História mesta Trenčín

Trenčín patrí medzi tri najstaršie mestá na Slovensku. Prvá zmienka pochádza z 11. storočia. K vzniku mesta prispela jeho zemepisná poloha.

Rozkladá sa v údolí rieky Váh na rozhraní Trenčianskej a Ilavskej kotliny. Jeho prapôvodný názov je LAUGARICIO. Mesto vyrástlo pod Trenčianskym hradom.

Trenčiansky hrad Nachádza sa na vápencovom brale, na ktorom je vytesaný slávny rímsky nápis o víťazstve Rimanov nad Kvádmi . Hrad je postavený na mieste slovenského hradiska a od 11. storočia bol kráľovským strážnym hradom. Najstarším objektom je románska rotunda (zvyšky sa nachádzajú na hornom nádvorí). Matúšova veža pochádza z 11. stor. a do dnešnej podoby bola prestavaná za vlády Matúša Čáka koncom 13. stor. V dolnej časti hradu dominuje delová bašta, kaplnka, a najmä povestná Studňa lásky. (Viaže sa k nej legenda o láske Turka Omara ku krásnej Fatime).

Farské schody

Z námestia k farskému kostolu je kryté schodište, postavené v roku 1568. Umožňovalo rýchly presun obrancov mesta na hradby pri kostole. Schody sú na ľavej strane otvorené a slúžia ako spojnica k zbrojnici postavenej v roku 1565. Neskôr schody značne zničil oheň.

Dnešný vzhľad schodov sa stal výsledkom pamiatkovej obnovy z roku 1978-1981. Pri obnovovacích prácach sa našiel náhrobník s latinským textom z roku 1724.

Mestská brána

Z dvoch brán mestského opevnenia sa zachovala iba Dolná brána (nazývaná Turecká). V súčasnosti ja známa pod názvom Mestská brána. Pôvodne bola postavená v gotickom štýle. 1583-1592 ju prestavili v renesančnom štýle. Patril k nej aj padací most – odstránili ho kvôli zlej komunikácii. Na veži sú z oboch strán latinské nápisy s erbom mesta. V stredoveku bývali mottom Trenčína. Je na nich text:“ Ak Boh nestráži mesto, darmo bdie ten, kto ho stráži“.

Synagóga

Patrí k najkrajším a najzaujímavejším dielam na Slovensku. Historická stavba je umiestnená v severnom rohu Námestia Ľudovíta Štúra (na mieste starej drevenej synagógy z roku 1781. Postavili ju 1913 podľa projektu berlínskeho architekta Richarda Scheibnera (trenčiansky rodák). Budova je príkladom ranných modernistických trendov. Dodnes je viditeľných niekoľko detailov vitrážové okná, modrá maľovka na kupole a historický luster a jej strede.V zadnej časti sa nachádza malá modlitebňa s pôvodným zariadením a s pamätnou tabuľou obetí holokaustu z Trenčína a okolia. Slúži ako miesto občasných zhromaždení malej židovskej komunity

Piaristický kostol sv. Františka Xaverského

Pôvodne je to jezuitský kostol, od roku 1776 piaristický. Nachádza sa na Mierovom námestí v trenčianskom historickom jadre. Založili ho v roku 1649 jezuiti. Vysvätený bol v roku 1657. Pri veľkom požiari 14. mája 1708 (vznikol následkom kuruckej blokády), bolo úplne zničené vnútro kostola i susedného kláštora jezuitov.Kostol bol renovovaný. Maľby sa viažu k životu sv. Františka Xaverského, patrónovi kostola i mesta Trenčína a jezuitským svätcom. Je tu viditeľný barokový vrchol umenia.

Farský kostol Narodenia Panny Márie

Nachádza sa na Mariánskom vŕšku pod hradom, nazývaný aj „Marienburg“ tvoril súčasť mestského opevnenia a chránil tiež prístupovú cestu na hrad. Kostol bol postavený v r. 1324. Okolo polovice 15. stor. bol zmenený na sieňové trojlodie. V roku 1528 bol vypálený počas Katzianerovej vojny. Náprava škôd začala až po roku 1553. Kostol bol viackrát poškodený ohňom. Po požiari v roku 1886 bol začiatkom 20. stor. upravený do dnešnej podoby. Oprava bola ladená do gotického štýlu. Pamiatka je prístupná len v čase bohoslužieb, ktoré sa konajú v kostole.

Radnica

Nájdeme ju na námestí pri Dolnej mestskej bráne. Konali sa tu zasadnutia magistrátu. V roku 1934 bola pre zlý stavebnícky stav asanovaná a na jej mieste vznikol nový objekt. V snahe zaradiť radnicu do historickej architektúry námestia, nová radnica nepresiahla výškovo okolitú zástavbu. Fasáda vyjadruje snahu o vizuálne skĺbenie s historickou tradíciou okolitých objektov. Dnes je sídlom mestského úradu.

Župný dom

Vznikol v roku 1760 – 1764 úpravou staršieho mestského paláca zo 17. stor. Objekt slúžil ako sídlo župných úradov. Vo veľkej sále sa schádzali župné kongregácie. Župný dom je dnes sídlom Trenčianskeho múzea (inštitúcie s viac ako 120 ročnou tradíciou). Slúži súčasne ako polyfunkčný priestor, v ktorom sa konajú koncerty, prednášky, semináre a príležitostné slávnostné podujatia spojené s kultúrnym a umeleckým životom mesta.

Katov dom

Vidno ho už na najstaršej vedute Trenčína z roku 1580. Podľa ľudovej tradície bol v 17. storočí obydlím mestského kata a mestskou šatlavou. Pravdepodobnejšie je, že za svoj názov vďačí až romantickému 19. storočiu, keď tu vraj býval mestský dráb. Je jediným zachovaným dokladom podoby stredovekého meštianskeho domu v Trenčíne. Renesančný, pôvodne zrejme gotický trojpodlažný objekt s dvojpriestorovou dispozíciou a drevenou obežnou pavlačou, stojí na Ulici Matúša Čáka pri prístupovej ceste na hrad. Dnes ho spravuje Trenčianske múzeum, ktoré v spodnej časti umiestnilo expozície „Právo a zákon v starom Trenčíne“ a „Zo starého Trenčína“. Horná časť slúži ako výstavná sieň.

Hotel TatraHotel Tatra dal postaviť barón Armin Popper roku 1901 v historizujúcom slohu s prvkami secesie, pravdepodobne podľa projektu E. Bleiera na mieste staršieho hostinca U Červenej hviezdy. Hotel pomenoval po manželke cisára Františka Jozefa Alžbete „ Erzsébet“  (podľa nej má i dnes kaviareň názov Sissi). V roku 1919 odkúpila  hotel Tatra banka a v roku 1921 sa zmenil názov hotela Alžbeta na Tatra hotel. Pseudobaroková ornamentika fasády prechádza v rastlinnej a figurálnej dekorácii až do secesnej štylizácie. Už viac ako sto rokov tvorí jednu z charakteristických dominánt mesta a je významné stredisko spoločenského života. V roku 1991 prešiel hotel do majetku mesta Trenčín.

Morový stĺp

Bol postavený v strede námestia v roku 1712 na pamäť morovej rany, ktorá postihla Trenčín v roku 1710. Na popud trenčianskeho a liptovského dedičného župana grófa Mikuláša Ilešháziho ho vytvorili v barokovom duchu viedenskí kamenárski majstri, ktorí po roku 1708 pracovali na obnove kostola Piaristov.Morový stĺp sa nachádza uprostred Mierového námestia.

Kláštorný kostol Notre Dame

Bol postavený v roku 1909 v historizujúcom neorománskom duchu. Nástenné maľby s biblickými námetmi realizoval v roku 1924 známy slovenský maliar Peter J. Kern. Tento umelec vytvoril i 14 obrazov Krížovej cesty pre interiér kostola. Obraz Sedembolestnej Panny Márie v bočnej kaplnke z roku 1909 je dielom F. Schumachera. Neoslohový interiér pozostáva z hlavného oltára, kazateľnice, spovednice a organa. Kostol je prístupný každý piatok a v čase bohoslužieb.

Evanjelický kostol

Pôvodne tolerančný kostol postavili v roku 1794 v klasicistickom slohu. Podstatnou prestavbou prešiel najmä interiér kostola v roku 1935. Korpus Ukrižovaného Krista vytvoril akad. sochár Jozef Pospíšil. Kostolné dvere sú dielom trenčianskeho medikováča Artura Michalca. Kostol je prístupný len v čase bohoslužieb a počas konania koncertov.   

Ranobarokový kláštorný komplex

Budova kláštorného kolégia, v ktorom dnes sídli Piaristické gymnázium J. Braneckého, bola postavená v rokoch 1653 - 1662 jezuitmi. Komplex vybudovali ako trojkrídlovú, dvojtraktovú a štvorpodlažnú budovu s rajským dvorom uprostred.

V priebehu 17. a 18. storočia k nemu pristavali dve krídla typu L. Bohatá štuková výzdoba refektára a lekárne Ku sv. Duchu prezrádza vplyv talianskych štukatérskych majstrov. Slnečné hodiny na dvorovej fasáde južného krídla pochádzajú z roku 1711.

Staršie sú slnečné hodiny na protiľahlej fasáde z polovice 17. storočia. Komplex nájdeme na Mierovom námestí hneď vedľa Piaristického kostola.

STUDŇA LÁSKY K obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade  sa viaže jedna z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Omarovi, Fatime a Studni lásky. Rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade. Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“ si Fatimu odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute cesty na hrad. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí niesol preto meno Závoj a dnes sa volá Fatima. V skutočnosti išlo o pôvodnú budovy fary, prináležiacej ku kostolu Narodenia Panny Márie. Ani so studňou to nebolo tak, ako podáva povesť. V skutočnosti ju asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im to okolo štyridsať rokov a dostali sa na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazili, ale úroveň stečenej dažďovej vody v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň. Dodnes kolísa v rozmedzí 12 –15 metrov.  

HROB MATÚŠA ČÁKA TRENČIANSKÉHOMatúš pochádzal z mocného rodu Čákovcov.Matúš, zvaný Trenčiansky slúžil poslednému Arpádovcovi Ondrejovi III. so zbraňou i v úradoch. Stal sa bratislavským a neskôr trenčianskym županom. Jeho neskrotná a chamtivá povaha ho však nakoniec  doviedla ku konfliktu s kráľovskou mocou. Po Ondrejovej smrti a vymretí Arpádovcov nastalo obdobie bezvládia, ktoré Matúš Čák naplno využil. Na vrchole svojej vlády mu patrilo okolo 40 – 90 hradov a asi 12 až 26 stolíc a 24 miest a mestečiek, ovládal takmer celé dnešné Slovensko, časť Zadunajska a majetky mal i na Morave. Z Trenčianskeho hradu urobil centrum svojich rozsiahlych dŕžav s vlastným dvorom a razil tu vraj aj vlastné mince. Žiadna sa však nikdy nenašla. Nešetril nielen majetky svojich slabších susedov, ale plienil a obsadzoval i korunné a cirkevné zbožie. Uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou sa ukázal byť schopným protivníkom pre Matúša, vzájomný boj sa zdal byť skôr nerozhodný. Keď Matúš na jar roku 1321 zomieral, jeho moc bola nezlomená, ale bez dôstojného dediča a nástupcu.Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho sa nikdy nenašiel.Že by sa takýto mocný a bohatý veľmož nepostaral o veľkolepé miesto svojho posledného odpočinku, sa zdalo nepredstaviteľné. Zrodila sa preto povesť o skrytej hrobke, v ktorej je trenčiansky hradný pán pochovaný s mnohými pokladmi v železnej, striebornej a zlatej truhle.Najmä v romantickom 18. a 19. storočí sa mnohí hľadači pokladov pokúšali nájsť Matúšov hrob. Hľadali ho raz v podzemí Matúšovej veže, inokedy pod slivkou na dolnom nádvorí, či v tajnej šachte pri Jeremiášovej bašte. Iní veria, že je pochovaný pod korytom Váhu, alebo niekde v Čerešňovom sade na Brezine. Podľa inej povesti unikol pred kráľovským vojskom z hradu tajnou chodbou a dožil v kláštore na veľkej Skalke, kde je aj pochovaný. Skutočnosť je asi triezvejšia. Matúš zrejme naozaj zomrel na Trenčianskom hrade v období, keď ho obliehalo kráľovo vojsko. Vzhľadom k množstvu svojich zarytých nepriateľov, nenávisti cirkvi a pochybnej vernosti niektorých svojich druhov (viacerí ho už zradili) tušil, že ani po smrti nemôže dúfať v zhovievavosť. Zrejme neveril ani v schopnosti svojho designovaného nástupcu Štefana Čecha, a tak sa nechal niekoľkými svojimi vernými pochovať v tajnosti a miesto svojho posledného odpočinku prikázal utajiť. Kto mohol hľadal milosť u kráľa? Tí ktorí Matúša pochovali možno padli pri poslednej obrane hradu, alebo ak prežili zachovali svoje tajomstvo až do smrti. O tom sa môžeme iba dohadovať.

Rímsky nápis – rodný list mesta Na prelome nášho letopočtu vytlačili Keltov germánske kmene prichádzajúce na územie západného Slovenska zo severu a západu. Najznámejší z nich boli Kvádi, ktorí spolu s Markomanmi, sídliacimi v susednej južnej Morave, viedli časté boje s légiami Rímskej ríše. K najvýznamnejšiemu stretu oboch súperov došlo v čase tzv. markomanských vojen, keď sa víťazná II. légia pomocná dostala až do oblasti Trenčína, kde na prelome rokov 179 – 80 prezimovala. Túto udalosť pripomína známi rímsky nápis na hradnej skale, ktorý radí Trenčín do exkluzívnej skupiny európskych miest s antickou minulosťou.

Písomné pramene

V zakladacej listine pražského biskupstva z roku 1086 sa spomína provincia Vag na strednom Považí. Je pravdepodobné, že Trenčiansky hrad bol už koncom 10. a začiatkom 11. storočia sídlom tejto provincie. Najstaršia písomná zmienka o Trenčianskom hrade sa však nachádza už v presnejšie nedatovanej správe v Uhorských gestách. Viaže sa k roku 1067, keď bojoval uhorský kráľ Šalamún s českým kniežatstvom. Nepriamym dokladom o existencii Trenčína je aj zmienka v tzv. Maurovej legende pred rokom 1074, ktorá hovorí o pustovníkoch sv. Benediktovi a Svoradovi, ktorí žili v 11. storočí na Skalke pri Trenčíne. Kozmasova Kronika Čechov spomína, že roku 1091 ušiel český kniežací syn Břetislav pred svojím otcom, kniežaťom Vratislavom do uhorskej krajiny na miesto Bán (Bánovce, Bánov) neďaleko hradu Trenčín. Samotné mesto Trenčín sa spomína v tzv. Zoborských listinách z rokov 1111 a 1113 ako mýtna a trhová osada pod Trenčianskym hradom.

Na prahu súčasnosti

Koncom 19. a začiatkom 20. storočia prichádza do Trenčína priemysel a modernizuje sa dopravné spojenie s inými oblasťami rakúsko-uhorskej monarchie. V roku 1883 dosiahla Trenčín považská železnica, s napojením na košicko - bohumínsku trať, ktorá stimulovala vznik miestneho priemyslu. Trenčín získal spojenie s Viedňou i Budapešťou a taktiež prístup k sliezskemu uhliu. Stával sa významným obchodným a priemyselným centrom. Okrem odevného, sa rozvíjal i potravinársky a strojársky priemysel. Začiatkom 20. storočia prenikali do Trenčína mnohé moderné vymoženosti zvyšujúce kvalitu života v meste. V roku 1905 bol zavedený telefón, v roku 1907 bol do skúšobnej prevádzky uvedené elektrické osvetlenie. V roku 1909 sa začalo s výstavbou modernej kanalizačnej siete. Nový rozmach hospodárskej a priemyselnej základne Trenčína nastala po vzniku Československej republiky v roku 1918.