IV.

Padajúca hviezda

Dúhová princezná sa prebudila na šepot Hviezdy.

– Nedávam dosť svetla, – vzdychla nešťastná Hviezda.

Dúhová princezná rozprestrela okolo nej svoju bielu

košieľku. Svetlo lampáša sa mocnejšie rozhorelo a Hviez-

da šťastne zablikala.

– Chvíľu sa tebou ešte bude pýšiť obloha, potom ťa po-

šle na zem, k ľuďom.

– Nepoznám ľudí, – bedákala Hviezda ďalej.

– Keď budeš padať z neba, môžu si niečo želať a splní

sa im to.

– A ja? Čo bude so mnou, vyhasnutou hviezdou?

– Ľudia budú šťastní, že dostali tvoje svetlo. Presvietia

si ním tmu a každý bude vedieť, kadiaľ ísť. Ľudia prestanú

blúdiť.

Nočné ticho prerušil smiech Hviezdy. Poskakovala pri

tom, lampáš blikal a už-už sa zdalo, že jej vypadne a roz-

bije sa pri páde z takej výšky. Hviezdu to vyľakalo a v mo-

mente sa prestala smiať. Veď nie je nič horšie ako hviezda

30

bez svetla. Neslúži ani oblohe, ani ľuďom, lebo si nemá

čím vysvietiť cestu k nim.

– Z oblohy padať môžem. Hm, ale čo ak si ma nik ne-

všimne? Možno všetci ľudia spia, možno tancujú, spieva-

jú, hodujú a na oblohu sa nikto nepozrie. Nadarmo vy-

hasnem.

Hviezda dýchla do lampášika. Jeho žiarivé svetlo sa

roznieslo navôkol, akoby patrilo najjasnejšej hviezde.

Vtom Mesiac obrátil k nej svoju bledú tvár a ona spokojne

zašepkala:

– Všimol si ma! Mesiac si ma všimol!

Ale Mesiac sa po chvíli odvrátil. Hviezd bolo plné ne-

bo a on si musel všetky spočítať, kým deň nepreberie moc

tme.

– Som iba jedna z mnohých, Mesiac ma nepotrebuje.

– Ale nájdu sa ľudia, čo na teba čakajú, – povedala Dú-

hová princezná celkom potichučky. Mohla tak hovoriť, le-

bo noc bola taká tichá, že počula vlastný dych.

– Aké želania majú ľudia?

Dúhová princezná sa nechápavo pozrela na Hviezdu.

– Ak sa mám obetovať, chcem vedieť prečo.

Ale odpoveď ani tentoraz neprichádzala. Tá, od ktorej ju

Hviezda čakala, skladala okraj košieľky do drobných záhy-

bov a mlčala. Tam dolu pozorovala ľudí, čo vstupovali do

nádherných domov, mali na sebe drahé šaty a na rukách aj

okolo krku sa im čosi ligotalo. Neboli to kvapky dažďa ani

31

rosy. Možno by si pri padajúcej Hviezde želali toho všetké-

ho ešte viac a Hviezda by vyhasla celkom zbytočne.

Dúhová princezná sa znova vydala na potulky nočnou

oblohou. Na bielu košieľku jej padali hviezdy, ona ich

z nej striasala, a tak boli všade naokolo. Bolo ich ako

zrniek piesku v morskej zátoke a kvapiek dažďa, za ktorý-

mi zostupovala po dúhovej ceste na zem.

Spomenula si na biely dom s muškátmi v oknách a ho-

lubmi na streche. Keď sa pozrela tým smerom, kde stál,

zbadala aj ženu, čo v ňom bývala. Rozmýšľala nad niečím,

pritom si podopierala hlavu a ani sa nepohla. Dokonca si

nevšímala ani Brita, a tak z dlhej chvíle zavýjal na Mesiac.

Potom sa princezná z oblohy zahľadela na horu. Bola tma-

vá. Husté stromy bránili, aby sa do nej dostal aspoň lúč

nočného svetla. To preto, aby zver mohla pokojne spať

a aby zabudla na to, že je dravá. Napokon Dúhová prin -

cezná uvidela aj cestu, po ktorej odchádzal pútnik. Naisto

teraz spí niekde v tráve a okolo neho sú rozložené stuhy,

ktoré kedysi boli jej sukienkou.

A potom prišla na rad spomienka na Hviezdu. Keď člo-

vek zbadá padajúcu hviezdu, splní sa mu želanie. Ale kto

splní želanie jej? Dúhovej princeznej neuniklo, ako splaše-

ne poskakovalo svetielko v lampášiku Hviezdy, keď sa na

ňu Mesiac pozeral. Má ho rada, ale Mesiac si ju nevšíma.

Princezná sa cestou späť presvedčila o tom, že sa ne-

mýlila. Hviezda sa nešťastne tisla k oblohe a jej svetielko

32

sotva blikalo. Keď ju Hviezda zbadala, skľúčene prehovo-

rila:

– Tu na oblohe je veľa hviezd, ale tam dolu je tma. Ako

padajúca hviezda ju aspoň na chvíľu ožiarim.

33

– A čo Mesiac? – Dúhová princezná zapochybovala, či

sa Hviezda predsa len rozhodla správne.

– Možno dopadnem k jazeru, kde sa za letných nocí

kúpe, alebo si nájdem miesto pri dome, do ktorého naze-

rá cez okno. Možno dopadnem na vrchol hory, aby som

bola k nemu bližšie.

Odrazu sa Hviezda usmiala. Svetla jej pribudlo a sálala

z nej taká horúčava, že sa Dúhovej princeznej zarosilo

čelo.

– Vyhľadám ťa, keď ma dúhová cesta zavedie na

zem, – sľubovala Dúhová princezná.

– Nezabudneš na mňa? – Hviezdy sa zmocnila oba-

va. – Svet je široký a ďaleký. Kde ma budeš hľadať?

– Tam, kde budú ľudia šťastní.

Hviezde sa tieto slová zapáčili a od radosti zatlieskala.

Na oblohe tak robil každý, kto mal radosť. Ktovie, či to od-

kukali od ľudí, alebo ľudia od tých z oblohy.

– Podaj mi ruku. Chvíľu poletíme spolu…

Len čo to Hviezda dopovedala, vo svojej horúcej ruke

zvierala ruku Dúhovej princeznej.

– Bojím sa, – zachvela sa sestra Malého princa. Ešte

nikdy sa nevznášala vo vzdušných prúdoch.

– Nemusíš mať strach. Poletím s tebou pomaly.

Hviezda sľub dodržala. Obe padali z nočnej oblohy,

ako keď padá list zo stromu a nemá krídla. Krúžili, vzná-

šali sa, potom chvíľu stúpali, aby sa z väčšej výšky mohli

34

vrhnúť strmhlav dolu. Leteli čoraz rýchlejšie. Dúhová prin -

cezná sa už nebála. Potom ju Hviezda chytila oboma ru-

kami a tancovali. Hviezdy im uhýbali z cesty a Mesiac sa

usmieval. Nik nevie, ako dlho tie dve leteli, ale im sa zda-

lo, že len chvíľočku.

Zastali na prahu oblohy. Tam sa museli rozlúčiť. Cesta

Hviezdy viedla ďalej, ale pre jej spoločníčku sa končila.

– Rozveseľ Mesiac, keď bude mať smutnú tvár, – pro-

sila Hviezda a Dúhovej princeznej nezostávalo iné, len

mlčky smutne prikývnuť. V tej chvíli stratila svoju dobrú

kamarátku.

Tieto slová začul aj Mesiac. Zahalil Hviezdu do svojho

strieborného svitu a takto leteli spolu nocou. Až keď sa blí-

žili k miestu, kde ľudské oko dovidí, ovinul mesačný svit

Hviezdu ešte mocnejšie. Potom ju nechal samu padať dolu

k ľuďom. Hviezda žiarila a pálila, až kým sa nezmenila na

slzu radosti v ľudskom oku, na svetelný bod, za ktorým sa

ľudia pohli, na kúsok lásky, čo zosiela nebo na zem.

Dúhová princezná si zakryla oči okrajom bielej košieľ-

ky.

– Keď si ich odkryjem, zbadám Hviezdu po svojom bo-

ku, – nádejala sa.

Ale Hviezda tam nebola. Trochu ďalej sa šťastne usmie-

val Mesiac. Možno mu hviezda splnila tajné želanie. Pad-

la z neba, nech nie je na zemi sám, keď rozdáva svoje

strieborné svetlo ľuďom, aby ani na chvíľu neostali v tme.

35

V.

Ako sa hora chcela dotknúť oblohy

Dúhová princezná sa túlala modrými diaľavami oblohy

a hádala, z ktorej strany sa priženú mraky. Obloha však ostá-

vala jasná. Nezjavili sa mraky, ba ani dúhová cesta, po kto-

rej chodieva medzi ľudí. Pomedzi prsty hľadela na Slnko. Na

oblohe tak robili všetci, aby ich nadobro neoslepilo.

Slnko rozsievalo svoje lúče po svete. Boli také horúce,

že aj vtáčatá sa radšej držali pri zemi, aby im vo výšinách

neprepálili krídelká – kým sa totiž lúče dotkli zeme, boli

také akurátne. Dotýkali sa všetkého, čo im prišlo do cesty.

Spôsobovali žltnutie klasov na poli, ale aj niektorých hlá-

vok detí, aby ľudia vedeli, že ich navštívilo Slnko. Dúhovej

princeznej sa za nimi cnelo. Dúha, po ktorej mohla zísť

dolu ako po rebríku, patrila k mrakom, nie k Slnku.

– Vyberiem sa tam, kde bývajú mraky, – povedala si

napokon, ale kde to miesto je, nevedela, lebo tam nikdy

nebola. – Hej, Slnko, kde nájdem mraky?

37

Slnko sa zamračilo a Dúhovej princeznej sa na chvíľu

zazdalo, že mraky bývajú na jeho tvári. Našťastie malo inú

robotu, ako sa mračiť na ňu. Zase malo plné ruky lúčov, na

ktoré čakala veľká morská loď vyblednutej žltej farby.

– Neurobila som dobre, – pomyslela si Dúhová prin -

cezná, – nemala som sa Slnka pýtať na mraky. Len čo sa

priženú, zakryjú ho a ono kvôli tomu nedovidí na zem, ne-

bude vedieť, kam má sypať svoje lúče. Aby ich niekde ne-

bolo priveľa a inde primálo, radšej ich drží v náručí. A keď

mu náruč oťažie, lúče zosype na mraky. Oslepí ich od toľ-

kej žiary. Začnú do seba narážať, dunieť a sypať blesky od

zlosti, že im prišiel do cesty iný mrak. Len čo sa prestanú

zlostiť, na miestach, kde sa pri zrážke s inými mrakmi do-

udierali, pocítia bolesť. Rozplačú sa a budú plakať dovtedy,

kým z nich nevypršia všetky bolesti. Na oblohe znova za-

žiari Slnko. Keďže vie odpúšťať, jeho lúče premenia slzy

mrakov na paru a tá ľahučko vystúpi až na oblohu. Potom

z nej opäť budú mraky, aby sa Slnko malo na koho hnevať.

– Tentoraz sa hnevá akosi pridlho, – uvažovala Dúho-

vá princezná. – Keď sa na mňa nahnevá, ešte menej pre-

tká moju košieľku zlatými nitkami lúčov. Ani vlasy mi ne-

pozláti, a tak nik nebude vedieť, že som z oblohy.

Ako tak blúdila vo výšinách a strachovala sa, že roz-

hnevala Slnko, zbadala pod sebou horu s vysokánskymi

vrchmi, ktoré si ovíjali okolo svojich hláv mraky a tie vzdy-

chali, pretože ich pichalo drobné ihličie smrekov a jedlí.

38

Mrakom od bolesti tiekli slzy. Ako pribúdalo sĺz, ony slab-

li. Vrcholce však boli čoraz mocnejšie. Mraky dávali hore

vlahu a ony si ju všetku nechávali pre seba. Široko-ďaleko

nebolo vyšších a statnejších hôr. Dúhová princezná si po-

myslela, že sa dotkne oblohy. Bolo v tom trochu pýchy.

– Nechaj si iba toľko vlahy, koľko potrebuješ, ostatné

mraky pusť, nech sa vrátia na oblohu! – zakričala Dúhová

princezná na horu. Ozvena zaniesla jej hlas ku každej

priepasti, ku každému stromu, ba aj kvetu, čo v tej hore

vyrástol. Ale vysokí a mocní počujú len to, čo chcú. Ani

vysokánska hora nebola iná. Nechala si všetky mraky.

Dúhovej princeznej ostávalo jediné – znova sa vrátiť

k Slnku. Pretože Slnko sa na ňu ešte trochu hnevalo a od-

vracalo od nej pohľad, nemohlo zbadať ani vysokánsku

horu, od ktorej prichádzala.

– Len na chvíľu sa pozri tým smerom, kde stojím, a po-

tom sa na mňa môžeš ďalej hnevať.

Ale Slnko ju chcelo ešte trochu potrápiť:

– Prečo by som malo robiť, čo chceš ty?

– Ak sa sem nepozrieš, neuvidíš mraky.

– Čo ma po mrakoch! – zlostilo sa Slnko. Tentoraz sa

jeho výbuchy zlosti rozliehali po širokom okolí. A nebolo

to len počuť, ale aj vidieť. Slnko pripomínalo veľkú ohni-

vú guľu a všade tam, kde dopadli jej ohnivé lúče, zem

okamžite praskala. Lúky vysušilo až do takej miery, že pri-

pomínali stránky herbára. Od zlosti celkom osleplo. Keď

39

VIII.

Kvety pre dúhu

Dúhová princezná prešla bráničkou a ocitla sa na roz-

ľahlom dvore. Cez trávnik sa tiahol biely chodník, po kto-

rom už o chvíľu vykračovali jej biele nohy. Žena z bieleho

domu, čo má v oknách muškáty a holuby na streche, jej

neprišla naproti. Sedela skrčená do klbka kúsok od dverí

domu a po tvári jej stekali slzy. Podišla k nej.

– Zase si smutná? Neplač! Plačú len mraky, keď do se-

ba narazia a bolí ich to.

– Ktovie, ako je to u ľudí, – zamyslela sa Dúhová prin -

cezná. – Možno do seba narazia myšlienky, spomienky

a bolí ich to ako mraky.

Tou ženou som bola ja a ona ma chcela rozveseliť. Po-

zbierala moje slzy a začala ich vyhadzovať do výšky ako

loptu. Lietali dovtedy, kým sa celkom nevyparili.

– Už sú hore. Nebo si zobralo svoje slzy. Usmej sa! –

vyskakovala netrpezlivo.

Ešte mi ich zopár ostalo. Privrela som oči a vrátila

ich nazad. Pokúsila som sa o úsmev. Zdvihla som hláv-

61

ku Dúhovej princeznej a otočila si ju k sebe, aby to vi-

dela.

– Človek by sa nemal usmievať tak, aby to toho druhé-

ho bolelo, – povedala nešťastne. – Kde máš deti?

– Už sú veľké. Študujú, cestujú, píšu. Na to posledné

treba samotu. Možno sú samy ako ja.

– Ale ja som prišla za tebou, som tu.

Zase mi vypadlo zopár sĺz, ale nezbadala to, lebo bola

odo mňa odvrátená.

– Mám aj muža, pracuje v meste. Niekto musí aj pra-

covať, – pokúsila som sa zažartovať.

Dúhová princezná sa zahľadela na záhony kvetov, čo

z oboch strán lemovali široké schodisko. Majú farby dúhy,

a predsa nie sú ako ona.

– Ale na niečo si zabudla.

– Nezabudla, – chytila som hadicu a liala vodu na zá-

hony oproti Slnku. Odrazu sa v nej zjavila dúha, klenula

sa ponad záhony kvetov.

Obloha bola teraz nizučko, tak nizučko, že som sa

mohla dotknúť jej dúhy. Dúhová princezná sa rozbehla po

nej a od radosti tlieskala. Keď som vodu zastavila, dúha

zmizla.

– Zostanem pri tebe, ak mi budeš robiť dúhu, – po-

núkla sa.

– Patríš na oblohu. Keď tu nie si, myslím na teba a to

je, akoby sme boli neprestajne spolu.

63

XV.

Zvončeky smiechu

Dúhová princezná kráčala po ceste, ktorú jej ukázala

obloha. Keď jej biele topánočky zanechali poslednú bielu

stopu a pod dychom vetra z nej vyrástol posledný baran-

ček, cesta zmizla, pretože už splnila svoj cieľ a doviedla ju

k usmievajúcim hviezdam.

Podišla k nim a ony jej vytvorili cestu, ktorá ju privied-

la až do samého stredu, aby ju všetci dobre videli a poču-

li. Hviezdy sa na ňu usmievali a čakali, že začne rozprávať

svoj príbeh. Ona však stála ako prikovaná. Odvšadiaľ sa

ozývali zvončeky smiechu. Akoby sa zo všetkých strán na-

ťahovali k Dúhovej princeznej ruky, aby ju pohladili.

– Som šťastná hviezda, – dostala zo seba konečne.

– Veď preto si medzi nami, – ozvalo sa z každej stra-

ny. Pripomínalo to jeden hlas, ktorý má nekonečne veľa

ozvien a tie prenikali do záhybov jej srdca.

Odrazu sa hviezdy znova rozostúpili a k Dúhovej prin -

ceznej pristúpil Malý princ.

– Vitaj, sestrička!

112