prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · m. bačkor a m. bačkorová: prehľad dejín...
TRANSCRIPT
![Page 1: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/1.jpg)
![Page 2: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/2.jpg)
VYSOKOŠKOLSKÁ UČEBNICAUNIVERZITA PAVLA JOZEFA ŠAFÁRIKA V KOŠICIACH
PRÍRODOVEDECKÁ FAKULTAKatedra botaniky
Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
Martin Bačkor a Miriam Bačkorová
Košice 2018
![Page 3: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/3.jpg)
PREHĽAD DEJÍN BIOLÓGIE, LEKÁRSTVA A FARMÁCIE Vysokoškolská učebica Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach
Autori:2018 © prof. RNDr. Martin Bačkor, DrSc.Katedra botaniky, Prírodovedecká fakulta, UPJŠ v Košiciach2018 © RNDr. Miriam Bačkorová, PhD.Katedra farmakognózie a botaniky, UVLF v Košiciach
Recenzenti:doc. RNDr. Roman Alberty, CSc.Katedra biológie a ekológie, Fakulta prírodných vied, UMB v Banskej Bystricidoc. MVDr. Tatiana Kimáková. PhD.Ústav verejného zdravotníctva, Lekárska fakulta, UPJŠ v Košiciach
Vedecký redaktor:prof. RNDr. Beňadik Šmajda, CSc.Katedra fyziológie živočíchov, Prírodovedecká fakulta, UPJŠ v Košiciach
Technický editor:Mgr. Margaréta Marcinčinová
Všetky práva vyhradené. Toto dielo ani jeho žiadnu časť nemožno reprodukovať, ukladať do in-formačných systémov alebo inak rozširovať bez súhlasu majiteľov práv. Za odbornú a jazykovú stránku tejto publikácie zodpovedajú autori. Rukopis neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou
Tento text vznikol aj vďaka materiálnej pomoci z projektu KEGA 012UPJŠ-4/2016.
Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach Dostupné od: 22. 10. 2018
ISBN 978-80-8152-650-3
![Page 4: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/4.jpg)
OBSAH
PREDHOVOR . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5
1 STAROVEK . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 6
1.1 Zrod civilizácie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8
1.2 Staroveká čínska medicína . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 10
1.3 Staroveká indická medicína . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 11
1.4 Staroveká medicína Mezopotámie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12
1.5 Staroveká medicína v Egypte . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13
2 DOBA ŽELEZNÁ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 15
2.1 Izrael . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 16
2.2 Grécko . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 172.2.1 Raná grécka veda, „Predsokratici“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 182.2.2 Aténske obdobie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 242.2.3 Helénske obdobie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 29
2.3 Rímska ríša . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31
3 STREDOVEK. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 34
3.1 Patristika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 35
3.2 Scholastika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 36
3.3 Byzancia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 36
3.4 Arabský svet . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 37
3.5 Západná a stredná Európa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 40
4 RENESANCIA, 15. – 16. STOROČIE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 46
4.1 Anatómia človeka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 47
4.2 Renesančná zoológia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 51
4.3 Renesančná botanika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 52
5 BAROK A OSVIETENSTVO, 17. – 18. STOROČIE . . . . . . . . . . . . . . . . . 57
5.1 Zrod vedeckej mikroskopie (17. – 18. storočie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 63
5.2 Moderná klasifikácia organizmov (17. – 18. storočie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 67
5.3 Počiatky experimentálnej botaniky (18. – 19. storočie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 74
5.4 Embryologické teórie (18. storočie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 77
5.5 Encyklopedisti (18. – 19. storočie) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 82
5.6 Prírodná filozofia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 84
6 BIOLÓGIA 19. A 20. STOROČIA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88
6.1 Vývojová teória (evolucionisti) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 88
![Page 5: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/5.jpg)
6.2 Bunková teória, rozvoj cytológie a histológie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 966.2.1 Bunková teória a rozvoj cytológie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 966.2.2 Rozvoj histológie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 107
6.3 Mikrobiológia, imunológia a virológia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 109
6.4 Genetika a molekulová biológia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 119
6.5 Fyziológia živočíchov a človeka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 134
6.6 Fyziológia rastlín a experimentálna botanika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 138
6.7 Etológia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 140
6.8 Ekológia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 142
6.9 Teória biologickej symbiózy organizmov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 143
6.10 „Fašistická biológia“ v prvej polovici 20. st. a biológia „studenej vojny“
v 50. rokoch 20. st. počas éry tzv. „Sovietskeho zväzu“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 146
POUŽITÁ LITERATÚRA . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 149
REGISTER . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 151
![Page 6: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/6.jpg)
5
Starovek
PREDHOVOR
Po viac ako desiatich rokoch ponúkame čitateľom doplnenú a rozšírenú verziu doteraz
oficiálne nepublikovaného (napriek tomu zverejneného a verejnosti cez www stránku dostupného)
interného učebného textu, ktorý slúžil v rokoch 2007 – 2017 ako základná literatúra pre výučbu
predmetu „Seminár dejiny biológie“. Preto niektoré časti tohto textu mohli poslúžiť v poslednom
desaťročí ako literárny zdroj pre nám neznáme práce ďalších slovenských autorov, čo by v takom
prípade mohlo budiť dojem, že prehľad nami použitej literatúry nie je úplný.
Tento predmet, bol pôvodne zavedený v školských rokoch 1999/2000 až 2000/2001 do
ponuky predmetov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach vo
forme prednášky pod názvom „Dejiny biológie“. Tak ako aj v tomto období, ako aj od školského
roku 2003/2004 až doteraz, už pod súčasným názvom „Seminár dejiny biológie“, bol primárne
určený pre študentov biologický odborov, najmä študijného programu „Biológia“, v rámci
jednoodborového bakalárskeho stupňa štúdia, resp. medziodborových a učiteľských biologických
študijných programov. Učebný text je prirodzene určený aj pre učiteľov biológie na všetkých stupňoch
vzdelávania v rámci Slovenskej republiky, prípadne študentov aplikovaných biologických odborov
(napr. lekárstvo, farmaceutické vedy, poľnohospodárske vedy, lesníctvo a pod.). A samozrejme, pre
všetkých záujemcov, ktorí chcú získať základný prehľad o najvýznamnejších míľnikoch biológie
ako nesmierne zaujímavej, modernej a dynamicky sa vyvíjajúcej vedeckej disciplíny.
Učebný text je chronologicky rozčlenený na najvýznamnejšie obdobia rozvoja civilizácie.
Posledné dve ukončené storočia, devätnáste a dvadsiate, sú z dôvodu nevídaného rozvoja biologických
disciplín a z toho plynúceho objemu získaných informácií, rozdelené na hlavné oblasti vied o živej
prírode. Keďže je vo vede niekedy ťažké definovať, čo je minulosť a čo už prítomnosť tej-ktorej
vednej disciplíny, do predloženého textu sme sa snažili nezahrnúť významné biologické objavy zo
začiatku 21. storočia, ktoré sú už zvyčajne pokladané za „súčasnosť“ biológie.
V Košiciach, máj 2018
autori
„Analýza takmer každého vedeckého problému vedie automaticky ku štúdiu jeho histórie.“
Ernst Mayr (1982)
![Page 7: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/7.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
6
1 STAROVEK
„Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Zem však bola pustá a prázdna, tma bola nad priepasťou a Duch Boží sa vznášal nad vodami…“
kniha Genezis, Biblia
Vývoj ľudstva bol už od počiatku nevyhnutne zviazaný so získaním určitej sumy
prírodovedných znalostí, spojených prevažne so zberom a lovom alebo zachovaním vlastnej
existencie. Doba kamenná, teda obdobie ľudských dejín, v ktorom sa používal kameň ako hlavná
surovina na výrobu nástrojov, sa delí na dve hlavné obdobia: paleolit (staršia doba kamenná) a neolit
(mladšia doba kamenná).
Pre paleolit je charakteristický zber potravy a lov. Pre túto činnosť už bolo nevyhnutné
zvládnutie určitých ekologických poznatkov pri organizovanom love veľkej zveri alebo rybolove.
Zber semien, plodov a korienkov vyžadoval získanie znalostí (empíria) v základoch biologickej
klasifikácie. Významnú úlohu zohrávajú ručné kamenné nástroje, zbrane, oheň a zvládnutie reči.
Počiatky biológie ako vedy, ktorá sa zaoberá živými organizmami, spadajú do obdobia spred 50 000
rokov a možno aj skôr. Napriek zdanlivo „pomalému rozbehu“ dnes biológia, spolu s aplikovanými
biologickými odbormi, patrí medzi najdynamickejšie sa rozvíjajúce oblasti vedy v súčasnosti.
Obr. 1.: „Venuša“ z Moravian nad Váhom, vyrobená z mamutoviny. Soška patrí do obdobia mladého paleolitu – tzv. gravettienu. Vznikla v období pred viac ako dvadsaťtisíc rokmi a patrí medzi najvýznamnejšie archeologické nálezy
z nášho územia.Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Moravianska_venu%C5%A1a#/media/File:Moravianska_venusa.jpg
![Page 8: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/8.jpg)
7
Starovek
Až pomerne nedávno, v období 9 000 až 7 000 rokov pred n. l., sa v priaznivých klimatických
oblastiach Prednej Ázie zrodilo poľnohospodárstvo. Význam vzniku poľnohospodárstva možno
prirovnať k významu používania ohňa a sily (zvierat, vody, vetra, neskôr iných zdrojov). Agrárna
revolúcia spôsobila nástup usadlého spôsobu života, neskoršej špecializácie a dokonalejšej
deľby práce. So vznikom poľnohospodárstva sa rozvíjal aj proces domestikácie (zdomácnenia)
hospodárskych zvierat (hoci napr. pôvod psa siaha údajne až do doby kamennej). Pre rozvoj
civilizácie mala mimoriadny význam domestikácia koní. K tejto významnej udalosti došlo
pravdepodobne pred 6 000 rokmi. Svedčia o tom archeologické nálezy kostrových pozostatkov koní
z Kazachstanu a Ukrajiny, na chrupe ktorých boli zaznamenané stopy po použití uzdy. Zavedením
poľnohospodárstva nastalo pravdepodobne obdobie vzniku racionálnej vedy, pretože ľudstvo začalo
mať racionálnu motiváciu pozorovať rast rastlín, či rozmnožovanie živočíchov. Už nestačilo poznať
lokalitu, kde sa daná rastlina nachádza alebo poznať techniku lovu určitého zvieraťa. Obdobie medzi
vznikom poľnohospodárstva a založením miest sa nazýva ako mladšia doba kamenná, teda neolit
(v strediskách starovekej civilizácie asi 5000 až 3000 rokov pred n. l.). Okrem poľnohospodárstva
je charakterizovaná zdokonalením kamenných nástrojov, vznikom hrnčiarstva a tkania látok.
Charakteristickou hospodárskou a kultúrnou jednotkou bola dedina.
Okrem poľnohospodárstva bola nemenej dôležitou potrebou človeka aj snaha o liečenie
chorôb a poranení. Praveké liečiteľstvo vznikalo empiricky, teda na základe ľudskej skúsenosti.
S empirizmom sa však miešala aj iracionálna viera v duchov a démonov, ktorých pokladali za
pôvodcov chorôb a úrazov. Proti nim mali účinkovať rôzne kúzla a zaklínadlá, v snahe získať si
priazeň dobrých duchov a zvíťaziť nad zlými démonmi. Sprostredkovateľmi kontaktu s dobrými
duchmi sa stali mágovia a čarodejníci. Tu sa objavuje aj viera v zázračnú moc amuletov a talizmanov.
Archeologické nálezy dokazujú, že v období kultovo-magického liečiteľstva sa objavujú aj pomerne
náročné chirurgické úkony, napr. trepanácia lebiek (chirurgický úkon, pri ktorom dochádza
k vytvoreniu otvoru v ľudskej lebke). Robili ich pravdepodobne ľuďom postihnutým duševnými
chorobami alebo nádormi, či cievnymi poruchami, ktoré spôsobovali bolesti hlavy. V praveku sa
tento chirurgický úkon uskutočňoval pravdepodobne bez umŕtvenia, pravdepodobnosť prežitia
operácie však bola prekvapivo vysoká, údajne až 30 %. Je dokázané, z viacerých archeologických
nálezísk Slovenska, že trepanácie lebky sa v období kultovo-magického liečiteľstva robili aj na
našom území. Našli sa aj kostry, ktoré poukazujú na amputácie. Boli objavené aj mnohé pozostatky
nožov a pinziet, ktoré slúžili na ošetrovanie rán.
![Page 9: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/9.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
8
Obr. 2.: Trepanovaná lebka z obdobia neolitu, mladšej doby kamennej.Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Trepanning#/media/File:Trepanated_skull_of_a_woman-P4140363-black.jpg
1.1 Zrod civilizácie
„Človek z prírody vzišiel, v prírode žije, a zasa sa do nej bez pochybností vráti.“
anonymný autor
Významným medzníkom v histórii ľudstva bola snaha o rozvoj poľnohospodárstva
v rozľahlých aluviálnych údoliach veľkých riek, ktorých dolné toky pretekali vyprahnutou zemou.
Ľudia pravdepodobne začali s poľnohospodárstvom na dolnom toku, kde bolo možné zasadiť semená
do vlhkého blata, ako to dodnes robia v oblasti Horného Nílu. Postupne vznikla potreba umelého
zavlažovania a regulácie vodných tokov. V takomto území stráca dedina svoju funkciu a prestáva byť
prirodzenou hospodárskou jednotkou. Združenie viacerých dedín, ktoré boli schopné tohto spôsobu
poľnohospodárstva, malo za následok kvantitatívny pokrok vo výrobe potravín, čo umožňovalo
žiť z poľnohospodárskej výroby väčšiemu počtu ľudí. To malo za následok kvalitatívne zmeny
v spoločenskej organizácii. Civilizácia teda mohla vzniknúť len v miestach dobre zavlažovaných
údoliach riek so zavlažovacími kanálmi. Až do doby železnej sa nemohla vzdialiť z aluviálnych
nížin. Rané civilizácie boli preto odkázané len na niekoľko málo vhodných oblastí Mezopotámie,
Egypta a údolia Indu.
Vznik mesta bol následok civilizácie, nie jej príčinou. Mesto sa začína líšiť od neolitickej
dediny tým, že väčšina jeho obyvateľov nie sú výrobcovia potravín, ale úradníci, remeselníci,
obchodníci a robotníci. Tieto skupiny ľudí sú živené z prebytkov poľnohospodárstva. Medzi hlavné
![Page 10: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/10.jpg)
9
Starovek
výdobytky raných civilizácií nepatrí len nástup triednej spoločnosti alebo vznik zákonov (napr.
Chammurapiho zákonník). Pre rozvoj vedy, a teda aj biológie, mali význam aj zmeny v technológiách
civilizácie. Azda najvýznamnejšou bol objav kovov.
Obr. 3.: Haldy po stredovekej ťažbe medi v lokalite Špania dolina. Archeologické nálezy potvrdzujú dobývanie medi na tejto lokalite už v období eneolitu, teda neskorej kamennej doby, resp. tzv. „rané metalikum“.
Zdroj: Bačkor, originál
Technický pokrok civilizácie bol spojený s objavom používania kovov, predovšetkým medi
a jej zliatiny bronzu. Kovy však boli spočiatku vzácne, pretože sa v surovom stave vyskytujú veľmi
zriedkavo (najmä zlato a meď). Poľnohospodárstvo spočiatku pracovalo technikou doby kamennej.
Zlato, hoci sa asi v prirodzenom stave vyskytovalo najbežnejšie, nebolo spočiatku pre civilizáciu
nevyhnutným kovom, pretože nástroje boli len kamenné a používalo sa najmä na výrobu ozdobných
predmetov. Meď mala po tepaní oveľa lepšie fyzikálno-chemické vlastnosti. Problém spočíval v tom,
že meď v prírodnom stave sa nachádzala vzácne v horách, ďaleko od poľnohospodárskych sídiel,
podobne ako povrchovo oxidované medené rudy. Pôvod metalurgie je preto asi v iných oblastiach
než pôvod civilizácie (pozn. problémy s dopravou rudy, najvýhodnejšie spracovanie na mieste).
Výroba kovov bola veľká kvalitatívna zmena. Kovové nástroje sú trvácnejšie a účinnejšie ako
kamenné. Kovy však boli celé stáročia drahé. Medené rudy sú dosť vzácne (väčšinou sa nachádzajú
na neprístupných miestach) a cínové rudy sú ešte vzácnejšie. Oba kovy sú však nutné pre vznik
zliatiny – bronzu, ktorý má nízku teplotu tavenia, a tak je možná technika odlievania. Kovy sa preto
používali obmedzene (napr. nádoby pre zámožných, a neskôr predovšetkým na výrobu zbraní).
Nemenej významné sú preto objavy v doprave, objav kolesa a lodnej plachty.
Pôvod kvantitatívnych vied bol spôsobený potrebou mier pre praktické potreby (váhy,
objemy). Dôležitým sa stal aj počet predmetov (základy matematiky vo všeobecnosti) a zrod písma.
![Page 11: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/11.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
10
Na území riečnych kultúr vzniká otrokárstvo, ktoré zobrazujú dochované výjavy na sumerských
reliéfoch spred asi 5000 rokov, hoci poľnohospodárstvo založené na práci otrokov sa plne rozvinulo
až v dobe železnej.
Pre dejiny biológie má význam aj zrod lekárstva, ktoré, podobne ako astrológia, bolo
povolaním vyšších tried.
1.2 Staroveká čínska medicína
Staroveká čínska medicína (4. až 3. tisícročie pr. n. l.) mala empiricko-racionálny liečiteľský
charakter. Jej zakladateľom bol cisár Šeng-Nung (Shen Nung). Pokladá sa za otca čínskej medicíny
a farmakológie. Napísal „Knihu o bylinách“, kde opísal viac ako 350 liečivých rastlín. Je to jeden
z najstarších „herbárov“ dochovaných v histórii ľudstva. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že
botanika, ako vedecká disciplína, môže mať skôr pôvod v lekárstve, ako v poľnohospodárstve.
Táto kniha sa pokladá za najstaršiu lekársku knihu vôbec a je svedectvom o vyspelej prírodnej
farmakoterapii v starovekej Číne.
Následné lekárske knihy sa snažili vysvetľovať vznik chorôb, štúdium faktorov, ktoré majú
na vznik ochorenia vplyv, objav pulzu a pod. Podľa starovekej čínskej medicíny existujú v tele
človeka dve zložky: aktívna, mužská – Jang a pasívna, ženská – Jin. Choroba vzniká vtedy, keď sa
naruší ich rovnováha. K ďalším „pilierom“ starovekej čínskej medicíny patrí aj učenie o tzv. piatich
elementoch (prvkoch). Týmito piatimi prvkami sú: drevo, oheň, zem, kov a voda. Tieto prvky však
podľa starovekej čínskej medicíny nie sú len základnými elementami prírody, ale tiež predstavujú
päť vlastností, resp. základných procesov všetkých vecí a javov v prírode. Na základe tejto teórie
sa okrem rozvoja prírodovedného poznania rozvíjala aj staroveká čínska metafyzika, astronómia
a učenie geometrie Feng šuej (výklad prúdenia a smerovania zemských a atmosférických síl, ako
aj smerovaní ľudských jin a jang zložiek s cieľom nájsť najvhodnejšie miesto na život človeka,
prípadne aj umiestnenie jeho telesnej schránky v prípade smrti). Čína je tiež kolískou známej
liečebnej a profylaktickej metódy – akupunktúry. Zakladá sa na vpichovaní ihiel (kamenných,
neskôr kovových) do určitých miest na tele, tzv. životných bodov, ktorých Číňania poznali asi 350.
Vyšetrovali moč, stolicu, ale aj zmyslové orgány. Je zaujímavé, že pri operáciách už využívali na
znecitlivenie ópium alebo hašiš. Veľkým pozitívom staročínskej medicíny bolo zavedenie očkovania
(kiahne) a dodržiavanie zásad hygienických návykov. Staročínska medicína nevyužívala pitvy, lebo
Číňania verili, že v posmrtnom stave zostáva človek nezmenený.
![Page 12: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/12.jpg)
11
Starovek
Obr. 4.: Cisár Shen Nung.Zdroj: http://antiquecannabisbook.com/chap2B/China/China.htm
1.3 Staroveká indická medicína
V starovekej Indii bola veda na rozhraní 4. až 3. tisícročia ovplyvnená otrokárskym
zriadením. Kultúra a medicína sa riadila tzv. brahmanským náboženstvom (brahma, podstata
vesmíru, hinduizmus). Jeho podstata bola zaznamenaná v posvätných knihách – Védach (napr.
problematika spracovania potravín, likvidácia potravín a pod.). O medicíne sa zmieňujú aj Knihy
života – Ájurvédy (jeden z najstarších dochovaných systémov starostlivosti o zdravie na svete) a
právny zákonník Manu (údaje o chorobách, ich liečení a hygiene). Podľa staroindickej medicíny,
podobne ako učenia starovekej čínskej medicíny, pôsobí v ľudskom tele päť základných prvkov:
zem, voda, oheň, vzduch a kov. Poznatky o anatómii získavali aj pitvami. Telo sa podľa nich skladalo
z kože, kostí, svalov, hlavných orgánov (napr. mozog) a ciev. Veľké pokroky dosiahli aj v chirurgii.
Poznali vyše sto chirurgických nástrojov a prevádzali amputácie a laparotómie (rozrezanie brušnej
dutiny). Robili plastické operácie, poznali cisársky rez. Z medikamentov najčastejšie aplikovali
rastlinné a živočíšne látky, ale aj anorganické chemikálie. Brahmanské náboženstvo v Indii neskôr
vystriedal budhizmus. Z tohto obdobia pochádza joga, komplex fyzických a duševných cvikov,
ktoré majú pomôcť dosiahnuť nirvánu – stav najvyššej blaženosti.
Z neskoršieho obdobia starovekej medicíny v Indii sú najznámejší lekári Čaraka (okolo 3.
stor. pr. n. l.), ktorý zanechal súhrnné medicínske dielo Čarakasanhita (napr. obsahuje informácie
o stavbe ľudského tela, význame stravovania, hygieny, prevencie pred chorobami, ako aj informácie
o samotných liečebných postupoch) a Sušruta (asi 4. stor. pr. n. l.), ktorý opísal viaceré chirurgické
a plastické zákroky v diele Sušrutasanhita.
![Page 13: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/13.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
12
Obr. 5.: Lekár Sušruta, jeden z „otcov“ chirurgie.Zdroj: http://historyofsurgery.co.uk/Web%20Pages/0055.htm
1.4 Staroveká medicína Mezopotámie
Veľmi významné miesto v dejinách starovekej medicíny zohrala Mezopotámia (3. až 1.
tisícročie pr. n. l.), krajina na úrodnom území medzi riekami Eufrat a Tigris (dnešná Predná Ázia).
Na tomto území sa prelínali kultúry Akkadov, Asýrov, Babyloncov, Chetitov i Sumerov (pozn.
vynálezy zavlažovacích sústav, kolesa a pluhu, ale aj šesťdesiatkový systém merania času, teda
1 hod = 60 min). Medicíne sa venovali predovšetkým kňazi a kúzelníci. Chorobu vysvetľovali
ako boží trest alebo posadnutie tela démonom. Týchto bolo šesť hlavných (napr. kožných chorôb,
nákazlivých chorôb, nervových a duševných chorôb a pod.). Medicína sa delila na internú medicínu
a chirurgiu. Tak ako aj neskôr v histórii ľudstva sa lekári odlišovali podľa toho, či liečili bohatých,
alebo chudobných ľudí.
Popri zaklínaní však liečili aj prírodnými liekmi v podobe nápojov, mastí a kúpeľov. Vedeli už
operovať oči, zlomeniny kostí, nádory a podobne. Veľký význam pripisovali diagnostike ochorení.
V 18. storočí pr. n. l. vydal Babylonský vládca Chammurapi zákonník, ktorý určoval odmenu,
ako aj trest pre lekárov. Našli sa mnohé hlinené doštičky, na ktorých boli aj medicínske záznamy.
Z tejto kolísky ľudstva sa zachovalo aj jedno z najstarších písaných diel, tzv. Epos o Gilgamešovi
(zachoval sa v Asýrskej verzii z Aššurbanipalovej knižnice, hoci poznáme aj staršie verzie, napr.
Chetitskú, starobabylonské fragmenty a dokonca sumerskú predlohu z 18. až 20. storočia pred n.
l.). Epos bol známy dokonca ešte skôr, v nepísanej podobe. Historicky cenná je časť s legendou
o potope sveta. Dozvedáme sa aj o predstavách o prírode. V knihe je aj ekologické posolstvo, napr.
hrdina Enkidu je potrestaný bohmi za to, že rúbal cédrový les. Dozvedáme sa o bohoch Zeme,
![Page 14: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/14.jpg)
13
Starovek
Slnka, otázkach života a smrti, liečivých rastlinách, napr. rastlina z mora, čo “dáva nový život”. Túto
rastlinu, vracajúcu mladosť Gilgameš v epose „naozaj“ nájde na dne mora a vráti sa s ňou domov.
Bohužiaľ ju neďaleko Uruku položí na zem, aby sa napil vody, a tak mu túto rastlinu (azda červenú,
resp. hnedú riasu) zožerie had. Nakoniec Gilgameš prichádza o nesmrteľnosť… V tomto epose sa
už stretávame aj s poznaním istých základov rastlinnej fyziológie, napr. pochopením významu vody
pre rast stromov a rastlín. Na týchto poznatkoch boli vybudované všetky staroveké „riečne“ kultúry,
ktoré stáli pri zrode civilizácie.
Obr. 6.: Epos o Gilgamešovi, akkadská hlinená tabuľka.Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Epic_of_Gilgamesh#/media/File:British_Museum_Flood_Tablet.jpg
1.5 Staroveká medicína v Egypte
Naše poznanie Egyptskej kultúry sa zakladá na textoch zachovaných na papyrusoch a iných
hieroglyfických nápisoch na stenách hrobiek a pod.
Staroegyptská medicína sa vyznačovala dvoma základnými smermi, ktoré sa prelínali
a vzájomne dopĺňali: empiricko racionálny smer a magicko-náboženský.
Smithov papyrus (dostal názov podľa svojho nálezcu, egyptológa Edwina Smitha),
pochádzajúci zo 16. stor. pr. n. l., sa pokladá za najstaršiu učebnicu chirurgie. Popisuje riešenie
48 chirurgických prípadov. V texte je najstarší zachovaný popis rakoviny, ktorá je tu pokladaná
za neliečiteľný prípad ochorenia. Autorstvo sa pripisuje Imhotepovi, prvému lekárovi, o ktorom
sú z tohto obdobia menovité záznamy. Imhotep, kancelár faraóna Džosera, bol údajne aj básnik
a filozof. Pripisuje sa mu, okrem mnohých technických vynálezov vrátane návrhu stupňovitej
pyramídy, aj samotný objav výroby papyrusu.
![Page 15: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/15.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
14
Ebersov papyrus (v zime 1873/1874 ho kúpil v Luxore (Théby) Georg Ebers, odtiaľ teda
pochádza jeho názov) je súborná práca o Egyptskej medicíne z viacerých lekárskych odborov.
Uvádza sa tu okolo 900 postupov ako liečiť choroby, najmä rastlinnými, živočíšnymi a minerálnymi
zložkami liekov. Zvitok papyrusu má dĺžku približne 20 metrov a obsahuje 110 strán. Opisuje asi
200 chorôb (detské, ženské a vnútorné), ale dokonca aj alergie (astma a senná nádcha). Papyrus je
z 16. stor. pr. n. l. a predpokladá sa, že je to prepis staršieho, pravdepodobne nezachovaného textu.
Kahúnsky papyrus, objavený v troskách faraónovho paláca v meste Kahún, je súborom
poznatkov starých Egypťanov o gynekológii a pôrodníctve. Druhý papyrus z Kahúnu, objavený
na tom istom mieste, tiež približne z dvadsiateho storočia pr. n. l., sa venuje ochoreniam zvierat.
Z predloženého textu vyplýva, že prerušenie tehotenstva starovekí Egypťania nepokladali za
hriech a dokázali ho aj umelo vyvolať. Na veľmi vysokej úrovni bola hygiena, ktorá bola súčasťou
náboženstva. Jej dodržiavanie sa kontrolovalo.
Lekári sa vzdelávali v akadémiách, ktoré sa budovali pri chrámoch a nazývali sa domy
života. Boli zriadené napr. v Memphise, alebo Thébach. Už v období 20. až 15. storočia pr. n. l.
existovala v Egypte široká špecializácia lekárov (zubní, oční alebo internisti).
V neskoršom období získalo v Egyptskej medicíne prevahu kňazstvo – lekárstvo a lekársku
prax vykonávali mnohí šarlatáni, ktorí mali údajne liečiteľské schopnosti od bohov. Jedným z aspektov
tohto javu bolo aj balzamovanie mŕtvych, čo umožnilo poznať anatómiu brucha a hrudníka. Za
ústredný orgán tela sa v starovekom Egypte pokladalo srdce.
Egyptská medicína sa stala bezprostredným východiskom medicíny antického Grécka
a Ríma.
Obr. 7.: Ukážka textu z papyrusu Edwina Smitha a soška Imhotepa z obdobia vlády Ptolemaiovcov.Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Edwin_Smith_Papyrus#/media/File:Edwin_Smith_Papyrus_v2.jpg
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Imhotep#/media/File:Imhotep-Louvre
![Page 16: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/16.jpg)
15
Starovek
2 DOBA ŽELEZNÁ
Od polovice 2. tisícročia pr. n. l. sa v dôsledku technických, hospodárskych a politických
príčin menia úzko ohraničené civilizácie riečnych údolí na civilizáciu rozsiahlych oblastí Ázie,
severnej Afriky a Európy. Doba železná nebola takým významným skokom v dejinách ľudstva, ako
tomu bolo na počiatku doby bronzovej, ale pokrok bol zabezpečený využívaním technológií na báze
podstatne lacnejšieho kovu, ktorý je zemepisne rozšírený oveľa rozsiahlejšie. Železo sa takto mohlo
uplatniť oveľa lepšie aj medzi jednotlivými spoločenskými triedami.
Pre pochopenie dejín prírodných vied je pre nás dôležité zaoberať sa dobou železnou v oblasti
Stredozemného mora, predovšetkým klasickou civilizáciou Grékov a Rimanov, hoci aj civilizácie
Indie a Číny bohato prispeli k rozvoju ľudstva. O týchto sme sa však už zmienili v predchádzajúcom
texte.
Objav železa je čiastočne opradený tajomstvom. Predpokladá sa, že prvé železo bolo
pôvodom z meteoritov, ktoré boli tepelne spracované, podobne ako meď. Prirodzene takéto železo
muselo byť mimoriadne vzácne. Problém železa bol v tom, že spočiatku sa ho nedarilo taviť. Železo
v použiteľnom množstve bolo pravdepodobne získané v oblasti južne od Kaukazu, asi v 15. storočí
pr. n. l., ale v množstve, ktoré bolo technicky a hospodársky rozhodujúce, až v 12. storočí pr. n.
l. Technológiu spracovania železa ovládali Chetiti. Po páde ich ríše, približne v tomto období, sa
tajomstvo technológie spracovania železa dostalo do Európy. Napr. v Grécku začala doba železná už
približne 1100 rokov pred n. l., na území Slovenska na prelome deviateho až ôsmeho storočia pred
n. l., v severnej Európe až okolo šiesteho storočia pred n. l. Železo však nevytlačilo bronz, nahradilo
ho len pri výrobe bežných predmetov. Dobrá oceľ bola veľmi vzácna, a preto boli aj meče z nej
vyrobené považované za magické (napr. „Excalibur“, meč pre „vyvoleného“ z čias kráľa Artuša,
alebo „Siegfriedov Gram“ z eposu „Pieseň o Nibelungoch“ z počiatku 13. storočia). Doba železná
v Európe skončila až nástupom helénskeho obdobia (detaily v neskorších odsekoch tohto textu).
Výhodou hojnosti železa bolo, že sa človeku otvorili nové možnosti osídlenia. Napr. Európa,
ktorá bola pokrytá lesom a miestom kde “líšky dávajú dobrú noc” sa stala vďaka železnej sekere
a železnému pluhu miestom bujného rozvoja poľnohospodárstva. Nastal vzrast počtu obyvateľstva
a zmeny v spôsobe poľnohospodárstva na suchých poliach.
Pre rozvoj ľudstva, ako aj prírodných vied malo význam vzmáhajúce sa námorníctvo, vďaka
ktorému sa kultúra šírila oveľa rýchlejšie ako po suchozemských cestách. Veľmi významný bol
aj vynález používania kovových peňazí a zjednodušenie zložitého systému písma jednoduchšou
fénickou abecedou, ktorá sa stala prístupnejšou všetkým spoločenským vrstvám. Táto sa dostala na
![Page 17: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/17.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
16
územie dnešného Grécka približne v 9. storočí pred n. l. prostredníctvom maloázijských kmeňov.
Z nej sa postupne vyvinuli grécka abeceda a latinské písmo, tzv. latinka.
Obr. 8.: Fénická abecedaZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/F%C3%A9nick%C3%A9_p%C3%ADsmo#/media/File:Phoenician_alphabet.svg
2.1 Izrael
Izraeliti osídlili územie medzi Mŕtvym a Stredozemným morom až po Sinajský polostrov.
V 1. tisícročí pr. n. l. tu vytvorili štát so svojráznou kultúrou a monoteistickým náboženstvom. Mnohé
informácie o prírodovedných poznatkoch starovekých Izraelitov sa dozvedáme zo starozákonných
kníh Mojžišových (kniha Genezis).
V Mojžišovom výklade sa dozvedáme o predstavách starovekých Židov o stvorení sveta.
Tieto sú spolu s inými, napr. legendou o potope sveta prebraté z oveľa starších Sumerských textov. Je
zaujímavé, že do istej miery tieto informácie zodpovedajú našim dnešným znalostiam o fylogenéze.
Spočiatku sa na Zemi zjavili rastliny, potom jednoduchšie živočíchy, neskôr živočíchy zložitejšie
a nakoniec človek. Prirodzene, tieto poznatky predpokladajú stálosť druhov, pričom z jedného druhu
v evolúcii nevzniká iný a sú založené na predpoklade stvorenia. V Mojžišových knihách nachádzame
aj iné poznatky o rastlinách a živočíchoch, dokonca isté základy ich biologickej klasifikácie.
Medzi náboženskými príkazmi starovekých Židov nachádzame mnohé, ktoré majú súvis
s dejinami biológie a medicíny. Tak ako u riečnych civilizácií sa v nich stretávame s pravidlami
hygieny, ktoré sa dodržali pri stravovaní, bývaní, rodinnom a dokonca intímnom živote. Zaujímavé sú
![Page 18: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/18.jpg)
17
Starovek
príkazy izolovať chorých na mor, lepru alebo kvapavku. Prevenciou pred plodením degenerovaných
detí bol zákaz manželstva medzi príbuznými.
Židovská chirurgia bola na pomerne slabej úrovni a nepriniesla ľudstvu výrazne nové
poznatky. Vlastne jedným z mála praktizovaných chirurgických zákrokov bola rituálna obriezka
malých chlapcov (prevencia zápalov a údajne zábrana pred onanovaním). Židovská medicína sa
orientovala predovšetkým na prírodné liečiteľstvo, pričom liečenie bolo doménou kňazov.
Obr. 9.: Stvorenie Adama, Michelangelo (1512), Sixtínska kaplnka (Vatikán), freska inšpirovaná knihou GenezisZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Stvorenie_Adama#/media/File:The_Creation_of_Adam_(1).png
2.2 Grécko
Nové pomery železnej doby využili najlepšie Gréci. Prevzali zvyšky vzdelanosti,
ktoré sa zachovali zo starovekých civilizácií zmietaných vojnami a pretvorili si ich do systému
jednoduchšieho, abstraktnejšieho a racionálnejšieho.
Na gréckych územiach sa medzi 12. až 6. storočím pred n. l. vytvorila jednotná kultúra, ktorá
prevzala časť získaných vedomostí ľudstva, ale pridala k ním nemalú časť vedomostí vlastných. Jej
najväčším prínosom pre ľudstvo bol zrod politického myslenia na báze demokracie a taktiež rozvoj
prírodných vied.
Dejiny gréckej vedy možno rozdeliť na viaceré obdobia, hoci sa vyvíjala viac-menej
kontinuálne.
![Page 19: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/19.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
18
2.2.1 Raná grécka veda, „Predsokratici“ Raná grécka veda sa zrodila v iónskych mestách (Iónovia, starogrécky kmeň) Malej Ázie,
predovšetkým v meste Milétos v 6. storočí pr. n. l. Grécky svet sa v tomto období prudko rozpínal.
Práve v období úpadku tradície bola priaznivá situácia, aby sa prehodnotili odpovede na staré
otázky. Nastal rozpad tradičnej rodovej spoločnosti a vznikol formát tzv. gréckeho mestského štátu
– polis. V ňom mal jednotlivec iné postavenie, než v predchádzajúcich historických obdobiach. Jeho
postavenie nebolo „predurčené a nemenné“. Bol tu pokus o jednoduché a konkrétne formulovanie
teórie sveta. Iónske obdobie (prvé obdobie dejín gréckej vedy) dalo spoločnosti ľudí, ktorí hľadali
odpovede na otázky existencie sveta. Postupne prechádzali od mýtov k logu (logos = slovo, myšlienka
alebo pojem). Neskôr týchto ľudí Sokrates nazval filozofmi (filos = priateľ, sofia = múdrosť). Vo
svojej dobe patrili medzi významných ľudí. Pôsobili ako poradcovia vo všakovakých otázkach a
pravdepodobne radili zadarmo. Väčšinou patrili k zámožným ľuďom. Len niektorí z nich museli
pracovať preto, aby sa uživili. Medzi takých patrili napr. sofisti (sofia = múdrosť, pozri vyššie).
Protagoras musel prijímať poplatky za vyučovanie, za čo si vyslúžil posmech Platóna.
Raná grécka veda stavala na „vedeckých“ poznatkoch starovekého Egypta a Babylonu.
Podľa týchto civilizácií, prvotným materiálom, ktorý sa podieľal na formovaní materiálneho sveta
boli voda, zem a vzduch. Grécki filozofi sa tiež snažili vysvetliť existenciu nám známeho sveta
prostredníctvom základných „elementov“: zeme, vzduchu, vody a ohňa.
Milétska škola
Táles z Milétu (približne 625 až 547 pred n. l.) bol zakladateľ milétskej školy, nazvanej
podľa maloázijského mesta Milétos. Toto mesto ležalo na západnom pobreží Malej Ázie, teda nie na
území dnešného Grécka a dnes patrí do tureckej provincie Aydin. Vďaka tejto polohe slúžil Milétos
ako prekladisko tovaru z Orientu do zvyšku starovekého Grécka. Táles vychádzal z poznatkov
orientálnej vedy, ktoré sa snažil sprístupniť starovekým Grékom. Kvôli vedeckej korektnosti treba
poznamenať, že do dnešného dňa sa z diel Tálesa z Milétu nezachovalo pravdepodobne žiadne.
Už Aristoteles ho v svojom diele „Metafyzika“ označuje za tzv. „pôvodcu“ filozofie, čo je bez
pochybností veľká poklona jeho dielu. Táles pokladal vodu za „pralátku“, z ktorej pochádzajú všetky
ďalšie veci, napr. zem, vzduch a živé bytosti (tzv. „arché“). Čerpá pravdepodobne z rovnakého zdroja
ako kniha Genezis, ale Táles pri vysvetľovaní zrodu sveta (tzv. kozmológia) vynecháva stvoriteľa,
resp. nadprirodzené bytosti.
Táles veril, že filozofi dokážu vysvetliť prírodné zákony aj bez zásahov bohov. Preto
ho pokladáme za materialistu. Táles sa tiež zaoberal astronómiou, matematikou, mechanikou
![Page 20: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/20.jpg)
19
Starovek
a meteorológiou. Určil dĺžku roka na 365 dní a správne vypočítal zatmenie slnka pre rok 585 pred
n. l. Nebol to len muž „teoretik“, ale údajne bol aj schopným obchodníkom.
Medzi najdôležitejších predstaviteľov milétskej školy patria tiež Anaximandros (približne
611 až 547 pred n. l.), ktorý hľadal „počiatok vecí“ (grécky = arché) v tzv. „neobmedzenom“
(grécky = apeirón). Jeho hlavným dielom bol spis Peri fyseós („O prírode“). Slovo „arché“ možno
v jeho ponímaní tiež pokladať za označenie „pralátky“, z ktorej vznikol materiálny svet. Podľa
neho sa z apeirónu postupne vylučovali protiklady (napr. teplo – chlad, vlhko – sucho a pod.), čím
sa vytvorilo dnešné usporiadanie sveta. Predpokladal, že vietor vzniká pohybom vzduchu. Vznik
blesku si predstavoval ako dôsledok „prerazenia“ mračien vetrom, na základe čoho sa objaví na
oblohe štrbina, ktorou preniká svetlo. K jeho zaujímavým myšlienkam možno priradiť fakt, že
predpokladal zrod človeka z iných živočíšnych druhov a zmeny v prírode pokladal za výsledok boja
„protikladov“.
Anaximenes z Milétu (približne 585 až 524 pred n. l.) bol ďalší významný predstaviteľom
tzv. Milétskej školy. V astronomických názoroch nadviazal na Anaximandra. Anaximandrov
„apeirón“ bol pre neho príliš abstraktný, podobne ako Tálesovo „arché“. Akýmsi „kompromisným
riešením“ teda bolo pre neho pokladať za počiatok vecí vzduch. Základným mechanizmom vzniku
„vecí“ bolo zrieďovanie, resp. zahusťovanie vzduchu. Najzriedenejší vzduch tvoril oheň, hustejší
vzduch tvoril vietor. Dostatočne zhustený vzduch sa stával zemou a najhustejší vzduch dokonca
kameňom.
Obr. 10.: Táles z MilétuZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/T%C3%A1les#/media/File:Thales.jpg
![Page 21: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/21.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
20
Eleatská škola
Ďalšia významná filozofická škola iónskeho obdobia sa nazývala školou eleatov (podľa mesta
Elea, bývalej gréckej kolónie, v súčasnosti sa mesto nazýva Velia a nachádza sa na území južného
Talianska). Začala sa formovať na rozhraní 6. až 5. storočia pred n. l.. Xenofanes z Kolofónu (tiež
Xenofanés, 580/577 až 485/480), zakladateľ školy uznával len jednu podstatu vesmíru, ktorou bol
boh, Boh-Príroda. Tvrdil, že existuje len jeden boh, ktorého stotožnil s prírodou, tzv. panteizmus
(grécky: pan = všetko, theos = boh). Deje ako vznik a zánik sú pre neho len ilúziou. Akceptuje
však ľudskú vynaliezavosť, napr. objav založenia ohňa, obrábanie pôdy alebo vyrábanie nástrojov
nepovažuje za „dar od bohov“. Je proti antropomorfizmu a tak pochybuje, či sa bohovia podobajú
na ľudí („Keby kone, býky a levy vedeli kresliť, zobrazili by bohov v podobe koní, býkov a levov“).
Parmenides (približne 540 až 470 pred n. l.) rozpracoval dielo, v ktorom sa snaží dokázať
nemožnosť jestvovania „nebytia“ a prezentovať existenciu tzv. „bytia“. Bytie podľa neho nemá
začiatok a koniec a možno ho odčleniť od jestvovania času. Možno ho pokladať za zakladateľa
ontológie. Vyzdvihuje význam myslenia, dokonca sa domnieva, že myslenie a bytie sú v podstate to
isté. Je to asi najstarší antický filozof, ktorého učenie poznáme nesprostredkovane, pretože sa z neho
zachovali aspoň fragmenty.
Zenón z Eley (približne 490 až 430 pred n. l.) bol žiakom filozofa Parmenida. Zaoberá sa
„mnohosťou vecí“ a ich pohybom. Predpokladá, že „veci“ majú hranicu, za ktorou už nie sú, v prípade
pohybu je to iné, pričom sa usilujeme zachytiť vec, ktorá na jednotlivom mieste je a zároveň nie je.
Publikoval formou dialógu a známe sú najmä jeho tzv. apórie (grécky áporía = bezvýchodiskové
postavenie, „slepá ulička“). Medzi Zenónové paradoxy patrí napr. dôkaz tzv. nemožnosti pohybu.
Obr. 11.: Xenofanes z KolofónuZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Xenofan%C3%A9s#/media/File:Xenophanes_in_Thomas_Stanley_History_of_
Philosophy.jpg
![Page 22: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/22.jpg)
21
Starovek
Známa je napr. apória, ktorá dokazuje, že udatný starogrécky hrdina Achilles, známy z Homérovej
Iliady, nikdy nedobehne korytnačku, pokiaľ jej dá určitý náskok. Pokiaľ Achilles dobehne do bodu,
kde vyštartovala korytnačka, táto je už o kus cesty vpredu. Úseky medzi „pretekármi“ sa postupne
skracujú, ale podľa Zenóna nikdy nebudú nulové a ich súčet predstavuje nekonečno. Aristoteles
Zenóna pokladá za zakladateľa dialektiky (grécky dialégomai = viesť rozhovor) a snaží sa logicky
vyriešiť jeho apórie. Podľa neoverených informácií zahynul tragicky, bol zabitý tyranom z Eley.
Pytagorejská škola
Pytagoras zo Samosu (približne 582 až 500 pred n. l.) bol staroveký filozof, nábožensko-
morálny reformátor, matematik, astronóm a fyzik (venoval sa akustike). Počas vlády tyrana
Polykrata odišiel zo Samosu a v juhotalianskom meste Krotón si založil vlastnú filozofickú školu,
ktorá bola zároveň aj náboženským spolkom. On a jeho žiaci sa venovali popri náboženstvu aj
riešeniu matematických problémov. Napr. tzv. „Pytagorova veta“ popisuje vzťah, ktorý platí medzi
dĺžkami strán pravouhlého trojuholníka v rovine. Predpokladá sa však, že tento poznatok, vyjadrujúci
vzťah medzi preponou a odvesnami trojuholníka, bol ľudstvu známy už pred Pytagorom. Umožňuje
jednoducho vypočítať dĺžku tretej strany trojuholníka, ak sú známe dĺžky jeho dvoch zvyšných
strán. Podstatou všetkého je podľa Pytagora číslo. Číslo je princíp, ktorý dáva veciam určitosť,
jasnosť, poznateľnosť. Čísla sú aj symbolom etických hodnôt a vzťahu medzi ľuďmi. Na základe
matematiky vedeli „pytagorovci“ vyjadriť aj určité zákonitosti, ktoré boli využité pri výrobe
akustických hudobných nástrojov.
Obr. 12.: Pytagoras zo SamosuZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Pytagoras_zo_Samu#/media/File:Kapitolinischer_Pythagoras.jpg
![Page 23: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/23.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
22
Alkmaión z Krotónu (umrel približne okolo roku 500 pred n. l.) bol starogrécky filozof,
matematik, astronóm a lekár. Pravdepodobne bol žiakom Pytagora. Jeho predstavy o harmónii
sveta preniesol na ľudský organizmus. Za ústredný orgán duševnej činnosti považoval mozog. Toto
tvrdenie sa snažil dokázať viacerými pitvami živočíchov a údajne aj človeka. Predpokladá sa, že
urobil prvú pitvu človeka motivovanú vedeckým záujmom. Predpokladal, že zdravie človeka sa
udržiava prostredníctvom rovnováhy protikladov. Jej narušenie vedie ku ochoreniu.
Efezská škola
Hérakleitos z Efezu (asi 540 až 480 pred n. l.) bol údajne samotársky filozof, ktorého
vďaka svojráznemu a pôsobivému štýlu vyjadrovania nazývali už jeho súčasníci „Temný”. Vo
svojom rozsiahlom filozofickom diele vyzdvihuje neustály vznik a zánik vecí a od neho sa tradujú
frazeologizmy „Všetko plynie“ (grécky „Panta rhei”), alebo „Nevstúpil by si dvakrát do tej istej
rieky”. Svet, v ktorom všetko podlieha ustavičným zmenám, si Hérakleitos predstavuje ako večný
oheň. Oheň podľa neho nemá absolútny začiatok, ani koniec a je to skôr večne sa uskutočňujúca
zmena. Človek je podľa neho súčasťou vesmíru, mikrokozmom, ktorý je súčasťou substančne širšie
prepojeného makrokozmu.
Pluralisti
Empedokles z Akragantu/Agrigenta (približne 483 až 423 pr. n. l.) sa tiež, podobne ako
napr. Táles z Milétu, snaží počiatok existencie sveta vysvetľovať vzájomným pôsobením štyroch
živlov. Vzduchu (mimochodom dokázal, že je hmotnou substanciou), zeme, vody a ohňa. Lásku
(príťažlivosť, „fília“) a nenávisť (odpudivosť, „neikos“) berie ako protiklady a chápe ich ako
materiálne princípy. Rozmanitosť vecí a dianie vo svete je výsledkom zmiešavania akýchsi častíc
týchto elementov v rôznych proporciách. Empedokles, keďže bol nielen filozofom, ale aj lekárom,
prenášal svoje kozmologické myšlienky aj do svojej lekárskej teórie. Bol presvedčený, že štyri
živly alebo “korene všetkých vecí”, z ktorých je zložený vesmír, musia byť aj v každom človeku
a živej bytosti. Človek je mikrokozmom, malým svetom veľkého sveta (makrokozmos). Štyri živly
sveta (oheň, vzduch, voda, zem) sa odzrkadľujú v štyroch temperamentoch tela (krvi, žlči, hliene,
čiernej žlči). Podľa toho, čo prevažuje je človek sangvinik, cholerik, melancholik alebo flegmatik.
Je považovaný za „eklektika“, človeka, ktorý mechanicky preberal myšlienky rôznych ľudí a spájal
ich do nového celku.
Anaxagoras z Klazomen (500 až 428 pred n. l.) bol grécky „predsokratovský“ filozof, ktorý
priniesol filozofiu z maloázijských miest do Atén. Odsťahoval sa tam až v zrelom veku, približne
![Page 24: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/24.jpg)
23
Starovek
päťdesiatročný a stal sa dokonca poradcom a učiteľom Perikla. Perikles bol významným politikom,
rečníkom a zastáncom demokratického zriadenia v starovekých Aténach. Anaxagoras sa domniaval,
že hmota je večná a mení len svoje formy. Pôvodný chaos vo svete začal usmerňovať rozum,
usmerňujúca prírodná sila (tzv. nús). Zmeny v prírode boli podľa neho kombináciou zlučovania
(tzv. synkrisis) a rozkladu (tzv. diakrisis).
Sofisti
Od piateho storočia pred n. l. sa v starovekom Grécku objavujú filozofi, ktorých nemožno
jednoznačne priradiť k určitej „filozofickej škole“ a možno ich pokladať za významných
individualistov.
Sofisti boli platení učitelia múdrosti (ako sme už uviedli v predchádzajúcom texte). Vzdelávali
mládež v tom, aby bola pripravená aktívne vstúpiť do politického života. Ukazovalo sa, že výchova
v duchu tradičnej starogréckej mytológie je už prekonaná a aktívna účasť pri správe verejných
vecí si vyžadovala skôr vycibrenie schopností umenia rétoriky. Prínosom sofistov bolo poukázanie
na význam individuálneho človeka v spoločnosti. Kritika sofistov z nášho pohľadu dnes možno
spočíva v ich relativizme, na základe ktorého pravda strácala svoju objektívnu cenu. Významnými
zástupcami sofistov boli Trasymachos, Kalikles alebo Kritias. Protagoras (približne 480 až 411
pred n. l.) bol presvedčený, že o každej veci možno povedať protikladné výpovede. Poznanie a
bytie považuje za subjektívne a nie objektívne, napr. poukazuje na klamlivosť zmyslového vnímania
a poznania.
Obr. 13.: Empedokles z Akragantu/AgrigentaZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Empedokles#/media/File:Empedokles.jpeg
![Page 25: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/25.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
24
Atomisti
Démokritos z Abdér (približne 460 až 380 pred n. l.) vysvetľoval vznik a zánik pohybom
atómov, ich spájaním a rozdeľovaním. Podľa neho existujú len atómy a priestor medzi nimi
(prázdno, resp. „nebytie“). V tomto priestore sa podľa neho atómy pohybujú. Atómy (z gréckeho
slova „atomos, nedeliteľný) chápal ako najmenšie, a teda nedeliteľné častice hmoty. Atómy nikdy
nevznikli a nikdy nezaniknú, čo je obdoba zákona o zachovaní hmoty. Démokritos vysvetľoval
životné javy mechanickými pochodmi. Z jednoduchých látok odvodzoval zložitejšie, vrátane vzniku
„živej hmoty“. Bol už súčasníkom tzv. sofistov, ako aj Platóna a Sokrata. Mal veselú povahu a tak
ho tiež nazývali „usmievavým filozofom“. Údajne sa zaoberal aj zoológiou a pripisuje sa mu delenie
živočíchov na zvieratá s krvou a bez krvi (približne naše dnešné členenie živočíchov na stavovce
a bezstavovce). Toto členenie si osvojil aj Aristoteles. Venoval sa aj problematike sterility mulíc,
potomkov samíc somára a samcov koňa, teda žrebcov. Zaoberal sa tiež otázkami rozmnožovania
živočíchov, embryológiou, ako aj pôvodom a šírením epidemických ochorení.
2.2.2 Aténske obdobie
Druhé obdobie dejín gréckej vedy bolo sprevádzané veľkým kultúrnym, politickým
a hospodárskym rozkvetom gréckych miest, predovšetkým Atén (viď pomenovanie). Trvalo asi od
Obr. 14.: Démokritos z AbdérZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/D%C3%A9mokritos_z_Abd%C3%A9r#/media/File:Democritus2.jpg
![Page 26: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/26.jpg)
25
Starovek
roku 480 do 330 (pred n. l.), teda od zakončenia perzských vojen do úplného potlačenia nezávislosti
gréckych miest Alexandrom Veľkým.
Sokrates (približne 469 - 399 pred n. l.) bol synom sochára (resp. kamenára) a pôrodnej
babice. Napriek tomu, že patrí k najvýznamnejším starogréckym filozofom, nezanechal písomné
dielo. O jeho filozofických názoroch sa dozvedáme z diel jeho žiakov a nasledovníkov, najmä
Platóna a Xenofonta. Jeho filozofovanie sa z hľadiska metodiky opieralo o dialóg, formu rozhovoru,
kde sa prezentujú protichodné názory. Svoju filozofiu nazval maieutikou, čo u neho znamenalo
cestu sebapoznávania ľudí a hľadania pravdy v sebe samom. Rád aktívne vstupoval do rozhovorov
a častokrát privádzal partnerov v rozhovore do rozpakov, prípadne sa ich snažil až znemožniť.
Sám však často vstupoval do dialógu s heslom: „viem, že nič neviem“. Vďaka svojim názorom
a konfliktmi s politikmi, resp. ďalšími významnými osobnosťami Atén, bol Sokrates neskôr obvinený
z morálneho kazenia mládeže a bol odsúdený k vypitiu čaše s odvarom z rastliny bolehlav. Do
histórie vstúpilo aj meno jeho manželky. Xantipa bola od filozofa podstatne mladšia, a preto (možno
neprávom) sa stalo jej meno synonymom pre hašterivú, náladovú a hysterickú ženu.
Sokratova filozofia vychádza z myšlienky poznania seba samého. Podľa neho je svet
nepoznateľný, pripúšťa však možnosť sebapoznania, resp. subjektívneho poznania.
S poznaním seba samého súvisí u Sokrata aj hľadanie dobra. Celá jeho filozofia je
hľadanie dobra. Veľmi často riešil otázku, čo je dobré a čo zlé. V centre jeho pozornosti boli
odpovede na otázky, napr. ako sa stať šťastným, resp. ako sa má správne žiť. Tvrdil, že tam, kde
Obr. 15.: SokratesZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Sokrates#/media/File:Socrates_Louvre.jpg
![Page 27: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/27.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
26
vládne múdrosť, tam sa stretávame s dobrom, zatiaľ čo tam, kde vládne nevedomosť, tam sa
stretávame s neporiadkom a nespravodlivosťou.
Hoci Sokrates a jeho logika boli význačnými prínosmi pre dejiny ľudstva, pre dejiny
vied a biológie je asi zaujímavejší jeho žiak Platón (427 až 347 pred n.l.). Narodil sa v Aténach
v aristokratickej rodine. Pre získanie „nesmrteľnosti” v dejinách vedy a ľudstva všeobecne malo
pre neho najväčší vplyv stretnutie so Sokratom. Stal sa jeho žiakom a obdivovateľom. Platón
založil v Aténach filozofickú školu, ktorú nazval „Akadémiou“ (pozn. prednášal v nej asi 40 rokov).
Väčšinu prác písal formou dialógu. Bol posadnutý myšlienkou existencie ideálneho štátu. Patril
medzi zakladateľov idealizmu, pričom jeho idealizmus (platonizmus) bol neskôr jednou z podpôr
kresťanstva. Partnermi v dialógu sú potom iní filozofi alebo politici. Z jeho diel (dialógov) sú
najvýznamnejšie diela „Protagoras“ (O výchove k cnosti), alebo „Gorgias“ (O rétorike). Jedným z
posledných diel je „Teaitetos“ (O pravdivom vedení). K jeho najvýznamnejším dielam, ktoré neboli
písané formou dialógu patrí „Ochrana Sokratova“. Vďaka tomuto dielu sa dozvedáme dôležité
fakty o filozofii a životných postrehoch Sokrata. Od Platóna (alebo jeho žiaka Aristotela) pochádza
aj biologický pojem rodu (genus) a druhu (species). Moderná klasifikácia organizmov je však od
antických filozofov ešte skutočne veľmi vzdialená.
Obr. 16.: PlatónZdroj: https://www.biografiasyvidas.com/biografia/p/platon.htm
Aristoteles (384 až 322 pred n. l.) už ako sedemnásťročný odišiel do Atén, kde sa na dvadsať
rokov stal žiakom Platónovej akadémie. Bol polyhistorom, jeho úvahy a vedecké objavy zasahujú
![Page 28: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/28.jpg)
27
Starovek
do mnohých, v dnešnom ponímaní definovaných, vedných odborov. Po Platónovej smrti cestoval
a prijal pozvanie macedónskeho kráľa Filipa na výchovu jeho syna, neskoršieho Alexandra Veľkého.
V roku 335 sa vrátil do Atén, kde založil svoju školu Lykeion (lýceum). Po smrti Alexandra Veľkého
bol obvinený za jeho učenie a povesť bezbožníka, tak sa radšej z Atén odsťahoval. Obával sa, že
bude popravený podobne ako Sokrates. Usídlil sa v meste Chalkidiki, kde aj umrel. Venoval sa
najmä fyzike, meteorológii, logike, metafyzike, poetike, politike a etike. Predpokladal, že Zem je
stredom vesmíru (v spise „O nebi“) a tento názor si ľudstvo osvojilo takmer na 2000 rokov, až do
čias Mikuláša Kopernika (dielo „Obehy nebeských sfér“ z roku 1543) a Galilea Galileiho (spis
„Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách“ z roku 1632). Predpokladal, že podstatou vecí sú
štyri základné elementy: zem, voda, vzduch a oheň.
Aristoteles sa právom považuje za otca zoológie. Zaviedol v biológii určité “stupne
dokonalosti”, napr. nerasty sú na najnižšom stupni, nasledujú rastliny, živočíchy a človek. Túto
stupnicu však neponíma vývojovo, ale nemenne.
V diele „Dejiny živočíšstva“, kde Aristoteles opisuje približne 400 živočíšnych druhov,
podáva základy morfológie a anatómie, ako aj základy živočíšnej klasifikácie. Podobne ako
Demokritos rozlišuje živočíchy s krvou (stavovce) a živočíchy bez krvi (bezstavovce). Prvá skupina
Enaima sa člení na: živorodé štvornožce, vtáky, vajcorodé štvornožce a ryby. Druhá živočíšna
skupina, Anaima sa tiež člení na 4 skupiny: Malakia (mäkkýše), Malakostraka (mäkkoškrupinaté,
dnes hlavonožce a kôrovce), Entoma (hmyz) a Ostrakodermata (škrupinaté: napr. mechúrniky,
hubky a iné). Z uvedeného vyplýva, že Aristoteles poznal všetky väčšie skupiny živočíchov.
Obr. 17.: AristotelesZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Aristoteles#/media/File:Aristoteles_Louvre.jpg
![Page 29: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/29.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
28
V spise „Časti živočíchov“ sa venuje základom porovnávacej anatómie a fyziológie
živočíchov. V diele „Plodenie a rozvoj živočíchov“ sa zaoberá rozmnožovaním živočíchov
a základmi embryológie. Spis „O duši“ je psychologické, ako aj teoreticko-biologické dielo.
Aristoteles sa v svojich dielach venoval aj zmyslom, pamäti, pohybu alebo dýchaniu. Bol
zástancom teórie „samoplodenia“ pri tzv. nižších živočíchov, napr. blchách, muchách, červoch a
pod. Táto predstava sa dlho udržala, a ako si neskôr uvedieme, neskorší biológovia museli dlho
vyvracať túto teóriu pre váhu autority Aristotela, ktorou bezpochyby skutočne bol a dodnes je.
Hippokrates z Kósu (460 až 377 pred n. l.) bol najvýznamnejšou osobnosťou nielen gréckej,
ale pravdepodobne celej starovekej medicíny a právom sa považuje za otca gréckeho lekárstva.
Venoval sa diagnostike chorôb a chirurgii. Ako putujúci lekár prešiel celé Grécko, Prednú Áziu
a časť Afriky a po návrate založil lekársku školu. Jeho koncepciu medicíny spísali jeho nasledovníci
a súhrne sa nazýva „Corpus Hippocraticum“. Dokonca sa môžeme domnievať, že neexistuje žiadna
dochovaná kniha, ktorú by napísal osobne Hippokrates. Odmietal povery a lekársku mágiu, a tak
položil základy medicíny ako vednej disciplíny. Lekárska prísaha sa tiež pokladá za dielo jeho žiakov.
Od neho sa tiež odvodzuje myšlienka zachovávania tzv. lekárskeho tajomstva. V jeho prácach sú
súhrnné názory na anatómiu, fyziológiu, diagnostiku, hygienu, stravovacie návyky a vyzdvihuje
potrebu telesného cvičenia. Hippokrates vychádza z diagnózy a prechádza k prognóze. Venoval
sa aj vplyvu prostredia na zdravie človeka. Chorobu pokladá za nerovnováhu štyroch základných
Obr. 18.: HippokratesZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Hippokrates_(lek%C3%A1r)#/media/File:Hippocrates.jpg
![Page 30: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/30.jpg)
29
Starovek
ľudských štiav: čiernej žlče, žltej žlče, krvi a lymfy. Detailnejšie túto hypotézu prebral a ďalej
rozvinul Claudius Galenos. V starogréckej mytológii bol za boha zdravia považovaný Asklepios
(lat. Aeskulapos). Bol to pravdepodobne reálne žijúci lekár, ktorého schopnosti podnietili k jeho
neskoršiemu zbožstveniu. Znázorňoval sa ako starec, ktorý sa opiera o palicu s ovinutým hadom.
Hippokrates sa pokladal za jeho potomka.
2.2.3 Helénske obdobie
Helénske obdobie (helenizmus) začína vznikom veľkej ríše Alexandra Macedónskeho
(vládol v rokoch 334 až 323 pred n. l.), ktorý dobyl celú Prednú Áziu a Egypt. Veľkou politickou
a hospodárskou zmenou bolo podrobenie si gréckych miest.
Macedónia prevzala grécky typ civilizácie. Helénska veda mala prínos predovšetkým
v matematike, mechanike a astronómii. Veľký prínos pre vedu bolo zriadenie múzea v Alexandrii
(najdôležitejšie mesto novej ríše nástupcov Alexandra, Ptolemaiovcov). Tu sa grécka veda dostala
do priameho styku s vedou riečnych kultúr, predovšetkým Egypta, Mezopotámie, ale aj Indie.
Múzeum v Alexandrii bolo prvým výskumným ústavom podporovaným štátom.
Napriek rozvoju fyziky a matematiky (Euklides, Ptolemaios), biológii sa venovala podstatne
menšia pozornosť.
Theofrastos (Theophrastos, 372 až 288 pred n. l.) bol Aristotelov nástupca na Lýceu. Vlastným
menom sa volal Tyrtamos, meno Theofrastos dostal od svojho učiteľa, Aristotela a v preklade
znamená „božský rečník“. Narodil sa na ostrove Lesbos, v roku 347 pred n. l. sa prisťahoval do
Atén, kde sa stal žiakom Platóna a neskôr Aristotela. Theofrastos sa venoval botanike, a preto
ho právom pokladáme za otca botaniky. Okrem úžitku z liečivých, prípadne poľnohospodársky
významných rastlín, sa Teofrastos zaoberal aj teoretickými problémami. Podobne ako jeho učiteľ
Aristoteles v oblasti zoológie, Teofrastos spracoval botanické znalosti získané počas vojenských
výprav Alexandra Macedónskeho (Veľkého).
Z najvýznamnejších botanických prác si zaslúžia pozornosť „Peri fyton historias“ (Dejiny
rastlín), z dnešného pohľadu taxonomické dielo, s informáciami dnes zahrnutými v tzv. všeobecnej
botanike a „Peri fyton aition“ (Príčiny rastlín), priekopnícke dielo v dnešnej oblasti fyziológie
rastlín, resp. záhradníctva a poľnohospodárstva. Poznal už približne 500 druhov rastlín, ktoré
rozčlenil na dreviny, kry, polokry a trávy. Toto členenie možno pokladať za zrod systematiky
rastlín. Hoci Theofrastov systém členenia rastlín bol umelý a všímal si len málo taxonomických
znakov, v modifikáciách pretrval až do čias Carla von Linného. Je aj autorom pomerne známej
![Page 31: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/31.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
30
knihy „De lapidibus“ (O kameňoch). Je to jedna z najstarších prác z odboru „praktickej“, prípadne
„aplikovanej“ chémie a baníctva. Z práce neskôr vychádzal nemecký vedec Georg (Georgius)
Agricola (1494 až 1555), ktorý bol autorom ťažobnej príručky „De re metallica“ (O hutníctve)
a dodnes ho pokladáme za otca mineralógie. Toto dielo, vydané posmrtne v roku 1556, malo dvanásť
zväzkov a pravdepodobne ovplyvnilo neskôr aj Paracelsa (pozri nižšie).
Dioskorides (Pedanius Dioscorides, približne 40 až 90 n. l.) bol ďalším významným
botanikom starovekého Grécka. Pochádzal z Malej Ázie, z mesta Anazarbus a za lekára sa „vyučil“
v rímskej lekárskej škole. Bol lekárom rímskych légií, vďaka čomu veľa cestoval. To mu umožnilo
pozorovať a zbierať rozmanité druhy rastlín. Napísal päťzväzkové dielo O liečivých rastlinách
(pôvodne napísané v gréckom jazyku, „Peri hyles ianikes“). Dielo sa stalo svetoznámym v latinskom
preklade „De materia medica“. V tejto práci opísal Dioskorides približne 600 rastlín. Pri klasifikácii
použil Theofrastovo členenie rastlín, ale sústreďuje sa už na viaceré taxonomické znaky, napr. plody,
listy prípadne kvety. Jeho dielo malo mimoriadny prínos pre poznanie rastlín z hľadiska ich využitia,
najmä v lekárstve a patrí k priekopníkom farmaceutickej botaniky. Jeho dielo pôsobí dodnes veľmi
moderne, pri liečivých rastlinách uvádza ich latinské a grécke pomenovanie, venuje sa opisu ich
stavby, výskytu a praktickému významu v medicíne. Toto dielo vychádzalo aj v arabčine (najmä
v 12. až 13. storočí) a v neskorších vydaniach bolo postupne doplňované a bohato ilustrované.
O význame tohto diela a jeho nadčasovosti svedčí aj skutočnosť, že bolo využívané početnými
generáciami lekárov viac ako 1500 (!) rokov.
Obr. 19.: TheofrastosZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Theofrastos_z_Eresu#/media/File:Theophrastus.jpg
![Page 32: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/32.jpg)
31
Starovek
Obr. 20.: DioskoridesZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Pedanius_Dioscorides#/media/File:Dioscorides01.jpg
Najvýznamnejšími alexandrijskými lekármi boli anatómovia Hérofilos (Herophilos)
a Erasistratos. Systematicky pitvali ľudské telo a pitvu zaviedli do výuky medicíny. Hérofilos
z Chalkédónu (335 až 280 pred n. l.) publikoval dielo Anatomika. Nazývali ho lekárom
„pravdovravcom“, ktorý hovorí pravdu, resp. to, čo si myslí. Svoje učenie postavil na prítomnosti
štyroch živlov a štyroch letorách (povahách). V jeho ponímaní to boli tzv. výživná sila (sídlila
v pečeni), hrejivá sila (sídlila v srdci), mysliaca sila (sídlila v mozgu) a pociťujúca sila (so sídlom
v nervoch). Dokázal už odlíšiť nervy od šliach, poznal bielu a sivú mozgovú hmotu, dokonca už
poznal dvanástnik, ktorý objavil pri pozorovaniach tenkého čreva.
Erasistratos (304 až 250 pred n. l.) bol ďalším významným alexandrijským lekárom,
ktorého považujeme za priekopníka anatómie a patológie. Venoval sa morfológii a anatómii
ľudského mozgu, ako aj fyziológii. Údajne sa z tohto dôvodu venoval aj vivisekciám, chirurgickým
zákrokom na živých odsúdených zločincoch bez predchádzajúceho umŕtvenia. Venoval sa tiež
otázkam významu hygieny. V ďalšom období nastal relatívny pokles záujmu o výskum anatómie
ľudského tela. V polovici 2. storočia pred n. l. sa helénske ríše zrútili pod vplyvom moci Ríma.
2.3 Rímska ríša
V antickom Ríme sa veda rozvíjala na gréckom základe. Najstaršie obyvateľstvo Itálie si
podmaňovali od 2. tisícročia pred n. l. rôzne kmene, súborne označované ako Italikovia. V 10.
stor. pred n. l. prenikli na Apeninský polostrov Etruskovia. Až po ich páde nastal rozvoj dovtedy
![Page 33: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/33.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
32
ovládaných italických kmeňov (hlavne Latinov). Mesto Rím vzniklo podľa tradície v roku 753 pred
n. l., keď ho na „siedmich pahorkoch“ založili Romulus a Rémus. Druhý z bratov údajne zahynul
pri ich vzájomnom súboji, keď sa rozhodovalo o tom, kto z nich bude panovníkom Ríma. Rímska
expanzia nastala počas Púnskych vojen (vojny medzi Rímom a fenickým mestom Kartágom)
v treťom storočí pred n. l., tretia (posledná) z nich skončila v roku 146 pred n. l., keď bolo Kartágo
rímskymi vojakmi „zrovnané so zemou“.
Z rímskych učencov si zasluhuje našu pozornosť Titus Lucretius Carus (98 až 55 pred n.
l.), rímsky básnik a filozof, ktorý bol stúpencom atomistickej náuky založenej Demokritom. Napísal
dielo „De rerum natura“ (O pôvode vecí). Uznával tri stupne duše, pričom všetky sú podľa neho
materiálnej povahy a zložené z atómov. V duši sú aj atómy vedomia.
Plinius Secundus starší (23 až 79 n. l.) bol polyhistorom starovekého Ríma a vydavateľom
spisov. Bol vynikajúcim vojakom aj politikom svojej doby. Jeho encyklopedistické dielo “Naturalis
historia“ (Dejiny prírody) pozostávalo z 37 kníh, ktoré zozbieral z približne 2 000 kníh od 500
gréckych a rímskych autorov. Na rozdiel od iných priekopníkov vedy, teda jeho dielo možno
považovať za kompilačné, jeho poznámky nevychádzajú z vlastných pozorovaní, ako napr.
v prípade Aristotela. Prirodzene, táto skutočnosť neznižuje význam jeho diela pre ľudstvo. Zvieratá
klasifikoval podľa ekosystémov, v ktorých žijú, napr. súš, voda a vzduch. Zahynul v blízkosti sopky
Vezuv, keď pozoroval jej erupciu. Údajne sa zadusil jedovatými plynmi a popolčekom.
Vrcholným predstaviteľom helénskej medicíny bol Claudius Galenos (129 až 200 n. l.),
najslávnejší lekár starého Ríma. Narodil sa v Pergame v Malej Ázii (dnešné Turecko). Vychádzal
z učenia Hippokrata. Začínal ako lekár gladiátorov, neskôr (v roku 161) pricestoval do Ríma, kde sa
Obr. 21.: Claudius GalenosZdroj: https://www.embibe.com/exams/10-top-greatest-physicians-of-all-time/
![Page 34: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/34.jpg)
33
Starovek
stal osobným lekárom cisára Marca Aurélia a jeho rodiny. Tvrdil, napríklad, že mozog je centrom
myslenia a pocitov, čo dokázal aj experimentálne. Viaceré anatomické pozorovania sú však mylné,
pretože vačšinou vychádzal z pitiev zvierat, napr. opíc – magotov.
Najdôležitejšie Galenove objavy súvisia s oblasťou dýchania, nervovej sústavy a krvného
obehu. Objavil napr. sedem párov mozgových nervov a opísal sietnicu oka. Napísal celkovo 256
spisov, až 131 z nich sa venujú práve medicíne. Mnohé jeho tvrdenia sú z dnešného pohľadu naivné,
ale približne tisíc rokov (!) si Galenos udržal postavenie najväčšej lekárskej autority, čo bolo pri
rozvoji medicíny čiastočne aj na škodu. Medzi svojimi súčasníkmi mal Galenos povesť vynikajúceho
praktického lekára. V liečbe využíval približne 400 výťažkov rastlín a živočíchov, tzv. galeniká.
Novoplatonizmus bol zavŕšením rozmanitých „filozofických“ škôl a smerov z čias helenizmu
(helenistickej filozofie). Na toto učenie logicky nadviazala nastupujúca stredoveká filozofia.
Novoplatonizmus vychádzal z Platónovej filozofie (s prídavkom učenia Aristotela, stoicizmu a aj
skepticizmu). Plotinos (204 až 270 n. l.) sa napr. domnieval, že všetky podoby sveta a ľudského
bytia možno odvodiť z jednotného božieho základu. Na základe novoplatónskej filozofie vyrastali
v neskoršom období rozmanité filozofické smery, napr. filozofia kresťanského stredoveku. Vychádza
z nej napr. Aurelius Augustinus (svätý Augustín) v štvrtom až piatom storočí n. l.
Do vývoja vied v ďalšom období zasiahli viaceré okolnosti (napr. nájazdy barbarov), ktoré
prispeli k rozdeleniu Rímskej ríše (rok 395 n. l., po smrti cisára Theodosia I.) a zániku jej západnej
časti (rok 476 n. l.).
Začiatok stredoveku sa najčastejšie datuje do roku 313 n. l., keď vydanie milánskeho ediktu
zrovnoprávnilo v Rímskej ríši kresťanstvo s ostatnými náboženstvami.
![Page 35: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/35.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
34
3 STREDOVEK
„Pochop aby si uveril, a ver, aby si porozumel.“
Aurelius Augustinus (354 až 430)
Je pomerne ťažké rozdeľovať dejiny na epochy a väčšinou to vedie k problémom, čo osobitne
platí o stredoveku. Stredovek (lat. media aetas, alebo medium aevum) bolo obdobie trvajúce od
úpadku antiky až po znovuobjavenie antických ideálov v renesancii. Z latinského prekladu by
sme mohli nadobudnúť presvedčenie, že sa jedná o akési „medziobdobie“. Humanisti zaviedli
pre obdobie začínajúce nástupom renesancie termín novovek. Z toho by sme mohli usudzovať, že
stredovek bolo obdobie “temna”, čo však podľa našich dnešných znalostí nebola celkom pravda.
Ako sme už uviedli, za začiatok stredoveku sa zvyčajne považuje rok 313, keď vydaním
milánskeho ediktu cisárom Konštantínom sa v Rímskej ríši zrovnoprávnilo kresťanstvo s ostatnými
náboženstvami. Niekedy sa za začiatok stredoveku považujú iné historické udalosti, napr. rok 476
n. l., keď po dobytí Ríma zanikla Západorímska ríša alebo dokonca až rok 529, keď cisár Justinián
dal zatvoriť platónsku Akadémiu.
Pre dejiny stredoveku, ako aj rozvoj prírodných vied v tomto období, zohralo mimoriadne
významnú úlohu kresťanské náboženstvo. Okrem kresťanstva, dominantne rozšíreného náboženstva
na území Slovenska, sa stredovek rozvíjal aj na pozadí židovského náboženstva (judaizmu) a islamu.
Stredoveká filozofia tak vychádzala z akéhosi „zjavenia pravdy“ nadradenej nad „pravdu rozumu“.
Či sa čitateľ tohto textu prikloní k jednej alebo k druhej z „právd“ je len otázka jeho svetonázoru.
Kresťanstvo vychádza z osoby Ježiša Krista (syna božieho, grécky Chrestos = pomazaný,
hebrejsky Mašiah = Mesiáš), o ktorého historickej existencii sa dodnes v spoločnosti vedú ostré
spory, nehovoriac o zásadnej odpovedi na otázku, či bol, resp. nebol Ježiš skutočne Synom Božím.
Po Ježišovej smrti začína židovsko-kresťanské obdobie v Jeruzaleme, neskôr vzniká kresťanská
obec v Antiochii, až sa postupne kresťanské učenie dostáva do Ríma. Asi do roku 100 n. l. rímsky
štát kresťanstvo určitým spôsobom „trpel“, resp. ignoroval. Kresťanstvo sa považovalo za židovskú
sektu a židovské náboženstvo štát toleroval. Na druhej strane už za cisára Nera, historicky všeobecne
známeho tyrana, sa začalo s prenasledovaním prvých kresťanov. Nero údajne popravil úctyhodný
počet kresťanov, napr. aj sv. Petra a sv. Pavla približne v rokoch 64/67 n. l.
Stredoveké myslenie môžeme rozdeliť na dve obdobia: patristiku (asi od roku 100 n. l. do
roku 700 n. l.) a scholastiku (približne od roku 700 n. l. do roku 1500 n. l.). Scholastika sa môže
![Page 36: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/36.jpg)
35
Stredovek
ešte rozčleniť na užšie obdobia: raná scholastika (asi do roku 1200), vrcholná scholastika (obdobie
približne 1200-1350) a neskorá scholastika (1350-1500).
3.1 Patristika
V helénskom období bol pre “učiteľa múdrosti” zavedený čestný titul “Pater” (otec). V ranom
kresťanstve sa týmto termínom označovali cirkevné autority kresťanstva, teda duchovní a kňazi.
Medzi najvýznamnejších predstaviteľov patristiky patril Aurelius Augustinus (tiež Augustín
z Hippa alebo svätý Augustín, 354 až 430), ktorý sa považuje za otca stredovekej filozofie. Bol
tiež spisovateľom, mystikom a najmä teológom. Sformuloval ústredný motív stredovekej filozofie:
pochop, aby si uveril a ver, aby si porozumel. Vypracoval prírodovedný systém, ktorým chcel uviesť
do súladu s Platónovou filozofiou a Mojžišovým učením. Genézu vykladá ako postupné tvorenie,
čo znamená, že dni Starého zákona nie sú skutočné dni, ale dlhé časové obdobia. Na jeho názory sa
potom dlho odvolávali teológovia, dokonca až do 19. storočia pri uvádzaní náboženstva do určitého
súladu s darwinizmom.
Počas Augustinovho života (roku 380) cisár Teodosius I. dokonca povýšil kresťanské učenie
na štátne náboženstvo a o čosi neskôr úplne zakázal pohanské kulty.
Obr. 22.: Aurelius AugustinusZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/August%C3%ADn_z_Hippa#/media/File:Simone_Martini_003.jpg
![Page 37: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/37.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
36
3.2 Scholastika
S korunováciou jednej z najvýznamnejších osobností stredovekých dejín, franského kráľa
Karola Veľkého za cisára v roku 800 (pápežom Levom III.), sa potvrdil definitívny rozkol západného
sveta s Východným Rímom (v stredoveku centrum Konštantínopol, resp. slovanské pomenovanie
Carihrad, v staroveku Byzantion, dnes Istanbul).
Takto bola formálne obnovená Západorímska ríša. Cisár potreboval vzdelaných úradníkov
a duchovných, a preto založil tzv. falckú školu pričlenenú k dvoru (Falcko, nemecky Pfalz, je
historické územie v dnešnom Nemecku). Podporoval rozvoj škôl aj pri kláštoroch a biskupstvách.
V 8. a 9. storočí vzrástol význam vzdelanosti. Latinčina sa stala univerzálnym jazykom
vzdelancov, čo malo veľký význam pre medzinárodný rozvoj vied. Zakladali sa aj knižnice, ktoré
vznikali postupným opisovaním starých kníh a listín.
V dvanástom storočí vznikla z katedrálnej školy pri Notre Dame Univerzita v Paríži (1150).
Jej pomenovanie bolo „Universitas magistrorum et scholarium“ (“universitas” chápané ako
spoločenstvo študentov a učiteľov, resp. učencov). Jej najvýznamnejšou súčasťou sa stala Sorbonna,
ktorá bola pôvodne útulkom pre študentov teológie. Významné boli aj univerzity založené v Bologni
(1088, vôbec prvá západoeurópska univerzita z hľadiska dnešného ponímania), v Oxforde (1167),
v Cambridge (1209), v Neapole (1224), v Padove (1222), v Siene (1240), v Montpellier (1220),
v Prahe (1348) a vo Viedni (1365). Univerzity mali vlastné práva a predpisy, väčšinou boli zriadené
panovníkmi alebo pápežmi. „Studium generale“ (všeobecné štúdium) zabezpečovali zvyčajne
štyri fakulty (artistická, resp. fakulta slobodných umení, neskôr filozofia, teologická, právnická
a lekárska). V rámci slobodných umení (bolo ich sedem) sa vyučovala gramatika, rétorika, dialektika,
aritmetika, geometria, astronómia a hudba.
3.3 Byzancia
Byzantský štát vznikol z východorímskej ríše. Najväčší rozvoj dosiahol v 6. až 7. storočí.
Strediskom kultúrneho, ako aj vedeckého rozvoja bol Konštantínopol (Carihrad). Konštantínopol sa
stal v štvrtom storočí na viac ako tisíc rokov (!) centrom vzdelania a kultúry Východu. Byzantská
medicína nadviazala na antickú medicínu a neskôr sa v nej uplatňovali aj prvky východných kultúr.
Oreibasios (tiež Oribasius, 325 až 403) vydal 16. zväzkové dielo s názvom „Súhrn lekárstva“, kde
komentoval Galenove názory, ako aj svoje vlastné pozorovania, predovšetkým z oblasti ženského
![Page 38: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/38.jpg)
37
Stredovek
lekárstva. Iným významným lekárom Byzancie bol Paulos z Aiginy (z Aeginy (slovensky Ejiny),
tiež označovaný ako Paulos Aegineta, 625 až 690 n. l.), ktorý napísal 7 zväzkové encyklopedické
dielo “Náčrty liečby”.
Podľa vzoru Grécka a Ríma sa už v 4. storočí zakladali prvé zárodky moderných nemocníc,
tzv. xenodochiá (útulky pre pocestných, chudobných a chorých). V nich boli zamestnaní lekári aj
ošetrovateľky. Spočiatku boli tieto „nemocnice“ pod cirkevnou správou. O chudobných ľudí sa
v xenodochiách starali zadarmo, bohatí ľudia si za starostlivosť údajne platili.
Obr. 23.: Paulos z AiginyZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Paulos_z_Aiginy#/media/File:Paulus_Aegineta_initial.jpg
V období križiackych výprav rád sv. Lazara zakladal útulky, nazývané lazarety. Pri
nemocniciach sa budovali aj lekárske školy a lekárne, v ktorých sa pripravovali lieky.
V Carihrade vznikla už v 5. storočí škola (tzv. Carihradská univerzita), ktorú založil
cisár Theodosius II.. Študoval na nej aj Konštantín Filozof (Cyril, brat Metoda, obaja sú známi
ako slovanskí vierozvestci, tiež „solúnsky bratia“). V roku 1453 byzantská ríša zanikla dobytím
Konštantínopolu osmanskými turkami. Postupne si Osmanská ríša podrobila Balkán a východné
Stredomorie.
3.4 Arabský svet
S osobnosťou proroka Mohameda (570 až 632 n. l.) a vznikom islamského náboženstva,
s uctievaním jediného boha Alaha, nastal veľký medzník v rozvoji svetovej vedy a kultúry.
![Page 39: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/39.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
38
Veľký význam pre rozvoj vedy mala aj skutočnosť, že bola intenzívne materiálne podporovaná
a mnohí vplyvní ľudia sa jej dokonca osobne venovali. To je napr. základný rozdiel od vedy
stredovekého kresťanského sveta, kde bola veda takmer výhradne cirkevnou záležitosťou.
Najväčší rozkvet islamskej vedy bol od 9. storočia. Islamská veda bola medzníkom pre
rozvoj viacerých prírodovedných oblastí, predovšetkým matematiky, astronómie, zemepisu, chémie
a medicíny. Rozvoj posledných dvoch oblastí súvisí aj s rozvojom biológie.
S rozvojom chémie sa spája aj zdokonalenie destilačného prístroja, ktorý bol známy už
z helénskeho obdobia ako krivuľa. Arabi destilovali rastlinné extrakty, poznali postup odparovania
a filtrovania. Alkohol je tiež arabského pôvodu, napr. slovo „al-kuhl“ v preklade znamená „duch,
ktorý pohlcuje telo“. Dioscorides ho dokonca považoval za liek. Pre odľahčenie uvádzame, že
alkohol bol niekedy označovaný aj za „vodu života“ (lat. aqua vitae).
Medzi najvýznamnejších arabských lekárov na rozhraní 9. až 10. storočia patril perzský lekár,
polyhistor s polatinčeným menom Rhazes (vlastným menom Abú Bakr Muhammad ibn Zakaríja
ar-Rází, 865 až 925). Založil a viedol nemocnicu v Bagdade a okrem iného bol aj alchymistom
(objavil napr. kyselinu sírovú a petrolej), ako aj biológom. Napísal okolo 200 lekárskych prác, ktoré
vyšli po jeho smrti pod súhrnným názvom „Continens Rhasis“ (Všeobecná kniha o medicíne).
Významným arabským lekárom bol aj jeho nasledovník s polatinčeným menom Haly
Abbas. Bol osobným lekárom kalifa z Bagdadu. Vydal dielo nazvané „Liber pantegni“ (resp.
v inom preklade Liber regius) (Kráľovská kniha, resp. „Celé umenie). Kniha zahrňovala medicínske
poznatky od anatómie a fyziológie až po hygienu. Opísal v nej aj mnohé epidemické choroby
a odporúčal testovať lieky na zvieratách. V chirurgii vynikol Abulcasis, ktorý opísal ženské
pohlavné orgány a mimomaternicové tehotenstvo. Napísal tridsať kníh, ktoré pojednávajú najmä
o chirurgii. Uvádzal aj spôsoby liečenia vykĺbenín, liečenie tzv. „púšťaním žilou“, liečenie zlomenín
a postupy trhania zubov. Žil v Andalúzii, teda v tom čase v maurskom Španielsku. Alhazen (arabsky
Muhammad ibn al-Hasan ibn al-Hajtham, 965 až 1038) bol vedec, ktorý sa zaoberal matematikou,
astronómiou a optikou. Narodil sa v Basre, v dnešnom Iraku. Študoval aj v Bagdade. Venoval sa
optike a výsledky svojich pozorovaní zverejnil v diele „Veľká optika“. Vybrúsil sklenené šošovky
a zaviedol ich používanie (napr. okuliare).
Arabskú medicínu však najviac preslávil Abu Ali al Hussein ben Abdallah Ibn Sína
(latinská forma Avicenna, 980 až 1037). Bol univerzálnou osobnosťou a okrem medicíny sa
zaoberal filozofiou, prírodnými vedami, písaním básní a politikou. Narodil sa v perzskej rodine
v Afšane pri Buchare. Po otcovej smrti cestoval a pôsobil ako učiteľ, prípadne ako úradník na
panovníckych dvoroch. A samozrejme, bol dvorným lekárom. V medicíne, ako sme už uviedli,
![Page 40: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/40.jpg)
39
Stredovek
Avicenna vynikal. Už ako 17 ročný vyliečil princa Nuha Ibna Mansúra, za čo si zaslúžil všeobecné
uznanie. Napísal okolo 100 vedeckých prác a medicínou sa zaoberal v päťzväzkovom diele „Al-
Kánún fittíb“ (Kánon medicíny). Je to bohatý zdroj komentárov k prácam Galena a Aristotela. Kniha
je na svoje obdobie napísaná jasne a prehľadne. Avicenna si napr. všíma význam strachu a duševnej
záťaže na vznik chorôb. Prenosným chorobám podľa neho možno zabrániť pitím prevarenej vody
a varením potravín (základy sterilizácie). Venoval sa aj otravám a ich možnému liečeniu. Ostro
vystupoval proti astrologickým a magickým praktikám pri liečení chorôb. Botanická časť Kánonu
boli významným prínosom pre rozvoj botaniky počas stredoveku a aj začiatkom renesancie.
Obr. 24.: AvicennaZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/7/74/Avicenna-miniatur.jpg
Averroes (Ibn Rušd, 1126 až 1198) bol učencom stredovekého moslimského západu, narodil
sa v Córdobe a umrel v Maroku. Študoval filozofiu, lekárstvo, matematiku a právo. Žil v období
existencie Córdobského kalifátu (existoval v 10. a 11. storočí) a pracoval ako sudca a osobný lekár
kalifa (titul moslimských vládcov, vo význame „následník proroka“). Hmotu a pohyb pokladal za
večné „príčiny“, podobne ako boha. Individuálnu dušu človeka pokladal za smrteľnú. Vychádzal
z Aristotela, ale predpokladal už určité genetické zákonitosti. Napr. sa domnieva, že už v semene
rastlín je utajený zárodok budúcej rastliny s jej vlastnosťami, tak ako v zárodku živočíšnom je
informácia o budúcich vlastnostiach dospelého organizmu.
Islamská veda priniesla svetu aj mnohé výsostne biologické poznatky. Zechariah Ben
Muhammad Al Cazvinee (1203 až 1283) cestoval po južných oblastiach Ázie a v diele “Prírodné
![Page 41: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/41.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
40
divy” pridal informácie o mnohých druhoch živočíchov a rastlín, o ktorých nevedeli ani Aristoteles
a Theofrastos. Venoval sa aj geografii. Abd-Allati (1161 až 1231) opísal egyptskú faunu a výchovu
kureniec pomocou inkubátora. Al-Damiri (Kamal al-Din Muhammad ibn Musa al-Damiri, 1344 až
1405) je autorom diela „Hayat al-Hayawan“ (Život zvierat), približne z roku 1371, v ktorom opísal
viac ako 900 druhov živočíchov (najmä uvádzaných v Koráne, svätej knihe islamu) a zhrnul arabské
zoologické poznanie. Niektoré informácie sú však prepletené nepravdivými, až fantastickými
údajmi.
3.5 Západná a stredná Európa
Je všeobecne známe, že vývoj vzdelanosti a medicíny stredoveku ovplyvňovali v najväčšej
miere kresťanské náboženstvo a Cirkev. Základom cirkevnej ideológie sa stala (ako sme už uviedli)
scholastická filozofia. Z nej vyplývala nedotknuteľnosť tela a nadprirodzený pôvod chorôb (napr.
ako boží trest, prípadne naopak, skúška sily viery).
Funkciu liečiteľov a lekárov vykonávali kňazi. V období raného kresťanstva boli známymi
lekármi a liečiteľmi bratia Kozma (niekedy Kosmas) a Damián. Pochádzali z Arábie a pôsobili
ako nezištní lekári v Sýrii. V roku 305 boli popravení za šírenie kresťanstva. Podľa legendy napr.
v spánku amputovali chorému človeku nohu a prišili mu nohu zdravého černocha. Pacient údajne
mohol opäť chodiť. Obaja boli vyhlásení za svätých a stali sa patrónmi medicíny.
V 6. storočí založil Benedikt z Nursie (asi 480 až 547) rád benediktínov. Patrí k zakladateľom
západného mníšstva a patrónom Európy. Študoval v Ríme, najmä rétoriku. Údajne sa z dôvodu
Obr. 25.: AverroesZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/82/AverroesColor.jpg
![Page 42: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/42.jpg)
41
Stredovek
morálnej skazy a intelektuálneho úpadku v meste rozhodol pre život mnícha. Založil viaceré
kláštory, ale až so skupinou najvernejších nasledovníkov založil kláštor na vrchu Monte Cassino
(vybudovaný v roku 532). Tu zriadili aj lekársku školu. Inou rehoľou boli lazariti (1048), kartuziáni
(1084) alebo hospitaliti (12. storočie). V kláštorných záhradách pestovali liečivé byliny. Kláštory
zriaďovali aj útulky. Pre chorých pocestných pútnikov “xenodochiá”, pre mníchov “infirmatóriá”,
pre iných ľudí “hospitály”. Rehoľa sv. Lazara zriaďovala leprosáriá (útulky pre chorých na lepru).
Operácie a pitvy boli v tomto období zakázané a chirurgia rozkvitala ako remeslo. Medicína bola
skôr knižnou vedou, predovšetkým prepisom klasických diel Galena, Hippokrata, byzantských
a arabských lekárov.
V 9. storočí vznikla v Salerne lekárska škola (Civitas Hippocratica), ktorá postupne
prerástla na univerzitu. Študovali na nej civilní lekári, ktorí pitvali zvieratá a komentovali lekárske
diela Galena a Avicennu. Škola bola v úzkom spojení s kláštorom v Monte Cassino, krorý mal
bohatú knižnicu s lekárskymi textami antických a arabských autorov. Medzi významných učiteľov
patril Constantinus Africanus (1018 až 1087), ktorý preložil pre potreby školy najvýznamnejšie
práce arabskej medicíny. Bol to moslimský vedec, ktorý sa v zrelom veku (v roku 1067) usadil
v kláštore Monte Cassino, stal sa mníchom a nechal sa pokrstiť. Známy je najmä vďaka prekladu
diela Haly Abbasa (pozri vyššie). Rogerius (Ruggerio Frugardo, 1140 až 1195) tu napísal jednu
z prvých prác o chirurgii „Practica Chirurgiae“ (Chirurgická prax). Je zaujímavé, že na tejto škole
študovali aj ženy. Najslávnejšími boli Abella (známa aj ako Abella Salernská), ktorá publikovala
prácu o žlči a spermiách a Trotula, ktorá študovala pôrod a horúčku. Je priekopníčkou „ženskej“
medicíny. V 11. storočí vznikli v Salerne a v ďalších západoeurópskych mestách aj verejné lekárne.
Fridrich II. vydal zákonník, podľa ktorého boli lekári zodpovední za dohľad nad lekárňami a nad
prípravou liečiv.
V súvislosti so školou v Salerne si ešte uvedieme meno Fridricha II. (1194 až 1250).
Od roku 1198 bol sicílskym kráľom, od roku 1220 dokonca cisárom Svätej rímskej ríše. Okrem
obnovenia medicíny v Salerne zriadil aj univerzitu v Neapole (1224). Je priekopníkom morskej
biológie, napr. si najal potápačov na štúdium morských hlbín v Messinskom prielive. Napísal aj
knihu o sokoliarstve, ktorá je na svoju dobu významnou ornitologickou publikáciou.
Prvé lekárske fakulty vznikali v západnej a strednej Európe aj na ďalších miestach.
Vybudovali ich na univerzitách, o ktorých vzniku sme sa zmieňovali už vyššie, napr. Bologna v 11.
storočí, Padova a Montpellier v 13. storočí a napr. Praha v 14. storočí.
Arnald z Villanovy (tiež Arnoldus, 1235/40 až 1311) pôsobil ako profesor v Montpellieri
a zaoberal sa významom chémie pre medicínu, predovšetkým prípravou nových liečiv. Bol
![Page 43: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/43.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
42
alchymistom a prenasledovala ho inkvizícia. Pred operáciou používal ako uspávací prostriedok
zmes ópia, koreňa mandragory a blenu.
Mondino de Liuzzi, alebo Mundinus (tiež M. de Liuzzi, M. de Liucci, 1270/75 až 1326)
bol profesorom anatómie a chirurgie na Univerzite v Bologni. Jeho sláva a význam spočíva najmä
v tom, že „dostal ľudskú mŕtvolu opäť na pitevný stôl“. Už ako dvadsaťročný získal medicínsky
doktorský diplom a vo svojom rodnom meste, Bologni, začal prednášať anatómiu. Bol tiež politikom,
vyslancom a praktickým lekárom. Na základe poznatkov z pitiev mŕtvol, napr. v roku 1315 pitval
dve ženské mŕtvoly, napísal rozsiahlu učebnicu anatómie “Anatomia mundini” (tiež názov Anatomia
corporis humani z roku 1316), podľa ktorej sa vyučovalo až do 16. storočia. Z tohto obdobia sú
zachované aj jej kópie. Mondino de Liuzzi prispel aj k prehĺbeniu poznatkov o anatómii ľudského
srdca. Z iných predstaviteľov bolonskej školy uvádzame mená ako Alderotto (komentoval práce
Hippokrata a Galena, venoval sa aj lekárskej etike), Saliceto (prepojil znalosti starovekej a arabskej
anatómie s praktickým pozorovaním, teda pitvami) a Bartolomeo da Varignana (tiež významný
anatóm svojho obdobia).
Obr. 26.: Mondino de Liuzzi, „anatomické lekcie“Zdroj: http://www.wikiwand.com/fr/Mondino_de%27_Liuzzi
František z Assisi (vlastným menom Giovanni Battista Bernardone, 1181 až 1226) bol
zakladateľom františkánskeho rádu. Napriek tomu, že sa narodil v zámožnej rodine, presadzoval
v zrelom veku chudobu. Okrem iného ho Cirkev pokladá aj za patróna živočíchov a životného
prostredia. Zaslúžil sa o rozvoj prírodovedného poznania predovšetkým tým, že na rozdiel od učenia
scholastiky, keď sa určitým spôsobom zanedbávalo pozorovanie prírody, učil poznávať „stvoriteľa“
![Page 44: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/44.jpg)
43
Stredovek
podľa jeho výtvorov, napr. rastlín a živočíchov. Zvieratá považoval za svojich bratov a vedel s nimi
údajne komunikovať, vďaka čomu sa mu niekedy prisudzujú zásluhy pri budovaní základov etológie.
Podľa legendy, sv. František dokonca pre vtákov usporiadaval náboženské kázne.
Rád dominikánov dal stredovekému svetu mnohých prírodovedcov. Albert Veľký (Albertus
Magnus, vlastným menom Albert von Bollstädt, asi 1200 až 1280) bol považovaný za najväčšieho
učenca svojej doby. Jeho súčasníci ho nazvali „Doctor universalis“. Študoval v Padove a Bologni.
Bol vynikajúcim chemikom, filozofom a biológom (zoológom, ako aj botanikom). Patril k najlepším
komentátorom Aristotela. Snažil sa skĺbiť otázky teológie, filozofie a prírodných vied do jedného
celku. Bol tak úspešný prednášateľ, že počas svojho pôsobenia na Sorbone musel prednášať na
parížskych námestiach. Venoval sa aj chémii, napr. zliatinám kovov a zaviedol pojem „afinita“
(schopnosť látky zlučovať sa s inými látkami).
Tomáš Akvinský (1225 až 1274) patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov scholastiky.
Nazývali ho tiež kniežaťom filozofov (tzv. „princeps philosophorum“). Bol žiakom Alberta Veľkého
a zaoberal sa významom ľudského rozumu. Podľa neho je duša človeka schopná cítiť a myslieť
(slobodná vôľa), čím sa líši od duše zvierat, ktorá je len citová, teda pudová.
Obr. 27.: Albert VeľkýZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Albert_Ve%C4%BEk%C3%BD#/media/File:AlbertusMagnus.jpg
Roger Bacon (1214 až 1294) bol členom františkánskej rehole. Tohto anglického
prírodovedca, filozofa a alchymistu neskôr vyhlásili za „mučeníka vedy“, pretože za propagovanie
svojich vedeckých názorov strávil vo väzení celkovo až neuveriteľných 24 rokov! Študoval
na univerzitách v Oxforde a v Paríži. Matematiku pokladal za kľúč k ďalším vedám. Kritizoval
scholastické autority, za čo si vyslúžil už spomínané kláštorné väzenie. Má zásluhu pri zavádzaní
![Page 45: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/45.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
44
nových výskumných metód. Do zoológie však napr. paradoxne veľmi nekriticky preberal bájne
informácie o neexistujúcich živočíchoch. Propagoval bezprostredné pozorovanie prírodných javov
a preto si v neskoršom období vyslúžil ďalší z unikátnych titulov, keď ho nazvali „prorokom vedy“.
Obr. 28.: Roger BaconZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Roger_Bacon#/media/File:Roger-bacon-statue.jpg
Cestovateľ Marco Polo (1254 až 1323), benátsky kupec, vyviedol vedu za hranicu
múrov kláštorov a preberania faktov z klasických diel bez ich overovania. Marco Polo vykonal
veľa zemepisných objavov a opísal mnohé nové druhy rastlín a živočíchov. Preslávil sa najmä
publikovaním správ z týchto ciest, na ktorých sa dostal až do Číny (niekedy je tento fakt historikmi
spochybňovaný). V roku 1298 až 1299 strávil Marco Polo dlhé mesiace vo väzení v Janove, ako
zajatec Janovčanov po námornej bitke s Benátkami pri ostrove Korčula. Vo väzení trávil čas
diktovaním svojich poznámok z ciest a postrehov z Ázie, napr. strávených na dvore mongolského
vojvodcu Kublaj-chána (v novšom prepise Chubilaj-chána). Spolu s inými cestovateľmi (Vasco
Da Gama, Krištof Kolumbus) a novými zámorskými objavmi ľudstvo postupne prechádzalo
k novoveku.
Najrozšírenejším spisom, na ktorom bola spočiatku postavená zoológia, botanika
a mineralógia stredoveku, bolo dielo neznámeho autora “Physiologus”. Vzniklo v Alexandrii,
približne v 2. storočí n. l.. Spočiatku však dielo obsahovalo len opis biblických živočíchov a až
neskôr sa rozširovalo (dokonca o bájne zvieratá ako satyrovia, centaurus a pod.). Biologická
klasifikácia je primitívna a delí živočíchy na štyri skupiny (cicavce, vtáky, obojživelníky a plazy,
hmyz). Vo všetkých vydaniach je opísaných okolo 75 zvierat a jednotlivé vydania ich neuvádzajú
viac než 30 až 40. To je smiešne číslo už aj voči Aristotelovým dielam, ktoré museli byť pisateľom
![Page 46: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/46.jpg)
45
Stredovek
diela známe. Cirkevní kazatelia ho uznávali až do 14. storočia. V nasledujúcich storočiach už bolo
toto dielo, našťastie pre ľudstvo, veľmi rýchlo prekonané.
Obr. 29.: Ukážka z neskoršieho vydania diela Physiologus (9. storočie), zobrazenie leopardaZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Physiologus#/media/File:76-Fisiologo_di_Berna_-_Pantera.jpg
![Page 47: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/47.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
46
4 RENESANCIA, 15. – 16. STOROČIE
„Kto môže patriť sám sebe, nech nepatrí inému.“
Paracelsus (1493 až 1541)
Renesancia bola kultúrnou epochou, ktorá sa usilovala o znovuzrodenie klasickej antickej
vzdelanosti. Renesančné učenie útočí proti jednostrannosti scholastickej učenosti, predovšetkým
podceňovania úlohy skúsenosti, trvania na dogmách a jednostranného zdokonaľovania logických
postupov bez rozvoja tvorivého myslenia.
Vznik renesančného myslenia a jeho výrazný príklon k pozemskému životu sa výrazne
zobrazil vo viacerých sférach ľudského života: literatúra, výtvarné umenie, architektúra a pod. Za
prelomové obdobie renesancie sa pokladá 15. až 16. storočie, hoci presné datovanie jej nástupu je
dosť ťažké. V Taliansku je možné sledovať isté náznaky renesancie už v 14. storočí, zatiaľ čo na
území Slovenska renesancia pretrvávala ešte v 17. storočí. S rozvojom renesancie úzko súvisia aj
hospodárske a sociálne zmeny vo feudálnej Európskej spoločnosti, ktoré boli spôsobené zámorskými
objavmi, rozvojom remesiel a vznikom nových centier obchodu.
Renesancia je charakterizovaná aj prudkým rozvojom vedeckého myslenia. Jeho podporou
bol aj objav kníhtlače v 15. storočí a zrod novej platónskej akadémie (tzv. Florentská platónska
akadémia, 1459 až 1521) podporovanej florentským dvorom Medicijovcov (bankár Cosimo Medici).
Z nebiologických objavov patrí k najvýznamnejším napr. heliocentrizmus Mikuláša Kopernika
(Nicolaus Copernicus), ktorý bol však docenený až oveľa neskôr.
Obr. 30.: Mikuláš KopernikZdroj: http://www.thinglink.com/scene/483757122211807234
![Page 48: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/48.jpg)
47
Renesancia, 15. – 16. storočie
4.1 Anatómia človeka
Ako sme uviedli v predchádzajúcom texte, v stredoveku sa štúdium anatómie človeka
zanedbávalo. Jednou z príčin mohlo byť, že v roku 1215 tzv. „IV. lateránsky koncil“ údajne zakázal
duchovným osobám zaoberať sa chirurgiou („Ecclesia abhorret a sanguine“, t.j. Cirkev sa štíti
krvi). Táto informácia však pochádza až z 18. storočia, z pera autora Françoisa Quesnaya, ktorý
sa venoval histórii chirurgie vo Francúzsku. Pôvodné odkazy nie sú známe. Keďže duchovní boli
súčasne lekári, chirurgiou sa väčšinou zaoberali laici. Ďalšou príčinou zanedbávania anatómie bol
fakt, že Cirkev dogmaticky trvala na poznatkoch Hippokrata a Galena.
Výnimkou z pravidla bola Univerzita v Bologni, kde v stredoveku vynikal v anatómii
Mondino de Liuzzi. Tu pitvali aj jeho neskorší nástupcovia, napr. Berengario da Carpi (v rokoch
1502 až 1527 pôsobil na Univerzite v Bologni ako profesor anatómie a rozpitval približne 100 mŕtvol).
Rozprávalo sa o ňom (možno len vďaka neprajníkom alebo určitej „zvláštnosti“ jeho povolania
z hľadiska mentality ľudí 16. storočia), že sa neštítil vykonávať na ľuďoch aj vivisekcie. Hlásal, že
anatómia nie je len vecou kníh, ale aj záležitosťou „videnia a ohmatania“. Štúdium anatómie však
stále narážalo na významný problém, a to legálne (prípadne akékoľvek) nadobudnutie ľudských
mŕtvol pre potreby výučby anatómie človeka. Pomerne často mŕtvoly zaobstarávali študenti
medicíny a nevyhýbali sa ani prostrediu cintorínov. Neraz prichádzali aj do ozbrojených konfliktov so
strážcami poriadku. Ak by sme sa napr. preniesli do Anglicka v 16. storočí, Univerzita v Cambridge
dostávala od roku 1564 každoročne (legálne) len dve mŕtvoly. Bol to prísľub od anglickej kráľovnej
Alžbety. Na druhej strane, mŕtvoly museli byť po pitve riadne pochované, s poctami, keďže prispeli
ku rozvoju medicínskeho poznania. Na pohreboch sa údajne museli zúčastňovať aj profesori.
Leonardo da Vinci (1452 až 1519) bol významnou osobnosťou renesančného obdobia.
V jeho osobe sa snúbili remeselník, umelec a učenec. Kritizoval scholastiku a pri štúdiu prírodných
vied uprednostňoval osobnú skúsenosť, najmä pozorovanie. Je autorom významných umeleckých
diel, napr. obrazov Zvestovanie, Dáma s hranostajom, Madona v skalách, alebo Mona Líza.
Z nástenných malieb ho preslávila „Posledná večera“ (latinsky Ultima cena), niekedy považovaná za
najvýznamnejšie umelecké dielo na svete. Z mnohých da Vinciho poznámok sú niektoré významné
aj pre dejiny biológie. Leonardo si napr. všimol, že fosílie, ktoré príležitostne nachádzal, sú
pozostatkami bývalých, dnes nežijúcich organizmov. Nepredpokladal, že vznik fosílií je pozostatkom
biblickej potopy, teda „jednorázovej“ udalosti. Videl, že fosílie sú uložené vo viacerých vrstvách.
Leonardo da Vinci bol aj významným anatómom. Domnieval sa, že anatomická veda nemá stavať
na autorite, ale na pozorovaní. Plánoval napísať 120 zväzkové anatomické dielo (dnes sa zachovalo
![Page 49: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/49.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
48
asi 779 kresieb s textom). Rozpitval asi 30 mŕtvol. Jeho súčasníci to pokladali za takmer zločineckú
činnosť a darilo sa mu to najmä vďaka ochrane mocných ľudí svojej doby (jeho ochrancami boli
napr. Cesare Borgia, francúzski panovníci Ľudovít XII. a František I., ako aj brat pápeža Leva X.,
Giuliano de‘ Medici).
Leonardo sa venoval aj anatómii koňa (zachovalo sa asi 40 obrazových tabúľ), fyziológii
zmyslov a významu ľudského mozgu. Prišiel na spôsob, ako pitvať oko, ktorý sa používal až do 19.
storočia. Okolo roku 1490 nakreslil Leonardo do svojho náčrtníka štúdiu označovanú ako „Kánon
proporcií“. Bol ovplyvnený tzv. „ideálnymi proporciami mužského tela“, ktoré popísal vo svojej práci
rímsky architekt Marcus Vitruvius Pollio. Štúdia nazývaná „Vitruviánsky muž“ (Homo Vitruvius) sa
stala jednou z jeho najznámejších prác a je vyrazená aj na jednoeurovej minci Talianska. Leonardo
da Vinci si uvedomoval fyzickú ako aj psychickú náročnosť spracovania podkladov pre anatomický
atlas a jeho samotnú realizáciu. V predhovore písal: „Ak sa budeš oddávať takým štúdiám, získaš
menej ako ľudia, čo vedú pokojný život, i menej ako tí, čo sa chcú obohatiť za jeden deň. Budeš
musieť žiť dlhý čas vo veľkej núdzi…“
Obr. 31.: Leonardo da Vinci, Vitruviánsky mužZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Leonardo_da_Vinci#/media/File:Leonardo_da_Vinci.jpeg
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Vitruvi%C3%A1nsky_mu%C5%BE#/media/File:Vitruvian.jpg
Paracelsus (Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim, 1493 až 1541)
sa narodil v dnešnom Švajčiarsku a pôsobil ako lekár a filozof svojej doby. Bol aj alchymistom,
ale cieľom jeho alchýmie nebola len výroba zlata, „chrysopoeia“, ako to bolo pravidlom pri iných
uctievačov tohto „umenia“. Niekedy ho označujú menom „Luther medicíny“. Toto pomenovanie
![Page 50: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/50.jpg)
49
Renesancia, 15. – 16. storočie
nemožno brať ako hanlivé, poukazuje na aspekt jeho reformátorstva v oblasti štúdia biológie
človeka, keďže sa svojim dielom vzoprel proti Galenovi a Avicennovi. Ich knihy údajne verejne
spálil na tržnici v Bazileji, kde neskôr pôsobil. Meno Paracelsus si údajne dal sám, aby demonštroval
svoju nadradenosť nad Celsom (predpona „para“). Celsus bol novoplatónskym filozofom a lekárom
z druhého storočia nášho letopočtu. Paracelsus pochádzal zo schudobnelej šľachtickej rodiny.
Študoval vo Ferrare, Francúzsku aj Nemecku. V medicíne uprednostňoval pozorovanie,
skúsenosť a pokus. Ako syn lekára sa už v mladosti oboznámil s minerálmi a rastlinami. Úspešne
zaviedol do medicíny chémiu, ktorá sa v tom čase obmedzovala hlavne na alchýmiu a hľadanie kameňa
mudrcov, výrobu zlata, omladzovacích prostriedkov a všeliekov. Bol významným predstaviteľom
učenia iatrochémie (učenie, ktoré sa snažilo vysvetľovať javy na základe chémie). Údajne mal
veľmi komplikovanú, až neznášanlivú a chvastavú povahu, vďaka čomu mal množstvo nepriateľov.
Precestoval takmer celú Európu. Na univerzite v Bazileji prednášal okrem latinčiny aj v nemčine,
za čo si v tom čase vyslúžil nevôľu miestnych akademických funkcionárov univerzity. Na druhej
strane, vďaka prekonaniu jazykovej bariéry sa jeho prednášok zúčastňovali aj tzv. „kúpeľníci“
a alchymisti. Na území súčasného Slovenska pôsobil v Bratislave (Prešporku), za účelom štúdia
vzácnych kovov pricestoval aj do Banskej Bystrice a jej okolia (ťažba medi a striebra), ako aj
do Smolníka (tiež najmä medené rudy). Paracelsus liečil rozmanitými extraktmi (detaily uvádza
v jeho knihe Archidoxa). Predpokladal, že rastliny liečia tú chorobu, na ktorú sa nejakou vlastnosťou
podobajú. Liečil aj minerálnymi vodami a zlúčeninami viacerých kovov. Opísal toxicitu ťažkých
kovov na zdravie baníkov, ktorí ich ťažia. Žil v komplikovanej dobe, v dobe rozmachu inkvizície,
Obr. 32.: ParacelsusZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/4a/Paracelsus.jpg
![Page 51: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/51.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
50
ktorá sa riadila „príručkou“ s názvom „Malleus maleficarum“ (slov. Kladivo na čarodejnice, 1486)
z pera dominikánskeho inkvizítora Heinricha Kramera. Paracelsus umrel v Salzburgu, nečakane
(údajne holdoval alkoholu) a pomerne chudobný.
Andreas Vesalius (1514 až 1564) začal študovať v Paríži, ale po troch rokoch odcestoval
do Benátok. Ako 22 ročný dostal učiteľské miesto v Padove. Vesalius bol zvedavý anatóm, ktorý
pitval zvieratá, ale údajne „nepohrdol“ ani ľudskou mŕtvolou nelegálne získanou z cintorína.
V roku 1543 vydal v Bazileji dielo „De humani corporis fabrica libri septem“ (Sedem kníh o
dielni ľudského tela). Táto kniha bola veľmi bohato ilustrovaná. Ilustrácie pripravil Jan Steven
van Calcar, ktorý bol žiakom známeho maliara Tiziana. Táto kniha sa pokladá za zrod modernej
anatómie človeka. V tejto práci Vesalius opravil približne 200 omylov Galena. Vysvetľoval, že
Galenos nemohol ku niektorým svojim záverom dospieť vďaka pozorovaniu pitiev človeka, ale
viacerých druhov živočíchov. V mnohých názoroch sa však tiež mýlil, niekedy preberal názory
svojich predchodcov, najmä v prípadoch, že sám nemal lepšie vysvetlenia. Kniha vyvolala mnoho
rozporov v medicínskych, ako aj cirkevných kruhoch. Napr. Cirkvi sa nepáčilo, že podľa Vesalia
má muž na oboch stranách rovnaký počet rebier, hoci by mal mať na jednej strane o rebro menej
(to, ako vieme, malo slúžiť pri stvorení prvej ženy). Knihu odmietli aj mnohé autority medicíny
(Realdo Colombo, Eustachius). Druhé vydanie Vesaliovej anatómie (z roku 1555), doplnené
o ďalšie ilustrácie a autorove poznámky, slúžilo približne ďalších 200 rokov ako základná učebnica
anatómie človeka na európskych lekárskych fakultách. Počas svojho života bol osobným lekárom
Obr. 33.: Andreas Vesalius, portrét z knihy „De humani corporis fabrica libri septem“ a ilustrácia ľudskej kostry z nejZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/4e/Vesalius_Fabrica_portrait.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e6/Vesalius_Fabrica_p163.jpg
![Page 52: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/52.jpg)
51
Renesancia, 15. – 16. storočie
španielskeho kráľa Karola V., ako aj jeho syna a následníka trónu Filipa II. Koniec Vesaliovho života
nie je zdokumentovaný dostatočne presne a je skôr opradený legendami, než reálnymi faktami.
Údajne nečakane opustil španielsky dvor a vybral sa na pútnickú cestu do Jeruzalema. Na spiatočnej
ceste v roku 1564 umrel na gréckom ostrove Zakynthos.
Realdo Colombo (1516 až 1559) bol žiakom Vesalia a jeho nástupcom v Padove. Preslávil
sa prácou „De re anatomica“. Bol pozorovateľom malého krvného obehu a pozoroval tiež systolu
a diastolu srdca vďaka vivisekciám prevádzaným na zvieratách.
Eustachius (Bartolomeo Eustachi, 1514(?) až 1574) bol ďalším významným anatómom 16.
storočia. Na jeho počesť je pomenovaná sluchová trubica (tuba phyryngotympanica), ktorá spája
dutinu stredného ucha s nosohltanom. Objavil aj nadobličky. Patril ku kritikom Vesalia a zastával
názory Galena. Hovoril, že sa radšej bude mýliť s Galenom, ako s novátormi anatómie dospieť
ku pravde. Pripravoval anatomické dielo, ktorého vydania sa nedožil. Vyšlo až v roku 1714, po
140 rokoch (!) od jeho smrti. Publikoval ho Giovanni Maria Lancisi, lekár pápeža Klementa XI.,
od ktorého Lancisi získal anatomické tabule Eustachiovho diela. Keďže Lancisi bol aj anatómom,
k obrazovým tabuliam pripravil svoj vlastný komentár.
4.2 Renesančná zoológia
Conrad Gesner (1516 až 1565) bol učiteľom prírodovedy a lekárom. Niekedy je nazývaný
ako „nemecký Plinius“. Narodil sa v Zürichu v remeselníckej rodine. Študoval v Štrasburgu, Bouges,
Bazileji, Paríži a Montpellier. Venoval sa jazykovede a medicíne. Zomrel predčasne, počas morovej
epidémie. Nadviazal na Aristotela a napísal dielo „Historia animalium“ (Dejiny živočíchov). Práca
je tvorená 4 zväzkami a má asi 3 500 strán! Okrem iného je toto dielo hodnotné aj z umeleckého
hľadiska, pretože mnohé vyobrazenia zvierat pochádzajú od známych maliarov (napr. nosorožca
namaľoval Albrecht Dürer). „Historia animalium“ je encyklopédiou živočíchov. Ich systém je podľa
Aristotela a sú radené abecedne. Okrem stavby tela živočíchov sa Gesner venuje aj ich „duševným
vlastnostiam“, rozšíreniu a praktickému významu (použitie v kuchyni a medicíne). V práci uvádza aj
niekoľko neexistujúcich živočíchov, napr. „morského mnícha“, ktorý bol z polovice ryba a z polovice
mních.
Gesner je aj autorom významného vedeckého diela „Opera botanica“ (Botanické práce).
Za jeho života zostalo v rukopise a vyšlo až v rokoch 1753 – 1759. Je to obrovská škoda pre rozvoj
botaniky, pretože aj po takmer 200 rokoch v ňom bolo vidieť, ako Gesner predstihol svoju dobu.
![Page 53: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/53.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
52
Zaviedol koncept rodu a druhu so základmi binomickej nomenklatúry (dvojmenného pomenovania)
a postrehol význam stavby kvetov a plodov rastlín pre ich klasifikáciu.
Ulisse Aldrovandi (1522 až 1605) bol taliansky prírodovedec a profesor na univerzite
v Bologni. V roku 1559 sa stal profesorom filozofie a v roku 1561 prvým profesorom prírodných
vied na tejto univerzite. Za svojho života uverejnil štvorzväzkové dielo venované vtákom (kniha
Ornithology z roku 1599). Nadviazal na práce Gesnera. Podobne ako Gesner, Aldrovandi bol aj
výborným botanikom. Organizoval viaceré expedície zamerané na zber a mapovanie výskytu
živočíchov alebo rastlín. Aldrovandi v roku 1568 založil aj botanickú záhradu v Bologni.
Obr. 34.: Conrad Gesnes (vľavo) a Ulisse Aldrovandi (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5f/Conrad_Gesner_%281662%29.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Ulisse_Aldrovandi#/media/File:Ulysse_Aldrovandi.jpg
4.3 Renesančná botanika
V 16. storočí sa botanické znalosti prezentovali v podobe tzv. herbárov. Herbáre boli
koncipované ako komentáre alebo úpravy tradičného diela o liečivách rastlinného pôvodu, ktoré
napísal ešte Dioskorides (Materia medica, pozri vyššie) a boli bohato ilustrované drevorezmi.
V tomto období bolo štúdium rastlín stále podriadené medicínskemu záujmu, ale v niektorých
dielach už možno sledovať príklon k botanike, ktorú dnes nazývame klasickou.
Pietro Andrea Mattioli (1501 až 1577) bol talianskym lekárom a botanikom. Mattioli sa
narodil v Taliansku, v toskánskom mesta Siena. Vyštudoval v Padove a neskôr pracoval ako praktický
![Page 54: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/54.jpg)
53
Renesancia, 15. – 16. storočie
lekár v rodnej Siene a v Ríme. V roku 1554 pôsobil v Prahe, ako osobný lekár arcikniežaťa Ferdinanda
Tyrolského. V Prahe, v roku 1561 u kníhtlačiara a nakladateľa Jiřího Melantricha z Aventina, vydal
svoje lekárske dielo „Epistolarum Medicinalium libri quinque“ (Päť kníh lekárskych listov).
Jeho najznámejšou prácou je však kniha „Commentarii in sex libros Pedacii Dioscoridis“ z roku
1544, ktorá bola výkladom Dioskoridových kníh. Kniha je prekladom z latinčiny do taliančiny.
V Mattioliho komentároch sú zahrnuté vtedajšie vedomosti o liečivých rastlinách, doplnené aj
o jeho vlastné pozorovania. Český preklad pod názvom „Herbář, neboli bylinář“ vyšiel v roku 1562,
tiež u Melantricha, zásluhou českého lekára a humanistu Tadeáša Hájka z Hájku. Tadeáš Hájek
z Hájku bol významnou osobnosťou svojej doby a mohol sa pýšiť titulom „protomedicus“ (hlavný
lekár) Českého kráľovstva.
Obr. 35.: Pietro Andrea Mattioli a titulná strana prekladu jeho diela od Tadeáša Hájka z HájkuZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/2d/Pietro_Andrea_Mattioli.jpg
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/22/Melantrich03b.jpg
Z historického hľadiska sú významné aj viaceré iné diela, ktorých autormi sú napr. Otto
Brunfels, Hieronymus Bock, alebo Leonhard Fuchs. Všetci traja sú pokladaní za nemeckých otcov
botaniky.
Otto Brunfels (1488 až 1534) bol významným botanikom, pedagógom, farmaceutom
a entomológom 16. storočia. Napriek tomu, že poznal Dioskoridovo dielo, jeho štúdie sa odvolávajú
najmä na jeho vlastné pozorovania. Uvádza viaceré druhy rastlín, ktoré boli do jeho čias vede
neznáme. Napísal trojzväzkové dielo Herbarum vivae eicones (1530 až 1536, tri zväzky) a Contrafayt
Kräuterbuch (1532 až 1537, dve časti).
![Page 55: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/55.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
54
Hieronymus Bock (1498 až 1554) bol nemecký luteránsky kňaz, botanik a lekár. Používal
tiež polatinčené meno Tragus. V roku 1539 publikoval dielo „Kräuterbuch“ (Kniha o bylinách),
v ktorom uvádza nemecké rastliny s charakteristickým opisom ich stavby a farmaceutickým
využitím. Pri opise približne 700 taxónov používa svoje vlastné členenie. Vydanie z roku 1546 je
ilustrované renesančným maliarom Davidom Kandelom.
Leonhart Fuchs (1501 až 1566) bol nemeckým lekárom a botanikom. Jeho hlavným dielom
je kniha „Dejiny tráv“ (Historia stirpium), ktorá vyšla v roku 1542 v Bazileji. Sú v nej opisy približne
400 druhov rastlín z oblasti strednej Európy. Obrazová časť je pôvodná a cenná, pretože Fuchs sa
primárne venuje rastlinnému materiálu, ktorý sám v prírode zozbieral a nespolieha sa na prevzaté
obrázky z herbárov iných autorov.
Obr. 36.: Otto Brunfels (vľavo), Hieronymus Bock (stred) a Leonhart Fuchs (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Otto_Brunfels#/media/File:Brunfels-1.png
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/33/Bock.pngZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/40/Renaissance_C14_F%C3%BCllmaurer_Leonhart_
Fuchs.jpg
V roku 1583 predviedol prírodovedecké, na medicíne nezávislé triedenie rastlín Andrea
Cesalpino (lat. Caesalpinus). Cesalpino (1519 až 1603) bol profesorom medicíny na Univerzite
v Pise. Venoval sa aj filozofii a botanike. Napísal šestnásť zväzkov diela „De plantis libris“. Niektorí
prírodovedci túto prácu pokladajú za prvú vedeckú učebnicu botaniky. Prijal Teofrastovo členenie
rastlín na byliny, kry a stromy. K týmto tradičným skupinám rastlín pridal zvláštnu skupinu rastlín,
rastliny bez semien (riasy, machorasty, huby a lišajníky). V svojich prácach už popísal približne
![Page 56: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/56.jpg)
55
Renesancia, 15. – 16. storočie
1500 druhov rastlín. Mimoriadnou zásluhou Cesalpina bolo to, že triedil rastliny podľa morfológie
plodov a kvetov.
Matthias de l` Obel (1538 až 1616) bol ďalším významným botanikom 16. storočia.
Pochádzal z Belgicka, ale pôsobil v Anglicku, kde bol vymenovaný za lekára kráľa Jamesa I.
V roku 1576 vydal herbár (Plantarum, seu, Stirpium historia), kde sú zobrazené aj viaceré nižšie
rastliny (napr. dnes vymierajúce druhy lišajníkov citlivé na znečistenie ako Lobaria pulmonaria,
alebo Alectoria sp.).
Obr. 37.: Andrea Cesalpino (vľavo), socha pred galériou Uffizi, Florencia, Matthias de l` ObelZdroj: Bačkor, originál; https://en.wikipedia.org/wiki/Matthias_de_l%27Obel#/media/File:Matthias_de_Lobel.jpg
Charles de L´ Écluse (1526 až 1609) známejší pod latinským menom Carolus Clusius
vyštudoval právo a filozofiu na viacerých európskych univerzitách. V roku 1551 začal študovať
medicínu a podobne ako veľa ďalších lekárov tých čias sa začal venovať botanike. Medicíne sa
nakoniec nevenoval. V šesťdesiatych rokoch 16. storočia pracoval pre významnú bankársku rodinu
Fuggerovcov a v rámci svojej práce (tútora syna Antona Fuggera a bankového agenta) precestoval
západnú Európu. V Španielsku sa dostal ku viacerým rastlinám z Nového sveta, ktoré sa pokúšal
pestovať a šľachtiť. V roku 1573 sa presťahoval do Viedne, kde v službách Maximiliána II (prvého
korunovaného panovníka v Bratislave) zastával funkciu riaditeľa cisárskej záhrady vo Viedni. Tu
pestoval viaceré druhy cudzokrajných rastlín (napr. tulipány, platany, zemiaky a tabak). Venoval
sa aj flóre Uhorska, opísal niektoré rastliny aj z oblastí súčasného Slovenska. Venoval sa aj hubám
a tzv. nižším rastlinám. Rastliny ho zaujímali aj z hľadiska ich farmaceutického potenciálu. Po
![Page 57: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/57.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
56
nástupe Rudolfa II. na trón musel ako protestant cisársku službu opustiť. Umrel v Holandsku, kde
ako profesor na Univerzite v Leidene pôsobil až do svojej smrti. Založil tu aj univerzitnú botanickú
záhradu „Hortus Academicus“.
Významným botanikom, ktorý pôsobil na prelome 16. až 17. storočia bol aj švajčiarsky
profesor pôsobiaci na univerzite v Bazileji, Gaspard Bauhin (1560 až 1624). Bol žiakom L. Fuchsa
(pozri vyššie). Botanizoval najmä na území súčasného Švajčiarska, Nemecka, Francúzska a Talianska.
Opísal približne šesť tisíc rastlín! Má však zásluhy aj na rozvoji botanickej nomenklatúry. Druhy
opisoval kratšie než jeho predchodcovia, zaraďoval ich do 12 skupín (tried) na základe príbuznosti.
Väčšine druhov rastlín už dal len dve mená, čím sa zaradil ku priekopníkom binomickej nomenklatúry,
ktorú zdokonalil Carl von Linné (pozri nižšie). Jeho dielom vrcholí éra botaniky, na ktorú nadviazali
tvorcovia ďalších botanických (tzv. umelých) systémov.
Obr. 38.: Charles de L Écluse (vľavo) a Gaspard Bauhin (vpravo)Zdroj: https://fr.wikipedia.org/wiki/Charles_de_L%27%C3%89cluse#/media/File:Carolus_Clusius00.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Gaspard_Bauhin#/media/File:Bauhin_Gaspard_1550-1624.jpg
![Page 58: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/58.jpg)
57
Renesancia, 15. – 16. storočie
5 BAROK A OSVIETENSTVO, 17. – 18. STOROČIE
„Kvapka vedy spôsobuje nevieru. Celý pohár privádza ku zbožnosti.“
„Boh nikdy neurobil zázrak, ktorý by vyvrátil ateizmus. Vyvracia ho dielo, ktoré stvoril“
„Vedomosť je moc“ (Scientia potestas est)
Francis Bacon
V 17. storočí už začína dochádzať k postupnému rozchodu tzv. „starej aliancie“, teda
náboženstva, humanitných a prírodných vied. Hoci rozdeľovať 16. a 17. storočie je dosť umelé,
v 17. storočí nastal istý zlom v induktívnej filozofii dielom Francisa Bacona (1561 až 1626)
„Novum organum scientarum“ (z roku 1620), vo voľnom preklade „Nová metóda“. Bacon sa narodil
v Londýne, v rodine lorda „strážcu pečate“. Študoval, už ako dvanásťročný, na Trinity College
v Cambridge. Počas života získal mnohé šľachtické tituly, bol barónom, vikomtom a dokonca
rytierom kráľa Jakuba I. Francis Bacon sa okrem politiky venoval aj vede, najmä filozofii a literatúre.
Bacon ostro kritizuje diela Aristotela a jeho prírodovedecko-filozofický spôsob štúdia prírody. Ako
základ prírodovedného štúdia navrhuje pozorovanie a pokus. Z tohto hľadiska ho možno pokladať
za zakladateľa empirickej filozofie.
Obr. 39.: Francis BaconZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Francis_Bacon#/media/File:Francis_Bacon.jpg
Ďalším významným velikánom 17. storočia bol francúzsky filozof, fyzik a matematik,
predstaviteľ tzv. racionalizmu René Descartes (tiež Cartesius, 1596 až 1650). Stal sa priekopníkom
![Page 59: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/59.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
58
v oblasti kritiky poznania. Pochádzal zo starej šľachtickej rodiny, už počas štúdií na jezuitskom
kolégiu ho zaujala matematika, najmä pre jej jednoznačnosť a jasnosť. V roku 1637 vydal svoju
najvýznamnejšiu prácu „Rozprava o metóde ako správne viesť svoj rozum a hľadať pravdu vo
vedách“ (francúzsky: Discours de la méthode pour bien conduire sa raison, et chercher la verité
dans les sciences). Kniha bola v roku 1656 v Amsterdame preložená do latinčiny. Prvé vydanie
knihy bolo anonymné, pretože Descartes sa obával negatívnych emócií, vďaka revolučnosti diela.
O tom, že takéto obavy boli na mieste, svedčí proces s Giordanom Brunom (1548 až 1600), ktorý
sformuloval myšlienku o nekonečnosti vesmíru a vyvracal argumenty scholastických prírodovedcov
a filozofov, za čo bol v Ríme v roku 1600 upálený inkvizíciou. Podobne, aj keď s o niečo šťastnejším
koncom skončil proces s Galileom Galileim (pozri nižšie). V svojej rozprave Descartes zhrnul
svoje názory do základných pravidiel, najdôležitejšie je o tom, že uznáva len také tvrdenia, ktoré sú
jeho rozumu jasné a zreteľné. Je tiež autorom pamätného výroku „Myslím, teda som“ (Cogito ergo
sum). Jeho filozofia je preto označovaná aj ako racionalistická. Podľa neho zvieratá nemajú rozum
a reagujú ako stroje. Človek je tiež stroj, ale riadený dušou (prostredníctvom epifýzy). Descartes
sa zaoberá aj vznikom kozmu, priestoru, ale aj fyziológiou (výklad chutí, vôní, optických javov
a pod.).
Obr. 40.: René DescartesZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Ren%C3%A9_Descartes#/media/File:Frans_Hals_-_Portret_van_Ren%C3%A9_
Descartes.jpg
Sedemnáste storočie tak mohlo stavať na filozofických dielach Francisa Bacona a Reného
Descartesa. Ešte v 16. storočí vyšla kniha „Obehy nebeských sfér“ (De revolutionibus orbium
coelestium, 1543) od Mikuláša Kopernika. Kopernik, napriek tomu, že je vo všeobecnosti
![Page 60: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/60.jpg)
59
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
pokladaný za Poliaka, sa narodil v nemeckej rodine v meste Thorn (Toruň) v Prusku. V tejto knihe
Kopernik spochybnil princíp geocentrizmu, teda predstavy, že Zem je stredom vesmíru a za stred
vesmíru považoval Slnko (tzv. heliocentrizmus). Táto kniha však vyšla až v roku jeho úmrtia a tak
sa na jej revolučný vplyv na vývoj prírodovedy ešte dlho čakalo. Dôležitým medzníkom v dejinách
biológie bol objav mikroskopu (drobnohľadu), hoci šošovky na zväčšovanie malých objektov už
používali arabskí učenci, Roger Bacon, aj Leonardo da Vinci.
Galileo Galilei (1564 až 1642) bol talianskym astronómom, fyzikom, matematikom
a filozofom. Patrí ku popredným priekopníkom v oblasti experimentálnych prírodných vied. Galileo
sa podujal zjednotiť „nebeskú“ a „pozemskú“ mechaniku. Použil na to poznatky matematiky a fyziky.
Ďalej rozpracoval heliocentrické predstavy Mikuláša Kopernika, sformuloval viaceré vedecké
hypotézy a zákony mechaniky a načrtol základné metódy jej štúdia. Vďaka použitiu ďalekohľadu
sa zaslúžil aj o viaceré objavy v astronómii (napr. objavil štyri Jupiterove mesiace). Venoval sa aj
zákonom súvisiacim s pohybom kvapalín a pokúšal sa objasniť príčinu morského prílivu a odlivu.
Jeho pamätnou prácou je publikácia „Dialóg o dvoch systémoch sveta“ z roku 1632. Práca je
napísaná formou rozhovoru, v ktorom vystupujú tri osoby: „Salviati“, ktorý je zástancom hypotéz
Mikuláša Kopernika, „Simplicius“, predstaviteľ Aristotelovej školy (podľa niektorých výkladov
zosobňuje dokonca samotného pápeža) a „Sagredo“, ktorý je nezaujatým účastníkom rozhovoru.
Obr. 41.: Galileo Galilei a titulná strana z práce „Dialóg o dvoch systémoch sveta, ptolemaiovskom a kopernikovskom“
Zdroj: Gerlach, D. (2009), Geschichte der MikroskopieZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Dialogue_Concerning_the_Two_Chief_World_Systems#/media/File:Galileos_
Dialogue_Title_Page.png
![Page 61: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/61.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
60
Napriek tomu, že Galileo pri vydaní „Dialógu“ akceptoval pripomienky recenzentov
diela, kniha sa na podnet inkvizície dostala na zoznam zakázanej literatúry a Galileo musel svoje
heliocentrické názory odvolať v procese organizovanom katolíckou cirkvou. Hoci bol zvyšok jeho
života ovplyvnený týmto procesom, Galileo pracoval až do svojej smrti. Pre modernú fyziku, ako
aj rozvoj prírodovedného poznania ako celku malo nesmierny význam zavedenie Galileiho princípu
relativity pohybu, ktorý prekonal antické názory Aristotela. Na tomto princípe relatívnosti pohybu
vybudoval neskoršie svoju „mechaniku“ Isaac Newton. Galileo Galilei sa podieľal aj na objave
mikroskopu (mikroskop bol skonštruovaný nezávisle viacerými bádateľmi na prelome 16. až 17.
storočia, pozri nižšie).
Obr. 42.: Johannes Kepler (vľavo) a Isaac Newton (vpravo)Zdroj: Gerlach, D. (2009), Geschichte der Mikroskopie
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/39/GodfreyKneller-IsaacNewton-1689.jpg
William Harvey (1578 až 1657) sa zaslúžil o rozvoj fyziológie živočíchov a človeka. Objavil
krvný obeh. Už ako šestnásťročný začal študovať medicínu na univerzite v Cambridge, kde štúdium
ukončil v roku 1597. V roku 1602 odišiel študovať medicínu na univerzitu v Padove, ktorá bola
v tom čase azda najrenomovanejšou medicínskou školou vôbec. Tu nadviazal na embryologické
práce svojho učiteľa, talianskeho lekára Fabricia ab Aquapendente (1537 až 1619). Fabricius
bol profesorom anatómie na univerzite v Padove a okrem porovnávacej anatómie sa venoval aj
embryológii, napr. opísal zárodočné blany človeka a živočíchov, a tiež opísal viaceré štádiá
vývinu kuracieho zárodku. Fabricius objavil tiež chlopne v žilách, nepoznal však ešte ich funkciu,
pretože podľa Galénovej náuky, ktorou sa riadila vtedajšia medicína, obeh krvi v organizme nebol
![Page 62: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/62.jpg)
61
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
dostatočne preskúmaný. William Harvey sa po návrate do Anglicka venoval lekárskej praxi. Od
roku 1608 už pracoval ako lekár na anglickom kráľovskom dvore (bol osobným lekárom Jakuba
I. a Karola I.). Jeho kľúčovým medicínskym dielom je „Exercitatio Anatomica de Motu Cordis
et Sanguinis in animalibus“ (Anatomická štúdia pohybu srdca a krvi v zvieratách), kde opísal
mechanizmus uzatvorenej cirkulácie krvi v organizmoch živočíchov. William Harvey je tiež autorom
výroku „Omne vivum ex ovo“ (Všetko živé pochádza z vajca). Harvey sa domnieval, že pri vyššie
organizovaných živočíchoch a človeku je vznik orgánov tzv. epigenetický, t.j. vzniká z beztvarej
hmoty (pozn. opakom sú tvrdenia zástancov preformácie, preformizmu, pozri nižšie). Harveyho
teória však mala počas jeho života aj viacerých odporcov. Vtedajšia veda ešte nepoznala kapiláry,
ktoré sa dali skúmať s použitím revolučného vedeckého prístroja, ktorého čas práve prichádzal,
svetelného mikroskopu.
Obr. 43.: William HarveyZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/William_Harvey#/media/File:William_Harvey.jpg
Francesco Redi (1626 až 1697) bol talianskym prírodovedcom, lekárom a dokonca básnikom.
Študoval na univerzite v Pise, kde získal medicínske a filozofické vzdelanie. Pôsobil v Ríme, Neapole,
Bologni, Pise a Benátkach, ale neskôr sa usadil vo Florencii. Pôsobil tu ako lekár rodiny Mediciovcov.
Bol členom vedeckej spoločnosti „Accademia dei Lincei“ (talianska vedecká akadémia, názov je
odvodený od pomenovania rysa „lince“, ktorého ostrý zrak symbolizoval pozorovacie schopnosti
pre realizovanie vedeckého výskumu) a „Accademia del Cimento“ (Akadémia experimentátorov).
![Page 63: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/63.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
62
Redi patrí k priekopníkom experimentálnej biológie, experimentálnej toxikológie (experimentoval
s hadím jedom z vretenice) a modernej parazitológie (objavil a opísal životný cyklus viacerých
živočíšnych parazitov). V rámci svojej experimentálnej práce urobil prvý krok k vyvráteniu teórie
samoplodenia, ktorá v ľudskej spoločnosti pretrvávala od čias Aristotela ešte aj v jeho dobe. V 17.
storočí sa napr. stále verilo, že muchy vznikajú z hnijúceho mäsa samoplodením, čo sa vysvetľovalo
ako následok hnilobných procesov. Redi uskutočnil jednoduchý experiment. Šesť nádob rozdelil
na dve skupiny. Do prvej nádoby z oboch skupín vložil neznámy objekt, do druhej mŕtvu rybu
a do tretej teľacie mäso. Nádoby z prvej skupiny prikryl látkou, nádoby z druhej skupiny nechal
voľne otvorené. Larvy múch sa vyvinuli len v otvorených nádobách. Výsledky týchto experimentov
publikoval v roku 1668 v diele „Esperienze Intorno alla Generazione degli Insetti“ (Experimenty
s tvorbou hmyzu). Napriek výsledkom týchto experimentov však sám Redi stále veril, že niektoré
iné skupiny živočíchov, napr. parazitické červy, vznikajú samoplodením. Jeho názory boli v 17.
storočí pokladané za veľmi revolučné a musel ich obhajovať, keďže bol obvinený z kacírstva.
Francesco Redi tiež patrí k najvýznamnejším talianskym básnikom 17. storočia. Známa je jeho
básnická zbierka „Bacco in Toscana“ (Bakchus v Toskánsku).
Obr. 44.: Francesco Redi, socha pred vstupom do galérie Uffizi vo Florencii a titulná strana jeho publikácieZdroj: Bačkor, originál; https://en.wikipedia.org/wiki/Francesco_Redi#/media/File:Francesco_Redi_Esperienze_
intorno_alla_Generazione_degli_Insetti.jpg
![Page 64: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/64.jpg)
63
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
5.1 Zrod vedeckej mikroskopie (17. – 18. storočie)
Napriek prudkému rozvoju vedeckých poznatkov v období novoveku, pre objavenie drobných
štruktúr ľudského tela, rastlín a živočíchov, ako aj objasnenie záhad prebiehajúcich procesov v živej
prírode bol potrebný ďalší technologický pokrok. Tento mal odstrániť obmedzenia pozorovania vecí
prostredníctvom ľudského oka. Takým krokom bolo využitie optického prístroja pre zobrazenie
malých pozorovaných predmetov vo väčšom zväčšení, objav mikroskopu.
Počiatky svetelnej mikroskopie siahajú až do konca 16. storočia. V dnešnom Holandsku
používal prvý mikroskop pravdepodobne Zacharias Jansen (resp. Zacharias Janssen, 1585 až
1632), optik, ktorý sa tiež pokladá za vynálezcu teleskopického ďalekohľadu. Jansenove mikroskopy
boli zložené z jednej, prípadne viacerých šošoviek a ich zrod je datovaný do rokov 1590, resp.
1595. Keďže v tom čase bol Zacharias Jansen malým dieťaťom, mikroskop skonštruoval s otcovou
pomocou. Pravdepodobnejšie je dokonca to, že mikroskop celý skonštruoval jeho otec. Zacharias
Jansen bol za svojho života spájaný aj s falšovaním mincí.
Obr. 45.: Zacharias Jansen (vľavo) a predpokladaný vzhľad jeho mikroskopu (reprodukcia z 19. storočia)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Zacharias_Janssen#/media/File:Zacharias.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/9/99/Jaansen_Microscope.jpg
Marcello Malpighi (1628 až 1694) pri svojich pozorovaniach bohato využíval mikroskop.
Už ako sedemnásťročný začal študovať na univerzite v Bologni, kde sa venoval medicíne a filozofii.
Na tejto univerzite zostal pracovať. Výsledky svojich pozorovaní publikoval v časopise britskej
„Royal Society“ (Kráľovskej spoločnosti), ktorá vznikla v roku 1660. Objavil, že pľúca sa skladajú
![Page 65: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/65.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
64
z malých vačkov obsahujúcich vzduch, študoval obličky (glomeruly), mozog, chuťové poháriky
a podobne. Venoval sa aj zoológii (napr. pozoroval Malpighiho trubice článkonožcov, opísal
partenogenézu u vošiek) a botanike (napr. pozoroval prieduchy a zistil, že časti rastlín sú zložené z
mikroskopických bubliniek – tzv. utriculi). Objavil kapiláry, ktoré spájajú artérie a vény, čím potvrdil
správnosť opisu krvného obehu, ktorý prezentoval William Harvey. Malpighi bol preformistom.
Robert Hooke (1635 až 1703) bol anglickým matematikom, fyzikom a astronómom. Právom
bol považovaný za tzv. „renesančného človeka“, hoci väčšinu života prežil v 17. storočí. Preslávil
sa mnohými objavmi a vynálezmi. V roku 1663 začal pracovať na univerzite v Oxforde. Spočiatku
pracoval ako „chemický asistent“ Dr. Thomasa Willisa (Willis sa venoval anatómii mozgu, nervovej
sústavy a svalovej sústavy), neskôr pôsobil ako asistent svetoznámeho prírodovedca Roberta
Boyla (Boyle sa preslávil najmä vo fyzike a chémii, formuloval napr. Boylov-Mariottov zákon,
hoci aj pri matematickej formulácii zákona mu údajne pomáhal práve R. Hooke). Robert Hooke
pôsobil v Kráľovskej spoločnosti, ktorá bola založená v roku 1660. V roku 1665 publikoval dielo
Micrographia, kde tiež použil termín „bunka“ (cell, z latinského cella = malá miestnosť).
Obr. 46.: Marcello Malpighi a zobrazenie pľúc z jeho publikácie z roku 1661Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/48/MarcelloMalphigiMiall.jpg
Zdroj: https://hagstromerlibrary.ki.se/books/17105
Hooke bol vynálezcom anemometra, vodováhy, zdokonalil teplomer (stanovil ako základné
hodnoty pre meranie teploty bod topenia ľadu a varu vody) a okrem mikroskopu skonštruoval aj
ďalekohľad. V rámci astronomických pozorovaní objavil napr. červenú škvrnu na Jupiteri a venoval
sa aj pozorovaniu Slnka. Mal podiel na formulácii Newtonovho gravitačného zákona, hoci jeho
![Page 66: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/66.jpg)
65
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
vzťah s Newtonom bol údajne chladný. Správne predpokladal, že skameneliny nie sú len hračkami
prírody, ale pozostatky kedysi žijúcich organizmov. Myslel si, že na základe štúdia fosílií je možné
spoznať dejiny Zeme, keďže vedel, že medzi fosíliami nachádzal aj pozostatky organizmov, ktoré
už pokladal za vyhynuté. Napriek tomu, že sa Hooke primárne nevenoval biológii, patrí ku jej
najvýznamnejším priekopníkom.
Obr. 47.: Robert Hooke a jeho mikroskop zobrazený v diele Micrographia Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Robert_Hooke#/media/File:13_Portrait_of_Robert_Hooke.JPG
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robert_Hooke#/media/File:Hooke-microscope.png
Antony van Leeuwenhoek (1632 až 1723) bol priekopníkom mikroskopie. Bol samoukom,
obchodníkom, ale za svoje mikroskopické objavy bol zvolený za člena Kráľovskej spoločnosti
v Londýne (v roku 1680). Zaujímal sa o brúsenie šošoviek a svoje lupy a mikroskopy si vyrábal
sám. Zhotovil údajne viac ako 400 mikroskopov. Výsledky svojej práce publikoval formou listov
určených členom tejto spoločnosti. Podobne ako Malpighi pozoroval kapilárnu sieť, opísal krvinky
žaby a človeka, objavil spermie (v roku 1667), priečne pruhované svalstvo, nálevníky a riasy (tzv.
„animalcula“, tento názov používal pre mikroorganizmy) a opísal vývin bĺch. V roku 1683 ako prvý
človek na svete pozoroval baktérie a preto je pokladaný za „otca“ mikrobiológie.
Jan Swammerdam (1637 až 1680) bol ďalším holandským priekopníkom biológie, ktorí
pri vedeckom pozorovaní prírody využívali svetelný mikroskop. Venoval sa najmä štúdiu hmyzu.
Na prianie otca vyštudoval medicínu, nadchlo ho však štúdium zoológie. Táto záľuba mu nakoniec,
okrem dosiahnutia významných priekopníckych objavov, priniesla konflikt s otcom. Swammerdam
prišiel o domov a materiálnu podporu. Umrel predčasne a väčšina jeho objavov zostala v jeho
![Page 67: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/67.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
66
poznámkach a rukopisoch. Až o pol storočia neskôr, v roku 1737 ich uverejnil H. Boerhaave, ktorý
bol aj mecenášom C. Linného (pozri nižšie), pod názvom „Bijbel der Natuure“ (Biblia prírody). V nej
popísal anatómiu blchy a vážky. Venoval sa aj opisu pohlavných orgánov, žihadla alebo ústnych
orgánov včiel. Opísal vývojové štádia motýľov a objasnil, že sú len jedným druhom živočícha.
Opísal dráždivosť nervov a svalov, ako aj hermafroditizmus slimákov. Postavil sa proti teórii
samoplodenia. Bol zástancom teórie performizmu a preto veril, že zárodok každého živočíšneho
indivídua už obsahuje základy všetkých jeho budúcich orgánov (pozri nižšie).
Porovnávacou anatómiou rastlín a základmi rastlinnej fyziológie sa zaoberal Nehemiah
Grew (1641 až 1712). Právom ho považujeme za „otca“ rastlinnej anatómie. Bol synom kňaza
a študoval na Pembroke College v Cambridge. V roku 1664 sa začal venovať anatómii rastlín.
V roku 1671 ho prijali do Kráľovskej spoločnosti. Žil v Londýne, kde sa venoval lekárskej praxi.
V roku 1677 sa stal dokonca sekretárom Kráľovskej spoločnosti. Bol aj editorom vedeckého
časopisu „Philosophical Transactions“. Tento vedecký časopis vychádza od roku 1665 až dodnes.
Z botanických prác sú známe publikácie „Idea of a Phytological History“ (1673) a „Anatomy
of Plants“ (1682). Prvá z nich je tvorená súborom jeho raných botanických prác zasielaných do
Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Jeho najvýznamnejšia práca „Anatómia rastlín“ je tvorená
štyrmi zväzkami. Vydanie tejto monografie bolo výrazným pokrokom v poznaní stavby rastlín.
Opísal súkvetia, ktoré už nepokladal za individuálne kvety, predpokladal, že tyčinky sú samčími
pohlavnými orgánmi a popísal mikroskopickú stavbu peľových zŕn.
Obr. 48.: Antony van Leeuwenhoek (vľavo) a Jan Swammerdam (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Anton_van_Leeuwenhoek#/media/File:Jan_Verkolje_-_Antonie_van_
Leeuwenhoek.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jan_Swammerdam#/media/File:Jan_Swammerdam.jpg
![Page 68: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/68.jpg)
67
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
Obr. 49.: Nehemiah Grew a ukážky z jeho knihy „Anatómia rastlín“ z roku 1680Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5c/Nehemiah-Grew-1641-1712.jpg
Zdroj: https://sk.pinterest.com/pin/253538653994879433/ a https://sk.pinterest.com/pin/126241595781698628/
5.2 Moderná klasifikácia organizmov (17. – 18. storočie)
Hoci snaha o klasifikáciu živých organizmov v 18. storočí vyvrcholila dielom Carla Linného,
nebol vo svojom snažení osamotený a mal významných predchodcov.
John Ray (1627 až 1705) bol významným anglickým prírodovedcom, ktorý sa venoval
botanike aj zoológii. Do roku 1670 uvádzal svoje meno ako John Wray. Už ako šestnásťročný
začal študoval v Cambridge (Trinity College) a neskôr sa stal duchovným otcom. Väčšinu svojho
života však pôsobil ako privátny učenec. Na rozdiel od mnohých významných biológov uvádzaných
v tejto publikácii prežil pomerne pokojný život. Trpel však na viaceré chronické ochorenia, napr.
vredy. Jeho najvýznamnejšie botanické dielo sa nazýva „Historia plantarum“ (Dejiny rastlín). Je to
mimoriadne rozsiahle trojzväzkové dielo (vychádzalo v rokoch 1686 až 1704), ktoré má viac ako
2800 strán a zaoberá sa úctyhodným počtom druhov rastlín (takmer 19 tisíc). Rastliny už člení na
dve veľké skupiny, „Imperfectae“ (nižšie rastliny, „kryptogamy“) a „Perfectae“ (semenné rastliny).
Rozoznáva už jednoklíčnolistové a dvojklíčnolistové rastliny. V prvom zväzku „Historia plantarum“
Ray zavádza svoju definíciu taxonomickej jednotky „druh“! Vydal tiež katalóg rastlín Anglicka.
John Ray mal zásluhy aj na rozvoji zoológie. K štúdiu zoológie ho priviedol jeho žiak Francis
Willughby (1635 až 1672), ktorý sa venoval ichtyológii a ornitológii. Keďže Willughby predčasne
umrel, John Ray dokončil aj jeho dielo. Rybám venoval dielo „De Historia piscium“ (Dejiny rýb,
![Page 69: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/69.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
68
1686) a vtákom dielo „Ornithologiae libri tres” (Tri knihy o ornitológii, 1676). Pod vlastným
menom už John Ray publikoval práce o cicavcoch, hadoch a hmyze. Živočíšnou klasifikáciou sa
zaoberá v diele „Synopsis methodica animalium quadrupedum et serpentini generis“ z roku 1693.
Stavovce členil na základe spôsobu dýchania a spôsobu rozmnožovania. Bezstavovce členil na
základe veľkosti a podľa ich ontogenézy.
Joseph Pitton de Tournefort (1656 až 1708) bol francúzskym botanikom, ktorý má zásluhu
na vytvorení konceptu „rodu“ (genus) v rastlinnej taxonómii. Jasne rozlišoval rozdiel medzi „rodom“
a „druhom“ (pred ním sa tejto problematike už venoval Gaspard Bauhin, pozri vyššie). V mladosti
študoval na jezuitskom kláštore a predpokladalo sa, že sa stane kňazom. Po smrti otca sa však mohol
plne venovať svojej vášni pre botaniku. Začal študovať na univerzite v Montpellier, venoval sa
štúdiu rastlín. V roku 1683 bol menovaný za profesora botaniky pre botanickú záhradu v Paríži.
Obr. 50.: John Ray (vľavo) a Joseph Pitton de Tournefort (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/John_Ray#/media/File:John_Ray_from_NPG.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_Pitton_de_Tournefort#/media/File:Tournefort_Joseph_Pitton_de_1656-1708.jpg
Realizoval botanické exkurzie vo Francúzsku, Španielsku, Grécku, ale aj v Afrike a Ázii.
Objavil približne 1300 nových druhov rastlín. V roku 1694 publikoval svoj koncept rastlinnej
systematiky v diele „Eléments de botanique“ (Základy botaniky). Je založený na stavbe kvetov,
semien a plodov. Jeho systém bol teda ešte prirodzenejším než systém, ktorý publikoval John Ray.
Podľa morfológie kvetu rozčlenil rastliny do 22 tried. Význam kvetov pre rastliny však ešte dobre
nepochopil, zavrhoval význam pohlavia pri rastlinách. V systematike už využíval štyri kategórie,
triedu, sekciu (bola na úrovni dnešného radu), rod a druh. Kriticky prehodnotil aj všetky do jeho
![Page 70: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/70.jpg)
69
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
doby známe opisy rastlín. Z približne 19 tisíc druhov, ktoré vo svojich prácach uvádzal John
Ray ponechal v platnosti približne 10 tisíc druhov. Ostatné boli popisované duplicitne pod inými
botanickými názvami.
Pier Antonio Micheli (1679 až 1737) bol talianskym botanikom, profesorom botaniky na
univerzite v Pise a kurátorom botanickej záhrady vo Florencii (Orto botanico di Firenze). V roku
1706 ho vymenovali za botanika pre toskánskeho veľkovojvodu Cosima III. Medici. Micheli je
pokladaný za „otca“ mykológie, náuky o hubách. V roku 1729 publikoval dielo „Nova plantarum
genera iuxta Tournefortii methodum disposita“ (Nové rastlinné rody usporiadané podľa metódy
Tourneforta), ktoré je priekopníckou prácou v oblasti mykológie a taxonómie nižších rastlín. V tejto
práci opisuje približne 1900 rastlín, 1400 z nich bolo opísaných vôbec prvý krát! Z nich tvoria huby
a lišajníky približne 900 druhov. Kniha je obohatená o obrazové tabule s vernými zobrazeniami
rastlinných druhov. Opísal tiež plodnice húb a ich spóry. Zistil, že keď spóry niektorých húb prenesie
na melón, vyrastú na ňom mycéliá identického druhu. Zavrhol tak myšlienku spontánneho vzniku
mikroskopických húb. Vytvoril systém klasifikácie húb, kľúč na určovanie húb, opísal viaceré
významné rody mikroskopických húb (napr. Aspergillus, Botrytis).
Obr. 51.: Pier Antonio Micheli, socha pred galériou Uffizi, Florencia (Bačkor, orig.), Micheliho náhrobok, Basilica di Santa Croce, Florencia (Bačkor, orig.)
René-Antoine Ferchault de Réaumur (1683 až 1757) bol francúzsky prírodovedec, ktorý
sa venoval matematike, fyzike a biológii. Študoval civilné právo, matematiku a fyziku. V roku 1708
bol zvolený za člena Académie des sciences (akadémie vied). Venoval sa aj meteorológii, metalurgii
![Page 71: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/71.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
70
a priemyselnej výrobe vo Francúzsku. V rokoch 1734 až 1742 publikoval šesťzväzkové dielo
o hmyze „Mémoires pour servir a l‘histoire des insectes“ (Pojednania pre potreby dejín hmyzu).
Venoval sa aj vzťahom medzi rastlinami a živočíchmi.
Obr. 52.: René-Antoine Ferchault de Réaumur a ukážka z jeho publikácie o hmyzeZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Ren%C3%A9_Antoine_Ferchault_de_R%C3%A9aumur#/media/File:Rene_
reaumur.jpgZdroj: http://www.lindahall.org/rene-antoine-ferchault-de-reaumur/ (upravené)
Carl von Linné (lat. Carolus Linnaeus, 1707 až 1778) sa narodil vo Švédsku v rodine
kňaza. Študoval medicínu v Lunde a Upsale. Bol pravdepodobne pozoruhodným študentom, pretože
ešte počas študentských čias prednášal botaniku. Neskôr odišiel do Holandska, kde na univerzite
v Harderwijku získal doktorát. Tu Linné vydal aj svoje pamätné dielo „Systema Naturae“ (Systém
prírody). Je zaujímavé, že prvé vydanie (z roku 1735) vôbec nepôsobí veľkolepým dojmom, pretože
je tvorené len dvanástimi stranami. Desiate vydanie, ktoré už tvoria dva zväzky, je neporovnateľne
rozsiahlejšie. Prvý zväzok desiateho vydania z roku 1758, sa tiež považuje za počiatočný bod
modernej zoologickej nomenklatúry. Živočíchy sú v ňom zoradené do šiestich tried. V druhom
zväzku z roku 1759 sa venuje rastlinám. Ťažiskom jeho záujmu boli semenné rastliny, ale uvádza
v ňom aj huby, riasy, lišajníky a machorasty. V porovnaní s Linného dielom z roku 1753, nazvanom
„Species plantarum“ („Rastlinné druhy“, toto dielo sa mimochodom považuje za počiatok modernej
rastlinnej nomenklatúry), je desiate vydanie „Systema naturae“ bohatšie o stovky novoobjavených
druhov rastlín. Za života Carla Linného vyšlo celkovo až dvanásť vydaní jeho „Systému prírody“.
Ďalšou z Linného významných prác bolo dielo „Genera plantarum“ („Rastlinné rody“, prvé vydanie
je z roku 1737). V piatom, najvýznamnejšom vydaní tejto knihy z roku 1754 rozdelil rastliny do
![Page 72: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/72.jpg)
71
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
24 tried, 23 tried „jasnosnubných“ rastlín (Phanerogamia) a jednu triedu „tajnosnubných“ rastlín
(Cryptogamia). Základom pre klasifikáciu boli pre Linného kvety a ich zložky (tyčinky a piestiky). Do
triedy „Cryptogamia“ zaradil rastliny, ktoré nevytvárajú kvety, teda riasy, huby, lišajníky, machorasty
a papraďorasty. Linného prínosom bolo, že do biológie zaviedol tzv. binomickú nomenklatúru,
zloženú s rodového a druhového mena, hoci ako uvádzame v predchádzajúcich častiach tohto textu,
takáto myšlienka sa už zrodila v hlavách jeho predchodcov. Pozoruhodné bolo, že veľryby zaradil
k cicavcom a človeka do spoločného radu s opicami (rad Primates). Linného dielom vrcholí obdobie
umelých rastlinných systémov. Linné bol veriaci človek, ktorý bol presvedčený o stálosti druhov
(„nulla species nova“, t.j. žiaden druh nevzniká novo). Linného diela sa čiastočne venujú aj ekológii,
fytogeografii a zoogeografii.
Obr. 53.: Carl von Linné a titulná strana desiateho vydania jeho knihy „Systema Naturae“Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/68/Carl_von_Linn%C3%A9.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Linnaeus#/media/File:Linnaeus1758-title-page.jpg
Michel Adanson (1727 až 1806) bol francúzskym botanikom a cestovateľom. V rokoch 1749
až 1754 cestoval po Senegale, kde zbieral rastliny a iné prírodniny. Tiež sa venoval meteorologickým
a astronomickým pozorovaniam. V roku 1763 vydal svoju prácu „Familles naturalles des plantes“
(Prirodzené čeľade rastlín), v ktorej sa pokúsil vytvoriť prirodzený systém rastlín. Na základe
morfologických znakov rastliny zaradil do 58 čeľadí. Tento systém však nebol dostatočne presvedčivý
ani pre jeho súčasníkov, pretože všetkým znakom stanovil rovnakú taxonomickú váhu.
Johann Hedwig (1730 až 1799) bol nemeckým lekárom a biológom, ktorý sa pokladá za
„otca bryológie“, náuky o machorastoch. Na univerzite v Lipsku vyštudoval medicínu. Už počas
![Page 73: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/73.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
72
štúdia na univerzite ho zaujímali rastliny, obzvlášť machorasty. Pri ich štúdiu využíval mikroskopické
pozorovania. Väčšinu aktívneho života pracoval ako praktický lekár. Až v roku 1789 bol menovaný
za profesora botaniky na univerzite v Lipsku. Jeho publikované práce patria ku základným
bryologickým dielam. Pozoroval reprodukčné orgány machorastov (anterídiá a archegóniá), ako aj
tvorbu prvoklíku (protonéma). K jeho najvýznamnejším prácam patria publikácie „Fundamentum
historiae naturalis muscorum frondosorum“ (Základy systematiky lupeňovitých machorastov, 1782)
a „Theoria generationis et fructificationis plantarum cryptogamarum“ (Teória vzniku a tvorby
„plodov“ nižších rastlín, 1784).
Erik Acharius (1757 až 1819) bol švédskym lekárom a botanikom, ktorý je pokladaný za
„otca lichenológie“, náuky o lišajníkoch. Študoval v Uppsale a od roku 1773 bol žiakom Linného.
Acharius patril ku generácii nasledovníkov Linného, ktorá sa intenzívne zaoberala skupinami
organizmov, ku ktorým sa Linné zachoval „macošsky“. Počas života pracoval aj ako kreslič obrazov
pre Kráľovskú akadémiu v Štokholme a tiež ako praktický lekár. V neskoršom období sa stal
dokonca riaditeľom nemocnice a profesorom botaniky (v roku 1801, akadémia v meste Vadstena,
Švédsko). Z jeho lichenologických prác sú najznámejšie knihy „Methodus lichenum” (Lišajníková
metóda, 1803), „Lichenographia universalis“ (Všeobecný opis lišajníkov, 1810) a „Synopsis
methodica lichenum“ (Súhrn lišajníkových metód, 1814). Napísal tiež množstvo kratších článkov,
ktoré publikoval vo vedeckých periodikách.
Obr. 54.: Michel Adanson (vľavo), Johann Hedwig (stred) a Erick Acharius (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Michel_Adanson#/media/File:Adanson_Michel_1727-1806.jpg
Zdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Johann_Hedwig#/media/File:Johann_Hedwig.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Erik_Acharius#/media/File:Erik_Acharius.jpg
![Page 74: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/74.jpg)
73
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
Johann Christian Fabricius (1745 až 1808) bol dánskym ekonómom a prírodovedcom.
Venoval sa najmä zoológii, predovšetkým štúdiu hmyzu. Je pokladaný za „otca entomológie“.
Študoval na univerzite v Kodani, neskôr na univerzite v Uppsale. Podobne ako Acharius, aj on bol
žiakom Linného. Cestoval po Francúzsku, Anglicku aj Nórsku, kde zbieral vzorky kôrovcov a najmä
hmyzu (kmeň článkonožce). Napísal mnohé priekopnícke práce, napr. „Systema Entomologiae“
(Systém hmyzu, 1775), „Genera Insectorum“ (Rody hmyzu, 1777) a „Species Insectorum“ (Druhy
hmyzu, 1781).
Francúzsky botanik Antoine Laurent de Jussieu (1748 až 1836) je autorom jedného z
prvých prirodzených systémov rastlín. Prirodzené systémy rastlín (tzv. morfologické) už zohľadňujú
všetky morfologické znaky (nie vybrané ako v prípade umelých systémov rastlín, pozri vyššie). Tieto
systémy však ešte nezohľadňujú fylogenetickú príbuznosť rastlín. Jeho najvýznamnejšie vedecké
práce spadajú do konca 18. storočia. Bol synovcom Bernarda de Jussieu, ktorý bol botanikom
v Trianonskej záhrade vo Versailles. Bernard de Jussieu mal svoje predstavy o prirodzenom systéme
rastlín, tieto názory však nikdy nepublikoval a ďalej ich rozpracoval synovec Antoine Laurent.
V roku 1789 vydal dielo „Genera Plantarum“ (Rody rastlín) v ktorom zužitkoval racionálne
botanické náhľady svojich predchodcov (pozri vyššie, najmä M. Adansona). Približne 20 tisíc
druhov známych rastlín začlenil do 100 čeľadí a 15 tried. Od roku 1770 až do 1826 (viac ako 55
rokov) pôsobil v parížskej botanickej záhrade (Jardin des plantes), kde sa stal postupne profesorom
botaniky a riaditeľom.
Obr. 55.: Johann Christian Fabricius (vľavo) a Antoine Laurent de Jussieu (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Johann_Christian_Fabricius#/media/File:Fabricius_Johann_
Christian_1745-1808.pngZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Antoine_Laurent_de_Jussieu#/media/File:Jussieu_Antoine-Laurent_de_1748-
1836.jpg
![Page 75: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/75.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
74
Gustáv Reuss (1818 až 1861) bol slovenským botanikom, ktorý ako prvý človek vôbec
spracoval flóru Slovenska. Narodil sa v Revúcej a bol synom evanjelického kňaza. Študoval na
lekárskych fakultách v Pešti a vo Viedni. Pôsobil ako lekár v Miškovci (maď. Miskolc), od roku
1851 v Revúcej. Keďže bol, podobne ako jeho otec, národným buditeľom, podujal sa spracovať
flóru Slovenska a venoval sa aj slovenskému názvosloviu. Je to vôbec prvý pokus o vytvorenie
odbornej slovenskej botanickej terminológie. V roku 1853 vydal knihu „Května Slovenska“,
v ktorej uvádza približne 2000 druhov rastlín (niektoré aj z časti súčasného Maďarska). Venoval sa
aj farmaceutickému využitiu týchto rastlín. Aktívne sa venoval aj archeológii, histórii a slovenskému
národopisu. Dokonca sa venoval literárnemu žánru, ktorý dnes nazývame „vedecká fantastika“.
V rámci Slovenska ho možno pokladať za priekopníka vedeckej fantastiky. Ešte pár rokov skôr než
Jules Verne (1828 až 1905), poslal Gustáv Reuss svojho literárneho hrdinu, gemerského učenca
Krutohlava, na Mesiac balónom!
Obr. 56.: Gustáv Reuss a tutulný list jeho publikácieZdroj: https://zlatyfond.sme.sk/galeria/autor/192/reuss.jpg
Zdroj: Okáli I. (1978) Slávni biológobia
5.3 Počiatky experimentálnej botaniky (18. – 19. storočie)
Jan Ingenhousz (niekedy tiež Ingen-Housz, 1730 až 1799) patril k priekopníkom
experimentálnej biológie rastlín. Pochádzal z Holandska. Vyštudoval medicínu na univerzite v meste
Leuven (dnešné Belgicko). Pracoval ako lekár v Londýne, kde sa zaoberal očkovaním ľudí proti
![Page 76: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/76.jpg)
75
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
kiahňam. Vďaka úspechom v tejto oblasti medicíny bol pozvaný aj do Viedne, kde mal za úlohu
očkovať proti kiahňam členov kráľovskej rodiny. Následne sa stal poradcom a osobným lekárom
kráľovnej a cisárovnej Márie Terézie. Okrem očkovaniu proti kiahňam sa Ingenhousz venoval aj
štúdiu fotosyntézy rastlín, konkrétne významu kyslíka a oxidu uhličitého v tomto procese. Bol
ovplyvnený obdobím tzv. flogistónovej chémie (koniec 17. až polovica 18. storočia). Bola to teória,
ktorú vypracovali nemeckí chemici Johann Joachim Becher (1635 až 1682) a Georg Ernst Stahl
(1659 až 1734), ktorí sa domnievali, že v horľavých látkach sa nachádza substancia, ktorú nazývali
„flogistón“ (gr. flogistos = spálený). „Flogistón“ sa pri horení uvoľňoval do prostredia. V tomto
kontexte „deflogistovaný“ vzduch už nehorel, bol zbavený „flogistónu“ (oxid uhličitý). Ingenhousz
zistil, že v prítomnosti svetla vodné rastliny produkujú na povrchu zelených častí drobné bublinky
(tieto bublinky pozoroval aj Charles Bonnet, pozri nižšie). Následne dokázal, že sú tvorené kyslíkom.
Dokázal tiež, že v tme rastliny uvoľňujú do prostredia oxid uhličitý. Domnieval sa, že množstvo
vytvoreného kyslíka je vačšie než množstvo uvoľneného oxidu uhličitého v tme. Z toho vyvodil
záver, že rastliny okrem pôdy a vody na svoj rast využívajú aj vzduch. Pozoroval, že schopnosť
rastlín „čistiť vzduch“ závisí od „jasu dňa“, čo jeho nasledovníkov, napr. Juliusa von Sachsa (pozri
nižšie) inšpirovalo k experimentom zameraným na štúdium vplyvu intenzity svetla na produkciu
škrobu (zásobného polysacharidu) v rastlinách. Tieto výsledky publikoval v diele „Experiments
upon Vegetables“ (Experimenty s rastlinami, 1779).
Obr. 57.: Jan Ingenhousz (vľavo) a Jean Senebier (vpravo)Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Jan_Ingenhousz#/media/File:Jan_Ingenhousz.jpg
Zdroj: https://fr.wikipedia.org/wiki/Jean_Senebier#/media/File:Jean_Senebier.jpg
![Page 77: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/77.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
76
Jean Senebier (1742 až 1809) bol švajčiarskym pastorom a prírodovedcom. Patril
k priekopníkom štúdia fotosyntézy v rastlinách. Dokázal, že rastliny spotrebovávajú oxid uhličitý
vo fyziologickom procese, pri ktorom sa uvoľňuje do prostredia kyslík. Ukázal, že množstvo
uvoľneného kyslíka zhruba zodpovedá množstvu spotrebovaného oxidu uhličitého a tento proces
(dnes nazvaný fotosyntéza) prebieha v zelených častiach rastlín - listoch. Senebier správne pochopil
aj význam oxidu uhličitého pri minerálnej výžive rastlín. Tieto poznatky zhrnul v roku 1783 v diele
„Recherches sur l’influence de la lumière solaire pour métamorphoser l’air fixe en air pur par la
végétation” (Výskum vplyvu slnečného svetla na premenu “pevného vzduchu” na “čistý vzduch”
rastlinami). Publikoval aj päťzväzkové dielo „Physiologie végétale“ (Fyziológia rastlín).
Nicolas-Théodore de Saussure (1767 až 1845) bol významným švajčiarskym
prírodovedcom, ktorý sa venoval geológii, chémii a fyzike. Najväčšie úspechy však pravdepodobne
dosiahol v botanike. Od roku 1802 bol profesorom mineralógie a geológie na akadémii v Ženeve,
kde bol tiež, podobne ako jeho predkovia, členom mestskej rady a venoval sa aj veciam verejným.
V mladosti často sprevádzal svojho otca, Horace-Bénedicta de Saussure, ktorý bol tiež prírodovedcom
a horolezcom, na výpravách do Álp, kde sa spoločne venovali geologickému a botanickému
výskumu. Nicolas-Théodore sa venoval analytickej chémii a študoval proces kvasenia. Do histórie
vstúpil aj ako priekopník fytochémie (náuka o chemickom zložení rastlín a chemických procesov
v nich) a fyziológie rastlín. Venoval sa aj významu pôd pre rastliny a vplyvu ďalších abiotických
faktorov na rastliny. Dokázal, že minerálne látky sa do rastlín dostávajú cez korene. Dokázal,
že prírastok rastlinnej biomasy nezávisí len od oxidu uhličitého, ale aj od dostatku vody. Vďaka
tomuto poznaniu sa mu podarilo načrtnúť základnú rovnicu fotosyntézy. Ukázal tiež, že rastliny,
podobne ako živočíchy, dýchajú. Tieto poznatky prezentoval v knihe „Recherches chimiques sur
la Végétation” (Chemické výskumy rastlín), ktorá vyšla v roku 1804 a v nasledujúcom roku bola
preložená aj do nemčiny.
Julius von Sachs (1832 až 1897) bol významným nemeckým botanikom, ktorý vykonal
viaceré pionierske práce v experimentálnej botanike. Jeho otec bol rytec a viedol syna k umeniu.
Keďže už v mladosti mal Julius von Sachs rád botaniku, maľoval kvety, huby a iné prírodniny,
ktoré s otcom v prírode zbierali. Keď mal Julius von Sachs šestnásť rokov, jeho otec umrel.
V nasledujúcom roku mu na choleru umreli aj matka a brat. Na jeho šťastie ho následne prijal do
rodiny Jan Evangelista Purkyně, ktorý Sachsa spoznal počas svojho pôsobenia vo Vratislavi (nem.
Breslau) vo vtedajšom Prusku, kde mladý Sachs žil. Sachs ho zaujal práve vďaka jeho kresličskému
talentu. Následne Purkyňe získal miesto profesora na Karlovej univerzite v Prahe. V roku 1851
začal na tejto univerzite študovať aj Julius von Sachs. Sachs sa venoval štúdiu rastlinnej fyziológie
![Page 78: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/78.jpg)
77
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
v Purkyňeho laboratóriách a pôsobil tiež ako Purkyňeho asistent. V roku 1856 získal hodnosť doktora
filozofie a venoval sa ďalej fyziológii rastlín. Neskôr bol docentom fyziológie rastlín a profesorom
botaniky na univerzitách vo Freiburgu a Würzburgu. Publikoval viaceré významné práce, napr.
„Handbuch der Experimentalphysiologie der Pflanzen” (Príručka experimenálnej fyziológie rastlín,
1865) alebo “Lehrbuch der Botanik” (Učebnica botaniky, jej prvé vydanie bolo z roku 1868).
Venoval sa fyziológii minerálnej výživy rastlín (napr. zaviedol do fyziológie rastlín hydroponické
pestovanie), študoval mechanizmy klíčenia rastlín, vplyv intenzity svetla na tvorbu škrobových zŕn
v rastlinách, odbúravanie škrobu rastlinami počas tmy alebo heliotropizmu a geotropizmu rastlín.
Obr. 58.: Nicolas-Théodore de Saussure (vľavo) a Julius von Sachs (vpravo)Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Nicolas-Th%C3%A9odore_de_Saussure#/media/File:Nicolas-
Th%C3%A9odore_de_Saussure.jpgZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Julius_von_Sachs#/media/File:Julius_Sachs.jpg
5.4 Embryologické teórie (18. storočie)
V predchádzajúcom historickom období sa nazbieralo množstvo faktografického materiálu,
ktorý bolo potrebné skĺbiť do ucelenej embryologickej teórie. Prírodovedcom už boli známe
pohlavné bunky (Antony van Leeuwenhoek pozoroval spermatozoidy v roku 1667), hoci napr.
vajíčko cicavcov ešte nebolo opísané (pozri Regnier de Graaf). Ľudské vajíčko bolo dokonca
objavené až v roku 1827 (objavil ho estónsky prírodovedec a bádateľ Karl Ernst von Baer).
Biológovia hľadali odpovede na dve základné otázky. Aký význam zohrávajú pohlavné
elementy pri vzniku nového organizmu a aký je proces tvorby nového organizmu?
![Page 79: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/79.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
78
Názory na význam pohlavných elementov sa rôznili, pričom sa vytvorili dva protichodné
biologické smery, ktoré by sme mohli nazvať aj vedeckými školami. Podľa tzv. „ovulistov“ je
tvorivým elementom budúceho zárodku vajíčko. „Animalkulisti“ sa zase domnievali, že tvorivá,
vývinová sila je uložená v spermatozoidoch a vajíčko slúži len na výživu.
Názory na proces vývinu budúceho jedinca neboli tiež jednotné. Ako sme už uviedli vyššie,
jedným z biologických smerov bolo učenie o „preformácii“ (preformizmus, „pre-existencia“). Podľa
zástancov tohto smeru je pri individuálnom vývine organizmu už celý budúci dospelý organizmus
obsiahnutý v nepatrnej veľkosti v pohlavných bunkách rodičov. V rámci učenia o „epigenéze“
sa zas predpokladalo, že budúci organizmus sa počas ontogenézy vyvíja z jednoduchej formy,
beztvarej masy. Tieto dva alternatívne modely vývinu nového jedinca už prezentoval Aristoteles
a jeho embryologické názory preberali jeho nasledovníci takmer ďalších dvetisíc rokov!
Regnier de Graaf (1641 až 1673) sa narodil v Holandsku a možno ho pokladať za priekopníka
reprodukčnej biológie a anatómie. Študoval medicínu v Utrechte a Leidene. Medicínske vzdelanie
získal vo Francúzsku, na univerzite v Angers. Umrel mladý, vo veku 32 rokov, krátko po smrti svojho
syna. Príčina smrti nie je známa, podľa jeho priateľa, Antony van Leeuwenhoeka (pozri vyššie)
umrel na následky depresie. Regnier de Graaf sa venoval anatómii reprodukčných orgánov. Získal
veľa nových poznatkov o embryogenéze cicavcov a stavbe, či funkcii reprodukčných orgánov. Svoje
pozorovania robil najmä na králikoch ako na zvieracom modeli. Na jeho počesť boli pomenované
zrelé folikuly, ktoré vznikajú vo vaječníkoch cicavcov (tzv. Graafove folikuly). Regnier de Graaf sa
Obr. 59.: Regnier de GraafZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Regnier_de_Graaf#/media/File:Reinier_de_Graaf_17e_eeuw.jpg
![Page 80: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/80.jpg)
79
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
mylne domnieval, že tieto folikuly sú cicavčím vajíčkom. Po publikovaní jeho práce „De Mulierum
Organis Generationi Inservientibus” (Funkcia ženských reprodukčných orgánov, 1672) ho Jan
Swammerdam (pozri vyššie) obvinil z plagiátorstva. Tvrdil, že de Graaf čerpal z výsledkov jeho
pozorovaní, ktoré urobil pred ním. Regnier de Graaf opísal aj mechanizmus samičej ejakulácie
(a tzv. G bod).
Albrecht von Haller (1708 až 1777) bol švajčiarskym anatómom, fyziológom a botanikom.
Už ako dieťa si vytváral vlastný slovník gréčtiny a hebrejčiny. Zhromažďoval tiež životopisy
slávnych osobností, prekladal antických autorov a venoval sa aj vlastnej básnickej tvorbe. Po smrti
otca (v roku 1721) sa presťahoval do švajčiarskeho mesta Biel (Bienne), do domu miestneho lekára.
Už ako šestnásťročný začal študovať medicínu v Tübingene, neskôr študoval v Holandsku (Leiden).
Študoval tiež v Paríži a Bazileji, pôsobil aj Londýne. V Berne pôsobil ako lekár. Neskôr sa stal
profesorom na univerzite v Göttingene, kde sa venoval aj botanickej záhrade. Zanechal za sebou
ohromné encyklopedické dielo v rozsahu stoviek prác. Z botanických publikácií je známe dielo
„Bibliotheca botanica“ (Botanická knižnica, 1771), kde zozbieral botanické znalosti z dostupných
publikovaných diel od najstarších čias. Z publikácií venovaných fyziológii je známe dielo „Elementa
physiologiae corporis humani“ (Základy fyziológie ľudského tela). Vychádzalo od roku 1766 vo
viac ako desiatke zväzkov. Z hľadiska názorov na význam pohlavných elementov sa radí medzi
animalkulistov. Študoval vzťah medzi nervovou sústavou a svalstvom, venoval sa aj fyziológii
a anatómii krvného obehu.
Obr. 60.: Albrecht von Haller (vľavo) a Charles BonnetZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Albrecht_von_Haller#/media/File:Albrecht_von_Haller_1736.jpg
Zdroj: https://www.twu.edu/dsc/bonnetI.htm
![Page 81: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/81.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
80
Charles Bonnet (1720 až 1793) patrí medzi rozporuplné postavy dejín biológie. Narodil sa
v Ženevskom kantóne, v dnešnom Švajčiarsku vo francúzskej rodine, ktorá sa sem prisťahoval kvôli
náboženskému prenasledovaniu. Vyštudoval právo, ale neskôr sa venoval prírodným vedám. Okrem
mnohých originálnych biologických postrehov zanechal aj viaceré metafyzické práce. Zaoberal sa
napr. životnými pomermi anjelov alebo posmrtným osudom ľudskej duše. Podobne ako Malpighi
študoval partenogenézu vošiek, ale už detailnejšie. Študoval aj regeneráciu nezmara a obrúčkavcov,
venoval sa mechanizmu dýchania hmyzu a pod. Bol členom, viacerých učených spoločností, napr.
v Británii, Švédsku a Dánsku. Opísal tzv. Syndróm Charlesa Bonneta (CBS), halucinácie, ktoré sa
prejavujú u ľudí s poškodeným zrakom (prejavy pozoroval na svojom starom otcovi). Ako zástanca
preformizmu, Bonnet je známy aj ako autor tzv. škatuľkovej teórie. Podľa nej má každý živý
organizmus vo svojom vajíčku zárodky všetkých svojich budúcich potomkov. Odhadoval napr., že
vo vaječníku biblickej Evy bolo približne 200 miliónov zárodkov, čo by znamenalo, že po uplynutí
uvedeného počtu generácií by mal nastať koniec ľudstva. Pokrokom v tejto nesprávnej teórii bolo, že
podľa Bonneta sú jednotlivé, do seba uložené zárodky nerovnaké a autor pripúšťa možnosť postupného
zdokonaľovania sa organizmov. Tieto názory sú detailnejšie opísané v jeho práci „Philosophical
Palingesis, or Ideas on the Past and Future States of Living Beings” (Filozofická palingéza alebo
myšlienky o minulých a budúcich stavoch živých bytostí, 1770). Termínom “palingéza” sa označuje
vývoj, pri ktorom sa objavuje charakter predkov v nasledujúcich generáciach.
Lazzaro Spallanzani (1729 až 1799) bol významným talianskym biológom. Podobne ako
Bonnet, spočiatku študoval právo (univerzita v Bologni). Neskôr sa stal kňazom, profesorom filozofie
(univerzita v Modene) a prírodovedcom. Profesorom prírodných vied bol na univerzite v Pavii,
kde pôsobil aj ako riaditeľ prírodovedného múzea, ktoré založil. Zaoberal sa otázkami regenerácie
a oplodnenia. Patril medzi zakladateľov experimentálnej fyziológie živočíchov. Spallanzani sa tiež
radí k preformistom. Do dejín biológie vstúpil predovšetkým vďaka svojim experimentom, ktoré
vyvracajú teóriu samoplodenia. Spallanzaniho súčasníci sa podobne, ako antický učenci domnievali,
že nižšie živočíchy sú schopné samoplodenia. V prípade vyššie organizovaných skupín živočíchov
už bola teória samoplodenia vyvrátená experimentmi, ktoré prezentoval Francesco Redi (pozri
vyššie).
Existencia samoplodenia u mikroorganizmov bola vďaka pokusom, ktoré realizoval anglický
biológ a kňaz John Turberville Needham (1713 až 1781), dokonca „potvrdená“ aj experimentálne!
Spallanzani sériou experimentov dokázal, že Needham nepracoval dôsledne. Zaviedol do biológie
porovnávaciu metódu. Pripravil tri banky s bujónom. Prvú zatavil bez predchádzajúceho zahriatia.
Druhú banku čiastočne varil na vodnom kúpeli (čo predstavovalo len nedostatočné ošetrenie, podobne
![Page 82: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/82.jpg)
81
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
ako Needham vo svojom experimente) a obsah tretej povaril celú hodinu. V uzavretej banke, v
ktorej bujón sterilizoval teplom sa mikroorganizmy nevytvorili. Výsledky experimentu publikoval v
práci „Saggio di osservazioni microscopiche concernenti il sistema della generazione de‘ signori di
Needham e Buffon” (1765). Jeho oponenti (Needham alebo Buffon) však argumentovali, že varením
Spallanzani zabil v bujóne „životnú silu“ a tak ľudstvo s ďalším riešením tohto problému muselo
vyčkať až do éry L. Pasteura (pozri nižšie) a zrodu modernej mikrobiológie. Spallanzani študoval
aj regeneráciu živočíchov (napr. mlokov), fyziológiu činnosti srdca a krvný obeh živočíchov,
echolokáciu netopierov a oplodnenie v podmienkach „in vitro“.
Obr. 61.: Lazzaro Spallanzani (vľavo) a John Turberville NeedhamZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Lazzaro_Spallanzani#/media/File:Spallanzani.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/John_Needham#/media/File:John_Turberville_Needham.jpg
Caspar Friedrich Wolff (1733 až 1794) bol nemeckým učencom, priekopníkom modernej
embryológie. Študoval filozofiu na univerzite v Halle, neskôr medicínu na univerzite v Berlíne.
Preslávil sa svojou dizertačnou prácou „Theoria generationis“ (Teória vývinu, 1759). V nej sa
zaoberá vývinom rastlín a živočíchov. Jeho názory ovplyvnili Aristoteles a William Harvey. Wolff
sa prikláňa ku teórii epigenézy. Dospelý organizmus sa podľa neho vyvíja z vajíčka, z beztvarej
hmoty. V ňom sa postupne vyvíjajú všetky budúce orgány, pod vplyvom sily nazývanej ako „vis
essentialis“. V práci „De Formatione Intestinorum” (Tvorenie čriev, 1769) vysvetľuje postupný
vývin orgánov v procese vývoja embrya. Wolff už predpokladal, že bunky, nazýval ich ešte
„bublinky“, sú základnou zložkou organizmu.
![Page 83: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/83.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
82
Obr. 62.: Caspar Friedrich Wolff (dochovaná silueta, hodnovernosť jeho iných zachovaných portrétov bola neskôr spochybnená)
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Caspar_Friedrich_Wolff#/media/File:Caspar_Friedrich_Wolff.svg
5.5 Encyklopedisti (18. – 19. storočie)
Najvýznamnejším zástupcom encyklopedistov 18. storočia bol pravdepodobne francúzsky
filozof a prírodovedec Georges-Louis Leclerc, Comte de Buffon (1707 až 1788). Narodil sa
v rodine vysokého kráľovského úradníka ako prvé z piatich detí a počas celého života bol dobre
materiálne zabezpečený. Na francúzskom kráľovskom dvore mal veľký vplyv a mnoho kontaktov.
Tento vplyv mu často pomáhal pri presadzovaní svojich názorov, hoci niekedy boli mylné. V roku
1733 ho zvolili za člena Francúzskej akadémie vied a v roku 1739 sa stal správcom botanickej
záhrady v Paríži (Jardin des plantes). Neskôr ho tiež zvolili za člena Kráľovskej spoločnosti
v Londýne. V roku 1753 bol povýšený na grófa (Comte) a francúzsky kráľ Ľudovít XVI. mu dal
v botanickej záhrade vybudovať pomník. Jeho najvýznamnejšie dielo „Histoire naturelle, générale
et particulière“ (Prírodopis, všeobecný a neobyčajný, vychádzalo od roku 1749 do jeho smrti) malo
viac ako 40 zväzkov a ostalo nedokončené. Buffon propagoval štúdium prírody ako celku, nemal
rád „škatuľkovanie“ ako to robil jeho súčasník Linné. Bol do istej miery protipólom Linného. V
publikáciách uvádzal ekologické poznámky, anatomické a fyziologické pozorovania. Jeho dielo bolo
teda vskutku encyklopedické a podľa E. Mayra (1982) nemal žiaden iný človek s výnimkou Aristotela
a Charlesa Darwina väčší vplyv na rozvoj prírodných vied ako Buffon. Buffon ovplyvnil aj názory
![Page 84: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/84.jpg)
83
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
neskorších autorov evolučných teórií (pozri nižšie). Poukázal na podobnosť človeka a opíc a
pripúšťal možnosť vývoja v živej prírode, resp. vymieranie živočíšnych druhov. Veril, že planéta
Zem je podstatne staršia ako v tom čase pripúšťali cirkevné autority, napr. James Ussher (1581 až
1656), anglikánsky arcibiskup z Armaghu v Severnom Írsku. Ussher dokonca „precízne vypočítal“,
že dátum stvorenia sveta spadá do roku 4004 pred Kristom. Na základe pokusov s chladením
rozžeravených kovových gúľ Buffon odhadol vek zeme na 75 tisíc rokov. Biblické dni pokladal za
časové úseky, periódy, nie za konvenčné dni v našom ponímaní.
Na základe Buffonovej encyklopedickej práce bolo neskôr zostavené svetoznáme
encyklopedické dielo „Illustriertes Thierleben. Eine allgemeine Kunde des Thierreichs“ (Ilustrovaný
život zvierat. Všeobecná náuka o zvieracej ríši, 1864 až 1865, neskôr vyšlo v ďalších vydaniach),
ktoré publikoval nemecký zoológ Alfred Edmund Brehm (1829 až 1884). Encyklopédia vyšla
vo viacerých vydaniach, aj v preklade do češtiny, pod názvom „Život zvířat“. Brehm bol synom
známeho ornitológa, Christiana Ludwiga Brehma. Napriek láske k prírode sa rozhodol Alfred
Edmund Brehm študovať architektúru. V roku 1846 začal študovať v Drážďanoch, ale štúdium
prerušil z dôvodu účasti na expedícii v Afrike (1847 až 1853), kde pracoval ako asistent ďalšieho
ornitológa, baróna Johanna Wilhelma von Müller. Po návrate z tejto viacročnej cesty začal študovať
prírodné vedy v Jene. V Berlíne neskôr zriadil „akvárium“. Podnikol aj výpravy na Sibír, do Nórska,
Španielska a Laponska. Zomrel v pomerne mladom veku na následky malárie a chorobu obličiek.
Obr. 63.: Comte de Buffon (vľavo) a Alfred Edmund Brehm (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Georges-Louis_Leclerc,_Comte_de_Buffon#/media/File:Buffon_1707-1788.jpg
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alfred_Edmund_Brehm#/media/File:Alfred_Edmund_Brehm_from_Familj-Journalen1885.png
![Page 85: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/85.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
84
Niekedy je pomerne komplikované z dnešného pohľadu hodnotiť dejiny prírodných vied
v predchádzajúcich storočiach. Len pre zaujímavosť, na počiatku 20. storočia napr. Carl Hagenbeck
(1844 až 1913), inak priekopník rozvoja moderných zoologických záhrad, vo svojej zoologickej
záhrade v Hamburgu vystavoval aj tzv. „divé“ mimoeurópske národy (Inuitov, Indiánov, Somálcov,
Jávancov a pod.). Teda ľudí. To je z hľadiska dnešnej kultúty a svetonázoru úplne nepredstaviteľné!
5.6 Prírodná filozofia
Na rozhraní 18. a 19. storočia vznikol nový filozoficko-prírodovedný smer, tzv. škola prírodných
filozofov (Naturfilozofia). Je to negatívna reakcia proti formálnemu zhromažďovaniu faktografického
materiálu. Za jej „otca“ sa považuje Immanuel Kant (1724 až 1804), ktorý bol predstaviteľom
nemeckej klasickej filozofie. Bol jedným z priekopníkov kriticizmu a transcendentalizmu. V
počiatkoch svojej filozofie sa venoval vzniku vesmíru a pohybu planét, pričom sa pri formulácii
svojich hypotéz opieral o Newtonovu fyziku. Vo svojich skorých filozofických názoroch sa tiež
venoval myšlienkam o evolúcii Zeme, rastlín a živočíchov. Táto myšlienka však predbehla svoju
dobu a prírodovedci sa jej venovali až neskôr. Kant vo svojom „kritickom období“ (v jeho význame
chápeme pod pojmom „kritika“ formu „formulácie“, alebo „preskúmania“ javov a vecí) publikoval
tri významné diela, „Kritika čistého rozumu“, „Kritika praktického rozumu“ a „Kritika súdnosti“.
Myšlienky Immanuela Kanta ďalej rozvíjal nemecký filozof Friedrich Wilhelm Joseph
Schelling (1775 až 1854). Mal prehľad v prírodných vedách, no bol ovplyvnený aj priateľstvom
s osobnosťami, ktoré v tom období rozvíjali ideové a umelecké hnutie nazvané „romantizmus“.
Romantizmus bol reakciou na osvietenstvo, „romantici“ dôverovali skôr intuícii, inštinktom
a fantázii. Naturfilozofia viedla ľudí k subjektívnemu vedomiu, mala „básnický základ“. Jej
zástancovia publikovali množstvo špekulatívnych prírodovedných hypotéz, mnohé ich závery boli
unáhlené, až naivné a ďalší vývoj prírodných vied ich nepotvrdil.
Johann Wolfgang von Goethe (1749 až 1832) bol známym básnikom a dramatikom, autor
viacerých literárnych diel, napr. legendárneho „Fausta“. Goethe bol však aj botanikom, zoológom
a mineralógom. Publikoval dielo „Zur Farbenlehre“ (O farbách, 1810). Toto učenie však nebolo
správne. V botanike dosiahol významnejšie výsledky. V roku 1790 časopisecky publikoval esej
„Versuch die Metamorphose der Pflanzen zu erklären“ (Pokus o vysvetlenie premeny rastlín). Goethe
pokladal list za ideálny orgán rastlín. Jeho metamorfózou vznikli korunné lupienky, kališné lístky,
tyčinky a piestik. Goethe je otcom termínu „morfológia“. Moderné rastliny pokladal za metamorfózu
![Page 86: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/86.jpg)
85
Barok a osvietenstvo, 17. – 18. storočie
„pravekej rastliny“ (Urpflanze). Zaujímala ho tiež anatómia, napr. v roku 1784 opísal medzičeľustnú
kosť v ľudskom embryu (nezávisle na ňom už bola táto kosť opísaná v skorších prácach anatómov),
čo sa pokladá za spojivo medzi človekom a zvieraťom. Goetheho mineralogická zbierka bola v čase
jeho smrti tvorená približne 17 800 kusmi. Na jeho počesť bol pomenovaný minerál „goethit“.
Lorenz Oken (1779-1851, pôvodné meno Lorenz Okenfuss) bol jedným z najradikálnejších
prírodných filozofov, významným popularizátorom prírodovedy. Študoval prírodné vedy a medicínu
na univerzitách vo Würzburgu a Freiburgu. Neskôr pôsobil ako „Privatdozent“ na univerzite
v Göttingene a zmenil si priezvisko na Oken. Pôsobil aj na univerzitách v Jene, Mníchove a Zürichu.
Vydával prírodovedný časopis „Isis“, organizoval zjazdy nemeckých lekárov a prírodovedcov.
V časopise sa okrem prírodovedných esejí publikovali aj básne, či dokonca politické komentáre!
Oken sa vyznačoval radikálnymi názormi. Uvádzal, že najnižšie organizované živočíchy sú tvorené
črevom (napr. polypy). Ulitníky a hmyz sú tvorené kožou a črevom. Stavovce sú podľa Okena
tvorené črevom, kožou a mäsom. Tieto názory vraj poslúžili Ernstovi Haeckelovi (pozri nižšie) pri
formovaní biogenetického zákona. V diele „Grundriss der Naturphilosophie“ (Pôdorys prírodnej
filozofie, 1802) prezentoval nový systém živočíšnej klasifikácie. Živočíchy roztriedil do piatich tried.
V súlade s konceptom prírodnej filozofie pokladal celé živočíšstvo za akéhosi „nadživočícha“. Podľa
tohto vzoru vyslovil Christian Gottfried Daniel Nees von Esenbeck (1776 až 1858) myšlienku,
že celá rastlinná ríša môže byť považovaná za jeden obrovský list. Esenbeck bol podobne ako Oken
prírodným filozofom, pričom sa venoval botanike a zoológii. Opísal približne 7000 druhov rastlín,
Obr. 64.: Johann Wolfgang von Goethe (vľavo), Lorenz Oken (stred) a Alexander von Humboldt (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Johann_Wolfgang_von_Goethe#/media/File:Goethe_(Stieler_1828).jpg
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Lorenz_Oken#/media/File:Lorenz_Oken.jpgZdroj: https://de.wikipedia.org/wiki/Alexander_von_Humboldt#/media/File:AvHumboldt.jpg
![Page 87: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/87.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
86
porovnateľný počet ako Carl von Linné!
Alexander von Humboldt (1769 až 1859) nemecký cestovateľ, geograf a prírodovedec. Bol
synom majora pruskej armády, ktorý bol za zásluhy odmenený miestom kráľovského pokladníka
a barónky. Vďaka svojmu pôvodu pôsobil ako privátny učenec, keďže bol dobre materiálne
zabezpečený. Bol účastníkom mnohých expedícií, napr. do Južnej a strednej Ameriky, cestoval na
Ural a Altaj. Humboldt sa pre svoj vklad k poznaniu miestnej prírody pokladá za druhého objaviteľa
Ameriky. Venoval sa botanike (podieľal sa na opísaní 3000 nových druhov rastlín), študoval intenzitu
zemského magnetizmu, vulkanickú činnosť a popísal studený juhoamerický prúd (dnes nazývaný
Humboldtov prúd). Na stanovenie nadmorskej výšky používal barometer. Patrí k priekopníkom
rastlinnej ekológie a fytogeografie. Humboldt vydal dielo „Kosmos, Entwurf einer physischen
Weltbeschreibung“ (Kozmos, návrh fyzického popisu sveta, 1845 až 1862, 5 zväzkov), ktoré možno
pokladať za súhrn prírodovedného poznania Humboldtovej doby. Tu varuje pred „utopením sa
v hŕbe jednotlivostí“ a propaguje zachytiť komplexne „ducha prírody“
Medzi prírodných filozofov sa radí aj Angličan Erasmus Darwin (1731 až 1802), ktorý bol
praktickým lekárom, básnikom a prírodovedcom. Bol teoretikom a kritikom, výsledky vlastných
pozorovaní a experimentov neprezentoval. V roku 1783 vydal knihu „A System of Vegetables,
according to their classes, orders… translated from the 13th edition of Linnaeus’ Systema
Vegetabiliium” a v roku 1787 knihu “The Families of Plants with their natural characters…
translated from the last edition of Linnaeus’ Genera Plantarum”. Obe publikácie boli prekladom
Linného diela z latinčiny do angličtiny. Napísal tiež vlastné, viaczväzkové dielo „Zoonomia; or
Obr. 65.: Erasmus Darwin a ukážka titulného listu diela „Zoonomia“Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Erasmus_Darwin#/media/File:Portrait_of_Erasmus_Darwin_by_Joseph_Wright_
of_Derby_(1792).jpgZdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:E._Darwin,_Zoonomia,_title_page_Wellcome_L0004489.jpg
![Page 88: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/88.jpg)
87
19. storočie
the Laws of organic Life“ (Zoonómia, alebo zákony organického života, 1794 až 1796). Originálne
nápady sú tu však poprepletané metafyzikou a fantastickými výkladmi. Podľa Erasma Darwina
všetky životné javy, fyzické, ako aj psychické sa dejú prostredníctvom podráždenia vlákien a ich
stiahnutia. Podľa neho sú teda „vlákna“, alebo filamenty základnými jednotkami živých sústav.
Ostro kritizuje Bonnetovu škatuľkovú teóriu (pozri vyššie) a zastáva sa animalkulistov. Podľa neho
je mužský filament (spermatická bunka) budúcim zárodkom a materský organizmus mu dodáva len
potravu. Prezentuje schopnosť premeny druhov a ako dôkaz udáva viaceré fakty, napr. metamorfózu
motýľa z larvy a žaby zo žubrienky, zmeny rastlín kultivovaním, zmeny spôsobené podnebím,
výsledky kríženia rozličných foriem rastlín a živočíchov, podobnosti v stavbe rozdielnych druhov
živočíchov. Na tieto jeho evolucionistické názory (v mnohých ohľadoch ešte naivné) mohol aspoň
čiastočne nadviazať jeho vnuk, Charles Robert Darwin (pozri nižšie).
Ak možno doteraz zmieňované obdobia histórie ľudstva v tomto texte nazývať „dejinami
filozofov“, od 19. storočia už možno smelo hovoriť o zrode „dejín prírodovedcov“. Ohromný pokrok
dosiahnutý na poli prírodných vied v 19. storočí sa právom vyrovná sume poznatkov získaných za
celú predchádzajúcu epochu ľudskej existencie a azda ich aj prekonáva. Biológia 19. storočia sa
diferencovala na množstvo odborov a špecializácií, ktoré sa v detailnejšom členení zachovali až do
dnešných čias.
![Page 89: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/89.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
88
6 BIOLÓGIA 19. A 20. STOROČIA
6.1 Vývojová teória (evolucionisti)
„Evolúcia má právo na to, aby bola považovaná za základný a najdôležitejší problém celej biológie.“ Julian Huxley (1942)
Vývojová, resp. evolučná teória mala revolučný vplyv na prírodné vedy, tak ako aj na mnohé
iné oblasti spoločenského života. Evolučná teória sa často (možno archaicky a nie celkom správne)
nazýva darwinizmom (v slovenskej literatúre zvyčajne, ale azda nesprávne „darvinizmom“).
Všeobecne známa osobnosť Charlesa Roberta Darwina dosť neprávom zatieňuje význam jeho
predchodcov.
Ako sme už uviedli v predchádzajúcom texte tejto knihy, už Anaximandros (pozri
milétska škola) sa domnieval, že zmeny v prírode sú dôsledkom boja „protikladov“ a pripúšťa, že
zrod človeka má pôvod v iných živočíšnych druhoch. Neskorší rozvoj západnej civilizácie však
najvýznamnejšie ovplyvnili diela Aristotela. Ten sa domnieval, že každý druh živého organizmu je
v prírode formovaný nezávisle, zo špecifického dôvodu a na základe jeho významu v prírode. A tak
žiaden druh nevzniká z iného. Tieto názory si ľudstvo osvojilo na približne dvetisíc rokov! Linné
bol presvedčený o stálosti druhov, hoci pripúšťal, že nové druhy by mohli vznikať krížením. Buffon
už predpokladal možnosť vývoja v živej prírode, napr. „degeneráciou“, kuriózne, takto podľa neho
mohli vzniknúť ľudské rasy. O možnosti vývinu druhov sa v diele „Zoonomia“ zmieňuje aj starý
otec Charlesa Roberta Darwina, Erasmus Darwin (pozri vyššie).
Jedným zo zakladateľov vývojovej teórie bol Jean-Baptiste Pierre Antoine de Monet,
Chevalier de Lamarck (1744 až 1829). Narodil sa v Pikardii v severnom Francúzsku ako jedenáste
dieťa v rodine chudobného šľachtica. Ako bolo v jeho rodine tradíciou, mužskí potomkovia bojovali
vo francúzskej armáde a tak sa aj Lamarck zúčastnil bojov v tzv. Sedemročnej vojne (1756 až 1763)
proti Prusku. Neskôr sa usadil v Paríži, kde živoril zo skromnej penzie a príležitostnej literárnej práce.
Študoval medicínu, štúdium neskôr vzdal a začal sa zaujímať o botaniku. Štúdiu flóry Francúzska
sa venoval približne desať rokov a spolupracovníkom, resp. tútorom, mu bol významný priekopník
taxonómie rastlín Antoine Laurent de Jussieu. V roku 1778 Lamarck publikoval trojdielne dielo
„Flore françoise“ (Francúzska flóra). V tomto diele ako prvý použil tzv. dichotomický kľúč na
determináciu rastlinných taxónov. Osudným sa mu stalo stretnutie s Buffonom, na ktorého Lamarck
vďaka tejto práci urobil silný dojem. Buffon sprostredkoval Lamarckovi aj miesto správcu herbária
![Page 90: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/90.jpg)
89
Biológia 19. a 20. storočia
„Jardin du Roi“ (Kráľovská záhrada). V dôsledku udalostí Veľkej francúzskej revolúcie (1789) bolo
meno botanickej záhrady zmenené na „Jardin des Plantes“ (Záhrada rastlín), aby nepripomínalo
panovníka Ľudovíta XVI., ktorý bol so svojou manželkou v roku 1793 popravený gilotínou.
V roku 1793 zriadil tzv. Národný konvent niekoľko nových pracovných miest v „Muséum national
d‘histoire naturelle“ (Národné prírodopisné múzeum, vzniklo transformáciou Jardin du Roi). Dve
boli zoologické. Jedno miesto obsadil botanik Lamarck, ktorý bol menovaný za kurátora a profesora
zoológie bezstavovcov. Mimochodom, termín „Evertebrata“ zaviedol do biológie práve Lamarck.
Druhé miesto obsadil nemenej známy biológ, Etienne Geoffroy Saint-Hilaire.
Lamarck sa začal zoológii venovať takmer ako päťdesiatročný. Osud mu však doprial
dožiť sa dlhého veku (85 rokov), hoci ho stále skúšal. Prežil svoje tri manželky, mnohé z detí,
prišiel o majetok a dokonca stratil zrak. Napriek zásluhám pre rozvoj biológie mala rodina finančné
problémy s jeho pohrebom.
K jeho najvýznamnejším prácam patrí publikácia „Système des animaux sans vertèbres“
(Systém živočíchov bez stavcov), v ktorom detailne rozpracoval zoologický systém bezstavovcov.
V dielach „Philosophie zoologique“ (Filozofia zoológie, 1809) a „Histoire naturelle des animaux
sans vertèbres” (Prírodopis živočíchov bez stavcov, 7 zväzkov, 1815 až 1822) rozpracoval svoju
ucelenú vývojovú teóriu „lamarckizmus“. V rámci tejto teórie Lamarck predpokladal, že živočíchy
sa vyvíjajú a menia. Dané vlastnosti, získané vývojom, sa dedia na ďalšie generácie (na rozdiel od
Charlesa Darwina, ktorý sa prikláňal ku tzv. prirodzenému výberu organizmov v evolúcii). Zvyky
živočíchov v mnohých pokoleniach určujú vlastnosti orgánov (napr. dĺžka krku a predných nôh
žirafy). Lamarck zavrhuje Buffonovu myšlienku o katastrofách a domnieva sa, že vývoj na Zemi bol
nepretržitý. Fosílie pokladá za predkov dnešných druhov. Bol pokračovateľom Buffonových úvah
a tak odsudzoval suchú klasifikáciu. Tvrdil, že hranice medzi taxonomickými skupinami sú umelé
a všetky indivíduá sa dajú zoradiť do radu od najjednoduchších po najzložitejšie. Diplomaticky tiež
tvrdil, že človek by mohol mať pôvod u antropoidných opíc, keby sme nevedeli, že vznikol celkom
inak. Uznáva najvyššiu bytosť, ktorá stvorila svet.
Napriek Lamarckovej kritike klasifikácie bol sám výborný systematik. Napr. už poznal
14 tried živočíchov (Linné len 6). Okrem termínu Evertebrata, zaviedol do biológie názvy tried
„Annelida“ a „Radiata“, ako aj samotný termín „biológia“.
Étienne Geoffroy Saint-Hilaire (1772 až 1844) bol spolu s Lamarckom vymenovaný za
profesora zoológie v parížskom prírodovednom múzeu. Jeho úlohou bolo štúdium stavovcov. Na
rozdiel od Lamarcka, ktorý bol už takmer päťdesiatnikom, Saint-Hilaire mal v tom čase len 21
rokov. Zúčastnil sa aj Napoleonovej expedície do Egypta (1798 až 1801) a priviezol do múzea
![Page 91: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/91.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
90
bohatý zoologický materiál s množstvom pre vedu nových druhov živočíchov. V roku 1833 sa stal
prezidentom Francúzskej akadémie vied. Ku koncu života podobne ako Lamarck oslepol.
Saint-Hilaire bol dobrým porovnávacím anatómom. Domnieval sa tiež, že zvieratá sú
postavené podľa jedného plánu “archetyp”. Plán stavby tela stavovcov a bezstavovcov je rovnaký.
Pri obhajobe svojich názorov sa dostal do sporu s Cuvierom (pozri nižšie). Cuvier bol odporcom
transformizmu (premeny druhov). Saint-Hilaire sa domnieval, že podstatou vzniku nových vlastností
živočíchov nie je len používanie orgánu, ale skôr vplyv vonkajšieho prostredia. Vyslovil myšlienku,
že druhy prešli vývojom tak, ako jednotlivec prechádza vývinom. Pri poruchách vznikajú “netvory”
(monstre humain), základy tzv. teratológie (náuky o morfologických abnormalitách). K jeho
najvýznamnejším dielam sa radia knihy „Philosophie anatomique“ (Anatomická filozofia, 1818) a
sedemzväzkové dielo „Histoire naturelle des mammifères“ (Prírodopis cicavcov, 1820 až 1842).
K jeho zoologickým nasledovníkom patril aj syn Isidore Geoffroy Saint-Hilaire (1805 až
1861), ktorý bol tiež profesorom parížskeho múzea (od roku 1841, po odchode do dôchodku svojho
otca). Už v roku 1833 bol prijatý za člena Francúzskej akadémie vied. V roku 1854 zaviedol do vedy
termín etológia. V roku 1860 navrhol zriadenie Zoologickej záhrady pri Botanickej záhrade v Paríži.
S parížskou botanickou záhradou, strediskom vtedajšej evolučnej vedy, bol spätý aj ďalší významný
porovnávací anatóm, Georges de Cuvier.
Georges de Cuvier (celým menom Georges Léopold Chrétien Frédéric Dagobert, Baron
de Cuvier, 1769 až 1832) bol významným francúzskym zoológom a paleontológom. Študoval
v Stuttgarte a po ukončení štúdia pracoval ako súkromný učiteľ. Od roku 1795 pracoval v botanickej
Obr. 66.: Lamarck (vľavo), Saint-Hilaire (strred) a Cuvier (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jean-Baptiste_Lamarck#/media/File:Jean-Baptiste_de_Lamarck.jpg
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e7/Geoffroy72.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/85/Bolton-cuvier.jpg
![Page 92: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/92.jpg)
91
Biológia 19. a 20. storočia
záhrade v Paríži, kde sa venoval porovnávacej anatómii. Od roku 1802 vo funkcii profesora. Počas
svojho plodného života sa stal tiež generálnym inšpektorom škôl a dokonca získal šľachtický
titul. Cuvier sa venoval biológii mäkkýšov a rýb. Študoval kostrové pozostatky vyhynutých, ako
aj recentných druhov zvierat. K jeho najvýznamnejším prácam patria knihy „Leçons d‘anatomie
comparée“ (Prednášky z porovnávacej anatómie, 5 zväzkov, 1800 až 1805) a „Recherches sur
les ossemens fossiles“ (Výskum fosílnych kostí, 5 zväzkov, 1821 až 1823). Vypracoval náuku
o korelácii živočíšnych orgánov. Predpokladal, že fosílie sú pozostatkami vymretých, nežijúcich
druhov živočíchov. Ich existenciu si však vysvetľoval sledom katastrof (katakliziem), ktoré podľa
neho postihli Zem niekoľkokrát. Po každej kataklizme sa vyvíjali nové formy života, vyhynuté
druhy sa zachovali ako skameneliny. Až po poslednej kataklizme, podľa neho v období pred piatimi
až šiestimi tisíckami rokov, sa na Zemi objavil človek.
Na Britských ostrovoch sa vývojovej teórii tiež venovala primeraná pozornosť. Myšlienku,
že Zem nebola formovaná katastrofami, ale pomalými a postupnými procesmi, ktoré trvali dlhšie
než v cirkevných kruhoch odhadovanom období 6000 rokov, priniesli dvaja škótski geológovia.
Prvým z nich bol James Hutton (1726 až 1797), ktorý patrí k zakladateľom modernej geológie.
Obhajoval evolúciu živých organizmov. Zavrhol tzv. „teóriu neptunizmu“, podľa ktorej vznikli
horniny kryštalizáciou z vodných roztokov (po tzv. potope sveta). Jeho nové učenie nazvané
„plutonizmus“ ďalej rozvinul Charles Lyell (1797 až 1875). Lyell bol priekopníkom geologickej
stratigrafie. Venoval sa datovaniu geologických vrstiev. Treťohory rozdelil na tri obdobia, pliocén,
miocén a eocén. Pri datovaní vrstiev využíval aj prítomnosť špecifických skupín skamenelín.
Obr. 67.: James Hutton (vľavo) a Charles Lyell (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/James_Hutton#/media/File:James_Hutton.jpgZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Charles_Lyell#/media/File:Charles_Lyell.jpg
![Page 93: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/93.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
92
Výsledkami svojej práce ovplyvnil aj myslenie Charlesa Roberta Darwina, ktorý bol jeho priateľom.
Pokrok v rozvoji ľudského poznania evolúcie živých organizmov bol spojený práve s rodinou
Darwinovcov, kde sa v niekoľkých generáciách pestovala náklonnosť k prírodným vedám.
Charles Robert Darwin (1809 až 1882) sa narodil meste Shrewsbury v západnom Anglicku.
Jeho otec, tak ako starý otec Erasmus Darwin (pozri vyššie), boli lekármi a podobná kariéra mala byť
predurčená aj pre neho. Začal študovať medicínu na univerzite v Edinburghu. Toto štúdium ho však
neuspokojovalo, a tak prestúpil na univerzitu v Cambridge a stal sa poslucháčom bohosloveckej
fakulty. Okrem inej činnosti (jazdectvo a poľovačky) sa začal zaoberať zberom rastlín, hmyzu
a zúčastňoval sa aj geologických exkurzií. Osudnou mu však bola až päťročná cesta okolo sveta na
krížniku „Beagle“ (v rokoch 1831 až 1836). V tom čase ešte ani neukončil vysokoškolské štúdium.
Cesta okolo sveta mu bola výbornou praktickou školou prírodovedy, no vďaka nej celý život trpel
rozmanitými chorobami. Po návrate do Anglicka sa usadil ako privátny učenec v Londýne, kde
spracovával svoje zbery. Posledných 40 rokov žil na vidieku v južnom Anglicku (Down), kde
vytvoril najvýznamnejšie diela. Zomrel v roku 1882 a je pochovaný v blízkosti Newtonovho hrobu
vo Westminsterskom opátstve.
Prvá pochybnosť o stálosti druhov skrsla v Darwinovi pri jeho mesačnom pobyte na
Galapágskych ostrovoch. Všimol si, že svojim charakterom fauna zodpovedá faune Južnej Ameriky,
ale na každom ostrove sa vyskytujú svojrázne druhy. Darwin sa pýtal sám seba, prečo by mali byť
pre každý ostrov stvorené rozdielne druhy? Preto sa domnieval, že druhy nie sú nemenné, ako si
to myslel Linné. Aj podľa skúseností vtedajších pestovateľov zvierat a rastlín sa domnieval, že
umelým výberom rodičov je možné získať požadované potomstvo. Tým sa snažil dokázať variabilitu
rastlinných a živočíšnych foriem. Darwin hľadal činitele, resp. akéhosi „pestovateľa“ v prírode. Pri
tejto úlohe mu významne pomohla práca anglického ekonóma a anglikánskeho pastora Thomasa
Roberta Malthusa (1766 až 1834), „An Essay on the Principle of Population“ (Esej o princípe
populácie, 1798). Tu autor ukazuje, že rozmnožovanie v prírode, vrátane ľudskej populácie, je väčšie
ako možnosť získania potravy, resp. iných zdrojov a preto všade možno pozorovať konkurenciu
v snahe dosiahnuť lepšie podmienky pre život. Na základe týchto téz sa zrodila Darwinova teória
prirodzeného výberu. Nažive v prírode zostávajú len jedinci, ktorí sú najlepšie prispôsobení danému
prostrediu. Darwinove myšlienky: variabilita, prirodzený výber (boj o život) a dedičnosť získaných
vlastností.
K najvýznamnejším dielam Charlesa Roberta Darwina sa radí kniha „On the Origin of
Species by Means of Natural Selection“ (O pôvode druhov cestou prirodzeného výberu, 1859).
V knihe sa snažil vedeckými argumentami ukázať, že evolúcia zo spoločného predka bola
![Page 94: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/94.jpg)
93
Biológia 19. a 20. storočia
základným princípom, ktorý objasňuje dnešnú pestrosť prírody. Knihu vydal na podnet listu Alfreda
Russela Wallacea (pozri nižšie), ktorý sa na základe vlastným pozorovaní nezávisle prepracovával
k obdobnej evolučnej teórii. Treba poznamenať, že napriek (na dnešné pomery) pomerne malému
nákladu publikácie, 1250 exemplárov, bolo 1. vydanie knihy vypredané za jeden deň! Darwin je
významný aj vďaka svojim názorom, v ktorých predpokladal, že v každej rastlinnej a živočíšnej
bunke sú malé čiastočky (gemmulae), ktoré sa kumulujú v pohlavných bunkách a prenášajú sa do
nasledujúceho potomstva. V knihe „The Descent of Man, and Selection in Relation to Sex“ (Pôvod
človeka a pohlavný výber, 1871) sa Darwin zaoberá pôvodom človeka. Človek podľa neho tiež
vznikol pod vplyvom prirodzeného výberu a boja o život a je posledným článkom evolučného
reťazca. Venuje sa aj vzniku sekundárnych pohlavných znakov človeka.
Na základe účelovej interpretácie prác Malthusa a Darwina sa v 19. a 20. storočí v spoločnosti
rozvýjali myšlienkové prúdy, ktoré americký historik Richard Hofstadter (1916 až 1970) nazval
termínom „sociálny darwinizmus“, známy aj pod menom „eugenika“. V ňom sa myšlienky
ľudskej evolúcie, teda akéhosi „prežitia najlepšieho“ jedinca alebo národa v nehostinnom svete,
zdiskreditovali svojou inklináciou k rasizmu. V súvislosti s pojmom „eugenika“ tu zmienime aj
ďalšieho svetoznámeho anglického psychológa a antropológa, Francisa Galtona (viac detailov z jeho
života uvádzame nižšie, v časti, ktorá sa venuje dejinám genetiky). Okrem mnohých významných
zásluh pre dejiny biológie má možno jednu z menej atraktívnych. Je niekedy pokladaný za otca
„eugeniky“. Tento bratranec Charlesa Darwina založil laboratórium na University College v Londýne,
s myšlienkou využitia odtlačkov prstov pri hľadaní kriminálnikov. Pre analýzu získaných výsledkov
antropometrických meraní navrhol využitie štatistických metód, napr. koeficientu korelácie. To je
zatiaľ tá jeho prívetivejšia spomienka na zásluhy pre dejiny biológie. Eugenici verili, že prísnym
výberom jedincov, ktorým by bolo umožnené mať potomstvo, teda deti, sa dá vytvoriť výnimočná
ľudská rasa.
Herbert Spencer (1820 až 1903), anglický filozof, biológ, sociológ a antropológ bol ďalším
z „priekopníkov“ eugeniky. Eugenika zaznamenala najväčší rozmach v nacistickom Nemecku v 30.
až 40. rokoch 20. storočia. V neblahej pamäti zostáva tzv. Program T-4, v rámci ktorého v nacistickom
Nemecku dochádzalo ku „milosrdnému zabíjaniu“ desaťtisícov ľudí s psychickými a fyzickými
deformáciami. Samozrejme, priekopníci dejín biológie sa do takejto činnosti priamo nezapájali, je
to len ukážka, že mnohé prírodovedné hypotézy možno zneužiť na podporu zvrátených názorov.
Nakoniec aj Ernst Haeckel (pozri nižšie), ktorý do dejín biológie vstúpil množstvom originálnych
a priekopníckych myšlienok sa domnieval, že dejiny národov možno vysvetľovať podľa pravidiel
Darwinovho „prírodného výberu“. Azda je evolučným osudom Nemecka zbaviť sa podradných
![Page 95: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/95.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
94
„nižších rás“. Vyvrcholením tohto všetkého je skutočnosť, že na titulnej stránke knihy Adolfa Hitlera
„Mein Kampf“ (Môj boj, 1925), ktorá mimoriadne významne zasiahla do dejín sveta 20. storočia, je
uvedený citát Charlesa Darwina, ktorý sa venuje boju o život.
Alfred Russell Wallace (1823 až 1913) bol britským prírodovedcom, cestovateľom,
geografom a biológom. Narodil sa v juhovýchodnom Walese. V mladosti pracoval na stavbách,
bol aj stavebným inžinierom pre spoločnosť, ktorá sa venovala výstavbe železničnej siete. Venoval
sa zberu a štúdiu hmyzu. Inšpirovali ho aj zápisky z ciest prírodovedcov, napr. Alexandra von
Humboldta a Charlesa Darwina (pozri vyššie). Podnikol viaceré expedície, napr. do Brazílie
alebo Malajzie. Tu vymedzil tzv. „Wallaceovú líniu“, ktorá určuje zoogeografickú hranicu medzi
ekosystémami Ázie a Austrálie. Je preto považovaný za otca „biogeografie“. Tiež sa zaoberal
otázkou pôvodu druhov a prírodného výberu, podobne ako Charles Darwin. Wallace sa k svojej teórii
dopracoval pravdepodobne nezávisle, čo prinútilo Charlesa Darwina publikovať svoje názory skôr,
než pôvodne plánoval, kvôli dosiahnutiu priority objavu. História biológie ho však zaznamenáva
aj vďaka knihe „Geographical Distribution of Animals“ (Zemepisné rozšírenie živočíchov, 1876),
kde zemský povrch rozdelil na šesť oblastí: palearktická, nearktická, etiópska, indická, austrálska
a neotropická. Toto členenie platí zhruba dodnes. Ako jeden z prvých významných vedcov sa
znepokojoval dopadom ľudskej činnosti na životné prostredie planéty.
Obr. 68.: Charles Robert Darwin (vľavo) a Alfred Russell Wallace (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Charles_Darwin#/media/File:Charles_Darwin_aged_51.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Alfred_Russel_Wallace#/media/File:Alfred-Russel-Wallace-c1895.jpg
![Page 96: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/96.jpg)
95
Biológia 19. a 20. storočia
Významný podporovateľ darwinizmu bol Thomas Henry Huxley (1825 až 1895),
anglický lekár a biológ. Ako lekár na vojenskej lodi sa pri austrálskych brehoch nadchol tropickou
faunou a publikoval prácu o medúzach, a tak má zásluhu na zavedení novej triedy mechúrnikov
do zoologického systému – Polypovce (Hydrozoa). Predpokladal, že v evolúcii nedochádza len
ku malým postupným zmenám, ale že môže dôjsť aj ku náhlym zásadným zmenám, ktoré potom
druhy prenášajú na svoje potomstvo (neskôr sa tento jav vysvetľoval termínom mutácia). Huxley sa
venoval aj porovnávacej anatómii živočíchov a paleontológii.
Iný známy prírodovedec, podporovateľ darwinizmu bol nemecký biológ Ernst Heinrich
Haeckel (1834 až 1919). Vynikol aj ako popularizátor prírodných vied. Študoval na univerzitách vo
Würzburgu a v Berlíne a jeho učiteľmi boli významné osobnosti dejín biológie, napr. R. Kölliker,
alebo R. Virchow. Venoval sa štúdiu morských mrežovcov, o ktorých napísal rozsiahlu vedeckú
monografiu. Podstatnú časť svojho života pôsobil ako profesor zoológie na univerzite v Jene. Hoci
prebral darwinizmus, veľmi ho schematizoval.
Haeckelova sláva je však na poli tvorby tzv. fylogenetického stromu (napr. zaviedol do
fylogenézy ríšu Protista) a bol tiež tvorcom tzv. biogenetického zákona. Tento zákon je postavený na
téze, že ontogenéza (embryologický vývin jedinca) je opakovaním, skrátením jeho fylogenetického
vývoja. Je aj autorom neskôr prepracovaných hypotéz o monizme, jednotnosti anorganického
a organického sveta. Do štúdia fylogenézy živočíchov zaviedol termíny monera a gastrea. Haeckel
ako prvý použil termín „ekológia“.
Obr. 69.: Thomas Henry Huxley (vľavo) a Ernst Heinrich Haeckel (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/32/Thomas_Henry_Huxley.jpg
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ernst_Haeckel#/media/File:Ernst_Haeckel.jpg
![Page 97: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/97.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
96
Moderná evolučná syntéza (resp. evolučná syntéza, alebo neodarwinizmus) je súborom
myšlienok, ktoré formujú v súčasnosti široko uznávanú teóriu evolúcie. Jej hybnou silou bol vývoj
populačnej genetiky v 20. až 30. rokoch dvadsiateho storočia, keď postupne došlo k zlučiteľnosti
zákonov mendelovskej genetiky so zákonmi postupnej evolúcie prebiehajúcej formou prírodného
výberu. Ďalšou otázkou bolo, či je možné vysvetliť dlhodobé výrazné zmeny (makroevolúcia)
pozorované paleontológmi, prostredníctvom drobných zmien v populáciách organizmov
(mikroevolúcia). Termín zaviedol Julian Huxley (1887 až 1975) v svojej knihe „Evolution: The
Modern Synthesis“ (Evolúcia, moderná syntéza, 1942). Mimochodom, jeho starý otec bol Thomas
Henry Huxley (pozri vyššie). Ďalším z významných zástupcov tzv. modernej evolučnej syntézy bol
jeden z najvýznamnejších paleontológov 20. storočia, američan Georg Gaylord Simpson (1902
až 1984). Svoje názory prezentoval napr. v knihe „Tempo and mode in evolution“ (Tempo a režim
v evolúcii, 1944).
Obr. 70.: Julian Huxley (vľavo) a Georg Gaylord Simpson (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Julian_Huxley#/media/File:Julian_Huxley_1964.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/George_Gaylord_Simpson#/media/File:George_Gaylord_Simpson.jpg
6.2 Bunková teória, rozvoj cytológie a histológie
6.2.1 Bunková teória a rozvoj cytológie
Pre rozvoj modernej biológie, okrem rozvoja evolučných teórií, malo mimoriadny význam
aj formulovanie tzv. bunkovej teórie. Dnes je táto vedecká teória známa aj žiakom základných
škôl, no ľudská civilizácia musela dozrievať tisíce rokov, aby jej talentovaní zástupcovia dospeli ku
![Page 98: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/98.jpg)
97
Biológia 19. a 20. storočia
definovaniu niekoľkých základných téz, ktoré tvoria jadro bunkovej teórie. Teda, v jednoduchosti,
že (a) všetky rastlinné a živočíšne organizmy sa skladajú z buniek, (b) že individuálne bunky
majú všetky atribúty živých organizmov (teda že majú svoj metabolizmus, resp. schopnosť rastu
a rozmnožovania), a že (c) nové bunky vznikajú len z už existujúcich buniek. Na základoch bunkovej
teórie sa postupne vybudovali dve vedecké oblasti: cytológia (náuka o bunkách) a histológia (náuka
o pletivách, resp. tkanivách).
Cytológia (gr. kytos, čo v preklade znamená dutá nádoba, alebo bunka) je pomerne modernou
vedou, hoci jej počiatky už siahajú do obdobia pred zrodom mikroskopie (pozri vyššie). Dokonca
už Aristoteles, alebo Paracelsus (pozri vyššie) sa domnievali, že morfologicky komplikovanejšie
rastliny a živočíchy sú tvorené niekoľkými prvkami, ktoré sa opakujú v každom z týchto organizmov.
Marcello Malpighi v 17. storočí pozoroval v rastlinách „mechúriky“ (utriculi), Jan Swammerdam
zasa v mikroskope pozoroval červené krvinky žiab. Robert Hooke v diele „Micrographia“ pozoroval
tenký rez korkom a ukázal, že je štruktúrne tvorený malými dutinkami „cellulae“.
Jan Evangelista Purkyně (1787 až 1869) bol synom hospodárskeho úradníka na šľachtickom
panstve. Jeho otec však umrel v čase, keď mal Jan Evangelista len šesť rokov. Od jedenástich rokov
študoval teda u piaristov, rehole z ktorej však ako dvadsaťročný vystúpil. Bol privátnym učiteľom,
neskôr odišiel študovať na Karlovu univerzitu. Spočiatku študoval na Filozofickej fakulte, neskôr
na Lekárskej fakulte. V roku 1819 ho vymenovali za asistenta anatómie a fyziológie na pražskej
lekárskej fakulte, ale už v roku 1823 odišiel na Vratislavskú univerzitu v tedajšom Prusku (Breslau,
Obr. 71.: Jan Evangelista Purkyně (vľavo) a ukážka titulnej stránky časopisu „Živa“ z roku 1859Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jan_Evangelista_Purkyn%C4%9B#/media/File:Jan_Evangelista_Purkyne_2.jpg
Zdroj: http://ziva.avcr.cz/1859-1/
![Page 99: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/99.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
98
dnes Wrocław). Tu na Goetheho odporúčanie (pozri vyššie) získal profesúru. Do Prahy sa vrátil až
v roku 1850, kde založil fyziologický ústav (pozri tiež vyššie heslo Julius von Sachs). Jan Evangelista
Purkyně umrel v pokročilom veku v roku 1869. Vynikal v prírodovede, filozofii, dejinách, písal
básne. Bol významným českým vlastencom. Zanechal mnohé histologické a fyziologické objavy,
vďaka ktorým je pokladaný za jedného z najvýznamnejším lekárov a prírodovedcov 19. storočia.
Patril ku významným popularizátorom prírodovedy, v roku 1853 založil časopis „Živa“, ktorý
vychádza dodnes. V roku 1837 prednášal na zjazde nemeckých prírodovedcov a lekárov v Prahe
o stavbe slinných žliaz pečene a pankreasu. Tu už hovoril o „zrnitom“ útvare, ktorý sa uplatňuje pri
stavbe živočíšneho organizmu, pričom ho porovnával s rastlinnými bunkami. Zaviedol tiež termín
„protoplazma“ (1839, dnes tzv. „cytoplazma“), ktorý označuje živý obsah bunky (gr. protos, prvý).
Pre zaujímavosť, slovo „protoplasmus“ (prvotne stvorený) je v kresťanskej terminológii označenie
pre Adama.
Ďalším z priekopníkov bunkovej biológie bol škótsky botanik Robert Brown (1773 až
1858). Pri svojej práci už efektívne využíval mikroskopické pozorovania. K jeho najvýznamnejším
objavom patrí pozorovanie bunkového jadra rastlín (nukleus, u neho „areola“, v roku 1831, práca
bola publikovaná v roku 1833), pozorovania prúdenia cytoplazmy, opelenia a oplodnenia rastlín,
prípadne tzv. Brownovho pohybu (1827). Tento zdanlivo chaotický a neusporiadaný pohyb častíc
opísal pri pozorovaní správania sa peľových zŕn vo vode. Jeho podstatu správne opísal v roku 1905
Albert Einstein. Robert Brown tiež patril ku významným rastlinným taxonómom a je považovaný
Obr. 72.: Robert Brown (vľavo), Henri Dutrochet (stred) a François-Vincent Raspail (vpravo) Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robert_Brown_(botanist,_born_1773)#/media/File:Robert_Brown_(botanist).jpg
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/a/ac/Henri_Dutrochet.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois-Vincent_Raspail#/media/File:Fran%C3%A7ois-Vincent_
Raspail_01.jpg
![Page 100: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/100.jpg)
99
Biológia 19. a 20. storočia
za zakladateľa rastlinnej embryológie. Pri svojej ceste do Austrálie (1801 až 1805) objavil viac ako
2000 nových druhov rastlín, z ktorých približne 1200 botanicky opísal!
René Joachim Henri Dutrochet (1776 až 1847) boj jedným z prvých botanikov, ktorí sa
venovali procesu delenia buniek. V roku 1806 promoval Dutrochet za lekára na parížskej univerzite.
Od roku 1808 pôsobil ako vojenský lekár v Španielsku, ale ochorel na týfus, a tak sa od roku 1810
venoval vedeckej práci. Pozoroval koreláciu medzi obsahom chlorofylu v rastlinách a intenzitou
fotosyntézy. Objavil tiež osmózu. Dutrochet sa domnieval, že bunka nie je len základnou stavebnou
jednotkou rastlín a živočíchov, ale je aj fyziologickou jednotkou.
François-Vincent Raspail (1794 až 1878) bol francúzskym biológom, chemikom, lekárom,
právnikom a dokonca politikom. Raspail sa popri iných činnostiach venoval aj štúdiu bunkového
delenia, podobne ako jeho súčasník, Dutrochet, sa venoval problematike bunkovej biológie. Je aj
autorom frázy “omnis cellula e cellula”, teda “každá bunka pochádza z bunky”, za autora ktorej je
ale častejšie považovaný Rudolf Ludwig Carl Virchow (pozri nižšie).
Rudolf Ludwig Carl Virchow (1821 až 1902) bol nemeckým lekárom a patológom.
Vyštudoval na univerzite v Berlíne. V rokoch 1849 až 1856 pôsobil na univerzite vo Würzburgu,
kde študoval biológiu buniek. Od roku 1856 pôsobil vo funkcii profesora a riaditeľa ústavu pre
patologickú anatómiu v Berlíne. Na rozdiel od prírodovedca Theodora Schwanna (pozri nižšie),
jedného z otcov „bunkovej teórie“ sa domnieval, že bunky nevznikajú z nejakej neurčitej základnej
hmoty, ale len delením inej materskej bunky, „Omnis cellula e cellula“, výrok, za ktorého otca
je historikmi prírodných vied považovaný aj François-Vincent Raspail. Virchow sa domnieval,
Obr. 73.: Rudolf Ludwig Carl Virchow (vľavo) a Barthélemy Charles Joseph Dumortier (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Rudolf_Virchow#/media/File:Rudolf_Virchow_NLM3.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Barth%C3%A9lemy_Charles_Joseph_Dumortier#/media/
File:Barth%C3%A9l%C3%A9my_du_Mortier.jpg
![Page 101: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/101.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
100
že ochorenia majú svoj pôvod v ochorení buniek, venoval sa aj problematike tvorby nádorov,
ochoreniam kardiovaskulárneho systému, antropológii a hygiene.
Barthélemy Charles Joseph Dumortier (1797 až 1878) bol belgickým botanikom
a politikom. K jeho významným prácam patrí publikácia “Florula Belgica” (Belgická flóra,
1827). V roku 1832 opísal bunkové delenie. Tieto výsledky prezentoval parížskej Akadémii vied
svetoznámy francúzsky paleontológ a zoológ Georges Cuvier (pozri vyššie).
Matthias Jacob Schleiden a Theodor Schwann sú pokladaní za otcov bunkovej teórie,
hoci základné fakty, na ktorých stojí filozofia bunkovej teórie už boli vede známe aj pred nimi.
Dokonca tézu bunkovej teórie, ktorá predpokladá, že nové bunky vznikajú len z iných buniek obaja
prírodovedci pôvodne ani neuznávali.
Matthias Jacob Schleiden (1804 až 1881) vstúpil do dejín ako významný nemecký
botanik 19. storočia. Jeho život však prvdepodobne nebol úplne jednoduchý. Spočiatku vyštudoval
právnickú fakultu a pracoval ako advokát. So svojim životom však nebol spokojný a dokonca sa
pokúsil spáchať samovraždu, našťastie neúspešne. Pôsobil ako profesor botaniky na univerzitách
v Jene a v Tartu (dnešné Estónsko). V roku 1838 publikoval Schleiden článok o rozdieloch medzi
živočíšnou a rastlinnou bunkou. Ukázal, že okrem najnižších rastlín (jednobunkových) sa všetky
ostatné skladajú zo súborov buniek. Predpokladal, že bunky zohrávajú významnú funkciu ako
indivíduá, ako aj súčasť komplexnejšieho organizmu. Z bunkových organel poznal Schleiden bunkovú
stenu, cytoplazmu, bunkové jadro a jadierko. Jadro nazýval „cytoblast“ a mylne sa domnieval, že po
delení buniek už nemá nenahraditeľnú úlohu. Aj na delenie buniek mal ešte nesprávny názor, napr.
Obr. 74.: Matthias Jacob Schleiden (vľavo) a Theodor Schwann (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Matthias_Jakob_Schleiden#/media/File:PSM_V22_D156_Matthias_Jacob_
Schleiden.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Theodor_Schwann#/media/File:Theodor_Schwann_Litho.jpg
![Page 102: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/102.jpg)
101
Biológia 19. a 20. storočia
predpokladal, že mladá bunka vzniká v starej, vznikne jadierko, okolo neho bunkové jadro a neskôr
bunková hmota v podobe mechúrika s bunkovou stenou.
Theodor Schwann (1810 až 1882) bol nemeckým lekárom, fyziológom a priekopníkom
cytológie. Študoval na univerzitách v Bonne a Berlíne, filozofiu, ako aj medicínu. V roku 1839
publikoval prácu „Mikroskopische Untersuchungen über die Uebereinstimmung in der Struktur und
dem Wachsthum der Thiere und Pflanzen“ (Mikroskopické pozorovania zhody v štruktúre a vo vývoji
živočíchov a rastlín). Hlavným posolstvom diela je téza, že živočíšne tkanivá sú zložené z buniek
a tieto svojou stavbou a funkciou zodpovedajú rastlinným bunkám. Jeho názory na pôvod buniek
však neboli správne (pozri vyššie, Rudolf Virchow). Okrem iného objavil ferment žalúdočnej šťavy,
ktorý pomenoval pepsín a dokázal, že hniloba a kvasenie sú dôsledkom prítomnosti mikroskopických
organizmov, kvasiniek. Zaviedol termín „metabolizmus“.
Franz Joseph Andreas Nicolaus Unger (1800 až 1870) začal študovať právo v meste
Graz (Štajerský Hradec), neskôr sa rozhodol pre štúdium medicíny na univerzite vo Viedni. V
roku 1836 bol vymenovaný za profesora botaniky (Graz), neskôr za profesora fyziológie rastlín
(Viedeň). Prispel k rozvoju paleontológie, botaniky a rastlinnej fyziológie. Unger pozoroval, že
nové vegetačné bunky vznikajú delením starých, materských buniek. Svojimi biologickými názormi
významne ovplyvnil aj prácu svojho žiaka, Johanna Gregora Mendela (pozri nižšie).
Hugo von Mohl (1805 až 1872) mikroskopicky pozoroval v roku 1835 bunkové delenie
riasy Cladophora glomerata.
Obr. 75.: Franz Joseph Andreas Nicolaus Unger (vľavo), Hugo von Mohl (stred) a Carl Nägeli (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/5c/Franz_Unger.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hugo_von_Mohl#/media/File:Hugo_von_mohl.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_N%C3%A4geli#/media/File:Carl_Wilhelm_N%C3%A4geli_(1817-1891).
jpg
![Page 103: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/103.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
102
Carl Wilhelm von Nägeli (1817 až 1891), žiak Lorenza Okena, alebo Matthiasa Jacoba
Schleidena, študoval delenie rastliných buniek a ich jadier. Bol prvým vedcom, ktorý v roku 1842
pozoroval a popísal chromozómy, tzv. cytoblasty. V roku 1844 opísal anterídiá, samčie pohlavné
orgány rastlín a zaviedol termín „meristém“ pre delivé pletivá rastlín. Do dejín biológie vstúpil aj
ako vedec, ktorý odmietol výsledky práce Johanna Gregora Mendela (pozri nižšie). Napriek tomu,
že Nägeli patril k málu vtedajších učencov, ktorý s Mendelom komunikovali aspoň prostredníctvom
listov, Nägelimu sa Mendelove pokusy ohľadom kríženia hrachu nezdali úplné a navrhol mu, aby
pracoval s rastlinami z rodu jastrabník (Hieracium). Táto rastlina však na pokusy s krížením nebola
vhodná a keďže sa Mendel následne stal opátom kláštora, k znovuobjaveniu jeho zákonov prišlo až
o niekoľko desiatok rokov neskôr.
Robert Remak (1815 až 1865) bol nemeckým cytológom, embryológom a neurológom. Bol
žiakom slávneho nemeckého fyziológa Johannesa Petra Müllera (1801 ž 1858), podobne ako iní
slávni priekopníci biológie: napr. Schwann, Virchow a Haeckel (pozri vyššie). J. P. Müller, podobe
ako Purkyně, robil fyziologické pokusy aj sám na sebe. Venoval sa najmä fyziológii zmyslových
orgánov (napr. oka) a skúmal aj podstatu reflexných pohybov. Robert Remak dokázal, že vajíčko žaby
je bunkou a že sa delí na dcérske bunky. Rozpoznal dôležitosť bunkového jadra pri tomto procese. V
roku 1842 opísal v rámci embryogenézy živočíchov a človeka tvorbu troch embryonálnych vrstiev:
ektoderm, mezoderm a endoderm. Venoval sa aj štúdiu nervovej sústavy.
Obr. 76.: Robert Remak (vľavo) a Johannes Peter Müller (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/9/9b/Robert_Remak.jpg
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f0/Johannes_Peter_M%C3%BCller.jpg
![Page 104: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/104.jpg)
103
Biológia 19. a 20. storočia
Mechanizmus delenia buniek bol však stále neznámy. Eduard Adolf Strasburger (1844 až
1912), žiak Haeckela a profesor botaniky v Bonne, v roku 1875 opísal základné črty delenia jadra
a buniek. Tvrdil, že nové bunkové jadrá vznikajú len delením iných bunkových jadier. Rozlišoval
v bunke medzi cytoplazmou a nukleoplazmou (1882), tieto jeho termíny sa v biológii používajú
dodnes. Pozoroval tiež redukciu počtu chromozómov v zárodočných bunkách, teda meiózu. V diele
„Über Zellbildung und Zelltheilung” (O tvorbe buniek a ich delení, 1876) zas opísal niektoré štádiá
mitózy.
Walther Flemming (1843 až 1915) bol nemeckým biológom, priekopníkom cytogenetiky.
Zaoberal sa delením živočíšnych buniek. Pôsobil na univerzite v Prahe a neskôr ako profesor
anatómie na univerzite v Kiele. Použitím anilínových farbív pozoroval v bunkových jadrách mlokov
štruktúry, ktoré nazval „chromatín“, v preklade „farebné vlákno“. V jadre už takto rozlišoval silne
sa farbiaci chromatín a menej farbiteľný achromatín. Zistil, že pri delení bunkového jadra získava
chromatín tvar vlákien, ktoré Wilhelm von Waldeyer-Hartz (1836 až 1921) nazval v roku 1888
chromozómami. Flemming bol jedným z najvýznamnejších priekopníkov štúdia mitózy, v rámci
ktorej už rozlišoval viaceré fázy (napr. spirém, aster, diaster a pod.). Flemming, podobne ako
Strasburger (pozri vyššie) dokázal, že každé bunkové jadro pochádza len z iného bunkového jadra.
Carl Rabl (1853 až 1917), rakúsky anatóm, poukázal na druhovú špecifitu chromozómov,
tzv. individualitu chromozómov. Dokázal, že počet chromozómov je druhovo špecifický.
Obr. 77.: Eduard Adolf Strasburger (vľavo), Walther Flemming (stred) a Theodor Heinrich Boveri (vpravo) Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/2/20/Eduard_Adolf_Strasburger.jpg
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/8/82/Walther_flemming_2.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/1/14/Theodor_Boveri_high_res-2.jpg
![Page 105: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/105.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
104
Theodor Heinrich Boveri (1862 až 1915), nemecký biológ, vyslovil hypotézu, že každý
chromozóm pochádza z chromozómu. V roku 1888 opísal centrozóm, štruktúru, ktorá zohráva
dôležitú úlohu pri mitotickom delení.
Rozvoj modernej cytológie napredoval aj vďaka postupnému objavovaniu ďalších bunkových
organel.
Johannes Friedrich Miescher (1844 až 1895) bol švajčiarskym lekárom a prírodovedcom,
ktorý z jadier bielych krviniek izoloval zmes látok bohatých na fosfor a dusík. Pomenoval ju
„nukleín“, ktorého hlavnú zložku, ako dnes vieme, tvorili nukleové kyseliny, DNA a RNA.
Aplikáciou proteolytického enzýmu (pepsínu) dokázal, že nukleín bol nebielkovinovej povahy.
O význame nukleových kyselín však Miescher nevedel a predpokladal, že dedičnosť sa viaže na
proteíny.
Richard Altmann (1852 až 1900), nemecký patológ a histológ v roku 1889 nahradil termín
„nukleín“ termínom „nukleová kyselina“, keďže sa ukázalo, že nukleín má acidickú (kyslú) povahu.
Altman v bunkách opísal zrnité štruktúry, ktoré nazval „bioblasty“ (1890) a pokladal ich za jednotky
života s vlastným metabolizmom a genetickou autonómiou. Tieto tzv. „Altmannove granule“ dnes
biológovia pokladajú za mitochondrie.
Mitochondrie však jednoznačne opísal až nemecký lekár a mikrobiológ Carl Benda (1857
až 1932) v roku 1898. Použitím genciánovej violete, ktorá sa využíva v cytológii pri farbení
Obr. 78.: Johannes Friedrich Miescher (vľavo) a Carl Benda (vpravo)Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Friedrich_Miescher#/media/File:Friedrich_Miescher.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Benda#/media/File:Carl_Benda.jpg
![Page 106: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/106.jpg)
105
Biológia 19. a 20. storočia
mikroorganizmov, objavil v cytoplazme eukaryotických buniek drobné mitochondrie (gr. mitos =
závit, chondrion = granula, zrniečko). Pomenovanie je odvodené od tendencie mitochondrií vytvárať
vlákna.
V tom istom roku, teda v roku 1898, opísal taliansky lekár, histológ a patológ Camillo Golgi
(1843 až 1926) „apparato reticolare interno“, ktorý neskôr po ňom pomenoval španielsky histológ
a lekár Ramon y Cajal (1852 až 1934) ako „Golgiho aparát“. Golgi, podobne ako Cajal, sa venoval
štúdiu centrálnej nervovej sústavy a pre objasnenie jemných bunkových štruktúr využívali soli
striebra (tzv. čierna reakcia, taliansky „reazione nera“). Obaja vedci dostali v roku 1906 Nobelovu
cenu za fyziológiu a medicínu.
Andreas Franz Wilhelm Schimper (1856 až 1901) už v roku 1883 predpokladal
endosymbiotickú podstatu vzniku chloroplastu eukaryotických buniek. Teóriu endosymbiózy,
symbiózy, ktorá dala možnosť vzniku eukaryotických buniek z evolučne primitívnejších
prokaryotických buniek, neskôr rozpracovala americká evolucionistka, biologička
a popularizátorka biológie Lynn Margulisová (1938 až 2011).
Obr. 79.: Camillo Golgi (vľavo), Santiago Ramón y Cajal (stred) a Andreas Shimper (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/44/C_Golgi.jpg
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/3/30/Cajal-Restored.jpgZdroj: https://theendosymbiotichypothesis.files.wordpress.com/2012/11/schimper.jpg
Revolúciou v modernej cytológii však bolo až zavedenie nových techník. V 30-tych rokoch
20. storočia skonštruovali nemeckí technici Max Knoll (1897 až 1969) a Ernst Ruska (1906 až
1988) prvý elektrónový mikroskop. V roku 1986 dostal Ernst Ruska, ktorý v tom čase (na rozdiel od
Maxa Knolla) ešte žil, za tento objav Nobelovu cenu za fyziku.
![Page 107: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/107.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
106
V súčinnosti s rozvojom elektrónovej mikroskopie došlo v 20. storočí k ďalším významným
cytologickým objavom. Keith Roberts Porter (1912 až 1997), kanadsko - americký bunkový
biológ sa zaslúžil o rozvoj mikrotómu, zariadenia na prípravu ultratenkých rezov z biologických
objektov pre elektrónovú mikroskopiu. Svetoznámy je z hľadiska jeho práce na objasnení štruktúry
axonémy, zväzku mikrotubúl, ktorý sa typicky nachádza v každom bičíku eukaryotických buniek
(tzv. štruktúra „9+2“) a vďaka jeho príspevku pri objavení „endoplazmatického retikula“, typickej
štruktúry eukaryotických buniek.
Fritiof Stig Sjöstrand (1912 až 2011) bol švédsky lekár a histológ. Podobne ako Porter (pozri
vyššie) sa zaoberal prípravou ultratenkých rezov pre elektrónovú mikroskopiu. Do biológie tiež
Obr. 80.: Max Knoll (vľavo) a Ernst Ruska (vpravo) pri svojom transmisnom elektrónovom mikroskopeZdroj: https://tecnicas-inovadoras.weebly.com/el-met.html
Obr. 81.: Fritiof Stig Sjöstrand (vľavo), George Emil Palade (stred) a Albert Claude (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Fritiof_S._Sj%C3%B6strand#/media/File:Fritiof_S_Sj%C3%B6strand.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/George_Emil_Palade#/media/File:RO033-16.jpgZdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Albert_Claude#/media/File:Albert_Claude_1974.jpg
![Page 108: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/108.jpg)
107
Biológia 19. a 20. storočia
zaviedol využitie polarizačného mikroskopu. Založil časopis „Journal of Ultrastructure Research“,
ktorý sa v súčasnosti nazýva „Journal of Structural Biology“.
George Emil Palade (1912 až 2008) bol americký cytológ rumunského pôvodu. Pôsobil na
Rockefellerovej univerzite, Yalovej (Yale) univerzite a na Kalifornskej univerzite v San Diegu. Do
dejín biológie sa zapísal ako objavitel ribozómov, tzv. „Paladeho granúl“.
Albert Claude (1899 až 1983) bol belgický lekár, bunkový biológ. Zaslúžil sa o rozvoj
tzv. „bunkovej frakcionácie“. S použitím centrifugácie dokázal separovať rozdielne bunkové
organely na základe ich relatívnej hmotnosti. Použil transmisný elektrónový mikroskop ako jeden
z vôbec prvých biológov. Albert Claude a Keith Roberts Porter (pozri vyššie) sú priekopníci objavu
endoplazmatického retikula v eukaryotických bunkách. Claude tiež objasnil funkciu mitochondrií
ako energetických centier buniek. V roku 1974 dostali A. Claude a G. E. Palade Nobelovu cenu za
fyziológiu a medicínu.
6.2.2 Rozvoj histológie
Zakladateľom modernej histológie bol pravdepodobne Marie Francois Xavier Bichat
(1771 až 1802), francúzsky anatóm a fyziológ. Pôvodne študoval matematiku, neskôr medicínu
na univerzite v Montpellier. Považujeme ho za otca modernej histológie a patológie. Počas svojho
života vykonal približne 600 pitiev, k jeho slabším stránkam patrí fakt, že nepoužíval pri svojej práci
mikroskop!
Obr. 82.: Marie Francois Xavier Bichat (vľavo) a Friedrich Gustav Jakob Henle (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f6/MF_Xavier_Bichat.jpg
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/65/Jakob_Henle_5.jpg
![Page 109: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/109.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
108
Rozvoj modernej histológie súvisí aj s vedeckou školou Purkyňeho a prácou Theodora
Schwanna (pozri bunková teória).
Priekopníkom dnešnej histológie a anatómie bol aj Friedrich Gustav Jakob Henle (1809
až 1885). Pôsobil v Zürichu, Heidelbergu a Göttingene. Podľa neho je pomenovaná aj tzv. „Henleho
kľučka“ súčasť nefrónov uložených v dreni obličiek. Jeho členenie tkanív už zodpovedá modernej
klasifikácii. Veľkú pozornosť venoval epitelu (od neho pochádza aj jeho názov).
Albert von Kölliker (1817 až 1905) bol švajčiarsky anatóm, histológ a fyziológ. Jeho
učiteľom bol Johannes Peter Müller (1801 až 1858, pozri vyššie). Kölliker uplatňoval v histológii
mikroskopickú metódu. Študoval hladké svalstvo, nervovú sústavu, delenie jadra. Zaujímali ho aj
otázky dedičnosti.
Obr. 83.: Albert von KöllikerZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Albert_von_K%C3%B6lliker#/media/File:K%C3%B6lliker_Rudolph_Albert_
von_1818-1902.jpg
Pri objasnení stavby nervového tkaniva zohralo významnú úlohu aj zavedenie techniky
impregnácie tkanív zlúčeninami striebra. Príkladmi boli Talian Camillo Golgi a Španiel Santiago
Ramón y Cajal. Ako sme už uviedli skôr, obaja dostali Nobelovu cenu v roku 1906. Dôležitou
okolnosťou rozvoja modernej cytológie a histológie bolo aj objavenie moderného mikrotómu od
švajčiarskeho anatóma a embryológa, profesora Wilhelma Hisa (1831 až 1904).
![Page 110: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/110.jpg)
109
Biológia 19. a 20. storočia
6.3 Mikrobiológia, imunológia a virológia
Od čias Aristotela (pozri vyššie) sa ľudstvo domnievalo, že organizmy (aspoň tie
primitívnejšie) vznikajú z anorganickej hmoty. Tieto predstavy dnes označujeme ako „teória
samoplodenia“, „teória prvoplodenia“, „teória abiogenézy“, alebo latinsky „generatio spontanea
seu equivoca“. Dokonca aj William Harvey v 17. storočí (pozri vyššie) sa domnieval, že nižšie
formy živočíchov sú schopné samoplodenia. Otázke samoplodenia sa venovali aj viacerí ďalší
prírodovedci zmienení v predchádzajúcom texte, napr. Francesco Redi, John Turberville Needham
alebo Lazzaro Spallanzani. V rámci rozvoja mikrobiológie, ako si ukážeme v nasledujúcom texte,
dochádzalo k postupnému upúšťaniu od názorov zahrnutých v teórii „samoplodenia“. Ďalšou, pracne
prekonávanou lekárskou „teóriou“, ktorá pretrvávala v medicínskych kruhoch až do novoveku
bola tzv. „teória miasmy“, teda vysvetľovania príčin ochorení prostredníctvom akéhosi znečištenia
vzduchu škodlivými látkami. Určitou alternatívou pre objasnenie pôvodu života, predovšetkým
primitívnych foriem, bola aj „svojho času“ veľmi populárna „panspermiová (kozmozoická) teória“.
Jej zástancami boli napr. Hermann Ludwig Ferdinand von Helmholtz (1821 až 1894), nemecký
fyziológ, lekár, fyzik, matematik, meteorológ a filozof a tiež Svante Arrhenius (1859 až 1927),
zakladateľ fyzikálnej chémie a chemickej termodynamiky. Mimochodom bol tiež laureátom
Nobelovej ceny za chémiu z roku 1903. Obaja vedci sa domnievali, že život je večný a jeho zárodky
sa môžu prenášať z planéty na planétu (napr. aj pôsobením tlaku svetelných lúčov).
Rozvoj mikrobiológie bol významne podmienený rozvojom mikroskopie. Klasifikácia
mikroorgnizmov bola tiež spočiatku prírodovedcami veľmi prehliadaná. Napr. Carl von Linné
(pozri vyššie) zaradil svojho času všetky mikroorganizmy do taxonomickej skupiny s názvom
„Chaos“. A to už asi samo o sebe vysvetľuje veľa o hĺbke poznania klasifikácie mikroorganizmov
počas Linného života!
Louis Pasteur (1822 až 1895) bol francúzsky chemik, zakladateľ vedeckej mikrobiológie
a imunológie. Narodil sa v rodine chudobného živnostníka a tak len s veľkými ťažkosťami
absolvoval univerzitu v Paríži. Spočiatku pôsobil ako profesor gymnázia v Dijone, neskôr prednášal
na univerzitách v Strasbourgu, Lille a Sorbonne. Okrem iných vedeckých tém sa Pasteur zaoberal
aj skúmaním procesu kvasenia. Zistil, že tento proces je závislý od prítomnosti mikroorganizmov.
Vyvrátil tak učenie, ktoré propagoval nemecký chemik Justus von Liebig (1803 až 1873). Ten
považoval kvasenie za špecifickú vlastnosť organickej hmoty, určitý spôsob umierania, resp.
odumierania biomasy. Pasteur vyvrátil teóriu tzv. „samoplodenia“ aj pri evolučne najjednoduchších
![Page 111: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/111.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
110
organizmoch. Svetovú slávu mu priniesol aj objav tzv. „pasterizácie“ - možnosti zničenia
mikroorganizmov zahriatím. Skúmal tiež pôvodcov viacerých ochorení živočíchov a človeka,
zaviedol imunizáciu, pripravoval živné pôdy pre kultiváciu mikroorganizmov. Známy sa stal aj
vďaka príprave očkovacej látky proti besnote (1885), príprave vakcíny proti slepačiemu moru alebo
antraxu. Prvým človekom, ktorého očkoval proti besnote bol Joseph Meister. V čase aplikácie
vakcíny mal Meister len deväť rokov. Pasteur mu tak pravdepodobne zachránil život. V roku 1888
bol v Paríži založený Pasteurov ústav, významná vedecká inštitúcia. Zmienený Joseph Meister, pre
zaujímavosť, v ňom neskoršie pôsobil ako vrátnik.
V Pasteurovom ústave tiež pôsobili ďalšie vedecké osobnosti, ktoré sú významné z pohľadu
dejín mikrobiológie alebo imunológie. Pierre Paul Émile Roux (1853 až 1933) bol francúzsky
lekár, bakteriológ a imunológ. Patril k Pasteurovým najbližším pomocníkom a spoluzakladateľom
Pasteurovho inštitútu. Počas svojej vedeckej činnosti sa Roux neúnavne venoval mnohým otázkam
mikrobiálneho pôvodu ochorení živočíchov a človeka, napr. tuberkulózy, syfilisu a zápalu pľúc.
Venoval sa slezinovej sneti aj záškrtu. Bol spolutvorcom vakcíny proti záškrtu. V roku 1900 bol
zvolený za člena Kráľovskej švédskej akadémie vied a v roku 1904 bol nominovaný za generálneho
riaditeľa Pasteurovho inštitútu.
Zakladateľ imunológie, Ilja Iljič Mečnikov (1845 až 1916) bol pôvodom ruský, resp.
z hľadiska dnešného geografického pohľadu ukrajinský lekár. Študoval na charkovskej univerzite,
neskôr pôsobil v Nemecku, Taliansku a nakoniec vo Francúzsku, na Pasteurovom inštitúte. Na
univerzite v Odese vybudoval bakteriologické laboratórium, prvé pracovisko v cárskom Rusku,
v ktorom sa očkovalo proti besnote. Študoval viaceré infekčné ochorenia a v roku 1908 dostal
Nobelovu cenu za výskum imunitného systému. Mečnikov prezentoval v roku 1883 svoju teóriu
o aktívnej úlohe organizmu pri infekčnom procese. Objavil fagocytárnu schopnosť leukocytov
(bielych krviniek) ako mechanizmus aktívnej činnosti organizmu, tzv. „požieranie“ cudzorodých
telies v krvi.
Paul Ehrlich (1854 až 1915) bol nemecký lekár, mikrobiológ, imunológ a sérológ. Spolu
s Mečnikovom dostal v roku 1908 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Ehrlich rozpracoval
metodiku farbenia krvi, metodiku farbenia bacilu tuberkulózy, vytvoril klasifikáciu leukocytov,
študoval leukémiu a patrí aj ku zakladateľom hematológie. Významne zasiahol do rozvoja imunológie,
napr. štúdia imunoreceptorov. Patril aj k priekopníkom chemoterapie (chemoterapeutiká = syntetické
látky zabíjajúce mikroorganizmy, resp. brzdia rast malígnych nádorov). Jeho prípravkom Salvarsan
sa dosiahli do vtedy výnimočné výsledky pri liečení syfilisu. Liek sa využíval až do éry rozvoja
antibiotík (pozri nižšie).
![Page 112: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/112.jpg)
111
Biológia 19. a 20. storočia
Obr. 84.: Louis Pasteur (vľavo) a Pierre Paul Émile Roux (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Louis_Pasteur#/media/File:Louis_Pasteur.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Pierre_Paul_%C3%89mile_Roux#/media/File:Pierre_Paul_%C3%89mile_Roux_2.jpg
Heinrich Hermann Robert Koch (1843 až 1910) bol nemecký lekár, súčasník Louisa
Pasteura. Podobne ako on sa venoval rozvoju mikrobiológie. Patrí medzi priekopníkov bakteriológie.
Objasnil priebeh ochorenia antraxu a jeho pôvodcu (Bacillus anthracis, 1877), objavil pôvodcov
tuberkulózy (Mycobacterium tuberculosis, 1882) a cholery (Vibrio cholerae, 1883). Za svoju
prácu, ktorá sa venovala tuberkulóze, získal v roku 1905 Nobelovu cenu. Zdokonalil techniky
Obr. 85.: Robert Koch (vľavo) a Iľja Iľjič Mečnikov (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Robert_Koch#/media/File:RobertKoch_cropped.jpg
Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Ilja_Ilji%C4%8D_Me%C4%8Dnikov#/media/File:Ilya_Mechnikov_nobel.jpg
![Page 113: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/113.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
112
kultivácie mikroorganizmov, ich fixácie a farbenie anilínovými farbivami, ako aj fotografovania
mikroskopických preparátov. Mal významný vplyv na zavedenie techník pestovania axenických
kultúr v mikrobiológii, teda kultúr, v ktorých sa nachádza práve jeden druh mikroorganizmu a nie
je to zmes viacerých mikroorganizmov. V roku 1894 pripravil liek „tuberkulín“, ktorý mal liečiť
tuberkulózu. Liek však nebol účinný a mal aj vedľajšie účinky. Koch pracoval aj v Afrike, v Indii, kde
sa venoval štúdiu ďalších ochorení človeka, napr. spavej chorobe (tripanosomiáza), malárii a lepre.
Ignaz Philipp Semmelweis (1818 až 1865) bol maďarský lekár nemeckého pôvodu.
Pracoval v pôrodníctve, vo viedenskej nemocnici a zaoberal sa skúmaním príčin epidémií „horúčky
šestonedieľok“ v nemocniciach. Všimol si, že úmrtnosť matiek bola vyššia na oddelení, kde praxovali
študenti medicíny (ktorý sa pohybovali v rámci viacerých nemocničných oddelení, vrátane pitevne)
a nižšia u matiek, ktoré odrodili ešte pred samotnou hospitalizáciou v nemocnici. Vyslovil teóriu,
že ochorenie pravdepodobne prenášajú sami lekári, buď na svojich rukách alebo chirurgických
nástrojoch. Formuloval zásady antisepsy, ktorých dodržiavanie šíreniu choroby bránilo. Ako
antiseptikum využíval chlórnan vápenatý. Semmelweisove zásady antisepsy sa postupne stali
všeobecným štandardom používaným v nemocniciach. Joseph Lister (1827 až 1912) bol britský
chirurg, ďalší priekopník antisepsy, ktorý do lekárskej praxe v roku 1867 zaviedol využitie fenolu
ako nástroja proti patogénnym mikroorganizmom.
Obr. 86.: Ignaz SemmelweisZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Ignaz_Semmelweis#/media/File:Ignaz_Semmelweis_1860.jpg
Karl Landsteiner (1868 až 1943), rakúsky lekár a patológ, pozoroval v roku 1900 aglutináciu
krvi dvoch pacientov. V roku 1901 opísal existenciu 3 krvných skupín človeka, A, B a 0 (ktorú on
![Page 114: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/114.jpg)
113
Biológia 19. a 20. storočia
označoval ako C). Jeho spolupracovníci v roku 1902 ešte opísali aj krvnú skupinu AB. Na základe
jeho poznatkov v roku 1907 realizovali prvú úspešnú transfúziu krvi. V roku 1937 ešte s Alexandrom
Wienerom (1907 až 1976) opísal Rh faktor na opiciach z rodu makak. Landsteinerovi bola udelená
Nobelova cena za fyziológiu a lekárstvo v roku 1930. V roku 1907 nezávisle určil a popísal štyri
krvné skupiny český lekár Jan Janský (1873 až 1921).
Jules Bordet (1870 až 1961), belgický mikrobiológ a imunológ, ktorý sa podieľal na objave
komplementu a bakteriolýze závislej na protilátkách a komplemente, dostal Nobelovu cenu za
fyziológiu a medicínu v roku 1919.
Obr. 87.: Karl Landsteiner (vľavo) a Jules Bordet (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/e5/Karl_Landsteiner%2C_1920s..jpg
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/ff/Jules_Bordet_signed.jpg
Rakúsky vedec a pediater Clemens von Pirquet (1874 až 1929) a americký pediater maďarského
pôvodu Béla Schick (1877 až 1967) v roku 1906 pozorovali, že niektorí pacienti sú precitlivelí na
zvyčajne neškodné látky, napr. prach, peľ rastlín alebo niektoré zložky potravín. Tento jav nazvali
alergia.
Významným medzníkom v mikrobiológii bol objav antibiotík, látok, ktoré zastavujú alebo
spomaľujú rast mikroorganizmov (gr. anti = proti, bios = život). Antibiotiká využívali už staroveké
národy, napr. Egypťania, keď empiricky zistili, že infekcie možno liečiť použitím obkladov
z plesnivého sójového mlieka. Antibiotiká tiež ľudstvo konzumuje od nepamäti ako súčasť rastlinnej
potravy.
![Page 115: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/115.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
114
Medzníkom v používaní antibiotík však bol až objav, na ktorý prišiel škótsky biológ
a farmakológ Alexander Fleming (1881 až 1955). V roku 1928 izoloval penicilín z vreckatej
huby Penicillium notatum (dnes označovanej ako P. chysogenum). Údajne došlo k objavu náhodne,
keď si Fleming všimol, že laboratórne kultúry stafylokokov, ktoré pestoval v Petriho miskách, po
kontaminácii s hubou odumierali, resp. prestávali rásť. Za tento objav dostal Alexander Fleming
v roku 1945 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu. Fleming tiež, ešte pred objavom penicilínu,
opísal lyzozým (1922), enzým s bakteriostatickým účinkom.
George Davis Snell (1903 až 1996) bol americký genetik. V roku 1980 dostal Nobelovu
cenu za objav génov hlavného histokompatibilného komplexu (MHC). Tieto gény kódujú molekuly
na povrchu buniek, ktoré sú dôležité pre imunitný systém, aby rozlíšili vlastné bunky od cudzích.
Obr. 88.: Alexander Fleming (vľavo) a George Davis Snell (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Fleming#/media/File:Alexander_Fleming_1945.jpg
Zdroj: http://www.historyforsale.com/george-d-snell-photograph-signed/dc208283
Virológia je typickou biologickou disciplínou 20. storočia, hoci jej počiatky siahajú už do
konca 19. storočia. Z dôvodu jednoduchej stavby a nepatrnej veľkosti boli vírusy ako organizmy
veľmi dlho neznáme, hoci prejavy ich existencie, najmä ochorení, ktoré vírusy spôsobujú, boli ľudstvu
známe už dlhodobo. Rozvoj virológie bol, aspoň spočiatku, úzko spätý s rozvojom mikrobiológie
a imunológie (napr. Louis Pasteur bol aj významným virológom, hoci samotné vírusy ešte nemohol
svojimi svetelnými mikroskopmi pozorovať).
Ján Adam Raymann (1690 až 1770) bol jedným z navýznamnejším lekárov 18. storočia
na území dnešného Slovenska. Venoval sa prevažne epidemickým chorobám. V mladosti študoval
![Page 116: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/116.jpg)
115
Biológia 19. a 20. storočia
v Prešove a v Košiciach, následne začal študovať medicínu na univerzite v Jene a promoval v
holandskom Leydene, kde získal doktorát v roku 1712. Ako lekár pôsobil v Prešove, neskôr sa
stal dokonca úradným lekárom celej Šarišskej župy. Venoval sa štúdiu tzv. epidemických chorôb,
napr. dyzentérii, šarlachu, katarovým horúčkam. Na svoju dobu mal bohatú publikačnú činnosť.
V roku 1721 zaočkoval svoju dcéru proti kiahňam, tkanivom z tela chorého pacienta. Do dejín teda
Raymann vstúpil ako priekopník variolizácie v Európe. Jeho publikačnú aktivitu ocenila aj tzv.
Academia Leopoldina, ktorá v roku 1719 prijala Raymanna za svojho člena. Academia Leopoldina
bolo združením nemeckých vedcov, založené už v roku 1652. Meno je odvodené od Leopolda
I., panovníka z dynastie Habsburgovcov, rímskeho cisára a kráľa viacerých európskych štátov.
Raymann sa tiež venoval meteorológii a chemickému zloženiu minerálnych vôd. O tom, že to bol
praktický človek svedčí aj skutočnosť, že okrem lekárskej praxe obchodoval s liekmi, tovarom
privážaným z exotických oblastí a tokajským vínom.
Edward Jenner (1749 až 1823) bol anglický lekár, ktorý sa preslávil zavedením prvej
vakcíny proti kiahňam. Rozvinul tzv. „tureckú metódu“ očkovania proti kiahňam, teda nakazenia
zdravého človeka biologickým materiálom odobraným z pľuzgierov pacienta s pravými kiahňami.
Tento typ očkovania bol pomerne nebezpečný a človek, ktorý podstúpil očkovanie mohol
dokonca následkom rozvoja pravých kiahní podľahnúť. Očkovanie, ktoré realizoval Ján Adam
Raymann (pozri vyššie), realizovali aj v Anglicku 18. storočia, alebo v Rusku. Ruská osvietená
Obr. 89.: Edward Jenner Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Edward_Jenner#/media/File:Edward_Jenner._Oil_painting._Wellcome_
V0023503.jpg
![Page 117: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/117.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
116
cárovná, Katarína II. (nazývaná „Veľká“, 1729 až 1796) takto dokonca nechala zaočkovať seba,
aj svojho syna Pavla. Edward Jenner však, ako praktický „vidiecky“ lekár pôsobiaci v rodnom
Berkeley (Gloucestershire) odpozoroval, že ľudia, ktorí žili v styku s dobytkom, napr. dojičky kráv,
po ochorení na kravské kiahne takmer nikdy neochoreli na pravé kiahne. V roku 1796 realizoval
pokus, keď osemročného chlapca zámerne nakazil kravskými kiahňami, aby ho mohol po uzdravení
infikovať pravými kiahňami. James Phipps (1788 až 1853), tak sa chlapec volal, podľa Jennerových
očakávaní pravé kiahne nedostal. Jenner je vďaka použitiu tejto vakcinácie pokladaný za jedného
z otcov imunológie. Hoci tento experiment sa nám z pohľadu ľudí 21. storočia môže zdať určite
minimálne riskantný.
V roku 1892 na zasadnutí Ruskej akadémie vied predniesol ruský biológ Dmitrij Iosifovič
Ivanovskij (1864 až 1920) výsledky svojho štúdia zameraného na “mozaikovú chorobu tabaku” na
Kryme. Vedca zaujímalo, či túto chorobu, symptómy ktorej sú tmavé škvrny na listoch, spôsobujú
mikroorganizmy. Z napadnutých listov urobil homogenát, ktorý prefiltroval cez bakteriologický
filter, aby vylúčil prítomnosť mikroorganizmov. Filtrátom potom postriekal zdravé listy, na ktorých
prepuklo ochorenie. Ivanovskij z výsledku vytvoril dva závery. Buď bol bakteriologický filter
chybný, alebo filtrát obsahoval nejaký toxín, ktorý spôsoboval uvedené ochorenie. Ivanovskij sa
vďaka týmto experimentom zaradil ku priekopníkom modernej virológie.
Obr. 90.: Dmitrij Iosifovič Ivanovskij (vľavo) a Martinus Beijerinck (vpravo)Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Dmitrij_Ivanovskij#/media/File:Dmitry_Iosifovich_Ivanovsky.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Martinus_Beijerinck#/media/File:Martinus_Willem_Beijerinck.png
![Page 118: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/118.jpg)
117
Biológia 19. a 20. storočia
Holandský mikrobiológ a botanik Martinus Willem Beijerinck (1851 až 1931) dosiahol
rovnaké výsledky. Zdôvodnenie však podal celkom odlišné. Svoj filtrát považoval za živý. Od neho
je odvodené aj pomenovanie “filtrovateľný vírus” (lat. virus = jed). Beijerinck tiež objavil fixáciu
atmosférického dusíka baktériami, formu symbiózy mikroorganizmov s rastlinami.
Americký biochemik a virológ Wendell Meredith Stanley (1904 až 1971) pochyboval
o “tekutej” povahe vírusov a domnieval sa, že vírus by mohla byť bielkovina. Z asi tony napadnutých
listov tabaku pracným spôsobom vykryštalizoval bielkovinu (nukleoproteín, teda proteín asociovaný
s nukleovými kyselinami), ktorá bola schopná nakaziť zdravé listy tabaku (1935). V roku 1946 za
tento objav získal Nobelovu cenu za chémiu.
Hoci bol Stanleyho objav veľkým pokrokom vo virológii, nebol celkom správny. Britský
fytopatológ Frederic Bawden (1908 až 1972) a britský biochemik a virológ Norman Wingate
Pirie (1907 až 1997) dokázali (1936), že vírusy obsahujú DNA alebo RNA.
V roku 1957 objavili britský (škótsky) virológ Alick Isaacs (1921 až 1966) a švajčiarsky
virológ a imunológ Jean Lindenmann (1924 až 2015) interferón (interferóny sú skupinou cytokínov,
ktoré hrajú významnú úlohu v imunite organizmov).
Obr. 91.: Wendell Meredith Stanley (vľavo) a Jean Lindenmann (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Wendell_Meredith_Stanley#/media/File:Wendell_Meredith_Stanley.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jean_Lindenmann#/media/File:Jean_Lindenmann_(1924-).tif
V roku 1957 opísal americký virológ slovenského pôvodu Daniel Carleton Gajdusek
(1923 až 2008) chorobu „kuru“, ktorá sa prenáša medzi obyvateľmi Západnej Novej Guiney
kanibalizmom. Za túto prácu dostal Gajdusek Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu v roku 1976.
![Page 119: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/119.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
118
Kuru je priónové ochorenie, ktoré patrí do skupiny transmisívnych spongiformných encefalopatií
(TSE). Vyskytuje sa u príslušníkov kmeňa „Fore“ na Novej Guinei. Šírenie ochorenia je dôsledkom
rituálneho kanibalizmu. Daniel Carleton Gajdusek, hoci sa narodil v Spojených štátoch amerických,
bol synom mäsiara, Karola Gajduseka, narodeného v Smrdákoch na Slovensku. Za určitú temnú
stránku života Daniela Carletona Gajduseka možno považovať skutočnosť, že v roku 1996 bol
obvinený z obťažovania detí a po odsúdení strávil 12 mesiacov vo väzení. Následne sa odsťahoval
do dobrovoľného „vyhnanstva“ v Európe, kde strávil približne 10 posledných rokov svojho života.
Umrel v Nórsku.
Albert Bruce Sabin (1906 až 1993) bol americký lekár, židovského pôvodu, ktorý sa
narodil v dnešnom Poľsku. Pôvodné priezvisko Saperstein si po emigrácii do USA zmenil na
Sabin. V roku 1962 vyvinul orálne podávanú vakcínu proti detskej obrne, ktorá nahradila injekčne
podávanú vakcínu Jonasa Edwarda Salka (1914 až 1995). Americký lekár a genetik Baruch
Samuel Blumberg (1925 až 2011) objavil v roku 1964 vírus hepatitídy B. Neskôr vyvinul testy na
diagnostikovanie tohto ochorenia a aj vakcínu. V roku 1976 dostal spolu s Danielom Carletonom
Gajdusekom (pozri vyššie) Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu, „za objavy, ktoré sa týkajú
nových mechanizmov pôvodu a širenia infekčných chorôb“.
Keďže dejiny 20. storočia sú spojené s významnými virologickými objavmi, heslovite,
z priestorového hľadiska, uvedieme ešte niektoré z nich.
Obr. 92.: Daniel Carleton Gajdusek (vľavo), Albert Sabin (stred) a Baruch Samuel Blumberg (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/b/b2/Daniel_Carleton_Gajdusek_%281997%29.jpg
Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Albert_Sabin#/media/File:Albert_Sabin.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Baruch_Samuel_Blumberg#/media/File:Baruch_Samuel_Blumberg_by_Tom_
Trower_(NASA).jpg
![Page 120: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/120.jpg)
119
Biológia 19. a 20. storočia
Nemecký bakteriológ a virológ Paul Frosch (1860 až 1928) a žiak Roberta Kocha Friedrich
Loefler (1852 až 1915) v rokoch 1897 až 1898 prvýkrát referovali o víruse slintačky a krívačky.
Bolo to len 5 rokov od publikovania prvého objaveného vírusu - vírusu tabakovej mozaiky (pozri
vyššie). Vírus slintačky a krívačky bol teda vôbec prvým popísaným vírusom, ktorý spôsobuje
ochorenie živočíchov.
V roku 1983 objavil francúzsky virológ Luc Antoine Montagnier (nar. 1932) vírus HIV,
ktorý je, ako sa neskôr ukázalo, príčinou ochorenia AIDS. Tento objav bol v roku 2008 ocenený
Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu.
Americký chemik Kary Banks Mullis (nar. 1944) sa venoval problematike molekulárnej
genetiky. V roku 1983 vylepšil polymerázovú reťazovú reakciu (PCR), vďaka čomu došlo v histórii
ľudstva k nevídanému rozvoju virológie, ako aj iných odborov virológie. V roku 1993 dostal za
tento objav Nobelovu cenu za chémiu.
Obr. 93.: Luc Antoine Montagnier (vľavo) a Kary Banks MullisZdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Luc_Montagnier#/media/File:Luc_Montagnier-press_conference_
Dec_06th,_2008-1_crop.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/7/7f/Kary_Mullis.jpg
![Page 121: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/121.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
120
6.4 Genetika a molekulová biológia
Základy genetiky historicky vychádzajú z dvoch samostatných línií: bioštatistiky, teda
matematiky a pokusov s krížením organizmov. Molekulová biológia je „mladšou dcérou“ genetiky.
Zakladateľom variačnej štatistiky bol belgický matematik, štatistik, sociológ a astronóm
Lambert Adolphe Jacques Quetelet (1796 až 1874), ktorý sa venoval aj antropológii. Bol tiež
priekopníkom zavádzania štatistiky do spoločenských vied. Meraním veľkosti vojakov napr.
dokázal, že väčšina z nich má strednú veľkosť a odchýlky v ich veľkosti (+ a - varianty) ubúdajú
postupne a rovnomerne, čo zodpovedá Gaussovej krivke.
Francis Galton (1822 až 1911) bol bratranec Charlesa Roberta Darwina, ktorý sa venoval
najmä psychológii a antropológii. Venoval sa štatistike, najmä jej aplikácii pri interpretácii výsledkov
vedeckých pozorovaní. Je priekopníkom tzv. „eugeniky“ (gr. eugenes = dobre narodený), zástancom
účelového kríženia ľudí s cieľom získať určité, spoločensky vyžadované vlastnosti. Z tohto pohľadu,
ale nie z pohľadu jeho súčasníkov (!), ho možno môžeme považovať za trochu kontroverznú
osobnosť. Nakoniec už Platón (pozri vyššie) podporoval určité myšlienky, ktoré by sme mohli
nazvať tzv „pozitívnou eugenikou“, keď očakával, že ideálne potomstvo ľudí vzíde z „najlepších
mužov a žien“. Bez ohľadu na tieto skutočnosti, eugenika bohužiaľ negatívne ovplyvnila dejiny
ľudstva, keďže jej postuláty slúžili ako „barličky“ pre rozvoj ideológie nacistického Nemecka pred
Obr. 94.: Lambert Adolphe Jacques Quetelet (vľavo) a Francis Galton (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Adolphe_Quetelet#/media/File:Adolphe_Qu%C3%A9telet_by_Joseph-Arnold_
Demannez.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/ec/Francis_Galton_1850s.jpg
![Page 122: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/122.jpg)
121
Biológia 19. a 20. storočia
2. svetovou vojnou, napr. rozvoj rasizmu, resp. podpora sterilizácie „chybných osôb“. Francis Galton
sa venoval aj otázke, ako sa prejavia Queteletom uvádzané odchýlky telesnej veľkosti v nasledujúcej
generácii. Napr. zistil, že odchýlky výšky detí od priemernej ľudskej veľkosti sú menšie ako u ich
nadpriemerne vysokých, resp. nízkych rodičov. To znamená, že deti rodičov nadpriemernej výšky
sú zvyčajne nadpriemerne vysoké, ale nižšie ako rodičia. Naopak, deti abnormálne nízkych rodičov
sú vyššie ako rodičia, ale nedosahujú priemernú výšku ľudskej populácie (tzv. zákon regresie
potomkov).
Joseph Gottlieb Koelreuter (tiež Kölreuter, 1733 až 1806) bol nemecký botanik, ktorý
sa intenzívne venoval problematike opelenia, resp. oplodnenia rastlín. Zaoberal sa aj krížením
rastlín a prišiel na to, že potomstvo predstavuje akúsi strednú formu medzi rodičmi. Všimol si teda
tzv. intermediatoritu krížencov. Okrem iného objasnil aj význam vetra, resp. hmyzu pri opeľovaní
rastlín.
Hybridizáciou rastlín sa tiež zaoberali nemecký botanik Karl Friedrich von Gaertner (tiež
Gärtner, 1772 až 1850) a francúzsky botanik Charles Victor Naudin (1815 až 1899). Títo botanici
už tušili platnosť tzv. “prvého Mendelovho zákona”, v dnešnom vedeckom jazyku nazývaného ako
zákon “uniformity prvej filiálnej generácie, teda generácie potomkov”.
Francúzky botanik Louis de Vilmorin (1816 až 1860) bol potomkom slávnej rodiny, ktorá sa
venovala rozvoju biológie a chémie. Jeho starým otcom bol napr. priekopník záhradníctva Philippe
André de Vilmorin (1776 až 1862). Louis de Vilmorin, praktický šľachtiteľ rastlín, sa napr. snažil
vypestovať repu s vysokým obsahom cukru. Pri tomto experimente sa venoval individuálnemu
výberu rastlín repy pre šľachtenie, pre ďalšiu prácu si vždy vyberal potomstvo, ktoré malo najvyššiu
cukornatosť.
Obr. 95.: Joseph Gottlieb Koelreuter (vľavo) a Johann Gregor Mendel (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_Gottlieb_K%C3%B6lreuter#/media/File:Josef_Gottlieb_Koelreuter.jpg
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Gregor_Mendel#/media/File:Gregor_Mendel_Monk.jpg
![Page 123: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/123.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
122
Johann Gregor Mendel (1822 až 1884), moravský Nemec (resp. Rakúšan), bol v svojej
dobe navýznamnejším experimentátorom v oblasti kríženia rastlín. Ako experimentálny materiál
využíval najmä hrach siaty (Pisum sativum L.). Narodil sa v roľníckej rodine a vo veku 21 rokov
vstúpil do augustiánskeho kláštora v Brne. Ako mních dostal meno Gregor. V roku 1868 bol
dokonca zvolený za opáta, resp. preláta tohto kláštora. Kláštor mu už skôr umožňoval študovať
na Viedenskej univerzite, kde sa zaoberal prírodovedou a matematikou. Jeho historický význam
spočíva vo formulovaní zákonov dedičnosti (tzv. Mendelove zákony dedičnosti). Okrem už vyššie
zmieneného zákona, ktorý sa venuje uniformite prvej filiálnej generácie pri krížení homozygotných
jedincov, Mendel prezentoval aj tzv. „zákon štiepenia“ a tzv. „zákon o voľnej kombinovateľnosti
alel“. Z priestorového hľadiska detaily týchto Mendelových zákonov ďalej nerozvádzame, dnes sú
už súčasťou stredoškolského učiva biológie.
Svoje výsledky však Mendel publikoval v málo rozšírenom moravskom spolkovom
časopise a to bol jeden z dôvodov (nie jediný), že jeho výsledky neboli za Mendelovho života
uznané akademickou obcou. V roku 1865 na stretnutí Brnenského prírodovedeckého spolku Mendel
odprezentoval svoje výsledky ohľadom kríženia hrachu, ktoré v roku 1866 aj publikoval pod názvom
„Versuche über Pflanzen-Hybriden“ (Pokusy s rastlinnými hybridmi). Mendel oboznámil so svojimi
výsledkami aj Nägeliho (pozri vyššie), ktorý bol autoritou vo vtedajšej botanike. Je zaujímavé,
že Nägeli mohol Mendelove závery skvele použiť pri obhajobe svojich teórií, ale nevyužil túto
možnosť. Mendel bol aj významným meteorológom. Na jeho počesť bola pomenovaná aj polárna
stanica na ostrove Jamesa Rossa v Antarktíde, ktorá je účelovým zariadením Masarykovej univerzity
v Brne.
„Môj čas príde“ má na svojom pomníku vytesané Johann Gregor Mendel. Údajne túto vetu
raz Mendel povedal v rozhovore so svojimi priateľmi. Na podnet Nägeliho však Mendel neskôr
skúšal experimentovať aj s rastlinami jastrabníka (Hieracium sp.), ktoré sa rozmnožujú apomikticky
(čo nevedel), a tak ešte za svojho života Mendel sám začal spochybňovať priekopnícky význam
svojich genetických objavov. Do roku 1900 tak zostávali Mendelove zákony v latentnej podobe.
Znovuobjavili ich až traja výnimočný prírodovedci počiatku 20. storočia, Nemec Carl Correns,
Holanďan Hugo de Vries a Rakúšan Erich von Tschermak.
Carl Correns (1866 až 1933) bol študentom významného botanika Karla Nägeliho (pozri
vyššie), ktorý svojim spôsobom zaviedol do „slepej ulice“ priekopnícky výskum J. G. Mendela pri
zrode modernej genetiky. Correns sa venoval aj problematike dedičnosti v rastlinách. Pri výsledkoch
svojej práce sa odvolával na práce J. G. Mendela aj Ch. R. Darwina, ale ich ešte nedokázal zlúčiť do
jednej ucelenej vedeckej teórie.
![Page 124: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/124.jpg)
123
Biológia 19. a 20. storočia
Hugo de Vries (1848 až 1935) bol holandský botanik a rastlinný fyziológ. Zaoberal sa aj
otázkami variability rastlín a vytvoril tzv. teóriu „pangenov“, najmenších nositeľov špecifických
vlastností rastlín, ktorými vysvetľoval relatívnu variabilitu rastlinných druhov (Darwin ich označoval
„gemmulae“, pozri vyššie). Hugo de Vries má zásluhy aj pri formovaní teórie mutácie. Vysvetľoval
vznik nových druhov náhlymi a významnými zmenami, nie len postupnou a zdĺhavou evolúciou.
Ešte nepoznal pravé príčiny vzniku mutácií. Svoje názory a výsledky experimentov prezentoval
v diele „Die Mutationstheorie“ (Teória mutácií, prvá časť monografie vyšla v roku 1901).
Erich von Tschermak (1871 až 1962) bol rakúsky botanik. Štúdium prírodných vied
malo v jeho rodine dlhodobú tradíciu, napr. jeho starý otec bol profesorom botaniky a jeho otec
Gustav bol významný rakúsky mineralóg. Venoval sa šľachteniu užitkových rastlín a zakladaniu
šľachtiteľských staníc. V roku 1898 začal realizovať svoje experimenty s krížením rastlín hrachu,
pričom výsledky publikoval v práci „Über künstliche Kreuzung bei Pisum sativum“ (O umelom
krížení Pisum sativum, 1900).
Obr. 96.: Carl Correns (vľavo), Hugo de Vries (stred) a Erich von Tschermak (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Correns#/media/File:Carl_Correns_1910s.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hugo_de_Vries#/media/File:Hugo_de_Vries.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Erich_von_Tschermak#/media/File:Acta_Horti_berg._-_1905_-_tafl._124._-_
Erich_Tschermak.jpg
Rozvoj genetiky a molekulovej biológie v období po tzv. „znovuobjavení Mendelových
zákonov“ napredoval súčasne s rozvojom viacerých ďalších biologických odvetví, napr. medicíny,
fyziológie živočíchov a rastlín, mikrobiológie, prípadne virológie. Z praktických dôvodov sa však
![Page 125: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/125.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
124
dejinám týchto jednotlivých oblastí už od prelomu 19. storočia a počas 20. storočia venujeme
samostatne, keďže sa stále výraznejšie profilovali ako samostatné vedné odbory. Výrazným
medzníkom v dejinách biológie a prírodných vied vo všeobecnosti bolo nájdenie súladu medzi
mendelovou genetikou a evolučnými teóriami (pozri vyššie „moderná evolučná syntéza“), na čo
sme sa už v tomto texte niekoľkokrát snažili poukázať.
Anglický biológ William Gregory Bateson (1861 až 1926) navrhol na medzinárodnej
konferencii venovanej kríženiu rastlín v Londýne v roku 1906 pre štúdium dedičnosti termín
genetika.
Dánsky botanik a prikopník experimentálnej genetiky rastlín Wilhelm Ludwig Johannsen
(1857 až 1927) bol zakladateľom modernej genetickej terminológie. V roku 1909 zaviedol do
biológie termín gén, ako aj následne ďalšie genetické pojmy, napr. genotyp a fenotyp (1911).
Obr. 97.: William Gregory Bateson (vľavo) a Wilhelm Johannsen (vpravo)Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/William_Bateson#/media/File:Bateson2.jpg
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Wilhelm_Johannsen#/media/File:Wilhelm_Johannsen_1857-1927.jpg
August Weismann (1834 až 1914), nemecký biológ, patrí k zakladateľom chromozómovej
teórie dedičnosti. Patrí k priekopníkom genetiky a tzv. “neodarwinizmu”. Ernst Mayr (1982) ho
pokladá za druhého najvýznamnejšieho evolučného biológa, hneď za Charlesom Darwinom.
Weismann sa domnieval, že organizmus sa skladá z dvoch typov “hmôt”. Tzv. “zárodkovej
plazmy”, ktorá je uložená vo vajíčku a prenáša genetické vlastnosti organizmu a plazmy ostatných
somatických buniek, tzv. “somatická plazma”. Podľa Weismanna, bunky so somatickou plazmou
nevplývajú na bunky so zárodkovou plazmou. Preto zmeny v somatickej plazme sa neprenášajú
na ďalšie generácie (tzv. Weismannova bariéra). Nositeľmi zárodkovej plazmy sú podľa neho
![Page 126: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/126.jpg)
125
Biológia 19. a 20. storočia
chromozómy, pričom predpokladá, že každý znak budúceho organizmu je v nich uložený vo forme
tzv. “determinanty”.
Thomas Hunt Morgan (1866 až 1945) bol americký zoológ a genetik pôsobiaci na
Columbijskej Univerzite v USA. Morgan vypracoval v roku 1919 chromozómovú teóriu dedičnosti
v práci „The Physical Basis of Heredity“ (Materiálna podstata dedičnosti). Podarilo sa mu, na bunkovej
úrovni, skĺbiť Mendelovu genetiku s cytológiou. Objavením súvislosti génov s vnútrobunkovými
procesmi, napr. delením bunky alebo gametogenézou a oplodňovaním, položil Thomas Hunt Morgan
základy učenia o genetickej determinácii vývoja organizmov. V roku 1933 získal za svoje objavy
v genetike Nobelovu cenu. Morganovu teóriu dedičnosti, podobne ako prácu Augusta Weismanna
ostro kritizovali sovietsky „genetici“ napr. Lepešinská a Lysenko (pozri nižšie).
Hans Karl Albert Winkler (1877 až 1945) bol nemecký botanik. Pôsobil ako profesor
botaniky na univerzite v Hamburgu. Do biológie zaviedol termíny ako “heteroploidia” alebo “genóm”
(1920). V roku 1937 vstúpil do NSDAP, podobne ako veľká časť nemeckých prírodovedcov tej
doby.
Obr. 98.: August Weismann (vľavo) a Thomas Hunt Morgan (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/August_Weismann#/media/File:August_Weismann.jpgZdroj: https://www.nobelprize.org/nobel_prizes/medicine/laureates/1933/morgan-bio.html
Richard Benedict Goldsmidt (1878 až 1958) sa venoval procesom tzv. „mikroevolúcie“,
malým zmenám v rámci jedného druhu, ako aj tzv. procesom „makroevolúcie“, evolučným
zmenám presahujúcim biologický druh. V tomto kontexte použil termín „hopeful monster“ (nádejné
![Page 127: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/127.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
126
monštrum). Označenie pre organizmus, ktorý vzniká „makromutáciou“ (významnou mutáciou)
a môže viesť ku zásadným evolučným zmenám, prostredníctvom tzv. „skokov“. Goldsmith tiež
prispel ku skĺbeniu poznatkov modernej genetiky s prácami evolucionistov.
Hermann Joseph Muller (1890 až 1967) sa venoval biologickému účinku rádioaktívneho
žiarenia. Bol aj občianskym aktivistom, ktorý varoval americkú vládu pred negatívnymi dôsledkami
jadrovej vojny a tzv. „atómových“ testov. V roku 1923 začal na univerzite v Austine (Texas, USA)
skúmať účinky rádioaktívneho žiarenia na organizmy. V roku 1926 sa mu podarilo nájsť závislosť
medzi intenzitou ožiarenia organizmov a počtom nebezpečných zmien v ich genetickom kóde.
Dokázal, že rádioaktívne žiarenie spôsobuje zmeny v genetickom kóde organizmov, tzv. mutácie.
Za svoje objavy dostal v roku 1946 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.
Frederick Griffith (1879 až 1941) bol britský bakteriológ, ktorý sa venoval problematike
bakteriálnej pneumónie (zápalu pľúcneho tkaniva). V roku 1928 opísal tzv. “transformáciu”
baktérií, pri ktorej baktérie menia svoju formu a funkciu. Jeho tzv. “transformujúci faktor” bola
molekula DNA. Bol jedným z prvých priekopníkov biológie, ktorí upriamili pozornosť na úlohu
DNA v procese dedičnosti.
Obr. 99.: Richard Benedict Goldsmith (vľavo), Hermann Joseph Muller (stred) a Frederick Griffith (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Richard_Goldschmidt#/media/File:Richard_Goldschmidt.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hermann_Joseph_Muller#/media/File:Hermann_Joseph_Muller.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Frederick_Griffith#/media/File:Griffithm.jpg
Ronald Fisher (1890 až 1962) bol briský štatistik a populačný genetik. Je považovaný za
priekopníka štatistiky. Je tiež otcom využívania analýzy rozptylu (ANOVA) v biologických vedách.
Z jeho priekopníckych prác v oblasti populačnej genetiky je potrebné spomenúť zavedenie tzv.
![Page 128: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/128.jpg)
127
Biológia 19. a 20. storočia
„Fisherovho geometrického modelu“ v genetike a evolučných vedách. Tiež sa venoval problematike
relatívnej reprodukčnej schopnosti genotypov (tzv. „fitness“, resp. zdravie, alebo viabilita).
Pre populačnú genetiku bolo tiež významným medzníkom definovanie tzv. Hardyho-
Weinbergovho zákona. Zjednodušeného matematického modelu, ktorý umožňuje kvantitatívne
vyjadrenie genetickej variability. Jeho tvorcami boli anglický matematik Godfrey Harold Hardy
(1877 až 1947) a Wilhelm Weinberg (1862 až 1937).
Obr. 100.: Godfrey Harold Hardy (vľavo) a Wilhelm Weinberg (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Godfrey_Harold_Hardy#/media/File:Godfrey_Harold_Hardy_1.jpg
Zdroj: http://psychology.wikia.com/wiki/File:Wilhelm_Weinberg.jpg
John Burdon Sanderson Haldane (1892 až 1964) sa venoval štúdiu populačnej genetiky,
matematickej teórii prírodného a umelého výberu. Tak ako viacerí biológovia uvedení v tejto
kapitole, prispel ku skĺbeniu modernej evolučnej syntézy s mendelovskou genetikou. Na sklonku
života sa odsťahoval do Kalkaty v Indii. Bola to údajne jeho revolta voči politike britskej vlády, ako
aj záujem o hinduizmus a vegetariánstvo.
Theodosius Dobzhansky (1900 až 1975) bol ukrajinsko-americký genetik so záujmom
o evolučnú biológiu. Spolu s Ronaldom Fisherom a Johnom Haldane položil základy modernej
evolučnej syntézy (niekedy označovanej ako „neodarwinizmus“). Pracoval so zástupcami rodu
drozofila (tzv. kvasná, resp. vínna muška). Jeho práce prispeli ku pochopeniu biologickej evolúcie
a vzniku biologických druhov.
Severo Ochoa (1905 až 1993) bol španielsko-americký lekár, ktorý sa venoval biochémii
On a Arthur Kornberg (1918 až 2007), americký biochemik, ktorý sa venoval biochémii enzýmov,
![Page 129: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/129.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
128
objasnili mechanizmus biologickej syntézy RNA. V roku 1959 dostali Nobelovu cenu za fyziológiu
a medicínu.
Obr. 102.: Severo Ochoa (vľavo) a Arthur Kornberg (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/d/d3/Severo_Ochoa_1959.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Arthur_Kornberg#/media/File:Arthur_Kornberg.jpg
Americkí genetici George Wells Beadle (1903 až 1989) a Edward Lawrie Tatum (1909 až
1975) pracovali s modelovým organizmom, vreckatou hubou Neurospora crassa (slov. neurospóra).
Vplyvom RTG žiarenia indukovali v hube mutácie, ktoré sa prejavili aj v zmene aktivity vybraných
Obr. 101.: Ronald Fisher (vľavo), John Burdon Sanderson Haldane (stred) a Theodosius Dobzhansky (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/4/46/R._A._Fischer.jpg
Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/J._B._S._Haldane#/media/File:J._B._S._Haldane.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/2/2f/Theodosius_Dobzhansky.jpg
![Page 130: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/130.jpg)
129
Biológia 19. a 20. storočia
enzýmov a metabolizmu. Tieto výsledky ich viedli ku prepojeniu medzi génmi a enzýmami, v roku
1941 prezentovali hypotézu „jeden gén – jeden enzým“. Za tieto objavy im bola v roku 1958 udelená
Nobelova cena za fyziológiu a medicínu. Beadle študoval na Nebraskej univerzite a Cornellovej
univerzite. Počas života pôsobil na Kalifornskom technologickom inštitúte (Kaltech), Harvarde,
Standfordskej univerzite alebo Chicagskej univerzite. Tu od roku 1961 pôsobil ako rektor. Tatum
študoval na univerzite v Chicagu a neskôr pracoval na Standfordskej univerzite, kde začala jeho
spolupráca s Beadleom. Tatumovým žiakom bol tiež ďalší významný biológ, Joshua Lederberg
(pozri nižšie), ktorý študoval na Yalskej univerzite a objavil tzv. „konjugáciu baktérií“.
Obr. 103.: George Beadle (vľavo) a Edward Tatum (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/George_Beadle#/media/File:George_Wells_Beadle.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Edward_Tatum#/media/File:Edward_Lawrie_Tatum_nobel.jpg
Max Ludwig Henning Delbrück (1906 až 1981) bol nemecko-americký biofyzik a genetik.
V roku 1969 získal Nobelovu cenu za objavy, ktoré sa týkajú replikačného mechanizmu a genetickej
štruktúry vírusov. Spolu s ním ju získali Alfred Hershey (pozri nižšie) a taliansko-americký
mikrobiológ Salvador Edward Luria (1912 až 1991). Max Delbrück sa narodil v Berlíne, Nemecko
však opustil v roku 1937 z dôvodu rozkvetu nacizmu. Pre zaujímavosť uvádzame, že jeho matka
bola vnučka svetoznámého chemika Justusa von Liebiga (pozri vyššie). Maxovi súrodenci, brat
a sestra, boli v roku 1945 v Nemecku popravení za ich spoluúčasť na príprave atentátu na Adolfa
Hitlera.
Linus Carl Pauling (1901 až 1994) bol amerických chemik, biochemik a mierový aktivista.
Je radený medzi najvýznamnejších vedcov všetkých čias. Časopis „New Scientist“ ho dokonca
![Page 131: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/131.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
130
zaradil do najvýznamnejšej „top“ dvadsiatky. Bol priekopníkom kvantovej mechaniky v chemických
a fyzikálnych vedách. V roku 1954 získal za svoje výskumy v oblasti chemickej väzby Nobelovu
cenu za chémiu. Bol priekopníkom štúdia štruktúry bielkovín a molekulovej biológie. Jeho práce
ovplyvnili aj objaviteľov štruktúry molekuly DNA (pozri nižšie). Výpočet jeho vedeckých záujmov
je ohromný, publikoval približne 1 200 článkov a kníh, väčšina z nich boli vedeckými publikáciami.
Bol aj mierovým aktivistom, ktorý viedol kampaň proti testovaniu nukleárnych zbraní. V roku 1962
získal svoju ďalšiu Nobelovu cenu – za mier.
Obr. 104.: Max Delbrück (vľavo), Linus Pauling, François Jacob (stred) a Jacques Lucien Monod (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Max_Delbr%C3%BCck#/media/File:Max_Delbruck.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Linus_Pauling#/media/File:L_Pauling.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois_Jacob#/media/File:Fran%C3%A7ois_Jacob_nobel.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Jacques_Monod#/media/File:Jacques_Monod_nobel.jpg
Obr. 105.: Francis Harry Compton Crick (vľavo), James Dewey Watson (stred) a Maurice Wilkins (vpravo)Zdroj: https://www.goodreads.com/author/show/218573.Francis_Crick
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/James_Dewey_Watson#/media/File:James_Watson.jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/0/0f/Maurice_Wilkins_nobel.jpg
![Page 132: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/132.jpg)
131
Biológia 19. a 20. storočia
Francúzsky mikrobiológ François Jacob (1920 až 2013) a francúzsky biochemik Jacques
Lucien Monod (1910 až 1976) zistili, že kontrola syntézy a aktivity enzýmov na úrovni bunky je
spojená s reguláciou procesu transkripcie. Prispeli ku objasneniu mechanizmov regulácie expresie
génov u prokaryotov. V bunkách baktérie Escherichia coli študovali expresiu génov, ktoré kódujú
enzýmy metabolizmu laktózy. Na základe výsledkov svojej práce navrhli tzv. „operónový model
regulácie expresie génov“. Za tieto objavy im bola v roku 1965 udelená Nobelova cena za fyziológiu
a medicínu.
Anglický fyzik a biochemik Francis Harry Compton Crick (1916 až 2004), americký
biochemik James Dewey Watson (nar. 1928) a britský fyzik Maurice Hugh Frederick Wilkins
(1916 až 2004) objasnili molekulovú štruktúru nukleových kyselín a ich úlohu pri prenose genetickej
informácie. V roku 1962 dostali za svoje objavy Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.
Americký biochemik Robert William Holley (1922 až 1993), americký biochemik
indického pôvodu Har Gobind Khorana (1922 až 2011) a americký biochemik a genetik Marshall
Warren Nirenberg (1927 až 2010) objasnili funkciu genetického kódu (sekvencie nukleotidov
v nukleových kyselinách) a jeho význam pri biosyntéze bielkovín. Ich priekopnícka práca bola
ocenená Nobelovou cenou za fyziológiu a medicínu v roku 1968.
Obr. 106.: Robert William Holley (vľavo), Har Gobind Khorana (stred) a Marshall Warren Nirenberg (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robert_W._Holley#/media/File:Robert_W._Holley_nobel.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Har_Gobind_Khorana#/media/File:Har_Gobind_Khorana.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Marshall_Warren_Nirenberg#/media/File:Marshall_Nirenberg_2003.jpg
Švajčiarsky mikrobiológ Werner Arber (nar. 1929) a americkí mikrobiológovia Daniel
Nathans (1928 až 1999) a Hamilton Othanel Smith (nar. 1931) dostali v roku 1978 Nobelovu cenu
![Page 133: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/133.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
132
za fyziológiu a medicínu ako prejav uznania za objavy súvisiace s poznaním aktivity restrikčných
enzýmov a ich následnú aplikáciu v technikách molekulovej biológie.
Obr. 107.: Werner Arber (vľavo) a Daniel Nathans (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Werner_Arber#/media/File:Werner_Arber_at_Biozentrum,_University_of_
Basel_(cropped).jpgZdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/en/8/87/Daniel_Nathans.jpg
Obr. 108.: Hamilton Othanel SmithZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hamilton_O._Smith#/media/File:Hamilton_Smith,_2.jpg
Z hľadiska nášho ponímania boli pre rozvoj genetiky a molekulovej biológie dôležité aj
priekopnícke práce s bakteriofágmi, vírusmi baktérií, a poznaním prenosu genetickej informácie
prostredníctvom nich. Americký bakteriológ a genetik Alfred Day Hershey (1908 až 1997) a
americká genetička Martha Cowles Chaseová (1927 až 2003) v roku 1952 podali definitívny dôkaz,
že molekula DNA je nositeľkou genetickej informácie, tzv. „Hershey-Chase experiment“. V roku
1969 získal Alfred Day Hershey Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.
![Page 134: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/134.jpg)
133
Biológia 19. a 20. storočia
Carl Richard Woese (1928 až 2012) bol americký mikrobiológ, ktorý sa preslávil svojim
štúdiom zástupcov starobylej skupiny organizmov, v jeho ponímaní „ríše“ (resp. „domény“)
„Archaea“, tiež tzv. „Archeóny“. Tieto jednobunkové prokaryotické organizmy zvyčajne žijú
v extrémnych habitátoch, napr. zasolenie, kyslé prostredie, alebo vysoká teplota. Taxonomickú
jednotku „Archaea“ vytvoril na základe štúdia sekvenácie rRNA a porovnávania (analýzy) sekvencií
rRNA. Podieľal sa aj na vzniku hypotézy tzv. „RNA sveta“, hypotetickej predstave o vzniku jednej
fázy dnešnej existencie organického sveta. Zjednodušene povedané, hypotéze podľa ktorej nemôžu
nukleové kyseliny vznikať bez proteínov a naopak, proteíny nemôžu vznikať bez nukleových
kyselín. Obr. 109.: Alfred Hershey (vľavo), Martha Chaseová (stred) a Carl Richard Woese (vpravo)
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Alfred_Hershey#/media/File:Alfred_Hershey.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Martha_Chase#/media/File:Martha_Chase.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Carl_Woese#/media/File:Carl_Woese.jpg
Významným medzníkom v dejinách, resp. už súčasnosti, genetiky a molekulovej biológie,
bola realizácia projektu „Human Genome Project“, teda „Projektu ľudského genómu“. Projekt sa
začal realizovať od roku 1990. Hlavným cieľom projektu bolo určenie poradia nukleotidov v DNA
človeka a zmapovať a identifikovať približne 20 až 25 tisíc génov ľudského genómu. Projekt bol zo
začiatku vedený Jamesom D. Watsonom (pozri vyššie) z Amerického národného inštitútu zdravia.
Pracovná verzia výsledkov bola sprístupnená v roku 2000 a úplná v roku 2003. Detailnejšie analýzy
ľudského genómu samozrejme prebiehajú aj v súčasnosti.
![Page 135: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/135.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
134
6.5 Fyziológia živočíchov a človeka
Nemecký biológ Wilhelm Roux (1850 až 1924) bol priekopník experimentálnej
embryológie. Študoval na univerzite v Jene, jedným z jeho učiteľov bol aj Ernst Haeckel (pozri
vyššie). Ďalším z jeho významných učiteľov v neskoršom období bol aj Rudolf Wirchow (pozri
vyššie). Roux sledoval, ako sa organizmy prispôsobujú zmenám svojho prostredia. Venoval sa
štúdiu tzv. „vývojovej mechaniky“, hypotéze, podľa ktorej tzv. „boj o život“ neprebieha len medzi
organizmami, ale aj medzi bunkami tvoriacimi organizmy rastlín a živočíchov. Rozpracoval teda
teóriu určitého „funkcionálneho prispôsobenia“. Preslávil sa aj experimentom s dvojbunkovým,
resp. štvorbunkovým štádiom vyvíjajúceho sa žabieho embrya. Po usmrtení jednej bunky blastoméry
(vzniknutej tzv. „ryhovaním“ oplodneného vajíčka) žeravou ihlou sa vyvinulo embryo s jednou
polovicou tela. Tieto výsledky prezentoval v svojej publikácii „Beiträge zur Entwickelungsmechanik
des Embryo” (Príspevky ku vývojovej mechanike embrya, 1888).
Ivan Petrovič Pavlov (1849 až 1936) bol ruský lekár a biológ, ktorý sa venoval činnosti
mozgu živočíchov. Hoci sa na začiatku svojej vedeckej kariéry venoval najmä fyziológii srdca,
pečene a krvného obehu, neskôr sa plne venoval výskumu žliaz tráviacich orgánov. Ako modelový
objekt si zvolil psov. Od jeho osoby sa odvodzujú termíny ako napr. „podmienený“, alebo
„nepodmienený“ reflex. V roku 1904 udelili Pavlovovi Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu,
práve za jeho priekopnícke štúdie, ktoré sa venovali vylučovaniu „žalúdočných žliaz“ živočíchov.
Obr. 110.: Wilhelm RouxZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Wilhelm_Roux#/media/File:Wilhelm_Roux_-_%D0%92%D0%B8%D0%BB%D
1%8C%D0%B3%D0%B5%D0%BB%D1%8C%D0%BC_%D0%A0%D1%83_(1850-1924).jpg
![Page 136: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/136.jpg)
135
Biológia 19. a 20. storočia
Charles Scott Sherrington (1857 až 1952) študoval účinok nervovej sústavy na integritu
organizmu. Patrí ku spoluzakladateľom neurofyziológie. Bol to britský fyziológ, ktorý sa pokúšal
vysvetliť funkciu nervovej sústavy. Zaujímal sa o význam tzv. „synapsie“ (termín do biológie
zaviedol v roku 1897) a tzv. „reflexného oblúku“. Synapsia je miesto styku medzi neurónmi alebo
medzi neurónmi a inými bunkami. Slúži na prenos vzruchov z bunky do bunky. Za objav funkcií
neurónu získal spolu s Edgarom Douglasom Adrianom (1889 až 1977) v roku 1932 Nobelovu cenu
za fyziológiu a medicínu.
Hans Spemann (1869 až 1941) bol nemecký embryológ, ktorý získal v roku 1935 Nobelovu
cenu za fyziológiu a medicínu. Objavil fenomén, ktorý by sme dnes mohli nazvať ako „embryonálna
indukcia“, teda pochopenie významu rôznych častí embrya, ktoré slúžia na vývoj jednotlivých
skupín buniek. Tieto následne vedú až ku diferenciácii jednotlivých tkanív a orgánov. Z hľadiska
dnešného poznania bol teda aj priekopníkom tzv. „klonovania“ živočíchov.
Obr. 111.: Ivan Petrovič Pavlov (vľavo), Charles Scott Sherrington (stred) a Hans Spemann (vpravo)Zdroj:https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_Petrovi%C4%8D_Pavlov#/media/File:Ivan_Pavlov_nobel.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Charles_Scott_Sherrington#/media/File:Charles_Scott_Sherrington2.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Hans_Spemann#/media/File:Hans_Spemann_nobel.jpg
Joseph Barcroft (1872 až 1947) bol britský fyziológ, ktorý študoval funkciu sleziny
a význam hemoglobínu pri prenose kyslíka. V roku 1896 ukončil štúdium na Univerzite v Cambridge.
V roku 1936 bol v užšom výbere pre nomináciu na Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu,
ocenenie nakoniec nedostal. Experimentoval aj na svojom vlastnom tele, napr. sa vystavil účinku
toxických plynov, nedostatku kyslíka, resp. chladu. Testoval aj fyziológiu dýchania v extrémnych
nadmorských výškach.
![Page 137: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/137.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
136
Nemecký fyziológ a biochemik Otto Heinrich Warburg (1883 až 1970) objasnil
mechanizmus dýchania, enzýmy dýchacieho reťazca. V roku 1931 mu za tieto objavy bola udelená
Nobelova cenu za fyziológiu a medicínu. Doktorát z chémie získal na Univerzite v Berlíne v roku
1906, následne v roku 1911 ukončil štúdium medicíny na Univerzite v Heidelbergu. Počas nacistickej
vlády v Nemecku nesmel prednášať, pretože mal čiastočne židovský pôvod. Jeho vedecký výskum
bol nacistami tolerovaný.
Významným prínosom pre fyziológiu bolo aj objasnenie funkcie hormónov. V roku 1901
izoloval a purifikoval japonský chemik Jōkichi Takamine (1854 až 1922) hormón adrenalín.
Britský fyziológovia Ernest Starling (1866 až 1927) a William Maddock Bayliss (1860 až 1924)
objavili sekretín. V roku 1905 zaviedli do biológie termín „hormón“ a prezentovali jeho základnú
definíciu. Patria medzi významných priekopníkov endokrinológie. Venovali sa aj štúdiu črevnej
peristaltiky. V roku 1904 nemecký biochemik Friedrich Stolz (1860 až 1936) syntetizoval adrenalín
(syn. epinefrín).
Kanadský fyziológ Frederic Grant Banting (1891 až 1941), kanadský biochemik a fyziológ
Charles Herbert Best (1899 až 1978) a kanadský biochemik James Bertram Collip (1892 až
1965) objavili v roku 1921 v extrakte z pankreasu inzulín. Ich pričinením nastúpila nová éra v liečbe
cukrovky. V roku 1923 bola Bantingovi, ďalším laureátom bol škótsky fyziológ John James
Rickard Macleod (1876 až 1935), udelená Nobelova cena za fyziológiu a medicínu. Banting sa
stal, vo veku 32 rokov (!), najmladším nositeľom Nobelovej ceny za fyziológiu a medicínu. Pôsobil
Obr. 112.: Joseph Barcroft (vľavo) a Otto Heinrich Warburg (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_Barcroft#/media/File:Joseph_Barcroft_c1940.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Otto_Heinrich_Warburg#/media/File:Otto_Warburg.jpg
![Page 138: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/138.jpg)
137
Biológia 19. a 20. storočia
na University of Western Ontario v meste London (Kanada) a na Univerzite v Toronte. Zomrel pri
leteckej nehode.
V roku 1929 rakúsky fyziológ Ludwig Haberlandt (1885 až 1932) v spolupráci so ženskými
lekármi objavil test na detekciu gravidity podľa prítomnosti pohlavných hormónov v moči žien. Bol
priekopníkom hormonálnej antikoncepcie. V roku 1930 začal realizovať klinické skúšky s využitím
hormonálneho prípravku Infecundin® od firmy G. Richter v Budapešti.
Obr. 114.: Frederic Grant Banting (vľavo), Charles Herbert Best (stred) a James Collip (vpravo)Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Frederick_Banting#/media/File:Fredrick_banting.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Charles_Best_(medical_scientist)#/media/File:C._H._Best_ca._1924.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/James_Collip#/media/File:J._B._Collip_in_his_office_at_McGill_University_
ca._1930.png
Obr. 113.: Jokichi Takamine (vľavo), Ernest Starling (stred) a William Maddock Bayliss (vpravo)Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/c/c4/Jokichi_Takamine.jpg
Zdroj: https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/e/ef/Ernest_Starling.jpg Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/William_Bayliss#/media/File:William_Bayliss_1918b.jpg
![Page 139: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/139.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
138
Nemecký biochemik Adolf Friedrich Butenandt (1903 až 1995) izoloval roku 1931
estrogén z moču gravidných žien. Opísal tiež mužský pohlavný hormón androsterón (1931), neskôr
progesterón (1934). V roku 1936 sa stal členom NSDAP (nacistickej strany). V roku 1939 mu
bola udelená Nobelova cena za chémiu. Túto cenu, vďaka svojej politickej orientácii, Butenandt
odmietol. Po druhej svetovej vojne, v roku 1949, ju nakoniec prijal.
Americký biochemik čínskeho pôvodu Choh Hao Li (1913 až 1987) bol členom tímu,
ktorý v roku 1945 izoloval z hypofýzy ovce rastový hormón. V roku 1970 somatotropín dokonca
syntetizoval. V tom čase to bola najväčšia proteínová molekula, ktorú sa podarilo laboratórne
syntetizovať (256 aminokyselín).
Obr. 115.: Ludwid Haberlandt (vľavo), Adolf Friedrich Butenandt (stred) a Choh Hao Li (vpravo)Zdroj: http://en.muvs.org/topic/ludwig-haberlandt-1885-1932-en/
Zdroj: https://www.nobelprize.org/nobel_prizes/chemistry/laureates/1939/butenandt-bio.htmlZdroj: http://history.library.ucsf.edu/photo_li.html
6.6 Fyziológia rastlín a experimentálna botanika
Od éry Juliusa von Sachsa (pozri vyššie) už možno hovoriť o rozvoji modernej
experimentálnej botaniky, ktorej vývoj prebieha aj v súčasnosti. Zo spektra viacerých významných
experimentálnych botanikov posledného storočia uvádzame niekoľko významnejších mien.
Český botanik Bohumil Němec (1873 až 1966) patril medzi zakladateľov experimentálnej
cytológie. Svojho času pôsobil ako rektor Karlovej univerzity v Prahe (1921 až 1922), bol aj aktívnym
![Page 140: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/140.jpg)
139
Biológia 19. a 20. storočia
politikom (za národne dekokratickú stranu). V roku 1935 bol jedným z kandidátov na prezidenta
Československa. Bol tiež zakladateľom vedeckého časopisu „Biologia Plantarum“. Po roku 1945
bol perzekvovaný komunistickým režimom v tedajšom Československu. V roku 1901 prezentoval
svoju tzv. „statolitovú teóriu“, ktorá vysvetľuje geotropizmus koreňa spôsobený prítomnosťou
škrobových zŕn v bunkách. Inou zásluhou Prof. Němca bolo umelé vyvolanie polyploidie (zmnoženia
počtu chromozómov) pôsobením chloralu.
V roku 1928 holandský biológ Frits Warlmolt Went (1903 až 1990) experimentálne dokázal
existenciu rastlinných hormónov zo skupiny auxínov. Časť svojho aktívneho života strávil Went
prácou pre „California Institute of Technology“ (Caltech), teda Kalifornskú technickú univerzitu.
Venoval sa aj štúdiu syntetických regulátorov (hormónov) rastlín.
V roku 1937 publikoval britský biochemik Robert (niekedy tiež Robin) Hill (1899 až
1991) vo vedeckom časopise „Nature“, informáciu o tom, že izolované chloroplasty rastlín môžu
fotosyntetizovať. V roku 1939 opísal tzv. „Hillovu reakciu“ vo fotosyntéze. Podieľal sa aj na tvorbe
tzv. „Z - schémy“ tvorby kyslíka v procese fotosyntézy. Hill má teda významné zásluhy na dnešnom
fyziologickom a biochemickom objasnení komplikovaného procesu fotosyntézy.
V roku 1939 Samuel Ruben (1913 až 1943, narodený ako Charles Rubenstein) a Martin
David Kamen (1913 až 2002) študovali proces fotosyntézy na základe využitia rádioaktívnych
izotopov uhlíka 11C a 14C. S využitím tzv. „ťažkej vody“ (D2O) dokázali, že kyslík uvoľnený
Obr. 116.: Bohumil Němec (vľavo), Frits Went (stred) a Robert Hill (vpravo) Zdroj: https://forum.valka.cz/topic/view/78790/Nemec-Bohumil
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Frits_Warmolt_Went#/media/File:Frits_Warmolt_Went.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Robin_Hill_(biochemist)#/media/File:Robert_Hill_(biochemist).jpg
![Page 141: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/141.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
140
v procese fotosyntézy pochádza z vody. Priekopnícke práce s ohľadom na objasnenie procesu
fotosyntézy publikoval aj americký chemik Melvin Calvin (1911 až 1997). Narodil sa v rodine
rusko – židovských emigrantov. V roku 1961 mu bola udelená Nobelova cena za chémiu, konkrétne
za objasnenie mechanizmu asimilácie oxidu uhličitého v rastlinách.
Obr. 117.: Samuel Ruben (vľavo), Martin David Kamen (stred) a Melvin Calvin (vpravo)Zdroj: http://www.lib.berkeley.edu/uchistory/archives_exhibits/in_memoriam/catalog/ruben_samuel.html
Zdroj: http://www.consejoculturalmundial.org/winners/winners-of-the-world-award-of-science/dr-martin-kamen/ Zdroj: https://cs.wikipedia.org/wiki/Melvin_Calvin#/media/File:Melvin_Calvin.jpg
6.7 Etológia
Etológia je pomerne moderná disciplína, ktorá sa venuje problematike správania sa
živočíchov.
Oskar Heinroth (1871 až 1945) bol nemecký biológ. Bol jedným z prvých vedcov, ktorý
aplikovali metódy porovnávacej morfológie na správanie sa zvierat, z tohto pohľadu ho pokladáme
za priekopníka etológie. Venoval sa najmä etológii čeľade Anatidae (kačicovité), teda čeľade vtákov,
ktorá zahŕňa napr. kačice alebo husi. Ukázal, že inštinktívne vzorce správania sa vtákov sú v zhode
s ich taxonómiou. Objavil fenomén tzv. „imprintovania“ a venoval sa aj problematike pochopenia
tzv. „inštinktu“ vtákov. Etológii sa Heinroth venoval už ako odborný asistent (1898 až 1913), neskôr
sa stal riaditeľom tzv. „Berlínskeho akvária“, kde pôsobil viac ako 30 rokov.
Konrad Zacharias Lorenz (1903 až 1989) bol rakúsky zoológ a ornitológ, žiak Oskara
Heinrotha. Patrí tiež ku zakladateľom modernej etológie. V roku 1973 mu bola udelená Nobelova
cena za fyziológiu a medicínu, ďalšími laureátmi boli Nikolaas Tinbergen a Karl Ritter von
![Page 142: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/142.jpg)
141
Biológia 19. a 20. storočia
Frisch (pozri nižšie). Lorenz študoval inštinktívne správanie sa u zvierat, najmä husí. Napr. reakciu,
tzv. „imprintovanie“ husí, teda inštinktívne správanie sa pri reakcii na prvý pohyblivý objekt po ich
vyliahnutí sa z vajca. V roku 1936 začal svoju spoluprácu s holandským biológom N. Tinbergenom
(pozri nižšie). Konrad Lorenz je považovaný za jedného z najvýznamnejších biológov 20. storočia,
napriek tomu, že pracoval aj pre nacistickú stranu (NSDAP) vo vtedajšom fašistickom Nemecku.
Obr. 118.: Oskar Heinroth (vľavo) a Konrad Lorenz (vpravo)Zdroj: https://www.google.sk
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Konrad_Lorenz#/media/File:Konrad_Lorenz.JPG
Rupert Riedl (1925 až 2005) bol rakúsky zoológ. Pri svojej práci vychádzal z poznatkov
tzv. „viedenskej školy“ etológie (pozri vyššie). Riedl mal široké záujmy. Venoval sa teórii poznania
(epistemológia, resp. gnozeológia). V roku 1984 publikoval dielo „Biology of Knowledge: The
Evolutionary Basis of Reason” (Biológia vedomostí: Evolučné základy myslenia).
Karl Ritter von Frisch (1886 až 1982) bol rakúsky etológ, ktorému bola v roku 1973 udelená
Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu. Venoval sa etológii včiel medonosných. V roku 1927
svoje pozorovania publikoval v knihe „Aus dem Leben der Bienen“ (Zo života včiel, v anglickom
preklade bola kniha vydaná pod názvom „Tancujúce včely“).
Nikolaas Tinbergen (1907 až 1988) bol holandský biológ a ornitológ. Bol jedným z trojice
vedcov, ktorým bola v roku 1973 udelená Nobelova cena za fyziológiu alebo medicínu (pozri hore).
V roku 1951 publikoval svoju knihu „The Study of Instinct“ (Štúdium inštinktu). Spolupracoval aj
na tvorbe popularizačných prírodovedných filmov, ktoré získali viaceré filmové ocenenia.
![Page 143: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/143.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
142
Obr. 119.: Rupert Riedl (vľavo), Karl von Frisch (stred) a Nikolaas Tinbergen (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Rupert_Riedl#/media/File:Rupert_Riedl.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Karl_von_Frisch#/media/File:Karl_von_Frisch.jpg Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Nikolaas_Tinbergen#/media/File:NikoTinbergen.jpg
6.8 Ekológia
Počiatky štúdia ekológie, teda náuky o vzťahu živých organizmov s ich prostredím, resp.
vzťahu organizmov navzájom, siaha už do antických čias (určité ekologické pozorovania už dokonca
prezentovali aj Aristoteles, alebo jeho žiak Theofrastos, pozri vyššie). Preto je táto kapitola zdanlivo
málo rozsiahla.
Arthur George Tansley (1871 až 1955, tiež nositeľ šlachtického titulu „sir“) bol anglický
botanik a priekoník modernej ekológie. Pôsobil na univerzitách v Londýne, Cambridge a Oxforde.
Založil vedecký časopis „New Phytologist“, ktorý do dnešných dní patrí medzi prestížne vedecké
periodiká. Do súčasnosti časopis publikuje ucelené, vedecké, prehľadové články v rámci série
„Tansley Reviews“. Do biológie zaviedol aj koncept „ekosystému“ (v roku 1935). Bol tiež
spoluzakladateľom vedeckého časopisu „Journal of Ecology“.
Frederick Edward Clements (1874 až 1945) bol americký rastlinný ekológ, ktorý sa venoval
problematike tzv. „ekologickej sukcesie“ (otázky zmien a vývoja spoločenstiev v ekosystémoch).
Priekopnícke sú jeho publikácie „Plant succession“ (Sukcesia rastlín, 1916) a „Plant indicators“
(Rastlinné indikátory, 1920).
![Page 144: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/144.jpg)
143
Biológia 19. a 20. storočia
6.9 Teória biologickej symbiózy organizmov
Heinrich Anton de Bary (1831 až 1888) bol nemecký lekár, botanik, mikrobiológ a mykológ.
Je pokladaný za priekopníka rastlinnej patológie (tzv. fytopatológia) a mykológie (náuky o hubách).
Venoval sa tiež lišajníkom, ktoré vznikajú ako dôsledok symbiózy huby s riasou a/alebo sinicou.
Termín „symbióza“ použil vo svojej monografii z roku 1879 s názvom „Die Erscheinung der
Symbiose“ (Vzhľad symbiózy). De Bary bol veľmi významným biológom 19. storočia, publikoval
viac ako stovku vedeckých prác a umrel na dôsledky nádoru čeľuste.
Albert Bernhard Frank (1839 až 1900) bol nemecký botanik, rastlinný patológ a mykológ.
Do biológie a ekológie zaviedol termín „mykoríza“ v diele „Ueber die auf Wurzelsymbiose
beruhende Ernährung gewisser Bäume durch unterirdische Pilze“ (O výžive prostredníctvom
koreňovej symbiózy stromov s podzemnými hubami, 1885).
Konstantin Sergejevič Merežkovskij (1855 až 1921) bol ruský biológ. Domnieval sa, že
chloroplasty rastlín sú potomkami siníc (cyanobaktérií), ktoré vnikli do pôvodne heterotrofných
(živočíšnych) buniek. Pracoval aj s viacerými skupinami rias. Z jeho úvah pramení aj tzv.
„Mereškovského rovnica“, teda zjednodušené tvrdenie, že: rastliny mínus chloroplasty = živočíchy.
Paul Portier (1866 až 1962), ktorý pracoval v Monackom oceánografickom inštitúte
(Institure Océanographique de Monaco) bol prvý človek, ktorý explicitne považoval mitochondrie,
Obr. 120.: Arthur Tansley (vľavo) a Frederick Edward Clements (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Arthur_Tansley#/media/File:Arthur-Tansley-1893.jpg
Zdroj: http://people.wku.edu/charles.smith/chronob/CLEM1874.htm
![Page 145: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/145.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
144
organely eukarotických buniek, za symbionty. Vypracoval teóriu symbiózy ako základného aspektu
existencie rozvinutých foriem života. Vo svojej knihe „Les Symbiotes“ (Symbionty, 1918) uvádza,
že bunky všetkých rastlín a živočíchov, vrátane človeka, obsahujú symbiotické baktérie, cytológmi
a histológmi nazývané „mitochondrie“.
Ivan Emmanuel Walin (1883 až 1969) bol americký biológ, ktorého rodičia boli pôvodom
švédski imigranti. Venoval sa tzv. „endosymbiotickej teórii“, teda teórii podľa ktorej vznikli organely
eukaryotických buniek z prokaryotických baktérií určitou vnútornou symbiózou. Na rozdiel od
svojich predchodcov už k overeniu hypotézy používal experimentálny prístup. V rokoch 1922 do
1925 publikoval články v časopise „American Journal of Anatomy“ pod názvom „On the nature
of mitochondria” (O pôvode mitochondrií). Uvádza v nich, že endosymbióza je hlavnou silou pri
vzniku nových druhov. Všimol si tiež výraznú chemickú príbuznosť mitochondrií s baktériami. Za
predchodcov chloroplastov rastlín pokladal sinice.
Paul Ernst Christof Buchner (1886 až 1978) bol nemecký zoológ a bunkový biológ.
Hlavnou oblasťou jeho práce bolo štúdium morských živočíchov, napr. prvoústovcov (kmeň
štetinatoústky). Venoval sa intenzívne najmä problematike živočíšnych symbióz s rastlinami.
Joshua Lederberg (1925 až 2008) bol americký molekulárny biológ. Venoval sa genetike
mikroorganizmov, ale aj problematike umelej inteligencie a americkému vesmírnemu programu
Obr. 121.: Heinrich Anton de Bary (vľavo) a Albert Bernhard Frank (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Heinrich_Anton_de_Bary#/media/File:Anton_de_Bary.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Albert_Bernhard_Frank#/media/File:Frank_Albert_Bernhardt.png
![Page 146: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/146.jpg)
145
Biológia 19. a 20. storočia
(napr. sa venoval štúdiu možného života na planéte Mars). Už ako 33 ročný získal Nobelovu cenu
za fyziológiu a medicínu za svoje objavy pri objasňovaní problematiky bakteriálnej konjugácie,
teda výmeny genetickej informácie medzi baktériami. Nobelovu cenu spolu s ním získali Edward
Tatum a George Beadle (pozri vyššie).
Lynn Margulis (1938 až 2011) bola americká biologička, profesorka na „University of
Massachusetts Amherst“. Rozpracovala endosymbiotickú teóriu pôvodu organel eukaryotických
buniek. Jej priekopnícku prácu „On the Origin of Mitosing Cells“ (O pôvode mitotických buniek,
1967), ktorá bola publikovaná v časopise „Journal of Theoretical Biology“, postupne odmietlo
(podľa Margulisovej slov) približne 15 redakcií vedeckých časopisov! Venovala sa tiež hypotéze
„Gaia“ (spolupracovník James Lovelock, pozri nižšie) a konceptu tzv. „Five kingdoms“ (Päť ríš)
všetkých organizmov, ktoré žijú na planéte Zem.
James Lovelock (nar. 1919) je anglický vedec, spisovateľ, environmentalista a futurológ.
Verejnosti je známy najmä ako autor a popularizátor tzv. teórie „Gaia“. Venuje sa aj problematike
tzv. „globálneho otepľovania“. K teórii „Gaia“ (Gaia bola v gréckej mytológii „matka Zem“) ho
priviedla práca v NASA, konkrétne program výskumu Marsu. Podľa nej možno našu planétu
považovať za určitý, sám seba regulujúci „superorganizmus“.
Obr. 122.: Ivan Emmanuel Walin (vľavo) a Paul Buchner (vpravo)Zdroj: https://www.google.sk
Zdroj: https://www.researchgate.net/figure/Paul-Buchner-1886-1978_fig1_11094819
![Page 147: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/147.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
146
Obr. 123.: Joshua Lederberg (vľavo), Lynn Margulisová (stred) a James Lovelock (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Joshua_Lederberg#/media/File:Joshua_Lederberg-nih.jpg
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Lynn_Margulis#/media/File:Lynn_Margulis.jpgZdroj: https://rogerhelmermep.files.wordpress.com/2014/02/james_lovelock.jpg
6.10 „Fašistická biológia“ v prvej polovici 20. st. a biológia „studenej vojny“
v 50. rokoch 20. st. počas tzv. éry „Sovietskeho zväzu“
Forma spoločenského zriadenia, prípadne „klíma“ v spoločnosti, vždy hlboko vplývali
na rozvoj prírodovedného, teda aj biologického poznania. Nakoniec, práve poukázanie na túto
skutočnosť bolo hlavnou z ambícií predloženého textu.
Jedným z typických príkladov negatívneho vplyvu „svetskej moci“ na rozvoj vedy v modernej
histórii bol napr. zrod hitlerovského Nemecka. V roku 1933 z neho emigroval do Spojených štátov
amerických jeden z najvýznamnejších vedcov histórie ľudstva, Albert Einstein (1879 až 1955).
Einstein sa zapísal do dejín ako priekopník teórie relativity, kvantovej mechaniky, alebo kozmológie.
Z Nemecka musel odísť z dôvodu rastu vplyvu nacizmu a následného rasového prenasledovania,
keďže mal židovský pôvod. A charakter veľkého človeka… Eistein napr. požiadal telegramom
„robotníckeho“ prezidenta Klementa Gottwalda, aby nevykonal rozsudky nad Miladou Horákovou
a ďalšími obeťami politických procesov vo vtedajšom Československu. Bohužiaľ neuspel.
Len na porovnanie, v rokoch 1933 až 1945 bolo v Nemecku medzi biológmi prepustených
takmer 10% zamestnancov univerzít, ako „neárijcov“. Najznámejším príkladom je azda Richard
Goldsmith (pozri vyššie), ktorý musel z fašistického Nemecka emigrovať do Spojených štátov
amerických. Mnohí prírodovedci však dopadli podstatne horšie a umreli v tzv. „koncentračných
táboroch“. Nemeckí biológovia, ktorí sa po roku 1933 (do konca 2. svetovej vojny v roku 1945) stali
![Page 148: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/148.jpg)
147
Biológia 19. a 20. storočia
docentmi, boli približne na 80% členmi NSDAP! Tiež by sme, azda, mohli viac napísať aj o štúdiu
tzv. „pozitívnej eugeniky“, vo fašistickom Nemecku, ale z priestorového hľadiska tu viac informácií
neuvádzame. Podobne nerozvíjame ďalšie fašistické zdôvodnenia problematiky „eutanázie“.
Diktátor však do histórie rozvoja vied nemusí vždy zasiahnuť ako priamy prenasledovateľ
vedy a vedcov. Naopak, vďaka neodbornému chápaniu problematiky, teda skôr jej nepochopeniu,
môže prispieť k zrodu vedeckých šarlatánov. Ako ich mecenáš, ochranca a „garant“. Príkladom je
rozvoj tzv. „červenej“ biológie v pomerne nedávnej dobe, polovici 20. storočia v Sovietskom zväze.
Trofim Denisovič Lysenko (1898 až 1976) bol vplyvným sovietskym agronómom
a rastlinným biológom v ére J. V. Stalina (1878 až 1953). Do dejín biológie vstúpil ako človek,
ktorý presadzoval nevedecké metódy v poľnohospodárstve a v biológii. Odmietal genetiku Johanna
Gregora Mendela (pozri vyššie), ktorú sa pokúšal nahradiť teóriami hybridizácie významného
šľachtiteľa rastlín a ovocinára Ivana Vladimiroviča Mičurina (1855 až 1935). Lysenko popieral
platnosť „reakčnej buržoáznej pavedy“, ktorú reprezentovali zástanci „weismannizmu-mendelizmu-
morganizmu“, teda genetici. Napriek tomu, že Lysenko nebol členom komunistickej strany, mal
veľmi vplyvné styky s politickými špičkami, vrátane Stalina. Lysenko Stalinovi sľuboval dosiahnutie
zvýšenia produkcie kultúrnych druhov rastlín v Sovietskom zväze, čo by malo mimoriadny význam
v časoch hladomorov. Tieto sľuby sa mu nepodarilo naplniť. V roku 1940 sa stal Lysenko dokonca
riaditeľom Ústavu Genetiky Akadémie vied ZSSR. Predpokladal napr., že jednotlivé druhy rastlín
a živočíchov sa môžu skokovite (tzv. „revolučné skoky“) meniť na iné. Darwinovu evolúciu,
ktorú spočiatku aspoň čiastočne podporoval, neskôr nazýval výrazom „banálna“. Bol presvedčený
o ovplyvňovaní vlastností živých organizmov prostredím (dokonca dedične) a aktívnom
prispôsobovaní sa organizmov vonkajším podmienkam. Prírodný výber a konkurenciu neuznával.
Jeho vplyv v neskorších rokoch, najmä po smrti Stalina upadal. Lysenkove práce boli oficiálne
odsúdené až v roku 1964. Ovplyvnil rozvoj genetiky v Sovietskom zväze na desiatky rokov! Vedci,
ktorí oficiálne nesúhlasili so šarlatánskymi názormi Lysenka, strácali počas stalinských represií
prácu a postavenie. Jednou z obetí „lysenkizmu“ bol aj akademik Nikolaj Ivanovič Vavilov (1887
až 1943), ktorý rozpracoval štúdium o svetových centrách pôvodu kultúrnych rastlín. Pôvodne
Lysenka podporoval, neskôr sa ohradil voči jeho nevedeckým názorom na tzv. mendelovskú
genetiku. Vavilov bol v roku 1940 zatknutý a odsúdený na trest smrti, ktorý bol neskôr zmenený na
20 rokov väzenia. Slobody sa už nedožil, v roku 1955 však bol rehabilitovaný.
Olga Borisovna Lepešinská (1871 až 1963) bola „biologička“ v ére tzv. „Sovietskeho zväzu“
s určitými väzbami na J. V. Stalina. Zdiskreditovala „sovietsku“ biológiu svojimi „výsledkami“
štúdií, na základe ktorých si myslela, že môže pozorovať vznik živej hmoty z neživej hmoty. Táto
![Page 149: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/149.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
148
jej „živá hmota“ predstavovala akúsi „esenciu“, z ktorej môžu vznikať (a vznikajú, čo aj „vedecky
dokázala“) živé bunky a organizmy. Jej názory vyvracali bunkovú teóriu Rudolfa Wirchova (pozri
vyššie). Lepešinská sa tiež domnievala, že starnutie organizmov spôsobuje hrubnutie bunkových
stien, čo má za následok ich sťaženú látkovú výmenu s prostredím. Tento proces navrhovala zastaviť
použitím sódy bikarbóny, napr. formou kúpelí pre ľudí, čo už jej súčasníci, lekári spochybňovali.
Obr. 124.: Trofim Denisovič Lysenko (vľavo), Ivan Vladimirovič Mičurin (stred) a Nikolaj Ivanovič Vavilov (vpravo)Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Trofim_Lysenko#/media/File:Trofim_Lysenko_portrait.jpg
Zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Ivan_Vladimirovi%C4%8D_Mi%C4%8Durin#/media/File:Michurin_1936.jpgZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Nikolai_Vavilov#/media/File:Nikolai_Vavilov_NYWTS.jpg
Obr. 125.: Olga Borisovna Lepešinská (vľavo) a ukážka slovenského prekladu jej publikácieZdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Olga_Lepeshinskaya_(biologist)#/media/File:Lepeshinskaya_OB.jpg
Zdroj: https://www.aha-antikvariat.sk/aha-antikvariat/eshop/2-1-beletria/0/5/8009-Pri-pramenoch-zivota-O-Lepesinska
![Page 150: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/150.jpg)
149
Použitá literatúra
POUŽITÁ LITERATÚRA
Ball, P. (2009) Ďáblův doktor: Paracelsus a svět renesanční magie a vědy (edícia Galileo; zv.26).
Academia (Praha), 487 str.
Barica, J. (1979) Slávni priekopníci slovenskej vedy a techniky. Mladé letá (Bratislava), 103 str.
Bernal, J. D. (1960) Věda v dějinách, první díl. Státní nakladatelství politické literatury (Praha),
515 str.
Bernal, J. D. (1960) Věda v dějinách, díl druhý. Státní nakladatelství politické literatury (Praha),
409 str.
Betina, V. (1973) Výprava do ríše mikróbov. Obzor (Bratislava), 228 str.
Bober, J. (1973) Malá encyklopédia bádateľov a vynálezcov. Obzor (Bratislava), 744 str.
Buffetaut, E. (2005) Tak jako dinosauři: hromadná vymírání druhů a život na Zemi. Vydavateľstvá
Dokořán a Argo (Praha), 199 str.
Capra, F. (2009) Věda mistra Leonarda: pohled do mysli velkého renesančního génia (edícia
Galileo; zv. 32). Academia (Praha), 360 str.
de Kruif, P. (1948) Lovci mikrobů. Orbis (Praha), 337 str.
Fergusonová, K. (2009) Tycho a Kepler: nesourodá dvojice, jež jednou provždy změnila náš pohled
na vesmír (edícia Galileo; zv. 29). Academia (Praha), 416 str.
Flegr, J. (2007) Úvod do evoluční biologie (edícia Galileo; zv. 13). Academia (Praha), 544 str.
Flegr, J. (2008) Zamrzlá evoluce, aneb Je to jinak, pane Darwin (edícia Galileo; zv. 4). Academia
(Praha), 326 str.
Flegr, J. (2008) Evoluční tání aneb O původu rodů (edícia Galileo; zv. 64). Academia (Praha), 402
str.
Glaser, H. (1958) Od Hippokrata po Pavlova (edícia Náučná knižnica; zv. 11). Osveta (Martin), 199
str.
Glaser, H. (1962) Vývoj moderního lékařství (edícia Malá moderní encyklopedie; zv. 31). Orbis
(Praha), 343 str.
Glaser, H. (1966) Dramatická medicína. Mladá Fronta (Praha), 184 str.
Hořejší, V., Bartůňková, J. (2009) Základy imunologie (4. vydání). Triton (Praha), 316 str.
Jones, S. (1996) Jazyk genů: biologie, historie evoluční budoucnosti. Paseka (Praha/Litomyšl), 285
str.
Karpenko, V. (2007) Alchymie: nauka mezi snem a skutečností (edícia Galileo; zv. 8). Academia
(Praha), 521 str.
![Page 151: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/151.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
150
Kazimour, I. (2017) Historie zdravotnictví. Vydavateľstvo „E-knihy jedou“, 450 str.
Kiczko, L. a kol. (1997) Dejiny filozofie (tretie vydanie). Slovenské pedagogické nakladateľstvo
(Bratislava), 140 str.
Komárek, S. (2008) Obraz člověka a přírody v zrcadle biologie (edícia Galileo; zv. 16). Academia
(Praha), 328 str.
Komárek, S. (2011) Eseje o přírodě, biologii a jiných nepravostech (edícia Galileo; zv. 46).
Academia (Praha), 360 str.
Krajčík, J. (1975) Vládcovia nevšedných možností (Slávni chemici). Mladé letá (Bratislava), 242
str.
Kratochvíl, Z. (2009) Filosofie mezi mýtem a vědou (edícia Galileo; zv. 36). Academia (Praha),
472 str.
Lovelock, J. (2012) Mizející tvář Gaii: poslední varování (edícia Galileo; zv. 55). Academia (Praha),
210 str.
Margulisová, L. (2004) Symbiotická planeta: nový pohled na evoluci. Academia (Praha), 150 str.
Markoš, A. (2008) Profil absolventa (edícia Galileo; zv. 14). Academia (Praha), 348 str.
Mayr, E. (1982) The Growth of Biological Thought (Diversity, Evolution, and Inheritance).
Cambridge, MA, Harvard University Press, 992 str.
Mayr, E. (2009) Co je evoluce: aktuální pohled na evoluční biologii (edícia Galileo; zv. 31).
Academia (Praha), 354 str.
Okáli, I. (1978) Slávni biológovia. Mladé letá (Bratislava), 302 str.
Rádl, E. (dědicové, 2006) Ďejiny biologických teorií novověku, Díl I.. Academia (Praha), 482 str.
Rádl, E. (dědicové, 2006) Ďejiny biologických teorií novověku, Díl II.. Academia (Praha), 533 str.
Ruse, M. (2011) Charles Darwin: filosofické aspekty Darwinových myšlenek (edícia Galileo; zv.
43). Academia (Praha), 402 str.
Sapp, J. (2015) Genesis: velký příběh biologie (edícia Galileo; zv. 61). Academia (Praha), 530 str.
Sedláčková, E., Hlávková, Z. (1995) Sprievodca dejinami medicíny. Juga (Bratislava), 117 str.
Soyfer, V. N. (2005) Rudá biologie: Pseudověda v SSSR. Stilus (Brno), 350 str.
Trávníčková, E. (1986) Jan Evengelista Purkyně, život a dílo. Avicenum (Praha), 372 str.
White, M. (2011) Antikrist Galileo: životopis (edícia Galileo; zv. 4). Academia (Praha),
344 str.
Pozn. Ilustračné fotografie, pokiaľ nie je uvedené inak, sú prevzaté z internetových zdrojov, najmä databázy
„Wikipedia, slobodná encyklopédia“ s uvedením úplných internetových odkazov na konkrétne použité
„www“ stránky.
![Page 152: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/152.jpg)
151
Register
AAbbas Haly 38Abd-Allati 40Abulcasis 38Adanson Michel 71Africanus Constantinus 41Agricola Georg 30Agrigenta 22Acharius Erik 72Akvinský Tomáš 43Albert Veľký 43Al-Damiri 40Alderotto 42Aldrovandi Ulisse 52Alhazen 38Alkmaión z Krotónu 22Altmann Richard 104Anatomia mundini 42Anatómia rastlín 66Anatomická �lozo�a 90Anatomická štúdia pohybu srdca a krvi v zvieratách 61Anatomika 31Anaxagoras z Klazomen 22Anaximandros 19Anaximenes z Milétu 19animalkulisti 78animalkulizmus 79, 87ANOVA 126Aquapendente Fabricia ab 60Arber Werner 131Archidoxa 49Aristoteles 26, 97Arnald z Villanovy 41Atomisti 24Augustinus Aurelius 33, 35Averroes 39Avicenna 38
BBacon Francis 57Bacon Roger 43Baer Karl Ernst von 77Banting Frederic Grant 136Barcro� Joseph 135Bary Heinrich Anton de 143Bateson William Gregory 124Bauhin Gaspard 56Bawden Frederic 117Bayliss William Maddock 136Beadle George Wells 128Becher Johann Joachim 75Beijerinck Martinus Willem 116Belgická �óra 100
Benda Carl 104Benedikt z Nursie 40Best Charles Herbert 136Biblia prírody 66Bichat Marie Francois Xavier 107Biológia vedomostí: Evolučné základy myslenia 141Blumberg Baruch Samuel 118Bock Hieronymus 54Bonnet Charles 80Bordet Jules 113Botanická knižnica 79Botanické práce 51Boveri �eodor Heinrich 104Brehm Alfred Edmund 83Brown Robert 98Brunfels Otto 53Bruno Giordano 58Bu�on Comte de 82Buchner Paul Ernst Christof 144Butenandt Adolf Friedrich 138
CCalvin Melvin 140Carpi Berengario da 47Carus Titus Lucretius 32Cazvinee Zechariah Ben Muhammad Al 39Celé umenie 38Celsus 49Cesalpino Andrea 54Claude Albert 107Clements Frederick Edward 142Collip James Bertram 136Colombo Realdo 51Commentarii in sex libros Pedacii Dioscoridis 53Contrafayt Kräuterbuch 53Correns Carl 122Crick Francis Harry Compton 131Cuvier Georges de 90Čaraka 11Čarakasanhita 11Časti živočíchov 28červená biológia 147Chase Martha Cowles 132Chemické výskumy rastlín 76Chirurgická prax 41
DDamián 40Darwin Erasmus 86Darwin Charles Robert 92darwinizmus 88, 95Dejiny prírody 32Dejiny rastlín 29, 67
REGISTER
![Page 153: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/153.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
152
Dejiny rýb 67Dejiny tráv 54Dejiny živočíchov 51Dejiny živočíšstva 27Delbrück Max Ludwig Henning 129Démokritos z Abdér 24De plantis libris 54De re anatomica 51Descartes René 57Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách 27Dialóg o dvoch systémoch sveta 59Dioskorides 30Dobzhansky �eodosius 127Druhy hmyzu 73Dumortier Barthélemy Charles Joseph 100Dutrochet René Joachim Henri 99
EEbers Georg 14Ebersov papyrus 14Efezská škola 22Ehrlich Paul 110Einstein Albert 146Eleatská škola 20Empedokles z Akragantu 22epigenéza 78Epos o Gilgamešovi 12Erasistratos 31Esej o princípe populácie 92Esenbeck Christian Gottfried Daniel Nees von 85eugenika 93, 120Eustachius 51Evolúcia, moderná syntéza 96Experimenty s rastlinami 75Experimenty s tvorbou hmyzu 62
FFabricius Johann Christian 73Filozo�a zoológie 89Filozo�cká palingéza, alebo myšlienky o minulých a
budúcich stavoch živých bytostí 80Fisher Ronald 126Fleming Alexander 113Flemming Walther 103Francis Willughby 67Francúzska �óra 88Frank Albert Bernhard 143František z Assisi 42Fridrich II. 41Frisch Karl Ritter von 141Frosch Paul 118Fuchs Leonhart 54Funkcia ženských reprodukčných orgánov 79Fyziológia rastlín 76
GGaertner Karl Friedrich von 121Gajdusek Daniel Carleton 117Galenos Claudius 32
Galilei Galileo 59Galton Francis 93, 120Gama Vasco Da 44Gesner Conrad 51Goethe Johann Wolfgang von 84Goldsmidt Richard 125Goldsmith Richard 146Golgi Camillo 105Graaf Regnier de 78Grew Nehemiah 66Gri�th Frederick 126
HHaberlandt Ludwig 137Haeckel Ernst Heinrich 95Hagenbeck Carl 83Hájek z Hájku Tadeáš 53Haldane John Burdon Sanderson 127Haller Albrecht von 79Hardy Godfrey Harold 127Harvey William 60Hedwig Johann 71Heinroth Oskar 140Henle Friedrich Gustav Jakob 108Hérakleitos z Efezu 22Herbarum vivae eicones 53Herbář, neboli bylinář 53Héro�los z Chalkédónu 31Hershey Alfred Day 132Hill Robert Robin 139Hippokrates z Kósu 28Hofstadter Richard 93Holley Robert William 131Hooke Robert 64, 97Human Genome Project 133Humboldt Alexander von 86Hutton James 91Huxley Julian 96Huxley �omas Henry 95
IIlustrovaný život zvierat 83Imhotep 13Ingenhousz Jan 74Isaacs Alick 117Ivanovskij Dmitrij Iosifovič 116
JJacob François 130James I. 55Jansen Zacharias 63Jan Swammerdam 65Jenner Edward 115Johannsen Wilhelm Ludwig 124Jussieu Antoine Laurent de 73, 88
KKahúnsky papyrus 14
![Page 154: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/154.jpg)
153
Register
Kamen Martin David 139Kánon medicíny 39Kánon proporcií 48Kant Immanuel 84Khorana Har Gobind 131Kniha o bylinách 10, 54Knihy Mojžišové 16Knoll Max 105Koelreuter Joseph Gottlieb 121Koch Heinrich Hermann Robert 111Kölliker Albert von 108Kolumbus Krištof 44Kopernik Mikuláš 46, 58Kornberg Arthur 127Kozma 40Kozmos, návrh fyzického popisu sveta 86Kráľovská kniha 38Kritika čistého rozumu 84Kritika praktického rozumu 84Kritika súdnosti 84Května Slovenska 74
LLamarck 88lamarckizmus 89Landsteiner Karl 112Ĺ Écluse Charles de 55Lederberg Joshua 144Leeuwenhoek Antony van 65Lepešinská Olga Borisovna 147Liebig Justus von 109Li Choh Hao 138Lindenmann Jean 117Linné Carl von 70Lister Joseph 112Lišajníková metóda 72Liuzzi Mondino de 42, 47L` Obel Matthias de 55Loe�er Friedrich 118Lorenz Konrad Zacharias 140Lovelock James 145Lyell Charles 91lysenkizmus 147Lysenko Tro�m Denisovič 147
MMacleod John James Rickard 136Malleus male�carum 50Malpighi Marcello 97Malthus �omas Robert 92Marcello Malpighi 63Margulis Lynn 105, 145Materiálna podstata dedičnosti 125Mattioli Pietro Andrea 52Mečnikov Ilja Iljič 110Medici Cosimo 46Mendel Johann Gregor 121, 147Merežkovskij Konstantin Sergejevič 143Mičurin Ivan Vladimirovič 147
Miescher Johannes Friedrich 104Micheli Pier Antonio 69Mikroskopické pozorovania zhody v štruktúre a vo vývoji
živočíchov a rastlín 101Milétska škola 18Mohamed 37Mohl Hugo von 101Monod Jacques Lucien 130Montagnier Luc Antoine 119Morgan �omas Hunt 125Muller Hermann Joseph 126Mullis Kary Banks 119Myslím, teda som 58
NNáčrty liečby 37Nathans Daniel 131Naudin Charles Victor 121Nägeli Carl Wilhelm von 102Needham John Turberville 80Němec Bohumil 138neodarwinizmus 96, 124, 127neptunizmus 91Nero 34Nirenberg Marshall Warren 131Nová metóda 57Nové rastlinné rody usporiadané podľa metódy Tourne-
forta 69Novoplatonizmus 33Novum organum scientarum 57
OObehy nebeských sfér 27, 58O duši 28O farbách 84O hutníctve 30Ochoa Severo 127Ochrana Sokratova 26O kameňoch 30Oken Lorenz 85O liečivých rastlinách 30O nebi 27O pôvode druhov cestou prirodzeného výberu 92O pôvode mitochondrií 144O pôvode mitotických buniek 145O pôvode vecí 32O pravdivom vedení 26O prírode 19Oreibasios 36O rétorike 26Ornithology 52O tvorbe buniek a ich delení 103O umelom krížení Pisum sativum 123ovulisti 78O výchove k cnosti 26O výžive prostredníctvom koreňovej symbiózy stromov s
podzemnými hubami 143
![Page 155: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/155.jpg)
M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie
154
PPalade George Emil 107Paracelsus 48, 97Parmenides 20Pasteur Louis 109Pauling Linus Carl 129Paulos z Aiginy 37Pavlov Ivan Petrovič 134Päť kníh lekárskych listov 53Perikles 23Physiologus 44Pirie Norman Wingate 117Pirquet Clemens von 113Plantarum, seu, Stirpium historia 55Platón 26Plinius Secundus starší 32Plodenie a rozvoj živočíchov 28Plotinos 33Pluralisti 22plutonizmus 91Pojednania pre potreby dejín hmyzu 70Pokus o vysvetlenie premeny rastlín 84Pokusy s rastlinnými hybridmi 122Polo Marco 44Porter Keith Roberts 106Portier Paul 143Pôdorys prírodnej �lozo�e 85Pôvod človeka a pohlavný výber 93Prednášky z porovnávacej anatómie 91preformizmus 78, 80Príčiny rastlín 29Prírodné divy 39Prírodopis cicavcov 90Prírodopis, všeobecný a neobyčajný 82Prírodopis živočíchov bez stavcov 89Prirodzené čeľade rastlín 71Príručka experimenálnej fyziológie rastlín 77Príspevky ku vývojovej mechanike embrya 134Protagoras 23Purkyně Jan Evangelista 76, 97Pytagoras zo Samosu 21Pytagorejská škola 21
QQuetelet Lambert Adolphe Jacques 120
RRabl Carl 103Raspail François-Vincent 99Rastlinné druhy 70Rastlinné indikátory 142Rastlinné rody 70Ray John 67Raymann Ján Adam 114Réaumur René-Antoine Ferchault de 69Redi Francesco 61Remak Robert 102Reuss Gustáv 74Rhazes 38
Riedl Rupert 141Rody hmyzu 73Rody rastlín 73Rogerius 41Roux Pierre Paul Émile 110Roux Wilhelm 134Rozprava o metóde ako správne viesť svoj rozum a hľadať
pravdu vo vedách 58Ruben Samuel 139Ruska Ernst 105
SSabin Albert Bruce 118Sachs Julius von 76Saint-Hilaire Étienne Geo�roy 89Saint-Hilaire Isidore Geo�roy 90Salernská Abella 41Saliceto 42Saussure Nicolas-�éodore de 76Sedem kníh o dielni ľudského tela 50Semmelweis Ignaz Philipp 112Senebier Jean 76Sherrington Charles Scott 135Schelling Friedrich Wilhelm Joseph 84Schick Béla 113Schimper Andreas Franz Wilhelm 105Schleiden Matthias Jacob 100Schwann �eodor 101Simpson Georg Gaylord 96Sjöstrand Fritiof Stig 106Smith Edwin 13Smith Hamilton Othanel 131Smithov papyrus 13Snell George Davis 114So�sti 23Sokrates 25Spallanzani Lazzaro 80Species plantarum 70Spemann Hans 135Spencer Herbert 93Stahl Georg Ernst 75Stanley Wendell Meredith 117Starling Ernest 136Stolz Friedrich 136Strasburger Eduard Adolf 103Súhrn lekárstva 36Súhrn lišajníkových metód 72Sukcesia rastlín 142Sušruta 11Sušrutasanhita 11Swammerdam Jan 97Symbionty 144Systém hmyzu 73Systém prírody 70Systém živočíchov bez stavcov 89Šeng-Nung (Shen Nung) 10Štúdium inštinktu 141
![Page 156: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/156.jpg)
155
Register
TTakamine Jōkichi 136Táles z Milétu 18Tansley Arthur George 142Tatum Edward Lawrie 128teória endosymbiózy 105teória chromozómovej dedičnosti 124, 125teória miasmy 109Teória mutácií 123teória panspermiová (kozmozoická) 109teória samoplodenia 109Teória vývinu 81Teória vzniku a tvorby „plodov“ nižších rastlín 72�eofrastos 29Tinbergen Nikolaas 141Tournefort Joseph Pitton de 68transformizmus 90Tri knihy o ornitológii 68Trotula 41Tschermak Erich von 123Tvorenie čriev 81
UUčebnica botaniky 77Unger Franz Joseph Andreas Nicolaus 101Ussher James 83
VVarignana Bartolomeo da 42Vavilov Nikolaj Ivanovič 147Veľká optika 38Verne Jules 74Vesalius Andreas 50Vilmorin Louis de 121Vilmorin Philippe André de 121Vinci Leonardo da 47Virchow Rudolf Ludwig Carl 99Vitruviánsky muž 48Vries Hugo de 122Všeobecná kniha o medicíne 38Všeobecný opis lišajníkov 72Výskum fosílnych kostí 91Výskum vplyvu slnečného svetla na premenu “pevného
vzduchu” na “čistý vzduch” rastlinami 76Vzhľad symbiózy 143
WWalin Ivan Emmanuel 144Wallace Alfred Russell 94Wallaceova línia 94Warburg Otto Heinrich 136Watson James Dewey 131Weinberg Wilhelm 127Weismann August 124Went Frits Warlmolt 139Wiener Alexander 113Wilkins Maurice Hugh Frederick 131Winkler Hans Karl Albert 125
Wirchov Rudolf 148Woese Carl Richard 133Wol� Caspar Friedrich 81
XXenofanes z Kolofónu 20
ZZáklady botaniky 68Základy fyziológie ľudského tela 79Základy systematiky lupeňovitých machorastov 72Zemepisné rozšírenie živočíchov 94Zenón z Eley 20Zoonómia, alebo zákony organického života 86Zo života včiel 141Život zvierat 40
![Page 157: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie · M. Bačkor a M. Bačkorová: Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie 6 1 STAROVEK „Na počiatku stvoril Boh nebo a](https://reader034.vdocuments.mx/reader034/viewer/2022052206/5c7945a109d3f2d2178c2843/html5/thumbnails/157.jpg)
Prehľad dejín biológie, lekárstva a farmácie Vysokoškolská učebnica
Autori: prof. RNDr. Martin Bačkor
DrSc. RNDr. Miriam Bačkorová, PhD.
Vydavateľ: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach
Umiestnenie: http://unibook.upjs.sk
Dostupné od: 22. 10. 2018
Vydanie: prvé
Rok : 2018
Počet strán: 156
Rozsah: 8,4 AH
ISBN 978-80-8152-650-3