej

mala ekonomicky pomáhať dotovať prioritnépodujatia. Po jednej či dvoch (?) publikáciách,mimochodom na vysokej typografické-výtvar-nej úrovni, sa o vydavateľstve prestalo hovo-riť. Budete sa usilovať tento nápad oživiť, ale-bo ho považujete /a chiméru, ktorá by mohlaBibiáne život viac skomplikovať než uľahčiť?

V súčasnosti je to skutočne chiméra, lebo nás ob-medzuje nielen štatút a rozpočet, ale aj nedosta-tok skúsených vydavateľských pracovníkov naj-mä v marketingovej a obchodnej oblasti. Hádamraz nadíde chvíľa, ked budeme môcť uvažovať ajo podobnej činnosti.

, Pri vyučovaní literatúry pre deti a mládež naPedagogickej fakulte UK kladiem dôraz na au-tentické poznanie (čítanie) jej profilovýchkníh. Za dva semestre musia moji poslucháčidôverne poznať (preštudovať, nielen prečítať)vyše štyridsať erbových diel z klasickej a mo-dernej tvorby pre deti. V súčasnosti, keď ne-existuje žiadna edícia, ktorá by reedovala tie-to diela, je to však neraz zložitý problém. Tietodiela sa totiž (až na náhodné a nepatrné vý-nimky) nielen že nevydávajú, ale pomaly a is-to sa vytrácajú ako opotrebované aj z knižnič-ných fondov. Pri Bibiáne existuje knižnica,povedzte, aký má charakter, a súčasne skústezauvažovať o tom, či by aj ona nemohla zhro-maždiť takýto zlatý fond slovenskej a svetovejdetskej literatúry, ktorý by bol prístupný pre-dovšetkým tým, od ktorých bude záležať, čoa či vôbec budú deti čítať. Resp. nemohla by saBibiána stať garantom vydávania takéhotofondu?

V Bibiáne máme centrum informatiky, doku-mentácie a knižnicu, v ktorej je bohatý knižnič-ný fond. Máme napríklad všetky knihy, z ktorýchboli na doterajších bienále vystavené ilustrácie.Je tu množstvo titulov odbornej literatúry - fondvenovala dr. Lýdia Kyseľová, zakladateľka a dlho-ročná šéfredaktorka vydavateľstva Mladé letá. Sútu odborné časopisy a zborníky vydané v podsta-te na celom svete. V centre je aj študovňa určenánajmä našim a zahraničným odborníkom a štu-dentom. Radi ich tu privítame a poskytneme impomoc. Nemôžeme však suplovať výpožičnúknižnicu. A pokiaľ ide o vydávanie zlatého fondudetskej literatúry, loje téma už na ďalší rozhovor,v ktorom by sme museli hovoriť predovšetkýmo kompetenciách, pretože to už presahuje rezortkultúry. Sme však pripravení kedykoľvek priložiťruku k takémuto dielu.

Pripravil ONDREJ SLIACKY

41

R E ČZUZANA STANISLAVOVÁ

Kontexty modernejslovenskej literatúrypre deti a mládežPrešov, Náuka 1998, 1. vyd. 183 s.

Pri pohľade na súčasný stav literárnejhistoriografie zaznamenávame postupné„upúšťanie od súvislých historickýchnarácií" a ich kompenzáciu veľkopro-dukciou diel slovníkového či encyklo-pedického charakteru, tak ako to kon-štatuje V. Marčok vo svojej úvahe Písaťdejiny súčasnej literatúry... (?) Odkrytietejto skutočnosti si v súčasnosti vzhľa-dom na jej „viditeľnosť" nevyžadujeerudíciu literárnovednej mikroskopie,stačí laický pohľad voľným okom. Naliterárnu historiografiu akoby dnes, tes-ne pred vrcholom tisícročia, doliehalaúnava z predchádzajúcich „nedôsled-ností" či ideologických skreslení v po-kusoch o literárnohistorické syntézy, bačo viac, pri pohľade na spletitosť literár-neho procesu posledných desaťročí sačastokrát dostavujú bolesti hlavy a ná-sledné závrate, ktoré môžu petrifikovaťakýkoľvek literárnovedný pohyb.

A práve do takýchto „atmosferic-kých" výšok súčasnej literárnej histo-riografie sa podujala vystúpiť ZuzanaStanislavová so svojimi Kontextamimodernej slovenskej literatúry pre detia mládež. Pre tých, ktorí so záujmomsledujú literárnovedný pohyb okoloslovenskej literatúry pre deti a mládež,netreba nejako osobitne zdôrazňovať,že spomínaný výstup nepatrí do kate-górie náhodných nedeľných výletov,ale že je výsledkom niekoľkoročnej li-terárnovednej práce autorky v oblastiteórie, kritiky a historiografie sloven-skej detskej literatúry. Ako nakoniecprezrádza aj edičná poznámkaKontextov, niektoré podkapitoly tejto

práce odzneli na literárnovednýchkonferenciách alebo boli publikovanév odborných literárnych periodikách.Po monografickej práci z roku 1995,v ktorej nás Z. Stanislavová previedlapriestorom spoločenskej prózy pre detia mládež, prichádza teda opäť, abytento priestor rozšírila a otvorila námtak dvere aj do ďalších žánrových pries-torov. No nielen to. Skôr ako pristúpi-la k rekognoskácii jednotlivých žánro-vých priestorov, a to modernej poéziepre deti a mládež, ľudovej rozprávkya povesti, autorskej rozprávky, spolo-čenskej prózy, historickej spomienko-vej a vojnovej prózy, dobrodružneja vedecko-fantastickej prózy a litera-túry faktu (kapitola Kontext žánrov)a následne aj priestoru l iterárno vedné-ho výskumu modernej detskej literatú-ry na Slovensku (kapitola Kontext re-cepcie), sprístupňuje Z. Stanislavováešte jeden priestor, ktorý je akousivstupnou halou a zároveň aj odrazo-vým mostíkom do už spomínanýchpriestorov žánrovej a recepčnej prove-niencie (kapitola Kontext vývinu).Autorka v ňom sleduje vývinový ob-lúk či skôr vývinovú krivku umelec-ko-estetických vzopätí, stagnácií a útl-mov v literatúre pre deti a mládež od50. rokov tohto storočia až po súčas-nosť, pričom hodnoty súradníc tejtokrivky nie sú v jej projekčnej rovineurčované len imanenciou literárnehoprocesu, ale sú v nemalej miere pod-mieňované aj vonkajšími, spoločen-sko-sociálnymi aspektmi. Reciprocitavo vzťahu medzi vonkajšími vibrácia-mi a vnútorným pulzovaním sa takstáva jedným zo základných výcho-dísk autorky pri sledovaní vývinovéhoprocesu slovenskej literatúry pre detia mládež v spomínanom období.Literárny vývin preto Z. Stanislavovápozorne vníma v dobovom kontexte,


v jeho spoločensko-kultúrnej podmie-nenosti. A tak tu vzniká priestor prevytvorenie určitých súvislostí: 50. ro-ky poznačené „ideologizáciou spoloč-nosti" a literatúra tzv. „veľkých tém"budovania, industrializácie, združstev-ňovania, socialistickej uvedomelosti,zneškodňovania triedneho nepriateľaa s tým súvisiaca „vulgarizáciu esteti-ky", „celkové uvoľňovanie spoločen-skej klímy s ideologickým otepľova-ním" v druhej polovici 50. rokova „manifestačno-provokačné" vystúpe-nia, ktoré sa stali súčasťou mohutnéhonástupu „generácie detského aspektu",„ideologické primrznutie" v 70. ro-koch a „vyradenie niektorých autorovz literárneho kontextu", „dôraznejšiepostulovanie ideologických hľadískv literatúre pre deti a mládež", „ne-chuť autorov ideologicky riskovať natéme súčasnosti", „spoločensko-poli-tický zlom v roku 1989" a „rozpadmonopolu vydavateľstva Mladé letá",„vznik desiatok nových vydavateľ-stiev", „zaplavenie trhu komerčnou,triviálnou literatúrou." Popri týchto„vonkajších" súvislostiach, alebo lep-šie povedané, cez tieto súvislosti od-krýva Z. Stanislavová aj podoby hĺb-kového vývinu literárneho procesu,ktoré sú podmieňované predovšetkýmvnútroliterárnymi faktormi. Ak sivšimneme rozdelenie jednotlivýchpodkapitol Kontextu vývinu (Prológk vzopätiu - K situácii slovenskej lite-ratúry pre deti a mládež 50. rokov;Zlatý vek detskej literatúry naSlovensku - Zrod a rozkvet novéhomodelu v 60. rokoch; V znamení prie-meru - Literatúra pre deti a mládežv 70. a 80. rokoch; Na ihlách očakáva-nia - Literatúra pre deti a mládežv 90. rokoch), vytvoria sa nám na ro-vine hodnotovej identifikácie kontúryakejsi sínusoidy, ktorá postupne cez

50. roky smeruje k svojmu umelecko-estetickému „vzopätiu" v „zlatom ve-ku" 60. rokov, aby sa potom v 70.a 80. rokoch („uspokojená automatizá-ciou objavených postupov") mohlaspustiť smerom nadol, pričom 90. rokytoto smerovanie nijakým výraznýmspôsobom nenarúšajú. Samozrejme,že takýto pohľad by bol len veľmikontúrovitý a mohol by pripomínaťskúmanie japonských miniatúr zovzdialenosti niekoľkých desiatok met-rov. Autorkin ostrovid preto veľmi po-zorne reaguje na pohyby v literárnomvývine nielen z pohľadu ich „nástup-nícko-presahujúco-doznievajúcich"pozícií, ale aj z aspektu „avantgardno-konzervatívneho", ktorý sa aktualizujevo vzťahu k jestvujúcim, resp. novo-vznikajúcim estetickým koncepciáma postupom. A tak napr. obdobie 50.rokov pred generačne kontroverznýmvystúpením mladých, ktorý signalizo-val príchod novej poetiky a novej ge-nerácie- „generácie detského aspektu",možno popri dielach „hodnotovo níz-kych, poznamenaných schematizmom,popri nástupe „prvej povojnovej gene-rácie spisovateľov, ktorá v podstatenemala vlastný estetický program",popri „aspoštolovaní medzi žijúcimiklasikmi", ktoré taktiež „neprinieslovýznamnejšiu inováciu detskej litera-túry", „vnímať (zásluhou niektorýchdiel) v istom zmysle aj ako predĺženie„klasického", zakladateľského obdobiaumeleckej slovenskej detskej literatú-ry, ako jeho doznievanie".

Kontext vývinu okrem týchto pohy-bov sleduje a zaznamenáva aj oscilá-ciu druhov - žánrového pôvodu.Zatiaľ čo táto druhovo-žánrová kon-frontácia sa v Kontexte vývinu usku-točňuje viac-menej v rovine synchrón-nej, nasledujúci Kontext žánrovvytvára priestor pre diachrónny po-

B1BIANA 43 BIBIÁNA

R E C E N Z I Ehľad na vývin jednotlivých žánrovmodernej detskej literatúry. Do jednot-livých žánrových priestorov Z. Sta-nislavová nevstupuje spôsobom, ktorýby prísne rešpektoval časové hranicevymedzujúce obdobie modernej det-skej literatúry na Slovensku, ale opäťv kontexte širších vývinových súvis-lostí, častokrát siahajúcich až do ob-dobia konštituovania umeleckej litera-túry pre deti a mládež. Vývinovákontinuita sa teda ani v týchto žánro-vých priestoroch nestráca, ba naopak,stáva sa nosnou konštrukciou, na kto-rej sa realizuje literárna procesnosťmodernej detskej literatúry v jej kon-krétnych žánrových podobách a pre-menách. Popri koexistencii žánroveja vývinovej kontextovosti sa tu opäťnezabúda ani na kontext doby či celo-národnej literatúry. Zaujímavé pretobude pozrieť sa na metódu vytrieďova-nia a organizovania literárneho „mate-riálu" pri akceptovaní takejto rozmani-tej kontextovosti. Po prvotnej žánrovejdiferenciácii je na jednej strane vidi-teľná snaha udržať vývinovú kontinui-tu podloženú konkrétnymi autormia ich literárnymi dielami, na stranedruhej tendencia k vytvoreniu relatív-ne ucelených autorských portrétovv rámci jednotlivých žánrov, ktoré ne-narúšajú spomínanú vývinovú súvis-losť. Tieto snahy sa potom premietajúdo invenčného prístupu autorkyk spracovaniu látky: žánrové portrétyautorov sú podávané v celistvosti, a tona miestach ich umelecko-tvorivýchstimulov (ako obzvlášť náročné sa javípráve „nahmatávanie" týchto miest)a súčasne tu dochádza k „vypožičiava-niu" niektorých literárnych dielz týchto autorských súborov so záme-rom autorsky exemplifikovať procesžánrového vývinu v modernej detskejliteratúre. Ak sa preto na dvoch rozdiel-

nych miestach stretávame s tým istýmdielom, nie je to nedostatok zo „zábud-livosti", ale výsledok vopred stanovenejkoncepčnej intencie autorky.

Kontexty modernej literatúry predeti a mládež uzatvára Kontext recep-cie, v ktorom Z. Stanislavová (opäťv širšom kultúrno-spoločenskom zábe-re) mapuje situáciu v oblasti literárno-vednej recepcie modernej slovenskejliteratúry pre deti a mládež. Pri pohľa-de na literárnovedný výskum detskejliteratúry v druhej polovici 20. storo-čia sa tu hovorí o „dvoch etapách bá-dania": prvá, ohraničená koncom 50.rokov - „obdobie vytvárania organi-začnej a personálnej výskumnej zá-kladne a hľadania metodologickéhouhla výskumu", druhá, od 60. rokov -obdobie rozvoja výskumu detskej lite-ratúry „vo sfére metodologickej, v ob-lasti personálnej, aj inštitucionálneja organizačnej". Po naznačení základ-ných vývinových konštánt v „literár-novednom myslení o modernej detskejliteratúre" a pohľade na podoby meto-dológie a organizačné podmienky lite-rárnej vedy, je v koncepcii Kontextovrecepcie postrehnuteľný pohyb po línii„monografického spracovania autor-ských osobností", lingvistických prí-stupov k literárnovednému výskumu,genologického výskumu, literárno-his-torického výskumu alebo línii učebni-cových textov, ktoré slúžia na spros-tredkovanie poznatkov o detskejliteratúre, pričom tu autorka opäť ne-stráca zmysel pre relatívnu celistvosťportrétov jednotlivých predstaviteľovliterárnej vedy.

Kontext recepcie završuje prácu,v ktorej Z. Stanislavová „predstavila"slovenskú modernú literatúru pre detia mládež z pohľadu troch rozdielnych,ale navzájom spojených rovín. Ichprieniková priamka, ktorá sa odvíja po


spoločnej vývinovej l ín i i a má vlastnú„koncepčnú celistvosť", neprechádzaliterárnym procesom len ako mecha-nický súhrn jednotlivých bodov či jed-noduchá chronologická čiara, ale vždyako súbor súvislostí, ktorý má ambíciespájať autora nielen s jeho užším lite-rárnovedným okolím, ale aj s prostre-dím „náhodných okoloidúcich", ktoríjednoducho prejavia záujem nahliad-nuť do kontextov modernej literatúrypre deti a mládež.

MILOŠ ONDRÁŠ

ALŽBETA VEREŠPEJOVÁ

Šušľavá mušiaVydala Kristína Rybárová Agentúra K 1998.

l . vyd. II. Tomáš Čepka. 60 s.

Aby bolo od počiatku jasné, tie roz-právky, ktoré sľubuje názov druhej kni-hy prešovskej autorky, sú tieto: Šušlavámušia. Dobrodružstvá strašiaka do ma-ku a Vianočné trampoty v pekle. A aniilustrácie T. Čepka detského čitateľa ne-sklamú. Začať tým, čo je rozprávka, bybolo nezdvorilé voči nej samej. Argu-mentovať tým, čo už rozprávka nie je,by bolo aj pohybom po šikmej lavičke,lebo (...). Teda, čo s rozprávkou? V tej-to súvislosti má zmysel pripomenúť si„dvoj"-rozprávkovú knihu D.Hivešovej-Šilanovej: Chlapec s čajkou,Zuzankine motýle (1994), kde sa roz-právkovo „inovovalo" aj obracanímknihy na hlavu, keď ste chceli čítať kto-rúkoľvek z rozprávok o deťoch zo sú-časnosti. Pripomínam D. Hivešovú-Šilanovú najmä preto, lebo v jej textochpre deti nielen že sú deti a detstvo „akoživé", ale aj preto, lebo autorka neopus-tila „ich" svet, „ich" príbeh, „ich" ja-

zyk. Pritom netreba idealizovať a vytvá-rať nijaký zázračný model autorskej„modernosti či inakosti" v osvedčenom,kanonizovanom rozprávkovom čítanípre najmenšieho čitateľa. Ide o toto: aksa text označí za rozprávku, musí reš-pektovať zákon príčinného pohybu v prí-behu s prekážkami, recepčnú pozornosťdieťaťa pri čítaní (nezaujímavého „deja"a rozhodne by sa nemalo nič inovovať naúkor normy literárneho jazyka.

Rozprávka Šušľavá mušľaa Dobrodružstvá strašiaka do makumajú silného konkurenta vo svojej tre-tej spoločníčke, v rozprávke Vianočnétrampoty v pekle. Prvé dve rozprávkydorástli po impresionistické obrázky pl-né farby, zvukov, nesú v sebe pointuz mravného a poznávacieho kľúča.

Rozprávanie A. Verešpejovej myslína „malé" (8-ročné) dieťa a očakávapredstavivosť, zručnosť a zrelosť 18-roč-ného čitateľa. Nepatrí sa generalizovať,ale v prvej a druhej rozprávke autorkaprecenila svojho malého čitateľa: nie žeby si „to" nevedel predstaviť, nie že bynemal toľko fantázie, ale autorkine slo-vá, veta, významový celok si počínajúvoči svojmu malému čitateľovi tak, akokeby išlo o čítanie pre dospelých.Autorkine sekvencie, teda členenie tex-tu na epizódy podľa pôvabných mienmušlí, alebo strašiakova cesta rozčlene-né do „krokov", ktoré postavička-pred-met zažije, ako keby vopred počítalis malým čitateľom, jeho limitovanouvytrvalosťou a námahou pri čítaní, ktorýtoho - ako hovorí prax - naraz mnohoneprečíta. Lenže tento múdry zámer ne-podporí „akcia" rozprávky, ktorú „dejo-vá" sekvencia sprostredkuje v každejútlej epizóde. V príbehu mušlí sa zahm-lieva, kto je kto a čo je čo. Rozprávkanezaujala pozornosť dieťaťa pre typovúa konfliktovú nevýraznosť jednotlivýchmušlí - postavičiek v „príbehu" roz-

B1B1ANA 45 BIBIÁNA

R E C E N Z I Eprávky o mušliach ako príbehový celok.Strašiakove príbehy sa rozbíjajú o „ne-možnosť", nepredstaviteľnosť jeho po-bytov v hniezdach, v korunách stromov.Zvážme spoločne, aké a kde sú hraniceprípustnosti rozprávky pre fikciu a prie-stupnosti (ne)rozprávky do absurdity vovedomí 8-ročného dieťaťa. V rozprávkechce dieťa do 8 rokov všetko iba „roz-právkové", čomu sa dá rozumieť i tak,že sa dožaduje istôt sebou už poznané-ho vo svete literárnej fikcie, ich vhod-nej, nie zásadnej modifikácie! Nie presvoju (detskú) konzervatívnosť, ale svo-ju detskú tvorivosť, ktorou je schopnéovplyvniť svoj a svojský variant nímdočítanej rozprávky. A tomu sa dá nie-len rozumieť, ale musí sa želanie malé-ho a mladého čitateľa rešpektovať.Vianočné trampoty v pekle si vypo-mohli, umne a presvedčivo, literárnouskúsenosťou dieťaťa s touto témou vovýklade iných autorov v literárneja masmediálnej adaptácii. A. Vereš-pejová sa v nej spolieha na spontánnosťakcie a na príbeh, najskôr preto malaúspech u svojho malého čitateľa. A eštečosi, vydávať knihy pre deti, to je ajúcta voči jazyku a pravopisu. Vydaniutrojrozprávkovej knihy veľmi chýbalajazyková redaktorka. To potom aj pek-né ilustrácie, lebo také sú, a nápady au-torky o nápadoch, lebo nimi sú, strácajúna svojom pôvabe.

VIERAŽEMBEROVÁ

JOZEF PAVLOVIC

Rozprávky ostrihané na ježkaBratislava, Ikar, a.s. 1999. 1. vyd II.

Ľuba Končcková-Veselá.

V príhodný čas, na začiatku letnýchprázdnin, sa na knižných pultoch obja-

vila nová kniha Jozefa PavlovičaRozprávky ostrihané na ježka.Listovaním v tejto útlej knihe ma upú-talo, ako sa autorovi podarilo v nená-ročných rozprávkových príbehochskĺbiť svoju profesijnú orientáciu uči-teľa so spisovateľskou schopnosťouspojenou s dôkladnou znalosťou det-skej duše a čarovným svetom detskejfantázie. Kniha adresovaná opäť čita-teľom mladšieho školského veku jeakoby ušitá na ich mieru. Skúsený au-tor v nej znovu preukázal maximálnuústretovosť k detskému čitateľovi cel-kovou koncepciou príbehov „ostriha-ných na ježka", ale aj výberom pest-rých štandardných i neštandardných,v každom prípade však obľúbenýchpersonifikovaných a antropomorfizo-vaných postavičiek.

Svoje nové rozprávkové príbehy au-tor začlenil do prírodného prostredia,akoby rátal s tým, že malému čitateľo-vi je dôverne známe a rád sa v ňompohybuje. Autor sa usiluje vidieťa vnímať zobrazovaný svet jeho oča-mi, hoci zároveň často upozorňuje naaktuálne problémy v živote súčasnéhočloveka, v ktorom nič nie je také jed-noduché, ako to vyzerá na prvý po-hľad. Tak je to aj v Pavlovičovýchrozprávkach, v ktorých za vtipným ná-metom sa neraz ukrýva závažný prob-lém, a ten by malo odhaliť vnímavéoko pozorného detského čitateľa.Dôraz na silu didaktického elementunie je v Pavlovičovej tvorbe nijakouzvláštnosťou. Náučnú zložku však au-tor dokázal účinne vyvážiť potrebnoudávkou autorskej fantázie, zotrváva-ním pri rozvíjaní jednoduchej fabulynadľahčovanej životodarnou žartov-nosťou nielen pri vyhľadávaní vtip-ných situácií, ale aj v štylizácii.

Estetickú stránku knihy pôsobivodopĺňajú ilustrácie Ľ. Končekovej-

BIBIANA 46 B I B I Á N A

Veselej i prvky čarovnej grafickej me-tafory v názve jednotlivých rozprávok.

Sujetová jednoduchosť príbehovvtipne vyúsťuje raz do zmysluplnéhoponaučenia, inokedy do spontánnehoevokovania všeobecne platných mo-rálnych hodnôt. Autor provokuje svoj-ho malého čitateľa aj výzvami ukrytý-mi v príbehoch a podnecuje jehotúžbu po ich kreatívnom riešení.Klasické rozprávkové motívy autoroživuje modernými rozprávačskýmipostupmi s prvkami nonsensu.Rozprávkové príbehy tak zapadajú dorámca u Pavloviča už známej umelec-kej a estetickej úrovne literárnej tvor-by pre deti a mládež. Jeho nové roz-právky nie sú však ničímvýnimočným, preto fond súčasnej slo-venskej detskej literatúry neobohacujúo novú objavnosť. Na druhej stranenemôžeme neoceniť autorov talent na-rábať so slovom, rytmizovať a eufonic-ky ozvláštňovať významovú stavbuvety. Tým si Pavlovič získava pozíciumedzi takými autormi, ako sú L.Feldek, D. Hevier, Š. Moravčík.

Súbor 35 voľne usporiadaných mini-atúrnych rozprávok po formálnejstránke pripomína typickú knihu mo-derných rozprávok. Nevšedné príbe-hové obsahy svojou zábavnosťoua hravosťou dokážu aspoň na chvíľuprilákať detského čitateľa, uspokojiťjeho čitateľskú zvedavosť a možno ajkonkurovať iným, dnes viacej vyhľa-dávaným médiám. Všetky rozprávko-vé bytosti zo sveta ľudí, zvierat a vecísú v takých vzájomných konfrontá-ciách, aby nenásilne upozorňovali naaktuálne problémy doby, predovšet-kým v oblasti medziľudských vzťahova ochrany prírody.

Rozprávkové príbehy prostrední-ctvom umeleckej skratky sú schopnéposkytnúť svojmu adresátovi zábavu

i poučenie. Z pragmatického hľadiskaje kniha rozprávok tiež vhodná na vy-užitie v rámci školského mimočítan-kového čítania na l . stupni základnejškoly.

BIBIÁNA HLEBOVÁ

JANA JURÁŇOVÁ

Iba babaBratislava, Aspekt 1999.1. vyd. II

Monika Mitášová. 103 s.

Do citeľnej medzery, aká v posled-ných rokoch jestvuje v próze s temati-kou dospievania, vstúpila svojou no-vou knihou Jana Juráňová. Kultúrnaverejnosť ju pozná ako literárnu ved-kyňu i ako feministicky orientovanúpublicistku, prozaičku a autorku dra-matických diel pre dospelých. Próza,ktorej dala tak trochu provokatívny(formálne i sémanticky) názov ľba ba-ba, je v oblasti tvorby pre mládež jejdebutom.

Štylisticky príznakovou formálnoupodobou (použitie slangového slova)i sémantickým jadrom (štylizovanýdešpekt, vyjadrený časticou „iba") užnázov knihy anticipuje skutočnosť, žeautorka si aj v tejto próze zachová fe-ministický uhol videnia. Ale keďže jejpersonalizovaný rozprávač prijímazorný a náhfadový uhol trinásť-štrnásť-ročnej teenagerky (s neobvyklým me-nom Justínka a prezývkou Sojka aleboDžej-Džej), stáva sa hyperkritický po-hľad na mužskú časť populácie v istomzmysle organickou súčasťou názorové-ho a pocitového rozmeru dievčenské-ho dospievania.

Z feministickej orientácie autorkuazda najviac „usvedčuje" cieľavedo-

47 BIBIÁNA

R E Čmá, zámerná sústredenosť na také de-taily a epizódy, ktoré odkrývajú prak-tiky a dôsledky spoločenského ob-medzovania, podceňovania čizneužívania žien v súčasnosti i v mi-nulost i . Juráňová však pritom celkomšikovne využi la ponuku, ktorú posky-tuje psychológia dospievania, sústre-diac sa na tematizovanie situácií a po-citov, aké autenticky pozná každédospievajúce dievča - napríklad zmespálčivého zahanbenia, hnusu, bez-mocného pohŕdania pri drsne lascív-nych poznámkach mužov, pri klzkýchnarážkach na vydaj a veci s tým súvi-siace, tichá rezistencia voči konvenč-nej predstave o závislosti ženskéhošťastia od výdaja a pod. Autorka svojuhrdinku koncipovala ako premýšľavýtyp (miestami premýšľajúci azdapredsa len trochu „pridospelo")a možnosť letmých „historických" ex-kurzov do dejín ženskej diskrimináciesi vytvorila primerane, školským vý-letom do historického mesta(Levoča). Nevytvára súvislý epickýpríbeh, pracuje metódou mozaiky(v poslednej tretine k n i h y pôsobí všaktakáto kompozícia už značne roztrieš-tené) životných postrehov, zážitkov,situácií, prevažne charakteristickýchpre dievčenské dospievanie.

V tom rámci narážky na osudy žienv minulosti (levočská Biela pani, prin-cezná z Benátok), biblické podoben-stvo (Mária a Marta), predovšetkýmvšak svojrázne parodické parafrázyznámych ľudových rozprávok(Snehulienka, O Karkulke, O Jankovia Marienke, O dvanástich mesiači-koch, O Šípkovej Ruženke,O Palculienke, Malá morská panna),vytvárajú druhý plán textu. Tento plánchce modifikovaným znakovým systé-mom - rozprávkovo modelovou paró-diou - nasvecovať i relativizovať vzťa-

N Z l Ehy muža a ženy v archetypálnych situ-áciách lovca a koristi, pána a nevoľní-ka, zvodcu a nevinnosti, prípadne rea-govať aj širšie na mravný rozmerdnešných ľudských vzťahov (rivalita,závisť hraničiace s hyenizmom).Autorský postoj je v ňom vyjadrenýprostredníctvom nadsadenej, miestamiaž surovo pôsobiacej štylizácie.

Napriek tomu možno prózu J.Juráňovej prijať ako knihu pôvodnejtvorby pre dospievajúcich, v ktorej podlhom čase, azda od novely P. HolkuNormálny cvok (1993), opäť zarezo-novala nefalšovaná súčasnosť. Nielenv obraze dobre odpozorovaného život-ného štýlu štandardnej rodiny alebov narážkach na aktuálne spoločenskéjavy (vojna v Juhoslávii, bezdomov-stvo), čo je fenomén, ktorý v príbe-hoch dosť rýchlo „starne". Táto prózaje súčasná predovšetkým vyjadrenýmživotným pocitom dospievajúcehodievčaťa na jeho ceste k emancipova-nej žene, ktorý je jednak autentickypubescentný (hoci na viacerých mies-tach, najmä v rozprávkovo štylizova-ných paródiách, evidentne preráža do-spelostný aspekt), jednak autentickysúčasný (na škodu veci je v tomtosmere nadužitie slangu - ako príkladuveďme neprimeranú frekvenciu slan-gového výrazu „decká" v epizódeTriedna učiteľka). Juráňovej próza Ibababa metódou i tvorivým zámerompatrí k typu literatúry pre dievčatá(ktorá, mimochodom, v pôvodnej pro-dukcii absolútne chýba), k akému pri-náleží známy „Úvod do šťukológie"N. Tanskej Vyznáte sa v tlačenici?Hodnotovo i koncepčne znamená veľ-mi potrebnú polemiku s kioskovými„harlequinkami" alebo limonádovými„steelovkami".


BIBIÁNA 48

MARÍNA ČERETKOVÁ - GÁLLOVÁ

Koniec hastrmanaBratislava, DONY 1998. 1. vyd.II. Idú Hammclová. 58 s.

Bratislavské vydavateľstvo DONYsa pokúša vytvoriť tradíciu vydávaniakníh odporúčaných ako doplnkové čí-tanie pre žiakov základných škôl. PoMelicherových historických poves-tiach o folklórnych črtách Od ZoboraPo Sitno sa dostáva do rúk detskýchčitateľov knižka MarínyČeretkovej-Gállovej Koniec hastrma-na. Rozprávkový príbeh hastrmanaBogoša, obohatený o prvky balady,báje i povesti, je lokalizovaný do oko-lia Nitravy-Nitry. Vodnícky príbeh saodohráva v časoch, keď „ešte ľudiaa vodníci, či hastrmani - ako ichv slávnom meste knieťaža Pribinu a naokolí ľudia nazývali - žili vo veľkejsvornosti, pekne spolu vychádzali, je-den druhému prieky nerobili, skôr na-opak. Hrnčiari na jarmoku vďačne po-predali svoje maľované hrnčekykaždému kupcovi bez rozdielu, nechsi s nimi robí, čo chce, pernikári sanestarali, komu bude patriť medovní-kové srdiečko alebo či naň bude hastr-man vábiť peknú nitriansku pannu čimladú ženu" (s. 4). Naznačená symbi-óza fantastického a realistického sa re-alizuje aj výberom postáv. Vyskytujúsa tu postavy historické - Pribina,Koceľ, fantastické bytosti - hastrman,víly, škriatkovia, čarodejnice, vodnépanny, postavy zo slovenskej mytoló-gie - Parom, Lada, Vesna, ale aj oby-čajní ľudia. Tak isto lokality sú histo-ricky uzemnené, dominuje medzi nimiNitrava, ale i širšie okolie - Váh,Tribeč.

Názvy jednotlivých kapitol -Zrodenie hastrmana, Nahováračky,

Svadba, Do roka, Kliatba, Bogošovoblúdenie svetom, Mlynárova Kačena,Koniec hastrmana - v skratke nazna-čujú, o čo v nich pôjde. Lyricky lade-ná prvá kapitola zoznamuje deti (alenie len tie) s hastrmanom Bogošoma s jeho láskou na prvý pohľad,s Ruženkou, ktorá býva v meste nasiedmich pahorkoch - Nitre. V častiNahováračky sa okrem hlavnej dejo-vej l ínie (vzťah Bogoša a Ruženky)dozvieme o ušľachtilom panovníkoviPribinovi. V nasledujúcej je zas zaují-mavý dobový obraz pohanskej svadby.„Ruženka sa vďačne na neho pozrelaa svadobní hostia už spustili svadobnúpieseň. Podľa starodávneho zvyku sipritom tlieskali do dlaní, takže hlukubolo neúrekom. A hneď po piesni na-sledovalo čepčenie. Dve ženy z príbu-zenstva nebohej Ruženkinej matky za-h a l i l i nevestu snehobielym závojoma vyzvali ženícha, aby ju odviedol kukozubu. Kozub stál uprostred a ženíchs nevestou ruka v ruke tri razy kozubobišli. Až toto bolo znamením ozajst-nej svadobnej hostiny, keď sa hostiaskutočne rozveselia a z plných pľúcvolajú na slávu nevestinmu domu, je-dia a pijú podľa starodávnych zvykovpredkov" (s. 20). Ďalšie kapitoly na-berajú rýchly spád najskôr „potupou"Bogoša; tým, že mu jeho ženaRuženka neporodila synov, spáchalazločin, za ktorý bola dokonca uväzne-ná a neskôr Bogošovou kliatbou aj sosvojimi dvoma dcérami premenená navŕby, ktoré knieža Pribina vyhlásil zaposvätné. Krutý vodník blúdi svetoma je potrestaný vypočítavou ženouKačenou, vďaka ktorej pochopí svojomyl. Zomrie pre voďníka tou naj-zvláštnejšou smrťou - utopí sa.

Autorka sa snaží o čo najpestrejšívýrazový aparát. Používa nárečovéslová i historizmy - kordován, širák,

BIBIÁNA 49

C N Zvyštafíroval, krosna, žrec, zarígľovať.Niektoré z nich - i vzhľadom na užuvedenú zacielenosť na detského čita-teľa - by si žiadali vysvetlivky či užformou slovníčka za textom alebo pria-mo na jednotlivých stranách. Takistoniektoré frazeologizmy by mohli byťvysvetlené; nie každému súčasnémudieťaťu je jasné pomenovanie „lacnýJožko" alebo slovné spojenia „ľuduako čmiru" či „turbovať si hlavu".V každom prípade Marína Čeretková- Gállová cielene pracuje s bohat-stvom jazyka a často to dokazuje. Far-bistý je napríklad opis dievčiny i vod-níka, najmä ich odevu. Dianie najarmoku či život pod vodnou hladinousú priblížené tiež veľmi pútavo pro-stredníctvom mnohých prirovnaní a fra-zeologizmov. Do zelenej farby ladenéilustrácie Idy Hammelovej vhodne do-pĺňajú tento vodnícko-ľudský rozpráv-kový príbeh o láske i dávnych časoch.

EVA VITÉZOVÁ

RUŽENA SMATANOVÁ

Prázdninyu starej mamyBratislava, SPN 1998. 1. vyd. 74 s.

Časy, keď sa ľudia stretávali, aby sispolu čítali zaujímavú knihu a poroz-právali sa o nej, ako to môžeme vidieťvo filmoch pre pamätníkov, sú, zdá sa,nenávratne za nami. Nieje, bohužiaľ,samozrejmosťou ani čítanie si s deťmi.

Pani učiteľka Ružena Smatanová sasvojou knihou Prázdniny u starej ma-my s podtitulom Prvý bozk pokúša ko-munikovať s deťmi nielen prostredníc-tvom cyklu príbehov, ale aj pomocouotázok a úloh, ktoré hravou formouumožňujú deťom hlbšie preniknúť do

textu. Tento kontakt aktivizuje detské-ho čitateľa, umožňuje mu vyjadriť svojnázor, rozvíja jeho hodnotiace mysle-nie (18/5 Považuješ nápad vyliezť ažpod strechu za dobrý, alebo sa ti vidínebezpečný? Vysvetli prečo.), logickémyslenie (58/1 Pouvažuj o tom, koľkokamienkov mohol Fero získať za prvýskok, koľko za druhý. Má táto úlohajedno alebo viac riešení?), pamäť(31/1 Napíš na papier názvy predme-tov, ktoré videli deti na povale...), učídeti orientovať sa v texte (54/2 Nájdiv texte vetu, kde je opísané obilné po-le...), rozširuje slovnú zásobu (23/2Skús povedať inak tieto výrazy...),podnecuje nielen reprodukčné, ale ajprodukčné aktivity (37/2 Vymysli inézakončenie deja a skús príbeh znovuporozprávať. Pomôž si osnovou.).

Túto didaktickú časť knihy možnopovažovať za prínosnú. Vyčítať sa jejdá azda nie vždy najvhodnejšie vysvet-ľovanie významu slov (31/2 grófka -šľachtičná, majiteľka majetkov). Od-poručila by som i koncepčnejší výbera hlavne usporiadanie úloh za jednotli-vými príbehmi i v rámci celého cyklupríbehov tak, aby sa gradovala ich ná-ročnosť. Azda by bolo vhodné na zá-ver knihy uviesť súbor zhrňujúcich ak-tivít.

Didaktické ambície autorky považu-jem za dominantné. Preto som im ve-novala pozornosť v prvom rade.Zriedkakedy sa podarí zosúladiť di-daktické a umelecké ambície. Paniučiteľka Ružena Smatanová sa o topokúsila. K spisovateľskému maj-strovstvu ju čaká dlhá cesta, ale, do-mnievam sa, že na ňu úspešne vykro-čila. Istotne jej nechýba schopnosťfabulovať.

Rozprávačkou príbehov je Elenka.Prišla s jedenásťročným bratrancomJurkom stráviť časť letných prázdnin


k starým rodičom na dedinu. Dedkoa babička sú však len vedľajšími po-stavami. Do deja zasahujú iba mini-málne. Autorka rieši vzťah mestskýcha dedinských detí, postavenie dievčaťav skupine chlapcov, vykresľuje detsképriateľstvá a prvé lásky.

Na deťoch obdivujem ich nesmiernutvorivosť. Myslím, že autorke sa jupodarilo vystihnúť. Deti prežívajú vosvojich hrách dobrodružstvá, ktoréi prázdniny na obyčajnej dedine robianeobyčajnými. Hoci Elenka, Jurkoa ich kamaráti určite nie sú ukážkovoposlušnými deťmi, navystrájajú sa to-

ho spolu neúrekom; autorka príbehmivedie čitateľov k oceňovaniu slušnosti,k priznaniu si chyby a k snahe odčiniťju, k odvahe i rozvahe, k vynalieza-vosti a dôvtipu, k priateľstvu a láskeako k najvyšším hodnotám.

Ministerstvo školstva SR odporučilovyužívať knihu Prázdniny u starej ma-my ako doplnkovú literatúru pre žia-kov 4. a 5. ročníka základnej školy. Jedobrým návodom, ako si s deťmi čítať,i pre rodičov. Pozornosť si dozaista za-slúži.

BRIGITA LEHOŤANOVÁ

BÁBKA A MASKA ROKA '99

Bábkové divadlo sa niekedy pohybuje v paradoxoch. Hoci bábka stojí v strede tvorivých mož-ností tohto divadelného druhu, odborníci si kladú otázky, čo s bábkou v bábkovom divadle, a vý-tvarníci na jej záchranu usporadúvajú výstavy. Tak nejako vznikol aj projekt BÁBKA A MASKAROKA.

Otcom myšlienky aj náročnej realizácie sa stal režisér Radek Bachratý, ktorý minulý rok požia-dal bábkarských výtvarníkov o zaslanie bábok, obrazov, kresieb a objektov do celoslovenskej sú-ťaže. Celý projekt spojil s cyklom výstav a tvorivých dielní v niektorých mestách. Súťažný večernavyše obohatil o vystúpenia súkromných bábkarských skupín a sólistov.

Zásluhou dramaturgicky Evy Cárskej ukončil projekt svoju púť v priestoroch Bibiány, medzi-národného domu umenia pre deti. Treba povedať, že toto prostredie projektu mimoriadne sluší.Návštevník výstavy má možnosť oboznámiť sa s víťaznou bábkou Jany Pilátovej (Pirát Hák), s kla-sickými marionetami Karola Krčmára, A. Maličkovej, B. Zázrivcovej a ďalších. Samostatnú expo-zíciu má víťaz minuloročnej bábky roka Miroslav Duša, ktorý obohatil svoju tvorbu o bábky z pro-jektu Rosamunda od. Fr. Schuberta, realizovaného v spolupráci so Slovenskou filharmóniou, ale ajo bábky z televíznych inscenácií.

Ak si uvedomíme, že dramaturgia Bibiány spolupracuje pri svojich bábkových inscenáciách stvorivými dielňami detí, potom Bábka a maska roka sa stáva jej prirodzenou súčasťou. Treba ve-riť, že v spolupráci so Sokol Havran Agency vznikne na pôde Bibiány v budúcom roku akcia, kto-rá presiahne bratislavský región.

VLADIMÍR PREDMERSKÝ

B I B I Á N A 5 l BIBIÁNA

Hravosť, humor a satirav poetickom myslení

a cítení Tomáša JanovicaJAN KOPAL

Hravosť, humor i satira sa bytostneprelínajú celou literárnou tvorbouTomáša Janovica (22. 5. 1937). Zaznie-vajú v jeho prvých prácach uverejňova-ných v časopise Roháč a sú príznačnépre poetiku jeho takmer štyridsaťročnejtvorivej prítomnosti v slovenskej lite-rárnej kultúre. V básnickom knižnomdebute Život je biely holub (1959) te-maticky vychádza zo spomienok na det-stvo, ale básnickú výpoveď o svete dy-namizuje konfliktmi prežívanými naceste od chlapčenstva k dospelosti.Mladogeneračné pocity autora tu súla-dia s pocitmi mladej generácie, ktorásignalizovala nové postoje k životu v li-teratúre šesťdesiatych rokov. Odklon odzaužívaných a inštitucionálne prokla-movaných básnických konvencií z päť-desiatych rokov sa v Janovicovýchveršoch prejavuje výrazovou uvoľne-nosťou, rozprávačskými postupmi, „ci-vilizovanejšou frazeológiou", slovnouaž dadaistickou hravosťou, nonsenso-vosťou. Zážitkový účinok sa v recepciijeho poézie prehlbuje cez jednoduchý,ale esteticky pôsobivý výber a radenieživotných faktov i udalostí s náznakompríbehu.

Rozchodom s konvenčnou poetikouJanovic signalizuje aj myšlienkovú ge-neračnú rozpornosť s dobovými spo-ločenskými neduhmi, čo autorskypremietol do kritickej údernosti satiric-

ko-humoristických žánrových foriemv knihách Epigramatika (1962).Podpisy analfabetov (1965) a Poslednávečera (1969). V osemdesiatych rokochv knihách aforizmov, epigramov, voveršovaných bájkových podobách Ódapo Zet (1983), Ko(z)mické piesne(1986), Od ucha k (d)uchu (1987) pod-robuje smiechu i kritickému výsmechutotalitné nástroje moci, byrokracie,mravnú dvojtvárnosť, odduchovnenosť,spoločensko-socialistickú pretvarovač-nosť. Aj po novembri 1989 autoraznepokojuje spoločenské narastaniechamtivosti, agresivity, individuálnejsebeckosti a hodnotovej zmätenosti(Moje najmilšie hriechy, 1991, Smutne'anekdoty, 1993).

Janovicovo hravé humorno-satirickémyslenie a cítenie sa premieta i do jehobásnickej a prozaickej tvorby pre deti.V nej však pritlmuje poeticko-žánrovéostrie satiry. V textovej výstavbe dávaviac priestoru humoru a hravosti, pri-čom zo satiry preberá jemnú iróniu čisebairóniu. Poväčšine sa sústreďuje naknihy pre mladších čitateľov. Im adre-soval už prvú knihu veršov i próz Malásamoobsluha (1963). Pri poetickom ex-perimentátorstve s intelektualizácioubásnického výrazu sa tu jeho verše stá-vajú prináročnými na príjem u detskýchčitateľov. V ďalšej knižke-leporele O ces-tovaní nosa Dlhonosa z paneláku na


lťfťfff//fjjfjIsland (1965) je deťom prístupnej ši, keďcez rozprávkový motív o velikom noseoživuje nonsensovú absurditu v humor-

nom rozprávaní. Humoristický nonsensvyužil aj v knihe moderných rozprávok(Ne)ukradni tri vajcia (1968). V nich

53BIBIÁNA J J BIBIÁNA

povýšil myšlienkový plán naddejovosť,čím pritlmil možnosti plnohodnotnéhozážitkového príjmu u detských čitate-ľov. Komunikatívnejšie u detí pôsobí je-ho veršovaná miniatúra zo školskéhoprostredia Zakopol som o kalamár(1973) a leporelo Zvieratká na dvore(1975).

Za vrcholné diela Janovicovej poéziepre deti možno pokladať jeho tri knihyzo sedemdesiatych rokov Rozprávkovévarechy (1975), Dín a Dán (1977)a Drevený tato (1979), ktoré vyšli v istejvýberovej redukcii r. 1982 pod názvomDrevený tato a jeho rozprávkové vare-chy (ocenené zápisom na Listinu H. Ch.Andersena). Sú naozaj emblematicképre Janovicov básnický či spisovateľskýidiolekt. Poetologicky i významovo súzaložené na princípe fantazijnej hra-vosti a humore ako fenoménov detstvana jeho ceste za poznávaním života.Sám autor o tom hovorí, že hravosť ajhumor sú plodom radosti zo života a žeradosť dieťaťu najviac pristane. Upria-menosti detstva na život prekáža nudai mentorstvo dospelých. Preto sa básnikv poézii pre deti stavia do pozície part-nerskej hry s dieťaťom, a to s vedomím,že preňho nie je pohanou odkrývať ajvlastné „dospelostné" ľudské slabosti.A táto irónia alebo sebairónia, smiechzo seba pred deťmi - a to ešte pred vlast-nými deťmi Táňou a Katou - vytvárapodložie pre poéziu partnerského dialó-gu sveta dospelých so svetom detí.Témou tohto dialógu v Janovicovýchknižkách sú všedné veci a javy empi-rickej životnej reality, ktoré sa za sú-činnosti detského i dospelého premie-ňajú na fantasticko-humorné, logickynezmyselno-zmyselné obrazy.

Voľná, racionálnou logikou neviaza-ná fantázia autorovi slúži ako základnýpostup vo výstavbe básnického obrazu.Raz vedie k nonsensovej hre s motívomna malom priestore veršovanej piesňo-

vo-lyrickej alebo riekankovej výpove-de, inokedy k rozvedeniu motívu dodlhšej humornej básne alebo básne-roz-právky. Lyrické ladenie autorovej vý-povede prekrýva rozprávačský živel(lyricko-epický synkretizmus podobnýnajmä folklórnym detským hrám). Nasujetovom pozadí vzťahov otec - dcéry- mama (teda postáv), časopriestorovolokalizovaných do domového prostre-dia počas večera, dňa alebo týždňa,autor pracuje s kaleidoskopickou mon-tážou rozprávania i veršovania o vlast-ných ľudských slabostiach, ktorých ne-zmyselnosť v očiach blízkych sav humorne-fantastickom obraze ukážev inom svetle. V Janovicových trochbásnicko-prozaických knihách nejde te-da o hravé poetické inscenovanie roz-právania len v zmysle čírej zábavnosti,bez hlbšieho významového pôsobenia,ale o humornú hru s funkciou estetic-kého vyjadrenia životných pocitov a po-stojov, a to najmä lásky k obyčajnýmveciam a „bežným" ľuďom - lásky za-loženej na čistých vzťahoch dôverya úprimnosti.

V širokej plejáde výrazových pro-striedkov a postupov v Janovicovej po-ézii pre deti kraľuje humor a komika nasituačnej úrovni, ale aj na úrovni jazy-ka, lexikálnej sémantiky i eufónie, ryt-mu a rýmu. V komických situáciách saobjavuje obraznosť porekadlových fra-zeologizmov. Pri odhaľovaní tzv. neo-mylnosti sveta dospelých (tato) cez det-ské videnie (dcéry) zaznieva i výrazováexpresivita a dramatické „dobromyseľ-né" napätie.

V kontexte novšej slovenskej poéziepre deti patria tri uvedené knižky k naj-úspešnejším. V ich poetologickej orien-tácii sú komponované verše v kniháchJeleňvízor (1982), Kto sa nehrá, z kolavon (1986), čiastočne dve knihy napí-sané v spoluautorstve Vlada BednáraMy sme majstri nad majstrov (1983)


a Snehuliaci (1985). Pozoruhodnou sú-hrou poetickej a prozaickej slovesnostis výtvarnou výpoveďou o prírode sa vy-značuje Janovicova kniha Les (1987,výtvarný autor O. Zimka).

Hravé, humorné a satirické mysleniea cítenie Janovic uplatňuje aj v drama-tickej tvorivej činnosti. V spoluprácis J. Machajom zostavil súbor estrád-nych materiálov Posvieťme si na seba(1977). V spoluautorstve s V. Bedná-rom napísal hru so spevmi a tancamiVzducholoď. Parodicko-komicky s prí-

slovečným Janovicovým humoromi satirou sú ladené rozhlasové hry.V nich je značne zastúpená hudobno-piesňová zložka, takže majú ráz muzi-kálneho žánru (O žuvačkovom krá-ľovstve, Požičaná gitara, Kľúčikovékráľovstvo). Zmysel pre hravosť, hu-mor i divadelnosť priviedli Janovicak práci na televízno-zábavných progra-moch, čím tiež jeho autorský ideolektvstúpil - a naďalej esteticky účinnevstupuje do živo vnímanej slovesnejkultúry.

BIBLIOGRAFIA

Poézia: Malá samoobsluha (1963), O cestovaní nosa Dlhonosa z paneláku na Island (1965), Zakopolsom o kalamár (1973), Zvieratká na dvore (1975), Rozprávkové varechy (1975), Dín a Dán (1977),Drevený tato (1979), Drevený tato a jeho rozprávkové varechy (1982), Jeleňvizor (1982), My smemajstri nad majstrov (1983, spoluautor Vlado Bednár), Snehuliaci (1985, spoluautor Vlado Bednár),Kto sa nehrá z kola von (1986), Les (1987, výtvarný spoluautor Ondrej Zimka).Próza: (Ne)ukradni tri vajcia (1968).Divadelné hry: Vzducholoď (1974, spoluautor Vlado Bednár).Rozhlasové hry: O žuvačkovom kráľovstve (1972), Požičaná gitara (1977), Kľúčikové kráľovstvo(1979).

Tomáš Janovic

KEBY

Keby skriňa boli dvere,keby dvere boli skriňa,namojveru, milé deti,bola by to veľká psina.

Do dvier by sme každý večerkládli to, čo máme radi,a tou skriňou zasa ránomizli pekne do záhrady.

Keby voda bola studňa,keby studňa bola voda,pili by sme čerstvú studňuZ tmavej vody. Veru škoda,

škoda, že je voda voda,škoda, že je skriňa skriňa.Takto totiž, milé deti,nie je vôbec žiadna psina!

55 BIBIÁNA

Deviate v CASTRUM NÓVUMO dňoch detskej knihy '99

Vzťah k mestám, ktoré človek ponavšte-vujc, určujú do /.načnej miery vzťahy a stret-nutia s ľuďmi, ktorých v nich poznal. Keďsi tak raď za radom predstavujem „svoje"slovenské mestá, zisťujem na základe mno-hých a väčšinou veľaročných skúseností, žetakéto ľudské vzťahy sa vytvárali častoprostredníctvom kontaktov a rozhovorovpri mojich autorských a literárnych bese-dách. Aza tými, ako vieme, sú knižnice a ichľudia.

Zvolen, Hlohovec, Čadca, Piešťany,Veľký Krtíš, Rimavská Sobota, Lučenec,Levice, Nové Mesto nad Váhom, Topoľča-ny, Senica, Myjava, Skalica, ešte predtýmDolný Kubín, Poprad, Trnava. Prievidza,Žilina, Nitra, Košice. Nové Zámky, v začiat-koch svojej histórie známe aj ako CastrumNóvum, uvádzam nielen preto, že sa im bu-dem venovať špeciálne, ale aj z toho dôvo-du, že moje spisovateľské osobné kontaktys nimi sa udiali okrem novinárskych výni-miek z ešte šesťdesiatych rokov až v po-slednom päťročnom období. Poznal som,pravda, z dnes už vlastne dávnychHviezdoslavových Kubínov Novozám-čanku Vieru Echtnerovú - Pelikánovu - onabola pre mňa príbuznou dušou a „styčnoudôstojníckou" ajej prostredníctvom som sazblížil s kultúrnymi a hlavne literárno-ochotníckymi Novými Zámkami.

V Nových Zámkoch žijú dvaja známimladí literáti - prozaici - Peter Macsovszkya Balia, ktorý sa ku svojmu krstnému me-nu Vladimír nehlási ani na obálkach dote-raz vydaných kníh Leptokaria a Outsideria.

„Zrejme preto," píše jeho spoluobyvateľMacsovszky v mesačníku OS (júl 1998),„lebo mu pripomína dvoch veľkých dejino-tvorcov: toho nášho a toho ruského...".Napísal tak v historizujúcej črte o NovýchZámkoch s názvom Veď tu nič nieje. „Nič"ako nič - mesto, ktoré začalo vznikať roku1545 ako obranná pevnosť proti Turkom,dáva dnes životný priestor vyše štyridsať-tritisícom obyvateľov. Lenže veľké, až troj-násobné bombardovanie v rokoch 1944^5zničilo či zasiahlo väčšinu domov a histo-rických objektov v meste - nestratil sa všakdoteraz „prirodzený mult ikultúrny, multiet-nický, multinacionálny charakter obyvate-ľov mesta", z ktorých okolo tridsať percenttvoria občania maďarskej národnosti.„Avari tu mali pohrebiská, pevnosť posta-vili architekti z Talianska, tú dobyli Turcii Rakúšania, svoje obchodíky a synagógy tumali 2idia, za boľševika sa tu usadili ruskívojaci aj s rodinami a dnes už v NovýchZámkoch zakladajú predajne s lacným tex-tilom Číňania. V nočnom bare zachytíte ne-jedno srbochorvátske či ukrajinské slovo..."Toľkoto z Macsovszkeho.

Vari stačí - o Nových Zámkoch a ich his-tórii si tí, ktorých krajské noviny Hlásniknazvali celebritami, čiže spisovatelia, ilus-trátori a literárni pracovníci tvoriaci začiat-kom mája v tomto meste a okrese hlavnýchaktérov deviatych Dní detskej knihy naSlovensku, opakujem o histórii si naše ce-lebrity môžu všeličo poprečitovať z turis-ticko-propagačných a vlastivedných publi-kácií, ktorými ich zásobili organizátori.

BIBIÁNA 56

Dávajú a dostávajú - tak by sa zo strany za-tiaľ nemenovaných celebrít mohlo charak-terizovať aj tohtoročné podujatie organizo-vané popri okresných úradoch a kultúrnychinštitúciách Bibiánou a Slovenskou sekciouIBBY. Spisovateľ a ilustrátor približuje de-ťom a učiteľom svoju tvorbu, biografiu a ná-zory a zároveň má možnosť podozvedať sato i ono o problémoch Školských a výchov-ných, o vzťahoch a nevzťahoch ku kniháma čítaniu, o pomeroch miestnych, verejných,demografických, sociálnych, o podobe kul-túrneho života regiónu a všeličom zaujíma-vom a neznámom z miestnej histórie.

Tak napríklad: Dvory nad Žitavou. Čosom ja o nich vedel? Áno, prechádzal somtadiaľ raz-dva razy, vedel som, že je to veľ-ká a prosperujúca poľnohospodárska obecso značnou prevahou maďarského obyva-teľstva. V miestnej slovenskej zéeške vidíma počujem, že je väčšia ako maďarská.V miestnej knižnici vidím „spolužitie" slo-venských i maďarských kníh na spoločnýchpoliciach, knižnica je pre všetkých občanova nijaké striktné delenie tu neexistuje. A viemaj o ďalších pozoruhodnostiach Dvorov. Sújednou z najstarších usadlostí južnéhoSlovenska. Trácke rituálne pohrebisko po-chádza z piateho storočia pred naším leto-počtom, z doby železnej zas dosť rozsiahlekeltské sídlisko a pohrebisko. Prvý písom-ný záznam o obci je už z roku 1075!Územím Dvorov viedla nadnárodná Via Ro-mana. Do roku 1923 boli aj sídlom okresu.Je tu známa kalvária vysvätená roku 1860,zrekonštruovaná pred piatimi rokmi. Kos-toly, kaplnky, kurie, súsošia, sochy a pomní-ky - a v škole zistené prekvapko: po absol-vovaní vysokej školy pedagogickej tu istý časučil - kto iný ako Karol Ondreička, ilustrátormojich viacerých kníh...

Štatisticky predstavovali Dni desať lite-rárnych besied na novozámockých školácha osem besied v mestách, mestečkách a de-

dinách okresu - Dubník, Bánov, Dvory nadŽitavou, Komjaticc, Maňa, Palárikovo,Šurany, Tvrdošovce. Keď nás perfektnýsympatický „autobusár" viezol do NovýchZámkov, spomenul som si na svoju cestusem krátko pred voľbami na jeseň 1994.Šofér si bol taký istý svojimi znalosťami„najkratšej" trasy, že sme absolvovali nie-koľkodesaťkilometrové obchádzky, blúdilisme za Vrábľami a na inscenáciu mojej kni-hy pre deti Ako sa zajac nestal starostom,ktorú pripravila pani Pelikánova so svojímdetským štúdiom Amos I (to sú deti do štr-nástich rokov, starší tvoria Amos II - podľaKomenského), na predstavenie zdržanéskoro o pol hodinu sme prišli až pred jehopolovicou...

Bol na ňom aj primátor Ing. OndrejCsanda, s ktorým sme si po prvých bese-dách v kompletnom zložení podebatovalinajmä o kultúrnom živote v meste a v ok-rese. Nové Zámky aj zásluhou svojhoMalého centra kultúry a poznania, ktorévedie Viera Echtnerová - Pelikánova, in-validná dôchodkyňa od roku 1983, patriamedzi tie slovenské mestá, v ktorých kul-túra, i tá literárna v širokom slova zmyslenestagnuje, ale napreduje. Keď somo „centre" písal v roku 1997 do Novéhoslova, malo za sebou do • osemdesiatprogramov literárnych, divadelných, hu-dobných, folklórnych, vzdelávacích, envi-romentálnych - mnohé desiatky spisova-teľov a odborníkov, hercov a interpretovz celého Slovenska sa vystriedali na no-vozámockom javisku. Za všetkých uve-diem citát z listu Milana Rúfusa pani Pe-likánovej: „Blahoželám Vám k tomu, akoorganizujete miestnu kultúru. Je to kultú-ra bez prívlastku."

Dni detskej knihy pritiahli do NovýchZámkov Danu Podrackú, Marianu Grzná-rovú, Katarínu Ševelovú, Magdu Balogho-vú, Ľubicu Kepštovú, Jána Uličianskeho,

57 BIBIÁNA

Jána Beňa, Ladislava Švihrana, AntonaHabovštiaka, Jozefa Pavloviča, MartinaKellenbergera, Vojtecha Kondróta, VáclavaŠuplatu. Podujatie by sa, pochopiteľne, ne-zaobišlo bez Evy Cíferskej z Bibiány a bolna ňom aj jej riaditeľ Peter Čačko, generál-ny sekretár BIB-u Dušan Roll, EvaHornišová z Mladých liet a naše nerozluč-né spolupútničky: riaditeľka piešťanskejmestskej knižnice Margita Galova, ElenaSakalová z FFUK, klinická psychotcrapc-utka Gabriela Škovranková a rozhlasováredaktorka Mirjana Šišoláková. Bez dvochdám s titulom PhDr. - Sakalovej a Škovran-kovej - by sa nemohli uskutočniť dva zau-žívané odborné semináre pre knižničnýcha pedagogických pracovníkov...

Novozámčania sa nám predstavili večer-nými Konfrontáciami - bol to príjemnýautorsko-hudobný večer z tvorby ambicióz-nych členov Literárneho klubu pri Poži-tavskej knižnici. Nechýbali, pravda, ohlasyspisovateľov, bezprostredné a živé kontaktydomácich s hosťami. Deti predškolského ve-ku zas predviedli pásmo slova a hudbyz tvorby nesmrteľného H. Ch. Andersena.

Celoslovenské podujatie vyvoláva ohla-sy. Treba povedať, že v Nových Zámkochmajú literárne a kultúrne programy vždy po-hotové a kultivované hodnotenia v mestskeji regionálnej tlači. Je čo čítať aj o Dňoch det-skej knihy 1999. Týždenník Naše novosti,nezávislé noviny okresu Nové Zámky, pí-sal o programe a účastníkoch dní, o tom,ako žiak cirkevnej ZŠ Miško Marenčík pri-niesol Jozefovi Pavlovičovi niekoľko kníhna podpis i o besede Ladislava Švihranaa Mirjany Šišolákovej v Šuranoch. CastrumNóvum, týždenník občanov mesta, písalo oficiálnom otvorení s kultúrnymi progra-

mami a o diskusii u primátora. JitkaRožnová v článku Večer v klube podrob-nejšie hodnotí literárno-hudobný večer no-vozámockých autorov a odborné semináre.Na fotografii V. Kondrót číta úryvok zosvojho prekladu L. Kassáka. Nasledujúcečíslo tohto týždenníka predstavuje stretnu-tie detí zo ZŠ na ul. B. Nemcovej so šéfre-daktorkou Mladých liet M. Baloghovou. Nafotografii v krajskom Hlásniku podpisujenekorunovaný fešák výpravy M. Kellen-berger knihy deťom z cirkevnej školy A.Bernoláka; okrem podrobného informova-nia článok Tvorcovia medzi svojimi čitateľ-mi približuje zrejme najpopulárnejšiu dvo-jicu - Jozefa Pavloviča, ktorý „sa poBratislave najradšej pohybuje na bicykli,auto podaroval synovi, navštívil celúEurópu a jeden z najväčších dojmov v ňomzanechalo mesto AlmaAta... a momentálnepripravuje knihu hádaniek pod názvomHlavolamy, čo sa riešia samy" - a MartinaKellenbergera. O tomto sa píše, že sa poprisvojej dominantnej ilustrácii detských kníhvenuje aj grafike, ako dieťa a syn výtvarní-ka v knihách „čítal z obrázkov" a povola-nie ilustrátora je aj jeho veľkou láskou, pre-tože, ako sa vyjadril, „knihy dnes môže ro-biť iba fanatik".

Fajn, čo?Nakoniec už len jeden detail. Deviate Dni

detskej knihy pripravili Nové Zámky ako ná-hradný organizátor v „skrátenom konaní".O to väčšia je vďaka našej Slovenskej sekcieIBBY Požitavskej knižnici a ďalším novozá-mockým organizátorom, predovšetkým paniMarte Szilághiovej, ktorá sa koncom májastala riaditeľkou okresnej knižnice.

JÁN BEŇO

58

Klub nezávislých spisovateľov člen Asociácie organizácií spisovateľovSlovenska udelil výročnú prémiu 1997 Milanovi Jurčovi za dielo Dotyky a prie-niky nad textami diel literatúry pre deti a mládež.

Rektor Univerzity Mateja Bela a Občianske združenie Universitatis MattiaeBelii v Banskej Bystrici udelili prof. Milanovi Jurčovi, CSc., Cenu rektoraUniverzity Mateja Bela v oblasti vedy, výskumu a umenia za rok 1997 za die-lo Dotyky a prieniky nad textami diel literatúry pre deti a mládež.

Milan Jnrčoje literárny kritik, ktorý disponuje ost-rým vidom a vhĺadom, prenikajúcim cez literárnytext do vnútra umeleckej štruktúry konkrétnehodiela u odkrývajúcim v nej súlad alebo občas ajnesúlad jednotlivých jej zložiek, významových vrs-tiev kompozičných plánov (od jazyka až potematickú a myšlienkovú rovinu). Na rozsiahlejšíchJitrčových textoch je tento analytický postup, prav-daže, zreteľnejší a doknmentovunejší, mi jeho prí-tomnosť cítiť aj v krátkych kritických glosách.Prelo aj tam, aj tu Jurčove kritické pripomienkya výhrady, a naopak i jeho afirmatívne hodnotia-ce postoje nikdy nie sú iba výrazom nejakého čírosubjektívneho „vkusového" hodnotenia, ale za-každým objektivizovaným dôsledkom jeho štruk-túrna komplexného vhladu do tvorivej „dielne"autora.

Prínos kritických., dotykov a prienikov " sa mi vi-dí byť evidentný z dvoch významovo rovnocennýchaspektov odrazu: jednak z hľadiska hodnotovej iden-tifikácie a kritickej konkretizácie tvorivého procesuv oblasti najnovšej literatúry pre deti a mládež, jed-nak z hľadiska takisto presvedčivej demonštrácie li-terúrnokritického inštrumentária, použitého na au-torovej ceste za poznaním umeleckej svojbytnosti ajtohto ,.vidu" literárnejkreativily.

Jurčova kniha sa od bežných autorských literár-nokritickvch súborov či výberov dosť výrazne odli-šuje tým, čo by sa dalo nazvať vedome uplatnenoutendenciou k monografickosti, čiže k dosiahnutiu vi-diteľného stupňa vnútornej jednoty medzi samým li-terárnym materiálom a kriticky interpretačným prí-stupom k nemu.

STANISLAV ŠMATLÁK

DOTYKY A PRIENIKY nad t«tumi ditl M-.tury pre deti a mládat 3

Milan Jurčo DOTYKYa prienikynad textami diell i t e r a t ú r ypre deti a mládež


@itatel&/té fxxlnjety/ fre wyme/we detiVILIAM OBERT

Lýdia Kyseľová na 17. kongrese IB-BY, ktorý sa uskutočnil 28. 9. - 3. 10.1980 v Prahe, vo svojom vystúpenív rámci tematického celku Premenydnešnej detskej knihy načrtla situáciu,v akej sa nachádza súčasná detská kni-ha určená najmenšiemu dieťaťu. Jej pre-cízna formulácia problémov a myšlie-nok, spojených s hodnotovými (najmäžánrovými) parametrami detskejliteratúry pre najmenších a s ich pôso-bením a dosahom na „ otvorený svet die-ťaťa " prináša aj po odstupe času pod-nety pre efektívne fungovanie literárnejpremávky na tejto veľmi dôležitej trase,vedúcej k základom literárnej kultúryčloveka. Nemienime ich na tomto mies-te uvzato reprodukovať ani aktualizo-vať, vybrali sme si však jednu z nich, naktorú chceme nadviazať a ktorá súvisíso všeobecne proklamovaným uznanímsvojbytnosti a rešpektovaním jedineč-nosti dieťaťa: „Aj literatúra pre naj-menších sa vyrovnáva s osobnostnoupredstavou mladého čitateľa. Dieťapredškolského veku naplno prežíva svet,ktorý sa otvára jeho zvedavosti, poddá-va jeho pozorovaniu a detskému uvažo-vaniu. Nevýhody svojho veku prekoná-va rozmermi predstavivosti, ona mupomáha preklenúť chýbajúce články ve-domostí a skúseností prisvojovať si ne-obmedzenú účasť na živote v hre a fan-tázii... Nové hodnoty vytvára detskáliteratúra vnútornou (štruktúrou) anti-cipáciou svojho adresáta."'

Časová umiestnenosť tejto Kyseľovejkonštatácie - začiatok ôsmeho decénia- nám poskytuje možnosť, aby sme saz tohto hľadiska zamysleli aspoň v istom

výberovom pohľade nad slovenskou li-terárnou produkciou pre najmenšíchv období osemdesiatych rokov, pričomjedným z hlavných motívov pre takútoretrospektívu je moment expanzity istejčasti detskej literatúry pre dané vekovéobdobie, súvisiaci najmä „s postupomdemokratizácie spoločenského života "a nachádzajúci svoje zdôvodnenie ajv autorskej interpretácii vyššie citova-nej pasáže. Sama Kyseľová totiž dalejdokladá: „Máme ešte dosť autorov, kto-rí ľahko pretvárajú a lacno ponúkajúsvoje literárne dielo na čítanie, pozera-nie aj počúvanie. Návratmi k overenýmhodnotám a medzinárodnou výmenouby sme mohli vytvárať hrádzu protidnešnému príliš extenzívnemu vývinudetskej literatúry. "2 Pravda, za „návra-ty k overeným hodnotám" netreba po-kladať len reedície kníh literárneho de-dičstva alebo vydaní z nie tak dávnejminulosti, ale sústavné obohacovaniejestvujúceho funkčného modelu detskejliteratúry nadväzovaním na všetkopozitívne, čo táto literatúra na svojej vý-vinovej ceste dosiahla, čím sa nielen do-ma, ale aj v zahraničí úspešne etablo-vala. Ide totiž o to, že v nasledujúcomdesaťročí - v deväťdesiatych rokoch -dochádza na našom knižnom trhu s det-skou literatúrou k ešte silnejšej expanziiliterárnych pahodnôt spojených v prvomrade s nezmyselnou amerikanizáciounašej kultúry, zasahujúcou „otvorenýsvet dieťaťa" na tých najciteľnejšíchmiestach, predovšetkým v citovej ob-lasti. Ako si v čase medzi týmito dvo-ma expanzívnymi vlnami v relatívnepokojnom vývinovom období 80. rokov

60 BIBIÁNA

(J. Noge) počínala slovenská detská li-teratúra orientovaná na dieťa-predčita-teľa, na najmenšie deti? Možno právev tejto analýze nájdeme podnety napokračovanie prerušenej alebo (v lep-šom prípade) narušenej vývinovej kon-tinuity.

Po knižnom leporele Prvá knižka preBarborku (1979) Mária Števkova spolus Dušanom Grečnerom pripravili prenajmenšie deti druhý variant „prvejknižky" Abeceda pre Barborku (1983).V intenciách špecifickej žánrovej kon-cepcie leporela - podporovať rozvojslovnej zásoby detí predškolského veku,ich predstavivosti, logického uvažova-nia a estetického cítenia - obaja autorisa v rámci tematickej úrovne zameralina isté konkrétne významové súvislos-ti, núkajúce sa pri tvarovej podobe jed-notlivých písmen abecedy. Prenos tých-to významových súvislostí do slovesnejčasti je podmienený prítomnosťou, resp.aj zvýšenou frekvenciou určitého prvkuabecedy v priestoroch textu, básničky,„veršíka", ilustračný moment využívamožnosť vecí a predmetov, a to jednakv priamej závislosti od významovejplatnosti textu, ale aj volnejšie, mimo-textovo. To je, pravda, iba základnéa dosť všeobecné konštatovanie.

Grečner okrem toho, že sa svojím vý-tvarným prepisom hlavných textových(významových) momentov v rámci da-ného tematického okruhu výrazne za-slúžil o ich názorné sprostredkovanie,dokázal sa realizovať aj v duchu vlast-ného výtvarného videnia a uchopeniatémy, a to v zmysle integrálneho spoje-nia situačne zobrazovaných detskýchpostáv so svetom vecí a predmetov, kto-ré v súvislosti s určitými tvarmi písmenprichádzajú do úvahy. Pozitívne sa toodrazilo na dynamickosti a farebnejpestrosti obrázkov a techník, ale pre-dovšetkým v ich ústretovosti vo vzťahuk dieťaťu predčitatelského veku.

Hevierova prozaická kompozíciaŠašo, víla, bublinkáčik (1984) predsta-vuje typ rozprávkovo-dobrodružnéhopríbehu pre najmenšie deti alebo v tro-chu iných súvislostiach modernú (au-torskú) rozprávku pre deti. Jej situova-nie ako organickej súčasti obrázkovejskladačky (knižnej hračky) smerujek využívaniu detskej fantázie, k poteše-niu zo zaujímavého a veselého príbehu,k uvedomeniu si čarovnosti rozpráva-nia, resp. čara z rozprávaného, a to ajprostredníctvom vetných a slovných(jazykových) prostriedkov a signálov.

Najväčší klad Hevierovho textu tre-ba vidieť v spôsobe podania príbehu:všetci tí, ktorí tu účinkujú, ale aj všetkoto, čo sa na dejovom dianí podieľa, satotiž svojsky i špecificky prejavuje v ta-kých činnostiach, ktoré sú blízke men-talite malého dieťaťa, t.j. predovšetkýmv radosti z pohybu, v schopnostiach vi-dieť postavy v nových nevšedných vzťa-hoch a situáciách. Vznik týchto novýchkonštelácií je podmienený kombiná-ciou fantastických a reálnych prvkov vovidení sveta, v tendencii želať dobrodobrým ľuďom. Osobitne treba zdôraz-niť, že u Heviera v žiadnom prípade ale-bo nijako násilne nevystupujú do po-predia možné variácie výchovnýchtendencií, pritom samotné postavy sútak bytostne spojené s aktívnym ľud-ským pôsobením na dieťa, že ho priamnabádajú k osvojovaniu si toho čistéhosveta, o absorbovanie ktorého sa nieke-dy tak enormne, no často márne aj po-mocou veľkých slov najmä v školskejsnažíme a usilujeme.

Po jazykovej stránke upúta- ako smesi na to už u Heviera zvykli - jeho hraso slovami najmä tam, kde pomocourytmických a rytmizačných zložiek tex-tu navodzuje vedomie bezprostredneja prirodzenej zvukovej (eufonickej) re-alizácie jazyka, čo je v tomto obdobídôležité, pretože text sa prevažne po-

BIBIANA 61 BIBIÁNA

cúva pri hlasnom čítaní sprostredkova-teľa (tzn. že nejde o tiché čítanie).Niekoľko príkladov za všetky ostatné:škoricu nosí škorec Puškvorec; šašoGrešo kašu varí; vraví víla Vilma; Taksom sa zahral do varenia, že som sa celýzababral atd. Zaujímavé sú aj niektoréslovné novotvary, resp. slovné spojenia,napr. dúhotrysk, kvety šiišušušocú,vzduch cinká ako sklená guľa a pod.

Jozef Pavlovič je tiež v kontexte det-skej literatúry pre najmenších čitateľovznámy predovšetkým tým, že okrem ži-vej a pútavej témy, tvorivo rozvinutejdo nezvyčajných súvislostí poväčšinehumorného, resp. vtipného zameraniadokáže obratne narábať s jazykovýmiprostriedkami, s jazykovými zvratmi,zhlukmi a vôbec spojeniami slov, kto-rých význam za danej situácie signali-zuje novú kvalitu, a to na jednej stranetakú, ktorá vyplýva priamo zo saméhoslova, na druhej strane kvalitu význa-movo situačnú - dejovú, javovú, prí-padne vzťahovú. Napriek tomu, žePavlovičova tvorba pre deti sa nesiev takomto tendenčnom profilovaní užviac rokov (v čom pramení aj istá aler-gia na ňu zo strany niektorých kritikovdetskej literatúry), treba povedať, že au-tor si vie nájsť cestu k dieťaťu predčita-teľského obdobia, o čom svedčí aj jeholeporelo Píšťalky (1984).

Pavlovič v tomto klasicky knižne re-alizovanom leporele načiera do svetazvukov a hravými a hutnými veršamipredstavuje predmety a javy, ktoré pís-kajú. Tak sa v leporele stretneme s dre-venou vŕbovou píšťalkou (Píšťalôčkazelená), s fujarou (Fujara z javora),s píšťalkou na mliekovom hrnci(Píšťalkový hrniec rečie), s parným ruš-nom (Vjednom biednom počasí), s fu-javicou v komíne (Samopašná meluzí-na), s elektrickými drôtmi vo vetre(Lastovičie čierne noty), so zvieratkamiv prírode (Ako svište hvízdajú? Bola

jedna myška malá. Za dedinou blízo le-sa) a pod. Vo všeobecnosti možno zhr-núť, že vo všetkých autorových básnič-kách dominuje jednoduchosť, rytmickyi obsahovo ide vo vzťahu k deťom na da-nom stupni vývoja o prístupné a pútavédrobné veršované útvary. Len niekdea niekedy je azda potrebný určitýsprostredkovateľov doplňujúci komen-tár pri prvom recepčnom dotyku dieťa-ťa s textom, napr. v básničke V jednombiednom počasí prvé dva verše rytmic-ky vyvolávajú pohyb vlaku, rytmickénárazy na koľajové spojnice. Originálnyje aj jej záver, hoci, ako sa domnieva-me, účinok alúzie na frazeologické spo-jenie: nech to para tlačí! zostáva v sú-časnej dobe a u súčasného dieťaťanenaplnený, je to však vcelku zanedba-teľný problém, pretože ním sa vlastneuvoľňuje priestor na zapojenie obrazo-tvornosti dieťaťa v rámci individuálne-ho konkretizačného aktu.

Veršované texty Márie Haštovej na-chádzajúce sa v leporele Voňavý venček(1985) možno už po prvom prečítaníklasifikovať ako drobné svieže básnic-ké výpovede, naplnené jemným a citli-vým prístupom autorky k pestrofareb-nej prírode, ku kvetom našich lúka záhrad. Haštová v nich nezaprela svojosobný naturel prejavujúci sa v jej do-terajšej básnickej tvorbe pre deti (naj-výraznejšie v Kvietkoch), ale aj v pro-zaickej tvorbe (najmä v knižke Keďpôjdeš lúkami).

Aj nasledujúce tri leporelá spája dojedného príbuzenského celku to, čo jepre knižné leporelo (okrem už spome-nutých indikátorov) najdôležitejšie: zo-znamovať dieťa s najbližším okolíma viesť ho od poznávania predmetovk chápaniu vzťahov medzi nimi.

V súvislosti s leporelom Jána Štras-sera Trúbi auto za nami (1986) možnojednoznačne konštatovať, že ako vý-sledný produkt „textu a tvaru" je na veľ-

62

mi dobrej úrovni. Textová časť je plnánápadov, pričom ani ich veršovaná rea-lizácia v ničom za nimi nezaostáva.Práve táto „formálna" stránka spôsobu-je, že deti si text ľahko zapamätajú,a tým sa vytvára aj predpoklad, že nie-ktoré „signálne slová" im utkvejú v pa-mäti - najmä tie, ktoré sú blízke ichkaždodennému skúsenostnému pozná-vaniu - a k textom sa budú viackrát vra-cať. Okrem toho takmer v každom jed-nom prípade ide o výchovné texty soznačným dosahom na utváranie klad-ných mravných a etických vlastnostídieťaťa (nehovoriac už o ich poznáva-cích hodnotách). Knižná podoba (o.i.)upúta tým, že rozložením leporela v tva-re harmoniky vznikne panoráma cestys rôznymi autami (polievacie auto, osob-né auto, dodávka, sťahovacie auto atď.).

Leporelo Igora Otčenáša Koncertv paneláku (1987) tematicky inklinujek prostrediu našich sídlisk. Táto „sídlis-ková" tematika sa zatiaľ vyskytuje viacv próze pre väčšie deti (napr. A. VášováVeľ kačky alebo M. Kováč Paneláci -dobrí vtáčí) ako vo veršovanej tvorbepre najmenšie deti. Otčenáš si však presvoj zámer vybral prieliehavú sprie-vodnú situáciu, resp. motivickú základ-ňu: postupne od prízemia až po desiateposchodie panelového domu po jednomštvorverší venuje hudobným nástrojomči interpretom (klarinet, bubon, fujara,gitara, flauta, operný spevák, saxofón,trúbka, basa, klavír, husle). Ide tedao nápad celkom zaujímavý a zrejme ajrecepčné vďačný.

A napokon leporelo Malá myš a vel-ký slon (1989) autorskej dvojice AnnaOkruhlicová - Kamil Peteraj predsta-vuje v istom zmysle podnetný a dejovodostatočne zaťažený text, ktorý má am-bície získať si malého čitateľa (poslu-cháča). Hlavné postavy deja - zvierat-ká - sú odjakživa vďačnou témou predeti predškolského veku, pričom v tom-

to špecifickom prípade dôležitú úlohuzohráva aj opozícia malá (myš) - veľký(slon). Isteže, ide o funkčnú opozíciu,pretože toto leporelo si kladie za cieľ na-učiť najmenšie deti rozlišovať a porov-návať základné veľkosti.

Na tomto mieste opustíme knižnúskladbu leporela a pristavíme sa priniektorých tituloch „prvých" knižiek prenajmenších čitateľov, ktoré svojou vnú-tornou (textovou) ustrojenosťou do istejmiery inklinujú k leporelovým textom,no ich zjednocujúci rámec je širší, resp.„priestrannejší" než funkčné čitateľskéohraničenie (vymedzenie) leporela.Typickým príkladom takéhoto diela jeknižka Jána Navrátila Riekanky (1988).

Riekanka je typickým folklórnympoetickým útvarom, pri ktorom jeuprednostnená rytmická zložka básnepred významovou. Riekanky sú v istomzmysle svojráznym príhovorom detík zvieratám, rastlinám, prípadne k roz-ličným úkazom a javom v prírode.Najfrekventovanejšími básnickýmiprostriedkami riekaniek sú personifiká-cia, apostrofa (oslovenie neprítomnejosoby alebo neživého predmetu), dialóga eufónia (príznakové usporiadanie hlá-sok). Netradičné zaobchádzanie s jazy-kom a s jazykovou normou v riekan-kách slúži špecifickým (zábavnýma pragmatickým, didaktickým) cieľoma potrebám detí, najmä detí predškol-ského a mladšieho školského veku.

Umelé riekanky sa opierajú o folklór-ny model, nadväzujú naň, pričom tes-nejšia nadväznosť súvisí s celkom a máspravidla aluzívny ráz. Voľnejšia nad-väznosť sa dotýka predovšetkým zvu-kových kvalít, zvukosledu, výrazovejroviny, rytmu, rýmu a významovej hra-vosti. Riekanky J. Navrátila, zaradenédo jeho knižky s analogickým názvomtohto žánru, predstavujú druhý prípad,t.j. voľnejšiu nadväznosť. Poukazuje nato v prvom rade významová stránka tex-

B I B I A N A 63 BIBIÁNA

tu, v reláciách ktorej sa autor snaží pre-sadzovať pre dieťa nové (zrejme) prí-stupné témy a uplatňovať hravý spôsob.

Navrátil v osemdesiatych rokochokrem viacerých diel prózy a poézie prestarších čitateľov (Kto vidina dno, Lam-páš malého plavčíka, Guľatá kocka,Z rosy a hliny, Diskotéka L) a mladšíchčitateľov (Pramienok, Rozprávka o dú-hovej lodi, Tulirodina, Čiarky na dlania i.) vydal aj autorský výber zo svojejdoterajšej tvorby Lampášiky (1986),ktorého tematické, žánrové i koncepč-né usporiadanie predstavuje (predo-všetkým vo vzťahu k striedaniu - vý-mene čitateľských generácií detí) novúkvalitu. Okrem toho v tomto špecific-kom prípade prichádza na rad aj ďalšiastránka veci: ide o výber, ktorý by malkorešpondovať so zameraním edície,pre ktorú je pripravovaný, t.j. edície vy-davateľstva Mladé letá Studnička, urče-nej pre najmenších čitateľov. A napokonaj skutočnosť, že si výber pripravujesám autor, má svoje výhody a nevýho-dy. Výhody v tom, že individuálnym vý-berom textov autor má možnosť zacho-vať si svoj vlastný autorský rukopisv tom najpozitívnejšom zmysle, nevý-hody zasa v tom, že pri výbere niekto-rých textov nižšej umeleckej kvalitymôže splatiť svojský podiel určitej dáv-ke vlastnej nekritickej subjektivity, sti-mulovanej rozličnými okolnosťamivzniku a existencie konkrétnych literár-nych textov a diel, ktoré sú objektmi vý-beru. Treba zároveň hneď dodať, že au-tor sa týmto úskaliam šťastne vyhol.

Relatívne iný charakter ako pred-chádzajúce dve Navrátilove diela máknižka, ktorú napísal a vydal v tandemes Eugéniou Lehotskou a ktorá má názovPramienok s podtitulom Obrázkováknižka o nás a o našej krajine (1983,1989). Autor v tomto populárno-náuč-nom, slovom i obrazom dobre vybave-nom dielku encyklopedického charak-

teru, naplno rešpektoval jednu zo zá-kladných didaktických zásad poznáva-cieho procesu - od blízkeho k vzdiale-nejšiemu.

Takýto trend sa podarilo zachytiť ajilustrátorke diela E. Lehotskej. Jej ilus-trácie sa nepohybujú na prísne realistic-kej platforme, ale inklinujú k využitiufantázie dieťaťa, k jeho dotváraniu načrt-nutých nápadov. Zvýraznená farebnosťtu zvyšuje umeleckú pôsobivosť, čo jepri populárno-náučnej literatúre v pred-čitateľskom období veľmi dôležité.

Mimoriadne cenným vkladom zo zá-kladného knižného fondu literatúry prenajmenšie deti sa stala knižka MárieĎuríčkovej Zlatá brána.

V záverečnom interview Zlatej brányjej zostavovateľka na margo ľudovej slo-vesnosti pre deti sa vyjadruje v tomzmysle, že „už i celkom malé deti strhu-je veršovaný folklór svojou rytmickosťoiia zvukomalebnosťoit. Ak si k tomu pri-myslíme stručnosť a hutnosť výrazu, kon-krétnu obraznosť, primeranú detskejpsychike, zaujímavý dej, humor a vtip -máme pokope všetky znaky dobrej poé-zie pre deti". A je to skutočne tak: det-ský folklór sa v ostatnom vývinovom ob-dobí slovenskej literatúry pre deti stal -ako to potvrdzuje aj Lýdia Kyseľová -tým „šťastným modelom pre novú pí-somnú tvorbu a jej reprodukciu, ktorá savyvíja ako nový prostriedok dôstojnej ko-munikácie s najmladšími členmi v mo-dernej, kultúrne a technicky vyspelej[udskej spoločnosti".

Po Zlatej bráne, ktorá vzbudila zaslú-ženú pozornosť nielen u nás, ale i v za-hraničí, sa Ďuríčková rozhodla, ako sa-ma píše v úvodnom príhovore ďalšejknižky, „urobiť ešte akýsi ďalší zber,čosi ako dodatok či doplnok Zlatej brá-ny". Takto vznikol Zlatý hrach (1988),knižný súbor, pokračovanie toho naj-cennejšieho, čo slovenské deti v dávnejalebo v menej dávnej minulosti eticky,

64

esteticky a vôbec ľudsky formovalo,s čím žili a čo im napĺňalo materiálneskromný, duševne však bohatý zmyselšťastného detstva. Sú to „drobnôstky zozabudnutých kútov" (ľudové povedač-ky, uspávanky, hádanky, rapotanky,posmievanky a iné drobné veršovanéútvary detského folklóru), ktoré najmäsvojím láskavým, humorným, ale aj po-znávacím a výchovným vypointova-ním, no rovnako (a v neposlednom ra-de) verbálnym umeleckým stvárnením,podaním poskytujú najmenším deťomšancu jazykovo i rozumovo sa oboha-covať, kultivovať, prijímať prvotné im-pulzy estetického prežívania.

V roku 1989 vydal Jozef Pavlovičknižku Polička a jej políčka. Ide o svoj-ráznu autorskú skladbu pozostávajúcuz rozmanitých žánrov. Ucelenosť, resp.koncepčná súrodosť jednotlivých žán-rových blokov je daná potenciálnymzoskupením lyricko-epickej poézie predeti (Políčko básničkové), viacrozmer-né tematicky koncipovaným okruhomhádaniek (Políčko hádankové), ukážko-vou prezentáciou autorských rozprávok(Políčko rozprávkové), zaradením sú-boru autorových piesňových textov predeti, zhudobnených známymi sloven-skými hudobnými skladateľmi, ale ajdrobnejšími vlastnými piesňovýmikompozíciami (Políčko pesničkové)a napokon pestrejšou zmesou ostatnýchslovesných produktov, v ktorých všakpredsa len prevláda to, čo je autorovinajbližšie - básnická tvorba pre deti(Políčko ostatné).

Nemienime sa pozastavovať nad tým,či pri koncepcii tohto „obsahu" bolanajprv myšlienka a potom jej realizáciaalebo naopak, najprv vznikali texty

a potom sa autor zamýšľal nad ich kniž-nou fixáciou. Pravdaže, polyžánrovýcharakter umožňuje rôzne možnostihodnotenia diela, no pre nás je rozho-dujúca jeho komplexnosť na úrovni ar-chitektonickej výstavby. Možnosť alebopredpoklad života či životnosti takejtoknižky totiž potvrdzuje v prvom radeten najsamozrejmejší fakt príjmu litera-túry deťmi vymedzeného vekového ob-dobia. Zo skúsenosti vieme, že v star-šom predškolskom a ranoškolskomveku v čítaní detí nezohráva najdôleži-tejšiu úlohu žáner, ale námet a jeho tvo-rivé spracovanie, podanie. Preto z tejtostrany, t.j. zo strany príjmu, nehrozí ta-kémuto dielu nijaké nebezpečenstvo.Rovnako je to aj s prítomnosťou rôzno-rodej tematiky v celku; v tomto smeremôžu poslúžiť aj dobré skúsenosti s kni-hami edície Studnička. Tak ako v nichani tu nejde o prostý súhrn básnických čiprozaických textov, ale o premyslenýa domyslený literárny knižný produktposkytujúci možnosť viacerých (aj opa-kovaných) čitateľských návratov k dielu.

A na záver ešte jeden príklon k L.Ký šéfovej: „ Radostný pocit života (pre-vaha pozitívnych citov) je akýmsi zá-väzným komponentom estetického šta-tútu literatúry pre najmenších. Jeovzduším ochrany a čistoty, zárukou,ktorú dospelý tvorca skryto manifestujevo svojom diele."* Dodajme, že tentoestetický komponent je v detskej litera-túre pre najmenších z obdobia osemde-siatych rokov - ako potvrdil aj náš ana-lytický pohľad - bytostne prítomný.Potvrdzujú to aj súčasné vydavateľskénávraty k viacerým dielam tohto desať-ročia, ale aj zastúpenosť časti tejto kniž-nej produkcie v čítaní najmenších detí.

POZNÁMKY

1 Kyseľová, L.: Promény dnešní detské knihy. In: Kniha v živote malého dítčte. Praha, SPKM 1980, s. 66.2 Tamže, s. 69 - 701 Tamže, s. 68.


ÚtekAKO PROCES

sebapoznávaniaMILOŠ ONDRÁŠ

Hľadanie a budovanie vlastnej iden-tity nie je len problémom adolescen-tov, ale práve toto obdobie sa pokladáza vrchol osobného zápasu o identitu.Mať vlastnú identitu podľa P. Ŕíčanaznamená: „Poznať odpoveď na otázkukto som, poznať sám seba, rozumieťsvojim citom, vedieť, kam patrím,kam smerujem, čomu skutočne verím,v čom je zmysel môjho života.Znamená to byť si istý sám sebou, byťzodpovedný za svoje činy, mať realis-tické sebavedomie a znalosť svojichmožností a medzí."

Identita znamená aj jasné uvedo-menie si seba ako subjektu. Je to sú-lad celej bytosti - rozumu a citu a uve-domenie si svojej jedinečnosti. Proceshľadania identity znamená predovšet-kým poznať sám seba. Adolescent po-rovnáva svoje pôvodné vlastnostis vlastnosťami, ktoré práve spoznáva,a uvedomuje si ich. Toto objavovanieznamená nové prekvapenia, no súčas-ne i stratu ilúzií o sebe.

Mladý človek sa usiluje o sebapo-znanie na základe hodnotenia svojhokonania v rozličných situáciách. Prisebahodnotení vychádza z hodnotenia

vlastnej osoby inými ľuďmi. Ide pre-dovšetkým o ľudí, ktorí pre neho nie-čo znamenajú, nie sú mu ľahostajnía na ktorých mu záleží. Sú to najmäpriatelia, triedny kolektív, rodičia,učiteľ. Takouto cestou poznáva svojekladné aj záporné vlastnosti. Zame-riavanie sa mladého človeka na svojuosobnosť vedie k analýze konania,k sebakritike a nespokojnosti so sebousamým.

Konkrétne životné situácie a ich in-terakčný charakter v sociálnom systé-me sa stávajú zdrojom a aktivátorompoznávacích procesov, ktoré sa môžupremietať do psychiky dieťaťa v úva-hách o sebe, o svojom postavení a úlo-hách v širšom životnom kontexte.Útek dieťaťa vytvára priestor pre rea-lizáciu takýchto životných situácií,ktoré sú pre dieťa nové a ktoré odkrý-vajú a ponúkajú nový pohľad dieťaťana svet, predovšetkým prostredníc-tvom nových vzťahov a novým chá-paním tých, ktoré už existujú. Pretonemôžeme útek chápať len ako pre-konávanie zemepisných súradníc, akosnahu vzdialiť sa od podnetov, ktorésú pre dieťa neprijateľné, alebo len akotúžbu po dosiahnutí želateľného.V úteku je vo väčšine prípadov za-komponované aj niečo, o čom dieťav samých začiatkoch jeho realizácieani len netuší, čo sa odhaľuje len po-stupne a je možno o to bolestivejšie,čím viac narastá disharmónia medzipredchádzajúcim a súčasným.

Dieťa vstupuje do úteku s istou ži-votnou koncepciou. Má svoje dôvodya príčiny, ktoré ho vedú ku takémutospôsobu správania. Interpersonálne

66

vzťahy a svoje miesto v nich vníma nazáklade doterajších skúseností a hod-notí ich v presvedčení, že zvolené kri-tériá na ich posudzovanie sú správne.Útek však prináša zmeny do životnejfilozofie dieťaťa. Môže dôjsť k jej po-tvrdeniu, čo má za následok posilne-nie vytýčených životných línií. Dieťav takomto prípade zotrváva na svojichpredchádzajúcich pozíciách, sebaa okolitý svet vníma cez optiku, kto-rá sa zhoduje s doterajším chápaníma vnímaním jeho životnej reality.

Na druhej strane však útek môže domyslenia dieťaťa priniesť nové prvky,ktoré svojou závažnosťou môžu osci-lovať od formulovania nových úvaho sebe cez zmenu hierarchie hodnôtdieťaťa až po zmenu niektorých pod-statných charakterových vlastností.Dochádza tu teda k narušeniu pred-chádzajúcej koncepcie, k zmenám,ktoré v niektorých prípadoch môžuviesť až k celkovému popretiu dote-rajšej životnej filozofie.

Príčiny týchto zmien v súvislostis útekom môžeme vidieť v tom, že:

• dieťa sa svojím útekom integrujedo nových sociálnych vzťahov

• počas úteku je častokrát odkáza-né samo na seba

• je nútené riešiť situácie, ktoré do-teraz prekonávalo za pomoci ro-dičov, resp. vychovávatelov

• očitá sa bez ochrany v novýchživotných situáciách, častokrátv defektnom prostredí.

Defektne prostredie vytvára pod-mienky pre morálne ohrozenie dieťa-ťa, fyzické ublíženie a v krajných prí-

padoch aj ohrozenie života. Je pretoprirodzené, že ak sa dieťa nachádzav takýchto podmienkach, dochádza kukonfrontácii predchádzajúceho a prí-tomného, pričom dieťa prehodnocujesvoje názory a úvahy o sebe a svojompostavení v interakcii s inými ľudmi.Proces hľadania a nachádzania vlast-ného „ja" nie je procesom jednofá-zovým, ale prebieha cez rôzne štádiá,ktorých vznik je podmienený sociál-nymi podmienkami prostredia a indi-viduálnymi zvláštnosťami dieťaťa.

Kanadský psychológ/ Marcia roz-delil tzv. „krízu totožnosti" do štyrochúrovní:

1. Difúzna totožnosť2. Predurčenosť3. Moratórium4. Zrelá totožnosť

„Difúzna totožnosť znamená, žejedinec ešte nevstúpil do obdobia krí-zy. Predurčenosť znamená, že jedi-nec sa už zapojil do „dospelostného"systému vzťahov, ale neurobil to sa-mostatne, neprešiel obdobím krízya skúšok. Moratórium znamená, žedospievajúci je už v procese sebaur-čenia. Zrelá totožnosť znamená, žekríza je už zavŕšená a jedinec prešielod sebahľadania k praktickej sebarea-lizácii. Dospievajúci jedinec s difúz-nou totožnosťou môže vstúpiť do štá-dia moratória a potom prejsť k zrelejtotožnosti. Môže však aj navždy zo-stať na úrovni difúzie alebo na cestepredurčenosti a zrieknuť sa aktívnejvoľby sebaurčenia."

V súvislosti s literárnou interpretá-ciou nás bude zaujímať, ako dieťa vní-

BIBIANA 67 B I B I Á N A

ma seba a ľudí okolo seba pred úte-kom a ako sa tento jeho pohľad menív priebehu úteku a bezprostredne poňom. Podrobne si budeme všímať ajokolnosti, konkrétne životné situácie,nové sociálne vzťahy, ktoré výraznoumierou prispievajú k reformovaniua následnému formovaniu novej iden-tity dieťaťa.

Literárna interpretácia

K L Á R A J A R U N K O V Á

TULÁK

Proces riešenia krízy identity hlavné-ho hrdinu Jarunkovej novely Tulák vy-chádza predovšetkým z riešenia konflik-tu medzi presvedčeniami a hodnotami,ktoré si osvojil vo svojej rodine, a hod-notovou orientáciou, s ktorou sa stretávau svojich starých rodičov.

Prijatím správania, ktoré zodpovedápredstavám starej mamy, no ktoré jev rozpore s jeho chápaním hodnôt, vstu-puje Paľo do štádia „moratória", v ktoromsa podrobuje intenzívnej introspekcii,z ktorej sa mu však nedarí nájsť výcho-disko. Jednou z možností, ako reagovaťna vzniknutú situáciu, sú úteky, ktorýmisa však jeho problém nerieši, len sa od-kladá na neskôr, aby sa znovu po návra-te mohol aktualizovať.

Paľo už nedokáže takýmto spôsobomriešiť problémové situácie a rozhodne satajne vrátiť domov. Už na začiatku tohtoúteku, po stretnutí s dievčatkami, ktoré savybrali hľadať Austráliu, sa zamýšľa nadsvojím svedomím:

Svedomie má človeka hrýzť, keď urobíniečo zlé. Nuž také svedomie nemám.Mňa niečo hryzie - a hryzie veľmi zlost-ne - keď urobia zle mne. Keď ma zbijú,

nadávajú na môjho otca alebo urazia ujaKrížiku. Vtedy ma niečo hryzie tak, že sí-ce nič nepoviem, ale kujem pomstu a oby-čajne ju aj uskutočním " (str. 39).

Na tomto mieste si Paľo ešte nedoká-že uvedomiť, že vnútorný stav napätia(hryzenie svedomia) nieje vo svojej pod-state determinovaný vonkajšou situáciou,ako to on sám interpretuje, tá je len akti-vátorom, ktorý spúšťa celú reakciu.V skutočnosti je tento stav podmienenýPaľovou neschopnosťou aktívne čeliť prí-koriam zo strany starej mamy, a to je to„niečo", čo on sám už dokáže síce po-menovať, no v danej situácii ešte nena-chádza adekvátne prostriedky na riešenietohto problému. V tomto štádiu jeho vnú-torného vývinu je ešte presvedčený, žepomsta v podobe útekov mu pomôževzniknutú situáciu vyriešiť.

Je paradoxné, že samotný útekv Paľovom prípade nič nerieši, ale právevďaka nemu sa mu odkrýva nový pohľadna svet a na seba, a to prostredníctvomnových interpersonálnych vzťahov a po-zornejším vnímaním životných udalostí.

„Tuláctvom je tu totiž proces intenzív-neho hľadania, blúdenia i nachádzaniav sebe samom i v najužšom okolí blíz-kych ľudí, vnútorná mravná cesta od jed-nej pevniny, zastúpenej konvenčnýminormami, k pevnine ľudsky náročnejšeja vyššej."

Paľo sa počas svojho úteku stretávas ľuďmi, ktorí svojím myslením a kona-ním výraznou mierou participujú na pro-cese hľadania jeho vlastnej identity. Užpo stretnutí s bláznivou Irmou je možnébadať určitý posun v myslení hlavnéhoprotagonistu. Kým ešte žil u rodičov,správal sa k Irme podobne ako ostatné de-ti. Počas svojej cesty však odhaľuje sku-točné ľudské hodnoty tejto ženy, a to

68 BIBIÁNA

v konfrontácii s „karambulským" rebríč-kom hodnôt.

Nepochybne najvýznamnejším Paľo-vým stretnutím počas jeho úteku v súvis-losti s procesom poznania a sebapoznaniasa stáva stretnutie s tromi neznámymi de-dinskými chlapcami. Paľov vzťah k nimspočiatku reflektuje jeho celkovú kon-cepciu sociálnej interakcie s rovesníkmi.

Ked niekedy mám dajakých kamará-tov, neviem sa s nimi porozprávať, leboma trápi, aby sa nesmiali na tom, čo sompovedal. Ale zas kamaráti, s ktorými sačlovek rozpráva len tak o ničom (akos Vilom Kružliakom), nie sú ani kamará-ti, a tak vlastne nijakých nemám (str. 68).

Paľo však veľmi skoro spoznáva sku-točnú hodnotu ich priateľstva, predovšet-kým ich zmysel pre vzájomnú a nezištnúpomoc, spravodlivosť a čestnosť. To jejedna z výrazných premien, ktorá sa odo-hráva v Paľovom myslení, v jeho pohľa-de na medziľudské vzťahy a chápaní poj-mu priateľstva. Na základe týchto hodnôt,ktoré absentovali v správaní starej mamy,konfrontuje Paľo sám seba v intenzívnejsebaanalýze.

Neušiel som ja pred Karambulou, akosám sebe aj iným bulíkam. Ušiel som predtým podliakom, na ktorého som sa tampremenil z vlastnej vôle a zbabelosti.Lebo som si myslel, že sa ho zbavím úte-kom. Ale ten podliak je stále so mnou. Jevo mne, v mojej ustrašenej hlave. Sedív skrytom kúte a vymýšľa ďalšie podlos-ti (str. 73).

Literárna kritika upozorňuje na to, žeK. Jarunková vložila do Paľovho proce-su sebapoznávania také reflexie, „ktorésú niekedy i nad psychické a intelektuál-ne schopnosti trinásťročného chlapca."

Na margo vekovej neprimeranosti jed-

notlivých formulácií však treba zdôraz-niť, že autorka tieto úvahy vyvažujev rámci celej novely pevnou epickouštruktúrou, kde prevláda „konkrétnepomenovanie ľudí, vecí a vzťahov s ty-pickým nekompromisným detským hod-notením".

V spomenutej reflexii Paľo neodhaľu-je svoje pokrytectvo po prvý raz. Vlastnúneúprimnosť si uvedomuje už oveľa skôr.Po prvý raz však poznáva skutočnúintenzitu svojej vlastnej charakterovejdegenerácie. No toto poznanie nemá ab-solútny charakter. Racionalizačná reak-cia, ktorá nasleduje po rozchode s poľan-skými chlapcami, sa realizuje formouospravedlňovania a vysvetľovania svojhosprávania dodatočnmi dôvodmi.

Ech, milordi, milordi, mali ste eštechvíľu ostať so mnou. Lebo keď som sám,ľahko sa ja pred sebou vykrútim. Že somniečo musel a niečo nemohol a že všetkovlastne bolo správne tak, ako bolo, leboinak byť nemohlo, keď som už raz taký,aký som (str. 75).

Paľo však pokračuje v racionalizovanílen do chvíle, ked si opäť začína uvedo-movať pozitívne ľudské správanie jehopriateľov, ktoré konfrontuje s vlastnou ne-úprimnosťou. Následná introspekcia hovedie opäť k sebakritike a nespokojnostiso sebou samým. Rúca sa jeho starýmodel, stena, o ktorú sa síce kedykoľvekmohol oprieť, ktorá ho však delila odostatných. Priblíženie sa k poznaniu -a dvojnásobne to platí vtedy, keď ide o se-bapoznávanie -, neprináša len radosťa uspokojenie, ba práve naopak, pokojpredchádzajúcej istoty je narušený, pra-vidlá, ktoré určovali smer, strácajú plat-nosť a prinášajú bolesť a smútok.

Som sám, milordi. Nielen tu, ajv Karambule, aj doma v Porúbke už bu-

B1BIANA 69 BIBIÁNA

(lem sám. Lebo viem o sebe veci, ktoré ni-kdv nikomu nemôžem povedať. O čo lep-šie mi bolo, keď som ich ešte nevedel. Keďsom si myslel, že je najlepšie samému. Sozámkou na hube, ako by povedal milord- Dážďovka (str. 81).

K. Jarunková však nenechala hlavné-ho hrdinu blúdiť v uzavretom kruhu pesi-mizmu a straty ilúzie o sebe. Posúva hov procese hľadania vlastnej identity o stu-pienok vyššie. Paľo si uvedomuje, že akchce riešiť vzniknutú situáciu, musí zme-niť predovšetkým sám seba. Dochádza tuku kvalitatívnemu posunu v jeho mysle-ní, keď Paľo prechádza od stavu uvedo-menia si vlastnej neúprimnosti k rozhod-nutiu zmeniť svoje doterajšie správaniev súlade so skutočnými morálnymi a ľud-skými hodnotami a presvedčeniami.

Dočerta, myslím, že som na prvommieste obyčajný sprostý idiot. A baba,ktorá tu nad sebou fňuká... Ak som lentrošku chlap, poviem starej mame, ako jeto s tou pravdou. Aj kto je najlepší člo-vek v Karambule a kto vôbec nie (str.82-83).

Útek do Kráľovej Porúbky sa teda ne-stáva ani pomstou „dobrej" karambulskejrodine, ani dôkazom jeho slobodného ko-nania. Nielenže nedochádza k potvrdeniujeho doterajšej filozofie („ Veď akýže somja podliak, aký zbabelec, musel som salen prispôsobiť, trošku klamať a troškuvykrúcať, keď to v Karambule tak odomňa žiadajú" (str. 80)), ale možnosťvidieť veci pod iným zorným uhlom mutoto presvedčenie nekompromisne popriea pomôže odhaliť jeho vlastnú neúprim-nosť, vlastný strach, ktorý mu nedovoľo-val otvorene rozprávať o tom, čo sa munepáčilo, ale aj o svojich pocitoch, pred-stavách a túžbach.

Paľo si túto vnútornú zmenu uvedo-muje a dochádza k celkom vecnému kon-štatovaniu:

Všetko je také isté, ako bolo, a predsaje všetko celkom inakšie. Niečo sa pred-sa len muselo zmeniť. A to niečo som jaosobne. Už nie som ten ustrašený trpiteľ,ani urazený hrdina, ani veľký pomstiteľako na začiatku cesty. Som celkom iný(str. 93).

Na ceste k sebapoznaniu Paľo prežívaešte jeden životný otras, ktorý však ne-búra základy jeho novej životnej kon-cepcie, ale naopak, pomôže mu vidieťveci v inom svetle, v hlbších súvislos-tiach, čo prispieva k formovaniu a upev-ňovaniu jeho nového presvedčenia.

Od strýka Ferdinanda sa Paľo dozve-dá, že nie je prvým, kto uteká z dobrejKarambulskej rodiny, ten mu objasní ajpríčiny správania starej mamy a pasivitustarého otca. čím len potvrdí Paľovi to, čoon sám objavoval a nakoniec aj objavilpočas svojho úteku:

A človek, ak má byť človekom, musíostať sám sebou (str. U3).

V súvislosti s Paľovým procesom se-bapoznania je na mieste otázka, či saPaľovi svojím vnútorným vývinom poda-rilo preklenúť štádium „moratória" a do-siahnuť tak úroveň „zrelej totožnosti". Akdosiahnutie identity nechápeme ako „tr-valé osobnostné črty", ale ako „moment-ky súčasného statusu človeka". A môže-me tvrdiť, že Paľo túto úroveň dosiahol.Taktiež je potrebné ohraničiť v jeho prí-pade pojem identita na určitý status v jed-nej konkrétnej oblasti. Tou je v Paľovomprípade uvedomenie si vlastného posta-venia v relácii úprimnosť - pokrytectvo.


GRAFICKÉ ZNÁZORNENIE POSTUPU LITERÁRNEJ ANALÝZY MOTIVÁCIE ÚTEKU

Hierarchia potrieb

1. fyziologické2. bezpečia3. lásky a spolupatričnosti4. uznania5. sebarealizácie

Frustrácia

Vonkajšia situáciablokujúca dosiahnutie

cieľa(uspokojenie potreby)

Vnútorný psychickýstav

Zvláštny spôsobsprávania

Motivácia úteku

Útek ako reakcia na„psychologické dôvody"

Útek ako spôsobsprávania

Okolie ako systém

Kriviansky rozprávkarČarovná Orava - zemiansky hrdá, spevavá, mozoľnatá, belavá, kde „tečie vodička krvavá". Jeden z po-

zoruhodných regiónov Slovenska, klenot na mape Európy. Tak to nepochybne vidí jej vzácny rodák z obceKrivá - Anton Habovštiak. Spisovateľ, jazykovedec, rozprávkar, dialektológ. Jeho vedecko-spisovná dvoj-mosť sa prirodzene dopĺňa, ba jedna druhú priam potrebuje. Dôkazom sú vedecké práce, ktoré závažnou mie-rou prispievajú ku komplexnosti obrazu slovenských nárečí, i jeho práce o nárečových prvkoch v umeleckejreči viacerých spisovateľských osobností (P. O. Hviezdoslav, M. Kukučín, T. Florin, J. Bodenek, F. Hečko).Habovštiak - rozprávkar taktiež nezaprie znalca slovenských dialektov. Vedomý si čara i bohatosti slovenči-ny ukrytej v nárečiach ozdoboval svoje pôvabné detské knihy nárečovými výrazmi a archaizmami, ktoré do-kázal zakomponovať do textov nenásilne, takže moderné mestské dieťa mohlo byť takto vtiahnuté do celkomnepoznaného sveta prírody i ľudí. Stačí si zalistovať v jeho knižkách Pastierik a zbojníci (1963), Tri víly nasalaši (1966), O kaštieli v šírom poli (1968). Je nepochybne, že Habovštiakovou doménou je povesť, a to pre-dovšetkým regionálna povesť z jeho rodnej Oravy. Jeho povesťové knihy nie sú iba osobným vyznaním saz lásky k rodnému kraju. Poznajúc dôverne dušu dieťaťa, dokáže oživiť dávne príbehy a je si vedomý, že po-vesťová história vybudovaná na prelínaní prvkov fantazijnosti a reálnosti umožňuje detskému čitateľovi ak-tívne vnímať minulosť a konfrontovať ju so súčasnosťou. Povesť ako žáner detskej literatúry, ktorý pomáha

Frontispice ku knihe Antona Habovštiaka Plátenícka pieseň

udržiavať svojský kolorit každému regiónu, možno v Habovštiakovom podaní považovať za akýsi dobrodružnýdejepis, v ktorom je epická pamäť ozvláštnená regionálnou tajomnosťou. To dokladajú mnohé jeho povesťo-vé knižky: Zakliate ovečky spod Rozsutca (1966), Kráľovič a krásna Zuzana (1968), Zlaté dukáty v Choči(1970), Povesti o Oravskom zámku (1994), či zbierka povestí z celého Slovenska Skamenela dievka (1977).

Životné jubileum - sedemdesiatpäť rokov - našlo Antona Habovštiaka plného elánu s množstvom tvori-vých plánov. Treba mu iba popriať veľa vzácnej životnej energie a veľa oravských slnečných rán.

EVA TKÁCIKOVÁ

BIBIÁNA 72

SUMMARY

Thanks to the financial aid of the State CultureFund Pro Slovakia, Bibiána, the internationalhouse of art fór children, and the Slovák IBBY sec-tion continue publishing Bibiána review after twoyear's break. The double issue of 4th volume be-gins with an essay By Family Reading AgainstBlack Holes in which prof. Milan Jurčo of MatejBel University in Banská Bystrica analyses fami-ly reading as an overpowering phenomenonwhich conditions child's perception of a book andat the samé time it forms his/her first cultural andliterary context. In her extensive study BySuccess towards the Fall, doc. Zuzana Sta-nislavová of Prešov University balances the le-vel of Slovák children's book of 1997 - 1998. Inher opinion the present-day Slovák literatúre fórchildren is in depression. The books of averageor even substandard worthiness having hardly anambition to register life situation of a child in chan-ging social conditions áre being mostly published.The cause of this fact is lack of new talented au-thors and also lack of interes! of young literary ge-neration in writing fór children and youth. In herinterview entitled Ingredients of Humanity, a li-leraty publicist Kvetá Slobodníkova introducesMária Ďuríčková, oné of the most significantSlovek writers fór children. This unique woman--writer, who contributed to creation of modem typeof books fór children in 60s and whose books hávebeen translated into many languages, will bé 80in September. Her work has been forming gene-rations of Slovák children aesthetically and mo-rally and it has a lasting value within Slovák natio-nal culture. The following two contributions áredevoted to Ján Uličiansky, a president of theSlovák IBBY section and a unique creator ofauthor's fairy-tale, and to the illustrator KamilaŠtanclová, a wife of H. Ch. Andersen PrizeWinner, Dušan Kállay. The both authors won themost prestigious awards in 1998 in Slovakia. Thewriter Krista Bendová belonged to the most emi-nent personalities of Slovák children's literatúre.Though her starting point was an older literarycontext, she had merit in creation of modern hu-moristic and satirical štýle in poetry fór children.In her prosaic work she triumphed in an extensi-ve bedlime story cycle about an imaginarycharacter Osmijanko (Eightjohnny) which has be-come a coat of arms book in modern Slovák child-ren's literatúre. In his extensive monographic stu-dy entitled Pleasure Despite Everything, prof.Ondrej Silácky of Faculty of Education ofComenius University in Bratislava, analyses

Bendová's work of art and comes to the conclu-sion that it is still up-lo-date and initiative. PeterČačko, long-standing employee of Mladé letápublishing house, an instituion which was res-ponsible fór conception of publishing children'sbooks in Slovakia to 1989, is a new head ofBibiána, an international house of art fór childrenin Bratislava. In an interview with O. Sliacky na-med The Only One of a Sort in the World, heintroduces this significant cultural institution andat the samé time he presents his own initiativeswhich could help in its further development. Thiscontribution is folowed by the block of book re-views of originál Slovák books fór children. JanaJuráňová's debut Just a Girl, directed to adoles-cent girl readers, is worthy of mention. Unques-tionably it will bé a success. The promising lite-rary critic M. Ondráš rates highly the monographicbook study Contexts of Modern SlovákLiteratúre, written by Z. Stanislavová. It is thefirst complex work evaluating the development ofSlovák children's literatúre from the beginning of60s up to the present time. Prof. Ján Kopal ofUniversity of Constantine-Philosopher in Nitra va-lues the work of a modern poet Tomáš Janovic,who takes position of a partner's play with a childin his poetry. He is doing so consciously, showingno handicap in revealing „adult" human weak-ness. And this particular irony, or self-irony,makes the substance of his author's optics. Thereháve been The days in children's book (the ninthin course) organized in Slovakia, in Nové Zámkythis time. A participant of this event, the writer JánBeňo informs readers of Bibiána about its at-mosphere and about all activities connected withit. In his study, The Reader's Impulses fórYoungest Children, prof. Viliam Obert ofUniversity of Constantine-Philosopher in Nitrasummarizes literary creation of 80s fór pre-scho-ol and junior school readers. He has come to theconclusion that most part of it is still aesthetical-ly productive. The last contribution of Bibiána is apart of the diploma thesis of Mgr. Miloš Ondráš,a postgraduate študent of Faculty of Education ofComenius University in Bratislava. The thesis isdealing with problems and leitmotiv of „escape" inSlovák children's literatúre. In the passage pub-lished in this issue, the young literary critic ana-lyses psychological and sociological dimension ofthis phenomenon and in another passage of histhesis the motiv of escape is investigated on themateriál of an excellent novella Tramp written bythe Slovák writer Klára Jarunková.

ročník vi. revue o umenÍ pre deti a mlÁdeŽ

Documents